Hranaté kolesá

1. epizóda – PILOT (Alica) – 20 - 25 min

Scenár prvej epizódy rozhlasového seriálu

Autor: Marek Hudec

Zvučka, ohlásenie názvu časti, prečítanie krátkej anotácie k deju

Anotácia k prvej časti: Vitajte na strednej škole Pod javormi. Sedem

žiakov každé dva týždne pripravuje školský časopis. Seriál Hranaté

kolesá mapuje niekoľko mesiacov ich snaženia. Budú schopní odolávať

tlakom byrokracie a všemocnej školskej organizácie? Kde sú hranice

slobody slova a kde začína cenzúra?

Scéna 1: Redakčná rada

Prostredie: jedna z tried školy

Postavy: Alica, Daniela, Martin, Orwellová, Janka, Janko, Noro,

Alex

(zvuk dažďa za oknami, otvoria sa dvere)

Martin: Zmeškal som niečo?

Daniela: Meškáš, Martin.

Martin: Ospravedlňujem sa.

Daniela: Minuli sa koláče.

Martin: A čo je potom na tanieri?

Daniela: To sú koláče pre redaktorov, ktorí chodia

načas.

Orwellová: To je vaše druhé meškanie. Ešte jedno a budem

vás musieť poţiadať o vyplnenie ţiadanky na vystavenie

riaditeľského pokarhania.

(Martin si sadá, počuť zvuk odsunutia stoličky.)

Daniela: Rada by som otvorila toto redakčné stretnutie

listom od pána nadriaditeľa. Odkaz poslal leteckou poštou

z Cypru, ako všetci vieme, je tam na hrdinskej pracovnej

ceste na dobu neurčitú. Vyjadril spokojnosť s fungovaním

nášho časopisu. Citujem jeho slová: „Som spokojní so

školským časopisom, váš pán nadriaditeľ.“

(ozve sa potlesk jednej ruky)

Orwellová: Zároveň ma týmto listom poveril o uvoľnenie

prostriedkov potrebných na kúpu papiera, budete si môcť

dovoliť náklad 100 kusov. Odlietam dnes do Švajčiarska,

aby som mohla previesť túto finančnú transakciu.

Daniela: Pani nadprofesorka Orwellová, zástupkyňa pána

nadriaditeľa, tým chce naznačiť, ako veľa znamená náš

časopis pre fungovanie školskej inštitúcie.

Orwellová: Rada by som vás povzbudila, aby ste vašími

článkami zvyšovali pracovnú morálku vašich súdruhov

spolu-študentov.

Daniela: Pani nadprofesorka Orwellová navrhla, aby jeden

z redaktorov napísal článok o nových školských uniformách

a správnom obliekaní študentov. Ide o mimoriadne dôleţitú

tému.

Orwellová: Pre fungovanie vášho časopisu nevyhnutnú,

obávam sa.

Daniela: Môţete sa rozhodnúť do konca redakčného

stretnutia. Na ponuku sú tu aj ďalšie dôleţité témy,

plánujem napríklad spracovať veľkú anketu na tému 323.

narodenín školy, pri ktorej budem potrebovať vašu pomoc.

Zozbierať čo najviac odpovedí na otázku: „ Čo najviac na

vašej škole milujete?“. Ďalej by ste mohli zapracovať na

reportáţach z honosných osláv tohto jubilea, ktoré začnú

budúci týţdeň a budú pokračovať aţ do konca nasledujúceho

mesiaca.

Martin: Môţem sa opýtať?

Daniela: Samozrejme, sme si rovní. Kaţdý môţe slobodne

prehovoriť.

Martin: Prečo kaţdoročne venujeme jedno celé vydanie

školského časopisu oslavám školského jubilea? Myslel som

si, ţe sa oslavujú iba okrúhle narodeniny.

Orwellová: Vysvetlím vám to. Vaši rodičia vás vychovajú,

pripravujú do ţivota, dávajú vám najesť. Ste im za to

vďační predpokladám. Čo je to najmenej, čo by ste pre

nich mohli urobiť? Venovať im raz do roka slová uznania

a rešpektu? To by ste pre nich neurobili?

Martin: Moji rodičia sa 323. narodenín nedoţijú.

Orwellová: O to väčší dôvod na radosť, rešpekt a oslavy.

Škola tu pre vás bude vţdy, chceme tu vytvoriť priestor

pre šťastie a zábavu.

Martin: Čo je zábavné na školských uniformách? Ako

chcete v nás podporovať kreativitu? 50timi odtieňmi

sivej?

Orwellová: Kto tu hovoril o nejakej kreativite? Chceme vás

niečo naučiť o morálke a spôsoboch. V našej škole sa

nikto povyšovať nebude, chcete to hádam naznačiť? Vaše

poznámky znejú maximálne nevďačne.

Martin: Vďačnosť škole neprejavujú moji rodičia, ktorí

do nej kaţdoročne investujú štvrtinu ich platov?

Daniela: Myslím, ţe by sme mohli túto tému uzavrieť

a prejsť k zloţitejším otázkam.

Martin: Prečo napríklad nenapíšeme o zmiznutí Lucie

a Sama? Všetci sa o tom na chodbách rozprávajú.

Orwellová: Kto všetci? Povedzte konkrétne mená.

Martin: Chcem tým povedať, ţe je to téma, ktorú by si

kaţdý rád prečítal. Noviny sa nemajú vyrábať preto, aby

ich ľudia čítali? Nikoho nebaví čítať kaţdý rok

o oslavách, ktoré prebiehajú rovnako. Noviny by predsa

mali poukazovať na nedokonalosti, aby sa mohli vylepšiť.

Daniela: To je tvoj názor.

Orwellová: Aby som vás poopravila. Noviny majú v prvom

rade informovať o tom, čo je dôleţité. Predpokladám, ţe

narodeniny Školy na ulici Pod javormi sú pre vás

dostatočne dôleţitou témou.

Martin: Čiţe zmiznutie dvoch študentov nie je

dostatočne zaujímavou témou.

Orwellová: Na okolnostiach ich zmiznutia nie je nič

zaujímavé. Ako sa uţ vyjadrili rodičia oboch ţiakov,

obaja utiekli z domu. Navyše, ak mám pravdu povedať,

svojim správaním a reprezentáciou neboli pre Školu pod

javormi ţiadnym prínosom skôr naopak. Ide o uzavretý

prípad, ku ktorej sa redaktor školského časopisu so

svojimi informáciami nemôţe vyjadriť. Obávam sa, ţe túto

tému spracovať nemôţete. Prečítajte si 278. Pravidlo

v školskom poriadku, ktoré znemoţňuje, aby ste

informovali o zmiznutých študentoch, je to tam jasne

definované.

Daniela: Mohli by sme sa pohnúť ďalej? Alica, si

dohodnutá na svojom rozhovore?

Alica: Áno, s pánom profesorom Irvineom sa mám

stretnúť dnes podvečer.

Orwellová: Skontrolovala som vaše otázky. Sú pripravené

starostlivo, určite to bude skvelý článok o tom, akým

prínosom je pán profesor Irvine pre Školu pod javormi.

Daniela: Rada by som sa vrátila aj k niektorým článkom,

ktoré sa do tohto vydania bohuţiaľ nedostali. Je mi ľúto,

Noro, ale fotoreportáţ zo školskej jedálne sme museli

trochu skrátiť.

Noro: Nechala si tam tri fotky, z dvanástich.

Daniela: S pani Orwellovou sme sa zhodli, ţe nie je

vhodné, aby sme uverejnili fotky z kuchyne. Boli, hm,

príliš naturalistické.

Noro: Tak nemôţem za to, keď kuchárkam visia vlasy do

polievky a holými rukami ochutnávajú kuracie krídla.

Daniela: Lenţe ti varia obed kaţdý deň, zaslúţia si

trochu úcty.

Noro: No, mne uţ obed nevaria. Ja som iba fotil, na

tých fotkách je znázornená realita.

Daniela: Lenţe ty si fotil skôr ich prácu, neţ atmosféru

jedálne.

Noro: Áno, lebo kýchali do zemiakovej kaše, jedna

dokonca napľula do pomarančovej šťavy.

Daniela: Myslela som si, ţe si chcel spracovať príbeh

unavených ţien, ktoré kaţdý tvrdo pracujú, len, aby mali

čo ţiaci jesť.

Noro: To bol pôvodný zámer, aţ kým som nenahliadol do

zákulisia.

Daniela: To je jedno, kaţdopádne ich všetky nemôţeme

publikovať. Najbliţšie sa hádam lepšie pochopíme. Pani

nadprofesorka Orwellová mi navyše odporučila prečítať si

10. Pravidlo školského poriadku, kde sa jasne hovorí, ţe

fotky kucháriek v kuchyni školy nemôţu byť publikované.

Môţeš ale napríklad odfotiť školský ples v súvislosti

s oslavami výročia.

Noro: Porozmýšľam o tom.

Daniela: Ďakujem. Prešla by som teraz k článku Janka

a Janky. Bola som s ním veľmi spokojná, áno. Urobila som

iba niekoľko kozmetických úprav. Vaša reportáţ zo

školského výletu v horách bola mimoriadne farbistá

a detailná, skvelá atmosféra. Akurát niektoré pasáţe sú

podľa mňa a pani nadprofesorky Orwellovej vytrhnuté

z kontextu.

Janka: Myslíš pasáţ o profesorke Fábovej.

Daniela: Áno, Janka, presne tú mám na mysli. Napísali

ste, ţe pani profesorka Fábová bola väčšinu školského

výletu opitá vo svojej chate, prípadne v jednom opise

spomínate, ţe citujem: „Profesorka sa zakolísa nad vodnou

hladinou, čo spôsobilo jej dunivý pád. Niekoľko študentov

vrátane dvoch plavčíkov muselo vyťahovať jej mohutné telo

z útrob jazera.“

Janka: Čo je na tom zlé?

Janko: Veru, čo?

Daniela: No, zlé je na tom to, ţe ste zabudli spomenúť,

ţe pani profesorka berie silné lieky na srdce, po uţití

ktorých opito mohla pôsobiť.

Janka: Keď Fábovú z toho jazera vytiahli, v ruke

zvierala fľašu od whiskey a plavčík, ktorý jej dával

dýchanie z úst do úst povedal, ţe sa mu točí hlava. O deň

na to ukradla zdravotníkov lieh na prvú pomoc. Rozbitou

fľašou si porezala ruku.

Daniela: To sú len dohady.

Orwellová: Pani profesorka Fábová má ťaţkú srdcovú

diagnózu. Lekár jej na to odporučil pobyt v horách. Sú

o tom zdravotnícke záznamy. Všetko ostatné sú výmysly.

Navyše podľa 765. Pravidla v školskom poriadku sa nesmú

podávať informácie o zdravotnom stave učiteľov.

Daniela: Tieţ si myslím, ţe by ste sa jej mali verejne

ospravedlniť.

Janko: Veď ten článok ešte nevyšiel.

Daniela: To síce nie, ale dali sme jej ho prečítať.

(Chvíľu ticho.)

Daniela: Ty Martin pripravuješ článok z filmového

festivalu?

Martin: Áno, bude to v nasledujúcom čísle.

Daniela: Vynikajúce. Ešte by som sa chvíľu vrátila

k Alexovej obálke. Na titulku sme dali ďalší portrét

z cyklu: Ţivot pána nadriaditeľa, ktorý nám ponúkol

školský archív. Na tomto ho vidíme, ako hrdinsky zdoláva

najvyšší karpatský vrch.

Alex: Vybral som k tomu obrovské červené písmo.

Martin: To sa hodí dokonale. (ironicky)

Daniela: To by bolo na dnes všetko kolegovia, práci

a škole zdar, stretneme sa o týţdeň. Dúfam, ţe nás svojou

prítomnosťou poctí aj pani nadprofesorka Orwellová. Ešte

by som vás poprosila, aby ste si niekto vzali témy,

o ktorých sme hovorili, môţete mi napísať aj smsku,

budúci týţdeň sa o tom budeme rozprávať. Alex by zatiaľ

mohol dokončiť grafiku pre ďalšie strany.

Alex: Budem sa snaţiť.

Orwellová: S radosťou prídem aj nabudúce. Mladí ľudia ma

inšpirujú.

(počuť dvíhanie zo stoličiek a hluk miestnosti, ktorý postupne

utícha)

Medzi scénami: hudobný predel

Scéna 2: Tajná redakčná rada

Prostredie: kaviareň

Postavy: Martin, Noro, Alica

(Počuť jazzovú hudbu a cinkanie hrnčekov)

Martin: Alica, Noro, som rád, ţe ste prišli

Alica: Nič si nám nevysvetlil, Martin.

Martin: Nie je to vec, ktorú moţno diskutovať v škole.

Vedeli ste, ţe jediným miestom, kde nenainštalovali

kamery, sú záchody?

Noro: Prečo si nás teda zavolal?

Martin: Lebo vám dôverujem. Chcel by som vydávať na

škole samizdat.

Noro: Myslíš časopis?

Martin: Skôr mám na mysli blog.

Noro: Čo by bolo ale jeho obsahom? Veď školský

časopis uţ máme.

Alica: Noro, tomu hovoríš časopis? Pripomína mi to

skôr propagandistický plátok.

Noro: Čo by sme tam teda publikovali?

Martin: Necenzúrované články. Také, ktoré dokumentujú

skutočnosť.

Noro: Čo si pod tým predstavuješ?

Martin: Napríklad sériu fotografií, ktoré odhaľujú

neprofesionálny prístup kucháriek.

Alica: Alebo také, ktoré sa venujú zmiznutiu Lucie

a Sama?

Martin: Presne. Je o tom strašne málo informácií.

Napríklad viem, ţe Luciini rodičia najprv síce políciu

zavolali, ale neskôr zmiznutie odvolali.

Noro: Chceš povedať, ţe by sme pátrali po tom, prečo

zmizli?

Martin: To je síce prehnaná myšlienka, ale viem, kam by

sme sa mohli pozrieť. Orwellová nariadila dva týţdne pred

ich zmiznutím návštevu školského psychológa.

Alica: Ktorý si vedie záznamy.

Martin: Presne.

Noro: Ako by sme sa k nim dostali?

Martin: To je úloha do najbliţšieho stretnutia, musíme

zistiť, ako sa k nim dostať. Išli by ste do toho teda?

Bolo by to kompletne anonymné, články by sme potom mohli

šíriť aj po škole.

Noro: Všade sú kamery.

Martin: Okrem jedného miesta.

Alica: Ty si ale vôbec neuvedomuješ, ţe hneď budú

všetci vedieť, kto to tvoril? Nikto nie je hlúpy.

Martin: Nemajú nám to ako dokázať, internet je bezpečné

miesto.

Alica: Budem si to musieť ešte premyslieť.

Martin: V pohode.

Alica: Navyše musím utekať na rozhovor.

Martin: (zasmeje sa) To si určite uţiješ. Čo si o tom

myslíš, Noro?

Noro: Súhlasím s Alicou, okamţite sa bude vedieť, kto

to píše.

Martin: Mohli by sme sa povedzme, stretnúť o týţdeň

a kaţdý by sa k tomu vyjadril. Kaţdopádne vám ďakujem za

čas.

(počuť odsúvanie stoličiek)

Alica: Majte sa...

Medzi scénami: hudobný predel

Scéna 3: Rozhovor

Prostredie: učiteľský kabinet

Postavy: Alica, pán Irvine

Dialóg:

(zvuk zaklopania)

Irvine: Vstúpte, vstúpte, prosím.

(zvuk otvorenia dverí, v pozadí stále počuť dáţď)

Alica: Dobrý deň.

Irvine: Dobrý deň, srdiečko.

Alica: Pán Irvine, som Alica, zo školského časopisu

Irvine: Áno, samozrejme, viem, Alicka, veľké interview,

nevedel som sa dočkať. Sadnite si, dáte si čaj?

Alica: Ďakujem, nie.

Irvine: Môţete si sadnúť na kreslo, bliţšie, nehryziem

(smiech).

Alica: To je kreslo pani Fábovej, nebude sa hnevať?

Irvine: Určite nie, navyše sme tu sami, môţe to ostať naším

tajomstvom.

Alica: Tak dobre. Môţem si vás nahrať?

Irvine: Samozrejme, ak vám môj hlas znie príjemne. (smiech)

(ozve sa kliknutie – zapne sa diktafón, počuť navíjanie

magnetofónovej pásky)

Alica: Takţe pán Irvine, vyštudoval ste katedru

východoázijskú históriu za dynamistie Ming, čo vás viedlo

k tomu, aby ste sa stal učiteľom literatúry?

Irvine: Bola to skvelá príleţitosť. Vţdy som rád pracoval

s deťmi, nevedel som vynechať príleţitosť, keď som uvidel

inzerát.

Alica: Inzerát?

Irvine: Áno, v mestskom týţdenníku. Hľadali nových učiteľov.

Podmienkou bolo vyplniť štvrtú a piatu stranu formulára

35, ôsmu stranu formuláru 10, desať strán počnúc

štyridsiatou štvrtou stranou formuláru XXX, prehlásenie

o vernosti nadriaditeľovi školy, ďalej čestné vyhlásenia

o sympatiách k prispievateľom do školského fondu, čestné

vyhlásenie, ţe môj chrup je v poriadku a tieţ prehlásenie

o tom, ţe som nikdy v nijakej inej inštitúcii neučil

a neviem o profesii vonkoncom ale vonkoncom nič. Čoskoro

vyrastiete, pochopíte to – vonku vás čaká krutý svet,

včelička.

Alica: Čiţe by som aj ja mohla byť učiteľkou?

Irvine: Zlatíčko, aká hlupučká predstava. Predsa ste začali

s novinárčinou, to je cesta do pekiel. Musíte mať na to

povahu, prepáčte, ale vy svoju morálku nebudete vedieť

obetovať. Je mi ľúto, ale novinári sú niekedy aţ príliš

svedomití, idealistický. Dnešný svet si ţiada

materialistov, nič v zlom, chrobáčik.

Alica: Myslím si, ţe aj učiteľ potrebuje istú morálku,

všakţe. (zamyslí sa) Pani Orwellová v školskom rozhlase

neustále spomína vaše úspechy. Čo vaša úţasná osobnosť

robí vo voľnom čase?

Irvine: To, čo beţní ľudia. Ţijem veľmi skromne. Iba, čo si

môţem dovoliť z malého učiteľského platu. Vlastním malý

domček na Zelenej ulici.

Alica: Počkajte, tam býva starosta a celý mestský

parlament, ţe? To je tá ulica za mestom, ktorú lemuje

obrovský plot a stráţi ho nonstop bezpečnostná sluţba?

Irvine: Poznáte to. Veľmi skromné, ako som hovoril, stačí mi

málo. Pozemok so záhradou, slúţka, slušné auto. Také

beţné nevyhnutnosti.

Alica: A čo teda robíte vo voľnom čase?

Irvine: Leňoším, pomáham mamičke a pracujem. Snaţím sa aj

veľa čítať.

Alica: Zaloţili ste krúţok tvorivého písania. Prečo?

Irvine: Je to ťaţká otázka, bola to skôr náhla inšpirácia.

(rozmýšľa chvíľu)

Snaţím sa vo svojich študentkách prebudiť nadšenie

k danej problematike, prebudiť v nich múzu. Niekedy

nespím aj celú noc, ako na ne, teda na ten krúţok myslím.

Je to skoro šialenstvo. Ale nech som šialenec, ak mi

záleţí na šťastí svojich študentiek. Nech ma zhltnú

pekelné ohne pre moju obetavosť.

Alica: Prečo máte krúţok aţ tak neskoro? To sa nebojíte, ţe

vaše študentky na ulici niekto znásilní alebo im inak

ublíţi?

Irvine: Ich bezpečie je pre mňa prvoradé. Myslíte, ţe

nestriehnem, aby na ne niekto nedal ruku? Niekedy ich

dokonca vţdy po jednom veziem domov. Je to veľká sranda,

niekedy sa naše putovanie predĺţi. (zasmeje sa ticho)

Ubezpečujem rodičov, ţe ich dcérenky sú nadané a

špeciálne. Nie je to len písaním, sú to pravé zdroje

inšpirácie.

Alica: Ste v poriadku? Vyzeráte nervózne.

Irvine: Prepáčte, aj teraz musím myslieť na naše

dobrodruţstvá v krúţku tvorivého písania. Aha, aj nohou

mi začalo mykať. Nechceli by ste sa k nám raz prísť

pozrieť? Určite by sa mladá, milučká redaktorka ako vy,

mohla niečomu priučiť. Niekoľkým psím ťahom.

Alica: Moţno niekedy.

Irvine: Budem... budeme veľmi radi.

Alica: Ako učiteľ literatúry určite máte čo odporučiť našim

čitateľom. Čo je vašou obľúbenou literatúrou?

Irvine: (chvíľu rozmýšľa) V týchto ťaţších časoch,

ekonomickej krízy, nie je nič dôleţitejšie, ako

preštudovať najnovšie reklamné letáky. Lidilo ich má

mimoriadne prepracované, tí ľudia majú štýl. Ale

najradšej mám reklamy spodnej bielizne, strávim nad nimi

celé vianočné prázdniny. Vám by sa určite páčili, sú

veľmi naturalistické, tie fotky. Milujem, ak je

literatúra grafická a názorná. Mala by byť čo

najnázornejšia, ak mi rozumiete.

Alica: Ste spokojní s podmienkami na škole?

Irvine: Áno, ako motýľ na okvetnom lístku. Prečo by som

nemal byť spokojný? Vy ste spokojná?

Alica: Pýtala som sa ja vás. Stále je čo vylepšovať.

Irvine: Budem citovať ctihodného pána nadriaditeľa, ktorý to

vystihol dokonale, ako vţdy. Povedal, škola je ako všetky

ostatné organizácie. Ako hranaté koleso, občas sa síce

zadrhne, ale stále sa točí. Sme tu taká školská rodina,

kaţdá má občas problémy. Rozumiete, to z vás takmer robí

moju sestru. Aká rozkošná predstava.

Alica: Kde sú tie hrany toho kolesa podľa vás? Kde to treba

obrúsiť, čo zmeniť?

Irvine: Prístup študentov. Myslím teraz samozrejme chlapcov.

Bitiek a agresie je čoraz viac ako v minulosti. Nechcú sa

učiť, fajčia za plotom. Človek by utrhol halúzku a jednu

dve po prstoch. Prípadne ich zavrel pokľačiačky do kúta

komory. Kde sú tie niekdajšie tresty? Mučenie vodou

napríklad, neviem, prečo s tým Taliani prestali.

Alica: A dievčatá?

Irvine: Dievčatká, tie malé nymfičky s rozkošnými úsmevmi,

sú oveľa svedomitejšie. Občas síce zabudnú písať

poznámky, alebo meškajú. Ale (ticho chvíľu) za jeden ich

nádherný úsmev, ţiarivé slniečko, medový lúč, im

jednoducho musíte odpustiť. Neviem si pre nich predstaviť

horší trest, ako ľahučké capnutie po zadočku.

Alica: A Lucia Okvetná?

(zvuk daţďa za oknami zosilnie, počuť hrmenie)

Irvine: Čo s ňou? (dotknuto vyštekne)

Alica: Jej sa capnutie po zadočku nepáčilo?

Irvine: Nerozumiem, čo tým myslíte.

Alica: Pred mesiacom sa sťaţovala na vaše správanie.

Irvine: To vám povedala ona? Lucka je veľmi tvrdohlavé

dievčatko. Niekedy samopašná a mimoriadne neprispôsobivá.

Má bujnú fantáziu.

Alica: Vraj ste ju obťaţovali. Písali jej správy na mobil,

často ste si ju volali na konzultácie do triedy.

Irvine: Veď bola moja študentka, navyše mala zlý prospech.

Chudiatko, ťaţko sa jej učilo, mala zlú rodinu, viete?

Toto ale dúfam ide mimo záznam a rozhovor.

Alica: Lucia tvrdila, ţe ste jej ponúkli jednotky, ak vám

dovolí, dotýkať sa jej.

Irvine: Ale, ale, dúfam, ţe školský časopis nechce veriť

klebetám, nie ste predsa bulvár. Ako som povedal, Lucka,

to drahé dievča, malo bujnú fantáziu. Konzultovali sme

síce jej známky, ale nikdy by som jej neponúkol

sluţbičku.

Alica: Teraz zmizla aj so svojím priateľom.

Irvine: Čudná zhoda okolností, áno.

Alica: Stretli ste Luciu niekedy pred jej zmiznutím?

Irvine: Nie, zlatko, chcete mi niečo naznačiť?

Alica: Nie, pán Irvine. Akurát vás chcem upozorniť, aké

zvláštne sú okolnosti jej zmiznutie.

Irvine: Boli ste s Luckou veľké kamarátky, však Alicka?

Sedeli ste spolu v záhrade, v parčíku a veselo ste

trkotali. Ústa plné výmyslov a klamstiev. Radil by som

vám ale nosiť niečo menej vyzývavé, prichádza zima.

S pánom nadriaditeľom sme sa o vás rozprávali,

samozrejme, mám jeho plnú dôveru. Máte pred sebou veľkú

kariéru, ste plná snov a očakávaní, nevinné dievčatko.

(chvíľu ticho)

Verím, ţe sa nenecháte uniesť fantáziou. Publikovať

bláznivé fantázie, to seriózny časopis nemôţe, to vám

predsa páni nadprofesorka niekoľkokrát vysvetlila. Musím

sa jej spýtať, či schválila otázky pre tento rozhovor,

zdajú sa mi príliš nepremyslené, mládeţnícky hlupučké.

Alica: Vyjadrila sa k tejto téme dosť jasne.

Irvine: No vidíte, riaďte sa školským poriadkom a budeme

súrodenci v tejto veľkej školskej rodine. Musíte ma teraz

ale ospravedlniť, mám ešte prácičku. Teším sa ale na váš

článok.

(Chvíľu ticho... počuť hrmenie)

Irvine: Nepočuli ste ma, drahúšik? Dúfam, ţe sa ešte

stretneme, ale teraz sa rozhovor skončil. Ţelám vám

nádherný deň.

(zvuk – Alica sa dvihne z kresla, otvorí dvere)

Alica: Dúfam, ţe sa Lucia čoskoro nájde.

Irvine: Dúfam aj ja, mal som Lucku veľmi, veľmi rád.

Ospravedlníte ma?

Alica: Dovidenia.

(zavrú sa dvere)

KONIEC PRVEJ ČASTI

Zvučka, titulky

Hranaté kolesá

Epizóda 2: Daniela – 20 – 25 minút

Autor: Marek Hudec

Postavy: Martin, Orwellová, Alica, Daniela, Noro, Janka, Janko,

nadriaditeľ

Zvučka, ohlásenie názvu druhej časti

Anotácia k druhej časti: Vitajte na strednej škole Pod javormi.

Niekoľko študentov tu každý týždeň pripravuje školský časopis, nad

ktorého prípravou dohliada prísna nadprofesorka Orwellová. Škola

práve oslavuje svoje jubileum a po niekoľkých mesiacoch na cestách

sa vracia tajomný nadriaditeľ. Ohrozí oslavu novovzniknutý rebelský

blog?

Scéna 1: Martin v riaditeľni

Miesto: riaditeľňa

Postavy: Martin, Orwellová

Orwellová: Sadnite si prosím, pán študent.

Martin: Ďakujem.

Orwellová: Máte predstavu Martin, prečo som si vás dala

zavolať?

Martin: Netuším, pani nadprofesorka.

Orwellová: Očakávame návrat pána nadriaditeľa z Cypru, čo

má byť tieţ vyvrcholením osláv výročia školy.

Martin: Všimol som si. Oznamujete to v rozhlase kaţdú

prestávku.

Orwellová: Študenti musia byť neustále informovaní.

Martin: Za kaţdých okolností?

Orwellová: Mám na mysli samozrejme podstatné informácie.

Martin: (kýchne si, ozve sa fúkanie nosa) Prepáčte,

trochu som prechladnutý, náhle zmeny počasia.

Orwellová: Pán študent, vy fajčíte gandţu?

Martin: Prosím?

Orwellová: Či fajčíte trávu, mariánku, neviem ako ináč

marihuane teraz hovoria mladí.

Martin: Prečo sa pýtate?

Orwellová: Nedávno bola publikovaná štúdia, kde sa písalo,

ţe ľudia, ktorí fajčia marihuanu, sú oveľa náchylnejší na

rôzne zápaly dýchacích ciest.

Martin: (kýchne si) Som si istý, ţe to nie je môj

prípad.

Orwellová: Viete, čo sa ešte hovorí o telesných chorobách?

Martin: (bez záujmu) Neviem.

Orwellová: Údajne sú príznakom tých duševných. Nezaţil ste

v poslednom čase nejaký otras?

(chvíľu ticho)

Martin: Prečo ste si ma zavolali?

Orwellová: Obávam sa o vás pán študent, obávam sa o vašu

budúcnosť, o vašu spokojnosť, o váš šťastný ţivot. Mám

pochybnosti, či dokáţete za seba rozhodovať. Ako správny

pedagóg, krstná mama tejto inštitúcie, vaše alma mater,

ma trápi osud mojich detí.

Martin: Nemusíte sa obávať, som dostatočne rozumný.

Viem sa o seba postarať aj sám.

Orwellová: Obávam sa, ţe neviete, pán študent. Tie obavy

sa mi stále len potvrdzujú.

Martin: (podráţdene) Váţne? Z čoho tak usudzujete?

Orwellová: Zdá sa mi, ţe na vašu budúcnosť vôbec

nemyslíte.

Martin: Prečo si myslíte?

Orwellová: Vaše správanie tomu nenasvedčuje. Viete, o čom

hovorím?

Martin: Nemám ani najmenšieho páru. A v skutočnosti mi

je celkom zle. Bolí ma hlava a zrejme mám horúčku.

Orwellová: Neviem, či ste si všimli kampaň, ktorá sa

začala zjavovať v školských záchodoch. Aktéri samozrejme

vedia, ţe konajú proti pravidlám, preto sa skrývajú

v kabínkach a boja sa odhaliť svoju identitu.

Martin: Máte na mysli blog.

Orwellová: Áno, mám na mysli nehorázny plátok, zbierku

klamstiev a chorých výmyslov. Lebo len chorý človek sa

odváţi špiniť do vlastnej kolísky. Súhlasíte?

Martin: Máme rozdielne predstavy o tom, kto je chorý

človek, pani nadriaditeľka.

Orwellová: Kto je chorý človek podľa vás?

Martin: Ktorý odmieta vidieť pravdu.

Orwellová: A tá je?

Martin: Ţe špiniť nemusí, pretoţe v tom bahne uţ sedí.

(vyfúka si nos) Nemáte náhodou aspirín?

Orwellová: Nie, nie som lekáreň. Keď ste chorí, nemali ste

chodiť do školy. Chorí ľudia v škole nemajú čo robiť,

skôr by sa mali liečiť.

Martin: V tom sa zhodneme.

Orwellová: Prečo mi teda nepoviete, kto zaloţil blog,

ktorý som spomínala?

Martin: Prečo si myslíte, ţe to viem?

Orwellová: Ja sa vás pýtam ako kamaráta, ako rodina. Sme

jedna rodina, však? Školu tvoríme všetci – ja, vy, kaţdí,

kto tu trávi čas. Ináč by to bola len budova, nemyslíte?

Samozrejme, neviem, kto ten blog zaloţil. Myslela som si

ale, ţe sa vás môţem opýtať ako blízkej osoby. Medzi

študentmi sa samozrejme širia rôzne klebety, nič ste

nepočuli?

Martin: Chcete, aby som bonzoval?

Orwellová: Nie, my sa iba rozprávame. Ako seberovní.

Martin: Pravda ale je, ţe seberovní nie sme. Dokonca sa

mi vyhráţate.

Orwellová: No dovoľte, uráţate ma, pán študent.

Martin: (neisto) Naznačili ste mi predsa, ţe ak vám

nepoviem, kto ten blog zaloţil, tak to ohrozí moju

budúcnosť.

Orwellová: Ani v najmenšom. Váš mladý, zahmlený rozum si

to tak mohol vysvetliť. Pravdou ale je, ţe zlé

rozhodnutia môţu vašu budúcnosť ohroziť. Iba som vás

chcela varovať.

Martin: O mňa si skutočne nemusíte robiť starosti.

Orwellová: Všimla som si tieţ, ţe sa vám zhoršil prospech

na niektorých predmetoch.

Martin: Tento rok maturujem, je pochopiteľné, ţe sa

niektorým predmetom venujem viac a niektorým menej.

Orwellová: Vaše správanie však môţe ohroziť vaše snaţenie

v kaţdom smere.

Martin: Uţ to zas robíte.

Orwellová: Nie, nie, zásadne sa vám nevyhráţam. Chcem vás

iba motivovať. Ja viem, kto ten blog zaloţil a porušil

tým prvé pravidlo Školského poriadku, ktoré znie?

Martin: Neviem ho naspamäť bohuţiaľ.

Orwellová: To je chyba, 57. Pravidlo totiţ jasne hovorí,

ţe ho kaţdý študent musí vedieť naspamäť, pán študent. To

pravidlo, ktoré ste zabudli znie: „ Kaţdý študent má

právo vyjadriť svoj názor, ak to nie je v rozpore

s pravidlami číslo 22,23,44,158,912,913,914 a 765.“

Martin: To znamená, ţe prvoradá by mala byť sloboda

slova.

Orwellová: Nie, nie, chápete to úplne zle. Prvoradé je

pravidlo, aţ potom jeho obsah. V tom mnohí študenti robia

chybu. Nechápu, ţe spoločnosť pravidlá potrebuje, aby si

mohla uţívať slobôd.

Martin: Sloboda by mala byť bez hraníc.

Orwellová: To je veľmi chorý názor obávam sa, pán

nadriaditeľ by o tom určite vedel povedať svoje.

Odporúčam vám nalistovať si v školskom poriadku stranu

325, kde je pravidlo 65, a to jasne hovorí, ţe sloboda je

relatívna.

Martin: Kaţdopádne, keď viete, kto ten blog zaloţil,

prečo ho nepotrestáte?

Orwellová: Ako som hovorila, ja študentov motivujem. Chcem

dať vinníkovi šancu, aby sa napravil a zmenil. V našej

škole je pre kaţdého nádej, rodina ponúka istotu viete?

Tých istôt tu máme nekonečno.

Martin: To je milé.

Orwellová: Pán študent, to by bolo všetko, choďte sa

vyliečiť. Zdravie máme len jedno.

Martin: Dovidenia.

(zvuk otvorenia dverí)

Hudobný predel medzi scénami

Scéna 2: Tajná redakčná rada

Miesto: kaviareň (v pozadí počuť ruchy, pohyb, jazzovú hudbu,

otváranie dvier so zvončekom)

Postavy: Alica, Martin, Janka, Janko

Alica: Prečo si nebol na redakčnej rade?

Martin: Mal som rande s Orwellovou.

Alica: Výsluch?

Martin: Áno, Alica, výsluch.

Alica: Nepáči sa mi to. Hovorila som ti, ţe sa hneď

bude vedieť, kto to píše.

Martin: Kľud. Nemôţe nám nič dokázať. Nie je

anonymnejšieho miesta, ako je internet.

Alica: A predsa mnohé o sebe neutajíš, však, Martin.

Martin: Viem, na čo naráţaš.

Alica: Ty náhodou nič o tom nevieš?

Martin: O čom?

Alica: No predsa o zmiznutí. Nebol si v kontakte s,

veď vieš...

Martin: Nie, ako by som mohol?

Alica: Tak myslím, ţe ste sa v ten deň...

(Preruší ich príchod Janka a Janky)

Janka: Ahoj, Alica nám vravela o blogu. Chceme sa

pridať k revolučnému hnutiu.

Martin: Janka, Janko, ste srdečne vítaní.

Janko: Máme skvelú tému.

Martin: Super, práve dnes som si vypočul prvú reakciu

na náš blog. Má to zaručene efekt.

Janka: Taký jemne kriminálny.

Martin: Áno. Ma napadla dnes ďalšia myšlienka.

Porozumeli ste na sociológii, čo je to modernizmus

a postmodernizmus?

Alica: No profesor hovoril, ţe spoločnosť je

v medzifáze medzi týmito dvoma etapami.

Martin: Ale v medzifáze čoho?

Alica: No modernizmu a postmodernizmu.

Martin: Ale čo to znamená?

Alica: No jednoducho, ţe sa svet mení.

Martin: Ale k čomu?

Alica: No k postmodernizmu.

Martin: Lenţe nikto nevie, čo to ten postmodernizmus

je.

Alica: No profesor vysvetlil, ţe je to éra, ktorá

nasleduje po modernizme.

Martin: To je jediná definícia. Lenţe vedci sa nezhodli

ani tom, čo to znamená modernizmus. Vidíte, čo za

nezmysly nás učia?

Alica: Učia nás pojmy.

Martin: Presne, pojmy, ktoré nič neznamenajú. Vedci si

ich vymysleli, aby sa mohli tváriť, ţe niečo robia

a poberať za to plat.

Alica: Lenţe definície sú podstatné. Aby sme pochopili

procesy v spoločnosti a iných vedách.

Martin: Podľa mňa je hlúpe učiť veci, ktoré neexistujú.

Učíme sa o slovách. Pojem postmodernizmus je ako

abstraktné umenie. Vedci chodia okolo toho a vymýšľajú,

čo by to mohlo znamenať. Celá škola je o tom.

Alica: Lenţe slová sú bariéry, v rámci ktorých

rozmýšľaš.

Martin: Hlúposť, rozmýšľať o ničom sa nedá. Niekto

vymyslí, ţe spoločnosť sa hýbe – tak ako stále, všetko je

v pohybe. Vymyslí, ţe je v medzifáze dvoch vecí, ale

nikto nevie povedať, čo znamenajú.

Alica: Je to otvorená téma.

Martin: Nie, je to vedecký nezmysel a dokáţem vám to.

Alica: Ako?

Martin: Uvidíte.

Alica: Dobre, presuňme sa k blogu, táto debata nemá

zmysel. Janka, hovorili ste, ţe máte tému.

Janka: Áno. Minulý týţdeň vyhodili učiteľku

Laurincovú.

Janko: Rozhodla sa ponúknuť nám rozhovor.

Alica: Orwellová v rozhlase tvrdila, ţe vraj našli

v jej zásuvke balíček marihuany.

Janko: Laurincová tvrdí, ţe jej ho tam niekto

prepašoval. Bolo to narafičené, chceli sa jej zbaviť.

Alica: Povedala vám prečo?

Janka: Vraj v rozhovore. Ale údajne je to veľké

a nebojí sa následkov. O týţdeň sa sťahuje za sestrou do

Francúzska, chcela by to publikovať v deň jej odletu.

Martin: Pôjde to na všetky záchody.

Janko: Niekoľko výtlačkov by sme mohli nechať aj pri

vchode do školskej jedálne. Jedna kuchárka je Laurincovej

kamarátkou a sľúbila, ţe nám pomôţe.

Martin: Super, čítanosť nám stúpa. Máme viac čitateľov

ako školský časopis. Neskôr, ak budete súhlasiť, môţeme

publikovať aj necenzúrované verzie článkov z časopisu.

Alica: Teším sa na ten rozhovor.

Martin: Noro nepríde?

Alica: Išiel s Danielou na oslavy jubilea. Riaditeľ sa

dnes vrátil z Kórey a našej šéfredaktorke ponúkne

šťavnatý príbeh o svojich dobrodruţstvách.

Janka: No fuj!

Martin: Vraj sa vracia z Cypru, nie Kórei.

Alica: On bol všade.

Alica: Noro súhlasil, ţe odfotí toto legendárne

stretnutie naivky a zvieraťa.

Martin: Alica, ty pripravuješ niečo?

Alica: Zbieram materiál o zmiznutí. Dohodla som si

stretnutie so školským psychológom.

Martin: Máš nejaké nové informácie?

Alica: Nechcem nič naznačovať, kým sa mi nepotvrdí.

Martin: Ani nám?

Alica: Nie.

Martin: Dobre. (chvíľu ticho) Janka, Janko, pomohol by

som vám s úvodom k článku. Napísal by som pozadie kauzy,

ako vyhodenie Laurincovej odôvodnila škola.

Janka: Orwellová o nej povedala, ţe bola predtým

upratovačkou, ktorá oklamala vedenie školy, aby sa stala

učiteľkou. Ţe trpí psychickými problémami a bola

nebezpečná pre ţiakov.

Janka: Citujem, ţila v škatuli a nosila jedny šaty.

Bola škole tŕňom v oku uţ dlhšiu dobu, ale jej vyhodenie

by 8bolo v konflikte so školským zákonom.

Martin: Mňa síce neučila, ale podľa spoluţiakov to bola

jediná kvalifikovaná osoba na vyučovanie francúzštiny.

Janka: Všetci francúzštinári teraz študujú azbuku,

lebo ju nahradila ruštinárka.

Janko: Jej krúţok o francúzskej kultúre a jazyku zas

nahradili dejiny sovietskeho zväzu a európskych diktatúr.

Martin: No zdá sa, ţe náš blog sa začína uberať veľmi

dobrým smerom. Myslím, ţe na dnešok by sme pracovnú časť

stretnutia aj mohli uzavrieť. Večer vám pošlem

prihlasovacie údaje na stránku.

Hudobný predel medzi scénami.

Scéna 3: Stretnutie s nadriaditeľom

Postavy: Orwellová, Daniela, Noro, Nadriaditeľ

Miesto: sála s oslavou najprv (počuť vzdialené zvuky oslavnej

balady), potom chodba k protiatómovému krytu a potom protiatómový

kryt (počuť šum vetra)

Orwellová: Danielka, pán nadriaditeľ vás teraz prijme.

Daniela: Pani nadprofesorka neviem ani vyjadriť našu

vďaku. Pre Nora a pre mňa je to obrovská príleţitosť.

Orwellová: Pán nadriaditeľ o vás veľa počul, nevie sa

dočkať stretnutia s vami.

Daniela: Prečo neoslavuje pán nadriaditeľ s nami?

Orwellová: Pán nadriaditeľ je zaneprázdnený človek. Navyše

jeho prítomnosť si vyţaduje mimoriadne bezpečnostné

opatrenia. Mnoho ľudí sa mu vyhráţalo. Nie je jednoduché

byť takou významnou osobnosťou, verím, ţe ste Danielka na

najlepšej ceste pochopiť ten pocit.

Noro: Prijme nás hneď teraz?

Orwellová: Áno.

Noro: Bolo by moţné, aby som sa najprv najedol?

Orwellová: Pán študent Norbert, neviem, či rozumiete

významnosť okamihu, ktorý čoskoro zaţijete. Stretnete

osobu najvyššej významnosti a ktorá nosí titul

nadriaditeľa – titul nadradený obyčajnému titulu

riaditeľa vysokej školy.

Daniela: Nechápte môjho kolegu zle pani Orwellová. Je

iba očarený tou neuveriteľnou hojnosťou jedla, ktorú ste

pripravili k oslavám.

Orwellová: Nemohli sme nič zanedbať, máme kuchárov z Kuby,

všetky dary mora, aké si len viete predstaviť, odporúčam

vám po rozhovore s pánom nadriaditeľom vyskúšať najväčšiu

sibírsku špecialitu – mačacie mozočky nakladané vo vodke.

Daniela: Uţ sa nevieme dočkať, pani nadprofesorka.

Orwellová: Poprosila by som vás teraz, aby ste prešli do

tejto chodby napravo. Je to tunel do školského

protiatómového krytu.

(počuť niekoľko neistých krokov)

Daniela: Ešte raz ďakujeme.

Orwellová: Veľa šťastia.

(počuť kroky a ich stupňujúcu sa ozvenu, zaniká zvuk oslavnej

balady, stupňuje sa zvuk vetra)

Daniela: Som v tejto časti školy nikdy nebola.

Noro: Uzavreli ju po poţiari pred tridsiatimi rokmi.

(počuť dva páry kroky, ktoré sa ozývajú)

Daniela: Tá chodba je ale tmavá. Prečo by v škole

stavali protiatómový kryt?

Noro: Bojíš sa?

Daniela: Myslíš, ţe do týchto priestorov púšťajú ţiakov

len za odmenu?

Noro: Skôr za trest. Cítiš ten zápach? Počul som

pohyb, niekto kašle.

Daniela: Buď ticho. Môţe nás počuť. Mám zaklopať?

Noro: Zdá sa, ţe ten zápach ide spoza dvier.

(zaklopanie na dvere a potom vŕzgavé otváranie.)

Daniela: Dobrý deň, pán nadriaditeľ. Posiela nás pani

nadprofesorka Orwellová, je to pre nás obrovská česť.

(chvíľu ticho, potom sa ozve zadŕhavé kašlanie)

Nadriaditeľ: (zastretým, tichým, zlovestným hlasom) Zavrite

dvere. Vchádza sem svetlo.

Noro: Prepáčte pán nadriaditeľ, chcel som vás

poţiadať, či vás môţeme do školského časopisu odfotiť.

(medzi tým počuť zavieranie dvier, vrzgot)

Nadriaditeľ: Myslím, ţe to nebude potrebné. Shakespeare

povedal, ţe Boh nám dáva jednu tvár a my si vytvárame

ostatné.

Daniela: Máte rád drámu pán nadriaditeľ? Čítali ste

Tenneseeho Williamsa? Som jeho veľkou fanúšičkou.

Nadriaditeľ: Čítam iba to, čo je potrebné. Momentálne ma

zaujíma strach. Moderná psychológia tvrdí, ţe jediným

motivátorom a hýbateľom ľudstva je strach. Viete, čo to

znamená?

Daniela: Sme ešte mladí, aby sme to vedeli.

Nadriaditeľ: (znova kašle, chvíľu sa dusí) Danielka?

Daniela: Áno, pán nadriaditeľ?

Nadriaditeľ: Čo hovoríte na túto úţasnú inštitúciu? Toto

fascinujúce dielo stien a disciplíny?

Daniela: Neviem, či som zrelá to posúdiť, ale milujem

ju. Tak ako to len študentka dokáţe.

Nadriaditeľ: Áno, je to ohromujúce. Budova, ktorá tu stojí

uţ tri storočia a neustály šum študentov na chodbách. Bol

to sen, ktorý som vybudoval holými rukami.

Daniela: Ani neviete, aká je to pre nás česť, ţe ste nás

prijali.

Nadriaditeľ: Počujete ten šum? To neustále hmýrenie?

Daniela: Hmýrenie?

Nadriaditeľ: Áno, zvuky miniatúrnych noţičiek

prechádzajúcich medzi omietkou steny. Počujete? Taký

upokojujúci zvuk.

Daniela: Nie, pán nadriaditeľ, nepočujem, veľmi ma to

mrzí.

Nadriaditeľ: (zakašle) To nič dieťa. Vyrastieš a začuješ,

neustále hmýrenie švábov a rôznej hávede. Škola je tu na

to, aby vyberala medzi touto spodinou. Škola musí

selektovať jedincov, ktorí sú ţivota schopní a ktorí nie.

Evolúcia. Tak to sa tomu hovorí. Tvoríme tu dejiny. Ja

a vy, my všetci.

Daniela: Rozumiem vám. Je skutočne málo inteligentných

študentov.

Nadriaditeľ: Nie, nie inteligentných, dieťa. Nie, nie. Tých,

čo sú schopní preţiť. Inteligencia nezaručí preţitie.

Bolo tu niekoľko príkladov skutočne veľkých mozgov,

takých, ktorí to chápali.

Daniela: Prepáčte, neviem, či vám rozumiem,

Nadriaditeľ: To nevadí frauhlein, raz pochopíte. Stačí si

pamätať, vybavia sa vám moje slová. Vybudoval som túto

školu vo vedomí, ţe raz objavím toho silného jedinca,

ktorí bude schopní riadiť túto háveď. Aţ neskôr som ho

objavil v sebe. Viete, podstatné je pochopiť, ţe kaţdý

z nás má v sebe tú silu. Sila, moc, to je to, čo

potrebuje človek k preţitiu. Inteligencia je

nadhodnotená. Stačí mať myšlienky a byť mocný. Viete, čo

je dnes moc?

Daniela: Moji rodičia tvrdia, ţe keď je človek dobrý.

Nadriaditeľ: V samote je moc, vaši rodičia sú hlupáci,

ospravedlňte môj slovník. Bez peňazí budete veliť

potkanom v kanalizácii. To je moc, majetok, bohatstvo.

A viete, čo sa robí so švábmi?

Daniela: (zmätene) Asi je dôleţité ich pochopiť.

Nadriaditeľ: Nie frauhlein, veru nie, so švábmi sa dá

spraviť len jedna vec. Určite to sama tušíte. Kaţdopádne,

zavolal som si vás, pretoţe mám dôleţitý oznam pre naše

noviny.

Daniela: S radosťou ho publikujeme.

Nadriaditeľ: Vaši spoluštudenti poslali škole otvorený

ďakovný list. Určite ste počuli o dvoch stratených

študentoch.

Noro: Áno.

Nadriaditeľ: Zdá sa, ţe ich zmiznutie vyvolalo veľký

rozruch. Verím, ţe tento list vyvráti všetky hlúpe

klebety. Získali študijný grant do Ameriky, zabezpečili

si vďaka našej škole budúcsnoť v zahraničí.

Daniela: To veľmi rada počujem. Nepochybne to vyvráti

všetky pochybnosti, ďakujeme za dôveru.

Nadriaditeľ: Mohli by ste ma nechať osamote? Je mnoho vecí,

ktoré musím prerokovať. Prehodnotiť, prekonzultovať.

Daniela: Prepáčte za otázku pán nadriaditeľ, ale s kým?

Nadriaditeľ: S ekonomickou radou. Budú tu čoskoro. Zdá sa

mi, ţe počujem ich upokojujúce hlasy.

Daniela: Iste pán nadriaditeľ, ďakujeme za toto vzácne

stretnutie, dovidenia.

Nadriaditeľ: Auf wiedersehen...

Koniec druhej časti

Hranaté kolesá

Epizóda 3: Janko a Janka – 20-25 minút

Autor: Marek Hudec

Postavy: Janka, Janko, Laurincová, Orwellová, Martin, Daniela,

Alica, Noro, Alex, Kuchárka, Kuchárka 2

Anotácia k tretej epizóde:

Scéna 1: Stretnutie s Laurincovou

Prostredie: školský dvor (počuť vietor počas celej scény)

Postavy: Janka, Janko, Laurincová

Janka: Janko?

Janko: Áno, Janka?

Janka: Myslím, ţe uţ ide.

Janko: Janka?

Janka: Áno, Janko?

Janko: Vyber mi prosím ťa ruku z nohavíc.

(ozve sa šušťanie)

Janka: Prečo sa podľa teba schováva za stromami?

Janko: Myslím, ţe nám ukazuje, aby sme išli za ňou.

(ozvú sa kroky v tráve)

Janka: Pani profesorka Laurincová?

Laurincová: Volám sa Litvovská, rozumiete?

Janka: Lenţe pani profesorka...

Laurincová: Litvovská, Litvovská.

Janka: Áno, kedy cestujete?

Laurincová: Odlietam poobede, teda ak mi dovtedy nezrušia

letenku, alebo sa nepokazí lietadlo, alebo ma nestrelia do

stehna. (zasmeje sa nervózne)

Janko: Prečo by sa niečo také stalo?

Laurincová: Tichšie, rozprávajte tichšie. Nedávno som

čítala, ţe kamery beţne inštalujú do pouličných lámp. Poďme sa

presunúť trochu hlbšie medzi stromy.

(ozvú sa kroky v tráve, šuchotanie)

Janka: Čo to má celé znamenať, pani profesorka?

Laurincová: Nevolajte ma tak, hovorte mi pani Litvovská

alebo slečna Laura.

Janka: Prečo ste sa chceli stretnúť v školskom areáli?

Laurincová: Pod lampou je najväčšia tma. Všade v meste sú

kamery a ploštice. Dokonca existuje portál, ktorý zhromaţďuje

všetky informácie, všetky, aké si len viete predstaviť. Navyše

by nechceli mať záznamy z miest, kde organizujú všetky obchody.

Janka: Aké obchody?

Laurincová: Oh la la, chérie. Drogy, zbrane, vraţdy. Krv tu

tečie potokom.

Janko: V škole?

Laurincová: Drahá, to nie je škola, ale zločinecká

organizácia. Nikdy ste sa nečudovali, prečo sa vzdelávacia

inštitúcia nachádza v susedstve chemickej továrne? Alebo prečo

riaditeľ trávi väčšinu svojho voľného času v Ázii a Afrike?

Vôbec nič netušíte, nikto, preboha.

Janka: Je vám dobre, pani Laurincová, teda Litvovská?

Laurincová: Lepšie mi ešte nebolo, mon petit. Odlietam dnes

ďaleko, kde ma nenájdu.

Janko: Chceli ste nám poskytnúť isté informácie.

Laurincová: Zapisujete si to mes chéries? Škola Pod Javormi

je v skutočnosti krycím názvom pre kriminálnu sieť s centrom

v Taiwane. Sú infiltrovaní na najdôleţitejších postoch našej

krajiny, všade majú uši, špicľov, kamery. Krátko po odchode

komunistov sa museli prispôsobiť na kapitalizmus a preto si cez

bývalú ŠTB vytvorili úzke styky s východoázijskou mafiou.

Janko: Máte tieto informácie niečím podloţené?

Laurincová: Chérie, to všetko dáva zmysel. Čo to nevidíte?

Veď sú to všetko mafiáni, tak sa aj správajú. Otvorte si oči.

Dokumenty, dokumenty, všetko spálili. Dôkazy neexistujú a ak by

náhodou niekto nejaké našiel, budú odstránené. Takto to

funguje.

Janko: (zmätene) Lenţe vaše tvrdenia znejú

neuveriteľne.

Laurincová: Impossible. Čo ešte chcete počuť? Ţe zmiznutí

študenti odcestovali do Ameriky, kde vylihujú na pláţi a učia

sa algebru? Hádam tomu neveríte.

Janko: Viete snáď pravdu, čo sa s nimi stalo?

Laurincová: Mort, mort, najpravdepodobnejšie leţia na dne

niektorého kanála. Zistili pravdu a museli byť odstránení. Tak

sa k ľuďom správajú. Ako k záznamom. Boli ste a zrazu nie ste.

Janka: Preboha! (znie vydesene) Ako viete, ţe boli

zabití?

Laurincová: Je to logické, nič iné sa s nimi stať nemohlo.

Moţno stojíme práve na mieste, kde im podrezali hrdlá ako

dobytku. Triste, triste, myslím, ţe tie hrozné veci budem so

sebou nosiť navţdy.

Janko: To je hrozné.

Laurincová: Exactement.

Janka: No tak počkať. Ak je to všetko pravda, prečo

nechali vás naţive? Viete priveľa.

Laurincová: Chceli ma diskreditovať. Mám v zahraničí

rodinu. Nepoznám ich diabolské zámery – je to zloţité. Na

všetko majú oddelenia. Kancelária drogového priemyslu,

oddelenie mŕtvol, oddelenie hrdlorezov, všetko systematické

a premyslené.

Janko: A to všetko riadi nadriaditeľ?

Laurincová: On je iba postavička, hlúpy pajác, une

marionette. On to iba kryje, riadiace centrum je niekde na

východe. Na tom nezáleţí. Musíte mi sľúbiť, ţe to publikujete.

Ţe sa všetci dozvedia pravdu. Sľúbte mi to, musíte, verím vám,

sľúbte, sľúbte!

Janka: Ukľudnite sa prosím. Neviem, či budeme schopní

vydať niečo nepodloţené. Nemáte ţiadne dôkazy.

Laurincová: Máte pravdu, ale sú to moje slová, študenti

m´ont respecté. Veria mi.

Janko: Budeme ohrození?

Laurincová: (zasmeje sa nervózne) Všetci sme. Môţeme byť

radi, ţe sa tu teraz rozprávame. Ak by nás chceli mať mŕtvych,

verte mi, uţ tu nie sme.

(ozve sa zašumenie haluzí)

Laurincová: (nervózne, vystrašene) Počuli ste to? Počuli?

Šepkajte, preboha, našli nás.

Janko: To bol vietor.

Laurincová: Chérie, utekajte, verte mi, vietor znie viac

ako vietor. Toto bol človek. S pištolou nás čaká celá skupina

medzi stromami. Musíme zmiznúť. Boţe, modlite sa, aby som

nasadla do lietadla.

Janka: Ukľudnite sa, pani Laurincová.

Laurincová: Nehovor moje skutočné meno, merde! Musím ísť,

prepáčte, ak budeme mať šťastie, tak sa ešte uvidíme. Au

revoir, boţe, modlite sa za mňa, boţe.

(jej hlas zaniká v diaľke, počuť hlasný útek)

Janko: Ćo si o tom myslíš?

Janka: Nemôţeme to publikovať.

Janko: Je chorá.

Janka: Martin to bude chcieť publikovať.

Janko: Sú to paranoidné výmysly. Zjavne boli dôvody

jej vylúčenia opodstatnené.

Janka: A čo tá marihuana?

Janko: Moţno ju fajčila. Nikdy som ju nevidel

v takomto stave. Na hodinách ale bola rozumná.

Janka: Zrejme brala lieky.

Janko: Zrejme...

Hudobný predel

Scéna 2: Redakčná rada

Prostredie: trieda v škole

Postavy: Orwellová, Martin, Daniela, Alica, Noro, Janka, Janko, Alex

Daniela: Skôr, ako by ďalšia redakčná rada začala, pani

Orwellová by nám rada povedala niekoľko slov.

Orwellová: Ďakujem za slovo, pani študentka Danielka.

Musím pochváliť celú redakciu za posledné číslo. Ide nepochybne

o jedno z najsilnejších.

Daniela: Som si istá, ţe myslíte našu rozsiahlu reportáţ

z jubilea školy.

Orwellová: Samozrejme, celú učiteľský zbor bol veľmi

dojatý. Musím však vyzdvihnúť iný článok, ktorý si zasluhuje

obrovskú pozornosť.

Daniela: Máte snáď na mysli ďakovný list amerických

študentov?

Orwellová: Bolo to nepochybne zaujímavé a prospešné

dozvedieť sa, ţe sa im darí dobre. Lenţe aţ článok pána

študenta Martina mi priniesol hlboký intelektuálny záţitok.

Tlieskam vám pán študent a musím sa priznať, ţe som vás

nespravodlivo podcenila. Myslela som si, ţe patríte medzi

hlúpych a zbytočne drzých ţiakov. Ale tento text ma utvrdil

v tom, ţe máte pred sebou veľkú kariéru.

Martin: Ďakujem pani nadprofesorka Orwellová, bola pre

mňa veľká česť ponoriť sa do tajov Postkvestonarizmu. Iba

samotnú rešerš k článku som vykonával niekoľko dní v kniţnici.

Orwellová: Nepochybne, nepochybne. Dávno som túto tému

nevidela spracovanú viac sofistikovaným a zaujímavým spôsobom.

Niekoľko profesorov sa o vašej štúdii veľmi obdivne vyjadrilo.

Martin: Ďakujem.

Orwellová: Viete pán študent, musím sa priznať, ţe ešte

donedávna som vás nepodloţene upodozrievala zo zaloţenia

jedného nemenovaného blogu, ale som si uvedomila, ako hlboko

som sa mýlila. Váš článok nás bude reprezentovať aj na

celoštátnej novinárskej súťaţi.

Martin: To bude pre mňa pocta.

Daniela: Ehm, prešli by sme k ďalšej téme, pani

nadprofesorka?

Orwellová: Áno, samozrejme. Chcela by som sa vyjadriť uţ

k zmienenému blogu. Predvčerom sa na ňom totiţ objavil nový

článok, rozhovor s istou psychicky narušenou profesorkou.

Zároveň sa tento text objavil na niekoľkých miestach v budove

školy.

Daniela: Sú to veľmi znepokojivé vyjadrenia.

Orwellová: To veru sú. Nielen kvôli nehoráznemu porušeniu

niekoľkých pravidiel školského poriadku, menovite bodu 22, 1984

a 666.

Daniela: Keby len školského poriadku, veď ten rozhovor

očividne uráţa česť školy.

Orwellová: Študentka Danielka, chápete to dokonale. Verím,

ţe všetci v tejto miestnosti sú rovnako pobúrení a šokovaní

týmito vyhláseniami. Prvou úlohou redakcie časopisu bude

napísať vyjadrenie k rozhovoru.

Daniela: Koho by ste odporučila, aby ho napísal?

Orwellová: Myslím, ţe pán študent Martin to zvládne

skvele.

Daniela: Martin?

Martin: Pani nadprofesorka, síce mi to lichotí, ale

myslím, ţe tú česť zaslúţi skôr Daniela. Ako šéfredaktorka má

právo oslovovať študentov v mene časopisu.

Orwellová: Toľká skromnosť pán študent. Uisťujem vás, ţe

nie je na mieste, vaše slová majú schopnosť hýbať srdcami.

Verím, ţe ste pravý. Pán nadriaditeľ so mnou súhlasí.

Daniela: Pán nadriaditeľ povedal, aby Martin napísal ten

článok?

Orwellová: Bol to jeho nápad.

Daniela: To je zvláštne. (podráţdene)

Orwellová: Nič zvláštne, je to odmena pána študenta za

jeho obdivuhodnú prácu.

Martin: Pani nadprofesorka, ešte raz vám chcem

poďakovať za toľkú dôveru, ale myslím si, ţe Daniela je

správnou voľbou.

Daniela: Áno, dokonca som si uţ urobila na túto tému

niekoľko poznámok.

Orwellová: Bolo rozhodnuté, pán nadriaditeľ vybral pána

študenta Martina. Chcete snáď spochybniť jeho vôľu a úsudok?

Daniela: To by som si nedovolila.

Orwellová: Myslela som si to, nakoniec, tretie pravidlo

školského poriadku hovorí, ţe vôľa pána nadriaditeľa sa nemôţe

spochybniť. Upozorňujem vás tieţ, ţe bod štyri jasne hovorí, ţe

ak niekto poruší tretie pravidlo, tak získa podmienečné

vylúčené zo školy.

(chvíľu ticho, počuť nejasný šum hlasov)

Daniela: (neisto) Mohli by sme prejsť na ďalšie témy?

Orwellová: Ospravedlňujem sa vám pani šéfredaktorka, ale

mám pre redaktorov ešte jeden oznam. Týka sa taktieţ

spomínaného blogu. Ako všetci viete, tento plátok klamstiev

ohrozuje česť školy. Školská rada na čele so mnou sa preto

rozhodla investovať do informácií.

Daniela: Akého druhu?

Orwellová: Kaţdá skutočnosť odhaľujúca autorov tohto blogu

bude odmenená zo školského fondu a tieţ plaketou Najvyššieho

rádu Nadriaditeľovho. Keďţe ako budúci novinári patríte medzi

najinformovanejších medzi múrmi školy, tak verím, ţe ste niečo

ohľadne tejto témy zachytili.

Daniela: Musím sa priznať, ţe som sa veľmi snaţila, ale

neviem o ničom, pani nadprofesorka.

Orwellová: A vaši kolegovia? Napríklad pán študent

Norbert?

Noro: Ja? (nervózne) Myslíte mňa?

Orwellová: Áno, pán študent, vás.

Noro: Neviem o ničom. A keby som niečo o tom niečom

vedel, aj keď nič neviem, tak by som vám to niečo okamţite

povedal.

Orwellová: To rada počujem. Pani redaktorka Alica?

Alica: Vypočúvate nás?

Orwellová: Nie, ja sa vás pýtam ako seberovných súdruhov

v tomto neľahkom boji o česť školy. Je snáď niečo, čo pred

vašimi kolegami skrývate?

Alica: (podráţdene) Ja nič neskrývam, skrývate snáď

niečo vy? To sú uráţajúce otázky.

Orwellová: Prepáčte pani študentka, nechcela som sa vás

dotknúť.

Alica: Mňa ste sa veru nedotkli. Ja len tvrdím, ţe

takéto otázky sa môţu dotknúť iných. Mňa sa rozhodne nedotkli.

Orwellová: Mohli by sa vyjadriť aj vy, pán študent Janko

a pani študentka Janka?

Janka: Nič som nepočula.

Janko: Nič som nepočul.

Orwellová: Pán študent Alex?

Alex: Prepáčte, ten blog je pre mňa záhada.

Daniela: Pani nadprofesorka, prepáčte, Martina ste sa

nespýtali.

Orwellová: Nebuďte smiešna, pani šéfredaktorka. Martin má

plnú dôveru tejto školy. Teda pána nadriaditeľa. Chcete ju snáď

spochybňovať?

Daniela: To by som si nedovolila. Kaţdopádne by som

chcela počuť jeho názor na tento revolucionársky blog.

Donedávna by sa ešte mnohí z nás pýtali, či sa na ňom

nepodieľa.

Orwellová: Taká hrubosť, budem vás musieť poţiadať, aby

ste sa svojmu kolegovi ospravedlnila.

Martin: To nebude potrebné pani nadprofesorka.

Daniela: Martin ma určite ospravedlní, ale myslím, ţe

hovorím za všetkých v tejto miestnosti, ţe by sme ho zo

zaloţenia niečoho podobného ešte pred týţdňom obviňovali.

Orwellová: Pred týţdňom som ho upodozrievala aj ja, čo ma

veľmi mrzí. Kaţdopádne, veci sa menia.

Daniela: Samozrejme, prešla by som k reportáţi o troch

nových mikrovlnkách. Určite ste sa uţ dopočuli, ţe škola sa

rozhodla investovať do našej jedálne. Mikrovlnka bude

nepochybne znamenať revolúciu. Odteraz sa budú môcť jedlá

z minulých dní recyklovať, čo kuchárkam ušetrí prácu. Bola by

som rada, ak by o tom niekto napísal.

Alica: Ja si to môţem vziať.

Daniela: Potrebovala by som aj fotky k tomu.

Noro: Ja? Myslíš mňa?

Daniela: Áno, Noro, myslím teba, si jediný fotograf

v tejto miestnosti, takţe ti budem vďačná. Navyše si uţ raz

v jedálni fotil.

Noro: Mám na výber?

Daniela: Samozrejme, môţeš to odfotiť dnes, alebo

zajtra, alebo v stredu, nech sa to zmestí do ďalšieho čísla.

Ďakujem...

Scéna 3: Reportáž o mikrovlnke

Prostredie: školská jedáleň (zvuky akoby pri varení)

Postavy: Alica, Noro, Kuchárka, Kuchárka 2

Kuchárka: Tak tu je tá nádhera.

Alica: Pani kuchárka, ako by mali vyzerať ďalšie kroky

pri modernizácii školskej jedálne?

Kuchárka: Toto sa vám nezdá dostatočne moderné?

Noro: Mikrovlnkami disponuje väčšina domácností.

Kuchárka: Lenţe nikoho nenapadlo pouţiť toto zázračné

zariadenie v sférach školskej jedálne. Sme prví.

Noro: A aké jedlá v nej chcete pripravovať?

Kuchárka: Všetky.

Kuchárka 2: Len im povedz Martuška, ako sme sa tu

robotovali kaţdý deň, aby sme rezne vysmaţili.

Kuchárka: Decká, je to úplná revolúcia. Uţ ţiadne drahé

čerstvé jedlá, zostane viac na platy a kvantitu. Budeme schopné

nakúpiť viac hranoliek.

Alica: Lenţe mrazené jedlá sú menej zdravé.

Kuchárka: Aké zdravie, dieťa drahé. Čo by si chcela

šaláty ţrať ako zajace?

Kuchárka 2: Mrkvu a petrţlen? Tieto rozmaznané decká si

myslia, ţe sú v grandhoteli.

Alica: Dlho sa hovorí o tom, ţe dováţame nekvalitné

potraviny.

Kuchárka: Tak môţeme variť lacno alebo rýchlo alebo

kvalitne. Našou prioritou je lacnosť samozrejme.

Noro: Ako by mala pokračovať modernizácia?

Kuchárka: Samozrejme nákupom nových mikrovlniek.

Alica: To výrazne zrýchli varenie.

Kuchárka: Presne tak.

Alica: Chystáte sa prepúšťať?

Kuchárka: (šeptom) Preboha, tichšie. Samozrejme, ţe

budeme prepúšťať. Budú stačiť nanajvýš dve kuchárky, ktoré budú

mikrovlnky obsluhovať. Podpísali sme výhodnú zmluvu s obchodným

reťazcom, budeme mať kaţdodenný dovoz mrazených potravín. Ešte

o tom ale nemôţete napísať. (zakričí) Milka! Poď prosím ťa

našim mladým novinárom, ako sa s týmto zázrakom pracuje.

Kuchárka 2: Veľmi rada Martuška, veľmi rada.

Kuchárka: Nebudete to fotiť?

Noro: Hneď.

Kuchárka 2: Odfotíš ma s ňou? Martuška poď so mnou. Uţ

fotíš?

Noro: Hneď.

(ozve sa cvaknutie fotoaparátov)

Kuchárka: Neprosíte si čaj?

Alica: Ďakujem, dala by som si čierny.

Kuchárka: Vodu!

(ozve sa zvuk ohrievania v mikrovlnke)

Kuchárka: Vzdali sme sa aj všetkých rýchlovarných kanvíc,

nech tu mikrovlnkám nezaberajú miesto.

Noro: Všimli sme si, skoro tu nič neostalo.

Kuchárka: Máte pre nás ešte nejaké otázky?

Alica: To by bolo všetko, zatiaľ vám ďakujeme.

Kuchárka: Dovidenia

(počuť kroky na chodbe, ktoré potom zastavia)

Alica: Čakáš na nás, Martin?

Martin: Správne, dúfam, ţe ste sa Orwellovou nenechali

vystrašiť.

Noro: (nervózne) Vôbec, vyhráţajú sa nám vylúčením zo

školy, ale som pokojný.

Martin: Kľud. Uţ som vám povedal, ţe internet je

anonymné miesto, nemajú nás ako vypátrať. Kaţdý z nás dostal

vlastné prihlasovacie údaje.

Alica: Počuj, to čo mal akoţe byť ten

postkvestonarizmus? Povedz odkiaľ si to ukradol.

Martin: Prosím? Spochybňuješ snáď moju novinárske

schopnosti?

Alica: Je jasné, ţe si taký blábol nepísal ty, sú tam

pojmy, ktoré som v ţivote nepočula.

Martin: No veď práve, nebola si sama.

Alica: Ako to myslíš?

Martin: Pamätáš sa, keď som hovoril, ţe postmodernizmus

je hlúpe vedecké slovo, ktorému nikto nechápe?

Noro: Chceš povedať, ţe postkvestonarizmus si si

vymyslel?

Martin: (zasmeje sa) Správne, nikdy nič také

neexistovalo. Napísal som ten článok odborným štýlom s rôznymi

neexistujúcimi pomenovaniami. Je to celé výmysel.

Alica: (smeje sa) Nie je moţné, ţe ti to zhltli.

Martin: Zdá sa, ţe kaţdému sa to páčilo.

(ozve sa pípanie mobilu – oznámenie správy)

Martin: Čoskoro budeme mať exkluzívny článok.

Alica: Čoho sa bude týkať?

Martin: Uvidíte, získal som tajný zdroj z vedenia

školy.

Alica: Ako sa ti to podarilo?

Martin: Ozval sa mi sám.

Alica: Zvláštne.

(ozve sa pípanie mobilu znova – oznámenie správy)

Alica: Čo je?

Martin: Prišla mi ďalšia správa.

Alica: Ďalšia tajná informácia?

Martin: Nie, zrútilo sa lietadlo.

Alica: Preboha, preţil niekto?

Martin: Ani duša.

Alica: Dúfam, ţe tam nebol nikto známy.

Martin: Obávam sa, ţe bol.

Alica: Kto?

Martin: Učiteľka Laurincová.

Koniec tretej epizódy

Zvučka, titulky