1

TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE

PRÁVNICKÁ FAKULTA

Katedra medzinárodného práva a európskeho práva

KONANIE O PORUŠENÍ ZMLUVY

BAKALÁRSKA PRÁCA

PETER RIZMAN

Vedúci bakalárskej práce:

JUDr. PETER VARGA

7. MARCA 2008

2

Abstrakt

Témou bakalárskej práce je konanie o porušení Zmluvy. Bakalárska

práca je z oblasti európskeho práva procesného. Obsahuje teoretický výklad

ku konaniu a niektoré prípady z právnej praxe. Téma umožňuje použitie

bohatej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.

Prvá časť práce obsahuje všeobecnú charakteristiku európskeho

súdnictva a hlavne postavenie Európskeho súdneho dvora v tomto systéme.

Ďalej opisuje predpoklady efektívneho fungovania komunitárneho právneho

systému a krátky opis aj iných prostriedkov vynútenia európskeho práva.

Druhá časť obsahuje podrobný popis článkov 226, 227 a 228 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva. Článok 226 opisuje konanie Európskej

Komisie, článok 227 obsahuje konanie štátu v prípade iniciovania konania

a článok 228 obsahuje samotný postup pred Európskym súdnym dvorom.

Tretia časť práce sa venuje samotnému procesnému postupu a opisuje

krok za krokom jednotlivé postupy v konaní. Pri niektorých krokoch práca

uvádza aj praktické príklady z rozsudkov Súdneho dvora. Ďalej v tejto časti je

uvedená aj častá argumentácie členských štátov v konaní pred Európskym

súdom. V poslednej časti sú uvedené aj prípadné sankcie voči štátom

v prípade nesplnenia rozsudku.

3

Predhovor

Bakalársku prácu som písal na tému konanie o porušení Zmluvy. Európske

spoločenstvo je aj právnym spoločenstvom, ktoré výrazne vplýva na právne

poriadky členských štátov. Moja téma je z európskeho práva procesného

a snažím sa v nej opísať jeden z postupov konania pred Súdnym dvorom

Európskych spoločenstiev.

V mojej práci definujem problematiku porušenia komunitárneho práva

a následného postupu orgánov spoločenstva. Venujem sa jednotlivým

krokom, ktoré je potrebné podniknúť pre úspešné konanie a vynútenie práva.

Pretože pre efektivitu právneho spoločenstva je nevyhnutná aj úspešná

aplikácia práva v praxi.

Mojím cieľom je popísať procesný postup nie len z teoretického hľadiska, ale

aj z praktického hľadiska. To znamená, pracoval aj s judikatúrou Súdneho

dvora popísal som aký následok majú jednotlivé procesné úkony v reálnej

praxi. Poukázal som ako argumentujú členské štáty a ako postupuje v tomto

konaní Európska komisia, ktorá je hlavnou súčasťou konania. Pretože

Komisia zo svojej pozície „strážkyne zmlúv“ iniciovala zatiaľ skoro všetky

konania.

Podstatou konania nie je vždy postihnúť štát čo najväčšou sankciou ale

podstatou je predísť sankcionovanie a aj Súdny dvor vždy zdôrazňuje, že

sankcionovanie je prípustné len v poslednom prípade.

Moja práca má za cieľ vymedziť články 226, 227 a 228 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva a opísať čo je ich podstatou. Mojím cieľom je

i jasne popísať procesné kroky, ktoré sa pri konaní o porušení Zmluvy

používajú a uviesť k nim v niektorých prípadoch aj príklady z praxe.

4

Obsah Úvod ............................................................................................................................. 5 I. Právna ochrana poskytovaná v Európskom spoločenstve .................................... 8

I.1. Európsky súdny dvor ......................................................................................... 8 I.2. Jurisdikcia Európskeho súdneho dvora .............................................................. 9

II. Právna ochrana podľa článkov 226-228 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva ............................................................................................................... 10

II.1. Funkcia Konania o porušení Zmluvy ............................................................. 10 II.2. Konanie podľa článku 226 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva ..... 11

II.2.1. Príklad – Komisia verzus Francúzsko ..................................................... 13 II.2.2. Skutková podstata .................................................................................... 14 II.2.3. Postup Komisie v prípade ........................................................................ 15

II.3. Konanie podľa článku 227 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva ..... 17 II.4. Článok 228 v konaní o porušení Zmluvy ....................................................... 19

III. Procesný postup v Konaní o porušení zmluvy ............................................... 20 III.1. Prípustnosť konania ...................................................................................... 20

III.1.1. Príslušnosť súdu ..................................................................................... 20 III.1.2. Spôsobilosť byť účastníkom konania ..................................................... 20

III.2. Predsúdna fáza konania ................................................................................. 22 III.2.1. Formálny list .......................................................................................... 24 III.2.2. Odôvodnené stanovisko Komisie ........................................................... 25

III. 2.2.1. Prípad: Komisia/Spolková republika Nemecko (C – 431/92) ........ 29 III.3. Súdna fáza konania ....................................................................................... 29

III.3.1. Podanie žaloby ....................................................................................... 29 III.3.2. Predbežné opatrenia ............................................................................... 31 III.3.3. Obrana štátu v súdnej fáze konania ........................................................ 32 III.3.4. Rozsudok ................................................................................................ 36

III.4. Konanie o nesplnení rozsudku súdneho dvora .............................................. 37 III.5. Sankcie .......................................................................................................... 38

Záver .......................................................................................................................... 41 Použitá literatúra ........................................................................................................ 43

5

Úvod

Bakalárskej práce je z oblasti európskeho práva procesného a popisuje

konanie o porušení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktoré je

dôležitým inštitútom pri aplikácii komunitárneho práva a pri snahe o jeho

vynútenie. Pre efektívne fungovanie Európskeho spoločenstva je základnou

podmienkou efektívne fungovanie právneho systému.

Práca opisuje tento často používaný inštitút podrobne ho vysvetľuje

a určuje jeho miesta v právnej praxi. Dôkladná analýza tohto inštitútu je

dôležitá v medzinárodnej oblasti v rámci Európskeho spoločenstva ale aj vo

vzťahu k Slovenskej republike, ktorá je súčasťou Spoločenstva.

Spoločenstvo je i právnym spoločenstvom a to znamená, že Európske

spoločenstvo sa dotýka vnútorných záležitostí členských štátov oveľa viac

ako akákoľvek iná medzinárodná organizácia, ktorá združuje štáty. Tento

právny systém sa výrazne dotýka aj práva a povinností fyzických alebo

právnických osôb. Právny systém Spoločenstva sa stále rozvíja a rozvíja sa

aj na základe judikatúry súdov. Táto práca podrobnejšie opisuje dopad

európskeho práva na členské štáty. Bakalárska má byť prínosom v oblasti

európskeho práva procesného a pomôcť pri orientovaní sa v jednom

z mnohých procesných konaní pred Európskym súdnym dvorom a to pri

konaní o porušení Zmluvy.

Konanie, ktoré som v tejto práci popisoval sa týka subjektov verejného

práva a ide vždy o zodpovednosť členských štátov, i v prípade ak bolo

porušenie spôsobené konaním súkromných osôb. Vždy sa protiprávny stav

pripočíta k zodpovednosti členskému štátu a dôvody prečo je to tak uvádzam

vo svojej práci.

Cieľom mojej práce je podrobne popísať inštitúty konania o porušení

Zmluvy európskeho procesného práva a to zo stránky teoretickej. To

znamená aj teoreticky opísať príslušné články Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva. Jedná sa o články 226, 227 a 228 Zmluvy o založení

6

Európskeho spoločenstva, a teda v čom spočíva podstata týchto článkov

v európskom procesnom práve a konkrétne pri konaní o porušení Zmluvy.

Úvodná časť práce sa v krátkosti venuje popisu Európskeho súdnictva

a úlohy Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v tejto sústave. Práca

popisuje procesný postup európskych inštitúcii v konaní o porušení Zmluvy.

Postup popisuje z hľadiska predsúdnej fázy konania, súdnej fázy konania

a nakoniec záverečnú časť je venovaná aj prípadným sankciám pri porušení

komunitárneho práva.

Svoju prácu nepopisujem len z dogmatického hľadiska ale do práce som

zakomponoval aj prípady zo súdnej praxe. Výber práce mi umožňuje venovať

sa z veľkej časti aj judikatúre. Na príkladoch som ilustroval ako sa

konfrontuje teória s praxou a ako členské štáty spoločenstva postupujú

v jednotlivých krokoch konania a na druhej strane ako postupujú európske

inštitúcie vo fázach konania. Časť práce som preto venoval aj argumentácii

členských štátov a postoju Súdneho dvora na ponúknuté argumenty alebo

námietky štátov.

Bakalárska práca je rozdelená na tri časti.

Prvá časť sa venuje všeobecne právnej ochrane, ktorá je poskytovaná

v Európskom spoločenstve. Táto časť sa venuje všeobecne téme

európskeho súdnictva a hlavne Európskemu súdnemu dvoru.

Druhou časťou bakalárskej práce je vymedzenie článkov 226, 227 a 228

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, lebo tieto články tvoria nosnú

časť mojej práce a upravujú procesný postup v prípade konania o porušení

Zmluvy.

Tretia časť obsahuje jednotlivé procesné kroky v konaní o porušení

Zmluvy.

Pri mojom popise konania som zohľadnil aj iné relevantné časti Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva. Pretože konanie o porušení Zmluvy

pozná aj modifikované formy konania, ktoré sú upravené aj v iných častiach

Zmluvy. Tieto špecifické formy konania o porušení Zmluvy definujú určité

7

odchýlky od klasického konania a to aj čo sa týka sporových strán, ale vždy

vo všetkých prípadoch ide o subjekty verejného práva. Tieto modifikované

konania som vo svojej práci spomenul len okrajovo vzhľadom na to, že

podstatu svojej práce som venoval hlavnému konaniu o porušení Zmluvy. Vo

svojej práci používam slovenskú a zahraničnú literatúru a rozsudky súdneho

dvora, ktoré sú pri výbere mojej témy neopomenuteľné. Použitá literatúra

obsahuje aj vhodné komentáre k rozsudkom s ktorými som pracoval.

Niektoré časti rozsudkov som citoval aj v mojej práci.

8

I. Právna ochrana poskytovaná v Európskom spoločenstve

I.1. Európsky súdny dvor „Súdny dvor a Súd prvého stupňa v rámci svojich právomocí zabezpečia,

aby sa pri výklade a uplatňovaní tejto zmluvy dodržiavalo právo.“ (čl. 220

ZES).

Systém európskeho súdnictva zabezpečuje ochranu subjektívnych práv

občanov EÚ, orgánov ES a členských štátov. Tento systém je tvorený

Európskym súdnym dvorom, Súdom prvého stupňa, Súdom pre verejnú

službu a súdmi členských štátov, ktoré zabezpečujú jednotnú aplikáciu

komunitárneho práva1.

Primárne predpisy o organizácia Európskeho súdnictva sa nachádzajú

v ZES v článkoch 220 až 245. Táto časť zmluvy upravuje organizáciu

Európskeho súdneho dvora a tieto časti sa vzťahujú aj na Súd prvého stupňa

(čl. 224, ods. 5: „Pokiaľ štatút Súdneho dvora neustanovuje inak,

ustanovenia tejto zmluvy týkajúce sa Súdneho dvora sa vzťahujú aj na Súd

prvého stupňa“). Článok 220 ZES spolu s článkom 7 ods. 1 („Úlohy zverené

spoločenstvu vykonávajú tieto orgány: EURÓPSKY PARLAMENT, RADA,

KOMISIA, SÚDNY DVOR, DVOR AUDÍTOROV. Každý orgán koná v

medziach právomocí, ktoré mu zveruje táto zmluva“) ZES určuje hranice

kompetencii ESD pri uplatňovaní Zmluvy. Dodržiavanie právneho poriadku

ES a jednotný výklad je základnou podmienkou existencie ES

a predpokladom úspešného priebehu integračných procesov ak aj účinnej

ochrany nositeľov subjektívnych práv2.

1 Karas V., Králik A: Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 182. 2 Karas V., Králik A, Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 182.

9

I.2. Jurisdikcia Európskeho súdneho dvora

Čl. 220 zakladá jurisdikciu ESD všeobecne pre všetky právne spory, ktoré

sa týkajú spoločenstva. Pod pojem „zabezpečenie výkladu a uplatňovania

tejto zmluvy pre dodržiavanie práva“ spadá aj sekundárne komunitárne

právo, komunitárne zvykové právo a všeobecné právne zásady právnych

poriadkov jednotlivých členských štátov. Ochrana primárneho práva, ako

uvádza tento článok je výslovne v jurisdikcii Súdneho dvora. Súdny dvor

v princípe disponuje tými právomocami, ktoré sú konkretizované v čl. 220

ako aj právomocami výslovne uvedenými v ZES alebo na základe zmluvy

vydanými predpismi („compétence d’attribution“). Toto obmedzenie je

konkretizované v čl. 7. ods. 1 veta 2 a v čl. 5 ZES, ako princíp vymedzených

právomocí, kde „každý orgán koná v medziach právomocí, ktoré mu zveruje

táto zmluva“ (ZES čl. 7 ods. 1 veta 2)3.

Súdny dvor plní aj iné funkcie, ktoré presahujú jeho justičnú funkciu. ESD

môže vystupovať ako: ústavný súd (vysvetľuje práva a povinnosti európskych

inštitúcií v ich vzájomných vzťahoch, ako aj právne vzťahy medzi členskými

štátmi a Európskou úniou), strážca zákonnosti (overuje zlučiteľnosť

sekundárnej legislatívy so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva

a všeobecnými právnymi princípmi), správny súd (rozhoduje o žalobách

predložených fyzickými alebo právnickými osobami proti opatreniam

Európskej únie a o sťažnostiach podaných pracovníkmi európskych inštitúcií

proti podmienkam, za ktorých sú zamestnávaní), občiansky súd (zisťuje

mimozmluvné záväzky a skúma nároky na náhradu škody, najmä pri

úradnom ručení), arbitrážny súd (na základe dohody medzi stranami môže

v určitých špecifických prípadoch pôsobiť ako arbitrážny orgán)4.

Systém právnej ochrany Európskych spoločenstiev zo strany Súdneho

dvora a Súdu prvého stupňa tvorí: konanie o porušení Zmluvy o založení ES,

3 Pechstein M., EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 8. 4 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky: Informácia o zastupovaní pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Súdom prvej inštancie Európskych spoločenstiev.

10

konanie o neplatnosti, adhézna námietka protiprávnosti konanie o nečinnosti

konanie o predbežnej otázke konanie o náhrade škody konanie

o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch konanie o žalobách v bankovom

sektore rozhodcovské konanie – arbitráž medzinárodné rozhodcovské

konanie o preventívnej kontrole zlučiteľnosti medzinárodnej zmluvy

s komunitárnym právom dočasné opatrenia: prijímané na komunitárnej úrovni

alebo prijímané súdmi členských štátov.

II. Právna ochrana podľa článkov 226-228 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

II.1. Funkcia Konania o porušení Zmluvy

Komunitárne právo nemôže efektívne pôsobiť a nemôže byť garantované

bez efektívneho donucovacieho mechanizmu. Jedným z týchto mechanizmov

je konanie o porušení zmluvy na základe ktorého je štát prinútený k určitému

konaniu alebo prinútený k odstráneniu protiprávneho stavu. Účelom konania

o porušení Zmluvy je objektívne určiť, či členský štát dodržal alebo nedodržal

svoje záväzky, ktoré mu vyplývajú zo ZES alebo z aktu sekundárneho

komunitárneho práva, prípadne medzinárodných zmlúv5.

Konanie o porušení zmluvy sa riadi článkami 226 až 228 ZES. Žalobu

možno podať pri protiprávnom konaní a pri nesplnení povinnosti, ktorá pre

štát vyplýva z primárneho, sekundárneho práva, medzinárodných zmlúv

a všeobecných právnych zásad. Konaním o porušení zmluvy je Komisii, ako

aj členskému štátu pridelená možnosť žalovať členský štát, ktorý porušuje

Zmluvu a prinútiť ho zodpovedať sa pred nezávislým súdom a tým aj

možnosť prinútiť štát, na základe právoplatného rozsudku, odstrániť

protiprávny stav, ktorý vznikol konaním komisívnym alebo omisívnym.

5 Procházka R., Čorba J., Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 159

11

„Spravidla ide o situácie, kde členský štát neaplikuje vôbec alebo aplikuje

nesprávne alebo nedostatočne príslušné ustanovenia komunitárneho práva“6.

Konanie o porušení zmluvy plní veľmi dôležitú funkciu pri dodržiavaní

a presadzovaní komunitárneho práva a to preventívnu, donucovaciu

a represívnu funkciu7. Žalobu v konaní môže podať Komisia (čl. 226 ZES)

alebo členský štát únie (čl. 227 ZES). Podanie žaloby právnickou alebo

fyzickou osobou nie je v ZES uvedené. Skutková podstata konanie sa tak či

tak sotva dotýka súkromnej sféry, a i keď protiprávny stav je vyvolaný

činnosťou súkromných osôb vždy sa berie na zodpovednosť štát pretože sa

berie ohľad na konanie štátu vo vzťahu k dotknutej komunitárnej norme.

Judikatúra ale pozná i prípady, kedy boli potrestané aj skupiny osôb na

základe porušených záväzkov vyplývajúcich z komunitárneho práva na

základe článku 39 ZES ako v prípade belgického futbalistu Bosmana8. Na

základe tohto rozhodnutia profesionálny futbaloví hráči môžu slobodne

prestúpiť do iného klubu po skončení ich zmluvy s ich predošlým týmom.

Aj súkromné osoby môžu byť považované za nositeľov za nositeľov

záväzkov vyplývajúcich zo základných slobôd ako v prípade Angonese9,

tento prípad sa týka čl. 43 ZES a nariadenia Rady (EHS) č. 4055/86

z 22. decembra 1986, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovať

služby na námornú dopravu medzi členskými štátmi a medzi členskými

štátmi a tretími krajinami10.

II.2. Konanie podľa článku 226 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

Článok 226 ZES:

6 Karas V., Králik A, Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 183. 7 Karas V., Králik A, Európske právo. Bratislava – Trnava, Iura Edition 2007. str. 183. 8 C-415/93 Union royale belge des sociétés de football association ASBL proti Jean-Marc Bosman, Royal club liégeois SA proti Jean-Marc Bosman a iní a Union des associations européennes de football (UEFA) proti Jean-Marc Bosman. 9 C-281/93 Roman Angenese proti Cassa di Risparmio di Bolzano SpA. 10 Pechstein M., EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 125.

12

„Ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre

neho vyplýva z tejto zmluvy, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní

tomuto štátu predložiť pripomienky.

Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia

môže vec predložiť Súdnemu dvoru.“

Článok 226 určuje postup, ako je možné vynútiť komunitárne právo

orgánom Európskeho spoločenstva a to Európskou Komisiou, tá má

oprávnenosť iniciovania konania podľa čl. 226 ZES. Práve na základe tohto

článku môže Komisia donútiť členský štát k aplikácii komunitárneho práva.

Žaloba na základe čl. 226 je používaná pomerne často a nie je používaná len

ako právny nástroj na vynútenie práva ale aj ako nástroj na dosiahnutie

politických cieľov. Použitie žaloby ako právneho ale aj politického nástroja

súvisí s úlohou Komisie, ktorá má významné postavenie a vplyv na rozvoje

politiky a práva spoločenstva.11 Povinnosti Komisie, ktoré má pri

zabezpečovaní riadneho fungovania a rozvoja spoločného trhu sú

obsiahnuté v čl. 211 ZES. Jedna z úloh Komisie podľa tohto článku je:

- zabezpečuje uplatňovanie ustanovení tejto zmluvy a opatrení prijatých

orgánmi spoločenstva v súlade s ňou,

Pri zabezpečovaní Zmluvy je donucovací mechanizmus uvedený v článok

226 najúčinnejším inštitútom používaný pri vymáhaní a aplikácii

Komunitárneho práva. ZES priznáva Komisii aj špecifické procedúry

vynútenie práva a to v čl. 88 ods. 2 ZES, pri porušení pravidiel týkajúcich sa

pomoci poskytovanej štátom, ak Komisia zistí, že daná pomoc je nezlučiteľná

so spoločným trhom podľa čl. 87 alebo ak zistí, že podpora sa zneužíva. Pri

týchto skutočnostiach nie je potrebné aby Komisia v prípade porušenia práva

postupovala podľa článkov 226 a 227 ale vec môže predložiť priam Súdnemu

dvoru.

11 Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University press 2006. str. 222

13

„Cieľom konania podľa čl. 226 je zabezpečenie plnenia záväzkov

členských štátov v súlade s komunitárnym právom v takom súdnom procese,

ktorý poskytuje nesporné výsledky o jeho predmete. Konaním podľa čl. 226

sa bráni členskému štátu pokračovať v porušovaní komunitárneho práva

a rovnako sa predchádza takému porušovaniu povinností v budúcom konaní

a postupoch členského štátu. Zodpovednosť členských štátov sa posudzuje

podľa komunitárnych pravidiel. Pravidlá medzinárodného verejného práva sa

zásadne nepoužívajú“. 12

Podanie žaloby Komisiou sa používa oveľa častejšie ako druhá možnosť,

podanie žaloby členským štátom (čl. 227). „Na vrub členského štátu je pritom

pripísateľné pochybenie potenciálne ktoréhokoľvek vnútroštátneho orgánu

verejnej moci alebo súkromných osôb, ktorým vnútroštátna legislatíva

zveruje výkon verejnej moci, resp. ktoré sú pod kontrolu štátu“13. Žalobu je

možné podať proti členskému štátu alebo proti skupine štátov a štát je

reprezentovaný vládou.14 Protiprávne konanie štátu môže byť komisívne

alebo omisívne. Najčastejšie porušenie komunitárneho práva je

neimplementovanie alebo vadné implementovanie smernice.

Dôležitou črtou čl. 226 je, že sa začína komunikácia medzi Komisiou

a členským štátom a to počas predbežného konania. Vytvorenie

kooperačného a komunikačného dialógu so štátnymi autoritami a Komisiou je

veľmi dôležité, pretože týmto dialógom je možné sa vyhnúť celej procedúre

obsiahnutej v čl. 226. To znamená, že nemusí dôjsť k podaniu žaloby

Súdnemu dvoru.15

II.2.1. Príklad – Komisia verzus Francúzsko16

Príklad popisuje prípad, pri ktorom Komisia žaluje Francúzsku republiku.

Ako žalobca v tomto prípade vystupuje Komisia, ide o konanie na základe čl.

226 ZES. Ďalšie špecifikum prípadu je, že sa jedná o prípade pri ktorom

12 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 176 13 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 159 14 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 176 15 Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University press 2006. str. 222 16 Rozsudok ESD, C-265/95 – Komisia/Francúzsko

14

došlo k porušeniu komunitárneho práva omisívnym konaním. Pretože

francúzske úrady nekonali, tak aby zabránili porušovaniu komunitárneho

práva a ak aj vo veci konali, tak ich konanie bolo nedostatočné. Francúzske

úrady aj po výzve Komisie nevykonali všetky potrebné opatrenie na

odstránenie protiprávneho stavu. Ďalší dôležitý prvok v tomto prípade je, že

k porušeniu komunitárneho práva došlo na základe konania súkromných

osôb.

II.2.2. Skutková podstata Komisia v tomto prípade žaluje Francúzsku republiku, kde pre nečinnosť

Francúzskej vlády došlo k porušovaniu komunitárneho práva. Roľníci vo

Francúzsku blokovali prechody hraníc, aby zabránili importu

poľnohospodárskych výrobkov do Francúzska. Blokáda postupne

dosahovala väčšie rozmery a blokované potraviny sa pokazili, vzhľadom na

to, že sa nedostavili na čas na príslušné miesta. Blokády vo Francúzsku

naberali stále väčšie rozmery, dochádzalo k zadržiavaniu kamiónov

prevážajúcich takéto výrobky na francúzskom území a ničení ich nákladov,

násilnostiam proti vodičom kamiónov, hrozbám namierených proti

francúzskym veľkopredajniam predávajúcim poľnohospodárske výrobky

pochádzajúce z iných členských štátov, ako aj v poškodzovaní tohto tovaru

vystaveného v obchodoch vo Francúzsku.

. Komisia uviedla, že už viac ako desať rokov pravidelne dostávala

sťažnosti týkajúce sa pasivity francúzskych úradov voči násilným činom,

ktoré páchali jednotlivci a protestné hnutia francúzskych poľnohospodárov

proti poľnohospodárskym výrobkom pochádzajúcim z iných členských štátov.

Tieto činy spočívajú okrem iného v zadržiavaní kamiónov prevážajúcich

takéto výrobky na francúzskom území a ničení ich nákladov, násilnostiach

proti vodičom kamiónov, hrozbách namierených proti francúzskym

veľkopredajniam.

15

Komisia zistila, že od roku 1993 vedú niektoré hnutia francúzskych

poľnohospodárov, medzi nimi organizácia nazývaná „Coordination rurale“,

systematickú kampaň kontroly ponuky poľnohospodárskych výrobkov

pochádzajúcich z iných členských štátov, zameranú najmä na zastrašovanie

veľkoobchodníkov a maloobchodníkov, aby sa zásobovali výlučne

francúzskymi výrobkami, ďalej na stanovovanie minimálnych predajných cien

daných výrobkov, ako aj na organizáciu kontrol zameraných na preverovanie,

či títo obchodníci plnia dané príkazy.

II.2.3. Postup Komisie v prípade Komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom uviedla, že Francúzska

republika, neprijala potrebné opatrenia na zabránenie blokády a na

zabránenie násilnostiam a voľnému pohybu poľnohospodárskych výrobkov,

nesplnila povinnosti, ktoré vyplývajú zo spoločnej organizácie trhov

s poľnohospodárskymi výrobkami a z čl. 28 a 30 ZES v spojení s čl. 5 ZES.

Komisia a žalovaný štát sú spôsobilí konania podľa čl. 226 a Komisia môže

podať žalobu na ESD ako vecne príslušný súd. Odôvodnené stanovisko,

ešte počas predbežného konania, musí obsahovať popis skutkovej podstaty

a jasné právne hľadisko k prípadu. Komisia v svojom stanovisku uviedla, že

blokáda je zásah, ktorý obmedzuje import v rámci spoločenstva a to je dôvod

prečo začala predbežné konanie.17

Napadnuté konanie musí byť vždy právne zdôvodnené, v tomto prípade

je to chýbajúce opatrenie Francúzska proti konanie proti už uvedenému čl.

28 ZES, teda proti voľnému pohybu tovaru a táto zásada je jednou zo

základných zásad Zmluvy. Členské štáty spoločenstva sú zodpovedné voči

spoločenstvu za každé protiprávne konanie v oblasti komunitárneho práva.

Článok 28 ZES, ktorý bol v tomto prípade porušený hovorí:

Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným

účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.

17 Pechstein M.: EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 135

16

Subjekty v tomto článku sú uvedené štáty a nie súkromné osoby.

Blokáda, ktorá prebehla bola ale organizovaná francúzskymi roľníkmi, ktorý

blokovali hraničné prechody z iných členských štátov. Protiprávna činnosť

týchto roľníkov, ale tiež spadá pod čl. 28 ZES. V tomto prípade sa berie na

zreteľ zanedbanie povinností Francúzskom, ktoré mohlo týmto blokádam

predchádzať. Čl. 28 hovorí o opatreniach, ktorými sa môže obmedziť dovoz.

Otázne je či v tomto prípade opomenutie sa môže považovať za „opatrenie“.

Zo ZES ale vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť plnenie

záväzkov. Zo samého čl. 28 sa táto povinnosť vyvodiť nedá, ale je uvedená

v čl. 10 ZES:

Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo

osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto

zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi spoločenstva. Členské štáty

uľahčia dosiahnutie úloh spoločenstva.

Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť

dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.

Preto sú členské štáty podľa čl. 28 v spojení s čl. 10 ZES podniknúť

všetky potrebné kroky, aby boli vždy zabezpečené základné slobody

v Spoločenstve. Teda existuje povinnosť členského štátu zasiahnuť.

Avšak Francúzsko sa odvolávalo na zachovávanie práva a poriadku a

zabezpečenie vnútornej bezpečnosti na základe čl. 64 ZES. Francúzska

vláda argumentovala, že situácia francúzskych poľnohospodárov je natoľko

ťažká, že existovali oprávnené obavy, že ráznejšie zásahy príslušných

orgánov by mohli vyvolať násilné reakcie dotknutých subjektov, ktoré by

viedli k ešte vážnejším porušeniam verejného poriadku alebo dokonca

k spoločenským nepokojom.

Dôvody verejnej bezpečnosti a poriadku sú zdôvodnené v čl. 30 ZES:

Ustanovenia článkov 28 a 29 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu,

vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky,

verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí

17

a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré

má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou

priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však

nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého

obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.

Argument Francúzska týkajúci sa verejnej bezpečnosti a poriadku, bol

považovaný ako nedostatočný, pretože policajný zásah, ktorý by v tomto

prípade postačoval vôbec nebol nemožný a Francúzska vláda nepodnikala

ani minimálne kroky na to, aby odstránila protiprávny stav.

Podľa rozsudku v prípade Cassis de Dijon18 sú prekážky pre vnútorný

obchod prijateľné, pokiaľ sú na to závažné dôvody týkajúce sa požiadaviek

verejného blaha a teda tento prípad by sa mohol posudzovať podobne ako

prípade Cassis de Dijon. Francúzsko sa však nedovolávalo na žiaden dôvod

týkajúci sa všeobecných záujmov a preto zdôvodnenie nečinnosti

Francúzska v tomto prípade sa nemôže zakladať podľa prípade Cassis de

Dijon19. Súdny dvor nakoniec 9. decembra 1997 vyhlásil:

Francúzska republika si tým, že neprijala všetky potrebné a primerané

opatrenia, aby konania jednotlivcov nebránili voľnému pohybu ovocia

a zeleniny, nesplnila povinnosti, ktoré vyplývajú z článku 30 Zmluvy o ES

v spojení s článkom 5 tejto Zmluvy a zo spoločnej organizácie trhov

s poľnohospodárskymi výrobkami.

II.3. Konanie podľa článku 227 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

Článok 227 ZES:

Ak sa členský štát domnieva, že iný členský štát nesplnil povinnosť, ktorá

vyplýva z tejto zmluvy, môže predložiť vec Súdnemu dvoru. 18 Rozsudok ESD, C-120/78 Société Rewe-Zentral AG/Bundesmonopolverwaltung für Branntwein (spolkový protimonopolný úrad) 19 Pechstein M.: EU-/EG-Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007. str. 135

18

Skôr než členský štát podá žalobu proti inému členskému štátu pre

domnelé neplnenie povinnosti, ktorá vyplýva z tejto zmluvy, predloží vec

Komisii.

Komisia vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní príslušným

štátom, aby si vzájomne predložili ústne aj písomné pripomienky v rámci

kontradiktórneho konania.

Ak Komisia nevydá toto stanovisko do troch mesiacov odo dňa, keď jej

bola vec predložená, môže sa vec podať na Súdny dvor aj bez stanoviska

Komisie.

Iniciovať konanie o porušení zmluvy môže aj členský štát, ktorý sa domnieva,

že iný štát nesplnil záväzok vyplývajúci z komunitárneho práva. Môže tak

urobiť len po predošlej konzultácii s Komisiou. Postup podľa čl. 227 je viac

menej výnimočný a uplatňuje sa len zriedka. Žaloby, ktoré sú podané

členskými štátmi sú najčastejšie prerušené ešte pred tým ako sa k nim stihne

vyjadriť Súdny dvor. Známe sú len dva prípady, z ktorých sa len jeden

skončil rozsudkom a to prípad Francúzsko proti Veľkej Británii (C-141/78,

v ktorom bolo rozhodnuté v prospech Francúzska) a druhý prípad v tejto

kategórii je Belgicko proti Španielsku (C-388/95). Členské štáty viac

uprednostňujú neformálne metódy riešenia sporov, alebo uprednostňujú aby

vec vyriešila Komisia a aby sa oni nedostali do priamej konfrontácie pred

súdom.20 Vo všeobecnosti však platí, že členské štáty sa zaväzujú, že spory,

ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania tejto zmluvy vyriešia v súlade so

zmluvou (čl. 292 ZES).

Komisia v však v tomto prípade nie je úplne vylúčená. Pretože vec najprv

prešetrí Komisia a zistí, či došlo skutočne k porušeniu komunitárno-právnych

noriem. Komisia má lehotu troch mesiacov aby sa k veci vyjadrila. Komisia

umožní počas kontradiktórneho konania zúčastneným stranám vyjadriť sa

20 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 184

19

ústne alebo písomne. Ak Komisia nevydá odôvodnené stanovisko, štát smie

podať žalobu priamo súdnemu dvoru.21

II.4. Článok 228 v konaní o porušení Zmluvy

Článok 228 ZES:

1. Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nesplnil povinnosť, ktorá vyplýva z

tejto zmluvy, tento štát je povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel

rozsudku Súdneho dvora.

2. Ak sa Komisia domnieva, že členský štát neprijal takéto opatrenia, umožní

tomuto štátu predložiť pripomienky a potom vydá stanovisko s odôvodnením

a uvedie tie časti, v ktorých daný členský štát nevyhovel rozsudku Súdneho

dvora.

Ak príslušný členský štát neprijme potrebné opatrenia podľa rozsudku

Súdneho dvora v lehote stanovej Komisiou, Komisia môže predložiť vec

Súdnemu dvoru. Pritom navrhne aj výšku paušálnej pokuty alebo penále,

ktorá sa má zaplatiť a ktorú pokladá v daných podmienkach za primeranú.

Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nevyhovel rozsudku, môže mu uložiť

paušálnu pokutu alebo penále.

Tento postup nemá dopad na článok 227.

„Ak súdny dvor potvrdí rozsudok, že členský štát nesplnil svoju povinnosť,

je to tento povinný bez zbytočného odkladu prijať potrebné opatrenia

v súlade s rozsudkom Súdneho dvora (čl. 228 ods. 1 ZES)“22. Je len na

členskom štáte, aby si zvolil spôsob akým odstráni porušovanie práva

Spoločenstva. Spôsob na odstránenie protiprávneho stavu môže byť

rozhodnutie, opatrenie alebo iný postup dotknutého orgánu verejnej moci

členského štátu. ZES neustanovuje lehotu na prijatie opatrenia. „Rozsudok

21 Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University press 2006. str. 240 22 Procházka R., Čorba J., Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 162

20

platí ex tunc, a preto sa táto lehota spravidla chápe v rozsahu „bez

zbytočného odkladu“ alebo „v najkratšej možnej dobe“ po vydaní rozsudku.

Prax pozná lehoty, ktoré presahujú aj niekoľko rokov, čo spravidla súvisí

s politickou alebo ekonomickou motiváciou takého postupu členského štátu.

Osobitným spôsobom vynucovania rozsudku podľa čl. 226 Zmluvy o založení

ES je dodatočné ukladanie pokút, ktoré predpokladajú novú žalobu. Členský

štát sa môže vyhnúť takému dôsledku urýchlením splnením povinnosti podľa

rozsudku.“23 „Z pohľadu súkromných osôb je dôležité, že rozsudok Súdneho

dvora potvrdzujúci nesplnenie povinnosti členským štátom predstavuje

dôležitý argument v prípadných vnútroštátnych konaniach o náhrade škody

vzniknutej súkromným osobám v dôsledku porušenia práva spoločenstva“24.

III. Procesný postup v Konaní o porušení zmluvy

III.1. Prípustnosť konania III.1.1. Príslušnosť súdu

Príslušnosť súdu je určená v čl. 225 ZES, kde je uvedené, ktoré

právomoci patria do pôsobnosti Súdu prvého stupňa a ktoré

priamo Európskemu súdnemu dvoru. Konanie o porušení zmluvy patrí do

výlučnej právomoci Európskeho súdneho dvora.

III.1.2. Spôsobilosť byť účastníkom konania

V konaní o porušení zmluvy vzniká spôsobilosť byť účastníkom v konaní

o porušení zmluvy sú Komisii a členskému štátu. Podľa čl. 226 sú má

Komisia aktívnu legitimáciu a členský štát pasívnu legitimáciu. Podľa článku

227 je sú pasívne a aktívne legitimované členské štáty Spoločenstva.

Existuje však aj „atypické“ konanie o porušení zmluvy a to v rámci menovej

23 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 183 24 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 162

21

únie, v ktorom Rada Európskej centrálnej banky má voči národným

centrálnym bankám tie isté oprávnenia ako má Komisia v čl. 226 voči

členským štátom. Žaloba Európskej centrálnej banky v tomto prípade nie je

voči členskému štátu ale voči žalovanej centrálnej banke.

Pasívne legitimovaný v konaní nemôžu byť štátne orgány a ani

samosprávne územné časti (resp. federálne krajiny) krajiny, vždy sa týka

pasívna legitimácia členskej krajiny a berie sa na zodpovednosť vláda

členského štátu, ktorá je zastupovaná pred súdom svojím zástupcom. Aj

konanie subjektov, ktoré nie sú subjektmi verejnej sféry a ak ich konanie

vyvolá protiprávny stav, tak sa zodpovednosť pripočíta členskému štátu.

Nesprávna aplikácia komunitárneho práva národnými súdmi sa tiež pripisuje

členskému štátu.

Súkromné osoby nemôžu podať žalobu v konaní o porušení zmluvy.

Súkromné osoby v prípade potreby môžu napadnúť konanie členského štátu

na národnom súde. Národný súd potom môže iniciovať na Európskom

súdnom dvore konanie o predbežnej otázke, aby podal jasný výklad pri

aplikácii komunitárneho práva. Osoba, ktorá sa domnieva, že členský štát

porušuje komunitárne právo môže podať sťažnosť Komisii. Komisia však nie

je povinná konať na základe žiadosti sťažovateľa. Pre súkromné osoby má

Komisia špeciálny formulár, ktorý môžu podať Komisii v prípade podozrenie,

že členský štát porušuje komunitárne právo. Na základe tohto formuláru

môže každá fyzická alebo právnická osoba podať sťažnosť Komisii. Pre

sťažnosti preto Komisia vedie register sťažností, ktorý je zriadený pri

generálnom sekretariáte a umožňuje štátnym príslušníkom členských štátov,

združeniam a záujmových skupinám podávať oznámenie o existencii

domnelého porušenia zmluvy. Sťažnosť má pre Komisiu len informatívny

charakter a v prípade, že Komisia nepodá žalobu si súkromná osoba nemôže

nárokovať žiadne subjektívne práva. Súkromná osoba v tomto prípade

nemôže podať žalobu o nečinnosti ani žalobu o neplatnosti voči Komisii.

22

III.2. Predsúdna fáza konania

Predsúdna fáza konania sa začína administratívnym štádiom konania

a začína sa oznámením členskému štátu o porušení záväzkov vyplývajúcich

z komunitárneho práva, za ktoré má členský štát zodpovedať.25

Opodstatnenosť tohto štádia je v tom, že členské štáty a Komisia si majú

vyjasniť svoje postoje. Štádium spočíva na vzájomnej komunikácii medzi

štátom a Komisiou a umožňuje vyhnúť riešeniu sporu mimo súdu.

Administratívne štádium je pokusom o dosiahnutie zmieru. Opodstatnenosť

a význam administratívnej časti tohto konania vyplýva z toho, že sa vychádza

zo všeobecného presvedčenia, že členský štát porušuje svoje povinnosti bez

úmyslu tak konať26 a preto Komisia zvolí na začiatok diplomatickejšie riešenie

sporu.

Táto časť konania prebieha bez zainteresovanosti súdu a jej cieľom je

jasne vymedziť predmet aj pre prípad pokračovanie sporu pre súdom.

Pretože na základe vymedzeného merita sporu, ktoré sa vymedzí

v predsúdnej etape sa pokračuje aj v konaní pred súdom. „Podľa ustálenej

judikatúry nemôže ísť návrhy obsiahnuté v žalobe nad rámec námietok

uvádzaných Komisiou vo formálnom oznámení a vo výroku odôvodneného

stanoviska“27.

Konanie o porušení zmluvy sa týka pomerne citlivej veci, pretože ide

o suverenitu štátu a zásah do nej. Vzhľadom na citlivosť tejto oblasti by sa

mohli objaviť mnohé i politické prekážky pri aplikácii komunitárneho práva,

pretože pre každý štát je oblasť jeho suverenity veľmi citlivou témou.

Zbytočným politickým sporom v Spoločenstve sa môže predchádzať jasným

vysvetlením veci a komunikáciou medzi štátmi a orgánmi spoločenstva,

v tomto prípade Komisiou. V tomto predsúdnom konaní je umožnené štátu

aby sám odstránil protiprávny stav, bez porušenia jeho suverenity. Členské

25 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 178 26 Klučka J., Mazák J. a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 178 27 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina , Poradca Podnikateľa 2007. str. 160

23

štáty spravidla kooperujú s Komisiou vo svojom vlastnom záujme, ale je to aj

ich zákonná povinnosť, ktorá im tiež vyplýva zo Zmluvy.

Prípad, keď členský štát odoprel spoluprácu s Komisiou bolo napríklad

v prípade Komisia verzus Grécko (Rozsudok C - 240/86). Komisia

vyšetrovala možné porušenie komunitárneho práva Gréckom, porušenie sa

týkalo voľného pohybu tovarov. Komisia požadovala určité informácie, ktoré

Grécko odmietlo odovzdať. Komisia nemohla bez týchto informácii zistiť, či

skutočne došlo k porušeniu práva. Komisia iniciovala konania na základe čl.

226 proti Grécku, na základe toho, že Grécko porušilo povinnosti, ktoré sú

uvedené v čl. 10 (čl. 10 ZES: „Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia

všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov

vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi spoločenstva.

Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh spoločenstva. Členské štáty neprijmú

žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“).

Preto ak Komisia vyžaduje určité informácie členské štáty sú jej ich povinné

podať, inak Komisia môže iniciovať konanie o porušení čl. 10 ZES28.

Po administratívnom respektíve neformálnom štádiu sa začína formálne

štádium konania a zmluva pozná dve časti formálneho štádia a to je zaslanie

formálneho oznámenia a doručenie odôvodneného stanoviska. Námietky

prezentuje Komisia najprv vo forme formálneho oznámenia adresovaného

členskému štátu, na ktoré má možnosť členský štát reagovať. Ak výhrady na

strane Komisie aj po vzájomnom vyjasnení postojov pretrvávajú, adresuje

členskému štátu odôvodnené stanovisko a stanoví v ňom lehotu (spravidla 2

mesiace), v ktorej členský štát musí splniť svoje povinnosti, inak sa vystavuje

riziku, že Komisia podá v danej veci žalobu na Súdny dvor29. Pre podanie

žaloby na súdny dvor je potrebné aby predbežné konanie prebehlo

v náležitej forme, inak to môže spôsobiť vadu pre prípustnosť žaloby pred

Súdny dvor.

28 Fairhurst J.: Law of the European union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 191 29 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca Podnikateľa 2007. str. 160

24

Žaloba na Súdny dvor je v niektorých prípadoch prípustná aj

predsúdneho konania a to v niektorých odchýlkach od riadneho konania

o porušení Zmluvy. Jedná sa o ustanovenia uvedené v článkoch 95 ods. 9

ako aj článok 298 ods. 2 ZES. V uvedených prípadoch môže Komisia alebo

ktorýkoľvek členský štát podať priamo žalobu na Súdny dvor bez

akéhokoľvek predošlého predsúdneho konania.

Článok 298, odsek 2 ZES:

Odlišne od postupu podľa článkov 226 a 227 môže Komisia alebo

ktorýkoľvek členský štát predložiť vec priamo Súdnemu dvoru, ak sa

domnievajú, že iný členský štát zneužíva oprávnenie stanovené v článkoch

296 a 297. Súdny dvor rozhoduje na neverejnom zasadnutí.

Ďalším modifikovaným konaním o porušení Zmluvy je konanie týkajúce

sa pomoci poskytovanej členskými štátmi, konanie je upravené v čl. 88 ods.

2. Ide o prípad, ak Komisia zistí nevhodné poskytovanie pomoci, ktorá je

poskytnutá členským štátom, členský štát poskytuje túto pomoc v rozpore so

zásadami spoločného trhu a táto pomoc je v rozpore s článkom 87 ZES.

Komisia v tomto prípade vydá rozhodnutie a ak sa členský štát v stanovenej

lehote pomoc neupraví, Komisia alebo iný dotknutý štát môže podať priamo

žalobu Súdnemu dvoru.

III.2.1. Formálny list

Formálny list komisie je formálna žiadosť o vysvetlenie, ktorá obsahuje aj

pripomienky k tvrdenému porušovaniu povinností. „Členský štát musí byť

informovaný o všetkých porušovaniach povinností a o ich podstate tak, aby

mohol účinným spôsobom vzniesť pripomienky. List musí obsahovať všetky

predpokladané porušenia povinností, ktoré by mohli zakladať práva podať

žalobu na Súdny dvor“30. List obsahuje aj lehotu na odpoveď členského štátu,

ktorá musí byť dostatočná na to aby sa členský štát mohol vyjadriť

a uskutočniť vyšetrenie v danom prípade. Lehota býva spravidla 2 mesiace

30 Klučka J., Mazák J.: a kolektív, Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 178

25

ale ak si to vyžaduje nutnosť situácie môže byť aj kratšia. V tejto časti

konania nasledujú aj formálne súhrnné schôdze medzi príslušnými zložkami

Komisie a správnych úradov členských štátov, v ich priebehu sa pre niektoré

prešetrované prípady nájde riešenie zmierom.

Členský štát má v tomto štádiu možnosť pripraviť všetky jeho zistenia,

potrebné informácie a argument potrebné na jeho obranu. Komisia musí

uviesť údajné porušenia komunitárneho práva a v ďalšej etape predsúdneho

konania, v odôvodnenom stanovisku, nemôže rozsah už uvedený

porušovaných práv meniť. Súdny dvor vyžaduje aby sa postup podľa 226

patrične dodržiaval, inak žalobu neakceptuje. Judikatúra pozná aj prípady,

keď Komisia zaslala členskému štátu odôvodnené stanovisko, ale predtým

nedoručila formálne upozornenie, v ktorom by požadovala jeho

pripomienky31.

III.2.2. Odôvodnené stanovisko Komisie

Ak členský štát ani po predchádzajúcej procedúre neodstráni protiprávny

stav Komisia vydá odôvodnené stanovisko. „Zatiaľ čo účelom formálneho

listu je vymedziť predmet sporu a naznačiť členskému štátu prvky potrebné

na to, aby si mohol pripraviť obhajobu, odôvodnené stanovisko musí

obsahovať jasné vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli Komisiu k presvedčeniu,

že členský štát sa dopustil porušovania komunitárneho práva“32. „Stanovisko

Komisie musí mať obsahovať tieto náležitosti: a) špecifikáciu právnych

noriem, ktoré členský štát porušil; b)opis konania, ktorým členský štát porušil

komunitárne právo; c) právnu argumentáciu, z ktorého vyplývajú dôvody

protiprávnosti správania členského štátu; d) opatrenia, ktoré by mal členský

štát prijať na odstránenie protiprávneho stavu“33.

Stanovisko je tiež spojené s určitou lehotou, ktorá dáva členskému štátu

ešte jednu možnosť na odstránenie porušovaného stavu. Lehota musí byť 31 Klučka J., Mazák J. a kolektív, Základy Európskeho práva, Bratislava, Iura Edition 2004. str. 179 32 Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 662 33 Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007. str. 184

26

dostatočná a zodpovedať danému stavu, inak Súdny dvor môže označiť

žalobu ako neprípustnú. Obyčajne býva lehota dva mesiace ale judikatúra

pozná i prípady, kedy bola lehota kratšia ako dva mesiace. „Napríklad

v prípade Francúzsko verzus Veľká Británia (C – 141/78), kde sa jednalo

o zákaz dovozu hovädzieho mäsa z Veľkej Británie do Francúzska, Komisia

dala Francúzsku lehotu len dva týždne na vysvetlenie tohto zákazu dovozu.

Následne po vypršaní lehoty bolo vydané odôvodnené stanovisko (s rovnako

krátkou lehotou na odstránenie zákazu) a následne bol sporo podaný

Súdnemu dvoru“34.

Ak štát Komisii nevyhovie, tak v tom prípade môže Komisia otvoriť súdne

konanie pred Súdnym dvorom. Sťažnosti uvedené v odôvodnenom

stanovisku by mali byť definované oveľa podrobnejšie, ako boli uvedené

v upozorňujúcom liste Komisie. Komisia uvedie v odôvodnenom stanovisku

aj zistenia predložené štátom a odpovede štátu na upozorňujúci list. Ak

odôvodnené stanovisko obsahuje nové pripomienky, návrhy alebo námietky

Súdny dvor ich v zmysle článku nemôže brať do úvah. Pretože členský štát

sa k nim nemal možnosť pripomienkovať a nebola by tak zachovaná

spravodlivosť procesu. Komisia musí tiež navrhnúť aké kroky je potrebné

podniknúť na odstránenie protiprávneho stavu35.

Judikatúra pozná prípad, kedy obe strany už počas súdneho konania

súhlasili, so zmenami a s tým aby meritum veci bolo pozmenené od toho,

ktoré bolo uvedené v odôvodnenom stanovisku. Konkrétne v prípade

Komisia verzus Taliansko (C – 7/69). Taliansko nesplnilo lehotu, ktorá bola

uvedená v odôvodnenom stanovisku a preto Komisia podala žalobu na

Súdny dvor. Po tom čo sa proces začal Taliansko upravilo svoje zákony, tak

aby vyhovelo požiadavkám uvedeným v odôvodnenom stanovisku, ale

Komisia stále trvala na tom, že Taliansko neodstránilo protiprávny stav.

Avšak obe strany sa pred Súdnym dvorom zhodli na tom, že Súdny dvor

bude posudzovať len to, či je novoprijatý zákon v rozpore s komunitárnym 34 Fairhrust J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 194 35 Lenaerts K., Arts D., Bray R.: Procedural law of the European union. London, Sweet and Maxwell 1999. str. 231

27

právom. Súdny dvor však túto žiadosť zamietol. Pretože podstata povahy

konania sa už nemôže meniť, od toho, ktoré je uvedené v odôvodnenom

stanovisku a to čo vyplynie po začatí konania je irelevantné pre začatý

proces.

Ak členský štát vyhovie na čas odôvodnenému stanovisku, Komisia

stráca oprávnenie podať proti členskému štátu žalobu Súdnemu dvoru. Vždy,

keď Komisia podáva žalobu, musí dokázať, že k ukončeniu protiprávneho

stavu nedošlo pred uplynutím lehoty na to určenej. V prípade Komisia verzus

Taliansko (C – 7/61) Súdny dvor uviedol: „Je pravda, že druhý paragraf

článku 169 (v súčasnosti článku 226) dáva Komisii právo podať žalobu

Súdnemu dvoru, len ak štát, ktorého sa prípad týka nesplnil stanovisko

Komisie v lehote uloženej Komisiou, lehota musí byť taká aby štátu reálne

umožnila uviesť protiprávny stav do súladu so Zmluvou. Avšak, ak členský

štát nesplní povinnosť uvedenú v stanovisku v rámci predpísanej periódy,

Komisia má bez pochybností právo podať žalobu o porušení záväzkov

plynúcich zo Zmluvy Súdnemu dvoru“36.

Tento postoj bol zdôraznený Súdnym dvorom v prípade Komisia verzus

Taliansko, kde časť konania bola vyhlásená Súdnym dvorom za neprípustnú,

pretože Taliansko čiastočne splnilo požiadavky uvedené v odôvodnenom

stanovisku na čas. Niekedy sa stáva, že členský štát neimplementuje

smernicu v stanovenom čase a ak členský štát neimplementuje smernicu ani

v čase uvedenom v odôvodnenom stanovisku, tak Komisia môže podniknúť

donucovacie kroky a to podaním žaloby na Súdny dvor. Avšak, ak štát na

druhý pokus a v čase uvedenom v odôvodnenom stavisku implementuje

smernicu, Komisia žalobu podať nemôže.

Je známy prípad, ktorý presne ilustruje danú situáciu. Bola prijatá

smernica týkajúca sa pracovného času (93/104), ktorá mala byť

implementovaná členskými štátmi do 23. novembra 1996. Veľká Británia túto

smernicu neimplementovala na čas. Smernica zaisťuje práva pracovníkom

36 Fairhrust J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 194

28

(štyri týždne platenej dovolenky, minimálny denný a týždenný odpočinok

a štyridsaťosem hodinové pracovné maximum). Každý deň,

neimplementovania smernice má enormný vplyv na veľké množstvo

pracovníkov. Veľká Británia implementovala smernicu až v roku 1998,

predpis sa stal účinným až 1. októbra 1998 (dva roky po obligatórnom

implementovaní smernice). Komisia podnikla voči Veľkej Británii Kroky podľa

článku 226. Veľká Británia ale splnila lehotu, ktorá jej bola daná

v odôvodnenom stanovisku a preto konanie nemohlo ďalej pokračovať pred

súdom37.

Ďalší dôležitý prípad je Komisia verzus Taliansko (C – 51/83), kde

Komisia podala žalobu proti Taliansku o porušení článku 28 ZES. Súd

v tomto prípade zdôraznil, že to aby sa členský štát vyjadril k obvineniu je

záruka požadovaná Zmluvou a nevyhnutná požiadavka požadovaná článkom

226. Členský štát avšak nemá povinnosť podať vyjadriť sa k obvineniu38.

„Námietky proti odôvodnenému stanovisku môžu byť rozmanité. Prax

však ukazuje, že sa spravidla vzťahujú na formálne otázky. Obrana

najčastejšie spočíva v tom, že odôvodnené stanovisko nebolo vydané

kolegiálne, celou Komisiou, iba úradníkmi Komisie. Stanovisko však nie je

právnym aktom, ktorý by bol spôsobilým predmetom konania podľa článku

230 ZES (žaloba o neplatnosť aktu). Takéto stanovisko je úkonom v procese

uplatňovania žaloby podľa čl. 226 ZES. Komisia má právo vlastnej úvahy, či

podá, alebo nepodá stanovisko a či vec potom predloží Súdnemu dvoru.

Takýto postup Komisie nemožno vynucovať žiadnym procesným

prostriedkom vrátane žaloby na nečinnosť. Určitým limitom pre Komisiu je čl.

211 ZES, podľa ktorého musí prijímať vhodné opatrenia ne dodržiavanie

komunitárneho práva“39

37 Fairhrust J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education Limited 2006. str. 194 38 Horspool M., Humphreys M.: European Unino Law. Oxford, Oxford University Press 2006. str. 231 39 Klučka J., Mazák J.: a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 180

29

III. 2.2.1. Prípad: Komisia/Spolková republika Nemecko (C – 431/92) Prezídium mesta Darmstadt udelilo povolenie k výstavbe Tepelnej

elektrárne bez predošlej skúšky únosnosti pre životné prostredie, ako to

vyžadoval článok 2, 3, 8 smernice 85/337 pre podobné projekty. Smernica

o životnom prostredí bola vydaná roku 1985 a do 3. Júla 1988 mala byť

aplikovaná v národnom práve. Túto povinnosť si Spolková republika

nesplnila včas, smernica bola aplikovaná až 1. augusta 1990. Žiadosť na

schválenie projektu prišla medzi uplynutím doby na aplikáciu smernice a jej

skutočným aplikovaným do nemeckého práva.

Počas predsúdneho konania Komisia vyčítala Nemecku, že porušilo

povinnosti uvedené v čl. 10 a 249 ZES v spojení so smernicou 85/337

vydanej Radou tým, že 31. augusta 1989 schválilo projekt výstavby tepelnej

elektrárne bez predošlej skúšky únosnosti na životné prostredie. Predmetom

veci bola výčitka Komisie daná Nemecku, že schválilo projekt bez predošlej

skúšky. Komisia vo svojom žalobnom návrhu vyčítala aj neskoré

implementovanie smernice. Tým bol dôvod podania žaloby a predmet žaloby

podanej Súdnemu dvoru rozšírený

III.3. Súdna fáza konania

III.3.1. Podanie žaloby

Ak sa členský štát nepodriadil povinnostiam uloženým v odôvodnenom

stanovisku, tak Komisia môže podať žalobu Súdnemu dvoru. Komisia nemá

povinnosť podať žalobu Súdnemu dvoru, Komisia však vo všeobecnom

záujme dbá na dodržiavaní práva. „Je na Komisii, aby táto sama v rámci

svojej úvahy posúdila možnosti konania voči členskému štátu, identifikovala

ustanovenia komunitárneho práva, ktoré sú ním porušované, stanovila

moment, v ktorom voči členskému štátu začne konanie, a zvážila prípadné

30

späťvzatie žaloby“40. Komisia nemá určenú ani lehotu v ktorej musí podať vec

Súdnemu dvoru, v jednom prípade (Komisia verzus Nemecko C – 422/92)

trvalo dokonca šesť rokov kým bola podaná Súdnemu dvoru žaloba. Komisia

má kompetenciu posúdiť vhodnosť prostriedkov a lehoty, ktoré sú

najprimeranejšie k ukončeniu prípadných porušení.

Články 226 a 227 ZES neurčujú presne, ktoré podmienky sú potrebné pre

prípustnosť žaloby. Podmienky prípustnosti žaloby vychádzajú z judikatúry,

kedy Súdny dvor uznal niektoré námietky neprípustnosti. Tento postup je

odôvodnený snahou zaistiť štátu účinnú ochranu práv na obhajobu, a to

vzhľadom k právnej a politickej závažnosti prípadu. Ako už bolo uvedené,

Súdny dvor často kritizuje benevolentný postup Komisie, kedy Komisia dala

štátu prikrátke lehoty, čím zabránila štátu plne sa k obvineniu vyjadriť alebo

krátka lehota v odôvodnenom stanovisku čím sa znemožňuje, aby bol

protiprávny stav odstránený ešte pred tým ako sa začne súdne konanie.

Ďalším častým predmetom kritiky Súdneho dvora je to, že dôvody sťažnosti

a vady, ktorých sa Komisia dovoláva v prejudiciálnej fáze v napomínacom

liste, v odôvodnenom stanovisku a v žalobe musia byť totožné. Súdny dvor

zdôraznil (Komisia verzus Taliansko C – 365/97): „pretože rozsudok

o porušení zmluvy môže tvoriť základ zodpovednosti, ktorú môže členský

štát niesť, a pretože predstavuje predbežnú podmienku k podaniu žaloby

opierajúci sa o článok 171 ZES (v súčasnosti čl. 228), je potrebné, aby mal

členský štát príležitosť behom pred sporovej fázy vyvrátiť všetky sťažnosti

a dôvody, ktoré sú proti nemu vznesené Komisiou“41.

Súdny dvor pri posudzovaní žaloby v prihliada na situáciu v danom

členskom štáte, aká bola v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom

stanovisku. Na akékoľvek zmeny alebo opatrenia prijaté po uplynutí lehoty

Súdny dvor neprihliada, ak Komisia žalobu nevezme späť. Žaloba v konaní

o porušení povinnosti má charakter určovacej žaloby.

40 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina , Poradca Podnikateľa 2007. str. 161 41 Citát bol uvedený v: Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 667

31

Dôkazné bremeno v konaní je na Komisii, pretože súdny dvor sa

nemôže uspokojiť len s tvrdeniami alebo domnienkami a preto musí dokázať

existenciu porušení Zmluvy. „Unesenie dôkazného bremena sa z pohľadu

Komisie môže ukázať ako obzvlášť náročné v prípadoch, ak sa Komisia

snaží preukázať, že k nesplneniu povinnosti členským štátom došlo

v dôsledku prekročenia voľnej úvahy vnútroštátnym správnym orgánom

alebo súdnym orgánom. Na druhej strane, členské štáty majú v zmysle

ustálenej judikatúry povinnosť napomáhať Komisii pri napĺňaní jej úloh

v oblasti dohľadu nad dodržiavaním práva Spoločenstva, a preto ak Komisia

poskytne dostatok dôkazov preukazujúcich určité skutočnosti vzťahujúce sa

na územie žalovaného členského štátu, je na tomto členskom štáte, aby

detailne vyvrátil takto predložené údaje a následky, ktoré z toho plynú“42.

Článok 10 ZES vyžaduje od členských štátov spoluprácu pri vyšetrovaní

s Komisiou. Štáty sú povinné Komisii poskytnúť informácie o spôsobe

aplikácie Komunitárneho práva.

III.3.2. Predbežné opatrenia

Komisia môže na základe článku 243 ZES požiadať Súdny dvor, aby

nariadil predbežné opatrenia, ktoré majú zabrániť tomu, aby pokračujúcou

aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s komunitárnym

právom, nevyvolali škody. Predbežné opatrenia možno nariadiť ak sú

naplnené určité podmienky existencie závažnej pochybnosti o platnosti

sporných vnútroštátnych ustanovení a môžu hroziť nenapraviteľné škody.

Predbežné opatrenia môžu mať len dočasnú podobu, stáva sa, že Súdny

dvor formuluje vo vzťahu k dotknutému štátu skutočné príkazy, ktorými sú

napríklad bezodkladne alebo vo veľmi krátkej lehote ukončenie jednania

napadnutého žalobou Komisie a to až do vyhlásenia rozsudku. Súdny dvor

42 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina , Poradca Podnikateľa 2007. str. 161

32

často v rámci predbežných opatrení uvádza nariaďuje opatrenia, ktoré by do

výroku konečného rozsudku nemohol uviesť.

III.3.3. Obrana štátu v súdnej fáze konania Členské štáty používajú počas procesu rôzne druhy obrany. Ako

prostriedky obrany je často používaná námietka materiálneho rozsahu

porušovanej povinnosti. „Obrana sa týka aj toho, že konanie nevybočilo

z plnenia tejto povinnosti, resp. spĺňalo jeho základné požiadavky. V praxi sa

objavili aj námietky nezákonnosti sekundárneho právneho aktu, z ktorého

vyplývala porušovaná povinnosť. Takáto námietka bola odmietnutá vzhľadom

na to, že pochybnosti o legálnosti právneho aktu sa uplatňujú iným

spôsobom, než odmietaním jeho implementácie. Porušenie povinnosti sa

chápe na objektívnom základe a predpokladom na záver o zodpovednosti nie

je zavinenie členského štátu. Z toho vyplýva, že zodpovednosť členského

štátu má absolútnu povahu.“43.

Členské štáty môžu počas súdneho konanie prekvapiť úplne novými

argumentmi voči obvineniam, aj takými, ktoré nepoužili počas predsúdneho

konania. Komisia však takúto možnosť nemá a musí sa držať len svojich

argumentov, ktoré uviedla v odôvodnenom stanovisku. Pri neimplementovaní

smernice členské štáty často argumentujú prikrátkou dobou na

implementovanie, alebo štáty argumentujú aj tým, že na smernicu nie je

potrebné implementovať, pretože obsah smernice je už obsiahnutý

v národnom práve a norma, ktorá je v konflikte s komunitárnym právom je

obsolentná.

Častým argumentom štátov býva aj to, že nedostatky v dodržiavaní

komunitárnych záväzkov na strane iných členských státov. Myšlienka, že

záväzky komunitárneho práva sú recipročné a že záležia od plnej akceptácie

aj inými členskými štátmi je myšlienka medzinárodného práva. Súdny dvor

v rozsudku Van Gend en Loos zdôraznil rozdiel medzi medzinárodným 43 Klučka J., Mazák J.: a kolektív: Základy Európskeho práva. Bratislava, Iura Edition 2004. str. 181

33

a komunitárnym právom a jasne odlíšil komunitárne právo od tradičných

foriem a princípov medzinárodného práva. Napriek tomu ani toto neodradilo

členské štáty pomerne často používať túto žalobu, i keď neúspešne44.

Tento argument súdny dvor komentoval v prípade Komisia verzus

Spojené kráľovstvo (C – 146/89): V tomto prípade musí byť najprv

poukázané na to, že podľa precedentného práva súdu členský štát nemôže

ospravedlniť jeho zlyhanie plnenia záväzkov zo Zmluvy poukazovaním na

fakt, že ostatné členský štáty zlyhali tiež a že protiprávny stav na ich strane

stále trvá. Podľa právneho poriadku Zmluvy, implementácia Komunitárneho

práva členským štátom nemôže byť podmienené reciprocitou. Články 169

a 170 (teraz 226 a 227) Zmluvy ustanovujú vhodné prostriedky pri

porušovaní komunitárneho práva členskými štátmi, ktoré sa dajú vhodne

použiť.

Iným častým argumentom je vyššia moc, ktorý bol použitý napríklad

v prípade Komisia verzus Belgicko (C – 77/69). Belgická vláda navrhla

a podala Parlamentu zákon, ktorý mal uvaliť diskriminačnú daň na drevo.

Zákon bol schválený a porušoval článok 95 ZES. Belgická vláda ale podala

návrh doplnku aby zosúladila zákon s právom Spoločenstva. Návrh zákona

ale stroskotal pre rozpustenie parlamentu. V súdnom konaní Belgicko

namietalo vyššou mocou a tvrdilo, že záležitosť bola mimo kontroly vlády

a argumentovalo tým, že na základe ústavnej doktríny Belgicka a to deľby

moci, bolo nemožné aby i napriek úsiliu vlády bol zákon schválený. Súdny

dvor však tento argument zamietol a vo svojom rozhodnutí uviedol: Záväzky

plynúce z článku 95 ZES (v súčasnosti článok 90) sa prenášajú priamo na

štáty a zodpovednosť členského štátu podľa článku 169 ZES (v súčasnosti

článok 226) sa týka akejkoľvek agendy štátu, ktorého konanie alebo

nekonanie je príčina zlyhania splnenia záväzkov a to i v prípade ústavne

nezávislej inštitúcie.

44 Graig P., de Burca G.: EU Law text, cases, and materials. Oxford, Oxford University Press 2003. str. 428

34

Podobné námietky používajú štáty často, podobne i v prípade konania

proti Taliansku za porušenie článku 228 ZES, že zlyhalo v plnení už

vyneseného predošlého rozsudku Súdneho dvora. Taliansko argumentovalo,

že ťažkosti vznikli v parlamentnej procedúre, ktorá bola nevyhnutná na

zrušenie problematickej normy a ktorá je mimo kontroly vlády. Súdny dvor

však tento argument zamietol, pretože na základe tohto tvrdenia

a precedensu by bola sťažená aplikácia komunitárneho práva aj v iných

právnych poriadkoch členských štátov. Súdny dvor viackrát zdôraznil, že:

členský štát nesmie obhajovať opatrenia, postupy a okolnosti, ktoré existujú

v integrálnom právnom systéme na to, aby obhájil zlyhanie splnenia

záväzkov a lehôt uložených smernicami Spoločenstva.

Všeobecná zodpovednosť každého štátu za každé zlyhanie aplikácie

komunitárneho práva, znemožňuje použitie námietky, že porušenie sa

uskutočnilo na základe konania iného orgánu alebo inštitúcie štátu, ktorá je

nezávislá od vlády. Situácia pri ktorej by Súdny dvor súhlasil s námietkou

vyššej moci bol, kde bombový útok spôsobil „neprekonateľné ťažkosti“, ktoré

činili splnenie záväzkov Zmluvy za nemožné.

Iným obranným argumentom členského štátu je aj argument, že členský

štát nevybočil z plnenia povinnosti. Komisia podala žalobu proti Belgicku

(Komisia verzus Belgicko, C – 301/81) pre zlyhanie implementácie smernice

77/780 týkajúcej sa bankových inštitúcií. Belgicko zdôraznilo technické

a politické ťažkosti, s ktorými sa stretlo pri prijímaní nevyhnutnej

implementačnej legislatívy a namietalo, že odôvodnené stanovisko Komisie

neobsahuje dôkazy o tom, že implementačné konanie Belgickom by

nespĺňalo základné požiadavky, v lehote určenej na implementáciu.

Súdny dvor v rozsudku uviedol: Vzhľadom na prípustnosť žaloby na

základe článku 169 (teraz článok 226) ZES záleží na objektívnom zistení

zlyhania plnenia záväzkov a nie na dokazovaní o vybočení z plnenia

povinností na strane členského štátu.

35

Napokon, smernica povoľovala členskému časové obdobie dvadsaťštyri

mesiacov na implementáciu opatrení. Obdobie dvoch mesiacov uložené

v odôvodnenom stanovisku len ustanovuje dodatočné obdobie v ktorom je

členský štát upovedomený aby ukončil porušovanie z ktorého je obvinený.

Ďalej Komisia čakala takmer dva roky po zaslaní odôvodneného stanoviska

predtým ako podala žalobu Súdnemu dvoru. Preto je zbytočné pre Belgické

kráľovstvo za týchto skutočností aby spochybňovalo obdobie dvoch

mesiacov uložené v odôvodnenom stanovisku.

Dôraz v rôznych rozhodnutiach ESD je, že postupy v článku 226 sú

objektívnej povahy. Súd sa pozerá len na to či sa údajné porušenie

uskutočnilo alebo nie a či porušenie nie je úmyselné porušenie alebo

morálne previnenie na strane členského štátu.

Prax pozná aj námietky nezákonnosti sekundárneho právneho aktu a to

napríklad v prípade Komisia verzus Grécko (C – 226/87). Rok po prijatí

rozhodnutia na základe článku 90 (teraz 86) ZES, ktoré deklarovalo Grécku

legislatívu v oblasti poisťovníctva verejného sektora za nekompatibilnú so

Zmluvou, keď Grécko nepodniklo žiadne kroky na zmenu legislatívy, Komisia

postúpila konanie až pred Súdny dvor. Grécka vláda protestovala zákonnosti

aktov prijatých Komisiou.

Súdny dvor v rozsudku uviedol: Systém opatrení podľa Zmluvy

rozlišuje medzi opatreniami, ktoré patria pod článok 169 a 170 (teraz 226

a 227), ktoré dovoľujú vyhlásenie, že členský štát porušil jeho záväzky

a články 173 a 175 (teraz 230 a 232), ktoré dovoľujú súdne preskúmanie

zákonnosti aktov prijatých Európskymi inštitúciami alebo ich protizákonnosti.

Tieto opatrenia majú rozdielne objektívne a rozdielne subjektívne pravidlá.

Ak chýba ustanovenie v Zmluve, členský štát nemôže preto namietať na

svoju obranu zákonnosťou právneho aktu, ktorý mu bol adresovaný, ak

nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva.

Z tohto vyplýva, že členský štát nemôže namietať protizákonnosť

právneho aktu, ktorý mu bol adresovaný. Racionalita tohto spočíva v tom, že

36

ak má členský štát skutočne výhrady k právnemu aktu, tak má príležitosť

včas priamo iniciovať konanie na neplatnosť na základe článku 230.

„Súhrnne, teda členský štát nemôže poukázať na vnútroštátne právne,

politické, ekonomické a iné okolnosti. Nemôže sa napríklad dovolávať

ustanovení, zvykov alebo stavu svojho vnútroštátneho právneho poriadku.

Absenciou skutočných negatívnych následkov porušenia povinnosti

nezabavuje členský štát zodpovednosti. Rovnako Súdny dvor odmieta

argumenty týkajúce sa zložitosti komunitárnej legislatívy a jej implementácie,

či nedostatkov v dodržiavaní komunitárnych záväzkov na strane iných

členských štátov. Argumenty týkajúce sa vyššej moci či potreby

zachovávania verejného poriadku v členskom štáte posudzuje Súdny dvor

veľmi striktne.

III.3.4. Rozsudok

Rozsudok Súdneho dvora v prípade porušenie komunitárneho páva má

len deklaratórny charakter. Rozsudok nemá moc požadovať špecifické

opatrenia na to aby ho bolo možné efektívne realizovať. Avšak rozsudok

môže naznačovať určité opatrenia, ktoré sú potrebné na odstránenie

protiprávneho stavu. Súd nemôže ani stanoviť lehotu na splnenie rozsudku.

Rozsudok platí ex tunc, a preto sa táto lehota spravidla chápe v rozsahu „bez

zbytočného odkladu“ prípadne „v najkratšej možnej dobe“ po vydaní

rozsudku.

Rozsudok vo veci teda znamená, že súd konštatuje porušenie

protiprávnosť a porušenie povinnosti členským štátom. Súdny dvor však

neukladá povinnosť odstrániť protiprávny stav. Odôvodnenie rozsudku však

môže obsahovať spôsoby akým má členský štát odstrániť protiprávny stav.

Vykonanie rozsudku je vecou členského štátu.

Komunitárny právny poriadok je síce integrovaným právnym poriadkom,

ale nie je to federálny právny poriadok a preto je nutné nájsť rovnováhu

medzi požiadavkami komunitárnej legality na jednej strane a zachovávaním

37

inštitucionálnej procesnej autonómie na druhej strane. Týmito hľadiskom sa

riadi aj komunitárny právny systém. Článok 228 ZES hovorí, že štát má

urobiť potrebné opatrenia. Takýmito opatreniami je rozhodnutie, opatrenie

alebo iný postup dotknutého orgánu verejnej moci členského štátu.

Pre porovnanie sudca Európskeho súdneho dvoru na rozdiel od

federálneho sudcu, ktorý má právomoc nulifikovať právo členského štátu,

nemá právomoc zrušiť vnútroštátne normy, ktoré sú v rozpore

s komunitárnym právom. Z toho vyplýva, že súdny dvor nemá vo vzťahu

k vnútroštátnemu orgánu ani akúkoľvek nariaďovaniu právomoc. Súdny dvor

preto odmieta ukladať povinnosť členskému štátu v podobe konkrétnych

opatrení na odstránenie protiprávneho stavu. Snaha zaistiť účinné vykonanie

rozsudku vedie súd k tomu aby popri deklaratórnom výroku uviedol podrobné

odôvodnenie a konkrétne účinky rozsudku.

III.4. Konanie o nesplnení rozsudku súdneho dvora

Ak členský štát po vydaní rozsudku neprijal potrebné opatrenia na

odstránenie protiprávneho stavu, tak porušil článok 228 ZES. Komisia na

základe svojej úlohy „strážkyne zmlúv“ podá novú žalobu na konštatované

porušenie Zmluvy, ktoré podané na základe toho, že primárne porušenie

pretrváva. „V prvých rokoch komunitárnej integrácie výnimočných žalôb

pribudlo, kvôli trestuhodnej nečinnosti členských štátov, tak dokonca kvôli

vedomému odporu voči autorite rei iudicate rozsudku Súdneho dvora, a to do

tej miery, že Komisia bola nútené upozorniť na tento nepokojný posun

členské štáty. Práve tento vývoj podnietil zmenu článku 228 ZES, ku ktorej

došlo na základe Zmluvy o Európskej únii“45.

Etapy podľa článku 226 sa znova aplikujú, Komisia v tomto konaní môže

navrhnúť Súdnemu dvoru, aby za nevykonanie predchádzajúceho rozsudku

45 Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005. str. 677

38

členským štátom uložil dotknutému členskému štátu finančnú sankciu, toto je

však len odporúčanie. Súdny dvor môže dať pokutu podľa vlastného

uváženia a nie je uvedená ani žiadna horná hranica pokuty. V predošlom

znení ZES nebola zakomponovaná žiadna sankcia. Všetko na čo bol súd

oprávnený bolo deklarovanie, že členský štát porušil komunitárne právo.

Inkorporáciou finančnej sankcie do článku 228 ZES bolo posilnené

postavenie Komisie v procese. Avšak, Komisia stále uprednostňuje

neformálne vyriešenie konfliktu.

Rovnako ako konanie podľa článku 226 ZES aj konanie podľa článku 228

ZES sa zakladá na objektívnom určení, že členský štát nedodržal svoje

povinnosti. Žalobu v prípade nesplnenia rozsudku vydáva výslovne Komisia.

Konaniu predchádza takisto formálne oznámenia, možnosti členského štátu

vyjadriť sa, odôvodnené stanovisko Komisie a možnosť členského štátu

splniť si povinnosť v lehote stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Podľa

Súdneho dvoru je rozhodujúcim dňom na posúdenie namietaného porušenia

deň uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Aj tu znáša

dôkazné bremeno Komisia46.

III.5. Sankcie

„Ak Súdny dvor dospeje k záveru, že členský štát konal v rozpore s jeho

predošlým rozsudkom, môže porušujúci členský štát zaviazať na zaplatenie

paušálnej pokuty alebo opakujúce sa penále“47 Pokuty alebo penále môžu

byť ja vyššie ako navrhuje Komisia. Limit výšky nie je určený. V roku 1997

bol publikovaný návod na kalkuláciu pokút: Súdny dvor síce uviedol, že sa

necíti byť viazaný takýmto návodom, ale považuje ho za užitočný materiál.

Príkladom takejto pokuty, ktorá sa ukladá za nesplnenie obsahu výroku

rozsudku, bol návrh na uloženie pokuty 105 000 EUR denne za porušovanie

rozsudku, ktorým sa rozhodlo o ochrane divoko žijúcich vtákov. Aj v prípade 46 Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina , Poradca Podnikateľa 2007. str. 162 47 Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007. str. 185

39

Grécka (C – 387/97) bola Grécku uložená sankcia 20 000 EUR denne za

porušovanie rozsudku. Finálna suma v tomto prípade bola 5,4 milióna EUR,

kým bol rozsudok splnený.

V prípade Komisia verzus Francúzsko (C – 64/88) Komisia žalovala

Francúzsko za porušenie komunitárneho práva. Francúzsko však neplnilo to

čo bolo uložené v rozsudku. 27. augusta 2002 Komisia už po predošlých

nevyhnutných procedúrach podala žalobu Súdnemu dvoru o porušení článku

228 ZES. Komisia požadovala trest pokuty. Názor Generálneho prokurátora

bol publikovaný 29. apríla 2004 a uviedol v ňom, že Francúzsko si nesplnilo

povinnosti, ktoré mu vyplývali z rozsudku a to ani po vydaní odôvodneného

stanoviska Komisiou. Generálny advokáta žiadal o uvalenie pokuty vo výške

115 522 500 EUR, ďalej uvádzal, že Francúzsko stále nesplnilo povinnosti

rozsudku. G. Advokát požadoval aj pre zabezpečenie splnenia rozsudku aj

periodické penále vo výške 57 761 250 EUR za každý ďalší šiesty mesiac,

trvania protiprávneho stavu, začínajúc vynesením rozsudku v tejto veci. 16.

júla 2004 Súdny dvor uviedol, že návrh generálneho advokáta otvára nové

otázky týkajúce sa výkladu článku 228, ktoré neboli prediskutované medzi

stranami počas procesu a preto musí byť otvorené ústne pojednávanie. Súd

sa v tomto prípade zaoberal aj otázkou, že či je možné udeliť oba druhy

pokuty, paušálnu pokutu alebo aj na opakujúce sa penále. Súdny dvor

potvrdil, že oba typy finančnej sankcie sa môžu kumulovať.

Ustanovenia o finančných sankciách plnia dve základné funkcia a to: a)

donucovaciu funkciu ( donútenie porušujúceho členského štátu k včasnému

a riadnemu splneniu povinností vyplývajúcej z komunitárneho práva), b)

odstrašujúca funkcia (sankcia musí byť dostatočne vysoká, aby sa členský

štát rozhodol čo najskôr odstrániť protiprávny stav a aby sa porušenie

neopakovalo)48.

Prax však ukazuje, že členské štáty majú tendenciu normalizovať svoje

postavenie skôr, než sa k veci vysloví Súdny dvor. Prvý rozsudok, ktorým 48 Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007. str. 185

40

boli členskému štátu uložené peňažné sankcie, poskytol generálnemu

advokátovi Colomerovi a Súdnemu dvoru príležitosť spresniť niektoré

podstatné prvky tohto mechanizmu.

Zaplatenie penálov alebo paušálnej pokuty nesmeruje k nahradeniu

škody, ktorá mohla byť spôsobená porušením komunitárneho práva, ale

k ekonomickému nátlaku na tento členský štát, ktorý podnecuje ukončenie

zisteného protiprávneho stavu. Súdny dvor pri určovaní sankcií rozhoduje na

základe presvedčenia, že uložené sankcie prinútia štát zmeniť svoje

správanie. Súdny dvor musí zohľadňovať aj mnohé kritéria ako napríklad

trvanie porušenia alebo potrebu zabezpečiť odstrašujúci účinok samotnej

sankcie, aby sa predchádzalo ďalším porušeniam Komunitárneho práva.

Sankcia musí mať aj primeranú výšku vzhľadom na platobné schopnosti

dotknutého štátu a musí byť zohľadnený aj stupeň závažnosti a ako

porušenie zasiahlo súkromné a verejné záujmy.

41

Záver

Bakalárskou prácou som popísal konanie o porušení Zmluvy. Na začiatku

práce som v krátkosti popísal Európske súdnictvo a postavenie Európskeho

súdneho dvora, čo umožňuje lepší pohľad na celú problematiku konania

o porušení Zmluvy.

Konanie som popísal z teoretického hľadiska, to znamená, že som práca

sa venovala opisu článkov 226 – 228 ZES a čo znamenajú tieto články

v konaní a práca opisuje ich dôležitosť v konaní, pretože celé konanie

spočíva práve na týchto článkoch.

Procesného hľadisko, kde som konkretizoval som jednotlivé procesné

postupy v konaní o porušení Zmluvy. Jednotlivé kroky som podrobne

analyzoval a pri niektorých častiach som uviedol aj príklady z praxe. Čo

uľahčuje náhľad na celú problematiku, ktorá sa týka konania o porušení

Zmluvy. Posledná časť práce obsahuje aj prípadné sankcie.

Práca je prínosom právnej praxe a poskytuje komplexný pohľad na

konanie o porušení Zmluvy. Osobám, ktoré pracujú v oblasti európskeho

právo poskytne dôležité informácie o problematike konania o porušení

Zmluvy a informácie o tom ako celé konanie v postupných krokoch vyzerá.

Konanie o porušení Zmluvy je dôležitý prostriedok, ktorým je možné

prinútiť štát k odstráneniu protiprávneho stavu. Treba však konštatovať, že

konanie o porušení Zmluvy je často spojené so zdĺhavým procesom.

Dôvodom je , že otázka prinútenia štátu k určitému konanie je vždy veľmi

citlivá, pretože sa to dotýka jeho suverenity. Podstatou konania je preto veľmi

citlivý postup, ktorého cieľom nie je okamžitá penalizácia štátu ale podstatou

je korektné vyriešenie sporu. Preto aj väčšina prípadov porušenia

komunitárneho práva, ktorá sa začne a končí obyčajne v predsúdnej fáze

a práca ponúka podrobný popis možného urovnania sporu aj v predsúdnej

fáze.

42

Len v prípade ak členský štát skutočne dlhodobo odmieta plniť záväzky

komunitárneho práva je možné pristúpiť k represívnym opatreniam.

K penalizácii možno pristúpiť len v prípade ak členský štát nesplní rozsudok

súdneho dvora a súdny dvor musí vo veci druhý krát rozhodnúť (v tomto

prípade porušenie článku 228 ZES).

Je otázne či by procedúra vyžadovala aj určité reformy. Členské štáty by

pravdepodobne nesúhlasili so sprísnením vynútiteľnosti komunitárneho

práva. Pretože celá problematika konania je vždy na hrane boja

o zachovanie suverenity členských štátov, ale vzhľadom na ich vstup do

Spoločenstva prevzali aj záväzky, ktoré z tohto členstva vyplývajú a musia

zohľadniť aj to, že je po vstupe musia postúpiť časť suverenity na

Spoločenstvo.

Konaniu o porušení Zmluvy by výrazne pomohlo, ak by sa hlavne

komunikácia medzi členskými štátmi a Komisiou v predsúdnej ale i súdnej

fáze stala viac flexibilnejšou. Tiež potreba dvojitého rozhodnutia Súdneho

dvora nepridáva konaniu na zvýšení jeho efektívnosti.

Konanie sa vo veľkej miere týka ja Slovenskej republiky, ktorá je už

takmer štyri roky členom spoločenstva. Od októbra roku 2004, keď

Slovenská republika obdržala prvé formálne oznámenia, bolo voči našej

krajine otvorených viac ako 210 konaní o porušení Zmluvy podľa čl. 226

a vzhľadom na skutočnosť, že len časť týchto konaní sa týka absencie

modifikovania smerníc, stále zostáva otvorených asi 45 prípadov. Sedem

z týchto prípadov sa práve nachádza vo fáze odôvodneného stanoviska

a v dvoch prípadoch už dokonca došlo aj prvému podaniu na Súdny dvor.

43

Použitá literatúra

• De Búrca G., Weiler J.H.H.: The European Court of Justice. Oxford,

Oxford University Press 2001

• Faihurst J.: Law of the European Union. Harlow, Pearson Education

Limited 2006.

• Graig P., de Búrca G.: EU Law, text, caces and materials. Oxford, Oxford

University Press 2003.

• Horspool M.: European Union Law. Oxford, Oxford University Press 2006.

• Karas V., Králik A.: Európske právo. Bratislava, Iura Edition 2007.

• Klučka J., Mazák J.: Základy európskeho práva. Bratislava, Iura Edition

2004.

• Lenaerts K., Arts D., Bray R.: Procedural law of the European Union.

London, Sweet and Maxwell 1999.

• Pechstein M.: EU-/EG- Prozessrecht. Tübingen, Mohr Siebeck 2007.

• Procházka R., Čorba J.: Právo Európskej únie. Žilina, Poradca

Podnikateľa 2007.

• Simon D.: Komunitárny právny poriadok. Praha, ASPI 2005.

• Steiner J., Woods L., Twigg-Flesner Ch.: EU law. Oxford, Oxford

University Press 2006.

• Tichý L. a kolektív: Európske právo. Praha, C. H. Beck 2006.

• Weatherill S.: Cases and Materials on EU Law. Oxford, Oxford University

Press 2006

• Wetatherill S., Beaumont P.: EU law. London Penguin Books 1999

Použité rozsudky Súdneho dvora Európskych spoločenstiev: C - 415/93 C - 281/93 C - 265/95 C - 388/95 C - 240/86

44

C – 141/78 C – 7/69 C – 7/61 C – 51/83 C – 431/92 C – 365/97 C – 146/89 C – 77/69 C – 301/81 C – 226/87 C – 387/97 C – 64/88