t8_riešenie krízových situácií pri úniku horľavej kvapalnej látky

RIEŠENIE KRÍZOVÝCH SITUÁCIÍ – ENVIRONMENTÁLNYCHIng. Mária Šimonová, PhD.

T8 Riešenie krízových situácií pri úniku horľavej kvapalnej látky

8. HORĽAVÉ KVAPALNÉ LÁTKY

Mimoriadne udalosti ako sú požiare kvapalín alebo únik horľavých kvapalín do okolitého prostredia predstavujú v dnešnej dobe problém nielen z hľadiska poškodenia životného prostredia, ale aj z hľadiska finančných nákladov na ich likvidáciu. Následky takýchto mimoriadnych udalostí je možné zmenšiť profesionálnym zásahom záchranárskych zložiek a voľbou optimálnych postupov pri zásahu.

Únik horľavých kvapalín (najčastejšie ropných produktov) do vodných tokov môže ohroziť aj kvalitu vôd (poškodenie zdravia osôb, uhynutie rýb, atď.). Pre havárie kvapalných horľavých látok na vodných hladinách je charakteristické, že spôsobujú zafarbenie a zápach vody ako aj vytvorenie usadenín, povlakov alebo peny na vodnej hladine. Takéto havárie vznikajú technickými poruchami pri výrobe ropných produktov, pri ich preprave, manipulácii s nimi, skladovaní a podobne.

8.1 DEFINÍCIA A ROZDELENIE HORĽAVÝCH KVAPALNÝCH LÁTOK

Podľa [8] sa za horľavú kvapalinu považuje kvapalina, suspenzia alebo emulzia, ktorá spĺňa pri atmosferickom tlaku 101 kPa súčasne tieto podmienky:

a) nie je pri teplote 35 oC tuhá ani pastovitá,

b) má pri teplote 50 oC tlak nasýtených pár najviac 294 kPa,

c) má teplotu vzplanutia najviac 250 oC,

d) môžeme určiť jej bod horenia.

Horľavé kvapaliny sa členia podľa bodu vzplanutia do štyroch tried nebezpečnosti. Body vzplanutia pre jednotlivé triedy nebezpečnosti sú uvedené v tabuľke 7.1. [8]:

Tabuľka 7.1 Body vzplanutia jednotlivých tried horľavých kvapalín

Trieda nebezpečnosti horľavých kvapalín

Bod vzplanutia v °C

I. do 21II. Nad 21 do 55

III. Nad 55 do 100

IV. nad 100 do 250

Horľavá kvapalina, ktorá nemá určený bod vzplanutia, sa považuje za horľavú kvapalinu I. triedy nebezpečnosti.

79


Za horľavé kvapaliny v zmysle [1] sa považujú látky, ktoré:

- sú kvapalné s bodom tavenia, alebo začiatočným bodom tavenia 20 °C, alebo tlakom nižším ako 101,3 kPa,

- majú pri teplote 50 °C tlak pár maximálne 300 kPa a pri 20 °C a štandardnom tlaku 101,3 kPa nie sú úplne plynné,

- majú bod vzplanutia menší ako 61 °C.

Názov triedy horľavé kvapalné látky podľa [1] zahŕňa aj horľavé kvapalné látky a roztavené pevné látky s bodom vzplanutia vyšším ako 61 °C a ktoré sú prepravované alebo boli odovzdané na prepravu zohriate na teplotu rovnú alebo vyššiu ako ich bod vzplanutia.

Látky a predmety Triedy 3 - Horľavé kvapaliny, podľa [1] sú rozdelené takto:

A. Látky s bodom vzplanutia nižším ako 23 °C, nejedovaté, nežieravé,

B. Látky s bodom vzplanutia nižším ako 23 °C a jedovaté,

C. Látky s bodom vzplanutia nižším ako 23 °C a žieravé,

D. Látky s bodom vzplanutia nižším ako 23 °C, jedovaté a žieravé a predmety obsahujúce tieto látky,

E. Látky s bodom vzplanutia od 23 °C do 61 °C vrátane tých, ktoré sú menej jedovaté a málo žieravé,

F. Látky a prípravky používané ako pesticídy s bodom vzplanutia nižším ako 23 °C,

G. Látky s bodom vzplanutia nad 61 °C, ktoré sú prepravované alebo odovzdané na prepravu s teplotou rovnou alebo vyššou ako ich bod vzplanutia,

H. Vyprázdnené obaly.

Podľa stupňa nebezpečnosti sa horľavé kvapalné látky delia takto [1]:

a) veľmi nebezpečné látky

Horľavé kvapalné látky s bodom varu alebo s bodom začiatku varu nepresahujúcim 35 °C a horľavé kvapalné látky, ktorých bod vzplanutia je nižší ako 23 °C a ktoré sú buď vysoko jedovaté alebo veľmi žieravé.

b) nebezpečné látky

Horľavé kvapalné látky, ktorých bod vzplanutia je nižší ako 23 °C a ktoré nie sú zaradené pod písmenom a).

c) látky predstavujúce malé nebezpečenstvo

Horľavé kvapalné látky, ktorých bod vzplanutia je od 23 °C do 61 °C vrátane.

80


Z chemického hľadiska sa horľavé kvapalné látky delia na čisté chemické látky (napr. metanol, etanol, benzén, toluén, etyléter) a zmesi (napr. benzín, petrolej).

Pre posudzovanie požiarneho nebezpečia horľavých kvapalín sa využívajú rôzne chemicko-fyzikálne skúšky. Pomocou požiarno-technických vlastností kvapalín, zistených pri skúškach je možné určiť vhodné sily a prostriedky na hasenie. K základným požiarno – technickým charakteristikám horľavých kvapalín patria: rozpustnosť vo vode, merná hmotnosť, teplota tavenia, teplota varu, bod vzplanutia, bod horenia, teplota vznietenia, oblasť výbušnosti, teplota samovznietenia, výhrevnosť a rýchlosť vyhorievania. Dôležité je tiež vedieť, či sa nejedná o látku, ktorá je oxidačným prostriedkom alebo či má daná kvapalina sklon k samovznieteniu.

Znalosti požiarnotechnických charakteristík horľavých látok sú takisto dôležité pri prečerpávaní horľavých kvapalín, kde môže takisto dôjsť k požiaru alebo k výbuchu horľavej látky.

8.2 POŽIARNO - TECHNICKÉ CHARAKTERISTIKY HORĽAVÝCH KVAPALNÝCH LÁTOK

Medzi základné požiarno-technické charakteristiky horľavých kvapalných látok, ktoré sa stanovujú skúšobnými metódami patria tieto: 6 a 7.

Rozpustnosť vo vode

Schopnosť látky rozptýliť sa vo vode pri vzniku roztoku. Charakterizuje sa najväčším možným množstvom rozpustenej látky (koncentráciou nasýteného roztoku). Rozpustnosť látok vo vode je závislá na teplote.

Merná hmotnosť (hustota) kvapaliny

Vyjadruje pomer hmotnosti kvapaliny k jej objemu. Udáva sa v kg.m–3 .

Teplota tavenia

Je to teplota, pri ktorej látka prechádza z tuhého skupenstva do kvapalného. Udáva sa v °C a je vztiahnutá na tlak 101,3 kPa. Pri požiaroch je potrebné poznať teplotu tavenia nízko taviacich sa látok, pretože tieto látky zväčšujú plochu požiaru a prispievajú k rýchlemu šíreniu sa požiaru.

Teplota varu

Je to taká teplota kvapaliny, pri ktorej kvapalina prechádza do plynného skupenstva. Udáva sa v °C a je vztiahnutá na tlak 101,3 kPa..

Bod vzplanutia

Bod vzplanutia je najnižšia teplota, pri ktorej horľavá kvapalina pri normalizovaných podmienkach vyvinie toľko horľavých pár, že tieto pary v zmesi so vzduchom pri

81


krátkodobom priblížení presne definovaného plameňa krátko vzplanú, ale ďalej nehoria.. Udáva sa v °C.

Bod horenia

Bod horenia je najnižšia teplota horľavej kvapaliny, pri ktorej sa tvorí nad kvapalinou toľko horľavých pár, že tieto pary sa pri priblížení otvoreného plameňa vznietia a samostatne ďalej horia. Pri dosiahnutí bodu horenia je rýchlosť odparovania kvapaliny najmenej taká veľká, ako rýchlosť jej spaľovania. Bod horenia má vyššiu hodnotu ako bod vzplanutia. Rozdiel medzi bodom horenia a bodom vzplanutia je pri nízkovrúcich kvapalinách veľmi nepatrný, avšak rastie so znižujúcou sa tekutosťou kvapaliny. Nízkovrúca kvapalina je taká, ktorá má pri atmosferickom tlaku 101 kPa teplotu varu nižšiu ako 50 °C.

Teplota vznietenia

Teplota vznietenia je najnižšia teplota, pri ktorej sa za definovaných skušobných podmienok horľavá látka v zmesi so vzduchom sama bez iniciácie vznieti. Ako vznietenie sa označuje začiatok chemickej reakcie zmesi plynu so vzduchom pri objavení sa otvoreného plameňa. Pri stanovení teploty vznietenia sa vznietenie vyvolá pôsobením tepla, nie otvoreným plameňom alebo iskrou. Teploty vznietenia vybraných látok 6 sú uvedené v tabuľke 7.2:

Tabuľka 7.2 Teploty vznietenia vybraných látok

Látka Teplota vznieteniaAcetón 535° CBenzín 470° C

Sírovodík 102° C

Oblasť výbušnosti

Oblasťou výbušnosti sa označuje oblasť koncentrácií zmesi plynu alebo pary so vzduchom, v ktorej zmes pri zapálení zdrojom vznietenia vybuchuje. Samotné horenie sa šíri veľkou rýchlosťou. Hraničné koncentrácie sa udávajú v objemových percentách pri normálnom tlaku. Oblasti výbušnosti sa označujú ako dolná hranica výbušnosti (najnižšia koncentrácia horľavého plynu) a horná hranica výbušnosti (najvyššia koncentrácia horľavého plynu).

Všetky horľavé látky sú v zmesi so vzduchom zápalné len vo vnútri oblasti výbušnosti. Pokiaľ je koncentrácia pod dolnou hranicou výbušnosti, nie je táto zmes ani výbušná ani horľavá. Pokiaľ je koncentrácia zmesi nad hornou hranicou výbušnosti, je zmes horľavá len v prípade prístupu vzduchu, ale ľahko sa môže stáť výbušnou po odpovedajúcom zriedení so vzduchom. Čím väčšia je oblasť výbušnosti, t.j. rozmedzie medzi dolnou a hornou hranicou výbušnosti, tým je látka nebezpečnejšia. Hranice výbušnosti niektorých horľavých plynov a pár 2 sú uvedené v tabuľke 7.3: Tabuľka 7.3 Hranice výbušnosti vybraných plynov a pár

82


Horľavá látka Hranice výbušnosti

benzínové výpary 1,4 - 7,6 obj. %acetón 1,6 - 15,3 obj. %

sírouhlík 4,3 - 45,5 obj. %propán 1,9 - 9,5 obj. %

Teplota samovznietenia

Teplota samovznietenia je najnižšia teplota, pri ktorej začínajú v látke bez vonkajšieho prívodu tepla exotermické procesy, ktoré vedú k jej samovznieteniu. Teplo potrebné k zapáleniu látky vzniká z látky samotnej ako dôsledok chemických, fyzikálnych alebo biologických procesov.

Výhrevnosť

Výhrevnosť látky v [MJ.kg-1] je množstvo tepla na jednotku hmotnosti, ktoré vznikne pri dokonalom zhorení látky. Čím je látka výhrevnejšia, tým viac vody potrebujeme pri požiari na jej uhasenie. Výhrevnosť niektorých horľavých kvapalín je uvedená v tabuľke 7.4 6.

Tabuľka 7.4

Výhrevnosť vybraných horľavých kvapalín

Horľavá kvapalina Benzín (mazut) Acetón NaftaVýhrevnosť [MJ.kg-1] 40 29 42

Rýchlosť vyhorievania

Každá látka má svoju špecifickú rýchlosť vyhorievania. Táto rýchlosť sa pri kvapalinách nazýva hmotnostná rýchlosť vyhorievania [kg.m-2.s-1]. Je to hmotnosť kvapaliny, ktorá vyhorí za časovú jednotku vztiahnutá na jednotku povrchu horľavej látky. Konkrétne hodnoty sa stanovia na základe laboratórnej skúšky, ktorej postup je stanovený normou.

8.3 NEBEZPEČENSTVÁ HROZIACE ZO SPLODÍN HORENIA PRI POŽIAROCH HORĽAVÝCH KVAPALÍN

Pri horení kvapalných látok vznikajú splodiny horenia (dym). Dym je zmesou plynných a tuhých splodín horenia. Zloženie dymu závisí na zložení horľavých kvapalín a na podmienkach horenia. Hustota dymu závisí na množstve tuhých častíc, ktoré sa v dyme nachádzajú, pričom v závislosti od typu horiaceho materiálu dym môže obsahovať desiatky druhov chemických látok. Niektoré materiály vyvíjajú pri svojom horení väčšie množstvo dymu, ako iné (napr. hustý čierny dym vzniká pri horení minerálnych olejov, nafty, gumy a plastov).

Teplo, ktoré vzniká pri požiari je produktom horenia a intenzita jeho vývinu závisí na veľkosti plameňov. Je často hlavnou príčinou ďalšieho vznietenia látok a popálenia osôb. Na výšku a plochu plameňov má vplyv prúdenie plynov pri požiari a vplyv vetra. Plameň sa objavuje pri každom type horenia, s výnimkou tlenia a podľa farby plameňa môžeme

83


v niektorých prípadoch určiť horiacu látku. Pri požiaroch ohrozujú zasahujúcich hasičov a ľudí tieto štyri nebezpečia, ktoré sú spojené s ovzduším:

nedostatok kyslíka na mieste požiaru, zvýšená teplota v okolí požiaru, znížená viditeľnosť na mieste zásahu v dôsledku vznikajúceho dymu, toxicita splodín horenia pri požiari.

Nedostatok kyslíka na mieste požiaru

Pri horení dochádza k spaľovaniu kyslíka a tým k vytláčaniu vzduchu splodinami horenia.. Normálny obsah kyslíka v ovzduší je 21 %, ale už pri koncentrácií pod 18 % pociťuje ľudský organizmus nedostatok kyslíka. Účinky zníženého percenta kyslíka v okolitej atmosfére na ľudský organizmus sú zahrnuté v tabuľke 7.5. [2] a [5].

Tabuľka 7.5 Vplyv O2 na organizmus

Množstvo O2

vo vzduchu (%)

Vplyvy na ľudský organizmus

21 - žiadne, t.j. normálne podmienky

17- zhoršená koordinácia svalovej činnosti, zrýchlené dýchanie kvôli

kompenzácií zníženého množstva O2

12 - bolesti hlavy, závrate, rýchla únava (malátnosť)

9 - bezvedomie

6 - smrť po niekoľkých minútach následkom udusenia a zástavy srdca

Poznámka: Jednotlivé príznaky sa môžu pri rôznych osobách objavovať pri vyšších a nižších koncentráciách kyslíka v ovzduší. Konkrétne hodnoty závisia aj na dĺžke pobytu osôb v takomto prostredí, ich fyzickom a zdravotnom stave, veku a pohlaví.

Zvýšená teplota v okolí požiaru

Pri vdýchnutí splodín horenia s vyššou teplotou môže dôjsť k poškodeniu dýchacích ciest. V dôsledku vdýchnutia vzduchu o teplote okolo 50 °C, môže dôjsť k zníženiu krvného tlaku a poruche obehového systému.

Znížená viditeľnosť na mieste zásahu v dôsledku vznikajúceho dymu

Dym, ktorý vzniká pri požiari je zmes častíc uhlíka, dechtu, prachu a horľavých plynov a pár. Na týchto časticiach potom kondenzujú niektoré plynné produkty horenia, zvlášť aldehydy a organické kyseliny. Niektoré čiastočky dymu pri vdychovaní dráždia dýchacie cesty, pričom časť z nich môže mať pre osoby aj smrteľné účinky.

Niektoré častice vyskytujúce sa v dyme podporujú vznik rakoviny. Tieto účinky má na ľudský organizmus nielen vdychovanie častíc, ale aj ich dlhodobý styk s pokožkou človeka. Je potrebné si uvedomiť, že úmerne s množstvom uvoľňovaného dymu sa znižuje aj

84


viditeľnosť v mieste zásahu, čo veľmi sťažuje orientáciu v neznámom prostredí (napr. pri požiaroch v pivniciach).

Toxicita splodín horenia pri požiari

Pri požiari je organizmus vystavený účinkom rôznych dráždivých a toxických látok. Pričom spoločný účinok týchto látok je silnejší, ako toxicita súčtu jednotlivých látok.

Vznikajúce plyny pri požiari majú niekoľko škodlivých účinkov. Niektoré z nich pôsobia priamo na pľúca a spôsobujú ich opuch (napr. HCl, HCN, SO2 a pod.) a iné sa spájajú s červenými krvinkami a znižujú (blokujú) schopnosť krvi prenášať kyslík (napr. CO), výsledkom čoho môže byť udusenie postihnutého človeka.

Pri požiaroch horľavých kvapalín v závislosti od ich zloženia vznikajú predovšetkým toxické plyny ako oxid uhoľnatý (CO), oxid uhličitý (CO2) a ďalšie .

Oxid uhoľnatý CO

Tento bezfarebný plyn bez zápachu je ľahší ako vzduch a vzniká pri každom požiari. Pri nedokonalom horení, keď z miesta požiaru stúpa hustý tmavý dym, látky vyvíjajú veľké množstvo CO. Hlavné nebezpečie CO spočíva v jeho schopnosti viazať sa na krvné farbivo (hemoglobín). Pri normálnych podmienkach sa na hemoglobín viažu molekuly vzdušného kyslíka, ktoré sú potom krvou prenášané do celého tela. Ak sa v ovzduší nachádza zvýšené percento CO (ktorý sa viaže na hemoglobín 200 krát rýchlejšie ako kyslík), dochádza k tvorbe karboxyhemoglobínu (COHb). Tým sa kyslík nemôže viazať na červené krvinky (na nich už je CO), a dochádza k bezvedomiu postihnutých osôb následkom nedostatočného zásobovania mozgu kyslíkom. Ak postihnutá osoba nie je včas vyvedená na čerstvý vzduch, môže dôjsť po krátkej dobe k jej úmrtiu.

Je dokázané, že ak je koncentrácia CO vo vzduchu vyššia ako 0,05 %, môže byť už nebezpečná, a ak táto koncentrácia vystúpi nad 1 %, môže nastať bezvedomie alebo smrť postihnutých osôb bez akýchkoľvek predchádzajúcich príznakov nevoľnosti.

Príznaky zasiahnutia osôb pri zvyšujúcej sa koncentrácii CO vo vzduchu (v objemových %) sú uvedené v tabuľke 7.6 2:

Tabuľka 7.6Príznaky zasiahnutia osôb pri rôznej koncentrácii CO

Objemové % CO Príznaky

0,01 - žiadne príznaky0,02 - mierne bolesti hlavy

0,04 - silne bolesti hlavy po 1 až 2 hodinách

0,08 - mdloby až bezvedomie po 2 hodinách

0,10 - bezvedomie po 1 hodine

0,16 - nevoľnosť, silné bolesti hlavy a závrate po 20 minútach

0,32- nevoľnosť, silné bolesti hlavy a závrate po 10 minútach, bezvedomie po 30 minútach

85


0,64- nevoľnosť, silné bolesti hlavy a závrate po 2 minútach, bezvedomie po 10 minútach

1,28 - okamžité bezvedomie, nebezpečie smrti po 1 až 3 minúty

V praxi, pri určovaní kvality ovzdušia, sa nemôžeme v žiadnom prípade spoliehať iba na osobné príznaky pôsobenia CO na organizmus, lebo každá osoba reaguje na obsah CO vo vzduchu iným spôsobom. Reakcia osoby závisí na momentálnej fyzickej a psychickej kondícii, dobe pôsobenia CO na organizmus, veku, pohlaví a vykonávanej práci v prostredí, kde sa nachádza CO. O prvej pomoci sa pojednáva v kapitole 13.5 a o spôsobe hasenia a likvidácie CO sa pojednáva v kapitole 13.6.

Oxid uhličitý CO2

CO2 je nehorľavý plyn bez farby a zápachu, ťažší ako vzduch. Hoci sa CO2 používa ako hasiaca látka, je aj jedným z produktov horenia. Je konečným produktom horenia látok bohatých na uhlík, pričom ho vzniká viac pri dokonalom horení ako pri tlení.

Vzduch normálne obsahuje okolo 0,03 % CO2. Pri tejto koncentrácii je CO2 ako produkt látkovej výmeny odstraňovaný z pľúc človeka dýchaním. Pri asi 5 % koncentrácii CO2 vo vzduchu, dochádza ku zrýchleniu dýchania, bolestiam hlavy a k mdlobám. V prostredí, kde sa nachádza 10 až 12 % CO2 vo vzduchu, môže dôjsť v priebehu niekoľkých minút k smrti postihnutých osôb.

Nebezpečie CO2 spočíva aj v tom, že na jeho zvýšenú koncentráciu telo reaguje zrýchleným dýchaním, čím sa do organizmu dostáva aj väčšie množstvo ostatných produktov horenia. Účinky ďalších nebezpečných látok sú uvedené v kapitole č.13 o jedovatých (toxických) látkach.

Zasahujúci hasiči pri požiaroch horľavých kvapalín musia používať izolačné dýchacie prístroje a viacvrstvové zásahové obleky nielen počas samotného hasenia požiaru, ale aj pri likvidačných prácach. Postup pri výpočte síl a prostriedkov na hasenie horľavých kvapalín je podrobne uvedený v literatúre [3] a [4].

8.4 HAVÁRIE NEBEZPEČNÝCH LÁTOK A ICH ROZDELENIE

V technicky rozvinutej spoločnosti dochádza sporadicky k nežiadúcim haváriám nebezpečných látok, z ktorých mnohé tvoria havárie ropných látok. Dochádza k nim hlavne pri technologických procesoch, pri preprave ropných látok, ako aj pri dopravných haváriách, respektíve pri rôznorodej manipulácii s ropnými látkami. Podľa prostredia, kde sa prejavujú ich negatívne účinky, hovoríme o haváriách ropných látok na povrchových a podzemných vodách, pôdach alebo o havarijných stavoch v ovzduší - tzv. environmentálnych haváriách.

Uvedené havárie majú nepriaznivý dopad na živé organizmy a ekosystémy, a preto otázka protihavarijnej prevencie sa stala trvalo aktuálnou záležitosťou celej spoločnosti, ktorá pre tento účel vytvára adekvátnu legislatívu.

8.4.1 ZÁKLADNÉ PRÁVNE ASPEKTY HAVÁRIÍ

86


Ochrana a tvorba životného prostredia je zakotvená v právnych predpisoch, ktoré sú tvorené

- zákonmi,- nariadeniami vlády SR,- vyhláškami Ministerstva životného prostredia, Ministerstva lesného a vodného

hospodárstva, Ministerstva kultúry, - opatreniami Ministerstva životného prostredia,- oznámeniach Ministerstva zahraničných vecí.

Vychádzajúc z platnej legislatívy o životnom prostredí, platí, že povinnosťou pôvodcu havárie je ohlásenie havárie (na najbližší odbor životného prostredia alebo vodohospodársky orgán, prípadne políciu) a jej odstránenie, pričom ohlasovaciu povinnosť má nielen pôvodca havárie, ale každý kto haváriu zistil. Pôvodca havárie musí odovzdať odboru životného prostredia i zápis o havárii a o vykonaných opatreniach. Pôvodca havárie je povinný ihneď po havárii realizovať opatrenia, ktoré sa delia na okamžité a následné [4]:

8.4.1.1 Okamžité opatrenia

a) okamžité odstránenie príčin havárie,

b) okamžité nahlásenie havárie príslušnému odboru životného prostredia (vodohospodársky orgán),

c) eliminácia resp. minimalizácia škodlivých následkov havárie, čo musí splňovať tieto ciele:

- realistický odhad rizikovosti vzniklej situácie s ohľadom na zasiahnuté zložky životného prostredia,

- zaistenie ochrany podzemných a spodných vôd, - vybudovanie norných stien na povrchových vodách a hydraulických clôn na

podzemných vodách,- monitoring znečistenia povrchových a podzemných vôd,- sanáciu podzemnej a vody a zemín.

8.4.1.2 Následné opatrenia

Následné opatrenia sa vykonávajú čo najskôr po splnení okamžitých opatrení a patria medzi ne:

a) odstránenie alebo zneškodnenie uniknutých látok,

b) monitoring kvality vody,

c) uvedenie miesta havárie do pôvodného stavu.

Pokiaľ okamžité opatrenia vykonávajú pôvodcovia havárie a privolané hasičské a záchranné zbory, následné opatrenia vykonávajú odborné a ekologické firmy. Ak pôvodca havárie nie je známy, následné opatrenia zabezpečuje príslušný odbor životného prostredia alebo vodohospodársky orgán. Novelizovaný zákon č.223/2001 Z.z o odpadoch svojim obsahom výrazne eliminuje potenciálne možnosti vzniku havárií direktívami i sankčnou formou voči pôvodcom, prepravcom i spracovávateľom odpadu.

87


8.4.2 ROZDELENIE HAVÁRIÍ PODĽA LEGISLATÍVY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Podľa zákona NR SR 261/2002 Z.z. o prevencii závažných priemyselných havárií [14] a ďalšej legislatívy, za haváriu možno považovať tieto stavy:

1. Havária je stav, kedy už došlo alebo môže dôjsť k ohrozeniu kvality povrchovej alebo podzemnej vody.

2. Havária nastáva vtedy, keď došlo k úniku závadných látok alebo k technickej poruche a nedošlo pritom k ohrozeniu povrchových alebo podzemných vôd.

3. Za haváriu označujeme všetky prípady zhoršenia alebo ohrozenia akosti vôd, ktoré boli spôsobené vybranými nebezpečnými látkami (ropa, toxické, rádioaktívne látky,...) v dôležitých lokalitách (napr. ochranné pásma vodných zdrojov,...).

8.4.3 ROZDELENIE HAVÁRIÍ PODĽA OBECNÝCH KRITÉRIÍ

Havárie možno deliť podľa viacerých kritérií, pričom za základné delenie považujeme delenie podľa obecných kritérií, t.j. podľa:

a) typu závadnej látky, jej škodlivosti a rezistencie (doby zotrvania v prírode),

b) prostredia postihnutého haváriou,

c) príčin vzniku.

8.4.4 ROZDELENIE HAVÁRIÍ PODĽA TYPU ZÁVADNEJ LÁTKY

Podľa typu závadnej látky rozlišujeme havárie

- ropy a ropných látok,- toxických látok,- organických hnilobných látok,- kyselín a lúhov,- látok meniacich senzorické vlastnosti vody,- nerozpustných látok,- rádioaktívnych látok,- odpadových vôd s nadmernou teplotou,- ostatných látok.

Podľa štatistiky najčastejšie unikajú pri haváriách ropné produkty ako sú benzíny, motorová nafta, petrolej a minerálne oleje, a z tohoto dôvodu bude v tejto kapitole viac pozornosti venovanej práve tejto skupine nebezpečných látokRopné produkty sa môžu vyskytnúť buď ako rozpustené alebo ako nerozpustené (emulgované). Prítomnosť ropných látok (uhľovodíkov) je často identifikovateľná podľa škvŕn alebo olejového filmu, ktorý sa začína tvoriť na hladine vôd pri koncentrácii voľných olejov nad 0,1 - 0,2 mg.l-1. (napr. pri úniku 100 l oleja sa vytvorí celopovrchový farebný

88


film na vodnej ploche l km2). V závislosti od hrúbky olejovej vrstvy sa spomaľuje prestup kyslíka z atmosféry do vody, čo nepriaznivo vplýva na vodnú biocenózu a na priebeh samočistenia vody. Významnou negatívnou vlastnosťou ropných látok je ich malá biodegradácia (rozklad), čo je príčinou veľmi pomalého samočistiaceho procesu podzemných vôd.

Samotné hodnotenie vlastností ropných látok je zložité, pretože sa jedná obvykle o zmesi zlúčenín s rôznou štruktúrou, a z toho dôvodu aj s rôznymi chemickými fyzikálnymi a biologickými vlastnosťami. S tým súvisí aj problematika ich kvantitatívneho i analytického stanovenia vo vodách. Ich škodlivosť a nebezpečenstvo pre vodu sú dané toxicitou (ekotoxicitou), pričom významne ovplyvňujú senzorické vlastnosti vody ako sú chuť a zápach. Pri koncentrácii 0,1 mg.l-1 dochádza k senzorickému znehodnoteniu vody, čo v praxi odpovedá 1 kg benzínu v 107 l vody. Prahová koncentrácia zápachu závisí od chemického zloženia ropnej látky, pričom senzoricky najúčinnejšie sú izoalkány a aromatické uhľovodíky (fenoly).

Toxické látky nepriaznivo ovplyvňujú samotné fyziologické procesy alebo majú za následok prechodné alebo trvalé poškodenie živého organizmu, prípadne i jeho smrť. K najčastejším prejavom patrí uhynutie rýb vo vode v dôsledku pôsobenia kyanidov a niektorých ťažkých kovov (Cr, Cd, Pb, Hg).

Kyseliny a lúhy môžu unikať do prostredia v mieste ich výroby, spotreby, pri ich doprave, plnení alebo vyprázdňovaní nádrží. Spôsobujú vychýlenie pH vody, čím výrazne trpí vodná biocenóza.

Nerozpustné látky spôsobujú havárie predovšetkým lokálneho významu z dôvodu ich usadzovania vo väčšine prípadov na dne tokov. Môžu však spôsobiť rozsiahle uhynutie rýb, v dôsledku zalepenia ich žiabier a ostatného dýchacieho aparátu.Rádioaktívne látky sa môžu dostať do vody hlavne pri poruchách jadrových elektrární. Meradlom havárie úniku rádioaktívnych látok vo vodnom prostredí je stupeň kontaminácie, ktorý sa vyjadruje v bequereloch na objemovú jednotku (Bq.l -1). Rádioaktívne látky nespôsobujú okamžité škody, ale predstavujú trvalú záťaž organizmov. Len vyššie hodnoty objemovej aktivity rádioaktívnych látok môžu spôsobiť rýchlejší a radikálnejší postih biocenózy (hygienické normy).

Zvýšená teplota vody spôsobená buď klimatickými pomermi alebo technologickými procesmi (poruchami), môže byť príčinou poklesu obsahu kyslíka vo vode, a tým aj príčinou postihu biocenózy.

8.4.5 ROZDELENIE HAVÁRIÍ PODĽA CHARAKTERISTIKY ZASIAHNUTÉHO PROSTREDIA

Podľa charakteristiky prostredia, ktoré je haváriou postihnuté, rozlišujeme [4]:

1. havárie na povrchových vodách,2. havárie na podzemných vodách.

Štatisticky dochádza častejšie k haváriám na povrchových vodách. Tento typ havárií je vizuálne dobre postrehnuteľný, lebo spôsobuje zakalenie, sfarbenie, zápach, uhynutie vodných organizmov, poškodenie vegetácie a pod. Pri týchto haváriách sa dajú pomerne

89


dobre rozpoznať niektoré typické prejavy, ktoré sú pre danú látku charakteristické. Priebeh havárie je vždy ovplyvnený momentálnymi klimatickými podmienkami, hlavne teplotou a prietokom vody.

V porovnaní s haváriami na pozemných vodách majú havárie na podzemných vodách odlišný charakter z dôvodu iného režimu pohybu podzemnej vody. Častou komplikáciou býva zložito preukázateľný pôvod znečistenia a dlhodobé pôsobenie znečisťujúcich látok s tendenciou pomalého nárastu ich koncentrácie (množstva) až na neprijateľnú úroveň.

Ako najčastejší primárny zdroj znečistenia podzemných vôd vystupujú nedostatočne zabezpečené priestory skladovania, dopravy a manipulácie s pohonnými hmotami, ropnými látkami, pesticídmi, silážnymi šťavami, rôznymi chemikáliami atď. Zvláštne postavenie majú chlórované uhľovodíky z dôvodu ich vysokej biochemickej perzistencie (stability). Nepodliehajú významnejšiemu horninovému zachyteniu ani biodegradácii (zotrvajú až desiatky rokov). Znečistenie podzemných vôd vzniká často ako dôsledok znečistenia nadložných zemín, kedy za určitých podmienok (vymývanie dažďom) môžu kontaminanty migrovať až do podzemnej vody a jej prostredníctvom sa ďalej šíriť v smere prúdenia podzemnej vody.

8.4.6 ROZDELENIE HAVÁRIÍ PODĽA PRÍČIN ICH VZNIKU

Podľa príčin vzniku delíme havárie takto [4]:

1. Havárie vzniklé vsakovaním závadných látok do terénu a podzemnej vody.

2. Havárie vzniklé spláchnutím závadných látok do vody.

3. Havárie vzniklé vypúšťaním nadmerne znečistených odpadových vôd pri zlyhaní funkcie čistiarne odpadových vôd.

4. Havárie vzniklé vypúšťaním iných látok ako sú odpadové vody, prostredníctvom verejných alebo priemyselných kanalizácií.

K haváriám udávaným pod bodom č. 1., 2. možno zaradiť hlavne dopravné nehody vozidiel prepravujúcich závadné alebo nebezpečné látky.

8.5 SANÁCIA POVRCHOVÝCH VÔD A JEJ METÓDY

Sanačné metódy na povrchových vodách sa volia podľa charakteru znečisťujúcej látky [4]: V prípade sedimentujúcich látok, dochádza k ich postupnému klesaniu na dno, pričom rýchlosť klesania je priamo úmerná hmotnosti sedimentov a nepriamo úmerná rýchlosti prúdenia v toku. Samotné odstránenie takýchto sedimentov sa realizuje buď bagrovaním alebo odsávaním.Znečisťujúce látky, ktoré plávajú na vode, je nutné čo najrýchlejšie plošne ohraničiť, zachytiť a následne odstrániť. Na ohraničenie sa používajú typy prekážok - norných stien, upevnených pod cca 45° uhlom vzhľadom na smer prúdu na oboch stranách toku. V prípade, kedy je znečistenie silné, je nutné vytvoriť niekoľko norných stien za sebou.

90


Znečistené látky sa tokom vody koncentrujú u vzdialenejšej strany nornej steny, kde sa mechanicky alebo povrchovými čerpadlami odoberajú do pripravených nádrží. Efektívnosť uvedeného zachytenia znečisťujúcich látok je výrazne vyššia ak do plávajúcich znečisťujúcich látok vsypeme adsorbčné látky, napr. Vapex, drevené piliny, rašelinu a pod.. Na adsorbčných látkach adsorbované znečisťujúce (ropné) látky sa po odbere zneškodňujú - najčastejšie spálením. Norné steny sú efektívne do rýchlosti toku 0,5 m.s-1 a do výšky vĺn 15 - 20 cm. Vyššie rýchlosti vodného toku neumožňujú dokonalé zachytenie znečisťujúcich látok, a preto vyžadujú aktiváciu viacerých norných stien za sebou.

Rozpustené látky sa odstraňujú z tokov najzložitejšie. Ako priame protihavarijné opatrenie sa používa metóda zrieďovania kontaminovaného objemu vody zvyšovaním prietokov alebo zachytenia havarijnej vlny a jej odvedenie do vopred určenej nádrže (časti krajiny). V niektorých prípadoch môže byť voda so znečisťujúcimi látkami odčerpaná na dekontamináciu a po znížení jej kontaminácie na požadovanú úroveň vypustená späť do toku. Medzi základné metódy čistenia vôd patria:

1. Gravitačná metóda Metóda využíva rozdielnu špecifickú hmotnosť vody a kontaminantu, čo je klasické práve u ropných kontaminantov. Vyššie uvedená vlastnosť umožňuje zachytávanie a priebežné odoberanie ropných látok, ktoré plávajú na vode. K tomuto účelu sa používa zariadenie "LAPOL". V prípadoch, kedy je kontaminant ťažší ako voda, je kontaminant odoberaný z dna nádrže.

2. Adsorpcia

U tejto metódy dochádza k adsorpcii kontaminantov na povrchu niektorých materiálov ako sú sadze, rašelina, aktívne uhlie, rašelina, drevná hmota, hydrofobizované hmoty (vapex, perlit), upravené vlákna (fibroil), zeolity a pod. Uvedené materiály sú používané ako náplne filtrov ako aj v spojitosti s nornými stenami.

3. Deemulgačné a flokulačné čistiarne

Používajú sa hlavne v procesoch, kde je znečistenie spôsobené emulziami. Základný krok tejto metódy predstavuje narušenie emulzií, k čomu sa používajú prípravky kyselín alebo deemulgačných a flokulačných činidiel (činidlá vytvárajúce zrazeniny). V ďalšom kroku sa vykonáva flotácia (fyzikálnochemický proces separácie látok z vody) a odstránenie kontaminantu z vody, napr. filtráciou, odstredením, zberom atď. Konečný produkt je okrem čistej vody i odpad, ktorý sa musí vhodným spôsobom zlikvidovať. Táto metóda je vhodná aj pri odstraňovaní kovov a organického znečistenia.

4. Stripovanie Stripovacie postupy využívajú výparnosť niektorých látok, najmä uhľovodíkov. Princíp tejto metódy spočíva v prevzdušňovaní vody vzduchom a následné zachytávanie škodlivín unášaných prúdom vzduchu na filtroch.

Uvedená metóda je vhodná pre uhľovodíky s nízkym bodom varu (napr. chlórované uhľovodíky). S rastúcimi teplotami varu, účinnosť tejto metódy klesá.

5. Chemické postupy91


Medzi najčastejšie chemické postupy patria zrážacie postupy, napríklad zrážacie procesy ťažkých kovov alkalizáciou, kedy sa kovy zrážajú vo forme málo rozpustných hydroxidov, ktoré sú následne odstraňované filtráciou. K týmto metódam patrí aj chemisorbcia (rozpúšťanie zachytených látok v sorbente).

8.5.1 SORBENTY

Pri úniku kvapalín do voľného priestoru sa tieto musia zachytiť pomocou špeciálnych materiálov, ktoré sú schopné kvapalinu na seba viazať, pohlcovať alebo s ňou reagovať. Zachytávanie kvapalín prebieha na rôznych chemických alebo fyzikálnych princípoch. Obecný názov týchto princípov je sorbcia. Ak je toto pohlcovanie založené na princípe pohlcovania do vnútra sorbentu, potom hovoríme o absorbcii (zachytávač sa nazýva absorbér), ak ide o zachytenie na povrchu sorbentu, hovoríme o adsorbcii, (zachytávač sa nazýva adsorbent). Oba typy zachytávačov sa v praxi nazývajú sorbenty [4]:

Sorbenty sú látky prevážne pevného skupenstva, rôzneho chemického zloženia, uvedené do takej formy (prášok, drobné granule), aby mali čo najväčší aktívny povrch. Sú vhodné hlavne na odstraňovanie tenkých vrstiev uniknutých kvapalín na veľkej ploche. Nevýhodou väčšiny pevných sorbentov je ich prašnosť.

Iný typ sorbentu predstavujú textilné sorbenty, ktoré pracujú na princípe prisatia rozliatej kvapaliny k povrchu sorbentu. Vyznačujú sa:

- vynikajúcimi sorbčnými vlastnosťami a na odsatie porovnateľného množstva kvapaliny je ich hmotnosť cca 30 x menšia ako pri použití sypkých sorbentov,

- dlhou životnosťou s opakovanou použiteľnosťou (použitý sorbent sa mechanicky vylisuje), odolnosťou voči plesniam a slnečnému žiareniu,

- malou hmotnosťou, ľahkou úpravou tvaru a manipuláciou.

Textilné sorbenty a ich delenie [4]:

1. Údržbové - sajú bežné, menej agresívne látky i vodu. Nehodia sa na zber ropných látok z vodnej hladiny.

2. Hydrofóbne - sajú len nepolárne látky ako z vodnej hladiny, tak aj z iných povrchov, kde sa vyžaduje, aby sorbent vysal len ropný produkt a nie vodu.

3. Univerzálne - sajú všetky kvapaliny vrátane agresívnych chemikálií. Nakoľko sajú aj vodu, nehodia sa na použitie na vodnej hladine.

V tabuľke 7.7 sú uvedené hlavné druhy sorbentov a ich stručná charakteristika:

92


Druhy sorbentov a ich charakteristika [4]

Druh sorbentu

Vlastnosti Poznámka

VAPEX hydrofobizovaný perlit, sypký materiál o obsahu min.67 % SiO2, max. 19 % Al2O3,

max. 2,8 % Fe2O3

Na 1000 l Vapexu sa adsorbuje 250 l ropy,

alebo 130 l naftyCHEZACARB špeciálne sorbčné sadze s hydrofobizovaným

povrchom, NOWAP materiál určený na rýchle odstránenie

ropných látok z povrchu pôdy a vôd, 100 g Nowapu pohltí

226 ml zmesi nafta/benzín

ROP-EX univerzálny absorbčný prostriedok, sypký, slúži na zachytávanie ropných látok z vody a

z pevných povrchov

100 g ROP-EXu zachytí 0,3 l ropy, alebo 0,33 l

benzínuCANSORB sypký, organický materiál hnedej farby,

absorbuje rýchlo uhľovodíky, polycyklické bifenyly a chemikálie, úplne rozloží

uhľovodíky za 6-18 mesiacov

u olejov obsorbuje 8-10 násobok svojej

hmotnosti

UNI-SAFE zmes zrnitého polyméru a látky s veľkou pohlcovacou schopnosťou, bráni

nebezpečným reakciám HNO3, HF, H2O2

absorbuje až 75 násobok svojej hmotnosti

CHEMISORB III R

prírodný minerál vhodný na cesty, hladké i pórovité povrchy, regenerovateľnosť

1000 g sorbentu viaže 0,742 l oleja

PEATSORB -rašelinová drvina

podporuje biodegradáciu zachytených ropných produktov, použitie na vodnej

hladine i povrchu vodyREOSORB vyrobený drvením hydrofóbnych sorbčných

kobercov, má vysokú sorbčnú schopnosť 1000 g sorbentu viaže

15,5 kvapalinyECO-DRY bezprašná granulovaná drvina, chemicky

inertný, rýchle sajúci sorbent, vhodný na vozovky

SORB vysoko aktívna buničina odpudzujúca vodu, forma dosiek (1 cm hrubé), role, kocky a

šiatky

1000 g sorbentu viaže až 20 kg oleja

SORBČNÝ KOBEREC

rovnaké vlastnosti ako SORB, umožňuje mechanické stieranie ropných látok

role 50 m x 0,4 alebo 0,8 m

SORBČNÝ HAD hydrofóbna sorbčná textília nastrihaná na prúžky, použitie ako norná stena pri

olejových haváriách

dĺžka 1,2-6 m x O,1-0,2 m, hmotnosť 0,4-4,2 kg

SORBČNÉ PRÚŽKOVÉ

HADY

spoľahlivo zachytávajú ropné látky, hlavne vysoko viskózne oleje, možnosť

nastavovania na seba pomocou karabiniek

dĺžka až 6 m x 8-20 cm priemer

Úniky ropných látok menších rozsahov sa likvidujú pomocou rôznych tmelov, bandáží, klinov atď. Najčastejšie sa používajú rýchlotuhnúce tmely, tesniace granule, a pasta, vodovzdorný tmel, bandáže (oceľové, medené, PVC, hliníkové, sklolaminátové, ...), objímky, kanalizačné upchávky, v núdzi aj drevené kliny a iné vhodné predmety.

93


8.6 SANÁCIA PODZEMNÝCH VÔD

Sanácia (odstránenie znečistenia) podzemných vôd závisí na viacerých faktoroch, z ktorých postup sanácie najviac ovplyvňujú tieto faktory [4]:

1. Typ kontaminujúcej látky a jej vlastnosti.

2. Hydrogeologické pomery v danom mieste (smer prúdenia vody, koeficient priepustnosti),...).

3. Plošný rozsah znečistenia a jeho hĺbkové rozloženie.

4. Požiadavka na mieru odstránenia znečistenia.

5. Technické vybavenie.

Podmienkou efektívnej sanačnej činnosti je včasné získanie objektívnych údajov z hydrogeologického prieskumu, ktorý by mal zistiť rozlohu zasiahnutého územia a chovanie kontaminantu (znečisťujúcej látky). Medzi najdôležitejšie informácie získané pri vrtných prácach patria údaje o type a hrúbke hornín, obsahu podzemnej vody a pôdneho vzduchu, hĺbke hladiny spodnej vody a hĺbkovom rozložení kontaminantov v prostredí.

Rozsah tohoto prieskumu závisí od druhu znečistenia a cieľov, ktoré je treba dosiahnuť, pričom najčastejším cieľom je odstránenie kontaminácie na požadovanú úroveň (podľa limitných hodnôt a kritérií Ministerstva životného prostredia) alebo obmedzenie migrácie kontaminantu v prostredí.

8.6.1 POSTUPY SANÁCIE PODZEMNEJ VODY

Postupy sanácie podzemnej vody možno rozdeliť do dvoch základných kategórií [4]:

1. postup in - situ,

2. postup ex - situ.

U postupu in - situ (1) prebieha dekontaminácia vody v podzemí pomocou metód biodegradácie (nasadenie baktérií rodu Pseudomos, Nocurdia,...), bioventingu, t.j. privádzaním vzduchu a živín (liadok amónny a superfosfát) potrebných pre rast baktérií, ktoré pre svoje množenie potrebujú uhlík obsiahnutý v ropných látkach ).

U postupu ex - situ (2) sa jedná o čerpanie podzemných vôd a ich čistenie na povrchu s využitím známych metód ako je adsorpcia na aktívnom uhlí, odvetrávanie (stripping) so zachytením znečisťujúcich látok, chemické zrážanie, biologické čistenie, membránová filtrácia atď.

94


8.6.2 METÓDY SANÁCIE PODZEMNEJ VODY [4]

1. Čerpanie podzemných vôd

Jedná sa o najrozšírenejšiu metódu sanácie, kedy je znečistená podzemná voda odčerpaná a po vyčistení je vypúšťaná do vodných tokov, kanalizácie, atď. Na čerpanie sú využité vrty, sanačné ryhy, prirodzené depresie, atď. Uvedená metóda sa najčastejšie používa v prípadoch:

- znečistenia ropnými látkami, ktoré sa vyskytujú vo voľnej fáze na hladine podzemnej vody,

- znečistenia, kedy kontaminant je dobre rozpustná látka a znečistenie je v celom profile podzemnej vody,

- kedy kontaminant je látka minimálne rozpustná, so špecifickou hmotnosťou 1 a znečistenie je pod hladinou podzemnej vody.

2. Hydrobariéry - hydraulické clony

V podstate sa jedná o pasívny sanačný zásah, ktorého hlavný cieľ je zabrániť ďalšiemu šíreniu kontaminácie. Hydraulická depresia musí vytvoriť takú depresiu v smere šírenia kontaminantov, ktorá zabráni jej ďalšiemu rozširovaniu. Vedľajším účinkom tejto metódy je pozvoľné vyčistenie celého priestoru.

3. Premývanie horninového prostredia vodou s následným odčerpávaním a čistením podzemných vôd

Jedná sa o bežnú metódu premývania horninového prostredia, pri ktorej sa do prostredia aplikuje voda (rozstrek vody po teréne, vtláčanie vody priamo do vrtu alebo použitie vsakovacích rýh).

Po prechode prostredím voda vyplavuje kontaminant, prípadne ho rozpúšťa a znečistená podzemná voda je odčerpávaná pomocou čerpacích vrtov a čistená je v dekontaminačných odlučovačoch (gravitačné odlučovače, rôzne filtre alebo stripovacie kolóny).

4. Premývanie horninového prostredia teplou vodou a prídavkom detergentov

Postup je podobný ako u metódy uvedenej v bode 3. Rozdiel je v tom, že použitá voda je ohriata a doplnená o technické alebo prírodné detergenty, tj. látky, ktoré znižujú povrchové napätie. Takto dochádza ku zmenám povrchového napätia kontaminantov a ku zvýšeniu ich rozpustnosti, čo zaručuje vyššiu účinnosť vyplavovania kontaminantov.

5. Venting horninového prostredia

Princíp tejto metódy spočíva v odsávaní pôdneho vzduchu a jeho následnom čistení na filtroch s aktívnym uhlím. Pôdny vzduch je odčerpávaný systémom horizontálnych alebo vertikálnych vrtov. Pre zvýšenie účinnosti sa kontaminované plochy prekrývajú nepriepustnými fóliami za účelom dosiahnutia podtlaku.

95


6. Bioventing

Spoločný znak ventingu i bioventingu je privádzanie vzduchu do nesaturovanej zóny a to buď vháňaním alebo naopak odsávaním. U bioventingu sa však do priestoru kontaminácie vnášajú aj živiny pre stimuláciu rastu baktérií, ktorým sa takto vytvárajú vhodné životné podmienky. Kolónie mikroorganizmov sa množia a na stavbu svojich tiel využívajú uhlík obsiahnutý v kontaminantoch.

7. Podzemné tesniace steny

U tejto metódy sa nejedná doslovne o sanáciu, ale o budovanie "izolačných bariér", čo sa tiež označuje ako imobilizácia znečistenia. Kontaminant nie je zneškodnený, ale je mu znemožnené šíriť sa do okolitého prostredia. Najčastejšie sa budujú vertikálne steny ukotvené až do nepriepustného podložia. Ak to terénne pomery umožnia, je vhodné prekryť priestor ohraničený tesniacou stenou nepriepustnou fóliou, ktorá by mala zabrániť prieniku zrážkových vôd.

8. Sanačné steny

Technológia tejto metódy je podobná ako u tesniacich stien, s tým rozdielom, že sanačné steny sú priepustné pre vodu, ale nie pre kontaminant. Ten je zachytávaný priamo v stene napr. sorbciou.

Nasledujúce metódy predpokladajú vyťaženie kontaminovanej zeminy a jej odvoz mimo kontaminovaný priestor.

9. Termická desorbcia

Metóda je založená na princípe odparovania prchavých látok v priebehu zahriatia kontaminovaného materiálu na potrebnú teplotu v špeciálnych spaľovniach. Uvoľnené prchavé kontaminanty sú vzápätí spaľované, alebo sú kondenzované pre konečnú deštrukciu prípadne spätné využitie. Na vyčistenie výstupných plynov sa používajú cyklóny, vákuové filtre a mokré odlučovače, prípadne sa zachytávajú na aktívnom uhlí.

10. Solidifikácia

Solidifikácia je taká metóda, pri ktorej sa kontaminant nelikviduje, ale imobilizuje (spevňuje). Princíp metódy spočíva vo viazaní kontaminantu na takú látku, ktorá zamedzí jeho vyplavovanie vodou do okolia. Používa sa hlavne betón, alebo CaO. Premiešanie oboch materiálov sa realizuje v miešačkách. CaO vplyvom vzdušnej vlhkosti a vzdušného CO2 prechádza cez hydroxidy na uhličitany, v ktorých je kontaminant pevne viazaný.

11. Kompostovanie

Kompostovanie je pomerne známa metóda, pri ktorej je možné zneškodniť materiály kontaminované ropnými látkami pomocou organických látok, ktoré sa do kompostu pridávajú v určitom pomere. V priebehu fermentácie a mineralizácie dochádza aj k rozkladu ropných látok. Celý proces sa dá urýchliť použitím špeciálnych nádrží.

12. Pračka zeminy96


Kontaminovaná zemina je premývaná vodou, prípadne s prídavkom detergentov v bubnoch. Kontaminanty uvoľnené do premývacej vody sú z nej separované a voda je spätne využitá na premývanie. V krajnom prípade zeminy možno premývať aj kyselinami, pričom po oddelení kyselín je treba vyššie uvedené zeminy zregenerovať.

13. Skládkovanie

Táto metóda je v súčasnej dobe ešte stále najčastejšie používaná pri zneškodňovaní kontaminovaných zemín. Jedná sa o organizačne najjednoduchšiu metódu, a často i najlacnejšiu, ktorá však negatívne vplýva na okolité životné prostredie. V mnohých prípadoch, hlavne kvôli vysokému obsahu kvapalnej fázy, horľavosti, oxidačným tendenciám a interakcii so vzduchom, je táto metóda nevyužiteľná. Proces samovoľnej degradácie ropných kontaminantov trvá 2-3 roky.

8.7 SANÁCIA ZEMINY, POSTUPY A METÓDY

Sanačné postupy pri dekontaminácii zemín rozdeľujeme podľa technického prístupu takto [4]:

1. sanácia in - situ,

2. sanácia ex - situ, ktorá sa delí podľa realizácie na:

a) sanácia on - site,b) sanácia off - site.Postup sanácie in - situ (1) je založený na princípe, kedy k sanácii dochádza priamo v mieste znečistenia bez nutnosti výkopových prác. Ako typický príklad možno uviesť biodegradačné postupy, kedy sú do zeme vnášané baktérie, a degradácia znečistenia prebieha priamo v podzemí. Ako ďalší príklad možno uviesť injektovanie rôznych chemikálií, s ktorými kontaminanty reagujú, metódy odsávania pár, čerpanie znečistených podzemných vôd, solidifikácia a pod.

Pri sanácii ex-situ (2) - metóda on - site (a) sú kontaminované zeminy vyťažené (vybagrované), ale ich dekontaminácia (napr. biodegradáciou, termickým rozkladom, atď. ) prebieha na upravenej ploche v blízkej lokalite a po dekontaminácii alebo znížení koncentrácie kontaminantov sa vykoná spätné zasypanie.

U sanačnej metódy off - site (b) je kontaminovaný materiál po vyťažení (vybagrovaní, vyfrézovaní,...) odvezený z priestoru havárie buď na vyčistenie alebo na najbližšiu vhodnú skládku, respektíve do spaľovne.

8.8 ZÁKLADNÉ NEBEZPEČENSTVÁ PRI LIKVIDÁCIÍ ROPNÝCH HAVÁRIÍ

Na základe analýzy nebezpečenstva na mieste ropnej havárie je možné stanoviť účinné opatrenia na elimináciu možných rizík. Jedným z rozhodujúcich faktorov pre stanovenie týchto opatrení, bude znalosť vlastností prítomných látok. Nerešpektovaním vlastností

97


týchto látok môže dôjsť k ohrozeniu života osôb, ktoré haváriu likvidujú, prípadne aj ďalších osôb, respektíve životného prostredia.

Nebezpečenstvo vytvárajú tieto skutočnosti:

a) tvorba horľavých pár, ktoré v zmesi so vzduchom môžu byť príčinou vzniku požiaru,

b) vznik elektrostatického náboja pri prečerpávaní ropných látok.

ad a) Vyparovanie horľavých pár súvisí so schopnosťou kvapaliny vyparovať sa. Prechod z kvapalného do plynného skupenstva prebieha už pri značne nízkych teplotách, pričom nasýtené pary sa môžu vytvoriť v uzavretom, ale aj v otvorenom priestore. Nasýtené pary, unikajúce do vzduchu sa na otvorenom teréne zrieďujú so vzduchom a stávajú sa nenasýtenými. Rýchlosť vyparovania je priamo úmerná tlaku pár a výparnému teplu. (Ak je kvapalina označovaná ako prchavá, t.j. vrie pri nízkych teplotách, potom je tlak jej pár za danej teploty vysoký). Pri hodnotení nebezpečenstva ropných havárií je treba analyzovať možnosti vzniku požiaru a výbuchu kvapalín, čo vyžaduje poznať body ich vzplanutia, dolnú a hornú medzu výbušnosti, prchavosť, výparné teplá, atď.

Podľa [6], [8], [10] sa za nebezpečnú koncentráciu pri záchranných, lokalizačných a likvidačných prácach považuje dosiahnutie 25 % koncentrácie dolnej medze výbušnosti.

ad b) Schopnosť elektrizovania kvapalín je posudzovaná v súvislosti s nebezpečím vzniku požiaru a výbuchu od elektrostatických výbojov, pričom za elektrostatický výboj považujeme určitý druh iniciačnej energie. Iniciačné zdroje sú predmety alebo látky, ktoré sú schopné odovzdať také množstvo energie určitého druhu, teploty a po určitú dobu, že sa tým vyvolá vznietenie určitej zmesi horľavej látky a oxidačného prostriedku.

Charakteristickou veličinou, ktorá udáva citlivosť horľavých látok na elektrickú iskru je minimálna zápalná (iniciačná) energia. Je možno konštatovať, že elektrostatické nabíjanie je nebezpečné vtedy, ak vzniklý elektrostatický náboj má také parametre, že jeho výbojom vznikne iskra o energii, ktorá je rovnaká alebo väčšia ako minimálna iniciačná energia výbušnej zmesi. Všeobecne platí, že uhľovodíky hlavne s dvojitou väzbou majú iniciačnú energiu v rozmedzí 0,01-0,3 mJ.

8.8.1 NEBEZPEČENSTVO PRESKOKU ELEKTRICKEJ ISKRY

Pri vzniku elektrostatických výbojov môžu byť jednou z elektród nabité elektricky vodivé časti zariadenia alebo nabité elektricky nevodivé látky.

Druhou elektródou môžu byť uzemnené steny zariadenia alebo ich súčasti, ktoré sú umiestnené buď pod hladinou kvapaliny alebo sú v ich tesnej blízkosti, prípadne sú do týchto látok čiastočne ponorené. Zdrojom elektrostatického náboja môže byť aj človek, pričom k nabitiu ľudského tela môže dôjsť predovšetkým pohybom odevu po tele, pri práci s látkami ľahko elektrizovateľnými alebo dotykom nabitého predmetu.

98


K preskoku elektrickej iskry môže dôjsť predovšetkým medzi [4]:

- nabitou kvapalinou a uzemnenými dielmi, ktoré sa vyskytujú prevažne nad povrchom kvapaliny,

- uzemnenými dielmi alebo človekom a nabitou kvapalinou,- neuzemnenými nevodivými hadicami alebo trubkami a kvapalinou,- cisternou a prečerpávacím zariadením - ak nebola cisterna uzemnená,- dielmi zariadenia, ktoré sú nabité nábojmi opačných polarít, prípadne rovnakej polarity ale rôzneho potenciálu.

Medzi ďalšie možné zdroje vzniku elektrostatických nábojov treba zaradiť tieto:

- výtok kvapaliny, trieštenie vtekajúceho prúdu do nádrže, voľný pád kvapaliny na hladinu alebo steny nádrže,

- rozstrekovanie alebo rozprašovanie kvapaliny,- prenikanie vzduchu alebo vzduchových bubliniek cez kvapalinu (čerenie).

8.9 LIKVIDÁCIA ROPNÝCH HAVÁRIÍ

Pri likvidácií nebezpečných horľavých kvapalín a ich následkov hasiči používajú špeciálne čerpadlá, ktoré sú určené na odčerpávanie horľavých kvapalín, norné steny na zachytávanie týchto látok na vodných tokoch a rôzne druhy sorbčných materiálov na likvidáciu týchto látok.

Pri nehodách s nebezpečnými kvapalnými horľavými látkami môže dôjsť k úniku veľkého množstva týchto látok do voľného priestranstva, do vodného toku, alebo do vodnej nádrže. V prípade veľkej havárie môže zásah trvať aj niekoľko desiatok hodín. Na začiatku takéhoto zásahu bude potrené nasadiť veľký počet síl a prostriedkov na likvidáciu havárie. Po príchode na miesto zásahu a vykonaní prieskumu je potrebné informovať aj ďalšie zložky (odbor životného prostredia daného okresu, povodie daného toku, pracovníkov miestnych a obecných úradov, políciu, zdravotníkov, pracovníkov podniku, v ktorých sa spracováva alebo skladuje daný typ nebezpečnej látky).

Pri takýchto nehodách v doprave, platia už uvedené základné postupy. Ak sa vykonajú všetky potrebné opatrenia, treba rozhodnúť o použití vhodného technického prostriedku k odčerpávaniu danej ropnej látky.

Technické prostriedky na odčerpávanie sa volia podľa druhu prostredia, v ktorom kritická situácia vznikla, pričom je potrebné vyhodnotiť predpokladané množstvo nebezpečnej kvapaliny, ktorá do ohrozeného priestoru ešte natečie a množstvo kvapaliny, ktorú je daný priestor schopný ešte prijať bez nebezpečia jej ďalšieho šírenia do okolia. Treba kalkulovať so skutočnosťou, že veľká časť kvapaliny bude za priaznivých podmienok vsakovať.

Pokiaľ to technické prostriedky umožňujú, je možné umelo vytvoriť priekopy a priehlbne, v ktorých sa unikajúca látka zhromažďuje, a tú časť, ktorá nestačí vsiaknuť, je treba odčerpávať. V takomto prípade je vhodné zvoliť čerpadlá v nevýbušnom prevedení, ktoré sú poháňané buď hydropohonom alebo elektromotorom. Výkony týchto čerpadiel bývajú väčšinou od 100 l.min-1 až po 800 l.min-1. U čerpadiel na hydropohon sú výkony menšie.

99


Čerpadlá poháňané elektromotormi mávajú o niečo väčšie výkony aj keď vo väčšine prípadov nepresahujú 800 l.min-1.

Určitý problém môže spôsobovať zachytávanie látky do nádob alebo cisterien. Na začiatku zásahu vo väčšine prípadov nebude k dispozícií dosť cisterien, aby sa látka mohla odvážať na miesto likvidácie. Pre prvú fázu tohto zásahu je preto potrebné mať pripravené veľkoobjemové cisterny, či už s nosnou konštrukciou alebo samonosné. Menej vhodné sú pevné železné alebo plastové nádoby z dôvodu ich menšieho objemu. Čím viac nebezpečnej látky stačíme odčerpať, tým menej jej vsiakne do podložia, alebo roztečie do okolia.

Dôležité je dbať aj je očistenie vozidiel, ktoré odchádzajú z priestoru danej udalosti a sú znečistené kontaminovanou zeminou. Je nutné, aby ostatné komunikácie neznečisťovali a tým nezväčšovali okruh kontaminovaného prostredia. Pokiaľ je čerpaná látka s nízkym bodom vzplanutia, musíme vymedziť väčšiu nebezpečnú zónu. Ak sa používa na pohon čerpadiel elektrocentrála, je vhodné ju umiestniť za prirodzenú alebo umelo vytvorenú stenu, ktorá zabráni tomu, aby pri zmene smeru vetra došlo k iniciácií oblaku odparenej kvapaliny. Preto je potrebné merať koncentráciu pár látky pomocou detektorov, avšak na voľnom priestranstve nedokážeme vždy namerať objektívne hodnoty. Zasahujúci záchranári musia byť vybavení ochrannými pomôckami (oblekmi, dýchacími prístrojmi). V prípade, že sa nebezpečná kvapalina dostane do akéhokoľvek vodného toku, vzniká pre zasahujúcich záchranárov rad ďalších problémov s ich likvidáciou. Čím je tok väčší a mohutnejší s rýchlejším spádom vody, tým väčšie problémy vzniknú pri zachytávaní látky. Na takomto toku je potrebné nájsť čo najkľudnejšie miesto a vytvoriť sústavu norných stien pre zachytenie unikajúcej látky. Riešenie havárií tohoto typu sa uľahčí, ak jednotlivé okresy (regióny) budú mať svoje vodné toky preskúmané a zmapované s dôrazom na vhodné miesta pre použitie norných stien, postavenie čerpadiel, záchytných nádrží a pod.

Na odčerpávanie nebezpečných látok z vodnej hladiny sa môže použiť plávajúce čerpadlo (skiner). Je to čerpadlo, ktoré je nastavené tak, aby z vodnej hladiny odoberalo približne 1,5 mm vodného stĺpca. Takéto čerpadlá majú regulovateľný výkon od 40 l.min -1 - 350 l.min-1, keď ideálne množstvo je 250 l.min-1. Pri každom čerpaní horľavých kvapalín musia byť uzemnené všetky čerpadlá a hadicové vedenia.

Od čerpadla sa kvapalina dopravuje do otvorenej veľkoobjemovej cisterny (bazénu), odkiaľ je vhodné ju ďalším skinerom prečerpávať do inej nádrže. Čerpaná kvapalina by mala byť čo najmenej napenená tak, aby nevytvorila emulziu. V takomto prípade sa zle oddeľuje voda od ropnej látky. Už pri napúšťaní kvapaliny do nádrže treba dbať na to, aby kvapalina nedopadala z veľkej výšky, alebo naopak nebolo vyústenie zavedené až na dno bazénu, čím by mohlo dochádzať k vytvoreniu emulzie. Ak bude hladina v druhej nádrži pokojná, potom pri použití skineru je možné odčerpať iba látku, ktorú chceme zachytiť. Na dno tohto bazénu sa zavádza sacie vedenie, ktorým je nutné dopraviť čistú vodu do takzvaného gravitačného odlučovača oleja, čo je vlastne bazén o kapacite 2 000 l vody, ktorý má pevne zabudované norné steny a výtokovou armatúru. Na norných stenách sa zachycujú posledné zvyšky nečistôt, ktoré môžeme odstrániť absorbčnými materiálmi a von vyteká relatívne čistá voda. Na začiatku tejto činnosti musí byť prítomný dostatočný počet záchranárov, aby vybudovali a upevnili norné steny, ktoré predstavujú základ pri zachytávaní a odčerpávaní nebezpečných kvapalín.

Pri likvidácii ropných havárií touto metódou je potrebné zabezpečiť vhodné dopravné prostriedky, ktoré odčerpanú látku budú odvážať na miesta likvidácie. Pokiaľ by vodná

100


hladina nebola vhodná na použitie skinerov, potom, môžeme ropné látky čerpať čerpadlami v nevýbušnom prevedení. V takomto prípade je nutné zaistiť, aby sací kôš sacieho vedenia neležal na dne vodného toku a nebral čistú vodu, ale nainštalovať ho tak, aby bol tesne pod hladinou a aby bral väčšinu produktov, ktoré chceme odčerpať a zároveň aby nám nenasával vzduch, pretože tieto čerpadlá sú na tento jav citlivé a nemôžu byť prevádzkované bez kvapaliny. Mohlo by tu dôjsť k poškodeniu čerpadla.

Dôležité je vyčistenie použitých technických prostriedkov a náradia. Ak bude na mieste zásahu nutná ďalšia asanácia, je vhodné vykonať čistenie technických prostriedkov priamo na mieste, pretože tým znížime nebezpečie kontaminácie životného prostredia v danej lokalite. Je to vhodnejší spôsob, ako odviesť znečistené zariadenie na základňu a spôsobiť tým ďalšie problémy, napríklad na čističke odpadových vôd v mieste dislokácie. Pokiaľ z nejakých dôvodov nie je možné vykonať očistenie na mieste udalosti, je najvhodnejšie odviesť všetko zariadenie do podniku, v ktorom sa vyrába odčerpávaná kvapalina a kde sa nájdu priestory na očistenie. Zásahom by záchranné zložky nemali spôsobiť väčšie škody, ako tie, ktoré vznikli samotnou mimoriadnou udalosťou.

Pri úniku ropných látok do vodných tokov, za okamžité opatrenie sa považuje ohlásenie tejto udalosti, čo je povinný vykonať pôvodca havárie. To znamená: nahlásiť haváriu na príslušné operačné stredisko (polícia, hasiči), čo najrýchlejšie odstrániť príčinu havárie a zabrániť alebo zmierniť škodlivé účinky havárie. Pri následných opatreniach vykonávaných záchranárskymi zložkami sa likvidujú uniknuté látky, sleduje kvalita vody a zasiahnuté miesta sa uvádzajú do pôvodného stavu.

Pre záchranné zložky po príchode na miesto udalosti je dôležité:

zhromaždiť a vyhodnotiť základné informácie o nebezpečnej horľavej kvapaline (druh a množstvo látky, horľavosť a výbušnosť látky, rozpustnosť vo vode, charakteristické vlastnosti, pravdepodobnosť ďalšieho nebezpečia a ohrozenia, stanovenie postupu likvidácie),

zabezpečiť miesto úniku látky a miesto zásahu (ohradenie miesta, zákaz vjazdu automobilov a osôb, zaistenie bezpečnosti pre zasahujúce zložky),

odstrániť zdroj znečistenia (uzavretie ventilov, atď.), oddeliť zasiahnutý priestor (postavenie zábran, norných stien, upchatie kanálových

vpustov).

Následné opatrenia pre zložky, ktoré sa na takomto zásahu zúčastnia:

zber a separácia zachytených látok, zber a separácia nasýtených sorbentov, odber kontrolných vzoriek vôd a zeminy, následné sanačné práce, zápis o havárii, oprava a výmena poškodeného náradia, ktoré bolo pri zásahu použité, navrhnutie preventívnych opatrení pre zamedzenie podobných havárií.

8.9.1 ZÁSADY LIKVIDÁCIE ROPNÝCH HAVÁRIÍ NA PEVNEJ PÔDE

101


pre zamedzenie ďalšieho vyparovania a zapálenia je treba vytečené ropné látky s bodom vzplanutia pod 55 °C podľa konkrétnej situácie a nebezpečenstva pokryť vrstvou peny, najmenej 10 cm hrubou,

lokalizovať vytečené ropné látky vytvorením hrádzí (piesok, hlina, absorbenty,...), usmerniť ich a zachytávať v záchytných nádobách,

zamedziť vniknutiu ropných látok do kanalizácie, šachiet, pivničných priestorov, jám a do povrchových vôd,

pri ohrození ľudí, zariadení alebo zamorení spodných vôd v území s vodnými zdrojmi, odčerpať vytečené ropné látky a zachytiť ich v záchytných nádobách,

pri vrstvách ropných látok pod 5 cm ich pokryť primeraným množstvom absorbentov, ropnými látkami nasiaknuté absorbenty naberať drevenými lopatami a uchovať až do

odvezenia vo vhodných nádobách, na zamedzenie vytekania ropných látok z nádob použiť utesňovacie kliny a čistiacu vlnu,

netesnosti na ventiloch alebo prírubách odstrániť dotiahnutím skrutiek, použitím podložiek, bandáží a tmelov,

pri odstraňovaní netesností používať len neiskriace nástroje, odstraňovanie netesností na zariadeniach s ropnými látkami s bodom vzplanutia pod 55°

C, začať až po prikrytí vytečených ropných látok penou, prečerpávanie vytečených ropných látok alebo olejov zo záchytných nádrží do

pristavených cestných alebo železničných cisterien vykonávať len pomocou neiskriacich čerpadiel, alebo schválených ponorných čerpadiel,

za účelom odvedenia statickej elektriny pri prečerpávaní z cisterny do cisterny je nutné obe cisterny uzemniť,

na vyprázdnenie cisterny použiť hadicové vedenie B 75 pomocou prechodu na vypúšťacie hrdlo cisterny,

voľný prepad ropných látok nesmie presiahnuť 1 m a koniec hadice je nutné v naplňovanej cisterne zaťažiť, aby nedochádzalo k úderom spojky o stenu,

pri nasadzovaní alebo vyberaní čerpadla z cisterny je nutné zamedziť nárazom čerpadla o stenu nádrže,

pri prečerpávaní ropných látok z technologických zariadení za prevádzky je treba čeliť jedovatým výparom.

8.9.2 ZÁSADY LIKVIDÁCIE ROPNÝCH HAVÁRIÍ NA POVRCHOVÝCH VODÁCH

pri príchode na miesto nehody rešpektovať smer vetra a rýchlosť prúdenia vody a pohyb

ropných látok (oleja), pri voľbe miesta na kladenie nornej steny pamätovať na možnosť prístupu pre vozidlá,

ktoré vezú norné steny, absorbenty, zachytené ropné látky a iný materiál, pri ropných haváriách, kedy je hrúbka vrstvy plávajúcich olejov pomerne veľká, je nutné

varovať obyvateľov v smere toku vody o zákaze použitia ohňa v blízkosti brehov, plávajúce ropné látky v prvej fáze lokalizovať jednoduchými nornými stenami z hranolov

alebo hadíc, pričom sa snažiť o obkľúčenie ropných látok na najmenšej ploche tak, aby ich bolo možné účinne odsávať pomocou čerpadiel,

pri výbere miesta na inštaláciu protiolejových norných stien na tečúcich vodách, je nutné rešpektovať čas potrebný na dovoz norných stien a na ich vlastné zostavenie a inštaláciu,

na tečúcich vodách, kde rýchlosť prúdu dosahuje 0,2 a viac metrov za sekundu sa budujú minimálne dve norné steny od seba vzdialené približne 150 metrov,

na zachytenie ropných látok (olejov), ktoré prenikli cez prvú nornú stenu, je nutné použiť sorbenty, ktoré po absorbovaní olejov odstrániť pred druhou nornou stenou,

102

1

34

5

2

1

2

3


norné steny inštalovať (ukotviť) v smere toku vody pod uhlom 45°, pričom u tokov s vyššou rýchlosťou ako 0,2 m.s-1 tieto upevniť po každom piatom metri lanami o breh,

u toho brehu, kde sa nazhromaždia ropné látky, je treba mať pripravené zberné jamy alebo veľkokapacitné nádrže na odber zachytených ropných látok,

zachytené ropné látky (olej) nazhromaždené v zberných jamách alebo nádržiach, odčerpať neiskriacimi čerpadlami do vlečných, automobilových alebo iných cisterien.

Vzhľadom nato, že odčerpávané ropné látky budú v skutočnosti predstavovať emulgovanú zmes voda-olej, tieto sa musia v záverečnej fáze upraviť filtráciou a odlučovačmi olejov. Počas zachytávania ropných látok a ich manipulovania s nimi, je nutné prísne dodržovať protipožiarne opatrenia! Niektoré problémy, spojené s likvidáciou ropných havárií prinášajú nasledujúce obrázky:

Obr.7.1 Priesak uhľovodíkov z havarovanej cisterny po hladine podzemnej vody do studne a do rieky

Legenda: 1- havarovaná cisterna, 2- hladina spodnej vody, 3- smer pohybu ropnej látky, 4- studňa, 5- kontaminovaná vodná plocha, kde bude nutná inštalácia norných stien.

Obr.7.2 Zaklinovanie prerazenej nádrže Obr.7.3 Provizórna nádrž vytvorená z klinom rebríkov prekrytých polyetylénom na

zachytenie ropných látok

Legenda:1- kanálová doska,2- penový materiál,3- prítlačná doska.

103

23

4

1


Obr.7.4 Utesnenie kanálu za účelom zamedzenia prieniku ropných látok do kanalizačnej

sústavy

Obr.7.5 Odčerpávanie ropných látok z hladiny vody

Legenda:1- odsávacie potrubie,2- plavák, 3- plávajúce ropné látky,4- hladina vody.

104

t8_riešenie krízových situácií pri úniku horľavej kvapalnej látky

Documents