stará som už bola

Stará som už bolaMonika Macháčková

Moni

ka M

acháčk

ováSta

rá so

m už b

ola

PRESS

PRESS

Marína vyrastá ako jediné dieťamilujúcich rodičov, obklopená láskoua pozornosťou. Len o vzťahoch medzimužom a ženou sa od nich veľa nedozvie,obaja sú veriaci a žijú v presvedčení, že ich dcéra má „na takéto veci“ ešte čas.Keď sa Marína zamiluje, nevie si sosvojimi citmi poradiť. Ani s tým, keď ju priateľ opustí, a už vôbec nie s tým, ako má rodičom oznámiť, že je tehotná.Ich pocit hanby je silnejší ako kresťanskáláska, dcéry sa zrieknu a vyženú juz domu...

obalka_stara:Layout 1 14.1.2011 14:49

V t e d y

Posledná skúška

S Jurom som chodiť nezačala. Vídali sme sa občasna študentských akciách. Spočiatku mával v očiachvýraz hladného bernardína, ale potom s tým pre−stal. Po pár mesiacoch mi predstavil svoju frajer−ku Lenku. Študovala pedagogiku a bola fakt mi−lá. Občas som s ňou prehodila pár viet a myslím,že sa po škole dokonca aj vzali.

Zakázala som si myslieť na to, že nemám fra−jera. Končil sa semester a musela som sa učiť. Te−šila som sa na leto, mala som toľko plánov, ako hostrávim.

Skúšky neboli problém, robila som ich jednu zadruhou a vždy za jedna. Zostávala mi posledná.Išla som na ňu sama, Hana bola deň predtým.

Mala som ju mať hneď ráno o ôsmej v jedenslnečný piatok. Keď som prišla do školy, chodba

M o n i k a M a c h á č k o v á

56

stara:Layout 1 17.1.2011 16:18 Page 56

bola plná študentov. Všetci sa snažili na poslednúchvíľu ešte niečo natlačiť do hláv. Skúšajúci pro−fesor bol milý pánko, ktorého viac ako marxiz−mus−leninizmus zaujímala rybačka a dobré víno.Skúšku u neho urobil každý, aj ten najhlúpejšíštudent. Ani ste nemuseli ovládať všetky tie su−perdôležitosti, kedy čo Lenin napísal v liste svo−jim súdruhom a kedy mu oni na to odpovedali.Stačilo vedieť zopár najdôležitejších udalostí, aleabsolútne ste súdruha profesora dojali, ak ste ichporozprávali vlastnými slovami. Chcela som maťtúto frašku čím skôr za sebou, plánovala somskočiť do mesta, pretože som si potrebovala kúpiťnové plavky. Mame som sľúbila, že v nedeľus ňou pôjdem k jazeru. Rozmýšľala som, či si kú−pim celé, alebo dvojdielne, a snívala som o čer−vených.

Prebral ma známy hlas.„Ahoj, teba som nevidel už tisíc rokov! Aj ty

ideš na skúšku?“Predo mnou stál Milan. Moja tajná stredo−

školská láska. Svalnatý futbalista s krásnou tvá−rou a telom, ale prázdnou hlavou. Určite sa mitvárou prehnala celá farebná škála.

Zakoktala som originálne:„Jasné, áno, na skúšku. A ty?“Zasmial sa a bol nádherný ako boh.

S t a r á s o m u � b o l a

57


„A čo myslíš, kam by som išiel? Keby som tenpoondený marxizmus−leninizmus nemusel maťzapísaný, určite by som bol už niekde pri vode!“

On sa mi prihovoril! A povedal viac ako polvety! Čo sa deje? Poobzerala som sa po tmavejchodbe. Aha, nemal sa komu inému prihovoriť.Všade okolo nás boli bifľoši, čo chceli na súdruhana skúške zapôsobiť. A navyše, dievčatá, ktoré satu dnes zišli, boli z kategórie „puťka“. Ja som savždy vehementne bránila, ak ma niekto chceltakto nazvať. Som síce zo slušnej rodiny, mámdobrú výchovu, ale rozhodne nie som puťka!Neobliekam si veci po starších príbuzných, rodi−čia sa vždy snažili dostať sa k nejakým módnymvýstrelkom zo zahraničia. Pre jedinú dcéru byurobili čokoľvek. Nie že by mi na šatách ktovie −ako záležalo, ale vďaka mame som mala vkusa zmysel pre detail. Hocičo by som si nenavliekla.Aj teraz som mala na sebe letné šaty s ramienka−mi. Keď mi ich otcov kolega priniesol z Londýna,boli zložené v miniatúrnom balíčku, nie väčšomako kocka masla. Žiarivé tyrkysové odtiene svie−tili na chodbe medzi šedivými socialistickými su−kienkami a blúzičkami z obchodného domu Pri−or. Občas sa síce mihla nejaká zaujímavejšia kreá−cia, ktorú si šikovná študentka doma po večerochspichla podľa strihu z Burdy, ale inak bolo oblie−


58


kanie začiatkom osemdesiatych rokov hrozné.Takže vďaka šatám ma Milan nemohol prehliad−nuť.

„To máš poslednú skúšku?“Zakoktala som áno.„Ja tiež. Už sa neviem dočkať, kedy vypadnem

užívať si k vode. Aj z futbalu mám teraz dvatýždne voľno. Nemienim robiť nič, len oddycho−vať. Potom idem na sústredenie, tam sa narobímdosť. A ty? Pôjdeš asi niekam na brigádu, nemý−lim sa?“ rozhovoril sa.

„Nie, aj ja chcem len oddychovať. Kúpať sa,čítať, chodiť ku starkej, s Hanou do kina, možnona chalupu...“

Zo súdruhovej pracovne vykukla šedivá hlava.„Á, náš reprezentant! No poďte, nech to máme

čím skôr za sebou,“ prihovorila sa hlava Milano−vi. Ten vzdychol, vytiahol z vrecka košele indexa zabuchol za sebou dvere.

Ja som rozdýchavala jeho neočakávaný záu jemo mňa, a zároveň som si opakovala, že nič sa ne− deje, to sa len nudil. Len tomu nepripisovať žiad−ny význam! Kača hlúpa, čo by so mnou už lenchcel mať? Točia sa okolo neho iné krásavice akoja a navyše menej komplikované. Hana o nich po−smešne hovorievala, že sú to rozhoďnôžky, ktorépustia medzi ne každého. Skôr než som stihla to−


59

stara:Layout 1 17.1.2011 16:18 9

to všetko v hlave upratať, Milan s úsmevom oducha k uchu opúšťal súdruha.

„Mám to! Konečne leto!“Súdruh kývol na mňa...„A teraz vy, kolegyňa.“Ani ja som tam nestrávila viac ako päť minút.

Profesorovi sme už liezli na nervy a chcel mať odnás pokoj. Dal mi úplne jednoduchú otázkua moju odpoveď ani nepočúval. Podal mi indexs jednotkou a slintavo mi povedal:

„Ste mimoriadna študentka. Máte pred sebouskvelú perspektívu!“

Zahundrala som čosi ako ďakujem, vzala indexa ponáhľala sa von. Bola som rada, že mám koneč−ne prvý ročník za sebou a čakajú ma letné dniplné pohody.

Na chodbe som stratila reč po druhý raz. Mi−lan ma tam čakal.


60

stara:Layout 1 17.1.2011 16:18 0

Te r a z

Koneène �ena

„Mamííí! No tak sa už konečne ozvi!“ vykrikova−la na mňa Ivana po celom byte. Počula som ju,ale nechcela som sa ohlásiť. Bolo mi jasné, čo michce povedať. Zasa sa chystala von s Martinom.Odkedy ho spoznala, trávila s ním každý večer.Viem to presne, pretože odvtedy som stále sama.

Ležala som vo vani. Veď ma nájde, v našombyte sa nedalo schovať, nebol taký veľký. Je pia−tok a bolo by čudné, ak by nikam nešli. Vedelasom to, ale v duchu som stále nechcela priznať,že zasa odíde za ním a mňa tu nechá. Mala somo ňu strach, aby sa jej nestalo to čo mne. Dušova−la sa, že sa stále len spoznávajú, že nič telesnémedzi nimi zatiaľ nebolo. Okrem pusinkovaniaa vodenia sa za ruky. Hovorila, že sa dohodli –


61


nebude naliehať, kým ona nedospeje k rozhod−nutiu, že už prišiel správny čas.

„Tak tu sa mi schovávaš ! Chcela som ti len po−vedať...“

„Ja viem. Choď už.“„Prečo si taká odmeraná?“„Nie som odmeraná a choď už. Vieš aspoň, ke−

dy prídeš?“Tá odmeranosť a materská prísnosť mi celkom

idú, hoci sú to pre mňa úplne nové prejavy, do−teraz nepoznané. Vyprovokovala ich žiarlivosť.

„No veď preto idem za tebou, mamulienka.Vieš, ja by som ťa nechcela v noci rušiť, tak prí−dem až ráno. Dobre?“

Prudko som sa vo vani posadila.„To budeš u neho spať?“S týmto som nerátala. Lenže som smiešna, za−

kázať jej to nemôžem. Už je to tu? Ale nespýtamsa. Je mi to trápne. Chodia spolu tri mesiace,a hoci ho ešte nepoznám, vyzerá, že je to slušnýchlapec. Navyše, Ivana bude mať čoskoro dva−dsať rokov, je určite posledná panna v meste.

„Mami, prosím ťa... Nekomplikuj to.“Vzdychla som a zmohla som sa len na to, že

som sa vo vani ponorila. Tým som tento rozhovorpovažovala za ukončený. Pre istotu. Čo keď sa dcé−


62


renka rozhodne oznámiť mi ďalšiu úžasnú no−vinku?

Ešte chvíľu rozpačito stála vo dverách a po−tom vycúvala. Keď buchli dvere bytu, vynorilasom sa. Práve včas, už mi dochádzal dych.

Ozaj, čo by sa stalo, keby som sa utopila? Opre− la som si hlavu o vaňu a začala si predstavovaťvlastný pohreb. Kto by prišiel? A stála by somvôbec niekomu za to, aby mi priniesol poslednúkyticu? Ivanka by tam bola určite. Veľmi by pla−kala a mala by oblečené tie pekné čierne šaty.Dúfam, že by si cez plecia prehodila šál, pretožebez neho by bola príliš odhalená. Šaty s ramien−kami nie sú dôstojným oblečením na pohreb mat−ky. Iné čierne nemá. Asi by mi dala urobiť venieczo žltých ruží. Vie, že tie mám najradšej.

Určite by prišla zarmútene sa tváriaca povinnádelegácia z práce. Unudené knihovnícke ksichtyby aspoň na chvíľku ožili a mali by tému na váš−nivé rozhovory. Iste by dookola rozoberali, prečosom to urobila.

A mal by to kto oznámiť mojim rodičom? Ne−videli sme sa takmer dvadsať rokov, odkedy mavyhodili z domu.

Vlastne raz áno, to mala Ivka štyri či päť rokov.Otec pricestoval služobne do mesta, kde bývam,


63


a stretli sme sa na ulici. Samozrejme, neplánova−ne. Kráčal oproti mne, a keď som ho spoznala,bolo neskoro utiecť. Stretnutiu som už nedoká−zala zabrániť. V panike, ktorá ma ovládla, somnevedela, čo mu mám povedať, ako sa mám tvá−riť... Tak som sa spočiatku len hlúpo usmievala.Ani jemu nebolo do reči. Chcel, aby sme išli nakávu, ale vyhovorila som sa, že všade sa fajčí a jas malou do zafajčených kaviarní nechodím. Svo−ju jedinú vnučku videl po prvý raz v živote.

Ivka bola mimoriadne výrečná a neustále saho vypytovala:

„Ujo, a ty si kto? Prečo máš biele vlasy? Máš ajty doma dievčatko?“

Otec kráčal vedľa nás šedivou ulicou a vzdy−chal. Keď mu malá nedala pokoj a najmenej potisíci raz zopakovala svoje otázky, nevyhol sa od−povedi. Zastavil, pohladil ju po hlávke a povedal:

„Aj ja som mal takéto dievčatko, ako si ty. Ale to užbolo dávno. Veľmi dávno. Veľmi... Odišlo ďaleko.“

Neodpovedal malému dievčatku na jeho otáz−ku. Len mne znova pripomenul, ako veľmi somho sklamala.

„Ujo, a prečo nejdeš za ním vlakom? Ten cho−dí aj ďaleko!“

Logika dieťaťa nepustí. Nachytá nás a my mu−síme priznať, že klameme.


64


Ale koho viac? Dieťa? Jemu je predsa jedno, čibielovlasý pán chodí za niekým.

Klameme seba, bojíme sa priznať, ako to v sku−točnosti je.

„Áno, vlak tam chodí. Ale moje dievčatko sana mňa asi hnevá.“

Asi? Tak asi sa hnevám? To snáď nie je pravda!Vyhodia ma z bytu, z domova, zo svojho srdca,päť rokov sa nezaujímajú, kde som, ako žijem, činespávam pod mostom, a on povie, že sa ASI naneho hnevám!

„Aj na mňa sa niekedy mamka hnevá. Keď ve−čer nechcem spať.“

„Hm, to mamky robievajú.“Počas tohto rozhovoru otca s malou Ivankou

som ešte stále nevedela, ako sa mám tváriť. Ne−vedela som dokonca ani to, či je dobré, že sme sastretli. Pohľad som zabodla do zeme, aby som sana neho nemusela dívať. Ani on nedokázal poze−rať mi priamo do očí.

„Ako sa máš?“ Tá veta mi ťažko liezla z úst.„A teba to zaujíma? Alebo je to len obvyklá

spoločenská fráza?“„A čo sa ťa mám iné pýtať? Máme ešte nejaké

spoločné témy?“„Veľmi dobre vieš, ako ma mrzí, čo sa stalo.

Netráp ma ešte viac. Nevieš si ani predstaviť...“


65


Stal sa z neho starý smutný muž. Kde sú tiechvíle, keď mi vysvetľoval, ako sa stavajú mostya z čoho je ďalekohľad! Toto bol iný muž.

„... ako trpíte s mamou? To by som vás asi malapoľutovať!“ Bola som drzá a odvážna. Ale načo?

„Marína! Sama dobre vieš, že to inak nešlo!“takmer zašepkal.

„Vy ste to inak nedokázali riešiť! V stovkách ro− dín sa to už stalo a stáva sa každý deň. Len málorodičov má v sebe toľko krutosti, že vyhodia je−dinú dcéru na ulicu!“

„Snaž sa to pochopiť. Dali sme ti predsa pe−niaze.“

„Chceš ich späť? Nemaj obavy, vrátim vám ich!Dokázala som sa o nás dve postarať! Tu niet čo chá− pať. Povedal si mi vtedy, že už nie som tvoja dcéra.“

„Nič nechcem. Tie slová ľutujem každý deň,ver mi. Pracuješ niekde?“

„To ťa nemusí zaujímať, doteraz si žil bez tejtoinformácie a pokojne si ži aj ďalej! Prečo by ťazaujímali dve cudzie baby? Keby sme sa dnes ná−hodu nestretli, ani nevieš, že žijeme. Ani váms mamou nenapadlo, aby ste ma hľadali! Prepáč,už musíme ísť.“

Chmatla som Ivanku za ruku a takmer behomsme sa ponáhľali za prvý roh. Neobzrela som sa,a preto som nevidela, ako plakal.


66


Aj po rokoch, keď si na to spomeniem, cítimhorkosť v krku. Otec sa nezmohol už ani na slo−vo. Nechala som ho tam stáť na chodníku. Kto−vie, ako dnes vyzerá. Kým žili starkí, tajne mi ob−čas niečo poslali alebo sa zastavili a o našich miporozprávali. Len vďaka starkým a ich dlhoroč−nej priateľke som mala kde bývať. Doopatrovalasom tetu Karolínku a ona mi odkázala svoj byt.Bola sama a opustená a krátko po tom, ako somsa k nej nasťahovala, zomrela.

Vedela som o tom, ako rodičia ťažko znášalirok 1989, keď ich oboch vyhodili z práce, že otecsi len ťažko hľadal novú robotu. Mama sa už ne−zamestnala, vybavila si predčasný dôchodok.Lenže starkí sú už nebohí a ja nemám okremIvanky nikoho. Je dosť možné, že aj moji rodičiauž zomreli. Kto a kam by mi dal vedieť? A prečosa ja teraz, v chladnúcej vode, vo vani, zaoberámtýmito vecami? Aha, predstavovala som si svojpohreb. Takto som dopadla? V tridsiatich devia−tich rokoch, keď iné ženy ešte privádzajú na svetdeti, ja plánujem pohreb. Skvelé! Ale tak mi tre−ba! Celý život som si pohnojila sama. Milá moja,svet sa netočí okolo teba! To, že má Ivana svojezáujmy, je úplne normálne. S tým si mala počítať.Áno, mala, ja viem. Len som nečakala, že to prídetak skoro. Skoro? Veď bude mať dvadsať! To už


67


mohla mať dve deti! Mohla. Ale nemá. Našla si fra− jera. Je šťastná, zamilovaná a prežíva najkrajšiufázu svojho života. Nikto nemá právo kaziť jej to.Ani vlastná matka nie.

Je moja chyba, že som svoj život nezvládlaa dôsledky nesiem stále na chrbte ako mrzák hrb.

Bola mi už zima. Prestalo ma baviť hádať sasama so sebou. Vyliezla som z vane.

Čo budem celý večer robiť? Žeby som si otvo−rila fľašku vína? Nerobievala som to... Ale dnesmoja dcéra po prvý raz spí u chlapa.

Nastal čas robiť veci, ktoré doteraz pre mňa ne−existovali. Tak nech to para tlačí, ja si ten Shirazotvorím!

Víno bolo tmavé, husté a opojné. Po druhompohári som už bola opitá. Nie som zvyknutá naalkohol. Vlastne som sa ani nikdy neopila. To jejedna z mnohých vecí, ktoré som vo svojom do−terajšom živote neurobila. Žila som nudne, pre−tože som sa obetovala. To som vždy tvrdila. Žemojím životom je len a len Ivanka a že nič iné manezaujíma.

Tomuto klamstvu som verila skoro dvadsať ro−kov.

Slušný výkon, však?Hlava sa mi krútila a všetko okolo mňa začalo

tancovať. Tak si zatancujem aj ja! Zapla som si rá−


68


dio. Chvíľu mi to trvalo, musela som vyhrať bojs množstvom gombíkov, ktoré mi utekali predprstami. Konečne riadna muzika!

Rolling Stones jačia o satisfakcii.To je to, čo teraz potrebujem! Riadny rámus

a satisfakciu!Za všetky tie roky. Za večery strávené fňuka−

ním pri romantických filmoch. Za všetky odmiet−nuté pozvania na rande.

Ale úprimne, veľa ich nebolo. Kto by už pozý−val na rande nudnú knihovníčku? Robila somvšetko pre to, aby som bola prehliadnuteľná a ne−zaujímavá.

Och, aká som ja hlúpa! Čo som si myslela? Žemladá so mnou bude sedieť a držať ma za rukucelý život?

Nalejem si ešte!Mick Jagger vrieska a vrieska.Mám ešte víno? Chvalabohu, ešte je vo fľaši dosť.Tak poďme a pime do bezvedomia! Možno sa

niečo stane, možno sa mi prepne mozog a od zaj−tra bude zo mňa iný človek!

Krútila som sa po obývačke, dupala, pila. Bolaby som to robila možno aj do rána, keby mi nie−kto netrieskal na dvere.

„Čo je? Horí? Dajte mi všetci pokoj! Zhorím ajja a bude pokoj!“ vykrikovala som.


69


„Pani susedka, stalo sa vám niečo? Nepotre−bujete pomoc?“

Nech sa tá stará krava susedka dá vypchať! Čosa do mňa stará? Už mám po krk tých jej pohľa−dov plných ľútosti a rečičiek typu – och áno, samažena s dieťaťom to nemá ľahké... Nemá to ľahké!To vie každý! Aj ja to viem! Každý jeden posranýdeň, čo som prežila v tej sprostej knižnici, som tovedela! Ale bola som zbabelá a nič som s tým ne−urobila!

„Pani susedka! Pani susedkááá! Dajte si aspoňtú muziku tichšie. Alebo to si púšťaš ty, Ivanka?“

Záchranárka sa nevzdáva. Na gombík rádiaby som netrafila, tak som vytiahla šnúru zo zá−suvky. Zrazu bolo ticho a starostlivá susedka úlis−ne zašušlala:

„Dobrú noc vám prajem.“ A odšuchtala sak sebe.

Zosunula som sa na koberec.Na ten odporný oranžový koberec, ktorý sa

mi nikdy nepáčil, ale bol lacný.Po lícach mi už tiekli slzy.Hnusné. Je to celé hnusné.Ako v najsladšom najromantickejšom filme.Ani som si doteraz nevšimla, že sa mi župan

celý otvoril. Bola som pod ním nahá. Ešte vyze−rám obstojne. A čo z toho, dopekla, mám? Celý


70


svoj život som prežila ako mníška, nemám abso−lútne žiadne sexuálne zážitky ani skúsenosti. Ni−kdy som na to nemyslela, žila som tým svojímklamným rodičovským poslaním.

Za celý ten čas sa v tomto smere veľa nestalo,iba jeden celkom sympatický čitateľ z knižnice sapokúšal zbaliť ma. Najskôr chodil a chcel všelija−ké nezvyčajné knihy. Bol na stáži v našom vedec −kom ústave a zrejme si chcel spríjemniť čas mimodomova. Kurizoval mi a ja som sa červenala akoškoláčka. Slovné útoky sa mi darilo odrážať. Po−tom raz prišiel tesne predtým, ako sa knižnicazamykala. Bola som tam už sama. Tváril sa, že túknihu urgentne potrebuje, bez nej nemôže odísť.Tak som mu ju išla hľadať. Išiel za mnou do skla−du. Najprv stál tri kroky odo mňa, ale v jednommomente som odrazu pocítila na krku jeho dych.Všetky chlpy na tele mi stáli v pozore. Vyľakaloma to, lebo som vôbec neprotestovala. To štekle−nie horúcim dychom mi bolo veľmi príjemné. Za−šepkal mi čosi do ucha. Bola som omámená. Lensom tam stála ako také teľa a úplne cudzí chlapmi dýchal na krk... Jemu to však nestačilo. Rukysa mu už kĺzali po hnusnom modrom plášti, kto−rý som mala oblečený.

Kedy mi ho vyzliekol? A ako sa mu podarilorozopnúť mi gombíky na blúzke? A tuším ani zips


71


na sukni sa nebránil. Pohyby, ktoré som zrazurobila, opretá o knižničný regál, som nepoznala.Vnútro mi horelo. Nebola som to ja. Tá žena, naktorú som sa premenila, kričala od rozkoše.

Kričala: Ešte, ešte, neskonči, preboha ťa pro−sím, neskonči. Stále mi dýchal na krk a šušlalklamstvá do ucha. Potom sa žena vo mne rozbilana milión kúskov. Tie kúsky lietali po celom skla−de, svietili a každý hral inú melódiu. Keď sa opäťposkladali, bola som to ja.

Hanbila som sa. Oči sklopené, rukami somskrývala to, čo doteraz hladil.

Poslala som ho preč. Veľa nocí som potom pre−plakala a veľa dní som sa schovávala, aby mav knižnici neuvidel. Spočiatku mi tam nechávallístočky, potom prestal. Alebo sa mu skončila stáža vrátil sa domov.

Noci potom bývali kruté. Neočakávaný sex a to,čo som vďaka nemu o sebe zistila, bolo silné, ne−do kázala som na to zabudnúť. Navonok som hra−la úlohu slušnej a obetavej matky samoživiteľky.Veľkou škaredou metlou, ktorá sa volá zodpo−vednosť, som si upratovala vo svedomí. Príjemnýzážitok som odohnala do najtemnejšieho kútasvojej pamäti. Občas síce vystrkoval rožky a pýtalsa na svetlo, ale hnusná metla ho nemilosrdnezahnala späť. Tak tam skuvíňal, až zaspal.


72


A spal až doteraz.Teraz, opitá a nahá, som ležala na najoranžo−

vejšom koberci na tejto planéte a myslela som natie chlpaté mužské ruky. Na ich stisk, ktorý bolpevný a nežný zároveň. Ako som sa triasla, akéto bolo celé jemné a zároveň zvieracie, ako sommala pocit, že som konečne úplná. Sex a milova−nie nemôžu byť len nízke pudy, ako som to ixkrátčítala. Je to splynutie duší a tiel a len pri ňom vzni−ká úplný človek. Muž a žena sú len polotovary.Pravú hodnotu majú len v spojení. To je ten mo−ment, keď vzniká vesmírna bytosť, ktorá je doko−nalá.

Ja som svoj život prežila v nedokonalosti.A môžem si za to sama.Snažila som sa vybaviť si, čo som v tej knižnici

cítila.Spomienky roky utlačované boli bledulinké

ako tisíckrát vypratý obrus po starej mame. Dar−mo som privolávala späť tie záchvevy.

Už vyprchali. Tento prsník vtedy držal! Dotý−kal sa ho nežne, a zároveň pevne.

Začala som sama seba hladiť. Najskôr bojazli−vo, ale víno ma zbavilo zábran.

A napokon, aké zábrany?Som tu sama, som dospelá a neubližujem ni−

komu.


73


Páčilo sa mi to. Zavrela som oči.Mala by som si niekoho predstaviť. Ale koho?

Nemám tajnú lásku a muža z knižnice som ne−milovala, bolo to len telesné. Ale i tak sa mi tenzážitok spájal s ním, tak som myslela na neho.Zvíjala som sa na zemi a po prvý raz v živote somskúsila blaho samoukojenia. Nebol to romantickýpríbeh, aké som tak rada pozerala. Toto je scénaz filmu, aké som odsudzovala a nedívala sa na ne.Nevedela som, ako sa to robí, ale bola som už ta−ká napätá, že to šlo rýchlo.

Ruku mi viedlo čosi neviditeľné.Áno, dotýkala som sa sama seba tam, kde som

sa hanbila aj umývať sa.Objavovala som samu seba.Zasa som zažila rozbitie, svetlá aj hudbu.Keď som sa upokojila a vrátila sa mi pevná

zem pod nohy, už som neplakala od strachu, čoz toho bude, tak ako pred rokmi. Plakala sompreto, že som sa o toto celé roky oberala.

Veď ja ani žena nie som!To, že nosím sukne a lodičky, že viem variť

a všet ky tie hlúposti, zo mňa ženu nerobia! Ani tohnusné krvácanie, ktoré ma každý mesiac obťa−žuje, nie je potvrdením ženstva!

Toto je ono, pre toto sú ženy ženami, toto imdáva lesk do očí a iskrivosť do smiechu!


74


A ja som si to uvedomila tesne pred štyridsiat−kou. Mala by som sa zo zúfalstva obesiť, ale ne−urobím to.

Nie je neskoro na to, aby som si ešte niečo užila?

Postavila som sa, hlava sa mi trochu krútila.Vyliala som si zvyšok vína do pohára. To som ce−lá ja! Ani som sa neunúvala zobrať si poriadny.Pijem dobré víno z horčičáka.

Hanba mi!Vypila som ho na jeden dúšok. Trochu ma

striaslo, radšej som sa odtackala k posteli. Ránoma určite bude bolieť hlava.

Nech! To, čo som vďaka vínu práve skúsila,bolo dôležitejšie. Dnes sa zo mňa stala žena.

Kompletná a zásluhy na tom mám len ja sa−ma!

Netušila som, že niečo podobné v tú noc pre−žila aj moja maličká.


75


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 26. publikáciuCopyright © Monika Macháčková, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflFoto na obálke: istockphoto.com / StockLibZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978−80−89452−19−4

Stará som už bola


stará som už bola

Documents