ROČNÍK XV. ČÍSLO 2 JÚN 2015

2

3

OBSAH _____________________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE

M.Eliáš: Slovenský dejateľ – Ľudovít Štúr 5

Rok Ľ. Štúra v pozornosti ZSV 10

S. Bajaník: Štúrovské ozveny v slovenskom svete 13

M.R. Štefánik na slovenskom juhu a Memorandum 16

O. Cvengrosch: Pohrebná reč švédskeho kráľa Karla XI. 18

PRIESTOR SLOVA

J. Čomaj: A tak nám tie roky utekajú... 22

J. Handţárik: Nedôstojné šantenie okolo výročia 26

D.D. Kerný: Ukrajinou hýbu mocnosti 29

M. Dieneš: Pre koho je tento svet? Ukrajinský variant-II.časť 32

E. Zelenayová: Slovenským jastrabom sa asi máli krvi 36

Vojvodina, ďalší pseudoštát v Európe 39

KULTÚRA V TOKU ČASU

J. Handţárik: Vraţdiaca sa Európa 43

M.Kamenčík: R.Kiss Szemán –Slovenský Goethe v Pešti ... 49

P. Juza: Prvý rektor v Sankt Peterburgu 52

D.D. Kerný: Legendárny Ján Jankovič o spolupatričnosti 58

Recenzie: V.Timura-Ponad víchrice 59

R. Letz-Andrej Hlinka vo svetle dokumentov 60

Z. Pavelcová: Slováci v zahraničí /vedecká ročenka KM MS/ 61

Prečítali sme v Literárnom /dvoj/týţdenníku 63

ROZHOVOR s Natáliou A. Naročnickou : Analógie s koncom

30-tych rokov sú zrejmé 64

ZAUJALO NÁS

Ekonomika postavená na uctievaní peňazí 67

Otvorený list politológa Ukrajincom 69

JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 3. štvrťroku 2015 73

4

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XV., číslo 2. Vychádza štyri razy do roka Vydáva Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: Doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július

Handţárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 02/52491861,

e-mail: zsv@mail.t-com.sk, www.ozzsv.sk ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v júni 2015.

5

KORENE A TRADÍCIE

___________________________________________

Slovenský dejateľ – Ľudovít Štúr

( k dvojstému výročiu narodenia )

Michal Eliáš

Vodca slovenského národného hnutia, politik, básnik, novinár, filozof, jazykovedec a revolucionár – Ľudovít Štúr – sa narodil na strednom Slovensku v Uhrovci 29. októbra 1815 v rodine učiteľa. Prvé vedomosti získal doma i v škole od otca. Dvanásťročného ho poslali na gymnázium, aby sa naučil po nemecky a po maďarsky. V pätnástich rokoch prišiel na štúdiá do Bratislavy, kde na evanjelickom lýceu absolvoval dva roky humanitných štúdií a trojročný lyceálny kurz. Na lýceu sa stal vedúcim činiteľom študentskej spoločnosti, ktorej dovtedajšiu úlohu – naučiť členov reč – obohatil o národný rozmer – vzdelaním slúţiť celku, národu. Prednášal na lýceu – vzdelával študentov v materinskom jazyku, oboznamoval ich s dejinami Slovanov a ich literatúr – nadviazal listovný styk so slovanskými osobnosťami. V apríli 1836 zorganizoval pamätnú vychádzku študentov na staroslávny hrad Devín, na ktorej prijali k svojmu menu aj mená slovanské. V rokoch 1838-1839 študoval na nemeckej univerzite v Halle, tam sa prehĺbilo jeho vlastenecké cítenie. Na formovanie jeho filozofických náhľadov najviac zapôsobila Heglova filozofia dejín. Na rozdiel od Hegla zavŕšenie ľudských dejín videl nie v germánstve, ale v slovanstve. Táto slovanská koncepcia sa stala základom ďalšej verejnej činnosti Ľudovíta Štúra.

Po návrate do Bratislavy stal sa námestníkom profesora Palkoviča a pokračoval v pedagogickej práci. Vychoval celú generáciu mladých, ktorú podľa neho pomenovali štúrovcami. Keď sa Štúr po návrate z Halle stal námestníkom profesora Palkoviča, zintenzívnila sa činnosť ústavu a nadobudla výraznejší slovanský charakter. Viliam Pauliny o tom napísal: „V slovenskom ústave nás je uţ vyše sto zapísaných. Štúrovým

6

prednáškam kvôli prišli dajedni ţiaci sem i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Luţice. Aj mnoho Srbov je tuná. Utešený a milý ţivot. Učíme a trudíme sa ako na preteky. Celý deň sme zapriahnutí. Večer rozpravy u Štúra. V sobotu výlety. Aj spevokol sme odbývali...“.

S Ľudovítom Štúrom súvisí, ţe slovanské precitnutie Jána Kollára, Jána Hollého a Pavla Jozefa Šafárika a ich sen o slovanstve i túţba zachovať sa slovanstvu neuleteli, ale blíţili sa k skutočnosti. S jeho menom súvisí, ţe Slováci rozdelení regionalizmom, náboţenstvom, krajmi a stavmi, začali sa utvárať v organizmus ţivý, vzdorujúci záhube. So Štúrom a jeho druţinou súvisí, ţe organizmus tento napĺňal sa duchom, činorodosťou v kaţdom smere - či to bola starosť o mravný ţivot slovenského ľudu v boji proti alkoholizmu, podpora vzdelanosti i hmotného ţivota populárnou spisbou, časopisectvom, zakladaním spolkov. Bojovali i politický boj za zrušenie poddanstva a otvorený boj s mečom v ruke za oslobodenie Slovenska. Sledovali i vyššie hodnoty vzdelanosti národnej – literatúry a národných spolkov.

Štúrovu druţinu ovplyvnili veľké duchovné prúdy - osvietenstvo, demokratizmus a romantizmus. Zmyslom osvietenstva bolo vzdelať ľud a urobiť ho účastným plodov vzdelanosti ľudstva. Demokratizmus ţiadal zbaviť ľud poddanstva a urobiť ho účastným v spravovaní svojho osudu. Romantizmus ako prúd literárny – mal hodnotiť ľudovú umeleckú tvorbu a blíţiť sa jej duchom – literatúrou. Všetky tieto prúdy mali spoločný predmet – ľud a spoločnú snahu – blíţiť sa k ľudu.

Štúr, Slovan, s láskou a vďakou hodnotil tvorbu všetkých národov, ktoré prispeli k rozvoju ducha a ţivota spoločnosti, trápila ho však otázka „Čo náš stomiliónový národ slovanský? Kedy vystúpi on z úkrytu svojho na pole činov?“Kým sa Kollár prorocky spytoval „Co z nás Slávů bude o sto roků ?, bernolákovec Hollý veštil „Ešče Slováci ţijú a budú ţiť vţdycky se slávú“, Štúr zvolal: „Na nás je, aby sa slovo stalo skutkom v ţivote národa, ale to je úloha obrovská...“. On seba i svoju druţinu postavil pod vládu pamätného hesla “ My chytili sme sa do sluţby ducha, a preto prejsť musíme cestu ţivota trnistú“. A zdôvodňoval ho takto: „Mládenci slovenskí, ďaleko za inými stojí národ náš, veľká je práca vaša a duch k nej treba alkajský... Vám v mladosti privyknúť treba k práci ţeleznej...“.

Vrcholom Štúrovej politickej i kultúrnej činnosti bolo uzákonenie spisovného jazyka pre Slovákov – štúrovčiny na stredoslovenskom jazykovom základe. Tento krok si vyţiadal proces utvárania moderného

7

slovenského národa. Bibličtina – čeština Kralickej biblie – ktorú pouţívali slovenskí evanjelici, zostarla. Bernolákovčina, ktorá sa opierala o kultúrnu západoslovenčinu, sa nestala celoslovenským spisovným jazykom. V odôvodnení svojho kroku - ako demokrat -polemizoval s Jánom Kollárom, uznávajúcim len štyri slovanské kmene. Štúr všetkým národom priznával práva na národné sebaurčenie, a teda i reč: „Či je to pravda, ţe sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú ? Kde zostala pri určení tomto literatúra srbská, kde Luţických Srbov a kde naposledok naša literatúra slovenská... Hocijako malý a chatrný kmeň, ktorý má dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je čisté, nepokazené, k písaniu spôsobilé, má právo nárečie svoje obrábať, v ňom plody ducha svojho vydávať a pred tvár Slovanstva predstavovať...“.

Štúrovská kodifikácia na Slovensku úspešne zavŕšila pohyb trvajúci niekoľko storočí. Vplyv Ľ. Štúra v škole i na celom Slovensku bol veľký. Okrem vyučovania, staral sa o činnosť katedry, študentského Ústavu a pripravoval vydávanie slovenských novín. Neprajníci Slovákov sa rozhodli odstrániť Štúra z Ústavu. Na protest proti jeho zosadeniu z katedry dvadsaťdva študentov opustilo bratislavské lýceum. V týchto pohnutých dňoch – exodu štúrovcov z Bratislavy do Levoče - vzniklo viacero príleţitostných básní, medzi nimi i báseň Janka Matušku, dnešná slovenská štátna hymna.

Nový spisovný jazyk bolo potrebné uviesť do ţivota, a to nemohol urobiť jednotlivec, preto v auguste 1844 zriadili spoločnosť Tatrín. Bol to literárny spolok na vydávanie kníh a na podporu štúdia chudobných mládencov. Na jeho schôdzi roku 1847 sa uskutočnilo jazykové zjednotenie slovenských katolíkov – bernolákovcov s evanjelikmi – štúrovcami.

Mladí štúrovci priamo vzývali mozole svojich otcov, počúvali rozprávky slovenských materí, zapisovali si všetku prostú múdrosť a krásu svojho národa. A keď v snahe zblíţiť sa s ľudom, po starých biblických formách jazyka prehovorili ţivým nárečím slovenským, slovenská literatúra omladla. Zrodili sa Chalupka, Sládkovič, Kráľ, Botto, Kalinčiak a iní. Slovenský ţivot vstúpil do ich literatúry. Štúrovská literatúra! Všimnime si aspoň jeden postulát Ľudovíta Štúra o nej: „Literatúra nemá hrať len parádu literatúry, ako sa to niekedy stáva, kde sa knihy vydávajú, aby boli vydané a skrine nimi nabité a pekne nakladené, ale literatúra má hlavne byť, ako kaţdé ţivé slovo, pre ţivot. Literatúra je kapitál mŕtvy, keď v ţivote úroky nedonáša.“

8

Dôleţitú úlohu pri uvádzaní slovenčiny i v národnom uvedomovaní Slovákov mali politické noviny. Štúr sa o ich vydávanie usiloval od roku 1841, povolili ich aţ po štyroch rokoch pod názvom Slovenské národné noviny (vychádzali dvakrát za týţdeň) . Poţadovali zrušiť poddanstvo, zabezpečiť politické práva ľudu, zrušiť výsady šľachty a zrovnoprávniť všetkých občanov. Tieto poţiadavky usiloval sa Štúr uplatniť aj ako poslanec na uhorskom sneme.

V revolučnom roku 1848 revolúcie v Taliansku, Francúzsku, Nemecku zmietli základy feudalizmu, občanom priniesli osobné slobody a niektorým národom kolektívne samourčovacie práva. O to, čo iné národy dostali automaticky, Slováci museli úporne bojovať petíciami, ţiadosťami i so zbraňou v ruke. V máji 1848 Slováci zostavili Ţiadosti slovenského národa – ako celonárodný revolučný program. V nich poţadovali: rovnoprávnosť národov, bratské spolunaţívanie, národné snemy, zriadenie slovenských škôl, rozšírenie demokratických práv – všeobecné, rovné a tajné hlasovacie právo, slobodu tlače a zhromaţďovania. Odpoveďou novej „revolučnej“ maďarskej vlády bolo vyhlásenie štatária a vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodţu! Vodcovia národného hnutia museli zo Slovenska utiecť, hľadali pomoc u Slovanov.

Začiatkom júna 1848 konal sa v Prahe Slovanský zjazd – prvé zhromaţdenie slovanských národov. Mal prerokovať otázky súvisiace s revolučnými udalosťami, usporiadanie národnostných pomerov, spoločný postup a vzájomnú podporu. Jeho konanie organizoval za Slovákov Ľudovít Štúr. Vyhlásil: „Ak sa slovanské národy spoja, nebudú viac sluhami, ale budú tým, čím budú sami chcieť. Aţ keď budú Slovanmi, budú slobodnými, budú aj Čechmi, Poliakmi, Chorvátmi, Srbmi, Slovákmi... Prišiel čas, aby sme i my Slovania sa uzrozumeli a zjednotili svoje úmysly.“ Málo známe a nedocenené sú Štúrove návrhy na Slovanskom zjazde, ktorý odsúdil politický a národnostný útlak a poţadoval rovnoprávnosť národností –„ My Slovania zavrhujeme a bridí sa nám kaţdé panstvo púhej sily, stavajúce sa po bok zákonu. Zavrhujeme všetky politické rozdiely stavov. Ţiadame bez výnimky rovnosť pred zákonom i rovnakú mieru práv a povinností pre kaţdého“. Bolo to v čase, keď v niektorých štátoch, do ktorých sa dnes naši čelní predstavitelia chodia učiť demokracii, bolo ešte otroctvo a budovali svetový koloniálny systém!

9

Neprajníci neraz obviňovali Ľudovíta Štúra z nacionalizmu. Opak je pravdou – bol Európan, ktorý vyše sto rokov pre utvorením Európskej únie, navrhoval utvorenie spoločného orgánu pre všetky európske národy – akúsi vtedajšiu Európsku úniu. V Manifeste k európskym národom, ktorý je aj jeho dielom, ţiadali: „Keď vystupujeme na politické javisko Európy, podávame návrh na zvolanie všeobecného európskeho zjazdu národov na prerokovanie všetkých medzinárodných otázok. Presvedčení sme, ţe slobodné národy ľahšie sa dohodnú, ako platení diplomati. V mene slobody, rovnosti a bratstva všetkých národov“.

Málo známa a nedocenená je účasť Ľudovíta Štúra aj pri organizovaní spolupráce so slovanskými národmi. O tom nám podáva svedectvo aj takýto formálny ukazovateľ: Za dvadsať dva rokov jeho aktívneho pôsobenia napísal a prijal doteraz známych 956 listov. (to určite nie sú všetky, čo napísal a prijal, len tie ktoré sa zachovali), z ktorých väčšina adresátov i pisateľov boli slovanskí dejatelia.

Zjazd prerušilo júnové povstanie v Prahe. Po jeho potlačení rokovania sa uţ neobnovili. Tým sa skončili všetky legálne pokusy o národné oslobodenie Slovákov a vodcovia národného hnutia sa rozhodli pre ozbrojený boj. Zorganizovali tri výpravy dobrovoľníkov. V jeho riadiacom orgáne – v Slovenskej národnej rade – bol Štúr jedným z predsedov. Napriek tomu, ţe maďarské vojská boli porazené, Slováci svoj cieľ – národné oslobodenie a utvorenie samostatnej korunnej krajiny - nedosiahli.

Ľudovít Štúr sklamaný politickou situáciou, unavený a ubitý ţivotom, venoval sa štúdiu slovanských piesní i povestí a preţíval rodinné tragédie – smrť otca, brata a najmä svojej lásky Adely Ostrolúckej. V dňoch smútku a beznádeje zamýšľal sa nad budúcnosťou Slovanov – písal základné dielo slovenských a slovanských nádejí Slovanstvo a svet budúcnosti – politicko-historické a filozofické úvahy o súčasnej situácii Slovanstva a o jeho budúcnosti. Dospel v ňom k názoru, ţe budúcnosť Slovanov je v pripojení všetkých Slovanov k Rusku, ale za predpokladu zrušenia nevoľníctva i poddanstva v Rusku a demokratizácie spoločenského ţivota. Bola to utópia. Dielo vyšlo aţ posmrtne v ruštine a nemčine.

Tragický bol jeho skon. Obľúbená poľovačka stala sa mu osudnou – pri páde sa poranil vlastnou zbraňou. Skonal v Modre ako

10

štyridsaťročný 12. januára 1856. Na poslednej ceste ho odprevádzali zástupcovia celého národa.

Ľudovít Štúr prebudil národ a predstavil ho svetu. Predstavil nás svetu ako národ schopný, národ s ktorým treba rátať ako s váţnym spolutvorcom európskych dejín. Čo ešte treba, aby sme úspešne pokračovali v nastúpenej ceste? Uskutočňovať jeho heslo „Veľa tvoriť, málo troviť“ – veľa a dlho tvoriť a tvorivo čerpať z jeho nesmrteľného odkazu.

Rok Ľudovíta Štúra

v centre pozornosti Zdruţenia slovanskej vzájomnosti

Pri príleţitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra usporiadalo v marci t.r. Zdruţenie slovanskej vzájomnosti /ZSV/ v úzkej spolupráci s Úniou slovenských novinárov seminár obsahovo zameraný na ţivot a dielo Ľudovíta Štúra. Seminár otvoril predseda Únie slovenských novinárov Jozef Kuchár, ktorý konštatoval, ţe Ľ. Štúr bol nielen kodifikátor spisovnej slovenčiny, ale aj spisovateľ, organizátor a politik.

Hlavný referát predniesol Michal Eliáš, historik a spisovateľ, člen rady ZSV (príspevok k téme prinášame samostatne). Pripomenul historickú úlohu Ľ. Štúra a jeho súputníkov pri upevňovaní národného povedomia Slovákov, dôleţitosť kodifikácie slovenčiny ako moderného jazyka, prácu, ktorú si vyţiadalo zavedenie štúrovskej slovenčiny do kultúrneho i beţného ţivota. Pripomenul, ţe zavedenie slovenčiny do praxe si vyţadovalo veľkú organizačnú prácu nie len medzi inteligenciou, ale najmä medzi pospolitým ľudom. Zakladanie spolkov miernosti, nedeľných škôl, hospodárskych spolkov a najmä divadelných spolkov, prispelo k pozdvihnutiu národa a k rozšíreniu štúrovskej slovenčiny. Hovoril aj o politickej činnosti Štúra, ktorý uţ v tých časoch presadzoval nielen slovanskú vzájomnosť, ale vzájomné spolunaţívanie všetkých európskych národov pri rešpektovaní národných kultúr a zvykov. Pripomenul Slovanský zjazd v Prahe v roku 1848, z ktorého vzišlo memorandum - na ktorého štylizácii sa výraznou mierou podieľal Štúr.

11

Na vystúpenie M. Eliáša nadviazala Edita Dürrerová, predsedníčka ZSV. Zdruţenie slovanskej vzájomnosti vychádza pri šírení a propagovaní idey slovanskej vzájomnosti predovšetkým z odkazu Ľudovíta Štúra. Myšlienky Ľudovíta Štúra v jeho filozofických dielach Slovania a svet budúcnosti, Slovanstvo, alebo jeho vystúpenia na Slovanskom zjazde v Prahe roku 1848 boli nadčasové a sú stále veľmi aktuálne. Vzácne u neho a v jeho dielach je to, ţe v celej teoretickej tvorbe venovanej idei slovanskej vzájomnosti nešlo o preferovanie Slovanov na úkor ostatných národov, ale o ich národné oslobodenie a náleţité začlenenie do spoločenstva európskych národov, pri zachovaní si národnej identity a ďalšieho rozvíjania hodnôt národného dedičstva nielen Slovákov, ale aj ostatných slovanských národov. Išlo mu o adekvátne integrovanie slovanského duchovného a kultúrneho prínosu do pokladnice všeľudských hodnôt. A toto je práve to rozhodujúce, prečo ZSV venuje osobnosti Ľudovíta Štúra náleţitú pozornosť. Sme presvedčení, ţe tak ako voľakedy sa kultúrna a duchovná jednota dokázala zachovať v časoch dávnych a nepriaznivých pre slovanstvo, ţe tak to bude aj naďalej a spoluprácu v tejto oblasti vyhubiť nebude moţné aj napriek tomu, ţe dnešok v mnohom pripomína štúrovské obdobie - zápas o záchranu vlastnej identity. Preto je nesmierne dôleţité Ľudovíta Štúra, jeho ţivot, tvorbu, jeho myšlienky, predstavy dostať bliţšie k mládeţi.

Toto sa nám podarilo cyklom prednášok pre mládeţ, o ktorom informoval ďalší rečník na seminári – Stanislav Bajaník, člen rady ZSV. Zdruţenie slovanskej vzájomnosti po cyrilo – metodskom roku 2013, štefánikovskom roku 2014, keď sme absolvovali desiatky prednášok a prezentácií ZSV a obdarovali najmä študentov a ţiakov stredných a základných škôl doma i v slovenskom zahraničí, pokračuje v tejto edukatívnej sérii aj v tomto roku, Roku Ľudovíta Štúra 2015.

Doterajšia prax z tohto ojedinelého projektu ZSV po Slovensku i slovenskom zahraničí ukázala, ţe školská mládeţ, najmä maturujúca, popri tradičných spôsoboch výchovy a vzdelávania (vyučovacia hodina), pedagógovia a riaditelia vrelo prijala nami ponúknutú formu prezentácie nastolenej témy (cyrilo – metodský okruh, štefánikovský okruh) spočívajúci v krátkom dokumentárnom filme, prednáške, diskusii, prezentácií tematickej literatúry a darov ZSV – časopisy, Slovanská vzájomnosť – kalendáre, v tomto roku unikátny plagát z diela Michala Eliáša a Jozefa Mravíka.

12

Bonusom tejto metódy sa stala aj skutočnosť, ţe témy prijalo aj slovenské zahraničné školstvo, matičné i spolkové korporácie, najmä vo Vojvodine, Rumunsku, Maďarsku, Chorvátsku, Rakúsku a pod.

V tomto roku ZSV absolvuje cyklus Ľudovít Štúr ako fenomén slovanskej inteligencie po školách na Slovensku (oblasť západného, juţného, stredného, severozápadného Slovenska) i v centrách v slovenskom zahraničí (Maďarsko, Rumunsko, Vojvodina -Srbsko, Česko).

Do termínu uzávierky časopisu Slovanská vzájomnosť – 2/2015 sme absolvovali takmer 64 prezentácií po školách na Slovensku i slovenskom zahraničí. Tému prijalo takmer 3500 poslucháčov, prevaţne mládeţe, ţiakov a o tému prejavujú záujem školy, spolky aj ďalší záujem.

Garantom projektu je čestný predseda ZSV Dr. Doc. Jozef Mravík, predsedníčka ZSV Ing. Edita Dürrerová, realizátorom projektu je Stanislav Bajaník.

Takto prezentované Zdruţenie slovanskej vzájomnosti sa i v r.2015 dostáva do širokého povedomia verejnosti, ţne úspechy a edukatívno-vzdelávací dosah do prostredia mládeţe, mediálne a elektronicky zvádzanej na ignoranciu národných, slovanských hodnôt v prekypujúcom modernom svete. Naše skúsenosti ukázali a ukazujú, ţe percipienti sa k týmto témam radi vracajú a v záplave dekadencie a demoralizácie súčasnej mládeţe im prezentácia klasických hodnôt formuje názor i svetonázor moderného mladého človeka. V projekte plánujeme pokračovať do konca roka 2015.

Podpredseda Únie slovenských novinárov Dušan. D. Kerný hovoril o novinárskej činnosti Ľ. Štúra pričom zdôraznil význam Slovenských národných novín, ktoré Štúr vydával dvakrát týţdenne. Boli to prvé politické noviny v našej histórii a nemalou mierou prispeli k zvoleniu Štúra do uhorského snemu, kde obhajoval práva Slovákov. Poznamenal, ţe v dnešnej dobe Matica slovenská s veľkými problémami vydáva tieto noviny jedenkrát týţdenne.

V diskusii vystúpil Jozef Darmo, ktorý hovoril o potrebe slovanskej vzájomnosti v geopolitickom priestore Európy.

Edita Dürrerová, Stanislav Bajaník

13

Štúrovské ozveny v slovenskom svete

Stanislav Bajaník

Cyrilo-metodské, štefánikovské a štúrovské, stopy patria medzi najzastúpenejšie medzi Slovákmi ţijúcimi v slovenskom svete. Slovenské zahraničie im doposiaľ venuje pozornosť a uvedené fenomény pôsobia na posilňovanie národnej a duchovnej identity Slovákov mimo územia SR.

Busty, pamätné tabule, spolky, školy, kniţnice, ulice v slovenskom zahraničí majú s Ľudovítom Štúrom dočinenia doposiaľ. Rok Ľ. Štúra vníma slovenský svet ako ďalší stimulačný moment pre svoje národné a výchovno-vzdelávacie aktivity.

Štúrovská Praha

Obec Slovákov v Čechách, Slovensko- český klub, zástupcovia kresťanských cirkví. Slovenský dom v Prahe si okrem Jána Kollára, M. R. Štefánika, osobitne ctia aj štúrovskú tradíciu v tomto meste. Ţofín na Slovanskom ostrove, sídlo Slovanského zjazdu v r. 1848, nesie na svojom priečelí nielen stopy, ale i pamätnú tabuľu Ľ. Štúrovi o.i. aj s nasledovným textom: „Náš cieľ mal by byť zachovať Rakúsku ríšu? Náš cieľ je zachovať seba, nás. Najprv musíme slúţiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hynuli. Čo by nám povedal svet, keby sme nestáli o nič iné, ako o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my...“ . Tu prednášal v r. 1907 aj Andrej Hlinka, ktorého mládeţ ťahala na koči vlastnými rukami po Prahe, po r. 1993 sa tu asi desať rokov konali oslavy štátneho sviatku SR a slovenské plesy. Roky sa tu konajú spomienkové podujatia. Slováci v Prahe i v Čechách neostávajú voči štúrovskej pamiatke ľahostajní ani v tomto roku a popri publikačných a vedeckých aktivitách venujú štúrovskému fenoménu aj propagačnú a prezentačnú pozornosť. Pri príleţitosti Roka Ľ. Štúra sa realizuje v Slovenskom dome vedecký seminár na tému Ľ. Štúr - M. R. Štefánik - A. Dubček – všetci ţivotne spojení s Prahou – v zápase za demokraciu a národnú suverenitu Slovákov v Európe.

Vojvodinský Kysáč

Vyše dvestoročný slovenský Kysáč sa výraznejšie národne etabloval najmä po II. svetovej vojne. Vystaval si, resp. obnovil

14

Slovenské domy, desaťročia udrţiava športový klub Tatra – Kysáč a spolu s Báčskym Petrovcom ( a nielen s ním) si tamojší športovci – futbalisti udrţali dresy so slovenský trojvŕšim a dvojkríţom i počas horthyovskej okupácie Báčky, v časoch II. svetovej vojny. Po nej sa popri duchovnom slovenskom ţivote výrazne rozvinul i národný, a to aţ tak, ţe novú slovenskú školu pomenovali v r. 1967 po Ľ Štúrovi a pred priečelím osadili bustu Ľ. Štúra. Ţiaci a pedagógovia, matičiari, cirkevníci a tamojší Slováci si trvale uctievajú štúrovský fenomén a kaţdá slovenská návšteva vrcholí pri tejto buste, jedinej v Srbsku.

Prestrelená Štúrova hruď

Bývalá Juhoslávia je európsky priestor, kde sa Slováci ocitli trikrát za ich existencie vo vojnovej kataklizme - v I., II. svetovej vojne a v rokoch 1990 a n. Je to jediná enkláva, kde narukovali po r. 1990 mladí Slováci zo Srbska a mladí Slováci z Chorvátska proti sebe – k tomu je i filmový dokument a čaká na spracovanie. Sú z toho i hroby a nešťastia, ţiaľ dodnes zákerné choroby, ako následok amerického bombardovania a „obohatených“ striel nízkeho doletu po r.1990 s vyvrcholením r. 1999. Na hraniciach Srbska a Chorvátska obopína Dunaj na jednom brehu Báčsku Palanku a na druhom Ilok. Chorvátska časť čerpá aj zo štúrovskej tradície, kde si Slováci uţ v r. 1939 zaloţili svoj Slovenský kultúrny a osvetový spolok Ľudovíta Štúra, a to v Slovenskom dome, ktorý získal neskôr aj značnú slovenskú pomoc na dostavbu a rekonštrukciu – dokonca – práve počas ostatnej vojny. Unikátom domu, kde pôsobí slovenské ochotnícke divadlo, folklór, kultúra, je doposiaľ zachovaná olejomaľba – portrét Ľ. Štúra s prestrelenou hruďou pri srdci – ako pozostatok streľby do miestnosti cez okno domu, kde bola zhromaţdená slovenská mládeţ.

Slovenský Uţhorod

Dnes je v zloţitej situácii, ako Slováci v bývalej Juhoslávii. Po zaloţení tamojšej Matice slovenskej na Zakarpatsku (1992) sa popri slovenskom školstve, Katedre slovenskej filológie na tamojšej univerzite, etablovala sa aj Spoločnosť Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku, partner Spolku M.R. Štefánika v Ľvove, ktorý sa angaţoval publikačne, kultúrne a po zmenách pôsobí Spolok ako súčasť slovenského sveta a členstva vo Svetovom zdruţení Slovákov vo svete.

15

Štúrovská Viedeň

Zaloţenie I. Slovenskej národnej rady (SNR 1848 vo Viedni) na dnešnej Pannigel gasse neďaleko kostola sv. Karola Bartolomejského povzbudilo r. 1997 Maticu slovenskú a Rakúsko-slovenský kultúrny spolok vo Viedni osadiť na priečelí bývalého hotela – budove stretnutia štúrovcov - pamätnú tabuľu prvej SNR, teda štúrovskému národnému a revolučnému hnutiu, stovkám dobrovoľníkov a ich vodcov – Ľ. Štúra, J.M. Hurbana, M.M. Hodţu. Popri pamätných tabuliach a bustách J. Kollárovi, K. Kuzmánymu je to významná štúrovská stopa v neďalekej Viedni, na ktorú si tradične spomínajú viedenskí Slováci. Odhalenie tabule, ako i výročné oslavy pod hlavičkou prezidenta Slovenskej republiky a predsedu NR SR navštívili aj najvyšší predstavitelia Rakúskeho parlamentu a tamojšieho diplomatického zboru. Rok Ľ. Štúra ponúka spojenie síl a prejav úcty osobnostiam a dobe, keď sa rodili zápasy o našu suverenitu, nezávislosť a štátnosť.

Austrálsky Melbourn

Austrália prijala po II. svetovej vojne nielen slovenskú – najmä – tzv. politickú emigráciu, ale i emigráciu vojvodinských Slovákov od 60. rokov minulého storočia, usadených vo viacerých austrálskych sídlach. Táto náboţensky väčšinou evanjelická a.v. societa si zaloţila v r. 1966 Slovenský spolok Ľudovíta Štúra, dom, halu, samozrejme chrám, ktoré doposiaľ slúţia pre slovenský ţivot tamojších vojvodinských Slovákov, ich zvyky, umenie, duchovný ţivot a udrţiavanie čulých, rodinných a priateľských stykov so Slovákmi v Srbku a vo svete.

K ďalším stopám

Slovenské školy, najmä v Maďarsku, Vojvodine, Chorvátsku, Rakúsku, Rumunsku, na Ukrajine, Poľsku, stredné školy v Báčskom Petrovci, Kovačici, Nadlaku, Budapešti, katedry slovenčiny v Novom Sade, Segedíne, Uţhorode, Ottawe, Budapešti udrţiavajú doposiaľ fenomén Ľ. Štúra a štúrovského obdobia vo svojich osnovách, ba aj v maturitných otázkach, diplomových a doktorandských prácach. Najmä v Srbsku a Chorvátsku sa osobitne venujú aj tematike slovensko-srbských, slovensko-chorvátskych vzťahov v období romantizmu a študentskej vedeckej spolupráci v slovensko-slovanských vzťahoch od kollárovskej, cez štúrovskú dobu podnes. Svedčia o tom vedecké publikácie (o.i. Š. Polakovič: Obnova národa

16

duchom Ľ. Štúra - Argentína), semináre, zborníky, dokumentačný materiál, ako i rešpekt Ľ. Štúra v činnosti slovanských Matíc vo viacerých európskych štátoch. Nehovoriac o slovakistike na svetových univerzitách a tematických okruhoch zahraničných Slovákov i zahraničných absolventov – o. i. – aj na SAS v Bratislave. K posilňovaniu pamäti slovenského zahraničia pomáhajú aj pomenovania ulíc (Vojvodina, Rumunsko...) po Ľ. Štúrovi, aktivity tamojších kniţníc, kultúrnych spolkov, krúţkov, súťaţí i duchovného, najmä evanjelického ţivota.

Nezabúdajme na ochotu a obety generácií Slovákov v zahraničí, ktorí nezištne a nie vţdy bezpečne udrţiavali a udrţujú ducha Ľ. Štúra medzi sebou a vedú k tomu mladú generáciu rozličnými prostriedkami a smermi.

M.R. Štefánik na slovenskom juhu

- jubilejný 25. ročník -

Tradícia pietnych spomienok na osobnosť a dielo Slováka, Slovana, Európana gen. dr. M:R. Štefánika po štefánikovských pomníkoch v Šamoríne, Dunajskej Luţnej, Ivanke pri Dunaji dospela 5. 5. 2015 do svojho 25. ročníka. Spolu s matičnými miestnymi odbormi, obcami, školami, Svetovým zdruţením Slovákov v zahraničí sa na nej podieľa aj naše Zdruţenie slovanskej vzájomnosti, najmä v jej cieli v Ivanke pri Dunaji. Aj v tomto roku sa na nej zúčastnila delegácia zloţená s predsedníčky ZSV Edity Dürrerovej a člena našej Slovenskej rady ZSV Stanislava Bajaníka, autora myšlienky, ako i gestora a moderátora všetkých ročníkov za uplynulých 25 rokov. Pietne spomienky ročne navštívi takmer 800 ţiakov a študentov z horného Ţitného Ostrova, mnoho protokolárnych hostí, pedagógov, predstaviteľov spolkov, zdruţení a cirkví, Slovákov zo zahraničia, diplomatických hostí a i. Podobne ako

17

v uplynulých ročníkoch, ktoré predstavovali a predstavujú unikátne pietne, výchovno-vzdelávacie, národno-buditeľské, slovensko-slovanské podujatie, unikátne sui generis, prijalo i v tomto roku aktuálne Memorandum ako oficiálny výstup podujatia pre štátne orgány a verejnosť. ZSV bude i naďalej v týchto aktivitách spolupracovať a ich podporovať.

Edita Dürrerová

Memorandum

z 25. ročníka Vlasteneckej pochôdzky po slovenskom juhu

My, účastníci jubilejnej Vlasteneckej pochôdzky po slovenskom juhu, venovanej uţ 25 rokov v Šamoríne, Dunajskej Luţnej, Ivanke pri Dunaji spomienke na osobnosť gen. Dr. M.R. Štefánika a jeho talianskeho sprievodu, tu pri mohyle ich tragického skonu vysoko oceňujeme jeho zásluhy o našu národnú demokraciu, suverenitu na európskom kontinente.

V duchu jeho posolstva a obety, v roku 100. výročia 1. svetovej vojnovej kataklizmy, voláme po slovensko-slovanskej vzájomnej tolerancii, ukončení neţelaných konfliktov medzi našimi blízkymi národmi. Prejavujeme solidaritu voči osudu a perspektíve Slovákov ţijúcich na Ukrajine, v Zakarpatsku.

V mene pamiatky M.R. Štefánika vysielame všeobecnú v ý z v u:

Slováci, Slovania, nezrádzajme obete a odkaz našich predkov, nepripúšťajme tlak cudzích záujmov do nášho prostredia a na náš úkor.

V Ivanke pri Dunaji 5. 5. 2015

18

Pohrebná reč švédskeho kráľa Karla XI.

V roku 1697 umiera švédsky kráľ Karol XI. Jeho telo slávnostne pochovávajú v Štokholme, hlavnom meste Švédska, 24. novembra roku 1697. Pre účely pohrebnej ceremónie bola samozrejme napísaná zvláštna pohrebná reč, ktorá bola prečítaná na zhromaţdení celého švédskeho dvora. Oficiálnym dvorným ceremoniálom a autorom pohrebnej reči bol švédsky jazykovedec, zberateľ kníh a diplomat Johan Gabriel Sparwenfeld (1655–1727), ktorý strávil tri roky v Moskve. Táto pohrebná reč bola napísaná latinskými písmenami v jazyku blízkom dnešnej ruštine. Tento fakt v rámci skaligierovskej verzie histórie, ktorá sa v súčasnosti učí na školách, vyzerá absolútne divoko.

Historici nás presviedčajú, ţe „nič ruské“ v takomto rozsahu za hranicami romanovského Ruska v XVII. storočí nebolo. A uţ vôbec nie vo Švédsku, s ktorým Rusko viedlo často vojny. Vzťahy so Švédskom boli v týchto časoch veľmi zloţité, zavše nepriateľské. Švédsko je cudzia krajina, vzdialená Rusku kultúrou i históriou, s úplne iným jazykom, kde nenachádzame nič ruského, a uţ vôbec nie na najvyššej oficiálnej úrovni. Jednako sa však nečakane ukazuje, ţe skutočný obraz XVII. storočia bol úplne iný.

Šokujúci (no iba v súčasnom zmysle chápania dejín) fakt prednesenia pohrebnej reči v ruštine na oficiálnej slávnostnej ceremónii pohrebu švédskeho kráľa, vo švédskom hlavnom meste, za prítomnosti švédskeho dvora, si dnes ţiada neodkladné vysvetlenie. Súčasní historici si to viac-menej uvedomujú, no snaţia sa priveľmi neupozorňovať na tento prekvapivý dokument.

Celá vec vyšla na povrch len náhodne počas výstavy „Orol i Lev. Rusko i Švédsko v XVII. storočí.“, ktorá sa uskutočnila v Moskve v roku 2001. Materiály výstavy boli publikované v skromnom katalógu, ktorý videl len málokto. Samozrejme, ţe v komentári k tejto švédskej pohrebnej reči, napísanej po rusky, avšak latinským písmom, historici predkladajú svoje vlastné „vysvetlenie“. Píšu napríklad, ţe:

„Príčina, prečo reč bola napísaná po rusky, podľa všetkého, pramení v snahe UROBIŤ JU POCHOPITEĽNOU RUSKÝM PODDANÝM ŠVÉDSKEHO KRÁĽA.“

19

Tu treba rovno povedať, ţe z takejto interpretácie vyvstáva mnoţstvo otázok. Vychádza, ţe v XVII. storočí bolo ruských poddaných v Švédsku tak veľa, ţe kvôli nim vládnuca špička bola nútená predniesť pohrebnú reč na pamiatku kráľa po rusky! Potom je moţné, ţe samotná vládnuca elita švédskej spoločnosti i kráľovský dvor, pozostávali v tom čase ešte v značnej miere z potomkov Slovanov, ţijúcich i vládnucich nie tak dávno na území Veľkého –„mongolského“ impéria XIV. aţ XVI. storočia, ktoré sa v tomto období rozprestieralo i na území súčasného Švédska. Pohrebný prejav sa uchoval v zbierka kódexov v univerzitnej kniţnici v Uppsale, počnúc stranou 833 tohto kódexu, zaberajúc osem strán. Známy je ešte jeden exemplár, uloţený v Kráľovskej kniţnici v Štokholme. Na titulnom liste je napísané: „Placzewnaja recz na pogrebenie togho prez segho welemozneiszagho i wysokorozdennagho knjazja i ghossudarja Karolusa odinatsetogho swidskich, gothskich i wandalskich /i proczaja/ korola, slavnagho, blaghogowennagho i milostiwagho naszego ghossudarja /!/, nynjeze u bogha spasennagho. Kogda jegho korolewskogo weliczestwa ot duszi ostawlennoe tjelo, s podobajuszczjusae korolewskoju scestju, i serserdecznym wsich poddannych rydaniem byst pogrebenno w Stokolnje /!/ dwatset-scetwertago nowemrja ljeta ot woploszczenia bogha slowa 1697“. Ďalej nasleduje šesť strán prejavu, tieţ po „rusky“ a končí oslavnou básňou o zomrelom kráľovi. Meno autora nie je uvedené, avšak na poslednom riadku prejavu je napísané: „Jstinnym Gorkogo Serdsa Finikom“, kde prvé písmená slov sú zvýraznené tučným písmom, ktoré sa javia ako iniciály autora – Johan Gabriel Sparwenfeld. V roku 1618 Gustáv Adolf vyzval holandského typografa Petra van Zelova, ktorý mal vytvoriť /pravdepodobnejšie avšak iba obnoviť/ cyriliku v Štokholme. V typografii Petra van Zelova bol vydaný v roku 1636 „Alphabetum Rutenorum“, kde boli uvedené aj švédske ekvivalenty ruskej abecedy. Okrem toho tam boli uvedené aj Otče náš, Symbol viery, Desať boţích prikázaní, ako paralelný text v cirkevno-slovanskom jazyku a švédskom. Ruský diakon Izák Toršakov dostal úlohu preloţiť Katechizmus do ruštiny, ten bol vydaný v typografii Zelova v roku 1626.

20 .

21

Oslavná báseň venovaná zosnulému kráľovi /str.20/

Potom v krajinách západnej Európy nastúpili zmätky reformácie. Začala sa tvrdo presadzovať latinská abeceda. Spočiatku obyvatelia západnej i severnej Európy mali veľké problémy pri zapisovaní slovanských slov novými latinskými písmenami. Napríklad pri písaní ruského Щ latinkou, bolo pouţité smiešne SZCZ. Ľudia “krútili hlavou”, no písali takto..

Časom si postupne privykli. Deti všeobecne nemali problém, pretoţe sa tento nový komplikovaný zápis učili ako niečo nové.

Čoskoro všetkých presvedčili, akoby to ”tak bolo vţdy, od staroveku”, čo však bola absolútna nepravda. Strata jazykovej a tým vlastne i duchovnej identity sa odohrala v XVII. storočí, pričom do tohto obdobia obyvatelia západnej a severnej Európy hovorili slovanskými nárečiami (po “rusky”) a písali cyrilikou. Noví vodcovia reformácie začali „vymývanie mozgov“, postupne rekvalifikovali obyvateľstvo reformačných krajín so slovanským jazykom na nové jazyky, ktoré boli reformátormi práve vytvorené. Týmto spôsobom bol vytvorený aj švédsky jazyk. Aby to malo psychologickú váhu, tak demagogicky uvádzali, ţe ten „ich reformačný jazyk je veľmi, veľmi starý“. Namiesto starej cyriliky zaviedli nedávno vymyslenú latinku. Preto oficiálnu švédsku pohrebnú reč na pamiatku švédskeho kráľa napísali ešte po rusky, ale uţ v latinke. Tu sa stretávame s procesom aktívneho vytláčania slovanského jazyka novými jazykmi epochy reformácie na území Škandinávie.

Oskár Cvengrosch

22

PRIESTOR SLOVA

_______________________________________________________

A tak nám tie roky utekajú ....

Ján Čomaj

Najmenej tretina Slovákov si z novembra 1989 nič nepamätá – neboli na svete, práve naň prichádzali alebo boli ešte v rokoch, keď človiečikov viac zaujíma všetko iné ako politický prevrat. Toto konštatovanie je moţno presvedčivejšie, ako si povedať: Paneboţe, dvadsaťpäť rokov ... Človek by neveril, ako je to uţ dávno! Áno, je to dávno, ak sa na november 1989 nepozeráme ako na históriu, ale vnímame ho ako vstup do našej súčasnej reality, ako dvere do dneška.

Je celkom prirodzené, ak sa po toľkých rokoch (a ešte aj pri okrúhlom výročí ) ľudia pýtajú: Vyuţili sme ten čas správne? Splnili sa predstavy, ktoré sme si vytvárali pri štrngote kľúčov?

Odpovede budú, prirodzene, rozdielne. Veď aj očakávania mohli byť v tých zlomových chvíľach u kaţdého z nás iné. Nehovoriac uţ o tom, ţe nie kaţdému z nás bol uplynulý čas rovnako ţičlivý. A nie kaţdý z nás sa vedel či mohol vývoju udalostí aj vhodne prispôsobiť.

Jeden spoločný menovateľ sa však vynára dosť presvedčivo: ţivotná úroveň sa pre široké vrstvy obyvateľstva zdvihla len málo, nanajvýš o toľko, čo zodpovedá prirodzenému civilizačnému pokroku. Čo je však oveľa horšie – objavili sa dávno zabudnuté fenomény: nezamestnanosť, bieda a bezdomovstvo. Proti zmyslu veci, proti vyhlasovaným cieľom takzvanej zamatovej revolúcie, dokonca proti akejkoľvek logike sa neprirodzene, doslova chorobne zväčšili sociálne rozdiely. Dnes sa uţ dá povedať – narástli do absurdity. Národ, ktorý bol z vlastnej historickej skúsenosti prirodzene skromný a sociálne cítenie nosil vo svojej genetickej vybavenosti, sa za pár rokov rozdrobil na kasty, rýchlo sa vzďaľujúce od seba. Kopírujeme veľkých hráčov „slobodného sveta“,

23

slobodného najmä v tvorbe bohatstva, A mysliteľské osobnosti sa môţu len prizerať, ako sa rozpína náš sociálny vesmír. Ako sa v ňom od seba vzďaľujú galaxie spoločenských vrstiev. Ako päť percent ľudí vlastní deväťdesiat percent bohatstva, pritom ešte aj medzi nimi sú nepredstaviteľne veľké rozdiely. Vhupli sme do toho nepripravení, inak sociálne ladení a z opačného extrému. O to väčší je náš šok.

Toto je prvá konštanta, ktorá sa mi vynára pri pohľade na posledné štvrťstoročie. Nech mi to politici prepáčia. A ak sa s takýmto konštatovaním nesúhlasia, potom iba priznávajú spoluvinu. Dokazujú pravdu o trafenej husi.

Nemohol som svoje zamyslenie pri tomto jubileu začať inak, lebo chlebom je človek ţivý. A ak státisícom ľudí robí starosť zabezpečiť si základné ţivobytie, v pokoji vychovávať deti či bezstarostne preţívať starobu, človeku sa ani nechce oslavovať.

Dve veľké pozitívne zmeny sa predsa len odohrali. Po polstoročí sa k nám vrátila demokracia a po tisícročí máme svoj vlastný štát, ktorý nevznikol z vôle niekoho iného. Nebol východiskom z dilemy. Nebol ani plodom vojny. Vznikol dospievaním národa. Stal sa naplnením jeho mnohoročných túţob a úsilia vlastencov. Bol výsledkom pragmatických dohovorov dvoch národných reprezentácií dovtedy spoločného štátu. Doplnil chýbajúci faktor v tom parádnom slove sloboda.

Prevratná politická zmena v novembri 1989 aj vznik vlastnej štátnosti v roku 1993 sa uskutočnili bez excesov. Bez výstrelu. Kultivovane. Svetu na vzor. Nestáva sa to často. Len si spomeňme na krvavý rozpad Juhoslávie. Na vznik Kosova, aj s bombardovaním srbských miest. Na masové vraţdenie v Egypte alebo Líbyi pri zmenách reţimov. Na súčasnú drámu priamo v našom susedstve, na Ukrajine. Aj preto si treba váţiť obe kľúčové udalosti v moderných dejinách Slovákov. Odohrali sa uváţlivo a pokojne. November 1989 i vznik Slovenskej republiky sú dôkazom vysokej kultivovanosti nášho národa. To nie je samochvála. Skôr povzbudivá motivácia pre národnú hrdosť.

Netrúfam si bilancovať uplynulé štvrťstoročie. Bolo by to napokon aj nad rámec tejto malej eseje. Dve vety sa mi však tisnú na jazyk: Vykonali sme málo. Pokazili sme veľa. Aspoň dvomi príkladmi sa pokúsim toto tvrdenie podoprieť. Dvadsaťpäť rokov je dlhší čas, ako jestvovala celá prvá Česko-slovenská republika. A tá

24

vznikla na zastaraných, dokonca feudálnych základoch monarchie! Je priam neuveriteľné, ţe naši predkovia – napriek chybám prvej republiky – boli schopní za pár rokov vybudovať demokratický právny systém, vedecké inštitúcie, moderné a vyspelé školstvo, zabezpečiť masový rozvoj kultúry, vrátane národných galérií, múzeí divadiel, filmu, verejných a vedeckých kniţníc. V Česku i na Slovensku sa rodila priekopnícka architektúra, v tichosti pracovní vznikala vo svete rezonujúca literatúra, Karol Plicka objavoval nádheru slovenského folklóru, Vysoké Tatry vstúpili medzi európske veľhory, aj s lanovkami, ktoré by sme mali dnes problém postaviť, slovenské kúpele navštevovala klientela od Británie po Indiu, svet oceňoval metódy masového a vrcholového športu ... A pritom z tých dvadsiatich rokov sedem liet zúrila dovtedy najväčšia svetová hospodárska kríza. A len čo sa zmiernila, visela nad republikou hrozba nemeckej rozpínavosti a ďalšej svetovej vojny ...

Časy sa navzájom ťaţko porovnávajú. Napriek tomu mi dovoľte pripomenúť aspoň dve skutočnosti z veľkého objemu súčasných horúcich spoločenských tém: justíciu a kultúru.

Premena práva po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu istotne nebola jednoduchá. Výsledok je však katastrofálny. Minule som v tejto súvislosti pouţil v Literárnom týţdenníku porovnanie, s dovolením ho zopakujem: predstavme si rozprávkovú ríšu, v ktorej panuje krajčír-kráľ, knieţatá sú krajčíri, radcovia sú krajčírmi, ešte aj drábi sa učili za krajčírov – a národ chodí otrhaný. Takáto fantazmagória je u nás skutočnosťou. Nedávny prezident bol právnik, predseda vlády je právnik, minister vnútra i minister spravodlivosti sú právnici, mnohí vládni a policajní úradníci majú pred menom JUDr., väčšina poslancov má právnické vzdelanie – len občan sa práva ťaţko dovolá. Štvrťstoročie trvá tento stav a rovnako dlho sa mnoţia „procesné chyby“, pri ktorých sa ťaţkí zločinci dostávajú na slobodu. Predstavme si ten škandál, keby niekoľkokrát do roka urobili lekári vo veľkých nemocniciach fatálnu chybu – aký by bol z toho novinársky krik, poťahovačky, súdy, senzácie. Pritom sa chyba nedá vylúčiť, aj lekár je len človek. Na procesné chyby právnikov sme si však za tie roky zvykli. Uţ sa ani nečudujeme, ak sa nejaký gauner dostane – vinou procesnej chyby – na slobodu a šikovnejší uletí aţ na Bermudy. Aký je za to postih pre sudcu? Ak vôbec nejaký, tak strata odmien v najbliţšom polroku. Nemusia to byť iba zlomyseľníci, čo sa opýtajú, či tá „procesná chyba“ nevyniesla pánu doktorovi inou cestou o čosi viac.

25

Druhým príkladom je otrasný úpadok kultúry masmédií. Pred časom ma zaujal krátky ale výrečný komentár skvelého spisovateľa literatúry faktu, textára a svojho času aj osobnosti televíznej zábavy Borisa Filana, odcitujem z neho kúsok: „Raz príde čas, keď sa vynoríme z tohto šialenstva a budeme sa za seba strašne hanbiť. Keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali a čo sme čítali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám a televíziám, ktoré sú ţumpou plnou zvratkov. Nebudeme chápať, ako bolo moţné profitovať na chorobách a nešťastí našich blíţnych, akých somárov a hlupákov sme to povaţovali za celebrity!“

Podobne by sme mohli hodnotiť stav nášho školstva, ktoré nielen upadlo, ale uţ nevie reagovať na základné potreby ţivota, dokonca sa stalo podnikaním, teda kšeftom. Rovnako by sme mohli hovoriť o zdravotníckej starostlivosti, ktorej sa pod koţu – ako lykoţrúty v Tatrách – dostali najväčší finanční ţraloci, vlastniaci zdravotné poisťovne, najväčšiu sieť lekární, veľké nemocnice – a istotne nie z humanitných príčin. A kým podobní podnikatelia priberajú na váhe, štát za celých dvadsaťpäť rokov a desať či jedenásť vlád nebol schopný dokončiť diaľnicu medzi Bratislavou a Košicami. Za tie roky, za ten dlhý čas, čo sa medzi sebou zoţiera slovenská partokracia.

Pri takomto pohľade, nemáme veľa dôvodov na oslavu. Skôr je čas na zamyslenie. O štáte. O našom štáte. Lebo je konečne náš.

Autor Ján Čomaj – nar. 17.4.1935 v Radzovciach, spisovateľ, autor literatúry faktu, publicista, esejista redaktor, jeden z najvýznamnejších slovenských reportérov šesťdesiatych rokov minulého storočia i prelomu 20. a 21. storočia. Je autorom stoviek reportáţi a vyše štyridsiatich publicistických, esejistických kníh a kníh literatúry aktu. Jem členom Spolku slovenských spisovateľov a členom jeho predstavenstva.

26

Nedôstojné šantenie okolo výročia

Július Handţárik

V súvislosti s termínom osláv 70. výročia víťazstva Spojencov nad fašizmom v Európe sa zrazu objavili “problémy” okolo otázky, kam majú či nemajú ísť oslavovať toto výročie predstavitelia východoeurópskych a stredoeurópskych štátov, oslobodených spod nemeckého a maďarského fašizmu v roku 1945. Zdravý rozum a dobrá pamäť radia ísť oslavovať do Moskvy, (slovenský premiér Róbert Fico oznámil svoje rozhodnutie ísť na oslavy do Moskvy uţ 18. apríla) bez ohľadu na sympatie či nesympatie s jej terajším reţimom, západní a hlavne zámorskí radcovia a poradcovia radia ísť inam, najradšej azda priamo do Washingtonu. Nad týmto umelo vyvolaným “problémom” sa rozprúdili nedôstojné “diskusie” a dehonestujúce šantenie, náramne pripomínajúce tance politických dervišov nad hrobmi desiatok miliónov zločinne zmarených ľudských ţivotov.

Pripomeňme si teda sine ira et studio, čo vlastne chceme a budeme oslavovať. Druhú svetovú vojnu vyvolal Adolf Hitler 1. septembra 1939 zákerným vojenským vpádom do Poľska a neskôr ju rozšíril hlavne vpádom do Sovietskeho zväzu, v súlade so svojimi verejne deklarovanými zámermi a hlboko utajovaným zadaním. Jeho zámery boli všeobecne známe uţ dávno pred jeho nástupom k moci v Nemecku z jeho autobiografického programového diela “Mein Kampf” - bol to predovšetkým zámer likvidácie ideológie a praxe komunizmu (Hitler ho nazýval ţidoboľševizmom), ďalej rozšírenie “ţivotného priestoru” nemeckého národa (Lebensraum) na úkor Slovanov v strednej a východnej Európe (pokiaľ moţno aţ po Ural), “vyčistenie” tohto priestoru od “menejcenných” slovanských národov (čiţe ich genocída) a napokon aj “vysporiadanie sa” so ţidmi v dosahu moci fašistickej Tretej ríše.

Francúzsko a Veľká Británia, ktoré mali spojenecké ochranné zmluvy s Poľskom a Česko-Slovenskom, reagovali na tieto fašistické plány tak, ţe naplno otvárali všetky brány Hitlerovi k útoku smerom na východ - dovolili mu (v rozpore s Versaillskou mierovou zmluvou) znova mohutne vyzbrojiť Nemecko, dovolili mu obsadiť v

27

marci 1938 neutrálne Rakúsko a priamo ho podporili aj v jeho poţiadavke na pričlenenie sudetských území Česka k fašistickému Nemecku a juţného Slovenska k fašistickému Maďarsku. Keď sa Česko-Slovensko proti tejto nespravodlivej a nebezpečnej poţiadavke bránilo, vyslanci Francúzska a Veľkej Británie odovzdali 19. septembra 1938 prezidentovi Benešovi ultimatívne nóty svojich vlád, ktorými ho vyzvali súrne vyriešiť otázku odstúpenia týchto území a napokon v Mníchove hodili Česko-Slovensko fašistickému Nemecku a Maďarsku priamo do pazúrov. O tejto zrade našich spojencov a ich priamej podpore Hitlera a Horthyho prezident Beneš po návrate z rokovaní rozhorčene vyhlásil, ţe “Západná Európa je rozhodnutá ísť proti Sovietskemu zväzu aj za cenu obetovania Česko-Slovenska!” Na nemecký vpád do Poľska potom síce reagovali západné mocnosti 3. septembra 1939 formálnym vyhlásením vojny Nemecku, ale išli Poľsku “na pomoc” tak, ţe ich vojenské jednotky ostali sedieť v bezpečí bunkrov Maginotovej línie (Nemci túto ich “vojnu” nazvali slovom “Sitzkrieg” a sami Francúzi výrazom “drôle de guerre”) a uţ v prvých dňoch tejto “vojny” francúzske a britské jednotky vyhodili do vzduchu všetky mosty na francúzskom území v blízkosti nemeckých hraníc, čím dali Hitlerovi jasne na vedomie, ţe vôbec nemajú v úmysle zaútočiť na územie Nemecka.

Po niekoľkých neúspešných mierových ponukách Hitlera, adresovaných Francúzsku a Veľkej Británii prostredníctvom jeho verejných vystúpení a po neúspechu mierovej misie jeho najbliţšieho spolupracovníka a oficiálneho nástupcu Rudolfa Hessa do Anglicka, zmenil Hitler na jar 1940 anglo-francúzsky “Sitzkrieg” na nemecký “Blitzkrieg” a do jari 1941 “spacifikoval” pod nacistickú nadvládu fakticky celý demokratický zostatok Európy v poradí: Dánsko, Nórsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Francúzsko, Bulharsko, Juhoslávia a Grécko. Keď si takto uvoľnil ruky, pristúpil konečne 22. júna 1941 aj k plneniu svojho hlavného zámeru či zadania - k vojenskému útoku proti ZSSR. Skutočne svetovou sa však táto vojna stala aţ po 7. decembri 1941, keď po japonskom útoku na americkú vojenskú základňu v Pearl Harbore vstúpili do vojny aj dovtedy neutrálne Spojené štáty americké a svojím mohutným hospodárskym potenciálom významne prispeli ku konečnej poráţke fašizmu.

Druhá svetová vojna bola najkrvavejšia vojna v doterajšej histórii ľudstva a v Európe mala takmer 40 miliónov obetí. V počte ľudských obetí vojny bol na desivo prvom mieste ZSSR, ktorý prišiel o 21 300 000 svojich občanov a za ním bolo Nemecko s počtom

28

6 850 000 padlých, pričom zo všetkých nemeckých vojakov, padlých v 2. svetovej vojne, vyše 80% padlo práve na východnom fronte. Na treťom mieste v počte ľudských obetí je Poľsko s počtom 6 120 000 mŕtvych a na štvrtom mieste Juhoslávia s počtom 1 700 000 mŕtvych občanov. Tieto údaje celkom jednoznačne svedčia o vyhladzovacej vojne nacistického Nemecka proti slovanským národom - bola to celkom nepochybne predovšetkým plánovitá genocída či holokaust Slovanov! Francúzsko sa v počte ľudských strát ocitlo na piatom mieste s počtom 810 000 mŕtvych a Veľká Británia aţ na šiestom mieste s počtom “iba” 390 000 mŕtvych, hoci obidve tieto veľmoci boli vo vojne zapojené od samého začiatku. Nuţ a jedna z rozhodujúcich mocností, USA, utrpeli v celej tejto vojne straty na ľudských ţivotoch v počte necelých 300 000 občanov. Ešte priepastnejšie sú rozdiely vo vojnových škodách medzi bojujúcimi štátmi, pričom výrazne najväčšie hmotné straty utrpel práve sovietsky zväz. Nie sú známe komplexné údaje o týchto obrovských stratách, preto len na ilustráciu uvádzam známe údaje zo Slovenska. Prvá Slovenská republika bez 10390 km² juţných a východných okresov, okupovaných v rokoch 1938 – 1945 fašistickým Maďarskom) utrpela vojnové škody v sume 144 miliárd Sk, pričom jej štátny rozpočet sa pohyboval v uvedených vojnových rokoch 1939 – 1945 medzi 1,4 mld. Sk aţ 3,0 mld. Sk ročne. Takým príšerne drahým dobrodruţstvom bola druhá svetová vojna – a to sa naše vojnové straty absolútne nedajú porovnávať so stratami takého Poľska, Sovietskeho zväzu alebo bývalej Juhoslávie! Jediným vojnuvedúcim štátom, ktorý na vojne mohutne zbohatol boli práve Spojené štáty americké – také sú nepopierateľné fakty!

Tieto desivé údaje by sme si mali v našom vlastnom záujme všetci dobre zapamätať a neustále pripomínať. A tým, ktorí sa tvária, ţe ich nepoznajú alebo ich nechcú poznať, by sme ich mali neustále pripomínať aspoň tak husto, ako sa pripomínajú obete ţidovského holokaustu, lebo aj v nemeckých koncentrákoch boli vraţdení predovšetkým neţidia, hlavne ruskí zajatci! Práve na Slovensku máme o tom najhodnovernejšiu výpoveď, a to priamo z pera Jozefa Lánika. Jozef Lánik (vlastným menom Alfréd Wetzler), jeden z dvojice ţidov zo Slovenska, ktorí na jar 1944 ušli z Osvienčimu a na základe ich výpovede vláda prvej Slovenskej republiky, jediná v Európe, definitívne zastavila deportácie ţidov zo Slovenska, v roku 1946 vydal kniţku pamätí z koncentráku: Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. Uvádza v nej, ţe z 37 000 ţidov zo

29

Slovenska po trojročnom väznení v Osvienčime zostala naţive len 2 000, čiţe 5.45 percenta, ale z 12 000 ruských zajatcov po polročnom väznení zostalo naţive iba 3,3 percenta, čiţe úmrtnosť mladých a zdravých ruských zajatcov bola v Osvienčime trikrát rýchlejšia ako úmrtnosť ţidov.

Nuţ a otázka, kam ísť osláviť 70. výročie víťazstva nad fašizmom by aj uvedenými údajmi z Osvienčimu hádam mala byť tieţ definitívne zodpovedaná.

Ukrajinou hýbu mocnosti

Dušan.D. Kerný

Všeobecne sa pripúšťa, ţe Európska únia zlyhala pri rokovaniach o asociačnej zmluve s Ukrajinou, lebo nedocenila, ţe to nie je len ďalšia asociačná zmluva, ale výnimočná situácia. Tá spočíva v tom, ţe síce podporujeme európsku orientáciu Ukrajiny, ale na to - len zdanlivo paradoxne – potrebujeme Rusko. Ekonomické vzťahy Ukrajiny – inak sa nedá – musia byť a najmä zostať multipolárne, aj keď politická orientácia bude jednoznačne na Európu. Práve dobré ekonomické vzťahy s Ruskom môţu najväčšmi pomôcť Ukrajine spamätať sa, na čo potrebuje mnoho času, a teda aj sa proeurópsky orientovať.

Ukrajinská kríza a vojenská konfrontácia zakrýva pred očami našej verejnosti, ţe za vyše dvadsať rokov nezávislosti sa Ukrajina stále pohybuje len nad hranicou osemdesiatpercentného výkonu toho, čo mala pri vzniku po rozpade ZSSR. Ruský ročný HDP bol vlani vysoko nad stoštyridsať percent pôvodného stavu po vzniku samostatných štátov! Prístup Západu k oslabenej krajine bol pozoruhodný – Medzinárodný menový fond v roku 2010 sa s Kyjevom dohodol o kredite vo výške 15,5 miliardy amerických dolárov s tým, ţe sa zdvojnásobia dovtedy nízke ceny energií a vek odchodu do dôchodku sa posunie postupne z päťdesiatich piatich na šesťdesiat rokov. Sú to štandardné podmienky MMF, ale na Ukrajine je priemerná dĺţka ţivota o desať rokov kratšia ako v Európe!

30

Trójsky kôň

MMF napokon druhú tranţu pôţičky zastavil, pretoţe Kyjev sa neponáhľal zvýšiť ceny energií na dvojnásobok. V podmienkach korupcie a obohacovania sa na úkor štátnej kasy sa zvyšoval nielen deficit štátu, ale aj obchodnej bilancie, zvyšovalo sa zahraničné zadlţenie a dnes vidno aj katastrofálne následky zadlţovania obyvateľstva. To si bralo hypotekárne pôţičky v situácii, keď bola hodnota dolára 4,5 hrivny, dnes je to takmer osemnásť hrivien za dolár. Pre mnohých sa opakuje situácia, ktorú uţ dôverne poznáme na maďarskom príklade. Lenţe budapeštianska vláda vedela nájsť páky, ako obyvateľstvu uľahčiť situáciu ...

V čase keď bolo všetko sústredené na Majdan, tí čo sledovali ekonomické pozadie udalostí, vedeli, ţe ukrajinská vláda stojí koncom roka 2013 pred zaplatením okolo štyroch miliárd dolárov pôţičiek a štátny Naftogaz má uţ po splatnosti za dodávky plynu z Gazpromu. Vláda ešte stále drţala kurz hrivny, ale uţ nastával odtok kapitálu a nakoniec MMF koncom roka 2013 jednoznačne poţiadal uvoľniť kurz hrivny, zníţiť výdavky štátu a zvýšiť cenu energií pre domácnosť a časový plán zvyšovania cien pre spotrebiteľov na takú úroveň, aby to krylo výdavky – to sa týka najmä priemyselných oblastí juhovýchodu Ukrajiny a tamojšieho veľkého priemyslu. Tam, kde sa dnes bojuje.

Doping ekonomiky

Dnes je v platnosti dohoda s MMF o poskytovaní dvadsiatich siedmich miliárd amerických dolárov, z toho okolo sedemnásť miliárd amerických dolárov je časť pôvodného úveru. Európska únia poskytuje osemstopäťdesiatmiliónov eur. To je za terajšej situácie čosi ako umelé dýchanie pre ukrajinskú ekonomiku – alebo tomu, čo z nej funguje. V platnosti zostávajú pôvodné podmienky – uvoľnený kurz hrivny a zvyšovanie cien energií o päťdesiat percent. Z hľadiska nevyhnutnosti reformy, pred ktorou terajšia ukrajinská moc stojí, sa pouţíva jednoduchý argument – na jedno percento HDP spotrebuje Ukrajina desaťnásobne viac energie ako v rozvinutých podmienkach, nehovoriac o iných súvislostiach, bude bolestivé.

Na druhej strane nemoţno nevidieť, ţe v prípade Ukrajiny ide aj o zráţku dvoch rozličných oligarchických klanov významných miliardárov, z ktorých jeden je teraz legitímnym prezidentom s veľkou zahraničnou podporou. Pre veľkých priemyselných

31

oligarchov môţe rast cien energií byť do istej miery likvidačný, aj keď nízka hodnota hrivny je práve taká výhodná pre export, ako je zničujúca pre obyvateľstvo.

Zráţka systémov

Dlhodobý cieľ EÚ je rozšíriť svoje pravidlá tak, aby to vyvolalo veľkú transformačnú energiu – za akú cenu to urobia na Ukrajine, vidno veľmi názorne. Aj keď ide o zráţku dvoch systémov – európskeho a ruského – táto konfrontácia je nezmyselná. To je dnes očividné pre kaţdého. Porošenko si preto toľko telefonuje s Putinom, lebo pozná fakt, ţe na ceste do Európy potrebuje nielen normálne, ale dobré vzťahy a ekonomickú spoluprácu s Ruskom, ţe európske smerovanie musí podporovať multipolárnymi a všestrannými vzťahmi smerom na Východ. Tak ako v desiatkach a desiatkach štátov – miliardy od MMF, to miliardové ARO, kyslíkový stan umelého dýchania, na ktorom teraz Ukrajina je – bude treba splatiť a nevyhnutne to nepovedie k blahobytu. Pravdaţe, ţe ju – ako vţdy pri pomoci MMF a Svetovej banky – aj kapitola otvorenia privatizácie strategických podnikov! V minulých dňoch bola zastrelená šéfka celoukrajinského privatizačného úradu, ktorá sa proti výpredaju stavala ...

Nové riešenia

Stojíme pred komplexom problémov, na ktoré máme doteraz len vojenskú odpoveď – a ako vieme zo skúsenosti posledných desiatich rokov – vojenskými prostriedkami sme v spojeneckej politike nič nevyriešili. Je to vidno v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii, sankciami sme nezmenili Irán.

V tomto civilizačnom spore o pravidlá potrebujeme skúsenú diplomaciu a strategicky mysliacich politikov – a ani jedni, ani druhí nemusia byť nevyhnutne z veľkých štátov. To je azda napriek rinčaniu zbraňami azda predsa ešte len výhoda spojeneckých zväzkov, do ktorých sme vstúpili. A pri pohľade na slovenskú mediálnu scénu potrebujeme predsa len aj novú ţurnalistiku, alebo aspoň rovnováhu informácií a faktov aspoň vo verejnoprávnych médiách.

In: SNN č. 18/2014

32

Pre koho je tento svet?

Ukrajinský variant – II. časť

Michal Dieneš

Pre vojensko-priemyslový komplex USA, pre finančný a priemyselný kapitál? Pre vykorisťovateľov, privatizérov, oligarchov, bankárov, pre manipulátorov, umeleckú a mediálnu ţumpu, pre výrobcov zbraní a organizátorov vojen? Pre NATO? Pre Ţidov, pre Ne-Ţidov? Ako svoje dielo, po rokoch, vidí Stvoriteľ?

Tí, čo tak úspešne zorganizovali holokaust pre svojich blíţnych, ho teraz pripravujú pre všetkých? Aby ešte viac koncentrovali svoju moc, svoje zisky, svoju diktatúru? Viac ako 25 rokov dominuje vo svete kapitalizmus. Je svet lepší, humánnejší, mravnejší, spravodlivejší? Je viac slobody a demokracie? Pre koho? Ulice, a nielen u nás, sú plné Havlových detí: ţobrákov a bezdomovcov. Politickí väzni kapitalizmu. Ich krstnými rodičmi sú voliči ponovembra. Bieda, utrpenie, nedôstojnosť. V ţití, aj v umieraní. V Bukurešti, v hlavnom meste Rumunska, v jeho kanáloch, s odpadom a potkanmi, je celý jeden detský svet. Náš, môj, tvoj. Kde ste, nepedofilní kňazi?

V českej matičke miest je vyše 10 tisíc bezdomovcov, v Bratislave viac ako 4 tisíc. A čo ostatné mestá a mestečká? Za premrhaných 25 rokov sú to desaťtisíce i státisíce ľudských osudov a tragédií. A nikomu to neprekáţa. Barbarská slovenská ne-kresťanská strana, a jej vytrvalí voliči, ktorí tento stav zaviedli u nás, si k výročiu organizuje aj tortové oslavy. Navţdy sa zachová, tá naša sviečková. Chudobní duchom, ale bohatí zo spoločného. Nehlupáci hlupákom! Chudoba je masová, nielen z dôchodku, ale ani z platu za prácu sa nedá dôstojne vyţiť. Vykorisťovanie je realitou ako východ Slnka. Marxizmus a jeho dialektika sú tabu, a pre hlupákov na smiech. Šičky šijú na východe Slovenska, a nie len ony, za 300 eur. A ak im príde výplata načas, sú aj hepi. Naše ţeny, matky v najlepších rokoch, vytierajú svoju obţivu na rakúskych zadkoch. Namiesto toho, aby hladkali svoje deti, či vnúčence, alebo šepkali svojim miláčikom niečo na nezaspanie. Koho asi volia, keď sa im tak darí?

33

Všetko sa rozpadá, rodina, vlasť, úcta k ţivotu, úcta k tradičným a všeľudským hodnotám, rozpadá sa nesmrteľné euro, obyčajná súdnosť, zdravý sedliacky rozum, pamäť ako sa ţilo i kto tento stav zapríčinil. Rozpadá sa a prekrúca historická pamäť. Česká umelecká lumpeninteligencia nakrúca filmy a seriály o socializme, a demonštruje ako by to vyzeralo, ak by pri moci, v uvedenej historickej dobe, boli oni. Zdivočelá země je tu uţ viac ako štvrťstoročie. V Putách je volič hlupáčik. Budúci predseda Európskej komisie, moţno i parlamentu, zatiaľ len predseda ukrajinskej vlády, nám vysvetľuje ako Rusko prepadlo Ukrajinu a Hitlerovo Nemecko. Ak sa všetko vydarí, bude to skvelý člen eurospolku, s pevnými hodnotami slobody, demokracie a ľudských práv. Pre koho?

Rozpadáme sa za ţiva, pre peniaze, pre klamstvá ponovembrových politikov a obhajcov ich zločinov a darebáctiev. Radosť zo ţivota nám nahrádzajú stupídne televízne programy. Milujeme Slovensko a jeho noviny a časopisy, nepouţiteľné ani na umývanie okien. Špina ako program, ako neodvratná perspektíva. Volič hlupáčik je pokojný, pálenky, a kňazov pre útechu, je dosť. Sme naozaj národ hlupákov? A darebákov?

Hráči futbalového Bayernu Mníchov, európskeho superklubu, nosia na svojich dresoch reklamu telekomunikácií. Tých istých, ktoré naši drahí a darební politici venovali Nemecku. Voličov hlupáčikov, ale aj nás ostatných, môţe hriať, ţe sa kaţdý mesiac cez platby za telefón, skladáme Nemcom nielen na ich platy a dôchodky, ale aj na ich futbal. A takto sa skladáme aj Rakúšanom, Francúzom, Talianom, Američanom ... To je ono, hlupáci nehlupákom!

Vláda nedorobenej ľavice, kde okrem premiéra a moţno aţ dvoch ministrov, uţ také zafarbenie nik nemá, schválila minimálny dôchodok vo famóznej výške: takmer 270 eur. Bolo nad jej intelektuálne úsilie aspoň ho zaokrúhliť. Viac ako 70 tisíc vylosovaných dôchodcov sa z toho nemôţe ani zblázniť. Keď všetko poplatia: byt, elektrinu, plyn, telefón, kaviár, šampanské a bezplatné zdravotníctvo, zo zvyšku, čo im zostane, si môţu dať jednu aţ dve – po papuli. Aká je ich veková štruktúra? Koľkí z nich sa o tento blahobyt bili na novembrových barikádach, či v generálnom štrajku? Spoločné dielo boţskej pravice a voliča hlupáčika.

Deti z chudobných rodín, aţ na výnimky, budú chudobné i potom. Tak, ako ich starí rodičia doţívajú nedôstojne, tak aj oni pretrpia detstvo v nedostatku a v biede: materiálnej, citovej i duchovnej. Niet

34

na kvalitné jedlo, niet na dobré knihy, niet času a vôle na pohladkanie. S akou dušou vykročia do tohto mamonom a ziskom ovládaného a manipulovaného sveta? Budú ešte niekedy niečomu rozumieť? Budú tento pomýlený svet chcieť zmeniť, alebo len preţiť? Lacná a tupá pracovná sila? Nie je to cieľ všetkých cieľov Sveta ponovembra? Nehlupáci a darebáci celého sveta, spojili sa? A vďaka komu, nesmrteľný volič hlupáčik?

Aţ teraz vidno, ţe téza o svetovej socialistickej sústave, ako záštite mieru, nebola frázou. Len sme ju tak moţno brali, keď bola samozrejmosťou. Dnes je, zdá sa, obdobie po Mníchove. Minsk nič nevyriešil. Len sa oddialili konečné kroky: boj o územie a bohatstvo Ruska. Ukrajina je len prostriedok, mediálny klam. Pre hlupákov a darebákov, pre chudobných a zbedačených. Pre naivných a ľahostajných. A na úkor ukrajinského ľudu. Nikto si tak úprimne neţelá vojnu na Ukrajine ako USA, a ich európski podriadení. Pod hlavičkou NATO, a nefalšovanej Kainpomoci poľských kresťanov, rozmiestnili okolo Ruska tisícky svojich vojakov, stovky základní so smrtiacimi zbraňami, a pokojne, ale cielene menia naše myslenie. Cvičia nás ako opice, ţe nám touto cestou vylepšujú náš blahobyt, našu slobodu a demokraciu.

Majú nás za hlupákov, tak ako svoj národ doma. Aj vďaka drogám, chudobe a negramotnosti, úpadkovému školskému systému, mediálnej a umeleckej ţumpe, si ho takto vychovali. Sme aj my , Slovania, rovnakí hlupáci a primitívi? Aj nám, vraj kresťanom, stačí len zamávať dolárom a sme spasení?

Chudobná, zbedačená a rozkradnutá Ukrajina je dezorientovaná. Privatizéri, oligarchovia, skorumpovaní politici, za výdatnej pomoci USA, spravili z voliča hlupáčika-voliča superhlupáčika. Ako Hitler zo svojich. Jemu a jeho deťom vkladajú do rúk zbrane, aby zabíjal svojich blíţnych, lebo len tak sa oslobodí. Od čoho? A pre koho? Uţ tomu nik nerozumie, ani tomu rozumieť nebude? Uţ sa prekročil Rubikon?

Príčinou vojny na Ukrajine je kapitalizmus, domáci a zahraničný. On zbedačil a rozkradol Ukrajinu do nevídaných a nekontrolovateľných rozmerov: obnovil chudobu a biedu, obnovil fašizmus a národnostnú neznášanlivosť. A cirkev opäť nesklamala, bola a je u toho. Aj na Majdane sa najprv pomodlili. Tak sa začala prvá i druhá svetová

35

vojna. Ohlúpnutým a hlúpym , biednym a zbedačeným, zúfalým a dezorientovaným, nahovárajú zo všetkých strán, ţe treba zabíjať, aby sa mali lepšie. Ale kto a kde? Akí ľudia, s akou minulosťou sa ponúkajú Ukrajine? Hitlerovia, so skrvaveným americkým dolárom v ruke, sa predbiehajú v radoch čudnej ukrajinskej moci. Transportujú poradcov a zbrane, a tešia sa, ţe vtiahnu Rusko do vojny. Len čo vyriešia, kto zaplatí za zbrane pre Kyjev, začne sa odrátavanie. Nás môţe tešiť, bratia a sestry v Kristu, ţe to bude vojna posledná!

Vojna na Ukrajine je aj naša vojna, aj my, zatiaľ len Tam, zomierame. Zomierajú Slovania, kresťania, ľudia. Za USA, za ich záujmy a ciele. Za terajšie a budúce zisky. Za svet bez ľudí. Sme naozaj takí hlúpi? Uţ dvaja statoční, vojaci z povolania, český lekár a slovenský pešiak, sa verejne dištancovali od vyznamenaní, ktoré dostali za ţoldniersku sluţbu. Presne, na základe vlastných ţivotných skúseností, pomenovali dôvody: NATO je zločinecká a vojnu šíriaca mašinéria. Myslíte si, ţe naši gentlemani v parlamente a vo vláde to nevedia? Ţe sú nevzdelaní a dementní? U niektorých sa to vylúčiť nedá, ale drvivá väčšina takou nie je. Je len darebnou a ľahostajnou, dobrovoľne, alebo na majetkový príkaz. Myslia si, ţe času a peňazí je dosť, a to ich ochráni. Rovnako ako pasaţierov v luxusných apartmánoch na Titanicu. Kúzlo globálneho kapitalizmu je v tom, ţe zničí všetko a kaţdého. Aj divákov, aj nezúčastnených, múdrych, čestných, starých i mladých; chudobných i bohatých. Je jadrový vek! S ekologickým odrátavaním. Kaţdý kto zatajuje pravdu, klame a podvádza, je darebák. Tak začínal aj Hitler a jeho poradcovia. Okolo Ruska, aj s vyuţitím ukrajinského priestoru, sa budujú základne NATO. V podstate sú to americké základne, lebo internacionalizovaný zločin, pred voličom hlupáčikom, ľahšie prejde. Operačná mapa NATO je jednoznačná, netreba ani vojenské vzdelanie: Estónsko, Litva, Lotyšsko, Wojtylovo Poľsko, Rumunsko, Bulharsko ... V týchto štátoch je uţ teraz 13 tisíc, a bude 30 tisíc síl Rýchlej reakcie. Proti komu? Buduje sa sieť kontrolných veliteľských stanovísk. Aj náš ľavicový minister obrany uţ, za nás všetkých, podal ţiadosť o účasť na zločine. Bratia Češi si púšťajú americkú vojenskú kolónu na svoje územie. Zatiaľ len ako demonštráciu násilia. Zemský raj to naposled!.

36

Na leteckých základniach USA, aj v uvedených štátoch, operujú bojové stíhačky, ktoré môţu niesť voľne padajúce atómové bomby B-61. Starostliví Američania ich pre nás pripravili v počte 150 aţ 400 kusov. Hirošima je bliţšie ako centimetrová vzdialenosť na mape. Ak si niekto dnes, a nielen v Európe, vrátane ne-kresťanského Poľska, myslí, ţe jeho sa to netýka, ţe nejako bude, je hlupákom. Uţ nás nakladajú do vagónov, štrngajú nám na poslednú cestu za slobodou a demokraciou. NATO oslobodzuje! Úplne rovnako ako práca v Osvienčime. Naozaj nestačí?

Vojnoví štváči podpísali pozývací list do vojny proti Rusku

Slovenským jastrabom sa asi máli krvi

Eva Zelenayová

Invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 predchádzal pozývací list Leonidovi Breţnevovi, generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ, pod ktorý sa podpísal Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak. Pravda, dlho sa iba špekulovalo o tom, či takýto list vôbec jestvuje, lebo napriek nedemokratickému reţimu bolo nepredstaviteľné, aby si niekto trúfol na takéto vlastizradné konanie. Napokon dodnes sa vedú spory o tom, koľko podpisov pod listom v skutočnosti bolo. Vstup spojeneckých vojsk na územie Česko-Slovenska však znamenal koniec obrodného procesu. Koniec nádejí na slobodný ţivot.

Aký cieľ si kladie list, ktorým sa stotridsať slovenských a českých osobností v minulých dňoch obrátilo na svetových lídrov v súvislosti s udalosťami v Ukrajine? Signatári tvrdia, ţe v Európe je vojna, a vyzývajú, neopakujte zradu v Mníchove 1938. „Uţ dávno nastal čas na poskytnutie účinnej a rozsiahlej vojenskej a ekonomickej pomoci napadnutej Ukrajine“, doţadujú sa signatári listu, čím sa fakticky domáhajú vojenského zásahu proti Rusku. Lebo ako tvrdia, ide o agresívnu vojnu Ruska proti Ukrajine.

Vývoj udalostí v Ukrajine jednoznačne poukazuje na presadzovanie mocenských záujmov USA v tomto regióne, no signatári listu sa tvária, ţe bezpečnosť Európy ohrozuje Rusko.

37

Vymývanie mozgov Ani masívna mediálna propaganda však nedokázala, ţe Rusko je agresor, a na pravidelných zhromaţdeniach uţ nielen v Bratislave dávajú najavo svoju túţbu po mieri. A odmietajú akékoľvek základne NATO na území Slovenska. No aj napriek tomu vláda uvaţuje o zriadení riadiaceho strediska Severoatlantickej aliancie na našom území. Ako uviedla Pravda, v stredisku bude pracovať štyridsať ľudí, z toho polovica Slovákov. Podľa ministra obrany Martina Glváča „ide iba o tím plánovačov“, ktorých „prítomnosť vo všeobecnosti uľahčí potenciálne prijatie posíl zo strany NATO pre danú členskú krajinu“. Podľa informácií denníka Pravda sa zriadenie riadiaceho strediska NATO javí ako hotová vec a o tom, kedy veliteľská štruktúra na Slovensku vznikne, vraj budú partneri v NATO rokovať. Ukazuje sa, ţe hlasy občanov volajúce po mieri zaváţia menej neţ podpisy ľudí, ktorí sa netaja obdivom k Spojeným štátom americkým.

Vojnoví štváči Pod výzvou svetovým lídrom sú mená ako Štefan Hríb, Anton Srholec, Michal Havran, Fedor Gál, Pavol Demeš, Michal Hvorecký, Rudolf Chmel, Tomáš Janovic, Ivan Kamenec, Katarína Zavacká, Eugen Korda, Miroslav Kusý, Štefan Markuš, Grigorij Meseţnikovj, Juraj Mesík, Daniel Pastirčák, Juraj Stern, Zuzana Szatmáryová, Soňa Szomolányiová, Ján Štrasser, Ivan Štrpka, Peter Zajac, Dušan Trančík, Ľubica Trubíniová, Lucia Piussi, Robert Roth, Rudolf Sikora, László Öllös či Kálmán Petöcz.

List číslo 2 Európsky kontinent si vojny v minulom storočí uţil aţ-aţ. V roku 1989 svitla nádej na svet bez vojenských blokov. Po rozpustení Varšavského paktu malo skončiť aj NATO. To sa však namiesto toho posilňuje a riskantne pribliţuje k ruským hraniciam, čo zvyšuje bezpečnostné riziko nielen v Európe. Kritici slovenskej a českej výzvy svetovým lídrom tvrdia, ţe ide o pozývací list číslo dva, veľmi podobný tomu z roku 1968. Rozdiel vidia iba v tom, ţe v roku 1968 verejnosť nepoznala mená signatárov listu, tí dnešní sú dobre známi. Je nepochopiteľné, ţe títo občania SR sa prepoţičali na čin, ktorým vyzývajú svetových lídrov do vojny. Dajú sa vôbec nazvať občanmi Slovenskej republiky? Nezaslúţia si skôr pomenovanie vojnoví štváči?

In: SNN č. 19/2015

38

Pri čítaní týchto riadkov o „slovenských“ jastraboch, či skôr supoch, človeku nechtiac napadnú výstiţné slová známeho politológa Sergeja Chelemendika o slovakofóboch, ktoré vyšli v týţdenníku literatúry faktu PREČO?č. 8/2006.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe na Slovensku pôsobí skupina občanov, ktorým všetko slovenské je cudzie a všetko cudzie blízke (slovakofóbi). Známy ruský publicista a politológ Sergej Chelemendik, ktorý ţije na Slovensku od roku 1988, definuje myslenie a konanie tejto skupiny občanov nasledovne: „Je to dosť početná skupina slovenskej elity, ktorá sa sústreďuje takmer bez výnimky vo veľkých mestách a vyznačuje sa veľkým vplyvom v oblasti politiky a médií. Slovakofóbi sú ľudia, skupina ľudí, celé spolky, dokonca politické strany, kde sa zišli ľudia, ktorí sú kaţdý po svojom nešťastní z toho, ţe sa narodili na Slovensku ... Preto Slovensko a všetko, čo sa s ním spája, v nich vyvoláva negatívne emócie, ktoré obvykle prechádzajú do otvorenej nenávisti.

Vţdy ma zaujímala otázka, prečo teraz, keď sú hranice otvorené, títo ľudia ... neodchádzajú tam, kde by zo seba striasli nenávidenú slovenskú identitu ... Slovakofóbi však nikam neodchádzajú. Pre tento zvláštny fenomén existuje niekoľko vysvetlení.

V prvom rade ... je tu viac pózy neţ reálnej frustrácie. Veď kde ešte inde by mali byt v centre mesta, chatu v horách a moţnosť posťaţovať sa na svoj osud v kaviarni, a pritom dostávať za to peniaze. Občas aj veľké peniaze!

Druhý dôvod sa moţno skrýva v tom, ţe v hĺbke svojej nespokojnosti duše slovakofóbi tušia, ţe lepšie neţ v tejto „dedinskej diere“ im nebude nikde ... Nikto vo svete nie je na nich zvedavý – tak znie ich trpký pravda.

Slovakofóbi sú vplyvnou časťou slovenskej elity. Sústreďujú sa v politike, dajú sa nájsť prakticky v kaţdej politickej strane. V médiách jednoducho dominujú a vytvárajú silnú loby, ktorá Slovákom vykresľuje úbohý, zvrátený a komplexmi prešpikovaný obraz... Napriek tomu, ţe Slovákov nenávidia, snaţia sa za kaţdú cenu tomuto národu vládnuť. Týmto sa pripravuje pôda pre budúce veľké zlyhanie slovenskej elity ako celku ...“.

J.H.

39

Vojvodina, ďalší pseudoštát v Európe?

Spojené štáty americké a Európska únia sú pripravené dokončiť vojnu, ktorú v roku 1999 vyvolali proti Srbsku. Po tom, čo odtrhli Kosovo od Srbska, chcú odtrhnúť aj Vojvodinu. Tu teraz menia obyvateľstvo, dosadzujú k moci nový tím v susednom Chorvátsku a kupujú všetky médiá v Srbsku. Po odtrhnutí srbskej provincie Kosovo jednotkami NATO, vďaka machináciám Európskej únie, stratí Srbsko teraz svoju úrodnú provinciu Dunajskej kotliny – Vojvodinu vďaka „tvorcom nových hraníc“ z Bruselu. Ak by najnovšie komentáre bývalej zástupkyne generálneho tajomníka NATO pre verejnú diplomaciu, a prezidentky Chorvátska Kolindy Grabar-Kitarovićovej (celé detstvo preţila v Spojených štátoch, v r. 1993 nastúpila na chorvátske Ministerstvo zahraničia a v roku 2003 bola zvolená do Parlamentu. Stala sa ministerkou pre európsku integráciu, potom veľvyslankyňou v Spojených štátoch a nakoniec zástupkyňou generálneho tajomníka NATO. Bola zvolená za prezidentku Chorvátska a túto funkciu vykonáva od 15. februára 2015) mali poslúţiť ako leitmotív, bude Chorvátsko čoskoro hrať v plánoch NATO úlohu bastionu, aby tento región (Vojvodinu) zbavilo srbskej kontroly. Táto bude vyhlásená za multietnickú a viacjazyčnú provinciu, za „nezávislú domovinu“ Maďarov, Rómov, Slovákov, Chorvátov, Rumunov, ako aj albánskych utečencov, ktorí budú Európskou úniou z juţnej časti bývalej Juhoslávie transportovaní do tohto regiónu.

Vojvodina je uţ teraz označovaná médiami a Georgom Sorosom financovanými NGO (MVO) ako „Maďarské Kosovo“, hoci 66% obyvateľov tejto provincii sú Srbi. S 25 rozličnými etnickými skupinami je jednou z etnicky najrozmanitejších regiónov Európy. Pre stratégov NATO a sorošových demografických inţinierov je Vojvodina úrodnou pôdou pre etnické konflikty a ďalšie trieštenie Balkánu.

Maďari predstavujú 13% obyvateľstva, zatiaľ čo Chorváti predstavujú 2,7% a Slováci 2,6%. Soros a neokonzervatívne manipulatívne médiá určili Vojvodinu za „domovinu Rómov“, Cigáni však predstavujú nie viac ako 2,1% obyvateľstva. Iredentistické nároky Rumunov na túto provinciu sú smiešne, ak si

40

uvedomíme, ţe Rumuni predstavujú len maličkú časť 1,3% obyvateľstva Vojvodiny. Bunjevači (ktorí sa zrovnávajú s Chorvátmi) a Rusi predstavujú ešte menší podiel na celkovom obyvateľstve.

Po veľmi tesnom víťazstve nad terajším chorvátskym prezidentom Ivo Josipovičom so sporným predstihom, (niektorí by povedali, ţe je to ako 50-49 percentná sadzba vypracovaná Sorosom), nestrácala Grabar-Kitarovićová čas, aby vo svojej volebnej reči Srbsku hodila rukavicu. Povedala, ţe bude bojovať za autonómiu Chorvátov vo Vojvodine, v „kódovanej reči“, t.j. ţe bude podporovať odtrhnutie tohto územia od Srbska. Grabar-Kitarovićová aj oznámila, ţe obnoví vzťahy s Nemeckom, čo nie je nič nové z hľadiska historického pôsobenia jej strany HDZ – Chorvátskeho demokratického spoločenstva- strany chorvátskych Ustašovcov, ktorí vytvorili pod „Treťou ríšou“ bábkový štát. Iredentizmus Grabar-Kitarovićovej, vzhľadom na vojvodinských Chorvátov, predovšetkým v okolí chorvátskej väčšiny v Srieme a v Hercegovine, v aktuálnej Bosne a Hercegovine predstavuje to, čo sa v súčasnom Chorvátsku označuje ako neo-Ustašizmus.

Grabar-Kitarovićová navyše negatívne reaguje na najnovšie rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora (IGH) v Haagu, ktorý zamietol ţalobu voči Srbsku za genocídu počas vojny z 1991-1995 medzi Chorvátmi a vtedy Srbmi dominovanej Spolkovej republiky Juhoslávie. IGH odmietol tak aj protiţalobu Srbska voči genocíde Chorvátmi - genocída chorvátskymi jednotkami, podporovaná ţoldniermi USA, uskutočnená počas operácie „Tempest“. Táto blesková vojna chorvátskych jednotiek a ich poradcov z USA voči Srbskej republike Krajina na východe Chorvátska bola uskutočnená, aby sa „etnicky vyčistili“ východné chorvátske regióny od Srbov.

Politická poradkyňa Grabar-Kitarovićovej, dokumentárna filmárka Jadranka Jureško-Kero – taktieţ implantát USA vo vládnych štruktúrach vo Východnej Európe - vášnivo podporuje Izrael a sionistickú vec. Jureško-Kero bývala od roku 1990 na Upper East-Side na Manhattane a je vydatá za Domagoj Keroa. Vie sa, ţe v prípade, ţe HDZ bude v nastávajúcich parlamentných voľbách triumfovať, urobí Grabar-Kitarovićová pani Jureškovú svojou predsedníčkou vlády, čo dá národu ţenský vládny duet. Keď bola veľvyslankyňou v Spojených štátoch, uzavrela Grabar-Kitarovićova obchodnú dohodu medzi veľkou chorvátskou potravinárskou firmou

41

Podravka a obchodníkmi USA na chorvátsky hovädzí guláš a hydinové paštéty. Zhodu okolností to dobre dopadlo, lebo severoamerické aktivity Podravky viedol manţel Jadranky Jureško-Kero, Domagoj Kero, bývalý chorvátsky generálny konzul v New Yorku.

Grabar-Kitarovićová a jej neokonzervatívni spojenci opakujú dnes častejšie vo Vojvodine počuteľný refrén, podľa ktorého tento „región“ nikdy nebol srbský, ale pred prvou svetovou vojnou patril rakúsko-uhorskej monarchii. A v istom „remake“ diania na východnej Ukrajine, je srbská reč a cyrilská abeceda vo Vojvodine na prianie – ne-Srbov zatienená, aby sa tento región prebudoval na „nemecko-maďarský“ národ s italickou abecedou. Pritom majú vojvodinskí separatisti otvorenú podporu Viktora Orbána a aj nového rumunského prezidenta nemeckého pôvodu, Klausa Iohannisa.

Všetko nasvedčuje tomu, ţe Vojvodina bude najbliţším cieľom aliancie neokonzervatívcov a Sorosa. Európska únia preloţí Albáncov z Kosova, z Macedónska a Čiernej hory do tohto regiónu. Keď prídete do Nového Sadu, „hlavného mesta“ Vojvodiny, dávajú partneri rozhovorov o trvalý pobyt. Posledné sčítanie ľudu vydalo v provincii len 3360 moslimov. Transplantácia albánskych moslimov z iných častí bývalej Juhoslávie prostredníctvom EÚ bude len liatie oleja do ohňa, aby sa vyvolalo povstanie v štýle Kosova.

Rozličné agentúry Sorosa a Neoconov sú vo Vojvodine vysoko aktívne. Sú to National Endowment for Democrasy (NED) a Sorosove Open Society Institute. Bojan Pajtić, prezident provinčnej vlády Vojvodiny, hovorí plynulo po maďarsky a po anglicky. Má dobrý vzťah s vedúcimi silami NGO financovanými Sorosom a americkou CIA. Tieto NGO spolupracujú úzko so zastupujúcou štátnou tajomníčkou pre Európske záleţitosti Victoriou Nulandovou, ktorá napomohla Grabar-Kitarovićovej v Chorvátsku k víťazstvu a je pripravená s partiou profesionálnych provokatérov, ktorí prednedávnom prišli z Rumunska, Maďarska, Albánska a z cigánskych táborov na Balkáne, rozpútať vojnu za nezávislosť Vojvodiny.

Ak by Ukrajina bola akýmsi modelom preto, čo Nulandová a jej neo-konzervatívci majú s Vojvodinou za lubom, tak to budú etnické čistky provincie od Srbov a vytvorenie „spriatelenej krajiny“ pre západné ropné a plynové spoločnosti na vyuţitie existujúcich

42

uhľovodíkových rezerv vo východnej Vojvodine v regióne menom Banát.

Presne tak, ako bolo Kosovo vytrhnuté Srbsku, aby sa uľahčilo vedenie transbalkánskeho plynovodu a prihralo Spojeným štátom permanentnú vojenskú základňu v Camp Bondsteel, tak má nezávislá Vojvodina zásobovať NATO zo zásob ropy a plynu v Banáte a úrodná Dunajská kotlina slúţiť pre produkciu geneticko-technicky pozmenených potravín. Tak ako Ukrajina, je aj Vojvodina cieľom západných vojensko-obchodných komplexov pre expolatáciu uhľovodíkových látok a pre agrobiznis Monsanta.

Čo sa deje vo Vojvodine, nie je nič iného, ako demografická manipulácia; pokus vyčleniť srbské obyvateľstvo takým spôsobom, ako v enklávach ţijúcich Srbov v Zubin Potoku, Zvečane a Kosovskej Mitrovici a Leposavići na severe Kosova celkom zabudnúť, potom ako EÚ prekotne deklarovalo Kosovo za „nezávislý albánsky štát“.

Ak neokonzervatívci, ako Grabar-Kitarovićová, Jureško-Kerová a Nulandová dosiahnu svoj cieľ, budú čoskoro prinášané historky o krviprelievaní z Noveho Sadu, Sriemskej Mitrovice, Kanjiźi a Subotice, z miest, ktoré leţia na etnicky deliacej línii vo Vojvodine.

(krátené)

Preklad:Juraj Borský In:www.protiprudu.sk

43

KULTÚRA V TOKU ČASU

___________________________________________________

Vraţdiaca sa Európa

Július Handţárik

V bratislavskom vydavateľstve Eko konzult vyšla v decembri 2014 ďalšia zaujímavá kniha známej slovenskej publicistky Edity Tarabčákovej. Má titul Vraţdiaca sa Európa, razantný podtitul Nemecký lev a maďarská hyena a 203 strán pozoruhodného faktografického textu. Tematicky sa člení na dva hlavné okruhy: Prvá a druhá svetová vojna (spolu 86 strán od začiatku storočia s časovým presahom aţ do skončenia americkej studenej vojny v roku 1989) a Nedocenený Trianon (spolu 117 strán). Uvedené tematické okruhy autorka nespracúva striktnou chronologickou metódou, ale skôr sa venuje ich analýze metódou hlavného článku a predkladá čitateľovi v obidvoch tematických okruhoch serióznu analýzu hlavných faktov a udalostí príslušného časového obdobia, dokumentovaných serióznymi faktografickými údajmi. Silnou stránkou diela je aj to, ţe k jednotlivým historickým udalostiam ponúka autorka čitateľovi aj také fakty a údaje, na ktoré sa v oficiálnej historiografii často zabúda, alebo sa o nich celkom mlčí.

V prvom tematickom okruhu sa autorka venuje časovému diapazónu od prípravy cisárskeho Nemecka na vyvolanie veľkej európskej vojny, čiţe zhruba od roku 1882, keď sa utvoril agresívny Trojspolok z Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska. Prípravu a vznik prvej svetovej vojny pripisuje prudkému demografickému a ekonomickému rozmachu zjednoteného Nemecka v druhej polovici 19. storočia a uplatneniu Bismarckovho militantného ducha, ktorý neuznával záväznosť zásady medzinárodného práva pacta sunt servanda a hlásal, ţe “je osudom malých, aby boli pohltení silnejšími”. Nemeckí historici v 19. storočí totiţ uţ vedeli, ţe celé územie vtedajšieho Nemecka aţ po pobreţie Severného a Baltského mora, s výnimkou neveľkého pásma na severe, bolo pôvodne

44

osídlené autochtónnym slovanským roľníckym obyvateľstvom, ktoré si v ranom stredoveku nevytvorilo dostatočne veľké a mocné štátne útvary a preto podľahlo nemeckej teritoriálnej expanzii. Vedel to aj Bismarck a uvedeným svojím výrokom chcel nemeckú expanzivitu a plánovanú ďalšiu vlnu Drang nach Osten kamuflovať a povýšiť ju na akýsi “nepísaný zákon” medzinárodnej politiky. E. Tarabčáková informuje aj o pozitívnom vzťahu Bismarcka k ţidom a uvádza, ţe Bismarckov finančný poradca ţidovský bankár Gerson von Bleichrőder zabezpečoval finančné prostriedky pre Bismarckove vojny /s. 21/ a zisky (reparácie) z týchto vojen Nemecko investovalo do ťaţkého priemyslu. Autorka v súlade s pravdou konštatuje, ţe za rozpútanie 1. svetovej vojny bola zodpovedná ako vojenská, tak aj civilná zloţka nemeckého vládneho aparátu. Málo známe sú aj údaje o brestlitovskom mieri (3. marca 1918) pri ktorom Rusko prišlo o 70% výroby ţeleza a oceli a vyše 40% všetkých priemyselných odvetví, Nemecko obsadilo Ukrajinu a začalo z nej zriaďovať akúsi kolóniu Nemeckej ríše, obsadilo aj Krym, ktorý plánovali osídliť Nemcami a celkovo si vynútilo obsadenie väčšieho bývalého ruského územia, ako bola samotná Nemecká ríša. Brestlitovský mier Nemci povaţovali za začiatok realizácie Drang nach Osten, čiţe politickej a hospodárskej expanzie vo východnej Európe /s. 16/.

Časovému úseku druhej svetovej vojny venuje autorka podstatne viac priestoru. Konštatuje okrem iného, ţe keby sa Nemecko (po poráţke v 1. svetovej vojne) dalo mierovou cestou, bolo by sa v priebehu dvoch-troch desaťročí znova stalo dominantnou hospodárskou silou a významnou politickou mocnosťou v celej strednej a východnej Európe. Namiesto toho však milióny Nemcov neprestali snívať o silnej vláde na čele so silným muţom a napokon nemecká verejnosť videla v Hitlerovi nádejného pokračovateľa Bismarckovho diela. A tak sa Hitler stal v januári 1933 v legálnych voľbách kancelárom Nemecka /s. 21/. Hitler ihneď remilitarizoval Porýnie, jednohlasne vyhlásil “neplatnosť” Versaillskej mierovej zmluvy (ktorá o.i. limitovala početný stav nemeckej armády na stotisíc muţov a striktne zakázala Nemecku budovanie vojnového letectva a loďstva !) a rýchlym tempom začal budovať mnohomiliónovú armádu, zbrojársky priemysel, atď. Hitlerove aktivity narazili v Spoločnosti národov len na symbolický alebo nijaký odpor (ZSSR nebol do vtedajšej Spoločnosi národov prijatý - pozn. J.H.), hoci v tom čase Veľká Británia a Francúzsko mohli zvládnuť Hitlera a Mussoliniho i bez USA, keby jednali svorne a

45

rázne /s. 23/. Autorka sa vo svojom diele ďalej podrobnejšie nezaoberá dodnes oficiálne nezodpovedanou otázkou k t o v tom čase poskytol Hitlerovi nevyhnutné kolosálne finančné sumy, pomocou ktorých z porazeného a hyperinfláciou postihnutého zbankrotovaného Nemecka vybudoval za päť rokov hlavnú európsku veľmoc s najsilnejšou armádou na svete. Pravda, celkom jednoznačnú hoci nepriamu odpoveď na túto otázku poskytli všetky hlavné udalosti po jeho nástupe: beztrestné tolerovanie mohutného znovuvyzbrojenia Nemecka, beztrestné pripojenie (anšlus) Rakúska k Nemecku, priama podpora Hitlera Francúzskom a Veľkou Britániou pri likvidácii Česko-Slovenska v Mníchove i francúzsko-britská reakcia na nemecké prepadnutie a okupáciu Poľska formou “sedacej vojny” (Sitzkrieg, drôle de guerre) v bezpečí bunkrov Maginotovej línie. Bezbrehá tolerancia víťazných spojencov od samého začiatku voči všetkým agresívnym a militantným činom Hitlera jednoznačne dokazuje, ţe bezpochyby rátali s nasmerovaním vojenského útoku nacistického Nemecka smerom na východ proti sovietskemu Rusku. Nepriamou odpoveďou z nemeckej strany na uvedenú otázku bolo zasa niekoľko Hitlerových verejných ponúk Francúzsku a V. Británii na uzavretie mieru po vojnovej poráţke Poľska a hlavne Hitlerovo “podanie ruky” na mier tým, ţe na pobreţí kanála La Manche nezničil utekajúce francúzske a britské vojenské jednotky po ich poráţke v júni 1940 a napriek úplnej nemeckej leteckej prevahe ich nechal preplaviť sa do Británie. Autorka to uvádza slovami: „Slabou útechou bol dunkerský zázrak“. S dodnes nie celkom vysvetliteľným “šťastím” sa podarilo viac ako 220 000 anglickým a asi 140 000 francúzskym a belgickým vojakom uniknúť nemeckému zajatiu z obkľúčeného Dunkerku do Anglicka. Autorka vo svojom diele nespomína ďalšie a posledné také Hitlerovo podanie ruky Veľkej Británii - misiu Rudolfa Hessa. Rudolf Hess bol osobný tajomník Hitlera a od roku 1933 bol oficiálne ustanovený za jeho nástupcu a v prípade smrti Hitlera by bol Hess ex offo automaticky nastúpil do funkcie vodcu Veľkonemeckej ríše. V roku 1941 odletel do Veľkej Británie s Hitlerovou ponukou na separátny mier, aby si Nemecko celkom uvoľnilo ruky pre vojenský útok smerom na východ. V Británii ho však zatkli a v roku 1946 bol norimberským súdom odsúdený na doţivotie. Trest si odsedel v gavalierskom väzení s moţnosťou častých návštev ( údajne aj ţenských ) aţ do svojej smrti v roku 1987.

46

Potom uţ nasledovalo plnenie hlavnej Hitlerovej úlohy - vojenský útok proti Rusku a rozšírenie Lebensraumu, ktoré kolaborantský predseda francúzskej vlády vo Vichy P. Laval komentoval slovami: “Ţelám si, aby Nemecko zvíťazilo, pretoţe inak by sa všade rozšíril boľševizmus.” Aţ sa človek čuduje, ţe monsieur Laval nepouţil Hitlerov a Goebbellsov obľúbený výraz “ţidoboľševizmus”! A hitlerovský Wehrmacht plnil túto úlohu s pravou nemeckou dôkladnosťou: Nemecká armáda ako prvú obsadila dedinu Slochy, celú ju vypálila a všetkých obyvateľov povraţdila a to aj napriek protestom jedného nemeckého veliteľa tankového zboru. Pravda takých ruských “Lidíc” boli stovky, hlavne v Bielorusku, ale aj na Ukrajine a v Rusku, len ich nikto tak masívne nemedializoval - aţ dnes sa dozvedáme (napríklad z francúzskeho filmu “Drôle de guerre”), ţe Nemci pri svojom ťaţení do Ruska vypálili a vyvraţdili na okupovanom území vyše 70 000 dedín. Rovnako sa správali aj k ruským zajatcom - do konca vojny Nemci vyvraţdili, hladom a smädom umučili viac ako 3 000 000 ruských zajatcov. Málo sa vie, ţe prvé pokusy s plynom cyklón B robili Nemci na 500 ruských zajatcoch /s. 28/ a v auguste 1941 pouţil veliteľ osvienčimského koncentračného tábora R. Hoess pre ďalší pokus znova 500 sovietskych zajatcov, aby skúmal účinok cyklónu B /s. 39/. Je zaujímavé, ţe pri nedávnych medzinárodných oslavách 70. výročia oslobodenia Osvienčimu sme z úst „demokratických“ rečníkov o týchto obrovských ruských a ďalších slovanských obetiach nacistických koncentrákov nezačuli tuším ani zmienku!

Pomerne veľa priestoru vo svojom diele venuje E. Tarabčáková nacistickému “konečnému riešeniu” ţidovskej otázky. Takéto patologické “riešenie” vyplývalo z verejne deklarovaného Hitlerovho štátno-politického programu s hlavnými cieľmi:

- Ovládnuť totálne Nemecko a začať ho očisťovať od Ţidov.

- Zničiť Versaillskú dohodu a urobiť z Nemecka vedúcu mocnosť strednej Európy - tieto ciele plánoval dosiahnuť bez vojny.

- Vojenským útokom zničiť Sovietsky zväz, kolonizovať dobyté územia, zmeniť ich na nemecký Lebensraum (genocídou a čiastočne aj germanizáciou slovanského obyvateľstva) a vytvoriť tak z Nemecka vedúcu kontinentálnu ríšu Európy.

47

Celkovú perspektívu ţidovstva v Európe naznačil Hitler vo svojom prejave uţ 30. januára 1939: “Keď sa podarí finančnému ţidovstvu v Európe alebo mimo nej uvrhnúť ľudí ešte raz do svetovej vojny, potom výsledkom nebude boľševizácia Zeme a tým víťazstvo ţidovstva, ale likvidácia ţidovskej rasy v Európe.” Autorka v tejto časti svojho diela podrobne uvádza postup nemeckých orgánov i počty zavraţdených ţidov ( 2,5 milióna zahynulo v plynových komorách likvidačných táborov ) a konštatuje, ţe v tom čase bolo najnebezpečnejším miestom pre ţidov v Európe Francúzsko a najbezpečnejšími boli ( fašistické štáty ) Španielsko, Portugalsko a Taliansko. Uvádza aj skutočnosť, ţe predseda Svetovej ţidovskej agentúry Chaim Weizman 6. júla 1944 poţiadal anglickú vládu, aby bombardovaním ţelezníc zastavila transporty maďarských ţidov do Osvienčimu. K bombardovaniu ţelezníc nedošlo, ale regent Horthy zastavil transporty asi 200 000 budapeštianskych ţidov do Osvienčimu ( tých potom na začiatku roka 1945 strieľali maďarskí fašisti priamo na budapeštianskych nábreţiach a hádzali ich rovno do Dunaja tak, ako to urobili v januári 1942 v Novom Sade, kde obzvlášť krutým spôsobom zavraţdili viac ako 4 000 Srbov a ţidov). Ţiaľ, do 6. júna 1944 bolo 434 000 maďarských ţidov uţ odtransportovaných. Niektorí historici v povojnových rokoch uvaţovali, ţe keby ţidia proti holokaustu vytvorili odbojové hnutie ( podobné ako na okupovaných územiach východnej a strednej Európy ), dostali by všestrannú, hlavne vojenskú podporu. Pravdou je, ţe ţidovské bojové hnutie nevzniklo. Vysvetľuje sa to tým, ţe stáročné skúsenosti ţidov v diaspore ich poučili, ţe odboj ţivoty nezachraňuje, ale naopak nivočí.

Záverečnú stať tejto časti svojej knihy venuje E. Tarabčáková studenej vojne, zjednocovaniu Európy a jej postojom k Rusku a v tejto súvislosti uvádza aj to, ţe pojem “ţelezná opona” uviedol po prvý raz uţ v marci 1946 W. Churchill vo svojom prejave na pôde americkej univerzity vo Fultone, v ktorom uţ vtedy ( necelý rok po skončení najväčšej vojny v histórii ľudstva! ) ţiadal vytvorenie angloamerického vojenského zväzku na boj s východným komunizmom. Pre lepšie pochopenie príčin a priebehu druhej svetovej vojny sa ţiadalo azda práve otázke prípravy, hlavným aktérom a priebehu studenej vojny venovať viac pozornosti a priestoru.

Druhá časť knihy E. Tarabčákovej má titul Nedocenený Trianon a podtitul 4. jún - deň vďakyvzdania slovenského

48

národa. Je to vynikajúca, komplexná a výstiţná analýza slovensko - maďarských vzťahov v časovom diapazóne zhruba od bitky pri Moháči v roku 1526 aţ po definitívny rozpad Uhorska v roku 1918. Autorka pritom pracuje s výbornou znalosťou problematiky, opierajúc sa hlavne o diela zahraničných a najmä maďarských historikov, klasickým dielom S. Szilágyiho “A magyar nemzet története” (Budapest, 1898) začínajúc a celkom moderným dielom súčasného maďarského historika P. Lendvaia “Die Ungarn” (München, 1999) končiac.

Túto časť knihy E. Tarabčákovej, vzhľadom na jej rozsah a informačnú faktografickú hustotu nemoţno tu z priestorových dôvodov primerane komentovať. Treba dúfať, ţe sa tak stane v niektorom z nasledujúcich čísiel nášho časopisu a hlavne, ţe si naši čitatelia uvedenú pozoruhodnú knihu prečítajú. Aspoň stručne sa však vrátim k razantnému podtitulu knihy E. Tarabčákovej o nemeckom levovi a maďarskej hyene. Priznám sa, ţe na prvý pohľad som ho povaţoval za lapsus linguae, hoci všetci vieme, ţe práve touto charakteristikou sa vyznačovala maďarská zahraničná politika prinajmenšom od začiatku 19. storočia. Nechajme však hovoriť samu autorku: Táto dehonestujúca formulácia upútala moju pozornosť v knihe maďarsko-rakúskeho politológa a historika Pála Lendvaia: “Die Ungarn”. Tieto pravdivé slová vmietol do očí regentovi Horthymu vyslanec Veľkej Británie sir Owen O´Mallay, keď mu pri kondolenčnej návšteve v apríli 1941 k úmrtiu E. Telekiho (po nemeckom a maďarskom vojenskom napadnutí Juhoslávie spáchal E.Teleki samovraţdu - pozn. J.H.) povedal: “Keď uzatvoríte s Nemeckom taký korupčný obchod, alebo sa budete chovať ako maďarská hyena nemeckého leva k niektorému štátu, s ktorým ste práve podpísali zmluvu o večnom priateľstve, nemôţete očakávať sympatie a vďačnosť víťaznej Veľkej Británie a USA a zaslúţite si opovrhnutie a poníţenie.” Netreba viacej slov. Azda iba toľko, ţe krátko pred maďarským vojenským napadnutím Juhoslávie uzavrelo Maďarsko s Juhosláviou zmluvu o večnom priateľstve!

49

Róbert Kiss Szemán: Slovenský Goethe v Pešti.

Ján Kollár a národní emblematismus středoevropských Slovanů

Marian Kamenčík

Niektoré osobnosti literárnych dejín vrástli tak pevne do kultúrnej pamäti národa, ţe máme pocit, akoby sa o nich uţ len ťaţko dalo niečo povedať, ba boli by sme prekvapení, ak by sa o nich vyslovili nové zásadné tvrdenia. Je však dobré a nepochybne potrebné, keď sa z času na čas preverí kánon, ktorý ustanovil ich dielo, a ponúkne sa v doteraz nepoznanej a len málo tušenej perspektíve.

Maďarský literárny historik, bohemista a slovakista Róbert Kiss Szemán v najnovšej monografii prináša v mnohom zaujímavý a pre ďalší výskum podnetný pohľad na súradnice ţivota (nezriedka vpísané aj do diela) čelnej osobnosti slovenského i českého národného obrodenia – Jána Kollára. Vníma ho ako intelektuála, duchovnú autoritu, spisovateľa a vedca, i tvorcu ideového programu slovanskej vzájomnosti. V uvedenom zmysle pamätá autor knihy na celú šírku i hĺbku Kollárovho spisovateľského odkazu, pretoţe si uvedomuje existujúce „zoštíhlené“ poznanie jeho sumy. Naznačený metodologický ťah mu umoţnil konštatovať, ţe „kollárovská vědecká erudice je neoddělitelnou součástí Kollárovy poezie, a vědecká erudice a filologie jsou pak – souhlasně i s Kollárovou intencí – v četných případech samy rovněţ básnickým dílem“ (s.170)

Analógia Kollára s Goethem vloţená do názvu knihy chce vyjadriť presvedčenie, ţe v kultúrnom priestore popredných miest Rakúsko-Uhorska na osi Bratislava – Pešť – Viedeň a duchovno-literárnych siločiar ich kaţdodenného ţivota sa sformovala osobnosť rangu stredoeurópskeho intelektuála, ktorého myšlienkový vplyv a ideová expanzia do stredo-a východoeurópskych národných kultúr i dejín sa prinajmenšom vyrovná odkazu nemeckého básnika, ale napríklad i encyklopedistom osvietenskej doby. Autor v mnohých ohľadoch, inšpiratívnej štúdie postupne rozpletá súvislosti Kollárových básnických, vedeckých, náboţenských i osobných aktivít, zamýšľa sa nad ich koreňmi, motiváciou aj stratégiami vštepovania ich myšlienkovej potencie do kultúrno-duchovného obehu nielen slovenského a českého národného hnutia, ale

50

i jednotlivých slovanských národných hnutí. Svoje zistenia a tvrdenia podkladá a následne rekonštruuje bohatým pramenným materiálom, ktorý mu umoţnil prekročiť doterajšie horizonty poznania literárnej histórie, čím si otvára cestu k objavnému a diskurzívne ladenému pohľadu na Kollárovo dielo.

Pre českého i slovenského čitateľa je postava mošovského rodáka organicky zakomponovaná do národnoobrodeneckých procesov 19. storočia, no autor knihy sa pokúša ponúknuť svojou bádateľskou invenciou pohľad na J. Kollára ako človeka významne reflektujúceho maďarské kultúrne prostredie, keďţe v Pešti pôsobil tri desaťročia. Hoci ide o voľbu istej výkladovej perspektívy, kde sa osoba J. Kollára včleňuje aj do duchovného a literárneho ţivota uhorského mesta, je vedomie jeho činnosti stále prítomné v dôraze na presahy k slovanskému i neslovanskému kontextu stredo- i východoeurópskeho areálu. Iba takto moţno súhlasiť so Szemánom pri artikulovaní tézy o zostavovaní kollárovskej virtuálnej krajiny slovanskej vzájomnosti, pričom jej štatút stabilizuje prostredníctvom národného emblematizmu Slovanov.

Na ploche piatich kapitol knihy, ktorým predchádza úvod, autor čitateľa prevádza Kollárovou biografickou linkou a jej závaţnosť zvýrazňuje prítomnosťou jednotlivých textov objavujúcich sa v určitých fázach jeho ţivota. Najprv ozrejmuje atmosféru peštianskeho kultúrneho i náboţenského ţivota protestantskej proveniencie, v ktorom sa Kollár dostáva do rôznych kolíznych situácii medzi slovenskou a nemeckou časťou cirkevného zboru. Neskôr interpretuje vnímanie národnej otázky ako témy vstupujúcej s apologetickým akcentom do Kollárovej kazateľskej činnosti, pričom podáva výklad piatich dominantných vlastností slovanského národa. R. Kiss Szemán siaha nielen po uţ známych zdrojoch myšlienkového vplyvu alebo inšpiračného pôsobenia na Kollára (Herder), ale všíma si podrobne ohlasy vyţarujúce priamo z peštianskeho prostredia. Ide napríklad o intelektuálnu interakciu s názormi Istvána Horvátha, s ktorým sa Kollár dostáva nielen do polemických diskusií, ale vzniká medzi nimi súlad v potrebe identifikovať a zostaviť národný kánon Maďarov na jednej strane a Slovanov na strane druhej.

Ďalšia časť diela rozkrýva Kollárovu dômyselnú prácu s vrstevnatosťou kultúrnych, literárnych, jazykových, náboţenských, národopisných tradícií slovanských národov, ktoré sa exponovali do

51

podoby systému národných emblémov slovanského, no najmä českého a slovenského národa. Objasňuje funkčné uplatnenie národného emblematizmu najmä v oblasti geografie, kde uvádza príklady Kollárovej topografickej „kolonizácie“ (expanzie) teritórií, ktorým pripisuje nadstavbové významy s príznakom ich národnej sakralizácie. Takto má byť označené územie vštepovania a rozrastania idey slovanskej vzájomnosti. Rovnakým spôsobom objasňuje emblematický národopis, či slovanský panteón a mytológiu. Ešte pred vymedzením hraníc imaginárnej slovanskej krajiny sa autor zamýšľa nad genézou toposu náreku matky Slávy, ktorú ustanovil vládkyňou nad slovanským ľudom. Korene querely (náreku, ţiaľu, ţaloby, smútku) preveruje literárny vedec v jej historických súvislostiach a zdôrazňuje jej prítomnosť v literárnej skúsenosti nemeckej i maďarskej. Odráţa sa to aj v jeho výzvach ozrejmiť moţnosť naplnenia Querely Hungariae slovanským obsahom a jej premeny na Querela Slavorum ako dokladu spoločnej uhorskej skúsenosti.

Súčasťou imaginácie národného emblematizmu je aj „národný zákonník“ a k nemu sa vzťahujúci „výkon trestu“ za prečiny a hriechy na Slovanoch. Obraz tejto jurisdikcie je sústredený do 99 sonetov spevu Acheron Slávy dcery. Autor podáva podrobnú klasifikáciu a hierarchizáciu hriechov Slovanov i Neslovanov, ktorými sa previnili proti národu. Ich podrobný výpočet, opis ich nositeľov a dôsledky ich vykonania predstavujú invenčnú interpretačnú pôdu, ktorá je na tomto mieste síce vedome redukovaná na základnú informáciu, no v inej autorovej štúdii dôsledne spracovaná. Ide o upozornenie na to, čo je pre Kollára v národe ešte produktívne a perspektívne, a na druhej strane, čo je nezdravé a vyţaduje si definitívnu „amputáciu“.

Predposledná kapitola rozvíja motív slovanského národného „exodu“ do ideového sveta slovanskej vzájomnosti, ktorého kontúry historickým, kultúrnym, náboţenským i geografickým emblematizmom pripravil a snaţil sa viesť práve Kollár. K svojmu cieľu sa dopracováva v ţánrovej podobe cestopisu (Cestopis do Horní Itálie), pričom so sebe vlastnou trpezlivosťou ideovo overuje dôkazy roztrúsenej prítomnosti Slovanov (Staroitalia slovjanská).

Osud Jána Kollára sa napĺňa na sklonku jeho ţivota vo Viedni. R. Kiss Szemán obrazne označil túto fázu ako „eróziu“, ktorá pokračovala aj po Kollárovej smrti. Tento vývin nabral tendenciu

52

významnej redukcie Kollárovho diela, z ktorého okrem Slávy dcery evidujeme len veľmi málo z jeho vedeckých, pedagogických či teologických prác v pôvodnej ţánrovej pestrosti. R. Kiss Szemán si uvedomuje, ţe erózia, pohlcujúca Kollárovo dielo, nie je iba procesom zvetrávania a rozrušovania, ale aj javom prenosu tejto matérie a následného preskupenia aktivity v nej obsiahnutých „ţivín“, z ktorých môţe vyrásť zazelenaná lúka plná farieb a vôní.

In: SP č. 12/2014

Prvý rektor v Sankt Peterburgu

Peter Juza

Budovu Sanktpeterburskej štátnej univerzity postavili na základe výnosu Petra I. Na stenách známej hlavnej, skoro štyristometrovej chodby s benátskymi oknami visí 48 portrétov jej rektorov a vedeckých osobností, ktoré počas viac ako 300-ročnej histórie mesta na Neve preslávili ruskú vedu. Symbolicky, ale aj reálne, je na prvom mieste portrét Michala Andrejeviča Baluďanského. Priestor dnešného Slovenska v minulosti vygeneroval a vyslal do sveta nielen drotárov či ţinčicu, schudobnených zemanov, dobrodruhov a „svetobeţníkov“, ale aj kultúru a vzdelanosť. Michal Baluďanskij toho spravil pre rozvoj univerzitného vzdelávania, pre vedu ako takú a pre posun ľudstva vpred z pohľadu dejín Slovenska (a ich vkladu do kultúrnych dejín sveta) rozhodne viac, neţ napríklad ospevovaný kráľ Madagaskaru Móric Beňovský, ktorého niektorí dnes dokonca chcú kategorizovať ako slovenského „diplomata“.

Michal Baluďanskij Meno Michala Baluďanského nie je neznáme. Poznámky o ňom nájdeme v mnohých encyklopédiách a slovníkoch, ale mnohé napriek tomu ostáva pre širokú slovenskú verejnosť neznáme. Uvedený text sa ďalej opiera o moje poznámky a štúdium materiálov uloţených v Ruskom štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu, Ústrednom

53

štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu a sanktpeterburskej filiálke archívu Ruskej akadémie vied.

Podľa archívnych dokumentov sa Michal Baluďanskij narodil 26. septembra (7. októbra) 1769 v obci Vyšná Olšava neďaleko Tokajíka. Áno, je to ten Tokajík, ktorý 19. novembra 1944 obsadila nacistická jednotka pod velením oberfeldwebla Kumana. Všetkých muţov sústredili pri kostole a potom ich na lúke pod Pereliskom postrieľali. Bolo ich tridsaťštyri. Následne podpálili celú dedinu.

Základné a stredné vzdelanie získal Baluďanskij v Újhely (od roku 1920 Nové Mesto nad Váhom) a vysokoškolské na Kráľovskej právnickej akadémii v Košiciach a Viedenskej univerzite. Po ukončení štúdia odchádza v roku 1789 prednášať na novozaloţenú univerzitu v Nagyvare. V roku 1796 obhajuje titul doktora práv a prestupuje na Peštiansku univerzitu, kde prednáša aţ do roku 1803 na katedrách dejín a práva. Tento mladý profesor zo Slovenska si medzi uhorskou (maďarskou) profesorskou elitou získal prirodzenú autoritu. Aj preto, ţe jeho znalosti mali encyklopedický charakter, ale najmä preto, ţe podľa potreby neprednášal v tomto prostredí len po maďarsky. No a pozvánka do Sankt Peterburgu nedala na seba dlho čakať. Koncom júla 1803 (podľa archívnych dokumentov), a nie koncom roku 1803 či začiatkom roku 1804, ako uvádza väčšina informačných zdrojov, prichádza do Sankt Peterburgu (spolu s ním prišli zo Slovenska aj iní: Vasil Kukoľnyk, spoluţiak z Košíc, a Peter Lodij, profesor Ľvovskej univerzity.).

V jeho personálnom spise (dnešným jazykom) je prvý zápis strohý, ale jasný: „Nastúpil do ruskej štátnej sluţby ako riadny profesor politických vied na Sanktpeterburskom pedagogickom inštitúte dňom 1. augusta 1803...“ Tesne po jeho príchode sa v Sanktpeterburských vedomostiach objavila informácia o začatí výučby profesorom M. Baluďanským kaţdý pondelok, utorok a piatok od deviatej do jedenástej so širokým záberom: právne a politické vedy, encyklopedistika, politická ekonómia a diplomacia. Neskôr, aj po transformácii inštitútu na Sanktpeterburskú univerzitu, boli prednášky dekana a neskôr rektora Michala Baluďanského naďalej populárne.

54

Prvý rektor Štvrtého októbra 1819 znovuzrodená Sanktpeterburská univerzita spoznala meno svojho prvého rektora. Dnes sa dá veľmi ťaţko zrekonštruovať, prečo zvolili práve Michala Baľudanského. Moţno preto, ţe bol dekanom rozhodujúcej fakulty, mal pedagogické skúsenosti, dosiahol pozoruhodné výsledky v štátnej sluţbe a Alexander I. sa s ním často radil. Moţno zaváţila aj skutočnosť, ţe v rokoch 1813 aţ 1817 bol osobným učiteľom knieţaťa Nikolaja Pavloviča, budúceho cára Nikolaja I., ktorého zasväcoval do tajov ekonomických a politických vied. V rámci rôznych personálnych výhod a nevýhod nemoţno opomenúť ani jeho charakterový profil. Baluďanskij nebaţil po mocenských postoch, bol charakterovo mäkký a ľahko ovládateľný. Prosto, dobrák!

S odstupom času sa dá ešte predpokladať, ţe sumár týchto vlastností a okolností ho doviedol k tomu, aby ho súbeţne okrem zvolenia za rektora ešte vymenovali za riaditeľa univerzity. Totiţ od roku 1819 na tento post vymenúvala vláda, a nie orgány univerzity, pričom rektor zodpovedal za vedecké a výučbové otázky a riaditeľ mal „hlavný dozor nad všetkými vnútornými vecami univerzity“. Skúsme si predstaviť atmosféru doby a dobráctvo Michala Baluďanského. Úradníci na ministerstve vnútra sa mohli tešiť, ţe budú mať sprostredkovane „kompetentný dozor“. Lenţe...

Aký mal Baluďanskij k súbehu týchto dvoch postov vzťah, je potrebné ešte študovať, pretoţe v jeho ţivotopise je toto obdobie zatiaľ bielym miestom. Isté je, ţe po takmer troch mesiacoch sa vzdal postu riaditeľa. Bol to výraz vzdoru a nesúhlasu s prístupom ministra vzdelávania A. N. Golycina, ktorý sústredene útočil na autonómnosť univerzity. Aký veľký bol asi tlak či obludnosť zásahov, keď v takom krátkom čase nevydrţal a nepomohla mu ani váha jeho autority? Pritom pedagogický tím pod vedením M. Baľudanského bol ozdobou ruskej vedy tej doby.

Osobitnou zásluhou Michala Baľudanského bolo vypracovanie stanov univerzity, ktoré predpokladali neohraničenú autonómiu školy, ale aj jej vedúce postavenie a rozhodujúci vplyv na kultúrny ţivot Sankt Peterburgu. Nehľadiac na to, ţe tento dokument bol odmietnutý a následne sa prijal „reakčný“ text stanov (1835), mnohé z myšlienok a konceptov Baluďanského sa nestratili a ovplyvnili smerovanie univerzitného vzdelávania v Rusku.

55

Obľúbený medzi študentmi Sám Baluďanskij mal demokratický prístup k študentom a mladším kolegom. Existujú mnohé svedectvá, ako sa ktorýkoľvek študent mohol obrátiť na váţeného rektora s akýmkoľvek problémom a poţiadať ho o pomoc. Nemoţno opomenúť principiálne postoje rektora, ktorý bránil univerzitu pred kampaňou voči „progresívnemu“ krídlu profesorov. História tlaku na túto časť sa začala v roku 1821, v rámci tzv. akcie „delo universitetskych professorov“, ktoré je známe z literatúry. Baluďanskij v rámci svojich moţností do posledného momentu bojoval za slobodu vedeckého bádania na pôde univerzity. Pochopiac bezúspešnosť svojho boja s nepodloţenými obvineniami, neţelajúc si zúčastňovať sa tejto frašky, poţiadal Michal Baluďanskij ako človek dodrţiavajúci vyšší princíp mravný, o uvoľnenie z postu rektora a rezignoval na svoj profesorský štatút. Oponenti vyuţili rektorovu demisiu a zoznam obvinených profesorov rozšírili o Baluďanského. Cár akceptoval odchod z postu rektora, no z postu profesora ho neodvolal. V tejto „podviazanej“ pozícii bol Baluďanský aţ do roku 1824. Novým rektorom sa stal predstaviteľ reakčného profesorského krídla E. F. Zjablovskij.

Po vynútenom odchode z univerzity neprerušil kontakty so svojou alma mater. Iniciatívne v roku 1828 spracováva koncept prípravy nových ruských špecialistov v oblasti práva. Základné kontúry konceptu výučby a dovzdelávania právnikov, či jeho ducha a logiku, vyuţíva Sanktpeterburská štátna univerzita dodnes. A to, ţe koncept vydrţal historickú previerku, dodnes potvrdzuje kvalita absolventov a pedagógov univerzity. Za všetkých spomeniem napr. prvého mera (starostu) Leningradu/Sankt Peterburugu po roku 1991, profesora Anatolija Sobčaka, alebo absolventov „jurfaku“, prezidentov Ruskej federácie –Vladimíra Putina a Dmitrija Medvedeva. V tom istom roku Baluďanského zvolili za čestného člena univerzity. Hoci uţ neprednášal, prostredníctvom svojich ţiakov, ktorí sa s profesorom hojne a často radili, nepriamo vplýval na rozvoj spoločenských vied v Rusku. V roku 1874 sa zriadilo štipendium Michala Baluďanského. Dnes ho však niet. Profesor, vedec, byrokrat Medzi vedecko-pedagogickou a sluţobnou činnosťou na rôznych štátnych postoch existovala organická väzba. V známej poznámke

56

pre M. M. Speranského, ktorého bol poradcom, písal: „Čo som učil na univerzite, tým som sa zaoberal aj v praxi na ministerstve financií a pri príprave zákonov.“

Ako právny expert sa zúčastnil pri formovaní základov ruských úverových inštitútov. Okrem finančnej a administratívnej oblasti sa venoval aj projektom zo sféry verejného práva, reorganizácii ministerstiev, či riadenia mesta Sankt Peterburg. Zatiaľ nie je dostatočne preskúmaná úloha Michala Baluďanského pri spracovaní Stanov Sankt Peterburgu. Je známe, ţe cár Nikolaj I., ktorý nastúpil na trón v roku 1825, sa osobne zoznamoval s nuansami riadenia štátu a usiloval sa reformovať skostnatený systém, ktorý zdedil. Na základe jeho tlaku bolo v roku 1827 poverené ministerstvo vnútra zloţitou a váţnou úlohou – vypracovať nový status mesta Sankt Peterburg. Doterajší sa opieral o dokumenty Kataríny II. a Stanovy Sankt Peterburgu z roku 1798, ktoré uţ nezodpovedali dobe. Práce nad novým dokumentom šli pomaly, a najmä nekompetentne. Vtedy si Nikolaj I. spomenul na Michala Baluďanského. Jeho dodnes zachované poznámky k téme riadenia hlavného mesta a projekt Stanov Sankt Peterburgu (1827) nám dávajú predstavu, aký hlboký bol odkaz a vklad rodáka z Vyšnej Olšavy (obce, majúcej dnes asi 615 obyvateľov, o ktorej prvá písomná zmienka sa eviduje z roku 1382) do procesov tvorby a fungovania organizačnej kultúry vtedy hlavného mesta cárskeho Ruska.

Moţno by stálo za to porovnať Baluďanského projekt s hlavným dokumentom dnešného mesta Sankt Peterburg, ktorý preţil historickú púť ako Sankt Peterburg, Peterburg, Petrohrad, Leningrad – kým sa znovu vrátil k svojmu pôvodnému menu.

Je čo skúmať Ţiaľ, nie je celkom jasné, čo sa stalo s osobným archívom Michala Baluďanského. Jeho dcéra M. M. Medemová odovzdala archív P. I. Baranovovi, ktorý napísal a vydal v roku 1882 Ţivotopis Michala Baluďanského. Po smrti P. I. Baranova (24. decembra 1884) sa archív presunul k jeho bratancovi P. N. Semenovi, ktorý časť vyuţil vo svojej práci Ţivotopisné poznámky senátorov z materiálov P.I. Baranova (1886). Ďalšiu časť dokumentov pouţil A. A. Polvcev pri spracovaní materiálu do Ruského biografického slovníka (1882), kde je obsiala ţivotopisná stať o M. Baluďanskom, v ktorej sa o.i. píše: „.Ako lektor, súdiac

57

podľa spomienok jeho ţiaka, cára Nikolaja I., nemal dar slova. Ruský jazyk ovládal slabo, ale v mnohých iných jazykoch písal a hovoril bez problémov. Súčasníci ho charakterizovali ako človeka skromného, priameho, s dobrým duchom...“

Na margo poznámky v slovníku o „slabom ruskom jazyku“, skôr išlo zrejme o závisť doby. Baluďanskij totiţ s obľubou svojim študentom prednášal vo svojskom „slovanskom jazyku“. A mal úspech.

Vedecké poznámky, listy a práce Michala Baluďanského neboli doteraz publikované, pričom dobovo sa hodnotili veľmi vysoko. Moţno by bolo zaujímavé, vo svetle dnešnej finančnej krízy, preštudovať si jeho poznámky K reforme finančného systému (1809), ktoré pripravil pre M. Speranského, alebo texty prednášok z politickej ekonómie, z ktorých modernita a aktuálnosť priam kričí.

Rusko si ho ocenilo Ţe by neboli jeho zásluhy ocenené, na to by sa Baluďanskij nemohol ponosovať. Bol vyznamenaný mnohými vysokými vyznamenaniami – Radom sv. Vladimíra II. stupňa, sv. Anny I. stupňa, Bieleho orla, sv. Alexandra Nevského s briliantmi... Nikolaj I. mu daroval osobný dar – zlatú tabatierku so svojím portrétom a nehnuteľnosť v Podolskej gubernii. Šestnásteho júna 1837 sa M. Baluďanskij stal ruským dvoranom. Pri slávnostnej príleţitosti potvrdenia dvoranského erbu cár Nikolaj I. rukou zmenil heraldickú logiku a dokreslil do erbu číslo XV. Ako symbolické vyznamenanie za spracovanie prvých pätnástich dielov Zbierky zákonov Ruskej impérie. Talent Michala Baluďanského bol mimoriadny a jeho univerzalizmus sa nezmestil do schém vtedajšej doby. Bol to neobyčajný človek predstavujúci vedca, pedagóga a štátneho úradníka. Sanktpeterburská štátna univerzita v Sankt Peterburgu sa môţe hrdiť svojím prvým rektorom, ktorý ju formoval, bol pri jej zrode. Keď odchádzal z rodného Slovenska do sveta, určite netušil, ţe jedna z jeho dcér (mal dvoch synov a sedem dcér), Mária, v spomienkach napíše: „Celý jeho ţivot bol plný plodnej činnosti, nehnal sa za slávou a titulmi, pre neho boli vanitas vanitatum...“ Slávny a uznávaný rodák spod Dukly zomrel 3. apríla 1847 vo veku 78 rokov. Nedoţil sa meruôsmych rokov v Európe. Pochovali ho v Trojicko-Segejevskom kláštore neďaleko Sankt Peterburgu. Jeho

58

hrob sa však dnes nedá navštíviť. Stratil sa, tak ako mnohé, vo veličine spravodlivého času.

Legendárny Ján Jankovič o spolupatričnosti

Dušan D. Kerný

Legenda slovenského príspevku k poznaniu dejín a literatúry významnej časti juţných Slovanov, člen redakčnej rady Slovenských národných novín, autor poldruha stovky diel týkajúcich sa dejín Srbov Ján Jankovič bol vedno z významným diplomatom a predsedom Úradu Slovákov ţijúcich v zahraničí Igorom Furdíkom ocenený za mimoriadny prínos k rozvoju slovensko-srbských vzťahov.

Na pôde veľvyslanectva Srbskej republiky za prítomnosti veľvyslanca Šani Dermaku ocenenie ako prvým Slovákom odovzdal Stane Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku – Zdruţenia Srbsko-slovenského priateľstva Svetozara Miletića. Nebojsa Kuzmanovič, člen Spolku spisovateľov Vojvodiny, ktorý sa dlhodobo zaoberá štúdiom a publikovaním srbsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov, pri tejto príleţitosti o diele J. Jankoviča o. i. pripomenul vzájomnú previazanosť vzťahov v časoch štúrovcov. Pokiaľ ide o vzťahy, práca Jána Jankoviča „dokumentuje okolo 150 kníh a publikácií v tejto tematike bádania či prekladovej literatúry a mnoţstvo cenných poznatkov na podklade historickej prináleţitosti Srbov a Slovákov. Tá sa rukolapne prejavovala napríklad v 19. storočí v diele i posolstvách Štúrovho ţiaka a druha Svetozara Miletića, vyzdvihujúc Miletićov politický prístup v boji za národné práva Srbov, Slovákov a Rumunov“.

O predsedovi Úradu pre Slovákov ţijúcich v zahraničí Igorovi Furdíkovi o. i. Nebojsa Kuzmanovič povedal: „V rokoch 2005-2010, keď pôsobil na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Belehrade, Igor Furdík získal nielen prirodzený rešpekt, ale aj priazeň tak predstaviteľov srbských politických, spoločenských a kultúrnych inštitúcií, ako aj mimoriadne činorodej 70-tisícovej slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku.“ Igor Furdík sa svojimi aktivitami

59

veľvyslanca SR v Srbsku významne angaţoval aj v prípravách Srbskej republiky na jej prístupové rokovania v rámci predpokladaného vstupu do Európskej únie. Nielen však pre túto prácu Igora Furdíka a jeho úprimný vzťah v utuţovaní srbsko-slovenských vzťahov, vnímajúc pána Furdíka ako skutočného priateľa Srbov, ocenili aj oficiálne štátne inštitúcie krajiny počas jeho diplomatickej misie: v roku 2008 mu Skupština Belehradu udelila titul „NAJ-európana roka“ a v roku 2010 ho Báčska Palanka poctila titulom Čestného občana mesta Báčska Palanka.

RECENZIE

Viktor Timura: Ponad víchrice (Eko – konzult, 2015)

Autor s poéziou proti politickým intrigám a zločineckej vojnovej hystérii prichádza v čase, keď eskaluje vojnová propaganda USA, NATO a EÚ.

Zbierka Ponad víchrice predstavuje výber z celoţivotnej tvorby autora, rozdelený do dvoch častí –zbierok. Prvá pod názvom Nebesá v hlave obsahuje najmä lyriku a verše o Domove a vlasti. Druhá pod názvom Víchrice v hlave je špecificky zameraná na protivojnovú poéziu. Má štyri cykly. Cyklus Z plnej poľnej vzdoru je protestom proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Cyklus Mizerére je vzburou autora proti súčasným vojnovým aktivitám a prípravám na veľkú vojnu USA, NATO a EÚ. Jeho poézia oslobodzuje pravdu spod utilitárnych politických manipulácií, klamstiev, podvodov a lţí zameraných propagandisticky, a presným pomenovávaním veci, javov, politických aktivít a skutočnosti siaha aţ kdesi na kostnú dreň americkému militarizmu so zhubným nádorom podporujúcim revitalizáciu fašizmu druhej svetovej vojny na Ukrajine. O agresivite amerického militarizmu svedčí skutočnosť, ako uviedol denník Pravda z 26.2.2015, ţe z 248 vojnových konfliktov po druhej svetovej vojne 201 z nich vyvolali alebo viedli USA. Sú to desivé politické intrigy a manipulácie vojnového parazitizmu USA. A tomu nehanebne hovoria demokracia a sloboda,

60

ktorá je slobodou pre zbrojný arzenál USA, najväčší na planéte, a je porobou pre ostatné národy. Proti tejto politickej manipulácii zdvihol hlas autor. Na ilustráciu uvádzame krátku ukáţku z cyklu Mizerére:

Burcuj alarm burcuj svetu svedomie Zemeguľu neprevŕtaš Z agresívnej zrady na Ukrajine Nepreklopíš krajinu aţ Na dlhý čas vlasť jej zahynie Na opačnú stranu planéty Proti Impériu vojny svetom alarm znie Ale bratovraţdy Kričím na svet kričím vojne: Nie! Budú vţdy a navţdy Burcuj alarm do vzbúr svedomie Kainove úlety Skôr neţ svet sa v ohni rozplynie

Ukrajina Ukrajina Mala by si Ukrajina Koho je to vina Svojich rodných znať Ţe si pamäť nespomína Slovanská je tvoja mať Kde sa rodia tvoje vína Nebude uţ nikdy iná

-redakcia-

Róbert Letz: Andrej Hlinka vo svetle dokumentov

Vydavateľstvo Post Scriptum

Nedávno vydaná kniha prináša reprezentatívny výber 59 dokumentov týkajúcich sa všetkých podstatných etáp a dimenzií verejného účinkovania Andreja Hlinku (1864 – 1938), kňaza, politika a národného dejateľa, a ponúka tak moţnosť utvoriť si pomerne komplexný obraz o jednej z najvýraznejších osobností novodobých slovenských dejín. Napriek rozličným prístupom k interpretácii jeho postojov a činov je nespochybniteľné, ţe Hlinka výnimočným spôsobom ovplyvňoval mnohé oblasti ţivota Slovákov od konca 19. storočia aţ do svojej smrti. Úplné oddanie sa svojmu kňazskému povolaniu, ktoré ho priviedlo k nezištnej sluţbe jemu zvereným, ťaţko skúšaným veriacim na poli duchovnom, kultúrnom, vzdelávacom i sociálnom, prerástlo do aktivít zameraných na dosiahnutie podstatných riešení s cieľom dosiahnuť lepšie,

61

spravodlivejšie podmienky pre ţivot svojho národa ako celku. V tomto zmysle Hlinka rozhodujúcim spôsobom prispel k dotvoreniu Slovákov na moderný štátotvorný národ.

Aj preto v jeho neobyčajne košatom ţivotnom príbehu, zvlášť ak je to na báze pramenného materiálu, môţe pozorný čitateľ nachádzať nové horizonty našej národnej historickej pamäti, ba odkrývať mnohé podstatné otázky týkajúce sa formovania našej identity, odkazu predkov, či zmyslu našich dejín.

Jednotlivé pramene sú usporiadané chronologicky v rámci šiestich tematických celkov: Ochranca slabých, V boji za práva slovenského národa v Uhorsku, Princípy Hlinkovej autonomistickej politiky v Československej republike, Hlinka o kresťanstve, viere a cirkvi, Hlinka očami iných osobností, Záver ţivotnej cesty a Odkaz Andreja Hlinku, a sú vybavené dôkladným poznámkovým aparátom, ktorý má predovšetkým vysvetľujúcu funkciu a ozrejmuje rôzne fakty, súvislosti a vzťahy, ktoré by inak mohli čitateľovi uniknúť. Kaţdú časť uvádza stručný komentár editora, renomovaného historika strednej generácie.

Okrem rozsiahleho obrazového materiálu, osobitne hodnotná je podrobne spracovaná Chronológia ţivota Andreja Hlinku a pamäti o ňom, no nechýba ani súpis pouţitej literatúry, anglické resumé, či menný register. Kniha má tak predpoklady stať sa základnou príručkou k danej problematike pre historikov, pedagógov, študujúcu mládeţ, či zaujímavým prameňom poznania pre kaţdého záujemcu o našu minulosť.

- redakcia-

Vedecká ročenka Krajanského múzea MS

- Slováci v zahraničí -

Zborník Krajanského múzea Matice slovenskej pod tradičným názvom Slováci v zahraničí, sa tento rok rodil ťaţšie i zloţitejšie, ako po iné roky. Nebola by tiaţ v nedostatku autorov, či v nedokonalosti príspevkov, no problém nastal – ako to uţ býva

62

zvykom – vo financiách. A tak sa mnohé zvaţovalo, čakalo sa i posúvalo. Namiesto tradičného januárového termínu vydania zborníka sa jeho vydanie posnulo na marec. V tomto čase môţeme vziať do rúk uţ jeho 31. číslo... Na svojich dvoch stovkách stránok zborník ponúka takmer dve desiatky príspevkov od odborníkov na ţivot Slovákov ţijúcich v zahraničí, ako aj príspevky z pera našich krajanov, vďaka ktorým zborník získava špecifické postavenie medzi vedeckými ročenkami. Tento rok na jeho stránky prispeli autori zo Slovenska, Chorvátska, Maďarska, Rumunska a Francúzka.

Prvá kapitola s názvom Štúdie obsahuje príspevky zaoberajúce sa krajanskými osobnosťami a ich ţivotom a dielom (Jozef Murgaš, Michal Harpáň, Ignác Gessay) a taktieţ obsahuje príspevok pribliţujúci aktivity Výchovno-vzdelávacieho programu Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

V kapitole s názvom Materiály a pramene nás autori príspevkov vtiahnu do dejín československej vysťahovaleckej politiky v rokoch 1918 – 1939, do histórie slovenských evanjelikov v Peštianskej stolici v 18. a 19. storočí, do tradícií Slovákov ţijúcich v Bihorskej a Salajskej oblasti v Rumunsku i do dejín osídlenia obce Pôtor. Rôznorodosť príspevkov doplňuje príspevok zaoberajúci sa prekladmi historických literárnych prác Milana Ferka do maďarčiny a ich stimulačnou funkciou pre uchovávanie národnej identity Slovákov ţijúcich v Maďarsku. Posledný príspevok tejto kapitoly ponúka komentovanú analýzu fenoménu slovenského vysťahovalectva.

Výročia a jubileá predstavujú najútlejšiu kapitolu zborníka, ktorá mapuje 150. výročie slovenskej školy v chorvátskom Iloku.

Poslednú kapitolu s názvom Informácie a recenzie otvára recenzia autorského kolektívu na dielo: Poslanci slovenských národnostných samospráv v Maďarsku v reflexii sociolingvistického výskumu: výsledky dvoch volebných období 2002 – 2010. Ďalšie príspevky sa orientujú na výber z publicistického diela Štefana Glejduru a na objasnenie pozadia vzniku nového bilingválneho (slovensko-maďarského časopisu) Kor(r)idor. V zborníku nájdeme aj príspevok venovaný Slovenskej katolíckej misii vo Francúzsku. Ročenku uzatvára rekapitulácia činností Krajanského múzea Matice slovenskej počas roku 2014 s výpočtom vlastných aktivít.

63

Aj tento rok Vám zostavovatelia zborníka ponúkajú moţnosť zaslať do redakcie vlastný príspevok, ktorého publikovanie vo vedeckej ročenke by mohlo byť pre krajanov i pre slovenskú verejnosť podnetné i prínosné. Návod, ako sa stať prispievateľom do ročenky Slováci v zahraničí, nájdete na matičnej webovej stránke, v lište – Oznamy KM MS. A ak by Vám ročenka spravila radosť aj pri večernom oddychovom čítaní, môţete si ju z pohodlia domova objednať na stránke: www.vydavtel.sk

Zuzana Pavelcová

Prečítali sme v Literárnom (dvoj)týţdenníku a odporúčame vám do pozornosti

Číslo 1-2/2015

F. Škvrnda: Svetová politika a bezpečnosť v roku 2014, Ţivot a dielo Drahoslava Machalu, Ľ. Števko: Novoročný prejav bez posolstva.

Číslo 3-4/2015 F. Škvrnda: Tendencie vývoja svetovej bezpečnosti 2015, I. Stadtdrucker: Sebauvedomenie a problém sebavedomia.

Číslo 5-6/2015 B .Katrebová-Blehová: Čo Západ (ne)sľúbil Gorbačovovi po páde berlínskeho múra?, R. Michelko: Dôchodky kontra demokracia.

Číslo 9-10/2015 I. Jackanin: Všesvit a jeho záujem o slovenskú literatúru, J. Hvišč: O slovensko-poľských vzťahoch a liste Ľudovíta Štúra Poliakom, P. Mráz: Otec a syn národa (K 230. výročiu narodenia Jána Hollého a 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra).

Číslo 11-12/2015 Rozhovor s Viliamom Hornáčkom, predsedom Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE, Rozhovor s Ilonou Švihlíkovou, významnou českou ekonómkou a občianskou aktivistkou, J. Čomaj: Podhubie zločinu a pocit bezprávia, R. Michelko: Cesta k obhajobe národných záujmov, Rozhovor s Viktorom Timurom, autorom literatúry faktu. -red.-

64

ROZHOVOR

___________________________________________________

Rozhovor s Nataliou A. Naročnickou:

Analógie s koncom 30-tych rokov sú zrejmé

V dňoch 4. – 11. februára 1945 na Jalte definovali vodcovia ZSSR, SŠA a Veľkej Británie – Stalin, Roosevelt a Churchill, svetové usporiadanie na ďalších 50 rokov aţ do rozpadu ZSSR. „Veľká trojka“ sa dohodla na rozdelení sfér vplyvu v oslobodenej Európe, vyznačila povojnové hranice, rozhodla sa zaloţiť OSN. Dnes, po sedemdesiatich rokoch, politici začínajú hovoriť o novom prekresľovaní mapy sveta. Západ je pripravený začať novú studenú vojnu s Ruskom, ktorá hrozí prerásť do vojny horúcej. Je reálne vypuknutie Tretej svetovej vojny? List Komsomoľskaja Pravda si o tom pohovoril s členkou Izborského klubu, predsedníčkou Fondu historickej perspektívy, doktorkou historických vied Nataliou Naročnickou. Náš rozhovor sa odohral pri príleţitosti jubilea na tej istej Jalte v kuloároch medzinárodnej konferencie, ktorú organizovali Fond rozvoja občianskej spoločnosti, Fond historickej perspektívy a Medzinárodná asociácia mierového fondu.

-Natalia Alexejevna, aký význam má dnes prehodnocovať výsledky Jalty 1945? Svet uţ zďaleka nie je ten, aký bol pred 70-timi rokmi.

Áno, politické pozadie dneška sa veľmi líši od toho ducha Jalty, ktorý pomohol Stalinovi, Rooseveltovi a Churchillovi nájsť dohodu bez ohľadu na ich rôzne geopolitické záujmy a osobné ambície. Jalta zabezpečila riadený svet bez chaosu. Dnes sme svedkami odmietnutia jaltského systému. To viedlo k tomu, ţe v samotnej Európe došlo k rušeniu hraníc, vznikli nestabilné štáty. Úsilie Západu nedopustiť zrod ţiadneho hráča, s ktorým by po likvidácii ZSSR bolo moţné počítať je také brutálne, ţe svetový poriadok bol jednoducho odstrelený.

65

-Mnohí zrovnávajú dnešné časy s rokmi 1938-1939. Hovoria, ţe to dnes zaváňa Treťou svetovou vojnou. Nepreháňajú to? Je dôvod strašiť ľudí?

Dnes vôbec nie je neodvratný taký výsledok, ku ktorému priviedla neschopnosť vlád vtedajšej Európy pred začiatkom hitlerovskej agresie. No analógie sú viditeľné. Nijaké spojenectvá, okrem európskych, nemohli zastaviť Hitlera. Avšak Európa nechcela vyjednávanie so ZSSR. A Hitler úspešne vyuţíval tú skutočnosť, ţe Západ počítal s nástupom Nemecka na východ. Západ chcel, aby došlo ku vzájomnému zničeniu nemeckého fašizmu a ZSSR. A za takúto neuváţenú politiku nakoniec sám draho zaplatil. Pozrite sa, čo sa deje na Ukrajine. Ešte pred rokom tam neonacisti pri moci neboli. A dnes nielen ţe sú, ale Západ ich pouţil ako svoj nástroj. Presne takto sa zo začiatku pozerali na Hitlera, no potom bol dţin vypustený z fľaše.

Rusko provokujú k tomu, aby nasadilo na Donbase armádu, no ak sa na Ukrajine objaví čo len jeden ruský tank, NATO tu okamţite vrhne svoje ozbrojené sily. Vytvára sa obrovské napätie. No história učí: ak dlho balansujete na okraji priepasti, zákonite nastane moment, keď dosiahnete bod, odkiaľ uţ niet návratu. A potom budú hlavy štátov nútené konať tak, ako moţno ani sami nechceli. Všetko toto bolo lekciou Druhej svetovej vojny.

-V Jalte nakoniec postavili pamätník Stalina, Roosevelta a Churchilla. Ukrajina sa tomu dlhý čas bránila. Je teraz naozaj vhodné pripomínať ľuďom epochu Stalina?

Toto nie je pamätník venovaný Stalinovi, ale najväčšej udalosti 20. storočia, ktorá zmenila chod histórie. Nejde o ţiadne oslavovanie Stalina. Ja mám právo o tom hovoriť. Môj strýko zahynul v táboroch, môj otec niesol 20 rokov biľag brata nepriateľa vlasti. No, ako čestný historik, vţdy poloţím otázku: prečo len vy dnes chcete zo Stalina urobiť zloducha, ale z Cromwella, ktorý zalial krvou celé Anglicko nie? Ani z Robespierra a Dantona, ktorých pamätník stojí na bulváre St. Germain v Paríţi. V pomere k počtu obyvateľov presahujú obete francúzskej revolúcie všetky represívne reţimy 20. storočia. Francúzi ţiadne pamätníky nebúrajú. Kritikov Stalina v skutočnosti neznepokojujú jeho represie, ale skutočnosť, ţe on pretvoril sovietske Rusko, ktoré utláčali zo všetkých strán, v silu zrovnateľnú so Západom. Samozrejme, málokto chce návrat stalinizmu. Ale to nie je dôvod znevaţovať úspechy tej veľkej epochy.

66

-Prečo dnes Západ kladie dôraz na konfrontáciu, nie na politiku dohovoru?

Pretoţe americkí stratégovia vypustili v 90-tych rokoch na obeţnú dráhu doktrínu jednopolárneho sveta, no dodnes nie sú schopní sa priznať, ţe nesprávne vypočítali trajektóriu iných planét. O jednopolárnom svete sa uţ nedá hovoriť. Rusko nie prvý raz necháva počuť svoj hlas. Čína, hoci aj môţe spomaliť svoj rast, uţ nezíde z cesty premeny na veľkú mocnosť. Podobne tak India. Západná civilizácia sa stáva len jednou zo svetových mocností. A pokusy potlačiť vôľu Ruska sú jednoducho smiešne. Občan liberálneho sveta, pre ktorého je jeho vlasť tam, kde sú niţšie dane, no jeho prípadný zubný kaz – to je jeho najväčší ţivotný problém, nie je napríklad pripravený obetovať svoj ţivot za to, aby katedrála Notre-Dame zostala svätyňou a nie iba beţnou pamiatkou. A preto je isté, ţe on v boji prehrá. Ale tie národy, ktoré si chránia historické vedomie, sú verné sami sebe, zvíťazia. Pred polrokom som v periodiku Figaro čítala vysvetlenie na čudnú otázku redakcie: prečo 80% čitateľov ich novín nesúhlasí s politikou prevládajúcou v Európe. Sociológ odpovedal, ţe mnohí sú sklamaní z európskej politiky a myslia si, ţe Európa rýchlo stráca samu seba. Pre nich je Rusko jediný štát, ktorý na úrovni vlády otvorene vyhlásil ochranu svojich vlastných tradičných hodnôt. „Títo históriu nepoznajú a ignorujú ju, ale Rusi ju poznajú, pamätajú si ju a sami ju tvoria“. To z článku citujem doslova.

-Teraz, rovnako ako v roku 1945, je Krym epicentrom medzinárodnej politiky. Vidíte v tom nejakú symboliku?

Samozrejme, pretoţe Krym – to je strategický bod. Aj malý posun v rovnováhe síl medzi čiernomorskými štátmi mal vţdy obrovský vplyv na chod histórie. Túţbou SŠA bolo ukončiť vyváţené postavenie Ukrajiny medzi východom a západom. To si vyţadovalo zvrhnúť celý jej politický systém. Myslím si, ţe ak by nebolo došlo k pripojeniu Krymu, uţ rok po Majdane by boli vyhnali naše loďstvo zo Sevastopoľa a vytvorili by tam základňu NATO. A to by bol koniec Ruska ako veľmoci.

Preklad: Tibor Korečko

67

ZAUJALO NÁS

___________________________________________________

Ekonomika postavená na uctievaní peňazí

Pápeţ František sa vo svojom minuloročnom interview pustil do veľkej kritiky súčasného globálneho ekonomického systému! Podľa jeho slov sa súčasný globálny ekonomický systém blíţi ku kolapsu! Ekonomika postavená na uctievaní peňazí, na vojnách, nerovnostiach a nezamestnanosti mládeţe nemôţe preţiť! Ako sám povedal: "My udrţujeme po celé generácie systém, ktorý nie je dobrý!" Ďalej kritizoval veľkú nezamestnanosť, najmä mladých ľudí. Pápeţ povedal: "Miera nezamestnanosti je pre mňa veľmi znepokojujúca, v niektorých krajinách dosahuje viac ako 50 percent. Niekto mi hovoril, ţe 75 miliónov mladých Európanov vo veku do 25 rokov sú nezamestnaní. To je zverstvo!" Svätý otec taktieţ veľmi ostro skritizoval vplyv vojen a armád na globálnu ekonomiku. Doslova povedal: "My ničíme celé generácie, aby sme udrţali ekonomický systém, ktorý aby preţil, musí viesť vojny a je tomu tak odjakţiva. A vzhľadom k tomu, ţe sa nám nedarí rozpútať tretiu svetovú vojnu, tak vedieme regionálne vojny. Predávame a vyrábame zbrane a podporujeme tým modlársku ekonomiku - ekonomiku, ktorá obetuje svojich muţov a kŕmi tým ideály peňazí!"

Pápeţ má jednu obrovskú pravdu a nebál sa ju otvorene povedať aj do sveta! Celý tento zločinecký systém zaloţený na nekonečnej spotrebe, vojnách, biznise, zisku a zvrátenostiach je chorý! Kde sú nejaké zábrany? A existujú ešte vôbec nejaké tie zábrany? Celý súčasný systém je zaloţený na permanentnom zadlţovaní a nekonečnom ekonomickom raste, čo ale nie je absolútne reálne! Ako môţe existovať nekonečný rast? Ako môţe niekto očakávať, ţe bude mať nekonečný rast? Dá sa to zabezpečiť jedine na úkor iných!

68

A presne to je to, čo dnes robia západné štáty a hlavne USA! Neustále vedú vojny a napádajú druhé krajiny a tak si umelo udrţujú rast HDP v kladných číslach. Aj keď im ekonomika začne upadať, vţdy si ju takýmto spôsobom naštartujú. No posledný rok sa karta akosi obrátila a Spojeným štátom sa uţ dlhšiu dobu nedarí začať ţiadny vojenský konflikt. Najskôr stroskotali v Sýrii, potom na Ukrajine. Keď sa im nepodarilo vyvolať nový konflikt, vrátili sa späť k myšlienke vojnového konfliktu v Sýrii a aj naďalej sa ho uprene nepriamo snaţia udrţiavať pri ţivote. Aj preto USA neustále vyzbrojujú teroristov v Sýrii. "Zlé jazyky" hovoria, ţe aj za súčasnou inváziou teroristickej organizácie ISIL v Iraku stojí USA spolu s Katarom a Saudskou Arábiou. Veď kto posiela zbrane a finančnú pomoc sýrskym povstalcom a teroristom z ISIL? Nie sú to práve USA s NATO a spolu s ich zločineckými spojencami Katarom, Saudskou Arábiou a Tureckom? No ako vidno, ani toto vyzbrojovanie teroristov nepomohlo ekonomike Spojených štátov, pretoţe tá sa v prvom kvartáli tohto roku prepadla o 1% HDP, niektorí dokonca tvrdia, ţe to sú aţ 2% HDP! Pokiaľ nepríde veľká vojna, ekonomika USA neporastie! O zadlţení Spojených štátov nehovoriac. Ich celkový dlh činí 59,4 bilióna dolárov! Sú uprostred najväčšej dlhovej bubliny všetkých čias!

Okrem vojen, na ktoré svätý otec poukazoval, priniesol so sebou a rozvinul u ľudí súčasný systém chamtivosť, nevraţivosť, nenávisť a vidinu zisku nadovšetko! Skoro nikto uţ dnes neberie ohľad na obyčajných ľudí, na ich potreby, dôstojnosť ţivota. Z medziľudských vzťahov sa vytratila ľudskosť, láska, etika a morálka. Tie boli nahradené chamtivosťou, nevraţivosťou, nenávisťou a zvrátenosťami. Všetko toto ale niekomu vyhovuje. Aj preto sa "ten niekto" snaţí všemoţne udrţať súčasný zločinný systém nad vodou. Všetko to má slúţiť len jedinému cieľu - totálnej kontrole pár zločincov nad ľuďmi! Veď sa len zamyslime, čo je hlavným cieľom súčasného systému? Neustále zaťaţovať ľudí prácou, starosťami, manipulovať, ovládať, a permanentne zabávať spoločnosť, degenerovať jej etiku a morálku, rozoštvávať ľudí proti sebe a tak pomaly rozkladať spoločnosť ako takú. Treba ľudí natoľko zaťaţiť, znechutiť a zdegenerovať, aby nemali čas a chuť sa zapodievať dôleţitými otázkami týkajúcimi sa ich ţivota, aby nemali čas venovať sa verejnému ţivotu, dohliadať na chod štátu, Únie alebo nebodaj odhaľovať špinavosti a podvody súčasných politických

69

zločincov! Pretoţe biznis je nadovšetko, základné ľudské hodnoty ako ţivot, zdravie a láska tu pomaly prestávajú hrať rolu.

Pravda je bohuţiaľ taká, ako ju popísal aj sám pápeţ František. Súčasný západný svet sa pomaly nielen ekonomicky, ale aj morálne rozpadá a je niekoľkými pomätencami ťahaný do úplného bahna. Toto všetko sa ale dá ešte stále zastaviť. Ešte je čas sa vzoprieť, pochopiť, čo si na nás obyčajných ľudí nachystali západné "elity" a konečne sa postaviť týmto zločincom. Len my to môţeme dokázať, len masa ľudí dokáţe aj z nemoţného urobiť moţné. Preto nenechajme sa uţ viac manipulovať, ovládať, okrádať, zbedačovať a zotročovať! Dajme tým zločincom konečne to, čo im zaslúţene patrí!

Martin Bago, HzRD

Otvorený list politológa Ukrajincom

Krátko pred uzávierkou sme obdrţali otvorený list známeho slovenského politológa Romana Michelku venovaný občanom dnešnej Ukrajiny. Analyzuje v ňom stručne poprevratovú privatizáciu národného bohatstva na Slovensku a upozorňuje na analógie tohto procesu so súčasným ekonomicko-politickým stavom na Ukrajine. Uverejňujeme ho v plnom znení.

Váţení Ukrajinci,

niečo podobné, čo dnes preţívate Vy, sme pred dvadsiatimi piatimi rokmi preţívali aj my. Po eufórii z takzvanej neţnej či zamatovej revolúcie sme začali čoraz viac chápať, ţe ciele a nádeje, ktoré sme do nej vkladali, nebudú naplnené. Zdá sa, ţe je údelom obyčajných ľudí byť stále znova a znova klamaní, pričom na všetkých zmenách nakoniec profitujú len ľudia bez zábran a škrupulí, s ostrými lakťami, ktorí dokáţu vţdy všetko vyuţiť len vo svoj prospech. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme aj my uverili, ţe ideme na Západ, ţe nás tam chcú, ţe s nami budú jednať ako rovní

70

s rovným a ţe do piatich či desiatich rokoch bude naša ţivotná úroveň rovnaká ako v Rakúsku.

Keď začali protesty proti reţimu prezidenta Janukovyča, chápali sme to ako snahu či pokus zbaviť sa skorumpovaného a cynického politika. Čo nás však nemilo prekvapilo boli metódy, akými sa revolúcia presadzovala. Je v poriadku, ak politik, ktorý zlyhá, odíde do opozície, či pokiaľ spáchal nejaké trestné činy, bude postavený pred súd a bude sa musieť trestnoprávne zodpovedať. Bohuţiaľ, absolútne neprijateľný nátlak na viacerých poslancov, hlasovanie tri dni mŕtveho poslanca, vypaľovanie ich bytov, či povestné klávesové hlasovania (ak jeden poslanec hlasuje za viacerých, niekedy aţ desiatky neprítomných poslancov) sú čierne škvrny na Vašej revolúcii. Tento zlý dojem bol ešte umocnený skutočnosťou, ţe revolúcia na Majdane vyplavila na politické výslnie extrémne odpudivé figúrky, napríklad lídrov Pravého sektora, či uţ ide o jeho predsedu Dmytro Jaroša, alebo o predáka hnutia Aleksandra Muzyčka. S takýmito ľuďmi a takýmto spôsobom sa skutočne demokratický systém nebuduje.

Rovnako, ako my po roku 1990, aj Vy ste uţ iste pochopili, ţe Vaše očakávania sa značne rozchádzajú s realitou. Preto Vás chcem varovať pred ilúziami, ktoré máte o Západe, predovšetkým však pred politikmi, ktorí majú plné ústa jeho hodnôt. V skutočnosti sú to však len zištní manipulátori, ktorých hlavným a jediným cieľom je predať, či skôr rozdať celý Váš národný majetok ktorý ste desaťročia budovali, nadnárodným spoločnostiam. Tento apel som sa rozhodol napísať predovšetkým preto, ţe dve top ikony nášho budovania kapitalizmu Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda sa stali významnými poradcami Vašich čelných politikov.

Nová ukrajinská moc sa totiţ inšpiruje tým najhorším, čím Západ disponuje. Menovanie trestne stíhaného gruzínskeho diktátora Michaila Saakašviliho poradcom prezidenta Petro Porošenka vyvoláva tie najváţnejšie obavy. Vojnová výprava do Adţarska, kde dlhodobo fungujúcu autonómiu pošliapal pásmi tankov, či jeho brutálne prenasledovanie opozície, ako aj nevysvetliteľné a náhle úmrtia jeho oponentov, diskreditujú kaţdého politika, ktorý ho vníma inak ako zavrhnutiahodného diktátora. Nová garnitúra, ktorá nastúpila po Majdane, extrémne polarizovala ukrajinskú spoločnosť a priviedla ju k občianskej vojne. Prudký pokles ţivotnej úrovne, nielen ako dôsledok vojnového stavu, ale aj ako dôsledok zavedenia

71

„overených“ neoliberálnych ekonomických konceptov spôsobil uţ vo veľmi krátkom čase zbedačenie veľkej časti Ukrajincov. Plne v línii takejto politiky je potom logické, ţe slovenskými voličmi odvrhnutý a politicky totálne zdiskreditovaný Ivan Mikloš sa stal šéfporadcom Vašej ministerky financií Natalie Jareskovej a náš expremiér Mikuláš Dzurinda dokonca poradcom Vášho prezidenta Petra Porošenka. Pokladám si teda za povinnosť oboznámiť Vás s tým, čo títo politici spôsobili na Slovensku. Éra Mikloša a Dzurindu bude v našich dejinách uţ navţdy spätá s masívnou a pre Slovensko veľmi nevýhodnou privatizáciou strategických podnikov, s likvidáciou národnej kapitálotvornej vrstvy, s obrovským prepadom ţivotnej úrovne, dereguláciou (rozumej prudkým zvýšením) cien energie, plynu, vodného a stočného, odbúravania všetkých dotácií, nárastu masovej nezamestnanosti a mnohých ďalších negatívnych vecí. Uţ v týchto dňoch ste svedkami skokového nárastu ceny plynu, to je však len prvý krok. Deregulácia a liberalizácia všetkých cien povedie k masívnemu zdraţovaniu, čo bude automaticky viesť k poklesu uţ i tak veľmi nízkej ţivotnej úrovne. Za tým bude logicky nasledovať otvorenie sa trhu pre dotované výrobky z Európskej únie, čo bude viesť k masívnemu krachu tisícov Vašich podnikov, samozrejme aj k masovej nezamestnanosti a Vaša spoločnosť sa dostane do špirály poklesu a úpadku.

Niečo podobné sme si zaţili aj my na Slovensku . V rokoch 1998 - 2006, keď spomínané duo poradcov naplno u nás vládlo, sme okrem uţ spomenutého úpadku zaţili aj éru masívnej a veľmi nevýhodnej privatizácie. Za ich éry sa predali Slovenské telekomunikácie nemeckej štátnej spoločnosti Deutsche Telecom, najväčší plynárenský koncern SPP francúzsko-nemeckému konzorciu Gaz de France a Ruhrgas. Slovenské elektrárne sa stali majetkom talianskej spoločnosti ENEL. Okrem toho sa pripravovala privatizácia nákladnej ţelezničnej dopravy (vtedy vysoko ziskovej), najvýznamnejších letísk, prístavov a vôbec všetkého strategického majetku. Bol to práve Dzurinda, ktorý de facto vyvlastnil slovenských vlastníkov najväčšej slovenskej rafinérie Slovnaft, aby jej akcie vzápätí „ v podstate daroval“ maďarskej firme MOL. Rovnako skončila aj najväčšia hutnícka fabrika na Slovensku VSŢ, ktorá dávala prácu desaťtisícom ľudí na východe Slovenska. Najprv sa pokúsil vyvolať cross default, aby ju potom pod nátlakom predal za symbolickú cenu americkej spoločnosti U. S. Steel. Dnes sa jeho činy hodnotia ako ukáţková ekonomická vlastizrada a je najvyšší

72

čas, aby ste si aj Vy, občania Ukrajiny uvedomili, ţe západní politici, ktorí sa striedali na Majdane ako figúrky v orloji, k Vám neprišli z akýchsi nezištných dôvodov a s idealistickým cieľom pomôcť budovať demokraciu. Nie, celá plejáda politikov, ktorí sa pretŕčali na Majdane boli len vyslancami síl, ktorých cieľom je postupne ovládnuť všetky strategické sektory ukrajinskej ekonomiky – hutnícky, chemický či ťaţobný priemysel, a získať kontrolu nad vašim nerastným bohatstvom.

Viem, ţe dnes tieto sektory kontrolujú cynickí oligarchovia, viem ţe miera korupcie, ktorá je vo Vašej krajine je obrovská, len Vás chcem varovať pred očakávaniami, ţe západným politikom ide prioritne o zlepšenie v tejto oblasti. Opak je pravdou. V mútnych vodách sa najlepšie loví a pokiaľ Váš priemysel nebude pod ich kontrolou, čím vyššia bude miera korupcie, tým ľahšie budú môcť získavať nenáleţité výhody. Tento otvorený list píšem ako pokus varovať Vás pred vzletnými frázami o nezištnej snahe politikov, ktorým ide len o „vaše dobro“. Neverte im a nenechajte sa oklamať . Slovensko nech je pre Vás odstrašujúcim príkladom, ako to nerobiť. Dnes sme štátom, v ktorom nám uţ prakticky nič nepatrí, nemáme kontrolu nad strategickými podnikmi, sme len nádenníkmi na cudzom, vydaní na milosť a nemilosť cudzím vlastníkom nášho národného majetku. Poučte sa z našich chýb a nedopusťte, aby aj Ukrajina skončila tak ako Slovensko. Obávam sa však, ţe uţ je neskoro.

73

JUBILEÁ

___________________________________________________

Jubileá v 3. štvrťroku 2015

História pre ţivý národ je tým, čím je svedomie pre človeka

Ľudovít Štúr

Júl - 1. 7. 1815 sa narodil v Bošáci – Zemianskom Podhradí spisovateľ, publicista a cirkevný historik Ladislav Pauliny. Zomrel 25. 4. 1906. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, blízky spolupracovník Ľ. Štúra, spoluzakladateľ Spoločnosti a organizátor činnosti Ústavu. Bol kaplán na Myjave a farár v Prietrţi.. Účastník všetkých troch dobrovoľníckych výprav. Propagátor ovocinárstva, včelárstva, zakladateľ spolku miernosti. V literárnej tvorbe nadviazal na Jána Chalupku (Výlet do Kocúrkova). Najrozsiahlejšia básnická skladba má názov Hrdoš alebo stratený generál. Zobrazuje boj ľudu za národné a sociálne práva proti zapredanému Hrdošovi. Jeho cirkevné dejiny podávajú aj časť všeobecných dejín Uhorska – 200. výročie narodenia. - 1. 7. 1895 zomrel v Martine pedagóg a osvetový pracovník Martin Kramár. Narodil sa 16. 11. 1817 v Martine. Základné školy navštevoval v Martine, stredné v Roţňave, Levoči, Bratislave a univerzitu v Jene. Bol učiteľ v Turci a profesor i správca slovenského gymnázia v Martine. Od jeho zatvorenia do r. 1890 bez zamestnania a penzie. Učil latinčinu, náboţenstvo, krasopis a prírodopis. Pôsobil v duchu štúrovských myšlienok. Organizoval divadelné predstavenia, zaloţil spolok miernosti, čitateľský spolok a kniţnicu. Päť rokov bol druhý tajomník Matice slovenskej – 120. výročie smrti. - 1. 7. 1875 sa narodil v Martine slovenský maliar a spisovateľ Milan Thomka Mitrovský. Zomrel 30. októbra 1943 v rodisku. Základnú školu vychodil v Martine, niţšie gymnázium v Banskej Bystrici, vyššie v Bratislave. Maľbu študoval v Prahe, Mníchove a vo Florencii. Ţil a tvoril vo Viedni a od roku 1914 v Martine. Osobitá

74

postava slovenskej kultúry – duchovný aristokrat so zmyslom pre humor a silne sebakritický. Spoznal novoveké európske maliarstvo od renesancie aţ po historizujúce a symbolické koncepcie 19. storočia. Mnoţstvo času a tvorivých síl venoval skúmaniu tajomstva starých majstrov. Portrétoval osobnosti, ku ktorým mal bliţší osobný vzťah. Vytvoril mnoţstvo portrétov slovenských osobností – Škultéty, Krčméry, Jesenský, Šoltésová, Vajanský, Smrek. Jeho figurálne kompozície vznikali na námety literárnych diel alebo náboţenských reálií. Sú vlastne svojbytné ilustrácie, alegorické vyjadrenia – Don Quijot, Hamlet, Faust, sv. František z Assissi, Cézar a Antonius. Významnou zloţkou jeho tvorby sú kópie obrazov Botticelliho, Leonarda, Rafaela, Titziana, Murilla, Rubensa a i. Pod vplyvom Š. Krčméryho venoval sa aj literárnej tvorbe. Známe sú jeho Listy bratislavským felibrom a autobiografická próza Pani Helėne, za ktorú dostal štátnu cenu. Posmrtne mu vyšiel výber z diela pod názvom Viola d´amour. – 140. výročie narodenia. - 4. 7. 1945 zomrel v Prahe maliar a pedagóg Cyprián Majerník. Narodil sa 24. 11. 1909 vo Veľkých Kostoľanoch. Študoval v Košiciach, Bratislave a Prahe, v ktorej sa natrvalo usadil. Na študijnom pobyte v Paríţi ţil vo veľkej biede. Za jeho tvorbu ho povaţovali za hlavu slovenskej maliarskej Generácie 1909. Realisticky znázorňoval mestské i dedinské prostredie. Časté motívy jeho obrazov boli leţiace akty, zátišia a spomienky na študijný pobyt v Paríţi. Výrazná je jeho protivojnová tematika – odráţala sa v nej občianska vojna v Španielsku – 70. výročie smrti. - 10. 7. 1895 sa narodil v Budapešti slovenský prozaik a prekladateľ Mikuláš Gacek. Zomrel 22. 1. 1971 v Dolnom Kubíne. V 1. svetovej vojne vojak-zajatec, vstúpil do československých légií. Po návrate bol notárom, vedúcim kultúrneho oddelenia Ministerstva národnej obrany a kultúrny atašé v Moskve. Roku 1945 odvlečený na práce v Kazachstane (vrátil sa aţ r. 1955). Kvalitný prekladateľ z ruskej literatúry z klasickej i novšej sovietskej. Jeho preklady divadelných hier uvádzali všetky významné divadelné súbory. V memoároch Sibírske zápisky zachytil záţitky z ruského zajatia i formovania čsl. légií – 120. výročie narodenia. - 17. 7. 1995 zomrela v Bratislave slovenská poetka Maša Haľamová. Narodila sa 28. 8. 1908 v Blatnici. Významná predstaviteľka slovenskej poézie 20. storočia. Nadviazala na tradíciu Slovenskej moderny, najmä na dielo Ivana Krasku. Debutovala lyrickou básnickou zbierkou Dar, ktorou si získala obľubu kritiky i verejnosti. Pokračovala ďalšími zbierkami – Červený mak, Básne.

75

Zbierkou Smrť tvoju ţijem jej poézia lásky a smútku dosiahla umelecký vrchol. Tvorila aj pre deti a mládeţ. Je jedna z najprekladanejších slovenských spisovateliek – 20. výročie smrti. - 20. júla 1675 sa v Trenčianskej Turnej narodil Samuel Timon, polyhistor, historik, geograf a topograf, zakladateľ modernej kritickej historiografie v Uhorsku. Zomrel 7. 4. 1736 v Košiciach. Prednášal na viacerých univerzitách. Autor prvej syntézy uhorských dejín. Napísal Topografiu 51 miest v Uhorsku (23 z územia dnešného Slovenska). Hlavné dielo je Imago antiquae Hungariae (Panónia do príchodu Maďarov) a Imago... novae Hungariae (opis Uhorska podľa ţúp). Proti podmaniteľskej teórii postavil pohostinnú teóriu prijatia Maďarov – 340. výročie narodenia. - 25. 7. 1875 sa narodil v Pribyline kulturológ Ján Lajčiak. Zomrel 28. 10. 1918 vo Vyšnej Boci. Absolvoval evanjelickú teológiu a v Lipsku orientálnu filológiu. Pôsobil ako kaplán v Budapešti a farár vo Vyšnej Boci. Je zakladateľ modernej sociológie kultúry. Polyglot ovládajúci viacero európskych i orientálnych jazykov. Svoje teologické a biblické štúdie publikoval v nemeckých a francúzskych časopisoch. Monografia Slovensko a kultúra osvetľuje spoločenské, morálne a mentálne aspekty kultúrnohistorickej situácie na Slovensku na začiatku 20. storočia – 140. výročie narodenia. - 30. 7. 1845 sa narodil vo Zvolenskej Slatine národnokultúrny pracovník, právnik Samuel Štefan Medvecký. Zomrel 1. 7. 1896 vo Zvolene. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, právo na univerzite vo Viedni a Pešti. Bol advokát vo Zvolene. Politicky sa angaţoval v Slovenskej národnej strane, odsudzoval jej pasivitu a ţiadal pruţnejšie reagovať na politické pomery. Organizoval národno-kultúrnu prácu vo Zvolene a okolí. Do časopisov písal básne s národnou tematikou – 170. výročie narodenia.

August

- 1. 8. 1825 sa narodil vo Zvolene spisovateľ, redaktor a národný buditeľ Mikuláš Štefan Ferienčík. Zomrel 3. 3. 1881 v Martine. Vyštudoval teológiu a právo. Pôsobil ako súdny úradník v Brezne, Nových Zámkoch a Rimavskej Sobote. V Budíne bol dva roky radca Miestodrţiteľskej rady a od r. 1863 redaktor, od 1870 do smrti v Martine. Aktívny účastník literárneho ţivota v Levoči – správca Jednoty, vydavateľ rukopisných časopisov. Tam písal prvé literárne práce – básne, poviedky, spoločenské novely, divadelné hry. Do

76

slovenčiny prvý preloţil Gogoľovho Revízora. V Martine redigoval časopisy - 190. výročie narodenia. - 1. 8. 1845 začali vychádzať v Bratislave Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini) Vychádzali do 9.6.1848. Formovali sociálno-ekonomický a národno-politický program slovenského národného hnutia. Prvý národný politický tlačový orgán – 170. výročie. - 1. 8. 1905 sa narodil v Trstenej Rudolf Dilong, františkán, básnik, prozaik a dramatik. Zomrel 7. 4.1986 v Pittsburghu. Po skončení gymnázia vstúpil do františkánskej rehole.. Pôsobil ako kňaz. Po roku 1945 emigroval do Argentíny. od roku 1965 ţil v USA. Najproduktívnejší slovenský exilový literát (vytvoril vyše 100 básnických zbierok) Prešiel v nich od prírodných motívov cez subjektívnu lyriku a poetizmus k riešeniu náboţenských a spoločenských tém. Písal aj prózu, memoáre, romány i divadelné hry. Zaslúţil sa o vznik viacerých literárnych časopisov – 110. výročie narodenia. - 2. 8. 1905 sa narodila v Nitrianskej Strede učiteľka a spisovateľka Zlata Dônčová. Zomrela 14. 9. 1985 v Bratislave. Bola učiteľkou a redaktorkou vo vydavateľstve Tatran. Literárnu činnosť začala historickým románom z čias tureckých bojov Arnaut. Pokračovala v nej epizódami z dôb národného obrodenia a ich hrdinami boli skutočné postavy našich dejín (J. Francisci, M. Hamuljak, Fraňo Madva). Čerpala aj z čias Veľkej Moravy, Matúša Čáka a Jozefa II. Prekladala z češtiny – 110. výročie narodenia. - 4. 8. 1965 zomrel v Řičanoch v Čechách rímskokatolícky biskup Ján Vojtaššák. Narodil sa 14. 11.1877 v Zakamennom. Za svoje národné postoje mal ťaţkosti uţ v časoch štúdia. V r. 1901 vysvätený za kňaza, často ho prekladali. V roku 1918 sa postavil za utvorenie spoločného štátu s Čechmi. Roku 1921 ho vysvätili za spišského biskupa. Svoju funkciu a majetok vyuţil na budovanie cirkevného školstva, charitatívne ciele, štipendiá, náboţenskú tlač a iné. Za Slovenského štátu bol podpredseda štátnej rady, postavil sa proti vyváţaniu Ţidov do koncentračných táborov. Po roku 1945 bol dvakrát uväznený a v nezákonnom procese odsúdený na 24 rokov väzenia. Po prepustení sa nesmel vrátiť na Slovensko. Roku 1990 ho plne rehabilitovali – 50. výročie smrti. - 9. 8. 1905 sa narodil v Gajaroch prozaik a prekladateľ Štefan Gráf. Zomrel 11. 7. 1989 v Bratislave. Vyštudoval obchodnú akadémiu a zamestnal sa na štátnom bernom úrade v Bratislave. V rokoch 1938-1945 bol vedúci nakladateľstva Matice slovenskej.

77

Dva roky bol v emigrácii v Rakúsku a Taliansku. Po návrate bol zamestnaný v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Literárnu tvorbu začal veršami, pokračoval románmi o politických a spoločenských udalostiach. Vo vrcholnom tvorivom období napísal dvojdielny román Jur Janošiak. Prekladal z češtiny, nemčiny, taliančiny, maďarčiny a francúzštiny – 110. výročia narodenia. - 13. 8. 1925 v Krivanoch sa narodil Milan Stanislav Ďurica SDB, slovenský historik a saleziánsky kňaz. Vyštudoval na saleziánskom teologickom učilišti v Abano Terme, neskôr politické vedy. Profesor Dejín strednej a východnej Európy na Univerzite v Padove a Cirkevných dejín na CMBF UK v Bratislave. Je produktívny historik. Jadrom jeho diela sú historické práce z najnovších slovenských dejín. Jeho Dejiny Slovenska a Slovákov vzbudili rozporuplnú odozvu slovakofóbnych ţivlov, vyšli však uţ v piatich vydaniach –90. výročie narodenia. - 15. 8. 1855 sa narodil vo Varíne kňaz a národnokultúrny pracovník Jozef Martinček. Zomrel v roku 1937 v Syracuze. V miestach svojho kňazského pôsobenia podporoval duchovné i hmotné postavenie ľudu, šíril osvetu i národné povedomie. Maďarské štátne orgány ho obvinili z panslavizmu, najmä po jeho kandidovaní do uhorského snemu.. Roku 1904 emigroval do USA. Ani tam nepoľavil z aktivity – zakladal nové farnosti, nové slovenské osady, organizoval krajanský ţivot. Pracoval literárne, prispieval do novín a časopisov. Podieľal sa na utvorení Slovenskej ligy v Amerike a na jej Memorande z roku 1914 – 160. výročie narodenia. - 30. 8. 1975 v Martine odovzdali do uţívania tretiu sídelnú budovu Matice slovenskej. Jej základný kameň poloţili na 100.výročie vzniku (1963). Stavali ju systémom výsuvných stropov a stavba trvala 12 rokov. Do budovy umiestnili kniţné a archívne zbierky a väčšiu časť pracovníkov. Udialo sa to na 100. výročie zatvorenia MS – 40. výročie otvorenia. - 31. 8. 1925 sa narodila v Opatovciach nad Ţitavou spisovateľka pre deti a mládeţ Eleonóra Gašparová. Zomrela 6. 7. 2010 v Bratislave. Maturovala na gymnáziu v Zlatých Moravciach, slovenčinu a francúzštinu absolvovala na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, k tomu si pridala spev na konzervatóriu. Upísala sa detskej literatúre - krátko pôsobila vo vydavateľstve Smena, potom v Slovenskom nakladateľstve detskej knihy a vo vydavateľstve Mladé letá. Literárnou tvorbou zasiahla všetky vekové skupiny (leporelá, rozprávky, krátke i širšie prózy, poviedky, romány – Fontána pre Zuzanu, Koncert bez ruţí a i).

78

Spolupracovala s filmom, televíziou a rozhlasom – 90. výročie narodenia. - V auguste 1895 začala svoju činnosť v Martine Muzeálna slovenská spoločnosť. Autorom myšlienky, prvých stanov a prvým doţivotným predsedom bol botanik, etnograf a organizátor vedeckého ţivota Andrej Kmeť. Jeho ideou bolo vytvoriť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách. Ustanovujúce valné zhromaţdenie 24. 4. 1893 v Martine neprijalo koncepciu vedeckého spolku a rozhodlo o zaloţení Muzeálnej slovenskej spoločnosti s vlastivedno-zberateľským a muzeálnym poslaním. Stala sa organizačnou platformou slovenskej národnej vedy – vydávala zborník, časopis, postavila budovu a vybudovala kniţnicu. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola zrušená a 24. apríla 1993 (na storočnicu vzniku) bola obnovená – 120. výročie.

September

- 1. 9. 1715 sa narodil v Svinici fyzik, filozof a teológ Andrej Jaslinský. Zomrel roku 1784 v Roţňave. Bol jezuita a vysokoškolský pedagóg. Pôsobil najmä na Pazmáneu vo Viedni a na Trnavskej univerzite. Ako prvý Slovák sa zoznámil s učením M. Kopernika a stal sa stúpencom jeho heliocentrického systému. Bol eklektik a atomista – uznával poznateľnosť sveta, zdôrazňoval realizmus a empirický prístup. Vedecké výsledky podriaďoval náboţenstvu a vierouke – 300. výročie narodenia. - 10. 9. 1935 sa narodil v Sazoviciach na Morave maliar, výtvarník František Šesták. Zomrel 14. 7. 2004. Študoval na Umelecko-priemyslovej škole v Zlíne. a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pod odborným vedením profesora Jána Mudrocha, ktorého vplyv bol u neho výrazný. Od roku 1964 sa usadil v Bratislave natrvalo. Vytvoril portrétovú galériu olejomalieb štyridsiatich významných osobností kultúrno-spoločenského ţivota Slovenska, ktorá sa nachádza v Literárnom múzeu SNK. V rodnej dedine zanechal nástenné maľby a freská v tamojšom kostole. – 80. výročie narodenia. - 14. 9. 1975 zomrel v Bratislave hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Teodor Hirner. Narodil sa 20. 4. 1910 v Smoleniciach. Vyštudoval na Hudobnej a dramatickej akadémii hru na organ a dirigovanie a na Filozofickej fakulte UK hudobnú vedu. Po ukončení školy vyučoval v Pezinku, potom desať rokov pôsobil ako

79

organizátor a dirigent vo vojenských hudbách v Bratislave, Trenčianskych Tepliciach a Martine i v Armádnom umeleckom súbore V. Nejedného v Prahe. Od r. 1949 redaktor v rozhlase a tajomník Zväzu slovenských skladateľov. Zapisoval, upravoval a vydával ľudové piesne, tvoril aj komorné a orchestrálne diela. Zaloţil a viedol hudobné súbory a orchestre – 40. výročie smrti. - 15. 9. 1765 sa narodil v Košiciach kňaz, náboţenský spisovateľ a mecén Alex Jordánsky. Zomrel 15. 2. 1840 v Ostrihome. Základné školy vychodil v Košiciach, teológiu v generálnom seminári v Bratislave. Bol tajomníkom kardinála Baťána a profesorom cirkevných dejín v Trnave. V roku 1830 získal titul biskupa. Písal náboţenské diela v nemčine, latinčine a maďarčine, do slovenčiny ich prekladali bernolákovskí autori, najmä Ján Hollý. Podporoval a šíril vydania bernolákovcov aj Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Ján Hollý mu venoval tri príleţitostné básne – 250. výročie narodenia. - 18. 9. 1915 sa narodil v Suchej nad Parnou prekladateľ a teoretik umeleckého prekladu Blahoslav Hečko. Zomrel 22. 12. 2002 v Bratislave. Vyštudoval románsku filológiu na Slovenskej univerzite v Bratislave, ale aj v Ríme a v Neapole. Vystriedal mnoţstvo rozdielnych zamestnaní.. Je významný medzinárodne uznaný prekladateľ z románskych literatúr. Preloţil mnoţstvo básnických, prozaických i dramatických diel (asi 300 titulov) z talianskej, francúzskej, ale aj rumunskej, českej a ruskej literatúry. Prekladal diela klasické i súčasné. Napr. do slovenčiny preloţil 27 komédii Carla Goldoniho. Popularizátor svetovej literatúry i otázok prekladateľstva – 100. výročie narodenia. - 25. 9. 1965 zomrel v Trenčíne slovenský hudobný skladateľ (českého pôvodu), dirigent a pedagóg Karol Pádivý. Narodil sa 10. 9.1908 v Dolní Cerekev pri Jihlave. Hudobné nadanie mal odmala. V októbri 1928 narukoval do Trenčína do vojenskej hudby a v Trenčíne zostal aţ do smrti. Bol učiteľom hudby, dirigent hasičskej hudby a mal vlastnú „Pádivého kapelu“. V roku 1941 v továrni na látky zaloţil dychovú hudbu – orchester, pre ktorý komponoval a písal aj učebnice. Tvorba Karola Pádivého je veľmi rozsiahla a rozmanitá. Zahŕňa pochody, polky, valčíky, intermezzá, folklórne fantázie, rôzne tance a predohry pre dychové orchestre. Celkovo skomponoval okolo 110 diel. Od roku 1993 udeľuje Slovenský hudobný fond Cenu Karola Pádivého za rozvíjanie dychovej hudby na Slovensku.. V roku 2004 bol K. Pádivému prepoţičaný Prezidentský kríţ in memoriam. Kaţdé dva roky sa v

80

septembri v Trenčíne na Mierovom námestí koná prehliadka dychových hudieb pod názvom Pádivého Trenčín. – 50. výročie smrti. - 25. 9. 1905 zomrel v Revúcej zberateľ ľudových rozprávok a povestí, teoretik hudby Ľudovít Adolf Reuss. Narodil sa 1822. Študoval na ev. lýceu v Bratislave a roku 1844 bol medzi tými študentmi, ktorí odišli na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z námestníctva do Levoče. V Levoči patril medzi aktívnych členov Jednoty mládeţe slovenskej. Zúčastnil sa v slovenskom povstaní. Podporoval vznik a účinkovanie gymnázia v Revúcej. Pokúsil sa vytvoriť originálnu slovenskú mytológiu. Jeho zbierky rozprávok sú základným prameňom vydaní P. Dobšinského a A. H. Škultétyho – 110. výročie smrti. - 25. 9. 1990 Slovenská národná rada prijala zákon č. 428 o slovenčine ako úradnom jazyku v Slovenskej republike – 25. výročie. - 25. 9. 1975 zomrel v Bratislave etnograf, univerzitný profesor Rudolf Bednárik. Narodil sa 17. 11. 1903 v Novom Meste nad Váhom. Študoval na gymnáziu v rodnom meste, zemepis, dejepis a etnografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Dva roky bol kustódom SNM v Martine, 20 rokov učil na stredných školách a od 1951 na FF UK bol vedúci Katedry archeológie dejín umenia, etnografie a folkloristiky. Podieľal sa na výchove novej generácie národopiscov a na organizácii národopisnej vedy. Významne prispel k etnografickému výskumu na Slovensku i v bývalej Juhoslávii - 40. výročie smrti.

Michal Eliáš