db

PÁPEŽ

WO

JTYL

A

T e r e s i o B o s c o

Stru

čný

živo

topi

s Já

na P

avla

II.

ISBN 978-80-8074-137-2

www.donbosco.sk

„Karol Wojtyla netrpel nespavosťou, no zaspával, až keďsi prečítal niekoľko riadkov z knihy a v ruke prebral zopárZdravasov na svojom ruženci.“

Maria Winowska dosvedčuje: „Arcibiskup Wojtyla ne-urobil v Krakove žiadne rozhodnutie bez toho, aby ho pred-tým preskúmal a premyslel na kolenách. Potom sa poradils priateľmi, kňazmi i laikmi. Mal úžasný dar počúvať. Mno-hí ho dôverne nazývali ,ujo‘ a človek si nemusel klásť servít-ku pred ústa, keď mu chcel povedať, že s ním nesúhlasí. Tá-to familiárnosť však nikdy neprekročila hranice úcty, ktoráprislúcha biskupovi.

Modlitba bola pre Wojtylu ako dýchanie. Jeho najbližšídobre vedia, že svoje pastierske listy, svoje posolstvá vždy pí-sal pred svätostánkom. Nejednu reč, ktorú predniesol počasVatikánskeho koncilu, napísal na kolenách.

Každého, kto ho videl alebo počul, zasiahla pokojná si-la, ktorá vyžarovala aj z jeho najobyčajnejšieho gesta či slo-va. Jeho gestá a slová mali pôvod v modlitbe.“

NAMIESTO ÚVODU

Lyžiar stratený v pohraničí

V Tatrách, na hraniciach medzi Poľskom a Českoslo-venskom sa rozpútala snehová búrka. Osamelý lyžiarstratil z očí vyjazdené stopy v snehu a zablúdil. Všimli siho dvaja príslušníci pohraničnej stráže a chvíľu ho po-zorovali svojimi ďalekohľadmi.

Keď lyžiar prekročil hraničnú čiaru, kývli na seba, od-razili sa na lyžiach a razom ho dohnali. Ocitli sa pred užnie najmladším mužom s podbitými topánkami, obnose-nou vetrovkou a malým kovovým krížikom na hrudi.

„Doklady.“Bolo vidno, že lyžiar pocítil úľavu, keď ich zbadal upro-

stred snehovej búrky. Vytiahol svoj pas, v ktorom stálo:Karol Wojtyla, krakovský biskup, kardinál rímskej Cirkvi.

„Kde si to ukradol?“„Neukradol, to je moje.“Odprevadili ho na strážnicu. Jeden z nich zodvihol

telefónne slúchadlo, ale nepodarilo sa mu dovolať sa.„Počujte“ – navrhol lyžiar, – „je zima, nedáme si po ka-

líšku vodky?“„Štrngli sme si a spriatelili sme sa,“ vyrozprával neskôr

kardinál. „Napokon ma pustili, ale myslím si, že zostali pre-svedčení, že som ten pas ukradol.“

5

„Chcú vyhnať Boha“

Bol rok 1976. Toho roku, na sviatok Božieho tela ko-munisti zakázali v krakovských uliciach tradičnú proce-siu. Stanovili, že sa môže konať len na kratučkom úse-ku v niekoľkých bočných uličkách. Kardinál Wojtylaodslúžil pred početným zástupom svätú omšu, a potoms bolestnou hrdosťou prehovoril:

„Chcú, aby sme zabudli na Boha. Vytláčajú ho z novín,z kníh, z verejného života. Pred pár dňami mal jeden chla-pec, žiak odbornej školy na krku zavesený malý krížik, akoho v Poľsku nosia mnohí kresťania, starí i mladí. Požiadaliho, aby ho sňal. V areáli školy ho vraj nosiť nesmie. Chla-pec rázne odmietol. Predvolali jeho matku a vysvetlili jej, žesprávanie jej syna je provokácia. Žena na to odvetila: ,Somhrdá na svojho syna.‘

Pred mnohými rokmi príhody ako túto Cirkev zapisova-la do ,knihy mučeníkov‘, lebo ,mučeníka‘ ľudia považovaliza ,svedka‘, za niekoho, kto svojím správaním svedčí o svo-jej viere. Dnes by sme mali písať knihy o moderných muče-níkoch, lebo ich príklad nám môže pomôcť žiť v súlade s na-ším kresťanstvom.

Často mi vytýkajú, že hovorím o týchto veciach. Ako bysom však mohol mlčať? Každý podobný prípad, či už ideo nejakého chlapca, matku, vysokoškolského profesora ale-bo študenta, sa týka nás všetkých. A ja ako biskup musímbyť prvý, kto o tom hovorí. O prípade takého človeka. Lebokeď bojujeme za duchovnú slobodu, za slobodu svedomia,bojujeme za človeka. Dnešného človeka a človeka vekov“.

Tieto dve príhody – príhoda o lyžiarovi, ktorý zablú-dil v Tatrách a o biskupovi, ktorý sa prihováral zástupupred katedrálou, sú zhrnutím života Karola Wojtylu. Najednej strane to bol človek, ktorý prekypoval energiou

6

ako niekto, kto pozná vábenie hôr, riek, veľkých lesova rád sa do nich vracia s batohom na pleciach a vibra-mami na nohách a na druhej strane kresťan, ktorý vrúc-ne miloval Boha i svojich blížnych, kvôli ktorým každýdeň tvrdo zápasil s vrchnosťou, ktorá sa rozhodla pos -tupne zadusiť Cirkev v Poľsku.

7

8

WADOVICE

Pani s láskavým úsmevom

V pápežovom rodinnom albume je jedna stará foto-grafia. Je na nej sympatická mladá žena s hnedými zvlne-nými vlasmi, ktorá sa láskavo usmieva a v náručí držíchlapča s vyľakaným pohľadom. Ten chlapček bol Karol.Vtedy mal len pár mesiacov a na hlave len zopár vláskov.Pani s láskavým úsmevom bola jeho mama, Emília Kac-zorowska.

Karol sa narodil 18. mája 1920 vo Wadoviciach,v meste na juhu Poľska. Poľsko sa vtedy po viac akostoročnej okupácii a rozdelení medzi Rusko a Pruskoešte len jedenásť mesiacov tešilo zo znovuzískanej slo-body.

Asi tridsať kilometrov od Wadovíc sa nachádza mes-to Krakov (v súčasnosti má 2 200 000 obyvateľov). Stokilometrov odtiaľ sa týči slávna národná svätyňa – Czen-stochowa s Čiernou Madonou, pravou kráľovnou Poľska.Každoročne sem prichádzajú milióny Poliakov. Tu sa i začias storočnej nadvlády protestantského Pruska a roz-kolníckeho Ruska katolícki Poliaci naďalej cítili ako „jed-notný národ“.

Karolovi dali pri krste meno jeho otca, ktorý bol pod-dôstojníkom v armáde a bojoval v prvej svetovej vojne.

Prvých osem rokov Karolovho života bolo šťastných.Deviaty však so sebou priniesol veľký, trvalý kríž – zom -rela mu mama.

Kameňmi do psov a do Židov

Dnes sa často hovorí o tom, ako Hitler prenasledovalŽidov. Treba však povedať celú pravdu. Židia boli pre ná-rody severnej Európy tŕňom v oku už mnoho rokov predHitlerom. Keď deti hádzali kamene, mohli počítať s vý-praskom od rodičov. Výnimku predstavovali dva prípady– ak kamene hádzali do zlých psov alebo do židov.

Pán Jurek Kluger bol starý Žid. Bol to rovesník pá-peža Wojtylu a býval v tom istom meste, vo Wadoviciach.V rozhovore s novinárom Svidercoschim spomínal na tieroky takto:

„Wadovice vtedy mali niečo cez deväťtisíc obyvateľov,z toho nás bolo dvetisíc Židov. Viete, nebol to ľahký život.Neraz sa stalo, že niekto napadol nejakého Žida, zasiahol hona citlivom mieste, urazil ho. Ale on, Karol, nikdy. Nikdyani len náznakom. Nijako.“

Chodili do jednej základnej školy. Jurek nazýval Ka-rola „Lolek“, čo sa dá preložiť ako Karolko. Karol hovo-rieval Jurekovi „Jurku“. „Koľko listov som v živote od ne-ho dostal,“ spomína pán Kluger „ktoré začínal oslovením,Drogi Jurku‘, ,Drahý Jurko‘.“

Pán Kluger si dobre spomínal aj na Lolkovho otca:„Bol to veľmi vzdelaný človek, historik. Zaoberal sa štú-

diom Cirkvi v Poľsku. Mal veľmi uhladené správanie, prís-ny pohľad, ktorý však vzbudzoval hlbokú dôveru. Vždy ho-voril polohlasne, pokojne, vyrovnane... Určite nebol takýpriebojný ako jeho syn.“

9

Rok 1938 – koniec šťastia

Kluger si pamätal, že keď mal Lolek trinásť aleboštrnásť rokov, s pomocou svojich učiteľov založil ma-riánsky spolok. Učiteľ, pán Jelonek, bol naňho veľmihrdý. Rovnako ako bol hrdý na malý krúžok dramatic-kého umenia, ktorý Lolek založil pre mladých študentov,chlapcov a dievčatá. „Lolek recitoval básne, spieval týmsvojím nádherným hlasom,“ spomína Kluger. „Vo všetkombol lepší než ostatní – v štúdiu, vo futbale, v lyžovaní. Ne-bol bifľoš. Učil sa toľko, koľko my, len bol inteligentnejší,nadanejší.“

Rok 1938. Lolek a Jurek oslávili osemnáste narode-niny a vynikajúco zmaturovali. Kluger opatruje fotografiuz toho obdobia: „Vidíte? Karol je prvý zľava. Dosiahol plnýpočet bodov. Pozrite sa ako vyzeral – štíhly a mocný akoskutočný horal, čistá a pokojná tvár.“

Lenže rok 1938 mal toto šťastie ukončiť.Karolov starší brat Edmond, ktorý vyštudoval medi-

cínu a staral sa o chorých v nemocnici v Bielsku-Bialej,zomrel, keď prepukla šarlachová epidémia. Pre otca, kto-rého stálo štúdium synov nemalé výdavky, to bol ťažkýúder.

10

KRVAVÝ KÚPEĽDRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

Pochod hnedých košieľ

V susednom Nemecku už päť rokov pochodovali„hnedé košele“.

Hitler, šialený diktátor, ktorý mal vtiahnuť svet dodruhej svetovej vojny, prednedávnom rozpútal zúrivé pre-nasledovanie Židov, ktorých považoval za „rasu, ktorá bo-la pre ľudstvo príčinou všetkého nešťastia“. Aj v Poľsku sazačali Židom ťažké časy. Niektorí Poliaci v snahe zacho-vať si priazeň nacistického diktátora, ktorý vybudovalnajmocnejšiu armádu sveta, začali hlásať, že je potrebné„nejako sa Židov zbaviť“.

Pán Kluger o tom svedčí takto: „Napriek tomu, žesom bol Žid, Lolek sa ku mne naďalej správal rovnako akopredtým. Stále to bol ten istý priateľ. Stále ma mal ráda prejavoval mi svoju náklonnosť tisícorakým spôsobom.A nerobil to z ľútosti, ale mimoriadne prirodzene. Do ničo-ho sa nemusel nútiť. Hoci bol ešte mladý, už zmýšľal veľmiušľachtilo, mal veľkú duševnú silu. Možno to nedokážetepochopiť, ale v tých dňoch, v tých chvíľach by ste vedeli, čoznamenal pre mňa, Žida, tento taký vrúcny, ľudský, bratskývzťah.“

11

Byt s kovovým schodiskom

Aby mohol Karol pokračovať v štúdiu, v roku 1938otec rozhodol, že sa presťahujú do Krakova, na Tymie-niecku ulicu číslo desať. Bývali tam v chudobnom dvoj -izbovom byte na prvom poschodí. Viedlo k nemu kovo-vé schodisko z dvora. Karol sa zapísal na filozofickúfakultu a tiež do „Divadelnej školy“, zrejme s úmyslomstať sa profesionálnym hercom. Začal tiež navštevovaťsvoju novú faru, ktorú spravovali saleziáni a zasvätenábola svätému Stanislavovi Kostkovi.

Prišiel však rok 1939 a všetko rozvrátil tragédiou dru-hej svetovej vojny.

Do mikrofónov nemeckého rozhlasu Adolf Hitlerohlásil Nemecku a svetu, že Poľsko je „základné teritó-rium“, ktoré potrebuje nemecká rasa pre svoju expanziu,ktorú jej ako „privilegovanej rase“ určil osud.

23. august 1939. Stalinov Sovietsky zväz a HitlerovoNemecko podpísali „pakt o neútočení“. Tento pakt ob-sahuje jednu utajenú klauzulu – Poľsko sa rozdelí medziSovietsky zväz a Nemecko podľa hranice, ktorá povedieod severu k juhu.

O 4:45 sa začala poľská tragédia

1. september 1939. O štvrtej hodine a štyridsiatej pia-tej minúte ráno sa začala veľká poľská tragédia. Obrne-né divízie nemeckého generála Guderiana prekročili hra-nice a pokračovali smerom k hlavnému mestu rýchlosťou70 – 80 kilometrov za deň. Dvetisíc lietadiel Luftwaffebombardovalo železničné a cestné uzly, čím v podstateochromili život národa.

12

Poliaci podnikli zúfalý pokus zastaviť inváziu a pos -lali do boja aj kavalériu Pomorska – kone proti tankom,kopije proti kanónom, šable proti samopalom. Jazdci nakoňoch prešli do protiútoku s piesňou na perách a za-hynuli prv než sa dostali do priameho kontaktu s ne-priateľom.

Francúzsko a Anglicko, ktoré podpísali s Poľskom vo-jenskú dohodu o vzájomnej spolupráci, vstúpili do vojnyproti Nemecku behom nasledujúcich 48 hodín.

17. septembra 1939 napadli Poľsko aj sovietski vojacia obsadili celú východnú časť krajiny. Svoj útok ospra-vedlňovali úmyslom ochrániť ruskú menšinu. (V apríli1943 bolo v Katynskom lese, na sovietskom území, ob-javených osem velikánskych masových hrobov, v ktorýchsa nachádzali pozostatky 4 150 poľských dôstojníkov.Keď ich Sovieti zajali, najprv ich internovali do táborav Koseľsku a potom pozabíjali.)

27. september 1939. Zatiaľ čo nemecké lietadlá ne-prestávali bombardovať hlavné mesto, rozhlas za zvukovChopinovej skladby ohlásil pád Varšavy a Poľska. Vojnatrvala len štyri týždne...

Najprv v Paríži a potom v Londýne sa vytvárala poľ-ská exilová vláda na čele s generálom Sikorskim. Čosko-ro sa sformovala armáda poľských exulantov, ktorí sa za-pájali do najtvrdších bojov na západnom fronte, okreminého aj pri Monte Cassino. Dnes sa tam nachádza veľ-ký cintorín, na ktorom sú pochovaní poľskí vojaci. So-vietsky zväz poľskú exilovú vládu nikdy neuznal.

Hitlerovým dekrétom z 8. októbra 1939 boli štyri zá-padné poľské okresy pričlenené k Reichu (Nemeckej ríši)a ostatné poľské územie sa stalo Všeobecnou guberniou.Za guvernéra bol vymenovaný Hans Frank poverený „ger-manizáciou“ Poľska. Vyjadril sa jasne: „Jedným z hlav-

13

ných cieľov na germánskom východe je vyhladenia cudzíchrás na pričlenenom území.“ Bol to rozsudok smrti pre ce-lý národ.

Zo štyroch okresov pričlenených k Nemecku vyhnalijeden a pol milióna poľských sedliakov a uprostred zimyich vysťahovali do Všeobecnej gubernie. Bola to tragickáemigrácia, neopísateľné utrpenie.

Jurekov útek

Súčasne sa rozbehol program vyhladenia Židov. Karolsa dozvedel, že zmizla aj rodina jeho kamaráta Jureka. Sta-rá mama, matka, sestra Stefania, ktorú Karol láskyplnevolal „Tesia“, boli deportované do koncentračného tábora,kde skončili v kremačných peciach. Jurekovi sa spolus otcom podarilo prejsť cez hranicu a vzdali sa Sovietom.

Ako všetci mladí Poliaci, ktorí hľadali útočisko v So-vietskom zväze, aj Jureka Klugera Sovieti odsúdili na de-sať rokov „prevýchovy“ v tábore nútených prác. Omilos-tili ho, až keď Hitler vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzua mladých Poliakov poslali bojovať do prvej línie.

Pre pokojného a vážneho pána Wojtylu boli tieto tra-gické zvraty nesmierne ťažké. Jeho zdravie sa rýchlozhoršovalo. Nakoniec v roku 1941 zomrel.

Keď sa Karol ocitol v dome na Tymienieckej 10 sám,vrátil sa do Wadovíc, kde sa mu podarilo presvedčiť ro-dinu jedného blízkeho priateľa, Mieca Kortarczyka, abyišli s ním do Krakova. Pani Zofia spomína: „Súhlasili sme.Vzdala som sa domu, môj manžel práce vodiča električky.“Karol a Miec spolu študovali a hrali divadlo.

14

ROZHODNUTIA NA KOLENÁCH

Nový biskup na kanoe

September 1958. Z Vatikánu prišlo do Varšavy vyme-novanie Karola Wojtylu za pomocného krakovského bis -kupa.

Kardinál Wyszynski ho dal hľadať. Akoby sa bol pre-padol pod zem. So skupinou mladých sa vybral splavo-vať na člnoch jeden z mnohých horských potokov, ktorésa vlievajú do Visly. Monsignor Dabrowski spomína: „Jeto oblasť porastená hustými lesmi, posiata tisíckami jazier.Vypátrali sme ho v tomto labyrinte a priviedli ku kardinálo-vi. Prišiel v športovom oblečení, celý opálený od slnka.

Prv než mu Wyszynski zvestoval novinku, povedal mu:,Zapamätaj si, že Svätému Otcovi sa nikdy nehovorí nie.‘Keď si prečítal menovaciu listinu, zostal ako obarený. Pochvíli si kľakol a povedal: ,Nech sa stane Božia vôľa.‘ Hneďvšak dodal: ,A čo teraz? Nemohli by sme moje menovaniedržať v tajnosti, kým sa nedostaneme k ústiu Visly?‘

Wyszynski sa usmial a dal mu svoje slovo. Wojtyla savrátil k svojim mladým priateľom, spolu s nimi spával podstanom, ráno slúžieval omšu – ako obyčajne, na prenosnomoltáriku, kríž tvorili dve prekrížené pádla.“

Presne mesiac po jeho biskupskej vysviacke došlov Cirkvi k veľkej udalosti – 28. októbra 1958 bol zvolený

32

za pápeža Angelo Roncalli, ktorý si vybral meno Ján XXIII.Bol to starý, sedemdesiatsedemročný muž, ale priniesoldo Cirkvi závan mladosti tým, že ju nasmeroval k Druhé-mu vatikánskemu koncilu.

Mesto ocele malo byť bez Boha

Medzitým sa z Wojtylu, pomocného biskupa monsig-nora Baziaka, stal v Krakove biskup mládeže a robotní-kov. Organizoval činnosť dvadsiatich stredísk študent-ského katolíckeho života, ktoré navštevovalo pätnásťtisícmladých. Program bol bohatý. Štúdiom Svätého písma saprehlbovala viera, organizovali sa prísne duchovné cvi-čenia naplnené meditáciou a modlitbou a vo voľnom ča-se dodával novú energiu šport. Aj tridsaťosemročný bis -kup sa zúčastňoval na futbalových zápasoch, plával,zapájal sa do lyžiarskych a veslárskych súťaží.

Rok 1959. Kascek Kuron, vodca Poľského výboru ro-botníckej obrany, spomína: „V Nowej Hute, priemysel-nom predmestí Krakova, ktoré sa malo stať ,poľským mes-tom ocele‘, sa začali konať demonštrácie, dochádzalo kustretom na uliciach. Dôvodom bola skutočnosť, že stranazakázala v Nowej Hute postaviť kostol. Výsledkom bolimŕtvi a ranení. Tresty boli tvrdé. Napriek zákazom a ná-mietkam si obyvateľstvo vymohlo povolenie postaviť sisvoj kostol.“

Paolo Galimberti píše: „Pôsobivý zástup päťdesiatti-síc ľudí sprevádzal Wojtylu v deň vysvätenia chrámu a po-čúval jeho slová: ,Nowa Huta už nie je mestom bez Boha.‘“

V istom súkromnom rozhovore Wojtyla povedal: „Ko-munistická vláda postavila Nowu Hutu, aby komunistickírobotníci ovládli katolícky Krakov. Situácia sa obrátila –

33

možno by dnes meštiansky Krakov nemal silu postaviť savláde, avšak katolícki robotníci Nowej Huty áno.“

Boj komunistickej moci proti Cirkvi pokračoval.V roku 1961 zadržali na hraniciach päťdesiattisíc vý-tlačkov Svätého písma, dar Svätého Otca Jána XXIII.poľskému ľudu. Veliteľ polície odpovedal na námietkybiskupov: „V Poľsku máme priveľa biblií.“

2 498 biskupov na Koncile

1. október 1962. O ôsmej hodine a tridsiatej minútesa začal Druhý vatikánsky koncil.

Do Ríma sa zišlo 2 498 kardinálov a biskupov zo všet-kých kútov sveta, aby uviedli Cirkev do sveta tretieho ti-sícročia. Námestím svätého Petra prúdil nekonečný pur-purovo-červený sprievod.

Indický kardinál Gracias sa narodil medzi chudobný-mi barakmi mesta Karáči, kde smetiari každé ráno zbie-rajú deti, čo zomreli od hladu. Tmavé ruky monsignoraDudda sa pri love na sudánskej savane naučili zaobchá-dzať s lukom a šípom. Biskup Mabathoana sa hrdo hlá-sil ku kmeňu Zulu, jeho starý otec sa volal „horský lev“.Rau a Iriarte, argentínski biskupi, mali kríž a pastierskuberlu z dreva. Kríž zo zlata predali a utŕžené peniaze roz-dali chudobným. Monsignor Câmara žil v sakristii medzichatrčami štvrte chudobných a na adresu bohatých la-komcov, ktorí ho premenovali na „biskupa-komunistu“,sa vyjadruje veľmi ostro. Biskupa Zohraliana, osemde-siatročného starčeka rovného ako pravítko, dvakrát od-súdili na trest smrti. Previnil sa tým, že zachránil de-saťtisíc arménskych detí pred Hitlerovými katmi. Chrbátmal zbrázdený od úderov korbáča. Okolo kardinála Wys-

34

zynského stálo štrnásť poľských biskupov. Medzi nimi ajmladý, štyridsaťdvaročný Wojtyla. Keď prišli do Ríma,skupina poľských emigrantov ho vítala s kyticou krva-vočervených ruží.

Koncil bol veľkou vyhňou, v ktorej sa kul obraz Cirk-vi, ktorá mala čeliť budúcnosti. Wojtyla nadviazal vzácnepriateľstvá, pracoval na príprave najzložitejšieho a najdô-ležitejšieho koncilového dokumentu – Cirkev v súčasnomsvete (Gaudium et spes). Zaoberá sa najzávažnejšími té-mami, akými sú dôstojnosť ľudskej bytosti, manželstvoa rodina, kultúra, ekonomicko-spoločenský život, mier.

Pracovný stôl arcibiskupa v kaplnke

30. december 1963. Nový pápež Pavol VI. (zvolili hopred šiestimi mesiacmi) vymenoval Wojtylu za krakov-ského arcibiskupa-metropolitu. Pre mladého štyridsať-triročného človeka dosť náročná a vyčerpávajúca funk-cia. Počet obyvateľov Krakova dosiahol 2 132 000.Z nich sa 2 043 800 hlásilo ku katolicizmu. Bolo to naj-katolíckejšie mesto katolíckeho Poľska, v ktorom bolodvadsaťosemtisíc kňazov a rehoľníkov – čo v celosveto-vom meradle predstavovalo desať percent kňazských po-volaní. Od tej chvíle Wojtylov deň úplne pohltila jehodiecéza.

Sestra Bogumila, ktorá celé roky pracovala na arcibi-skupstve, opisuje Wojtylov denný režim v Krakove takto:„Budíček o šiestej, omša v kaplnke o šesť tridsať. O hodinuneskôr raňajky, potom znovu kaplnka, kde arcibiskupumiestnil svoj malý pracovný stôl. Tu číta, píše a modlí saaž do jedenástej. Potom dve a pol hodiny prijíma kňazova laikov. Popoludní, po obede, sa venuje pastoračnej čin-

35

nosti – zúčastňuje sa stretnutí, navštevuje farnosti, chu-dobných, chorých. Ak musí prebrať niečo súrne so spolu-pracovníkmi, ide s nimi na prechádzku do lesa. Večera o de-vätnásť tridsať alebo o dvadsiatej. Potom opäť kaplnka, kdečíta, píše, modlí sa.“

Ujo Wojtyla

Sestra Bogumila pokračuje: „Arcibiskup každý list pa-piera označil zvolaním k Božej Matke – Ave Maria, Totustuus, Maria (Celý tvoj, Mária), Maria Mater Gratiae (Má-ria, Matka Milosrdenstva).

Na nočnom stolíku mával knihu meditácií a ruženec.Wojtyla netrpel nespavosťou, no zaspával, až keď si prečí-tal niekoľko riadkov z knihy a v ruke prebral zopár Zdrava-sov na svojom ruženci.“

Maria Winowska dosvedčuje: „Arcibiskup Wojtyla ne-urobil v Krakove žiadne rozhodnutie bez toho, aby ho pred-tým preskúmal a premyslel na kolenách. Potom sa poradils priateľmi, kňazmi i laikmi. Mal úžasný dar počúvať. Mno-hí ho dôverne nazývali ,ujo‘ a človek si nemusel klásť ser-vítku pred ústa, keď mu chcel povedať, že s ním nesúhlasí.Táto familiárnosť však nikdy neprekročila hranice úcty, kto-rá prislúcha biskupovi.

Modlitba bola pre Wojtylu ako dýchanie. Jeho najbližšídobre vedia, že svoje pastierske listy, svoje posolstvá vždypísal pred svätostánkom. Nejednu reč, ktorú predniesol po-čas Vatikánskeho koncilu, napísal na kolenách.

Každého, kto ho videl alebo počul, zasiahla pokojná si-la, ktorá vyžarovala aj z jeho najobyčajnejšieho gesta či slo-va. Jeho gestá a slová mali pôvod v modlitbe.“

40

OBSAH

NAMIESTO ÚVODU........................................................ 5

WADOVICE...................................................................... 8

KRVAVÝ KÚPEĽ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY........... 11

KRISTOV KŇAZ.............................................................21

NAJTEMNEJŠIE OBDOBIE POĽSKEJ CIRKVI..........25

ROZHODNUTIA NA KOLENÁCH............................... 32

PÁPEŽ Z CUDZINY....................................................... 43

db

PÁPEŽ

WO

JTYL

A

T e r e s i o B o s c o

Stru

čný

živo

topi

s Já

na P

avla

II.

ISBN 978-80-8074-137-2

www.donbosco.sk

„Karol Wojtyla netrpel nespavosťou, no zaspával, až keďsi prečítal niekoľko riadkov z knihy a v ruke prebral zopárZdravasov na svojom ruženci.“

Maria Winowska dosvedčuje: „Arcibiskup Wojtyla ne-urobil v Krakove žiadne rozhodnutie bez toho, aby ho pred-tým preskúmal a premyslel na kolenách. Potom sa poradils priateľmi, kňazmi i laikmi. Mal úžasný dar počúvať. Mno-hí ho dôverne nazývali ,ujo‘ a človek si nemusel klásť servít-ku pred ústa, keď mu chcel povedať, že s ním nesúhlasí. Tá-to familiárnosť však nikdy neprekročila hranice úcty, ktoráprislúcha biskupovi.

Modlitba bola pre Wojtylu ako dýchanie. Jeho najbližšídobre vedia, že svoje pastierske listy, svoje posolstvá vždy pí-sal pred svätostánkom. Nejednu reč, ktorú predniesol počasVatikánskeho koncilu, napísal na kolenách.

Každého, kto ho videl alebo počul, zasiahla pokojná si-la, ktorá vyžarovala aj z jeho najobyčajnejšieho gesta či slo-va. Jeho gestá a slová mali pôvod v modlitbe.“