urbanita3/2012

urb

ani

ta 3

/201

2

24. ročník

Sociológia a mesto • Generické mestá • Rozhovor: Robert Špaček • Verejné priestory • Anglické Benátky • Záhradné a pásové mestá

ISSN 0139-5912

Mesto ako zrkadlo

spoločnosti

urbanita 3/12 1

Časopis o urbanizme a územnom plánovaníRevue for Urbanism and Landscape Planningročník 24 / Volume 24Jeseň 2012 / Autumn 2012ISSN 0139-5912Zápis v zozname periodickej tlače: EV 3776/09

Vydavateľ / PublisherURBION – Inštitút urbanizmu a územ-ného plánovaniaLamačská cesta 8, 811 04 Bratislavawww.urbion.sk

Šéfredaktorka / Editor-in-Chief Ing. arch. Martina Jakušovátelefón: 0911 – 762 541e-mail: martina.jakusova@urbion.sk

Redaktorka / Editor Ing. Miriam Heinrichová, PhD.e-mail: miriam.heinrichova@urbion.sk

Odborní gestori témy / Specialist supervision of theme

prof. PhDr. Miroslav Marcelli, PhD.Ing. arch. Jan Komrska, CSc.

Grafická úprava / Graphic designpeters

Layout:peters Ing. arch. Martina Jakušová

Jazyková úprava / Style revision Mgr. Bronislava Chocholová, PhD.

Preklady do angličtiny / English translation

K. M. LambertTlač / Printing

Združená stredná škola polygrafická, Bratislava

Názory publikované v článkoch nemusia vždy vyja-drovať stanovisko redakcie a vydavateľa. Za správnosť a pôvodnosť uvedených informácií zodpovedá autor. Redakcia si vyhradzuje právo redakčnej a jazykovej úpravy textu a výberu fotodokumentácie. Akékoľvek ko-pírovanie textov a grafických častí časopisu je povolené

len so súhlasom vydavateľa.

Foto na titulnej strane / Cover photo Laco Maďar

Tiráž

Foto: Robert Špaček

urbanita

Mesto ako zrkadlo spoločnosti

Obs

ah

2

Príhovor / Introduction

3 Editoriál Editorial

Info4 – 6 Aktuality z oblasti urbanizmu a územného

plánovania News from the area of urbanism and spatial

planning

Téma: Mesto ako zrkadlo spoločnosti / Theme: City as mirror of society

7 – 9 Mestá: domy, ľudia, toky a obrazy Cities: houses, people, streams and images prof. PhDr. Miroslav Marcelli, PhD.

10 – 15 Sociológia mesta a urbánne plánovanie Sociology of the city and urban planning Mgr. Slavomíra Ferenčuhová, PhD.

16 – 19 Generické: Mesto bez tváre Generic: City without a face Ing. arch. Zoltán Holocsy, PhD.

20 – 22 Za zrkadlom mesta a spoločnosti Behind the mirror of city and society Mgr. Andrej Gogora, PhD.

23 – 27 Sociálne aspekty verejných priestranstiev Social aspects of public areas Ing. Zuzana Hudeková, PhD.

28 – 30 Sídliská dnes: sociologická reflexia Housing estates today: sociological

considerations Mgr. Ľubomír Falťan, CSc.

31 – 33 Zmeny v priemyselných mestách: priemet javov v spoločnosti

Changes in industrial cities: projection of phenomena in society

Ing. arch. Alena Kubová-Gauché, PhD.

34 – 37 Gentrifikácia: Príbeh jedného m(i)esta Gentrification: Story of a place Ing. arch. Zuzana Ladzianska

38 – 42 Hustota urbánnych štruktúr a jej sociálny rozmer Density of urban structures and its social dimension doc. Ing. arch. Ľubica Vitková, PhD.

Rozhovor / Interview43 – 49 Robert Špaček: Mesto je základná hodnota

civilizácie Robert Špaček: The city is the basic value of

civilization Ing. arch. Martina Jakušová

Plusy a mínusy / Pluses and minuses50 – 53 Ľudia a mesto The citizen and the city Ing. arch. Zora Pauliniová

Naším objektívom / Through our lenses54 – 56 Anglické Benátky The Venice of England Ing. Barbora Lipovská, PhD.

Urbanistická súťaž / Urbanism competition57 – 59 V Košiciach sa súťažilo na tému Kino Družba

a Peší ťah Terasa Competitions for the Družba cinema and Terasa

pedestrian zone in Košice Ing. arch. Martina Jakušová

Inšpirácie z dejín / Inspiration from history60 – 63 Znižovanie hustoty miest v 20. storočí Reduction of urban density in the 20th century prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

V ďalšom čísle / In our next issue 64 Čo si prečítate v ďalšom čísle What you can read in our next issue

urbanita 3/12 3

Vážení čitatelia,

téma tejto Urbanity – Mesto ako zrkadlo spoločnosti – nenecháva nikoho chladným. Autori článkov, nevediac, čo píšu ich ostatní kolegovia, často spo-mínali podobné súvislosti medzi javmi spoločnosti a ich prejavmi v meste. Utvrdilo nás to v tom, že mesto a spoločnosť sa naozaj navzájom odzrkadľujú. Napokon snáď každý z nás si pri potulkách mestami všimol zaujímavé znaky zrkadlenia medzi javmi v spoločnosti a mestom: zaujali nás južanské mestá, kde sú ulice napriek hluku a špine plné bezstarostných ľudí posedávajúcich na obrubníkoch, inde zas premýšľame nad introvertnými mestami, kde sa život uzatvára do súkromných priestorov a ulice sú plné áut a bez ľudí, kde-tu nás prekvapia ostrovčeky tvorivej atmosféry uprostred bezútešných brownfieldov, niekde nás šokujú projekty bezohľadne parazitujúce na štruktúre mesta – v mestách nachádzame množstvo krásnych i rozporuplných javov, pri ktorých vieme dedukovať, ako a prečo sa stali.

Či je zrkadlenie medzi mestom a spoločnosťou rovinné a nedeformuje obraz, to si netrúfam povedať, skôr nie. Rovnako ako odpovedať na otázku, či je okamžité alebo prichádza s časovým odstupom. Čo ma najviac zaujíma, je, či mesto je odrazom spoločnosti alebo spoločnosť odzrkadľuje mesto. For-mujú viac javy v spoločnosti mesto alebo mesto ovplyvňuje naše správanie a spoločenské javy? Je to možno podobné, ako zodpovedať otázku, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Z týchto úvah nám skôr napadne, že tak, ako je mesto hmotným vyjadrením spoločnosti, je spoločnosť ovplyvnená formami, kde sa jej javy odohrávajú – mestom. Mesto i spoločnosť sa vyvíjajú v neustálej vzájomnej interakcii. Trošku to pripomína hru odrazov medzi dvoma oproti sebe postavenými zrkadlami. Mnohonásobný odraz dokáže výrazne pozmeniť akákoľvek čo i len drobná zmena parametrov zrkadla na strane mesta i na strane spoločnosti.

Vraj si máme každé ráno pri pohľade do zrkadla povedať niečo povzbudivé, ten odraz nás dokáže pozmeniť k lepšiemu. Urbanisti, územní plánovači, krajinári stoja pri zrkadle mesta a nastavujú jeho parametre. Majú v rukách ohromnú silu (a zodpovednosť) pozmeňovať interakciu medzi spoločnosťou a mestom na jednej z týchto dvoch strán: v kvalite mesta, miesta, kde sa „deje“ spoločnosť. Trošku zjednodušene: budujme si krásne mestá – budeme lepší.

Martina Jakušovášéfredaktorka

prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD., predsedaFakulta architektúry STU, člen predstavenstva SKAIng. Tibor Németh, podpredseda Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SRIng. arch. Ľudmila Priehodová, podpredsedníčkaURBIONIng. arch. Martin Baloga, PhD. architektprof. Ing. Ján Čelko, CSc. Stavebná fakulta, Žilinská univerzitaIng. Anna Dobrucká, PhD. Združenie pre urbanizmus a územné plánovanie Slovenskaprof. Ing. arch. Maroš Finka, PhD. Ústav manažmentu, STUIng. arch. Martina Jakušová URBION

Ing. arch. Želmíra Kalinová Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SRIng. arch. Peter Kovačik Zväz stavebných podnikateľov SlovenskaIng. arch. Marta Kropiláková členka predstavenstva SKAIng. arch. Arnošt Mitske SKA, autorizovaný architektIng. arch. Martin PavelekSKA, autorizovaný architektIng. arch. Imrich Pleidel člen predstavenstva SKAprof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. Spolok architektov SlovenskaRNDr. Marta Záhumenská Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR

Redakčná rada/Editorial board

Editoriál

Editoriál

Info

4

Tento rok zahŕňame do projektu okrem Košíc aj mesto Prešov, pričom samostatnú časť projektu bude tvoriť skupina zásahov riešiaca celý priestor medzi týmito krajskými mestami.

V oboch mestách, prípadne v samotnom medzimestí, sa stále nájdu zanedbané priestory. Veríme, že prídete s rôznorodými, niekedy až „uletenými“ nápadmi, ako dané priestory využiť v prospech ich obyvateľov.

Vaše nápady, Vaše mesto.

Projekt participačného plánovania TRENČÍNsiTY

Konferencia Stavebné úrady 2012

Mesto Trenčín v spolupráci s odborníkmi a verejnosťou rozbehli projekt partici-pačného plánovania TRENČÍNsiTY, ktorý má prepojiť historické centrum s riekou Váh. Cieľom projektu je vypísať urbanistickú súťaž na riešenie nábrežia a jeho prepojenie na centrum mesta v roku 2014, na základe ktorej sa spracuje územný plán centrálnej mestskej zóny. Zadanie na vypísanie urbanistickej súťaže chce mesto Trenčín hľadať v komunikácii s verejnosťou, ktorá sa začala v tomto roku a bude pokračovať po celý budúci rok sériou podujatí. Odborným garantom projektu je medzinárodne uznávaný expert v otázkach urbanizmu a územného plánovania Peter Gero.

Ďalším krokom projektu TRENČÍNsiTY bol študentský workshop, ktorý sa uskutočnil v dňoch 25. až 28. sep-tembra 2012 v Art centre Synagóga a na Mierovom námestí v Trenčíne v spolupráci s Fakultami architektúry

STU v Bratislave, VUT Brno a s Filo-zofickou fakultou UKF Nitra. Približne 50 študentov architektúry pomohlo svojimi semestrálnymi prácami získať nezávislé tvorivé študentské pohľady na oživenie Trenčína ako mesta na rieke. Workshop sprevádzalo niekoľko sprievodných podujatí – odborné pred-nášky, prechádzky mestom, plavby po

rieke v meste a záverečný hudobno-tvo-rivý happening, počas ktorého študenti predstavili výsledky workshopu obča-nom Trenčína. Po ukončení zadania približne o štyri mesiace mesto plánuje verejnú prezentáciu semestrálnych prác a vzniknutých návrhov.

Zdroj: Ing. arch. Martin Beďatš, MsÚ v Trenčíne

V dňoch 4. a 5. októbra 2012 sa v ho teli Ski & Wellness Residence Družba v Jasnej konala konferencia STAVEBNÉ ÚRADY 2012. Konferencia bola určená stavebným úradom, špeciálnym stavebným úradom, krajským stavebným úradom, projektantom, informatikom a ďalším správnym orgánom. Záštitu nad konferenciou prevzalo Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvo-

ja SR. Partnermi konferencie boli URBION, Zväz stavebných podnikateľov Slovenska a spoločnosť VITA software. Na konferencii vystúpili František Palko, štátny tajomník MDVRR SR, Zuzana Kukučová, generálna riaditeľka sekcie výstavby MDVRR SR, Viera Rajprichová, riaditeľka odboru štátnej stavebnej správy MDVRR SR, Tibor Németh, riaditeľ odboru územného plánovania

MDVRR SR, Peter Bäck, riaditeľ odboru informatiky a registratúry MDVRR SR, Ing. Martin Fecko, poslanec NR SR, a zástupcovia Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska. Podobná konferencia sa uskutočnila aj v Českej republike, a to už 13. a 14. septembra 2012 v Betlehemskej kaplnke v Masary-kovom internáte v Prahe.

(mj)

Medzimestské zásahy Košice – Prešov 2012

Po úspešných Mestských zásahoch v Bratislave v roku 2009 a po minulo-ročnej premiére projektu KE! – Mestské zásahy Košice 2011 prichádza ďalšia séria mestských zásahov: Medzimestské zásahy Košice – Prešov 2012. Tento rok má byť okrem Košíc do projektu zahrnutý aj Prešov, pričom samostatnú časť projektu bude tvoriť skupina zása-hov riešiaca celý priestor medzi týmito krajskými mestami. V oboch mestách aj v ich medzimestí je veľa priestorov vhodných na pretvorenie a organizátori veria, že architekti, urbanisti či ktokoľ-vek ďalší prídu s rôznorodými nápadmi, ako dané priestory využiť v prospech ich obyvateľov.

Organizátorom projektu, ktorého me-diálnym partnerom je časopis Urbanita, je občianske združenie UzemnePlany.sk, spoluorganizátorom je Urbanika. Záštitu nad projektom prebral primátor Košíc Richard Raši a primátor Prešova Pavel Hagyari a jeho výstupom bude publikácia a výstava spojená s vernisá-žou v Košiciach a v Prešove.

V samostatnej časti projektu sa bude formou workshopu riešiť územný rozvoj priestoru medzi Košicami a Prešovom v dlhodobom výhľade. Pôjde o návrhy funkčného prepojenia blízkych metro-pol a snahu o formovanie povedomia o tomto významnom a vitálnom území Slovenska. Myšlienkou projektu Medzi-

mestské zásahy Košice – Prešov 2012 je nájsť problematické alebo nevyužité verejné priestory v meste a pretvoriť ich tak, aby sa stali krajšími a lepšie fungujúcimi miestami na život. Architekti, umelci alebo občania či aktivisti môžu ponúknuť svoje návrhy a riešenia kom-petentným mestským orgánom a úradní-kom a navrhnúť potrebné kroky, aby sa Košice a Prešov stali mestami tvorivého myslenia a kvalitnejším miestom. Aj malé zásahy sa môžu stať veľkými. Jed-noduchšie a finančne nenáročné návrhy majú väčšiu šancu zaujať kompetentné orgány či potenciálneho investora a doč kať sa tak svojej realizácie.

(mj)

Tento rok zahŕňame do projektu okrem Košíc aj mesto Prešov, pričom samostatnú časť projektu bude tvoriť skupina zásahov riešiaca celý priestor medzi týmito krajskými mestami.

V oboch mestách, prípadne v samotnom medzimestí, sa stále nájdu zanedbané priestory. Veríme, že prídete s rôznorodými, niekedy až „uletenými“ nápadmi, ako dané priestory využiť v prospech ich obyvateľov.

Vaše nápady, Vaše mesto.

Info

6

Konferencia o pozemkových úpravách

Komora pozemkových úprav SR a Po-zemkový odbor Ministerstva pôdohospo-dárstva a rozvoja vidieka SR pripravujú konferenciu o pozemkových úpravách ako nástroji na riešenie rozdrobenosti pozemkového vlastníctva, revitalizáciu krajiny a rozvoj vidieka. Konferencia sa bude konať 22. a 23. novembra 2012 od 9:00 hod. v hoteli Senec v Senci. Pozemkové úpravy majú svoje dôležité

miesto v systéme starostlivosti o krajinu a treba diskutovať o vzájomnom prepo-jení všetkých programov a činností, ktoré majú za cieľ obnovu a revitalizáciu kraji-ny. V rámci programu budú aj prezentá-cie venované územnému plánovaniu vo vidieckej krajine, pripravovaným zmenám v územnom plánovaní a vzťahu územné plánovanie verzus rozdrobené pozemko-vé vlastníctvo.

Zdroj: Komora pozemkových úprav SR, foto: Miriam Heinrichová

Výstava Plánovaním k územnému rozvoju

Česká a slovenská expozícia na Bienále architektúry v Benátkach

V auguste 2012 sa v Nitre počas veľtrhu Agrokomplex mohla verejnosť oboznámiť s výstavou urbanistov, územných plánovačov a krajinných architektov. Uskutočnila sa v dňoch 23. až 26. augusta 2012 v pavilóne A1 výstaviska Agrokomplex. Výstavu sprevádzalo desať hodinových diskusií s názvom Kreslo pre osobnosti z oblasti urbanizmu a územného plánovania. Medzi odborníkmi, ktorí boli prizvaní na tieto moderované diskusie, boli Petronela Királyová a Martin Jerguš z Útvaru hlavného architekta v Koši-ciach, Milan Horák, hlavný architekt Trnavy, Jelena Hudcovská, odborníčka na problematiku stavebného zákona, Jozef Hrozenský, hlavný architekt Nitry, Július Hanus z ateliéru AUREX, či Róbert Dúbravec z Útvaru hlavného architekta mesta Martin. Výstavu a diskusie

organizovalo Združenie pre urbaniz-mus a územné plánovanie na Slovensku v spolupráci so Spolkom architektov Slovenska, s Fondom výtvarných umení, Ministerstvom dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja SR, STU Bratislava, SPU Nitra, so Slovenskou komorou architektov a s portálom UzemnePlany.sk.

(mh)

Do 25. novembra 2012 si môžete na 13. bienále architektúry Benátky 2012 pozrieť slovenskú expozíciu. Bienále ar-chitektúry prebieha už od 29. augusta v areáloch Giardini della Biennale a Ar-senale i na ďalších miestach Benátok. Projekt slovenskej expozície s názvom Asking Architecture chce obojsmerne komunikovať s kultúrnou verejnosťou z celého sveta. Vďaka súčasným technológiám je v pavilóne umiestne-ných niekoľko desiatok paralelných virtuálnych expozícií, na ktoré môžu návštevníci reagovať obsahovo boha-tými komentármi. Obsahom virtuálnych expozícií sú diela a projekty sloven-ských a českých architektov, umelcov a skupín, pracujúce polemicky s mé-diom architektúry a urbanity. Pokúšajú

sa vyprovokovať dialóg s aktuálnym architektonickým svetom. Kurátorom expozície pre národný pavilón je ar-chitekt Ján Pernecký zo združenia rese arch. Na produkcii spolupracujú okrem hlavného organizátora Slovenskej národnej galérie a združenia rese arch aj neziskové organizácie Mladý pes a Čerstvé ovocie. Slovenská expozícia bola verejnosti predstavená ešte pred jej inštaláciou na viacerých poduja-tiach na Slovensku. Expozíciu Asking Architecture tvoria projekty od 4AM Fórum pro architekturu a média (CZ), 13m3 (SK), Anna Cséfalvay (SK), Atrakt Art (SK), BANSKÁ ST A NICA Con-temporary (SK), BUNKA pre súčasnú kultúru (SK), Tomáš Džadoň (SK, CZ), H3T architekti (CZ), Marek Kvetan (SK),

Pavlína Morháčová (SK), Nástupište 1–12 (SK), OFFCITY (CZ), PBlog (SK), rese arch (SK), Kateřina Šedá (CZ), urbanflow (SK, AT), Východné pobrežie (SK), Záhrada (SK) a Stanica Žilina-Zá-riečie (SK).

Hlavný kurátor celej výstavy, ktorým je známy britský architekt David Chip-perfield, zvolil za tému medzinárodnej výstavy Common Ground – hľadanie toho, čo máme spoločné, s dôrazom na architektonickú kultúru tvorenú nielen jednotlivcami, ale najmä bohatou ko-munitou rôznorodých ideí zjednotených v spoločnej histórii, ambíciách, problé-moch a ideáloch.

(mh, zdroj: rese arch)

Program diskusií a výstavu o územnom plánovaní spestril koncert Trnavského kvarteta. Foto: Martina Jakušová

urbanita 3/12 7

1.To všetko sa javí ako samozrejmé vyjadrenie vzťahu medzi mestom a jeho obyvateľmi len dovtedy, kým si neuve-domíme problémy, pred ktoré moderné mestá svojich obyvateľov postavili. Tieto problémy sa vynorili už dávnejšie a prvé pokusy o ich formulovanie nachádzame v dobe, keď sa na troskách stredovekých obcí vynorili prvé veľké novoveké mestá. Jean-Jacques Rousseau, filozof, ktorý v osvietenských časoch vytušil konflikty a napätia, do akých človek hlásiaci sa k rozumu vstupuje, naliehavo upozor-ňoval na negatívne následky mestského spôsobu života. Vo svojom slávnom diele Spoločenská zmluva Rousseau človeku priznáva neodňateľné právo na slobodný život a zároveň upozorňuje,

čím všetkým je toto jeho posvätné právo potláčané. Jedna z hrozieb slobodného, morálneho a citovo založeného života človeka prichádza z prostredia mest-ských ulíc. Rousseau vystupuje ako kritik mestského a predovšetkým veľkomest-ského prostredia a prináša rozlíšenie, ktoré dodnes nestratilo svoj význam: „Väčšinou za obec pokladajú mesto a za občana mešťana. Nevedia, že mesto tvoria domy, ale obec tvoria obča-nia.“ [1] Aj keď od stredoveku platilo, že „mestský vzduch oslobo dzuje“, požia-davka, aby mestá boli pre občanov, je už niekoľko storočí v našej civilizačnej sfére potláčaná samou existenciou ur-bánnych spoločenstiev. Dá sa dokonca povedať, že rousseauovský protiklad medzi mestom a obcou, komunitou sa

v priebehu modernej doby ustavične vyostruje a v niektorých prípadoch sa blíži k hraniciam únosnosti. Moderné mesto, to už nie sú len domy s ich múrmi oddeľujúcimi mešťanov od spoločného prostredia, ale aj doprava s hlukom a škodlivými emisiami, výrobné kom-plexy so znečisťovaním vôd, obchod-né centrá so zaberaním priestoru na parkoviská atď. Keby boli súčasné mestá výtvormi, ktorých primárnym určením je slúžiť obyvateľom, Jan Gehl by nemusel rozvíjať svoj projekt mesta pre ľudí. A my všetci, dnešní mešťania, by sme neboli svedkami a účastníkmi tých konfrontácií, konfliktov a bojov, ktoré na scénach našich miest podchvíľou prepukávajú, pričom len zriedkavo nachádzajú uspokojivé riešenia. Teritórium našich

Mestá: domy, ľudia, toky a obrazy

Požiadavka, že mestá by mali byť pre ľudí, sa zdá samozrejmou. Veď pre koho iného, ako pre ľudí, vznikli, stále vznikajú a rozvíjajú sa tie zvláštne civilizačné útvary, ktoré v súčasnosti poskytujú bydlisko väčšine svetovej populácie? Kto iný ako mešťan by mal byť nielen obyvateľom, ale aj užívateľom a budovateľom mesta, komu inému by urbán-na realita mala poskytovať nielen bydlisko, ale aj znak, ktorý je bytostným určením jeho identity? Mesto predsa tvoria mešťania: tvorcom, obyvateľom a užívateľom mesta je potom zvláštna varieta ľudského rodu, homo urbanus.

prof. PhDr. Miroslav Marcelli, PhD.

Foto: Martina Jakušová

Téma: M

esto ako zrkadlo spoločnosti

8

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

miest presekávajú bojové línie, kde sa proti sebe postavili zástupcovia rozlič-ných zámerov, záujmov a požiadaviek. Konfliktné body sú dostatočne známe: mesto by sa malo dynamicky rozvíjať, čo vyžaduje prílev investícií, ľudí a tovarov; spolu s tým dochádza k zaberaniu pries-toru na nové stavby a komunikácie, pre-nikaniu cudzorodých prvkov a narúšaniu tradičných usporiadaní; zároveň by to isté mesto malo uchovávať pamiatkový fond, udržiavať verejný priestor a posky-tovať prostredie na zdravý, bezpečný a pokojný život obyvateľov.

2.Je nesporné, že moderné chápanie slo-body ako neodňateľného práva človeka sa zrodilo, rozvinulo a do konkrétnych požiadaviek sformovalo práve v mest-skom prostredí. Toto isté mestské prostre-die však uviedlo do pohybu procesy, v ktorých sa nároky na slobodu, s akými mešťania vystupovali, postupne diferen-covali a individualizovali. U Rousseaua sa ľudská sloboda spájala s vedomím vnútornej spätosti so životom obce podľa neho až v obci, až ako občan v plnom zmysle slova nachádza človek naplnenie svojho bytostného poslania. Moderné mesto však čoraz zreteľnejšie strácalo charakter komunity a svojim obyvateľom vtláčalo postoje, v ktorých sa sloboda spájala s indivi dualizmom.

Na začiatku minulého storočia za-

chytil nemecký sociológ Georg Simmel povahu tohto procesu v štúdiách, ku ktorým sa dodnes obracajú teoretické reflexie urbánnych procesov. Simmel pochopil, že veľkomestské prostredie dôrazom na vecnosť, kalkulovateľnosť, ekonomickú a priamo peňažnú efektivi-tu vo svojom lone produkuje navzájom izolované indivíduá, ktorým poskytuje slobodu pohybu a priam nepreberné možnosti na uspokojovanie konzument-ských potrieb. Vo svojej štúdii O podsta-te kultúry zachytáva povahu diskrepan-cie, „hrozivej diferencie“, ako hovorí, čo sa vo veľkomeste vytvára medzi objektívnym a subjektívnym duchom, medzi kultúrou stelesnenou vo veciach, v poznatkoch, inštitúciách a komforte a jej protipólom, kultúrnym pokrokom indivíduí. Simmel konštatuje, že „bujne-niu objektívnej kultúry stačí indivíduum čoraz menej“. Na priblíženie tohto stavu Simmel použije metaforu javiska: „Stačí poukázať na fakt, že veľkomestá sú ozajstnými javiskami kultúry, ktorá presahuje všetko osobné.“ [2] Nemec-ký sociológ rozpoznal, že v modernom meste je postavenie človeka nevyhnutne poznačené napätiami a protirečenia-mi. Na jednej strane práve v tomto prostredí nachádza človek možnosti na rozvinutie osobnej slobody a individua-lizáciu svojho spôsobu života; na druhej strane ho to isté prostredie vťahuje do masívnych uniformujúcich procesov, kde

sa individuálna kultúra podrobuje diktá-tom objektívnej nevyhnutnosti korenia-cej v ekonomických zákonitostiach.

Od stredoveku charakterizovali mestské prostredie dve základné urče-nia: bolo to prostredie, ktoré človeka zbavovalo poddanských pút a v du-chu známeho hesla „mestský vzduch oslobodzuje“ z neho robilo slobodnú bytosť, a zároveň prostredie, kde sa pohyb ľudí a vecí udržiaval vďaka peniazom, čo zasa vyjadrovala formula „peniaze sú krvou mesta“. Myslitelia ako Rousseau a Simmel nás uvádzajú do rôznych etáp vývinu základnej situácie, keď sa tieto dve určenia stali zdrojom protikladov. Moderné mesto je od svojho vzniku až dodnes dejiskom zápasov medzi silami, v ktorých sa stelesňuje, pretvára, zmierňuje alebo vyostruje rozpor „vzduchu a krvi mes-ta“. V tomto meste sa ustavične vytvára a rozplameňuje konflikt medzi nárokmi slobodných občanov a požiadavkami uvoľniť toky pre obeh peňazí.

3.O tom, že tento rozpor vnímali nielen fi-lozofi a sociológovia, ale aj tí, čo sa na utváraní podoby moderných miest pria-mo podieľali, svedčí postoj zakladajú-cej postavy modernistického urbanizmu, Le Corbusiera. Keď v Aténskej charte1 pristupuje k formulovaniu bodov novej urbanistickej doktríny, jeho prvé slová

Parter, ktorý akoby nebol navrhnutý pre ľudí: dlhý, rovný, nezáživný, s úzkym chodníkom olemovaným parkovaním, neposkytujúci dostatok podnetov na vnímanie. Navrhujeme mestá pre ľudí? Foto: Martina Jakušová

Tu sa, naopak, tvorcovi priestoru podarilo zaujať ľudí. Fontána v Piešťanoch býva vždy obklopená ľuďmi, ktorí si užívajú prítomnosť. Foto: Miriam Heinrichová

urbanita 3/12 9

sú tieto: „Väčšina skúmaných miest dnes ponúka obraz chaosu: tieto mestá nijako nezodpovedajú svojmu určeniu, ktorým je uspokojovanie základných biologických a psychologických potrieb obyvateľstva.“ [3] Tu už nejde o to, či je človek ako obyvateľ mesta slobodný, ale o zabezpečenie základných pod-mienok zdravého života. Le Corbusier odôvodnene tvrdí, že prítomný stav prináša nespočetné príklady hlbokého rozporu medzi tým, čo by mesto podľa svojho určenia malo človeku poskyto-vať a čo mu v skutočnosti dáva. Kam sa pozrieme, nachádzame iba choré mestá a v nich chorobami trpiacich oby-vateľov. Modernistický urbanizmus sa formuje v situácii, keď mestský vzduch začína človeka zadúšať a obeh v mest-ských tepnách sa zastavuje. Obraz, ktorý pozorovateľovi poskytuje mesto, svedčí o chorom organizme nachádza-júcom sa na hranici kolapsu.

Le Corbusier však nechce byť iba po-zorovateľom, on sa ujíma úlohy lekára. Po tejto znepokojivej diagnóze pred-pisuje tento lekár-urbanista radikálnu terapiu. V práci Urbanizmus na prvom mieste medzi základnými princípmi pretvárania mestského priestoru uvádza potrebu „uvoľnenia mestských centier“ [4]. Je to vlastne dekongescia, t. j. uvoľnenie upchatých ciev alebo ciest. Vzhľadom na to navrhuje radikálne terapeutické zásahy, ktoré vstupujú do mestského organizmu a odstraňujú v ňom miesta, uzly, útvary, kde vznikajú kongescie. Le Corbusier požaduje priestor, ktorý je zbavený minulosti, a tak pripravený na budovanie nových sídiel spojených novými komunikáciami: jeho sociálna terapia je urbanistickým projektom, v ktorom duch geometrie vedie najskôr ruku chirurga a potom ruku staviteľa.

Dnes, keď aj v našich mestách máme pred sebou mnohé neblahé následky tej to koncepcie, ktorá v mene ozdra-venia mestského organizmu neváhala zbúrať všetko, čo odporovalo duchu geometrie a stálo v ceste rovným dráham komunikačných línií, sa k myš-lienkam zakladateľa urbanistického modernizmu zvykneme stavať skôr kriticky. Trochu sa pritom zabúda, že sama požiadavka dekongescie nijako nestratila na svojej naliehavosti a že je možno práve dnes aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Každé ráno nás

správy o dopravnej situácii presvied-čajú, že udržiavanie plynulých tokov má pre mestský organizmus priam vitálny význam. Le Corbusierovi a jeho často dogmatickým nasledovníkom môžeme vyčítať zneuznanie hodnôt historických pamiatok a celých štvrtí v prospech jediného riešenia predpiso-vaného geometriou priamky a pravého uhla. To nič nemení na tom, že predsta-va, že mesto nie je nehybným súborom objektov, ale dynamickým poľom, kde sa rozbiehajú a stretávajú toky, ktorých tempo a rytmus treba udržiavať, v súčasnosti nadobúda čoraz väčší význam. Budeme súhlasiť s tými, čo v meste vidia nielen domy, ale aj ľudí, dodáme však, že v priestore súčasných miest sa všetky tieto prvky stávajú súčas-ťami komunikačných tokov.

4. Ak urbánny priestor chápeme ako sú-bor tokov, bude požiadavka udržiavať voľné cesty imperatívom pre všetkých, čo sa na utváraní tohto priestoru po-dieľajú. Od požiadaviek modernistické-ho programu sme sa vzdialili len v tom, že túto požiadavku nastoľujeme v oveľa širšom rozsahu. Pohybujúci sa človek pre nás už nie je abstraktným tvorom, ktorého konštitúcia, potreby a prejavy zodpovedajú štatistickému priemeru, ale jednou z početných podôb, v akých sa homo urbanus vyskytuje, so všetkými jej špecifickými znakmi. A uvoľnenie ciest sa už netýka len automobilovej dopravy, ale aj bicyklistov, chodcov, invalidov na vozíčkoch, detí a ďalších skupín. Okrem dopravných komunikácií treba uvoľniť aj pohľady na orientačné body a výhľady na panorámu. Ako uká-zal Kevin Lynch, mesto sa v predstavách občanov prezentuje prostredníctvom pohľadov a príslušných obrazov [5].

Skrátka toky, ktoré kedysi do priestoru miest vnášali predovšetkým peňažné operácie, dnes nadobúdajú mnohoraké podoby a v ich pohyboch nachádzame

práve tak veci, ako ľudí. V procese uvoľ-ňovania ciest na tieto toky sa vytvára priestor na slobodné prejavy mešťanov.

Preto je dnes takou aktuálnou požia-davka zohľadňovať pri utváraní mestské-ho priestoru potreby tých, čo sa v ňom pohybujú, dýchajú jeho vzduch a vní-majú jeho obrazy. No aby projekt rozvo-ja mesta tieto potreby naozaj zohľadňo-val, musíme ich predovšetkým poznať. Stade pramení význam, aký pri utváraní obrazov mesta, či už ide o súčasnosť alebo budúcnosť, nadobúdajú disciplíny ako urbánna antropológia, urbánna so-ciológia a napokon aj urbánna filozofia. Táto teoretická reflexia by sa mala stať súčasťou našich úvah o tom, kam mesto smeruje a čím chce byť. Nikto, filozofov nevynímajúc, už nemôže sľubovať, že pozná cestu k odstráneniu všetkých konfliktov, čo v súčasnom meste vznikajú. Ostáva nám však veľmi dôstojná úloha sprostredkúvať medzi jednotlivými skupi-nami a poskytovať prostriedky na postup k vzájomnému porozumeniu všetkých tých, čo neprestali veriť, že v meste sa stále dá slobodne dýchať.

Poznámka1 Aténska charta (1941) nadväzuje na záve-ry, ku ktorým dospel Medzinárodný kongres modernej architektúry (CIAM), konaný v Até-nach v roku 1933. Le Corbusier dal týmto záverom podobu, ktorá mala ambíciu stať sa doktrínou modernej architektúry a urbanizmu.

Literatúra[1] ROUSSEAU, J.-J.: Spoločenská zmluva.

Bratislava: Kalligram 2010. s. 13. ISBN 978-80-8101-248-8.

[2] SIMMEL, G.: O podstate kultúry. Veľko-mestá a duchovný život. Bratislava: Kalli - gram 2003. 222 s. ISBN 80-7149-604-9.

[3] Le CORBUSIER: La Charte d’Athčnes. Paris: Éditions de Minuit 1957. s. 95.

[4] Le CORBUSIER: Urbanisme. Paris: Flam-marion 1994. s. 160.

[5] LYNCH, K.: The Image of the City. Cam-bridge: Massachusetts and London, MIT Press 1960.

Cities: houses, people, streams and imagesThe demand that a city should exist for the people seems to be self-evident. For who else originated, today develop and expand these specific civilizational structures which in the present age provide dwellings for the greater part of the world’s population? Who but a city-dweller can be more than a resident but also a user and builder of his environment? Who else has his identity stamped to such a degree by the urban reality in which he moves? For the city forms its population – the creator, consumer and resident of the city has developed into a unique variety of the human race, homo urbanus.

10

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

Sociológia mesta a urbánne plánovanie

Pri rozmýšľaní o vzťahu medzi sociológiou a architektúrou a urbanizmom, prípadne sociológiou a urbánnym plánovaním, máme väčšinou sklon uvažovať jedným spôsobom: sociológia je veda schopná poskytnúť architektom, urbanistom a plánovačom poznatky užitočné pre racionálne a poučené rozhodovanie o zásahoch do mestskej štruktúry či pre projektovanie stavieb, ktoré budú lepšie vyhovovať užívateľom a splnia svoj pláno-vaný cieľ. V tomto pohľade na vzťah medzi profesiami sa pritom často zhodujú socioló-govia s architektmi, urbanistami či plánovačmi. Skúsme si otázku o vzťahu medzi socio-lógiou a urbánnym plánovaním položiť trochu inak: Aký je vlastne vzťah medzi týmito dvomi disciplínami? Majú sociológia, zvlášť sociológia mesta a urbánne plánovanie (najmä teória mestského plánovania a urbanizmu) niečo spoločné? V čom sú základné rozdiely medzi sociologickým a urbanistickým premýšľaním o meste? A nakoniec – ako sa môžu tieto dve oblasti poznania navzájom inšpirovať?

Mgr. Slavomíra Ferenčuhová, PhD.

Najväčšia civilná budova na svete – bývalý Ceausescov palác v Bukurešti, dnes parlament, desí obyvateľov mesta i návštevníkov aj dnes. Spolu s okolitou štvrťou je typickým prejavom totalitného mocenského zneužitia plánovania a bezcitným zásahom do urbanistickej štruktúry. Foto: Martina Jakušová

urbanita 3/12 11

V českom prostredí sa v roku 1997 objavila kniha Karla Schmeidlera So-ciologie v architektonické a urbanistické tvorbě, ktorá dobre ilustruje chápanie sociológie predovšetkým ako pomocnej vedy umožňujúcej architektom a ur-banistom vylepšovať vlastné projekty. Sociologický výskum a jeho využitie pri tvorbe životného prostredia predsta-vuje Karel Schmeidler [19, s. 16] ako prínosný „na opísanie, vysvetlenie, vy-hodnotenie a predikciu toho, ako ľudia reagujú na javy v okolitom materiálnom a sprostredkovane i sociálnom svete“. Znalosť spoločnosti, sociálnych javov a sociálneho prostredia je nutná pre prácu tých, ktorí doň sprostredkovane zasahujú úpravou prostredia materiál-neho, píše Schmeidler [20, s. 43]. Sociológia a najmä jej metodologická výzbroj tak má architektom a urba-nistom pomôcť porozumieť tomu, ako prostredie, ktoré tvoria či pretvárajú, pô-sobí na užívateľov, a potom prispôsobiť vlastnú prax týmto poznatkom. Socioló-gia ako disciplína je tak pre architektov a urbanistov zaujímavá najmä svojimi výskumnými metódami a technikami. Nielenže ich pomocou zhromažďuje poznatky o živote ľudí a spoločnosti (v materiálnom prostredí), ale znalosť a samostatné zvládnutie výskumných techník by malo architektom a urba-nistom umožniť, aby sami získavali odpovede na vlastné otázky v prípade konkrétnych projektov. O význame tejto kompetencie nemožno pochybovať. Dobre nadizajnovaný dotazníkový prieskum, zvládnutý zber a analýza dát zo štruktúrovaných alebo hĺbkových či skupinových rozhovorov (focus groups) alebo interpretácia sekundárnych dát rozhodne prinesú spoľahlivejšie informácie ako napríklad – v oblasti zisťovania preferencií obyvateľov určitej lokality najobvyklejšia – anketa s ne-šikovne formulovanými otázkami, na ktoré respondenti občas ani nedokážu odpovedať, pretože im nerozumejú.

Kritika plánovania miest a moderného urbanizmuDôležitosť sociálnych a humanitných vied pre architektov, urbanistov a mest-ských plánovačov začali akademici zdôrazňovať najmä od 60. a 70. ro kov 20. storočia. Viacerí autori [18, 22, 19, 12] vidia dôvody tohto obratu v kritikách smerovaných na plánovanie

miest a moderný urbanizmus zo strany sociálnych hnutí i teórie a histórie pláno-vania či sociálnych vied. Tie zahŕňali okrem výčitiek voči príliš technickému chápaniu plánovania ako dizajnovania priestoru bez ohľadu na sociálny život, ktorý sa v ňom odohráva, aj poukáza-nie na negatívny dosah projektov na ži-vot obyvateľov. Príkladmi môžu byť pre-stavba chudobných štvrtí vo vnútorných mestách západných priemyselných metropol a pretrhanie prospešných lokálnych komunitných väzieb, spôso-bené presídlením obyvateľov, anonymi-ta verejného priestoru, výstavba nových obytných celkov s nie príliš kvalitným prostredím, rastúca segregácia v meste, vznik nových vylúčených oblastí alebo sociálne a environmentálne vplyvy suburbanizácie v povojnovom období [22, s. 38 – 51].

Pri mestskom plánovaní a modernom urbanizme sa stali predmetom kritiky samotné jeho princípy a ideové východiská. Kritici vyčítali modernému plánovaniu jeho normatívnosť, slepotu voči rôznosti obyvateľov miest a ich životných príbehov a vnucovanie vzorcov správania prostredníctvom racionálneho upravovania mestskej krajiny. Moderné plánovanie totiž predstavuje činnosť, ktorá je schopná uplatňovať moc v rozhodovaní o tom, aké spôsoby užívania mesta sú „normálne“ a vhodné a budú podporo-vané či dokonca vyžadované. Jeho efektom preto môže byť – i nechcené

– vylučovanie konania či spôsobov života, ktoré tejto predstave „normality“ nezodpovedajú. Tak napríklad výstav-ba bytov pre „priemerne“ veľkú a „štandardne“ usporiadanú rodinu [15] môže potenciál ne predstavovať problém pre všetky „neštandardné“, príliš veľké či malé rodiny a vytvárať tlak na prispôsobovanie sa norme. Podobne chápanie a úprava centrál-nych verejných priestranstiev v meste ako reprezentatívnych a/alebo určených na spotrebu (napríklad na návštevu turistov, nakupovanie, trávenie voľného času, ale nie „poflakovanie sa“) symbolicky a v prípade kontroly prostredia poverenými osobami aj reálne vytláčajú na okraj to konanie, ktoré do tohto priestoru a jeho želané-ho obrazu nespadá [23]. Vylučovanie neštandardného správania a nechce-ných užívateľov (čo sa týka najmä chudoby, akéhokoľvek konfliktu, alterna-tívnych spôsobov života), kontrola priestorov a dodržiavania pravidiel ich užívania, predpísaných už samotným plánom sa tak stali súčasťou moderných miest. Richard Sennett [18] charakteri-zoval moderné plánovanie ako spôsob myslenia o meste, akoby išlo o stroj – jeho fungovanie závisí od normatívneho tlaku vedúceho k prispôsobeniu chodu jednotlivých súčiastok (vrátane užíva-teľov mesta) tak, aby nedošlo k nepred-vídaným udalostiam v rámci celku. Súčasne podľa neho plánovači prijímali predstavu, že možno meniť a ovplyvňo-

Prítomnosť ľudí je najlepším indikátorom kvality mesta. Foto: Miriam Heinrichová

12

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti vať sociálne konanie tým, že usporiada-

me materiálne prostredie. Práve prijatie tohto predpokladu o možnosti či dokonca povinnosti riadiť alebo aspoň kontrolovať mesto a život jeho obyva-teľov prostredníctvom úpravy fyzického prostredia bolo kritizované ako arogancia plánovačov – expertov sledujúcich mesto „z vtáčej perspektívy“ a ignorujúcich život a potreby bežných obyvateľov dole na uliciach [3, s. 91 – 93].

Niektoré reakcie na kritiku moderné-ho urbanizmu a urbánneho plánovania viedli k prijímaniu argumentov pre laissez-faire (neoliberalistickú) politiku vo výstavbe miest [12, s. 454], ktorá má však často rovnako (ak nie viac) ne-gatívny dosah na mestá a obyvateľov,

a to zvlášť tých ekonomicky slabších. No napriek tomu sa väčšina debát rozvinutých v reakcii na kritiky snažila o reformovanie plánovania miest a pre-hodnotenie cieľov, ktorým malo slúžiť. Zdôrazňovala sa nutnosť predvídať vplyv rozhodnutí na obyvateľov a odpo-vedať na ich potreby, presadzovalo sa participačné plánovanie, ktoré zo-hľadňovalo lokálne komunity, príbehy a históriu miesta [14] a na význame získavala i snaha zvyšovať kvalitu živo-ta [12] a environmentálne otázky. Karel Schmeidler zasadzuje moment, keď sociálne vedy vrátane sociológie začali vstupovať do riešenia otázok urbanis-tickej tvorby a plánovania, práve do 60. a 70. rokov 20. storočia [19]. Prí-

beh sociológie a mestského plánovania má však dlhšiu históriu. Tá okrem iného umožňuje pochopiť, prečo sa v deba-tách o premene plánovania objavovala nielen otázka užitočnosti sociológie v plánovaní, ale tiež problém určitej, plánovačmi pociťovanej nadradenosti takto chápanej sociológie ako vedy nad praxou s menej rozvinutou teóriou a vedeckým bádaním, ktorú predstavo-valo plánovanie [4, 5].

Urbánne plánovanie a so-ciológia mesta na začiatku 20. storočia„Urbanizmus je tvorba (tvorba pro-stredia), ... urbanizmus je architektúra (architektúra verejného priestoru), ... ur-banizmus je náuka (náuka o vzťahoch hmoty a priestoru), ... urbanista je archi-tekt, nie je plánovač ani sociológ, ani demograf,“ píše Jan Jehlík v krátkom texte o premenách ústavu urbanizmu na FS ČVUT v Prahe [10]. Táto citácia naznačuje potrebu objasniť náplň slova urbanizmus i jeho vzťah k architektúre a k iným profesiám – plánovačovi, sociológovi, demografovi. Práve táto snaha J. Jehlíka, zrejme, tak trochu odráža mnohosť odborov a profesií, ktoré sa v súčasnosti dotýkajú otázok tvorby a premeny miest a vstupujú i do vytvárania teórie mesta (náuky o meste), a súvisiacu potrebu ujasniť si špecifickosť vlastnej disciplíny.

V tomto texte sa dosiaľ objavovali označenia urbanizmus, plánovanie i sociológia bez vymedzenia pojmov. Pokiaľ hovoríme o plánovaní miest, je otázka definície o to komplikovanejšia, že plánovanie skutočne predstavuje spojenie jednak rôznych disciplín, jednak rôznych oblastí činnosti. Prax plánovania stojí na pomedzí politického rozhodovania (lokálnej správy) a ex-pertnej činnosti opretej o akademickú disciplínu a o vlastnú teóriu plánovania [6]. Hoci niekedy sa v literatúre stretne-me s pojmom urbánne plánovanie ako so synonymom územného plánovania, tento pojem je širší. Obvykle totiž zahŕ-ňa i prípravu urbanistických koncepcií, tvorbu programov na rozvoj bývania či riešenie otázok ekonomiky mesta [7]. Urbanizmus, územné plánovanie a plá-novanie miest skutočne nie sú jedno, aj keď v rôznych historických obdobiach i rôznych krajinách mali tendenciu viac či menej splývať. Plánovanie miest sa

Človek a jeho prirodzené potreby sa dnes opäť stávajú stredobodom pozornosti plánovania miest. Foto: Miriam Heinrichová

urbanita 3/12 13

ako samostatný odbor inštitucionalizo-valo na začiatku 20. storočia v západ-ných krajinách. Neznamená to, že by dovtedy mestá vznikali bez plánov. Moderné urbánne plánovanie je však charakteristické práve tým, že jeho výkon sa opiera o existenciu špeciali-zácie vyučovanej na vysokých školách a rozpoznaním samostatnej profesie plánovača. Presadenie plánovania miest v tomto zmysle sa odohralo temer paralelne s usadzovaním sa sociológie ako samostatnej disciplíny na univer-zitnej pôde. Niektorí autori [16, 17] tvrdia, že vznik sociológie všeobecne je spätý najmä s poznávaním premien života v západných veľkomestách, teda so vznikom západnej metropoly. Socio-lógia mesta tak podľa nich predstavuje jeden zo základov disciplíny. História každého odboru sa dá vykladať rôzne. Buď vychádza z prijatia určitého štandardného príbehu predstavujúceho jeho tradíciu cez odkazy na najvý-znamnejšie postavy a práce, ktoré sa presadili v priebehu desaťročí, alebo sa sústredí aj na okrajové postavy, ktoré minulosťou odboru prešli bez zane-chania výraznej stopy vo svojej dobe a znovu boli objavené (alebo aj nie) až neskôr [21]. Predstavitelia sociológie

mesta možno tiež podliehajú pochopi-teľnej tendencii zdôrazňovať význam tejto subdisciplíny v histórii sociológie všeobecne, ale pozornosť venovaná problémom mestského života sa sku-točne v raných sociologických prácach objavovala pomerne často v Európe i v USA.

Čo sa týka vzťahu medzi plánovaním a sociológiou v tomto období, podľa Françoise Choay [2] dokonca socioló-gia a teória plánovania predstavovali odlišné stratégie v hľadaní odpovede na tie isté problémy a javy pozorované práve v rastúcich moderných veľko-mestách – teda preľudnenie spojené s masívnou migráciou z vidieka do miest, neznesiteľná chudoba a neľud-ské podmienky práce v priemysle, často nevhodné hygienické podmienky na bý-vanie, ale aj vo všeobecnosti sa menia-ci životný štýl rôznych vrstiev mestských obyvateľov. Sociológia ponúkla na základe poznávania podmienok života v západných veľkomestách množstvo postrehov o nástupe modernosti a teórií spoločnosti a jej zmien [17]. Rodiace sa plánovanie miest ako disciplína sa sústredilo väčšmi na úvahy o význame životného prostredia pre spoločenský život a prevážila v ňom tendencia zasa-

hovať do mestského prostredia a usilo-vať sa o jeho zlepšovanie. Na začiatku 20. storočia však niekoľko postáv (na-príklad Patrick Geddes) pôsobilo na po-medzí sociológie a plánovania a obe disciplíny sa k nim hlásia ako k svojim klasikom. Sociológia a plánovanie miest sa dokonca mali podľa niektorých ur-bánnych sociológov [1, s. 383 – 384] stať úzko spolupracujúcimi disciplínami – sociológ a plánovač mali spoločne a vo vzájomnom dialógu rozhodovať o zásahoch do mestskej krajiny. Táto predstava z 20. rokov 20. storočia sa však nenaplnila. Sociológia (i socio-lógia mesta) a teória plánovania sa vydali rozličnými smermi a venovali sa odlišným problémom. Plánovanie sa priblížilo architektúre a staviteľstvu [22, s. 8], kým sociológia si hľadala miesto na klasickej univerzite.

Ako inakPráve niektoré spoločné korene týchto dvoch disciplín nám však umožňujú dí-vať sa na ich vzťah inak než s dôrazom na rolu sociológie mesta len ako po-skytovateľky informácií a nástrojov pre prax plánovania miest. Obe disciplíny totiž predstavujú trochu odlišný pohľad na mesto a život jeho obyvateľov, sú

Zrkadlenie (Technology Center od Jeana Nouvela v nemeckom meste Wismar) Foto: Robert Špaček

14

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

paralelne existujúcimi oblasťami po-znania (poznania o meste) s odlišnými základnými princípmi, ktoré sa však vzájomne môžu inšpirovať. Sociolo-gický pohľad na mesto nezahŕňa len získavanie opisných informácií o tom, ako ľudia na určitom mieste žijú. V roku 2000 vyzval časopis British Journal of Sociology známu autorku Saskiu Sassen, aby napísala úvahu o situácii a výzvach sociológie mesta v novom tisícročí. S. Sassen [16, s. 144] zdôraz-nila základnú – a klasickú či tradičnú – líniu sociologickej teórie a výskumu mesta, a to tendenciu hľadať „prieseč-níky medzi hlavnými makrosociálnymi trendmi a ich konkrétnymi priestorovými vzorcami“ a vidieť „mestá a metropo-litné regióny ako strategické miesta,

kde sa tieto makrosociálne trendy materializujú, a tým ich možno skúmať“. Sociológia mesta tak poznáva celospo-ločenské javy a zmeny prostredníctvom skúmania miest a mestá zase ako tie, kde sú tieto javy a zmeny najlepšie viditeľné – podobné tvrdenie ponúkajú i Savage et al. [17]. Ako dominantné fenomény začiatku tisícročia pritom Sassen zdôrazňuje:• globalizáciu a rastúci význam infor-

mačných technológií, • intenzifikáciu transnárodných

a translokálnych väzieb,• čoraz výraznejšie a komplikovanejšie

podoby sociokultúrnej diverzity, ktoré mestá a život ich obyvateľov zároveň premieňajú a uskutočňujú sa práve ich životmi a existenciou miest.

Pre urbánne plánovanie tak socioló-gia môže byť inšpiratívna práve uva-žovaním, ktoré presahuje poznávanie konkrétnej lokality a jej situácie a reflek-tuje jej vzťahy k iným miestam na svete a k javom, ktoré zdanlivo s konkrétnym miestom nesúvisia. Sociológia umož-ňuje porozumieť určitému problému jedného miesta, ktorého riešenie môže byť zverené do rúk i plánovačom, prá-ve pochopením širších spoločenských súvislostí, ktoré toto miesto ovplyvňujú. Ťažko napríklad môžeme riešiť problém vznikajúcich vylúčených oblastí zása-hom do materiál neho prostredia, ak neporozumieme vzorcom vzniku a udr-žiavania sociálnej nerovnosti a jej pries-torových prejavov, a to v konkrétnom historickom a geografickom kontexte. Ako upozorňuje Saskia Sassen, plá-novačom môžu byť užitočné postrehy sociológov aj pri zasahovaní do pries-toru, o ktorom tušíme, že je prepojený s inými miestami na svete symbolicky, cez ekonomické väzby i životy obyva-teľov a sociálne siete, ktoré prekračujú hranice lokality, štátov či kontinentov. Sociológia môže ponúknuť aj pár inšpiratívnych myšlienok o plánovaní sa-motnom. Od 70. rokov sa totiž v deba-tách medzi týmito disciplínami objavuje idea, že sociológia dokáže pomôcť plánovačom, urbanistom a architektom i skúmaním ich vlastnej činnosti a jej ideových základov [5]. V českom prostredí podobnú myšlienku vyslovil napríklad Jiří Musil. Paul Jones [11] takto analyzuje prácu architektov ako sociálny jav a snaží sa porozumieť, ako a prečo vznikajú a presadzujú sa určité projekty a nápady na úpravu priestoru. Všíma si pritom i sociálne vzťahy medzi architektmi navzájom, investormi i poli-tickou správou. Peter Hall zase ponúkol výklad histórie plánovania a rozličných ideí a koncepcií od začiatku 20. sto-ročia s odkazmi na ich spoločenskú a kontextuálnu podmienenosť v knihe The Cities of Tomorrow [9]. V súčasnosti tiež vznikajú práce, ktoré mapujú, ako sa myšlienky a nápady presadzované v lokálnej politike a plánovaní miest pohybujú po svete, objavujú sa vo veľmi odlišných kontextoch na miestach vzdialených tisíce kilometrov a po ceste sa prispôsobujú lokálnym podmienkam [12]. Otázku, prečo v slovenských mes-tách prijímame určité modely úpravy verejných priestorov či lokálnych politík,

Trh v Paríži. Ľudia si užívajú svoje mesto. Foto: Martina Jakušová

urbanita 3/12 15

ktoré sa podobajú na projekty inde na svete alebo sa s nimi zhodujú, sa tak môžeme snažiť zodpovedať okrem iného i odokrývaním sociálnych väzieb (inštitucionálnych i individuálnych), prostredníctvom ktorých sa idey šíria.

Sociológia mesta a urbánne plánova-nie teda často a už od svojich počiat-kov majú záujem o rovnaké javy, aj keď ich ciele a spôsoby poznávania mesta sú mnohokrát odlišné. Vzťah medzi so-ciológiou a plánovaním však nie je jed-nosmerný – sociológia je snáď schopná poskytnúť určité perspektívy, ktoré môžu byť v uvažovaní o meste užitočné i pre iné disciplíny, a nastoliť otázky, ktoré sú relevantné i pre architektov, urba-nistov či plánovačov. Na druhej strane plánovanie miest, jeho história a teória, tvorba koncepcií zásahov do mestskej štruktúry, ako aj reflektovanie výsledkov týchto zásahov plánovačmi samotnými tiež nie sú pre sociológiu mesta neza-ujímavé. Paralelne existujúce disciplíny s vlastnou históriou a objemom pozna-nia tak dokážu posunúť jedna druhú navzájom v teórii, ale i praxi – či už ňou rozumieme výskum alebo prípravu konkrétnych projektov.

Literatúra[1] Anderson, N. – Lindeman, E. C.: Ur-

ban Sociology: An Introduction To The Study of Urban Communities. New York: Alfred A. Knopf 1928.

[2] Choay, F.: L‘Urbanisme, utopies et réalités. Paris: Éditions du Seuil 1965.

[3] De Certeau, M.: The practice of everyday life. Berkeley: University of California Press 1984.

[4] Dyckmann, J. W.: The Scientific World of the City Planners. American Behavi-oral Scientist 6. s. 40 – 44. 1963.

[5] Faludi, A.: Sociology In Planning Education 1. In: Urban Studies, 13, s. 121 – 132, 1976.

[6] Ferenčuhová, S.: Meno, mesto, vec. Urbánne plánovanie v sociológii mes-ta a prípad (post)socialistického Brna. Brno: Masarykova univerzita, 2011. 275 s. ISBN 978-80-210-5583-4.

[7] LeGates, R.: Urban Planning. In: Ency-clopedia of the city. Ed.: R. W. Caves. Routledge, 2005, s. 479 – 482.

[8] Greed, C.: Introducing Planning. London, New Brunswick: The Athlone Press 2000. 291 s. ISBN 0-485-00612-X-HB.

[9] Hall, P. G.: The Cities Of Tomorrow: An Intellectual History of Urban Planning and Design in The Twentieth

Century. Oxford: Blackwell Publishing 2002. 553 s.

[10] Jehlík, J.: Urbanismus a jeho výuka: Proměny ústavu architektury FA ČVUT v Praze. In: Architekt, 2009, roč. 53, č. 1, s. 2. ISSN 0862-7010.

[11] Jones, P. 2009. Putting architecture in its Social Place: A cultural political economy of architecture. In: Urban Studies 2009, roč. 46, č. 12, s. 2. ISSN 2 519 – 2 536.

[12] Leidenberger, G. 2006. Review Essay: The search for a usable past: Moder-nist urban planning in a postmodern age. In: Journal of Urban History, 2006, roč. 32, číslo 3, s. 451 – 465. ISSN 0096-1442.

[13] McCann, E. 2011. Urban policy mobilities and global circuits of knowledge: Toward a research agenda. Forthcoming, Annals of As-sociation of American Geographers. Cit. 30. 8. 2012 podľa http://www.sfu.ca/~emccann/McCann%20Research%20Agenda%20ms%20for%20web.pdf

[14] Plřger, J. 2001. Millennium Urbanism – Discursive Planning. In: European Urban and Regional Studies, 2001, roč. 8, č. 1, s. 63 – 72. ISSN 0969-7764.

[15] Rabinow, P.: French Modern: Norms and Forms of the Social Environment. Chicago and London: The University of Chicago Press 1995. ISBN 0-262-17134-7.

[16] Sassen, S. 2000. New frontiers facing urban sociology at the Millenium. In: British Journal of Sociology, 2000, roč. 5, č. 1, s. 143 – 159. ISSN 0007-1315.

[17] Savage, M. – Ward, A. – Ward, K.: Urban Sociology, Capitalism and Modernity. Basingstoke: Palgrave Macmillan, 2003. 242 s. ISBN 0 333 971590.

[18] Sennett, R. 2006. Plánování čistých měst. In: Sociální studia, 2006, roč. 3, č. 2, s. 87 – 96.

[19] Schmeidler, K. a kol.: Sociologie v ar-chitektonické a urbanistické tvorbě. Brno: Zdeněk Novotný, 2001. 292 s. ISBN 8085895110.

[20] Schmeidler, K. 2005. Úloha socio-logie ve studijním plánu architekta a stavebního inženýra. In: AULA, 2005, roč. 13, č. 1, s. 43 – 46.

[21] Studholme, M.: Patrick Geddes and the history of Environmental Sociology in Britain: A cautionary tale. In: Journal of Classical Sociology, 2008, roč. 8, č. 3, s. 367 – 391. ISSN 1468-795X.

[22] Taylor, N.: Urban Planning Theory Since 1945. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE Publications, 1998. 184 s. ISBN 0761960937.

[23] Zukin, S.: The cultures of cities. Ox-ford: Blackwell, 1996. 322 s. ISBN 1557864373.

Mgr. Slavomíra Ferenčuhová, PhD., pracuje na Katedre sociológie Fakulty sociálnych štúdií na Masarykovej univer-zite v Brne, kde vyučuje kurzy venované sociológii mesta. Venuje sa teórii a histó-rii urbánnych štúdií – v súčasnosti je riešiteľkou projektu Sociológia mesta 20. a 21. storočia: kľúčové problémy, diskusia a trendy (GAČR P404/12/P742), ktorý umožnil i prípravu tohto textu – a výskumu mestskej každo-dennosti, spotreby a identity. V roku 2011 jej vyšla kniha Meno, mesto, vec: Urbánne plánovanie v sociológii mesta a prípad (post)socialistického Brna, ktorá na príklade Brna porovná-va „socialistické“ a „postsocialistické“ urbánne plánovanie a analyzuje jeho premeny od 50. rokov 20. storočia do súčasnosti.

Sociology of the city and urban planningWe are accustomed to thinking about the relation between sociology and architecture, urbanism and urban planning in one set way: sociology is the science which is capable of providing architects and other related scientists with the knowledge necessary for rational and educated decision-making regarding interventions into the urban structure or for the erection of buildings more comfor-table for users and suitable to fulfill their planned function. Sociologists very often share the same viewpoint as architects, urbanists and city planners on the relationship between their professions. Let‘s look at the issue of the relationship between sociology and urban planning from a slightly different perspective: what exactly is the relationship between these two disciplines? Does sociology and in particular urban sociology have something in common with urban planning – especially the theory of urban planning and urbanism – at all? And what are the basic differences between sociological and urbanistic thinking regarding the city? And as a consequence, how can these two scientific areas mutually influence each other?

16

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

Pohľad na súčasné (veľko)mesto v nás môže vyvolať podobné pocity neuchopi-teľnosti v pomenovaní jeho charakteru, aké vo svojom monumentálnom diele Roberta Musila Muž bez vlastností reprezentuje jeho hlavná románová postava Ulrich – postava hľadajúca seba, v modernom svete poháňanom ideou Pokroku, ktorá prináša nové možnosti, paradoxné situácie, to všetko uprostred straty referenčného bodu jednotiacej idey. Rýchlo sa rozvíjajúca technologická sféra tvorená predovšet-

kým počítačovými a telekomunikačnými technológiami prebrala mnohé z funkcií, ktoré plnilo klasické mesto – tvorbu priestorov, kde sa schádzajú známi i neznámi ľudia, vymieňajú si podnety, tovar a informácie. Keď sa značná časť týchto potrieb a ich uspokojovanie preniesli do virtuálnej sféry, zmenilo to charakter i funkcie mestského priestoru. Pod vplyvom technologických a spolo-čenských zmien sa mení spôsob, akým vnímame čas, priestor či krajinu a ich vzájomné vzťahy.

Globalizácia bola jedným zo spúšťa-čov procesu transformácie metropoly na jej postindustriálnu mutáciu, ktorú si pracovne môžeme nazvať metapolou. Tento pojem sa v súčasnosti len napĺňa obsahom, paralelne s ním existuje veľké množstvo pomenovaní, ktoré majú ambí-ciu zahrnúť charakter a vlastnosti postin-dustriálneho mesta. Takmer každý autor, ktorý sa venuje tejto téme, sa pokúša presadiť vlastný názov, mnohé z nich sa obsahovo viac či menej prekrývajú. Ohromná akcelerácia globalizačného

Generické: Mesto bez tváre

„Nie je ťažké (...) Ulricha opísať v jeho základných rysoch, aj keď on sám o sebe vie iba to, že má práve tak blízko aj ďaleko ku všetkým svojim vlastnostiam a že sú mu všetky, či už sa stali alebo nestali jeho vlast-nosťami, podivne ľahostajné.“

Robert Musil: Muž bez vlastností

Súčasné mesto a s ním i jeho obraz sú v súčasnosti vystavené rýchlym a veľkým zmenám. Ekonomický vývoj podporený sériou dejinných politických udalostí doviedol globalizáciu do fázy, keď sa už stala fenoménom zasahujúcim každé miesto na svete. Jedným z dôsled-kov globalizačného tlaku je nárast urbanizácie a meniaci sa charakter urbánneho prostre-dia i samotnej obsahovej náplne pojmu mesto.

Ing. arch. Zoltán Holocsy, PhD.

Uhádli by ste podľa tvaroslovia, odkiaľ je tento záber? Peking. Foto: Juraj Berdis

urbanita 3/12 17

procesu bola v posledných troch deká-dach umožnená synergickým spolupô-sobením zmien v politickej, ekonomickej a technologickej sfére. Pád železnej opony a krach totalitných režimov, rúcanie colných a obchodných bariér podporené masívnym nasadzovaním informačných a logistických technológií vytvorilo prostredie, v ktorom sa kapitál i tovar môžu voľne šíriť kdekoľvek na svete rýchlosťou, akú umožňuje pripo-jenie na sieť. Moc národných štátov je oslabená. Časť tejto moci odovzdali v procese integrácie do nejakého vyššieho politického alebo ekonomické-ho celku (napr. EÚ, OECD) a o rôzne veľkú časť boli jednoducho obrané nadnárodnými korporáciami. Globálny kapitál si cez svoje sieťové štruktúry vytvára vlastné teritóriá, prijíma vlastné pravidlá i rozhodnutia, ktoré už nie sú určované politickou elitou, ale defino-vané vlastnými cieľmi. V situácii, keď je úloha štátu oslabená, mnohé funkcie sa prenášajú na regióny a mestá. Bývalá rivalita štátov sa mení na súťaž regiónov a samotných miest. Zmeny spôsobu vý-roby, rozmach sektora služieb a výsku-mu, miznutie politických a obchodných bariér, ich nahradenie a prepojenie infraštrukturálnymi sieťami, dramatický rozvoj a zlacnenie logistiky umožnili enormný nárast mobility kapitálu, ktorý

je naďalej hlavným generátorom rozvo-ja miest.

Časopriestorová kompresia, ktorá je dôsledkom rozvoja komunikačných a informačných technológií, mení vzťah centra a periférií. Pre súčasnú situáciu je charakteristické stieranie rozdielov medzi centrom a perifériou a nová kvalita distribúcie medzi nimi. Pojem glokalizácia vystihuje obojsmernosť procesu globalizácie, stav, keď periféria už nie je len pasívnym príjemcom inštrukcií či statkov z centra, ale stáva sa jeho partnerom pri prijímaní rozhodnutí. Výraz tok (flow) je jedným z najčastejšie používaných slov, ktoré sa snažia opísať realitu metapoly – jej dynamiku, pre-menlivosť, tekutosť. Zosieťované mestá fungujú v rôznych mierkach – môže ísť o globálnu interurbánnu úroveň vzťahov, môže ísť o sieťové vzťahy, ktoré vytvára metapola so svojím bezprostredným okolím, alebo o sieť uzlov vytvorených priamo v samotnej metapole. Kľúčovým kritériom rozvoja a prosperity metapoly sa stáva dopravná a telekomunikačná konektivita. Virtuálna sféra je ďalšia pri-daná vrstva, ktorá sa vnorila do fyzickej a prenikla ju spôsobom, ktorý rekonfigu-roval celú urbánnu sféru, pôsobí v nej a mení ju, často napohľad deštruktívnym spôsobom. Fenomén virtuality je téma, ktorá sa dostáva do urbánneho disku-

rzu v okruhu architektov a urbanistov v 60. rokoch minulého storočia para-lelne s úvahami filozofov a sociológov, v dobe, ktorá už modernistické koncepty mesta a predovšetkým ich praktickú realizáciu vnímala veľmi kriticky.

To, čo zásadným spôsobom prispelo k premene metropoly na metapolu, bola radikálna zmena výrobných postupov: kým v metropole je to mechanická (re)produkcia strojov a nástrojov (teda sektor priemyslu), v metapole je hlavným generátorom sektor služieb – predovšetkým tvorba, spracovanie a sprostredkovanie informácií. Zmeny spôsobu výroby, rozmach sektoru služieb a výskumu, miznutie politických a obchodných bariér, ich nahradenie a prepojenie infraštrukturálnymi sieťami umožnili enormný nárast mobility kapitá-lu (často špekulatívneho). V situácii, keď je rola národného štátu oslabená, musí iniciatívu a zodpovednosť za svoj rozvoj prebrať mesto samotné. Každé mesto je dnes odsúdené do úlohy zvodkyne, musí neustále rozširovať svoj repertoár trikov, ktorými sa snaží zaujať globálny kapitál a aspoň časť z neho dostať do svojho gravitačného poľa, aby mu umožnila rozvoj či aspoň prežitie. Záro-veň dnes žiadne mesto nie je schopné prežiť iba z lokálnych zdrojov. Dnešné mesto akoby chcelo (či skôr je nútené)

Pár slov k pojmu generický Slovník súčasného slovenského jazyka (VEDA vydava-teľstvo SAV, Bratislava 2006) vysvetľuje pojem generický takto: súvisiaci s rodom, druhom, pôvodom; daný rodom, druhom, pôvodom, rodový, druhový. Tento slovník uvádza aj slovné spojenie generické lieky, kde má slovo generický podobný význam ako pri slovnom spojení generické mes-to: generické lieky, preparáty – ekvivalenty originálnych liečivých prípravkov rovnakého zloženia, účinnosti a kva-lity, obyčajne vyrábaných inou farmaceutickou firmou po uplynutí ich patentovej ochrany. Slovník uvádza aj význam slova generický z hľadiska informatiky, ktorý možno najlep-šie vystihuje jeho význam v spojení s mestami: tu znamená generický pripravený, vytvorený podľa vzoru, predlohy. V súvislosti so stavbou miest ide teda o prístup, ktorý sa vopred zbavuje ambície byť špecifickým, jedinečným, s jasne vymedzenou identitou, naopak smeruje k použí-vaniu pragmatických riešení a mnohokrát preverených vzorov. Významová náplň slova generický v súvislosti s ur-banizmom je ešte vo vývoji a nie je definitívne ustálená.

Lisabonská vlaková stanica od architekta Santiaga Calatravu sa stala zapamätateľným znakom mesta. Foto: Juraj Berdis

18

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

obsiahnuť celý svet, byť viditeľné od-všadiaľ a pritiahnuť pozornosť aj z toho najvzdialenejšieho kúta sveta. V tomto konkurenčnom boji súperí s inými mesta-mi o získanie i tej najmenšej výhody.

Prudkosť, s akou sa sila kapitálu v spojení s developerskou racionalitou dokáže materializovať do priestorových štruktúr mesta, vyvolala vznik mesta, pre ktoré holandský architekt Rem Koolhaas presadzuje názov generické mesto. Vo svojej eseji Generické mesto (Generic City, publikované v knihe S, M, L, XL v roku 1995) pomenúva jeden z aspek-tov metapolis, ktorého najhustejší výskyt zaznamenal na Ďalekom východe. Generické mesto môžeme vnímať ako najúspešnejšiu subkategóriu metapol, pričom sa možno časom každá metapo-la, ktorá bude chcieť prežiť, stane aspoň do určitej miery generickou. V tejto eseji opisuje základné charakteristiky mesta, ktoré je výsledkom ekonomického boo-mu, dramaticky zrýchlenej urbanizácie a globalizácie. Je to mesto, ktorého vita-lita je založená na neexistencii špecific-kej identity, popretí kontextu a negovaní histórie: „Identita je ako pasca na myši, v ktorej sa o ten istý kus návnady musí podeliť čoraz viac myší a o ktorej, ak sa na ňu pozrieme podrobnejšie, môže vysvitnúť, že je niekoľko storočí prázd-

na. Čím silnejší je charakter, tým väčšiu prekážku predstavuje, tým viac odoláva rastu, interpretáciám, obnove, protireče-niam. Identita je ako maják – jej miesto i funkcia sú príliš fixované: len čo zmení pozíciu alebo signál, stáva sa navigácia neistou.“ Je to popretie všetkých feno-ménov, ktoré majú silu centralizovať, lokalizovať, zhromažďovať – to všetko sú javy, ktoré sú z dnešného pohľadu vnímané ako retardačné. Generické mesto je mesto, ktoré si dokáže vyrobiť zdanie histórie a identity podľa momen-tálneho dopytu, potreby či prevládaj-úceho módneho trendu a sezónne ich obmieňať. „Generické mesto je mestom oslobodeným od zovretia centra a zvie-racej kazajky identity. Generické mesto končí s deštruktívnym cyklom závislosti: nie je ničím iným ako reflexiou výlučne dnešných nárokov a možností. Je to mes-to bez histórie. Je dosť veľké pre každé-ho. Je easy. Nepotrebuje údržbu. Ak sa stane príliš tesným, jednoducho narastie. Ak zostarne, jednoducho sa samode-štruuje a obnoví. Je rovnako vzrušujúce – alebo nudné – všade. Je ‚povrchné‘ ako hollywoodske štúdio, každý týždeň je schopné prísť s novou identitou,“ opisuje Rem Koolhaas generické mesto. Rezignácia na posvätné pojmy klasické-ho mesta, nelipnutie na histórii (väčšinou

ju aj tak nemá alebo sa jej v pionierskej fáze boomu zbavila) mu dodávajú úžasnú flexibilitu, a teda aj príťažlivosť pre kapitál. Tento typ mesta si nekompli-kuje život sofistikovanou urbanistickou kompozíciou či do hĺbky premysleným funkčným usporiadaním. „Veľká origina-lita generického mesta spočíva v tom, že sa jednoducho zbaví toho, čo nefunguje, čo sa prežilo – pneumatickým kladivom realizmu rozbíja asfalt idealizmu a pri-jíma všetko, čo vyrastie na tom mieste. V tomto zmysle prijíma generické mesto tak primitívne, ako aj futuristické, vlastne iba tieto. Generické mesto je všetko, čo ostalo z toho, čo bolo mestom. Generic-ké mesto je mestom po meste (post--mesto), postavené na mieste exmesta,“ hovorí ďalej Kolhaas.

Väčšinou je tvorené robustným skele-tom dopravnej infraštruktúry, ktorá sa stáva hlavným iniciátorom (a nie dôsled-kom) urbánneho rozvoja. Okolo neho je rozvinutý pomerne jednoduchý raster, ktorý môže byť modifikovaný podľa miestnej topografie. Architektúra môže byť akákoľvek – môže tam byť niekoľ-ko špičkových stavieb, ktoré sa rýchlo stanú landmarkom a pomáhajú odlíšiť generické mesto A od mesta B či dokon-ca získať pred ním konkurenčnú výhodu. Väčšina stavieb je podriadená develo-perskej racionalite stavebného boomu a pokojne by nemuseli mať žiad nu fasádu. Väčšia časť života v generickom meste sa aj tak odohrá v interié ri týchto stavieb – bytov, kancelárií, montážnych hál, nákupných centier či v interiéri automobilu počas presunov medzi jed-notlivými cieľmi aktivít. Obyvateľ tohto mesta prežíva značnú časť svojho času vo virtuálnom priestore, či už prácou za počítačom alebo voľnočasovými aktivitami – najčastejšie chatovaním či hraním on-line hier. Ambíciou generic-kého mesta je premeniť všetok verejný urbánny priestor na interiér s konštant-nou mikroklímou. „Átrium je prázdny priestor: prázdny priestor je základným stavebným blokom generického mesta. Paradoxne, jeho prázdnota zabezpeču-je jeho fyzickosť, nafúknutie jeho objemu je jedinou zámienkou pre jeho fyzickú manifestáciu. Čím úplnejšie a repetitív-nejšie sú jeho interiéry, tým ťažšie zazna-menáme jeho podstatnú jednotvárnosť,“ píše sa ďalej v eseji Rema Koolhaasa.

Generické mesto dokáže integrovať extrémy nepredstaviteľným spôsobom:

Dubaj – excelentný príklad generického mesta Foto: Gary Denham

urbanita 3/12 19

starostlivo naplánované, úzkostlivo udržiavané (a strážené) luxusné štvrte priamo hraničia so živelnými getami, ktoré okupujú plochy nezaujímavé pre developerov a ktoré sa vyvíjajú podľa princípov samoorganizujúcich štruktúr. Hoci Koolhaas tvrdí, že priemerná veľkosť dnešného generického mesta je okolo 15 miliónov obyvateľov, isté znaky generického mesta dnes nájde-me aj v historickom centre stredoeu-rópskeho (malo)mesta či dokonca na vidieku (môžu nám napadnúť satelitné mestečká v okolí Bratislavy). Dnešný obyvateľ vidieka už nemusí migrovať do generického mesta – mesto migruje za ním, rozširuje svoje teritórium na vidiek a stiera tradičné rozdiely medzi rurálnym a urbánnym. Sídelná kaša, ktorá sa rozlieva okolo každého väčšieho mesta, tvorená nákupnými centrami, logistickými parkami a re-zidenčnými štvrťami, má podobný generický charakter bez ohľadu na to, či sa nachádza v strednej Európe, na Ďalekom východe či niekde v Brazílii. Aktivity kedysi sústreďované výhradne do centier miest sú rozptýlené do týchto periférnych oblastí sídelnej kaše (urban sprawl), ktorá vypĺňa krajinu kedysi jasne diferencovanú od sídla.

Podľa Koolhaasa je nakupovanie hlavnou spoločenskou činnosťou obyvateľov metapol. Stáva sa jedinou spoločenskou aktivitou, ktorá aspoň budí dojem existencie mestskej komuni-ty. Akákoľvek spoločenská činnosť sa premieňa na istý druh nakupovania. Koolhaasa v tejto expresívne napísanej eseji fascinuje vitalita a flexibilita týchto ultraliberálnych mestských štruktúr, ktoré sa nezaťažujú ochranou či budovaním vlastnej identity, a riadené striktnou developerskou logikou vytvárajú ne-predstaviteľné koláže funkcií a vykazujú extrémnu adaptabilitu na akúkoľvek nepredvídateľnú urbánnu situáciu. V pozadí jeho fascinácie týmto mestom zároveň cítiť rozčarovanie a neistotu zo spochybnenia úlohy, akú by mal hrať architekt pri navrhovaní mesta. Úspech generického mesta v Ázii a Amerike, ne-jednoznačné a kontroverzné prijímanie jeho prejavov v Európe je, pravdepo-dobne, dané odlišným vzťahom k vlast-nej identite a základným kameňom, na ktorých je vybudovaná. Tieto odlišné východiská potom vyúsťujú do odlišnej urbánnej tradície. Postoj, aký zaujmeme

voči generickému mestu, hovorí o pova-he našej vlastnej identity.

V Európe sa už od čias romantizmu upevňoval ochranársky vzťah k historic-kej architektúre a koncom 19. storočia už boli postulované pokročilé koncepty pamiatkovej ochrany, pre ktoré sú kľúčové metódy uchovávania jej pôvod-nej materiálnej substancie. Táto tradícia „lipnutia“ na historickej „hmote“ je v priamom protiklade k povahe generic-kého mesta, pre ktoré je táto historická substancia neprijateľnou prekážkou vo svojom bujnení. Naopak ázijská tradícia „nelipnutia na hmote“ otvára priestor pre pragmatické urbánne rie-šenia s vysokou mierou efektivity. Túto tradíciu nelipnutia môžeme ilustrovať japonským obradom Shikinen Sengú – od roku 690 n. l. svätyňu v Isé každých dvadsať rokov rozoberú a o kúsok ďalej ju postavia nanovo z nového dre-va, pričom je do najmenšieho detailu identická s pôvodným vzorom. Mnohé špičkové architektonické diela japon-ských architektov, ktoré vypĺňali stránky architektonických magazínov v osemde-siatych rokoch 20. storočia, už dávno neexistujú – podľahli tlaku na efektív-nejšie zhodnotenie daného pozemku – a s nimi aj množstvo iných, menej slávnych, „generickejších“ stavieb.

Pre zodpovedných na našom konti-nente bude obrovskou výzvou nájsť ten správny balans medzi ochranou a tla-kom na zhodnotenie územia – nadmer-ná ochrana môže priviesť mesto k ustr-nutiu vo vývoji, prípadne až k úpadku; naopak nekontrolovaný prístup môže v krajnom prípade rozvrátiť piliere, na ktorých budujeme vlastnú identitu. Isté však je, že bude potrebné prehodnotiť vzťah starého a nového, otvoriť sa podstatne flexibilnejšiemu narábaniu s pôvodným kontextom. Téma gene-rického mesta otvára aj ďalšie otázky o charaktere dnešnej architektúry – tem-po súčasnej civilizácie vedie k tomu, že máloktorá stavba sa buduje s ambíciou životnosti dlhšej ako päťdesiat rokov, vitruviovské firmitas (pevnosť) už dávno

vypadlo zo základnej triády, o ktorú sa opierala klasická architektúra. Všetko sa podriaďuje zrýchleným ekonomickým cyklom, pričom obraz architektúry je čoraz viac modelovaný marketingo-vým kalkulom než tvorivými konceptmi vychádzajúcimi zvnútra samotnej architektúry. Architektúra tak v mnohých prípadoch prichádza o to podstatné, čo ju po tisícročia definovalo – materi-alizovať existenciálny priestor človeka. Bez tejto ambície sa stáva len tovarom na úrovni automobilu či najnovšieho modelu tenisiek. Dôsledky takéhoto zjednodušujúceho prístupu vidíme na mnohých miestach: v začiatkoch 90. rokov minulého storočia, keď Koohaas písal túto esej, začínala sa konjunktúra, ktorá trvala asi 15 rokov; zdalo sa, že víťazné ťaženie generického mesta nič nezastaví. Dnes je po konjunktúre a vi-díme novú podmnožinu generického mesta – celé mestá, ktoré nikdy neboli obývané, ostali nedokončené a opuste-né ešte počas výstavby, mestá, ktoré ne-vznikli s cieľom naplniť ľudské potreby, ale vygenerovať čo najvyšší zisk.

Táto situácia prináša po prasknutí realitnej bubliny aj pozitívny efekt – vytvára potrebný časový priestor na premyslenie efektívnych stratégií na vyrovnanie sa s negatívnymi prejavmi fenoménu generického mesta a s in-tegrovaním jeho pozitívnych stránok do našej tradície. Dáva šancu vrátiť architektúre úlohu, ktorá jej po tisícročia právom patrí – sprevádzať človeka v jeho existencii na tomto svete.

Literatúra• Musil, R.: Muž bez vlastností.

Praha: Argo 2008. 741 s. ISBN 9788025700655.

• Koolhaas, R. – Mau, B. – Werlemann, H.: S, M, L, XL. Kolín: Taschen 1998.

• Jánoš, J: Tajemný Nippon. Praha: Libri 1998. 312 s. ISBN 80-85983-49-4.

• Kolektív autorov, ed. Koolhaas, R. – Obrist, H.-U.: Mutations. Barcelona: Actar 2001.

• Soriano, F. a kol.: The Metapolis. Dictionary of advanced architecture. Barcelona: Actor 2001.

Generic: City without a faceThe contemporary city and its image are at present going through fast and sweeping changes. Economic development supported by a series of historic political events has pushed globalization to such a phase that it has become a tidal wave engulfing every city in the world. One of the results of this globalizing pressure is an increase in urbanization and a change in the character of the urban environment, essentially in the very content of the concept “city”.

20

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

Mesto ako zrkadlo spoločnosti alebo spoločnosť ako zrkadlo mesta. Aký je v tom rozdiel? Čo hovorí táto metafora o meste a spoločnosti? Spoločnosť sa pozerá na svoj odraz v zrkadle a tým zrkadlom je mesto; mesto sa pozerá na svoj odraz v zrkadle a tým zrkadlom je zase spoločnosť. Spoločnosť sa odráža v meste a mesto v spoločnosti. Aká je motivácia toho, aby sa povedalo, že mesto a spoločnosť sú zrkadlo a odraz? Čo sú to za pojmy, že majú také schop-nosti? Odrážajú sa lúče od zrkadla pod uhlom, ktorý sa rovná uhlu ich dopadu? Ako sa spoluutvárajú? Samozrejme,

tieto poznámky sú pojmové hry, no rozlíšenia, s ktorými pracujú, otvárajú dôležité otázky.

Veda o meste a spoločnostiDiferencia mesta a spoločnosti je opod-statnená. Moderní teoretici urbanizmu a plánovači ich v zásade vnímali ako dve odlišné veci, s ich rozdielmi narába-li efektívne, hľadali medzi nimi paralely a spojenia. Boli to pre nich dve základ-né entity, medzi ktorými môžu byť rôzne vzťahy – vyvážené, harmonické, roz-poruplné, odstredivé, tvorivé a iné. Tie bolo treba čo najlepšie zanalyzovať,

vyhodnotiť a podľa toho postupovať pri projektovaní vhodných riešení. Je nepo-chybné, že v 20. storočí prispela táto metóda k zlepšeniu mestského prostre-dia, k skvalitneniu bývania a verejných priestorov. Pokrok bol pomerne účinný, rýchly a masový. Bol to obrovský úspech vedeckého myslenia.

Z hľadiska metodológie môžeme v tomto modernistickom prístupe rozlíšiť špecifické výmeny medzi urbanizmom ako vedou, spoločnosťou ako sociál-nou oblasťou a mestom ako fyzickým prostredím. Pôsobenia medzi nimi sú oveľa zložitejšie, no ak uvažujeme o zá-

Za zrkadlom mesta a spoločnosti

Urbanizmus a mestské plánovanie sa starajú o mesto a život spoločnosti. Priamo v uli­ciach a zákutiach našich miest im v tom pomáhajú aj rôzni neprofesionálni aktéri. Medzi nich patria občianske, komunálne, umelecké a dobrovoľné aktivity. Práve im sa venuje tento článok.

Mgr. Andrej Gogora, PhD.

Vizualizácia expozície Asking Architecture v pavilóne Českej republiky a Slovenskej republiky na 13. bienále architektúry v Benátkach, ktorá je zaujímavým prehľadom mestských a sociálnych pôsobení a aktivít reflektujúcich a dotvárajúcich dianie v meste. Zdroj: Asking Architecture

urbanita 3/12 21

kladných predpokladoch, tak celkový rámec a postupnosť transakcií medzi nimi – vedou, spoločnosťou, mestom – sú do značnej miery veľmi priame, rozlíšené, kontrolované a vopred dané, inak by nedosahovali také výsledky. Veda chcela prerobiť mesto podľa vzoru ideálnej spoločnosti. Moderný urbanizmus mal silné sociálne ladenie – všetky prostriedky sústredil na to, aby pomocou racionálnej urbánnej štruktúry dosiahol sociálny poriadok (v mene pokroku a za každú cenu): „... domov pre jednotlivca, rodinu a kolektívny život, celé vyžarovanie života spoloč-nosti a civilizácie potrebujú mimoriadnu organizáciu.“ [2, s. 206] V tejto pred-stave sú okrem spomenutého rozdielu medzi mestom a spoločnosťou zahrnuté aj základné ciele a požiadavky – zá-sadovosť a predvídateľnosť (v procese jednotlivých aplikácií sa však okamžite stráca význam týchto predsavzatí). Prirodzene, to bolo a stále je legitímne a pri presadzovaní reálnych zmien cel-kom úspešné. Možno to tak nevyzerá, no v tomto zmysle sme ešte stále veľmi moderní.

Čo ak netreba zrkadlo? Čo ak sa spoločnosť a mesto nikde neodrážajú? Čo ak nie je spoločnosť, z ktorej sa vychádza, ani ideál, ku ktorému sa smeruje? Územné plánovanie a teória urbanizmu sa starajú hlavne o mesto a spoločnosť a zaslúžene im za to patrí uznanie. Nestačia však na všetko, popri tom ostanú nepovšimnuté mnohé iné pôsobenia. Uvažujme teda o akti-vitách, ktoré sa neopierajú o podobné predpoklady a snažia sa na vlastnú päsť ovplyvniť vlastné sociálne a ur-bánne prostredie. Pozrime sa bližšie na tie aktivity, ktoré nemajú za sebou rozdelenie na mesto a spoločnosť, strikt-né schémy, množstvo profesionálnych aktérov, prísne iniciačné podmienky, no ani veľkolepé výsledky. Sú mestské aj spoločenské, no nie sú odkázané na rozdvojenie mesta a spoločnosti. Čo sú to za pôsobenia?

Reťaze a sietePrv ako pomenujem tieto pôsobenia, pomôžem si pojmovou dvojicou. Je to pojmový pár, ktorý s obľubou využíva Bruno Latour, súčasný francúzsky filo-zof, antropológ a sociológ – medzičlá-nok a sprostredkovateľ. Medzičlánok je čokoľvek, čo prenáša význam alebo

intenzitu bez toho, aby to transformo-valo. Stačí mať dobre zadefinované vstupy a zaručene vieme, aké budú výstupy. Sprostredkovateľ zase prekla-dá, rozrušuje a modifikuje významy alebo častice, ktoré prenáša. Výpočet jeho vstupov nie je presným a spoľahli-vým ukazovateľom jeho výstupov. Medzičlánky a sprostredkovatelia majú medzi sebou veľmi jemnú hranicu, z jed-ných sa ľahko stáva druhé a niekedy je naozaj ťažké rozhodnúť, či je to ešte to prvé alebo už to druhé. Latourovi však ide najmä o problém interpretácie – je zaujímavé a poučné sledovať, ako sa mení charakter analýzy, keď chápeme skúmaný problém buď ako plynulú reťaz medzičlánkov, alebo nerovnú sieť sprostredkovateľov. Napríklad tradičná sociológia verila v príliš veľa jasných sociálnych medzičlánkov a pár riziko-vých sprostredkovateľov. Latour a jeho teória ANT (action-network theory) chce detailne sledovať nekonečne veľa sociálnych sprostredkovateľov, ktoré sa príležitostne menia na medzičlánky a späť.

Z toho je zrejmé, kam zaradím mo-derný prístup a kam tie zvláštne mestské pôsobenia, ktoré som zatiaľ nepome-noval. Načrtnuté pomery signalizujú, že urbanizmus ako veda je pevná a súdržná reťaz medzičlánkov, ktoré nasledujú plynule jeden po druhom, od chaotického mesta k dokonalému mestu a šťastnej spoločnosti. To sa, samozrej-

me, komplikuje pri realizácii projektov, pri územnom plánovaní a výstavbe lokálnych miest. Vtedy tam vstupuje množstvo rôznych sprostredkovateľov a transformácií, ktoré prekrývajú bez-chybné mriežky (cielená analýza by objavila ruchy aj v teoretickej časti pro-jektu, nech už by bola akokoľvek vzor-ná). Tie druhé pôsobenia, teda aktivity nezávislé od inštrumentárneho oddele-nia mesta a spoločnosti, zase generujú viacnásobné série sprostredkovateľov: „Ak sú nositelia považovaní za spros-tredkovateľov, ktorí vyvolávajú iných sprostredkovateľov, bude nasledovať množstvo nových a nepredvídaných si-tuácií (spôsobujú, že veci robia iné veci, než bolo očakávané).“ [1, s. 59] S čím sa stretnú, to neplánovane presunú alebo pozmenia – utvárajú podmienky na ďalšie výmeny a je celkom možné, že o tom ani nevedia. Ich predbežné medzičlánky a hrubé koncepty sa v pro-cese pôsobenia rozvetvujú a štiepia na zväzky sprostredkovateľov a tak ďalej. Nie je to pripravené a nie je jasné, čo dosiahnu; aby sme však boli úprimní, často to nie je príliš cenné, sem-tam vznikne niečo nezvyčajné a výnimočne niečo plodné.

Laboratóriá a dielnePoslednou dvojicou, ktorou si uľahčím identifikovanie týchto dvoch typov pô-sobení, je známy rozdiel medzi dvoma postavami alebo módmi myslenia –

Otvorenie pavilónu 27. augusta 2012. Koncept Asking Architecture vybrala v marci 2012 odborná komisia spomedzi 30 súťažných návrhov autorov z rôznych krajín. Foto: Jiří Hloušek

22

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

inžinier a brikolér. Claude Lévi-Strauss, významný francúzsky štrukturalista, o nich píše: „Domáci majster dokáže vykonávať veľký počet rozličných úloh, ale na rozdiel od inžiniera neurčuje si pri každom z nich ako prvý cieľ stanoviť a získať suroviny a nástroje uspôsobené špeciálne na daný zámer: jeho inštru-mentálny svet je uzavretý a pravidlom jeho hry je vystačiť vždy s tým, čo má doma.“ [3, s. 34] Tento citát je dosť vý-rečný na to, aby sme pochopili, aké sú tie pôsobenia, ktoré nie sú založené na programovom rozlíšení medzi mestom a spoločnosťou a ktoré sa inštinktívne spoliehajú na sprostredkovateľov a ne-vzpierajú sa neplánovaným zámenám. Inžinier disponuje sústavou špeciali-zovaných nástrojov, s ktorou zasahuje do zložitého prostredia – efektívne vyvoláva udalosti pomocou štruktúry. Domáci majster zase pracuje s tým, čo má poruke a čo nachádza. Bez prípra-vy improvizuje a zostavuje – vytvára štruktúru pomocou udalostí. Podobne ako medzičlánok a sprostredkovateľ, aj oni spolupôsobia ako dva doplnkové spôsoby myslenia.

K urbanistom a inžinierom sa už ne-musím vracať – kto je v tomto prípade brikolér? Určite nemám na mysli domá-ceho majstra zavretého v dielničke ani členov prírodných národov. Nie sme však ďaleko od dielne, teda od tvorivej dielne, takzvaného workshopu a spolo-čenstiev, ktoré ich zvyknú organizovať. Áno, reč je o občianskych združeniach, neziskových organizáciach, verejných aktivitách, nezávislých kultúrnych cent-rách a o iných formách verejnoprospeš-ných činností, ktoré tematizujú mestský priestor a snažia sa ho pretvárať celkom iným spôsobom ako plánovači a urbanisti.

Čo s voľným časom?Teraz stručne vymenujem ich podstat-né znaky a spôsoby produkcie. Tieto aktivity majú vlastný právny status, no ich aktéri nevnímajú svoje pôsobenia ako inštitucionálne regulované (až na ťažkopádny a nedostatočný grantový systém). Ich spustenie nie je motivované objednávkou, väčšinou vychádza zo silnej osobnej potreby niečo zmeniť a kriticky reflektovať stav vecí. Často sú to len záujmové a voľnočasové aktivity udržiavané túžbou vyplniť, zabrať a oživiť prázdne miesta, o ktoré

nie je všeobecný záujem. Nemusia to byť vyslovene miesta alebo mestské lokality, môže ísť o významy, identity, schopnosti a kolektívne predstavy. Ich metodika nie je taká efektívna ako postupy modernej vedy. Nepripravujú si špeciálne nástroje na zvládnutie masy – idú po probléme a snažia sa ho riešiť s tým, čo je poruke. Predierajú sa spleťou aktérov, či už sprostredkova-teľov alebo medzičlánkov, stávajú sa ich súčasťou a sami sa podľa potreby správajú ako sprostredkovatelia alebo medzičlánky. Transformujú a kľučkujú. Je to možnosť zvnútra a dobrovoľne prispieť k vlastnému mestskému a spo-ločenskému prostrediu. Tieto pôsobenia sú neprospechové, teda viac zraniteľné a odkázané na vonkajšie faktory. Ich výsledky sú v porovnaní s plánovaním a inými architektonickými zásahmi mik-roskopické, no zato tesnejšie vsadené do pôvodného tkaniva. Okrem toho si medzi sebou často a radi vytvárajú pracovné siete a partnerstvá, z ktorých sa rodia ďalšie výmeny.

Na spresnenie uvediem pár združení, centier, ale aj jednotlivcov, ktoré pri svojich aktivitách postupujú približne týmto spôsobom (prirodzene, väčšina z nich pôsobí v Bratislave, no čoraz viac dávajú o sebe vedieť projekty z iných miest). Rozsah aktivít je u nich široký – od architektonických úvah, mestských zásahov, umeleckých konceptov a diel až po organizáciu podujatí. Tu je iba niekoľko príkladov: rese arch, 13m3, Atrakt Art, Banská Stanica Contemporary, Bunka pre súčasnú kultúru, Tomáš Džadoň, Marek Kvetán, Pavlína Morháčová, Nástupište 1–12, PBlog, Stadlnova, Východné pobrežie, Záhrada, Stanica Žilina-Zá-riečie. Teraz nie je priestor na detailné predstavenie jednotlivých aktérov a projektov, vhodným argumentom v prospech ich hodnoty a dôležitosti je fakt, že všetci zo spomenutých sa dostali na tohtoročné Bienále architektú-ry v Benátkach, a to v rámci kurátorské-ho projektu Jána Perneckého pre český a slovenský pavilón – Asking Architectu-

re (www.askingarchitecture.sk). Samozrejme, máme mnohé iné zdru-ženia, ktoré propagujú starostlivosť o zeleň, bicyklistov, pamiatky, kultúrne povedomie a iné mestské aspekty. Tento zoznam je len reprezentatívna vzorka, avšak uvedený kurátorský projekt pracuje s ich povahou tak vynikajúco, že pre môj zámer je tento výber postačujúci.

Prečo som sa zaoberal týmto typom mestských a sociálnych pôsobení? Ne-treba ich stavať do protikladu s urbaniz-mom a územným plánovaním – tie majú iné úlohy a v preľudnených mestách sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Napokon podobne ako inžinier a bri-kolér, aj oni sa môžu účinne dopĺňať. Tu ide hlavne o vysvetlenie ich základných predpokladov a upriamenie pozornosti na ich aktivity, ktoré sú v mnohých prípadoch naozaj cenné a na vysokej úrovni, no takmer na okraji verejného aj profesionálneho záujmu. Nie sú prag-matické ani výnosné, ich prínos je úplne niekde inde – popri každodennom živote ľudí v mestách sú pozoruhodným miestom sociálnej interakcie, urbánnych aktivít a vzdelanostnej spoločnosti. Predstavujú zhmotnenie týchto ideálov v svojbytnom a dynamickom prostredí. Nepotrebujú vyleštené zrkadlá.

Mgr. Andrej Gogora, PhD., absolvo-val doktorandské štúdium vo Filozofic-kom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa otázkam urbanizmu a mesta z per-spektívy rôznych spoločenskovedných prístupov. V časopise Romboid vedie rubriku zameranú na medziodborové reflexie urbánnych tém.

Literatúra[1] Latour, B.: Reassembling the Social.

New York. Oxford: University Press 2005. ISBN 978-0-19-925604-4.

[2] Le Corbusier: When the Cathedrals Were White. New York: McGraw-Hill 1964. 217 s.

[3] Lévi-Strauss, C.: Myšlení přírodních národů. Liberec: Dauphin 1996. 365 s. ISBN 80-901842-9-4.

Behind the mirror of city and societyUrbanism and town-planning are devoted to cities and social life. A variety of “non-professional actors” help in this cause directly on the highways and byways of our towns. Among them belong civic, communal, artistic and volunteer activists. This article is dedicated to them.

urbanita 3/12 23

ÚvodPrvé plnohodnotné verejné priestory ako miesta stretávania a života komu-nity sú známe zo starovekého Grécka, kde sa v priestoroch agory sústreďovali spoločenské a obchodné aktivity oby-vateľov mesta. Obohatenie verejných priestorov tvaroslovím, ale aj funkčnos-ťou predstavujú rímske fóra. V stredove-kom meste obohnanom opevnením sa dimenzie koncipovali na pešiu prevádz-ku a funkcie prevažne obchodného charakteru – remeslá, obchod, trh. Napriek tomu – alebo možno práve vďaka tomu –, že tieto mestá nevznikali na základe plánov, ale sa postupne vy-víjali podľa potrieb svojich obyvateľov, sú usporiadané s ohľadom na pobyt a pohyb ľudí, pričom ľudská mierka je všadeprítomná [4]. V novovekých mestách – v renesančných, barokových a klasicistických koncepciách – sa do popredia dostáva geometricko-vizuálny princíp a osová symetria. Novoveké verejné priestory majú často monumen-tálny charakter a tvaroslovne nadviaza-li na antiku, pričom každé obdobie má svoje vlastné špecifické rysy [12].

Celé 20. storočie sa výrazne zapísa-lo do obrazu mesta. Funkcionalistické mesto je síce uvoľnené a prevzdušnené, ale stráca tradičné formy priestorov – tradičné ulice a námestia. Funkcionalis-tický urbanizmus začal chápať priestor

ako rovnorodé a významovo neutrálne kontinuum [7]. Princíp zónovania mesta podľa Aténskej charty mal prispieť k lepšej organizácii mesta.

Jane Jacobsová [5] úplne spochybni-la prevládajúci funkcionalizmus, ktorý likvidoval verejné priestory – námestia a ulice ako miesta stretávania a živo-ta komunity. Jej dielo malo kľúčový vplyv na rozvoj americkej a európskej urbanistickej teórie. Rovnako aj Allan Jacobs a Donald Appleyard spracovali tzv. Urban design manifesto, ktorý sa chápe ako reakcia na Aténsku chartu

a jej princípy zónovania [6]. Títo autori naopak zdôrazňujú dôležitosť zmieša-nej funkčnosti územia, ľudskú mierku, tradičné formy súvislej zástavby ako opak výstavby stavebných objektov do voľného do priestoru.

William H. Whyte [16] nadviazal na spomínané priekopníckej dielo J. Jacobsovej. Kolektív architektov pod jeho vedením sa systematicky venoval výskumu správania ľudí na verejných priestranstvách s cieľom projektovať tieto priestory tak, aby čo najlepšie slúžili obyvateľom. Na jeho výsledky

Sociálne aspekty verejných priestranstiev

„Je ťažké navrhnúť priestranstvo, ktoré nebude lákať ľudí. Zvláštne je, že sa to tak často podarí.“ William H. Whyte [19]. Akokoľvek smutne tento citát vyznieva, podľa mnohých odborníkov, ktorí sa zaoberajú kvalitou verejných priestorov, sme si od nástupu moder-nizmu pri tvorbe prestali všímať mnohé dôležité kvality verejných priestorov – dostatok možností na sociálne interakcie a podnetov na zotrvanie v priestore, ľudskú mierku, prehľadnosť a možnosť orientácie v priestore, hierarchizáciu priestorov podľa miery byť verejnými a ďalšie aspekty. Tvorba kvalitných verejných priestorov je náročný a trvalý proces, ktorý nezasahuje len do oblasti územného plánovania a architektúry, ale aj do ďalších oblastí vrátane sociológie.

Ing. Zuzana Hudeková, PhD., foto: autorka

Obr. 1: Mestská štvrť Bratislava-Dlhé Diely postavená v duchu „moderného“ urbanizmu, kde sú solitérne stavebné objekty voľne zasadené do priestoru. Pri takejto forme zástavby zanikajú pôvodné urbanistické formy, ako sú ulica, námestie či blok.

24

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

nadviazala svojimi aktivitami newyorská nadácia Project for Public Spaces (PPS), ktorá rozvinula existenciu viacerých programov. Podľa diagramu PPS [18] s výstižným názvom „Čo robí miesto atraktívnym“ sa ku kľúčovým faktorom úspešnosti verejných priestranstiev zaraďuje: • podpora sociálnych kontaktov –

socia bilita miesta,• dostupnosť,• vzhľad a prepojenie,• využitie a aktivity. [8]

Verejný priestor ako spolo-čenská platforma Viacerí autori poukazujú na sociálne aspekty verejných priestorov, ktoré sú

základom sociálnych kontaktov a for-movania komunity. Raoul Bunschoten hovorí, že verejné priestory sú miestom, kde sa spoločnosť môže znovuvytvárať [3]. Verejné urbánne priestory sú kľúčo-vou súčasťou verejnej sféry a poskytujú významnú platformu, na ktorej sa ľudia z rôznych spoločenských, kultúrnych a demografických skupín stretávajú a kontaktujú [13]. Verejné priestory ostávajú ako jedny z mála lokalít v urbánnom prostredí, kde sa stretávajú rozliční ľudia, ktorých sa učíme pocho-piť a tolerovať [17].

Pestrosť a rozmanitosť pôsobí oso-bitne kladne v dnešnom svete, kde sa často preferujú záujmy len niektorých skupín spoločnosti či súkromné vlastníc-

tvo. Sociálny kontakt je prirodzenou po-trebou ľudského spoločenstva. Dánsky architekt Jan Gehl [4] opísal tri úrovne sociálnej súčinnosti aktivít vo verejných priestoroch: • nevyhnutné aktivity, ktoré obyvatelia

potrebujú pravidelne vykonávať, ako napr. cesta do práce či školy, vybavovanie na pošte či úradoch; výsledkom je potreba ľudí pohybovať sa po verejných priestoroch;

• voliteľné aktivity, pre ktoré sa obyvatelia rozhodnú v rámci svojho voľného času; ako príklad možno uviesť vychádzku, sedenie na lavič-ke, pozorovanie okolia a pod.;

• spoločenské aktivity, ktoré závisia od prítomnosti iných ľudí; spontánne sa spoločenské aktivity (rozhovory, stretnutia) objavujú ako priamy dôsle-dok prítomnosti ľudí na verejných priestranstvách; dá sa povedať, že spoločenské aktivity môžeme vo väčšej miere pozorovať v kvalitných, príťažlivých, zaujímavých či príjem-ných verejných priestoroch, pretože často ide o kombináciu nevyhnutných aktivít, ktoré sa predlžujú o voliteľné aktivity užívateľov. J. Gehl sa v teoretických, ale aj

v ďalších realizačných prácach za-meriava na prebudovanie verejných priestranstiev na „obývateľné“ s cieľom pritiahnuť sem mestských obyvateľov. Osobitne sa zameral na metódu pozo-rovania, analýzy a syntézy poznatkov z oblasti sociológie obyvateľov miest, čo slúžilo ako teoretický základ k de-finovaniu určitých princípov pri tvorbe verejných priestorov a základných predpokladov plánovania.

F. Tibbalds formuloval v obdobnom duchu „desatoro prikázaní“ [15]. Vo vzťahu k verejným priestorom okrem zmiešanej funkčnosti územia, ľudskej mierky, historickej kontinuity a zacho-vania genia loci kládol dôraz aj na zapojenie miestnych obyvateľov do plánovania a na adaptabilitu verejného priestoru podľa meniacich sa potrieb užívateľov.

Demokracia a verejný priestorVerejné priestranstvá sú „divadlom každodenného života” [11]. Keďže sú voľne prístupné, poskytujú možnosť pozorovať rozličných ľudí s rozličnými záujmami, správaním, výzorom a kul-

Obr. 2: Nové prvky v historických priestoroch – Kráľovský palác, Paríž

Obr. 3: Verejné priestory poskytujú sociálne, spoločenské a zdravotné funkcie. Barcelona.

urbanita 3/12 25

túrou. Dôsledkom toho je, že verejné priestranstvo sa stáva to pravé miesto, kde sa môžeme učiť byť tolerantný, predchádzať konfliktom a vytvárať pocit spolupatričnosti. Verejné priestran-stvá so svojou možnosťou poskytovať priestor na vyjadrenie názorov, na or-ganizáciu zhromaždení a demonštrácií priamo podporujú demokraciu. Neplatí to pre totalitné režimy, kde strážené verejné priestory skôr naopak slúžia na demonštráciu moci (napr. Tiananmen v Pekingu alebo Plaza de la Revolucion v Havane).

Kriminalita a sociálna interakciaUž v roku 1961 poukázala J. Jacob-sová na to, aká je dôležitá prítomnosť „očí vo verejných priestoroch“ a že bezpečné sú atraktívne priestory, kde sa zdržiavajú obyvatelia a návštevníci. Aj ďalšie výskumy prekvapivo dokázali priamy súvis medzi upravenými verej-nými priestormi osobitne s vysadenou vegetáciou a stromami a poklesom kriminálnych činov [8].

Optimálna sociálna interakcia vyža-duje isté spektrum hierarchicky usporia-daných otvorených priestorov rôzneho charakteru, od verejných až po súkrom-né [13], teda od verejnosti prístupných priestorov bez akéhokoľvek obmedze-nia v ktorúkoľvek dennú hodinu cez poloverejné priestory, napr. vnútroblo-ky, ktoré sú síce verejne prístupné bez obmedzenia, avšak sú vnímané ako vlastníctvo okolitých obyvateľov, až po súkromné plochy, ktoré majú význam aj z hľadiska verejného života, ako sú napr. otvorené predzáhradky domov.

Osobitný význam majú v tomto kontexte priestory polosúkromného charakteru, ktoré sú dostupné len jasne

definovanej skupine ľudí, napríklad oby-vateľom konkrétneho obytného bloku. Prechodové plochy medzi verejnými priestormi rôznej prístupnosti tiež ponú-kajú dôležité prostriedky realizácie sociálnej kontroly.

V posledných desaťročiach sa začala objavovať ďalšia špecifická kategória urbánnych priestorov v uzavretých strážených rezidenčných areáloch, v angličtine nazývaných „gated commu-nities“. Ide zväčša o novú výstavbu rodinných alebo bytových domov, kde majú prístup len rezidenti. V takýchto priestoroch nie je umožnený vznik prirodzených susedských a sociálnych väzieb so širšou komunitou.

Sociálna a spoločenská funkcia Kvalitné verejné urbánne priestory čas-to organicky rástli, menili sa a adapto-vali počas rozličných období a hlavne

potrieb, a tak sa natíska otázka, či je vôbec možné vytvoriť atraktívne nové priestory. Kritici formálnej architektonic-kej tvorby B. Rudolfsky [10] a C. Ale-xander [1] zastávajú názor, že námes-tia a verejné priestory pretvárané počas storočí podľa potreby užívateľov sú kvalitnejšie a lepšie spĺňajú požiadavky užívateľov ako tie novovybudované.

F. Tibbalds [15] definuje kvalitné urbánne priestory ako bohaté, živé, so zmiešanými funkciami, ktoré žijú počas celého dňa aj počas víkendov a ktoré sú vizuálne stimulujúce a atraktívne rovnako pre obyvateľov aj návštevníkov. J. Billingham a R. Cole [2] pri analyzo-vaní úspešných kvalitných priestorov pri-šli k záveru, že kvalitné priestory majú ľudskú mierku, sú bezpečné, multifunkč-né, priateľské k užívateľom, poskytujú tieň, ochranu pred vetrom, sú kvalitným životným prostredím, atraktívne, ľahko

Obr. 4: Predzáhradky a prechodné priestory s rôznou mierou prístupu verejnosti – od verejných (ulica) po súkromné (budova) – poskytujú priestor na sociálny kontakt obyvateľov obytného domu. Problémom ale ostáva bariérovosť prístupu. Spišská Nová Ves.

Obr. 5 a 6: Príklady kvalitných súkromných a poloverejných priestorov poskytujúcich súkromie i možnosti na spoločenský kontakt, Štokholm

26

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

identifikovateľné, dobre dostupné a zá-roveň v nich forma podporuje funkciu verejného priestoru.

Z hľadiska sociálnej a spoločenskej funkcie verejných priestorov sa treba zaoberať dostupnosťou pre užíva-teľov, atraktivitou, pocitom bezpečia, vytvorením vhodných podmienok na pozorovanie. Organizácia Project for Public Spaces [18] stavia na projekte s názvom Sila 10+. Jednoduchosť konceptu Sila 10+ spočíva v myšlienke, že to, čo robí verejný priestor atraktívny pre užívateľov, sú ponúkané aktivity. Akýkoľvek verejný priestor by mal teda ponúkať 10 možných aktivít alebo dô-vodov, prečo sa rozhodnúť pre pobyt

v ňom – môžu to byť jednoduché akti-vity, napr. stretávanie ľudí, pozorovanie ostatných, hranie sa detí, posedenie na káve alebo na lavičke, prechádzanie sa alebo nakupovanie. Ak teda chceme podporiť sociálne aspekty verejných priestranstiev, mali by sme:• vytvárať možnosti na pozorovanie

a komunikáciu (sedenie, postávanie),• ponúknuť rozličné funkcie, verejný

priestor priťahuje ľudí svojimi funk-ciami, živý priestor je bezpečnejší, lebo eliminuje prípadných pácha-teľov,

• vytvoriť sociálne spravodlivý prístup pre všetkých užívateľov,

• jasne rozlíšiť pešie, cyklistické

a automobilové cesty tak, aby bol pohyb v rámci priestoru jednoduchý a pochopiteľný,

• jasne rozlíšiť a označiť verejné, polo-verejné a súkromné priestory,

• nastaviť fungujúci systém údržby vy-bavení a mobiliára a zaistiť najlepšiu možnú kvalitu verejného priestoru,

• prihliadať v návrhu na ľudskú mierku – zaoberať sa otázkou zorného uhla, veľkosti priestoru, mierky navr-hovaných prvkov atď.,

• vhodne organizovať a združovať prvky návrhu,

• dostatočne využívať vertikálne prvky, ktoré pomáhajú definovať priestor,

• brať do úvahy spojenie hlavných priestorov a prvkov pomocou okruž-nej komunikácie,

• začleniť prvky a symboly z okolia verejného priestoru alebo históriu sa-motného miesta do konceptu návrhu tak, aby podporili či vytvorili význam priestoru.Rovnako je dôležitá vizuálna koheren-

tosť verejných priestorov, pretože nečitateľnosť miesta a vizuálna nekohe-rentnosť vedie k mentálnej únave. Ako príklad môžeme uviesť duplikovanie a zlé umiestnenie zariadení, staré a poškodené zaradenia, ktoré nie sú odstránené, nekoordinované smerovníky alebo celkovú nečitateľnosť priestoru a pod. (obr. 8 až 11 z Bratislavy). S touto problematikou súvisí aj téma urbánnej slušnosti, ktorá poukazuje na tvorbu

Obr. 7: Správne umiestnenie lavičiek umožňuje pozorovanie života v meste.

Obr. 8: Chyba pri realizácii či nedostatok urbánnej slušnosti? Pás dlažby určený pre kočíky či hendike-povaných sa končí v záhone.

Obr. 9: Ukážka nečitateľnosti verejných priesto-rov: staré a poškodené zaradenia, ktoré nie sú včas odstránené.

urbanita 3/12 27

morálnych zákazov a príkazov, pravidiel slušného správania architektov voči dielam iných kolegov a voči človeku vôbec [14]. Verejný priestor a jeho využívanie treba pravidelne vyhodnoco-vať a podľa aktuálnej potreby adaptovať.

Príspevok bol napísaný v rámci pro-jektu Euroscapes, finančne podporené-ho v rámci programu INTERREG IVC.

Ing. Zuzana Hudeková, PhD., pracuje ako projektová manažérka v treťom sektore. Vyštudovala záhradnú a krajinnú architektúru a absolvovala doktorandské štúdium na FA STU. Pôsobí v neziskovej organizácii REC Slovensko, ktorej cieľom je pomáhať pri riešení problémov životného prostredia.

Literatúra[1] ALEXANDER, C.: A Pattern language.

Oxford: Oxford University Press 1977. 1 170 s. ISBN 019-501919-9.

[2] BILLINGHAM, J. – COLE, R.: The good Place Guide: Urban design in Britain and Ireland. London: Batsford 2002. 118 s. ISBN 7134 8786 0.

[3] BUNSCHOTEN, R.: Pulic spaces. London: Black Dog Publishing 2002. 64 s. ISBN 9781901033762.

[4] GEHL, J.: Život mezi budovami. Užívání veřejných prostranství. Brno: Nadace Partnerství Brno 2000. 202 s. ISBN 8085834790.

[5] JACOBSOVÁ, J.: Smrt a život americ-kých velkoměst. Praha: Odeon 1975. 282 s. ISBN 01-521-75.

[6] JACOBS, A. – APPLEYARD, D.: Towards

an urban design Manifesto. Journal of the American Planning Association, No. 53, 1987. Dostupné na: http://www.arch.mcgill.ca/prof/luka/urbandesig-nhousing/ARCH604/JacobsAppley-ard1987.pdf. [cit. 2012-02-20].

[7] KRATOCHVÍL, P.: Město jako kulturní fenomén. In: Architektura a město. Halík, P. et al. Praha: Academia 1996.

[8] KUO, F. et al. 2001: Does Vegetation Reduce Crime? In: ENVIRONMENT AND BEHAVIOR, Vol. 33, No. 3, May 2001 343-367 [online]. Dostup-né na: http://www.outdoorfoundation.org/pdf/EnvironmentAndCrime.pdf. [cit. 2012-02-10]

[9] MADDEN, K.: Utváření místa. Príručka k vytváření kvalitních veřejných pro-stranství. Project for Public Spaces, Inc. Brno: Nadace partnerství 2003, s. 12.

[10] RUDOLFSKY, B.: Architecture without architects. A short introduction to non-pedigreed architecture. London: Academy Editions 1964. 128 s. ISBN 0-8263-1004-4.

[11] SHAFTOE, H.: Convivial urban spaces: Creating effective public space.

London: Earthscan 2008. 154 s. ISBN 978-1-84407-388.

[12] ŠILHÁNKOVÁ, V.: Verejné prostory v územně plánovacím procesu. Brno: FE VUT 2003. 144 s. ISBN 80-214-2505-9

[13] STILES, R.: A Guideline for making space: Joint strategy: Activity 3.3 2010. Dostupné na: http://www.urbanspa-ces.eu/files/JOINT_STRATEGY_ma-kingSpace.pdf, s. 10. [cit. 2010-05-10].

[14] ŠPAČEK,R.: Návrat k urbánnej slušnosti. In: Urbanita, roč. 23, 2011, č. 2, s. 6 – 11. [online]. Dostupné na: http://www.urbion.sk/navrat-k-ur-bannej-slusnosti/. [cit. 2011-05-10].

[15] TIBBALDS, F. 1992. Making people- friendly towns. Essex: Longman Harlow 1992. 116 s. ISBN 0-203-46952-6.

[16] WHYTE, W.: The Social Life of Small Urban spaces. New York: Project for public spaces 1980.

[17] WORPLE, K. – GREENHALGH, L.: The freedom of the city. London: Demos 1996.

[18] www.pps.org[19] www.ekopolis.sk

Social aspects of public areas“It is difficult to design a public space which will not attract people. The funny thing is that this often happens.” William H. Whyte [19] As sad as this quotation might appear, according to many experts dealing with the quality of public spaces, since the onset of modernism in planning we have ceased to consider many significant qualities important for public areas. These aspects include a reasonable amount of possibilities for social interaction and reasons for staying longer in the area, the human dimension, orientation and visibility within the space, the rating of areas in light of their degree of public accessibility, along with other aspects of quality. The creation of quality public spaces is a difficult and time-consuming process which with its origins not only in land planning and architecture but also in sociology and other sciences.

Obr. 11: Príklad nečitateľnosti verejného priestoruObr. 10: Ukážka nečitateľnosti verejných priestorov: nezmyslená duplikácia smetných košov.

28

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti Sídliská niekedy naberali v socia-

listických krajinách veľké rozmery prekračujúce 100-tisíc obyvateľov (bratislavská Petržalka, pražské Jižní Město alebo varšavský Ursynów) a vý-razne ovplyvňovali obraz mesta, ale aj rytmus mestského života a spôsob života jeho obyvateľov. V slovenských podmienkach vznikali panelová zá-stavba a minisídliská aj vo vidieckom priestore a stávali sa súčasťou mnohých vidieckych obcí ako podnikové bytové domy Štátnych majetkov, Jednotných roľníckych družstiev alebo škôl loka-lizovaných na teréne vidieckej obce. Vznik panelákov a panelákových sídlisk sa v nesocialistickom i socialistickom zahraničí spájal okrem spomínaných

procesov aj s ďalšími faktormi, ako sú vývoj stavebných technológií, pôso-benie a vplyv urbanistických ideológií a v socialistických štátoch v neposled-nej miere aj pôsobením politických ideológií.

Výstavba na báze panelových blokov bola istý čas súčasťou výstavby miest v západnej Európe, avšak nie v takých veľkých priestorových mierkach. Často sa spájala s riešením bytovej otázky zámorských prisťahovalcov. Táto vý-stavba dostávala charakter sociálneho bývania. Neskôr sa od nej začalo upúš-ťať a v rade prípadov dochádzalo aj k postupnému odstraňovaniu takýchto objektov. V socialistických mestách bola výstavba tohto typu dominantná a mala

riešiť bývanie všetkých sociálnych vrstiev. Bola podriadená ideologickej doktríne rovnosti a minimalizovania sociálnych rozdielov bez ohľadu na aj tak vystupujúce sociálne rozdiely v potrebách aj v nárokoch na uspoko-jovanie bytových potrieb. Z hľadiska urbanistických ideológií vychádzala panelová výstavba sídlisk v socialistic-kých krajinách vo svojich začiatkoch zo zásad Aténskej charty, formulovaných na IV. kongrese modernej architektú-ry na prelome júla a augusta 1933. Podstatou tejto ideológie bolo, že moderné mesto má zabezpečiť rozvoj troch základných funkcií: čo najlepšie bývanie, oddych a rekreácia a pra-covné podmienky. Moderné mesto by

Sídliská dnes Sociologická reflexia

V povedomí ľudí sa pojem sídlisko spája s hromadnou panelovou výstavbou bytových domov, ktorá bola typická pre riešenie bytovej otázky v Československu aj v iných socia-listických krajinách, hlavne od 60. rokov 20. storočia. Tento pojem fungoval a aj naďalej funguje v spoločenskom vedomí ako slovný symbol, ale aj ako obraz. Spájal sa s obdo-bím urýchľovanej urbanizácie Slovenska na pozadí prebiehajúcich industrializačných procesov po druhej svetovej vojne. Obvykle na okrajoch väčších i menších miest vyrasta-li panelové typizované bytové domy v zhlukoch – sídliská. Paneláky a sídliská sa stotož-ňovali a ich obraz v individuálnom vedomí sa spájal s osobnou zažitou skúsenosťou.

Mgr. Ľubomír Falťan, CSc.

V premenách slovenských sídlisk sa dá vidieť odraz mnohých javov prebiehajúcich v spoločnosti Foto: Martina Jakušová

urbanita 3/12 29

malo poskytovať slnko, vzduch a zeleň. Preto má výstavba využívať najmoder-nejšie techniky na výstavbu vysokých obytných budov a má byť rozvoľnená v zelených plochách [1].

Byty v týchto sídliskách boli predo-všetkým družstevné, len čiastočne štátne alebo podnikové, prostredníctvom kto-rých veľké firmy a organizácie naberali a stabilizovali pracovnú silu. Veľmi čas-to bolo motívom výberu zamestnávateľa to, či mohol poskytnúť bývanie, inými slovami, v tom čase sa výber zamest-nania spájal s ľahšou dostupnosťou bytu. Trh s bytmi oficiálne neexistoval, fungoval systém poradovníkov a byty sa prideľovali. Vytváralo to priestor na pro-tekcionizmus, klientelizmus, ale i pria mu finančnú korupciu. Všeobecne sa použí-val slovný zvrat „dostal som byt“.

Sídliská sa obvykle v prvých rokoch svojej existencie borili s problémom, že výstavba občianskej vybavenosti, predovšetkým obchodov a priestorov na služby, výrazne meškala, ale problé-mom boli aj telefonizácia, dostupnosť verejnej hromadnej dopravy, úprava a kultivácia obytného prostredia. Priam sociologickým pohľadom to zachytila česká režisérka Věra Chytilová vo filme Panelstory.

Takéto problémy viedli k spontánnym formám svojpomoci, ale i nátlakov na riešenie problémov. Práve vzájomná výpomoc v podobe požičiavania si momentálne chýbajúcich potravinových článkov alebo poskytovania možnosti zatelefonovania si u tých šťastnejších, čo už telefón zavedený mali, vytvárali

účelové sociálne siete. Zachytávali to sociologické prieskumy v Čechách i na Slovensku. Problémom adaptácie na nové prostredie sa venoval aj výskum na sídlisku v bratislavskej Dúbravke.

Zmeny po roku 1989Spoločensko-politická zmena mení celý rad charakteristík, ktoré sa spájali s priestorom a jeho infraštruktúrnym vybavením, ale aj so spoločenstvom sídlisk. Predovšetkým sa obytné domy a byty, rovnako ako ďalšie objekty spolu s pozemkami postupne vlastníc-ky prekvalifikovali a stali sa súčasťou trhového hospodárstva. Premieta sa to do zvýšeného zhodnocovania v po-dobe rekonštrukcií bytových objektov i samotných bytov. Nakladanie s bytmi sa postupne riadi zásadami trhu na báze ponuky a dopytu, čo podmieňuje aj ich trhovú hodnotu. Solventnejšia populácia rieši svoje bytové potreby odchodom zo sídlisk a kúpou väčších či luxusnejších novopostavených bytov v iných častiach mesta, resp. rodinných či vilových domov na okraji miest či v jeho suburbánnom zázemí. Nie všetky opúšťané byty na sídliskách sa odpredávajú. Časť z nich sa prenají-ma a stáva sa súčasťou dodatočných finančných zdrojov ich majiteľov. Voľné priestory na sídliskách sa stávajú pred-metom záujmu developerských skupín. Dochádza k zahusťovaniu, a to novou bytovou (často polyfunkčnou) zástav-bou aj výstavbou obchodov, služieb a administratívnych objektov. Sídliská z obdobia socializmu zanechali ešte

jednu stopu na dlhé obdobie. Výrazne sa podpísali na obraze slovenských veľkých i menších miest. Obraze, ktorý prezentoval monotónnosť a uniformitu v architektonickom výraze aj v urba-nistických riešeniach odrážajúcich už spomínané sociálne rovnostárstvo.

Pokiaľ vo svojich začiatkoch charak-terizovalo tieto sídliská vysoké zastúpe-nie mladých rodín a malých detí, čo sa prejavovalo tlakom na predškolské a školské zariadenia, postupom rokov dochádzalo k starnutiu sídliskovej populácie. Viedlo to aj k funkčno-pre-vádzkovým zmenám vo využití týchto zariadení. Starnutie pôvodne mladej populácie vedie k určitému vyrovná-vaniu predchádzajúcej demografickej deformácie sídliskových spoločenstiev. Výraznejší vstup nových investícií do priestorov socialistických sídlisk (hlavne tých veľkých) viedlo k zvýšeniu funkčnej rôznorodosti ich priestorov a k osla-beniu výrazne rezidenčnej orientácie. Posilnila sa v nich funkcia zamestna-nosti, či už v obchode, službách, ale i v administratíve. Skladbu obyvateľstva sídlisk do určitej miery ovplyvňujú nové faktory, napríklad: • prirodzená populačná zmena na

báze demografických procesov, • vznikajúci trh s bytmi (vrátane ceno-

vých relácií), ovplyvňujúci migračné pohyby na sídliská a z nich,

• nárast počtu prechodne bývajúcich (žijúcich tu legálne či bez prihlásenia),

• atraktivita sídlisk meniaca sa v zá-vislosti od priestorového a infraštruk-túrneho vývoja vrátane dostupnosti

Dnešné „ležaté paneláky“ – plochy kobercovej zástavby rodinnými domami a radovkami v prímestských zónach – majú ambíciu ponúknuť kvalitnejšiu alternatívu k sídliskovému bývaniu, no majú aj množsvo nevýhod. Foto: Martina Jakušová

30

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

k centrám vyššej celomestskej vyba-venosti a dostupnosti ponuky v ob-lasti voľnočasových, oddychových, kultúrnych a rekreačných aktivít. Nie je to však len o kvalite a rôznoro-

dosti infraštruktúrneho vybavenia, ktoré charakterizuje „staré“ a po roku 1989 meniace sa sídliská. Je to do značnej miery aj o tom, aká je a ako sa mení kvalita sociálneho kapitálu charakteri-zujúceho takéto územné spoločenstvo. Premieta sa to do toho, akým spôso-bom sa zhodnocujú infraštruktúrne predpoklady (danosti), aká je v tomto smere vôľa a invencia, ale aj občianska participácia. Od týchto faktorov potom závisí aj to, do akej miery sa na sídlis-kách vytvárajú predpoklady sociálno--patologických prejavov (napr. drogové problémy, prejavy násilia a krádeží) – hlavne ak opäť výraznejšie narastá generácia mládeže.

Napriek viac ako dvadsaťročiu od spoločensko-politickej zmeny a pre-chodu na trhový systém hospodárenia nezaznamenávame výraznú sociálno--priestorovú segregáciu v prostredí „starých sídlisk“, ak neberieme do úvahy taký extrém, aký reprezentuje Luník IX v Košiciach. Určitú sociálnu diferenciáciu začínajú prinášať nové štvrte rodinných a bytových domov vznikajúce koncom 90. rokov 20. sto-ročia a v začiatkoch 21. storočia. Tieto nové obytné zóny sú z hľadiska rozlohy i počtu možných obyvateľov menšie, navyše v súčasnosti v nich nie sú byty pre krízu úplne vykúpené. Reprezentujú

vyššiu kvalitu bytov z hľadiska plošnej veľkosti i dispozičných riešení. Cenovo sú však pre nezanedbateľnú časť tých, čo by byty potrebovali, nedostupné. To sa stáva faktorom sociálnej selektivity. Problém je, že na trhu s bytmi vrátane bytových domov chýba spektrum ponu-ky cenovo dostupnejších bytov. Práve táto cenová dostupnosť začína byť a aj bude jedným z možných sociálnoselek-tívnych a sociopriestorových faktorov na hraniciach miest. Niekdajšie sídliská dnes nahrádzajú aj „sídliská“ rodinnej zástavby v developerských projektoch, v ktorých sa domy odpredávajú zákaz-níkom. Ide často o jednotné typy domov tvoriace husto zastavaný priestor s obmedzenými voľnými pozemkami na záhradnú úpravu, lokalizované zvyčaj-ne na okrajoch miest, resp. na suburba-nizovanom zázemí veľkých miest.

Je to príklad stavebnej a architekto-nickej „konfekcie“. Odkupujúcu klien-telu často tvoria solventnejší niekdajší obyvatelia socialistických sídlisk, ale aj tí, ktorí sa regrutujú z imigrantov

s cieľom zamestnať sa v blízkom meste, ale bývať v prímestskom zázemí mesta. Je to nový a osobitý problém sociál-nych a sociopriestorových dosahov vzťahujúcich sa na sídelný rozvoj aj na sociálne procesy a charakteristiky meniacich sa prímestských sídelných spoločenstiev.

Literatúra[1] Szczepański, M. S.: ’Miasto socjalistycz-

ne’ i ťwiat społeczny jego mieszkańców. Uniwersytet Warszawski, Europejski Instytut Rozwoju Regionalnego i Lo-kalnego, Rozwój regionalny, rozwój lokalny, samorząd terytorialny 32, 1991, Warszawa, s. 35.

Mgr. Ľubomír Falťan, CSc., sociológ, pôsobí ako podpredseda Slovenskej akadémie vied pre Oddelenie vied o spoločnosti a kultúre a pracuje v Sociologickom ústave SAV. Je rieši-teľom a spoluriešiteľom 40 vedeckých a výskumných projektov a 19 vedecko--technických projektov a zaoberá sa o. i. urbanistickou sociológiou.

Housing estates today: sociological considerationsThe concept of a housing estate is in the public consciousness linked with the mass panel construction of blocks of flats typical of socialist countries such as Czechoslo-vakia in the 1960s. The concept operated and still today operates in Slovak social awareness as a word symbol, and also as an image related to the country’s rapid urbanization and industrialization following the Second World War. Typically the panel housing blocks located on the outskirts of towns and cities were constructed in large bunches – estates. Estates and panel buildings became associated together, and their image in the individual consciousness was related to personally experienced events.

Ľudia sa potrebujú so svojim obytným priestorom identifikovať. Obyvatelia Jedľovej ulice si podľa názvu ulice takto vymaľovali parter svojho bytového domu. Foto: Miriam Heinrichová

urbanita 3/12 31

Na tieto súvislosti upozornil Ema-nuel Hruška slovami: „Striedanie pevných a voľných foriem ako jedna zo základných vývojových zákonitostí urbanistickej kompozície je spojené s mnohými činiteľmi známymi z histórie stavby miest. Jedným z týchto činiteľov, dnes dosť výrazným, i ked’ vôbec nie je rozhodujúcim, je spätosť urbanistckej skladby s ideovým poslaním diela: ak slúži mocensko-politickým zámerom, siaha ‚tvorca‘ po pevných formách, osiach, dominantách a symetricky viazaných kompozíciach; ak slúži hu-manistickým cieľom, formy sa uvoľňujú, sprírodňujú, strácajú okázalosť.“ [1] Od konca 19. storočia sa ukazuje, že ak má mať spätosť so sociálnym poslaním mesta zmysel, musí spočívať v zavedení

radikálne nového mestského poriadku. Tento poriadok sa prezentuje v sym-bolickom ráde, kde jeho pôsobenie stelesňuje prísna organizácia mestských funkcií. V komplexnej, vnútorne integro-vanej podobe sa nový poriadok obja-vuje v návrhoch nového priemyselného mesta. „Je to 150 rokov, čo priemyselné mesto znepokojuje niečím, čo sa zdá byť neporiadkom. Niečím, čo podnietilo vznik urbanizmu,“ tvrdí významná fran-cúzska teoretička F. Choay. [2] Dôvera v rýchly a nerušený vývoj priemyselnej civilizácie sa nevyhnutne premieta do koncepcie mesta. „Úlohou architektúry, hlavne úlohou stavby miest je mať na mysli budúcnosť, plánovito pripravovať a regulovať vývoj, rysovať utópie, ktoré sa budú realizovať,“ hlásal na začiatku

20. rokov minulého storočia teoretik a zakladateľ českej avantgardy Karel Teige [3]. V jeho slovách zaznieva pre-svedčenie, že hovorí v mene spoločen-ského a sociálneho pokroku, ktorého predstava poznačila na začiatku mi-nulého storočia myšlienkovú orientáciu predstaviteľov európských avantgárd. V projekte priemyselného mesta sa tak-to koncentruje sociálna aj urbanistická a estetická orientácia moderny.

Vzťah k priemyselnej výrobe sa pre zástancov moderny stáva zásadným problémom. Predstava priemyselného mesta v zeleni sa stáva čoraz príťaž-livejšou. Zárukou nových mestských hodnôt je odteraz poriadok pracujúcej spoločnosti. Ak však koncepcii mesta priznáme zámer presadiť formy, ktoré

Zmeny v priemyselných mestách: priemet javov v spoločnosti

Pohľad na historický vývin miest nám ukazuje, že sa tu v rôznej miere uplatňovali zása-dy regulovania a plánovania ich rastu a transformácií. Táto, podľa jednotlivých období diferencovaná miera nám ukazuje nielen pôsobenie urbanistických inštitúcií a ich pred-staviteľov, ale aj širšie vzťahy, akými urbanistická kompozícia vstupuje do spoločen-ského a priamo politického kontextu doby. Cez prizmu urbanistickej kompoziície sa do utvárania mestského priestoru dostávajú sociálne procesy a ich mocenské pôsobenie.

Ing. arch. Alena Kubová-Gauché, PhD.

Žiariace mesto v Marseille od Le Corbusiera Foto: Katherine Hala

32

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

sa „uvoľňujú, sprírodňujú, strácajú okázalosť“, musíme počítať so stratou tradičných hodnôt. Úmysel presadiť urbánne formy priemyselného mesta patrí preto aj k najriskantnejším rozhod-nutiam zástancov moderny. V tradičnom meste pojem mestského centra zvidi-teľňuje hierarchiu verejných priestorov. Odmietnutie tejto hierarchie sa výrazne prejavuje v obraze nového mesta.

V roku 1930 Ludvik Kysela na stránkach avantgardného časopisu Stavby napísal: „Vedúcou myšlienkou plánovania nových miest je splnenie jeho funkcie. Proti statickému poníma-niu verejných prostredí uplatňuje sa ponímanie funkcionálne.” [4] Vzniká dojem, že hlavným problémom je rýchlosť dopravy v meste. Dochá-dza k radikálným presunom hodnôt.

K tomu sa viaže presvedčenie, že niet dôvodu tolerovať koridorovú ulicu, ako to vyhlasuje Le Corbusier. Aj keď nepopiera význam peších priestorov v organizácii mesta, v jeho návrhoch

by bolo zbytočné hladať hierarchiu verejných priestorov – tak ako v návrhu Žiariaceho mesta, aj oveľa neskôr pri realizácii priemyselného mesta Firminy v 50. rokoch, Le Corbusier stavia na architektúre jednotlivých budov voľne rozložených v zeleni. So zvlášť veľkou pozornosťou rieši problém vnútornej

ulice a spoločenského vybavenia obytnej jednotky. Dômyselným spôso-bom prepája viacero funkcií v tom istom architektonickom objekte. Názorným príkladom je dom kultúry tektonicky spojený so štadiónom. Je to program verejných zariadení, ale aj realizácia kostola, ktoré udržiavajú v povedomí hodnoty a význam spoločenstva. Pred-metom záujmu sa stáva architektúra – štruktúra vnútorných priestorov, pričom pojem verejného priestoru ustupuje do pozadia. Zároveň sa naliehavo vynára požiadavka zviditeľniť novosť mestskej identity. Problém ucelenosti mestského priestoru sa zdá určujúci. Pokiaľ však ide o verejný priestor, predstavy o prie-myselnom meste sa značne líšia.

Osobitým riešením je koncepcia prie-myselného mesta od Jiřího Voženílka, predstaviteľa českého funkcionalizmu,

ktorý pracoval pre spoločnosť Baťa. Voženílek hľadá mestskosť v prísnych geometrickych vzťahoch medzi jednotli-vými funkciami. V prvom rade je to úzky vzťah medzi rozvojom priemyselnej vý-roby a priestorovou organizáciou vyčle-ňuje podmienky riešenia. Odvoláva sa na model pásového mesta, vidí v ňom

Priemyselné mesto Firminy vo Francúzsku od Le Corbusiera Foto: Richard Weil

Monumentálna architektúra továrenských budov v Partizánskom určuje mestskú mierku. Pre Jiřího Voženílka sa novosť priemyselného mesta natrvalo spája s vytváraním verejných a vnútorných priestorov v obytných súboroch. Ilustrácie z výstavy Partizánske: Réinventer la ville fonctionnelle, Medzinarodné bienále dizajnu, Saint Etienne, 2004, komisárka výstavy A. Kubová-Gauché, autori fotomontáže C. Riviére, M. Valette, F. Burellier foto: Mesto Partizánske

„Ak urbanistická koncepcia slúži humanistickým cieľom, formy sa uvoľňujú, sprírodňujú, strácajú okázalosť.“ Emanuel Hruška

urbanita 3/12 33

„príklad funkčného skĺbenia objektu vo vyšší organizmus. Svojím jednoznačným riešením i všestrannosťou, vyhovujúcim rôznym kvalitatívnym i kvantitatívnym podmienkami je pásové mesto zákla-dom socialistickej architektúry budúc-nosti, ktorá racionálnym skúmaním funkčných vzťahov dospeje k najbohat-ším variáciám v priestorovom riešení.“ [7]. Len tak môže organizácia funkcií spĺňať všetky náležitosti vzhľadom na realizáciu nového typu mestského priestoru. Voženílek pripisuje mimoriad-ny význam prepájaniu mestských priestorov. Nechýba ani zámer presadiť princíp hierarchie v koncepcii verejného priestoru. Pre Voženílka je stred mesta sústavou verejných priestorov vrátane tých, ktoré sú vytvorené medzi obytnými budovami. Nevyhýba sa však kritické-mu prehodnoteniu tradičného mesta. Architekt jednoznačne odmieta princíp „jednostranného uplatňovania uzavretej zástavby“. To všetko prispieva k vytvore-niu novej identity priemyselného mesta.

Na rozdiel od väčšiny zástancov funkčného mesta, Voženílek trvá na peších vzdialenostiach medzi jednotlivý-mi funkciami. „Treba sa vyhnúť zbytoč-ným časovým stratám pri doprave do zamestnania,“ vysvetľuje. Argument peších vzťahov v meste spája existenciu verejného priestoru s podnecovaním spoločenských vzťahov. Práve v tom je zvlášť dôsledný. Treba vedieť, že pre architekta baťovských miest mal pojem mestskej komunity určujúci význam. Pozornosť architekta sa sústreduje na rozmanitosť funkcií mestského priesto-ru. Stavia na vzájomnú konfrontáciu rušného námestia a pokojného parku a ďalej na typovú rôznorodosť bývania. Snaha o nové spoločenské hodnoty

sa tu prenáša do hierarchie mestských štvrtí. Nepopiera síce úlohu baťovských rodinných domov pri vytváraní identity priemyselného mesta v novom spolo-čenskom kontexte 40. rokov minulého storočia, presadzuje však viacero typov kolektívneho bývania.

V jadre tradičná myšlienka, že štruktúra verejných priestorov určuje koncepciu mesta, vyznačuje osobitosť prístupu architekta. Odkaz na tradičný model stredovekého mesta, kde domy remeselníkov obklopovali trhové námes-tie, vedie Voženílka k osobitej koncepcii verejného priestoru. Svoju koncepciu stavia však do ostrého protikladu s mestom, kde rozdiel medzi okázalým stredom a robotníckym bývaním na vzdialenej periférii určuje spoločenské vzťahy. Presvedčivým dokladom je geometrické riešenie s jasne vyznače-nou funkčnou osou, prelínanie rušného bulváru s parkom a tiež dôraz na uličnú štruktúru s priehľadmi. Podstatnú úlohu tu zohráva vzťah medzi mestskými dominantami, akými sú architektúra kostola a továrenské budovy.

Ako dosvedčuje realizácia mesta Partizánske, účinosť riešenia nespočí-va len v priestorovej organizácii, ale tiež v zmene uhla pohľadu na tradíciu mesta. Monumentálna architektúra továrenských budov určuje mestskú mierku. Pre Voženílka sa novosť

priemyselného mesta natrvalo spája s vytváraním verejných a vnútorných priestorov v obytných súboroch. A že zostáva mimo ideologicky formálne vy-hranených modelov tradičného mesta, ktoré ovládli priemyselné mesto v 50. rokoch minulého storočia, je zrejmé z realizácie návrhu pásového mesta v Partizánskom.

[1] Hruška, E.: Problémy súčasného urba-nizmu. Bratislava: Slovenská akadémia vied 1966. s. 367.

[2] Choay, F.: L urbanisme: Utopies et réali-tés, une anthologie. Paríž: Seuil 1965.

[3] Teige K.: O architektuře a přírodě. In: Obytná krajina. Ed. L. Žák, Praha: SVU Mánes-Svoboda 1947. s. 17.

[4] Kysela, L.: Krize velkoměsta a návrhy na jejich řešení. In: Stavba, roč. IX, 1930 – 1931, s. 2.

[5] Kubová, A.: Une ville nouvelle comme une Usine dans la verdure. In: Actualité des villes nouvelles Les Annales de la Recherche Urbaine, ročník 98, 2005, s. 137 – 141.

[6] Voženílek, J.: Zásady socialistické výstavby sidlišt. Stavba měst a vesnic. Urbanistická příručka. Brno: Výzkumný ústav výstavby a architektury, skupina územního plánování 1957. s. 23.

[7] Voženílek, J.: Príspěvek k vývoji pásové-ho města. In: Architektúra ČSR, roč. 6, 1947, č. 8, s. 229 – 241.

Changes in industrial cities: projection of phenomena in societyAn examination of the historical development of urban centres shows us that the principles of regulation and planning were implemented to varying degrees in their growth and transformation. This scale, differentiated according to the various periods, reflects not only the effectivity of urban institutions and their representatives, but also the wider relations by which urban composition impacts on the social and direct political contexts of a time. Through the prism of urbanistic composition, social processes and their power relations enter into the creation of the city environment.

Priemyselné mesto Zruč nad Sázavou v Českej republike, v ktorom tiež sídlila firma Baťa a ktorého regulačný plán pochádza od Jiřího Voženílka Foto: ORBIS

34

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

Gentrifikácia: Príbeh jedného m(i)esta

Každé m(i)esto má svoj vlastný príbeh, svoju minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Záleží len na pozorovateľovi, či sa pri pohľade naň a pri dotyku s ním rozhodne tento príbeh spoznať alebo sa rozhodne len nasávať atmosféru, ktorá z neho vyžaruje. Počas potu-liek sa do pamäte vryjú niektoré miesta viac, niektoré menej, ale len občas vás prinútia k tomu, aby ste sa zamysleli nad príbehom, ktorý ho formoval. Samotné stavby odrá-žajú históriu, udalosti a situácie, ktoré donútili miestnych obyvateľov vyrovnať sa s da-nými okolnosťami, a zanechali za sebou stopy. Prvoplánovo každého zaujme historické mesto, mnohokrát známe z hodín dejepisu. Už menej známe príbehy miest, ktoré sa odohrali za posledné polstoročie, ostávajú zraku bežného pozorovateľa ukryté, pričom sú odrazom veľmi dôležitých spoločenských procesov uplynulých rokov. Tieto procesy sa v sociológii viažu na pojem gentrifikácie, ktorá úzko súvisí s procesmi regenerácie či komplexnej revitalizácie zanedbaných území často poskytujúcich útočisko kreatívnej triede umelcov.

Ing. arch. Zuzana Ladzianska, foto: autorka

Berlín, časť Treptow – novovznikajúce administratívne budovy a hotely na brehu rieky Spree zapĺňajú priestor po bývalom Berlínskom múre, dnes viditeľnom v podobe umelecky dotvorených fragmentov múru

urbanita 3/12 35

GentrifikáciaPojem gentrifikácia alebo aj urbánna gentrifikácia sa začína objavovať v 60. rokoch minulého storočia a spája sa s menom britskej sociologičky Ruth Glass. Ako prvá opísala urbánne procesy, ktoré sa vymykali zaužívaným tradíciám, pozorované na vnútornom Londýne. Identifikovala gentrifikáciu ako komplexný urbánny proces, ktorý zahŕňal renovovanie starého bytového fondu, transformáciu prenajímania na vlastníctvo nehnuteľností, následný ná-rast cien nehnuteľností a vysťahovanie pracujúcej a nižšej triedy, ktoré nahra-dila stredná a vyššia trieda. Všeobecne sa pod procesom urbánnej gentrifikácie rozumie zmena kultúrne heterogénne-ho charakteru komunity alebo územia na ekonomicky homogénne územie či komunitu, ktoré vykazujú suburbánny charakter. Proces gentrifikácie má svojich zástan-cov aj odporcov. Treba poznať pozitíva aj negatíva tohto javu. Medzi pozitíva gentrifikácie patrí stabilizácia upadaj-úcich území, nárast cien nehnuteľností, zníženie miery prázdnych, neobsade-ných území, nárast miestnych finanč-ných výnosov, povzbudenie a zvýšenie životaschopnosti ďalšieho rozvoja územia, spomalenie procesov suburba-nizácie, zvýšenie sociálnej premieša-nosti či renováciu nehnuteľností často

aj za podpory štátu. Medzi negatíva gentrifikácie môžeme radiť nedobro-voľný odchod nájomníkov pre zvýšenie nájomného, konflikty v komunite, pokles a niekedy až úplná strata cenovo dostupného bývania, neudržateľné zvyšovanie cien nehnuteľností (často aj špekulatívnym spôsobom), nárast počtu bezdomovcov, zvýšenie miestnych výdavkov vďaka lobbingu, vysťaho-vanie alebo premiestnenie miestneho priemyslu, nárast cien a poplatkov za miestne služby, vysťahovanie a tlaky spojené s dopytom po bývaní v oko-litých chudobných územiach, pokles, resp. zvýšenie sociálnej diverzity či úbytok obyvateľstva gentrifikovaných oblastí.

Keď hovoríme o príbehoch miest, nemožno nespomenúť Paríž, ktorý už v období Napoleona III. prechádzal zmenami, ktoré by sme dnes nazvali procesmi gentrifikácie. Barón Hauss-man, ktorý bol členom dvora Napo-leona III., dal v centre Paríža zbúrať rozsiahle obytné územia, v ktorých žili chudobní obyvatelia. Po ich vysťahova-ní na okraj Paríža vznikli v týchto mies-tach nové bulváre, pozdĺž ktorých dal vybudovať najexkluzívnejšie rezidencie. Dodnes sú vyhľadávanou atrakciou tejto európskej metropoly (tzv. haussma-nizácia Paríža). Nielen každé m(i)esto má svoj príbeh, ale v tomto prípade aj

samotná gentrifikácia, pričom v každom kúte sveta je známa pod iným menom. V San Franciscu môžete obdivovať red--brick-shick (domy z červenej pálenej tehly), v New Yorku brownstoning (ob-klady z hnedého kameňa) a v Toronte pre zmenu whitepainting (maľovanie obytných štvrtí na bielo).

Regenerácia území a ich dočasné využívanieProcesy gentrifikácie sa často týkajú dlhodobo nevyužívaných území, ktoré prechádzajú postupnou premenou. Typické územia sa nachádzajú v cen-trálnych mestských častiach, prípadne pozdĺž vodných tokov. Pôvodne boli tieto územia určené na rozvoj prie-myslu alebo to boli getá najnižšej vrstvy obyvateľstva, ktoré sa postup-ne odstraňovali alebo ponechávali vlastnému osudu. Postupom času sa po odznení vĺn recesie do týchto území začal vracať život. Tieto dlhodobo nevyužívané budovy a územia sú často v neprimeranom technickom stave a sú ekonomicky dostupné, preto sa stávajú zaujímavými predovšetkým pre kreatívnych ľudí – umelcov, ktorí si tu zriaďujú svoje dielne a ateliéry. Takto sa budovy a priestory využívajú aj niekoľko rokov, kým sa nezmení ekonomická situácia majiteľa alebo sa nedoriešia majetkovoprávne vzťahy,

Vlny gentrifikácie – fázový model gentrifikácie podľa autorov Hackwortha a Smitha (2001)

1950 – 1973

1. vlna gentrifikácie – sporadická gentrifikácia

Pred rokom 1973 bol tento proces zväčša izolovaný v malých sused-stvách na severovýchode USA a v Západnej Európe.

Prechodné obdobie – skupovanie nehnuteľností

Developeri a investori v New Yorku a ďalších mestách využívajú pokles cien nehnuteľností na skupovanie podhodnotených pozemkov a nehnu-teľností situovaných vo veľkom počte v susedstve.

1970 – 1980

2. vlna gentrifikácie – zakorenenie gentrifikácie

Gentrifikácia sa sústreďuje predovšetkým v susedstve, centrálnych po-lohách menších miest. Prítomnosť komunity umelcov v New York City sa stala kľúčovým bodom rezidenčnej gentrifikácie, ktorá poslúžila k plynu-lému toku kapitálu do štvrtí ako SoHo, Tribeca či Lower East Side. V tomto období sa objavujú aj intenzívne politické boje vzhľadom na vysťahováva-nie (pôvodných) chudobných obyvateľov týchto mestských štvrtí.

Prechodné obdobie – spomalenie gentrifikácie

Obdobie recesie spomaľuje a následne sťahuje tok kapitálu do gentrifi-kovaných území, čím vzniká dojem, že obdobie gentrifikácie sa skončilo, resp. že sa začala tzv. degentrifikácia (opak procesu gentrifikácie).

Od polovice roku 1995

3. vlna gentrifikácie – návrat gentrifikácie

Predpoklady ohľadom degentrifikácie sa ukazujú ako nadhodnotené, keďže mnohé štvrte v gentrifikácii pokračujú, zatiaľ čo ostatné, vzdiale-nejšie od centra mesta, s ňou začínajú prvýkrát experimentovať. Gen-trifikácia po období recesie je spätá s kapitálom viac ako kedykoľvek predtým a zameriava sa predovšetkým na veľké investície; veľkí develo-peri obnovujú často aj celé mestské štvrte, často aj so štátnou podporou.

36

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

ktoré sú častou príčinou nevyužívania budov. Mladí ľudia, najčastejšie umelci bez peňazí, ale s chuťou tvoriť a robiť umenie, začali využívať tieto priestory na vystavovanie a často aj produ-kovanie svojich diel. Ďalšou formou dočasného využívania opustených budov je tzv. squatting. Vo väčšine krajín je squatting nelegálny, keďže ide o neoprávnené využívanie budovy, a jej obyvatelia bývajú skôr či neskôr vyhnaní. Squatting nie je iba o samot-nom obsadení nehnuteľnosti, ktoré je často sociálnym protestom proti cenám bývania. Squatty sa často stávajú kultúrnymi, sociálnymi a spoločenskými centrami. Zo squattingu sa postupne vyvinuli komunity umelcov a mladých tvorivých ľudí, ktorí vytvorili základ toho, aby objekty neostali opustené a aby nepustli.

Berlínske štvrte Keď sa povie Berlín, každému sa vyba-ví mesto, ktoré bolo dlhých 28 rokov rozdelené na dve časti, na dva svety, ktoré sa nesmeli stretnúť. Po odstránení múru v roku 1989 prišla nová dilema, ako sa vyrovnať s územím, ktoré bolo takmer tri dekády nedotknuté. Proce-sy obnovy a výstavby sú dlhodobé, neudejú sa cez noc. Po prvotnom ošiali zo zničenia múru prišlo aj na jeho spomienkovú hodnotu. Postupom času sa z originálnych betónových zábran stala najväčšia Berlínska galéria pod holým nebom, centrum street-artu (pouličného umenia) Európy. Prvotné stopy tohto umeleckého štýlu postupne prerástli do mestských štvrtí, ako je BerlinMitte, PrenzlauerBerg, Kreuzberg, či Friedrichshain. Všetky tieto územia sa nachádzajú v bývalých okrajových

zónach východného Berlína, v ktorých bol denný režim vzhľadom na blízkosť hranice prísne pod dozorom. Rozvoj tu bol pomalý, budovy sa postupne vyprázdňovali a pustli. Lacné prenájmy v 90. rokoch 20. storočia sem prilákali najmä migrantov, študentov a umelcov, ľudí, ktorí prežívali zo dňa na deň. Do-dnes tu možno nájsť mnoho opustených budov, ktoré na svojich nových maji-teľov ešte len čakajú, ale tiež tu čoraz viac vidno vynovené ulice. To, čo bolo pôvodne alternatívnym a dočasným riešením, sa dnes stáva tým správnym miestom na život. Upravené fasády, obchody a dielne v parteri budov, udržiavané detské ihriská, prebiehajúca výstavba – aj toto patrí k novej tvári pôvodne odpudivých štvrtí. Pôvodne al-ternatívni umelci sa prepracovali k stálej spoločenskej skupine, vyberajú si sami zákazky, pracujú a vystavujú v dnes už prestížnych galériách. Imigranti tu aj naďalej vychovávajú svoje deti, majú tu svoje školy, udržiavajú a starajú sa o detské ihriská, budujú svoje komunity. Zmenili sa obyvatelia, zmenilo sa aj ich prostredie. Čím ďalej, tým ťažšie tu možno nájsť alternatívnu scénu či mladých ľudí, ktorí sa ešte len hľadajú. Pôvodní obyvatelia sa zrazu stávajú menšinou, ktorá je pod tlakom rastúcich cien pozemkov a bytov nútená neustále sa presúvať na ešte nezrekonštruované miesta. V starých halách možno nájsť skúšobne hudobníkov, dielne rôznych avantgardných umelcov, na torzách komínov lezecké steny, v tmavých uličkách možno objaviť zašité krčmy zachovávajúce si svoju pôvodnú atmo-

Berlín, časť Kreuzberg – vstupný priestor do materskej škôlky

Drážďany – vonkajšia terasa vyhľadávaného baru a kaviarne v mestskej časti Neustadt

Berlín, časť Spandauer Vorstadt – jeden z vnútor-ných dvorov komplexu budov Hackesche Höfe ponúkajúci priestory na oddych, nákup a zábavu

Drážďany, časť Neustadt – miestne nezávislé kultúrne centrum „Die Blaue Fabrik“ poskytuje útočisko umelcom pre tvorbu a vo večerných hodinách slúži ako klub či galéria

urbanita 3/12 37

sféru slobody, nepodriaďujúc sa diktátu a tlaku skomercionalizovaného veľko-mesta. Toto je atmosféra, ktorá je taká protikladná voči turistami vyhľadáva-ným častiam Berlína, ale tá, bez ktorej by Berlín nebol taký, aký ho máme dnes možnosť vidieť. Samotné mesto chápe potenciál nižšej a strednej triedy a aj napriek tlaku investorov sa snaží zacho-vať aspoň v určitých miestach priestor na realizáciu tejto kreatívnej triedy.

Drážďany Východonemecké mesto Drážďany je známe predovšetkým pre svoje historic-ké centrum, ktoré bolo v povojnovom období znovu vybudované, pričom mnohé časti sú stále vo výstavbe. Na ľavom brehu rieky Labe sa nachádzajú známe budovy, ako je Semperova ope-ra, Frauenkirche, Zwinger, Albertinum a mnohé ďalšie, ktoré dodávajú Dráž-ďanom lesk. Pre bežného návštevníka ostáva pravobrežná časť mesta často nepovšimnutá. Mestská časť Neustadt je miestom, ktoré žije svojím vlastným životom, má svoju dušu a charakter, je to miesto, vďaka ktorému spoznáte ozajstný život ľudí mesta. Práve v tejto časti mesta hovoríme o gentrifikácii úze-mia. V povojnovom období nepatrila mestská štvrť Neustadt medzi priority obnovy tak, ako to bolo v historickom centre. Išlo predovšetkým o prestavbu jednotlivých budov. K zásadnejším zmenám prišlo až začiatkom 70. rokov minulého storočia, keď do tejto obytnej štruktúry zasahuje štát komplexnou by-tovou výstavbou vo forme panelových domov, ktoré začali vypĺňať prieluky po domoch zničených vo vojne, najmä v bližšom kontakte s riekou Labe. Vnútorná časť nebola až tak zásadne zasiahnutá, čo umožnilo priebežnú obnovu budov postavených najmä v 19. storočí. Pôvodne tu bývali robotní-ci, ktorí mali vo vnútorných nádvoriach svoje dielne a svoje výrobky predávali priamo v obchodoch orientovaných do ulice. Postupom času ich vystriedali mladí ľudia z nižšej triedy a umelci, pre ktorých bola nízka cena nájmu rozho-dujúca. Dnes tu nájdete predovšetkým študentov, umelcov, ale aj množstvo mladých rodín s deťmi, ktorí tu našli svoje miesto.

Neustadt nie je známy len pre svoje nezameniteľné krčmičky, kaviarničky, obchodíky s domácimi výrobkami, ale

je to predovšetkým útočisko umeleckej scény. Jej srdcom je kultúrne centrum Scheune (v doslovnom preklade stodola), pôvodne sídlo mládežníckej ubytovne, dnes miesto pravidelného stretávania sa mladých ľudí, študentov a umelcov. Medzi najznámejšie aktivity, ktoré sa tu konajú, patrí Schaubuden-sommer, čo je týždňová prezentácia alternatívnej divadelnej a umeleckej scény z Nemecka aj z priľahlých krajín. Mestská časť Neustadt je povestná svojimi festivalmi umenia, kultúry, hudby a jedla, ktoré sa konajú predovšetkým v letných mesiacoch. Oslavou slobody a ducha je festival BRN (BunteRepublik-Neustadt), ktorý bol pôvodne zamera-ný politicky, dnes je skôr prehliadkou ducha a kultúry tejto štvrte. I napriek po-kračujúcej komercializácii sa organizá-torom darí zachovať tradíciu prezentá-cie rodinných podnikov a krčmičiek, ku ktorým neodmysliteľne patria nespočet-né pódiá so živou hudbou. Podobným festivalom, ktorý je však zameraný len na časť Neustadtu, je Hechtvier-telfest. Domácu atmosféru umocňujú domáce koláče a jedlá medzinárodnej kuchyne samotných obyvateľov. Veľmi úspešným projektom rekonštrukcie sa stala Kunsthofpassage (umelecká pasáž a nádvoria) nachádzajúca sa na GörlitzerStrasse. Umelecká pasáž je komplex obytných domov, ktorých päť nádvorí sa pri rekonštrukcii poňalo umelecky. V parteri vznikli malé ateliéry a dielničky, ktoré zároveň slúžia ako predajne pre umelcov. Atmosféru možno zažiť aj v miestnych kaviarňach či neodmysliteľných krčmách. Celá mestská štvrť je alternatívnou umelec-kou prehliadkou – či už využívaním

verejných priestranstiev, umeleckým stvárnením zrekonštruovaných budov alebo samotným vkusom obliekania ľudí z Neustadtu.

Literatúra: • BRIBAST. 2010. Brownfields Handbook.

Ostrava: VŠB-Technical University of Os-trava 2010. ISBN 978-80-248-2086-6.

• Senatsverwaltung fur Stadtentwicklung. 2007. Urban pioneers. Berlin: jovis Verlag 2007. 194 s. ISBN 978-3-939633-28-0.

• Hackworth, Jason – Smith, Neil. 2001. The changing state of gentrification. Tijdschrift voor Economische en Sociale Geografie. 2001, zv. 22.

• Lees, Loretta – Slater, Tom – Wyly, Elvin. 2008. Gentrification. New York: Routledge 2008. 303 s. ISBN 978-0-415-95037.

Tento príspevok vznikol vďaka podpore v rámci OP Výskum a vývoj pre projekt Centra excelentnosti: Cen-trum pre rozvoj sídelnej infraštruktúry znalostnej ekonomiky SPECTRA+ (ITMS 26240120002), spolufinancovaného zo zdrojov Európskeho fondu regionál-neho rozvoja.

Ing. arch. Zuzana Ladzianska vyštu-dovala Fakultu architektúry STU v Bra-tislave. Bola na dlhodobých študijných pobytoch na európskych univerzitách a venovala sa vedecko-výskumnej čin-nosti v rámci Dresden Leibniz Graduate School pod záštitou Leibniz Institut für ökologisches Raumentwicklung v Dráž-ďanoch. Pracuje v Ústave manažmentu STU a venuje sa priestorovému plá-novaniu v rámci Centra excelentnosti SPECTRA.

Gentrification: Story of a placeEach town has its own story – its own past, present and future. It is up to each observer, on the basis of his view of it and contact with it, to decide whether to find about its story or to precisely soak in the atmosphere it exudes. When wandering through our reminiscences we find that some places to a greater or lesser degree, often or only sometimes, lead you to think about the story that has formed the place. The buildings themselves reflect the history, events and situations which forced the local inhabitants to come to terms with certain circumstances that left their mark on it and on them. Almost everyone is superficially familiar with the history of cities learned about in history class, but the more recent stories, perhaps from the last fifty years, remain hidden from the eye of the casual observer - even though it is just this period which witnessed some extremely important societal transformations. In sociology these processes are known under the term gentrification, and are closely related with processes of regeneration or complex revitalization of neglected territories which have oftentimes provided refuges for the creative class of artists.

38

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

Hľadanie rovnováhy medzi efektív-nym využitím územia (predovšetkým jeho intenzitou) a tvorbou kvalitného prostredia na život je jednou z výziev súčasného územného plánovania. Príspevok nadväzuje na problematiku dynamiky a stability územia, ktorej sa venovalo prvé tohtoročné číslo časopi-su Urbanita a ktorej súčasťou bola aj otázka hustoty urbánnych štruktúr.

V súvislosti s udržateľnosťou rozvoja miest a s prirodzenou tendenciou ekono-mického a efektívneho využitia územia sa na Slovensku i v zahraničí čoraz častejšie skloňuje termín hustota zástav-by. Tieto otázky súvisia predovšetkým so zvyšujúcim sa počtom mestského obyva-teľstva a tomu podmienenými nárokmi predovšetkým na nové plochy bývania a ďalšie funkcie, pričom množstvo voľ-

ných pozemkov najmä mimo poľnohos-podárskej pôdy je obmedzené.

Urbanistická štruktúra vyššej hus-toty má oproti rozrastaniu sa miest do šírky predovšetkým formou území s nižšou intenzitou zástavby niekoľko výhod: menšia závislosť od áut, menšia energetická náročnosť, efektívnejšia mestská hromadná doprava, kratšia dostupnosť k vybavenosti či zeleni.

Hustota urbánnych štruktúr a jej sociálny rozmer

Mestá a ich urbanistická štruktúra vždy boli a sú odrazom spoločensko­ekonomického vývoja a stavu spoločnosti. Ekonomické a sociálne požiadavky premietané do území miest však často prinášali a prinášajú odlišné požiadavky na charakter jeho fyzickej štruktúry. Územie ako ekonomická kategória je preto prirodzene cieľom dlhodobých a predovšetkým krátkodobých ekonomických efektov. Pri sledovaní tých dlhodobých sa prejavia aj ekologické a sociálne efekty. Kritériá ekonómie, ekológie, sociálnych hľa-dísk, ale i estetiky a etiky sa pri tomto prístupe zbližujú. Naopak pri sledovaní krátkodo-bých efektov sa sociálne hľadisko veľmi často opomína. Preto je nanajvýš vhodné, aby sa pri rozvoji územia dávala prednosť dlhodobejším efektom, ktoré sa prejavujú i znač-nými sociálnymi bonusmi.

doc. Ing. arch. Ľubica Vitková, PhD., foto a grafické prílohy: autorka

Uplatnenie zástavby s diferencovanou hustotou okolo lokálneho centra. Kabelfabric vo Viedni (autori územného plánu: ARGE dyn@mosphäre, Rainer Pirker ARCHitecture, the POOR BOYs ENTERRPRISE)

urbanita 3/12 39

Pri cielenom a komplexnom prístupe k formovaniu mestských štruktúr vyššej hustoty sa vytvára mnohovrstevnaté mestské prostredie, ktoré lepšie spĺňa potreby obyvateľov. Žiaľ, veľmi často sa problematika hustoty urbánnych štruktúr splošťuje predovšetkým na sledovanie intenzity využitia územia z ekonomic-kého hľadiska a predstavuje hlavne množstvo štvorcových metrov plôch, ktoré možno z vymedzeného územia získať a následne predať či prenajať.

Preto treba tejto problematike veno-vať zvýšenú a systematickú pozornosť nielen z ekonomického pohľadu (v zmy-sle efektívnosti foriem zástavby či efek-tívnosti z hľadiska komerčného zisku), ale dôslednejšie skúmať i jeho previa-zanosť na kvalitu urbánneho prostredia a života v ňom. Len výsledky systematic-kého a komplexného výskumu sa môžu premietnuť do vhodných regulačných nástrojov na úrovni sídiel a zón a najmä do množstva úspešných realizácií.

Urbanistickú hustotu výstižne charak-terizuje definícia holandského archi-tektonického ateliéru MVRDV, ktorý sa hustote urbánnych štruktúr intenzívne venuje už vyše desiatky rokov: „Hustota je tretia dimenzia mesta. Hustota je dôležitý nástroj prepojený s územným plánom.“ Vo vzťahu k hustote je mesto formované plánom, zónami, oblasťami a individuálnymi budovami. Úmerná hustota urbanistickej štruktúry predsta-vuje koncentráciu mestského života, zodpovedajúcu urbanite, ktorú odôvod-nene požaduje pri zabezpečení kvality, intimity a atraktívnosti prostredia [1].

Hustota a počet obyvateľovHustota urbanistickej štruktúry bezpro-

stredne súvisí s mestom. Nárast počtu mestského obyvateľstva je permanentný proces. V roku 1900 žilo 10 % svetovej populácie v mestách, dnes je to už 50 % a v roku 2050 sa predpokladá, že v mes-tách bude žiť až 75 % obyvateľov [2]. Tento trend podmieňuje ekonomický vývoj a zmeny hospodárstva, ale nezanedba-teľné je i sociálno-spoločenské hľadisko s výhodami vyplývajúcimi z koncentrácie.

Celková hustota urbanistickej štruk-túry miest sa vyjadruje práve počtom obyvateľov na hektár, respektíve km2. Týmto ukazovateľom môžeme porovná-vať rôznorodú urbanistickú hustotu miest. Výrazne sa líši predovšetkým medzi mestami na jednotlivých kontinentoch a podmieňuje ju najmä prevládajúca for-ma obytnej zástavby, resp. pomer medzi rozsahom rozvoľnenej rodinnej zástav-by a kompaktnou zástavbou. Najlepšie to dokumentuje porovnanie celkovej hustoty veľkých európskych, amerických, austrálskych a ázijských miest. Prie-merná intenzita osídlenia amerických a austrálskych miest, pre ktoré je typický rozvoj periférií s rozvoľnenou rodinnou zástavbou, sa pohybuje okolo 25 oby-vateľov na hektár. Naopak pri ázijských mestách charakteristických kompakt-nou a intenzívnou bytovou i rodinnou zástavbou sa tieto hodnoty pohybujú okolo 170 až 175 obyvateľov na hektár (Tokyo, Singapur) alebo dokonca 285 obyvateľov na hektár v Hong Kongu [2].

Celková hustota európskych miest sa pohybuje od 50 (Kodaň) cez 75 až 85 (Amsterdam, Hamburg, Paríž), ďalej oko-lo 100 (Mníchov, Frankfurt, Zürich) až do 140 obyvateľov na hektár (Viedeň).

Urbanistickú hustotu vyjadrenú počtom obyvateľov výrazne ovplyvňujú ďalšie

faktory viažuce sa na demografickú štruktúru obyvateľov a ich priestorové nároky, ktoré súvisia predovšetkým s charakterom obytných štruktúr a so štandardnou veľkosťou obytnej plochy na obyvateľa či s kvalitatívnym hľadiskom charakteru mestského prostredia viažuce-ho sa na rozsah zelených plôch, podiel zariadení vybavenosti a ďalších funkcií.

Forma mesta a kvalita života v mesteUrbanistickú hustotu ako tretiu dimenziu mesta treba sledovať v širšom kontexte. Vo väzbe na koncepciu rozvoja mesta z hľadiska ekonómie či efektívnosti vyu-žitia územia, jeho prevádzky (doprav-ná infraštruktúra a systém dopravy), diferencovanej hodnoty pozemkov, ale i z hľadiska kvality mestského prostre-dia. Tu ide o optimálne umiestnenie centier vybavenosti či pracovných príležitostí pri dôslednom sledovaní nielen počtu obyvateľov, ale aj ich de-mografickej štruktúry a reálnych potrieb odrážajúcich ich životný štýl.

Práve blízkosť vybavenosti, pracov-ných príležitostí a dobrú dopravnú dostupnosť možno zabezpečiť kompakt-nou formou mesta a cielenou stratégiou jeho formovania. Pre kompaktné mesto je typická kontrastná a rôznorodá štruktúra z hľadiska intenzity, funkcie a foriem zástavby. Mestské územie je organizova-né do prstencov s vyššou hustotou okolo jadier, mestských centier rôznej hierar-chie, respektíve do pásov intenzívnejšej zástavby pozdĺž významných komuniká-cií ako nosných rozvojových mestských osí. Takéto usporiadanie je podmienené príťažlivosťou centier či línií. Účinnosť kompaktnej štruktúry je daná dochádzko-

Rôzne typy zástavby vo viedenskej časti Kabelfabric

40

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

vou vzdialenosťou diferencovanou podľa významu centra vybavenosti a vzdiale-nosťou od nosnej rozvojovej osi. Kom-paktnosť štruktúry mesta je založená na princípe ekonomickej a sociálnej aktivity okolo centier či významných lineárnych priestorov mesta, čo podstatne redukuje nároky na dopravu a vo veľkej miere vytvára predpoklady na uplatňovanie a využívanie mestskej hromadnej, cyklis-tickej a pešej dopravy.

Kompaktná zástavba založená na bezproblémovej mobilite je schopná obmedziť odliv obyvateľov do sub-urbánnych oblastí miest, dokonca ich dokáže pritiahnuť, pretože vyššia koncentrácia obyvateľov vytvára pod mienky na optimalizáciu kapacít a druhov zariadení vybavenosti, ktoré sú pre mestský spôsob života a jeho kvalitu jedným z indikátorov.

Hustota a forma zástavby a urbánna kvalita Na celkovej hustote mestských štruk-túr sa najvýraznejšie podieľa rozsah a charakter obytných štruktúr. Z analýz doterajších realizácií obytnej zástavby vyššej hustoty u nás aj v zahraničí je zrejmé, že intenzívna forma zástavby a od nej sa odvíjajúce umiestňovanie zariadení vybavenosti nie sú samo-zrejmým indikátorom urbánnej kvality. Nie je zložité zabezpečiť optimálnu hustotu obytných štruktúr z ekonomické-ho hľadiska. Dôkazom sú i naše pane-lákové sídliská najmä z 80. rokov, ktoré

v období svojho vzniku dosahovali čistú obytnú hustotu až 400 obyvateľov na hektár. Avšak nevhodné narábanie s vysokou urbanistickou hustotou bez zohľadnenia jej kvalitatívneho priestoro-vého a sociálneho rozmeru vedie k jej odmietaniu a vyvoláva práve opačný efekt – cielené rozvoľňovanie zástav-by. Preto je dôležité, aby urbanistické obytné štruktúry s vyššou hustotou vytvá-rali kvalitné obytné prostredie. Mnohé výskumné práce i realizácie v súčasnosti i minulosti, v zahraničí i u nás dokázali, že takéto prostredie je nielen života-schopné, ale i obľúbené. Napríklad hustotu 75 bytov na hektár (225 oby-vateľov na hektár) môžeme dosiahnuť niekoľkými formami zástavby:• samostatne stojacimi výškovými

8-po dlažnými bodovými bytovými domami,

• intenzívnou dvojpodlažnou rodinnou radovou zástavbou,

• troj- a štvorpodlažnou blokovou zástavbou. Pri prevládajúcom, respektíve jedno-

strannom, použití týchto foriem zástavby vo väčšom rozsahu sa od seba výrazne líšia kvalitou prostredia. Obytná štruktúra tvorená výškovými objektmi nevytvára možnosti členenia priestoru na verejný, poloverejný a súkromný. Takéto pro-stredie je vzhľadom na výšku objektov a absenciu bezprostrednejšieho kontaktu s parterom problematické predovšetkým pre rodiny s menšími deťmi a starších občanov. V rámci intenzívnej dvoj-

podlažnej zástavby chýba hierarchi-zácia a členenie priestoru na verejný a súkromný a plochy na spoločenské kontakty. Z hľadiska kvality obytného prostredia prestavuje 3 – 4-podlažná bloková zástavba hierarchické vymedze-nie priestorov, ich členenie na verejný, poloverejný a súkromný priestor vytvára predpoklady na vymedzenie plôch na spoločenské kontakty, voľnočasové akti-vity a formovanie aktívneho parteru [2].

Autori J. Mozas a A. Per v publikácii Hustota [3] definujú hustotu urba-nistickej štruktúry počtom bytov na hektár v niekoľkých kategóriách, ktoré odrážajú charakter zástavby, ale i jej priestorovú a funkčnú kvalitu premietajú-cu sa aj do kvality verejného a mestské-ho prostredia:

Nízka hustota zástavby, menej ako 50 bytov/ha – rozvojové územia s níz-kou hustotou s charakterom zástavby suburbií, lokalizované prevažne v peri-férnych polohách miest a s prevládajú-cou funkciou bývania – viac ako 95 %.

Nízka hustota zástavby, 50 – 100 bytov/ha – mestské zóny s nízkou hustotou, pre ktoré je charakteristická polyfunkčnosť s aktivitami charakteristic-kými pre mestský spôsob života.

Stredná hustota zástavby, 100 – 200 bytov/ha – mestské zóny so strednou hustotou, charakteristické pre stabilizova-né územia s voľnejšou blokovou zástav-bou a dostatkom otvorených priestorov; táto hustota je charakteristická aj pre časť novej výstavby v historických jadrách.

Zjednodušený princíp kompaktného mesta vyjadrený na modeli založenom na vyššej hustote okolo jadier vybavenosti a dochádzkovej vzdialenosti 500 metrov [2]

Schéma kompaktného mesta založená na princípe vyššej hustoty okolo jadier vybavenosti a rozvojových osí mesta i so schémami hlavných prevádzkových a priestorových prvkov mesta (centier rôznej hierarchie, parkov, ulíc, námestí...) [2]

urbanita 3/12 41

Vysoká hustota zástavby, 200 – 300 bytov/ha – mestské zóny s vyso-kou hustotou v centrálnych polohách miest a v nových jadrách rozvíjajúcich sa vo väzbe na dopravnú infraštruktúru.

V súčasnosti odborníci, ktorí skúmajú urbánnu hustotu, čoraz častejšie prefe-rujú ukazovateľ počet bytov na hektár oproti v nedávnej minulosti uplatňova-nému počtu obyvateľov na hektár. Je to podmienené neustále sa znižujúcim počtom ľudí bývajúcich v existujúcich i tých novopostavených bytoch. To sa líši v jednotlivých krajinách, mestách, dokonca v jednotlivých mestských obvodoch. V roku 2004 pripadalo na Slovenku 3,1 obyvateľa na byt, pričom v zahraničí sa tento údaj pohybuje od 2,1 v Nemecku po 2,9 v Španielsku a v Litve [4]. Pritom pri výstavbe našich sídlisk sa v 80. rokoch, keď bola téma intenzifikácie mimoriadne aktuálna, počítalo s 3,5 obyvateľmi na jeden byt [5].

Hustota a funkčná skladbaHustotu urbanistickej štruktúry vo vzťahu ku kvalite mestského prostredia význam-ne podmieňuje premiešanie funkcií. Urbanistická štruktúra s vysokou husto-tou by mala byť z funkčného hľadiska dostatočne rôznorodá. Len adekvátna koncentrácia obyvateľov zabezpečí ekonomickú efektívnosť služieb, pracov-ných príležitostí a dopravnej obslužnosti mestskou hromadnou dopravou. Boha-tosť a rôznorodosť funkcií zabezpečí využiteľnosť územia a jeho celodennú vitálnosť. Všeobecne platí, že len pri ur-čitej hustote a určitom počte obyvateľov je ekonomicky únosné budovať v území funkcie vybavenosti a situovať pracov-né príležitosti. Naopak jednostranná koncentrácia funkcií s vysokou hustotou vytvára zvýšené nároky na dopravnú obslužnosť územia a lokality v istých časových etapách dňa umŕtvuje.

Požiadavky na parametre polyfunkč-nosti vo väzbe na hustotu zástavby a počet obyvateľov sa menia v závis-losti od veľkosti územia (mesta, štvrte, súboru). Podmieňujú spôsob a hierar-chický stupeň funkčného využitia, ka-pacity vybavenosti, počty pracovných miest a princíp ich lokalizácie. Z tohto hľadiska preto nemožno stanoviť jed-noznačné parametre území, i keď od nich závisí ekonomický efekt a kvalita mestského prostredia v konkrétnom „obvode“ funkčne zmiešaného územia. Tieto parametre nemožno stanoviť normatívnymi hodnotami – ide vždy o orientačné údaje vysledované dlho-dobým výskumom. Niektoré hraničné parametre sa však na základe overo-vania funkčnosti a efektívnosti exis-tujúcich štruktúr dajú stanoviť. Každé sídlo je jedinečné a hranicu efektívnosti vzhľadom na reálnu cenu pozemkov, prevládajúci charakter zástavby, mieru ekonomického a sociálneho rozvoja či charakteristický ráz by si malo hľadať samo. Vedecké bádanie podložené mo-delovým overovaním reálnych štruktúr však dospelo k istým odporúčaniam.

Pre efektívnosť polyfunkcie treba zabezpečiť isté minimálne parametre hustoty zástavby a hustoty a počtu oby-vateľov. Spodná hranica parametrov, ktoré zodpovedajú účinnému premieša-niu funkcií, je:• hustota zástavby – index podlaž-

ných plôch okolo 1,0,• minimálna hustota obyvateľov na

hektár 150,• minimálny počet obyvateľov, aby bol

bohatší rozsah a štruktúra funkcií, je okolo 6 000 na urbanizačnú jednot-ku s rozlohou okolo 40 ha,

• tomu zodpovedá okolo 2 000 až 2 500 pracovných príležitostí [6]. Na overenie účinných parametrov

hustoty zástavby, počtu obyvateľov a formovania centier vybavenosti sa

konštruujú rôzne modely obytných súbo-rov. Príkladom je model zóny pre 7 500 obyvateľov (pri priemernom počte 2,2 obyvateľov na byt), ktorý overuje pri diferencovanej hustote obyvateľov na hektár prirodzenú tendenciu lokalizácie vybavenosti v území, mieru efektívnosti zavedenia MHD a podiel obyvateľov žijúcich mimo dochádzkovej vzdialenos-ti 500 metrov. Pri hustote 50 obyvateľov na hektár žije až 50 % obyvateľov za dochádzkovou vzdialenosťou 500 m, zavedenie pravidelnej MHD je tu neren-tabilné a vybavenosť nemá tendenciu združovať sa do centier, ale skôr sa roz-ptyľovať. Na uspokojovanie denných potrieb obyvatelia využívajú auto. Pri hustote 100 obyvateľov na hektár žije za dochádzkovou vzdialenosťou 500 m 31 % ľudí, ale zariadenia vybave-nosti majú už tendenciu koncentrovať sa v lokálnom centre. Obyvatelia majú tendenciu využívať aj pri uspokojovaní denných potrieb auto. Na zavedenie MHD je nevyhnutná práve hustota 100 obyvateľov/ha, keďže umožňuje

Uplatnenie princípu kompaktného mesta v rámci rozvojovej stratégie mesta Graz s cielenou podporou intenzívneho rozvoja okolo centier a rozvojových osí

Príklady uplatnenia rovnakej hustoty zástavby na tej istej parcele pri rôznej forme zástavby s odlišnou priestorovou kvalitou [2]

42

Tém

a: M

esto

ako

zrk

adlo

spo

ločn

osti

i sociálnu premiešanosť. Hustota 150 obyvateľov na hektár znamená, že už len 13 % obyvateľov žije za dochádz-kovou vzdialenosťou 500 m, väčšina obyvateľov má lokálne zariadenia vybavenosti v pešej dostupnosti, čím sa zvyšuje využívanie lokálneho centra a MHD je pravidelná [2].

Pri sledovaní a koncipovaní urbán-nych štruktúr s vyššou hustotou premiet-nutou do počtu obyvateľov či bytov je z hľadiska ich efektívnosti, ale rovnako i kvality optimálne narábať s diferenco-vanou intenzitou zástavby – intenzívnej-šou v ťažiskových polohách a voľnejšou v tých okrajových, vzhľadom na už uvádzanú dochádzkovú vzdialenosť k mestskej hromadnej doprave, koncen-tráciu vybavenosti, ale aj na sociálne skupiny obyvateľov preferujúce bývanie v diferencovaných polohách.

V ťažiskových polohách miest, kde sa koncentruje prevažne administratíva a vybavenosť celomestského významu, je vhodné zabezpečiť určité „minimál-ne“ množstvo bytov, aby boli splnené kapacitné predpoklady na vytvorenie „základnej“ obchodnej vybavenosti, čiže vybavenosti a služieb dennej potre-by. Tie nemožno stanoviť schematicky, normatívne, ale závisia od potenciálov každej lokality (podmienených predo-všetkým štruktúrou obyvateľov na danom území a v jej bezprostrednom okolí, ako aj jestvujúcim stavom vybavenosti) [6].

Hustota a sociálna štruktúra Ďalším problematickým aspektom pri formovaní urbánnych štruktúr s vysokou hustotou je tendencia jednostranne koncentrovať isté typy obytných štruktúr via zaných na určitú skladbu obyvateľov. Urbanistickú štruktúru s vysokou hustotou možno jednoduch-šie dosiahnuť vysokou koncentráciu malometrážnych bytov pre isté skupiny obyvateľov [7]. To však môže spôsobiť zraniteľnosť štruktúr v ekonomickom zmysle a ich úpadok z hľadiska ekono-mickej a sociál nej neudržateľnosti.

Z kvalitatívneho hľadiska je vhodné, aby boli sociálne, resp. spoločenské, skupiny obyvateľov vhodne premieša-né. Tento prístup je jedným z nástrojov tvorby trvalo udržateľných miest, ktorý sleduje nielen sociálne hľadisko, ale aj ekonomickú efektívnosť obytných štruk-túr – intenzitu využitia územia, efektív-nosť výstavby – a ich priestorovú a spo-

ločenskú kvalitu. V dizertačnej práci Ing. arch. Zuzany Gladičovej, PhD., [7], boli analyzované vybrané obytné bloky a súbory v Bratislave. Analýzy sa okrem iného venovali aj hľadisku veľkostnej štruktúry bytov a hustoty bytov na hektár vo vzťahu k priestorovej kvalite urbanistickej štruktúry a foriem zástavby. Ukázali, že jednostranná veľkostná štruktúra bytov s prevažujú-cimi malometrážnymi bytmi v kompakt-ných formách zástavby do šesť podlaží sa premieta do vysokej hustoty bytov (nad 300 bytov na hektár). Naopak rovnaká forma zástavby s nadštandard-nou veľkosťou bytov sa prejaví v nižšej obytnej hustote (okolo 75 až 130 bytov na hektár) premietnutej na rovnakú čistú plochu pozemku. Pri vyváženej veľkostnej štruktúre bytov a kompaktnej forme zástavby doplnenej o zariadenia vybavenosti, garážovanie pod terénom, respektíve v podnoži s obytnou zeleňou (pri najvyššej hustote čiastočne riešenou i na streche) možno zabezpečiť hustotu od 200 do 300 bytov na hektár.

ZáverJedným z hlavných trendov v územnom rozvoji sa v súčasnosti stáva heslo viac za menej. Prejavuje sa to predovšetkým v tendencii zvyšovať hustotu urbánnych štruktúr výstavbou väčšieho počtu bytov na menšej ploche, resp. väčšej dispo-nibilnej podlažnej ploche. Súčasne sa však volá po rozmanitosti, multitypovos-ti, podnetnosti, atypickosti a flexibilite urbanistických štruktúr, všeobecne aj obytných štruktúr v mestskom organiz-me. Jednostranná vysoká koncentrácia funkcií a foriem zástavby produkuje zraniteľné urbanistické štruktúry po ekonomickej i sociálnej stránke. Urbani-stické štruktúry s vyššou hustotou overila história. Tie s priestorovou i funkčnou mnohorakosťou sú príťažlivé aj po

stránke sociálnej. Kompaktné mesto for-mované komunitami s lokálnym centrom v pešej dostupnosti, námestím, parkom, so školou, s väzbou na pracovné príle-žitosti – teda komplexné prostredie pre užšie vymedzené územie je optimálnou skladobnou jednotkou efektívne fungujú-ceho mesta. Kompaktné mesto, mesto krátkych ciest a optimálnych prepojení s diferencovanou hustotou vytvára lepšie podmienky na intenzívnejšie spoločen-ské aktivity a spoločenské kontakty ako mesto rozlievajúce sa do krajiny bez intenzívnejších urbanizačných ohnísk.

Literatúra[1] MVRDV: FAR MAX – Excursion on Den-

sity. Rotterdam: 010 Uitgeverij 1998. 736 s. ISBN 9789064505874.

[2] Urban Task Force: Towards an Urban Renaissance. London: Queen‘s Printer and Controller of HMSO 1999. 218 s. ISBN 185112 165 X.

[3] Mozas, J. R. – Per A. F. – Arpa, J.: Density, Data, Diagrams, Dwellings. Barcelona: Vitoria-Gasteiz 2007. 439 s. ISBN 978-611-5900-0.

[4] Vokoun, J. – Brzica, D. – Kačírková, M.: Megatrendy – dôsledky zmien v demografickom vývoji a urbanizácii na Slovensku. [online]. Bratislava: Eko-nomický ústav SAV, Expertízne štúdie EÚ SAV, 2006. Dostupné na: http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/ES04.pdf. [cit. 2. marca 2011].

[5] Lüpke, D.: Neuplanung und Umstruktu-rierung von Mischquartieren in Frankfurt am Main. Becker, H. – Jessen, J. – Sander, R.: Ohne Leitbild – Stadtebau in Deutschland und Europa, Stuttgart/Zurich: Verlag, 1998. 520 s. ISBN 3-7828 -1510-6.

[6] Švecová, D.: Urbanistická ekonómia. Bratislava: SVŠT, Fakulta architektúry 1982.

[7] Gladičová, Z.: Obytné štruktúry vysokej hustoty. Dizertačná práca. Bratislava: FA STU 2011. FA -10818-23582.

Density of urban structures and its social dimensionCities and their urban structures have always been and still are a reflection of the social-economic development and state of a society. When projected onto the territory of a city however, economic and social requirements have brought about differing demands on the character of its physical structure. Territory as an economic category is therefore the natural focus of long-term and even more so, short-term economic effects. In monitoring these long-term outcomes, ecological and social effects also come into play. Under this scenario, economic and ecological criteria, from sociological as well as ethical and esthetic viewpoints, approach each other. On the other hand, in monitoring short-term effects the social standpoint very often stands in opposition. Therefore in the development of a territory it is most appropriate to give precedence to longer-term effects, which manifest themselves in significant social bonuses.

urbanita 3/12 43

Témou tohto čísla Urbanity je mesto ako zrkadlo spoločnosti. Premietajú sa mesto a spoločnosť jedno do druhého?Na úvod pár slov k pojmu spoločnosť, spoločenský. Ten do istej miery utrpel deformujúcim ohýbaním za socializ-mu, bol všeobecným opozitom pojmu súkromný (záujem), čo bola takmer nadávka. Dnes toľko nehovoríme o spoločenskom záujme, možno skôr

o verejnom... Bolo by vhodné vrátiť poj-mu jeho prirodzený význam zbavený nánosov.“

Poďme naspať k otázke – skúsim na ňu odpovedať nie z pozície urbanistu či územného plánovača, ale skôr z odľah-čene fenomenologického hľadiska. Nedávno ma zaujala kniha Oswalda Spenglera Zánik západu [1]. Na jeho dielo, ktoré sa zaoberá zánikom civilizácie miestami až v exaltovane

osudovom ponímaní, je mnoho ohlasov. Čo však ostáva vcelku nepovšimnuté, je spôsob, akým vníma a opisuje mesto. O vtedajšej fáze civilizácie tvrdil, že je vyvrcholením vývoja kultúry, ktorého najvyšším stupňom je práve mesto. Ob-dobie pred prvou svetovou vojnou opi-soval ako obdobie svetových miest, ako klimax vývoja kultúry a civilizácie. Táto téza sa odrazila v mnohých ďalších dielach o meste a mám pocit, že by

Robert Špaček: Mesto je základná hodnota civilizácie

Prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc., sa dlhodobo venuje mestu ako fenoménu. Chápe ho ako výsledok koncentrovania ľudského úsilia, v ktorom sa zhmotňuje názor na krásu, funkčnosť, na javy v spoločnosti a potreby človeka ako jednotlivca. Je prejavom mno-hých, často nečitateľných, no fascinujúcich premien v spoločnosti a aj keď považuje in-terpretáciu mesta ako zrkadla spoločnosti za príliš zjednodušenú, s nadšením rozpráva o mestách, v ktorých sa dá „čítať“, akí sme boli v minulosti a akí sme teraz.

Obr. 1: Horné mŕtve mesto vo francúzskom Les Baux en Provence, zničené kardinálom Richelieu v roku 1632 ako súčasť mocenského boja proti protestantizmu. Foto: Robert Špaček

Rozhovor

Rozh

ovor

44

sme sa k nej mali vrátiť aj my. O meste ako fenoméne takejto dôležitosti by sme nemali uvažovať len explicitne v urbanistickom alebo sociologickom ponímaní. Možno to znie kontroverzne, ale podľa môjho názoru sú len dve veci, do ktorých sa počas histórie civili-zácie koncentrovalo všetko ľudské úsilie a ktoré stelesňujú hodnotu –, a to sú mesto a zlato. To, že mesto je základná hodnota civilizácie, sa prejavuje aj tým, že ak chce konkurenčná skupina osla-biť spoločnosť, útočí na mesto. Zničiť mesto ako koncentrát úsilia zasiahne spoločnosť najúčinnejšie. Spomeňme mesto Les Baux en Provence, mesto v kopcoch s hornou citadelou a dolným mestom, ktoré v stredoveku prekvitalo. Horná časť bola výsledkom neuveri-teľného úsilia a práve tú dal kardinál Richelieu v roku 1632 zbúrať, keď potreboval ukázať svoj vplyv a zničiť mocné centrum protestantizmu (obr. 1). Technický pokrok potom eskaloval do ničenia bombardovaním počas 2. svetovej vojny. Albert Speer uvádza, že v roku 1944 spojenci v priebehu nie-koľkých mesiacov zhodili na Nemecko zo 4 100 štvormotorových bombardé-rov tritisíc ton bômb denne. Odpoveď Nemecka bola 24 ton výbušnín do Anglicka [2]. V podstate je jedno, či bol výsledkom zničený Kolín nad Rýnom, Drážďany... Je to negatívne vymedze-nie hodnoty mesta par excellence. Tieto obrázky dnes v Kolíne aj v Drážďanoch kúpite vo všetkých stánkoch s pohľad-nicami (obr. 2). Aj toto je zrkadlenie mesta a spoločnosti.

Sú mesto a zlato spojené nádoby – je mesto zároveň svojím spôsobom „banka“? Dá sa mesto chápať ako investícia?Nie celkom. Kým zlato je všeobecný hodnotový ekvivalent, mesto má inú podstatu. Christian Norberg-Schulz [3] napísal, že v meste sa koncentruje charakter mesta a krajiny, ja by som dodal, že je to koncentrát úsilia danej civilizácie. Je síce pravda, že kto má zlato, má možnosť stavať väčšie či bo-hatšie mestá, no ľudia nemali záujem v mestách ukázať len svoj ekonomic-ký potenciál, ale aj duchovný. Keď chodíme po meste, vnímame jeho silu a energiu. Mesto je taký komplikova-ný prejav rôznych vplyvov, že vzťah mesta a spoločnosti či mesta a financií sa nedá chápať takto jednoznačne či sploštene. Aj keď sú povedzme dnešné belgické mestá – Brugy, Gent, Antwer-py a, samozrejme, Brusel – dokladom ekonomickej sily krajiny v období ich vzniku.

Navyše mesto neodzrkadľuje len aktuálnu dobu, ale aj tie predchá-dzajúce a vzťah neskorších dôb k tým dávnejším. Dlhodobo ma fascinuje kultúrno-his-torická stratigrafia. Pozrime sa naprí-klad, čo sa dialo s rímskymi mestskými amfiteátrami v neskorších obdobiach. V toskánskom meste Lucca bol am-fiteáter obstavaný domami a ostal zachovaný v pôdorysnej kresbe mesta. Vo Florencii je za okrajom námestia Santa Croce urbánna stopa už len

v pôdoryse. Do rímskeho amfiteátra v provensálskom Arles bolo po páde rímskej ríše dovnútra a tesne po okraji vstavané mesto s viac ako 200 obydliami a dvomi kostolmi. Rímska pamiatka tak bola ohraničením stre-dovekého mesta. V rokoch 1825 až 1830 z iniciatívy spisovateľa Prospera Mérimée očistili amfiteáter od stredove-kých stavieb a dnes je do tejto antickej pamiatky vstavaný štadión, kde sa konajú býčie zápasy (bez zabíjania býkov), čím vznikla ďalšia vrstva. Čo viedlo kresťanskú dobu nezbúrať tieto objekty či zanechať ich stopy, aj keď boli pre kresťanstvo stelesnením prena-sledovania? Išlo, zrejme, o praktické dôvody, v prípade Arles bol amfiteáter základom opevnenia na obranu pred barbarmi a Saracénmi (obr. 3). Horné podlažie bolo rozobrané na stavbu mesta. Mesto nie je jednoduché zrka-dlo, ale prepletenec mnohých rôznych vzťahov a súvislostí. Navyše zlomové obdobia v niektorých prípadoch alebo nemajú zákonitosť, alebo nie je zrejmá. Ľudí takéto mestá fascinujú – možno nás vzrušuje takáto spleť viac či menej čitateľných a niekedy aj náhodných stôp v jeho histórii, ktoré sa dávajú tušiť a objavovať. Jednoduchší princíp zrkadlenia môžeme nájsť, povedzme, pri nárazovo zastavaných územiach na zelenej lúke, no len čo hovoríme o meste ako o celku, vznikajú tu rôzne odrazy mnohých zrkadiel, možno vznikne medzi niektorými odrazený odraz, nehovoriac o vzájomnej polohe zrkadiel či miere ich zakrivenia.

Obr. 2: Zničené nemecké mestá Kolín nad Rýnom a Drážďany po bombardovaní Zdroj: archív Roberta Špačeka

urbanita 3/12 45

Je pri vnímaní takéhoto „kaleido-skopu mesta“ dobre vedieť, ktorý prejav mesta je čoho odrazom?Na vnímaní mesta je krásne to, že ho môže každý čítať vlastným spôsobom. Je rozdiel, či číta mesto profesionál alebo bežný návštevník. Platí tu zásada, že vidím to, čo viem. Často nevieme preniknúť pohľadom za bariéru svojho poznania. Keď nás však pohľad vypro-vokuje k hľadaniu nepoznaného, keď objavíme niečo za hranicami nášho poznania a môžeme ho prehĺbiť, často nás to napĺňa pocitom šťastia. Človek prichádza vybavený predchádzajúcim poznaním a je vzrušujúce si ho pohľa-dom, vnímaním mesta a prostredia rozši-rovať. Miroslav Marcelli v knihe Filozofi v meste napísal, že mestá sa stávajú v podstate kulisami pre predstavenia [4]. Často sú mestá „nacukrované“ pre návštevníkov a poskytujú im ilúziu, ktorú

očakávajú. Silný pocit z použitia cuk-rárskych metód v historickom prostredí som mal v anglickom meste Chester. Domáci odborníci mi to potvrdili s tým, že je to umelo zrekonštruované pre Japoncov a ich predstavu o európskej histórii. Mesto má z toho, samozrejme, ekonomický profit, no otvára sa tu otáz-ka autenticity. Niekedy je ťažké odhaliť pravú esenciu histórie mesta a vyrozu-mieť, čo sú na rozdiel od nej len nánosy s cieľom vytvorenia kulisy. Napríklad v Carcassone má človek tiež trocha pocit, že história je kulisou pre festivaly v amfiteátri vo vnútri hradieb (obr. 4).

Aj to je však prejavom javov v našej spoločnosti.Iste, ja si dokonca ani nemyslím, že je to zle. Som zamilovaný do belgic-kého mesta Bruggy. Aj toto mesto je na niektorých miestach upravené tak,

aby sa ľudia tešili z toho, že vidia, ako vyzeralo v minulosti. Najčitateľnejšie sú nánosy z 19. storočia – vieme, že väčšina „gotiky“ je práve z tohto obdo-bia. Samozrejme, každý je rád, že je tu pripomienka pôvodného chrámu, no často sú celé časti z neskorších období. S istým nadhľadom sa dá povedať, že staviteľ a reštaurátor Emmanuel Viollet--le-Duc vraj vedel stavať gotické chrámy lepšie ako stavitelia z čias gotiky. Táto vlna sa prevalila nielen Francúzskom.

Problémom necitlivých zásahov do mesta často býva dnešná jednora-zová rozsiahla zástavba na väčších územiach, ktorej často chýba práve istá vrstevnatosť a mnohorakosť zakódovaných informácií. Globa-lizácia sa prejavuje aj v sceľovaní pozemkov a vo veľkých projektoch, ktoré investori z ekonomického

Obr. 3: Vrstvy po bývalom rímskom amfiteátri vo francúzskom meste Arles v stredoveku a dnes Zdroj: Wikipedia Common, foto: Robert Špaček

Obr. 4: Rozprávková panoráma Carcassone Foto: Robert Špaček

Rozh

ovor

46

hľadiska preferujú pred malou výstavbou na pozemkoch korešpon-dujúcich s historickou parceláciou. Tu sa dá nájsť analógia so stabilitou prírodných ekosystémov, ktorá závisí od miery diverzity. Monokultúrne „spoločenstvo“ časti mesta je málo diverzifikované aj v obraze a neponúka obyvateľovi či návštevníkovi dostatok informácií a podnetov na vnímanie. Ne-mecký filozof Wolfgang Welsch tvrdí, že mesto má ponúkať prekvapenia [5]. Historické mestá sú veľmi diverzifikova-né a ponúkajú prekvapenia, aj keď nimi prechádzame, povedzme, desiatykrát. Keď však človek prechádza veľkými areálmi bez prekvapení, dochádza ku sklamaniu alebo ľahostajnosti.

Čo ďalšie zrkadlia o našej spoloč-nosti dnešné zásahy do miest?Keď uvažujeme o týchto súvislostiach, nedá sa opomenúť zlom v 90. rokoch minulého storočia. Dovtedy sme si mysleli, že mesto sa dá plánovať a do dôsledkov možno riadiť jeho výstavbu a rozvoj. Mali sme nástroje a metodiky, aj tak sa však dokonalé územné plány málokedy podarilo dotiahnuť do konca. U nás sa nikdy nepodarilo to, čo sa stalo v Barcelone s plánom Ildefonsa Cerdu z roku 1859 (obr. 5). Mesto sa sto rokov rozvíjalo v súlade s týmto konceptom. Stalo sa už identitou Barcelony, že rešpektuje načrtnutý raster a dlhodobo sa správa podľa navrhnutého konceptu. Je to možno prejav tvrdej katolíckej dis-ciplinovanosti alebo „len“ úcty k rozhod-nutiu. Po našom spomínanom zlome sme zistili, že plánovacie nástroje sú málo efektívne a sú čím ďalej rámcovejšie.

Mesto sa v mnohých aspektoch správa nezávisle od toho, čo si myslí správa mesta a plánovači. Niekde som sa dokonca stretol s tézou, že plánovací aparát dnes už nemá dôsledne pláno-vať, ale len registrovať a usmerňovať podnety. Máme aj príklady projektov spontánneho riadenia, povedzme, dopravy – holandské mesto Makkinga, nemecké Stolberg, Blomberg...

V našom prípade je takýto postoj vý-sledkom eufórie zo pseudodemokracie,

kde je sloboda jednotlivca povýšená nad systémový záujem. Mesto a jeho rozhodovací aparát majú nástroje na to, aby koordinovali úsilie viacerých investorov a prinútili ich v rámci svojho projektu participovať aj na vybudovaní verejných priestorov. Niekde som už spomínal pojem aditívny developerský urbanizmus – priraďovanie jednot-livých, často izolovaných develo-perských projektov vedľa seba bez sledovania verejného zámeru. Ak sa aj pri riešení veľkého územia podarilo vypísať súťaž s vypracovaným spoloč-ným konceptom riešenia, akoby sme pri konkrétnych parcelách nevedeli trvať na zadefinovaných požiadavkách a donútiť investora rešpektovať ich. Výsledok potom býva rozpačitý.

To však nie je len chyba develope-ra. Mesto neťahá dostatočne za svoj koniec povrazu.

Iste. Akoby tu chýbala koordinujúca energia, ktorá by jednotlivé projekty zasadzovala do širšieho rámca. Je na pobavenie, keď sa mestskí politici tak podkladajú verejnosti, že súhlasia s akýmikoľvek, často aj protichodnými názormi občianskych aktivistov v snahe získať si voličov. A tak raz bezhlavo presadzujeme cyklistickú dopravu, pričom kolabuje MHD, druhý raz zase električkovú trať, pričom neostane pries-tor pre cyklistu ani pre chodca. Pritom

kvalita mesta je vo vyváženosti riešenia všetkých požiadaviek. Populistická politika kopíruje hlasnú verejnú mienku ako strela s plochou dráhou letu. Na obraze mesta je to, žiaľ, vidieť.

Vráťme sa k indiferentnosti súčasnej zástavby – čo ďalšie sa dá povedať o smerovaní súčasných miest?Zaujímavým posunom v zmýšľaní o meste je často citovaná esej Rema Koolhaasa Generic City – (neurčité) ge-nerické mesto [6]. Myslím, že práve tu niekde je riziko smerovania súčasného mesta – že sa stane generikom. Kool-haas píše, že mestá strácajú autenticitu a identitu. Je to určitá paralela so vzni-kom generickej stravy, liekov a podob-ne. V nových mestských zónach vzniká akýsi nešpecifický priestor a podľa jeho znakov už nerozpoznáme, či sme v Bra-tislave, Prahe či inom európskom meste. Henrieta Moravčíková mala prednášku

Obr. 5: Pôvodný plán rozšírenia Barcelony z roku 1859 a ortofotomapa súčasného stavu mesta Zdroj: Wikipedia Common, Google Maps

„... potom vstupujeme za zrkadlo, do ríše divov vrstvenia histórie...“

urbanita 3/12 47

Bratislava – mesto bez identity [7]. Uka-zovala počas nej aj zábery z Bratislavy a Belehradu – boli na nerozpoznanie. Vchádzame do neidentifikovateľného nákupného priestoru, dávame si všade rovnakú prefabrikovanú zmrzlinu, vnímame ten istý firemný dizajn. Aby sme zistili, kde to vlastne sme, s úľavou vojdeme do malého historického centra mesta, kde nájdeme pôvodnosť, ktorú sme hľadali.

No to je pôvodnosť doby, ktorá už pominula. Čo je pôvodnosť dnešnej doby? Generikum?Obávam sa, že áno. Nie som si istý, či dnes vedome a aktívne tvoríme vôbec nejakú kultúrnu vrstvu v prístupe k mes-tu. Pôvodná je možno už z povahy veci len inžinierska infraštruktúra mesta.

A má naša spoločnosť vôbec auten-ticitu či identitu, ktorá by sa mohla premietnuť do mesta?Ťažká otázka. Všeobecne sme efemér-ne digitálne pominuteľní. Súvisí to so stabilitou hodnôt, tie boli v minulosti autentické. Po nás možno ostanú parkovacie garáže ako svedectvo doby

(obr. 6). A možno mosty. Pominuteľnosť hodnôt sa ťažko stabilizuje. Myslím, že sa pri konkrétnych budovách či projek-toch dá rozpoznať autenticita, ktorá vy-plýva z architektovej tvorivej reakcie na zadanie. To sa však v kontexte mesta stratí. Navyše dobrí – úspešní architekti sú univerzálni, vedia vhodne vstúpiť do akéhokoľvek mesta, takže keď tvorí Holanďan v Číne, ide o autentickú architektúru v zmysle originálnej archi-tektovej výpovede, ale nejde o typickú architektúru vyplývajúcu z identity Číny. Často mesto alebo investor ani nenásto-ja na tom, aby takýto architekt spravil miestnu architektúru, prizývajú ho práve pre jeho rukopis a chápu to aj ako marketing. Povedzme, Frank Gehry má svoj typický a pomerne nemenný názor na architektúru a osádza svoje sochár-sky poňaté budovy v rôznych mestách a odlišnom prostredí. Bez toho, aby mali jeho diela akúkoľvek nadväznosť na kultúrnu substanciu daného mesta, stávajú sa jej súčasťou. Takéto diela vplývajú aj na okolitú urbánnu štruktúru, stávajú sa akcentom či dokonca začí-najú tvoriť identitu miesta. Dnes, keď sa povie Bilbao, väčšine ľudí napadne

Gehryho Guggenheimovo múzeum (obr. 7). Neviem si však predstaviť, že by súčasná architektúra mohla byť nositeľkou znakov, o ktorých by sa dalo povedať, že sú, povedzme, bratislavské. Naopak pôdorys miest, zoskupenie a charakter štvrtí a ich urbanistické cha-rakteristiky sú typické často priamo pre konkrétne mesto a práve túto jedineč-nosť majú územní plánovači možnosť zachovať či podporiť. Treba spomenúť aj to, že validita našej kultúrnej vrstvy súvisí s efemérnosťou materiálov a kon-štrukcií. Objem budov často definujeme ľahkým skleným plášťom, na jeho zánik stačí zanedbateľný fyzický podnet. Chce naša doba zanechať stabilnú vrstvu v meste alebo sa budeme k mestu správať ako k spotrebnému tovaru s ohraničenou dobou záruky? Autentici-ta súčasného mesta možno ostane len v jeho polohe a pôdoryse.

Nové budovy sa naozaj často plánujú len na obdobie, kým sa zhodnotí do nich vložená investícia. Viacerí developeri sa hlásia k tren-dom zelenej architektúry, no tu sa presadzuje predovšetkým aspekt

Obr. 6: Parkovacia garáž v Toulouse, historická lokalita Carmes Foto: Robert Špaček

Rozh

ovor

48

nízkych nákladov na prevádzku budovy, čím chcú osloviť budúcich kupcov či nájomníkov priestorov, no menej sa hovorí o životnosti budovy a nákladoch na jej „výrobu“ a likvi-dáciu, ktoré predstavujú podstatnú ekologickú záťaž.Toto je nepochybne veľká téma. Poznatky v oblasti „zelenej“ architek-túry vedia už dnes poskytnúť udrža-teľné riešenia. Nejde tu, samozrejme, o udržateľnosť v zmysle trvalej fyzickej existencie budovy. Zelená architektúra sa stáva marketingom a ideológiou a investori sa dostávajú pod tlak. Autori knihy Faktor 4 tvrdili, že potre-bujeme ekokapitalizmus, aby sa všetky ekologické zámery stali úspešnou súčasťou trhu [8]. A to sa dnes naozaj aj deje. Trh je už ideológiou udržateľ-nosti ovládaný a kto sa tomuto trendu nepodriadi, dostáva sa na okraj. Dosť často však pochybujem, či sa pri tom nestráca samotná podstata ekologic-kého prístupu. Je to užitočný biznis, ale nemyslí sa tu na aspekt kultúrnej udržateľnosti v kontexte mesta. Načo by nám v konečnom dôsledku boli energeticky úsporné ruiny? Prečo by

sme mali obnovovať a zachovávať ne-kultúrne budovy? Cieľom udržateľnosti nie je urobiť síce nízkoenergetickú, no nekultúrnu budovu, ktorá bude preká-žať budúcemu rozvoju lokality.

Čo teda považujete za kultúrnu udržateľnosť?Ak hovoríme o architektúre, mám názor, s ktorým mnohí nesúhlasia: udržateľná architektúra musí byť v prvom rade krásna, až potom má, musí alebo môže byť energeticky efektívna či musí mať ďalšie vlastnosti, ktoré od architektúry očakávame. Som presvedčený, že toto platí aj pre mesto: musí byť krásne, aby mohlo byť udržateľné, a musia byť také aj všetky jeho súčasti až po električku či smetný kôš. Od toho máme často ďa-leko, obklopuje nás množstvo doslova škaredých vecí a priestorov.

Máme škaredé prostredie, lebo ho tvorí škaredá spoločnosť? Alebo naopak škaredosť prostredia nás nepozdvihuje ku kráse, a preto spoločnosť nenapreduje? Do značnej miery platí jedno aj dru-hé, aj keď čoraz menej rád používam

ostré odpovede. Do určitej miery chá-pem istého politika, ktorý tvrdil, že ho nezaujíma, či budú diaľnice krásne, ale či budú včas. Keď bude spoloč-nosť vyladená na určitú hranicu, už nebude treba hovoriť o škaredosti či kráse, bude to samozrejmá požiadav-ka.

Pri tendroch sa hovorí najmä o cene. Je pekné drahšie? Vyžaduje si pekné mesto príliš veľa z toho spomínaného zlata?Nemyslím, že by pekné bolo drahšie. Ide spravidla o rovnaké množstvo ma-teriálu a práce. Iné je len to, kto a ako materiál, takpovediac, zorganizuje. Je to otázka chcenia a kultúrnej úrovne, ako sa rozhodovanie o požadovanom výsledku odohráva.

Kvôli svetovej kríze ustali bez-hlavé investície, máme viac času na prípravu projektov, hovorí sa o potrebe kvalitatívnej transformá-cie doteraz preferovanej kvantity. Je teraz ten pravý čas na kvalitu či krásu, vnímate v súčasných preme-nách miest takého tendencie?

Obr. 7: Guggenheimovo múzeum od Franka Gehryho sa stalo poznávacím znakom mesta Bilbao. Foto: Robert Špaček

urbanita 3/12 49

Potenciál tu bol neustále. Posledných 20 rokov sme si mysleli, že sa to aj podarí, no zvyčajne sa ukázalo, že je to len ilúzia. Udalosť predbieha druhú, stále sme v časovej tiesni a mnoho vecí sa robí radšej rýchlo ako dobre. Po 20 rokoch takéhoto prístupu to na meste jednoducho musí byť vidno. Stále sa hľadáme. Ak sa hľadá slovenská literatúra alebo film, je to smutné, no nie je to taká tragédia, ako keď sa hľadá architektúra – tá totiž nezmazateľne vstupuje do prostredia a mení ho na dlhé obdobie.

Prof. Alexy tvrdí, že miesto, kde sa raz v priestore niečo začne a vy-tvorí, má tendenciu pretvárať aj svoje okolie a rozširovať sa.Je to jedna zo zvláštnych vlastností mesta, že ten, kto príde prvý, vytvorí v prostredí určité kryštalizačné jadrá, ktoré ovplyvňujú nasledujúce dianie v priestore. Okrem pragmatických parametrov, ako je napríklad svet-lotechnika, tu ide aj o myšlienku či energiu, ktorú takýto projekt vyžaru-je. Niekedy si povieme, že by bolo asi lepšie projekt, ktorý nie je práve vydarený, zrušiť, ale práve v istej nevypočítateľnosti sa niekedy skrýva pôvab mesta.

Dá sa mesto chápať aj ako určenie hraníc vlastníckych vzťahov a práv, ako sa v týchto priestoroch sprá-vať?

Je až fascinujúce, aké všetky funkcie mesto plní bez toho, aby sme si to uvedomovali. Človek je teritoriálny tvor a princíp teritoriality treba rešpektovať pri všetkých typoch priestorov v mes-te – od bytu až po verejný priestor. V knihe Vita activa Hannah Arendtová tvrdí, že pri antickom meste boli staviteľ a zákonodarca dva rovnako dôleži-té subjekty [9]. Zákonodarca dáva obyvateľom istotu písaných pravidiel správania a staviteľ hradieb a stien domov dáva ľuďom istotu vlastného priestoru poskytujúceho fyzické bezpe-čie. Na toto ako keby reagoval Árpád Tözsér v texte Rekviem a tedeum za jedno mesto [10]. Píše v ňom o vtedy už zbúraných či pustnúcich budovách v bratislavskom Podhradí. Proces ich likvidácie bol svojím spôsobom podobný osudu domov porazených kmeňov, ktorým Inkovia zvykli vybrať okná a dvere, aby odobrali základ-né istoty, súkromie a pocit bezpečia ich obyvateľom. Aj to ukazuje, ako človek potrebuje bezpečný súkromný priestor. Zaujímavá je aj otázka, do akej miery mám právo na súkromie vo verejnom priestore. Má mať systém právo dohľadu nad všetkými prítomný-mi vo verejných priestoroch v mene ich ochrany? Je či nie je sledovanie ľudí vo verejnom priestore v rozpore s ich prá-vom na súkromie? Hranice a charakter verejného priestoru pre mňa nepre-konateľne interpretoval Giambattista Nolli (obr. 8).

Literatúra[1] Spengler, O.: Zánik Západu. Praha:

Academia 2011. 776 s. ISBN 978-80-200-1886-1.

[2] Speer, A.: Řídil jsem Třetí říši. Praha: Grada Publishing 2010. 586 s. ISBN 978-80-247-3178-0.

[3] Schulz Ch.-N.: Genius loci. Praha: Odeon 1994. 218 s. ISBN 80-207-0241-5.

[4] Marcelli, M.: Filozofi v meste. Brati-slava: Kalligram 2009. 188 s. ISBN 978-80-8101-400-0.

[5] Welsch, W.: Mischung – Körper – Situation. In: Thesis 1/2, 1997.

[6] Koolhaas, R. – Mau, B. – Werlemann, H.: S, M, L, XL. Kolín: Taschen 1998.

[7] Moravčíková, H.: Bratislava – mesto bez identity? Prednáška. Alumni klub STU, Bratislava, 1. 3. 2011.

[8] von Weizsäcker, E. – Lovins, A. B. – Lovins, H. L.: Factor Four (Faktor čtyři). Praha: MŽP ČR 1996. 331 s. ISBN 80-85368-85-4.

[9] Arendtová, H.: Vita activa. Pra-ha: OIKOYMENH 2007. ISBN 8086027104.

[10] Tözsér, Á.: Rekviem a tedeum za jedno hlavné mesto. OS 97/8, s. 36.

Robert Špaček: The city is the basic value of civilization Prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc., has been studying the city as a pheno-menon for some time now. He percei-ves it as the result of the concentration of human striving in which opinion is transformed to matter with respect to beauty, functionality, society as a concept, and the needs of the indivi-dual. The urban structure is the illustration of many often unreadable but still fascinating changes in society; even though he considers an interpre-tation of “the city as a mirror of society” as overly facile, he speaks with enthu siasm of those cities in which it can be „read“ how we were in the past and how we are today.

Prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc., pôsobí v Ústave ekologickej a expe-rimentálnej architektúry na Fakulte architektúry STU, kde sa dlhodobo venuje slušnosti mestského prostredia a udržateľnej architektúre a prednáša túto problematiku v rámci 2. a 3. stup-ňa štúdia.

Obr. 8: Mapa Ríma od Giambattistu Nolliho (1948) vyznačuje hranice a charakter verejných priestorov v meste.

50

Plus

y a

mín

usy

Ľudia a mestoIng. arch. Zora Pauliniová, foto: autorka

Keď kráčam mestom, zakaždým ma udivuje, ako sa naše myšlienky, postoje i činnosti pre-mietajú do fyzickej matrice mesta a ako nám to mesto vracia – niekedy láskavo, inokedy drsne... Politické a ekonomické rozhodnutia sa premietajú do zániku verejných priestorov, odrážajú sa v gumovaní industriálneho dedičstva, ale aj v nedostatočnej šírke chodníka či bariérach na ňom. Hodnotový systém a priority tých, čo rozhodujú, sú viditeľné v tvári i v tvare mesta. Na urbanizme aj na architektúre mesta vidno, že parciálne záujmy majú prednosť pred verejnými.

Protestná stanovačka na námestí SNP, verejný protest proti nezákonnej stavbe pod bratislavským hradom, prisvojova-nie si priestoru pomocou street artu či sadenia kvetov (guerilla gardening), ale aj pomocou mestských zásahov, to všetko sú aktivity občanov, aktivistov či umelcov, ktorí sa snažia mesto si osvojiť a zmeniť ho tak, aby sa s ním mohli stotožniť.

Ponúkame vám fotografie, ktoré odrá-žajú vzájomné prepojenie spoločnosti a urbánneho prostredia. Niektoré fotky nezachytávajú stavby, ale ľudí. No to, čo ľudia robia, je priamym dôsledkom materiálneho prostredia.

Nákupné centrum Mlyny v Nitre ponúklo priestor na veľkorysý chodník. Škoda, že sa projektant rozhodol nastavať ľuďom do cesty prekážky. A tak ľudia buď kľučkujú medzi betónovými hranolmi, alebo pochodujú po nezastavanej polovici. Kvôli zlej architektonickej koncepcii tu vzniklo nebezpečné miesto s farebne splývajúcimi prekážkami, bez vodiacich pásov pre slabozrakých a nevidomých.

Na jednej z bratislavských tepien, na Šancovej ulici vypadávajú ráno ľudia z ostrovčeka do vozovky. Tisíce ľudí je tu denne šikanovaných infraštruktúrou a hoci iniciatíva Lepšia doprava navrhla, ako situáciu riešiť, návrh zaspal niekde na stoloch úradníkov.

Doprava

urbanita 3/12 51

Bezradnosť nad tým, čo s verejným priestorom, vedie k jeho zanedbaniu, devalvácii a neadekvátnemu využitiu. Temer nikto nediskutuje o tom, že sa náš verejný priestor privatizuje. Zanedbané námestia nachádzajú svoje vykúpenie v zastavaní.

Nákupné centrum Aupark v Žiline ponúka príjemné sedačky vytvárajúce predstavu útulnej obývačky. Priestor sa stáva útočiskom mládeže, ktorá tu trávi celé popoludnia.

Šafárikovo námestie – nič iné, len rýchlo prebeh-núť. Pred piatimi rokmi rozhodla samospráva, že lavičky z námestia treba odstrániť, pretože na nich sedávali bezdomovci. Už ani fontána netečie – ešte že zostala tráva.

Keď Eurovea pred časom otvorila svoje priestory, ponúkla jedinečný kontakt s vodou. Kým sa nábrežie v meste schováva za múriky, tu je rieka na dotyk, aj keď, žiaľ, prístup k nemu nie je bezbariérový. Skvelý priestor začal kapitalizovať – až natoľko, že ho Eurovea v lete prenajala Markíze na nakrúcanie reality show a dala na dva mesiace zastavať prístup k rieke.

Verejné priestory

52

Plus

y a

mín

usy

Oddych i zamyslenie, izoláciu i pripomenutie ponúka pamätník obetiam holokaustu v Berlíne. Niekto sa do ulíc medzi kameňmi ponára, niekto na nich leží a sedí. Na sivom kameni sa hrá dievčatko s bábikou.

Trojičné námestie v Banskej Štiavnici – jedinečné historické miesto, ktoré oku-pujú autá, takže niekedy je problém dostať sa k pamiatke. Mladá záhradná architektka vtiahla do mesta park s trávou na ležanie.

Žilina, vnútroblok pri Štefánikovej triede. „Tu si vždy spolu vypijeme kávu, aj posedíme. A keď ideme von na dlhšie, prinesieme aj chýbajúcu latu z lavičky. No nenecháme ju tu, ináč by si sem prišli sadnúť bezdomovci.“

Hlava na hlave na Panenskej ulici – na mieste, kde počas bežného pracovného dňa stoja autá a občas prejde chodec. Každý tretí mesiac je však ulica pre autá zatvorená, lebo sa tu koná Dobrý trh. Priatelia, vône, farby a chute – to všetko je magnet, ktorý sem ľudí ťahá...

Berlín pod televíznou vežou. Stačí trochu reprodukovanej hudby a keď je priestor, dá sa zatancovať. Uvoľnili by sa takto ľudia aj u nás na námestiach?

urbanita 3/12 53

The citizen and the cityAs I walk through the city I am constantly amazed at how our thoughts, attitudes and activities are projected onto the physical matrix of the city and how the town returns it to us – sometimes lovingly, sometimes rudely. Political and economic decisions tend towards the decrease of public spaces, reflected in the erasing of our industrial heritage and in the inadequate width of sidewalks, along with the barriers obstructing them. The value system and the accompanying priorities of the decision-makers are visible in the shape of the face of the city. It is clear from both the urban planning and the architecture of the city that vested interests take precedence over public concerns.

Protest proti nezákonnej výstavbe pod hradom na Beblavého ulici. Keď sa mení tvár mesta, ozývajú sa aktivisti aj spisovatelia.

Sociálne siete, chuť pomôcť a niekoľko mladých lídrov z Pressburg Embassy rozbehli guerilla gar-dening... Tí, čo nie sú spokojní so sivým mestom, môžu to zmeniť.

Záverečné zdvihnutie bicyklov nad hlavu (bikelift) ako symbol toho, že aj bicykel má v meste plnom áut miesto. Cestná sieť orientovaná iba na automobilovú dopravu vedie k aktivizácii cyklistov a k ich snahe zmeniť verejný priestor.

Hlavný turistický ťah zo Starého mesta na bratislavský hrad. Rozbité schody a stena Mostu SNP ako maliarske plátno. Témou bolo povstanie – jeden z writerov ju pretavil do pirátskeho protestu proti zákazu voľného sťahovania.

Ľudia menia mesto

54

Naš

ím o

bjek

tívom

Anglické Benátky

Kanály nie sú len doménou Benátok, ale aj Anglicka. Presvedčí vás o tom návšteva Bir-minghamu, ktoré sa právom môže nazývať anglickými Benátkami. Zachovalý a na niek-torých miestach obnovený systém kanálov vytvorených počas priemyselnej revolúcie na prevoz tovaru a surovín sa zmenil na miesto nočného života obyvateľov a vyhľadávanú turistickú destináciu. V minulosti hlavná tepna priemyslu je dnes tepnou privádzajúcou život do centra mesta.

Ing. Barbora Lipovská, PhD., foto: autorka

Gas street basin – centrum birminghamských kanálov, kde sa cez deň aj v noci vykladal a nakladal tovar, je dnes centrom reštaurácií a kaviarní. V týchto miestach ústi kanál pri novom nákupnom centre MailBox.

urbanita 3/12 55

Birmingham sa nachádza v strede An-glicka. S počtom obyvateľov 1 036 900 je druhým najväčším a najkozmopolitnej-ším mestom, ktorého počiatky sa datujú od roku 1086. Najväčšie zmeny mesto zažilo začiatkom 18. storočia v období priemyselnej revolúcie, keď sa z malého mestečka stala anglická priemyselná veľmoc. Okolie mesta bohaté na nerastné suroviny bolo hlavným dôvodom, prečo obchodníci začali budovať v centre mesta továrne, ktoré potrebovali zásobovať surovinami.

Pôvodný systém dopravy uhlia po-trebného na chod tovární sa časom uká-zal ako neúčinný a pomalý. Preťažené vozy ničili úzke a prašné cesty rých-lejšie, ako ich bolo možné opravovať. Náklady na ich údržbu a čas prepravy nútili obchodníkov hľadať nové, efektív-nejšie riešenia dopravy.

Prvý kanál, ktorý viedol z Black Country (hlavná oblasť ťažby uhlia) do mesta, navrhol anglický inžinier a vynálezca James Bridley. Krátko po jeho spustení sa ukázali výhody tohto spôsobu prepravy, ktorá ovplyvnila aj cenu dovezených surovín. Lacnejšie uhlie do fabrík znamenalo lacnejšie produkty a väčší dopyt. Majitelia tovární zväčšovali priestory, čo viedlo

k rozšíreniu siete kanálov a prepojeniu s mestami Bristol, Liverpool a Londýn. Birmingham sa tak čoskoro stal centrom prosperujúcej kanálovej siete, ktorá mala vo svojom vrcholnom období dĺžku 53 km.

Kanály slúžili prekvitajúcemu prie-myslu až do polovice 19. storočia, keď v transporte prevzala vedúcu úlohu železničná a automobilová doprava. Prosperujúce továrne sa sťahovali na okraj mesta, bližšie k novým železni-ciam a okolie kanálov osirelo. Z tovární sa stali opustené haly a sklady. Posled-nou továrňou využívajúcou kanálovú dopravu bola Čokoládovňa Cadbury v Bournville, ktorá po nich prepravova-la tovar až do roku 1960.

Koncom 20. storočia sa mesto Birmingham rozhodlo investovať do obnovy okolia kanálov, takže sa stali opäť ústredným bodom mesta. Ich obnova priniesla do okolia opuste-ných budov život. Staré továrne sa zmenili na reštaurácie a z lodiek prevážajúcich uhlie a meď sa stali turistické atrakcie. Chudobná štvrť sa stala „dobrou adresou“ a pô-vodne industriálne časti sa zmenili na miesta kultúry, oddychu a noč-ného života. Nové budovy tu ako

Na niektorých miestach akoby sa zastavil čas. Historicky významné budovy sú zrekonštruované do pôvodného stavu.

Aj keď okolie kanálov obklopili nové budovy, história tu dýcha všade. Staré páky, ktoré slúžili na vyrovnávanie vodnej hladiny v komorách, sa stali súčas-ťou nového dizajnu a pripomínajú pôvodný účel tohto miesta.

Na fotke vidíme obytný komplex CUBE – kocka (autor návrhu: Ken Shuttleworth).

56

Naš

ím o

bjek

tívom

keby stáli odjakživa, až niekedy máte pocit, ako by ste sa vrátili v čase. Za-chovaný genius loci a neopakovateľná atmosféra okolia kanálov je lákadlom nielen pre turistov, ale aj domácich.

The Venice of EnglandCanals do not belong exclusively to Venice, they are also to be found in England. We discovered this during our trip to the city of Birmingham, which could justly be called the English Venice. The preserved and sometimes restored system of canals, dug during the Industrial Revolution for the ship-ment of goods and raw materials, has changed to a locale for night-life, and to a favourite tourist destination. In the past the main artery of industry, nowa-days a vein supplying life-blood to the city centre.

Bridleyplace – nová štvrť s kanceláriami, reštauráciami, bytmi a námestiami. Na návrhu sa podieľali aj architekti takých zvučných anglických mien, ako napríklad Richard Rogers, autor Sea Life Museum, a Piers Gongh (CZWG), ktorý navrhol Brindley Place Café. Jeho meno sa preslávilo najmä prestavbou londýnskych prístavov.

V súčasnosti na kanáloch parkujú malé reštauračné loďky a po vode sa prevážajú turisti.

Materiály a tvary striech pôvodných budov našli svoj odraz v architektonickom riešení nových budov v súhre farieb a štruktúr.

urbanita 3/12 57

Vyhláseniu súťaží predchádzala dis-kusia a dohoda o spolupráci s Fakultou umení Technickej univerzity v Košiciach a Fakultou architektúry STU v Bratislave. Študenti predstavili nápady, ako využiť nefunkčný objekt bývalého košického kina Družba a najvhodnejšie usporia-dať peší ťah spájajúci Terasu s historic-kým centrom mesta.

„Architektonické súťaže si dali za cieľ nájsť dobré nápady na priestorové, výtvarné a funkčné využitie priestorov nášho sídliska“, povedal o zámere súťa-že starosta Mestskej časti Košice-Západ Rudolf Bauer. „To sa nám podarilo a sme radi, že môžeme verejnosti pred-

staviť skvelé návrhy mladých architek-tov. Na tomto projekte sme si zároveň mohli vyskúšať spoluprácu samosprávy s univerzitami, ktorá bola pre nás veľmi inšpirujúca.“

Prostredníctvom súťaže Kino Druž-ba hľadali organizátori ideový návrh na nové funkčné využitie a rekonštruk-ciu kina Družba na Terase. Kino je v spojení s peším ťahom a obvodovým centrom Luník II ukážkovým objek-tom občianskej vybavenosti z druhej polovice 20. storočia. Autor objektu architekt Ján Šprlák-Uličný vytvoril stavbu využívajúcu vtedajšie najmo-dernejšie technológie panoramatic-

V Košiciach sa súťažilo na tému  Kino Družba a Peší ťah Terasa

V septembri 2012 sme mali možnosť v priestoroch Galérie architektúry Spolku architektov Slovenska v Balassovom paláci v Bratislave vidieť výstavu ocenených študentských návrhov ideových súťaží Kino Družba a Peší ťah Terasa. Víťazné návrhy mladých architektov z celé-ho Slovenska, ktorí sa prihlásili do architektonickej súťaže vyhlásenej Mestskou časťou Ko-šice­Západ v spolupráci s Mestom Košice, zaujali svojou sviežosťou. Súťaž, ktorá prebehla v letnom semestri od februára do júna 2012, bola súčasťou aktivít organizovaných pri príle-žitosti 50. výročia začatia výstavby košického sídliska Terasa­Nové mesto.

Martina Jakušová, vizualizácie: Mestská časť Košice-Západ

Kolektív autoriek Timea Horváthová, Kristína Hrebíčková a Katarína Michalková z Fakulty architektúry STU Bratislava získal uznanie poroty za svoj návrh Pešie-ho ťahu Terasa. V projekte sú správne rozanalyzované kritické miesta mestskej štruktúry, ale podľa poroty autorky nenavrhujú ich adekvátne riešenia.

Výsledky súťažíUrbanisticko­architektonická súťaž Peší ťah TerasaUznanie poroty: Timea Horvátho-vá, Kristína Hrebíčková, Katarína Michalková, FA STU BratislavaIdeovo­architektonická súťaž Kino Družba1. miesto: Bc. Eva Šišková, FA STU Bratislava2. miesto: Bc. Tomáš Banko, FA STU Bratislava, Bc. Marián Čutka, Fakulta umení TU KošiceUznanie poroty: Bc. Nataša Pagáčo-vá, Fakulta umení TU Košice

Urbanistická súťaž

58

Urb

anist

ická

súť

až

kého premietania na časť oblúkovej plochy, čím kino poskytovalo divákom nezvyčajne živý zážitok. Približne po 25 rokoch sa podmienky premietania filmov natoľko zmenili, že objekt sa na pôvodnú funkciu už dlhšie nevyuží-va. Cieľom súťaže je nájsť atraktívny a trvalo udržateľný lokalitný pro-gram a navrhnúť rekonštrukciu, ktorá vyzdvihne pôvodné architektonické kvality diela. Súťažiaci sa zaoberali aj možnosťou kooperácie objektu bývalého kina s priestorom a prevádz-kami obvodového centra Luník II. Toto obchodné centrum je dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje kvalitu poskytovaných služieb v najbližšom okolí. Budova kina, verejné priestran-stvá a obchodné centrum by spolu mali vytvoriť synergický komplex schopný poskytnúť bohaté portfólio služieb a možnosti na lokálnu urbán-nu rekreáciu a voľnočasové aktivity.

Predmetom druhej súťaže Peší ťah Terasa bolo nájsť najvhodnejšie priesto-rové, výtvarné a prevádzkové usporia-danie pešieho ťahu v Mestskej časti Košice-Západ v časti Terasa, ktorý by oživil túto lokalitu a pomohol naštarto-vať jej dobudovanie. Študenti mali šan-cu spropagovať riešenia podporujúce tvorbu mestského prostredia a navrhnúť druhé, moderné centrum Košíc ako pen-dant jeho historického jadra. Pôvodné, veľkoryso navrhnuté centrum Terasy sa

Víťazný návrh v súťaži Kino Družba od Evy Šiškovej z FA STU Bratislava preukázal podľa slov poroty striedmy a ekonomický prístup k riešeniu, ponúkajúci veľkú variabilitu, rešpektujúci pôvodnú architektúru a umožňujúci plné využitie hlavnej sály. Chýba mu však dopracovanie urbanistických väzieb na okolie.

V návrhu Kina Družba od Tomáša Banka zo Stavebnej fakulty STU Bratislava, ktorý skončil na druhom mieste, ocenila porota zaujímavé stvárnenie hlavnej sály s využitím stupňovitej podlahy, ako aj riešenie interiéru. V urbanistickom riešení je zaujímavé prepojenie parku pri kine Družba so spevnenou plochou OC Luník II. Porota však návrhu vyčítala monofunkčnosť a nekomplexnosť urbanistického riešenia.

urbanita 3/12 59

buduje už viac ako 30 rokov. Ako prvé boli postavené administratívne budovy, ktoré dnes využíva samospráva, neskôr cirkevné objekty a obchodné centrum. Veľká časť územia je stále majetkovo nevysporiadaná a hoci tu samosprá-va vlastní viac ako polovicu územia, výstavbu zdržujú nevysporiadané majetkové vzťahy.

Po vyhodnotení súťažných návrhov vznikli závery a odporúčania, ktoré slúžia samospráve pri príprave územno-plánovacej dokumentácie a pri ďalšom manažmente územia.

Predsedom poroty bol Ing. arch. Viktor Malinovský, členov poroty tvorili Rudolf Bauer, starosta Mestskej časti Košice--Západ, Petronela Királyová, poverená zastupovaním hlavného architekta mesta Košice, Osamu Okamura, šéfredaktor českého časopisu ERA 21, Martin Jerguš z Útvaru hlavného architekta Košice, Stanislav Kočiš, poslanec Mestskej časti Košice-Západ, a Alena Vachnová z Mestskej časti Košice-Západ.

Akcia sa realizovala v rámci projektu Na Západe po 50 rokoch, ktorý je spo-lufinancovaný z dotačného programu Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013 Ministerstva kultúry SR.

Spracované z podkladov MČ Košice--Západ a ÚHA Košice.

Competitions for the Družba cinema and Terasa pedestrian zone in Košice In September 2012 in the premises of the Architecture Gallery of the Association of Architects of Slovakia in the Balassovo Palace in Bratislava we had the opportunity to view an exhibition of recognized student proposals for the conceptual Družba Kino and Terasa pedestrian zone. The winning designs by young architects from all over Slovakia who entered in the architectu-ral competition announced by the Košice-Západ city part in association with the City of Košice were outstanding due to their freshness. The competition, which ran in the summer semester from February to June 2012, was part of the festivities organized for the occasion of the 50th anniversary of the beginning of construction of the Košice estate, Terasa-Nové mesto.

Porota pri posudzovaní návrhov Foto: MČ Košice-Západ a ÚHA Košice V júni 2012 sa v Košiciach diskutovalo na tému Architektonický a urbanis-tický vývoj Terasy za 50 rokov a súčasné výzvy rozvoja. Odborný seminár zorganizovala mestská časť Košice-Západ pri príležitosti 50. výročia Terasy v spolupráci s Mestom Košice. Foto: MČ Košice-Západ a ÚHA Košice

Ďalší projekt, ktorý skončil v súťaži Kino Družba tiež na druhej priečke, je dielom Mariána Čutku z Fakulty umení TU Košice. Porota ocenila komplexný prístup k riešeniu širšieho územia a zaujalo ju aj podporenie pešej osi, ktorá prepája architektonickými prvkami obchodné centrá Luník II a Luník I, a vhodné a veľkorysé riešenie statickej dopravy. Diskutabilné je oddelenie spevnenej plochy OC Luník II od parku pri kine Družba navrhova-nými novými objektmi. Riešenie objektu podľa poroty narušuje hmotovú skladbu pôvodnej architektúry.

Uznanie poroty získala za svoj návrh kina Družba Nataša Pagáčová z Fakulty umení TU Košice. Porota vnímala pozitívne overenie možnosti dostavby objektu, ktoré však hodnotila ako kontraproduktívne.

Inšp

iráci

e z

dejín

60

Tvorba satelitov a záhrad-ných miestKu koncu 19. storočia sa objavila štúdia Ebenezera Howarda To Morrow (1898), ktorá vzbudila veľký záujem odbornej verejnosti. V roku 1902 vydal ďalšiu knihu Garden-Cities of To--Morrow, ktorá nadviazala na predchá-dzajúcu. Základný model, ktorý upútal pozornosť, predstavovalo tzv. ústredné sídlo s veľkosťou 58-tisíc obyvateľov a satelitné záhradné mestá do 30-tisíc obyvateľov. Všetky mestá boli výraz-ne prestúpené zeleňou. V roku 1899 vznikla spoločnosť Garden City Pioneer Company a v roku 1903 sa postavilo ako prvé sídlo záhradné mesto Letch-worth podľa plánu Barryho Parkera

a Raymonda Unwina v duchu spomí-nanej teórie. Práve Raymond Unwin pracoval ďalej na teórii satelitných miest a v roku 1905 vydal knihu Town Planning in Practice, v ktorej rozvádza Howardove myšlienky. Mesto sa začína organicky členiť.

Podľa týchto zásad sa začalo stavať mesto Welwyn v roku 1920 a ďalšie mestá, napr. Hellerau v Nemecku. Podobne sa tieto myšlienky rozvíjali aj v Amerike – v súvislosti so segregáciou dopravy vzniklo mestečko Radburn v Jersey z roku 1928 (autormi sú Henry Wright a Clerence Stein) a v Anglicku v roku 1946 došlo k založeniu 14 de-centralizovaných miest okolo Londýna a v okolí niektorých stredoanglických

konurbácií, kde tak vznikli záhradné mestá Stevenage, Durham, Harlow a iné. Proces vzniku záhradných miest znamenal dekoncetračné a hygienické riešenie nedostatkov miest. Idey záhrad-ných miest boli v prvých desaťročiach 20. storočia rôzne obmieňané, avšak s konečným výsledkom, že záhradné štvrte sa stali prístupné prevažne stred-ným vrstvám spoločnosti. V bývalom Československu je najznámejšie záhrad-né mesto Spořilov pri Prahe (1922), v podobnom duchu sa plánovalo aj záhradné sídlisko v Bratislave nad Slávi-čím údolím od architekta E. Szönyiho.

Jednou z mnohých realizácií záhrad-ných miest je aj sídlisko Käpylä z roku 1925 od Mattiho Välikangasa v Helsin-

Znižovanie hustoty miest v 20. storočí

V dvadsiatom storočí sa presadzovali teoretické štúdie, ktorých cieľom bolo hľadanie východísk z neutešenej situácie spôsobenej nadmernou koncentráciou pracovných príleži-tostí a následne koncentráciou obyvateľstva v mestách. Začali sa hľadať vhodné koncepty na zlepšenie hygienických podmienok v mestách s dostatkom zelených plôch. Tým sa zákonite znižovala hustota obyvateľstva. Témou dňa bolo aj hľadanie optimálnej veľkosti sídla. Priamym predchodcom záhradných miest boli pokusy anglických továrnikov, napr. sídlisko Bournville pri Birminghame vybudované v rokoch 1879 až 1895 a Port Sunlight pri Liverpoole z roku 1887. Niektorí továrnici razili heslo, že nič sa pre kapitalistu nevyplá-ca lepšie ako zdravé bývanie robotníkov. Výstavby sídlisk sa postupne ujímali architekti, ktorí zdôrazňovali estetické reformy a tradície.

prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Areál univerzity v japonskom záhradnom meste Tsukuba Foto: Miroslav Hain

urbanita 3/12 61

kách, pričom práve vo Fínsku sa myš-lienka previazania bývania a prírody výrazne ujala. Päťdesiate roky zname-nali vo Fínsku vznik jedného z najzau-jímavejších záhradných, resp. lesných miest – Tapioly od Erneho Erviho. Toto mestečko je lokalizované na území zva-nom Hagalund, kde ju predpokladal aj Eliel Saarinen vo svojom pláne veľkých Helsínk z roku 1918. Posledná ukážka, ktorá nám potvrdzuje aplikáciu teórie záhradných miest až po súčasnosť, je univerzitné a vedecké záhradné mesto Tsukuba asi 160 km vzdialené od Tokia zo 70. až 80. rokov nášho storočia. Tsukuba predstavuje v Japonsku, ktoré je známe veľkou hustotou osídlenia, atypickú ukážku nového sídla, ktoré má však vzhľadom na svoje funkčné ťažiskové zameranie univerzitného a ve-decko-technického centra aj v tomto prostredí svoje opodstatnenie.

Pásová decentralizácia Ak sa idey záhradných a satelitných miest ukázali v priebehu 20. storočia rozvojaschopné rôznymi aplikáciami, tak sa myšlienka pásového mesta ukázala skôr teoretickým prínosom. Jej korene sú v štúdii La Ciudad Lineal špa-nielskeho dopravného inžiniera Artura Soria y Matu z roku 1897. Táto myšlien-ka sa aplikovala na Madrid, keď sa z pôvodne uvažovaného 50-kilometro-vého prstenca podarilo realizovať len 5-kilometrový pás. Cestná a koľajová komunikácia je obojstranne obstavaná budovami prechádzajúcimi od bývania k poľnohospodárstvu. Bol to nesmierne

ekonomický spôsob urbanizácie úze-mia s minimálnym záberom pôdy.

Túto myšlienku si osvojil a ďalej rozvíjal N. A. Miljutin, ktorý dal tejto schéme v roku 1926 ideový podtón. Mala slúžiť na likvidáciu spoločenských rozdielov – relatívne sociálne homogénnej spoločnos-ti mala zodpovedať relatívne homogénna štruktúra sídla v lineárne rozvinutom meste, kde jednotlivým funkciám pripadá špecifické pásmo. Vzniká tak pásmové mesto, keď sa logicky rovnobežne radia pásma výroby, dopravy, bývania, služieb, rekreácie. Miljutinova práca Socgorod bola v Československu vydaná už v roku 1930. V Sovietskom zväze sa robili pokusy aplikovať túto schému, avšak teoretický posun v oblasti stavby miest po roku 1934 nedovoľoval ďalšie tvorivé rozvíjanie a aplikáciu tejto „funkcionalis-tickej“ idey. Na západe našla však táto myšlienka mnoho prívržencov, medzi kto-rých patrili aj Le Corbusier a O. Wagner a v spojení so schémou záhradných miest znamenala ďalšie teoretické rozvíjanie cesty k novým sídelným formám. Podľa E. Hrušku našla táto dezurbanizačná a v zásade protikapitalistická organi-začná schéma omnoho väčší ohlas na západe ako v krajinách socializmu.

Zaujímavou prezentáciou aplikácie myšlienok pásmového mesta sú návrhy zo súťaže na prestavbu Moskvy v roku 1933. N. A. Ladovskij a jeho kolektív riešia Moskvu ako „mesto raketu“ alebo „dvojitý Miljutin“ s dynamickým parabolickým pôdorysom. Architekt G. A. Krasin zase uvažoval o sústredení správy a výroby v centre a usídlení väč-

šiny obyvateľstva mimo mesta s využitím výkonných elektrických železníc.

Myšlienka pásmového mesta nebola charakteristická len pre začiatok nástupu sovietskej moci, zaoberali sa ňou i na-sledujúce generácie architektov. Svedčí o tom aj mesto Celinograd od V. A. Škvarikova a kolektívu. Tento projekt predstavoval pásmové mesto riešené na základe nových funkčno-prevádzkových, organizačných a esteticko-kompozič-ných princípov. Celinograd mal byť centrom novoosídlených poľnohospodár-skych oblastí. Juhovýchodne od starého neveľkého mesta Akmolinska vyrástlo nové mesto pre 350-tisíc obyvateľov. Z projektu cítiť Miljutinove koncepcie – vytváranie funkčných pásiem. Cha-rakteristické je tiež riešenie obytného územia mesta, v ktorom sa uplatňuje tzv. hierarchické rozmiestnenie spoločen-skej vybavenosti. Základným článkom tejto sústavy je obytný okrsok pre 6- až 8-tisíc obyvateľov, ktorý má vybavenie každodennej potreby v dosahu pešej dostupnosti 300 – 400 m. Tomuto čle-neniu a organizácii mesta zodpovedá aj dopravný systém vytvorený z celomest-ských komunikácií a obytných ulíc, ktoré vyčleňujú jednotlivé obytné okrsky. Dôle-žitú osnovu vytvárajú pešie komunikácie vedené parkovými alejami a spájajúce spoločenské centrá, rekreáciu a praco-viská. Koľajová i nekoľajová mestská hromadná doprava vychádza z kritéria dostupnosti k pracoviskám a rekreácii s dochádzkou maximálne 25 až 50 min. Z hľadiska hygienických podmienok sa skúmali zastavovacie sústavy a ich

Ústredné záhradné mesto Ebenezera Howarda pre 58 000 obyvateľov, na ktoré nadväzovali ostatné mestá pre 30 000 obyvateľov. Zdroj: archív autora

Letchworth, prvá realizácia v zmysle zásad záhradného mesta od Barryho Parkera a Raymonda Unwina z roku 1902 Zdroj: archív autora

Inšp

iráci

e z

dejín

62

členenie sa určilo na základe oslnenia a smeru prevládajúcich vetrov. Vzhľa-dom na rovinaté územie s minimom zelene venoval spomínaný kolektív veľkú pozornosť kompozícii mesta. V kon-cepte zvýraznili pozdĺžny charakter mesta a hlavnú priečnu os. Celinograd môžeme považovať za charakteristický

príklad urbanistického riešenia soviet-skych miest, v ktorých sa mimoriadna pozornosť venovala funkčnému členeniu a vzťahom jednotlivých funkcií.

DezurbanizáciaMyšlienka dezurbanizácie predstavuje na prvý pohľad nereálny teoretický mo-

del, keďže popiera základné skladob-né princípy mesta. Spomeňme však tri významnejšie návrhy, ktoré prezentovali myšlienku dezurbanizácie a zároveň sú životaschopné až po súčasnosť. Nasledujúce riešenia našli uplatnenie aj v praxi.

Autor generálneho plánu Helsínk z roku 1918 Eliel Saarinen riešil mesto ako rozvoľnenú štruktúru členenú lesmi a morskými zálivmi. Navrhuje, aby sa k podobnej skladbe miest dospelo spätným rozčlenením kontinuálnej zá-stavby do menších útvarov s primeranou mierou sebestačnosti. Riešil jednotlivé etapy postupnej prestavby, končiace prestúpením mesta zeleňou. Saarineno-va koncepcia, ktorú teoreticky objasnil vo svojej knihe Mesto – jeho rast, úpadok a budúcnosť vydanej v roku 1943 v Spojených štátoch, tvorí pre-chod od návrhov k radikálnej prestavbe veľkých miest pri zachovaní, poprípade zvýšení veľkej koncentrácie obyvateľov, a myšlienka satelitnej mestskej sústavy. Na rozdiel od nasledujúcich koncepcií bol vo Fínsku takýto koncept vzhľadom na prírodné danosti, ako sú členité pobrežie, množstvo jazier, masívy lesov, granitová kompaktná skala, a historicky vzniknutú štruktúru osídlenia opodstat-nený.

Myšlienkami dezurbanizácie sa zaoberali predovšetkým Američania. Premyslené boli najmä teoretické štúdie Broadacre City architekta Franka Lloyda Wrighta s rozptýlením osídle-nia v závislosti od vysokého stupňa motorizácie. V priestorovom či orga-nickom meste Broadacre City sa spojil americký ideál bývania v rodinnom dome s možnosťami, ktoré poskytuje vlastníctvo auta. Rozptýlená zástav-ba rodinných domov na pozemkoch s veľkosťou 1 aker, ktorá predstavuje 0,4 ha na obyvateľa, sa viaže na diaľkové komunikácie, pozdĺž ktorých sa zoskupuje pri servisných staniciach občianska vybavenosť a menšie vý-robné zariadenia. Využitím tradičných miest ako veľkých sústredených oblastí pracovných príležitostí a rozmiestnením spoločenských centier do spádových polôh automobilovej prevádzky Wright dokonale domýšľal súdobý stav, ku ktorému smerovalo americké predmest-ské osídlenie už v tridsiatych rokoch. Nevidel zmysel v nakopení ľudí v mes-tách, kde sú nútení k osobným kontak-

Helsinky, záhradné mesto Käpylä z roku 1925 od Mattiho Välikangasa Zdroj: archív autora

Arturo Soria Y Mata, lineárne mesto La Ciudad Lineal v blízkosti Madridu z roku 1897 Zdroj: archív autora

urbanita 3/12 63

tom – tie chcel nahradiť modernými telekomunikačnými prostriedkami. Jeho teoretická schéma má však za následok rozpad historicky vzniknutej štruktúry mesta s typickými námestiami, ulicami a vnútroblokmi.

Jedno z najzaujímavejších riešení súčasnosti predstavuje anglický expe-riment Milton Keynes. Milton Keynes budovaný od roku 1967 až doteraz pre 250-tisíc obyvateľov je podľa vyjadrenia Dereka Walkera, autora hlavného konceptu sídla, fenomén, ktorý mohol vzniknúť len v Anglicku. Je to experiment, ktorý nadviazal na záhradné mestá zo začiatku storočia. Záhrada však bola nahradená krajinou, ktorá je v nepravidelnej štvorcovej sieti prestúpená urbanistickou štruktúrou v re-latívne rovnomerných štvorcoch s jas-nou diferenciáciou funkcií. Človek pri vstupe do Milton Keynes nenadobúda jednoznačne dojem mestskosti, avšak sú tu aplikované všetky mestotovorné prvky – námestia, ulice, využitie sociál-nych prvkov založených na susedských vzťahoch, pešej dostupnosti v prostredí a atraktívnej zeleni. O životaschopnosti tohto mesta prestúpeného krajinou svedčí aj fakt, že sa tu koncentrujú naj-významnejšie firmy s architektonickými objektmi od najznámejších architektov, napríklad J. Stirlinga či N. Fostera.

Všetky spomenuté tendencie, ktoré sledujú zníženie hustoty osídlenia, zlep-šenie hygienických podmienok zväčšo-vaním plôch zelene a vstup prírodných prvkov, sa stávajú čoraz obľúbenejšími a vytvárajú akceptovateľný protipól rýchlo narastajúcich a zahusťujúcich sa veľkomiest.

Literatúra• Benevolo, L.: Die Geschichte der Stadt.

New York: Campus Verlag Frankfurt 1984.• Hruška, E.: Vývoj stavby miest. Bratisla-

va: SAV 1969.• Hrůza, J.: Teorie města. Praha: ČSAV

1965.• Morris, A. E. J.: History of Urban Form

– Before of Industrial Revolution. Hong Kong: Longman Limited 1994.

• Vodrážka, P.: Dejiny stavby miest. Vysokoškolská učebnica. Bratislava: Vydavateľstvo MERITUM 2001.

• Walker, D.: The architecture and Planning of Milton Keynes. New York: The architectural Press, Nichols Pulishing Company 1981.

Reduction of urban density in the 20th century The twentieth century featured a rash of theoretic studies whose aim was to seek a way out of the uncomfortable situation caused by the unprecedented volume of job opportunities in cities and the resultant concentration of inhabitants. Suitable con-cepts for improving urban hygiene conditions and green spaces came to the fore. Usually this translated into a drop in the population density, and the theme of the day became finding the ideal side for urban settlements. The direct antecedents of garden cities included the experiments of English town-planners, for example Bournville near Birmingham, constructed from 1879 to 1895, and Port Sunlight beside Liverpool, from 1887. Their efforts were supported by their slogan that “nothing pays better for the capitalist than the healthy living of his workers”. Over time however the rate of estates construction was dampened by architects championing esthetic reforms and tradition.

Frank Lloyd Wright, Broadacre City, 1934. Zdroj: archív autora1 – správne centrum, 2 – šport, 3 – obchodné centrum, 4 – malé dielne, 5 – priemysel, 6 – letisko, 7 – hlavné komunikácie, 8 – záhrady, 9 – letisko, 10 – cintorín, 11 – cirkus, 12 – sanatórium

Milton Keynes, Derek Walker a kolektív navrhli mesto, ktoré sa začalo budovať v roku 1967 a predstavuje prepojenie sídelnej štruktúry a krajiny. Zdroj: archív autora

sériu odborných článkov na tému

KTO TU ROZHODUJE?

Právne predpisy a rozhodovanie v územíPamiatková ochrana a zákonDiskusia: pozícia orgánov pri územnom plánovaní a územnom rozhodovaníMesto TrnavaPremeny BratislavyMedzinárodné dohovory

… a omnoho viac

V ďalšom čísle si prečítate

Meno: ................ Priezvisko: .......................................................................... Titul: ...........................................

Objednávateľ: fyzická osoba právnická osoba, právna forma: ...........................................

Názov firmy: ............................................................................................................

Ulica a číslo: ................................................................................................... PSČ: ...........................................

IČO: ......................... IČ DPH ...................................................................................

Telefón: ........................ Fax: ...................................................................................

E-mail: .......................................................................................................................

..................... ................................................................................... dátum podpis/pečiatka

Spôsob úhrady bankovým prevodom poštovou poukážkou

OBJEDNÁVKOVÝ KUPÓNZáväzne si objednávam ročné predplatné štvrťročníka Urbanita od č. 4/2012 po č. 3/2013. Cena predplatného: 10 eur

Predplaťte si štvrťročník Urbanita

Odborný časopis o urbanizme a územnom plánovaní je distribuovaný directmailingom. Preto najlepšou možnosťou, ako pravidelne dostávať všetky čísla časopisu, je objednať si ho u nás.Celoročné predplatné je 10 eur.

Možnosti ročného predplatného (štyri čísla od č. 4/2012 po č. 3/2013):• online objednávkou vyplňte elektronický dotazník na www.urbion.sk/predplatne• e-mailom pošlite nám objednávku s vaším menom, názvom firmy, poštovou adresou, IČO a IČ DPH spolu s kontaktnými údajmi na

adresu martina.jakusova@urbion.sk• poštou pošlite priložený objednávkový kupón s vyplnenými údajmi na adresu URBION, Lamačská cesta 8, 811 04 Bratislava• telefonicky na telefónnom čísle 0911 762 541

Foto: Ľudmila Priehodová

urbanita3/2012

urb

ani

ta 3

/201

2

24. ročník

Sociológia a mesto • Generické mestá • Rozhovor: Robert Špaček • Verejné priestory • Anglické Benátky • Záhradné a pásové mestá

ISSN 0139-5912

Mesto ako zrkadlo

spoločnosti