KRIŽOVATKY POZNANIA

Imrich Ruisel

KRIŽOVATKY POZNANIA

Imrich Ruisel

Ústav experimentálnej psychológie SAV Bratislava

2011

© Ústav experimentálnej psychológie SAV Vydal: Slovak Academic Press, 2011 Recenzenti: PhDr. Alena Potašová, CSc.

Prof. PhDr. Eva Sollárová, CSc. Technická spolupráca: PhDr. Alexandra Prokopčáková, CSc.

Mgr. Ida Prokopčáková RNDr. Zdena Ruiselová, CSc. Publikácia neprešla jazykovou korektúrou Publikácia vznikla za podpory Grantovej agentúry VEGA (grant. č. 2/0099/09).

ISBN 978-80-88910-33-6

Kláre a Lacovi a celej našej rodine

Motto Niet prirodzenejšej túžby, ako je túžba po poznaní. Skú-šame všetko, čo nás k nemu môže viesť. Ak zlyhá rozum, použijeme skúsenosť.

Michel de Montaigne, esej O skúsenosti Matematik sa ma snaží naučiť, ako mám zmerať svoje pozemky, ale ja by som sa radšej naučil to, čo je pre člo-veka potrebné... Načo mi je potrebné vedieť, ako mám deliť kus zeme, ak neviem, ako sa mám o ňu rozdeliť so svojím bratom?

Seneca

OBSAH Úvod .............................................................................................. 5 Počiatky vzdelávania ..................................................................... 11 Vzdelávanie staroveku .................................................................. 28 Vzdelávanie stredoveku ................................................................ 49 Kognície v medicíne ...................................................................... 79 Homér ............................................................................................ 104 Svetlo východného poznania ......................................................... 124 Hippokrates ................................................................................... 144 Učiteľ rečníctva ............................................................................. 163 Stoický svet Marca Aurelia ........................................................... 181 Rôzne prúdy poznania ................................................................... 201 Počiatky stredovekého poznania ................................................... 223 Osvietení panovníci ....................................................................... 240 Žiara z Rotterdamu ........................................................................ 260 Satirický intelektuál ....................................................................... 278 Skeptické poznanie ........................................................................ 302 Renesančný vzdelanec ................................................................... 322 Lord kráľom metodológov ............................................................ 342 Otec fyzikálneho poznania ............................................................ 362 Inteligencia v praktickom háve ..................................................... 382 Tlamatini – mudrci Aztékov ......................................................... 401 Experimentom od fyziológie k inteligencii ................................... 423 Inteligencia v zajatí percepcie ....................................................... 443 Kognitívne omyly .......................................................................... 460 Záver .............................................................................................. 482 Literatúra ....................................................................................... 510 Menný register ............................................................................... 515 Vecný register ............................................................................... 520

5

ÚVOD

Monografia sa usiluje o priebežný pohľad na vývoj a formovanie ľudského poznania, najmä vzhľadom na historické, psychologicko-filozofické, antropologické, sociálne a kultúrne aspekty tohto fenoménu. Pochopiteľne, že ide o značne široký problém, ktorý nie je možné riešiť bežnými mediálnymi prostriedkami. Významných podnetov regulujú-cich a aktivujúcich ľudské poznanie je v podstate nekontrolovateľná množina. Aj preto ambíciou autora mohol byť len fragmentárny pohľad na značne široký výber alternatív. Výber je orientovaný na jednotlivé osobnosti, ktoré výrazne posunuli ľudské poznanie, ale aj na niektoré kontinuálne aktivity, na ktorých sa podieľali celé generácie učencov, vedcov, laikov, ale aj šľachticov, kráľov a cisárov. Pochopiteľne, že výber autora je pomerne subjektívny, a preto sám zodpovedá za kvalitu kritérií, ktoré pri výbere uplatnil. Ľudské poznanie sa vždy rozvíjalo výrazne internacionálne. V tomto dlhodobom procese, ktorý prakticky nemá začiatok ani koniec, sa rozhodujúco uplatňovali veľké sociálne skupiny ako národy, národnosti a menšiny formované rôznymi kultúra-mi a civilizáciami. Miešanie kultúr nie je zďaleka vymoženosťou súčas-nosti, globalizácia je trend, ktorý sa v histórii vyskytoval už od nepamä-ti. Už od praveku brázdili púšťami i obývanými končinami karavány tiav naložené tovarom a zlatom, svetovými oceánmi sa plavili koráby objavujúce nové svety, dobyvačné armády prinášali nielen skazu a ni-čenie, ale aj nové technológie, zvyky a zručnosti.

Autor je tiež presvedčený, že história tvorí kľúč k pochopeniu bu-dúcnosti. Sigmund Freud v monografii Budúcnosť ilúzie predpokladal, že čím menej sa vie o minulosti a súčasnosti, tým neistejšie sa hodnotí budúcnosť. Benjamin Franklin konštatoval, že história informovaním o minulosti umožňuje ľuďom posudzovať budúcnosť, čo im pomôže poznať iné časy a iné národy. Podľa Watsona (1966) história umožňuje prekonávať provinčné, triedne a regionálne predsudky. Pomáha dosiah-nuť integritu a perspektívu poznania, ku ktorej by sa človek nemohol inak dopracovať. Štúdium histórie vedie ku konštantnej pokore pred géniami a talentovanými jednotlivcami, pred ich úsilím a kreatívnymi postrehmi. História neraz naznačuje, že objavy súčasníkov sú iba opa-kovaním dávnych poznatkov a skúseností.

Na druhej strane izolacionizmus zameraný len na históriu vlastnej alebo príbuznej kultúry prináša rigidné posudzovanie prínosu rôznych národov a kultúr a nevyhnutne kotví v budovaní stereotypov a xenofóbií.

6

Generalizácie, ktoré z jednotlivosti budujú neprimerané záverečné hod-notenia, majú na tomto procese výrazný podiel. Ustavične sa vynárajú nové sociálne skupiny, národy i civilizácie, ktoré sa napríklad stávajú terčom pokusov o vytváranie „obetných baránkov“ - stávajú sa mecha-nizmom, uľahčujúcim prežívanie vlastného neúspechu alebo zlyhania. Ide o psychosociálny archetyp s prastarými koreňmi, ktorý však znova a znova vyráža čerstvé a rýchlorastúce výhonky. I viac-menej osvietení liberáli, bojujúci za práva menšín sú presvedčení, že správanie jednotliv-cov nemožno generalizovať podľa nepodstatných detailov. Preto nie div, že sa v súčasnosti úspešne formujú nové stereotypy o Grécku, o moslim-skom svete i o mnohých ďalších kultúrach a národoch. Najmä, ako na-príklad v prípade Grécka, sa šíria aj nepresné informácie politikov.

Žiaľ, veľa aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí sa v metodológii mys-lenia ani zďaleka nepriblížilo k predstavám lorda Francisa Bacona, ktorý žil na prelome 16. a 17. storočia. Aj preto je autor presvedčený, že po-znanie histórie môže významne prispievať k primeranému hodnoteniu a oceňovaniu prítomnosti a budúcnosti.

Text publikácie je rozdelený do 24 kapitol1, vrátane záveru. Prvé tri kapitoly sú orientované na históriu vzdelávania ako na obraz prostried-kov formalizujúcich a inštitucionalizujúcich aktiváciu ľudského pozna-nia. Prvá kapitola sa zameriava na ich počiatky, vrátane civilizácií Egypta, Mezopotámie, Číny, Indie a hebrejskej kultúry. Druhá kapitola sa koncentruje na prínosy klasického Grécka a antického Ríma. Tretia kapitola sumarizuje výdobytky vzdelávania prebiehajúceho v Perzii, Byzantskej ríši, ruskej a ukrajinskej kultúrnej oblasti, ako aj základy kresťanského a moslimského vzdelávania. Štvrtá kapitola načiera do priebehu kognícií v medicíne. Medicína popri iných sférach poznania ako je vzdelávanie, poľnohospodárstvo, technológie alebo vojenstvo, vynikajúco ilustruje pokrok myslenia, ktorý však nemusí vždy prebiehať priamočiaro. Od intuitívnych štádií charakterizovaných metodológiou pokus a omyl, cez počiatky racionalizmu v ľudovom liečiteľstve, sa postupne prepracovala na komplexný systém heuristického uvažovania, typický pre modernu v medicíne. Piata kapitola sa zameriava na slepého gréckeho barda Homéra, ktorý poskytol tvorivé impulzy celej európskej kultúre. Ilias a Odysea slúžili k formovaniu spoločného gréckeho vedo-mia, nahrádzali školské učebnice a ponúkali pramene múdrosti nasledu-

1 V celom texte knihy sa používajú slovenské prepisy mien (pokiaľ sú ustálené), ináč sú použité prepisy anglické.

7

júcim generáciám. Šiesta kapitola analyzuje prínosy čínskej civilizácie pri šírení poznania. Prostredníctvom Konfucia a jeho žiakov sa šírili špecifické názory zapadajúce do učenia o sociálnej etike a múdrosti. Filozof zdôraznil, že samotné vzdelávanie ešte nemusí povznášať vedo-mie. Nevyhnutné je prihliadanie na morálne a mravné aspekty poznania. Siedma kapitola zameriava pozornosť na ďalšie významné prínosy gréc-kej kultúry ľudskému progresu. Hippokratova škola na ostrove Kos prelomila tradičné medicínske koncepcie. Vyzdvihla psychologické aspekty prežívania, presadila holistické liečebné postupy, poskytla mys-lenie typu príčina-následok a koncipovala zmysluplné koncepciu tempe-ramentu. A snáď ako svoj najväčší prínos ponúkla ľudstvu morálny apel proti zneužívaniu lekárskej vedy známy ako Hippokratova prísaha. Ôs-ma kapitola venovala pozornosť jednému z klasikov rečníckeho umenia, Quintilianovi. Jeho Základy rétoriky nielen postavili kognitívne základy rétoriky, ale stanovili aj morálne požiadavky na toto umenie, vyjadrené požiadavkou, že človek by mal rečniť iba vtedy, ak má o čom. Deviata kapitola ponúka pozitívny vzor osvieteného cisára-vedca, podľa obrazu stoického filozofa cisára Marca Aurelia, ktorý časť Myšlienok k sebe napísal na brehu rieky Hron. Jeho filozofická orientácia pravdepodobne prispela k tomu, že napriek búrlivej medzinárodnej situácii patril k Piatim spravodlivým cisárom a stal sa symbolom Zlatého veku Rím-skej ríše. Desiata kapitola naznačuje, že ľudské poznanie sa nešírilo len prostredníctvom formalizovaného vzdelávania, ale aj rôznymi akadé-miami, lýceami, múzeami, knižnicami a kníhtlačou. Najmä starostlivosť o knižnice patrí k svetlým stránkam úsilia o pravidelný prísun poznatkov v rôznych svetových regiónoch. Dokonca aj dynastie, ktoré sa v histórii nepreslávili len jednoznačne pozitívnymi vplyvmi, sa prekvapujúco po-dieľali na posilňovaní ľudského poznávania.

Jedenásta kapitola venuje pozornosť počiatkom stredovekého po-znania, na ktorom sa výrazne podieľal biskup Izidor zo Sevilly. Jeho encyklopedické dielo sumarizovalo existujúce poznanie z rôznych oblas-tí nielen humanitných a sociálnych, ale aj prírodných vied. A miestami išlo o poznanie pomerne rozsiahle a hlboké. Dvanásta kapitola prináša ďalšiu ilustráciu, že na intelektuálnej kultivácii sveta sa môžu výrazne podieľať aj kráľovské veličenstvá, ktoré nepochádzajú z prostredia, kto-rému vládli. Svetlý príklad budovania tolerantného kráľovstva z rôznych civilizačných prúdov poskytol v turbulentných stredovekých časoch Fridrich II., ktorý sa na Sicílii popri všeobecnej podpore vedy a umenia venoval aj vedeckému výskumu (patril k zakladateľom zoológie ako vedy). Trinásta kapitola zdôrazňuje morálne apely, ktoré prichádzali od

8

rodáka z Rotterdamu, Erasma. Erasmus neohrozene bojoval za právo osobnosti na slobodný názor a najmä za čistotu inštitúcií, ktoré majú na starosť výchovu generácií európskych občanov. Štrnásta kapitola po-skytla priestor satirickému intelektuálovi a šľachticovi Michelovi de Montaignovi. Významný predstaviteľ francúzskej renesancie vyzdvihol prostredníctvom renesančného racionalizmu rozum ako rozhodujúci nástroj poznania. Poznal, že človek je schopný veľkolepých činov, ale aj hrozných zločinov, že dokáže usilovať o vznešené ideály, no aj potupiť svoju česť zločinmi. Múdrosť autora Esejí je preto ostražitá a zdržanlivá. Pätnásta kapitola patrí predstaviteľovi skeptického poznania šíriacemu sa z Florencie. Niccolo Machiavelli vyslovil požiadavku oslobodenia histórie a politiky od fantastických, citových a metafyzických prvkov a ich kultivácie rozumovou reguláciou, zdôraznil obrat k pozitívnemu štúdiu človeka i prírody, očistenie myslenia i slovných prejavov od teo-logických a ontologických špekulácií a školských mechanizmov. Šest-násta kapitola nastavuje zrkadlo renesančnému vzdelancovi spisovate-ľovi, kňazovi a lekárovi Francoisovi Rabelaisovi, ďalšiemu predstavite-ľovi francúzskej renesancie. Vo svojich dvoch hlavných knihách pred-stavil víziu osvietenej spoločnosti budovanej na pôde Télemskeho opát-stva. Autor tiež podrobil zdrvujúcej kritike vtedajší systém vzdelávania vo Francúzsku a naznačil, ako aj taká vrcholná poznávacia inštitúcia ako Sorbonna môže stáť na strane regresu a kognitívneho úpadku. Sedem-násta kapitola ilustruje ďalší prínos šľachtica vedeckému poznaniu. Predkladá príbeh lorda Francisa Bacona, významného filozofa, diploma-ta i metodológa vied. Svojimi idolmi myslenia i úvahami o podstate vied sa zaslúžil o výrazné zvýšenie vedeckého poznania. Aktuálne zostávajú aj dnes jeho úvahy o povinnosti každého štátu primerane financovať ve-decký výskum. Osemnásta kapitola sa venuje otcovi fyzikálneho pozna-nia, sirovi Izákovi (Isaac) Newtonovi. Autor viacerých zákonov spôsobil revolúciu v exaktnom myslení. Upozornil na fakt, že prírodné zákony sú absolútne, ale v danom okamihu je ľudské myslenie často nedokonalé. Preto vedci neraz uprednostňujú pravdepodobnosť pred istotou. Devät-násta kapitola analyzuje praktické aspekty pôsobenia inteligencie, ako sa nimi zaoberá lekár Juan Huarte. Predstaviteľ španielskej renesancie naznačil potrebu testovania schopností a navrhoval, aby si študenti vy-berali iba také formy štúdia, pre ktoré majú vlohy. Otec diferenciálnej psychológie a psychologického poradenstva upozornil na nevyhnutnosť venovať pozornosť individuálnym rozdielom medzi jednotlivcami. Dvadsiata kapitola sa zameriava na pozitívne pôsobenie aztéckych mu-drcov tlamatini na príslušníkov tejto kultúry. Pozornosť sa venovala nie-

9

len mudrcom, ale aj tzv. falošným mudrcom. Pomerne zložitý filozofic-ký systém vymedzil hlavné problémové okruhy aztéckeho myslenia. Dvadsiata prvá kapitola analyzuje dlhé obdobie v ľudskej histórii, v ktorom sa realizovali experimenty od fyziologických javov až po ľudskú inteligenciu. Ľudské poznanie v tejto oblasti, týkajúce sa najmä inteli-gencie, začalo záznamami na papyrusoch a určite ešte neskončilo mera-niami na náročných elektronických zariadeniach; je značne rôznorodé, ale neobvykle plodné. Avšak, keďže ľudské poznanie je nekonečné a bude trvať, pokiaľ bude živý aspoň jeden človek, neskončí ani obdobie hľadania. Dvadsiata druhá kapitola predstavuje iný prístup k proble-matike inteligencie, opierajúci sa o výskumy sira Francisa Galtona. Významne sa zaslúžil o rozšírenie informačného skladu ľudstva v celom rade problémových okruhov. Medzi nimi výskum dvojčiat, eugenika, testovanie inteligencie, percepčné fenomény, odtlačky prstov, ale aj dedičnosť a štatistika. Aj keď jeho eugenické zistenia neboli vždy v sú-lade s požiadavkami vedeckej korektnosti, mnohé metodologické príno-sy sú trvalou súčasťou súčasných psychometrických koncepcií. Dvadsia-ta tretia kapitola upozorňuje na možnosť skresľovania adekvátneho poznania najmä prostredníctvom kognitívnych omylov. Na budovaní teoretických základov racionálneho usudzovania sa podieľali Aristoteles i Francis Bacon, no aktérmi týchto omylov sme občas všetci. Žiaľ, dô-sledky omylov sú niekedy fatálne, rovnako v technickej oblasti, ako aj pri riešení spoločenských problémov a medziľudských vzťahov.

Autor sa prikláňa k smeru bádania, ktorý vyžaduje od výskumníkov v ľubovoľných oblastiach ľudského poznania, aby akceptovali, že po-znanie začína postupne, že sa šíri od jednoduchých počiatkov a postupne naberá dimenzie, ktoré sa niekedy zdajú až nepredstaviteľné.

Autor tejto monografie sa chce poďakovať spolupracovníkom z Ús-tavu experimentálnej psychológie SAV za inšpiratívne prostredie, ktoré mu umožnilo plne sa venovať tejto zaujímavej problematike. Ďakuje aj mnohým ďalším kolegom, ktorý prejavili žičlivý záujem o jeho prácu. Preto dúfa, že ich očakávanie nesklamal. Rád by sa tiež poďakoval man-želke RNDr. Zdenke Ruiselovej, CSc., ktorá prispela k vzniku monogra-fie nielen priateľskou radou, ale aj priamou spoluprácou pri spracovaní viacerých úvah. Ďakuje aj ďalším spolupracovníčkam, PhDr. Alexandre Prokopčákovej, CSc. a Mgr. Ide Prokopčákovej, ktoré výrazne prispeli k zvýšeniu kvality rukopisu knihy.

Imrich Ruisel

Výjav zo školy v starovekej Mezopotámii (Tom Lovell)

11

POČIATKY VZDELÁVANIA

Vzdelávanie predstavuje kognitívny proces s formatívnym vplyvom na myslenie, osobnosť a morálne aj psychomotorické schopnosti jednot-livca. Je to proces, ktorým spoločnosť prenáša akumulované poznatky, zručnosti a hodnoty z jednej generácie na druhú. Je odvodené z latin-ského educatio (pestovanie, vychovávanie). Prípadne sa uvažuje o poj-me educo (vychovávať, pestovať, trénovať) alebo „é“ (z, na pre, podľa, spomedzi) a „duco“ (viesť, ťahať, riadiť). Preto sa vzdelávanie hodnotí ako prenos hodnôt a nahromadených poznatkov spoločnosti. V tomto zmysle je ekvivalentom procesu, psychológmi a sociálnymi vedcami na-zývaného socializáciou. Deti, bez ohľadu na to, či sa narodili na Novej Guinei, v renesančnej Florencii alebo v rodine príslušníkov strednej trie-dy na Manhattane, sa rodia bez priameho pôsobenia kultúrnych fenomé-nov. Vzdelávanie formuje ich osobnosť, aktivuje ich k učeniu a kultúre, reguluje ich správanie podľa požiadaviek dospelých a umožňuje im zau-jať primerané miesto v rámci komunity. V tradičných spoločenstvách formálne vzdelávanie prebieha spontánne, ako učitelia pôsobia prísluš-níci kmeňa. Avšak poznávanie žiakov býva značne limitované.

Ak sa komplexnosť usporiadania spoločenstva prehlbuje, množstvo poznatkov, ktoré si generácie odovzdávajú sa zvyšuje a prevyšuje mož-nosti jednotlivca ich zvládnuť. A súčasne vznikajú selektívnejšie a efek-tívnejšie metódy prenosu informácií. Koniec poznávacieho reťazca tvo-ria špecifické zariadenia – škola a špecialista – učiteľ.

Tým, že ľudské spoločenstvá sa stávali komplexnejšie a školy ofi-ciálnejšie, vzdelávanie sa menej týkalo denného života a abstrahovalo a odtrhávalo sa od praxe. Koncentrácia učenia vo formálnej atmosfére umožňuje deťom naučiť sa o svojej kultúre viac, než im to dovoľuje bežné pozorovanie a imitácia. Čím väčší význam pripisovali jednotlivé komunity poznávaniu, tým intenzívnejšie formulovali všeobecné ciele, ako aj obsah, organizáciu a stratégie vzdelávania, ktoré sa už neoriento-valo len na poradenstvo, ale aj na výchovu mladej generácie. Postupne sa sformovala filozofia a teória vzdelávania. Aj preto je užitočné pripo-menúť si evolúciu poznávania v rôznych častiach sveta, spolu s prís-lušnými filozofickými východiskami, ktoré inšpirovali jednotlivé kogni-tívne systémy (Kudláčová, 2009).

12

VZDELÁVANIE V TRADIČNÝCH A V RANÝCH FÁZACH

CIVILIZOVANÝCH KULTÚR PREHISTORICKÉ A TRADIČNÉ KULTÚRY Vzdelávanie sa v tradičných kultúrach presadzuje najmä prostredníc-

tvom socializácie ako formy kultúrneho prenosu. Osobnosť, ktorej kul-túra tvorila totalitu jej sveta, prežívala relatívne stabilný zmysel kultúr-nej kontinuity pôsobiacej bez časových obmedzení. Jej model života bol relatívne statický a absolútny a pri prenose informácií medzi generácia-mi vznikali len malé obsahové rozdiely. Priebeh prehistorického vzdelá-vania možno identifikovať zo vzdelávacej praxe tých spoločenstiev, kto-ré sa udržali aj v súčasnosti.

Cieľom pôvodného vzdelávania je také vedenie detí, ktoré im umož-ňuje, aby sa stali platnými členmi svojho kmeňa alebo sociálnej skupiny. Neraz už na tejto úrovni možno identifikovať náznaky výchovy k ob-čianstvu, pretože tradiční obyvatelia sa intenzívne orientovali na výcho-vu jednotlivcov v rámci kmeňa a na pochopenie ich životného štýlu, najmä pri prechode od predpuberty k postpuberte.

Kvôli rôznorodosti tradičných kultúr nie je možné ponúknuť univer-zálne charakteristiky predpubertálneho vzdelávania. Napriek tomu sa neraz uplatňujú aj postupy uplatňované bez ohľadu na jednotlivé kultú-ry. Deti sa aktívne podieľajú na sociálnych procesoch a činnostiach dospelých a učenie je založené na pôsobení takých sociálnych funkcií, ktoré americká antropologička Margaret Meadová (1901-1978) nazvala empatiou, identifikáciou a imitáciou. Deti z tradičnej kultúry, ešte skôr než dosiahnu pubertu, sa učia pomocou opakovania a pozorovania. Uči-teľmi nie sú cudzí ľudia, ale príslušníci vlastnej komunity.

Postpubertálne vzdelávanie sa v protiklade so spontánnymi a neregu-lovanými imitáciami predpubertálneho vzdelávania v niektorých kultú-rach prísne reguluje a štandardizuje. Významnú úlohu vo výchove zo-hrávajú iniciačné obrady. Obrady sa obvykle začínajú oddelením od pô-vodnej rodiny a pobytom v izolovanom tábore, kde sa mladí ľudia stre-távajú iba so seberovnými partnermi. Cieľom tejto izolácie je oddelenie mladých mužov od rodín a ovplyvnenie ich emočného a sociálneho za-kotvenia v širšej sieti vlastnej kultúry.

Scenár iniciačných obradov často nezahŕňa praktické témy. Na ve-domie účastníkov pôsobia skôr kultúrne hodnoty, náboženské pokyny,

13

mýty, filozofia, história, rituály a iné podnety, tvoriace duchovnú výba-vu, podstatnú pre kmeňovú príslušnosť. Významnú úlohu zohrávajú prednášky o náboženskom prežívaní.

VZDELÁVANIE V RANÝCH CIVILIZÁCIÁCH

CIVILIZÁCIE EGYPTA, MEZOPOTÁMIE A SEVERNEJ ČÍNY Prvé civilizácie vznikli na Blízkom východe okolo roku 3000 pred

Kr., zatiaľ čo v severnej Číne sa rozvinuli o tisíc päťsto rokov neskôr. Mezopotámska a egyptská civilizácia sa objavili takmer simultánne počas prvej civilizačnej fázy (roky 3000-1500 pred Kr.). Aj keď sa vzá-jomne líšili, zanechali monumentálne písomné dedičstvo. Preto výz-namnú úlohu v ich rozvoji zohrávalo písmo a formálne vzdelávanie.

Egypt Egyptskú kultúru a vzdelávanie šírili a kontrolovali najmä kňazi, ako

vplyvná intelektuálna elita egyptskej teokracie slúžiaca ako politická ochrana pred kultúrnou rôznorodosťou spoločnosti. Zadania humanit-ných vied, spoločné s praktickými problémami, ktoré prinášala medicí-na, matematika, geometria alebo astronómia, riešili kňazi prednášajúci vo formálnych školách. Avšak profesijné zručnosti týkajúce sa takých oblastí poznania ako architektúra, inžinierstvo a sochárstvo sa šírili mimo kontextu formálneho vzdelávania.

Egypťania vytvorili pre privilegovanú mládež dve formy vyučova-nia: jedna slúžila výcviku pisárov a druhá vzdelávaniu kňazov. Päťročné deti vstupovali do pisárskej školy, aby sa naučili písať; v zdokonaľovaní čítania a písania pokračovali do šestnástich až sedemnástich rokov. Trinásť a štrnásťročných chlapcov cvičili tiež v úradných povinnostiach. Výcvik začínal v chrámových školách, ktoré chlapci navštevovali do sedemnástich rokov. Dĺžka výcviku závisela od požiadaviek kňazských úradov. Doposiaľ však nie je zrejmé, či sa prednášali aj praktické pred-mety.

V školách prevládali rigidné metódy vyučovania a prísna disciplína zabezpečovala prenos poznatkov v rámci príslušnej kultúry, pričom

14

odlišnosti od tradičných foriem myslenia sa prísne zakazovali. Často sa používal mechanický dril a memorovanie. Zistilo sa však, že vo finálnej fáze prípravy kňazov sa ako aktívna forma vzdelávania uplatňovali aj stáže.

Mezopotámia Aj v tomto civilizačnom okruhu vznikol vzdelávací systém, podobný

egyptskému. Formálne vzdelávanie bolo praktické a zameriavalo sa na školenie pisárov a kňazov. Avšak popri základoch čítania, písania a ná-boženstva sa šírilo aj vyššie vzdelávanie v práve, medicíne a astrológii. Všeobecne možno konštatovať, že mládež z vyšších spoločenských vrstiev sa pripravovala k povolaniu pisárov, rozširujúcich svoju pôvodnú expertnosť od kopírovania textov ku knihovníctvu a vyučovaniu. Počet škôl pre kňazov sa približoval počtu chrámov. To naznačovalo nielen dôslednosť, ale aj nadradenosť kňazského vzdelávania. Veľmi málo po-znatkov je k dispozícii o vyššom vzdelávaní, avšak pokrok v kňazskom pôsobení naznačoval extenzívnu podstatu intelektuálneho hľadania.

Mezopotámski kňazi, podobne ako Egypťania, dominovali nielen v intelektuálnej a vzdelávacej, ale aj v aplikovanej oblasti. Cieľom inte-lektuálnej aktivity a tréningu boli knižnice, obvykle umiestňované v chrámoch, pod dozorom vplyvných kňazov. Učenie prebiehalo najmä prostredníctvom mechanického memorovania, ústneho opakovania, na-podobňovania modelov a individuálnych pokynov. Predpokladalo sa tiež, že presná reprodukcia textu bola najťažšia a slúžila ako test efekti-vity učenia. Vzdelávanie prebiehalo pomerne dlho, bolo náročné a pod-liehalo tvrdej disciplíne.

Severná Čína Civilizácia, ktorá vznikla počas dynastie Šang v tomto čínskom re-

gióne, sa zaslúžila aj o komplexné vzdelávacie aktivity. Je však nespor-né, že základy moderného čínskeho charakteru sa formovali približne pred 3000 rokmi.

Čínske staroveké formálne vzdelávanie charakterizovali najmä seku-lárne a morálne vplyvy. Malo viesť k pestovaniu zmyslu pre morálnu citlivosť a povinnosť k ľuďom a k štátu. Už na ranom civilizačnom stup-

15

ni hlavné témy vzdelávania tvorili harmonické ľudské vzťahy, sociálne rituály a hudba.

Zrod dynastie Čou v 1. tisícročí pred Kr. pravdepodobne urýchlil vznik formálnych škôl, prinajmenšom v imperiálnych strediskách. V lo-kálnych provinciách prevládali pravdepodobne menej organizované in-štitúcie, ako študovne, dedinské a oblastné školy. Starovekí Číňania sa učili z bambusových kníh a zdokonaľovali sa pomocou verbálnych prí-kladov. Rigidné mechanické učenie, tak typické pre neskoršie čínske vzdelávanie, sa príliš nepodporovalo. Vzdelávanie sa chápalo skôr ako vnútorný individuálny vývin.

CIVILIZÁCIE MAYOV, AZTÉKOV A INKOV V NOVOM SVETE Vynikajúce kultúrne výdobytky predkolumbovských civilizácií mož-

no rovnocenne porovnať s poznatkami Starého sveta. Napríklad starove-ký mayský kalendár presnosťou prekonával európsky juliánsky kalendár a demonštroval vysoký stupeň poznania astronómie a matematiky. O vy-sokej intelektovej úrovni týchto kultúr svedčili aj také produkty, ako kalendáre Inkov, budovanie kvalitných ciest, vytvorenie mayského kom-plexného písomného systému ako aj obdivuhodné chrámy Aztékov. Žiaľ, archeologické nálezy a písomné dokumenty vrhli len málo svetla na spôsoby vzdelávania a šírenie poznania. Avšak z dostupných doku-mentov je známe, že tieto predkolumbovské civilizácie si vytvorili špe-cifický systém formálneho vzdelávania pre výchovu šľachty a kňazov. Ich hlavnými cieľmi boli (popri uchovávaní kultúrnej tradície) profesij-ný tréning, zdokonaľovanie morálky a charakteru a kontrola kultúrnych odlišností.

Mayovia Mayovia ako príslušníci vysoko religióznej kultúry pokladali kňazov

za jeden z najdôležitejších faktorov rozvoja spoločnosti. Kňazi kvôli svojim extenzívnym schopnostiam, literárnym zručnostiam a nábožen-skému a sociálnemu vodcovstvu mali značnú sociálnu prestíž. Vysoká cirkevná hierarchia poskytovala zákonodarcom a šľachte rady nielen pri dodržiavaní religióznych pravidiel, ale aj pri riešení každodenných prob-lémov. Kňazské povolanie sa často dedilo medzi blízkymi príbuznými,

16

vzdelávanie im zabezpečovalo vedomosti z histórie, písma, teológie, ale aj z medicíny a z kalendárneho systému.

Významnou súčasťou mayského vzdelávania bol tréning charakteru. Na rôznych stupňoch socializácie, ako aj prostredníctvom rôznych ná-boženských slávností, sa zdôrazňovalo zvyšovanie sebakontroly, koope-ratívnosti a zdržanlivosti. Napríklad budúci kňazi upevňovali sebadis-ciplínu dlhými obdobiami zdržanlivosti a abstinencie a pri zvyšovaní zmyslu pre lojalitu ku komunite sa zapájali aj do skupinových aktivít.

Aztékovia Aztékovia pri vzdelávaní využívali najmä ústnu tradíciu a mechanic-

ké učenie o dôležitých udalostiach, kalendárových informáciách a nábo-ženských poznatkoch. Vzdelávanie kontrolovali kňazi a starší šľachtici, nazývaní konzervátori. Pretože medzi ich významné úlohy patrila aj cenzúra nových básní a piesní, veľkú starostlivosť venovali učeniu poé-zie. V calmecac, školách pre riešenie domácich problémov, učenie začí-nalo v desiatich rokoch. Systematicky sa vyučovala najmä história Me-xika a obsah historických kódexov. Calmecac zohrávali významnú úlo-hu pri zaisťovaní orálneho prenosu histórie prostredníctvom rétoriky, poézie a hudby presným memorovaním udalostí, ako aj ľahším vybavo-vaním spomienok z dlhodobej pamäti. Vizuálne znaky ako jednoduché grafické reprezentácie sa používali na riadenie opisnej fázy, udržanie záujmu a zvýšenie pochopenia faktov a údajov.

Inkovia Inkovia nedisponovali písanou alebo inak zaznamenávanou formou

jazyka. Podobne ako u Aztékov, aj ich poznávanie záviselo od ústneho prenosu informácií. Prebiehalo buď profesijným vzdelávaním bežných Inkov alebo vysoko formalizovaným vyučovaním šľachty. Ríša Inkov bola výrazne teokratická a imperiálna vláda fungovala na základe agrár-neho kolektivizmu. Zákonodarcovia sa zaoberali najmä profesijným tréningom mužov a žien pôsobiacich v skupinovom poľnohospodárstve. Osobná sloboda jednotlivca, každodenný život a práca, boli prísne regu-lované a deti od piatich rokov kontroloval štát. Socializácia a profesijná príprava prebiehali pod dozorom štátnych orgánov.

17

Vzdelávanie šľachty zaisťoval štvorročný program. V prvom roku sa deti učili kečuánskemu jazyku, jazyku šľachty. Druhý rok prebiehalo štúdium náboženstva a v treťom sa žiaci oboznámili s kipu, komplex-ným systémom uzlíkov na farebných povrázkoch, používaným nielen ako pamäťový sklad, ale aj ako prostriedok na posielanie odkazov a za-znamenávanie historických udalostí. Vo štvrtom roku sa hlavná pozor-nosť venovala štúdiu histórie a informáciám z prírodných vied, najmä z geometrie, geografie a astronómie. Inštruktormi bývali rešpektovaní encyklopedickí učenci známi ako amautas. Po skončení vzdelávania sa od žiakov vyžadovalo úspešné absolvovanie viacerých záverečných skú-šok, osvedčujúcich status jednotlivca i jeho miesto v spoločnosti.

VZDELÁVANIE V KLASICKÝCH KULTÚRACH

STAROVEKÁ INDIA Tradícia Hindov Ako je všeobecne známe, India je sídlom jednej z najstarších civili-

zácií. Okolo 2. tisícročia pred Kr. do krajiny vstúpili Árjovia, a dostali sa do dlhotrvajúcich konfliktov s drávidmi (dasas) (neárijskými kmeňmi). Postupne ich porazili, obsadili celú krajinu, založili veľa sídiel a vy-tvorili funkčné kráľovstvo. V priebehu času z miestnych intelektuálov, brahmanov, vznikli kňazi a učenci. Z inej skupiny, šľachticov a vojakov sa sformovali kšatrijovia. Roľníci a námedzní pracovníci vytvorili triedu vaišjov. A nakoniec drávidi (dasas) boli pohltení ako šúdrovia, alebo domáci sluhovia. Tak sa hindská spoločnosť rozdelila do štyroch varien alebo tried. Približne 500 rokov pred Kr. vznikli z tried kasty.

Na aktivácii činností Hindov sa významne podieľalo náboženstvo. Prejavovalo všestranný záujem o všetko dianie a kontrolovalo nielen modlitby a bohoslužby, ale aj filozofiu, morálku, právo a dokonca aj vládu. Náboženstvo tiež usilovalo o naplnenie vzdelávacích ideálov; od vyšších kást sa vyžadovalo aj štúdium védskej literatúry. Jednotlivé stupne vzdelávania mali detailne prepracovaný charakter. V prvom ob-dobí dieťa získalo základné vzdelanie v domácom prostredí. Sekundárne vzdelávanie a formálne vyučovanie začínalo rituálom známym ako upa-nayana. Alebo navliekacou ceremóniou, určenou iba chlapcom, pričom

18

záujemcovia z troch najvyšších kást ju absolvovali povinne. Brahmanskí synovia absolvovali obrad v ôsmich rokoch, kšatrijovia v jedenástich a vaišjovia v dvanástich. Synovia v tomto veku opúšťali rodičovské do-my a vstupovali do ašramov alebo domovov situovaných uprostred le-sov. Acarya sa starali o nich ako o vlastných, vzdelávali ich a stravu a ubytovanie im poskytovali bezplatne. Deti vykonávali domáce práce, udržiavali obetné ohne a starali sa o dobytok.

Štúdium na tomto stupni využívalo najmä recitáciu védskych man-tier alebo hymien a vyučovali sa aj pomocné vedy, ako fonetika, pravid-lá pre vykonávanie obetí, gramatika, astronómia, prozódia a etymológia. Vzdelávanie sa však odlišovalo aj vzhľadom na potreby kást. Napríklad od detí z kňazskej kasty sa vyžadovali presne vymedzené poznatky. Sna-žili sa najmä o trayi-vidya alebo o poznanie troch véd, najstarších hindu-istických kníh, ktoré boli pre nich povinné. Vzdelávanie dopĺňali aj viaceré symbolické aktivity. Študenti povinne nosili brahmačárja, jed-noduché oblečenie, jedli prosté jedlá, spali na tvrdom lôžku a viedli život v celibáte.

Štúdium obvykle trvalo dvanásť rokov. Záujemcovia o rozšírenie tohto obdobia neboli časovo limitovaní. Po ukončení vyučovania v ašrame alebo lesnej škole mohli vstúpiť do vyšších centier vzdeláva-nia alebo univerzít riadených kulapati (zakladateľ školy myslenia). Po-kročilejší študenti rozširovali svoje poznanie účasťou na filozofických diskusiách v parišádach (akadémiách). Vzdelávanie sa zásadne netýkalo žien, avšak mnohé dievčatá sa učili doma.

Metódy vyučovania sa líšili podľa podstaty predmetov. Hlavnou po-vinnosťou študentov bolo memorovanie jednotlivých veršov véd so špe-ciálnym dôrazom na správny prednes. Pri štúdiu literárnych diel z práva, logiky, rituálov a prozódie, porozumenie ako metóda zohrávalo veľmi dôležitú úlohu. Tretia metóda využívala prirovnania používané pri osob-nom spirituálnom učení týkajúcom sa štúdia upanišád alebo véd. Pri vyššom vzdelávaní, založenom na učení darmašastra (vedy o charakte-re), najpoužívanejšia metóda využívala určitú formu katechizmu, kde dieťa kládlo otázky a učiteľ odpovedal na tie, ktoré sa ho týkali. Výz-namnú úlohu pri učení zohrávalo aj mechanické memorovanie.

Budhistické vplyvy Od konca 6. storočia pred Kr. sa védske rituály a obete postupne stá-

vali súčasťou prepracovaného kultu uprednostňujúceho kňazov, avšak

19

pôsobiaceho proti značnej časti obyvateľstva. Vzdelávanie sa obmedzo-valo na brahmanov, a upanayana postupne vyraďovala nebrahmanov. Formalizmus a exkluzívnosť brahmanského systému zodpovedali za rast dvoch nových religióznych systémov, budhizmu a džinizmu. Obe z nich uznávali autoritu véd a zdôrazňovali výhradné nároky brahmanského kňazstva. Vyučovalo sa prostredníctvom bežného jazyka a vzdelanie sa poskytovalo všetkým, bez ohľadu na kastu, náboženské vyznanie alebo pohlavie. Vznikol aj kláštorný systém vzdelávania. Kláštory pôsobiace pri budhistických chrámoch slúžili k dvojakému účelu: vzdelávaniu a súčasne aj výcviku kňazov. Kláštory však vzdelávali iba mníchov, kto-rí v nich pôsobili. Táto situácia neumožňovala pravidelne učiť denných žiakov, a preto kláštory nemohli slúžiť potrebám celého spoločenstva.

Medzitým však dochádzalo aj k zmenám v politickej oblasti, čo malo vplyv aj na vzdelávanie. Ustanovenie imperiálnej dynastie Nanda okolo roku 413 pred Kr. a neskôr o 40 rokov aj silnejších Maurijov, viedlo k otrasu priamych základov védskej štruktúry života, kultúry a politiky. Brahmani sa vo veľkom počte vzdávali svojho pôvodného povolania učiteľov v lesných školách a venovali sa rôznym iným povolaniam. Kšatrijovia tiež opúšťali posty bojovníkov a svojho servilného povola-nia sa zbavovali aj šúdrovia. Tieto vplyvy viedli k revolučným zmenám vo vzdelávaní. Školy sa zakladali v nových mestách a prijímali dokonca aj denných študentov. Formy štúdia sa volili voľne, bez ohľadu na prí-slušnosť ku kastám. Univerzita v Taxile získala v 6. storočí pred Kr. medzinárodnú reputáciu ako centrum pokročilých štúdií. Na škole pôso-bilo množstvo slávnych učiteľov, vyučujúcich podľa svojho presvedče-nia.

V 3. storočí pred Kr. bolo pre budhizmus veľkým impulzom pôsobe-nie najslávnejšieho indického zákonodarcu, Ašóku. Po jeho smrti bud-hizmus vyvolával odpor a v krajine vypukla protireformácia. Okolo 1. storočia po Kr. sa šírilo aj laické hnutie medzi budhistami a hinduistami. Pričinilo sa o to, že budhistické kláštory poskytovali sekulárne i nábo-ženské vzdelávanie a súčasne ponúkali populárne elementárne vzdelá-vanie spolu so sekundárnymi a vyššími formami.

Klasická India 500 rokov medzi 4. storočím po Kr. a koncom 8. storočia sa rozvíja-

lo vzdelávanie počas vlády dynastií Guptovcov, Harsovcov a ich násled-níkov a toto obdobie patrilo k pozoruhodným obdobiam indických dejín.

20

V tomto čase sa na univerzitách v Nálande a Valabhi intenzívne rozvíja-li indické vedy, najmä matematika a astronómia. Univerzitu v Nálande navštevovali tisíce študentov a učiteľov. Vďaka svojej povesti priťaho-vala aj študentov zo zahraničia, avšak prijímacie skúšky boli také nároč-né, že nimi prechádzali len dvaja až traja záujemcovia z desiatich. Viac než 1500 učiteľov každý deň diskutovalo pri stovke dizertácií. Prednáša-li sa védy, gramatika, logika, budhistická a hinduistická filozofia, ale aj astronómia a medicína.

Inými veľkými centrami budhistického vzdelávania v post-Guptov-skej ére boli Vikramašila, Odamtapuri a Jagaddala. Vedecké poznatky z tohto obdobia svojím významom výrazne prekračovali indické hranice. Napríklad Aryabhata patril v 5. storočí k najväčším matematikom svojej doby. Zaviedol pojem nuly a desatinného čísla. Varahamihira, žijúci v období vlády Guptovcov, bol známy vedec so širokým spektrom záuj-mov, zaoberajúci sa rôznymi vedami a umeniami, od botaniky až po astronómiu a od vojenských vied až po civilné inžinierstvo. V tomto období dochádzalo aj k výraznému rozvoju medicíny. Podľa súčasníkov významne napredovalo prinajmenšom osem odvetví lekárskej vedy, vrá-tane rôznych odborov chirurgie a pediatrie.

K významnému rozvoju vzdelávania, a tým aj poznávania dochádza-lo v 10. storočí. Takmer každá dedina mala svojho učiteľa. Hinduistické školy známe v Západnej Indii ako pathasaly a v Bengálsku ako toly, viedli brahmanskí acarya. V ich triedach sa nemalo učiť viac než tridsať žiakov. Významné centrá vzdelávania boli aj v niektorých kráľovských mestách ako boli Kanauj, Dhar, Mithila alebo Ujjayini alebo v posvät-ných miestach ako Váranásí, Ajodhijá, Kanchi alebo Nasik. Popri hindu-istických viharach (kláštoroch) sa šírili aj hinduistické mathy (rezidencie mníchov) a chrámové školy v rôznych častiach krajiny. Existovali tu aj dediny agrahara, ktoré tvorili kolónie učených brahmanov v snahe umožniť im plnenie duchovných povinností vrátane učenia.

Indické vplyvy na ostatnú Áziu Význam indického vzdelávacieho systému zdôrazňujú aj vplyvy in-

dickej kultúry na susednú Srí Lanku a strednú a juhovýchodnú Áziu. Presadzovali sa najmä prostredníctvom kultúrnych alebo obchodných vzťahov, ale aj pôsobením politických vplyvov. V Khotane v strednej Ázii na počiatku 1. storočia po Kr. fungovala významná budhistická vihara. Pôsobilo v nej nielen veľa indických učencov, ale aj väčší počet

21

usadených čínskych pútnikov. Indických učencov (panditi) pozývali aj do Číny a Tibetu a veľa čínskych a tibetských mníchov študovalo v bud-histických viharach v Indii.

Indický vplyv bol najvýraznejší v juhovýchodnej Ázii. Na počiatku 2. storočia po Kr. hinduistickí zákonodarcovia vládli v Indočíne a na mnohých ostrovoch okolo Východoindického polostrova, od Sumatry až po Novú Guineu. Tieto regióny osídľovali tradičné rasy, ktoré prijali civilizáciu svojich pánov. Veľká India vznikla všeobecnou fúziou kultúr. Niektoré písomné odkazy z týchto krajín, písané bezchybným sanskr-tom, ilustrovali vplyv indickej kultúry. Nachádzali sa v nich odkazy na indické filozofické idey, legendy a mýty, ako aj na indické astronomické systémy a merania. Hinduizmus vývoj týchto krajín významne ovplyv-ňoval až do 15. storočia po Kr.

STARÁ ČÍNA Vzdelávanie v starovekej Číne slúžilo potrebám jednoduchej poľno-

hospodárskej spoločnosti, s rodinou ako základnou sociálnou jednotkou. Papier a písacie štetce sa ešte neobjavili a bambusové knihy len obme-dzene slúžili k šíreniu informácií. Vyučovanie prebiehalo najmä ústnym prednášaním a učením pomocou príkladov a analógií.

Hlavným cieľom vzdelávania bolo formovanie charakteru. Etické zdokonaľovanie zdôrazňovalo dôležitosť ľudských vzťahov a rodiny ako základu spoločnosti. Synovská poslušnosť, najmä zdôrazňovaný rešpekt k starším, sa hodnotila ako jedna zo základných cností. Štát niesol zod-povednosť za vyškolenie talentovaných záujemcov o štátnu službu, a tým podporoval morálny a etický základ spoločnosti.

OBDOBIE ČOU Západné Čou (1111-771 pred Kr.) V tomto období feudálni vládcovia v jednotlivých štátoch platili da-

ne cisárovi Čou, ktorého pokladali za Syna nebies. Školy vzdelávali najmä synov šľachty žijúcich v hlavnom meste ríše ako aj v sídlach feudálnych štátov. Školy pre bežných ľudí pôsobili najmä na vidieku a navštevovali ich muži a ženy po práci na poli. Súčasne pôsobili aj elementárne i pokročilejšie školy pre vládnuce triedy i bežný ľud. Diev-

22

čatá získavali odlišné vzdelávanie, ktoré sa zameriavalo najmä na domá-ce práce a rozvoj ženských cností, čo malo podporovať stabilitu rodin-ného systému.

Obsah vzdelávania pre šľachtu sa skladal zo šiestich umení – ovlá-dania rituálov, hudby, lukostreľby, jazdy na koni, kaligrafie a matema-tiky. Jednotlivé časti tvorili celok nazývaný slobodným vzdelávaním. Obmedzila sa najmä úloha mechanického memorovania, čo vyjadril aj Konfucius slávnym výrokom učenie bez myslenia je stratená práca.

Východné Čou (770-255 pred Kr.) V tomto období sociálnych zmien dochádzalo k dezintegrácii feudál-

neho poriadku, k rozpadu tradičnej sociálnej lojality, k rastu miest a mestskej civilizácie, ako aj k šíreniu obchodu. Nestabilita a vážne problémy týchto historických období inšpirovali vedcov, aby navrhovali rôzne riešenia. Zoslabenie centrálnej kontroly aktivovalo nezávislé a kreatívne myslenie. Nastalo jedno z najvýznamnejších období čínskej intelektuálnej histórie, počas ktorého Sto škôl myslenia vzájomne súťaži-lo pri rozširovaní názorov, prostredníctvom ktorých sa mal nastoliť re-latívne slobodný sociálny a politický poriadok. Niektoré smery myslenia apelovali na návrat k učeniu mudrcov minulosti, zatiaľ čo iné hľadali záchranu v radikálnych zmenách. Medzi hlavné školy týchto čias patrili taoizmus, konfucianizmus, mohizmus a legalizmus. Každá z týchto škôl mala nasledovníkov a žiakov, medzi ktorými prebiehali popri vyučovaní aj zápalisté intelektuálne diskusie. Pri budovaní súkromných škôl prav-depodobne najaktívnejšie postupovali konfucianisti.

Inou formou vzdelávacej aktivity bola prax súperiacich feudálnych štátov lákať do oblastí svojho pôsobenia veľký počet vedcov, čiastočne aby slúžili ako zdroj ideí pre zvyšovanie prosperity štátu a čiastočne na získanie aury intelektuálneho rešpektu v krajine, kde úcta k učencom tvorila významnú tradíciu. Vek politickej nestability a sociálnej dezin-tegrácie sa tak stal obdobím slobodnej a kreatívnej intelektuálnej aktivi-ty. Vedci, vedomí si svojej dôležitosti a zodpovednosti, vytvorili tradíciu vzájomného rešpektu a nebojácneho kriticizmu. Túto tradíciu mal na mysli Konfucius, keď namietal, že vzdelaná osoba nebýva nástrojom na použitie. A bol to duch, ktorý opísal konfucianista Mencius, keď konšta-toval, že veľký človek je človek princípov, ktorého bohatstvo a posta-venie neskorumpuje, chudoba a nepatrnosť neovplyvnia a moc a sila neohnú.

23

Učenie Stovky škôl a záznamy feudálnych štátov výrazne obohatili li-teratúru, a tým poskytli aj užitočné materiály pre podporu vzdelávania. Klasický vek Číny, t. j. obdobie východného Čou, zanechalo intelektu-álne a poznávacie dedičstvo nevypočítateľnej hodnoty. Treba tiež pri-pomenúť, že toto významné obdobie ázijskej histórie pôsobilo takmer paralelne s výdobytkami gréckeho ducha, ktoré aktivovali rozvoj mysle-nia v západnej časti sveta.

ČCHIN-CHAN OBDOBIE Autokracia Čchin (221-206 pred Kr.) V mnohých školách myslenia, ktoré sa rozvinuli v čínskom klasic-

kom veku, oficiálne uznanie získal najmä legalizmus. Politika dynastie Čchin bola založená na legalistických princípoch preferujúcich silný štát s centralizovanou administratívou. Mnohé praktiky sa tak odlišovali od minulosti, že viedli ku kritike vedcov, najmä obhajujúcich vzory staro-vekých mudrcov. Zákonodarca nazývajúci sa prvým cisárom, aby zasta-vil vlnu kriticizmu, na radu svojho legalistického ministra nariadil úpl-ný rozchod s minulosťou a zakázal historické knihy glorifikujúce sta-rých zákonodarcov. Mnohé zozbierané knihy sa spálili a stovky učencov odsúdili na smrť.

Napriek týmto sporným aktivitám dynastia Čchin položila základ jednotnej ríše a umožnila nasledujúcej dynastii konsolidovať moc a po-litické pozície doma i v zahraničí. Vo vzdelávaní unifikačné úsilie zahŕ-ňalo reformu a zjednodušenie písaných textov a ich rozšírenie po celej ríši. Prvé kroky sa uskutočnili proti uniformite učebníc pre primárne školy. Vynález písacieho štetca z vlasov ako aj vynájdenie atramentu nahradilo škrabkanie písmen na hodváb bambusom.

Vzdelávanie v dynastii Chan (206 pred Kr. - 220 po Kr.) V tomto období sa výrazne zmenila motivácia predchodcov. Snáď

najväčší význam mal prechod od legalizmu ku konfucianizmu. Doposiaľ zakazované knihy sa teraz odporúčali a diela klasikov poskytovali pre vzdelávanie hlavné témy. Spálené knihy znova vychádzali a veľká po-zornosť sa venovala kopírovaniu, ako aj textovým a interpretačným štú-diám, pretože učenci obdobia Chan učeniu klasikov prisudzovali nový

24

význam. Tieto trendy stimuloval aj vynález papiera. Kritické čítanie starých textov viedlo k vyššej náročnosti dávno predtým, než sa sformo-valo na západe.

Počas dynastie Chan pôsobilo veľa učencov, najmä historikov, filo-zofov, básnikov, maliarov a iných intelektuálov. Osobitnú pozornosť zasluhoval S‘-ma Čchien (145-86 pred Kr.), autor monumentálnej histó-rie Číny Zápisky historika, zloženej zo 130 dielov a komentujúcej histó-riu od čias vlády Žltého cisára panujúceho od roku 2600 pred Kr. až po 1. storočie toho istého letopočtu. Autor zaslúžene získal titul Čínsky otec histórie. Titul dvorný básnik dostala vzdelaná žena a prvá čínska histo-rička Pan Chao (45-114 po Kr.). Bibliografi zbierali a vydávali starove-ké texty klasikov. Vznikol aj prvý slovník čínskeho jazyka. Pretože najviac textov klasikov vytvorili konfuciánski učenci, čínske vzdeláva-nie sa s touto filozofickou školou významne identifikovalo. Väčšina zá-konodarcov dynastie Chan hľadala v konfucianizme podnety pre riade-nie vlády a spoločnosti.

Veľa škôl pôsobilo na národnej a lokálnej úrovni. Pokračovali aj ak-tivity súkromných škôl, ktoré sa významne podieľali na zmene intelek-tuálneho ovzdušia v krajine. Značný vplyv na formovanie presvedčenia mali aj miestne univerzity. Diela klasikov získali pri vyučovaní centrál-ne miesto v učebných osnovách, avšak pozornosť sa venovala aj hudbe, rituálom a lukostreľbe. Naďalej pôsobila aj tradícia šiestich umení.

Uvedenie Budhu Vláda dynastie Chan bola obdobím teritoriálnej expanzie a rastu ob-

chodu a kultúrnych vzťahov. V tomto období sa začal rozvíjať aj bud-hizmus. Prvé informácie o tomto hnutí priniesli do Číny obchodníci, vyslanci a mnísi. Od 1. storočia po Kr. sa o ne osobne zaujímal aj cisár a poslal do Indie misiu, aby získala viac poznatkov a priniesla do krajiny budhistickú literatúru. Následne indickí misionári a čínski vedci prekla-dali Budhove rukopisy a iné písomnosti do čínštiny.

Indickí misionári prinášali nielen novú vieru, ale aj pôvodné kultúrne hodnoty. Indické matematické a astronomické poznatky obohatili čínske poznanie v týchto oblastiach. Z výmeny významne ťažila aj čínska me-dicína. Architektúru a umenie reprezentovali budhistické i indické vply-vy. Hinduistické spevy sa stali súčasťou čínskej hudby.

Avšak dve storočia po zavedení budhizmu sa tieto vplyvy vyčerpali. Vzdelávanie počas dynastie Chan významne čerpalo zo štúdia starove-

25

kých klasikov za dominancie konfuciánskych učencov, ktorí nemali hlb-ší záujem o budhistické učenie, pretože praktické problémy morálneho a politického života ležali mimo centra ich záujmu. Budhistický pohľad na diabla a obrana celibátu a úteku z pozemskej existencie boli cu-dzie čínskej tradícii. Taostickí učenci nachádzali v budhizme veľa tém, vzdialených od vlastných spirituálnych odkazov a viac inklinovali k štú-diu novej filozofie. Niektorí z nich sa usilovali o preklady budhistických textov, avšak neboli súčasťou vtedajšieho hlavného prúdu.

Pád dynastie Chan priniesol niekoľko storočí rozpadu, konfliktov a zahraničných invázií. K zjednoteniu Číny došlo až na konci 6. storo-čia. Bolo to obdobie hlbokého zakorenenia budhizmu v Číne. Literárne úsilie čínskych mníchov viedlo k čínskej budhistickej literatúre, čo pri-spievalo k transformovaniu cudzích vplyvov do čínskeho náboženstva a systému myslenia.

STAROVEKÍ HEBREJI Starovekí Izraelci, podobne ako ostatné tradičné spoločenstvá, naj-

skôr uprednostňovali rodinný typ vzdelávania. Matky prednostne vy-chovávali malé deti, najmä dievčatá, zatiaľ čo otcovia preberali zodpo-vednosť za morálnu, náboženskú a manuálnu výchovu dorastajúcich sy-nov. Táto tradícia sa v hebrejskom vzdelávaní pevne zafixovala, i vzťah medzi žiakom a učiteľom sa často prezentoval ako vzťah medzi synom a otcom. Samotné vzdelávanie bolo pomerne rigidné, o čom svedčí po-jem nusar, ktorý v tom čase znamenal popri vzdelávaní aj telesný trest.

Židovský národ, ako je známe, sa sformoval na území Stredného vý-chodu; poznávanie a vzdelávanie v jeho prežívaní vždy zohrávalo aktív-nu úlohu. Veľký význam sa prisudzoval profesijnej triede pisárov, ex-pertov, ovládajúcich písanie, umenie prebraté od Feničanov. Písanie malo značný praktický prínos. Pisári písali texty a zostavovali kontrakty, viedli účtovníctvo, záznamy a pripravovali príkazy. Tým, že prijímali písomné príkazy, významne sa podieľali aj na ich vykonávaní. Obvykle zastávali prestížne miesta v administratíve. Pri vzdelávaní pisárov sa kládol dôraz aj na ich charakterové vlastnosti a výchovu k múdrosti.

Písanie si našlo aj inú oblasť aplikácie – náboženstvo. A pisári nado-budli funkciu nositeľov vzdelávania. Boli to experti, ktorí presne kopí-rovali sväté knihy. Patrili medzi ľudí, ktorí dokázali pre seba čítať Bibliu a učiť aj ľudí a prípadne, ak to bolo potrebné, prekladať texty aj do cu-

26

dzích jazykov (napríklad do gréčtiny v Alexandrii alebo do aramejčiny v Palestíne).

Po páde izraelského štátu v rokoch 722-721 pred Kr. a Judey v roku 586 pred Kr. a ich podrobení sa cudziemu právu, židovské vzdelávanie nadobudlo výraznejšiu religióznu orientáciu. Aj preto synagógy neboli len domami modlitieb, ale aj škôl, domami kníh (bet ha-sefer) a domami inštrukcií (bet ha-midraš), v ktorých prebiehalo elementárne a sekun-dárne vzdelávanie. Dievčatá sa obvykle učili v domácom prostredí.

Úloha písania v tomto orientálnom svete nebola však príliš výz-namná. Dôležitú úlohu zohrávalo ústne vyučovanie. Aj keď sa deti učili čítať nahlas alebo skôr intonovať text, ich hlavné úsilie spočívalo v pa-mäťovom učení fragmentov z Biblie. Súbežne s touto písanou Bibliou však vznikali aj interpretácie alebo praktické rozbory textu, ktoré boli spočiatku iba orálne, ale neskôr sa progresívne rozšírili na písanú formu; najskôr vo forme memoranda alebo mnemotechnických pomôcok napí-saných na tabuľky alebo do zápisníkov, neskôr do skutočných kníh. Rozptyl tejto náboženskej literatúry vyvolal expanziu programov vzde-lávania, zaradených do rôznych stupňov: elementárneho, stredne pokro-čilého a pokročilého, pôsobiacich v niektorých centrách Palestíny a ne-skôr aj v Babylone. Religiózne založené vzdelávanie významne prispelo k dlhodobému prežitiu judaizmu, vrátane obdobia deštrukcie Jeruzale-ma. I v diaspóre si Židia udržiavali hebrejčinu ako jediný bohoslužobný jazyk; používali ho na štúdium Biblie, historických odkazov a následne aj na vzdelávanie. Z týchto aktivít vyplýval aj rešpekt, akému sa v ži-dovskej komunite tešia učitelia.

Knižnica v Alexandrii

28

VZDELÁVANIE STAROVEKU

STAROVEKÉ GRÉCKO Počiatky História helénskeho jazyka a tým aj národa sa vracia do obdobia

Mykénskej civilizácie medzi rokmi 1400-1100 pred Kr., ako dedičky pre-helenistického rozvoja Minojskej Kréty. Mykénská civilizácia sa or-ganizačne skladala z malých monarchií orientálneho typu riadených byrokratickou administratívou a vzdelávacím systémom kopírujúcim staroveké civilizácie Blízkeho východu, zamerané na tréning pisárov. Žiaľ, nepodarilo sa zachytiť kontinuitu medzi vzdelávaním a tými for-mami učenia, ktoré vznikli po období zabudnutia, známom ako grécke temné obdobie, prebiehajúcom medzi 11. až 8. storočím pred Kr. Keď sa grécky svet znova dostal do pozornosti histórie, vynorila sa úplne iná spoločnosť, vedená vojenskou aristokraciou idealizovanou v Iliade a Odysei. V priebehu tohto obdobia synovia zo šľachtických rodín získa-vali vzdelanie prostredníctvom poradcov, ktorými často bývali starší dôveryhodní seniori. Vzťahy medzi nimi prebiehali v atmosfére mužnej súdržnosti, vyvolávanej charakteristickým ideálom gréckej lásky, ako trvalým znakom helenistickej civilizácie, hlboko ovplyvňujúcim aj kon-cepciu vzdelávania, napríklad vzťahmi medzi majstrami a žiakmi. Títo bojovníci z archaickej periódy však neboli hrubými barbarmi, v tom čase homeridi (recitátori Homéra) a rapsódi (speváci a niekedy aj krea-tívni básnici) šírili veľkú epiku Homéra a Hesioda počas rozsiahleho gréckeho osídlenia Stredomoria a podieľali sa na formovaní novej, kul-tivovanej civilizácie. Na pomerne vysokej úrovni boli tanec, poézia a in-štrumentálna hudba, ktoré tvorili významnú súčasť kultivácie dominant-ných elít. Navyše, kľúčovou ideou gréckeho života sa stal pojem arete. Epika Hesioda a Homéra glorifikovala fyzickú a vojenskú udatnosť Grékov a vyzdvihovala ideál kultivovaného vlastenca – bojovníka pred-vádzajúceho kľúčovú cnosť arete. Je to pojem, ktorý sa prekladá po-merne zložito, avšak v podstate vyjadruje vojenské schopnosti, morálnu excelentnosť a vzdelávaciu kultivovanosť. Bola to etika cti, ktorá for-movala cnosti hrdosti a závisti ako inšpiráciu k veľkým činom. Súčasne sa akceptovalo, že niekto môže byť objektom závisti alebo nepriateľstva.

29

Zbožná úcta k Homérovi, spoluzakladateľovi gréckej kultúry a tým aj vzdelania, udržiavala z generácie na generáciu: kult hrdinu, šampióna, výkonného perfekcionistu, či už v bojoch, ale aj v hrách alebo súťažiach, najmä v atletike, pričom najviac sa oslavovali Olympijské hry, tradične datované po roku 776 pred Kr.

K intenzívnym zmenám v gréckom vzdelávaní dochádzalo najmä po-litickou transformáciou na mestské štáty. Postupne sa rozvinul kolektív-ny ideál oddanosti komunite: mestský štát (polis) pre svojich občanov znamenal všetko. Podriadenosť indivídua kolektívnej disciplíne posilňo-vala aj vojenská revolúcia, podľa ktorej v bojoch dominovali ťažko vy-zbrojení pešiaci, hopliti.

Sparta Sparta, najviac prosperujúce grécke mesto v 8. a 7. storočí pred Kr.,

slúžilo ako príklad bohatstva a komplexnosti archaickej kultúry. Vzde-lávanie prebiehalo v súlade s vysokou úrovňou umeleckého zdokonaľo-vania, ako naznačovali podujatia organizované v rámci mestských nábo-ženských festivalov. Mladí muži a ženy sa zúčastňovali na sprievodoch, tancoch a súťažiach inštrumentálnej hudby a spevu. Vysokú úroveň ma-la najmä fyzická príprava (čo sa prejavilo napríklad tým, že účastníci zo Sparty získavali viac než polovicu prvých miest na olympijských hrách). Ideálom doby bola výchova občana-vojaka pripraveného bojovať, ale aj zomrieť za vlasť.

Tento aspekt sa prejavoval najmä od roku 550 po Kr., keď v Sparte prevládol aristokratický režim presadzujúci vojenskú prevahu a moc. Umenia a šport dopĺňali vzdelanie vhodné pre mužov a kastu bojovní-kov. Dievčatá sa prednostne pripravovali na budúce materské funkcie. Striktne eugenický režim nemilosrdne eliminoval choré a deformované deti. Vzdelávanie (agoge), prebiehajúce medzi siedmimi až dvadsiatimi rokmi, bolo plne v rukách štátu.

V Sparte mladých mužov zaraďovali do formácií podľa veku a delili ich do menších jednotiek pod velením vrstovníkov alebo mladých dôs-tojníkov. Vzdelávanie prebiehalo kolektívne a mladí muži namiesto ro-dinného života postupne privykali vojenskému umeniu. Organizáciu ich života ovplyvňovala príprava na pobyt na bojiskách. Chodili ľahko ode-tí, stravovali sa veľmi skromne a podrobovali sa tuhej disciplíne. Ich bojovnosť sa zvyšovala rituálnym oblečením chlapcov, skúškou krypte-ia, t. j. nočných nájazdov do teritórií nižších vrstiev a najmä otrokov

30

(heilótov). Úlohou mladých vojakov, okrem tréningu prepadávania a po-užívania lsti v boji, bolo usmrtenie istého počtu otrokov. Vzdelávanie prebiehalo v ovzduší jednoduchosti, malo za úlohu obhajovať záujmy štátu a prikazovalo slepo plniť príkazy nadriadených. Pozoruhodné je, že sparťanské deti sa súčasne cvičili v disimuláciách, ako aj v klamaní a kradnutí. Všetky tieto aktivity boli namierené najmä voči cudzincom, proti ktorým pôsobila aj nedôvera a machiavellistická argumentácia.

Takýto typ vzdelávania umožňoval Sparte zostať dlhší čas význam-ným vojenským či diplomatickým mestom, čo mu v dlhom období pelo-ponézskych vojen (431-404 pred Kr.) umožňovalo dominovať nad ri-valmi z Atén. To však nezabránilo jeho neskoršiemu úpadku. Tvrdosť a krutosť prevládali aj v časoch, keď sa už takéto správanie stávalo neú-činné. Iniciačné ríty sa používali ako barbarské testy odolnosti, chlapci pred očami divákov neraz zápasili až na smrť a poskytovali sadistické predstavenia. Tieto výjavy sa odohrávali dokonca v období Rímskej ríše, v čase hlbokého mieru, keď Sparta bola malým provinčným mestom, bez nezávislosti i armády.

Atény V Aténach sa do popredia záujmu vládnucej vrstvy dostalo vzdelanie

orientované na budúce povinnosti vojaka. Aténsky občan, ak to bolo potrebné, povinne slúžil materskému mestskému štátu, avšak dominoval civilný aspekt života a kultúry. Preto boj bol väčšinou športom. Pre aténske vzdelávanie bolo charakteristické, že samotné mesto, usilujúce sa o zvyšovanie demokracie, z politiky vylučovalo ženy, otrokov a cu-dzincov. Táto demokracia, dokonca aj v období najväčšieho rozkvetu, približne v 4. storočí pred Kr., prinášala pozitívny životný štýl len men-šine, podľa odhadov len desatine populácie. Aténska kultúra sa oriento-vala skôr na pokračovanie noblesného života podľa štýlu homérskych šľachticov a menej si všímala bojové aspekty. Tejto orientácii domino-vali tzv. elegantné športy. Viaceré z nich, ako jazdectvo a poľovníctvo, zostávali privilegované pre aristokraciu a bohatú elitu. Na druhej strane rôzne odvetvia atletiky, pôvodne určené synom z bohatých rodín, sa neskôr šírili aj medzi bežných obyvateľov.

31

Vzdelávanie mládeže Školy, ktoré sa už v tomto čase postupne objavovali, mali model vo

východnom Stredomorí a vyučovali v nich súkromní učitelia. U Herodo-ta sa zmienky o školách spájali s rokom 496 pred Kr. a u Pausania s ro-kom 491 pred Kr. Pôvodne sa zaužíval pojem didaskaleion (miesto pre inštrukcie), popri tom sa však používal aj termín schole (voľný čas). V praxi nepôsobili oficiálne inštitúcie, aktivity prebiehali na rôznych miestach. Mladý chlapec z privilegovanej vrstvy mal sprievodcu, t. j. paidagoga, všeobecne uznávaného člena rodičovskej domácnosti. Gra-motnosť zaisťoval majster písania zvaný grammatistés, u ktorého sa dieťa učilo zapisovať písmená a čísla rydlom do drevenej doštičky po-krytej voskom. Pokročilejšiu formálnu gramotnosť, hlavne na základe štúdia básnikov, dramatikov a historikov, poskytovali grammatikos, aj keď táto vymoženosť sa obmedzovala na ľudí, ktorí sa nemuseli živiť pravidelnou prácou. Veľmi dôležité boli inštruktáže o legendách Hesio-da a Homéra, ktoré poskytovali na lýre hrajúci kitharistés. Navyše, chlapci sa vzdelávali aj vo fyzických a vojenských aktivitách v zápas-níckych školách známych ako palaestra, t. j. časti obsiahlejšieho gym-názia.

Nezanedbával sa ani morálny aspekt vzdelávania. Aténskym ideálom sa stal kalos kagathos (kalokagatia), t. j. múdry a dobrý muž. Učitelia zdôrazňovali žiaduce správanie detí ako aj formovanie ich charakteru. Poézia slúžila na prenos tradičnej múdrosti, kombinujúc dva vplyvy: etiku občana vyjadrovanú v moralizátorských elégiách zákonodarcu v 6. storočí pred Kr. a starý homérsky ideál hodnoty súťaže a heroických činov. Ale tento ideál rovnováhy medzi vzdelávaním tela a mysle už dávno narušili na jednej strane profesionálne športy a na druhej vývin intelektuálnych disciplín, ktoré od 5. storočia významne pokročili od čias prvých filozofov.

Vyššie vzdelávanie Systém vyššieho vzdelávania otvorený všetkým (aj keď hlavne záu-

jemcom, ktorí mali dostatok voľného času a peňazí) sa vynoril spolu so sofistami, zväčša zahraničnými učiteľmi, súčasníkmi Sokrata (470-399 pred Kr.). Zdá sa, že vyššie formy poznávania si uchovávali ezoterický charakter, pretože významné poznatky prednášali majstri niekoľkým vy-braným študentom, napríklad v prvých medicínskych školách v Knide

32

a na Kose, alebo v rámci náboženského bratstva vyžadujúceho exklu-zívne zasvätenie. Sofisti navrhovali zamerať sa na nové potreby gréckej spoločnosti, najmä v aktívnejších mestách ako boli Atény, kde sa inten-zívne rozvíjal politický život. Participácia v riešení verejných problémov sa stala najvyššou métou, vyjadrujúcou ambície gréckeho človeka, ktorý sa už nezaujímal len o atletiku a elegantné odpočinkové aktivity, ale aj o politiku.

Sofisti ako profesionálni učitelia navrhovali takú formu vyššieho vzdelávania, ktorého komerčný úspech zaisťovala sociálna a praktická užitočnosť. Do veľmi populárnych verejných prednášok zapájali literár-ne žánre. Tento učebný proces býval orientovaný prakticky, napríklad na vzdelávanie zvyšujúce politickú participáciu. Sofisti nepredstierali šíre-nie alebo hľadanie univerzálnej pravdy týkajúcej sa človeka alebo jeho existencie, ale ponúkali jednoduché umenie ako dosiahnuť úspech v po-litickom živote, čo znamenalo presadzovanie stanoviska jednotlivca. Tento program zahŕňal dve základné disciplíny: umenie logickej argu-mentácie alebo dialektiky a umenie presviedčania alebo rétoriky, dvoch významných humanistických vied antiky. Tieto disciplíny vyplývali z prežívania všeobecných princípov a logických štruktúr, čím na teore-tickej báze umožňovali prenos poznatkov z majstra na žiaka.

K pedagogike sofistov stáli v opozícii Sokratovci, dediči staršej aris-tokratickej tradície, znepokojení radikálnym utilitarizmom svojich kole-gov. Pochybovali, že cnosti sa možno naučiť prostredníctvom peňazí, t. j. podceňovanej substancie. Sokrates ako dedič starých mudrcov pred-chádzajúcich storočí presadzoval, aby najvyšším ideálom človeka a tým aj vzdelávania nebol duch efektívnosti a moci, ale objektívne hľadanie absolútna, cností – t. j. poznania, myslenia a porozumenia.

Avšak až na počiatku 4. storočia pred Kr. sa definitívne sformovali hlavné typy vyššieho gréckeho vzdelávania. Predstavovali súťaživé tren-dy dvoch veľkých vzdelancov, filozofa Platóna (428-348/347 pred Kr.), ktorý už roku 387 založil Akadémiu a orátora Isokrata (436-338 pred Kr.), ktorý vytvoril školu okolo roku 390.

Platón pochádzal z dlhej aristokratickej rodinnej línie a vzdelával sa ako významný sokratovský študent. Poprava učiteľa ho však postavila proti aténskemu verejnému životu. Po dlhom cestovaní po Stredomorí sa vrátil do Atén, kde založil filozofickú školu blízko lesíka venovaného hrdinovi Academosovi, známu ako Akadémia. Na jej pôde sa kvôli filo-zofickým diskusiám schádzala vybraná skupina miestnych učencov. Platón veril, že dobrá vláda môže vzísť iba zo vzdelanej spoločnosti, v ktorej králi sú filozofmi a filozofi sú kráľmi.

33

Platónove literárne dialógy poskytli detailný obraz o jeho špecific-kom prístupe k vzdelávaniu. Podľa filozofa zásady dialektiky (zručnosti presného verbálneho usudzovania), ak sa správne dodržiavajú, umožňu-jú vyhnúť sa mylným predstavám a chaosu, a hľadať Dobro, t. j. koneč-nú ideu spájajúcu všetky pozemské existencie.

Platón svoj vzdelávací program zachytil v Republike. Svet, ako ar-gumentoval, má dve stránky: viditeľnú, ktorú možno vnímať zmyslami a neviditeľnú alebo inteligentnú, skladajúcu sa z univerzálnych, večných foriem alebo ideí pochopiteľných iba mysľou. Viditeľná oblasť je rozde-lená na dve časti, oblasť zdania a oblasť presvedčenia. Ľudské prežíva-nie tzv. reality je podľa Platóna iba viditeľným zdaním a z neho možno odvodiť len názory a presvedčenia. Argumentoval, že väčšina ľudí zos-táva uzavretá v tomto viditeľnom svete názorov a iba limitovaný počet z nich dokáže postúpiť do oblasti inteligentnej. Prostredníctvom precíz-neho 15-ročného programu vyššieho vzdelávania venovaného štúdiu dialektiky a matematického usudzovania, táto elita môže dospieť k po-chopeniu skutočnej reality zloženej z takých foriem, ako sú dobro, prav-da, krása a spravodlivosť. Platón tvrdil, že iba jednotlivci, ktorí absolvo-vali tento program, sú schopní zastávať najvyššie úrady v štáte a plniť najušľachtilejšie úlohy, t. j. udržiavať a vykonávať spravodlivosť.

Na druhej strane Isokratova škola bola podstatne praktickejšia. Tiež sa zameriavala na šírenie múdrosti, avšak v jednoduchšej forme založe-nej skôr na riešení životných problémov pomocou zdravého rozumu. Isokrates v protiklade s Platónom oceňoval skôr vývin slušnosti, dômy-selnosti alebo vycibrenosti, než ducha geometrie. Program štúdia, ktorý ponúkal svojim žiakom, bol skôr literárny než vedecký. Navyše, základy gymnastiky a hudby zahŕňali štúdium homérskych klasikov a extenzívne štúdium rétoriky, ktoré sa skladalo z piatich alebo šiestich rokov teórie, analýz veľkých klasikov, imitácií klasikov a z praktických cvičení.

Tieto dve paralelné formy kultúry a vyššieho vzdelávania neboli úpl-ne v konflikte: obe stáli v opozícii proti cynickému pragmatizmu sofis-tov a vzájomne sa ovplyvňovali. Isokrates navrhoval filozofiu ako druh mentálneho tréningu alebo mentálnej gymnastiky, ktorá súčasne umož-ňovala vysvetľovať komplikované otázky ľudského života. Platón uzná-val užitočnosť literárneho umenia a filozofickej rétoriky. Obe tradície pôsobili ako dva druhy jedného rodu, diskusie medzi nimi pokračovali aj v ďalších generáciách, čím obohacovali klasickú kultúru bez ohrozenia jej jednoty.

Pred ukončením helénskeho veku sa objavila ďalšia veľká osobnosť tvoriaca most k budúcnosti, pretože bola tútorom mladého princa, ktorý

34

sa neskôr stal Alexandrom Veľkým. Aristoteles (384-322 pred Kr.) sa učil od Platóna a čo sa týka vzdelávania, prevzal viaceré názory svojho učiteľa. Napríklad veril, že vzdelávanie by mal kontrolovať štát, a preto štátu prisudzoval významnú úlohu. Poslednú knihu Politiky otvoril slo-vami: Nik nemôže pochybovať, že zákonodarca musí svoju pozornosť zamerať na vzdelávanie mladých...

Akceptoval tiež niektoré Platónove pochybnosti o demokracii a de-klaroval svoju preferenciu limitovanej demokracie. Jeho svetskosť ho tiež viedla k menšiemu záujmu o hľadanie ideí v platónskom zmysle a väčšiu pozornosť venoval pozorovaniu špecifických problémov. Zdô-razňovanie logických štruktúr a klasifikácie, umožňujúcich systematizá-ciu, prebiehalo u neho veľmi intenzívne.

Túto systematizáciu aplikoval aj na vzdelávanie mladých. V prvej fáze, od narodenia do siedmich rokov, sa mal jednotlivec fyzicky vyví-jať a učiť sa znášať ťažkosti. Od siedmich rokov do puberty učebné os-novy zahŕňali gymnastiku, hudbu, čítanie, písanie a počítanie. Počas na-sledujúcej fázy, od puberty do sedemnástich rokov, sa študent mal za-merať na exaktné poznatky, nielen hudbu a matematiku, ale aj gramati-ku, literatúru a geografiu. Konečne, v mladej dospelosti pokračovalo v štúdiu iba niekoľko najnadanejších študentov, ktorí zdokonaľovali svoje encyklopedické a intenzívne intelektuálne záujmy v biologických a fyzikálnych vedách, etike, rétorike a pochopiteľne, aj vo filozofii. Pre-to nie div, že Aristotelova škola Lykeion bola empirickejšia a praktickej-šia ako Platónova Akadémia.

Helenistický vek Alexandrovo dobytie Perzskej ríše medzi rokmi 334 a 323 pred Kr.

nečakane zväčšilo územie gréckej civilizácie. Východné hranice sa roz-šírili z brehov Egejského mora na brehy riek Syrdarja a Indus v Cen-trálnej Ázii. Jednota nespočívala ani tak v národnom zložení obyvateľov (medzi ktorými dochádzalo k pripájaniu a asimilácii Peržanov, Semitov a Egypťanov) alebo v politickej jednote, ktorá skončila po smrti Ale-xandra roku 323, ale skôr v spoločnom gréckom spôsobe života, v po-dieľaní sa na podobnej koncepcii človeka. Tento ideál sa týkal človeka ako individuality – alebo lepšie, ako osobnosti. Táto civilizácia helenis-tického veku sa vymedzila ako civilizácia paidei, ktorá nakoniec zna-menala podmienku osobného dosiahnutia osvietenia, zrelého seba – naplnenia, ktoré však znamenalo vzdelávanie ako také. Gréci si udržali

35

svoj špecifický spôsob života uprostred ohromnej ríše najmä vďaka vlastnému systému vzdelávania mládeže, a preto ich barbari nepohltili. Možno vyzdvihnúť dokonca ich šírenie gréckej kultúry medzi cudzími elitami. Je dôležité pripomenúť, že aj keď helenizmus ako systém neskôr na Strednom východe skončil pod vplyvom perzskej národnej renesan-cie a invázií zo strednej Ázie na počiatku 2. storočia po Kr., naďalej pôsobil v Stredomorí pod rímskou dominanciou. Helenistická civilizácia a jej edukačné aktivity ovplyvňovali celé obdobie antiky a pretrvali aj dlhšie. Bola to skôr pomalá metamorfóza, a nie dynamická revolúcia, ktorá neskôr zrodila Byzantskú civilizáciu.

Inštitúcie Helenistické vzdelávanie sa skladalo zo súboru štúdií zamestnávajú-

cich mladých 19 a 20 ročných chlapcov. Kompletný program však ab-solvovala len menšina záujemcov, pochádzajúcich najmä z bohatých a slobodných rodín.

Ako aj v predchádzajúcej ére, vzdelávanie pokračovalo najmä v mes-tách, ktoré udržiavali aj hlavné zásady gréckeho spôsobu života. Ale-xander, aby uľahčil kontrolu svojho impéria, zahájil proces zakladania siete miest alebo komunít organizovaných a administrovaných gréckymi inštitúciami. Vytváranie veľkých kráľovstiev v podstate neeliminovalo úlohu miest, aj keď neskôr už neboli úplne nezávislé. Helenistický štát nebol plne totalitný a dokázal redukovať administratívnu mašinériu na minimum. Spoliehal sa na mestá, že zodpovedne zvládnu verejné služ-by, najmä vzdelávanie. Naopak, mestá hľadali príspevky od najbohat-ších a najštedrejších súkromníkov. Riadne fungovanie helenistického mesta predpokladalo dobrovoľné príspevky dobrodincov. Takýmto spô-sobom podporovali niektoré vzdelávacie inštitúcie aj súkromní mecená-ši, často detailne vymedzujúci použitie darov alebo príspevkov. Mnohé školy boli súkromné a úloha mesta sa obmedzovala na inšpekciu, ako aj na organizovanie atletických a hudobných prehliadok a súťaží.

Fyzická príprava Helenistické školy na vyššej úrovni mali najmä gymnastický charak-

ter. Ich najvýraznejšou črtou bola prax atletických športov a nahoty, odlišujúca grécky životný štýl od štýlu barbarov. Vo veľkých mestách

36

pôsobilo viacero gymnázií určených pre rôzne vekové skupiny a prí-ležitostne aj zvlášť pre chlapcov a dievčatá. Obsahovali nevyhnutnú palaestru alebo otvorené športové ihrisko, obkolesené kolonádou, v kto-rej boli pomocné zariadenia: šatne, umyvárne, tréningové sály, masážne salóny a učebne. Vonku sa nachádzal priestor pre behanie, štadión.

Základom tréningu bývala gymnastika a atletika. Jazdecké umenie zostávalo aristokratickým privilégiom. Námorné športy mali len skrom-né postavenie, čo v kultúre námorníkov pôsobí paradoxne, avšak faktom je, že Gréci vďaka indo-európskemu pôvodu pochádzali z vnútra euroá-zijského kontinentu. Iné športy, ako loptové hry, plnili doplnkové úlohy. Avšak rozvojom profesionálneho športu športové vzdelávanie svoju po-zíciu postupne strácalo. Popularita atletických športov síce rástla, avšak športové vzdelávanie sa dostávalo do pozadia a nadlho skončilo v kres-ťanskom období (asi v 4. storočí po Kr.) na úkor literárnych štúdií.

K podobnému poklesu záujmu dochádzalo aj pri umeleckom, najmä hudobnom vzdelávaní, ktoré prežívalo už z archaických kultúr. Podobne ako v športoch, prevládli profesionálni praktici a verejné predstavenia postupne získavali dominanciu nad umením praktizovaným kultivova-nými kruhmi.

Základná škola Deti medzi siedmimi až štrnástimi rokmi začali chodiť do základ-

ných škôl, na čele ktorých stáli, ako v klasickom období, paidagogovia. Avšak ich rola nespočívala len v privádzaní detí do školy. Súčasne vyučovali deti dobrým mravom a morálke. Gramotnosť a počítanie sa učilo v súkromných školách, ktoré viedli grammatistés. Veľkosť tried značne kolísala, od niekoľkých žiakov až k desiatkam. Učenie čítania zahŕňalo analytickú metódu výrazne spomaľujúcu proces učenia. Naj-skôr sa učila abeceda od alfa po omega, spredu i odzadu; nasledovali kombinácie z oboch koncov – alfa-omega, beta-psi a podobne, až po mu-nu. Potom sa deti učili jednoduché slabiky – ba, be, bi, bo – po kto-rých nasledovali komplexnejšie pojmy a slová zložené postupne z jed-nej, dvoch a troch slabík. Zoznamy slov zahŕňali zriedkavé slová (napr. niektoré medicínske výrazy) vybraté pre ich obťažné čítanie a výslov-nosť. Trvalo niekoľko rokov, než dieťa dokázalo čítať súvislé texty, väčšinou antológie slávnych citátov. S čítaním sa spájala aj recitácia a praktické cvičenia v písaní prebiehajúce podľa rovnakého postupného plánu.

37

Matematický program mal pomerne skromný obsah, skôr než o po-čítanie išlo o číslovanie. Žiaci sa učili celým číslam a zlomkom, ich názvom, písomným zápisom, ako aj ich reprezentáciám v prstovom po-čítaní. Všeobecné používanie symbolov a abakusu viedlo k prechodné-mu obmedzeniu učenia počítania.

Sekundárne vzdelávanie Helenistický vzdelávací systém medzi základnou školou a vyššími

typmi vzdelávania ponúkol prípravný program. Tvorilo ho predbežné vzdelávanie, druh spoločného základu umožňujúceho prípravu pre zvládnutie rôznych oblastí vyššej kultúry, ako aj enkyklios paideia (vše-obecné alebo spoločné vzdelávanie). Toto všeobecné vzdelávanie, znač-ne vzdialené od „encyklopedických“ ambícií v modernom slova zmysle, reprezentovalo reakciu proti prehnaným ambíciám filozofie, alebo vše-obecnejšie, aristotelovských ideálov kultúry, ktorá požadovala veľkú akumuláciu intelektuálnych vymožeností. Program enkyklios paideia bol limitovaný na všeobecné body, z ktorých, ako sa už konštatovalo vyššie, konkurenčné pedagogiky Platóna a Isokrata akceptovali štúdium litera-túry a matematiky. Matematický program sa nezmenil od čias starých pytagorejcov a ponúkal vzdelávanie v štyroch disciplínach – aritmetike, geometrii, astronómii a v harmónii (pochopiteľne, že nie v odvetví hud-by, ale v teórii harmonických zákonov regulujúcich intervaly a rytmy). Primárnou funkciou grammatikos alebo profesorov literatúry bolo pred-stavovanie a vysvetľovanie názorov klasických autorov: najmä Homéra, u ktorého sa očakávalo, že každý kultivovaný Grék má o ňom rozsiahle vedomosti, ako aj Euripida a Menandera. Aj keď poézia zostávala zá-kladom literárnej kultúry, priestor dostávala aj próza. Pozornosť sa ve-novala najmä veľkým historikom alebo rečníkom. Vysvetľovaním textu učitelia viedli študentov k cvičeniu literárneho komponovania na značne elementárnej úrovni (napr. sumarizovaním textu do počtu riadkov).

Program tohto prechodného vzdelávania definitívny tvar do prvej po-lovice 1. storočia pred Kr. ešte nedosiahol, aj keď sa objavil prvý ma-nuál venovaný teoretickému poznávaniu jazyka, tenký gramatický spis Dionysia Thraxa (170-90 pred Kr.). Program sa skladal zo siedmich slobodných umení: troch literárnych umení (gramatiky, rétoriky a dia-lektiky) a štyroch matematických odborov, uvedených vyššie. (Je fak-tom, že trivium a kvadrivium sú kľúčovými pojmami stredovekého vzde-lávania, aj keď kvadrivium sa neobjavilo do 6. storočia a trivium do 9.

38

storočia). Dlhá história tohto programu nepopierala fakt, že v priebehu storočí sa oba pojmy prestali používať a stali sa skôr teóriou alebo ab-strakciou. V skutočnosti literárne štúdie postupne prekryli prírodné ve-dy. Zo štyroch matematických disciplín sa permanentne preferovala iba jedna – astronómia. A to nielen kvôli spojeniu s astrológiou, ale hlavne kvôli popularite základnej učebnice používanej pri vyučovaní – Vystú-penia (Phaenomena), poéma básnika Arata zo Soli (315-240 pred Kr.).

Vyššie vzdelávanie Vyššie vzdelávanie sa objavovalo v rôznych formách, doplnkových

alebo konkurenčných. Prvá bola efébia (mladá kultúra), druh občianske-ho a vojenského tréningu kompletizujúceho vzdelávanie mladých Gré-kov a pripravujúceho ich na vstup do života. Táto fáza trvala dva roky (medzi osemnástimi až dvadsiatimi rokmi veku), čo korešpondovalo s povinnou vojenskou službou v modernej histórii. Išlo o prežitok vy-plývajúci z organizácie starých gréckych mestských štátov, ale v hele-nistickom období absencia národnej nezávislosti vymazávala všetky dô-vody pre povinnú vojenskú službu. Medzi 3. a 2. storočím pred Kr. sa efébia zmenila na civilnú inštitúciu, v ktorej menšina bohatých mladých mužov kultivovala svoj elegantný život. Vojenský tréning zohrával iba menej výraznú úlohu na úkor atletických súťaží. Nadväzovali diskusie o vedeckých a literárnych námetoch zvyšujúcich všeobecnú rozhľade-nosť efébov a spoločnosti. Podobný vývin prebiehal aj v iných mestách a efébia sa stávala skôr aristokratickou, než civilnou, viac športovou, než militantnou. Čo iné Gréci, žijúci v iných krajinách, mohli ponúknuť deťom v snahe o udržanie gréckeho štýlu života, než atletiku. Najmä v Egypte prevládalo úsilie o legitimizáciu privilegovaného postavenia helenistických potomkov v porovnaní s rodenými Egypťanmi. Efébia už viac nepôsobila ako najvyššia forma vzdelávania.

Formálne vzdelávanie vo vede trpelo organizačnými nedostatkami. Napriek tomu fungovali viaceré centrá pre učencov s vysokou kompe-tenciou, z ktorých najdôležitejší bol Museión v Alexandrii, bohato doto-vaný Ptolemaiom. V tejto inštitúcii sa činnosť vedcov prelínala so vzde-lávacími aktivitami. Ak sa učenci venovali aj učeniu, obvykle prednášali len malému okruhu vybratých študentov. Neformálny charakter osobné-ho nácviku dominoval v rôznych disciplínach, napríklad v medicíne. K intenzívnemu vývoju tohto odboru došlo v období pôsobenia Hippok-rata (5. storočie pred Kr.) a Galéna (2. storočie po Kr.). Ak v hele-

39

nistickej dobe pôsobilo niekoľko škôl medicíny – konzervatívnejšie (Knidos, Kos) a modernejšie (Pergamon, Alexandria) – dnešným lekár-skym fakultám sa príliš nepodobali, skôr tvorili jednoduché centrá, v ktorých prítomnosť mnohých kvalifikovaných odborníkov priťahovala veľký počet záujemcov. Študenti zvládali ľubovoľné teórie, učili sa najmä individuálnym tréningom a praxou, praktizujúcich lekárov spre-vádzali k pacientom, zúčastňovali sa konzultácií, profitovali zo skúse-ností a rád expertov.

Prestížnymi predmetmi boli najmä filozofia a rétorika. Filozofiu vyučovali súkromní učitelia vytvárajúci dobre organizované skupiny. Podľa modelu Platónovej Akadémie, nové aténske školy filozofie, ako napríklad Aristotelovo Lýceum (Lykeion), Epikurova Záhrada, Portál (Stoa) boli bratstvá, v ktorých sa posty pri učení i administrácii odo-vzdávali z generácie na generáciu. Pre filozofiu bolo charakteristické, že personalistický charakter helenistckej éry sa presadil jasnejšie, než kon-trast s viac spoločensky orientovanými ideami predchádzajúceho obdo-bia. Ak sa filozofia zameriavala na problémy politiky, menšiu pozornosť venovala občanom republiky a väčšiu kráľovi, jeho povinnostiam a cha-rakteru. Centrálnym problémom sa stala napríklad múdrosť alebo dôvod, ktorý človeka motivuje k hľadaniu šťastia ako vrcholného ideálu. Uče-nie filozofie neprebiehalo úplne meditatívne: umožňovalo žiakom preží-vať stavy analogické s náboženskou konverziou, dospievalo k rozhodnu-tiam naznačujúcim revíziu života a prijímaniu všeobecne asketického spôsobu existencie. Takéto problémy však aktivujú najmä morálne, intelektuálne a finančne zabezpečenú elitu. Filozofov však bolo medzi helenistickou (i rímskou) inteligenciou pomerne málo.

Kráľovskou filozofickou disciplínou bývala vždy rétorika. Prestíž ré-torského umenia pretrvala sociálne podmienky, ktoré ju inšpirovali. Politická výrečnosť presadzovala záujmy vládcov a kráľovských dvo-rov. Právna výrečnosť si udržiavala svoju funkciu a profesia advokáta bola značne atraktívna, avšak väčší rozkvet prežívala výrečnosť okáza-lých prejavov, ako umenie učiteľov. Navyše, rozšírený zvyk čítania nahlas viedol k stieraniu deliacich čiar medzi verbálnymi prejavmi a čítaním. Preto sa výrečnosť presadzovala v jednotlivých literárnych žánroch – poézii, histórii i filozofii. Venovali sa jej dokonca aj astronó-movia a lekári.

Preto nie div, že učeniu rétoriky sa vždy prisudzovala veľká pozor-nosť. Skladalo sa z piatich fáz: invencie (umenie tvoriť myšlienky podľa štandardných schém), dispozície (usporiadanie), artikulácie, mnemo-techniky (pamäťový tréning) a konania. Konanie zahŕňalo umenie seba

40

prezentácie, regulácie hlasu a prednesu a predovšetkým schopnosť po-silniť pôsobenie slova expresívnou silou gesta. Každá z týchto častí, spracovaná do najmenších detailov, sa vyučovala so značnou presnos-ťou. Vzdelávanie, ktoré sa popri teórii orientovalo aj na štúdium kazuis-tík (kvôli imitácii a cvičeniu v praktických aplikáciách), vyžadovalo roky štúdia. Mnohí kultivovaní Gréci rozvíjali túto sociálne žiaducu schopnosť aj sebavzdelávaním, najmä prostredníctvom mechanického učenia (napríklad Homérovej poézie).

Rivalita medzi filozofiou a rétorikou vyplývala z úsilia o ovplyv-nenie študentov. Dlhé leto helenistickej civilizácie sa šírilo pod rímskou dominanciou. Prosperitu prežívali aj veľké centrá vzdelanosti. Napríklad Atény sa stali nekorunovaným hlavným mestom filozofie – ich efébia vítala cudzincov a motivovala ich, aby rozšírili svoje poznanie gréckou vzdelanosťou a gréckym štýlom hľadania kognitívnych pôžitkov. Réto-rické školy v Grécku súťažili s podobnými zariadeniami v Malej Ázii (na Rodose v 1. storočí pred Kr. a v Smyrne v 2. storočí po Kr.). V neskoršej Rímskej ríši vo filozofii s Aténami súperila Alexandria. Ďalšie veľké centrá vzdelanosti vznikli v Bejrúte, Antiochii a Konštantí-nopole. Kvalita učiteľov a počty študentov naznačovali, že si zaslúžili moderný názov univerzita ako centrá vzdelávania a poznávania, ktoré významne prispeli k rozvoju ľudskej inteligencie.

ANTICKÝ RÍM RANÉ RÍMSKE VZDELÁVANIE Kvalitu latinského vzdelávania spred 6. storočia pred Kr. si možno

len domýšľať. V rámci Rímskej ríše dominovala najmä vidiecka šľachta pochádzajúca spomedzi vlastníkov pôdy subjektívne zainteresovaných na jej využívaní, dokonca aj po ustanovení republiky. Myslenie týchto ľudí sa značne odlišovalo od gréckeho a homérskeho intelektualizmu. Preto aj vzdelávanie antického Ríma kultivovalo hodnoty a inteligenciu konzervatívneho vidieckeho obyvateľstva. V mladých ľuďoch sa akti-vovala bezpodmienečná poslušnosť prostredníctvom mos maiorum ako systému nepísaných pravidiel, platných v živote Rimanov.

Vzdelávanie malo skôr praktický priebeh, zameriavalo sa napríklad na poznatky z riadenia fariem – ako riadiť prácu otrokov alebo ako si počínať pri regulácii nájomného v poľnohospodárstve a jeho spravova-

41

nia. Vzdelávanie malo aj právne aspekty, ktoré sa však líšili od aténske-ho práva, operovalo sa skôr so všeobecným, než s kodifikovaným prá-vom. Rímske právo bolo oveľa formálnejšie a prepracovanejšie, a preto vyžadovalo dlhšie štúdium, najmä občianskej časti. Vzdelávanie malo aj morálny aspekt, zvýrazňujúci presadzovanie vidieckych cností, rešpekt z dobrého riadenia jednotlivcovho dedičstva a zmysel pre prostotu a skromnosť. Rímske vzdelávanie nebolo však len pragmatické: šírilo sa v mestskom rímskom prostredí, kde sa presadzoval rovnaký ideál spolo-čenského záujmu o verejné blaho, aký už existoval v Grécku. Len s roz-dielom, že v Ríme sa takáto oddanosť nikdy nespochybňovala. Záujmy štátu tvorili najvyšší zákon. Už sa nepestovali cnosti na homérskej úrov-ni, ale riešil sa problém, nakoľko veľkí muži v ťažkých situáciách majú svojou odvahou a múdrosťou slúžiť vlasti, ak sa dostala do nebezpečen-stva. Národ malých farmárov bol však aj národom vojakov. Fyzická príprava neprispievala k sebarealizácii v súťaživých športoch, ale zvy-šovala vojenskú zručnosť. Uprednostňovali sa také aktivity ako tréning so zbraňami, utužovanie tela, plávanie v studených a prudkých vodách, ako aj jazda na koni.

Rimania na rozdiel od Grékov považovali rodinu za prirodzené pro-stredie, v ktorom má dieťa vyrastať a vzdelávať sa. Úlohu matky pri vý-chove rozšírili z raných rokov a dokonca uvažovali o celoživotnom pô-sobení. Avšak chlapci sa na rozdiel od dievčat v siedmich rokoch dostá-vali pod riadenie svojich otcov. Rímski otcovia prísne dozerali na vývin a štúdium svojich synov, udeľovali im prísne a morálne naliehavé príka-zy. Mladí rímski šľachtici často sprevádzali otcov, neraz aj do Senátu.

Rodinná výchova končila v šestnástich rokoch, keď sa adolescentom umožňovalo nosenie tógy, oblečenia dospelých ušitej z bielej vlny (toga virilis). Potom sa mladík rok venoval pozorovaniam verejného života, ale nie po otcovom boku – najčastejšie v sprievode skúseného rodinného priateľa. Neskôr nastúpil na základnú vojenskú službu, najskôr ako prostý vojak (pretože budúci vodca sa mal najskôr naučiť poslúchať), aby dostal príležitosť spoznať svoju odvahu v boji. Avšak zanedlho sa stal dôstojníkom pod velením skúseného veliteľa. Vzdelávanie mladých Rimanov, či už vojenské alebo civilné, sa tak završovalo pod dozorom niektorej váženej osoby, ktorá vzbudzovala rešpekt a úctu. Mladý Riman si odnášal nielen rešpekt k národným tradíciám reprezentovaným prí-kladmi slávnych mužov minulosti, ale aj hrdosť na vlastnú rodinu. Ak v antickom Grécku vzdelávanie možno označiť za imitáciu homérskych hrdinov, v starom Ríme išlo skôr o napodobňovanie vlastných predkov.

42

RÍMSKA ADAPTÁCIA HELENISTICKÉHO VZDELÁVANIA Niektoré originálne charakteristiky rímskej spoločnosti prežívali,

avšak latinská civilizácia sa dlho nerozvíjala autonómne. Asimilovala štruktúry a techniky rozvinutejšej helenistickej civilizácie.

Grécky vplyv na rímske vzdelávanie bol znateľný a rástol najmä po dlhej sérii víťazstiev vedúcich k anexii Macedónie a iných území, ako aj k formovaniu helenizovaného Orientu. Rimania si cenili možnosti, ktoré im ponúkala civilizácia, rozvinutejšia než ich vlastná. Využívali výhody vyplývajúce z poznania gréčtiny – medzinárodného jazyka a chápali dô-ležitosť pestovania rétoriky ako rozvinutého umenia. Neskôr sa zame-riavali na využívanie tlačených slov, najmä v politickej a právnej praxi, ako aj na prestíž, akú zohrávali Atény v celom vtedajšom svete. Rímski aristokrati rýchlo pochopili výhody rétoriky v rukách štátnikov.

Rimania si helenistické vzdelávanie osvojili dvojnásobne: na jednej strane Rimanov verejná mienka pokladala za skutočne kultivovaných iba vtedy, ak mali rovnaké vzdelanie v gréčtine ako rodení Gréci, na druhej strane, progresívne sa vyvíjal paralelný kognitívny systém, ktorý prenášal do latinčiny inštitúcie, programy a metódy helenistického vzde-lávania. Prirodzene, že kompletné bilingválne vzdelanie prednostne zís-kavali mladí ľudia z privilegovaných vrstiev. Už od detstva ich zverova-li gréckym sluhom alebo otrokom, a preto sa často naučili grécky ešte skôr, než latinsky. Deti z týchto vrstiev zvládli oba jazyky, aj keď zna-losť gréčtiny bola na prvom mieste. (Popri tomto súkromnom vzdelávaní sa v Grécku už v 3. storočí pred Kr. rozvíjalo verejné vzdelávanie zame-rané na sociálne širšiu klientelu, avšak výsledky boli menej uspokojivé, než priame metódy používané v aristokratických vrstvách). Mladých Rimanov postupne učili inštruktori gréckej literatúry (grammatikos) a neskôr aj grécki rétori. Takéto postupné vzdelávanie však mnohým vzdelaným Rimanom nepostačovalo a cestovali do Grécka, aby sa kulti-vovali v pôvodnom prostredí (napríklad mladý Cicero navštevoval filo-zofické a rétorské školy v Aténach a na Rodose).

RÍMSKE ÚPRAVY Osvojovanie gréckych reálií však neprebiehalo bez výhrad. Naprí-

klad Rimania prejavovali nápadnú rezervovanosť voči gréckemu atleti-cizmu, šokujúcemu ich zmysel pre morálku, ako aj ich väčšiu životnú serióznosť. Ak do ich každodenného života vstupovali gymnastické cvi-

43

čenia, bolo to kvôli zdraviu, a nie športu. V rímskej architektúre palaes-tra alebo gymnasium tvorili iba prístavbu verejných kúpeľov. Hudobné umenie sa integrovalo do latinskej kultúry ako súčasť luxusného života a elegancie, ale uplatňovalo sa skôr na pasívnej diváckej úrovni, než priamou amatérskou participáciou.

Aj keď aristokracia bránila podstatu súkromného vzdelávania, v ško-lách narastali sociálne tlaky na jeho organizáciu, ktoré podľa gréckeho vzoru prebiehalo na troch úrovniach – základnej, sekundárnej a vyššej.

Vzdelávanie mládeže Vznik prvých základných škôl možno identifikovať len približne,

avšak používanie písma od 7. storočia pred Kr. naznačuje pomerne sko-ré počiatky zámerného vzdelávania. Ako je známe, Rimania prebrali abecedu od Etruskov, ktorým ju poskytli Gréci a Grékom Feničania. Preto Rimania celkom prirodzene prebrali svoju pedagogiku z helenis-tického sveta. Žiaľ, v oboch prípadoch dochádzalo k výrazným psycho-logickým nedostatkom. Vyžadovala sa veľmi tvrdá disciplína, význam-ne prevažovali analytické metódy, ktoré však umožňovali len veľmi pomalý vzdelávací pokrok – memorovala sa abeceda (spredu, zozadu, z oboch koncov do stredu), zoznamy slabík, izolované slová, nasledovali krátke vety (najmä moralizujúce príslovia), na záver sa prednášal súvislý text – rovnaké metódy platili pre písanie i počítanie. Nedostatočnú efek-tivitu týchto vyučovacích metód neskôr zosmiešnil aj renesančný lekár Francois Rabelais v diele Gargantua a Pantagruel.

Medzi 3. a koncom 1. storočia pred Kr. latinské sekundárne vzdelá-vanie prebiehalo podľa pravidiel grammaticus Latinus, korešpondujú-cich s gréckym grammatikos. Pretože základným motívom tohto vzdelá-vania bolo vysvetľovanie poézie, problémy spôsobovala pomalosť roz-voja latinskej literatúry. Prvý známy učiteľ literatúry Livius Andronicus (280-200 pred Kr.) sa opieral o svoj latinsky preklad Odysey. O dve generácie neskôr Quintus Ennius (239-169 pred Kr.) vysvetľoval svoje vlastné poetické diela. Iba vďaka veľkým poetom Augustovho obdobia môže latinská literatúra didakticky súperiť s Homérom.

Až v 1. storočí pred Kr. sa začala učiť latinská rétorika. Prvým zná-mym rétorom bol roku 93 pred Kr. Plotius Gallus, ktorý roku 70 založil rímsku školu, avšak o rok skončila, pretože ju zakázala vládnuca kon-zervatívna strana. Táto forma vzdelávania však zvyšovala svoju hodnotu pôsobením Cicera (106-43 pred Kr.). Cicero svojimi vystúpeniami po-

44

núkal mladým latinským poslucháčom ekvivalent Demostena. Jeho teo-retické diela poskytovali odborný slovník, ktorý odstránil nutnosť pou-žívať grécky manuál. Avšak tieto inštrukcie zostávali značne poplatné svojim gréckym vzorom: terminológia, ktorú používal najväčší rímsky orátor, predchodca kognitívnej psychológie Quintilianus (35-100 po Kr.), zostala výraznejšie impregnovaná helenizmom než latinou. V Ríme sa rétorika stala formou vyššieho vzdelávania a tešila sa veľkej prestíži. Ako aj v Grécku, táto popularita pretrvala elimináciu politickej výreč-nosti. Viac než v Grécku rozkvitala právna výrečnosť (Quintilianus mal na mysli najmä tréning budúcich právnikov) ale, podobne ako v hele-nistickom prostredí, latinská kultúra nadobúdala prevažne estetický cha-rakter: od počiatku impéria sa verejné prednášky týkali najmódnejších literárnych žánrov a učenie rétoriky sa veľmi prirodzene orientovalo na umenie prednášať.

Vyššie vzdelávanie Pretože rečnícke umenie bolo nepopierateľne najpopulárnejším pred-

metom vyššieho vzdelávania, nepociťovala sa príliš silná potreba rovna-kého tlaku na latinizovanie iných oblastí poznania, ktoré zaujímali len obmedzený počet záujemcov s neobvyklými povolaniami. Tiež sa uká-zalo, že filozofické práce Cicera mali rovnaké ambície ako jeho rétorské diela a svojou existenciou preukázali, že v latinčine je možné filozofo-vať, ale filozofi nenašli následníkov medzi rétormi. Pôvodne nepôsobila žiadna latinská filozofická škola. Pravdaže, Rím nemal nedostatok filo-zofov, ale mnohí používali gréčtinu ako prostriedok vyjadrovania (do-konca aj cisár Marcus Aurelius). Aj experti, píšuci po latinsky (naprí-klad Cicero alebo Seneca), študovali filozofiu v gréčtine. Podobná situá-cia vládla aj v prírodných vedách, najmä v medicíne. Dlhý čas nebola v latinčine k dispozícii žiadna lekárska kniha – iba encyklopédia na populárnej úrovni.

Na druhej strane Rím podľa vzoru právnickej školy vytvoril iný typ vyššieho vzdelávania – a iba jeden z nich nemal ekvivalent v helenis-tickej kultúre. Postavenie zákona v rímskom živote a civilizácii je, prav-daže, dobre známe. Možno ešte výraznejšie než rétorika poskytovalo právo mladým Rimanom šance k výnosnej kariére. Pochopiteľne, že pre túto sľubnú kariéru sa museli vytvárať primerané podmienky. Vzdeláva-nie viedli profesori práva (magister juris) zhromažďujúci okolo seba skupiny študentov navštevujúcich ich prednášky. Od Cicerových čias

45

a zrejme pod jeho vplyvom prednášky sprevádzali aj teoretické interpre-tácie. Rímske právo sa tak dostalo medzi vedecké disciplíny. Pomerne rýchlo vznikali prvé právne školy a mali oficiálny charakter. Právne vzdelávanie využívalo také pramene, ako systematické základné spisy, napríklad Základy (Institutiones) rímskeho právnika Gaia, manuály pro-cedúr, komentáre a systematické právne zbierky. Toto kreatívne obdobie dosiahlo svoj vrchol na počiatku 3. storočia po Kr. Profesori práva pro-pagovali práce veľkých právnych autorít týchto čias aj so svojimi inter-pretáciami – podobne ako gramatici ponúkali literatúru.

Rím dlho zostával centrom pokročilého štúdia práva. Avšak na po-čiatku 3. storočia sa v rámci rímskeho Orientu rozvinula škola v Bejrúte. Vzdelávanie prebiehalo v gréckom jazyku, a preto ho postupne získava-lo čoraz viac mladých Grékov. Je pozoruhodné, že túžba po právnej kariére tvorila významný motív pre učenie sa gréckemu jazyku, napriek tomu, že mnohí ho pokladali za barbarský jazyk.

Rímsky svet postupne pokrývala sieť škôl v súlade s romanizáciou provincií. Základné školstvo zostávalo zásadne súkromné, na druhej strane mnohé základné rétorické školy získavali charakter verejných in-štitúcií, podporovaných súkromnými nadáciami alebo rozpočtami obcí. Za úroveň vzdelávania v podstate vždy zodpovedalo mesto. Povšimnu-tiahodné však je, že štipendiami prispievali k rozvoju vzdelávacích inšti-túcií aj najvyšší predstavitelia ríše. Napríklad Vespasianus (69-79 po Kr.) vytvoril dve miesta v Ríme, pre grécku i rímsku rétoriku. Marcus Aurelius (161-180 po Kr.) podobne dotoval miesto pre jedného rétora a štyri miesta pre filozofov, pričom ich obsadili predstavitelia hlavných filozofických smerov – platonizmu, aristotelizmu, epikurejizmu a stoi-cizmu.

VZDELÁVANIE V NESKORŠEJ RÍMSKEJ RÍŠI Pre rímske vzdelávanie je charakteristická výnimočná kontinuita me-

tód v priebehu storočí. Rovnaké učebné plány sa po gréckej apliká-cii používali šesť alebo sedem storočí na rímskom teritóriu. Ako sa už spomínalo, napriek občasnému záujmu najvyšších vrstiev, za podporu vzdelávania, vrátane platov učiteľov, zodpovedali najmä miestne orgá-ny. Viac-menej mimoriadne postupoval cisár Theodosius II., ktorý roku 425 po Kr. založil inštitút vyššieho vzdelávania v Konštantínopole a vy-tvoril 31 miest pre učiteľov literatúry, rétoriky (gréckej i latinskej), filo-

46

zofie a práva. Súčasne však umožnil aj značný nárast byrokratického aparátu, ktorý sa výrazne na rozvoji vzdelávania priživil.

K súčasnému používaniu gréčtiny a latinčiny dochádzalo iba pri roz-víjaní dôležitých problémov. Nikdy nebolo priveľa Grékov, ktorí sa na-učili latinsky, aj keď rast administratívnej mašinérie a zvyšovanie klien-tov navštevujúcich právne školy v Bejrúte a Konštantínopole viedlo k zvýšeniu počtu príslušníkov tejto malej menšiny. Porovnateľne v latin-skom teritóriu neskorá antika viedla k všeobecnej recesii v používaní gréčtiny. Aj keď ideál zostával rovnaký a vysoká kultúra sa vždy preja-vovala bilingválne, u väčšiny ľudí sa znalosť gréčtiny postupne zhoršo-vala. Avšak tento jav nebol len negatívny, mal aj pozitívne stránky, ilustroval vývin latinskej kultúry. Literárne bohatstvo a hodnota latin-ských klasikov vysvetľovala, prečo mladí ľudia na Západe venovali me-nej času než predtým štúdiu gréckych autorov. Vergilius a Cicero nahra-dili Homéra a Demostena, v modernej Európe staroveké jazyky ustupo-vali pred postupne narastajúcim tlakom národných jazykov a kultúr. Od tej doby sa v neskoršom impériu objavovali špecialisti na medzikultu-rálne vzťahy a preklady z gréčtiny do latinčiny. V 4. a najmä v 5. storočí medicínske vzdelávanie v latinčine sa realizovalo vďaka vydávaniu me-dicínskej (a veterinárnej) literatúry založenej najmä na prekladoch gréc-kych manuálov. K podobnej situácii dochádzalo aj medzi filozofmi; napríklad Boethius (480-524 po Kr.) pripravil viacero prekladov z gréc-kych originálov do latinčiny a jeho práce neskôr viedli k stredovekej renesancii filozofického myslenia.

Nič lepšie nedemonštruje prestíž a príťažlivosť klasickej kultúry než postoj, ktorý voči nej zaujali kresťania. Tento nový náboženský smer využíval systém vzdelávania analogický systému rabínskych škôl – kde sa deti učili prostredníctvom štúdia Biblie. Kresťanské vzdelávanie pre-biehalo v dvoch líniách – prostredníctvom rodiny a cirkvi a poznávaním, založeným na klasických vzoroch, ktoré sa získavalo v školách, podpo-rovaných pohanmi. Takto udržiavali ríšu aj potom, keď sa stala kresťan-ská.

Od 4. storočia kresťania zaujali vzdelávacie posty na všetkých úrov-niach. Od bežných učiteľov postupovali až k najvyšším úrovniam učite-ľov rétoriky. Augustín vo svojom diele De doctrina Christiana (426) formuloval teóriu novej kresťanskej kultúry: Kresťanstvo ako nábožen-stvo Knihy vyžadovalo určitú úroveň gramotnosti a literárneho chápania. Interpretácia Biblie predpokladala využitie metód gramatikov: kázanie v novej sfére činnosti vyžadovalo rétoriku. Teológia zas nástojila na vyzbrojení filozofiou. Syntéza kresťanstva a klasickej kultúry bola taká

47

silná, že keď barbarské invázie zničili tradičné školy spolu s mnohými inými imperiálnymi a rímskymi inštitúciami, cirkev motivovaná potre-bou literárnej kultúry pre vzdelávanie duchovenstva udržiavala kultúrnu tradíciu Ríma v napojení na helenistický svet.

Burgundský pisár - portrét Jeana Miélota (15.storočie)

49

VZDELÁVANIE STREDOVEKU

VZDELÁVANIE V PERZII, BYZANCII, RUSKU A ISLAMSKEJ CIVILIZÁCII

STAROVEKÁ PERZIA Staroveká Perzská ríša pretrvala bez ohľadu na letopočty. Založil ju

roku 559 pred Kr. Kýros II. Veľký (559-530 pred Kr.) a zanikla po mos-limskej expanzii roku 651 po Kr. V starovekej perzskej civilizácii domi-novali: 1) tvrdé a náročné fyzické prostredie, 2) aktívne a pozitívne zoroastriánske náboženstvo a etika a 3) militantní a agresívni obyvatelia. Tieto vplyvy sformovali z Peržanov dobrodruhov s intenzívnymi nacio-nalistickými postojmi.

V ranom období (559-330 pred Kr.), známom ako Achajmenovské obdobie, sa vzdelávanie zakladalo na podpore zoroastriánskej etiky a na požiadavkách militantnej spoločnosti zameranej na zaistenie potrieb štyroch militantných spoločenstiev: kňazov, bojovníkov, majiteľov pôdy a obchodníkov. Zoroastriánska etika sa presadzovala pôsobením pozi-tívnych myšlienok, slov i činov. Achajmenovsko-zoroastriánske vzdelá-vanie zdôrazňovalo silné rodinné väzby, pozitívne sociálne emócie, ak-ceptáciu autority panovníka, intenzívne náboženské prežívanie a vojen-skú disciplínu.

Vzdelávalo sa najmä v súkromí. Základný stupeň prebiehal doma a po siedmich rokoch deti postupovali do dvorných škôl pre vyššie trie-dy. Sekundárne a vyššie vzdelávanie ponúkalo po absolvovaní základov vyučovanie práva potrebného pre vládne služby, ako aj medicínu, arit-metiku, geografiu, hudbu a astronómiu. Budúcich vojakov pripravovali špeciálne vojenské školy.

Roku 330 pred Kr. Perziu dobyl Alexander Veľký (356-323 pred Kr.) a národné perzské alebo zoroastriánske vzdelávanie pohltilo hele-nistické. Grécka prax sa presadzovala v priebehu Partskej ríše (247 pred Kr.- 224 po Kr.), založenej seminomádskymi dobyvateľmi z kaspických stepí. Preto sa skutočné perzské vplyvy neobnovili, pokiaľ sa neobjavili nové, sofistikovanejšie reformy dynastie Sasánovcov v 3. storočí po Kr. V tzv. novoperzskej ríši Sasánovcov (224-651 po Kr.) sa obnovila achaj-menovská sociálna štruktúra a vzdelávanie. Zoroastriánska etika zdôraz-

50

ňovala podobné morálne princípy, napríklad nevyhnutnosť práce (najmä poľnohospodárskej), posvätnosť manželstva, rodinnú obetavosť, kulti-váciu rešpektu k zákonu a intelektualizmu. Tieto vplyvy stavali vzdelá-vanie na silné morálne, sociálne a národné základy, ktoré sprevádzali fyzické a vojenské cvičenia, čítanie (podľa pahlaví abecedy), písanie (na drevené tabuľky), aritmetika a výtvarné umenie.

Kognitívny vrchol Sasánovského vzdelávania znamenala akadémia v Gundišapure. Na tomto mieste zoroastriánska kultúra, indická a grécka veda, alexandrijsko-sýrska štruktúra myslenia, medicínske nácviky, teo-lógia, filozofia a iné disciplíny vytvorili v neskoršom období Sasánov-skej civilizácie z bežnej akadémie pokročilé centrum vzdelávania. Ško-la, ktorú navštevovali študenti z rôznych častí sveta, zamestnávala medzi iným zoroastriánskych, gréckych a indických filozofov, perzských, hele-nistických a indických astronómov, expertov na zoroastriánsku etiku, teológiu a náboženstvo, ale aj právo, vládu a financie a iné odvetvia vedy.

Táto akadémia v priebehu 8. a 9. storočia preniesla významné prvky klasického gréckeho a rímskeho vzdelávania do moslimského povedo-mia a prostredníctvom latinských prekladov arabských prác obohatila učiteľov v západnej Európe v 12. a 13. storočí.

BYZANTSKÁ RÍŠA Byzantská ríša umožnila v 5. storočí pokračovanie svojej rímskej

predchodkyne vo východnom Stredomorí po strate západných provincií. Aj keď ríša vďaka moslimom stratila v 7. storočí niektoré východné územia, impérium vydržalo, pokiaľ Konštantínopol, nové hlavné mesto založené rímskym cisárom Konštantínom Veľkým v roku 330, obsadili roku 1453 otomanskí Turci. Impérium sa vážne oslabilo roku 1204 vplyvom Štvrtej križiackej výpravy. Avšak zostal silný centralizovaný štát, so všeobecným kresťanským náboženstvom, efektívnou administra-tívou a vyspelou gréckou kultúrou. Táto kultúra, pokresťančená v 4. a 5. storočí, sa udržiavala a prenášala vzdelávacím systémom, zdedeným z grécko-rímskej minulosti a založeným na štúdiu a napodobňovaní kla-sickej gréckej literatúry.

51

Stupne vzdelávania Vo vzdelávaní prebiehajúcom na pôde Byzantskej ríše bolo možné

rozlíšiť tri stupne. Základné zručnosti čítania a písania vyučovali učitelia elementárnej školy deti od šiestich alebo siedmich do desiatich rokov. Učitelia sekundárnej školy alebo grammatikos (gramatici) viedli štú-dium klasickej literatúry a literárneho Grécka, od ktorých sa hovorová gréčtina každodenného života časom čoraz výraznejšie odlišovala. Od 6. storočia vyučovali aj latinsky. Ich žiaci mali desať až pätnásť alebo šestnásť rokov. Rétori napodobňovaním klasických modelov učili žia-kov vyjadrovať sa jasne, elegantne a presvedčivo. Forma hovorového štýlu bola dôležitejšia, než obsah prejavu alebo samotné originálne mys-lenie. Dobrovoľný štvrtý stupeň zabezpečovali učitelia filozofie predná-šajúci žiakom témy antickej filozofie, najčastejšie diela Platóna alebo Aristotela. Rétorika a filozofia formovali obsah vyššieho vzdelávania.

Základné vzdelávanie bolo široko dostupné nielen v mestách, ale aj na vidieku. Gramotnosť, prinajmenšom do 12. storočia, bola rozšírenej-šia než v západnej Európe. Sekundárne vzdelávanie sa obmedzovalo na väčšie mestá. Ambicióznejší žiaci chodili do kultúrneho centra Konštan-tínopolu. Školy niekedy pôsobili v kláštoroch, v ktorých vzdelávali mla-dých novicov, avšak len málo pozornosti venovali laikom. Dievčatá sa podobne ako v iných kultúrnych regiónoch vzdelávania nezúčastňovali, avšak dcéry z bohatých vrstiev často vyučovali súkromní učitelia. Preto veľa žien bolo gramotných.

Základné vzdelávanie Žiaci zo základných škôl sa najskôr naučili čítať a písať jednotlivé

písmená, nasledovali slabiky a nakoniec krátke texty, často pasáže zo Žalmov. Na tomto stupni sa pravdepodobne vyučovala aj jednoduchá aritmetika. Učitelia dosahovali skromný sociálny status a ich príjem zá-visel od poplatkov, ktoré platili rodičia. Obvykle učili vo svojich príbyt-koch alebo v cirkevných prístrešiach, avšak niekedy si privyrábali aj ako súkromní učitelia v bohatých domácnostiach. Nemali asistentov a nepo-užívali učebnice. Vyučovacie metódy sa zakladali na memorovaní a opi-sovaní, pričom motiváciu žiakov zvyšovali odmeny a tresty.

52

Sekundárne vzdelávanie Učitelia na základných školách učili gramatiku a slovníky klasickej

a cirkevnej gréckej literatúry z helenistického a rímskeho obdobia a vy-svetľovali príbehy z mytológie a histórie, nevyhnutné pre štúdium výbe-ru antických gréckych textov, hlavne poézie, počínajúc Homérom. Ako už bolo uvedené, najviac používanou učebnicou bola krátka gramatika Dionysia Thraxa (170-90 pred Kr.). Od 9. storočia tieto knihy niekedy dopĺňali Kánony od byzantského mnícha Theognosta, zbierky krátkych pravidiel pravopisu a gramatiky. Grammatikos mohli tiež používať ano-nymné texty datované od čias antiky, ktoré ponúkali doslovné gramatic-ké vysvetlivky Homérovej Iliady alebo texty Žalmov od Georgia Cho. Žiaci síce nevlastnili bežné kópie týchto učebníc, ale pravidlá sa učili naspamäť z textov, ktoré im nadiktovali učitelia. Počínajúc 11. storočím, v sekundárnom vzdelávaní sa často používali tzv. schede (škice alebo improvizácie), krátke prozaické texty, obvykle končiace niekoľkými riadkami veršov. Väčšinou ich písal samotný učiteľ pri vysvetľovaní učiva z gramatiky alebo štýlu prednesu. Od počiatku 14. storočia sa široko používali aj erotemata, systematické zbierky otázok a odpovedí na gramatické problémy, ktoré sa študenti učili naspamäť. Sekundárne školy často mávali viac než jedného učiteľa a od starších žiakov sa oča-kávalo, že pomôžu učiť mladších spolužiakov.

Vyššie vzdelávanie Rétorské učebnice obsahovali systematické príručky rétoriky, mode-

lové texty s detailnými komentármi a príklady rečníckych prejavov od klasických a postklasických gréckych spisovateľov a cirkevných autorít, najmä arcibiskupa Gregora z Nazianzu (329-390 po Kr.). Mnohé by-zantské príručky rétoriky prežili všetky obdobia. Často bývali anonymné a prebraté od rôznych autorov, väčšinou priamo alebo nepriamo ovplyv-nené dielom gréckeho rétora Hermogena z Tarsu (160-230 po Kr.). Podľa jeho systému žiaci po naštudovaní modelových situácií skladali a prednášali prejavy na rôzne všeobecné témy.

Do počiatku 6. storočia v Aténach pôsobila kvitnúca škola neopla-tónskej filozofie, avšak zanikla roku 529 kvôli pohanstvu svojich učite-ľov. Podobne skončila aj kresťanská škola v Alexandrii, keď moslimo-via roku 640 obsadili Egypt. V nasledujúcich piatich storočiach filozo-fické vyučovanie sa obmedzovalo na jednoduché prehľady Aristotelovej

53

logiky, avšak od 11. storočia sa záujem o grécku filozofickú tradíciu obnovil a kvôli vyučovacím zámerom vznikali mnohé komentáre Aristo-telových myšlienok. V 15. storočí byzantský filozof Georgios Gemistos Plethon (1355-1450 po Kr.) upozornil na Platóna, doposiaľ zanedbáva-ného kvôli uprednostňovaniu Aristotela. Filozofické učenie v Byzancii sa zameriavalo skôr na vysvetľovanie textov, než na analýzy problémov.

Pretože vyššie vzdelávanie pripravovalo sofistikovanú byrokraciu pre štátnu službu i cirkev, často sa tešilo podpore šľachty, i keď paralel-ne pôsobilo aj súkromné vzdelávanie. Stupeň záujmu však kolísal podľa momentálnej politickej i hospodárskej situácie Byzantskej ríše. V prie-behu 14. a 15. storočia sa patrónom vyššieho vzdelávania stala cirkev.

Profesionálne vzdelávanie Vyučovanie odborníkov, nevyhnutných pre fungovanie života impé-

ria, ako boli lekári, právnici a architekti, sa zabezpečovalo dlhodobým učením. Je to zvláštne, no k dispozícii je pomerne málo informácií o priebehu systematického vyučovania teológie, aj keď v patriarchál-nych školách pôsobili profesori biblických štúdií. Štúdium prác cirkev-ných otcov bolo v Byzancii významnou súčasťou cesty k teologickému poznaniu, pre duchovenstvo i pre laikov. Avšak náboženská ortodoxia alebo viera bola najvyššou byzantskou hodnotou. Nepochybne vyše 1000 rokov bránila impérium pred východnými inváziami. Viera však bola aj určitým kultúrnym limitom ovplyvňujúcim originalitu vied a praktických umení. Ale napriek tomu sa uchovávala literatúra, veda a filozofia v prepisoch textov, z ktorých mnohé unikli ničeniu križiakov a prežili v južnom Grécku, a tým v tomto regióne obnovili grécke uče-nie. V kombinácii s pokladmi klasického vzdelávania, s ktorými sa Eu-rópa oboznamovala prostredníctvom moslimov, toto byzantské dedič-stvo významne prispelo k počiatkom európskej renesancie.

POČIATKY RUSKÉHO VZDELÁVANIA Vplyvy Byzantskej ríše a východnej ortodoxnej cirkvi sa na počiatku

10. storočia intenzívne prejavovali v Rusku, keď vznikol prvý východo-slovanský štát Kijevská Rus. Princ Svjatoslav zlyhal pri udržaní kontro-ly nad trasou Od Varjagov do Grécka (južne od Novgorodu cez Kijev, pozdĺž rieky Dnepr) a Byzantská ríša ho vyhnala z balkánskych pozícií,

54

ktoré sa pokúšal dobyť. Po jeho smrti roku 972 táto cesta umožnila prenikanie kultúrnych vplyvov z Byzancie do Kijevského štátu, aj keď formálne vzťahy medzi týmito dvomi mocnosťami boli len zriedka har-monické. Byzantské kultúrne výdobytky vstupujúce do Kijevského štátu sa prekladali do staroslovanského jazyka, a tým padali jazykové bariéry. Známy príbeh v raných kronikách naznačuje, ako veľkoknieža Vladimír roku 988 prikázal ľudu Kijeva, aby prijal krst podľa ortodoxného kres-ťanského rítu. Nie je však jasné, či táto udalosť, ktorá ustanovila kres-ťanstvo ako rozhodujúcu kultúrnu silu v Kijevskom štáte, tiež znamena-la aj počiatky inštitucionalizovaného systému vzdelávania.

Budúca epocha v ruskej histórii bola známa ako perióda apanáží, ktorá prebiehala medzi úpadkom Kijevského štátu v 11. storočí a rastom Veľkého moskovského kniežatstva v 14. storočí. Toto obdobie charakte-rizovalo objavenie početných autonómnych lénnych panstiev s vynúte-ným presunom obyvateľov z južných planín do severných lesov, čo do značnej miery zapríčinili útoky stepných nomádov. Aj keď cirkev a kláštory naďalej bohatli, nekoordinovaná decentralizácia neviedla k rozšíreniu univerzálnejšieho vzdelávacieho aparátu.

V roku 1240, v období nestability, mongolská ríša, známa ako Zlatá Horda, devastovala európsku ruskú rovinu a vynútila si až do roku 1451 kontrolu nad regiónom. Mongolská nadvláda negatívne ovplyvňovala ruskú kultúru, vrátane cirkvi, ktorá sa stávala formálnejšia a rituálnejšia. To, čo možno uviesť v tomto období o vzdelávaní, sa odvodzuje zväčša zo životopisov svätých. Nie je úplne zrejmé, kto vystupoval v roli učite-ľov, ani koľko ich bolo, alebo akých mali žiakov. Vzdelávanie malo ne-pochybne náboženský obsah. Sedemročné deti čítali nahlas a spievali náboženské texty, alebo, veľmi zriedka, recitovali čísla od jedna po sto. Pretože študenti často prednášali svoje úlohy simultánne, výsledky bý-vali pomerne chaotické.

Časom sa mongolská nadvláda skončila a nezávislé ruské sídla sa zjednotili pod autoritou Veľkého moskovského kniežatstva, ktoré po-stupne usilovalo o teritoriálnu expanziu. Kvôli náboženským problé-mom prepukávali kontroverzie, najmä medzi cirkvou a štátom, čo situá-ciu vo vzdelávaní nezlepšovalo. Avšak v roku 1551 sa z iniciatívy Ivana Hrozného (1530-1584 po Kr.) zišiel cirkevný sobor (snem), ktorý jednal o reformách v cirkvi. Riešilo sa najmä vlastníctvo cirkevného a kláš-torného majetku a pretože zborník zo snemu mal 100 hláv, dostal názov Stoglavský, známy ako Sto hláv. Koncil si vypočul mnohé príklady klerikálnej ignorancie a nemorálnosti a dospel k záveru, že neexistuje

55

žiaden efektívny systém alebo inštitúcia na vyučovanie kňazov ako kľú-čovej skupiny kultúrneho pôsobenia.

Avšak vzdelávanie neprebiehalo len inštitucionalizovanou formou. Už v ranom Rusku existoval alternatívny rodinný systém, v ktorom rodičia (často orálne) generačne odovzdávali deťom svoje schopnosti a poznatky. Avšak intenzita rodinnej súdržnosti môže neskôr pri formál-nejšej vzdelávacej štruktúre pôsobiť retardujúco.

Situácia sa začala meniť v 17. storočí. Je nevyhnutné si uvedomiť, že západná Ukrajina bola stáročia prostredníctvom Poľsko-litovského štátu pod kontrolou rímsko-katolíckej cirkvi, kde intelektuálny kvas najmä počas renesancie a reformácie bol výraznejší než v Moskovskej Rusi. Na druhej strane Ukrajinci usilovali o ochranu ortodoxie pred katolíckym tlakom, ktorý narastal, keď jezuiti použili svoj znamenitý vzdelávací systém na boj s protireformáciou. Ortodoxné skupiny čelili týmto vý-zvam zakladaním škôl pôsobiacich na rôznych úrovniach. Ich snahy ko-runoval energický metropolita Kijeva Peter Mogila (1596-1647). Od ro-ku 1615 fungovala v Kijeve Škola kijevského bratstva, ktorá sa roku 1632 zlúčila so Školou Pečorskej Lavry do Kijevsko-mogilevského kolé-gia. Roku 1658 kolégium pričinením Mogilu získalo štatút Akadémie a usilovalo sa adaptovať západné vzdelávacie systémy na obranu ortodo-xie. Zakladatelia hľadali inšpiráciu najmä v jezuitskom systéme vzdelá-vania založenom na pôsobení nižšieho systému tzv. humaniora (infima, gramatika, syntax, fonetika, rétorika) a vyššieho filozofického systému. Vyučovanie prebiehalo v gréckom i latinskom jazyku, čítali sa starovekí, renesanční i barokoví básnici. Časť prednášok prebiehala aj v poľskej verzii. Roku 1701 Peter I. kolégium premenoval na Mogilovské Atene-um, ktoré sa až do vzniku moskovskej univerzity roku 1755 stalo najdô-ležitejším pravoslávnym intelektuálnym strediskom v celom ruskom im-périu. Počas vlády Petra I. učebný program Atenea sa rozšíril o mate-matické a prírodné vedy, ako aj o štúdium súčasných jazykov. Školu počas svojej existencie ukončilo veľa známych filozofov, architektov, skladateľov a iných významných osobností, ako aj študenti z iných pra-voslávnych krajín Východnej Európy.

Medzinárodný charakter mala aj Slovansko-grécko-latinská škola v Moskve, ktorú viedli grécki učitelia. Škola pripravovala kandidátov na vstup do duchovného stavu i medzi budúcich úradníkov. Roku 1731 ju navštevoval aj slávny ruský chemik Michail V. Lomonosov. V 17. sto-ročí sa vo Veľkom moskovskom kniežatstve významne rozšírilo kníh-tlačiarstvo, a preto vychádzalo množstvo kníh i príručiek.

56

Od polovice 17. storočia sa väčšina Západnej Ukrajiny dostala pod moskovskú kontrolu, čo umožnilo, aby sa určitý počet vzdelaných Ukra-jincov, z ktorých viacerí študovali v Poľsku alebo v Ríme, dostal do Moskvy. Zväčša využili priaznivé okolnosti, ktoré navodil patriarcha Nikon (1605-1681) usilujúci o korekciu chýb v ortodoxných cirkevných kruhoch. Avšak ich pôsobenie vyvolávalo podozrenie časti ortodoxného duchovenstva. Napriek tomu vzdelávacie reformy pokračovali, aj keď pomerne pomaly.

K rozvoju školstva a vedy došlo najmä počas vlády Petra I. Veľkého (1682-1725). Cár venoval týmto zariadeniam veľkú pozornosť už počas ciest do Západnej Európy. Napríklad roku 1698 pri návšteve Londýna navštívil múzeum Kráľovskej spoločnosti. Významne ho ovplyvnil aj predseda Pruskej vedeckej spoločnosti, nemecký filozof Gottfried Wil-helm Leibniz (1646-1716). Po dlhšej výmene listov sa osobne stretli na svadbe filozofovho syna v Torgau (Sasko). Leibniz sa cára snažil získať pre vybudovanie medzinárodnej siete vedeckých inštitúcií umožňujúcich podporu vedeckého výskumu a kultúrnu výmenu medzi národmi. Dru-hýkrát sa stretli roku 1712 v Karlových Varoch. Po návrate cára domov sa ruské cirkevné školy dostali pod štátnu kontrolu a vznikla Akadémia vied. Napriek tomu vybudovanie národného školského systému, ktorý by zodpovedal novej dynamickej ére, sa presunulo do budúcnosti.

ÉRA ISLAMU Vplyvy na moslimské vzdelávanie a kultúru Grécko-byzantské dedičstvo, ktoré sa udržiavalo prostredníctvom

učenosti Stredného Východu, sa kombinovalo s prvkami perzského a in-dického myslenia. No do tejto spirituálnej diskusie sa intenzívne zapojil aj islam. Umajjovský kalifát (661-750) umožnil vedcom z helenistic-kého sveta, aby bádali v Sýrii a sponzoroval semitské a perzské školy v Alexandrii, Bejrúte, Gundišapure, Nisbise, Harane a Antiochii. Avšak k najväčšej islamskej konverzii klasickej kultúry došlo za Abbásovského kalifátu (750-1100), ktorý nasledoval po Umajjovskom období a inicio-val a podporoval preklady gréckych prác do arabčiny. Tieto aktivity rea-lizovali najmä nestoriánski, židovskí a perzskí vedci. Ich preklady zahŕ-ňali práce Platóna a Aristotela, Hippokrata, Galéna, Dioscoridesa, Ale-xandra z Afrodízie, Ptolemaia a iných. Veľký matematik al-Chvárizmí (780-850) zostavil astronomické tabuľky, zaviedol hindské čísla (z kto-

57

rých sa stali arabské čísla), formuloval najstaršie známe trigonometrické tabuľky a pripravoval geografické encyklopédie v spolupráci so siedmi-mi desiatkami iných vedcov.

Prenos klasickej kultúry prostredníctvom moslimských kanálov mož-no rozdeliť do niekoľkých kognitívnych línií, napríklad práce preklada-né priamo z gréčtiny do arabčiny; práce prekladané do pahlaví, práce na-písané moslimskými učencami od 9. storočia do 11. storočie, ale prebra-tými v podstate z nemoslimských zdrojov, s nejasnou líniou prenosu; práce moslimských učencov, ktorí predstavovali pokrok pre predislam-ské vzdelávanie a podobne.

Ciele a dôvody moslimského vzdelávania Islam pochopiteľne prisudzoval moslimskému svetu vysokú hodnotu

a vzdelávanie šírením viery medzi rôznymi skupinami obyvateľov výz-namne prispievalo k vytváraniu univerzálneho a súdržného sociálneho poriadku. Od polovice 9. storočia sa inštitucionalizované poznanie roz-delilo do troch kategórií: veda o islame, filozofické a prírodné vedy (grécke poznanie) a literárne umenie. Veda o islame aktivovala najmä štúdium Koránu a hadís (porekadlá a zvyky proroka Mohameda) a ich interpretácie poprednými vedcami a teológmi sa hodnotili vysoko. No pozornosti sa tešilo aj grécke vzdelávanie, hoci sa pokladalo za menej hodnotné.

Súčasťou raného moslimského vzdelávania boli aj také praktické štú-die ako aplikácie technologických expertíz na vývoj zavlažovacích sys-témov, architektonické inovácie, výroba textilu, železa a ocele, kerami-ky a kožených výrobkov; ale aj ručná výroba papiera a pušného prachu, pokroky v obchode a budovaní obchodného loďstva. Avšak po 11. sto-ročí dominovali konfesijné záujmy a veda o islame získala prevahu. Grécke poznanie sa pestovalo skôr súkromne a spolu s literárnym ume-ním zoslabol jeho význam, najmä keď akademickú slobodu a voľný výber problémov postupne nahrádzal uzavretý systém, charakterizovaný netoleranciou k vedeckým inováciám, sekulárnym subjektom a kreatív-nemu vyučovaniu.

58

Organizácia vzdelávania Systém vzdelávania v moslimskom svete nebol dostatočne integro-

vaný a diferencovaný. Učenie prebiehalo v rôznych inštitúciách, medzi nimi v halaah, alebo v študijných krúžkoch. Ale aj v maktaboch (kuttáb) alebo v základných školách; v palácových školách, v kníhkupectvách alebo v literárnych salónoch a v rôznych ústavoch, ako boli meshed, masjid a madrasy. Všetky tieto školy navštevovali v podstate rovnakí žiaci.

Najjednoduchší typ tradičného moslimského vzdelávania prebiehal v mešitách, v ktorých učenci vyučovali dospelých záujemcov ovládať Korán. Počet mešít v moslimskom svete prudko narastal, v prvej polovi-ci 10. storočia ich bolo len v Bagdade 3000 a v 14. storočí v Alexandrii až 12000, pri mnohých z nich pôsobili aj školy. Preslávili sa najmä mešity al-Mansur, postavená za vlády Haruna al-Rašida v Bagdade, ale aj ďalšie v Isfaháne, Mashhade, Ghome, Damašku, Káhire ako aj v Alhambre (Granada). Tieto religiózne centrá sa postupne stávali aj strediskami vzdelávania pre študentov z celého moslimského sveta. Pri mešitách obvykle pôsobilo viacero študijných krúžkov (halaah). Ich učitelia sedávali so žiakmi na pódiách alebo na vankúšoch zhromažde-ných v polkruhu. Čím boli študenti pokročilejší, tým bližšie sedávali pri svojich učiteľoch. Krúžky v mešitách kolísali podľa obsahu kurzov, veľ-kosti a kvality učenia, avšak vyučovanie prebiehalo prostredníctvom prednášok a memorovania. Učitelia vystupovali ako významné autority a ich prednášky sa doslovne zaznamenávali do notesov. Študenti často kvôli vynikajúcim učiteľom precestovali pomerne veľké vzdialenosti. Niektoré krúžky, najmä v ktorých sa študoval hadís, boli také veľké, že potrebovali viacero asistentov k opakovaniu prednášaného textu tak, aby ho každý študent mohol počuť a zaznamenať.

Základné školy (maktab, alebo kuttab) v ktorých sa žiaci učili čítať alebo písať, pôsobili už v predislamskom období arabskej histórie. Po počiatkoch islamu sa tieto školy zmenili na centrá pre vyučovanie islam-ských ideí. Od študentov sa očakávalo, že sa naučia dokonale memoro-vať Korán. Niektoré školy zahŕňali do svojich učebných osnov aj poé-ziu, elementárnu matematiku, krasopis, etiku (mravy) a elementárnu gra-matiku. Maktaby sa značne podobali, či už sa nachádzali na území Stredného Východu, Afriky, Sicílie, alebo Španielska.

Školy pôsobiace v kráľovských palácoch vyučovali nielen podľa os-nov maktabov, ale sa zameriavali aj na rôzne sociálne a kultúrne štúdie, určené na prípravu žiakov pre vyššie vzdelávanie, pre služby vo vládach

59

kalifov alebo pre efektívne riadenú spoločnosť. Vyučujúci sa nazývali mu´addib, alebo inštruktori dobrých mravov. Presný obsah osnov ob-vykle špecifikoval vladár, avšak často sa vyučovala rétorika, história, tradičné zvyky, formálna etika, poézia a umenie tradičnej konverzácie. Vyučovanie zvyčajne pokračovalo dlho po dosiahnutí základného vzde-lania.

Vysoký stupeň islamskej učenosti a vzdelávania, najmä počas Abbá-sovského obdobia vo východnom islame a v neskoršom Umajjovskom období v západnom islame vo veľkých mestách ako boli Damašek, Bag-dad a Córdoba, podnecoval vznik kníhkupectiev, reprodukčných dielní a obchodníkov s knihami. Miestni učenci a študenti trávili v týchto pre-dajniach veľa času, pretože sa z nich snažili získať čo najviac informá-cií. Predajcovia kníh cestovali medzi známymi kníhkupectvami a ponú-kali vzácne rukopisy, ktoré sa tak dostávali k čitateľom, a tým v týchto regiónoch šírili poznanie. Veľa takýchto rukopisov vlastnili aj učenci ako napríklad Avicenna, al-Ghazzálí alebo al-Farabi, ktorí zo svojich domovov vytvárali vzdelávacie strediská pre svojich obľúbených štu-dentov.

Avšak moslimské vzdelávacie zariadenia ako boli krúžkové školy, maktaby a palácové školy, mali svoje limity. Ich osnovy boli obmedze-né, zväčša nezískavali skúsených učiteľov, ich fyzické a psychické schopnosti nevytvárali vždy primerané vzdelávacie prostredie. Konflikty medzi náboženskými a sekulárnymi cieľmi v týchto školách boli často nezmieriteľné. Čo je však dôležité, nedokázali plne uspokojovať rastúci dopyt po kvalifikovaných odborníkoch, ani po záujemcoch o vyššie vzdelanie. Tieto tlaky viedli k zakladaniu škôl nového typu, madrás, ktoré predstavovali určitý vrchol moslimského vzdelávania. Madrasy nadväzovali na masjid, kolégiá pridružené k mešitám, ktoré vznikali od 8. storočia. Rozdiely medzi týmito dvomi inštitúciami pravdepodobne spočívali najmä vo fakte, že masjid pôsobili tiež ako miesta modlitieb na rozdiel od madrás. Nadácie podporovali iba učiteľov, na rozdiel od študentov. Tretí typ kolégií, meshed (sväté kolégiá) tvorili obvykle mad-rasy vybudované v pútnických centrách.

Madrasy existovali do počiatku 9. storočia, avšak jednu z najzná-mejších založil roku 1057 vezír Nizam al-Mulk v Bagdade. Nizamiyyah, venujúci sa sunitskému vzdelávaniu, slúžil ako model pre ustanovenie extenzívnej siete takýchto inštitúcií vo východnom islamskom svete, špeciálne v Káhire, kde pôsobilo 75 madrás (v Damašku ich bolo 51 a v Aleppe 44).

60

Dôležité inštitúcie vyrástli v západnom islame za Umajjovskej dy-nastie v španielskych mestách Córdoba, Sevilla, Toledo, Granada, Mur-cia, Almeria, Valencia a Cádiz. Madrasy nemali štandardné osnovy, obsahy vyučovania navrhovali najmä ich zakladatelia, avšak všeobecne sa umožňovalo prelínanie náboženských a fyzikálnych vied.

Prínos týchto inštitúcií k rozvíjaniu poznania bol pozoruhodný. Mos-limskí vedci dokázali riešiť uhly ekliptiky, merali veľkosť Zeme, vypo-čítavali reťazec rovnodennosti; v optike a fyzike vysvetľovali také javy ako lom svetla, gravitácia, kapilarita a súmrak; stavali observatóriá pre empirické štúdium nebeských telies. Pokročili vo výskume liekov, lieči-vých rastlín a jedál pre medicínske účely; zakladali nemocnice; objavili príčiny niektorých chorôb a vyvinuli ich správnu diagnostiku; ponúkli nové predstavy o hygiene; začali ponúkať anestetiká v chirurgii; inovo-vali pôvodné chirurgické nástroje a v anatómii sa zaslúžili o pitvy. Pod-porovali vedecké šľachtenie koní a dobytka; zaviedli nové spôsoby šte-penia nových typov kvetov a ovocia; vymysleli nové typy zavlažovania, hnojenia a kultivácie pôdy; významne prispeli k rozvoju vedy o navigá-cii. V chémii sa moslimskí vedci zaslúžili o objavenie takých substancii ako boli potaš, alkohol, dusičnan strieborný, kyselina dusičná a chlorid ortuťnatý. Vysoký stupeň dokonalosti dosiahli aj vo výrobe textílií, ke-ramiky a v metalurgii.

Hlavné obdobia moslimského vzdelávania Renesancia islamskej kultúry a vzdelania prebiehala v rokoch 800-

1000 hlavne za Abbásovskej administrácie na východe a neskôr za Umajjovskej na západe, najmä v Španielsku. Práve toto neskoršie obdo-bie sa zaslúžilo o zlatý vek islamského vzdelávania. Vznikali hodnotné preklady a interpretácie klasických myšlienok a ich adaptácia na islam-skú teológiu a filozofiu. V tomto období dochádzalo aj k uvedeniu a asi-milácii helenistickej, perzskej a hinduistickej matematiky, astronómie, algebry, trigonometrie a medicíny do moslimskej kultúry.

Zatiaľ čo 8. a 9. storočie, najmä medzi rokmi 750 až 900, charakteri-zovalo presadenie klasického vzdelávania a jeho vybrúsenosti a adaptá-cie do islamskej kultúry; 10. a 11. storočie bolo obdobím interpretácie, kritiky a ďalších adaptácií. Nasledovali periódy modifikácie a význam-ných príspevkov moslimského poznania ku klasickej kultúre. Neskôr, v priebehu 12. a 13. storočia, väčšina prác z klasického obdobia a krea-tívne moslimské príspevky sa prekladali z arabčiny do hebrejčiny a la-

61

tinčiny. Úpadok moslimskej učenosti súvisel s počiatočnými fázami európskeho intelektuálneho prebudenia, k čomu významne prispeli aj tieto preklady.

Kreatívne učenie islamu medzi 10. a 12. storočím zahŕňalo príspevky takých vzdelancov, ako boli Omar Chajjám, al-Birúní, Fakhr ad-Din ar-Razi, Avicenna (Ibn Siná), at-Tabari, Avempace (Ibn Badždža) a Averroes (Ibn Rušd).

Vplyv islamského učenia na Západ Preklady väčšiny moslimských poznatkov do latinčiny v 12. a 13.

storočí mali veľký dosah na európsku renesanciu. Ak islam postupne upadal v učenosti a Európa absorbovala ovocie islamských storočí krea-tívnej produktivity, znaky latinsko-kresťanského prebudenia boli evi-dentné na celom európskom kontinente.

V 12. storočí dochádzalo k intenzívnym prenosom moslimského vzdelávania do západného sveta prostredníctvom mnohých stovák pre-kladov moslimských prác. Tie pomohli Európe v čase, keď dochádzalo k úpadku vzdelávania, zbaviť islam sociálnej a politickej iniciatívy. Od roku 1300 o všetkom významnom v moslimskom vedeckom, filozofic-kom a sociálnom učení sa študenti dozvedali prostredníctvom latinských textov. Európski učenci sa cítili čoraz istejšie na solídnych základoch helenistického myslenia, obohateného alebo modifikovaného prostred-níctvom moslimského alebo byzantského poznania.

EURÓPSKY STREDOVEK ZÁKLAD RANÉHO KRESŤANSKÉHO VZDELÁVANIA Od počiatkov po 4. storočie Ako je známe, prví kresťania nachádzali prívržencov najmä medzi

chudobnými a negramotnými obyvateľmi Rímskej ríše. Avšak v priebe-hu 2. storočia po Kr. nové učenie začalo postupne oslovovať aj prísluš-níkov vzdelaných vrstiev. Pochopiteľne, že týchto adeptov nového štýlu myslenia už neuspokojovalo dosiahnuté vzdelanie, pretože väčšinou absolvovali iba základné a rétorické školy založené na grécko-rímskej,

62

ale nie na kresťanskej kultúre. Aj medzi kresťanskými vodcami sa vy-skytovali rozdiely pri diskusiách o správnych postojoch k tejto proble-matike. Táto dilema konfrontovala všetkých kresťanov hľadajúcich uži-točné vzdelanie pre svoje deti. Grécki otcovia, najmä kresťanský plato-nik Klement z Alexandrie a Origenes, sa snažili dokázať, že kresťanský názor o univerze je v súlade s gréckym myslením a dokonca pokladali kresťanstvo za vyvrcholenie filozofie, ku ktorej cesta vedie prostredníc-tvom slobodných štúdií. Bez slobodného vzdelávania kresťania môžu prežívať vieru a poslušnosť, avšak nemôžu očakávať dosiahnutie inte-lektuálneho porozumenia mystérií viery alebo očakávať ocenenie výz-namnosti evanjelia ako stretávacieho bodu helenizmu a judaizmu. Sv. Augustín a sv. Bazil tiež tolerovali navštevovanie sekulárnych škôl kres-ťanmi a tvrdili, že literárna a rétorická kultúra je hodnotná potiaľ, pokiaľ sa podriaďuje kresťanskému životu. Rímsky teológ Tertullianus na dru-hej strane podozrievavo pristupoval k pohanskej kultúre, avšak priznával jej nevyhnutnosť, pretože môže prispieť k tomu, aby sa vzdelanie stalo dostupným.

V každom prípade väčšina kresťanov, ktorí si želali, aby ich deti zís-kali dostatočné vzdelanie, posielala ich do sekulárnych škôl. Táto prax pokračovala aj po roku 313, keď cisár Konštantín konvertujúci na kres-ťanstvo zastavil perzekúcie kresťanov a udelil im rovnaké práva ako ostatným občanom. Kresťania tiež využívali katechetické školy na vyu-čovanie náboženstva a prípravu adeptov na pokrstenie. Najznámejšou bola škola z Alexandrie v Egypte, kde pôsobili vynikajúci učitelia, vrá-tane Klementa a Origena. Zaslúžili sa o koncipovanie podstatne širších osnov, než bolo obvyklé v katechetických školách. Tým vznikla mož-nosť detailnejšie zvládnuť výdobytky gréckej vedy a filozofie.

Medzi 5. a 8. storočím Postupné obsadzovanie západnej ríše barbarskými kočovníkmi v 5.

storočí nakoniec znamenalo rozpad vzdelávacieho systému, ktorý počas storočí vyvinuli Rimania. Avšak barbari ríšu priamo nezničili, v sku-točnosti ich vstup prebiehal formou veľkých migrácií, ktoré zaplavova-li rýchle slabnúcu rímsku kultúru. Rímske vzdelávanie do istej miery pokračovalo, o čom svedčia aj diela Boethia (479-524), hlavne jeho Filozofia utešiteľka. Boethius napísal väčšinu svojich štúdií ako riaditeľ civilnej administrácie za vlády Ostrogótov. Rovnako významne pôsobil aj jeho súčasník Cassiodorus (490-585), minister pôsobiaci pod Ostro-

63

gótmi, energicky pracujúci na svojej vízii civilitas, t. j. programu vzde-lávania verejnosti a vytvárania solídnej administratívnej štruktúry štátu. Preto napriek politickým a sociálnym otrasom, program antického vzde-lávania prežil až do 6. storočia v novom barbarskom stredomorskom kráľovstve. Barbarov často ohromovali a priťahovali výdobytky Rima-nov. V Itálii Ostrogótov (Miláno, Ravenna, Rím) a v Afrike Vandalov (Kartágo), v školách gramatikov a rétorov prežili určitý čas, dokonca aj tam, kde sa takmer stratili, ako u Galov a v Španielsku, kde súkromní učitelia alebo rodičia udržiavali tradíciu klasickej kultúry až do 7. sto-ročia. Ako v predchádzajúcich storočiach, kultúra mala v podstate lite-rárny charakter a gramatika a rétorika tvorili základ týchto štúdií. Žiaci čítali, učili sa a komentovali klasických autorov a imitovali ich absolvo-vaním určitých cvičení (dictiones), s cieľom dosiahnuť perfektné maj-strovstvo vybrúseného štýlu. Avšak v skutočnosti prax bola pomerne povrchná a výsledky dosť slabé. Gréci postupne upadali do zabudnutia a pokusy obnoviť helenistické tradície limitovali klesajúce počty ved-cov.

Kresťanstvo sa však postupne formálne zdokonaľovalo a v latinsky hovoriacich západných regiónoch ríše katolícka cirkev (odvodené z gréckeho katholikos, celok) vytvárala administratívne štruktúry, ktoré však vyžadovali kvalifikovaných expertov na plnenie riadiacich povin-ností. Školy sa začínali formovať pri katedrálach, aj keď hlavné centrá vzdelávania od 5. storočia až po časy Karola Veľkého v 8. storočí pôso-bili v kláštoroch. Prototypom západného mníšskeho stavu bol najmä veľký kláštor v Monte Cassine, ktorý založil roku 529 Benedikt z Nursie (480-547) pravdepodobne podľa modelu Vivaria, školského kláštora navrhnutého Cassiodorom. Predstavy Benedikta o riadení kláštorného života stimulovali rýchle šírenie benediktínskych kláštorov. Kláštory sa stávali hlavnými centrami vzdelávania a vychovali aj veľa kvalifikova-ných pisárov, nevyhnutných pre civilnú administratívu.

Avšak kláštorné školy neboli v histórii vzdelávania významnejšie, než školy založené biskupmi, obvykle v spojitosti s katedrálami. Tieto biskupské (episkopálne) školy sa niekedy približovali gramatickým ško-lám v Rímskej ríši. Najskôr sa špecializovali na vzdelávanie kléru a ča-som, keď malé rímske školy zanikali, pripúšťali, aby ich navštevovali aj laici. Súčasne biskupi zriaďovali a viedli druh ubytovní, v ktorých býva-li klerici, žijúci v komunite. Klerici sa podieľali na povinnostiach kláš-torného charakteru a priúčali sa pisárskej živnosti.

Mnísi ovplyvňovali obsah vyučovania, ako aj metódy prezentovania poznatkov. Deti mali byť poslušné, čo mnísi Kolumbán a Bede komen-

64

tovali: Dieťa nebýva nahnevané, nie je zlomyseľné, neodporuje svojim učiteľom, ale dôverčivo prijíma to, čo ho učia. V prípade, že adolescent ašpiroval na náboženskú profesiu, kláštorné pravidlá boli pomerne stro-hé. Učiteľ musel poznať a učiť cirkevnú doktrínu, napomínať nediscip-linovaných študentov a prispôsobovať vzdelávacie metódy rozdielnym temperamentom mladých mníchov. Vzdelávanie dievčat predurčených pre kláštorný život prebiehalo podobne. Učiteľka odporúčala novickám modlitby, manuálnu prácu a štúdium duchovných tém.

Medzi 5. až 8. storočím sa princípy vzdelávania laikov rozvíjali po-dobne. Prednášky o vzdelávaní, neskôr nazývané zrkadlá, ukazovali na dôležitosť štyroch morálnych cností – prudencie, odvahy, spravodlivosti a zdržanlivosti. V Institutionum disciplinae anonymný vizigótsky učiteľ vyjadril túžbu, aby každý mladý muž ukájal svoj smäd vo štvornásobnej fontáne cností. V 7. a 8. storočí morálne pojmy antiky kompletne kapitu-lovali pred náboženskými princípmi. Kresťanská Biblia sa postupne pokladala za jediný zdroj morálneho života, za zrkadlo, v ktorom sa človek musí naučiť vidieť seba samého.

Kresťanské vzdelávanie detí, ktoré nepochádzali z aristokratických rodín alebo neašpirovali na duchovnú kariéru, nebývalo pravidelné. Zatiaľ čo v antike sa katechetické vzdelávanie (vyučované najmä for-mou otázok a odpovedí) organizovalo najmä pre dospelých laikov, po 5. storočí bolo čoraz viac detí a mladých ľudí krstených a po krste sa od detí nevyžadovalo zvláštne náboženské vzdelávanie. Ich rodičia a starí rodičia im asistovali pri nadobúdaní určitého minima. Náboženskú kul-túru deti získavali iba návštevou náboženských obradov a počúvaním kázní.

Írska a anglická obnova V priebehu 5. a 6. storočia došlo k renesancii náboženského vzdelá-

vania v Írsku, o ktoré sa pričinili najmä írski svätí – Patrik, Bridget a Kolumba – ktorí založili kláštorné školy v osadách Armagh, Kildare a Iona. Nasledovali ich iní domáci učenci, ktorí tiež zakladali kolégiá – najslávnejšia a najväčšia bola univerzita v Clonmacnoise, na rieke Shannon, blízko Athlone. Do týchto škôl prichádzali študovať Anglosa-si, Galovia, Škóti a Teutóni z Británie i z kontinentu. Medzi rokmi 600 až 850 už Íri posielali učiteľov na kontinent, aby tam učili a zakladali kláštory a školy.

65

Aj keď írski učenci spočiatku usilovali najmä o propagáciu kresťan-skej viery, ich nasledovníci spolu s kresťanskou teológiou začali študo-vať a vyučovať gréckych a rímskych klasikov (ale iba v latinských pre-kladoch). Dodatočne sa pridávali aj poznatky z matematiky, prírodných vied, rétoriky, poézie, gramatiky a astronómie. Štúdium prebiehalo väč-šinou v írskom jazyku.

Duchovnú obnovu prežívalo aj Anglicko a významné školy vznikali napríklad v Canterbury a vo Winchesteri. V kláštoroch v Jarrow a Wear-mouth a v katedrálnej škole v Yorku pôsobili aj známi stredovekí spiso-vatelia a pedagógovia, vrátane Beda Ctihodného (672-735) a Alkuina (735-801). Alkuin v roku 780 odišiel do Francúzska a stal sa majstrom v palácovej škole Karola Veľkého.

KAROLÍNSKA RENESANCIA A JEJ NÁSLEDKY Kultúrna obnova za čias Karola Veľkého a jeho následníkov Karol Veľký (742-814) vystupoval ako významný patrón alebo do-

konca organizátor stredovekého vzdelávania a karolínska renesancia významne prispela k rozvoju západnej kultúry. Avšak skôr nadväzovala na predchádzajúce biskupské a kláštorné školy a ich úroveň. Napriek tomu, že Karol Veľký umožnil udržanie školských tradícií aj v relatívne neutešenom a hrubom veku, v ktorom sa nachádzala vtedajšia Európa, výraznejší všeobecný pokrok vo vzdelávaní nenastal, došlo k nemu až neskôr v 11. a 12. storočí.

Avšak samotné vzdelávanie nemalo horlivejšieho priateľa než Karo-la Veľkého, ktorý nastúpil na franský trón roku 768 a veľmi rýchlo kon-štatoval slabú úroveň latinčiny. Zariadil, aby sa duchovenstvo v budúc-nosti vzdelávalo podstatne kvalitnejšie. Žiadal, aby sa Písmo interpreto-valo v správnom jazyku, pri dostatočnom poznaní latinčiny. Jeho refor-my priniesli úspechy a vzdelávanie duchovenstva získalo na kvalite. Bystrejším klerikom a možno aj vzdelanejším laikom sa ponúkala mož-nosť pokročilejšieho náboženského a akademického tréningu. Význam-ná škola pre ich vzdelávanie vznikla v cisárskom paláci v Cáchach. Karol Veľký v snahe rozšíriť počet škôl pozval do kráľovstva značný počet zahraničných učencov.

V priebehu 8. storočia sa Anglicko stalo scénou pre významné inte-lektuálne aktivity. Napríklad už spomínaný Alkuin z Yorku a iní anglic-kí učenci preniesli svoje skúsenosti na kontinent. Z maurského Španiel-

66

ska emigrovali učenci významne prispievajúci ku kresťanskej obnove vtedajšej Európy. Diskusie s moslimami zdokonaľovali ich dialektické schopnosti, ktorým učili svojich žiakov. Z Talianska prichádzali odbor-níci na gramatiku a kronikári, muži ako Paul z Deaconu (720-799). Pri-chádzali aj írski myslitelia. Vďaka týmto cudzincom sa medzi 6. a 8. storočím udržiavala klasická a kresťanská kultúra a kráľovský dvor sa stal typom Akadémie (podľa Alkuina). Na tomto mieste cisár, jeho dedi-či a priatelia diskutovali s mnohými občanmi. Napríklad o existencii alebo neexistencii podsvetia a ničoty, o dráhach pohybu slnka, o vzťa-hoch Otca, Syna a Ducha svätého a podobne. Karol Veľký tiež pochopil značný význam literatúry pre vzdelávanie a založil knižnicu, ktorej kata-lóg je doposiaľ k dispozícii. Nechal vyhotovovať kópie známych kníh a žiadal, aby každá škola mala svoje scriptorium. Alkuin v Tours založil školu kaligrafie a nové písmo sa rýchlo šírilo po ríši. Karolínska písom-ná úprava (minuskula) bola čitateľnejšia a menej plytvala priestorom, než doposiaľ používané unciálové písmo.

Okrem dvora v Cáchach fungovalo vo vtedajšej Európe viacero kul-túrnych centier, priveľa ich však nebolo. Arcibiskup v Lyone reorgani-zoval školy čitateľov a chórových dirigentov. Alkuin v Saint-Martin-de-Tours a Angilbert v Saint-Riquier organizovali kláštorné školy s relatív-ne dobre zásobenými knižnicami. Na výsledky karolínskej obnovy bolo nevyhnutné počkať dlhšie obdobie. V období vlády Karlovho syna Ľu-dovíta I. Pobožného a najmä jeho vnukov kláštorné školy dosiahli svoj vrchol. Najznámejšie sa stali školy v Saint-Gall, Reichenau, Fulde, Bob-bio, Saint-Denis, Saint-Martin–de Tours a Ferriéres. Žiaľ, úpadok karo-línskej ríše, ku ktorému došlo po lokálnych povstaniach a najmä po in-vázii Vikingov, ukončil rozvoj karolínskej renesancie.

Vplyvy karolínskej renesancie na zahraničie V Anglicku, prinajmenšom v kráľovstve Wessex, kráľ Alfréd Veľký

vystupoval ako ďalší kráľovský patrón vzdelávania nechávajúci sa in-špirovať tvorivosťou Karola Veľkého. Keď sa dostal v roku 871 na trón, kultúrna úroveň spoločnosti klesla pomerne nízko aj vďaka dánskej invázii. Trápil sa hľadaním ľudí, ktorí by rozumeli latinským cirkevným obradom alebo vedeli preložiť list z latinčiny do angličtiny. Aby došlo k zlepšeniu tohto neutešeného stavu, oslovil mníchov z kontinentu, naj-mä z kláštora v Saint-Bertin. Navyše, prilákal na kráľovský dvor nie-koľko anglických rehoľníkov a mladých šľachticov. Pretože šľachtici

67

zväčša nevedeli po latinsky, sám kráľ preložil do wessexskej angličtiny niektoré práce pápeža Gregora Veľkého, Boethia, teológa a historika Paula Orosia, Beda Ctihodného, sv. Augustína a iných učencov. Táto podpora vzdelanosti aktivovala aj jeho potomkov a šírila sa po celom Anglicku, vrátane najznámejších kláštorov v Canterbury, Yorku a Win-chesteri. Najmä mladí mnísi šírili poznanie religióznych i sekulárnych vied. Medzi učencami vynikal najmä benediktínsky mních Aelfric z Eynshamu (955-1020), možno najväčší prozaik vtedajšej anglosaskej literatúry. V snahe uľahčiť svojim žiakom učenie latinčiny zostavil gra-matiku, slovník a rozhovory s latinskou gramatikou opísanou v anglo-saskom jazyku, slovník, v ktorom učitelia i študenti nachádzali metodic-ky utriedené latinské pojmy (mená vtákov, rýb, rastlín a podobne) a ma-nuál na konverzáciu, inšpirovaný dvojjazyčnými manuálmi antiky.

K zhromažďovaniu učiteľov i žiakov dochádzalo aj medzi Sasmi z kontinentu vo vybraných kláštoroch, ako boli Corvey a Ganderrsheim. Aktivity sa koncentrovali hlavne na gramatiku a práce klasických auto-rov.

Vzdelávanie laikov v 9. a 10. storočí Duchovenstvo, ktoré v spoločnosti získalo morálnu autoritu, pokla-

dalo za nevyhnutné poskytovať laikom určité pokyny pre každodenný život porovnateľné s kláštornými pravidlami, a tak vydávalo tzv. miroirs (zrkadlá), v ktorých sa presadzovali povinnosti dobrého vládcu a osla-voval sa boj za kresťanské ideály. Týmto ideálom zodpovedal už obraz uhladeného kresťanského rytiera. Laik bojoval proti nerestiam a zdoko-naľoval sa v cnostiach; vyzdvihoval svoje náboženské dedičstvo. Alkuin sa rozčúlil, keď počul názory, podľa ktorých čítanie evanjelia bolo po-vinnosťou duchovenstva, a nie laikov. Huoda, manželka Bernarda, voj-vodu zo Septimanie, pripravila svojmu šestnásťročnému synovi manuál zdôrazňujúci čítanie a modlenie, ktorým sa tento mladík mal venovať. V knižniciach laikov sa zväzky Starého a Nového zákona nachádzali na popredných miestach spolu s modlitebnými knižkami určenými na kaž-dodenné používanie.

Kým menšina aristokratov mohla získať vhodné morálne a nábo-ženské vzdelanie, väčšina obyvateľov zostávala negramotná a zvyšovala si kvalifikáciu vo vojenských aktivitách. I vo vládnucich vrstvách sa presadzoval obraz udatných mužov, silných najmä vo vojenskom umení. Na druhej strane doznievali aj predstavy karolínskej tradície. Napríklad

68

v Nemecku Otto I. a jeho nasledovníci presadzovali štúdium na kráľov-skom dvore. Wipo, vychovávateľ Henricha III. vo svojich Proverbia na-vrhoval vzdelávanie laikov. Znovuobjavenie antických moralistov, naj-mä Cicera a Senecu, konfrontovalo umiernenosť s vojenskou brutalitou.

STREDOVEKÁ RENESANCIA Éra nazývaná renesancia 12. storočia nadväzovala na znovuobjave-

né myšlienky z 11. storočia, ktoré viedli na Západe k procesu premien. Cirkev uvoľňovala poručníctvo nad laikmi, presadzovala však všeobec-nú akceptáciu autority vo veciach presvedčenia, riadenia a vzdelávania. Pápeži určovali smer pôsobenia kresťanstva a organizovali križiacke výpravy na Východ. Monarchie preskupovali politické a ekonomické sily feudálnej spoločnosti. Mestá sa znova oživovali a organizovali do komún. Obchodníci zdolávali dlhé cesty po európskych trasách i priľah-lých územiach. Kontakty s Východom, prostredníctvom obchodu alebo križiackych výprav a styku s vysoko kultivovanými arabskými obyva-teľmi Španielska, významne stimulovali intelektuálny život spoločnosti. Arabské vydania niektorých Aristotelových prác sa spolu s komentármi prekladali do latinčiny. Aj tieto aktivity prispievali k novým formám vzdelávania. Začal vznikať efektívnejší vzdelávací systém.

Kláštorné školy Kláštorné reformy priniesli najmä zmenu v postupnom zatváraní škôl

pred záujemcami, ktorí sa nechceli podieľať na uzavretom štýle života v kláštoroch. Presadzovali sa úvahy o samote a posvätnosti (nedotknu-teľnosti) alebo slovami sv. Hieronyma mních nie je na to, aby učil, ale aby sa kajal. Duchovné témy mali byť jediným predmetom štúdia a meditácií, a Pierre de Celle tvrdil, že duchovná veda má smerovať skôr k charakteru než otázkam, skôr sýtiť svedomie než poznatky.

Učení mnísi, skôr než vstúpili do kláštora, svoje štúdiá ukončili. Na-príklad do benediktínskych domovov v Citeaux vstupovali v 15 rokoch a v Cluny v 20 rokoch. V kartuziánskom kláštore spirituálne cvičenia tvorilo čítanie, meditácie, modlenie a rozjímanie. Týmito úkonmi sa formovala všeobecná kláštorná kultúra, avšak skutočné kláštorné vzde-lávanie, ako v 9. a 10. storočí, neprebiehalo. Bohaté knižnice kláštorov

69

zväčša slúžili iba niektorým učeným opátom, zatiaľ čo mnísi hľadali Boha prostredníctvom modlitby a asketického životného štýlu.

Mestské školy Naopak, mestské školy ponúkali duchovným priame zvýšenie vzde-

lania i uspokojenie intelektuálnych potrieb. Tieto školy navštevovalo čoraz viac študentov, pretože štúdium bolo spoľahlivým prostriedkom sociálneho vzostupu a materiálneho uspokojenia. Rozvoj kráľovskej a mestskej administratívy prinášal kléru nové možnosti. Vznikali aj špe-cializované školy pre notárov, právnikov a rétorov. Organizovali sa pod záštitou kostolov vysokoškolských kolégií (collegiate churches) a ka-tedrál. Svetské školy riadili arcidiakoni, kancelári, kantori alebo klerici s titulom scholasticus, caput scholae alebo magister scholarum, ktorým asistovali pomocníci. Úspech mestských škôl bol taký významný, že od polovice 12. storočia bolo nevyhnutné definovať kvalifikáciu učite-ľov. Učiť mohli iba nositelia licencie docendi udeľovanej biskupom alebo častejšie scholasticom. Licencovaní učitelia prednášali v rámci mesta alebo diecézy a kontrolovalo ich klerikálne vedenie, ktoré tiež intervenovalo pri porušovaní pravidiel. Pápeži sa živo zaujímali o ude-ľovanie licencií a Lateránsky koncil poskytol roku 1179 tejto forme univerzálnu platnosť.

Nové osnovy Študenti navštevujúci mestské školy sa k svojmu budúcemu povola-

niu prepracovávali ako klerici. Učili sa po latinsky, spievali cirkevné piesne a študovali Sväté písmo. Nadanejší jednotlivci rozširovali svoje poznanie a študovali slobodné umenia: trivium, ktoré tvorila gramatika, rétorika a logika, a kvadrivium vrátane geometrie, aritmetiky, harmónie a astronómie a na doplnenie slobodných umení aj filozofiu. Filozofia sa obvykle skladala zo štyroch odvetví: teoretickej, praktickej, logickej a mechanickej. Teoretická sa delila medzi teológiu, fyziku a matema-tiku; praktická sa týkala morálky alebo etiky (osobnej, ekonomickej, politickej). Logická sa zameriavala najmä na diskurzy a skladala sa z troch umení trivia. Nakoniec, mechanická zahŕňala pracovné procesy týkajúce sa spracovania vlny, navigácie, poľnohospodárstva alebo medi-cíny a pod. Celok tvoril ambiciózny humanistický program. Študenti

70

získavali špecializáciu z niektorého z týchto umení podľa motivácie alebo sugestívnym pôsobením známych majstrov ako boli Guillaume z Champeaux v Paríži a sv. Viktor pre rétoriku a teológiu; Bernard z Char-tres pre gramatiku; William z Conches v Chartres pre gramatiku, etiku a medicínu alebo Thierry z Chartres pre rétoriku. V období záujmu o an-tických autorov sa učitelia literárnych umení ako gramatika a rétorika tešili veľkej pozornosti. Napríklad Bernard z Chartres organizoval pre študentov lekcie v gramatickom skloňovaní (declinatio), štúdiu literár-nych autorov a každodennej oprave cvičení z predchádzajúceho dňa.

Tretie umenie trivia, logika (alebo dialektika) bolo napriek tomu sil-ným konkurentom gramatiky a rétoriky, pretože v 11. storočí si Aristote-love Druhé analytiky, ktoré pred storočiami preložil Boethius, získali popularitu a od času, keď Abelard okolo roku 1100 prišiel do Paríža, záujem o dialektiku bol veľký. Slová Písma a Otcov cirkvi sa podrobo-vali kontrole ľudského rozumu. Zdravý skepticizmus bol odrazovým mostíkom k poznatkom podporovaným chápaním kritickej logiky. Za-tiaľ čo v Paríži kraľovala dialektika, majstri v Chartres ponúkali kom-pletné štúdium celého kvadrivia. Tento záujem o prírodné vedy, ktorý sa od počiatku 11. storočia manifestoval v Chartres, sa aktivoval podnetmi z grécko-arabských prekladov. Práce Euklida, Ptolemaia, Hippokrata, Galéna a iných helénskych a helenistických učencov sa podľa arabských rukopisov prekladali v južnom Taliansku, na Sicílii a v Španielsku a po-stupne sa šírili na sever. Vedecká obnova umožnila učencom zo Chartres pokresťančovať grécku kozmológiu, vysvetľovať Genézu prostredníc-tvom fyziky a znovu objavovať prírodu. Inou oblasťou poznania, ktorá prechádzala obnovou, bolo právo. Konflikty v druhej polovici 12. storo-čia medzi cirkvou a laickým okolím podnecovali na oboch stranách nové aktivity v právnej oblasti. Príslušníci vládnych kruhov nachádzali v Corpus Juris Civilis, v rímskom kódexe cisára Justiniána zo 6. storo-čia, zmysel legitimizácie ich politiky a pápežstvo (pontifikát) podobne používalo rímske pramene na podporu svojich nárokov.

Tomistická filozofia Z dlhodobého hľadiska najvýraznejší vzdelávací a filozofický vplyv

dosiahol v tomto období Tomáš Akvinský, ktorý sa v 13. storočí pokú-sil o zmierenie dvoch veľkých prúdov západnej tradície. V prednáškach na Parížskej univerzite a v literárnych prácach – najmä v Summa theo-logiae a Summa contra gentiles – sa pokúsil o syntézu rozumu a viery,

71

filozofie a teológie, univerzity a kláštora, aktivity a meditácie. Avšak v týchto dielach viera a teológia nakoniec dostali prednosť pred rozu-mom a filozofiou, pretože predpokladal, že viera poskytuje prístup k pravde, ktorý sa nedal dosiahnuť prostredníctvom racionálneho skú-mania. Preto Tomáš začal s predpokladmi založenými na duchovnom zjavení a pokračoval k filozofickému vysvetľovaniu človeka a prírody. Model vzdelaného muža, ktorý sa z tohto procesu vynoril, bol scholas-tický. Bol to model muža, ktorého racionálna inteligencia bola kvôli morálnej dokonalosti výrazne disciplinovaná a ktorého najväčšie šťastie spočívalo v rozjímaní.

Model scholastického človeka významne ovplyvnil vývin západného vzdelania, najmä v kultivácii pojmu intelektuálnej disciplíny. Tomášova teologicko-filozofická doktrína spolutvorila výraznú intelektuálnu silu Západu, oficiálne ju v 13. storočí duchovne adoptoval dominikánsky rád (ktorého bol Tomáš členom) a v 17. storočí jezuitský rád. Tomizmus sa v roku 1879 stal základom oficiálnej rímsko-katolíckej teológie.

Vývoj univerzít Optimálne poznanie v stredoveku výrazne sužovala rôznorodosť

ideí, či už z domáceho prostredia alebo importovaných zo zahraničia. Táto rôznorodosť študentov a učiteľov, ich rivalita a konflikty, v ktorých vystupovali proti náboženským a civilným autoritám, viedli k reorga-nizácii sveta vzdelávania. Aby sa dali pochopiť dôvody tejto reorganizá-cie, je nevyhnutné analyzovať vývin, ktorý určoval spojenie učiteľov so žiakmi. Udelenie prvého stupňa záviselo od toho, či biskupi alebo iné autority udelili učiteľom povolenia otvárať iné školy než biskupské zariadenia v susedstve kostola. Na prvý stupeň nadviazal vyšší, iba ak licencia učiť – jus ubique docendi – priznávaná iba po formálnej skúške – splnomocňovala učiteľa pokračovať vo svojom povolaní v inom po-dobnom zariadení.

K ďalšiemu vývinu došlo všeobecným uznaním, že bez licencie od pápeža, cisára alebo kráľa žiadna škola nemohla udeľovať stupne, čo v podstate neznamenalo nič iné, než licenciu učiť.

Študenti a učitelia sa tešili niektorým privilégiám a imunitám, ale so zvyšovaním počtu študentov renomovaných škôl, potrebovali dodatočnú ochranu. Roku 1158 cisár Fridrich I. Barbarossa zo Svätej ríše rímskej udelil privilégiá – ochrana pred nespravodlivým väznením, súd pred ich vrstovníkmi a povolenie žiť v bezpečí. Tieto privilégiá sa postupne rozši-

72

rovali napríklad o ochranu proti vymáhaniu finančných dlhov alebo o cessatio (nečinnosť), prípadne o právo štrajkovať, prerušiť hodinu alebo dokonca vystupovať proti krivdám alebo narušeniu zavedených poriadkov.

V severnej Európe licencie na učenie udeľoval kancelár, scholasti-cus, alebo niektorý iný funkcionár katedrálnej školy. Na juhu licencie pravdepodobne prideľovali cechy učiteľov, bez ďalších cirkevných alebo iných autorít. Avšak do konca 12. storočia niektoré veľké školy, pozitívne hodnotené na základe excelentnosti učenia, prekračovali lo-kálne hranice. V praxi to znamenalo, že doktori z Paríža alebo Bologne mohli učiť hocikde a že tieto veľké školy získavali popularitu kvôli studia generalia. Priťahovali učencov zo všetkých častí Európy. Koneč-ne, studia generalia postupne získavali čoraz väčšiu dôležitosť.

Cisár Fridrich II. roku 1225 udelil povolenie novej univerzite v Neapoli prostredníctvom buly, pričom pôvodné studia sa tešili reputá-cii a všeobecnému súhlasu. Pápež Gregor IX. uskutočnil niečo podobné v Toulouse roku 1229; pôvodné privilégia v roku 1233 rozšíril bulou, podľa ktorej absolventi univerzity, po získaní doktorátu, mali právo učiť bez ďalších skúšok. Iné studia generalia sa postupne zakladali prostred-níctvom pápežskej alebo kráľovskej buly a v roku 1292 dokonca aj najstaršie univerzity v Paríži a Bologni pokladali za dôležité požiadať o udelenie búl pápeža Mikuláša IV. Od tých čias sa predpokladalo, že podstatou studia generalia je privilégium udeľovať univerzálne platné vyučovacie licencie a že žiadne nové studium nemôže toto privilégium získať bez pápežskej alebo kráľovskej licencie. Popri tom však pôsobili niektoré studia generalia (ako napríklad v Oxforde), ktorých renomé bolo také vysoké, že ich nebolo možné spochybniť. Napriek tomu, že príslušnú bulu nikdy nezískali, vysoké postavenie si vďaka svojim kvali-tám udržali.

Pojem universitas sa pôvodne aplikoval iba ako školský cech (alebo cechy) – ako korporácia študentov a učiteľov v priebehu štúdia – a boli modifikované ako universitas magistrorum, universitas scholarium, alebo universitas magistrorum et scholarium. Avšak v priebehu času, pravdepodobne koncom 14. storočia, sa tento pojem začal používať na pomenovanie sebaregulačnej komunity učiteľov a učencov, ktorých šta-tutárnu existenciu akceptovala civilná alebo duchovná autorita.

73

Talianske univerzity Najstaršie studia nadväzovali na úsilie poskytnúť vzdelanie nad roz-

sah katedrálnych alebo kláštorných škôl pre kňazov a mníchov. Salerno, prvé teritórium s veľkým studiom, sa preslávilo lekárskou školou už v 9. storočí a pod vplyvom učenia Konštantína Afrického (zomrel roku 1087) sa jeho sláva šírila celou Európou. Roku 1231 získalo certifikát ako jediná lekárska škola v Neapolskom kráľovstve. Aj neskôr táto ško-la pôsobila výlučne ako medicínske vzdelávacie zariadenie.

K veľkej obnove právnych štúdií došlo v Bologni okolo roku 1000, čomu predchádzali zodpovedajúce aktivity v Pavii a Ravenne. V Bolog-ni už v roku 1076 miestny právnik Pepo prednášal časti z Corpus Juris Civilis. Sekulárny charakter nových štúdií a ich úzky vzťah s požiadav-kami a výsadami západných cisárov však vzbudzoval nedôveru pápeža a istý čas sa Bologna a jej študenti netešili dôvere cirkvi. Študenti našli svojho prvého reálneho protektora v cisárovi Fridrichovi I. Barbarosso-vi. Imunitu a privilégiá udeľoval aj ostatným talianskym univerzitám.

Prvá univerzita v Bologni nevznikla pred koncom 11. storočia – tu-najšie „univerzity“ pôvodne predstavovali študentské cechy vznikajúce preto, aby získali taký stupeň ochrany a práva, na ktoré nemali nárok bežní občania. Zvyšovaním počtu študentov stúpal aj počet universita-tes, alebo spoločenstiev vedcov, pričom každé reprezentovalo národný pôvod jeho členov. Týmto konfederáciám predsedala spoločná hlava, rector scholarium a jednotlivé národy reprezentovali ich consiliarii. Na pôde univerzity sa schádzali uvážlivé zhromaždenia (snemy), s ktorými sa rektor obvykle radil. Prax z Bologne sa postupne prenášala aj na iné univerzity.

Študenti v Bologni boli zväčša v zrelom veku. Pretože civilné a ka-nonické právo tvorili významnú súčasť ponúkaného štúdia, medzi štu-dentmi sa často nachádzali právnici s rôznou praxou v cirkevných alebo štátnych inštitúciách. Boli medzi nimi aj arcidiakoni, riaditelia škôl, kanonici katedrál a podobní funkcionári. Okolo roku 1200 sa sformovali fakulty medicíny a filozofie. Prvá z nich získala dobrú povesť najmä vďaka schopným učiteľom, medzi ktorými vynikal Thaddeus Alderottus (1223-1295). Filozofická fakulta fungovala do 14. storočia, avšak jej prestíž nebola príliš vysoká.

V Bologni pojem kolégium (škola, ústav, akadémia) mal dlho odliš-ný význam. Učitelia sa formovali do kolégií (t. j. organizácií), hlavne kvôli udeľovaniu hodností. Miesta pobytu pre študentov vznikali v Bologni už veľmi dávno, avšak do 14. storočia neznamenali vlastné

74

univerzitné priestory. Skromný domus bol spočiatku určený iba chudob-ným študentom, ktorí nepochádzali z Bologne. Pôvodne sa uvažovalo len o zvláštnej budove s dostatkom financií na udržanie určeného počtu učencov.

Od 13. po 16. storočie počet univerzít v Taliansku ovplyvňovala mi-grácia študentov; iné zakladali pápeži alebo ostatní zriaďovatelia. Tak-mer všetky školy vyučovali civilné alebo kanonické právo, prípadne oboje. Spomedzi týchto inštitúcií najväčšiu prestíž získali univerzity v Padove, Piacenze, Pavii, Ríme, Perugii, Pise, Florencii, Siene a Turí-ne.

Francúzske univerzity História Parížskej univerzity potvrdzuje predpoklad, že univerzity

vznikali podľa spoločenskej objednávky. Školy, z ktorých univerzita vyrástla, sa pripájali ku Katedrále Notre-Dame de Paris na Ile de la Cite, za predsedníctva svojho kancelára.

Formálne fungovať začala Parížska univerzita medzi rokmi 1150 a 1170. Avšak prvá písaná verzia štatútu nevznikla do roku 1208. Uzna-nie univerzity ako legálnej spoločnosti patrí zhruba do roku 1211, keď ju oprávnenie Innocenta III. splnomocnilo voliť proktora, aby ju reprezen-toval na pápežskom dvore. S pápežovou podporou sa Paríž stal veľkým zaalpským centrom ortodoxného teologického učenia. Ostatní pápeži, až do Veľkej schizmy roku 1378, podporovali priateľské vzťahy s univerzi-tou a systematicky bránili vzniku teologických fakúlt v iných univerzit-ných centrách. Roku 1231 Gregor IX. v bule Parens scientiarum (Matka učenia) plne uznal právo niektorých fakúlt regulovať a modifikovať konštitúciu univerzity. Univerzity sa delili na štyri fakulty: tri nadrade-né, t. j. teológie, kanonického práva a medicíny; a jednu nižšie postave-nú, t. j. filozofickú, rozdelenú podľa štyroch študentských konfederácií alebo národností (francúzska, piccardská, normanská a anglická) zahŕňa-júcich profesorov a študentov z príslušných krajín. Hlavou fakulty bol dekan, jednotlivé národnosti zastupoval univerzitný funkcionár proktor. Rektor, spočiatku hlava filozofickej fakulty, sa nakoniec stal hlavou univerzity.

Po skončení stredoveku sa Parížska univerzita redukovala na federá-ciu kolégií, menej závislých od univerzitných autorít než v iných prípa-doch. Hlavné francúzske univerzity stredoveku sa nachádzali v Montpel-

75

lier, Toulouse, Orléans, Angers, Avignon, Cahors, Grenoble, Orange a Perpignan.

Anglické univerzity Parížska univerzita sa stala modelom pre francúzske univerzity na

sever od Loiry, v strednej Európe a Anglicku. Medzi prvými začala pôsobiť univerzita v Oxforde. Niektoré školy, otvorené na počiatku 12. storočia vo vnútri zrušeného kláštora sv. Frideswide a Osneyského opát-stva sa pokladajú za jadro, okolo ktorého univerzita vyrástla. Predtým anglickí študenti hromadne odchádzali do Paríža. Avšak po roku 1168 sa začali množiť narážky na Oxford ako studium a studium generale. V 13. storočí sa prvýkrát vyskytla zmienka o univerzitných skrinkách (poklad-niciach) určených na pomoc chudobným študentom. Postupne pribúdali haly alebo aj miesta licencovaných sídiel pre študentov. Najstaršie kolé-giá boli University College (založená roku 1249), Baliol College (1263) a Merton College (1264).

V rovnakom storočí vznikla aj Cambridgská univerzita, aj keď ne-skôr než Oxfordská. Roku 1172 kanonici sv. Gilesa prekročili rieku Cam a zaujali miesto v novom kláštore v Barnwell a ich učenie získalo nový zmysel. Roku 1209 časť študentov privandrovala z Oxfordu. Oko-lo roku 1224 sa v meste usadili františkáni a neskôr aj dominikáni. Obe anglické ako aj Parížska univerzita priznávali tituly aj príslušníkom žobravých rádov a iných náboženských inštitúcií. Toto privilégium sa uplatňovalo do roku 1337.

Kráľovské a pápežské listy z rokov 1231 a 1233 ponúkali dostatočné dôkazy, že Cambridgská univerzita bola v tomto období už organizova-ným celkom na čele s kancelárom.

Aj keď Oxford a Cambridge vznikli podľa parížskeho modelu, ich vyššie fakulty neboli organizované totožne. Zatiaľ čo dvaja proktori v Cambridgi originálne reprezentovali sever a juh krajiny, zastúpené národy je ťažko určiť. Avšak k dôležitému kroku došlo roku 1276, keď vyšlo nariadenie, podľa ktorého každý, kto sa pokladal za učenca, musel do 15 dní po príchode na univerzitu zaujať pevné miesto. Tradičná kon-štitúcia anglických univerzít v podstate imitovala Parížsku, rozdiel však spočíval v absencii katedrálneho kancelára. Avšak najväčšiu trvalosť a súdržnosť komunite v Cambridge ako aj v Oxforde poskytovala inšti-túcia kolégia (college). Najstaršie z nich bolo Peterhouse z roku 1284.

76

Pôvodné kolégiá boli výslovne určené pre svetských kňazov, ktorí ne-patrili do žiadneho rádu.

Ostatné univerzity Od 13. po 15. storočie studia generalia alebo univerzity sa rozšírili

v centrálnej a severnej Európe a obvykle boli postavené podľa Parížskej univerzity. Najstaršia bola Pražská univerzita, ktorá existovala ako stu-dium už od 13. storočia a bola zriadená pápežom Klementom VI. roku 1348. Žiadna univerzita asi nedosiahla taký rýchly rozvoj ako univerzita v Heidelbergu – ako prvá na nemeckej pôde získala svoje oprávnenie roku 1386 od pápeža Urbana VI. a obsahovala všetky uznávané fakulty: teologickú, kanonického práva, medicíny a filozofickú, ako aj civilného práva. V nasledujúcich 100 rokoch vznikli ďalšie univerzity v Kolíne, Erfurte, Lipsku, Rostocku, Freiburgu, Tübingene, Budapešti, Bazileji, Uppsale a Kodani.

Vyššie postavenie nadobudlo univerzitné vzdelávanie v Španielsku. Valladolid získal základné povolenie roku 1346 a roku 1418 dekrétom pápeža Martina V. postúpil na stupeň studium generale a universitas theologiae. Univerzitu v Salamanke založil roku 1243 Ferdinand III. Kastílsky s fakultami filozofie, medicíny a právnej vedy, ku ktorým sa neskôr priradila aj teologická fakulta. Kolégium sv. Bartolomeja, prvá školská budova tejto univerzity, poskytla priestory pre veľkú knižnicu a cennú zbierku rukopisov. Iné dôležité školy v tomto regióne vznikli v Seville, Alcalá a Lisabone.

Predchádzajúce tri kapitoly stručne mapovali priebeh oficiálneho vzdelávania v priebehu histórie. Už v tradičných spoločenstvách, na úsvite dejín, sa rodili spontánne vyučovacie metódy, podľa ktorých insitní učitelia učili mladých príslušníkov kmeňov poznatkom nevy-hnutným pre úspešné prežitie. Časom sa sformovalo oficiálne vzdeláva-cie zariadenie – škola a vznikol špecialista – učiteľ. Postupne bolo vyu-čovanie abstraktnejšie a prekračovalo požiadavky každodennej praxe. Vzdelávanie postupne naberalo na zložitosti a postupne sa sformovalo do viacerých kategórií podľa veku, úrovne študentov i požiadaviek so-ciálneho prostredia. Postupom času sa budovali aj najvyššie učebné zariadenia – univerzity. Na rozdiel od rozšírených mylných predstáv nevznikali v Európe, ale v rámci indickej i arabskej kultúry. Šírenie poznania prostredníctvom univerzít malo dôsledne internacionálny cha-rakter. Napríklad vďaka arabským prekladom sa zachovali mnohé perly

77

gréckeho a rímskeho ducha, na základe ktorých sa neskôr formovali základy univerzít a akadémií. Technologické a medicínske poznanie značne obohatila stará čínska kultúra. Šírenie poznania významne pod-porovali univerzity. Nie vždy sa však prihliadalo aj na smer a kvalitu vzdelania. Nebolo to vždy poznanie progresívne, povznášajúce ľudské-ho ducha. Ako naznačuje príklad parížskej Sorbonny, vzdelávanie môže prispievať aj k šíreniu dogmatického myslenia a represívneho rozhodo-vania.

Anatomia del corpo humano (Juan Valverde de Amusco, 1559)

79

KOGNÍCIE V MEDICÍNE Zachovanie, posilnenie či prinavrátenie zdravia patrilo od najstarších

čias k základným ľudským potrebám. História starostlivosti o zdravie sa preto týka nielen jednotlivca, ale aj celej populácie.

Prvopočiatky liečiteľstva sa rozvíjali pravdepodobne pred pol milió-nom rokov. Už vtedy sa živočíšny prapredok človeka bránil pred ná-sledkami úrazov a chorôb. Toto inštinktívne liečiteľstvo využívalo rôzne jednoduché opatrenia. Homo sapiens sapiens z obdobia pred 100 000 rokmi využíval aj niektoré účelné liečiteľské zásahy a pomáhal si prí-rodnými zdrojmi, rastlinami a vnútornosťami zvierat. Tým pomohol zrodu racionálneho liečiteľstva, ktoré malo spočiatku kultovo-magický charakter. Až po niekoľkých tisícročiach sa sformovalo lekárstvo kogni-tívnejšie orientované na skúmanie ľudského tela a podmienok života a zdravia. Predpokladá sa, že najstaršie lekárske dielo pochádza z 37. storočia pred Kr. a napísal ho čínsky cisár Šeng–Nung. Po ňom v an-tickom období pôsobilo veľa vynikajúcich lekárov – praktikov, ale aj filozoficky, eticky a psychologicky senzitívnych osobností.

História medicíny začala nielen zápasom o prežitie, ale aj kognitív-nou snahou o pochopenie sveta. Prvým obyvateľom Zeme sa zdalo, že svet funguje podľa vrtochov mocných síl. A tak po tisícročia ľudstvo používalo primitívnu preventívnu „medicínu“, aby uspokojilo bohov po-mocou rituálov a obetí. Nie div, že medicínske poznanie sa stalo výz-namným kritériom rozvoja ľudského poznania ako takého.

Pomalými, merateľnými krokmi sa v priebehu tisícročí medicínske informácie obohacovali o nové poznatky. Najskôr starovekí Egypťania skombinovali magické kúzla s psychoterapiou, okrem toho používali zvieraciu masť a hnoj ako lieky prvej voľby. Chammurapi v Babylone kodifikoval lekársku prax a židovské zákony regulovali diétne a hygie-nické predpisy.

Podľa Duinovej a Sutcliffovej (1997) postupne sa šírili vedomosti založené na náhodnom pozorovaní, na pokusoch a omyloch. Pre ľudí veriacich, že choroby zapríčiňujú zlí duchovia, nebolo azda logické na-vŕtať lebku človeka trpiaceho oslepujúcou bolesťou hlavy, aby duchov vypustili? Neuvedomovali si, že takáto operácia uvoľňuje tlak vo vnútri lebky. Boli však spokojní, ak procedúra niekedy pomohla.

Až po revolučné vedecké objavy v 19. a 20. storočí sa lekárska prax sústreďovala viac na ľudovú medicínu, na normatívne náboženské a kul-túrne poučky a limitovali ju naivné predstavy a náboženské povery.

80

PRIMITÍVNA MEDICÍNA Poznatky, z počiatkov medicíny prenášané ústnou tradíciou, nie je

ľahké interpretovať, pretože aj keď mnohé z nich vyplývajú zo štúdia kresieb, kostných nálezov a chirurgických nástrojov, je pomerne obťaž-né rekonštruovať predstavy týchto ľudí o príčinách chorôb a úmrtí. Zdá sa pravdepodobné, že než ľudia dospeli k úrovni, na ktorej boli schopní primerane usudzovať, pokusom a omylom rozlíšili rastliny jedlé od jedovatých a liečivých. Ľudová alebo domáca medicína liečivé rastliny alebo čaje, prípadne živočíšne produkty, využíva doposiaľ.

To však nie je všetko. Človek pôvodne nepokladal smrť a chorobu za prirodzený jav, aj keď bežné choroby ako chrípku alebo zápchu akcep-toval ako nevyhnutnú súčasť života a liečil sa bylinkami, aké mal k dis-pozícii. Príčiny hrozivých a smrteľných ochorení však zaraďoval do značne rozdielnych kategórií. Zväčša mali nadprirodzený pôvod. Mohli ich vyvolávať nepriateľské zaklínania, zlomyseľní démoni alebo zradení bohovia vrážajúci rôzne predmety – šípy, kamene a červy do tela alebo abstraktnejšie, do duše pacienta. Účelom liečby bolo prilákať zblúdenú dušu prostredníctvom kúziel, zaklínania, nápojov alebo iných podob-ných prostriedkov späť do pôvodného stavu vo vnútri tela alebo vyhnať zlých duchov.

Ako už bolo uvedené, častou liečebnou metódou prispievajúcou k úniku choroby z tela bolo vyvŕtanie otvoru v lebke obete, čiže praktika trepanácie. Trepanované lebky sa pomerne často nachádzali v Británii, Francúzsku a iných častiach Európy, ale aj v Peru. Viaceré z nich na-značovali stopy liečenia a čo je pozoruhodné, často signalizovali aj pre-žitie pacientov. Táto prax sa doposiaľ vyskytuje v niektorých regiónoch Alžírska, v Melanézii a pravdepodobne aj na iných miestach.

Mágia a náboženstvo hrali významnú úlohu v medicíne prehistoric-kých a primitívnych ľudí. Použitie rastlinných liekov sprevádzalo zaklí-nanie, tanec, grimasy a iné kúzelné triky. Prví lekári alebo medicinmani boli kúzelníci, šamani alebo čarodejníci. I používanie amuletov a taliz-manov začínalo v najstarších časoch, hoci neraz pretrváva aj v modernej dobe (ako súčasť ľudskej iracionality, zakomplexovanosti a neistoty).

Popri liečení rán a zlomených kostí pôvodní lekári naznačovali svoju múdrosť a kompetenciu liečením celej osobnosti pacienta, duše i tela. Preto používali aj procedúry a lieky, ktoré síce priamo nepôsobia na organizmus, ale ak liečiteľ a pacient veria v ich efektívnosť, môžu pa-cientov zdravotný stav pozitívne ovplyvniť. Tento tzv. placebo efekt sa využíva aj v modernej medicíne.

81

STAROVEKÝ STREDNÝ VÝCHOD A EGYPT Zostavenie kalendára a vynález písma viedli k počiatku registrovanej

histórie. Pochopiteľne, že prístupy k starým poznatkom sú značne limi-tované a spočívajú najmä na hlinených tabuľkách obsahujúcich klino-pisné znaky, ktoré využívali aj lekári starej Mezopotámie. Ako je zná-me, v Louvri sa nachádza kamenný stĺp s vyrytým zákonníkom Cham-murapiho, babylonského kráľa z 18. storočia pred Kr. Zákonník obsahu-je okrem iného aj paragrafy týkajúce sa medicínskych praktík a najmä zlyhaní pri ich realizácii. Napríklad sa nariaďovalo, že ak lekár otvore-ním vredu usmrtí pacienta, treba mu odseknúť ruky, ak však pacientom bol otrok, stačilo, aby ho majiteľovi finančne nahradil.

Podľa gréckeho historika Herodota každý Babylončan bol amatérsky lekár. Proroctvá, vyslovované najmä z pečene posvätných zvierat, sa často používali pri predpovedaní priebehu choroby. O podstate babylon-skej medicíny je k dispozícii len málo poznatkov a neuchovali sa ani mená významnejších lekárov.

Obraz lekárskeho sveta sa vyjasňuje pri úvahách o medicíne v sta-rom Egypte. Už Homér opisoval Egypt ako krajinu, kde žírna pôda prináša mnoho bylín; jedny, keď zmiešaš, sú liekmi a druhé zas jedmi. Tam je lekárom každý, a múdrosťou vyniká každý nad iných ľudí, bo vnukmi sú Paiona, lekára bohov (Odysseia, IV, 230). Otca starovekých historikov Herodota zasa fascinoval vysoký stupeň špecializácie egypt-ských lekárov.

Ako prvý lekár sa spomínal mudrc Imhotep, hlavný minister kráľa Džosera (alebo Necericheta) v 3. tisícročí pred Kr., ktorý navrhol jednu z najstarších stavieb, Stupňovitú pyramídu v Sakkáre. Neskôr ho vyhlá-sili za egyptského boha medicíny a stotožnili ho s gréckym bohom As-klepiom. Už v tomto štádiu vývoja sa oceňovalo, že aj pri zachovaní magických liečebných postupov z predchádzajúceho pravekého liečiteľ-stva egyptská medicína dozrela hromadením racionálnych poznatkov získaných každodennou skúsenosťou.

Významným zdrojom odborných informácií boli najmä egyptské le-kárske papyrusy, ktoré možno považovať za každodenné príručky pre racionálne rozhodovanie a praktické konanie lekárov rôznych špeciali-zácií. (Podobne pôsobili aj ich následníci v gréckych lekárskych školách na Kose a Knide). Papyrusy predstavovali nielen autoritu, ale súčasne štít pre lekárov v prípade neúspešnej liečby. Okrem toho sa intenzívne používali aj pri výchove mladých adeptov medicíny, ktorí sa najčastejšie učili v domoch života, t. j. vo vyšších vzdelávacích centrách. Podľa

82

Strouhala et al. (2010) v praxi sa možno stretnúť s papyrusovými zvit-kami egyptských lekárov písanými hieratickým písmom (aj keď pravde-podobne predstavujú len nepatrné fragmenty pôvodných zvitkov pre-chovávaných v knižniciach egyptských chrámov):

1) Papyrus z Káhúnu bol orientovaný na gynekologickú problema-tiku.

2) Papyrusy z Ramessea sa zaoberali rôznymi ochoreniami, naprí-klad očí, žien a detí, prípadne problémami ciev a svalov.

3) Smithov papyrus opisoval najmä chirurgické prípady, vzťahujúce sa k hornej časti tela.

4) Ebersov papyrus riešil prípady interné, kožné, močové, chirur-gické a pod., podľa neho sa liečili bolesti hlavy, popáleniny či pohryznutia jedovatými zvieratami. Obsiahnuté sú v ňom aj žen-ské ťažkosti a prípady detských ochorení.

5) Hearstov papyrus sa venoval zažívacím a močovým ťažkostiam, činnosti krvi, ciev, vlasov, zubov, kostí a pohryznutiam. Obsaho-val tiež návody na zariekavanie.

6) Papyrus Londýn BM 10059 bol orientovaný najmä na zariekava-nie a niektoré ženské problémy.

7) Papyrus Carlsberg VIII analyzoval určovanie tehotenstva, pohla-vie nenarodeného dieťaťa a plodnosti ženy.

8) Papyrus Berlín 3038 sa venoval ochoreniu pŕs a prostriedkom proti otehotneniu.

9) Papyrusy Chestera Beatyho obsahovali zariekavania proti boles-tiam hlavy, proti poštípaniu štrkáčom, návody na liečenie chorôb konečníka, prípadne recepty proti smädu.

Čo sa týka egyptských zvláštností, napriek očakávaniam balzamova-nie mŕtvych tiel štúdium ľudskej anatómie výraznejšie nestimulovalo. Na druhej strane zachované múmie umožnili získať prehľad o chorobách prevládajúcich v týchto časoch, najmä artritíde, tuberkulóze kostí, dne, zubnom kaze, močových a žlčových kameňoch. Našli sa aj dôkazy o pa-razitickom ochorení schistosomiáze, vzbudzujúcej obavy aj v dnešných časoch. Pravdepodobne sa ešte nevyskytoval syfilis ani rachitída.

Hľadanie informácií o starovekej medicíne viedlo prirodzene od egyptských papyrusov k hebrejskej literatúre. Aj keď Biblia obsahovala len málo faktov o medicínskej praxi v časoch Starého zákona, poskytla informácie o sociálnej a osobnej hygiene vtedajších obyvateľov. Židia pravdepodobne patrili k priekopníkom zásad verejného zdravotníctva.

83

TRADIČNÁ MEDICÍNA A CHIRURGIA V ORIENTE India Ako je všeobecne známe, indická medicína má pomerne dlhú histó-

riu. Najstaršie poznatky sa nachádzali v posvätných knihách védach, najmä v metrickej pasáži Atharvavédy, z 2. tisícročia pred Kr. Podľa neskorších informácií medicínsky systém Ajurvédy získal Dhanvantari od Brahmu, za čo ho vysvätili za boha medicíny. V neskorších časoch sa však jeho status postupne znižoval.

Obdobie védskej medicíny trvalo do roku 800 pred Kr. Védy boli bo-haté na magické praktiky sprevádzajúce liečenie a kúzla na vyháňanie démonov tradične pokladaných za príčinu ochorení. Podľa vtedajších expertov hlavnými príčinami chorôb boli horúčky (takman), kašeľ, su-choty, hnačka, edém, vredy, záchvaty, tumory a kožné choroby (vrátane lepry). Početný bol aj repertoár známych liečivých bylín.

Zlatý vek indickej medicíny, od 800 pred Kr. až po rok 1000 po Kr., charakterizovala najmä produkcia ajurvédskych medicínskych traktátov napísaných v sanskrte, známych ako Čaraka samhitá sutra a Sušruta samhitá sutra pripisovaných lekárovi Čarakovi a chirurgovi Sušrutovi. Všetky ostatné významné písomnosti indickej medicíny sa odvodzovali od týchto prameňov.

Pretože hinduisti mali z náboženských dôvodov zakázané rezať mŕt-ve telá, ich poznatky o anatómii boli limitované. Preto Sušruta samhitá odporúčala, aby sa telo umiestnilo do koša a na sedem dní ponorilo do rieky. Po vynorení sa jednotlivé časti mohli aj bez rezania oddeliť od kostí. Používanie týchto hrubých metód viedlo k tomu, že vtedajší leká-ri venovali pozornosť najmä kostiam a menej svalom, šľachám a kĺbom. Podstatne menej preskúmané zostávali nervy, cievy a vnútorné orgány.

Hinduisti tiež verili, že telo obsahuje tri základné substancie, mikro-kozmické reprezentácie troch duchovných univerzálnych síl nazývaných duch (vzduch), flegma a žlč (čo je porovnateľné s humorálnou teóriou u Grékov). Zdravie malo závisieť od rovnováhy týchto troch základných prvkov. Sedem základných prvkov tela (krv, mäso, tuk, kosti, špik, chý-lus a sperma) aktivuje činnosť základných substancií. O sperme sa pred-pokladalo, že ju produkujú všetky časti tela a nie len individuálne orgá-ny.

Čaraka a Sušruta opísali pomerne značný počet chorôb (napríklad Sušruta až 1120). Ponúkli aj ich hrubú klasifikáciu. Všetky texty vy-zdvihovali mnohé podoby horúčky. Spomedzi diagnóz prevažovali su-

84

choty, najmä pľúcna tuberkulóza a lekári dobre poznali príznaky vedúce k fatálnym koncom. Čierne kiahne sa vyskytovali bežne a pravdepodob-ne už vtedy prebiehalo očkovanie proti tejto zhubnej chorobe.

Hinduistickí lekári pri diagnózach intenzívne využívali všetkých päť zmyslov. Napríklad sluch pomáhal pri rozlišovaní porúch dýchania, pri identifikácii zmien hlasu ako aj škrípavých zvukov vznikajúcich trením zlomených koncov kostí. Zdá sa, že vtedajší lekári prejavovali dobrú klinickú intuíciu a ich prognózy sa vzťahovali na symptómy validné vzhľadom k typu ochorenia. V praxi však pretrvávalo aj magické pre-svedčenie, podľa ktorého úspešné vyliečenie negatívne ovplyvňovali aj náhodné faktory ako čistota poslíčka, ktorý privolal lekára, spôsob jeho dopravy, alebo typy ľudí, ktorých lekár stretol na ceste k pacientovi.

Značný význam sa prisudzoval diéte predchádzajúcej medicínskym zásahom. Často sa interne aj externe používali oleje. Aktívne liečenie sa realizovalo piatimi procedúrami: podávaním dávidiel, preháňadiel, vod-ných klystírov, olejových klystírov a práškov na kýchanie. Často sa pou-žívali aj iné liečebné metódy; prikladali sa pijavice, banky a púšťalo sa žilou.

Indická medikamentácia bola rozsiahla a skladala sa hlavne z rast-linných liekov. V Čarake sa vyskytovalo okolo 500 liečivých bylín a v Sušrute až 760. Ale často sa využívali aj liečebné prostriedky živočíš-neho pôvodu (ako napríklad mlieko, kosti, žľazy) a minerálie (síra, ar-zenik, olovo, meď, síran a zlato). Lekári podľa vlastných receptúr ob-vykle zbierali a preparovali vybrané rastlinné prostriedky, medzi nimi kardamon a škoricu.

Pôsobením intenzívneho náboženského presvedčenia sa pri liečení presadzovali aj hygienické opatrenia. Nariaďovali sa dve jedlá denne, pravidelne sa pila voda pred a po jedle a silne sa korenilo. Odporúčalo sa kúpanie a starostlivosť o pokožku, vrátane čistenia zubov vetvičkami z označených stromov, pomazávanie tela olejom a používanie očných kvapiek.

V chirurgii starovekí hinduisti dosiahli svoj zenit. Operácie, realizo-vané domorodými chirurgmi, zahŕňali resekciu tumorov, rezanie a vysu-šovanie abscesov, punkcie na uvoľnenie tekutín z brucha, extrakcie cu-dzích telies z tela, opravu ústnych vačkov, spevňovanie fraktúr, amputá-cie, cisárske rezy a zašívanie rán.

Výber chirurgických nástrojov bol široký. Podľa Sušruty chirurg mal používať 20 ostrých a 101 tupých inštrumentov rôznych tvarov. Nástroje boli väčšinou oceľové. Ako narkotikum pri operáciách sa využíval alko-hol a krvácanie sa zastavovalo horúcim olejom a dechtom.

85

Pri oboch typoch operácií Indovia dosiahli značnú dokonalosť. Ši-kovne odstraňovali kamene z močového mechúra. Okrem toho získali skúsenosti z plastickej chirurgie. Amputácie nosov patrili k častým tres-tom za cudzoložstvo a miestni chirurgovia ich zručne nahradzovali. Vte-dajší experti operovali šedý zákal a ostrosť zraku upravovali manipulá-ciou so šošovkou.

Čína Čínsky medicínsky systém pôsobil pomerne nezávisle od iných civi-

lizácií a kultúr. Podľa legendy v 3. tisícročí pred Kr. cisár Chuang Ti (Žltý cisár) napísal kánon internej medicíny Nej Ťing, v ktorom žiadal: Želám si, aby sa nedali predpisovať lieky, ktoré nepomáhajú a od kto-rých je môj ľud chorý ešte viac. Chcem, aby sa v budúcnosti viac použí-vali tajomné ihly z kovu na nabodávanie ťingov a na ovplyvňovanie kolobehu čchi. Týmto výrokom vyslovil nielen významnú podporu aku-punktúre, ale aj modelu životnej sily čchi kolujúcej ľudským organiz-mom. Avšak v knihe sa nachádzajú odvolávky na ešte staršie obdobia. Väčšina čínskej odbornej literatúry vychádzala z tohto pôvodného pra-meňa. Medzi ostatnými slávnymi medicínskymi prácami sa najčastejšie spomínajú knihy Mo Ťing (na Západe známa ako Klasika pulzu z roku 300 po Kr.) a Zlaté zrkadlo z roku 1700 po Kr. ako zbierka medicín-skych kníh z obdobia dynastie Chan (202 pred Kr.-220 po Kr.). Európ-ska medicína získavala pozície v Číne na počiatku 19. storočia, avšak národný systém aktívne funguje aj dnes.

Základom tradičnej čínskej medicíny je dualistická kozmická teória jin a jang. Jang, mužský princíp je aktívny a ľahký a reprezentujú ho nebesá. Zatiaľ čo jin, ženský princíp, je pasívny a tmavý a predstavuje ho zem. Ľudské telo, ako aj hmota, sa skladá z piatich prvkov: dreva, ohňa, zeme, kovu a vody. S nimi sa asociujú iné skupiny piatich, ako je päť planét, päť stavov atmosféry, päť farieb a päť tónov. Zdravie, cha-rakter a úspech politických a súkromných špekulácií reguluje prevaha jin alebo jang princípu. Cieľom čínskej medicíny a vedy bol opis ich vzťahov v ľudskom tele.

Učenie náboženských siekt zakazovalo znetvorovanie mŕtveho ľud-ského tela. Preto tradičná anatómia nespočívala na istých vedeckých základoch. Jeden z najvýznamnejších čínskych anatomických expertov Wang Ch‘ing získal významné poznatky z prehliadky dieťaťa roztrhané-ho psom. Tradičná čínska anatómia je založená na kozmickom systéme

86

predpokladajúcom pôsobenie takých hypotetických štruktúr, ako je 12 kanálov a tri takzvané horúce priestory. Telo sa skladá z orgánov (srdce, pľúca, pečeň, slezina a obličky), ktoré odkladajú, ale nevylučujú a z vnútorností (ako sú žalúdok, črevá, žlčník a močový mechúr), ktoré vylučujú, ale neodkladajú. Každý orgán je spojený s určitou planétou, farbou, tónom, vôňou a chuťou. V tele sa podľa miestnych expertov vyskytuje 365 kostí a 365 kĺbov.

Podľa fyziológov tradičnej čínskej medicíny v cievach koluje krv a vzduch, proporčne regulované kombináciou jin a jang. Tieto kozmické princípy cirkulujú v 12 kanáloch a kontrolujú krvné cievy, a tým aj pulz. V Nej Ťing sa konštatovalo, že prúd krvi obieha kontinuálne a nikdy sa nezastaví. Možno ho prirovnať kruhu, ktorý nemá začiatok ani koniec. Z týchto komentárov možno dedukovať, že Číňania anticipovali Harve-yho objav krvného obehu. Aj tradičná čínska patológia závisela od teórie jin a jang.

V diagnózach sa kládli detailné otázky o histórii chorôb a stave zmyslových orgánov – pacientových chutiach, vôňach a snoch. Posu-dzovala sa aj kvalita hlasu a uvádzali sa údaje o farbe tváre a jazyka. Najdôležitejšou časťou pozorovaní však bolo skúmanie pulzu. Wang Šu-ho, ktorý napísal Klasiku pulzu, žil v treťom storočí pred Kr. Pulz sa skúmal na niekoľkých miestach, v rôznych časoch a s variabilným tla-kom. Chybou však býva, ak v praxi prebehne iba jedna skúška a jej záver sa použije pre diagnózy i pre prognózy. Meranie pulzu neprispie-va len k vyšetreniu chorých orgánov, ale aj k predpovedi času úmrtia alebo zotavenia.

Čínska materia medica bola vždy extenzívna a skladala sa z rastlin-ných, živočíšnych (vrátane ľudských) a minerálnych liekov. Spomínali sa najmä slávne liečivé byliny zo staroveku. Väčšina z nich, okolo 1000, sa ocitla v diele Veľký atlas rastlín (Pen-ts´ao kang-mu), ktoré v 16. storočí po Kr. napísal Li Š-čen. Táto 52 dielna práca sa často revidovala a doposiaľ pôsobí ako zdroj relevantných poznatkov. Lieky sa majú používať najmä na navodenie harmónie jin a jang a pôsobia v súlade s takými faktormi, ako je päť orgánov, päť planét a päť farieb. Umenie predpisovania sa tým kompletizovalo.

Medzi liečivami, ktoré od Číňanov prebrali západní lekári, boli re-barbora, železo (proti anémii), ricínový olej, kaolín, prilbica, gáfor a ma-rihuana. Čaulmugrový olej sa používal na liečenie lepry. Liečivá bylina mahuang (Ephedra vulgaris) sa používala v Číne prinajmenšom 4000 rokov a izolácia alkaloidu efedrínu značne prispela k liečeniu astmy a podobných stavov.

87

Najstaršie a najdrahšie čínske liečivo je ženšen. Neskoršie analýzy však preukázali, že pôsobí hlavne ako diuretikum, avšak s neistou pô-sobnosťou. V súčasnosti sa do popredia záujmu dostal skôr rezerpín ako aktívna súčasť čínskej rastliny rauwolfie a efektívne sa používa pri lie-čení vysokého krvného tlaku a niektorých emočných a mentálnych po-rúch.

Čínsky pôvod má pravdepodobne hydroterapia. Studené kúpele zrá-žali vysoké teploty už pred rokom 180 pred Kr. Do histórie vošlo aj očkovanie proti čiernym kiahňam zmierňujúce atak choroby. V Číne sa praktizovalo už v staroveku a do Európy sa dostalo okolo roku 1720. Inou liečebnou metódou bolo moxovanie, založené na prehrievaní urči-tých bodov na tele, spojené s aplikáciou rôznych bylín, napríklad paliny. Moxovanie sa neraz spájalo s akupunktúrou.

Akupunktúra predpokladá zasúvanie horúcich alebo studených ko-vových ihiel do kože a priľahlých tkanív. Podľa teoretických predstáv ihly ovplyvňujú v hypotetických kanáloch a akútnych priestoroch tela distribúciu jin a jang. Aktívne body ovplyvňujú určitý orgán. Prax aku-punktúry sa datuje od roku 2500 pred Kr. a je špecificky čínska.

Bronzový model z obdobia okolo roku 860 po Kr. ukazuje stovky špecifických bodov pre umiestnenie ihly. Inšpiroval ďalšie nespočetné aplikácie. Používané ihly sú dlhé od troch po dvadsaťštyri centimetrov. Často sa vsúvajú do tela s nemalou silou a po zasunutí ich možno i po-trepať alebo nimi krúžiť napravo alebo naľavo. Akupunktúra, často kombinovaná s moxovaním, sa ešte stále používa na liečenie mnohých chorôb, vrátane fraktúr. Podľa niektorých predpokladov okrem liečenia môže významne aktivovať vylučovanie endorfínov.

Japonsko Významnou charakteristikou japonskej medicíny je značný tematic-

ký záber, ako aj rýchlosť, akou sa po pomalom začiatku dostala na ve-decké základy. V ranej, predkresťanskej ére sa choroby prisudzovali ne-priazni bohov alebo zlým duchom. Liečba a prevencia sa zakladali naj-mä na náboženských praktikách, ako boli modlitby, zariekavanie a exor-cizmus. Neskôr sa používali tiež drogy a púšťanie žilou.

Počínajúc rokom 608 po Kr. mladí japonskí lekári odchádzali na dlh-ší čas do Číny. Čínsky vplyv na japonskú medicínu bol značný. Roku 982 Tamba Jasujori skompletizoval 30 dielnu prácu Išinho, najstaršie japonské lekárske dielo. Poskytovalo diskusie o chorobách a ich liečení,

88

klasifikované najmä podľa ovplyvňovaných orgánov a častí. Je založené na starších čínskych medicínskych prácach a využívaní princípov jin a jang pri stanovovaní príčin chorôb.

Roku 1570 Menase Dosan publikoval 15 dielnu medicínsku príručku a napísal prinajmenšom päť iných prác. V najvýznamnejšej z nich, Prí-ručka medicínskej praxe (Keitekišu) sa choroby – niekedy len symptómy – zaraďovali do 51 skupín. Práca bola výnimočná tým, že obsahovala kapitolu venovanú chorobám vyššieho veku. Iný lekár tohto obdobia, Nagata Tokuhun, autor významných prác I-no-ben (1585) a Baika mu-jinzo (1611) predpokladal, že hlavným cieľom medicínskeho umenia je podpora prírodných síl človeka, a preto je dôležité prekonať stereotypné metódy liečenia najmä spoluprácou s pacientmi. Európska medicína sa do Japonska dostala v 16. storočí prostredníctvom jezuitských misioná-rov a v 17. storočí holandských lekárov.

KORENE ZÁPADNEJ MEDICÍNY Grécko Postupný prechod od mágie k vede trval stáročia, avšak v súčasnosti

je len málo pochybností o tom, že starovekí Gréci veľa námetov zdedili od Babylončanov a Egypťanov a dokonca aj od Indov a Číňanov. Čitate-lia homérskych hrdinských eposov Ilias a Odysea mohli byť zmätení z blízkeho vzťahu medzi bohmi a ľuďmi a tiež historickými faktami a poetickými fantáziami. Vojenských chirurgov Podaleiria a Machaona všeobecne pokladali za synov boha medicíny Asklepia (ktorému sa v období okolo roku 1200 pred Kr. prisudzovali mnohé zázračné vylieče-nia).

Asklepia uctievali v stovkách chrámov po celom Grécku, zvyšky ktorých možno ešte aj dnes pozorovať v Epidaure, na Kose, v Aténach a inde. V týchto liečebniach alebo nemocniciach sa liečili pacienti chrá-movým spánkom. Spali v spoločných spálňach alebo abatonoch a v snoch ich navštevoval Asklepios alebo niektorý z jeho kňazov.

Pri liečení zohrávali významnú úlohu diéty, kúpele a cvičenia a mož-no konštatovať, že tieto miesta predstavovali prototypy moderných lie-čebných zariadení. Umiestňovali ich najmä na tichých miestach, v zá-hradách s fontánami, pričom v každej z nich sa kvôli rozptýleniu hralo divadlo a fungovali štadióny pre športové súťaže. Kult chrámového spánku pretrval dlho do kresťanskej éry. V Grécku, ale aj na niektorých

89

egejských ostrovoch, na Sardínii a Sicílii, chorí ľudia trávili noci v chrá-moch v nádeji na vyliečenie.

Avšak skôr starší filozofi než Asklepiovi kňazi podporovali Grékov, aby odmietali riadenie výlučne ovládané nadprirodzenými silami, a tak hľadali príčiny a dôsledky zvláštnych ciest prírody. Pytagoras, filozof šiesteho storočia pred Kr., ktorého hlavným objavom bola dôležitosť čísel, skúmal tiež fyziku zvuku a jeho názory ovplyvnili medicínske myslenie tých čias. V 5. storočí pred Kr. Empedokles presadzoval názor, že univerzum sa skladá zo štyroch prvkov – ohňa, vzduchu, zeme a vody. Táto koncepcia neskôr viedla k sformovaniu štyroch telesných štiav: krvi, žlče, flegmy a čiernej žlče. Udržanie zdravia významne závi-selo od harmónie týchto štyroch štiav.

Hippokrates Medicínske myslenie dosiahlo vysoký stupeň a okolo roku 460 pred

Kr. čiastočne zavrhlo koncepcie založené na pôsobení magických a ná-boženských síl (t. j. v roku, v ktorom sa predpokladalo narodenie Hip-pokrata). Napriek tomu, že získal prezývku otec medicíny, o jeho živote je k dispozícii len málo faktov, dokonca je možné, že pod jeho menom pôsobilo viacero mužov. Všeobecne sa predpokladá, že Hippokrates vy-učoval a praktizoval medicínu na Kose, ostrove, kde sa údajne narodil, ale aj na iných gréckych územiach, vrátane Atén, kde zomrel v pokro-čilom veku.

Či už bol Hippokrates jeden alebo v jeho mene pôsobilo viac mužov, v každom prípade dosiahol stupeň medicínskeho poznania založený skôr na pozorovaní prirodzených než na uvažovaní o nadprirodzených javoch a lekárov podnecoval k hľadaniu fyzikálnych príčin chorôb. Niektoré z týchto prác, najmä Aforizmy (Aphorismi) sa používali ako učebnice až do 19. storočia. Prvým a najlepším aforizmom je výrok Život je krátky, Umenie dlhé, Príležitosť nečakaná a nebezpečná, Prežívanie klamlivé a Usudzovanie neľahké (často skracované na latinskú formu Ars longa, vita brevis). Za tým nasledujú krátke komentáre o chorobách a symptó-moch, z ktorých mnohé zostávajú platné doposiaľ.

Teplomer a stetoskop neboli v tomto období ešte známe, avšak Hip-pokrates, okrem pozorovania a logického usudzovania, používal aj kon-krétne pomôcky na diagnostikovanie chorôb. Mal mimoriadnu schop-nosť predpovedať priebeh choroby. Venoval viac pozornosti očakáva-ným výstupom alebo prognózam než identifikácii alebo diagnózam.

90

Nebol tolerantný k názoru, že choroba je trestom zoslaným bohmi. O posvätnej chorobe, epilepsii, napísal: Nie je o nič viac posvätná než iné choroby, ale má prirodzenú príčinu a pokladať ju za posvätnú vyplý-va z neskúsenosti človeka. Každá choroba má svoj vlastný pôvod a vyrastá z vonkajších príčin.

Hippokrates tiež predpokladal pôsobenie jedla, povolania a najmä klímy na zdravotný stav človeka a jednu z jeho najznámejších kníh Vzduch, vody a miesta (De aere, aquis et locis) možno dnes pokladať za základné dielo humánnej ekológie. Pri sledovaní tejto línie myslenia Hippokrates presadzoval tendenciu k prirodzenej liečbe. Veľký dôraz kládol na diétu a na používanie niektorých liekov. Dokázal vecne a jasne opísať choroby a stručne zaznamenával svoje zlyhania ako aj úspechy. Chorobu študoval očami prírodovedca a pacienta diagnostikoval v jeho prirodzenom prostredí.

Možno najvýznamnejším odkazom tohto veľkého Gréka bol etický kódex alebo ideál vyzývajúci k plneniu mravných úloh lekára, ktorý zanechal vo forme Hippokratovej prísahy. Pozitívne ovplyvňoval lekár-ske myslenie vyše 2000 rokov. Detailnejšie informácie o jeho pôsobení sú uvedené v samostatnej kapitole.

HELENISTICKÁ A RÍMSKA MEDICÍNA V nasledujúcich storočiach vývoj medicíny významne ovplyvnil

Aristoteles (384-322 pred Kr.), prvý veľký biológ, žiak Platóna a učiteľ Alexandra Veľkého, ktorý skúmal svet živých javov. V podstate položil základy komparatívnej anatómie a embryológie a jeho názory významne ovplyvnili vedecké myslenie na ďalších 2000 rokov.

Centrum gréckej kultúry sa postupne presunulo do Alexandrie, kde roku 300 pred Kr. vznikla známa lekárska škola. Významnú úlohu v tomto centre zohrali najmä dvaja lekári. Herofilos z Chalkedonu (335-280 pred Kr.) je autor prvého spisu o anatómii Umenie medicíny v ranej Alexandrii, zakladateľ experimentálnej kapitoly v medicíne a prvý zná-my iniciátor pitiev, ktorý pokladal mozog za sídlo inteligencie. Erasis-tratus z Chiosu (304-322 pred Kr.) je pokladaný za jedného zo zaklada-teľov fyziológie a anatómie. Zaregistroval rozdiely medzi senzorickými a motorickými nervami, ale predpokladal, že nervy sú duté trubky obsa-hujúce tekutiny a že vzduch do pľúc, srdca a tela sa prenáša cez artérie. Alexandria zostala centrom medicínskej výučby dokonca aj v časoch,

91

keď grécky svet ovládla Rímska ríša. Lekárske poznatky tak zostávali prednostne grécke.

Asklepios z Bithynia (2. storočie pred Kr.) sa odlišoval od Hippokra-ta tým, že odmietal liečivú silu prírody a tvrdil, že choroby možno liečiť bezpečne, rýchlo a príjemne. Ako oponent humorálnej teórie nadviazal na atomickú teóriu gréckeho filozofa Demokrita z 5. storočia pred Kr. úsilím o doktrínu strictum et laxum – ochorenie sa odvodzovalo od zmršťovania a uvoľňovania pevných častíc, o ktorých sa predpokladalo, že vytvárajú telo. Na obnovu harmónie medzi časticami Asklepios pou-žil typické grécke prostriedky: masáže, obklady, príležitostné stimulan-ty, čerstvý vzduch a korektívnu diétu. Zvláštny dôraz kládol na mentálne ochorenia, jasne rozlišoval medzi halucináciami a dezilúziami. Odmietal izoláciu nepríčetných pacientov v tmavých kobkách a predpisoval im liečebný program skladajúci sa z pracovnej terapie, uspokojujúcej hud-by, uspávajúcich prostriedkov (najmä vína) a cvičenia na zlepšenie po-zornosti a pamäti.

Asklepios poskytol argumenty pre akceptáciu gréckej medicíny v Ríme. Rímsky vzdelanec a šľachtic Aulus Cornelius Celsus (25 pred Kr.-50 po Kr.), ktorý bol možno sám lekárom, autor mnohozväzkovej encyklopédie Artes (Vedy), napísal roku 30 knihu Medicína (De medici-na). Poskytol v nej obraz gréckej medicíny tých čias, vrátane opisov komplikovaných chirurgických operácií. Kniha sa tešila veľkému záuj-mu lekárov počas renesancie.

V priebehu prvých storočí kresťanskej éry grécki lekári zaplavili Rím. Významné miesto medzi nimi zaujal Galén, ktorý tu začal pôsobiť roku 161 po Kr. Uvedomil si svoj dlh Hippokratovi a používal jeho metódy. Predovšetkým akceptoval humorálnu teóriu. Veľkú pozornosť venoval aj anatómii a v podstate založil experimentálnu fyziológiu. Galén rozpoznal, že artérie obsahujú krv a nie len vzduch. Ukázal, ako srdce uvádza krv do pohybu, avšak nepredpokladal, že cirkuluje. Pitva ľudského tela bola v tom čase ilegálna, a preto skúsenosti získaval pit-vami zvierat, najmä opíc.

Iným významným lekárom 2. storočia pred Kr. bol Soranus z Efezu, ktorý autoritatívne písal o rodení detí, starostlivosti o deti a ženských chorobách. Ako oponent interrupcií presadzoval rôzne prostriedky anti-koncepcie. Tiež ponúkal rady, ako si počínať pri ťažkých pôrodoch.

Aj keď príspevok Rimanov medicínskej praxi nemožno porovnávať s úsilím Grékov, významne sa zaslúžili o rozvoj verejného zdravotníc-tva. V Ríme sa vyskytovalo veľké množstvo liečivých prameňov. V pre-vádzke boli gymnáziá a verejné kúpele a dokonca aj hygienické zariade-

92

nia a adekvátna kanalizácia. Armáda mala svojich medicínskych dôstoj-níkov, verejní lekári povinne navštevovali chudobných a budovali sa aj nemocnice. Veľká rímska nemocnica vyrástla neďaleko dnešného Düs-seldorfu.

KRESŤANSKÉ A MOSLIMSKÉ ZDROJE VZDELÁVANIA Po páde Ríma sa vzdelávanie netešilo veľkej úcte, experimenty ne-

mali miesto a originalita sa stávala nebezpečná a podozrivá. V priebehu stredoveku rozvoj medicíny významne ovplyvnili najmä predstavitelia kresťanskej cirkvi a arabskej vedy.

Prekladatelia a svätí Podľa niektorých názorov raná kresťanská cirkev nepriaznivo

ovplyvnila pokrok medicíny. Choroba sa hodnotila ako trest za hriech a uzdravenie vyžadovalo modlitby a pokánie. Ľudské telo sa pokladalo za posvätné a pitvy boli zakázané. Nie vždy sa však dostatočne oceňuje, že nesmierna starostlivosť a ošetrovanie, ktoré sa dostávali chorým v kresťanských nemocniciach, vyvažovali náznaky medicínskej intole-rancie.

Avšak nesporne významnou službou medicíne, o ktorú sa zaslúžila cirkev, bolo zachovávanie a prepisovanie klasických gréckych rukopi-sov. Tieto sa prekladali do latinčiny v mnohých stredovekých kláštoroch a nestoriánski kresťania (vo východnej cirkvi) založili školu prekladate-ľov gréckych textov do arabčiny. Táto slávna škola sa spolu s veľkou nemocnicou nachádzala v Jundi Shahpur na juhozápade Perzie, kde hlavným lekárom bol Jurjis ibn Bukhtishu, prvý z dynastie prekladate-ľov a lekárov pôsobiacich šesť generácií. Z neskorších prekladateľov slávu získal najmä lekár, filozof a učenec, asýrsky nestoriánsky kresťan Hunayn ibn Ishaq alebo Johannitus (809-873), ktorého preklady sa údaj-ne vyvažovali zlatom.

V tomto období sa prejavovalo aj kognitívne pôsobenie svätcov. Pri-pisovali sa im zázraky pri liečení. Medzi prvých svätých patrili dvojčatá Kozma a Damián, ktorí zomreli mučeníckou smrťou a stali sa patrónmi medicíny. Iní svätci sa preslávili ako praktickí liečitelia. Medzi nimi boli najmä sv. Vít (tanec sv. Víta) alebo sv. Anton (oheň sv. Antona). Kult

93

týchto svätých a najmä neskorší kult sv. Rocha pri liečení moru sa rozší-rili najmä v priebehu morových epidémií v 14. storočí.

ARABSKÁ MEDICÍNA Iným rezervoárom medicínskeho vzdelávania v priebehu týchto čias

sa stala veľká moslimská ríša rozprestierajúca sa od Perzie k Španiel-sku. Aj keď sa toto obdobie často pokladalo za vrchol arabskej medicí-ny, nie všetci lekári boli Arabi alebo rodáci z arabského sveta. Neboli všetci ani moslimami; žili medzi nimi aj kresťania, židia, prípadne pred-stavitelia iných menšín z okrajových častí ríše. Jedným z najvýznam-nejších pôvodných predstaviteľov bol Rhazes (al-Rhází, 865-925) autor objemnej lekárskej príručky Kitáb al-háwi (Úplná kniha), avšak preslá-vil sa najmä knihou Pojednávanie o kiahňach a osýpkach (De variolis et morbillis), v ktorej opisoval a analyzoval obe choroby.

Neskôr sa preslávil Avicenna (980-1037), vedec perzského pôvodu, niekedy nazývaný ako princ lekárov a jeho hrobka v Hamadane sa stala pútnickým miestom. Vynikal vysokými kognitívnymi schopnosťami, už v desiatich rokoch recitoval spamäti Korán a v osemnástich sa stal dvor-ným lekárom. Jeho základné medicínske dielo Kánon medicíny (al-Kánún fi ttibb) získalo klasickú reputáciu a používalo sa ako učebnica v mnohých lekárskych školách, napríklad v Montpellier, až do roku 1650. Niektoré časti diela sa údajne využívajú aj dnes.

Najväčším prínosom arabskej medicíny boli vedomosti získané v chémii ako aj v poznaní a príprave liekov. Chemikmi tých čias boli najmä alchymisti a ich činnosť spočívala prevažne v hľadaní kameňa mudrcov, ktorý umožňoval premeniť bežné kovy na zlato. Tieto experi-menty síce neviedli k úspešným výsledkom, no v ich priebehu alchymis-ti identifikovali a charakterizovali mnohé substancie a zistili, že niektoré majú liečebné účinky. Mnohé dnes používané lieky mali arabský pôvod a vznikli pri procesoch destilácie a sublimácie. Tieto pokusy boli síce postavené na slabých teoretických základoch, no ich prínos k aktivácii experimentálnych postupov bol veľký.

Je pozoruhodné, že v tomto období chirurgia nemala príliš vysoký sociálny status, čo sa prejavovalo aj na postavení chirurgov. Avšak zná-my andalúzsko-arabský chirurg Abu-l-Kásim (Abulcasis) (936-1013) úroveň tohto prestížneho odboru v Córdobe, v dôležitom centre obchodu a kultúry s nemocnicou a lekárskou školou rovnocennou s podobnými v Káhire a Bagdade, významne zvýšil. Bol to starostlivý a konzerva-

94

tívny praktik, autor prvého ilustrovaného chirurgického textu, ktorý ovplyvnil vývoj tohto medicínskeho odvetvia v Európe. Jeho najväčším vzdelávacím prínosom je Medicínska encyklopédia (Kitab al-Tasríf), 30 zväzkový prehľad medicínskej praxe rozdelený na mnohé praktické odvetvia. Okrem iného detailne vysvetlil používanie vyše 200 chirurgic-kých nástrojov a stal sa aj autorom metódy kauterizácie.

Iným veľkým lekárom v Córdobe, narodeným v 12. storočí, bol ži-dovský rabín a filozof Moše Maimonides (rabbi Moše ben Majmon, 1135-1204). Pretože nechcel prestúpiť na islam, musel odísť do Káhiry, kde vládlo tolerantnejšie právo a kde získal takú vysokú reputáciu, že sa stal lekárom saracénskeho vodcu Saladina. Viaceré jeho práce, napísané v arabčine, sú preložené do latinčiny a vyšli tlačou. Najznámejšou z nich sa stala kniha Mišne Tóra, tiež známa ako Kniha mocnej ruky (Sefer Jad Ha-Chazakah), etický sprievodca doposiaľ vysoko hodnotený v ži-dovských právnych kruhoch.

STREDOVEKÁ A RENESANČNÁ EURÓPA Salerno a lekárske školy V rovnakom čase, pri plnom rozvoji arabskej medicíny, vznikla prvá

organizovaná lekárska škola v Salerne, v južnom Taliansku. Aj keď škola priamo nevychovala žiadneho génia svojho odboru, ani sa nepre-slávila prenikavými objavmi, nesporne sa stala významnou medicínskou inštitúciou tých čias a inšpirovala vznik podobných škôl v Montepellier, Paríži ako aj v Bologni a Padove. V Salerne sa stretávali učenci z blíz-keho i vzdialeného okolia. Vďaka liberálnemu ovzdušiu sa prijímali do-konca aj študentky. Škola za svoju existenciu do značnej miery vďačila osvietenému Fridrichovi II., autorovi dekrétu, podľa ktorého žiaden oby-vateľ Svätej ríše rímskej nesmel vykonávať lekárske povolanie, pokiaľ ho verejne neschvália majstri zo Salerna.

Škola v Salerne produkovala aj literatúru. Významné postavenie zís-kala kniha napísaná vo veršoch s neznámym datovaním a spoločným au-torstvom Salernský sprievodca zdravím (Regimen Sanitatis Salernita-num). Kniha vyšla v mnohých vydaniach a prekladoch. Medzi často ci-tovanými výrokmi sa spomína:

Stále využívaj troch lekárov: prvého doktora Kľud, druhého doktora Veselého a tretieho doktora Diétu.

95

Salerno okolo roku 1200 inšpirovalo prvú medicínsku školu Európy vo francúzskom Montpellier. Jedným z tunajších študentov bol aj John z Gaddesdenu, model doktora fyziky v Chaucerových Canterburských poviedkach. Zaoberal sa tiež astrológiou.

Stredovekí lekári analyzovali symptómy, skúmali a diagnostikovali exkrementy. Predpisovali diéty, odpočinok, spánok, cvičenie alebo kú-pele, prípadne nariaďovali dávidlá a preháňadlá alebo púšťali žilou. Chi-rurgovia liečili fraktúry a luxácie, upravovali pruh, amputovali končati-ny a vykonávali podobné zásahy. Niektorí lekári na umŕtvenie predpiso-vali aj ópium, mandragoru alebo alkohol. Pri pôrodoch sa uplatňovali pôrodné asistentky, ktoré neraz spoliehali na folklór a tradície.

V priebehu stredoveku náboženské nadácie zakladali veľké nemoc-nice a ošetrovne pôsobiace v kláštoroch, opátstvach a priorstvách. Leká-ri a sestry v týchto zariadeniach boli členmi náboženských rádov a kom-binovali fyzikálne a spirituálne liečenie.

Šírenie nového učenia Mnohí medicínski odborníci na stredovekých univerzitách nachádza-

li inšpiráciu v minulosti, avšak menej bolo priekopníkov nových línií myslenia. Renesancia zrodená v Taliansku sa šírila len pomaly. V 13. storočí medicínu významne ovplyvnili najmä dvaja učenci – aktívny pozorovateľ a neúnavný experimentátor Roger Bacon a významný filo-zof a vedec Albert Veľký.

V tomto čase Mondino de Liuzzi (1270-1326) učil v Bologni. Zákaz ľudských pitiev pomaly prestával platiť a známy anatóm a profesor chirurgie pitval najradšej sám. Aj keď ho metodologicky ešte chybne ovplyvňoval Galén, jeho Anatómia, publikovaná v roku 1316, sa stala prvým praktickým manuálom anatómie. Významné postavenie medzi chirurgmi zaujal aj Guy de Chauliac (1300-1368), francúzsky lekár troch pápežov v Avignone. Jeho Veľká chirurgia (Chirurgia Magna), založená na pozorovaniach a skúsenostiach, významne ovplyvnila roz-voj tohto dôležitého medicínskeho odboru.

Renesancia v 14. – 16. storočí priniesla podstatne viac, než len ob-novenie záujmu o grécku a rímsku kultúru. Išlo skôr o zmenu chápania mnohých spoločenských javov, narastal hlad po objavoch a poznávaní, prejavovala sa túžba uniknúť zo zajatia tradícií a využívali sa nové stra-tégie myslenia a činností. V medicíne postupne stúpal záujem o anató-miu a fyziológiu, najmä pre ich význam pri poznávaní ľudského tela.

96

V roku 1543 Andreas Vesalius (1514-1564), mladý belgický profe-sor anatómie na univerzite v Padove, publikoval významné dielo O štruktúre ľudského tela (De humani corporis fabrica). Podľa poznat-kov získaných vlastnými pitvami opravil mnohé Galénove chyby. Upo-zornil, že ho nemožno považovať za absolútnu autoritu. V práci o chlop-niach v žilách De venarum ostiolis (1603), ktorá inšpirovala jeho žiaka Williama Harveyho k vytvoreniu revolučnej teórie cirkulácie krvi, jed-ného z najväčších medicínskych objavov všetkých čias, pokračovali Gabriel Fallopius (1523-1562) a neskôr Hieronymus Fabricius ab Aqua-pendente (1537-1619).

Chirurgia významne ťažila z nových perspektív v anatómii a v 16. storočí ovládol medicínsky terén veľký reformátor Ambroise Paré (1510-1590), chirurg štyroch francúzskych kráľov a nositeľ neformálne-ho titulu otec modernej chirurgie. Vo svojej autobiografii opisoval zru-šenie bolestivej praxe vypaľovania ako prostriedku na zastavanie krvá-cania a namiesto toho uprednostňoval podväzovanie a obväzovanie. Je-ho obľúbený výrok ja som ho obliekol, Boh ho vyliečil ho charakterizo-val ako starostlivého a humánneho lekára.

Chirurgickú odbornosť v Británii v tomto období vykonávali špeciál-ne vyškolení holiči-chirurgovia, organizovaní a riadení kráľovskými výsadami. Lekári a chirurgovia pôsobili aj v spoločných organizáciách v Glasgowe a Londýne.

V 16. storočí medicínsku scénu výrazne oživil záhadný lekár a al-chymista Paracelsus (1493-1541). Narodil sa vo Švajčiarsku, veľa ces-toval po Európe, zdokonaľoval si medicínske zručnosti praxou a vzde-lávaním. Plne akceptoval hippokratovskú tradíciu využívania síl prírody pri liečení pacientov, avšak na rozdiel od gréckeho lekára veril v pozi-tívne pôsobenie nadprirodzených síl a energicky napádal medicínsku prax tých čias. Túžba po reformách ho viedla k prevahe intolerancie nad rozvahou a lekcie v Bazileji zahájil verejným pálením diel Avicennu a Galéna. Autority a lekári sa netajili pobúrením. Táto kontroverznosť sa Paracelsovi prisudzuje dodnes. Avšak napriek svojej turbulentnej kariére sa pokúšal i o racionálnejšie prístupy k diagnózam a liečeniu a namiesto bylinných liekov používal chemické prípravky.

Paracelsov súčasník, vedec, lekár a básnik Girolamo Fracastoro (1478-1553) z Verony, bol značne odlišným učencom. Jeho hlavné dielo o syfilise z roku 1539 Syfilis alebo francúzska choroba (Syphilis sive morbus Gallicus) vzniklo vo veršoch. Aj keď Fracastoro použil názov francúzska choroba, iné historické pramene uprednostňovali názov nea-polská choroba, pretože ju do tohto mesta priniesli Kolumbovi námorní-

97

ci. Zaujímal sa aj o iné epidemické infekcie a ponúkol prvé vedecké vy-svetlenie prenosu chorôb. V najvýznamnejšej práci z roku 1546 O ná-kazách (De contagione et contagiosis morbis) detailne opísal týfus a predpokladal, že neviditeľné častice sa prenášajú vzduchom alebo kon-taktom, a tým rozširujú niektoré choroby.

OSVIETENSTVO V 17. storočí sa prírodné vedy rozvíjali v pomerne širokom rozsahu.

Myslitelia ako Francis Bacon, René Descartes a Izák Newton sa snažili vyjadriť podstatu vedy. Nové poznatky prírodných vied prekonali teóriu, že všetky veci sa skladajú zo zeme, vzduchu, ohňa a vody. Vedeckým vrcholom medicíny 17. storočia bolo Harveyho objasnenie krvného obe-hu.

Harvey a experimentálna metóda William Harvey (1578-1657) sa narodil vo Folkestone, študoval na

Cambridgskej univerzite a neskôr strávil niekoľko rokov v Padove, kde sa dostal pod Fabríciov vplyv. V Londýne si založil úspešnú lekársku prax a presným pozorovaním a dôsledným usudzovaním sformuloval teóriu cirkulácie krvi. V roku 1628 publikoval klasickú knihu Ohľadne pohybu srdca a krvi (Exercitatio Anatomica de Motu Cordis et Sangui-nis in Animalibus), niekedy uvádzanú v skrátenej podobe ako De Motu Cordis.

Nie div, že kniha vyvolala kontroverzie. Medzi lekármi významnú úlohu zohrávala ešte Galénova predstava o pohybe krvi v cievach. Har-veyho práca bola výsledkom mnohých starostlivých experimentov, ale niektorí kritici ich nedokázali zopakovať. Jeho druhá príručka Experi-menty týkajúce sa živočíšnej populácie (Excercitationes de generatione animalium) z roku 1651 položila základy modernej embryológie.

Harveyho objav krvného obehu bol medzníkom vedeckého medicín-skeho pokroku. Nová experimentálna metóda bola pozoruhodná prinaj-menšom tak, ako samotná práca. Tento experimentátor výsledky odvo-dzoval zo skúsenosti, a nie z autority. Postupoval teda podľa metodolo-gických návodov Francisa Bacona (1561-1626).

Avšak v Harveyho argumentácii sa objavili určité medzery, pretože predpokladal kapiláry sprostredkujúce prechod krvi z ciev do žíl. O vy-

98

svetlenie podstaty tohto spojenia sa zaslúžil zakladateľ histológie, lekár, fyzik a filozof Marcello Malpighi z Bologne (1628-1694), ktorý objavil glomeruly v obličkách, kožné papily, chuťové poháriky a žľazové zlož-ky pečene. Pomocou pomerne jednoduchého mikroskopu pozoroval sieť drobných vlásočníc v pľúcach žaby. Harvey zlyhal tiež pri vysvetľovaní dôvodu, prečo krv cirkuluje.

Robert Boyle (1627-1691) naznačil, že pre život živočíchov je pod-statný vzduch. Richard Lower (1631-1691) vyzdvihol vzťah medzi vzduchom a krvou a objavil možnosť transfúzie krvi. Upozorňovalo sa aj na dôležitosť kyslíka, predtým pokladaného za flogiston. Až v 18. storočí Antoine-Laurent Lavoisier (1743-1794) objavil kľúčovú úlohu kyslíka pri dýchaní.

Aj keď zložitejší mikroskop vznikol skôr, pravdepodobne v Holand-sku, o jeho vývoj, podobne ako o vývoj teleskopu, sa zaslúžil Galileo Galilei (1564-1642). Medzi prvými upozornil na význam merania vo vede a v medicíne, a tým nahradil teórie a odhady presnosťou. Ho-landský expert na mikroskopy, otec mikrobiológie, vedec a obchodník Antonie van Leeuwenhoek (1632-1723) sa celý život venoval mikro-skopickým štúdiám a pravdepodobne prvý videl a opísal baktérie. O svojich zisteniach referoval pred prestížnou Kráľovskou spoločnosťou v Londýne. V Anglicku Boylov asistent, anglický prírodný filozof, ar-chitekt a polyhistor Robert Hooke (1635-1703) roku 1665 publikoval knihu Mikrografia (Micrographia), v ktorej ilustroval mikroskopickú štruktúru rôznych materiálov a diskutoval o nej.

Márne hľadanie jednoduchého systému V 17. storočí sa v medicíne realizovalo viac pokusov o identifikáciu

jednoduchých systémov, ktoré by sa dali aplikovať v praxi. Myslenie ešte dlho ovplyvňovali povery. Napríklad chirurg Karola II. Richard Wiseman (1625-1686) presviedčal svojich súčasníkov o účinnosti krá-ľovského dotyku ako liečebného prostriedku pri liečení škrofulózy. Uče-ný anglický lekár Thomas Browne (1605-1682) zasa presadzoval exis-tenciu čarodejníc. Avšak celkovo prevládala tendencia k zavrhovaniu minulosti a k prijímaniu nových myšlienok.

Názor René Descartesa, že ľudské telo je v podstate mechanický stroj, mal ďalekosiahle ohlasy aj v medicíne. Skupinu lekárov odvoláva-júcich sa na fyziku tvorili iatrofyzici, inú školu, preferujúcu predstavu, že ľudský život je založený na chemických procesoch, iatrochemici.

99

Medzi priekopníkov týchto prístupov patril napríklad Santorio Santorio (Sanctorius, 1561-1636) z Padovy, presadzujúci iatrofyzikálne názory a bol aj priekopníkom výskumov metabolizmu. Zaoberal sa najmä me-raním stavu, ktorý nazval „necitlivým potením“ a opísal ho roku 1614 v knihe O medicínskom meraní (De statica medicina).

Iný Talian, Giovanni Alfonso Borelli (1608-1679), ktorý túto ideu rozvinul detailnejšie, bol profesor matematiky na univerzite v Pise a skúmal najmä mechaniku a statiku ľudského tela a fyzikálne zákony riadiace pohyby. Venoval sa aj astronómii (pozoroval najmä mesiace Jupitera), mikroskopom študoval zloženie krvi a popri medicíne študo-val aj geológiu. Pri výskumoch držala nad ním ochrannú ruku švédska kráľovná Kristína, ktorá ho ochránila pred útokmi talianskych konzerva-tívcov, ktorými trpel napríklad Galileo Galilei.

Iatrochemickú školu známu ako „duchovnú chémiu“ založil flámsky lekár, fyziológ a chemik Jan Baptist van Helmont (1579-1644) v Bru-seli, jeho práce boli podfarbené mysticizmom alchýmie. Do histórie vstúpil aj tým, že zaviedol pojem plyn (gas) z gréckeho slova chaos do vedeckého slovníka. Franciscus Sylvius (1614-1672) v Leidene rozpra-coval hlavné zásady pochopenia medicíny v chemických pojmoch. Na-vrhol pojem chemickej afinity ako spôsobu pochopenia toho, ako ľudský organizmus využíva soľ a významne prispel k pochopeniu podstaty trá-venia a telesných tekutín. Všeobecné medicínske poznanie rozšíril roku 1671 knihou Nová idea v lekárskej praxi (Praxeos medicae idea nova).

V Anglicku rovnakú školu viedol anatóm, neurológ a psychiater Thomas Willis (1621-1675), viac preslávený pozorovaniami mozgu, roku 1664 uverejnenými v knihe Anatómia mozgu a opisy a funkcie nervov (Cerebri anatome nervorum que descriptio et usus). Neskôr patril k zakladateľom Kráľovskej učenej spoločnosti.

Pomerne skoro však lekári dospeli k záveru, že pri zvládaní medicín-skych poznatkov a ich používaní v praxi sa nemožno spoliehať na zjed-nodušené prístupy a že najspoľahlivejšou metódou zostáva dôkladné klinické pozorovanie, navrhované už Hippokratom. Nevyhnutnosť ná-vratu k týmto názorom výrazne presadzoval najmä Thomas Sydenham (1624-1689) prezývaný anglický Hippokrates. Aj keď to nebol mimo-riadne plodný autor a nemal dosť trpezlivosti pri skvalitňovaní svoj-ho medicínskeho vzdelávania, excelentne opísal mnohé choroby. Najvý-znamnejšiu službu však ľudstvu poskytol nasmerovaním myslenia leká-rov od špekulácií k nemocničným posteliam, kde sa zdokonaľovalo sku-točné lekárske umenie. Zaoberal sa najmä horúčkovými ochoreniami a ich liečbou. Klasickým sa stal jeho opis dny a odlíšenie reumatickej ho-

100

rúčky a reumatickej polyartritídy. Presne opísal aj prejavy tuberkulózy pľúc, malárie, šarlachu, osýpok, kĺbového reumatizmu, lumbaga a týfu-su. K jeho významným zisteniam patrí okrem iného aj to, že hystériou môžu trpieť aj muži – dovtedy sa hystéria považovala za prejav nepoko-ja maternice.

MEDICÍNA V 18. STOROČÍ Hľadanie zjednodušených spôsobov liečenia prekvapujúco pokračo-

valo aj v 18. storočí. V Edinburghu škótsky lekár John Brown (1735-1788) uznával len dva typy ochorení – stenické (silné) a astenické (sla-bé) a dve formy liečenia – stimulanty a sedatíva. Hlavnými liekmi boli alkohol a ópium.

Na opačnej strane stál Samuel Hahnemann (1753-1844) z Lipska, priekopník homeopatie, metódy založenej na liečení prostredníctvom maximálne zriedených liekov. Jeho systém upútal pozornosť v časoch, keď medicínske myslenie viedlo k písaniu dlhých receptov a podávaniu veľkých dávok liekov.

V 18. storočí vyrástla v Leidene nová lekárska škola súperiaca so staršou školou v Padove. Veľa študentov prichádzalo aj z cudziny, me-dzi nimi aj armádny chirurg John Munro (1670-1740), ktorý neskôr v Škótsku založil Edinburgh Medical School. Usiloval, aby rovnaké vzde-lanie získal aj jeho syn Alexander Monro (1697-1767). Alexander štu-doval v Leidene u lekára, humanistu, botanika, polyhistora a polyglota Hermanna Boerhaave (1668-1738), jedného z hlavných predstaviteľov európskej medicíny a pravdepodobne najvýznamnejšieho učiteľa medi-cíny tých čias. Tento výber štúdia sa rozhodne oplatil, pretože tri gene-rácie lekárov s menom Alexander Monro (I., II., III.) 126 rokov vyučo-vali anatómiu na Edinburgskej univerzite. Medicínske vzdelávanie sa stalo významnou súčasťou európskych univerzít.

V tomto storočí vznikli aj základy modernej anatomickej patológie. Giovanni Battista Morgagni (1682-1771) z Padovy roku 1761 publiko-val rozsiahlu prácu Ohniská a príčiny chorôb pozorovaných prostredníc-tvom anatómie (De sedibus et causis morborum) opisujúcu postmortálne znaky takmer 700 prípadov, v ktorých autor porovnával posmrtné indí-cie s klinickým obrazom jednotlivcov počas života.

Veľký význam získal stetoskop alebo pôvodne valec, ktorý zostrojil René Laënnec (1781-1826), Angličan žijúci v Paríži. Roku 1819 napísal prácu O sprostredkovaní vyšetrenia počúvaním (De l´auscultation mé-

101

diate) opisujúcu zvláštne zvuky vyludzované v srdci a v pľúcach. Me-dzičasom viedenský lekár Leopold Auenbrugger (1722-1809) objavil inú metódu skúmania ochorenia pľúc založenú na poklepávaní hrudníka. Syn hostinského popri tom propagoval metódu prstového tappingu v iných oblastiach, okrem iného aj na meranie úrovne tekutých obsahov otcových sudov s vínom.

K významnému pokroku pri liečení chorých došlo v 18. storočí vďa-ka očkovaniu. Zdravotný stav populácie na rôznych kontinentoch výz-namne ohrozovali kiahne. V Anglicku napríklad očkovanie proti nim zaviedla aristokratka a spisovateľka lady Mary Wortley Montagu (1689-1762), ktorá túto prax odpozorovala v Turecku, kde sa vyvolávala mier-na forma ochorenia zabezpečujúca imunitu, aj keď nie bez rizika. Ďalší významný krok podnikol vidiecky lekár Edward Jenner (1749-1823), ktorý roku 1796 očkoval materiálom z kravských kiahní. Procedúra umožnila vykorenenie choroby.

V 18. storočí väčšiu pozornosť vyvolávalo aj verejné zdravie a hy-giena. Viedli sa štatistiky a budovala sa zdravotnícka legislatíva. Zakla-dali sa nemocnice. V Paríži Philippe Pinel (1745-1826) inicioval refor-my v starostlivosti o duševne chorých pacientov, oslobodzoval ich od reťazí a odmietal rigidné názory, že šialenstvo vyvoláva pôsobenie dé-monov.

Zlepšovalo sa aj postavenie námorníkov a vojakov, ktorí na príhovor lekárov dostávali ovocie a zeleninu. Priekopníkom týchto aktivít bol Škót John Pringle (1707-1782), pokladaný za otca vojenskej medicíny, ktorý roku 1752 vydal knihu Pozorovania vojenských chorôb (Observa-tions on the Diseases of the Army) zameranú na upevnenie zdravia voja-kov. Presadzoval, aby vojenské nemocnice slúžili ako chránené útulky. Neskôr sa podieľal na vzniku humanitnej univerzálnej organizácie Čer-vený kríž (roku 1864).

Postupom času sa v medicíne presadili aj dve pseudovedecké doktrí-ny. Mesmerizmus založil nemecký lekár so záujmom o astronómiu Franz Anton Mesmer (1734-1815), ktorý teoretizoval o prenose prírodnej ener-gie medzi živými i neživými objektmi vo forme tzv. magnétisme animal. Neskôr jeho myšlienky využil chirurg James Braid (1795-1860) pri vyvolávaní hypnotických stavov a stal sa otcom hypnoterapie.

Neuroanatóm a fyziológ Franz Joseph Gall (1758-1828) vypracoval koncepciu frenológie, podľa ktorej mentálne schopnosti jednotlivca a je-ho charakterové vlastnosti významne ovplyvňuje tvar lebky.

Možno konštatovať, že v 18. storočí sa svetom šírili významné po-znatky fyzikálnych, chemických a biologických vied, čím sa formovali

102

racionálne vedecké základy jednotlivých oblastí klinickej medicíny. No-vé poznatky, okrem Európy, prenikali aj na iné kontinenty, najmä ame-rický. Poznanie, ku ktorému ľudstvo dospelo, sa prehĺbilo najmä v 19. a 20. storočí. To je však už iná história.

Medzi univerzálne problémy ľudstva patrí intenzívny záujem o za-chovanie alebo posilnenie zdravia. Nie div, že človek od nepamäti hľa-dal prostriedky, ktoré by mu pomohli v ťažkostiach a uľavili v telesnom alebo duševnom utrpení. Po ére liečiteľov, ktorí sa riadili len skúsenos-ťou, nastúpili ďalšie lekárske generácie, ktoré do bežných pozorovaní vniesli aj náznaky vedeckých prístupov. Použitie experimentov postupne menilo toto významné odvetvie na vážne vedecké kolbište, kde začínali dominovať formy racionálneho myslenia. Máloktorý odbor ľudského poznania má taký internacionálny charakter. Prvé univerzity v rôznych svetových regiónoch prostredníctvom učiteľov i študentov šírili odborné poznatky po svete. I špecifické metódy charakteristické pre určité regió-ny, ako napríklad akupunktúra v Číne, sa postupne stávali súčasťou sve-tového medicínskeho poznania. A hranice medicíny významne prekroči-li aj morálne apely Hippokratovej prísahy. Ani v dnešných časoch ne-prestalo byť aktuálne želanie Žltého cisára a lekára Chuang Ti, ktorý žiadal, aby sa nedali predpisovať lieky, ktoré nepomáhajú ľuďom a od ktorých sú ľudia chorí ešte viac.

Homér a jeho sprievodca (obraz Williama-Adolpha Bouguereaua,1874)

104

HOMÉR Najdôležitejšie informácie o živote starovekých Grékov sa nachádza-

jú v klasickom literárnom odkaze, ktorý sa dodnes zachoval vo viac alebo menej komplexných dielach antických spisovateľov. Významnú úlohu zohrávajú najmä dokumentárne pramene, spisy rôzneho obsahu (zákony, dekréty, zmluvy, venovania a podobne), ďalej vecné pamiatky ako pozostatky budov, pracovné nástroje, zbrane, predmety každodennej potreby a napokon ukážky antického gréckeho jazyka, v ktorom sa za-chovali zvyšky miestnych nárečí. Štúdium týchto jazykových prvkov umožňuje identifikovať rozloženie a pôsobenie gréckych kmeňov.

Ako je všeobecne známe, pre poznanie gréckej minulosti najväčší význam mali povesti o trójskej vojne. Už v staroveku, pravdepodobne v priebehu 9. – 6. storočia pred Kr. vzniklo osem epických skladieb: Kyprie, Ilias, Aithiopis, Malá Ilias, Dobytie Iliady, Návraty, Odysea a Télergonia. Z uvedených eposov sa však zachovali len Ilias a Odysea a ich autorstvo sa doposiaľ pripisuje neurčitej osobnosti menom Homér (alebo Homéros). Práve prisudzovanie autorstva tvorí najznámejšiu cha-rakteristiku tohto barda. Homér kládol základy západného kánonu litera-túry a enormne ovplyvnil nielen literárnu históriu, ale aj ľudské pozná-vanie ako také. Ak tento predpoklad platí, Homér by mohol byť jedným z najvýznamnejších kognitivistov ľudskej histórie.

Súčasne patril k najvplyvnejším autorom v histórii svetovej literatúry a jeho dve epické diela poskytli základy nielen gréckemu vzdelávaniu a kultúre, ale formovali aj kostru humanitného poznania v období Rím-skej ríše a počiatkov kresťanstva. Homérska epika významne ovplyvnila renesančnú kultúru Talianska, pretože neskoršie preklady pomáhali for-mulovať najdôležitejšie výdobytky klasickej európskej tradície.

Počiatky Homér je grécke meno, doložené v aeolsky hovoriacich regiónoch

a aj keď o jeho etymológii nie sú definitívne poznatky, v historickej lite-ratúre sa možno stretnúť s detailami o jeho rodisku a rodinnom pozadí. Satirik Lucianus v Skutočnej histórii opisoval Babylončana zvaného Tigranes, ktorý predpokladal, že meno Homér vyplývalo z gréckeho rukojemníka (homeros) alebo ručiteľa, z ktorých sa odvodzoval význam ten, kto sprevádza, alebo ten, kto je nútený nasledovať, alebo podľa

105

niektorých dialektov slepý. Čiže mohol byť rukojemníkom alebo slep-com.

Keď sa cisár Hadrián v Delfách pýtal orákula na Homéra, Pýtia o ňom prehlásila, že pochádzal z Itaky a bol synom Epikasté a Télema-cha, o ktorých sa písalo v Odysei. Tieto údaje sa často zaraďovali do rôznych Homérových životopisov spisovaných už od alexandrijského obdobia. Často sa predpokladalo, že básnik sa narodil v iónskom regióne v malej Ázii, v Smyrne, alebo na ostrove Chios a že zomrel na kyklád-skom ostrove Ios. Medzi jeho rodiskami sa však spomínali aj Rodos, Kolofón, Salamína, Argos, Atény a pod. Nie sú však ojedinelé ani názo-ry, že Homérova existencia je fiktívna alebo vykonštruovaná.

Ako sa zdá, spojenie básnika so Smyrnou naznačuje legenda o jeho pôvodnom mene Melesigenes (podľa rodiska na rieke Melese tečúcej cez mesto), pričom matkou mu bola nymfa Kreteis. Jednotlivé textové prvky indikujú podobnosť s topografickými a miestnymi názvami tejto oblasti Malej Ázie. Napríklad Homér v Iliade referoval o lúčnych vtá-koch v ústach Kaystra, o búrke v Ikarskom mori a spomenul, že ženy v Maeonsku a Karii farbia slonovinu šarlátom. Asociácia s Chiosom posúvala historický čas späť, prinajmenšom k Semonidovi z Amorgu, ktorý v Iliade predstavoval významnú líniu ako človek z Chiosu. Homé-rovci (synovia Homéra), spolok bardov známych ako rapsódi alebo speváci, sa špecializovali na prednes homérskej poézie a významne prispievali k šíreniu jeho mena. Predpokladá sa, že slepý básnik navští-vil mnohé miesta a regióny opisované v oboch poémach, ako boli My-kény, Trója, Odyseove paláce na Itake a ďalšie.

Referencie a citácie z Homéra sa datujú z polovice 7. storočia pred Kr. Archilochos, Alkman a Tyrtaios v 7. storočí ako aj Sapfó na počiat-ku 6. storočia adaptovali homérsku frazeológiu a metriku pre vlastné účely a rytmy. V rovnakom čase epické scény získali popularitu v ume-leckých prácach. Pseudo-homérska Hymna Apolónovi z Delosu, pravde-podobne z konca 7. storočia, však bola údajne dielom slepého muža, ktorý žil na drsnom Chiose, čiže referenciou na Homéra. Postupne sa rozvíjal aj určitý druh homérskej učenosti: literárny kritik Theagenes z Regie v južnom Taliansku na konci 6. storočia pred Kr. napísal jednu z prvých alegorizujúcich interpretácií na obranu mytologizujúcich as-pektov básnikovho pôsobenia. Od 5. storočia pred Kr. sa objavovali aj pokusy o biografické fikcie. Napríklad predsokratovský filozof Herakle-itos z Efezu vypustil triviálnu legendu o Homérovej smrti – inšpirovaný zlosťou, že nedokázal riešiť detskú hádanku o chytaní vší. Podobne historik Herodotos tvrdil, že Homér a Hesiodos žili približne v 5. storočí

106

pred Kr. To mohlo kontrastovať s populárnym predpokladom, že Homér nežil príliš dlho pred trójskou vojnou, ktorú ospevoval.

Všeobecné presvedčenie, že Homér pochádzal z Iónie (západného pobrežia Malej Ázie), vyplývalo z faktu, že verše písal hlavne v ión-skom dialekte. Aj keď Smyrna a Chios súťažili o slávu spojenú s jeho rodiskom (básnik Pindaros na počiatku 5. storočia pred Kr. spájal Ho-méra s oboma lokalitami), jednoznačne ho ťažko možno určiť. Medzi kandidátmi sa spomínalo až sedem miest. Nedostatok tvrdých faktov zmiatol, avšak neodradil Grékov od ďalšej tvorivosti. Fikcie vznikali už pred 5. storočím pred Kr., prípadne aj v alexandrijskej ére v 3. storočí a 2. storočí pred Kr. a menili sa na fantastické pseudobiografie ďalej vylepšované druhoradými učencami v období Rímskej ríše. Najdlhšie prežívali domnienky o samotnom Herodotovi, čo sa však úplne vymyka-lo historickej realite.

O Homérovi sa všeobecne predpokladalo, že väčšinou vystupoval ako potulný spevák, podobne ako Thamyris alebo Hesiodos, ktorý cho-dil z Chalkisu spievať pohrebné hry o Amfidamovi. Dokonca sa zacho-val aj obraz slepého, prosiaceho speváka, pohybujúceho sa medzi malý-mi ľuďmi: obuvníkmi, rybármi, hrnčiarmi, krajčírmi, staršími ľuďmi na zhromaždiskách prístavných miest (Latacz, 1996). Do histórie však nezmazateľne vstúpil ako autor dvoch poém, Ilias a Odysea.

Moderné úvahy Literárni vedci v súčasnosti neskúmajú len geniálneho básnika a jeho

dielo, ale aj obdobie, v ktorom vzniklo. Pomerný súlad panuje v časo-vom vymedzení vzniku Iliady a Odysey v 8. storočí pred Kr., pričom Ilias vznikla skôr, a tým sa stala pravdepodobne najstarším literárnym dielom západnej civilizácie. Nevylučuje sa však, že obe poémy vznikali postupne, prípadne sa pokladajú za kulmináciu mnohých generácií orál-nych prednášateľov. Všeobecný súhlas sa pri antických zdrojoch akcep-toval iba v opise miest, na ktorých Homér pôsobil. Napríklad sa všeo-becne uznáva, že jeho potomkovia a nasledovníci homéristi žili na Ión-skom ostrove Chios. Zatiaľ čo autor Iliady venoval pozornosť viacerým lokálnym citáciám z egejského prostredia, v Odysei sa východná egejská orientácia prejavovala menej výrazne.

Preto sa vyskytujú aj pochybnosti, či obe poémy písal rovnaký autor. Tieto diskusie začali už v antických časoch a podnietili ich najmä roz-diely medzi žánrami (Ilias bola obsahovo skôr bojová a heroická, Ody-

107

sea viac poetická a neraz fantastická), ale mohli ich ovplyvňovať aj jemné rozdiely v slovníku. Nie je vylúčená ani Aristotelova predstava o Odysei napísanej v Homérovom vyššom veku, pričom Ilias vznikla skôr a Odysea mohla tvoriť jej vedomý doplnok. V každom prípade podobnosti oboch literárnych diel sa týkali spoločnej heroickej poetic-kej tradície.

Homér ako orálny básnik Diskusie o pôvode poém však neuberajú na ich kvalite. Veľmi prav-

depodobne pôvodne vznikli prostredníctvom orálnej tradície, t. j. bez písomných záznamov a šírili sa ústnym podaním. Homérov vlastný po-jem pre básnika bol aoid (spevák). V Odysei sa spomínali dvaja básnici: Phemius, dvorný spevák v Odyseovom paláci v Itake a fajácky Démo-dokos, ktorí spieval šľachte a zhromaždenej verejnosti na hrách venova-ných kráľovi. Pri tejto príležitosti sa spieval zakázaný milostný príbeh Aresa a Afrodity vo verzii obsahujúcej 100 homérskych veršov. Z vy-stúpení vyplývalo, že bežní aoidi podľa heroickej tradície skladali po-merne krátke básne, zamerané situačne na jednotlivé podujatia. Porov-návacie štúdie s orálnymi vystúpeniami v rôznych kultúrnych kontex-toch preukázali, že heroické spevy prebiehali na počesť slávnostných príležitostí, či to boli aristokratické slávnosti, náboženské festivaly alebo populárne zhromaždenia v tavernách a na trhoviskách. Dĺžku básní ob-vykle ovplyvňoval čas, ktorý mali diváci k dispozícii ako aj ich motivá-cia, prípadne spevákova výdrž a rozsah repertoáru.

KULTÚRNY KONTEXT POÉM Ilias a Odysea preklenuli klasickú grécku kultúru a výrazne ovplyv-

nili západné štandardy a idey. Podľa Grékov táto veľká epika svojím dosahom prevyšovala bežné literárne diela; ľudia sa ich učili naspamäť (nadšenie z recitácie týchto veršov vyjadril aj Platón) a pokladali ich nielen za symbol helénskej jednoty a heroizmu, ale tiež za antické zdroje morálneho a dokonca aj praktického vzdelávania.

Obe poémy čerpali námety z povestí trójskeho cyklu. Ilias opisovala boje v poslednom, t. j. desiatom roku trójskej vojny, Odysea komentova-la návrat jedného z popredných hrdinov tejto vojny tiež v desiatom roku

108

blúdenia. No Odysea je nielen pokračovaním Iliady, ale na nejednom mieste ju aj dopĺňa.

Analógie možno hľadať aj v technike použitej pri skladaní oboch básní. Udalosti Iliady prebiehali 51 dní a Odyseus blúdil 40 dní, vrátane návratu, pobitia ženíchov a zmierenia sa s ich príbuznými. V oboch poé-mach vystupovali bohovia, vložené epizódy spomaľovali dej a umož-ňovali poslucháčovi oddýchnuť si. Vyskytujú sa v nich početné prirov-nania, príslovia a príklady motivujúce poslucháčov a čitateľov k pozor-nému vnímaniu naratívnej prezentácie. I niektoré obrazy a postavy sú si podobné. Napríklad Télemachos sa po výstupe so ženíchmi prechádzal pri mori podobne ako Achilles po spore s Agamemnónom. Nestor ok-rem Odysey rečnil aj v Iliade.

V oboch básňach sa opisujú vyššie stupne rodového usporiadania spoločnosti, keď sa ešte rozvíjala prvotná demokracia, no dali sa už re-gistrovať náznaky budúcej otrokárskej organizácie. Vytvorené sú v ión-skom dialekte, premiešanom aiolizmami a miestami aj atticizmami, a po jazykovej stránke patria približne do toho istého obdobia. Platí to aj o veršoch, rovnako vyspelých v oboch básňach. Vyskytovali sa v nich aj podobné náboženské predstavy o bohoch v ľudskej podobe so všetkými dobrými i zlými ľudskými vlastnosťami a potrebami. Približne totožný je postoj k veštcom a vešteniu a rovnako sa v nich odmietajú sny a zja-venia.

Rozdiely medzi poémami Evidentné sú však nielen podobnosti, ale aj rozdiely medzi oboma

poémami. Napríklad kým Ilias opisovala každodenný život za vojny, Odysea sa zameriavala na strasti hrdinu a život počas mieru, na svet roľníka, pastiera, remeselníka a obchodníka. Ak v Iliade sa hrdina veno-val vojenským aktivitám, v Odysei sa nevyhýbal ani morálnym problé-mom. Ideálom už nie je sila a krása ľudí, ale bystrosť a obratnosť v reči, vlastnosti, ktoré neskôr preslávili Grékov.

Kým dej Iliady prebiehal vo východnej časti gréckeho sveta, Odysea sa odohrávala na západe, počas západnej kolonizácie. Išlo však aj o kmeňové rozdiely, pretože v Achillovi nie je ťažké rozpoznať hrdinu aiolského a v Heraklovi hrdinu dórskeho kmeňa. V Iliade sa aj bohovia delili na dve skupiny: jedni (Poseidón, Héra, Aténa a Hefaistos) bojovali na strane Grékov a druhí (Apolón, Artemis a Afrodita) bránili Trójanov. O tom, že kolonizácia bola len v začiatkoch a že Gréci ešte dôkladne

109

nepoznali západný svet, svedčil aj veľký počet zázračných postáv v Odysei.

V období, v ktorom sa odohráva Odysea sa už výraznejšie rozkladala kráľovská moc a posilňovalo sa postavenie rodovej šľachty, ktorá pri-pravovala zavraždenie syna z kráľovského rodu. Obrazy žien mávajú obvykle pozitívnejší odtieň, zlé bývajú iba slúžky, zatiaľ čo ostatné ženy sú dobré a verné.

V týchto časoch sa vo väčšej miere rozvíjalo súkromné vlastníctvo a iniciatíva, na ktorú sa síce poukazovalo už v Iliade delením spoločného poľa, sa v Odysei však zdôrazňovala častejšie. Vo väčšej miere sa rozví-jala špecializácia remesiel a najmä obchod. Hoci peniaze ešte neboli známe, prebiehal už čulý výmenný obchod a Odyseus sa často sám vy-dával za kupca a spomínal fenických obchodníkov. O pokročilejšom štá-diu rozpadu archaického rodového zriadenia v Odysei svedčí aj častejšia zmienka o chudobných ľuďoch zaujímajúcich sa o službu u boháčov. Tak Eurymachos ponúkol Odyseovi prácu na svojom majetku a na inom mieste sa spomínalo vyplácanie dvojitej mzdy. Z toho možno odvodiť, že svet v tomto období fungoval už reálnejšie, objavovali sa v ňom ko-mentáre zdôrazňujúce ťažkosti pri získavaní nevyhnutných životných prostriedkov a častejšie sa hovorilo o práci a núdzi.

V období medzi vznikom Iliady a Odysey stúpla aj vážnosť básni-kov. V Iliade ešte pevci nevystupovali a spomínali sa len sporadicky, ba dokonca v negatívnom zmysle sa uvádzal mystický básnik Thamyris. V Odysei naopak prednášal nielen Fémios na Itake, ale aj slepý Démo-dokos (alebo Glaukom) u Fajákov. Básnictvo sa stávalo už povolaním a básnikov považovali pre obec za rovnako osožných ako veštcov, leká-rov a tesárov, ba cenili si ich možno vyššie, lebo spevák vojvodcu Aga-memnóna pôsobil aj ako úradník vo vysokom postavení dozerajúci po-čas jeho neprítomnosti na manželku.

Kým v Iliade bolo bohov pomerne veľa, v Odysei sa s bohmi možno stretnúť zriedkavejšie a na rozdiel od Iliady sa správajú morálnejšie a spravodlivejšie, čo by tiež naznačovalo novší pôvod Odysey.

Ako je všeobecne známe, Gréci odlišovali hrdinov od bohov. So zá-hrobným životom hrdinov súvisia mýty o zázračnom úteku do hlbín zemských, do podsvetia (mýty o Amfiarovi a o Trofinii v Boiócii, o Oi-dipovi v Atike, čiastočne aj o Ifigénii a o Persefone). Občas sa takýmito miestnymi bohmi stávali hrdinovia. Toto uznanie sa neskoršie prisudzo-valo opatrnejšie (napríklad Agamemnóna v Argose najskôr uctievali ako boha, neskôr sa stal iba hrdinom). K opačnému procesu došlo v prípade Asklepia, ktorého z hrdinu premenili na boha.

110

No na druhej strane sa v Odysei nachádzajú aj primitívnejšie nábo-ženské predstavy, zvyšky mágie, najmä v spojitosti s liečením Odyseo-vej rany. O novšom pôvode Odysey svedčí aj vyššia morálka ľudí, ktorí v nej vystupujú. Ľudia sami zodpovedali za nešťastia, ktoré ich stíhali, a preto sa často meditovalo o osude človeka a života po smrti. V súlade s týmito trendmi sú aj technologické informácie o výrobe bronzu a žele-za (ktoré sa spájali s príchodom Dórov do Grécka).

Pochopiteľne, že významnú úlohu v gréckom sociálnom živote zo-hrávali mýty, najmä prostredníctvom kultových obradov, čiastočne aj etymológiou mien a epitet. V mýtoch sa reprezentovala viera v mágiu, fetišizmus, totemizmus, animizmus a podobne. Viera v mágiu a čarodej-níctvo sa prejavovala v povestiach o čarodejniciach Kirké a Médei, o čiapke, ktorá robila Persea neviditeľným, animistické predstavy mož-no nájsť v opisoch záhrobného sveta v 11. a v 24. speve Odysey a v po-vesti o zjavení Patroklovho ducha v 23. speve Iliady. Náznaky totemiz-mu sa vyskytovali v obrazoch bohov so zvieracou podobou (Pan s kozími nohami a satyrovia), v obrazoch bytostí, podobných zvieratám (Minotaurus a kentaurovia), v epitetách bohov (volooká Héra, sovooká Aténa), v mýtoch o vystupovaní bohov premenených na zvieratá, u Dia v podobe býka (mýtus o únose Európy) alebo labute (mýtus o Léde), v povestiach založených na lykantropii (premene ľudí na zvieratá, Akta-iona premeneného na jeleňa, Kadmosa na hada, Hekuba na psa). V sú-vislosti s rozšíreným uctievaním stromov a kvetov vznikli mýty o Dafné pôsobiacej ako strom, o Hyacintovi a o Narcisovi premenených na kve-ty a podobne.

Rozdiely sa prejavovali aj v typológii hlavných postáv. Hrdinovia Odysey boli sociálne citlivejší, milší, prívetivejší a reálnejší než osob-nosti v Iliade. Napríklad priama príčina trójskej vojny – Helena vystu-povala v Odysei v sympatickejšom svetle. I samotný Odyseus pôsobil podstatne pozitívnejšie než hrdinovia Iliady.

Pre celkové zarámovanie oboch eposov do širších spoločensko-psychologických a najmä kognitívnych súvislostí je dôležitá aj obsahová analýza materiálnej kultúry, sociálnych vzťahov a starých zvykov opi-sovaných v homérskych básňach, ktoré sa týkali jednak doby mykénskej (zbrane, Nestorov pohár, obetovanie ľudí, čarodejníctvo, voľba manžela, megarón, luxusné pohreby, lovecká vášeň, odraz dórskeho osídlenia a boj Hérakla s Pylanmi, motívy býka a leva a pod.), jednak doby ne-skoršej (železné zbrane, spaľovanie mŕtvych a pod.). Používanie železa a spaľovanie sa obyčajne uvádzalo do súvislosti s vpádom Dórov. Po tejto stránke je obzvlášť dôležitý verš 294 zo 16. spevu Odysey, zauží-

111

vaný výrok o magických aspektoch používania železa (Veď železo samo už strhnúť vie muža), ktorý však vznikol až vtedy, keď sa všeobecne zaviedlo používanie železných zbraní.

Kognitívne aspekty Homérovho pôsobenia vyzdvihol aj Aischylos, ktorému Aristofanes vložil do úst chválospev na užitočných básnikov. Homérovi patrila zásluha za propagáciu vojenského umenia a Aischylos, ktorý Aristofanovi poskytoval vzor tragického básnika a vyšiel víťazne zo zápasu s Euripidom, vyhlasoval, že Homér sa pri modelovaní hrdin-ských postáv svojich tragédií snažil zvýšiť bojovnosť spoluobčanov.

Významné kognitívne poznatky o vtedajšej spoločnosti sa získavali aj z opisov obchodov s Feničanmi, v ktorých sa prejavoval obdiv nad ich umením spracovávať drahé kovy a nádherné látky, ako aj budovať ob-chodné a vojnové lode. Významné psychologické charakteristiky možno nájsť v chvále ich statočnosti, ale aj v kritike úskočnosti a podvodov pri obchodovaní. Tieto zovšeobecnenia pravdepodobne vyplývali zo silného fenického vplyvu na kultúrny a hospodársky život Grékov. Platón za úsilie o plastický opis osobnosti bohov a hrdinov s ich osobnostnými nedostatkami, vášňami a zločinmi vylúčil Homérove básne zo svojej ideálnej obce.

Ilias Ilias sa neprezentovala len vojnou proti Tróji, ale aj výskumom hero-

ického ideálu vo všetkých jeho protikladoch – so streštenou a účelovou pýchou, majestátnou, ale animálnou silou, ktorá otupovala humanitu. V skutočnosti poéma opisovala v Achillovi najväčšieho bojovníka gréc-kej strany. Epos obsahoval takmer 16 000 veršov, ktoré alexandrijskí filológovia rozdelili do 24 spevov. Opisoval 51 dní posledného roku trójskej vojny, námetovo ilustrujúcich konanie spomínaného hrdinu. Čo bolo príčinou vojny? Princ Paris, syn trójskeho kráľa Priama, uniesol krásnu Helenu, ženu spartského kráľa Meneláa. Taký opovážlivý čin nemohli grécki hrdinovia nechať bez potrestania. Únosca navyše utiekol s Helenou späť do vlasti, do Tróje. Najstatočnejším bojovníkom grécke-ho vojska bol Achilles, ktorému však kráľ Agamemnón, vodca Grékov obliehajúcich Tróju, odňal obľúbenú zajatkyňu a ten sa rozhneval a od-mietol sa zúčastniť bojov proti Trójanom. Jeho negatívny psychický stav opisovala časť eposu ako hnev Achillov. Preto Trójania mohli pod Hek-torovým vedením preniknúť až na stanovište gréckych lodí. Do boja zasiahol Achillov priateľ Patrokles a keď ho trójsky hrdina Hektor zabil,

112

vrátil sa Achilles do boja, usmrtil Hektora a jeho telo vydal otcovi, trój-skemu kráľovi Priamovi. Medzi najpôsobivejšie časti eposu patrí Achil-lovo a Priamovo rozjímanie nad mŕtvym Hektorom a nad údelom ľud-ského života. Gréci na Odyseovu radu postavili obrovského dutého ko-ňa, do ktorého sa ukryli najlepší bojovníci. Trójania prijali koňa ako dar a vtiahli ho do mesta. V noci, keď oslavovali odchod Grékov, bojovníci na čele s Odyseom vyliezli z útrob koňa a spolu s vojskom, ktoré sa vrátilo, zničili mesto.

Príbeh je napísaný epickou iónčinou v daktylských hexametroch. Po-dobne ako v Odysei, autor do deja zaradil jednotlivé epizódy a určité situácie vysvetľoval pomocou názorných prirovnaní. V konaní ľudí sa odrážajú tiene správania bohov na Olympe.

Väčšina poetických opisov medzi prvou knihou, v ktorej vzplanula úvodná hádka a šestnástou, v ktorej Achilles prijal kľúčové rozhodnutie tým, že umožnil priateľovi Patroklovi bojovať na svojej strane, je zlože-ná z dlhých bojových scén striedajúcich stretnutia jednotlivcov s maso-vými pohybmi ozbrojencov. Poézia bojov je založená na typických a často sa opakujúcich prvkoch a motívoch, jemne sa striedajúcich s vy-soko individualizovanými epizódami a zábermi: katalóg vojenských od-dielov, formálne duely medzi Parisom a Meneláom, Ajaxom a Hekto-rom, opisy Heleny identifikujúcej achájskych princov, Agamemnóna kontrolujúceho svoje oddiely, triumf Diomeda, Hektorovo slávne stret-nutie so ženou Andromaché, budovanie achájskeho múra, neúspešná presvedčujúca misia k Achillovi, Héra zvádzajúca Dia ako aj Poseidó-novo následné povzbudzovanie Achájcov. Pozornosť sa venovala Pat-roklovej smrti, ktorá priviedla Achilla späť do boja, výrobe nového skvelého brnenia pre Achilla a jeho formálnemu zmiereniu s Agame-mnónom. V 22. knihe zabil Achilles oklamaného Hektora a na záver ho bohovia prinútili akceptovať civilizované hodnoty a prejaviť vlastnú veľkomyseľnosť tým, že odovzdal Hektorovo telo kráľovi Priamovi.

Jaynes (1976) analyzoval jazyk Iliady vo vzťahu k fyzickým i psy-chickým funkciám a usúdil, že v Iliade sa všeobecne vedomie nevysky-tuje, a preto ani opisy vedomej či psychickej činnosti. Slová v Iliade, ktoré taký význam získali neskôr, vyjadrujú niečo iné, konkrétnejšie. Výraz psyché, ktorý v neskoršej dobe znamenal dušu alebo vedomú my-seľ, vo väčšine prípadov znamenal životnú substanciu, ako je krv alebo dych. Psyché opúšťa zomierajúceho bojovníka s odtekajúcou krvou alebo s posledným výdychom... Najdôležitejší je asi pojem noos, ktorý v novšej gréčtine, prepisovaný ako nous, nadobudol význam vedomej mysli. V Iliade by sa mal správne prekladať ako vnímanie, poznanie

113

alebo zorné pole. Ak Zeus udržiaval noos Odysea, znamenalo, že ho stále sledoval.

Homér vyzdvihol aj úlohu tanca v živote Grékov. Ako pripomenul Wright (2008), všetky staroveké civilizácie – východné i západné – vy-užívali tanec k posväteniu náboženských rituálov. Napríklad kráľ Dávid bez hanby tancoval a skákal okolo Archy zmluvy, keď ju prvýkrát privie-zol do Jeruzalema. Platí to pre dávne rituály židovské a hinduistické, rovnako ako grécke a ranokresťanské. V Iliade sa opisoval tanečný par-ket, ktorý skonštruoval Daidalos pre Ariadnu vedľa bludiska na ostrove Kréta. Práve tu Ariadna naučila Thésea tanec života a smrti stelesňujúci labyrint. Homér si predstavoval, že tento parket zdobí veľký štít bojov-níka Achilla, hrdinu obliehania Tróje. Po obvode štítu je zobrazená Ariadna a ostatní mladí, striedavo spojení, vždy jeden muž a jedna žena. Chytili sa za ruky a utvorili reťaz, a ako kruhovým pohybom tancovali, vznikol labyrintový vzor, ktorý zasväcoval Thésea do zákrut a ohybov bludiska. Tanečník na čele sa uberal dopredu, až dosiahol stred a potom sa otočil opačným smerom. V tom okamžiku sa tanečníci vpredu pohy-bovali späť, zatiaľ čo tí, čo sú viac vzadu, išli ešte stále dopredu. Týmto spôsobom tanec začal vytvárať obrys labyrintového vzoru paralelných chodieb. Dievčatá boli ozdobené vencami, mladíci si niesli dýky so zlatými rukoväťami.

Odysea Odysea je prvým dobrodružným literárnym dielom európskej litera-

túry a jej motívy sa v nespočetných obmenách dodnes využívajú v do-brodružnej próze. Obsahuje 12 111 veršov a opisuje posledných 41 dní z desaťročného dobrodružného návratu itackého kráľa Odysea. Táto kniha je v expresivite miernejšia a v konaní pravdepodobne difúznejšia, avšak má komplexnejšiu a harmonickejšiu štruktúru než Ilias. Hlavnými prvkami príbehu sú situácia v Itake, kde Penelopa, Odyseova žena a ich mladý syn Télemachos sú bezmocní pred arogantnými nápadníkmi a zúfalí z Odyseovho meškania pri návrate z bojov v Tróji. Télemachos kvôli novým správam o otcovi absolvoval tajnú cestu na Peloponéz a stretol sa s Nestorom, Meneláom a Helenou. Napätie zvyšovala aj ne-bezpečná cestovná pasáž, keď sa Odyseus protivil morskému bohovi Poseidónovi a po opustení Tróje zvládol fantastické dobrodružstvá: útek z jaskyne Kyklópov, návrat na Itaku, kontakty s ochrannou bohyňou Aténou, ktoré mu umožnilo komplikované prestrojenie, odhalenie ver-

114

nému pastierovi bravov Eumaeuovi a neskôr Télemachovi. Situáciu de-finitívne vyriešil komplikovaný plán na riešenie zrady ženíchov a krvavé zúčtovanie. Nakoniec sa kráľ stretol s vernou Penelopou, so starým otcom Laertesom a za pomoci bohyne Atény obnovil stabilitu ostrovné-ho kráľovstva Itaky.

Homérovo pôsobenie sa najvýraznejšie prejavovalo v niektorých ná-padných formálnych zložkách poém. Participácia bohov vstupovala do priebehu ľudských udalostí a súčasne zvyšovala ich účinnosť a tragic-kosť ako súčastí heroickej tradície. Frekvencia a bohatstvo duchovnej komunikácie v Iliade alebo osobný a ambivalentný vzťah medzi Odyse-om a Aténou v Odysei, reflektovali vkus a mentálnu kapacitu hlavného tvorcu. Rôznorodé opisy bitiek, mnohoznačný realizmus smrti v stov-kách foriem, vznikali pravdepodobne už u Homérových predchodcov, avšak nedosiahli zďaleka jeho výnimočnú pôsobivosť. Nie div, že Ilias a Odysea vďačili za svoj unikátny status kreatívnemu a rôznorodému pôsobeniu tradícií a zámerov, kryštalickej stálosti formulovania štýlu a dynamickej spontánnosti vynikajúcej osobnej vízie. Homér túto fúziu prakticky realizoval.

Výsledkom jeho úsilia bola pôsobivá zmes literárneho umenia a kul-túrnej kultivácie. Avšak Ilias a Odysea nedosiahli výnimočnosť ani tak kvôli antickému základu a významnému miestu v gréckej kultúre ako celku, ale skôr vďaka nadčasovému úspechu vo vyjadrovaní masívnej škály triumfov a frustrácií ľudského života. Tieto poémy stáli nad oka-mžitými záujmami heroických bitiek alebo bojov proti bohom a prírode alebo proti nadprirodzeným silám a posolstvo vyjadrovali pomocou poe-tického jazyka charakterizovaného jednoduchosťou a jemnosťou, drsnou a zemitou naratívnou technikou, pričom jadro pozoruhodných príbehov sa zameriavalo na trójsku vojnu a jej následky. Silný dojem vyvolávala aj dramatická kvalita oboch poém, pretože ich väčšia časť sa skladala z konverzácií hrdinov a z ich verbálnych prejavov, v ktorých sa rétorika pevne udržiavala pod kontrolou a individuálne charaktery sa formovali vzájomnou konfrontáciou človeka a bohov, napriek ich radám a žiados-tiam. Achilles, Hektor, Meneláos, Ajax, Odyseus a iní hrdinovia preja-vovanými želaniami a vášňami získavali takú heroickú žiaru, akú nedo-sahovali ani neskoršie grécke tragédie. Výsledkom tohto úsilia bol pate-tický archaizmus týchto starodávnych príbehov a špeciálne techniky monumentálnej kompozície sa ich nikdy nepokúšali skrývať. Táto schopnosť však závisela na niečom, čo tieto archaizmy prekračovalo, menovite na jemnej mystickej kvalite dodávajúcej týmto príbehom uni-verzálnu platnosť, o ktorú usilovali všetky veľké literatúry.

115

Psychologické aspekty Významným aspektom oboch poém nie je len ich literárna a histo-

rická dokonalosť, ale aj ich psychologický a kognitívny odkaz (najmä v Odysei). Ilias prekypovala emóciami tým, že ponúkala príbeh o sile a hneve, reprezentovaný najsilnejším mužom Grécka, Achillom. Odyse-us, aj keď je tiež silný, ako demonštroval v 21. speve, spoliehal skôr na ľudskú inteligenciu a autor symbolizoval hlavného hrdinu eposu takto1:

Hovor mi, Múza, o bystrom mužovi, ktorý sa veľa nablúdil po šírom svete, keď vyvrátil posvätnú Tróju, uvidel mestá a spoznal zmýšľanie premnohých ľudí...

Dokonca Télemachos (tiež hodnotený ako rozumný mladý muž)

konštatoval: Ty sám to, otec môj, uváž, veď múdrosťou svojou, jak vravia, známy si na celom svete a zo všetkých smrteľných ľudí nijaký iný človek by nemohol merať sa s tebou!

Odyseus vystupoval ako charakteristický homérsky vodca, silný, od-

vážny, sebavedomý, ušľachtilý, s túžbou po sebarealizácii a sláve, ale regulovala ho najmä praktická inteligencia. Schopnosť rýchlo nachádzať optimálne riešenia situácií mu pomáhala v mnohých zložitých situá-ciách, ako napríklad pri úteku z jaskyne v 9. speve, alebo pri zatajení porážky tým, že ako potulný spevák začínal svadobnou melódiou v 23. speve.

Ako je všeobecne známe, Odyseus na spiatočnej ceste z trójskej voj-ny rozhneval bohov, a preto ho potrestali. Musel sa vracať veľmi kom-plikovaným spôsobom a neminulo ho ani peklo. Pri riešení komplex-ných problémov a prekonávaní prekážok často využíval svoju inteligen-ciu a múdrosť, najmä v záťažových a konfliktných situáciách. Ako prí-klad možno uviesť Odyseovo stretnutie s Kyklópmi (podľa Hésioda s obrami, synmi Urana a Gaie, ktorí kuli Diovi hromy a blesky), keď sa dostali v jaskyni do ich zajatia. Musel sa rýchle rozhodnúť pre riešenie, ktoré by ho zachránilo spolu s posádkou. Vymyslel plán, v danom prí-pade jediný možný, ktorý by mu spolu s námorníkmi poskytol možnosť uniknúť zo smrteľného ohrozenia. Ponúkol Kyklópovi silné víno, od ktorého sa opil. Opilec sa spýtal na Odyseovo meno, ten však svoje pravé meno zatajil a odpovedal, že sa volá Nikto. Táto na pohľad ne-

1 veršované časti sú prebraté z Homéros: Odysseia, preklad podľa Okála, 1986

116

zmyselná odpoveď sa ukázala ako veľmi užitočná a v podstate rozhodla o osude zajatcov. Po Odyseovej odpovedi si opitý Kyklóp ľahol a kráľ spolu s niekoľkými námorníkmi vrazili rozpálenú palicu do jeho jediné-ho oka a oslepili ho:

Nesmierne kričal a volal Kyklópov, sídliacich v ďalších dutých jaskyniach po horských hrebeňoch, šľahaných vetrom. Kyklópi počuli krik a zovšadiaľ bežali k nemu; okolo jaskyne stáli a takto sa pýtali obra: „Čo ťa to, Polyfémos, tak trápi, že si nás krikom za tmavej noci zo spánku vzbudil a zavolal k sebe? Azda neprišiel niekto ti násilím ulúpiť stádo? Alebo chce ťa ľsťou či silou zavraždiť niekto? Ozrutný Polyfémos im na to zas z jaskyne riekol: Niekto ma, priatelia, vraždí a ľsťou, nie silou ma vraždí. Na to mu oni zas v odpoveď odpovedali: Ak si v jaskyni sám a nikto ti ublížiť nechce, Zeus iste na teba chorobu zoslal; tej ale ťa nik z nás nezbaví. Pekne sa pomodli k otcovi, vládcovi mora!

Vzápätí odišli z jaskyne a neposkytli svojmu druhovi pomoc. Tým sa

prejavila Odyseova inteligencia: ...Mne srdce sa zasmialo milé, ako som chytrácky výmyslom mena oklamal všetkých.

Jeho pohotovosť sa prejavila aj pri úteku, keď spolu s ostatnými ná-

morníkmi ušli z jaskyne priviazaní na telách baranov. Homér zrejme vysoko hodnotil inteligenciu nielen ako izolovanú

schopnosť, ale ju porovnával aj s inými stránkami osobnosti. Napríklad Odyseus v 8. speve na ceste po krajine mystických ľudí Fajákov karhal mladšieho Euryala za to, že sa posmieval ľuďom, ktorí neboli zbehlí v žiadnom športe:

Nepekné slovo si riekol a zdáš sa mi človekom hrubým! Bohovia nezvykli ľúbezné dary udeliť všetkým mužom: aj postavu tela aj rozum a umenie rečniť. Niektorý človek obdržal od nich len chatrný výzor, boh mu však slobodu slovami krášli a ľudia sa naňho dívajú s pôžitkom veľkým, jak na sneme s istotou reční, pritom však skromne a milo, a vyniká nad ľudí v sneme. Potom, keď po meste kráča, sťa na boha na neho hľadia. Iný zas výzorom svojím sa večným podobá bohom,

117

slová však jeho nemajú vôbec nijaké čaro. Rovnako je to aj s tebou; si výzorom krásny a ani boh by ťa nespravil ináč, no zdravého rozumu nemáš.“

Avšak napriek vysokej inteligencii neraz podliehal výbuchom tem-

peramentu a museli ho krotiť aj vlastní námorníci: Keď sme však prešli už dva razy toľko po morskej vode, chcel som zavolať na nášho obra. No druhovia moji zo všetkých strán ma nežnými slovami krotili takto: „Prečo chceš nešťastný človek, zas dráždiť divého chlapa?“

Vysokú úroveň strategického myslenia preukázal aj v 23. speve.

V predchádzajúcom speve došlo k pobitiu ženíchov. Avšak Odyseus po-kladá za nevyhnutné z taktických dôvodov na istý čas túto udalosť zata-jiť:

Odyseus umný mu na to zas takto v odpoveď riekol: Ja ti rozpoviem teda, čo zdá sa mi najlepšie v srdci. Najprv sa umyte všetci a čisté si oblečte rúcha, potom rozkážte slúžkam, nech čisté si oblečú šaty, konečne Fémios, božský pevec, nech vezme si do rúk formingu zvučnú a veselé niečo nám do tanca zahrá, aby si mysleli tí, čo budú ho počuť, či pôjdu náhodou cestou, či bývajú blízko, že koná sa svadba! Správa o smrti ženíchov spupných sa rozšíriť nesmie z mesta do nášho poľa. Tam potom bude dosť času vymyslieť nejakú pomoc, čo Zeus by nám zaručiť mohol.

Odyseus bol okrem toho presvedčivým, zreteľným rečníkom, ktorý

dokázal pomerne ľahko ovládnuť alebo zmanipulovať poslucháčov. Keď napríklad prvýkrát na ostrove Scheria oslovoval fajácku princeznú Nau-sikau, jeho zdvorilé, uspokojujúce správanie mu rýchlo získavalo dôve-ru. Odyseus na jednej strane usiloval o slávu (kleos), no tiež sa snažil vrátiť domov (nostos). Tešil sa z luxusného života v exotickej krajine s Kalypso, avšak len do istého času. Nakoniec sa rozhodol vrátiť, i keď priznával, že jeho žena sa nedala s Kalypso porovnať. Miestami akoby hľadal slávu hľadaním cesty domov.

Homérske charaktery boli pomerne statické. Aj keď často konali komplexne a realisticky, v priebehu deja sa príliš nemenili. Odyseus a najmä Télemachos toto pravidlo narušili. Na počiatku dobrodružstiev exhibičné tendencie a narcizmus viedli Odysea k odhaleniu vlastnej

118

identity Kyklópovi, a tým k privolaniu Poseidónovho hnevu. Na konci knihy už vlastnú pýchu trpezlivo reguloval. Preoblečený za žobráka nereagoval prehnane na urážky nápadníkov svojej ženy. Namiesto toho trpezlivo vyčkával, pokiaľ nesklapli pasce, ktoré starostlivo nastavil, aby dosiahol efektívnu nápravu.

Na druhej strane syn Télemachos nezískal otcov talent v plnej miere. Mal však statočné srdce a aktívnu myseľ a niekedy prejavil aj dávku temperamentu, avšak nikdy nedokázal vystupovať tak presvedčivo ako otec. V 22. speve náhodne nechal odomknutú zbrojnicu a toto vážne kognitívne zlyhanie umožnilo ženíchom, aby sa ozbrojili. Napriek tomu, že aj Odyseus sa dopustil pri odhadoch viacerých chýb, ťažko si pred-staviť, že jeho omyly by mali až fatálne následky.

Je pozoruhodné, že statočný a rafinovaný Odyseus si získal podporu samotnej bohyne múdrosti a bojov, Atény. Pomohla mu vo viacerých náročných situáciách, vrátane stroskotania lode v 5. speve a v nerovno-cennej bitke so ženíchmi v 22. speve. O kráľa Itaky sa zaujímala kvôli talentu, ktorý aktívne demonštroval. Aj keď ho podporovala v priebehu bitky so ženíchmi, sama do diania nezasahovala a uprednostňovala skôr pozorovanie boja a presviedčanie. Aténa často pomáhala aj Télemacho-vi. Predviedla sa ako spoľahlivá, praktická, bystrá spolupracovníčka, majsterka prestrojení a veľká bojovníčka.

Niektoré charakteristiky Odysea sú do istej miery typické pre celé dielo. Na rozdiel od Iliady, ktorá zdôrazňovala podstatu ľudskej interak-cie – súťaživosť, agresivitu, boj a slávu, ktoré môžu presláviť človeka v očiach iných – Odysea sa týkala skôr skrytých univerzálnych stránok ľudského vedomia, spolu s prežívaním osamelosti, psychického chaosu a sklamania. Preto nie je prekvapujúce, že Homér miestami pripisoval svojmu hrdinovi veľmi neheroické spôsoby. Trucoval na pobreží, túžil po domove, prípadne odolával zamilovanej bohyni. Občas sa správal se-becky a pomerne sebavedomo presadzoval svoje predstavy. Tieto pate-tické scény v bojovej Iliade zväčša chýbali. Preto nie div, že aj bez lin-gvistických a historických dôkazov viacerí pozorovatelia pokladali túto štylistickú divergenciu scén za presvedčivý dôkaz o rozdielnych auto-roch oboch poém.

Niektoré časti Odysey slúžili aj k prezentácii viacerých psychologic-kých a sociálnych javov. Napríklad Télemachovo stretnutie s dvomi kráľmi umožnilo Homérovi vysvetliť ideu xénie alebo pohostinnosti. Sociálne kódy antických Grékov požadovali aktívne prejavy pozornosti voči cudzincom pozvaním do vlastnej domácnosti. Toto sociálne očaká-vanie pohostinnosti bolo tak kultúrne dôležité, že ho presadzoval aj sám

119

kráľ bohov, Zeus. V spomínanom prípade králi Nestor a Meneláos sr-dečne privítali Télemacha, aj keď ho poznali pomerne krátko. Homér tiež zdôraznil, ako Meneláa ovplyvnila hosťova rozvaha a takt (Ani starší muži tak dobre nehovoria, ani nevystupujú). Táto bohabojnosť a rešpekt ostro kontrastovali s bezmedzným vystrájaním ženíchov v Té-lemachovom domove v Itake. Zatiaľ čo Télemachos sa usiloval splniť každý posvätný zákon, nepozvaní ženísi v jeho dome nemravne a bez-uzdne vystrájali. Keď prijímal hostí, ženísi organizovali ich vyvražde-nie. Idey pohostinnosti sa tak prezentovali protikladmi medzi oboma situáciami.

Metamorfózy eposov Je všeobecne známe, že Ilias a Odysea neskôr žili vlastným životom.

Od čias Peisistratových sa textami zaoberali učenci a spisovatelia (na-príklad Aristarchos, Aristofanes a Zénodotos), ktorí obvykle škrtali pridané, neautentické časti a rozdelili oba eposy na 24 kníh. Pripravili odborné komentáre (tzv. scholia) napísané na okrajoch hlavného textu a používali v nich skratky. Avšak vplyv Homéra na grécke poznanie, vzdelanie a umenie bol nesmierny. Už Hesiodos, prvá historická posta-va gréckej literatúry, sa inšpiroval v Theogonii nielen homérskymi boh-mi, ale prevzal aj nejeden verš z Iliady a Odysey. Básne sa dostali do vtedajších školských učebníc a podľa rétora Isokrata sa Homér stal roz-hodujúcim vychovávateľom celého Grécka.

V 5. storočí sa k jeho odkazu prihlásili aj traja veľkí grécki tragédi. Napríklad Aischylos napísal drámu Vykúpenie Hektora, Sofokles zložil tragédiu Nausikaa a Euripides satyrskú hru Kyklop. Na Homérovu auto-ritu sa odvolával aj Aristofanes. Podľa Aischyla Homérovi patrí zásluha za to, že naučil ľudí vojenstvu. Herodotos ho pokladal za symbol staro-dávnej aténskej slávy.

Homér sa tešil úcte (ale aj istej kritike) filozofov. Xenofones ho po-kladal za prameň všetkej múdrosti a poznania. Isokrates uznával mobili-začnú silu jeho umenia v boji Grékov za nezávislosť. Platón mal však výhrady voči zobrazovaniu bohov a hrdinov s ľudskými slabosťami a vášňami. Veľkú pozornosť venoval Homérovi spisovateľ Plutarchos.

V 3. storočí pred Kr. sa s homérskymi básňami zoznámili aj Rima-nia, prvý preklad Odysey pripravil Grék Livius Andronicus roku 240 pred Kr. Významne ovplyvnil prvé eposy písané v latinčine, t. j. Nae-viovu Púnsku vojnu a Ennionove Anály ako aj Vergíliovu Aeneidu. Pre

120

Horatia bol Homér najväčším básnikom všetkých čias. Vyzdvihoval naj-mä múdrosť a mužnosť Odysea.

Preto je paradoxom, že v stredoveku bol slepý básnik prakticky ne-známy. Po zániku Rímskej ríše upadla na Západe znalosť gréckeho jazyka a literatúry, ako aj celej kultúry. Väčšiemu záujmu sa Homér tešil na Východe, v okruhu byzantskej kultúry. Napríklad solúnsky arcibis-kup Eustathios napísal rozsiahle komentáre k obom eposom a vznikli preklady do sýrčiny, arménčiny a arabčiny. Krásu gréckej poézie znova objavila až renesancia (hoci v latinských prekladoch) a Homéra označila za neprekonateľného majstra (vyzdvihovali ho najmä Petrarca a Boccac-cio).

Postupne vznikali aj preklady do národných európskych jazykov. Podľa Okála (1986) sa homérske básne v latinskej verzii dostali na úze-mie Uhorska už v 13. storočí a detailnejšie ich poznali humanisti v 16. storočí, najmä Martin Rakovský, ale aj Ján Bocatio. Prístup ku gréckej poézii uľahčovalo aj vyučovanie gréčtiny na stredných školách v Barde-jove, Kremnici, Trnave, Banskej Bystrici a najmä v Levoči. Homérovo dielo dôverne poznali aj významní vzdelanci Vavrinec Benedikt z Nedo-žier a Matej Bel. O prvý preklad na Slovensku sa pričinili Juraj Palkovič a Samuel Rožnay. V západnej slovenčine prebásnil Iliadu Ján Hollý. Homérovo dielo dôverne poznali aj obrodenci Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, ale aj Karol Kuzmány a štúrovci. Viacerými podnetmi sa inšpi-rovali aj spisovatelia a básnici Andrej Sládkovič, Jonáš Záborský, Sve-tozar Hurban Vajanský alebo Pavol Országh Hviezdoslav. V modernej slovenčine je k dispozícii preklad Miloslava Okála z roku 1986.

V novoveku rozpútal vedecké spory o osobe tohto básnika ako aj o pôvode eposov nemecký filozof a kritik Friedrich Wolf dielom (1733-1794) Prolegomena ad Homerum (1795). Podľa neho boli Ilias a Odysea zložené z jednotlivých spevov starších básnikov až v časoch Peisistrata. Hermann (1831) tvrdil, že nové básne boli zoskupené okolo starého jadra, nepodarilo sa mu však Praodyseu vypreparovať. Aj ne-mecký literárny vedec Wolfgang Schadewaldt (1900-1974) bol presved-čený, že Ilias je do značnej miery dielom jedného autora, ale na druhej strane sa tiež usiloval o objav Praodysey. V každom prípade však ho-mérska otázka zostala filologickým a historickým nedoriešeným prob-lémom.

121

Ostatné údajné diela Pod Homérovým menom sa okrem dvoch poém zachovalo aj nie-

koľko menších literárnych diel (aj keď identifikácia viacerých je spor-ná):

1) Zbierka hymien napísaná v daktylských hexametroch slúžila na počesť rôznych bohov. Niektoré básne sú rozsiahlejšie a majú epický charakter. Rozprávajú legendy zo života bohov (napríklad o narodení Apolóna na ostrove Délos, o mladosti Hermovej, o Demetrinom putovaní za stratenou Persefonou), ale väčšina z nich je pomerne krátka. Takýmito hymnami rapsódi zahajovali recitácie. Pochádzali od rôznych autorov v odlišných obdobiach.

2) Epigramy ako básnické drobnosti opisovali jednotlivé epizódy zo života aiódov alebo rapsódov. Často nadväzovali na povesti o Homérovom živote a pôsobení.

3) Batrachomyomachia (Žabomyšia vojna) je komickou paródiou na bohatiersku epiku. Žabí kráľ nechtiac spôsobil smrť myšieho princa, a tým vyvolal vojnu žiab a myší. Vojna skončila až pria-mym zásahom Dia, ktorý nechal armádu myší zahnať rakmi.

Homérovi sa pripisovali aj menšie žartovné diela ako nedochovaný epos Margités, nazvaný podľa bohatého hlupáka.

O dôležitosti oboch eposov svedčí aj fakt, že ich preklady do národ-ných jazykov mali vždy neprehliadnuteľný vplyv na konkrétne literatú-ry. Nie je zveličené tvrdenie, že Homér poskytol zásadné tvorivé impul-zy celej európskej kultúre: homérske motívy využívali Aischylos (podľa vlastného vyjadrenia zbierajúci len omrvinky padajúce z Homérovho stola), Sofokles a Euripides. Nielenže bol vzorom pre Vergíliovu Aenei-du, ale inšpiroval Heinricha Schliemanna k archeologickým vykopáv-kam, pri ktorých skutočne objavil Tróju.

Homér svojím menom rozšíril aj kognitívny repertoár sociálnych ja-vov. Tzv. homérsky smiech je narážkou na nesmierny a neutíšiteľný smiech blažených bohov, odznievajúci v oboch eposoch.

Eposy Ilias a Odysea sa v Grécku vždy tešili veľkej úcte. Celé gene-rácie ich považovali za najvyššiu poéziu a prednášali na najvýznamnej-ších slávnostiach. Slúžili ako významný vzor pri vzdelávaní. Politicky rozdeleným Grékom slúžili k formovaniu spoločného gréckeho vedo-mia. Homérska problematika významne pôsobila aj v kontexte antickej gréckej literatúry a bola bohato zastúpená aj v neskoršej európskej lite-ratúre. Mnohé obraty a okrídlené slová pochádzajú z Homérových epo-sov (dokonca aj samotné slovné spojenie okrídlené slová). Ich vplyv sa

122

prejavil u Grékov i Rimanov v náboženstve, vo výchove, v literatúre i vo výtvarnom umení. Pre starovekých Grékov nahrádzali školské učeb-nice, ponúkali pramene múdrosti, geografické i národopisné vedomosti, svedectvo starobylej slávy a slúžili za vzor epickým, lyrickým i drama-tickým básnikom všetkých generácií. A hlavne zdôraznili úlohu pozna-nia nielen v živote bohov, ale popri kráľoch a bojovníkoch aj v živote prostých ľudí.

Konfucius

124

SVETLO VÝCHODNÉHO POZNANIA Konfucius patrí nielen k najvýznamnejším mysliteľom v čínskych

dejinách, ale aj k Číňanom, ktorých poznajú ľudia na celom svete. Jeho význam pre poznanie východnej Ázie býva často prirovnávaný k úlohe, ktorú v západnej civilizácii zohrali Sokrates, Platón a Aristoteles.

Pojem konfucianizmu, ktorý sa v Číne paradoxne nepoužíva, pred-stavuje svetový názor, sociálnu etiku, politickú ideológiu, školskú tradí-ciu a spôsob života. Niekedy sa vníma ako filozofia, ale aj ako nábožen-stvo. Konfucianizmus možno chápať aj ako všetko zahrňujúci humaniz-mus, ktorý neodmieta ani nebesá. Východní Ázijci neraz tvrdia o sebe, že sú šintoisti, taoisti, budhisti, moslimovia alebo kresťania, avšak pri zdôrazňovaní náboženskej orientácie len zriedka dávajú na vedomie, že sú konfucianisti.

Konfucianisti netvoria organizované náboženstvo. Napriek tomu sa prostredníctvom čínskej kultúry rozšírili do všetkých východoázijských krajín a hlboko ovplyvnili spirituálnu a politickú kultúru tejto časti sve-ta. Teória i prax konfucianizmu nezmazateľne poznačovali vlády, spolo-čenstvá, vzdelávanie a rodinný život prevládajúce vo východnej Ázii. Je prehnané pokladať tradičný čínsky život a kultúru za konfuciánsku, avšak tieto etické hodnoty slúžili vyše 2000 rokov ako zdroj inšpirácie aj ako odvolací súd pre hodnotenie vzťahov medzi ľuďmi, komunitami a národmi čínskeho megasveta.

Život a myslenie Konfucia Je pozoruhodné, že sága konfucianizmu nezačala narodením Konfu-

cia (pôvodné meno Kchung-fu-c´ alebo Majster Kchung bolo latinizo-vané jezuitom Matteom Riccim). Na rozdiel od Budhu a Krista ako zakladateľov budhizmu a kresťanstva, Konfucius (551-479 pred Kr.) sa pokladal za sprostredkovateľa, vedome sa pokúšajúceho oživovať staré hodnoty kvôli dosiahnutiu nových. Minulosť chcel zachraňovať znovuo-živením zdanlivo zastaraných rituálov. Konfuciovu lásku k starým ča-som motivovala jeho silná túžba porozumieť, prečo niektoré rituály, ako je kult rodiny, úcta k nebesám a smútočné ceremónie prežili tisícročia. Jeho cesta do minulosti spočívala v hľadaní koreňov, v zakotvení potre-by spolupatričnosti a komunikácie. Veril kumulatívnej sile kultúry a faktu, že ak tradičné spôsoby nestratili vitalitu, nezmenšili potenciál

125

regenerácie v budúcnosti. V skutočnosti Konfuciov zmysel pre históriu bol silný preto, že sa pokladal za konzervatívneho človeka zodpovedné-ho za kontinuitu kultúrnych hodnôt a sociálnych noriem pozitívne pôso-biacich na civilizáciu dynastie Čou.

Historický kontext Tradícia predstavovaná Konfuciom pôsobila najmä medzi starove-

kými kráľmi – mudrcmi. Aj keď najstaršia je podľa archeológov dynas-tia Šang (18.-12. storočie pred Kr.), historické obdobie, ktoré Konfucius pokladal za relevantné, prebiehalo podstatne skôr. Preto mohol iniciovať kultúrny proces známy na západe ako konfucianizmus, avšak on i jeho následníci sa pokladali za časť tradície, neskôr čínskymi historikmi de-finovanej ako ju-chia, (učená tradícia), ktorá mala svoj pôvod dve tisíc-ročia predtým, než legendárny Jao a Šun prostredníctvom morálneho presviedčania vytvorili civilizovaný svet.

Konfuciánskym hrdinom bol Čou Kung alebo vojvoda z Čou (pri-bližne roku 1094 pred Kr.), o ktorom sa hovorí, že pomohol konsolido-vať a zdokonaľovať feudálny rituálny systém. Tento systém bol založe-ný na pokrvných putách, manželských alianciách a starých zmluvách, ako aj na novovyjednávaných kontraktoch a na vzťahoch vzájomnej zá-vislosti. Apel na kultúrne hodnoty a sociálne normy sa pri udržaní me-dzinárodných aj domácich poriadkov zakladal na akceptovanej politickej vízii, podľa ktorej autorita spočíva na univerzálnom kráľovskom majes-táte, vybavenom etickou a náboženskou mocou s mandátom Nebies a na presvedčení, že sociálna solidarita sa nedosahuje právnymi obmedze-niami, ale rituálnymi pravidlami. Ich realizácia umožnila dynastii Čou prežiť v relatívnom mieri a prosperite viac než päť storočí.

Konfucius, inšpirovaný štátnickými schopnosťami Čou Kunga, pre-žíval dlhodobý sen o súťaži s vojvodom pri uvádzaní politických ideí, ktoré odpozoroval od starovekých mudrcov a hodnostárov, do praxe. Aj keď Majster svoj vysnívaný politický systém nikdy nezrealizoval, jeho koncepcia politiky ako morálneho presviedčania časom získala výz-namný vplyv.

Idea Nebies, jedinečná v kozmológii Čou, sa porovnávala s pojmom Nebeského Vládcu v dynastii Šang. Nebeský Vládca sa mohol týkať predkov kráľovskej línie Šang tak, že králi tejto dynastie hodnotili pozí-cie svojich potomkov ako posvätné. To neskôr robili aj vládcovia v Ja-ponsku, avšak Nebesá boli pre predstaviteľov dynastie Čou výraznejšie

126

generalizované antropomorfickým Bohom. Verili, že mandát Nebies nie je permanentný, a preto nie je záruka na to, aby následníci kráľovského domu Čou získavali kráľovský majestát, pretože Nebesá vidia ako ľudia i Nebesá počúvajú ako ľudia. Preto pre udržanie moci a autority kráľov boli rozhodujúce ich cnosti. Tento dôraz na benevolentných vládcov, vyjadrený mnohými bronzovými nápismi, bol súčasne reakciou na zrú-tenie dynastie Šang aj potvrdením hlboko zakoreneného svetového ná-zoru.

Čiastočne kvôli vitalite feudálneho rituálneho systému a do istej mie-ry sile kráľovskej domácnosti samej o sebe, králi dynastie Čou riadili kráľovstvo niekoľko storočí. Avšak roku 771 pred Kr., aby odolali bar-barským útokom zo Strednej Ázie, preniesli hlavné mesto ďalej na vý-chod, do dnešného Lo-jangu. Reálna moc v krajine prešla do rúk feudál-nych šľachticov. Avšak od Konfuciových čias feudálny rituálny systém bol taký rozvrátený, že politické krízy urýchlili morálny úpadok: symbo-lická kontrola už nedokázala uchrániť kráľovstvo pred úplnou dezinteg-ráciou.

Konfuciova odpoveď spočívala v učení, ako sa stať ľudským. Preto sa pokúšal obnoviť a oživiť inštitúcie, ktoré boli po stáročia dôležité pre udržanie politickej stability a sociálneho poriadku: rodina, škola, lokálne skupiny, štát a kráľovstvo. Konfucius neakceptoval status quo, podľa ktorého sa najvýznamnejšie hodnotilo bohatstvo a moc. Očakával, že cnosť, či už ako osobná kvalita alebo aj požiadavka na vodcovstvo, bola pre individuálnu dôstojnosť, sociálnu solidaritu i politický poriadok roz-hodujúca.

Život Konfucia, v kontraste s jeho duchovným významom, nebol veľmi dramatický. Jeho úsilie o humanitu neviedlo k objaveniu pravdy, ale k vyjadreniu sebakultivácie, schopnosti človeka ovplyvniť vlastný osud. Dodnes zostáva v konfuciánskom dedičstve hlboko zakorenená viera v možnosti obyčajnej ľudskej bytosti. Aj tvrdenie, že ľudia sú učenliví a môžu sa zdokonaľovať prostredníctvom osobného a sociál-neho úsilia, je typicky konfuciánske.

Aj keď fakty o Majstrovom živote sú pomerne limitované, možno vytvoriť pomerne presný časový a historický rámec jeho pôsobenia. Narodil sa v 22. roku vlády vojvodu Sianga z Lu (roku 551 pred Kr.) v Čchü-fu, v malom feudálnom štáte Lu (dnešná prímorská provincia Šan-tung), kde sa dlho udržiavala hudba a rituály dynastie Čou. Jeho rodinné meno bolo Kchung-c´ a osobné meno Čchiou, ale tiež sa spomí-na ako Kchung-fu-c´ (Majster Kchung). V Európe sa meno Konfucius ujalo v 18. storočí.

127

Konfuciovi predkovia boli pravdepodobne aristokrati. Jeho otec zo-mrel, keď mal budúci filozof ešte len tri roky. Preto ho spočiatku vzde-lávala matka a neskôr sa sám pokladal za neúnavného študenta. O štruk-túre jeho štúdia sa detailnejšie informácie nezachovali.

Spočiatku slúžil na menšom štátnom poste; riadil stajne a evidoval zásoby obilia, pokiaľ sa v devätnástich rokoch neoženil. Nie je známe, čo vlastne študoval, ani akých mal učiteľov, no zachovalo sa jeho hľa-danie učiteľov rituálov a hudby. Predpokladá sa však, že majstrovské ovládanie šiestich umení – rituálov, hudby, lukostreľby, jazdy na koni, kaligrafie a aritmetiky, ako aj klasických umení, najmä poézie a histórie, mu umožnilo v tridsiatke odštartovať vynikajúcu učiteľskú kariéru.

Absolvovanie úradníckych skúšok ako nevyhnutný predpoklad zís-kania miesta v štátnej správe zaviedol cisár Wu Ti dekrétom v roku 124 pred Kr. Teoreticky sa mohol stať štátnym úradníkom uchádzač s po-trebným nadaním a motiváciou. Takto získané postavenie nebolo dedič-né. Vyžadovala sa najmä znalosť Piatich klasických kníh – Knihy pre-mien, Knihy listín, Knihy piesní, Knihy obradov a Letopisov jari a jesene. Skúšky sa v tejto podobe udržali viac než tisíc rokov a k vý-raznej zmene došlo až po presadení neokonfucianizmu v roku 1313. Základom vzdelávania sa od tej doby stalo štúdium Štyroch kníh, ktoré vybral Ču Si. Zaradil medzi ne Konfuciove Rozhovory, Menciove spisy a dve časti starovekej Knihy obradov (Veľké učenie a Stredná cesta). Pochopiteľne, že sa vyžadovalo aj dokonalé zvládnutie Piatich klasic-kých kníh a niektoré ďalšie spisy. Tento systém sa udržal až do konca cisárstva v roku 1911.

Konfucius bol prvý známy čínsky učiteľ, ktorý sa usiloval sprístup-niť vzdelanie všetkým ľuďom a snažil sa povýšiť učenie na povolanie, na skutočný životný štýl. Aristokratické rodiny si už pred Konfuciom najímali inštruktorov na výchovu detí v špecifických umeniach a vládni úradníci učili podriadených nadobúdať potrebné zručnosti, avšak Maj-ster bol snáď prvý učiteľ, ktorý venoval celý život vzdelávaniu kvôli transformácii a vylepšeniu spoločnosti. Veril, že všetky ľudské bytosti môžu ťažiť zo životnej kultivácie. Zahájil humanitný program pre vý-chovu potenciálnych vodcov, otvoril im cestu k vzdelávaniu a definoval učenie nielen ako formu získavania poznatkov, ale aj ako kultiváciu charakteru. Predstava, že učiť a zdokonaľovať sa musí každý muž, nie-len urodzený, bola v tradičnej aristokratickej civilizácii prevratná. V piatom zlomku 1. kapitoly tvrdil:

Povinnosťou mladého muža je doma si dodržiavať synovskú a na verejnosti bratskú cnosť,

128

byť statočný a dôveryhodný. Prekypovať láskou k ľuďom a pestovať ľudskosť a všetku ostatnú energiu venovať štúdiu! (Čarnogurská, 1990, s. 10). Primárnou funkciou vzdelávania bolo podľa Konfucia poskytovať

vhodný spôsob prípravy aristokratov (csün-c’). Tento proces zahŕňal stále sebazdokonaľovanie a stabilnú sociálnu interakciu. Aj keď konšta-toval, že učenie prebieha v prospech seba (čo je overiteľné úrovňou sebapoznania a sebarealizácie), prostredníctvom verejnej služby sledo-val prirodzené dôsledky skutočného vzdelávania. V Rozhovoroch možno registrovať aj Majstrovo hodnotenie seba samého.

Konfucius sa nevyhýbal ani konfrontácii s učenými pustovníkmi spochybňujúcimi jeho túžbu slúžiť svetu; odolávať pokušeniu naháňať vtákov a zvieratá, žiť izolovane od ľudskej komunity a pokúšať sa o transformáciu sveta zvnútra. Dlhý čas sa aktívne zaoberal politikou a pokúšal sa preniesť humanistické idey do praxe prostredníctvom vlád-nych kanálov.

Na prahu päťdesiatky slúžil ako zmierovací sudca, neskôr ako minis-ter verejných prác a nakoniec ako minister spravodlivosti v štáte Lu. Je pravdepodobné, že sprevádzal miestneho kráľa a jeho premiéra na dip-lomatickej misii. Avšak politická kariéra trvala pomerne krátko. Lojalita ku kráľovi ho odcudzila iným nositeľom moci, vplyvným feudálnym rodinám. Jeho morálna úprimnosť nebola v súlade s kráľovým blízkym okolím okúzľujúcim panovníka najmä zmyslovými pôžitkami.

V päťdesiatich šiestich rokoch, keď si uvedomil, že nadriadení ne-mali záujem o jeho politickú líniu, Konfucius opustil krajinu a snažil sa nájsť iný feudálny štát, ktorému by ponúkol svoje služby. Okrem poli-tickej frustrácie ho v dobrovoľnom dvanásťročnom exile sprevádzal aj krúžok študentov. Všade však šíril renomé ako človek s víziami a pos-laním. Jeden zo súčasníkov ho charakterizoval ako drevené srdce zvona. Konfucius vystupoval ako nositeľ heroického svedomia, ktorý realistic-ky poznal, že nemôže všetko dosiahnuť, ale zapálený spravodlivou váš-ňou, robil všetko, čo bolo v jeho silách. Ako 67-ročný sa vrátil domov, aby vyučoval a udržiaval klasickú tradíciu písania a vydávania literatú-ry. Zomrel roku 479 pred Kr. v sedemdesiatich šiestich rokoch. Medzi pamätníkmi sa tradovalo, že jeho 72 študentov ovládalo šesť umení a zanechal 3000 následníkov.

129

Rozhovory ako stelesnenie konfuciánskych ideí Rozhovory (Lun-jü) sú snáď najuctievanejším posvätným textom

konfuciánskej tradície, ktorý pravdepodobne zostavila druhá generácia jeho žiakov. Základom boli Majstrove výroky, prenášané ústnou a písa-nou tradíciou, ktoré zachytávali konfuciánský duch formou i obsahom rovnako ako platónske dialógy stelesňovali sokratovskú pedagogiku.

Rozhovory moderní čitatelia často chápali ako zbierku nesúvisiacich náhodne zložených komentárov. Tento dojem by mohol viesť k chyb-nému chápaniu Konfucia ako bežného moralizátora riadiaceho sa zdra-vým rozumom, ktorý dáva praktické rady študentom pri riešení každo-denných situácií. Ak hodnotiteľ pristupuje k Rozhovorom ako ku skladu sociálnej pamäti, literárnemu nástroju, udržiavajúcemu pozitíva konfu-ciovského systému a prenášajúcemu jeho formy života ako živej tradí-cie, tak sa bližšie dostáva k vysvetleniu, prečo sa Konfucius v Číne do-posiaľ teší veľkej úcte. Dialógy slúžia k naznačeniu Majstrových postu-pov v myslení i činnosti, nielen ako izolovaného jednotlivca, ale aj ako nositeľa sociálnej inteligencie. Výroky do značnej miery reprezentujú Konfuciovu osobnosť – jeho ambície, obavy, potešenia, záväzky a pre-dovšetkým snahu o sebapoznanie. Prostredníctvom Rozhovorov sa kon-fucianisti po stáročia učili rekonštruovať úctyhodné rituály vo virtuál-nych konverzáciách s Majstrom.

Jedným z Konfuciových významných osobných opisov je krátky autobiografický záznam jeho spirituálneho vývinu (Štvrtý zlomok 2. kapitoly):

A riekol Majster: V pätnástke som myslel iba na štúdium, v tridsiatke som našiel svoje miesto v živote, v štyridsiatke som sa zbavil pochybností, v päťdesiatke som pochopil vôľu nebeského osudu, v šesťdesiatke som sa jej stal poslušným a v sedemdesiatke sa môžem dať viesť túžbami svojho srdca, neobávajúc sa, že obídem, čo je spravodlivé! (Čarnogurská,

1990, s. 13).

Konfuciov život ako študenta i učiteľa ilustroval ideu, že vzdeláva-nie je nekonečným procesom sebarealizácie. Bol presvedčený, že kultú-ra (wen), ktorú presadzoval, sa neprenáša a že učenie (hsüeh), ktoré navrhoval, sa nevyužívalo. Avšak jeho silný zmysel pre poznanie sa nikdy nemiešal so schopnosťou pamätať si, čo sa mu vštepovalo, neú-

130

navne sa učiť a učiť sa bez zvyšujúcej sa únavy. Na seba bol značne náročný: Sú to tieto veci, ktoré vyvolávajú moje znepokojenie: zlyhanie pri kultivácii cnosti, zlyhanie pri hlbokom prenikaní do obsahu učenia, neschopnosť preniknúť do toho, že či to, čo počujem, je správne, a ne-schopnosť sa zdokonaľovať, ak mám nejaké chyby.

Od študentov vyžadoval vysokú motiváciu k učeniu: Nepoúčam ni-koho, kto nie je dostatočne hladný učiť sa, ani nepovzbudzujem nikoho, kto dychtivo nevkladá myšlienky do svojich slov.

Komunita, ktorú Konfucius založil, tvorila učené spoločenstvo nie-len podobne zmýšľajúcich ľudí rôzneho veku, ale aj sociálneho i geogra-fického pôvodu. Majster ich priťahoval, pretože ovplyvňoval ich vízie a v rôznej miere sa podieľali na jeho poslaní zaviesť morálny poriadok v rozdelenej občianskej politike. Tieto úlohy boli náročné a dokonca aj nebezpečné. Sám Konfucius zažil nezamestnanosť, bezdomovectvo, hla-dovanie a príležitostne aj životu nebezpečné násilie. Napriek tomu veril v prežitie kultúry, ktorú uznával. Vytrvalo presviedčal svojich nasledov-níkov i seba, že Nebesá sú na ich strane. Keď bol Konfuciov život v K´uang ohrozený, povedal: Ak si Nebesá budú želať, aby táto kultúra bola zničená, tí čo prídu po mne, s tým nič neurobia. Ak Nebesá rozhod-nú, že táto kultúra zničená nebude, čo mi môžu ľudia z K´uang urobiť?

Tento prejav sebadôvery vyjadrený silným zmyslom pre vlastné po-slanie môže vytvárať dojem o prílišnej výške Konfuciovho sebaobrazu. Avšak Majster dal najavo, že sa necítil dostatočne múdry a že vynikal iba láskou k učeniu. Učenie mu nielen rozširovalo poznatky a prehlbo-valo sebauvedomenie, ale tiež definovalo jeho identitu. Úprimne prizná-val, že sa nenarodil s dostatočnými vedomosťami, ani nepatril medzi ľudí, ktorí by dokázali neinformovane transformovať spoločnosť. Skôr naznačoval aktívne používanie svojich uší a realizoval to, čo z počutého pokladal za dobré, ako aj očí a v mysli mu zostávalo veľa z toho, čo videl. Jeho učenie vytváralo nižší stupeň poznatkov, t. j. úroveň, ktorá je pravdepodobne dostupná väčšine ľudských bytostí. V tomto zmysle Konfucius nepôsobil ako prorok s privilegovaným prístupom k božským problémom, ani filozof, ktorý už spoznal pravdu, ale ako učiteľ humani-ty, ktorý vykročil po ceste pokročilej sebarealizácie.

Konfucius ako učiteľ humanity sa usiloval presadiť požiadavky uľahčujúce ľudské bytie – zabezpečiť pohodlie starým, dôverovať pria-teľom a ochraňovať mladých. Jeho vízie vývinu morálnej komunity za-čínali holistickou reflexiou podmienok ľudského života. Namiesto ab-straktných špekulácií o postavení človeka v lone prírody snažil sa po-chopiť aktuálnu situáciu v konkrétnom čase. Jeho cieľom bolo kultivo-

131

vaním podstaty humanity v politike i spoločnosti obnoviť dôveru vo vládu a dovŕšiť premenu spoločnosti na morálnu komunitu. Podstatné miesto v jeho zámeroch zaujalo dosiahnutie tohto cieľa vytvorením učenej komunity, spoločenstva csün-c´ (aristokracie). Podľa jeho žiaka, Ceng-c´, skutočný aristokrat: musí byť liberálny a rozhodný, pre ktorého je záťaž opojná a cesta dlhá. Humanitu chápal ako náročnú. Nie je to ťažké? Iba smrťou jeho cesta končí. Nie je to dlhé?

Avšak príslušnosť k csün-c´ ako k morálnemu predvoju spoločnosti, nevyžaduje stanovenie radikálne odlišného poriadku. Poslanie spoločen-stva viedlo k obnoveniu a oživeniu inštitúcií, ktorým sa stáročia verilo, že udržiavajú sociálnu solidaritu a umožňujú ľuďom žiť v harmónii a v prosperite. Bežným príkladom takejto inštitúcie býva rodina.

Keď sa pýtali Konfucia, prečo nepôsobí vo vládnych službách, podľa Rozhovorov odpovedal citovaním pasáže zo Šu-ťing (Kniha listín): Ak je človek dobrým synom a priateľským bratom, môže ovplyvniť vládu. To znamená, že všetko, čo jednotlivec vo svojom dome robí, je politicky významné. Tento podnet je založený na Konfuciovom presvedčení, že sebakultivácia je podstatou sociálneho poriadku, pričom sociálny poria-dok je základom politickej stability a univerzálneho mieru.

Predpoklad, že rodinná etika je politicky efektívna, treba chápať v kontexte konfuciánskej koncepcie politiky ako usmernenia (čeng). Zákonodarcovia by svoje pôsobenie mali začínať korigovaním vlastného správania. To znamená, že by mali poskytovať pozitívne príklady mo-rálneho vodcovstva a užitočného vzdelania. Zodpovednosť vládcov ne-spočíva len v zabezpečovaní jedla a istôt pre ľudí, ale aj v ich vzdeláva-ní. Právo a trest sú minimálnymi požiadavkami na zaistenie poriadku; avšak vyššie ciele sociálnej harmónie sa dosahujú len cnosťami vyjadre-nými prostredníctvom sociálnych činov. Vykonávanie rituálov je preto spojené s účasťou na spoločných aktivitách podporujúcich sociálne porozumenie.

Jedna zo základných konfuciánskych hodnôt zaisťujúca integritu ri-tuálnych výkonov je siao (rodičovská láska). Konfucius pokladal rodi-čovskú lásku za prvý stupeň morálnej dokonalosti, ktorá, ako veril, umožňuje dosiahnutie hlavnej cnosti, žen (ľudskosti). Zakotvením rodi-ny do mysle a srdca sa človek stáva schopný prekonať svoje sebectvo. Avšak rodičovská láska nepredpokladá bezpodmienečnú podriadenosť rodičovskej autorite, ale skôr uznanie a úctu k základným zdrojom živo-ta. Účelom rodičovskej lásky je podľa antických Grékov umožniť rodi-čom a deťom, aby prospievali. Podľa Konfucia tento systém zvyšuje úlohu vzdelávania pri zdokonaľovaní ľudských cností.

132

Avšak konfucianisti aplikovali rodinnú metaforu aj na komunitu, krajinu ako aj vesmír. Svoje výzvy adresovali cisárovi ako synovi Ne-bies, kráľovi ako zákonodárcovi-otcovi a zmierovaciemu sudcovi, ako úradnej osobe na úrovni otca-matky, pretože pre nich rodinná centrali-zácia naznačovala aj politické vízie. Majster vyhlásením, že starostlivosť o rodinné blaho samé o sebe predstavuje aktívnu participáciu v politike objasnil, že rodinná etika nie je len súkromným problémom.

Podľa Konfucia zdokonaľovanie ľudských cností vyplýva zo schop-ností jednotlivca prekonať seba samého a vrátiť sa k pôvodným hodno-tám. Súčasné zameranie na sebatransformáciu (Majster prehlásil, že by sa rád oslobodil od štyroch vplyvov: tvrdohlavosti, dogmatizmu, neús-tupčivosti a egoizmu) a na sociálnu participáciu, umožnilo Konfuciovi lojalitu (chung) k sebe a ohľaduplnosť (šu) k iným. Je ľahké pochopiť, prečo Majster uznával zlaté pravidlo. Pretože podľa dvanásteho zlomku 5. kapitoly:

Učeník C‘ Kung riekol: Čo nechcem, aby iní činili mne, to ani ja neučiním iným! (Čarnogurská, 1990, s.30).

Konfuciov odkaz, obsahujúci hlboké etické požiadavky, vyúsťuje v konštatovanie, že učenie sa humánnosti je spoločenskou aktivitou. Humánny človek tým, že usiluje o sebaformovanie, formuje tiež iných. Podľa druhého zlomku 4. kapitoly.

A riekol Majster: Bez ľudskosti nemožno znášať ani šťastie, ani nešťastie. Kto je ľudský, tomu jeho ľudskosť prináša vyrovnanosť mysle! Preto: svoju múdrosť zakladajte na ľudskosti!

Konfucianizmus Podľa Chan-fei-c‘ (približne roku 233 pred Kr.) sa krátko po Konfu-

ciovej smrti jeho nasledovníci rozdelili do ôsmich rôznych škôl, z kto-rých každá sa pokladala za legitímneho dediča Majstrovho odkazu. Jednotlivé školy inšpiroval jeden alebo viacerí Konfuciovi žiaci. Je pozoruhodné, že konfucianisti v období 5. storočia pred Kr. v čínskej spoločnosti výraznejšie nepôsobili. Aj keď mystický Jen Jüan (alebo Jen Hui), verný Ceng-c’, talentovaný C´ Kung, erudovaný C´-hsia a iní pravdepodobne vyvolávali veľké nadšenie medzi ďalšími generáciami

133

Konfuciových študentov, nebolo v tom čase zrejmé, že konfuciánska tradícia vytvorila najsilnejší ideový prúd čínskej histórie.

Mencius (371-289 pred Kr.) sa sťažoval, že v raných obdobiach v myslení bojujúcich štátov dominoval kolektivizmus Mo-c´ a individua-lizmus Jang Ču. Historická situácia storočie po Konfuciovej smrti na-značovala, že Majstrov pokus o zvýšenie morálnosti politiky sa neujal; dezintegrácia feudálneho rituálneho systému Čou a rast mocných hege-monických štátov odhalili najvýraznejšie presadzovanie bohatstva a mo- ci. Pustovníci (starí taoisti), ktorí opustili vonkajší svet, aby sa v prírode venovali rozjímavému životu a realisti (proto-dogmatici), ktorí hrali ne-bezpečnú hru tým, že asistovali ambicióznym kráľom pri získavaní bo-hatstva a moci kvôli regulácii politických procesov, udávali tón intelek-tuálnemu životu v krajine. Konfucianisti sa odmietli identifikovať so zá-ujmami vládnucej menšiny, pretože podľa vlastného sociálneho presved-čenia mali slúžiť ako svedomie ľudu. Prežívali však dilemu. Aj keď chceli aktívne pôsobiť v politike, nemohli akceptovať status quo ako legitímnu arénu, v ktorej sa zvyšovala autorita a moc. Zjednodušene povedané, nemohli opustiť svet, iba ho efektívne meniť.

Mencius: paradigmatický konfuciánsky intelektuál Mencius je známy ako sebaštylizujúci sprostredkovateľ konfucián-

skeho Tao. Vzdelanie získal najskôr od matky a neskôr od študenta Konfuciovho vnuka. Vynikajúco plnil rolu sociálneho kritika, morálne-ho filozofa a politického aktivistu. Argumentoval, že kultivovanie triedy učencov-úradníkov, ktorí priamo neriešili problémy poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu, je pre blahobyt štátu veľmi dôležité. Sofistikova-nou argumentáciou proti fyziokratom (obhajujúcim nadradenosť poľno-hospodárstva) inteligentne využíval ideu deľby práce na obranu duševne pracujúcich. Konštatoval, že ich služba je rovnako dôležitá, ako výrobná produktivita. Konfucianisti mu slúžili ako učenci na zabezpečenie život-ných záujmov štátu, ktorí by nemali byť byrokrati, ale mali by prebrať zodpovednosť za vyučovanie vládnucej menšiny ľudskej vlády (žen-čeng) a kráľovskej cesty (wang-tao). Mencius sa prejavil nielen ako bežný politický radca, ale tiež ako učiteľ kráľov. Podľa neho skutočného muža nemožno korumpovať bohatstvom, podmaniť si silou, ani ovplyv-niť chudobou.

Mencius pri vyjadrovaní vzťahu medzi konfuciánskym morálnym idealizmom a konkrétnou sociálnou a politickou realitou tých čias začí-

134

nal tým, že spochybnil účelnosť väčšiny ideológií, či už išlo o kolek-tivizmus Mo-c´ alebo individualizmus Jang Čua. Učenie Mo-c´ spočíva-lo na obhajobe univerzálnej lásky. Avšak Mencius predpokladal, že výsledkom mohistického napomínania by malo byť také nakladanie s cudzím majetkom, ako by mal jednotlivec zaobchádzať s cudzincom. Na druhej strane Jang Ču obhajoval dôležitosť vlastných záujmov. Av-šak Mencius tvrdil, že prílišná pozornosť k vlastným záujmom môže viesť k politickým neporiadkom. V mohistickom kolektivizme sa otcov-stvo stalo bezvýznamným pojmom, preferoval sa individualizmus Jang Čua.

Menciovou stratégiou pre sociálnu reformu bola zmena jazyka zisku, záujmu o seba, bohatstva a moci tým, že z nej vytvoril časť morálneho diskurzu s dôrazom na správnosť, verejnú ráznosť, prospech a vplyv. Avšak Mencius neprotestoval proti ziskom. Skôr inštruoval feudálnych pánov, aby prekračovali úzke horizonty palácov a kultivovali sociálne zväzky so svojimi ministrami, dôstojníkmi, úradníkmi a zdanlivo nedife-rencovanými masami. Iba potom podľa Mencia udržia svoje zisky, záu-jem o seba, bohatstvo a moc. Povzbudzoval ich, aby prejavovali zhovie-vavosť, pretože prispieva k ochrane ich rodín.

Menciov apel na sociálne väzby medzi všetkými ľuďmi ako význam-ný mechanizmus vlády sa zakladal na silnom populistickom presvedče-ní, že ľudia sú dôležitejší než štát a štát dôležitejší než kráľ a zákono-darcovia, ktorí nekonajú v súlade s kráľovskou cestou, nie sú schopní navrhovať zákony. Preto Mencius naliehal, aby neschopného zákono-darcu kritizovali, vrátili do bežného života alebo ho, ako posledné vý-chodisko, zosadili. V určitých situáciách je zmena mandátu nielen ospra-vedlniteľná, ale je morálnym imperatívom.

Menciovu populistickú koncepciu politiky naznačovala jeho filozo-fická vízia, podľa ktorej ľudské bytie sa zdokonaľuje vlastným úsilím; ľudská podstata je dobrá; a ľudská bytosť sa morálne zdokonaľuje sna-hou o dosiahnutie dobra. Podľa Mencia ľudia disponujú spirituálnymi zdrojmi na prehĺbenie svojho sebauvedomenia a na posilnenie väzieb s ostatnými. Napriek biologickým a environmentálnym obmedzeniam majú slobodu zdokonaľovať svoju ušľachtilosť získanú z Nebies. Pred-pokladal možnosť stáleho zdokonaľovania a sebaobohacovania. Očaká-val, že ľudia plnou realizáciou potenciálov svojich sŕdc pochopia svoju podstatu, a tým spoznajú Nebesá. Učenie vyzdvihujúce snahu o plnú ľudskosť preto podľa Mencia znamená kultiváciu ľudskej citlivosti vnímať celý vesmír ako prežívanú skúsenosť jednotlivca.

135

Sün-c´: sprostredkovateľ konfuciánskeho poznania Ak Mencius doviedol konfuciánsky morálny idealizmus k plnej rea-

lizácii, Sün-c´ (313/310-238 pred Kr.) ho vedome transformoval na realistické a systematické skúmanie ľudských podmienok, so špeciál-nym odkazom na rituály a pôsobenie autorít. Sün-c´ pôsobil v Čchi-sia, hlavnom meste bohatého a vplyvného štátu Čchi a vynikal v logike, praktickom myslení a argumentácii. Zaslúžil sa o vznik konfuciánskej školy ako významnej politickej a sociálnej inštitúcie. Jeho protivníkom sa však stal Mencius najmä kvôli predstave, že ľudská podstata je dobrá, čo odmietal ako naivný morálny optimizmus.

Sün-c´ presadzoval sebakultiváciu. Definoval proces konfuciánskeho vzdelávania, od šľachtica k mudrcovi, ako nekonečné úsilie akumulovať poznatky, zručnosti, porozumenie a múdrosť. Avšak Sün-c´ na rozdiel od Mencia tvrdil, že ľudská podstata je zlá. Pretože videl, že ľudské bytosti vyhľadávajú uspokojenie svojich vášní, pevne veril v nevyhnut-nosť zavedenia sociálnych obmedzení. Bez obmedzení alebo sociálnej solidarity nie je možná ľudská pohoda.

Sün-c´ vybral za základ morálky kognitívne funkcie mysle (ľudskú racionalitu). Ľudia sa stávajú morálni vďaka dobrovoľnému spájaniu túžob a vášní s konaním podľa noriem spoločnosti. Mnohé podnety, aj keď sú cudzie ľudskej podstate, myseľ vníma ako nevyhnutné pre preži-tie i pohodu. Sün-c´ podobne ako Mencius veril v zdokonaľovanie ľud-ských bytostí prostredníctvom sebakultivácie, v pôsobenie ľudskosti a správnosti ako hlavných cností, v ľudskú vládu, v sociálnu harmóniu a vo vzdelávanie. Avšak predstavy, ako tieto ciele dosiahnuť, sa značne líšili od Menciových úvah. Konfuciov projekt, formovaný prostredníc-tvom Sün-c´, definoval učenie ako socializáciu. Autorita antických mu-drcov a hodnostárov, klasická tradícia, konvenčné normy, učitelia, vlád-ne pravidlá a regulátory ako aj politickí úradníci, zohrávajú v tomto procese dôležité úlohy. Kultúrne osobnosti sú podľa jeho definície plne socializovaní členovia ľudskej komunity, ktorí úspešne pretvárajú svoje inštinktívne požiadavky na verejné blaho.

Konfucializácia politikov Krátkodobý diktát Čchi znamenal krátky triumf dogmatizmu. Avšak

v prvých rokoch Západnej ríše Chan (206 pred Kr.-25 po Kr.) dogmatic-kú prax vyplývajúcu z absolútnej moci cisára, z kompletného podrobe-

136

nia okrajových štátov centrálnou vládou, z úplnej uniformity myslenia a ukrutného vynucovania práva, nahradila taoistická prax zmierovania a nezasahovania. Táto prax v histórii známa ako metóda Chuang-Lao sa týkala vladárskeho umenia Žltého Cisára (Chuang-ti) a mystického za-kladateľa taoizmu, Lao-c´. Aj keď niektorí konfucianskí myslitelia ako Lu Chia a Chia I presadili dôležité politické odporúčania, konfucioniz-mus pred pôsobením Tung Čung-šua (179-104 pred Kr.) nebol zvlášť vplyvný. Napriek tomu postupná konfucializácia politiky ríše Chan za-čala až po založení dynastie.

Od vlády vojenského cisára Wu Ti (141-87 pred Kr.), temperament-ného a dogmatického despotu, konfucianizmus pevne zakotvil v centrál-nej byrokracii. O tom svedčili také praktiky, ako výrazná separácia dvo-ra a vlády, často pod vedením učeného premiéra, nábor úradníkov pro-stredníctvom odporúčaní a výberov, na rodinu orientovaná sociálna štruktúra, na poľnohospodárstve založená ekonómia a vzdelávacia sieť. Konfuciánske idey sa pevne zakorenili v právnom systéme, najmä ov-plyvňovaním správania vládcov, definovaním sociálnych vzťahov a roz-hodovaním v civilných sporoch. Prvý minister Kung-sun Hung postupne presvedčil cisára Wu Ti, aby oficiálne oznámil, že iba škola jü získa štátnu podporu, aby sa konfucianizmus stal oficiálne uznávanou impe-riálnou ideológiou a štátnym kultom.

Výsledkom pôsobenia konfuciánskych klasikov sa stali kľúčové os-novy pre všetky úrovne vzdelávania. V roku 175 dvor schválil verziu Klasických kníh, usmernenú učenými zasadaniami a výskumnými sku-pinami pôsobiacimi pod cisárskym patronátom, vyrytú na veľkých ka-menných tabuliach. Aj táto aktivita symbolizovala formovanie klasickej konfuciánskej tradície. V roku 136 pred Kr. cisár Wu Ti vytvoril päť špecializácií podľa Piatich klasických kníh a v roku 124 pred Kr. vybral 50 oficiálnych žiakov, aby ich študovali. Takto v podstate vytvoril Ci-sársku univerzitu. Roku 50 pred Kr. sa počet študentov zvýšil na 3000 a od počiatku letopočtu do štátnych služieb vstupovalo každoročne 100 absolventov, ktorí prešli náročnými prijímacími skúškami. V roku 58 sa od štátnych škôl vyžadovalo, aby obetovali Konfuciovi. Konfucianizmus vlastne prispel k budovaniu štátnej byrokracie.

Päť klasických kníh Zbierka Päť klasických kníh (Wu-ťing) konkrétne manifestovala ná-

stup konfuciánskej tradície. Zaradenie oboch predkonfuciánskych tex-

137

tov, Knihy listín (Šu-ťing) a Knihy piesní (Š’-ťing) a súdobého materiálu Dejiny Západnej dynastie Chan (Chan Šu) ako aj niektorých časti Knihy rituálov (Li-ťing) naznačilo, že úsilie o zostavenie kľúčových osnov konfuciánskeho vzdelávania bolo ekumenické. Päť klasických kníh mož-no opísať podľa piatich vízií ako metafyzické, politické, poetické, so-ciálne a historické dielo.

Tung Čung-šu: Konfucianský vizionár Tung Čung-šu (179-104 pred Kr.), autor metafyzickej práce Divoké

drahokamy jarných a jesenných análov (Ch´un-ch´iu fan-lu) v duchu I-ťing, bol mimoriadne oddaný vzdelávaniu (preto údajne tri roky ani nepozrel do záhrady pred sebou), zaujímal sa o morálny idealizmus a vytvoril Chan interpretáciu konfucianizmu.

Napriek prehláseniu cisára Wu Ti, že len konfucianizmus si zaslúži cisársku podporu, aj taoisti, kozmológovia jin-jang, mohisti, dogmatici, šamanisti, ľudoví liečitelia, kúzelníci, veštci a mnohí ďalší jednotlivci významne prispievali k rozvoju kozmologického myslenia kultúrnej elity dynastie Chan. Sám Tung využíval tento intelektuálny synkretiz-mus pri spracovávaní spirituálnych zdrojov k formulovaniu vlastného svetonázoru. Podľa neho má teda ľudská činnosť kozmické dôsledky. Tungovo skúmanie významu piatich látok (kov, drevo, voda, oheň a zem), zhody ľudských bytostí a numerických kategórií Nebies a priaz-nivá aktivácia vecí rovnakého druhu, ako aj skúmanie hlavných konfu-ciánskych hodnôt ako sú humanita, súcit, rituály, múdrosť a spoľah-livosť, mu umožnili vytvoriť svetový názor integrujúci konfuciánsku etiku s prírodnou kozmológiou. Tungova zásluha nespočíva len v teolo-gickom zdôvodňovaní slúžiacom cisárovi ako Synovi nebies. Preslávila ho skôr teória vzájomnej citlivosti medzi Nebom a človekom, ktorá poskytla konfuciánskym učencom vyššie právo posudzovať správanie vládcu.

Konfuciánska etika významne ovplyvňovala čínsku vládu, školstvo a spoločnosť. Ku koncu dynastie Chan navštevovalo Cisársku univerzitu 30 000 študentov. Všetky verejné školy krajiny boli zasvätené konfucia-nizmu a Majster sa stal posvätným patrónom vzdelávania. Vzniklo aj veľa konfuciánskych chrámov. Najrešpektovanejšími autoritami tradič-nej Číny sa preto stali učitelia spolu s Nebesami, Zemou, cisárom a rodičmi.

138

Konfuciánska etika v taostickom a budhistickom kontexte Nekompetentné zákonodarstvo, byrokracia rôznych mocenských

skupín a zle riadený daňový systém ako aj dominancia eunuchov ku koncu východnej dynastie Chan aktivovali široké protesty študentov Cisárskej univerzity. Ich násilné potlačenie roku 169 po Kr. viedlo k dočasnému zastaveniu intelektuálnych revolt a súčasne sa následkom zhoršujúcich ekonomických podmienok život roľníkov stával neznesi-teľný. Sedliacke povstania vedené konfuciánskymi učencami ako aj tao-istickými náboženskými vodcami sa kombinovali s otvorenými vojen-skými povstaniami. Dynastia Chan sa zrútila a prvé čínske cisárstvo zaniklo. Súčasne do krajiny vtrhli barbari zo severu. Na planinách se-vernej Číny vzbĺkli kruté boje, mestá i vidiek boli vydrancované a kon-trolovali ich konkurenčné skupiny. Toto obdobie nejednoty od počiatku 3. storočia po Kr. po koniec 6. storočia naznačovalo úpadok konfucia-nizmu, vzostup neotaoizmu a šírenie budhizmu.

Avšak vplyv taoizmu a budhizmu na kultúrnu elitu i ostatnú populá-ciu neznamenal zánik konfuciánskej tradície. Konfuciánska etika v sku-točnosti tvorila neoddeliteľnú súčasť morálnej štruktúry čínskej spoloč-nosti. Majster sa tešil všeobecnému uctievaniu ako mudrc. Konfuciánski klasici naďalej tvorili základ literárnej kultúry a nimi propagované hod-noty ovplyvňovali aj také politické inštitúcie ako centrálnu byrokraciu, nábor úradníkov a lokálne vlády. Politické formy života sa prejavovali výrazne konfuciánsky. Na juhu prebiehali systematické pokusy posilňo-vať rodinné väzby stanovovaním klanových pravidiel, genealogických stromov a rodových rituálov, založených na konfuciánskej etike.

Konfuciánske oživenie Budhistické dobývanie Číny a čínska transformácia budhizmu, pro-

ces znamenajúci zvládnutie rôznych foriem spirituality trval prinajmen-šom šesť storočí. Pretože budhistické idey sa dostali do Číny prostred-níctvom taoistických kategórií a vývin taoistického náboženstva ťažil z budhistických inštitúcií a praktík, spirituálnu dynamiku v stredovekej Číne charakterizovali budhistické a taoistické hodnoty. Znovuobjavenie konfucianizmu ako vedúcej intelektuálnej sily zahŕňalo už kreatívne odpovede na budhistické a taoistické výzvy, ako aj imaginatívne znovu-osvojenie klasických konfuciánskych názorov. Po kolapse dynastie Tchang, v období vážnych hrozieb pre prežitie čínskej kultúry pôsobe-

139

ním Mongolov, podnecovali literáti ochranu kultúrneho dedičstva prehl-bovaním spoločného kritického sebauvedomenia. Aby ubránili Čínu ako civilizovaný štát, skúmali symbolické a spirituálne zdroje, čím formova-li živú tradíciu konfucianizmu.

Majstri dynastie Sung Napriek tomu, že dynastia Sung (960-1279) bola vojensky pomerne

slabá a oveľa menšia než dynastia Tchang, jej kultúrne bohatstvo a eko-nomická prosperita boli v ľudskej histórii bezprecedentné. Obchodná re-volúcia dynastie Sung viedla ku kvitnúcim trhom, k ľudnatým mestským centrám, k výstavbe komunikačných sietí, k divadelným predstaveniam, k literárnym skupinám a k popularite náboženstva. Technologický pok-rok v poľnohospodárstve, vo výrobe textilu, laku, porcelánu, tlače, zbra-ní a v organizácii námorného obchodu demonštroval, že Čína vynikala nielen v krásnych umeniach, ale aj vo vede. Úpadok aristokracie, do-stupnosť tlačených kníh, demokratizácia vzdelávania a zavedenie testo-vého systému viedli k vytváraniu novej sociálnej triedy, statkárskej šľachty, známej pre literárnu odbornosť, sociálne vedomie a úsilie o politickú participáciu na moci. Vynikajúcimi predstaviteľmi tejto triedy boli klasici Hu Juan (993-1059) a Sun Fu (992-1057), reformátori Fan Čung-jen (989-1052) a Wang An-s‘ (1021-86), spisovatelia Ou-jang Siu (1007-72) a Su Ši (umelecké meno Su Tung-p´o; 1036-1101) a štátnik S‘-ma Kuang (1019-86), ktorí významne prispeli k obnoveniu konfucia-nizmu vo vzdelávaní, politike, literatúre, histórii a k vytvoreniu odbor-ného úradníckeho štýlu a najmä k spôsobu života podľa konfuciánskej etiky.

Konfuciánske oživenie sa chápe v tradičnej historiografii ako stano-venie línie Učenia Tao (Tao-hsüeh). Vznikla línia neokonfuciánskych mysliteľov od Čou Tun-i (1017-73), Šao Jung (101-77), Čang-cai (1020-77), bratov Čeng Hao (1032-85) a Čeng I (1033-1107) až po veľkého syntetizátora Ču Si (1130-1200). Títo muži vytvorili spoločnú humanis-tickú víziu, v ktorej sebakultivácia sa integrovala so sociálnou etikou a morálnou metafyzikou. Táto nová filozofia verne obnovila klasické konfuciánske názory a úspešne ich aplikovala na potreby nových čias.

Čou Tun-i vynaliezavo vyjadroval vzťah medzi veľkou transformá-ciou kozmu a morálnym vývinom ľudských bytostí. V jeho metafyzike humanita, ako recipient najvyššej excelentnosti z Nebies, je centrom kozmickej kreativity. Takto sformuloval všetko objímajúci humanizmus

140

prostredníctvom myslenia aktivujúceho interpretácie taoistického dia-gramu Veľké Konečno (Tai Či). Šao Jung rozpracovával metafyzické základy ľudských problémov a tvrdil, že nestranná numerologická forma analýz je pre pochopenie najvyšších princípov ovládnutia sveta naj-vhodnejšia. Na druhej strane Čang-cai sa zameral na všadeprítomnosť čchi (vitálnej enrgie). Presadzoval tiež zhodu li (princíp) s rôznoro-dosťou manifestácií, ako princípu prejavujúceho sa prostredníctvom vitálnej energie. V Západných nápisoch sa konštatovalo: Nebesá sú mojím otcom a Zem je moja matka a dokonca aj taká malá ľudská bytosť ako ja, nachádza uprostred bydlisko. Preto to, čo napĺňa vesmír, pova-žujem za svoje telo a to, čo riadi vesmír, pokladám za svoju podstatu. Všetci ľudia sú moji bratia a sestry, a všetky veci sú moji druhovia.

Ču Si, syntetizátor školy princípov bratov Čengovcov vytvoril mož-nosti šírenia konfuciánskej cesty aj pre Kóreu a Japonsko. Ak konfucia-nizmus reprezentoval inú formu východoázijskej spirituality, išlo najmä o modifikáciu ovplyvnenú prostredníctvom Ču Si, filozofom, ktorý prejavoval zvýšený záujem aj o kognitívne aktivity. Proces pozorovania vecí definoval ako usporiadanie mysle pokúšajúcej sa o odhalenie prin-cípov týkajúcich sa rôznych problémov. Odporúčal dvojitú metódu uče-nia: kultivovať zmysel pre uctievanie a usilovať o poznatky. Táto kom-binácia morálky a múdrosti sa stala súčasťou komplexného prístupu k ľudskému vzdelávaniu. V jeho pedagogickom prístupe malo svoje miesto čítanie, tiché sedenie, rituálna prax, fyzické cvičenia, kaligrafia, aritmetika ako aj empirické pozorovanie okolia. Ču Si obnovil Jaskyňu bieleho jeleňa (v súčasnosti v provincii Ťiangsi) a vytvoril z nej akadé-miu. Stala sa intelektuálnym centrom svojich čias a vytvorila model pre školy pôsobiace vo Východnej Ázii.

Konfuciovo učenie počas dynastii Ťin, Jüan a Ming Severnú Čínu 150 rokov riadili tri dynastie: Liao (907-1125), Západ-

ná Sia (1038-1227) a Ťin (1115-1234). Aj keď byrokratické kruhy a politické kultúry dynastii Liao a Západná Sia boli pod konfuciánskym vplyvom, k výraznejšiemu rozvoju nedochádzalo. Avšak počas vlády džürčenskej dynastie Ťin čínski učenci pokračovali v klasických, ume-leckých, literárnych a historiografických tradíciách severu a vytvorili vlastnú a bohato štruktúrovanú kultúrnu formu. Napríklad Čao Ping-wen (1159-1232) kombináciou literárneho talentu a riešenia morálnych problémov a Wang Jo-su (1174-1243) vzdelaním v klasike a histórii,

141

ako aj Jüan Hao-un (1190-1257) vytvorili vysoký poznávací štandard schopný konkurovať učencom na juhu.

Su Cheng (1209-81) volil praktický prístup. Kublajchán ho menoval za prezidenta Cisárskej akadémie, a preto Cheng, rešpektovaný ako vedúci učenec na dvore, zámerne ponúkol učenie Ču Si Mongolom. Osobne zodpovedal za vyučovanie synov mongolskej šľachty, aby sa stali kvalifikovanými učiteľmi konfuciánskych klasikov. Jeho erudícia a zručnosti v medicíne, právnych problémoch, zavlažovaní, vojenskej vede, aritmetike a astronómii mu umožňovali, aby úspešne pôsobil ako informovaný poradca. Usiloval o konfucianizáciu vtedajšej byrokracie. Bol to práve dvor dynastie Jüan, ktorý prvý oficiálne adoptoval Štyri knihy ako základ testovania civilnej služby, praxe, ktorá v Číne fungova-la až do roku 1905. Vďaka Su Chengovi učenie Ču Si prežilo mongolské obdobie, aj keď v zjednodušenej podobe.

Na druhej strane učenec – pustovník Liu Jin (1249-93) – aby udržal dôstojnosť Majstrovej cesty, nariadenia Kublajchána údajne odmietal. Pre neho vzdelávanie predstavovalo spôsob sebarealizácie. Prejavoval lojalitu ku kultúre Ťin, v ktorej ho odchovali a dôveroval konfuciánskej ceste, ktorú sa naučil od majstrov obdobia Sung. Liu Jin jednoznačne aplikoval filologické metódy pri klasickom štúdiu a vehementne obha-joval dôležitosť histórie. Značný význam pripisoval zdokonaľovaniu mysle. Tomuto kognitívnemu vylepšovaniu venoval pozornosť aj ná-sledník Wu Čcheng (1249-1333), ktorý rozvinul jeho predstavy o rov-nováhe medzi morálkou a múdrosťou, najmä prostredníctvom sebapoz-nania. Wang Jang-ming (1472-1529) navrhol zásadu spájajúcu myseľ a činnosť. Zameraním na transformačnú silu vôle inšpiroval generáciu konfuciánskych študentov, aby sa vrátili k morálnemu idealizmu Men-cia. Jeho osobný príklad kombinácie učenia a byrokratickej rutiny, ad-ministratívnej zodpovednosti a velenia pri vojenských ťaženiach demon-štrovali, že bol mužom činov.

Avšak napriek kompetenciám pri riešení praktických problémov sa Wangov hlavný záujem orientoval na morálne vzdelávanie, ktoré by malo spočívať v stanovení originálnej substancie mysle. Neskôr ho označil za liang-či (dobré vedomie) založené na vrodených poznatkoch alebo na prvotnom existenciálnom vedomí, ktoré má každá ľudská by-tosť. Ďalej predpovedal, že dobré vedomie ako Nebeský Princíp je z najvyšších spirituálnych foriem vrodené všetkým bytostiam a nachá-dza sa v tráve, dreve, tehlách a kameňoch. Pretože vesmír sa skladá z vitálnej energie formovanej dobrým vedomím, ide skôr o dynamický proces, než o statickú štruktúru. Ľudské bytosti sa učia posudzovať

142

Nebesá, Zem a nespočetné veci ako jedno telo tým, že rozširujú dobré vedomie zahŕňajúce sieť vzťahov.

Hlavné idey konfucianizmu pretrvávali nielen v čínskych regiónoch, ale aj v iných oblastiach Ázie. Medzi ne patrila napríklad aj dynastia Ji (Čoson) v Kórei (1392-1910). Počínajúc 15. storočím, keď sa aristokra-cia (yangban) definovala ako nositeľka konfuciánskych hodnôt, ich pre-nikanie do dvornej politiky a elitnej kultúry bolo bezprecedentné. Do-konca aj v dnešnej južnej Kórei sa manifestuje v politickom správaní, v právnej praxi, v rodinnej úcte, v genealógii, v dedinských školách a v študentských aktivitách.

Ji T´oegye (1501-70) bol snáď najvýznamnejší kórejský konfucianis-ta, ktorý ovplyvnil charakter Ji konfucianizmu pomocou kreatívnej in-terpretácie učenia Ču Si. Do histórie vstúpila aj jeho výmena listov s Ji Julgokom (1536-84), ktorá vyvolala známu debatu Štyri-Sedem, kde obaja učenci diskutovali o vzťahu medzi Menciovými štyrmi základný-mi pocitmi (súcit, hanba, skromnosť, ako aj správne a chybné) a siedmi-mi emóciami, ako sú napríklad hnev a radosť, a povýšili konfuciánsky dialóg do nových výšin intelektuálnej sofistikovanosti. V Japonsku sa konfucianizmus nerozšíril až tak intenzívne, avšak v 17. storočí vzde-lanci povinne ovládali Štyri knihy.

V moderných časoch, najmä v období Prvej ópiovej vojny (1839-42), východoázijská spoločnosť prežívala rozkvet budhizmu, taoizmu, šamanizmu a šintoizmu, čo však nepodkopalo postavenie konfucianizmu vo vládnych službách, vzdelávaní, v prežívaní rodinných rituálov a so-ciálnej etiky. Avšak budhistickí mnísi často rozširovali konfuciánske hodnoty a koexistencia konfucianizmu s taoizmom, šamanizmom a šin-toizmom charakterizovali rôznorodý východoázijský náboženský život. Intenzívne debaty o budúcnosti tohto učenia však ovplyvnila západná kultúra, aj keď na filozofickej pôde pôvodné Majstrovo učenie nepo-chybne pretrváva. Pozoruhodná je aj symbióza s pevninskou Čínou, kde dochádza k plodnej spolupráci medzi konfuciánskym humanizmom a demokratickým liberalizmom v sociálnom kontexte.

Hippokrates (rytina od Petra Paula Rubensa) Grécke chirurgické nástroje

144

HIPPOKRATES Asklepios Synkretické pohanstvo Rímskej ríše vyzdvihovalo mnohých liečia-

cich bohov, či už egyptského Serapisa alebo gréckeho Asklepia, ktorých kult sa rozšíril najmä počas Hippokratovho života. 500 rokov pred Kr. sa liečebné praktiky sústreďovali v rukách chrámových kňazov, ktorí boli presvedčení, že poznajú tajomstvá Asklepia, gréckeho boha medicíny. Liečili choroby a prinavracali zdravie ľuďom, najmä v prípadoch slepo-ty, hluchoty a rôznych foriem paralýz. Ich liečebné techniky boli po-merne tajné. Pacientov vyžadujúcich liečenie izolovali v chrámoch, kde sa podrobovali rôznym rituálom. Kňazi sa odvolávali na moc Asklepia, inšpirovali sa čítaním kazuistík napísaných na chrámových múroch a prijímali diagnostické rozhodnutia. Nakoniec pacienti platili kňazom príslušné poplatky za ich služby.

V tomto systéme významnú úlohu zohrávala legenda o Asklepiovi, šírená najmä v prvom storočí nového letopočtu. Kombinovala dve tradí-cie: ságu o hrdinoch a mýtus o bohoch. Podľa ságy starogréckeho lyric-kého básnika zborových piesní z Téb, Pindara (522-446 pred Kr.), As-klepios sa narodil Apolónovi a Koronide, princeznej, ktorú Apolón za-bil, pretože sa spojila so smrteľníkom. Avšak Apolón ešte nenarodené dieťa zachránil a zveril ho do opatery kentaurovi Cheirónovi, ktorý ho učil, ako vyliečiť človeka z choroby. Asklepios sa stal veľkým lekárom, avšak neskôr sa nechal zaslepiť vábením zlata a vrátil mŕtveho do sveta živých a za to ho Zeus zabil úderom blesku. Apolón sa neskôr Diovi odplatil zahubením kyklópov, ktorí pre neho kovali blesky. Táto pôvod-ná sága sa neskôr zlúčila s mýtom o bohovi Asklepiovi (či už o božstve z podsvetia alebo fikcie podľa tradície z Epidauru). Edelstein a Edelstein (1998) uvádzajú: Asklepios bol špeciálny boh, stvorený človekom, ktorý mal na starosti jednu úlohu, a to liečenie. Božstvá ho povýšili do ríše bohov. Teraz nesmrteľný, zostal veľkým lekárom, uctievaný kultom, kto-rý sa šíril z Epidauru na ďalšie miesta, medzi ktorými sa najviac preslá-vil Pergamon v 2. storočí.

145

Asklépieion V azylovom chráme, na mieste podobnom moderným kúpeľom, zva-

nom asklépieion, chorí ľudia trávili noc v abatone, v spoločnej nocľa-hárni, kde očakávali Asklepia, aby sa im objavil v snoch a ponúkol im vhodný spôsob terapie, či už liečebnými procedúrami alebo chirurgic-kými zásahmi. Vďační pacienti poskytovali božstvu dobrovoľné obete podľa závažnosti ochorenia a nápisy na zachovaných tabuľkách svedčili o úspešnom liečení. Tieto nápisy naznačovali liečenie veľkého množstva ochorení od holohlavosti a zavšivavenia až po slepotu spôsobenú chýba-júcimi očnými buľvami.

Ešte starší pôvod mal asklépieion na egejskom ostrove Kos ako naj-staršia nemocnica západného sveta, ktorú založil Hippokrates. Trosky obrovského komplexu s chrámom, ambulanciami a oltárom si možno pozrieť ešte dnes.

Avšak Asklepios sa osvedčil aj pri iných udalostiach. Napríklad asis-toval vdove pri hľadaní pokladu alebo zodpovedal za navrátenie tajnej skrýše zlata. Často ho zobrazovali ako fúzatého muža so psom a palicou. Palica pochádzala od boha Herma (Merkúra) a pôvodne ju ovíjali dva hady. Had symbolizoval cestu k vyliečeniu a dodnes reprezentuje leká-rov, lekárne a nemocnice.

V Homérových časoch lekári odvodzovali svoj pôvod od antického lekára bohov Paeona. V Iliade sa hovorilo o princovi Asklepiovi, veľ-kom a smrteľnom lekárovi, ktorý bol otcom Podaliria a Machaona, leká-rov-bojovníkov v gréckej armáde v období pred Trójou. Pôsobením orálnej tradície Paeona nahradil Apolón a Asklepios a synovia Paeona sa stali synmi Asklepia alebo asklepianmi, ktorí sa vyhlasovali za jeho priamych potomkov. Originálny význam asklepianov nie je úplne jasný. Pravdepodobne tvorili uzavretý klan, v ktorom sa lekárska zručnosť dedila (vrátane Hippokrata). Neskôr sa spoločenstvo zrejme otvorilo aj ostatným lekárom. V každom prípade sa však Asklepios, napoly človek, napoly boh, stal ich patrónom, a nie liečivým bohom, od ktorého askle-piani odvodzovali svoje meno.

V určitých historických obdobiach v roli liečiteľov pôsobili otec aj syn. Nápisy z Epidauru sú známe pod názvom Liečenie Apolóna a Asklepia a aj Hippokratova prísaha začínala výrokom: Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, a pri Asklepiovi, Hygii a Panacei a pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva... (Duinová, Sutcliffová, 1997, s. 18). Asklepios tiež pôsobil ako vedúce liečivé bož-

146

stvo a z pôvodného liečiteľa a pomocníka vyrástol na univerzálneho záchrancu zdravotne postihnutých ľudí.

Významným miestom šírenia kultu sa stal asklépieion ako liečebné stredisko a súčasne známe pútnické miesto vybudované jedným z pr-vých pergamských vládcov. Stredisko bolo spojené s neďalekým Per-gamonom mramorovou Svätou cestou. Z pôvodného chrámu sa zachova-li len základy. Kruhová stavba mala výšku 20 metrov a priemer 24 met-rov. Významnú úlohu zohrával liečebný dom, zasvätený najmladšiemu Asklepiovmu synovi Telesforovi. Pacienti sa v ňom podrobovali vodnej terapii a liečeniu spánkom, pri ktorom sa im zjavoval boh a udeľoval im rady, prípadne sám pristupoval k odborným zákrokom.

Súčasťou liečenia bola aj psychoterapia prebiehajúca v amfiteátri s piatimi tisícmi účastníkov. Avšak v asklépieione sa stretávali aj vyni-kajúci učenci diskutujúci o medicíne, filozofii a politike. V stredisku neskôr pôsobil aj známy lekár, pergamský rodák Galén. Medzi pacien-tov zavítali aj cisári Marcus Aurelius a Caracalla. Avšak, ako je tiež známe, lekári v antickom Grécku často cestovali najmä na miesta, kde sa vyskytovali epidémie. Väčšej spoločenskej prestíži sa netešili, pretože nevlastnili pôdu, čo vo vtedajšom Grécku znamenalo značný hendikep (a tento predsudok prežíva až podnes).

V dejinách medicíny sa možno stretnúť s tzv. Asklepiovým kultom periodicky sa opakujúcim v určitých obdobiach. Napríklad v rokoch 460-377 pred Kr. ho inicioval antický lekár Hippokrates, v rokoch 129-199 po Kr. ďalší významný lekár Galén a v rokoch 98-138 po Kr. gréc-ky ženský lekár Soranus z Efezu. Pravdepodobne v rovnakom období ako Hippokrates pôsobili aj traja veľkí indickí lekári: Sušruta, Čaraka a Vaghbata.

Alkmaion z Krotónu K pozitívnym trendom v ďalšom rozvoji gréckej medicíny prispieva-

lo narastanie prírodovedných a racionálnych aspektov myslenia, ktoré viedli k postupnému rozchodu s nadprirodzenými a iracionálnymi zása-dami chrámovej medicíny. Jedným zo zakladateľov tohto racionálneho smeru bol Alkmaion z Krotónu, lekár, ktorý žil na počiatku 5. storočia. Presadzoval pitvy zvierat a ich kostry, svaly a mozgy poskytovali vní-mavému pozorovateľovi cenné poznatky. Aj keď takéto pokusy sa vy-skytovali už skôr, Alkmaion bol pravdepodobne prvý expert, ktorý liečil na základe objektívnych pozorovaní. So svojimi metódami oboznamoval

147

aj študentov na lekárskej škole, ktorú založil v rodnom meste Krotón. Aktívne usiloval o elimináciu kňazov v lekárskych zariadeniach a nahrá-dzal chrámovú medicínu racionálnym a nemystickým pozorovaním cho-rôb. Na základe tohto holistického prístupu Alkmaion veril, že zdravie a choroby vyplývajú z rovnováhy alebo nerovnováhy telesného systému.

Jeho aktivity významne rozširovali vtedajšie psychologické i fyzio-logické poznanie. Po objave priameho spojenia očí s mozgom, Alkma-ion odvážne vyjadril, že mozog neprijíma len zrakové, sluchové a ču-chové vnemy, ale je aj sídlom myslenia. A pretože mozog pokladal za centrálny orgán intelektovej aktivity, nazval ho dušou. Tým vyzdvihol existenciu vitálneho princípu alebo zdroja života. Alkmaion nepoužil pojem „duše“ v teologickom zmysle a neprisudzoval mu konotáciu ne-smrteľnosti. Duša predstavovala výhodný názov pre centrálny psychický orgán. Autor síce akceptoval nesmrteľnosť duše úvahou o sebahybnosti, ale jeho prírodovedné opisy sa rozchádzali so špekuláciami o nesmr-teľnosti.

Treba zdôrazniť, že Alkmaion významne pokročil v zjednocovaní dvoch entít alebo aspektov duše, predtým lokalizovaných v hlave a pľú-cach, do jedného centra sídliaceho v hlave – do jednej duše, regulujúcej jednotlivé mentálne funkcie. Predpokladal, že mozog, v ktorom sú jed-notlivé podnety spoločne šité na mieru, reguluje riadiacu schopnosť duše. Mozog je tiež sídlom myslenia, slúži na skladovanie a usporia-danie vnemov a je zodpovedný za pamäť a názory. Myslenie a vnímanie chápal Alkmaion ako dva separátne procesy. Tým rozlišoval medzi inteligenciou a pociťovaním. Úvahy o rozdiele medzi percepciou, čiže tým, čo sa získava senzorickým vnímaním a porozumením, od vnímania nezávislým, sa stali centrálnymi témami gréckej psychológie.

Ako sa už spomínalo, v Alkmaionovej medicínskej koncepcii zdra-vie i choroba záviseli od rovnováhy alebo narušenia vzťahu medzi pá-rovanými kvalitami – suché a mokré, horúce a studené, horké a sladké. O tomto jeho prístupe informoval už Aristoteles (24 A 3): Iní pytago-rovci tvrdia, že je desať počiatkov, a uvádzajú ich vo dvojici: obmedzené a neobmedzené, nepárne a párne, jedno a mnoho, pravé a ľavé, mužské a ženské, nehybné a pohyblivé, rovné a krivé, svetlo a tma, dobro a zlo, štvorec a obdĺžnik. Zdá sa, že takýto názor mal aj Alkmaion z Krotónu alebo on prevzal toto učenie od nich alebo oni od neho; lebo Alkmaion bol mladý, keď Pytagoras bol už starcom... Ak sú jednotlivé páry v rovnováhe, človek je zdravý, ak určitá kvalita prevládne, rozvinie sa choroba. Tento štýl myslenia neskôr vyvrcholil v humorálnych medicín-skych školách Hippokrata a Galéna. V novoveku veľkú popularitu získa-

148

la škola španielskeho lekára Juana Huarteho, otca diferenciálnej psycho-lógie. (Detailnejší opis jeho prínosu sa nachádza v samostatnej kapitole).

Hippokrates O Hippokratovi, Alkmaionovom následovníkovi je známe, že žil ako

staroveký lekár v období vlády osvieteného tyrana Perikla. Podľa histo-rikov sa narodil okolo roku 460 pred Kr. na egejskom ostrove Kos, le-žiacom v súostroví Dódekánésos, neďaleko maloázijských brehov, kde získal aj základné vzdelanie. O jeho súkromnom živote sú k dispozícii len obmedzené informácie. Prvý jeho životopis napísal grécky gyneko-lóg Soranus z Efezu (98-138). Niektoré poznatky o slávnom lekárovi sa nachádzali aj v Aristotelových publikáciách zo 4. storočia pred Kr., v byzantskej encyklopédii Suda v 10. storočí a v prácach Ioanna Tzetze-sa v 12. storočí.

Podľa Sorana Hippokratovým otcom bol lekár Herakleides a matka Praxitela. Údajne mal dvoch synov, Tessala a Drakóna a medicínu uňho študoval aj zať Polybus, podľa Galéna jeho skutočný nástupca. Hippok-rates sa medicínu učil od otca i starého otca a študoval aj iné predmety, vrátane filozofie v podaní Demokrita a Gorgia. Prax získaval pravdepo-dobne v asklepione na Kose a navštevoval aj lekcie tráckeho lekára Herodika zo Selymbrie. Zmienka o ňom sa objavila v Platónovom dia-lógu Protagoras ako o asklepiovcovi Hippokratovi z Kosu, ktorý sa chcel učiť filozofii u Protagora, a preto Sokrates testoval jeho schopnos-ti usudzovať (Platón, 1990). Medicínu vyučoval a praktizoval celý život a najmä v oblasti Tesálie, Trácie a okolo Marmarského mora. Zomrel okolo roku 375 pred Kr. pravdepodobne v Larisse, bájnom Asklepiovom meste, kde sa usadil koncom života. Mal 83 až 90 rokov, aj keď podľa niektorých prameňov prekročil 100 rokov.

Hippokratova teória Hippokrates dal do svojho myšlienkového sveta nazrieť v Hippokra-

tovskom korpuse (Corpus Hippocraticum) obsahujúcom podrobné opisy konkrétnych prípadov, myšlienky o lekárskej praxi, ako aj úvahy o dôle-žitosti životného prostredia pre zdravie človeka. Lekári z ostrova Kos sa snažili predpovedať ďalší osud svojich pacientov. Kniha poskytla množ-stvo informácií o súčasnom stave medicínskej metodológie a ponúkla

149

jeden z prvých kódexov profesionálnej etiky. Avšak k tvorbe prispeli aj následníci slávneho lekára pokladaného za otca západnej medicíny. Jeho intelektuálna škola revolucionalizovala medicínu v antickom Grécku a stabilizovala ju ako samostatnú profesiu.

Hippokrates, podobne ako Alkmaion, odmietal mystériá a povery kňazov a založil lekársku školu, aby poskytol svojim žiakom vzdelanie založené na objektívnom prístupe k medicíne. Študentov učil, že všetky ochorenia vyplývajú z prirodzených príčin a pri liečení je nevyhnutné používať prirodzené metódy. Hlásal, že sila prírody umožňuje samotné-mu telu liečiť sa a zbaviť sa ochorenia. Pretože lekár nemá svojim pa-cientom škodiť, nemal by sa nemiestne miešať do liečenia. Hippokrates, podobne ako Alkmaion, sa prikláňal k holistickému prístupu k medicíne. Telo musí byť v harmonickom stave, a preto na obnovu prirodzenej har-mónie neraz predpisoval odpočinok, cvičenie, diétu, hudbu a pozitívne pôsobenie priateľov. Ako sa zdá, tieto prístupy nestratili svoju moc ani v pretechnizovanom svete postindustriálnej spoločnosti.

Avšak terapeutické výkony pisateľov Korpusu, praktikantov hippok-ratovskej medicíny a konanie samotného majstra boli často nejednoz-načné. Okrem toho je málo známe, ako myslel, písal a liečil. Aj keď ako prvý známy lekár v histórii medicíny sa uvádzal Egypťan Imhotep, Hip-pokrata možno pokladať za prototyp starovekého lekára.

Patril pravdepodobne k prvým expertom predpokladajúcim, že ocho-renia majú prirodzený pôvod, a nie sú dôsledkom pôsobenia povier a božských zásahov. Pytagorovi žiaci mu pripisovali spojenie filozofie a medicíny. Medicínu ako samostatnú disciplínu oddelil od náboženstva a viery. Argumentoval, že choroba nie je trestom privolaným bohmi, ale skôr produktom faktorov prostredia, diéty a životného štýlu. Preto sa v Korpuse nenachádzajú zmienky o mystických príčinách ochorení. No súčasne je pochopiteľné, že sa spomínajú aj neoverené predpoklady vyplývajúce z chybnej anatómie a fyziológie, medzi ktoré patrila naprí-klad aj humorálna teória.

Staroveké grécke medicínske centrá sa podľa foriem liečenia delili na školy v Knide a Kose. Knidská škola sa koncentrovala najmä na diagnostiku. Medicína tých čias nepoznala dostatočne ľudskú anatómiu a fyziológiu, pretože v Grécku sa pitvy tabuizovali, na rozdiel od Ale-xandrie, kde ich ptolemajovskí panovníci povoľovali. Preto úroveň chi-rurgov bola v tejto lokalite podstatne vyššia. Nie div, že prvým skutoč-ným anatómom bol Herofilus z 3. storočia pred Kr. Knidská škola, priamo súperiaca s Kosom, obvykle zlyhala pri rozlišovaní, kedy je určitá choroba zapríčinená jedným alebo sériou symptómov.

150

Väčší úspech aplikáciou všeobecných diagnóz a pasívneho liečenia dosiahla škola z Kosu. Pozornosť nevenovala priamym diagnózam, ale starostlivosti o pacientov a prognózam ich zdravotného stavu. To im umožňovalo efektívne liečenie chorôb.

Hippokratovská medicína a jej koncepcia sa pochopiteľne významne odlišovala od moderných foriem liečenia. Dnes sa lekári orientujú na špecifické diagnózy a špecializované liečenie, v podstate rozvíjané knid- skou školou. Tento posun v medicínskom myslení viedol ku kritike v posledných dvoch tisícročiach, najmä kvôli pasivite hippokratovského liečenia.

Iným dôležitým pojmom medicíny tohto typu boli krízy, t. j. časové obdobia, počas ktorých sa choroby rozvíjali a pacient mohol zomrieť, alebo naopak prebehol prírodný proces, ktorý viedol k vyliečeniu. Po krízach mohli nasledovať recidívy choroby a ďalšie rozhodujúce krízy. Ak prebehli po krátkom čase od kritických dní, dal sa očakávať návrat ochorenia. Galén veril, že tento štýl myslenia sformuloval Hippokrates, aj keď je možné, že v Grécku pôsobil už skôr.

Hippokratovská medicína pôsobila skromne a pomerne pasívne. Te-rapeutické postupy využívali liečivú silu prírody (vis medicatrix natu-rae). Podľa tejto doktríny stav ľudského tela regulovala rovnováha šty-roch štiav. Terapia uľahčovala priebeh tohto prírodného procesu. Hip-pokrates preto veril, že rozhodujúcu úlohu zohráva odpočinok a zne-hybnenie. Vo všeobecnosti táto medicína pozitívne akceptovala pohod-lie pacientov. Liečebné procedúry neboli príliš bolestivé a pacientov lekári udržiavali v čistom a sterilnom stave. Na liečenie rán sa používali rastlinno-minerálne zmesi (enhemes), popri čistej vode aj víno a ocot s antiseptickým účinkom. Súčasne sa navrhovalo suché liečenie. Niekedy sa pacientom podávali aj upokojujúce balzamy.

Hippokrates neochotne predpisoval lieky a používal najmä špeciali-zované liečebné procedúry, ktoré sa nie vždy osvedčili. Terapia nasle-dovala po generalizovaných diagnózach. Avšak príležitostne sa používa-li aj účinné lieky. Tento pasívny prístup sa osvedčoval pri liečení rela-tívne jednoduchých chorôb, ako boli zlámané kosti, vyžadujúce pozna-nie kostného systému a zníženie tlaku na poškodené miesta. Na tento účel sa používala aj Hippokratova lavica a podobné zariadenia.

Inak Majster bol nesporne dobrým pozorovateľom, ktorý dokázal identifikovať rôzne somatické súvislosti. Napríklad pozorovaním zistil, že pravá strana tela je kontrolovaná ľavou stranou mozgu a naopak. K tomu záveru dospel zovšeobecnením výsledkov pozorovaní, keď si

151

uvedomil, že zranenie na jednej strane hlavy často vedie k paralýzam na opačnej strane tela.

Viac dôkazov o Hippokratových pozorovacích schopnostiach možno nájsť v kazuistikách a klinických procedúrach, ktoré opísal v práci Ume-nie liečenia. V tomto spise ponúkol jasné opisy melanchólie, mánie, po-pôrodnej depresie, fóbie, paranoie a hystérie. Avšak Majster sa pomýlil pri identifikácii hystérií, keď toto ochorenie pripisoval ženám a údajne ho vyvolávala putujúca maternica. Takéto chybné vymedzenie hystérie ako pohlavne podmieneného ochorenia napodiv vydržalo až do počiatku dvadsiateho storočia, keď ho spochybnil Sigmund Freud.

Silnou stránkou hippokratovskej medicíny boli prognózy. V týchto časoch bola medicínska liečba nezrelá a najlepšie riešenie lekára spočí-valo v primeranom zhodnotení choroby a predpovedi jej priebehu podľa údajov zozbieraných prostredníctvom detailných kazuistík.

Profesionalizmus Hippokratovská medicína sa preslávila aj prísnym profesionaliz-

mom, disciplínou a svedomitosťou. Kniha O lekároch odporúčala, aby lekári boli vždy primerane upravení, čestní, pokojní, chápaví a vážni. Mali venovať pozornosť všetkým stránkam lekárskej praxe: riadiť sa detailnými vymedzeniami predpisujúcimi osvetlenie, výber ľudí, nástro-je, pozície pacienta a techniky obväzovania a spevňovania dlahou v sta-rovekej operačnej miestnosti. Dokonca sa u lekárov dbalo aj na dodr-žiavanie určitej dĺžky nechtov.

Hippokratovská škola presadzovala aj precízne klinické pozorovania a dokumentáciu. Preto lekári zaznamenávali svoje zistenia a nimi použí-vané metódy boli natoľko prehľadné, že ich zápisky mohli používať aj ich kolegovia. Hippokrates starostlivo zapisoval mnohé symptómy vrá-tane farby kože, pulzu, teploty, priebehu bolestí, pohybov a foriem vylu-čovania. Pacientom meral pulz v ležiacej polohe. Klinické pozorovania rozšíril aj na rodinnú anamnézu a na analýzu prostredia. Medicína pre-ňho nepochybne znamenala umenie klinického vyšetrovania a pozoro-vania. Z tohto dôvodu si rozhodne zaslúžil honosný titul otec klinickej medicíny.

Uznania sa mu dostalo aj prostredníctvom Sokratovho dialógu s Faidrom:

SOKRATES: S lekárskym umením je to práve tak, ako s rečníckym... Pri oboch musíš rozlišovať prirodzenosť, tam tela, tu duše, ak chceš

152

pôsobiť nielen cvikom a skúsenosťou, ale umením, a tak liekmi a výživou dostať do tela zdravie a silu, duši však rečami a činnosťou dodať pre-svedčenie, ktoré si želáš, a cnosť (Platón, 1990, s. 846).

PRIAME PRÍNOSY MEDICÍNE Aj keď súčasník Platón v spise Faidros vyzdvihol Hippokratov prí-

nos, všeobecne sa predpokladalo, že ide o dielo rôznych autorov. Čo sa týka metodológie, tieto spisy poskytli detailnejšie medicínske opisy. Umožnili tiež kauzálne špekulácie, ktoré sa prepletali do formy spoloč-ného teoretického rámca pre diagnózu a liečenie. Vzhľadom na etickú stránku bol kódex profesionálnej etiky formulovaný tak kvalitne, že by mohol byť vzorom aj pre iné profesie.

Pri analýzach hippokratovského učenia významnú úlohu zohrávala ich geografická lokalizácia: Kos versus Knidos. Aj keď táto klasifikácia je kontroverzná, vyjadruje určité rozdiely medzi nimi. Ako už bolo uve-dené, experti z Kosu formulovali všeobecné medicínske „zákony“, kto-ré vo väčšine prípadov vysvetľovali, prečo jednotlivec ochorie.

Štyri šťavy Historicky najznámejšou teoretickou schémou expertov z Kosu bola

teória štyroch štiav, ktorá slúžila na vysvetlenie mnohých medicínskych fenoménov. Gréci, rovnako ako Číňania a Indovia, verili v rovnováhu a celá ich civilizácia spočívala na hľadaní symetrie.

Empedokles poskytol obraz univerza zloženého zo štyroch nezame-niteľných, ale premiešateľných prvkov: vzduchu, zeme, ohňa a vody. Podľa Hippokrata tieto prvky formovali štyri základné šťavy: čiernu a žltú žlč, krv a hlien.

Preto, ak sa rovnováha medzi štyrmi šťavami naruší, človek isto ochorie. Temperament výrazne ovplyvňoval povahu človeka a závisel od pomeru týchto štiav v ľudskom tele: Krvi – sanguis, čiernej žlče (pravdepodobne zaschnutej krvi) – melancholé, žlče – cholé a hlienu – flegma.

Hlien sa zberá v nose a hrdle, ak je človek prechladnutý. Ak je po-kožka porušená, vidieť krv. Žlč sa vylučuje z tela po vážnych zrane-niach. Hippokrates svojim prístupom významne ovplyvnil diagnostiku

153

i liečenie chorôb na veľa storočí. Technika púšťania krvi žilou sa prakti-zovala až do 19. storočia.

Hippokrates predpovedal, že základné šťavy ovplyvňujú tempera-ment a osobnosť človeka. Jednotlivci s prebytkom čiernej žlče by mali byť mrzutí, nervózni a pravdepodobne melancholickí. Ľudia s prebyt-kom žltej žlče by mali byť vznetliví, cholerickí, ľahko hnevliví a možno manickí. Jednotlivci s nadmerným vylučovaním hlienu by mali byť apa-tickí, pomalí a leniví. Ľudia s prílišným množstvom krvi by mali byť spokojní, šťastní a optimistickí. Nezanedbateľný odkaz tejto teórie spo-číva v trvalom používaní pojmov v rôznych jazykoch vyjadrujúcich vlastnosti osobnosti ako žlčovitý, flegmatický alebo sangvinický.

Preto podľa Hippokrata vznikli štyri hlavné reaktívne typy: sangvi-nik (vyrovnaný), melancholik (emotívne založený), cholerik (prudký, výbušný) a flegmatik (ľahostajný).

Túto teóriu štiav možno vymedzovať nielen na fyziologickej, ale aj psychologickej úrovni:

ŠŤAVA ŽIVEL KVALITY ČASŤ TELA Krv Vzduch Horúca a mokrá Krv Hlien Voda Studená a mokrá Mozog Žltá žlč Oheň Horúca a suchá Pečeň Čierna žlč Zem Studená a suchá Slezina

Ak sa stav zdravia spájal s rovnováhou medzi štyrmi šťavami, cho-

roba mala vyplynúť z ich nerovnováhy. Nerovnováhu sa lekári korek-ciami snažili zmeniť tak, aby telo vrátili do pôvodného stavu. Napríklad, ak je pacient príliš plný flegmy (ktorá ho robí flegmatickým alebo letar-gickým), potom sa jej množstvo musí znížiť. Na to pozitívne vplývalo citrusové ovocie. Preto, ak sa pacient cíti letargický, mal by zvýšiť prí-vod citrusov, a tým obnoviť rovnováhu. Liečenie je vo všeobecnosti efektívne. Moderná medicína môže zlepšenie stavu zdôvodniť predpiso-vaním vitamínu C, fosforu a prírodného cukru. Tento príklad ilustroval aj praktické možnosti Hippokratových lekárov. Je pozoruhodné, že lie-čenie založené na teórii štyroch štiav fungovalo pomerne efektívne až do 19. storočia.

154

Staroveká diskusia o prínose všeobecných a kauzálnych teórií Iní medicínski autori – niektorí z Knidu si uvedomovali, že striktné

empirické princípy neumožňujú expertom prekračovať zistené údaje. Podľa nich je výhodnejšie držať sa zistených údajov. To znamenalo, že jednotlivých pacientov je nevyhnutné skúmať v ich jedinečnosti a indi-vidualite. Takýto prístup sa zakladal na starostlivom pozorovaní, praco-valo sa pokusom a omylom a liečebná manipulácia s pacientmi bola iba nepatrná.

Už v starovekom myslení pri posudzovaní úlohy empirických záve-rov z pozorovaní pri tvorbe diagnóz dochádzalo k veľkým konfliktom. Týkali sa najmä problému, nakoľko možno jednotlivcov opisovať v ich jedinečnosti a usilovať o kazuistiky (idiografický prístup), alebo či mož-no jednotlivé prípady zovšeobecňovať a odvodzovať z nich všeobecnej- šie závery (nomotetický prístup).

Napríklad kniha Epidemika III detailne analyzovala stav pacienta pri odumieraní tela následkom gangrény:

Pri gangréne samotnej dochádza k bolestiam hlavy a k škrabaniu v hrdle; choré končatiny strácajú cit, pocit chladu prichádza do hlavy a poškodené končatiny sa potia. Pacient náhle stráca reč, z nosa sa mu spúšťa krv a bledne. Ak sa choroba zmocní pacienta s menšou intenzi-tou, možno ho vyliečiť púšťaním žilou. Pri silnejšom ochorení pacient rýchle umiera. K liečeniu by malo prispieť kýchanie vyvolané príjemný-mi látkami; pacienta treba vyprázdniť zhora i zdola. Mal by jedávať ľahké a horúce polievky. Víno sa nekompromisne zakazuje.

V tejto pasáži sa pozornosť venovala iba symptómom a liečeniu. Av-šak pri takomto postupe dochádza k určitým obmedzeniam. Choroba sa pokladala za zbierku symptómov. Terapia, pokiaľ nebola uvedená v ma-nuáli, sa iba predpokladala. Ak sa lekár oboznamoval s novou, doposiaľ neznámou chorobou, musel identifikovať podobnú množinu symptómov a použiť ich na liečenie. Tento aspekt metódy pokusu a omylu ostro kritizoval Galén.

Prognózy a liečenie Čím sa významne líšili experti z Knidu od svojich kolegov z Kosu?

Predovšetkým prognózami a spôsobom terapie. Autor práce O prognóze, napísanej na ostrove Kos predpokladal, že prognózy sú založené na poz-naní pacientových životných podmienok v minulosti, súčasnosti a bu-

155

dúcnosti. Ako ich môže lekár poznať? Mali by byť súčasťou príručky s katalogizovanými kazuistikami. Praktik môže memorovať každý opis a pridať k nemu aj vlastné skúsenosti. Ale problémom je individuálna podstata každého prípadu. Podstata sa vyjadruje iba v rámci jedinečnej množiny vlastností. Preto pri liečení nových prípadov diagnostik nie je v dobrej pozícii. Pri konfrontovaní s novým prípadom vychádza z porov-návaní s podobnými prípadmi v minulosti. Predpokladá sa, že tieto prí-pady si vyžadujú aj podobné lieky. Čím má viac skúseností, tým lepšie postupuje pri výbere liečebných prostriedkov.

Obvykle sa veľa diskutuje o pojme podobne. Predovšetkým nie je vždy zrejmé, či má expert na porovnanie prípadov k dispozícii dostatok poznatkov. Nie je tiež nevyhnutné mať k dispozícii klasifikačnú proce-dúru, ktorá sama naznačuje pravidlá klasifikácie? A ako jednotlivec vyberá a zdôvodňuje takéto pravidlá? Preto sa zdá, že dochádza k tlaku k archai, štartovému bodu pre určitý axiomatický systém (podľa Aristo-telových Druhých analytík).

Takáto alternatíva k empirickému programu reguluje vytvorenie ur-čitej teórie príčin, ktoré ovplyvňujú individuálne prípady. Príčiny ako horúci, studený, mokrý, suchý alebo štyri šťavy sú všeobecnejšie, pretože sa snažia vyjadriť rôznorodý zmysel pôvodu choroby. Podstata sa v tom-to kontexte týka typu podmienky, ktorá vyplýva z pozorovaní založe-ných na individualite aktuálnych pacientov. Preto sa lekári zaujímajú o príslušné rody a druhy chorôb. Takýmto nácvikom sa postupne vytvo-rili klasifikácie typov chorôb.

Ale pre klasifikáciu, ktorá nie je založená na náhodných charakteris-tikách, je nevyhnutné, aby zahŕňala kauzálne faktory, ktoré pôsobia tak, aby sa do popredia úvah dostávali posudzované choroby. Tvoria kauzál-nu sieť zodpovednú za existenciu choroby. Takéto chápanie podstaty prechádza od jednotlivcov a ich podobnosti k teoretickým záverom. Pri tomto chápaní pôvod choroby ovplyvňuje prognózy lekára, čo súvisí aj s ponukou liečenia. Preto pôvod choroby principiálne reguluje jej priebeh. Zatiaľ čo pozorovatelia na Kose (za blahosklonnej podpory samého Galéna) uprednostňovali rôzne prejavy pôvodu, Knidčania sa obmedzo-vali iba na individuálne prezentované údaje.

Hippokratovo učenie ovplyvnilo aj neskorších medicínskych prakti-kov. Do lekárskych spisov sa v rôznej forme vrátili tri základné helenis-tické školy: dogmatici, metodisti a empirici. Dochádzalo k intenzívnym diskusiám (napríklad o vzťahu formovania a epigenézy). Preto možno konštatovať, že hippokratovskí autori boli nielen prvými systematickými

156

medicínskymi autormi podľa západnej tradície, ale významne ovplyvňo-vali aj svojich nasledovníkov.

Empirická medicína Hippokrates a jeho nasledovníci obohatili medicínu analýzami symp-

tómov mnohých chorôb. Napríklad ako prví opísali opúchanie prstov, dôležitý diagnostický znak pri chronickom hnisavom ochorení alebo rakovine pľúc, cyanotickom srdcovom ochorení, prípadne pri tzv. Ei-senmengerovom syndróme (preto sa dodnes opisujú Hippokratovské prsty). Slávny lekár prvý opísal v Prognózach aj tzv. Hippokratovskú tvár, na ktorú pravdepodobne narážal aj Shakespeare pri opise Falstaf-fovej smrti v hre Henrich V.

Hippokrates ako prvý začal rozlišovať choroby na akútne, chronické, endemické a epidemické a používal pojmy ako zhoršenie, recidíva, rezo-lútnosť, krízy, záchvat, vrchol a rekonvalescencia. O iné významné prí-nosy sa zaslúžil aj symptomatológiou a fyzikálnymi nálezmi, ako aj chi-rurgickým liečením hrudných empyém, t. j. mokvavých tkanív hrudnej dutiny. Tieto poznatky sú dodnes relevantné pre súčasných študentov pľúcnej medicíny a chirurgie. Hippokrates sa stal prvým známym hrud-ným chirurgom a jeho zistenia sú doposiaľ platné.

Hippokratov spis O posvätnej chorobe (De Morbu Sacro) obsahoval významné prínosy pri liečení epilepsie, už v staroveku dostatočne zná-mej a strašidelnej. V tom čase sa epileptické ataky pokladali za výsledok priamej božskej intervencie. Mužov a ženy, ktorí ochoreli a trpeli silný-mi nekontrolovanými veľkými záchvatmi, bohovia zbavili mysle. Hro-zivý problém predstavovalo presvedčenie o posvätnej odplate: Ako by človek mohol uzmieriť panteón bohov a bohýň, ak niektorý z nich môže v každom okamihu zraziť človeka silným úderom? Pretože grécke bož-stvá boli všeobecne známe svojou vrtošivosťou, problém bol skutočne vážny.

Takémuto fatalistickému postoju odporoval Hippokratov prírodný prístup. Už úvod jeho spisu vyjadroval odlišný pohľad: V epilepsii nie je podľa mňa nič božského, o nič viac než v iných chorobách, ale má pri-rodzené príčiny, z ktorých pochádza podobne ako iné emócie. Ľudia si myslia, že je niečo sväté iba preto, že tomu nerozumejú. Ak by však na-zývali všetko sväté, čomu nerozumejú, sväté veci by nemali konca (Hat-hersall, 1990, s. 14).

157

Epilepsiu pokladal za chorobu zapríčinenú mozgovou disharmóniou a predpovedal, že preskúmanie mozgu epileptika môže odhaliť príčinu jeho choroby. Optimisticky predpovedal, že epilepsiu možno vyliečiť prírodnými prostriedkami.

Medzi súčasnými teoretikmi motivácie sa doposiaľ uvádza Hippok-ratova teória smädu. Podľa tejto teórie sa pri vdychovaní vzduchu cez bukálnu sliznicu ústa a hrdlo stávajú suché a vyprahnuté. Táto suchá sliznica zvyšuje niektoré pocity, ktoré sa interpretujú ako smäd, a preto ľudia pijú aby ich zmiernili. Teória suchých úst bola dlho všeobecne akceptovaná, až v 18. storočí ju zreformovali Albrecht von Haller (1747) a Pieter Jessen (1751). V roku 1855 francúzsky fyziológ Claude Bernard prezentoval dôkazy, ktoré spochybnili Hippokratovu teóriu suchých úst. Ak implantoval kanylu v pažeráku koňa tak, aby sa voda, ktorú pil, nedostala do žalúdka, kôň pokračoval v pití veľkého množstva vody dlho po tom, ako sa bukálna sliznica jeho hrdla ovlažila vodou. Dokonca aj keď Bernard demonštroval, že táto teória suchých úst ne-poskytuje kompletné vysvetlenie motívov pre pitie, je ešte stále v súlade s každodennými skúsenosťami a prejavuje sa aj výrokmi Potrebujem sa napiť, moje hrdlo je vyschnuté, a preto musím uhasiť svoj smäd.

Hippokratovská medicínska škola detailne opísala tiež ochorenia ko-nečníka a napriek nedostatočnej teoretickej úrovni vtedajšej medicíny navrhla metódy liečenia. Napríklad o hemoroidoch sa predpokladalo, že sú dôsledkom prebytku žlče a flegmy. Napriek tomu ich liečenie bolo na vtedajšie časy na vysokej úrovni. V Korpuse sa napríklad opisovali vy-paľovanie a resekcia, k preferovaným metódam sa zaraďovalo aj pod-väzovanie hemoroidov (čo sa zachovalo podnes) a ich vysušovanie ho-rúcim železom. Navrhovalo sa aj používanie rôznych mastí. V Korpuse sa možno stretnúť aj so základmi proktoskopie. Pozornosť sa venovala aj rektálnemu zrkadielku, ako bežnému medicínskemu nástroju. Ide o najstarší známy zápis endoskopie.

V Hippokratových spisoch sa uvádzal celý rad liečivých rastlín a drog, medzi ktoré patria aj niektoré narkotické liečivá staroveku: ópium, ľuľkovec zlomocný, blen a mandragora. Za Hippokratových čias vzniklo aj učenie o drogách a rastlinách, ktoré svojím tvarom poukazujú na choroby, ktoré sa nimi liečia). Príroda sama upozorňovala (natura signa) na liečivý účinok. Tak sa napríklad používali žlté podzemky rebarbory proti žltačke, listy pečeňovníka pri ťažkostiach pečene a pľúc-nik lekársky pri pľúcnych chorobách. Červené kvety a plody granátov-níka sa uplatnili pri zastavovaní krvácania a pod. Toto učenie sa udržalo až do stredoveku.

158

Len málo osobností zakotvilo v histórii medicíny takou významnou mierou ako práve Hippokrates. Stáročia predstavoval alternatívu k mor-bidnému obrazu smrti, dlhej choroby, živelných pohrôm, epidémií, veľ-kého hladu a podobných katastrof. Opúchanie alebo deformita prstov a nechtov sa opisovali ako hippokratovské prsty. Hippokratovské potra-senie je vyvolané ozvenou pohybu tekutiny v telesnej dutine pri hydro-pneumothoraxe alebo pyopneumothoraxe. Hippokratova lavica (zaria-denie používajúce pnutie pri fixácii kostí) a na čiapku tvarovaný obväz sú dve liečebné pomôcky pomenované po Hippokratovi. Pochopiteľne, významnými produktmi sú aj spisy Korpus a Prísaha. Podobne aj Risus sardonicus alebo trvalý spazmus svalov tváre, sú známe pod názvom hippokratovský smiech.

Hippokratov korpus Významnú úlohu v rozvoji medicíny zohrali aj písomné odkazy Hip-

pokrata a jeho súčasníkov. Medzi nimi popredné miesto mal najmä spo-mínaný Hippokratov korpus (Corpus Hippocraticum), súbor 58 spisov v 33 knihách napísaných na území antického Grécka. Významné medi-cínske dielo obsahovalo textové časti, prednášky, opisy výskumov, po-známky a filozofické eseje na rôzne odborné témy. Poznatky boli určené pre rôzne publikum, pre odborníkov i laikov, niektoré boli napísané podľa opačných názorových pozícií, preto sa medzi nimi nachádzajú aj významné protiklady.

Snáď najvýznamnejšou súčasťou Korpusu bola kniha Peri fýsios an-thrópú (De natura hominis – O prirodzenosti človeka), v ktorej Hippok-rates vysvetlil regulačnú úlohu už spomínaných štyroch štiav v ľudskom organizme.

Väčšina prác vznikla v klasickom období, v posledných dekádach 5. storočia pred Kr. a v prvej polovici 4. storočia pred Kr. Niektoré knihy ako Zákon, O srdci, O lekároch, O sedmičke sú z helenistického obdo-bia, zatiaľ čo spisy Zásady a O slušnosti z 1. až 2. storočia pred Kr.

Niektoré z najstarších prác z polovice 5. storočia pred Kr. sú spojené s knidskou školou. Od jedného autora pravdepodobne pochádzali spisy O vzduchu, O vodách, O miestach, Prognostiky ako aj Posvätné choro-by.

Na konci 5. storočia alebo na počiatku 4. storočia pred Kr. vznikli spisy Epidemiky II-IV-VI a O šťavách, ako aj súbor chirurgických prác. Samostatnú skupinu tvorili gynekologické práce O chorobách žien,

159

O pôvode dieťaťa a O sterilných ženách, tiež koncipované medzi 5. a 4. storočím.

Významnú súčasť Korpusu tvorili kazuistiky. Knihy Epidemiky I a II obsahovali 42 kazuistík, z ktorých 60 % končilo pacientovou smrťou. Takmer všetky uvádzané choroby mali endemický charakter: smrť naj-častejšie spôsobovali také choroby ako prechladnutie, tuberkulóza, zápal pľúc a podobne.

Hippokratova prísaha Vznikla ako pôvodný dokument o etike medicínskej praxe. Všeobec-

ne sa pripisovala Hippokratovi, aj keď novšie informácie naznačujú, že vznikla pravdepodobne až po jeho smrti. Význam prísahy nespočíval len v humanistickom zameraní, ale aj v tom, že slúžila ako vzor pre podob-né texty, ktoré vyžadovali kvalitnú medicínsku prax a morálku.

A rozhodne významne prispieva k etickej výchove aj dnešných zdra-votníkov:

Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, a pri Asklepiovi, Hygii a Panacei a pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že... budem predpisovať liečbu podľa svojich najlepších schopností a úsudku pre dobro chorého a nikdy nie na zlý či nedovolený účel. Ani prosbami sa nedám ovplyvniť k podaniu smrtiaceho lieku, ani sám k tomu nikdy nedám podnet. Tak isto neposkytnem nijakej žene prostriedok na odstránenie plodu. Zachovám vždy svoj život i umenie čisté i prosté každej viny... budem sa vyhýbať každému bezpráviu alebo vedomému ublíženiu, najmä čo sa týka zmyslových pôžitkov so ženami a mužmi, tak so slobodnými, ako aj s otrokmi. Ak uvidím alebo vypočujem pri svojej lekárskej praxi alebo v súkromnom živote niečo, čo by nemalo byť verejne známe, pomlčím o tom a zachovám to ako prísne tajomstvo... (podľa Duinová, N., Sutcliffová, I., 1997).

160

Lekárov odkaz a legendy Hippokrata dodnes pokladajú za otca medicíny. Jeho príspevky výz-

namne aktivovali súdobú medicínsku prax, avšak po jeho smrti sa pok-rok zastavil. Jeho učenie sa pokladalo za dokonalé, a preto sa používané metódy dlho nevylepšovali. Podobnú popularitu získal až Grék Galén, ktorý žil medzi rokmi 129 až 200 po Kr. V stredoveku adaptovali jeho metódy Arabi a po období európskej renesancie sa používali aj v Európe a dokonca sa udržali až do 19. storočia.

Hippokrates ako otec medicíny sa však nezaslúžil len o tento vedný odbor. Ako naznačili niektoré úvahy v tejto kapitole, významne sa po-dieľal aj na psychologických prínosoch, za čo mu patrí aj titul otec sta-rovekej psychológie. Opísal psychologické podmienky prežívania člove-ka, odporúčané holistické liečebné postupy, poskytol prvé jasné opisy mnohých behaviorálnych problémov a formuloval dlho pretrvávajúce teórie temperamentu a motivácie. Pri pôsobení týchto teórií nemožno prehliadnuť ani prínos Galéna zdôrazňujúceho pozorovania, ako aj hľa-danie prirodzených vysvetlení pri riešení medicínskych problémov.

Aj podľa Aristotelových komentárov si slávny lekár zaslúžil oslove-nie Veľký Hippokrates. Medzi jeho osobnostnými vlastnosťami sa naj-častejšie spomínali adjektíva ako láskavý, dôstojný, starý vidiecky lekár, ale aj vážny a nevľúdny. Miestami sa vyzdvihovala jeho múdrosť, vyso-ká inteligencia a najmä praktické zameranie. Spisovateľ Francis Adams ho opísal ako skúseného lekára so zdravým rozumom.

Imidž múdreho, starého lekára posilňovali aj busty, ktoré ho zobra-zovali s dlhou bradou a vráskavou tvárou (napríklad na známom obraze belgického maliara Rubensa). Do istej miery stelesňoval ideál dokonalé-ho lekára.

Veľa príbehov z Hippokratovho života nie je v plnom súlade s his-torickými poznatkami a niekedy splývajú s príbehmi iných významných jednotlivcov, ako boli napríklad Avicenna alebo Sokrates. Pripisovali sa mu aj sporné aktivity ako zakladanie veľkých ohňov, ktoré mali pomôcť Aténčanom pri dezinfekcii v čase morových epidémii. Nepotvrdilo sa ani liečenie macedónskeho kráľa Perdiccasa z choroby lásky. Inou le-gendou je aj údajné odmietnutie návštevy dvora perzského kráľa Arta-xerxa. Do ríše legiend patrí aj príbeh filozofa Demokrita, ktorého pokla-dali za bláznivého, pretože sa zo všetkého smial. Hippokrates skonštato-val len jeho sklon k pozitívnemu mysleniu, a tým mu udelil titul smejúci sa filozof.

161

Nie všetky príbehy načrtávali jeho pozitívny obraz, pretože Hippok-rates podľa tvrdenia svojho životopisca Sorana z Efezu ušiel po zapálení jedného z liečebných chrámov na ostrove Knidos. Avšak podobný po-žiar mu prisudzovali aj na ostrove Kos a motívom tohto zločinu malo byť udržanie lekárskeho monopolu.

Menu slávneho lekára sa nevyhýba ani moderná doba, napríklad Hippokratov projekt v New York University Medical Center sa oriento-val na zvýšenie úrovne medicínskeho vzdelávania pomocou moderných technológií, čím naznačil významnú kontinuitu medzi minulosťou a bu-dúcnosťou medicíny.

Quintilianus vyučuje rétoriku (medirytina F. Bleyswyka, 1720)

163

UČITEĽ REČNÍCTVA Marcus Fabius Quintilianus (35-100) významný rímsky rétor, peda-

góg a právnik sa často spomína v starovekých školách rétoriky a v rene-sančnej literatúre. Neraz sa uvádza ako Quntilian, ale možno sa stretnúť aj s alternatívnymi názvami Quintillian a Quinctilian.

Život Budúci učenec sa narodil roku 35 po Kr. v malom španielskom mes-

te Calagurris (dnes Calahorra) na brehoch rieky Ebro. Otec, vzdelaný muž (pravdepodobne tiež rétor), ho roku 57 počas vlády cisára Neróna vyslal na štúdium do hlavného mesta. V Ríme sa podriadil všeobecnému zvyku, podľa ktorého si mal mladý ambiciózny študent usilujúci o vy-niknutie v politickom živote vybrať mentora – vybral si Domitia Afera. Afer sa rétorskou výchovou prikláňal skôr k Cicerovmu než k Senecov-mu štýlu prednesu a v mladíkovi prebudil lásku k tomuto rímskemu kla-sikovi. Zdokonaľoval sa aj u klasicistického gramatika Remmia Palae-mona.

Po Aferovej smrti sa Quintilianus v roku 59 vrátil do Španielska a krajanom poskytoval právne služby. Avšak v roku 68 sa znova dostal do Ríma v sprievode cisára Galbu, Nerónovho krátkodobého následníka. Quintilianus pravidelné poradenské služby cisárovi príliš nezdôrazňoval, čo mu roku 69 pravdepodobne umožnilo prežiť krvavé čistky po cisáro-vom zavraždení.

Po cisárovej smrti a počas chaotického Roku štyroch cisárov si Quin-tilianus otvoril verejnú rétorskú školu. Medzi jeho študentmi sa nachá-dzal aj historik Plínius mladší a možno aj Tacitus. Roku 71 mu cisár Vespasianus udelil titul profesora rečníctva (eloquentiae professor) a menoval ho konzulom. Cisár síce nemal zvláštny záujem o umenie, no na druhej strane venoval veľkú pozornosť vzdelávaniu ako účinnému prostriedku formovania inteligentnej a zodpovednej vládnucej vrstvy. Táto podpora umožnila Quintilianovi venovať viac času škole, okrem toho sa častejšie objavoval aj na súdoch a učil sa umeniu argumentácie. O jeho súkromnom živote sa vie len veľmi málo. V Základoch rétoriky spomínal ženu, s ktorou sa v roku 82 oženil, avšak zomrela mladá, aj dvoch synov, o ktorých tiež predčasne prišiel.

164

Roku 88, počas vlády cisára Domiciána, Quintiliana penzionovali. Dôchodok mu zaisťoval finančnú nezávislosť a ako bohatý súkromník prežil niekoľkých cisárov. Zatiaľ čo vlády Vespasiana a Tita prebiehali pomerne mierumilovne, v horšej situácii sa ocitol pod cisárom Domiciá-nom, ktorého krutosť a podozrievavosť vyvolávali medzi ľuďmi veľkú nedôveru. Napriek tomu sa Quintilianus stal tútorom cisárových synov-cov a dedičov, ktorí však neskôr odišli do exilu. Rečnícku školu viedol dvadsať rokov a získal si vážnosť i veľké bohatstvo. Okrem toho v tom-to období intenzívne pracoval na Základoch rétoriky. Presný dátum jeho smrti nie je známy, pravdepodobne zomrel roku 100, čím o štyri roky prežil krutého cisára.

QUINTILIANOVO DIELO Po Quintilianovi sa zachovala len jedna významná práca, dvanásť-

zväzková učebnica Základy rétoriky (Institutionis oratoriae libri XII), ktorá vyšla okolo roku 95. Práca je zameraná nielen na teóriu a prax rétoriky, ale aj na základné vzdelávanie a tréning samotných rétorov, ktorým autor poskytoval praktické rady, ako postupovať v priebehu kariéry. Pomerne nejasný pôvod mali knihy Declamationes Majores a Declamationes Minores, ktoré sa niekedy Quintilianovi pripisujú. Podobne neurčitý osud mal aj text traktátu O príčinách úpadku rečníctva (De Causis Corruptae Eloquentiae).

Východiská Ako už bolo uvedené, Quintilianus napísal svoje hlavné dielo v po-

sledných rokoch krutej vlády cisára Domiciána. Tajná polícia aktívne chytala svoje obete a v obavách žili dokonca aj senátori. Už z najmen-ších podozrení sa vyrábali povážlivé zločiny, ktoré sa vzápätí tvrdo postihovali. Napriek vysokej sociálnej a politickej korupcii, ktorá vládla v ríši, si cisár pridelil titul censor perpetus, podľa ktorého mal zodpove-dať za verejnú morálku.

V tejto situácii bolo veľmi dôležité vyberať autority, ktoré by rozví-jali myšlienky veľkého Cicera. Rečnícka a kritická činnosť prinášala značné riziká. Quintilianus sa pokúšal aspoň čiastočne uchovať idealiz-mus predchádzajúcich období, no súčasne si uvedomoval nebezpečné dôsledky, ktoré táto činnosť prinášala.

165

V Quintilianových časoch sa vymedzovali tri formy rétoriky: teore-tická, vzdelávacia a praktická. Základy rétoriky neboli možno úplne ori-ginálne, avšak mali encyklopedický charakter a sumarizovali dostupné poznatky o podstate i tréningu kognitívnych procesov. Tento eklekticiz-mus autora nezaraďoval jednoznačne do konkrétnej školy myslenia. Quintilianus tiež odmietol koncipovať krátke zoznamy odporúčaní pre rečníkov, pretože predpokladal, že dôkladné štúdium a umenie rétoriky nemožno redukovať na jednoduché prehľady. Možno aj preto Základy rétoriky mali dvanásť dielov.

V období medzi polovicou prvého storočia pred Kr. a Quintilianovou dobou pôsobenia nastal rozkvet rímskej rétoriky. Avšak v týchto časoch v rétorstve dominovala strieborná latina, štýl, ktorý uprednostňoval vyumelkované slovné hračky a ozdoby pred zrozumiteľnosťou a pres-nosťou reči. Základy rétoriky možno do určitej miery čítať ako reakciu proti tomuto trendu, pretože autor presadzoval návrat k jednoduchšiemu a zrozumiteľnejšiemu jazyku. Čiastočne sa na forme knihy prejavoval aj vplyv neskoršieho cisára Vespasiana, ktorý mal plebejský pôvod a ako realista neobľuboval prehnané emočné reakcie a extravagancie. K for-movaniu Quintilianovho jazyka mohla významne prispieť aj jeho pria-zeň. Používanie zrozumiteľného a priameho slovného prejavu významne ovplyvňoval najmä Cicero. Quintilianus evidentne uprednostňoval pri-rodzený jazyk a odmietal prehnanú ornamentáciu charakteristickú pre jeho súčasníkov. Predpokladal, že odklon od prirodzeného jazyka a štýlu myslenia, ku ktorému dochádza pri príliš vyumelkovanom slovnom vy-jadrovaní, vytvára u rečníka i jeho poslucháčov chaos.

Základy rétoriky sú efektívnou a zrozumiteľnou učebnicou technic-kých aspektov rečníckeho umenia. Od 11. kapitoly 2. knihy až po koniec 11. knihy autor riešil také témy ako prirodzený poriadok, vzťah prírody a umenia, invencia, dôkazy, emócie a jazyk. Najinšpiratívnejšie myš-lienky možno nájsť pri skúmaní trópov a figúr v 8. a 9. knihe. Trópy (súborné označenie pre metaforu, metonymiu a iróniu) sú založené na nahradení jedného slova iným, zatiaľ čo figúry nemusia nevyhnutne obsahovať zmenu poradia alebo významu slov. Príkladom trópov môže byť metafora modifikujúca význam slova. Figúry, na druhej strane, dodávajú slovám nový významový odtieň alebo väčšiu emočnú hodnotu. Delia sa na figúry myslenia, ktoré môžu posilňovať určitý argument, intenzifikovať emócie, alebo zvyšovať verbálnu eleganciu alebo orna-mentáciu a figúry dikcie, deliace sa na gramatické, v ktorých forma slova vytvára figúru a rétorické, v ktorých primárnym faktorom je pozí-cia slova.

166

Základy rétoriky patria popri Aristotelovej Rétorike a Cicerových dielach k najvýznamnejším starovekým prácam o rečníckom umení.

Podľa Quintiliana možno orátorskú prax organizovať do piatich ká-nonov:

inventio – zhromažďovanie materiálu dispositio – usporadúvanie materiálu elocutio – výber zodpovedajúcej štylistickej formy memoria – zapamätanie reči a actio alebo pronuntiatio – prednesenie reči. V jednotlivých kánonoch, najmä v prvých troch, autor opísal všetky

elementy, ktoré sa musia zvažovať pri formulovaní a prezentovaní ar-gumentov. Dôkladná a citlivá prezentácia reflektuje dlhé skúsenosti orá-tora a učiteľa a v mnohých ohľadoch prácu možno pokladať za kulminá-ciu gréckej a rímskej rétorickej teórie. Quintilianus sa pri rôznych disku-siách koncentroval skôr na praktické a aplikovateľné aspekty, než na ich teoretické stránky. Na rozdiel od mnohých moderných teoretikov nevy-tváral figuratívny jazyk na úkor stability lingvistických referencií. Pre-sadzoval referenčné používanie slova a figuratívny jazyk tvoril iba dopl-nok, a nie náhradu pojmu.

Podstata rétoriky Rétorika bola umením spájajúcim myšlienky, slová a činy do celku,

významne ovplyvňujúcim duchovný i politický život antickej spoločnos-ti. Jej počiatky sa kládli na Sicíliu, kde po zvrhnutí tyranie v Akragante (roku 472 pred Kr.) a v Syrakúzach (466 pred Kr.) mal každý slobodný občan právo i povinnosť vystupovať pred súdom alebo na zhromažde-niach ľudu. Nároky na obsah i na formu týchto vystúpení boli väčšinou značné a v sporoch nemusel zvíťaziť človek, ktorý bol v práve, ale ktorý dokázal presvedčiť zhromaždených poslucháčov o svojej pravde. Preto bol pomerne vysoký dopyt po školách i učiteľoch rétoriky. Najstaršími učiteľmi rečníckeho umenia boli pravdepodobne Korax a Teisias. Mi-moriadny úspech dosiahol najmä Gorgias, ktorý preniesol sicílsky štýl rečnenia do Atén, kde ho preferovali najmä mladí občania. Jeho pôsobe-nie v Aténach vyvolávalo spory medzi tamojšími rétormi a filozofmi. Napríklad Platón bol známy nepriateľským postojom k sofistickým učiteľom rétoriky. O preklenutie týchto rozporov sa pokúšal najmä Isok-

167

rates apelujúci na morálnu čistotu každého rečníka. Napríklad očakával že rýdza, zreteľná a harmonická reč je zrkadlom dobrej a úprimnej duše.

Pomerne objektívne rétoriku hodnotil Aristoteles. Oceňoval najmä jej úlohu pri pôsobení štátnych inštitúcií a priebehu spoločenských akti-vít. Pre rétoriku je dôležitá nielen epistémé (veda), ale aj techné (ume-nie) a metodológia. Aristotelova Rétorika sa stala prvým systematickým výkladom rečníckeho umenia, vrátane najstarších dejín odboru.

Nový rozkvet zaznamenala rétorika v Ríme, kde prím zohral najmä Marcus Tullius Cicero. Pravdepodobný vrchol tohto umenia však pri-nieslo až pôsobenie Quintiliana.

Základy rétoriky Základy rétoriky, ako významné a rozsiahle dielo antickej učenosti,

sú rozdelené do dvanástich kníh, pričom každá z nich obsahuje 3 – 14 kapitol.

Quintilianus v úvode práce pozdravil svojho vydavateľa a akceptoval jeho neodbytnosť. Nemožno neoceniť marketingovú obratnosť autora, ktorý svoje dielo predstavil so značnou odbornou bystrosťou. Údajne sa riadil praktickou Horatiovou radou, ktorý v Poetike odporúčal, aby auto-ri po dokončení diela čakali deväť rokov a až potom sa k nemu vrátili ako bežní čitatelia.

V úvode si autor kládol za cieľ vzdelať dokonalého rečníka, ktorý musí byť čestný muž. Preto od neho vyžadoval nielen mimoriadnu schopnosť rozprávať, ale aj mnohé morálne cnosti. Menovite spomínal najmä spravodlivosť, statočnosť, umiernenosť a podobné vlastnosti. Rečník by mal byť podľa Quintiliana múdry a dokonalý nielen mravmi, ale aj znalosťami a všestrannou rozprávačskou schopnosťou. Pozoru-hodné je, že už vtedy si poslucháči rozširovali medzi sebou neformálne opisy prednášok.

Prvá kniha je zameraná na úvodné stránky ontogenézy poznania po-čínajúc ranými štádiami detskej psychiky, vrátane nadania, špecifickosti rozvíjania gramatiky, jazyka, ortografie, čítania, hudby a geometrie. Dis-kutovalo sa v nej aj o vekových zákonitostiach zvládania jednotlivých kognitívnych aktivít. Autor upozornil na univerzalitu ľudského pozna-nia: Je pravda, že možno nájsť veľa mladých ľudí, ktorí ľahko chápu a pohotovo sa učia. To je totiž u človeka prirodzené, a ako sa vtáci rodia k letu, kone k behu, šelmy ku krutosti, tak nám je vlastná čulosť a dôvtip

168

mysle. A preto možno veriť, že duša je nebeského pôvodu (Quntilianus, 1985, s. 27).

Aby sa dieťa primerane rozvíjalo, už od malička ho treba správne viesť. Napríklad už Chrysippos si prial, aby pestúnky boli múdre, aby dieťa napodobňovalo ich reč. Preto i rodičia by mali byť čo najvzdela-nejší. Quintilianus riešil aj metodologický evergreen tých čias, či je užitočnejšie vychovávať deti doma, alebo v škole. Prikláňal sa skôr k spoločnému učeniu v škole (čím sa dostal do nepriamej polemiky napríklad s Marcom Aureliom alebo s Michelom de Montaignom): My-seľ musí byť neustále povzbudzovaná a povznášaná, a v takej samote buď upadá a načuchne plesňou ako niekde v temne, alebo sa naopak nafúkne prázdnou domýšľavosťou. Nevyhnutne si o sebe príliš veľa myslí ten, kto sa s nikým neporovnáva (Quintilianus, 1985, s. 40).

Viaceré časti tejto knihy pripomínajú neskoršie učebnice kognitívnej a vývinovej psychológie. Autor riešil problém poskytovania základov poznávania, hodnotu vzdelávania v domácom alebo v školskom prostre-dí, testovanie nadania dieťaťa, didaktiku vyučovania gramatiky, jazyko-vého prejavu, vrátane pravidiel, ktoré musí žiak nevyhnutne zvládnuť, pravopisu; dôležitosť čítania básnikov, všeobecne načrtnuté úlohy učite-ľa gramatiky, zdôvodnenie potreby poznať rôzne druhy umenia, vrátane hudby a geometrie. Na záver kapitoly sa objavili úvahy o probléme, ktorý nestratil aktuálnosť ani dnes, t. j. v akom veku sa má začať učenie rôznych špecifických poznatkov. Cenné sú aj postrehy autora, podľa ktorých nadanie nemusí automaticky znamenať vysokú úroveň kognícií, najmä ak sa prejavuje len dobrou pamäťou: Nadanie takzvaných zázrač-ných detí ťažko prinesie ovocie. To sú tí, ktorí ľahko dokážu malé veci a zvedení odvahou ukazujú ihneď všetko, čo zmôžu. Zmôžu však nako-niec len to, čo je v najväčšej blízkosti. Chrlia zo seba slová, vyslovujú ich s nebojácnou tvárou a vôbec sa neostýchajú. Nevydávajú zo seba veľa, ale robia to rýchle (Quintilianus, 1985, s. 37).

Druhá kniha riešila najmä vhodnosť začiatkov rétorského výcviku. Výcvik má prebiehať podľa druhu vyučovaného predmetu. Dôležité je, aby žiak dostatočne pochopil, čo sa od neho žiada. Pritom na mravy a povinnosti učiteľa sa kládli pomerne veľké nároky. Vyžadovala sa najmä pozitívna orientácia osobnosti, napríklad mal byť: láskavý, nie však prehnane, láskavý, nie však nevľúdny, aby z toho v prvom prípade nevzišla nenávisť a v druhom nevážnosť. Jeho reči nech sa čo najviac točia okolo toho, čo je čestné a dobré, lebo čím častejšie dohovorí, tým vzácnejšie bude trestať. Nech je čo najmenej hnevlivý, napriek tomu nech nezaviera oči nad chybami, ktoré je nutné napraviť, nech je prostý

169

pri vyučovaní, nech znáša námahu, nech je skôr vytrvalý než prehnaný... Pri opravovaní chýb nech nie je príkry a rozhodne nie urážlivý, lebo mnohých odháňa od záujmu o štúdium, že ich niektorí učitelia karhajú tak, akoby ich nenávideli...“. Niektorým moderným trendom vzdeláva-nia odporovalo aj tvrdenie autora: „Avšak i učitelia nech vyžadujú pre seba len pozorné a skromné načúvanie, pretože učiteľ nemá hovoriť podľa úsudku žiakov, ale žiak podľa úsudku učiteľovho (Quintilianus, 1985, s. 82-83).

Pri výbere učiteľov je hneď na začiatku potrebné hľadať tých najlep-ších. Preto napríklad slávny virtuóz v hre na píšťalu Timotheos žiadal obvykle od žiakov, ktorých predtým učil niekto iný, dvojnásobný plat, než by bral, keby mu boli zverení, pokiaľ ešte nič nevedeli. Veľký dôraz sa v rétorskej škole musí klásť aj na prvé cvičenia. Autor okrem iného definoval tri druhy rozprávania, ktoré sa v škole uplatňujú: sú to báj (fabula), ktorá sa od reality vzďaľuje najďalej, námet (argumentum), nepravdivý, ale pravdepodobný a príbeh (história), výklad skutočnej udalosti. Častými témami prejavov sú loci communes (všeobecné témy), napríklad tlak proti nemravnosti, hazardným hrám, alkoholizmu a pod. Učitelia sa tiež delia štylistickým spracovaním rôznych tém. Pri vyučo-vaní tohto problému sa nemá len predvádzať žiakom, ako majú postupo-vať alebo argumentovať, ale aj ako pôsobiť na emócie. Pritom by sa učitelia mali držať dvoch pravidiel: po prvé nevyžadovať od žiaka to, čo nemôže vykonať a po druhé neodvádzať ho od toho, čo robí najlepšie k tomu, na čo sa menej hodí. Druhá kniha končí niekoľkými význam-nými kapitolami, ktoré majú z hľadiska celého spisu kľúčový význam. Sú to najmä kapitoly Čo je to rétorika a aký je jej cieľ?, Je rétorika užitočná?, Je rétorika umenie? a Je rétorika cnosťou?

Tretia kniha sa zamerala najmä na úvod do rétoriky, kde sa hľadal aj pôvod ľudskej reči (problém, aký v histórii riešili Herodotos, Roger II., Fridrich I. Barbarossa a v novších obdobiach aj lingvista Noam Chom-sky a behaviorista Burrhus F. Skinner). V tejto časti knihy Quintilianus vymedzil aj päť častí rečníckeho systému: zhromažďovanie materiálu, usporiadanie, štylistická úprava, učenie naspamäť a prednes.

Podľa autora niektorí teoretici pridávali aj posudzovanie (iudicium). Popri častiach rétorického systému Quintilianus analyzoval aj druhy

prejednávaných problémov, vymedzoval časti reči, podstatu statusu ale-bo právneho základu sporu, odhaľoval príčiny chvály a hany ako súčasti súdnych rečí.

Štvrtá kniha riešila najmä formálne aspekty rétorických výkonov. Skúmala sa úloha úvodu (principium alebo exordium) pre obe strany

170

sporu. Analyzovali sa aj jednotlivé kognitívne procesy ako rozprávanie, odbočenie, propozícia a delenie.

Piata kniha ponúkala najmä odpoveď na otázku, nakoľko reč vychá-dza len z kognitívnych a nakoľko aj z emotívnych aspektov psychiky jednotlivca. Podľa autora sa viac ľudí nepridržiava len technickej strán-ky prejavu, ale za hlavnú úlohu pokladá podporu dôkazov svojho tvrde-nia a vyvrátenie stanoviska protivníka. Preto sa riešili aj ďalšie teoretic-ké aspekty takých technických verbálnych prostriedkov, ako je rozdele-nie dôkazov, predbežné rozhodnutia, písomné dokumenty, úloha prísa-hy, svedkov, dôkazy poskytované rétorikou, znamenia, argumenty, prí-klady alebo vyvrátenie argumentov. Medzi týmito racionálne orientova-nými problémami sa nachádza aj kratšia štvrtá kapitola o výsluchoch na mučidlách, ku ktorým autor zaujal pomerne neutrálny postoj.

Šiestu knihu písal Quintilianus pod vplyvom smutných rodinných udalostí, na ktoré horko spomínal. Práve intenzívna práca mu ich pomá-hala prežiť. Možno preto výraznú časť knihy tvorili emócie. Analyzoval najmä emócie vyvolávané rôznymi svedeckými predmetmi prezentova-nými pri súdnom rokovaní (napr. zakrvaveným mečom alebo šatkou). Venoval pozornosť ich rozdeleniu na dva druhy – na grécke pathos pre-ložené ako affectus – cit a na éthos, ktorý priradil k mores – mravom. Súčasne bral do úvahy aj pojem habitus (ustrojenie mysle). Niektorí experti podľa Quintiliana odlíšili tiež stupne emócií; pathos reprezento-vali city vzrušené a aktivované, éthos city pokojné a umiernené. Prebe-rala sa aj úloha takých emócií ako smiech (napríklad o Cicerovi sa usu-dzovalo, že sa smial až prehnane). Okrem smiechu analyzoval aj priebeh výmeny názorov, ako aj tvorbu súdu a úsudku.

Siedma kniha sa zamerala na rozbor dispozícií ako formy usporiada-nia alebo triedenia. Kľúčovú úlohu zohrávalo rozdelenie (divisio) vecí na jednotlivosti (partitio) prostredníctvom usporiadania (ordo). Samotné triedenie býva často situačne podmienené. Ďalšie kapitoly sa zameriava-li na analýzu kognitívnych omylov, najmä konjektúry (týkajúcej sa skut-ku alebo úmyslu), definícií, vzťahu kvality – akosti, právnej akosti, roz-dielu medzi literou a duchom zákonov, úlohy odporujúcich si zákonov, sylogizmov a amfibólie (medzi ktorými sú najčastejšie homonymie).

Predchádzajúce knihy zdôrazňovali zhromažďovanie a triedenie ma-teriálu. Dobrý učiteľ by mal podľa Quintiliana postupovať uvážlivo a pre žiakov vybrať z učiva najdôležitejšie časti.

Podľa ôsmej kapitoly zameranej na súdne reči, je nevyhnutné brať do úvahy ich päť častí: exordium – úvod získavajúci poslucháča; narra-tio – vyprávanie, poučovanie; probatio – dokazovanie upevňujúce tvr-

171

denie; confutatio – vyvrátenie tvrdení protivníka a peroratio – záverečná časť. V jednotlivých kapitolách sa preberala aj zvláštnosť štýlu (grécke frasis a latinské elocutio), jasnosť slov (naznačujú sa možné nedorozu-menia medzi rečníkmi vyplývajúce z nedostatočného pochopenia výz-namov), rečnícke ozdoby, jednotlivé sentencie a najmä trópy a následné skresľovanie reality (Sharon et al., 2004).

Deviata kniha na trópy nadväzovala figúrami, ktoré Gréci označovali ako schémy, pričom Quintilianus zvýrazňoval rozdiely medzi nimi s pri-hliadnutím na funkciu onomatopoje, perifrázy, epiteta a hyperbata. Dô-raz sa kládol na myšlienkové, slovné (rétorické) a kompozičné figúry.

Desiata kniha sa zamerala na rozširovanie slovnej zásoby, či už číta-ním hodnotnej literatúry, básní, napodobňovaním, písaním, opravova-ním, ako aj úvahami o zdokonaľovaní organizačných schopností.

Jedenásta kniha sa koncentrovala na formálne aspekty rečových pre-javov. Pomerne veľká pozornosť sa venovala primeranosti reči. Adek-vátnosť prejavu bola dôležitou prednosťou štýlu zdôrazňujúceho zosúla-denie jednotlivých zložiek. Až ten hovorí primerane, kto pochopil nielen to, čo je užitočné, ale aj to, čo sa patrí. A dobre viem, že tieto dve veci sú obvykle spojené, lebo čo sa patrí, je takmer vždy prospešné, nič nedoká-že viac získať priazeň sudcov a nič opačného si ich viac znepriateliť (Quintilianus, 1985, s. 497).

Preto cieľom rečníka nemá byť samotný prejav, ale prezentácia kva-litných myšlienok, pretože prehovoriť je niekedy otázne. Tiež však platí, že reč nehanebná, zmätená a hnevlivá je neslušná, nech ju prednáša ktokoľvek, ale čím je niekto starší, dôstojnejší a skúsenejší, tým skôr si za ňu zaslúži pokarhanie. Reč totiž takmer vždy odhaľuje a odkrýva tajné záhyby duše. Preto nie bez dôvodu Gréci tvrdili, že každý hovorí tak, ako žije. Ešte vulgárnejšie pôsobia podľa Quintiliana také chyby ako ponížené lichotenie, žarty za každú cenu, nedostatok hanby prejavovanej neskromnosťou alebo neslušnosťou, ako aj nedostatok sebaúcty pri kaž-dej príležitosti. Nezáleží však len na tom, kto a za koho hovorí, ale aj pred kým. Kto by nevedel, aký odlišný druh výrečnosti si žiada vážnosť senátu a nestála priazeň ľudu? K optimálnemu rečníckemu prejavu výz-namne prispieva aj dobrá pamäť a primeraná forma prednesu.

Dvanásta kniha do značnej miery rozšírila doterajšie poznatky. Autor predložil vlastný prehľad osobnostných predpokladov charakterizujú-cich rečníka ako čestného muža (téma do istej miery obsahovo nadväzu-je na prvú kapitolu): Rečník, akého vychovávame, nech je taký, ako ho definoval Cato: čestný muž, skúsený v rozprávaní, avšak nech je to roz-hodne čestný muž, ako to on dal na prvé miesto a ako je to od prirodze-

172

nosti dôležitejšie a významnejšie, a nielen preto, že ak schopnosť roz-právať vyzbrojí špatnosť, nebude pre verejný i súkromný život nič zhub-nejšie než zhovorčivosť, ale tiež preto, že my sami, ktorí sme sa pokúsili, pokiaľ nám sily stačili, niečo dodať k rečníckej obratnosti, by sme ľud-stvu preukázali najhoršiu službu, keby sme tieto zbrane dali do rúk lupi-čovi, a nie vojakovi (Quintilianus, 1985, s. 546).

Autor jednoznačne požadoval, aby sa rečníkom nestal nečestný muž. Preto rečník musí poznať aj vplyvy, ktoré formujú mravy. Okrem toho spomenul aj poznatky, ktoré musí ovládať dobrý rečník, napríklad ob-čianske právo a dejiny. No v každodennej praxi nemožno podceňovať ani nástroje rečníckeho umenia, prípadne dobu, ktorá je vhodná k tomu, aby rečník začal obhajovať na súde, prípadne metódy pri preberaní spo-ru alebo pri zoznamovaní sa s problémom. Veľká pozornosť sa venovala aj formálnym aspektom rétorského umenia, napríklad rečníckym štýlom. Tejto kapitole venoval Quintilianus asi najväčšiu pozornosť. Jeho záber smeroval k úvahám o metaštýloch, pričom analyzoval nielen rečnícke, ale aj maliarske a sochárske štýly. Vypracovaná typológia sa odvodzo-vala najmä od špičkových predstaviteľov rečníckeho umenia (napríklad Démosthena, Cata, Calva, Sulpicia, Secunda a iných).

Poslednú kapitolu knihy tvorí záver. Z celého obsahu možno vycítiť, že Quintilianus sa osobne vyznal nielen k láske k rečníckemu umeniu, ktorému venoval celý život, hoci neraz kvôli nemu balansoval na kraji priepasti, ale aj k poznávaniu vôbec. Jeho záverečné slová pozitívne ovplyvňuje životná spokojnosť a umiernenosť: Z celého srdca preto usilujme o vznešenosť výrečnosti samej o sebe. Nesmrteľní bohovia nedali človeku nič lepšieho, bez nej je všetko nemé a postráda svetlo v prítomnosti a spomienku budúcich generácií. Mierme usilovne vždy za najlepším: ak si tak budeme počínať, buď dospejeme k najvyššiemu vrcholu, alebo aspoň uvidíme mnohé pod sebou (Quintilianus, 1985, s. 586). Aj preto je jeho prínos k rozvoju ľudského poznania neoceniteľný.

Quintilianus o vzdelávaní Quintilianus sa netajil, že jeho cieľom je výchova dokonalého rétora.

Prvá kniha Základov rétoriky informovala o vhodných metódach trénin-gu rečníka, ktorý by mal začínať už krátko po narodení. Dôraz na skoré a detailné vzdelávanie do značnej miery charakterizoval Quintilianovu kariéru. Kladný postoj cisára Vespasiana výrazne zvýšil prestíž vzdelá-vania. Quintilianov prínos spočíval najmä v rozvíjaní línie myslenia,

173

ktorá, odhliadnuc od dlhej profesionálnej kariéry, ponúkala jeho texty a poskytovala podnety k mnohým diskusiám. Základy rétoriky boli medzníkom v histórii rímskeho vzdelávania, znamenali kulmináciu dl-hého vývinu a v podstate už nemali následníkov. Nenašiel sa už učiteľ, ktorý by mal Quintilianovu autoritu, žiaden rečník nedokázal zdokonaliť teóriu na úrovni nových Základov.

Teória vzdelávania je snáď jediná kognitívna oblasť, v ktorej sa Qu-intilianus odlišoval od Cicera. Zatiaľ čo Cicero presadzoval skôr širšie a všeobecnejšie vzdelanie, Quintilianus sa zameriaval viac na detaily. Rozkladal vzdelávací proces na jednotlivé kroky, ktoré by mal otec už krátko po narodení presadzovať u svojho syna. Avšak pri výchove die-ťaťa by bezchybne mala rozprávať aj vychovávateľka. Vzdelaní by mali byť rodičia aj učitelia dieťaťa. Quintilianus sa však neobmedzil len na vzdelanie otcov. Budúceho rečníka pozitívne ovplyvňujú aj vzdelané matky. Quintilianus prezentoval veľké množstvo vhodných literárnych príkladov, ktoré kládli základy literárnej kritiky. Aj keď favorizoval niektorých pisateľov, jeho objektivita bola pozoruhodná, čo vyzdvihova-li aj jeho oponenti. Predovšetkým si vážil odkaz Cicera ako veľkého spi-sovateľa a rečníka. Pravdepodobne súhlasil s jeho výrokom, že: Umenie výrečnosti je niečo vyššie a zaberá viac poznatkov a štúdií, než si ľudia vedia predstaviť... Nevyhnutné je poznanie veľkého množstva vecí, bez ktorých je výrečnosť slov prázdna a smiešna... Podľa môjho názoru žiaden muž nemôže byť rečníkom, pokiaľ nedosiahne poznanie všetkého, čo je dôležité pre slobodné umenia (Lawrence, 1972, s. 37).

Quintilianus venoval veľkú pozornosť mnohým vzdelávacím témam, ktoré sú živé dodnes. Veril, že vzdelávanie by malo začať pomerne sko-ro, pretože podľa neho máme od prírody viac vžité to, čo sme vstrebáva-li od detských rokov. Dieťa by malo vzdelávanie uspokojovať. Predo-všetkým sa treba starať o to, aby dieťa, ktoré ešte nie je dosť staré na to, aby si učenie obľúbilo, nezačalo ho nenávidieť a neobávalo sa trpkosti, ktorej sa možno raz dočká, dokonca až po uplynutí detských rokov. Učenie musí prebiehať zábavne. Nevyhnutné je získať spoluprácu dieťa-ťa, aby nič nerobilo z prinútenia. Nadšenie pre učenie závisí od náklon-nosti, ku ktorej nemožno nútiť. Myseľ pravidelne odmieta konať pod nátlakom.

Hru autor považoval za prejav aktivity myslenia a videl v nej prejav osobnej dispozície. Veril, že chlapec s nedostatkom prirodzených im-pulzov svojho veku pravdepodobne nedokáže primerane myslieť. Podľa neho nemožno očakávať, že človek, ktorý bol vždy hlúpy a apatický, bude túžiť po poznatkoch, ak je indiferentný dokonca aj na podnety,

174

ktoré sú prirodzené pre jeho vek. Výchovná hodnota hry spočíva najmä v rozvíjaní charakteru. Skutočný charakter sa do značnej miery odhaľuje práve hrou a už hrou sa dieťa učí rozlišovať medzi správnym a nespráv-nym.

Pripravil viacero praktických návrhov ako možno pri učení využiť hru. Navrhoval stimulovať učenie napríklad podávaním písmen zo slo-noviny, aby sa s nimi dieťa hralo a prejavovalo uspokojenie zo skúma-nia, manipulácie a pomenovávania.

Rozhodne odmietal telesné tresty. Najviac preto, že znechucujú die-ťa, zvyšujú jeho zanovitosť. Ak niekto dozrie, aby sa žiak usilovne učil, je výprask celkom zbytočný.

Učenie negatívne ovplyvňujú aj nežiaduce psychické stavy, ako pre-hnané náhlenie. Je neuveriteľné, ako sa môže čítanie zhoršiť neprimera-ným chvatom, a preto čítanie treba kontrolovať.

Quintilianus vyžadoval, aby sa školské činnosti prispôsobovali schopnostiam žiaka. Podľa neho učiteľ musí byť citlivý človek, ktorý dobre pozná učivo a je ochotný priblížiť sa k úrovni svojich žiakov, práve tak, ako sa rýchly chodec prispôsobuje chôdzi s malým dieťaťom a odmietne zrýchliť krok, aby vyšiel v ústrety možnostiam svojho malé-ho spoločníka.

Majster musí svoju prácu vykonávať, akoby mal do činenia s dopo-siaľ nerozvinutými mysľami, nemal by preťažovať slabšiu inteligenciu svojich žiakov, ale brať do úvahy ich možnosti a úroveň chápania. Po-dobne ako zúžené hrdlo fľaše spomaľuje prúd pretekajúcej tekutiny, je nevyhnutné starostlivo sledovať pôsobenie mladých myslí. Výsledok učenia obvykle negatívne ovplyvňuje fakt, ak učiteľ nenadviaže pozitív-nu väzbu so svojimi žiakmi.

Učitelia by mali venovať veľkú pozornosť aj rozdielom medzi žiak-mi. Skúsený učiteľ musí skúmať úroveň schopností a prirodzených dis-pozícií, čo by mu malo pomôcť k tomu, aby sa dokázal k žiakovi priro-dzene správať. Učenie by malo prebiehať v súlade so schopnosťami: Treba oceniť výnimočné vlastnosti učiteľov, ktorí dokážu primerane hodnotiť dary tých, ktorých vzdelávanie im zverili, a tak poznať, akým smerom prirodzene pôsobia. Z tohto hľadiska sa medzi žiakmi vyskytuje neuveriteľná rôznorodosť a typov mysle nie je menej, než typov tela (Lawrence, 1972, s. 43).

Quintillianus chápal aj dôležitosť využívania vlastných motívov die-ťaťa: Väčšina učiteľov je cvičená tak, aby deti trénovala v posilňovaní rozumných nárokov vyplývajúcich z ich špecifických darov, a tak efek-tívnejšie ovplyvnila rôzne vlohy podľa ich prirodzených dispozícií...

175

každý z nich by mal pôsobiť v tom, v čom vyniká. Prirodzenosť je účin-nejšia, ak je podložená starostlivým tréningom, zatiaľ čo človek, ktorý sa nachádza mimo prirodzeného prostredia, nemôže v štúdiu dosiahnuť úspech, pre ktorý je menej prispôsobený, a neraz zoslabuje tie dary, pre cvičenie ktorých, ako sa zdá, sa narodil (Lawrence, 1972, s. 44).

Veľký význam pre úspech v učení má vyvážený vzťah medzi učite-ľom a žiakmi. Treba starostlivo kontrolovať všetko, čo ovplyvňuje pô-sobenie majstra tak, aby sa pri učení neriadil len zmyslom pre povin-nosť, ale aj náklonnosťou k svojim žiakom.

Quintilianus už pred vyše 2000 rokmi poznal aj problémy zaostalých detí a navrhoval, ako sa k nim správať. Pre učiteľa je nevyhnutné, aby sa im prispôsobil, ako k zníženým inteligenciám, ktoré možno cvičiť iba do tej miery, nakoľko to príroda umožní.

Patril medzi prvých pedagógov, ktorí vyjadrili silné presvedčenie o vrodených predpokladoch k vzdelávaniu a verili, že myslenie je pre člo-veka rovnako prirodzené ako lietanie pre vtákov, rýchlosť pre kone a zúrivosť pre dravých vtákov. Chápal tiež dôvody odmietania učenia, a preto požadoval, aby dieťa pochopilo zmysel toho, čo sa učí. Jeho vplyv na neskorších pedagógov a spisovateľov bol taký výrazný, že Erasmus v roku 1512 prejavil názor, že metódy a ciele učenia boli už plne vypracované, pretože Quintilianus vyslovil v tejto veci posledné slovo.

Zásady používania výchovných hračiek dostupných predškolským deťom umožnili, že sa tieto uplatňujú dodnes. Autor okrem toho podro-bil detailnej kritike klady i zápory verejného i súkromného školstva (aj tieto konfrontácie prebiehajú medzi verejnosťou aj dnes, hoci neraz na podstatne nižšej odbornej úrovni). Preferoval najmä verejné školy, v ktorých žiaci popri vedomostiach získavali aj sociálne zručnosti, a tým efektívnejšie zvládali vyučovanie. Výhodou týchto škôl bolo, že žiaci sa učili nielen od učiteľov, ale aj navzájom medzi sebou. Skupinové vyu-čovanie bolo výhodné aj preto, že budúci rétori žili a pôsobili medzi sebou. Nie je tajomstvom, že priateľstvá uzavreté počas školskej do-chádzky neraz vydržia dlhý čas. Quintilianus tiež upozornil, že učitelia by sa nemali zaťažovať väčším počtom žiakov než dokážu zvládnuť a učenie by nemali pokladať za povinnosť, ale za záľubu. Plynulosť rozprávania by mala byť u nich odvodená z najhlbších prameňov múd-rosti.

Žiaľ, v neskoršom vývoji pedagogiky sa na tieto univerzálne požia-davky vždy neprihliadalo, presadzovalo sa skôr mechanické učenie, ktoré Rimania priviedli k dokonalosti. Toto učenie sa zafixovalo tak

176

pevne, že až renesancia obnovila pôvodného gréckeho ducha a priniesla do vzdelávania liberálnejšie prístupy.

Treba však spomenúť, že aj medzi Rimanmi sa našli priekopníci ak-tívneho učenia, vážení a vysoko hodnotení aj dnes. Napríklad podľa Juvenala deťom patrí najväčšia úcta a Seneca sa preslávil nesmrteľným výrokom, že dieťa sa neučí pre školu, ale pre život. Cieľom učenia má byť formovanie cností v duši, v ktorej spočívajú aj semená, z ktorých vyrastá múdrosť. Avšak konkrétne poznatky získané školou nie sú jedi-ným prínosom. Vzdelávanie musí pôsobiť komplexnejšie, aby sa človek naučil žiť. Vďaka Senecovi sa zachovali rímske postoje k jednotlivým aspektom vzdelávania: Podľa neho sa učenci zaoberajú pozorovaniami jazyka, ak túžia odísť do cudziny, zaujímajú sa o históriu, alebo ak chcú čo najviac rozšíriť svoje limity, o poéziu. Ale ktorá cesta otvára cestu k cnosti? Vyslovovanie slabík, skúmanie slov, memorovanie textov alebo vytváranie pravidiel pre metrický rozbor v poézii – je to, čo zba-vuje strachu, zakoreňuje túžby alebo kontroluje vášne?

Alebo sa sústreďme na hudobníkov. Vy, pane, ma učíte, ako sú sop-rán a bas v súlade a ako, hoci struny produkujú rôzne tóny, je výsledok harmonický. Ukazujete mi, čo sú molové kľúče; ukážte mi však radšej, ako sa mám zdržať vyslovovania smutnej poznámky. Matematik sa ma snaží naučiť, ako mám zmerať svoje pozemky, ale ja by som sa radšej naučil tomu, čo je pre človeka potrebné... Na čo mi je potrebné vedieť, ako mám deliť kus zeme, ak neviem, ako sa mám o ňu rozdeliť so svojim bratom?

Och, aké úžasné schopnosti! Viete, ako merať kruh; nájsť štvorec ľubovoľnej veľkosti; môžete počítať vzdialenosti medzi hviezdami. Ale ak ste skutočný majster vašej profesie, zmerajte myseľ človeka! Povedzte mi, ako je veľká alebo nepatrná! Viete, čo je priama línia; ale k čomu to je, ak nevieme, čo je priame v našich životoch? (Seneca, 1920, cit. sek. Lawrence, 1972).

Quintilianus predstavil teóriu verejnej školy, ktorá by mala spĺňať nasledovné podmienky:

- učivo prispôsobiť veku žiakov, - podporovať dobrých učiteľov, - prispôsobiť žiakov striedaniu lekcií, - vybaviť prestávky medzi vyučovacími hodinami, - umožniť žiakom dostatok odpočinku. Quintilianovou významnou požiadavkou bolo rozvíjanie etického

myslenia. Rétorom by sa mal stať iba dobrý človek. Touto požiadavkou sa odlíšil od Cicera. Predpokladal, že úlohou orátora je presviedčať,

177

a preto by ľudia mali dôverovať iba tomu, kto si zaslúži ich dôveru. Je možné, že autorovo myslenie ovplyvňovali aj korupčné a nemorálne časy, v ktorých žil. Dochádzalo nielen k znižovaniu významu rétoriky, ale aj verejnej morálky. Iba muž oslobodený od nerestí sa dokáže prime-rane koncentrovať na náročné štúdium rečníctva. Ale dobrý človek ne-hovorí vždy pravdu, ani neobhajuje žiaduce idey... Dobrý rétor je síce morálne bezúhonný, avšak nemusí tak vždy pôsobiť aj navonok.

Neraz dochádzalo ku konfrontácii medzi základnými koncepciami vzdelávania. Na diaľku ich riešili aj humanisti Francois Rabelais a Michel de Montaigne. Zatiaľ čo Rabelais sa prihováral za encyklope-dický prístup k vzdelávaniu, Montaigne forsíroval skôr voľnejší výber informácií.

Limity rétoriky V Quintilianových spisoch sa možno stretnúť aj s vymedzovaním ur-

čitých limitov rétoriky. Veľká pozornosť sa venovala kultúre rečníctva. Autor kvôli svojej pozícii a profesii nedokázal zaujať dostatočne ob-jektívny a kritický pohľad, ktorý by mu umožnil hodnotiť rétoriku aj zvonku. Tým možno vysvetliť aj jeho úsilie o kultiváciu ideálneho orá-tora ako morálne pozitívneho človeka – rétorika bola pre Quintiliana sama o sebe neodmysliteľnou súčasťou dobra. Preto rétoriku pokladal za základ vzdelávania a filozofia by mala prispieť k jej nadradenosti. Veril, že orátor by mal čítať filozofické spisy, ale iba také, ktoré venujú pozor-nosť niektorým funkciám rétoriky.

Quintiliana limitovalo aj to, že sa stal obeťou vlastnej vzdelávacej tradície. Ako už bolo uvedené vyššie, žil v časoch, keď sa používal kvetnatý, vyumelkovaný jazyk. Preto aj keď obvykle uprednostňoval prirodzený jazyk, miestami bol do určitej miery nútený akceptovať aj umelý jazyk svojho prostredia.

Idea ideálneho orátora sa netešila jednoznačnému súhlasu. Vzdelá-vanie usmerňované Základmi rétoriky usilovalo o kultiváciu jednotlivca, ktorý v podstate reálne neexistoval. Quintilianus akoby si neuvedomoval zmeny, ktoré uplynuli od čias veľkého cicerónskeho rečníctva. Ako je možné vychovať perfektného orátora, keď preňho nie je žiadne miesto?

178

KOGNITÍVNY A KULÚRNY VPLYV QUINTILIANA Význam Základov rétoriky, a tým aj samotného autora možno ilu-

strovať viacerými príkladmi. Predovšetkým kritikou rétora Senecu. Quintilianus, ako sme už niekoľkokrát uviedli, sa pokúšal modifikovať prevládajúci pompézny štýl, prepletaný duchaplnosťami, teatrálnosťou a afektovanosťou, charakteristickou pre Senecu. Prezentoval sa najmä pri verejných deklamáciách a chválorečiach na pohreboch významných osôb alebo pri ďakovaní za dary poskytované cisárom, pri ich víťaz-stvách a podobne. Tento trend vyvrcholil v období Nerónovej vlády, no za dynastie Flaviovcov nastal návrat ku klasicizmu, k čomu významne prispel práve Quintilianus. Veril, že tento štýl je neprirodzený a extrém-ne nebezpečný, pretože vyvolával mnohé sugestívne omyly. Seneca bol o to nebezpečnejší, že pôsobil značne atraktívne.

Quintilianus vystupoval tiež ako vojnový a latinský básnik. Svedčí o tom aj krátka báseň, publikovaná v roku 86 Quintilianus, najslávnejší veliteľ zblúdilej mladosti/ zaslúžil by si, Quintilianus, rímsku tógu.

Po smrti Quintiliana jeho prestíž striedavo kolísala. Napríklad štu-denti Plínius a Juvenal ho uvádzali ako príklad striedmosti a svetového úspechu neobvyklého u učiteľa. Medzi 3. a 5. storočím jeho význam zdôrazňovali aj takí autori ako sv. Augustín z Hippa a sv. Jeremiáš, kto-rých vzdelávacie princípy majster nepochybne ovplyvnil. V stredoveku bolo jeho dielo menej známe, rukopisy Základov sa používali neúplné. Talianski humanisti obnovili svoj záujem po objavení kompletného ru-kopisu. Francesco Petrarca mu venoval báseň a vyzdvihol jeho inšpirá-ciu pri vzniku novej humanistickej filozofie vzdelávania.

Nadšenie Quintilianovým dielom sa šírilo v období renesancie a v 15. a 16. storočí zasiahlo aj severnú Európu. Odkazu veľkého rečníka venoval značnú pozornosť aj Martin Luther, ktorý vyzdvihol vybrúse-nosť a dôkladnosť jazykového prejavu a účinnosť humánnych stratégií vyučovania.

Medzi hodnoteniami sa možno stretnúť s rôznorodými formuláciami (ako sa to často stáva pri historických reminiscenciách o slávnych osob-nostiach). Napríklad Gwynnová (1926) kriticky konštatovala, že aj keď sa spomínal jeho vplyv na spisovateľov Michela de Montaigna a Got-tholda Lessinga, jeho priamy intelektuálny prínos nebol príliš významný a od 19. storočia sa dielo čítalo a šírilo už menej intenzívne. Avšak na druhej strane John Stuart Mill Quintilianovo dielo hodnotil vysoko a priznal, že v mladosti mu venoval veľkú pozornosť. Podľa neho čitate-lia veľkého rečníka plne nedoceňovali. Základy rétoriky podľa Milla

179

(1806-1873) predstavujú určitý druh encyklopédie o kľúčových myš-lienkach staroveku a o celej oblasti vzdelávania a kultúry, a preto v nej nachádzal inšpiráciu.

Zdá sa, že v súčasnosti Quintilianov odkaz znovu ožil. V našich podmienkach sú dostupné Základy rétoriky v českom preklade z roku 1985. Toto dielo sa často zaraďovalo do antológií literárnej kritiky a do histórie vzdelávania. Prisudzuje sa mu aj priekopníctvo v presadzovaní na dieťa zameraného vzdelávania. Diskusie o úlohe trópov a figúr for-movali základy figuratívneho jazyka, vrátane post-štrukturalistických a formalistických teórií. Napríklad práce Jacquesa Derridu o jazykových zlyhaniach pri odovzdávaní pravdivých informácií o objektoch, o kto-rých sa predpokladá, že ich pojmy reprezentujú, by pravdepodobne ne-vznikli bez Quintilianových teoretických poznatkov o funkcii figuratív-neho jazyka a trópov.

Quintilianus nebol síce jednoznačne originálny tvorca, ale dobre po-znal grécku i rímsku literatúru a kultúru. Od Cicera prevzal ideál vše-stranne vzdelaného rečníka, ale pretože dokonale ovládal históriu, neria-dil sa slepo len jeho vzorom. Bol dobrým metodikom, primerane usu-dzoval, jasne vysvetľoval a účelne poúčal. Dobre poznal mládež, vypra-coval sa na skúseného pedagóga a jeho učebnice dodnes patria k zlatému fondu pedagogickej literatúry.

Marcus Aurelius (jazdecká socha, Piazza del Campidoglio, Rím)

181

STOICKÝ SVET MARCA AURELIA

Marcus Aurelius, plným menom Caesar Marcus Aurelius Antoninus

Augustus, ktorý do roku 161 po Kr. niesol meno Marcus Annius Verus, sa narodil roku 121 v Ríme a zomrel roku 180 pravdepodobne vo Vin-dobone alebo v Sirmiu. Bol posledným z Piatich spravodlivých cisárov a do istej miery sa stal symbolom Zlatého veku Rímskej ríše. Okrem toho pôsobil ako jeden z najdôležitejších stoických filozofov a prakticky naplnil Platónovu víziu o filozofovi-kráľovi.

Keď sa narodil, starý otec z otcovej strany bol tretíkrát konzulom a mestským prefektom Ríma, čím vrcholila jeho senátorská kariéra. Otcova sestra sa vydala za človeka, ktorý bol určený, aby sa stal budú-cim cisárom. Rodina patrila k najbohatšej rímskej šľachte, majetky a po-litickú moc získala najmä za vlády cisára Flavia, keď intenzívne prefe-rovala predovšetkým svoje záujmy. Mnohí šľachtici však pochádzali prevažne z vidieckeho alebo malomestského prostredia a podobne ako cisári z ich radov uprednostňovali uvážlivosť a dobré mravy a obracali sa čoraz viac k zbožnosti a náboženstvu.

Malý Marcus od mladosti citlivo vnímal sociálne rozdiely medzi ľuďmi. Už v ranom veku študoval nielen filozofiu, ale aj grécku a latin-skú rétoriku. Vzdelávalo ho viacero vynikajúcich učencov, vrátane He-roda Attika, Alexandra z Cotiaea, Aelia Aristida a Marca Cornelia Fron-tona. I samotný Marcus v 1. knihe Myšlienok k sebe1 konštatoval: Svoj-mu pradedovi som vďačný za to, že som nechodil do verejných škôl a že som mal výborných učiteľov doma; a tiež za poznatok, že sa kvôli tomu nemajú šetriť náklady (Marcus Aurelius, 2006). Na vynikajúcom vzde-laní budúceho cisára sa významne podieľali najmä dvaja učitelia: Hero-des Attikus a Marcus Cornelius Fronto. Prvý z nich učil Marca grécku a druhý latinskú rétoriku. Ale dokonca aj skromný učiteľ maliarstva Diognetos naučil Marca netúžiť po planých veciach a neveriť tomu, čo hovoria čarodejníci a kúzelníci o zaklínaní, odháňaní duchov a podob-ných kúskoch: Jemu vďačím za to, že nechovám prepelice, aby som s ich pomocou poznával budúcnosť a neverím na povery. Naučil ma vyslovo-

1 Kurzívou uvedené citácie sú prebraté z monografie: Marcus Aurelius, 2006, Myšlienky k sebe. Bratislava, VSSS, preklad M. Okál

182

vať úprimne myslené slová a vzbudil vo mne záujem o filozofiu, a preto som už v mladosti začal písať dialógy. Konečne jeho zásluhou som si obľúbil kožené lôžko a iné zvláštnosti gréckeho vojenského života (Mar-cus Aurelius, 2006).

Po celý život cisár zachovával úctu voči svojim učiteľom a pokladal za dôkaz milosti bohov, ak mohol niektorého z nich obdarovať hodnos-ťami. A tak napríklad Rusticus sa stal jeho poradcom, dosiahol po druhý raz hodnosť konzula a po smrti mu stavali podobné sochy ako Fronto-novi. V domácej kaplnke mal zlaté portréty všetkých učiteľov a staral sa aj o ich hroby, ktoré pri výročiach ozdoboval kvetmi.

Ako sa však dostal na trón, zostáva záhadou. V roku 136 cisár Had-rián, pre svoju pozitívnu osobnosť prezývaný Verissimus (Najpravdivej-ší), nevysvetliteľne vyhlásil za svojho nástupcu Lucia Commoda a v tom istom roku zaradil mladého Marca do okruhu známych Commodovej dcéry. Avšak roku 138 Commodus zomrel a Hadrián adoptoval Tita Aureia Antonina, ktorý sa stal cisárom Antoninom Piom. Následne si Antoninus osvojil dvoch mladých mužov, Commodovho syna a Marca, ktorý prijal meno Marcus Aelius Aurelius Verus. Takto sa už v sedem-nástich rokoch stal vážnym kandidátom na budúceho cisára. Dlhé uč-ňovské roky vyplnil korešpondenciou s už spomínaným učiteľom Fron-tonom, ktorá sa zachovala až do dnešných čias. V týchto listoch sa pre-zentoval ako inteligentný mladý človek, ktorý sa dôkladne pripravoval na budúce panovanie. Získal hlboké poznatky o fungovaní štruktúr Rím-skej ríše a nie div, že adoptívny otec Antoninus ho už v predstihu pove-roval dôležitými funkciami. Vzájomné puto medzi schopným cisárom a jeho nástupcom posilnila aj Marcova svadba s Antoninovou dcérou Faustinou, ktorá mu porodila trinásť detí.

Adoptívny otec mal na mladého Marca ohromný vplyv. Podľa vlast-ného vyjadrenia mu Marcus vďačil za pozitívne vlastnosti, ako boli prí-vetivosť, pokojnosť, ľahostajnosť voči poctám, pracovitosť, vytrvalosť, spravodlivosť, priateľskosť, prístupnosť, trpezlivosť, skromnosť, triez-vosť, stálosť, spokojnosť s málom, úprimnosť, umiernené vnímanie svojho tela, nechuť voči prudkým zmenám, ako aj zdržanlivosť pri hrách. Pochopil, že v paláci možno žiť bez pobočnej stráže, nádherných šiat, prepychu alebo nadmerných osláv a pochlebovania.

Roku 161 cisár zomrel a jeho nástupca prijal meno Marcus Aurelius Antoninus. Keďže sa tešil všeobecnej úcte, jeho nástup nesprevádzali žiadne pochybnosti. Úctu k Hadriánovi prejavil tým, že Lucia Veru usta-novil za svojho spoluvládcu. Po tejto nominácii Rímska ríša mala dvoch vládcov. Napriek formálnej rovnocennosti Marcus prebral na seba väč-

183

šiu právomoc spojenú s vyššou autoritou (auctoritas) a presadil si funk-ciu najvyššieho veľkňaza (pontifex maximus). Keď sa útokmi Partov a barbarov zhoršila vojenská situácia impéria, Verus pôsobil vo východ-nej časti ríše a Marcus sa ujal riadenia štátu. Do roku 166 si Partov po-drobili, zničili ich hlavné mesto Seleukiu a ovládli Mezopotámiu. Zhru-ba v tom istom čase však barbarské kmene obývajúce Germániu napadli a prelomili dunajskú hranicu, oslabenú odosielaním časti tunajších síl do boja s Partmi. Tým vznikol dlhý a náročný konflikt, známy ako marko-manské vojny, ktorý vyplnil väčšinu zostávajúcich rokov Marcovho vládnutia. Aj keď vojny s Partmi skončili pre Rimanov úspešne, vraca-júci sa legionári priniesli do metropoly morovú epidémiu, na ktorú ča-som zomrelo niekoľko miliónov ľudí, vrátane spolucisára Vera. Roku 175 Marcus úspešne zvládol vojenskú vzburu vo východných provin-ciách vedenú Avidiom Cassiom. Ešte než plne odrazil germánskych útočníkov, zomrel a moc v ríši prešla na syna Commoda.

Je pozoruhodné, že Marcus strávil veľa času a energie na území dnešného Nemecka a strednej Európy. Napriek tomu si našiel čas, aby v Ríme založil štyri miesta pre učiteľov filozofie (jedno pre každý hlav-ný filozofický smer – platónsky, aristotelovský, stoický a epikurejský). Zomrel v roku 180. Zdá sa, že na smrť bol filozoficky pripravený:

Kto sa bojí smrti, bojí sa buď straty svojho cítenia alebo jeho zmeny. Ale ak už nebude vôbec nejaké cítenie, nebudeš mať ani pocit niečoho zlého: ak nadobudneš iné cítenie, staneš sa inou bytosťou a neprestaneš žiť.

O stoikoch Medzi výrazne zafixované jazykové schémy pri komunikácii v kaž-

dodennom živote dodnes patrí výrok o stoickom postoji ako pomerne presne vymedzenej forme sociálneho správania. Nie je vždy známe, že výraz stoa sa odvodzuje od názvu verejnej budovy v Aténach, stoá poi-kilé, ktorú si prenajal Zenón (340-260 pred Kr.). Tento filozof sa síce narodil v Kítiu na Cypre, no neskôr sa presťahoval do Atén. Po rokoch učenia u kynika Kratesa, megarika Stilpóna a akademikov Xenokrata a Polemona si vo farebnej stĺpovej sieni vyzdobenej freskami založil vlastnú filozofickú školu. Učil v nej vyše 35 rokov a získal si všeobecné uznanie. V pokročilom veku si zobral život. Žiaľ, všetky jeho diela sa stratili.

184

Zenón bol presvedčený, že svet ovláda božský zámer, život v súlade s prírodou je najvyššou cnosťou, a preto sa človek musí naučiť indife-rentne akceptovať osud. Dokonca aj trápenie je súčasťou životných úloh. Stoici, podobne ako epikurejci, sa snažili ľudskému bytiu poskyt-núť stabilné základy prostredníctvom etiky a vnútorného mieru ako pro-tikladu chaotického a niekedy nepriateľského prostredia. Spolu s cynik-mi predpokladali, že všetky ľudské bytosti sa ako členovia univerzálne-ho ľudského bratstva podieľajú na posvätnom logose. Na rozdiel od ná-zorov iných filozofov týchto čias je podľa stoikov každý človek pozý-vaný k aktívnej účasti pri riadení sveta, a tak by mal plniť povinnosti voči svojej veľkej komunite.

V Zenónových šľapajach postupne kráčali aj Kleantes z Assu (331-232 pred Kr.), ktorý dobrovoľne zomrel hladom a Chrysippos zo Soloi v Kilíkii (280-206 pred Kr.), významný budovateľ vedeckých základov stoicizmu, najmä prostredníctvom 700 traktátov. Žiaľ, priamy podiel týchto priekopníkov na rozvoji stoického učenia nemožno detailne vy-medziť, pretože z najstaršej stoickej literatúry sa zachovali len zlomky.

Rozvoj strednej stoickej školy spadá do 2. a 1. storočia pred Kr. V tomto období nadobudol stoicizmus praktickejší charakter a rozvíjal sa najmä v rímskom prostredí. Postupne sa stával eklektickejším. Zakla-dateľom nového stoického prúdu bol Panaetius z Rodosu (185-110 pred Kr.). Napísal spis O povinnostiach, ktorý neskôr citoval aj Cicero. Pana-etius neskôr inšpiroval svojho vynikajúceho žiaka, jedného z najorigi-nálnejších filozofov helénskeho obdobia Poseidonia z Apameie (135-50 pred Kr.). Pôsobil na Rodose a popri politike sa venoval aj empirickým vedám, vrátane psychológie (písal napríklad aj o afektoch a cnostiach), astronómie, meteorológie, geografie, filozofie, etiky, histórie kultúry, náboženstva a pedagogiky. Výrazne inšpiroval nielen mnohých rím-skych intelektuálov, ale aj vojenský, sociálny a politický život veľkého mesta. Postupne prekonávali asketizmus tzv. ranej stoy, prisudzovali väčší význam vonkajšiemu dobru a hovorili skôr o postupnom morál-nom progrese než o čistom ideáli múdreho muža. Pôsobenie múdreho človeka sa stalo výhodným, ale nie nevyhnutným. Významné postavenie medzi stoikmi zastávali aj Hekaton z Rodosu a Iason z Nisy, najmä ako historik a filozof dejín.

O slávu mladšej stoy sa pričinili najmä Riman Seneca, cisár Marcus Aurelius a otrok Epiktetos. Myšlienky k sebe cisára Aurélia a Rukoväte morálky otroka Epikteta poskytujú výraznou a ľahko pochopiteľnou formou základy stoického učenia.

185

K najparadoxnejším filozofom medzi stoikmi patril Seneca (4 pred Kr.-65 po Kr.), ktorý sa narodil bohatej rodine v Córdobe. V stoicizme videl sprievodcu k ľudskej slušnosti, jednote rodiny a sociálneho po-riadku. Napriek tomu, že bol bohatý, v osobnom živote uznával stoické zásady – jedol veľmi striedmo, pil iba vodu a spával na tvrdom matraci. Predpokladal, že múdrosť je umením života. Šťastie je cieľom, je cnos-ťou, a nie potešením, je cestou. Z dlhodobej čestnosti, spravodlivosti, zdržanlivosti, láskavosti vyplýva viac šťastia než z príjemnosti. Ako možno múdrosť získať? Denným praktizovaním.

Kľúčovým aspektom stoickej filozofie bolo úsilie identifikovať a spracovať morálne zásady regulujúce prežívanie človeka vtedajšej Rímskej ríše. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov a Sokrata, Antisténa a Diogena pokladali za svojich učite-ľov. Nadväznosť na kynikov a ich prekonanie sa prejavovalo už v živote samotného Zenóna, ktorý sa najskôr v Aténach tesne primkol ku kyni-kovi Kratesovi (obeti podobných anekdot ako Diogenes v sude), po ur-čitom čase však poznal, že toto učenie samé o sebe nemôže poskytnúť všeobecný životný program; začal preto študovať ďalších filozofov a na-koniec založil svoju vlastnú školu, v ktorej sa kynická náuka spájala s učením iných filozofov, napríklad Herakleita. Pozoruhodné však je, že Zenón podobne ako iní stoici odišiel dobrovoľne zo života.

Stoici sa usilovali o vedecké základy svojho učenia. Múdrosť ľud-ského konania má prameniť z poznania božských i ľudských problémov a filozofia má byť umením i schopnosťou prakticky toto poznanie vyu-žívať. Pretože skutočná morálka je podľa stoikov bez skutočného po-znania nemožná, medzi pojmami cnosti a múdrosti nie sú rozdiely. V tejto súvislosti stoicizmus všeobecne rozlišoval tri druhy cností: fyzic-ké, etické a logické, pričom fyzické prirovnávali k telu, etické k duši a logické ku kostre celého systému.

Stoická filozofia zahŕňa logiku alebo teóriu poznania, fyziku a etiku. Najvyššie miesto zaujímala etika. Logika a fyzika tvoria k nej predbežné stupne.

Logika Stoická logika skúmala najmä teóriu poznania a gramatiku spolu

s poetikou a teóriou hudby. Stoici hlásali empirizmus a senzualizmus. Idey a pojmy pokladali za číre abstrakcie, ktoré reálne nejestvujú a sú len názvami. Skutočne existujú len zmyslové vnemy ako dôsledky pô-

186

sobenia vonkajšieho sveta. Z nich rozum utvára pojmy dvojakého druhu: spoločné, ktoré sú prirodzeným spôsobom súčasťou rozumu každého človeka a umelo vytvárané, vlastné len niektorým ľuďom – tvorcom vedy a filozofie. Kritériom pravdy sú kataleptické predstavy, jasné a tak zrejmé, že majú pre pozorovateľov bezprostrednú presvedčivosť, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorú obsahujú. V oblasti formálnej logiky sú stoici stúpencami teórie – neskôr nazývanej nominalizmus – podľa ktorej vše-obecným názvom nezodpovedajú žiadne skutočne existujúce veci.

V logike stoici stavali na základoch vytvorených Aristotelom. Roz-delili ju na rétoriku, t. j. umenie hovoriť samostatne (monologicky) a dialektiku, t. j. umenie hovoriť a myslieť s ostatnými, spoločne (dialo-gicky). Pokiaľ ide o otázku, nakoľko skutočnosť prináleží jednotlivému alebo všeobecnému, stáli plne na Aristotelovom stanovisku. Z pred-pokladu, že jedinou skutočnosťou sú jednotlivé objekty, usudzujú ešte dôslednejšie než ich učiteľ, že poznanie musí vychádzať z vnímania jednotlivého, zo skúsenosti. Preto presadzovali empirizmus. Duch je pri narodení nepopísanou tabuľou (tabula rasa), do ktorej až skúsenosť vpisuje obsahy predstáv. Desať pôvodných Aristotelových kategórií stoici redukovali na štyri.

Fyzika Stoickú fyziku možno charakterizovať aspoň heslovito. Po prvé je

materialistická. Existuje iba to, čo je telesné, čiastočne s hrubými, prí-padne s jemnejšími vlastnosťami. Čímsi skutočným je podľa stoikov len to, čo pôsobí alebo dovoľuje, aby sa naň pôsobilo, a to je len teleso. A teda všetko, čo je skutočné, je telesné a materiálne. Do materiálnej sféry patria aj všetky duševné vnemy a najvšeobecnejšie pojmy. V kaž-dej veci je čosi z rozumu a života. Princípom, základom a prameňom všetkých premien a života je pneuma, rozum sveta, tvorivý oheň, ktorý podľa Herakleita do všetkého preniká a všetko oživuje. Tento oheň ako prazáklad obsahuje v sebe zárodky jednotlivých vecí. Celý vesmír, zem, hviezdy – ako božské bytosti – podliehajú absolútnej nevyhnutnosti zákona prírody a s ním totožného božského rozumu sveta. Všetko má vďaka tomu božský charakter, a preto závisí len od jediného zákona poriadku vo vesmíre. Akú významnú rolu hrala u stoikov táto predstava božského rozumu, ktorý všetko riadi, je cítiť v slávnej hymne na Dia od stoika Kleanta:

187

Bez teba, bože, sa nedeje nič ani na tejto zemi, ani v posvätnej étherné výške, ani v hlbinách mora... (Storig, 1991,

s. 144) Svet sa rozvíja cyklicky a po svojom zhorení sa vracia k stavu pra-

ohňa, v ktorom sa začína nová existencia, zachovávajúc v každom cykle ten istý charakter. Obzvlášť dôležitou bytosťou vo svete je človek a jeho duša. Aj ona má síce materiálnu podstatu, ale látka, ktorá ju tvorí, je mimoriadne ušľachtilá ako čiastka všetko oživujúceho ohňa. Sídlom duše je srdce. Najdôležitejšou zložkou človeka je individuálny rozum, ktorému podliehajú všetky ľudské sily a po smrti človeka sa zlučuje s rozumom sveta.

Etika a náuka o spoločnosti Prvou a najdôležitejšou etickou zásadou stoikov je život v súlade

s prírodou. Pod prírodou rozumeli fyzis všetkého súcna, ako aj to, čo patrí do prirodzenej podstaty človeka, teda rozum. Život v zhode s prí-rodou je v súlade s rozumom. Túto zhodu možno dosiahnuť poznaním a cnosťou, čiže poznaním božských a ľudských vecí a schopnosťou roz-poznať dobré od zlého. Cnosť u stoikov znamená morálnu silu človeka, ktorá mu umožňuje ovládať všetky túžby, vášne a rozumu odporujúce sklony a podriaďovať ich požiadavkám rozumnej ľudskej prirodzenosti. Vášne negatívne ovplyvňujú rozum, predstierajú, že ľahostajné alebo zlé je hodnotné, a nútia nás, aby sme o ne usilovali. Úlohou človeka je preto neustály boj proti afektom. Cnosti sa dosahujú iba vtedy, ak sú afekty plne prekonané, keď sa duša oslobodí od vášní. Cnosť je jediným dob-rom. Jej náprotivkom je jediné zlo: zlo, ktoré spočíva v nerozumnom živote, a teda v necnostnom živote. Všetko ďalšie: život, zdravie, maje-tok, česť, ktoré si ostatní cenia, nemoc ako aj smrť, chudoba, otroctvo, pohana, ktoré si ostatní ošklivia, to nie je pre stoikov dobré ani zlé, ale ľahostajné (adiafora).

Z cností si stoici cenili najmä štyri: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebaus-pokojenie, slobodu a nezávislosť, ktorú stoici nazývajú apatiou (apathe-ia). Takáto nezávislosť je vlastnosťou mudrca, ktorý s neohrozenou rovnováhou ducha dokáže znášať nestálosti každého druhu a protiven-stvá života, s rovnakým pokojom prijíma šťastie i nešťastie, dobro i zlo. Lebo to všetko podľa neho vyplýva z nevyhnutnosti osudu, ktorému

188

protiviť sa by bolo proti prírode. Mudrc sa vo všetkom riadi len rozu-mom, je slobodný, bohatý a šťastný, nepozná klam ani omyl, nič ho neprekvapí, ani sa ničoho nebojí, cudzia mu je každá slabosť a neovláda ho žiadna vášeň. Len mudrc môže byť pravým občanom, svedomitým štátnikom a spravodlivým vládcom, lebo len on pozná všetky povinnosti a len on ich môže bezo zvyšku plniť. Mudrc nemôže prestať byť cnost-ným, je mimo života a mimo smrti, preto sa môže vždy, keď sa mu za-chce, rozumne so životom rozlúčiť. Kynické učenie bolo v podstate egoistické, pretože kynický mudrc žil len pre nezávislosť a vnútornú slobodu vlastnej osoby a o nič iného sa nestaral.

Ako nie je stred medzi pravdou a klamstvom, tak existuje len dobro alebo zlo, a teda aj človek je alebo nie je cnostný. Jedinou povinnosťou človeka je teda byť cnostným vo vzťahu k sebe samému aj k iným ľu-ďom. Tieto povinnosti sa však u stoikov spájajú s vedomím spolupatrič-nosti človeka so svetom i s ľudskou spoločnosťou, v ktorej vládne spra-vodlivosť a láska k blížnemu. Osobitnú váhu pripisovali vzťahu človeka k človeku v rámci celého ľudstva, vyznávali kozmopolitizmus namiesto patriotizmu, obmedzeného na mestský štát. V tomto chápaní ľudstvo ako celok má tvoriť jednu veľkú rodinu, spoločný všesvetový štát a jed-notlivci sú jeho súčasťami, podliehajúcimi spoločným zákonom. Tieto požiadavky sa týkali nielen slobodných gréckych alebo rímskych obča-nov, ale aj národov, ktoré sa hodnotili ako barbarské, čo bolo v tej dobe značne originálne.

Filozofia a veda V strednej epoche stoicizmu sa filozofia orientovala na poznanie

božských i ľudských problémov a schopnosť chápať ich príčiny. Takto vymedzenú filozofiu predstavitelia tejto epochy stoicizmu spájali s em-pirickou vedou, v dôsledku čoho si filozofovia pripisovali i niektoré konkrétne funkcie v rámci jednotlivých špeciálnych disciplín. Tento prístup značne zvyšoval status filozofie. Napríklad k využitiu empirickej vedy v helénskej filozofii prispievali aj klimatologické, astronomické a geologické pozorovania ako aj bádania sladkých a morských vôd. Vyš-šiu vedeckú úroveň získala aj vtedajšia meteorológia. V geografii sa skúmali vzťahy medzi rastlinným a živočíšnym svetom a charakterom obyvateľov žijúcich na rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach. Veľký význam mali v tých časoch výskumy z psychológie, histórie, kultúry, etiky a pedagogiky, čo výrazne ovplyvnilo vyučovanie filozofie na vte-

189

dajších stoických školách. Tieto disciplíny sa snažili navzájom zladiť tak, aby poskytovali poznatky umožňujúce syntézy poznania božských i ľudských problémov. Kvôli tomuto cieľu sa spájala filozofia s mate-matikou v presvedčení, že poznanie vzájomnej súvislosti všetkých prv-kov a častí vesmíru umožní poznať aj javy a fakty nedostupné bezpros-trednému empirickému skúmaniu.

Etika V rámci učenia o morálke pripisoval stoicizmus veľký význam for-

movaniu ideálu vodcu a vládcu štátu. Tento ideál sa chápal pomerne široko a týkal sa do istej miery ľudského spoločenského života ako cel-ku. Vymedzovaním morálneho správania človeka rozumnou ľudskou prirodzenosťou, chcú túto prirodzenosť empiricky skúmať, aby odhalili, do akej miery sa jej rozumnosť spája s nerozumnosťou vášní, a ďalej, ako možno vášne tlmiť, aby mal človek možnosť viesť život v súlade s rozumom. Takúto možnosť zaručuje cnosť umiernenosti, ktorá nevedie k znecitliveniu (apatia), ale k demokritovskej podobe ducha vyplývajú-cej z dobre vykonanej povinnosti v osobnom živote i v spoločensko-štátnom živote. Táto filozofia vo veľkej miere ovplyvnila aj Cicera.

Stoicizmus pokladal hmotu za jediný prameň a prejav všetkého súc-na. Psychologický monizmus viedol k presvedčeniu, že najvyšším záko-nom súcna je všetko prenikajúci a dynamický rozum sveta, nakoľko ria-di všetky vzťahy makrokozmu i mikrokozmu. Uznávala sa úplná totož-nosť hmoty a ducha, ktorá sa v podobe vitálnej sily prejavuje vo všet-kých veciach. Človek je čiastkou sveta prírody a riadiac sa rozumom podriaďuje sa tomu istému logu, ktorý vládne vesmíru. Byť dobrým a cnostným je toľko, ako počuť v sebe svetový rozum a ním sa riadiť. Svetový rozum je súčasne božstvom. Tak sa stoická filozofia stávala aj svetonázorom, ktorého základom je povinnosť slúžiť rozumu, spoloč-nosti a celému ľudstvu. V takomto chápaní prijali Rimania stoicizmus v interpretácii Cicera, Varróna, Vergília či Horácia.

Podľa stoikov dobrý život zahŕňal kultiváciu inteligencie, statočnos-ti, spravodlivosti a sebakontroly. Pozorovanie a napodobňovanie múd-rych ľudí bolo jednou z ciest k múdrosti. Možno byť neutrálny k strie-daniu rôznych osudov, ale aj eticky zodpovedať za svoje správanie. Za plnenie určitých úloh v bežnom živote nesú ľudia zodpovednosť. Svoju budúcnosť by však nemali spájať s konkerétnym miestom, mocou alebo pozíciou.

190

Všetky hlavné cnosti sú pospájané tak, že nemožno rozvíjať jednu a zanedbávať inú. Táto koncepcia sa usilovala o rovnováhu medzi rôz-nymi podmienkami bytia človeka a zohrávala významnú úlohu v mno-hých smeroch helénskeho myslenia.

Stoici tiež verili, že každý človek, vrátane otrokov a cudzincov, má v sebe iskru tvorivého ohňa (poznania). Povinnosťou človeka je urobiť viac, než len hľadať osobné šťastie, ale podobne ako ostatné bytosti v prírode, mal by poslúžiť priateľom i ostatným ľuďom. Zenón týmto hlásal potrebu preklenúť rasové a národné bariéry. Spolu s Chrysippom presadzovali ideálny svet, v ktorom nebudú nijaké národy, triedy, chu-dobní ani bohatí, majitelia ani otroci. Ľudské bytosti by sa mali stať bratmi a sestrami, a tým aj členmi jednej ľudskej rodiny. Táto utopická vízia sa neskôr často opakovala, avšak k reálnej existencii mala vždy veľmi ďaleko (jedným z moderných pokusov o naplnenie týchto utópií bola aj Skinnerova vízia komunity Walden II).

Učenie stoikov sa rozvíjalo päť storočí, čo znamená, že ľudia sa vždy usilovali o poznanie zákonov prírody, podľa ktorých by mali žiť. Stoici pravdepodobne prebrali mnohé myšlienky od svojich predchod-cov i súčasníkov. Od kozmopolitných cynikov si osvojili nadraďovanie prírody nad miestne zvyky alebo politiku, od Sparťanov ich životný štýl a presvedčenie o užitočnosti samovlády alebo autonómie. Už Heraklei-tos z Efezu zdôrazňoval podriadenosť človeka zákonom prírody, logu alebo rozumu. Stoici sa však učili aj od Sokrata, prijali jeho požiadavku racionálnej sebakontroly a jednoduchosti materiálneho života.

Význam stoickej filozofie Stoická náuka o hrdej a nezlomnej dôstojnosti osobnosti a neochvej-

nom mravnom plnení povinností natoľko splynula s duchovným posto-jom vládnucej rímskej vrstvy, že ťažko možno presne identifikovať objekt a subjekt tohto pôsobenia. Prostredníctvom Rímskej ríše stoické myšlienky zakotvili i v neskoršej európskej filozofii. Stopy jej vplyvu možno nájsť v myslení Giordana Bruna, René Descartesa, Barucha Spi-nozu, Johna Locka, Immanuela Kanta, Friedricha Schillera, Wolfganga Goetheho a iných mysliteľov. Stoicizmus výrazne ovplyvnil aj vznik kresťanstva. Kázal prísnu asketickú morálku: pohŕdal vonkajším majet-kom; svetové dianie stotožňoval s najvyššou bytosťou – oslovovanou ako otec. Požadoval všeobecnú lásku medzi ľuďmi, ktorá prekračovala všetky národné i stavovské hranice. Tým sa pripravoval nástup kresťan-

191

stva. Počiatočné kontakty stoikov s kresťanmi neboli príliš priateľské, o čom svedčí aj značne rezervovaný postoj Marca Aurelia k nim, na-priek tomu, že ich už počas svojej vlády detailnejšie poznal. Svedčí o tom aj tzv. zázrak dažďa zachytený na jeho stĺpe v Ríme na Piazza Colonna. Kvádom sa podarilo obkľúčiť rímsku légiu na území, ktoré bolo vplyvom veľkých horúčav úplné vysušené. V bezvýchodiskovej si-tuácii náhly príval dažďa obkľúčených zachránil. Medzi legionármi pôsobilo už veľa kresťanov vyznávajúcich Kristovo učenie, ktorí boli presvedčení, že svojimi modlitbami zachránili seba i ostatných. Nevra-živosť Marca Aurelia voči kresťanom bola pri jeho tolerantnej povahe dosť prekvapujúca. Pravdepodobne ju možno prisúdiť úsiliu o presadzovanie tradičných vlastností a hodnôt rímskeho a gréckeho sveta. Kresťanstvo v tomto svete pôsobilo ako niečo úplne nové a už preto podozrivé. Jeho vyznávači tvorili ešte nelegálnu organizáciu.

Myšlienky k sebe Marcova reputácia ako filozofa spočívala najmä na myšlienkach

sformulovaných v hlavnej práci – Myšlienky k sebe (Ta eis heauton). Pravdepodobne vznikla podľa osobných poznámok v rokoch 171-175 počas ťaženia do strednej Európy. Jednotlivé časti formuloval autor pomerne náhodne. Prvá kniha sa odlišovala od ostatného textu a vznikla asi samostatne. Grécky názov Ta eis heauton sa odvodzoval od stratené-ho rukopisu a pravdepodobne vznikol pri neskoršom vydaní knihy. Mo-derný text má dva zdroje: rukopis nachádzajúci sa vo Vatikáne a stra-tený manuskript, z ktorého bolo odvodené prvé tlačené vydanie (z roku 1558).

Popri Myšlienkach sa tiež zachovala časť korešpondencie medzi Marcom a jeho rétorským priateľom Frontonom vo forme palimpsestov objavených roku 1815. Tieto listy poskytli zaujímavé informácie o Mar-covej osobnosti. Avšak jeho filozofické názory boli limitované rámcom stoickej filozofie.

Vo svojom hlavnom diele cisár rozvinul mnohé filozofické názory. Zanechal za sebou zbierku myšlienok, reflexií, názorov a za cieľ si pos-tavil reflexiu človeka zvnútra, a tým určil jeho miesto vo svete. Prezen-toval inteligenciu a psychiku silného jednotlivca spred 17 storočí – mu-ža, ktorý vládol nad miliónmi poddaných, nekompromisne rozhodoval o osudoch mnohých krajín a národov. Myšlienky sú najstarším zachova-

192

ným dielom tohto druhu. Majú však nielen historickú a poznávaciu, ale aj nadčasovú a filozofickú hodnotu ako dokument ľudskosti.

Prvú knihu myšlienok napísal pravdepodobne v povodí rieky Hron (Granua), druhú v zadunajskej pevnosti Carnuntum, ostatné časti asi tiež v Carnunte alebo vo Vindobone. Dielo vzniklo s veľkou pravdepodob-nosťou v posledných dvoch rokoch Marcovho života.

Pre slovenského čitateľa symbolický význam nadobudla predpokla-daná lokalizácia prvej knihy na územie terajšieho Slovenska. A. Horá-ková-Gašparíková v publikácii Tisícročné Slovensko (1974) upozornila, že v údolí Váhu 120 kilometrov od Dunaja pri Laugariciu, osade kelt-ského mena, kde neskôr vzniklo mesto Trenčín, na hradnej skale hlása rímsky nápis Victoriae Augustorum víťazstvo dvoch cisárov z r. 179, t. j. Marca Aurelia a jeho syna Commoda. Nápis vytesali vojaci II. légie Adiutricis, ktorá táborila v Aquincu, dnešnom Budíne.

Marcus Aurelius opisoval v knihe vlastnú neistotu, bolesti, pocity osamelosti a tragiky. Neskôr ju preložili do takmer všetkých európskych jazykov. Sám autor napísal svoje meditácie po grécky, čo svedčilo o vzájomnom prelínaní vplyvov helénskej a rímskej kultúry. Pochopiteľne sa opieral o väčšie bohatstvo gréckeho jazyka v porovnaní s latinským. Aj krátke výňatky z diela významne charakterizujú štýl a kognitívne i hodnotové bohatstvo mnohých výrokov:

V každom čase snaž sa húževnato robiť to, čo máš v rukách, ako Ri-man a ako muž a ako muž s dôkladnou a nestrojenou pôvabnosťou, so zápalom, nenútene a spravodlivo, a vyhýbaj sa pritom všetkým iným myšlienkam. No vyhneš sa im len vtedy, ak budeš konať každý čin tak, akoby to bol posledný čin života, vzdialený súc od každej pochabosti, vášnivého odporu k rozmýšľaniu, ďaleko od pokrytectva, sebeckosti a nelásky k veciam spoločného osudu.

Kedykoľvek sa za rána proti vôli prebudíš, maj naporúdzi slová: prebúdzam sa k ľudskej práci. A či sa mám hnevať, že idem do práce, pre ktorú som sa zrodil a prišiel na svet? A či som na to na svete, aby som sa preťahoval a hlivel v teplej posteli? Toto však je príjemnejšie. Nuž, a či si sa preto narodil, aby si sa radoval? Či nie pre prácu a pre činnosť? Či nepozoruješ rastliny, vtáčky, mravce, pavúky a včely, ako robia podľa svojich síl svoju prácu a zúčastňujú sa tým na výstavbe sveta? Či nechceš konať, čo sa patrí na človeka? Neutekáš za tým, čo ti káže tvoja prirodzenosť? Ale treba aj odpočívať. Áno, treba, aj ja to vravím, ale príroda aj tu dala mieru, ako ju dala aj v jedení a pití, a predsa neprekračuješ mieru, či nejdeš ďalej, ako stačí? No pri práci už nie, tam sa držíš v hraniciach možností, a to preto, že nemiluješ seba,

193

lebo inač by si miloval svoju prirodzenosť a zachovával by si jej želania. Ľudia, ktorí milujú svoje zamestnanie, rozplývajú sa pri ňom v práci, nemajúc sa pre horlivosť kedy ani umyť alebo najesť.

Po prvé: nič naslepo a nič bez cieľa. Po druhé: nemať nič iné pred očami iba spoločný cieľ. Hneď budeš nikým nikde – a tak isto bude s tým, čo teraz vidíš, aj s ľuďmi, ktorí teraz žijú (Marcus Aurelius, 2006).

Posledná veta znie pesimisticky, ale čítanie myšlienok nepôsobí dep-

resívne. Naopak, reflexie významne posilňujú čitateľa, ktorému sa pri-hováral skutočný muž i Riman, vedomý si krehkosti ľudskej existencie, krutosti osudu, pominuteľnosti všetkých a všetkého, ale v prvom rade verný svojim povinnostiam a pripravený nezlomne ich splniť až do kon-ca – voči štátu, blížnym i božstvu... Je to typicky stoický postoj. Marcus Aurelius ho prijal, pretože pôsobenie vychovávateľov a príklad niekto-rých blízkych osôb zodpovedali určitým vlastnostiam a postojom jeho osobnosti – vážnej, sústredenej, priamočiarej, s potrebou zodpovednosti a povinnosti.

K podstatným zmenám dospel Marcus Aurelius po prekročení dvad-siatky. Neskôr ďakoval bohom, že kedykoľvek som zatúžil po filozofii, nikdy som neupadol na nejakého sofistu; že som sa neoddal lúšteniu hádaniek a sylogizmov, ani sa nezaoberal meteorológiou.

Mal troch učiteľov stoicizmu. Prvý z nich, Iunius Rusticus (100-170) senátor a bývalý konzul ho

učil, ako pestovať charakter, ako sa chrániť pred rétorickými deklamá-ciami a rafinovanou dôvtipnosťou, ako si zachovať porozumenie dokon-ca aj voči tým, ktorí sa správajú urážlivo. Jemu vďačil za jednoduchý spôsob písania listov a za dôkladné a nie iba povrchné čítanie. Marcus čítal dôkladne a veľa. Nadovšetko ho zaujali výklady Epikteta. Tento slávny filozof-stoik zomrel pred niekoľkými rokmi, a hoci bol kedysi otrokom, tešil sa takej úcte, že pri nohách mu sedávali najvyšší rímski hodnostári.

Na rozdiel od Rustica, druhý filozof Severus, ktorý definitívne na-smeroval Marca k stoicizmu, je osobnosťou takmer neznámou. Z Myš-lienok vyplývalo, že mal neobyčajné vlastnosti. Oboznamoval mladých ľudí s dielami a osudmi veľkých predstaviteľov tohto filozofického smeru v Ríme. Predovšetkým, ako sám uviedol, priviedol ma aj na myš-lienku demokratickej, na základe rovnosti a rovnoprávnosti občanov spravovanej ústavy a vlády, ktorá si zo všetkých vecí najviac váži slobo-du občanov. Tieto slová výrazne a jasne vyjadrovali vari najvážnejší

194

problém pri hodnotení každého vládcu: čo panovník pokladal za ideál a ako skutočne vládol.

Od Apollonia sa Aurelius učil nezávislému mysleniu, rozvážnosti, ktorá sa neriadila ničím iným než rozumom a duševnou rovnováhou, prejavujúcou sa pri prudkých bolestiach alebo pri strate dieťaťa, prípad-ne zvládaním zdĺhavých chorôb. Na ňom ako na živom príklade som si jasne uvedomil, ako jeden a ten istý človek môže byť i veľmi rázny a predsa zhovievavý. Nikdy nebol, ako som si všimol, pri vyučovaní nevrlý a svoju skúsenosť a obratnosť vo vedeckých výkladoch zrejme nepokladal za žiadnu zvláštnu prednosť. Od neho som sa tiež učil, ako máme prijímať takzvané priateľské služby, aby sme sa tým neponižovali, ale aby sme zas neprejavovali neuznanlivú nevšímavosť (Marcus Aure-lius, 2006). Svoje dielo rozdelil Marcus Aurelius do dvanástich kníh:

Prvá kniha sa venovala kultivácii filozofického myslenia. Autor spo-mínal na svojich príbuzných a učiteľov významne ovplyvňujúcich jeho osobnosť. Na prvom mieste uviedol starého otca Marca Annia Vera, ktorý bol za cisára Hadriána senátorom a konzulom. Marca adoptoval po predčasnej smrti Marcovho otca. V jeho dome strávil mladý cisár ranú mladosť a odišiel, keď si ho osvojil nástupca cisára Hadriána Antoninus Pius. Verus sa pre Marca stal prototypom pozitívneho vzoru pôsobiace-ho dobrým srdcom, ktoré sa nedokázalo hnevať. No súčasne neopome-nul ani prínos svojich rodičov a starých rodičov. Na cestu racionálneho myslenia a duchovnej osvietenosti ho nasmeroval Diognetos, ktorý ho viedol tak, aby neveril táraninám kúzelníkov a čarodejníkov o zarie-kavaní a zaháňaní zlých duchov a aby sa nepachtil za malichernosťami ani inými zbytočnosťami. Odrádzal ho od viery vo veštby z letu prepelíc a od strachu z podobných povier, naučil ho akceptovať pravdu, aj keď bola nepopulárna a zblížil ho s filozofiou. O osobnostné a sociálne do-zrievanie mladého imperátora, ale aj o nasmerovanie k stoicizmu sa zaslúžili aj ďalší učitelia ako Rusticus, Apollonius, Sextus, Alexander, Fronto, Alexander Platonik, Catullus a mnohí iní. Významne ho ovplyv-nil aj Epiktetos, pôvodne otrok, neskôr prepustenec, ktorého často cito-val. Nezabudol ani na prínos svojej užšej rodiny. Rímsky rétor Fronto pôsobil ako advokát, neskôr ako veľmi úspešný učiteľ. Podľa neho je celá kultúra ovplyvnená rétorikou.

Marcus Aurelius v tejto knihe zdôrazňoval život v súlade s prírodou. Človek, ako jediný tvor vybavený rozumom mal žiť v zhode s rozumom, vrátane vesmírneho rozumu, pretože jeho súčasťou je aj rozum individu-álny. Iba život zhodný s prírodou zaručuje človeku duševný pokoj a pravú blaženosť. Stoický mudrc zakladal vnútorný pokoj na úplnej ne-

195

závislosti od vonkajších vecí, preto sa tiež musel oslobodiť od nevypočí-tateľných duševných hnutí – afektov (pathé), ktoré vyplývali z ľud-ských záujmov o vonkajšie problémy. Každý afekt bol pre stoikov cho-robou duše.

Druhá kniha priniesla úvahy o filozofii, ktorá je najväčším potešením mysle, pretože reguluje človeka na jeho životnej ceste. A jej príkazom je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a poha-nením, pomáhali mu zvíťaziť nad rozkošou a bolesťou, aby sme nič ne-robili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky, aby sme boli nezávislí od činnosti alebo nečinnosti hocikoho iného; aby sme ochotne prijímali všetky udalosti i veci s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, od-kiaľ sme prišli my sami, a napokon aby sme očakávali smrť s odov-zdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každá bytosť skladá... Veď sa to deje v súlade s prírodou; a to, čo sa deje v súlade s prírodou, nie je zlé (Marcus Aurelius, 2006). Uvedený výrok rieši problémy dobra a zla ako základné kategórie stoickej etiky. Ľudia sa dopúšťajú chýb jedine preto, lebo nepoznajú dobro. Konať dobro znamená poznať ho, čo predpokladá podriaďovať sa rozumu. Rozum jednotlivca je súčasťou jednotného svetového rozumu. Pre stoikov bola najvyššou mocou božia prozreteľnosť, ktorá stvorila a spravuje svet. Treba sa jej bezpodmienečne podriaďovať, lebo čokoľvek sa človeku prihodí, je to údel prozreteľnosti a treba to pokorne prijímať. Stoici si predstavovali boha v zhode s Aristotelom ako činnú, tvorivú prasilu, ako formujúci vesmírny rozum, ktorý však nie je odlúčený od hmoty ako učil Aristoteles, ale ako najjemnejší rozum ňou preniká, oživuje a riadi. Panteisti boli presvedčení, že hmota je pasívna, boh činná zložka rovna-kej prapodstaty, svet je božie telo, boh svetová duša. Individuálna ro-zumná duša je časťou božskej svetovej duše.

V tretej knihe autor meditoval o optimálnosti rozvážneho správania: Váž si dar svojej súdnosti: je úplne v jej moci, aby v tvojom rozume už nevznikali úsudky, ktoré by nezodpovedali určeniu rozumnej bytosti. Prikazuje to rozvážnosť, náchylnosť k ľuďom a odovzdanosť vôli bo-hov... zvláštny znak dobrého človeka ostáva to, že všetky príhody a údely osudu víta, rád prijíma, že božstvo, čo sídli v jeho srdci, nepoškvrňuje a neuvádza spleťou predstáv do pomykova, ale si ho opatruje vľúdne tým, že ho riadne počúva a nič nehovorí proti pravde a nič neurobí proti spravodlivosti (Marcus Aurelius, 2006). Okrem dobra, za ktoré poklada-li cnosť, a zla (neresť) stoici pokladali všetko (bohatstvo, slávu, bolesť i smrť) za ľahostajné problémy, nad ktoré sa rozumná bytosť má po-vzniesť. Neskôr, v čase tzv. novej stoy už od týchto prísnych hľadísk

196

postupne upúšťali. Preto neskoršia stoa priznávala vonkajším veciam aspoň pomernú cenu a delila ich na žiaduce, t. j. primerané živočíšnej stránke ľudskej prirodzenosti (zdravie, blahobyt, sloboda) a na nežiadu-ce, t. j. nezodpovedajúce ľudskej prirodzenosti (choroba, chudoba, ot-roctvo).

Štvrtá kniha sa zameriavala na lojalitu k princípom múdrosti: Nerob priveľa, ak chceš žiť radostne, radí Demokritos. Nie je teda lepšie robiť iba to, čo je potrebné, a iba toľko, ako prikazuje rozum bytosti od príro-dy spoločenskej? Potom sa totiž dostaví nielen radosť zo správnej čin-nosti, ale aj z obmedzenia činnosti. Lebo väčšina našich rečí a skutkov nie je nevyhnutná: ak ich vylúčime, budeme mať viac voľna a menej nepokoja. Preto je potrebné pri každej činnosti si pripomenúť: „Nepatrí aj toto k zbytočným veciam?“ Je však potrebné vylúčiť nielen zbytočné činy, ale aj predstavy; lebo potom po nich nebudú nasledovať ani zby-točné činy (Marcus Aurelius, 2006). Podľa stoikov všetko, čo je vopred určené a čo mu určila prozreteľnosť, človek musí prijímať. Záleží však na tom, aby všetko prijímal s radosťou a uvedomoval si nevyhnutnosť všetkého diania. Marcus Aurelius tým poukázal na jednotu sveta, ktoré-ho súčasťou je aj mysliaci rozum každého jednotlivca.

Pretože stoici stotožňovali cnosť so šťastím, stoický mudrc má byť šťastný za všetkých okolností, slobodný i v otroctve, bohatý i v núdzi, je kráľom, aj keď ho nikto nepočúva. Avšak ľudia, pre ktorých cnosť nie je jediným dobrom a konečným cieľom života, sú otrokmi, žobrákmi i úbožiakmi, pretože šťastie hľadajú vo vonkajších podnetoch.

Marcus Aurelius v tejto knihe narážal aj na problematiku slobody ľudskej vôle. Podľa stoikov ľudskú vôľu možno vyjadriť prirovnaním človeka k psovi, ktorý je zapriahnutý do vozíka: ak beží spoľahlivo, necíti neslobodu a závislosť a beží dobrovoľne. Ak sa však nechce pri-spôsobiť k pohybu vozíka, beží nedobrovoľne alebo sa dokonca nechá vliecť.

Piata kniha pojednávala o úprimnosti správania. Buď presvedčený, že každé slovo a každý čin, ktoré sú v zhode s prírodou, sú teba hodné, nedávaj sa od nich ľudským ohováraním odvrátiť ani v budúcnosti: ak niečo stojí za to, aby bolo vykonané alebo vyslovené, buď si istý, že nie je teba nehodné! Iní majú zrejme vlastný rozum a riadia sa vlastnými sklonmi; no ty sa neobzeraj, ale sa vydaj rovno za svojím cieľom v zhode so svojou prirodzenosťou a prirodzenosťou sveta. Ich cesta je rovnaká (Marcus Aurelius, 2006). Uvedený výrok neskôr našiel analógiu aj v Novom zákone, v Evanjeliu podľa Matúša 6,7: A keď sa modlíte, neho-

197

vorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnoho-vravnosť budú vyslyšaní.

Šiesta kniha sa zameriavala na veľkorysosť životných postojov. Väč-šina vecí, ktoré ľudia obdivujú, sú veci najbežnejšie. Drží ich pokope ich vlastná súdržná sila alebo prirodzenosť. Sú to kamene, drevo, figy, vinič, olivy. Veci, čo obdivujú ľudia o niečo vnímavejší, patria k tým, ktoré drží pohromade živočíšna duša ako napríklad stáda svíň alebo dobytka. No veci, čo si cenia ľudia ešte ušľachtilejší, patria už k bytostiam, ktoré riadi rozumná duša, hoci ešte nie svetoobčianska, ale predsa znalá ne-jakého umenia, zbehlá v niečom inom alebo jednoducho v tom, že si vie zaobstarať zástup otrokov. No ten, kto si vie vážiť rozumnú dušu, čo si je vedomá svetoobčianskych i občianskych povinností, ten sa už nezaujíma o ostatné veci a snaží sa predovšetkým zachovať svoju vlastnú dušu v rozumnom a spoločensky prospešnom stave a k tomuto cieľu pomáha dospieť aj svojim ľudským bratom (Marcus Aurelius, 2006).

Stoik Chrysippos prirovnával zlé stránky a neresti tohto sveta k ver-šom v komédii. Sú síce samé o sebe málo vtipné a nevýznamné, ale v osnove drámy majú svoj význam, pretože mu dodávajú osobitnú zau-jímavosť.

Siedma kniha vyzdvihovala trpezlivosť a toleranciu. Nuž, milý pria-teľ, či nie je ušľachtilosť a dobro niečo iné ako zachraňovanie seba alebo iného? Lebo naozajstný muž sa nemá starať o takú vec, ako je dlhší alebo kratší život, nemá na živote lipnúť, ale starosť o to má poru-čiť bohu a má dať za pravdu starej ženskej viere, že svojmu osudu nik neujde, má teda hľadieť na to, akým spôsobom by ten čas, ktorý má ešte žiť, prežil čo najlepšie.... Je hanbou, že tvár sa poslušne riadi príkazmi duše, zatiaľ čo duša sama sa neutvára a neriadi podľa vlastných príka-zov (Marcus Aurelius, 2006). Autor očakával, že kvôli previneniam svo-jich blížnych sa ľudia nemajú na nich hnevať, ani ich chyby napodobňo-vať alebo sa im rovnako odplácať.

Ôsma kniha analyzovala jednotlivé formy ľudskej existencie: Žiješ v trojakom vzťahu: vo vzťahu k svojej telesnej schránke, vo vzťahu k božskej príčine, z ktorej všetko vyviera, a vo vzťahu k svojim blížnym. Preto nie div, že po prvé: neznepokojuj sa ničím! Lebo všetko sa deje v zhode s vesmírnym poriadkom a zakrátko nebude z teba nikde nič, práve tak ako z Hadriána alebo Augusta. A po druhé: zahľaď sa pozor-ne na to najdôležitejšie, zároveň majúc na pamäti, že máš byť dobrým človekom, aj na to, čo od teba požaduje ľudská prirodzenosť, a splň túto úlohu bez váhania. Hovor iba tak, ako uznáš za najspravodlivejšie, ale zhovievavo a nepokrytecky!“ (Marcus Aurelius, 2006).

198

Deviata kniha sa zameriavala na umiernenosť v skutkoch a predsta-vách. Ukončenie činnosti, vyhasnutie pudov a predstavivosti, akési ich odumretie nie je zlo. A teraz pozoruj rozličné obdobia svojho veku, det-stvo, mladosť, roky mužnosti a staroby: aj každé ich vystriedanie bola svojim spôsobom „smrť“. A bolo to niečo hrozné? A teraz prejdi život, ktorý si viedol najprv pod dedovým, neskôr matkiným a napokon otco-vým vedením: aj tu objavíš mnohé iné zániky, premeny i konce. V duchu sa spytuj: Bolo to niečo hrozné? Práve tak sa ti nebude zdať hrozné ani ukončenie, zastavenie a premena celého tvojho života (Marcus Aurelius, 2006).

Desiata kniha analyzovala výhody vyplývajúce z úprimnosti člove-ka: Pozoruj ľudí, keď jedia, spia, keď sa pária, vykonávajú svoju potre-bu a pri všeličom inom. A potom si všímaj, akí sú, keď sa nafukujú a chvastajú, alebo keď sa pohoršujú a zo svojej „výšky" chcú ponížiť iných! Koľkým iným pohnútkam ešte pred chvíľou otročili a za akú od-menu! A o chvíľu s akými ľuďmi ich nájdeš!

Každému prináša osoh, čo sa mu prihodí z vôle vesmírneho poriad-ku, a je mu to osožné práve vtedy, keď sa mu to prihodí.

Už viac nerozprávaj o tom, aký má byť dobrý človek: už ním radšej buď! (Marcus Aurelius, 2006).

Jedenásta kniha sa týkala problémov vyplývajúcich zo zaužívaných zvyklostí: Pohŕda mnou niekto? Jeho vec! Moja vec je, aby som nebol pristihnutý, že robím alebo hovorím niečo opovrhnutiahodné. Nenávidí ma niekto? Takisto jeho vec! Ale ja budem ku každému zhovievavý a láskavý a ochotný práve tomu človeku ukázať, že sa mýlil, no nie tak, aby som ho potupil či mu ukázal, že sa ma to dotklo, ale šľachetne a vhodne. Lebo ľudské vnútro má byť také, aby aj bohovia v tebe videli človeka, ktorý na nič nehromží a nenarieka, veď aké zlo ťa môže stret-núť, ak sám teraz robíš, čo je primerané tvojej prirodzenosti, a ak ochotne prijímaš to, čo je práve teraz vhodné vesmírnemu poriadku, ako človek určený na to, aby za všetkých okolností uskutočňoval to, čo je na úžitok celku? (Marcus Aurelius, 2006). Je pozoruhodné, že v týchto časoch sa na stúpencov kresťanstva pozeralo s pohŕdaním ako na pod-vratný živel, hoci kresťanská láska k blížnemu bola relatívne blízka učeniu stoikov.

Dvanásta kniha pojednávala o statočnosti charakteristickej pre Ri-manov: Keď sa nejaká činnosť časom skončí, neutrpí nič zlé tým, že sa skončila. Ani ten, kto túto činnosť vykonával, nič zlé neutrpí práve tým, že ju dokončil. Podobne teda ani súhrn všetkých činností, ako je život, ak sa ukončí načas, neutrpí nič zlé tým, že sa skončil; a ani ten, kto tento

199

rad činností včas skončil, nezakúsi tým nič zlé. A onú pravú chvíľu a konečnú medzu určuje príroda, neraz aj ľudská prirodzenosť, ako to býva v starobe, zakaždým však vesmírny poriadok. Lebo práve tým, že sa jeho časti premieňajú, uchováva si vesmírny celok kvet nehynúcej mla-dosti. No krásne a vhodné je vždy iba to, čo prospieva celku; skončenie života teda nie je pre jednotlivca zlom, nie je ani hanbou, keďže nastane nezávisle od subjektívnej vôle a nie je na škodu všeobecného dobra. Je to dokonca skôr dobro, keďže je celku vhodné, užitočné a príhodné. Lebo ten, kto kráča rovnakou cestou ako boh a svojím zmýšľaním smeru-je k rovnakému cieľu, kráča ruka v ruke so samým bohom (Marcus Au-relius, 2006).

Cisár Marcus Aurelius prijal stoickú filozofiu v dvanástich rokoch, zostal jej verný po celý život a riadil sa ňou nielen v osobnom živote, ale aj v politickom živote cisárstva. Stoické cnosti odvahy, pevnosti a ver-nosti povinnostiam formovali vladársku veľkosť. Jeho filozofické mys-lenie naznačovalo vysokú kognitívnu úroveň: Ázia, Európa – kúty sveta; celý oceán – kvapka v súcne! Athos – nepatrná hrudka v celku sveta; celá prítomnosť – okamžik večnosti!. I tento výrok svedčil o vysokej intelektuálnej úrovni vládcu, schopného nielen vysokej sebareflexie, ale aj odolávajúceho vábivému volaniu kognitívnych omylov a vlastného narcizmu. Pohŕdajúc nádherou a pohodlím, zahalený do jednoduchého vojenského plášťa, strávil život vo vojenských táboroch légií pri plnení povinností a starostlivosti o ríšu.

Platón a Aristoteles (Aténska škola, Rafael Santi, 1509)

201

RÔZNE PRÚDY POZNANIA Zvyšovanie úrovne poznania patrilo vždy medzi zásadné úlohy ria-

diacich štruktúr všetkých spoločenských systémov. Popri oficiálnych vzdelávacích inštitúciách ako boli školy rôzneho stupňa, významne sa do tejto dôležitej úlohy zapájali aj akadémie, lýceá, tlačiarne, knižnice alebo kníhkupectvá. Vznikali už v najstarších časoch (napríklad prvé knižnice sa rozprestierali na niekoľkých hektároch, pretože knihy boli vyryté do kameňov) a svoj význam nestratili ani dnes.

Akadémie v historickom kontexte reprezentovali inštitúcie zabezpe-čujúce vyššie vzdelávanie a vedecké poznanie. Pomenovanie je odvode-né od slova akademeia používaného v antických Aténach, kde Platón preslávil gymnasium ako centrum vzdelávania (tri aténske gymnasia vznikli kvôli zdokonaľovaniu vojenských schopností efébov). Išlo o priestor mimo mestských múrov, neďaleko Dipylonovej brány, zasvä-tený legendárnemu hrdinovi Akadémovi, ktorý zahŕňal niekoľko olivo-vých hájov, gymnasium a areál určený na dôverné zhromaždenia. Hojne zalesnené a sochami zdobené záhrady predošlého majiteľa, ktorým bol aténsky politik a generál Kimón, kúpil filozof Platón pre náboženský spolok (thiasos), na čele s predstaveným (scholarchom), aby získal mož-nosť konverzovať so svojimi žiakmi. Platón neskôr zmenil pravidelné zasadania na priame vyučovanie filozofie a v roku 387 pred Kr. založil školu, dnes známu pod názvom Stará Akadémia, ktorá pôsobila bez prerušenia takmer 900 rokov. Akadémia sa stala svojráznou univerzitou, ktorá zároveň spĺňala Periklov sen urobiť z Atén školu Hellady.

Platónovi kolegovia a žiaci naďalej vylepšovali pôvodný vzdelávací systém. Jeho študent Arcelisaus sformoval Strednú Akadémiu a ďalší študent, Karneades z Kyrény, Novú Akadémiu. Roku 335 pred Kr. Aris-toteles ovplyvnil pôvodnú Platónovu koncepciu vlastnými metódami a za-ložil v inom aténskom gymnasiu Lykeion (lýceum). Rozvoj pôvod-ného učilišťa pokračoval vo forme Štvrtej (Filón z Larissy) a Piatej Akadémie (Antiochos).

Čo sa týka odbornej náplne, Stará Akadémia riešila problémy formu-lované Platónom, Stredná a Nová Akadémia odpovedala na otázky skep-tikov a Piata Akadémia mala eklektický charakter. História Stredného platonizmu a Novoplatonizmu nemá s dianím v Akadémii príliš veľa spo-ločného. Žiaľ, Platón bol jediný filozof, ktorého dielo sa zachovalo, a preto všeobecné poznanie doktrín jeho následníkov aj detailnejšie fun-

202

govanie Akadémie je založené na fragmentoch svedkov, kritikách opo-nentov a komentároch následníkov.

K rozšíreniu Akadémie prispela najmä kultúrna akumulácia pozna-nia, ale aj prenos poznatkov medzi generáciami. Anglickí a francúzski náboženskí učenci popularizovali túto inštitúciu najmä v súvislosti s vyšším vzdelávaním. V angličtine sa ujala forma academy, zatiaľ čo vo francúzštine académe a académie.

Stará Akadémia Pôsobenie školy pochopiteľne významne ovplyvňoval jej zakladateľ,

aristokrat a filozof Platón (427-347 pred Kr.) (pôvodným menom Aris-tokles). Meno dostal v priebehu zápasníckej kariéry a primerane repre-zentovalo jeho statnú postavu (odvodené od gréckeho platys – široký). Jeho vzdelanie neprekračovalo bežný priemer. V mladosti písal lyrické verše a tragédie. Filozofiu sa učil najskôr u predstaviteľa efezskej školy a Sokratovho súčasníka Kratyla a neskôr sa stal priamym žiakom a ná-stupcom samotného Sokrata. Po smrti svojho učiteľa pôsobil na filozo-fickej škole v Megare. Neskôr veľa cestoval a najväčšie dobrodružstvá prežil na dvore kráľa Dionýzia Staršieho v Syrakúzach. Ani po založení Akadémie sa cestovania nevzdal a na Sicíliu podnikol niekoľko ďalších ciest. Zomrel vo veku osemdesiat rokov.

Platón nadväzoval na svojich predchodcov, pričom v učení o zmy-slových javoch sa pridržiaval Herakleita, v učení o rozumových schop-nostiach Pytagora a v politických názoroch Sokrata.

Predpokladal, že veci sú poznateľné, zmysly premenlivé a nestále, vznikajú, menia sa a zanikajú. Sú predmetom názoru (doxa), nie však skutočného poznania. Zmyslová realita je preňho len tieňom sveta ideí, večných a nemenných, ktoré sú predmetom pravého poznania. Na roz-diel od premenných a prechodných javov zmyslového sveta idea krásna existuje večne. Po takomto vymedzení idey krásna chápal Platón i vše-obecné idey ako absolútne a nemenné duchovné podstaty. Na vrchol sveta ideí postavil filozof ideu blaha alebo najvyššieho dobra.

V politickej oblasti Platón vystupoval proti aténskej demokracii a snažil sa teoreticky zdôvodniť takú formu ideálneho štátu, ktorá by naj-lepšie vyhovovala aristokracii v období krízy aténskej demokracie. Ide-álny štát podľa neho zhromažďoval poľnohospodárov a remeselníkov vyrábajúcich výrobky, ktoré občania potrebujú k životu, vojakov strážia-

203

cich bezpečnosť občanov a nakoniec filozofov-vládcov, múdro a spra-vodlivo strážiacich štát.

V súvislosti s pôsobením Akadémie možno pripomenúť, že vzdelá-vanie ľudí sa tešilo zvláštnej Platónovej pozornosti. Najskôr hovoril o telesnej výchove, potom o umeleckom vzdelaní (poézii a hudbe), o čí-taní, písaní a počítaní, ďalej nasledovala aritmetika, geometria, astronó-mia a teória hudby. Prehľadom gymnastiky, hudby a matematiky konči-lo vzdelávanie strážcov. Najschopnejší z nich sa učili aj dialektike, aby mohli vstúpiť medzi filozofov – vládcov.

V Starej Akadémii sa značná pozornosť venovala matematickému výskumu. Matematik Theaetetus z Atén (417-369 pred Kr.), ktorý ne-skôr tragický zahynul v boji, sa zaoberal teóriou iracionálnych čísel a konštrukciou piatich pravidelných telies.

Rozvoj Akadémie pozitívne ovplyvnilo aj pôsobenie matematika, as-tronóma a geografa Eudoxa z Knidu (410-355 pred Kr.), ktorému sa popri významnej astronomickej teórii sústredných sfér pripisovala aj všeobecná teória proporcií a tzv. exhaustná metóda používaná pre výpo-čet veľkosti geometrických útvarov pred objavením integrálneho počtu. Uvedenou metódou aproximoval obsah plôch obmedzených krivkami (kruh) a tiež telies s hraničnými šikmými (pyramída) alebo zakrivenými (kužeľ) plochami. Zostrojil prvé hviezdne glóbusy, v ktorých sa stálica Slnko pohybovala vo vnútri systému planét. Považoval Zem za stred vesmíru a Slnku prisúdil otáčanie okolo Zeme. Tieto predstavy publiko-val v knihe O zjavoch nebeských, pohyboch hviezd a znameniach pove-ternosti. Okrem toho kritizoval Platónovu teóriu foriem a argumentoval tým, že forma, ak je príčinou, musí byť imanentná v jave, ako biela je príčinou belosti tam, kde je primiešaná. Formu pokladal za druh sub-stancie. Tým vyvolal kritické reakcie samotného Platóna i Aristotela. Eudoxos na rozdiel od Platóna pokladal dobro za najvyššiu slasť, preto-že všetky bytosti sa vyhýbajú trápeniu a ťažkostiam.

Iný astronóm, Filippos z Opuntu (žil približne okolo roku 400 pred Kr.), sa preslávil redigovaním Platónových Zákonov a ich rozšírením o dodatok pod názvom Epinomis. Práve táto časť poskytla cenné informá-cie o vtedajšej Akadémii, kde matematická astronómia pokročila z pred-vedeckého štádia na centrálnu vedu riešiacu problémy bytia a teológie.

Hérakleides Pontský (390-310 pred Kr.), filozof, matematik a astro-nóm, dočasný vedúci Akadémie počas Platónovej tretej sicílskej cesty, presadzoval pytagorejské princípy a pôsobil skôr ako produktívny, uče-ný a elegantný spisovateľ, než originálny mysliteľ. V spise O dejoch na nebesiach napísal, že Zem je guľatá a otáča sa raz za deň okolo svojej

204

osi. O slnku hovoril ako o stálici. Nebo stálic je podľa neho pri pozoro-vaní iba v zdanlivom pohybe. Pomocou rotácie Zeme Hérakleides vy-svetľoval nielen deň a noc, ale považoval za možné, že Zem sa v priebe-hu roka pohybuje okolo Slnka (čo bolo v tých časoch známe u planét Merkúr a Venuša). Okrem toho zastával atomistickú koncepciu. Tvrdil, že atómy formujú zvláštny svetový rozum – nús. Podobne chápal aj dušu.

Speusippos (409-339 pred Kr.) nasledoval svojho strýka Platóna ro-ku 347 pred Kr. Významne ho ovplyvnilo Pytagorovo učenie. Pestoval hlavne ontológiu, kozmológiu a teológiu. Skúmal zhody medzi rôznymi druhmi rastlinnej a živočíšnej ríše. Tiež analyzoval vlastnosti čísel od 1 po 10. V jeho učení mali čísla podobný význam ako idey u Platóna, považoval ich za najdokonalejšiu realitu a za predmet rozumového po-znania. Z jeho spisov boli najvýznamnejšie O filozofii, O duši, Kritika umení a Aristippos. Na rozdiel od svojho učiteľa vyžadoval od žiakov poplatky.

Speusippa vystriedal Xenokrates Chalkedónsky (395-314 pred Kr.), Platónov žiak, ktorý ho roku 361 sprevádzal na ceste na Sicíliu. Napísal množstvo filozofických spisov (napríklad O prírode, O múdrosti, O bo-hatstve, O sebaovládaní, O cnosti, O umení, O filozofii), básní a napo-menutí. Podľa Diogena Laertského išlo o ťažkopádneho, zamračeného muža, ktorý sa však tešil veľkej vážnosti a jemu jedinému Aténčania dovoľovali svedčiť bez prísahy. Rozvinul Platónovo učenie o daimo-noch ako o bytostiach zaujímajúcich stredné miesto medzi bohmi a ľuď-mi a umožňujúcich im vzájomné styky. Existenciu zla vo svete vysvet-ľoval zasahovaním zlých démonov.

Ďalšia hlava Akadémie, Polemón z Atén (314-270 pred Kr.) sa po búrlivej mladosti koncentroval na analýzu ľudského správania. Rozpra-coval pojem šťastia v živote v súlade s prírodou a postupne vybudoval centrum etických diskusií, nadväzujúcich na základy stoického učenia. Polemón mal viac osobného kúzla než filozofickej originality, no jeho vplyv na ďalší rozvoj Akadémie bol nesporný.

Jeho priateľ Krantór zo Soloi v Kilíkii (335-275 pred Kr.) napísal známu prácu O utrpení (Peri Penthous), prototyp populárneho etického žánra, zameraného proti extrémnym názorom stoikov o bolesti a láske. V knihe definoval tzv. útechy (lat. consolatio). Učil, že prvé miesto v ľudskom živote patrí cnostiam, druhé zdraviu, tretie slastiam a štvrté bohatstvu. Polemizoval s kynickým hlásaním apatie a hájil umiernenosť vášní (majú sa však krotiť a nie umŕtvovať).

205

Stredná a Nová Akadémia Krantórove reakcie voči stoikom signalizovali významnú zmenu

v zameraní školy. Pod vedením Kratésa z Atén (zvoleného roku 270 pred Kr.), hlavnú problematiku tvorili platónske filozofické otázky. Krantór písal knihy filozofického charakteru, diela pojednávajúce o ko-médiách a spisy obsahujúce reči, ktoré prezentoval na zhromaždeniach ľudu ako vyslanec.

Ďalší vedúci, Arkesilaos z Pitany (316-241 pred Kr.) manévroval Akadémiu na cestu ku skepticizmu a všeobecne je považovaný za zakla-dateľa Strednej Akadémie. Kriticky zaútočil voči stoickej teórii pozna-nia. Spochybnil nielen ontológiu a epistemológiu, odlišujúce sa od pla-tónskej tradície, ale aj dogmatický charakter stoicizmu, ktorému kontro-val prehnanou formou sokratovského skepticizmu. Uvedomoval si nie-len ako Sokrates, že nič nevie, ale tiež pochyboval, či môže vôbec ve-dieť, že pozná pravdu. Za hlavnú úlohu filozofie pokladal boj so stoi-cizmom prostredníctvom dialektiky ako teoretickej zbrane. Sokrata imitoval tým, že po sebe nezanechal žiadne písomné záznamy a vyu-čoval prostredníctvom voľných diskusií, pričom venoval pozornosť najmä formulovaniu argumentov. Preto vynikal v umení presviedčať. Poznanie má podľa neho len pravdepodobnostnú platnosť, ktorú však Arkesilaos považoval pre každodenný život za dostatočnú. Okrem toho uviedol do všeobecného povedomia Chrysippa, zakladateľa stoicizmu.

Chrysippos na druhej strane inšpiroval významnú postavu z 2. storo-čia pred Kr., Karneada z Kyrény (214-129 pred Kr.), ktorý viedol skep-tický útok proti filozofii dogmatických škôl a filozof Diogenes Laertský ho pokladal za človeka pracovitého, ktorému niet rovného. Aj keď Kar-neades intenzívne pozoroval zmyslové vnímanie, pravdepodobnosť, príčinnosť, fatalizmus a antropocentrickú teológiu, metódou i obsahom do istej miery vybočoval z originálnej sokratovsko-platónskej tradície. Hájil tézu, že kritérium pravdy neexistuje, čo znamená, že rozum, zmys-ly a predstavy klamú ľudí. Hodnoverné poznanie preto nie je možné, akékoľvek poznanie sa redukuje najviac na pravdepodobné tvrdenie. V etike hlásal myšlienky charakteristické pre skeptikov, presadzo-val prirodzené slasti a život v súlade s prírodou, bez aktívneho pôsobe-nia na ňu.

Reakcie voči týmto trendom spustil Filón z Larissy (160-80 pred Kr.), scholarcha Akadémie od roku 110 a Cicerov učiteľ, ktorý aj keď udržiaval skeptický postoj voči stoickej epistemológii, kultivoval svoj platónsky pôvod.

206

Tento trend zavŕšil Filónov žiak a oponent Antiochos z Askalónu (120-68 pred Kr.), vedúci školy od roku 79, z obdobia tzv. Piatej Aka-démie, ktorý tvrdil, že zástupcovia Novej Akadémie prekrúcali učenie Starej Akadémie tvrdením, že žiadnu pravdu nemožno pochopiť, a tým negovali akékoľvek kritéria pravdivého alebo nepravdivého a podľa jeho názoru popieraním istoty limitovali ľudské konanie. Jeho reinterpretáciu platonizmu označovali ako eklekticizmus v etike, čo umožňovalo pred-pokladať, že stoici a peripatetici iba nasledovali vedenie Starej Akadé-mie, pričom sa od nej odlišovali skôr pojmami než podstatou.

Teórie morálky týchto troch škôl boli naturalistické a Antiochove skreslené argumenty uľahčovali spoločne používané oblasti diskusií na-vrhované bohom vojny Polemom a ešte predtým peripatetikmi a stoik-mi. Boli založené na veciach prebiehajúcich podľa prírody (ta kata physin), podľa ktorých sú ľudské bytosti prirodzene spriaznené (oikeio-sis). Nepochybne tu dochádzalo k vzájomnej výmene ideí, ktoré podpo-rovali aj tvrdenia Novej Akadémie o argumentácii oboch strán problému, ale Antiochos spojil rozdielne prístupy jednotlivých škôl do spoločného diskusného celku.

Jeho tézy ďalej povzbudzovali rané „platónske“ práce Aristotela a stoika Panaetia, ktorý obdivoval Platóna a vo svojom učení zdôrazňoval dôležitosť stredne dôležitých vecí (zdravie, bohatstvo a pod.), ktorým stoici prisudzovali iba relatívnu hodnotu a morálnu neutralitu v porov-naní s absolútnou hodnotou racionálnej operácie cností. Antiochos ak-ceptoval stupňovanú axiológiu so Starou Akadémiou a peripatetikmi; pre neho rozdiel medzi cnosťami a inými formami dobra bol jeden zo stup-ňov, kým pre stou išlo o rozdiel podľa druhu. Podľa niektorých stoic-kých argumentov zastával názor, že hlavné dobro je založené na priro-dzených inštinktoch vlastnej prezentácie a vlastného vývinu, a preto zo zárodku cností v detských impulzoch človek postupne dospieva k po-znaniu vlastnej podstaty. Vystupoval proti úplnej skepse, pretože filozo-fia má podávať i návod k praktickému životu. Perfektnosť ľudskej pod-staty zahŕňa všetky jej časti, nielen najvyššie, ale aj vzťah človeka k iným ľuďom a k sociálnej komunite. Tento pokus o dogmatické synté-zy troch veľkých škôl nevyvolal sám o sebe veľký filozofický záujem, ale na druhej strane značne prispel k ďalšiemu rozvoju gréckeho mysle-nia. Napríklad Antiochos významne ovplyvnil populárneho rečníka Cicera, niektorých stoikov ako Aria Didyma vyučujúceho na Augusto-vom dvore a stredných platonikov, medzi nimi najmä Albina zo Smyr-ny, ktorého lekcie navštevoval v rokoch 151 a 152 aj lekár Galén. Prežil aj Albinov eklektický výber z platonizmu (Didaskalikos). Bez Antio-

207

chovho vplyvu by pravdepodobne nedošlo k splynutiu antického mysle-nia v široký prúd novoplatonizmu.

Platón Čo sa týka organizácie Akadémie, spočiatku v nej výrazne prevládala

osobnosť Platóna a jej ovzdušie bolo neformálne a dynamické. Časom sa od študentov vyžadoval nefinančný príspevok alebo služba (pravidel-né poplatky neskôr zaviedol Speusippus) prostredníctvom náboženských spoločenstiev (thiasos) pôsobiacich aj v Museióne. V Akadémii sa orga-nizovalo aj spoločné stravovanie a iné formálne aktivity. Čo sa týka scholarchov, spočiatku ich menoval Platón a neskôr si ich volili študenti medzi sebou, aby spravovali majetok spoločenstva a viedli ho až do svojej smrti.

Vzdelávanie prebiehalo v rôznom rozsahu, podľa toho, či išlo o mladších alebo starších študentov. Zachované Platónove diela nazna-čujú, že ich koncipoval so zámerom cvičiť mladých mužov a inšpiroval ich svojimi politickými ideálmi. Súčasne však predpokladal, že tento proces je pomerne náročný a vyžaduje veľa času a štúdia. Preto nie div, že veľa vynikajúcich filozofov roky, prípadne celý život, učilo (naprí-klad Speusippus a Aristoteles). Praktické politické príspevky Akadémie pochádzali prevažne od starších odborníkov, ktorí vystupovali ako po-radcovia alebo navrhovali právne kódexy.

Spis Republika vytyčoval matematiku a dialektiku ako základné štu-dijné témy, čím staval Akadémiu do opozície k literárnemu vzdelávaniu, ktoré prebiehalo na konkurenčnej škole Isokrata alebo k nácviku techník charakteristických pre profesionálnych sofistov. Nie div, že nad vcho-dom do školy bol nápis: Nevstupuj, kto nepoznáš geometriu. Matematika sa chápala aj ako výchovná oblasť poznania. Platón v nej videl základ výchovy a vzdelávania, ako cvičenie v chápaní čistých foriem. Význam-nú úlohu preto zohrávalo poznanie geometrie, aritmetiky, astronómie a náuka o harmónii. Tie mali byť úvodom k najvyššej forme rozumovej činnosti, k dialektike. Platón vystupoval s tematicky vymedzenými pred-náškovými okruhmi, v ktorých predstavoval svoje filozofické názory. Hlavnou vyučovacou metódou Starej Akadémie boli diskusie a semi-náre. Akadémia fungovala v Aténach 916 rokov až do roku 529 po Kr., keď ju zrušil byzantský cisár Justinián.

208

Odkaz Akadémií Semeno zasiate v staroveku vzklíčilo v renesancii. Roku 1438 Cosi-

mo de Medici založil vo Florencii inštitúciu nazvanú Accademia Plato-nica. Len v Taliansku postupne vzniklo vyše 500 inštitúcií nesúcich označenie Accademia, z ktorých najväčšiu slávu získali Accademia della Crusca (1582 vo Florencii) a Accademia dei Lincei (1603 v Ríme), ktorá prešla viacerými reorganizáciami a v súčasnosti, od roku 1944, pôsobí ako Accademia nazionale dei Lincei. Podobné inštitúcie vznikali aj v iných krajinách. Niektoré mali skôr univerzitný charakter (napríklad Academia Istropolitana, ktorú roku 1467 založil v Bratislave Matej Korvín) alebo výskumnú náplň (Académie francaise). Bratislavská kato-lícka univerzita Academia Istropolitana rozvíjala významné vzdelávacie aktivity v rámci Strednej Európy. K jej popredným profesorom patril matematik Vavrinec Koch z Krompách, zo zahraničia napríklad astro-nóm Johannes Müller Regiomontanus z Königsbergu. Po Korvínovej smrti roku 1491 zanikla.

Académie francaise založil roku 1635 dekrétom kráľ Ludovít XIII. za výdatnej podpory kardinála Richelieu. Úradníci akadémie boli volení a počet členov bol stanovený na 40. Vedecká činnosť sa orientovala najmä na kritiku literárnych diel a prácu na slovníku francúzskeho jazy-ka. V roku 1793 bola rozpustená a v roku 1795 reorganizovaná Konven-tom.

LYKEION Lykeion predstavoval gymnasium východne od Atén, neďaleko Dio-

charovej brány, kde roku 335 pred Kr. Aristoteles (384-322 pred Kr.) založil filozofickú školu peripatetikov. Názov bol údajne odvodený od Apollóna Lykeia (t. j. svetlého), syna Pandionovho, no tiež sa predpo-kladá, že bol pôvodne zasvätený Apolónovi, a preto tohto boha pome-novali najskôr Lykeios. Tu sa nachádzali svätyne zasvätené Apolónovi, Hermovi a Múzam. Lykeion, podobne ako iné slávne aténske gymnasia (Akadémia a Kynosarges), pôvodne zaberal areál určený pre fyzické cvičenia a filozofické diskusie, ale sídlili na ňom aj rôzne úrady, vojen-ské veliteľstvá a prebiehali vojenské cvičenia a mobilizácie, prípadne sa tu stretávali Aténčania.

Na týchto miestach pôvodne vyučovali a organizovali filozofické diskusie Sokrates, Prodikos a Protagoras. Neskôr sa pridal aj Isokrates

209

(ako učiteľ rétoriky) a iní sofisti. Aristoteles si niektoré budovy v Lyke-ione prenajal a založil školu, v ktorej učil, napísal väčšinu filozofických prác a založil prvú knižnicu v európskom regióne. Škola získala názov Peripatetická, odvodený z výrazu peripatos podľa kolonádneho stĺpora-dia alebo Aristotelovho štýlu vyučovania popri chôdzi. Pôsobila až do zničenia Atén roku 267 po Kr. a predstavovala dôležitý míľnik vo vývoji západnej vedy a školstva. V rámci nej vznikali práce významne zasahu-júce do dejín jednotlivých vied (napr. spisy Eudéma o dejinách matema-tiky a astronómie, Aristoxenove spisy o dejinách hudby a podobne).

Aristoteles Činnosť Lykeionu významne ovplyvnil jej zakladateľ, Platónov žiak

Aristoteles zo Stageiry. Zaoberal sa filozofiou, logikou, psychológiou, fyzikou, biológiou, históriou, etikou, estetikou a politikou. Bol autorom okolo 400 kníh s celkovým počtom 445 270 riadkov, do dnešných čias sa uchovala asi štvrtina z nich. Jeho spisy mali encyklopedický charakter a zhŕňali všetky dovtedajšie známe poznatky, s výnimkou technických odborov.

Hlavný Aristotelov prínos spočíval v dielach zameraných na onto-lógiu, prírodné vedy a prírodnú filozofiu, spoločenské vedy, logiku a metodológiu (dodnes je pokladaný za otca deduktívnej metódy). Do Akadémie vstúpil vo svojich 17-ich rokoch a zotrval v nej až do Plató-novej smrti roku 347.

Filozofiu delil na teoretickú, praktickú a poetickú. V polemike s Pla-tónom vybudoval ontológiu založenú na pôsobení prvého hýbateľa. Analyzoval základné myšlienkové formy (pojmy, súdy, úsudky) a vy-tvoril prvý logický systém, ktorého hlavnou časťou bolo učenie o kate-gorickom sylogizme. Formy myslenia sa riadia zákonmi myslenia – zákonmi identity, sporu a vylúčenia tretieho. Človek nie je len mysliaca, ale aj spoločenská bytosť. Zmyslom pre systematickosť a logiku pozna-nia vytvoril štýl vedeckého myslenia zdôrazňujúci vieru v moc ľudského rozumu. Rozum pôsobí zvonka, nemá prirodzený pôvod a predstavuje božský prvok v človeku. Môže byť pasívny alebo aktívny (schopný úsudku, kombinácie, reflexie a je nesmrteľný). Za najdôležitejší orgán a sídlo duše považoval Aristoteles srdce, zatiaľ čo mozog je podľa neho žľazou, ktorá slúži k ochladzovaniu krvi.

Platón sa od prírody odvracal, pretože ju nepokladal za dostatočný zdroj poznania, Aristoteles k nej priľnul a dôkladne ju skúmal. Považo-

210

val ju za východisko pravého poznania. Ako empirik kládol dôraz na zmyslové poznanie, na realitu, ktorú možno vidieť, počuť alebo ohma-tať. Medzi prvými sa venoval systematickému skúmaniu prírody.

Prisudzujú sa mu aj počiatky zoológie. Spis Metayfzika obsahuje myšlienky o vzájomnom pôsobení látky a formy. Ich vzájomné pôsobe-nie Aristoteles hľadal v živom organizme. Telo je podľa neho látkou (hylé) a formou (tvarom – morfé) je duša a tá telo (látku) oživuje. Zatiaľ čo Platón látku a formu oddelil, Aristoteles ich spojil. Súčinnosťou látky a formy vznikla skutočnosť. Predmetom vedy sú všeobecné javy, pos-tihnuteľné rozumom. No všeobecné existuje len v zmyslovo vnímateľ-nom jednotlivom a poznáva sa prostredníctvom jednotlivého: podmien-kou poznania všeobecného je induktívne zovšeobecňovanie, ktoré nie je možné bez zmyslového poznania. Vyvrcholením zoologických aktivít bolo desať kníh Histórie zvierat (grécky Hai peri ta zoá historiai alebo latinsky Historia animalium), v ktorých opisoval vyše 400 druhov živo-číchov (medzi nimi aj niektoré bájne druhy ako draka alebo jednorožca).

V knihe O vzniku zvierat (grécky Peri zóón geneseós alebo latinsky De generatione animalium) definoval štyri spôsoby ich vzniku: 1) seba-plodenie, 2) pučanie, 3) hermafroditné plodenie a 4) pohlavné plodenie.

Aristoteles v učení o poznaní rozlišoval poznanie hodnoverné (apo-diktika) od pravdepodobného, patriaceho do oblasti mienky (dialektika). V etike za najvyššiu aktivitu uznával špekulatívnu činnosť rozumu.

V Lykeione pôsobili tzv. starší peripatetici (Theofrastos, Eudémos a Aristoxenos) a mladší peripatetici (Alexandros z Afrodisiady a Stratón z Lampsaku).

Theofrastos a iní Medzi staršími Aristotelovými žiakmi vynikol Theofrastos (370-285

pred Kr., pravým menom Tyrtamos) z Eresu na ostrove Lesbos (meno Theofrastos – božský rečník, mu pridelil jeho učiteľ Aristoteles). Neskôr sám 17 rokov viedol Lykeion. Jeho prednášky sa tešili veľkej obľube poslucháčov. Bol neobyčajne systematický, vždy prichádzal v presne určenom čase, oblečený s dokonalou eleganciou. Slávu si získal ako otec botaniky, opísal okolo 550 druhov rastlín, vrátane vedeckého výkladu funkcií častí rastlín. Z tejto oblasti sa zachovali dva spisy: Dejiny rastlín (Peri fytón historiás) a Fyziológia rastlín (Peri fytón aitión). Skúmal aj geografické šírenie rôznych rastlinných druhov. Veľkú pozornosť veno-val zhromažďovaniu a triedeniu poznatkov a predmetov z výprav Ale-

211

xandra Macedónskeho. Zaoberal sa aj liečivými účinkami rastlín. Ďalej publikoval Názory fyzikov a psychologický spis Povahopisy. V etike zdôrazňoval význam telesných a vonkajších slastí pre šťastie človeka. V súlade s Aristotelom veril, že príčinou pohybu v prírode je nehybný hýbateľ, ktorý uvádza do pohybu nebeské sféry. Okrem toho sa venoval aj rétorike, výchove mládeže, astronómii, matematike, logike, histórii literatúry, psychológii, zoológii, meteorológii a mineralógii.

Do histórie vstúpil aj Eudémos z Rodosu (žil okolo roku 300 pred Kr.) popularizujúci najmä Aristotelove práce z histórie vied.

Aristoxenos z Tarentu (354-300 pred Kr.) bol významným starove-kým teoretikom hudby, ktorý sa zaoberal tiež otázkami prírodnej filozo-fie, psychológie, morálky, politiky, aritmetiky a histórie. Zachovala sa jeho významná práca Základy harmónie (Harmonika stoicheia), v ktorej sa venoval tónovej sústave a ladeniu ako aj problematike metra a rytmu. Nie div, že rozhodujúci význam v poznaní prikladal zmyslom. Rozum podľa neho len pomáha mysli.

Dikaiarchos z Messény (350-290 pred Kr.) sa ako všestranný vedec zaoberal rôznymi prírodovednými oblasťami, ktoré sa týkali najmä me-rania výšky hôr, geológie, poézie, dejín Hellady, politiky a podobne. Rozpracoval aj koncepciu postupného vývoja ľudstva: ľudia z prvotného „prírodného“ stavu prešli k pastierskemu životu, začali sa živiť mäsom a viesť vojny; potom presedlali k poľnohospodárstvu. V politike za ideál štátu pokladal tri formy vlády: demokraciu, aristokraciu a monarchiu.

Vyučovanie v Lykeione sa vyznačovalo efektívnou deľbou práce me-dzi učiteľmi školy, čo umožňovalo systematické výskumy v najrôznej-ších oblastiach poznania, od porovnávania ústavy gréckych mestských štátov po spisy klasifikujúce živočíchy či atmosférické javy. Lykeion sa stal vzorom pre najveľkorysejšie vedecké centrum antického sveta, alexandrijsky Museión. Myšlienky o pôsobení školy spájajúcej teoretic-ké štúdium s praktickými zručnosťami a výskumom sa však hlboko vryli do vedomia racionálne uvažujúcich generácií. V moderných časoch vzniklo lýceum ako špecializovaná stredná škola.

KYNOSARGES Bolo to verejné gymnasium lokalizované za múrmi starovekých Atén

na južnom brehu rieky Ilissos, o ktorom sa nezachovalo veľa informácií. Názov sa odvodzoval od pojmu Kyno-argos, čo znamená biely (rýchly) pes. Podľa starej legendy Aténčan Didymos na tomto mieste vykonával

212

štedrú obeť a zrazu sa objavil biely (rýchly) pes a uchmatol obeť. Didy-mos sa naľakal, avšak prostredníctvom veštby dostal odkaz, aby na tomto mieste založil chrám venovaný Heraklovi.

Roku 490/89 pred Kr. vznikla svätyňa zasvätená Heraklovi (lat. Her-kulovi) spájaná aj s otcom Diom, matkou Alkménou a manželkou Hébe. Na tomto mieste neskôr vzniklo prestížne gymnasium a pôvodne bolo zamerané na nothoi, t. j. na nelegitímne deti. Medzi významných pred-nášateľov patril aj Temistokles a kynik Antisténes. Tento fakt ponúka aj vysvetlenie, odkiaľ táto sekta získala pomenovanie kynici.

Literárne a epigrafické dôkazy uvádzali mnohé kultové svätyne, gymnaziálne priestory pre cvičenia, palaistra (škola zápasenia) – orná pôda a otvorený priestor pre jazdecké cvičenia.

Podobne ako v prípade Akadémie a Lykeionu, v priebehu klasického a helenistického obdobia gymnasium tvorilo veľký a otvorený priestor venovaný atletickým a vojenským tréningom. Budovy postavili za rím-skeho cisára Hadriána. V tábore pravdepodobne fungovala palaistra slú-žiaca na nácvik boxu a zápasenia. Zvláštny priestor bol vyhradený peri-patetickým aktivitám, t. j. prechádzkam filozofov.

Kynosarges slúžilo tiež na oslavy, tzv. Herakley, počas ktorých He-rakles získal svätenie olympského boha.

Kynosarges nefungovalo tak, ako neskôr organizované filozofické diskusie a štúdiá ako boli Lykeion a Akadémia, ale nadväzovalo na filo-zofiu kynikov. Spomedzi nich v škole pôsobil Sokratov študent Antisté-nes, ktorý učil filozofiu a presadzoval jednoduchosť v každodennom živote. Pretože kynizmus bol skôr životný štýl než formálne štúdium filozofie, zdá sa, že Kynosarges netvorilo žiadnu ucelenú filozofickú školu.

Iní študenti školy sa stretávali počas Heraklových osláv a najčastej-šie si rozprávali vtipy (neraz ich predávali v písomnej podobe).

Podľa rétora Andocida škola slúžila aj k vojenskému tréningu a jaz-deckým cvičeniam (uchoval sa záznam podľa ktorého si rétor pri nich zlomil kľúčnu kosť).

ATHENEUM Atheneum tvorila škola (ludus), ktorú založil v 2. storočí v Ríme ci-

sár Hadrián na podporu literárneho a vedeckého výskumu (ingenuarum artium) a ako učilište pre rétorov. Názov sa odvodzoval od mesta Atény chápaného ako sídlo intelektuálnej kultivovanosti. Atheneum, ktoré malo

213

podobu amfiteátra a jeho súčasťou bola aj knižnica, sa nachádzalo neďa-leko Kapitolu, čo sa zistilo roku 2009 v priebehu výkopových prác pri stavbe C linky rímskeho metra.

Škola zamestnávala učiteľov z rôznych odborov. Napríklad za vlády cisára Theodosia Veľkého (364-395 po Kr.) boli medzi nimi traja oráto-ri, desať filológov, päť sofistov, jeden filozof a dvaja právnici. Okrem vyučovania, ktoré viedli magistri, básnici, orátori a kritici, zvykli tu prednášať aj svoje diela a tieto prednášky občas navštevoval aj cisár. Recitácie niekedy prebiehali v Trajánovej knižnici. Prednášala sa rétori-ka, filozofia, literatúra a právo, vyučovalo sa v gréčtine a latinčine a ne-majetní poslucháči dostávali štátnu podporu.

Atheneum sa tešilo vysokej reputácii iba do 5. storočia. K dispozícii je málo detailov o štúdiu na tejto škole, no z viacerých náznakov vyplý-va, že išlo o dôležitú inštitúciu. Zachovali sa tiež inštrukcie, aby mladí ľudia po ukončení bežného vzdelania v regiónoch kvôli kompletizácii svojho vzdelania absolvovali aj vyššie stupne tejto školy.

Pozoruhodne hlboká je pamäťová stopa, ktorú Atheneum vrylo do kultúrneho povedomia ľudstva. Ešte dnes prežíva pod týmto názvom veľa výchovných zariadení, múzeí, knižníc, časopisov, škôl a spoloč-ností. Napríklad Atheneum sa nazýva Nemecký dom v Indianapolise, ale aj vzdelávacie strediská v Bukurešti a Bostone, literárny časopis veno-vaný nemeckému romantizmu a londýnsky literárny magazín, ale aj ča-sopis venovaný kultúre a vede, ktorý založil T. G. Masaryk. Kluby At-heneum pôsobia v Melbourne, Liverpoole alebo v Pasadene. Pod týmto názvom vznikali aj špecializované školy v Lausanne (architektúra a de-sign) alebo v Glasgowe (hudba a dráma). Atheneum poskytlo názvy aj mnohým hotelom a vydavateľstvám.

MUSEIÓN V roku 338 pred Kr. stáli pri Chaironei proti sebe nielen dve vojská,

ale aj dve alternatívy gréckej budúcnosti. Bitka rozhodla, že Atény a Demostenom hájenú tradičnú koncepciu demokratických polis vystrieda veľmocenská politika Filipa II., ktorú plne realizoval jeho syn Alexan-der III. Macedónsky (Veľký, 356-323 pred Kr.). Za 13 rokov vytvoril jednu z najväčších ríš v dejinách. Skôr, než ju stačil politicky a admi-nistratívne stabilizovať, za záhadných a dodnes neobjasnených okolností bez schopného následníka zomrel.

214

Roku 331 pred Kr. založil Alexander Veľký pri delte Nílu blízko ja-zera Mareotis moderné mesto Alexandriu. Systémom kanálov bolo pre-pojené cez Mareotis s Nílom a tvorilo jednu z najväčších obchodných križovatiek staroveku. Vďaka vládnucej dynastii zaujalo mesto popred-nú pozíciu v antickej kultúre helenistického obdobia. Po Alexandrovej smrti sa rozpútal medzi jeho najbližšími boj o nástupníctvo (boje diado-chov prebiehali najskôr ako súboje správcov jednotlivých území Ale-xandrovej ríše). Po zavraždení Alexandrovej manželky Roxany a syna Alexandra IV. v roku 309 pred Kr. si v týchto bojoch obratne počínal generál Ptolemaios. Zmocnil sa tiež Alexandrovej mŕtvoly a ušiel s ňou do Egypta. V krajine s prastarým kultom mŕtvych preto nik nepochybo-val o oprávnenosti jeho následníctva. Po smrti Alexandrových potomkov sa prehlásil za kráľa Egypta a prijal prívlastok Soterus – osloboditeľ. Ptolemaiovská dynastia vládla v Egypte 300 rokov.

Grécko-macedónsky kráľ Egypta Ptolemaios I. Soterus (367-283 pred Kr.) pôvodne vyrastal po boku mladého Alexandra a vysoko hod-notil výchovu, ktorú mladému panovníkovi poskytol Aristoteles. Po skúsenostiach, ktoré získal v mladosti, sa rozhodol vybudovať na po-čiatku 3. storočia pred Kr. v alexandrijskej kráľovskej štvrti podľa vzoru Aristotelovho Lykeionu najväčšiu vedeckú inštitúciu staroveku, Museión (svätyňa múz, ochrankýň filozofie a všetkých vied).

Veľká knižnica, obsahujúca významnú grécku i rímsku literatúru, mala v období vrcholu, na sklonku dynastie Ptolemaiovcov 700 000 zvitkov. Knižnica bola spočiatku uložená v kráľovskom paláci (Pruche-ion, lat. Prucheum), Ptolemaios neskôr zriadil prístavbu knižnice v Sera-povom chráme (Serapeion, lat. Serapeum), ktorá bola popri učencoch Museiónu prístupná i širokej verejnosti. Okrem zhromažďovania litera-túry zamestnávala Veľká knižnica i celú armádu opisovačov a pisárov, ktorí prepisovali požičané knihy či poškodené zväzky, ktorým hrozilo zničenie. Vďaka tomu predstavuje obdobie prvých Ptolemaiovcov vr-chol knižnej produkcie staroveku. Knižnica existovala nepretržite až do roku 391, keď Serapeion zničili kresťania.

Avšak časť uloženú v kráľovskom paláci požiar zasiahol už počas obliehania Caesarových vojakov opevnených v tomto paláci (pri bojoch, ktoré viedla Kleopatra po boku Caesara proti svojmu bratovi Ptolemaio-vi XIII. roku 48 pred Kr.).

Museión predstavoval prvú inštitúciu v európskej histórii, ktorá zais-ťovala učencom najlepšie podmienky pre vedeckú prácu. Konali sa v ňom vedecké zasadania, prednášky, usporadúvali sa spoločné hostiny, spojené s diskusiami. Vedci za výskumnú činnosť dostávali doživotnú

215

rentu. Popri zoologickej pôsobila aj botanická záhrada, pitevňa a rôzne experimentálne zariadenia, ako aj astronomické observatórium.

V Museióne boli aj mnohé špecializované výskumné zariadenia. Medzi nimi medicínska škola, ktorú založil Hérofilos z Chalkedónu (335-280 pred Kr.), absolvent významného medicínskeho učilišťa na ostrove Kos 100 rokov po Hippokratovi. Uskutočnil prvú verejnú pitvu za prítomnosti žiakov a asistentov. Údajne mal dovolené uskutočňovať vivisekcie – skúšky na živých zločincoch. Pitvy mu poskytovali dosta-tok materiálov na vybudovanie základov vedeckej anatómie – preto tiež dostal titul otec anatómie.

Ako prvý funkčne odlíšil nervy od šliach. Nervy rozdelil na zmyslo-vo-senzorické a pohybovovo-motorické. Všimol si tiež rozdiely medzi anatomickou stavbou tepien a žíl. Z vnútorných orgánov študoval mo-zog (opísal mozgové dutiny), miechu, pečeň, pankreas, slinné žľazy, pohlavné orgány, oči a očné nervy. Ako prvý klinicky využil pulz (me-raný pomocou vodných hodín – klepsydry).

Ako lekár v Museióne pôsobil aj Erasistratos z Keu (310-250 pred Kr.), ktorý opísal srdcové chlopne a vyslovil hypotézu o závislosti inte-ligencie zvierat od počtu a zložitosti mozgových závitov, pričom mozog delil na veľký mozog a mozoček (cerebellum). Podobne ako Hérofilos robil pokusy na zvieratách a na pokusných osobách.

Obdobná knižnica a vedecké inštitúcie ako v Alexandrii boli tiež v maloázijskom Pergamone. Založená bola dynastiou Attalovcov – 200 tisíc zväzkov daroval Marcus Antonius svojej milenke Kleopatre ako náhradu za zväzky zničené pri požiari Prucheionu. Veľký rozvoj dosiah-la pergamonská knižnica založená Attalom I. v polovici 3. stor. pred Kr. po rozšírení jeho následníkom Eumenom II.

Ďalšie knižnice vznikli v babylonskej Antiochii na rieke Oronte (za-ložené boli dynastiou Seleukovcov) či na ostrove Rodos.

Ptolemaiovci žiarlivo strážili prvenstvo svojej knižnice, preto spo-maľovali rast pergamonskej konkurencie najmä tým, že podstatne ob-medzovali vývoz papyrusu monopolne vyrábaného v Egypte. To viedlo práve v Pergamone k masovému využívaniu špeciálne upravených ov-čích, teľacích, kozích alebo oslích koží, zvaných najskôr diftera (koža) a neskôr pergamen. Spočiatku pre značnú prácnosť a cenu kože papyru-su príliš nekonkurovali, no neskôr v stredoveku vyššou trvanlivosťou a kvalitou ovládli trhy.

216

KNIŽNICE Významný príspevok k rozvoju ľudského poznania a vzdelávania

priniesli v priebehu histórie knižnice a doposiaľ nezmenili svoju podsta-tu, hoci špecifické formy udržiavania informácií sa časom zmenili.

Najstaršie doposiaľ objavené knižnice sa našli na území sumerského mesta Nippur. Chrámové knižnice sa rozkladali v 80 miestnostiach na ploche asi 2 a pol hektára. Obsahovali viac než 60 000 tabuliek s kli-nopisnými textami (medzi nimi aj špecializované výbery lekárskej, matematickej, astronomickej a inej literatúry). Tieto knižnice existovali už asi 2000 rokov pred Kr.

Z počiatku 11. storočia pred Kr. je doložená knižnica asýrskeho vla-dára Tiglath-Pilesera I. (1115-1093 pred Kr.), ktorá existovala pri chrá-me boha Aššura v Aššure ešte v 7. storočí pred Kr.

V 7. storočí pred Kr. je z Kujundžiku (Ninive) doložená knižnica asýrskeho kráľa Aššurbanipala (685-626 pred Kr.). Tento vládca, Grék-mi nazývaný Sardanapal, nechal z celej Asýrie zhromaždiť alebo opísať na 30 000 klinopisných tabuliek obsahujúcich všetky dostupné poznat-ky. Najstaršie z nich zachytávali rôzne vedomosti z obdobia okolo roku 1900 pred Kr. Medzi tabuľkami sa nachádzali spisy venované astronó-mii, matematike, medicíne a ďalším odborom. Objavili ich britskí ar-cheológovia sir Austen Henry Layard (1817-1894) a jeho pokračovateľ Hurmuz Rassam (1826-1910). Súčasťou zbierky, ktorá je dnes uložená v Britskom múzeu v Londýne, bol i najstarší historický epos o Gilgame-šovi.

Za súčasť knižníc možno pokladať aj najstarší dochovaný medicín-sky záznam z obdobia 2200-2100 pred Kr., ktorý sa našiel vo vykopáv-kach sumerského mesta Nippur. Hlinená doštička obsahuje zbierku lekárskych receptov. Medzi zložkami receptov je 25 rastlín, čiastočne domácich, čiastočne dovážaných z Ďalekého východu. Tvorili ich seme-ná, kôra, vetvičky, koreň, drevo, olej a živica.

Priamym dôsledkom vynálezu a rozvoja písma bol aj vznik školstva. Vo vykopávkach v Šuruppaku sa v rokoch 1902-3 našlo veľké množstvo tabuliek, ktoré zrejme slúžili ako školské učebnice, pričom ich vznik možno odhadnúť na obdobie okolo roku 2500 pred Kr. Sú to cvičebnice alebo zošity zahŕňajúce najrôznejšie písomné úlohy riešené žiakmi.

Pôvodným účelom sumerskej školy bola profesijná príprava – výcvik pisárov určených pre vedenie hospodárskej a administratívnej agendy vládcov a kňazov. I keď tento účel bol po celý čas existencie sumerské-ho školského systému hlavný, dochádzalo v priebehu jeho vývoja k po-

217

stupnému rozširovaniu učebných osnov, takže školy sa stali skutočným centrom kultúry a vzdelania. Popri čítaní a písaní dôležitými vyučova-cími predmetmi boli matematika a astronómia, pretože ich zvládnutie si vyžiadali najmä ekonomické potreby. Vyučovali sa však aj základy botaniky, zoológie, mineralógie, podobne aj základy kreslenia, merania pozemkov, zemepisu a astronómie.

Rozvoj knižníc Hoci štátne knižnice vznikli už v starom Oriente, rozvinuli sa najmä

za helenizmu. Dôkladným katalogizačným systémom medzi sebou súťa-žili Ptolemaiovci a Attalovci. Ako sa už spomínalo, Alexandrijská kniž-nica mala 700 000 zvitkov vrátane duplikátov, pričom jeden zvitok sa nerovnal jednému dielu, pretože hlavný materiál, na ktorom boli tieto diela napísané, t. j. papyrus, mal pri praktickom použití určité limity. Napríklad Herodotovo historické dielo bolo napísané na 9 zvitkoch, Ilias na 24 zvitkoch. Pergamská knižnica mala v čase, keď ju Antonius daro-val Kleopatre, 200 000 zvitkov.

Prvú verejnú knižnicu založil v 4. storočí pred Kr. tyran Klearchos v Héraklei (na Ponte) a v Ríme Gaiuis Asinius Pollio (39. pred Kr.). Rímske knižnice boli prísne prezenčné. Každý návštevník, ktorý prišiel do knižnice, musel prisahať, že nič neodnesie. Knižnice boli obvykle umiestnené pri chrámoch alebo v kúpeľoch. Vzhľad rímskych knižníc bol podobný: tvorila ich otvorená priestranná miestnosť podobná dvoru, po stranách so stĺporadiami a za nimi vo výklenkoch drevené regály so zvitkami v puzdrách, ktoré sa buď stavali alebo kládli do políc. Pri ste-nách alebo na skriniach stáli sochy a busty slávnych autorov. Knižnicu riadil otrok alebo prepustenec, knihovník sa neskôr stal verejným úrad-níkom. V cisárskom období boli knižnice i v pomerne malých mestách také samozrejmé ako kúpele a gymnasia. Súčasťou knižníc boli aj čitár-ne.

Význam knižníc bol natoľko akceptovaný, že sa im venovala pozor-nosť na najvyšších miestach. Napríklad o organizáciu verejných knižníc sa staral snáď najvýznamnejší rímsky spisovateľ a vedec Marcus Teren-tius Varro (116-27 pred Kr.) z poverenia samotného Caesara. Z jeho 74 spisov sa zachovali len zlomky. V knihe Disciplinarum libri IX. zhrnul alexandrijský systém vedných odborov, ktoré mali tvoriť obsah vzdela-nia. Toto dielo vyústilo do formulácie ustáleného spojenia – siedmich slobodných umení – septem artes liberales – gramatika, dialektika,

218

rétorika, aritmetika, geometria, astronómia a hudba, teda systému, ktorý tvoril základ filozofických fakúlt stredovekých univerzít.

V neskorších historických obdobiach sa veľkej pozornosti tešila aj veľká knižnica v Bagdade, ktorú založil kalif Hárún ar-Rašíd (763-809 po Kr.), z rukopisov nazbieraných z celého vtedajšieho známeho sveta. Jeho syn kalif Al-Ma’mún (786-833) zriadil podľa vzoru Museiónu v Bagdade aj Bajt al-Hikmah (Dom múdrosti), v ktorom pôsobili učenci z rôznych jazykových oblastí. Správcom domu múdrosti bol známy astronóm a matematik Muhammad Ibn Músa al-Chvárizmí. Z podrobe-ných krajín sa vykupovali vedecké knihy a prekladali do arabčiny. Hor-livé úsilie Arabov o získanie antických vedomostí ilustrovala mierová zmluva, ktorú roku 832 uzavrel kalif Al-Ma’mún s byzantským cisárom Michalom. Kalif na svoje výslovné prianie získal významné grécke rukopisy, medzi nimi napríklad Veľký astronomický systém (Megale syntaxis tés astronomiás) Klaudia Ptolemaia. Arabi tento slávny rukopis nazvali Kitab al magisti, Európania neskôr ako Almagest. Veľa antic-kých diel sa takto podarilo uchovať do súčasnosti.

V priebehu stredoveku k šíreniu vzdelanosti a poznania významne prispel aj mníšsky rád benediktínov presadzujúci okrem skromnosti a úcty k druhým ľuďom aj úctu k vzdelaniu a k duchovným hodnotám. Spomedzi nich vzišlo viacero pápežov, vysokých cirkevných hodnostá-rov, spisovateľov a vedcov. V priebehu stredoveku benediktíni šírili vzdelanosť v Európe, a tým sprostredkovávali aj antickú kultúru stredo-veku. V skriptóriách benediktínskych kláštorov sa opisovali antické diela, ktoré by inak sťahovanie národov neprežili. Kláštorné školy sa významne podieľali nielen na vzdelávaní klerikov, ale aj šľachticov a budúcich úradníkov.

Významný impulz dostalo šírenie vedomostí aj pôsobením stredove-kých univerzít venujúcich veľkú pozornosť knižničnej službe. K najvý-znamnejším univerzitným knižniciam patrila knižnica parížskej Sorbon-ny, ktorá sa stala vzorom pre ďalšie podobné zariadenia. Rozdeľovala sa na dve časti: libraria magna (veľká knižnica) – prezenčná, s knihami nevyhnutnými ku štúdiu, pripútanými reťazami (libri catenati, knihy pripútané) v laviciach a libraria parva (malá knižnica) – výpožičná, obsahujúca duplikáty a menej používané diela. Správu knižnice mal na starosti knihovník, volený na rok zborom (collegium), s pomocníkmi (parvi bibliothecari).

Súkromné zbierky kníh nie sú doložené skôr než v 5. storočí pred Kr. Najdôležitejšia bola pravdepodobne Aristotelova, ktorej osudy boli po-merne dobrodružné. Za zvlášť veľké sa pokladali aj knižnice gramatikov

219

Tyrannióna (1. storočie pred Kr.) a Quinta Serena Sammonica (3. storo-čie po Kr.), ktoré sa ale stratili. Zachovala sa však napríklad knižnica vo Villa dei Papiri v Herculaneu s 1800 zvitkami.

KNIHA Najstaršou formou knihy je zvitok vyrobený z kože. Výroba kníh

začala pravdepodobne v Prednej Ázii a v Egypte. Papyrus, najbežnejší písací materiál staroveku, sa z Egypta do gréckeho sveta vyvážal po založení mesta Naukratis (7. storočie pred Kr.). Najstaršou zachovanou gréckou knihou bol pravdepodobne Timotejov zvitok zo 4. storočia obja-vený v hrobe v Abúsíre pri Káhire ako dar mŕtvemu. Kvôli účelnosti sa diela rozdeľovali do kníh, t. j. do zvitkov, pohodlne uchopiteľných do ruky. Tie sa popisovali stĺpcami s 20-30 riadkami. Na rozdiel od Rima-nov Gréci slová neoddeľovali (scriptio continua); aby bolo možné textu porozumieť, vyžadovalo sa hlasné čítanie. Prízvuky sa začali vyslovovať až od 1. storočia pred Kr. Zvitok bol zväčša navinutý na ozdobenom valčeku. Pri čítaní ležal čítajúcemu na kolenách, na stole alebo na pulte, ten ho držal oboma rukami, pričom ľavá ruka práve prečítaný stĺpček navíjala a pravá odvíjala.

Súčasné knihy pripomínal kódex. Vyvinuli ho z písacích doštičiek a napísaný bol väčšinou na pergamene, na ten účel najpraktickejšom, pretože sa dal popísať obojstranne. Existencia kódexov je doložená od čias Cicera. Kódex sa lepšie uchopoval než zvitok, bol výhodnejší pri vyhľadávaní určitých pasáži, a preto zvitok časom zatlačil do úzadia. Najstarší zachovaný kódex pochádzal z 2. storočia po Kr. Jednotlivé dvojlisty boli zošité a poskladané do zložiek. Písalo sa na prednú a zadnú stranu. Rozmery kníh boli rôznorodé, od niekoľkých centimet-rov, až po veľké folianty (ktoré sa vyskytujú až od 5. storočia). Úprava sa pohybovala od najjednoduchšej vreckovej formy až po bibliofilskú.

Vydávanie kníh neskôr doplnili aj noviny. Prvé noviny v histórii za-viedol Gaius Iulius Caesar roku 59 pred Kr., keď ako konzul nechal uverejňovať obsahy zasadaní senátu – Acta senatus. Caesar tiež zavie-dol politický časopis Acta populi, Acta urbis, Acta diurna – denník. Informoval o politických udalostiach i verejných vyhláškach, objavovali sa v ňom i súkromné oznámenia. Jednotlivé čísla sa opisovali a šírili aj do provincií. Acta diurna vychádzali až do obdobia cisára Konštantína v 4. storočí.

220

KNÍHKUPCI Záujem o knihy viedol k čulým obchodom. Prvé informácie o ob-

chodníkoch s knihami sa v Grécku objavili už v 5. storočí pred Kr., skôr však vo forme stručných poznámok (napríklad zmienky o zásielkach kníh na lodiach). Hoci kníhkupci nepochybne zohrávali významnú úlohu pri zakladaní knižníc, priame zmienky o ich pôsobení nie sú k dispozícii. Až v súvislosti so spisovateľským pôsobením Cicera sa objavili infor-mácie o nakladateľovi Attikovi (ktorému venoval viacero svojich listov) a Horácius spomínal bratov Sosiov. Pravdepodobne dostávali rukopisy bez toho, aby za ne platili honoráre a nechávali ich rozmnožovať vo svojich pisárskych dielňach. Na ten účel zamestnávali vzdelaných otro-kov – serviliterátov. Diktovaním bolo možné súčasne rozmnožiť až sto exemplárov knihy. Na uliciach stáli stánky kníhkupcov a literárne no-vinky sa nápadnou reklamou propagovali na stĺpoch a dverách. Pretože v staroveku mohol každý opísať a rozmnožiť ľubovoľnú knihu, prípadne zaradiť časť knihy do vlastného diela, spočívala obchodná hodnota kni-hy najmä v rýchlosti vydania, ktoré sa na trh dostalo skôr, než sa pripra-vili ďalšie opisy. Vychádzali aj nové vydania klasických autorov, ich znenie sa predtým odborne prehliadalo. Honorár dostal autor len od mecenáša (pravidelne vysokopostaveného), ktorému knihu v úvode ve-noval. Tento zvyk sa udržal aj oveľa neskôr a ochrancov hľadali aj mnohé vynikajúce mozgy staroveku i novoveku. Okrem finančnej pod-pory autori usilovali aj o ochranu a zastanie.

Súčasné poznanie je dôsledkom dlhodobého úsilia, na ktorom sa po-dieľali nielen mnohé generácie učencov a vedcov, ale aj bežných kon-zumentov, pre ktorých poznanie tvorilo súčasť ich každodenného života. Boli to ľudia z rôznych spoločenských vrstiev a hlbšie poznanie nevylu-čovali nielen príslušníci vysokej šľachty, ale ani príslušníci najvyšších kruhov, medzi ktorých patrili cisári a králi. A našli sa medzi nimi aj jednotlivci, ktorí nielen fandili šíreniu ľudského poznania a podporovali ho, ale sa priamo podieľali aj na konkrétnych vedeckých aktivitách.

Je známe, že v priebehu histórie sa poznanie šírilo najmä inštitucio-nalizovaným spôsobom, prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií, od ne-formálnych počiatkov až po vysoko sofistikované vyučovacie médiá. Avšak popri rozvinutom školskom systéme nemožno prehliadnuť ani alternatívne prostriedky, medzi ktoré patrili rôzne akadémie, lýceá, mú-zeá alebo knižnice. Je takmer neuveriteľné, že prvé knižnice vznikali už na úsvite ľudských dejín, keď existovali len kamenné nosiče informácií, a preto plocha týchto knižníc zaberala niekoľko hektárov. O to väčšiu

221

úctu generácií si zasluhujú nielen prispievatelia, ale aj organizátori a me-cenáši týchto zariadení. A nemožno ani zabudnúť, že dohody o výme-nách rukopisov a ich prekladoch do klasickej vedeckej literatúry boli neraz súčasťou zmlúv medzi mocnými vladármi vtedajšieho sveta.

Stránka z rukopisu Etymologií (8. stol., Brusel)

223

POČIATKY STREDOVEKÉHO POZNANIA

Svätý Izidor zo Sevilly (španielsky San Isidro alebo San Isidoro de

Sevilla, latinsky Isidorus Hispalensis, cca. 560-636) bol vyše tridsať rokov sevillským arcibiskupom a všeobecne ho pokladali, ako uviedol historik Montalembert, za le dernier savant du monde ancient (posled-ného učenca antického sveta). Dodnes sú písomné diela o neskoršej stredovekej histórii Hispánie, tvorenej moderným Španielskom a Portu-galskom, založené na jeho odkaze.

V období dezintegrácie klasickej kultúry, aristokratického násilia a negramotnosti sa sv. Izidor zapojil do úsilia o konverziu kráľovských ariánov spomedzi Vizigótov na katolíkov.

Počas jeho mladosti kráľ Leovigild (569-586) stabilizoval kráľov-stvo, v ktorom spoločne žila menšina Vizigótov (ľudí germánskeho pô-vodu, ktorí v 5. storočí obsadili iberský polostrov) s väčšinovými obyva-teľmi španielsko-rímskej proveniencie. Pod vládou kráľa Reccareda Góti odmietli ariánsku doktrínu a primkli sa ku katolicizmu. Roku 614 prinútil kráľ Sisebut miestnych Židov, aby konvertovali na kresťanstvo.

Je pozoruhodné, že v tomto historickom období pôvodne teologický spor o Trojicu nadobudol výrazne mocenský charakter. Podľa Áriovho učenia o podriadenosti Boha Syna Otcovi a Ducha Svätého Synovi, jeho prívrženci do podriadeného postavenia kládli Cirkev (Syn) a vzdelávanie (Duch svätý) Otcovi, čiže panovníkovi. Preto gótske ariánstvo zároveň tvorilo aj politickú teóriu vlády – panovník považoval biskupa za svojho dvorana, ktorému zveroval aj vzdelávanie. No roku 587 sa Leovigildov nástupca Reccared tohto smeru myslenia zriekol a prijal katolícku vieru.

Život Izidor sa narodil roku 560 v španielskej Cartagene. Jeho rodičia pat-

rili k vplyvnej andalúzskej rodine významne sa podieľajúcej na konver-tovaní vizigótskych kráľov z ariánstva na katolicizmus. Vysoký cirkev-ný status získali aj ostatní Izidorovi súrodenci. Starší brat Leander bol jeho priamym predchodcom na sevillskom stolci, zatiaľ čo mladší brat Fulgentius bol biskupom v Astigi a sestra svätá Florentina pôsobila ako

224

mníška a neskôr viedla vyše štyridsať kláštorov s viac než tisíc mníška-mi.

Mladý Izidor elementárne vzdelanie získal v katedrálnej škole v Seville – v inštitúcii, ktorá bola prvou španielskou školou tohto druhu. Trivium a kvadrivium vyučovali učení muži, medzi nimi aj jeho brat, arcibiskup Leander. Tento mimoriadne ambiciózny potomok starého rodu okrem vysokej cirkevnej hodnosti pôsobil ako vyslanec vrtošivého gótskeho princa a neskoršieho svätca Hermenegilda na byzantskom cisárskom dvore a bol osobným priateľom pápeža Gregora Veľkého.

Mladý študent zvýšenou usilovnosťou pozoruhodne zvládol základy latinčiny, gréčtiny i hebrejčiny. Okrem toho pomerne dlho študoval rukopisy v sevillskej biskupskej knižnici a venoval sa literárnej práci. Cirkev predstavovala v tomto období jediné seriózne útočište umožňu-júce literárnu tvorbu, avšak výhradne v latinčine. Románsky jazyk, pou-žívaný v tomto období na Pyrenejskom polostrove, tejto kognitívnej činnosti príliš neprial.

Aj keď Izidor nebol priamo spojený so žiadnym cirkevným rádom, vo vysokej cirkevnej funkcii pôsobil ako protektor – ochranca mníchov.

Po smrti Leandra prevzal po ňom v Seville vysokú cirkevnú funkciu. Žiaľ, funkciu vykonával v období dezintegrácie a napätia medzi rôznymi politickými i historickými prúdmi. Antické inštitúcie a klasické vzdela-nie sa v Rímskej ríši pomerne rýchle strácalo. Akceptáciou názorov, že spirituálna i materiálna pohoda národa závisí od primeranej asimilácie zahraničných vplyvov, sa Izidor zameral na homogenizáciu skupín rôz-nych ľudí do jednotného národa obývajúceho gótske kráľovstvo. Pre tento cieľ využíval všetky dostupné náboženské a vzdelávacie zdroje. Jeho úsilie bolo úspešné. Ariánizmus, ako originálna forma kresťanstva medzi Vizigótmi zanikla, nové herézy sa nepresadili, a tým sa posilnila aj náboženská disciplína.

Významným míľnikom v Izidorovej kariére bol Druhý koncil v Seville, ktorý sa uskutočnil v novembri roku 619 počas vlády kráľa Sisebuta. Zúčastnili sa ho biskupi z Galie a Narbonne aj hispánski prelá-ti. V koncilových dokumentoch sa napriek námietkam ariánov plne pre-sadil tradičný pôvod Krista.

V decembri roku 633 sa španielski biskupi zišli v Tolede. Izidor ich už roky úspešne viedol, riadil ich debaty a pripravoval väčšinu nariade-ní. Na koncile sa pravdepodobne prejavila Izidorova umiernenosť. Cir-kev mala zostať slobodná a nezávislá, súčasne však lojálna ku kráľovi, avšak prejavov lojality sa zdržal len rímsky biskup.

225

Dekrét koncilu ukladal biskupom povinnosť zakladať katedrálne školy, starať sa o vzdelávanie kňazov a odporúčal aj vyučovanie gréčti-ny a hebrejčiny. Vzorom sa stala škola, ktorá pôsobila v Seville. Vzde-lávanie malo čeliť rastúcemu vplyvu barbarských Gótov. Izidor sa tak stal dobrým duchom významne rozširujúcim súčasné poznanie, ktorého bola Sevilla centrom. Vyžadovalo sa nielen štúdium gréčtiny a hebrej-činy, ale aj slobodných umení. Podporoval sa záujem o právo a medi-cínu. Koncil významne vstúpil do histórie teologického i politického poznania, pretože svojou autoritou prispel k povinnému zakladaniu vzdelávacích inštitúcií vo všetkých španielskych biskupstvách.

DIELO Izidorove diela katalogizoval najmä jeho žiak a priateľ, biskup

v Zaragoze, sv. Nicolas de Braulio a možno ich rozdeliť do niekoľkých kategórií:

1) Biblické štúdie týkajúce sa Písma, kanonického práva, systema-tickej teológie a liturgie.

2) Príručky pre duchovenstvo a mníchov: Záujem o cirkevné úrady, Kláštorné pravidlá, Vademecum pre katolícku vieru pre použitie v diskusiách so Židmi a Katalóg kacírstiev.

3) Sprievodcovia pre osobný a verejný spirituálny vývin: Synonymá a Sentencie.

4) Práce o civilnom vzdelávaní: O vesmíre analyzujúce systém sveta a prírodné javy kvôli prevencii strachu a povier.

5) Práce ospevujúce národnú slávu: História gótskych, vandalských a svébskych kráľov (Historia de regibus Gothorum, Vandalorum et Suevorum); Chvála Španielska; Kronika sveta a Katalóg výz-namných ľudí.

6) Práce o všeobecnom vzdelávaní založené najmä na lingvistických a gramatických vysvetleniach: jeho prvé dielo Rozdiely medzi slovami (De differentiis verborum) a najmä Etymológie, na kto-rých pracoval až do svojej smrti a skompletizoval ich až Braulio.

Okrem toho písal aj básne a listy a pravdepodobne spolupracoval aj pri príprave Kolekcie cirkevných koncilov (Collectio canonica Hispana).

226

Etymológie Izidor bol prvým kresťanským pisateľom, ktorý svojim žiakom po-

skytol značné množstvo univerzálnych poznatkov vysoko prekračujú-cich bežné štandardy. Predložil záujemcom nedokončený text rozsiahlej encyklopédie odborných poznatkov, ktorej poskytol vonkajšiu jednotu úpornou snahou vysvetliť pokiaľ možno každý uvedený výraz v latin-skom jazyku poukazom na jeho pôvod a príbuzné slová. Váhal, či má to-to rozsiahle dielo nazvať Etymologiae alebo Origines. Priklonil sa nako-niec k prvej verzii a svoje dielo, ktoré výnimočným spôsobom ovplyvni-lo kultúru západnej Európy, nazval Etymológie. Táto encyklopédia pred-stavovala prvý kresťanský štylizovaný prototyp svojho druhu a bola sformovaná do 20 dielov a 448 kapitol. V texte Izidor spracoval príruč-ky, výpisky, citácie a kompendiá a pokračoval v skrátených verziách a sumároch charakterizujúcich rímske vzdelanie v neskoršej antike. Ak trval na povinnosti biskupov zakladať školy, dodal im základné učebnice práve prvými tromi časťami encyklopédie sumarizujúcej sedem slobod-ných umení, ktoré poskytovali po celý stredovek základ budovaniu vzdelanosti. S odovzdaním diela mal veľké problémy najmä jeho priateľ Braulio, ktorý dostal text až po dlhých prosbách, aby zredigoval defini-tívnu verziu diela do 20 samostatných kníh. Ich prehľad je nasledovný:

1. – 3. kniha: Prehľad slobodných umení – gramatiky, rétoriky, dia-lektiky, aritmetiky, geometrie, hudby a astronómie. Pozornosť sa veno-vala analýze základných pojmov.

4. kniha: Medicína. 5. kniha: a) Základy rímskeho práva, b) Základy chronológie, c)

skrátená verzia Izidorovej Kroniky opisujúcej dejiny ľudstva od stvore-nia sveta po súčasnosť, rozdelená do šiestich historických období: od Adama po potopu, od potopy po Abraháma, od Abraháma po Dávida, od Dávida po babylonské zajatie Židov, od babylonského zajatia po naro-denie Krista a od narodenia Krista až pokiaľ sa Bohu zaľúbi. Do tohto biblického rámca sa vsunuli hlavné udalosti stredovýchodných, gréc-kych a rímskych politických a kultúrnych dejín.

6. kniha: Po úvode do biblistiky nasleduje výklad o histórii kníh a knižníc a úvod do kodikológie. Ďalej sa tu nachádza ďalšia časť biblis-tiky zaoberajúca sa kánonmi Eusebia z Caesarey, prehľad dejín cirkev-ných ekumenických koncilov, ďalej výklad o spôsobe stanovenia dátu-mu Veľkej noci a o cirkevnom kalendári. Na záver sa objavuje dlhá kapitola o základných prvkoch kresťanskej liturgie.

227

7. kniha: Vysvetľovanie základných pojmov kresťanskej vierouky, počínajúc Trojicou Božou a končiac cirkevnými hodnosťami, mníchmi a prostými veriacimi. Úvod knihy naznačuje určitú samostatnosť v rámci celku, aspoň v období jej vzniku.

8. kniha: Bola zasvätená kresťanskej cirkvi a jej protivníkom: syna-góge a heréze. Od herézy Izidor prešiel k pohanským filozofom a básni-kom, k Sibyle a pohanským kúzelníkom. Kniha končila dlhou pasážou venovanou prehľadu mien gréckych a rímskych bohov.

9. knihu tvorili jazyky sveta, národy ekumény, rímsky štát a jeho ar-máda, rímske štátne právo a spoločenské organizácie; rodinné rímske právo a inštitúcie manželstva.

Ak doposiaľ sa uvádzali kapitoly venované svetu človeka a jeho kul-túre, druhá časť je venovaná svetu prírody (a človeka ako jeho súčasti).

10. kniha: Abecedný slovník sumarizujúci asi šesťsto menej zná-mych latinských výrazov s vysvetľovaním ich pôvodu a významu.

11. kniha: Úvahy o človeku a ľudskom tele, o etapách ľudského ži-vota; ďalej opis rôznych mytologických tvorov a na záver krátka pripo-mienka niekoľkých slávnych premien mytologických postáv na živočí-chy a prechody živočíchov medzi rôznymi živočíšnymi druhmi.

12. kniha: Základy zoológie. 13. kniha: Prírodné, najmä meteorologické javy; v úvode knihy je

naznačené, že pôvodne bola koncipovaná ako samostatné dielo a do Etymológií bola zaradená až dodatočne.

14. kniha: Základy fyzickej geografie Izidorovi známeho sveta. Tretia časť Etymológii je dosť nesúrodou zbierkou výkladov užitoč-

ných znalostí na pomedzí prírodných a spoločenských javov. 15. kniha: Urbanistika, chrámová architektúra, podoba ľudských prí-

bytkov pre živých a mŕtvych, vymeriavanie pozemkov a ciest. 16. kniha: Základné pojmy mineralógie. 17. kniha: Základy poľnohospodárstva. 18. kniha: Záujem o vojenské umenie a zbrane, o šport, o verejné zá-

vody, divadlo, gladiátorské hry a hazardné hry. 19. kniha: Opis stavby lodí a domov, výroba látok, odevov a šper-

kov. 20. kniha: Venovaná bola jedlám a nápojom, zariadeniu domov

a poľnohospodárskemu, záhradníckemu a jazdeckému náčiniu. Sláva tejto práce poskytla nový impulz encyklopedickej tvorbe, ktorá

prežívala zlaté roky neskôr v stredoveku. Tvorila významnú súčasť stredovekých knižníc. Len medzi rokmi 1470 až 1530 vyšlo 10 vydaní encyklopédie, čo svedčí o veľkej Izidorovej popularite počas renesancie.

228

Pokiaľ 12. storočie prinieslo preklady z arabských zdrojov, Izidor prená-šal, čo si západní Európania pamätali z prác Aristotela a iných Grékov, aj keď grécky dokonale nerozumel. Etymológie sa často kopírovali, najmä do stredovekých bestiárov.

Ako vidno z obsahu encyklopédie, Izidor sa intenzívne zaujímal o rôzne oblasti poznania: matematiku, astronómiu, medicínu, ľudskú anatómiu, zoológiu, geografiu, meteorológiu, geológiu, mineralógiu, bo-taniku a poľnohospodárstvo. Pritom jeho dielo nebolo pôvodné – nepísal originálne úvahy, nevykonal žiadne experimenty, neurobil nové pozoro-vania alebo reinterpretácie a nič nového neobjavil – avšak jeho vplyv na šírenie poznania bol v stredoveku i v období renesancie obrovský a po-dnes zostal zaujímavým a často citovaným autoritatívnym zdrojom la-tinskej lexikografie, najmä v technických, vedeckých a v ďalších oblas-tiach. Hlavné pramene tvorili: Písmo s komentármi, gramatiky, kuchár-ske knihy a technické manuály, diela Ambrosa, sv. Augustína, Boethia, skrátené vydanie Caelia Aureliana, Cassiodora, Cassia Felixa, Cicera, niektoré veci od Dioscorida, Donata, latinské výbery z Galéna, Gargilia Martialia, Gregora Veľkého, Hegesippa, Horácia, Hygina, Jeroma, Lac-tania, Lucana, Lucretia, Macrobia, Orosia, Ovídia, Palladia, Placida, Plínia mladšieho, Pseudo-Clementa, Sallusta, Seneku, Solina, Suetonia, Tertulliana, Vavra, Vergília, Verria Flacca, Victorina a nepochybne aj ďalších autorov, poskytujúce informácie z prvej alebo druhej ruky.

Ako svedčí obsah, Izidor sa zameral na množstvo tematických špe-cializácií. Napríklad v 1. knihe, pri vymedzení gramatiky, analyzoval základné rozdiely medzi náukou a umením, t. j. pojmami, ktoré dodnes vyvolávajú záujem expertov: Termín disciplína (náuka) je odvodený od slovesa discere (učiť sa). Preto sa tiež môže používať pojem scientia (vedenie), lebo slovo scire (vedieť) je odvodené od discere (učiť sa); nik z nás nemá vedenie, snáď ten, kto sa učí. Umením (ars) sa nazýva preto, že pozostáva z umelých predpisov a pravidiel. Iní tvrdia, že toto slovo bolo prevzaté od Grékov (apo tes aretes), totiž podľa cnosti, ktorú na-zvali vedením.1 Rozdiel medzi vedou a umením je jednoznačný: Tak napríklad, ak sa o niečom vykladá na základe neotrasiteľných argumen-tov, spadá to do oblasti náuky; keď sa pojednáva o niečom pravdepo-dobnom a domnelom, bude sa to nazývať umením. Pravdepodobne ide o klasickú platónsku antitézu medzi vedením (epistémé) a názorom (doxa): Slobodné umenia sa skladajú zo siedmich náuk: Prvá je grama-

1 Kurzívou zvýraznený je autorom upravený text z monografie Isidor ze Sevilly, Etymolo-giae, OIKOYMENH, Praha, 1998, preklad I. Zachová

229

tika, to znamená znalosť rozprávania. Druhá je rétorika, ktorá je kvôli vznešenosti a bohatosti svojej výrečnosti pokladaná za dôležitú najmä v občianskych sporoch. Tretia je dialektika, zvaná tiež logika, ktorá na základe veľmi presných výkladov rozlišuje pravdivé od nepravdivého. Štvrtá je aritmetika, ktorá obsahuje počtové vzťahy a rozdelenie čísel. Piata je hudba, ktorá spočíva v básňach a piesňach. Šiesta je geometria, ktorá zahŕňa meranie a vymeriavanie zeme. A siedma je astronómia, ktorá obsahuje zákon hviezd.

Veľkú pozornosť venoval Izidor všeobecnému vzdelávaniu: Zákla-dom gramatického umenia je všeobecné vzdelanie v abecede (litterae communes), ktoré používajú pisári a počtári. Toto vzdelanie je akoby detstvom gramatického umenia, a preto tiež Varro tento stupeň nazýval litteratio (vyučovanie čítania a písania)... Vzdelanie (litterae) je jednak všeobecné (communes), jednak v slobodných umeniach (liberales). Vše-obecné sa nazýva preto, že písma (litterae) všeobecne (in commune) používajú mnohí, ktorí píšu a čítajú. Vzdelanie v slobodných umeniach sa tak menuje preto, že ich poznajú iba tí, kto spisujú knihy (libros) a majú teoretickú znalosť, ako správne hovoriť a písať.

K vzdelávaniu významne prispievajú aj širšie poznávacie aktivity. Významne ich môže aktivovať písanie diel. Prvým typom sú výpisky (grécky scholia), v ktorých sa v hlavných bodoch a stručne vypisuje to, čo sa v texte zdá nejasné a ťažké. Druhým typom sú kázania (homiliae), prednášané na verejnosti. Tretím typom sú diely (tomi), všeobecnejší názov pre knihy či zvitky. Zatiaľ čo kázania sa prednášajú ľudu, diely (knihy) majú všeobecnejšie využitie.

K šíreniu poznatkov významne prispievali aj príslušné technické za-riadenia. Pri vzdelávaní mnohých generácií žiakov sa uplatnili voskové tabuľky, pretože cerra dat ingenium pueris, primordia sensus (vosk dáva chlapcom rozum a prvé počiatky zmyslov). Používať ich začali Gréci a Etruskovia. Nasledoval papyrus vynájdený v egyptskom Memfi-se. Názov papyrus bol odvodený od svojej savosti (bibulus), pretože saje (bibere) vlhkosť. Papyrusu sa hovorilo carta, pretože sa po častiach (carptim) zlepuje z narezaných pruhov papyrusových listov. Nedostatky papyrusu sa v niektorých regiónoch riešili pergamenom, vyrobeným z kože hovädzieho dobytka.

Tieto zistenia sa ďalej rozvíjali v 6. knihe zameranej na médiá spro-stredkujúce hladký priebeh vzdelávania. Izidor sa venoval napríklad úlo-he knižníc (grécky biblioteca, odvodeným od knihy (biblion) a skladišťa (théké)) a upozornil aj na osud knižnice Starého zákona, keď Chaldejci spálil Zákon a do histórie vstúpil pisár Ezdráš po návrate Židov do Jeru-

230

zalema. Opravil všetky knihy Zákona a Prorokov, ktoré pohania porušili a rozdelil celý Starý zákon do dvadsiatich dvoch kníh, aby mal toľko kníh, koľko mala písmen abeceda.

Pri upresňovaní pôvodu knižníc Izidor prehliadol ich staroveké po-čiatky a podľa neho prvú knižnicu založil aténsky tyran Peisistratos. Po zapálení Atén ju Xerxes odviezol do Perzie a po dlhom čase ju do Gréc-ka zase vrátil Seleukos Nikatór (358-281 pred Kr.). Tento čin zvýšil užitočný záujem kráľov i slobodných miest o porovnávanie kníh rôz-nych národov a pomocou prekladateľov ich prekladanie do gréčtiny. Vzor v tomto smere poskytoval najmä Alexander Veľký a jeho násled-níci, najmä Ptolemaios II., zvaný Filadelfos. Pochopiteľne, že Izidorov-mu záujmu nemohla ujsť ani známa knižnica v Alexandrii.

K šíreniu poznania významne prispievali aj prekladatelia. Preto sa im nevyhla ani 6. kniha. Spomínal postup Ptolemaia, ktorý nechal sedem-desiatimi prekladateľmi samostatne preložiť Starý zákon z hebrejčiny do gréčtiny a preklady sa vzájomne porovnali. Neskôr sa uskutočnili aj spätné preklady do hebrejčiny (mimochodom, postup spätného prekladu sa uplatňuje aj dnes, napríklad pri preklade osobnostných dotazníkov, pred ich používaním v praxi). Vedúcou prekladateľskou osobnosťou tých čias bol najmä cirkevný otec trilinguis Sofronius Hieronymus (345-419) ovládajúci latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu.

Konkrétne poznatky sa medzi používateľov dostávali aj zásluhou opisovačov (librari) a pisárov (scriba).

Pochopiteľne, že Izidor venoval pozornosť aj komplexným pohľa-dom na vonkajší svet. Podľa neho sa svet skladal z prvotných substancií, ktoré samotné nemali kvalitu ani formu, ale tvar zložený zo štyroch kvalít: chladu, tepla, vlhka a sucha. Autor nasledoval Lucretia a iných gréckych kozmológov pozorujúcich tieto prvky ako konštantný prúd plynúci medzi zemou a solárnym ohňom v strede vesmíru. Aj keď všet-ky základné kvality sú vo všetkých stvorených veciach prítomné, zá-kladný názov priradený v ľubovoľnom prípade závisí od tých vlastností, ktoré sú nápadnejšie. Izidor uznával mikrokozmickú teóriu, podľa ktorej každá ľudská bytosť ako mikrokozmos je v menšom rozsahu paralelná s makrokozmom a týka sa človeka ako centrálneho ohnivka v reťazi bytia. Prvky sa vzájomne ovplyvňujú a sú usporiadané do solárneho systému podľa hmotnosti, každá vrstva koncentrických sfér má svojich obyvateľov: anjelov na ohnivých nebesiach, vtákov vo vzduchu, ryby vo vode a človeka a zvieratá na pevnej zemi.

Izidor zhrnul svoje názory v Etymológiách:

231

Hylé je grécky termín opisujúci určitý primárny materiál, ktorý síce nie je priamo formovaný do pevného tvaru, ale možno ho z neho vytva-rovať. Hylé latinsky znamená hmotu, pretože beztvarý materiál, z ktorého je niečo vytvorené, sa vždy nazýva hmotou... Avšak Gréci prv-ky nazývali stoicheia, pretože držia spolu pôsobením niektorých mieša-diel a zhodou asociácií. Preto možno povedať, že sú spojené určitým prírodným pomerom, že niečo, čo vzniká vo forme ohňa, sa opäť vracia do zeme a zo zeme do ohňa práve tak, ako napríklad oheň končí vo vzduchu a vzduch je kondenzovaný na vodu, voda sa zahusťuje na zem a zem sa opäť rozpúšťa na vodu, voda sa vyparuje na vzduch, vzduch je redukovaný na oheň...

Rovnaké rozloženie prvkov sa vyskytuje v ľudskom tele: krv, po-

dobne ako vzduch, je teplá a vlhká; žltá žlč podobne ako oheň je teplá a suchá; čierna žlč podobne ako zem je studená a suchá; a flegma, ako voda, je studená a mokrá. Individuálne temperamenty sú formované dominantnými humorálnymi kvalitami a zdravie závisí od ich rovnová-hy. Choroba vzniká z nadbytku alebo nedostatku: akútne ochorenia vy-plývajú z tepla a chronické ochorenia z chladných štiav. Terapia sa po-kúša o obnovu ich rovnováhy. Živý organizmus je regulovaný duchom, avšak oživovaný pneumou, ktorá je označovaná rôznymi názvami, ako to predpokladajú rôzne funkcie v rámci organizmu. Izidor odmietal panteistické koncepcie, podľa ktorých je jednotlivcova duša tiež nerozo-znateľnou časťou svetovej pneumy.

Jeho psychológia sa riadila neskoršími klasickými názormi o cereb-rálnej lokalizácii funkcií (pociťovanie lokalizované v prednej časti moz-gu, pamäť v centrálnej a myslenie v zadnej časti). Brala do úvahy aj tra-dičné vlastnosti duše: inteligencia, vôľa, pamäť, rozum, usudzovanie, pociťovanie a podobne. Duša sa odlišuje či už od mysle, ale aj od vitál-neho ducha. Pociťovanie a myslenie sú rôzne, podobne ako ilúzia a chyba.

Západná Európa v Izidorových časoch mala len nepriamy kontakt s gréckou vedeckou tradíciou a vedu i filozofiu hodnotila ako druhoradé. Obsah raných latinských vedeckých písomností bol skôr praktický alebo anekdotický, prípadne deskriptívny. Väčšina Izidorových vedeckých pa-sáží sa venovala definíciám. Izidor sa ako muž svojej doby zaoberal skôr analógiami než analýzami, témami neobvyklými, skôr než typickými. Encyklopedický slovník nedokázal prezentovať primeraný vedecký obraz sveta, ale Izidor starostlivo a celkom presne uchoval veľa z vedec-kej tradície platnej v rímskom období. Nebol Aristotelom, no významne

232

vylepšil Plínia. Podstatne sa však zaslúžil o rozvoj ľudského poznania nielen priamymi kognitívnymi aktivitami, ale aj aktívnou činnosťou pri šírení vzdelávania.

Veľkú pozornosť venoval Izidor v 5. knihe právu. Ľudské zákony sú podľa neho: uznesením ľudu, ktorým urodzení spolu s plebejcami niečo slávnostne potvrdili. Zákony predstavujú nutnosť, bez ktorej nemôže ľudská komunita prežiť: Zákony vznikli preto, aby strach z nich krotil ľudskú trúfalosť, aby bezúhonnosť požívala ochranu proti zlým skutkom a aby obávaný trest odrádzal bezbožníkov od páchania krívd. Rozlišoval medzi prirodzeným a občianskym, prípadne medzinárodným právom.

Pojednanie o čase začalo definíciou pojmu kronika a pokračovalo vysvetľovaním rôznych časových jednotiek: okamžik, hodina, deň (v poňatí Egypťanov, Rimanov, Židov a kresťanov), časť dňa, pričom sa-mostatnú jednotku tvorí noc. Ľudské dejiny rozdelil Izidor na šesť ob-dobí, rovnako ako ľudský vek, pričom týmto chápaním výrazne ovplyv-nil celé stredoveké uvažovanie o dejinnosti Bohom stvoreného sveta. Záver diela tvorí stručná chronológia, v ktorej sa mená panovníkov a čas ich panovania väčšinou spájajú s významnými medzníkmi nábožen-ských dejín.

9. kniha naznačuje, že súčasné trendy v šírení svetovej globalizácie a budovaní občianskej spoločnosti nie sú v dnešnom svete jednoznačne pôvodné. Autor konštatoval, že rôznorodosť jazykov vznikla pri stavbe veže po potope. Než pyšná veža rozdelila ľudskú spoločnosť, existoval jeden spoločný jazyk všetkých národov, ktorý sa na nazýval hebrejčina. Používali ho patriarchovia a proroci nielen vo svojich rozpravách, ale tiež v posvätných spisoch. Spomedzi ostatných jazykov gréčtina zatieňu-je latinčinu. Aj keď je obťažné naučiť sa cudzie jazyky, každý by sa mal naučiť jazyku ľudí, ku ktorým patrí.

Jednotlivci vždy mali potrebu zoskupovať sa do skupín. Väčšia sku-pina ľudí, ktorí vzišli z jedného počiatku, tvorí gens (národ). Rovnaký základ má však aj slovo gentilitas (rodové príbuzenstvo). Slovo gens pochádza z výrazu generácia rodín, od slovesa gignere (rodiť, rodiť sa), ako slovo natio (národ) od slovesa nasci (rodiť sa) (Izidor zo Sevilly, 1998).

Výrazný psychosociálny kontext majú aj Izidorove predstavy o roz-dieloch medzi jednotlivými kultúrami a národmi, čím prispel k budo-vaniu medzikultúrnej psychológie. Napríklad konštatoval, že vzhľad ľudí, farba pleti, stavba tela i rôzna povaha súvisí s rôznou klímou. Z toho vyplýva, že Rimania sú dôstojní, Gréci ľahkomyseľní, Afričania

233

vrtkaví, Galovia od prírody divokí a založením prudkí, čo spôsobuje typ podnebia.

Preto germánske kmene sa tak nazývajú preto, že sú mohutného vzrastu a sú to mohutné národy, zocelené najkrutejšími mrazmi. Svoje mravy prebrali zo samotnej drsnej klímy, sú divokého a vždy neskrotné-ho ducha, živia sa lúpežami a lovom. Je ich nesmierne množstvo kme-ňov, ktoré sa líšia zbraňami, majú rôzny vzhľad, nepodobné jazyky a neistý pôvod názvov ako sú Tolosati, Kvádi, Tongrovia, Markomani, Vangioni a podobne (Izidor zo Sevilly, 1998).

Sasovia žijúci v neprístupných močiaroch sa vyznačovali statočnos-ťou a činorodosťou. Boli to odolní a veľmi schopní ľudia, ktorí vynikli nad ostatnými pirátskymi národmi. Frankovia boli nazvaní podľa svo-jich divokých mravov (a feritate morum), pretože majú drsné spôsoby a sú od prírody neskrotní. Góti boli statočný a nesmierne mocný národ, boli mohutného vzhľadu a obávaní kvôli svojim zbraniam. Tráci sa pre-slávili krutosťou (truces – divokí) a boli pokladaní za jeden z naj-krutejších národov (údajne obetovali zajatcov bohom a mali vo zvyku piť z lebky ľudskú krv). Trocha bizarne vyzneli Bessovia, barbari, ktorí pravdepodobne dostali meno podľa svojich volov (latinsky bos – vôl).

Nepríliš detailne boli odbavení Britannovia, ktorí sa vyznačujú neci-vilizovanosťou (bruti). Je to národ sídliaci uprostred Oceánu, obtekaný morom a akoby mimo svet. Čo podporil aj Vergílius výzvou: V britan-nský kraj, ktorý je od sveta celkom bokom.

Vonkajší vzhľad pôsobil pri formovaní charakteristík ako silný ar-gument. Napríklad národ Svévov charakterizovali ryšavé vlasy, Longo-bardov dlhé a nikdy nestrihané brady, Galov biela pleť (gala – grécky mlieko), Trogoditi boli etiópsky národ pomenovaný podľa rýchleho behania (snáď náznak neskorších úspešných afrických bežcov).

S pojmom národov je úzko spojený aj pojem občana. Podľa Izidora zo Sevilly (1998) občania (cives) sa tak volajú preto, že žijú v spoločnej jednotke (coeunt), aby ich spoločný život bol tak príjemnejší i bez-pečnejší. Ľud je zhromaždenie množstva osôb, ktoré združuje právny konsenzus a spoločná vôľa. Ľud (populus) a dav (plebs) sa líši tým, že ľudom sú všetcia občania včetne predákov obce (zatiaľ čo dav tvoria zostávajúci prostí ľudia bez predákov obce). Ľudia teda reprezentujú celú obec, prostí ľudia sú dav. V súvislosti s ľudom sa používa výraz sychnos, hustý, t. j. polys, početný, tak vzniklo slovo ľud. Grécky sa ľud nazýva laos, podľa kameňov (lapides). Prostí ľudia (vulgus) žijú podľa toho, ako sa každému ľúbi (vult). Podľa legiend Romulus svojho času rozdelil Rimanov do troch skupín: na senátorov, vojakov a plebs.

234

Pozoruhodné bolo praktické vykonávanie výkonnej moci. Dôležitú úlohu zohrával senát (senatus), ktorý udeľoval povolenie vybavovať rôzne záležitosti. Tribúni boli ustanovení, aby poskytovali (tribuunt) ľudu buď právo alebo pomoc. Ak senát alebo konzuli utláčali ľud, ľud si zvolil svojich tribúnov, aby strážili jeho slobodu a hájili ho voči bezprá-viu zo strany nobility. Municipes boli jednotlivci, ktorí vykonávali rôzne verejné funkcie (munia assipiunt). Naopak, verejných funkcií sa stránili súkromníci (privanti). Pomerne podrobne boli vymedzené aj príbuzen-ské zväzky a stupne, príbuzní z otcovej a matkinej strany, otázky man-želstva. Pri voľbe manžela sa obvykle vyslovovali štyri požiadavky: odvaha, pôvod, krása a múdrosť. Podobného názoru bol aj Vergílius. Naopak, pri voľbe manželky malo rozhodovať splnenie týchto kritérií: krása, rod, bohatstvo a dobré mravy. Lepšie by však bolo, ak by muž dal prednosť dobrým mravom pred krásou. Izidor sa pritom nezdržal po-vzdychnutia, že v súčasnosti sa neraz preferujú ženy, ktoré vynikajú buď bohatstvom alebo pôvabom, nie mravnosťou.

Diela o katolíckej viere Izidorova De fide catholica contra Iudaeos komentovala Augustíno-

ve názory o pôsobení Židov v kresťanskej spoločnosti. Izidor, podobne ako Augustín, akceptoval ich nevyhnutnú prítomnosť, najmä kvôli anti-cipovanému druhému príchodu Krista.

Vedecký charakter mali viaceré Izidorove práce. Boli to najmä histo-rické spisy, ako História gótskych, vandalských a svébských kráľov (Historia de regibus Gothorum, Vandalorum et Suevorum), Univerzálna história (Chronica Majora), teologický traktát De differentiis verborum, o doktríne Trojice, podstate Krista, raja, anjelov a ľudí. Kniha O pôvode vecí sa zaoberala astronómiou a históriou prírody a autor ju venoval vizigótskemu kráľovi Sisebutovi. Medzi dielami sa vyskytoval aj mys-tický spis o alegorických významoch čísel.

Synonymá predstavujú spirituálnu meditáciu prezentovanú vo forme dialógu medzi človekom a rozumom. Práca bola zostavená podľa záko-nov synonymického paralelizmu, ktoré znásobujú ekvivalentné výrazy a vysvetľujú rovnaké idey. Prvá kniha naznačila, ako si človek pod váhou nešťastí, ktoré ho ubíjajú, želá vlastnú smrť. Rozum intervenuje k zvý-šeniu odvahy, k túžbe po odpúšťaní a vedie ľudí po správnej ceste k do-konalosti.

235

V druhej knihe rozum pokračuje v spirituálnej terapii a poskytuje vhodné rady pre zvýšenie odolnosti voči pokušeniu, najmä voči nečisto-te; čo povzbudzuje k modlitbám, bdelosti, pokore a k akceptácii nebes-kých hodnôt. Táto časť odhalila Izidorovu hlbokú citlivosť a pomohla formovať spiritualitu neskoršieho stredoveku.

De natura rerum tvoril manuál elementárnej fyziky napísaný na žia-dosť kráľa Sisebuta, ktorému je venovaný. Zaoberal sa astronómiou, geografiou a rôznymi inými vednými disciplínami. Je to jedna z najzná-mejších Izidorových kníh a veľkú popularitu získala najmä v stredo-veku.

De ordine creaturarum sa zaoberala spirituálnymi a fyzickými prob-lémami, ako sú podstata sv. Trojice, dôsledky hriechu, večnosť, oceán, nebesá a nebeské telesá.

Subjekty histórie a biografie analyzujú tri ďalšie práce. Prvá z nich, Chronicon, predstavuje univerzálnu kroniku. V jej úvode sa Izidor pri-hlásil k úvahám Julia Africana, stvárneniu sv. Eusebia, sv. Jakuba a Vik-tórie z Tunnuuna.

Sententiarum libri tres je prvou zbierkou stredovekých sentencií ale-bo systematických aspektov doktríny a pastorálnej praxe a inšpirovali ju práce Augustína a Gregora Veľkého. Prvá kniha je v podstate dogmatic-ká, opisuje božské atribúty, stvorenie, zlo a podobné témy. Druhá kniha sa zamerala na morálne problémy a zaoberala sa vierou, nádejou, dobro-činnosťou, konverziou, vedomím, hriechom, spoveďou a pokáním. Tre-tia kniha riešila otázky božieho usudzovania a trestania, pastorálnej praxe a práva zameraného na mníchov, klerikov, kráľov, právnikov a sudcov. Túto časť ovplyvnil Peter Lombard známou Knihou sentencií.

Kniha Cirkevné úrady (De ecclesiasticis officiis) sa skladá z dvoch dielov a autor ju venoval bratovi Fulgentiovi. Prvý diel (De origine officiorum) sa zaoberal liturgickými pravidlami, najmä vzhľadom na starú španielsku liturgiu a takými témami ako sviatosť, Eucharistia a po-dobne. Druhá (De origine ministrorum) skúmala duchovné kategórie vernosti viere, cirkevnej hierarchii a rôzne stavy života. Nachádzajú sa tu však aj všeobecné úvahy o vývoji hudby a jej prispôsobení potrebám náboženských rituálov. Na vybraných starozákonných pasážach autor alegorickou metódou vysvetľoval, ako sú rôzne miesta predzvesťou uda-lostí, postáv a ustanovení novozákonných zvestí. Nebezpečenstvá a pro-tiklady doby možno riešiť návratom do minulosti kresťanskej Rímskej ríše, ktorej latinsky písaná literatúra predstavovala pre Izidora jednotný celok, schopný primerane odpovedať na všetky problémy sveta i viery. Stačilo čítať.

236

Čítanie a vzdelanie vedú k spaseniu. Do úvahy však prichádza iba čí-tanie latinských textov. Tieto boli ešte v Hispánii ako-tak zrozumiteľné, avšak používanie latinčiny ako vyjadrovacieho jazyka vyžadovalo aktív-nejší prístup. Pre Izidora vrcholom slovesnej kultúry bolo čítanie latin-ského textu Písma svätého ako aj cirkevných otcov. Aby štúdium malo žiaducu úroveň, jazyková príprava musela byť dôkladná, najmä z latin-skej gramatiky, rétoriky a ďalších slobodných umení a reálií neskorého antického sveta.

Kniha Regula monachorum opisovala spôsob života mníchov a zao-berala sa všeobecnými aspektmi mníšskeho stavu. Autor dokazoval sku-točnú kresťanskú demokraciu náboženského života tým, že kláštory umožňovali vstup ľuďom každej sociálnej kategórie a životného posta-venia. Nevylučovali ani otrokov. Podľa Izidora Boh nerobil rozdiely medzi dušou otroka a slobodného človeka. Preto sú si v kláštoroch všet-ci rovní.

Čo sa týka Libri duo differentiarum, delili sa na dve časti: De diffe-rentiis verborum a De dfferentiis rerum. Prvá časť uvádzala slovník synoným a opisovala rozdiely medzi slovami. Druhá ponúkala prehľad teologických a asketických ideí súvisiacich s Trojicou, s Božstvom a ľudskou podstatou Krista.

Jedna z kníh Rozdielov (De differentiis verborum, De differentiis re-rum) bola rozdelená do 40 častí a 170 paragrafov a prezentovala formou malého slovníka technické výrazy nazbierané z Biblie a z teologickej literatúry. Autor nimi starostlivo vysvetľoval rozdiely medzi Deom a Dominom, Trojicou a Jednotou, creatio mundi a formatio mundi, ani-mus a anima a podobne. Pri mnohých latinských výrazoch autor upozor-ňoval na ich pôvod (origo) a pôvodný neskreslený význam (etymon) často prekrytý nedbalým používaním rôznych autorov a pôsobením básnického prejavu pod tlakom metriky. V druhej knihe však túto metó-du protikladov používal ako pedagogický prostriedok pre vysvetľovanie základných dialektických a teologických pojmov.

De differentiis verborum je gramatický lexikón opisujúci rôzne od-tiene latinského jazyka. De natura rerum pojednáva o hemerológii, koz-mológii a meteorológii.

Spomedzi historických prác sa do povedomia čitateľov dostal najmä Chronicon, sumarizujúci šesť historických období od stvorenia až po kráľovstvo Sisebuta. Hlavná časť Historia de Regibus Gothorum, Van-dalorum, et Suevorum začala nadsadeným chválospevom Hispánie (Pro-lóg). Načrtávala históriu Gótov od ich predpokladaného biblického pôvodu až po obdobie vlády Svinthila. Autor netajil obdiv k novým

237

vládcom Hispánie, ktorých pokladal za nasledovníkov rímskych vlád-cov. História Vandalov a Svébov je opísaná v dvoch krátkych prílohách. Táto práca sa pokladala za hlavnú autoritu pri výklade histórie Gótov na Západe. Obsahovala pozoruhodné tvrdenie, že Góti pochádzali z Goga a Magoga, mystických postáv z Knihy Genezis Starého zákona. Podob-ne ako iné, Izidorove historické diela sú založené hlavne na starších prácach, ktoré tvorivo zhrnul do jedného celku. Užitočnosť knihy spočí-vala v rekonštrukcii španielskej histórie v období barbarských invázií. Kniha De viris illustribus prinášala údaje o španielskych autoroch a teo-lógoch pred 7. storočím. Pravdepodobne išlo o prácu, ktorá mala viac autorov, ku ktorým Braulio pridal aj Izidora.

Izidorov odkaz Izidor bol posledný staroveký kresťanský filozof, veľký latinsky

Cirkevný otec. Niektorí historici ho hodnotia ako najučenejšieho člove-ka svojho obdobia výrazne ovplyvňujúceho poznávanie a vzdelávanie v stredoveku. Jeho súčasník a priateľ, biskup zo Zaragozy Braulio pred-pokladal, že Boh ho vybral, aby ochránil tiberský ľud od prívalov bar-barstva, ktoré hrozilo antickej civilizácii Hispánie. Ôsmy koncil v Tole-de roku 653 vyjadril obdiv nad jeho charakterom hodnoteniami ako: Výnimočný doktor, aktuálna ozdoba Katolíckej Cirkvi, najučenejší muž posledných rokov, meno Izidor by sa vždy malo vyslovovať s úctou. Toto hodnotenie potvrdil roku 688 aj Pätnásty koncil v Tolede.

Izidora pochovali v Seville. Jeho hrob predstavoval dôležité miesto pre uctievanie tzv. mozarabskej liturgie v priebehu počiatočných storočí po arabskom dobytí vizigótskej Hispánie. V polovici 11. storočia sa pri delení územia Al Andalus na jednotlivé časti (taifas) a posilňovaní kresťanského držania Iberského poloostrova Fernando I. z Leonu zmoc-nil vlády nad rozdrobenými arabskými štátmi. Preto vládca Sevilly Ab-bad II. (1042-1069) na dôvažok spolu s peňažnou daňou odovzdal Fer-nandovi I. aj Izidorove ostatky. Definitívne miesto odpočinku našiel mŕtvy v bazilike v Leone.

Roku 1598 ho pápež Klement VIII. kanonizoval za svätého rímsko-katolíckej cirkvi a roku 1722 ho pápež Innocent XIII. vyhlásil za Dokto-ra Cirkvi. Tento titul mu prisúdil aj Dante v Raji.

Ani moderná spoločnosť na Izidora nezabudla, nachádza sa medzi patrónmi internetu, internautov, informatikov, programátorov, ale aj

238

Španielska ako štátu. Súčasne vznikla aj Izidorova cena pre voľne šírené programy (shareware).

Ikonografie ho zobrazujú medzi včelami (symbolizujúcimi múd-rosť), napríklad drží pero obletované rojom včiel, prípadne stojí pri včeľom úle. Známy je však aj jeho portrét s perom a knihou, svätožiarou okolo hlavy i portrét pri jazde na koni.

Fridrich II. a al-Kamil (z rukopisu Nuova Cronica od Giovanniho Villaniho)

240

OSVIETENÍ PANOVNÍCI Sicília je ostrov v Stredozemnom mori so značným historickým

i sociálnym významom, v rôznych obdobiach umožňujúcim intenzívne osídlenie juhu Európy a severu Afriky už od prehistorických čias. Do-chádzalo tam k postupnému striedaniu rôznych civilizácií, vrátane Feni-čanov, Grékov, Rimanov, Byzantíncov, Normanov a Švábov, ktorí za-nechali významné stopy nielen v architektúre, ale aj v právnom systéme, umení a kultúre.

Pochopenie sicílskej histórie, týkajúcej sa krajiny a jej obyvateľov, je nevyhnutné hľadať v kameňoch. Napríklad základy fenických stavieb bez následných rímskych a stredovekých zásahov možno pozorovať v starom Palerme. Predpokladá sa, že pôvodní obyvatelia Sikani budova-li megalitické chrámy už okolo 3800 rokov pred Kr. a dokonca možno objavili koleso.

Pôvodní sicílski obyvatelia V tejto súvislosti sa spomínali už Sikanovia, ktorí pravdepodobne

patrili k prvým pôvodným obyvateľom, nositeľom špecifickej kultúry. Od roka 1000 pred Kr. sa o ostrov delili so Sikelmi a Elymami. Zatiaľ čo Sikanovia sa živili najmä lovom, Sikelovia sa zaoberali poľnohospo-dárstvom. Príchodom Grékov boli títo ľudia asimilovaní do helénskej spoločnosti – najskôr Elymovia, potom Sikelovia a po počiatočnom od-pore aj Sikanovia.

Príchod Grékov a Kartágincov Prvými Grékmi na Sicílii boli okolo roku 1500 pred Kr. Mykénčania

a Minojci. Avšak na ostrove sa pravdepodobne dlho nezdržali a zaují-mali sa hlavne o obchodovanie, a nie o kolonizáciu. Ausoniáni, ľudia italického pôvodu mali kontakt najmä s Aeolskými ostrovmi a sicílskym severovýchodným pobrežím. Okolo roku 800 pred Kr. ostrov začali osídlovať Gréci a Feničania. Grékov motivovala snaha o rozšírenie svo-jej materskej krajiny, ktorá bola v tom období dosť preľudnená a Feni-čania sa usilovali najmä o rozšírenie rozsiahlej obchodnej siete. Keď väčšinu Feničanov pohltila roku 612 pred Kr. Chaldejská (alebo Novo-

241

babylonská) ríša, dedičom ich civilizácie v centrálnom Stredomorí sa stalo Kartágo.

Gréci založili mnohé významné mestá, napríklad roku 735 pred Kr. Naxos, blízko Taormíny, po ňom nasledovali Katánia, Syrakúzy, Gela, Agrigento a početné malé usadlosti. V priebehu troch storočí Sicília a južná časť talianskeho polostrova bola kompletne kolonizovaná Grék-mi, za čo si vyslúžila názov Magna Graecia (Veľké Grécko), pretože na tomto území žilo viac Grékov (a stálo viac gréckych chrámov), než v samotnej materskej krajine. Pod gréckou nadvládou prosperovalo miestne poľnohospodárstvo, obchod a umenie. Na ostrov prichádzali aj významní grécki umelci ako Aischylos, Pindaros a rôzni vedci.

Kartáginci prevzali kontrolu nad elymským mestom Erice a rozšírili fenické osídlenie Palerma a Solunta a ďalej zdokonaľovali významný prístav Motia neďaleko Lilybaea.

Vzťah medzi púnskymi spoločnosťami a gréckymi štátmi vo vý-chodnom Stredomorí bol pomerne komplikovaný. Je nevyhnutné pripo-menúť, že od roku 305 pred Kr. v Egypte dominovala grécka kultúra, pokiaľ ju nenahradili Rimania. Napriek tomu, že grécka abeceda sa uplatnila až po fenickej a ich históriu nanešťastie napísali ich nepriatelia, Gréci a Kartáginci podobne videli Sicíliu ako súčasť nového sveta.

Život v gréckych mestských štátoch prebiehal pomerne osvietene, dokonca demokraticky, čo sa však striedalo s obdobiami chaosu. Cel-kom výstižne ich mestských vodcov občas nazývali tyranmi. Jedným z najhorších bol Agatokles, zatiaľ čo Dion patril k najlepším. Grécka Sicília vychovala dramatika Aischyla (525-456 pred Kr.), básnikov ako Stesichorus (640-555 pred Kr.) a filozofov Gorgia z Leontín (485-380 pred Kr.) a Empedokla z Akragasu (490-430 pred Kr.).

Gréci tolerovali Feničanov ako obchodných partnerov, Kartáginci s nárokmi na vytvorenie vlastnej ríše však pre nich reprezentovali od roku 400 pred Kr. potenciálnu hrozbu. Problémy sa zvyšovali aj ich nespoľahlivosťou, pretože podobne ako predtým Feničania sa príleži-tostne proti Grékom spájali s inými národmi. Najväčšie riziko znamenali perzské vojny prebiehajúce medzi rokmi 499 až 450 pred Kr. Treba však priznať, že k výrazným prejavom nepriateľstva dochádzalo aj medzi samotnými gréckymi mestami a historickým klišé sa stali najmä vojny medzi Aténami a Spartou.

Perzské vojny nesporne poskytli Kartágincom vítanú príležitosť za-sahovať proti napadnutým gréckym územiam v centrálnom Stredomorí, na Sicílii alebo aj na ďalších ostrovoch, medzi ktoré patrila najmä Malta. Avšak roku 480 pred Kr. Kartágincov pod vedením Hamilkara (povzbu-

242

dzovaného Peržanom Xerxesom) porazil Gelonon zo Syrakúz v bitke pri Himere. Samotní Peržania boli nakoniec porazení v bitke pri Salamíne.

Porážka Kartágincov pri Himere bola značne trpká, pretože kozmo-politná kolónia, ktorú Gréci založili pred dvesto rokmi, sa spočiatku stavala voči nim priateľsky. Gréci na Sicílii nevystupovali vždy jednot-ne. Napríklad Selinus (Selinunte) bol známy tým, že vo východnej Sicí-lii stránil Kartágincom proti Grékom. Grécke víťazstvo pri Himere tieto nedorozumenia neukončilo (nasledovali viaceré menšie vojenské zráž-ky), ktoré neskôr Rimania zdedili vo forme púnskych vojen.

Ohniská povstaní proti gréckej hegemónii tleli aj vo východnej Sicí-lii, kde sikulský vodca Ducetius viedol revolúciu svojich ľudí roku 452 pred Kr.

Sicilioti – grécka civilizácia na Sicílii Sicílske mestá oslovovali aj Grékov vzdialených od sicílskych bre-

hov. Aténčania dosiahli východnú Sicíliu počas Peloponézskych vojen, avšak roku 413 pred Kr. utrpeli porážku pri Syrakúzach. Sicília a najmä Syrakúzy tak zostali dôležitými pojmami v gréckom svete. Napríklad Platón pri návšteve Syrakúz roku 398 pred Kr. konštatoval, že Utópiu si dokáže najlepšie predstaviť, ak nie realizovať, práve na Sicílii.

Boli to Gréci, a nie Kartáginci, ktorých mytológia a folklór ovplyvni-li Sicíliu. Sicílske múzeá sú plné náboženských artefaktov a sôch repre-zentujúcich kultúru, ktorej jazyk, filozofia, psychológia a právo význam-ne prispeli aj k formovaniu západnej civilizácie.

Grécke mýty asociovali kult bohyne plodnosti a roľníctva Demeter s mestom Enna nachádzajúcom sa vysoko v horách centrálnej Sicílie. Jej dcéru Persefonu uniesli z blízkeho údolia. Kyklop, jednooké monštrum, ktoré napadlo Odysea a neskôr Aenea, bol identifikovaný s Etnou. Oko-lo Scylly a Charybdy ohrozujúcich Odysea v Messinskom zálive plával Herakles a lode Argonautov. Keď Daidalos ušiel z Kréty, útočište našiel na Sicílii u kráľa Kokala. A keď Artemis premenila Areta na prameň vody, aby ušiel riečnemu bohovi Alfeovi, krásna dievčina sa vynorila v Syrakúzach, na ostrove Ortygia, kde prameň dostal svoje meno.

243

Rímska Sicília Ako je známe, najväčšia hrozba gréckemu Taliansku neprichádzala z

Grécka alebo z Kartága, ale z rastúcej moci severu. Od roku 262 pred Kr. sa Gréci začali zmierovať s Rimanmi, ktorí si priali anektovať Sicí-liu ako prvú provinciu ríše. Boli nakoniec úspešní, avšak až po krvavých púnskych vojnách.

Rimania by veľmi pravdepodobne, skôr alebo neskôr, podnikli invá-ziu na Sicíliu a do Tuniska, avšak potrebovali k tomu zámienku. Pre tento účel im poslúžil konflikt Mamertinov, talianskych žoldnierov na-jatých tyranom Agatoklom zo Syrakúz. V roku 288 pred Kr. títo zruční vojaci okupovali Messinu, pozabíjali mužov a oženili sa s ich ženami. Nakoniec si ich podrobili Syrakúzania pod vedením tyrana Hiera II. z Mylae (Milazzo). Mamertini nespokojní s gréckym jarmom sa obrátili na Rím i Kartágo s prosbou o pomoc. Kartágo odpovedalo prvé a vyjed-nalo s Hierom podmienku, že v tej oblasti musí zostať kartáginská po-sádka. Rím však ich vplyv na severovýchodnej Sicílii neakceptoval a roku 264 pred Kr. poslal vojakov, aby región okupovali. Tak začala Prvá púnska vojna. Avšak nebola posledná.

Medzi slávnymi menami spájanými so Sicíliou sa často spomínal Archimedes, matematik, vynálezca a inžinier, jeden z najväčších mysli-teľov antiky. Narodil sa roku 287 pred Kr. v Syrakúzach. Ako je známe, zabil ho rímsky vojak pri dobýjaní mesta.

Po porážke Hannibala roku 201 pred Kr. Rimania konsolidovali svo-ju moc nielen na Sicílii a v Severnej Afrike, ale v celom centrálnom a západnom Stredomorí. Avšak nepredpokladali, že slnečný ostrov a obilnica ríše, ako sa často Sicília nazývala, nebude ušetrený od nepo-kojov medzi civilmi.

Napríklad grécky historik Diodorus Siculus rozprával príbeh Eunusa, otroka sýrskeho pôvodu, ktorý viedol povstanie na Sicílii roku 139 pred Kr. tak, že okupoval územie medzi Ennou a Agrigentom, kde sa k nemu pripojil iný vodca otrokov, Cleon. Počet povstalcov sa postupne zvýšil na 15 000, avšak po zásahu rímskej légie vedenej konzulom Rupiliom ich zostalo 132. Druhá revolúcia vypukla roku 104 pred Kr. v západnej časti krajiny pri Segeste. Historici pripúšťajú, že obe revolty boli ne-priamym dôsledkom zmien v sicílskom vlastníctve majetku najmä kvôli vypudeniu kartáginských vlastníkov pôdy počas Druhej púnskej vojny. Rímski špekulanti s pôdou, ako bol napríklad Damophilus, sa ponáhľali na Sicíliu a skupovali veľké majetky, na ktoré privážali tisíce poľnohos-podárskych otrokov (čím dochádzalo aj k masívnej likvidácii lesov vo

244

vnútrozemí). Otroci boli pomerne slabo vybavení, z čoho vyplývali mnohé problémy, ktoré neskôr vyvrcholili v Otrockých vojnách.

V rímskej Sicílii začala prevládať značná korupcia a vykorisťovanie. Zachovalo sa najmä svedectvo Cicera, ktorého roku 70 pred Kr. pozvali na Sicíliu, aby vystúpil proti ostrovnému guvernérovi Gaiovi Verrovi. Dlhá žaloba slávneho rečníka prinášala aj mnohé zaujímavé informácie o Sicílii tých čias.

Určitý nepokoj vznikol aj po zavraždení Iúlia Caesara, keď ostrov okupoval roku 44 pred Kr. Pompeiov syn Sextus. Po jeho porážke Ga-ius Octavianus uvalil na krajinu vysoké dane.

Napriek týmto problémom rímska Sicília prosperovala a ďalej mala podľa zvykov a kultúry skôr grécky charakter. Iba za vlády cisára Au-gusta sa uskutočnili vážne pokusy o zavedenie latinského jazyka, najmä medzi privilegované triedy, vládnu elitu a imigrantov z Ríma.

Okolo roku 52 po Kr. sa v Syrakúzach, na ceste z Malty do Ríma, zastavil sv. Pavol. Jeho rodným jazykom bola gréčtina. V tom čase tu už žili malé židovské komunity, ako aj príslušníci malých tajomných siekt a filozofi, avšak presadzovalo sa oficiálne náboženstvo.

Kresťanstvo Kresťanstvo začalo na Sicíliu prenikať po roku 200 a v nasledujúcich

rokoch bolo veľa kresťanov umučených, napríklad Agáta z Katánie a Lucia zo Syrakúz. Katedrála v Syrakúzach je príkladom gréckeho chrámu konvertovaného na kresťanský. Po nástupe kresťanstva boli tieto premeny pomerne časté.

Roku 313 sa cisár Konštantín Veľký (272-337) vzoprel zákazu kres-ťanstva v súvislosti s trendom, podľa ktorého sa Rímska ríša presunula na Východ, do Konštantínopolu. Kresťanstvo sa na Sicílii v priebehu dvoch nasledujúcich storočí rozrastalo pomerne rýchlo. Sicílska prospe-rita, s centrom v Syrakúzach, sa nezoslabovala. Materiálnym symbolom tohto bohatstva sa stala Villa del Casale postavená medzi rokmi 330 až 360 na Piazza Armerina. Identita majiteľa je doposiaľ nejasná.

Roku 330 sa Konštantínopol (predtým Byzantion) stal hlavným mes-tom Rímskej ríše a o päť dekád neskôr kresťanstvo oficiálnym nábožen-stvom. Roku 378 bola rímska armáda porazená v bitke pri Adrianopole počas gótskej vojny (Gótov na rímske územie zatlačili invázni Húni), ale toto lokálne vojenské zlyhanie vo vzdialenej východnej lokalite nebolo pre ríšu bezprostrednou katastrofou. K rozdeleniu došlo až roku 395.

245

Východná časť, už bez Sicílie, prežila ako Byzantská ríša až do roku 1453, ktorý mnohí historici pokladajú za koniec stredoveku.

Vandali a Góti Avšak čo v tomto regióne signalizovalo počiatok stredoveku? Invá-

zie barbarských Vandalov a Gótov na Sicíliu a taliansky polostrov. Naj-mä Góti však netvorili homogénnu masu. Podobne ako antickí Gréci, často bojovali medzi sebou. Viacerí historici predpokladajú, že nie je možné identifikovať jednu rozhodujúcu príčinu pádu Rímskej ríše, nešlo o výrazný jednotlivý nedostatok alebo skrat. Skôr možno predpokladať, že preťažená Rímska ríša, podobne ako viaceré iné, nedokázala prime-rane reagovať na nepretržité, simultánne údery zo všetkých strán – často od ľudí trénovaných a vzdelávaných v rímskych bojových umeniach a ekonomických aktivitách.

Roku 410 Alarikovi Vizigóti vyplienili Rím a nastal úpadok západ-nej časti ríše. Roku 440 Sicílčania registrovali prvé vylodenie Vandalov na ich ostrove. Roku 468 iná invázna vlna viedla k úplnej vandalskej okupácii ostrova spojenej aj s kontrolou Kartága.

Následne na ostrov prišli Odoakerovi Ostrogóti, ich vodca vybojoval Sicíliu od Vandalov a posledná časť Západorímskej ríše bola obsadená roku 476. Roku 493 Teodorik, syn Alarika, zabil Odoakera. Jeho vojaci už pred dvomi rokmi okupovali krajinu. Temný stredovek začal.

STREDOVEK Históriu síce píšu víťazi, no k tomu musí byť známe písmo. Aj tak

však nemožno jednoznačne konštatovať, že Vandalov a Gótov hodnotí história ako zaostalých primitívov. V skutočnosti sa veľa naučili od Rimanov, ktorí sa niektoré ich komunity snažili asimilovať do rímskej spoločnosti (Húni boli podstatne odcudzenejší). Avšak podobne ako u Keltov a Piktov, ich históriu písali Rimania.

Byzantskí Gréci Justinián, ktorý nastúpil roku 527 na byzantský trón (ako rímsky ci-

sár), vždy upieral svoj zrak na Taliansko. Pravdepodobne nik v Konštan-

246

tínopole nechcel tolerovať, aby taký klenot (ale aj územie strategického významu pre obchodné loďstvo) ako Sicília, zostávala v gótskych ru-kách. Roku 534 byzantský vojvodca Belisarius porazil Vandalov pri Kartágu a ďalší rok vypudil Gótov zo Sicílie. Ostrov sa stal oficiálnou súčasťou Východorímskej alebo Byzantskej ríše. Kresťanstvo na Sicílii sa dostalo pod priamu jurisdikciu Konštantínopolu. Tento stav sa mal udržať až do dvanásteho storočia.

Avšak Góti nepodľahli ľahko. Vodca Ostrogótov Totila obsadil Sicí-liu roku 549 pri pokuse kultivovať ju pre svojich obyvateľov. Táto invá-zia bola však pomerne krátka. O tri roky neskôr Totilova porážka by-zantskými silami v bitke pri Tagine (Busta Gallorum) signalizovala ko-niec gótskeho vplyvu v Taliansku. Longobardi, budúci severskí dobyva-telia, ktorí sa neskôr stali talianskymi Lombarďanmi, vydržali dlhšie.

Byzantínci nakoniec získali kontrolu nad väčšinou Kalábrie, Apúlie a území okolo Benátok a Ravenny. Ich hlavnou záujmovou oblasťou bo-lo Adriatické pobrežie. Longobardi vtrhli do Talianska roku 568 a na-hradili Byzantíncov vo vidieckych oblastiach za podpory kľúčových prístavných miest ako Benátky a Bari. Biskupi na byzantských teritó-riách a dokonca aj ich longobardskí kolegovia sa dostali pod cirkevnú jurisdikciu patriarchu z Konštantínopolu, a nie rímskeho pápeža. Rov-nako dôležité bolo, že byzantské mestá prijali Justiniánsky kódex, zatiaľ čo v longobardských krajoch, prinajmenšom spočiatku, platilo nemecké právo.

Náhle zmeny vo vláde môžu byť pre obyvateľstvo traumatické, no v niektorých ohľadoch Góti a dokonca aj Vandali – ktorí dobre poznali kresťanstvo i rímsku kultúru – udržali viaceré základné inštitúcie rím-skeho života na Sicílii. Teodorik, ktorý kontroloval väčšinu Talianska, opustil Sicíliu doslova nerušene a ďalej konfiškoval rozsiahle majetky polostrova. Dobyvatelia sa pri civilnej kontrole vzdialenejších miest a vidieckych oblastí spoliehali do značnej miery na miestnu sicílsku hierarchiu. Pre väčšinu ľudí prechod od rímskeho k vandalskému, gót-skemu a byzantskému právu priniesol isté zmeny v každodennom živo-te. Poľnohospodárstvo, obchod, kult predkov a platenie daní prebiehalo ako predtým, aj keď úrady boli menej centralizované ako za Rimanov.

Zatiaľ čo longobardský región Talianska smeroval k feudalizmu, by-zantské teritóriá sa riadili sociálnym a ekonomickým poriadkom bližším k rímskemu modelu. V porovnaní s intelektuálnym temnom zahaľujú-cim väčšinu Európy, Konštatínopol bol majákom vzdelania a prosperity.

Roku 652 sa na Sicílii na krátko vylodili malé arabské oddiely. Av-šak roku 653 zomrel Mohammed a nasledoval silný arabský úder proti

247

ostrovu. Severní Afričania, ktorí predtým žili na ostrove, boli obchodní-ci. Byzantský cisár Konštantín II. preniesol svoje sídlo do Syrakúz. Jeho dôvody pre túto zmenu vyplývali síce z internej politiky, avšak fakt, že pokladal sicílske mesto za dostatočne významnú náhradu Konštantíno-polu, hovorí veľa o kultúrnom a ekonomickom bohatstve mesta.

Arabi Islam bol impulzom pre šírenie arabskej moci v celej severnej Afri-

ke. Jazyk koránu je arabský a islam v raných obdobiach svojej existen-cie úzko nadväzoval na arabskú kultúru. Okolo roku 670 Arabi založili Kairouan, prvé moslimské mesto v severnej Afrike a od roku 700 sa rozsiahle územie dnešnej tuniskej provincie dostalo pod moslimský vplyv. Aj keď väčšina Tunisanov konvertovala na islam a arabčina ich spájala so súkmeňovcami, v podstate boli potomkami Berberov, Kartá-gincov, Rimanov a dokonca aj Vandalov. Napriek tomu identifikácia stredovekých Tunisanov (možno aj Maročanov) ako Arabov alebo Sara-cénov alebo Maurov prebiehala pomerne zjednodušene. Nie sú však pochybnosti o tom, že títo ľudia tvoria časť väčšieho arabského spolo-čenstva.

Arabi obsadili Španielsko v roku 711 a Karol Martel ich roku 732 zastavil v bitke pri Tours (známej aj ako bitka pri Poitiers). Hlavnú inváziu na Sicíliu viedol Asad ibn al-Furat, ktorý roku 827 priplával z Tuniska na čele desiatich tisícov Arabov a Berberov a pristál v Maza-re, v západnej časti ostrova. Invázia bola dôsledkom byzantských ma-chinácií a zrady, ako aj arabských ambícií. Byzantský admirál a guver-nér Eufemius sa dostal do sporov so svojím cisárom Michalom II., a preto ho vyhnali. Funkciu guvernéra ostrova ponúkol emirovi v tuni-skom Kairouane ako výmenu za podporu pri jeho ambíciách. O krátky čas ho však zavraždili a arabské obdobie sicílskych dejín nabralo rých-lejšie obrátky.

Bal´harm (Palermo) okupovala dynastia Aghlabid roku 831. Až do príchodu Normanov na ostrove fungovali tri neformálne sicílske emirá-ty, aj keď Fatimovci si želali, aby ostrov riadil jeden emir Kalbidskej dynastie. Ak doposiaľ centrom krajiny boli vyše tisíc rokov Syrakúzy, teraz sa tej slávy dostalo Palermu.

Od roku 903 Arabi (Saracéni alebo Mauri) kontrolovali celú Sicíliu a islam sa stal oficiálnym náboženstvom. Kresťanstvo a judaizmus boli na Sicílii tolerované, avšak bez výraznejšej podpory. Saracéni na Sicílii

248

vystupovali skôr ako vladári než kolonizátori, prípadne nadriadení než regulátori. Pretože islamské právo postupovalo voči neveriacim pomer-ne tvrdo, veľa ortodoxných Sicílčanov konvertovalo na nové nábožen-stvo. Pravdou však je, že v severovýchodnej časti ostrova sa až do štr-násteho storočia udržali byzantské kláštory. Treba tiež uznať, že vtedaj-šia arabská spoločnosť a kultúra boli pomerne vyspelé a Palermo sa pod panstvom Saracénov stalo rivalom vtedajšej perly moslimského sveta, Bagdadu.

Arabi zaviedli chov moruší (na výrobu hodvábu), pestovali poma-ranče, ryžu a cukrovú trstinu. Pod Palermom stavali vodojemy, zaviedli šach, vyrobili prvý papier na európskom kontinente a používali arabské čísla.

Fatimovci premiestnili roku 948 svoje hlavné mesto do Egypta a administráciou Sicílie poverili lokálnych Kalbidov. Káhiru, jedno z naj-dôležitejších moslimsko-arabských miest, založil v roku 967 v mene dynastie Fatimovcov Sicílčan Jahwar as-Siqilli.

Arabi boli produktívni. Na Sicílii založili početné mestá, zväčša s názvami začínajúcimi s cal- alebo calta- (ako Caltagirone, Calamonta-ci alebo Caltavuturo). Táto expanzia, ako aj moslimský životný štýl umožňujúci bohatším moslimom viac než jednu manželku, postupne zdvojnásobili sicílsku populáciu. Na islam konvertoval najmä väčší počet mladých grécko-byzantských žien, ktoré sa vydávali za zámož-ných moslimských mužov. Tieto pomerne jednoduché konverzie viedli k faktu, že sociálne rozdiely v Stredomorskom regióne medzi moslima-mi, kresťanmi a židmi neboli až do stredoveku veľmi výrazné.

Od polovice jedenásteho storočia bol ostrov rozdelený takmer symet-ricky medzi moslimov a kresťanov, pričom židia tvorili menej než desa-tinu zostávajúcej populácie.

Arabská spoločnosť však pre nemoslimov pripravila aj ekonomické a sociálne obmedzenia. Kresťanov a židov úrady zdaňovali podstatne vyš-šie než moslimov a obmedzovali aj stavbu nových kostolov a synagóg (na mešity sa zmenila aj Palermská katedrála a niektoré ďalšie kostoly). V kostoloch sa nesmelo zvoniť a kresťanom sa v dosahu moslimov za-kazovalo hlasne čítať Bibliu a vystavovať na verejnosti veľké kríže. Kresťania a židia nesmeli verejne piť víno, museli sa postaviť, ak do miestnosti vstúpili moslimovia a uvoľniť im cestu aj na uliciach a ná-mestiach. Avšak v porovnaní s inými regiónmi vtedajšieho sveta, v arab-skej Sicílii vládla pomerná harmónia, aj keď nie absolútna tolerancia.

Po smrti Hasana as-Samsama roku 1053 traja súperiaci emiri si roz-delili kontrolu nad Sicíliou. Ibn al-Hawas vládol na severovýchodnej,

249

Ibn at-Timnah na juhovýchodnej a Abdullah ibn Haukal na západnej Sicílii. V časoch politického chaosu a lokálnych bojov o moc titul emira získal pejoratívny nádych. To dopomohlo aj Normanom, aby roku 1072 obsadili Palermo.

Normanská Sicília – multikulturálny experiment Ako už bolo uvedené, traja sicílski emiri mali medzi sebou pomerne

žiarlivé vzťahy a aspoň jeden z nich pravdepodobne spolupracoval s Eu-rópanmi pripravujúcimi dobytie Sicílie. Normani už desaťročia pôsobi-li v Taliansku ako žoldnieri v službách Byzantíncov, Lombarďanov i pá-pežov. Medzi rokmi 1038 až 1043 vojsko viedol byzantský generál Gergios Maniakes a krátko okupoval časti východnej Sicílie. Spolu s jeho vojskom tu pôsobila nórska Garda Varjagov vedená Haraldom Hardrådom.

Po veľkej schizme roku 1054, ktorá rozdelila kresťanský svet na rím-sko katolícku a grécko ortodoxnú cirkev, lepšie vzťahy Normanov s rím-skym pápežom prispeli k rozhodnutiu, aby Sicília patrila skôr do latin-ských než do byzantských rúk. Išlo nielen o politický dôsledok schizmy, ale aj o prvú významnejšiu udalosť, ktorá ňou bola ovplyvnená. Po-chopiteľne, že pápež Mikuláš sa snažil o vypudenie moslimov zo Sicílie, alebo o ich konverziu na katolicizmus. Pritom sa spoliehal najmä na Normanov, že vymania ostrov spod arabského vplyvu a podriadia ho Rímu.

Pochopiteľne, že ozbrojenci neboli teológovia. Predpokladom pápe-žovej ponuky bolo, že normanská šľachta získa vlastnú pôdu, najmä od pomerne málopočetných Arabov a tvrdohlavých byzantských Grékov, ako bol biskup Nicodemus z Palerma. Na prvý pohľad išlo o pomerne prostú situáciu. Avšak v skutočnosti obsadenie jedného z najviac dobý-janých ostrovov sveta neprebiehalo zďaleka tak jednoducho.

Roku 1061 normanský gróf Roger de Hauteville spolu s bratmi a nie-koľkými stovkami rytierov z Normandie, Lombardie a južného Talian-ska prekročili Messinskú úžinu a čiastočne porazili saracénsku posádku. Normani na rozdiel od Vikingov neboli zvyknutí na námorné bitky. Je pozoruhodné, že o niekoľko rokov sa nemálo tunajších rytierov zúčast-nilo aj ďalšej slávnej bitky proti Sasom pri Hastingse. Definitívny ús-pech priniesol až druhý Rogerov pokus o dobytie Messiny, no pomerne vzdialené Palermo obsadili až v roku 1071. Tým sa Sicília znova stala súčasťou Európy.

250

Čo je však dôležitejšie, Normani na Sicílii založili prvé európske skutočne multikulturálne spoločenstvo. Roku 1071 začal najväčší európ-sky stredoveký experiment. História naveky zaznamenala, že Roger, svojimi rytiermi nazývaný Sicílskym grófom a Arabmi emirom emirov, priniesol do nového pôsobiska komplexný, no súčasne tolerantný feu-dálny systém. Ním presadzované právo zabezpečovalo náboženskú slo-bodu, multikulturálne umelecké vyjadrovanie a národnostnú suverenitu. Je pozoruhodné, že v tomto regióne v porovnaní s ostatnou Európou žilo pomerne málo skutočných nevoľníkov a otrokov. Stavali sa mešity, synagógy a kostoly, pôsobili tu aj anglickí biskupi a saracénski imami. Sicílčania, ktorí nehovorili grécky alebo arabsky, používali normanskú francúzštinu a úradné vyhlášky vychádzali v rôznych jazykoch, vrátane latinčiny, gréčtiny a arabčiny. Benediktínski mnísi pôsobili spoločne s arabskými pisármi. Normani akceptovali viaceré byzantské, židovské a moslimské právne praktiky. Islamské právo sa používalo na Sicílii pomerne dlho, bolo dobre prepracované a sú dôkazy, že viaceré impul-zy sa neskôr dostali až do Anglicka.

Roger II. Narodil sa z tretieho manželstva sicílskeho grófa Rogera I. s Adelou

del Vasto. Adela bola dcérou savonského miestodržiteľa Bonifáca a ro-ku 1089 sa vydala za podstatne staršieho šľachtica Rogera, s ktorým mala dvoch synov.

Po smrti otca sa Roger II. roku 1105 usadil na kniežacom stolci. De-saťročného grófa zastupovala vo vláde matka Adela, ktorá žila v Paler-me, aby obmedzila vplyv normanských príbuzných žijúcich na pevnine. Mladíka od detstva obklopovali nielen Taliani, ale aj Gréci, Židia a Arabi, čo významne prispievalo aj k budúcemu tolerantnému ovzdušiu panovníckeho dvora.

V roku 1110 na ceste do Jeruzalema navštívil Palermo nórsky kráľ Sigurd. Bližšie kontakty Sicílie s Jeruzalemom nadviazala matka Adela, ktorá sa vydala za jeruzalemského kráľa Balduina I. Manželstvo však nebolo šťastné a o dva roky sa vrátila na Sicíliu. V roku 1127 Roger II. zjednotil všetky talianske panstvá svojho rodu, s čím však nesúhlasil pápež Honorius II.

V roku 1130 Rogerovi II. pápež Anaklét II. udelil kráľovský titul a počas vianočných sviatkov ho pápežský legát pomazal sväteným ole-jom (počas týchto sviatkov v minulosti korunovali aj Karola Veľkého

251

(800) a Viliama Dobyvateľa (1066). Nový kráľ si nechal v Palerme vyhotoviť nádherný plášť, teraz uložený vo Viedni.

Bolo to najbohatšie kráľovstvo Európy, ktorého monarcha nosil by-zantské oblečenie v štýle východného cisárstva a držal si súkromný há-rem v štýle arabského emira. Mozaika chrámu v Martorane zobrazovala Rogera v rúchu so zlatými krížmi na belasom poli, najstaršou známou reprezentáciou symbolu, ktorý sa nakoniec stal heraldickým znakom francúzskych kráľov. Jeho potomkom bol kráľ Viliam II. Sicílsky, syn vysoko vzdelanej, politicky sofistikovanej Margaréty Navarrskej, dcéry Henricha II. Anglického. Katedrála a kláštor v Monreale tvoria symbió-zu byzantského, arabského a normanského umenia a mozaika, na ktorej je znázornený Tomáš Becket, je pravdepodobne najstarším zobrazením svätého.

Panovanie Rogera II. však neprebiehalo príliš hladko a kráľ musel čeliť výraznému spochybňovaniu svojho majestátu, napríklad zo strany malého vojvodstva Amalfi. Okrem toho odolával aj výraznému tlaku cisára Lothara III. Roku 1139 do krajiny vtrhli vojaci pápeža Inocenta II., ktorý však neuspel a neskôr prehlásil na základe Mignanskej zmluvy Rogera II. za kráľa, za rex Siciliae ducatus Apuliae et principatus Capu-ae.

Roger II., ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších kráľov Európy, sa ukázal ako schopný a inteligentný vládca, ktorý rozdelil kráľovstvo na tri administratívne časti a nad každým väčším mestom ustanovil kráľovskú správu. Do svojich rúk sústredil výber daní a súdnictva. Preto vybudoval aj centrálne inštitúcie na kontrolu financií. Roku 1140 vydal prvý kódex zemských práv, ktorý vychádzal z rímskeho práva a usta-novoval odlišné zákony pre poddaných, či už Grékov, Arabov, Židov alebo Talianov. Uzavrel významné zmluvy s Egyptom a inými moslim-skými štátmi. Za poľnohospodárske plodiny získaval zlato z Afriky na razenie vlastných mincí, nazvaných podľa Apúlského vojvodstva (duca-to) ako dukáty. Presadil aj kráľovský monopol na lov rýb.

V roku 1132 nechal v Palerme pri arabskom paláci vybudovať palá-covú kaplnku, ktorá súčasne slúžila aj ako trónna sieň. Na stavbe sa podieľali sicílski a arabskí remeselníci spolu s francúzskymi a byzant-skými umelcami. Na stenách sa nachádzajú mozaiky s kresťanskými motívmi a nápismi v gréčtine a latinčine, zobrazenia zvierat, stromov, kvetov i ornamentov. Na vyrezávanom drevenom strope je zobrazený aj sám Roger II., obklopený hudobníkmi, tanečníkmi, ženami či šachista-mi. Keď v roku 1154 zomrel, pochovali ho práve tu. Na tróne ho nahra-dil syn Viliam.

252

Roger II. sa na svojom dvore rád obkolesoval vynikajúcimi mužmi z rôznych kultúr, ako boli známy arabský geograf Muhammad al-Idrisi a grécky historik Nilus Doxopatrius. Kráľ vítal učencov a bol tolerantný k rôznym vyznaniam, rasám a jazykom.

Univerzálne právne kódexy ako sú Rogerove Nariadenia z Ariana vznikli v polovici 12. storočia, ale Normani umožnili, aby každého Si-cílčana – kresťana, moslima alebo žida – súdili podľa vlastného práva. Na zvýšenie kvality vlastnej administratívy si najímali gréckych i arab-ských expertov, ktorí mali s touto oblasťou poznania podstatne viac skúseností. Normanská administratíva koexistovala so staršími arab-skými inštitúciami a oficiálne dokumenty vychádzali v gréčtine, latinči-ne, arabčine a príležitostne aj v hebrejčine a normanskej francúzštine. Moc kráľovstva šírili aj invázie do Byzancie, na Balkán a na arabské teritóriá v severnej Afrike, prípadne aj na ostrovy Malta a Korfu.

Roger II. postupne vybudoval zo svojho kráľovstva aj hlavnú ná-mornú moc Stredomoria. Na budovaní veľkej flotily sa podieľali viacerí schopní admiráli, medzi ktorými hral prím admirál Juraj z Antiochie, predtým slúžiaci u moslimského sultána. Sicília získala aj územia v Afrike s najcennejšou lokalitou Tripolisom.

Kráľ sa presadzoval aj prirodzeným talentom na jazyky, ktorý kulti-vovali aj jeho grécki a arabskí učitelia, ale aj návštevníci z talianskych i francúzskych kráľovských dvorov. Popri jazykoch obľuboval aj rôzne druhy umenia i vied. Bol prirodzene zvedavý. Podporoval mnohé nároč-né projekty, ktoré sa zrodili na jeho dvore. Medzi nimi zaujala čestné miesto najmä Rogerova kniha, ktorú napísal spomínaný al-Idris, ako jeden z najvýznamnejších produktov stredoveku.

Švábská Sicília V Rogerových stopách významne kráčal jeho vnuk, Fridrich II. Ro-

ger z dynastie Hohenstaufovcov, ktorý sa postupne stal rímskym cisá-rom ako aj nemeckým, sicílskym a titulárnym kráľom jeruzalemským. Fridrich II. Roger, ktorý sa narodil roku 1194 v Jesi, blízko Ancony, bol synom rímskeho cisára Henricha VI. a dedičky sicílskeho kráľovstva, normanskej princeznej Konstancie z Altavilly. S pôrodom sa spájala legenda založená na fakte, že matka mala v čase pôrodu vyše štyridsať rokov. Aby sa potlačili povesti, že ide o predstieraný pôrod, dieťa sa narodilo v otvorenom stane na miestnom trhovisku.

253

Pri krste dieťa dostalo meno po svojich starých otcoch, cisárovi Frid-richovi I. Barbarossovi a prvom sicílskom kráľovi Rogerovi II. Sicílske územia zdedil po smrti otca už ako dvojročný (matka zomrela o rok neskôr). Vyrástol na sicílskom normanskom dvore, kde získal, podobne ako jeho učený predchodca, grécke, arabské i židovské vzdelanie. Ne-skôr sa dočkal významných pôct, najmä titulu Stupor mundi (div sveta). Sklon k nežnému pohlaviu mu však priniesol aj menej vzletné tituly sultán z Acera, prípadne emír alebo pokrstený sultán.

Roku 1196 ho ešte za vlády otca HenrichaVI. korunovali za rímske-ho cisára. Otec však už o rok zomrel a kráľom sa stal otcov brat Filip Švábsky. Vzápätí sa rozpútal neľútostný boj o trón, do ktorého sa zapo-jilo aj české knieža Přemysl Otakar I., ktorý neskôr významne prispel k definitívnemu potvrdeniu Fridricha na rímskom tróne. V roku 1211 sa mladý kráľ napriek odporu svojho okolia ujal vlády na Sicílii. Už v tom čase začali nedorozumenia s pápežom Gregorom IX., ktorý ho označil za zviera, ktoré prišlo z mora, stojace na medvedích tlapách s levím hrtanom, pričom jeho ostatné časti tela sa podobajú leopardovi...

V tomto období sa pápež Inocent III. (1198-1216) snažil, aby ho kresťanskí panovníci uznali za feudálneho pána. V Taliansku a Nemec-ku bojovali proti sebe cisárska (ghibellini) a pápežská strana (guelfovia). Fridricha stíhala jedna kliatba za druhou, na ktoré zas on odpovedal písomnými útokmi.

Od polovice 30. rokov viedol Fridrich II. tvrdý boj so severotalian-skymi mestami združenými v Lombardskej lige, ako aj s pápežom Ino-centom IV. K rozkolu s pápežom došlo najmä kvôli krížovej výprave. Rozpory s pápežom pokračovali a Fridrichovi dokonca hrozilo, že príde o vládu nad Sicíliou. Aj keď si svoju moc udržal, neskôr sa dostal do značných vojenských i finančných ťažkostí. Roku 1250 zomrel a na tróne v ríši i sicílskom kráľovstve ho nahradil syn Konrád IV.

Fridrich II. venoval celý život úsiliu o konsolidáciu svojej ríše a jej vymaneniu spod priameho pápežského vplyvu. Detstvo strávil na uli-ciach Palerma, zatiaľ čo Sicíliu využívali nemeckí baróni podľa dohody s pápežom Inocentom. Fridrich II. celý život usiloval o vytvorenie seku-lárneho štátu riadeného zákonmi. Kráľovská kancelária pod vedením ministra Pietra della Vignu bola modelom efektívnosti a každý deň za-sielala po celej ríši od Severného Nemecka až po Sicíliu, ako aj do iných veľkých kráľovstiev, stovky posolstiev v latinčine, gréčtine, arabčine, hebrejčine, francúzštine a nemčine. Dvor bol veľkolepý, združoval výz-namných vedcov, matematikov, lekárov a básnikov z arabského i kres-ťanského sveta a Fridrich II. založil aj prvú štátnu univerzitu v Neapoli.

254

Z týchto faktov vyplýva, že napriek rôznym politickým a vojenským nedorozumeniam, Sicília kultúrne napredovala. Významne sa stretávali a ovplyvňovali moslimská, byzantská, talianska a nemecká civilizácia. Intenzívne sa používala aj gréčtina a arabčina. Samotný Fridrich II. komunikoval v šiestich jazykoch. Zvládol nielen arabskú filozofiu, ale presadzoval aj priateľské vzťahy s moslimami. Keďže pochádzal z rodu Hohenstaufovcov, v Nemecku vystupoval ako Nemec. Avšak kultúrou a prežívaním bol Talian, farbou Byzantínec a Arab. Súčasníci hľadeli na neho s obdivom. Nazývali ho už spomínaným titulom Stupor mundi a Zázračný inovátor. Ešte za života sa stal mystickou osobnosťou. Okrem iného sa mu prisudzovalo autorstvo neexistujúcej knihy Traja podvodní-ci (De Tribus Impostoribus), ktorými mali byť Mojžiš, Kristus a Moha-med (autorom mal byť neskôr aj filozof Spinoza).

V časoch, keď sa venoval vojenským výbojom a riešeniu politických problémov, inicioval aj prípravu nového právneho kódexu, odvodeného z rímskeho práva, ktorý naznačoval vysokú civilizačnú úroveň jeho juž-ného domínia. Kódex bol kvôli grécky hovoriacim obyvateľom prelože-ný do gréčtiny. S určitým preháňaním by sa dalo konštatovať, že tieto zákony sa významne podieľali na vytvorení právneho systému dnešnej Európy. V decembri roku 1220 Fridrich vytvoril Zákon privilégií pre Sicíliu. Aj keď značná časť kódexu potvrdzovala výnimočné kráľovské privilégiá, tvorili sa aj právne názory, ktoré regulovali sicílske vzťahy s vonkajším svetom. Tieto obchodné práva sa neskôr rozšírili na všetky Fridrichove územia. Elimináciou vnútorných colných taríf anticipovali vznik prvej európskej ekonomickej komunity.

Zákon privilégií umožnil roku 1224 založenie už spomínanej prvej európskej štátnej univerzity v Neapoli, v ktorej sa okrem iného vyžado-valo, aby sa medicína vyučovala aj pomocou pitiev. Saracénom, mosli-mom a Židom vláda vymedzila mesto Lucera.

Svoje právne schopnosti Fridrich II. názorne predviedol v rokoch 1227-8 počas križiackej výpravy do Svätej zeme. Na základe dohody so sultánom al-Kamilom získal Jeruzalem, Betlehem, Nazaret, Saidu a Jaffu a po podpísaní zmluvy s Abu Zakariom z Tunisu bol korunovaný za jeruzalemského kráľa. Predviedol, ako možno inteligentným vyjed-návaním dosiahnuť výhodnejšie politické ciele, než vojenskou silou. A súčasne potvrdil neplatnosť predsudku, že schopní európski politici sa rodili len v 20. storočí.

Po návrate z križiackej výpravy Fridrich pracoval na Ústave z Melfi (Liber Augustalis). V nej sa prehlásil za časť sekulárnej trojice, ktorá zahŕňala Boha, samotného kráľa a medzi nimi Spravodlivosť. Podľa

255

Fridricha služba spravodlivosti je aj službou Bohu, čo mu umožnilo stavať štát nad cirkev (a nie, prekvapujúco, nad individuálne práva).

Ústava z Melfi bola vrcholom stredovekého európskeho práva, na-príklad legalizovala rozvody ako súčasť civilného práva a jednoznačne zakazovala znásilňovanie žien. Obsahovala aj predpisy, podľa ktorých, ak sa niekto stal lekárom, musel mať najskôr určitú prax, zakazovala tzv. ordále (božie súdy) a voľné nosenie zbraní, zvyšovala váhu svedkov pri súdnych procesoch a podobne. Zrušila aj skúšku súbojom, namiesto nej zaviedla trestné stíhanie.

Ústava tiež potvrdzovala, že sekulárnych úradníkov by mal menovať cisár nezávisle od cirkvi, čo predstavovalo významný krok k demokrati-zácii spoločnosti. Tým sa nezanedbateľne narušili právne systémy abso-lutistických monarchií.

Fridrich vstúpil do histórie aj ako zanietený vedec, ako skeptik, dô-verujúci len dôkazom založeným na pozorovaniach. Na kráľovskom dvore zhromažďoval popri iných odbornostiach aj astronómov, filozofov a matematikov, vrátane Leonarda Pisana (známeho ako Leonardo Fibo-nacci, autora známej postupnosti – 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21 atď. ). Na dvor sa dostávali aj najnovšie matematické inovácie z arabského sveta, vrátane zavedenia nuly. Nové poznatky sa dostávali do Európy prostredníctvom talianskych obchodníkov, ktorí ich využívali v rámci svojich účtovníc-kych postupov. Fridrich bol tiež štedrým hostiteľom špecialistov z ana-tómie, etiky, metafyziky, neskôr aj expertov na chémiu a poľnohospo-dárstvo, ako aj astronómiu a astrológiu (predpovede týchto odborníkov mu však nepriniesli významnejšie úspechy, skôr sa musel spoliehať na vlastné sily). Bohatá korešpondencia s arabskými učencami však zvyšo-vala podozrenie voči nemu zo strany nepriateľov.

Fridrich sa ako zanietený zoológ venoval aj chovu zvierat. Výrazne sa preslávil knihou Umenie poľovania s vtákmi (De Arte Venandi cum Avibus) opisujúcou správanie a výcvik sokolov. Kráľ obľuboval soko-liarstvo, pokladal ho za aristokratickú formu umenia. Kniha obsahovala praktické postrehy zo života týchto vtákov doplňované bohatými ilustrá-ciami. Na jednej z nich horolezci znášali mláďatá z útesov v košíkoch. Nebolo vhodné, ak ich zniesli príliš skoro – v takom prípade zostávali neduživé. Na dvore kráľ držal asi päťdesiat sokoliarov a medzi sokolmi boli aj vtáci zo vzdialenejších regiónov. Po kráľovej smrti sa o vtákov staral syn Manfréd, tiež horlivý sokoliar. Fridrich však rád pozoroval aj iné zvieratá a vo zverinci mal dostatok exotických zvierat vrátane žiráf, loveckých psov, jaguárov, rysov, leopardov, exotických vtákov a slonov.

256

Vedecké poznatky získaval Fridrich skôr pozorovaním než špekulá-ciami. Než sa pustil do polemík s Aristotelovými úvahami o prírodných vedách, predpokladal, že naším zámerom je presadzovať veci také, aké v skutočnosti sú! Priznával napríklad, že v jeho práci Liber Animalium sa nachádza veľa citátov iných autorov, ktorí svoje tvrdenia neverifiko-vali a neriadili sa svojimi skúsenosťami. K presvedčeniu o pravde sa nemožno dostať pomocou fámy. Táto úvaha je aktuálna aj dnes, najmä pre vyznávačov homeopatie, astrológie, numerológie a iných pavied, napriek rôznym vedeckým revolúciám, ktoré ľudstvo absolvovalo.

Fridrich prejavoval veľký záujem aj o lingvistiku, ako sa to dalo oča-kávať od človeka plynne ovládajúceho šesť jazykov. Počas normanskej éry vládla viacjazyčnosť, mnohí Sicílčania rozprávali po grécky i po arabsky a niektorí ovládali aj latinský, talianský alebo normansko-fran-cúzsky jazyk. Jazykom sicílskych Židov bol arabský dialekt. V tomto období dochádzalo k výraznej latinizácii ostrova a k formalizácii nového talianskeho jazyka zdobeného arabskými, gréckymi a francúzskymi príspevkami, jazyka, ktorý neskôr uznávali aj Dante a Bocaccio. Sikelo-arabčina, ktorou na Sicílii rozprávali stredovekí Arabi, prežila na Malte ako jediný arabský jazyk písaný rímskou abecedou.

Možno aj preto sa kráľ usiloval poznať, nakoľko ľudia pri narodení ovládajú akýsi prirodzený jazyk, než ho potlačí neskôr naučený materin-ský jazyk. Ako absolútny vládca si mohol dovoliť usporiadať taký typ výskumu, v ktorom časť malých detí žila bez primeraných sociálnych kontaktov. Ako je známe, tieto deti do roka zomreli (napriek komplex-nej zdravotnej starostlivosti). Bol to v podstate neetický experiment, ktorý upozornil na dôležitosť sociálnych vzťahov pre pozitívny rozvoj ľudských bytostí. Napriek tomu sa celé generácie čitateľov nadchýnali príbehmi detí odchovaných zvieratami, spomedzi ktorých prím hrali Tarzan a Mauglí.

Niektoré Fridrichove experimenty mali napriek manifestovanej zve-davosti ešte morbídnejší charakter. V jednom z nich odsúdencov na smrť nechal uzavrieť do vzduchotesnej miestnosti, pokiaľ sa nezadusili. Vzápätí pri pootvorených dverách starostlivo pozoroval, či sa objavia duše ľudí, ktorí práve zomreli. O nič humánnejšie však neboli ani expe-rimenty realizované v nemeckých koncentračných táboroch, aj keď išlo o časové obdobie, keď už ľudstvo malo za sebou rôzne humanizačné kúry. Fridrich často používal experiment ako vhodnú metódu na získa-vanie odpovedí na mnohé dôležité otázky tých čias. Nemal však vo zvyku vymýšľať nedokázateľné teórie a vzápätí zabíjať ľudí, ktorí sa odvážili ich spochybňovať.

257

Popri vedeckých sklonoch mal Fridrich aj otvorenú myseľ. Roku 1222 ho významný náboženský asketik sv. František navštívil v jednom z palácov v Bari. Fridrich zorganizoval tanečný večierok s pozoruhodne krásnou kurtizánou. Keď sv. František prejavil odpor voči jej šarmu, kráľ vyzdvihol, že konal podľa svojich zásad a strávil s ním dlhší čas v hlbokom diskurze.

Fridrich sa venoval okrem iného aj poézii, pričom sa zachovali básne Kvet Sýrie a Moja pani. Kvet Sýrie napísal po návrate z Jeruzalema a báseň Moja pani ešte ako dvadsaťročný:

Verím, že žiadna pani nemôže byť tak krásna a jemná než si Ty, suverénna pani. Tvoja pôvabná tvár poskytuje mi radosť a útechu; a ja nemôžem odolať velebeniu Teba, pani moja.

Ako vidno, poetické výkony cisára boli skôr priemerné, aj tak však na jeho dvor prichádzalo množstvo významných básnikov, vrátane obja-viteľa sonetu, Jacopa da Lentini. Zrejme významne ovplyvnil aj vznik prvej talianskej básnickej školy európskeho významu.

Fridrich a architektúra Kráľ Fridrich významne podporoval aj architektúru. Preslávil sa

najmä vybudovaním jedného z najzaujímavejších hradov Európy, Castel del Monte, stojaceho v 540 metrovej výške neďaleko Andrie. Hrad pô-vodne vznikol ako kasáreň na ochranu Kapitanátu Apúlie a používal sa najmä ako lovecký zámok (aj na lov pomocou sokolov).

Fridrich počas svojej vlády fyzicky sídlil zväčša v južných talian-skych provinciách. Kvôli sporom s pápežmi staval najmä pevnosti a hrady. Zamestnával veľa francúzskych remeselníkov a osadníkov vra-cajúcich sa z Cypru a Palestíny. Do jeho služieb vstupovali najmä umel-ci a architekti. V tomto ovzduší vzniklo aj obdivuhodné dielo, ktoré dodnes zostalo zahalené závojom tajomstva, hrad Castel del Monte v provincii Bari, štruktúrovaný podľa čísla 8 a tzv. zlatého rezu. Táto podivuhodná stavba sa výrazne vymyká zaužívaným schémam o pev-nostiach, má iba šestnásť úplne rovnakých miestností, bez jedální, saló-

258

nov a spální, bez stajní, priestorov pre vojakov, kuchýň a skladov alebo tajných chodieb. Nie je to hrad určený na poľovačky, ale ani na vojenské účely. Nikdy neslúžil na bývanie.

Osemuholník vyjadruje stretnutie dvoch základných geometrických symbolov: kruhu (dokonalosť Boha) a štvorca (nedokonalosť človeka). Spája nedokonalosť s dokonalosťou. Motív 8 sa vyskytuje vo viacerých variantoch – napríklad 8 základných vonkajších múrov a 8 základných múrov, 8 veží. Konštrukcia hradu je tiež určená polohou Slnka a Zve-rokruhu.

Významnú úlohu tiež zohráva rozmer zlatého rezu – 1,618 (niekedy nazývané aj ako božská proporcia). Vyjadruje magický vzťah určujúci proporcie ľudského tela. Pri vynásobení 1,618 dĺžkou, ktorú má dospelý človek od pupku po zem, vznikne výška jeho postavy, vynásobením 1,618 číslom vyjadrujúcim vzdialenosť od lakťa po koniec prstov na ruke, sa získa dĺžka celej ruky. Magické číslo určuje aj proporcie rast-linného, morského a kozmického sveta.

Castel del Monte pravdepodobne vznikol ako ideálny a symbolický monument pre tajné stretnutia a rozhovory o najväčších problémoch, ktoré trápili Fridricha i ďalších adeptov univerzálnej filozofie – nábo-ženstva, ktoré malo zjednotiť vieru a národy. I dnes sa na hrade, ktorý registruje UNESCO ako svetovú historickú pamiatku, sústreďujú vedci, šamani, archeológovia, historici, architekti i okultisti. Pátrajú v gotic-kom monumente akoby stojacom mimo reálneho času...

Ako je známe, latinská prezývka Stupor Mundi (zázrak sveta) svojho času patrila najmocnejšiemu človeku Stredomoria a Európy. Spolu so svojimi predchodcami a súčasníkmi významne prispel k rozvoju ľud-ského poznania, nielen zdokonaľovaním práva, ale aj založením jednej z prvých univerzít v Európe, v Neapole, ako aj rozvíjaním ducha kultúr-nej rôznorodosti a intelektuálnej zvedavosti. Sicília sa zmenila na stretá-vacie miesto pre básnikov, vedcov a umelcov. Avšak toto obdobie skon-čilo smrťou Fridricha II. a ostrov sa dostal pod správu francúzskeho kráľa Karola z Anjou, voči ktorému ostrovania vyvolávali povstania. To je už však novšia história. Náš záujem sa sústredil najmä na šťastné obdobie sicílskej histórie, keď život Sicílie usmerňovali dvaja osvietení normanskí panovníci, Roger II. a jeho vnuk Fridrich II.

Knižná ilustrácia „Chvála bláznovstva“ (Hans Holbein ml., 1515)

260

ŽIARA Z ROTTERDAMU Desiderius Erasmus Roterodamus (1466 – 1536) známy tiež ako De-

siderius Erasmus Rotterdamský, bol holandský renesančný humanista a katolícky kňaz. Jeho vedecké meno Desiderius Erasmus Roterodamus sa skladalo z troch častí: latinského substantíva desiderium (lat. túžba), gréckeho adjektíva erásmios (požadovaný) kombinovaného so sv. Eras-mom z Formie a nakoniec latinizovaného názvu mesta Rotterdam (Rote-rodamus – z Rotterdamu).

Erasmus bol klasický vedec, ktorý písal „čistým“ latinským štýlom a tešil sa z prívlastku Princ humanistov. Nazývali ho tiež korunovaná česť kresťanských humanistov. Inovatívnou prácou s textami pripravil nové latinské a grécke vydania Nového zákona. Podieľal sa aj na riešení problémov, ktoré vyplývali z protestantskej reformácie a katolíckej pro-tireformácie. Napísal knihy Chvála bláznovstva, Príručka kresťanského vojaka, O úctivosti u detí, Copia: základy hojného štýlu, Julius Exclusus a mnohé iné.

Erasmus žil v období reformácie a pravidelne kritizoval niektoré kresťanské doktríny. Bol však presvedčený o nutnosti reformovať cirkev zvnútra. Proti protestantskej predestinácii bránil doktrínu slobodnej vôle. Jeho stredná cesta občas dráždila mnohých protestantov, ale aj konzer-vatívnych katolíkov. Zomrel v roku 1536 v Bazileji a symbolicky spočí-va v pôvodne katolíckej katedrále, ktorá neskôr konvertovala na refor-movaný chrám.

Život Desiderius Erasmus sa narodil v roku 1466 v Rotterdame. Aj keď

tento rok nie je definitívne potvrdený, väčšina historikov sa k nemu prikláňa. Bol síce úzko spojený s Rotterdamom, no žil v tomto meste pomerne krátky čas, ktorý nie je dostatočne presne zmapovaný. Neskôr sa už doň nevrátil. Informácie o rodičoch a detstve sú pomerne kusé, pochádzajú zväčša z jeho textov. Rodičia neboli legálnymi manželmi. Otec sa neskôr stal kňazom a kaplánom v Goude. Rodičia sa o syna starali, až pokiaľ ich v roku 1483 neskosila morová epidémia. Mladý Erasmus postupne získal veľmi kvalitné vzdelanie vo viacerých kláštor-ných školách.

261

Roku 1492 ho chudoba prinútila, aby vstúpil do kláštora. Za katolíc-keho kňaza ho v dvadsiatich piatich rokoch vysvätili podľa augustinián-skeho kánonu v meste Steyn, no kňazskej činnosti sa venoval len spora-dicky. Krátko po vysvätení opustil kláštor a vstúpil do služieb biskupa z Cambray. Renomé si získal skvelou latinčinou a značnou vedeckou erudíciou. Aby dostatočne zvládol prácu v biskupskom úrade, bol oslo-bodený od rehoľných povinností. Toto privilégium neskôr potvrdil aj pápež Lev X.

Vzdelávanie V roku 1495 s biskupovým súhlasom a štipendiom vstúpil na Collé-

ge Montaigu Parížskej univerzity, centra reformného úsilia vedeného asketickým Janom Standonckom. Univerzita bola pôvodne hlavným centrom scholastického učenia, ale postupne sa dostávala pod vplyv renesančného humanizmu. Erasmus nadviazal priateľstvo s talianskym humanistom a básnikom Publiom Faustom Andrelinim.

Hlavnými centrami Erasmovej aktivity sa postupne stali Paríž, Leu-ven, Cambridge a Bazilej, aj keď na žiadnom mieste nezotrval príliš dlho (napríklad na Queen´s College v Cambridgi pôsobil päť rokov). V tomto období nadviazal styky s mnohými významnými intelektuálmi tých čias. V Anglicku Erasma pozitívne ovplyvnilo biblické učenie Johna Coleta inklinujúce skôr k postojom cirkevných otcov než scholas-tikov. Táto situácia ho ešte pred návratom z Anglicka motivovala k zdokonaleniu v gréčtine, aby mohol kvalitnejšie študovať teológiu a pri-praviť Jeremiášov preklad Biblie. Napriek chronickému nedostatku pe-ňazí sa tri roky venoval intenzívnemu štúdiu gréčtiny. Erasmus upred-nostňoval život nezávislého učenca a vedome odmietal činnosti a for-málne väzby, ktoré by obmedzili jeho nezávislosť pri vyjadrovaní slo-body intelektuálneho a literárneho prejavu. V priebehu života musel odolávať mnohým lukratívnym akademickým ponukám, vždy však uprednostňoval nezávislú literárnu aktivitu. Roky 1506 až 1509 strávil v Taliansku. Roku 1506 získal doktorát Turínskej univerzity a určitý čas strávil vo vydavateľstve Aldus Manutius v Benátkach. Podľa dochova-ných listov sa pravidelne stýkal s benátskym prírodným filozofom Giu-liom Camillom.

Pobyt v Leuvene, kde učil na Katolíckej univerzite, ho viedol k znač-nej kritike tamojších asketických, akademických klerikov, nepriateľ-ských k literárnym a náboženským reformám. Roku 1517 inšpirovaný

262

Kolégiom troch jazykov na univerzite v Alcalá sa podieľal na založení trojjazyčne orientovanej Collegium Trilingue pre štúdium hebrejčiny, latinčiny a gréčtiny. Po čase však v ňom prevládli negatívne emócie ako obrana proti nepriateľskému prostrediu a odišiel do Bazileja. Obdivova-telia z celej Európy ho v tomto slobodomyseľnom meste často navšte-vovali a obvykle mal okolo seba oddaných priateľov.

Erasmus bol natoľko sebakritický, že až po dokonalom zvládnutí la-tinčiny sa venoval komentovaniu literárnych a náboženských problé-mov. Cítil sa povinný využiť vzdelanie na očistenie náboženskej doktrí-ny návratom k historickým dokumentom napísaným originálnymi ja-zykmi Svätého písma. Pokúsil sa očistiť metódy vzdelávania od rigid-nosti a formalizmov stredovekých tradícií, avšak s výsledkami nebol úplne spokojný. Jeho vzbura proti niektorým formám kresťanského mo-nasticizmu a scholasticizmu nevyplývala z pochybností o pravde doktrí-ny, ani z nepriateľstva voči cirkevnej organizácii, prípadne odmietania celibátu a kláštorného životného štýlu. Spravodlivosť vyžadoval apelom na rozum, úprimne a bez strachu z mystérií. Zostával verný katolíckej doktríne a veril, že má právo každého úprimne kritizovať. Svoje názory konfrontoval s viac než piatimi stovkami politikov a vedcov, s ktorými pravidelne korešpondoval.

Publikovanie Nového zákona v gréčtine Prvý Nový zákon vytlačený v gréčtine bol súčasťou viacjazyčného

vydania Biblie vydanej v Španielsku v rokoch 1513-1517 a uverejnenej roku 1520 (Biblia Poliglota Complutense). Známy je aj pod menom Komplutenská polyglota. Nový zákon bol vytlačený v roku 1514, avšak vydanie sa oddialilo čakaním na text Starého zákona a súhlas pápeža Leva X. Erasmus intenzívne pracoval najmä na dvoch projektoch: veri-fikácii gréckych textov a čerstvom Novom zákone v latinčine, ktorý začal prekladať v roku 1512. Zozbieral všetky rukopisy Vulgaty, aby z nich vytvoril kritické vydanie. Neskôr ho prepracoval do latinčiny. V raných fázach projektu neuvažoval o gréckom texte. Zatiaľ čo motívy pre publikovanie čerstvého latinského prekladu sú jasné, menej zrejmé je, prečo autor zaradil aj grécky text. I keď niektorí pozorovatelia pred-pokladali, že plánoval pripraviť kritický grécky text, nie sú žiadne dôka-zy, ktoré by tento predpoklad podporili. Zaradenie gréckeho textu malo umožniť čitateľom hodnotiť kvalitu latinskej verzie. Na prvý pohľad finálny produkt Všetko z nového učenia (Novum Instrumentum omne)

263

a neskôr Všetko z Nového zákona (Novum Testamentum omne) tiež jasne signalizoval, že považoval súladné paralelné verzie gréckeho a latinské-ho textu za kľúčové dvojité jadro tradičného cirkevného Nového zákona. Tento postup sa legitimizoval tým, že Erasmus synchronizoval alebo unifikoval grécke a latinské tradície Nového zákona simultánnym vyda-ním oboch aktualizovaných (dalo by sa povedať očistených) verzií. Obe časti kanonickej tradície jasne naznačovali prezentáciu rovnakého obsa-hu. Podľa modernej terminológie formuloval obe tradície kompatibilne. Z toho vyplýva, že jeho grécky text neposkytoval len základ pre latinský preklad, ale predstavoval aj inú metódu vyjadrenia obsahu: je veľa prí-kladov vydania gréckeho textu kvôli reflektovaniu latinskej verzie. Ako príklad možno uviesť, že ak v gréckom rukopise chýbalo šesť posled-ných veršov Zjavenia, príslušný text z Vulgaty preložil späť do gréčtiny. Erasmus prekladal latinský text do gréčtiny aj vtedy, ak zistil, že grécky text a sprievodné komentáre boli zmiešané, alebo sa Vulgata jednoducho uprednostnila pred gréckym textom.

Vyvinul veľké úsilie, aby v roku 1516 u priateľa Johanna Frobena v Bazileji vydal prvý grécky Nový zákon pod názvom Novum Instrumen-tum omne, diligenter ab Erasmo Rot. Recognitum et Emendatum. Preto-že nemal prístup k jedinej kompletnej verzii, použil niekoľko gréckych rukopisov. Väčšinu z nich však tvorili neskoršie grécke rukopisy z by-zantskej prekladateľskej školy a Erasmus na svoj preklad použil najstar-ší text z tejto školy. Napodiv ignoroval oveľa staršie a kvalitnejšie ruko-pisy, ktoré mal k dispozícii.

V druhom vydaní z roku 1519 Instrumentum nahradilo Testamentum. Toto vydanie použil Martin Luther pri nemeckom preklade Biblie pre svoje náboženské hnutie. Z oboch vydaní sa predalo asi tritisíc tristo výtlačkov. Z Komplutenskej polygloty bolo vytlačených iba 600 výtlač-kov. Text 1. a 2. vydania nezahŕňal pasáž (1 Ján 5:7-8), ktorá sa stala známa ako Comma Johanneum. Erasmus nebol schopný nájsť tieto verše v žiadnom gréckom rukopise, avšak jeden našiel pri príprave 3. vydania. Dnes sa predpokladá, že vznikol roku 1520 z latinskej Vulgaty, ktorá pravdepodobne obsahovala verše z marginálneho prekladu latinskej kópie.

Tyndale tretie vydanie z roku 1522 pravdepodobne použil pri prípra-ve prvej anglickej verzie Nového zákona a poskytol základ Robertovi Stephanusovi v roku 1550 pri preklade Ženevskej Biblie a Anglickej Biblie kráľa Jakuba. Roku 1527 Erasmus publikoval definitívnu štvrtú verziu s paralelnými stĺpcami gréckej verzie, latinskej Vulgaty a jeho vlastného latinského textu. Na vylepšenie tejto verzie použil dostupnú

264

modifikáciu Komplutenskej polygloty. Pri tomto vydaní Erasmus použil tiež grécky text z posledných šiestich veršov Zjavenia (ktoré preložil z latinčiny späť do gréčtiny) podľa prvého vydania kardinála Ximenéza Biblia Complutensis. Roku 1535 Erasmus uverejnil konečné piate vyda-nie, v ktorom vynechal stĺpec latinskej Vulgaty. Inak sa text obsahovo značne podobal štvrtému vydaniu. Následné verzie gréckeho Nového zákona sa stali známe pod názvom Textus Receptus. Erasmus venoval svoju prácu pápežovi Levovi X. ako patrónovi vzdelávania. Neskôr publikoval Parafrázy Nového zákona, populárnu prezentáciu obsahov niekoľkých publikácií. Vyšli v latinskom jazyku, avšak rýchlo ich prelo-žili do ďalších jazykov.

Počiatky protestantizmu Hnutie Martina Luthera začalo pôsobiť rok po publikovaní Nového

zákona a do istej miery overovalo Erasmov charakter. Problémy medzi európskou spoločnosťou a rímskou cirkvou sa vyostrili natoľko, že mno-hí vzdelanci radšej zaujali pasívny a neutrálny postoj. Nie tak Erasmus, ktorý bol na vrchole literárnej slávy. Napriek výraznej kritickosti ku klerikálnym nerozumnostiam a zlozvykom vždy odmietal predpoklad, že napadá cirkevné inštitúcie a má konflikty s duchovnými.

S Lutherom Erasmus spočiatku sympatizoval, označoval ho za moc-nú trúbu pravdy evanjelia a uznával, že mnohé reformy, ktoré Luther presadzoval, sú nevyhnutné. Pociťoval k nemu značný rešpekt a aj Lut-her sa o Erasmovej učenosti vyjadroval s obdivom. Usiloval sa ho pri-tiahnuť k novému náboženstvu. Avšak Erasmus bol presvedčený, že iba ako nezávislý učenec môže ovplyvniť reformy náboženstva. Odmietnu-tím Luthera urazil a ten ho označil za zbabelca. Za rúhanie Erasmus pokladal spochybňovanie trvalého panenstva Márie a konanie tých, ktorí sa snažili obmedziť prístup laikov k Biblii. Na druhej strane Luther v lis-te Nikolausovi von Amsdorf spochybnil Erasmov katechizmus a autora nazval zmijou, klamárom a dokonca orgánom satana.

Erasma napriek neutralite obe strany náboženského a ideologického sporu obviňovali zo zaujatosti a spochybňovali jeho neutralitu. Nešlo teda o nedostatok vernosti k jednotlivým stranám, ale o snahu zachovať vernosť obom. V katechizme z roku 1533 obhajoval svoje humanistické ideály, najmä proti ponižovaniu dôstojnosti človeka, ako podstaty, ktorá nie je schopná dosiahnuť spásu, ale závisí len od Božieho milosrdenstva. Knihou O slobodnej vôli bránil ľudskú schopnosť vyberať medzi dob-

265

rom a zlom a voliť tie činnosti, ktoré mu umožnia dospieť k spáse. Dis-kusia medzi týmito náboženskými velikánmi zobrazovala zásadný roz-por medzi renesančným humanizmom a protestantskou ideológiou, ktorá vždy nepriznávala človeku hodnoty, o ktoré renesancia bojovala. Jednot-livé humanistické smery, či už taliansky, francúzsky alebo holandský, vypracovali určité pohľady na človeka i na svet, ktorý ho obkolesuje. Človeku v tomto svete určili významné miesto, ba dokonca zdôrazňovali jeho nezávislosť od pôsobenia nadprirodzených síl.

Sloboda vôle Erasmus si v priebehu diskusii len dvakrát dovolil vstúpiť na pôdu

doktrinárskych kontroverzií, do oblasti, ktorá nebola prirodzená jeho podstate ani predchádzajúcej praxi. V jednom z týchto prípadov kľúčovú úlohu zohrávala sloboda vôle. V knihe De libero arbitrio diatribe sive collatio z roku 1524 zosmiešnil luteránske názory o slobodnej vôli. Neutrálne položil vedľa seba obe stránky argumentu. Diatribe neviedlo k definitívnym záverom; to však zohrávalo pozitívnu úlohu medzi eras-movcami, no nie medzi luteránmi. Ako odpoveď Luther roku 1525 vy-dal De servo arbitrio (O otroctve vôle), kde ostro napadol nielen Diatri-be, ale aj jeho autora, o ktorom prehlásil, že nie je kresťan. Erasmus odpovedal dlhým, dvojdielnym Hyperaspistes (1526-27) jednoznačne obhajujúcim slobodu vôle.

Žiaľ, Európa tých čias poskytovala značne netolerantný pohľad, v ktorom prevládali sociálne nepokoje, vrátane nemeckej sedliackej voj-ny, novokrstenecké vzbury v Nemecku a v Nizozemsku, obrazoborectvo a radikalizácia sedliakov celej Európy. Pochopiteľne, že toto ovzdušie neprialo cirkevným ani sociálnym reformám. S takýmto priebehom udalostí sa Erasmus ťažko zmieroval a keď jeho milovaný Bazilej roku 1529 prešiel k reformácii, radšej sa presťahoval do Freiburgu.

Náboženská tolerancia a sviatosti Viaceré Erasmove práce priamo vyzývali k náboženskej tolerancii.

Napríklad v knihe De libero arbitrio... naznačoval, že náboženskí disku-téri by sa mali pri svojom vyjadrovaní umierňovať, aby mohli vnímať na ceste pravdy, ktorá sa často stráca prílišnými hádkami. Podľa Garyho Remesa Erasmus podobne ako Cicero konštatoval, že pravdu podporujú

266

harmonickejšie vzťahy medzi účastníkmi dialógu. Aj keď sa Erasmus v podstate nebránil trestaniu kacírov, v jednotlivých prípadoch vyzýval k umiernenosti a vystupoval najmä proti trestu smrti. Konštatoval, že lepšie je chorého človeka liečiť, než zabiť.

Ako je známe, testom reformácie bola doktrína sviatostí a jadrom problému slávenie eucharistie. Roku 1530 Erasmus publikoval nové vy-danie ortodoxného diela Algerus proti heretikovi Berengarovi z Tours z jedenásteho storočia. Pridal venovanie potvrdzujúce jeho presvedčenie o realite Kristovho tela po vysvätení v rámci sviatosti oltárnej, všeobec-ne poukazoval na priebeh premeny. Sakramentariáni, predstavovaní Ecolompadaiom z Bazileja, kde pôsobil aj Erasmus, ho však citovali ako nositeľa názorov, podobných ich vlastným, v ktorých sa odmietala pred-stava živého Tela a Krvi.

Erasmus zomrel na dyzentériu roku 1536 v Bazileji a pochovali ho v miestnej katedrále. Jeho posledné slová, ktoré zaznamenal priateľ Beatus Rhenanus, boli lieve God (holandsky drahý Boh).

LITERÁRNE DIELA Erasmus písal o duchovných ako aj o všeobecných ľudských záuj-

moch. Zdá sa, že druhej tematickej oblasti venoval menšiu pozornosť. Je však pozoruhodné, že okolo roku 1530 jeho práce tvorili 10 až 20 per-cent všetkých predávaných kníh. V tejto súvislosti sa mu pripisoval výrok v krajine slepých je jednooký kráľom. V spolupráci s Publiom Faustom Andrelinim zložil zbierku latinských prísloví a porekadiel, všeobecne nazývaných Adagia. Pripisovalo sa mu aj autorstvo symbolu Pandorina skrinka, pričom však pripomínal chybu v preklade Pandory od Hesioda, v ktorej tento poplietol pithos (skladová nádoba) s pyxis (skrinka).

Vážnejšie literárne pôsobenie zahájil najmä Príručkou kresťanského vojaka (Enchiridion militis Christiani) z roku 1503. V tejto krátkej práci Erasmus načrtol svoje predstavy o normálnom kresťanskom živote, čiže témy, ktoré neskôr dlhodobo spracovával. Hlavným zlom týchto dní je podľa neho formalizmus, založený na tradíciách bez základov v Kristo-vom učení. Formálne pôsobenie môže podnecovať človeka, aby Boha uctieval, alebo ho od seba odháňal. Popri úvahách o nebezpečenstve for-malizmu Erasmus diskutoval o mníšskom živote, svätom uctievaní, voj-ne, duchu a slabostiach spoločnosti.

267

Enchiridion je skôr kázaním než satirou. Erasmus opisoval duchov-ných ako vychovávateľov podieľajúcich sa na šírení poznatkov medzi laikmi. Zdôrazňoval skôr osobné spirituálne disciplíny než inštitucionál-ne sviatosti a volal po reformách, ktoré by charakterizoval kolektívny návrat k Otcom cirkvi a Písmu. Čítanie Písma vyzdvihoval ako živú ak-tivitu, pretože viedla k transformácii človeka a motivovala ho k prejavo-vaniu lásky.

Pozornosť venoval aj legendárnemu frízskemu bojovníkovi a rebe-lovi Pierovi Gerlofsa Doniovi (Veľkému Pierovi), avšak niektorí kritici mu vytýkali, že ho vylíčil ako hlúpeho a brutálneho muža uprednostňu-júceho fyzickú silu pred múdrosťou.

Erasmovou najznámejšou prácou bola Chvála bláznovstva, publiko-vaná tiež pod názvami Moriae encomium (grécky, latinizované) a Laus stultitiae (latinsky), satirický útok na tradície európskej spoločnosti, katolíckej cirkvi a populárnych povier. Prácu napísanú roku 1509 (pub-likovanú až v roku 1511) inšpirovalo dielo talianskeho humanistu Faus-tina Perisauliho De triumpho stultitiaeta, ktoré autor venoval priateľovi sirovi Thomasovi Morovi.

Knihu Výchova kresťanského vladára (Institutio principis Christiani, Bazilej, 1516) napísal Erasmus ako poradenskú službu mladému kráľovi Karolovi Španielskemu, neskoršiemu Karolovi V., cisárovi Svätej ríše rímskej. Autor vyzdvihol všeobecné princípy cti a úprimnosti pri plne-ní špeciálnych úloh vladára, ktoré ho reprezentovali ako služobníka ľu-du. Dielo vzniklo šestnásť rokov pred Vladárom Niccola Machiavelliho. Porovnanie oboch kníh je však hodné pozornosti. Podľa Machiavelliho je pre vladára, ktorý si chce udržať kontrolu nad politickou mocou lep-šie, ak sa ho ľudia obávajú, než milujú. Naopak, podľa Erasma je pre vladára výhodnejšie, ak je medzi ľudom obľúbený. Preto by mal byť všestranne vzdelaný, a to by mu malo umožniť, aby vládol spravodlivo a zhovievavo a odmietal utláčať svojich poddaných.

Reformačné aktivity nepriniesli však Erasmovi pokoj. V posledných rokoch života sa dostal do sporov s oboma názorovými skupinami a do nedorozumení s viacerými učencami, ktorí mu boli sympatickí. Išlo najmä o Ulricha von Huttena, neurotického génia, ktorý sa v nábožen-ských sporoch priklonil na Lutherovu stranu. V spise Spongia adversus asperagines Hutteni (1523) ho Erasmus obvinil, že významne skreslil jeho postoje k reformácii. S lingvistickou problematikou sa popasoval v roku 1528 spisom Ciceroniamus, v ktorom zaútočil na štýl latinčiny, výlučne a dogmaticky založený na Cicerových spisoch.

268

Snáď najdôležitejšou prácou tohto posledného obdobia Erasmovho života bol Kazateľ (Ecclesiastes) vydaný v roku 1536 v Bazileji, v kto-rom analyzoval význam kázania.

Alkibiadovi siléni Erasmova esej Alkibiadovi siléni z roku 1515 prezentovala snáď naj-

výraznejšiu motiváciu k cirkevným reformám. Všeobecne sa porovnáva so Zhromažďovaním kázní Johna Coleta, aj keď štýly oboch diel sa líšia. Pojem silénov reprezentuje odlišnosť medzi vonkajším vzhľadom a vnú-torným obsahom. Znalec antiky používal obľúbenú metaforu o figúr-kach ohyzdných a smiešnych satyrov, o ktorých sa zmieňoval Alkibia-des v chvále Sokrata (publikovanej v Platónovej Hostine), ako skrývajú vo svojom vnútri krásne podoby bohov. Preto napríklad niečo, čo je ošklivé zvonka, môže byť krásne vo vnútri. Apoštoli boli siléni, pretože ostatní sa im posmievali. Erasmus tvrdil, že veci, ktoré sú nápadné, nemusia byť najvýznamnejšie. Napríklad, nik nedokáže vnímať najin-tímnejšie stránky ľudí. Aj Písmo má svojich silénov. Erasmus veril, že cirkev by mala reprezentovať všetkých kresťanov. Ľudia sa obracajú na kňazov, biskupov a pápežov, no oni slúžia len cirkvi. Erasmus kritizoval míňanie cirkevného bohatstva, ktoré by malo slúžiť všetkým. Kľúčovou úlohou Cirkvi je pomôcť božím slovom ľuďom viesť kresťanský život.

CHVÁLA BLÁZNOVSTVA Kniha Chvála bláznovstva je najznámejším, ale aj najspornejším

Erasmovým dielom. Na jednej strane mu prinieslo svetovú slávu, no súčasne sa stalo zdrojom výrazných problémov. Osobné spomienky autora na tvorbu tohto diela sú rôznorodé. Na jednej strane mu pripiso-val liečebné účinky pri miernení bolesti ľadvín. Prvá verzia knihy vznik-la údajne za sedem dní a ešte v tom roku vyšla v Paríži1. Až k ďalším vydaniam pripojil predhovor s venovaním Thomasovi Morovi: Nuže, první podnět mi poskytlo tvé rodné jméno Morus, které je řeckému slovu Mória (jež znamená Bláznivost) tak blízké, jako ty sám jsi veškerému

1 Citácie sú z českého prekladu monografie Rotterdamský, E., Chvála bláznivosti. Praha, Aurora, 1995, preklad J. Mertlíková a J. Hejnic.

269

bláznovství vzdálen. Vlastně, podle všeobecného názoru, jsi jeho pravý opak. Dále jsem předpokládal, že toto žertovné ztvárnění mých názorů ti přijde obvzláště vhod, poněvadž míváš značnou zálibu v žertech tohoto druhu, t. j. pokud obsahují alespoň zrnko moudrosti a – nemýlim-li se – alespoň špetku vtipu, a poněvadž se k celému lidskému životu, tak říka-jíc, stavíš s úsměvem Démokritovým: Ačkoli se na jedné straně pro ja-kousi zvláštní, tobě vrozenou prozíravost na hony lišíš od obecné prů-měrnosti, tak jsi zas na straně druhé schopen pro neuvěřitelnou vlídnost a laskavost jednat s každým a kdykoli zcela nenuceně a prostě... Buď zdráv, vysoce výmluvný More, a svou Mórii obhajuj rázně! (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Literárnou formou diela je chvála, vlastne oslavná reč, chváloreč,

obvykle prednášaná na počesť významných osobností alebo ako oslava ľudských cností. Erasmus za rečníčku vybral pani Bláznivosť, protiklad vážnosti a smútku pozemského sveta, pričom dobre vedel, že táto pani si môže dovoliť to isté ako kráľovský šašo, t. j. hovoriť nepríjemnú prav-du, zahalenú do vtipu, sarkazmu a irónie. V tomto duchu sa odohráva aj predstavovanie tejto panej: Především ať nikdo ode mne nečeká, že podle zvyklostí běžné rétoriky vymezím pojem sebe samé, nebo že snad dokonce se budu definovat výčtem částí. To obojí by dávalo pro budouc-nost špatnou naději. Neboť jak je možné stísnit do hranic pojmu tu, jejíž moc má tak ohromný rozsah, aneb dělit v části tu, v jejím uctívání je celý svět tak jednotný?...Vždyť jsem to vskutku já, jak vidíte, ona štědrá dár-kyně statku, jež se latinsky nazývá Stultitia, po řecku Mória, t. j. Blázni-vost (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Je paradoxné, že autor nepripisoval spisu prílišný význam, avšak his-

tória ho nesporne zaradila medzi jeho najobľúbenejšie diela. Samotný text knihy je súvislý, neštruktúrovaný do kapitol, i predslov autora je priamou súčasťou textu. Písanie textu miestami prechádza do myšlien-kového trysku tematicky zasahujúceho najmä do sapienciálnej proble-matiky.

Erasmus vo svojom spise riešil viacero problémových okruhov: maj-strovské poznanie antiky, exegéza Písma, kritika súdobých nábožen-ských praktík, volanie po vnútornom živote. Dielo nesporne priťahuje satirickým tónom, najskôr inšpirovaným gréckym satirikom z druhého storočia Lukianom.

Chvála bláznovstva nie je žiadnou satirickou hračkou. Text sa pohy-buje najmenej na štyroch úrovniach. Ak by otvorený výsmech prvého

270

hlasu (hlasu Bláznivosti, ktorým sa predstavuje ako hlavný dobrodinec ľudstva, spolu so svojou družinou, kde je Sebeláska a Lichôtka) zostal v tej istej tónine, Erasmus by svoju paródiu skoro vyčerpal a nedosiahol by duchovné výšiny, do ktorých kresťanov posúval.

Ľahkovážny tón náhle ustúpi, ak pred polovicou textu Erasmus ne-predvedie len zábavnosť bláznivosti v klamoch, ktoré umožňujú beh spoločnosti, ale aj jej krutosť, keď sa ilúzií zbavení starci a stareny v groteskných, opotrebovaných telách ženú za radosťami mladosti. Tieto hlasy hrajú v kontrapunkte, pokiaľ hravosť a krutosť neutíšia Erasmovo vážne obvinenie svetských i náboženských autorít z prečinov a pokry-tectva, ktorých sa dopúšťajú. Pred Erasmovými útokmi nie je v bezpečí nik: teológ a mních, kardinál, pontifik, kráľ a dvoran – nikto neunikol kritike. Teológov staval do protikladu s apoštolmi, ktorí hlúpo nerozli-šovali medzi vrodenou a získanou láskou či skutočnou a predstieranou milosťou, ale učili láske a milosti vlastnými životmi. Teológovia neraz márnia čas nezmyslami, i keď veria, že tak ako v básňach Atlas drží nebo na svojich ramenách, oni podopierajú celú cirkev svojimi sylogiz-mami a bez nich by sa zrútila.

Erasmus ostro vystupoval proti odpustkom, ako aj proti formálnym modlitbičkám. Upozornil, že každý obchodník, vojak alebo sudca si myslí, že ak niečo dobrovoľne obetuje z nepoctivo získaných peňazí, hoci len halier, že všetky hriechy jeho života sa zaraz zmyjú. Myslí si, že falošné prísahy, zhýralé kúsky, opilstvo, bitky a vraždy, podvody, vierolomnosť a zradu možno akoby podľa nejakej zmluvy zmazať tak, aby sa vzápätí mohlo začať s novou sériou zločinov.

Aj keď Kristus je pre zbožného kresťana pozitívnym príkladom, mnísi poskytujú negatívne vzory, pretože ich záujmom nie je priblížiť sa ku Kristovi, ale odlíšiť sa jeden od druhého. Kresťanovi, ktorý sa chce obrátiť dovnútra a pestovať cnosti pokory a lásky, nie sú o nič lepším vzorom ani biskupi, kardináli a pápeži. Biskupi pôsobia ako dozorcovia vlastných príjmov, kardináli kladú úsilie o majetok a prestíž nad vnútor-né bohatstvo a pápeži dosahujú slávu skôr vojnami než krížom.

Erasmov postoj k oficiálnej cirkvi bol značne tvrdý a otvorený. No ak by sa Chvála bláznovstva zamerala len na ostrú kritiku cirkvi, Eras-mov program kresťanského humanizmu by sa rozhodne nenaplnil. Satira tvorila materiál, na ktorom autor staval, avšak duch, ktorý stavbu pre-svetľoval a zahrieval, sa ukázal až na záverečných stránkach, keď sa Erasmus usiloval o mravné a duchovné zdokonalenie človeka: ...zbožní lidé někdy pociťují jakousi chuť a vůni oné nebeské odměny zde na zemi, poněvadž jejich život není ničím jiným než rozjímáním o posmrtném

271

životě a jakýmsi jeho stínem. Třebaže je to jen zcela nepatrná kapička ve srovnání s oním zdrojem věčné blaženosti, přece nesmírně převyšuje veškeré tělesné rozkoše, i kdyby se najednou spojily všechny požitky všech smrtelníků. Tak vysoko stojí věci duchovní nad tělesnými, nevidi-telné nad viditelnými. Vtom zajistě spočívá, co slibuje prorok Izaiáš: „Ani oko nevidělo, ani ucho neslyšelo, ani do srdce lidského nevstoupi-lo, co Bůh připravil těm, kdož ho milují“. A to je část bláznovství, jež se odchodem na onen svět neruší, nýbrž zdokonaluje (Erasmus Rotterdam-ský, 1995).

Medzi maličkými – deťmi, ženami, prostoduchými, rybármi – Eras-mus hľadal dobrého blázna, ktorý na seba vezme kríž, a tak ako Ježiš Kristus, sa mu poddá. Pretože, kto by si pri zdravom rozume – rozume, ktorý sa zhoduje s hodnotami svetského bohatstva, moci a prestíže – zvolil chudobu, utrpenie a sebaobetovanie? Pokiaľ sa však ľudia majú stať skutočnými kresťanmi, musia tak podľa Erasma urobiť skôr srdcom než hlavou a tým riskovať, že okolitý svet ich bude hodnotiť ako bláz-nov. Tak ako Ježiš, ktorý vytrpel potupu ukrižovania i kresťania sa mu-sia chopiť kríža a napodobniť svojho Pána trpezlivosťou, pokorou a súcitom. Uspokojenie ku kresťanom neprichádza v podobe peňazí či vysokých úradov, avšak už v tomto živote sa získava najvyššia odmena, ktorou je istý druh šialenstva.

Pri opise božského šialenstva v poslednej časti Chvály bláznovstva Erasmus pozdvihol víziu kresťanského života nad všetku špinu a puch bláznov pokrytectva a sebalásky. Ukazuje dušu pohltenú v Najvyššej mysli, kde sa raduje z nevýslovnej dobroty Božej a prežíva predtuchu večnej odmeny. Duša, ktorá sa teší duchovným pôžitkom, prežíva akési šialenstvo. Títo blázni pre Krista zažívajú božskú bláznivosť. V brilant-nej hre s významom slova bláznivosť, Erasmus boril všetky ilúzie ľudí tohto sveta, predviedol, akými sú zlými bláznami a s prirodzenou výreč-nosťou presadzoval hodnoty dobrého blázna.

Erasmus o múdrosti a bláznivosti Erasmus významne prispel aj k rozvoju sapienciálnej literatúry.

Bláznivosť sebavychvaľovaním v skutočnosti reprezentuje hlúposť, ne-zmyselnosť spoločenských inštitúcií, svetskej i duchovnej moci, neho-ráznosť nárokov na múdrosť, ktoré vznášajú filozofi, bohoslovci, či učenci. Erasmus vyhlásením, že náboženstvo nesúvisí s múdrosťou, proti naučenej múdrosti filozofov a bohoslovcov postavil pravú zbož-

272

nosť, ktorá vidí skutočný zmysel kresťanstva v zachovávaní zákonov lásky a milosrdenstva, a nie v slepom a formálnom dodržiavaní vonkaj-ších obradov. Chvála bláznovstva sa tak zmenila na apológiu skutočnej múdrosti, skrytú za smiešnu podobu siléna.

Autor vzhľadom k múdrosti ironizoval osobnostné defekty ľudí, vrá-tane ich porúch správania. Patrí medzi ne napríklad chvála seba samého, prílišný narcizmus a exhibicionizmus. Žiaľ, ľudia nie sú dostatočne imúnni ani voči chvále z úst iných ľudí. I veľkí a múdri ľudia tohto sveta si neraz vyberajú pätolízačov alebo veľkohubých poetov, ktorým dobre zaplatia, aby z ich úst počuli chvály na seba (pričom sám oslávenec vie, že je od ideálneho vzoru vzdialený tisíce míľ).

Za neprimerané sebahodnotenia dostávajú od Bláznivosti svoje aj stoici: Stoikové si o sobě myslí, že jsou téměř jako bohové. Ale jen si vezměte takového stoika – ať si je jím stokrát nebo třeba i tisíckrát, přece i on bude muset odložit, když už ne svůj vous, onen odznak moud-rosti (docela podobný má ostatně i kozel), tož alespoň svou povýšenost; dále si bude muset smazat vrásky z čela, odhodit své skálopevné mravní zásady, chvilku dělat hlouposti jako blázen, zkrátka: ten mudrc musí zavolat na pomoc mne a zase jen mne – chce-li být otcem (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Nie div, že v takejto situácii významné miesto zaberá Bláznivosť, a keďže ľudstvo často nedokáže oceniť Múdrosť, jej pôsobením vznika-jú Múdroblázni. Bláznivosť dokáže pôsobiť aj liečivo. Ako príklad autor pripomenul Homérovo chalepon géras, ako obťažnú starobu, ktorá je veľkým problémom nielen pre ostatných ľudí, ale aj pre seba samého: Žádný člověk by neměl dost sil, aby je snášel, kdybych tu zase nebyla já a ze soucitu se neslitovala nad takovou bídou. Jako totiž bohové u básníků často poskytnou umírajícím pomoc prostřednictvím nějaké proměny, tak i já, pokud je to možné, vedu starce nad hrobem schýlené zase zpět do dětských let; proto je lid velmi výstižně nazývá „velké děti“. ...Stařec tedy blouzní mou zásluhou: a přece ten můj bloud je přitom osvobozen od oněch žalostných útrap, jimiž je sužován mudrc (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Pochopiteľne, že Bláznivosť nemá pozitívny vzťah k múdrosti. Mu-drci sa preto nehodia v živote k ničomu. Nevyhnutne pokazia aj hostinu: buď zatrpklým mlčaním alebo trápnymi otázkami. Nedokážu tancovať, nepestujú žiadne spoločenské hry, ak sa zúčastnia rozhovoru, všetci sa pred nimi rozpŕchnu, ako ovce pred vlkom: Je-li potřeba něco koupit, uzavřít nějakou smlouvu, zkrátka, je-li nutno udělat něco, co je samo-zřejmostí každodenního života, řek bys, že je to pařez a ne člověk. Tak je

273

neschopný udělat něco pro sebe, pro vlast a pro své bližní, a to proto, že nic neví o skutečném životě a je v naprostém rozporu s obecným míně-ním a vžitými zvyklostmi. Z toho pak nutně vzniká i nenávist, jež je jen přirozeným důsledkem toho, že mezi ním a ostatními lidmi je zásadní rozdíl ve způsobu života i myšlení (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Tento rozpor sa prejavil aj pri vedách. I voči nim bol autor pomerne skeptický: Co podnítilo lidského ducha, že vymyslil a potomkům odkázal tolik výborných – jak lidé soudí – vědeckých oborů? Nic jiného nežli žízeň po slávě! Co bdění a co potu obětovali lidé ve své nesmírné blázni-vosti, jen aby si vykoupili jakousi pochybnou slávu, nad níž není nic prázdnějšího!

Konanie ľudí z oboch táborov je dosť protikladné: Mudřec se utíká do knih starých autorů a papouškuje jejich slovíčkářskou chytrost. Blá-zen tím, že se do všeho pustí a má osobní účast na nebezpečnosti svého podniku, získává, nemýlím-li se, pravou chytrost... Dvě věci nám totiž hlavně překážejí, abychom získávali správné poznání: ostýchavost, jež udržuje ducha v temnotách, a strach, jenž jasně ukazuje člověku nebez-pečí, a tím brzdí jeho podnikavost. Obojí této překážky nás však velkole-pě zbavuje bláznovství (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Bláznovstvo a múdrosť významne ovplyvňuje aj vzťah medzi vášňa-mi (emóciami) a myslením (rozumom). Preto podľa stoikov by sa mudrc mal vyvarovať všetkých duševných zmätkov ako zlých chorôb. V sku-točnosti sú však práve tieto vášne nielenže bezpečnými sprievodcami tých, ktorí sa snažia doplávať do prístavu múdrosti, ale dokonca pri každom cnostnom konaní ako akési ostrohy a bodce slúžia na podne-covanie človeka k dobrým skutkom. Podľa autora je nezmyselný výrok stoika Senecu, podľa ktorého by mudrc nemal podliehať žiadnym váš-ňam. Ale čo ľudského by potom mudrcovi zostalo? Vznikol by mramo-rový monument človeka zbaveného akéhokoľvek ľudského citu. Bol by úplne hluchý voči akýmkoľvek prirodzeným citom, nebolo by v ňom iskričky vášne, lásky alebo súcitu, ktoré by ho dojímali.

Erasmus a vedy Autor odmietal protesty filozofov: Jaká to ubohost být ovládán bláz-

novstvím, mýlit se, klamat se, žít v nevědomosti! Lenže to práve zname-ná byť človekom... Nie div, že Erasmus dospel k pomerne pesimistic-kému pohľadu na vedy. Nielenže nie sú potrebné pre ľudské šťastie, ale sú dokonca škodlivé aj pre ten účel, kvôli ktorému vznikli. Tu autor

274

prebral Platónovu argumentáciu o nadchádzajúcom zániku ľudstva kvôli tomu, že vynález písma povedie k zničeniu ľudskej pamäti. Vedy vtedy zamorili celý svet spolu s ostatnými zhubnými pohromami ľudského života a ich pôvodcovia sú démoni, ktorí vynašli aj všetky neresti. Aj ich meno bolo z toho odvodené, pretože grécke slovo daémones znamená vediaci. Ako zdôvodnil Erasmus, prostí ľudia zlatého veku žili podstatne spokojnejšie, pretože sa riadili hlavne prírodou a inštinktmi. Avšak v časoch, keď čistota zlatého veku upadala, zlí duchovia vynašli vedy. Spočiatku bol ich len malý počet a venovalo sa im len málo ľudí.

Pozitívneho hodnotenia sa nedočkali od Erasma ani filozofi. Hlásajú do sveta, že len oni sami majú rozum, zatiaľ čo ostatní smrteľníci sa potácajú ako tiene. Ich pomätenosť je roztomilá, keď budujú nespočetné svety, keď palcom a niťou akoby určovali rozmer Slnka, Mesiaca, hviezd a ich obežných dráh a keď vysvetľujú príčiny bleskov, vetrov, zatmení a ostatných nevysvetliteľných javov... a to všetko bez najmen-šieho zaváhania. Príroda sa zatiaľ nad nimi aj ich domnienkami len vznešene usmieva. Pretože v skutočnosti nevedia nič, čo dokazuje aj skutočnosť, že medzi nimi samými sa vedú o jednotlivých problémoch nekonečné spory. Aj keď v skutočnosti nevedia nič, tvrdia, že vedia všetko. Ačkoliv kloudně neznají ani sami sebe a leckdy nevidí ani jámu nebo kámen přímo na cestě před sebou, a to buď proto, že jsou většinou krátkozrací, nebo že jejich duch se kdesi toulá, přece tvrdí, že vidí ideje, obecniny, podstatné formy, pralátky, vesměs to veci tak subtilní a jemné, že by je, myslím, nedovedl rozpoznat ani Lynkeus. Nejvíce však dávají najevo své pohrdání prostými lidmi tenkrát, když méně vzdělaným osle-pují zrak tím, že rýsují trojůhelníky, čtyřůhelníky, kružnice a jiné podob-né matematické útvary jeden přes druhý a spletené jako v labyrintě... A mají takové štěstí, že najdou lidi, kteří jim to všechno věří! (Erasmus Rotterdamský, 1995).

Kniha končila pomerne optimistickým zovšeobecnením: Často i bláznivý člověk cos moudrého může nám říci.

Erasmova situácia nebola po publikovaní Chvály bláznovstva jedno-duchá. Nasvedčoval tomu aj list, ktorý poslal teológovi Martinovi Do-rpiovi. Aj keď išlo o dôverného priateľa, bolo jasné, že nie vždy akcep-toval konfrontačný tón autora. Ku cti mu slúžila jeho brilantná obrana s vysokou noblesou, s vecnou argumentáciou a s nadpriemernou sociál-nou inteligenciou. O tom svedčí aj jeho záverečný výrok, podľa ktorého, ak bude mať niekto schopnosť a vôľu učiť ostatných správnejším názo-rom než sú jeho, potom bude prvý, kto svoje názory zruší a odvolá, a prikloní sa k jeho mienke.

275

Učené rámce, v ktorých je zasadené posolstvo kresťanskej zbožnosti vo Chvále bláznovstva, sú jasne viditeľné v Erasmových neskorších dielach, predovšetkým v jeho gréckej verzii Nového zákona a v edícii listov svätého Hieronyma. Erasmus akceptoval záujem súdobých huma-nistov o prístup radových kresťanov k Novému zákonu. Použitím mo-derných techník exegézy Erasmus zostavil grécky text, ktorým doložil omyly vo verzii latinskej Vulgaty, ktorá od štvrtého storočia reprezento-vala oficiálne znenie Písma. Účelom gréckeho textu bolo spochybnenie autority cirkvi ako prostredníka vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Eras-mus presadzoval predstavu gramotného kresťanského obyvateľstva, kto-ré bude z Písma čerpať bezprostredné poznanie a preberie tak na seba zodpovednosť za svoje mravné zdokonalenie a z veľkej časti i za spásu svojich duší. Vzor oddanosti učenosti a vnútornej zbožnosti videl Eras-mus vo svätom Hieronymovi.

V roku 1516, keď vyšlo Novum testamentum i Hieronymove listy, stál Erasmus na vrchole popularity. Stal sa najvýznamnejším humanis-tom svojich čias, ctil si ho cisár i pápež. Cisár Karol V., vychovávaný podľa erasmovských princípov, sa však márne usiloval získať známeho humanistu do svojich služieb. Erasmus podobne odmietol nastúpiť na prestížnu univerzitu v Alcalá de Henares.

Erasmov odkaz Kritériom veľkej popularity filozofa je nesporne veľký počet vydaní

a prekladov jeho najznámejšej knihy od šestnásteho storočia až dodnes. Originálna a fascinujúca osobnosť vyvolávala neustály záujem. V rod-nom Rotterdame pôsobí po ňom pomenovaná Univerzita, vyučuje Gym-nasium Erasmianum, dôležité časti mesta spája Erasmov most a turisti kráčajú po vytýčenej spomienkovej trase (ktorá príliš neberie do úvahy, že slávny rodák žil v meste len krátky čas).

Ako sa už spomenulo, odvážne a otvorené myslenie filozofa sa vždy nestretávalo s porozumením. Katolícke protireformačné hnutie ho obvi-ňovalo, že zniesol vajce, z ktorého sa vyliahla reformácia. Vytýkali mu hlavne, že sa nepostavil dostatočne tvrdo proti Lutherovi, že nedocenil nebezpečenstvo vyplývajúce z ľudovej Biblie a plietol sa do nebezpeč-nej kritiky Písma, ktorá oslabovala cirkevné argumenty používané proti nepriateľským doktrínam. Pápež Pavol II. umiestnil jeho knihy na Index zakázaných kníh.

276

Avšak príchodom veku Osvietenstva sa Erasmus stal široko rešpek-tovaným kultúrnym symbolom nových čias. Aj dnes pôsobí ako vzor intelektuála, ktorý usiloval o pravdu a spravodlivosť, bez ohľadu na prevládajúce nálady spoločnosti a sociálnu žiaducnosť pred mocnými tohto sveta Aj keď za odvahu a intelektuálnu nezávislosť musel platiť príliš veľkú daň.

Michel Eyquem de Montaigne (portrét od Thomasa de Leu, rytina bola publikovaná v prvom vydaní Esejí, 1617)

278

SATIRICKÝ INTELEKTUÁL Michel Eyquem de Montaigne je popri Francoisovi Rabelaisovi jed-

ným z najvýznamnejších spisovateľov francúzskej renesancie. Je známy nielen ako popularizátor esejí ako literárneho žánru, ale aj ako otec mo-derného skepticizmu. Preslávil sa výnimočnou schopnosťou spájať se-riózne intelektuálne úvahy s výrokmi klasikov, s anekdotami a autobio-grafickými poznámkami. Pomerne rozsiahla kniha Esejí (prekladaná aj ako Pokusy) obsahuje viaceré najvýznamnejšie eseje, aké kedy vznikli. Montaigne priamo ovplyvnil myslenie spisovateľov a filozofov na ce-lom svete, vrátane René Descartesa, Blaise Pascala, Jean-Jacuesa Rous-seaua, Ralpha Walda Emersona, Friedricha Nietzscheho, Stefana Zwei-ga, Erica Hoffera, Issaca Asimova a dokonca aj Williama Shakespeara (ktorý možno vďaka nemu zmierlivejšie koncipoval Búrku).

Súčasníci Montaigna pôvodne obdivovali skôr ako štátnika než ako spisovateľa. Odbočovanie z dejových línii k anekdotám a osobným úva-hám sa pokladalo viac za narúšanie vycibreného literárneho štýlu než za formálnu inováciu a prehlásenie sám som témou svojich kníh, pokladali súčasníci za egocentrické. Avšak časom sa zistilo, že lepšie než iní auto-ri vystihoval pochybnosti vynárajúce sa v hlavách vtedajších skeptikov. Preslávil sa najmä pochybovačnými poznámkami aktuálne pôsobiacimi aj na dnešného čitateľa. Montaignov pokus skúmať svet cez šošovku jediného prístupu, ktorý pokladal za dôležitý, t. j. zdôraznenie vlastného úsudku, ho priblížil moderným čitateľom viac, než iných renesančných autorov. Viaceré odvetvia modernej literatúry našli podnety práve u ne-ho a mnohí spisovatelia sa aj dnes inšpirujú prístupom, založeným na dosahovaní rovnováhy medzi intelektuálnym poznaním a vycibreným rozprávačským umením.

Život Michel Eyquem de Montaigne (1533-1592) pochádzal z bohatej

šľachtickej rodiny, ktorá vďaka účasti otca Pierra Eyquema po bojoch v Taliansku získala významné postavenie v armáde kráľa Františka I. Pod pozitívnym vplyvom talianskej kultúry preniesol mnohé umelecké artefakty do Francúzska. Napríklad zámok Montaigne v provincii Péri-gorde dekoroval v štýle antickej rímskej vily. Michelov otec venoval veľkú pozornosť aj synovej výchove. Prvé tri roky života strávil

279

v obyčajnej vidieckej rodine. Neskôr ho previezli na zámok, otec mu zaistil nemeckého učiteľa a v domácnosti sa rozprávalo len po latinsky. Budúci filozof už v detstve čítal Vergília, Ovídia a Horácia. Až keď dokonale zvládol tento jazyk, začal sa učiť po francúzsky. V šiestich rokoch ho poslali do internátnej humanitnej školy v Bordeaux, s poves-ťou najlepšieho zariadenia tohto druhu vo Francúzsku. Krátko po nástu-pe do školy šokovala učiteľov plynulosť jeho latinského prejavu. Monta-ignovo rozčarovanie nad úrovňou vtedajšieho francúzskeho školstva neskôr reflektovala esej O výchove detí.

V jeho životopisoch sa objavovali zmienky o štúdiu filozofie v Bordeaux a neskôr práva (v Toulouse), aj keď tieto informácie sa plne nepotvrdili. S istotou však možno akceptovať fakt, že otec mu kúpil úrad na súdnom dvore v Périueux. Roku 1557 začal pôsobiť v parlamente v Bordeaux. Mladý šľachtic sa už v tomto období podieľal na politic-kých intrigách charakteristických pre túto nepokojnú dobu. Aj v jeho rodine dochádzalo k rozkolu medzi katolíckou a protestantskou vetvou, k schizme, ktorá vo Francúzsku viedla k násilnostiam a krutým zásahom kráľa Františka I. proti kacírom. Filozof však zostal verný katolíckemu táboru.

V parlamente Montaigne nadviazal intímne priateľstvo s vysoko vzdelaným básnikom Etiennom de La Boétie (1500-1563). Zrodilo sa priateľstvo, ktoré básnik opísal ako sobáš duší a Montaigne komentoval slovami: Naše duše sa vzájomne prelínajú tak dokonale, že vyhladzujú šev, ktorý ich spojil. Nie div, že smrť priateľa o niekoľko rokov filozofa hlboko ranila a zahnala ho do ústrania. V roku 1566 sa oženil s Fran-çoise de la Chassaigne, s dcérou kolegu z parlamentu v Bordeaux, s ktorou mal päť detí. Zdá sa však, že filozof nemal k ženám príliš pozi-tívny vzťah, pretože podľa neho podnecujú telesné vášne a zvádzajú mužov, aby ich odchýlili od užitočných aktivít.

Unavený z aktívneho života sa v roku 1568 po smrti otca, keď mal 37 rokov, utiahol na zdedený zámok, aby sa venoval štúdiu klasických antických autorov, najmä Senecu a Plutarcha ako aj písaniu Esejí.

Pri koncipovaní prvých dvoch častí Esejí sa však autor stále viac za-pájal do riešenia politických problémov. Vysokú poctu získal roku 1573 vymenovaním za komorného grófa Karola IX. a o rok riešil delikátne úlohy v Bordeaux, ktoré sa týkali dôverných kráľovských záujmov. Vy-konával aj funkciu sprostredkovateľa medzi katolíckym vodcom, vojvo-dom de Guise, a vodcom protestantov, Henrichom Navarrským. Roku 1577 ho menovali za dvorana Karola I. a neskôr Henricha Navarrského. V rokoch 1580-81 absolvoval dlhé cesty po Nemecku a Taliansku.

280

O rok sa stal starostom Bordeaux, kde pôsobil dve funkčné obdobia (do roku 1585). Vysokú poctu získal aj udelením Rádu svätého Michala.

Zavraždenie vojvodu de Guise roku 1588 viedlo k definitívnemu koncu jeho úspešnej kariéry. Ďalšie diplomatické ponuky odmietol a do konca života sa venoval bilančným meditáciám. Zomrel 13. septembra 1592 v rodnom kaštieli.

Jeho hlavné dielo Eseje vyšli roku 1580 a na titulnej strane knihy z prvého vydania možno čítať takúto charakteristiku autora:

Essais de Messire Michel Seigneur de Montaigne, Chevalier de l´ordre du Roy, and Gentilhomme ordinaire de sa chambre

V tých časoch bolo zrejme žiaduce verejne predvádzať prestížne titu-ly, a tým aj sociálny status autora. Pozoruhodné však je, že druhé vyda-nie knihy (1582) vyšlo už bez spomínaných titulov.

V literárnej tvorbe sa Montaigne nechal výrazne inšpirovať talian-skym prostredím a kultúrou. Napodobňovaním Petrarcu v De vita solita-ria odovzdal sa štúdiu Múz. Vo veľkej knižnici zámku sa nachádzali múdroslovné formulácie vyrezané do drevených trámov. Domáci pán ich opisoval okrem iného z Kazateľa, z diel Sexta Empirika, Lukrécia a iných klasických autorov, ktorých intenzívne čítal. Aby unikol depre-siám, začal intenzívnejšie písať. V roku 1580 podnikol cestu do Talian-ska, mala mu priniesť najmä úľavu od ľadvinových kameňov.

Dielo Montaigne počas svojho života napísal tri knihy Esejí1. Známe sú

najmä tri hlavné edície z rokov 1580 (prvé dve knihy), 1588 a 1595. Treba však poznamenať, že posledné vydanie redigovala jeho adoptívna dcéra Marie de Gournay. Až na konci 19. storočia vznikla oficiálna verzia textu koncipovaná podľa vydania z roku 1595.

Dodnes prebiehajú pri hodnotení Esejí diskusie o ich pôvode. Ob-vykle sa zdôrazňuje ich vysoká literárna hodnota. Avšak vyzdvihovať Montaigna ako spisovateľa znamená podceňovať ho ako filozofa a mys-liteľa. Veď práve on významne narušil niektoré kľúčové schémy západ-ného myslenia, ako sú predstavy o superiorite človeka voči subhumán-nym živočíchom alebo nadradenosť európskej civilizácie voči barba-rom, prípadne údajná existencia univerzálneho štandardu myslenia.

1 Kurzívou zvýraznené citácie sú prevzaté z monografie Michel de Montaigne: Eseje. Bratislava, Veda, 2007, preklad A. Vantúch.

281

Montaigna hlboko ovplyvnil filozofický štýl myslenia. Literárna tradícia zakorenená v 19. storočí sa obvykle zakladala na impresionizme alebo na povrchnej subjektivite. V tomto prípade však prevládala neoddeliteľ-ná jednota myslenia a štýlu.

Ak je pravda, že filozofia (podľa Edmunda Husserla) predstavuje spoločné úsilie, tak Montaigne toto tvrdenie podoprel dostatočne pre-svedčivo, pretože jeho štýl (podobne ako Rabelaisov) si vyžadoval ex-tenzívne preberanie a citovanie myšlienok iných mysliteľov. Dokázal zvládnuť značný rozsah literatúry a vytvoril jedinečné dielo hlboko zakorenené v komunite básnikov, historikov a filozofov. Rozhodnutie spoliehať sa na vlastný úsudok, rozdielne postoje k pamäti a nadobud-nutým poznatkom, požiadavka nemiešať božie zámery alebo transcen-dentálne princípy so svetom ľudí, tvoria kľúčové aspekty charakterizu-júce Montaignovo myslenie. Ako humanista presadzoval asimiláciu kla-sikov, avšak uprednostňoval predovšetkým rozvíjanie cností, pretože podľa Platóna vytrvalosť, viera a úprimnosť sú reálnymi filozofiami, a ostatné vedy, cieliace na iné veci, sú iba prach a rúž.

V minulosti sa vynaložilo veľa úsilia na kodifikáciu Esejí do stabil-ných filozofických systémov. Snáď najčastejšie sa uvádzajú stoické, skeptické a epikurejské systémy formované v rôznych historických obdobiach. V súčasnosti však prevláda snaha o celostnejšiu interpretáciu textu s tým, že od počiatku až do konca tvorí celok, s ktorým autor nad-viazal úzky kontakt: Knihu som netvoril o nič viac, než kniha tvorila mňa.

Erudíciou a túžbou po poznaní sa Montaigne príliš nelíšil od iného veľkého francúzskeho autora 16. storočia Francoisa Rabelaisa, ktorý zomrel, keď mal dvadsať rokov. Rabelaisova karikaturizácia gargantu-ovských postáv reprezentovala štýl volajúci po naplnenej hlave (une tete bien pleine) oproti Montaignovmu dôrazu na vybrúsenú hlavu (une tete bien faite).

Prvá esej Rozličnými prostriedkami dospievame k tomu istému cieľu prezentovala myseľ oslobodenú od dogmatizmu a usilujúcu o kreatívne metódy spracovania myšlienok a problémov. Ako naznačil názov, spo-čiatku sa môže zdať, že skúmané otázky vôbec nesúvisia s nadhodenou témou. Niektoré eseje sa tejto zásady nedržali – ako keby autor overoval čitateľovu pozornosť – avšak mnohé z nich, napríklad esej O Vergílio-vých veršoch, môžu čitateľa skutočne vyviesť z konceptu, pretože po-dobnosť s oznámeným titulom je takmer nepoznateľná. Montaignova metóda dospievania k rovnakému záveru za súčasného využitia nezvyk-lého modu operandi je odrazom sýteho a pútavého štýlu, niekedy nazý-

282

vaného zmyselný. Každá esej je svojím spôsobom „palimpsestom“ nabá-dajúcim čitateľa, aby sa najskôr priklonil k jednej úrovni poznania a neskôr k druhej. Kľúčovými bodmi literárnej a kognitívnej kompozície sú tiež paradox a dvojznačnosť, pretože ilustrujú neschopnosť človeka záväzne pochopiť vlastné obmedzenia a limity.

Que sais-je? Najdlhšiu esej Obrana Raymunda zo Sebundy (1385-1436) ťažko

možno chápať ako obranu Sebundovej Prirodzenej teológie obhajujúcej chápanie, podľa ktorého sa Boh stvorením zjavuje človeku. Sebundovi samotnému sa v eseji venuje len málo priestoru. Montaigne sa pravde-podobne usiloval skúmať jeho teológiu s cieľom predstaviť vlastný ná-zor, podľa ktorého je človek schopný poznať len veľmi málo, čo vyjadril výrokom Čo viem? (Que sais-je?). Montaignovo známe motto je v tejto eseji zásadnou otázkou umožňujúcou autorovi uvažovať o obmedzenosti kognitívnych limitov, ktoré znemožňujú človeku povedať viem alebo neviem. Výrok Čo viem zostáva bez odpovede: filozof sa zdržiava úsud-ku a skúma v podstate jedinú tému, o ktorej môže človek vedieť pomer-ne dosť – o poznaní seba samého. Mravné ponaučenie, ktoré z toho vyplýva, je: skutočným zrkadlom našej rozpravy je priebeh našich živo-tov.

Záverečná esej O skúsenosti obsahuje snáď najslávnejšie aforizmy. Montaigne svoj monumentálny projekt uzavrel výrečným apelom na ľudstvo, aby prijalo svoju existenciu takú, aká je, s podvojnosťou tela a duše a so skeptickým záverom, že šťastie, múdrosť a dobrota nutne sprevádzajú bolesť a utrpenie.

Eseje sú Montaignovou prípravou na smrť. Úplná odpútanosť od tohto sveta sa stáva znesiteľnou vtedy, ak človek plne akceptuje to, čo život ponúka, dobré aj zlé, pretože len to, čo človek plne zvládol, môže bez ľútosti opustiť: Odpútavam sa na všetkých stranách: už som dal zbohom všetkým okrem seba samého. Nikto sa nepripravoval opustiť tento svet úplnejšie a dokonalejšie, či odlúčiť sa od neho všeobecnejšie, než ja. A nič nie je krajšie a oprávnenejšie, než dobre a náležite hrať ľudskú rolu písal v eseji O skúsenosti.

Montaigne uzavrel Eseje pokornou výčitkou, ktorá veľmi pravdepo-dobne ovplyvnila Marcela Prousta pri písaní Hľadania strateného času: Nepomôže nám vyliezť na chodúle, pretože i na chodúľoch sa pohybuje-

283

me po vlastných nohách. A aj na najvznešenejšom tróne sveta sedíme len na vlastnom zadku.

Filozofia vlastného usudzovania Montaigne odmietal teoretický alebo špekulatívny spôsob filozofo-

vania dominujúci v období scholastiky. Bol presvedčený, že veda nee-xistuje, pôsobia len všeobecné presvedčenia o vede. Už Francesco Pet-rarca kritizoval scholastikov pre uctievanie Aristotela ako boha. Monta-igne tiež vypracoval ostrú kritiku vedy á la mode des Geométriens. Prax a podnikanie vedy je obmedzené na univerzity a prebieha medzi učiteľ-mi a ich žiakmi. Hlavným problémom tohto druhu poznania je, že núti tráviť čas vysvetľovaním, ako racionálny človek získava svoje presved-čenie, namiesto spochybňovania jeho základov. Núti ľudí pokladať módne názory za pravdu, namiesto zvažovania ich moci. Veda by mala ponúkať skúmanie sveta, no organizuje len nezmyselné diskusie o prečí-tanom Aristotelovom alebo Galénovom texte. Systematicky sa utlmuje kritické usudzovanie. Montaigne vyžadoval myšlienkové procesy, ktoré by obmedzovali doktrinárske princípy a umožňovali voľné skúmanie reality.

Pri krátkom hodnotení počiatkov modernej vedy je zrejmé, že Mon-taigne ako filozof stál v popredí mysliteľov tých čias. Roku 1543 Ko-pernik (1473-1543) uviedol Zem do pohybu a zosadil človeka z kozmic-kého centra. Napriek tomu na stredovekej koncepcii sveta ako sféry sa zmenilo len málo. Kopernikov svet sa otvoril až pomocou Thomasa Diggesa (1546-1595), aj keď jeho nebo sa nachádzalo ešte v priestore obývanom bohmi a anjelmi. Jeden z nich čakal na Giordana Bruna (1548-1600), aby vytvoril prvú reprezentáciu modernej koncepcie neko-nečného vesmíru. Ale ak Brunova moderná myseľ zostala naďalej kon-troverzná (planéty sú ešte reprezentované zvieratami), Montaigne sa už plne oslobodil od stredovekých koncepcií sfér. Za svoju kozmologickú slobodu vďačil hlbokému záujmu o starovekých filozofov, najmä o Lukrécia. V najdlhšej kapitole Esejí, v Obrane Raymonda zo Sebundy, kládol otázky o podstate kozmu alebo podstate duše. Zvažoval Epikurov názor o existencii niekoľkých svetov v konfrontácii s jednotným svetom navrhovaným Aristotelom a Tomášom Akvinským. Prikláňal sa skôr k prvej názorovej strane, bez vehementného presadzovania vlastného názoru.

284

Montaigne ako humanista koncipoval filozofiu ako morálku. V kapi-tole O vzdelávaní detí vzdelávanie stotožňoval s filozofiou založenou na formovaní úsudkov a vystupovaní v každodennom živote. Filozofia, pôsobiaca prostredníctvom úsudkov, je významným rôznorodým a zvl-neným procesom života. Montaigne pod zámienkou neškodných anekdot v skutočnosti presadzoval humanistickú revolúciu vo filozofii. Postúpil od koncepcie filozofie ako teoretickej vedy k filozofii praxe voľného usudzovania. Napriek lamentovaniu, že filozofia sa dokonca aj medzi učencami môže stať prázdnym a fantastickým názvom, vecou, ktorá nemá žiadne použitie a žiadnu hodnotu presadzoval, aby pôsobila v pozitívnom a príjemnom ovzduší. Filozofiu praktizoval zostavovaním úsudkov do súdov, aby si pozorovatelia nielen uvedomovali jej slabosť, ale poznali tiež jej moc. Každý posun nás odhaľuje, ale naše úsudky to robia najlepšie.

Formy vzdelávania Montaigne sa podobne ako Rabelais prikláňal k domácemu a indivi-

duálnemu vzdelávaniu. Napriek skepticizmu uvažoval o jedinečnosti ľudskej osobnosti a o tom, ako každý nesie v sebe mieru svojej existen-cie a činnosti, ktorými sa riadi. S ohľadom na túto neopakovateľnosť pe-dagogika nemôže disponovať rovnakými výchovnými pravidlami plat-nými pre všetkých ľudí.

Montaigne tiež kritizoval encyklopedizmus blízky Rabelaisovi. Vy-pracoval vlastný, prírode bližší program výchovy a vzdelávania šľachti-cov, dvoranov a gavalierov. Bránil sa však vzdelávaniu žien. Patril k predstaviteľom neskorého humanizmu, podľa ktorých poznatky treba získavať nielen z kníh, ale tiež z pozorovania a skúseností. Tomuto cieľu by malo slúžiť aj cestovanie. Predpokladal, že pri učení je nevyhnutné uprednostňovať poznatky z rôznych oblastí. Bránil sa prílišnému využí-vaniu dialektiky. Ostro kritizoval tradičné vzdelávanie, pretože prefero-valo pamäťové učenie a nedostatočne rozvíjalo samostatné myslenie. Podľa jeho predpokladu účelne usporiadané poznávacie štruktúry domi-nujú nad hlavami preplnenými encyklopedickými poznatkami. Očaká-val, že správnejšie je uvažovať o tom, kto je v živote lepší, a nie učenej-ší. Harmonicky presadzoval fyzickú výchovu v kombinácii s intelektuál-nym a morálnym vývinom. Propagoval dokonalé ovládanie latinského, francúzskeho i talianskeho jazyka. Hlásal zásady náboženskej tolerancie. Predpokladal, že samotné poznanie ešte neumožňuje odhalenie pravdy.

285

Poznanie je relatívne, na čo treba prihliadať aj pri výchove. Študenti výberom spomedzi rôznych alternatív majú samostatne postupovať k pravde. Výchova by mala prispieť k výchove človeka múdreho, prak-tického i morálneho.

Podstata vzdelávania Je nesporné, že Montaigne sa pri vzdelávacích aktivitách riadil libe-

rálnymi ideami, čím kládol aj základy dnešnej modernej pedagogiky a psychológie. Rebeloval proti obmedzenosti stredovekého ducha, ale nedostatky nachádzal aj na novom humanistickom vzdelávaní.

Vyzdvihol Rabelaisovu metaforu Vedomosti bez svedomia sú ruina-mi duše a s prispením Senecových úvah sa detailne zameral na vzťah medzi poznaním a múdrosťou:

Neustále sa pýtame človeka, či hovorí grécky alebo latinsky. Dokáže písať vo veršoch alebo v próze? Avšak skutočne dôležité je, či sa stáva lepší alebo múdrejší, to si však neuvedomujeme. Riadime sa spomien-kami a zanedbávame porozumenie a svedomie.

Štúdiom by sme mali zmúdrieť... Načo sú vedomosti bez porozumenia? Kiež by... naše Právne spoloč-

nosti boli riadené porozumením a svedomím tak, ako poznatkami. Učenie je škodlivé pre toho, kto nemá vedomosti o čestnosti a dobro-

te. Znova som sa zarozprával o zbytočnosti nášho vzdelávania, ktorého

cieľom nie je priviesť nás k dobrote a múdrosti, ale k učenosti. Vzdelá-vanie nás neučí dospievať a osvojovať si cnosti a rozvahu, ale sa má do nás vrývať svojou deriváciou a etymológiou. Vieme ako skloňovať slovo cnosť, aj keď nevieme, či sa nám vlastne páči.

Starostlivosť a výdavky našich rodičov slúžia vo vzdelávaní len na napĺňanie našich hláv vedomosťami, avšak nie na rozvoj usudzovania a cností.

O takýchto ľuďoch Montaigne súdil, že múdrosti sa učia tým, že ju opisujú, a nie poskytovaním príležitosti mladým, aby ju praktizovali:

Som rád, ak nájdem niekoho, kto nás naučí riadiť koňa, vyvrhnúť šťuku, hrať na lutnu alebo trilkovať, bez akéhokoľvek cvičenia, ako títo ľudia nás môžu učiť ako usudzovať... bez akéhokoľvek cvičenia... v usu-dzovaní.

Dokonca aj keď sa stávame učením iných ľudí učenými... múdrymi sa nemôžeme stať mimo našej vlastnej múdrosti.

286

Ponúkol provokatívnu ideu, že najväčší úradníci nebývajú najväčší mudrci a predpokladal, že skutočné vedomosti neprichádzajú z poznania minulosti, ale prítomnosti.

Knihy nebývajú zdrojom múdrosti, ale života: Študenti by sa nemali stávať zajatcami kníh... Nezdá sa dobrou nad-

merná túžba po knihách. Nadmerné štúdium odvádza ľudí od užitočnej-šieho zamestnania a znižuje ich schopnosti pre spoločenský život. Často som videl ľudí úplne neužitočných kvôli prílišnej túžbe po poznaní.

Vedieť niečo naspamäť, nie je poznanie a neznamená viac, než iba udržanie niečoho v pamäti. To, čo človek správne pozná a chápe, je voľný drvič jeho vlastnej plnej slobody, bez ohľadu na autora alebo tápanie nad listami vlastnej knihy. Samotné knižné učenie je slabé, bez-cenné učenie (Lawrence, 1972, s. 71).

Môžeme povedať: Cicero hovorí takto; takéto boli úvahy Platóna; toto sú slová Aristotela. Avšak to isté môže povedať aj papagáj. Čo z tohto je naše vlastné? Čo môžeme urobiť? O čom môžeme usudzovať?

Zdrojom vzdelávania môžu byť viac veci, než knihy: Obkolesujme naše deti vecami – slová neraz aj tak prichádzajú príliš rýchlo.

Mladý učenec sa učí myslieť sám za seba, niekedy sa dvere otvárajú jemu a niekedy ich otvára sám. Nespolieha sa na autority:

Nechajte učiteľa, aby si jeho žiak dôkladne preveril všetko, čo čítal a neukladal v hlave jednoduché názory autorít... Kto nasleduje iných, nenasleduje ani nenachádza nič.

Prijímame poznatky iných ľudí a názory, ktorým dôverujeme, ale je potrebné, aby sa stali našimi vlastnými.

Zvedavosť na dianie v bezprostrednom okolí študenta by mala patriť k základným motívom jeho učenia: Vyvolajte v ňom úprimný záujem o hľadanie podstaty a formy všetkých vecí. Nechajte ho objavovať, čo je okolo neho výnimočné a vzácne – pekná budova, fontána, múdry človek, pole, kde došlo k významnej bitke a podobne.

Významnú úlohu zohráva aj sebapoznanie: Naše deti učíme veľmi pochabo... poznatky o hviezdach a pohybe ôsmich sfér sa naučia skôr, než poznať seba samého.

V praktickom živote veľkú úlohu zohráva aj voľba učiteľa. Mal by mať skôr vyrovnanú než naplnenú hlavu. Pri výbere učiteľa by sa mal viac zohľadňovať charakter a inteligencia než vedomosti.

Žiak by sa mal učiť hlavne kvôli sebe: Ak žiakovi znemožňujeme robiť veci podľa seba, vychovávame z neho

servilného a zbabelého človeka.

287

Skutočné vzdelávanie vyplýva zo súčasnosti: Podľa mojich skúse-ností nikdy nie sme múdri okrem súčasného učenia; nič k tomu nepri-spieva z minulosti a málo z toho, čo ešte príde.

Žiakov by učitelia a rodičia rozhodne nemali nútiť k učeniu, ale mali by k nim pristupovať s nadšením a radosťou. Montaigne bol jedným z prvých expertov, ktorí upozorňovali, že detskú hru je nevyhnutné brať vážne a povýšiť ju na významný prostriedok vzdelávania: Treba pozna-menať, že hru dieťaťa nemožno brať len ako hru, ale posudzovať ju ako dôležitú činnosť.

Montaignove pedagogické rady nestrácajú svoju aktualitu ani po šty-roch stovkách rokov: Naši tútori neprestávajú nariekať, akoby nalievali vodu do lievika: našou úlohou je iba opakovať to, čo nám povedali. Rád by som opravil túto prax a hneď od začiatku, v závislosti od kapacity mysle, pamäti, aby si žiak sám vybral, čo bude hovoriť a robiť podľa vlastného úsudku a vkusu... Nenechám ho len hovoriť, chcem aby počú-val svojich žiakov... Autorita tých, ktorí učia, je často prekážkou tým, ktorí sa chcú učiť (Cicero).

Montaigne veril v prirodzenú potrebu učiť sa pôsobiacu u každého človeka: Narodili sme sa, aby sme hľadali pravdu, a preto je vzdeláva-nie založené na žiakovej vlastnej aktivite; učiteľ ho pozoruje, odpovedá mu a využíva jeho schopnosti, ale proces vzdelávania vykonáva samotný žiak prostredníctvom svojej vlastnej činnosti, ktorý ako včela vysáva tu a tam tento kvet, ale neskôr produkuje med, ktorý je jeho vlastný.

Pozoruhodné je však, že snáď najsilnejšie od čias gréckej civilizácie odznel Montaignov pedagogický apel, aby cieľom vzdelávania sa stala výchova celého človeka: Nemáme vzdelávať myseľ, ani telo, ale člove-ka... a ako Platón povedal, nemáme kultivovať jedno bez druhého, mu-síme ich rozvíjať rovnomerne, ako pár koní zapriahnutý do rovnakého postroja.

Človek a poznávanie Na začiatku minulého storočia významný expert na filozofovo dielo

Pierre Villey (1880-1993) konštatoval, že Michel de Montaigne sa stal samým sebou prostredníctvom písania. Táto myšlienka je s istým ro-mantizujúcim nádychom pravdepodobne pravdivá. Eseje zostávajú vy-nikajúcim historickým svedectvom progresu súkromného sveta a indivi-dualizmu, výrazným prejavom subjektivity, znakom dosiahnutia osobnej zrelosti, ktorú možno kopírovať, avšak ťažko sa s ňou vyrovnať. Zdá sa,

288

že tento vizionár, obdarovaný slobodou mysle a mierumilovnosťou duše, nemal iný cieľ, než vlastnú kultiváciu a vzdelávanie. Pretože filozofia zlyhala pri vytyčovaní všeobecne platnej cesty k šťastiu, každý jednotli-vec by si mal hľadať vlastnú cestu.

Montaigne sa vyhýbal utlmovaniu myslenia prostredníctvom vše-obecne známych poznatkov, alebo pedantizmu, vyplývajúceho zo zo-smiešňovania profesorov v úspešných Commedia dell´arte. Vyzdviho-val preto jedného z najslávnejších profesorov tých čias, Adriana Turne-ba, u ktorého sa dôkladné usudzovanie prekrývalo s masívnou sčítanos-ťou. Človek musí mierniť svoj smäd po poznatkoch tak, ako reguluje svoju chuť na rozkoše. V spore Callicla proti Platónovi Montaigne pre-hlasoval, že gentleman by sa nemal príliš oddávať filozofii. Pri limito-vanom používaní je užitočná, zatiaľ čo jej prehnaná miera vyvoláva výstrednosti a nedostatočnú sociálnu citlivosť.

Pri úvahách o vzdelávaní detí aristokratov (kapitola I, 26 venovaná grófke Diane de Foix) Montaigne opustil zásady tradičného humanistic-kého vzdelávania, ktorými sa v minulosti riadil. Namiesto zvyšovania efektivity vyučovania latinčiny rôznymi didaktickými formami zdôraz-ňoval skôr konkrétne činnosti a herné aktivity. Deti by sa mali pomerne včas zoznamovať so sociálnymi a politickými zvykmi, avšak poznávanie má prebiehať prirodzene, bez servilnosti. Jadrom vzdelávania zostávalo používanie úsudku za každých okolností ako záruky slobody a praktic-kej inteligencie. Hlavná zodpovednosť za vzdelávanie sa prenášala zo školy do každodenného života. Zázračnú brilantnosť možno získať ľud-ským usudzovaním pri poznávaní človeka. Formovanie úsudku a charak-teru prevažuje nad cvičením kvalitnej pamäti. Osvojovanie poznatkov by malo prebiehať voľnejšie. Montaignovo myslenie, ktoré sa z mno-hých hľadísk pokladá za moderné, zostalo hlboko zakorenené v kla-sickej tradícii. Živený klasickými autormi navrhoval pozoruhodné lite-rárne a filozofické inovácie a hladko plával oceánmi poznatkov.

Montaigne začínal úvahy o poznávaní človeka poznámkou, že rov-naké štýly ľudského správania môžu mať opačné dôsledky, prípadne, že opačné správanie môže viesť k rovnakým výsledkom: rôznymi pro-striedkami sa dosahujú rovnaké ciele. Ľudský život nemožno zmeniť na objekt racionálnej teórie. Správanie sa neriadi univerzálnymi zákonmi, ale ich rôznorodými formami. Ľudský rozum sumarizuje aj rôzne zvyky a názory jednotlivca. Preto sa Montaigne vzdal morálnych ambícií pri-kazovať, ako by ľudia mali žiť, v prospech nezávislého myslenia, ktoré umožňuje poznať človeka takého, akým skutočne je. V eseji Obrana Raymunda zo Sebundy Montaigne na základe klasických a renesančných

289

poznatkov pripomenul, že v niektorých častiach sveta sa nachádzajú ľudia, ktorí sa ostatným nepodobajú. Skúsenosti s človekom a vecami by sa nemali vnímať limitovane podľa súčasných štandardov usudzova-nia. Limitovaním možného a nemožného hrozí istý druh bláznovstva.

Filozofia zlyhala pri zabezpečovaní postavenia človeka vo svete ale-bo v prírode. Metafyzické alebo psychologické názory, ak sú príliš po-četné, skôr zaťažujú, než pomáhajú. Presadzoval hľadanie poznania prostredníctvom skúsenosti; význam pojmov nie je podľa neho stanovo-vaný definíciami, týka sa skôr bežného jazyka alebo historických príkla-dov. Jednou z podstatných súčastí skúsenosti je schopnosť reflektovať činy a myšlienky jednotlivca. Montaigne od prípadu k prípadu citoval výrok gnoti seauton – poznaj sám seba; aj keď pravdu vo všeobecnosti nie je vhodné skúmať ľudskými merítkami, skôr ju reflektovať vlastný-mi skúsenosťami. To, čo sa hodnotí, nie je fakt, nakoľko možno poznať alebo nepoznať pravdu, ale skôr spôsob, akým ju možno hľadať. Otáz-kou nie je, kto bude udierať do zvona, ale kto vylúdi najlepší zvuk. Usu-dzovanie je nevyhnutné pravidelne cvičiť.

Montaignovo myslenie ovplyvňuje všeobecné myšlienkové kategó-rie. Vnímanie premenlivého sveta ohrozuje bytie všetkých vecí. S bytím nemáme žiadnu komunikáciu. Jazyk je neraz dogmatický a klamlivý, a preto býva izolovaný od nestabilnej reality. Z toho dôvodu by ho ľudia mali opatrnejšie používať. Montaigne podporoval, aby deti často použí-vali formulácie uspokojujúce zvedavosť ako výroky čo to znamená?, nerozumiem tomu, môže to byť alebo je to pravda? Preto uprednostňoval formulácie zoslabujúce jednoznačnosť slovných výrokov: možno, do istej miery, hovorí sa, myslím si a podobne.

Prílišná teória a dogmatizmus negatívne ovplyvňovali jeho predstavy politiky. Pretože sociálny poriadok je príliš komplikovaný na to, aby ho mohol riadiť individuálny rozum, za najprijateľnejší postoj pokladal konzervativizmus. Tento prístup sa uplatňuje všeobecným hodnotením, že zmeny obvykle viac poškodzujú sociálne inštitúcie, než zachovanie určitého stavu. Napriek tomu dochádza aj k situáciám, v ktorých, ako ukazuje história, sú zmeny najlepším riešením. Rozum nie je schopný rozhodovať a priori, do hry musí vstúpiť úsudok a presadiť sa.

Montaignov skepticizmus Montaigne spolu s Corneliom Agrippom (1486-1535) a Henrim Es-

tiennom (1528-1598) významne prispeli aj k znovuzrodeniu skepticizmu

290

16. storočia. Literárne stretnutie so Sextom Empirikom spôsobilo znač-ný šok a viedlo u Montaigna k skeptickej kríze. V skutočnosti túto inter-pretáciu vyslovil aj Blaise Pascal (1623-1662), pre ktorého skepticizmus bol iba typom prechodného šialenstva. Už spomínaná najdlhšia kapitola Esejí Obrana Raymunda zo Sebundy niesla znaky určitého intelektuál-neho zúfalstva. Iná interpretácia skepticizmu ho viedla k fideismu: pretože rozum nie je schopný demonštrovať náboženské dogmy, človek sa musí spoliehať na spirituálne zjavenia a vieru. Paradigmu tejto inter-pretácie sformuloval Richard Popkin (1923-2005) v Histórii skepticizmu (History of Scepticism). Montaigne sa tu prejavil ako zakladajúci otec protireformácie, ako vodca novopyrrhonikov používajúcich skepticiz-mus ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, t. j. na neutralizáciu tlaku, ktorým kedysi filozofia ovplyvňovala náboženstvo.

Viacerí komentátori súhlasili s predpokladom, že Montaigne trans-formoval formu skepticizmu prebratú od Sexta Empirika. Dve stránky reality nikdy nie sú dokonale vyvážené, pretože rozum sa vždy nakláňa v prospech argumentov, ktoré sú práve po ruke. Táto nerovnováha zo-slabuje kľúčový mechanizmus isosthenie (rovnosť moci dvoch opačných argumentov). Pretože zmeny v usudzovaní nemôžu prebiehať náhodne, ako by si to želal Sextus Empirikus, usudzovanie sa musí zdržať ich akceptácie. V skutočnosti sú zdroje Montaignovho skepticizmu oveľa hlbšie: medzi ne patrí detské čítanie Ovídiových Metamorfóz (Metamor-phosis), akademické debaty na Collége de Guyenne a humanistická filozofia činnosti, ovplyvňujúce filozofovo myslenie. Ich prostredníc-tvom si opakovane potvrdzoval, že racionálne javy sú iluzórne. Vo via-cerých kapitolách Esejí Montaigne neraz menil svoje úsudky: náhle zmeny umožňovali kognitívne opravy a riešenie veci z iných zorných uhlov. Eseje sa usilovali jednotne riadiť usudzovanie dodržiavaním formule iudicio alternante, ktorú ešte dnes možno prečítať vyrytú na trámoch zámockej knižnice v Périgorde. Konečným cieľom nie je potie-ranie argumentov ich protikladmi, ako pri Základoch pyrrhonskej skepsy (Pyrrhonských protirečeniach), ale skôr vyvažovanie určitého názoru prihliadaním aj na iné alternatívy. Napríklad pri morálnych analýzach Montaigne odkazoval na rôzne morálne autority, medzi nimi na zvyk alebo na rozum. Proti každej forme dogmatizmu je žiaduce vrátiť mo-rálny život k pôvodnej rôznorodosti a vrodenej neistote. Prostredníc-tvom filozofie sa hľadal plný súlad s rôznorodosťou života.

Pri úvahách o skepse sa možno stretnúť s dvomi alternatívami. Prvá z nich sa koncentrovala na polemické, negatívne argumenty prebraté zo Sexta Empirika. Tento tvrdý skepticizmus načrtol pokorný obraz člove-

291

ka, ktorého cieľom je bojovať o požiadavky rozumu a usmerňovať ľud-ské poznatky. Pojmy ako pravda, bytie a spravodlivosť sa zamietali ako nedosiahnuteľné. Montaigne odmietaním objektívnej hodnoty jednotliv-covej reprezentácie načrtol dlhodobý problém solipsizmu. Napriek tomu nespochybňoval realitu vecí, ale hodnotu názorov a ľudí.

Druhý smer jeho skepticizmu sa spájal s poznaním, že Cicerovo pravdepodobnostné uvažovanie je vzdialené od formovania skeptického obsahu Esejí. Po roku 1570 Montaigne už Sexta nečítal a zdá sa, že sa venoval intenzívnemu štúdiu Cicerových filozofických spisov. Možno predpokladať, že pri hľadaní polemických argumentov proti racionaliz-mu Montaigne v priebehu roka 1570 od Sexta prebral veľa argumentov. Avšak, keď ho skeptická mašinéria unavila, interpretoval skepticizmus skôr ako etiku usudzovania, čo ho vracalo späť k Cicerovi. Všeobecne sa akceptovala veľká dôležitosť diela Academica pre myslenie 16. sto-ročia. Vo voľných rozpravách, ktoré Cicero viedol s rôznymi doktrína-mi, humanisti našli ideálnu reflexiu svojho vzájomného vzťahu s kla-sikmi. Montaigne si čítaním Senecu osvojil myslenie stoikov a keď zme-nil zameranie, skúmaním Lukrécia sa stal epikurejcom. Doktríny alebo názory, okrem obohacovania o historické materiály a osobné skúseností, priamo aktivovali jeho usudzovanie. Montaigne prijímal názory, ktoré mu umožňovali vnímať určitú vec ako pravdivú bez toho, aby ju za takú absolútne pokladal. Naliehal na dialogickú podstatu myslenia, smerujú-cu skôr k sokratovskému spôsobu udržiavania prebiehajúcej diskusie: Sokrates vždy kládol otázky a podnecoval diskusiu, ktorá sa nikdy ne-končila, ani neuspokojovala... Usudzovanie determinuje najpresvedči-vejšie pozície, alebo prinajmenšom určuje silu alebo slabosť každej pozície. Jednoduché odmietnutie pravdy môže byť príliš dogmatické; ale ak chýba absolútna pravda, pozorovateľ má ešte možnosť dospieť k vy-váženiu názorov. Je dosť možností hodnotiť rôzne autority a ich konanie v každodennom živote.

Viacerí komentátori, hoci aj diskutabilne, považovali Montaignovo myslenie za skeptické. Uprednostňoval prirodzené usudzovanie, čo znamená, že sa nemusí riadiť žiadnymi princípmi alebo predpokladmi. Preto veľa aspektov Montaignovho štýlu myslenia možno pokladať za skeptické, aj keď on sám pravdepodobne k takému hodnoteniu nedospel. Napríklad pochybnosti pokladal za významnú súčasť vzdelávania, pre-tože môžu ovplyvniť formovanie úsudkov. Takýto proces môže viesť k múdrosti. Dôležité je, že Montaignov skepticizmus nie je beznádejný a deštruktívny. Naopak, ponúka čitateľovi potešenie vyplývajúce z mier-

292

neho, avšak efektívneho uspokojenia z odmietania určitých poznatkov, čím sa zdokonaľujú prirodzené schopnosti jednotlivca.

Montaigne a relativizmus Ako je známe, renesanční myslitelia intenzívne cítili nevyhnutnosť

revidovať svoje úvahy o človeku. Avšak žiaden z nich nepociťoval túto potrebu tak naliehavo ako práve Montaigne. Čítal diela cestovateľov a historikov, napríklad Históriu Indie (Historia general de las Indias) od Lópeza de Gómaras (1535) ponúkajúce množstvo postrehov a zvykov obohacujúcich jeho predstavu o človeku. Ani helenistickí mudrci, kres-ťanskí svätci alebo renesanční učenci však neboli pre neho nespochybni-teľné vzory. Naopak, Montaigne hľadal človeka vyrastajúceho v reál-nych sociálnych a historických podmienkach. Počas 16. storočia zástan-covia francúzskej školy práva upozorňovali, že právo je zviazané s his-torickou determináciou. V kapitole O zvyku a že sa platný zákon nemá ľahkomyseľne zmeniť, filozof extrapoloval, že ľudské názory a správanie sú produktom zvykov, (čím sa priklonil k neskôr sformulovanej beha-vioristickej revolúcii v psychológii) a odvolávanie sa na univerzálny rozum, pravdu alebo spravodlivosť odmietal ako ilúziu. Pierre Villey ako prvý použil pojmy relativita a relativizmus ako užitočné nástroje pri komentovaní faktu, že podľa Montaigna univerzálny rozum nedominuje nad presvedčením jednotlivca. Pojem absolútnej pravdy, aplikovaný na ľudské problémy, sťažuje chápanie a spôsobuje zmätok v spoločnosti. No reflexie a najmä nepredvídané zvyky ovplyvňujú všetko. Zákony svedomia, ktoré vyznávame, sú zrodené prírodou, sú zrodené zvykmi. Každý človek má v úcte názory a správanie akceptované v jeho okolí... Sila zvyku nielen reguluje správanie a prežívanie človeka, ale ho pre-sviedča aj o jeho opodstatnenosti. Čo je pre jedného zločinom, druhému bude pripadať normálne. Blaise Pascal tento argument použil v 17. sto-ročí pri vyzývaní filozofov, aby hľadali pravdu. O storočie neskôr David Hume (1711-1776) upozornil, že sila zvyku je značne intenzívna najmä preto, že si ju človek neuvedomuje. Montaigne ukázal úsilie o spoznanie všetkých zvykov, či už prostredníctvom čítania alebo cestovania. Mož-nosť otvorenia mysle predviedol ironickým zvolaním: Všetci sme sú-stredení a koncentrovaní na seba, a naše videnie sa redukuje na dĺžku nášho nosa. Pôsobenie zvyku je tak intenzívne, že nie je isté, či si ho človek uvedomí a odolá jeho moci.

293

Montaignova subjektivita Zo štúdia Montaignovho diela vyplýva úsilie o detailné vyjadrenie

vlastných názorov. Tento motív sa prejavil na niekoľkých rovinách. Autor plnil rolu rozprávača i predmetu rozprávania, čím medzi oboma rovinami vznikol čiastočne ironický, ale aj chápavý odstup. Úvahy o morálnych a iných problémoch sú prezentované vo forme autorovho osobného hľadania odpovedí na podstatné otázky života. Do pôvodných príkladov preberaných prevažne od antických mysliteľov (Seneca, Plu-tarchos, Cicero a iní) prenikali, zvlášť od II. knihy, konkrétne údaje z Montaignovho súkromného života. Miestami prechádzajú až k pria-memu odhaľovaniu intímnych osobných faktov. Na štylistickej úrovni sa jednotlivé časti zjednocovali bohato rozvetvenými súvetiami rozprá-vačovej reči. Plynulo, aj keď niekedy prekvapivo, sa prechádzalo od abstraktnosti filozofickej úvahy k farbitosti líčených prípadov. Dynami-kou úvah o morálke, pôsobením príkladov, zážitkov, vlastných komentá-rov a sebareflexie sa postupne vytváral obraz človeka Montaigna a jeho názorov na svet (ako príklad možno uviesť metaforu s trónom a zad-kom). Človek (v tomto prípade autor) prechádzal na virtuálnej ceste najskôr štádiom stoicizmu charakterizovaným tézou, že filozofovať zna-mená učiť sa umierať (najmä I. kniha), neskôr štádiom skepticizmu reprezentovaným otázkou Čo viem? (Que sais-je?) a nakoniec dospel k praktickej múdrosti (poznamenanej skepticizmom), ktorú možno zhrnúť ako umiernené, tolerantné a harmonické užívanie darov života, zladené s vlastnou neopakovateľnou jedinečnosťou. Autor súčasne dospel k po-stupnej demystifikácii knižnej učenosti (stredovekej, ale v určitej miere aj antickej), k ostrej kritike nehumánnych dobových praktík (mučenie, náboženská neznášanlivosť a podobne). Všetka realita smerovala k sub-jektivite: naznačovala sa cesta k poznaniu, že človek sa pri orientácii vo svete môže spoľahnúť len na svoj rozum, zmysly a telo (aj keď v mno-hom nedokonalé).

Skúmaním individualít svojej doby otvoril Montaigne cestu k disku-siám o subjektivite, ľudskej psychike, humánnom svete a položil jeden zo základných kameňov novodobého psychologizmu. Postupom času, v ktorom sa všeobecne uznávané pravdy preverovali ľudským pozna-ním, sa Eseje stali jedným z pilierov novovekého antidogmatizmu. Na ilustráciu tohto predpokladu svedčia citáty: ...je rovnako toľko rozdielov vo vnútri môjho ja, ako je medzi mnou a inými (čím narážal na pôsobe-nie interindividuálnych rozdielov v rámci osobnosti) alebo Súdny človek v skutočnosti nestratí nič, ak nestratí sám seba (Montaigne, 1966).

294

ESEJE (Vybrané témy) O skúsenosti (3. kniha) Kapitola je zameraná na všeobecné aspekty poznávania (Niet priro-

dzenejšej túžby, ako je túžba po poznaní. Skúšame všetko, čo nás k nemu môže viesť. Ak zlyhá rozum, použime skúsenosť). Hľadanie pravdy vyža-duje výber primeraných prostriedkov, k čomu môžu slúžiť aj rozmanité formy rozumu a skúsenosti. Hľadanie dôsledkov z podobnosti udalostí nie je príliš úspešné. Podobnosť nespája natoľko, ako rôznorodosť roz-deľuje. Preto treba opatrne postupovať aj pri interpretácii zákonov. Nie div, že príroda má v zákonoch vždy šťastnejšiu ruku ako ľudia. Preto, ak podľa Montaigna kráľ Ferdinand poslal do Indie osídlencov, múdro prikázal nechať doma učených právnikov. Už Platón predpokladal, že príliš veľa právnikov a lekárov nie je pre krajinu dobrým znamením.

Vedci rozoberajú a zaznamenávajú myšlienky otvorenejšie a podrob-nejšie. Bežný človek uvádza svoje úvahy len všeobecne a habkavo: V ta-kých nadutých dušiach, ako sú naše, niet jasného vzťahu a usporia-danosti. Múdrosť je solídna, jednoliata pevnosť, každá časť má jej rang a nesie jej pečať. Len múdrosť celá spočíva sama v sebe (Montaigne, 2007).

Treba sa skôr spoľahnúť na prírodu, ktorá, ak nám dala nohy, aby sme chodili, je aj natoľko múdra, aby nás sama viedla životom. K tomu je nevyhnutné poznať seba (Radšej by som sa dobre vyznal v sebe sa-mom ako v Cicerovi). Pri posudzovaní seba by mal byť vodidlom pravý cit, nie rozmýšľanie. Človek, ktorý nemá iné zamestnanie, tu nachádza takú hĺbku a nekonečnú rozmanitosť, že jediným plodom učňovských rokov mu je poznanie, ako veľa sa ešte musí učiť. Tým, že toľkokrát uznal svoju slabosť, vypestoval si sklon k skromnosti, poslušnosti k predpísaným článkom viery, k umierneným názorom a nenávisť k nes-pratnej hašterivej arogancii, ktorá si vo všetkom verí a spolieha sa na seba, ako úhlavná nepriateľka disciplíny a pravdy. Preto nie je nič ha-nebnejšieho, ako dať prednosť tvrdeniu a chváleniu pred počúvaním a poznaním. Preto sebaistota a zaťatosť sú osobitné znaky hlúposti.

Úlohou človeka je predovšetkým usporadúvať mravy, nie písať kni-hy, nie dobýjať víťazstvá v bitkách o nové kraje, ale zaviesť poriadok a pokoj v živote. Veľkým životným dielom by mal byť správny život. Všetko ostatné, ako vládnutie, honobenie majetku a jeho rozmnožovanie sú len prívesky a barličky. Na druhej strane aj silnej a ušľachtilej duši

295

pristane uvoľnenie a prístupnosť: Kto má múdre srdce, má aj jemné podnebie.

Veľkosť duše nespočíva ani tak v pohybe dohora, v pohybe vpred, ale v tom, ako sa dokáže zaradiť. Veľkou sa vidí podľa toho, čoho je dosť a svoju povýšenosť prejaví tým, že uprednostňuje veci prostredné na úkor vecí vynikajúcich. Nič nie je krajšie a oprávnenejšie, ako byť správnym človekom, niet ťažšej vedy, ako vedieť dobre a prirodzene žiť tento život; a najdivšou z chorôb je pohŕdanie ľudským bytím. Keď telo ochorie, uchráni ducha, aby sa naňho nepreniesla nákaza; no inde nech mu, naopak, duch pomáha, nech neodmieta účasť na prirodzených roz-košiach a nech sa z nich manželsky teší; a keď je múdrejší, nech ukáže sám mieru, aby sa nadmerná rozkoš nezmenila na ošklivosť. Nedostatok miery je morom rozkoše, no miera nie je bič, je to korenie. Zdravý po-hľad na dobro nesie so sebou zdravý pohľad na zlo. Autor túžil po striedmej rovnováhe života: Ja teda ľúbim život a pestujem ho taký, aký mi ho Boh ráčil dať. Netúžim po takom živote, kde by som nemal čo piť a čo jesť, ale rovnako neospravedlniteľnou sa mi zdá túžba mať dvakrát toľko pitia a jedla. Mudrc je veľmi zúrivým poľovníkom pozemských statkov... Ja úprimne a vďačne prijímam, čo pre mňa príroda urobila, teším sa z toho a som rád. Zle robíme, keď odmietame, nivočíme, kriví-me dar toho veľkého, všemocného darcu. Sám dobrý, všetko urobil dob-re. Všetko, čo je podľa prírody, je hodno úcty.

Preto autor dospel k záveru, že absolútnou, akoby božskou dokona-losťou, je vedieť sa úprimne radovať zo svojho bytia. Hľadáme iný údel iba preto, že nevieme využiť náš a vyzliekame sa z vlastnej kože, lebo nevieme, čo je pod ňou. A preto autor dospel k už spomínanej slávnej metafore: A preto darmo vystupujeme na chodúle, aj vtedy budeme mu-sieť chodiť na vlastných nohách. Aj na tom najvyššom tróne sedíme na vlastnom zadku (Montaigne, 2007).

Preto podľa autora najkrajšie sú tie životy, ktoré sa riadia zvyčajným ľudským vzorom podľa istého poriadku, no bez zázrakov a krajností. Nuž a k starobe sa treba správať trocha nežnejšie. Preto ju treba poručiť tomu bohu, ktorý ochraňuje zdravie a múdrosť, no múdrosť radostnú a družnú.

O zvyku a že sa platný zákon nemá ľahkomyseľne zmeniť Zvyk zohráva v živote kľúčovú úlohu a je kráľom a cisárom sveta.

Významnú úlohu zohrávajú úvahy o tom, či je užitočné meniť zaužívané

296

zvyky a zákony. Filozof sa priznáva, že sa mu novoty bridia, nech majú akokoľvek krásnu tvár a mám pravdu, lebo som zažil ich veľmi škodlivé následky (Montaigne, 2007).

Preto nie div, že kto prvý rozvráti štát, toho často prvého zasypú jeho zrúcaniny. Tí, čo zachovávajú zvyky a zákony svojej vlasti a tí, čo ich chcú naprávať a meniť, by si mali veľa čo povedať. Prví sa ospravedlňu-jú poukázaním na jednoduchosť, poslušnosť a príklad mnohých; nech sa deje hocičo, nie je to zlý úmysel, nanajvýš len nešťastie. Situácia dru-hých je horšia, lebo tí, čo chcú vyberať a meniť, osobujú si právo súdiť a musia si byť istí nedostatkami toho, čo odstraňujú, a prednosťou toho, čo zavádzajú: A keď sa postavíte na odpor novote, ktorá k vám vnikla násilím, keď sa vo všetkom a všade držíte na uzde a v medziach zákonov proti tým, ktorí majú voľné pole, ktorým je dovolené všetko, čo ich zá-meru vyhovuje, ste v nerovnom a nebezpečnom postavení“ (Montaigne, 2007).

O štúdiu Filozof riešil rozpor medzi učenosťou a všeobecným uznaním. Od-

volával sa na tradíciu, keď podľa Plutarcha slovo Grék a učený bolo medzi Rimanmi výrazom výčitky a pohŕdania. Nedokázal sa vyrovnať so záhadou, ako je možné, že duša bohatá na vedomosti o toľkých prob-lémoch sa nimi neoživí a neprebudí a že duch neokrôchaný a nevzdelaný môže, hoci sa nezmení na lepší, osvojovať si úvahy a postrehy najlep-ších duchov, akých nosila zem. Keď si niekto chce osvojiť veľa cudzích myšlienok, myšlienok významných a užitočných, musí potlačiť, stiahnuť a zredukovať vlastné, aby ostalo miesto pre ďalšie. Podľa filozofa je to ako s rastlinami, ktoré zadusí príliš bohatá vlaha, alebo s lampami, ktoré zhasnú, ak sa do nich naleje priveľa oleja. Chybou však je, že ľudia zapĺňajú len pamäť, kým rozum a svedomie ostávajú prázdne. Ako vtá-ky zavše hľadajú zrno a nesú ho v zobáku nie pre seba, ale ako potravu mláďatám, tak pedagógovia štipkajú z vedomostí v knihách a ak ich majú plné ústa, vyvrhnú ich z hrvoľa a pustia do vetra.

Je úžasné, ako chytro sa do toho, čo ľudia vravia, všuchne hlúposť. Autor sa sebakriticky priznal, že sa mu to pri písaní knihy tiež stáva. Číta si, tu a tam vyberie z knihy vety, ktoré sa mu páčia, nie pre vlastnú pamäť, ale preto, aby ich preniesol do tejto knihy, kde, pravda, nie sú o nič väčšmi jeho, ako na pôvodnom mieste. No čo je horšie, ani učitelia a ani ich žiaci sa neživia a nesýtia z jej prameňov, tak prechádza z ruky

297

do ruky iba preto, aby sa ľudia mohli vystatovať, chváliť pred druhými a rozprávať príbehy, akoby to nebola minca, ale iba žetón nevhodný na iný účel a použitie.

Nie div, že Montaigne (2007) dospel ku kritickému záveru o povrch-nosti poznania, podľa ktorého ľudia pasívne preberajú názory a vedo-mosti iných, hoci by si mali vytvárať a presadzovať vlastné: Mám zná-meho, keď sa ho opýtam na niečo, požiada ma o knihu a ukáže mi v nej, čo vie; a neosmelil by sa ani povedať, že má na zadku svrab, keby najprv nepozrel do lexikónu, čo to je svrab a čo zadok.

Výchova detí Autor na úvod priznal, že tieto riadky sú iba rojčením človeka, ktorý

od detstva okúsil z vied len hrubú kôrku a zapamätal si len ich všeobec-nú beztvarú formu. Z každého rožka troška a nič poriadne, ako správny Francúz. Preto podrobil vzdelávací systém detailnej analýze. Rozhodne je chybou, ak hlavnú techniku tvorí liatie do lievika a úlohou žiaka je len opakovať text. Učiteľ by mal žiakovi poskytnúť možnosť poznatky vy-chutnávať, vyberať, rozpoznávať ich medzi sebou; niekedy by mu mal cestu otvoriť a inokedy to nechať naňho. A rozhodne by mal vypočuť aj komentár žiaka.

Nemal by žiaka skúšať iba slovíčka, ale mal by sa ho spýtať na ich zmysel a obsah a hlavne skúmať, aby sa neučil podľa pamäti, ale podľa života. Nech mu to, čo sa má naučiť, povie v rôznorodých podobách a významovo zapojí do rozličných súvislostí, aby videl, či žiak tému dobre pochopil a či si ju osvojil. Jeho pokrok nech si overí podľa Plató-nových pedagogických zásad.

Štúdium významne prispieva k tomu, že žiaci sa stávajú lepšími a múdrejšími. Naučia sa spoliehať na rozum, ktorý všetko zužitkováva, všetkým disponuje, všetko ovláda a riadi. Určite by mali mať možnosť samostatne sa rozhodovať. Vedieť niečo naspamäť ešte neznamená sku-točne poznať: pamäť len udržiava to, čo dostala do opatery. Knižná zna-losť má slabý charakter.

Pri učení prospieva styk s ľuďmi a návštevy cudzích krajín. Žiaci si osvojujú mentalitu týchto národov, ich spôsob života a zdokonaľujú si mozgy podľa ich vzorov.

Deti by nemali vychovávať rodičia, ktorí ich príliš rozmaznávajú. Výchova by mala byť tvrdšia – kto chce mať z chlapca poriadneho chlapa, nesmie ho v mladosti šetriť a často musí porušovať aj lekárske

298

zásady. Preto autor presadzoval aj telesnú výchovu. Telo si musí zvyknúť na namáhavé a tvrdé cvičenia, aby si zvyklo na namáhavé a tvrdé cho-roby, vnútorné bolesti, vypaľovadlá, svrab i mučenie (Montaigne, 2007).

Deti treba vychovávať tak, aby vedomosťami, až ich raz získajú, šet-rili; aby sa nepohoršovali nad hlúposťami a táraninami, nad tým, čo sa povie v ich prítomnosti, pretože je nespoločenské a nevhodné pozasta-vovať sa nad všetkým, čo nie je ľuďom po chuti. Treba byť múdry bez okázalosti a nebudiť závisť. V spoločnosti treba mať oči všade, zdá sa, že prvé miesta obsadzujú zväčša ľudia najmenej schopní a veľkí boháči sa príliš nemiešajú s učenými. Avšak výrečnosť ľuďom škodí a upútava na nich pozornosť. Vystatovať sa používaním zvláštnych a nezvyčaj-ných výrazov je rovnako malicherné ako zdobiť sa pri obliekaní.

Avšak, aby vzdelávanie bolo efektívne: nič nie je ľahšie, ako vzbudiť chuť a náklonnosť, inak budete mať len somárov s nákladom kníh. Trs-tenicou im naplníte kapsu vedou: Lenže aby ste z nej niečo mali, nesmie-te ju nechať doma v kúte: musí vám prirásť k srdcu (Montaigne, 2007).

Obrana Raymunda zo Sebundy V úvode najdlhšej eseje Montaigne vyzdvihoval svoj pozitívny pos-

toj k vede, napriek tomu ju však vnímal pomerne realisticky a skepticky: Videl som v živote sto remeselníkov, sto sedliakov múdrejších a šťast-nejších, ako sú rektori univerzity a radšej im by som sa chcel podobať. Veda, myslím si, zaujíma miesto medzi vecami pre život potrebnými ako sláva, vznešenosť, dôstojnosť alebo nanajvýš ešte krása, bohatstvo a mnohé iné vlastnosti, ktoré životu naozaj slúžia, no iba z diaľky a o niečo viac v našich predstavách ako v skutočnosti (Montaigne, 2007). Práve vďaka pozitívnemu postoju otca k vedcom a vede sa dostal ku knihe Prirodzená teológia čiže kniha o tvorbe majstra Raymunda zo Sebundy (španielskeho učiteľa medicíny v Toulouse) a na jeho príkaz ju preložil do francúzštiny. Táto esej nadviazala na myšlienky zo spomína-ného spisu a na súčasné úvahy autora, ktoré ho preslávili v priebehu stáročí.

Významne demokratizačnú funkciu mali už jeho prvé úvahy: Duše cisárov i šustrov sú z rovnakého kadlubu. Keď meriame dôležitosť činov vládcov a ich váhu, sme presvedčení, že majú veľmi vážne a významné príčiny. Mýlime sa: jedným i druhým smerom ich vedú rovnaké pohnútky ako nás. Dôvod, pre ktorý sa škriepime so susedom, je pre vládcov dô-vodom na vojnu; keď príčina, prečo dáme spalicovať lokaja, padne na

299

kráľa, zničí celý kraj. Ich chcenie je rovnako ľahkomyseľné ako naše, no v ich moci je viac (Montaigne, 2007).

Pozoruhodné sú aj Montaignove poznámky, podľa ktorých ho možno pokladať za významného predstaviteľa porovnávacej a medzikultúrnej psychológie.

Vymedzil špecifickosť správania mnohých živočíšnych druhov. Ne-vyhol sa ani podobnosti a vzájomnému vzťahu medzi zvieratami a ľuď-mi, pričom zvieratám prisudzoval významné kognitívne schopnosti: Na spôsobe života tučniakov pozorujeme zaujímavú znalosť troch častí matematiky. Poúčajú človeka o astrológii, zastavujú sa totiž na mieste, kde ich zastihne zimný slnovrat, a až do najbližšej rovnodennosti sa ani nepohnú, preto aj Aristoteles ochotne uznáva, že túto vedu ovládajú. Pokiaľ ide o geometriu a aritmetiku, vytvárajú vždy pásy do tvaru kocky s rovnakými štvorcami na všetkých stranách a utvoria tak z tiel pevný šík uzatvorený a zaplnený šiestimi rovnakými stenami; potom plávajú v tomto štvorcovom usporiadaní rovnako širokom vpravo i vľavo, takže kto vidí a poráta jeden rad, môže si ľahko vypočítať, koľko ich je spolu, pretože ich počet je rovnaký tak na šírku, ako aj na výšku i dĺžku.

Okrem sveta zvierat filozof upozornil aj na rozdiely medzi jednotli-vými kultúrami. Predpokladal, že veci upútavajú človeka z rôznych strá-nok a možno ich preto vnímať z viacerých zorných uhlov – tým vzniká rozmanitosť názorov. Jeden národ pozerá na problém z určitého uhla a pri ňom ostáva, iný zas z iného: My si prebodávame uši, Gréci to po-kladali za známku otroctva. Pri milovaní so ženami sa skrývame, Indo-via to robia verejne. Skýti obetovali cudzincov vo svojich chrámoch, inde boli chrámy útočiskom (Montaigne, 2007).

Prínos filozofa Michel de Montaigne pôsobil v zložitom historickom období, ktoré

významne ovplyvňovalo prežívanie citlivého mysliteľa. Z vlastných pozorovaní vedel, že ľudský život je veľmi rôznorodý, plný nespravod-livosti. Preto sa zameral na elastickú metódu poznávacieho pluralizmu, vďaka ktorému možno každý predmet skúmať z mnohých rôznych hľa-dísk. Vonkajší svet je nevyhnutné poznávať inými metódami, než vnútro človeka, ktoré zostáva tajomné a vymyká sa bežným odhadom. Monta-igne zachoval renesančný racionalizmus a vyzdvihol rozum ako nástroj poznania.

300

Snažil sa zbaviť ľudstvo ilúzií. Podobne ako Machiavelli, vzdal sa ambícií kultivovať ideálny obraz ľudstva. Vedel, že človek je schopný veľkolepých činov, ale aj hrozných zločinov, dokáže nielen usilovať o vznešené ideály, ale aj potupiť svoju česť zločinmi. Múdrosť autora Esejí je preto ostražitá a zdržanlivá. Jeho prežívanie mu kázalo rezigno-vať z činného spoločenského života, najmä v časoch, keď v ňom pre-vládli negatívne prejavy ľudskej psychiky.

Niccolò Machiavelli podľa dobovej medirytiny

302

SKEPTICKÉ POZNANIE Niccoló di Bernardo dei Machiavelli, taliansky filozof, humanista,

spisovateľ, dramatik a verejný činiteľ, pôsobil v období renesancie vo Florencii. Je jedným zo zakladateľov politológie, politickej psychológie a filozofie. Okrem toho písal aj komédie, karnevalové piesne, poéziu a tiež osobnú korešpondenciu v talianskom jazyku. V rokoch 1498 až 1512 pôsobil vo Florencii ako sekretár. Väčšinu svojich spisov napísal neskôr, keď Mediciovci obnovili moc a mladého úradníka zbavili všet-kých funkcií.

Život Machiavelli sa narodil roku 1469 vo Florencii ako tretí syn popred-

ného právnika. Rodina pochádzala zo starého toskánskeho šľachtického rodu podieľajúceho sa na vláde v Signorii. Napriek tomu Machiavelli, podobne ako veľa ľudí vo Florencii, nebol rovnoprávnym občanom mes-ta. V mladosti vstúpil do diplomatických služieb. S diplomatickým po-slaním ho poslali za pápežom do Ríma, potom do Francúzska a istý čas sa zdržiaval aj na dvore cisára Maximiliána I.

V tom čase dochádzalo k vážnym sociálnym a politickým nepoko-jom. Ľudia a mestá veľmi ľahko prichádzali o moc. Popri pápežovi a veľkých mestách ako boli Benátky a Florencia o regionálnu moc usi-lovali cudzí vojaci z Francúzska, Španielska, Svätej ríše rímskej a do-konca aj zo Švajčiarska. Politicko-vojenské aliancie sa neustále menili, kondotieri striedali zamestnávateľov bez varovania a krátkodobé vlády často vznikali a zanikali.

Machiavelli vyučoval gramatiku, rétoriku a latinčinu. Grécky sa pravdepodobne neučil, napriek tomu, že Florencia bola v tom čase jed-ným z európskych centier gréckeho vzdelania. Roku 1494 Florencia obnovila republiku tým, že vyhnala Mediciovcov, ktorí ovládali mesto vyše šesťdesiat rokov. Na čelo republiky sa postavil dominikánsky mních Girolamo Savonarola (1452-1498), ktorý uskutočnil niektoré demokratické reformy. V júni 1498, krátko po poprave Savonarolu, zvo-lili 29-ročného Machiavelliho do čela druhého kancelárstva. V júli 1498 sa stal sekretárom Rady desiatich za slobodu a mier (Dieci di Libertá e Pace). V diplomatickej rade zodpovedal za vyjednávanie a riešenie vo-jenských problémov, ktoré vznikali medzi rokmi 1499 a 1512 na dvore

303

Ľudovíta XII. vo Francúzsku, Ferdinanda II. Aragónskeho v Španielsku, v Nemecku i na pápežskom dvore. Avšak v rokoch 1502 a 1503 bol svedkom toho, ako Cesare Borgia (1475-1507), syn pápeža Alexandra VI., úspešne vybudoval prosperujúci štát.

Medzi rokmi 1503 a 1506 Machiavelli zodpovedal za florentské mi-lície, vrátane domobrany. Nedôveroval pouličným obchodníkom, a preto preferoval politicky formované občianske milície – a táto taktika mu prinášala ovocie. Na jeho príkaz florentskí občianski vojaci dobyli roku 1509 Pisu. V auguste 1512 Mediciovci pomohli pápežovi Júliusovi, aby španielske oddiely obsadili Florenciu. Florentská hlava štátu Piero Sode-rini (1450-1522), ktorému Machiavelli verne slúžil, rezignoval a odišiel do exilu. Mestský štát a Republika sa rozplynuli. Machiavelliho roku 1512 nová moc zosadila z úradu a o rok neskôr ho obžalovali zo sprisa-hania a uväznili. Napriek mučeniu (vešaním) odmietol obvinenia, a pre-to ho prepustili. Uchýlil sa do Sant’ Andrea v Percussine a venoval sa štúdiu a písaniu politických spisov, ktorými získal významný intelektu-álny status medzi odborníkmi na politickú filozofiu a politické riadenie. Aby sa mohol priamo podieľať na riešení politických problémov, po čase sa zapojil do činnosti intelektuálnych skupín a napísal niekoľko hier, ktoré (na rozdiel od spisov o politikoch a politických teóriách) získali popularitu a rozšírili sa už v priebehu filozofovho života. Avšak jeho hlavnou vášňou zostávala politika a záujem o spoločenské dianie uspokojoval pravidelnou korešpondenciou s politicky vyššie postavený-mi priateľmi, pričom sa pokúšal znova zakotviť v politickom živote.

Machiavelli zomrel v roku 1527 v päťdesiatich ôsmich rokoch. Po-chovali ho v chráme Santa Croce vo Florencii a na hrobke možno čítať latinský nápis:

TANTO NOMINI NULLUM PAR ELOGIUM (ŽIADNE VELEBENIE NIE JE DOSTATOČNÉ PRI TAKOM MENE)

V tom istom roku vypuklo vo Florencii povstanie proti Mediciovcom a bola obnovená Republika. Vojna o Taliansko potom pokračovala ešte celých tridsať rokov, no neumožnila žiadnemu ideálnemu vladárovi, aby sa verejne prejavil.

MACHIAVELLIHO DIELO Najznámejšia kniha Niccola Machiavelliho Vladár obsahuje väčší

počet prísloví týkajúcich sa politikov, ale autor pozornosť nevenoval ani tak analýze tradičnejších problémov dedičného princa, ako koncentrácii

304

na charakteristiky a správanie nového vladára. Aby si dedičný vladár udržal moc, musel starostlivo akceptovať sociálno-politické inštitúcie a schémy, na ktoré si ľudia zvykli, zatiaľ čo nový vladár stál pred zložitej-šou úlohu, pretože musel najskôr stabilizovať novozískanú moc, aby mohol vybudovať trvalé politické štruktúry. Musel sa preto intenzívnej-šie zaujímať o udržanie svojej reputácie, ale súčasne mať vysokú moti-váciu k nemorálnemu konaniu. Preto Machiavelli ako politický vedec zdôrazňoval nevyhnutnosť metodicky nacvičovať použitie brutálnej sily, podvodov a iných deštruktívnych aktivít.

Knihu chcel venovať Giulianovi Medicejskému, ale ten zomrel, a tak ho autor nahradil Lorenzom, vojvodom z Urbina, síce so všetkou skrom-nosťou, avšak autor si bol vedomý svojej hodnoty: Chcejúc predstúpiť pred Vašu Vznešenosť s nejakým dôkazom svojej oddanosti, nenašiel som medzi svojimi vecami nič, čo by mi bolo milšie a drahocennejšie, ako to, že poznám činy veľkých mužov; tieto vedomosti som získal dlhou skúsenosťou z udalostí súčasných a neustálym čítaním starých dejín; o tomto všetkom som dlho, usilovne uvažoval a zhrnul som svoje skúse-nosti do malého zväzočku, ktorý posielam Vašej Vznešenosti (Machia-velli, 1968).

Machiavelli vo Vladárovi v 26 kapitolách uvažoval o jednotlivých aspektoch vlády, typoch vladárstva, vlastnostiach vladára a podobne. Pri svojich predstavách o ideálnom kniežati a monarchii sa odvolával na príklady z histórie. Hlásal požiadavku nezávislosti politiky od etiky a náboženstva; mnohé názory, ktoré z tejto predstavy vyplynuli (naprí-klad zásada, že účel svätí prostriedky, úspech ospravedlňuje konanie a pod.) boli neskôr vo zvulgarizovanej podobe zhrnuté pod nálepku machiavellizmu.

26 kapitol obsahovalo hutne spracovaný materiál s pomerne bohatou kognitívnou štruktúrou. Takmer tretina textu je zameraná na teoretický i historický prehľad kniežatstiev, miešaných i nových. Z problémov kniežatstiev autor rozšíril svoj záber na otázky druhov vojska a žoldnie-rov. Tento problém pokladal za kľúčový, pretože: hlavným základom, ktorý majú všetky štáty, či už staré, nové alebo zmiešané, sú dobré záko-ny a dobré vojsko; pretože dobré zákony nemôžu byť tam, kde nie je dobré vojsko, a tam, kde je dobré vojsko, musia byť zákony dobré, nebu-dem hovoriť o zákonoch, ale o vojsku. Veľký dôraz sa kládol na povin-nosti vladára voči vojsku, tento by sa mal rovnako zdokonaľovať vo vojenských zručnostiach ako jeho vojaci. Inšpiráciu je nevyhnutné hľa-dať aj vo vojenskej histórii. Preto: múdry vladár si musí počínať tak, že nikdy nesmie v mieri zaháľať, ale čas usilovne využiť pre zlé časy, aby

305

bol na všetko pripravený, len čo sa osud obráti, a vedel odrážať údery osudu.

Ostatné kapitoly sa sústreďovali na situácie, pre ktoré sa ľuďom a najmä kniežatám dostáva pochvaly alebo potupy, zdôrazňovala sa na-príklad štedrosť a skúposť: Je teda lepšie dať sa považovať za skúpeho, čo ti privodí hanbu bez nenávisti, ako túžiť po tom, aby ťa považovali za štedrého, a tak za lúpežného, čo ti privodí hanbu a nenávisť. O ukrut-nosti a láske a o tom, či je lepšie vzbudzovať lásku a či strach hovorí: ...je oveľa istejšie, keď vladár vzbudzuje strach..., o plnení slova vladá-rom: nemôže a nesmie teda múdry vladár dodržať slovo, keby mu to malo privodiť ujmu a keď už pominuli príčiny, pre ktoré slovo dal... nesmie sa odťahovať od dobra, ak môže, ale musí použiť zlo, ak musí.

Ďalej sa vladár musí vyhýbať nenávisti a opovrhovaniu, čo nie je vždy jednoduché: ...nenávisť sa vzbudzuje práve tak dobrými skutkami, ako zlými... Preto opakujem, ak si chce vladár udržať štát, často je núte-ný nebyť dobrý; totiž keď pospolitosť, či už je to ľud, vojsko alebo veľkí, ktorých si vyberie ako oporu, aby sa udržal, je skazená, musí prebrať jej spôsoby, aby jej vyhovel: vtedy dobré skutky sú tvojím nepriateľom.

Kvalita vladára do značnej miery závisí od schopnosti získať si váž-nosť, mal by sa napríklad osvedčiť pri správe svojej krajiny, mal by vedieť prikloniť sa v sporoch na správnu stranu (preto: múdry vladár sa nikdy nesmie spojiť so silnejším, ako je sám, a napadnúť iného, iba ak je na to donútený), mal by pôsobiť ako milovník cností, vyznamenávať ľudí, čo vynikajú v nejakom umení a mal by zamestnávať obyvateľstvo slávnosťami a divadlom.

Veľkú pozornosť musí vladár venovať výberu svojich ministrov, čo naznačuje premyslené stratégie autora pri výbere jednotlivcov: Najlepšie môžeme posúdiť pána a jeho rozum podľa ľudí, ktorých má okolo seba; ak sú schopní a verní, vždy ho možno považovať za múdreho, lebo spo-znal ich schopnosť a udržal si ich vernosť. Ak sú iní, vždy môžeme mať nie najlepšiu mienku o ňom, lebo prvá chyba, ktorú urobil je, že si ich vyvolil. Načrtol aj jednoduchú typológiu slúžiacu na výber jednotlivcov podľa kognitívnych schopností a inteligencie: Sú tri druhy ľudského rozumu: jeden chápe sám od seba, druhý chápe, čo mu iný vysvetlí, tretí nechápe ani sám od seba, ani prostredníctvom druhého: ten prvý je vynikajúci, druhý je dobrý a tretí zbytočný.

Pre osobnosť vladára je tiež dôležité, aby dokázal odmietať lichotní-kov: ...lebo niet iného lieku proti lichoteniu, iba to, ak ľuďom dáš naja-vo, že ťa neurazia, keď ti povedia pravdu... preto obozretný vladár si musí vybrať do vlády mužov múdrych: len tým smie dovoliť, aby mu

306

podľa svojho presvedčenia povedali pravdu, a len o tých veciach, na ktoré sa spýta, a nie o iných.

V predposlednej kapitole riešil problémy ľudského šťastia, pričom dospel k metaforickému záveru: Preto šťastie, ako aj žena, miluje skôr mladíkov, lebo sú menej ohľaduplní, sú prudší a odvážnejšie rozkazujú.

Posledná kapitola obsahovala plamennú výzvu presvedčeného vlas-tenca, ktorá vyústila v hľadanie virtuálneho vladára: Nesmie sa teda zameškať táto príležitosť, aby Taliansko uzrelo po takom dlhom čase svojho spasiteľa. Ani neviem vysloviť, s akou láskou by ho privítali vo všetkých krajoch, ktoré trpeli záplavami cudzincov; s akou dychtivosťou po pomste, s akou vernosťou, s akou bezbožnosťou a s akými slzami. Ktoré dvere by zatvorili pred ním, ktoré obyvateľstvo by mu odoprelo poslušnosť? Aká závisť by mu prekážala: Ktorý Talian by mu odoprel úctu? Každému už smrdí tá cudzia nadvláda! (Machiavelli, 1968).

Vladár neraz akoby predstavoval kódex tyranie, odtrhnutej od histo-rickej situácie, v ktorej vznikol. Avšak Machiavellim načrtnutý ideálny vládca mal byť prostriedkom k obnove národa, chápanej predovšetkým zvýraznením úlohy svedomia, rehabilitáciou hodnôt pozemského života a obnovením vnútorných psychických a morálnych síl; človeku by sa mala vrátiť jeho dôstojnosť a činorodosť. Machiavelli preklínal kniežatá, ktoré násilím či podvodom oberali národy o slobodu. Ak už však štát vznikol, snažil sa ich poučiť, akým spôsobom ho majú udržiavať. Ne-priamym cieľom pritom je obrana vlasti, ktorá súvisí s úspešnosťou vladára. Tým, že vladár sa stará o seba samého, de facto sa stará o štát. Verejný záujem je jeho osobným záujmom. Vladár síce nemôže poskyt-núť ľudu slobodu, ale môže vypracovať dobré zákony chrániace obča-nom život, česť a majetok. Môže sa snažiť získať si priazeň ľudu tým, že bude držať na uzde šľachtu a nepokojné spoločenské živly. Poddaných má riadiť nie tým, že by ich pobíjal, ale že ich bude skúmať a pokúsi sa im porozumieť: nimi nesklamaný, však ich klame... Treba si zapamätať, že ľudí treba alebo maznať, alebo zničiť: pomstia sa totiž pre ľahké urážky a pre ťažké sa nemôžu, preto ak sa má niekomu ublížiť, treba to urobiť tak, aby sa nemohol pomstiť.

Keďže ľudia sa uspokojujú s ilúziami, musí sa vladár usilovať, aby si o ňom vytvorili vhodné ilúzie; ak nechce byť nábožný, dobrý, láskavý, naklonený umeniu a vedám, musí sa snažiť, aby sa takým aspoň zdal. Nemusí sa obávať, že ho demaskujú, pretože ľudia sú od prírody pros-tomyseľní a dôverčiví. Najväčší účinok možno dosiahnuť strachom, preto sa vladár má usilovať, aby sa ho skôr obávali, než ho milovali, ale nemal by prebúdzať k sebe nenávisť či opovrhnutie.

307

Nesmie si však klásť otázku, či je jeho konanie dobré a krásne, ale či je rozumné a logické a či sú používané prostriedky úmerné cieľu. Preto: človek, ktorý chce byť za všetkých okolností dobrý, celkom určite pohorí medzi ostatnými, kto dobrí nie sú. Je preto nevyhnutné, aby sa vladár pre vlastnú spásu naučil, že nemusí byť dobrý, ale podľa potreby nieke-dy áno, niekedy nie (Machiavelli, 1968).

Súčasne autor upozornil, že pravidlá správania vladára a poddaných nie sú vždy jednoznačné, pretože: vladár si získa ľud rozličným spôso-bom, ktorý sa mení podľa pomerov, preto tu nemožno hovoriť o pevnom pravidle a radšej o tom pomlčím. Je pozoruhodné, že tento relativizujúci citát sa spomína pomerne často, aj keď svedčí o tom, že Machiavelli nebol až taký kategorický, ako sa často naznačuje.

Zatiaľ čo v stredovekých kniežacích zrkadlách (specula principium) panovníka stavali do perspektív absolútna, vo Vladárovi je jeho zrkad-lom vonkajší svet a panovník stojí tvárou v tvár premenlivému osudu. Práve na jeho schopnosti prispôsobovať sa a podrobovať skutočnosti závisí jeho úspech. Jeho morálku však nediktuje Boh, ale svet.

Základným motívom diela je konanie človeka, ktorý sa nespolieha na božiu prozreteľnosť, ale predovšetkým na vlastné sily. Machiavelli je vo svojich názoroch zásadne protipápežský, proticisársky i protifeudálny. Jeho krutý svet má hlbokú logiku založenú na štúdiu človeka a prírody. Z najhlbšej skazenosti a úpadku nevidí iný únik než v diktatúre. Ako naznačil Vladár, z literárneho hľadiska znamenal machiavellizmus oslo-bodenie histórie a politiky od fantastických, citových, metafyzických a iných prvkov a ich kultiváciu formou rozumovou, obrat k pozitívnemu štúdiu človeka i prírody, očisteniu myslenia i reči od teologických a on-tologických špekulácií a školského mechanizmu. Machiavelliho próza sa objavuje uprostred prebujnelého rétorizmu a básnickej expanzie, ako predzvesť suchej, presnej, strohej a modernej prózy.

Žáner, do ktorého sa Vladár zaraďoval a mal už tradície v renesancii a v neskoršom historicko-kultúrnom vývoji, sa vždy pohyboval na po-medzí beletrie a náučnej literatúry, výchovného románu a príručky. Známu antickú ukážku tohto druhu literatúry predstavuje Xenofónov spis O Kýrovej výchove (360 pred Kr.) a zo stredoveku pochádza Dvo-ran od Baldassara Castiglioneho (1528).

Povšimnutiahodné je, že Vladár sa na jednej strane dostal do zozna-mu zakázaných kníh Index Librorum Prohibitorum, no negatívne ho hodnotili aj humanisti, medzi nimi Erasmus Rotterdamský. Avšak zá-kladná hodnota knihy spočívala v prínose k histórii politického myslenia a zaslúžila sa aj o zdôraznenie základného rozdielu medzi politickým

308

realizmom a politickým idealizmom. Preto môže Vladár slúžiť na získa-nie a udržanie politickej moci. Machiavelli na rozdiel od Platóna a Aris-totela predpokladal, že imaginárny ideál spoločnosti neposkytuje Vladá-rovi dostatočne príťažlivý model, aby sa ním riadil.

Čo sa týka rozdielov a podobností v radách, ktoré Machiavelli po-skytoval nemilosrdným a tyranským vladárom a jeho skôr republikán-skych výzvach v Úvahách o prvej dekáde Tita Livia, mnohí pripomínali, že Vladár, aj keď ho politik napísal vo forme rád monarchistickému vladárovi, obsahoval argumenty v prospech republikánskych režimov, podobných tým v Úvahách. V 18. storočí viacerí myslitelia, napríklad Jean Jacques Rousseau, pokladali knihu za satiru. V súčasnosti komentá-tori ako Leo Strauss a Harvey Mansfield súhlasne potvrdili, že Vladára je nevyhnutné čítať s prihliadnutím na zámernú ironickú rovinu.

Mandragora Vladár zatienil ostatné Machiavelliho diela, z ktorých najznámejšia

je komédia Mandragora (Mandragola). V prológu a piatich jednaniach sa realisticky zobrazuje mikrokozmos florentskej renesančnej domác-nosti s radom zápletiek, ktoré vyvoláva neschopnosť bohatého advokáta Nicia mať dediča. Mladý šľachtic Kallimach, milujúci mladú Niciovu ženu Lukréciu, podporovaný chytráckym dohadzovačom Ligurom, vyu-žije advokátovu slepú vieru v moc šarlatánov a mastičkárov k tomu, aby si zaistil voľný vstup do spálne Niciovej manželky. Bigotná Lukrécia nechce byť neverná, nakoniec sa však nechá presvedčiť spovedníkom, prešibaným a za peniaze všetkého schopným mníchom Timotejom. V závere hry sú spokojní všetci: starý advokát sa raduje z nasadených parohov, Kallimach sa stáva trvalým domácim priateľom, pretože cudná Lukrécia sa po jedinej noci zmení v cieľavedomú nevernicu, veselý Ligur a príživnícky mních sa tešia z tučnej odmeny, ktorú im vyplatili Nicio aj Kallimach.

Mandragora patrí k žánru tzv. komédia erudita (vzdelaná), na roz-diel od ľudovej improvizovanej komédie dell´arte, ktorá vznikla o niečo neskôr. Zaraďuje sa k prvým dobovým tendenčným komédiám, pretože podľa Machiavelliho cieľom komédie je nastavovať zrkadlo súkromné-mu životu. Aj preto autor vedený renesančným racionalizmom, zosmieš-nil prežívajúcu poverčivosť svojich súčasníkov: vieru vo všemohúcnosť súčasných pavied ako boli astrológia a alchýmia, vieru v zázraky a vti-pom zosmiešnil aj prehnané sebavedomie lekárskeho šarlatánstva.

309

Iné práce Úvahy o prvej dekáde Tita Livia (Discorsi) analyzovali klasickú his-

tóriu raného antického Ríma. Machiavelli ich prezentoval ako série cvičení o možnostiach naštartovania a štrukturovania republiky. Je to práca väčšieho rozsahu než Vladár, otvorene propagovala výhody re-publiky. Stala sa jedným z kľúčových medzníkov republikanizmu.

Život Castruccia Castracaniho z Luccy (La vita di Castruccio Cas-tracani) poskytol metaforický príbeh o stredovekom toskánskom kondo-tierovi Castruciovi Castracanim, ktorý riadil mesto Lucca. Filozof na-písal dielo počas svojho pobytu v tomto toskánskom meste. Castracani sa pokúšal zjednotiť Toskánsko, avšak zlyhal kvôli chybám vo svojom úsudku. Napriek tomu sa takmer podarilo založiť nový štát. Machiavelli v závere usúdil, že Taliansko jeho čias bolo slabé.

Machiavelli, okrem toho, že bol štátnikom a politickým vedcom, tiež prekladal klasické práce a pôsobil ako dramatik (Clízia, Mandragora), básnik (Sonetti, Canzoni, Ottave, Canti carnascialeschi) a románopisec (Belfagor arcidiavolo).

Spis Della lingua (1514) obsahoval dialógy o jazyku. MACHIAVELLIHO ODKAZ Machiavelliho život a dielo vyvolali značne protikladné hodnotenia.

Diskutovalo sa najmä o dvoch zásadných témach: nakoľko je jeho filo-zofické dielo homogénne a či je skôr inovačné alebo tradičné?

Koherentná filozofia Pri hľadaní jednoty v problémových okruhoch Machiavelliho úvah

sa možno stretnúť s určitým nesúladom, najmä v hlavných politologic-kých prácach, Vladárovi a Úvahách. Niektorí komentátori ich pokladali za rozporuplné. Máloktorý autor sa stretol s natoľko protikladnými hod-noteniami svojho odkazu. Niektorí pozorovatelia upozornili, že idey, ktoré presadzoval, je nevyhnutné chápať v kontexte doby, najmä vzhľa-dom na autorove skúsenosti a vzdelanie.

Americký politický filozof Leo Strauss (1958) vyzdvihol Florenťana ako vedomého pôvodcu moderny. Iní pozorovatelia ho považovali skôr za pozoruhodnú ilustráciu všeobecných politických a sociálnych trendov

310

odohrávajúcich sa v tomto prostredí. V ďalších prípadoch vystupoval ako mysliteľ pripomínajúci Talianom staré cnosti Grékov a Rimanov, ale pokladali ho tiež za inovátora, presadzujúceho nové trendy v poli-tike.

Predchodcovia a možné vplyvy V každom prípade Machiavelliho významne ovplyvnilo filozofické

i politické myslenie predchádzajúcich generácií i jeho súčasníkov. Ich vplyvy možno sumarizovať do niekoľkých bodov:

1) Zrkadlo vladára. Gilbert (1938) načrtol podobnosti medzi Vladá-rom a žánrom, ktorý obvykle imitoval, už spomínaný tzv. štýl Zr-kadla vladárov (specula principium). Takýmto spôsobom vlád-covia dostávali inštrukcie o niektorých širších aspektoch práva a správania. Častejšie sa usilovali o pozornosť začínajúcich vlád-cov. Tento žáner ovplyvňovala klasika, vrátane v tom čase znač-ne populárnych filozofov Xenofóna a Isokrata. Aj keď Gilbert zdôrazňoval podobnosti s inými autormi, súhlasil aj s názormi, že Machiavelli tento prístup použil novátorsky, dokonca aj v porov-naní so súčasníkmi, Baldassarom Castiglionem a Erasmom Rot-terdamským. Za jednu z hlavných Machiavelliho inovácií sa po-kladal: uvážený zámer zachádzania s novým vladárom, ktorý bu-de presadzovať neposlušnosť k starým zvykom.

2) Klasický republikanizmus. Niektorí pozorovatelia upozornili, že viaceré republikánske témy v Machiavelliho politických prácach, najmä v Úvahách, možno objaviť v stredovekej talianskej litera-túre ovplyvnenej klasickými autormi, medzi nimi aj rímskym his-torikom Sallustom (86-35 pred Kr.).

3) Klasická politická filozofia: Xenofón, Platón a Aristoteles. Tra-dičná Sokratova škola klasickej politickej filozofie, najmä Aristo-telova, výrazne ovplyvnila európske politické myslenie v neskor-šom stredoveku. Prejavovala sa najmä v katolicizovanej forme a kontroverznejšej averoistickej aplikácii autorov ako bol filozof, teológ a lekár Marsilius z Padovy (1275-1343). Machiavelli sa ku katolíckemu politickému mysleniu staval pomerne kriticky. Spo-radicky citoval aj Platóna a Aristotela. Výraznejšie ho ovplyvnil skôr Sokratov žiak Xenofón, známy ako historik, rétor a vojak. Napriek tomu, že záujem o Platóna sa vo Florencii v tých časoch

311

postupne zvyšoval, Machiavelliho nepriamo ovplyvňovali skôr autori ako Polybius, Plutarchos a Cicero. Hlavný rozdiel medzi Machiavellim a sokratikmi spočíval v Ma-chiavelliho materialistickom myslení. Odmietal teologický prí-stup k prírode aj názor, že filozofia má vyšší status než politika. V situáciách, ktoré sokratici podmieňovali pôsobením prírodných vplyvov, Machiavelli usudzoval o ich náhodnom pôvode.

4) Klasický materializmus. Podľa Straussa (1958) Machiavelli bol ovplyvnený myšlienkami klasických materialistov, ako boli De-mokritos, Epikuros a Lukrécius. Avšak na rozdiel od nich sa roz-hodol participovať na politickom živote vtedajšej spoločnosti.

5) Tukydides. Niektorí pozorovatelia hľadali podobnosť medzi Ma-chiavellim a gréckym historikom Tukydidom, pretože obaja akté-ri uprednostňovali mocenské zásahy v sociálnom svete. Propago-vali rovnaký realizmus, t. j. odmietali moc bohov pri presadzova-ní spravodlivosti a prejavovali rovnakú citlivosť pri nevyhnutnos-ti hrubých zásahov a prežívaní neoprávnenej nádeje. Avšak Tu-kydidova História na rozdiel od Machiavelliho kníh vyvolávala v čitateľoch smútok. Machiavelli tvoril komédie, paródie a satiry, mimo sféry jeho záujmu sa nachádzali tragédie. Časť humanitné-ho myslenia zostávala mimo jeho pozornosti.

INOVÁCIE Viacerí komentátori sa zhodli na originálnych aspektoch Machiavel-

liho myslenia, ktoré sa prejavili nielen v teoretických aspektoch, ale aj vo filozofických, sociálnych, psychologických, teologických i politolo-gických oblastiach.

Empirizmus a realizmus versus idealizmus Machiavelliho niekedy pokladajú za prototyp moderného empirické-

ho vedca, vytvárajúceho generalizácie zo skúseností a historických fak-tov a zdôrazňujúceho zbytočnosť teoretizovania kombinovaného s ima-gináciou. Študoval spôsoby, akými ľudia žijú a snažil sa informovať vodcov, ako by mali vládnuť a akoby by sami mali žiť. Napríklad popie-ral, že cnostne žijúci jednotlivci nevyhnutne dospievajú k šťastiu. Ma-chiavelli vyzdvihoval najmä sociálny status, podľa ktorého človeka jeho

312

okolie súčasne miluje a obáva sa ho. Avšak, ak sa obe situácie vyskytnú súčasne, jednotlivec sa cíti istejšie v stave, ak sa ho ľudia obávajú, než keby ho milovali. Vo väčšine Machiavelliho prác sa zdá, že vládca sa musí prikláňať k nedobrej politike, aby dosiahol predĺženie svojho vlád-nutia. K opačnému záveru dospel Erasmus Rotterdamský, podľa ktorého je pre vládcu lepšie, keď ho ľudia milujú.

Machiavelli sa nepochybne usiloval o realizmus, no štyri storočia sociálni experti polemizovali o tom, ako čo najpresnejšie hodnotiť jeho morálku. Od Vladára sa odvodzuje slovo machiavellizmus, ako steles-nenie podvodu, despotizmu a politickej manipulácie. Samotný Machia-velli však rozhodne nebol diabol a v podstate sa usiloval o dosiahnutie pozitívnych cieľov.

Podľa Straussa (1958) je Machiavelli tradične vnímaný skôr ako uči-teľ zla (aj keď sám nebol zlý), pretože radil vladárom, aby odmietali spravodlivosť, milosrdenstvo, umiernenosť, múdrosť a lásku k vlastným ľuďom. Namiesto toho neraz presadzoval krutosť, násilie, strach a pod-vody. Vystupoval ako realista a pragmatik tvrdiaci, že morálne hodnoty v skutočnosti významne neovplyvňujú rozhodnutia, ktoré prijímajú poli-tickí vodcovia. Ako politický vedec rozlišoval medzi realitou politické-ho života a hodnotami morálnych úsudkov.

Zatiaľ čo kresťanstvo pokladá skromnosť za cnosť a pýchu za hriech, Machiavelli zaujal klasickejšiu pozíciu, podľa ktorej ctižiadosť, smelosť a úsilie dosiahnuť slávu sú žiaduce a prirodzené tendencie, ktorými by mal dobrý vladár disponovať. Od vodcov sa všeobecne vyžadovali také cnosti ako prudencia, no Machiavelliho používanie pojmov virtu a pru-denza bolo v jeho časoch neobvyklé, čo znamenalo živé ambície. Ma-chiavelli skvelo argumentoval, že cnosť a prudencia môžu pomôcť člo-veku detailnejšie kontrolovať budúcnosť. Zdá sa, že podobný postoj demonštroval Machiavelli pri úvahách o láske a túžbe, čo sa prejavilo vo viacerých komédiách a v jeho korešpondencii.

Zatiaľ čo Machiavelliho prístup mal klasických predchodcov, argu-mentovalo sa, že nepriniesol viac, než návrat k starým hodnotám a že ich autor nebol skutočný humanista. Avšak podľa Straussa (1958) nový je spôsob, akým Machiavelli kombinoval klasické idey. Zatiaľ čo Xeno-fón a Platón opisovali realistických politikov a mali bližšie k Machia-vellimu než Aristoteles, napriek tomu, podobne ako Aristoteles, hodnoti-li filozofiu vyššie, než politiku. Machiavelli ako zrejmý materialista odmietal vysvetlenie zahŕňajúce formálne a finálne príčiny, čiže teleoló-giu.

313

Jeho podpora ambícií vodcov pri súčasnom odmietaní vyšších štan-dardov znamenala, že podnecoval rizikové správanie a inovácie, ktoré viedli k formulácii nových spôsobov a príkazov. Jeho rady vladárovi sa preto neobmedzovali len na diskusie o udržaní štátu. Tiež sa predpokla-dalo, že Machiavelliho podpora novotám napomáhala progresu ako cie-ľu politikov a spoločnosti. Ale zatiaľ čo dlho pretrvávalo presvedčenie, že humanita môže kontrolovať vlastnú budúcnosť, regulovať prírodu a progres, Machiavelliho nasledovníci mali na mysli skôr mierumilovný pokrok prostredníctvom ekonomického rozvoja, a nie vojnovej sily. Neskorší nasledovníci postupne formalizovali a oslabovali jeho chápanie cnosti.

Avšak Machiavelli spolu s viacerými klasickými predchodcami po-chopil podstatu ambícií a ráznosti politikov, a preto aj vojen, ako nutnej súčasti ľudskej prirodzenosti.

Strauss roku 1958 zakončil svoje Myšlienky o Machiavellim (Tho-ughts on Machiavelli) predpokladom, že presadzovanie pokroku priamo viedlo k moderným závodom v zbrojení. Argumentoval, že podstata ta-kýchto pretekov, ktoré existovali už pred modernými časmi a viedli ku kolapsu mierumilovných civilizácií, ponúka prehľad o skutočnom ne-bezpečenstve vyplývajúcom z Machiavelliho inovácií, ale tiež o spôso-boch, akými možno rozumieť jeho očividne nemorálnym inováciám.

Názory o náboženstve Všeobecne možno usudzovať, že Machiavelli bol pomerne kritický

k súčasnému kresťanstvu, najmä k pôsobeniu v politike a každodennom živote. Kresťanstvo v súlade s teologickým aristotelizmom pôsobilo tak, že praktické rozhodnutia cirkvi často prebiehali v súlade s fiktívnymi ideálmi a učili ľudí zanedbávať aktívne prístupy a orientovať sa skôr na osud, náhodu, šťastie alebo bohatstvo.

Machiavelli opakovane naznačoval, že podľa neho náboženstvo je vynález človeka a že jeho význam spočíva najmä v prínose k formova-niu sociálneho poriadku a pravidiel morálky, ktoré je nevyhnutné dáv-kovať tak, ako si to vyžaduje bezpečnosť. Vo Vladárovi ako aj v Úva-hách o prvej dekáde Tita Livia a v Živote Castruccia Castracaniho z Luccy opísal pôsobenie prorokov, ako boli Mojžiš, Romulus, Kýros Veľký a Théseus (rovnako spracoval pohanských a kresťanských patri-archov) ako najväčších z nových vladárov, slávnych a krutých zaklada-teľov väčšiny netradičných inovácií v politike, ako ľudí, ktorých Ma-

314

chiavelli charakterizoval využívaním veľkých ozbrojených formácií pri vraždení vlastných ľudí. Machiavelli prisudzoval kresťanstvu, že oslabu-je silu a aktivitu mužov a bez boja dodáva politikov do rúk krutých a zlých ľudí.

Pozitívna stránka faktických a individuálnych zlozvykov Napriek klasickým predchodcom nebol Machiavelli jediný, kto v

týchto časoch podporoval tendenciu k realizmu a ochote argumentovať a zastával presvedčenie, že dobré konce ospravedlňujú zlé veci, čím sa hodnotia ako kritické podnety k niektorým najdôležitejším teóriám mo-dernej politiky.

Po prvé, najmä v Úvahách, Machiavelli stál neobvyklo na pozitívnej strane tým, že miestami opisoval frakcie pôsobiace v republike. Naprí-klad v 1. knihe (4. kapitole) titul kapitoly naznačoval, že rozdelenie plebsu a senátu viedlo k udržaniu slobodného Ríma. Požiadavku, aby sa komunita delila do rôznych zložiek s vyváženými záujmami, vyslovili už jeho klasickí predchodcovia. Avšak filozof tieto podnety pokladal za rozhodujúce kroky k formovaniu reálnej politickej moci, či už vzhľadom na jej rozdelenie alebo kontrolu a rovnováhu, t. j. k požiadavkám, spra-covaným napríklad v rámci ústavy Spojených štátov amerických, ale aj iných politicko-ekonomických systémov.

Podobne, moderný ekonomický argument pre kapitalizmus a iné mo-derné formy ekonomiky, sa často formuloval v podobe verejných cností plynúcich zo súkromných neprávostí. Aj keď v tomto prípade sa vysky-tujú klasické precedensy, za originálne možno pokladať Machiavelliho naliehanie na realistické spracovanie situácie, podľa ktorého nedostačuje iba vnímanie pokoja a ekonomického rastu ako hodnotných cieľov, kto-ré by mohli viesť k ovládnutiu vladára.

Machiavellizmus Ako už bolo uvedené, Machiavelli najväčšiu slávu verejnosti i poli-

tikov získal knihou Vladár, ktorá síce vznikla roku 1513, avšak na ve-rejnosť sa dostala až roku 1532, päť rokov po jeho smrti. Aj keď rukopis koloval medzi priateľmi ešte za jeho života, jediným dielom, ktorého vydania sa dožil, bol spis analyzujúci vojenskú vedu, O vojenskom ume-ní. Od 16. storočia generácie politikov dráždil jeho neutrálny alebo do-

315

konca pozitívny postoj k nemorálnosti mužov disponujúcich mocou. Preto sa jeho spisy niekedy hodnotia ako zdroje moderných negatívnych konotácií pojmov politika a politici. Vďaka nemu vznikol výrok o Sta-rom Nickovi ako pojme diabla a adjektívum machiavellistický sa stalo pejoratívnym pojmom opisujúcim človeka, ktorý sa snaží klamať a ma-nipulovať iných kvôli vlastným výhodám. Machiavellizmus tiež repre-zentuje populárny pojem používaný v prejavoch politikov a v žurnalisti-ke, kým v psychológii skôr vyjadruje typ osobnosti.

Ale jeho zásluhy sú zrejmé aj v teórii politiky. Napríklad Pocock (1975) ho pokladal za hlavný zdroj republikánskych ideí, ktoré sa v 17. a 18. storočí rozšírili do Anglicka a Severnej Ameriky. Už spomínaný Strauss (1958) tiež uznal, že Machiavelli bol síce učiteľom zla, no ušľachtilosť ducha ho neraz viedla k obhajovaniu aj nečestných aktivít. Mimochodom, nech boli jeho zámery akékoľvek, intenzívne sa o nich diskutuje aj dnes. Je spájaný s poskytovaním pragmatických rád, podľa ktorých výsledky ospravedlňujú prostriedky. Machiavelli je snáď jediný politický mysliteľ, ktorého meno sa dostalo do všeobecného povedomia pomenovaním druhu politiky, ktorá bude nesporne pôsobiť aj v budúc-nosti nezávisle od samotného nositeľa mena. Je to politika riadená vý-lučne výhodnosťou a užitočnosťou, používajúca všetky prostriedky, fé-rové i nečestné, pre dosiahnutie vymedzených cieľov – najčastejšie ide o presadenie záujmov krajiny alebo národa. V doterajšej histórii ľudstva sa pravdepodobne nevyskytol národ, ktorý by prostredníctvom svojich politikov a sociálnych expertov nesiahol po takýchto efektívnych me-chanizmoch. Na druhej strane každodenný spoločenský život neraz ponúka situácie, pri ktorých dochádza k využívaniu štátnych záujmov na sebapresadenie politika alebo štátnika, prípadne jednotlivej politickej strany.

Machiavellistická inteligencia Prvými psychológmi, ktorí venovali pozornosť machiavellizmu ako

významnej forme sociálneho a psychologického správania, boli Christie a Geisová (1970). Vytvorili série testov, ktoré identifikovali súhlas s tvr-deniami typu: Nepovedz nikdy skutočný dôvod, prečo si niečo urobil, ak to nie je pre teba užitočné. Súčasne zistili, že jednotlivci s vysokým a nízkym skóre v machiavellizme sa vzájomne odlišujú v mnohých formách správania, od výkonu povolania až po úspech v hrách vyžadu-júcich formovanie spojenectiev.

316

V súčasnosti sa machiavellizmus teší značnému interdisciplinárnemu záujmu filozofov, politológov, evolučných biológov, sociológov, teore-tikov hier a najmä psychológov. Medzi nimi sa postupne vymedzil špe-cializovaný výskumný smer orientovaný na výskum machiavellistickej inteligencie. Za východisko sa pokladá vymedzenie machiavellizmu podľa Wilsona et al. (1996) ako stratégie sociálneho správania, ktorá zahŕňa manipulovanie iných kvôli osobnému zisku, často proti ich vlast-ným záujmom. Z toho vyplýva, že machiavellistickú inteligenciu možno pokladať za zvláštny druh sociálnej inteligencie, avšak s kultúrne pod-mieneným, negatívne modulovaným emotívnym nábojom. Podobnú, avšak hodnotiacu definíciu ponúkol Výrost (1998), podľa ktorého ma-chiavellistický syndróm predstavuje súhrn cynických presvedčení o ľud-skej povahe a následne manipulačných stratégií a taktík sociálneho sprá-vania zameraných na ovládanie a ovplyvňovanie ostatných ľudí v pros-pech dosiahnutia vlastných cieľov. Podľa toho istého autora osoby vyš-šie skórujúce v škálach machiavellizmu v styku s inými ľuďmi nepod-liehajú emóciám; orientujú sa na fakty, nie na želania; snažia sa okolie prispôsobiť svojim cieľom; sú súťaživí; dosahujú úspechy, ale vďačia za ne svojej chladnokrvnej racionalite a iniciatíve; podpora určitých poli-tických strán alebo ideológie ich od ostatných ľudí neodlišuje – to, čím sa líšia, je ich schopnosť stáť na víťaznej strane; z dlhodobejšej časovej perspektívy sú náchylnejší na zmenu politickej orientácie v závislosti od situačných okolností a motívov vlastného prospechu.

Machiavellizmus možno pokladať za osobnostnú vlastnosť, kvalita-tívne výrazne modulovanú. Každý je do istej miery schopný manipulá-cií, avšak niektorí jednotlivci sa k takejto stratégii uchyľujú častejšie než iní. Tiež sa argumentuje, že sklon k manipulačnému správaniu nie je univerzálna vlastnosť, ale skôr komplexná množina vlastností, ktorú nemožno identifikovať jednoduchou škálou.

Ako sa neraz stáva v psychologických výskumoch, nedostatok vzťa-hov ostro kontrastuje s výsledkami výskumov, v ktorých sa porovnávali krátkodobé sociálne interakcie. Napriek tomu, že jednotlivci s vysokým skóre v machiavellizme obvykle nedosahujú vyššie skóre v inteligen-čných testoch než ich partneri s nízkym machiavellizmom, sú svojím okolím obvykle vnímaní ako inteligentnejší a atraktívnejší. Okrem toho si obvykle osvojujú vodcovské úlohy v malých skupinách a sú efektív-nejší pri vyjednávaní a v situáciách vyžadujúcich vytváranie pragmatic-kých aliancií.

Pochopiteľne, že na rozdiel od situačných a strategických aspektov machiavellizmu, sa uvažuje aj o stabilnejších prejavoch tohto fenoménu.

317

Zatiaľ je pomerne málo známa druhová stabilita aj dedičnosť. Podľa niektorých literárnych zdrojov machiavellizmus je nižší u skôr narode-ných súrodencov, u ľudí z vidieckeho prostredia v porovnaní s mest-ským a u príslušníkov niektorých kultúr, uprednostňujúcich kolektivis-tické správanie (Ruisel, 2004). Tieto štúdie naznačujú, že machiavelliz-mus nie je definitívne stabilizovanou vlastnosťou jednotlivca, ale môže sa meniť na základe skúseností.

Zistili sa aj vekové závislosti. Napríklad machiavellizmus sa mení s vekom – do neskorej adolescencie sa zvyšuje, a potom postupne klesá. V rodinných vzťahoch sa všeobecne prejavuje nižšia úroveň machiavel-lizmu medzi rodinnými príslušníkmi a priateľmi než medzi ostatnými ľuďmi v okolí.

Intenzívna pozornosť sa venovala aj rozdielom medzi pohlaviami. Všeobecne sa konštatuje mierne nižšie skóre u žien. Podľa niektorých autorov je tento pojem konštruovaný tak, aby lepšie vystihoval mužov. Pochopiteľne, že definitívne vyriešenie tohto problému zostane asi dlhší čas otvorené. Predovšetkým nemožno akceptovať predpoklad o apriórne nižšej úrovni machiavellizmu u žien. Pri porovnaní oboch pohlaví bude nevyhnutné intenzívnejšie analyzovať aj čiastkové manipulačné straté-gie, ktoré môžu byť skryté alebo komplexnejšie. Neraz dochádza skôr k výraznejšej manipulácii príslušníkov opačného než rovnakého pohla-via.

Podľa Christieho a Geisovej (1970) sa sformovala aj špecifická osobnostná vlastnosť charakterizovaná schopnosťou manipulovať s iný-mi prostredníctvom lichotenia, hrozby a podvodu. Autori zistili, že muži skórujú vyššie, podobne ako mladší probandi a ľudia vykonávajúci po-volania orientované na ľudí. Machiavellizmus tiež súvisí s úspechom vo vyjednávaní, pričom jednotlivci s vyšším skóre sú úspešnejší pri odolá-vaní vplyvu iných ľudí. Okrem toho častejšie porušujú konvenčné mo-rálne štandardy okrádaním a chladným zapieraním pri obvinení, ak sú obžalovaní. Machiavellizmus sa prejavuje už v desiatich rokoch, keď dieťa manipuluje so svojimi rovesníkmi. Tieto deti mávajú rodičov s podobnou orientáciou. Predpokladá sa, že u dospelých je pracovný ús-pech neraz machiavellizmom podmienený, najmä medzi ženami a jedno-tlivcami s vyšším vzdelaním.

318

Odkaz Machiavelliho dielo vyvolávalo búrlivé reakcie v celej Európe. Na-

priek tomu vďaka rozmachu kníhtlače významne ovplyvňovalo politic-kých vodcov. Prvé ohlasy sa šírili najmä medzi monarchiami. V Anglic-ku na Vladára reagoval Thomas Cromwell (1485-1540) a údajne pozi-tívne ovplyvnil Henricha VIII. pri príklone k protestantizmu. Vo Fran-cúzsku autora spájali s Katarínou Medicejskou a s tragickou Bartolomej-skou nocou. Pozoruhodné je, že pravdepodobne rovnako ovplyvnil kato-líckych i protestantských kráľov. Protestanti spájali Machiavelliho s Ta-lianskom a katolíkmi, zatiaľ čo katolíci naopak, videli v ňom protestan-ta.

Napríklad ostrú kritiku vyslovil hugenot Innocent Gentillet (1535-1588), ktorý politika obvinil z ateizmu a tvrdil, že Vladár je Koránom dvoranov. Okrem toho spochybňoval efektívnosť nemorálnych stratégií (čo do značnej miery pripúšťal aj samotný Machiavelli).

Značné výhrady voči morálnej stránke politikovho učenia vyslovil niekoľko rokov po jeho smrti Henri Estienne (1528-1598), ktorý písal o ňom ako o majstrovi, pre ktorého bola síce Florencia najvyššou hod-notou, avšak on sám bol hanbou Florencie. Súčasníci o ňom údajne tvrdili, že otvoril školu pre tyranov nielen žijúcich, ale aj tých, ktorí mali pôsobiť až v budúcnosti.

Encyklopedia Larousse uviedla, že v prípade machiavellizmu ide o conduit deloyale et perfide (postupovanie nelojálne a perfídne). Na dru-hej strane Stendhal ocenil, že nám umožnil poznať človeka. Psycholo-gicky je však machiavellizmus aj testom vzťahu človeka k realite, ktorá je často nepríjemná a často sa nezhoduje s vybájenými predstavami alebo so sociálnou žiaducnosťou jednotlivca. Démonizáciu Florenťana striktne odmietol Francis Bacon, podľa ktorého ľudstvo má byť vďačné Machiavellimu a podobným mysliteľom, ktorí otvorene i kriticky písali o tom, ako sa ľudia správajú, a nie, ako by sa mali správať.

Viacerí autori (Giovanni Botero, Justus Lipisius, Carolus Scribani, Adam Contzen a iní) Machiavelliho kritizovali, no napriek tomu ho do určitej miery uznávali. Akceptovali potrebu vladára zaujímať sa o svoju reputáciu, a dokonca aj požiadavku chytráctva a klamstva, avšak v po-rovnaní s Machiavellim a neskoršími modernými autormi výraznejšie zdôrazňovali ekonomický pokrok pred riskantnými vojenskými dobro-družstvami. Inšpiráciu pre poskytovanie realistických politických rád hľadali skôr u Tacita než u Machiavelliho, preto ich označovali ako

319

tacitistov. Pritom čierni tacitisti podporovali vladára, ale červení tacitisti ešte výraznejšie než samotný Machiavelli presadzovali republiku.

Ako je známe, moderná materialistická filozofia sa sformovala v 16. – 18. storočí. Tento filozofický smer v Machiavelliho duchu inklinoval k republikánskemu smerovaniu, avšak katolícki autori uprednostňovali skôr realizmus a bezproblémové prežívanie, než vojny a politické vzťa-hy. Nešlo len o inováciu ekonomiky a politiky, ale aj o formovanie mo-dernej vedy, čo viedlo ku komentárom, že osvietenstvo v 18. storočí zahŕňalo aj humánne zmierenie s machiavellizmom.

Machiavelliho význam možno ilustrovať postojmi mnohých výz-namných učencov, ktorých ovplyvnil. Medzi nich patrili okrem iného Francis Bacon, John Milton, Baruch Spinoza, Jean Jacques Rousseau, David Hume, Adam Smith a mnohí iní. Ďalší ho priamo nemenovali, no nepochybne ovplyvnil aj filozofov Michela de Montaigna, René Descar-tesa, Thomasa Hobbsa, Johna Locka a baróna Charlesa – Louisa de Montesquiea. Jeho idey významne pôsobili najmä v Anglicku, kde re-publikánske myšlienky napriek monarchii aktivovali miestne politické myslenie, napríklad prostredníctvom Bolingbrokovho krúžku, skupiny prvých parlamentných radikálov, ale ovplyvnili aj osvietenské hnutie v Škótsku, na európskom kontinente, aj v Amerike.

Predpokladá sa tiež, že Machiavelli priamo alebo nepriamo aktivoval aj politické myslenie otcov-zakladateľov Spojených štátov amerických. Benjamin Franklin (1706-1790), James Madison (1751-1836) a Thomas Jefferson (1743-1826) sa nechali inšpirovať jeho republikánskym mys-lením, najmä tým, že sa snažili čeliť novovznikajúcej aristokracii, ktorú obávaný Alexander Hamilton (1755-1804) formoval v rámci Federalis-tickej strany. Samotný Hamilton pri úvahách o dôležitosti zahraničnej politiky pre domácu politiku prevzal od Machiavelliho tézu, podľa kto-rej republika musí byť dostatočne hrabivá, aby prežila. Pozornosť mu venoval aj ďalší americký štátnik, John Adams (1735-1826), ktorý vy-zdvihol, ako Machiavelli obnovil empirické myslenie v politike, naprí-klad praktickou analýzou frakcií. S Florenťanom súhlasil v tom, že ľud-ská prirodzenosť je v podstate nezmeniteľná a riadia ju vášne. Tiež ak-ceptoval politikovo presvedčenie, že všetky spoločenstvá cyklicky pre-žívajú obdobia rastu a úpadku. Podľa Adamsa zlyhal iba pri vymedzo-vaní inštitúcií nevyhnutných pre fungovanie kvalitnej vlády.

V 20. storočí taliansky politik Antonio Gramsci hľadal inšpiráciu v jeho diele pri riešení problémov v etike, morálke a vzťahoch k štátu a revolúcii a analyzoval, ako možno spoločnosť manipulovať kontrolou populárnych predstáv o morálke.

320

Ako upozornil nemecký filozof Ernst Cassirer (1946), Machiavelli ako Galilei politiky zaviedol v politickej vede kritérium rozlišovania medzi faktami politického života a hodnotami morálneho usudzovania.

V 20. storočí sa obnovil záujem o divadelnú Mandragoru, ktorá zís-kala veľkú popularitu a hrá sa v divadlách na celom svete.

Obálka knihy Pantagruel od Françoisa Rabelaisa, vydal François Juste, 1532 (retuš)

322

RENESANČNÝ VZDELANEC Ako je známe, do Francúzska dorazilo humanistické hnutie s urči-

tým oneskorením spôsobeným storočnou vojnou s Anglickom (1337-1453). Až víťazné výpravy Františka I. do Talianska v prvej polovici 16. storočia sa stali príležitosťou na nadviazanie kontaktov s talianskymi humanistami. Kráľ pozitívne ovplyvnený týmto hnutím založil v Paríži Kráľovské kolégium. K humanizmu inklinovala aj jeho sestra Margaréta Navarrská (1492-1549), známa francúzska spisovateľka, pohostinne pri-jímajúca na dvore umelcov a pisárov. Spolu s rozvojom humanistickej kultúry sa objavili aj nové tendencie francúzskej pedagogiky, ktorú reprezentovali najmä Francois Rabelais a Michel de Montaigne. V tejto kapitole sa hlavná pozornosť venuje Francoisovi Rabelaisovi, lekárovi, kňazovi a humanistovi, jednému z najvýznamnejších francúzskych rene-sančných spisovateľov. Preslávil sa tiež ako satirik, autor fantastickej literatúry, grotesiek a necudných žartov a piesní.

Život Aj keď rodisko a čas narodenia budúceho spisovateľa nie sú spoľah-

livo zdokumentované, pravdepodobne sa narodil ako štvrté dieťa v no-vembri 1494 neďaleko Chinonu, v Indre-et-Loire, kde otec pôsobil ako právnik a nositeľ najvyššej súdnej právomoci v chinonskom okrese. Po smrti matky zdedil panstvo so zámkom a príslušenstvom. Napriek vlast-nej zámožnosti sa rozhodol, že jeho syn bude mníchom. La Deviniére v Seuilly, Indre-et-Loire je názov majetku, ktorý je údajným spisovate-ľovým rodiskom a sídlom jeho múzea. Mladosť trávil Francois v klášto-roch, v ktorých nevládol príliš slobodný duch.

Avšak za kláštornými múrmi už dochádzalo k významnému kultúr-nemu a sociálnemu pohybu. V krajine sa šírili antické artefakty, rozvíjali sa prírodné vedy a čítala sa antická literatúra. Významným civilizačným a kultúrnym kritériom rozvoja poznania boli tlačiarne. Ak v Paríži za vlády Ľudovíta XI. fungovala jedna tlačiareň v pivnici Sorbonny, za-krátko ich bolo dvadsať až tridsať, v Lyone na začiatku 16. storočia až päťdesiat. Avšak v Nemecku ich pôsobilo vyše tisíc. Do obehu sa dostá-vali literárne poklady antiky. Vergílius vyšiel v roku 1470, Homér v roku 1488, Aristoteles v roku 1498 a Platón v roku 1512. Spisovatelia, ale aj vedci a cestovatelia v rôznych krajinách si intenzívne vymieňali

323

myšlienky a objavy. Napríklad v Bazileji šíril významné humanistické idey pomocou malej tlačiarne Erasmus Rotterdamský. Kolumbus doplá-val do Ameriky a Magalhãesove lode oboplávali zemeguľu. Kopernik odhalil nekonečnosť vesmíru. Korešpondencia medzi vtedajšími intelek-tuálmi vytvárala významné kognitívne a spirituálne spojenia. Erasmus podľa vlastného vyjadrenia dostával od svojich kolegov denne dvadsať listov a odosielal ich až štyridsať.

Mladý Francois za múrmi fontenayského františkánskeho kláštora obdivoval tento intenzívny kultúrny ruch. Vzdelával ho najmä priateľ Pierre Lamy, vynikajúci znalec gréčtiny. Obaja zhromažďovali nielen klasickú literatúru, ale aj Erasmove spisy a knihy nemeckých a francúz-skych autorov. Záujem o grécku kultúru vyvolával podozrenie kláštor-ných predstavených a obaja mnísi z kláštora radšej utiekli. Avšak potres-taniu sa vyhli až príhovorom kráľovského dvora. Rabelais síce naďalej zostal v rehoľnom rúchu, no kláštor definitívne opustil a prestúpil k be-nediktínom, medzi ktorými vládlo tolerantnejšie ovzdušie. Skončil mníš-sky noviciát a stal sa biskupským tajomníkom. Jeho cesta za poznaním viedla na univerzity v Paríži, Bourges a v Orleáns (kde študoval právo), ale aj v Poitiers, v Toulouse a v Angers. Nakoniec ukončil medicínu na univerzite v Montpellier. Jeho študijné výsledky boli nadpriemerné a vynikal najmä v botanike a anatómii.

Začiatkom roku 1532 odišiel do vtedajšieho intelektuálneho centra Francúzska, do Lyonu. Ordinoval v mestskej nemocnici a okrem iného uskutočňoval, napriek istým rizikám, aj pitvy. Popri lekárskej praxi redigoval pre tlačiara Sebastiana Gryphia latinské rukopisy a nízky plat si kompenzoval prekladaním Hippokratových spisov. Okrem toho písal astrologické príspevky do rôznych ľudových almanachov.

Ako lekár vo voľnom čase publikoval humoristické pamflety kritizu-júce vládnucu elitu a vyzdvihoval vlastné vnímanie individuálnej slobo-dy. Knihu o Pantagruelovi písal aj pre potešenie svojich pacientov. Jeho kritické práce satirickým záberom odhaľovali bystrého pozorovateľa sociálnych a politických nedostatkov prvej polovice 16. storočia.

Roku 1532 pod pseudonymom Alcofribas Nasier odštartoval Gar-gantuovu sériu prvou knihou o Pantagruelovi. V knihe ospevoval víno z rodného mesta Chinonu prostredníctvom živých opisov jedla, nápojov a šťastného životného štýlu hlavnej postavy, obra Pantagruela a jeho priateľov.

Nasledovali dve cesty do Ríma – dvoj a sedemmesačná – počas kto-rých študoval antické rímske pamiatky. Po návrate do Lyonu vydal roku 1534 dielo Gargantua. Neskôr sa dostal do Turína, znova vydal svoje

324

romány, no parlament ich zakázal. Obe knihy napriek značnej popularite odsúdili akademici zo Sorbonny kvôli neortodoxným ideám a nesúhla-sila s nimi ani cirkev pre výsmech niektorých náboženských praktík. Zakázaná bola aj tretia Rabelaisova kniha, ktorá vyšla pod vlastným autorovým menom.

Vďaka podpore členov prominentnej rodiny du Bellay Rabelais zís-kal súhlas kráľa Františka I. s ďalším publikovaním svojej kolekcie (kráľ bol prvými dvomi knihami údajne nadšený a vyzval ho na napísa-nie tretej). Avšak po kráľovej smrti akademická elita autora odsúdila a francúzsky parlament zakázal predaj štvrtej knihy.

Neskôr Rabelais často cestoval do Ríma so svojím priateľom kardi-nálom Jeanom du Bellay a krátky čas žil v Turíne. Zdá sa, že sa musel ukrývať kvôli obvineniu z herézy. Pravdepodobne iba ochrana du Bella-ya ho zachránila pred perzekúciami po odsúdení jeho novely Sorbonnou. Neskôr, v rokoch 1534 – 1539, Rabelais učil medicínu na univerzite v Montpellier. Roku 1540 du Bellay pomohol spisovateľovi získať pá-pežskú podporu pri legitimizácii jeho dvoch detí.

Medzi rokmi 1545 a 1547 Rabelais utiekol pred súdom parížskej univerzity do Mét. Roku 1547 sa stal vikárom v Saint-Christophe-du-Jambet a v Meudone, kde na svoju funkciu rezignoval krátko pred smr-ťou v roku 1553. Koniec jeho života je obostretý temnotou, tvrdilo sa dokonca, že ho uvrhli do väzenia, avšak priame dôkazy sa nezachovali. Preukázalo sa však, že krátko pred smrťou bolo vydanie štvrtej knihy Pantagruela pozastavené, tlačiara vypočúvali a súdili, ale Rabelais bol natoľko vplyvný, že zvíťazil i nad Sorbonnou, respektíve nad jej uče-nými teológmi.

Rôzne dohady sa vynorili aj okolo jeho posledných slov. Prisudzoval sa mu napríklad výrok: Nemám nič, dlhujem veľa a zvyšok nechávam chudobným. Podľa iných prameňov jeho posledné slová zneli: Idem hľadať Veľké Možno. Podľa ďalšej legendy umieral obklopený priateľmi a doberal si ich kvôli smútku, ktorý práve prežívali. Nie div, že súčasťou náhrobného nápisu, ktorý nechal vyhotoviť jeho priateľ lekár Pierre Boulanger, bol výrok: Neobyčajne bystro a prenikavo sa vysmieval ľudskému pokoleniu i s jeho nerozumnými túžbami a ľahkovernými ná-dejami. Nestaral sa o svoj osud, viedol šťastný život, mal vždy priaznivý vietor v plachtách. Avšak keď si odpustil žarty a ráčil hovoriť vážne a hrať vážne úlohy, neboli by sme našli učenejšieho muža....

Tento komentár vyjadruje Rabelaisovho ducha, dušu i génia. A jeho hlavný pomník nie je zo žule ani z mramoru, ale z piatich zväzkov, za-

325

plnených neuveriteľnými príhodami Gargantuu, jeho syna Pantagruela, ich známych, priateľov i nepriateľov...

GARGANTUA A PANTAGRUEL1 Rabelais sa sústredil najmä na príbehy dvoch obrov – otca Gargan-

tuu a syna Pantagruela – ako aj ich dobrodružstvá napísané v zábavnom, extravagantnom a satirickom tóne. Ako je známe, inšpiráciou knihy o Gargantuovi bolo niekoľko motívov ľudovej knižky Grandes et inesti-mables chroniques du grand et énorme géant Gargantua (1532).

Námet je prastarý, historky o obroch sú známe predovšetkým na vi-dieku a ľudia si rozprávali o ich žravosti a sile. Na rôznych miestach sa ukazujú kopce a veľké kamene, ktoré obor prehadzoval z miesta na miesto alebo mu vypadli z noše. Rabelais netlačil svoje historky medzi učencami, ale u lyonského kníhtlačiara Justa – a z tejto knihy kníhtla-čiar, ako sa autor sám pochválil, predal za jediný mesiac viac, než Biblií za celý rok.

Zatiaľ čo prvé dve knihy sa zameriavali na dobrodružstvá dvoch ob-rov, zvyšok série opisoval príhody Pantagruelových priateľov – Panur-ga, šibalského, učeného individualistu a brata Jeana, tučného, žravého a pijanského bývalého mnícha – a iných, spojených spoločnou námor-nou cestou kvôli hľadaniu Božskej fľaše.

Aj keď väčšina kapitol je humorných, fantazijných a niekedy až ab-surdných, niekoľko vážnych pasáží sa preslávilo presadzovaním huma-nistických ideálov tých čias. Najmä list Gargantuu Pantagruelovi a ka-pitoly o Gargantuovom chlapčenstve prezentovali autorovu víziu vzde-lávania.

Román obsahuje päť kníh (aj keď o autenticite piatej sa pochybuje). Prvá kniha sa začala narodením Gargantuu, syna obra Grandgousiera

a jeho manželky Gargamelle. Hneď v úvode sa čitateľ dozvedel, že jedného sviatočného dňa, keď sa zjedlo tristo šesťdesiat sedem tisíc štrnásť volov a tancovalo sa na tráve, vyšiel Gargantua z matkinho ucha. Na kojenie dostal sedemnásťtisíc deväťstotrinásť kráv, ale pil radšej víno než mlieko. Príbehy obrov, ktorí žili vo svete ľudí, sa už nezadrža-teľne rozvíjajú, rútia sa vpred, nenechajú čitateľa vydýchnuť – jedna

1 Kurzívou zvýraznené citácie sú prevzaté z monografie Rabelais, F., Gargantua a Pantagruel. Tatran, 1979, preklad J. Brandobur.

326

fantastickejšia historka ešte nevystrieda druhú a už je tu desať ďalších. Pokračovalo sa jeho výchovou (jedným z vychovávateľov bol známy Ponokrates), štúdiom v Paríži, vojnou s Pikrocholom a založením uto-pického Télemského opátstva. Zdrojom neodolateľnej komiky bolo už samotné porovnávanie vlastností obrov s možnosťami bežného človeka. Výchova mladého Gargantuu, ktorý sa pri učení u sofistov stal celkom pomäteným a prihlúplym, je pre Rabelaisa vhodnou zámienkou na kriti-ku neplodnej scholastickej výchovy a na výsmech predstaviteľov Sor-bonny. Súčasne filozof poskytol ideál všestranného vzdelania, v ktorom sa kládol zvláštny dôraz na harmonický duševný i telesný rozvoj člove-ka.

V opisovaní vojny, ktorú rozpútal zlostný a zradcovský kráľ Pikro-chol proti dobráckemu obrovi Grandgousierovi, sa zosmiešňovala doby-vateľská mánia svojvoľných feudálov.

Keď však krajinu Grandgousiera začal ohrozovať nespratný Pikro-chol, otec povolal mladého Gargantuu, aby mu ju pomohol brániť. Za-tiaľ Pikrochol podporovaný svojimi nespratnými radcami vojvodom z Pľuhákova, grófom Sprostý vrah a kapitánom Sraľom rozvíjal fantaz-magórie o dobytí celého vtedajšieho sveta (vrátane Uhorska a Čiech). Akoby si Rabelais robil žarty z veľkých plánov, aké už dovtedy ľudstvo poznalo. Možno jeho ústami prehovoril starší šľachtic, ktorý sa rozumne spýtal nadšených plánovačov:

Veľmi sa obávam, že sa celé podujatie bude podobať komédii s mliečnikom, o ktorom istý obuvník sníval, že z neho zbohatne; a keď sa mliečnik rozbil, nemal sa ani z čoho najesť. Čo zamýšľate tými veľkými výbojmi? Ako sa skončia všetky tie trampoty a vojnové výpravy?

Po víťaznom boji nad ukrutným Pikrocholom nechal Gargantua vy-stavať Télemské opátstvo. Tento kláštor sa odlišoval od ostatných život-nou zásadou vyjadrenou protidogmatickým heslom: Rob, čo chceš. Re-nesančnou predstavou o lepšej spoločnosti volal Rabelais po oslobodení ľudskej vôle spod feudálneho útlaku. Autor využil mnohé motívy, aby upozornil na tuposť, nevzdelanosť a príživníctvo mníchov, úplatnosť sudcov a pokrytectvo kazateľov.

V druhej knihe sa Gargantua stal kráľom Utópie práve vo chvíli, keď mal štyristoosemdesiat štyri rokov a narodil sa mu gigantický potomok Pantagruel. Matka Badebec síce pri narodení veľkého dieťaťa zomrela, no chlapec bol od narodenia veselý a vynaliezavý. Neskôr ho otec poslal

327

na štúdiá do Poitiers, kde sa však dlho nezohrial a postupne navštívil aj univerzity v La Rochelle, Bordeaux, Toulouse, Montpellier, Bourges a Orléans. Tieto partie mali nepochybne autobiografický priebeh a Ra-belais sa v nich ironicky vyrovnával s nevýraznou úrovňou francúzskeho vysokého školstva. Napríklad v Montpellier, kde absolvoval medicínske vzdelanie, Pantagruela zaujali hlavne veľmi dobré mirevauxské vína a veselá spoločnosť. Medicína bola priveľmi namáhavá a lekári páchli klystírmi ako starí čerti. Oveľa lepšie nedopadlo ani štúdium práva v Bourges, kde sa mu zákonníky zdajú triumfálnym, vzácnym a zázračne drahocenným krásnym zlatým rúchom, lemovaným hovnom... Na štú-diách sa Pantagruel zoznámil s vtipným študentom a renesančným šiba-lom Panurgom (ktorý údajne predstavoval básnika Francoisa Villona), bojoval s Dipsodmi a zvíťazil nad ich kráľom Anarchom.

Gargantuov syn Pantagruel mal za priateľa Panurga, ktorý, keď videl vedľa seba v kostole sedieť muža a ženu, zošil ich k sebe. Raz prišil kňazovi albu ku košeli, takže po bohoslužbe vyzliekol služobník boží oboje k veľkému pohoršeniu prítomných. Vtedy kládli v kostoloch ve-riaci dary do veľkých mís. Panurgos, zatiaľ čo kládol do misy malý peniaz, vytiahol z nej veľký. Zatracujete sa ako had, soptil Rabelais (v knihe do tejto sféry osobne zasahoval), ste zločinec a svätokrádežník. Ale Panurgos sa dovolával božieho slova: Stonásobne získate, než koľko dáte a mal naopak radosť, že sa riadi evanjeliom.

Prerušený román symbolicky končil príbehom, keď Pantagruel a je-ho priatelia cestovali k veštiarni, ktorá niesla meno Božskej fľaše, aby sa spýtali na osud ľudstva: ...kňažka vzala tlstú knihu, celú zo striebra, ponorila ju do žriedla a povedala: Filozofovia, kazatelia a učenci vášho sveta kŕmia krásnymi slovami vaše uši. My tu prijímame naše učenie ústami. Preto vám nehovorím: Čítajte túto kapitolu. Pozrite na túto glosu. Hovorím vám: zhltnite túto krásnu glosu! Kedysi zjedol starý prorok národa židovského knihu a stal sa učeným až po zuby, teraz vy vypijete knihu a budete učení až po ľadviny. Tu máte! Otvorte sánky.

Keď Panurgos otvoril dokorán ústa, Bacbuc uchopila striebornú kni-hu, mysleli sme, že je to skutočne kniha, lebo sa tvarom podobala bre-viáru, avšak bola to zbožne uctievaná fľaša plná falernského vína a Pa-nurgovi prikázali, aby ju naraz vypil.

To je, povedal Panurgos, znamenitá kapitola a veľmi hodnoverná glosa.

Bolo by veľmi povrchné sa domnievať, že ide najmä o žartovnú pi-janskú historku. Ako konštatoval Anatole France: Božská fľaša a veš-tiareň im odpovedala PITE, napojte sa z prameňov poznania. Poznať,

328

aby sme mohli milovať, to je tajomstvo života. Utekajte pred pokrytcami, nevedomcami, zlomyseľníkmi; zbavte sa zbytočného strachu a hrôzy; študujte človeka a vesmír; poznajte zákony fyzického a mravného sveta, aby ste sa mohli o ne oprieť a aby ste sa opierali len o ne; pite pravdu; pite lásku.

Tretia kniha obsahovala Pantagruelove úvahy o sobášení, ktoré vy-volala budúca Panurgova žena, vyslovované najmä v agnosticko-mizo-gýnskom duchu. Pantagruel sa pýtal Sibyly panzoultskej, radil sa s bás-nikom Raminagrobisom, s Her Trippom a ďalšími, zvolal konzílium a nakoniec sa rozhodol navštíviť veštiareň Božskej fľaše. Rabelais v tej-to knihe vydanej za zložitej sociálno-politickej situácie, predviedol značné vedomosti z fyziológie, anatómie, botaniky i zo starovekých spi-sovateľov a filozofov. Aj Panurgos sa o svojich zámeroch radil s básni-kom, teológom, skeptickým filozofom, sudcom i bláznom. Opisovaním planých diskusií, kde je logika vecí postavená celkom na hlavu, ukazo-val Rabelais na prázdnotu stredovekej filozofie a jej inštitúcií. Priamo zaútočil na neschopnosť vtedajších formálnych inštitúcií.

Keďže Panurgos na svoje otázky nedostával jednoznačné odpovede, vydal sa v štvrtej knihe spolu s Pantagruelom na fantastickú plavbu, na ktorej poznával rad utopických ostrovov obývaných alegorickými posta-vami, prostredníctvom ktorých autor napádal vtedajšie predsudky. Ostrou protiklerikálnou satirou je napríklad líčenie ostrova Pápežifiká-čov a Pápežomanov, zosmiešňujúcich protestantov i katolícky kult pá-peža. Kvôli týmto pasážam mal Rabelais vážne nepríjemnosti a po zmie-rení pápeža a francúzskeho kráľa zutekal z Paríža.

V piatej knihe sa obaja priatelia stretávali s rôznofarebnými vtákmi (Farárisko, Mníšisko, Biskupisko, Kardinálik) a ľudožrútskymi mačka-mi a konečne našli chrám Božskej fľaše, aby sa dozvedeli, že zaklínad-lom je príkaz: PITE! A ľudstvo sa od nepamäti delí na ľudí, ktorí pijú, aby zabudli a na tých, ktorí dychtivo pijú z prameňa vedy a poznania.

Dozvuky Gargantuu Toto dielo sa odohrávalo na križovatke dvoch rôznych epoch. Duch

karnevalovej kultúry stredoveku a renesancie sa kombinoval s humanis-tickou učenosťou osvieteného lekára a epikurejského filozofa. Vznikol akýsi burleskný výchovný román líčiaci svojráznu cestu za poznaním. Prvé knihy akoby pripomínali nadsadenú Ilias a posledné dve Odyseu. Žáner výchovného románu poskytoval dostatok príležitostí k výpadom

329

proti všetkému, čo mrzačí a utláča prírodu a ľudskú prirodzenosť. Ale aj proti scholastickej výchove, nepravej vede (Sorbonne) a logike, katolíc-kemu asketizmu a mníchom, protestantskej rigoróznosti, metafyzike a rytierskemu bláznovstvu. Pod vplyvom Utópie Thomasa Mora načrtol Rabelais metaforou Télemského opátstva, vlastnú utópiu slobodného ľudstva. Grandióznemu zámeru Gargantuu slúžila neobyčajná autorova slovná invencia, jazyk, v ktorom sa prostredníctvom konfrontácií uče-ných jazykov doby s familiárnym uličným rozprávaním vyvolávačov konfrontovali dva rozdielne pohľady – oficiálny a ľudový. Rabelais sa opieral o bohatú karnevalovú sviatočnú kultúru s jej optimizmom, gro-tesknou koncepciou ľudského tela a bytostne ambivalentným poňatím života a smrti, ktorým slúži systém parodických obradov a ponižovanie všetkého druhu. Charakteristické je využívanie štýlovo funkčných vrs-tiev jazyka a predstavivosti: predkladali sa archaizmy, latinizmy, neolo-gizmy, príslovia, slovné hračky, alogizmy a pod. a z ich kombinácie vznikla karnevalová reč románu – hanobiaca i velebiaca súčasne.

Práve karnevalový základ Gargantuu bol príčinou literárnej nemilos-ti, do ktorej Rabelais v nasledujúcich rokoch upadol. Bolo to asi preto, že niektoré časti diela už čitatelia nedokázali primerane spracovávať, ale aj preto, že sa dostal do zásadného rozporu s klasicistickým poňatím literatúry zužujúcim a degradujúcim úlohu smiechu.

A napriek tomu kniha, nabitá faktami až k prasknutiu, nepôsobí pre-sýtene. Prečo? Je originálna a výnimočne bohatá i svojimi myšlienkami a hodnoteniami – diskutuje sa o časoch, ľuďoch a ich osudoch. Fantazij-ný rámec umožňoval Rabelaisovi otvorene vyslovovať i doposiaľ nevy-slovené, forma kramárskych popevkov ho neskôr ochránila pred pla-meňmi inkvizície, ktoré spálili odvážneho Doleta. Výhodou Rabelaisa bolo, že kvôli fantazijným námetom ho konzervatívni kňazi (aj keď sám chodil v sutane) pokladali za neškodného blázna.

Diplomatická obratnosť umožnila Rabelaisovi, aby napriek problé-mom gigantické dielo dokončil. Za najúčinnejšiu útočnú zbraň proti všetkému starému a proti svojim nepriateľom si zvolil smiech a satiru. A tento rabelaisovský nepremožiteľný smiech obstál zo všetkých zbraní v gigantickom zápase o rozbitie stredovekých pút najlepšie. Posmešný akcent Gargantuu a Pantagruela odsudzovala rovnako katolícka Sor-bonna ako aj protestantská Ženeva. Bez rabelaisovského odkazu by neskorší rozvoj racionalistického myslenia vo Francúzsku nemohol byť ani taký rýchly, ani taký hlboký. Nie div, že sa k jeho odkazu hlásili takí géniovia francúzskej literatúry ako Honoré de Balzac a Victor Hugo.

330

Rabelais a jazyk Počas francúzskej renesancie dochádzalo k jazykovým kontrover-

ziám. Napríklad učenci sa zaujímali o pôvod jazyka. Aký bol prvý ja-zyk? Musia sa ľudia jazyk naučiť, alebo sa s ním narodia? (Ako vidno, tento problém sa nevyriešil dodnes – na ilustráciu možno spomenúť spor medzi americkými vedcami, psychológom B. F. Skinnerom a psycho-lingvistom Noamom Chomským). Funguje nejaké spojenie medzi slo-vami a predmetmi, alebo slová vznikajú len náhodne? Rabelais sa vo svojich knihách intenzívne zaoberal aj týmito otázkami.

Na počiatku 16. storočia nastal tiež čas inovácií a zmien francúzske-ho jazyka, najmä jeho písomnej formy. Prvá gramatika vznikla roku 1530 a po nej vyšiel prvý slovník. Pretože pravopis bol menej kodifiko-vaný než dnes, každý autor používal vlastnú formu. Sám Rabelais si vytvoril originálnu množinu dosť komplikovaných pravidiel. Podporo-val etymologický pravopis, reflektujúci pôvod slov, a preto pôsobiaci v protiklade s používateľmi zjednodušeného pravopisu založeného na výslovnosti slov. Patril k spisovateľom, ktorí výrazne obohatili francúz-sky jazyk. Jeho knihy oplývali sexuálnymi dvojzmyselnosťami, drsnými žartmi a necudnými piesňami, ktoré neraz prekvapia alebo šokujú aj moderných čitateľov.

Rodný jazyk používal prekvapivo originálne, živo a tvorivo. Uvádzal množstvo gréckych, latinských a talianskych slov a priame preklady gréckych a latinských zložitých pojmov a idiomov do francúzštiny. Pou-žíval tiež veľa dialektických foriem, neologizmov a metafor, z ktorých viaceré sa stali súčasťou štandardného jazyka a používajú sa dodnes. Napriek tomu, že sám používal veľa vypožičaných slov, nesmelo to byť na úkor zrozumiteľnosti.

V 6. kapitole druhej knihy sa veľmi kriticky vyjadroval ku komole-niu francúzskeho jazyka neprimeranými vonkajšími podnetmi. Naprí-klad kriticky komentoval prejav príliš horlivého parížskeho študenta: Transfretujeme Sequanu za dilukula a krepuskula; deambulujeme po kompitoch a quadriviách urby; despumujeme latiálnu verbocináciu a ako versimilní amorabundi kaptivujeme benevolenciu omnisúdneho, omniformného a omnigenného pohlavia ženského. Jeden z pozorovate-ľov tento výrok ohodnotil ako: Ten švihák možno chce napodobniť reč Parížanov; ale iba komolí latinčinu a myslí si, že keď takto strojene rozpráva, je veľkým francúzskym rečníkom, lebo pohŕda obyčajným spôsobom reči. Pochopiteľne, nemožno plne schvaľovať trest, aký dostal rečník od Pantagruela, ktorý ho chytil za krk a povedal mu: Drhneš tu

331

latinčinu, svätý Ján mi je svedok, že ťa zadrhnem, až sa dogrcáš, lebo z teba za živa zderiem kožu.

Reakcia samotného autora však bola podstatne miernejšia: ...máme sa tak starostlivo vyvarovať neobvyklých slov, ako sa kapitáni lodí vyhý-bajú morským úskaliam. (Ako vidno, tieto úvahy nestratili aktualitu ani v časoch modernej globalizácie, najmä ak majú slúžiť k vytváraniu rá-doby učených verbálnych konštruktov, ktoré majú demonštrovať vyššie vzdelanie rečníka).

Vzdelávanie Ako je známe, Rabelais bol prívržencom individuálnej výchovy

a vzdelávania. Pri fyzickej výchove propagoval rôzne druhy športov, pri morálnom zdokonaľovaní presadzoval najmä postup v zhode s prírodou. Sníval o ideálnom humanistickom spoločenstve, ktoré malo predstavo-vať laické Télemské opátstvo. Kritizoval niektoré náboženské praktiky, náboženskú výchovu však pochopiteľne hodnotil pozitívne.

Pri vzdelávaní presadzoval pre humanistov charakteristický encyklo-pedizmus. Bol presvedčený, že vzdelávanie má prebiehať paralelne v mnohých oblastiach, najmä v starovekých jazykoch: latinčine, gréčti-ne, hebrejčine, chaldejčine a arabčine. Popri jazykoch sa pozornosť mala venovať aj histórii, aritmetike a prírodným vedám, ako aj astronómii, botanike, zoológii, mineralógii a vedám o človeku. Vedu je potrebné študovať zo skúseností i starobylej literatúry. Žiak je okrem toho povin-ný sledovať práce remeselníkov, lekárov, i lekárnikov. Učenie by malo prebiehať osem hodín denne, v prirodzenej atmosfére, motivujúcej žia-ka.

Rabelaisova pedgogika sa opierala o dve významné opory, z jednej strany o starovekú literatúru a filozofiu a z druhej o prírodné vedy.

Spisovateľ si pre tlmočenie svojich názorov vybral príbehy oboch obrov aj ich spoločníkov. Terén Gargantuu a Pantagruela tvoril kolbište, na ktorom prebiehal súboj o presadenie zdravého rozumu (okrem iného aj vo vzdelávaní). Hneď od počiatku sa priam sypali konkrétne príklady. Učiteľ scholastiky nútil malého Gargantuu, aby sa bifľoval text naspa-mäť. Dieťa sa síce usilovalo, no čím viac študovalo, tým bolo ťažkopád-nejšie, pomätenejšie a hlúpejšie. Napriek tomu autor venoval výchove a vzdelávaniu mladého obra Gargantuu veľkú pozornosť, aj keď s mno-hými ironickými narážkami:

332

Najskôr k ranej mladosti: Od troch do piatich rokov Gargantuu na želanie jeho otca živili a vychovávali podľa náležitej disciplíny, a ten čas strávil ako ostatné deti na okolí: totiž tak, že pil, jedol a spal; jedol, spal a pil; spal, pil a jedol.

Neskôr sa otec Grandgousier rozhodol zveriť syna niektorému uče-

nému mužovi, aby ho vyučil vo vedách podľa schopností, a nechcel na tom vôbec šetriť. Preto mu vybral veľkého doktora sofistiky magistra Tubala Holoferna. Sám autor s neskrývanou iróniou sledoval úsilie veľ-kého magistra, ktorý svojho žiaka naučil:

abecedu tak dobre, že ju odriekaval naspamäť odzadu. A nad tým strávil päť rokov a tri mesiace. Potom mu čítal Donata, Faceta, Teodoleta a Alana in Parabolis, a nad tým strávil trinásť rokov, šesť mesiacov a dva týždne. No zapamätajme si, že ho súčasne učil písať gotickým písmom, a všetky knihy si písaval sám, lebo kníhtlačiarske umenie vtedy ešte nebolo v úžitku.

Podobne si počínal aj ďalší učiteľ, chrchloš Kubo Trkvas, ktorý po-

dobne kognitívne zlyhal. O zmenu sa pokúsil don Filipo z Marais, miestokráľ v Papeligosse,

ktorý ustarostenému Grandgousierovi naznačil, že: by bolo lepšie, keby sa radšej nič neučil, než by sa mal učiť z takýchto kníh a u takýchto učiteľov, lebo ich vedomosti sú nezmyselné a ich múdrosť je len prázdnym táraním, ktoré mrzačí dobré a ušľachtilé duše a kazí celý kvet mladosti.

Nie div, že záchranu hľadal v Paríži. Otec poslal mladého obra na štúdiá do Paríža, kde naňho vyvaľovali

oči, pretože, ako tvrdil autor, parížsky ľud je taký hlúpy, utáraný a od prírody nespratný, že hocijaký dryačník, predavač odpustkov, osol so zvončekmi alebo tulák na rohu zhromaždí okolo seba viac ľudí, než dobrý kazateľ evanjelia. Čo urobil obor v Paríži? Posadil sa na vežu

333

chrámu Matky Božej. Tam si pozrel veľké zvony a veľmi melodicky ich rozhúpal. Pritom ho napadlo, že by sa dobre hodili za zvončeky na krk kobyle – a preto si ich vzal so sebou...

Aký bol nový učiteľ Gargantuu? Výborný. Rozvrhol mu štúdium tak, aby žiak nestrácal ani hodinu. Boli to dni plné práce a zmeny, nemožno si predstaviť múdrejšiu a lepšiu výchovnú metódu – tak napríklad pred jedlom sa čítal nejaký rytiersky román, niekedy pokračovali v čítaní ešte aj vtedy, keď už prišlo na stôl víno, inokedy sa pri stole rozvinula živá zábava; i z tejto zábavy mali úžitok, pretože diskutovali o vlastnostiach a hodnote všetkého, čo im priniesli na stôl, o chlebe, o víne, o vode, o soli, o rôznych druhoch mäsa, o ovocí, o zelenine, o korienkoch a uvá-dzali o tom svedectvo starých klasikov, Plínia, Aristotela a starších... Za daždivého počasia sa cvičili ukrytí pred nepohodou, zväzovali seno do snopov, rezali a štiepali drevo, mlátili v stodole obilie a namiesto lisova-nia rastlín v herbári navštevovali babky korenárky, bylinkárky a lekár-nikov a dokonca rôznych obchodníkov a predavačov harabúrd, pretože Rabelais bol presvedčený, že človek sa môže niečomu naučiť aj od šar-latánov a podvodníkov.

Je však pozoruhodné, že vyučovanie nebolo zamerané len na zvýše-nie teoretického poznania, ale týkalo sa aj širších sociálnych aktivít:

Moji prví učitelia ma to naučili, hovoriac, že raňajky posilňujú pamäť; a preto pri raňajkách pili prví. Cítim sa potom veľmi dobre a lepšie mi chutí obed. A magister Tubal (ktorý získal v Paríži prvé miesto v licenciáte) mi vravieval, že najlepšie nie je ponáhľať sa, ale včas sa vydať na cestu; tak isto nie je najzdravšie pre naše ľudské pokolenie piť glg, glg, glg ako kačice, ale vypiť si hneď zaránky; unde versus: Vstávať skoro, to je škoda; Piť zaránky, je výhoda.

Pozoruhodné je, že Rabelais pri vzdelávaní propagoval podľa gréc-

keho vzoru aj systematické telesné cvičenia: Plával v hlbokej vode na bruchu, na chrbte, na boku, celým telom alebo iba nohami... Hádzal kopijou, drúkom, kameňom, oštepom, sudlicou, halapartňou, napínal luk... Priväzovali mu na vysokú vežu lano, ktoré

334

viselo až na zem; šplhával po ňom nahor, pomáhajúc si obidvomi rukami, a potom sa spúšťal nadol... Hrudník a pľúca si cvičil tak, že kričal ako všetci čerti... Na posilnenie šliach mu odliali dva kusy olova, z ktorých každý vážil osemtisícsedemsto centov; nazýval ich činkami; zdvíhal ich zo zeme, každú v jednej ruke, a vzpieral do vzduchu nad hlavu...“

Télemské opátstvo K najvýznamnejším častiam celého Gargantuovského cyklu patria

záverečné kapitoly prvej knihy pod názvom Ako dal Gargantua postaviť mníchovi Télemské opátstvo. Rabelais na niekoľkých stránkach načrtol svoju víziu dokonalej spoločnosti, o ktorej zrejme sníval, aj keď sa jej zrejme nedožil (a zrejme ani sa nedúfal dožiť).

V prvej knihe významné miesto zaberalo práve Télemské opátstvo, ktoré postavil obor Gargantua. Autor zrejme karikoval mníšske inštitú-cie, pretože na území opátstva fungoval bazén, ženská obsluha a neboli žiadne hodiny.

Verše na bráne opátstva oznamovali: Slušnosť, česť, chvála, radosť (rozkoš, pôžitok) Tu bývajú deň a noc Zdravé telá lemované dobrou mysľou tu pestuje so silou slušnosť, česť, chvála, radosť

Avšak pod humorom sa skrýval veľmi reálny projekt utópie a ide-

álnej spoločnosti. Rabelais opísal spôsoby, akými Télemčania z opátstva žili a pravidlá, ktorými sa riadili:

Celý svoj život nestrávili podľa práva, zákonov alebo pravidiel, ale podľa svojej slobodnej vôle a radosti. Zdvíhajú sa vo svojich posteliach keď myslia dobre; jedia, pijú, pracujú, spia, keď ich to napadne a sú k tomu naklonení. Nikto ich neprebudil, nikto ich nenútil jesť, piť alebo robiť niečo iné; tak ako to určil Gargantua.

335

V ich reholi platila iba jedna klauzula: ROB, ČO CHCEŠ, pretože ľudia slobodní, ušľachtilí, dobre vychovaní, pohybujúci sa v čestnej spoločnosti od prirodzenosti majú v sebe akýsi pud a osteň, ktorý ich vždy ženie k šľachetným skutkom a odvádza od neprávostí, a tento popud nazývali cťou. Ale keď takýchto ľudí pokoria, zotročia, surovo podmania a utláčajú, obracajú ušľachtilú vášeň, ktorá ich slobodne viedla k cnos-tiam, na to, aby jarmo otroctva zvrhli a zlomili; lebo vždy sa púšťame do vecí zakázaných a dychtíme po tom, čo sa nám odopiera.

Táto sloboda Télemčanov priviedla k tomu, že sa chvályhodne a hor-livo pretekali a všetci robili to, čo sa podľa ich názoru páčilo jednému z nich...

Boli takí ušľachtilo vzdelaní, že medzi nimi nebolo nikoho, kto by nevedel čítať, písať, spievať, hrať na ľubozvučných hudobných nástro-joch, rozprávať piatimi alebo šiestimi jazykmi a v nich tvoriť viazané i neviazané texty. Nikdy svet nevidel udatnejších, dvornejších, obratnej-ších, mocnejších, bystrejších, šikovnejšie so všetkými zbraňami zaob-chádzajúcich rytierov, než boli oni.

Boli tu krásne veľké knižnice s gréckymi, latinskými, hebrejskými, francúzskymi, toskánskymi a španielskymi knihami rozdelenými podľa spomenutých jazykov do rozličných poschodí. Nachádzali sa tu aj krás-ne vysoké galérie celé pomaľované výjavmi z antických hrdinských či-nov, príbehov a s popismi zemegule. Autor však nekompromisne trval na prísnom výbere obyvateľov opátstva. Rozhodne zakázal vstup:

pokrytcom, bigótom, zdutým starým opiciam potmehúdskym... právnikom pažravým, škriblerom učeným, čo vedia ľudí zdierať, sud-

com, farizejom, pisárom a richtárom... lichvárom, skupáňom, žráčom a maškrtníkom, čo len hanobia... psiskám besným, scvrknutým starým žiarlivcom... Naopak, Vstúpte sem všetci, čo hlásate

a dbáte o pravosť evanjelia: na to sa hromží, tuná skryt máte, pred bludmi hate si nastaváte a prekonáte faloš ich diela: tu sa ukuje hlboká viera a pozaviera písmom i slovom ústa, čo zhrešia na slove božom!

336

Usporiadanie sveta podľa Rabelaisa Francois Rabelais venoval veľkú pozornosť aj usporiadaniu vonkaj-

šieho sveta. Preto Pantagruel – predstaviteľ renesančného myslenia – presadzoval väčšiu osobnú zodpovednosť jednotlivca. Napríklad odvo-lával sa na Platónove Zákony, keď prikazoval, že susedom netreba dovo-liť čerpať vodu u seba, ak predtým nekopali a nerýľovali na vlastnom:

Preto je vždy a všade veľká nehanebnosť radšej si od každého vypo-žičiavať než pracovať a zarábať. Požičiavať by sa malo len vtedy, keď si človek nezarobil, hoci ťažko pracoval, alebo keď nečakane stratil maje-tok.

Výrazný humanizmus Rabelaisa sa prejavoval najmä pri predstavách o nových, lepších vzťahoch medzi ľuďmi i národmi:

Naši otcovia, dedovia a pradedovia, pokiaľ pamäť siaha, boli tej mienky a takej povahy, že po skončených vojnách v dobytých krajinách na pamiatku víťazstva a triumfov radšej než všelijaké stavby budovali pomníky v srdciach porazených udeľovaním milosti: väčšmi si totiž cenili živú spomienku ľudí, vyvolanú veľkomyseľnosťou, než nemý nápis na oblúkoch, stĺpoch a pyramídach, vystavených nepriazni počasia a všeobecnej závisti.

Autor chápal aj psychologické mechanizmy ktoré ovplyvňovali pre-

žívanie tejto situácie: ...lebo čas, ktorý všetky veci ohlodáva a zmenšuje, rozmnožuje a zväčšuje dobrodenie, pretože dobrý skutok, slobodne preukázaný rozumnému človeku, ustavične rastie ušľachtilým myslením a spomienkami.

Na druhej strane Rabelais rozlišoval dobre mienené milosrdenstvo od bezbrehej naivity a nedôslednosti:

Beriem do úvahy, že prichabá a prehnaná zhovievavosť oplanom dáva príležitosť ešte ľahkovážnejšie páchať vždy nové a nové zlo, lebo nebezpečne veria, že budú omilostení. Beriem do úvahy, že Mojžiš, najmiernejší človek, aký v tom čase žil na svete, prísne trestal

337

buričov a odbojníkov v národe izraelskom. Beriem do úvahy, že pre Júlia Caesara, láskavého vladára, ako o ňom hovorí Cicero, bolo najväčším šťastím, ak mohol každého zachrániť a odpustiť mu, a jeho najlepšou cnosťou bolo vždy tak chcieť; a predsa aj napriek tomu niekedy kruto potrestal pôvodcov vzbury.

Okrem toho v tretej knihe uverejnil svoje politologické predstavy

usporiadania sveta, ktoré sa mali uplatňovať najmä v bájnej Utópii, kde sa víťazní Utópčania mali zblížiť s porobenými Dipsódčanmi:

Zapamätajme si teda, pijani, že novodobyté krajiny nemožno udržo-vať a zachovať, ak sa národy olupujú, znásilňujú, robotami sužujú, ni-čia, týrajú a ovládajú železnou rukou; skratka, ak sa národy požierajú a pohlcujú takým spôsobom, podľa ktorého Homér nazýva nespravodli-vého kráľa demovorom, čiže požieračom ľudu. Ako protiklad kládol Rabelais príklad egyptského kráľa Osirisa, ktorý dobyl svet ani nie tak zbraňami, ako tým, že uľahčil roboty, poučoval, ako dobre a zdravo žiť, vydal zhovievavé zákony, bol láskavý a dobrotivý. Preto ho ľudia na Jupiterov príkaz, daný istej Pamyle, nazývali veľkým kráľom Euergetom (Dobrodincom).

Rabelais bol však aj ostrým kritikom existujúcich geopolitických vzťahov, jeho slová akoby predstavovali memento pred panujúcou zra-dou, vierolomnosťou a zlomyseľnosťou. O tom svedčí napríklad výňa-tok z reči Galleta Pikrocholovi:

Aké šialenstvo ťa teraz ženie, že si, pretrhajúc všetky zväzky, pošliapuc priateľstvo, vysmejúc sa právu, nepriateľsky napadol tieto kraje, hoci ťa ani on ani jeho ľudia nepoškodili, nepodráždili ani nepopudili? Kde ostala vernosť? Kde ostal zákon? Kde ostal rozum? Kde ostala ľudskosť? Kde ostala bázeň božia? Nazdávaš sa, že táto pohana ostane utajená večným duchom a bohu, najvyššiemu vládcovi, ktorý spravodlivo odmeňuje naše činy? Ak si to myslíš, mýliš sa, lebo všetko sa dostane pred jeho súd... Takto končia tí, ktorí nevedia mierniť svoje šťastie a úspech rozumom a zdržanlivosťou.

338

Pri týchto bojoch s Pikrocholom Gargantua prejavil aj pozoruhodné vojenské myslenie a umenie:

...lebo podľa náležitého vojenského poriadku nikdy neslobodno nepriateľa vohnať do zúfalstva, pretože takáto núdza znásobí jeho sily a vzkriesi ochabnutú odvahu, a pre ľudí ochromených a vyčerpaných niet lepšieho prostriedku na záchranu ako nedúfať v nijakú spásu. Koľko víťazstiev vyrvali porazení z rúk víťazov, pretože sa neuspokojili s tým, čo im navrával rozum, ale usilovali sa vyvraždiť a svojich nepriateľov zničiť, a nenechať ani jedného... Nepriateľom vždy otvorte všetky brány a cesty dokorán, a radšej im postavte strieborný most, aby mohli odtiahnuť.

Rabelais bol však aj dobrý lekár. Pri hodnotení jeho medicínskych

študijných úspechov už odznelo, že vynikajúco ovládal najmä botaniku a anatómiu. Pri opise bitiek vynikala najmä jeho druhá expertnosť, ktorá sa prejavila hlavne pri farbistom líčení bitky medzi mníchom a luko-strelcom:

Potom mu jediným úderom rozťal hlavu, rozvaliac mu lebku až po škraňovú kosť, strhnúc obidve temenné kosti aj šípový švík s kusom čelnej kosti, rozsekol obe mozgové blany a hlboko otvoril obidve bočné mozgové dutiny; a lebka odvisla na lebečnej koži na pleciach ako doktorský klobúk...

V praktickom živote sa ostro staval proti rigidným príkazom a neu-

váženým nariadeniam, často vyslovovaným bez hlbších argumentov. Na ilustráciu možno uviesť jeho protest proti výkladu heraldických farieb:

Kto ju zložil nech to bol ktokoľvek, rozhodne bol obozretný, keď sa nepodpísal. Napokon, neviem, nad čím mám v prvom rade žasnúť, či nad jeho bezočivou opovážlivosťou alebo nad jeho somárstvom: nad opovážlivosťou, s akou sa bez akéhokoľvek dôvodu, príčiny a pravdepodobnosti svojvoľne opovážil predpisovať, aké veci majú

339

farby označovať, ako to majú vo zvyku tyrani, ktorí chcú, aby ich mienka zastupovala rozum, ale nie ľudia múdri a učení, ktorí uspokojujú čitateľov jasnými dôvodmi; nad jeho somárstvom, ak si myslel, že si ľudia bez dôkazov a platných dôvodov upravia emblémy podľa jeho hlúpych návodov.

Pozoruhodne pôsobí jeho skvelá analýza historickej podstaty farieb

a symbolov v ľudských kultúrach, ktorá sa však na jeho žiaľ pri tvorbe heraldických symbolov vôbec nezohľadňovala.

Rabelaisovi pri zdanlivo roztopašnom a neviazanom správaní jeho hrdinov neunikol ani hlavný zámer, ktorým bolo hľadanie skutočných ľudských hodnôt. O tom svedčí aj jeho metafora o Silénovi (pojme, ktorý prevzal od Sokrata a Platóna), učiteľovi dobrého Bakcha:

...za jeho výzor a zovňajšok neboli by ste dali ani lupienok cibule, také ohavné mal telo a tak smiešne sa správal, nos končistý, pohľad býka, tvár blázna, mravy prostomyseľné, oblek dedinský, vrecko prázdne, bez šťastia u žien, neschopný na nijaký štátny úrad, stále sa smejúci, s každým si rovnako pripíjajúci, vždy sa vysmievajúci a vždy ukrývajúci svoju božskú múdrosť; ale keby ste boli túto schránku otvorili, boli by ste v nej našli nebeské a vzácne korenie: nadľudský rozum, obdivuhodnú duševnú silu, neprekonateľnú odvahu, nevídanú zdržanlivosť, bezpečný vnútorný pokoj, dokonalú sebadôveru, neuveriteľné pohŕdanie všetkým, pre čo ľudia toľko nocí prebdejú, toľko sa nalietajú, napracujú, púšťajú sa na more a do bitiek.

Rabelaisov odkaz Rabelais nezaprel svoj sarkastický nadhľad ani pri hodnotení vlastnej

osoby. Ironicky pôsobil už úvod prvej knihy: A aby som vám povedal niečo o sebe, nazdávam sa, že pochádzam z nejakého bohatého

340

kráľa alebo starobylého kniežaťa; lebo ešte nikdy ste nevideli človeka, ktorý by mal väčšiu chuť stať sa kráľom a boháčom než ja, aby nemusel pracovať, aby mohol do vôle hodovať, o nič sa nestarať a štedro obdarúvať priateľov i všetkých dobrých a učených ľudí.

Avšak z prehľadu jeho životných peripetií vyplýva, že prežil pomer-

ne náročný a nesmierne zaujímavý život. Keď sa kráľ František I. na-ľakal odbojných protestantov a ponechal voľnú ruku teológom, rozhoreli sa vo Francúzsku hranice a na nich skončilo veľa slobodomyseľných jednotlivcov. Zostane večnou hanbou, že na tejto honbe na čarodejnice sa aktívne zúčastňovali aj učenci zo Sorbonny i z iných univerzít. Rabe-lais mal šťastie – v službách biskupa a neskôr kardinála du Bellay cesto-val po Taliansku a mocný ochranca mu nedovolil ublížiť. Potom slúžil jeho bratovi, vojvodovi z Langey, ktorý zastával úrad miestodržiteľa v Piemonte. Iracionálne besnenie vo Francúzsku prebiehalo mimo neho. Etienne Dolet sa však šťastného konca nedočkal, skončil ako muž v jeho chválospeve; po obesení ho upálili na Maubertovom námestí v Paríži pre tri slová preložené z Platóna.

Väčšina literárnych vedcov súhlasí s názorom, že Rabelais tvoril z perspektívy kresťanského humanizmu, hoci tento predpoklad sa nepri-jímal jednoznačne. Napríklad, Abel Lefranc ho v roku 1922 obvinil z militantného antikresťanského ateizmu. Podobný názor vyjadril aj George Orwell, ktorý uvažoval dokonca o jeho perverzite, morbidite a o prípade pre psychoanalytika. Avšak Screech s týmito negatívnymi hod-noteniami ostro polemizoval a interpretoval Rabelaisa ako kresťanského humanistu erasmovského typu. Tento názor sa všeobecne akceptuje aj dnes. Napríklad, Milan Kundera ho popri Cervantesovi pokladal za zakladateľa umenia románu a spolu s Gustavom Flaubertom ho zaradil medzi najlepších románopiscov histórie. A kľúčovú úlohu zohral aj v prejave nositeľa Nobelovej ceny za literatúru roku 1985, Kenzabura Oe.

Rabelaisovi sa dostalo veľa významných pôct. Napríklad verejná univerzita v Tours sa nazýva Université Francois Rabelais. Každý ab-solvent Lekárskej fakulty univerzity v Montpellier skladá prísahu pod spisovateľovým talárom. A od roku 1982 obieha vo vesmíre asteroid 5666 Rabelais.

Francis Bacon (obraz neznámeho autora)

342

LORD KRÁĽOM METODOLÓGOV Francis Bacon, právnik, štátnik, filozof a majster anglického jazyka

vstúpil do historickej pamäti ľudstva najmä vďaka múdrosti vyjadrenej verejnými prejavmi, mnohými esejami, parlamentnými, prípadne súdny-mi rečami, a tiež ako lord kancelár kráľa Jakuba I. Avšak preslávil sa aj ako intelektuál usilujúci o maximálne poznanie a pochopenie svojho prostredia, aj o legitímne ovládnutie prírody.

MLADOSŤ A SKORÁ ZRELOSŤ Francis Bacon sa narodil 22. januára 1561 v Londýne, ako mladší

z dvoch synov z druhého manželstva lorda strážcu pečate, sira Nicholasa Bacona. Francisovým bratrancom bol Robert Cecil, neskorší gróf zo Salisbury a hlavný minister Koruny na konci kraľovania Alžbety I. a na počiatku éry Jakuba I. V rokoch 1573 až 1575 sa Bacon vzdelával na Trinity College v Cambridgi, avšak vďaka vrodenej chorľavosti nemal na toto obdobie najlepšie spomienky. Už v tomto čase sa v ňom zrodila nechuť k zastaranej aristotelovskej filozofii. Roky 1576 až 1579 strávil vo Francúzsku ako pracovník anglického veľvyslanectva. V tomto ob-dobí ho zastihla náhla smrť otca, ktorý mu zanechal malý majetok. Fi-nančné problémy ho prenasledovali až do konca života. Vrhol sa však na štúdium práva a roku 1582 sa stal advokátom. V tom období napísal traktát Najväčšia časť času (Temporis Partus Maximus), ktorý sa však nezachoval. O dva roky neskôr sa stal poslancom Parlamentu za región Melcombe v Dorsete a následne reprezentoval viaceré regióny, vrátane univerzity v Cambridgi. Roku 1589 ponúkol v spise Oznámenia týkajúce sa sporov s Anglikánskou cirkvou (Advertisement Touching the Contro-versies of the Church of England) rady kráľovnej, v ktorých vyjadril nielen vlastné politické záujmy, ale sľúbil ich presadzovať pomocou rozumu a zmierlivosti. Roku 1593 jeho politické ašpirácie narazili na prekážky. Keď protestoval proti vládnym požiadavkám na vyššiu finančnú podporu vojny proti Španielsku, kráľovná sa urazila a mladý filozof žil niekoľko kritických rokov v nemilosti.

V roku 1591 sa zoznámil s Robertom Devereuxom, mladým grófom z Essexu, ktorý sa napriek sporným manželským vzťahom stal kráľov-niným obľúbencom. Bacon grófa hodnotil pozitívne a ponúkol mu svoje služby. Essex sa kvôli nemu snažil udobriť kráľovnú a keď sa úrad ge-

343

nerálneho prokurátora uvoľnil, nadšene, no neúspešne podporoval Ba-conove nároky. Avšak miesto prokurátora získal úradník Edward Coke (1552-1634). Neúspešné boli aj ďalšie Essexove odporučenia, a preto sklamaného filozofa obdaroval aspoň pozemkami.

Roku 1598 Essex zlyhal v expedícii proti španielskym lodiam. O dva roky viedol skazonosnú výpravu do Írska. Následne ho súdili za nedodr-žanie rozkazov. Stratil kráľovninu priazeň a neskôr sa voči nej vzbúril. V roku 1600 sa Bacon stal kráľovským učeným radcom a zúčastnil sa aj súdu nad svojim patrónom. Pri súdnom procese zohral kľúčovú úlohu, pomohol Essexa usvedčiť zo zrady a ten v roku 1601 prišiel o hlavu.

Po Essexovej poprave Bacon napísal traktát Ospravedlnenie niekto-rých krivých obvinení týkajúcich sa zosnulého grófa z Essexu (His Apo-logie, in Certaine Imputations Concerning the Late Earle of Essex) na obranu svojho konania. Avšak potomstvo o nevine nepresvedčil.

KARIÉRA V SLUŽBÁCH JAKUBA I. Roku 1603 zomrela kráľovná Alžbeta a mladý filozof ponúkol služ-

by Jakubovi I. Upozornil na seba riešením írskych problémov, presa-dzoval udržanie jednoty krajiny a pacifikáciu cirkevných hodnostárov.

Vďaka podpore bratranca Roberta Cecila sa Francis Bacon stal jed-ným z troch stovák nových rytierov. Súčasne ho potvrdili vo funkcii učeného radcu a zasadal v prvom Parlamente nového kráľovstva. Aktív-ne pôsobil aj ako komisár pri diskusiách o únii so Škótskom. Na jeseň roku 1605 publikoval knihu Pokrok vedy (The Advancement of Lear-ning), venovanú kráľovi a o rok sa oženil s Alice Barnhamovou, dcérou londýnskeho mestského radcu. Povýšenie v kráľovských službách mu dlho unikalo a až zásluhy pri nadviazaní únie so Škótskom mu pomohli získať post generálneho prokurátora. Napriek tomu však jeho politický vplyv zostával zanedbateľný. Roku 1609 vyšla kniha Múdrosť staroveku (De Sapientia Veterum Liber), v ktorej analyzoval skrytý praktický odkaz antických mýtov. Nasledovali Eseje (Essays), jeho snáď najpopu-lárnejšia kniha. Pravdepodobne už roku 1614 napísal spis Nová Atlantí-da (The New Atlantis), vizionársku vedeckú utópiu, ktorá však nevyšla tlačou skôr, než v roku 1626.

Po Salisburyho smrti v roku 1612 Bacon zvýšil úsilie o dosiahnutie kráľovej priazne. Napísal viacero pozoruhodných štúdií o štátnických problémoch, najmä o vzťahu Koruny a Parlamentu. Na všeobecnú žia-dosť kráľ schválil návrh na odstránenie Coka z postu generálneho pro-

344

kurátora a roku 1613 menoval do tejto funkcie Bacona. Neskôr ho však ako generálneho prokurátora polemické názory o kráľovských výsadách priviedli do sporov práve s Cokom, zástancom všeobecného práva a ne-závislosti sudcov. Cokovo odmietnutie tohto nariadenia viedlo roku 1617 k Baconovmu menovaniu za lorda strážcu pečate. V ďalšom roku sa stal lordom kancelárom, barónom Verulamom a roku 1620 vikomtom St. Albans.

Hlavným motívom tohto individuálneho postupu bola neobmedzená služba Parlamentu a Kráľovskému dvoru spojená s trpezlivým sebapre-sadzovaním. Čo sa týka literárnej produkcie, z tohto obdobia sa zacho-vali Voľné komentáre (Commentarius Solutus). Táto kniha ukázala Ba-cona ako machiavellistického lichotníka slúžiaceho možnému patrónovi, študujúceho slabosti svojho soka. Ponúkal obraz inteligentného šľachti-ca riešiaceho v londýnskom Toweri prospešné experimenty. Upozorňo-val na rôznorodosť svojich záujmov: analyzoval vlastné príjmy a dlhy, komentoval kráľove obchody, zverejňoval usporiadanie svojej záhrady a plány budov, rozpracovával filozofické úvahy, opisoval zdravotný stav, vrátane symptómov a používaných liekov, snažil sa zvýšiť kontrolu svojho dychu a nutnosť neprerušovať konverzáciu. Medzi rokmi 1608 a 1620 Bacon vypracoval prinajmenšom dvanásť konceptov svojej naj-významnejšej práce Nové organon (Novum Organum) a napísal aj nie-koľko menších filozofických traktátov.

Jeho hlavnou životnou náplňou bola v tomto období služba Jakubovi I., najmä riadenie kráľovských financií. Kráľ sa síce na rady lorda kan-celára spoliehal, avšak vždy sa nimi neriadil. Bacon bol prezieravejší než jeho súčasníci a zdá sa, že si viac uvedomoval problémy monarchie, ktoré vyvrcholili občianskou vojnou. Bol konzervatívny, obával sa ino-vácií a snažil sa udržať si kráľovské výsady. Nakoľko bola jeho politika rozumná, nie je úplne zrejmé, no ako neskôr sám povedal, nebol žiad-nym šarlatánom v kráľových službách.

ÚSTUP ZO SLÁVY Od roku 1621 sa Bacon zdal neporaziteľný, ani nie vďaka osobnému

šarmu (napriek drsnému zmyslu pre humor), ale skôr vďaka snahe o užitočnosť a lojalitu k panovníkovi. Okázalo vystupoval pri zdôvodňo-vaní verejných výdajov, materiálny blahobyt prežíval pomerne dôstojne a vo vlastnej domácnosti bol liberálny. Ako autor Nového organonu z roku 1620 a Veľkého obrodenia (Instauratio Magna) upútal pozornosť

345

vedcov, najmä komplexnými plánmi reorganizácie vedy a obnovenými pokusmi o ovládnutie prírody človekom.

Avšak Bacon mal aj nepriateľov, medzi nimi Georga Villiersa. Roku 1618 sa dopustil chyby, keď sa snažil prekaziť svadbu dcéry starého nepriateľa Coka s mladším Villiersovým bratom. Roku 1621 proti nemu vzniesli dve obžaloby kvôli korupcii pred komisiou, ktorú sám viedol. Išlo najmä o nevhodné prijímanie darov, ktoré ho mali ovplyvniť, pri-čom žalobu voči nemu podporoval Parlament. Závery neboli priaznivé, kancelár dostal vysokú pokutu, z Parlamentu ho vylúčili a krátko uväz-nili v Toweri. Zakázali mu zastávať aj štátnu službu.

Vďaka kráľovej milosti sa Bacon dostal z väzenia, avšak citeľne ho postihol zákaz navštevovať knižnicu učenca Charlesa Cottona. Zhoršil sa mu zdravotný stav. Prišiel o priazeň viacerých významných šľachti-cov a bol odkázaný na pokorujúcu podporu niektorých šľachticov a špa-nielskeho veľvyslanca vojvodu Gondomara.

Napriek osobným problémom a pokoreniam bolo toto životné obdo-bie pre Bacona veľmi úspešné a užitočné. Kráľovi ponúkol svoje literár-ne umenie a poskytol mu aj výberové témy z práva, z dejín Veľkej Bri-tánie a biografií monarchov Tudorovskej dynastie. Pripravil tiež zázna-my o lichve a o vyhliadkach vojny so Španielskom; zhodnotil priebeh vzdelávacej reformy. Dokonca podľa starého zvyku poskytoval kráľovi a vojvodovi z Buckinghamu užitočné rady a pripravoval im aj prejavy, aj keď vypracované koncepty nie vždy využili. Zrodili sa aj dve zo šies-tich samostatných diel o histórii prírody. Roku 1622 vydal Históriu vet-rov (Historia Ventorum) a v nasledujúcom roku Históriu života a smrti (Historia Vitae et Mortis). V tom istom roku vyšiel významný spis O zveľadení vied (v latinskom preklade De Dignitate et Augmentis Scientiarum). Súčasne korešpondoval s mnohými talianskymi mysliteľ-mi a posielal im svoje práce. Roku 1625 vyšlo tretie a rozšírené vydanie Esejí.

Bacon aj v čase ústrkov prejavoval trpezlivosť, nenarušený intelek-tuálny elán a odvahu. Fyzická deprivácia ho rozrušovala, avšak viac ho ranila strata priazne. Kvôli vylepšeniu svojho obrazu v spoločnosti ne-skôr dokonca súhlasil s pokorným pobozkaním kráľovej ruky, avšak úplného odpustenia sa aj tak nedočkal. V marci 1626 sa prechádzal s filozofom Thomasom Hobbesom po severnom Londýne. Náhle sa roz-hodol pre experiment, ktorým chcel zistiť, ako dlho vydrží kuracie mäso uložené v snehu, pričom podľa jednej verzie prechladol a ochorel na zápal pľúc a podľa druhej na otravu krvi z rozkladajúceho sa mäsa. V každom prípade veľký experimentátor zomrel 9. apríla 1626.

346

INTELEKTUÁLNE POZADIE K prejaveniu kvalít Francisa Bacona ako originálneho mysliteľa pri-

spelo viacero faktorov. Najmä fakt, že pôsobil na počiatku 17. storočia v období filozofického vákua, ktoré vzniklo v Anglicku. Treba pripome-núť, že posledný veľký anglický filozof William Ockham zomrel roku 1347, dva a pol storočia pred Pokrokom vedy, pričom posledný relevan-tnejší filozof tejto krajiny John Wycliff ho nasledoval v roku 1384.

Pätnáste storočie pôsobilo intelektuálne opatrne a rigidne, podporo-vané iba pomerne malými vlnami talianskeho humanizmu, vďaka kulti-vovaným laikom, ako boli Humprey Plantagenet, vojvoda z Gloucesteru a John Tiptoff, gróf z Worcesteru. Kresťanský platonizmus renesancie sa v Anglicku udomácnil na začiatku 16. storočia najmä pôsobením Erasmových anglických priateľov, medzi ktorých patrili tzv. oxfordskí reformátori John Colet, William Grocyn a Thomas More. Ale táto ini-ciatíva podliehala duchovnej posadnutosti tohto veku. Filozofia ožila až roku 1590 pôsobením Richarda Hookera, ktorý vypracoval anglickú ver-ziu tomistického racionalizmu. Bolo to len niekoľko rokov predtým, než začal písať Bacon.

Vo vtedajšom Anglicku na konci 16. storočia dominovali tri systémy myslenia, aristotelovský scholasticizmus, učený a estetický humanizmus a okultizmus. Aristotelovská ortodoxia sa obnovila v katolíckej Európe po tridentskom koncile a začiatkom protireformácie. Jej hlavnú autoritu predstavoval španielsky filozof Francisco Suarez. V Anglicku sa tento smer šíril najmä prostredníctvom Aristotelových myšlienok, napriek tomu, že v Cambridgi študenti aristotelovskú logiku kritizovali. Avšak išlo skôr o rétorické cvičenia, a nie, ako konštatoval Bacon, o hlb-ší záujem o získavanie praktických a užitočných poznatkov o prírode.

Kresťanská humanistická tradícia Francesca Petrarcu, Lorenza Vallu a Erasma Rotterdamského predstavovala aktívnu silu. V porovnaní s ortodoxným asketizmom usilovala o glorifikáciu sveta a jeho potešení a uprednostňovala umenie, jazyky a prírodu, pričom zostávala pomerne indiferentná k náboženským špekuláciám. Avšak príťažlivosť krás prí-rody často nebola v súlade s úsilím o jej poznanie. Tým sa prehlbovala priepasť medzi prírodnými a humanitnými vedami, ktorá existuje prak-ticky až podnes.

Tretí dôležitý prúd myslenia tvorili okultizmus a ezoterika, t. j. hľa-dali sa mystické analógie medzi človekom a kozmom alebo magické sily ovplyvňujúce prírodné procesy pomocou rôznych elixírov a všeliekov, najmä prostredníctvom alchýmie. Napriek tomu, že najslávnejší predsta-

347

viteľ tohto prírodovedného smeru bádania, Paracelsus, bol švajčiarsky Nemec, okultizmus pomerne pevne zakorenil aj v Anglicku, asi vďaka individualistickému štýlu anglického myslenia. Baconovým súčasníkom bol známy anglický okultista Robert Fludd. Za okultistu pokladali aj samotného filozofa, avšak pravdepodobne išlo o nedorozumenie, aj keď patril k príslušníkom Rozenkruciánskeho rádu. No jeho chápanie prí-rodnej mágie sa značne odlišovalo od myslenia ezoterických filozofov.

Bacona oslovila najmä forma renesančného myslenia prichádzajúca spoza hraníc. Podobne, ako iných humanistov, významne ho inšpiroval Platón, najmä svojou kozmológiou. Pôsobila naňho aj prírodná filozofia Mikuláša Kuzánskeho a viacerých Talianov, najmä Bernardina Telesia, Francesa Patrizziho, Tommasa Campanellu a Giordana Bruna. Kuzán-sky a Bruno presadzovali skôr špekulatívny štýl myslenia, zatiaľ čo Telesio a Campanella potvrdzovali nadradenosť zmyslového vnímania. Aj na základe ich diskusie Bacon neskôr uvažoval o poznaní prírody prostredníctvom zmyslového poznania. Napriek tomu ich vo svojich dielach nespomenul. Aj keď bol menej metafyzicky orientovaný, zdieľal s nimi presvedčenie, že ľudská myseľ je prispôsobená k poznaniu príro-dy a svoje závery má generalizovať z pozorovaní, a nie z abstraktného usudzovania.

BACONOVA SCHÉMA Bacon načrtol ambiciózny projekt kompletnej práce, ktorá sa neskôr

objavila pod názvom Veľké obrodenie (Instauratio Magna). Podobne ako viaceré iné literárne schémy, tento projekt nebol nikdy skompletizo-vaný. V predslove autor napísal: O stave vied je známe, že je neutešený a príliš sa nezlepšuje. Preto ľudskému rozumu je nevyhnutné otvoriť inú cestu než tú, ktorú poznali naši predkovia, je nutné opatriť mu iné po-mocné prostriedky, aby myseľ mohla použiť svoje právo nad prírodou. Možno tu vnímať pesimizmus autora pri posudzovaní súčasného stavu vied, ale aj optimizmus vo vzťahu k rozumovým schopnostiam človeka získaným ihneď, akonáhle naberú správny smer.

Veľké obrodenie vzniklo ako veľkolepý plán nového budovania vied skladajúceho sa zo šiestich častí:

a) Rozdelenie vied. b) Nové organon – autorom navrhovaná metóda budovania vedy. c) Javy vesmíru – skúsenostný základ, vedecké údaje. d) Rebrík rozumu – príklady využitia novej metódy.

348

e) Predchodcovia novej filozofie – skusmé a dočasné dohady usku-točnené pred použitím novej vedy.

f) Nová filozofia – rozbeh vedy, ktorá mala vzniknúť podľa Baco-nových očakávaní.

Takýto plán bol až nadľudský. Už sám autor pochopil, že šiesta časť prekračuje jeho možnosti, no aj ostatné časti zostali iba na rôznom stup-ni dokončenia. Prvá časť sa nachádzala v Pokroku a v rozšírenej a la-tinskej verzii spisu O prírastkoch, druhá v Novom organone. Ostatné zostali zväčša v náčrtoch.

Prvá časť schémy, Rozdelenie vied sa objavila v roku 1623 v knihe De Augmentis Scientiarum, rozšírenej, latinizovanej verzii skoršej práce Pokrok vedy (pravdepodobne prvej dôležitej filozofickej knihy napísanej v anglickom jazyku (1605)). Obsahovala rozdelenie vied, projekt, ktorý nevznikol od čias Aristotela, respektíve od čias stoikov.

Druhá časť Baconovej schémy, Nové organon, sa objavila už v roku 1620 a poskytla pravdivú orientáciu týkajúcu sa interpretácie prírody, inak povedané, opis správnej metódy získavania prírodovedných poznat-kov. Bacon za svoj najdôležitejší prínos pokladal skupinu ideí úzko asociovaných s jeho menom. Zatiaľ čo žiaduce poznatky sa nachádzali v Rozdelení vied, správna metóda na ich kultiváciu bola opísaná v No-vom organone.

V tretej časti išlo o prírodné dejiny, t. j. o register pozorovateľných prírodných faktov, ktoré poskytovali nevyhnutný pracovný materiál pre induktívnu metódu. Bacon písal historky pôsobiace ako vietor (dych), ako život a smrť, ako hustota a riedkosť. Na konci života pracoval na spise Les Lesov (Sylva Sylvarum: Or a Natural Historie) – pomerne nekriticky vybratej zbierke rôznych názorov.

Štvrtá časť, tzv. rebrík rozumu sa skladá z vyriešených príkladov podľa Baconovej metódy najúspešnejšieho ukážkového opisu v Novom organone, ktorého induktívne tabuľky pôsobia ako rozbiehajúce sa časti-ce.

V piatej časti sa nachádzali predchodcovia alebo časti vedeckého po-znania, pochádzajúce od pred-baconistov, riešené metódami zdravého rozumu.

V šiestej časti ide o novú filozofiu alebo vedu, chápanú Baconom ako úloha pre ďalšie generácie, aby vyzbrojené jeho metódou, zasahova-li do všetkých možných oblastí, opísaných v Pokroku vedy. Nie je di-vom, že Bacon nedokázal úplne skompletizovať tento ohromný plán, divom je skôr fakt, že v ňom tak významne pokročil.

349

Idoly myslenia Pri kritike vied sa Bacon zamýšľal nad príčinami ich zlyhania. Zrej-

me predpokladal, že ľudský poznávací aparát je dostatočne vybavený k tomu, aby odhalil pravdu o prirodzenom svete.

V prvej knihe Nové organon upozornil na príčiny chýb, ktorých sa ľudia dopúšťajú pri úsilí o poznanie. Aristoteles diskutoval o logických omyloch bežne sa vyskytujúcich v ľudskom usudzovaní, avšak Bacon postúpil ďalej naznačením, že usudzovanie býva ovplyvňované psycho-logickými príčinami. Navrhol metaforu idolov analyzujúcich príčiny ľudských chýb. Baconovo stanovisko k pôsobeniu poznávacích proce-sov možno prirovnať k Senecovmu postoju v oblasti morálky: Pri naro-dení nás príroda obdarila schopnosťou učiť sa a rozumom; nie dokona-losťou, ale schopnosťou zdokonaľovať sa. Ľudské myslenie však možno pokaziť a k tomu dochádza pomerne často. Ľudská myseľ sa neraz stáva obeťou systematických a zhubných intelektuálnych prechmatov.

Bacon rozlišoval štyri idoly, alebo hlavné varianty sklonov k chy-bám.

Idoly rodu tvoria určité intelektuálne omyly, ktoré sú univerzálne alebo úplne bežné. Ľudská myseľ sa neraz stáva obeťou systematických a zhubných intelektuálnych nedorozumení. Názov dostali podľa zakot-venia v samotnej ľudskej podstate. Medzi nimi sa uplatňuje sklon upred-nostňovať údaje, ktoré sú nápadné alebo ľahko zapamätateľné, ďalej sklon zotrvávať pri výrokoch, ktorým jednotlivec dôveruje, i napriek možným námietkam a konečne tendencia venovať veľkú pozornosť argumentom, ktoré potvrdzujú vlastný názor, ale prehliadať a negovať údaje, ktoré nie sú v súlade s vopred vytvorenými domnienkami. Tvrde-nie, že ľudské zmysly sú mierou vecí, je vlastne nesprávne. Práve na-opak, ako všetky zmyslové vnemy, tak aj to, čo je v mysli, je vo vzťahu k človeku, a nie k vesmíru. Ľudský rozum je ako nerovné zrkadlo, ktoré, prijímajúc lúče vecí, zmiešava svoju prirodzenosť s prirodzenosťou vecí, a tým ich kriví a narúša (Bacon, 1974, s. 102). Preto medzi idolmi rodu sú najdôležitejšie obmedzenia a nedostatky zmyslov.

Idoly jaskyne sú omyly vznikajúce následkom individuálnych zvy-kov a ďalších náhodností rastu. Pretože každý jednotlivec má (okrem omylov, ktoré sú vlastné prirodzenosti človeka ako druhu) akúsi vlastnú individuálnu jaskyňu či brloh. Táto jaskyňa láme a skresľuje svetlo prí-rody; a to preto, že každému je vlastná určitá zvláštna prirodzenosť, a preto, že dostal odlišnú výchovu a stýkal sa s iným ľuďmi. Tiež kvôli tomu, že čítal len určité knihy a prežíval úctu k rôznym autoritám

350

a obdivoval ich, tiež preto, že jeho dojmy boli odlišné, podľa toho, či sa vyskytli duše predpojaté a plné predsudkov, alebo duše vyrovnané a pokojné, alebo pre veci iného druhu (Bacon, 1974, s. 103). Ako usúdil filozof, preto ľudský duch, tak ako je usporiadaný v jednotlivých ľu-ďoch, je veľmi premenlivý, zmätený a náhodný. Niektorí jednotlivci môžu mať na rozdiel od iných nadanie na logiku; iní ľahko rozlišujú medzi problémami, ktoré sú zdanlivo podobné, zatiaľ čo druhí ich zvlá-dajú len s veľkými ťažkosťami. Preto Bacon pripomenul úvahy Herakle-ita, podľa ktorého ľudia obvykle hľadajú poznanie vo svojich malých svetoch, a nie vo svete veľkom, čiže všeobecnom.

Idoly trhoviska tvoria nedostatky zapríčinené jazykom. Vznikli zo vzájomného styku ľudí a spoločenského života a ako je známe, trhovi-ská vždy charakterizovalo vzájomné dohadovanie návštevníkov. Ľudia sa dorozumievajú rečou; slová sú preto vymedzené všeobecným chápa-ním. Po prvé, pretože človek dokáže pomenovať aj to, čo neexistuje (Aristotelovo primum mobile), slová ho môžu priviesť na scestie. Po druhé, jednotlivé slovo (napríklad vlhko) možno používať pri pomeno-vaní viacerých vlastností v rôznych látkach. Tento druh abstrakcie môže zvádzať k tvrdeniam, ktoré nemajú ani najmenšiu oporu v prírode. To podľa Bacona znamená, že slová proste rozum znásilňujú a všetko uvá-dzajú do zmätku; a preto ľudí zvádzajú k nespočetným a zbytočným sporom a myšlienkam.

Posledné sú idoly divadla, ako schémy myslenia, ktoré pramenia z príklonu k nepravdivým myšlienkovým smerom a k používaniu ne-správnych pravidiel dokazovania. Napríklad prívrženec Aristotela nebu-de schopný náležite uvážiť Baconovo poňatie formy. Idoly divadla vy-plývajú z faktu, že podľa Bacona všetky tradičné a doposiaľ objavené filozofické systémy pôsobia ako divadelné hry, ktoré sa odohrávajú vo vymyslenom svete, akoby v divadle. Do tejto kategórie zaraďoval nielen filozofické systémy, ale aj princípy a tvrdenia mnohých vied, ktoré vy-rástli z tradície, dôverčivosti a nedbalosti. Aj preto ľudský rozum neraz predpokladá väčší poriadok a rovnováhu, než sa v skutočnosti vyskytuje. Napriek tomu, že v prírode existuje veľa jedinečného a originálneho, vymýšľajú sa analógie, podobnosti a vzťahy, ktoré nefungujú. Podobná povrchnosť a ľahkovážnosť vládne nielen v jednotlivých vedách, ale aj v mnohých základných pojmoch.

Ľudský rozum sa opiera o poznatky, ktoré už raz uznal za platné (buď preto, že ich tak všeobecne chápe, či im verí, alebo k nim proste smeruje). A aj keď sú opačné prípady neraz presvedčivejšie a počet-nejšie, napriek tomu sa im nevenuje dostatočná pozornosť, často sa

351

podceňujú, potláčajú alebo zavrhujú. Čiže jednotlivec nie je dostatočne objektívny, len aby sa nenarušila autorita predchádzajúcich záverov. Podľa Bacona (1974) preto správne odpovedal človek, ktorý, keď mu v chráme ukázali tabuľu s obrazmi zachránených jednotlivcov, ktorí splnili určitý sľub, keď unikli nebezpečenstvu stroskotania, a keď naňho naliehali s otázkou, či aspoň teraz uznáva moc bohov, sa znova spýtal: Kde sú však uvedení ľudia, ktorí zahynuli, napriek tomu, že tieto sľuby vyslovili? A podobne je to s každou poverou, či sa už týka astrológie alebo vykladania snov, nepriaznivých znamení, božskej odplaty a pod. Ľudia sa kochajú v takýchto interpretáciách a všímajú si výsledky len vtedy, keď sa predpovede vyplnia. V prípade, ak sa nevyplnia (aj keď sa to stáva oveľa častejšie), fakt si nevšimnú a úplne ho ignorujú. Podľa Bacona medzi filozofickými umeniami a vedami toto zlo pôsobí ešte oveľa dogmatickejšie. Príliš často sa stáva, že poznatok, všeobecne hodnotený ako správny, ovplyvní a prispôsobí si všetky ostatné (aj keď sú spoľahlivejšie a platné). Ba dokonca aj bez tohto sklonu sa ľudský rozum dopúšťa zvláštnej a stabilnej chyby, že sa dá viac ovplyvniť tým, čo sa tvrdí, než tým, čo sa popiera, aj keď obe možnosti sú rovnako pravdepodobné. Naopak, pri všeobecných tvrdeniach silnejšie pôsobia záporné prípady.

Podľa Bacona (1974) ľudský rozum nie je iba čistým svetlom, ale primiešavajú sa doň prísady vo forme vôle a afektov (v modernejšom chápaní osobnosti). Človek skôr verí tomu, čo považuje za pravdivé. Pretože nemá dosť trpezlivosti k objavovaniu, zavrhuje zložité problé-my, ako aj problémy triezve, ktoré obmedzujú nádej a dianie v prírode, ktoré pôsobia vo väčšej hĺbke, pretože je poverčivý. Zamieta tiež svetlo skúsenosti, pretože je pyšný a nadutý, aby sa nezdalo, že v mysli sa zaoberá vecami nepatrnými a prechodnými, ďalej odmieta veci para-doxné, pretože podlieha všeobecnej mienke. Skrátka nespočetné a nie-kedy aj nepochopiteľné sú spôsoby, ako city a emócie poškvrňujú rozum a ako ho kazia.

Úvahy o idoloch naznačujú mnohé aktuálne problémy súčasnej psy-chológie. Bacon dôrazne pripustil aj možnosť vlastných zlyhaní, preto presadzoval nevyhnutnosť kritickej sebareflexie vlastných názorov. V tomto smere je jeho náuka časťou tradície, do ktorej zapadajú aj Des-cartove Pravidlá pre riadenie rozumu a Spinozov projekt zdokonaľova-nia rozumu. Baconov odkaz naznačil, že teória poznania je z hľadiska praktických epistemických návrhov užitočná iba vtedy, pokiaľ venuje koncentrovanú pozornosť ľudskej psychike ako celku.

352

Nová metóda Bacon svoje úsilie o metodické zvládnutie sveta nazval interpretá-

ciou prírody. Stručne povedané, presadzoval metodický proces, ktorým sa k axiómom dospieva postupne, namiesto prelietania od jednotlivín k najvšeobecnejším axiómom. Indukcia je spôsob, ktorým možno od konečného počtu jednotlivých pozorovaní A je F, A je F atď. dospieť k všeobecným záverom tvaru všetky A sú F. Bacon zavrhol indukciu založenú na obyčajnom vymenovaní, predovšetkým preto, že sa usiluje iba o potvrdenie hypotéz a že prinajmenšom v tej podobe, v akej sa realizuje, je náhodná.

Baconova vlastná metóda začína zhromažďovaním úplnej a presnej prírodnej a experimentálnej histórie. To má metóde zaistiť údaje. Práve tu podľa Bacona často dochádza k zmieňovanému prehliadaniu vedeckej úlohy hypotéz. Pozorovatelia by sa mali pýtať, ako majú vedieť, kde hľadať náležité údaje, pokiaľ ich nevedie a neusmerňuje nejaká pred-bežná hypotéza.

Avšak nádej na ďalší pokrok vo vedách možno založiť len na tom, pokiaľ bude prírodná veda prijímať a sústreďovať početné experimenty, ktoré samy osebe neprinášajú úžitok, avšak vedú k objavovaniu príčin a všeobecných tvrdení. Možno ich nazvať experimentmi vnášajúcimi svetlo, na rozdiel od experimentov prinášajúcich plody. Tie prvé majú obdivuhodnú vlastnosť, že nikdy nesklamú a nie sú bezvýsledné. Preto sa podľa Bacona používajú len k tomu, aby odhaľovali prirodzenú príči-nu niečoho, a nie k tomu, aby vytvorili nejaké dielo, vyhoveli svojmu účelu, či dopadli akokoľvek, pretože riešia daný problém.

Ak má jednotlivec k dispozícii dostatočné údaje, je schopný využiť Baconom odporúčanú induktívnu metódu. V jednej z najznámejších častí Nového organonu sám autor na ilustráciu tejto metódy použil prí-klad s využitím tepla.

Kvôli tomuto cieľu je prírodná história výskumu tepla spracovaná do tabuľky prítomnosti, neprítomnosti a porovnania. (V záujme stručnosti sa posledná časť vynecháva).

Vzniká nasledovná schéma: Tabuľka prítomnosti – slnečné lúče – všetky plamene – rozhorúčené telesá – horúce tekutiny

353

Tabuľka neprítomnosti – lúče Mesiaca a ďalších nebeských telies – bludičky, statická elektrina, iskry – nerozhorúčené telesá – tekutiny v prirodzenom stave

Bacon ponúkol množstvo podobných príkladov. Pretože cieľom bolo

nájsť takú formu tepla, ktorá predstavuje skúmanú prirodzenosť, v ta-buľke prítomnosti sa dali zhromaždiť prírodné stavy, počas ktorých teplo pôsobí, ktoré sa však viažu k mnohým rôznym látkam. Týmto spô-sobom sa možno vyvarovať pasce predstavovanej prirodzenými stavmi, ktorých spoločná prítomnosť je iba zvlášť nápadná. Forma tepla musí nejako súvisieť s tým, čo je spoločné všetkým prípadom v tabuľke prí-tomnosti. Pri pohľade na tabuľku neprítomnosti sa vyhľadávajú prípady, ktoré sa v mnohom zhodujú s prípadmi z tabuľky prítomnosti, ale v kto-rej chýba skúmaná prirodzenosť. Všetky prirodzenosti nachádzajúce sa v oboch tabuľkách sa teda dajú vylúčiť ako možné formy skúmanej prirodzenosti. Možno prekvapí, že Bacon svojimi vtedajšími zdrojmi po preskúmaní tabuliek navrhol, že formou tepla je pohyb rozpínavý, ob-medzovaný a pôsobiaci stretaním sa čiastočiek telies. V podstate antici-poval moderný prístup, že teplo je molekulárny pohyb. Tento záver však podľa filozofa predstavuje iba prvý krok. Je nevyhnutné poznamenať, že Bacon nemal jasno, ako ďalej postupovať pri skúmaní týchto javov.

Vyzdvihnúť možno dva aspekty tejto metódy. Po prvé, pri porovná-vaní tabuliek Bacon konštatoval, že je nutné uskutočniť ďalšie pozoro-vania. Nevyhnutné je zistiť, či sa skúmaný jav vyskytuje v nejasných prípadoch. Toto objasnenie bude vyžadovať experimentálne a riadené prostredie. Po druhé, táto metóda právom potvrdzuje názor, že vo ve-dách nemožno overovať teórie len zhromažďovaním potvrdzujúcich podkladov, ale skôr hľadať údaje, ktoré daný názor vyvracajú. Bacon postrehol význam kontrapríkladov vo vedeckej metóde. Je iste pravda, že jeho metódu možno kritizovať z mnohých hľadísk. Nemalo by sa pritom však zabúdať, že oprávnene vyzdvihol úlohu experimentu a kľú-čový význam hľadania kontrapríkladov.

Nie je zrejmé, ako možno od tabuliek dospieť k prirodzenej forme, lebo tá je čímsi nepozorovateľným. Ak má metóda pokročiť, je potrebný odhad a hypotézy. Autor si realizačné ťažkosti uvedomoval, no napriek tomu sa zdá, že podľa neho je táto metóda pri správnom používaní uži-točná.

354

O pomere medzi fyzikou a matematikou hovoril Bacon v diele De dignitate et augmentis scientiarum v tom zmysle, že matematika a lo-gika, ktoré sú povinné slúžiť fyzike, robia si pre svoju presnosť a istotu nároky na vládu nad ňou. Preto viacerí kritici uviedli Bacona ako príklad nepochopenia dôležitosti matematiky vo vedách. Vedel, že pri pozoro-vaní je nevyhnutná starostlivá kvantifikácia, ako však treba priznať, pre Bacona matematika zostala príveskom vedy.

Ako sme už spomenuli, Baconovi sa vyčítalo nedostatočné pochope-nie úlohy, ktorú vo vede zohráva odhad alebo hypotéza. Prívlastok ba-conovský sa v niektorých kruhoch stal dokonca prejavom posmechu, označením metódy, ktorá hľadá jednoduché fakty, a potom pozbavená všetkých hypotéz, dosahuje jediné, správne vysvetlenie fenoménov. Ta-kýto obraz je dosť naivný, či už vzhľadom na Bacona, ale aj vo vzťahu k metodike vedy. Bacon samozrejme usilovne kritizoval ad hoc vedené prehliadanie údajov z vedeckej praxe. Neprekvapí preto jeho možno nedostatočné hodnotenie úlohy, ktorú musí hypotéza zohrávať. Z vy-svetľovania jeho vlastných postupov vyplýva, že významnú úlohu má aj odhad. Napriek tomu však treba priznať, že Bacon (najmä kvôli antipatii k vedeckým praktikám svojej doby), podcenil legitímnu úlohu vedeckej hypotézy.

Ak Bacona právom kritizovali aj za určité nedostatky, zostal nespor-ne významnou osobnosťou v dejinách vedy a vedeckej metodológie. Nie je nič zvláštneho na tom, že nedokázal predvídať všetko, čo sa dnes pokladá za náležitý vedecký postup. Úžasné je skôr, čo všetko anticipo-vať dokázal.

MINULOSŤ A BUDÚCNOSŤ VEDY Bacon upozorňoval, že dedičstvo minulosti zabraňuje pokroku vo

vedách. Bráni tomu aj zaslepenosť a strnulý systém vyučovania, v kto-rom sa poznatky odovzdávajú len preto, aby sa im do posledného pís-mena verilo, a nie aby viedli k ďalšiemu rozvoju poznávania. Dogmatici tvrdením, že vedy už zavŕšili svoje poslanie, odvrátili celé generácie učencov od nového skúmania a pripravili ľudstvo o nové možné vynále-zy. Dôsledkom ich pôsobenia sú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobili vedeckému progresu. Úlohou filozofie je vychovávať k optimizmu a k viere v možnosti neobmedzeného rozvoja ľudského poznania. Bacon sa odvolával na skúsenosti, technické zlepšenia a vedecké objavy na-zhromaždené v novej dobe a vyzýval súčasníkov, aby si zvolili takú

355

cestu k poznaniu a moci, ktorá bude iná, než cesty predchádzajúcich tisícročí. Do dlhodobej filozofickej pamäti sa dostala aj Baconova myš-lienka o nutnosti prekonávania dogmatickej úcty k starým autoritám; minulosť bola síce mladosťou sveta, avšak nová doba je jej zrelosťou, ktorá zhromaždila bohatšie skúsenosti a poznatky.

Na poznanie prírody si robila nároky aj scholastická prírodná filozo-fia. Jej metóda však spočívala v hľadaní absolútnej a definitívnej pravdy o veciach, ktoré v skutočnosti boli väčšinou len subjektívnou mienkou vhodnou tak pre scholastickú debatu. Nová teória poznania vytyčuje vede úlohu postihovať objektívnu pravdu pomocou racionálneho spra-covania skúseností a matematickej analýzy, ktoré sa opierajú o prax, aj keď úzko chápanú v podobe remeselnej výroby. Táto cesta vedie k pos-tupnému zhromažďovaniu právd o veciach. Podľa Baconových slov umožňuje človeku skúmať a odhaľovať realitu a pokúsiť sa o nekonečný pokrok poznania a moci (Bacon, 1974).

Organizácia vedy Bacon venoval veľkú pozornosť aj organizácii vedy. V predchádza-

júcich storočiach nadvlády špekulatívnej filozofie vytváranie jednotli-vých, navzájom nepriateľských, systémov bolo súkromnou záležitosťou filozofov. Učiteľ vytváral systém a žiaci v najlepšom prípade vypraco-vávali jeho detaily. Ich úlohou bola systematizácia, výklad, popularizá-cia, obrana a pod. zásad učiteľa, ale nie ich rozvíjanie (podľa výroku, že voda nevystúpi vyššie než prameň). Avšak pri snahe o poznanie neko-nečného materiálneho sveta veda nemohla byť už len aktivitou izolova-ných jednotlivcov. Plnenie naliehavých špecifických úloh si vyžadovalo kooperáciu mnohých vedcov a kontinuitu ich činnosti. Realizácia širo-kého programu experimentálnych prác spojených s materiálnou výrobou si vyžadovala značné materiálne náklady, ktoré presahovali možnosti a sily samotných vedcov. Hľadaním uspokojivého riešenia týchto prob-lémov sa zaoberali aj filozofi 17. storočia.

Bacon neustále premýšľal, čo je nevyhnutné urobiť pre realizáciu programu prakticky účinnej vedy, najmä spojeným úsilím ľudí. Tento cieľ možno dosiahnuť len pomocou štátnej podpory a subvencií (najmä, ak ide o úžitok celej spoločnosti).

356

Človek a veda Podľa Bacona sa vyskytujú dva typy vedcov, ktorí premýšľajú a fi-

lozofujú. Jeden typ vedu pestuje, druhý rozvíja. Ak má prísť vo vede k revolúcii, potom je nevyhnutné poskytnúť priestor druhému typu ved-cov, aj keď títo sú v žalostnej menšine voči prvému typu. Je však viac jednotlivcov, ktorí sú schopní vedu rozvíjať, než tých, ktorí sa o to sku-točne usilujú. Keďže mnohým chýba len málo k tomu, aby boli plodnej-ší, druhý typ sa môže rozmnožiť. Podľa Bacona si potrebujú len osvojiť metódu vyvodzovania všetkého z faktov, metódu interpretácie prírody.

Ľudia, ktorí sa zaoberajú vedami, sú podľa Bacona empirici alebo dogmatici (v aforizme 66 nazval Bacon rovnakú skupinu, ktorú tu nazý-va dogmatikmi, racionalistami či sofistami). Empirici sú ako mravce, iba znášajú a užívajú; racionalisti ako pavúky pradú niť zo seba. Včela však používa strednú cestu, zbiera si látku na záhradných i poľných kveti-nách, ale vlastnou silou ju pretvára a spracováva. Podobné je to aj pri skutočne tvorivej činnosti vo filozofii, ktorá sa nespolieha len na sily mysle, ani neukladá do pamäti látku získanú z opisov prírody a z mecha-nických pokusov, ale ju mení a pretvára rozumom. Od ešte tesnejšieho a dôkladnejšieho spojenia týchto schopností (experimentálnych a racio-nálnych) možno právom mnoho očakávať.

V Novej Atlantíde Bacon anticipoval spoločnosť ľudí, kde štátna moc považuje za prvoradú povinnosť starať sa o organizovaný rozvoj vedy a o využitie jej úspechov pre blaho občanov a štátu. Táto myšlien-ka vedeckej politiky štátu bola jedným z najdôležitejších výsledkov teórie pokroku v 17. storočí, pretože sa rýchlo a stále účinnejšie realizo-vala v praxi popredných štátov, predovšetkým európskych. Napĺňala sa zakladaním národných akadémií vied zjednocujúcich činnosť vedcov nielen v národnom, ale aj v medzinárodnom meradle. Najvýznamnejšiu úlohu z nich zohrala Londýnska kráľovská spoločnosť (založená roku 1660, oficiálne potvrdená v roku 1662) – v podstate Anglická akadémia vied. Vydávanie svojich správ zahájila prehlásením, že ich založenie predstavuje realizáciu Baconových myšlienok o vede nového typu, ktorá by mohla riešiť praktické úlohy pre blaho ľudstva. Podobne J. Colbert založením Francúzskej akadémie vied v roku 1666 splnil prianie Charle-sa Huygensa uskutočniť plány Francisa Bacona.

Sformulovaním základov vedeckej politiky štátu filozofi 17. storočia nielen trvalo obohatili teóriu pokroku, ale poskytli aj reálny podnet sociálnemu a kognitívnemu pokroku, ktorý ani nie je možné dostatočne zhodnotiť. Akadémie vied sa tak stali významnými centrami rozvoja

357

vedy, na rozdiel od univerzít, v ktorých ešte dlho prevládali scholastické špekulácie.

Človek a príroda Významným prínosom Bacona bolo chápanie sociálneho pokroku

podmieneného stavom ľudskej slobody. Podľa neho sloboda spočíva v zbavovaní sa závislosti na živelných silách prírody a snahy ich ovlád-nuť. Neobmedzený pokrok vedy a techniky pritom sľuboval nekontrolo-vaný rast moci človeka nad týmito silami. Bacon snáď prvý rozpracoval problém slobody človeka v jeho vzťahu k prírode. Podľa neho by nema-lo ísť o pasívne podriadenie sa náhodným prejavom prírodných síl. Ľud-ská sloboda spočíva v aktívnom využívaní zákonov prírody. Bodom, v ktorom sa prekrýva poznanie a moc, je odhalenie foriem, t. j. prírod-ných zákonov a príčinných vzťahov. Žiadne sily nedokážu uvoľniť či zlomiť príčinné reťazce a nad prírodou možno zvíťaziť len tým, že ju človek počúva. Toto dvojaké úsilie, totiž úsilie o ľudské poznanie a o ľudskú moc, splýva v jedno a väčšina činností je neúspešná len preto, že nie sú známe príčiny. V medziach využitia prírodných zákonov môže človek robiť všetko, ak však takáto možnosť nie je, nedokáže nič.

Poznanie najhlbších prírodných zákonov – substanciálnych foriem – v najvyššej miere uvoľňuje a oslobodzuje človeka a privádza ho na nekonečné, otvorené pole činnosti. S rozširovaním slobody sa človek učí premieňať prírodné javy na technické prostriedky pre dosiahnutie cie-ľov, t. j. na uspokojenie životných potrieb, pokiaľ nedosiahne stav, kedy všetko slúži človeku; človek teda ťaží a získava úžitok z každej veci, ktorá ho obklopuje. Bacon tiež poukázal na úlohu ruky ako prostriedku vlády človeka nad vecami a predpokladal, že podobne, ako má rozum bezmedznú schopnosť poznania, tak aj ľudská ruka je schopná ovládnuť akýkoľvek predmet ako prostriedok svojej činnosti. Za najvýznamnejšiu prírodnú silu, ktorú človek ovládol, považoval oheň.

Podľa Bacona naliehavou a praktickou úlohou je pre vedu predĺženie života a boj proti obmedzeniam staroby. Súčasne predpokladal, že každý človek je strojcom svojho šťastia a na základe tejto tézy udeľoval rôzne praktické odporúčania.

358

Bacon a kognície Veľkú pozornosť venoval Bacon analýze kognitívnych procesov,

ktoré regulujú poznávanie človeka, najmä s prihliadnutím na zvláštnosti prírody. Podľa neho metafyziku tvorí skúmanie foriem, ktoré sú (aspoň z rozumového hľadiska a čo do svojej zákonitosti) večné a nezmeniteľ-né; zatiaľ čo skúmanie hybnej a materiálnej príčiny, skrytého procesu a štruktúry (čo sa všetko vzťahuje k obyčajnému a obvyklému priebehu prírody, a nie k jej základným a večným zákonitostiam) tvorí fyziku. Im sú potom podriadené dve praktické vedy: fyzike mechanika a meta-fyzike mágia (v najčistejšom slova zmysle), pretože ich cesty sú široké a ich vláda nad prírodou je väčšia.

Bacon úporne hľadal cestu k prírodovedeckej abstrakcii – hľadal formy jednoduchých prirodzených vlastností, ktorých je pomerne málo a ich kombinácie vytvárajú rozmanitosť sveta. Formy považoval za cen-trálny pojem pre starú metafyziku a použil ho pre zdôraznenie nového obsahu. Pozoruhodné je, že Bacon chápal formy nie ako masívne pred-metné kvality, ale spájal ich so skrytými procesmi vo vnútri vecí a skry-tou schémou (t. j. vnútorným zložením telesa v pokoji). Preto predpo-kladal, že veci sú zložené z nevnímateľných častíc, partikulí, tvoriacich či už statickú alebo dynamickú štruktúru telesa. Na rozdiel od chápania telesa novovekou vedou, vyznačujú sa Baconove telesá imanentným dy-namizmom, ktorým smerujú k pohybu a dokonca sa do neho samovoľne uvádzajú, a nie inertnosťou, zotrvávaním v pokoji alebo v pohybe, od-kiaľ ich do iného stavu uvádza vonkajšia sila.

Po odvodení teoretických princípov filozof prešiel k analýze pravi-diel. Jeho návod k výkladu prírody má dve časti: prvá časť pojednáva o tom, ako zo skúsenosti vyvodzovať a vytvárať všeobecné zásady (tvr-denia), druhá časť sa zaoberá tým, ako zo všeobecných zásad rozvíjať nové pokusy. Prvá časť sa delí na tri oddiely, poskytuje totiž trojitú službu: službu zmyslov, službu pamäti a službu myslenia, čiže rozumu.

Najskôr treba pripraviť postačujúci a správny opis prírody a poku-sov. Takýto opis je základom všetkého, lebo to, čo príroda tvorí alebo plodí, nemožno si len predstavovať, či vymýšľať, ale je nutné to objaviť.

Opis prírody a pokusov je však tak rozmanitý, že len mätie a rozpty-ľuje rozum, ak nie je náležite usporiadaný a riadne pripravený. Tabuľky a súpisy jednotlivých prípadov preto treba zostavovať tak a dodržiavať také inštrukcie, aby s nimi rozum mohol pracovať.

No aj tak sa môže stať, že rozum ponechaný sám na seba a počí-najúci si úplne ľubovoľne, nie je schopný a spôsobilý stanoviť všeobec-

359

né zásady, ibaže by bol riadený a k tomuto účelu náležite vyzbrojený. Preto sa musí využiť indukcia, a to indukcia pravá a zákonitá, ktorá je vlastne akýmsi kľúčom k vysvetľovaniu javov.

Bacon venoval veľkú pozornosť skúmaniu foriem. Predpokladal, že okrem prirodzenej vlastnosti je potrebné rozumu predložiť prehľad všet-kých známych prípadov, ktoré sa v tejto prirodzenej vlastnosti zhodujú, aj keď substancie si nie sú podobné. Takýto prehľad sa musí uskutočniť historicky, bez toho, aby sa pritom urýchlene špekulovalo alebo zachá-dzalo do prílišných podrobností. Ako príklad uviedol skúmanie formy tepla.

Francis Bacon bol za svojho života uznávaným vedcom a jeho sláva ďaleko prekročila hranice Anglicka. Jazdili za ním učenci z celej Euró-py, pretože ich uchvacovali jeho prognózy vývoja vedy. Takmer všetko, čo Bacon navrhoval skúmať, sa ukázalo dôležité. Mnohé riešenia dnes pripadajú samozrejmé, avšak často preto, že sa už uskutočnili. Bez jas-ného programu a presnej metódy by vedecké poznanie postupovalo okľukami, blúdilo by v labyrinte sveta, ako ho Bacon opísal v predho-vore k Veľkému obrodeniu.

Bacon pravdepodobne prvý pochopil zmysel poznania v tom, že sa ním nedovršuje harmónia sveta, ale v tom, že poznanie slúži ľudskému životu. Človek je v jeho chápaní služobník a pán prírody, pretože aby sme mohli zvíťaziť nad prírodou, musíme ju poslúchať. Tým sa zásadne zmenilo aj postavenie človeka, ktorý opustil miesto v strede kozmu. Bacon preto žiadal odmietnuť doterajšie poznanie založené na starom, scholastickom rozvrhu prírody.

Predpokladal, že je lepšie usilovať o riešenie, ktoré môže mať nejaký výsledok, než sa snažiť dosiahnuť ciele, ktoré nemajú zmysel, pretože perspektívy myslenia takmer zodpovedajú metafore vyjadrujúcej dve cesty známe z praxe: prvá, na počiatku strmá a namáhavá, končí na pohodlnej rovine; druhá, na prvý pohľad ľahká a dobre schodná, vedie na miesta neprístupné a do priepasti.

Bacon hlásal na svoju dobu revolučné myšlienky, že človek slúži prí-rode a vysvetľuje ju, že poznanie sa stáva silou (podobnou sile prírody), keď ľudia dospejú od kníh k reálnym javom, od špekulovania k experi-mentu.

Volanie po empirickom skúmaní sveta nadobudlo u Bacona nový obsah. Rozhodujúcu úlohu pripisoval experimentu – nie registrovaniu a pozorovaniu, ale zmenám javov vyvolaným nástrojmi, prístrojmi a zariadeniami. Človek začína ovládať prírodu, kladie jej vhodne volené otázky a zmocňuje sa jej tajomstiev pomocou osobitne skonštruovaných

360

prístrojov. V Baconovom chápaní experimentu, ktoré sa podstatne líšilo od senzualistických názorov renesančných mysliteľov na empirické poznanie, sa odzrkadľovala reálna zmena v charaktere výskumnej čin-nosti. Príroda sa začala chápať ako obrovský priestor, ktorý možno ne-obmedzene skúmať prostredníctvom pozorovania, výpočtov, experimen-tov s použitím rozličných prístrojov (teplomerov, barometrov, mikro-skopov, kyvadiel a podobných technických pomôcok). Stanovili sa prin-cípy vedeckej metódy uplatňujúcej sa aj pri skúmaní človeka.

Experiment sa stal symbolom doby. Najskôr musel prelomiť výraznú nedôveru, ktorá vládla v stredoveku. Scholastiku nezaujímala metodolo-gická čistota získavania vedeckých poznatkov, objavovanie neznámeho v samotných javoch, ani uplatňovanie objavov a vynálezov pri pretvára-ní sveta, či jeho praktickom ovplyvňovaní. Práve tieto aspekty vysoko hodnotili predstavitelia nových sociálnych hnutí. Už Telesio, Vives a Leonardo da Vinci vyzývali k experimentálnemu skúmaniu prírody i podstaty človeka. A značne utopicky aj v moderných spoločenstvách znejú myšlienky o povinnosti štátnej moci prispieť k optimalizácii prí-nosu vedy pre život celej spoločnosti (so zvláštnym dôrazom na optima-lizáciu).

Matematické princípy prírodnej filozofie, Izák Newton (str. 48, 1726)

401

TLAMATINI – MUDRCI AZTÉKOV Objavenie Ameriky umožnilo európskym národom, aby sa zoznámili

s tromi významnými civilizáciami: Aztékmi na mexických planinách, Maymi na polostrove Yucatán a Inkami v peruánskych Andách. Azté-kovia boli v čase Cortésovho príchodu spomedzi mexickej populácie najsilnejšou sociálnou skupinou a po dlhej migrácii zo severu sa okolo roku 1267 usadili v Chapultepec, na brehoch jazera Texcoco. Všimnime si teda aj vzdialenú civilizáciu, ktorá bola cieľom španielskej kolonizá-cie.

Počiatky Pri analýze histórie mexickej civilizácie treba spomenúť, že jej pr-

votnú formu na centrálnej planine reprezentovali okolo roku 955 Olmé-kovia. Je však známe, že mnohé kultúrne sklony Aztékovia zdedili od Toltékov, ktorí prišli do Colhuacanu roku 908 po Kr. a roku 977 založili hlavné mesto Tula. Toltékovia silne ovplyvnili nielen ostatné kmene rozprávajúce jazykom nahuatl, ale dokonca aj Mayov. Mali zmysel pre plánovanú výstavbu miest, ako aj masívnu architektúru s karyatídami. Používali luky a šípy pre lov a boj, upravili siete na individuálnu dopra-vu tovarov, zvládli metalurgiu bronzu na výrobu rôznych predmetov, vrátane zvonov používaných pri mexických loptových hrách. Toltékov ovládli okolo roku 1172 agresívnejší nomádi Čičimekovia, čím sa zvýšil počet mexických kmeňov okolo jazera Texcoco.

Aztécke legendy odvodzovali pôvod kmeňa od mystického miesta Aztlánu, alebo podobne ako iné jazykom nahuatl hovoriace kmene, od siedmich jaskýň na severe. Až po dlhodobej migrácii, ktorá trvala 99 rokov (pripomínajúcej putovanie izraelských kmeňov pod vedením Mojžiša) Aztékovia roku 1267 dosiahli jazero Texcoco. Avšak hlavné mesto Tenochtitlán, po španielskej invázii známe ako Mexico City, nevzniklo pred rokom 1325. Aztékovia zostávali v týchto rokoch súčas-ťou kmeňa Atzcapozalcob, zatiaľ čo ich mesto Tenochtitlán sa pripojilo k lige susedných miest rozmiestnených okolo jazera Texcoco. Nezávis-losť získali roku 1427 pod vedením Iztcoatla. Za kráľa si zvolili Mocte-zumu I. (nemal by sa zamieňať s Moctezumom II., ktorý zomrel počas španielskeho dobýjania Mexika roku 1519).

402

Kultúra Aztékov Aztékovia v Mexickom údolí obývali suché územia vysokej planiny

obkolesené vulkánmi s extrémnymi rozdielmi v teplotách a poľnohos-podárske nížiny na brehoch jazera. Tieto pozemky sa delili na dedičné kmeňové polia calpulli a ich kultivovaný povrch sa rozširoval umelými políčkami chinampas. Ťažný dobytok a pluh zatiaľ nepoznali a zem sa spracovávala dlhou drevenou palicou coa. Ekonomika týchto kmeňov závisela od poľnohospodárskych výrobkov mierneho pásma a dopĺňali ju produkty tropických nížin ako bavlnené tkaniny, perie, zlato, kakaové bôby, umožňujúce nielen praktické využitie, ale aj obchodnú výmenu.

V aztéckom hlavnom meste Tenochtitlán žilo približne 150 000 až 200 000 obyvateľov. Mesto známe ako Indiánske Benátky tvoril oválny ostrov spojený s pevninou tromi hrádzami smerujúcimi do centra mesta a slúžiacimi ako hlavné dopravné tepny. Mestom prechádzalo niekoľko ulíc. Ich umiestnenie sa striedalo s početnými kanálmi, zaplnenými člnmi kanoe a ohraničenými chodníkmi umožňujúcimi prístup do tisícok domov, ktoré lemovali ich brehy. Akvadukt privádzal čerstvú vodu horských prameňov z vrchu Chapultepec.

Sociálno-ekonomický rozvoj Aztékov viedol k vytvoreniu skupín obchodníkov organizovaných vo vplyvných cechoch. Bohatstvo tejto skupiny a dôležité vojenské a diplomatické služby štátu vytvorili z ob-chodníkov tretiu silu, nad ktorou stáli iba vojenská šľachta a kňazi.

Hlavnou integrujúcou silou spoločnosti však bola kasta kňazov. Pro-stredníctvom posvätného kalendára regulovala poľnohospodárske cykly, čo zohrávalo kľúčovú rolu v živote ľudí. Kňazi tiež udržiavali tradície a históriu celého kmeňa. Možnosť interakcie s bohmi, ako aj ich poznat-ky a múdrosť viedli k tomu, že kňazov prizývali k intervencii pri súk-romných alebo sociálnych krízach. Tým si v spoločnosti vytvorili znač-ný vplyv. Prestížnu úlohu zohrávali aj umelci a remeselníci. Aztékovia prisudzovali pôvod všetkých umení a remesiel toltéckemu obdobiu, a preto majstrovských maliarov, spevákov, hrnčiarov alebo sochárov symbolizovali Toltékovia.

Veľké bohatstvo, luxus a obrady ilustrovali sociálne a ekonomické zmeny v živote pôvodne malého kmeňa. Ríša dosiahla vrchol pýchy a moci. Avšak aztécki vodcovia žili v strachu, ich kroniky registrovali hlboký stupeň neistoty. Vysoké poplatky a dane viedli k povstaniam. Podozrievavá predstavivosť interpretovala rôzne znamenia ako pôsobe-nie diabla. Napríklad, ak sa narodilo dieťa s dvomi hlavami, prípadne sa neočakávane zaktivizovala sopka Popocatepetl.

403

Na Moctezumovom dvore vládla barbarská nádhera a zložité obrady. Veľkí šľachtici kráľovstva, skôr než sa objavili pred vládcom, snímali svoje bohaté ozdoby tvorené perami, nefritom a zlatom. Bosí so sklope-nými očami predstupovali pred trón kráľa, ktorý obvykle jedol v osa-melej veľkoleposti, oddelený drevenou prepážkou od svojich služobní-kov a štyroch veľkých pánov, s ktorými konverzoval.

Aztékovia pri vzájomnej komunikácii i riadení ríše rozprávali jazy-kom nahuatl patriacim do skupiny blízkych jazykov a dialektov Nahuov (tradične nazývanej aztécke), súčasti uto-aztéckej jazykovej rodiny. Používali ho Aztékovia na území dnešného stredného Mexika. Postupná expanzia a zvyšujúci sa vplyv ríše Aztékov viedol k zvýšeniu prestíže tohto jazyka v Mezoamerike. Zavedením latinskej abecedy sa nahuatl stal literárnym jazykom a mnohé kroniky, gramatiky, poetické diela, ad-ministratívne dokumenty a kódexy vznikli v 16. a 17. storočí. Tzv. kla-sický jazyk nahuatl patrí k najčastejšie študovaným a najlepšie doku-mentovaným jazykom Ameriky. Používa ho okolo jeden a pol milióna Nahuov, dnes väčšinou žijúcich v strednom Mexiku.

Aztékovia v každodennom živote používali astronomický kalendár, v ktorom solárny rok tvorilo tristošesťdesiatpäť dní rozdelených do osemnástich mesiacov zložených z dvadsiatich dní plus piatich dopln-kových nešťastných dní nemontemi. Navyše ich riadil aj ďalší astrono-mický a náboženský kalendár Tonalamatl, obsahujúci dvestošesťdesiat dní rozdelených do trinástich mesiacov s dvadsiatimi dňami. Tonalamatl slúžil aj medicínskym účelom. Napríklad mal určovať osud jednotlivca, jeho zdravie, výskyt chorôb, prognózy, dĺžku života, navyše aj výber optimálnej profesie alebo šťastie v obchode. Aztékovia sa obvykle na-zývali podľa dňa narodenia a podkladom horoskopov boli astrologické predpovede. Názvy dní alebo mesiacov reprezentovali ideogramy. Aj keď sa nepoužívalo hieroglyfické písmo, piktografické pojmy alebo obrázkové písmo dosahovalo vysokú úroveň a slúžilo na zaznamenáva-nie každodenných udalostí, stavu platenia daní a politických aktivít pro-stredníctvom kódexov spracovávaných na rastlinnom papieri alebo na jelenej koži. Písmo sa rozšírilo aj o matematické symboly podľa dvad-siatkového systému, jednotky reprezentovali body, dvadsiatky vlajočky, štyri stovky pínie a osem tisícoviek vrecká. Okrem toho je známe, že medzi Aztékmi a príslušníkmi iných skupín používajúcich jazyk nahuatl existovala aj sofistikovaná orálna literatúra vysokej úrovne.

Vyspelosť aztéckej kultúry potvrdzovalo aj množstvo informácií o stave medicínskeho myslenia prebratých z dvoch významných prame-ňov, ktorými sú Badianov kódex (Badianus codex) a Sahagúnov kódex

404

(Sahagún codex). Prvé dielo napísal Martín de la Cruz, indiánsky lekár, študent františkánskeho kláštora v Tlatelolco, aj keď za autora nesprávne pokladali mexického spisovateľa a učiteľa latinčiny Juana Badiana, kto-rý pripravil latinskú verziu rukopisu de la Cruza písaného jazykom na-huatl, ktorý sa dnes nachádza vo Vatikánskej knižnici.

Sahagúnov kódex tvorila skupina rukopisov, ktoré v mexickom jazy-ku napísal františkánsky mních Bernardino de Sahagún (1499-1590) intenzívne sa venujúci antropológii.

Medicínske doktríny a prax Aztékov absorbovali množstvo nábožen-ských prvkov. Verili v posmrtný život na nebesiach Tonatiuh, rezervo-vaný pre hrdinov, v nebesia Tlalocan umiestnené na zemi, v podsvetí Mictlan, kam sa dalo dostať po smrti na nebezpečnej ceste. Inými reli-gióznymi zásadami bolo stvorenie vesmíru bohom fungujúcom na muž-skom (Tonacatecutli) a ženskom (Tonacacihuatl) princípe. Hlavní bo-hovia boli Huitzilopochtli (vojny), Tlaloc (poľnohospodárstva), Quetzal-coatl (múdrosti), Mictlantecutli (smrti). Matka bohov Teteoinam alebo Toci plnila podľa Sahagúnovho kódexu funkciu bohyne medicíny a lie-čivých rastlín a uctievali ju lekári, chirurgovia, flebotomisti a pôrodné asistentky.

Zdôrazňovali sa tiež psychologické a sociálne aspekty aztéckej osob-nosti ako tvrdá disciplína a podstatná závislosť detí od rodičov. Výchova podmieňovala aztécku osobnosť k odmeňovaniu poslušnosti a trestaniu neposlušnosti, čím sa vytvárala závislosť jednotlivcov od rodičov, kme-ňových vodcov a najmä bohov. Tieto vzťahy mali veľký význam pre pochopenie úzkostí, netepalhuiliztli, ochorenia zo závislosti. Podľa az-téckych predstáv príčinami ochorení boli hriechy, za ktoré bohovia tres-tali ľudí. Medzi určitým bohom a špecifickým typom ochorenia sa vy-skytoval úzky vzťah, ktorý mohol ovplyvniť príčinu a liečenie. Naprí-klad boh vôd Tlaloc zodpovedal nielen za reumatické ochorenia, ale aj za dnu a syndrómy vyvolané vlhkosťou a chladom. Rovnaký boh trestal tremorom, delíriom, výtokom z očí a skrivenými ústami, t. j. vernými opismi posledných štádií alkoholizmu vyplývajúcimi z pravidelného pitia pálenky pulque.

Počiatky medicínskeho poznania Medzi Aztékmi sa značnej úcte tešili medicínski odborníci. Ich kva-

lifikácia sa zvyšovala špeciálnym tréningom a intenzívnym štúdiom vzťahov medzi religióznymi a astrologickými predstavami. Aztékovia

405

verili, že medicínske umenie ticiotl aktivovali štyria toltécki mudrci Oxomoco, Cipactonal, Tlatetecui a Xochicaoaca. Tradovalo sa, že po-znali podstatu a kvalitu rastlín, ktoré môžu byť dobré, zlé, škodlivé, smrteľné alebo liečivé. Pretože poznali vplyv hviezd na organizmus, vyvinuli astronomický kalendár Tonalamatl a interpretovali sny. Tieto dve aktivity, jedna týkajúca sa medicínskej botaniky a druhá iracionali-ty, významne ovplyvnili aztécku medicínu.

Vtedajší lekári sa užšie špecializovali. Napríklad tepatiani alebo ti-citl skúmali choroby vyskytujúce sa v určitých oblastiach, diagnostiko-vali pacientov a pri liečení aplikovali prírodné lieky a liečivé rastliny. Lekári nahualli používali horoskopy, proroctvá a náboženské rituály, vrátane tajných ingrediencií urýchľujúcich liečenie. Okrem toho medzi Aztékmi pôsobili aj chirurgovia tetecqui alebo texoxotla ticitl, fleboto-misti tezoc alebo teximani, pôrodné asistentky tlamatqui alebo temixin-tiani ticitl a lekárnici papiani alebo panamacani. Dokonca sa spomínali aj experti liečiaci moriakov totolpixqui (čo mohlo naznačovať existenciu veterinárnych služieb).

Vzdelávaniu a profesionálnej praxi lekárov venoval pozornosť najmä Sahagúnov kódex, čím významne prispel k formovaniu aztéckeho pojmu vedca. Podľa tohto kódexu

...mudrc alebo učenec tlamatini je ukážkový človek, pôsobí podobne ako maják, lesklé zrkadlo; je učený, sčítaný, prenáša tradície a zodpo-vednosť, je sprievodca. Dobrý vedec sa podobá dobrému lekárovi, ktorý sa náležite stará o veci, je poradcom, učiteľom skutočných náuk, je hodný dôvery, pôsobí ako spovedník a spoľahlivý človek. Ukazuje cestu, stabilizuje poriadok, pozná zem mŕtvych, je dôstojný, uznávaný, dôvery-hodný a spoľahlivý, je veľmi sympatický, vracia ľuďom sebavedomie, je rozvážny, rád pomáha, uspokojuje, poskytuje nádej, riadi sa svojimi vedomosťami. Zlý vedec pôsobí ako prihlúply lekár, je pochabý a na-fúkaný, predstiera dôveryhodnosť a múdrosť, je čarodejník, jasnovidec, podvodník, klamár, verejný lupič, privádza ľudí do rozpakov, vyvoláva choroby, vedie ostatných do záhuby, ničí ľudí a zabíja ich.

Lekári ticitl pôsobili ako liečitelia, reštaurátori a strážcovia zdravia. Dobrý lekár bol skúsený diagnostik, primerane orientovaný v užitočnosti rastlín, kameňov, stromov a koreňov. Pôsobil umiernene, liečil napráva-ním kostí, fixovaním dláh, čistením organizmu pomocou dávidiel a ná-pojov, púšťal žilou, zošíval rany, rezal a oživoval chorých. Zlý lekár sa obvykle mýlil, býval málo motivovaný, neschopný, nesprávnym dávko-vaním liekov mohol zabíjať, zhoršoval podmienky pacientov, ohrozoval

406

ich životy a predstieral rozvážnosť. Zaklínal, pôsobil ako čarodejník a jasnovidec, zľahčoval riziká, zvádzal ženy a počarovával ich.

V aztéckej kultúre sa veľká pozornosť venovala medicínskemu tré-ningu prostredníctvom učebnej praxe, najmä v rámci rodinnej tradície, pretože celé rodiny vytvárali profesionálne hierarchie. Úlohy vedcov tlamatini a učiteľov temachtiani sa prelínali. V niektorých prípadoch špecializované poznatky o astronomickom kalendári a prognózovaní ale-bo o liečivých rastlinách, o ich používaní a spracovaní, ako aj o tréningu niektorých chirurgických zásahov prechádzali na študentov momachti, najčastejšie prostredníctvom otca, neraz učenca a učiteľa. Tréning chlap-cov začínal pomerne skoro (oveľa skôr než u dievčat). Tie sa plne veno-vali medicíne až po menopauze, keď už nedochádzalo k menštruácii alebo k pôrodom, ktoré sa pokladali za nečisté aktivity.

Metafyzika Aztékov V spirituálnom myslení Nahuov kľúčovú úlohu zohráva pôsobenie

dynamickej, nekonečnej, samovznikajúcej a samoregenerujúcej posvät-nej sily a energie nazývanej teotl. Teotl kontinuálne generuje a rege-neruje, prípadne aj preniká, zahŕňa a utvára univerzum nekonečným pro-cesom samogenerácie a regenerácie. Generuje všetko, čo ľudia poklada-jú za prírodu, t. j. nebesá, zem, dážď, ľudí, stromy, skaly, zvieratá a podobne. Teotl je identická so všetkým a všetko je identické s teotl. Proces, pohyb, zmena a transmutácia sú základné atribúty teotl. Preto sa nechápe diskrétne a staticky, ale ako všade prúdiaca a stále sa meniaca energia v pohybe. Ako proces pôsobí v dualite bytia a nebytia, poriadku a neporiadku, života a smrti, svetla a tmy, maskulinity a femininity, su-cha a vlhka, ako aj aktivity a pasivity. Napríklad život a smrť sa prelína-jú, tvoria vzájomne závislé a doplnkové aspekty jednotného procesu. Život obsahuje zárodky smrti, ale súčasne smrť obsahuje plodné, energi-zujúce zárodky života.

Teotl v podstate predstavuje neštruktúrovanú a neusporiadanú jed-notnú totalitu. Diferenciácia, pravidelnosť a poriadok sú simultánnymi fikciami ľudskej neznalosti a umelecko-šamanskými prezentáciami teotl. Teotl sa niekedy pokladá za kľúčovú metaforu, prípadne za arche-typ alebo logický princíp.

Ľudia vedome poznávajú iba s dobre zakotvenou alethiou, podľa prebiehajúceho rastu (alebo vývinu). Rast a zakorenenie sú vegetatívne pojmy prebraté z organického poľnohospodárskeho sveta. Kvety a ovo-

407

cie rastú zo semena, pôdy a koreňov, a tým stelesňujú, prezentujú a anti-cipujú svoj neskorší stav. Podobne, vedomé poznávanie je forma kogni-tívneho rozkvetu. Je to kvet reprezentujúci organický proces vyrastajúci z teotl, otvára sa a rozkvitá v srdci jednotlivca. Tým sa teotl odhaľuje a odkrýva. Ľudské vedomie preto reprezentuje jeden zo spôsobov, akým teotl svedomito, úprimne a autenticky vypovedá o svete. Dôsledkom toho je, že ľudské poznávanie pôsobí vedome, pretože chápe, prezentu-je, stelesňuje, ustanovuje a vyjadruje teotl.

Ľudia poznávajú teotl prostredníctvom srdca (a nie hlavy alebo moz-gu). Srdce situované medzi hlavou a pečeňou významne prispieva k zís-kaniu vhodnej rovnováhy a spolu s rozumom hlavy a vášňami pečene umožňuje porozumieť teotl. Srdce slúži ako centrum teyolie a jej vitálna sila pôsobí na ľudí tak, aby napĺňala ich prázdnotu a poskytla im základ, t. j. teotl. Poznanie vyžaduje, aby jednotlivec ovládal yolteotl alebo teotlizované srdce, t. j. srdce nabité posvätnou energiou teotl. Teotlizo-vané srdce obsahuje mimoriadne množstvo teyolie. Preto takýto jednot-livec má teotl vo svojom srdci a je múdry vo veciach teotl.

Yollotl, slovo pre srdce v jazyku nahuatl, je odvodené od ollin, po-jmu vyjadrujúceho pohyb (Lopez Austin, 1961). To naznačuje, že je ešte iná cesta, podľa ktorej je srdce orgánom najvhodnejším pre poznanie teotl. Ako je známe, teotl v podstate reprezentuje pohyb. Teotlizované srdce pôsobí v rovnováhe s teotl. Vedomým pohybom srdca sa jednotli-vec stáva múdry vo veciach týkajúcich sa teotl a usiluje sa o to, aby mal teotl vo svojom srdci.

Tlamatini Ako vyplýva z predchádzajúcich charakteristík, pojem tlamatini re-

prezentoval mudrca, učenca alebo filozofa, doslova toho, ktorý pozná veci. Sahagún (v marginálnej poznámke na fólii 118 rukopisu Madrid-ského kódexu Kráľovskej akadémie, AP I 8) toto slovo preložil ako mudrc alebo filozof. Plurál od tlamatini je tlamatinime: mudrci. Nahuo-via vytvorili z tlamatini množstvo zložených výrazov slúžiacich k ozna-čeniu odborného zamerania učencov. Napríklad tla-teu-matini je „uče-nec vo veciach božích“, ilhuícac-matini „učenec znalý nebies“, mitclan-matini „znalec onoho sveta“, tla-ix-imatini „znalec vecí cestou pokusov“ a podobne.

408

Sahagún uviedol tieto charakteristiky mudrcov: 1. Mudrc: světlo, pochodeň, velká pochodeň, jež nečadí. 2. Zrcadlo provrtané, zrcadlo proděravěné z obou stran. 3. Jeho je černý a červený inkoust, jeho jsou kodexy, jeho jsou ko-

dexy. 4. On sám je písmem a moudrostí. 5. Je cestou, opravdovým průvodcem pro všechny. 6. Opravdový mudrc je opatrný (jako lékař) a zachovává tradici. 7. Vede lidi a věci, je průvodcem po záležitostech lidských. 8. Jeho je předávaná moudrost, to on ji vyučuje, následuje pravdu. 9. Je mistr pravdy, nepřestane kárat.

10. Činí moudrými tváře jiných, vede ostatní, aby získali tvář (osob-nost), vede je k tomu, aby ji rozvíjeli.

11. Otevírá jim uši, osvětluje je. 12. Je učitelem průvodců, ukazuje jim cestu. 13. Na něm člověk závisí. 14. Nastavuje ostatním zrcadlo, činí je rozumnými, opatrnými, stará

se, aby se u nich objevila tvář (osobnost). 15. Všímá si věci, řídí jejich cestu, přikazuje a nařizuje. 16. Svítí svým světlem na svět. 17. Zná (to, co je) nad námi, (a) kraj mrtvých. 18. Je vážný muž. 19. Kdokoli je mu postaven tváří v tvář, je napraven, je vyučen. 20. Díky němu lidé polidšťují své chtění a získávají přísné vychování. 21. Utěšuje srdce, utěšuje lidi, pomáhá, napravuje a všechny léčí.1

Pojem tlamatini u Nahuov štandardne charakterizoval fyzickú exis-

tenciu založenú na obrázkoch, predstavách a symboloch kombinovane verbálne-obrazových teotl zobrazovaných na posvätných amoxtli (me-zoamerický papier ako papyrus). Tlamatini Aquiauhtzin (1430-1500) napríklad charakterizoval zem ako dom obrazov.

Podľa tlamatinime u Nahuov pozemské vyjadruje fantazijný a snový svet. Fantazijnosť alebo iluzórnosť pozemskej existencie sa nechápe v ontologických, ale v epistemologických pojmoch. Ako je známe, ilú-zie neboli ontologickou kategóriou ani pre Platóna. V Republike ilúzie charakterizoval nižší stupeň reality alebo existencie. Nižší stupeň reality sa odlišoval od nadradeného, vyššieho, pričom sa odmietala predstava,

1 Kurzívou zvýraznené citácie sú prevzaté z monografie Léon-Portilla, M., Aztécká filoso-fie. Praha, Argo, 2002, preklad E. Manková.

409

že pozemská existencia je plne reálna. Táto koncepcia ilúzie vháňa jed-notlivca do ontologického dualizmu rozdeľujúceho univerzum na dva fundamentálne odlišné druhy existencie – ilúziu a realitu.

Pozemská existencia ovplyvňuje ľudské vnímanie, posudzovanie a chápanie. Fantazijný charakter pozemskej existencie, maska nevedo-mia, ktorá okúzľuje ľudí, je funkciou ľudskej perspektívy a umeleckého sebamaskovania. Keď tlamatinime charakterizovali pozemskú existenciu ako prchavú a pominuteľnú, nerobili to preto, aby vyjadrili presvedče-nie, že pozemská existencia nie je plne reálna, ale pretože predstieranie závisí od nekonečnej oscilácie dialektického protichodného (polárneho) monizmu. Ilúzia je funkciou mylného chápania bežne vnímaných cha-rakteristík vo veľkom množstve foriem, štruktúr a entít ako charakteris-tík samotného teotl.

Základný metafyzický rozdiel tak oddeľuje bazálne poznanie Nahu-ov od descartovského štýlu západnej epistemológie. Descartovský po-hľad forsíruje dualizmus subjektu a objektu, ako aj vzťah medzi nimi sprostredkovaný závojom percepcie. Subjektov prístup k objektu je ne-priamy, najčastejšie sprostredkovaný objavením sa objektu. Epistemolo-gická problematika Nahuov predstavuje subjekt a objekt monisticky a vzťah medzi subjektom a objektom prebieha prostredníctvom masky alebo pretvárky.

Vo svetle predchádzajúcich úvah sa tlamatinime Nahuov obracajú na kombináciu kvetu a piesne (poézia, kombinácia textu-obrazu, hudby) v snahe odhaliť a prezentovať teotl. Skladanie a interpretácia piesní a básní sú najvyššou formou ľudského umenia a najlepším spôsobom prezentácie teotl. Pretože piesne a básne sú vhodnejším médiom na vyjadrenie múdrosti než racionálne argumenty, mudrci pôsobia ako spe-váci a skladatelia piesní.

Nie div, že postava maliara, tlahcuilo, mala v kultúre Nahuov naj-vyšší význam. To on maľoval kódexy a nástenné maľby. Poznal rôzne druhy písma Nahuov, rovnako ako všetky mytologické symboly a tra-dície. Ovládal symboliku, ktorá mohla byť vyjadrená čiernym a červe-ným tušom. Než začal maľovať, musel sa naučiť rozprávať s vlastným srdcom. Musel sa stať yolteotl, srdcom do ktorého vstúpil boh, naplne-ným všetkými symbolmi a tvorivou silou náboženstva Nahuov. S bohom v srdci sa potom pokúšal preniesť božskú symboliku do malieb, kóde-xov a nástenných malieb. Aby to dokázal, musel poznať farby všetkých kvetov lepšie, než iní ľudia. Preto:

Dobrý malíř: znalý, s Bohem v srdci,

410

jenž svým srdcem věci zbožšťuje, rozpráví s vlastním srdcem (Léon-Portilla, 2002).

Preto Kvet a pieseň prichádza z rituálne pripraveného srdca, ktoré stelesňuje a prezentuje vhodnú rovnováhu medzi rozumom a vášňou, mužmi a ženami, aktivitami a pasivitami a podobne. Túto rovnováhu symbolizovalo populárne aztécke božstvo Quetzalcoatl, operený had, patrón umelcov a mudrcov. Kombinácia atribútov vtákov (nebesá) a ha-dov (zem) symbolizovala jednotu mužov a žien. Quetzalcoatl spojením patrónstva mudrcov a umelcov upozornil na ich konečnú identitu a ekvi-valentnosť múdrosti a umeleckej excelentnosti.

Teotlizované srdce a dobrá informovanosť o teotl tiež vyžaduje, aby sa ľudia detailnejšie zaoberali kvetom a piesňou. Umelecké aktivity kog-nitívne vylepšujú jednotlivcovo srdce a vedome regulujú jeho smerova-nie k teotl. Ľudia angažovaní v kreatívnom umení imitujú a participujú – hoci nedokonale – v sebatransformácii alebo kozmickej kreativite teotl.

Nie div, že tlamatinime sa preto zameriavajú na pochopenie reality, ktorá spočíva v trvalej zmene a pohybe sveta. Múdrosť tlamatinime preto umožňuje vidieť ponad ilúzie alebo ako snový svet samotného teotl. Napríklad, dokážu vidieť za dichotómiu života a smrti, a tým rozlí-šiť simultánnu a doplnkovú jednotu, ako aj vzájomnú závislosť života a smrti.

Ľudia sa pôvodne rodia bez tváre, bez kvalitnej múdrosti a usudzo-vania. Preto tlamatinime vystupujú v roli teixtlamachtianov – učiteľov ľudských tvárí – a tetezcahuianiov – ktorí kladú zrkadlo pred iných – a preto môžu v zrkadlovom obraze identifikovať seba. Prostredníctvom tlacahuapahualiztli – umenia posilňovania alebo výchovy ľudí – a neixtlamachiliztli – pôsobenia poskytovaním múdrosti tvári – učia ľudí vidieť nad udalosti a získať rovnováhu na tlalticpac (na hrote alebo vrchole sveta).

Tlamatini je teixtomani – učiteľ prudencie a umiernenosti. Od detí sa vyžadovalo, aby sa naučili múdro žiť udržiavaním morálnej a etickej rovnováhy. Tlamatinime sú súčasne experti temachtiani, teixcuitiani, tetezcahuiani, cemanahuac tlahuiani, t. j. experti, ktorí vyučujú, hľadajú vzory, uvažujú a vysvetľujú svet.

Tlamatiliztli – poznatky, múdrosť – umožňujú jednotlivcom, aby sa stali neltiliztli, t. j. dobre zakorenení a autentickí v teotl, a tým tlacame-lahuac – prirodzenými, čestnými a spravodlivými ľuďmi. Ide o prototy-py ľudí prežívajúcich dobrý a správny život s čistým a súcitným srdcom.

411

Celkovo preto tlamatiliztli umožňujú jednotlivcovi, aby: - získal rovnováhu, čistotu a pohodu v rámci spoločnosti a sveta, - tvorivo udržiaval, posilňoval a adaptoval spôsob života zdedený

po predkoch, - participoval pri regenerácii a obnove kozmu rituálmi na udržanie

a zvýšenie teotl; poznal neltiliztli – pravdy zakorené v teotl (sa-motné slovo je odvodené z nelhuáyotl – cement alebo základ). Takéto rituály umožňujú človeku, aby bol tlamacehualiztli – t. j., aby sa zaslúžil o skutočné poznanie,

- neltiliztli reprezentuje vyrezávaný nefrit prepletený s jemnými perami, krásne maľby a excelentne spracovaná poézia, pretože skutočné umenie manifestuje umelcovo mystické zjavenie po-svätnej pravdy,

- vlastnil yolteotl – teotlizované srdce. Teotl sa najlepšie chápe prostredníctvom teyolie – duchovnej časti, ktorá spočíva v srdci – vyvážene s tonalli (hlava) a s ihiyoti (pečeň),

- yolteotl znamená aj zhodu s vesmírom získanú osobným úsilím, - yolteotl umožňuje jednotlivcovi žiť medzi kvetmi a piesňami, ako

aj nasledovať vyrovnanú múdrosť a estetický život, - tlamatini rozjíma o svete: mayolnonotzani – formou rozpravy

o svojom srdci, - nemorálne správanie vyvoláva tlatlacolli – poškodenie, ublíženie,

nepodarok a stratu rovnováhy – ktorú možno brzdiť prostredníc-tvom neyolmelahualiztli – konania na usmernenie srdca, spove-di – posilňujúcej srdce.

Tlamatinime udržiavajú tajomstvá z histórie a technologické poznat-

ky starších vesmírnych civilizácií na ochranu ľudskosti pred pascami a neznámymi nebezpečenstvami univerza nielen pred ľuďmi, ale dokon-ca aj pred mexickou vedeckou komunitou. Mená sudcov, ktorí zomreli na svojej misii, sú zaznamenané na budove v Oblasti tkáčov.

Sudca si obvykle vyberá a trénuje vlastných žiakov. Tento výcvik si vyžaduje súčinnosť viacerých disciplín, z ktorých niektoré podporuje použitie halucinogénnych húb teonanácatl.

Falošný mudrc Pre Nahuov je charakteristické, že skutočný mudrc čiže tlamatini

mal podľa Sahagúna aj svoj náprotivok, t. j. falošného mudrca amo

412

qualli tlamatini. Zatiaľ čo skutočný mudrc viedol ostatných, aby získali tvár (teixuitiani), o falošnom mudrcovi sa tvrdí, že je tým, kto pripravu-je ostatných o tvár (teixpoloa). Zatiaľ čo skutočný mudrc si všíma veci, reguluje ich cestu a prikazuje, jeho náprotivok záhadne všetko ničí (tla-nahualpoloa). Preto:

1. Falešný mudrc: jako nevzdělaný lékař, člověk bez rozumu, že prý ví o Bohu.

2. Má své tradice, schovává si je. 3. Je chvastounstvím, jeho jest domýšlivost. 4. Ztěžuje věci, je vychloubavostí a přeháněním. 5. Je řekou, je skalnatým pahorkem. 6. Milovník temnoty a kouta. 7. Záhadný mudrc, kouzelník, léčitel. 8. Veřejný zloděj, bere věci. 9. Čaroděj, který otáčí tvářemi. 10. Nechává lidi bloudit. 11. Připravuje ostatní o tvář. 12. Zakrývá věci, ztěžuje je. 13. Přivádí je do obtíží, ničí je. 14. Nechává lidi hynout, záhadně všechno ničí.

Obaja chcú ovplyvňovať ľudí vzdelávaním – jeden učením pravdy,

kým druhý ako čarodejník, ktorý veci zakrýva a necháva ľudí hynúť a záhadne všetko ničí. Podľa Léona-Portillu (2002) falošný mudrc je človek bez rozumu, riadi sa svojimi schémami a schováva sa za ne, pri-čom sa rád chvastá a preháňa, miluje temnotu a kúty, necháva ľudí blú-diť, pripravuje ostatných o tvár, skrýva problémy a sťažuje ich.

Tetonalti Tetonalti je podľa jazyka nahuatl liečiteľom duše. Mexičania ženskú

Tetonalti pokladali za nanaualtin, ktorú starší titulovali ako Tetonaltia-ni, jedna, ktorá sa týka samotného tónu a Xochimalca – viazač vencov, človek, ktorý môže vyvolať myslenie kvetov prostredníctvom halucino-génov. Tetonalti hľadal a obnovoval časť duše známej ako tonalli.

Tetonalti bol v podstate praktickým psychológom a jeho poznatky sa stávali aj súčasťou akademických a aplikovaných disciplín zahrnu-tých do vedeckého štúdia mentálnych procesov a správania.

413

Ako ľudia udržiavajú rovnováhu v nebezpečnom svete Podľa Nahuov je pozemský život naplnený bolesťou, žiaľom a utrpe-

ním. Zemský povrch je nepochybne nespoľahlivým miestom pre ľudské bytie. Spomínaný geograficko-kultúrny pojem tlalticpac (na bode alebo vrchole krajiny) naznačuje obmedzené, drsné miesto vystavené ustavič-ným nebezpečenstvám. Ľudia pohybujúci sa na tlalticpac ľahko strácajú rovnováhu, a preto ich často ohrozujú rôzne nešťastia. Nie div, že zúfalo potrebujú pomoc.

Z tohto hľadiska tlamatini predstavuje jeden z kľúčových filozofic-kých pojmov a poskytuje praktické odpovede vyplývajúce zo základ-ných otázok ľudskej existencie: ako ľudia udržiavajú rovnováhu v tomto nebezpečnom svete? Táto situácia a otázka spoločne formuje problema-tiku, ktorá funguje ako presne vymedzený rámec pre filozofiu Nahuov. Morálne, epistemologicky a esteticky vhodné ľudské aktivity sa definujú podľa úsilia o udržanie rovnováhy v nebezpečnom svete. Všetky ľudské aktivity sú regulované k dosiahnutiu tohto cieľa. Filozofia Nahuov je v podstate pragmatická. Preto hľadá skôr formy, než podstatu. Filozo-fické školy zamerané viac na formy, ako klasický taoizmus, klasický konfucianizmus alebo súčasný severoamerický pragmatizmus, sa pokú-šajú odpovedať na otázku: aký je spôsob? alebo aká je cesta? Naopak, hľadači podstaty z väčšiny európskych filozofických škôl hľadajú pri-meranú odpoveď na otázku čo je podstata?

Na otázku ako ľudia udržiavajú rovnováhu v nebezpečnom svete, tlamatinime konštatujú, že musia múdro organizovať každý aspekt svoj-ho života. Na otázku, aká je najlepšia cesta pre ľudí počas obmedzenej, drsnej cesty životom? ponúkajú odpoveď: vyvážená, stredná cesta, čo odmieta výstrednosti a nevyváženosti...

Charakter múdrosti Ako vyplýva z predchádzajúceho textu, múdrosť reguluje človeka pri

dosahovaní rovnováhy na úzkej a kľukatej ceste života. Nahuovia vní-mali múdrosť dynamicky, podľa rovnováhy – koncepcie zakotvenej v pôvodnom šamanizme a v pojme teotl. Múdrosť sa chápala príslovko-vo, nie substantívne. Charakterizuje ju spôsob, akým jednotlivec regulu-je seba a svoje problémy – nie ako situácie alebo večné pravdy, ktoré jednotlivec chápe, očakáva alebo poznáva. Tým, že umožňuje žiť v rov-nováhe, poskytuje ľuďom určitú stabilitu a pohodu v inak prchavom

414

živote naplnenom bolesťou, smútkom, bojom a utrpením v tomto nestá-lom živote.

Mudrci Nahuov dosahovali tlamatiliztli (poznanie, múdrosť) skôr v pragmatických, kreatívnych a výkonových pojmoch, než vo výroko-vých alebo teoretických verziách. Tlamatiliztli spočívali v nevýroko-vých formách vedieť ako – na rozdiel od výrokov poznanie, ktoré.... Sú založené skôr na poznaní ako konať pri bezpečnom zvládaní nebezpeč-ných nástrah života. Ako sa ľudia stávajú múdri? Tým, že sú neltiliztli, t. j. dobre zakotvení, autentickí, pravdiví a otvorení. Ich intelektuálne, emočné, imaginatívne a fyzikálne dispozície a správanie musia byť hl-boko a pevne zakotvené v teotl.

Tlamatiliztli zahŕňali štyri výrazné aspekty: a) praktickú schopnosť regulovať problémy tak, aby sa dosiahla ur-

čitá úroveň rovnováhy a čistoty – a preto aj pohody v osobných, rodinných, sociálnych a prirodzených podmienkach jednotlivca,

b) praktickú schopnosť usmerňovať život zdedený od predkov spô-sobom vedúcim ku kreatívnemu postupu pri posilňovaní, adaptá-cii a rozširovaní takéhoto spôsobu života v budúcnosti,

c) praktickú schopnosť organizovať život ľudí tak, aby mohli parti-cipovať pri regenerácii a obnovení univerza a

d) praktické poznanie, ako sa zúčastňovať rituálnych aktivít, ktoré: skutočne prezentujú teotl; autenticky stelesňujú teotl; zachováva-jú a prípadne vytvárajú novú rovnováhu a čistotu a participujú spoločne s teotl pri regenerácii univerza.

Univerzum podľa Nahuov umožňuje (preto sa hovorí o tzv. partici-pačnom univerze), aby ľudia s ním dosiahli vzájomný vzťah. Nielen univerzum usmerňuje ľudí, ale aj ľudia ovplyvňujú univerzum. Ľudská činnosť podporuje nielen kozmickú harmóniu, rovnováhu a čistotu, ale aj kozmickú disharmóniu, nerovnováhu a nečistotu.

Nahuovia si predstavovali morálne, psychické a fyzické zdravie, po-hodu a spravodlivosť ako dôsledok rovnováhy v priebehu zložitého ži-vota. Múdrosť viedla Nahuov k pozornému nasledovaniu predkov. Ne-osvedčené cesty môžu viesť k zlyhaniam pri prekonávaní životných ťaž-kostí, t. j. k morálnej, psychickej a fyzickej nerovnováhe, k zvrátenosti, nestabilite a chorobám. Ako príklad možno uviesť rady, ktoré otec po-núkal svojmu synovi:

...po zemi cestujeme, žijeme pozdĺž horských vrcholov. Tu je prie-pasť, tam je priepasť. Všade tam, kde sa odchýliš, dostaneš sa na scestie, budeš padať a ponárať sa do hĺbky... (Sahagún, 1953, 82, s. 125).

415

Napriek zúfalej materiálnej a existenčnej situácii Nahuovia neodmie-tali pozemský život v prospech životov z iných svetov. Zemský povrch je miestom, kde ľudia plne využívajú potenciál pre pohodu, pretože iba tu dokážu vitálne sily plne integrovať. Preto sa rozhodli žiť čo najlepšie, v súlade s tlalticpac. Pozemský život umožňuje aspoň čiastkové hodno-tenie stavu pohody jednotlivca, a to podľa intenzity spánku, jedla, sexu-álnej spokojnosti, manželského spojenia a rozmnožovania. Aj keď sa tieto stavy niekedy vyskytujú zriedka, na druhej strane výstrednosti mô-žu viesť k nerovnováhe. Tento dvojznačný charakter pozemského života vystihujú matkine rady dcére: Zem nie je dobré miesto. Nie je to miesto na hranie; ani miesto na spokojnosť. Možno iba potvrdiť, že je to miesto pre radosť s únavou alebo pre radosť s bolesťou (Sahagún, 1953, 82, VI, s. 93).

Filozofi kultúry Nahua pokladali ľudí za tvory túžiace po zakotve-nosti – t. j. po hlbokom, pevnom a trvalom prežívaní životov – o čo sa obvykle neuroticky usilujú. Dobré zakorenenie umožňuje jednotlivcovi, aby sa stal bezúhonným človekom (tlacamelahuac) a žil vyrovnaný, čistý a úprimný ľudský život. Bez vhodných koreňov nenachádza rovnováhu, čistotu ani humánnosť. Samotné zakotvenie je zložité a veľa ľudí sa necháva zmiasť hodnotami, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť pozitív-nymi a autentickými, ale je to len zdanie. Pretože nespokojenci takto nedospejú k uspokojeniu, sú nespokojní a hľadajú iné zážitky, pričom tento proces sa môže často opakovať (v modernej psychológii sa tejto problematike venoval najmä Viktor Frankl pojmom noogénna neuróza, ako nedostatočné prežívanie zmyslu života).

Preto srdcia ľudí sa rozptyľujú a strácajú rovnováhu. Ako uviedol Nezahualcoyotl: ak dávate svoje srdce každému a všetkému, nevediete ho nikam: časom ho zničíte. Títo ľudia sa stávajú tulákmi, bezcieľne blúdia od jednej ilúzie k druhej. Preto sú zvrátení, nestabilní, nevyrov-naní, nečistí, perverzní, prihlúpli, nestriedmi a zlí. Strácajú humanitu a v podstate ju iba predstierajú. Stávajú sa z nich klamári, ničomníci a simulanti.

Vyhýbajú sa prítomnosti iných a na ďalšej životnej ceste sa vzdávajú svojho človečenstva. Ľudia sú v podstate sociálne tvory; potrebujú prí-tomnosť iných, aby sa stali skutočnými ľudskými bytosťami. Na svet prichádzajú bez tváre (t. j. kognitívne neúplní, s nedostatočne rozvinu-tým usudzovaním) a potrebujú ostatných ľudí kvôli vzdelávaniu a disci-plíne nevyhnutnej pre získanie tváre, čím sa stávajú vyrovnanými a plne ľudskými. Primeraný vývin optimálnej kombinácie tváre a srdca závisí od príležitostí poskytovaných vhodne riadeným sociálnym životom. Ne-

416

stabilné, bláznivé a nenormálne činy vedú k samotárskym pokĺznutiam na ceste životom.

Predstava o udržiavaní rovnováhy jednotlivca zohráva kľúčovú úlo-hu aj pri iných aspektoch myslenia Nahuov. Jednotlivcova myseľ a telo je alebo nie je v rovnováhe a je zdravé alebo choré v závislosti od vzťa-hu opačných polarít, ako sú teplo a chlad, sucho a vlhkosť a podobne. Jednotlivcov domov, susedia, politické zriadenie a prostredie sú zdravé alebo choré podľa toho, nakoľko sú vyrovnané. Osobná, rodinná a so-ciálna vyrovnanosť sú vzájomne závislé. Nerovnováha, nečistota a ne-pohoda sú nákazlivé.

Nahuovia verili, že ľudské telo slúži ako dočasná schránka pre tri rozdielne animistické sily sídliace v samostatných centrách. Tonalli (z koreňa tona, horúco) spočíva v hlave. Preto reguluje vhodné telo s charakterom, energiou a vitalitou potrebnou pre rast a vývin. Jednot-livci získavajú tonalli zo slnka a ich telo môže opustiť počas snov a ša-manských ciest. Tonalli je rituálne uvedené do detí a tvorí jednu z ani-mistických entít. Prostredníctvom osobnosti je úzko spojené s univer-zom a determinuje osud človeka. Všetko, čo tvorí ľudským prostredníc-tvom vzťah ku kozmu, spočíva v tonalli.

Teyolia (to, čo dáva život ľuďom) zotrváva v srdci. Umožňuje pôso-benie pamäti, vitality, záľub, emócií, poznatkov a múdrosti. Na rozdiel od tonalli nie je teyolia v priebehu života od jednotlivca oddeliteľná. Naopak, zaručuje posmrtnú existenciu vo svete mŕtvych. Nahuovia pokladali teyoliu za božský oheň.

Konečne ihiyotl (dych, dýchanie) sa nachádza v pečeni. Umožňuje výrazné emočné prejavy ako sú vášne, chamtivosť, statočnosť, nenávisť, láska alebo šťastie.

Každý človek je živým centrom a priesečníkom týchto troch síl. Re-gulujú fyziologické a psychické procesy a formujú jeho jedinečný cha-rakter. Operujú harmonicky, aby regulovali mentálne, fyzicky a mo-rálne čistú, bezúhonnú, celostnú a vyrovnanú osobnosť. Porucha jednej oblasti ovplyvňuje ostatné dve. Iba v priebehu pozemského života pôso-bia tieto tri sily plne integrovane. Po smrti sa ich účinky individualizujú.

Konečne, jednotlivci majú slobodnú vôľu napriek obmedzeniam, ku ktorým dochádza v rámci ich tonalli. Rodia sa s priaznivým alebo ne-priaznivým tonalli, a tým sa ich budúcnosť predurčuje. Napriek tejto determinácii ľudia o realizácii svojho tonalli rozhodujú pomerne slo-bodne. Jednotlivec narodený s priaznivým tonalli ho neraz premárni nevhodnými a škodlivými aktivitami; zatiaľ čo iný človek s pôvodne ne-

417

priaznivým tonalli neutralizuje nepriaznivé efekty poznaním posvätného kalendára a starostlivou kontrolou svojho správania.

Epistemológia Vyššie opísaná filozofická problematika je významnou súčasťou epi-

stemológie Nahuov. Ako sme už konštatovali, cieľom kognícií z episte-mologického hľadiska je snaha o dosiahnutie rovnováhy na nespoľahli-vej zemi a pre jednotlivca je dôležité všetko, čo podporuje tento cieľ. Ciele, ako je dosahovanie pravdy, správne opisy a presná reprezentácia, sa nesledujú kvôli nim samotným, prípadne sa neskúma ani odpoveď na otázku, čo je sémantická pravda o realite? Poznanie (tlamatiliztli) je aktivita výkonná, kreatívna a participačná, a nie diskurzívna, pasívna alebo teoretická. Ide skôr o poznanie konkrétne, než abstraktné; alebo inak povedané, skôr poznanie ako, a nie poznanie, že...

Epistemológia Nahuov predpokladá, že poznanie (tlamatiliztli) pre-bieha podľa neltiliztli. Neltiliztli sa štandardne prekladá ako pravda. Avšak na rozdiel od európskych filozofov, filozofi kultúry Nahua ne-chápali pravdu podľa súladu, vhodnosti reprezentácie, odkazu alebo úspešných opisov, ale skôr podľa podloženej stability, opodstatnenosti a zakorenenosti.

Nahuovia hodnotili osoby, veci, aktivity a schopnosti priamo podľa neltilitzli, ktoré vyplýva zo súladu s teotl. Človek dostatočne zakotvený v teotl je obvykle úprimný, pravdovravný, autentický a vyrovnaný. Cha-rakteristiky ľudí sa formujú na kontinuu rozprestierajúcom sa od dobré-ho zakotvenia v teotl (napr. nelli) až po nedostatočné zakotvenie (napr. ahnelli).

Ako žiť v rovnováhe a čistote Filozofia Nahuov reflektuje vhodnosť ľudského správania, postojov

a stavov pri dosahovaní, obnovovaní a udržiavaní rovnováhy a čistoty. Na rozdiel od európskeho myslenia štandardne analyzujúceho morálne, náboženské, politické a právne názory, filozofi Nahuov významné roz-diely medzi nimi neregistrovali.

Ako už bolo uvedené, pre morálku Nahuov je charakteristické, že rovnováha a čistota vytvárajú ideálne podmienky pre rozvoj pozitívnych hodnôt. Preto ľudia podporujú rovnováhu a čistotu a odmietajú nerov-

418

nováhu a nečistotu. Z toho vyplýva, že morálna vhodnosť správania, postojov a stavov závisí od ich vzťahov s rovnováhou a čistotou. Morál-ne vhodné správanie sa preto udržiava alebo obnovuje rovnováhou a čis-totou, alebo odmietaním nerovnováhy a nečistoty. Morálne vhodné sprá-vanie pomáha ľuďom nadobudnúť tvár, rozvinúť srdce a obohatiť svoj život. Tým sa stáva autenticky ľudským. Na druhej strane morálne ne-vhodné správanie nevedie k primeranému vývinu ľudských sŕdc a sve-domia, ktoré sa morálne ochudobňujú. To môže viesť k tomu, že sa menia na kúsky mäsa s dvomi očami.

Najrozumnejší a najmúdrejší postup je umiernenosť. Každodenné aktivity ako jedenie, spanie alebo kúpanie by preto nemali prebiehať s maximálnou ani minimálnou intenzitou. Po bujarých oslavách by mal jednotlivec získavať rovnováhu pôstom. Múdre správanie je založené na strednej ceste medzi dvomi extrémami. Ako naznačuje príslovie v ja-zyku nahuatl: tlacoqualli in monequi (vyžaduje sa stredné dobro) (Saha-gún, 1953, 82, VI, s. 231).

Nahuovia venovali veľkú pozornosť vzdelávaniu ako umeniu posil-nenia alebo výchovy ľudí (tlacahuapahualiztli) a poskytovaniu múdrosti do tváre (neixtlamachiliztli). Ako už bolo uvedené, ľudia sa rodia ne-kompletní a bez tváre (t. j. bez charakteru alebo osobnosti), preto by sa mali kultivovať vzdelávaním. Vzdelávanie usiluje o zdokonaľovanie de- tí tým, že v nich vytvára múdru tvár a silné, humanizované srdce a formuje ich charakter na dymový, vzácny tyrkys (Sahagún, 1953, 82, VI, s. 113). To by im malo regulovať udržanie rovnováhy v neistom svete. Vzdelávanie Nahuov sa preto orientovalo na formovanie kultivo-vaných dispozícií, ktoré umožňujú ľuďom, aby spravodlivo žili (medzi ne patria napríklad sebakontrola, sebestačnosť, umiernenosť, skromnosť a dodržiavanie osobnej a domácej hygieny) a odmietanie návykov, ktoré ľudí poškodzujú (ako sú pýcha, nestriedmosť, nedbanlivosť, nečestnosť, nečistotnosť, prejedanie a opilstvo).

Na kultiváciu múdrosti boli kvalifikovaní len tlamatinime. Mali za úlohu vzdelávať, moralizovať a tvoriť vzory ako učitelia ľudských tvári (teixtlamachtiani), podľa ktorých mudrc je príbuzný s umelcom zručne formujúcim beztvarý kamenný blok na krásnu sochu. Mudrc pretvára beztvaré dieťa alebo kus surového mäsa na skutočnú ľudskú tvár a srdce.

Už častejšie spomínaný pojem Nahuov tvár a srdce (in ixtli in yol-lotl) vyjadruje v podstate charakter. Ako sme už uviedli, poznanie vy-brúsenej, múdrej tváre a dobrého srdca znamená prejaviť zdravý úsu-dok a sentiment. Preto pozitívne psychologické, intelektuálne a fyzické

419

správanie presadzuje rovnováhu a čistotu a odmieta nerovnováhu a ne-čistotu. Človek s dobrým srdcom, ľudský a statočný je múdry podľa požiadaviek teotl. Človek bez takého srdca má zahalené srdce. Preto je pochabý, hlúpy a tupý.

Nahuovia prirovnali osobu s múdrou tvárou a dobrým srdcom správ-ne formovanému opereniu vtáka quetzala, nefritu a tyrkysu. Tieto pred-mety verne a autenticky predstavujú vzory rovnováhy a čistoty. Sú zele-né, čo je farba rovnováhy, čistoty, života, obnovy a pohody.

Ako uviedol anonymný Nahuan (Sahagún, 1953, 82, VI, s. 113) ...čistý život možno prirovnať dymovému, drahému tyrkysu: okrúhlemu, dobre formovanému, drahému a zelenému kameňu. Nie sú na ňom žiad-ne škvrny ani kazy. Táto dokonalosť spočíva v srdciach a v spôsobe života; čistý život sa podobá vzácnemu kameňu, drahému lesklému tyr-kysu.

Múdry život tiež vyžaduje vykonávanie rituálnych aktivít slúžiacich k obnoveniu stratenej rovnováhy a čistoty alebo odvráteniu nerovnováhy a nečistoty. Takéto aktivity zahŕňajú ľútosť, pokoru a vyrovnávanie srd-ca. Pomáhajú obnoviť rovnováhu tým, že sa očistia od tlazolli, zbavia sa tlatlacolli a vrátia sa do stavu skutočnej pohody. Ľudia tiež získavajú morálnu hodnotu prostredníctvom pokory, umiernenosti a kajúcneho sebaodriekania.

Krehkosť ľudského pozemského života dominovala v prežívaní ľudí hovoriacim jazykom nahuatl najmä po dobytí Mexika. Múdrosť Nahuov im mala umožniť prežiť čo najlepší život v tomto zložitom svete. Snaha o rovnováhu predstavovala morálny, epistemologický, praktický a este-tický jav. Život múdro prežitý ponúka ľuďom letmý, momentálny od-dych od nevyhnutného smútku, utrpenia a limitov pozemskej civilizácie. Preto ľudia, aj keď len prechodne, dokážu rozkvitať a spievať.

Vzdelávanie Aztékov Značnému záujmu Aztékov sa tešilo vzdelávanie. Bolo vysoko for-

málne a slúžilo príprave detí na plnenie budúcich povinností v každo-dennom živote a stotožnení sa s ideálmi kmeňa. Chlapci chodili do školy od desiatich alebo dvanástich rokov. Synovia prostých občanov, ob-chodníkov a remeselníkov navštevovali Telpochcalli (Dom mladých), kde ich vzdelali v náboženstve, dobrých zvykoch a vojenskom umení. Calmecac (Dom kňazov alebo Dom riadkov), t. j. škola vyššej úrovne, bola rezervovaná pre šľachtickú mládež (pipiltin), avšak výnimočne sa

420

prijímali aj deti obchodníkov a prostých občanov (macehualtin). Študen-tov popri bežnom výcviku pripravovali na povolanie kňazov, štátnych úradníkov alebo vojenských veliteľov. Zachované osnovy naznačujú, že spomedzi jednotlivých predmetov sa vyučovala rétorika, astrológia, ná-boženské a filozofické doktríny, ako aj umenie chronológie (kalendár – tonalpohualli) a astrológie. Nadaní synovia šľachticov sa podrobovali aj špeciálnemu vojenskému výcviku vo forme tzv. bojovníkov jaguárov (ocelomeh) alebo bojovníkov orlov (cuauhtin).

História sa prednášala podľa kníh Xiuhamatl (Knihy rokov) a Tla-matini (Mudrc), ktorá podľa jazyka nahuatl znamenala niekto, kto niečo vie, všeobecne ako mudrc. Táto kniha, podľa ktorej sa učilo v aztéckych školách, sa tiež týkala formovania skutočnej tváre a srdca, efektnej metafory pre osobnosť v tomto jazyku. Vyzdvihovalo sa sebaovládanie, umiernenosť, oddanosť povinnostiam, stoické vedomie, podľa ktorého život je krátky a naplnený ťažkosťami a všetko dospieva ku koncu, ako aj bezúhonná zdvorilosť a skromnosť. Tieto prednosti aztécki mudrci všte-povali svojim žiakom.

Dievčatá navštevovali špeciálne školy a učili sa takým chrámovým povinnostiam ako príprave kadidlovej obete a vareniu pre modly, upra-tovaniu, tkaniu a iným ženským činnostiam, ako aj všeobecnej príprave na manželstvo. Vzdelávanie chlapcov sa obvykle končilo v dvadsiatich dvoch rokoch, dievčat v šestnástich alebo sedemnástich.

Veľké bohatstvo, luxus a obrady ilustrovali rozsiahle sociálne a eko-nomické zmeny v živote malého kmeňa dosiahnuté len za dve storočia od jeho príchodu na močariská jazera Texcoco. Ríša dosiahla vrchol pýchy a moci. Avšak aztécki vodcovia žili v strachu; ich kroniky regis-trovali hlboký stupeň neistoty. Vysoké poplatky a dane viedli k povsta-niam v podriadených mestách. Podozrievavá predstavivosť interpretova-la rôzne znamenia ako pôsobenie diabla. Aztécky politický systém v predvečer dobytia ríše tvorila zmes kráľovského despotizmu a teokra-cie. Politická moc sa koncentrovala v rukách vládnucej skupiny kňazov a šľachticov, nad ktorými stál absolútny vládca. Nie div, že k prežitiu bežných Aztékov výrazne pomáhala múdrosť Nahuov. K múdremu ži-votu im pomáhali špecialisti tlamatinime. Múdro prežitý život im pomá-hal prekonávať utrpenie, hľadať život v neltilitzli (v pravde) a snívať o svojich božstvách, pretože:

Oni sami jsou bohatí, jsou šťastní, mají věci, takže vždy a navždy

421

věci v jejich domě klíči a zelenají se... tam, „kde se nějak existuje“, v místě Tlalocanu. Tam nikdy není hlad, není nemoc, není chudoba. Oni dávají lidem odvahu a vedení...

362

OTEC FYZIKÁLNEHO POZNANIA Izák (Isaac) Newton, anglický fyzik a matematik, patril v 17. storočí

medzi kľúčové osobnosti vedeckej revolúcie. Jeho výskumy zloženia bieleho svetla podrobili vedeckej analýze farby a vytvorili základ mo-dernej fyzikálnej optiky. V mechanike tri zákony pohybu, základné princípy modernej fyziky, viedli k formulácii zákona univerzálnej gravi-tácie. V matematike objavil princíp infinitezimálneho počtu. Newtonov spis Matematické princípy prírodnej filozofie (Philosophiae Naturalis Principia Mathematica) patrí k najdôležitejším dielam svetovej odbornej literatúry.

Počiatky Budúci vedec prežíval pomerne všednú mladosť. Izák sa narodil 25.

decembra 1642 v dome zvanom Manor House v dedinke Woolsthorpe v Lincolnshire, ako jediný syn miestneho slobodného vlastníka pôdy s rovnakým menom, ktorý zomrel tri mesiace pred jeho narodením a matky Hannah Ayscoughovej. Kvôli širším súvislostiam možno pri-pomenúť, že v tom istom roku zomrel neďaleko Florencie Galileo Gali-lei a novorodenec sa neskôr významne zaslúžil o rozšírenie jeho myšlie-nok o zákonoch pohybu. Izák ako chudý a slabý chlapec prekvapil oko-lie už tým, že prvé dni života prežil (napriek tomu sa neskôr dožil 84 rokov). O krátky čas, po úmrtí otca, opustila ho aj matka. O dva roky sa druhýkrát vydala. Jej manžel, zámožný kňaz Barnabáš Smith, opustil mladého Izáka a so synom a dvomi dcérami sa odsťahoval na vidiek. Izáka vychovávala stará matka vo vedľajšej dedine. Deväť rokov, až do smrti Smitha roku 1653, žil oddelene od matky a jeho neskoršie psycho-tické sklony sa pripisovali tejto traumatizujúcej udalosti. Nie div, že nevlastného otca príliš neobľuboval. Akútna neistota, ktorá neskôr vied-la k tomu, že tlak k publikovaniu v ňom vyvolával obsesívne úzkosti a že sa pri obrane vedeckých zovšeobecnení stával iracionálne agresív-ny, sprevádzala Newtona celý život a veľmi pravdepodobne začala v gé-niovom detstve. (Žiaľ, negatívny vplyv nedostatkov vo výchove na ne-skorší vývin osobnosti nie je zďaleka ojedinelý). V dedinskej škole sa budúci fyzik naučil čítať a písať a získal aj základy aritmetiky. Bol len priemerný študent, avšak prejavoval veľkú manuálnu zručnosť, naprí-klad pri zostavovaní modelov hodín a vodných mlynov. Ako uviedol

363

jeho životopisec Peter Ackroyd (2010), už v mladom veku prejavoval výnimočné fyzikálne cítenie. Napríklad pri preskakovaní telocvičného náradia pred rozbehom obvykle čakal na podporu vetra, aby mu pomo-hol pri preskoku.

Matka po svojom druhom ovdovení zistila, že prvorodený syn jej môže zaistiť pozoruhodný rodinný majetok. Avšak skoro sa ukázalo, že mladý Izák sa napriek remeselnej zručnosti o problémy vidieckeho živo-ta príliš nestaral – napríklad namiesto stráženia dobytka ležal pod stro-mom a čítal knihy. Preto sa situácia zmenila a Newton sa radšej vrátil na strednú školu do Granthamu, aby sa pripravil na štúdium na univerzi-te. V škole získal solídne vzdelanie z latinčiny, avšak len povrchnú zna-losť aritmetiky. V júni 1661 imatrikuloval na Trinity College v Cam-bridgi, kvôli prerušeným štúdiám bol však o niečo starší, než jeho spolu-žiaci.

Vplyv vedeckej revolúcie Doba, v ktorej mladý Newton žil, bola značne turbulentná. Renesan-

cia obrátila záujem na reálny svet a jeho pragmatické pochopenie, zvýši-la pozornosť človeka k prírode, ktorá ho obklopovala, zameranie na praktické činnosti, ktoré mu prinášali úžitok a na umenie, ktoré ho po-vznášalo. Avšak skutočná veda ešte nevznikla, budovali sa len jej zákla-dy.

Napriek všetkej chaotickosti, rôznorodosti a protikladnosti boli zá-klady vedy vybudované v sedemnástom storočí obdivuhodne stabilné. Okrem iného sa začal používať experiment ako exkluzívny prostriedok získavania vedeckých poznatkov. Francis Bacon volal po induktívnom postupe proti tvrdeniu autorít, po skúmaní prírody, nie po verbálnych špekuláciách. William Harvey opisoval krvný obeh, Robert Boyle a Ro-bert Hooke vysvetlili podstatu horenia, Evangelista Toricelli, Blaise Pascal, Otto von Guericke a Robert Boyle s úspechom študovali magne-tizmus, elektrinu, barometrický tlak, vákuum a mechaniku plynov. Mar-co Antonio Dominis, Jan Marcus Marci a Francesco Maria Grimaldi smerovali od výhradne geometrického chápania optiky k fyzikálnej opti-ke.

Do popredia pozornosti sa však dostávala najmä mechanika raziaca cestu ostatným matematicko-fyzikálnym vedám. Celé skupiny vedcov už nielen opisovali, ale aj vysvetľovali pohyby na Zemi a vo vesmíre. Vznikali nové filozofické systémy.

364

Veda sa stávala užitočnou v tom najširšom slova zmysle, a preto ju podporovala aj osvietenejšia šľachta a bohatnúce meštianstvo. Vznikali akadémie, vedecké spoločnosti, vychádzali odborné časopisy. Menil sa obsah, metódy i zmysel vedy. Prebiehala vedecká revolúcia 17. storočia. O ďalší rozvoj tohto kognitívneho hnutia sa veľmi výdatne pričinil aj mladý Newton.

Keď v roku 1661 prišiel do univerzitného mesta Cambridge, sociál-no-ekonomické hnutie nazývané vedecká revolúcia už značne pokročilo vo vývoji a vyrastali aj výhonky modernej vedy. Astronómovia od Mikuláša Kopernika až po Johannesa Keplera vypracovali heliocentric-ký systém vesmíru. Galileo navrhol základy novej mechaniky založenej na princípe zotrvačnosti. Filozofi na čele s René Descartesom začali formulovať novú koncepciu prírody ako zložitého, neosobného a nehyb-ného stroja. Avšak starobylé európske univerzity, vrátane Cambridge, sa týmito problémami nezaoberali. Pokračovali v štúdiu aristotelovskej filozofie, prikláňali sa ku geocentrickej koncepcii vesmíru a s prírodou manipulovali skôr v kvalitatívnych než v kvantitatívnych pojmoch.

Mladý Izák vo svojej alma mater spočiatku pôsobil nenápadne a začal študovať teológiu. Ako pomerne chudobný študent si pobyt do značnej miery hradil službami pre starších študentov. Okrem toho usi-lovne navštevoval prednášky a študoval. No štúdium postupne naberalo na intenzite. Prvé stránky denníka sa začali plniť poznámkami z mate-matiky, mechaniky a optiky. Mladý Newton nachádzal široké možnosti pre uspokojenie svojej nenásytnej fantázie knihami klasikov i súčasných autorov, ktorí na konzervatívnej univerzite neboli príliš známi. Prevláda-lo najmä samostatné štúdium a popri teológii mladý študent venoval intenzívnu pozornosť nielen matematike a fyzike, ale aj biblickej histórii a starým jazykom (latinčine a gréčtine).

Newton, podobne ako tisíce iných študentov, zahájil vyššie vzdelá-vanie štúdiom Aristotelových prác. Avšak, aj keď nové filozofické sme-ry ešte nepôsobili oficiálne, už dávali o sebe vedieť. V období pred ukončením univerzity Newton objavil práce René Descartesa a iných filozofov, ktorí v kontraste s Aristotelom vnímali fyzikálnu realitu ako zloženú z častíc v pohybe a jednotlivé prírodné javy chápali ako výsle-dok ich mechanickej interakcie. Nové série poznámok pod názvom Niektoré filozofické otázky (Quaestiones Quadam Philosophicae) začal písať roku 1664, keď vymedzil nepoužívané stránky zošita na tradičné scholastické cvičenia. Nadpis tvoril slávny slogan Platón je mojím pria-teľom, Aristoteles je mojím priateľom, avšak mojím najlepším priateľom

365

je pravda (Amicus Plato amicus Aristoteles magis amica veritas). New-tonova vedecká kariéra mohla začať.

V tomto období dochádzalo v Anglicku k výrazným politicko-ekono-mickým zmenám, ktoré vyvolali aktivity Olivera Cromwella, revolúcia roku 1668, nástup Viliama Oranžského a iné. Rástla moc parlamentu, rozvíjal sa priemysel, ktorý viedol k rozvoju vied a ľudského poznania. Preto dochádzalo aj k zmenám v organizácii vzdelávania. Popri konzer-vatívnych inštitúciách ako bol Cambridge, iniciatívu preberali aj nové školy. Zakladali sa progresívnejšie vzdelávacie inštitúcie, ako napríklad Grasham College, ktorú založil bohatý londýnsky obchodník. Vznikla aj jedna z najstarších vedeckých inštitúcií vtedajšieho sveta Kráľovská spoločnosť (Royal Society) a začala vydávať časopis. Tým dochádzalo k intenzívnejšiemu tlaku na zmeny v osnovách a v organizácii veľkých univerzít, akými boli Cambridge a Oxford. Newton, ktorý neskôr sfor-muloval novú koncepciu prírody poskytujúcu rámec vedeckej revolúcii, dôkladne zvládol práce René Descartesa a tiež zaznamenal, že francúz-sky filozof Pierre Gassendi obnovil atomizmus ako alternatívny mecha-nický systém na vysvetlenie prírody.

K zmenám došlo aj na Newtonovej alma mater. Keď bol v treťom ročníku, na školu prišiel známy matematik Isaac Barow. Jeho pôsobenie pozitívne ovplyvnilo aj Newtonovu motiváciu – intenzívne sa vrhol na štúdium matematiky a fyziky, napriek tomu, že v tomto čase mal prvé významnejšie depresívne a melancholické obdobie. Intenzívne štúdium však prerušila vlna moru, ktorá sa šírila Anglickom a Izák sa vrátil na rodný majetok vo Woolsthorpe. Neboli to však zmarené roky. Intenzív-ne sa venoval triedeniu poznatkov a intenzívnemu premýšľaniu, prípad-ne myšlienkovým experimentom. Zanietene sa venoval matematike. Ak v predchádzajúcich historických obdobiach sa uvažovalo takmer vý-hradne o konštantných veličinách, 17. storočie prinášalo pohyb a zmenu. Matematika prejavovala záujem o fyzikálnu a kinetickú problematiku.

Smer určovala najmä Descartesova Geometria, práce Johannesa Huddeho, Carola Slusia, Johna Wallisa a pod. Newton bol ich veľmi vnímavý poslucháč. Intenzívne rozmýšľal aj nad ďalším rozvojom me-chaniky. Kriticky analyzoval predchádzajúce koncepcie, formoval vlast-né princípy a v konečnom dôsledku prišiel aj do rozporu s Descartovým pohľadom na svet. V optike vybrusoval umenie experimentu i základy vedeckej metódy. Roku 1668 mu veľké uznanie priniesla nová konštruk-cia ďalekohľadu. Nie div, že roku 1672 ho prijali do Kráľovskej spoloč-nosti a o niekoľko mesiacov v jej časopise publikoval objavnú Novú teó-riu svetla a farieb.

366

Po čase sa v stave intenzívneho vnútorného očakávania vrátil na Cambridge a priniesol si množstvo hlboko premyslených ideí. Úspešne skončil štúdium, stal sa bakalárom a neskôr magistrom. Zvolili ho za člena Trinity College, roku 1669 ho menovali profesorom a mohol začať oslnivú vedeckú kariéru. Plnou intenzitou sa vrhol do vedeckého života a na svojej alma mater strávil namiesto predpokladaných siedmich až štyridsať rokov.

Roky po štúdiu a odchod do Londýna Najviac času strávil mladý vedec v učebniach alebo v laboratóriách.

Napriek tomu, že publikoval pomerne málo, na svet postupne prichádza-li prevratné vedecké spisy, ktoré ho nepochybne zaradili na vedecký Olymp. Roku 1704 vyšla prevratná Optika (Opticks: or a Treatise of the Reflexions, Refractions, Inflexions and Colours of Light). Len v 18. sto-ročí vyšiel spis v 11 vydaniach. V tomto čase sa objavilo viacero veľmi uznávaných prác a snáď najvýznamnejší spis v dejinách vedy, Matema-tické princípy prírodnej filozofie (Philosophiae Naturalis Principia Mathematica).

Je na mieste uviesť niektoré zaujímavosti spojené so vznikom tohto diela. Kto by nepoznal známu historku o dobrom pozorovateľovi, ktorý sa prechádzal po záhrade rodného domu, uvidel padať zo stromu jablko, zamyslel sa nad príčinou pádu a vymyslel teóriu všeobecnej gravitácie. Stalo sa to, nestalo? Nikto legendu nepotvrdil ani nevyvrátil a snáď ani jej pravdivosť nie je dôležitá. Vysvetlenie tohto fyzikálneho javu, t. j. zemskej príťažlivosti, dozrelo v hlave geniálneho pozorovateľa. Aj keď definitívne dozrievanie prebiehalo podstatne dlhšie. Aristotelovská pred-stava o prirodzenom mieste každého predmetu vo vesmíre moderných vedcov už neuspokojovala. Mnohí vedci hľadali nové vysvetlenie. As-tronómovia študovali zákonitosti pohybu vesmírnych telies, fyzici rozví-jali pozemskú mechaniku. Ismaël Bullialdus, Giovanni Alfonso Borelli, Robert Hooke a mnohí iní – Newton mal vtedy len dvadsaťštyri rokov.

Skutočne mohol už vtedy urobiť taký výnimočný objav? A ak áno, prečo ho okamžite nepublikoval, prečo sa s týmto problémom prestal nadlho zaoberať a vrátil sa k nemu až v roku 1679 na podnet nevraživé-ho Roberta Hooka, novovymenovaného sekretára Kráľovskej spoločnos-ti?

V tom čase intenzívne korešpondoval s Hookom, ktorý ho ubezpe-čoval o lojalite a vyzýval ho k spolupráci. Newton najčastejšie stručne

367

odpovedal. Korešpondencia ako aj návšteva Edmonda Halleyho v Cam-bridgi a ďalšie podnety priniesli ovocie. Koncom roku 1684 vznikol cyklus prednášok O pohybe telies, kostra prvej knihy Matematických princípov. Trvalo však ešte tri roky, než kniha vyšla kompletne v Lon-dýne.

Nové myšlienky nesporne vyvolávali rozpaky i otvorené nepriateľ-stvo, no napriek tomu sa presadzovali víťazne. Newton po zvládnutí matematiky a fyziky neustrnul vo vývoji. V štyridsiatich piatich rokoch riešil problémy chemických vied a dobudoval celú architektúru mecha-niky. Zaujímal sa však aj o problémy teologické i historické a podieľal sa aj na spoločenskom dianí. Napríklad pripravil protikatolícke memo-randum odmietajúce pokusy kráľa Jakuba II. vybudovať v Cambridgi katolícku fakultu (college).

Roku 1689 sa po nástupe Viliama Oranžského stal poslancom nové-ho parlamentu. Roku 1704 ho zvolili za prezidenta Kráľovskej učenej spoločnosti. O rok na to získal ako jeden z mála vedcov šľachtický titul a dvakrát sa stal členom Hornej snemovne parlamentu. Politická činnosť ho však príliš nezaujala. Nie div, že sa traduje, že za 26 rokov pôsobenia v tejto inštitúcii sa ohlásil len raz, keď sa ostatných poslancov spýtal, či môže zavrieť okno, z ktorého naňho ťahalo.

Napriek všetkým pedagogickým a vedeckým úspechom finančné po-stavenie vedca nebolo príliš lákavé. Preto mu po období duševnej pasivi-ty, depresie, urazenosti a paranoidných tendencií roku 1696 pomohol priateľ Montague k menovaniu za správcu novej mincovne v Londýne s platom 500 až 600 libier. Nová pracovná záťaž nebola zrejme až taká intenzívna, pretože naďalej riešil vedecké problémy. Pripravoval do tla-če doposiaľ nepublikované fyzikálne rukopisy a skúmal zákonitosti infi-nitezimálneho počtu. Ani v neskorších obdobiach života neprestal mať živý, aj keď trocha svojský záujem o svet vedy a spoločnosti. Presťaho-val sa z Londýna do Kensingtonu a naďalej sa venoval výchove mla-dých talentov, zasadal v námornej komisii a podieľal sa na formovaní novej katedry astronómie v Cambridgi. Jeho pôvodná averzia voči pub-likovaniu sa zmenšila, postupne vydával nové spisy, nielen matematic-ké, mechanické, optické, ale aj teologické a historické. Na sklonku živo-ta sa už na ňom prejavovala celková telesná vyčerpanosť a 25. 3. 1728 zomrel. Jeho telesné pozostatky spočívajú v Londýne, vo Westminster-skom opátstve.

368

Matematické princípy prírodnej filozofie Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (Matematické princí-

py prírodnej filozofie) vyšli po latinsky v roku 1687, francúzsky preklad markýzy du Chatelet v roku 1759 a anglický preklad v roku 1727. Knihu Newton napísal za 18 mesiacov a okamžite získal značnú slávu. Vtedy štyridsaťpäť ročný fyzik si však bol vedomý, že svoj systém vybudoval na poznatkoch svojich predchodcov, medzi ktorých zaradil najmä Ko-pernika, Keplera a Galilea a vyslovil pamätný výrok: Ak som aj videl ďalej, bolo to preto, lebo som stál na ramenách obrov (Blackburn, 1994, s. 260).

Všeobecne sa uznáva, že Matematické princípy naznačili smer vývo-ja prírodovedy na niekoľko storočí dopredu. Napriek tomu však možno upozorniť, že takéto hodnotenie Newtonových názorov sa rozšírilo až od polovice osemnásteho storočia. Matematické princípy prijali Newtonovi súčasníci takmer chladne. Napríklad roku 1730 dostal cenu francúzskej akadémie vied Johann Bernoulli za prácu o Descartovom systéme a me-tóde určenia kruhových dráh planét, v ktorých kritizoval Newtonovu teóriu gravitácie. Príčiny tohto prinajmenšom ľahostajného postoja fyzi-kových súčasníkov a najbližších následníkov k jeho učeniu však existo-vali a ich rozbor sa môže ukázať ako dosť významný faktor, ktorý vrhá svetlo na zvláštnosti teoretického skúmania reality prírodovedcami tej doby.

Jeden z problémov mohol súvisieť s tým, že základy prírodných vied nekládol v tomto období len Newton, ale aj Robert Boyle, Robert Hoo-ke, Christiaan Huygens a mnohí ďalší. Medzi týmito významnými ved-cami prebiehali občasné polemiky o kardinálnych otázkach teórie a čas-to Newtona ovplyvňovali tak silno, že ho dokonca nútili meniť postoje (napríklad pokiaľ išlo o éter). Hlavnou príčinou však bolo, že priama zásluha o vytvorenie exaktnej prírodovednej metódy napriek všetkému patrila práve len Newtonovi. To, čo sa u Hooka, Huygensa a iných star-ších expertov prejavovalo ešte iba ako zárodok, nadobudlo u Newtona formu zrozumiteľných a zreteľných vedeckých vymedzení a premenilo sa na systém matematickej prírodovedy. V určitom slova zmysle práve tento fakt viedol k odmietaniu Newtonových ideí súčasníkmi. Vyplývalo to z toho, že ich myslenie nebolo dostatočne systematické a logické, nedokázali akceptovať závery vyplývajúce z východiskových predpo-kladov, hoci závery sa implicitne nachádzali v premisách, na vytvorení ktorých sa sami podieľali.

369

Matematické princípy boli rozdelené do troch kníh: Prvá kniha analyzovala základy mechaniky, podľa orbitálnych pohy-

bov okolo centier sily. Newton definoval gravitáciu ako základnú silu kontrolujúcu pohyby nebeských telies. Avšak nikdy neidentifikoval ich príčinu. V porovnaní so súčasníkmi, ktorí pokladali ideu príťažlivosti v prázdnom priestore za nezrozumiteľnú, pripúšťal, že by mohla byť dô-sledkom pôsobenia neviditeľných častíc.

Druhá kniha opisovala teóriu kvapalín. Newton riešil problémy teku-tín v pohybe a pohyb cez tekutiny. Z hustoty vzduchu vypočítal rýchlosť zvukových vĺn.

Tretia kniha vysvetľovala zákony gravitácie pôsobiace vo vesmíre. Newton ich demonštroval otáčaním šiestich známych planét, vrátane Zeme a ich satelitov. Avšak nedokázal plne vysvetliť zložitú teóriu po-hybu Mesiaca. Poukázal, že sa riadia rovnakým zákonom. Vypočítal relatívne hmotnosti nebeských telies z ich gravitačných síl a eliptickú dráhu Zeme a Jupitera. Vysvetlil vznik prílivu a odlivu a proces rovno-dennosti na základe síl vyvíjaných Slnkom a Mesiacom. Všetky opisy sprevádzali presné výpočty.

Možno sa pokúsiť o krátky komentár k niektorým zvláštnostiam Newtonovej metódy v rámci vedeckého myslenia polovice 17. storočia. V Matematických princípoch prírodnej filozofie sú uvedené dva dôležité výsledky Newtonovej fyziky: zákon všeobecnej gravitácie a zákon po-hybu, ktoré sa zakladajú na pôsobení dynamiky ako učenia o vzájom-nom pôsobení síl. Rozvíjajú sa na bohato rozvetvený systém mechaniky, ktorého predpokladom sú niektoré počiatočné, pomerne jednoduché predstavy o fyzikálnom objekte, ktorý má rôzne špecifické fyzikálne vlastnosti. Analýza tohto východiskového poňatia mechaniky odhaľuje neskoršie metodologické zvláštnosti vedeckého prístupu, ktorý vznikol ku koncu 17. storočia.

Ako už bolo uvedené, vedec si kládol za úlohu vysvetliť také fyzi-kálne javy, ako napríklad zotrvačný pohyb telesa, zrýchlenie, gravitácia atď. Zakaždým mal na mysli celkom určité fyzikálne vlastnosti. Pohybu-júce sa teleso má napríklad veľkosť, tvar, hmotnosť a rýchlosť. Plocha, na ktorej prebieha pohyb, je charakterizovaná okolnosťami, ktoré pohy-bu prekážajú, t. j. ide o mechanické objekty. Ale pre to, aby sa tieto javy dali vysvetľovať a podľa nich formulovať zákony mechaniky, je nevy-hnutná matematická idealizácia. Veď akokoľvek sa vyleští plocha, na ktorej prebieha zotrvačný pohyb, možno absolútnu hladkosť, ktorá by zotrvačnosť zaisťovala, dosiahnuť iba v podobe geometrickej plochy. I keby sa čo najviac vyhladzovali nerovnosti u pohybujúceho sa telesa,

370

úplne zmiznú len vtedy, ak budú mať formu matematického bodu zba-veného všetkých rozmerov. Nech sa odstraňuje reálny odpor na dráhe pohybu akokoľvek, prekážky sa úplne stratia len v geometrickom prie-store.

Matematická forma pohybujúceho sa telesa je takou medznou ideali-záciou objektu (modelom reálneho predmetu na hranici reálnosti), kto-rého prostredníctvom možno vysvetliť javy mechaniky. Jej prostredníc-tvom sa objekt predstavuje ako absolútne všeobecný a nutný model, ktorý sa stáva kritériom overovania zmyslových dát. Matematika v tých-to súvislostiach slúži len na opisovanie fyzikálnych javov a je s nimi vo vzájomnom vzťahu iba navonok; nejde o uplatnenie matematiky na prí-rodovedné skúmanie. Ide tu o jadro tohto skúmania samotného a mate-matická forma je jedným zo spôsobov bytia objektu, v ktorom sa reálny predmet pretvára tak, že sa odhaľujú jeho doposiaľ skryté mechanické vlastnosti.

Pomocou matematiky sa rieši aj zhoda pojmu s realitou. Otázku tejto zhody začal matematik nahrádzať problémom produktívnej konštruktív-nosti poznania. Konštatuje: konštruktívne, teda pravdivo. Táto interpre-tácia svedčí o tom, že v súvislosti s rozštiepením poznania na poznanie prírodovedné a poznanie filozofické, sa v novoveku štiepil tiež pojem pravdy. Orientácia poznania na nutnosť konštruktívne reprodukovať predmet, aby ho bolo možné správne a adekvátne pochopiť, vystupuje teraz vo dvoch, akoby na sebe vzájomne nezávislých formách: pre filo-zofa je pravdivé to, čo je adekvátne skutočnosti, pre matematika je prav-divé to, čo je konštruktívne. (Na túto okolnosť neskôr upozornil Imma-nuel Kant, ktorý kriticky preskúmal teoretické poznanie novoveku s po-známkou, že matematik pojmy konštruuje, zatiaľ čo filozof ich analyzu-je.) Táto rozporná situácia sa zvláštnym spôsobom reprodukovala v no-vovekej prírodovede, ktorú Newton premenil na matematickú prírodo-vedu tým, že ju postavil na matematický základ, na rozdiel od Bacona, ktorý úlohu matematiky výrazne podceňoval. Prírodovedec prijíma požiadavku pravdivosti poznania ako úlohu uvádzať do súladu zložitý, mnohostranný a bohato rozvetvený systém záverov a dôsledkov vedec-kej teórie s jeho východiskovými predpokladmi, ktoré nazýva „axiómy“ alebo „princípy“. Ak nie je rozpor medzi závermi a axiómami, znamená to, že teória je správna.

371

Ďalšie objavy Newton významne prispel k rozvoju teórie nekonečných radov vrá-

tane objavu Taylorovho radu dvadsať rokov pred Brookom Taylorom. Niektoré znaky tohto výskumu a metódy nedeliteľných čísel Johna Wall-lisa ho priviedli k formulovaniu nových metód pre riešenie problémov kvadratúr a dotyčníc kriviek, pričom konečný výsledok je dnes známy pod názvom diferenciálny počet (dnešný spôsob zápisu a terminológie väčšinou pochádzajú od jeho soka Gottfrieda Wilhelma Leibniza, ktorý vyvinul diferenciálny počet nezávisle od Newtona o niekoľko rokov neskôr). Uskutočnil tiež dôležité výskumy klasifikácie kubických útva-rov.

V rovnakom čase Newton tiež skúmal lom svetla, zvlášť jeho rozlo-ženie do spektra. Demonštroval nielen fakt, že slnečné svetlo možno rozložiť do farieb spektra, ale najmä, že zlúčenie týchto farieb opäť vytvorí biele svetlo. Mnohé ďalšie bravúrne experimenty poskytli odpo-veď na rôzne námietky a jasne predviedli, že rôzne farby sú rôzne druhy svetla, nie iba modifikácie či rozdiely v intenzite svetla jedného druhu. Newton tiež pozoroval kométy a naučil sa brúsiť šošovky. Vynález reflekčného teleskopu mu roku 1672 priniesol uznanie a členstvo v Krá-ľovskej londýnskej spoločnosti. Nato predložil článok o svojej teórii fa-rieb, v ktorom však bohužiaľ neboli oddelené dve základné témy. New-tonovo časticové chápanie svetla odporovalo ako bežnej predstave vib-rácií či vírov vo všadeprítomnom éteri, tak aj interferenčným fenomé-nom, ktoré on i iní pozorovali na tenkých vrstvičkách. V retrospektíve možno povedať, že sa mýlil. Avšak jeho revolučný dôkaz o zloženom charaktere bieleho svetla, v niektorých kruhoch neobľúbený, bol zása-hom do čierneho. Práve určitý chaos v týchto otázkach viedol k veľmi ostrej výmene názorov medzi Newtonom a Hookom, ktorá výrazne posilnila Newtonovu nechuť publikovať. Dokonca aj keď Newtonove optické objavy boli v tejto dobe v podstate kompletné, prevažnú časť Optiky napísal až o dvadsať rokov neskôr a ďalších desať rokov bránil jej zverejneniu, pokiaľ Hooke nezomrel.

Newtonove zákony pohybu V polovici šesťdesiatych rokov sedemnásteho storočia Newton už

pomerne výrazne pokročil v štúdiu pohybu a gravitácie, i keď pred ich zlúčením do koherentného celku prešiel k iným výskumom. Keď však

372

roku 1680 hrozilo, že Hookovi pripadnú zásluhy za myšlienky, ktoré mal Newton v priečinku, prinútilo ho to vrátiť sa k téme a práve práca na spise Principia medzi rokmi 1684 – 1687 ho donútila sformulovať svoje myšlienky a navrhnúť zákony pohybu, aké sú známe doposiaľ:

1. Zákon zotrvačnosti: Teleso zotrváva v pokoji alebo v rovnomer-nom priamočiarom pohybe, kým naňho nepôsobí vonkajšia sila, ktorá ho núti tento pohybový stav zmeniť.

2. Zákon sily: Zrýchlenie, ktoré určitá sila udeľuje telesu je priamo úmerné tejto sile a nepriamo úmerné hmotnosti telesa, na ktoré pôsobí.

3. Zákon akcie a reakcie: Sily, ktorými na seba pôsobia každé dve telesá vo vzájomnej interakcii, sú rovnako veľké, opačného sme-ru a súčasne vznikajú a zanikajú.

Zákony pohybu a zákon všeobecnej gravitácie boli tesne prepojené, pretože najzrejmejší test akejkoľvek teórie pohybu poskytujú pohyby planét a komét. Newtonovi predchodcovia (najmä Galileo Galilei) a sú-časníci (napríklad Huygens a Hooke) dospeli k významným čiastkovým odhaleniam týchto zákonov. Avšak až Newtonova kryštalizácia fyziky v spojení s jeho novými matematickými technikami umožňujúcimi z týchto všeobecných zákonov odvodiť predpovede, vytvorila jasný vý-chodiskový bod pre fyziku ako solídne založenú kvantitatívnu vedu. Jej sila sa preukázala objasnením prílivu oceánu, pohybu Mesiaca pod sú-časným vplyvom Zeme a Slnka, vzájomných odchýlok Jupitera a Sa-turna, dráh komét, ako aj neguľatého tvaru Zeme.

Významnú časť Newtonovej kariéry tvorili štúdie celkom odlišného typu. Zhromaždil obsiahly materiál k alchýmii a sám uskutočnil veľa pokusov; jeho osobný Index chemicus, nikdy nezverejnený, je pravde-podobne najdôkladnejším prehľadom alchymistickej literatúry, aký bol kedy zostavený. Podľa všetkého dúfal, že kvantitatívny prístup združený s pojmami všeobecnej príťažlivosti medzi časticami, akási analógia gravitácie, by dokázala zmeniť i alchýmiu v jednotnú a racionálnu vedu. Newton sa tiež hlboko ponoril do teológie a do vysvetľovania proroctiev spolu s príbuznými problémami starovekých dejín. Veľa rokov pracoval na Doplnenej chronológii starovekých kráľovstiev (The Chronology of Ancient Kingdoms Amended), ktorá vyšla rok po jeho smrti. V jeho očiach išlo o ďalšie zásadné dielo, avšak zo súčasného pohľadu nebol zďaleka takým dobrým historikom ako fyzikom a jeho dielo je silno ovplyvnené náboženskými východiskami. Čiastočnou príčinou Newto-novej výraznej izolácie od okolitej spoločnosti bol silný príklon k arián-stvu (forme unitárstva) v čase, keď verejne prijateľnou bola jedine viera

373

v Trojicu. Keby jeho skutočné názory vyšli najavo, bol by pravdepodob-ne prišiel o svoje postavenie, ako sa to stalo jeho priateľovi a nasledov-níkovi Williamovi Whistonovi (paradoxne, Newton musel pociťovať ako iróniu osudu, že toľko rokov pôsobil na kolégiu zasvätenom práve najsvätejšej Trojici).

Newton a Kráľovská spoločnosť Pozoruhodné boli aj Newtonove vedecko-spoločenské aktivity v

Kráľovskej spoločnosti, založenej v roku 1662 (keď ešte študoval), kto-rej členom sa stal v roku 1672. Jeho rivalita s Robertom Hookom trvala až do Hookovej smrti v roku 1703 a bola jednou z príčin, prečo si tri desaťročia udržiaval odstup od všetkých aktivít Spoločnosti, dokonca aj po presťahovaní sa do Londýna. Stav Spoločnosti na prelome storočia možno právom označiť za odumieranie. Prvá generácia vedcov skončila, veľa členov bolo diletantov a niekoľko rokov sa Spoločnosť potácala na čele s predsedami, zvolenými iba kvôli politickému vplyvu, bez najmen-šieho záujmu o vedu. Newton bol roku 1703 zvolený za predsedu a vý-znamne sa pričinil o znovuoživenie Spoločnosti. Neváhal využiť svoje vedecké renomé k tomu, aby si tento post udržal až do smrti. Pravdepo-dobne preto vystupoval neznesiteľne autokraticky.

O Newtonovej malichernosti svedčilo, že Kráľovskú spoločnosť vyu-žíval aj ako nástroj na presadenie osobných postojov. V prvom prípade išlo o kráľovského astronóma Johna Flamsteeda a o kontrolu nad zve-rejnením monumentálneho katalógu hviezd, ktorý bol jeho celoživotným dielom. Druhým prípadom je spor s nemeckým filozofom a matemati-kom Gottfriedom Willhelmom Leibnizom o prvenstvo pri objavení dife-renciálneho počtu. Podľa súčasných informácií posudok v Newtonov prospech od údajne nestranného výboru Spoločnosti de facto nadiktoval samotný Newton. Dnes už ťažko zistíme, či jeho obsesívna a pomsty-chtivá osobnosť stála v ceste tomu, aby v dejinách myslenia zaujal ešte výraznejšie miesto, alebo či práve táto cholerická impulzívnosť umož-ňovala prejaviť jeho kreativitu. V každom prípade sa opätovne ukázalo, že vysoká teoretická inteligencia nemusí vždy znamenať rovnakú so-ciálnu inteligenciu.

374

Nutnosť experimentovania Je známe, že väčšinu života sa Newton bránil verejným prehláse-

niam, ktoré by mali primerane zovšeobecňovať jeho vedecké poznatky. Najdetailnejšie vyjadrenia k základom jeho diela sa nachádzali v Otáz-kach na konci Optiky, najmä v druhom a nasledujúcich vydaniach. Trval na tom, že prírodné vedy musia pevne spočívať na experimente, aj keď aplikovaným vedám venoval len malú pozornosť: Pretože kvality telies sú nám známe iba z experimentov, musíme za všeobecné pokladať všet-ko, čo všeobecne súhlasí s experimentmi... Zaiste nie je vhodné vzdávať sa presvedčivosti experimentov v prospech snov a márnivých výmyslov našej vlastnej predstavivosti.

Newtonove objavy v optike všeobecne dokladajú, že túto zásadu uviedol do praxe tak, že kvôli vylúčeniu iných alternatív pripravoval série experimentov a súčasne starostlivo dozeral na úroveň kvantitatív-neho opisu a na presnosť merania. Podozrievavo sa staval k rozvetve-ným vysvetleniam ad hoc a zdôrazňoval, že veda by sa mala zakladať na princípoch so širokou explanačnou schopnosťou: Veď aká istota môže byť vo filozofii, ktorá sa skladá z toľkých hypotéz, koľko je fenoménov, ktoré majú byť objasnené.

Newtonov zákon všeobecnej gravitácie predpokladal, že každé dve telesá na seba pôsobia na akúkoľvek vzdialenosť, dokonca i cez prázdny priestor a takéto tvrdenia boli filozoficky znepokojivé. Leibniz a ďalší ho kritizovali za to, že do vedy zaviedol okultné kvantity: Jeho známy výrok netvorím žiadne hypotézy by sa vytrhnutý z kontextu nemal brať doslova (tu sa jeho názory priblížili k myšlienkovým konštruktom Fran-cisa Bacona). Výrok pochádzal z druhého vydania Princípov a v pod-state išlo o obranný postoj, ktorý mal presadiť nutnosť prijatia empiric-kých dôkazov skutočnosti, že dochádza k interakcii nepriamo úmernej druhej mocnine vzdialenosti, a to celkom bez ohľadu na to, či sa vedci len pokúšajú o akékoľvek presnejšie vykreslenie spôsobu, ako toto pô-sobenie prebieha: Stačí, že gravitácia skutočne existuje a že pôsobí pod-ľa zákonov, ktoré sme vysvetlili.

V liste Richardovi Bentleymu napísal: Gravitácia musí byť spôsobe-ná činiteľom pôsobiacim neustále podľa určitých zákonov, ale či je tento činiteľ hmotný, či nehmotný, je otázka, ktorú ponechávam na úvahu svojich čitateľov. Newton nepochybne overoval niektoré vlastné imagi-natívne hypotézy, napríklad o možnom prepojení gravitácie s chemickou afinitou či elektrickým pôsobením, premýšľal nad nimi, aj keď pre ne nemal dôkazy.

375

Newton a iné formy poznania Newton chápal poznanie ako moc nad vecami i ako Božie zjavenie.

Konštatoval, že Matematické princípy nenapísal s úmyslom vzoprieť sa Stvoriteľovi, ale posilniť a preukázať moc a nadradenosť najvyššej by-tosti. Filozofiu osemnásteho storočia neovplyvňoval tak, ako by si sám predstavoval. Predovšetkým David Hume zodpovedal za premenu New-tonovej metafyziky tým, že z nej vyradil Boha. Newton síce rozvinul mechanický obraz sveta atómov, prázdna a pôsobenia na diaľku, avšak tým svet nebol ani podľa neho úplne a komplexne vystihnutý. Deistickú karikatúru Boha, ktorý svet uvedie do pohybu, akoby natiahol hodinky, a necháva ho bežať, by Newton odmietol práve tak vehementne, ako odmietol karteziánsku kozmológiu vierou. Newtonov Boh bol imanent-ný, neustále a bezprostredne zodpovedný za usporiadanosť svetového diania. Newton podobne ako Galileo chápal vesmír ako komplexný systém stvorený Bohom.

Pod vplyvom týchto koncepcií Newton vytvoril diferenciálny a in-tegrálny počet, vytvoril univerzálny zákon gravitácie a viedol priekop-nícke práce v optike. Sformuloval koncepciu vesmíru, ktorá prevažovala vo fyzike i astronómii viac než dve storočia, pokiaľ ju nezrevidoval Einstein. Jeho metóda verifikácie, podobne ako u Galilea, sa zakladala na pozorovaní, matematickej dedukcii a experimentovaní. U veriaceho Newtona došlo k obratu oproti predchádzajúcim na vieru orientovaným spôsobom poznania Boha. Pretože Boh stvoril vesmír, objektívne štú-dium vesmíru predstavovalo spôsob jeho uctievania. V tomto ohľade súhlasil nielen s väčšinou scholastikov, ale aj s Kopernikom a Keple-rom.

Je paradoxné, že aj keď Newton veril v Boha ako tvorcu vesmíru, je-ho výskumy božie pôsobenie do istej miery spochybňovali. Boh stvoril vesmír a uviedol ho do pohybu, avšak tým svoju účasť vyčerpal. Akoby sa Newton usiloval o elimináciu Boha. Popularitu získal deizmus, preja-vujúci presvedčenie, podľa ktorého Boh stvoril vesmír, no potom ho opustil. Stvorenie sveta bola božia práca, ale zjavenie, náboženské dog-my, modlitby a formy nadprirodzeného styku s Bohom, sa pokladali za zbytočné.

Avšak Newtonovo náboženské presvedčenie, ako absolventa teoló-gie, bolo hlboké. Preto venoval pozornosť judeo-kresťanským proroc-tvám, ktorých rozlúštenie pokladal za kľúčové, pretože mu umožňovali dospieť k pochopeniu Boha. Upozornil však, že kresťanstvo zablúdilo v 4. storočí po Kr., keď Nicejský koncil prijal chybnú doktrínu o pôvo-

376

de Krista. Spochybňoval najmä podstatu Trojice. Napriek tomu však si udržal hlbokú náboženskú vieru a plne akceptoval Bibliu a proces stvo-renia.

Newton venoval veľkú pozornosť aj historickým štúdiám. Tradovalo sa, že vlastnil viac humanistickej než vedeckej a matematickej literatúry. Detailne ovládal napríklad pred-sokratovskú literatúru, často čítaval cir-kevných otcov. Pri hľadaní prvotných autorít v počiatočnej histórii ľud-stva porovnával aj grécke mýty s Bibliou. V jeho prácach o chronológii porovnával židovské a pohanské dáta a analyzoval ich podľa astrono-mických argumentov o horoskopoch vyvinutých starými Grékmi. Na-príklad stanovil pád Tróje na rok 904 pred Kr., okolo 500 rokov neskôr než iní vedci, čo sa však nestretlo s pozitívnym prijatím.

Pravdepodobne najvýznamnejším Newtonovým príspevkom k ve-deckému poznaniu bol univerzálny zákon gravitácie. Tento zákon synte-tizoval mnohé predchádzajúce zistenia ako boli Keplerove pozorovania pohybu planét po eliptickej dráhe a Galileove merania zrýchlenia pada-júcich telies. Podľa zákona gravitácie, všetky predmety vo vesmíre sa vzájomne priťahujú. Intenzita príťažlivosti je priamo úmerná hmotnosti telies a nepriamo úmerná druhej mocnine vzdialenosti medzi nimi. Ten-to zákon bol schopný vysvetliť pohyb všetkých fyzikálnych telies ľubo-voľne vo vesmíre. Aj keď vesmír bol zariadením, ktoré stvoril Boh, fun-guje podľa princípov, ktoré dokážu objaviť ľudia a Newton zistil, že tie-to princípy možno presne vyjadriť v matematických pojmoch – z čoho vyplýval aj jeho známy výrok, že „Boh bol matematik“.

Princípy newtonovskej vedy Kľúčové postuláty newtonovského poznania možno sformulovať do

niekoľkých princípov: 1. Aj keď Boh je stvoriteľom sveta, aktívne neintervenuje v uda-

lostiach sveta. Preto nie je primerané odvolávať sa na jeho vôľu pri vysvetľovaní jednotlivých vecí alebo udalostí materiálneho sveta.

2. Materiálny svet ovládajú prírodné zákony a medzi nimi neplatia žiadne výnimky.

3. Pre pôsobenie účelnosti nie je v prirodzenom svete miesto, a preto Aristotelovu finálnu príčinu je nutné odmietnuť. Telesá padajú napríklad nie preto, že je v nich vrodená tendencia padať, ako predpokladal Aristoteles, ale pretože na ne pôsobia rôzne si-

377

ly. Inak povedané, newtonovský vedec sa nemôže odvolávať na teleologické explanácie.

4. Occamovu britvu možno akceptovať. Vysvetlenia musia byť vždy tak jednoduché, ako je možné. V 3. knihe Princípov (s. 320) konštatoval: Nepripúšťame viac príčin prirodzených vecí než tie, ktoré sú súčasne pravdivé a dostačujúce na vysvetlenie ich výsky-tu. To je princíp, ktorý priviedol Kopernika a mnohých jeho pria-teľov matematikov k odmietnutiu geocentrického systému v prospech heliocentrického systému. Pretože s Bohom najjed-noduchšie je najlepšie, môže to prebiehať aj s matematikmi a vedcami. Newtonova koncepcia vesmíru nemôže byť jedno-duchšia. Všetko, čo sa stane, možno vysvetliť v pojmoch a) prie-storu, skladajúceho sa z bodov, b) času, zloženého z momentov, c) vecí, existujúcich v priestore, ktoré majú hmotnosť a d) sily, ktorá vedie k zmenám v pohybe telies. Newton a jeho nasledov-níci verili, že celý fyzikálny vesmír možno vysvetliť týmito štyr-mi konštruktmi. V skutočnosti vysvetlenie ľubovoľných fyzic-kých udalostí znamená ich preformulovanie v pojmoch priestoru, času, hmotnosti vecí a síl.

5. Prírodné zákony sú absolútne, ale v danom okamihu je naše chá-panie nedokonalé. Preto vedci často uprednostňujú pravdepodob-nosť pred istotou, kvôli ľudskej ignorancii, a nie kvôli ľubovoľ-nej flexibilite v prírodných zákonoch.

6. Klasifikácia neznamená explanáciu. Na ilustráciu možno uviesť príklad, podľa ktorého pre psov je charakteristické naháňanie mačiek, čo však nevysvetľuje, prečo psi mačky naháňajú. Na po-chopenie, prečo niečo funguje tak, ako funguje, je nevyhnutné poznať fyzikálne vlastnosti objektu (ako napríklad jeho hmot-nosť) a charakter síl pôsobiacich na neho. Opäť, žiaden zámer nemožno pripisovať či už objektu alebo silám pôsobiacim naň.

Úspechy Kopernika, Keplera, Galilea a Newtona pri analýzach s em-pirickými pozorovaniami a matematickou dedukciou stimulovali vedcov vo všetkých oblastiach, aby sa riadili svojou zvedavosťou a experimen-tovali, čo pretrváva až podnes. Preto nie div, že úspech vyplývajúci z chápania vesmíru ako stroja mal značné dôsledky aj na psychológiu. Veda sa stávala osvedčeným spôsobom odhaľovania tajomstiev prírody, čo sprevádzal náramný entuziazmus. Veda sa stávala novým nábožen-stvom.

Podľa Hergenhahna (2009, s. 114): Stáročia cirkev pôsobila na člo-veka tým, že obmedzovala jeho múdrosť. Božia myseľ je nepreniknuteľ-

378

ná. Boh pracuje mystickým spôsobom, aby uskutočňoval svoje zázraky. Človek sa všeobecne uspokojuje s čiastočným chápaním, zvyšku musí proste veriť. Pre Galilea alebo Newtona boli takéto obmedzenia ľudskej zvedavosti neakceptovateľné. Vedci rešpektovali, že niektoré javy môžu byť mimo viery nezrozumiteľné, avšak tým, že tvrdošijne pokračovali v pozorovaniach, meraniach a experimentoch, objavili, že čoraz viac hádaniek prírody sa stáva jasnejšími. Dokázali vysvetľovať javy v prírodných pojmoch, ktoré sa zdali byť nepochopiteľné. Nie div, že sa začal vytvárať dojem, že nakoniec veda môže nahradiť teológiu. Je k dispozícii len málo dôkazov, že v 16. a 17. storočí takáto viera pred-stavovala viac, než len nejasnú nádej. Avšak semeno bolo zasiate, vedci odhaľovali čoraz viac tajomstiev prírody a vysvetlenia poskytovali bez toho, aby duchovenstvo malo z toho väčší prospech.

K filozofii fyziky Newton však výdatne prispel aj k vymedzeniu filozofie fyziky. Kaž-

dá veľká fyzikálna idea našla svoju bezprostrednú reprezentáciu vo filo-zofii a každá veľká filozofická idea získala medzi fyzikmi svojich zá-stancov. Tieto súvislosti prirodzene vyplývajú z toho, že jednoduché javy a elementárne procesy sú spoločné ohromnému množstvu materiál-nych objektov, a tak sa prejavujú ako všeobecné črty prírody. Newton, tvorca klasickej mechaniky, ktorá sa stala základom mechanického ma-terializmu, veril v Stvoriteľa, ktorý uviedol do pohybu slnečnú sústavu. Úloha partnerov v diskusiách však zďaleka nie je jednoduchá. Napríklad do diskusie sa zapojil na jednej strane Ludwig Boltzmann, jeden zo zakladateľov kinetickej teórie, na druhej strane idealistický pozitivista Ernst Mach, jeden z prvých kritikov newtonovej mechaniky. Niels Bohr, jeden z tvorcov kvantovej teórie rozvíjal Machove myšlienky, zatiaľ čo Albert Einstein, tvorca teórie relativity, nezadržateľne dospieval k mate-rialistickému chápaniu prírodných zákonov. Arthur Eddington s prácami o vývoji a stavbe vied a o teórii relativity bol presvedčeným idealistom, zatiaľ čo materialista Alexandr A. Fridman vypočítaval tvar vesmíru a podmienenú gravitačnú interakciu, pričom obaja používali rovnaký výskumný aparát i teórie.

Rôznorodosť filozofických názorov sa neprejavuje len mimo vlastnej oblasti tvorivej činnosti fyzikov, ale aj v nej samotnej. Málokedy sa síce vo fyzikálnych dielach vyskytujú vyhranené filozofické postoje, avšak

379

v mnohých prípadoch sa i bežné interpretácie výsledkov alebo vlastností danej fyzikálnej teórie značne rôznia.

Podľa Ivana Úlehlu (1963) v newtonovskej mechanike neraz dochá-dzalo k rôznemu chápaniu sily. Od pokusov definovať silu analogicky, ako matematika vymedzuje východiskové pojmy, sa ostro odlišuje poňa-tie sily ako iniciátorky pohybu nehybných objektov. Až moderná fyzika začína vidieť v newtonovskej sile viac alebo menej vhodný opis takého vzájomného pôsobenia hmotných útvarov, pri ktorom sa istý druh pohy-bu menil na mechanický pohyb. Na priestor a čas sa mnohí fyzici pod vplyvom nesprávneho výkladu špeciálnej teórie relativity ešte doposiaľ pozerajú ako na pojmy, ktoré sú užitočné pri opise vonkajšieho sveta, a nie ako na pojmy, ktorými človek zobrazuje skutočné formy bytia. V kvantovej mechanike dochádza k nejasnostiam pri vysvetľovaní vlno-vej funkcie, ktorá často nie je chápaná ako objektívna charakteristika stavu mikročastíc; a tiež pri posudzovaní vplyvu kvantových zákonitostí na proces poznania.

V období Newtonovej mechaniky vo fyzike sa pri zákonoch predpo-kladalo, že majú všeobecnú platnosť a reprezentujú zákonitosti prírody. Z ich spochybňovania sa ponúkali závery o tom, že udalosti vo svete sú zákonité. Chyba v uvažovaní bola v tomto prípade jednoduchá. Ak sa spojí predstava o zákonitosti prírodných dejov s konkrétnou formou zá-konov Newtonovej mechaniky, nutne treba všetky deje, ktoré prebiehajú podľa iných zákonov než mechanických, napríklad podľa zákonov kvan-tovej mechaniky, prehlásiť za deje vymykajúce sa zákonitosti.

Izák Newton v Matematických princípoch zovšeobecnil predstavu o priestore, písal o ňom ako o spojitej, merateľnej, homogénnej a izo-trópnej entite, t. j. o niečom, v čom nie sú niektoré smery významnejšie než iné. Tento priestor je trojrozmerný a na jeho vlastnosti nemožno ničím pôsobiť, je absolútny. Rovnako absolútny je u Newtona čas, ktorý plynie rovnomerne a neustále, spojito. Čas má len jeden rozmer a jeden smer, od minulosti k budúcnosti. Geometrické vlastnosti Newtonovho priestoru vystihol už Euklides, ktorý vo svojich poučkách zhrnul čiast-kové poznatky o meraní makroskopických hmotných objektov. Newto-nova mechanika opísala pohyb planét v súradnicovom systéme, ktorého počiatok je v Slnku. V systéme spojenom s týmto nebeským telesom sa vypočítané i skutočné dráhy planét dali jednoducho znázorniť. Pre pro-cesy prebiehajúce na Zemi bolo opäť vhodné zvoliť systémy pevne spojené s centrom Zeme alebo s niektorým miestom jej povrchu.

Philosophiae Naturalis Principia Mathematica sú dovŕšením dvoch vedeckých ciest. Jedna z nich ide od Kopernikovho heliocentrického

380

systému, v ktorom sa planéty pohybujú okolo Slnka, cez Galileovo skúmanie jednoduchých prípadov mechanického pohybu ku Keplerovi, ktorý nachádzal zákonitosti pohybu planét okolo Slnka. Druhú predsta-vuje francúzska filozofická a fyzikálna škola, ktorej významným členom bol René Descartes. Ten skúmal vzájomné mechanické pôsobenie telies, nachádzal zákony pohybu pre zrážky pružných gulí a vnášal do fyziky predstavu, že všetok pohyb je mechanický. Po Archimedovi so známym výrokom Dajte mi pevný bod a pohnem svetom i on sa stal slávny výro-kom Dajte mi hmotu a pohyb (mechanický) a stvorím svet.

Neobyčajný úspech Newtonových pohybových zákonov, ktoré sú dodnes nevyhnutným základom takých aplikovaných technických dis-ciplín ako strojárenstvo a stavebníctvo a súčasne silný vplyv francúzskej školy spôsobil, že fyzika a s ňou všetky prírodné vedy ako aj filozofia považovali mechanický pohyb, t. j. premiestňovanie, za jediný možný druh pohybu.

V Newtonovej mechanike sa ukončil prechod od kvalitatívneho opi-su pohybu ku kvantitatívnemu. Mechanický pohyb sa dal merať. O to, aké miery sa majú použiť ku kvantitatívnemu vyjadreniu pohybu, sa však dlho viedol spor. Newton ako prvý v histórii urobil odvážny krok a rozdelil dráhu na nekonečne malé úseky. Rýchlosť v každom z nich označil za okamžitú rýchlosť. Popri rýchlosti však zaviedol aj okamžité zrýchlenie, ktoré sa rovná nekonečne malému prírastku alebo úbytku rýchlosti delenému časovým intervalom. Newton v snahe opísať mecha-nický pohyb čo najvernejšie, vynašiel súčasne s nemeckým matemati-kom a filozofom Leibnizom diferenciálny počet, ktorý on však nazval fluxiónovým počtom, manipulujúci s nekonečne malými veličinami. Newton bol síce pravdepodobne prvý, no Leibniz ho objavil nezávisle od neho.

Výjav zo Sahagúnovho kódexu – text je písaný v latinizovanom jazyku nahuatl (str. 51, IX. kniha, 1575-1577)

382

INTELIGENCIA V PRAKTICKOM HÁVE

V druhej polovici 15. storočia sa básnická schopnosť definitívne spo-

jila s predstavivosťou. Podľa prevládajúcej platónskej teórie poetického bláznovstva božského vnuknutia sa predstavivosť spájala so zastretím mysle alebo s nerozumom, čo viedlo k rozkolu predstavivosti a rozumu. Tento mylný názor akceptovali najmä klasickí filológovia a ich boj v prospech rozumu viedol k jeho adorácii. Romantici naopak preferovali predstavivosť a odmietali nevýrazný, chladný rozum.

V 17. storočí učenci ako Pierre Gassendi a abbé Dubos rozvinuli ideu génia závislého nielen od geografických a rasových podmienok, ale na individuálnej úrovni aj od fyziologického základu. Tento natura-lizmus, na rozdiel od klasickej univerzálnosti, viedol k vymedzeniu ro-mantických predstáv o génie inconscient (prírodnom géniovi).

Aj Pico della Mirandola v De Imaginatione (1557) spojil predstavi-vosť s fenoménom bláznovstva. Avšak pozornosť venoval najmä pato-logickému bláznovstvu, a nie bláznovstvu poetickej inšpirácie.

Významným spojivom predstáv o vzájomnej nezávislosti predstavi-vosti a rozumu ako aj geograficko-fyziologických základoch génia sa v 16. storočí stalo dielo lekára Juana Huarteho Examen de los ingenios para las ciencias (1575-1578).

Ako uviedol filozof Benedetto Croce (1866-1952), Huarte roku 1578 naznačil, že výrečnosť je regulovaná skôr dobrou predstavivosťou než inteligenciou. Podľa amerického literárneho vedca Spingarna (1924) Huarte vytvoril klasifikáciu umení a vied podľa prednostného pôsobenia mysle, rozumu, pamäti a predstavivosti.

Život Juan Huarte de San Juan, španielsky renesančný lekár, psychológ

a filozof, sa narodil roku 1529 v Saint-Jean Pied-de-Port (v severozá-padných Pyrenejach, dnes na francúzskom území), neďaleko Navarry. Krátko po narodení sa rodičia z politických príčin presťahovali do mesta Baeza v južnom Španielsku, do mesta s rastúcou ekonomikou a prospe-rujúcimi obyvateľmi. Humanitné vedy študoval na univerzite v meste Huesca a medicínu ukončil roku 1560 na univerzite v Alcalá de Henares

383

(je pozoruhodné, že jeho dátum narodenia sa dal odvodiť iba zo zápisov v registri študentov tejto univerzity). Prejavoval živý záujem o vzdelá-vanie a vynikajúci univerzitní učitelia ho usmernili na štúdium anatómie a fyziológie. Neskôr pracoval ako lekársky praktikant v blízkom Taran-cóne. Oženil sa a mal sedem detí. Roku 1566 sa vrátil do mesta Baeza a pracovný čas si rozdelil na lekársku prax a obchodovanie s textilom. Svoje pozoruhodné schopnosti prejavil horlivým úsilím pri zachraňovaní obyvateľov počas moru. Roku 1571 sa stal hlavným lekárom mesta Baeza a roku 1574 ho zamestnala tamojšia katedrála. Žiaľ, tieto posty si neudržal – mesto ho platilo nepravidelne a katedrála ho prepustila kvôli častým absenciám. Na ospravedlnenie Huarteho možno uviesť, že v tom čase intenzívne pracoval na rukopise svojho hlavného diela Skúška (prvé vydanie vyšlo roku 1575, druhé až po jeho smrti, v roku 1594; v priebehu 16.-18. storočia bolo preložené do šiestich európskych jazy-kov). Roku 1576 získal na rok miesto na univerzite v meste Siguenza. Neskôr sa odsťahoval do Linaresu, kde si kúpil dom a fungujúci mlyn, ktorý ho neskôr živil (avšak často sa vracal aj do blízkeho mesta Baeza, najmä kvôli obchodu s vlnou, ktorému sa venoval tiež). V tomto meste v zime roku 1588 aj zomrel a je v pochovaný v miestnom farskom kos-tole. Okrem týchto základných faktov sa o živote tohto nezávislého re-nesančného lekára veľa informácií nezachovalo.

Huarte a inteligencia Huarte sa v priebehu svojej vedeckej činnosti pokúšal o klasifikáciu

typov myslenia a ostro napádal eunuchov vo vede, teda scholastikov. Usudzoval, že rozumové schopnosti závisia od vzájomného vzťahu štyroch elementov – vlhka, sucha, tepla a chladu. Vysmieval sa scholas-tikom, že ich rozum je preplnený vlahou a podobá sa rozumu pijana. Venoval veľkú pozornosť štúdiu prírody skúmanej zmyslovými orgán-mi. Vnímanie a myslenie umožňujú podľa neho pravdivé poznanie reali-ty, preto človek s otvoreným myslením a dobrým sluchom sa mnohému naučí, ak zachytí to, čo mu poskytuje príroda a jej výtvory. Pri analýze ľudskej inteligencie Huarte predpokladal, že človek nedokáže súčasne perfektne porozumieť dvom témam bez toho, aby sa v jednej nemýlil. Keďže bol predovšetkým praktik, za hlavné charakteristiky inteligencie pokladal:

a) usilovné učenie sa od majstra, b) porozumenie a nezávislosť úsudkov a

384

c) inšpiráciu bez extravagancie. Podľa Huarteho inštrumentom myslenia, sociálnej komunikácie a es-

tetického vyjadrovania je jazyk. Použitie jazyka tiež predpokladá inten-zívne pôsobenie hlavných intelektových kapacít. Zatiaľ čo racionálne použitie jazyka vyžaduje schopnosť chápania, pamäť sa vyžaduje skôr pri verbálnom učení, pričom predstavivosť prispieva k rozvoju estetic-kých funkcií, ktorých najvyšším prejavom je poézia.

Treba upozorniť, že pojem ingenio, ktorému Huarte venoval prvé kapitoly spisu, má veľa spoločného s kognitívnou funkciou, dnes nazý-vanou inteligencia, aj keď nie je s ním rovnocenný. Inteligencia (latin-ské intellegentia) odvodená zo slovesa intellego – rozumieť, zaujímať, všímať si, vnímať – t. j. z pojmu, spojeného s chápaním – ako charakte-ristická vlastnosť sa v španielskych slovníkoch tých čias nevyskytovala. Pojem ingenio sa podľa Huarteho etymologicky a sémanticky týkal la-tinských slovies gigno, ingigno, ingenero, t. j. plodiť, nosiť, schvaľovať, ktoré reprezentovali aktivitu a kreativitu. Z jednotlivcovho ingenia sa odvodzovali špecifické kapacity, ktoré umožňujú jednotlivcovi vykoná-vať určité umenia alebo profesie. Ako Huarte konštatoval, príroda robí schopným (Natura facit habilem) a aby sa vzhľadom na rozdiely medzi ľuďmi dali definovať kapacity nevyhnutné pre praktické vykonávanie jednotlivých profesií, je nevyhnutné túto prirodzenosť poznať.

Huarte predložil koncepciu ingenia (kreatívnej inteligencie) ako cen-trálnu schopnosť umožňujúcu učenie sa a vzdelávanie. Čo sa týka vzde-lávania navrhoval, že skôr než študent prijme nejaké rozhodnutie o svo-jej kariére, mal by absolvovať sériu testov, aby bolo možné identifiko-vať jeho typ ingenia a pridružených schopností. Podľa neho nemožno pochybovať, že sa vyskytuje inteligencia pre určité činnosti, a preto je nevyhnutné ich poznať. Za hlavnú metódu skúmania ingenia možno pokladať pozorovanie jednotlivcovho správania a jeho fyzických cha-rakteristík. Z toho vyplýva, že Huarte presadzoval nielen koncepciu ľudského učenia sa a inteligencie, naznačil aj podstatu metodológie hod-notenia psychiky jednotlivcov. Aj keď operačné charakteristiky niekto-rých jeho koncepcií sú poplatné Galénovmu somaticizmu, väčšina jeho ideí bola v tých časoch jedinečná.

Huarte tiež spojil svoju teóriu ľudskej inteligencie s explanáciami fungovania mozgu. Jeho tvrdenia o vzťahu medzi mozgovými funkciami a ľudským správaním naznačujú nový štýl myslenia o fungovaní ľudskej psychiky. V tomto smere ho pravdepodobne pozitívne ovplyvnil Fran-cisco Vallés (1524-1592), jeho profesor na univerzite v Alcalá de Hena-res. Vallés nielen používal pri prednáškach rôzne anatomické preparáty,

385

ale bol priekopníkom medicíny založenej na pozorovaniach a experi-mentoch, čo naznačovalo postupné opúšťanie odkazu grécko-rímskych klasikov. Intenzívne presadzoval renesančné myslenie v medicíne.

Záujmu teoretikov inteligencie sa tešila aj Huarteho teória troch inte-ligencií. V prvom vydaní Skúšky opísal tri druhy ľudí. Podľa neho sa vyskytujú jednotlivci, ktorí sú úspešní len v riešení povrchných problé-mov, nie sú schopní hĺbky myslenia a dokážu vyslovovať len nedokona-lé komentáre. Druhá skupina je úspešná pri učení sa, avšak jednotlivci, ktorí do nej patria, všetko čo vedia, musia najskôr počuť od iných, pre-tože nemajú dostatok invencie. Tretia skupina má inteligenciu takú do-konalú, že nepotrebuje učiteľov, ktorí by ich učili alebo im hovorili, ako filozofovať. Najväčší rozdiel sa vyskytuje medzi druhou a treťou formou inteligencie. Huarte tento rozdiel vtipne prirovnával mentalite ovce a ko-zy, kde ovca kráča po dobre vyšliapaných chodníčkoch, zatiaľ čo kozy samostatne skáču po kamenných kopcoch. Podľa neho by vedci mali patriť do jednej z týchto dvoch kategórií.

V ďalšom vydaní Skúšky z roku 1640 Huarte svoje vymedzenie mierne modifikoval. Prvý typ inteligencie charakterizujúci pasívnu, živočíšnu existenciu nezmenil, ale zdalo sa mu potrebné upozorniť na kreatívny potenciál druhej inteligencie, aj keď sa zdá byť limitovaný: ...mnohí ľudia sa rodia... vymýšľajú a hovoria to, čo sme nikdy nepočuli nielen my, ale ani ich učitelia... V tomto prípade ide o normálnu ľudskú inteligenciu so schopnosťou objavovať nové veci a nové spôsoby ich vyjadrovania prekonávajúce ľubovoľný tréning a skúsenosť. Tretí typ inteligencie sa teraz obmedzoval na extrémnu kreativitu básnikov-géniov.

Táto kreativita je vymedzená najmä na myšlienkové oblasti, bez vý-raznejšieho jazykového určenia.

Rozdiely medzi ľuďmi Katolícky Kráľovský Majestát by mal prijať zákon, podľa ktorého by

sa tesár nemal cvičiť v činnostiach, ktoré vykonáva roľník, krajčír by nemal napodobňovať architekta a lekár by nemal fungovať ako advokát, ale každý jednotlivec by mal zdokonaľovať iba to umenie, ku ktorému má prirodzený sklon a nevšímať si ostatné.

Týmito slovami Huarte zahájil svoj spis Skúška (Examen de ingenios para las ciencias), keď sa pokúšal vysvetliť kráľovi Filipovi II., ktorému spis venoval, podstatu svojej práce. Ako možno pochopiť z názvu, Skúš-

386

ka motivuje k takému štúdiu ľudskej inteligencie, ktoré umožňuje vy-brať vhodné povolanie každému obyvateľovi štátu.

Huarte načrtol možnosti, ako by sa dala zvýšiť moc Španielska, keby sa optimálne využili vrodené schopnosti ľudí. Bola to v dejinách psy-chológie prvá práca, ktorá si vytýčila osobitnú úlohu skúmať individuál-ne rozdiely v schopnostiach a využiť ich pri voľbe povolania. Pri svo-jom bádaní kládol štyri základné otázky: ...aké vlastnosti má povaha, ktorá spôsobuje, že človek má predpoklady na jednu vedu a nemá pred-poklady na inú; aké druhy vlôh sú dané ľudskému rodu; aké umenie a aká veda zodpovedá každej konkrétnej vlohe; podľa akých znakov mož-no poznať príslušnú vlohu.

Už vymenovanie týchto problémov svedčí o zásadne novom prístupe k posudzovaniu ľudských schopností. Huarte sníval o organizovaní pro-fesionálneho výberu v celoštátnom rozsahu. Panovník by mal poveriť najmúdrejších ľudí, aby u každého odhalili jeho vlohy ešte v mladosti, a tým by sa nikto nemal pomýliť vo voľbe profesie, ktorá mu najviac vyhovuje. Experti by mohli ľudí usmerňovať, aby si zvolili optimálnu oblasť poznania. Požiadavka o rozdelení ľudí podľa ich prirodzených schopností pochopiteľne znela vo feudálnom Španielsku kacírsky.

Diferenciálna psychológia Podľa Iriarteho (1948) sa Huarte stal otcom diferenciálnej psycholó-

gie založenej na štúdiu rozdielov medzi jednotlivcami. Z diferenciálneho a medzikultúrneho hľadiska Huarte aplikoval aj

niektoré Galénove idey, napríklad, proporcionalitu tepla a vlhka v orga-nizme, nielen na jednotlivcov, ale aj na celé národy. Predpokladal, že Nemci žijúci vo vlhkom prostredí majú dobrú pamäť, ktorá vlhko vyža-duje. Na druhej strane nedostatok tepla vyvoláva nedostatočnú predsta-vivosť. V súlade s Galénom konštatoval, že národy sídliace na severe prejavujú obmedzenejšie porozumenie. Ľudia žijúci na severnej pologuli pôsobia rozvážnejšie. Očakával, že vyššiu inteligenciu, a tým aj dokona-lejšiu civilizáciu možno očakávať najmä v miernejšej klíme. Túto myš-lienku neskôr rozpracoval filozof Johann Gottfried Herder (1744-1803). Predpokladal, že špecifické prejavy ľudskej psychiky súvisia s telesnou stavbou človeka (tieto úvahy neskôr rozvíjal napríklad Ernst Kret-schmer), so spôsobom života, s klimatickými podmienkami a stravou a domnieval sa, že temperament a schopnosti závisia od spojenia štyroch prvkov v ľudskom organizme.

387

Prirodzené rozdiely, ako sa vysvetľuje v spise, vyplývajú z rôznych konštelácií štiav: krv (sanguis), hlien (flegma), čierna žlč (meles cholé) a žltá žlč (cholé), ktoré možno redukovať na relatívne jednoduchú matricu temperamentov rozložených na dvoch osiach: teplo versus chlad a vlh-kosť versus sucho. Tým sa Huarte plne priklonil k známemu učeniu o prírodných živloch (ohni, vode, zemi a vzduchu) a im korešpondujú-cich silách (teple, chlade, vlhku a suchu). (Detailnejšie sú tieto princípy opísané v časti orientovanej na sexuálne rozdiely.)

Avšak všeobecne sa mu prisudzujú zásluhy aj za analýzu iných psy-chických funkcií. Opomenúť nemožno ani kognitívnu psychológiu, pre-tože Skúška sa výrazne koncentrovala aj na štúdium kognitívnych schop-ností človeka. Avšak kvôli snahe zosúladiť výber určitých profesií so schopnosťami jednotlivca, nemožno zabudnúť ani na psychológiu práce, či pedagogickú psychológiu, pretože značná časť Skúšky sa orientovala na rôzne vzdelávacie aktivity. Pri pôsobení osobnosti Huarte vyzdviho-val najmä fyziologickú paradigmu. Napriek tomu, že ako lekár neveno-val detailnejšiu pozornosť liečeniu psychopatologických stavov, v knihe ich pomerne podrobne opísal.

Skúška sa zameriavala aj na teóriu charakteru. Popri diskusii o pod-state charakteru vymedzil vlastnosti, tendencie a predispozície charakte-rových typov, vrátane kognitívnych schopností. Pozornosť venoval aj vývinu (t. j. zmenám temperamentu v priebehu života), interakcii dedič-nosti a prostredia, vplyvu životných podmienok a kvality prostredia na vývin jednotlivca a možným intervenciám vyplývajúcim z teórií.

Podľa autorov A. Martin-Araguz a C. Bustamante-Martínez (2008) Skúška predstavuje doposiaľ najvydávanejší vedecký spis napísaný Špa-nielom. Vzápätí po španielskej verzii vyšli francúzske, talianske, anglic-ké, nemecké a latinské mutácie a už v 17. a 18. storočí vedci narátali prinajmenšom 82 rôznych vydaní.

V minulom storočí sa kniha stala predmetom sústredeného štúdia v rámci hispánskej filológie, ale aj v rámci histórie psychológie (najmä španielsky hovoriaceho sveta). Vyzdvihuje sa Huarteho vplyv na Migue-la de Cervantesa, rola melanchólie v španielskej kultúre a Huarteho prí-spevok k vývinu neuropsychológie, kognitívnych vied a tiež modernej psycholingvistiky. Zvýšil sa aj záujem o štúdium rodových a sexuálnych rozdielov.

388

Huarte a vedecká metóda Ako je všeobecne známe, pri publikovaní vedeckého spisu sa od au-

tora očakáva, že čitateľov oboznámi s novými informáciami, postrehmi a preferenciami. V tomto zmysle aj Huarte ponúkol čitateľom pravidlá, ktoré predstavil v Druhom úvode (venovanom Čitateľovi), keď naznačil, ako hodnotí svoju prácu v pojmoch vedeckého progresu:

...dobre vieš, milý Čitateľ, že nie je možné súčasne vymyslieť nové umenie a zároveň ho doviesť k dokonalosti. Pretože humanitné vedy (las ciencias humanas) sú také obsiahle, že jeden ľudský život nestačí na ich preskúmanie a dovedenie do potrebnej dokonalosti...

Veľkým výkonom Prvého tvorcu je, ak objaví dôležité princípy, ktoré môžu ľudia použiť na rozvíjanie a zveľaďovanie tohto umenia, aby dos-peli k potrebnej úrovni... Musím priznať, že moje dielo nie je bez chýb, celá záležitosť je citlivá a v žiadnom prípade sa nechcem vyhovárať.

Huarte napriek skromnej rétorike neskrýval fakt, že sa pokladal za

zakladateľa novej vednej disciplíny. Avšak väčšinu používanej termino-lógie pravdepodobne sám nevytvoril, ani nevznikla v jeho časoch. Tak-mer kompletne, aj keď selektívne, adoptoval Galénovu humorálnu teó-riu, ako aj Aristotelove pojmy o podstate mentálnych schopností. Typo-lógie podľa temperamentov prebral z hippokratovského súboru.

Za revolucionára vedy sa nepokladal len sám Huarte. Napríklad De Vleeschauwer (1958) ho označil za zakladateľa diferenciálnej psycholó-gie:

Revolučné Baconove metódy viedli k vedeckému pokroku a v 17. sto-ročí odštartovali novú éru ľudstva vďaka Keplerovovým, Galileovým a Newtonovým majstrovským korektúram a adaptáciám. V španielskej vede táto revolúcia prebehla už v 16. storočí. Prvým inovačným princí-pom bolo vyradenie autority ako validného argumentu pre riešenie vedeckých problémov. Podstata ingenia sa zobrazovala a analyzovala v Skúške predovšetkým z empirického hľadiska. Huarte sa riadil lekcia-mi, ktoré mu udeľovala príroda bez toho, aby zamietal apriorizmy alebo metafyzické teórie. Preukázal rovnaký vedecký zmysel aj v sekundárnych otázkach, ktorými sa zaoberal len mimochodom. Astrológia, mágia a podobné formy poznania nezanechali v jeho knihách žiadnu stopu.

Použitím kategórií Charlesa Peircea z 19. storočia uverejnených v

Upevnení presvedčenia (Fixation of Belief) – húževnatosť, autorita, intuícia – ktoré nepochybne neboli v súlade s vedeckou metódou – mož-

389

no povedať, že De Vleeschauwer pokladal Huarteho za mysliteľa, ktorý sa prikláňal k intuícii. V Skúške často používal pojmy ako empirizmus, redukcionizmus alebo racionalizmus. Avšak dalo sa v 16. storočí reálne hovoriť o empirickom alebo experimentálnom prístupe? Čo znamenala vedecká metóda v podmienkach Zlatého veku? Huarte používal pojmy ako ensayo (esej) a experiencia (skúsenosť), ktoré dnes možno chápať ako experiment, t. j. procedúra, ktorou možno testovať hypotézy. Avšak tieto úvahy sa sotva priamo nachádzali v Skúške a ak aj k tomu dochá-dzalo, išlo skôr o štýl myslenia, než o aktuálnu metódu. Podobne možno konštatovať, že Huarte formuloval úvahy o funkcii špecifických mozgo-vých oblastí, založených na korešpondencii cerebrálnych lézií a men-tálnych poškodení. Tým sa stal priekopníkom oblasti vedy neskôr na-zvanej neuropsychológia, aj keď ju dnes ťažko možno pokladať za ved-nú disciplínu, na ktorej Huarte založil svoje teórie. Možno povedať, že metodologická podobnosť s tým, čo dnes možno nazvať touto vedou (v úzkom, pozitivistickom zmysle), nie je len čiastkovým, ale aj ana-chronickým prostriedkom hodnotenia Skúšky.

Teoretická terminológia odvodená z vedných disciplín blízkych Hu-arteho svetu, je pre takéto hodnotenie alebo štúdium relevantnejšia. Podľa Castra (1958), jedného z významných hispanistov 20. storočia, intelektuálny a kultúrny svet Španielska v období Zlatého veku osciloval medzi fe (vierou) a razón (rozumom). V Skúške možno identifikovať Huarteho hľadanie bližšieho vzťahu medzi týmito dvomi funkciami, preto sa im venuje pozornosť aj v týchto úvahách. Ide najmä o analýzu metodologických princípov vedných odborov, o ktoré Huarte prejavoval záujem, pričom chápal ich teoretické obmedzenia a aplikačné možnosti.

Vedným odborom, z ktorého sa Huarte snažil čerpať, bola filozofia prírody (philosophia naturalis) odlišujúca sa od metafyziky i teológie. Aby dokázal vysvetliť podstatu pozorovaných fenoménov, zameral sa na štúdium natura naturata a natura naturans (podľa Spinozu), t. j. na rozdielne mechanizmy v rámci prírody, pričom sa odvolával na priro-dzené príčiny, nie na nadprirodzené javy. Ako jasne vysvetlil, za rele-vantné príčiny nepokladal duchovné faktory:

Hippokrates spomínal rôzne hlúposti, ktoré uvádzajú lekári, najmä ak komentujú priebeh liečenia. Vyliečenie často prisudzovali Bohu a ak by sa priebeh ochorenia neodohrával podľa jeho vôle, len málo by sa spoliehali na svoje schopnosti. To je ako v starovekom spôsobe diskusie, ktorý prírodní filozofi často popierali, ...že tí, ktorí nepoznajú konkrétne príčiny ľubovoľného javu, odpovedajú lepšie a pravdivejšie, než tí, ktorí sa obracajú na univerzálnu príčinu, ktorou je Boh...

390

Odmietnutie duchovnej, metafyzickej alebo mystickej interpretácie javu nespočíva v spochybnení Boha ako prvej príčiny, ale tieto interpre-tácie súvisia viac s vierou ako s rozumom. Pochopiteľne, že Huarte hľadal skôr sekundárne, blízke, prípadne jednotlivé príčiny, a nie prvú, ktorou je Boh. Takto vznikajú podľa jeho mienky rozdiely medzi ved-cami a laikmi ...tí, čo nie sú prírodnými filozofmi, prisudzujú účinky okamžite Bohu a neuvažujú o druhotných príčinách.

Podobné postoje sa prejavili v Skúške pri zmienke o zázrakoch, dé-monológii a astrológii. Huarte neodmietal existenciu démonov, ani ne-tvrdil, že zázraky sa nekonajú, ale pri diskurze o problémoch v rámci vlastného vedného odboru ich pokladal za irelevantné. Bol ochotný akceptovať určitý (povrchný) vplyv hviezd na sklony, s ktorými ľudia prichádzajú na svet, avšak intenzívne uvažoval aj o pôsobení iných ex-terných faktorov, ako je napríklad klíma geografickej zóny, na ľudí. Podľa neho sa nevyskytuje nič také fatálne, čo by sa nedalo vysvetliť alebo sprostredkovať štyrmi šťavami a štyrmi základnými fyziologický-mi kvalitami.

Objavenie Skúšky vyvolalo ohlasy vo vtedajších intelektuálnych kru-hoch, ktoré však vždy neakceptovali ani Huarteho kritický a opatrný prístup. Teológ Diego Álvarez, ktorý mal k nemu pravdepodobne rela-tívne blízky vzťah, mu radil, aby vo svojom diele opravil protirečenia, ktoré nezodpovedali katolíckej vierouke. Andalúzsky lekár Andrés Ve-lázquez, ktorý roku 1585 získal slávu psychiatrickým spisom Kniha o melanchólii (Libro de la melancholia) napadol Skúšku, pretože v nej videl odklon od Galénovho učenia. Snaha o vysvetlenie javov ľudskej psychiky s použitím fyziologickej paradigmy podráždila niektorých teo-lógov do tej miery, že Skúška sa v roku 1581 dostala na Zoznam zakáza-ných kníh vydávaný portugalskou inkvizíciou a o dva roky neskôr aj na španielsky zoznam.

Sexuálne rozdiely Juan Huarte ako jeden z prvých odborníkov venoval pozornosť aj

sexuálnym rozdielom medzi ľuďmi. Nie je príliš prekvapujúce, že v 16. storočí sa všeobecne akceptovala nadradenosť mužov nad ženami. Vý-nimku v tomto štýle myslenia tvorili humanisti ako Erasmus Rotterdam-ský alebo Juan Luis Vives. Všeobecne sa predpokladalo, že Huarteho úvahy sa zakladali na princípoch prírodnej filozofie. No zdá sa, že Huar-

391

teho východiská neboli výlučne prírodné a že do diskurzu vstupovali aj náboženské a iné spirituálne argumenty.

Huarte po štúdiu Galéna upozorňoval najmä na anatomické rozdiely medzi mužmi a ženami, najmä na umiestnenie genitálií: Muž sa líši od ženy najmä tým, že má genitálie mimo tela. Ak pozorujeme anatómiu ženy, zistíme, že má vo vnútri dve jadrá, dve cievy pre semená a pupok rovnakého tvaru ako mužská časť...

Vonkajšieho pozorovateľa môže upútať jazyk opisu ženskej anató-mie. Huarte neupozorňoval na podobnosť ženských a mužských genitá-lií, použil však rovnaké pomenovanie (testiculos, vasos seminarios) to-ho, čo podľa jeho názoru tvorí mierne rozdielne verzie rovnakej veci. Takéto použitie jazyka je v súlade s Galénovou anatómiou založenou na tendencii, ktorú Thomas W. Laqueur neskôr označil za model jedného pohlavia, podľa ktorého je ženské telo menej dokonalou verziou muž-ského náprotivku.

Podľa Huarteho základné rozdiely medzi mužmi a ženami vyplývajú z rozdielnych temperamentov. Ženský temperament sa hodnotil ako chladný a vlhký, zatiaľ čo o mužoch sa predpokladalo, že sú teplejší a suchší. Pretože predmety sa rozširujú v teple a zmršťujú v chlade, pôsobením temperatúry (alebo temperamentu, dva pojmy, ktoré sa u Huarteho prelínajú) dochádza k tomu, že mužské genitálie sa rozvíjajú mimo tela, zatiaľ čo ženský systém sa rozvíja vo vnútri organizmu.

Pojmy ako hormóny, gonády, maskulinizácia alebo defeminizácia mozgu sú Huartemu cudzie. Napriek tomu jeho dôraz na substancie pro-dukované genitáliami ovplyvňujúcimi mozog a vývin určitého správania sa významne približuje súčasným biologickým teóriám.

Podobným spôsobom mužské varlatá ovplyvňujú mužský mozgový temperament zohrávajúci významnú úlohu v určovaní charakteru, fyzic-kých schopností, sekundárnych sexuálnych charakteristík a kognitívnych schopností. Možno konštatovať, že podľa týchto úvah skôr temperament než anatómia determinuje ženské alebo mužské ingenio.

Iriarte (1948), jeden z detailných čitateľov Huarteho v prvej polovici 20. storočia, pozoroval rozdiely medzi anatómiou a temperamentom. Rozdiely medzi pohlaviami nevyplývajú ani tak z anatomických, ale skôr z konštitučných zvláštností. Anatomická variabilita vo formovaní novej bytosti je dôsledok, a nie príčina. Preto feminínne zložky zotrvá-vajú v mužoch a maskulínne v ženách. Preto sa možno stretnúť s muž-nými ženami a zženštilými mužmi, ktorých sekundárne sexuálne charak-teristiky sú nejasné.

392

Huarte zostavil tiež matricu kapacít, vlastností a vonkajších teles-ných charakteristík, ktoré sú odvodené od stupňa chladu alebo vlhka u žien a tepla a sucha u mužov. Pozoruhodné sú pozorovania týkajúce sa vzťahu temperamentu a inteligencie.

Ženy môžu podľa Huarteho patriť k jednému z troch temperamento-vých typov. Prvý typ relatívne charakterizuje mužský prejav, to zname-ná, že kombinuje veľmi nízky stupeň chladu a vlhka. Tieto ženy sú vý-nimočne inteligentné, majú chudé a opálené telá, sú hrubé, nespokojné, s chrapľavými hlasmi, s tmavou a hnedou kožou, hodne ochlpené a ne-pekné. Ako tvrdí Huarte ide o ženy, ktoré vo všetkom nachádzajú chy-by.

Druhý, perfektný feminínny temperament, je chladný a vlhký, no nie nadmerne. Takáto žena by mala byť slušná, je moletnejšia, nosí vlasy s červeným až zlatým odtienkom a jej ingenio je priemerné.

Tretí typ má extrémne chladný a vlhký temperament. Takéto ženy popri veľmi obmedzenej inteligencii nemávajú dostatočnú predstavivosť (pretože táto funkcia vyžaduje teplo) a prejavujú takú zlú pamäť, že nie sú schopné vo svojej vlhkej mysli udržať ani najjednoduchšie predstavy. Mávajú príliš subtílne telo, s nedostatkom vlasov, sú veľmi svetlé, s vy-sokými hlasmi a bývajú značne ľahkomyseľné.

Spektrum mužských temperamentov je v porovnaní so ženskými šir-ší, pretože muži môžu byť podľa Huarteho teórie súčasne vlhkí i suchí. Prvý mužský typ je teplý i vlhký. Muži zaradení do tejto kategórii býva-jú veselí, prirodzení a povrchní. Mávajú pomerne decentné hlasy, mäkké telo, svetlú kožu bez výraznejšieho ochlpenia.

Druhý typ – mierny – má všetky štyri kvality dobre vyvážené a hod-notia ho ako perfektný temperament. Muži tejto kategórie majú zlatisté vlasy a dobre vyzerajú, prikláňajú sa k pozitívnym cnostiam a obvyk-le sú zdraví, pretože choroby zapríčiňuje nerovnováha štiav, ich inteli-gencia je taká vysoká, ako len môže byť. Okrem toho mávajú aj dobrú pamäť, vyvinutú predstavivosť a veľké pochopenie, ako nájsť pravdu vo všetkých veciach.

Tretí typ mužského temperamentu je teplý a suchý. Títo muži bývajú veľmi imaginatívni, ale tiež arogantní, nemravní a sukničkári. Nie sú nikdy čestní, mávajú tmavú kožu, sú ochlpení a zle stavaní.

393

Jednotlivé typy možno usporiadať do prehľadnej tabuľky:

Feminínny temperament Maskulínny temperament

3. stupeň 2. stupeň 1. stupeň 1. stupeň 2. stupeň 3. stupeň Extrémne chladný a

vlhký

Mierne chladný a

vlhký

Jemne chladný a

vlhký

Teplý a vlhký

Mierny Teplý a suchý

nízka inteligencia

priemerná inteligencia

vysoká inteligencia

„jednoduchá“ inteligencia

dokonalá inteligencia

vysoko vyvinutá predstavivosť

Z tohto prehľadu vyplýva Huarteho postoj, ktorý García Vega (1998)

nazval vedecký antifeminizmus. Maskulínne temperamenty sú rôznoro-dejšie (pohybujú sa od suchých po vlhké) než feminínne (všetky sú vlhké). Teplo, ktorému Huarte pripisuje rozhodujúci podiel pri formo-vaní chápavosti (entendimiento), pôsobí iba u mužov. Avšak dôležitejšie je, že podľa neho dokonalou osobnosťou je mierny muž, zatiaľ čo mier-na žena dosahuje iba priemernú hodnotu ingenia. Chlad neprispieva k formovaniu žiadnej schopnosti alebo kapacity a vlhkosť, ak nie je prehnaná, ovplyvňuje iba pamäť. Preto žena môže v najlepšom prípade vynikať iba v činnostiach vyžadujúcich dobrú pamäť, avšak nedosiahne úroveň mužov, ktorí sú lepšie vybavení na vykonávanie náročnejších a prestížnejších aktivít.

Napriek výhradám sú vysvetlenia alebo racionalizácie zaradenia žien do podradnejších kategórií ingenia vedecké vzhľadom na podstatu prí-rodnej filozofie. Teraz, ak usúdime, že chlad a vlhkosť znižujú rozumnú časť človeka a ich náprotivky, menovite teplo a sucho, poskytujú určitú dokonalosť a vysoké hodnoty, zistíme, že žena, ktorá ukázala vysokú inteligenciu a dostatočné pôsobenie chladného a vlhkého je v prvom stupni; a ak je veľmi jednoduchá, poskytuje znak, že je v treťom stupni, úroveň medzi nimi argumentuje pre druhý stupeň; myšlienka, že žena môže byť teplá a suchá, alebo vybavená inteligenciou a schopnosťou súhlasnou s týmito dvomi kvalitami je veľkou chybou, pretože ak záro-dok, z ktorého bola formovaná, bol teplý a suchý, mala sa narodiť ako muž, a nie ako žena.

Pri diskusii o sexuálnych rozdieloch možno súhlasiť so záverom García Vegu týkajúcom sa vedeckej kvality Huarteho antifeminizmu. Bez ohľadu na interpretácie a subjektívne hodnotenie ide o teoreticky

394

solídne a kvalitné usudzovanie, avšak v rámci limitov, ktoré prevládali v rámci vtedajšej kompetencie príslušných vedných odborov. Je pozoru-hodné, že pri skúmaní ženského ingenia prírodný filozof presedlal z vlastnej paradigmy do religióznejšieho, biblického diskurzu:

Zdá sa, že pravda tejto doktríny jasne hovorí o múdrosti prvej ženy na svete. Boh ju stvoril vlastnými rukami, krásnu a dokonalú v jej po-hlaví. Je to overený záver, že vedela menej ako Adam. Keď to diabol pochopil, začal ju pokúšať, ale diabol sa nechcel dostať do debaty s Adamom v obave z Adamovho rozumu a múdrosti. Možno povedať, že Eva prišla o všetku múdrosť, ktorou sa mohla vyrovnať Adamovi. Nikto to však nevie dokázať, pretože vtedy ešte neexistoval hriech. Pre tento nedostatok múdrosti ju Boh stvoril ako chladnú a vlhkú; taký tempera-ment je potrebný na to, aby úspešne rodila deti, ale nebola múdra. A ak by bola taká ako Adam, bola by výnimočne múdra, ale nemohla by rodiť ani menštruovať (jedine nadprirodzeným spôsobom).

Ako možno vidieť, prvé príčiny a druhé príčiny sa postupne prelína-li. Uplatňovalo sa síce aj hľadanie rozdielov prostredníctvom tempera-mentu (vlhkosť) a dosahovali sa prirodzené konce (plodnosť), ale ko-nečnou príčinou rozdielov medzi mužmi a ženami je konštatovanie, že Boh stvoril ženu určitým, a nie iným spôsobom. Druhá príčina sa stáva nielen druhou, ale podľa Huarteho diskurzu aj marginálnou:

Tejto podstaty sa pridržiaval sv. Pavol: „Nechaj ženu učiť sa v tichu, so všetkou pokorou“, z čoho by vyplývalo, že nie je jej dovolené učiť alebo riadiť mužov, ale mlčať. Ale platí to vtedy, keď žena nemá viac rozumu a krásy, ako čo jej dala príroda. Ale ak jej Boh dá viac, môže aj učiť a rozprávať.

Huarte na ilustráciu uviedol Deborah a Juditu ako dva príklady ta-kýchto nadpriemerných žien, ktoré boli výnimočné v tom, že sa u nich neuplatňovalo prirodzené právo, ale na ne priamo pôsobil boží vplyv. Je pozoruhodné, že pri spomienke na iné ženy z antického Grécka, ktoré neboli menej dokonalé než ich mužskí kolegovia, hovoril o zázraku (avšak španielskemu slovu, ktoré si pôvodne zvolil, espanta, je bližší význam prekvapujúci), ale nepokúsil sa pochopiť jeho príčiny. Diskusiu o intelektuálnych kapacitách žien skončil Huarte tvrdením, že ak sa žena správa podľa svojich prirodzených dispozícií, poznanie a múdrosť sa nezlučujú s jej inteligenciou. Z tohto dôvodu katolícka cirkev po dôklad-nej úvahe zakázala ženám kázať, spovedať alebo učiť, pretože ženám k týmto činnostiam chýba múdrosť a disciplína.

Huarteho analýza ľudského ingenio v prirodzených pojmoch sa ube-rala iným smerom. Jeho argumenty sa postupne vzďaľovali od limitov

395

vytýčených philosophia naturalis, vracali sa od druhej príčiny k prvej a nadobudli výrazné moralistické zafarbenie. Podľa García Vegu je Huarteho antifeminizmus vedecký iba čiastočne.

Huarte a jazykoveda Významnou súčasťou Huarteho diela sú aj jeho úvahy o úlohe jazyka

v ľudskej psychike. V súvislosti s psycholingvistikou Huarte najčastejšie koncipoval

úvahy týkajúce sa: a) produktívnej kvality ľudského porozumenia, b) kvalitatívnych rozdielov medzi ľudskými a živočíšnymi kapaci-

tami, c) univerzality jazykovej štruktúry, d) mozgu ako materiálneho sídla toho, čo možno nazvať kognitív-

nymi funkciami, e) vrodenosti kognitívnych funkcií, f) presvedčenia, že slová sa tvoria prostredníctvom ľudských kon-

vencií; nie božskou intervenciou, g) obrany použitia dialektov vo vede.

Prvým lingvistom, ktorý upozornil na Huarteho význam pre psycho-

lingvistiku, bol Noam Chomsky, najmä v diele Jazyk a myseľ (Language and mind, 1968). Spomenul ho najmä v súvislosti s predchodcami vý-skumov transformačnej lingvistiky v 17. a 18. storočí. Vyzdvihol hlavne Huarteho predstavu, že myseľ je poznávacia sila s kreatívnym charakte-rom; že podstatnou vlastnosťou inteligencie (ingenio) a porozumenia (entendimiento) je ich produkčný charakter; že muž má dve generatívne sily, jednu spoločnú so živočíchmi a druhú so spirituálnou podstatou a Bohom; že ľudská produkčná kapacita je limitovaná na generovanie interných obrazov alebo reprezentácií; ďalej Huarteho klasifikáciu inte-ligencií (t. j. povoľnú, kreatívnu a geniálnu); zmienku o inteligencii eunuchov, jednej z porúch inteligencie; i predstavy, že jazyk slúži ako indikátor ľudskej inteligencie (ingenio) a že jazyk je charakteristickou vlastnosťou ľudskej inteligencie.

Je pozoruhodné, že problematika lingvistickej kreativity nebola pre renesančných učencov neznáma. Pravdepodobne to vyplývalo z prizna-nia, ktoré uviedol sám Huarte, že často nedokázal zásadne a stabilne rozlišovať medzi mŕtvymi a živými jazykmi. V období renesancie sa

396

medzi učencami tradovalo: po prvé, že jazyky ako latinčina a hebrejčina sa získavali umením a kultúrou, zatiaľ čo miestne jazyky si ľudia osvo-jovali prirodzeným spôsobom. Ale pretože aj miestne pojmy sa poklada-li za naučené, vyššie uvedené rozlíšenie nemuselo byť užitočné. Puris-tické a normatívne záujmy posilňovali presvedčenie, že miestne jazyky priamo nevychádzali z matkinej hrude.

Po druhé, humanistické úvahy o pedagogickej teórii viedli renesanč-ných učencov k spojeniu lingvistických zručností a jazykového učenia v detstve, t. j. vo veku, keď mladý človek v určitých ohľadoch prežíval skôr pasívnu a živočíšnu existenciu.

Konečne, renesanční humanisti, na rozdiel od stredovekých scholas-tikov verili, že myslenie a jazyk sú oddelené a odlišné. Tento záver čias-točne pramenil z naliehavosti rigidného delenia filozofie a rétoriky. Učenci predpokladali, že význam je primárny, jeho vyjadrenie v jazyku, t. j., čo sa povedalo, je úplne nezávislé od formy prednesu. Dialektici, ktorí učili ľudí, ako myslieť, podľa Huarteho nepôsobili dostatočne pre-svedčivo; ak by sa niekto mal stať sociálne a politicky zdatným, musel by ostatným ľuďom hovoriť o problémoch, nad ktorými premýšľali.

Z jazykových štúdií Huartemu vyplývalo, že kreativita je jasne limi-tovaná na myslenie a on sám svoje lingvistické formulácie pokladal za mechanický proces regulovaný pamäťou. Bol však presvedčený, že ro-zum a predstavivosť sú s pamäťou v antagonistickom vzťahu. Tým mož-no podľa neho vysvetliť, prečo veľkí scholastickí intelektuáli rozprávali takou barbarskou latinčinou. Preto veľa inteligentných ľudí nie je jazy-kovo zručných a paradoxne jednotlivci s limitovanou inteligenciou sú často v oboch expertnostiach zručnejší.

Podľa Reada (2004) obdobie renesancie, v ktorom žil Huarte, popri svojich pozitívach bolo aj pomerne spiatočníckym a konzervatívnym ve-kom zameraným najmä na opätovné prežívanie slávneho odkazu minu-losti. Sociálna filozofia obdobia renesancie bola pomerne represívna a elitárska, s častým prežívaním všeobecného, aj keď miestami podve-domého strachu z kreatívnych impulzov.

Všeobecné vzdelávanie v tomto období prebiehalo pomerne nudne a málo inšpiratívne, vychádzalo najmä z hromadných teórií. Dôležitosť ja-zykového učenia, najmä učenia mŕtvych jazykov, nepochybne zvýšila záujem o pamäť a pamäťové učenie. Mohlo by sa tiež poukazovať aj na všeobecnú neschopnosť vidieť intelektuálnu aktivitu ako niečo iné, než odhaľovanie skrytých odkazov. Presvedčenie, že zmeny spočívajú iba v odhaľovaní prirodzených javov, silno pôsobilo proti kreatívnym princí-

397

pom. Huarte konzervatívne trendy v renesančnej tradícii nepochybne hodnotil kriticky.

Dokonca aj v antickom svete však dochádzalo k tomu, že človek ne-raz sebavedome a progresívne zdôrazňoval svoje tvorivé kapacity a Hu-arteho záujem o tvorivosť je podnetom, ktorý pravdepodobne získal štúdiom antiky.

Renesancia prebrala tradíciu, podľa ktorej človek má dve rozpozna-teľné tváre – progresívnu a spiatočnícku. Tento fakt vysvetľuje, prečo učenci vnímali dva možné zdroje poznatkov: ingenio a conocimiento de antiguedad (staré vedomosti). Ponúkala sa však otázka: ktorá z týchto dvoch tvárí v renesancii dominovala? Ľubovoľný opis renesančného hnutia vo všeobecnosti zdôrazňoval všeobecný entuziazmus a kreatívne impulzy určitého veku. Dokonca na kozmickej úrovni Reťaz bytia sa vplyvom neoplatonikov stávala flexibilnejšia. Napríklad Pico della Mi-randola a viacerí jeho súčasníci chápali človeka ako indivíduum, ktoré už viac nie je zviazané s centrom vesmíru, ale samostatne stojí medzi existujúcimi problémami a slobodne sa rozhoduje o vlastnom osude, či už o lepšom alebo horšom. Tieto progresívne idey sa počas renesancie popularizovali v miestnej literatúre.

Ďalšiu ilustráciu tejto novej myšlienkovej expanzie poskytovali aj zvedavé a konfliktné postoje humanistov k astrológii. Niektorí pozoro-vatelia chápali astrológiu ako hrozbu ľudskej slobodnej vôli a slobode, zatiaľ čo iní verili v možnosť zvládnutia okultných síl, ktoré riadia ves-mír pretavením ľudských kreatívnych impulzov.

Humanistický pohľad na právo a politiku, t. j. formy poznania, ktoré ovplyvňujú ľudské sociálne osudy, sa tiež vysvetľoval záujmom o krea-tívne možnosti človeka. Mnohí humanisti ako Leonardo Bruni, Matteo Palmieri, Nerio Acciauoli, Niccoló Machiavelli, Francesco Guicciardini boli štátnici, veľvyslanci, guvernéri a kancelári a chválili sa značnou skúsenosťou v organizácii civilného života. Kriticky hodnotili podnety, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali sociálnu organizáciu sveta. Renesančných učencov už neriadili božie ruky ako u ich stredovekých predchodcov, ale ruky človeka. Machiavelliho cyklický princíp zmeny môže pozorovateľom pripadať značne pesimistický, ale pri porovnaní so stredovekými teóriami šťastnou náhodou riadeného úpadku sa zdá, že vzbudzuje značný optimizmus najmä aktivovaním kreatívnej činnos-ti politikov.

398

Odkaz Máloktorý učenec z obdobia raného novoveku dokázal tak výrazne

ovplyvniť viaceré vedné disciplíny, ktoré sa úspešne rozvíjajú dodnes. Napríklad čo sa týka vied o človeku, Paul McReynolds v klasickej en-cyklopédii o psychologickom hodnotení Conceptual Foundations of Behavioral Assessment konštatoval, že Skúška bola míľnikom v tejto problematike. Súčasne táto kniha predstavovala ideový návod pre pora-denskú a organizačnú psychológiu. Avšak veľmi významnú úlohu zo-hrala pri rozvoji poznania aj v neuropsychológii, transformačnej lingvis-tike, psychológii inteligencie a mentálnej retardácie a najmä pri rozvoji diferenciálnej psychológie.

Huarte tiež nesporne ovplyvnil myslenie mnohých politikov, ako bo-li Armand Jean du Plessis – kardinál Richelieu, Jules – kardinál Maza-rin, Filip II. Španielsky a iných. Napríklad Richelieu a Mazarin inten-zívne zbierali charakterologické informácie o svojich nepriateľoch a sú-peroch.

O túto Huarteho špecialitu sa zaujímali aj významní spisovatelia ako Miguel de Cervantes a Pierre Charron. Predpokladá sa, že osobnosť a fyzické vlastnosti dona Quijota vznikli podľa Huarteho charakterolo-gickej schémy. I niektoré časti rovnomennej knihy akoby kopírovali vy-brané miesta Skúšky.

V španielskych podmienkach Huarteho teóriu ingenia pri vzdelávaní vysoko hodnotili aj významní španielski myslitelia, ako boli Juan Luis Vives, Antonio Ortiz alebo Antonio de Nebrija. Túto tradíciu v 18. sto-ročí významne rozvinul Rodriguez de San José a v 19. storočí Leta-mendi. Moderným vyústením koncepcie ingenia bolo založenie Instituto Psicotécnico de Barcelona (1918) a Instituto de Orientación Profesional de Madrid (1924).

Huarteho dielo získalo zaslúžený obdiv vtedajších vzdelancov. Už pred rokom 1700 vyšlo 60 vydaní, ktoré cirkulovali po celej Európe (Iriarte, 1948). Záujmu sa tešilo najmä medzi lekármi, pedagógmi a po-litikmi. Osobitný záujem vyvolalo v Anglicku, najmä kvôli novým kon-cepciám vzdelávania, pri ktorých dôležitú úlohu zohrávalo predbežné testovanie študentov ako súčasť prijímacej procedúry. Záujmu učiteľov, ale aj rodičov sa tešili úvahy o vzťahu typu vzdelávania a typu ingenia a striktná požiadavka, aby rodičia svojim deťom vyberali také druhy štú-dia, ktoré čo najlepšie vyhovujú ich prirodzeným schopnostiam, čo im prinesie lepšiu budúcnosť a prežívanie uspokojenia. V Anglicku výz-

399

namnú úlohu pri propagácií Huarteho myšlienok zohral Foster Watson (1860-1929), jeden zo zakladateľov pedagogickej psychológie.

Nemožno zabudnúť ani na širšie metodologické dosahy. Napríklad klasifikácia vied Francisa Bacona mala podobné charakteristiky ako Huarteho (podľa stavu pamäti, inteligencie a predstavivosti), čo si Ba-con plne uvedomoval (Iriarte, 1948). Okrem toho nesporne ovplyvnil aj viaceré myšlienky René Descartesa, ktorý však popieral Huarteho dok-trínu špecifickosti ľudského ingenia. Franz Joseph Gall pokladal Huar-teho za zakladateľa frenológie, pretože individuálne rozdiely v inteli-gencii pripisoval stavbe tela. Johann Kaspar Lavater ho hodnotil ako predchodcu fyziognomiky (teórie založenej na presvedčení, že ľudský charakter možno hodnotiť štúdiom výrazov tváre). Podľa Reada (2004) sa Huarte zaslúžil aj o počiatky behavioristického hnutia. Skúšku pokla-dal za ranú behavioristickú esej vyplývajúcu z nespokojnosti so špekula-tívnou psychológiou, ktorú pokladal za jalovú a odmietal ju v prospech prístupu založeného na pôsobení fyziologických základov. Táto myš-lienková koncepcia pôsobila v prospech mechanistických explanácií ľudského správania a pôsobenia duše alebo mysle.

Systém ciev, drevoryt z diela De humani corporis fabrica (Andreas Vesalius, 1543)

423

EXPERIMENTOM OD FYZIOLÓGIE K INTELIGENCII

PRVOTNÉ PSYCHOLOGICKÉ ÚVAHY Mnohé kultúry v priebehu histórie permanentne rozjímali o podstate

myslenia, duše, ducha, inteligencie, poznávania a záhrobného života. Napríklad v starovekom Egypte sa na Papyruse Edwina Smitha objavili prvé opisy mozgu a špekulácie o jeho funkciách (aj keď v medicínsko-chirurgickom kontexte). Hoci bežné medicínske dokumenty staroveku obsahovali zaklínadlá a liečebné aplikácie, ktoré mali odháňať démonov vyvolávajúcich choroby, tento papyrus ponúkal lieky pre takmer 50 liečebných postupov a iba jeden z nich obsahoval kúzla na odvrátenie diabla.

Starovekí grécki filozofi od Tálesa (624-453 pred Kr.) až po rím-skych nasledovníkov vypracovali pojmy ako psychẽ (ako základ odbor-ného termínu psychológia), nous, thumos, logistikon a pod. Snáď najva-lidnejšie podnety uviedli Platón (Republika), Pytagoras a Aristoteles (Peri Psyches, lepšie známe ako De Anima). Pri úvahách o myslení sa veľkej pozornosti tešil pojem nous, najmä s prihliadnutím na pôsobenie intelektových funkcií, ako sú porozumenie, plánovanie, vizualizácia, anticipácia a rozhodovanie. Aj keď podľa Herakleita veľa učenia ešte nevzdeláva nous. Parmenides prispel úvahami o príbuzných kognitív-nych pojmoch noein – noẽma (myseľ) a noẽtos (pochopiteľný). Dospel k záveru o nevyhnutnej odlišnosti objektívnej reality a jej subjektívneho spracovania. Predpokladal absolútnu odlišnosť medzi doxou (názorom), založenou na zmyslovej percepcii a alẽtheiou (pravdou). Argumentoval, že noetická aktivita, presnejšie rozprávanie, je nerozlučne spojené s plat-ným diskurzom, validným usudzovaním a kogníciou reality.

Helenistickí filozofi (napr. stoici a epikurejci) sa odlišovali od kla-sickej gréckej tradície niektorými dôležitými prístupmi, napríklad záuj-mom o fyziologické základy myslenia. Rímsky lekár Galén rozpracoval tieto námety najdetailnejšie. Grécka tradícia ovplyvnila aj myslenie via-cerých kresťanských a islamských učencov.

424

Stredoveké psychologické myslenie Stredovek priniesol postupne formovanie identity jednotlivcov, ktorí

v daných spoločenstvách nedosahovali plné uplatnenie. Prvé inštitúcie pokladané za azyly pre duševne chorých (vrátane ľudí so zníženou inte-ligenciou) vznikli v stredovekom islamskom svete. Medzi nimi hrali prím roku 705 Bagdad, na počiatku 8. storočia Fez, roku 800 Káhira a Damašek a roku 1270 Aleppo. Stredovekí moslimskí lekári tiež pomá-hali pacientom trpiacim na rôzne ochorenia mysle.

Ahmed ibn Sahl al-Balkhi (850-934) patril medzi prvých diskutérov o poruchách, či už tela alebo mysle, a argumentoval, že ak nafs (psyché) ochorie, telo už tiež nenachádza žiadnu radosť zo života a môže vyvolať fyzické ochorenie. Ako tvrdil Al-Balkhi, telo a duša môžu byť choré alebo zdravé, prípadne vyrovnané alebo nevyrovnané. Predpokladal, že nerovnováha tela môže viesť k horúčke, bolesti hlavy a iným telesným ochoreniam, zatiaľ čo nerovnováha duše vyvoláva hnev, úzkosť, smútok a iné symptómy, ktoré sa tykajú nafs. Rozlišoval medzi dvomi možnými formami psychického stavu dnes nazývaného depresia: jednu z nich vy-volávajú straty alebo zlyhania, ktoré možno liečiť psychologicky a dru-hú iniciujú fyziologické podnety, ktoré možno riešiť prostredníctvom somatickej medicíny.

Roku 1010 iracký Arab Ibn al-Hajtham (Alhazen) začal uskutočňo-vať experimenty týkajúce sa tela i nafs. Napríklad v Knihe o optike skú-mal vizuálne pociťovanie a vnímanie, vrátane rozdielov v citlivosti, po-ciťovaní dotykov, percepcii farieb, prežívaní tmy, psychologickom vy-svetľovaní ilúzie Mesiaca a v binokulárnom videní. Experimentálne me-tódy využíval aj pri skúmaní reakčného času.

Choroby súvisiace s nafs liečil aj Avicenna (980-1037) a vytvoril systém diagnostikujúci zmeny rýchlosti pulzu a vnútorného prežívania. Okrem toho opísal aj javy dnes známe ako neuropsychiatrické symptó-my, vrátane halucinácií, nespavosti, mánie, nočných mor, melanchólie, demencie, epilepsie, paralýzy, mŕtvice, vertiga a tremoru.

K rozšíreniu psychologického a intelektového poznania významne prispeli aj ďalší stredovekí myslitelia. Napríklad Ibn Sirin písal o snoch a ich interpretácii, al-Kindi (Alkindus) (800-870) vyvinul rôzne formy hudobnej terapie a Ali ibn Sahl Rabban al-Tabari (838-870), autor prvej lekárskej encyklopédie Firdous al-Hikmah, sformuloval zásady, ktorými sa mala riadiť al-´ilaj al- nafs, niekedy prekladaná ako psychoterapia. Al-Farabi (Alpharabius) (872-950) uvažoval o rôznych témach týkajú-cich sa sociálnej psychológie a vedomia, Ali ibn Abbas al-Majusi (zo-

425

mrel roku 982) inicioval nové medicínske odvetvia neuroanatómiu a neurofyziológiu, Abu al-Kasim al-Zahrawi (Abulkasis) (936-1013) navrhol neurochirurgiu, Abu Rajhan al-Biruni (973-1048) opísal reakč-ný čas a Ibn Tufail (1105-1183) anticipoval argumenty o existencii ta-bula rasa a diskutoval o úlohe dedičnosti a prostredia.

Ibn Zuhr (Avenzoar) (1091-1161) opísal poruchy podobné menin-gitídam vznikajúce pôsobením vnútrolebečných trombov a mediastinál-nych tumorov. Averroes (1126-1198) pripísal retine vlastnosti fotore-ceptorov a Maimonides (1135-1204) opísal nákazu besnotou a otravu ľuľkovcom zlomocným.

V Európe na ilustráciu možno detailnejšie opísať pôsobenie poľské-ho teológa a vedca Witelona (Litellonis, 1230-1280), ktorý sa pričinil o založenie percepčnej psychológie. Jeho spis Perspectiva, inšpirovaný arabskými vzormi, neskôr významne ovplyvnil Johannesa Keplera. Popri riešení optických problémov obsahoval aj veľa psychologických podnetov týkajúcich sa napríklad asociácie ideí a nevedomia, vrátane platónskych metafyzických diskusií. Witelon predpokladal aj existenciu intelektuálnych a telesných podstát spojených kauzalitou vyžarovanou z Boha vo forme duchovného svetla. Svetlo je podľa neho prvým zo všetkých rozumných entít. Novátorsky skúmal anatómiu oka i fyziológiu videnia. Analyzoval aj príčiny zrakových ilúzií, najmä v podmienkach zhoršeného osvetlenia, alebo pri subjektívnom zameraní pozorovateľa. Medzi jeho pozoruhodné zistenia patrí príklad Maura, ktorý vidí čierne-ho anjela vtedy, ak má pre kresťanov bielu kožu, zatiaľ čo diabol je pre kresťanov čierny a pre Maurov biely.

POČIATKY ZÁPADNEJ PSYCHOLÓGIE Mnohé antické spisy by nenávratne zaviali piesky histórie, nebyť

úsilia kresťanských, židovských a arabských prekladateľov, ktorí ich v Domoch múdrosti alebo Domoch poznania a iných podobných inštitú-ciách prekladali do latinčiny. Mnohé myšlienky významne ovplyvnili aj priebeh renesancie.

V tejto súvislosti je snáď zaujímavé pripomenúť pôvod samotného pojmu psychológia. Originalita sa prisudzovala nemeckému scholastic-kému filozofovi Rudolfovi Göckelovi (1547-1628, často známemu pod latinským menom Rudolf Goclenius), ktorý roku 1590 v Marburgu publikoval knihu Psychologia: hoc est de hominis perfectione, anima et in primis ortu hujus, commentationes... Niektoré zdroje však naznačujú,

426

že prvenstvo patrilo chorvátskemu humanistovi Markovi Maruličovi (1450-1524), autorovi latinského spisu Psichiologia de ratione animae humanae (Krstič, 1964). Aj keď sa dielo nezachovalo, je k dispozícii na zozname Maruličových prác, ktoré vyhotovil jeho súčasník Franjo Bozi-cevic-Natalis (1469-1542).

Pojem psychológie však výraznejšie spopularizoval až nemecký ide-alistický filozof Christian Wolff (1679-1754) dielami Psychologia empi-rica a Psychologia rationalis (1732-1734). Rozdiel medzi empirickou a racionálnou psychológiou ožil v Encyclopédii (1751-1784) a vo Fran-cúzsku ho popularizovala Maine de Biran (1766-1824). V Anglicku pojmu psychológia predchádzala mentálna filozofia, najmä v prácach Williama Hamiltona (1788-1856).

OSVIETENOSŤ PSYCHOLOGICKÉHO MYSLENIA Psychológia sa spočiatku orientovala najmä na štúdium duše (v kres-

ťanskom slova zmysle). Modernú filozofickú formu psychológie výz-namne ovplyvňovali práce René Descartesa (1596-1650). Descartes, aj keď nemal medicínske vzdelanie, extenzívne študoval anatómiu býčieho oka a neskôr podporil model krvného obehu Williama Harveyho, avšak nesúhlasil s metafyzickým rámcom jeho pôsobenia. Okrem toho pitval zvieracie a ľudské mŕtvoly a dospel k podobným záverom, ako pri skú-maní prietoku krvi. Podľa neho telo je komplexné zariadenie, ktoré je schopné pohybu bez duše, čo protirečilo hlavným zásadám doktríny duše. Podstatu psychológie ako medicínskej disciplíny podporil najmä Thomas Willis (1621-1675), či už úvahami o mozgových funkciách podľa knihy Doktrína duše (Doctrine of the Soul), ale najmä anatomic-kými štúdiami (podľa spisu De Anima Brutorum).

Ďalší rozvoj experimentálnej psychológie významne ovplyvnili aj fi-lozofi britského empirizmu a škôl asocianizmu. Zvlášť významne pôso-bili idey Johna Locka, Georgea Berkeleyho a Davida Huma. Popri nich nemožno zabudnúť ani na Davida Hartleyho a Johna Stuarta Milla. Po-všimnutiahodné boli práce niektorých kontinentálnych racionalistov, medzi nimi najmä Barucha Spinozu a Gottfrieda Wilhelma Leibniza.

Humanistické, existenciálne a moderné európske psychologické ško-ly ovplyvnil aj dánsky filozof Søren Kierkegaard.

427

PRECHOD K SÚČASNEJ PSYCHOLÓGII Významnú úlohu pri vymedzovaní smeru novej disciplíny zohrávali

aj diskusie o účinnosti mesmerizmu (hypnóza) a frenológie. Podstatu mesmerizmu sformuloval roku 1770 rakúsky lekár Anton Mesmer (1734-1815), ktorý potvrdil využitie sily gravitácie a neskôr zvieracieho magnetizmu pri liečení rôznych fyzických a mentálnych ochorení. Jeho metódy sa v Paríži a vo Viedni stali na jednej strane módnymi aktivita-mi, na druhej strane sa dostali pod dozor podozrievavých úradníkov. Roku 1784 kráľ Ľudovít XVI. vytvoril komisiu z troch prominentov, amerického veľvyslanca Benjamina Franklina, chemika Antoina Lavoi-siera a lekára Josepha-Ignaca Guillotina, ktorí Mesmerovu metódu od-mietli. Indo-európsky kňaz abbé Faria (1746-1819) zameral pozornosť verejnosti na zvierací magnetizmus. Na rozdiel od Mesmera tvrdil, že magnetizmus vzniká z vnútra mysle silou očakávania a spoluprácou pa-cienta. Magnetická tradícia napriek spochybneniu pôsobila medzi Mes-merovými žiakmi a niekoľkými jednotlivcami na anglickej pôde, medzi ktorých patrili najmä lekár John Elliotson (1791-1868) a chirurgovia James Esdaile (1808-1859) a James Braid (1795-1860) (ktorý ho preme-noval na hypnotizmus). V Anglicku mal mesmerizmus silnú sociálnu podporu. Fariova koncepcia sa rozšírila najmä pôsobením klinických a teoretických prác Ambroisa-Augusta Liébeaulta (1791-1868) a Hippo-lyta Bernheima (1840-1919). Ich pôsobenie zrejme prispelo aj k ne-skoršiemu formovaniu autosugestívnych techník Émila Couého (1857-1926). Ako je známe, riaditeľ parížskej nemocnice Salpetriére Jean-Martin Charcot (1825-1893) ich prispôsobil k liečbe hystérie.

Frenológia začínala ako organológia, teória mozgových štruktúr, ktorú vytvoril Franz Joseph Gall (1758-1828). Tento nemecký lekár argumentoval, že mozog je rozdelený do veľkého počtu funkčných or-gánov, zodpovedných za čiastkové mentálne schopnosti a dispozície – nádej, lásku, spiritualitu, vášeň, jazyk, schopnosti pre detekciu veľkosti, formy a farby predmetov a pod. Argumentoval, že čím väčšie sú tieto jednotlivé orgány, tým väčšia je potencia korešpondujúcej mentálnej vlastnosti. Ďalej tvrdil, že jednotlivec môže detekovať veľkosť orgánov podľa povrchu lebky. Gallova lokalizačná teória sa skoro stala terčom kritiky, najmä zo strany francúzskeho anatóma Pierra Flourensa (1794-1867). Napriek tomu Gallov asistent Johann Gaspar Spurzheim (1776-1832) podporil frenologické podnikanie v praxi. V rukách škótskeho náboženského vodcu Georgea Comba (1788-1858) sa frenológia výz-namne spojila s politickými reformami a rovnostárskymi princípmi.

428

Z Európy sa rozšírila aj do USA, kde sa praktici usilovali o mentálnu pohodu motivovaných zákazníkov.

NEMECKÁ EXPERIMENTÁLNA PSYCHOLÓGIA Ako je všeobecne známe, psychológia sa až do polovice 19. storočia

šírila ako odvetvie filozofie. Napríklad Immanuel Kant (1724-1804) v Metafyzických základoch prírodných vied (Metaphysische Anfangs-gründe der Naturwissenschaft, 1786) spochybnil existenciu vedeckej psychológie.

Aj Johann Friedrich Herbart (1776-1841) súhlasil s Kantom a po-kúsil sa sformulovať matematický základ vedeckej psychológie. Napriek tomu, že nebol schopný empiricky overiť základné pojmy svojej psycho-logickej teórie, jeho úsilie viedlo Ernsta Heinricha Webera (1795-1878) a Gustava Theodora Fechnera (1801-1887) k pokusom o meranie mate-matických vzťahov medzi fyzikálnou veľkosťou externých podnetov a psychickými intenzitami príslušných pocitov. Fechner roku 1860 za-viedol pojem psychofyzika.

Medzičasom sa individuálne rozdiely v reakčných časoch stali výz-namnou premennou v astronómii známou pod názvom osobná rovnica. Výskumníci ako Friedrich Wilhelm Bessel (1784-1846) v Königsbergu a Adolf Hirsch (1830-1901) viedli Mathiasa Hippa (1813-1893) k vy-tvoreniu vysoko precízneho chronoskopu zhotoveného podľa zariadenia merajúceho rýchlosť delostreleckých granátov. Iné časomerné prístroje vznikli na základe inšpirácie z fyziológie (napr. kymograf), ktoré adap-toval utrechtský oftalmológ Franciscus Donders (1818-1899) na meranie jednoduchých rozhodovacích časov.

V 19. storočí sa profesionalizovala aj fyziológia, vrátane neurofyzio-lógie. Napríklad Charles Bell (1774-1843) a François Magendie (1783-1855) nezávisle od seba opísali rozdiely medzi senzorickými a motoric-kými nervami chrbtice, Johaness Peter Müller (1801-1855) navrhol doktrínu špecifických nervových energií, Emil du Bois-Reymond (1818-1896) študoval elektrické základy kontrakcie svalov, Pierre Paul Broca (1824-1880) a Carl Wernicke (1848-1905) identifikovali oblasti mozgu zodpovedné za rôzne aspekty jazyka, Gustav Fritsch (1837-1927), Edu-ard Hitzig (1839-1907) a David Ferrier (1843-1924) lokalizovali senzo-rické a motorické sféry mozgu.

Jeden z hlavných zakladateľov experimentálnej fyziológie, Hermann von Helmholtz (1821-1894), študoval viacero problémových okruhov,

429

ktoré neskôr vyvolali veľký záujem psychológov – rýchlosť nervového prenosu, podstatu zvuku a farieb a ich percepciu a pod. Roku 1860 zamestnal ako asistenta mladého lekára Wilhelma Wundta (1832-1928). Wundt aplikoval viaceré z prístrojov fyziologického laboratória – najmä chronoskop a kymograf, aby experimentálne získal odpovede na zložité psychologické problémy. Detailnejšie sa zaujímal najmä o podstatu apercepcie – t. j. stavu, keď sa percepčné javy dostávajú do centra ve-domého spracovania jednotlivca.

Roku 1874 Wundt pokračoval v profesúre v Zürichu a v tom istom roku publikoval kľúčové dielo Základy fyziologickej psychológie (Grun-dzüge der physiologischen Psychologie). Roku 1879 po prestúpení na prestížnejší post do Lipska založil prvé laboratórium, zamerané na pô-vodný výskum v experimentálnej psychológii. Roku 1883 vznikol ve-decký časopis Philosophische Studien, v ktorom učitelia i študenti pub-likovali výsledky svojich experimentov. Wundt priťahoval veľké množ-stvo študentov nielen z Nemecka, ale aj zo zahraničia. Významnými americkými študentmi boli napríklad G. Stanley Hall (1844-1924), ktorý už mal doktorát z Harvardu (pod supervíziou Williama Jamesa), James McKen Cattell (1860-1944), Wundtov prvý asistent, a Frank Angell (1867-1927). Prominentným britským študentom bol aj Edward Brad-ford Titchener (1867-1927), ktorý sa neskôr stal profesorom na Cornell University.

Ďalšie laboratóriá experimentálnej psychológie založili v Berlíne Carl Stumpf (1848-1936) a v Göttingene Georg Elias Müller (1850-1934). Významným predstaviteľom experimentálnej psychológie, aj keď bez vlastného výskumného centra, sa stal Hermann Ebbinghaus (1850-1909).

Würzburgská škola Roku 1896 jeden z Wundtových laboratórnych asistentov, Oswald

Külpe (1862-1915), založil vo Wüzburgu nové laboratórium. Zhromaž-dil okolo seba viacero mladých psychológov, ako boli Narziss Ach (1871-1946), Karl Bühler (1879-1963), Ernst Durr (18781913), Karl Marbe (1869-1953) a Henry Jackson Watt (1879-1925). Spolu vytvorili novú koncepciu psychologického experimentovania, ktorá prekonávala viaceré Wundtove obmedzenia. Wundt pôvodne načrtol rozdiel medzi starým filozofickým štýlom sebapozorovania (Selbstbeobachtung), v ktorom sa jednotlivec pozoroval pri vyšších myšlienkových procesoch

430

a vnútornou percepciou (innere Wahrnehmung), v ktorej si jednotlivec okamžite uvedomoval svoje momentálne pocity, vnemy alebo obrazy (Vorstellung). Prvú časť Wundt spochybnil, pretože podľa neho vyššie formy pozorovania nemožno študovať experimentálne, ale len prostred-níctvom Völkerpsychologie (psychológie národov). Iba druhá časť po-skytovala vhodné témy na experimentovanie.

Würzburská skupina naopak zostavila experimenty, v ktorých sa ex-perimentálne úlohy prezentovali v podobe komplexných stimulov (napr. Nietzscheho aforizmu alebo logického problému). A po jeho spracovaní (napr. interpretácii aforizmu alebo vyriešení problému) sa proband sna-žil reprodukovať obsah mentálneho spracovania, ktoré práve prebiehalo v jeho mysli. V priebehu tohto procesu sa podľa prívržencov tejto školy vo vedomí zobrazovali nové elementy vedomia (popri Wundtových pocitoch, vnemoch alebo obrazoch) vrátane Bewusstseinslagen (vedomé postoje), Bewusstheiten (uvedomenie) a Gedanken (myšlienky). V an-glickej literatúre sa často skupinovo označujú ako myšlienky bez obrazov a Wundt o nich intenzívne diskutoval s prívržencami würzburgskej ško-ly.

Wundt označoval tieto postupy za falošné experimenty a ostro ich kritizoval. Jeho snáď najvýznamnejší anglický študent Titchener, pôso-biaci na Cornell University, v tejto diskusii aktívne intervenoval a usi-loval sa o sprostredkovanie medzi oboma protikladnými školami.

Na druhej strane metodológia würzburgskej školy poskytovala inšpi-ráciu aj v neskorších obdobiach. Napríklad Herbert Simon (1916-2001) roku 1981 citoval práce Otta Selza (1881-1943), ktorý ho inšpiroval pri zostavovaní známych algoritmov riešenia problému (napr. Logic Theo-rist a General Problem Solver) a metódy hlasného myslenia. Aj nemec-ký filozof Karl Popper (1902-1994) získal viacero námetov na riešenie problémov filozofie vedy od svojich učiteľov psychológie Karla Bühle-ra a Otta Selza.

Geštalt psychológia Ďalšie významné experimentálne psychologické centrum sa sformo-

valo v Berlíne. Podľa jeho predstaviteľov poznávanie je ovplyvnené celkom, pričom časti sú definované štruktúrou celku. Svoju školu nazva-li Gestalt, nemecký termín približne vyjadrujúci formu alebo konfigurá-ciu. Viedli ju Max Wertheimer (1880-1943), Wolfgang Köhler (1887-1967) a Kurt Koffka (1886-1941). Wertheimer, žiak rakúskeho filozofa

431

Christiana von Ehrenfelsa (1859-1932) tvrdil, že popri senzorických elementoch vnímaného objektu pôsobí zvláštny prvok, ktorý, aj keď je v určitom zmysle odvodený z organizácie týchto štandardných senzoric-kých elementov, možno pokladať za bytie elementu podľa jeho vlastné-ho poriadku. Tento zvláštny element nazval Gestalt-qualität alebo kvali-ta formy. Napríklad, ak jednotlivec pri vnímaní hudby počuje nielen melódiu, ale aj jednotlivé tóny plus niečo navyše k nim, čo ich spojí do určitého celku – Gestalt-qualiät. Táto kvalita podľa von Ehrenfelsa umožňuje melódii, aby odznela podľa nového kľúča; použijú sa kom-pletne odlišné noty, ale udržiava sa jej identita. Jednotlivec počuje naj-skôr melódiu a iba potom ju rozdelí na tóny. Podobný priebeh má aj zrakové vnímanie.

Geštalt teóriu oficiálne inicioval Wertheimer roku 1912 článkom o phi-fenoméne ako o zvláštnom prípade zrakovej ilúzie. Článok analy-zoval atomistickú psychológiu Helmholtza a Wundta. Wertheimerovi pri pokusoch s phi fenoménom ako pokusné osoby slúžili aj Köhler a Koff-ka. Köhler bol expertom na fyzikálnu akustiku, študoval u fyzika Maxa Plancka (1858-1947), avšak psychologickú špecializáciu dosiahol pod vedením Carla Stumpfa (1848-1936). Koffka bol tiež Stumpfovým štu-dentom a zameriaval sa najmä na analýzy pohybu a psychologické as-pekty rytmu. Roku 1917 Köhler (1917/1925) publikoval výsledky štvor-ročných výskumov učenia u šimpanzov. Na rozdiel od iných teoretikov učenia predpokladal, že zvieratá sa učia náhlym vhľadom do štruktúry problému v porovnaní s asociatívnym učením a postupnými krokmi učenia podľa Ivana Petroviča Pavlova (1849-1936) a Edwarda Lee Thorndika (1874-1949), ktorí demonštrovali svoje tézy experimentmi so psami a mačkami.

Pojmy štruktúra a organizácia boli pre geštalt psychológiu kľúčové. O stimuloch sa predpokladalo, že majú určitú štruktúru, sú určitým spô-sobom organizované a že táto štrukturálna organizácia znamená viac, než jednotlivé senzorické elementy.

Roku 1921 Koffka publikoval geštaltom inšpirovaný text z vývi-novej psychológie, Rast mysle (Growth of the Mind). Koffka s pomocou amerického psychológa Roberta Ogdena (1877-1959) sprostredkoval geštalt poznatky v štúdii v časopise Psychological Bulletin americkému publiku. Zameral sa na kritiku súčasných výskumov percepcie. Roku 1924 navštívil Spojené štáty a prednášal na Smith College. Roku 1935 publikoval Princípy geštalt psychológie (Principles of Gestalt Psycholo-gy). Táto učebnica vysvetlila podstatu geštalt vízie vedeckého skúmania. Podľa neho veda nie je jednoduchou akumuláciou faktov. To, čo robí

432

výskum vedeckým, je zaradenie faktov do určitej teoretickej štruktúry. Cieľom geštaltistov bolo integrovať fakty nielen z neživého, ale aj zo živého a mentálneho prostredia do jednotnej vedeckej štruktúry. To zna-mená, že veda by mala spracovávať nielen kvantitatívne fakty fyzikál-nych vied, ale aj fakty z dvoch iných vedeckých kategórií: z problému poriadku a problému Sinn, nemeckého pojmu vyjadrujúceho zmysel a význam. Koffka predpokladal, že bez uvažovania o význame prežívania a správania sa veda pri skúmaní ľudského bytia odsudzuje k povrch-nosti.

Tragickú etapu nemeckej vedy počas druhej svetovej vojny prežili hlavní predstavitelia Geštalt psychológie v USA. Roku 1940 vydal Koffka druhú významnú knihu pod názvom Dynamika v psychológii (Dynamics in Psychology) a Wertheimer roku 1945 (posmrtne) Produk-tívne myslenie (Productive Thinking).

RANÁ AMERICKÁ PSYCHOLÓGIA Okolo roku 1875 harvardský učiteľ fyziológie William James (1842-

1910) založil malé demonštračné psychologické laboratórium pre poslu-cháčov svojich lekcií. Laboratórium nikdy nebolo v plnej prevádzke a dodnes nie je jasné, či možno v tomto prípade vôbec hovoriť o prvom experimentálnom pracovisku. V roku 1878 prednášal William James na Johns Hopkins University predmet Zmysly a mozog a ich vzťah k mys-leniu, v ktorom, polemicky s Thomasom Henrym Huxleym tvrdil, že vedomie nie je epifenomenálne, ale musí mať evolučnú funkciu, prípad-ne, že u ľudí neprebehla prirodzená selekcia. V rovnakom roku získal kontrakt na napísanie učebnice novej experimentálnej psychológie. Ak by ju bol napísal rýchlejšie, mohol získať prvenstvo za vydanie prvej anglicky písanej učebnice o tejto problematike. Trvalo však dvanásť rokov, než dvojdielne Prinícpy psychológie dopísal. Medzičasom vyšli vysokoškolské učebnice od Georgea Trumbulla Ladda z Yale (1887) a Jamesa Marka Baldwina z Lake Forest College (1889).

Roku 1879 pracoval Charles Sanders Peirce (1839-1914) ako učiteľ na Johns Hopkins University. Aj keď bol známejší astronomickými a fi-lozofickými publikáciami, k zrodu americkej experimentálnej psycholó-gie prispel prácou o percepcii farieb, ktorá vyšla roku 1877 v American Journal of Science. V roku 1884 so študentom Josephom Jastrowom (1863-1944) publikoval materiál O malých rozdieloch v pociťovaní v Memoirs of the National Academy of Sciences. Roku 1882 sa na Johns

433

Hopkins University Peirce spojil s G. Stanleym Hallom, ktorý roku 1893 otvoril prvé americké výskumné laboratórium orientované na experi-mentálnu psychológiu. Peirca kvôli škandálu vytlačili z vedeckej pozície a Hall získal na Johns Hopkins University post profesora filozofie. V roku 1887 založil American Journal of Psychology uprednostňujúci články z jeho vlastného laboratória. Roku 1888 prestúpil na novozalože-nú Clark University, kde pôsobil až do konca svojej kariéry.

Experimentálne psychologické laboratóriá postupne zakladali aj ďal-ší významní učitelia na ostatných amerických vysokých školách, naprí-klad James McKeen Cattell roku 1887 na University of Pennsylvania, William Lowe Bryan roku 1888 na University of Indiana, Joseph Jas-trow roku 1888 na University of Wisconsin-Madison, Edmund Sanford roku 1889 na Clark University a Harry Kirke Wolfe roku 1889 na Uni-versity of Nebraska.

Roku 1890 konečne vyšli už spomínané Princípy psychológie a rých-lo sa stali najvýznamnejšou psychologickou učebnicou v histórii ame-rickej psychológie, predovšetkým kapitoly venované vedomiu, emó-ciám a návykom.

K výraznému dosahu Princípov psychológie sa hlásil aj John Dewey (1859-1952), profesor filozofie na University of Michigan. Spolu s mladšími kolegami, Jamesom Haydenom Tuftsom (1862-1942) – ktorý založil psychologické laboratórium v Michigane, Geogeom Herbertom Meadom (1863-1931) a študentom a neskorším predsedom Americkej psychologickej asociácie Jamesom Rowlandom Angellom (1869-1949), sformuloval psychologickú koncepciu zameranú skôr na pôsobenie so-ciálneho prostredia a na aktivity mysle a správania, než na psychofyzi-kou inšpirovanú fyziologickú psychológiu Wundta a jeho nasledovní-kov. Neskôr vytvorili jadro Chicagskej psychologickej školy.

Roku 1892 G. Stanley Hall pozval tridsať psychológov a filozofov na Clark University, aby vytvorili Americkú psychologickú asociáciu (APA). Už prvé stretnutia však signalizovali tenzie medzi experimentál-ne a filozoficky orientovanými členmi asociácie. Preto roku 1901 na University of Nebraska vznikla Západná filozofická asociácia. Nasledu-júci rok prebehlo na Columbia University prvé stretnutie Americkej filozofickej asociácie. Tu vznikli aj Centrálne a Východné sekcie mo-dernej Americkej filozofickej asociácie.

Roku 1894 viacero popredných amerických psychológov vyjadrilo nespokojnosť s redakčnou praxou časopisu American Journal of Psycho-logy. G. Stanley Hall s nimi nesúhlasil a spolu s Jamesom McKeen Cat-

434

tellom a Jamesom Markom Baldwinom založili nový časopis Psycholo-gical Review.

Roku 1895 sa J. M. Baldwin a Edward Bradford Titchener (na Cor-nell University) zapojili do čoraz nervóznejšej diskusie o správnej inter-pretácii niektorých netypických reakčných časov, ktoré sa zistili vo Wundtovom laboratóriu (pôvodne o nich informovali Ludwig Lange a James McKeen Cattell). Roku 1896 J. R. Angell a Addison W. Moore publikovali série experimentov v Psychological Review naznačujúcich, že Baldwin bol presnejší, než ich obaja uvedení predchodcovia. Oni však interpretovali svoje zistenia vo svetle nového – Deweyho psycho-logického prístupu odmietajúceho tradičné chápanie vzťahu podnet-reakcia v rámci reflexného oblúka v prospech kruhového opisu, v kto-rom to, čo slúži ako stimulus, a čo ako odpoveď závisí od interpretácie situácie jednotlivcom. Tieto tézy John Dewey interpretoval roku 1896 v zásadnom článku Pojem reflexného oblúka v psychológii, ktorý vyšiel v Psychological Review.

Titchener odpovedal v Philosophical Review (1898, 1899) zdôrazne-ním štrukturálneho prístupu k psychológii, čím prispel k prvému väč-šiemu teoretickému rozkolu v americkej psychológii. Skupina pôsobiaca na Columbia University vedená Jamesom McKeen Cattellom, Edwar-dom L. Thorndikom a Robertom S. Woodworthom sa často pokladala za druhú (po chicagskej) školu amerického funkcionalizmu, pretože ich výskum sa zameriaval na aplikované oblasti mentálneho testovania, učenia a vzdelávania. Deweyho zvolili za prezidenta APA roku 1899, zatiaľ čo Titchener členstvo v asociácii ukončil. Avšak roku 1904 sfor-moval vlastnú skupinu známu ako Spoločnosť experimentálnych psycho-lógov. Jastrow podporil svoj funkcionalistický prístup k riešeniu prob-lémov prezidentským prejavom a Angell prijal Titchenerov prístup vo svojej významnej učebnici z roku 1904. V skutočnosti sa štrukturaliz-mus viac alebo menej obmedzoval na Titchenera a jeho študentov. Funkcionalizmus s väčším dôrazom na činnosť a aplikácie lepšie vyho-voval americkému kultúrno-kognitívnemu štýlu a, čo je možno dôleži-tejšie, bol populárnejší medzi univerzitnými kurátormi a súkromnými grantovými agentúrami.

FRANCÚZSKA PSYCHOLÓGIA Vo Francúzsku sa záujem o výskumy poznávania, myslenia a inteli-

gencie významne prelínal s humanistickými tradíciami Veľkej francúz-

435

skej revolúcie. Veď na mnohých miestach bolo nevyhnutné najskôr zbaviť ľudí sociálnych i psychologických obmedzení a zabezpečiť im základné potreby pre úspešný život.

Philippe Pinel (1745-1826) vstúpil do histórie ako jeden zo zaklada-teľov modernej psychiatrie a vynikajúci učiteľ internej medicíny. V Montpellier (kde pôvodne pôsobil aj Francois Rabelais) učil matema-tiku a anatómiu a venoval sa aj publikačnej činnosti. Náhodný kontakt so svetom duševne chorých ľudí upútal jeho pozornosť na ich neutešenú situáciu. Snažil sa im uľahčiť ich neľahkú pozíciu, čo si povšimla aj revolučná vláda a zverila mu reformu azylov. Podarilo sa mu preraziť prevládajúce stereotypy o ich posadnutosti démonmi. Nadchádzajúca reforma mu umožnila zbaviť pacientov reťazí, oslobodiť ich z podzem-ných pivníc a vrátiť im dôstojnosť.

Jean-Marc Gaspard Itard (1775-1838) bol pôvodným povolaním ob-chodník, no počas Francúzskej revolúcie vstúpil do armády ako asistent chirurga vo vojenskej nemocnici v Toulon. Vďaka nevšednému talentu sa vypracoval na špičkového chirurga. Prispel k zdokonaleniu viacerých medicínskych nástrojov (ako napr. ušný, tzv. Itardov katéter) a špecia-lizoval sa na problémy hluchonemých ľudí. Svetovú slávu získal kazuis-tikou tzv. Divého chlapca z Aveyronu. Všeobecne ho pokladali za otca špeciálnej pedagogiky.

Od počiatku 19. storočia dochádzalo vo Francúzsku k vývinu testov poznávacích schopností, najmä u jednotlivcov s mentálnou retardáciou, ktoré sa neskôr rozšírili do celého sveta a významne prispeli k presnejšej diagnóze kognitívnych schopností. Napríklad Jean Esquirol (1772-1840) sa venoval skúmaniu vzťahov medzi mentálnou retardáciou a emočnými poruchami. Na opis úrovne inteligencie zaviedol pojmy imbecil a idiot. Za hlavné kvalitatívne kritérium inteligencie označil adekvátne používa-nie jazyka.

Francúzsky lekár Édouard Séguin (1812-1880) zostavil novú, odliš-nú metodiku. Hlavnými kritériami úrovne inteligencie boli podľa neho senzorická diskriminácia a motorická kontrola. Zostavil Séguinovu dos-ku, v ktorej sa vyžadovalo rýchle umiestnenie rôzne tvarovaných obdĺž-nikov do príslušných otvorov. Roku 1837 otvoril prvú školu pre mentál-ne retardované deti a pripravil pre ne učebnicu. Svojou činnosťou vý-razne ovplyvnil neskoršiu významnú experimentálnu pedagogičku Má-riu Montessori.

Francúzsku vedu v polovici 19. storočia výrazne ovplyvnil konzerva-tívny režim Ľudovíta Napoleona, najskôr ako prezidenta (1848-1852) a neskôr ako cisára Napoleona III. (1852-1870). Akademickú filozofiu

436

kontrolovali zástancovia eklektických a spiritualistických škôl, ako boli Victor Cousin (1792-1867), Théodore Jouffroy (1796-1842) a Paul Janet (1823-1899). Predstavovali tradičné metafyzické školy, ktoré sa stavali proti chápaniu psychológie ako prírodnej vedy. Až po debakli, vyplýva-júcom z prehratej francúzsko-pruskej vojny a z následného pádu Napo-leona III., vznikli nové politické a intelektuálne smery myslenia. V psy-chológii bolo možné pozorovať pokusy o pozitivistické, materialistické, evolučné a deterministické prístupy. Formovať ich pomáhali najmä práce Hyppolyta Taina (1828-1893) a Théodula Ribota (1839-1916).

Roku 1876 Ribot založil Revue Philosophique, čím umožnil výz-namný francúzsky nástup novej psychológie. Aj keď Ribot nepracoval experimentálne, jeho knihy významne ovplyvnili budúce generácie psy-chológov. Po roku 1880 sa jeho záujem obrátil najmä na problematiku porúch pamäti, ako aj na pôsobenie vôle a osobnosti. Súčasne sa tieto témy pokúšal spracovať pomocou poznatkov všeobecnej psychológie. V rokoch 1885 až 1889 vyučoval experimentálnu psychológiu na Sor-bonne. Roku 1889 získal kreslo (vedúceho katedry) experimentálnej a komparatívnej psychológie na Collége de France, ktoré si udržal až do roku 1896.

Nie je tajomstvom, že hlavná sila francúzskej psychológie spočívala v psychopatológii. Hlavný neurológ nemocnice Salpetriére Jean-Martin Charcot (1825-1893) u niektorých pacientov použil hypnózu na liečenie experimentálne produkovaných hysterických symptómov. Dvaja jeho študenti, Alfred Binet (1857-1911) a Pierre Janet (1859-1947) adaptova-li a používali túto metódu vo svojej vlastnej praxi.

Binet a jeho kolega Henri Beaunis (1830-1921) v roku 1899 na Sor-bonne spolu vytvorili prvé laboratórium experimentálnej psychológie. O päť rokov neskôr Beaunis, Binet a Victor Henri (1872-1961) spoločne založili prvý francúzsky časopis venovaný experimentálnej psychológii, L´Année Psychologique. Na počiatku dvadsiateho storočia francúzska vláda požiadala Bineta, aby vytvoril metódu, ktorá by v rámci nového vzdelávacieho systému pomohla diagnostikovať žiakov vyžadujúcich zvláštnu asistenciu pri zvládaní bežného učiva. Spolu so spolupracovní-kom Théodorom Simonom (1873-1961) vytvorili Binet-Simonov inteli-genčný test, publikovaný v roku 1905 (a revidovaný v rokoch 1908 a 1911). Aj keď test mal slúžiť francúzskemu publiku, získal veľkú popularitu aj v Spojených štátoch, kde ho preložili Henry H. Goddard (1866-1957), riaditeľ Tréningovej školy pre slabomyseľných vo Vine-lande a jeho asistentka Elizabeth Kite (1864-1954). Preložený test použil Goddard na identifikáciu pokroku mentálneho stavu postihnutých jed-

437

notlivcov, najmä emigrantov z východných a južných európskych krajín. Binetov test roku 1916 revidoval stanfordský profesor Lewis M. Terman (1877-1956) vo forme Stanford-Binetovho IQ testu. Po Binetovej smrti v roku 1911 laboratórium na Sorbonne ako aj redakciu L´Année Psycho-logique riadil fyziologicky orientovaný Henri Piéron (1881-1964).

Vedúcim francúzskym psychiatrom sa postupne stal Pierre Janet, ktorý pôsobil v Salpetriére, na Sorbonne i na Collége de France. Roku 1904 sa podieľal na založení Journale de Psychologie Normale et Pat-hologique. Zatiaľ čo Janetov učiteľ Charcot sa viac orientoval na neuro-logické základy hystérie, Janet presadzoval vedecký prístup k psycho-patológii ako k mentálnej poruche. Jeho teória, že mentálna patológia vyplýva z konfliktu medzi nevedomými a vedomými časťami mysle a že nevedomé mentálne obsahy sa môžu vynárať ako symptómy so symbo-lickými významom, viedla k diskusiám so Sigmundom Freudom.

BRITSKÁ PSYCHOLÓGIA Aj keď už roku 1876 začal v Británii vychádzať prvý časopis veno-

vaný psychológii Mind, ktorý založil Alexander Bain (1818-1903) a vydával George Croom Robertson (1842-1892), trvalo pomerne dlho, než experimentálna psychológia začala rovnocenný boj so silnou tradí-ciou mentálnej filozofie. Experimentálne orientované práce, ktoré sa v prvých dvoch dekádach objavovali v časopise Mind, mali takmer vý-lučne americký pôvod. Pochádzali hlavne od G. Stanleyho Halla, jeho študentov a Jamesa McKeen Cattella.

Roku 1884 vzniklo antropometrické laboratórium Francisa Galtona (1822-1911), ktoré zohralo kľúčovú úlohu pri formovaní inteligenčných testov. Záujemcovia si mohli otestovať rôzne pychomotorické zručnosti (napríklad silu stisnutia ruky alebo vizuálnu ostrosť – detailnejšie v samostatnej kapitole).

Roku 1886 Galtona navštívil James McKeen Cattell, ktorý neskôr spopularizoval jeho metódy v USA. Avšak Galton nepôsobil ako profe-sionálny psychológ. Údaje získané v antropometrickom laboratóriu prednostne používal na podporu svojich eugenických koncepcií. Na ich spracovanie vyvinul štatistické metódy, najmä korelačný koeficient, ktorý neskôr zdokonalil Karl Pearson (1857-1936).

O niečo neskôr Charles Spearman (1863-1945) vyvinul metódu fak-torovej analýzy založenú na analýze korelačných koeficientov. Výz-namne ju využil pri formovaní dvojfaktorovej teórie inteligencie, publi-

438

kovanej roku 1901. Podľa Spearmana ľudia disponujú vrodenou úrov-ňou všeobecnej inteligencie alebo faktora g, ktorá môže kryštalizovať do špecifickej schopnosti v ľubovoľnej obsahovej oblasti (s, alebo špecific-ká inteligencia).

Laboratórna psychológia kognitívnych schopností, zavedená v USA alebo v Nemecku, sa v Anglicku presadzovala len pomaly, hoci filozof James Ward (1843-1925) v Cambridge už od roku 1870 nástojil na vy-tvorení laboratória psychofyziky. Laboratórium však vzniklo až roku 1897 za asistencie fyziologického oddelenia a prvé lekcie psychológie viedol William H. R. Rivers (1864-1922). Neskôr sa k nemu pridali Charles S. Myers (1873-1946) a William McDougall (1871-1938). Táto skupina však mala väčší záujem o antropológiu než o psychológiu a ne-skôr sa spolu s Alfredom Cortom Haddonom (1855-1940) roku 1898 zúčastnila slávnej expedície skúmajúcej rozdiely medzi predstaviteľmi rôznych kultúr na súostroví v Torresovom prielive v Tichom oceáne.

Roku 1901 vznikla Psychologická spoločnosť (ktorá sa v roku 1906 premenovala na British Psychological Society) a v roku 1904 Ward a Rivers založili reprezentatívny psychologický časopis British Journal of Psychology.

Významnú úlohu pri aplikácii týchto teoretických koncepcií v psy-chodiagnostickej a poradenskej praxi zohrali inteligenčné testy.

PERIPETIE S INTELIGENČNÝMI TESTAMI Predchádzajúce časti kapitoly podali stručný prehľad teoretických

i aplikačných aspektov vývinu testov inteligencie od najstarších čias až podnes.

V Ázii dlhú tradíciu v administrovaní testov schopností mala čínska civilizácia, ktorá ich zaradila do svojho vzdelávacieho systému. V šies-tom storočí po Kr. Lin Xie uskutočnil experiment, pri ktorom vyžadoval od probandov jednou rukou kresliť štvorec a druhou súčasne kruh (prav-depodobne išlo o meranie odolnosti jednotlivca voči percepčnej distrak-cii). Snáď možno v tomto prípade uvažovať o jednom z prvých psycho-logických experimentov, a tým aj o počiatku psychológie ako experi-mentálnej vedy.

V Číne sa používali aj prvé inteligenčné testy. Počas dynastie Chan (206 pred Kr.-220 po Kr.) cisárskych úradníkov vyberali podľa úrovne dosahovanej v hudbe, lukostreľbe, jazde na koni, písaní, aritmetike a ve-dení protokolu. Neskôr k týmto umeniam pribudol zemepis cisárstva,

439

civilné právo, riešenie vojenských problémov, poľnohospodárstvo a ad-ministrácia financií. Avšak k triedeniu uchádzačov podľa úrovne vše-obecných informácií dochádzalo už pri výbere úradníkov organizujúcich stavbu pyramíd v starovekom Egypte.

O status prvého experimentátora by sa v inom kultúrnom regióne mohol uchádzať aj sudca Gedeon, ktorý podľa Starého zákona dostal od Hospodina úlohu vybrať skupinu bojovníkov. Za hlavné výberové krité-rium pokladal napitie sa vody priamo z kaluže.

Náročný výber jednotlivcov pre rôzne expertné činnosti sa používal aj v Indii. Podľa rozpravy Sušruta samhitá v ajurvédskej medicíne sa uchovali požiadavky na psychické schopnosti, ktoré mali spĺňať mladí chirurgovia. Vyžadovala sa od nich čistota myslenia, dobrá pamäť, ten-ký jazyk a pery, rovný nos a veľké, úprimné, inteligentné oči. Okrem toho mladí adepti museli zvládnuť aj výkonové skúšky manuálnej zruč-nosti rezaním uhoriek, otváraním kožených vakov naplnených slizom a kauterizovaním kúskov mäsa.

Pochopiteľne, že vhodné teoretické zarámovanie týchto metód trvalo pomerne dlho a sumarizovalo širokú varietu nielen psychologických, ale aj filozofických, antropologických, sociologických, medicínskych, fy-ziologických a štatistických podnetov. Ich využitie bývalo však limito-vané, obmedzovalo sa na prostredie univerzít alebo nemocníc. Do eko-nomickej praxe sa zväčša nerozšírili. Výnimku tvorili USA, kde sa testy inteligencie začínali vo veľkej miere používať na testovanie prisťaho-valcov, na výber vojakov do armády v období I. svetovej vojny a aj pri výbere pracovníkov najmä v oblastiach techniky, kde sa zavádzali čoraz zložitejšie priemyselné zariadenia. Uvedený pokrok expertov na americ-kých univerzitách a ich európskych kolegov priniesol rozvoj diagnostic-kej procedúry. Treba si uvedomiť, že tento proces neprinášal len úspe-chy, ale niekedy prispieval aj k vážnym spoločenským i psychologic-kým nedorozumeniam.

Inteligenčné testy sa začali intenzívne používať najmä v súvislosti so zvyšujúcou sa úrovňou techniky v priemysle, ale aj vo vojenskej oblasti. Napríklad, keď na jar roku 1917 USA mobilizovali, Terman v spolu-práci s ďalšími spolupracovníkmi hromadne aplikovali prvé armádne testy Army Alfa a Army Beta u veľkých skupín regrútov. Masové pou-žívanie inteligenčných testov sa stávalo lukratívnou činnosťou a zvyšo-valo spoločenskú prestíž psychológie. Samouk, vynálezca a podnikateľ Thomas Alva Edison (1847-1931) používal pri prijímaní nových pra-covníkov testy vlastnej konštrukcie. Polemiky však vyvolával jeho deš-

440

pekt k formálnemu vzdelávaniu. Absolventi amerických univerzít bývali podľa neho prekvapujúco ignorantskí.

Nie div, že psychológovia sa postupne dostávali do centra pozornosti a tešili sa veľkému záujmu verejnosti. Napríklad roku 1919 sa James Angell (1869-1949) stal predsedom Národnej výskumnej rady, novej vládnej organizácie pre prírodných vedcov. Plukovník Róbert Yerkes (1876-1956), jeden z hlavných organizátorov hromadných testových procedúr, mal na starosti spracovanie výskumných informácií. I v ostat-ných oddeleniach pôsobili psychológovia, najmä v spolupráci s lekármi a antropológmi.

Spoločnosť však už mala svoje skúsenosti s používaním inteligenč-ných testov v rokoch 1900-1940, pri hromadnom sťahovaní sa do USA. Enormne vzrástli nároky na psychológiu, ktorá mala riešiť sociálne problémy rozvíjajúcej sa industriálnej spoločnosti. Šírili sa optimistické predpovede typu Psychológia drží v rukách kľúče k nevyspytateľnosti osudu, k rozvodom i zločinom (Dennis, 1984). Testové hnutie však od-haľovalo aj vážne úskalia. Problémy vyvolávalo používanie inteligenč-ných testov u prisťahovalcov. Ako poznamenal Goddard, už v roku 1912 bolo medzi cudzincami, testovanými v imigračných strediskách, 90 % Maďarov, 87 % Rusov, 83 % Židov a 79 % Talianov údajne slabomy-seľných. Vysvetlenie možno hľadať v diskutabilnej validite testov, v ne-presne zostavených normách, v neprimeraných aplikáciách, ako aj v ne-dostatočnom ovládaní úradného jazyka. Ako ukazujú dobové fotografie, testovanie obvykle prebiehalo hromadne, vo veľkých miestnostiach, bez základného vybavenia, pričom prisťahovalci zväčša neovládali úradný jazyk. Štúdie skúmajúce ďalšie osudy imigrantov naznačili, že výsledky opakovaného testovania sa po zvládnutí úradného jazyka zvýšili na prie-mernú americkú úroveň. Podľa biológa Stephena Goulda (1997) pred-sudky, ktoré vznikali pôsobením vyššie uvedených čísel, ovplyvňovali verejnú mienku v USA natoľko, že v tridsiatych rokoch 20. storočia sa znižovali kvóty pre židovských prisťahovalcov z Európy, aj s neskoršími fatálnymi dôsledkami.

Dvadsiate storočie prinieslo množstvo teoretických i praktických po-znatkov o podstate inteligencie. Pozornosť sa venovala hľadaniu deter-minujúcich činiteľov, vrátane biologicko-fyziologických základov, ale aj sociálnych, antropologických, historických a kultúrnych súvislostí. Značný záujem sa sústredil aj na analýzu dedičnosti a prostredia (pozrieť možno napríklad úvahy Sira Francisa Galtona o vzájomnom pôsobení nature-nurture), teda problematiky, ktorá sa tešila vedomej alebo intui-tívnej pozornosti nielen vedcov, ale aj panovníckych rodov, bez ohľadu

441

na historické obdobia alebo geografickú lokalitu. Pre psychológov však zostalo trvalé memento, aby poznaniu podstaty i aplikáciám inteligencie a inteligenčných testov naďalej venovali intenzívnu pozornosť.

1

Systém ciev, drevoryt z diela De humani corporis fabrica (Andreas Vesalius, 1543)

423

EXPERIMENTOM OD FYZIOLÓGIE K INTELIGENCII

PRVOTNÉ PSYCHOLOGICKÉ ÚVAHY Mnohé kultúry v priebehu histórie permanentne rozjímali o podstate

myslenia, duše, ducha, inteligencie, poznávania a záhrobného života. Napríklad v starovekom Egypte sa na Papyruse Edwina Smitha objavili prvé opisy mozgu a špekulácie o jeho funkciách (aj keď v medicínsko-chirurgickom kontexte). Hoci bežné medicínske dokumenty staroveku obsahovali zaklínadlá a liečebné aplikácie, ktoré mali odháňať démonov vyvolávajúcich choroby, tento papyrus ponúkal lieky pre takmer 50 liečebných postupov a iba jeden z nich obsahoval kúzla na odvrátenie diabla.

Starovekí grécki filozofi od Tálesa (624-453 pred Kr.) až po rím-skych nasledovníkov vypracovali pojmy ako psychẽ (ako základ odbor-ného termínu psychológia), nous, thumos, logistikon a pod. Snáď najva-lidnejšie podnety uviedli Platón (Republika), Pytagoras a Aristoteles (Peri Psyches, lepšie známe ako De Anima). Pri úvahách o myslení sa veľkej pozornosti tešil pojem nous, najmä s prihliadnutím na pôsobenie intelektových funkcií, ako sú porozumenie, plánovanie, vizualizácia, anticipácia a rozhodovanie. Aj keď podľa Herakleita veľa učenia ešte nevzdeláva nous. Parmenides prispel úvahami o príbuzných kognitív-nych pojmoch noein – noẽma (myseľ) a noẽtos (pochopiteľný). Dospel k záveru o nevyhnutnej odlišnosti objektívnej reality a jej subjektívneho spracovania. Predpokladal absolútnu odlišnosť medzi doxou (názorom), založenou na zmyslovej percepcii a alẽtheiou (pravdou). Argumentoval, že noetická aktivita, presnejšie rozprávanie, je nerozlučne spojené s plat-ným diskurzom, validným usudzovaním a kogníciou reality.

Helenistickí filozofi (napr. stoici a epikurejci) sa odlišovali od kla-sickej gréckej tradície niektorými dôležitými prístupmi, napríklad záuj-mom o fyziologické základy myslenia. Rímsky lekár Galén rozpracoval tieto námety najdetailnejšie. Grécka tradícia ovplyvnila aj myslenie via-cerých kresťanských a islamských učencov.

424

Stredoveké psychologické myslenie Stredovek priniesol postupne formovanie identity jednotlivcov, ktorí

v daných spoločenstvách nedosahovali plné uplatnenie. Prvé inštitúcie pokladané za azyly pre duševne chorých (vrátane ľudí so zníženou inte-ligenciou) vznikli v stredovekom islamskom svete. Medzi nimi hrali prím roku 705 Bagdad, na počiatku 8. storočia Fez, roku 800 Káhira a Damašek a roku 1270 Aleppo. Stredovekí moslimskí lekári tiež pomá-hali pacientom trpiacim na rôzne ochorenia mysle.

Ahmed ibn Sahl al-Balkhi (850-934) patril medzi prvých diskutérov o poruchách, či už tela alebo mysle, a argumentoval, že ak nafs (psyché) ochorie, telo už tiež nenachádza žiadnu radosť zo života a môže vyvolať fyzické ochorenie. Ako tvrdil Al-Balkhi, telo a duša môžu byť choré alebo zdravé, prípadne vyrovnané alebo nevyrovnané. Predpokladal, že nerovnováha tela môže viesť k horúčke, bolesti hlavy a iným telesným ochoreniam, zatiaľ čo nerovnováha duše vyvoláva hnev, úzkosť, smútok a iné symptómy, ktoré sa tykajú nafs. Rozlišoval medzi dvomi možnými formami psychického stavu dnes nazývaného depresia: jednu z nich vy-volávajú straty alebo zlyhania, ktoré možno liečiť psychologicky a dru-hú iniciujú fyziologické podnety, ktoré možno riešiť prostredníctvom somatickej medicíny.

Roku 1010 iracký Arab Ibn al-Hajtham (Alhazen) začal uskutočňo-vať experimenty týkajúce sa tela i nafs. Napríklad v Knihe o optike skú-mal vizuálne pociťovanie a vnímanie, vrátane rozdielov v citlivosti, po-ciťovaní dotykov, percepcii farieb, prežívaní tmy, psychologickom vy-svetľovaní ilúzie Mesiaca a v binokulárnom videní. Experimentálne me-tódy využíval aj pri skúmaní reakčného času.

Choroby súvisiace s nafs liečil aj Avicenna (980-1037) a vytvoril systém diagnostikujúci zmeny rýchlosti pulzu a vnútorného prežívania. Okrem toho opísal aj javy dnes známe ako neuropsychiatrické symptó-my, vrátane halucinácií, nespavosti, mánie, nočných mor, melanchólie, demencie, epilepsie, paralýzy, mŕtvice, vertiga a tremoru.

K rozšíreniu psychologického a intelektového poznania významne prispeli aj ďalší stredovekí myslitelia. Napríklad Ibn Sirin písal o snoch a ich interpretácii, al-Kindi (Alkindus) (800-870) vyvinul rôzne formy hudobnej terapie a Ali ibn Sahl Rabban al-Tabari (838-870), autor prvej lekárskej encyklopédie Firdous al-Hikmah, sformuloval zásady, ktorými sa mala riadiť al-´ilaj al- nafs, niekedy prekladaná ako psychoterapia. Al-Farabi (Alpharabius) (872-950) uvažoval o rôznych témach týkajú-cich sa sociálnej psychológie a vedomia, Ali ibn Abbas al-Majusi (zo-

425

mrel roku 982) inicioval nové medicínske odvetvia neuroanatómiu a neurofyziológiu, Abu al-Kasim al-Zahrawi (Abulkasis) (936-1013) navrhol neurochirurgiu, Abu Rajhan al-Biruni (973-1048) opísal reakč-ný čas a Ibn Tufail (1105-1183) anticipoval argumenty o existencii ta-bula rasa a diskutoval o úlohe dedičnosti a prostredia.

Ibn Zuhr (Avenzoar) (1091-1161) opísal poruchy podobné menin-gitídam vznikajúce pôsobením vnútrolebečných trombov a mediastinál-nych tumorov. Averroes (1126-1198) pripísal retine vlastnosti fotore-ceptorov a Maimonides (1135-1204) opísal nákazu besnotou a otravu ľuľkovcom zlomocným.

V Európe na ilustráciu možno detailnejšie opísať pôsobenie poľské-ho teológa a vedca Witelona (Litellonis, 1230-1280), ktorý sa pričinil o založenie percepčnej psychológie. Jeho spis Perspectiva, inšpirovaný arabskými vzormi, neskôr významne ovplyvnil Johannesa Keplera. Popri riešení optických problémov obsahoval aj veľa psychologických podnetov týkajúcich sa napríklad asociácie ideí a nevedomia, vrátane platónskych metafyzických diskusií. Witelon predpokladal aj existenciu intelektuálnych a telesných podstát spojených kauzalitou vyžarovanou z Boha vo forme duchovného svetla. Svetlo je podľa neho prvým zo všetkých rozumných entít. Novátorsky skúmal anatómiu oka i fyziológiu videnia. Analyzoval aj príčiny zrakových ilúzií, najmä v podmienkach zhoršeného osvetlenia, alebo pri subjektívnom zameraní pozorovateľa. Medzi jeho pozoruhodné zistenia patrí príklad Maura, ktorý vidí čierne-ho anjela vtedy, ak má pre kresťanov bielu kožu, zatiaľ čo diabol je pre kresťanov čierny a pre Maurov biely.

POČIATKY ZÁPADNEJ PSYCHOLÓGIE Mnohé antické spisy by nenávratne zaviali piesky histórie, nebyť

úsilia kresťanských, židovských a arabských prekladateľov, ktorí ich v Domoch múdrosti alebo Domoch poznania a iných podobných inštitú-ciách prekladali do latinčiny. Mnohé myšlienky významne ovplyvnili aj priebeh renesancie.

V tejto súvislosti je snáď zaujímavé pripomenúť pôvod samotného pojmu psychológia. Originalita sa prisudzovala nemeckému scholastic-kému filozofovi Rudolfovi Göckelovi (1547-1628, často známemu pod latinským menom Rudolf Goclenius), ktorý roku 1590 v Marburgu publikoval knihu Psychologia: hoc est de hominis perfectione, anima et in primis ortu hujus, commentationes... Niektoré zdroje však naznačujú,

426

že prvenstvo patrilo chorvátskemu humanistovi Markovi Maruličovi (1450-1524), autorovi latinského spisu Psichiologia de ratione animae humanae (Krstič, 1964). Aj keď sa dielo nezachovalo, je k dispozícii na zozname Maruličových prác, ktoré vyhotovil jeho súčasník Franjo Bozi-cevic-Natalis (1469-1542).

Pojem psychológie však výraznejšie spopularizoval až nemecký ide-alistický filozof Christian Wolff (1679-1754) dielami Psychologia empi-rica a Psychologia rationalis (1732-1734). Rozdiel medzi empirickou a racionálnou psychológiou ožil v Encyclopédii (1751-1784) a vo Fran-cúzsku ho popularizovala Maine de Biran (1766-1824). V Anglicku pojmu psychológia predchádzala mentálna filozofia, najmä v prácach Williama Hamiltona (1788-1856).

OSVIETENOSŤ PSYCHOLOGICKÉHO MYSLENIA Psychológia sa spočiatku orientovala najmä na štúdium duše (v kres-

ťanskom slova zmysle). Modernú filozofickú formu psychológie výz-namne ovplyvňovali práce René Descartesa (1596-1650). Descartes, aj keď nemal medicínske vzdelanie, extenzívne študoval anatómiu býčieho oka a neskôr podporil model krvného obehu Williama Harveyho, avšak nesúhlasil s metafyzickým rámcom jeho pôsobenia. Okrem toho pitval zvieracie a ľudské mŕtvoly a dospel k podobným záverom, ako pri skú-maní prietoku krvi. Podľa neho telo je komplexné zariadenie, ktoré je schopné pohybu bez duše, čo protirečilo hlavným zásadám doktríny duše. Podstatu psychológie ako medicínskej disciplíny podporil najmä Thomas Willis (1621-1675), či už úvahami o mozgových funkciách podľa knihy Doktrína duše (Doctrine of the Soul), ale najmä anatomic-kými štúdiami (podľa spisu De Anima Brutorum).

Ďalší rozvoj experimentálnej psychológie významne ovplyvnili aj fi-lozofi britského empirizmu a škôl asocianizmu. Zvlášť významne pôso-bili idey Johna Locka, Georgea Berkeleyho a Davida Huma. Popri nich nemožno zabudnúť ani na Davida Hartleyho a Johna Stuarta Milla. Po-všimnutiahodné boli práce niektorých kontinentálnych racionalistov, medzi nimi najmä Barucha Spinozu a Gottfrieda Wilhelma Leibniza.

Humanistické, existenciálne a moderné európske psychologické ško-ly ovplyvnil aj dánsky filozof Søren Kierkegaard.

427

PRECHOD K SÚČASNEJ PSYCHOLÓGII Významnú úlohu pri vymedzovaní smeru novej disciplíny zohrávali

aj diskusie o účinnosti mesmerizmu (hypnóza) a frenológie. Podstatu mesmerizmu sformuloval roku 1770 rakúsky lekár Anton Mesmer (1734-1815), ktorý potvrdil využitie sily gravitácie a neskôr zvieracieho magnetizmu pri liečení rôznych fyzických a mentálnych ochorení. Jeho metódy sa v Paríži a vo Viedni stali na jednej strane módnymi aktivita-mi, na druhej strane sa dostali pod dozor podozrievavých úradníkov. Roku 1784 kráľ Ľudovít XVI. vytvoril komisiu z troch prominentov, amerického veľvyslanca Benjamina Franklina, chemika Antoina Lavoi-siera a lekára Josepha-Ignaca Guillotina, ktorí Mesmerovu metódu od-mietli. Indo-európsky kňaz abbé Faria (1746-1819) zameral pozornosť verejnosti na zvierací magnetizmus. Na rozdiel od Mesmera tvrdil, že magnetizmus vzniká z vnútra mysle silou očakávania a spoluprácou pa-cienta. Magnetická tradícia napriek spochybneniu pôsobila medzi Mes-merovými žiakmi a niekoľkými jednotlivcami na anglickej pôde, medzi ktorých patrili najmä lekár John Elliotson (1791-1868) a chirurgovia James Esdaile (1808-1859) a James Braid (1795-1860) (ktorý ho preme-noval na hypnotizmus). V Anglicku mal mesmerizmus silnú sociálnu podporu. Fariova koncepcia sa rozšírila najmä pôsobením klinických a teoretických prác Ambroisa-Augusta Liébeaulta (1791-1868) a Hippo-lyta Bernheima (1840-1919). Ich pôsobenie zrejme prispelo aj k ne-skoršiemu formovaniu autosugestívnych techník Émila Couého (1857-1926). Ako je známe, riaditeľ parížskej nemocnice Salpetriére Jean-Martin Charcot (1825-1893) ich prispôsobil k liečbe hystérie.

Frenológia začínala ako organológia, teória mozgových štruktúr, ktorú vytvoril Franz Joseph Gall (1758-1828). Tento nemecký lekár argumentoval, že mozog je rozdelený do veľkého počtu funkčných or-gánov, zodpovedných za čiastkové mentálne schopnosti a dispozície – nádej, lásku, spiritualitu, vášeň, jazyk, schopnosti pre detekciu veľkosti, formy a farby predmetov a pod. Argumentoval, že čím väčšie sú tieto jednotlivé orgány, tým väčšia je potencia korešpondujúcej mentálnej vlastnosti. Ďalej tvrdil, že jednotlivec môže detekovať veľkosť orgánov podľa povrchu lebky. Gallova lokalizačná teória sa skoro stala terčom kritiky, najmä zo strany francúzskeho anatóma Pierra Flourensa (1794-1867). Napriek tomu Gallov asistent Johann Gaspar Spurzheim (1776-1832) podporil frenologické podnikanie v praxi. V rukách škótskeho náboženského vodcu Georgea Comba (1788-1858) sa frenológia výz-namne spojila s politickými reformami a rovnostárskymi princípmi.

428

Z Európy sa rozšírila aj do USA, kde sa praktici usilovali o mentálnu pohodu motivovaných zákazníkov.

NEMECKÁ EXPERIMENTÁLNA PSYCHOLÓGIA Ako je všeobecne známe, psychológia sa až do polovice 19. storočia

šírila ako odvetvie filozofie. Napríklad Immanuel Kant (1724-1804) v Metafyzických základoch prírodných vied (Metaphysische Anfangs-gründe der Naturwissenschaft, 1786) spochybnil existenciu vedeckej psychológie.

Aj Johann Friedrich Herbart (1776-1841) súhlasil s Kantom a po-kúsil sa sformulovať matematický základ vedeckej psychológie. Napriek tomu, že nebol schopný empiricky overiť základné pojmy svojej psycho-logickej teórie, jeho úsilie viedlo Ernsta Heinricha Webera (1795-1878) a Gustava Theodora Fechnera (1801-1887) k pokusom o meranie mate-matických vzťahov medzi fyzikálnou veľkosťou externých podnetov a psychickými intenzitami príslušných pocitov. Fechner roku 1860 za-viedol pojem psychofyzika.

Medzičasom sa individuálne rozdiely v reakčných časoch stali výz-namnou premennou v astronómii známou pod názvom osobná rovnica. Výskumníci ako Friedrich Wilhelm Bessel (1784-1846) v Königsbergu a Adolf Hirsch (1830-1901) viedli Mathiasa Hippa (1813-1893) k vy-tvoreniu vysoko precízneho chronoskopu zhotoveného podľa zariadenia merajúceho rýchlosť delostreleckých granátov. Iné časomerné prístroje vznikli na základe inšpirácie z fyziológie (napr. kymograf), ktoré adap-toval utrechtský oftalmológ Franciscus Donders (1818-1899) na meranie jednoduchých rozhodovacích časov.

V 19. storočí sa profesionalizovala aj fyziológia, vrátane neurofyzio-lógie. Napríklad Charles Bell (1774-1843) a François Magendie (1783-1855) nezávisle od seba opísali rozdiely medzi senzorickými a motoric-kými nervami chrbtice, Johaness Peter Müller (1801-1855) navrhol doktrínu špecifických nervových energií, Emil du Bois-Reymond (1818-1896) študoval elektrické základy kontrakcie svalov, Pierre Paul Broca (1824-1880) a Carl Wernicke (1848-1905) identifikovali oblasti mozgu zodpovedné za rôzne aspekty jazyka, Gustav Fritsch (1837-1927), Edu-ard Hitzig (1839-1907) a David Ferrier (1843-1924) lokalizovali senzo-rické a motorické sféry mozgu.

Jeden z hlavných zakladateľov experimentálnej fyziológie, Hermann von Helmholtz (1821-1894), študoval viacero problémových okruhov,

429

ktoré neskôr vyvolali veľký záujem psychológov – rýchlosť nervového prenosu, podstatu zvuku a farieb a ich percepciu a pod. Roku 1860 zamestnal ako asistenta mladého lekára Wilhelma Wundta (1832-1928). Wundt aplikoval viaceré z prístrojov fyziologického laboratória – najmä chronoskop a kymograf, aby experimentálne získal odpovede na zložité psychologické problémy. Detailnejšie sa zaujímal najmä o podstatu apercepcie – t. j. stavu, keď sa percepčné javy dostávajú do centra ve-domého spracovania jednotlivca.

Roku 1874 Wundt pokračoval v profesúre v Zürichu a v tom istom roku publikoval kľúčové dielo Základy fyziologickej psychológie (Grun-dzüge der physiologischen Psychologie). Roku 1879 po prestúpení na prestížnejší post do Lipska založil prvé laboratórium, zamerané na pô-vodný výskum v experimentálnej psychológii. Roku 1883 vznikol ve-decký časopis Philosophische Studien, v ktorom učitelia i študenti pub-likovali výsledky svojich experimentov. Wundt priťahoval veľké množ-stvo študentov nielen z Nemecka, ale aj zo zahraničia. Významnými americkými študentmi boli napríklad G. Stanley Hall (1844-1924), ktorý už mal doktorát z Harvardu (pod supervíziou Williama Jamesa), James McKen Cattell (1860-1944), Wundtov prvý asistent, a Frank Angell (1867-1927). Prominentným britským študentom bol aj Edward Brad-ford Titchener (1867-1927), ktorý sa neskôr stal profesorom na Cornell University.

Ďalšie laboratóriá experimentálnej psychológie založili v Berlíne Carl Stumpf (1848-1936) a v Göttingene Georg Elias Müller (1850-1934). Významným predstaviteľom experimentálnej psychológie, aj keď bez vlastného výskumného centra, sa stal Hermann Ebbinghaus (1850-1909).

Würzburgská škola Roku 1896 jeden z Wundtových laboratórnych asistentov, Oswald

Külpe (1862-1915), založil vo Wüzburgu nové laboratórium. Zhromaž-dil okolo seba viacero mladých psychológov, ako boli Narziss Ach (1871-1946), Karl Bühler (1879-1963), Ernst Durr (18781913), Karl Marbe (1869-1953) a Henry Jackson Watt (1879-1925). Spolu vytvorili novú koncepciu psychologického experimentovania, ktorá prekonávala viaceré Wundtove obmedzenia. Wundt pôvodne načrtol rozdiel medzi starým filozofickým štýlom sebapozorovania (Selbstbeobachtung), v ktorom sa jednotlivec pozoroval pri vyšších myšlienkových procesoch

430

a vnútornou percepciou (innere Wahrnehmung), v ktorej si jednotlivec okamžite uvedomoval svoje momentálne pocity, vnemy alebo obrazy (Vorstellung). Prvú časť Wundt spochybnil, pretože podľa neho vyššie formy pozorovania nemožno študovať experimentálne, ale len prostred-níctvom Völkerpsychologie (psychológie národov). Iba druhá časť po-skytovala vhodné témy na experimentovanie.

Würzburská skupina naopak zostavila experimenty, v ktorých sa ex-perimentálne úlohy prezentovali v podobe komplexných stimulov (napr. Nietzscheho aforizmu alebo logického problému). A po jeho spracovaní (napr. interpretácii aforizmu alebo vyriešení problému) sa proband sna-žil reprodukovať obsah mentálneho spracovania, ktoré práve prebiehalo v jeho mysli. V priebehu tohto procesu sa podľa prívržencov tejto školy vo vedomí zobrazovali nové elementy vedomia (popri Wundtových pocitoch, vnemoch alebo obrazoch) vrátane Bewusstseinslagen (vedomé postoje), Bewusstheiten (uvedomenie) a Gedanken (myšlienky). V an-glickej literatúre sa často skupinovo označujú ako myšlienky bez obrazov a Wundt o nich intenzívne diskutoval s prívržencami würzburgskej ško-ly.

Wundt označoval tieto postupy za falošné experimenty a ostro ich kritizoval. Jeho snáď najvýznamnejší anglický študent Titchener, pôso-biaci na Cornell University, v tejto diskusii aktívne intervenoval a usi-loval sa o sprostredkovanie medzi oboma protikladnými školami.

Na druhej strane metodológia würzburgskej školy poskytovala inšpi-ráciu aj v neskorších obdobiach. Napríklad Herbert Simon (1916-2001) roku 1981 citoval práce Otta Selza (1881-1943), ktorý ho inšpiroval pri zostavovaní známych algoritmov riešenia problému (napr. Logic Theo-rist a General Problem Solver) a metódy hlasného myslenia. Aj nemec-ký filozof Karl Popper (1902-1994) získal viacero námetov na riešenie problémov filozofie vedy od svojich učiteľov psychológie Karla Bühle-ra a Otta Selza.

Geštalt psychológia Ďalšie významné experimentálne psychologické centrum sa sformo-

valo v Berlíne. Podľa jeho predstaviteľov poznávanie je ovplyvnené celkom, pričom časti sú definované štruktúrou celku. Svoju školu nazva-li Gestalt, nemecký termín približne vyjadrujúci formu alebo konfigurá-ciu. Viedli ju Max Wertheimer (1880-1943), Wolfgang Köhler (1887-1967) a Kurt Koffka (1886-1941). Wertheimer, žiak rakúskeho filozofa

431

Christiana von Ehrenfelsa (1859-1932) tvrdil, že popri senzorických elementoch vnímaného objektu pôsobí zvláštny prvok, ktorý, aj keď je v určitom zmysle odvodený z organizácie týchto štandardných senzoric-kých elementov, možno pokladať za bytie elementu podľa jeho vlastné-ho poriadku. Tento zvláštny element nazval Gestalt-qualität alebo kvali-ta formy. Napríklad, ak jednotlivec pri vnímaní hudby počuje nielen melódiu, ale aj jednotlivé tóny plus niečo navyše k nim, čo ich spojí do určitého celku – Gestalt-qualiät. Táto kvalita podľa von Ehrenfelsa umožňuje melódii, aby odznela podľa nového kľúča; použijú sa kom-pletne odlišné noty, ale udržiava sa jej identita. Jednotlivec počuje naj-skôr melódiu a iba potom ju rozdelí na tóny. Podobný priebeh má aj zrakové vnímanie.

Geštalt teóriu oficiálne inicioval Wertheimer roku 1912 článkom o phi-fenoméne ako o zvláštnom prípade zrakovej ilúzie. Článok analy-zoval atomistickú psychológiu Helmholtza a Wundta. Wertheimerovi pri pokusoch s phi fenoménom ako pokusné osoby slúžili aj Köhler a Koff-ka. Köhler bol expertom na fyzikálnu akustiku, študoval u fyzika Maxa Plancka (1858-1947), avšak psychologickú špecializáciu dosiahol pod vedením Carla Stumpfa (1848-1936). Koffka bol tiež Stumpfovým štu-dentom a zameriaval sa najmä na analýzy pohybu a psychologické as-pekty rytmu. Roku 1917 Köhler (1917/1925) publikoval výsledky štvor-ročných výskumov učenia u šimpanzov. Na rozdiel od iných teoretikov učenia predpokladal, že zvieratá sa učia náhlym vhľadom do štruktúry problému v porovnaní s asociatívnym učením a postupnými krokmi učenia podľa Ivana Petroviča Pavlova (1849-1936) a Edwarda Lee Thorndika (1874-1949), ktorí demonštrovali svoje tézy experimentmi so psami a mačkami.

Pojmy štruktúra a organizácia boli pre geštalt psychológiu kľúčové. O stimuloch sa predpokladalo, že majú určitú štruktúru, sú určitým spô-sobom organizované a že táto štrukturálna organizácia znamená viac, než jednotlivé senzorické elementy.

Roku 1921 Koffka publikoval geštaltom inšpirovaný text z vývi-novej psychológie, Rast mysle (Growth of the Mind). Koffka s pomocou amerického psychológa Roberta Ogdena (1877-1959) sprostredkoval geštalt poznatky v štúdii v časopise Psychological Bulletin americkému publiku. Zameral sa na kritiku súčasných výskumov percepcie. Roku 1924 navštívil Spojené štáty a prednášal na Smith College. Roku 1935 publikoval Princípy geštalt psychológie (Principles of Gestalt Psycholo-gy). Táto učebnica vysvetlila podstatu geštalt vízie vedeckého skúmania. Podľa neho veda nie je jednoduchou akumuláciou faktov. To, čo robí

432

výskum vedeckým, je zaradenie faktov do určitej teoretickej štruktúry. Cieľom geštaltistov bolo integrovať fakty nielen z neživého, ale aj zo živého a mentálneho prostredia do jednotnej vedeckej štruktúry. To zna-mená, že veda by mala spracovávať nielen kvantitatívne fakty fyzikál-nych vied, ale aj fakty z dvoch iných vedeckých kategórií: z problému poriadku a problému Sinn, nemeckého pojmu vyjadrujúceho zmysel a význam. Koffka predpokladal, že bez uvažovania o význame prežívania a správania sa veda pri skúmaní ľudského bytia odsudzuje k povrch-nosti.

Tragickú etapu nemeckej vedy počas druhej svetovej vojny prežili hlavní predstavitelia Geštalt psychológie v USA. Roku 1940 vydal Koffka druhú významnú knihu pod názvom Dynamika v psychológii (Dynamics in Psychology) a Wertheimer roku 1945 (posmrtne) Produk-tívne myslenie (Productive Thinking).

RANÁ AMERICKÁ PSYCHOLÓGIA Okolo roku 1875 harvardský učiteľ fyziológie William James (1842-

1910) založil malé demonštračné psychologické laboratórium pre poslu-cháčov svojich lekcií. Laboratórium nikdy nebolo v plnej prevádzke a dodnes nie je jasné, či možno v tomto prípade vôbec hovoriť o prvom experimentálnom pracovisku. V roku 1878 prednášal William James na Johns Hopkins University predmet Zmysly a mozog a ich vzťah k mys-leniu, v ktorom, polemicky s Thomasom Henrym Huxleym tvrdil, že vedomie nie je epifenomenálne, ale musí mať evolučnú funkciu, prípad-ne, že u ľudí neprebehla prirodzená selekcia. V rovnakom roku získal kontrakt na napísanie učebnice novej experimentálnej psychológie. Ak by ju bol napísal rýchlejšie, mohol získať prvenstvo za vydanie prvej anglicky písanej učebnice o tejto problematike. Trvalo však dvanásť rokov, než dvojdielne Prinícpy psychológie dopísal. Medzičasom vyšli vysokoškolské učebnice od Georgea Trumbulla Ladda z Yale (1887) a Jamesa Marka Baldwina z Lake Forest College (1889).

Roku 1879 pracoval Charles Sanders Peirce (1839-1914) ako učiteľ na Johns Hopkins University. Aj keď bol známejší astronomickými a fi-lozofickými publikáciami, k zrodu americkej experimentálnej psycholó-gie prispel prácou o percepcii farieb, ktorá vyšla roku 1877 v American Journal of Science. V roku 1884 so študentom Josephom Jastrowom (1863-1944) publikoval materiál O malých rozdieloch v pociťovaní v Memoirs of the National Academy of Sciences. Roku 1882 sa na Johns

433

Hopkins University Peirce spojil s G. Stanleym Hallom, ktorý roku 1893 otvoril prvé americké výskumné laboratórium orientované na experi-mentálnu psychológiu. Peirca kvôli škandálu vytlačili z vedeckej pozície a Hall získal na Johns Hopkins University post profesora filozofie. V roku 1887 založil American Journal of Psychology uprednostňujúci články z jeho vlastného laboratória. Roku 1888 prestúpil na novozalože-nú Clark University, kde pôsobil až do konca svojej kariéry.

Experimentálne psychologické laboratóriá postupne zakladali aj ďal-ší významní učitelia na ostatných amerických vysokých školách, naprí-klad James McKeen Cattell roku 1887 na University of Pennsylvania, William Lowe Bryan roku 1888 na University of Indiana, Joseph Jas-trow roku 1888 na University of Wisconsin-Madison, Edmund Sanford roku 1889 na Clark University a Harry Kirke Wolfe roku 1889 na Uni-versity of Nebraska.

Roku 1890 konečne vyšli už spomínané Princípy psychológie a rých-lo sa stali najvýznamnejšou psychologickou učebnicou v histórii ame-rickej psychológie, predovšetkým kapitoly venované vedomiu, emó-ciám a návykom.

K výraznému dosahu Princípov psychológie sa hlásil aj John Dewey (1859-1952), profesor filozofie na University of Michigan. Spolu s mladšími kolegami, Jamesom Haydenom Tuftsom (1862-1942) – ktorý založil psychologické laboratórium v Michigane, Geogeom Herbertom Meadom (1863-1931) a študentom a neskorším predsedom Americkej psychologickej asociácie Jamesom Rowlandom Angellom (1869-1949), sformuloval psychologickú koncepciu zameranú skôr na pôsobenie so-ciálneho prostredia a na aktivity mysle a správania, než na psychofyzi-kou inšpirovanú fyziologickú psychológiu Wundta a jeho nasledovní-kov. Neskôr vytvorili jadro Chicagskej psychologickej školy.

Roku 1892 G. Stanley Hall pozval tridsať psychológov a filozofov na Clark University, aby vytvorili Americkú psychologickú asociáciu (APA). Už prvé stretnutia však signalizovali tenzie medzi experimentál-ne a filozoficky orientovanými členmi asociácie. Preto roku 1901 na University of Nebraska vznikla Západná filozofická asociácia. Nasledu-júci rok prebehlo na Columbia University prvé stretnutie Americkej filozofickej asociácie. Tu vznikli aj Centrálne a Východné sekcie mo-dernej Americkej filozofickej asociácie.

Roku 1894 viacero popredných amerických psychológov vyjadrilo nespokojnosť s redakčnou praxou časopisu American Journal of Psycho-logy. G. Stanley Hall s nimi nesúhlasil a spolu s Jamesom McKeen Cat-

434

tellom a Jamesom Markom Baldwinom založili nový časopis Psycholo-gical Review.

Roku 1895 sa J. M. Baldwin a Edward Bradford Titchener (na Cor-nell University) zapojili do čoraz nervóznejšej diskusie o správnej inter-pretácii niektorých netypických reakčných časov, ktoré sa zistili vo Wundtovom laboratóriu (pôvodne o nich informovali Ludwig Lange a James McKeen Cattell). Roku 1896 J. R. Angell a Addison W. Moore publikovali série experimentov v Psychological Review naznačujúcich, že Baldwin bol presnejší, než ich obaja uvedení predchodcovia. Oni však interpretovali svoje zistenia vo svetle nového – Deweyho psycho-logického prístupu odmietajúceho tradičné chápanie vzťahu podnet-reakcia v rámci reflexného oblúka v prospech kruhového opisu, v kto-rom to, čo slúži ako stimulus, a čo ako odpoveď závisí od interpretácie situácie jednotlivcom. Tieto tézy John Dewey interpretoval roku 1896 v zásadnom článku Pojem reflexného oblúka v psychológii, ktorý vyšiel v Psychological Review.

Titchener odpovedal v Philosophical Review (1898, 1899) zdôrazne-ním štrukturálneho prístupu k psychológii, čím prispel k prvému väč-šiemu teoretickému rozkolu v americkej psychológii. Skupina pôsobiaca na Columbia University vedená Jamesom McKeen Cattellom, Edwar-dom L. Thorndikom a Robertom S. Woodworthom sa často pokladala za druhú (po chicagskej) školu amerického funkcionalizmu, pretože ich výskum sa zameriaval na aplikované oblasti mentálneho testovania, učenia a vzdelávania. Deweyho zvolili za prezidenta APA roku 1899, zatiaľ čo Titchener členstvo v asociácii ukončil. Avšak roku 1904 sfor-moval vlastnú skupinu známu ako Spoločnosť experimentálnych psycho-lógov. Jastrow podporil svoj funkcionalistický prístup k riešeniu prob-lémov prezidentským prejavom a Angell prijal Titchenerov prístup vo svojej významnej učebnici z roku 1904. V skutočnosti sa štrukturaliz-mus viac alebo menej obmedzoval na Titchenera a jeho študentov. Funkcionalizmus s väčším dôrazom na činnosť a aplikácie lepšie vyho-voval americkému kultúrno-kognitívnemu štýlu a, čo je možno dôleži-tejšie, bol populárnejší medzi univerzitnými kurátormi a súkromnými grantovými agentúrami.

FRANCÚZSKA PSYCHOLÓGIA Vo Francúzsku sa záujem o výskumy poznávania, myslenia a inteli-

gencie významne prelínal s humanistickými tradíciami Veľkej francúz-

435

skej revolúcie. Veď na mnohých miestach bolo nevyhnutné najskôr zbaviť ľudí sociálnych i psychologických obmedzení a zabezpečiť im základné potreby pre úspešný život.

Philippe Pinel (1745-1826) vstúpil do histórie ako jeden zo zaklada-teľov modernej psychiatrie a vynikajúci učiteľ internej medicíny. V Montpellier (kde pôvodne pôsobil aj Francois Rabelais) učil matema-tiku a anatómiu a venoval sa aj publikačnej činnosti. Náhodný kontakt so svetom duševne chorých ľudí upútal jeho pozornosť na ich neutešenú situáciu. Snažil sa im uľahčiť ich neľahkú pozíciu, čo si povšimla aj revolučná vláda a zverila mu reformu azylov. Podarilo sa mu preraziť prevládajúce stereotypy o ich posadnutosti démonmi. Nadchádzajúca reforma mu umožnila zbaviť pacientov reťazí, oslobodiť ich z podzem-ných pivníc a vrátiť im dôstojnosť.

Jean-Marc Gaspard Itard (1775-1838) bol pôvodným povolaním ob-chodník, no počas Francúzskej revolúcie vstúpil do armády ako asistent chirurga vo vojenskej nemocnici v Toulon. Vďaka nevšednému talentu sa vypracoval na špičkového chirurga. Prispel k zdokonaleniu viacerých medicínskych nástrojov (ako napr. ušný, tzv. Itardov katéter) a špecia-lizoval sa na problémy hluchonemých ľudí. Svetovú slávu získal kazuis-tikou tzv. Divého chlapca z Aveyronu. Všeobecne ho pokladali za otca špeciálnej pedagogiky.

Od počiatku 19. storočia dochádzalo vo Francúzsku k vývinu testov poznávacích schopností, najmä u jednotlivcov s mentálnou retardáciou, ktoré sa neskôr rozšírili do celého sveta a významne prispeli k presnejšej diagnóze kognitívnych schopností. Napríklad Jean Esquirol (1772-1840) sa venoval skúmaniu vzťahov medzi mentálnou retardáciou a emočnými poruchami. Na opis úrovne inteligencie zaviedol pojmy imbecil a idiot. Za hlavné kvalitatívne kritérium inteligencie označil adekvátne používa-nie jazyka.

Francúzsky lekár Édouard Séguin (1812-1880) zostavil novú, odliš-nú metodiku. Hlavnými kritériami úrovne inteligencie boli podľa neho senzorická diskriminácia a motorická kontrola. Zostavil Séguinovu dos-ku, v ktorej sa vyžadovalo rýchle umiestnenie rôzne tvarovaných obdĺž-nikov do príslušných otvorov. Roku 1837 otvoril prvú školu pre mentál-ne retardované deti a pripravil pre ne učebnicu. Svojou činnosťou vý-razne ovplyvnil neskoršiu významnú experimentálnu pedagogičku Má-riu Montessori.

Francúzsku vedu v polovici 19. storočia výrazne ovplyvnil konzerva-tívny režim Ľudovíta Napoleona, najskôr ako prezidenta (1848-1852) a neskôr ako cisára Napoleona III. (1852-1870). Akademickú filozofiu

436

kontrolovali zástancovia eklektických a spiritualistických škôl, ako boli Victor Cousin (1792-1867), Théodore Jouffroy (1796-1842) a Paul Janet (1823-1899). Predstavovali tradičné metafyzické školy, ktoré sa stavali proti chápaniu psychológie ako prírodnej vedy. Až po debakli, vyplýva-júcom z prehratej francúzsko-pruskej vojny a z následného pádu Napo-leona III., vznikli nové politické a intelektuálne smery myslenia. V psy-chológii bolo možné pozorovať pokusy o pozitivistické, materialistické, evolučné a deterministické prístupy. Formovať ich pomáhali najmä práce Hyppolyta Taina (1828-1893) a Théodula Ribota (1839-1916).

Roku 1876 Ribot založil Revue Philosophique, čím umožnil výz-namný francúzsky nástup novej psychológie. Aj keď Ribot nepracoval experimentálne, jeho knihy významne ovplyvnili budúce generácie psy-chológov. Po roku 1880 sa jeho záujem obrátil najmä na problematiku porúch pamäti, ako aj na pôsobenie vôle a osobnosti. Súčasne sa tieto témy pokúšal spracovať pomocou poznatkov všeobecnej psychológie. V rokoch 1885 až 1889 vyučoval experimentálnu psychológiu na Sor-bonne. Roku 1889 získal kreslo (vedúceho katedry) experimentálnej a komparatívnej psychológie na Collége de France, ktoré si udržal až do roku 1896.

Nie je tajomstvom, že hlavná sila francúzskej psychológie spočívala v psychopatológii. Hlavný neurológ nemocnice Salpetriére Jean-Martin Charcot (1825-1893) u niektorých pacientov použil hypnózu na liečenie experimentálne produkovaných hysterických symptómov. Dvaja jeho študenti, Alfred Binet (1857-1911) a Pierre Janet (1859-1947) adaptova-li a používali túto metódu vo svojej vlastnej praxi.

Binet a jeho kolega Henri Beaunis (1830-1921) v roku 1899 na Sor-bonne spolu vytvorili prvé laboratórium experimentálnej psychológie. O päť rokov neskôr Beaunis, Binet a Victor Henri (1872-1961) spoločne založili prvý francúzsky časopis venovaný experimentálnej psychológii, L´Année Psychologique. Na počiatku dvadsiateho storočia francúzska vláda požiadala Bineta, aby vytvoril metódu, ktorá by v rámci nového vzdelávacieho systému pomohla diagnostikovať žiakov vyžadujúcich zvláštnu asistenciu pri zvládaní bežného učiva. Spolu so spolupracovní-kom Théodorom Simonom (1873-1961) vytvorili Binet-Simonov inteli-genčný test, publikovaný v roku 1905 (a revidovaný v rokoch 1908 a 1911). Aj keď test mal slúžiť francúzskemu publiku, získal veľkú popularitu aj v Spojených štátoch, kde ho preložili Henry H. Goddard (1866-1957), riaditeľ Tréningovej školy pre slabomyseľných vo Vine-lande a jeho asistentka Elizabeth Kite (1864-1954). Preložený test použil Goddard na identifikáciu pokroku mentálneho stavu postihnutých jed-

437

notlivcov, najmä emigrantov z východných a južných európskych krajín. Binetov test roku 1916 revidoval stanfordský profesor Lewis M. Terman (1877-1956) vo forme Stanford-Binetovho IQ testu. Po Binetovej smrti v roku 1911 laboratórium na Sorbonne ako aj redakciu L´Année Psycho-logique riadil fyziologicky orientovaný Henri Piéron (1881-1964).

Vedúcim francúzskym psychiatrom sa postupne stal Pierre Janet, ktorý pôsobil v Salpetriére, na Sorbonne i na Collége de France. Roku 1904 sa podieľal na založení Journale de Psychologie Normale et Pat-hologique. Zatiaľ čo Janetov učiteľ Charcot sa viac orientoval na neuro-logické základy hystérie, Janet presadzoval vedecký prístup k psycho-patológii ako k mentálnej poruche. Jeho teória, že mentálna patológia vyplýva z konfliktu medzi nevedomými a vedomými časťami mysle a že nevedomé mentálne obsahy sa môžu vynárať ako symptómy so symbo-lickými významom, viedla k diskusiám so Sigmundom Freudom.

BRITSKÁ PSYCHOLÓGIA Aj keď už roku 1876 začal v Británii vychádzať prvý časopis veno-

vaný psychológii Mind, ktorý založil Alexander Bain (1818-1903) a vydával George Croom Robertson (1842-1892), trvalo pomerne dlho, než experimentálna psychológia začala rovnocenný boj so silnou tradí-ciou mentálnej filozofie. Experimentálne orientované práce, ktoré sa v prvých dvoch dekádach objavovali v časopise Mind, mali takmer vý-lučne americký pôvod. Pochádzali hlavne od G. Stanleyho Halla, jeho študentov a Jamesa McKeen Cattella.

Roku 1884 vzniklo antropometrické laboratórium Francisa Galtona (1822-1911), ktoré zohralo kľúčovú úlohu pri formovaní inteligenčných testov. Záujemcovia si mohli otestovať rôzne pychomotorické zručnosti (napríklad silu stisnutia ruky alebo vizuálnu ostrosť – detailnejšie v samostatnej kapitole).

Roku 1886 Galtona navštívil James McKeen Cattell, ktorý neskôr spopularizoval jeho metódy v USA. Avšak Galton nepôsobil ako profe-sionálny psychológ. Údaje získané v antropometrickom laboratóriu prednostne používal na podporu svojich eugenických koncepcií. Na ich spracovanie vyvinul štatistické metódy, najmä korelačný koeficient, ktorý neskôr zdokonalil Karl Pearson (1857-1936).

O niečo neskôr Charles Spearman (1863-1945) vyvinul metódu fak-torovej analýzy založenú na analýze korelačných koeficientov. Výz-namne ju využil pri formovaní dvojfaktorovej teórie inteligencie, publi-

438

kovanej roku 1901. Podľa Spearmana ľudia disponujú vrodenou úrov-ňou všeobecnej inteligencie alebo faktora g, ktorá môže kryštalizovať do špecifickej schopnosti v ľubovoľnej obsahovej oblasti (s, alebo špecific-ká inteligencia).

Laboratórna psychológia kognitívnych schopností, zavedená v USA alebo v Nemecku, sa v Anglicku presadzovala len pomaly, hoci filozof James Ward (1843-1925) v Cambridge už od roku 1870 nástojil na vy-tvorení laboratória psychofyziky. Laboratórium však vzniklo až roku 1897 za asistencie fyziologického oddelenia a prvé lekcie psychológie viedol William H. R. Rivers (1864-1922). Neskôr sa k nemu pridali Charles S. Myers (1873-1946) a William McDougall (1871-1938). Táto skupina však mala väčší záujem o antropológiu než o psychológiu a ne-skôr sa spolu s Alfredom Cortom Haddonom (1855-1940) roku 1898 zúčastnila slávnej expedície skúmajúcej rozdiely medzi predstaviteľmi rôznych kultúr na súostroví v Torresovom prielive v Tichom oceáne.

Roku 1901 vznikla Psychologická spoločnosť (ktorá sa v roku 1906 premenovala na British Psychological Society) a v roku 1904 Ward a Rivers založili reprezentatívny psychologický časopis British Journal of Psychology.

Významnú úlohu pri aplikácii týchto teoretických koncepcií v psy-chodiagnostickej a poradenskej praxi zohrali inteligenčné testy.

PERIPETIE S INTELIGENČNÝMI TESTAMI Predchádzajúce časti kapitoly podali stručný prehľad teoretických

i aplikačných aspektov vývinu testov inteligencie od najstarších čias až podnes.

V Ázii dlhú tradíciu v administrovaní testov schopností mala čínska civilizácia, ktorá ich zaradila do svojho vzdelávacieho systému. V šies-tom storočí po Kr. Lin Xie uskutočnil experiment, pri ktorom vyžadoval od probandov jednou rukou kresliť štvorec a druhou súčasne kruh (prav-depodobne išlo o meranie odolnosti jednotlivca voči percepčnej distrak-cii). Snáď možno v tomto prípade uvažovať o jednom z prvých psycho-logických experimentov, a tým aj o počiatku psychológie ako experi-mentálnej vedy.

V Číne sa používali aj prvé inteligenčné testy. Počas dynastie Chan (206 pred Kr.-220 po Kr.) cisárskych úradníkov vyberali podľa úrovne dosahovanej v hudbe, lukostreľbe, jazde na koni, písaní, aritmetike a ve-dení protokolu. Neskôr k týmto umeniam pribudol zemepis cisárstva,

439

civilné právo, riešenie vojenských problémov, poľnohospodárstvo a ad-ministrácia financií. Avšak k triedeniu uchádzačov podľa úrovne vše-obecných informácií dochádzalo už pri výbere úradníkov organizujúcich stavbu pyramíd v starovekom Egypte.

O status prvého experimentátora by sa v inom kultúrnom regióne mohol uchádzať aj sudca Gedeon, ktorý podľa Starého zákona dostal od Hospodina úlohu vybrať skupinu bojovníkov. Za hlavné výberové krité-rium pokladal napitie sa vody priamo z kaluže.

Náročný výber jednotlivcov pre rôzne expertné činnosti sa používal aj v Indii. Podľa rozpravy Sušruta samhitá v ajurvédskej medicíne sa uchovali požiadavky na psychické schopnosti, ktoré mali spĺňať mladí chirurgovia. Vyžadovala sa od nich čistota myslenia, dobrá pamäť, ten-ký jazyk a pery, rovný nos a veľké, úprimné, inteligentné oči. Okrem toho mladí adepti museli zvládnuť aj výkonové skúšky manuálnej zruč-nosti rezaním uhoriek, otváraním kožených vakov naplnených slizom a kauterizovaním kúskov mäsa.

Pochopiteľne, že vhodné teoretické zarámovanie týchto metód trvalo pomerne dlho a sumarizovalo širokú varietu nielen psychologických, ale aj filozofických, antropologických, sociologických, medicínskych, fy-ziologických a štatistických podnetov. Ich využitie bývalo však limito-vané, obmedzovalo sa na prostredie univerzít alebo nemocníc. Do eko-nomickej praxe sa zväčša nerozšírili. Výnimku tvorili USA, kde sa testy inteligencie začínali vo veľkej miere používať na testovanie prisťaho-valcov, na výber vojakov do armády v období I. svetovej vojny a aj pri výbere pracovníkov najmä v oblastiach techniky, kde sa zavádzali čoraz zložitejšie priemyselné zariadenia. Uvedený pokrok expertov na americ-kých univerzitách a ich európskych kolegov priniesol rozvoj diagnostic-kej procedúry. Treba si uvedomiť, že tento proces neprinášal len úspe-chy, ale niekedy prispieval aj k vážnym spoločenským i psychologic-kým nedorozumeniam.

Inteligenčné testy sa začali intenzívne používať najmä v súvislosti so zvyšujúcou sa úrovňou techniky v priemysle, ale aj vo vojenskej oblasti. Napríklad, keď na jar roku 1917 USA mobilizovali, Terman v spolu-práci s ďalšími spolupracovníkmi hromadne aplikovali prvé armádne testy Army Alfa a Army Beta u veľkých skupín regrútov. Masové pou-žívanie inteligenčných testov sa stávalo lukratívnou činnosťou a zvyšo-valo spoločenskú prestíž psychológie. Samouk, vynálezca a podnikateľ Thomas Alva Edison (1847-1931) používal pri prijímaní nových pra-covníkov testy vlastnej konštrukcie. Polemiky však vyvolával jeho deš-

440

pekt k formálnemu vzdelávaniu. Absolventi amerických univerzít bývali podľa neho prekvapujúco ignorantskí.

Nie div, že psychológovia sa postupne dostávali do centra pozornosti a tešili sa veľkému záujmu verejnosti. Napríklad roku 1919 sa James Angell (1869-1949) stal predsedom Národnej výskumnej rady, novej vládnej organizácie pre prírodných vedcov. Plukovník Róbert Yerkes (1876-1956), jeden z hlavných organizátorov hromadných testových procedúr, mal na starosti spracovanie výskumných informácií. I v ostat-ných oddeleniach pôsobili psychológovia, najmä v spolupráci s lekármi a antropológmi.

Spoločnosť však už mala svoje skúsenosti s používaním inteligenč-ných testov v rokoch 1900-1940, pri hromadnom sťahovaní sa do USA. Enormne vzrástli nároky na psychológiu, ktorá mala riešiť sociálne problémy rozvíjajúcej sa industriálnej spoločnosti. Šírili sa optimistické predpovede typu Psychológia drží v rukách kľúče k nevyspytateľnosti osudu, k rozvodom i zločinom (Dennis, 1984). Testové hnutie však od-haľovalo aj vážne úskalia. Problémy vyvolávalo používanie inteligenč-ných testov u prisťahovalcov. Ako poznamenal Goddard, už v roku 1912 bolo medzi cudzincami, testovanými v imigračných strediskách, 90 % Maďarov, 87 % Rusov, 83 % Židov a 79 % Talianov údajne slabomy-seľných. Vysvetlenie možno hľadať v diskutabilnej validite testov, v ne-presne zostavených normách, v neprimeraných aplikáciách, ako aj v ne-dostatočnom ovládaní úradného jazyka. Ako ukazujú dobové fotografie, testovanie obvykle prebiehalo hromadne, vo veľkých miestnostiach, bez základného vybavenia, pričom prisťahovalci zväčša neovládali úradný jazyk. Štúdie skúmajúce ďalšie osudy imigrantov naznačili, že výsledky opakovaného testovania sa po zvládnutí úradného jazyka zvýšili na prie-mernú americkú úroveň. Podľa biológa Stephena Goulda (1997) pred-sudky, ktoré vznikali pôsobením vyššie uvedených čísel, ovplyvňovali verejnú mienku v USA natoľko, že v tridsiatych rokoch 20. storočia sa znižovali kvóty pre židovských prisťahovalcov z Európy, aj s neskoršími fatálnymi dôsledkami.

Dvadsiate storočie prinieslo množstvo teoretických i praktických po-znatkov o podstate inteligencie. Pozornosť sa venovala hľadaniu deter-minujúcich činiteľov, vrátane biologicko-fyziologických základov, ale aj sociálnych, antropologických, historických a kultúrnych súvislostí. Značný záujem sa sústredil aj na analýzu dedičnosti a prostredia (pozrieť možno napríklad úvahy Sira Francisa Galtona o vzájomnom pôsobení nature-nurture), teda problematiky, ktorá sa tešila vedomej alebo intui-tívnej pozornosti nielen vedcov, ale aj panovníckych rodov, bez ohľadu

441

na historické obdobia alebo geografickú lokalitu. Pre psychológov však zostalo trvalé memento, aby poznaniu podstaty i aplikáciám inteligencie a inteligenčných testov naďalej venovali intenzívnu pozornosť.

Záber z filmu Andalúzsky pes (Luis Buñuel)

443

INTELIGENCIA V ZAJATÍ PERCEPCIE

Sir Francis Galton (16. 2. 1822 – 12. 1. 1911), príbuzný Charlesa

Darwina, bol anglický viktoriánsky polyhistor, antropológ, eugenik, tro-pický cestovateľ, geograf, vynálezca, meteorológ, genetik, psychológ, psychometrik a štatistik. V roku 1909 mu udelili rytiersky titul.

Galton bol neobyčajne produktívny a v priebehu života napísal vyše 340 kníh a článkov. Sformuloval štatistický pojem korelácie a presadzo-val pojem regresie k priemeru. Ako prvý aplikoval štatistické metódy na štúdium rozdielov medzi ľuďmi a dedičnosti inteligencie. Zaviedol pou-žívanie dotazníkov a prehľady zberu údajov o príslušníkoch sociálnych skupín, ktoré potreboval pre genealogické, biografické a antropometric-ké štúdie.

Ako pionier eugeniky razil termín nature versus nurture (dedičnosť a prostredie). Jeho kniha Dedičný génius predstavovala prvý sociálno-vedecký pokus o štúdium géniov a geniality. Ako pozorovateľ ľudskej mysle založil psychometriku (vedu o meraní mentálnych schopností) a podieľal sa na rozvoji diferenciálnej psychológie. Vynašiel tiež metó-du pre klasifikovanie odtlačkov prstov, ktorá sa rozšírila vo forenznej vede.

Ako iniciátor vedeckej meteorológie zostavil prvú mapu počasia, na-vrhol teóriu anticyklónov a vyhotovil kompletný záznam krátkodobých klimatických javov v európskych podmienkach. Vynašiel tiež Galtonovu píšťalku na testovanie rozdielov v sluchových schopnostiach medzi jed-notlivcami. Venoval sa aj štúdiu dvojčiat.

Detstvo a mladosť Mladý Francis sa narodil v Birminghame, vo veľkom dome postave-

nom na mieste Fair Hill, kde pôvodne stál dom filozofa a teológa Josep-ha Priestleyho. Bol polovičným bratrancom Charlesa Darwina a ich spoločným starým otcom bol Erasmus Darwin. Jeho otcom bol Samuel Tertius Galton, syn Samuela Johna Galtona. Galtonovci boli slávnou a úspešnou kvakerskou rodinou, ktorá sa venovala bankovníctvu a výro-be zbraní. Rodina Darwinovcov vynikala najmä v medicíne a vede.

444

Obe rodiny sa chválili viacerými členmi Kráľovskej vedeckej spo-ločnosti a vynálezcami. Erasmus Darwin i Samuel Galton založili zná-mu Birminghamskú lunárnu spoločnosť, do ktorej patrili viacerí slávni vedci ako Matthew Boulton, James Watt, Joseph Priestley a iní. Prísluš-níkmi oboch rodín boli aj ľudia s literárnym talentom.

Mladý Francis Galton už v detstve prejavoval náznaky geniality – dvojročný písal, päťročný čiastočne hovoril po grécky, po latinsky a od šiestich rokov pravidelne čítal knihy pre dospelých, vrátane Shakespea-ra, ale aj poéziu, ktorú sa často učil naspamäť. Už v detských rokoch dosahoval významné školské úspechy. Bol najmladším dieťaťom spo-medzi siedmich detí. Významne ho ovplyvnila aj chorľavá, o dvanásť rokov staršia sestra Adela.

Neskôr opisoval vzťahy medzi genialitou a duševnými chorobami, pričom čerpal z vlastných skúseností. Napríklad tvrdil, že: Muži, ktorí opustia svoju stopu na svete, sú veľmi často tí, ktorí súc nadaní a plní nervóznej sily, sú v rovnakom čase prenasledovaní a poháňaní domi-nantnou ideou, a tak nie sú príliš vzdialení od šialenstva.

Navštevoval Školu kráľa Eduarda v Birminghame, avšak roztrpčo-vali ho rigidné školské osnovy, a preto v šestnástich rokoch školu opus-til. Rodičia si želali, aby sa venoval lekárskej profesii, a preto dva roky študoval v Birminghamskej všeobecnej nemocnici a na fakulte medicíny na King’s College v Londýne. V rokoch 1840-1844 navštevoval Trinity College v Cambridgi.

Vo vedeckom rozmachu ho brzdili výrazné nervové poruchy. Neskôr nakrátko obnovil štúdium medicíny. Smrť otca v roku 1844 mu zabez-pečila finančnú nezávislosť, avšak emotívne ho ochudobnila. Medicín-ske vzdelávanie predčasne ukončil a venoval sa cestovaniu do zahrani-čia, športovaniu a technickým vynálezom.

Mladý Galton nadšene cestoval a uskutočnil aj sólovú cestu východ-nou Európou až do Konštantínopolu. V rokoch 1845 a 1846 odišiel do Egypta a cestoval pozdĺž Nílu až do Chartúmu a odtiaľ až do Bejrútu, Damašku a údolím rieky Jordán. Roku 1850 vstúpil do Kráľovskej geo-grafickej spoločnosti a v priebehu nasledujúcich dvoch rokov absolvoval dlhé a obťažné expedície do vtedy pomerne málo známej Juhozápadnej Afriky (teraz Namíbie).

Na základe zážitkov napísal úspešnú knihu Príbeh cestovateľa v tro-pickej južnej Afrike. Za priekopnícke kartografické práce dostal v roku 1853 zlatú medailu Kráľovskej geografickej spoločnosti a striebornú medailu Francúzskej geografickej spoločnosti. Tieto ocenenia výrazne zvýšili jeho reputáciu geografa i cestovateľa. Napísal tiež veľmi úspešné

445

Umenie cestovania, príručku poskytujúcu praktické rady cestovateľom, ktorá sa dočkala mnohých reedícií a vychádza vlastne až dodnes.

Stredný vek Ako sa už spomínalo, Galton bol polyhistor s viacerými cennými

prínosmi v mnohých oblastiach vedy, vrátane meteorológie (anticyklóny a prvé populárne mapy počasia), psychológie (synestézia, poznávacie procesy, inteligencia), biológie (podstata a mechanizmy dedičnosti) a kriminológie (odtlačky prstov). Preslávila ho napríklad prvá mapa počasia publikovaná 1. apríla 1875 v Times ukazujúca stav z predchá-dzajúceho dňa, 31. marca. Tieto mapy sú dodnes štandardnou súčasťou novín na celom svete.

Preslávil sa aj aktivitami v rámci Britskej asociácie pre pokroky vedy a na stretnutiach členov v rokoch 1858 až 1899 predniesol množstvo príspevkov na aktuálne vedecké témy. V rokoch 1863 až 1867 bol gene-rálnym sekretárom, 1867 a 1872 prezidentom Geografickej sekcie a 1877 až 1885 prezidentom Antropologickej sekcie. Takmer štyridsať rokov aktívne vystupoval na zjazdoch Kráľovskej geografickej spoloč-nosti, ale aj na podujatiach Meteorologickej spoločnosti.

Jeho pôsobenie nebolo vždy jednoznačné. Napríklad svojho času uverejnil v Times komentár pod názvom Afrika pre Číňanov, v ktorom argumentoval, že Číňania ako rasa sú schopní dosiahnuť vysoké civili-začné výdobytky, ktoré sú iba dočasne limitované momentálnymi zlyha-niami čínskych dynastií, preto by mali emigrovať do Afriky a nahradiť menejcenných čiernych domorodcov.

Dedičnosť a historiometria Publikácia Galtonovho bratranca Charlesa Darwina O pôvode dru-

hov bola roku 1859 udalosťou, ktorá zmenila Galtonov život. Dielo ho plne zaujalo, najmä prvá kapitola Variácia v súvislosti s domestikáciou, týkajúca sa kríženia domácich zvierat. Preto sa Galton roku 1860 zú-častnil slávnej oxfordskej evolučnej debaty v Britskej asociácii.

Galton tiež predpokladal, že inteligencia súvisí s ostrosťou jednotliv-cových zmyslov a významne sa podieľa na prežití jednotlivca. Usúdil, že evolúcia favorizuje jednotlivcov s ostrejšími zmyslami, ktoré im

446

umožňujú rýchlejšie rozpoznať nebezpečenstvo a lepšie lokalizovať zdroje potravy.

Galton venoval zvyšok života vysvetľovaniu príčin variácie v rôz-nych ľudských skupinách a dôsledkov z toho vyplývajúcich, na ktoré Darwin ešte len upozorňoval. V záujme tohto cieľa Galton pripravil výskumný program obsahujúci veľa opisov ľudských rozdielov od men-tálnych charakteristík až po výšku postavy, od výrazov tváre až po od-tlačky prstov. Tento cieľ si vyžadoval objavenie nových spôsobov me-rania znakov a vlastností, návrh metód umožňujúcich tieto merania realizovať a nakoniec objavenie nových štatistických techník pre regis-tráciu a spracovanie týchto údajov.

Galton sa zaujímal najmä o stupeň dedičnosti ľudských schopností a navrhol vymedziť stupne príbuznosti u významných ľudí. Predpokla-dal, že ak sú určité vlastnosti dedičné, tak by sa medzi významnejšími ľuďmi mal vyskytovať väčší počet významných príbuzných, než medzi všeobecnou populáciou. Údaje získaval z rôznych biografických zdrojov a porovnával výsledky, ktoré usporiadal rôznymi spôsobmi. Túto prie-kopnícku prácu opísal v monografii Dedičný génius z roku 1869. Okrem iného zistil, že počet významných príbuzných sa pri prechode od prvého stupňa príbuzenstva k druhému a od druhého k tretiemu postupne znižo-val. Tento jav pokladal za dôkaz dedičnosti schopností. Aby rozlíšil vplyvy dedičnosti a prostredia, navrhol študovať adopcie, vrátane prí-slušníkov rôznych rás.

Metóda použitá v Dedičnom géniovi sa využila pri formovaní histo-riometrie. Na podporenie týchto výsledkov a na rozlíšenie rozdielov medzi nature a nurture (dedičnosť a prostredie) vyvinul dotazník, ktorý poslal 190 členom Kráľovskej spoločnosti. Požadoval také charakteristi-ky rodín, ako je poradie narodenia detí v rodine, povolanie a rasa ich rodičov a podobne. Informácie poskytovali nielen samotní vedci, ale aj ich rodinní príslušníci. Zisťovali sa antropometrické znaky, zdravotný stav, vzdelanie, kognitívne a osobnostné vlastnosti, a okrem toho aj prie-beh profesionálnej kariéry, sklon k vedeckým aktivitám, koníčky a po-dobne. Galton sa snažil zistiť, nakoľko bol záujem o vedu u ľudí vrode-ný alebo získaný výchovou. Štúdie publikoval v roku 1874 v knihe Ang-lickí muži vedy: ich dedičnosť a výchova (English men of science: their nature and nurture). Kniha priniesla veľa zaujímavých podnetov z psy-chológie a sociológie vedy.

Galton sa tiež domnieval, že ľudské talenty môžu geneticky prechá-dzať z jednej generácie na druhú. V knihe Dedičný génius z roku 1869 prezentoval zoznam takmer tisíc jednotlivcov z troch stovák rôznych

447

rodín. Zozbieral rodinné výkony viacerých generácií v rôznych oblas-tiach poznania. Vyskytovalo sa medzi nimi napríklad osem generácií Bachovej rodiny a zistil, že rodiny, v ktorých sa vyskytovali deti s hu-dobným talentom, prejavovali výraznejšiu tendenciu k produkcii hudob-níkov. Napriek tomu, že Galton sa významne zaslúžil o rozvoj metodo-lógie, z hľadiska súčasných metodologických požiadaviek sa dopustil aj viacerých omylov. Nevenoval pozornosť náhodnému výberu, nebral do úvahy vplyvy prostredia, vrátane sociálnych, a často využíval sekundár-ne zdroje informácií, ktoré však neboli dostatočne spoľahlivé. Možno aj preto mnohé závery vyzneli príliš optimisticky. Predpokladal, že ľudia, ktorých skúmal, majú nadpriemernú inteligenciu, zvýšený sklon k zme-ne nálad, dobré fyzické zdravie, zmysel pre nezávislosť a rozhodnosť a vynikajúcu motiváciu k činnosti. Okrem toho mávali živú predstavi-vosť, uvádzali pevné, rýchle a plynulé mentálne asociácie a odhodlane prekonávali interné alebo externé obmedzenia.

Galton v niektorých prácach rozpoznal obmedzenia týchto metód a dospel k záveru, že dedičnosť možno validnejšie študovať porovnáva-ním dvojčiat. Rozhodol sa skúmať, nakoľko sa dvojčatá, podobné pri narodení, neskôr rozchádzali vplyvom rozdielnych prostredí a či sa dvojčatá, nepodobné pri narodení, vplyvom výchovy v podobných pro-strediach postupne zbližovali. Prostredníctvom dotazníkov opätovne zo-zbieral rôzne údaje, ktoré roku 1875 spracoval v príspevku História dvojčiat. Galton akoby anticipoval budúci rozvoj behaviorálnej genetiky opierajúci sa najmä o štúdium takýchto súrodencov. Na základe dosiah-nutých poznatkov preferoval skôr dedičnosť pred výchovou. Tieto úva-hy tvorili významné predpolie Galtonovho záujmu o eugeniku.

Eugenika Eugenika predstavuje štúdium a prax selektívneho rozmnožovania

aplikovaného na ľudí s cieľom vylepšiť ľudský rod. Alebo tiež štúdium vylepšenia ľudských genetických vlastností, okrem iného aj ľudskej inte-ligencie.

Pojem eugenika je odvodený z gréckeho slova eu (dobrý alebo riad-ny) a prípony -genes (narodený) a od roku 1883 sa pripisuje Francisovi Galtonovi, ktorý ju definoval ako štúdium všetkých činností riadených ľuďmi, ktoré môžu zlepšiť alebo poškodiť rasové kvality budúcich gene-rácií.

448

Raní eugenici sa často zaujímali o inteligenčné premenné, ktoré ne-raz výrazne korelovali s príslušnosťou k sociálnej triede. Analógiu so skvalitnením ľudskej spoločnosti videli v selektívnom rozmnožovaní zvierat. Miešanie rás sa v rámci rasovej čistoty všeobecne odmietalo.

Základné idey eugeniky sa uplatňovali už na počiatku ľudstva, ale aj v Starom zákone. Manželstvo so ženou, ktorá bola príbuzná, sa poklada-lo za hriech. Napriek všetkým zákazom týkajúcim sa textu v knihe Levi-tikus, manželstvo s prvou sestrenicou bolo ešte povolené.

Platón bol presvedčený, že ľudskú reprodukciu by mal kontrolovať štát, pričom kvality každého jednotlivca by malo vyjadriť určité číslo. Jednotlivci s vyššími číslami by mali plodiť deti s partnermi s podob-nými hodnotami. Tým by sa dosiahla predpovedateľnosť kvality ľudí a zlepšenie ľudskej rasy. Avšak Platón nevylučoval ani zlyhanie týchto manželských čísel, pretože zlatá duša môže produkovať aj deti s bronzo-vou dušou (podrobnejšie pozri Mates, v Platónovej Republike).

Platónove úvahy možno pokladať za prvé pokusy o matematickú analýzu dedičnosti, ktorá sa však odborne presadila až v období Mende-lovej genetiky a mapovania ľudského genómu. Iné staroveké civilizácie ako Rím, Atény a Sparta praktizovali skôr infanticídu ako formu fenoty-pickej selekcie. V Sparte o osude novorodencov rozhodovali starší mes-ta. Deti obvykle okúpali vo víne a ponechali ich napospas živlom. Nie div, že Adolf Hitler pokladal Spartu za prvý Völkisch Staat a ešte pred ním slávny biológ Ernst Haeckel chválil Spartu za selekciu deformova-ných detí. Aj štvrtá tabuľa z dvanástich, na ktorých bolo sformované rímske právo, autoritatívne prikazovala podľa rozhodnutia rímskych patriarchov utopenie nežiaducich detí v rieke Tiber. Táto barbarská prax sa udržala až do počiatkov kresťanstva.

V moderných časoch sa eugenika zameriavala aj na elimináciu de-dičných chorôb, ako boli hemofília alebo Huntingtonova choroba. Av-šak aj v moderných časoch je problémom jednoznačne označiť niektoré poruchy ako genetické defekty. V mnohých prípadoch nepanuje o gene-tických defektoch jednoznačný vedecký konsenzus. Neraz sa argumen-tuje, že o závere rozhodujú skôr sociálne alebo individuálne kritériá. Čo sa v určitom prostredí hodnotí ako genetický defekt, nemusí sa tak hod-notiť v inom. Takto môžu pôsobiť gény s heterozygotnou prevahou, ako napr. u Tay-Sachsovej choroby, kde jej heterozygotné formy zvýhodňu-jú pacientov, ak ochorejú na maláriu alebo tuberkulózu. Aj keď viaceré defekty sa javia pri narodení rovnako smrteľné, postihnuté osoby môžu v každodennom živote uspieť. Mnohé stavy, ktoré sa pôvodne považo-vali za dedičné (jedným z takých príkladov je pellagra), sa v súčasnosti

449

pripisujú, aspoň čiastočne, ak nie úplne, vplyvu prostredia. Obavy sa tiež zvyšovali, keď prenatálne diagnózy vrodených chorôb viedli k potratom.

Eugenické koncepcie sa všeobecne delili do dvoch kategórií. Pozi-tívna eugenika sa orientovala na zvyšovanie reprodukcie medzi genetic-ky zvýhodnenými jednotlivcami. Jej ďalšie podnety zahŕňajú politické a finančné stimuly, cielené demografické analýzy, oplodňovanie in vitro (mimo živého organizmu), transplantácie vajíčok a klonovanie. Nega-tívna eugenika je cielená na zníženie plodnosti medzi geneticky znevý-hodnenými jednotlivcami. Zahŕňa interrupcie, sterilizáciu a iné formy rodinného plánovania. Pozitívna i negatívna eugenika môžu byť nátla-kové. Interrupcie boli ilegálne v takých rozdielnych politických systé-moch, aké vládli v nacistickom Nemecku i v Sovietskom zväze za Stali-novej éry.

V priebehu 20. storočia sa v mnohých krajinách uzákonili rôzne eu-genické koncepcie a programy, vrátane genetického vyšetrovania, kon-troly pôrodnosti a pôrodnosti rôznych vrstiev obyvateľstva, obmedzenia manželstiev, segregácie (či už rasovej segregácie ako aj segregácie men-tálne retardovaných od zvyšku populácie), povinnej sterilizácie, nútenej interrupcie alebo gravidity a tiež genocída. Mnohé z týchto aktivít sa neskôr hodnotili ako reštriktívne. No aj dnes môže dochádzať k tomu, že súkromné organizácie asistujú ľuďom v genetickom poradenstve a re-progenetika môže byť pokladaná za formu štátom nevynútenej eugeni-ky.

Na aplikáciu eugenických zásad vznikli tri hlavné metódy. Jedna z nich je povinná alebo autoritatívna eugenika, prostredníctvom ktorej administratíva nariaďuje eugenický program. Iná je propagovaná dobro-voľná eugenika, založená na ochote k spolupráci. Býva to forma neštát-nej eugeniky používajúca liberálny alebo demokratický prístup. Tretia je súkromná eugenika, praktizovaná dobrovoľne či už jednotlivcami alebo skupinami, avšak nie vždy býva propagovaná pre širšiu populáciu.

Galton sa k pojmu genetiky priklonil roku 1883 a veľa pozorovaní a záverov zaradil do monografie Výskumy ľudských vlastností a ich vývin (Inquiries into Human Faculty and Its Development). Bol pre-svedčený, že známky pri hodnotení by sa mali používať opatrne. Zame-ral sa na riešenie niektorých problémov vymedzených Britskou spoloč-nosťou, ako sú neskoršie sobáše významných ľudí a nízke počty ich detí, o ktorých si myslel, že sú dysgenické. Obhajoval motiváciu pre zaklada-nie eugenických manželstiev tým, že podporoval výber schopných pá-rov.

450

Galtonove prístupy k eugenike Galton spojil existujúce teoretické i praktické poznatky o eugenike

s novými poznatkami o evolúcii človeka a zvierat jeho bratranca Charle-sa Darwina. Po prečítaní Darwinovho diela O pôvode druhov Galton uvažoval o jeho ideách, pomocou ktorých mechanizmy prirodzeného výberu boli potenciálne marené ľudskou civilizáciou. Podľa neho mnohé ľudské spoločenstvá sa snažili chrániť neprivilegovaných a slabých, čím sa dostali do sporu s prirodzeným výberom zabezpečujúcim zánik naj-slabších jednotlivcov. Iba zmena týchto sociálnych koncepcií môže spoločnosť ušetriť od návratu k priemeru. Túto frázu vyslovil sám Gal-ton a neskôr sa zmenila na dnes známu regresiu k priemeru.

Galton teóriu najskôr načrtol roku 1865 v článku Dedičný talent a charakter, ktorý do roku 1869 prepracoval na knihu Dedičný génius. Začal štúdiom spôsobov, akými ľudské intelektuálne, morálne a osob-nostné črty fungovali v rodinách. Podľa Galtona pojmy génius a talent boli založené na dedičných schopnostiach.

Z týchto údajov odvodil, že ak umelú selekciu možno využiť k roz-voju schopností u nižších živočíchov, podobné výsledky by sa mali dosiahnuť aj pri aplikácii takýchto modelov u ľudí. Ako napísal v úvode k Dedičnému géniovi:

Chystal som sa v tejto knihe ukázať, že ľudské prirodzené schopnosti určované dedičnosťou, sú limitované podobne, ako formy a fyzikálne aspekty celého organického sveta. Preto, ak napriek limitom možno starostlivou selekciou permanentného chovu získať vynikajúco behajúce psy alebo kone, alebo jednotlivcov obdarených nejakým iným spôsobom, tak pravdepodobne možno u ľudí rozvážnymi manželstvami v priebehu niekoľkých nepretržitých generácií produkovať vysoko nadanú rasu ľudí.

Galton tvrdil, že v tých časoch boli menej inteligentní jednotlivci

plodnejší než viac inteligentní. Aj keď neponúkol konkrétne metódy výberu, skôr dúfal, že riešenie možno nájsť v zmene sociálnych zvykov, ktorá by mala umožniť ľuďom pochopiť dôležitosť kontrolovaného roz-množovania. Ako prvý použil slovo eugenika roku 1883 v knihe Vý-skumy ľudských vlastností a ich vývin, v ktorej sa dotýkal rôznych tém viac alebo menej spojených s kultiváciou rasy, alebo s eugenickými otázkami.

Snažil sa vysvetliť podstatu pojmu v gréčtine pomenovaného ako eugenes – dobrý v rase – ako dedičné vybavenie s impozantnými kvali-tami. Tento pojem je rovnako použiteľný pre ľudí, zvieratá a rastliny.

451

Roku 1904 Galton vysvetlil vlastnú definíciu eugeniky ako vedy, ktorá sa zaoberá všetkými vplyvmi zlepšujúcimi vrodené kvality rasy; tiež tými, ktoré ich rozvíjajú k maximálnym výhodám.

Galtonove formulácie o eugenike boli založené na štatistickom po-stupe významne ovplyvnenom sociálnou fyzikou Adolpha Queteleta (1796-1874). Avšak Galton, na rozdiel od Queteleta, neoslavoval prie-merného človeka, ale pripúšťal jeho obmedzenia. Galton a jeho žiak – štatistik Karl Pearson (1857-1936), matematik a filozof, sformulovali biometrický prístup k eugenike a na vyjadrenie dedičnosti schopností navrhli komplexné štatistické modely (ktoré sa neskôr používali aj v úplne odlišných oblastiach poznania).

Avšak po znovuobjavení zákonov dedičnosti Gregora Mendela (1822-1884) sa vynorili dva odlišné tábory eugenikov. Jeden z nich tvorili najmä štatistici, druhý biológovia. Ako sa to už neraz pri vedec-kých aktivitách stáva, štatistici boli presvedčení, že biológovia používa-jú výnimočne primitívne matematické modely, zatiaľ čo biológovia si mysleli, že štatistici vedia len málo o biológii.

Eugenici sa nakoniec odvolávali na ľudskú selektívnu reprodukciu so zámerom, že ovplyvnením počtu pôrodov v rôznych spoločenských vrstvách možno zvýšiť počet detí so žiaducimi vlastnosťami. V zásade možno rozlíšiť dve kategórie: pozitívna eugenika, zvýšená reprodukcia tzv. pozitívnych vlastností a negatívna eugenika, t. j. odradzovanie od reprodukcie u jednotlivcov, ktorých dedičné vlastnosti sa pokladali za negatívne. V minulosti, žiaľ, prevládala negatívna eugenická stratégia, ktorá viedla od pokusov o segregáciu k sterilizácii a dokonca ku genocí-dam. Pozitívna eugenická stratégia často naberá formu benefitov pre vhodných rodičov, aby mali viac detí. Aj relatívne neškodné stratégie ako manželské poradenstvo mohli miestami inklinovať k eugenickej ideológii. Eugenika tiež môže súvisieť s neskôr presadzovaným sociál-nym darvinizmom. Aj keď oba smery predpokladali, že inteligencia je dedičná, eugenika presadzovala tézu, podľa ktorej sú na dosiahnutie optimálneho eugenického stavu potrebné nové stratégie, zatiaľ čo podľa sociálnych darvinistov spoločnosť sama bude prirodzene kontrolovať dysgenické otázky (napríklad chudobní ľudia môžu splodiť viac potom-kov, ale môžu mať aj vyššiu mortalitu).

Napriek všetkým kontroverziám sa eugenické zásady uplatňovali aj v neskorších obdobiach. V Spojených štátoch amerických však postupne klesala politická a sociálna podpora vynútenej sterilizácie, ktorá končila v šesťdesiatych rokoch, s poslednou realizáciou v roku 1981. Na druhej strane na medzinárodnej konferencii Človek a jeho budúcnosť, ktorú

452

usporiadala firma CIBA roku 1963 v Londýne, traja významní biológo-via a laureáti Nobelovej ceny (Hermann Muller, Joshua Lederberg a Francis Crick) aktívne vystúpili v prospech eugenických zásad.

Nové aktivity sa začali rozvíjať najmä po roku 1980 v súvislosti s novými poznatkami o podstate ľudskej genetiky. Projekty ako Human Genome Project znova zintenzívnili snahu o efektívnu modifikáciu ľudského druhu. Oproti minulosti však možno sledovať určité obavy zo zneužiteľnosti eugenických zásad.

Niekoľko vedcov, medzi nimi aj psychológovia Richard Lynn, Ray-mond Cattell a vedec Gregory Scott, sa otvorene priklonilo k eugenic-kým stratégiám používania moderných technológií. No reprezentujú len menšinu súčasných vedeckých i umeleckých predstaviteľov. Jedným z pokusov o zavedenie istej formy eugeniky bola spermiová banka gé-niov, ktorú v rokoch 1980-99 vytvorili Robert Klark Graham, a vzniklo z nej okolo 230 detí (k najznámejším podporovateľom tohto projektu patrili nositelia Nobelovej ceny William Shockley a James D. Watson).

Diferenciálna psychológia Galtonove štúdiá ľudských schopností nakoniec viedli k rozvoju di-

ferenciálnej psychológie (v podstate založenej Juanom Huartem) a k zo-stavovaniu prvých mentálnych testov. Podľa Galtona možno rozlíšiť nadanejších jednotlivcov od menej nadaných. K tomu slúžia dve kritériá. Prvým z nich je energia alebo pracovná kapacita, druhým citlivosť na fyzikálne podnety. Predpokladal preto úzky vzťah medzi ostrosťou zmyslov a inteligenciou. Rozhodol sa teda merať inteligenciu práve pro-stredníctvom zmyslov. V roku 1882 založil v Londýne prvé centrum mentálnych testov. Jeho testy zahŕňali vizuálnu ostrosť, sluchovú os-trosť, dotykovú citlivosť, reakčný čas a ďalšie psychomotorické úlohy. Záujemcovia o testovanie zaplatili za každé meranie tri pence. Podobne ako v Binetovom prípade, väčšia časť údajov pochádzala od jednotliv-cov s nižšou úrovňou mentálnych schopností, prípadne mentálne retar-dovaných. Galton upozornil, že diskriminatívna schopnosť idiotov je kuriózne nízka; málo rozlišujú medzi teplom a chladom a ich zmysel pre bolesť je taký otupený, že niektorí z viac postihnutých ťažko poznávajú, čo to je (Fancher, 1985, s. 43).

V rokoch 1884 až 1890 zozbieral údaje od vyše 9000 platiacich záu-jemcov zo všeobecnej populácie v rámci Antropometrického laboratória počas Medzinárodnej výstavy zdravia (ktorá sa konala roku 1885 v Lon-

453

dýne a neskôr sa stala súčasťou South Kensington Museum). V Galto-nových intenciách neskôr vystupoval psychológ James McKeen Cattell, ktorý preniesol veľa jeho myšlienok do USA. Navrhol sériu 50 psycho-fyzických testov, medzi nimi meranie dynamometrickej sily (reprezen-tovanej stiskom ruky), rýchlosti pohybu ruky na vzdialenosť 50 centi-metrov, minimálnej vzdialenosti medzi bodmi na koži, ktorú možno diferencovať, zmyslu pre farby, sluchovej citlivosti, najvyššieho rozpoz-nateľného tónu, rýchlosti dychu, rozpätia rúk, výšky stojacej i sediacej postavy, telesnej váhy a pod. Pomerne humorne znie spomienka súčas-níkov na Galtona pri presadzovaní kritéria veľkosti lebky ako ukazova-teľa inteligencie. Galton bol presvedčený, že jeho lebka je veľká, čo sa snažil dokázať klobúkom, ktorý často nosil. Realita bola však iná – jeho hlava v skutočnosti patrila k najmenším. Naopak, pyšný na svoju veľkú hlavu bol ministerský predseda William Gladstone, ktorý navštívil An-tropometrické laboratórium ako bežný návštevník.

Galton tiež vyvinul techniku nazvanú kompozitná fotografia, detailne opísanú vo Výskumoch ľudských vlastností a ich vývinu, ktorú podľa ne-ho možno použiť na identifikáciu typov podľa vzhľadu. Bol presvedče-ný, že táto metóda môže prispieť napríklad k odhaleniu typických kri-minálnych tvárí pri medicínskych i kriminologických diagnózach. Av-šak, po vyčerpávajúcom experimentovaní dospel k záveru, že takéto typy sú ťažko dosiahnuteľné v praxi.

Pangenetické experimenty na králikoch Galton sa zameral na široko koncipované výskumy dedičnosti, ktoré

ho viedli k spochybneniu Darwinovej hypotetickej teórie pangenézy. Darwin v rámci tejto hypotézy predpokladal, že jednotlivé vlastnosti organizmu sa prenášajú na potomstvo nielen pohlavnými, ale aj soma-tickými (telesnými) bunkami, a to prostredníctvom malých čiastočiek gemulí, ktoré prenikajú do pohlavných buniek z ostatných buniek orga-nizmu. Galton si konzultáciami s Darwinom kládol za cieľ zistiť, či sa gemule transportovali prostredníctvom krvi. V dlhej sérii experimentov v rokoch 1869 až 1871 vymieňal krv medzi nepodobnými plemenami králikov a skúmal vlastnosti ich potomkov. Nenašiel žiadne dôkazy o znakoch prenášaných touto metódou (Bulmer, 2003). Avšak Darwin validitu Galtonovho experimentu neskôr spochybnil.

Galton výslovne odmietol ideu dedičnosti získaných charakteristík (lamarkizmus) a stal sa stúpencom tvrdej dedičnosti prebiehajúcej iba

454

selekciou. Dostal sa blízko k znovuobjaveniu Mendelovej partikulárnej teórie dedičnosti, avšak ku konečnému prielomu sa nedostal kvôli pred-nostnému zameraniu skôr na kontinuálne než diskrétne vlastnosti (dnes známe ako polygénne vlastnosti). Pokúsil sa tiež o biometrický prístup k štúdiu dedičnosti.

V tomto prístupe neskôr pokračovali Karl Pearson a W. R. R. Wel-don, ktorí roku 1901 spolu založili vysoko prestížny vedecký časopis Biometrika (R. A. Fisher neskôr ukázal, ako biometrický prístup možno zmieriť s hlavnými tézami Mendelovho učenia). Základy biometrického prístupu tvorili štatistické techniky (korelácie, regresie) a javy, ktoré zistil (regresia k priemeru). Tieto sú dnes významnými nástrojmi v hu-manitných i sociálnych vedách.

Štatistiky, smerodajné odchýlky, regresie a korelácie Galtonove skúmanie mysle zahŕňalo detailné záznamy subjektívneho

vysvetlenia podstaty vlastnej mentálnej predstavivosti, na čo priekopníc-ky použil dotazníky. Neskôr, roku 1860, Galton na zdokonalenie štatis-tického spracovania výskumných údajov zaviedol smerodajnú odchýlku.

Nešlo však o jediné príspevky. Galton zaviedol aj pojem regresnej priamky (Bulmer, 2003) a ako prvý opísal a vysvetlil všeobecný jav re-gresie k priemeru, ktorý pozoroval v experimentoch porovnávajúcich veľkosť semien z následných generácií sladkého hrachu. V rokoch 1870 a 1880 bol priekopníkom v použití normálnej distribúcie pri vytváraní histogramov zo získaných údajov. Objavil tiež kvinkunx (usporiadanie piatich objektov v obdĺžniku: kde štyri sú umiestnené v rohoch a jeden v strede), zariadenie podobné japonskému hraciemu automatu umiestne-nému na vertikálnej tabuli – pačinko. Je tiež známy ako Galton box alebo bean machine. Použil ho ako nástroj na demonštráciu zákona chy-by a normálnej distribúcie. Okrem toho objavil aj vlastnosti bivariačnej normálnej distribúcie a jej vzťah k regresnej analýze.

Roku 1906 Galton navštívil výstavný trh s dobytkom a narazil na za-ujímavú súťaž. Na prehliadke vystavili vola a po porážke vyzvali náv-števníkov, aby odhadli presnú váhu zvieraťa. O tento odhad sa pokúsilo takmer 800 ľudí, no, čo nie je prekvapujúce, presnú váhu 1198 libier (543,5 kg) neuhádol nikto. Prekvapujúce však bolo, že priemerný údaj týchto 800 tipujúcich sa k presnej váhe značne priblížil. Bolo to 1197 libier (543 kg).

455

Pri meraní predlaktia a výšky postavy Galton roku 1888 zaviedol po-jem korelácie. Tento výraz použil už Aristoteles v štúdiách týkajúcich sa klasifikácie zvierat a neskôr Georges Cuvier v Histoire des progres des sciences naturelles depuis 1789 jusqu'à ce jour (5 zväzkov, 1826-1836). Galtonove neskoršie štatistické pozorovania o pravdepodobnosti zániku priezvisk viedli k formulovaniu pojmu Galton-Watsonovho stochastic-kého procesu.

Galton tiež vytvoril niektoré teórie o rozsahu zvukov a sluchového vnímania, a od verejnosti zozbieral veľké množstvo antropometrických údajov prostredníctvom populárneho a dlhodobo pôsobiaceho Antropo-metrického laboratória.

Odtlačky prstov Galton v prednáške v Kráľovskom inštitúte (1888) a v troch knihách

(Fingerprints, 1892, Deciphermet of Blurred Finger Prints, 1895 a Fingerprint Directories, 1895) odhadoval pravdepodobnosť, nakoľko dvaja ľudia môžu mať rovnaké odtlačky prstov a študoval ich dedičnosť a rozdiely medzi rasami. Okrem toho vytvoril aj presný systém na ich klasifikáciu, ktorý prežil dodnes.

Pritom išlo o jav s veľmi starou históriou. Odtlačky sa našli už na starovekých babylonských hlinených tabuľkách, pečatiach a keramike. Okrem toho sa objavili na múroch egyptských hrobiek ako aj na minoj-skej, gréckej a čínskej keramike, či na kachličkách a dlaždiciach v Baby-lone a Ríme. V niektorých prípadoch odtlačky vznikli zrejme neúmysel-ne pri práci, niektoré slúžili ako dekorácia. Avšak na viacerých kera-mických výtvoroch sa vryli tak hlboko, že zrejme slúžili ako výrobná značka.

Odtlačky sa používali aj ako podpisy. V Babylone v snahe zabrániť falzifikáciám rôznych výrobkov výrobcovia vtláčali do hlinených tabu-liek hlboké odtlačky. Čínski úradníci už v roku 246 pred Kr. si nechávali vrývať odtlačky prstov do pečatí, ktorými pečatili písomnosti (neskôr ich napodobňovali aj japonskí kolegovia). Aj keď pravdepodobne starí súdni experti nedokázali odtlačky kognitívne využívať na identifikáciu jednotlivcov, zachovali sa poznatky o tom, že za čias babylonského krá-ľa Chammurapiho ich súdni úradníci evidovali u väzňov. V období čín-skej dynastie Čchin sa na súdne účely okrem odtlačkov prstov na rukách registrovali aj odtlačky nôh. Perzský lekár Rašid-al-Din Hamadani v spise Univerzálna história (Jami al-Tawanikh) upozornil, že podľa čín-

456

skych autorít žiadni dvaja jednotlivci nemajú rovnaké prsty. Aj v Perzii sa dokumenty autentizovali odtlačkom palca.

Podľa modernej vedy metódu identifikovania kriminálnikov podľa odtlačkov prstov zaviedol v Indii roku 1860 Sir William James Herschel a do forenznej praxe ich presadil roku 1880 Henry Faulds. Avšak Galton bol prvý, kto im poskytol vedecký základ a na súdoch ich presadil ako uznávanú identifikačnú metódu. Upozornil tiež na špecifické typy od-tlačkov, ktoré opísal a klasifikoval podľa ôsmich kategórií.

Inteligencia Prínos Francisa Galtona k rozvoju inteligencie nie je úplne jedno-

značný. Vo svojich výskumoch postupoval často zjednodušene, naprí-klad preceňoval úlohu percepčných procesov pri hodnotení inteligencie. Súčasne sa vyjadroval pomerne pejoratívne o sociálnych skupinách, o ktorých predpokladal, že ich inteligencia je znížená. Napriek tomu nemožno prehliadnuť ani jeho zásluhy.

Prvý precedens sa týkal žiaducnosti precízneho kvantitatívneho me-rania. Väčšina psychologických meraní najmä v klinických oblastiach bola skôr kvalitatívna alebo založená len na pochybných pravidlách o prekladoch kvalitatívnych odpovedí na kvantitatívne miery. Galton kombinoval teóriu s meracími praktikami, čím vytvoril precedens, aby mnohí budúci pozorovatelia mohli spájať tieto teórie, či už silné alebo slabé, s meraniami umožňujúcimi určovať inteligenciu u rôznych typov populácie.

Druhý precedens sa týkal rozhrania medzi teóriou a aplikáciami. Galtonova súprava tónov zo South Kensington Museum naznačovala vlastne merania inteligencie budúcnosti. Pravdepodobne žiadna oblasť psychológie nie je tak trhovo orientovaná ako meranie inteligencie. Testovanie inteligencie v praxi bolo ovplyvnené trhovými požiadavkami dokonca výraznejšie, než výskumy pamäti alebo sociálnych schopností. Je zjednodušené študovať históriu inteligencie bez toho, aby sa brala do úvahy teória i prax.

Tretím precedensom bola tendencia zjednocovať skóre testov inteli-gencie s určitými osobnými hodnotami. Galton sa ani nepokúsil skryť svoje nadšenie pre dedičnosť géniov, ani skryť opovrhnutie nad výkon-mi osôb nižšieho stupňa inteligenčnej škály. Predpokladal, že jednotlivci na vyššom stupni majú viac čo poskytnúť, než ich náprotivky na nižšom stupni. Je pozoruhodné, že podobné posudky sa len výnimočne vyskytu-

457

jú pri hodnotení vnímania alebo pamäti. Tendencia klásť inteligenciu do vzťahu s určitým druhom ekonomických alebo sociálnych hodnôt a tým aj spoločnosti, sa vyskytuje aj v súčasnosti.

Ako už bolo spomenuté, okrem týchto precedensov Galton navrhol skúmať dve všeobecné schopnosti, o ktorých veril, že rozlišujú inteli-gentnejších ľudí od menej inteligentných. Ich epistemologické zakore-nenie spočívalo v prístupe založenom na individuálnych rozdieloch. Prvou schopnosťou bola podľa Galtona energia alebo pracovná kapaci-ta. Bol presvedčený, že intelektuálne nadanejších jednotlivcov charakte-rizuje vyššia pracovná kapacita. Druhá všeobecná schopnosť sa týkala citlivosti. Galton konštatoval, že ak informácie z externého prostredia prechádzajú cez zmysly a zmysly lepšie pôsobia (vďaka rozdielom v osvetlení, prahoch alebo iných ukazovateľoch), tým viac informácií môže mať inteligentný jednotlivec k dispozícii.

Veľa Galtonových myšlienok preniesol do USA James McKeen Cat-tell. Ako hlava psychologického laboratória Columbia University bol v dobrej pozícii pri propagovaní psychofyzického prístupu k teórii a meraniu inteligencie. Navrhol sériu 50 psychofyzických testov, ako sú napríklad tlak na dynamometer, rýchlosť pohybu ramien a rozlíšenie vzdialenosti medzi bodmi na pokožke. Predpokladalo sa, že fyzikálne testy merajú mentálne schopnosti. Tvrdil, že je nemožné oddeliť telesné funkcie od mentálnej energie.

Napríklad jeden z Cattelových študentov, Clark Wissler (1870-1947), skúmal roku 1901 dvadsaťjeden psychofyzických testov. Jeho prístup bol korelačný, autor ním chcel upozorniť, že rôzne testy korelujú v rôznom stupni, a tým definujú niektoré spoločné entity (inteligenciu), ktoré ich ovplyvňujú. Avšak Wisslerove výsledky neboli uspokojivé. Zistil, že skúmané testy nesúvisia a dospel k záveru, že jeho výsledky spochybňujú rozšírenú teóriu všeobecnej schopnosti.

Takéto vyvrátenie Galtonových predpokladov vyznelo dosť ironicky, najmä tým, že samotný vedec bol priekopníkom korelačnej štatistiky, ktorú kvôli nemu použil Wissler. Okrem toho, Wisslerove štúdie by sa dnes tak jednoznačne neakceptovali – najmä kvôli tomu, že výskumov sa zúčastnilo len niekoľko probandov, výlučne študentov Columbia Uni-versity. Jednotliví študenti mali porovnateľnú úroveň inteligencie, a preto pri ich nízkom počte by korelácie boli zrejme nižšie.

458

Konečné roky a sláva Galton v úsilí osloviť širšie publikum napísal roku 1910 knihu pod

názvom Kantsaywhere, ktorá opisovala utopické spoločenstvo organizo-vané eugenickým náboženstvom, navrhnuté na vyšľachtenie zdravších a múdrejších ľudí.

Galton v priebehu kariéry získal veľa významných ocenení, vrátane prestížnej Copleyho medaily od Kráľovskej spoločnosti roku 1910. Už roku 1853 mu Kráľovská geografická spoločnosť udelila najvyššie oce-nenie za zmapovanie juhozápadnej Afriky. Od roku 1855 bol členom prestížneho klubu Athenaeum a roku 1860 sa stal členom Kráľovskej spoločnosti. Od tejto spoločnosti dostal roku 1886 nielen Zlatú medailu, ale roku 1902 aj Darwinovu medailu. Plný výpočet vyznamenaní by bol však podstatne dlhší. Roku 1909 ho ocenili šľachtickým titulom. Jeho štatistický dedič Karl Pearson, prvý držiteľ Galtonovho kresla (katedry) z eugeniky na University College London, po jeho smrti napísal trojdiel-nu biografiu svojho učiteľa. Ako sme už uviedli, významný psycho-metrik Lewis Terman (1877-1956) odhadol jeho IQ na 200 bodov, pri-čom sa odvolával na fakt, že už v detstve riešil úlohy, ktoré boli men-tálne dvojnásobne náročnejšie, než by mali byť podľa fyzického veku. Ako vyplýva z prehľadu, išlo o človeka s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, ktorý sa výnimočne zaslúžil o progres viacerých, nielen humanitných, ale aj prírodovedných disciplín. Isté výhrady možno vy-sloviť k jeho eugenickým bádaniam, do značnej miery ovplyvneným elitárskym myslením vtedajšieho imperiálneho Anglicka. Napriek pozi-tívnej vedeckej motivácii niektoré jeho myšlienky podporili predstavy o rasovej menejcennosti niektorých výberov populácie, ktorým sa občas nevyhýbajú ani elitné intelektuálne mozgy. Teoretická inteligencia nie vždy vedie k pozitívnemu morálnemu rozhodovaniu.

Poprava Piersa Gavestona, 1. grófa z Cornwallu (obraz z roku 1863)

460

KOGNITÍVNE OMYLY Vieme, že v každodennej komunikácii, pri formulácii argumentov,

ktoré majú presvedčiť partnera v diskusii, často dochádza k omylom v usudzovaní alebo myšlienkových stratégiách. Omyl je výrok alebo tvrdenie pozorovateľa, pri ktorom neregistruje reálnu situáciu, a to bez toho, aby o tom vedel. Od logickej nepravdivosti sa omyl odlišuje tým, že nepravdivosť sa týka iba objektívneho súdu o stave vecí, zatiaľ čo omyl zahŕňa aj subjektívny postoj.

Zdroje omylov Omyly môžu mať logické i psychologické zdroje, ktoré sa vzájomne

prekrývajú. Najčastejšími logickými zdrojmi sú: - zovšeobecňovania, ak sa bez dostatočného dôvodu z jednotlivých

prípadov usudzuje na všetky ostatné, - verbálne frázy, t. j. jazykové formulácie, zvádzajúce k postojom,

ktoré nie sú vecne zdôvodnené, ale majú emočný podklad, - závery z nepochopiteľného na nemožné; z toho, že jednotlivec

niečo nechápe, ešte nevyplýva, že jav sa nemôže vyskytovať, - úsudok post hoc, ergo propter hoc vyplýva z následného vzťahu

dvoch udalostí, keď sa neoprávnene usudzuje, že predchádzajúca udalosť je príčinou nasledujúcej,

- klamlivé úsudky rôzneho druhu.

Psychologické zdroje omylov vznikajú z limitovaného a emóciami dezorientovaného myslenia. Ich príčinami môže byť:

- závislosť myslenia od jazyka, ktorý je mnohoznačný, - závislosť od zmyslov a pamäti, ktoré môžu klamať, - predsudky, - nedostatok vzdelania a poznania spolu s nutnosťou rýchlo sa roz-

hodovať, - hlúposť a myšlienková obmedzenosť, - preceňovanie autorít, - podliehanie sociálnym tlakom a skupinovému mysleniu.

Dôležitou súčasťou intelektových aktivít jednotlivca je formulovanie

záverov. Napriek významnej regulačnej úlohe inteligencie nie všetky

461

závery alebo úsudky bývajú správne alebo zdôvodnené faktami. Filozofi a psychológovia sa vždy snažili analyzovať rôzne typy chybných záve-rov (nestabilného usudzovania), ktorých sa môžu ľudia dopúšťať. Pri ich klasifikovaní sa uvažuje najmä o klamných predstavách alebo omyloch.

V širšom slova zmysle omyly predstavujú nedorozumenia, ktoré sa vyskytujú pri slovných konfrontáciách a ovplyvňujú pôsobenie argu-mentov. Latinsky pojem fallere znamená omyl, podvod, klam a fallax klamlivý, neúprimný, nepoctivý. Avšak v modernejšom chápaní mylné usudzovanie prebieha iracionálne, pretože akceptuje ponúkané premisy bez reálnych dôvodov, prípadne zlyháva pri využívaní známych faktov. Omyly možno neraz ťažko odhaliť – dochádza k nim chybami pri usu-dzovaní alebo nesprávnym používaním argumentov, ktoré sa zdajú ro-zumné.

Prvému známemu systematickému štúdiu omylov sa venoval Aristo-teles v diele O sofistických dôkazoch (De Sophisticis Elenchis), ktoré tvorili doplnok k Topikom. Bližšie vymedzil trinásť typov. Neskôr, po období temna, omyly sa opätovne študovali v stredovekej Európe. Preto aj mnohé omyly majú latinské názvy. Tretie významné obdobie štúdia omylov začalo neskôr v 20. storočí, vďaka obnovenému záujmu o fi-lozofiu, logiku, štúdium komunikácie, rétoriku, psychológiu a umelú inteligenciu.

Pojem „omyl“ nie je presný. Jednou z príčin je, že nie je jednoznač-ný. Môže sa týkať omylov pri argumentovaní, omylov pri usudzovaní (vrátane argumentov, definícií, vysvetlení a podobne), falošných pre-svedčení alebo príčin predchádzajúcich chýb, vrátane tzv. rečníckych chýb.

Nedostatočná pozornosť, zlé zdravie, názorová bigotnosť, hlad, men-tálna nedostatočnosť, hypekritickosť k ideovým sokom môžu byť tiež zdrojmi chýb pri usudzovaní (avšak medzi oficiálnymi zdrojmi omylov sa obvykle nevyskytujú). Na druhej strane zdrojmi chýb môže byť aj zamerané myslenie, stereotypy, podozrievavosť, racionalizácia a nedos-tatočný zmysel pre proporcie.

Omyly tvoria široký okruh problémov. Nemusia byť úplne presved-čivé, avšak často získavajú prívržencov medzi ľuďmi s podobným pre-svedčením. Môžu vznikať neúmyselne, ale aj úmyselne, aby niekoho úmyselne podviedli (sv. Augustín vymedzil dva druhy lži – falax, men-dax, lož úmyselná a neúmyselná). Veľká väčšina bežne identifikovaných omylov usiluje o argumenty, pričom niektoré zahŕňajú vysvetlenia alebo definície, prípadne iné produkty usudzovania. Pojem omyly sa tiež v šir-

462

šom slova zmysle používa na indikáciu ľubovoľného falošného presved-čenia alebo príčiny falošného presvedčenia.

Bacon (1974) rozlišoval štyri idoly, alebo hlavné varianty sklonov k chybám. Idoly rodu tvoria určité intelektuálne omyly, ktoré sú univer-zálne alebo úplne bežné a medzi nimi sa uplatňuje sklon uprednostňovať údaje, ktoré sú nápadné alebo ľahko zapamätateľné, ďalej sklon zotrvá-vať pri výrokoch, ktorým jednotlivec dôveruje, i napriek možným ná-mietkam a konečne tendencia venovať veľkú pozornosť argumentom, ktoré potvrdzujú vlastný názor, avšak prehliadať a negovať údaje, ktoré nie sú v súlade s vopred vytvorenými domnienkami. Idoly jaskyne sú omyly vznikajúce následkom individuálnych zvykov a ďalších náhod-ností rastu. Idoly trhoviska tvoria nedostatky zapríčinené jazykom. Vznikli zo vzájomného styku ľudí a z ich spoločenského života a ako je známe, trhoviská vždy charakterizovalo vzájomné dohadovanie návštev-níkov. Idoly myslenia sú schémy myslenia, ktoré pramenia z príklonu k iracionálnym myšlienkovým smerom a k používaniu nesprávnych pra-vidiel dokazovania.

Nasledujúci prehľad prináša výber týchto omylov aj s kognitívnymi chybami, ktorých sa jednotlivci dopúšťajú. Autor je presvedčený, že ich štúdium a analýzy môžu prispieť k zvýšeniu validity a spoľahlivosti myslenia v situáciách každodenného života.

Omyly relevantnosti K omylom tohto druhu dochádza, ak premisy argumentu nemajú

žiadny vzťah k dosiahnutým záverom. Záver je nepodstatný v porovnaní s líniou usudzovania, z ktorej vyplýva. Argumenty tohto typu sa zaraďu-jú medzi tzv. non sequiturs (z latinského to nenasleduje). Ako príklad možno uviesť krátky príbeh:

Helena odchádza z práce do dôchodku. Dôchodok bude malý a rov-nako je na tom aj jej muž. Helena povedala mužovi, že na Vianoce si želá nové auto. Muž sa udivene spýtal, prečo si myslí, že jej môže na Vianoce kúpiť auto, keď on jej ho nemôže z finančných dôvodov poskyt-núť. Helena odpovedala: „Auto si zaslúžim, pretože odchádzam do dô-chodku“.

Možno si všimnúť, že priamy vzťah medzi príčinou a následkom pô-sobí iba v jej predstavivosti. Pre významnú väčšinu ľudí penzionovanie nie je dôvodom pre zakúpenie nového auta, bez ohľadu na subjektívne prežívané dôvody.

463

K dispozícii sú aj iné príklady omylov z irelevantných záverov. V čom spočívajú tieto omyly?

Jozef bol žalobcom v prípade, keď obžalovaného obvinili zo zavraž-denia svojej matky. Pri presadzovaní viny Jozef argumentoval: „Vražda je strašná vec. Ale zavraždenie vlastnej matky si zasluhuje ešte rýchlejší a prísnejší trest“ (Sternberg et al., 2008).

Argumenty ad hominem Inferencie typu ad hominem (podľa latinského proti osobe) sa pokú-

šajú namiesto korektného posúdenia určitého tvrdenia o diskretizáciu útokom na jeho prívržencov. Argumenty ad hominem sa môžu vyskyto-vať vo viacerých verziách.

Uvádzajú sa urážlivé argumenty proti osobe útočiace na individuálne charakteristiky jednotlivca – na vek, charakter, rodinu, pohlavie, etnici-tu, vzhľad, socioekonomický status, profesijné, náboženské alebo poli-tické presvedčenie. Inak povedané, argumenty tohto typu naznačujú, že posudzovanú osobu nemožno brať vážne – argument je zameraný skôr proti samotnému jednotlivcovi, než proti jeho výrokom. Príklad argu-mentum ad hominem tohto typu:

Novák chytil do ruky novú knihu o histórii Slovenska. Prečítal si naj-skôr informáciu o autorovi a zistil, že má iba tridsať rokov. Knihu odlo-žil s komentárom: „Mladý človek, ktorý má ešte len tridsať rokov, nemô-že byť dostatočne informovaný, aby napísal dobrú knihu o histórii svojej krajiny“.

Novák apriórne predpokladá, že autorov vek vylučuje napísanie kva-litnej publikácie, hoci v skutočnosti môže byť vynikajúca. Posudzovateľ by ju nemal odmietnuť bez toho, aby si ju aspoň zbežne prelistoval, no namiesto toho sa necháva ovplyvniť povrchným dojmom vyplývajúcim z veku autora. (Nehovoriac o tom, že ani podstatne vyšší vek nemusí byť žiadnou zárukou vyššej kvality knihy.)

Iný príklad argumentum ad hominem vyplýva zo zníženej hodnover-nosti svedkyne tešiacej sa menšej spoločenskej vážnosti (hoci to so samotnou svedeckou hodnovernosťou nemusí mať nič spoločného):

Dve ženy vystupovali v súdnom procese. Jedna z nich, kaderníčka uviedla, že videla obžalovaného odchádzať z miesta činu. Druhá žena bola prostitútka a tvrdila, že muž bol v čase vraždy s ňou. Jeden z porot-cov prehlásil, že viac dôveruje slovám kaderníčky než slovám prostitútky a podľa toho bude hlasovať.

464

Omyl priraďovaním argumentov (tiež nazývaná otravovanie studní) často neútočí priamo na subjekt, ale na ľudí, s ktorými tento má niečo spoločného. Preto častým typom tejto viny je napadnutie alebo spo-chybnenie reputácie toho, s kým hodnotený zdieľa názory alebo pre-svedčenia. Tu je príklad takého argumentu:

Tereza obhajuje stavbu rozsiahleho obchodného komplexu na brehu jazera. Terezu viackrát videli so známymi predstaviteľmi mafie. Preto nie je dôveryhodná a stavba komplexu by sa nemala schváliť.

V tomto prípade sú premisy pre závery irelevantné. Aj keby sa Tere-za skutočne poznala s kriminálnikmi, projekt môže byť pre mesto vý-hodný. Centrálny deficit (omyl) logických argumentov nie je v tom, nakoľko je Tereza obeťou špinavej kampane alebo či mala smolu pri výbere priateľov, ale skôr, či nedochádza k zlyhaniu pri poskytovaní predpokladov ovplyvňujúcich závery.

Argumenty typu ty tiež sú formulované tak, aby popierali tvrdenia útokom proti rečníkovi zdôvodnením, že jeho spávanie je sporné. V tomto prípade sa argumentuje, že jednotlivec sa správa pokrytecky, prípadne uznáva dvojité kritéria. Možno si predstaviť nasledovný argu-ment:

Tóno je presvedčený, že členovia komunity by mali podporovať ná-boženské hodnoty. Avšak nechodí do kostola, nečíta náboženské knihy a neslávi náboženské sviatky. To znamená, že členovia spoločenstva ne-podporujú náboženské hodnoty.

Tónovo konanie nemá žiadny vzťah k pravdivosti alebo falošnosti jeho presvedčenia (dokonca, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že svoje presvedčenie vyznáva pokrytecky). Preto tento argument ilustruje omyly typu ty tiež.

Argumenty typu zvereného záujmu sa pokúšajú využiť nepotvrdený predpoklad, že posudzovaní jednotlivci sú motivovaní túžbou využiť výhody situácie:

Mary obhajovala vytvorenie veľkého hotelového komplexu na brehu jazera. Zrejme plánuje použiť komplex na pranie podozrivých peňazí, pôvod ktorých nedokáže vysvetliť. Preto by sme nemali súhlasiť s roz-vojom tohto komplexu.

V tomto príklade predpoklady nie sú relevantné k záverom. Rozvoj komplexu by mal byť posudzovaný nezávisle od údajne sebeckých zá-merov. Nakoľko chce Mary osobne získať alebo stratiť podporou hodno-teného komplexu, je bezvýznamné. Do úvahy by sa mali brať len výho-dy alebo nevýhody komplexu pre komunitu.

465

Omyly náhodné ad hominem sa pokúšajú popierať určité tvrdenie ar-gumentovaním, že ich podporovateľ súhlasí s dvomi alebo viacerými konfliktnými tvrdeniami. Predpokladaným dôsledkom je, že tak si mož-no bezpečne nevšímať jedno alebo všetky tieto tvrdenia.

Emma tvrdí, že by sa nemohla priateliť s niekým, kto nie je vegeta-riánom. No súčasne je presvedčená, že jej priateľ, ktorý pravidelne jedáva hovädzie a kuracie mäso, je jej najlepším priateľom. Preto nie je dôležité trápiť sa kvôli vegetariánstvu.

Možno si všimnúť, že predpoklady (či už súhlasné alebo nie), sa ne-týkajú pravdivosti záverov.

Argumenty slameného muža Tieto argumenty sa snažia poprieť určité tvrdenie jeho nahradením

menej pravdepodobnou verziou (slamený muž) a následným atakovaním tohto slabšieho tvrdenia, než by hodnotili pôvodnú verziu. Zaujímavým aspektom tohto spôsobu argumentácie je, že môže obsahovať relevantné argumenty proti slabšiemu tvrdeniu, ktoré však súčasne budú irelevantné voči pôvodnému tvrdeniu.

Jozef pevne veril, že 20 percent rozpočtu univerzity by sa malo inves-tovať na spevnenie múrov školského areálu, čo by malo v prípade prí-rodných katastrof prispieť k úplnej bezpečnosti budov. Ak iní študenti namietali, že v takom prípade nezostane dosť peňazí na ostatné výdavky, Jozef poznamenal: „Samozrejme, vy sa nestaráte o to, či sa celý areál rozpadne a bude úplne zničený“.

Argument predstavuje typ slameného muža, pretože Jozef bol proti pozícii, ktorá jeho názory nebrala reálne do úvahy. Iní študenti neverili, že stavby v areáli sú až také ohrozené a spochybnili množstvo peňazí, ktoré chcel Jozef minúť na opravy. Preto stvoril slameného muža a pod-razil ho.

Reprezentatívnosť Heuristika reprezentatívnosti sa používa pri posudzovaní pravdepo-

dobnosti neistej udalosti týkajúcej sa: a) toho, nakoľko je udalosť podobná alebo reprezentatívna vzhľa-

dom na populáciu, v ktorej sa odohrávala,

466

b) stupňa, nakoľko udalosť reflektuje významnejšie črty procesu, ktorými je generovaná (také, ako náhodnosť).

Možno si predstaviť príklady: V meste X sa rodiny, ktoré majú šesť detí, stali súčasťou výskumu.

V 72 rodinách sa zistilo presné poradie narodenia chlapcov (A) a diev-čat (B) B A B A A B. Aký je váš odhad počtu rodín, v ktorých poradie narodenia bolo A B A A A A?

Väčšina ľudí predpokladá, že počet rodín s kombináciou A B A A A A by mal byť menší než 72. Avšak v skutočnosti najlepším od-hadom počtu rodín s týmto poradím narodenia je 72, rovnako ako v prípade B A B A A B. Očakávaný výskyt druhej kombinácie by mohol byť rovnaký, pretože pohlavie pre každé narodenie je nezávislé (prinaj-menšom teoreticky) na pohlaví pre každé iné narodenie, šance pre chlapcov (alebo dievčatá) sú jedna z dvoch. Preto, ľubovoľný vzorec narodení je rovnako pravdepodobný, dokonca aj A A A A A A alebo B B B B B B.

Iný prípad tohto omylu môže ilustrovať nasledovný príklad: Róbert sa chystal na svadbu s mladou herečkou. Preto plánoval

s ňou povečerať po divadelnom predstavení, v ktorom hrala hlavnú úlohu. Avšak namiesto toho jej po predstavení poslal list na rozlúčku s vyjadrením: „V tej vražednej scéne si bola taká presvedčivá, že už by som sa s Tebou necítil bezpečný“.

Podľa uvedeného príkladu Róbert predpokladal, že správanie hereč-ky v divadelnej hre je reprezentatívne aj pre jej správanie mimo divadla, aj keď k takémuto záveru nemal žiadny logický dôvod. Podobné skúse-nosti získal napríklad aj slovenský herec Ladislav Chudík, ktorý pred rokmi hral úlohu primára-ortopéda v mimoriadne populárnom televíz-nom seriáli Nemocnica na kraji mesta. Viacerí diváci sa pri náhodných stretnutia obracali na neho ako na autoritu z medicínskej problematiky.

Apel na silu (Argumentum ad baculum) Argument ad baculum pôsobí prostredníctvom hrozieb alebo zastra-

šovania. Tento typ mylného usudzovania nevyžaduje veľa informácií a ľahko ho možno ilustrovať nasledovným výrokom:

Moja drahá, teória relativity je nesporne správna idea a ak tomu ne-veríš, tak Ti jednu vrazím.

V tomto prípade je zdôvodnenie záveru (úsudku) irelevantné. Hroz-by a zastrašovania môžu v mnohých prípadoch pôsobiť presvedčivo,

467

avšak tento typ presviedčania nemá nič spoločného so schémami racio-nálneho hodnotenia. Možno si napríklad všimnúť, že ani predstierané prosociálne oslovenie moja drahá nijako neovplyvňuje podstatu usu-dzovania – dokonca, ak môj drahý kapituluje, výsledok je logicky neak-ceptovateľný.

Apel na autority (Argument ad verencundiam) Argument ad verencundiam sa vyskytuje v prípade akceptácie (alebo

odmietania) tvrdenia kvôli prestíži, statusu alebo rešpektu, ktorú jednot-livec prežíva k svojim stúpencom (alebo oponentom). Forma omylu z apelu na autority je typom argumentácie založenom na očakávaní, že výrok je pravdivý, pretože ho podporuje určitá autorita. Medzi ne môžu patriť napríklad lekári, vedci, politici, sudcovia alebo vojaci. K omylom dochádza najmä vtedy, ak autorita nedokáže pri argumentácii poskytnúť relevantné dôkazy. Treba si uvedomiť, že omyl nespočíva v samotnom apelovaní na autority, ale na autority, ktoré nie sú pri argumentácii dôve-ryhodné. Napríklad je naivné očakávať, že názor populárneho speváka poskytne relevantné argumenty proti existencii atómových elektrárni. Možno si predstaviť nasledovný príklad:

Parlament sa pokúša rozhodnúť, nakoľko má právo dospieť k legál-nemu postoju o počiatku ľudského života. Počas debaty o tomto problé-me jeden z poslancov vyhlásil: „Ak medicína, náboženstvo a filozofi sa nedokážu zhodnúť na tom, kedy začína ľudský život, je úlohou parlamen-tu dospieť k rozhodnutiu“.

V tomto prípade parlament pochopiteľne nie je v dobrej rozhodova-cej pozícii, ktorá sa však ešte môže zhoršiť, ak dospeje k rozhodnutiu o tomto závažnom morálnom, teologickom a biologickom probléme bez ohľadu na to, čo si myslia lekári, duchovní a filozofi. Podobne pôsobia aj poslanci, ktorí napríklad v parlamente navrhujú zrušenie špeciálnych škôl a preradenie všetkých žiakov do základných škôl, bez ohľadu na úroveň ich intelektových schopností.

Obvyklé prípady tohto omylu sa vyskytujú v reklame, keď politici alebo herci prezentujú názory na špecifické témy, akoby v nich boli experti. Veľmi pravdepodobne nevedia o varení, prírode, športe alebo medicíne viac, než ostatní ľudia. Avšak publikum ich obvykle, vďaka sláve a prestíži, pokladá za autority (o čom svedčí aj využívanie hercov a spevákov vo volebnej kampani). Tento omyl je bežný najmä v prípa-doch, keď herec predstavuje fiktívnu autoritu (už spomínaný prípad

468

stotožnenia herca Ladislava Chudíka s primárom Sovom v televíznom seriáli Nemocnica na kraji mesta).

Apel na popularitu (Argumentum ad populum) Tento argument pôsobí pri navodzovaní záveru založeného len na

tom, že informáciu akceptuje väčšina ľudí. Usudzovanie na tejto úrovni prebieha v rámci schémy: ak ešte niekto rozmýšľa podobným spôsobom, tak to musí byť správne. Podstata tohto omylu spočíva v potrebe kon-formity s populárnymi názormi a závermi. Na ilustráciu možno ponúk-nuť príklad:

Keď sa po voľbách spýtali voliča, či súhlasí so sociálnou politikou nového premiéra, odpovedal: „Premiéra zvolila veľká väčšina voličov. Preto si myslím, že musí vedieť, čo robí“.

Tento hlas neberie do úvahy, že väčšina hlasov nie je v žiadnom prí-pade zárukou, že zvolený kandidát je aj plne kvalifikovaným odborní-kom, ktorý dokáže optimálne riešiť problémové situácie.

Apel na ľútosť (Argumentum ad misericordium) Uvedená forma omylu je založená na potrebe človeka prejaviť so-

ciálnu senzitivitu a podporu. Prejavuje sa účelovým zabúdaním chýb a omylov, ako aj sympatiami k niekomu, kto sa správal chybne alebo porušil pravidlá:

Eve sa nevydarila záverečná skúška z psychológie. Poprosila však učiteľa, aby jej nedal nedostatočnú známku, pretože jej matka má prob-lémy so srdcom a táto informácia by mohla zhoršiť jej zdravotný stav.

Tvrdenia „musenia“ (Apel na povinnosť) Výroky, ako musím to urobiť, je to moja povinnosť alebo musíme

proti tomu zakročiť, naznačujú motiváciu založenú na kategorickej po-žiadavke musenia. Tieto výroky, ak pôsobia ako výlučné dôvody pre určité spôsoby správania, sú iracionálne. Ako príklad iracionálneho mu-senia slúži táto minisituácia:

469

Klára si sadla k svojmu synovi a povedala mu: „Každý člen našej rodiny je úspešný človek. Ty, aby si pokračoval v tradícii našej rodiny, musíš byť tiež úspešný“.

Tento príklad poskytuje typickú ukážku tlaku k museniu a tiež de-monštruje, prečo deti často nerealisticky hodnotia svoje schopnosti, čo neraz vyplýva z prehnaných požiadaviek rodičov. Pomerne často sa takýmto spôsobom mobilizujú aj prívrženci určitých politických a ideo-logických názorových smerov, ktorí sa snažia svoje subjektívne interpre-tácie sveta nanútiť aj ľuďom s inou hodnotovou orientáciou.

Argument z ignorancie (Apel na ignoranciu) Tohto omylu sa dopúšťajú jednotlivci vtedy, ak sú presvedčení, že

niečo je pravdivé len preto, že sa nezistilo, že je výrok falošný, alebo je falošný preto, že sa nepreukázala pravdivosť. Avšak omyl vyplývajúci z apelu na ignoranciu možno postrehnúť vtedy, ak sa rovnaký argument použije na podporu dvoch rôznych záverov (napríklad, nemožno preu-kázať, že duchovia neexistujú, ani že existujú); preto tento nedostatok poznania možno použiť ako argument pre obe alternatívy. Konkrétny príklad:

Posledný bod správy z experimentálneho výskumu uviedol, že na-priek osvedčenému experimentálnemu plánu a štatistickým procedúram sa Bexitov model nedokázal. Autor uviedol, „reálne som predpokladal, že model je správny, avšak v tejto štúdii som jeho existenciu nepreuká-zal, preto som presvedčený, že model nie je správny“.

Uvedený výskumník dospel k záveru, že ak sa model v tomto prípa-de neosvedčil, musí byť nesprávny. Avšak vo vede, ako aj v iných ob-lastiach poznania, jedno zlyhanie pri dokazovaní neposkytuje nezvratný dôkaz o nesprávnosti hypotézy.

Ako iný príklad možno uviesť nasledovný dialóg: Počas svätojánskej noci Janko povedal Petrovi, že verí v existenciu

škriatkov. Peter mu odpovedal, že je detinský. Avšak Janko tvrdil, že ak nikto nemôže dokázať, že škriatkovia neexistujú, tak v nich verí.

Personalizácia Ak sa jednotlivec pokladá za príčinu udalostí, za ktoré nie je primár-

ne zodpovedný, dopúšťa sa zlyhania zo skreslenej personalizácie. Aj

470

osobné prežívanie vyjadrenia, ktoré nie je zamerané priamo na jednot-livca, tvorí neprimeranú personalizáciu. Príklad na ilustráciu:

Lenkin syn prišiel jedného dňa zo školy s poznámkou, že jeho výkon bol slabší. Lenka sa vzápätí obvinila, že je mizerná matka, pretože jej syn nie je v škole úspešný.

Zväčšenie alebo zmenšenie Jednotlivci často maximalizujú alebo minimalizujú určité aspekty

svojho sebaobrazu. Niekedy maximalizujú chyby a minimalizujú úspe-chy, čo môže výrazne znižovať ich sebavedomie. Iní sa zas preceňujú, minimalizujú svoje nedostatky a maximalizujú úspechy. V niektorých prípadoch naznačujú neschopnosť primeranej sebareflexie. Možno po-núknuť nasledovný príklad:

Malá humanitná fakulta nedokázala zaplatiť špecialistu na vyučova-nie literatúry dvadsiateho storočia, a preto požiadala profesora Nováka, odborníka na osemnáste storočie, aby prebral aj vyučovanie literatúry dvadsiateho storočia. Profesor Novák na túto výzvu reagoval: „Dobre, ak patrím k najlepším odborníkom na literatúru osemnásteho storočia, nepochybne dokážem rovnako úspešne vyučovať aj literatúru dvadsiate-ho storočia“.

V tomto prípade profesor Novák možno precenil svoju expertnosť na literatúru osemnásteho storočia, no nepochybne ju nadhodnotil v prob-lematike literatúry dvadsiateho storočia.

Mentálny filter Vyskytuje sa v prípadoch, ak si jednotlivec vyberie na hodnotenie

izolovaný aspekt situácie, často s negatívnou konotáciou a zameria sa naň tak, že výrazne skreslí celkový obraz. K omylu dochádza vtedy, ak sa všetky nadchádzajúce udalosti vnímajú akoby cez filter vytvorený týmto izolovaným aspektom situácie.

Klára chcela počas vianočných sviatkov schudnúť o desať kilogra-mov. Deň pred odchodom na sviatky sa odvážila a zistila, že má vzhľa-dom na svoj desaťkilový cieľ o päť kíl menej. Povedala priateľke: „Som skutočne naštvaná, že schudnem iba o 5 kíl, a nie o plných desať, ako som pôvodne chcela“.

471

V tomto príklade Klárina posadnutosť znížením hmotnosti o plných desať kíl jej bráni v docenení straty piatich kilogramov, o ktoré reálne prišla. Riziko, ktorému Klára v tomto prípade čelí, je strata motivácie pre ďalšie znižovanie hmotnosti.

Chýbajúci účel (Ignorantio elenchi) Tento omyl sa vyskytuje v prípade, ak premisy argumentu zaručujú

iný záver, než ktorý jednotlivcovi vychádza. Nasledujúci argument: Inflácia je znakom ekonomických problémov. Posledný rok dosaho-

vala 25 percent. Tento rok rast inflácie dosiahol iba 20 percent. Ekonó-mia sa zviechala zo svojich problémov.

Podľa premís sa rýchlosť inflácie znižuje. Inak povedané, inflácia eš-te stále pretrváva, avšak sa spomalila. Táto dynamika však neznamená, že ekonomika sa zotavuje. Skôr naopak, inflácia ešte trvá a je relatívne vysoká, čo znamená, že ekonomické problémy pretrvávajú (Situáciu tro-cha parodicky vyjadruje výrok: Svetlo v tuneli nemusí znamenať koniec tunela, ale oproti idúci vlak).

Poznanie nepoznateľného Tento typ mylných názorov sa neraz týka informácií, ktoré sa vymy-

kajú bežnému poznaniu. Pri nich sa ľudia niekedy odvolávajú na mágiu. Je možné poznať, či mágia existuje? Dramatickú ukážku tohto predsta-vuje usudzovanie súdu s domnelými čarodejnicami v Saleme. Ak súd nevedel, či čarodejnice existovali, ako mohol dokázať, že čarodejníctvo vykonávali?

Klam značkovania (name calling) Značkovanie seba alebo ostatných je skreslené vtedy, ak vybratá ná-

lepka nie je podložená argumentmi, alebo ak je nevhodne použitá na vysvetľovanie určitého správania. Príklad neodôvodneného značkova-nia:

Betka dodržiavala prísnu diétu predpokladajúcu príjem tisíc dvesto kalórií za deň, ktorá vylučovala konzumáciu sladkostí. Jedného dňa podľahla pokušeniu a zjedla veľkú porciu zmrzliny. Svoj prehrešok ko-

472

mentovala výrokom: „Aké nechutné bolo odo mňa zjesť takú veľkú por-ciu zmrzliny. Som prasa!“

Betka sa dopustila klamlivého značkovania, pretože prehnane zhod-notila svoju nedostatočnú disciplinovanosť. V skutočnosti pre ľudí, ktorí sa podrobujú radikálnej diéte je typické, že občas nároky nedodržia. Pejoratívne sebahodnotenie vyplývalo zo zlyhania pri odolávaní takému-to pokušeniu; môže sa tiež stať, že Betka nebude v diéte kvôli nízkemu sebaobrazu pokračovať.

Emočné usudzovanie Ak jednotlivec za relevantný dôkaz pravdivosti výroku pokladá emó-

cie alebo pocity vyjadrené napríklad výrokom: je to pravda, pretože cítim, že je to tak, dopúšťa sa omylu emočného usudzovania.

Usudzovanie v kruhu Tento typ usudzovania je známy ako petitio principii, alebo usudzo-

vanie v kruhu. Klam sa vyskytuje vtedy, ak argument predpokladá svoj vlastný záver (t. j., ak sa záver vyskytuje ako predpoklad, aj keď v odliš-nej forme). Ako príklad usudzovania v kruhu možno uviesť:

Vražda je strašná, pretože je jednoducho hrozná. Premisou je Vražda je jednoducho hrozná a záverom Vražda je

strašná. Nesúhlasí náhodou pozorovateľ s tým, že obe časti vety vyjad-rujú v podstate rovnaký obsah? Inak povedané, argument vyžaduje otáz-ku.

Iný výrok: Trest smrti je oprávnený. Medzi normálnymi ľudskými bytosťami sú

vždy aj také abnormálne osobnosti, ktoré narúšajú verejnú harmóniu a dopúšťajú sa zločinov voči iným ľuďom. Preto je to v prospech nor-málnych ľudí, aby sa trestom smrti zbavili tých abnormálnych.

Táto pasáž argumentuje záverom, že trest smrti je ospravedlnený predpokladom, že odsúdenie „abnormálnych ľudí“ na smrť je v poriad-ku. Možno vidieť, že tieto dve tvrdenia uvádzajú rovnaký fakt. Rozdiel je v tom, že záver je psychologicky posilnený silou iného tvrdenia (dru-há premisa – Medzi normálnymi ľudskými bytosťami sú vždy aj také abnormálne osobnosti, ktoré narúšajú verejnú harmóniu a dopúšťajú sa zločinov voči iným ľuďom).

473

Iný výrok môže tvrdiť: Zázraky sa nemôžu vyskytovať, pretože odporujú zákonom prírody. Možno tu registrovať bludný kruh alebo nekonečnú slučku? Špeciálnym prípadom usudzovania v kruhu je circulus in probando

(bludný kruh). Pri tomto type argumentácie jednotlivec predpokladá to, čo chce dokázať. Na ilustráciu možno použiť dva príklady:

1) Príbeh stvorenia podľa knihy Genesis musí byť pravdivý, pretože Boh by nás nepodviedol.

2) Teória relativity musí byť správna, nakoľko vieme, že je pravdi-vá.

Vo všetkých prípadoch jednotlivec argumentuje v kruhu. V prvom prípade tvrdenie podľa knihy je pravdivé, pretože musí byť pravdivé, v druhom prípade určitý pojem je správny, pretože musí byť správny.

Omyl amfibólie K tomuto omylu dochádza v situáciách, keď jeden alebo viac výro-

kov (skôr než jednotlivé slová) je použitých dvojznačne. Napríklad veta: Máme svojich rodičov na obed, môže aj popri správnej gramatickej štruktúre vyvolávať nedorozumenia. Cudzinec, ktorý nepozná zvyky vládnuce v určitej krajine, môže byť touto vetou pomýlený a uvažovať o kanibalizme.

Možno určiť omyl amfibólie z nasledujúcej vety? Boli sme v jaskyni pozrieť dinosaurie vajcia a urobiť pár obrázkov.

Avšak sa nevyvinuli. Amfibólia spočíva v časti vety avšak sa nevyvinuli, ktorá sa mohla

týkať vajec alebo obrázkov. Do tejto kategórie výrokov možno zaradiť aj historické príklady.

Napríklad ruská cárovná Maria Fjodorovna podľa legendy pomocou čiarky zachránila život svojho milenca. Cár, jej manžel, pôvodne napísal rozsudok: Omilostiť nemožno, poslať na Sibír. Cárovná však posunom čiarky zmenila text : Omilostiť, nemožno poslať na Sibír.

Omyl nejasnosti Tento omyl sa týka situácií, v ktorých význam pojmov nie je úplne

jasný. Je predložený sylogizmus: Absolventi univerzity uprednostňujú červené víno.

474

Janko Červený je absolvent. Preto Janko uprednostňuje červené víno. Validitu tohto tvrdenia možno odhadnúť len ťažko, pretože je vágna.

Janko je absolventom, ale je aj absolventom univerzity? To nie je jasné. A podobne Janko v tretej vete je skutočne Janko Červený, alebo nejaký iný Janko? Bez vyjasnenia týchto neurčitostí možno ťažko výroky po-kladať za validné.

Chvatná generalizácia Jednotlivci sa často dopúšťajú chvatnej (prehnane rýchlej, zbrklej)

generalizácie tým, že do úvahy berú iba výnimočné prípady a rýchlo z nich zovšeobecnia pravidlo, ktoré aktuálne reaguje iba na tieto výnim-ky. Inak povedané, tieto omyly sa vyskytujú vtedy, keď inferencia o ce-lej triede vecí (udalostí) sa vytvára z nedostatočného poznania niekto-rých častí. Príklad:

Po ukončení školy sa Jana uchádzala o miesto. Na pracovisku jej povedali, že jej diplomová práca je veľmi zaujímavá, avšak jej záver svedčí o nedostatku skúseností z praxe, a preto ju nezamestnajú. Jana prišla domov a vyhlásila: „Ak má táto spoločnosť kvôli nedostatku skú-seností nezamestnala, znamená to, že ma už nezamestná nikto“.

Takéto generalizácie sú typické pri neúspešnom hľadaní nového za-mestnania, ale aj pri iných vyhľadávacích aktivitách. Neraz vedú k strate motivácie a k predčasnej rezignácii jednotlivca (Sternberg et al., 2008).

Falošná príčina Ľudia v každodennom živote hľadajú príčiny rôznych udalostí. Ak sa

výrazne spoliehajú na súhru okolností alebo náhodu pri identifikácii príčiny, potom dochádza k omylu z falošnej príčiny. Príklad:

Eva a Peter prišli do reštaurácie okolo šiestej hodiny, oblečení boli skôr neformálne. Aj keď reštaurácia bola len spolovice obsadená, vrch-ný ich posadil do zastrčeného kúta pri kuchyni. Eva povedala Petrovi: „Zdá sa, že nás v tejto reštaurácii neradi vidia kvôli nášmu oblečeniu. Preto nás posadili do tohto kútika pri kuchyni.“

V tomto prípade Eva predpokladala diskrimináciu kvôli nedostatoč-nému oblečeniu. Pochopiteľne, nie je vylúčené, že mala pravdu. Avšak

475

sú aj iné vysvetlenia tohto prístupu. Napríklad, všetky voľné stoly mohli byť rezervované alebo vrchný im pridelil miesto celkom náhodne.

Tu je iný príklad omylu falošnej príčiny. František pracoval vo veľkej spoločnosti. Ašpiroval na povýšenie, no

napriek tomu postúpila jeho kolegyňa. Nasrdený František to komento-val: „Je zrejmé, že ju povýšili kvôli tomu, že je žena“.

Omyly falošnej príčiny sú spojené s určitými logickými chybami, z ktorých dva hlavné typy zamieňajú príčiny a následky (pozri predchá-dzajúce príklady) a nepredpokladajú alternatívne príčiny. Iný dôležitý príklad tohto omylu je ad hoc. V tomto prípade kauzálny vzťah sa uzat-vára z dvoch alebo viacerých situácií, ktoré spolu prebiehali v rovnakom čase.

Chybné analógie Induktívne omyly sú spojené s analogickým usudzovaním. V typic-

kej analógii sa formuje tvrdenie, že ak x je podobné y a y je podobné z, vyplýva záver, že x je podobné z. K chybným analógiám dochádza, ak je podobnosť zanedbateľná alebo nie je relevantná. Príklad chybnej analó-gie:

V rôznych časových obdobiach si všetky predchádzajúce kolónie za-slúžene vybojovali nezávislosť.

Dnes za nezávislosť bojuje Zväz vinárov. Požiadavky Zväzu vinárov sú tiež spravodlivé a úctyhodné. Táto analógia je extrémne slabá. Zatiaľ čo bývalé kolónie bojovali za

náboženskú, finančnú, vzdelávaciu a politickú slobodu a demokraciu, vinári presadzujú práva finančne výhodne predávať svoje produkty.

Omyl utajených dôkazov K tomuto typu omylu dochádza, ak usudzovanie neprebieha plne

podľa kompletných dôkazov. Inak povedané, omyl vyvoláva stav, v kto-rom sa ignorovali alebo zatajovali dôkazy, ktoré by mohli pôsobiť proti prijatým záverom. Príklad:

Roku 2008 v prezidentských voľbách hlasovalo 60 percent voličov. Mária je dvadsaťročná mladá žena. Pravdepodobnosť, že Mária roku 2008 volila v prezidentských voľbách, je 60 percent.

476

Podľa tohto textu má záver pomerne silnú induktívnu pravdepodob-nosť. Avšak je známe, že účasť mladých ľudí vo voľbách bola v tomto roku podstatne nižšia, volila iba jedna tretina ľudí mladších ako dvad-saťpäť rokov. Poznanie tohto faktu podstatne mení situáciu. V tomto prípade pôvodná argumentácia môže byť chybná a môže viesť k omylu z utajených dôkazov.

Gamblerské omyly Na demonštráciu tohto druhu omylov môžu slúžiť dva príklady: 1) Už dlhší čas som nevyhral v lotérii.

Pravdepodobne sa to skoro stane. 2) Môj počítač práve infikovali vírusy. Musím preformátovať svoju

mechaniku. Nie je pravdepodobné, že skoro dôjde k ďalšiemu útoku počíta-čových vírusov na môj počítač.

Tento typ usudzovania je chybný, ak udalosti, o ktorých sa diskutuje v jednotlivých výrokoch, sú viac alebo menej nezávislé (t. j. víťazstvo v lotérii v danej situácii je nezávisle od všetkých predchádzajúcich a nasledujúcich účastí na lotériách). Názov tohto omylu sa odvodzuje od sklonu gamblerov usilujúcich sa prekonať smolu, ktorá ich údajne odde-ľuje od výhier.

Schopnosti, nie šťastie V situáciách, v ktorých je výsledok riešenia úplne náhodný, je mylné

predpokladať, že ho možno nejakým spôsobom kontrolovať. Mnohí pozorovatelia sa dopúšťajú tohto omylu, ak zdôrazňujú svoje pôsobenie v priebehu udalostí, s ktorými nemali nič spoločného:

Martin niekoľko dní sedel doma a hádzal mince. Matka sa ho nako-niec spýtala, prečo to robí. Martin odpovedal: „Chcem sa dostať do Guinessovej knihy rekordov ako človek, ktorý hodí hlavu na minci, kedy sa mu len zachce“.

Pochopiteľne, že ľubovoľne náročný tréning mu túto odbornosť ne-môže zabezpečiť.

477

Omyl kompozície K omylu kompozície dochádza, ak pozorovatelia chybne predpokla-

dajú, že to, čo je platné pre časti celku, je nevyhnutne platné aj pre ce-lok. Príklad:

Keď novozvolený premiér zostavoval zbor svojich poradcov, na kaž-dú pozíciu vybral najlepšieho kandidáta. Potom vystúpil pred tlač a no-vinárom oznámil, že má najefektívnejšiu skupinu poradcov, akú kedy mal nejaký premiér, pretože má v nej najlepších expertov.

Premiér v tomto prípade predpokladal, že ak niekto v jeho skupine je maximálne efektívny, efektivita sa prenesie na skupinu ako celok. Je však známe, že ak experti dosahujú vysokú individuálnu úroveň, nezna-mená to, že rovnako kvalitne bude fungovať celý tím. K podobnej situá-cii dochádza aj v športovej tímovej činnosti, kde zoskupenie vynikajú-cich jednotlivcov nemusí zabezpečiť maximálnu kvalitu tímu.

Omyl nerozdeleného stredu Tento omyl je založený na chybe v deduktívnom usudzovaní. Nado-

búda nasledovnú formu: Všetky A sú B Všetky C sú B Všetky A sú C Tento argument je neplatný, pretože sa opiera o presvedčenie, že keď

dva pojmy sú buď podmnožinou alebo sú zhodné s tretím pojmom (Všetky A sú B a všetky C sú B), tak tiež musí existovať ich prienik alebo sú súčasne zhodné (Všetky A sú C). Príklady bez detailnejšieho vysvet-ľovania:

Všetci vedci sú bystrí. Všetci účtovníci sú bystrí. Všetci vedci sú účtovníci. Iný príklad: Všetci malí chlapci sú deti. Všetky malé dievčatá sú deti. Všetci malí chlapci sú malé dievčatá.

478

Nesprávne disjunkcie Omyl nesprávnej disjunkcie sa vyskytuje v situáciách, v ktorých sa

berú do úvahy iba dve možné riešenia, aj keď je ich k dispozícii podstat-ne viac. Kedykoľvek pozorovateľ čelí otázke, ktorá umožňuje veľa roz-dielnych odpovedí a za relevantné pokladá iba dve z nich, dopúšťa sa omylu nesprávnej disjunkcie. Príklad:

Vyučovacia komisia chcela prideliť prof. Bednárovi ďalšie dva krúž-ky. Avšak prof. Bednár uprednostňoval výskum pred vyučovaním, a pre-to im povedal: „Môžem učiť alebo robiť výskum. Vyberte si“.

V tomto prípade prof. Bednár vyslovil nesprávnu disjunkciu. Nazna-čil, že sa môže venovať len výskumu alebo len učeniu, ale nie obom činnostiam.

Omyl dostupnosti Pozorovatelia sa dopúšťajú omylu dostupnosti, ak akceptujú prvé vy-

svetlenie, ktoré ich napadne bez toho, aby brali do úvahy ostatné, menej obvyklé alebo menej dostupné explanácie. Príklad:

Karol vlastnil reštauráciu, v ktorej zamestnával dvadsaťpäť ľudí. Jedného dňa zistil, že mu z pokladne zmizli nejaké peniaze. Bezprostred-ne po tom, ako spozoroval krádež peňazí, uvidel Miša, jedného zo svo-jich zamestnancov, ako odchádzal od pokladne so záhadným výrazom v tvári. Karol zvolal: „Mišo, ty si ukradol peniaze z pokladne!“.

V tomto prípade Karol predpokladal, že Mišo ukradol peniaze z pok-ladne, pretože mal smolu, že bol prvý možný vinník, ktorý sa dostal do Karolovho zorného poľa. Ten síce nemal priamy dôkaz o Mišovej vine, avšak uchýlil sa k nezaručeným záverom, pretože Mišo bol najviac do-stupný.

Omyl šikmej plochy Tento omyl sa vyskytuje, ak záver z argumentu je založený na údaj-

nej reťazi reakcií, ktoré naznačujú, že jednotlivý krok zlým smerom mô-že mať za následok fatálne alebo iné nežiaduce vplyvy. Príklad:

Vláda minula na svoje výdavky viac peňazí než minulý rok. Z toho jasne vyplýva, že vládne míňanie ženie krajinu k bankrotu.

Alebo iný príklad:

479

Minulú noc si vypil pohár vína. Ak v tom budeš pokračovať, staneš sa opilcom.

Podobne odporcovia eutanázie neraz argumentujú, že ak sa raz v ľu-bovoľnej forme povolí, potom zoslabenie rešpektu k ľudskému životu povedie k vzniku totalitného štátu, ktorý umožní rutinné odstraňovanie starých, slabých alebo politicky bezvýznamných jednotlivcov. Niektoré argumenty šikmej plochy môžu byť oprávnené, ale ich používanie by sa nemalo zveličovať najmä pri nedostatočných dôkazoch, alebo pri snahe o zastrašovanie oponentov. Často vedú k tzv. pesimizácii, keď sa na základe čiastkových poznatkov odvodzujú neprimerané zovšeobecnenia o tom, ako je všetko zlé, nemožné a stratené. Tento argument môže tiež viesť k vytváraniu stereotypov a predsudkov, najmä pri cielenom útoku na politické, kultúrne a názorové menšiny. A argument šikmej plochy môže výhodne zdôvodniť prijímanie jednostranných a kategorických riešení najmä v situáciách (často mediálne umelo vyvolaných), keď údajne každý už má všetkého dosť.

Omyly a dedukcie Ako vidieť z uvedených príkladov, väčšina omylov je vyvolaná rôz-

nymi formami deduktívneho myslenia. Všeobecne sa akceptuje, že de-dukcie zohrávajú pri myslení kľúčovú úlohu. Slúžia na formulovanie plánov a hodnotenie činností, determinovanie dôsledkov, formovanie predpokladov a hypotéz, na interpretáciu a formulovanie inštrukcií, pra-vidiel a všeobecných princípov, na hľadanie argumentov, hodnotenie údajov, rozhodovanie sa medzi konkurenčnými teóriami a na riešenie problémov. Svet bez dedukcií by bol svetom bez vedy, technológie, zákonov, sociálnych konvencií a kultúry. Každá náročnejšia diskusia vy-žaduje akceptáciu argumentov. Ako zdôrazňujú Johnson-Laird a Byrne-ová (1991), viacerí odborníci výskyt logických chýb popierajú, pretože dedukcie sú založené na množine univerzálnych princípov aplikovateľ-ných na ľubovoľný obsah a každý si môže spoľahlivo tieto princípy nacvičiť. Nemožno však zabudnúť, že respondenti neraz jednotlivé pre-misy zabúdajú, nepresne ich interpretujú alebo používajú nepatričné informácie. Tak vlastne dochádza k zlyhaniu pri spracovaní informácií.

Zákony logiky zdanlivo poskytujú iba málo príležitostí na zlyhanie ľudského myslenia a na kognitívne omyly. Aj tak však človeka nemožno pokladať len za racionálnu bytosť. Neraz sa usiluje dosiahnuť aj nemož-né alebo sa správa spôsobom, ktorý zďaleka neslúži jeho najlepším

480

záujmom. To však neznamená, že nie je schopný racionálne myslieť, aj keď v jeho správaní sa to vždy neprejavuje.

Podľa Johnsona-Lairda a Byrneovej (1991) sú ľudia principiálne ra-cionálni, avšak mýlia sa v praxi. Vytvárajú validné dedukcie a zväčša ich aj uplatňujú. Avšak za určitých okolností používajú aj dedukcie, ktoré validné rozhodne nie sú. Príčiny možno hľadať v nedostatočnom pochopení premís alebo v ich zabúdaní. Ľudia sa však nielen dopúšťajú logických chýb, ale dokonca sú pripravení ich priznávať, čiže prejavujú určitú meta-dedukčnú intuíciu. Niekedy formulujú svoje vlastné princí-py usudzovania a tie sa tiež týkajú dedukcií v meta-dedukčnom chápaní. To môže viesť k výraznejšej sebareflexii omylov v racionálnom mysle-ní, v ktorej dedukcie týkajúce sa iných dedukcií alebo tvrdení stanovujú správnosť alebo nesprávnosť propozície. Meta-dedukcia zohrala rozho-dujúcu úlohu aj pri formovaní logiky ako vednej disciplíny.

Odhaľovaním príčin, ktoré vyvolávajú kognitívne omyly, možno tiež prispievať k vyššej validite myšlienkových operácií. Významnú úlohu medzi nimi zohrávajú vlastnosti osobnosti, motivácia, sociálne tlaky, výchova, skupinové myslenie, prípadne postoje. Preto aj štúdium týchto omylov môže poskytovať validné a užitočné informácie o skresleniach racionálneho aj iracionálneho myslenia.

Vedomosti, obraz od Roberta Lewisa Reida

482

ZÁVER Analýza ľudského poznania nevyhnutne využíva informácie nazhro-

maždené v priebehu svetovej histórie. Záznam minulosti nemôže byť založený len na reprodukcii jednotlivých izolovaných udalostí, ale tiež na pochopení príčin a následkov ako aj motívov správania ľudí, aktérov týchto udalostí. Nevyhnutne prebieha aj overovanie validity starých zá-znamov, ktoré neraz obsahujú falzifikáty, ako sú napríklad pokusy krá-ľov vylepšovať svoj imidž alebo niektorých súčasných vlád stavať sa do pozície podporovateľov vedy a vzdelávania (napriek tomu, že tieto dve „nemateriálne“ zložky kultivácie človeka kvôli ich finančnej a časovej náročnosti neraz vytrvalo ignorovali).

Podľa Sigmunda Freuda prvú civilizáciu vytvoril človek, ktorý na svojho nepriateľa namiesto kameňa hodil urážku. Nie div, pretože civili-zácia je triumfom mysle nad hmotou, rozumu nad inštinktmi a špeci-ficky ľudských hodnôt nad živočíšnou podstatou človeka. Tak vznikla nielen civilizácia, ale aj kultúra ako jej stála a nevyhnutná súčasť. K pl-nému pochopeniu prínosu civilizácie a kultúry prispieva aj poznanie charakteristických zvláštností človeka v priebehu historického vývoja.

Ako je známe, história je založená na zbierke esejí, písomných do-kumentov, vykopávok, máp, multimediálnych svedectiev, ako aj výtvar-ných, fotografických a zvukových záznamov. Tieto zdroje informácií načrtávajú históriu človeka žijúceho v starovekom svete, v Afrike, Eu-rópe, Ázii, na Blízkom Východe, v Austrálii a Amerike. Opierajú sa o štúdium historických dokumentov, ako boli Magna charta alebo De-klarácia nezávislosti, o posudzovanie vplyvu súčasnej vedy, nábožen-stva a filozofie na vývin ľudstva a o vzájomné súvislosti medzi vedec-kými i magickými objavmi a ideami.

HISTÓRIA Odvodzuje sa z gréckeho pojmu historia znamenajúceho skúmanie

poznatkov získaných pozorovaním a predstavuje objavovanie, zbieranie, organizáciu a prezentáciu informácií o minulých udalostiach (koreňom slova história je weid-, t. j. poznať alebo vidieť, prípadne wit-tor, alebo ten, kto vie). História sa niekedy vymedzuje aj ako časové obdobie pre-biehajúce po objavení písma. Upozorňuje tiež na pôvod a evolúciu ľud-stva v rámci veľkých sociálnych skupín (národov). Historici často disku-

483

tujú o podstate histórie a jej užitočnosti. Skúmajú a analyzujú sekvencie udalostí a niekedy sa pokúšajú o objektívne pozorovanie vzťahu príčin a následkov, ktoré udalosti determinujú. Príbehy spoločné jednotlivým kultúram, ktorých hodnovernosť však externé zdroje často nepotvrdzujú (ako sú napríklad legendy o kráľovi Artušovi), sa obvykle klasifikujú skôr ako kultúrne dedičstvo než ako objekty nestranného pozorovania vyžadovaného pri serióznom historickom bádaní.

Predmet histórie V predchádzajúcich historických obdobiach sa pozornosť prednostne

venovala významným udalostiam, to znamená výnimočným a neopako-vateľným faktom zviazaným s činnosťou veľkých historických postáv. Za otca histórie sa všeobecne pokladá grécky dejepisec Herodotos (485-420 pred Kr.). Jeho Dejiny obsahujú veľké množstvo informácií o zvy-koch, každodennom živote, inštitúciách a dokonca aj legendách tejto epochy.

História hľadaním príčin prekračuje diskurz o podstate faktov tým, že sa ich snaží vysvetliť. Za iniciátora historického vysvetľovania uda-lostí sa všeobecne pokladá Tukydides (470-401 pred Kr.), ktorý sa v Peloponézskej vojne snažil interpretovať udalosti vyzdvihovaním sú-vislostí medzi nimi. Popri tom sa pokúšal pomocou zhromažďovania údajov i presnosťou dokumentácie o kritickú analýzu informácií. V ho-mérskych hymnách sa objavil pojem hístor, ktorý mohol znamenať aj „sudca“ alebo „svedok“. Pojem historiai v knihe Skúmanie zvierat (Peri Ta Zoa Historiai) použil Aristoteles.

Francis Bacon v 16. storočí spomínal prírodnú históriu, ktorá podľa neho predstavovala poznanie predmetov stanovených priestorom a ča-som, ako druh poznania sprostredkovaný pamäťou (zatiaľ čo vedu regu-luje rozum a poéziu fantázia). Pozoruhodné je, že do anglického jazyka história vstúpila okolo roku 1390 a pôvodne znamenala vzťah medzi udalosťami alebo príbeh. K redukcii histórie na záznam minulých uda-lostí došlo na konci 15. storočia.

Koncepcii príčinnosti podmienok sa venoval aj historik a ekonóm François Simiand (1873-1935) v knihe Plat, sociálne zmeny a meny (Le Salaire, l´evolution sociale et la monnaie, 1932). Akékoľvek udalosti alebo historické zmeny môžu vyvolávať rôzne príčiny; vymedzujú sa najmä rámce, mimo ktorých by konkrétna udalosť nemohla prebehnúť. Podľa tejto koncepcie sa história, podobne ako fyzika, usiluje identifi-

484

kovať pravidelnosť vo vzťahoch medzi javmi odohrávajúcimi sa v ľud-ských životoch.

Predpoklady objektívneho poznania Zásadným problémom historika poznania usilujúceho o reflexiu

vlastnej vedeckej činnosti je objektívnosť poznania minulosti. Do po-predia záujmu sa dostáva najmä nestrannosť poznania, ktorá je pre histo-rika základnou požiadavkou, predovšetkým pri prekonávaní subjektivis-tických koncepcií výkladu histórie. Ako príklad slúži hojne interpreto-vaná história Veľkej francúzskej revolúcie. Prívrženec rovnostárskeho myslenia pravdepodobne položí dôraz na egalitarizmus (každému rovna-ko). Zástanca liberálneho zmýšľania ocení princíp slobody (každému podľa jeho zásluh a zodpovednosti). Politici preferujúci súlad spoločnos-ti (bratstvo všetkých Francúzov) môžu analyzovať príčiny, ktoré viedli k Veľkému teroru, aby prípadne zabránili opakovaniu tohto javu v bu-dúcnosti (Didier, 2006).

Historik poznania by sa mal dištancovať od subjektívneho politické-ho presvedčenia. Pochopiteľne, ani to nie je zárukou, že interpretovaný historický fakt je totožný s opisovanou udalosťou. Interpretáciu môžu významne ovplyvniť aj skryté, doposiaľ neznáme vzťahy, ktoré pôsobili v určitých historických obdobiach.

História filozofie Reflektuje podstatu a význam histórie, ako aj podmienky umožňujú-

ce jej reflexiu. V súčasnosti televízia, rozhlas i tlač akoby nad históriou mali monopol. Vďaka globálnemu dosahu nových masmédií sa súčasná história prežíva ako priebežne plynúci dej. Rýchly prístup k informá-ciám o aktuálnych historických udalostiach vedie podľa francúzskeho historika Pierra Noru v Návrate k udalosti (Le Retour de l´événement, 1974) k inflácii udalostí, ktoré obmedzujú očakávané reflexie jednotliv-cov.

Za symbolický počiatok súčasnej histórie možno pokladať výrok Jo-hanna Wolfganga Goetheho, účastníka bitky pri Valmy: A budete môcť povedať: bol som tam... Charakteristickou vlastnosťou súčasnej udalosti je fakt, že od registrácie prebieha verejne, sleduje ju reportér – divák v reálnom čase. Tým sa zdôrazňuje aktuálnosť pozorovanej udalosti

485

vzhľadom k histórii. Pozorovateľ získava dojem, akoby sa podieľal na veľkých sociálnych udalostiach, a tým formoval sám seba. Významné prevraty a revolúcie neraz vyzdvihujú jednotlivcov, ktorí sa subjektívne hodnotia ako kľúčoví protagonisti napriek tomu, že ich reálny vplyv bol zanedbateľný. Často sú to udalosti, ktoré prežíva každý člen určitej society, aj keď sa na nich významne nepodieľal, pretože jednotlivci tvoria masu bez detailnej identifikácie. V roku 2002 na Slovensku spon-tánne vykrikovali davy ľudí: „Sme majstri sveta!“ Oslavná generalizácia úplne prekryla reálny fakt, že o titul sa priamo zaslúžilo len dvadsaťpäť mladých hokejistov a ich tréneri. Takéto verejné udalosti regulujú preží-vanie más, pre ktoré je „stotožnenie“ jediný dostupný spôsob účasti vo verejnom živote. Ide o participáciu realizovanú vymáhaním, niekedy nástojčivým, často frustrovaným, ktorá prebieha skupinovo, ale aj izolo-vane medzi štyrmi stenami, miestami bezmocne, ale aj suverénne a autonómne a býva regulovaná takými vágnymi kategóriami súčasného života, ako sú verejná mienka alebo sociálna žiaducnosť.

Pre súčasný svet je charakteristická kombinácia nedostatku a nadbyt-ku informácií. Táto nevyhnutná konfrontácia vedie k prežívaniu výraz-nej neistoty, sociálnych úzkostí i paniky. Pri pohľade na historické javy zo širokej časovej i historickej perspektívy vidno, že národy, spolu s ni-mi vytvorenými civilizáciami, sa rozvíjali a umierali ako živé organiz-my. Egyptská civilizácia, jedna z prvých i najdlhšie trvajúcich, sa obja-vila okolo roku 3200 pred Kr., vyše 30 storočí horela intenzívnym a tvorivým plameňom, potom zhasla a pohrúžila sa do nepreniknuteľné-ho mlčania, zabudnutá ľudstvom, pokiaľ Champollion v roku 1824 ne-vylúštil jej písomný odkaz. Avšak osud starých Egypťanov bol lepší, než zabudnutie, do ktorého upadli vyspelé civilizácie, prevalcované kru-tou inváziou pohyblivých Mongolov.

História starovekého Grécka trvala dve tisícročia, zatiaľ čo civilizá-cia románskych i gotických katedrál sa vyčerpala v priebehu piatich sto-ročí. Ruiny rozprestierajúce sa od rieky Níl až po Grécko, od Persepoli-su po Efez, od San Gimignana v Toskánsku po akékoľvek francúzske mestečko, ktorého obranné múry v 12. storočí chránili trikrát početnejšie masy obyvateľov než dnes, svedčia o tom, že história prebieha v neustá-lom cykle zrodenia a úpadku nielen jednotlivých miest, ale aj celých krajín. Mnohé hlavné mestá, ktoré zohrávali významnú úlohu v histórii, už neexistujú a ich obyvatelia sa akoby rozplynuli v zabudnutí. Civilizá-cie s významným historickým postavením sa vytratili zo svetovej scény. Niekedy sa polemizuje o tom, či možno hovoriť o histórii mnohých civilizácií alebo iba jednej. Avšak validná história nevyhnutne predpo-

486

kladá následnosť poznania. Preto sa predpokladá, že Grécko prebralo kognitívnu štafetu od Egypťanov, že Rím si osvojil poznatky nazhro-maždené v Aténach, že európska renesancia je dedičom myšlienok sta-roveku sprostredkovaných arabskými mysliteľmi, prípadne, že intelek-tuálne podnety, v každej epoche sýtené tradíciami predchodcov a ak-ceptované nástupcami, sa významne podieľali na rozvoji poznania a formovali súčasnú kultúru a históriu.

Na šírení poznania sa významne podieľali nielen významní jednot-livci (vedci, umelci, ale aj králi a šľachtici), no prispievali k nemu aj spoločné intelektuálne aktivity formované tvorivými prejavmi ľudskej existencie, ako boli dejiny vzdelávania, medicíny, poľnohospodárstva, technológií a podobne. Je značným paradoxom, že k rozvoju poznania, často významne prispievali aj sociálne tragédie ako boli vojny, emigrač-né vlny alebo nájazdy útočníkov, ale súčasne aj tvorivé aktivity geniál-nych jednotlivcov. Napríklad kognitívny i civilizačný rozvoj Sicílie vý-znamne aktivovali invázie veľkých sociálnych skupín - Grékov, mosli-mov, Byzantíncov, Normanov i Rimanov. Každá kultúra napriek nega-tívnym dôsledkom agresivity a nedostatočnej sociálnej citlivosti výz-namne prispela aj k civilizačnému progresu obsadeného územia. O roz-voj vzdelania i právneho vedomia sicílskej spoločnosti sa zaslúžili aj čelní predstavitelia normanskej kultúry, králi Roger II. a Fridrich II.

Filozofia histórie Immanuel Kant (1724-1804) v knihe Idea k všeobecným dejinám

v svetoobčianskom pohľade (Idee zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht, 1784) konštatoval, že ak história má mať zmy-sel, treba ju skúmať v kontexte celého ľudského druhu i jednotlivých regiónov. Obraz, ktorý tento filozof získal reflexiou vtedajšieho sveta, nebol príliš povzbudivý. Svet pokladal za arénu šialenstva ľudí ženúcich sa za uspokojením vlastných záujmov oživovaných túžbou po bohatstve, moci a poctách. Podľa Kanta v lone histórie doposiaľ vládne rozdvoje-nie na udalosti, ktoré prežívajú jednotlivci, na ich vášne, boje, ambície i na situácie odohrávajúce sa nad nimi na univerzálnej úrovni, kde sa realizuje prírodou skrytý plán ustanovenia konštitúcie dokonalým spô-sobom regulujúcim nielen vnútornú, ale aj zahraničnú politiku.

Podobné rozdvojenie konštatoval aj Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770-1831) a tvrdil, že ľudia bránia svoje prirodzené záujmy proti vše-obecnému právu. Konajú pod vplyvom vášní, ale pod hlukom na po-

487

vrchu, prebieha v tichu neviditeľné dielo, t. j. pôsobí rozum. Pre vyjad-renie týchto myšlienok Hegel použil dva termíny – Geschichte, reflektu-júci históriu v prítomnom čase alebo Historie, reprezentujúci ten aspekt stávania sa ducha..., ktorý sprostredkuje sám seba, čo znamená, že po-znáva sám seba. Zmysel a univerzálny charakter má história zamýšľajú-ca sa nad sebou. V nej nachádzajú konečný zmysel aj individuálne činy, preto história sveta je súčasne tribunálom sveta, kde sa nastavuje hod-nota ľudských iniciatív (Zásady filozofie práva, Grundlinien der Philo-sophie des Rechts, 1821).

Individuálne a sociálne zvláštnosti človeka Pri štúdiu vývinu ľudského poznania nemožno popri historických,

kultúrnych a sociálno-ekonomických vplyvoch zabudnúť ani na indivi-duálne zvláštnosti fungovania ľudskej psychiky. Ako je všeobecne zná-me, v priebehu dvadsiatich piatich storočí človek oveľa rýchlejšie získa-val poznatky o fyzikálnom svete, než o sebe. Od čias Aristotela fyzika i chémia významne pokročili v poznaní pravidiel regulujúcich realitu. Avšak v rovnakom čase sa vedy o ľuďoch rozvíjali až príliš pomaly. Možno povedať, že aj v storočí Sigmunda Freuda a Ivana Petroviča Pav-lova zostali Platónove dialógy dôležitým zdrojom informácií o ľudskom myslení a emóciách. To svedčí nielen o tom, že už starovekí myslitelia dokonale poznali ľudskú psychiku, ale aj o nespornom fakte, že súčasní vedci v poznaní človeka a jeho problémov príliš nepokročili. Takéto konštatovanie vyvoláva mnohé otázky.

Je všeobecne známe, že medzi vedami o človeku má významné miesto psychológia skúmajúca nielen zákonitosti ľudského správania, ale aj premenné prostredia i osobnosti, ktoré ho regulujú. Psychológovia prostredníctvom laboratórnych výskumov i klinických pozorovaní zhro-maždili poznatky o procesoch vnímania, pamäti i myslenia; sformulovali množstvo tvrdení o motívoch, emóciách i vývine človeka. Tieto údaje však ešte nemožno vložiť do uzavretého systému, na ich základe dopo-siaľ nevznikla komplexná psychologická teória človeka, ktorá by bola taká univerzálna ako teória gravitácie, no napriek tomu sú hodné po-všimnutia aj psychologické poznatky.

V priebehu modernej histórie sa sformulovali tri základné koncepcie človeka: behavioristická, psychodynamická a kognitívna. Vzhľadom na kognitívnu orientáciu autora tejto monografie, dôraz sa kladie najmä na tretiu z nich. Podľa nej je človek systémom spracovávajúcim informá-

488

cie. Jeho správanie je regulované nielen informáciami z vonkajšieho sveta, ale tiež tzv. kognitívnymi štruktúrami, čiže trvalými poznatkami zakódovanými v dlhodobej pamäti, získanými v procese učenia i mys-lenia. Prívrženci tejto koncepcie predpokladajú, že človek je systémom samostatným i tvorivým. Základnou metódou vedúcou k zmenám sprá-vania i činnosti jednotlivca je výchova. Podľa Kováča (2010) kognitívna psychológia splnila historické zadanie informačnej spoločnosti; prehĺbi-la najmä všeobecné poznanie pozornosti, vnímania, pamäti a myslenia.

Architektúra myslenia Kognitívna koncepcia nie je jednoliata, pretože sa skladá z mnohých

čiastkových teórií, ktoré sa vždy nezhodujú, majú však aj niečo spoloč-né. Prívrženci tohto smeru myslenia uznávajú, že človek nie je bábkou riadenou vonkajším prostredím, ani nepodareným hercom závislým od nevedomých impulzov, ale skôr samostatným subjektom do značnej miery sa vedome rozhodujúcim i konajúcim v čoraz zložitejšom labyrin-te súčasného diania.

V priebehu života človek prijíma, udržiava, interpretuje, tvorí a po-mocou jazyka odovzdáva informácie a prideľuje im určitý význam. Vní-ma realitu, pamätá si získané informácie, analyticky, kriticky a tvorivo myslí, diskutuje s inými ľuďmi. Ako tvorca organizuje cieľové činnosti a súčasne ich kontroluje.

Významnou schopnosťou jednotlivca je generovanie informácií ale-bo poznatkov. V procese tvorivého myslenia ľudia konštruujú nové technické zariadenia, formujú ideológie a náboženstvá, tvoria umelecké a vedecké diela, organizujú vzdelávacie aktivity i politické inštitúcie. Vďaka týmto generatívnym schopnostiam myslenia jednotlivec vystupu-je nad dané informácie, prekračuje hranice prirodzeného prostredia a rozvíja kultúru, ktorá je najvyšším výdobytkom ľudstva. Človek rozví-ja kultúru a kultúra rozvíja človeka.

Poznávací portrét človeka nevyjadruje len obraz, ako funguje človek, ale súčasne naznačuje, ako zmeniť jeho myslenie i činnosť. Základnou metódou kultivácie ľudí je cieľová výchova i autokreácia, či formovanie seba podľa vlastného projektu.

Centrálne miesto v tejto koncepcii zaberá architektúra ľudského myslenia označovaná ako kognitívny alebo reprodukčno-generatívny systém disponujúci pomerne stabilnými schopnosťami, ktoré sa od sta-roveku príliš nezmenili. Tradične sa medzi ne zaraďuje inteligencia,

489

dlhodobá i krátkodobá pamäť, abstraktné i tvorivé usudzovanie, jazyko-vé kompetencie, rýchlosť spracovania informácií a iné mentálne pre-menné.

Podľa Ruisela (2004) myslenie predstavuje poznávací proces založe-ný na manipulácii s pojmami, prostredníctvom ktorého jednotlivec ana-lyzuje podnety, rieši problémy, usudzuje, dosahuje vytýčené ciele a spo-lupracuje so svojím okolím. Stríženec (2008) akcentoval význam post-formálneho myslenia, pre ktoré je charakteristický presun orientácie, viacnásobná kauzalita riešenia, pragmatizmus a uvedomenie si parado-xu. Ruiselová (2010) vyzdvihla kontrafaktové myslenie ako špecifický typ hypoteticko-deduktívneho myslenia zameraný na uvažovanie o mož-ných alternatívach riešenia problému, oproti riešeniu, ktoré v skutoč-nosti nastalo. Prokopčáková (2010) upozornila, že kontrafaktové mysle-nie môžu niekedy významne ovplyvniť aj emócie, a to najmä negatívnej valencie.

Aj keď rozum ako súčasť kognitívneho systému disponuje možnos-ťami udržiavať i generovať nové informácie, jeho potencie sú pomerne ohraničené. Mýtus o všemocnosti rozumu reprezentovaný výrokom Hamleta, akým dokonalým výtvorom je človek..., nie je už prijímaný jednoznačne. Realite sa skôr približuje úvaha Simona (1972), podľa ktorej myšlienkové schopnosti človeka formulovať a riešiť zložité prob-lémy sú v porovnaní s veľkosťou týchto problémov značne obmedzené. Pretože ani rozhodovanie človeka pri riešení určitého problému nespĺňa kritériá objektívnej racionálnosti, často sa k nej ani nepribližuje. Na ilustráciu môžu slúžiť veľmi rozšírené kognitívne omyly, ktorým sa v tejto monografii venuje pozornosť v podobe samostatnej kapitoly. Napriek tomuto kognitívnemu hendikepu ľudia v snahe prekonať svoje obmedzenia vytvárajú nástroje, konštruujú počítače alebo rozpracováva-jú heuristické zásady tvorivého myslenia, ako je napríklad brainstor-ming. Vďaka nim dochádza k čoraz zložitejším objavom a vynálezom. Prekračujú sa hranice, ktoré sa zdali byť vďaka kognitívnym limitom neprekonateľné.

Kognitívne štruktúry Významnú úlohu v cieľovej orientácii človeka zohrávajú kognitívne

štruktúry ako zdroje informácií o prostredí, vlastnom egu alebo progra-moch činnosti, ktoré umožňujú dosahovať vytýčené ciele. Vďaka nim, t. j. informáciám zakódovaným v dlhodobej pamäti, jednotlivec prežíva

490

vlastnú identitu a orientuje sa vo vonkajšom svete. Bez nich nechápe svoje miesto vo svete a nedokáže aktívne konať v rámci inštitucionál-nych vzťahov spoločnosti.

Obsah informácií zakódovaných v kognitívnych štruktúrach býva rôznorodý. Obvykle pôsobí na štyroch úrovniach:

Po prvé, kognitívne štruktúry sumarizujú súdy o prirodzenom pro-stredí ako aj o veciach, organizmoch i vzťahoch medzi nimi. Súčasný človek spravidla pozná elementárne fyzikálne zákony i zásady evolúcie živých organizmov.

Po druhé, jednotlivec disponuje určitými poznatkami o kultúre, ktorá je produktom mnohých generácií, pričom tieto poznatky pochádzajú zo zdrojov vedeckých, ako aj mytologických. Obsah vedomia priemerného človeka tvoria viac alebo menej usporiadané poznatky o umení, zvy-koch, mýtoch i metafyzických problémoch.

Po tretie, dôležité sklady poznatkov jednotlivca tvoria údaje o sociál-nom svete, o správaní ľudí i skupín, prípadne o priateľských alebo hos-tilných medziľudských vzťahoch.

Po štvrté, popri údajoch o vonkajšom prostredí jednotlivec disponuje určitými poznatkami o sebe formujúcimi primerané sebapoznanie alebo obraz seba. Formuluje súdy o svojom charaktere, inteligencii i fyzických možnostiach. Tieto sokratovské východiská sú významnou súčasťou pre-žívania súčasného človeka.

Kognitívne štruktúry niekedy nadobúdajú formu kognitívnej schémy. Podľa Kordačovej (2010) ide o mentálnu šablónu reprezentujúcu jednot-livcove poznatky o ľuďoch, situáciách alebo objektoch, ktoré pochádza-jú z minulého poznania alebo skúsenosti.

Systém kognitívnych štruktúr ako poznávací sklad osobnosti možno charakterizovať nielen vzhľadom na obsah, ale aj na formálne vlastnosti. Napríklad intelektuálne procesy vo veľkej miere závisia od organizácie týchto štruktúr.

Kognitívne štruktúry charakterizuje určitá zložitosť. Empirické po-znatky naznačujú, že zložitosť štruktúr získava pri regulácii správania dôležitú úlohu. Skúsenejší jednotlivec zriedkavejšie prežíva svet v čier-no-bielych kategóriách, ľahšie postihuje aj nepatrné rozdiely medzi ľuďmi, presnejšie hodnotí udalosti, je flexibilnejší pri realizácii rôz-nych činností, prípadne dokonalejšie kontroluje svoje emócie.

Kognitívne štruktúry možno identifikovať aj podľa abstraktnosti ale-bo konkrétnosti. Človek s konkrétnymi kognitívnymi štruktúrami chápe okolitý svet ako prúd vnímaných podnetov, a preto nedokáže dospieť k primeraným zovšeobecneniam. Naopak, jednotlivec s vysokou úrov-

491

ňou abstraktných štruktúr sa myslením dokáže odtrhnúť od konkrétnej reality a prikláňa sa skôr k všeobecnejším pojmom. Abstraktnejšie štruk-túry zvyšujú jeho orientáciu, umožňujú mu riešenie teoretických prob-lémov s akými sa stretávajú vedci i politici a poskytujú mu väčšiu nezá-vislosť od vonkajšej kontroly. Nie div, že vzdelávanie významne pri-spieva k formovaniu kognitívnych štruktúr so značným stupňom ab-straktnosti.

Systém kognitívnych štruktúr možno charakterizovať aj z hľadiska otvorenosti alebo uzavretosti. Človek s uzavretým systémom pod vply-vom nových informácií nemení svoje presvedčenie ani názory. Možno iba odhadovať škody zapríčinené chybnými ekonomickými rozhodnu-tiami, nedokonalými školskými systémami alebo preto, že politici, eko-nómovia, psychológovia alebo pedagógovia nezmenili pod vplyvom no-vých faktov svoje rozhodnutia, pretože systém ich presvedčení sa rigid-ne uzavrel. Naopak, otvorené štruktúry vplyvom nových faktov umož-ňujú modifikovať presvedčenie o svete i o sebe.

Iba zriedka sa stáva, že systém kognitívnych štruktúr je výlučne otvorený či uzavretý. Preto napríklad vedec dokáže pohotovo zmeniť svoje názory pod vplyvom nových vedeckých objavov a súčasne zostať presvedčeným dogmatikom v politike či náboženstve.

Nakoniec, systém kognitívnych štruktúr možno hodnotiť tiež podľa stupňa aktivity – pasivity. V priebehu dlhoročného vzdelávania, ktorým študenti prechádzajú v európskom civilizačnom okruhu, získavajú množstvo poznatkov z techniky, biológie, humanitných i prírodných vied a zoznamujú sa aj s metódami riešenia problémov. Avšak tieto poznatky, zakódované v dlhodobej pamäti, ovládajú pasívne a mecha-nicky. V reálnom čase i priestore ich nevyužívajú. Preto pasívne kogni-tívne štruktúry zohrávajú v regulácii správania minimálnu rolu.

Význam vonkajšej stimulácie pre správanie potvrdzuje aj detailné štúdium pôsobenia zmyslovej deprivácie, kde dochádza k výraznej re-dukcii podnetov z vonkajšieho prostredia. Deprivácie neraz vedú k per-cepčným poruchám. Vnímanie predmetov i ľudí sa stáva menej adek-vátne. Dochádza k poruchám myslenia i pamäti. Probandi sa ťažšie učia nový materiál a majú problémy s riešením pomerne jednoduchých úloh. Nedostatok stimulácie z prostredia neraz vedie aj k emočným poruchám.

Avšak v reálnych životných podmienkach, v rodine, v škole, či vo vedeckých inštitúciách nikdy nedochádza k úplnej senzorickej deprivá-cii. Naopak, všeobecne sa predpokladá, že problémom súčasného člove-ka je skôr nadbytok informácií. Ako uvádza Simon (1972), typickou ťažkosťou pri rozhodovacích procesoch nebýva nedostatok informácií.

492

Svet útočí na naše oči i uši informáciami s rozsahom milión bitov za sekundu, z ktorých, podľa väčšiny výskumov, ľudia dokážu asimilovať iba 50. Vedci na celom svete sú pod drastickým tlakom zásady publish or perish (publikuj alebo zhyň), aby produkovali viac projektov i správ, článkov a kníh. Vyhľadávanie relevantných údajov do publikácií pohl-cuje čoraz viac času, podľa niektorých prameňov 30 – 60 percent časo-vej kapacity vedca. Iná situácia nie je ani v administratívnej alebo v eko-nomickej praxi. Značne predimenzované sú aj učebné osnovy v školách rôznych typov.

Nadbytok informácií vyvoláva významné psychologické i sociálne problémy. Keďže asimilácia nových informácií je limitovaná, vznikol pojem informačného preťaženia. Podľa Kozieleckého (2000) je možné, že v 21. storočí veľa ľudí s priemernou inteligenciou nemusí zvládnuť poznatky nevyhnutné pre úspešné vykonávanie náročnejších kognitív-nych činností a profesií.

Pri trvalejšom nadbytku informácií má veľký význam ich selekcia, čiže asimilácia poznatkov užitočných z hľadiska realizovaných cieľov. Mechanizmus tejto selekcie nie je dostatočne prepracovaný. Predpokla-dá sa, že v mentálnom aparáte človeka pôsobí informačný filter manipu-lujúci s koncentráciou pozornosti a rozhodujúci o prijímaní alebo bloko-vaní informácií.

Tento filter nefunguje vždy ideálne. Isté riziko predstavuje napríklad tendenčná selekcia informácií. Ľudia nezriedka uprednostňujú údaje, ktoré sú v zhode s ich očakávaniami a súčasne odmietajú fakty, ktoré sú so subjektívnymi predstavami v protiklade. Preto filtrácia neraz vedie k chybným politickým rozhodnutiam, k spochybneniu samotných krité-rií i validity subjektívnych kognícií.

Kultúrne aspekty tvorivého myslenia typu P i H Prívrženci kognitívnej koncepcie predpokladajú, že človek je tvori-

vým subjektom, ktorý prekračuje dané informácie a poznáva. Vďaka týmto mentálnym aktivitám prekonáva hranice svojich možností.

V priebehu histórie ľudia hľadali i konštruovali nové materiálne i symbolické diela. Maľby z jaskyne v Lascaux i náradie z neolitickej epochy ukazujú, že techniku i umenie rozvíjali už pri zrode európskej civilizácie. V jednotlivých obdobiach sa tvorivosť ľudí postupne rozši-rovala. Človek vykonáva tvorivé činnosti vďaka vrodeným kompeten-ciám svojho myslenia. Myslenie ako reproduktívno-generatívna aktivita

493

nielen asimiluje vonkajšie poznatky, ale ich aj tvorí. Formujú sa nové abstraktné štruktúry, technické konštrukcie i autokreatívne projekty. Tieto vrodené kompetencie však nepostačujú. Reálnymi sa stávajú iba za priaznivých vonkajších podmienok. Ľudskú tvorivosť regulujú nielen individuálne zručnosti a motívy, ale aj sociálne a fyzikálne prostredie.

Bodenová (1990) rozlišovala medzi tvorivosťou psychologickou (ty-pu P) a historickou (typu H). S prvou formou človek prichádza do styku pri generovaní nápadov, úvah a hypotéz, ktoré sú preňho nové z hľa-diska individuálneho života. Môže ísť o technické vylepšenie vlastného bydliska, literárne diela alebo vypracovanie vyučovacej metódy známej ľudstvu už oddávna.

Na druhej strane myslenie typu H umožňuje konštruovať doposiaľ neznáme, originálne technické, vedecké či organizačné vynálezy. Medzi ne možno zaradiť gravitačné zákony Izáka Newtona, transplantáciu srd-ca, či novú koncepciu výstavby mrakodrapov. Pochopiteľne, nie vždy je tvorivý potenciál jednotlivca všeobecne známy. Anekdoticky sa traduje príbeh ideového otca súčasných počítačov Alana Turinga usilujúceho o vedecké štipendium. Predseda komisie žiadosť geniálneho matematika odmietol so zdôvodnením, že nie je dostatočne tvorivý.

Významnú úlohu v rozvoji tvorivého myslenia zohráva kognitívna motivácia umožňujúca lepšie chápať a vysvetľovať neznáme javy. Spúš-ťajú ju predovšetkým nové problémy a analýzy protikladných a kon-fliktných informácií, najmä ak sú spojené s neistotou pri posudzovaní.

Významnú úlohu pri skúmaní P a H typu myslenia zohráva i sociálne prostredie a dominujúce kultúrne pozadie. Ich pôsobenie sa vysvetľuje dvomi konkurenčnými teóriami:

Podľa teórie zeitgeistu vedecké poznanie, umelecké úvahy alebo vy-nálezy závisia od fázy sociálneho i kultúrneho vývoja. Osobné premen-né a schopnosti jednotlivcov tvorivosť obvykle neovplyvňujú.

Teória zvnútornenia predpokladá, že vedecké objavy či umelecké diela vznikajú aktivitou tvorivých osobností. Vynikajúci jednotlivci tvo-ria nové metódy, ktoré revolucionizujú vedu a lámu kultúrne tradície. Objavy Leonarda da Vinciho či Gregora Mendela reprezentovali ich talent, a nie úroveň vonkajších podmienok. Uvedené teórie nemajú dos-tatočnú explanačnú silu. Pravdepodobne však pôsobia skôr komplemen-tárne než konkurenčne.

Myslenie typu P a najmä jeho reprezentácie, ako sú majstrovské umelecké výtvory, samostatné prírodovedné objavy, či amatérska tvori-vosť, obohacujú individuálne vedomie ľudí, umožňujú lepšie rozumieť prostrediu a podporujú racionálnu činnosť vo svete nevyjasnených hod-

494

nôt. Okrem toho zvyšujú subjektívne prežívanie vlastnej hodnoty a do-dávajú životu zmysel.

Podstatne dôležitejšia je historická tvorivosť typu H. Technické, umelecké, vedecké, teologické či organizačné výtvory vo väčšine prípa-dov tvoria významné vklady do národných alebo univerzálnych kultúr. Človek formuje kultúru, a tým kultivuje aj seba. Anekdoticky komento-vané, Dostojevskij vytvoril Raskoľnikova a súčasne Raskoľnikov vytvo-ril Dostojevského. Vzťahy medzi kultúrou a jednotlivcom sú obojstran-né.

Svet individuálnych hodnôt Človek, ako samostatný subjekt, nielen prijíma a organizuje poznat-

ky o prírode, kultúre, ľuďoch i o vlastnom Ja, ale tiež hodnotí predmety, literárne diela, sociálne inštitúcie ako aj svoje profesijné aktivity. Svet nielen opisuje, ale aj hodnotí. Formuluje súdy i presvedčenia o individu-álnej hodnote predmetov i udalostí. Tieto hodnotiace súdy sú dôležitým ukazovateľom systému kognitívnych štruktúr.

Individuálna hodnota má značný význam pre pochopenie mechaniz-mov ľudského poznania; umožňuje vysvetliť, prečo jednotlivec usiluje o určité aktivity a iným sa snaží vyhnúť. Hodnoty do značnej miery zá-visia od osobnosti, a tým aj od systému kognitívnych štruktúr. Napríklad Mischel (2004) predpokladal, že časť kognitívnych štruktúr obsahuje kódované informácie o hierarchii hodnôt. Určité javy zvyšujú hodnotu prostredníctvom učenia: vďaka pôsobeniu rodiny, školy, prostriedkov masovej komunikácie či propagandy, ale i samostatnou aktivitou si človek vytvára svojrázny systém hodnôt, ktorý sa môže vplyvom no-vých okolností zmeniť.

Avšak hodnoty neovplyvňuje len osobnosť. Na správanie človeka významne pôsobí aj prostredie a najmä aktuálne informácie, ktoré do-stáva v procese riešenia problému. Napríklad príslušnosť k prestížnej vedeckej alebo politickej organizácii môže významne zvýšiť individuál-nu hodnotu jednotlivca. Odlišné hodnoty neraz preferujú aj ľudia vyras-tajúci v rôznych civilizačných okruhoch.

Ľudia však uznávajú aj symbolické, čiže intelektuálne, estetické, mo-rálne i spirituálne hodnoty, označené aj ako hodnoty typu byť. Vedec odhaľuje skryté tajomstvá, pretože uspokojuje zvedavosť i túžbu po po-znaní. Tým zvyšuje aj vlastnú vážnosť. Napríklad starí Egypťania veno-vali značnú pozornosť štúdiu geometrie a uznávali jej praktický význam

495

v stavebníctve. Avšak Gréci vyzdvihovali skôr symbolickú hodnotu geo-metrie: poskytovala príklad kognitívnej dokonalosti v platónskom chá-paní. Tento príklad svedčí o tom, že svet hodnôt býva značne kompliko-vaný.

Brezina (2010) upozornil, že pre ľudí žijúcich v západnej civilizácii, kde sa životný štandard meria množstvom ročného konzumu, je zložité identifikovať sa s predstavou, podľa ktorej niektoré rastliny a zvieratá majú silných duchov, a keď sa od nich šaman chce učiť, musí dodržia-vať isté pravidlá (odlúčenie, senzorická a sexuálna deprivácia), pričom táto interakcia predstavuje isté riziká.

Je všeobecne známe, že možnosti ľudského usudzovania sú ohrani-čené – neraz ich limituje úroveň inteligencie i poznatky kódované v dl-hodobej pamäti. V súvislosti s tým je proces pripisovania utilitárnych, intelektuálnych, morálnych či politických hodnôt predmetom či udalos-tiam neobvykle zložitý. Ľudia ich neraz preceňujú alebo podceňujú – preto hodnotenia bývajú nestabilné, nedôsledné, niekedy aj protikladné. Súčasníci Gregora Mendela považovali vedecké pokusy s pestovaním hrachu, významne obohacujúce modernú genetiku, za bezcenné zábavky detinského mnícha.

Súčasťou hodnotenia sú aj mýty, ilúzie, kognitívne aberácie a inkli-nácie rôzneho druhu. Vládne presvedčenie, že to, čo je ťažko dosiahnuť, a tým je málo pravdepodobné, stáva sa hodnotnejšie. Neraz sa vyššia hodnota pripisuje niečomu, čo je neznáme. História geografických či vedeckých objavov dokazuje, že cestovatelia či študenti často pripisovali neobvyklý význam svojim budúcim výsledkom, o ktorých mali len hmlistú predstavu. Tieto ilúzie neraz vedú k poznaniu, že ľudia úsilím o dosiahnutie cieľov prijímajú príliš veľké riziko, napriek tomu, že tieto ciele nemajú veľkú subjektívnu alebo sociálnu hodnotu. V určitých situ-áciách však neznáme udalosti vyvolávajú skôr úzkosť i ohrozenie.

Najsilnejšie ilúzie sa týkajú vlastnej osoby. Preto jednotlivec neraz býva presvedčený, že jeho výkony sú hodnotnejšie, než analogické vý-kony iných ľudí. Ľudia idealizujú nielen svoje schopnosti, ale aj dosiah-nuté politické i vedecké úspechy. Egocentrické presvedčenie umožňuje zvýšiť prežívanie vlastnej dôležitosti, čo však môže znižovať skutočnú hodnotu reálnej činnosti. Človek pohybujúci sa v zajatí ilúzií nežije príliš šťastne. Na druhej strane vysoké sebavedomie môže motivovať silných a úspešných jednotlivcov k podpore takých sociálne prestížnych akcií, ako je napríklad zakladanie inštitúcií rozširujúcich vedecké po-znanie. Preto sa o túto významnú aktivitu zaslúžili nielen Alexander Veľký, ale aj Fridrich II., bagdadskí kalifovia alebo Karol Veľký.

496

Avšak jednotlivec sa nielen učí, ako prisudzovať utilitárne i symbo-lické hodnoty veciam, umeleckým dielam, správaniu ľudí i vlastnému ja, ale sám sa stáva autorom hodnotení. V autonómnom procese zvnú-tornenia akoby presadzoval svoju osobnosť, preferencie i štýl hodnote-nia sveta. Schopnosť prisudzovať hodnoty, najmä symbolické, je jed-ným z najdôležitejších atribútov človeka.

Systém individuálnych hodnôt plní dôležité funkcie v živote jednot-livca. Umožňuje získavať orientáciu vo vonkajšom i vnútornom svete, rozlišovať medzi dobrým a zlým, významnými či bezvýznamnými pod-netmi. Individuálne hodnoty sú nevyhnutné pre pochopenie reality i pre racionálnu činnosť človeka. Pôsobia v priebehu celej životnej cesty.

Avšak hodnoty, ktorých je človek autorom – napríklad vo vedeckých dielach – v určitých prípadoch prekračujú hranice individuálneho života – majú najmä historický význam a tvoria poznatkový sklad kultúry ale-bo subkultúry. Obohacujú kultúrnu pokladnicu ľudstva a kultivujú vše-ľudské hodnoty. Podľa Bačovej (1996) ľudia používajú kultúru, aby ria-dili svoje sociálne vzťahy a prisudzovali im význam, kultúra sama osebe je produktom ľudí, ktorí na seba v určitom sociálnom systéme pôsobia.

Je nesporné, že ak človek chce realizovať humanistickú víziu sveta, riešiť gigantické ekologické, demografické, edukačné i politické prob-lémy, ktoré stoja pred ním, prispôsobiť súčasnú civilizáciu svojim po-trebám i ašpiráciám, musí postupovať racionálne a efektívne využívať praktické nástroje na dosiahnutie cieľov. Medzi užitočných pomocníkov patrí aj kognitívna psychológia s repertoárom metodík, ktoré môžu veľa urobiť pre jednotlivca, spoločnosť i kultúru. Starostlivosť o rozvoj vedy je jednoznačne starostlivosťou o človeka.

Pri štúdiu rozvoja poznania sa do centra záujmu dostávajú premenné, ktoré sú pre túto kľúčovú psychickú aktivitu nevyhnutné. Ak predchá-dzajúce stránky ponúkli prehľad kognitívnych premenných ovplyvňujú-cich prežívanie i správanie súčasného človeka, ďalšie úvahy sa orientujú skôr na poznávanie tradičného človeka na úsvite ľudskej histórie. Medzi ne možno výberovo zaradiť najmä špekulatívne myslenie v súvislosti s kauzalitou, ako aj pôsobenie mýtov a rituálov na myslenie.

Špekulatívne myslenie Úspešný rozvoj ľudského poznania v raných historických obdobiach

podmieňoval stav špekulatívneho myslenia. Iba v malej miere sa možno stretnúť s dôkazmi o primeranej úrovni usudzovania, jednej z rozhodujú-

497

cich zložiek myšlienkovej činnosti. Napríklad myslenie človeka staro-vekého Blízkeho východu výrazne ovplyvňovala najmä imaginácia a fantázia.

Špekulatívne myslenie ako forma poznania prebieha voľne. Prekra-čuje bežné skúsenosti jednotlivca tým, že sa ich pokúša vysvetliť, zjed-notiť a usporiadať. Tým sa odlišuje od bežnej špekulácie. Nadväzuje na skúsenosti jednotlivca, no na rozdiel od špekulácie, snaží sa ich pomerne objektívne interpretovať.

V modernej dobe špekulatívne myslenie býva spochybňované. Skú-seností jednotlivca sa interpretujú skôr pomocou vedy. Poznanie sa zís-kava najmä prostredníctvom overiteľných faktov usmerňovaných pra-covnými hypotézami, dokonca aj v tých oblastiach reality, v ktorých sa všeobecne toleruje určitá voľnosť. Napriek tomu špekulatívne myslenie aj dnes zohráva významnú úlohu. Človek pravdepodobne nikdy nebude výlučným objektom vedeckého poznania. Chaotické transcendentné pre-žívanie konfliktných faktov ho často vedie k hľadaniu metafyzických hypotéz intuitívne vysvetľujúcich príčiny jeho mentálnych obmedzení. Problémy vyvolané nedôverou vo vlastné schopnosti a spochybňovanie hodnôt budú predmetom špekulácií nielen dnes, ale aj v ďalekej budúc-nosti.

Pri skúmaní podstaty človeka žijúceho v regióne starovekého Blíz-keho východu sa ukázalo, že v jeho vedomí sa ešte príliš nerozlišoval svet prírody a svet človeka. Starovekí ľudia, podobne ako moderní do-morodci, vnímali človeka ako súčasť spoločnosti zakotvenej v prírode a závislej od kozmických síl. Kvôli nim by prírodný a humánny svet javov nemali stáť (kvôli odlišným formám poznania) v opozícii. Možno konštatovať, že prírodný i humánny svet sa formoval v súlade s kozmic-kými udalosťami. Aj preto sa vyskytujú rozdiely medzi antickými a modernými ľuďmi, čo môže významne ovplyvniť porovnávajúce štúdie.

Základný rozdiel medzi postojmi moderného a antického človeka spočíva v poznaní, že fenomenálny svet moderného, vedeckým pozna-ním regulovaného človeka má objektívny charakter, na rozdiel od jeho tradičného náprotivku podliehajúceho skôr subjektívnemu prežívaniu a hodnoteniu reality.

Preto nie je tajomstvom, že vzťah medzi subjektom a objektom patrí medzi základné atribúty vedeckého myslenia. Poznanie zvyšuje aj pôso-benie zvedavosti pri konfrontácii s kognitívnym i emočným svetom jed-notlivca. To je, mimochodom, forma poznania, o ktorú sa ľudia delia so zvieratami.

498

Pri analýze identity predmetu je človek obvykle aktívny. Na druhej strane, pri vnímaní partnerskej bytosti, či už človeka alebo živočícha, je v podstate pasívny, čo môže ovplyvniť aj jeho ďalšie správanie. Poznáva priamo, emočne a neurčito. Intelektuálne poznanie prebieha naopak emočne indiferentnejšie a pomerne transparentne.

Poznanie reality osciluje medzi aktívnym usudzovaním a pasívnym podriaďovaním sa názorom, ako aj medzi intelektuálnymi a emočnými funkciami. Predmety sa porovnávajú s inými predmetmi, a tým sa stáva-jú súčasťou určitej skupiny javov. V tomto prípade veda usiluje o vní-manie reality prostredníctvom objektov; preto vníma objekty a udalosti, akoby ich riadili univerzálne zákony, čo umožňuje za určitých okolností predpovedať ich dôsledky.

Na druhej strane subjektívne prežívaná realita je jedinečná a origi-nálna. Vyjadruje bezprostrednú, individuálnu a nepredpovedateľnú pod-statu jednotlivca. Prítomnosť je známa iba do tej miery, pokiaľ ju odha-ľuje sám subjekt. Aktivuje nielen uvažovanie, ale aj emočné prežívanie. Preto je na mieste aforizmus Crawleyho a Hawheeho (2004): Primitívny človek pozná iba jednu formu myslenia, jednu formu vyjadrovania a jednu formu reči – osobnú. To však neznamená, že v snahe o vysvet-lenie prírodných javov automaticky prisudzoval humánne charakteristi-ky neživému svetu. Jednoducho neživý svet nepoznal. Preto nepersoni-fikoval neživé javy, ani neplnil prázdny svet duchmi mŕtvych, aj keď viaceré animistické teórie tento predpoklad pripúšťali.

Vonkajší svet sa tradičnému človeku nejavil ako neživý a prázdny, život prebiehal individuálne. Vo svete ľudí, zvierat i rastlín dochádzalo k záhadným javom – hrmelo, slnko stemnelo, predmety vrhali tiene, v dreve vznikali zvláštne kanáliky a podobne. V tejto konfrontácii sub-jekt prejavoval individualitu, kvalitu i motiváciu. Jeho pôsobenie neov-plyvňoval intelektuálny odstup; prežíval reálny život a schopnosti vyu-žíval priamo. Myslenie, nie menej než správanie a prežívanie, sa týmto požiadavkám podriaďovalo.

Človek a mýty V doterajších úvahách sa väčšia pozornosť venovala mysleniu a usu-

dzovaniu tradičných obyvateľov. Je pravdepodobné, že ľudia v antike riešili aj zložitejšie kognitívne problémy a snažili sa odpovedať na uni-verzálne otázky typu prečo? a ako?, prípadne odkiaľ? a kam?. Avšak nemožno očakávať, aby sa v antických písomnostiach objavovali dôkazy

499

špekulatívneho myslenia vo vysoko intelektuálnej forme predpokladajú-ce striktné pôsobenie logických procedúr. Je všeobecne známe, že mys-lenie nepôsobilo autonómne nielen v období starovekého Blízkeho vý-chodu, ale ani v súčasných tradičných spoločenstvách. Človek konfron-toval prežívanie v súlade s prírodou, na čom sa významne podieľala aj jeho emočná, imaginatívna a intelektuálna podstata. Subjektívne pre-žívanie je vysoko individuálne a prvotný človek hodnotil udalosti ako jedinečné skúsenosti. Tieto udalosti a ich interpretácia prebiehala iba prostredníctvom činnosti, a preto nevyhnutne nadobúdali formu príbehu. Inak povedané, antickí myslitelia namiesto kognitívnych analýz alebo úsudkov koncipovali mýty. Napríklad aj dnešní pozorovatelia registrujú, že určité atmosférické zmeny prerušujú obdobie sucha, že prinášajú dážď. Babylončania vnímali rovnaké fakty, ale prežívali ich ako inter-venciu gigantického vtáka Imduguda, ktorý ich mal zachrániť. Preto v prípade potreby pokryl krídlami oblohu čiernymi búrkovými mračna-mi a pohltil Býka nebies, ktorého horúci dych spaľoval úrodu.

Antickí ľudia sa formulovaním takýchto mýtov neusilovali o svoje rozptýlenie. Ani nehľadali inteligentné vysvetlenie podstaty prírodných javov. Javy, významne ovplyvňujúce ich existenciu, interpretovali bez-prostredne. Intenzívne prežívali konflikty protikladných síl, ktoré na jednej strane naháňali hrôzu, no súčasne boli aj prospešné. Napríklad búrky síce navodzovali úzkosť, no súčasne odstraňovali sucho, a tým zvyšovali nádej na dobrú úrodu. Predstavy jednotlivcov postupne tvorili tradície a bolo možné sa s nimi stretávať prostredníctvom umenia a lite-ratúry. Boli produktmi imaginácie, avšak nevznikali len na fantazijných základoch. Skutočné mýty sa líšili od legiend, ság, bájí a rozprávok. Mohlo sa stať, že povrchná predstavivosť formovala mýty ako bežné príbehy. Avšak skutočné mýty prezentovali predstavivosť obohatenú o fantazijnú hravosť a získavali si v tradičných spoločenstvách značnú autoritu. Tým sa v spoločenskom vedomí posilňovalo pôsobenie ob-jektívneho sveta.

Predstavivosť mýtov je nesporne alegorická, čím otvára priestor pre abstraktné myslenie. Predstavivosť je neoddeliteľná od myslenia. Repre-zentuje formu, ktorou sa prežívanie stáva vedomým.

Mýtus tým, že odhaľuje významnú, aj keď priamo neoverenú realitu, získava značné renomé. Avšak nedokáže ponúknuť univerzálnosť a zrozumiteľnosť teoretického tvrdenia. Je skôr konkrétny, aj keď menej pravdepodobný.

Iracionálne aspekty mýtu stavali do popredia antickí pozorovatelia nespokojní s úrovňou prezentovaných informácií. Preto ich dramatizo-

500

vali a obohacovali o špeciálne cnosti, ktoré sa aktivovali recitovaním. Ako príklad môže slúžiť Babylon. Počas pravidelných novoročných osláv obyvatelia rekonštruovali víťazstvo Marduka nad silami chaosu. Napríklad recitovaním eposu o stvorení sveta (Enuma eliš). Pochopiteľ-ne, že Babylončania nedokázali analyzovať vedeckú podstatu mýtu o pôvode sveta. Staroveký človek nemal k dispozícii premyslené krité-riá, ktoré by priamo potvrdzovali jeho recipročný vzťah s prírodou.

Mýtus možno charakterizovať ako formu poézie, ktorú presahuje tým, že zobrazuje určitú realitu. Usudzovanie i rituálne správanie sa tu neuplatňuje priamym konaním, ale deklaruje a spracováva poetickú for-mu reality.

Človek a kauzalita Významnú úlohu pri analýzach myslenia, pri rozlišovaní subjektu

a objektu zohráva kauzalita. Ak veda redukuje percepčný chaos na urči-tý systém usporiadania udalostí, inštrumentom konverzie chaosu na po-riadok je kauzalita. Tradičné myslenie síce uznáva vzťah príčiny a ná-sledku, avšak to ešte neznamená jednoznačnú akceptáciu neosobného a mechanického fungovania kauzality. Umožňuje sa však prechod z oka-mžitého prežívania k hľadaniu reálnych príčin, ktoré v totožných pod-mienkach vyvolávajú rovnaké efekty. Izák Newton sformuloval svoje fyzikálne zákony na základe analýzy troch priamo nesúvisiacich prob-lémových oblastí (voľne padajúce objekty, pohyby planét a striedanie prílivu a odlivu).

Myseľ tradičného človeka sa obvykle nedokáže dopracovať od per-cepčnej reality k presvedčivým záverom. Pri analýze súvislostí sa ne-hľadá odpoveď na otázku ako?, ale kto?. Pretože prvotný človek kon-frontoval fenomenálny svet so svojím prežívaním, neočakával existenciu neosobných pravidiel, ktoré by tento proces vymedzovali. Predpokladal rozhodujúce pôsobenie účelnej vôle. Nízku vodnú hladinu v riekach pre-to nevyvolal nedostatok zrážok vo vzdialených horách, ale rieka sa od-mietla zväčšovať. Preto sa očakávalo, že rieku alebo bohov nahneva-li ľudia existenčne závislí od záplav. Rieky alebo bohovia mali priniesť ľuďom konkrétny úžitok, a preto bolo potrebné ich pozitívne ovplyvňo-vať. Napríklad, ak rieka Tigris nemala dosť vody, kráľ Gudea chodil spávať do chrámu, aby sa mu prisnili sny odstraňujúce sucho. V Egypte od najstarších čias pravidelne zaznamenávali výšku vody v Níle a faraón obetoval každý rok v čase, keď sa v rieke vyskytoval dostatok vody.

501

Medzi obetami, ktoré sa hádzali do rieky, bol aj dokument, vo forme kontraktu, pripomínajúci povinnosti rieky.

Tradičného človeka súčasné chápanie kauzality irituje kvôli neosob-nému charakteru príčinnosti a vysvetľovania udalostí. Neuspokojuje ho najmä všeobecnosť úsudkov. Súčasný človek nehodnotí určité javy kvôli ich zvláštnosti, ale skôr ako manifestáciu všeobecných zákonitostí. Mnohé atmosférické poruchy sa vysvetľujú nedostatočnou čistotou ovzdušia. Na druhej strane prvotný človek jednotlivé situácie prežíval ako jedinečné. Vonkajší pozorovateľ si napríklad všimol, že niektoré fyziologické procesy zapríčiňujú smrť človeka. Primitívny človek sa môže pýtať: Prečo tento človek zomrel takýmto spôsobom práve teraz? Expert žijúci v dnešnej dobe však konštatuje, že pôsobením takýchto zásahov budú ľudia umierať vždy. Tradičný pozorovateľ však túži iden-tifikovať príčinu ako špecifickú a individuálnu udalosť, ktorá musí ná-sledok vysvetliť. Udalosti sa neanalyzujú intelektuálne; prežívanie pre-bieha komplexne a individuálne a vyvolávajú ho rovnaké individuálne príčiny.

Dualizmus sa vyskytoval aj pri interpretácii chorôb alebo hriechov. Keď obetného baránka obťažkaného hriechmi komunity vyháňali do púšte alebo na šíre more, jeho hriechy sa všeobecne hodnotili ako zá-važné. Rané lekárske texty vysvetľovali horúčku pôsobením horúcich látok vstupujúcich do ľudského organizmu. Pôvodné myslenie ich po-kladalo za príčiny, niekedy za následky. Ale teplo vyvolávajúce horúčku mohlo aktivovať aj pôsobenie mágie alebo nepriateľských duchov.

Pri analýze kauzality sa do popredia záujmu dostal aj pojem priesto-ru. Práve tak ako moderné myslenie usiluje o možnosť formulovania príčin a následkov ako abstraktných funkčných vzťahov medzi javmi, priestor sa chápe ako bežný systém vzťahov a funkcií. Priestor sa ob-vykle vníma ako nekonečný, spojitý a homogénny atribút, ktorý bežná senzuálna percepcia neregistruje. Ani tradičné myslenie nedokáže pojem priestoru primerane abstrahovať. Preto sa vymedzuje prostredníctvom asociácií. Na druhej strane, priestor u ľudí z tradičných kultúr má kon-krétny charakter. Obvykle sa týka lokalít s určitým emočným nábojom. Môžu byť známe alebo neznáme, pozitívne alebo negatívne. Príslušná komunita si obvykle uvedomuje priebeh univerzálnych udalostí, ktoré dodávajú jednotlivým oblastiam určitý význam nad rámec bežného individuálneho prežívania. Striedanie dňa a noci poskytovalo premýšľa-vým ľuďom na Východe i Západe podnety k úvahám o vzťahu medzi životom a smrťou. Špekulatívne myslenie sa rozvíja najmä v súvislosti s miestami, ktoré sa vymykajú priamej skúsenosti človeka, ako sú naprí-

502

klad nebesá. Mezopotámski astrológovia vytvorili extenzívny systém vzťahov medzi nebeskými telesami a udalosťami, ktoré sa odohrávali na nebesiach a v pozemských lokalitách (veľkú pozornosť vyvolávali také úkazy ako kométy alebo zatmenia slnka). Tento štýl myslenia môže uspieť podobne ako moderné formy vytýčením koordinovaného priesto-rového systému. Tento systém však býva obvykle vopred determinova-ný, no nie objektívnymi faktami, ale emočným kontextom hodnôt urči-tého spoločenstva.

Človek a rituály Je všeobecne známe, že pôvodný človek žil v tesnom kontakte so

svojím prírodným prostredím. Kvôli neustálym konfliktom medzi du-chovnými a démonickými, ako aj kozmickými a chaotickými silami, nemohol zaujať len stanovisko vonkajšieho pozorovateľa. Na základe dlhoročných pozorovaní dospel k záveru, že jeho úspešné prežitie závisí od postoja nadprirodzených síl. Preto sa musel uchádzať o ich priazeň. Záznamy egyptskej a babylonskej histórie naznačujú, že človek spájal principiálne zmeny v prírode s vhodnými rituálmi. Napríklad v oboch spomínaných oblastiach prebiehali na Nový rok oslavy, počas ktorých sa pantomimicky predvádzali súboje bohov.

Treba uviesť, že tieto rituály nie sú len symbolické, ale sú súčasťou kozmických udalostí a popri tom zobrazujú úlohu človeka v ich priebe-hu. Napríklad v Babylone prebiehali už spomínané niekoľkodenné no-voročné oslavy. Počas nich sa recitovali príbehy o stvorení sveta a pre-biehali simulované scény ilustrujúce boje, ktorými kráľ napodobňoval víťazných bohov. V Egypte sa bojové scény odohrávali na rôznych miestach a ilustrovali nielen porážku smrti, ale aj akt znovuzrodenia ale-bo vzkriesenia. Oslavy zdôrazňovali spätosť človeka s okolitou príro-dou.

Človek sa snažil organizovať nielen svoj súkromný život, ale aj život spoločenstva, do ktorého patril. Podvedome usiloval o harmóniu s príro-dou a koordináciu prírodných a sociálnych síl, čo zvyšovalo jeho moti-váciu a nádej na úspech. Niektoré konkrétne príklady ilustrujú potrebu prvotného človeka konať v súlade s prírodou. Napríklad v Egypte i Ba- bylone sa kráľovské korunovácie odkladali do času, kým nový počiatok prírodného cyklu neposkytol priaznivý štartovný bod novému kráľov-stvu. V Egypte vhodný čas bol na počiatku leta, keď stúpla voda v Níle alebo na jeseň, keď záplavy opadli a zúrodnené polia boli pripravené na

503

založenie novej úrody. V Babylone sa kráľ ujímal vlády na Nový rok a iba v tento deň prebiehalo aj zasväcovanie nového chrámu.

Premyslená koordinácia kozmických a sociálnych udalostí naznaču-je, že čas pre prvotného človeka neznamenal neutrálny alebo abstraktný referenčný rámec, ale skôr následnosť periodických fáz, ktoré reprezen-tovali určité hodnoty a významy. V súvislosti s priestorom sa zistili niektoré časové obdobia, ktoré akoby ustupovali z priameho prežívania a významne stimulovali špekulatívne myslenie o minulosti. Často išlo o vzdialenú minulosť a budúcnosť. Oba časové úseky pôsobili norma-tívne a absolútne, no po uplynutí určitého času mohli upadnúť do za-budnutia. Absolútna minulosť sa subjektívne nevzďaľuje, preto opatrne treba pristupovať aj k prežívaniu absolútnej budúcnosti. Zatiaľ čo u Židov normatívne pôsobila budúcnosť, u Egypťanov skôr minulosť a žiaden faraón nemohol urobiť viac, než akceptovať podmienky svojich predchodcov.

Ako je všeobecné známe, ľudské poznanie sa formovalo v priebehu celej ľudskej histórie, podieľalo sa na ňom nesčíselné množstvo odbor-níkov rôznych špecializácii, nielen jednoduchí ľudia, ale neraz aj cisári, králi i šľachta. Tieto poznatky možno aspoň približne usporiadať do krátkych zovšeobecnení.

Poznanie, veda a história Naša každodenná existencia je významne ovplyvnená dôsledkami

zvláštneho ľudského úsilia nazývaného veda. Veda je pojem, ktorý za-hŕňa zmysluplné aktivity orientované či už na predpovede počasia, kon-štruovanie inteligentných zbraní, výrobu vakcíny proti AIDS, odhady ekonomického rastu, hľadanie života na Marse, odhaľovanie príčin agre-sivity, prípadne na štúdium podstaty ľudskej inteligencie. Je to hľadanie značne neusporiadané i nedôsledné, bez stanovovania základných prio-rít. Je pozoruhodné, že väčšina encyklopédií a iných mediálnych a elek-tronických zdrojov sa definovaniu pojmu vedy nápadne vyhýba a radšej venuje pozornosť odvodeným pojmom ako história vedy, filozofia vedy alebo metódy vedy.

Značné plytvanie intelektovým potenciálom ľudstva vyplýva z faktu, že doposiaľ sa nepodarilo vybudovať systém umožňujúci skladovanie užitočných informácií využiteľných nielen v teoretickom poznaní, ale aj v každodennom živote.

504

Ak by takýto systém existoval, pravdepodobne by neupadli do za-budnutia skúsenosti starovekých Egypťanov, ktorí na otvorené rany pri-kladali plesnivý chlieb. I straty britsko-francúzskeho expedičného zboru v 1. svetovej vojne pri Dardanelách by boli podstatne nižšie, ak by veli-teľom neunikla informácia známa už historikovi Herodotovi, že v tomto kraji strašila obyvateľov nebezpečná úplavica, ktorá zničila viac vojakov než guľky nepriateľov.

Je veľmi ťažké stanoviť, kedy sa veda vlastne zrodila. Pravdepodob-ne na úsvite modernej histórie ľudstva, keď prví grécki filozofi stanovo-vali rámce a kritériá organizácie myslenia, ktoré sa dalo neskôr označiť ako vedecké.

V súčasnej postmodernej spoločnosti nie je imidž vedy vždy závide-niahodný. Veda sa stala terčom útokov vyznávačov zdravého rozumu, obdivovateľov iracionálnych špekulácií, pragmatických hľadačov jedi-nej, večnej pravdy a jednoduchých ciest k jej dosiahnutiu. I mocní tohto sveta trpia obsedantnou potrebou zvaľovať dôsledky svojich egoistic-kých a chybných postupov na údajné zlyhanie vedy ako celku. Aj keď niekedy majú pravdu, pretože poslušných pseudoriešiteľov nezmysel-ných problémov sa medzi vedcami nájde vždy dostatok. V takých prípa-doch však zlyháva človek, vedec, a nie samotná veda.

Napriek tomu vedecká činnosť prinášala aj veľa pozitívnych príkla-dov. Vzdelávacie inštitúcie už v minulosti poskytovali ľudstvu vzory vysokej tolerancie a vzájomného prelínania kultúr. Napríklad už v ob-dobí Východnej dynastie Čou (770-255 pred Kr.) feudálni vladári zhro-mažďovali vedcov z rôznych krajín. Internacionálny charakter mali aj prvé univerzity v indickom alebo arabskom regióne. Univerzita v Taxile na indickom území získala už v 6. storočí pred Kr. medzinárodnú repu-táciu ako centrum pokročilých štúdií.

Podľa súčasných skúseností je ťažko predstaviteľný fakt, že výz-namný židovský učenec a filozof Maimonides pôsobil ako osobný lekár samotného sultána Saladina. Avšak nebola to izolovaná epizóda. K roz-voju vedy významne prispelo prelínanie židovskej, moslimskej i kres-ťanskej kultúry v ranom stredoveku, keď jedným z kľúčových momen-tov napredovania vedeckého poznania sa stalo zachovanie klasického gréckeho dedičstva. Pokroky medicíny v stredoveku umožňovalo aj tolerantné ovzdušie v mnohých lekárskych inštitúciách. Údiv vzbudzo-valo najmä pôsobenie lekárskej časti univerzity al-Azhar v Káhire. O zachovanie mnohých kognitívnych kultúrnych skvostov antiky sa zaslú-žili prekladatelia do arabčiny, podľa ktorých vznikali aj preklady do moderných európskych jazykov. Medzinárodný charakter mali aj ne-

505

skoršie európske univerzity, ktoré zhromažďovali záujemcov o vyššie vzdelávanie z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Dochádzalo aj k nespo-četným medzinárodným kontaktom medzi jednotlivcami. Vzdelanci ako Erasmus Rotterdamský alebo Ján Amos Komenský viedli čulú vedeckú korešpondenciu a intenzívne sa navštevovali. Do histórie vošli aj vzá-jomné kontakty cára Petra I. a filozofa Gottfrieda Wilhelma Leibniza, ktorí sa snažili vybudovať medzinárodnú sieť vedeckých inštitúcií umožňujúcich podporu vedeckého výskumu a kultúrnu výmenu medzi národmi.

Šírenie poznania a vedy nebolo vždy záležitosťou len talentovaných a tvorivých vedcov, ale aj mnohých vládcov. K obohateniu vzdelania napríklad významne prispel Alexander Veľký, ktorý okrem organizač-ných aktivít podporoval vedecké bádania svojho učiteľa Aristotela rôz-nymi artefaktmi, ktoré privážal z obsadených území.

Avšak k šíreniu poznania významne prispeli aj pomerne kontrover-znejšie osobnosti. Asýrsky kráľ Aššurbanipal sa preslávil krvavými zverstvami páchanými na vojnových zajatcoch. No na druhej strane založil rozsiahlu knižnicu s 50 000 hlinenými doštičkami zaberajúcimi značnú rozlohu.

Veda pôsobila na mocných tohto sveta tak intenzívne, že šírenie po-znania nielen podporovali, ale sa mu aj priamo venovali. Uviesť možno, že najstaršie lekárske dielo napísal v 37. storočí pred Kr. čínsky cisár Šeng-Nung, kým rímsky cisár Marcus Aurelius rozvíjal stoickú filozo-fiu, Fridrich II. významne prispel nielen k ustanoveniu zoológie ako vedy, ale aj k formovaniu psycholingvistiky a podobne.

Treba však pripomenúť, že zásahy potentátov neboli vždy šťastné. Kráľovná Viktória v 19. storočí v Londýne odmietla vyplatiť požadova-nú sumu peňazí praotcovi počítačov Charlesovi Babbageovi s lakonic-kým zdôvodnením: Ten človek nemá dobrý charakter. Anglicko tak prišlo o prvenstvo pri snahe o zostavenie prvého počítača, ktorý mal technik už takmer hotový.

Sympatie medzi vedcami a kráľmi pravdepodobne prispeli k tomu, že niektorí osvietenci sa odvážili upozorniť svojich vladárov, že vzdelá-vanie a vedu by mal povinne podporovať aj štát. Patril medzi nich široký okruh vzdelancov, od Aristotela až po Francisa Bacona.

Pochopiteľne, že kvalitu vzdelania a vedy, teda aj účelnosť vynalo-žených prostriedkov, bolo nevyhnutné kontrolovať. V mnohých prípa-doch sa o výsledky zaujímali aj najvyššie kruhy, medzi nimi cisári Karol Veľký, Gregor Veľký, Karol IV., Rudolf II., Peter Veľký a mnohí iní.

506

Vzájomná spolupráca pápežov a kráľov stála aj pri počiatku mnohých slávnych univerzít, najmä pri vydávaní licencií.

Už rímsky rétor Quintilianus venoval značnú pozornosť rozboru ná-rokov, ktoré kladie vzdelávanie nielen na študentov, ale i na učiteľov. Sicílsky kráľ Fridrich II. prikázal, aby sa lekárom na juhu Talianska mohol stať len absolvent Neapolskej univerzity. A pripomenúť možno, že o kontrolu schopností expertov neusilovali len miestne autority eu-rópskych inštitúcií, ale aj prakticky orientovaní Aztékovia v strednej Amerike. Čestný titul tlamatini (mudrc) sa udeľoval len jednotlivcom s vysokými schopnosťami a hlbokým poznaním. Ich neschopných kole-gov s podpriemernými výkonmi nazývali amo qualli tlamatini, t. j. fa-lošní mudrci alebo tí, ktorí pripravujú ostatných o tvár. Ako malebne by aj v našich podmienkach zneli tituly „falošný politik“, „falošný psycho-lóg“ alebo „falošný ekonóm“.

Pravda, vysokú úroveň vzdelávacích inštitúcií sa nedarilo udržiavať trvale a mnohé renomované inštitúcie (napríklad aj Karlova univerzita) svoju kvalitu dočasne strácali. Rozhorčenie nad úbohým stavom novo-vekej ikony európskeho vzdelávania, parížskej Sorbonny, prejavil rene-sančný filozof, spisovateľ, kňaz a lekár Francois Rabelais. Pravdaže, nebol sám, kritickými hodnoteniami neutešeného stavu vzdelávania nešetrili ani jeho súčasníci Michel de Montaigne, Erasmus Rotterdam-ský a mnohí ďalší. Z príkladu Sorbonny vyplýva, že vysoká kvalita vzdelávania nie je automatická. Aj študenti slávnych britských univerzít Oxfordu a Cambridge v polovici 19. storočia dávali prednosť terorizo-vaniu pokojných obyvateľov Londýna a okolia. Odbornú úroveň týchto inštitúcií významne znižovali najmä ideologické úlohy, ktoré neraz kládli svetské i cirkevné autority. Nie je vylúčené, že dnešná snaha „moderných“ univerzít poskytovať údajne žiadané bakalárske vzdelanie v mnohých „aplikovaných“ disciplínach vychádzajúcich z fingovaných a ťažko overiteľných „požiadaviek praxe“ povedie do rabelaisovského pekla.

Významnou úlohou kritických osvietencov bolo upozorňovať na ne-dostatky jednotlivých spoločenstiev. Nevyhýbali sa ani neľútostnej kri-tike vedy a vzdelávania. Aj súčasní vedci a učitelia by si mali všimnúť výhrady osvietencov voči vede a vzdelávaniu. Ako sa ukazuje, mnohé z nich mali univerzálny charakter.

Erasmus Rotterdamský si pri vysokej erudícii svojho vedeckého myslenia nerobil ilúzie o vtedajšom stave vedeckého poznania. Popri kvantitatívnych aspektoch však venoval pozornosť aj užitočnosti vied v živote človeka. Nielenže nie sú potrebné pre ľudské šťastie, ale ich

507

pôvodcami boli démoni (daémones-vediaci). Prostí ľudia žili predtým podstatne spokojnejšie, pretože sa riadili hlavne prírodou a inštinktmi. Vedecké aktivity pripisoval najmä egocentrizmu vedcov a túžbe po sláve. Samotnému poznaniu sa však kladú prekážky, medzi ktorými dominuje ostýchavosť a strach. Kritike vystavil aj ľudskú múdrosť. Mudrci sa podľa neho nehodia k ničomu. Nevyhnutne pokazia aj hosti-nu, buď zatrpknutým mlčaním alebo trápnymi otázkami. Nedokážu tancovať, nepestujú žiadne spoločenské hry, ak sa zúčastnia rozhovoru, všetci sa pred nimi rozpŕchnu ako ovce pred vlkom. Nie div, že im Erasmus vymyslel zvláštnu kategóriu Múdrobláznov.

V Erasmových šľapajách kráčal aj filozof Michel de Montaigne, kto-rý odmietal špekulatívny spôsob filozofovania. Spochybnil existenciu vedy, podľa neho možno hovoriť len o všeobecnom presvedčení o vede. Okrem toho je veda obmedzená len na univerzity a prebieha medzi uči-teľmi a ich žiakmi. Hlavný problém tohto druhu poznania je, že núti strácať čas vysvetľovaním, ako racionálny človek získava svoje pre-svedčenie, namiesto spochybňovania jeho základov. Montaigne presa-dzoval myšlienkové procesy, ktoré by obmedzovali doktrinárske princí-py a umožňovali voľné skúmanie reality.

Nepozdávalo sa mu ani vtedajšie vzdelávanie, pretože preferovalo pamäťové učenie a nedostatočne rozvíjalo samostatné myslenie. Očaká-val, že správnejšie je uvažovať o tom, kto je v živote lepší, a nie učenej-ší. Predpokladal, že samotné poznanie ešte neumožňuje odhalenie prav-dy. Výchova by mala prispieť k výchove človeka múdreho, praktického i morálneho, preto súhlasil s Rabelaisovou metaforou, že Vedomosti bez svedomia sú ruinami duše. Ponúkol provokatívnu ideu, podľa ktorej najväčší úradníci nebývajú najväčší mudrci. V snahe o vzdelávanie a poznanie by mal prevládať zdravý rozum: Často som videl ľudí úplne neužitočných kvôli prílišnej túžbe po poznaní. Filozof sa pristavil aj pri jednom z najvýraznejších nedostatkov vzdelávania vôbec: Naše deti učíme veľmi pochabo... poznatky o hviezdach a pohybe ôsmich sfér sa naučia skôr, než poznať seba samého.

Je pozoruhodné, že kognitívny apel tohto vynikajúceho renesančné-ho filozofa nedokázala splniť ani dnešná škola: Nemáme vzdelávať my-seľ ani telo, ale človeka... a ako Platón povedal, nemáme kultivovať jedno bez druhého, musíme ich rozvíjať rovnomerne, ako pár koní za-priahnutý do rovnakého postroja. Žiaľ, napriek významnému technolo-gickému pokroku sú súčasné vzdelávacie systémy od tohto cieľa vzdia-lené o svetelné roky.

508

Skeptický humanista Francois Rabelais metaforou o Télemskom opátstve (ovplyvnenou Utópiou Thomasa Mora) ponúkol obraz ideálne-ho humanistického spoločenstva, v ktorom vládne spontánnosť, slobod-ná vôľa, spokojnosť a túžba po vzdelávaní. Renesančnou predstavou o lepšej spoločnosti volal Rabelais po oslobodení ľudskej vôle spod feudálneho útlaku. Veľká knižnica opátstva obsahovala množstvo kníh z rôznych oblastí poznania. Avšak popri jazykoch sa pozornosť mala venovať aj histórii, aritmetike, prírodným vedám, astronómii, botanike, zoológii, mineralógii a vedám o človeku. Vedu je potrebné študovať zo skúseností i starobylej literatúry. Žiak je okrem školy povinný sledovať prácu remeselníkov, lekárov, i lekárnikov. Rabelais presadzoval vše-stranné vzdelanie, v ktorom sa kládol zvláštny dôraz na harmonický duševný i telesný rozvoj človeka. Ostrej kritike podrobil existujúce univerzitné vzdelávanie, vrátane vyučovania medicíny (napriek tomu svoje lekárske poznatky tvorivo využíval pri mnohých epizódach v knihách o Gargantuovi a Pantagruelovi). Opisovaním planých diskusií, v ktorých je logika vecí postavená celkom na hlavu, ukazoval na prázd-notu stredovekej filozofie a jej inštitúcií. Smutným nositeľom pokrive-ného myslenia bola najmä parížska Sorbonna, ktorá viedla s filozofom nezmieriteľný boj a Rabelais mal šťastie, že mu fanatici nepripravili osud jeho súčasníka Etienna Doleta, ktorého v Paríži upálili. K úrovni súdobého vzdelávania vyslovil Rabelais vážne výhrady, čo vyjadril skeptickou sentenciou, že je lepšie sa neučiť, než by sa mal niekto učiť od takýchto učiteľov, akých mal okolo seba. Tým priamo zaútočil na neschopnosť vtedajších formálnych inštitúcií. Na rozdiel od iných hu-manistov si nerobil ilúzie ani o prostom ľude, čo ilustroval kritickou charakteristikou bežných Parížanov.

Ako je známe, rímsky boh Janus mal dve tváre: jedna hľadela do prí-

tomnosti a druhá do minulosti. Preto počiatok jednej éry predstavuje zároveň koniec inej. Priebehy i zlomy sa dejinami vied vzájomne preple-tajú. Skrývajú sa v hustej džungli myšlienok a teórií a vynárajú sa na svetlo až po dlhom hľadaní.

Na tomto svete vždy pôsobili jednotlivci s vysokou abstraktnou inte-ligenciou rozvíjajúci nielen abstraktné poznanie, ale aj prvotné techno-lógie, formovali počiatky vedy a vzdelávania, vyrábali zbrane, konštru-ovali dopravné prostriedky umožňujúce výmenu tovarov a obchod. Ľud-stvo sa nezaobíde bez nich ani dnes. Konštruujú a vyrábajú dokonalejšie a rýchlejšie lietadlá či autá, zvyšujú poschodia mrakodrapov, oslobodzu-jú hektáre suchej zeme od pôsobenia morskej vody, vyvíjajú nové tech-

509

nológie a účinné lieky, roztáčajú kolesá konzumu i zábavy a pripravujú sofistikované zbrane hromadného ničenia. Ukazuje sa však, že popri nich svet potrebuje aj ľudí s jedinečnou morálnou inteligenciou, citli-vých analytikov univerzálnych problémov ľudstva, ktorí pri rozširujúcej sa priepasti medzi vyspelými a tradičnými spoločenstvami chápu, že nie je v poriadku, aby na jednej strane ľudia umierali na prejedanie a ne-dostatok pohybu a na druhej od hladu a úmornej fyzickej práce. Svet potrebuje ľudí, ktorí knižné poznatky o tolerancii a potrebe spolupráce medzi kultúrami citlivo uplatnia v praxi a pozorne načúvajú a riešia problémy príslušníkov iných kultúr, než je ich vlastná. Ľudí, ktorých empatia a porozumenie sa neohraničí na vlastnú rasu, náboženstvo alebo presvedčenie, ktorí sa nebijú do hrude pri neustálom zdôrazňovaní pred-ností svojej civilizácie. Preto sú vďaka svojej sociálnej a morálnej inte-ligencii a múdrosti nádejou do budúcna.

510

LITERATÚRA ACKROYD, P., 2010, Newton. Praha, Academia. ARISTOTELES, 1928, De sophisticis elenchis. London, Oxford Univer-

sity Press. BACON, F., 1974, Nové organon. Praha, Svoboda. BAČOVÁ, V., 1996, Spoločenská a kultúrna podmienenosť osobnej

identity. In Československá psychologie, 40, s. 321-337. BLACKBURN, S., 1994, Oxford dictionary of philosophy. Oxford,

University Press. BODEN, M., 1990, The creative mind, myths and mechanisms. London,

Weinfeld and Nicholson. BREZINA, I., 2010, Amazónsky šamanizmus. Osoby považované za

múdre a ich koncept múdrosti. In I. Ruisel, A. Prokopčáková (eds.), Kognitívny portrét človeka. Bratislava, SAP.

BULMER, M., 2003, Francis Galton: Pioneer of heredity and biometry. Baltimore, Johns Hopkins University Press.

CASTRO, A., RENNERT, H., 1968, Vida de Lope de Vega. Salamanca, Annaya.

CASSIRER, E., 1946, Myth of the state. New Haven, Yale University Press.

CETL, J., HORÁK, P., HOŠEK, R., KUDRNA, J., 1985, Průvodce dějinami evropského myšlení. Praha, Panorama.

CROWLEY, S., HAWHEE, D., 2004, Ancient of rhetorics for contem-porary students. New York, Pearson Education.

ČARNOGURSKÁ, M. (ed.), 1990, A riekol majster... Bratislava, Tat-ran.

DENNIS, P. M., 1984, The Edison questionnaire. Journal of the History of the Behavioral Sciences, 20, s. 23-37.

DIDIER, J., 2004, Slownik filozofii. Katowice, Wyd. Ksiaźnica. DIOGENES LAERTIOS, 2007, Životopisy slávnych filozofov. Bratisla-

va, SVSSS. DUINOVÁ, N., SUTCLIFFOVÁ, J., 1997, História medicíny. Bratisla-

va, Slovart. EDELSTEIN, E., EDELSTEIN, L., 1998, Asclepius. Baltimore, Johns

Hopkins University Press. ERASMUS ROTTERDAMSKÝ, 1995, Chvála bláznivosti. Praha, Au-

rora.

511

ERASMUS ROTTERDAMSKÝ, 2009, Výchova kresťanského vladára. Trnava, Filozofická fakulta TU.

FANCHER, R. E., 1985, The intelligence men: Makers of the IQ con-troversy. New York, Norton.

GALTON, F., 1874, English men of science: Their nature and nurture. London, Macmillan.

GALTON, F., 1869/1972, Hereditary genius. Gloucester, Peter Smith. GARCIA VEGA, L., 1998, Juan Huarte de San Juan. Madrid, Edicio-

nes del Orto. GILBERT, A., 1938, Machiavelli´s prince and its forerunners. Duke

University Press. GOULD, S. J., 1997, Jak neměřit člověka. Praha, Nakl. Lidové noviny. GRANT, M., 1999, Klasické Řecko. Brno, BB/art. GWYNN, A. S. J., 1926, Roman education from Cicero to Quintilian.

New York, Teacher´s College Press. HASSON, O., 2009, On sex differences and science in Huarte de San

Juan´s Examination of men´s wits. Iberoamerica global, 2, s. 195-212.

HERGENHAHN, B. R., 2009, An introduction to the history of psychol-ogy. Belmont, Wadsworth Pub. Co.

HERODOTOS, 2003, Dějiny. Praha, Academia. HOMÉR, 1980, Ilias. Praha, Odeon. HOMÉROS, 1986, Odysseia. Bratislava, Slovenský spisovateľ. HORÁKOVÁ–GAŠPARÍKOVÁ, A., 1947, Tisícročné Slovensko. Pra-

ha, B. Jandu. CHOMSKY, N., 2006, Language and mind. Cambridge, Cambridge

University Press. CHRAPAN, J., VEIS, Š., 1970, Malá encyklopédia fyziky. Bratislava,

Obzor. CHRISTIE, R., GEIS, F., 1970, Studies in Machiavellianism. New

York, Academic Press. IRIARTE, M., 1948, El Doctor Huarte Juan y su Examen de Ingenios.

Madrid, Consejo Superior de Investigaciones Cientificas. JAYNES, J., 1976, The origin of consciousness in the breakdown of the

bicameral mind. Boston, Houghton Miffin Co. JOHNSON-LAIRD, P. N., BYRNE, R. M. J., 1991, Deduction. Hove,

Lawrence Erlbaum Assoc. KORDAČOVÁ, J., 2010, Emočné schémy – nová téma v kognitívnej

psychológii alebo výzva pre pozitívnu psychológiu? In I. Ruisel, A. Prokopčáková (eds.), Kognitívny portrét človeka. Bratislava, SAP.

512

KOVÁČ, D., 2010, Emócie v kogníciách: Zobudíme šípkovú Ruženku? In I. Ruisel, A. Prokopčáková (eds.), 2010, Kognitívny portrét člove-ka. Bratislava, SAP.

KOZIELECKI, J., 2000, Koncepcje psychologiczne czlowieka. Warsza-wa, ZAK.

KRAUS, I., 2001, Dějiny evropských objevů a vynálezů. Praha, Acade-mia.

KRAUS, J., 1998, Rétorika v evropské kultuře. Praha, Academia. KRSTIČ, K., 1964, Marko Marulić, The author of term psychology.

Acta Instituti Psychologici Universitatis Zagrabiensis, 36, s. 7-15. KUDLÁČOVÁ, B., 2009, Dejiny pedagogického myslenia. Trna-

va/Bratislava, Typi Universitatis Tyrnaviensis/Veda. LATACZ, J., 1996, Homer: His art and his world. Ann Arbor, Universi-

ty of Michigan Press. LAWRENCE, E., 1972, The origins and growth of modern education.

Harmondsworth, Penguin Books. LEÓN-PORTILLA, M., 2002, Aztécka filosofie. Praha, Argo. LÉVY-BRUHL, L., 1999, Myšlení člověka primitivního. Praha, Argo. LITAK, S., 2010, Do wielkiej rewolucji francuskej. Kraków, Wyd.

WAM. LITAK, S., 2010, Historia wychowania. Kraków, Wyd. WAM. LOPEZ AUSTIN, A., 1961, La constitución real de México Tenochtit-

lan. Mexiko, Instituto de Historia, Universidad Nacional Autonóma de México.

MACHIAVELLI, N., 1968, Vladár. Bratislava, Tatran. MARCUS AURELIUS, 2006, Myšlienky k sebe. Bratislava, VSSS. MISCHEL, W., 2004, Toward an integrative science of the person.

Annual Review of Psychology, 55, s. 1-22. MONTAIGNE, M. de, 2007, Eseje. Bratislava, Veda. MARTIN-ARAGUZ, A., BUSTAMANTE-MARTINEZ, C., FERNAN-

DEZ-ARMAYOR AJO, V., MORENO-MARTINEZ, J.M., 2008, Neuroscience in al-Andalus and its influence on medieval scholastic medicine. Revista de Neurologia, 34, 9, s. 877-892.

NORA, P., 1974, Le Retour de l´événement. In Le J. Goff, P. Nora (eds.), Faire de l´histoire, vol I: Noveaux problémes. Paris, Galli-mard.

OKÁL, M., 1986, Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás. In Homéros, Odysseia. Bratislava, Slovenský spisovateľ.

OLKO, J., 2007, Aztekowie. Warszawa, Rzeczpospolita.

513

PEARSON, K., 1914-1930, The life, letters and labours of Francis Galton (Vols. 1-3). Cambridge, Cambridge University Press.

PLATÓN, 1990, Dialógy. Bratislava, Tatran. POCOCK, J. G. A., 1975, The Machiavellian moment: Florentine politi-

cal thought and the Atlantic republican tradition. Princeton, Prince-ton University Press.

POPKIN, R., 1979, The history of scepticism from Erasmus to Spinoza. Berkeley, University California Press.

PROKOPČÁKOVÁ, A., 2010, Kontrafaktové myslenie a negatívne emócie. In I. Ruisel, A. Prokopčáková, A. (eds.), Kognitívny portrét človeka. Bratislava, SAP.

RABELAIS, F., 1979, Gargantua a Pantagruel. Bratislava, Tatran. READ, M. K., 2004, Ideologies of the Spanish Transition Revisited:

Juan Huarte de San Juan, Juan Carlos Rodriguez and Noam Chomsky. Journal of Medieval and Early Modern Studies, Vol. 34, 2, s. 309-343.

RUISEL, I., 2004, Inteligencia a myslenie. Bratislava, Ikar. RUISEL, I., 2010, Poznávanie v historických súvislostiach. Bratislava,

SAP. RUISEL, I., PROKOPČÁKOVÁ, A. (eds.), 2010, Kognitívny portrét

človeka. Bratislava, SAP. RUISELOVÁ, Z., 2010, Úvahy o kontrafaktovom myslení v rámci kog-

nitívneho portrétu človeka. In I. Ruisel, A. Prokopčáková (eds.), Kognitívny portrét človeka. Bratislava, SAP.

QUINTILIANUS, M. F., 1985, Základy rétoriky. Praha, Odeon. SAHAGÚNOV Kódex, cit. sek. podľa Léon-Portilla, 2002. SHARPE, W. D., 1964, Isidore of Sevilla. Philadelphia, The Medical

Writing. SIMIAND, F., 1932, Le Salaire, l´evolution sociale et la monnaie. Paris,

Descartes – CNRS. SPRINGARN, J. E., 1924, A history of literary criticism in the Renais-

sance. New York, Columbia UP. STEIBITZ, F., 2008, Stručné dějiny řecké literatury. Praha, Vyšehrad. STERNBERG, R. J., KAUFMAN, J. C., GRIGORENKO, 2008, Ap-

plied Intelligence. New York, Cambridge University Press. STEVENSON, J. (ed.), 2004, Dějiny Evropy. Praha, Ottovo nakladatel-

ství. STORIG, H. J., 1991, Malé dějiny filosofie. Praha, Zvon. STRAUSS, L., 1958, Thoughts on Machiavelli. Chicago, Chicago Uni-

versity Press.

514

STRÍŽENEC, M., 2008, Postformálne myslenie. In I. Ruisel a kol., Myslenie – osobnosť – múdrosť. Bratislava, SAP.

STROUHAL, E., VACHALA, B., VYMAZALOVÁ, H., 2010, Lékař-ství starých Egypťanů I., Praha, Academia.

TVERSKY, A., KAHNEMANN, D., 1973, Availability: A heuristic for judging frequency and probability. Cognitive Psychology, 5, s. 207-232.

ÚLEHLA, I., 1963, Od fyziky k filosofii. Praha, Orbis. VLEESCHAUWER, H. J., 1958, Autour de la classification psycholo-

gique des science: Juan Huarte de San Juan, Francis Bacon, Pierre Charron d´ Ambert. Pretoria, Univer. of South Africa.

VÝROST, J., 1998, Človek a moc: Politická psychológia. In J. Výrost, I. Slaměník (eds.), Aplikovaná sociální psychologie I., Praha, Portál, s. 57-92.

WRIGHT, C., 2008, Labyrint a bojovník. Symboly v architektuře, nábo-ženství a hudbě. Praha, Vyšehrad.

WILSON, D. S., NEAR, D., MILLER, R. R., 1996, Machiavellianism: A synthesis of the revolutionary and psychological literature. Psy-chological Bulletin, 119, s. 285-299.

515

MENNÝ REGISTER

A Abélard, P. 70 Abu-l-Kásim 93 Adams, J. 319 Aelfric 67 Achilles 111-112, 114-115 Aischylos 111, 118 Akvinský Tomáš 70-71, 283 Alderotus, T. 70, 73 al-Farabi 59 al-Ghazzálí 59 al-Chvárizmi 56, 218 Alexander Veľký 34, 49, 90,

204, 213, 495, 505 Alkmaion z Krotónu 146, 148 Alkuin 65, 66 Andronicus, L. 114 Antiochos z Askalónu 206 Archimedes 243 Aristarchos 114 Aristofanes 111, 118 Aristoteles 9, 39, 55, 90, 147,

166-7, 180, 195, 206-210, 228, 283, 295, 310, 322, 333, 346, 348-349, 388, 423, 461, 487, 505

Aristoxes z Tarentu 211 Arkesilaos z Pitany 205 Asklepios 88-89, 144-146 Aššurbanipal 505 Augustin 46, 177, 235, 461 Auvenbrugger, L. 101 Averroes 61, 425 Avicenna 59 ,60-61, 96, 424

B Bacon, F. 8, 9, 95, 97, 319,

342-360, 399, 462, 483, 505, 508-509

Bacon, R. 97 Bačová, V. 496 Berkeley, G. 426 Bernard z Chartres 67 Binet, A. 436-437 Boden, M. 493 Boerhaave, H. 100 Boethius, A. 46 Borelli, G. A. 99 Boyle, R. 98 Braulio N. de, 225-226 Brezina, I. 495 Brown, J. 100 Browne, T. 98 Bruno, G. 190, 347 Byrneová, R. M. J. 479-480 C Caesar 214, 219 Cicero 10, 163-167, 176, 179,

219, 244, 291, 293-294, 311 C´Kung 132 Coke, E. 343-344 Crawley, S. 498 Č Čarnogurská, M. 129, 132 D Darwin, Ch. 443-445, 450, 453

516

Descartes, R. 93, 95, 97-98, 181, 190, 278-300, 319

Didier, J. 484 Dikaiarchos z Mesíny 211 Diodorus Siculus 243 Dionysios Thrax 37, 52 Donio, P. G. 267 Dostojevskij, F. M. 494 Duinová, N. 79, 159 Džoser 81 E Endox z Knidu 203 Epikuros 38 Edelstein, E. 144 Edelstein, L. 144 Epiktetos 184 Erasistratos z Keu 215 Erasmus Rotterdamský 260-

276, 307, 310, 323, 346, 388, 505-507

Esquirol, J. 435 Euripides 114 F Fechner, G. T. 407 Filón z Larissy 205 Filippos z Opuntu 203 Flavius 179 Fracastoro, G. 96 France, A. 327 Franklin, B. 5, 319, 427 Freud, S. 5, 482, 487 Fridrich, I. 71 Fridrich II, 72, 250-258, 495,

505-506 Froben, J. 263-264 G Gaius Asinius Pollio 217

Galén 38, 56, 95-96, 146-148, 150, 160, 283, 299, 384, 386, 340, 423

Galileo, G. 98 Gall, F. J. 101, 427, 437, 440,

443-458 Galton, F. 9, 437, 440, 443-448 Gassendi, P. 382 Geisová, F. 315, 317 Gilbert, A. 310 Gockel, R. 425 Göethe, W. 190, 484 Gould, S. 440 Gorgias 148, 155 Gregor Veľký 67, 235 Gregor IX. 64, 71 Gwynn, A.S.J. 178 H Hadrián 100, 212 Hahnemann, S. 100 Harun ar-Rašíd 218 Hall, G. S. 433 Harvey, W. 97-98, 426 Hathersall, S. 149 Hegel, G. W. F. 486 Hékleides Pontský 203 Hemholtz, H. von 429 Helmont, J. B. 99 Hektor 106-107, 109 Herakleitos z Efezu 185-186,

202 Herakles 212 Herbart, J. F. 428 Herder, J. G. 386 Herodotos 7, 105, 217, 483,

504 Herofilos z Chalkedonu 90,

215 Hieronym 68, 230

517

Hippokrates 7, 38, 56, 90, 141-161, 215, 323

Hobbes, T. 307, 345 Homér 5, 28, 46, 52, 81, 104-

122, 145, 322 Hooke, R. 98 Huarte, J. 8, 382-399, 452 Hume, D. 426, 292 Husserl, E. 281 Hutten, U. von 254, 267 CH Chammurapi 79, 81 Chomsky, N. 161, 330, 395 Christie, R. 315, 317 Chrysippos 205, 207 Chuang Ti 85, 102 I Isokrates 32, 310 Iriarte, M. 386, 391, 398-399 Itard, J. 435 Izidor zo Sevilly 7, 219-226,

223-224 J James, W. 431 Jaynes, J. 112 Jefferson, T. 319 Jenner, E. 101 Ji T´oegye 136 Johnson-Laird, P. N. 456-457 K Kant, I. 190, 428, 486 Karol Veľký 65-66, 94, 495,

505-506 Klement VI. 76 Koffka, K. 431

Köhler, W. 430 Komenský, J. A. 505 Konfucius 7, 22, 124-142 Koperník, M. 283 Kordačová, J. 490 Kováč, D. 488 Kozielecki, J. 492 Krstić, K. 426 Kudláčová, B. 10 L Lavoisier, A. L. 98 Lawrence, E. 66, 68, 165, 286 Leeuwenhoek, A. 98 Leibniz, G. W. 56, 426, 505 Léon-Portilla, M. 412 Liuzzi, M. de 94 Locke, J. 190, 319, 426 Lower, R. 98 Luther, M. 263, 265, 267 M Machiavelli, N. 8, 302-320,

396 Maimonides 94, 425, 504 Malpighi, M. 98 Marcus Aurelius 7, 45, 146,

181-199, 505 Marulič, M. 426 Menase Dosan 88 Mencius 22, 133-135 Mendel, G. 451-452, 493, 495 Mesmer, F. 100, 427 Mischel, W. 494 Montaigne, M. de 168, 177,

278-300, 322 Montesquieu, M. de 319 Monro, A. 100 Munro, J. 100

518

N Newton, I. 8, 97, 493 Nora, P. 484 O Ockham, W. 346 Odyseus 105-120, 138 Okál, M. 119 P Paracelsus, 96 Pascal, B. 290 Paré, A. 92 Pavlov, I. P. 431, 487, 507 Pearson, K. 451, 454, 458 Peirce, Ch. S. 432 Peter Veľký 55-56, 505 Pine, F. 100, 435 Platón 32-33, 39, 56, 90, 119,

148, 152, 166, 201-203, 206-207, 209, 268, 310, 322, 339, 340, 408, 423, 448, 487

Plínius st. 339 Plutarchos 293, 311 Popkin, R. 290 Prokopčáková, A. 489 Protagoras 208 Pytagoras 146 Q Quintilianus 7, 42, 163, 179,

506 R Rabelais, F. 8, 168, 281, 284-

285, 322-340, 505-508 Read, M. K. 395 Ribot, T. 436 Roger de Hauteville 249

Roger II. 250-252, 258 Rousseau, J. J. 308 Ruisel, I. 317, 489 Ruiselová, Z. 489 S Sahagún de 361-362, 403-408,

414-415 Santorio Santorii 99 Savonarola, G. 302 Séguin, E. 435 Seneca 167, 184-185, 292, 349 Sextus Empiricus 290-291 Schadewaldt, W. 119 Simiand, F. 483 Simon, H. 489, 491 Skinner, B. F. 330 Sofokles 120 Sokrates 31, 151, 158, 208,

212, 268, 339 Soranus z Efezu 146, 148 Spearman, Ch. 7, 437 Spinoza, B. 190, 319 Sternberg, R. J. 463, 474 Strauss, L. 294, 309 Stríženec, M. 489 Strouhal, E. 82 Sutcliffová, J. 79, 138, 159 Sylvius, F. 99 Syndenham, T. 99 Š Šeng-Nung 79, 505 T Télemachos 113-115, 118-119 Teofrastes 210 Tukydides 483 Turing, A. 493

519

U Urban VI. 76 V Vallés, F. 284 Vega, L. G. 393, 395 Vergilius 44, 119, 322 Vesalius A. 96 Vespasianus 156, 164 Výrost, J. 316

W Watson, J. 5 Weber, G. H. 428 Wertheimer, M. 430-431 Willis, T. 99, 405 Wilson, D. S. 316 Wissler, C. 457 Witelon, E. 425 Wolf, F.A. 119 Wright, C. 113 Wundt, W. 12, 429 Wu Ti 127, 136-137

520

VECNÝ REGISTER A akadémia 32, 39, 50, 56, 66,

141, 201-204, 207-208 - Nová Akadémia 201,

204, 206 - Stredná Akadémia

201, 204 - Stará Akadémia 201-

203, 206-207 akupunktúra 87 amantas 17 amo qualli tlamatini 412 architektúra myslenia 488-489 asklépieion 145-146 Atheneum 55, 213, 458 C calmecac 16 E eugenika 447-449, 451, 458 experiment 352, 359-360, 423,

428, 430, 434 F frenológia 101, 424 G Geštalt 430-432 grammatikos 42-44, 51-52 gymnasia 201, 208, 212, 217 I inteligencia 71, 90, 116-117,

191, 305, 316, 382, 392-395, 399, 423, 435, 437,

441, 445, 451, 456, 503, 508

inteligenčný kvocient IQ 437-440

J jin a jang 86-87 K kauzalita 500-501 kognitívne omyly 460-480 kognitívne štruktúry 489-490,

494 kvadrivium 69, 70, 244 Kynosarges 211-212 L Lykeion 39, 201, 208-212 M madrasy 59-60 maktab 58-59 mesmerizmus 101, 427 myslenie 135, 141, 154, 156,

160, 173, 176, 194, 209, 231, 288, 307, 347 ,349, 384-386, 423-424, 437, 486, 489, 492, 496

mudrc 93,187-188, 273, 408, 410, 411, 503

múdrosť 135, 141, 160, 167, 187, 234, 271-273, 285-286, 408, 410, 413-414

Museión 38, 213-215, 218 O odtlačky prstov 455-456

521

orátor 32, 107 osvietenstvo 97 P pamäť 93, 147, 168, 231, 399,

486, 488 papyrus 81-82, 217, 229, 408,

423 Päť klasických kníh 127, 136-

137 personalizácia 469-470 pisári 13, 14, 230 psycholingvistika 395 psychológia

- diferenciálna 386, 388 - kognitívna 44, 307,

487-488 R reakčný čas 424, 428, 452 renesancia 68, 95, 397, 486 rétori 43, 46, 52, 163, 165-167,

172, 177-179, 186 ,212 Rozhovory 129 S sofisti 31-32 Sorbonna 77, 506, 508

stoici 181, 183-184, 186-189, 190, 196

studia generalia 72, 75-76 T tao 133, 138-139, 142, 413 temachtiani 406 teotl 406, 407-408, 413-414 ticitl 405-406 tlamatiliztli 414, 417 tlamatini 405-408, 410, 413,

420, 506 trivium 69, 224 U učenie 134, 141, 169, 173-176,

180, 286, 431, 488 univerzity 18, 20, 24, 64, 72-

76, 96-97, 100, 136-138, 141, 382

upanišády 18 V védy 18-19, 83 vihara 20-21 vnímanie 147, 186, 231, 409,

424-425, 428, 430-431, 486