2. polrok

2. prednáška (2 hodinovka)

FRIEDRICH WILHEM JOSEPH SCHELLING (1775 – 1854) Pochádzalo z rodiny protestantského pastora. Študoval na univerzite v Lipsku, okrem teológie sa zaoberal filozofiou, filológiou, matematikou a prírodnými vedami. Bol Hegelovým súčasníkom, ale nadväzoval na Fichteho. Podobne ako Fichte obdivoval Francúzsku revolúciu. Hlavné diela: systém transcendentálneho idealizmu, Filozofia náboženstva. Filozofickú tvorbu Schellinga možno rozdeliť na dve obdobia: - v prvom období sa venoval problémom prírodnej a transcendentálnej filozofie, - druhé obdobie je zamerané na mystickú filozofiu, filozofiu mytológie a zjavenia. Schellingova filozofia nemá podobu uceleného systému, ale postupného sledu niekoľkých koncepcií. Schelling vytvoril vlastnú originálnu filozofiu, filozofiu totožnosti ducha a prírody, subjektu a objektu. Svet a vedenie o svete spočíva podľa neho v rozlíšenom absolútne. Absolútno (absolútne Ja) je základom všetkého existujúceho. Svet má duchovnú podstatu a rozmanité formy sú len prejavom, názorným obrazovým výrazom absolútne Ja. Absolútno je prazáklad a zdroj ideálneho a materiálneho, prvotného absolútna totožnosť subjektívneho a objektívneho. Hmotu nechápal ako samostatnú realitu, ale ako zvláštny stav absolútna. Vysvetliť identitu subjektívneho a objektívneho je úlohou filozofie. Schelling vypracoval projekt dvoch filozofických vied – transcendentálnej filozofie a filozofie prírody. Rozdiel medzi nimi videl v tom, že transcendentálna filozofia vychádza zo subjektívneho ako z primárneho a prichádza k záveru, že objektívna príroda má duchovnú podstatu. Prírodu teda vyvodzuje z vedomia. Prírodná filozofia (naturfilozofia) vychádza z objektívneho, začína skúmaním prírody. Naturfilozofia pozdvihla prírodu z mŕtveho mechanizmu a uviedla ju do samopohybu a samovývinu. Príroda je podľa Schellinga produktívna a zároveň produktom, je nekonečnou činnosťou, v ktorej všade vznikajú rozpory, protikladné tendencie. Naturfilozofia skúma, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývojových etáp dospieva k vytvoreniu inteligencie. Filozofia prírody teda vyvodzuje vedomie z prírody ako neuvedomelého stavu ducha. Obidve filozofie potvrdzujú ten istý zámer: „Objektívne je totožné so subjektívnym.“ Schellingova filozofia je teda filozofiou absolútnej totožnosti. Základom stotožňovania je inteligencia alebo rozum. Týmto Schelling vymanil klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu. GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL (1770 – 1831) Narodil sa v rodine vysokého štátneho úradníka. Študoval filozofiu a teológiu, za kňaza sa však nenechal vysvätiť. Pôsobil ako domáci učiteľ v Berne a vo Frankfurte nad Mohanom, neskôr ako profesor v Norimbergu. Neskôr obhajoval pruský režim, za čo získal miesto profesora na univerzite v Berlíne. Tu vznikla jeho škola a jeho učenie sa stalo oficiálnou filozofiou v Prusku. Veľký vplyv na formovanie jeho filozofie mali práce Kanta, Fichteho, Schellinga i Spinozu. Hlavné diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda, Encyklopédia filozofických vied.

Hegel ako prvý vysvetlil celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces, to znamená v neustálom pohybe, zmene, vývoji, a pokúsil sa dokázať v tomto pohybe a vývoji vnútornú súvislosť. Hoci sa mu túto úlohu nepodarilo doriešiť, je napriek istej nedôslednosti (vybudoval uzavretý systém) najvýznamnejším predstaviteľom dialektiky. Hegel vytvoril objektívnoidealistický filozofický systém. Pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádzal z presvedčenia, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti. Za podstatu pokladal ideu, pomenoval ju absolútnou ideou, absolútnym duchom. Je to neosobný duchovný princíp sveta. Absolútna idea, rozum je prvotná aktívna tvorivá sila, všetko ostatné je druhotné. Príroda spoločenské javy sú len prejavom tohto duchovného princípu a jeho stelesnením. Idea ako podstata je prítomná v každej veci, v každom jave. V skutočnosti teda Hegel stotožnil myslenie a bytie, ducha a hmotu. Absolútna idea má vo svete prvoradú, podstatnú a aktívnu úlohu, konkretizuje sa v prírode, ľudských dejinách a v ľudskom poznaní sa stáva vedomím. Celú skutočnosť Hegel teda vyvodil z jedného základného princípu – večnej absolútnej idey, ktorá je v neustálom vývoji a vytvára zo seba všetky veci a javy. Vývoj absolútnej idey sa podľa Hegela realizuje v procese sebapoznávania vlastnej podstaty – jednotlivé stupne vývoja sú jednotlivými stupňami sebapoznávania absolútnej idey. V procese svojho dialektického samovývoja absolútna idea prechádza troma základnými stupňami:

- na prvom stupni sa idea vyvíja v sebe samej, v ríši čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové učenie do systému kategórií. Túto fázu vývoja idey vysvetľuje v diele Logika,

- na druhom stupni sa idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, t. j. ako príroda. Obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby sa na poslednom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosti. O inobytí idey je dielo Filozofia prírody,

- na treťom stupni absolútna idea neexistuje už ani ako čisté myslenie, ani ako inobytie, ale vracia sa k sebe samej. Stáva sa duchom, ktorého vývoj smeruje od individuálneho vedomia, cez objektívneho ducha (právo, morálku, spoločnosť, štát) k absolútnemu duchu (umeniu, náboženstvu, filozofii). Tento návrat absolútnej idey z prírody k sebe samej Hegel opísal vo Filozofii ducha. V absolútnom duchu dospela idea k vrcholu svojho sebapoznania. Svoju vlastnú filozofiu považoval Hegel za konečný stupeň samovývoja absolútnej idey.

Celý proces sebapoznávania idey Hegel chápal ako samopohyb a samovývoj, pričom jednotlivé stupne vývoja sú protirečivé. Absolútna idea (téza) negovala svoje počiatočne formy (antitézy) a stala sa niečím iným, ako bola na začiatku (syntéza). Tieto zmeny nevyvolalo vonkajšie prostredie, ale vnútorná protirečivosť javov. Protirečenie Hegel pokladal za zdroj pohybu a života. Niektoré témy Hegel spracúval osobitne, mimo svojho systému, ako napríklad filozofiu dejín. Celý historický vývoj má podľa neho iba jeden účel – sebauvedomovanie ducha ako uvedomenia si slobody jednotlivých návodov. Dejiny sú teda pokrokom v uvedomovaní si slobody. Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci rozdelili na:

- starohegelovcov – zostali v rámci kresťanskej vierouky, - mladohegelovcov – na základe Hegelovho racionalizovania náboženstva sa snažili zbaviť

kresťanstvo mytológie a skúmať ho z historického hľadiska. POKLASICKÁ FILOZOFIA 19. STOROČIA Poklasická filozofia sa na rozdiel od novovekej klasickej filozofie prejavuje pluralizmom, t. j. množstvom filozofických škôl, smerov a hnutí. Tento pluralizmus spôsobilo množstvo tém a rôznosť

prístupov k témam. Predmetom filozofovania sa stávajú nielen otázky rýchleho pokroku civilizácie, ale aj prejavy v spoločnosti i odraz v samotnom prežívaní človeka. Nastoľujú sa nové témy, ako poslanie vedeckej filozofie, poznanie spoločnosti (A. Comte), zvecnenie a odcudzenie človeka, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti (K. Marx a f. Engels), otázka viery človeka, jeho vnútorného sveta (S. Kierkegaard), rozpad tradičných hodnotových orientácií (F. Nietzsche), hľadanie zmyslu života, východiská pesimizmu (A. Schopenhauer) úsilie dosiahnuť osobný úspech, presadiť sa atď. Filozofické smery tohto obdobia začleňujeme do dvoch prúdov:

1. Scientistické prúdy – pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia. Latinské slovo scientia znamená veda. Tieto smery pristupujú k filozofii z prísne vedeckého hľadiska. Usilujú sa rozvíjať filozofiu v úzkej nadväznosti na poznatky špeciálnych vied a vylúčiť otázky, ktoré presahujú našu skúsenosť a nemožno ich empiricky overiť ani vyvrátiť.

2. Antropologicky orientované filozofie - (náboženská) filozofia existencie S. Kierkegaarda, voluntaristický iracionalizmus A. Schopenhauera, voluntaristická filozofia života F. Nietzscheho a ďalšie podoby filozofie života H. Bergsona a W. Diltheya. Grécky antropos znamená človek. Tieto smeru sa zaoberajú človekom, jeho existenciou, prežívaním, vôľou, intuíciou, jeho životom a dejinami

1. SCIENTISTICKÉ PRÚDY

POZITIVIZMUS Pozitivizmus sa vyvíjal v troch fázach. Prvá fáza – patria sem traja významný predstavitelia, a to zakladateľ pozitivizmu – francúzsky filozof A. Comte, J. S. Mill a H. Spencer. J. S. Mill a H. Spencer rozvíjajú pozitivistickú filozofiu v Anglicku. Nadväzujú na tradíciu anglického empirizmu, na výsledky prudkého rozvoja prírodných vied a v nemalej miere sa inšpirovali aj niektorými myšlienkami Comta. Druhá fáza – dostala pomenovanie empiriokriticizmus. Jeho predstaviteľmi sú R. Avenarius (švajčiarsky filozof) a E. Mach (rakúsky filozof a fyzik, rodák z Moravy). Podľa empiriokritikov ak má skúsenosť byť hodnoverným zdrojom poznania, musíme ju očistiť od tzv. apriórnych apercepcií (rozumových predstáv) – od pojmov hmota, nevyhnutnosť, kauzalita a pod. rozhodovanie o vedeckých pojmoch a teóriách sa riadi tzv. princípom ekonómie myslenia, pretože otázka ich pravdivosti nemá zmysel. Tretia fáza nastúpila na konci dvadsiatich rokov 20. storočia a nazýva sa filozofiou logického empirizmu alebo novopozitivizmu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrí B. Russel, L. Wittgenstein, R. Carnap a celý Viedenský krúžok. AUGUST COMTE (1798 – 1857) Narodil sa vo Francúzsku v katolíckej rodine. Veľmi skoro však stratil vieru, žil v Paríži na Ecóle polytechnique, bol tajomníkom Saint-Simona. V roku 1826 začal viesť kurz vedeckej filozofie, ktorý sledovali významní vedci, v roku 1848 založil Pozitivistickú spoločnosť. Presadzoval názor, že poznanie má byť pozitívne, t. j. zakladať sa na faktoch našej skúsenosti, má spočívať na vedeckých základoch a vzdať sa hľadania absolútna, čo bolo vlastné metafyzike. Hlavné dielo: Kurz pozitívnej filozofie Comte je zakladateľom pozitivizmu a sociológie. Poznávanie prírody rozširuje aj o poznávanie spoločnosti. Je zakladateľom empirickej sociológie. Buduje ju na dvoch zásadách, a to na zásade poriadku a pokroku. Sociálna statika má študovať prirodzený poriadok vládnuci v každej spoločnosti a sociálna dynamika zase pokrok. Comte skúma historický vývoj a formuje zákon štádií vývinu poznania a spoločnosti: Teologické štádium – ľudský rozum sa pokúša vysvetliť javy pôsobením nadprirodzených síl (Boha),

Metafyzické štádium – ľudia už skutočnosť vysvetľujú na základe abstraktných filozofických pojmov. Nadprirodzené sily sú nahradené abstrakciami, ako zákon, substancia, kauzalita (ako všeobecný princíp bytia) a pod, Pozitívne štádium – skutočnosť sa vysvetľuje na základe faktov. Pokrok vied sa obmedzuje na prísne skúmanie sveta, ktoré si vyžaduje moderná priemyselná spoločnosť. Pri výklade týchto troch štádií v diele Kurz pozitívnej filozofie ukazuje, že cieľom vedeckého poznania je predvídanie. Veda poznáva preto, aby sme mohli predvídať, a predvídame preto. Aby sme mohli správne konať. Comte vytvára klasifikáciu vied. Postupne ich zoraďuje poľa všeobecnosti a jednoduchosti, čo zodpovedá historickému poradiu ich vstupu do pozitívneho štádia. Predpokladom všetkých vied je podľa neho matematika a dovŕšením tejto sústavy poznatkov je sociálna fyzika. Domnieva sa, že sociológia umožní poznať, vysvetliť a predvídať sociálne javy, a tak reformovať spoločnosť. Psychológiu medzi pozitívne vedy nezaraďuje. Spoločnosť teda môže dosiahnuť sociálnu harmóniu a regulovaný krok prostredníctvom reforiem (nie revolúciou). Comte odmieta násilné, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti, ktoré podľa neho vedú k chaosu. Jeho sociálna filozofia sa vo vtedajšej historickej situácii stáva programom konzervatívnych síl spoločnosti. Chce bojovať proti anarchii a uvoľneniu mravov, odstrániť nepokoj, ktorý priniesla revolúcia, a tak obnoviť organické a stabilné obdobie založené na poriadku. Pokračovaním sociológie je morálka založená na láske a solidarite, a tá vyúsťuje do náboženstva, ktoré podľa Comta bude najlepším stmeľujúcim faktorom pozitivistickej spoločnosti – naplnením ideálu humanity. Predmetom uctievania bude Veľká bytosť – Ľudstvo. Takéto „náboženstvo“ zaistí upevnenie spoločnosti, trvalosť rodiny s privilegovaným postavením ženy. Zdôrazňuje význam citovosti, Comte prisúdil žene privilegovanú úlohu vo svoje konštrukcii spoločnosti. Podstatu pozitivizmu Comte zhrnul do vety, ktorú chcel mať vytesanú na svojom hrobe: Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ.

MARXISTICKÁ FILOZOFIA Zakladateľmi marxistickej filozofie, ktorá tiež patrí do scientistického prúdu, sú Karl Marx (1818 – 1883) a Friedrich Engels (1820 – 1895). KARL MARX sa narodil v židovskej rodine, ktorá v Nemecku patrila k strednej vrstve. Študoval právo a filozofiu. Situácia v pruskom štáte ho odradila od dráhy univerzitného učiteľa, stal sa novinárom. Boj pruského štátu proti ľavicovému hnutiu ho prinútil emigrovať. Najprv žil v Paríži, neskôr v Bruseli a nakoniec sa uchýlil do Anglicka, kde žil jeho priateľ a spolupracovník Engels. Intenzívne pracoval v robotníckom hnutí, organizačne aj ideovo pomáhal pri činnosti Prvej internacionály. V ťažkých životných podmienkach zomrel v Londýne. FRIEDRICH ENGELS sa narodil v pruskom meste Barmen. Pochádzal z rodiny textilného továrnika. Otec ho predurčil na dráhu obchodníka a podnikateľa a zveril mu rodinnú továreň v Manchestri. Tam sa oboznámil s postavením robotníkov, čo ho priviedlo k úzkej spolupráci s Marxom, ktorý už publikoval množstvo článkov o postavení robotníkov a sedliakov. Engelsov prínos k spoločnému dielu nie je zanedbateľný. Hlavné Marxove diela: Ekonomicko-filozofické rukopisy, Kapitál, Spoločné diela s Engelsom: Nemecká ideológia, Manifest komunistickej strany. Hlavné Engelsove diela: Anti-Dűhring, Dialektika prírody, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Na križovatke nemeckej klasickej filozofie (Hegelovej dialektiky a Feuerbachovho materializmu), francúzskeho utopického socializmu a anglickej politickej ekonómie vybudoval Marx to, čomu sa hovorí vedecký socializmus. Bola to ucelená predstava pokrokového vývinu dejín, myšlienka

vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť – budúcnosť postavenú na sociálnej rovnosti ľudí, na odstránení vykorisťovania jednej spoločenskej triedy druhou. Toto učenie bolo nepochybne pre mnohých ľudí príťažlivé. Marxistická filozofia vychádzala z ekonomickej teórie kapitalizmu a orientovala sa na sociálnopolitickú problematiku socializmu, resp. komunizmu. Táto filozofia chcela byť návodom na premenu sveta. Výstižne to vyjadril Marx slovami , že filozofi doteraz svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho. Marx a Engels vychádzali z reálneho života, z praktickej činnosti ľudí. Zdôrazňovali nevyhnutnosť uspokojovania ich materiálnych potrieb. Spôsob uspokojovania materiálnych potrieb – spôsob výroby - označujú ako materiálnu základňu spoločnosti. V nej sa vytvárajú predpoklady duchovnej spoločenskej činnosti, ktorú označujú ako nadstavbu spoločnosti: morálka, právo, politika, umenie, náboženstvo. Ekonomická základňa je rozhodujúca a určuje nadstavbu. Materiálna základňa vyjadruje spoločenské bytie (zahŕňa faktické životné pomery ľudí, zvlášť ich ekonomickú situáciu a výrobné vzťahy, v ktorých pracujú). Duchovná (ideologická) nadstavba vyjadruje spoločenské vedomie (do nadstavby patria nielen idey, ale aj zodpovedajúce inštitúcie: armáda, polícia, súdnictvo, politické strany, cirkvi, občianske združenia, atď.). V protiklade k nemeckej filozofii marxistická filozofia „zostupuje z neba na zem, z ideálneho k materiálnemu. Život nie je určovaný vedomím, ale vedomie je určované životom. Marxistická filozofia je materialistickým učením, t. j. nepripúšťa inú podstatu sveta, ako hmotu. Myslenie je špecifickou vlastnosťou hmoty, produktom vysokoorganizovanej hmoty – mozgu. Marxistická filozofia zahrnuje dialektický materializmus (ontologická a gnozeologická problematika) a historický materializmus (problematika sociálnej filozofie). Dialektický materializmus je marxistické ponímanie ontológie a gnozeológie. Vesmír pokladá za výlučne hmotný a dynamický celok a zdôrazňuje vzájomné pôsobenie javov (každý účinok sa stáva príčinou a naopak). V prírode a spoločnosti pôsobia všeobecné zákony, podľa ktorých sa dejú procesy pohybu a zmeny hmoty. Svet ako objektívna realita nie je chaotický, je jednotný vo svojej materiálnosti. Jediná materiálna podstata sa riadi dialektickou zákonitosťou – postupom od najjednoduchších foriem pohybu až po tie najzložitejšie, od najjednoduchších štruktúr hmoty až po najzložitejšiu – mysliaceho človeka. Východiskom poznania aj konečným kritériom pravdivosti je prax. Z pohľadu dialektického materializmu svet je poznateľný, ale naše poznanie je nekonečný, vnútorne protirečný proces. Historický materializmus je marxistické ponímanie dejín. Opiera sa o konkrétnu definíciu človeka ako tvorcu svojich existenčných prostriedkov. Preto na prvé miesto v ľudskom živote kladie ekonomický faktor. Medzi teóriami marxizmu zaujíma hlavné postavenie analýza a kritika politickej ekonómie. Marx analyzuje hospodárske základy kapitalizmu, jeho výrobné vzťahy, zákony ich pohybu a vývinu. Poukazuje na protirečivý (antagonistický) charakter kapitalistického spôsobu výroby. Proti buržoázii ako triede kapitalistov, ktorí vlastnia ako trieda námezdných robotníkov. Keďže proletári nemajú vlastné výrobné prostriedky, sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli žiť. Zákon voľnej súťaže podporovaný prudkým rozvojom techniky spôsobuje, že ich práca je čím ďalej tým menej výnosná a zbavovaná čŕt ľudskej tvorivosti. Nadvládu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorú proletariát prežíva ako ohrozujúcu moc, Marx charakterizuje ako odcudzenie. Robotníkovi sa odcudzuje vlastná práca, v ktorej sa prejavuje akt sebautvárania človeka a v ktorej človek spredmetňuje svoje bytostné sily. Proces odcudzenia, ktorý je výsledkom kapitalistickej námezdnej práce, Marx charakterizuje zo štyroch rozličných stránok:

- človeku sa odcudzuje produkt práce, čiže robotník nadobúda k produktu svojej práce vzťah ako k cudziemu predmetu, ktorý má nad ním moc (lebo nie je jeho),

- človeku sa odcudzuje sama pracovná činnosť, čiže robotníkovi sa práca javí ako nútená práca, pracovný pomer odcudzuje robotníka od neho samého,

- človeku sa odcudzuje druhová podstata, ak robotníkov nevlastní výrobné prostriedky, zostáva mu len veľmi malý priestor na rozvoj vlastných schopností. Ak nechce stratiť prostriedky na život, musí robiť v ohraničenej sfére činností,

- človeku sa odcudzuje sám človek, pretože proces zvecnenia ľudských vzťahov vedie k nedôvere medzi jednotlivcami. Ľudské vzťahy sú odstupňované podľa úžitku, aký dokážu priniesť.

Vo svojej kritike politickej ekonómie Marx kritizuje predovšetkým odcudzenie, ktoré treba odstrániť. Odstrániť ho možno len zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré je pôvodcom nerovnosti medzi ľuďmi, vykorisťovania človeka človekom. Honba kapitalisti za ziskom, jeho presvedčenie, že peniaze musia vždy prinášať viac peňazí (na úkor niekoho iného), má za následok čoraz ostrejšie konflikty medzi spoločenskými triedami. Tie vedú k sociálnej revolúcii a k nahradeniu kapitalizmu socializmom. Uskutočniť revolúciu podľa Marxa dokáže len proletariát, pretože na vlastnej koži pociťuje nespravodlivosť spoločnosti, je ochotný identifikovať príčiny svojho odcudzenia a použiť také prostriedky, aby ho odstránil. Výsledkom tejto revolúcie má byť beztriedna spoločnosť (komunizmus), pretože proletariát sa môže zbaviť svojho vykorisťovania len tým, že odstráni akékoľvek vykorisťovanie človeka človekom. Marxistické učenie založené na dialektickom a historickom materializme vystupovalo ako otvorené učenie pre revolučné myšlienky 20. storočia. V dôsledku rôznych deformácií sa stali socialistické ideály základom totalitných diktatúr.

2. ANTROPOLOGICKÝ ORIENTOVANÉ FILOZOFIE SŐREN KIERKEGAARD (1813 – 1855) Dánsky náboženský filozof sa narodil v Kodani ako siedme dieťa zámožného obchodníka. Otec bol dominantnou postavou jeho duševného života. Celé detstvo prežíval otcovo náboženské zúfalstvo, ktoré sa ho zmocňovalo po tragických rokoch straty manželky a piatich detí. Kierkegaard vo svojom svedectve vypovedal, že mal chmúrnu mladosť a detstvo vlastne ani nepoznal. Napriek tomu otca miloval, naučil sa od neho, čo znamená otcovská láska, a tým získal pojem Božej otcovskej lásky, ktorá je tým jediným neotrasiteľným bodom v jeho živote. Na otcovho želanie začal študovať teológiu, postupne sa však od nej vzďaľoval, pretože sa mu nepáčil akademický spôsob jej vyučovania. Zlákala ho filozofia, najmä Hegela a Schellinga, hoci neskôr sa stal ich kritikom. Hlavné diela: Buď – alebo, Pojem strachu, Nemoc k smrti, Strach a chvenie. Jeho filozofia bola výrazne ovplyvnená rodinným prostredím. Hlboko preciťoval svoju existenciu, ktorú si uvedomoval ako konečnú, plnú rozporov, protirečení a zúfalstva. Dospel k presvedčeniu, že každá pravá filozofia musí byť existenciálna, t. j. musí mať hlboký osobný charakter. Z tohto pohľadu začal kritizovať Hegela, ktorý uvažoval zo všeobecného hľadiska – ľudstvo, ľud, štát, spoločnosť. Kierkegaard je predchodca existencializmu, pretože do filozofickej diskusie vniesol nový rozmer – rozmer existencie. Zavádza také pojmy, ako je strach, úzkosť, zúfalstvo, neistota, vina, vedomie smrti atď. Človek ako jednotlivec najlepšie prežíva svoju existenciu práve v takýchto situáciách a vtedy si uvedomuje dôležitosť svojho rozhodovania pri ďalšom konaní, pri svojej sebarealizácii. Znamená to taký spôsob bytia človeka, v ktorom myslenie, chcenie, cítenie a najmä konanie tvoria jednotu. Človek sám osebe je cieľom. Jeho konanie je orientované na vlastné vnútro. Sústavne utvára sám seba vo svojom bytí, vo svojom správaní k sebe, k svetu a k Bohu. (Podľa Kierkegaarda človek hľadá svoju sebarealizáciu vo vzťahu k Bohu, kým podľa Nietzscheho a Sartra je odkázaný len sám na seba). Najsilnejším znakom Kierkegaardovho myslenia je vedomie viery, v pozadí ktorej je vedomie Boha. Náboženskú vieru chápe ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka, ktorý jedinú záchranu pred zúfalstvom vidí v Boha, v hľadaní cesty k nemu. Pritom sa často ocitá v paradoxe

voľby, rozhodovania buď – alebo, keď mu nik nepomôže a musí sa rozhodnúť sám. Sám nesie zodpovednosť za túto voľbu. Podľa toho, ako sa človek správa, rozhoduje a volí si vlastný život, a podľa toho, ako je schopný niesť zaň aj zodpovednosť, stanovil Kierkegaard tri typy existencie (3 štádiá osobného vývinu človeka). Estetická existencia čiže čisto zmyslová existencia je najnižším štádiom osobného vývinu človeka. Človek berie život ako stvárňovanie umeleckého diela – uprednostňuje zážitok, krásne okamihy, zmyslové pôžitky. Za jedinú hodnotu pokladá uspokojovanie svojich potrieb. Väčšina ľudí toto štádium neprekročí a vari ani nespozná, že v hlbšom zmysle nemá svoje Ja. V problémových situáciách sa cítia zúfalí, stratení. Niektorým ľudom sa podarí odkloniť od prílišnej zmyselnosti, dospievajú k sebaurčeniu a rozhodujú sa pre vyššie štádium – pre mravnosť. Etická existencia je štádiom sebaspoznania a sebauskutočnenia, ktoré si vyžaduje jasné rozhodnutia. V tomto štádiu sa človek ponára do svojho Ja a uvažuje o slobode, jej hlbokom zmysle, žije mravný život a slúži spoločenstvu. Zároveň si však uvedomuje svoju konečnosť. Z uvažovania o konečnosti a nekonečnosti Ja vzniká tretie – najvyššie štádium existencie. Náboženská existencia je najvyšším štádiom, lebo až vo viere v Boha sa človeku otvára dimenzia večnosti. Čím vyššie meradlo človek má, tým vyššie dvíha svoje Ja. Ak jeho meradlom je Boh, Ja môže stúpať k nekonečnu a človek objavuje svoju slobodu. Na základe nového poznania dokáže oveľa lepšie prevziať zodpovednosť za to, čo je konečné. Je to postoj, ku ktorému nedokáže dospieť každý. Kierkegaard kritizoval nedostatočné uplatňovanie kresťanských zásad v živote. Hovoril, že kresťanstvo jeho doby je popretím toho, čo Nový zákon hovorí o kresťanovi. Chcel, aby si to kresťania čestne priznali, pretože táto čestnosť je podmienkou, aby sa človek uprostred kresťanstva mohol stať kresťanom. Chcel dosiahnuť, aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pre Bohom ( hovorí o existenciálnej situácii „rytiera viery“, človeka, ktorý objavuje seba a nie v prijímaní cirkevných dogiem, ale v osobnej skúsenosti tvárou v tvár Bohu). Náboženskú vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť, preto z cirkvi vystúpil. Kierkegaard svojou filozofiou vlastne kritizoval dobu, v ktorej žil, a vyčítal spoločnosti, že za množstvom poznatkov nevidela existenciu človeka, ani význam jeho vnútorného sveta. ARTHUR SCHOPENHAUER (1788 – 1860) Nemecký filozof, narodil sa v Gdansku v rodine bankára. Časť mladosti strávil cestovaním po Európe. Jeho filozofické uvažovanie do značnej miery ovplyvnil Platón, Kant i posvätné indické upanišády. Jeho prednášky, ktoré boli súbežné s prednáškami Hegela, poslucháči nenavštevovali. Duch hegelovstva v Nemecku spôsobil, že Schopenhauerova pesimistická filozofia sa ocitla bez odozvy celé tri desaťročia. Schopenhauer rezignoval a utiahol sa do úzadia ako súkromný učenec. V starobe sa dožil potvrdenia svojej viery v hodnotu toho, čo vytvoril. Schopenhauer je exponent nemeckého meštiactva. Hovorí sa o ňom, že otvoril oči pre temnú hĺbku, ktorá sa skrýva v povedomí človeka. Ak chceme pochopiť jeho filozofiu plnú pesimizmu a iracionality, mali by sme si všimnúť zvláštnosti jeho povahy a vedomostí o filozofii starých Indov. Ako osobnosť sa vyznačoval dvoma protirečivými stránkami, a to výraznou pudovosťou a neskrotnou vôľou a bystrým intelektom so zmyslom pre prírodnú krásu i pre utrpenie tvorstva. Boj týchto dvoch protikladov poznačil celú jeho filozofickú tvorbu. Celý život viedla jedna polovica Schopenhauerovej bytosti zápas proti zmyslovosti, z čoho vzišla náuka o popieraní vôle i o pesimistickom postoji k pozemskému šťastiu a pôžitku. Svet je podľa Schopenhauera jednak – vôľa, slepý pud, jednak – predstava (nazeranie a poznanie). Schopenhauer bol prvým predstaviteľom voluntarizmu a filozofie života v 19. storočí. Vychádza z Kantovho učenia, podľa ktorého všetky veci vnímame ako javy (gréc. fenomén – jav). Svet. Ktorý vnímame na javovej úrovní, je svet ako predstava poznávajúceho subjektu, a tieto predstavy sú usporiadané podľa princípu kauzality (príčinno-následných vzťahov). Podstata sveta je

podľa Schopenhauera metafyzická, vymyká sa oblastí rozumovosti a chápania rozumom – je iracionálna. Je to vôľa (lat. voluntas), čiže bytie je vôľa (Kantova „vec osebe“). Vôľa ako svetový princíp sa nachádza mimo priestoru a času, je úplne slepá, iracionálna, temná, živelná, bez cieľa a dôvodu. Je slobodná, pretože okrem nej nie je nič, čo by ju obmedzovalo. Vo svete javov sa prejavuje ako nerozumné chcenie, pudenie k aktivite, k životu. Všetko dianie v prírode (či už ide o anorganickú, alebo organickú prírodu) je len rozmanitým prejavom svetovej vôle – sú to stupne jej objektivizácie. V neživej prírode sa vôľa skrýva ako sila pohybujúca planétami, sila, ktorá spôsobuje chemickú príťažlivosť a odpudivosť látok atď. V ríši života je najsilnejším prejavom vôle k životu rozmnožovací pud. Vôľa sa tu prejavuje ako nezávislá od poznania, je protipólom mozgu. To, čo k sebe takou neodolateľnou silou priťahuje dvoch jedincov rôzneho pohlavia, je vôľa zachovania rodu. Indivíduum tu koná nevedomky, na príkaz niečoho vyššieho. Jeho vášeň je zaslepená tak, ako je slepá živelná svetová vôľa. Jeho telo, rozum, on sám – to sú iba prostriedky, v ktorých sa vôľa objektivizuje. To isté pozorujeme v dejinách. Filozofické skúmanie dejín ukazuje, že za rozmanitosťou národov, období, odevov i mravov sa nachádza stále to isté – ľudstvo. Symbolom diania je všade kruh. Mudrci všetkých čias hovoria to isté a hlupáci konajú pravý opak. Naše vedomé myšlienky sú len hladinou tajomnej hĺbky. FRIEDRICH NIETZSCHE (1844 – 1900) Nemecký filozof, syn evanjelického pastora, narodil sa v Röckene. V piatich rokoch stratil otca a dospieval výlučne medzi ženami v duchu protestantskej zbožnosti. V mladosti študoval dejiny starovekého Grécka, neskôr klasickú filológiu. Už počas štúdia ho ovplyvnilo Schopenhauerovo dielo. Nietzsche miloval aj hudbu, s R Wagnerom ho spájalo osobné priateľstvo a nový ideál umenia. Často sa zmieňoval, Že bez hudby by jeho život bol omylom. Už ako 24 - ročný sa stal profesorom klasickej filológie v Bazileji, ale choroba ho prinútila vzdať sa profesúry a desať rokov viedol bludný život na rôznych miestach Európy. V tom čase napísal svoje najvplyvnejšie diela. Vzrastala však osamelosť, rozišiel sa s Wagnerom. Nasledoval nový vrchol jeho tvorby, ale od roku 18889 sa naplno prejavila jeho duševná choroba, z ktorej sa už nevyliečil. Hlavné diela: Tak vravel Zarathustra, Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Vôľa k moci (súbor fragmentov, ktorý vyšiel posmrtne). Za hlavný cieľ svojej filozofie Nietzsche pokladá rozbúranie tradičných metafyzických hodnotových systémov. Stavia sa proti modernej kultúre, v ktorej vidí úpadok, plytkosť, falošnosť, dvojtvárnosť a prázdnotu meštiackej morálky. Tvrdí, že svet možno predstaviť dvoma spôsobmi: z hľadiska jeho vnútorných síl (vyjadrením a vystupňovaním síl človeka) a z hľadiska jeho vnútornej slabosti. Poukazuje na nehodnovernosť mravného a náboženského nazerania a na pokrytectvo asketickej morálky, ktorá vznikla zo strachu pred životom a vedie k zatrpknutosti. Slabí, ktorí nakoniec vždy zvíťazia (lebo okrem početnej prevahy majú aj viac úskočností), si vymysleli falošné hodnoty (právo, dobro, lásku k blížnemu, demokratickú rovnosť), aby ochromili silných. Z podobného stádového spôsobu myslenia pramení aj náboženstvo: je to pomsta slabých za slobodnú činnosť silných a svedčí o skutočnej chudokrvnosti vôle. Nietzsche teda popiera človeka v jeho prízemnosti a obhajuje silnú, samostatnú, vznešenú bytosť, ktorú nazýva nadčlovek. Cieľ života – ideál ľudskej dokonalosti je nadčlovek. Nietzsche videl cieľ života v „rozkvete činnosti“; dokonalosť spočíva vo vlastnostiach človeka, ktorú mu pomáhajú dosiahnuť tento cieľ. Človek sa musí prekonať úsilím osobného tvorenia. Z toho východiska jeho filozofovania vyplýva prehodnotenie všetkých hodnôt: dobro je to, čo stupňuje silu, vôľu k moci, zlo je, naopak, všetko, čo tomu odporuje. Nietzscheovský človek je schopný „podrobiť sa vlastnej túžbe“, je produktom vlastnej ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci. Vôľu k moci Nietzsche chápe ako snahu niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulovať, prisvojiť sa. V Nietzscheho obraze človeka je „radostná múdrosť“, vôľa vymaniť sa zo všetkých obvyklých určení, schopnosť robiť

výber, rozhodnúť, tvoriť (človek je tvorcom!). Niet tu miesta pre súcit: súcit je iba chorobné prepadávanie neúspechu. Súcit nesmierne oslabuje vôľu, a preto tvorí puto medzi otrokmi, ktoré naveky uchová ich údel. Nietzsche najväčšmi vyčítal kresťanstvu, že tento chorobný cit povýšilo na kritérium cnosti, a tak pripravilo ľudstvu cestu k „otrockej“ morálke. Preto treba v prvom rade odstrániť všetko, čo je všedné, stádovité, „priveľmi ľudské“. Bola to najostrejšia kritika kresťanského náboženstva, hlavne jeho princípov pokory, odovzdanosti do vôle Božej, služobníckeho postoja voči Bohu, lásky k blížnemu atď. Nitzsche tvrdil, že sa musí zrodiť nový človek – schopný prekonať všetky svoje fyzické, morálne a psychické nedostatky. Podstatou takéhoto človeka je túžba stať sa nadčlovekom (je ochotný využiť na to všetky prostriedky). Rozdielna sila „vôle k moci“ u jednotlivých ľudí spôsobuje, že nadčlovekom nie je súdené stať sa každému. Aby sa človek mohol stať nadčlovekom, musí úplne poprieť existenciu Boha, t.j. existenciu bytosti, ktorá by bola viac ako on. Nietzsche nehľadá racionálne, vedecké dôkazy nejestvovania Boha. Nehovorí vlastne ani o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha aj oporu vyšších istôt a hodnôt svojho života. Človek je odkázaný sám na seba, je slobodný, ale aj neistý. Podľa H.A. Stőriga Nietzsche filozofuje s kladivom, pretože rozbíja staré hodnoty a vytyčuje nové. Jeho „anti“ sa vzťahuje na také hodnoty, ako morálka, demokracia, socializmus, intelekt, feminizmus, pesimizmus, kresťanstvo. Je antidemokratický, antisocialistický, antimoralistický, antikresťanský atď. Nietzsche ako „prorok“ (Zarathustra- zvestovateľ) vidí, ako sa rútia kultúry (prichádza európsky nihilizmus) a pociťuje potrebu vytvárať vlastné hodnoty. Ako filozof ovplyvnil najmä filozofiu života a v 20. storočí filozofiu existencie M. Heideggera. Niektoré Nietzscheho názory zvulgarizoval a zneužil nemecký fašizmus: napr. „vyšľachtenie“ rasovo čistého nadčloveka, vôľu k expanzii a pod. Filozofia konca 19. a začiatku 20. storočia je zameraná na život človeka, ktorý sa rozmanitým spôsobom prejavuje v jeho psychických zážitkoch, prežívaní, neopakovateľnosti, tvorivosti a dejinnosti. Pýta sa na zmysel života, jeho cieľ a hodnotu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto filozofie patria francúzsky filozof Henry Bergson a nemecký filozof Wilhelm Dilthey. MODERNÁ FILOZOFIA 20. st. V 20. st. filozofia na jednej stránke reaguje na nepochybné úspechy človeka a jeho rozumu, ktoré sa prejavujú vo výdobytkoch vedy a techniky (človek viac spoznáva prírodu a využíva ju vo svoj prospech). A druhej strane reaguje na jav a procesy, ktoré sú skôr dôsledkom stroskotania človeka, otrasenia viery vo všemocnosť rozumu vôbec a vedeckého rozumu a vedeckej racionality zvlášť, dôsledkom ľudskej neschopnosti humánnym spôsobom zvlášť svoje vlastné bytie. Filozofia je poučená a inšpirovaná dianím, ktoré tvorí negatívnu až tragickú skúsenosť ľudstva 20. st. (prvá a druhá svet. Vojna, problém fašizmu a totalizmu vôbec, ekologické problémy ...). Ak sme pri charakterizovaní poklasickej f. 19. st. tvrdili, že nie je možné zatriediť, jednoznačne klasifikovať všetky smery a prúdy, lebo filozofické orientácie sa navzájom prelínajú, ešte väčšmi to platí o modernej f. 20. st. Medzi niektorými prúdmi nachádzame relatívnu logickú a metodologickú, čiastočne aj chronologickú súvislosť. Svojou nadväznosťou vytvárajú akúsi líniu f. myslenia. Ide napr. o líniu: - fenomenológia - existencionalizmus - filozofická antropológia – hermeneutika a o líniu - analytickej filozofie (novopozitivizmus – logicky empirizmus – logicko – analytická filozofia). Podobne by sme mohli spomenúť f. orientácie, ktoré sa usilujú pestovať f. ako systém usporiadaných princípov, zákonov, kategórii (neorealizmus, dialekticky materializmus, novotomizmus). Ďalšiu orientáciu by mohla predstavovať filozofia činnosti, praxe, ľudského konania (pragmatizmus, marxizmus, neomarxizmus) a pod. Fenomenológia (termín ako prvý použil Lampert v zmysle veda o fenoménoch – javoch). Fenomenologická metóda začína eidetickou redukciou (vyzátvorkovaním) – skúma iba podstatu, ktorou

je čisté vedomie. Toto vedomie nie je prázdne, jeho vlastnosťou je, že vždy je na niečo zamerané. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa zaoberal problematikou pravdy. Pravda veci je podstatou fenoménu (javu). Je to nadčasový zmysel reálnej veci, nachádza sa mimo priestoru a času, čiže je to podstata veci osebe. Predstavitelia: E. Husserl, M. Scheler, M. Heidegger (vyústil do existencializmu), M. MerleauPonty, P. Ricouer (existenciálna fenomenológia). Existencializmus znamená životný postoj a spôsob života. Širším pojmom je filozofia existencie (K. Jaspers, M Heidegger). Centrom pozornosti je ľudská existencia. Ľudská existencia je možnosť, ktorá nie je uzavretá, stála alebo statická. Pojem bytie k smrti vyjadruje konečnosť existencie, bytie vo svete znamená strach, opustenosť a osamelosť vrhajú jednotlivca do sveta. Človek musí odhaliť túto vrhnutosť do sveta, a vtedy sa prejavuje slobodné rozhodovanie človeka ako bytia. Človek musí spoznať “slobodu“, existenciu“, „autenticitu“. Vzťah človeka a sveta je neharmonický. Naše konanie motivuje iba budúcnosť. Prekážky nám dávajú možnosť poznať slobodu. Človek je neslobodný v tom, že vlastnou voľbou musí nanovo budovať svoje bytie pre seba a nanovo ho udržiavať. Človek je vrhnutý do slobody. Príčinou mojej neslobody je popri veciach aj iný človek. Sloboda iného je hranicou mojej slobody. Z tohto vyplýva mimoriadna zodpovednosť za dianie vo svete. Predstavitelia: S. Kierkegaard, K. Jaspers, M. Heidegger, J.P. Sartre, M. Merleau-Ponty, G. Marcel. Antropológia (veda o človeku) skúma človeka predovšetkým ako biologickú bytosť. Človek sa usiluje vysvetliť sám seba, a tak dospieva k prežívanej alebo „predvedeckej“ antropológii. Filozofická antropológia skúma človeka ako celok a usiluje sa odhaliť, čím je človek vo svojom vnútri, podstate. Odkrýva bytostnú štruktúru ľudského celku (nie osobitne tela a osobitne duše). Predstavitelia: M Scheler, H. Plessner, A. Gehlen. Hermeneutika je všeobecnou vedou o chápaní a výklade ( grec. Herméneúo- oznamovať, vysvetľovať). Filozofická hermeneutika vychádza z toho, že naše porozumenie svetu a človeka úzko súvisí s jazykom. Preto nám má umožniť prostredníctvom jazyka a rečiporozumieť bytiu. Porozumenie sa pohybuje v hermeneutickom kruhu, lebo je späté s predporozumením, ktoré zasa nemôže jestvovať bez porozumenia. Procesy porozumenia sú popreplietané do súvislostí dejinných udalostí . Predstavitelia: H.G. Gadamer, W Dilthey. Pragmatizmus – smer blízky filozofii života. Pojmy, predstavy, súdy sú len pravidlami konania. Pravdivé sú len vtedy, ak sú pre človeka užitočné, ak sú prínosom pre jeho konanie bez ohľadu na to, či sa zhodujú s objektívnou skutočnosťou, alebo nie. Všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je pre jedného užitočné, inému môže škodiť. Funkciou myslenia je vytvárať návyky na konanie. Teória pragmatizmu má umožňovať človeku realizáciu a sebarealizáciu v praktickom ľudskom živote. Predstavitelia: Ch.S. Peirce, W. James, J. Dewey, F. C. S. Schiller. Neopragmatizmus – pokračovanie pragmatizmu v americkej filozofii po druhej svetovej vojne. Ovplyvnilo ho lingvisticko- analytická filozofia a filozofia vedy. Predstavitelia: R. Rorty, W.O. Quine. Marxizmus je učenie K. Marxa a F. Engelsa rozpracované V.I. Leninom na marxizmus-leninizmus. Predstavuje filozofické, ekonomické a politické učenie, ktoré uplatňuje materialistický prístup vo všetkých oblastiach, aj v spoločenskom vývoji. Zahrnuje dialektický materializmus (ontológiu a gnozeológiu) a historický materializmus (učenie o spoločnosti). Neomarxizmus – spája marxizmus s inými filozofickými smermi 20.storočia. Predstavitelia: A. Gramsci, Gy. Lukács, E. Bloch, r. Garaudy, L. Althusser. K neomarxizmu sa priraďuje aj kritická teória frankfurtskej školy (T. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm). Osobitné postavenie má J. Habermas, ktorý z neomarxizmu vychádza.

Neorealizmus – filozofické hnutie, ktoré chce vytvoriť nešpekulatívnu novú ontológiu a novú metafyziku. Filozofi majú vychádzať z poznatkov prírodných vied a používať analytickú metódu. Predstavitelia: A. N. Whitehead, N. Hartmann. Náboženská dialektická filozofia – smer blízky existencializmu. Zdôrazňuje vzťah človeka ako osoby k inému človeku a najmä k Bohu ako osobe. Predstavitelia: M. Buber, F. Ebner, F. Rosenzweig. Novotomizmus – obnovenie tomizmu v katolicizme. Smer sa usiluje dať do súladu vieru a poznanie. Zhoda medzi vierou a vedením (poznaním) vedie k uznaniu pravdy. Pravda je vždy tá istá, len cesty k nej sú rôzne: v náboženstve je to Božie zjavenie, vo filozofii logické uvažovanie človeka. Centrom je potom filozofický dôkaz Boha. Predstavitelia: E. Gilson, J. Maritain. Štrukturalizmus – metodický prístup skúmania prejavujúci sa v rôznych vedách (lingvistika, literárna veda, etnografia, estetika, sociológia). Vo filozofii sa štrukturalizmus, resp. postštrukturalizmus, spája najmä s francúzskym myslením druhej polovice 20. storočia. Štruktúru pokladá za objektívne existujúci jav nezávislý od subjektu. Cieľom je nájsť vzťahy medzi štruktúrami, ktoré sú usporiadané do sietí. Celok je viac ako jednotlivé štruktúry. Človek pri hovorení a konaní podlieha štruktúram, ktoré sú od neho nezávislé. Takto sa vo vysvetľovaní dejín štruktúry stávajú prejavom nadvlády. Predstavitelia vo vede: F. de Saussure, R. Jacobson, N. Trubeckoj, C. Lévi-Strauss, R. Barthes, M. Bakoš, J. Mukařovský. Predstavitelia vo filozofii: J. Lacan, J. Derrida, M. Foucault. Lingvisticko-analytická filozofia je analytickou filozofiou rozvíjanou na univerzite v Oxforde. Vychádza z toho, že svet pochopíme len vtedy, ak pochopíme jazyk. Sústreďuje sa na bežný každodenný jazyk. Jazyk sám je konaním, rečovým aktom, ktorý treba skúmať v kontexte, čo ním chceme dosiahnuť. Predstavitelia: L Wittgenstein (najznámejší predstaviteľ), J. L. Austin, J. R. Searle, W. O. Quine. Logicko-analytická filozofia – analytická filozofia rozvíjaná na univerzite v Cambridgei. Filozofia má skúmať logickú a syntaktickú (syntax- pravidla konštruovania výpovedí) správnosť výrokov. Filozofia je rovnakou vednou disciplínou ako ostatné, a preto v nej majú platiť pravidlá ako v iných vedách. Zakladateľ logiky, jej pojmového písma G. Frege, nastolil otázku vzťahu jazyka a skutočnosti. Predstavitelia: G. E. Moore a B. Russell. Filozofia vedy – filozofia má skúmať výroky jednotlivých vied, ktoré jediné môžu vypovedať o skutočnosti. Filozofia je pritom logickou analýzou jazyka vedy. Skúma štruktúru jazykových výpovedí, ich význam. Je potrebné ozrejmiť kritérium zmyslu, princíp verifikácie (overiteľnosti), princíp potvrditeľnosti (neúplnej overiteľnosti). Ideálom je jednotná veda, ktorej štruktúra má byť jednotná. Predstavitelia: R. Carnap, K.R. Popper, M. Sclick, predstavitelia Viedenského krúžku. Potmodernizmus – termín postmodernizmus pochádza z architektúry. Postmodernizmus nie je len to čo nasleduje po moderne, ale zároveň existuje spolu s ňou a dotvára ju. Je to spoločný názov pre viac škôl 20. storočia – postštrukturalizmus, dekonštruktivizmus, neopragmatizmus, nový skepticizmus. Úlohou filozofie je nájsť podmienky a prostriedky vývinu vedenia alebo komunikácie v spoločnosti a vede. Predstavitelia: J.F. Lyotard, G. Vattimo, G. Deleuze, J. Derrida. FILOZOFICKÉ MYSLENIE NA SLOVENSKU

Filozofia na Slovensku nemala pre svoj rozvoj také podmienky ako v iných európskych krajinách, ani sa neprezentovala v podobe vyhranených filozofických systémov. K rozvoju filozofického myslenia na Slovensku prispela najmä výučba filozofie na jednotlivých typoch škôl . na Karlovej univerzite v Prahe, ktorú navštevovali niektorí slovenskí študenti, na jezuitských univerzitách v Trnave a v Košiciach, na evanjelických kolégiách v Prešove, Kežmarku i v Bratislave. Od svojich počiatkov mala filozofia na Slovensku prevažne nábožensko-etické a sociálnoantropologické zameranie, ktoré sa prejavilo najmä v procese zápasov národného obrodenia Slovákov, i pri propagácii všeľudských hodnôt. Výrazný ohlas nachádzajú na území Slovenska aj učenia mnohých vedcov v oblasti prírodných a spoločenských vied. Napríklad pod vplyvom B. Telesa formuloval svoju prírodnú filozofiu Slovák Ján Jesenius - rektor pražskej univerzity. S jeho názormi sa možno oboznámiť v spise Zoroaster. Význam mali aj priame osobné kontakty udržiavané napr. s poľským astronómom M. Kopernikom i s holandským humanistom Erazmom Rotterdamským, ktorí vo veľkej miere ovplyvnili názor našich učencov. Ani filozofia F. Bacona a R. Descarta nebola na Slovensku neznáma. Baconovu empirickú filozofiu rozpracúval predstaviteľ prešovskej školy Ján Bayer, ktorý obzvlášť zdôrazňoval význam induktívnej metódy, pozorovania a experimentu vo vedách. Spomedzi profesorov prešovského kolégia sa do filozofického myslenia v 17. storočí u nás významne zapísal aj hlásateľ atomizmu Izák Caban. Descartov novoveky racionalizmus prijímali naši učenci skôr kriticky a odmietavo, pretože sa odlišoval od scholastickej filozofie, ktorá sa pestovala najmä na univerzitách v Trnave a v Košiciach. V rámci systému katolíckeho školstva na Slovensku v 17. a 18. storočí sa o rozvoj filozofického myslenia najvýraznejšie zaslúžila práve Trnavská univerzita (1635 -1777). Základnými filozofickými disciplínami boli: metafyzika, logika a etika. K najvýraznejším trnavským filozofom patrili: F. Kéri, A. Jaslinský, V. Topolcsáni, M. Szentiványi a J.B. Horvát. Charakteristickou črtou tvorby trnavských filozofov bola snaha zmierniť rozpory medzi teológiou a prírodovedou, ktorá sa vo filozofii premietla do hľadania modus vivendi (spôsob spolunažívania) medzi scholastickým teizmom a novovekým deizmom. Trnavskí filozofi sa na jednej strane hlásia k Mewtonovej fyzike a Koperníkovmu heliocentrizmu, súčasne sa však opierajú o scholastickú a novoscholastickú filozofiu. Dôrazne polemizujú s Descartovou fyzikou i teóriou poznania, využívajú descartovský mechanistický obraz sveta, ale odmietajú jeho neortodoxný výklad Boha, učenie o vrodených ideách i metodickú skepsu v jeho teórii poznania. A. Jaslinský vo svojich prácach Logika, Fyzika, Metafyzika a teologickom traktáte O anjeloch, blaženosti a ľudských skutkoch vychádza z teistického učenia o Bohu ako stvoriteľovi sveta. Silný ohlas mala na Slovensku aj osvietenská filozofia. Jej priekopníkom bol Matej Bel (16841749), známy svojím sociálno-politickým a historickým učením. Hoci mnohé idey najmä francúzskeho osvietenstva inšpiratívne pôsobili pri riešení národnostnej otázky, naši učenci ich prijímali rozlične. I. Mošovský rozhodne odmietal každé spochybnenie viery. V hrôzach Francúzskej revolúcie videl Boží trest za pýchu “rozumárov“. S Tešedík a J. I. Bajza osvietenstvo chápali ako výchovné, osvetové pôsobenie na ľud a J. Laurentzy zasa zdôrazňoval význam boja proti akémukoľvek apriórnemu rešpektu pred autoritami. Ďalší filozof – predstaviteľ banskobystrickej Societas slavica – O. Plachý zdôrazňuje potrebu náboženskej a národnej znášanlivosti (odvoláva sa na Voltaira). V duchu osvietenstva výchovne pôsobili učené spoločnosti: Učené tovarišstvo a Učená spoločnosť malohontská. V nasledujúcom období, období národného obrodenia, sa medzi našimi filozofmi rozšírili najmä myšlienky nemeckého klasického idealizmu. Obidve generácie slovenského národného obrodenia (kollárovskú i štúrovskú) intenzívne ovplyvnil nemecký historik J.G. Herder. Ten vo svojej filozofii dejín predpovedal veľkú budúcnosť Slovanom, a to pre ich charakteristické vlastnosti ako humánnosť, mierumilovnosť. K Herderovej filozofii dejín sa otvorene hlásil aj Ľudovít Štúr (1815- 1856). Teoretický základ pre jeho filozofiu mu poskytovala Hegelova filozofia aj napriek tomu, že Hegel hovoril o slovanských národoch ako o „nedotknutých duchom“. Štúra najväčšmi ovplyvnila Hegelova Fenomenológia ducha, Filozofia dejín, Logika a Estetika. Tento vplyv badať aj v Štúrovej tvorbe – napr. Prednášky historické a estetické, Život národov, Pospolitosť a jednotlivosť, Slovanstvo a svet budúcnosti.

Pojmy duch, Boh a idea Štúr chápe v jednote ako ontologický základ sveta. Je to dynamická podstata, ktorá sa vyvíja samopohybom, pričom vytvára celú skutočnosť. Pri zdôrazňovaní svojej koncepcie národnej filozofie Štúr vychádza z Hegelovej triády vývoja idey od tézy cez antitézu do syntézy. Základom je definícia národa (téza). Spoločenstvo ľudí si ešte pojem „národ“ neuvedomuje (antitéza). Až keď spĺňajú všetky znaky národa- jeden jazyk, vlastná kultúra, obyčaje, politické požiadavky, boj za národnú svojbytnosť – si uvedomuje, že národ je tým, čím ho urobí forma jeho „vlády“. Ľudia si uvedomia, že existujú ako národ (syntéza). Táto syntéza sa ďalej stáva východiskom (tézou) nového cyklu – Ďalšieho vývoja národa. Človek je podľa Štúra bytosť súvisiaca s duchom i prírodou. Ako „ prírodná“ bytosť zostáva „živočíchom“, ako bytosť uvedomujúca si seba je aktívnym duchom. Človek predstavuje stupeň, ktorý musí duch prejsť, aby sa jeho vývoj zavŕšil návratom absolútnej idey do seba samej. Človek disponuje rozumom a slobodnou vôľou, a tie majú slúžiť na to, aby sa zdokonaľoval, aby vedel odlíšiť dobro od zla a vedome sa stal pôvodcom dobra. V 19.a 20. storočí na Slovensko prenikajú také filozofické smery, ako pozitivizmus, filozofia života a s rozvojom sociálnodemokratického a komunistického hnutia i marxizmus. Prvá fáza pozitivizmu ovplyvnila slovenské myslenie prostredníctvom tzv. realistickej filozofie T.G. Masaryka. Klasický pozitivizmus bol jedným zo základných zdrojov Masarykovej filozofie. Realizmus Masaryk charakterizoval ako postoj zameraný v prvom rade na konkrétne veci, a nie na abstraktný „vývoj“ či „dejiny“, ako proces, ktorý nepoužíva revolučné, t.j. násilné prostriedky, ale buduje na organickej procesualite každodennej vytrvalej práce. Práca je podľa neho tréningom ľudskosti: pomocou nej človek spoznáva sám seba a získava dôveru v svoje sily. Nepokladá ju však za cieľ, ale len za prostriedok ľudského snaženia sa: slúži pokroku a humanite. Masaryk kládol dôraz na mravnosť a humanitu, na liberalizmus a demokraciu. Uvedomujúc si, že ťažisko života sa nachádza v každodennosti, hlása akýsi nový prístup k životu, ktorý by sme mohli nazvať heroizmom v dobrom a v maličkostiach. Domnieva sa, že existuje ešte neodkrytá studňa radosti, ktorá môže byť darom takému človeku, ktorý sa dokáže naplno vžiť do malých vecí každodenného života a čerpať z neho veľké poznatky. Masarykovými stúpencami na Slovensku boli hlasisti - príslušníci slovenskej inteligencie zoskupenej okolo časopisu Hlas a neskôr Prúdy a Svätopluk Štúr (1901-1981). Dielo Svätopluka Štúra je preniknuté myšlienkou humanity- ľudskosti. K Masarykovskej filozofii, k viacerým prvkom klasického pozitivizmu sa hlásili aj českí profesori filozofie, ktorí pôsobili na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi nich patrili J. Kráľ a J. Tvrdý. V roku 1939 bolo v Bratislave založené združenie Vedecká syntéza. Zjednocovalo vedeckých a kultúrnych pracovníkov z rozličných oblastí a pod vplyvom Viedenského krúžku sa venovalo výskumu problematiky vedeckého poznania, jazyka vedy i metodológii vedy. Filozofiu v ňom reprezentoval Igor Hrušovský (1907-1978), neskorší profesor FF UK. Vo svojich referátoch, ktoré odzneli na pôde tohto združenia sa venoval predovšetkým problémom syntaxe a sémantiky vedeckého jazyka, otázkam vedeckej verifikácie a indukcie, problémom kauzality a pod. Vplyv západoeurópskeho novopozitivizmu sa prejavil najmä v jeho monografiách Teória vedy a Vývin vedeckého myslenia . Hrušovského chápanie filozofie bolo programovo scientistické. Ak má byť filozofia vedeckou, musí byť alebo systémom empirických výrokov, alebo sústavou rýdzo logických vzťahov. Pôsobenie Vedeckej syntézy znamenalo významnú modernizáciu najmä metodológie spoločenskovedného skúmania na Slovensku. Po roku 1948 sa stal marxizmus (marxizmus-leninizmus)oficiálnou ideológiou vládnucej strany, a teda i štátu. V oblasti marxistickej filozofie medzi prvými pôsobili profesori L. Szantó, A. Siracký a M. Topoľský. V prostredí katolíckej inteligencie na Slovensku sa trvalo pestoval novotomizmus, predovšetkým medzi profesormi bohosloveckých fakúlt a seminárov. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov

patrili C. Dudáš, A. Spesz, Š. Hatala a J. Bubán. Spomedzi evanjelických teológov medzivojnového obdobia do filozofie výrazne zasiahol S.Š Osuský, autor prvého stručného náčrtu dejín slovenskej filozofie.