Subjekt práva na informácie o životnom prostredí sa môže dozvedať o ich obsahudvomi spôsobmi – buď na základe podanej žiadosti (v takom prípade sa informácia sprís-tupňuje), alebo na základe jej zverejnenia subjektom, ktorý ich má v dispozícii (v takomprípade ide o šírenie informácie).

Pravidlá uplatňovania práva na informácie o životnom prostredí upravuje zákonč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a zákon č. 205/2004Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Špeciálnejšie ustanovenia týkajúce sa práva na informácie o životnom prostredí za-kotvujú aj ďalšie zákony – napr. zákon č. 17/1992 Zb., zákon č. 137/2010 Z. z. o ochraneovzdušia, zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej radyč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v zneníneskorších predpisov.

K porušeniu práva na informácie o životnom prostredí môže dôjsť v situácii, keďk jeho výkonu dochádza spôsobom, ktorý Čl. 2 ods. 2 ústavy nedovoľuje (pozri nálezÚstavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 58/01-69 zo dňa 31. 10. 2001).

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených záko-nom na inom orgáne Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánuverejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého-to rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmiebyť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práva slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným roz-hodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo ne-správnym úradným postupom.

(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovízákon.

Súvisiace ustanovenia ústavy

Čl. 1, Čl. 2, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144, Čl. 149, Čl. 151

330

DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY

Siedmy oddiel

Súvisiace právne predpisyákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisovákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisovákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zme-

ne niektorých predpisov v znení neskorších predpisovákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov

Medzinárodné zmluvy a dohodyedzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Vyhláška ministerstva zahraničných

vecí č. 120/1976 Zb.ohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Vyhláška ministerstva zahraničných

vecí č. 209/1992 Zb.harta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ, 30. 3. 2010 s. 389 – 403

Súdne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikya európskych súdnych orgánov

Ústavný súd Slovenskej republikyNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01 z 2. októbra 2001Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. februára 2004

Európsky súd pre ľudské právaGolder proti Spojenému kráľovstvu z 21. februára 1975Airey proti Írsku z 9. októbra 1979Stubbis a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 22. októbra 1996Lauko proti Slovenskej republike z 2. septembra 1998Osman proti Spojenému kráľovstvu z 28. októbra 1998Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001A. proti Spojenému kráľovstvu zo 17. decembra 2002

LiteratúraDRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie, Šamorín, HEURÉKA, 2009REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní – komentár. Bratislava, MANZ, 1999SVÁK, J.: Právo na súdnu ochranu. Právny obzor, č. 2/1993SVÁK, J.: Denegatio iustitiae (Odmietnutie spravodlivosti). Justičná revue, č. 6/1993SVÁK, J. – Cibulka, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. 4. vydanie, Bratisla-

va, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2009SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava, Paneurópska vysoká škola,

EUROKÓDEX, 2011

Komentár

Práva každého, komu vzniknú, môžu byť iluzórne a nereálne bez ich ochrany zabezpe-čenej štátom buď na nezávislom a nestrannom súde, alebo na inom orgáne Slovenskej

331

PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Čl. 46

republiky. Právo na súdnu a inú právnu ochranu nie je absolútne, ale možno sa ho domá-hať len v spojení s Článkom 46 ods. 4 a Článkom 51 Ústavy Slovenskej republiky iba v me-dziach zákonov, ktoré upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.Základná ústavná úprava v Článku 46 Ústavy Slovenskej republiky rozlišuje medzi:� všeobecným právom na prístup k súdu ako podmienky, ale aj súčasti práva na spra-

vodlivý súdny proces (ods. 1)� formálne osobitne vymedzeným právom na prístup k súdu v prípade preskúmavania

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (ods. 2)� právom na prístup k ochrane práva na inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1)� právom na náhradu škody, ktorá by mohla vzniknúť nielen v prípade rozhodnutí po-

rušujúcich právo na súdnu a inú právnu ochranu, ale aj inými rozhodnutiami súdov,štátnych orgánov, orgánov verejnej správy (napríklad samosprávnych či už územ-ných, alebo profesijných) alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3).

Právo na prístup k súdu znamená pre štát, aby:� vytvoril adekvátnu súdnu sústavu tvorenú nezávislými a nestrannými súdmi� súdom priznal právomoc, ktorá zabezpečí, že súdna ochrana práva bude reálna

a efektívna� nevytváral zákonné alebo iné prekážky v prístupe na súd.

Obsahové princípy práva na prístup k súdu sú potom ešte doplnené o poskytnutieprávnej pomoci v Článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vytvorenie adekvátnej sústavy nezávislých a nestranných súdov je conditio sine quanon zabezpečenia práva na súdnu ochranu. Celý tento systém súdnej ochrany musí byťvytvorený tak, aby sudca, ktorý v ňom vykonáva súdnictvo, bol nestranný. Nestrannýsudca môže svoje rozhodnutie vydať na základe svojho vlastného názoru slobodne vy-tvoreného pri posudzovaní faktov z pohľadu práva bez toho, aby mal akýkoľvek záväzokvoči účastníkom konania alebo orgánom verejnej moci a bez toho, aby jeho rozhodnutiapodliehali preskúmaniu iným orgánom, ktorý by nebol rovnako nezávislým. Vzhľadomna to, že ochranu práva poskytuje v Slovenskej republike ex constitutione všeobecnésúdnictvo a Ústavný súd Slovenskej republiky, tak podmienka nestrannosti sa vzťahujetak na sudcov všeobecných súdov, ako aj sudcov ústavného súdu. V prípade pochybnostío nestrannosti sudcu musí byť k dispozícii právo namietať sudcu pre jeho zaujatosť. Ná-mietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom môže mať závažnejšie právneúčinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní v rámci všeobecného súdnictva. Námiet-ku zaujatosti sudcu môže účastník konania uplatniť voči viacerým sudcom či dokoncavoči všetkým sudcom súdu, čo môže mať za následok zmenu miestnej príslušnosti vše-obecného súdu. V konaní pred ústavným súdom tento postup však nie je možný.

Priznanie adekvátnej právomoci pre súdy znamená, že zákonodarca má vytvoriť taképrocesné a decízne oprávnenia, aby súdy mohli posúdiť predmetnú vec v celom rozsahua na základe toho vydať rozhodnutie, ktoré je právnym titulom na jeho vynútené vykona-nie aj proti vôli povinného. Štát je povinný vytvoriť taký systém prostriedkov a orgánov,aby rozhodnutia súdov boli vymožiteľné, pretože aj systém núteného výkonu súdnychrozhodnutí je súčasťou práva na prístup k súdu.

Právo na prístup k súdu zakazuje štátu vytvárať zákonné alebo iné prekážky v prístu-pe na súd. Predovšetkým štát nemôže odnímať právomoc ochraňovať právo napríkladneodôvodneným vylúčením vecí z právomoci súdu najmä trestnoprávneho charakteru,

332

DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY

Siedmy oddiel

odnímaním právnych účinkov súdnym rozhodnutiam alebo prenesením rozhodovaniavecí zo súdov na iné orgány bez vytvorenia záruk vyžadovaných od inej právnej ochranyv zmysle Článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Štát nemôže vytvárať ani procesnoprávne prekážky sťažujúce prístup na súd, akýmisú napríklad neprimerane krátke premlčacie lehoty, prílišné formality či vysoké súdnepoplatky. Ustanovenie týchto formalít však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súd-nej ochrane a takým spôsobom alebo v takej miere, že sa pri tom zasiahne do samej pod-staty zaručeného práva na súdnu ochranu. Uvedené platí aj pre vytváranie skupín (kate-górií) osôb, voči ktorým nie je možné uplatňovať nároky na súde či naopak znemožňovaťprístup na súd určitým skupinám ľudí. V prvom prípade ide o rôzne druhy imunít, pri-čom štát má užšiu voľnú úvahu v prípade medzinárodnoprávne uznávaných imunít,k akým patrí napríklad diplomatická imunita. V prípade poslaneckých či sudcovskýchimunít je voľná úvaha štátu širšia a ich rozsah a obsah je primeraný potrebe ochranytýchto subjektov z hľadiska zabezpečenia nezávislého výkonu ich funkcií.

Formálne osobitne sa upravuje v Článku 46 ods. 2 právo na prístup k súdu v prípadepreskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Oproti právu na prístupk súdu sa líši výslovným ústavným zákazom vylúčenia z tohto preskúmavania rozhod-nutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutíorgánov verejnej správy sa označuje ako správne súdnictvo. Preskúmavanie zákonnostirozhodnutí orgánov verejnej správy je zverené do príslušnosti súdov, ktoré napriek tomu,že to nie je uvedené, musia byť ex defitione nezávislé a nestranné. Neznamená to však vy-lúčenie využívania opravných prostriedkov v rámci správneho konania, ale to, že:

� právoplatné rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy môže byť z pohľadu dodr-žania zákonnosti ešte preskúmané súdom, pričom zákon môže ustanoviť výnimkyz tohto pravidla

� právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť preskúmané súdom vovšetkých prípadoch, kde sa namieta porušenie základných práv a slobôd.

Ústavný text síce uvádza, že ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov ve-rejnej správy, avšak to samo osebe nevylučuje aj preskúmavanie ústavnosti týchto roz-hodnutí osobitne v prípadoch, keď je namietané porušenie základných práv a slobôd.Príslušnými na preskúmanie týchto rozhodnutí sú všeobecné súdy a ústavný súd. Vzhľa-dom na Článok 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúma-vania porušenia základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, okrem rozhodnutí aj opatrenia a iné zása-hy ako napríklad nečinnosť orgánu verejnej správy. Príslušnosť v týchto prípadoch môžebyť zákonom zverená všeobecným súdom, čo však nevylučuje aj rozhodovanie ústavné-ho súdu o ústavných sťažnostiach, ktoré namietajú porušenia svojich základných právvšeobecným súdom pri preskúmavaní rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov ve-rejnej správy.

Právo na prístup k inej právnej ochrane vykonávanej napríklad orgánom štátnej sprá-vy umožňuje každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca jeho po-vinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov uprave-ných v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Uplatnenie tohto práva je však podmiene-né splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle Článku 46 ods. 1 a 51 ÚstavySlovenskej republiky. K porušeniu tohto základného práva dochádza iba vtedy a v takom

333

PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Čl. 46

rozsahu, v akom sa ho osoba domáhala na orgáne príslušnom na poskytnutie inej práv-nej ochrany. Ak sa však na tomto orgáne ochrany práva nedomáhala, tak nevykonanieprávnej pomoci nemožno považovať za porušenie Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej re-publiky.

V Článku 46 ods. 3 sa zabezpečuje právo na náhradu škody, ale nie aj ušlého zisku činemajetkovej ujmy, ktorá vznikla buď nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátnehoorgánu, alebo orgánu verejnej správy. Rovnaké právo sa priznáva aj vtedy, ak ku škodedošlo nesprávnym úradným postupom. V tomto prípade Článok 46 Ústavy Slovenskej re-publiky neobmedzuje porušenie práva na určitý štátny orgán, ale rozsah vymedzuje vec-ne, pričom označenie „úradný“ znamená, že v zásade pôjde o postup, ktorý vznikol v ob-lasti verejnoprávnych vzťahov. Tento postup môže spočívať buď v činnosti, alebo aj v ne-činnosti príslušného povinného subjektu.

(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečen-stvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

(2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štát-nymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to zapodmienok ustanovených zákonom.

(3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

(4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa od-seku 2, má právo na tlmočníka.

Súvisiace ustanovenia ústavy

Čl. 1, Čl. 2, Čl. 6, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144

Súvisiace právne predpisy

ákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

ákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

ákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

ákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Medzinárodné zmluvy a dohody

edzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Vyhláška ministra zahraničných vecíč. 120/1976 Zb.

ohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Vyhláška ministra zahraničných vecíč. 209/1992 Zb.

harta základných práv Európskej únie, Ú.v. EÚ C 83, 30. 3. 2010, s. 389 – 403

334

DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY

Siedmy oddiel

Súdne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikya európskych súdnych orgánov

Ústavný súd Slovenskej republikyNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 38/96 zo 17. júla 1996Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 29. februára 1998Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. apríla 1999Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. júna 1999Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/07 z 3. júla 2008Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 143/08 z 2. apríla 2008

Európsky súd pre ľudské právaSwabowicz proti Švédsku z 30. júna 1959Engel a ostatní proti Holandsku z 8. júna 1976Luedicke, Belkacem a Koc proti Spolkovej republike Nemecko z 28. novembra 1978Kamasinski proti Rakúsku z 19. decembra 1989Borgers proti Belgicku z 30. októbra 1991Funke proti Francúzsku z 25. februára 1993I. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001

LiteratúraDRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie, Šamorín, HEURÉKA, 2009MAZÁK, J.: Základy občianskeho procesného práva. Bratislava, IURA EDITION, 2002MUSIL, J.: Zákaz donucovaní k sebeobviňování (Nemo tenetur se ipsum acusare). In: Teoretic-

ké a praktické problémy dokazovania – pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc.k 80. narodeninám. Bratislava, Bratislavská vysoká škola práva, 2008, s. 173 – 187

REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní – komentár. Bratislava, MANZ, 1999SVÁK, J. – CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. 4. vydanie, Brati-

slava, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2009SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava, Paneurópska vysoká škola,

EUROKÓDEX, 2011

Komentár

Ústavná úprava v Článkoch 47 a 48 vymedzuje základné princípy spravodlivého súd-neho procesu, ktoré sa však vo veľkej časti vzťahujú aj na konanie pred inými štátnymiorgánmi a orgánmi verejnej správy. V Článku 47 ústavy je vymedzený:� zákaz inkriminácie vlastnej osoby (ods. 1)� princíp práva na právnu pomoc a tlmočníka (ods. 2 a 4)� princíp rovnosti účastníkov konania (ods. 3).

Zákaz inkriminácie vlastnej osoby je výslovne v Ústave Slovenskej republiky zako-tvený v obmedzenej podobe práva na odopretie výpovede (právo mlčať). Právo na odo-pretie výpovede nie je absolútnym právom, pretože je jednak podmienené tým, že výpo-veď by spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania vypovedajúcej osobe alebo jemublízkej osobe a jednak tým, že sa napríklad nemusí vzťahovať na výpoveď ako celok, ale

335

PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Čl. 47

len k tým jej častiam, ktoré by vypovedajúca osoba pokladala pre seba a svojich blízkychza nebezpečné z pohľadu trestného stíhania.

Ešte relatívnejšie je právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení, ktoré vyplýva najmäz rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a k nim sa prikláňa aj Ústavný súd Slo-venskej republiky a týka sa predovšetkým konania trestnoprávneho charakteru. Ideo získavanie iných dôkazov, ako je výpoveď, a to proti vôli osoby, napríklad tým, že pred-kladanie vecných dôkazov (písomností a pod.) je vynucované pokutami alebo inými pro-striedkami. Nezaraďujú sa však medzi ne napríklad krvné, vlasové, hlasové alebo telesnévzorky.

Právo na právnu pomoc je prepojené s právom na prístup k súdu. Právo na prístupk súdu neznamená len existenciu súdu a zákonnú možnosť obrátiť sa na tento súd. Totoprávo sa môže stať len iluzórnym vtedy, ak oprávnená osoba nemôže vzhľadom na svojevzdelanie napísať kvalifikované podanie. Rovnako je súčasťou práva na spravodlivý súd-ny proces založeného na rovnosti účastníkov konania, ktorá by mohla byť narušenáv prípade, že jeden účastník má kvalifikované zastúpenie a druhý nie. Obsahovým vyme-dzením práva na právnu pomoc je pritom predovšetkým profesionálna právna pomocposkytovaná osobami, ktoré sú podľa zákona oprávnené poskytovať právnu pomoc akosúčasť svojho povolania.

Právo na právnu pomoc neznamená aj právo na jej bezplatnosť, ale ústava túto mož-nosť nevylučuje, ale prenecháva ju na voľnú úvahu zákonodarcu. Európsky súd pre ľud-ské práva však v záujme toho, aby právo na prístup k súdu bolo aj reálne a efektívne, voľ-nú úvahu zákonodarcu v tomto smere obmedzuje v prípadoch, keď najmä z dôvodusociálneho pôvodu nemôže príslušná osoba využiť profesionálne právne služby. Pod-mienky a rozsah uplatňovania bezodplatnej právnej pomoci sú však ponechané na rela-tívne širokú voľnú úvahu štátu.

Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto smere zásah do práva na právnu pomocvidí v reštriktívnej podobe ako zákaz pre orgán verejnej moci, aby bolo účastníkovi kona-nia znemožnené zvoliť si právneho zástupcu, splnomocniť ho na zastupovanie v konaní,radiť sa s ním v priebehu uvedeného konania, prípadne ak by splnomocnenému právne-mu zástupcovi bolo znemožnené realizovať úkony právnej pomoci v rozsahu proces-ných práv a povinností podľa osobitného predpisu upravujúceho procesné postavenieúčastníka a jeho právneho zástupcu v danom konaní.

Na druhej strane Ústava Slovenskej republiky v porovnaní s Dohovorom o ochraneľudských práv a základných slobôd poskytuje širší rozsah práva na právnu pomoc, preto-že ju neviaže len na súdne konanie, ale ju rozširuje aj na konanie pred inými štátnymi or-gánmi alebo orgánmi verejnej správy od samého začiatku. Aj v týchto prípadoch všakprávu na právnu pomoc korešponduje len povinnosť štátu v tom, aby nebránil jeho výko-nu.

Právo na právnu pomoc nevylučuje, aby sa právo v niektorých konaniach zmenilo napovinnosť právneho zastúpenia z dôvodu vecnej (právnej) zložitosti týchto konaní.Hlavným cieľom je tu, aby sa prostredníctvom profesionálne kvalifikovaného zastúpeniamohla ochrana práv v príslušnom konaní poskytnúť efektívne.

S právom na právnu pomoc a rovnosťou pred súdom súvisí aj právo na tlmočníka. Po-dobne ako právo na právnu pomoc pred súdom, sa aj právo na tlmočníka vzťahuje aj nakonania pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Ústavnou pod-mienkou uplatnenia práva na tlmočníka je len vyhlásenie účastníka, že neovláda jazyk,v ktorom sa príslušné konanie vedie. Aj keď ústava nekladie dôkaznú povinnosť

336

DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY

Siedmy oddiel

preukázať neznalosť jazyka, v ktorom sa konanie vedie, tak sa vzhľadom na uplatňova-nie práva na vzdelanie predpokladá, že toto oprávnenie sa vzťahuje predovšetkým na cu-dzincov a v primeranom rozsahu aj na občana Slovenskej republiky inej ako slovenskejnárodnosti. Ústava Slovenskej republiky nezaručuje tlmočníka do materinského jazyka,ale dôležité je, aby išlo o tlmočenie do jazyka, ktorému táto osoba rozumie, čo aj vyplývaz rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.

Princíp rovnosti pred súdom vychádza zo zákazu diskriminácie obsiahnutého v Člán-ku 12 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vyjadruje aj princíp rovnosti pred zákonom.Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamenárovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných a procesných predpi-sov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Rovnosť strán v súd-nom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakéhoprocesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa v súdnom kona-ní rozhoduje.

Princíp rovnosti pred súdom je zaručený okrem ústavy a konštantnej rozhodovacejčinnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky aj rozhodnutiami Európskeho súdu preľudské práva v podobe požiadavky „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní. Jej obsahom jeprávo, aby každá strana súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju zá-ležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k dru-hej strane.

Princíp rovnosti pred súdom rozširuje Ústava Slovenskej republiky aj na konaniapred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Táto rovnosť je ústavne za-bezpečená od začiatku konania po ich právoplatné skončenie.

(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súduustanoví zákon.

(2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytoč-ných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustano-vených zákonom.

Súvisiace ustanovenia ústavy

Čl. 1, Čl. 2, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144

Súvisiace právne predpisy

ákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

ákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov

ákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

337

PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Čl. 48