halo, this is jamaica

kom z tohto tečúceho prúdu. Nemôžem bežať smädná a potomsa dychtivo napájať jeho lahodnou vodou, nesmiem si predsta-vovať, že by mala sladšiu chuť, než akú môžu mať zemské prame-ne. A opakujúc si tieto slová, obrátila som sa k vankúšu a stále siich opakujúc, spokojne som zaspala.

VŠETKO JE „IRIE“!

Po tomto nervy drásajúcom zážitku nastali rozkošné časypokoja a lenivosti – nebolo čo robiť a to znamenite vyhovovalomôjmu sklonu k nečinnosti. Všetky problémy pominuli a cítilasom sa naozaj skvele. Na tom mala zásluhu najmä atmosféra, pa-nujúca v Rainbow Hills. Všedné dni sú tu orientované na maxi-málne pohodlie, zábavu a pôžitok, ktoré vedú človeka k tomu,aby sa problémom vyhýbal. Akonáhle sa podriadite tejto hierar-chii nálad, pociťujete každú skľúčenosť, rozladenosť, alebo hnevako „neprimeraný jav“ a čo najskôr sa pokúšate eliminovať všet-ky negatívne vplyvy. Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že ni-kde nie je radosť zo života a pôžitok taký úprimný ako tu! Niet tužiadneho zdroja stresu, ktorý si vytvára vynachádzavý človek ci-vilizovaného sveta, aby si mal čím kaziť dobrú náladu.

„Everything´s IRIE!“ (čítaj:“Evryting ajrí“ – Všetko v poho-de!) – počúvala som odvšadiaľ.

Slovo „irie“ nenájdete v nijakom slovníku, napriek tomu naJamajke znamená veľa. Byť „irie“ je módny trend. Byť „Irie“ je ži-votný štýl. Byť „irie“ znamená byť všetkými obľúbený. Mimocho-dom, milovníci reggae hudby majú vždy naladené IRIE FMRADIO, kde sa non-stop hrá samé reggae.

Dá sa tu byť vôbec smutný? Pri počúvaní nákazlivého reg-gae, ktoré tak veľmi pristane k času i k jamajskému duchu mla-dosti, ucítite taký prílev energie a radosti, že aj ten najväčší zá-rmutok vás rýchlo opustí – pretože reggae preniká do krvi

South Coast ······························································································································································· 45

VŠETKO JE „IRIE“!········

a oslobodzuje dušu. Len hluchý človek nemôže ucítiť ten prívalradosti! Stavím sa, že 2. svetová vojna nemusela vôbec vypuknúť,keby bol Adolf počúval reggae a húlil pritom gandžu... Kiežby sadala táto skvelá hudba, presýtená lúčmi tropického slnka, napo-rcovať do škatuliek a byť bez predpisu, zadarmo rozdávaná v le-kárňach namiesto Welbutrinu! Dokážem si predstaviť tie šóryľudí, čakajúcich pred farmáciami v ponurých, jesenných mesia-coch, kedy nám nedostatok slnka uberá silu a spôsobuje depre-sívne stavy. Nehanbím sa povedať, že reggae sa mi stalo drogou.Stala som sa závislou od šťastia a optimizmu a denne si ho dáv-kujem v obrovským množstvách.

Takže som IRIE!�

Spoločenské vzťa-hy sa v rastafariánskejosade upravujú sa-močinne – prirodze-nou, nenásilnou ces-tou. Ľudia nažívajúv mieri, vyhýbajú saintrigám, idú príkla-dom svojim deťom.Ako zvyknú samio sebe hovoriť, prenich je raj na Zemi –nečakajú preto nasvoj súdny deň, ani sateda netrápia, či sa posmrti dostanú doNeba a či ich dušabude spasená. Och,akí šťastní sú ľudia, čo

sú už od detstva navyknutí považovať dobro za svoju celoživotnúprioritu! Viete, vlk sa narodí ako vlk, opica sa narodí ako opica,no človek sa narodí ako živočích, do ktorého boh nevložil ľudskú

46 ··············································································································································································· 2. diel


········

dušu a človekom sa stane až pod vplyvom dobrých sociálnychvzťahov. A svornosť každopádne povznáša a človeka zjemňuje.

Našťastie, múry opatrnosti a obojstrannej nedôvery sa me-dzi mnou a exotickými rastafariánmi rýchlo zrútili a ja som me-dzi nich zapadla ako zapadne jedna dažďová kvapka medzi ostat-né. Neafektované správanie týchto detí prírody, od narodeniadýchajúcich ovzdušie večného leta, pôsobilo na mňa priam ma-gickým dojmom. Chvíľami som si medzi nimi pripadala ako Tar-zan; tiež som sa čudovala, že sa títo divosi môžu na mňa vôbecdívať! Až som sa začervenala od hanby, keď som svoj malý úzkynos porovnávala s nádhernými širokými nozdrami rastamanov,ktoré im zaberali skoro polovicu tváre. To boli ušľachtilé nosy!Alebo tie moje nemožné ústa a zuby... Ako smiešne vyzerali popriveľkých sánkach a mocných tesákoch týchto mojich šťastnejšíchbratov! Skrátka, už sa Jamajčanom vôbec nečudujem, že belochovpovažujú len za podradnú rasu, ktorá nemá ani len dostatok pig-mentu na to, aby jej koža nadobudla nádherný čokoládový odtieň.V duchu som ďakovala Bohu, že aspoň nemám svetlé vlasy a mod-ré oči; to už by som pri nich vyzerala načisto ako chorá!

Pravda, žiadne rasistické prejavy som u týchto Jamajčanovnebadala. V tvárach sa im plasticky odzrkadľovali všetky emócie,pokojná výrečnosť ich pohľadov a posunkov vyvažovala dokona-losť ich hovoreného jazyka. Sypali na mňa otázky zo všetkýchstrán a snažili sa mi vysvetliť bohvie čo, keďže moji podarení ro-dičia pri mojej výchove akosi pozabudli na výučbu patois dialek-tu... A keby sa ten náš slávny Štúr neusiloval toľko o uzákonenieSlovenského jazyka, ale dbal by radšej o angličtinu a jej príbuznédialekty, tiež by som sa teraz nemusela dorozumievať posunka-mi jak nejaký Kromaňonec v jaskyni...

„Neboj sa, patois sa naučíš v priebehu jedného dňa!“ snažilsa ma utešiť Tete.

Mhmmm, pánabeka... jedného dňa vraví?!? No neviem ne-viem! Kedysi som sa sama naučila španielčinu, jazyk ľahký sťa

South Coast ······························································································································································· 47


malá násobilka. A to mi trvalo asi mesiac. Ale naučiť sa patois?!?Za JEDINÝ deň??? Ten jazyk, od ktorého je ťažšia hádam už lenpandžábština, jazyk kmeňa kunayala a maďarčina?!? Na to musíbyť človek geniálny a takých je už veru na tomto svete málo! Ge-niálny bol len Da Vinci, Russell Crowe v Gladiátorovi a BobMarley. Ja však k tejto smotánke určite nepatrím.

48 ··············································································································································································· 2. diel


········

Počas celodenných horúčav som si pri nich v prítmí staré-ho, dreveného baraku, ktorý slúžil ako nahrávacie štúdio a kdevznikali všetky reggae pesničky Teteho kapely „Step by step“,zvykla písať denník. Schádzali sa tu asi tak ako sa podobné indi-víduá na Slovensku schádzajú v krčme. Zostávali tu dlhé hodiny,rozprávali sa, fajčili, spievali, hrali domino. Jedni sedeli na sta-rom gauči, ďalší na sklápacích stoličkách, či len tak na dlážke.Každý z nich vypadal ako Kristus z El Grecovho obrazu... Taktosa tu váľali celé dni – stavím sa, že aj preto, aby nemuseli veľa jesť.Síce nevidím na ničnerobení nič obdivuhodné, ale tá schopnosťprežiť a prežívať v takýchto existenčných podmienkach z nichrobí skutočných umelcov života! Pretože nie je umením žiť po-kiaľ máte peniaze – umenie je to až vtedy, ak ich nemáte! Tu somsi spomenula na slová Ziggy Marleyho, ktorý mi počas nášhostretnutia v Kingstone povedal:

„Vieš, náš život ovládajú existenčné problémy, ale láskaa pozitívna viera nám umožňujú poskladať svet rozbitý na črepi-ny opäť do pevného celku.“

Presne tak! Rastafariánom tá otrocká posadnutosť peniazmichýba. A to sa mi na nich páči! Aj keď v prípade samotného Ziggy-ho je to komické. Človek, ktorého ročný zárobok je vyšší než štát-ny rozpočet, si ten luxus „opovrhovať peniazmi“ môže dovoliť...

Mračná omamného dymu pohlcovali zvyšky svetla, vkráda-júceho sa zvonka cez škáry na domci. Pamätám si, že keď ma semTete prvýkrát doviedol (ešte predtým, než som mala ten neprí-jemný zážitok s gandža-čajom), cítila som sa ako v jame levovej...Bála som sa ich! Cesta k srdcu rastamanov je namôjveru väčšímbludiskom, než niekoľkomiliónové mesto, ktoré vidíte po prvý raz.

Ktorýsi z nich mi podal jointa (cigaretku). V tom bielom pa-pieriku, čo sa mi chvel medzi palcom a ukazovákom, mohol byťnamiesto sušenej marihuany pokojne zabalený kokaín – nespoz-nala by som rozdiel. Oni o tom, pravdaže, veľmi dobre vedelia vzhľadom na ich neblahú povesť dalo sa predpokladať, že sa

South Coast ······························································································································································· 49


moju nevedomosť pokúsia zneužiť. Váhala som, či cigaretu pri-jať, alebo vrátiť. Prijať znamenalo preukázať im úctu, odmietnu-tím by som si ich popudila proti sebe. Preto som sa prinútila za-budnúť, že existuje slovo NIE... Napokon, vraví sa, že kto chces vlkmi žiť, musí s nimi vyť – preto som už o pár sekúnd bafkalavedno s mojimi spoločníkmi a pritom som dúfala, verila a modlilasa, aby sa za ich priateľským prijatím neskrývali bočné úmysly. Aledá sa spoľahnúť na nestále vášne, ktoré hýbu srdcom divochov?

Ťažko slovami definovať moje duševné rozpoloženie. Po-čiatočnú hanblivosť vystriedal pocit radosti. Najmä preto, lebonepoznám žiadneho bieleho človeka, ktorý by sa niekedy bol oci-tol v takejto situácii... Zavretý v starej stodole s desiatkou, či tuc-tom divých mužov... Sprvu som naozaj nevedela, ako sa ku nimsprávať; duša každého rastamana je ako rozkvitnutá lúka, plnádrobných kvetiniek, krehkých ako hmla. Vyskúšajte, aké je toprechádzať sa po takej lúke! Ani anjel by sa nedokázal pohybovaťmedzi týmito citlivými bytosťami bez toho, aby niektorú z nichnezranil. Musela som byť preto nanajvýš taktná a opatrná.

Hoci Tete mi všetkých svojich kumpánov rad radom pred-stavil, spočiatku som si ich plietla ako hviezdy na nebi. Väčšinaz nich používa prezývky. Pri ich vymýšľaní sa chytajú tej vlast-nosti, ktorá dotyčného človeka najviac vystihuje. Tak ako môjkingstonský priateľ David používal prezývku Lionheart, čov preklade znamená Levie Srdce, tu bol mojím priateľom Slneč-ný Lúč, Smejko, Sloní Muž, Milovník Peňazí a mnohí iní. Rasta-fari mi v mnohom pripomína „Deti kvetov“ – fajčí sa tráva, pro-paguje sa láska a súdržnosť, opierajúc sa o názor, že všetci smebratia a sestry. Éra hippies, ktorí odmietali spoločenské konven-cie, vojnu a pritom experimentovala s drogami, má za sebou 30rokov a jej pôvodní stúpenci sa medzitým obliekli do konzerva-tívnych oblekov a kostýmov, prispôsobili sa novej kariére a za-budli, ako sladko voňajú kvety voľnomyšlienkárstva. No prišlagenerácia, čo sa na niť mierumilovným hipisákom pripojila tak-mer bez uzlíka – rastafari!

50 ··············································································································································································· 2. diel


········

Netrvalo dlho a trefná prezývka sa ušla i mne.

„Miss Banana!“ (slečna banánová) – pokrikovali po mne,volali a oslovovali ma všetci v osade.

Padali do mdlôb, keď videli, že jedno 55-kilové dievča doká-že v priebehu dňa skosiť až dva tucty banánov!�

„Ty hádam ani nie si človek, ale opica!“ uťahoval si zo mňaTete.

Usporiadať súťaž v jedení banánov bol môj nápad. Rastama-ni do nahrávacieho štúdia podonášali obrovské trsy banánov, čouťali kdesi v neďalekej džungli, pozvolávali sme všetkých rasta-manov, i deti, čo nemali nič na práci, Tete na zdrap papiera po-zapisoval mená všetkých súťažiacich a milo ma prekvapili, že natento môj ďalší bláznivý výmysel skočilo až 31 súťaženia-chti-vých! A tak sme sa pustili s chuťou do jedenia!

Po necelých dvoch hodinách zábavy a výdatného smiechu,so žalúdkami vypchatými banánmi a bruchami takými, za aké bysa nehanbili ani ženy v piatom mesiaci tehotenstva, Tete do mik-rofónu oznámil výsledky:

„Ladies, Babies and Gentlemen! Dovoľte mi oboznámiť váss výsledkami dnešnej netradičnej súťaže v jedení banánov! Do-hromady sa zjedlo až 187 banánov!!!“ zvolal prekvapene a z davusa ozvalo ťahavé „WOOOOOOOW!“

„Nuž, keď mám pravdu povedať, toľko banánov v celej osadenepojeme ani za celý mesiac!!!“ zarehotal sa Tete. „A teraz vý-sledky! Na treťom mieste sa umiestnil Bongo Adley s počtom 9kompletne zjedených banánov. Na predposlednom, teda dru-hom mieste skončil Easy Rock, ktorý zjedol neuveriteľných 12banánov a na prvom mieste by sa bol umiestnil Trinity s počtom15 banánov, no jeho žalúdok tento nápor nezvládol a ako viete,veľkú časť z nich vyvrátil. A keďže nikomu z nás ani len nenapad-lo ísť analyzovať obsah jeho zvratkov a zrátať, koľko banánovteda vyvrátil a koľko v ňom ostalo, Trinityho sme museli diskva-

South Coast ······························································································································································· 51


lifikovať. Suverénnym víťazom tejto súťaže sa teda stala našaMiss Banana! Viete mi povedať, koľko banánov zjedla v priebehusúťažnej polhodiny???“ vykríkol na smejúci sa dav.

„TWENTY FIIIIVE!!!“ zhučal dav takmer jednohlasne.

„Yeah man, 25 banánov!!!“ pokračoval Tete vo svojejone-man-show. „Anita teda zaslúžene s obrovským náskokomzískava titul „Miss Monkeyyyyyyyyyyyyyyy!!!!“ zatiahol speva-vým hlasom, na čo dav začal s nadšením tlieskať, náramne sasmiať a hulákať dokola „Monkey! Monkey! Monkeyyyy!!!!“

A takto som si teda vybojovala hrdý titul, o akom všetkynaše Miss-ky môžu len snívať (hoci aspoň vizuálne predpokladyna to mnohé z nich majú!)! Dámy a páni, práve máte tú česť spo-znať prvú oficiálnu Miss Opica...!!!�

Doposiaľ som nestrela príjemnejších ľudí než boli títo tu.Diagnóza „ľudskosť“ sa totiž vyskytuje u každého z nich. Som na-vyknutá na samé hlúpe reči, klam a malichernosť, zlobu a nená-visť... Avšak na nich niet nič falošného, ani zlého. Stoja svornepri sebe, ale nie zase príliš tesne jeden pri druhom, lebo aj mocnéstĺpy chrámov stoja každý zvlášť.

Do svojho denníka som si poznačila citát z plagátu, ktorý vi-sel pri vstupných dverách do nahrávacieho štúdia:

Ak by mal Boh chladničku, tvoja fotka by bola na nej.

Ak by mal Boh peňaženku, tvoju fotku by nosil v nej.

Každú jar ti posiela kvety, každé ráno ti posiela slnko.

Kedykoľvek chceš s ním hovoriť, počúva ťa.

Mohol by žiť hocikde na svete,

Ale ON si vybral tvoje srdce!

Nesľubuje ti dni bez bolesti, smiech bez žiaľu, slnko bez dažďa,

Ale zaručuje ti silu pre každý deň, útechu pre tvoj smútok

A svetlo na cestu životom...

52 ··············································································································································································· 2. diel


········

Čoraz častejšie a intenzívnejšie mi však v hlave vŕtala otáz-ka, či by boli takými pohodovými ľuďmi, aj keby neboli pod ne-pretržitým vplyvom marihuany... Keby raz z toho bezváhovéhovznášania sa v oblakoch prudko dopadli na tvrdú zem, dokázaliby sa ešte usmievať? Brať všetko na ľahkú váhu? Ktovie... Obá-vam sa, že gandža im zaslepuje oči. Že ich charakter je v skutoč-nosti celkom inakší a vôbec nemá nič spoločné so stavom opoje-nia. Neopájajú sa náhodou drogami len preto, aby utlmili svojuod prírody búrlivú, agresívnu povahu?

Počas každodenných nákupov čerstvého ananásu som v na-šom dedinskom obchode spoznala Yvone – útlu štyridsiatnič-ku, s chrupom takým otrasným, aký som jakživ nevidela. Zlatážena a vynikajúca kamarátka, ale tie jej zuby... Hore dva, dolumožno o jeden viac a aj to všetky také, akoby nimi skúšala oraťzáhradu.

„Môj bývalý muž ma bil. Jamajčania strašne radi mlátia svo-je ženy! Milujú, keď si môžu udrieť!“ povedala mi. „Ale rastama-ni nie! S gandžou, i bez nej, vždy sú veľmi jemnocitní a mierumi-lovní.“

Nuž, ak rastamani teda svoje partnerky nebijú, potom prav-depodobne ženy mlátia ich – lebo 99 percent mužov s dredmimá zuby vytlčené práve tak ako má Yvone.

„Nie, nie...Kdeže!“ zasmiala sa tejto úvahe moja zhovorčivápriateľka. „Zuby majú pokazené od večného chrúmania cukrovejtrstiny a od toho, že sa mlátia medzi sebou. Aj môj syn je rastaa tiež má deravý úsmev. Raz mu ktosi šmaril skalu do tváre.“

Mimochodom, táto naša Yvone má okrem spomínanéhosyna ešte ďalších dvoch plus jednu dcéru. Na tom by nebolo ničzvláštne, poznám x-ľudí, ktorí majú rovnakú „kombináciu“ detí.Nepoznám však nikoho, teda aspoň nie na Slovensku, kto by sideti dobrovoľne vymenil s inou mamičkou... V tejto osade, akomi bolo povedané, však nejde o nič netradičné!

South Coast ······························································································································································· 53


„Mala som troch synov a keď som štvrtýkrát otehotnela, tú-žila som mať konečne dcéru. No keď sa mi narodil zasa syn, jed-noducho som si ho vymenila s pani Guthrieovou – ona mala tridcéry a chcela syna, ja som mala štyroch synov a chcela som dcé-ru. Ona mi dala ročnú dcéru a ja jej môjho polročného syna hneďako som stratila mlieko a prestala ho dojčiť. “ poznamenala Yvo-ne pokojným, vecným tónom.

Zaskočila ma.

„A to je vari legálne? Takáto výmena???“ neskrývam poču-dovanie.

„Yeah man! Everything´s Irie! Decká majú pôvodné mená ajpriezviská, ba aj v rodnom liste majú uvedených skutočných ro-dičov – ale v skutočnosti vyrastajú v cudzej rodine a živí, šatía vychováva ich cudzia matka. Keď podrastú, vždy sa im to vy-svetlí, ale my sme tu ako jedna veľká rodina, takže tieto decká, čotu všade vidíš, žijú vlastne tak, akoby patrili každému.“

Neprotirečím jej. Naozaj som si všimla, že od batoliat, cezmalých školákov, až po adolescentov, všetky tieto deťúrence ke-dykoľvek vbehnú do cudzieho domu, dostanú jesť, i napiť, všadesú vítané – a na druhej strane, tak ako na ne môžu nakričať vlast-ní rodičia, keď neposlúchajú, alebo robia neplechu, rovnako ichmôže uzemniť i ktorákoľvek cudzia matka, či cudzí otec. Deti torešpektujú a tým, že tu každý pozná každého, stalo sa už zvykom,že každý starší vychováva každého mladšieho.

Yvone sa zamyslela.

„Svoju nevlastnú dcéru milujem,“ povedala hrdo, „ale rov-nako často vídavam i môjho syna a tiež mi nie je ľahostajný.U pani Guthrieovej mu je však oveľa lepšie, je tam chceným die-ťaťom – u nás by ten pocit nemal, veľmi sme túžili po dievčatkua city sa nedajú večne utajovať. Štyria synovia dokážu viac zlostiťnež traja!“ poučila ma, vidiac, že v týchto materinských záleži-tostiach ešte nemám jasno. „A odkedy nám do rodiny pribudlamalá Rasheeda, moji synovia konečne dostávajú rozum – s lás-

54 ··············································································································································································· 2. diel


········

kou sa o ňu starajú a tak trochu aj zjemneli. V našej osade po-znám minimálne štyri páry žien, čo si deti takto povymieňali!“

Na um mi zišla tá zábavná televízna relácia „Zámena man-želiek“, kde si ženy na týždeň navzájom vymenia domácnosti,deti aj manželov. Tu funguje „Výmena detí“ – a nie je to iba natýždeň, ale navždy. Nikto neprotestuje, všetci sú nadmieru spo-kojní! Každý otec sa môže pochváliť, že má synov, aj dcéry. NaSlovensku by to mohlo tiež takto fungovať – koľko rodín by bolozrazu oveľa šťastnejších!?! Môj bratranec mal synčeka a do páruchceli dievčatko. A čo sa stalo?!? Narodili sa im dvojičky – chlap-ci! Má troch synov, no jeho sestra, moja sesternica, presne opač-ne – chcela syna a má dve dievky. Čo tak urobiť menšiu výme-nu?!?� A zrazu by bolo všetko IRIE!�

South Coast ······························································································································································· 55


Raz som sa uprostred noci zobudila na zvláštny pocit, ževedľa mňa dýcha čosi živé... A naozaj – v posteli som nebolasama! Všade tma ako v rohu, nevidela som si ďalej od nosa, taksom iba ako slepá Esmeralda lapala rukami vôkol seba. Prekva-penie prekvapení – pod mojou prikrývkou ležalo do klbka schú-lené detské telíčko! Aj v tej tme som rozpoznala, že je to maláBarbara. Hoci bola ešte veľmi maličká, často bývala celé dni od-kázaná sama na seba, prípadne ju rodičia ponechali v opatereiba o rok staršieho bračeka Boba. Ale ani Barbie, ani Bobo nebolinijakou výnimkou – je normálne, že tunajší drobizg vyrastá podšírim nebom. A tak máte možnosť vidieť motkať sa pomedzi do-mce meter vysoké (nízke?) „samostatne organizované jednot-ky“... Neraz bosé, s palcom v uslintaných ústočkách a tučnýmipamperskami vykúkajúcimi spod krátkych nohavíc. Blúdiaz dvora do dvora, akoby hľadajúc niekoho, kto si ich pritúli. Baži-la po láske, po pozornosti, po obyčajných nežnostiach, ktoré súpre iné deti úplnou samozrejmosťou – ibaže rodičia na ne nema-jú čas.

Preto len čo sa v osade zjavila tá čudno-smiešna biela bytosť,čo ku všetkým deťom láskyplne vystierala ruky – drobizg spo-zornel! Stačilo prejaviť trochu náklonnosti a už sa odo mňa ne-vedeli odlepiť. Ak som práve nepomáhala Yasmine v kuchyni,nosila som ich na chrbte, vymýšľala pre ne všakovaké hry, ale-bo rozprávky, na ktorých sa šli popučiť od smiechu. Pomaly somsa už nemohla pohnúť bez toho, aby mi v pätách neboli maličkíčernoškovia, závidiaci tým černoškom, ktorých som niesla narukách, alebo mi viseli na krku. No prosím! Ako v materskejškôlke... Tieto decká už od seba neodrežem ani loveckým no-žom!

Len Barbara ma ignorovala, čo ma spočiatku dosť trápilo.Radšej sa kdesi kamsi zašila a hrala sa celkom sama – darmo somju volala, aby sa pripojila k ostatným deťom... Tvárila sa utrápe-ne, či skôr urazene a v tom malom srdiečku dusila veľký hnev.

56 ··············································································································································································· 2. diel


········

South Coast ······························································································································································· 57


58 ··············································································································································································· 2. diel


········

halo, this is jamaica

Documents