Rekonštrukcia Urielovho stroja

ENOCHOV NÁVOD

Aj napriek tomu, že sme knihe Book of the Heavenly Luminaries (Kniha o svietiacich nebeských telesách) čoraz lepšie rozumeli, neo-púšťalo nás presvedčenie, že z týchto dávnych pozorovaní by sa dalo získať oveľa viac informácií. Keďže svojím dielom venovaným megali-tickej matematike nám úžasne pomohol spisovateľ a inžinier Alan But-ler, pozvali sme ho, aby si spomínanú knihu prečítal a strávil s nami určitý čas pri lúskaní jej obsahu.

Butler pricestoval na dva dni, aby sa stal účastníkom našej debaty nie príliš vzdialenej predstave o vymývaní mozgov. Naplánovali sme si totiž rozlúštiť zvláštnu víziu o oknách a portáloch, ktoré opisoval Enoch. Stretli sme sa jedného slnečného sobotňajšieho rána a zasadli sme okolo veľkého stola zaprataného našimi poznámkami, aby sme prediskutovali význam jednotlivých pasáží tejto knihy. Hoci sa nám najprv zdalo, že slová okná a portály majú na jej stránkach rovnaký význam a používajú sa striedavo na označenie toho istého fenoménu, postupne sa celá situácia začala pomaly vyjasňovať.

Všetci sme sa zhodli vtom, že text špecificky opisuje situáciu, keď skupina vyspelých bytostí priviedla Enocha na jedno z observatórií na vrchole kopca:

Premiestnili ma na iné miesto a Uriel mi ukázal veľký vypínajúci sa kopec z tvrdej kremennej horniny ležiaci smerom na západ.

Potom sa Enoch venuje opisu portálov a okien.

A uvidel som šesť portálov, v ktorých vychádza Slnko, a šesť por-tálov, v ktorých Slnko zapadá, a Mesiac vychádza a zapadá v tých-to portáloch, a aj vodiace stĺpiky hviezd a tie, podľa ktorých sa riadia: šesť na východe a šesť na západe, a všetky nasledujú za sebou podľa presne stanoveného poriadku: a aj veľa okien vpravo a vľavo od týchto portálov.

Zamýšľali sme na nad tým, o čom asi Enoch hovoril. Priviedlo nás to na myšlienku, že Enoch stál vo vnútri určitého typu stavby a Uriel

mu ukazoval, ako sa delí rok, preto asi hovoril o tom, že v portáloch vidieť vychádzať a zapadať Slnko. (Pôvodné slovo originálu sa zvyčaj-ne prekladá ako portály, hoci Black a Neugebauer uprednostňujú po-užívanie moderného slova brána.)

Uhel asi vzal Enocha dovnútra nejakej pozorovacej rámovej kon-štrukcie, a nie do miestnosti. Predstavovali sme si konštrukciu čiastoč-ne pripomínajúcu stĺpy a trility v Stonehenge, a nakoniec sme prišli k záveru, že naša predstava celkom presne zodpovedá Enochovmu opisu. Pri takomto spôsobe usporiadania by bolo možné skonštruovať medzi stĺpmi medzery, ktoré by označovali jeden mesiac z celkového pohybu Slnka, a to na sever alebo na juh od spojnice dvoch svetových strán - východu a západu. Medzery pre mesiace bezprostredne po bokoch či už východu alebo západu by boli pomerne široké, no ďalšie za nimi by sa postupne zužovali. Severne od spojnice medzi výcho-dom a západom by boli tri portály, rovnako na juh od nej, takže na každej strane by ich bolo šesť.

Tieto portály sa delia na menšie časti čiže okná, no nie všetky majú rovnaký počet okien. Portály, ktoré sú k východo-západnej línii najbliž-šie, majú 12 okien, ďalší pár smerom von má osem okien, kým celkom krajné portály majú iba štyri okná. To znamená, že tri portály ako celok pozostávajú z 24 okien.

Enoch tvrdí, že v portáli, ktorý nazýva Veľký portál a ide o portál čís-lo štyri, je 12 okien. Spolu s portálom číslo tri by to boli najväčšie z portálov jednoducho už iba preto, lebo z každej strany línie rovno-dennosti sa Slnko pohybuje po horizonte rýchlejšie.

V tomto okamihu nášho príbehu je dôležité si objasniť, prečo sa zdá, že Slnko sa v priebehu roka pohybuje pozdĺž horizontu. Počas roka sa mení dĺžka dňa, a iba dva dni v roku má noc aj deň presne tú istú dĺžku. Tieto dni sa označujú ako rovnodennosť, čím sa myslí rov-naká dĺžka dňa a noci. Podľa dátumu je to 21. marec a 23. september, a tieto dva dni Slnko vychádza presne na východe a zapadá presne na západe. Cez všetky ostatné dni v roku vychádza aj zapadá na nie-ktorom inom mieste horizontu. Body, v ktorých vychádza aj zapadá, sa pohybujú rovnakým spôsobom, takže na ilustráciu pohybu Slnka použijeme sériu bodov, v ktorých Slnko zapadá.

Ak si budeme všímať body, kde Slnko počas roka zapadá, a začne-me jarnou rovnodennosťou, zistíme, že západ sa každý deň mierne posúva na sever. Okolo termínu rovnodennosti sa Slnko pohybuje veľ-mi rýchlo, takže v našej zemepisnej šírke zapadá každý deň približne o pol druha priemeru svojho kotúča ďalej smerom na sever. S predlžu-

júcimi sa dňami sa západ Slnka v zdanlivom pohybe na sever spomaľu-je, až kým sa celkom nezastaví a nezačne sa pomaly vracať na juh. Asi na jeden deň sa pohyb bodu, v ktorom Slnko zapadá, natoľko spomalí, že vyzerá, akoby sa zastavil. Ide práve o tú časť roka, keď máme naj-dlhšie dni a najkratšie noci. Bod obratu, v ktorom sa západ Slnka za-stavuje, aby sa potom začal vracať na juh, sa nazýva slnovrat. Po slnovrate, ktorý býva okolo 21. júna, sa zapadanie Slnka pomaly posú-va späť na juh a jeho pohyb pozdĺž horizontu je tým rýchlejší, čím je bliž-šie k bodu jesennej rovnodennosti. Dosiahne ho okolo 23. septembra.

Teraz sa celý cyklus začne opakovať, bod západu Slnka sa rýchlo pohybuje od bodu rovnodennosti (smerujúceho presne na západ) na juh. Spočiatku sa Slnko pohybuje rýchlo, ale so skracovaním dní sa jeho pohyb spomaľuje, až kým nedosiahne zimný slnovrat - a to okolo 21. decembra. Tu sa opäť zastaví a začne sa pohybovať opačným smerom - späť k bodu rovnodennosti. Možno si to predstaviť ako po-hyb obrovského kyvadla pozdĺž horizontu. Pri pohybe okolo najnižšie-ho bodu výkyvu (dni rovnodennosti) sa pohybuje rýchlo, potom sa spomalí, až sa zastaví (v krajných bodoch výkyvu čiže dňoch slnovra-tu) a opäť sa začne pohybovať opačným smerom.

Keď Enoch hovorí o pohybe Slnka cez rozličné portály a o zmenách dĺžky dňa a noci, evidentne má ma mysli pohyb bodov východu a zá-padu Slnka smerom na sever a na juh.

Keď sme rozmýšľali o dôsledkoch tohto zistenia, prišli sme na to, že okná zrejme reprezentujú určitý druh systému merania. Je to celkom zrejmé, lebo Enoch spomína aj vykonávanie meraní:

A videl som v týchto dňoch, ako dvaja anjeli dostali dlhé šnúry, vzniesli sa na krídlach a odleteli na sever. A opýtal som sa anjela, ktorý bol so mnou: „Prečo si vzali tieto šnúry a odleteli s nimi?" A on mi povedal: „Odišli meral"

Čo anjeli merali? Enoch zrejme opisuje observatórium, z ktorého je nerušený pohľad tak na východný, ako aj na západný horizont. Na-značuje, že okná sú značky charakterizujúce pohyb slnka, pričom jeho trasa od jedného okna k druhému znázorňuje zmeny polohy bodov, v ktorých - vzhľadom na horizont - vychádza a zapadá.

Uvažovali sme, či by nemohol merať azimut bodov, v ktorých Slnko vychádza a zapadá. Azimut je uhol medzi severným smerom a súrad-nicou označujúcou na horizonte miesto, kde Slnko vychádza. Tento uhol sa mení podľa zemepisnej šírky pozorovateľa, výšky miestneho horizontu a stupňa refrakcie určovaného miestnymi poveternostnými podmienkami. Ako by sa to dalo pretransformovať do jediného stroja? Veľkosť portálov a okien by sa na každej lokalite musela odlišovať.

Keď sme sa rozprávali o Book of the Heavenly Luminaries (Knihe o svietiacich nebeských telesách), napadlo nám, že by mohla obsahovať opis kalendárneho zariadenia, ktoré by fungovalo v každej zemepisnej šírke, lebo jeho rozmery boli stanovené podľa termínu prechodu Slnka.

Slnko zostupuje z nebies a vracia sa cez sever, aby dosiahlo vý-chod, a je riadené tak, že prichádza do vhodného portálu a odtiaľ žiari do tváre nebies. Takto vychádza prvý mesiac vo veľkom por-táli, ktorý je štvrtý (ide o šest portálov na východe). A v tomto štvr-tom portáli, z ktorého Slnko vychádza prvý mesiac, je dvanásť okien-otvorov, z ktorých vychádza plameň, ak sú počas svojej se-zóny otvorené. Keď na oblohe vychádza Slnko, postupuje a pre-

chádza cez tento štvrtý portál tridsať rán za sebou a zapadá presne vo štvrtom portáli v západnej časti nebies.

Ak chceme definovať veľkosť okien takýmto spôsobom, treba brať do úvahy aj problémy s polohou. Pri práci s Enochovým opisom sme Kreslili diagramy a neustále sme ich opravovali. Spôsob, ako sa situ-ácia opisuje, jej dodáva presvedčivosť, lebo aj Enoch mal problémy pochopiť zložitý systém inštrukcií, ktoré mu v podobe príručky dal an-jel Uriel. Keďže sme takmer isto vedeli, že Enoch nadobudol tieto zá-žitky na Britských ostrovoch, nútilo nás to zamýšľať sa nad tým, či by nemohol existovať nejaký súvis medzi inštrukciami, ktoré získal, a me-galitickými stavbami, ktoré poznáme. Postupne sa nám črtal čoraz jasnejší obraz o zložitosti celého zariadenia.

V Thomovej práci sme sa dozvedeli, že megalitickí obyvatelia budo-vali v rozličných zemepisných šírkach orientované kruhy podobného

nula stupňov v čase rovnodennosti až po +23,5° počas severného let-ného slnovratu a po -23,5° v čase severného zimného slnovratu.

Keď sme prediskutovali mechanizmus deklinácie a výber 12 okien vo veľkom portáli, skúmali sme deklináciu Slnka počas 30 dní po jar-nej rovnodennosti. Ukázalo sa, že dosahuje 11°55', čo je prakticky najbližšia hodnota k 12°. Takže dôvod na výber 12 okien bol už zrej-mý. Každé okno predstavovalo stupeň deklinácie akéhokoľvek nebes-kého telesa, ktoré v ňom vychádzalo alebo zapadalo. Keďže variabilita deklinácie Slnka v konkrétnom čase je známa, Uhel ju použil na štan-dardizované polohy meracích okien. Teraz už vieme, prečo piaty por-tál potreboval na zaznamenanie deklinácie osem okien a šiesty iba štyri, čo dokopy je 24 okien v každej štvrtine Urielovho stroja. Dokona-losť tohto spôsobu projektovania nám vyrážala dych. Urielov stroj bol mimoriadne presný horizontový merač deklinácie, ktorý sa dal použiť na hociktorom mieste zemského povrchu, pričom na jeho nastavenie sa používala známa poloha Slnka.

Book of the Heavenly luminaries (Kniha o svietiacich nebeských te-lesách) teda obsahuje prinajmenšom prehistorický návod na skonštru-ovanie kalendárneho zariadenia. Návod na jeho zostrojenie je takýto:

1. krok. Začať počas jarnej rovnodennosti. Je to termín, keď ranný a večerný tieň stojaceho kameňa tvoria priamu líniu a keď sa zhodujú tiene dvoch stĺpov postavených vo východo-západ-nom smere. Stanoviť si centrálny pozorovací bod, zazname-nať si polohu vychádzajúceho Slnka a označiť ju zameriavacím kameňom. Večer vztýčiť zameriavací kameň tam, kde Slnko zapadá (deklinácia 0°).

2. krok. Počkať na 30. východ Slnka a upevniť další zameriavací ka-meň tam, kde Slnko vychádza, a ešte jeden tam, kde Slnko zapadá (deklinácia +12°).

3. krok. Rozdeliť vzdialenosť medzi vytýčenými pármi kameňov na 12 rovnakých dielov a označiť ich menšími kameňmi.

4. krok. Vyčkať na ďalšiu sériu 30 východov Slnka a označiť východ aj západ Slnka ďalšími zameriavacími kameňmi (deklinácia +20).

5. krok. Rozdeliť priestor medzi dvoma novými pármi kameňov na osem rovnakých častí a označiť ich menšími kameňmi.

6. krok. Opäť počkať na 30. východ Slnka a označiť jeho východ aj západ väčšími zameriavacími kameňmi (deklinácia +24°).

7. krok. Rozdeliť priestor medzi poslednými dvoma kameňmi na štyri rovnaké časti a označiť ich malými kameňmi.

Aby ste mohli vybudovať druhú polovicu stroja, musíte počkať do je-sennej rovnodennosti, keď Slnko začne opäť vychádzať a zapadať nad prvými zameriavacími kameňmi. Zopakujte sedem uvedených krokov, a keďže Slnko postupuje na juh, pôjde o jeho zápornú deklináciu. Po deviatich mesiacoch budete mať postavené kalendárne zariadenie, ktoré môže slúžiť aj ako presný horizontový merač deklinácie.

Aj keď je uvedená konštrukcia veľmi jednoduchá, očividne si vyža-duje dokonalé chápanie astronomickej vedy. Hoci sa uvedený návod dal celkom ľahko sledovať, Uhel a jeho druhovia učenci museli mať encyklopedické poznatky o slnečnej sústave, inak by toto zariadenie nemohli postaviť.

Toto zistenie ukázalo, že stroj, ktorý Uhel predviedol Enochovi, bol jednoduchý, ale veľmi presný prostriedok na meranie deklinácie aké-hokoľvek nebeského telesa (jeho zdanlivej výšky na oblohe nad sve-tovým horizontom). Ak niekto chcel bezprostredne zistiť deklináciu nejakého nebeského telesa s presnosťou na jeden stupeň, nemusel robiť nič viac ako sledovať, v ktorom okne vychádza alebo zapadá sle-dovaná hviezda či planéta.

Zameriavacie kamene Urielovho stroja v svojej podstate určujú škálu v stupňoch, využívajúcu horizont Zeme ako mušku. Mohli by sme to prirovnať k obrovskej hlavni, ktorá sa môže zamerať na akýkoľvek ob-jekt v rovine ekliptiky. Stroj, ktorý opísal Uhel, slúžil ako metóda na meranie deklinácie ktoréhokoľvek nebeského telesa spadajúceho do

*rozmedzia plus-mínus 24° okolo ekliptiky. Bolo to veľmi geniálne zaria-denie, čo môže pracovať na každej zemepisne] šírke pri akomkoľvek druhu horizontu, lebo využíva uhol, pri ktorom Slnko začne byť viditeľ-né vo chvíli, keď začne tvoriť zameriavací uhol.

Keďže Urielov stroj bol skonštruovaný na základe praktického pozo-rovania na určitom mieste, automaticky počíta aj s ľubovoľnými odchýl-kami lokálneho horizontu. To znamená, že na každom mieste bude odlišný a vzhľadom na jeho rozmery by sa určite nedal preniesť do ne-jakej inej polohy.

Ako sme pokračovali vo zvažovaní vlastnosti tohto geniálneho stroja, vynárala sa pred nami celá paleta ďalších možností jeho využitia. Mesiac sa pri svojom pohybe môže dostať až do krajnej polohy s deklináciou plus-mínus 30°, teda šesť stupňov za hranice dosahu tohto stroja, zobra-zovať sa však môžu nielen všetky hviezdy nachádzajúce sa v rovine zvieratníka, ale aj všetky planéty. To robí z Urielovho stroja veľmi užitoč-ný pozorovací nástroj, ktorým Uriel mohol zobrazovať obežné dráhy a predpovedať zatmenia. (Tie sa vyskytnú vtedy, keď má Mesiac nulovú deklináciu a je v jednej rovine so Slnkom aj so Zemou.)

Prekvapujúce je aj to, že Urielov stroj dokáže predpovedať obežné dráhy komét, a je celkom jasné, že anjel Raguel jednu z veľkých ko-mét Enochovi aj opísal:

[Kapitola 23, verš 1 - 4]Odtiaľto ma vzali na iné miesto, smerom na západ, až na samý ok-raj Zeme. A uvidel som blčiaci plameň, ktorý sa bez ustania pohy-boval a na svojej ceste vôbec neochaboval, pridŕžal sa jej vo dne i v noci. A opýtal som sa, povediac: „Čo je to, že to neprestáva?" Potom mi odpovedal Raguel, jeden zo svätých anjelov, ktorý bol so mnou, a povedal mi: „Toto strašné znamenie sprevádza svietiace nebeské telesá.'*

2 Enochova kniha.

Sme presvedčení, že ide o zmienku o kométe, ktorá zaujala aj Urie-la, a že práve ona bola dôvodom, prečo sa pokúšal vzdelávať neska-zených ľudí Enochovho typu. Robil to preto, aby títo ľudia, ak prežijú zrážku s kométou, boli schopní pretvoriť celú civilizáciu. Na základe geologických a magnetostratigrafických dokladov už vieme, že za po-sledných 10 000 rokov postihli Zem najmenej dve zrážky s kométou. Prvá vyvolala globálne záplavové vlny a v roku 7640 pred n. I. zmietla povrch Britských ostrovov. Našli sme však dôkazy aj o menšom im-pakte (hovoríme o ňom v tretej kapitole) a jeho existenciu nám v roz-hovore potvrdil aj profesor Liritzis z univerzity na Rhodose. Postihol mediteránnu oblasť okolo roku 3150 pred n. I.3 Hoci veríme, že Urielo-vi ľudia dostatočne ovládali astronómiu, takže vedeli predpovedať zrážku s kométou, zrejme nedokázali presne predpovedať, kedy sa to stane. Vedeli asi iba toľko, že ak sa akákoľvek kométa pohybuje okolo Slnka v rovine ekliptiky, môže sa zraziť so Zemou.

Rozmýšľajúc nad dilemou, s ktorou sa stretli Urielovi ľudia v obser-vatóriu opísanom v Book of the Heavenly Lumínaries (Knihe o svietia-cich nebeských telesách), keď zistili, že kométa sa pohybuje v rovine ekliptiky a môže sa zraziť so Zemou, pokúšali sme sa predstaviť si, čo by sme my podnikli v prípade, ak by na našich pleciach ležala ťarcha zodpovednosti za pokus zachrániť civilizáciu.

Urielovi ľudia vedeli o veľkej katastrofe, ktorá sa odohrala pri posled-nom impakte kométy pred vyše 4 000 rokov (t. j. roku 7640 pred n. I.), a uvedomovali si, aké dôsledky mávajú impakty na tých, čo ich prežili. Určite vedeli aj to, že ak by prežívajúci mali mať šancu na obnovu poľno-hospodárstva, museli by si vytvoriť nový kalendár. A aj keby obrovské záplavové vlny ustúpili, dlho by vládla nukleárna zima, a počas nej by nikto nevedel, ako plynú ročné obdobia. Ak by uskladnené semená mali mať šancu dozrieť a priniesť úrodu, museli by dostať čo najlepšiu mož-nosť na klíčenie. To znamená, že by museli byť zasiate v správnej časti roka. Dar, ktorý Uriel poskytol prežívajúcim šťastlivcom, bol šancou na obnovu poľnohospodárskej civilizácie v čo najkratšom čase.

Schopnosť Urielovho stroja merať pohyby komét by jeho používate-ľom prezradila, že určitá kométa sa pohybuje kurzom hroziacim zráž-kou so Zemou. Podľa toho by vedeli, že čím bližšie k centru spojenia tretieho a štvrtého portálu kométa vychádza (pozri obr. 31), tým je zrážka pravdepodobnejšia. Aj v tomto prípade bolo základným princí-pom využívanie rovnej krajiny ako výbornej zameriavacej línie ležiacej v rovine ekliptiky.

Tento dávny stroj nebol ničím iným ako nebeským počítačom.Súkromný rozhovor s profesorom loannisom Liritzisom z univerzity na Rhodose.

Na vybudovanie jednoduchého zariadenia umožňujúceho presné me-ranie uhla deklinácie akéhokoľvek viditeľného nebeského telesa bol po-trebný vysoký stupeň poznatkov pozičnej astronómie. Schopnosť pretrans-formovať tieto poznatky do jednoduchej príručky s inštrukciami, ktoré by umožnili každému, teda aj ľuďom bez hlbších technických poznatkov vytvoriť presné kalendárne zariadenie iba na základe najjednoduchších a ľahko dostupných materiálov, vyžadovala inžinierskeho génia.

Ak mala civilizácia dostať šancu prežiť očakávanú zrážku s komé-tou, bolo veľmi dôležité nanovo kalibrovať špeciálne kalendáre zame-rané na poľnohospodárstvo, fázy Mesiaca a rituály. Pritom ani sami kňazi-astronómovia nevedeli, či budú medzi tými, čo prežijú. Preto si museli uvedomovať, že ak má ich učenie prežiť, musia ho čo najviac rozšíriť, samozrejme v takej forme, aby sa mu dalo ľahko porozumieť.

Napadlo nám, že táto situácia dosť pripomína nedávny vynález mechanického rádia určeného na používanie v odľahlých miestach, ako je napríklad africký buš, kde ťažko zohnať náhradné batérie. Také rádio je síce technicky jednoduché, ale stojí za ním veľa vedeckých poznatkov. Celkom logicky si možno predstaviť, že Urielovi ľudia sa nesnažili naučiť Enocha vyššiu matematiku, namiesto toho sa rozhodli poskytnúť mu dostatok poznatkov na to, aby mal z ich technológie praktický úžitok.

INŠTRUKCIE

Pokiaľ vieme, Book of the Heavenly Luminaries (Knihu o svietiacich nebeských telesách) prvý raz spísali spolu so zvyškom Enochovej kni-hy obyvatelia kumránskej komunity okolo roku 200 pred n. I. V tom čase prežívala v podobe ústneho podania už približne 3 000 rokov (teda od čias tesne pred zrážkou s kométou v roku 3150 pred n. I.), preto nikoho neprekvapuje, že inštrukcie o stavbe a využívaní horizon-tového merača deklinácie sú trochu skomolené. Uriel bol zrejme dob-rým učiteľom, lebo inštrukcie končí sumárom toho, čo naučil Enocha. Keďže tieto inštrukcie sú rozhodujúce pre porozumenie Urielovmu stroju, nasledujúce riadky sme prevzali z Charlesovho prekladu Eno-chovej knihy z roku 1912; Charlesové výrazy portály a okná viac po-môžu pochopiť text ako spôsob ich používania v Blackovej práci.4

Kapitola 72Knihu o kurze svietiacich nebeských telies, o vzájomných vzťahochna základe ich tried, o oblastiach a obdobiach ich výskytu, podľa

"Charles, R. H.: The Book of Enoch, Oxford University Press, 1912.

ich mien a miest ich pôvodu a podľa ich mesiacov, ktorú mi ukázal Uriel, svätý anjel, čo bol so mnou a čo ich vedie; a on mi predviedol všetky ich zákony presne také, aké sú, a ako to je vzhľadom na všetky roky sveta až naveky, kým nenastane nové stvorenie, čo potrvá až do večnosti.

A toto je prvý zákon nebeských telies: velikán Slnko má svoj vý-chod vo východných portáloch nebies a západ v západných portá-loch nebies. A uvidel som šesť portálov, v ktorých vychádza Slnko, a šesť portálov, v ktorých Slnko zapadá, a Mesiac vychádza a zapa-dá v týchto portáloch, a aj vodiace stĺpiky hviezd a tie, podľa ktorých sa riadia: šesť na východe a šesť na západe, a všetky nasledujú za sebou podľa presne stanoveného poriadku: a aj veľa okien vpravo a vľavo od týchto portálov. A prvé tam prechádza veľké nebeské te-leso nazývané Slnko, a jeho obvod pripomína obvod nebies, a cel-kom ho napĺňa žiarivý a horúci plameň. Vozík, na ktorý nasadá, poháňa vietor, a Slnko zostupuje z nebies a vracia sa cez sever, aby dosiahlo východ, a je riadené tak, že prichádza do patričného (doslo-va tamtoho) portálu a odtiaľ žiari do tváre nebies.

Takto vychádza prvý mesiac vo veľkom portáli, ktorý je štvrtý (ide o šesť portálov na východe). A v tomto štvrtom portáli, z ktorého Slnko vychádza prvý mesiac, je dvanásť okien-otvorov, z ktorých vychádza žiara, keď sa otvoria vo svojom období. Keď na oblohe vychádza Slnko, postupuje a prechádza cez tento štvrtý portál tri-dsať dní za sebou a zapadá presne vo štvrtom portáli v západnej časti nebies. A v tomto období sa dni postupne predlžujú a noci skracujú až do tridsiateho rána. V ten deň je deň dlhší ako noc o jednu devätinu a deň sa rovná presne desiatim častiam a noc ôsmim častiam.A Slnko vychádza z toho štvrtého portálu a zapadá v štvrtom por-

táli a vracia sa k piatemu portálu počas tridsiatich rán, a vychádza z neho a zapadá v piatom portáli. A potom sa deň predlžuje o dve časti a rovná sa jedenástim častiam, a noc sa kráti a rovná sa sied-mim častiam.

A vracia sa na východ a vstupuje do šiesteho portálu, a vzhľadom na svoje znamenie v šiestom portáli vychádza a zapadá tridsaťje-den dní. V ten deň sa deň stáva dlhším ako noc, a deň je dvakrát dlhší ako noc a deň sa rovná dvanástim častiam a noc sa kráti a rovná sa šiestim častiam.

Je to úsek, kde Edoch zaznamenáva relatívnu dĺžku dňa a noci v čase keď sa vykonáva pozorovanie. V nijakom časovom úseku ne-

naznačuje lineárnu rýchlosť zmeny vedúcu k striedavému vzoru dňa, ako naznačuje Neugebauer.5 Enoch je evidentne nováčik, ktorý sa snaží čo najlepšie opísať relatívnu dĺžku dňa a noci v čase pozorova-nia. Je však celkom možné, že pri jednotlivých pozorovaniach sa do-konca nenachádzal ani na rovnakej zemepisnej šírke.

A Slnko sa šplhá nahor, aby bol deň kratšia noc dlhšia, a Slnko sa vracia na východ a vstupuje do šiesteho portálu a vychádza z neho a zapadá doň tridsať dní.A keď ubehne tridsať dní, deň sa skráti o jednu časí a rovná sa je-

denástim častiam, a noc siedmim. A Slnko ide ďalej z tohto šieste-ho portálu na západe a pokračuje na východ, a počas tridsiatich dní vychádza a zapadá v piatom portáli, a potom sa vydáva opát na západ do piateho západného portálu. V ten deň sa deň kráti o dve časti a rovná sa desiatim častiam a noc ôsmim častiam.

A Slnko pokračuje ďalej z tohto piateho portálu a zapadá v piatom portáli na západe, a vzhľadom na svoje znamenie vychádza vo štvrtom portáli tridsaťjeden dní, a zapadá na západe. V ten deň sa deň vyrovná s nocou (sú rovnako dlhé), a noc sa rovná deviatim častiam a deň sa rovná deviatim častiam.

A Slnko vychádza z tohto portálu a zapadá na západe, a vracia sa na východ a vychádza tridsať dní v treťom portáli a zapadá na západe v treťom portáli. A v ten deň sa noc stáva dlhšou ako deň, a noc sa stáva dlhšou ako noc, a deň sa stáva kratším ako deň až do tridsiateho dňa, a noc sa rovná presne desiatim častiam a deň ôsmim častiam.

A Slnko vychádza z tohto tretieho portálu a zapadá v treťom por-táli na západe a vracia sa na východ, a tridsať dní vychádza v dru-hom portáli na východe, a podobným spôsobom zapadá v druhom portáli na západe nebies. A v ten deň sa noc rovná jedenástim častiam a deň siedmim častiam.

A Slnko vychádza v ten deň z tohto druhého portálu a zapadá na západe do druhého portálu, a vracia sa na východ do prvého por-tálu tridsaťjeden dní, a zapadá v prvom portáli na západnej strane nebies. A v ten deň sa noc predlžuje a dosahuje dvojnásobok dňa: a noc dosahuje presne dvanásť častí, a deň šesť.

A (nato) Slnko prechádza naprieč oddeleniami svojej obežnej drá-hy a otáča sa opäť k tým oddeleniam obežnej dráhy, a vstupuje do toho portálu tridsať dní a zapadá takisto na západe na opačnej

5 Neugebauer, O.: Appendix, v Black, M.: The Book of Enoch or I Enoch, A New English Edi-tion, Leiden, E. J. Brill, 1985.

strane. A v tú noc sa noc skrátila o devätinu a noc sa rovnala jedenástim častiam a deň siedmim. A Slnko sa vrátilo a vstúpilo do druhého portálu na východe, a vracia sa na tie oddelenia svojej obežnej dráhy na tridsať dní, vychádzajúc a zapadajúc. A v ten deň sa noc skracuje a noc dosahuje desať častí a deň osem častí.

A v ten deň Slnko vychádza z toho portálu a zapadá na západe, a vracia sa na východ, a vychádza v tretom portáli tridsaťjeden dní, a zapadá na západnej strane nebies. V ten deň sa noc kráti a do-sahuje deväť častí a deň deväť častí, a noc sa rovná dňu a rok má presne tristo šesťdesiatštyri dní.

A dĺžka dňa a noci a krátkost dňa a noci narastajú a prostredníc-tvom dráhy Slnka vznikajú rozdiely (doslova oddeľujú sa). Tak sa stane, že jeho dráha je cez deň dlhšia a v noci kratšia.

A taký je zákon a dráha Slnka, a ono sa vracia šestdesiatkrát a vychádza, t. j. mohutný velikán nazývaný Slnko, a tak to bude vždy a navždy. A to, čo (teda) vychádza, je veľké svietiace nebeské teleso, a volá sa tak podľa svojho vzhľadu a podľa príkazu Hospo-dina. Ako vychádza, tak aj zapadá a nezmenšuje sa, a neodpočíva, ale beží dňom i nocou, a jeho svetlo je sedemkrát jasnejšie ako svetlo Mesiaca; čo sa však týka veľkosti, sú rovnaké.

V niekoľkých nasledujúcich kapitolách sa opisuje používanie stroja na meranie obežnej dráhy Mesiaca; je to teleso s najkomplikovanej-ším pohybom po oblohe. Časť o pozorovacom zariadení sa končí ko-mentármi uvedenými v 74. kapitole, v riadkoch 1 - 3:

A ja som uvidel aj inú dráhu, a zákon, ktorý preň (Mesiac) platí, (a) ako podľa tohto zákona vykonáva svoj mesačný obeh. A to všetko mi ukázal Uriel, svätý anjel, ktorý je vodcom toho všetkého, a uká-zal mi aj ich polohu, a ja som si zapísal ich polohu, ako mi ich uka-zoval, a ja som si zapísal aj polohu ich mesiacov, tak ako sú, a aj vzhľad ich svetla, až kým neuplynulo pätnásť dní.

Urielova schopnosť zostrojiť stroj, ktorý budú používať nešikovní ľu-dia, spočíva v tom, že umiestnenie zameriavacích okien alebo zame-riavacích tyčí opisuje časom, keď ich treba zameriavať a postaviť. Táto technika berie do úvahy rozdiely v uhloch medzi jednotlivými zemepis-nými šírkami. Aby Urielov stroj mohol slúžiť svojmu účelu, treba brať do úvahy, že uhly pozorovania celkom závisia od zemepisnej šírky, kde je zariadenie umiestnené (pozri obr. 35 a 36).

Ide o veľmi zložitú koncepciu, ktorú možno iba ťažko vysvetliť tým, čo nemajú základné astronomické poznatky a predstavu o sklone

zemskej osi. Keď sa však stroj opisuje časom, čo uplynie od známej orientácie, t. j. rovnodennosti, stroj možno projektovať spôsobom, kto-rý sa automaticky prispôsobí odlišným zemepisným šírkam.

Hoci uvedený opis Urielovho stroja z Enochovej knihy je zložitý, možno ho zosumarizovať do algoritmu so siedmimi krokmi. Uviedli sme ich na začiatku tejto kapitoly.

REKONŠTRUKCIA URIELOVHO STROJA

Rozhodli sme sa, že najlepší spôsob, ako pochopiť činnosť tohto zariadenia, je postaviť si ho vlastnými rukami.

Našťastie neďaleko našich bydlísk vo West Yorkshire bolo výborné miesto, ktoré vyhovovalo práve tomuto účelu. Na vrchole osamelého pahorka s nádherným výhľadom je zrútený megalitický kamenný kruh, a hoci ani jeden pôvodný vztýčený balvan už nie je na svojom mieste, pôvodnú polohu kruhu stále jasne vidieť. Toto observatórium postavili obyvatelia veľkého dávnovekého sídliska známeho pod menom Meg's Dýke a pozostatky spomínaného sídliska ležia vo vzdialenosti približne kilometer od zaniknutej megalitickej stavby. Preto sme sa rozhodli postaviť stroj na pôvodnej lokalite a na označenie polohy Sln-ka sme použili tenké drevené tyčky.

Majiteľ tejto lokality pán Clarkson nám povolil pravidelne navštevovať toto miesto a umiestňovať drevené značky na patričné miesta. Upozor-nil nás však, že nemôže zabezpečiť, aby naše značky neporušili ovce a kravy. Čoskoro sme zistili, že naše značky musíme poriadne zahrabať, lebo najmä ovciam sa drevené tyčky veľmi pozdávali a očividne ich po-kladali za príjemný prostriedok na otieranie a škrabanie sa.

V časových úsekoch stanovených v Enochových inštrukciách sme navštevovali kruh, aby sme vytýčili zameriavaciu líniu smerujúcu zo stredu kruhu k horizontu a potom na ňu umiestnili zameriavaciu tyč. Začali sme pri jesennej rovnodennosti: ráno sme zo stredu kruhu sle-dovali miesto, kde vychádza Slnko, potom sme tento bod vyznačili v te-réne, večer sme zase zamerali bod, kde Slnko zapadá. Presnosť zameriavania sme kontrolovali tak, že sme zisťovali, či obidve vonkaj-šie značky a stred kruhu ležia v jednej línii. Pozorovania sme vykoná-vali pravidelne a náš stroj pomaly nadobúdal svoju podobu. Museli sme však počítať aj s tým, že každé ráno či každý večer nemôže byť jasno. Takže ak hrozilo, že príde zlé počasie, vykonali sme približné zamera-nie už deň vopred. Šťastie však stálo na našej strane, takže na svitaní a pri západe Slnka nám oblaky prekážali najviac tri dni za sebou.

Prvé, o čom sme sa presvedčili na vlastnej koži, bolo zistenie, že na zameriavanie musia byť najmenej dvaja. Jeden stál so zameriavacou tyčou v úrovni očí v strede kruhu (zameriavaciu tyč sme používali ako mierku na zabezpečenie rovnakého azimutu pri zameriavaní horizontu), zatiaľ druhý pohyboval horizontovou značkou po obvode kruhu dovtedy, kým značka neprekryla slnečný kotúč.

Túto metódu sme používali pri počiatočných zameriavaniach až do novembra. Potom bývalo podvečer zlé počasie a mali sme čo robiť, aby sme umiestnili hraničnú značku medzi 8. a 7. portál. Keď raz Ro-bert prišiel domov z práce, obloha sa náhle vyjasnila a ukázal sa nád-herný západ Slnka. Rozbehol sa ku kamennému kruhu a dorazil tam práve vtedy, keď sa Slnko začalo dotýkať horizontu. Žiaľ, nebol tam nikto, kto by mu podržal zameriavaciu tyč. Preto na zameranie použil metódu jednej ruky. Všimol si však, že výbornou zameriavacou líniou je jeho vlastný tieň. Postavil sa na vonkajšiu stranu kruhu a držiac v ruke značkovú tyč, pohyboval sa po jeho obvode dovtedy, kým sa dlhý tieň tyče nedotkol značky v strede kruhu. Bod, v ktorom tieň přeťal obvod kruhu, bol presne tým bodom, kam mala prísť zameriavacia tyč. Pri západe Slnka Róbertov tieň bol dlhý tridsať metrov a ako značka bol mimoriadne presný. Bolo zrejmé, že horizontové značky veľmi presne umiestni jediná osoba, a čo je azda ešte dôležitejšie, tieň značkovej tyče sa dá použiť na veľmi presné stanovenie polohy Slnka vo vnútri portálu.

Touto metódou sme vykonali celý rad náhodných meraní deklinácie Slnka a potom sme zistené hodnoty kontrolovali podľa astronomických tabuliek. Čoskoro sa ukázalo, že náš rekonštruovaný Urielov stroj fun-goval s presnosťou na pol stupňa, a to aj pri mimoriadne náhlivom me-raní. Jediné, na čo bolo treba dávať pozor, bol čas, keď sa zameriavanie konalo, okamih, keď sa Slnko dotklo horizontu.

Lokalitu, na ktorej leží tento staroveký kamenný kruh, tvorí okrúhly pahorok s plochým vrcholom, ktorý sa mierne zvažuje na juh a obko-lesujú ho vyššie kopce. Tieto priaznivé okolnosti umožňovali označiť polohu Slnka mnohými znakmi na horizonte a slnečné svetlo tam malo neprerušovaný prístup z každého smeru, či pri východe alebo západe Slnka. Keď sa Slnko dotkne horizontu, plochý vrchol pahorka vrhá dlhé tiene, takže sa zdá, že práve toto mohlo hrať rozhodujúcu úlohu pri výbere lokality. Je isté, že v okolí existovalo iba veľmi málo lokalít s takýmito ideálnymi podmienkami a v okolí Meg's Dýke nie je nijaké iné miesto s topológiou umožňujúcou vznik takých dlhých tieňov. Ak pradávni obyvatelia chceli mať miesto vhodné na presné kalendárne

merania, na celé míle ďaleko by nenašli nič lepšie. Je teda veľmi prav-depodobné, že megalitické sídlisko vybudovali v Meg's Dýke práve preto, lebo bolo blízko observatória.

Ďalším dôležitým bodom, ktorý sme zistili pri budovaní Urielovho stroja, bola zvláštnosť v trvaní roka. Vieme, že kompletný obeh Zeme okolo Slnka trvá 365,25 dňa. Keďže nemôže existovať dajaký štvrť-deň, dĺžku roka stanovujeme na 365 dní a každý štvrtý rok je rokom priestupným - vtedy vo februári pridávame jeden deň. Vďaka tomu náš normálny kalendár viac-menej harmonizuje s pohybmi Slnka. Bu-dovanie Urielovho stroja nás nútilo zanechať naše predsudky, čo vlast-ne rok je, a brať ho jednoducho tak, ako si to predstavovali jeho pôvodní tvorcovia. Ak počítame dni od jedného zimného slnovratu po nasledujúci, potom medzi týmito dvoma udalosťami napočítame 366 východov Slnka. Sme presvedčení, že megalitickí matematici sa roz-hodli stanoviť dĺžku roka na 366 dní.

Náš normálny rok s 365 dňami sa nečlení na štyri rovnaké časti, ako to na prvý pohľad naznačujú slnovraty a rovnodennosti. Ak by sme počítali dĺžku roka podľa východov Slnka, ako to robili megalitickí obyvatelia, zistili by sme, že rok je asymetrický, a to pre excentrickú obežnú dráhu Zeme. Spôsobuje to okolnosť, že od zimného po letný slnovrat nastáva 182 východov slnka, ale od letného slnovratu po zimný to bude až 183 východov. Podobná asymetria sa vyskytne pri počítaní dní od jarnej rovnodennosti po jesennú, keď dostaneme 183 dní, kým od jesene do jari je to iba 182 dní. Iba v priestupnom roku sú obidve polovice roka rovnako dlhé.

MEGALITICKÝ ŠTANDARD

Ukázalo sa, že rekonštruovaný Urielov stroj by mohol poslúžiť aj ako kľúč na riešenie problému (ako sme o tom hovorili v ôsmej kapi-tole), ktorý je podľa profesora Thoma mimoriadne tvrdým orieškom -tajomstva megalitického yardu. Thomovi sa podarilo veľmi šikovne ukázať, že megalitický yard s rozmerom 2 stopy a 8,64 palcov (92,94 cm) poznali a používali pri väčšine stavieb v západnej Európe, ale ne-mohol zistiť, kde sa vzal, a nedostal sa na kĺb problému, ako ho mohli opakovať tak presne na takom obrovskom území.

Po preskúmaní vyše 600 lokalít po celej Británii sa Thom o presnos-ti spomínanej jednotky dĺžky vyjadril:

Túto jednotku používali od jedného konca Británie po druhý. Ani štatistickým testovaním sa nepodarilo zistiť nejaké rozdiely medzi

hodnotami, ktoré určili v anglických a v škótskych kruhoch. Preto museli existovat nejaké strediská, z ktorých rozposielali štandard-né meracie tyče... Dĺžka škótskej meracej tyče sa nemohla odlišovat od tyče používanej v Anglicku o viac ako o 0,03 palca (0,08 cm), inak by sa rozdiel musel prejaviť. Ak by každá z malých komunít získala túto dĺžku kopírovaním od svojho južného suseda, nahromadená chyba by musela byt väčšia ako uvádzaná hodnota.6

Zhodne s profesorom Thomom sme sa nazdávali, že táto štandardná jednotka vychádzala z nejakej fyzickej skutočnosti. Zdalo sa nám takmer nemožné, že by to bola umelá jednotka, lebo myslenie megalitických obyvateľov, ako sa podarilo preukázať, sa sústreďovalo na pozorovateľné pohyby slnečnej sústavy. Z prác Alana Butiéra vyplýva, že megalitická geometria zjednocovala jednotky času a vzdialenosti do koherentného celku. Boli sme presvedčení, že títo ľudia si odvodili spomínanú jednotku zo svojich pozorovaní.

Hoci sme na túto myšlienku prišli pomerne ľahko, ťažšie bolo ju dokázať.

Do celej diskusie sme zaangažovali aj Alana Butiéra, lebo jeho myslenie sa vynikajúcim spôsobom zameriavalo na megalitickú matematiku a jeho detailné poznatky o astrológii mu umožňovali chápať vzťah človeka k pohybom na oblohe.

Naša diskusia o tom, v čom spočíva podstata megalitického yardu, si vyžiadala určitý čas, zaoberali sme sa všetkým možným od harmónie až po trigonometriu. Debatovali sme o najčudnejších otázkach, ako napríklad: Keby sme zostrojili organovú píšťalu dlhú megalitický yard, aký tón by vydala, ak by sme do nej zafúkali? Vyzeralo to tak, že sa nikam nedostaneme, potom však - pomaly, ale isto - sa naše diskusie začali krútiť okolo inej otázky: Akým spôsobom si ľudia megalitic-kej kultúry vytvorili koncepciu času?

Prišli sme k záveru, že kľúčom k celému problému musí byť čas. Ako sa však dá merať s dostatočnou presnosťou aj bez existencie hodín?

Ako možné riešenie sa ukazovala myšlienka, že v noci by sa na výpočet času mohol využívať pohyb Mesiaca vzhľadom na nehybné hviezdy - výpočty by však vyzerali mimoriadne zložito a príliš nemotorne z pohľadu ľudí, ktorí si vyvinuli taký elegantný a jednoduchý systém geometrie. Potom sme začali uvažovať o určovaní času súvisiaceho s pohybom nehybných hviezd a spomenuli sme si, ako si John Harrison - vynálezca z 18. storočia - testoval presnosť svojich starobylých lodných hodín.

Konkrétny údaj o čase, ktorý by potrebovala nejaká jasná hviezda na prechod od jedného samostatne stojaceho stĺpika k druhému, by mohol poskytnúť ľubovoľný pár takýchto stĺpikov. Nemal by to byť problém, lebo ak sú stĺpiky zafixované na určitom mieste, na stanovenie časového úseku možno vybrať ktorúkoľvek veľkú hviezdu a dĺžka prechodu hviezdy medzi nimi bude rovnaká s presnosťou na jednu alebo dve sekundy. Meraný pohyb totiž nemá nič spoločné s hviezdou, ide iba o rotáciu Zeme. Jednoducho povedané, pozorovanie pohybu hviezdy od jedného pevného bodu k druhému hovorí vlastne o rýchlosti rotácie našej planéty, ktorá sa nikdy nemení, a ako sme sa už dozvedeli, práve toto pomohlo ľuďom kultúry s vypichovanou keramikou vyriešiť problém transformovania deklinácie Slnka na meranie azimutu voči horizontu.

Myšlienka pozorovať prechod hviezdy medzi dvoma bodmi bola cel-kom jednoduchá, potrebovali sme však zistiť, ako by sa dala určiť vzá-jomná vzdialenosť stĺpikov. Museli sme uvažovať aj o spôsobe, ktorý by ľuďom s vypichovanou keramikou umožnil transformovať tento ča-sový úsek do formy, ktorá by sa dala aplikovať v ktorúkoľvek nočnú hodinu. Vedeli sme, že tento ľud si rozdelil kruh na 366 častí (hovorili sme o tom v ôsmej kapitole), lebo tento počet sa rovná počtu výcho-dov Slnka pri jednom jeho obehu okolo Zeme, preto sa nám zdalo celkom logické predpokladať, že za základnú mierku prechodu hviez-dy si mohli zvoliť jednu tristošesťdesiatšestinu horizontu (jeden mega-litický stupeň). Ak to bolo naozaj tak, potom mohli jednoducho rozdeliť veľký kruh na 366 častí (to sa dá urobiť jednoducho metódou pokusu a omylu) a pozorovať prechod jasnej hviezdy medzi obidvoma stĺpikmi.

Prišli sme iba na jediný spôsob, ako zaznamenávať časový interval tak, aby sa dal zaznamenať aj reprodukovať za denného svetla: je to spôsob, akým pracujú všetky tradičné hodiny - teda kyvadlom. Veľa našich pokusov zlyhalo už na začiatku, až kým Alanovi Butlerovi nena-padlo skrátením kyvadla zväčšovať jeho rýchlosť a predĺžením ju spo-maľovať. Vedeli sme, že rozhodujúcim a takmer magickým číslom pre megalitických staviteľov bolo 366, takže sme záves kyvadla upravovali dovtedy, kým počas prítomnosti hviezdy medzi dvoma stĺpikmi, vzdia-lenými od seba jeden megalitický stupeň, nemalo presne 366 kyvov.

Megalitický stupeň ako 1/366 jednej otáčky Zeme sa rovná presne 236 sekundám čiže 3,93 minúty. Metódou pokusu a omylu sme upra-vili dĺžku závesu kyvadla (medzi závesným bodom na oske a ťažiskom závažia) tak, aby malo presne 366 kyvov (jeden kyv predstavoval plný pohyb z miesta maximálneho výkyvu na jednej strane k tomu istému

bodu na opačnej strane). Potom sme zmerali dĺžku závesu kyvadla a zistili sme, že má 16,32 palcov (41,45 cm).

Spočiatku sa nám zdalo, že je to príliš malá dĺžka, aby nás vôbec mohla zaujímať, potom sme si spomenuli, že ak chcel mať Thom svoj megalitický yard približne rovnaký ako moderný yard, musel základnú jednotku zdvojnásobiť. Pri výskumoch si túto menšiu jednotku všimol, nazval ju však polovičný megalitický yard. Takže aj my sme jednodu-cho zdvojnásobili našu dĺžku a vyšlo nám presne 32,64 palca (92,94 cm) - teda presný megalitický yard!

Takže sme dostali odpoveď na jednu z najväčších hádaniek prehistórie.Dávni inžinieri urobili asi toto: Najprv lanom a stredovým kolíkom

vyznačili kruh s dostatočným polomerom a potom jeho obvod rozčle-nili metódou pokusu a omylu na 366 rovnakých dielikov. Nato označili jeden z týchto dielikov kruhu dvoma vztýčenými stĺpikmi. Nakoniec spustili kyvadlo a jeho dĺžku prispôsobovali dovtedy, kým nedosiahlo pri prechode dostatočne jasnej hviezdy medzi obidvoma kolíkmi pres-ne 366 kyvov. Takto získali kyvadlo, ktorého záves mal dĺžku polovice megalitického yardu, základnej jednotky, ktorú objavil profesor Thom skúmaním celých stoviek starých lokalít na území Škótska, Anglicka, Walesu a západného Francúzska.7

Predstava o týchto prehistorických obyvateľoch vymeriavajúcich kruhy s líniami zrazu dáva už spomínanej pasáži z Enochovej knihy dokonalý zmysel:

A videí som v týchto dňoch, ako dvaja anjeli dostali dlhé šnúry, vzniesli sa na krídlach a odleteli na sever. A opýtal som sa anjela, ktorý bol so mnou: „Prečo si vzali tieto šnúry a odleteli s nimi?" A on mi povedal: „Odišli merať."

Keď už spomínaný princíp poznáme, posvätnú dĺžku môže zistiť hocikto, bez akéhokoľvek iného podkladu. Bude slúžiť vždy a všade a bude celkom presná. Práve to vysvetľuje jej trvanlivosť, ktorá tak mátala prominentného profesora.

Klasický príklad využitia tohto megalitického princípu sa vynoril aj vte-dy, keď Robert neskôr navštívil lokalitu známu ako The Hill of Many Staines (Pahorok mnohých farieb) v Caithness v severnom Škótsku. Rady rovnako vzdialených vztýčených balvanov už na prvý pohľad bu-dili dojem pravouhlej siete a boli zoradené severo-južným a východo-západným smerom. Pri bližšom pohľade však vyšiel najavo vejárovitý tvar štruktúry, ktorý už dávnejšie zaznamenal Thom. Zasadiť takéto

množstvo kameňov si vyžadovalo obrovskú námahu, a keď ich Thom podrobnejšie preskúmal, zistil, že pripomínajú vejár smerujúci užším koncom na sever. Všimol si tiež, že jednotlivé lúče vejára sú vzdialené o rovnaký uhol 1,28°, ktorý - ako vieme - je presne ten istý uhol, o kto-rý sa bude presúvať nehybná hviezda v priebehu nasledujúcich nocí.

Je teda očividné, že jednotlivé línie kamenného vejára oddeľuje od seba presne ten istý uhol, pod akým sa posúva zverokruh každú na-sledujúcu noc. Lokalita teda bola a stále aj je presným chronometrom. Ktorúkoľvek z 12 hviezd prvej veľkosti (t. j. hviezd dostatočne jasných, aby sa ich východ dal pozorovať, na rozdiel od menej jasných hviezd, ktoré sú na oblohe príliš vysoko a nemožno ich využiť na pozorovanie) bude možné pozorovať pri jej pohybe ponad prvú líniu vejára. Ak by sme počas nasledujúcich 18 nocí pozorovali vybranú hviezdu nad ďalšou líniou vejára, zaznamenali by sme presne ten istý čas. Navyše, ak by bol Mesiac v splne a presne na juhu, ako to znázorňuje stredná se-vero-južná línia vejára, Slnko by bolo presne na opačnej strane ako Mesiac a poznali by sme aj jeho polohu vzhľadom na Zem. Ak spojí-me tieto poznatky s polohou známych hviezd prvej veľkosti, získame prostriedky na výpočet zemepisnej dĺžky!

Megalitickú jednotku merania používanú na The Hill of Many Stai-nes, ako aj na iných lokalitách vzdialených až 1 300 km, možno pokla-dať za ilustráciu naozaj ohromujúcej koncepcie merania. Megalitický yard profesora Thoma, spočívajúci výlučne na čistej geometrii, bol od-vodený z troch absolútne fundamentálnych hodnôt:

1. z obežnej dráhy Zeme okolo Slnka,

2. z rotácie Zeme okolo vlastnej osi,

3. z hmotnosti Zeme.

Obežná dráha Zeme určuje rozčlenenie horizontu na 366 dielov, ro-tácia Zeme určuje rozsah času, kým hmotnosť planéty (príťažlivosť) určuje dĺžku závesu kyvadla vychádzajúcu na 366 kyvov.8

Jednoducho geniálne!

ZÁVER

Portály a okná opísané v časti Enochovej knihy nazvanej Kniha o svietiacich nebeských telesách tvoria súčasť návodu, ako vybudovať dokonalý horizontový deklinometer na meranie polohy akéhokoľvek jasného objektu na oblohe. Zariadenie je kalibrované tak, že využíva8 Thom, A.: Megalithic Sites in Brítain, Oxford University Press, 1968.

známu polohu Slnka určením času jeho východu a západu na základe rovnodenností, čo možno jednoducho a presne determinovať.

Rozhodli sme sa postaviť Urielov stroj na lokalite so zrúteným ka-menným kruhom vo West Yorkshire, a to podľa inštrukcií v Enochovej knihe. Keď sme ho postavili a začali sme chápať nebeskú geometriu uplatnenú pri jeho stavbe, ukázalo sa, že ho využívali ako veľmi pres-né zariadenie na určovanie času.

Experimentmi sme zistili, že fyzikálny princíp, z ktorého vychádza megalitický yard, je príbuzný s princípmi Urielovho stroja a práve vďaka nemu sa podarilo znovu objaviť stratený princíp megalitického yardu.