tamasem, február 2010

TAMASEM02/2010

◄ ◄ späť na obsah TAMASEM 2

Pochovaný cintorín Veteráni Korene a výhonky

Cesta za hniezdom včelára lesného

Pauza(?) Michaela Mokrá

Fool on the hill OčakávanieMartin Gross

MiMiKa

Have you seen a hero today?

Peter Pikulík Ženy očami ženy

VyhodnotenieNájdené rámovanie

Príbeh fotografie Lačho džives Ars Preuge Vyhlásenie súťažeProti pravidlám


Karol Urban • Antonínov vlak

MIMIKA


MIMIKA

Milan Kollár • Bez názvu


MIMIKA

Milan Šturcel • Bez názvu


MIMIKA

Miroslav Kormoš • Andrej Bán a Marek Šulík na festivale Jeden svet v Prievidzi, marec 2010

7 TAMASEM◄ ◄ späť na obsah

Pred časom som videl film Fedora Gála „Krátka dlhá cesta.“ Je to neobyčajný film o putovaní syna hľadajúceho hrob otca, ktorého nepoznal (www.kratkadlouhacesta.cz). Gálov film ma prinútil zdvih-núť svoj zrak od vecí predo mnou a poobzerať sa i iným smerom. Pár dní po tomto silnom zážitku z kina som sa vracal z prvej jarnej túry z Rokoša do Di-viackej Novej Vsi a tesne pred vstupom do dediny som uvidel medzi stromami na zarastenom pahorku starý náhrobný kameň. V tej chvíli som si spomenul na slová nebohého otca mojej manželky o starom ži-dovskom cintoríne. Toto bolo to miesto. Vybral som sa tam. Sedel som medzi náhrobnými kameňmi a obklopovalo ma úžasné ticho (bola Veľká noc, zvo-ny na kostoloch "zviazané"). Pri pohľade na pováľa-né a zarastené náhrobné kamene som si uvedomil, že i ja mám v hlave "pováľané a zarastené" myšlien-ky množstvom informácií z médií, ktoré nás v tejto súvislosti zahlcujú slovami: zdevastovaný, zhanobe-ný, zarastený, opustený, zabudnutý. I tento židovský cintorín je zarastený, zdevastovaný, opustený a mož-no i zabudnutý. Môj pohľad v tej chvíli preskakoval z jedného náhrobného kameňa na druhý a hľadal, či sú na nich poukladané malé kamienky. Neboli...

pochovaný cintorínText a foto: Karol Urban


Je to veľmi smutné a zároveň magické miesto. Podľa letopočtov vytesaných do kame-ňa tu zastal čas ešte pred druhou svetovou vojnou. Ako keby to bolo miesto, kde je po-chovaný židovský cintorín. Tak som to tam vtedy cítil.


veterániFoto: MIlan Kollár


korene a výhonky Fotografie Karola Plicku vystavené v ga-lérii v Prievidzi - to je udalosť sama o sebe. Nečakaným doplnkom bola idea vystaviť spolu s Plickovými fotografiami fotogra-fie súčasných autorov z okresu Prievidza. Fotografie súčasných autorov mali byť zr-kadlom dnešnej doby, postmoderným protipólom k fotografiám Karola Plicku.

Neobvyklá výstava v galérii Regionálneho kultúrneho centra v Prievidzi.

Text: Miroslav Kormoš, Foto: M. Kollár, R. Habara, M. Kormoš, I. Valko

Foto

: Mila

n Ko

llár (

2x)


Foto

: Iva

n Va

lko

(2x)


Neobvyklým javom bola plná galéria po-čas vernisáže. Žeby sa blýskalo na lepšie časy? Alebo zavážil fakt, že v podstate šlo o vernisáž troch výstav? Okrem fotografií Karola Plicku a fotografií súčasných auto-rov boli vystavené aj drevené modely ľu-dovej architektúry, ktorých autorom je Jo-zef Murín.

Foto

: Mila

n Ko

llár

Foto

: Rad

ovan

Hab

ara


Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

(2x)

Mgr. Jana Hvojniková, autorka projektu Korene a výhonky.


Foto: Milan Kollár (2x)


z vý

stav

y K

ore

ne

a vý

ho

nk

y...

Milan Kollár • Bez názvuKarol Plicka • Chlapec pri pasení koňa


Matúš Granec • Starý otec s vnučkouKarol Plicka • Starý otec s vnučkou


Miroslav Kormoš • Bez názvuKarol Plicka • Poľná kolíska


Damián Macho • MichalKarol Plicka • Portrét starého muža - severný Spiš


Karol Urban • LúčnicaKarol Plicka • Vynášanie Moreny

Použité fotografie Karola Plicku sú zo zbierok SNM v Martine a boli použité s láskavým dovolením SNM Martin.


fool on the hillText a foto: Karol Urban

Z Martina tam „dohodíš kameňom“. Hrad Sklabiňa leží v nádhernom podhorí Fatry. Pár metrov pod hradnými múrmi, v dome ktorý postavil s priateľmi na pô-vodných základoch stredovekého domu, žije Mišo.

Názov článku som si požičal z piesne od The Beatles, lebo podľa mňa asi naj-lepšie vystihuje tohto chlapčiska a celé jeho úsilie. Preto ten „blázon“ z piesne. Samozrejme, v dobrom zmysle slova. Všetko čo robí, robí s úžasným zápalom.

Zoznámil som sa s ním u kamaráta Rasťa Haronika, Pomáhali sme mu sta-vať drevené obydlia pre veľmi špecific-ký starosloviensky skanzen pod Vyšehra-dom. Celý deň pršalo a pracovať v tom daždi nebolo vôbec príjemné. Najviac sa tam práve vtedy vrtel Mišo, nič pre neho

nebolo problémom. Vtedy som si uve-domil, že je to veľmi zaujímavý chlapík, zručný, zapálený pre vec.

Jeden z mojich kamarátov ho vystihol slovami: “Je to ostrý chlapík, žuje klince, pľuje hrdzu...“ :)

Po pár stretnutiach som zistil, že som spoznal človeka zapáleného pre históriu, ktorá zaujíma i mňa. Začal som chodie-vať na hrad Sklabiňa na kus reči za Mi-šom a niekedy len tak, ľahnúť si na lúku, dať si slnečný kúpeľ a kochať sa pohľad-mi do doliny. V čase, keď som písal tieto riadky bol mimo Slovenska, ale dohod-li sme sa, že v budúcom čísle prinesie-me článok, v ktorom bude môcť predsta-viť seba a svojich priateľov zo združenia Don Jon. Zatiaľ predstavím fotografiami Mišov „priestor“.


očakávanieMARTIN GROSS


Séria fotografií Martina Grossa pod názvom „Očakávanie“ získala ocenenie nielen na okresnej fotografickej súťaži PRI-ZMA 2009 ale i na krajskom kole súťaže AMFO 2010 v Tren-číne, kde získala prvé miesto v skupine A - čiernobiela fo-tografia.


http://martingross.sk


cesta za hniezdom včelára lesnéhoText a foto: Karol Urban


Nemá zmysel vysypať z rukáva všetky in-formácie o tomto dravom vtákovi. Koho téma zaujíma, určite si informácie nájde na internete. Toto nebude článok o ochra-ne životného prostredia.

Prežil som pár pekných letných hodín v hlbokom lese pohoria Vtáčnik v spoloč-nosti troch zaujímavých ľudí. Oni si robi-li svoju prácu a ja som sa snažil atmosfé-ru zachytiť prostredníctvom fotoapará-tu. Urobiť pre seba obyčajný pamäťový záznam, ktorý mi vráti i neskôr aspoň zlo-mok atmosféry, ktorú som tam vtedy pre-žil. Funguje to.


Od času kedy vznikli tieto fotografie už pretieklo veľa vody a sneh po dve zimy za-kryl tieto miesta . Keď som nedávno vytia-hol obrázky zo svojho archívu, znova som sa dostal „tam“. Cítil som vôňu vlhkého lesa pri fotení papradí, mokrú košeľu le-piacu sa pod vakom na chrbát, počul som bzukot dotieravých múch okolo mojej hla-vy, praskot konárov pod nohami a za chrb-tom nekončiaci Karolov preslov, ktorý stá-le dokola mlel, mlel a mlel...


A práve toto je to, čo sa mi páči na fo-tografii. Keď pozeráš film, jeho obrázky ťa môžu zaujať, ale skôr či neskôr zhasnú a v sále sa rozsvieti. Je to ako keď počúvaš hudbu, takisto sa v tebe zachytí len krásny pocit z počutého. Fotoaparát zachytí scé-nu, ktorá sa už nikdy nezopakuje, ale vy-strihne z nej pre teba stotinu sekundy na-vždy zostávajúcu na fotografii. Vďaka fot-ke sa ku tej stotine sekundy môžeš kedy-koľvek vrátiť. A to teda nemá chybu, pria-telia.


Pred nedávnom sa mi dostala do rúk zbierka básní Oldřicha Mikuláška - Ortely a milosti. Zaujali ma dva verše v básni Po-kušení na Špilberku, ktoré dokonale vysti-hujú to, čo som sa snažil povedať :

„Hleď, to vše je tvé,co zavřeš pod víčka.“


Rozprávať sa s ním je malé dobrodružstvo a veľký zážitok. Skákali sme ako dva zajace, niekedy bližšie a niekedy ďalej od načrtnutej témy roz-hovoru. Ale stálo to za to.

pauza (?)Text: Karol Urban, Foto: Karol Urban, Oto Kmeť

Foto

: Kar

ol U

rban


Spolu s priateľmi si v posledných ro-koch organizoval hudobný festival Let-ná pauza. Ako to bude v tomto roku? Nie si unavený?

Som už trochu skeptický. Mám pocit ako keby tieto letné festivaly v dnešnej dobe strácali pôvodný zmysel. Prečo si išiel ke-dysi na festival? Lebo si uvidel kapelu, kto-rú tak ľahko neuvidíš. Dnes už je ale po-maly všetko „festival“. Niekto dá dokopy tri kapely na jedno pódium alebo ich zavolá do krčmy a už je z toho festival... My sme začali pred ôsmimi rokmi a nebol to ľah-ký začiatok. Počas tých rokov to bola tvr-dá práca, ako vždy, keď chceš vybudovať značku. Keď si dnes pozrieš programy fes-tivalov, všade vidíš tie isté kapely. Keď ne-zavoláš na festival Desmod, urobíš chy-bu? Všetko to robia médiá. Dnes žijeme v otvorenom svete, okolo nás je množstvo zaujímavých kapiel, ale v rádiách sa doko-la hrá a do ľudí tlačí to isté. To nepocho-pím. A s „festivalmi“, kde do mladých ľudí lejú sponzori hektolitre alkoholu súťažiť nemienim. Už dlhšiu dobu vo mne kvasí a dozrieva myšlienka, že to budem robiť

inak. Chcem ľuďom ponúknuť iných inter-pretov. Uvidíme.

Dnes je už práca okolo festivalu úpl-ne iná ako kedysi. V čase keď sme začínali bolo nepísaným pravidlom medzi organi-zátorom festivalu a kapelou, že kapela prí-de na festival, ale tri mesiace pred nebu-

de hrať v okruhu sto kilometrov od mies-ta festivalu. Vzájomne sa to rešpektovalo. Dnes? Ja si rezervujem na júl kapelu v po-lovici októbra a pred pár mesiacmi som sa dozvedel, že tá istá kapela bude v júni v Bánovciach a o týždeň neskôr v Novákoch. Neviem kam toto speje. Nie je to dobrá

cesta. Samozrejme, každý si môže robiť čo chce, ale neviem dokedy sa to takýmto spôsobom ustojí.

Vaša agentúra organizuje i veľmi hod-notné koncerty vážnej hudby.

Pred necelými dvoma mesiacmi som vďaka tebe videl mimoriadne zaujíma-

Palo Drozd.Študoval husle na konzervatóriu v Žiline u profesora Bohumila Urbana. Po absol-vovaní bol desať rokov členom Štátne-ho komorného orchestra v Žiline. V sú-časnosti pracuje v event agentúre Vatel.Organizoval sedem ročníkov hudobné-ho festivalu Letná pauzaŽenatý, otec troch dcér. Žije v Bojniciach.

Foto

: Oto

Km

eť

Iva Bittová a Solamente naturali, koncert v kostole piaristov v Prievidzi.


vý koncert na Bojnickom zámku. Štátny komorný orchester Žilina hral Beetho-vena a Zeljenku. Ako sólista vystúpil mladý čínsky klavirista Haiou Zhang, di-rigoval jeden z popredných dirigentov severnej Ameriky, kanaďan Kerry Strat-ton. Po koncerte sa vo mne zmiešal nád-herný pocit z hudobného zážitku s tro-chou smútku nad tým, že takýchto pod-ujatí je tu doma strašne málo. Celkovo mám pocit, že je to s tou duševnou po-travou zo strany oficiálnych kultúrnych inštitúcií v našom meste veľmi biedne. Pochybujem, že je to len záležitosť chý-bajúcich peňazí, na ktorých nedostatok sa každý vyhovára. Chápem, že komerč-né somariny vypredajú všetky stoličky.

Ale ide len o to? Vypredať stoličky?Kultúra na tom nikdy nebola tak, že by si

na seba sama zarobila. Vždy tu boli mece-náši, ktorí ju podporovali. Pokiaľ sa majú ľudia vychovať, tak to neurobíš ani za rok, ani za tri roky. A nevychováva sa len ko-merciou. Myslím si, že kultúrne ustanoviz-ne, ktoré majú peniaze od štátu, by mali ľudí vychovávať tým, že svoj záber a reper-toár by mali mať veľmi široký. Keď sme za-čínali v Prievidzi s klasikou, prišlo len pár ľudí. Postupne si ale zvykli prísť na koncer-ty ku Piaristom. Nesklamali nás ani raz. Ne-môžme sa vyhovárať stále len na peniaze. Nemôžme stále brať len Radošincov ale-bo Lúčnicu. Ľuďom treba ponúknuť i nie-čo iné. Keď sa v Bojniciach objaví plagát,

že bude zase Lúčnica, tak je samozrejme vypredané. Ale toto podľa mňa nie je ces-ta. Lúčnicu alebo Radošincov vypredá kaž-dý. Nehovorím, že je to zlé. Ale oni sú tu podľa mňa predsa na to, aby ľudí nejakým spôsobom kultúrne tvarovali. Toľko je di-vadiel...Len treba chodiť a hľadať a potom sem priniesť zaujímavé tituly. Zober si na-príklad Kaščáka a jeho festival Pohoda. Je to najväčší festival na Slovensku a pohľad zvonku by mohol byť taký, že či tam zavolá Miška alebo Ferka, ľudia mu tam prídu. Ale to nie je pravda. Kaščák stále cestuje, hľa-dá, chodí, snorí po rôznych scénach. Raz je v Maďarsku, raz v Anglicku, potom ob-javí niekoho zaujímavého v Ostrave v ne-jakom zapadnutom klube. Niekto si mož-no povie, že Kaščák má peniaze, ale tým to nie je. On totiž na tom festivale neustále pracuje. Ale tu je to zúfalstvo, tu je to do-slova zabetónované.

Komercia zarába, je to o tých preda-ných stoličkách.

Z toho mi to tak vychádza. Samozrej-me, aj to treba, viem že musia byť v neja-kých číslach. Ale nedá sa to robiť len ta-

kým spôsobom, že sa budem triasť, či na tom zarobím.

Možno by bolo riešením, keby popri tejto „oficiálnej kultúre“ vytvorili vo svojich stánkoch priestor pre alternatí-vu a pritiahli tak mladých ľudí. Nemám na mysli len nárazové akcie, ale že by tu pomohli vytvoriť nejaké šťavnaté pod-hubie, lebo (až na pár výnimiek) je tu veľmi sucho... Ale radšej sa zastavím. Z takýchto aktivít asi veľmi kasa necin-ká a ja som v tomto asi dosť naivný. „Do-chádzať“ na kvalitné veci stále na Sta-nicu do Záriečia sa nedá donekonečna. Ale obráťme list.

Desať rokov si hral aktívne na husliach v žilinskom Štátnom komornom orches-tri. Máš ešte dnes čas si zahrať? Ako je to s tou hudbou u teba dnes?

Ako som začal robiť agentúru, prestal som aktívne hrať. Na začiatku sme na pár akciách zahrali takú dobovú muzič-ku, cemballo, zobcová flauta, spev, ja na husliach. Ale to bolo len príležitostne. Te-raz na to vôbec nemám čas. Možnosti by aj boli. Peťo ešte hráva, občas ma volá, ale

Foto

: Oto

Km

eť


nemám na to čas ani energiu. Vieš, máme tri malé deti. Keby som išiel hrať, musel by som ísť na týždeň z domu. Tri-štyri dni sa skúša, potom je koncert. Ale to sa nedá.

Spomenul si pred chví-ľou Petra Vrbinčíka, svojho spolužiaka z konzervatória, terajšieho spolupracovníka a priateľa. S rodinami sa na-vštevujete. Zahráte si spolu?

Tak súkromne si zahráme, napríklad ľudovku. Na ľudov-ke sme vyrastali. Keď sme štu-dovali v Žiline, mali sme ešte s ďalšími ka-marátmi kapelu Čmeliaci. Viedol ju chalan, ktorý je teraz riaditeľom ĽŠU v Dolnom Ku-bíne. Leoš Gajdulák. On to celé vymyslel.

Nebolo to tak dávno, keď hral Peter v Bojniciach violu so Solamente naturali.

S Petrom sme sa po škole rozišli. Ja som ostal v orchestri v Žiline a Peter išiel do Bratislavy. Hral vo Filharmónii a neskôr v jednom z najlepších orchestrov v býva-lom Československu, bol to orchester Ca-

pela Istropolitana. Pred niekoľkými rok-mi sme odišli so spomínaných orchestrov a dohodli sme sa, že budeme spolupraco-vať a popri tom si i zahráme. Peťo má rád starú hudbu. Dal sa do kopy s Milošom Va-lentom, ktorý hrával v Musica Aeterna. Mi-loš ma dnes vlastný súbor Solamente Na-turali. Keď to Peťovi čas dovolí, tak hrá vi-olu u Miloša, je veľmi šikovný muzikant.

Takže určite vám pri vašej práci veľ-mi pomáha to, že poznáte osobne ľudí z

tejto brandže, resp. prostredie.Samozrejme. Už som spomínal, že keď

chceš svojou prácou ľudí trochu formovať alebo vychovávať, jednoznačne musíš ve-dieť, čo kupuješ a neustále musíš hľadať, čo im ponúkneš. Kultúra sa nedá robiť od stola. My tiež nemôžme donekonečna po-núkať Requiem alebo Vivaldiho Štyri roč-né obdobia. I keď viem, že na Vivaldiho ľu-dia určite prídu.

Ale veď presne o tom to je. Bol som na

koncerte Beethovena a Zeljenku, kto-rý ste pripravili naposledy a bol to zá-žitok. Teším sa na ďalší koncert, ktorý pripravíte a nečakám, že to bude zase to isté. Keď som spomenul priateľom, že chystáte na začiatok júla dva koncerty telesa Musica Aeterna, spozorneli a už teraz sa tešia.

Koncerty vážnej hudby tu chceme ur-čite robiť. Je to vďaka tomu, že sme tým prešli, že sme vážnu hudbu aktívne hrali

Foto: Oto Kmeť (2x)

Peter Vrbinčík, Iva Bittová, Vladimír Godár.


Foto

: Kar

ol U

rban

Kerry Stratton a Štátny komorný orchester Žilina, Huňadyho sála, Bojnický zámok.


dlhé roky, že sa nám vážna hudba páči a vieme, že vážna hudba je dobrá vec. Veľ-mi nás teší, keď je spätná väzba od ľudí po koncertoch pozitívna. Preto sme radi, že to ľuďom môžeme dať. Treba ale podotknúť, že sa nám to darí hlavne vďaka podpore Ministerstva kultúry, ktoré dáva na takéto

projekty dotácie.Vieš, my sme boli na koncerte všetci,

celá naša partia. Už len to, že sme sa stretli v krásnom prostredí, že sa naše dievčatá „nahodili“, že sme sa spo-lu dobre cítili, to stálo za to. No a ešte tá krásna hudba. Som presvedčený, že

keby bol koncert o mesiac, ideme spo-lu opäť. Toto tu veľmi chýba, v tej našej poondiatej Prievidzi.

Ja viem, ale treba vychádzať i z reálnych vecí. Keď si uvedomíš, koľko mala Prie-vidza obyvateľov pred vojnou a čo po-tom urobili z Prievidze komunisti. Baníc-

ke mesto. Nechcem sa teraz vyvyšovať ale-bo hrať na intelektuála, ale treba brať do úvahy i zloženie ľudí a aký je tu potenciál. Keby neboli v Bojniciach kúpele, tak máš problém na kvalitný koncert vážnej hud-by dostať sto ľudí. Veď to je katastrofa. Je to v ľuďoch. Na dobrú kultúru chodia stá-le tí istí ľudia.

Musím teraz povedať našim čitate-ľom, že počas rozhovoru nám stále z re-produktorov hrá jazz. Asi máš rád jazz, však?

Áno. Veľmi rád ho počúvam.S hudbou veľa pracuješ. Spomínal si,

že na hranie ti už veľa času neostáva.

Foto

: Kar

ol U

rban

Haiou Zhang, Huňadyho sála, Bojnický zámok.

TAMASEM 000◄ ◄ späť na obsah

Hrávam minimálne, ale počúvať klasic-kú hudbu a jazz ma stále baví. Je to úžas-ná vec. Samozrejme, teraz mám času ove-ľa menej. Súvisí to s tým, že máme malé deti. A tie deti nám dajú zabrať. Príde ve-čer, úlohy a potom, keď deti zaspia a celý dom stíchne, zaspím i ja. Ale deti sú úžas-ná energia, dávajú mi veľa potešenia a in-špirácie, sú pre nás s manželkou veľkou školou života. Kedysi som bol doslova fa-natik do vážnej hudby. Keď som cestoval s orchestrom po svete, stále som si kupoval nahrávky a z každého zájazdu som si nie-čo priniesol. Mám pomerne veľký archív. Keby si mal záujem, určite ti môžem nie-čo požičať.

Hmmm, ďakujem. Ale spomínali sme jazz a to, že máš ku nemu blízko. Do-počul som sa, že s Petrom chystáte na začiatok júla okrem dvoch koncertov vážnej hudby i nejaké jazzové koncer-ty.

Toto leto ponúkneme v rámci Letnej pauzy dva jazzové večery v Bojniciach na nádvorí nášho zámku. Počas dvoch ve-čerov budú účinkovať viacerí vynikajú-ci muzikanti, okrem kvalitného zvuku a svetiel plánujeme malé občerstvenie, aby sme vytvorili príjemnú atmosféru jazzo-vých koncertov v tak krásnom priestore akým je zámok Bojnice. Uvidíme, ako to ľudia príjmu a veľmi sa už na to tešíme.

Foto: Oto Kmeť


Nerada píšem sama o sebe, pripadá mi to egocentrické. Na škole nás však nútia naučiť sa „predať“, ale neviem, či sa to niekedy naučím.

V skratke: študujem divadelnú scénografiu, pozor, nie scenáristiku (často si to ľudia pletú). To znamená, že na-vrhujem kostýmy a scénu do divadla. Zatiaľ len školské-ho, ale dúfam, že budúcnosť prinesie aj pracovné ponu-ky. Divadlo je úžasný organizmus, ja som rada, že môžem byť jeho scénografickou bunkou. Samotná scénografia nie je len o „troch rekvizitách“, ale je to zmes rôznych dru-hov umenia, od literatúry, histórie cez módu, krajčírstvo až po maľbu a architektúru, preto je taká čarovná. Práve maľbe sa často venujem aj mimo školy. Inšpiráciou mi je zase len divadlo, rada stvárňujem literárne a dramatické postavy, scény, atmosféry...

Tak, a „predala“ som divadlo namiesto seba...

michaela mokrá

Foto

: Kar

ol U

rban

PORTFÓLIO


Scéna k rozprávke “O Peterkovi” zo zbierky od Dobšinského inšpi-rovaná detskými starými drevený-mi kockami a renesančnými dre-vorytinami.


Scéna k hre Don Juan - Molière: návrh prostredí piatich dejstiev vsadených do makety Malej scény.


Kostýmová realizácia podľa zadania ušiť korzet na konkrétnu osobu a na jej miery vyrobiť individuálny strih korzetu podľa ba-rokovej módy v Holandsku. Materiál - satén, plastová výstuž.


Kostýmová realizácia: rokokový odev podľa predlohy nájdenej v knihe. Materiál: vlyzelín, farba natupovaná cez šablónu.


Predstavenie: Quattro formaggi. Premiréra: na Malej scéne. Réžia: Michaela Zakuťanská, Lukáš Brutovský, Júlia Rázsusová


Cyklus malieb: Kundera - Žert. Séria obrazov a imaginárnych portrétov postáv z románu Mila-na Kunderu. Formát A2.


Inšpirácia maľbou zátišia z geometrických predme-tov a jeho štylizovanie. Formát A2.


have you seen a hero today?Text: Miroslav Kormoš, Foto: Miroslav Kormoš, Peter Pikulík

Foto: Miroslav Kormoš

Počas dvoch dní sme mali možnosť vidieť v Prievidzi mladých ľudí v oran- žovom tričku s nápisom „Have you seen a hero today?“ - „Videli ste dnes hrdinu?“. Nuž, ak ste niekoho v takom tričku videli, tak odpoveď je áno. Vi-deli ste totiž dobrovoľníka, ktorý svoj čas a energiu venoval rôznym verej-noprospešným aktivitám bez nároku na odmenu. Jednou z týchto aktivít bolo čistenie čerešňového sadu na sídlisku Sever v Prievidzi.


Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

(2x)

Chcel by som poukázať najmä na dva prínosy tejto akcie, ako ich ja osobne vní-mam. Tým prvým je samotné čistenie, pri ktorom sa účastníci nebáli ušpiniť. Tým druhým je narušenie myšlienkového ste-reotypu. Je ľahké chodiť medzi odpadkami a ignorovať ich, ak nás upokojuje myšlien-ka, že „aj tak nato každý kašle, tak prečo by som mal práve ja niečo robiť?“.

Novodobí hrdinovia v oranžových trič-kách nám ukázali, že nie každý na to kaš-le. Že sú ľudia schopní prevziať iniciatí-vu a istú zodpovednosť za miesto, na kto-rom žijú.

Ostáva len dúfať, že to nepovedie k ďal-šej stereotypnej myšlienke typu „kašlem na to, veď to niekto odmaká keď zase bude podobná akcia“.


Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

(2x)


Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

(2x)

Do akcie „Tri dni pre hrdinov“ boli zapojení aj mladí fotografi z okresu Prievidza, ktorí dokumentovali nielen priebeh akcií, ale aj Prievidzu v jej dnešnej podobe.


Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

(2x)


Foto

: Pet

er P

ikul

ík (2

x)

Foto

: Pet

er P

ikul

ík (2

x)


Foto

: Pet

er P

ikul

ík (3

x)


peter pikulíkPORTFÓLIO

Aj keď tvorím pomerne krátku dobu, na fotografii ma za-ujala jej nekonvenčnosť a absolútna sloboda vyjadrovania sa. Veci, osoby, nálady, ktoré by som nedokázal pomeno-vať slovami, môžem aspoň naznačiť na fotografii. Venujem sa najmä konceptuálnej fotografii, pri ktorej môžem úpl-ne potlačiť realitu bežného sveta alebo ju, naopak, zvý-razniť. Farebne fotím v poslednej dobe veľmi zriedkavo. Skôr využívam výhody čierno-bielej fotky, ktorá neodvá-dza pozornosť od toho, čo je podstatné a čo by diváko-vi nemalo uniknúť.

http://ivisiblesk.deviantart.com


http://invisiblesk.deviantart.com


ženy očami ženyText a foto: Katka Medľová (autorka je študentka Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK – odbor európske štúdiá)


Through their eyes (Ich očami) je projekt zaoberajúci sa problémami žien v rozvíja-júcich sa krajinách na Balkáne a Gruzín-sku. Projekt zbiera údaje už tretí rok a jeho iniciátormi sú rôzne neziskové organizá-cie (KARAT Coalition Poland, Permaculture and Peacebuilding Center PPC Shtip, Ma-cedonia and GenderMediaCaucasus Jour-nalists Association from Georgia).

macedónsko


Súčasťou projektu je fotoreportáž zo Srbska a Macedónska - ženy pracujúce v domácnosti.

Svojimi výrobkami si dokážu na seba za-robiť, no spoločnosť ich nevníma ako pra-cujúce. „Každá žena predsa doma pracuje, to nie je žiadna robota.“ To napriek tomu, že tzv. neformálna práca – kam patrí aj ľu-dová tvorba a pouličný predaj – tvorí až 60% HDP v Macedónsku.

◄ ◄ späť na obsah 95 TAMASEM

Uživiť sa vlastnou tvorbou však nie je ľahké. Domáci takúto tvorbu neveľmi oce-ňujú a konkurencia je veľká – trh zaplavu-je najmä lacný čínsky tovar. Najviac sa darí tým, ktorí si ako klientelu získali veľvyslan-cov, ktorí tieto výrobky - macedónsku ľu-dovú tvorbu - so sebou nosia ako dary. V jednej z dedín sú mierové zbory OSN. Tie zase sprostredkúvajú predaj do Ameriky.


„Tradičné macedónske výšivky“, nie vždy celkom tradičné. Dajú sa na nich nájsť rôzne výjavy, ne-raz i portrét Pikachu. Samozrej-me stále prezentované ako tra-dičné macedónske výšivky.


srbsko


Nena. Všetko vyrába z po-užitého materiálu. Od ob-rázkov zo sušených rastlín až po ozdoby z plechoviek z deodorantov.


Mesto Bor, v ktorom býva, bolo počas vojny bombardované. Bála sa vychádzať von, dlhý čas doma trávila výrobou tisícky papierových ruží. Neskôr to využila v jed-nom zo svojich diel.

Veľká noc klope na dve-re, Nena pripravuje vajíčka z rozbitých kusov skla.


Viac info a foto na: http://balkanwomen.blogspot.com


vyhodnotenie súťaže„nájdené rámovanie“


Radovan Habara: V električke

1. m

iest

o


Andrej Chudý: Ráno si fénuje vlasy

2. m

iest

o


3. -

5. m

iest

ob

ez u

rčen

ia p

ora

dia

Andrej Chudý: Ukáž zúbky

Damián Macho: Bez názvu

Mic

hal J

urík

: Alie

n vs

. bal

l


6. -

14

. mie

sto

bez

urč

enia

po

rad

ia

Andrej Chudý: I was never

Andrej Chudý: Visiac na bránke

Ivi Rébová: V práci

Ivi Rébová: Izba


bez

urč

enia

po

rad

ia

Kaťa Medľová: Autom von z mesta von

Kaťa Medľová: Do protismeru nepi poznaj mieru

Martini Belan: Múzeum teroru

6. -

14

. mie

sto


bez

urč

enia

po

rad

ia

Cmaro: Sacre Coeur Petra Reitmayer: Sheltered

6. -

14

. mie

sto


Uvažoval som, ako a čo napísať k tejto fotke. Fotke „A život sa sype“. Prečo by to malo byť ťažké? Pretože popravde fotka vznikla temer náhodne, zachytením mo-mentu bežného života. Ale tak, ako fotka je zachytením okamihu, tak zážitky ktoré jej vzniku predchádzali už určite okami-hom nie sú.

Ako je v Indonézii typické, domy na de-dinke stoja nalepené jeden vedľa druhé-ho, najmä ak ide o rodinu. Dedko s bab-kou, ich deti a vnúčatá - taká dedinka v de-dinke. Skolila ma choroba a donútila strá-viť tu dva dni. Únava, horúčka, závrate a nechutenstvo, občas sa ohlásila zimni-ca. V jednom z domov býval mladý pár, ich rodičia pracovali kdesi v Saudskej Arábii. Práve neboli doma a ich ujko nebol proti. Išlo predsa o pomoc chorému, aj keď cu-dzincovi. Večer sme šli namiesto do kú-peľne do neďalekej rieky. Že by ma chce-li vidieť celého nahého, či neskrývam nie-čo nekalé? Vyzimil som sa dostatočne. Ne-skôr k nám prišli kamaráti z ulice, no na-koľko som sa necítil dobre, nezdržali sa.

Na druhý deň mi nebolo lepšie, skôr na-

opak. Poprosil som ich, či by som nemo-hol ostať ešte jeden deň, vypotiť sa, pre-liečiť. Privolili, avšak s upozornením, že ak by som potreboval ostať dlhšie ako dva dni, musí im to odobriť dedinský starosta. Ubezpečil som ich, že nemám v pláne byť im na obťiaž dlhšie, veď času mám málo. Vytiahol som svoju cestovnú lekárničku, ktorá opäť vzbudila veľkú pozornosť. Toľ-ko liekov málokedy videli pokope, hlav-ne tak rôznorodých. Viem však, že viac ako túto chémiu potrebujem čosi iné. Živé vi-tamíny. Pýtam sa chalana, či nemajú citró-ny. Vraj nie, len na trhu. Vyťahujem ban-kovku akú v tej chvíli mám – 50.000,-Ru-pií. Podávam mu ju s prosbou, či by nesko-čil kúpiť kilo, na citrónový čaj. Pozerá po mne, vraj to je veľa peňazí. Odpovedám: „Nie, len ber. To je dobre. Na čo sú mi pe-niaze, keď nie som zdravý?!“ On sa na mňa ticho pozrie a rovnako ticho za chvíľku pri-náša citróny. Pýta sa ma, ako mi môže ešte pomôcť, čo pre mňa urobiť. „Ja teraz len zaleziem pod deky, potrebujem oddych a piť čaje. Budem ti veľmi vďačný, ak bu-dem mať asi každé dve hodiny horúci cit-

a život sa sypeText a foto: Hasan Om Hadi


rónový čaj.“ S úsmevom prikyvuje hlavou, nie je problém. Aj jeho mladá nevesta sa okolo nás zvŕta. Na obed sa opäť zastavu-je partia kamarátov. Tentoraz už náš spo-

ločný rozhovor trvá dlhšie. Rozpisovať sa o všetkom je nemožné. Bolo by to ako pí-sať o týždňových zážitkoch z ciest, pres-nejšie zo života. Predovšetkým padlo veľa slov na tému choroby, prírodné lieky. V tej chvíli moja hlavná téma. Celý deň mám pri hlave horúci citrónový čaj. Ja všetko čo vy-pijem okamžite vypotím do deky. Síce vy-držať zakrytý pri vonkajšej teplote vysoko cez 30 stupňov je ťažké, ale nutné.

Večer, keď mi je už lepšie, stretávame sa vonku. Predsa len, slnko už tak nepraží, ja sa cítim lepšie. Susedia, dedko s babkou, deti sa chcú tiež stretnúť. Pozvú ma do ich domčeku, ukázať ako tam majú zaria-dené. Ponúknu ma nejakou ich farebnou sladkou dobrotou, za ktorou sa deti idú za-biť. Za taký krátky čas sa z nás stáva skoro jedna rodina. A to som väčšinu času strá-vil pod dekami. Vedia už o mne všetko, čo sme sa bavili s kamarátmi. Informácie sa šíria rýchlosťou blesku.

Na druhý deň sa balím. Musím ísť. Aj pre-to, aby nemali toľko starostí so mnou. Na moje prekvapenie však naliehajú, aby som len ostal, že ani za starostom chodiť nemu-

síme. Usmievam sa, svojsky, očami. „Ďaku-jem, no čas ma tlačí, musím. Už sa cítim lepšie.“ Ten prvý dôvod je pravdou, druhý až tak veľmi nie. Na dvore si ešte urobíme spoločnú fotku na pamiatku. Po rozlúče-ní so všetkými prichádza okamih tejto fot-ky. Babka vyťahuje ryžu, bambusovú misu a začína ju na vetre zbavovať pliev. Ded-ko sedí v okne a hľadí na ňu. Keď moje oči zbadajú tento výjav, viem čo treba robiť. Môj vreckový kompakt nebalím. Poprosím o možnosť fotiť, na čo vôbec nenamietajú. Svetlo je ranné, dúfam že obraz dobre do fotky uložím. Jeden - dva cvaky, ešte raz ďakujem, lúčim sa, odchádzam.

Po krátkom čase ma na motorkách do-bieha kamarát opatrovateľ aj s partiou. Vraj ma kus zvezú. Síce namietam, no v duchu som aj rád. Po asi 20km zastavu-jeme na jednom z kopcov. Konečná pre všetkých. Všetko by bolo prirodzené, ne-byť záverečného silného a zvláštneho momentu. Pri lúčení sa s mojim kamará-tom opatrovateľom, ten si kľaká na kolená a nečakane mi bozká ruky. „Ďakujem, ďa-kujem za všetko. Veľa šťastia na ceste.

Keby si šiel okolo, vrátil sa k nám, budeme len šťastní.“ Ďakuje on mne, nie ja jemu. Ani som svoju ruku z jeho vytiahnuť nesti-hol. Tento moment bol, je pre mňa veľmi silný a doteraz mi pri ňom visí veľký otáz-nik. Otáznik „prečo?“.

A život sa sype ďalej...

Hasan Om Hadi

http://www.hasan.estranky.cz/

Hasanove príbeh z ciest a prí-behy ľudí, ktorých na nich spo-znal si môžete prečítať v jeho knihe „Čo som hľadal a koho som našiel“, ktorú si môžete objednať:

na telefónnom čísle: 00421-46-5411729

alebo e-mailom: [email protected]


lačho džives (Dobrý deň!)Text: Mária Melicherčíková, Miroslav Kormoš (úvodný text)Foto: Mária Melicherčíková

Európa má mnoho podôb a prívlastkov. Je bohatá, je moderná. Je aj chudobná? Čo je chudoba? Sú ľudia chudobní preto, že urobili niečo nesprávne?

Presne tieto otázky si kládli na univerzi-te v Regensburgu, keď vyhlasovali medzi-národnú súťaž s názvom „Abgestempelt“ - „Odpísaní“.

A čo Slovensko? Vo svojej podstate spo-kojná krajina v porovnaní s mnohými iný-mi. To, či a čím sme bohatí alebo chudobní, je iste téma na dlhšie zamyslenie sa.

Isté je, že sme bohatí na ľudí s dobrým okom fotografa. Dokazuje to aj fakt, že túto medzinárodnú súťaž vyhrala foto-grafka z Prievidze, Majka Melicherčíková.

(mk)


Polepený fotoaparát, v taške doklady, mobil, drobné, pero, zápisník a prostrie-dok na dezinfekciu. Odchádzam z bez-pečia svojho sveta, stien, rodiny. V hla-ve prázdno, žiadne predstavy. Okolo hla-vy preletí slovo, kameň. Skry sa a nevy-liezaj, zamkni, postav múr – otravuje niekto. Nerada preliezam múry, tak ho nepostavím. Okrem iného - ani nevidno cezeň a keďže som zvedavá ženská...

Sú iní. Alebo my? Naše spoločné zbli-žovania, alebo aspoň približovania sú také, ako my. Ustráchané, netrpezlivé, ukričané, cholerické, apatické, boľavé, ale i milé, pokojné, láskavé. Najhoršie sú tie, keď máme predstavy, ako to má vy-zerať, a na druhej strane myslia inak.

A tak sa učíme si rozumieť, tolerovať sa a aspoň trošku chápať.

Odchádzam od nich znovu o niečo bo-hatšia. V hlave, v srdci a na karte vo fo-ťáku.

Veľmi som uvažovala, či sa zapojiť do medzinárodnej súťaže Regensburgskej univerzity „Abgestempelt“, vyhlásenej v rámci Roka boja proti chudobe. Nie som zástancom trhákových fotografií štý-lu paparazzi. Po mojom rozhodnutí som sa o výbere radila s blízkymi, ale aj s ko-legyňou, ktorá pozná terén, kde sa po-hybujem a zavážili aj moje názory o Ró-moch a cigánoch. Fotografie sa nako-niec umiestnili na 1. mieste. Je v nich ži-vot širšej rodiny pastiera kráv v provizór-nom bývaní počas leta pri kravíne, ďa-lej od dediny. Preto tá ich neviazanosť a spokojnosť - dva mesiace bez obmedze-ní čímkoľvek a kýmkoľvek.


víťa

zné

foto

gra

fie

súťa

že A

bg

este

mp

elt

Vitajte v našom letnom dome.


víťa

zné

foto

gra

fie

súťa

že A

bg

este

mp

elt

Deti sú naše šťastie.


víťa

zné

foto

gra

fie

súťa

že A

bg

este

mp

elt

Malý veľký kráľ.


víťa

zné

foto

gra

fie

súťa

že A

bg

este

mp

elt

...a vráťte sa knám.


no

neu

top

sa

v tý

ch o

čiac

h...

◄ ◄ späť na obsah 125 TAMASEM

ars preugeArs Preuge je združenie, ktoré vzniklo v októbri

2009. Jeho jadrom sú zakladajúci členovia Tomáš Pekár a Veronika Ľahká. Snažia sa vyplniť prázdny kultúrny priestor, ktorý existujúce inštitúcie ne-vypĺňajú dostatočne - predovšetkým v oblasti vý-tvarného umenia a literatúry.

Chceli vytvoriť niečo, vďaka čomu by sa už ne-museli sťažovať. Skúsiť vytvoriť také podmienky, aby ľudia so záujmom o umenie nemuseli za nie-čím novým tvorivým stále cestovať do Bratislavy alebo Banskej Bystrice.

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

Text: Miroslav Kormoš Foto: Miroslav Kormoš, Karol Urban


Foto: Miroslav Kormoš (2x)


„Zrekonštruovali sme podkrovný priestor, vymenili podlahu, zútulnili a prerobili nie-len na ateliér, ale aj na miesto, kde sa ľudia so záujmom o umenie môžu stretávať. Naj-väčšiu zásluhu na terajšej podobe má To-máš, ktorý sa nenechal odradiť ani skepti-cizmom okolia, ani neústretovosťou zo stra-ny mesta.“

Foto: Karol UrbanFoto: Miroslav Kormoš (2x)


V ateliéri však bude priestor nielen pre výtvarné umenie. Literárne čítačky, projekcie fil-movej tvorby, menšie akustické hudobné vystúpenia, diskusie...

Foto: Miroslav Kormoš (3x)


Ako sa hovorí - niet nad empirický zážitok. Ateliér Ars Preuge v Prievidzi je pre Vás všetkých otvorený utorok a štvrtok 15:00 – 19:00, sobota 14:00 – 19:00. Nájdete ho na uli-ci Matice Slovenskej, v podkroví budovy vedľa gymnázia.

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


O téme:Väčšina pravidiel fotografie pochádza z maliarskeho remesla. Tam sa uplatňovali pra-

vidlá zlatého rezu, rôznych kompozícii a emocionálne dopady na diváka. Prvé zmienky o farebnom vnímaní a harmónii farieb pochádzajú už z čias Leonarda da Vinciho. A potom ďalšie pravidlá. Pri fotografovaní ľudí treba obzvlášť dávať pozor. Napríklad „Nefotiť por-tréty takým či onakým objektívom!“

Samozrejme netreba zabúdať na obsahovú stránku veci. Tam je podobne ako pri for-málnej stránke rozmanitosť obrovská, počínajúc oficiálnymi pravidlami spoločnosti aký-mi sú napríklad zákony, až po morálne zásady, ktoré sú síce ovplyvňované spoločnosťou, no každý človek ich má jedinečné...

Vašou úlohou bude porušiť tieto pravidlá. Interpretácia je čisto na vás. Skúste na chvíľku zmeniť vaše zvyklosti a skúsiť to inak.

Možno z toho vznikne niečo výnimočné...

Vybrané fotopráce budú odprezentované a víťaz vyhlásený v nasledujúcom čísle TAMaSEM.

Fotografie zasielajte na adresu [email protected] formáte JPEG, rozmery: 1000 px dlhšia strana

s názvom vo forme meno_autora-nazov_fotografie.jpg

fotosúťažTéma: Proti pravidlám

TAMASEM

Na tvorbe tohto čísla sa podieľali:

redakcia TAMASEMMilan KollárKarol Urban

Miroslav Kormoš

spolupracovníci a dopisovateliaHasan Om Hadi

Milan Šturcel

Fotografia na obálke:Karol Urban

www.tamasem.sk

◄ ◄ späť na obsah 131

TAMASEM

www.tamasem.sk

tamasem, február 2010

Documents