Umenie Ducha

Umenie Ducha

Návrat súčasného umenia do chrámu

Jezuitská kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, Piešťany, 2011 – 2015

Vystavujúci autori:2011: Ladislav Čarný, Rudolf Sikora, Drahomíra Lányi, Lucia Lizáková, Matúš Lányi, Jozef Vydrnák, Klára Bočkayová, Dorota Sadovská, Andrea Čepiššáková 2012: Milan Bočkay, Michal Kern, Daniel Fischer, Julián Filo, Jarmila Sabová, Matúš Zajac, Vladimír Kordoš – Veronika Rónaiová, Zuzana Boteková, Barbora Kožíková-Lichá, Katarína Horváthová-Pripková, Stano Masár2013: Štefan Papčo, Monogramista T·D, Miloš Urbásek, Dorota Filová a Rudolf Fila, Anna Fedáková, Otis Laubert, Jana Zaujecová, Ľubo Stacho, Ján Mathé, Vladimír Popovič 2014: Palo Macho, Stanislav Piatrik – Marek Halász, Igor Kalný, Jozef Jankovič, Mária Filová, Jindřich Štreit, Michal Studený, Ľudovít Hološka, Svetozár Ilavský, Mária Rudavská 2015: Andrej Rudavský, Eva Tkáčiková, Jana Farmanová, Monika Stacho, Viktória Šoltisová, Jozef Sedlák, Marko Blažo, Andrej Bán, Katarína Balunová, Vladimír Havrilla

Autor projektu: Leopold Slaninka SJOdborná spolupráca: Daniela Čarná

UMENIE DUCHA/Návrat súčasného umenia do chrámu

„Pán ich naplnil zmyslom pre umenie.“ (Ex 35,35) Projekt Umenie Ducha vytvára priestor pre diela súčasného umenia, ktoré odzrkadľujú kres-ťanské posolstvo. Navracia ich do chrámu, kde kvalitné súčasné umenie často chýba. Päť-desiat diel, ktoré boli počas piatich rokov vystavené v medzipriestore, pred vstupom do je-zuitskej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v centre Piešťan, vytvorili súčasní renomovaní umelci ako súčasť voľnej tvorby. Odzrkadľujú ich výtvarný názor, ako aj osobné duchovné svedectvo.

Miesto pred vstupom do chrámu nie je iba jeho predsieňou. Religionista Mircea Eliade považuje vstup do chrámu za hranicu, územie, kde sa uskutočňuje prechod zo sveta profán-neho do sveta posvätného. Slúži ako miesto modlitby, ktoré denne navštevujú mnohí veriaci, ale aj náhodní okoloidúci. Vystavené diela majú ľuďom pomôcť, aby sa stíšili a zamerali na to podstatné. Ponúkajú možnosť preniknúť do hĺbky posolstiev, na ktoré umelci poukazujú novým a často aj netradičným spôsobom. Ich cieľom totiž nie je ilustrácia zobrazovaných tém, ale ich pretlmočenie do aktuálneho vizuálneho jazyka. Môžu nás osloviť svojím este-tickým pôsobením, ale viacerými interpretačnými vrstvami aj vyvolávať otázky a pozývať nás pod povrch, k významu zobrazovaného. Výstavy umeleckých diel v chráme sú možnosťou, ako objaviť nové rozmery tvorivosti, ale najmä zamyslieť sa nad posolstvami kresťanskej viery z iných uhlov pohľadu. Novou inšpiráciou nám môžu pomôcť prehĺbiť vieru a chrámu sčasti prinavrátiť jeho úlohu kultivovania ducha.

V minulosti bola Cirkev významnou podporovateľkou umenia. Vytvárala priestor pre tvor-bu tých najprogresívnejších umelcov svojej doby. Toto puto sa prerušilo so sekularizáciou spoločnosti v 19. storočí, keď umelci prestali byť viazaní na objednávateľov a začali hľadať nové témy a spôsoby vyjadrenia. Cirkev, až na niektoré výnimky, stratila kontakt s progresív-nou umeleckou scénou. Témy vychádzajúce z kresťanstva však v umení nestratili svoju konti-nuitu a neprestali v ňom rezonovať. Neboli však už ovplyvňované objednávateľom, ale indivi-duálnymi preferenciami konkrétneho umelca, ktorý kresťanské námety využíval ako metaforu definovania postavenia človeka v spoločnosti či odraz vlastného prežívania. V avantgardách začiatku 20. storočia nachádzali ohlas v neoimpresionizme (Paul Gauguin), v sociálne lade-ných prúdoch expresionizmu (James Ensor, Emil Nolde), v symbolizme (Gustave Moreau) či surrealizme (Salvador Dalí), v druhej polovici 20. storočia sa objavujú napr. v poparte (Andy Warhol) či videoumení (Bil Viola). Viacerí významní umelci svojou tvorbou výrazne zasiahli aj do sakrálnych priestorov (Henri Matisse, Marc Chagall).

Aj keď reflexia kresťanstva nie je na súčasnej slovenskej výtvarnej scéne v centre pozor-nosti, permanentne na nej rezonuje. Vývoj tvorby viacerých autorov, ako aj postupné oživova-nie záujmu historikov umenia, galérií a ojedinele aj Cirkvi o analýzu danej témy v slobodných podmienkach po Nežnej revolúcii ukazuje, že ide o živú tému (napr. výstava Ad Laudem Artificis, SNG 1999; Očami (ne)viditeľné. Reflexia kresťanstva v súčasnom umení, Dom ume-nia Bratislava 2011; výstavy v kaplnke sv. Jána v Bratislave a i.). V umení prvej polovice 20. storočia bola náboženská téma prirodzenou súčasťou tvorby autorov formujúcich sloven-skú podobu nastupujúcej moderny (Martin Benka, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Cyprián Majerník), v prepojení s vidieckou tematikou (napr. vidiecka Madona). Po druhej svetovej vojne bola slobodná tvorba a náboženská sloboda potlačená nastupujúcou ideológiou ko-munizmu. Na konci päťdesiatych a v slobodnejších šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa iko-nografické motívy sporadicky objavili v tvorbe niektorých autorov Skupiny Mikuláša Galandu

2

3

(Andrej Rudavský), u Stana Filka či Vincenta Hložníka. Po nástupe normalizácie, ktorá umel-com tzv. neoficiálnej scény zabránila verejne prezentovať ich tvorbu, sa prihlásenie k uni-verzálnym hodnotám kresťanstva pre mnohých stalo synonymom slobody a demokracie. Nepriamo to súviselo aj s katolíckym disentom a tajnou cirkvou, ktoré mali na Slovensku dôležité miesto. Na Veľký piatok 1988 zorganizovali v Bratislave tzv. sviečkovú demonštráciu, ktorá výrazne prispela k zmene spoločenského systému v roku 1989. Stavba kostolov bola v spomínanom období vo väčšom rozsahu nemožná a kvalitné umelecké diela v interiéroch chrámov, ktoré začali vo veľkom vznikať v deväťdesiatych rokoch, sú (podobne ako hodnotná architektúra) tiež skôr výnimkou.

Projekt Umenie Ducha prezentuje mnohých autorov prednovembrovej generácie, ktorí sa reflexii kresťanstva venovali či venujú systematicky (Ján Mathé, Julián Filo – obaja nositelia Ceny Fra Angelica, Ladislav Čarný, Rudolf Sikora, Veronika Rónaiová, Klára Bočkayová), ako aj predstaviteľov strednej a mladšej generácie (Matúš Lányi, Dorota Sadovská, Andrea Čepiš-šáková a i.). Svoje miesto tu majú aj autori, ktorí sa témy dotýkajú skôr okrajovo, no výrazne k nej prispeli jedným či viacerými ťažiskovými dielami (zo starších generácií napr. Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Dezider Tóth, Vladimír Kordoš, Michal Kern, z mladších napr. Marko Blažo, Štefan Papčo, Stano Masár a i.). Sú medzi nimi umelci využívajúci tradičné médiá, ako aj predstavitelia konceptuálnych a analytických tendencií. Nedá sa u nich hovoriť o príbuznom výtvarnom štýle, skôr o individuálnych prístupoch sledujúcich vlastné výcho-diská tvorby. Predsa však môžeme spomenúť často využívanú stratégiu interpretácie diel z histórie umenia, ktorá má na slovenskej scéne (nielen vo vzťahu k sledovanej téme) silnú pozíciu. Tá sa prirodzene prejavila práve v dialógu s históriou, prostredníctvom stáročia trva-júcich motívov kresťanskej ikonografie. Projekt Umenie Ducha/Návrat súčasného umenia do chrámu (voľne inšpirovaný pro-jektom jezuitu Friedhelma Mennekesa v Kolíne nad Rýnom), vznikol s cieľom dlhodobo prispievať k obnovovaniu dialógu umenia a Cirkvi, umelcov a sakrálneho priestoru, a vy-tvárať príležitosti na komunikáciu a podporu kvalitného súčasného umenia na Slovensku. Prezentované diela vytvorili vyše päťdesiati autori rôznych generácií, ktorí – nezávisle od svojej konfesnej príslušnosti – zaujímajú ku kresťanskej ikonografii tvorivý postoj. Nepracujú s naráciou či preberaním tradičných, jasne čitateľných a zaužívaných ikonografických schém, ale nanovo ich formulujú. Témy diel, ktorých výber korešponduje s liturgickým obdobím roka, vychádzajú z kresťanstva – autori ho interpretujú ako nadčasovú hodnotu, výraz osobného hľadania, pričom pracujú aj s napätím dialógu vedeného celé stáročia o tých istých, no stále aktuálnych témach. Do tohto dialógu sme pozvaní tvorivo vstúpiť.

Daniela Čarná

THE ART OF THE SPIRIT/Contemporary Art’s Return to the Place of Worship

“The Lord has filled them with skill for art.” (Ex 35,35) The Art of the Spirit project creates a space for works of contemporary art which reflect the Christian message. It returns them to the house of worship, where high-quality contemporary art is often lacking. Over the course of five years fifty artworks have been presented, in the form of single-work exhibitions, in the interspace before the entrance to the Jesuit chapel of the Virgin Mary of the Seven Sorrows in the centre of Piešťany. These were produced by well-known contemporary artists as part of their free creation. The works reflect their artistic opinion and their personal spiritual testimony. The place in front of the church entrance is not solely a vestibule. According to the religionist Mircea Eliade the entrance to the temple is a frontier, a zone of passage from the profane to the sacred world. It serves as a place of prayer, which is visited daily by many believers and also by casual passers-by. The exhibited works are intended to help in the at-tainment of stillness, concentration on the essential. They offer an opportunity to penetrate to the depths of the messages which the artists are evoking in a new and often untraditional manner. Their goal is not illustration of the themes depicted but rather their translation to a contemporary visual language. They can address us through their aesthetic power; with their several interpretative layers they may also evoke questions and invite us under the surface, to the meaning of what is depicted. Exhibitions of artworks in a church provide op-portunities to discover new dimensions of creativity, and above all to ponder the messages of the Christian faith from other perspectives. With new inspiration they may help us to deepen faith and partially to give back to the place of worship its role in the cultivation of the spirit. In the past the Church was an important supporter of art. It created a space for the work of the most progressive artists of the age. This bond was severed with the secularisa-tion of society in the 19th century, when artists ceased to be dependent on commissioning patrons and began to seek new themes and modes of expression. The Church, with only a few exceptions, lost contact with the progressive art scene. Themes issuing from Chris-tianity nonetheless did not lose their continuity in art and did not cease to resonate there. By then, however, they were no longer influenced by the patron but rather by the individual preferences of the particular artist, who used Christian subjects as a metaphor for defining the position of man in society or as a reflection of his own experience. In the avantgardes of the early 20th century these themes found a response in neo-impressionism (Paul Gauguin), in the socially charged currents of expressionism (James Ensor, Emil Nolde), in symbolism (Gustave Moreau) and in surrealism (Salvator Dalí); during the second half of the 20th centu-ry they appeared, for example, in pop-art (Andy Warhol) and video art (Bil Viola). There were also several prominent artists who intervened in their artistic capacity in the sacral precincts (Henri Matisse, Marc Chagall). In the contemporary Slovak visual art scene reflection on Christianity, while it is not at the centre of attention, has a permanent resonance. Proof that this is a living topic may be seen in the evolving work of several artists, as also in the gradual revival of interest in analysis of the theme, in the conditions of freedom following the Velvet Revolution, on the part of art historians, galleries, and on rare occasions also the Church (for example, the exhibitions Ad Laudem Artificis, Slovak National Gallery, Bratislava, 1999; (In)visible to the Eyes. Reflection on Christianity in Contemporary Art, Dom umenia, Bratislava, 2011, exhibi-tions in St. John Evangelist chapel, Bratislava). In the art of the first half of the 20th century the religious theme was a natural part of the work of those artists who were formulating the Slovak version of ascendant modernism (Martin Benka, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Cyprián Majerník), in conjunction with themes of the countryside (e.g. the rural Madonna). After World War II the free creation of art, along with religious freedom, was progressively

4

suppressed by the advancing ideology of communism. In the late 1950s and in the freer 1960s iconographic motifs were sporadically found in the work of some artists of the Mikuláš Galanda Group (Andrej Rudavský) and in Stano Filko and Vincent Hložník. With the onset of normalisation, which did not permit public presentation of their work, for many artists of the so-called unofficial scene adherence to the universal values of Christianity became a synonym of the principles of freedom and democracy. There was also an indirect connec-tion with Catholic dissent and the underground Church: these had an important position in Slovakia, which led to the organisation of the “Candles Demonstration” in Bratislava on Good Friday 1988 and contributed to the change in the social system in 1989. During that period it was not possible to build churches on any wide scale; however, high-quality artworks in the interiors of the numerous churches built during the 1990s, when there was a boom in their construction, are equally (like meritorious architecture) something of a rarity. The Art of the Spirit project presents many artists of the post-1989 generation who have devoted themselves systematically to reflection on Christianity (Ján Mathé and Julián Filo, both of them holders of the Fra Angelica Prize, Ladislav Čarný, Rudolf Sikora, Veronika Rónaiová, Klára Bočkayová), and representatives of the middle and younger generations (Matúš Lányi, Dorota Sadovská, Andrea Čepiššáková etc.). It also presents artists who touch on the theme more marginally but have made essential contributions to it in one or more of their crucial works (of the older generations e.g. Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Dezider Tóth, Vladimír Kordoš, Michal Kern; of the younger e.g. Marko Blažo, Štefan Papčo, Stano Masár etc.). These include artists using traditional media as well as representatives of conceptual and analytic tendencies. One cannot speak of them having a kindred artistic style: their approaches are individual, proceeding from their own creative premises. And nonetheless we may call to mind the frequently employed strategy of interpretation of works from the standpoint of art history, which has held a strong position in Slovakia across the generations (and not only in relation to the theme here addressed). This is naturally manifest-ed here in the dialogue with history: the motifs of Christian iconography which have endured for centuries, and with which, for many artists, the current attractiveness of the given theme is interwoven. The Art of the Spirit/Contemporary Art’s Return to the Place of Worship (loosely inspired by a project of Jesuit Friedhelm Mennekes in Köln). came into being with the aim of making a long-term contribution to renewal of the dialogue between art and the Church, between artists and the sacral space, and creating an opportunity for communication and support of high-quality contemporary art in Slovakia. The works presented were created by fifty artists of various generations independently of their confessional allegiance, who were drawn to make a creative response to Christian iconography. Their work does not involve nar-ration or adoption of the traditional, clearly legible and conventional iconographic schemas: rather, it grasps these in a new way. The themes of the works, whose selection corresponds with the liturgical period of the year, proceed from Christianity – the artists interpret this as a timeless value, an expression of their personal seeking, and they work also with the tension of a dialogue conducted with themes repeated over centuries but still newly topical, and we too are invited to take a creative part. Daniela Čarná

5

Salvator Mundi je zrkadlový objekt, ktorý v abstraktnej forme, prostredníctvom materiálov, akými sú zrkadlo a lano, zobrazuje Spasiteľa sveta – Krista na kríži. Osobne sa dotýka každého z nás, pri pohľade naň sa stávame jeho súčasťou. Zvlášť v pôstnej dobe nás odraz v zrkadle pozýva k sebareflexii, k osobnej odpovedi Kristovi na jeho výzvu pre život každého z nás a k hlbšiemu stotožneniu sa s ním. Salvator Mundi bol vystavený vo viacerých galerijných, ale aj sakrálnych priestoroch, napríklad v Kaplnke sv. Jána Evanjelistu pri františkánskom kostole v Bratislave. •Prečo sa práve zrkadlo pre Vás stalo jedným z podstatných materiálov, médií tvorby? „Pre antického človeka bol odraz v zrkadle dô-kazom existencie duše. Pre nás je odrazom vi-deného sveta, vrátane našej podoby v ňom. Zrkadlo ako výtvarný a významový materiál mi umožňuje pracovať s portrétom diváka (rozkla-dať či skladať ho, v kombinácii s optickým sklom otáčať, zmenšovať a zväčšovať ho) – a viesť ho k zamysleniu sa nad svojimi rolami, pozíciami a postojmi. V dielach cyklu Salvator Mundi sa pokú-šam divákovi umožniť prežiť rozpad priestoru (sve-

Ladislav ČARNÝ: Salvator Mundi, 2003Zrkadlový objekt, 71 x 65 x 7 cm

Súkromná zbierka12. 3. – 9. 4. 2011

Ladislav Čarný (1949, Žilina) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Peter Matejka). Patrí k predstaviteľom umeleckej generácie, ktorá vstupovala na neo-ficiálnu výtvarnú scénu, (ktorú tvorili autori, od- mietajúci sa podriadiť dogme tzv. socialistického re-alizmu), v polovici 70. rokov 20. storočia. Jeho tvor-ba vychádza z analytických a konceptuálnych ten-dencií (pre ktoré je dôležitá samotný ideový zámer diela). Od maľby a kresby sa jeho záujem postupne presunul na rôzne médiá, ako je zrkadlo, objekt, vi-deo, inštalácia, procesuálne umenie. Reflexia kres-ťanstva je jednou z tém, ku ktorým jeho tvorba od-kazuje. Vystavuje na samostatných a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Je autorom metodiky a učebníc výtvarnej výchovy pre základné školy, pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v Rade pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska.

ta) v ktorom sa nachádza, a zároveň uvedomiť si, čo mu dáva šancu udržať jeho celistvosť.“

6

7

„A my všetci hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ (2Kor 3,18)

Tvorbu Rudolfa Sikoru charakterizuje spájanie a zbližovanie umenia a vedy. Humanistické, eko-logické a etické posolstvá prepája so záujmom o človeka. Cez všeobecné smeruje k individuálne-mu, od pohľadu na hviezdnu oblohu ku triáde znakov , �, †. Tieto abstraktné symboly vyjadrujú cestu, smerovanie. Na obraze sa tak do znaku kríža zbieha-jú akoby naše ľudské púte. Naše individuálne kríže sa stotožňujú s krížom Kristovým, ktorý ich priťahuje k sebe. Kríž je symbolom bolesti a utrpenia, ale aj ví-ťazným symbolom vykúpenia. Ramená kríža sú tiež symbolom, miestom zjednotenia protikladov, ktoré v sebe nosíme. •Ako sa vyvíjalo zobrazenie kríža vo vašej tvorbe? „Okolo polovice šesťdesiatych rokov som sa cez vý-tvarníka Ivana Kříža dostal k českému informelu (Mi-kuláš Medek) a pod jeho vplyvom som vytvoril prvé kompozície s krížom. Kríž som použil aj v reliéfe Poc-ta Palachovi, ktorý by bez použitia tohto symbolu, ktorý my Európania so silnou kresťanskou tradíciou nosíme v sebe, nebol úprimný. V roku 1976 som za-čal pracovať na cykle Môj vesmír, kde som namiesto hviezd použil znaky vzniku a zániku (hviezdy a krí-ža). Hmýrenie týchto znakov som vizuálne využíval v pozitívnej a negatívnej forme (biela na čiernom a naopak). Sám som sa pýtal, ktorý je náš vesmír. Štruktúru týchto znakov som použil v cykle Čierne diery, kde energia tryskala zvnútra. Použil som ich aj vo fotografii Tušenie energie, kde som vycítil znak kríža, ktorý ma inšpiroval k obrazu Energia kríža

Rudolf SIKORA: Energia kríža, 1985 – 2010Tlač na plátne, 160 x 100 cm

Súkromná zbierka10. 4. – 30. 4. 2011

Rudolf Sikora (1946, Žilina) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Dezider Milly, prof. Peter Matejka). Na tzv. neofi-ciálnu výtvarnú scénu vstúpil koncom 60. rokov 20. storočia a aktívne sa podieľal na jej formovaní. Vo svojej tvorbe, vychádzajúcej z konceptuálneho umenia využíva poznatky vedy, ekológie, astronómie a kozmológie. Pravidelne vystavuje na samostatných i kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí. Patrí k organizátorom kultúrneho života, v roku 1989 sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení a na Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach. Žije a tvorí v Bratislave.

a Energia krajiny (kompozícia v tvare kríža). Kríž sa objavil aj v požehnávajúcej ruke idúcej v dráhe krí-ža (cyklus Antropický princíp). Ďalšie využitie kríža súviselo s citáciami suprematistov (ruská avantgar-da, dvadsiate roky 20. storočia) a ich predstaviteľa Kazimíra Maleviča, ktorý zdôrazňoval geometrické hodnoty kríža, no nemohol potlačiť skúsenosť kres-ťanskej Európy a v cykle Ukrižovaných krížov. Boh nevládne len v Ázii, Amerike alebo Európe... Boh má na starosti celý vesmír... so všetkými supergalaxia-mi, planetárnymi sústavami, planétami, bytosťami na Zemi a možno aj inde... Ak chceme na tejto pla-nétke zvanej Zem prežiť, nemôže nás Boh, ktorý je len jeden, rozdeľovať. On to určite nechce!“

8

9

„Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.“ (1Kor 1,18)

Za prvého portrétistu Panny Márie býva tradične považovaný evanjelista sv. Lukáš, ktorý bol leká-rom a podľa tradície aj maliarom. Jej obraz však vykreslil najmä vo svojom Evanjeliu, keďže ju spo-mína najčastejšie zo všetkých štyroch evanjelistov. Drahomíra Lányi nadväzuje na dlhý rad umelcov, ktorí sa Pannu Máriu snažili priblížiť ľuďom svo-jej doby, ale k téme pristupuje nanovo. Význam a posolstvo mariánskeho námetu sprítomňuje pro-stredníctvom cyklu historických zobrazení Panny Márie netradičným spôsobom. Duchovný náboj pôvodných zobrazení prepája so súčasnou dobou, z ktorej sa duchovné posolstvo často vytráca. Či už ide o Japonsko s jeho stále aktuálnou „atómovou“ problematikou, problém dnešného konzumného života, či otázky chorôb a smrti, ktoré sa snažíme vytesniť z nášho života. Sochu Panny Márie s Ježiškom z Mariazellu autor-ka umiestňuje do výkladu, kde nie je iba módnym starožitným doplnkom uprostred profánneho sveta, v ktorom žijeme, ale môže sa stať aj konkrétnym symbolom našej viery a úcty. Obraz Panna Mária z Nagasaki, umiestnený v interiéri bytu, je namaľovaný podľa sochy nájdenej v najväč-šej katedrále v Ázii, v Nagasaki, v ktorej pri výbuchu atómovej bomby zahynulo tridsať ľudí a na následky ožiarenia zomrelo až osemstopäťdesiat katolíkov. Dva mesiace po výbuchu našiel trapistický mních v tros- kách chrámu hlavu sochy Panny Márie s vypálenými očami, ktorá je dodnes uctievaná ako Panna Mária z Nagasaki. Ako nenápadné posolstvo je do obra-zu zakódovaný odkaz, ktorým je váza s hebrejským nápisom „Mária“ a zrkadlo, symbol našej sebarefle-xie. Tretí obraz, z prostredia hospicu, predstavuje chorú ženu „v hodine dvanástej“, pre ktorú sa ob-raz Bolestnej Panny Márie z Kráľovej pri Senci stáva konkrétnym znakom viery, ochrany, útechy, posily a nádeje. Obrazy sa tak stávajú pozvaním na stretnu-tie dedičstva viery našich predkov so súčasnosťou, ktoré si prostredníctvom prítomných obrazov môže-me nanovo uvedomiť aj my.

Drahomíra LÁNYI: „Hľa tvoja matka!“ (Jn 19,27), 2011 Maľby na plátne, 30 x 40 cm, 40 x 60 cm, 50 x 50 cm

Majetok autorky1. 5. – 1. 6. 2011

Drahomíra Lányi (1971, Šaľa) študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Daniel Fischer). Jej diplomová práca, veno-vaná téme svätcov, získala cenu rektora. Vo svojej tvorbe využíva rôzne médiá, od maľby a kresby až po objekt a inštaláciu, pracuje s jazykom realizmu, ale aj abstraktných symbolov. Vychádza z umenia prírodných národov, dejín umenia, z osobných zá-žitkov a z Biblie. Výrazným impulzom pre jej ďalšiu tvorbu bola účasť na medzinárodnej letnej akadémii v Salzburgu v ateliéri americkej sochárky Kiki Smith v roku 1996. Založila galériu Živa s M. Mitašovou a Ľ. Holíkovou. Žije a tvorí na mariánskom pútnickom mieste, v Marianke pri Bratislave.

•Vo svojej tvorbe sa venujete téme biblických žien. Aké miesto má pre Vás medzi nimi Panna Mária? Prečo ste sa rozhodli spojiť spodobenia Panny Má-rie s profánnym prostredím? „Postava Márie inšpirovala umelcov už od ra-ných kresťanských čias a po Kristovi sa stala najčastejšie zobrazovanou biblickou postavou. Ako výtvarníčka sa skláňam s hlbokou úctou pred touto témou i pred bohatým dedičstvom zo-brazovania Panny Márie v dejinách umenia. Pri potrebe a zodpovednosti pred výtvarnou i kresťanskou obcou vytvoriť niečo nové, prínos-né, aktuálne, som narazila na takmer sizyfov-skú úlohu. Zdá sa, že originalita v tomto námete je prakticky nemožná. Preto som umiestnila už existujúce zobrazenia Panny Márie do reálnych, profánnych prostredí, interiérov alebo situácií. Výsledok je pre mňa akousi meditáciou stálej prítomnosti Matky Božej, pomáhajúce v každej situácii nášho života od narodenia až po smrť, v nešťastiach, utrpeniach, radostiach, bolestiach, oddychu i práci. Ako hovorí Sv. Bernard z Clairvaux, Mária je bránou do neba, pretože nikto nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva bez toho, aby tam ne-prešiel cez ňu.“

10

11

„Ako mesiac, ktorý stojí medzi slnkom a zemou odovzdáva zemi to, čo dostal od slnka ,tak Mária leje na nás, ktorí sme na zemi, nebeskú milosť, ktorú dostala od slnka Božej spravodlivosti.“ (Sv. Bonaventúra)

Duch Svätý sa na základe biblických obrazov zvyk-ne zobrazovať v podobe holubice, ohňa, svetla, ale aj pečate, Božieho prsta, ruky, oblaku, vody či pomazania. Sú to však iba symboly, ktorými sa po-kúšame opísať a priblížiť pôsobenie tretej Božskej osoby. V podobe holubice sa Duch Svätý zjavuje pri krste Krista, čo opisujú všetci štyria evanjelisti: „Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Du-cha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho“. (Mt 3,16). Ako holubica býva zobrazovaný v obrazoch Svätej Trojice aj v portrétoch svätcov, kde má poukázať na Ducha Svätého ako inšpirujú-cu silu, ktorá neustále obnovuje a oživuje aj naše životy a umožňuje, aby v nich vyklíčilo niečo nové (Iz 43,19). V podobe ohnivých jazykov zostúpil Duch Svätý počas Turíc na apoštolov ako symbol moci, ktorý je daný Ježišovým nasledovníkom, ale aj ako začiatok príchodu Ducha Svätého do ľudských i na-šich osobných dejín. Lucia Lizáková pracuje s abstraktným zobrazením Ducha Svätého, ktoré akoby výstižnejšie vystihu-je jeho neuchopiteľné mystérium. Využíva v ňom prepojenie dvoch symbolov: holubicu redukuje na náznak krídiel a oheň zobrazuje ako jemné vyžaru-júce svetlo. V snahe o obrazové vyjadrenie Ducha Svätého využíva krehký materiál, akým je papier. Experimentovaním s jeho kvalitami, tvarovaním, vrstvením a prekrývaním hľadá vyjadrenie „toho, kto-rý sa vznášal nad vodami“ a ktorého inšpirujúcu silu, tajomne prítomnú v našich každodenných životoch, sme pozvaní nanovo si uvedomiť a otvoriť sa jej. •Ktorý z mnohých prejavov a symbolov Ducha Svä-tého je Vám osobne najbližší a ako sa rodilo Vaše zobrazenie tejto náročnej témy?

Lucia LIZÁKOVÁ: Vanutie, 2011Papierový reliéf, 100 x 70 cm

Majetok autorky2. 6. – 24. 6. 2011

Lucia Lizáková (1971, Bratislava) študovala ke-ramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bra-tislave (doc. Ivica Langerová-Vidrová), v roku 1996 absolvovala študijný pobyt na Umeleckopriemy-selnej škole v Budapešti. Jej diplomová práca O ľudskom srdci bola venovaná téme Krížovej cesty. Hlina, s ktorou primárne pracuje, je symbolický, archetypálny materiál, ktorý je úzko spätý so ze-mou, a proces jej premeny na výtvarné dielo súvisí so štyrmi živlami – zemou, vodou, ohňom i vzdu-chom. V rokoch 2001 – 2006 bola predsedníčkou Keramického združenia na Slovensku. Žije a tvorí v Bratislave.

„Prejavy Ducha Svätého zaznamenané v Svätom Písme sú veľmi silné. Z viacerých spomeniem prí-beh o potope, kedy holubica s ratolesťou priniesla Noemovi správu o živote na zemi. Osobne mi je blíz-ky aj opis u proroka Eliáša, kedy Boh nebol prítomný ani v silnom vetre, ani v búrke či zemetrasení, ale v lahodnom vánku. Teda v niečom osviežujúcom, jemnom, nenápadnom... Téma Ducha Svätého je náročná, no zároveň príťažlivá. Všetky symboly, ktoré sa s ním spájajú, majú svoju hĺbku a význam. Ja som si z mnohých možností zvolila holubicu, na-značenú symbolom krídiel. Duch Svätý je neuchopi-teľný, všade prítomný, napĺňa nás silou a energiou. Krídla sú pre mňa symbolom neustáleho pohybu, energie života. Transparentné krehké krídla som ukladala do akejsi špirály, ktorá pramení v centre. Smeruje k človeku, približuje sa. Len v neustálom kontakte s Ním sa môžeme posúvať ďalej.“

12

13

„Vietor veje, kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3,8)

Obraz Molekulárny Kristus vychádza z tradičného zobrazenia Božského Srdca, ktorý sa stal veľmi po-pulárnym a prítomným prakticky v každej kresťan-skej domácnosti. Základy úcty k Ježišovmu Srdcu, ktorá vyplýva z úcty k trpiacemu Ježišovi na kríži a z úcty k Eucharistii, v ktorej Pán sprítomňuje svo-ju obetu a zároveň je v nej prítomný aj s oslávený-mi ranami svojho umučenia pramenia vo Svätom písme: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19,34). Samotná úcta k Ježišovmu Srdcu sa však rozvinula až v 17. storočí, ako reakcia proti abstraktnému, prehnanému, stu-denému chápaniu Boha, ktoré sa šírilo medzi vte-dajšími európskymi vzdelancami. Po celom svete sa rozšírila prostredníctvom dvanástich zjavení Pána Ježiša svätej Margite Márii Alacoque, na ktoré nad-viazala tradícia tzv. prvých piatkov. K jej ďalšiemu šíreniu prispel jej duchovný vodca, jezuitský kňaz Claudius de la Colombi�re SJ a rehoľa jezuitov. Obraz Matúša Lányiho však nie je kópiou tých, aké poznáme z mnohých chrámov a domácností, ale in-terpretuje ho prostredníctvom jazyka súčasnej vedy. Kristov obraz je vyskladaný z častíc molekúl. Slovo molekula je odvodené od latinského slova moles – hmota. Obraz nám tak predstavuje Krista, ktorý prijal zákony hmoty a „stal sa človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi“. •V čom pre Vás spočíva príťažlivosť zobrazovania kresťanských tém, ktorým sa programovo venujete,

Matúš LÁNYI: Molekulárny Kristus, 2007Tlač na plátne, 209 x 145 cm

Majetok autora25. 6. – 22. 8. 2011

Matúš Lányi (1981, Spišské Podhradie) študoval grafiku a experimentálnu tvorbu na Fakulte ume-ní Technickej univerzity v Košiciach (prof. Rudolf Sikora, Zbynek Prokop). Jeho tvorba sa pohybuje na poli maľby, inštalácie a videa. Jedna z dominant-ných tém, ktorej sa venuje, vychádza z Biblie, pre-dovšetkým z Nového Zákona. Jeho posolstvá tlmočí do nového vizuálneho jazyka, prepájajúceho biblic-ké posolstvá s vedou a počítačovým vizuálom. Vo vzájomnej konfrontácii a dialógu dvoch odlišných jazykov objavuje nové uhly pohľadu na zobrazova-né témy. Vystavuje doma i v zahraničí, žije a tvorí v Bratislave.

takýmto celkom novým vizuálnym spôsobom? „Prítomnosť sakrálnej témy v umeleckom diele ho posúva do inej roviny vnímania. „Stála téma“ po-skytuje dielu status aktuálnosti a trvácnosti. Tento argument teraz možno pôsobí ako vypočítavosť v mojej tvorbe, ale on vlastne spôsobil to, že diela s touto témou a teda aj samotná téma začali byť pre mňa v istom veku príťažlivejšie skrz svoju podstatu. Známy obraz žehnajúceho Krista dotýkajúceho sa svojho najsvätejšieho srdca rukami poznačenými ranami po klincoch, zbavujem jeho fyzickej podoby. Na tomto obraze je Syn Boha znázornený ako mo-lekulárna väzba. Fundament Boha je zredukovaný na absolútny hmotný element, aby prostredníctvom tohto kontrastu zvýraznil veľkosť svojho nositeľa.“

14

15

„Všetko a vo všetkom je Kristus.“ (Kol 3,11)

Z histórie umenia sú známe viaceré spôsoby zobra-zenia Panny Márie. V domácom kontexte má medzi nimi zvláštne miesto Panna Mária Sedembolestná, patrónka Slovenska. Je jej zasvätených mnoho chrámov, predovšetkým pútnická bazilika v Šaštíne. Za hlavnú patrónku Slovenska ju vyhlásil pápež Pa-vol VI. v roku 1966. Jej sviatok sa spomína už v 15. storočí, ale v celej Cirkvi sa začal oficiálne sláviť až v roku 1727 za pápeža Benedikta XIII. Číslo sedem je biblickým číslom plnosti a v živote Panny Márie symbolizuje plnosť bolesti. K jej siedmim bolestiam patria biblické udalosti: Simeonovo proroctvo, útek do Egypta, hľadanie dvanásťročného Ježiša v chrá-me, jeho mučenie na krížovej ceste, bolesť Márie pod krížom, snímanie Krista z kríža a jeho ukladanie do hrobu. Panna Mária je nám však blízka aj v na-šich konkrétnych bolestiach a utrpeniach a pozýva nás na ich odovzdanie jej Synovi, Pánovi Ježišovi. Napriek tomu, že mariánska téma v súčasnom voľ-nom umení nie je príliš rozšírená, predsa ju zobra-zujú viacerí umelci. Autor Sedembolestnej Panny Márie využíva symboliku siedmich mečov, ktorá sa so zobrazením tradične spája, ale pridáva k nej aj ďalšie symboly ako kvety, anjela či Božie oko, ktoré využíva vo viacerých dielach s náboženskou tematikou. Panna Mária so synom sú namaľovaní skicovito, akoby jednou líniou, popisný realizmus nahrádza snaha o koncentrované vyjadrenie pod-staty zobrazovaného. •Mariánska téma má vo Vašej tvorbe osobitné po-stavenie. Prečo sú pre Vás ústrednou témou tvor-by práve náboženské témy a aké miesto má medzi nimi zobrazenie Panny Márie? „Moja odpoveď si vyžaduje určitý úvod: Približne v polovici deväťdesiatych rokov, pod dojmom vnú-torného presvedčenia, že keď informovaná spoloč-nosť môže existovať, komunikovať a navzájom sa

Jozef VYDRNÁK: Sedembolestná Panna Mária, 1999 Olej na sololite, 143 x 123 cm

Súkromná zbierka23. 8. – 30. 9. 2011

Jozef Vydrnák (1961, Trenčín) študoval na Vysokej škole technickej a grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľubomír Lon-gauer). Venuje sa maľbe, kresbe, voľnej a úžitkovej grafike, k témam jeho tvorby patrí krajina, žánrové scény, zátišie, ľudové a náboženské námety. Vysta-vuje doma aj v zahraničí, patrí k spoluorganizátorom pravidelných sympózií Ora et Ars Skalka na Skalke pri Trenčíne. Žije a tvorí v Dubnici nad Váhom.

16

informovať pomocou rôznych vizuálnych skratiek, symbolov, obrazových fragmentov či útržkov, prečo by autor – výtvarník nemohol takúto formu použiť na sprostredkovanie obsahu svojho diela cez kres-bu, maľbu, grafiku či iné médium. V riešení takto na-črtnutej filozofie sa pre mňa stala dôležitým prvkom čiara. Umožnila vytváranie vizuálnych skratiek, ale i vnútorné rezy a ponory do zobrazovaných realít a ich viacnásobné zobrazenia posunuté v čase. Ob-javilo sa i vnútorné svetlo obklopujúce a spájajúce jednotlivé línie či zoskupenia farieb po celom ob-raze. Už od detstva som mal pozitívny vzťah k sak-rálnym témam a zvlášť k motívom Madony. Obdivo-val som nielen klasické diela, ale i diela slovenskej moderny či niektoré aktivity v oblasti postmoderny. Preto sa mi už od začiatku stali sakrálne či marián-ske témy veľmi blízke a zaujímavé na prerozpráva-nie ich príbehov v popísanom prístupe. Spontánne vtedy vznikol i akýsi môj osobný „logotyp“ sediacej Božej Matky s dieťaťom. A od neho už nebolo ďa-leko k ďalšiemu skúšaniu a hľadaniu. Uvedený prí-stup v mojej tvorbe pretrváva až doposiaľ. V roku 1999 takto vznikla i olejomaľba na sololite: Sedem-bolestná Panna Mária, ktorú mám česť vystaviť. Pri pohľade na ňu Vám prajem príjemnú duálnu komu-nikáciu.“

17

„A tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ (Lk 2,35)

Anjeli strážni sú Boží poslovia, ktorých Boh dáva osobne každému z nás ako našich priateľov, ktorí nás sprevádzajú a chránia na našej životnej ceste a zároveň „ustavične hľadia na tvár Otca“ (Mt 18, 10). Sviatok anjelov strážnych v Cirkvi ustanovil pá-pež Klement X. v roku 1670. V Biblii sa anjeli spo-mínajú viac ako štyristokrát. Sprevádzajú pozemský život Pána Ježiša – zvestujú jeho narodenie Panne Márii a vo sne sv. Jozefovi, oznamujú ho pastierom, sv. Jozefovi dávajú znamenie, aby Ježiša zachránil pred Herodesom. Po štyridsiatich dňoch na púšti prichádzajú, aby Ježišovi slúžili, anjel ho posilňuje na Hore Olivovej a po jeho zmŕtvychvstaní víta ženy v prázdnom hrobe.V umení sa anjeli zobrazovali pri biblických uda-lostiach rôznymi spôsobmi, najčastejšie ako muž-ské alebo ženské bytosti s krídlami, v barokovom umení ako okrídlená hlava či detský anjel (tzv. putti). Klára Bočkayová využíva nástenné vyšíva-né textílie s náboženskými motívmi a anjelmi, aké v minulosti zdobili steny mnohých domácností a ktoré boli súčasťou tradičnej ľudovej zbožnos-ti. Napriek tomu, že po výtvarnej stránke patria k nízkej gýčovej produkcii, vedome ich využíva a in-terpretuje v duchu umenia popartu, ktorý pracuje aj s prvkami populárneho a masového umenia. Techni-kou frotáže prenáša pôvodný obraz detských anjelov z textílie na plátno a následne ho posúva, zmnožuje a (startégiou anamorfózy) transformuje na celkom nový obraz – dynamické dielo s vlastným originál-nym obrazovým svetom a výraznou expresívnou fa-rebnosťou.•Čím vás oslovili práve tradičné textilné obrazy a aké miesto medzi nimi majú textílie s náboženský-

Klára BOČKAYOVÁ: Veľký anjelský obraz, 1991Akryl na plátne, 120 x 80 cm

Majetok autorky1. 10. – 28. 10. 2011

Klára Bočkayová (1948, Martin) študovala maľ-bu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Dezider Milly, prof. Peter Matejka). Patrí k výrazným predstaviteľkám analytických tenden-cií v maľbe, je členkou umeleckej Skupiny A-R. Jej tvorba vychádza z dadaistického a popartového východiska. Zaujíma sa o nájdené textilné obrazy s náboženskými a mravoučnými nápismi, prísloviami či prianiami, aké v minulosti zdobili kuchynské steny väčšiny domácností. Spracúva ich technikou frotáže, ktorá vzniká priložením papiera či plátna na štruktú-rovaný, nerovný povrch textílie, pretlačením obrazu na povrch papiera a posúvaním motívu. Žije a tvorí v Stupave pri Bratislave.

18

mi obrazmi a námetmi anjelov, z ktorých ste vytvorili celé cykly obrazov? „Podľa mojej mienky mal jednoduchý ľud snahu okrášliť svoj príbytok a mal na to skôr sporé pros-triedky. Ženy zvyčajne vyšívali a niektoré siahli aj po predlohách z vysokého umenia. Tak nejako sa mu-sela stať témou týchto textílií, tzv. kuchárok, naprí-klad kompozícia Posledná večera od Leonarda da Vinci. Niekde vrodená citlivosť pomohla vytvoriť čis-té lineárne zjednodušenie, niekde zafungovala pro-storekosť, podľa schopností prekresľovačky. Vo svo-jej zbierke mám štyri rôzne Posledné večere podľa Leonarda. Anjeli sú v „kuchárkach“ tiež obľúbenou témou. A cykly obrazov na túto tému vytvorené po roku 1989 vznikli z pocitu skutočného oslobodenia. Boh dal človeku slobodnú vôľu. Anjeli, ktorí v mo-jich obrazoch zrazu narástli a zaplavili formáty oveľa väčšie než je samotná výšivková predloha, túto slo-bodnú vôľu predstavujú.“

19

„Svojim anjelom dá príkaz o tebe aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Ž 91,11)

Sviatok všetkých svätých sa v Cirkvi slávi od 7. storočia ako spomienka na tých, ktorí nie sú uvedení v cirkevnom kalendári, alebo nie sú vyhlásení za svätých. Za svätých môžeme v širšom slova zmysle považovať všetkých obyvate-ľov neba, ktorí hľadia na Božiu tvár. Prví kresťania sa medzi sebou tiež oslovovali svätí. Svätosť však nemusí byť iba nedostupným ideálom, ale ako kaž-dodenné napĺňanie jedinečného životného povola-nia je reálnou výzvou pre každého kresťana. Sviatok všetkých svätých nás tak pozýva k hlbšej reflexii nášho života, jeho smerovania a napĺňania povola-nia svätosti, ku ktorému je každý z nás pozvaný. Ako vzor nám môžu slúžiť tí svätí, ktorí svätosť svojimi životmi už naplnili a ktorých životné príbehy pozná-me, ako napr. sv. Anton Pustovník (cca 251 – 356), egyptský priekopník mníšskeho života, a sv. Franti-šek z Assisi (1182 – 1226), patrón úcty k životnému prostrediu. K tradičnej téme zobrazenia svätcov pristupuje Do-rota Sadovská úplne novým a originálnym spôso-bom. Obrazy sv. Františka a sv. Antona vychádzajú z fotografií autorkiných známych, ktorí svätcom pre-požičiavajú svoju podobu. Sú namaľovaní žltou far-bou, ktorá môže evokovať aj chýbajúcu svätožiaru, a sú zbavení individuálnych čŕt ako vlasy či šaty. Au-torka ich individualizuje iba prostredníctvom nazna-čeného charakteristického znaku, atribútu, v ktorom je kumulovaný ich životný príbeh – u sv. Františka sú to naznačené stigmy na rukách a u sv. Antona jeho duchovný zápas. •Vaše obrazy predstavujú akoby návrat svätcov do každodenného života, kde sa opäť stretáva-jú v akomsi tichom „sacra conversazione“ (svä-tom rozhovore). Téma svätcov nie je jediným, no predsa dominantným námetom Vašej tvor-

Dorota SADOVSKÁ: Sv. František, 2000, Sv. Anton, 2002

Akryl na plátne, 100 x 100 cmMajetok autorky

29. 10. – 2. 12. 2011

Dorota Sadovská (1973, Bratislava) študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Brati-slave (prof. Rudolf Sikora) a na Ecole Nationale des Beaux-Arts v Dijone. V rokoch 1997, 1998, 1999 a 2001 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana. Okrem maľby sa venuje aj fotografii, inštalácii a videu, zaujíma ju prekračovanie hraníc tradičného závesného obrazu. Patrí k výrazným predstaviteľ-kám súčasného umenia, pravidelne vystavuje doma i v zahraničí. Jej nástenná maľba s témou jezuit-ských svätcov je súčasťou výzdoby interiéru kaplnky na Provincialáte Spoločnosti Ježišovej v Bratislave, kde žije a tvorí.

20

by. Ako ste sa dostali práve k tejto téme, ktorá v súčasnom umení nie je veľmi rozšírená, a podľa akého kľúča si vyberáte svätcov, ktorých „portrétujete“? „V klasickej ikonografii sa zobrazovaním svätca pri-pomína jeho celý život a najdôležitejší odkaz. Mojou snahou je priblížiť sa k čo najväčšej jednoduchosti: skomprimovať podstatu daného svätca do jediného gesta, výrazu, a to bez pomoci šiat a ďalších pred-metov, ktoré odkazujú na sociálny status, národ-nosť, časové zaradenie a pod. Navyše redukujem aj farebnosť na jedinú dominantnú – žltú. Tá sa v his-tórii viazala k symbolike svetla, žiary, čistoty, slnka, najvyšších hodnôt, a niekedy dokonca nahrádzala zlatú farbu. Pohľad na postavu je zhutnený perspek-tívnou skratkou zhora. Pustovník Svätý Anton sa v dejinách často pripomína cez duchovný boj v sa-mote. Jeho gesto vyjadruje silný dištanc od všetké-ho zlého, čo ho bezprostredne napáda. Svätý Fran-tišek z Assisi má otvorené, prijímajúce dlane plné radosti, obdivu, odovzdanosti a oslavy.“

21

„Buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lv 12,45)

Slovo advent je odvodené z latinského adventus, čo znamená príchod. Začína sa štyri nedele pred sviatkom narodenia Ježiša Krista a predstavuje za-čiatok liturgického roka. Advent ako prípravné ob-dobie spojené s radostným očakávaním príchodu Krista na svet sa začal v Cirkvi sláviť v 4. storočí. V 6. storočí pápež Gregor Veľký určil počet adventných nedieľ na štyri. Advent je teda prípravným obdobím, časom, ktorý nás každý rok pozýva k opätovnému a novému, hlbšiemu uvedomeniu si významu prí-chodu Spasiteľa na svet. Každá z adventných ne-dieľ má svoju symboliku, ktorá nám môže pomôcť v prehĺbení prežívania tejto radostnej udalosti. Prvá nedeľa nás pozýva k bdelosti, druhá k pokániu, tre- tia symbolizuje radosť a štvrtá narodenie Ježiša. Pre obdobie adventu je typická fialová liturgická farba, ktorú v tretiu adventnú nedeľu nahrádza ružová. Obraz Andrei Čepiššákovej predstavuje Svä-tú rodinu prostredníctvom symbolu súhvezdia. K existujúcim osemdesiatimôsmim súhvezdiam vo vesmíre pridáva nové v podobe domu, kto-rý predstavuje súdržnosť, jednotu a lásku kaž-dej rodiny, ktorej je Svätá rodina predobrazom a vzorom. Na ticho a tajomstvo vianočnej noci, ako aj na jej transcendentný a kozmický rozmer poukazuje žiara kométy. Napriek tomu, že obraz Svätú rodinu nezobrazuje prostredníctvom kla-sickej ikonografie, zachytáva niečo podstatné z vianočného tajomstva a môže prispieť k našej osobnej tichej meditácii o udalosti, keď sa Boh stal človekom, aby sme sa mohli stať Božími deťmi. •Mnohé Vaše diela – keramické plastiky, inšta-lácie, maľby a kresby – sú výrazne autobiogra-fické, vychádzajú z Vašich osobných zážitkov a skúseností. Duchovnosť je v nich čitateľná ako pri-rodzená súčasť Vášho života. Aké úvahy Vás viedli k stvárneniu Svätej rodiny ako nového súhvezdia, ktoré tým ostatným dominuje? „Spomínam si na chvíle, keď sme ako deti zavše navštívili tetu Jozefínu v planetáriu. V úplnej tme,

Andrea ČEPIŠÁKOVÁ: Sanctae Familiae, 2011Tlač a kresba na plátne, 90 x 70 cm

Majetok autorky3. 12. 2011 – 6. 1. 2012

Andrea Čepiššáková (1973, Stará Ľubovňa) študo-vala keramiku na Hochschüle für Angewandte Kunst vo Viedni a na Vysokej škole výtvarných umení v Bra-tislave (doc. Ivica Langerová-Vidrová). Reflexia kres-ťanstva má v jej tvorbe výrazné zastúpenie. Odráža autorkine osobné prežívanie vonkajšieho i vnútor-ného sveta, je poznačená aj jej pobytom v Latinskej Amerike. Je autorkou riešenia sakrálneho priestoru v saleziánskom kostole Jána Bosca v Prešove. Žije a tvorí v Košiciach.

usadení v koženkových kreslách, sme so zatajeným dychom pozorovali východ a západ slnka odohráva-júci sa v priebehu jedenej hodiny. V tichu vlastnej duše sme si opakovali mená hviezd a súhvezdí, ich príbehy a tajomstvá. Asi s takou bázňou a zataje-ným dychom pozorovali hviezdy a oblohu aj pred-kresťanské kultúry. Spájali hviezdy do súhvezdí a snažili sa oblohu trocha „poľudštiť“, možno práve z ťaživého pocitu neznáma a strachu. Príchodom Krista sa však mení vzťah človeka a vesmíru. Boh ho napĺňa a presahuje. Svojou láskou vládne nielen zemi, ale aj hviezdam a všetkému nepoznanému, čo nás obklopuje.V ťažkých situáciách si asi najviac uvedomu-jem svoju zraniteľnosť a krehkosť v takomto priestore nekonečna. Človek hľadá pevný bod, istotu a teplo. Upína zrak smerom hore a hľa-dá odpovede, podobne ako v detstve. Milujú-ca rodina je odpoveďou a pevným bodom. Je hviezdou dávajúcou svetlo v tmách. Novým sú- hvezdím Sanctae Familiae som chcela vytvo-riť akési pomyselné spojenie medzi detstvom a dospelosťou. Vytvoriť symbol, ktorý by bol zrozu-miteľný a čitateľný aj dieťaťu. Domom ako symbo-lom chcem osláviť svätosť každej rodiny, cez ktorú pokračuje život z generácie na generáciu. Sanctae Familiae chce byt jasným, viditeľným znakom na oblohe a všetkým pripomínať význam rodiny, a to nielen v čase Vianoc.“

22

23

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (Jn 1,9)

Nový rok je symbolickým obdobím nového začiatku, ktoré zvykneme spájať aj s novými očakávaniami. Niektorí z nás ho využívajú na uvažovanie o tom, čo by chceli zmeniť či vylepšiť – vo vzťahu k sebe, k svojmu okoliu, ale aj vo vzťahu k Bohu a svojmu duchovnému životu. K takejto úvahe nás vedie aj diptych Milana Bočkaya. Vo svojom obraze sa in-špiroval jedným z najznámejších obrazov z histórie umenia, ktorým je Stvorenie Adama na Michelange-lovej freske v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. Miche-langelo výzdobu stropu kaplnky, ktorá začína práve obrazom Stvorenia, realizoval na objednávku pápe-ža Júliusa II. a dokončil ju v roku 1512 (neskôr k nej pridal aj výzdobu západnej steny so scénou Posled-ného súdu). Napriek tomu, že ich spolupráca ne-bola jednoduchá, prispela ku vzniku mimoriadneho a nadčasového diela, ktoré dodnes patrí k vrcholom sakrálneho umenia. Milan Bočkay vo svojej tvorbe programovo interpre-tuje slávne diela z dejín umenia. Z Michelangelovej fresky si vyberá známy a často reprodukovaný de-tail dotyku Božej ruky s rukou človeka. Zvykne sa interpretovať aj ako podobenstvo o slobodnej vôli. Boh podáva svoju ruku človeku – každému z nás – a my sa môžeme slobodne rozhodnúť, či svoju ruku spojíme s tou Božou a prijmeme tak ponuku k účasti na jeho pláne s našimi životmi. Obraz Mi-lana Bočkaya však nie je kópiou Michelangelovho diela, akých vznikajú stovky. Predkladá nám ho sebe vlastným, jedinečným a originálnym spôsobom, keď trénuje našu schopnosť pozerať sa a vidieť. To, čo na obraze pôsobí ako plasticky nanesená vrstva far-by vystupujúca z plátna, je totiž očný klam, vizuálny paradox, dokonale vytvorená ilúzia, ktorá je namaľo-vaná na ploche plátna. V centre tvorby Milana Boč-kaya stojí totiž problém skutočnosti, ilúzie a vedie

Milan BOČKAY: Motív z dejín umenia (Dotyk), 1999 Olej na plátne, 85 x 100 cm

Majetok autora7. 1. – 2. 2. 2012

Milan Bočkay (1946, Krušovce pri Topoľčanoch) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných ume-ní v Bratislave (prof. Dezider Milly, prof. Peter Ma-tejka), viac ho však ovplyvnil jeho pedagóg zo Strednej škole umeleckého priemyslu prof. Rudolf Fila. Je predstaviteľom tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe, zaoberá sa skúmaním mož-ností média maľby a kresby. Využíva techniku tzv. trompe l´oeil, zrakového klamu, v ktorom sa stiera zjavná hranica medzi skutočnosťou a ilúziou. Je členom Skupiny A-R, ktorá vznikla v roku 1991. Od 70. rokov patril medzi umelcov tzv. neoficiál-nej scény. Vystavuje doma i v zahraničí. Žije a tvorí v Stupave pri Bratislave.

24

nás k uvažovaniu o nie vždy zrejmých hraniciach medzi nimi.•Vaša tvorba počíta s aktívnym prístupom diváka, ktorého priamo vťahujete do polemiky a pro-cesu komunikácie s dielom. Aké miesto majú vo Va-šich interpretáciách diel z minulosti práve sakrálne námety? „Starí majstri ma priťahujú predovšetkým kom-plexnosťou. Skúsenosťou konceptuálnosti a ne-zastupiteľnosťou maliarskej reči. Súčasná kvalitná kunsthistória si to našťastie uvedomuje a objavuje prekvapujúcu šírku posolstiev, symbolov, šifier..., ktoré vrcholné diela histórie umenia obsahujú. Má-lokedy sa stretneme s prvoplánovosťou, tak častou u dnešných majstrov. Maliar Alojz Klimo hovorieval: „My riešime iba časti, oni (starí majstri) riešili cel-ky.“ Pri vlastnom prepise motívov z dejín umenia ma fascinuje noblesa a čitateľnosť, ktorú si – napriek môjmu usilovnému „mrzačeniu“ a zásahom, inter-pretované motívy zachovávajú.“

25

„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril.“ (Gn 1,27)

Prepojenie každodenného pracovného, rodinného a osobného života so životom viery je jednou zo základných výziev pre každého kresťana, ktorý túži žiť v ustavičnom kontakte so svojím Stvoriteľom. Sväté písmo, tradícia Cirkvi a príklady svätých nám k životu z viery a vo viere dávajú viacero inšpirácií. „Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš krá-čať, poradím ti a budem ťa mať stále na očiach“ (Ž 32,8), motto sv. Benedikta „Modli sa a pracuj“ (Ora et labora), výrok sv. Ignáca z Loyoly „Všetko na väčšiu slávu Božiu“ (Omnes ad maiorem Dei glo-riam) či bl. Matky Terezy „Robiť malé veci s veľkou láskou“ nám ukazujú cesty, akými je možné naše poslanie posväcovania života každodenných povin-ností napĺňať. Michal Kern žil obklopený prírodou v ústraní Lipto-va, na Močiaroch pri vstupe do Demänovskej doliny. Príroda sa pre neho stala ateliérom a miestom medi-tácií. V hľadaní kontaktu človeka s prírodou prešiel od jej pozorovania a zobrazovania na plátne k pria-memu vstupu do nej a k zanechaniu stopy svojej prí-tomnosti, ktorú „by príroda prijala“. Vyšliapanie kríža v čerstvo napadnutom snehu, symbolizujúcom očis-tu, možno vnímať aj ako vytýčenie a prijatie vlastnej cesty, stotožnenie sa so svojou životnou púťou žitou v období neslobody minulého režimu. Keďže svo-je minimalistické akcie v prírode realizoval Michal Kern väčšinou osamote, médiom ich zachytenia a sprostredkovania sa stala fotografia. Dielo Sto-tožnenie reflektuje kresťanstvo rečou aktuálnych dobových výtvarných prostriedkov – formou akcie, ktorá prepája autorove umelecké i ľudské postoje s jeho tvorbou. •O svojej tvorbe v prírode napísal: „Vytvoril som líniu, bod po bode, krok za krokom. Zložil som ju z pocitov a zážitkov. Napísal som ju do snehu sám sebou (svojím telom). Sneh ju zakryje

Michal KERN: Stotožnenie, 1986Serigrafia na papieri, 100 x 70 cm

Pozostalosť autora3. 2. – 24. 2. 2012

Michal Kern (1938 – †1994, Močiare) študoval maľ bu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ladislav Čemický, prof. Ján Mudroch). Výtvar-ný program, ktorým sa prihlásil k ideám konceptuál-neho a akčného umenia, budoval v ústraní Liptova, v úzkej komunikácii s bratislavským centrom neofi-ciálnej výtvarnej scény. Jeho tvorbu charakterizuje záujem o jasne vymedzený okruh etických a eko-logických problémov. Jej špecifikum je v prenikaní k prírode ako médiu tvorby, ktorú dokázal naplno využiť ako zdroj inšpirácií, od jej pozorovania cez vstup do „prírodného ateliéru“ až po stotožnenie sa s jej dianím. Akcie v prírode Kern zaznamenával najmä prostredníctvom fotografie, ktorú využíval ako médium zvýtvarnenia a sprostredkovania svojich zá-žitkov v nej. Jeho tvorba je pravidelne vystavovaná doma aj v zahraničí.

26

a jarné slnko roztopí a zostane len táto spomienka.... Predstavujem si priestor, ktorý svojou výnimočnosťou v jednoduchosti núti človeka uvažovať o základných ľudských hodnotách a dočasnosti nášho bytia, v kto-rom veci všedné nadobúdajú hodnoty najcennejšie. Priestor, v ktorom si uvedomíme nekonečnosť vesmíru i seba v ňom. ... Myslím si, že človek by mohol robiť čokoľvek, ide len o to, ako to robí... Moje fotografie sú často fotografiami akcií. Tieto akcie som robil sám. Kto z divákov by bol prišiel do Mikuláša, alebo až vo-ľakde pod Dereše alebo pod Baranec... Čiže ak som chcel niečo niekomu zdeliť, musel som urobiť z týchto mojich akcií nejaký dokument. ... fascino-valo ma porovnanie žíl na ruke a dajme tomu na lopúchu. A veľmi som sa tešil, že som našiel nie-čo, čo je spoločné a že som si uvedomil, že bunka človeka je tá istá ako bunka žaby. Veľmi ma tešila jednota prírody aj to, že ju nachádzam.“

27

„Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“ (Ž 25,4)

Liturgické obdobie pôstu sa začína Popolcovou stredou a pokračuje štyridsaťdenným pôstnym obdobím pred Veľkou nocou. Vyzýva nás k hlbšie-mu stotožneniu sa s Ježišom Kristom, ktorý strávil štyridsať dní pred začatím verejného účinkovania v ústraní, v modlitbe a pôste na púšti. Popolcová stre-da je nazvaná podľa popola, ktorým je v deň začiat-ku pôstu poznačený každý veriaci na znak pokánia a vedomia pominuteľnosti svojej pozemskej púte. Popol sa získava z pálenia paliem alebo bahniatok z Kvetnej nedele predchádzajúceho roka. Tento obrad má svoje korene v 8. storočí a v celej Cirkvi bol zavedený v roku 1091, kedy sypanie popola na hlavu nahradilo symbolické poznačenie krížom na čelo. Cez vonkajší znak nás vedie ku vnútorné-mu stíšeniu: „Keď sa ty ideš modliť, vojdi do svo-jej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,6). Obdobie pôstu nás každý rok zvláštnym spôsobom a vždy nanovo vyzýva k spomaleniu a zastaveniu sa. Cez obraz krí-ža nám ponúka príležitosť zjednotenia našich kaž-dodenných snažení s Kristovým krížom, cez ktorý nás vykúpil.Dielo Daniela Fischera je jednou časťou z diptychu, ktorý vznikal v prírode. Autor vytvoril maľbu priamo v prírodnom prostredí, aby čo najviac splynula so svojím okolím. Istý čas ju ponechal v prírode a v okamihu mimikri – prepojenia maľby a prírody, ju odfotografoval. Maľba sa s prírodou prelína, no nesplýva s ňou, zachováva si svoje vlastné zákoni-tosti. Samotnú maľbu možno vnímať aj ako abstrakt-né dielo, ktoré svoj konkrétny význam a posolstvo nadobúda cez symbol kríža odkazujúci na univer-zálnosť kresťanstva. •Ako ste dospeli k tvorbe prostredníctvom dialógu medzi racionálnym a organickým – maľbou a príro-dou? „Mnoho mojich prác vzniklo v kontexte pokusov dávať veci dohromady ako výstupy integračné-ho procesu – v symbolickej rovine. Táto snaha je stimulovaná existenciálnou skúsenosťou rozbitej skutočnosti. Domnievam sa totiž, že človek vôbec

Daniel FISCHER: Kríž, 1992Olej, akryl na plátne, 200 x 193 cm

(Časť diptychu)Majetok autora

25. 2. – 9. 4. 2012

Daniel Fischer (1950, Bratislava) študoval maľ-bu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Peter Matejka), kde pedagogicky pôsobí. Je jedným z predstaviteľov tzv. neoficiálnej výtvar-nej scény sedemdesiatych a osemdesiatych ro-kov 20. storočia. Zaujíma ho prepojenie umenia a vedy, ako jeden z prvých autorov na Slovensku pracoval s počítačovou grafikou. Venuje sa analytic-kej tvorbe, ktorá vychádza z konceptuálneho výcho-diska, skúma a analyzuje maľbu samotnú, zaujíma ho jej vzťah k okolitej realite. Dlhodobo sa zaobe-rá vzťahom maľby a prírody. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí, žije a tvorí v Bratislave.

28

smeruje (... má túto možnosť!) k celistvosti: tak v rovine životnej praxe, ako aj v rovine symbolických štruktúr (R. Berger). Spájanie či prelínanie sa hoci aj zdanlivo nezlučiteľného: fiktívneho so skutočným, umelého s prírodným, subjektívneho s objektívnym, chaosu s poriadkom, iluzívneho s abstraktným, spo-jenie – prelínanie sa priepastných rozdielov času. Ide mi o dialóg, ktorý sa odohráva najmä na úrovni vzťahov usporiadanosti štruktúr, javov, „svetov“... Ide o spájanie zdanlivo protikladných javov, ktoré sme si zvykli príkro izolovať,... o vytváranie vizuálnej jednoty, ktorá nie je a priori daná. Vzájomným pre-línaním vznikajú široké demarkačné polia s nemož-nosťou určiť hranice. „Čitateľnosť“ je obojstranná – ako palindrom: zľava doprava a naopak, pričom každá z častí získava v tejto súvislosti inú povahu než by mala samostatne. Na plátne umiestnenom v prírode pracujem nie-koľko dní či týždňov až do okamihu splynutia, do momentu, kedy zanikne hranica medzi maľbou ako jednou skutočnosťou a okolím, skutočnou Skutoč-nosťou – Prírodou, v ktorej je maľba umiestnená. Ide o akýsi dialóg, kde na počiatku bola „Zweiheit“, ktorá v procese speje ku „Einheit“, k Jednote: sub-jektívnu štruktúru maľby podriaďujem objektívnemu zákonu, nadsystému Prírody – maľba sa „živí“ po-riadkom z prostredia... (E. Schrödinger). To je mož-né iba s rešpektom a pokorou k javom, veciam, kto-ré nás presahujú, ktorých sme súčasťou.“

29

„Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.“ (Kol 1,19-20)

Ježišov prázdny hrob ako prvé objavili ženy, ktoré zvesť anjelov o jeho zmŕtvychvstaní priniesli apoš-tolom. Tí však uverili, až keď sa im vzkriesený Je-žiš sám zjavil, ukázal im svoje rany a jedol s nimi. Evanjelista Lukáš medzi týmito dvoma udalosťami spomína aj stretnutie Ježiša s dvomi učeníkmi na ceste do Emauz. Ježiš s nimi putuje a počúva ich pohľad na udalosti posledných dní. Napriek tomu, že im sám „vykladal, čo sa na neho v celom Písme vzťahovalo“, „ich oči boli zastreté, aby ho nepozna-li“, až do okamihu, keď zasadli k spoločnému stolu a Ježiš lámal chlieb a podával im ho. Pri tejto uda-losti, symbolizujúcej Eucharistiu, sa učeníkom nako-niec „otvorili oči a spoznali ho“. Podobne ako Mária Magdaléna, ktorej sa Ježiš zjavil pri hrobe, no ona ho najprv považovala za záhradníka, ani oni Ježiša hneď nespoznávajú. Podobenstvo o emauzských učeníkoch, ktoré je častým námetom umeleckých diel, hovorí aj o našom, neraz vlastnými predstavami poznačenom ľudskom uvažovaní, kedy Ježiša nie vždy spoznávame v našich každodenných životoch, až kým nám sám neotvorí oči a neukáže tie správne perspektívy života. V obraze Emauzy Julián Filo zobrazuje Krista pri lámaní chleba v okamihu, kedy učeníci pochopili, kto naozaj je. Učeníci v oblekoch sú však zobrazení ako obyčajní ľudia z dnešnej doby so svojimi kaž-dodennými starosťami, pochybnosťami, obavami aj nedôverou, s ktorými sami neraz zápasíme. Identi-fikovať s emauzskými učeníkmi sa tak môže každý z nás. V tvorbe dokáže o kresťanstve hovoriť vec-nou civilistickou rečou bez toho, aby ním tlmoče-né posolstvá viery strácali na svojej aktuálnosti a naliehavosti. Naopak, smerujú priamo k podstate a zasahujú nás svojou priamočiarou výpoveďou. •Kurátorka Alena Piatrová o jeho tvorbe píše: „Náboženská téma v diele Juliána Fila bola prítomná

Julián FILO: Emauzy, 1994–1995Olej na plátne, 100 x 150 cm

Pozostalosť autora10. 4. – 2. 5. 2012

Julián Filo (1921, Nižná pri Piešťanoch – †2007, Bratislava) študoval na Technickej univerzite vo Viedni a na Slovenskej technickej univerzite v Bra-tislave (prof. Ján Mudroch, Dezider Milly). Vo svojej tvorbe, v 60. rokoch 20. storočia ovplyvnenej najmä popartom a hyperrealizmom, využíva princípy kolá-že, komiksu a interpretácie. Tvorbu formuluje ako výpoveď o človeku v súčasnej spoločnosti s jeho zápasmi, utrpeniami aj nádejami. Kresťanstvo ako jeden z dominantných námetov jeho tvorby je záro-veň vyjadrením jeho osobných postojov vizuálnou rečou umenia. Je nositeľom ocenenia Fra Angelico, ktoré mu bolo udelené v roku 2012 in memoriam.

30

vždy, viac či menej intenzívne, no jej väčšia časť zo-stala v polohe voľnej tvorby. Do liturgického priesto-ru vstúpil svojím dielom len trikrát: pre farský kostol v Nových Zámkoch vytvoril Krížovú cestu (1947 – 1949, olejomaľba, dnes v kláštore premonštrátov v obci Leles), pre Kostol sv. Ondreja v Bolešove (1958) realizoval súbor siedmich vitráží s pašiovým námetom a v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Žlkovciach to bolo originálne riešenie čelnej steny presbytéria (1978; demontované v roku 1986, dnes na neznámom mieste). Od 90. rokov 20. storočia bola v centre jeho pozornosti osoba Ježiša Krista, prítomného uprostred ľudského života ako výcho-disko z bezvýchodiskových situácií. U Juliána Fila našli odozvu myšlienky Pierra Teilharda de Chardin, pod vplyvom ktorých chcel svojou tvorbou prispieť k stavbe sveta a zjednoteniu vedy a viery. Julián Filo vniesol do náboženskej maľby a sakrálneho ume-nia výtvarný prejav ovplyvnený civilistickým a rea-listickým vnímaním človeka 20. storočia. Tradičné náboženské témy dokázal zobrazovať výtvarným jazykom zrozumiteľným súčasnému človeku.“

31

„Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho.“ (Lk 24,31)

Jednotlivé mesiace liturgického roka majú svoje charakteristické prívlastky. V máji, počas ktorého sa príroda prebúdza k novému životu, si osobitne uctie- vame Pannu Máriu. Dňa 24. mája slávime sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov. Máj bol v Cirkvi od dávnych čias mariánskym mesiacom, k rozší-reniu mariánskych modlitieb počas tohto obdobia prispel najmä jezuita P. Annibale Dionisi dielom Me-siac Márie (1725) a pápeži Lev XIII. a Pius XII. Pápež Pavol VI. v encyklike Mesiac máj v roku 1965 povzbu-dzoval ľudí, aby mariánske pobožnosti obetovali za dobré ukončenie Druhého vatikánskeho koncilu. V svetskom kalendári v druhú májovú nedeľu záro-veň oslavujeme aj Deň matiek. Počas tohto mesiaca sme aj my pozvaní k prehĺbeniu svojho osobného vzťahu s Pannou Máriou ako našou matkou, ktorá naplno prežívala svoje materstvo s každodennými radosťami aj starosťami rodinného života. Svojmu synovi – Ježišovi, bola zo všetkých ľudí najbližšie a aj nás pozýva vstúpiť do osobnejšieho vzťahu s ním. Obraz Jarmily Sabovej nám môže pripomenúť kaplnky a kríže, aké sa stavali na rázcestiach v krajine, aby nám ukazovali správny smer našej životnej cesty. Zároveň je osobitou autorskou výpo-veďou, kde zobrazuje kaplnku so Svätou rodinou: Pannou Máriou, Ježiškom a sv. Jozefom ukrytými v kôre stromu, ktorý ako ochranný symbol obrazu dominuje. Lotosový kvet tu predstavuje jeden zo symbolov večnosti, čistoty, znovuzrodenia a spiritua-lity. V symbolickej obrazovej reči tak obraz vyjadruje skrytý život Svätej rodiny, ktorý môžeme objavovať prostredníctvom udalostí zaznamenaných v Biblii a vlastného stíšenia sa v ich blízkosti. •V minulosti boli umelci pri zobrazovaní sakrálnych tém viazaní presnou ikonografiou. Vo voľnej tvorbe však dnes majú tvorivú slobodu aj pri zobrazovaní tradičných ikonografických tém, ktoré majú v súčas-nom umení stále svoje miesto. Ako ste dospeli k Va-šej vlastnej ikonografii Sv. Rodiny na tomto obraze? „Pri listovaní v knihách Pijoanových Dejín umenia som namaľovala Rodinu, aby bola zjavná jej intimita

Jarmila SABOVÁ: Lipa a kaplnka, 2011Olej na sololite, 150 x 100 cm

Súkromný majetok 3. 5. – 31. 5. 2012

Jarmila Sabová, rod. Džuppová (1984, Michalov-ce) patrí k predstaviteľkám košickej výtvarnej scény. Študovala grafiku na Fakulte umení Technickej uni-verzity v Košiciach (prof. Rudolf Sikora). Jej maľby v sebe prepájajú všedné a zdanlivo banálne obrazy každodennosti, ktoré mení na záznam jedinečného a neopakovateľného okamihu. Sú svojskou formou denníka autorky, vedú do znovuobjaveného sveta videného z perspektívy dieťaťa. Jednotlivé témy Sa-bová rozvíja v cykloch, pracuje s vyňatým detailom, obrazový dej vedome ponecháva nedopovedaný, v istej torzovitosti, nedokončenosti, podporenej aj používaným podkladovým materiálom, ktorým je najčastejšie „provizórny“ sololit. Pravidelne vystavu-je na samostatných a kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí.

32

a zomknutosť. Odniekiaľ som použila detskú rúčku na maminej brade, z iného zväzku Máriin pohľad, výšivku na pleci plášťa, odinakiaľ Jozefa. Obraz vznikol podľa výjavu z výletu v Ruskom Potoku na severovýchode Slovenska, na „rusnakoch“. Okolo „cerkovky“ (dreveného kostolíka) sú tam orezané lipy a jasene. Lipa už nie je v tôni starých (v zmysle košatých, v najlepšom veku) stromov, je obklopená ich torzami (takto si dnešní ľudia, vyzbrojení záhrad-nou technikou, predstavujú starostlivosť o zeleň). Kaplnka sa vešia na strom, pretože by mal byť jej ochrancom, zaručovať jej nedotknuteľnosť. Starý košatý strom je nemenej posvätný ako to, čo je zve-rené pod jeho ochranu. Ukazujem možno preceňo-vanie neživých symbolov a prehliadanie toho, čo je skutočne vitálne – veď ten krikľavý lotosový kvet je predovšetkým umelohmotný, lacný, neživý, vyrobe-ný v Číne. Celá búdka so Svätou rodinou je pokrive-ná a rozbitá padajúcimi konármi, zle pochopeným princípom „zmladzovacieho rezu“, ktorý odsudzuje zdravú lipu na skoré napadnutie hubami. Na zá-hubu. Lebo také rozsiahle rany nezvládne prekryť hojivým pletivom. Hlboká tôňa (útecha) kamenné-ho chrámu i jeho klenby vychádzajú z hlbokej tône a klenieb živých stromov svätohájov.“

33

„Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha.“ (Lk 1,30)

Mesiac jún sa v cirkevnom kalendári spája so sviat-kom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Úcta k Ježi-šovmu Srdcu vychádza zo Svätého písma, z uda-losti, keď vojak (podľa legendy sa volal Longinus) prebodol na Golgote ukrižovanému Kristovi kopijou bok, aby sa ubezpečil, že je mŕtvy, a z jeho Srdca vyšla krv a voda (Jn 9,34). „Z Kristovho boku prúdila voda na obmytie a krv na vykúpenie. A preto krv prináleží sviatosti Eucharistie a voda sviatosti krstu“. (Tomáš Akvinský, Summa teologiae, 1265 – 1273). V 12. a 13. storočí k šíreniu jeho úcty prispeli naprí-klad sv. Bonaventúra, sv. Albert Veľký či sv. Katarína Sienská, v 17. storočí najmä sv. Ján Eudes a sv. Mar-gita Mária Alacoque. Vďaka nej sa po celom svete rozšírila úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu pros-tredníctvom dvanástich zjavení, na ktoré nadviazala tradícia tzv. prvých piatkov, pričom k ďalšiemu ší-reniu tejto úcty prispel jej duchovný vodca, jezuit-ský kňaz Claudius de la Colombi�re SJ. Pápež Lev XIII. encyklikou Properante ad cxitum saeculi (1899) zasvätil Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu celý svet. Na Slovensku máme viac ako šesťdesiat chrámov, ktoré nesú toto patrocínium. Púte k Najsvätejšiemu Srdcu sa konajú v Trnave, Ružomberku, Hronskom Beňadiku a v Tesárskych Mlyňanoch. Aj my sme po-zvaní prehĺbiť svoj osobný vzťah dôvery ku Kristovi a jeho uzdravujúcej láske. Matúš Zajac v dlhodobom cykle Podoby viery za-znamenáva prostredníctvom média fotografie kres-ťanské pútnické miesta, ale aj každodenné prejavy viery v rôznych regiónoch Slovenska i sveta. Dô-ležitú úlohu v nich zohráva zachytenie miestneho génia loci (ducha, atmosféry miesta). Fotografia s názvom New York (2005) dokumentuje sochu Božského Srdca Ježišovho, aká býva tradičnou súčasťou chrámových interiérov po celom svete. Lásku Ježišovho Srdca k nám tu autor umocňuje atmosférou prenikajúceho svetla, ktoré je jedným zo symbolov živej Božej prítomnosti. So žiariacim svetlom ako znamením nádeje, prenikajúcim spo-

Matúš ZAJAC: Z cyklu Podoby viery, 1997 – 2005Fotografie na papieri, 50 x 70 cm

Majetok autora1. 6. – 20. 7. 2012

Matúš Zajac (1971, Bratislava) študoval fotografiu na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe a na Vysokej škole výtvarných ume-ní v Bratislave (prof. Ľubo Stacho). Venuje sa do-kumentárnej a portrétnej fotografii. Sledované témy zaznamenávané v rôznych častiach sveta rozvíja v cykloch, ktoré majú charakter sociálnych sond do stavu spoločnosti. Patrí k zakladajúcim členom sku-piny dokumentárnych fotografov Rovnými nohami a združenia Phos photos. Ako fotograf pracuje pre časopis .týždeň a vydavateľstvá Kalligram, Michala Vaška. Pedagogicky pôsobí na katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je no-siteľom viacerých ocenení, napr. cena Czech Press Photo. Vystavuje doma i v zahraničí. V roku 2011 mu vyšla monografická publikácia Podoby viery.

34

za ukrižovaného Krista, pracuje aj druhá fotografia (Z cyklu Gréckokatolíci, Ladomirová, 1998). Foto-grafický obraz pastiera pri Božích mukách je doku-mentom každodennej Božej prítomnosti pripomína-nej dielami ľudovej architektúry, ktoré sa stavali na kopcoch a rázcestiach po celej kresťanskej Európe (Orava, 1997). •Dokumentovanie rozmanitých podôb a prejavov viery má vo Vašej tvorbe dôležité miesto. Čím Vás priťahuje práve táto oblasť života? Do akej miery si vyberáte témy a námety Vašich fotografií a do akej miery si nachádzajú oni Vás? „Svojím duchovným krásnom a emocionálnym svetlom, ktoré preniká do mysle a zákonite ju aj obohacuje. Vždy si najprv urobím explikáciu danej témy, koncepčne si ju premyslím a až potom sa vy-berám hľadať námety. Ak je fotograf v správny čas na správnom mieste a je plne sústredený, tak si ná-met nájde aj autora. Ja mám tézu o prepájaní foto-grafa s námetom, vždy tam musí nastať súhra, ktorá je pre moju tvorbu a vyjadrenie v rôznych plánoch taká dôležitá.“

35

„V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho.“ (Ef 3,12)

Podobenstvo o márnotratnom synovi je jedným z najznámejších podobenstiev, ktoré v Evanjeliu uvádza evanjelista Lukáš (Lk 15, 11-30). Otec, sym-bolizujúci Boha a jeho bezpodmienečnú prijímajúcu lásku k nám, v ňom s otvoreným náručím prijíma svojho syna, ktorý sa rozhodol vrátiť zo svojej cesty životom bez Boha domov – k Otcovi. Toto podoben-stvo sa bezprostredne dotýka každého z nás, keďže aj my sa v rôznych životných situáciách môžeme stotožniť s postavou márnotratného syna alebo jeho staršieho brata, ktorý sa cíti nedocenený a podob-ne ako jeho mladší brat potrebuje uveriť v prijatie svojho otca. Téma márnotratného syna sa stala rozšíreným námetom výtvarného umenia. Jeden z najslávnej-ších obrazov Návrat márnotratného syna nama-ľoval Rembrandt van Rijn v roku 1636 (Ermitáž, Petrohrad). Henri J. M. Nouwen o ňom napísal knihu, kde opisuje otcove ruky. Jednu ruku Otca totiž Rembrandt namaľoval ako ochraňujúcu pev-nú otcovskú ruku a druhú ako nežnú chápajúcu ruku matky. Podarilo sa mu geniálne vystihnúť ot-covský i materský princíp komplexnej Božej lásky k nám. Zobrazuje aj postavu staršieho brata, kto-rý stojí bokom, akoby sa rozhodoval, aký postoj k celej situácii zaujme. Dielo sa stalo inšpiráciou Vladimíra Kordoša, ktorý tento obraz symbolicky oživil, zinscenoval s pomocou kolegov výtvarníkov, pričom sám sa stotožnil s postavou márnotratného syna. Na túto akciu nadviazala Veronika Rónaiová, ktorá tak už interpretovala dve diela: Rembrandtove aj Kordošove. Akciu opäť vrátila do podoby maľby, v ktorej postavy nesú portrétne črty jej kolegov vý-tvarníkov. Stretnutie otca a syna zasadila do súčas-ného prostredia, na rušnú ulicu medzi smetné koše, naznačujúce prejdenú cestu mladšieho syna.•Aké miesto má vo Vašej tvorbe tvorivý interpretač-ný dialóg, ktorý vediete so slávnymi dielami histórie umenia, zvlášť s tými s kresťanskou ikonografiou? Vladimír Kordoš: „Dlho ma prenasledovala myšlien-ka, ako sa dotknúť diela minulosti, vyjadriť mu ob-div cez stotožnenie sa s jeho podstatou. Pokúsiť sa o akési „krátke spojenie“ cez rôzne historické ob-dobia. Už výber spôsobov výtvarného vyjadrenia,

Vladimír KORDOŠ: Návrat márnotratného syna, 1980 Fotografický záznam akcie, Foto: Ján Krížik

Zbierka PSIS

Veronika RÓNAIOVÁ: Návrat márnotratného syna 1990 – 1993

Olej na plátne, 160 x 140 cm Majetok autorky

21. 7. – 31. 8. 2012

Vladimír Kordoš (1945, Nemecká Ľupča) študo-val na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Václav Cigler). Na tzv. neoficiálnu výtvar-nú scénu vstúpil začiatkom 70. rokov 20. storočia. V tvorbe, vychádzajúcej prevažne z akčného ume-nia, využíva princíp interpretácie diel z histórie ume-nia. Tvorivé a hravé posuny vo forme tableaux vivant (živých obrazov), v ktorých vystupuje ako hlavný ak-tér a performer, zaznamenáva prostredníctvom foto-grafie či videa. Žije a tvorí v Bratislave, kde dlhé roky pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníc-tva. Venuje sa tvorbe ľudí s duševným postihnutím. Pravidelne vystavuje doma a v zahraničí.

Veronika Rónaiová (1952, Kremnica) študovala grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Brati-slave (prof. Vladimír Gažovič). Médiom jej tvorby sa stala najmä maľba a kresba. Patrí k predstaviteľkám tzv. hyperrealistickej maľby, ktorá interpretuje sku-točnosť na základe jej fotografického záznamu. Jej obrazy pripomínajú fotografické momentky, majú v sebe náznak príbehu, no zároveň tajomstva, ktoré naznačujú. Jednou z dominantných stratégií jej tvor-by je interpretácia diel z histórie i súčasnosti ume-nia. Žije a tvorí v Bratislave. Pedagogicky pôsobí na Pedagogickej fakulte TU v Trnave. Pravidelne vysta-vuje doma i v zahraničí.

36

ktoré som si zvolil, fotografia, fázovaná fotografia, film, ponúkal variabilitu dialógu s východiskovým dielom. V interpretácii výjavu Rembrandtovho diela Návrat márnotratného syna som sa stal režisérom aj hercom.“Veronika Rónaiová: „Vina a milosrdenstvo sú témou minulosti, rovnako ako prítomnosti a budúcnosti. Asi preto je biblický príbeh o návrate strateného syna aj dnes dostatočne známy... Tým, že som portréty kon-krétnych ľudí – slovenských umelcov – umiestnila do prostredia jednej z bratislavských ulíc, Obchod-nej ulice, ktorú som v tejto podobe maľovala vo svo-jom fotorealistickom období, som chcela zdôrazniť, že posolstvo odpustenia je veľkým povzbudením a nádejou v našom každodennom živote...“

37

„I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15,20)

September sa spája so začiatkom školského roka, kedy sa po období oddychu opäť obnovuje pravi-delný rytmus všedného života. Je to tiež mesiac, v ktorom každoročne slávime sviatok Povýšenia svätého kríža (14. september) ako spomienku na udalosť, keď sv. Helena (250 – 330), matka cisá-ra Konštantína, ktorý v roku 313 vyhlásil Milánsky edikt, našla podľa tradície počas púte do Svätej zeme pozostatky Kristovho kríža. Na Kalvárii v Jeru-zaleme následne nechala postaviť Baziliku Božieho hrobu. Tento sviatok nám dáva príležitosť zamyslieť sa nad tajomstvom kríža a nad jeho miestom v na-šom živote, uvedomiť si, že aj uprostred všedných dní je Kristov kríž pre nás konkrétnym znamením Božej prítomnosti, znamením skutočnej nádeje a spásy. Autorka predstavuje kríž vo forme vyšité-ho textilného kalendára, ktorý je akoby denníkovým záznamom jej života (a sprostredkovane aj nášho), ktorý kríž každodenne sprevádza a „pretkáva“. Kríž je u nej konkrétnym, osobným, no zároveň univerzál-nym symbolom, ktorý sa dotýka každého človeka. •Vo Vašej tvorbe má sakrálna téma dôležité miesto. Spracúvate ju rôznymi technikami, od konkrétnych po abstraktné vyjadrenia. Využívate pritom textilné materiály, ktoré majú aj svoje plastické a haptické kvality. Čo vyjadrujú Vaše Štruktúry života?„Moja práca je postavená na pevnej forme, ktorá obsahuje štruktúry kríža. Kríž a život – spojenie za-hŕňajúce celú škálu posolstiev o ľudskej existencii. Kríž je základným symbolom kresťanstva, znakom utrpenia i víťazstva. Ako výtvarný znak je to spojenie dvoch kolmých línií – ich stretnutie je v bode, ktorý je miestom stretnutia i počiatkom ich šírenia. Ako po-vedal A. Schopenhauer: „Život je ako vyšívaná tkani-na, z nej každý vidí v prvej polovici bytia líc a v druhej rub – ten síce nie je krásny, ale je poučnejší, pretože ukazuje, kadiaľ vedú nitky.“ Každý človek formuje svoj život, vyšíva svoju tkaninu – životnú púť. Máme pred sebou obojstranný textilný plán – líc a rub, ako

Zuzana BOTEKOVÁ: Štruktúry života, 1998Textilná inštalácia, 155 x 98 cm

Majetok autorky1. 9. – 28. 9. 2012

Zuzana Boteková (1969, Bratislava) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v atelié-ri voľnej textilnej tvorby (prof. Eva Cisárová-Mináriko-vá). Pracuje prevažne s mäkkými textilnými materiál-mi, s ktorými experimentuje a posúva ich do nových vzťahov a súvislostí. Vo svojej tvorbe reflektuje du-chovné témy aj vlastnú autobiografiu, od obrazov a objektov evokujúcich radostný detský svet po univerzálne abstraktné vyjadrenia s výrazovou do-minanciou farby. Ako výtvarná pedagogička pracuje s hendikepovanými ľuďmi, pravidelne vystavuje. Žije a tvorí v Bratislave.

38

v živote. Lícom je to, ako sa predstavujeme iným, ru-bom to, čo vidíme len my: príčiny, podnety, želania. Množstvo nití na rube sa splieta v množstve smerov. Život sa skladá z okamihov: sekundy, minúty, hodi-ny, týždne, mesiace, roky, storočia... Spolu vytvárajú celok – uzavretý rámec života. Skladbu môjho ob-jektu chápem ako kompozíciu troch častí: hlavnú časť tvorí tridsať políčok ako dní v mesiaci, každé políčko obsahuje krížik – naše každodenné kríže. Spodný riadok má sedem políčok ako dní v týždni, ale aj sedem chladných mesiacov roka. Vrchný ria-dok má päť políčok – ich súčet je dvanásť– ako me-siacov v roku. Spodný riadok – ako základ diela, ob-sahuje dve krajné polohy krížov – pozitív a negatív. Políčka sú voľné, čo je inšpirácia trhacím kalendá-rom. Dvanásť políčok tvorí i centrálny plastický kríž. Zvyšných dvadsaťštyri políčok je počtom hodín. Kombinujem štvorec s obdĺžnikom. Štvorec – cen-trálny tvar s rovnoramenným gréckym krížom. Hlav-ný kríž má tvar predĺžený – latinský. Tvorí os kom-pozície, ale aj duchovný smer – k Bohu. Latinský a grécky kríž – symbol východnej a západnej Euró-py. Skladba objektu z políčok je zámer, ktorým som chcela vyjadriť, že nevnímam časti osamotene, ale v celku. Tak ako jednotlivé udalosti skladajú život. Textilná mozaika.“

39

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Zobrazenia francúzskej karmelitánky sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša s ružami v náručí sa nachádza-jú takmer v každom chráme. Jej veľkou túžbou totiž bolo posielať na zem aj po smrti milosti, kto-ré vyprosovala už za života: „Chcem tráviť čas v nebi tým, že budem neustále pomáhať iným. Po svojej smrti budem zosielať na zem dážď ruží.“ Za-chovali sa mnohé fotografie tejto jedinečnej ženy, ako aj jej listy, básne a autobiografia Dejiny duše, ktorá opisuje duchovnú cestu ako dobrodružstvo ži-vota s milujúcim Bohom. Sv. Terezka (1873 – 1897) sa narodila v Alençon ako najmladšie, deviate dieťa Ľudovíta a Zélie Martinových (v roku 2015 boli svä-torečení) a väčšinu života prežila vo francúzskom meste Lisieux. Ako štvorročnej jej zomrela mama a vychovával ju otec a staršie sestry, z ktorých dve sa stali tiež karmelitánkami. Už ako pätnásťročná dostala výnimku vstúpiť do rehole karmelitánok. Zomrela na tuberkulózu vo veku dvadsaťštyri rokov, no za tento krátky čas stihla objaviť a naplniť svo-je osobitné povolanie „byť láskou v Srdci Cirkvi“. Jej duchovná cesta, nazývaná aj „malá cesta“, ne-spočívala vo výnimočných skutkoch, ale v úplnej dôvere malého dieťaťa a oddanosti Bohu ako mi-lujúcemu a milovanému otcovi vo všetkých, aj tých najvšednejších situáciách. Terezkinej spiritualite sú venované stovky kníh, z ktorých mnohé poukazu-jú na jej duchovný realizmus založený na dôvere v pôsobenie Božej milosti. Terezka bola svätorečená v roku 1925, v roku 1927 bola spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásená za patrónku misií, po ktorých celý život túžila a ktoré v modlitbách podporovala. V roku 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za pat-rónku Európy a v cirkevnom kalendári si jej sviatok pripomíname 1. októbra. Život sv. Terezky je svedec-tvom o tom, ako je možné prežívať naše konkrétne životné príbehy v úzkom spojení s Bohom. Je pozva-

Barbora KOŽÍKOVÁ-LICHÁ: Modlitba ruží, 2012Kombinovaná technika (koláž na plátne), 100 x 100 cm

Majetok autorky29. 9. – 26. 10. 2012

Barbora Kožíková-Lichá (1976 – †2015, Bratislava) študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Rudolf Sikora). Venovala sa maľbe, tvorbe objektov a inštalácií, ktoré reflektujú osobnú skúsenosť ženy, matky a umelkyne, ale zároveň rea- gujú aj na svet archetypov a symbolov, oživených rozprávkových svetov a osobných spomienok. Jej tvorbu charakterizuje práca s materiálmi, ktoré majú svoj vlastný príbeh (obrusy, textílie, kvety, hračky). Vystavovala na viacerých samostatných a kolektív-nych výstavách.

40

ním k otvoreniu sa jeho nekonečnej milosti, ktorou nás túži naplniť. Barbora Kožíková-Lichá zobrazuje fotografie sv. Terezky spolu s fotkami osobných predmetov, expresívne orámovaných stovkami vyli-sovaných lupeňov z ruží. Využíva tradičný atribút sv. Terezky – ruže, no aktualizuje ho použitím skutoč-ných lupeňov. Vedome využíva poetiku dievčenské-ho sveta na hranici gýča a predkladá nám emotívny vizuálny denník sv. Terezky, ktorý je zároveň autor-kiným osobným denníkom, ako záznam ich živého dialógu. Jej dielo je poctou aktuálnemu odkazu sv. Terezky a formou osobnej modlitby. •Do akej miery Vás pri tvorbe inšpiruje každoden-ný život a odkiaľ čerpáte bohatú symboliku Vašich obrazov? „Obraz vychádza z môjho vnútorného i vonkajšie-ho sveta. Prirodzene sa do mojich obrazov prenáša veľa z toho, čo cítim, o čom snívam, čím žijem... Sv. Terezka pre mňa vždy bola veľkou inšpiráciou svo-jím oddaným vzťahom k Bohu. Tento obraz Terezky z ružových lupienkov je mojou poctou celému jej životu. Sú v ňom ukryté rozličné veci, predmety a symboly z rôznych období jej života, napríklad ob-rázok jej slzy, fotka z jej detstva, obrázok jej izby, fragment listu, jej kresby, obľúbené obrázky...“

41

„Chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich s láskou.“ (Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša)

November ako mesiac všetkých svätých sa v Cirkvi slávi od 7. storočia. Je spojený so spomienkou na kanonizovaných svätých, ale aj na všetkých našich drahých, ktorí už ukončili svoju pozemskú púť a pre-dišli nás na ceste do nebeskej vlasti. Jesenná at-mosféra, padanie listov a skracujúce sa dni aj sym-bolicky podporujú uvažovanie o význame ľudského života. Vzorom v naplnení života hlbokým zmyslom nám môžu byť viacerí novodobí svätí – rehoľníci i ľudia civilných povolaní, ktorí žili nedávno, a preto nám môžu byť ešte bližší: Edit Stein (1891 – 1942), Pier Giorgio Frassati (1901 – 1925), Gianna Beretta Molla (1922 – 1962), Ján Pavol II. (1920 – 2005), Matka Tereza (1910 – 1997) a mnohí ďalší. Ukazujú, že svätosť je reálnou výzvou a pozvaním aj pre život každého z nás. Matka Tereza, rodným menom Agnesë Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila v albánskom (dnes macedón-skom) meste Skopje. Už ako mladé dievča uvažova-la o živote misionárky a v roku 1928 v Írsku vstúpila do kongregácie Loretánskych sestier. V roku 1929 odišla do Indie, kde z úcty k sv. Terézii z Lisieux prijala rehoľné meno Tereza. Pôsobila ako učiteľka zemepisu a dejepisu v Kalkate. V roku 1946 sa za-čala naplno venovať chudobným a o tri roky zalo-žila kongregáciu Misionárok lásky, ktorá sa riadila františkánskymi princípmi. Zakladala domovy pre chudobných, opustených a zomierajúcich, budova-la nemocnice a školy. Je nositeľkou Nobelovej ceny za mier z roku 1979, v rokoch 1984, 1990 a 1992 navštívila aj vtedajšie Československo. V roku 2003 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Jej obetavý život naplnený láskou k blížnym môže byť aj pre nás konkrétnym príkladom, ako je možné žiť každoden-ný život v duchu Evanjelia a uvažovať o najhlbších hodnotách a prioritách.

Katarína HORVÁTHOVÁ-PRIPKOVÁ: Hľadanie raja, 1998 – 2010Kresba tušom, 100 x 100 cm

Majetok autorky27. 10. – 5. 12. 2012

Katarína Horváthová-Pripková (1973, Smolenice) študovala grafiku na Vysokej škole výtvarných ume-ní v Bratislave (prof. Vladimír Popovič). Vyjadruje sa médiom maľby, kresby, inštalácie, vo svojej tvorbe predstavuje svoj osobný pohľad na kresťanské a so-ciálne témy. Pracuje s realistickým, ale aj abstrakt-ným výtvarným vyjadrením. Využíva hyperrealistický (fotorealistický) spôsob tvorby, ktorý zobrazuje reali-tu na základe jej fotografického záznamu. Venuje sa pedagogickej práci na Základnej umeleckej škole v Trnave, žije a tvorí v Dobrej vode pri Trnave.

42

Hyperrealistická kresba Kataríny Horváthovej-Prip- kovej zobrazuje Matku Terezu v typickom bielomod-rom rúchu, inšpirovanom domorodým indickým odevom sárí. Jej zobrazenie na bielom pozadí vy-stihuje jednoduchosť, rýdzosť a zároveň i mystérium jej života naplneného službou ľuďom. •Sakrálnu tému vo svojej tvorbe zobrazujete dvo-ma rôznymi spôsobmi – hyperrealistickými, ale aj abstraktnými zobrazeniami. V čom sú pre Vás inšpi-ráciou práve témy súvisiace s kresťanstvom, ktoré často reflektujete? „Boh ma neustále sprevádza mojím životom. Mož-no aj skôr ako od krstu, cez detstvo, cez prvé mod-litby, prijímanie sviatostí... Môj život je s ním spätý a som šťastná, že ho mám. Je to veľký dar uvedo-miť si spirituálnosť modlitby, krásu stvorenia, dar života. Naše životné cesty nie sú vždy jednoduché. Stretávame sa s radosťou, láskou, ale i bolesťou a utrpením... Preto je mi kresťanská tematika taká blízka, lebo je v mojom srdci, lebo ňou žijem. Cez moje kresby sa snažím rozprávať s Bohom, svätými, anjelmi strážnymi, vyslovujem k nim svoje prosby, modlitby...“

43

„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými,a zjavil si ich maličkým.“ (Lk 10,21)

Obdobie adventu je obdobím stíšenia sa, duchov-nej prípravy na prijatie vianočného tajomstva naro-denia Ježiša Krista v dejinách a v našich životoch. Slovo advent je odvodené od latinského adventus, čo znamená príchod. Tvorí prvú časť liturgického roka, jeho začiatky siahajú do 4. storočia a v celej Cirkvi sa slávi od 7. storočia. Začína sa štyri nedele pred Štedrým dňom, pričom každá nedeľa má svoj vlastný význam. Prvá nás vyzýva na bdelosť, druhá na pokánie, tretia sa nesie v znamení radosti a štvrtá hovorí o udalostiach, ktoré predchádzali narodeniu Spasiteľa. Symbolicky toto obdobie vyjadruje ad-ventný svietnik v chrámoch a v našich domovoch, o ktorom máme prvé správy z Nemecka v 19. storo-čí. Advent sa vyznačuje očakávaním narodenia, ale aj druhého príchodu Krista. Napriek tomu, že koniec roka je pre mnohých z nás časom množstva aktivít a materiálnych príprav, advent nám vždy znova a znova ponúka možnosť dať našim snaženiam hlb-ší zmysel a zastaviť sa pred tým, čo naše životy pre-sahuje a dáva im naplnenie.Stano Masár vo svojom diele Globálna história umenia/Vianočná edícia reaguje na najslávnej-šie renesančné a barokové obrazy z dejín umenia predstavujúce Pannu Máriu s Ježiškom, Svätú rodi-nu či Klaňanie pastierov. Interpretuje ich z pozície dnešného človeka – prekladá ich do jednotnej reči piktogramov, ktoré si však zachovávajú pôvodnú vý-znamovú a obsahovú rovinu. Vedie svojský dialóg s minulosťou, ktorý možno vnímať ako poctu, ale zároveň aj polemiku s velikánmi umenia ako Rafa-el Santi, Sandro Botticelli, Albrecht Dürer, El Greco či Rembrandt van Rijn. Piktogramy sú schematické zobrazenia, obrazové diagramy. V tomto prípade nás zrozumiteľnou rečou známou z každodenného života upriamujú na posolstvo, ktoré v sebe obrazy v symbolickej vianočnej červenej farebnosti nesú. •Kresťanská ikonografia mala v histórii umenia do-minantné postavenie. Vo vašom rozsiahlom cykle

Stano MASÁR: Global History of Art/Vianočná edícia, 2005Tlač na plaste, 15 x 15 cm

Majetok autora6. 12. 2012 – 18. 1. 2013

Stano Masár (1971, Bratislava) študoval na Pe-dagogickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ladislav Čarný). Vo svojich objektoch a in-štaláciách na hrane umenia a bežného života pracuje s jemnými hravými posunmi vizuálnych a obsahových významov často reagujúcich na kon-krétny výstavný priestor. Uvažuje nad stereotypmi vnímania a vedie nás poza ich hranice, k novému spôsobu nazerania a vizuálnej citlivosti. Pravidel-ne vystavuje v domácich aj medzinárodných kon-textoch, v rokoch 2002 a 2006 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. Žije a tvorí v Bratislave.

44

interpretácií diel minulosti (prezentovaných formou plastových tabuliek, tlačí, malieb či videa) sa tak pri-rodzene dostala aj do Vašej tvorby. Ako ste dospeli k posunu rôznorodých diel vytvorených v rôznych dobách do jednotnej vizuálnej reči piktogramov? „V roku 2000 som vytvoril sériu prevažne textových tabuliek, ktoré prešli až k piktogramom, kde som transformoval diela z histórie výtvarného umenia. Hľadal som formu, ako upozorniť na akt zjednodu-šovania, signifikantný pre našu dobu. Preto sa aj v názve úvodnej série objavilo slovo „global“ („Glo-bal History of Art“) ako náznak, že som prebral model narábania s realitou charakteristický pre globalizáciu, teda zjednodušovanie formy, vypúš-ťanie „nepodstatných“ detailov, unifikácia tvarov a farebnosti. Tieto som podriadil charakteru komu-nikačných znakov, piktogramov, s ktorými sa bežne stretávame (toto zjednodušenie tu však má funkčné opodstatnenie). Výber diel som podriadil konceptu – tvorili ho diela, ktoré sa notoricky opakujú v publi-káciách o dejinách výtvarného umenia. Pri vystavo-vaní týchto piktogramov uprednostňujem ich inšta-láciu na miesta, kde prirodzene očakávame bežné piktogramy – pre mňa je zaujímavý pohyb na hrane medzi umením a „ne-umením“.

Albrect DürerWorshipping of Three Kings

Sandro BotticelliMystic Birth of the Lord

RafaelSistine Madonna

RafaelThe Saint Family with a Lamb

El GrecoWorshipping of shepherds

Rembrandt van RijnWorshipping of shepherds

45

„Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1,28)

Cirkevný a civilný kalendár sa neraz prelínajú, no majú aj svoje špecifiká. Liturgický rok sa začína adventom a po Vianociach pokračuje tzv. obdobím cez rok. Takmer každý deň v ňom nájdeme sviatky svätých, ktorí nám svojím svedectvom viery môžu pomôcť kráčať našimi každodennými životnými cestami. Osudy a životy niektorých svätých pozná-me zo vzdialenej či súčasnej histórie, o niektorých sa dozvedáme z legiend a tradícií. Svätý Sebastián je jedným z ranokresťanských mučeníkov, ktorí prišli o život pri obrane viery. Bol vojakom rímskej armády a žil v 3. storočí, v čase prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom. Ten ho nechal umučiť luko-strelcom, ale sv. Sebastián prežil a odvážne predstú-pil pred cisára, ktorý ho opätovne odsúdil na smrť.I keď o jeho živote nemáme presné historické zázna-my, úcta k nemu sa rýchlo rozšírila a jeho osobnosť inšpiruje umelcov dodnes. Najčastejšie býva zobra-zovaný ako mladík priviazaný o strom a zranený šíp-mi. Je patrónom vojakov, lukostrelcov, atlétov, ale aj nevyliečiteľne chorých; jeho sviatok si pripomíname 20. januára. Hoci u nás kresťania už nie sú prena-sledovaní ako v minulosti, resp. v nedávnom období komunizmu, príklad sv. Sebastiána nám môže slúžiť ako príležitosť na užšie spojenie v modlitbách s tými kresťanmi, ktorí sú v rôznych krajinách sveta aj dnes prenasledovaní, väznení a zabíjaní. Zároveň nás môže viesť k hľadaniu odpovedí na to, ako môžeme byť aj v dnešnej dobe svedkami viery pre tento svet a prostredie, v ktorom žijeme. Realistická drevená socha sv. Sebastiána zranené-ho šípmi je dielom sochára Štefana Papča. Tak ako celá jeho tvorba, v sebe nesie vzácnu autentickosť. Autor, ktorý je zároveň aktívnym horolezcom, často na vlastnej koži zažíva hraničné situácie, ktoré rôz-nymi spôsobmi tlmočí do podoby sochárskeho mé-dia. Posolstvo sv. Sebastiána interpretuje z pohľadu

Štefan PAPČO: Sv. Sebastián, 2012Fotografia, 70 x 100 cm

(rozmery sochy 200 x 80 x 90 cm)Majetok autora

19. 1. – 15. 2. 2013

Štefan Papčo (1983, Ružomberok) študoval so-chárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bra-tislave (prof. Jozef Jankovič). Vo svojej sochárskej a intermediálnej tvorbe prepája sochárske cítenie so skúsenosťou aktívneho horolezca. Extrémne, existenciálne situácie v teréne konfrontuje s uzavre-tým galerijným prostredím a posúva ich do rovnako dobrodružného vizuálneho jazyka sochy, inštalácie a videa, s interaktívnymi presahmi k divákovi. Autor žije a tvorí v Bratislave. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí, je nositeľom viacerých domácich aj medzinárodných ocenení.

46

súčasného človeka. Sochu umiestňuje do mest-ského prostredia a tento dialóg expresívnej sochy v otvorenom verejnom priestore, kde ju možno vní-mať aj ako memento, zaznamenáva médiom foto-grafie. •Prečo ste sa rozhodli pre interpretáciu sv. Sebasti-ána spôsobom jeho konfrontácie s prostredím veľ-komesta, akým je New York? „Môj záujem o vertikálny svet pramení z horole-zeckej skúsenosti, ktorá, okrem iného, spočíva aj v prijímaní námahy až bolesti za účelom dosiahnutia vytúženého cieľa. Táto cesta ma priviedla k pozná-vaniu iných foriem vertikálnych priestorov, v ktorých zohráva kľúčovú úlohu viera. Na jednej strane je to dielo budované ľudskou rukou, ako napríklad New York, na druhej strane náš duchovný život, ktorý je prostredníctvom tela nevyhnutne spätý s fyzickým svetom. Vďaka viere má však výnimočný potenciál. Snahou tejto sochárskej performancie je atakovať vertikálnu schopnosť neustále modelovať osobnú úlohu vo vybranom priestore. Predmetom je kaž-dodenná hierarchia a kvalita uchopenia osobných možností a ich naplnenie.“

47

„Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne.“ (Ž 91,5)

Počas pôstu, ktorý je prípravou na oslavu Veľkej noci, intenzívnejšie uvažujeme o tajomstve Kristov-ho utrpenia. Pripomíname si ho aj modlitbou Krížo-vej cesty, ktorá sa v chrámoch pravidelne modlieva práve v tomto období. Krížová cesta (Via dolorosa) má svoj pôvod v ranom kresťanstve, kedy prví kres-ťania putovali do Jeruzalema na miesta spájané s utrpením Ježiša Krista. Jej ďalšia história siaha do stredoveku, kedy ju šíril sv. Bernard z Clairvaux, sv. František z Assisi a sv. Bonaventúra. V podobe modlitby pozostávajúcej zo štrnástich zastavení sa ustálila v Španielsku v prvej polovici 17. storočia. Jej šíriteľom bol františkán sv. Leonard z Porto Mauri-cio (+1751), ktorý dal postaviť 572 krížových ciest, okrem iného aj v rímskom Koloseu, kde mučeníc-kou smrťou zahynuli mnohí kresťania. Prvá verejná krížová cesta sa tu konala v roku 1750. Viedol ju pá-pež Benedikt XIV., ktorý odporúčal, aby boli krížové cesty umiestnené v každom kostole (dovtedy sa na-chádzali iba vo františkánskych chrámoch). Dodnes pretrvávajúcu tradíciu, kedy krížovú cestu v Koloseu na Veľký piatok vedie pápež, obnovil pápež Pavol VI. v roku 1964. Deväť zo štrnástich zastavení Krížovej cesty má svoj pôvod v evanjeliách; tri Ježišove pády pod krížom, jeho stretnutie s matkou a s Veronikou, ktorá mu podala šatku, vychádzajú z tradície. Obdo-bie pôstu nás pozýva, aby sme aj my prešli krížovou cestou spolu s Ježišom Kristom, nielen ako nestran-ní pozorovatelia, ale ako priami účastníci. S ktorou z postáv na Krížovej ceste by sme sa dokázali sto-tožniť – so Šimonom z Cyrény, ktorý mu pomáhal niesť kríž, s Veronikou, podávajúcou Ježišovi šatku, so sv. Jánom, ktorý ako jediný z učeníkov stál pod krížom, s Nikodémom, ktorý pochoval Kristove telo, či s Pannou Máriou?Obrazy štrnástich zastavení krížovej cesty sa na-chádzajú v každom chráme, ale často sa stavali aj na kopcoch. Prvé Kalvárie na Slovensku vznikali z iniciatívy jezuitov. Historicky najstaršia Kalvária z polovice 17. storočia viedla z Trnavy do Modranky, významné Kalvárie sa nachádzajú napr. v Banskej

Monogramista T·D: Anonymus, 1998Nájdený obraz, inštalácia (drevené tabule), 60 x 40 cm

Majetok autora16. 2. – 22. 3. 2013

Monogramista T·D (Dezider Tóth, 1947, Výčapy-Opatovce) študoval maľbu na Vysokej škole výtvar-ných umení v Bratislave (prof. Peter Matejka), kde pedagogicky pôsobil. Patrí k výrazným predstavite-ľom neoficiálnej výtvarnej scény, na ktorú vstúpil už počas štúdia na prelome 60. a 70. rokov 20. storo-čia. Jeho tvorbu, ktorá má ťažisko v konceptuálnej a akčnej tvorbe, charakterizuje práca so slovom, textom, obrazom a ich lyrickými, hravo-poetickými modifikáciami, pomocou ktorých vytvára vizuálne obrazobásne. Zaznamenáva fragmenty reality v jej všedných i paradoxných možnostiach, ktoré v sebe skrýva tak pre autora, ako aj pre diváka. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí, žije a tvorí v Brne.

48

Bystrici, Banskej Štiavnici, Nitre či v Prešove. Kríž je jednou z najčastejších najuniverzálnejších tém, s ktorou sa vo svojej voľnej tvorbe konfrontujú mnohí súčasní umelci. Krížová cesta Monogramis-tu T·D vznikla pôvodne pre projekt kostola Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi, kde na niekoľko dní nahradila pôvodnú Krížovú cestu. Ide o nájdenú, už nepotrebnú Krížovú cestu s prázdnymi miestami po drevených reliéfoch, z ktorých ostali iba siluety. Au-tor ju objavil ako object trouvé (nájdený predmet) a dal jej vystavením nový význam. Tento zdanlivo minimálny posun má svoj hlbší význam – absenciu realistických postáv môžeme vnímať ako výzvu na dialóg s udalosťami, ktoré sú na Krížovej ceste iba naznačené. Kladie nám otázku, na ktorú môžeme odpovedať, a jednotlivým scénam dať konkrétne na-plnenie zaujatím nášho vlastného osobného posto-ja k nim. •O krížovej ceste Monogramista T·D hovorí: „V roku 1997 som našiel vyhodené deštruované pozadia Krížovej cesty. Urobil som málo: vydvihol som ich zo zeme a vrátil na stenu pred oči. Súčasť fascinácie netvoria len stopy času, ale aj prázdno po maľovaných drevených reliéfoch, ktoré pôvodne spoluvytvárali scény jednotlivých zastavení.“

49

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.“ (1Pt 2,24)

Posledná večera Ježiša Krista s dvanástimi apoštol-mi, ktorá predchádzala jeho obete na kríži, sa spo-mína vo všetkých štyroch evanjeliách. Evanjelista Ján kladie dôraz na Ježišovu obetu na kríži, ostatní traja evanjelisti práve na Poslednú večeru, počas ktorej Kristus ustanovil sviatosť Eucharistie a svia-tosť kňazstva. Význam slova eucharistia vychádza z gréckeho eucharistein, čo znamená vzdávanie vďaky. V Starom zákone je jedným z predobrazov eucharistie manna, ktorou sa Izraelci živili počas putovania do zasľúbenej zeme na púšti. V liturgii Veľkonočného trojdnia si Poslednú večeru a usta-novenie Eucharistie pripomíname na Zelený štvr-tok, kedy sa v niektorých kostoloch zvykne konať aj obrad umývania nôh. Na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva biskup v tento deň slávi svätú omšu spolu s kňazmi svojej diecézy a svätí oleje – krizmu, ktorá sa používa pri birmovaní, svätení bis-kupov a kňazov a konsekrovaní kostolov.Posledná večera bola častým motívom a inšpirá-ciou pre tvorbu umelcov minulosti aj súčasnosti. Najznámejším dielom s touto témou je Posledná večera renesančného umelca Leonarda da Vinci, ktorú namaľoval na stenu refektára kláštora Santa Maria delle Grazie v Miláne v rokoch 1495 – 1498 a ktorá je dodnes predmetom mnohých umelecko-historických bádaní a interpretácií. Na Leonardovo dielo tvorivo reaguje aj Miloš Urbásek v inštalácii Posledná večera v prírode, na zasnežených plá-ňach Vysokých Tatier. Vznikla počas kolektívnej ak-cie Festival snehu (1970, zúčastnil sa na nej Alex Mlynárčik, Miloš Urbásek, Robert Cyprich a Milan Adamčiak), ktorá bola sprievodným podujatím Maj-strovstiev sveta v lyžovaní. Jej podnetom bol mani-fest a výzva realizovať interpretácie diel z histórie umenia v prírode – v snehu alebo zo snehu, ktorý je tvárnym materiálom so symbolickým očistným

Miloš URBÁSEK: Posledná večera, 1970 (print 2007)Fotografia na plátne, 100 x 100 cm

Pozostalosť autora23. 3. – 26. 4. 2013

Miloš Urbásek (1932, Ostrava-Zábřeh – †1988, Drábsko) študoval maľbu na Vysokej škole výtvar-ných umení v Bratislave (prof. Peter Matejka, Vin-cent Hložník). Bol spoluzakladateľom informelo-vých bratislavských Konfrontácií (1961– 64), v rámci ktorých sa na slovenskej scéne prvýkrát presadilo abstraktné umenie. Vo svojej tvorbe využíval princí-py geometrickej abstrakcie. Ako prvý sa zaoberal vzťahom obrazovej plochy a písma, patrí k najvý-raznejším predstaviteľom tzv. lettrizmu. V maľbe a grafike experimentoval s novými technológiami, zúčastnil sa na viacerých kolektívnych akciách (napr. Festival snehu, 1970; akcie Alexa Mlynárčika a Jany Želibskej). Jeho tvorba je pravidelne prezen-tovaná v domácom aj medzinárodnom kontexte.

50

významom. Miloš Urbásek nainštaloval v zimnej kra-jine prestretý stôl, ktorý fotograficky zdokumento-val. Na počet stolujúcich poukazuje trinásť tanierov s kúskami chleba a dvanásť fliaš. Prestretý stôl bez stolujúcich môžeme vnímať aj ako Ježišovu výzvu a osobné pozvanie pre každého z nás. To sa opa-kuje aj pri eucharistickej obete počas každej svätej omše, kedy sme pozvaní prijať túto najcennejšiu po-silu pre naše životy. •V monografii Miloša Urbáska popísala teoretička umenia Eva Šefčáková Festival snehu, ktorý sa ko-nal v čase nastupujúcej normalizácie, nasledovne: „Festival snehu bol v protiklade so stupňujúcim sa tlakom politickej moci vyžadujúcej oslavu režimu, ktorý slobodnejší výtvarný názor označoval za «pre-hnité kapitalistické umenie», zatiaľ čo ochotných propagátorov vytvárajúcich tzv. trvalé hodnoty otvo-rene podplácal. S touto korupciou oficiálnej výtvar-nej scény ostro kontrastovala provokatívna skutoč-nosť, že autori interpretácií počítali s ich zánikom pri prvom odmäku.“

51

„Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ (Mk 14,22)

Mesiac máj sa tradične spája so zasvätením Pan-ne Márii, 13. mája sa slávi aj sviatok Panny Márie Fatimskej. Panna Mária celým svojím životom pou-kazovala na Ježiša a k osobnému vzťahu k nemu pozýva a vedie aj každého z nás. Už začiatkom júna slávime za sebou sviatky Najsvätejšieho Srdca Ježi-šovho (7. 6.) a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (8. 6.). Panna Mária s Ježiškom v náručí sa stala jedným z najčastejších a najobľúbenejších motívov dejín umenia a predobrazom materstva. Podľa ob-dobia vzniku obrazy zdôrazňovali Pannu Máriu ako Bohorodičku, alebo sa viac zamerali na jej prirodze-ný ľudský vzťah k malému Ježiškovi. Ľudský rozmer nehy medzi mamou a dieťaťom sa začal zdôrazňo-vať v umení gotiky, no najmä renesancie, a tento spôsob zobrazenia pretrval až dodnes (aj vo forme gýčových ľudových zobrazení). Obraz, ktorý vznikol ako manželská spolupráca Do-roty Filovej a Rudolfa Filu, je kópiou diela neznáme-ho talianskeho majstra zo 17. – 18. storočia. Je to žánrová scéna zo života Svätej rodiny, predstavujú-ca Máriu v dobovom odeve s hrajúcim sa Ježiškom s ružou v ruke a Jánom Krstiteľom. Zobrazenie Pan-ny Márie s ružou bez tŕňov, teda bez hriechov, sa v talianskom umení volá Santa Maria della Rosa. Na Ježišovo poslanie poukazuje nápisová páska s la-tinskými nápismi. Obraz namaľovala Dorota Filová, ktorá vytvorila podklad pre hravý gestický maliarsky zásah Rudolfa Filu. Ten nápisovú pásku domaľoval na svetelné lúče vinúce sa okolo postáv a vytvá-rajúce okolo Ježiška symbolický náznak glorioly. Obraz ukazuje spôsob, akým Rudolf Fila vedie dia-lóg s dielami z minulosti, komentuje ich a pridáva k nim pohľad súčasného človeka.

Dorota FILOVÁ – Rudolf FILA: Zrod gloriol, 2001 Olej na plátne, 100 x 73 cm

Súkromná zbierka27. 4. – 7. 6. 2013

Rudolf Fila (1932, Příbram – †2015, Bratislava) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Mudroch). Pôsobil ako pe-dagóg na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, kde ovplyvnil celú generáciu výtvar-níkov, a od roku 1990 aj na VŠVU v Bratislave. V 60. rokoch patril k predstaviteľom informelu, od 70. rokov sa venoval interpretáciám a parafrázam motívov z dejín umenia a tzv. telovkám. Do realistic-kých motívov zasahoval abstraktným, expresívnym gestom štetca. Je autorom s medzinárodným reno-mé, napísal viaceré pedagogické a esejistické pu-blikácie (Načo nám je umenie, 1991; Cestou, 2003 a i.). Pravidelne vystavoval doma i v zahraničí, žil a tvoril v Bratislave.

Dorota Filová (1936, Smižany) vyštudovala reštau-rovanie historických pamiatok na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Karol Veselý) a špecializuje sa na reštaurovanie ikon. Ako reštau-rátorka pôsobila v Slovenskej národnej galérii a v Slovenskom národnom múzeu. Pravidelne vy-stavuje, žije a tvorí v Bratislave.

52

•Ako sám píše: „Všetky druhy umenia, azda okrem výtvarného, používajú bez ostychu princíp variácie na cudziu tému alebo rôzne spôsoby citovania. V literatúre a hudbe sú tieto metódy bežné a ume-nie im vďačí za množstvo významných impulzov. ... Na živý kontakt mojich dialógov s klasikmi (citu-jem ich buď doslovne, alebo citát transponujem) chcem napojiť aj diváka. Preto moja interpretácia niekedy získava vlastnosti krátkeho spojenia, inoke-dy tichej meditácie.“

53

„Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom vnútri a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19)

Pôsobenie Ducha Svätého sa v dejinách spásy spomína už v Starom zákone, kde sa prejavuje ako neviditeľná Božia sila – ruah, vzduch, vietor, duša, dych; sila, ktorá oživuje. Starozákonné chápanie rozvíja Nový zákon, kde sa výpovede o Duchu Svä-tom, ktorý je znamením Božej prítomnosti, vzťahujú na Ježiša od jeho počatia cez krst až po verejné pôsobenie. Vyliatie Ducha Svätého počas Turíc, sviatku, ktorý židia slávili ako pripomienku päťdesia-teho dňa po odchode z Egypta, kedy Boh daroval Mojžišovi tabule Zákona, je jeho novým naplnením. Turíce znamenajú nový príchod Ducha Svätého do ľudských dejín. Duch Svätý spája do vzájomnej jed-noty Starý a Nový zákon, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu ako prísľub a naplnenie. Dogma o Duchu Svätom bola vyhlásená v roku 381 na koncile v Ca-rihrade, ktorý ho nazýva „Pánom“ a „Oživovateľom“, čo vyznávame aj v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Pápež Ján Pavol II. v encyklike o Duchu Svä-tom v živote Cirkvi Dominum et vivificantem z roku 1981 (pri 1600. výročí koncilu) zdôraznil, že Duch Svätý je Tešiteľom, Strážcom a Oživovateľom náde-je v srdci Cirkvi aj na začiatku 3. tisícročia. Duch Svätý je životným princípom Cirkvi, zdrojom aktívnej lásky k Bohu ale aj k sebe navzájom. Je prameňom božského života v nás, zdrojom lásky, radosti, svet-la a dynamizmu života, ako aj odvahy pri vydávaní svedectva o Ježišovi. Žiť novým životom v Duchu Svätom znamená očakávať premenu sveta, a najmä otvoriť sa k premene vlastného života, ku ktorej je každý z nás povolaný. Obraz Anny Fedákovej z cyklu Modlitby s minimom prostriedkov, prostredníctvom valérov modrej farby a vznášajúceho sa symbolu bieleho pierka, vyjad-ruje niečo z tajomnej prítomnosti Ducha Svätého v dejinách aj v našich životoch. Autorka, inšpirova-

Anna FEDÁKOVÁ: Bez názvu, 2011Olej a neónová farba na plátne, 120 x 90 cm

Majetok autorky8. 6. – 19. 7. 2013

Anna Fedáková (1961, Poprad) vyštudovala maľ- bu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Daniel Fischer). Pracuje s rôznymi materiál-mi a vlastnými osobitými technikami ako je práca s voskom a voskovými obrazmi, liata papierovina či tvorba autorských knižných objektov. Pracuje s vrst-vením materiálov a vyjadrením vlastných vnútorných hľadaní. Pravidelne vystavuje, pôsobí na Základnej umeleckej škole v Poprade, kde žije a tvorí.

54

ná pobytmi pri mori v Chorvátsku, zážitkom z in-tenzívneho vnímania nekonečnosti mora a oblohy, vytvorila meditatívne dielo, ktoré nám môže voľne pripomenúť starozákonné „Zem však bola pustá a prázdna ... a Duch Svätý sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,2) alebo evanjeliové „Vietor veje kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Du-cha.“ (Jn 3,8) •Pre Vašu tvorbu je charakteristická práca so svet-lom v jeho rôznych podobách a materiálových stvár-neniach. Symbolika svetla má pre Vás aj význam vnútorného hľadania, vstupovania a odhaľovania hlbších vrstiev života. „Moje práce sú úprimnou výpoveďou o hľadaní. Myslím, že každý z nás hľadá pravdu, krásu, lásku, pokoj, radosť... Stále však hľadáme vonku... Ak sa však dostaneme do svojho vnútra, zastavíme sa v tichosti a poupratujeme tam, nájdeme poklad všetkých pokladov a všetko potom vidíme novými očami. Ako vidíme a tvoríme svet, je na nás. Môže-me ho zmeniť jedine tým, že zmeníme seba. Že sa zastavíme a vycítime svoju dušu a konáme srdcom. Ak vojdeme do svojho vnútra, do komôrky svojho srdca, nájdeme poklad.“

55

„Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,2)

V evanjeliu podľa Marka istý otec prosí Ježiša o uzdravenie syna posadnutého zlým duchom: „... Ak niečo zmôžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám.“ Ježiš mu odpovedá: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí,“ na čo otec reaguje prosbou: „Verím, pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 22 – 23,25) Na inom mieste svojim učeníkom na prosbu, aby im dal väčšiu vieru, odpovedá: „Ak budete mať takú veľkú vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu „Prej-di odtiaľto ta! – prejde. A nič vám nebude nemožné“ (Mt 17,20). Viera nie je vlastnosť, ktorá sa dá posu-dzovať ľudskými kritériami. Je to náš osobný vzťah k Bohu, odpoveď na jeho volanie, ktoré sa prejavuje našimi skutkami a postojmi v každodennom živote. Na otázku, ako dnes možno aktívne žiť svoj život vie-ry, pápež František odpovedal: „Komunikácia viery je možná iba prostredníctvom svedectva a tým je láska. Nie našimi myšlienkami, ale s evanjeliom, ktoré žijeme vo vlastnom živote a Duch Svätý ho v našom vnútri oživuje. Ide o tú istú súčinnosť medzi nami a Duchom Svätým, a tou je svedectvo. Cirkev nesú dopredu svätí, tí, ktorí vydávajú presne také-to svedectvo. Ako povedali Ján Pavol II. a Benedikt XVI., dnešný svet veľmi potrebuje svedkov. Nie veľa rozprávať, ale hovoriť celým svojím životom: súlad života, pravdivosť vlastného života!“K zamysleniu sa nad vlastným životom viery nás netradične pozýva aj hravý objekt Otisa Lauberta s názvom Vieru ťažko odmerať. Autor vo svojej tvor-be pracuje s predmetmi každodenného života, kto-ré kladie do nových vzťahov. Zároveň sa pohráva so slovnými hračkami, s rôznymi ambivalentnými

Otis LAUBERT: Vieru ťažko odmerať, 2010Objekt, kombinovaná technika, 160 x 111 x 3 cm

Majetok autora20. 7. – 31. 8. 2013

Otis Laubert (1946, Valaská) študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na tzv. neoficiálnu výtvarnú scénu vstúpil koncom 60. ro-kov 20. storočia. Vo svojej tvorbe reaguje na podne-ty dadaizmu, popartu a na odkaz Marcela Ducham-pa. Pracuje s rôznymi médiami a technikami, od kresby, koláží a asambláží cez objekt a inštaláciu až po akcie. Dominantnou stratégiou jeho tvorby, ktorú realizuje v tematických cykloch, je využívanie nájdených predmetov každodennej spotreby (rea-dy-made), zhromažďovaných v jeho súkromnom domácom depozite, ktoré stavia do nových, často paradoxných, neočakávaných a hravých súvislostí. Pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvo-rí v Bratislave.

56

významami slov, v ktorých objavuje nové významy. Jeho kríž je zložený zo školských trojuholníkových pravítok. V prenesenom význame tu vystupujú ako symbol ľudských meradiel a súdov, kým kríž ktorý vytvárajú, je symbolom našej viery, ktorá nie je jed-noducho merateľnou samozrejmosťou, ale Božím darom, milosťou, ktorou sme boli obdarení. •Vo Vašej tvorbe dávate predmetom nový život, staviate ich do nového svetla, a diváka nechávate, aby význam Vašich diel dekódoval a ďalej rozvíjal: „V mojej práci je veľmi dôležitý prvok prekvapenia. Vyberám si prosté veci, umiestňujem ich do nové-ho kontextu a vytváram nové vzťahy a asociácie. Môžem u diváka vyvolať pocit radosti a dať nový význam nájdeným predmetom, ktoré už stratili svoj zmysel.“

57

„Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1Jn 5,4)

V katechizme Katolíckej cirkvi sa píše, že svätosť môžeme spoznávať v autentickom svedectve tých, čo ju žijú; v duchovnej tradícii a v dejinách svätých, ktorých pamiatku slávime v liturgickom kalendári. Medzi novodobých svätých patrí aj blahoslavená Matka Tereza (1910 – 1997), ktorej sviatok si pri-pomíname 5. septembra, v deň, kedy „sa narodila pre nebo“. V indickej Kalkate založila Kongregáciu misionárok lásky, ktorá sa venuje tým najchudob-nejším z chudobných, biednym, chorým a zomie-rajúcim ľuďom. Počas svojich zahraničných ciest viackrát navštívila bývalé Československo a v roku 1987 aj Piešťany. V roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Matka Tereza je pre nás vzorom celkom konkrétnej neúnavnej lásky, ktorú prejavovala v každodenných skutkoch. Podobne ako kanonizovaní svätí, aj my sme povolaní stať sa svätými našou vernosťou Božím prikázaniam a po-volaniu lásky, napĺňanému v našich každodenných životných príbehoch a vzťahoch. Jana Zaujecová vytvorila v textilnom diele Tíšenie meditatívnu inštaláciu venovanú Matke Tereze. Jej životný príbeh vizuálne zredukovala na ten najpod-statnejší atribút – ruky, ktorými vykonávala skutky lásky. Autorka najskôr odfotografovala starenku zo svojho blízkeho okolia, oblečenú v indickom sárí, a následne symbolicky abstrahovala jej gestá rúk v modlitbe a pri každodenných činnostiach, ako poctu Matke Tereze. V rôznych bielych materiá-loch vytvorila ich takmer neviditeľné, miznúce, no predsa nezmazateľné a trvalé stopy: odtlačky rúk z mydla (prostriedok šírenia hygieny v chudobnom svete, ale aj symbol očisty), z ryže zafarbenej ko-rením (jedlo rozdávané chudobným) a perforované v plsti (symbol dotyku a ošetrenia rán). Biela inštalá-cia Tíšenie je pozvaním na meditáciu o Božej láske,

Jana ZAUJECOVÁ: Tíšenie, 2003Inštalácia, variabilné rozmery

Majetok autorky1. 9. – 27. 9. 2013

Jana Zaujecová (1977, Trenčín) študovala tex-til na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Júlia Szabová, prof. Eva Cisárová-Mináriko-vá). Pracuje s autorskými textilnými technikami a postupmi, využíva techniku plstenia a prácu s ar-chetypálnymi prírodnými materiálmi ako ovčie rúno a plátno. Jej objekty a inštalácie sú charakteristické použitím bielej farby, ktorá má symbolický význam očisty a odkazuje na duchovné významy. Venuje sa liturgickému umeniu, navrhovaniu ornátov a liturgic-kých textílií. Žije a tvorí v Lehote pri Nitre.

58

ktorá sa osobitným spôsobom prejavila cez svedec-tvo života tejto mimoriadnej svätej. •Aký význam má pre Vás vyjadrovanie a tlmočenie duchovných posolstiev v špecifických textilných ma-teriáloch? „Plátno či ovčie rúno pretvorené do autorskej plsti najvýstižnejšie pomenúva to, čo sa snažím do mo-jej tvorby vložiť. Baví ma textilom rozprávať príbehy, ukrývať doň tiché myšlienky, ktoré by inak boli nevi-dené a nepovšimnuté. Fascinuje ma monochrómna biela, všetky jej odtiene a možnosti, ktorými prechá-dza do sivej. Bielou vytváram v textile hĺbku, štruk-túry či vrstvy. Snažím sa použiť v tvorbe minimum výrazových prostriedkov pre čistotu a silu kontextu. Fascinuje ma jemnosť textilu, jeho univerzálnosť a výrazovosť. Plsť vyznieva mäkko a teplo. Narábam s ňou dvojrozmerne i plasticky. Je to materiál ktorý tlmí náraz i zvuk, dá sa s ním maľovať, modelovať či hniesť ho. Pri tvorení liturgických rúch s autorskou plsťou nesie ovčie rúno symbol v sebe samom – symbolizuje obetného baránka, teda samotného Krista. Vytváram textilné koláže, mozaiky či kresby vláknom. Nie však náhodne. Mojou snahou je zane-chať v dielach hlboké posolstvo.“

59

„Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána.“ (Heb 12,14)

Slovo anjel je odvodené od latinského angelus, čo znamená posol Boží, prostredník medzi Bohom a človekom. Podľa učenia Cirkvi má každý z nás svojho osobného anjela strážcu, ktorý „stále hľadí na tvár nebeského Otca“ (Mt 18, 10), sprevádza nás životom a pomáha nám byť takými, akými nás chce mať Boh. Sviatok anjelov strážnych, ktorý si v litur-gickom kalendári každoročne pripomíname 2. ok-tóbra, nás vedie prehĺbeniu vzťahu s naším anjelom strážnym ako reálnym spoločníkom a ochrancom na našej životnej ceste. Anjeli sú frekventovaným motívom zobrazovaným vo výtvarnom umení, ich zobrazenia však majú často podobu zjednodušených, sentimentálnych spodobení. Napriek tomu majú miesto aj v súčas-nom umení, kde však umelci k ich zobrazeniu často pristupujú netradične. Ľubo Stacho, ktorý sa vyjad-ruje médiom fotografie, dlhodobo pracuje s formou diptychov – konfrontáciou dvoch zdanlivo nesúvisia-cich fotografických obrazov, ktoré spája do jedného celku. V dvoch diptychoch s témou anjelov spojil dokumentačné fotografie, vytvorené počas pobytu v USA, do metaforických zobrazení. Na prvom spo-jil nájdenú tabuľku anjelov adorujúcich Eucharistiu s fotografiou krídla lietadla, na druhom fotografiu lacných sošiek anjelikov – putti s odľahčujúcim ná-pisom „no parking“ a fotografiou Ducha Svätého v podobe holubice. Vytvára paradoxné spojenia, ktoré nás vedú k novým uhlom pohľadu a vizuálnym aj významovým paralelám. •Vo Vašej tvorbe často zobrazujete témy reflektujú-

Ľubo STACHO: Diptychy z USA, 1991Fotografia na papieri, 100 x 70 cm

Majetok autora28. 9. – 25. 10. 2013

Ľubo Stacho (1953, Handlová) študoval na Slo-venskej technickej univerzite v Bratislave a na Fil-movej akadémii múzických umení v Prahe (prof. Ján Šmok). Je predstaviteľom konceptuálnej fotografie, od 80. rokov 20. storočia sa dlhodobo venuje tvor-be fotografických diptychov, k jeho aktuálnym pro-jektom patrí projekt konfrontujúci interiéry kostolov a synagóg, na ktorom spolupracuje s manželkou Monikou. Médium fotografie presahuje aj smerom k inštalácii a videu. Pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Bratislave, kde pôsobí na Katedre fotografie Vysokej školy výtvarných umení.

60

ce kresťanstvo a jeho tradíciu, ale aj živý odkaz. Pre-čo ste si na tlmočenie vizuálnych posolstiev zvolili práve formu diptychov? „Som presvedčený, že zrozumiteľná reč fotografic-kých diptychov môže pomôcť vzájomnému pocho-peniu oveľa viac ako čokoľvek iné. Fotografie vždy boli nadnárodným dorozumievacím prostriedkom, bez akýchkoľvek jazykových bariér. Dlhodobo som skúmal možnosti fotografického diptychu (spojenie dvoch fotografií do nového významu) a dospel som k poznaniu, že toto spojenie vytvára novú kvalitu. Fotografie som začal spájať na základe obsahovej alebo formálnej podobnosti, alebo na základe me-tafory významov jednotlivých obrazov. Toto „tiché napätie“ cítiť kdesi nad obrazom, kde sa miešajú energie oboch fotografií. V tomto spojení ma zaují-majú protiklady, ale aj podobnosti vo všetkých for-mách, ktoré sa dajú vizuálne vyjadriť.“

61

„Hľa, ja pošlem pred tebou svojho anjela, aby ťa ochraňoval na ceste a doviedol ťa na miesto, ktoré som ti pripravil.“ (Ex 23,20)

November je mesiac, kedy slávime sviatok Všet-kých svätých. Tých, ktorí sú uvedení v cirkevnom kalendári, ale aj tých, čo sa do neho nezmestili. V širšom chápaní sú svätí nielen tí, čo boli Cirkvou oficiálne svätorečení, ale všetci obyvatelia neba. Sviatky svätých sa často viažu k dátumu ich smr-ti, kedy vstúpili do nebeského domova. Ako pove-dala sv. Terezka z Lisieux, „neumieram, vstupujem do života“. Každý svätý mal svoj životný príbeh a v každom sa jedinečne a neopakovateľne prejavil Boží dotyk a Božia láska k tomuto svetu. Jednou z dôležitých cností, spoločnou všetkým svätým, je pokora, ktorá je dôležitou vlastnosťou na životnej ceste každého z nás. Pokora (latinsky humilitas), ktorá je opakom pýchy, nás vedie k uvedomeniu si reality, pravdy o nás samých, k rastúcej dôvere v Božie pôsobenie a otvorenie sa preň. Ján Mathé hľadá podstatu zobrazenia pokory v trojrozmernom médiu bronzovej plastiky. Ide o jed-nu z tém, ku ktorým sa opakovane vracal a hľadal spôsoby jej znázornenia. Zobrazil ju ako symbolic-kú, hlboko k zemi sklonenú postavu, ktorú prepája s abstraktným symbolom kruhu vytvoreným z rúk akoby zopätých v nepretržitej modlitbe. Vytvára uni-verzálny symbol, nadčasové zobrazenie pokory, kto-rú redukoval na podstatné gesto sklonenia sa pred tým, čo nás presahuje. Umožňuje nám tak zamyslieť sa nad významom pokory v našich životoch a prú-dením Božieho života v nás.

Ján MATHÉ: Pokora IV, 1995Bronz, 26 x 22 cm Pozostalosť autora

26. 10. – 20. 12. 2013

Ján Mathé (1992 – †2012, Košice) v rokoch 1945 – 1950 študoval sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Otakar Španihel). Pôsobil v Ko-šiciach, kde sú vo verejnom priestore umiestnené viaceré jeho diela. Medzi základné témy jeho tvorby patrí ľudský život, uvažovanie o jeho zrode, hodnote, ochrane. Rozvíja ich prostredníctvom námetu rodi-ny a abstraktnými dielami symbolizujúcimi mater-stvo ako ochranný princíp, ktorý kladie do vzťahu k mariánskej symbolike (Plod života). Význam-ný český teológ a historik umenia Jozef Zvěřina tieto plastiky vo svojej publikácii Teológia a agapé uvádza ako ojedinelý príklad sakrálnej abstraktnej plastiky. V roku 2007 Ján Mathé získal Cenu mesta Košice a v roku 2013 Cenu Fra Angelica In memo-riam za celoživotný prínos do kresťanského umenia a kultúry. V roku 2013 po ňom bolo pomenované jedno z košických námestí.

62

•Historička umenia Ľuba Belohradská o tvorbe Jána Mathého napísala: „Erbová vlastnosť sochára Jána Mathého je medi-tatívnosť. ... Nestotožnenie sa s materialistickou filo-zofiou ho viedlo k dobrovoľne zvolenému modusu introvertného životného modelu. ... Vonkajším pre-javom záľuby v meditatívnej rezonancii zvolených tém je ich cyklická návratnosť, umožňujúca autorovi siahnuť po uplynutí istého časového intervalu k ich novej sochárskej interpretácii.“

63

„Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách.“ (Ž 25,9)

Kométa na nebi bola znamením a výzvou pre troch mudrcov, aby sa vydali hľadať Spasiteľa. Zo šty-roch evanjelistov spomína troch kráľov len Matúš. Pravdepodobne išlo o astrológov, ktorí pochádzali z Perzie alebo Médie. Ich sviatok sa každoročne slávi 6. januára a býva spájaný s posväcovaním domo-vov, ktoré sa na zárubniach označujú písmenami C + M + B, čo znamená Christus mansionem bene-dicat (Kristus nech žehná tento dom). Niekedy býva-jú označované aj písmenami G + M + B, iniciálami troch kráľov (Gašpar, Melichar, Baltazár). Traja králi boli považovaní za patrónov ľudí na cestách. Sú tiež prvými pohanmi, ľuďmi nežidovského pôvodu, ktorí uverili v Krista a jeho poslanie. Do Betlehemu, kam sa mu prišli pokloniť, priniesli dary: zlato symbolizu-júce Kristov kráľovský pôvod, kadidlo ako symbol jeho božstva a myrhu, ktorá predznamenáva jeho obetu za spásu ľudstva. Kométa môže byť v čase predvianočných duchovných príprav majákom, na-vigáciou upriamujúcou pozornosť na významné udalosti dejín spásy, ktoré nás presahujú. Ukazuje nám smer a pozýva vyjsť zo seba a vydať sa na ces-tu k Bohu, ktorý na nás v Betleheme čaká. Vo výtvarnom umení sa kométa zvykla zobrazovať ako súčasť putovania troch kráľov. Vladimír Popovič v gestickej maľbe s expresívnou farebnosťou upria-muje pozornosť na hviezdu, ktorá je jedným zo sym-bolov vianočných udalostí a zároveň zhmotnením svetla, ktoré predstavuje Boha a jeho pôsobenie. Umiestňuje ju na diagonálu obrazu a zdôrazňuje

Vladimír POPOVIČ: Vianočná hviezda, 1971Olej na plátne, 95 x 95 cm

Majetok autora21. 12. 2013 – 17. 1. 2014

Vladimír Popovič (1939, Vysoká nad Uhom) štu-doval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Dezider Milly, Peter Matejka). Na výtvarnú scénu vstúpil koncom 50. rokov 20. storočia, venoval sa divadlu (Divadlo obrazov), pí-saniu scenárov a textov, je jedným z prvých auto-rov privátnych akcií na Slovensku. Inšpiroval sa umením popartu, v tvorbe opakovane využíva ar-chetypálne znaky a symboly ako loďky, čerešne, stoly, hviezdy, či letiace postavy. Využíva prácu s papierom a krkvážou (krčením papiera), textom a písmom, vytvára reliéfne obrazy. V jeho tvorbe sa objavujú aj odkazy na kresťanskú ikonografiu (napr. legenda o Cypriánovi, spišská gotická architektúra). Je autorom interiérovej výzdoby kostola sv. Barto-lomeja vo Vojkovciach (1992). V období normalizá-cie patril k autorom neoficiálnej výtvarnej scény, po roku 1989 pôsobil ako profesor na VŠVU v Bratisla-ve, kde žije a tvorí.

64

dynamiku kompozície letiacej či padajúcej hviezdy, ako aj radosť, ktorá k Vianociam patrí. •Historička umenia Zora Rusinová píše: „Popovič kreslil širokým ťahom štetca a vo farbe namočeným valčekom. Kontrast primárnych farieb elementárny znak gesticky expresívne načrtnutý hrubou širokou stopou valčeka, evokujúci čmárani-ce na múroch, v kombinácii s veľkou farebnou škvr-nou, ovláda jeho kompozície začiatkom sedemde-siatych rokov 20. storočia.“

65

„A hľa hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali.“ (Mt 2,9-10)

Naše predstavy o Bohu sa formujú na základe his-tórie, náboženskej a kultúrnej tradície, ale aj výcho-vy. Kresťanské umenie a architektúra, nadväzujúc na teologické názory, ich často vyjadrovali pomo-cou abstraktných symbolov ako napríklad svetlo, prostredníctvom ktorého sa Boh v Starom i Novom zákone zjavuje človeku, či kruh ako symbol slnka, univerza, nebies a dokonalosti. Túto symboliku vy-jadruje aj dokonalý kruhový tvar Eucharistie. Kruh môže predstavovať aj cyklus nášho života, ktorý sa vždy na Nový rok symbolicky obnovuje a vstupuje do novej fázy, s novými výzvami pre náš duchovný život. Výtvarné umenie od najstarších čias pracuje s ab-straktnými predstavami a obrazmi. Sklenené objek-ty a reliéfy výtvarníka Pala Macha spájajú transpa-rentný materiál, akým je sklo, s maľbou. Kruhové, transparentné či s maľbou kombinované objekty nazvané Nádoby svetla odkazujú na prirodzenú pre-menu jeho diel pod vplyvom svetla, ale aj na hlbší univerzálny rozmer toho, čo nás presahuje. Význam-nú úlohu v nich zohráva farba. Zlatá ako nebeská farba, červená ako farba spájaná so symbolikou slnka, ohňa, sily, v kresťanstve s významom svetla života, Božej lásky a čistej duchovnosti. Uzavretosť a nekonečnosť kruhu je v Nádobách svetla symbo-licky otvorená zárezom, ktorý predstavuje prenikajú-ci lúč svetla. Aj my sme deň čo deň pozvaní náš ži-

Palo MACHO: Nádoba svetla III, 2012Objekt, tabuľové sklo, priemer 95 cm

Majetok autora18. 1. – 28. 2. 2014

Palo Macho (1965, Strežnice) študoval sklo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Juraj Gavula). Je výrazným predstaviteľom sklár-skych výtvarníkov využívajúcich špecifický materiál, akým je sklo, vo voľnej sochárskej tvorbe. Vytvára komorné i monumentálne objekty, obrazy a reliéfy z tabuľového skla kombinovaného s maľbou a kres-bou, ktorým formálne dominujú geometrické tvary ako kruh či elipsa, odkazujúce na duchovné inter-pretácie. Vystavuje na samostatných a kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí. Pedagogicky pôsobí na Katedre úžitkového výtvarníctva VŠVU, žije a tvo-rí v Bratislave.

66

vot otvoriť pôsobeniu svetla Božieho milosrdenstva. •Kruh je vo Vašej tvorbe často využívaným tvarom a princípom. Aký má pre vás význam a ako ste sa dostali k používaniu tohto „tvaru dokonalosti“? „Kruh som si vybral pre symboliku spomínanú v predchádzajúcom texte. Sklený kruh alebo rotač-ný sklený tvar zodpovedá fúkaniu skla do formy, maľovaniu fúkaného tvaru na točne. Tabule skla sa pôvodne vyrábali rozstrihnutím fúkaných valcov. Okraj nádoby má tvar kruhu, ktorý z bočného po-hľadu vyzerá ako elipsa, ale my vieme, že je to stále len kruh.“

67

„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12)

Pôst je jedným z prejavov našej viery a formou mod-litby, ktorá má v živote Cirkvi aj každého kresťana dô-ležité miesto. Ako spomienku na Kristovo utrpenie: zatknutie a ukrižovanie je pôstnym dňom v Cirkvi predovšetkým streda a piatok. Do veľkého, štyrid-saťdňového pôstu pred Veľkou nocou, ktorý nám pripomína štyridsať dní Krista na púšti, vstupujeme Popolcovou stredou. Cez vonkajší znak popola, ktorým sme v tento deň symbolicky poznačený na čelo, sme pozvaní k vnútornému stíšeniu: „... keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytos-ti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,6). Význam pôstu, ktorý môže mať rôzne podo-by, spočíva vo väčšej sústredenosti, uvedomení si vlastných limitov a citlivosti na vnímanie Boha a jeho pôsobenie v našich životoch. Nevedie nás k uzav-retosti do seba, ale k väčšej empatii aj voči nášmu okoliu a potrebám našich blízkych.Vývoj umenia od 60. rokov 20. storočia súvisí s po-trebou niektorých umelcov vyjadriť svoje pohľady na svet a na život intenzívnejším a autentickejším spôsobom, ako im to umožňujú klasické médiá, ako je maľba či socha, prostredníctvom vlastného prežívania. Akčné umenie, ktoré je jednou z legitím-nych a stále aktuálnych polôh umenia, vstupuje do dialógu s každodenným životom a jeho rôznymi po-dobami. Stanislav Piatrik a Marek Halász prepojili osobné prežívanie viery so svojou tvorbou, formou súkromnej performancie. Vytvorením „živej sochy“ zaznamenali modlitbu jedného z autorov, kľačiace-ho na zemi v pokornom geste modlitby. Výsledkom akcie je zvláštna forma portrétu umelca – odhmot-nený, v spojení s prenikajúcim svetlom až mysticky pôsobiaci objekt z plastu, ktorý vznikol jeho tepel-ným vyformovaním okolo autorovho kľačiaceho tela. •Čo bolo hlavnou myšlienkou a odkazom vašej spoločnej akcie, ktorú možno vnímať aj ako meta-

Stanislav PIATRIK – Marek HALÁSZ: Pokánie, 2012

Fotografický záznam akcie, 70 x 100cmMajetok autorov

1. 3. – 28. 3. 2014

Stanislav Piatrik (1979, Levice) študoval grafi-ku a voľné umenie na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici (doc. Robert Brun). V tvorbe vy-užíva rôzne médiá, pracuje s kresbou, grafikou, in-štaláciou, realizuje akcie, témy jeho tvorby reflektu-jú kresťanské posolstvá. Pravidelne vystavuje, žije a tvorí v Hontianskych Trsťanoch.

Marek Halász (1984, Bratislava) študoval grafi-ku a voľné umenie na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici (doc. Juraj Sapara). V tvorbe pra-cuje s médiom sochy, objektu, inštalácie, venuje sa land-artovým a site-specific projektom. Pravidelne vystavuje, žije a tvorí v Bratislave a v Hontianskych Trsťanoch.

68

foru modlitby? „Pokánie predstavuje muža na kolenách, hlavou a rukami sa dotýkajúc zeme. Tento moment mod-litby sme sa rozhodli zachytiť v prchavom transpa-rentnom materiáli, ktorý Marek Halász upravoval priamo na mojom tele, v akcii, ktorá trvala dve ho-diny. V kalendári liturgického roka je téma pokánia príznačná práve pre obdobie štyridsaťdňového pôs-tu začínajúceho znakom kríža na Popolcovú stredu a vrcholiaceho smrťou a zmŕtvychvstaním Krista. Tak, ako každé telo podlieha procesu času, tak prá-ve z tohto procesu môže vyberať myšlienky, idey iných tiel, ktoré sa svojou prítomnosťou podieľali a podieľajú na vytváraní miesta, ktoré ho určujú a dávajú mu tvar vhodný na komunikáciu. Mám tým na mysli vzniknutú plastiku, ktorej som prepožičal tvar môjho tela. Tvar inšpirovaný Evanjeliom, Jáno-vou výzvou na pokánie. Moje telo sa teraz nenachá-dza v tvare plastiky, nekľačím. Ale moja individuálna história vstúpila do procesu komunikácie s okolím a tvorí moju identitu, umenie zohráva hlavne túto funkciu, zanechávajúc akciu, informáciu.“

69

„Obrátil som tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby som ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom.“ (Dan 9,3)

Symbol kríža nás sprevádza každý deň. Nachádza-me ho v chrámoch, na križovatkách, rázcestiach, umiestňujeme ho nad dvere domácností. Zname-ním kríža sa prežehnávame pri vstupe do chrámu aj pri každodenných úkonoch, pred modlitbou, jed-lom, spánkom či pred dôležitými životnými udalos-ťami. Kríž, ktorým sme boli poznačení pri krste, nám pripomína, že patríme Bohu, ktorý pri nás stojí a po-žehnáva nás v každej situácii. Zobrazenie kríža malo v dejinách rôzne podoby, čo súviselo s dobovým chápaním teológie kríža. V pr-vých storočiach sa kríž zobrazoval bez ukrižované-ho Krista, často vykladaný drahými kameňmi, ako symbol spásy a víťazstva. Prvé známe zobrazenie Krista na kríži pochádza z 5. storočia, z výzdoby dverí chrámu sv. Sabiny v Ríme, kde je zobrazený ako víťazný Boh. Sýrske zobrazenia zo 6. storočia ho znázorňujú v dlhej tunike s otvorenými očami, na znamenie toho, že Ježišovho božstva sa smrť nedo-tkla. Kristovo utrpenie na kríži sa začína zdôrazňo-vať až pod vplyvom františkánskej mystiky utrpenia v 13. – 14. storočí. V umení 20. storočia a aj v súčasnom umení má zobrazenie kríža stále dôležité miesto. Umelci k jeho zobrazeniu vo svojej voľnej tvorbe pristupujú z hľadiska osobného postoja a prežívania viery. Kríž vnímajú aj ako symbol stretávania a zmierenia proti-kladov. Kalného expresívna kresba tušom nezobra-zuje kríž, ale korpus Ukrižovaného Krista. Gestické, dynamické zobrazenie vznikalo obkresľovaním reál-neho korpusu na papieri, je akoby jeho odtlačkom. Existenciálne napätie, ktoré je v ňom obsiahnuté, nás s istou naliehavosťou vytrháva z ľahostajnosti, vyzýva nás na konfrontáciu, a tým aj na pravdivejšie

Igor KALNÝ: Bez názvu (Ukrižovaný), 1985 – 86Tuš na papieri, 61 x 43 cm

Pozostalosť autora29. 3. – 20. 4. 2014

Igor Kalný (1957, Trenčín – †1987, Bratislava). Študoval na Strednej polygrafickej škole v Bratisla-ve, na vysokú školu nebol prijatý z ideologických dôvodov. Na neoficiálnu výtvarnú scénu vstúpil koncom 70. rokov 20. storočia. Pri hľadaní vlast-nej tvorivej cesty sa priklonil ku generačne star-ším autorom analytických tendencií (Milan Boč-kay, Marián Mudroch, Otis Laubert a i.). Pracoval prevažne s médiom kresby, skúmal jej možnosti a hranice, realizoval akcie a písal poéziu. Pomocou detských pečiatok vytváral pečiatkové kresby, ktorý-mi reagoval aj na samizdatové vydanie Orwellovej Farmy zvierat. Gestické, čierno-biele kresby reali-zoval obkresľovaním rôznych každodenných pred-metov a častí vlastného tela, čím vznikali svojrázne autoportréty, tzv. telovky. Ich existenciálne napätie vyvažoval meditatívnymi cyklami ceruzkových štruk-túrových kresieb. Žil a tvoril v Bratislave, jeho tvorba je pravidelne prezentovaná na výstavách doma aj v zahraničí.

70

a plnšie prežitie tajomstva Veľkej noci. •Autor o svojom živote a tvorbe uviedol: „Veci, na ktorých pracujem, súvisia s témou cesty. Tento problém vo mne dozrieva už dlhšie. Možno odvtedy, čo cítim intenzívnejšie, že môj život sa skladá z prejdenej cesty a miesta, kde som teraz. Pravdaže, som maličký človek, a preto ten úsek, ktorý som prešiel, je kratučký. Mojou ambíciou nie je poúčať druhých – vidíš, toto som prešiel, takto to je. Ja chcem iba poukázať na to, že život sa skla-dá z pohybu, mení sa miesto, čas, putovaním čosi získavame, čohosi sa vzdávame. Niekedy až spätne chápeme prežité.“

71

„Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ (Mt 10,38)

Zmŕtvychvstanie Pána je najväčším sviatkom kres-ťanského liturgického roka, kedy oslavujeme Je-žišovo víťazstvo nad smrťou, ktorým nás vykúpil z hriechov. Ako prvé sa túto radostnú správu o zmŕt-vychvstaní dozvedajú ženy, ktorým ju zvestoval anjel v prázdnom hrobe. Ježiš sa zjavuje Márii Magdalé-ne a následne aj svojim učeníkom. V každodenných situáciách aj vo chvíľach modlitby sa Ježiš zjavuje každému z nás a osobne nás pozýva nanovo prežiť premieňajúce stretnutie s ním. Zmŕtvychvstanie je dôležitým motívom dejín umenia. Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, sa ojedinele zobrazoval v mandorle, vznášajúc sa nad zemou. Po trident-skom koncile, ktorý požadoval návrat k čo najväčšej biblickej presnosti, sa v západnom umení od druhej polovice 16. storočia začína zobrazovať pred zatvo-reným hrobom s víťaznou zástavou a červeným krí-žom, ktorý niekedy obklopujú spiaci či prebúdzajúci sa rímski vojaci. Výrazné príklady zobrazenia zmŕtvychvstania nachá-dzame aj vo voľnej tvorbe súčasných umelcov. Jo-zef Jankovič tento námet rozpracoval vo viacerých variantoch. Jeho dielo Zmŕtvychvstanie je subjektív-nou analýzou udalosti, zacielenou na rozhodujúci moment Kristovho vstávania z hrobu, na ktorý upria-muje našu pozornosť. Predstavuje ho v seriálovej po-stupnosti v piatich na seba nadväzujúcich obrazoch. Udalosť reflektuje z pohľadu súčasného človeka. Nezasadzuje ju do historických súvislostí, ale zdô-razňuje jej nadčasovosť a aktuálnosť. Postavu Kris-ta nevnímame cez vonkajšiu podobu, ale cez frag-menty vstávajúcej figúry, jej gestá a nimi naznačené vnútorné prežívanie, ktoré je podstatné pre diela tzv. novej figurácie. Tvorbu Jozefa Jankoviča možno vní-

Jozef JANKOVIČ: Zmŕtvychvstanie, 1996Akryl, papier na plátne, 75 x 200 cm

Majetok autora21. 4. – 9. 5. 2014

Jozef Jankovič (1937, Bratislava) študoval sochár-stvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Jozef Kostka). Na alternatívnu výtvarnú scénu vstupuje začiatkom 60. rokov 20. storočia. Je predstaviteľom informelu, popartu a novej figu-rácie charakteristickej subjektívnym spôsobom vi-denia. Viaceré z jeho sochárskych diel sa nachá-dzajú vo verejných priestoroch (napr. Obete varujú, 1969, pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici, ktorý v roku 1972 z ideologických dôvodov odstránili a opätovne osadili až v roku 2004; Krucifix, 1993, pre projekt Socha piešťanských parkov). V období normalizácie pracoval s komorným médiom kresby a grafiky, realizoval šperky-objekty, je zakladateľom počítačovej grafiky na Slovensku. Patrí k najvýraz-nejším predstaviteľom výtvarnej scény, ktorú aktívne formoval. V rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako prvý rektor VŠVU v Bratislave po Nežnej revolúcii. Žije a tvorí v Bratislave, je nositeľom viacerých význam-ných ocenení, pravidelne vystavuje doma aj v za-hraničí.

72

mať aj ako podobenstvo o človeku, jeho vzostupoch a pádoch. •Český teoretik Václav Zikmund v jednej z autoro-vých monografií napísal: „Jankovičov prejav nie je v ničom ľúbivý ani idylic-ký, uzmierujúci ani uzmierený, technicky krasopisný a upokojujúci. Nie je však ani stereotypný, imitujúci sám seba v presvedčení, že v takomto opakova-ní... tkvie vyzretosť ľudského indivídua. ... Jankovič je schopný s nevšednou húževnatosťou sledovať v cykloch dlhodobo jednu myšlienku, ktorá sa však neustále mení pod tlakom reality od diela k dielu.“

73

„Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16,6)

Mesiac máj má v liturgickom kalendári a v tradícii Cirkvi prívlastok mariánsky – tento mesiac si zvlášť pripomíname Pannu Máriu. Sú s ním spojené dva mariánske sviatky – sviatok Panny Márie Fatimskej (13. 5.) a sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov (26. 5.). Máj môžeme vnímať aj ako prípravu na me-siac jún zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, na ktorého Mária celým svojím životom poukazovala. Mariánska symbolika v umení sa spája s modrou farbou symbolizujúcou nebo a svetlo, Božiu múd-rosť, ktorá sa zobrazovala prostredníctvom farby Kristovho a Máriinho plášťa. Ten predstavuje ma-terský ochranný princíp, ale aj Máriu ako Kráľovnú nebies.Obraz Márie Filovej je interpretáciou slávneho diela, ktoré je súčasťou tzv. Wiltonského diptychu (1395 – 1399). Namaľoval ho neznámy autor pre kráľa Richarda II., ktorý bol spolu s tromi svätcami zo-brazený v druhej časti obrazu, ako sa klania Ježiš-kovi. Mária Filová obraz interpretovala vlastným vý-tvarným maliarskym jazykom ako obrysovú kresbu s dominujúcou postavou Panny Márie s Ježiškom na rukách. Modré pozadie ich nekoloruje, ale v ho-

Mária FILOVÁ: Interpretácia neznámeho autora (Wiltonský diptych), 1993Akryl na papieri, 90 x 65 cm

Súkromná zbierka10. 5. – 13. 6. 2014

Mária Filová (1927, Kremnica – †2014, Bratislava) študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Mudroch, prof. Ľudovít Fulla), ale z ideologických dôvodov nemohla doštudovať. Zaujíma sa o románske umenie, gotiku, taliansku renesanciu, ako aj o výtvarnú modernu. V jej prevaž-ne realistickej tvorbe majú dôležité miesto témy sú-visiace s kresťanstvom. Bola manželkou výtvarníka Juliána Filu, žila a tvorila v Bratislave.

74

rizontálnych líniách prechádza naprieč obrazom. Autorka vynecháva detaily pôvodnej predlohy a ob-raz čiastočne abstrahuje. Pôvodný obraz prechádza transformáciou jej vlastného videnia a uvažovania o téme a spôsobe jej zobrazenia. Našu pozornosť upriamuje na Pannu Máriu, ktorá hľadí na svojho Syna a k tomuto pohľadu vedie aj nás. •O hľadaní prostredníctvom svojej tvorby autorka hovorí: „Mojimi výrazovými prostriedkami nie sú slo-vá. Obrazy by radi hovorili bez vysvetľovania. Chceli by rozprávať o mojom vzťahu k bytiu, o svetle, ktoré mi odhaľuje farbu a tvar. O tichu, po ktorom túžim, o tieňoch, ktoré sa vynárajú v mojom živote.“

75

„Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38)

Modlitba je každodennou súčasťou života kresťana, ktorý chce žiť svoj život v Božej prítomnosti a v aktív-nom kontakte s jeho milosťou. Letné mesiace, kedy si doprajeme viac času na oddych a zastavenie sa, sú pre nás výzvou, aby sme si našli priestor a čas aj na vnútorné stíšenie, a vnímali Boží hlas, ktorý sa nám v tichu neustále prihovára. Jindřich Štreit prostredníctvom objektívu fotoapará-tu ukazuje hlboko ľudské životné príbehy a osudy v rôznych sociálnych aj geografických prostrediach. Svojimi čierno-bielymi fotografiami dokazuje jedi-nečnú schopnosť autenticky zachytiť každodenné aj hraničné okamihy, ktoré sa vďaka jeho schopnosti vidieť to, čo je v živote podstatné, menia na nad-časové podobenstvá, s ktorými sa môžeme identi-fikovať aj my. Fotografie predstavujú troch ľudí rôz-neho veku v prostredí chrámu. Autor v nich citlivo pracuje s dovnútra prenikajúcim svetlom, ktoré je zároveň jedným zo symbolov Božej prítomnosti. Tri rôzne postavy spája to, že sú zachytené v okami-hu odovzdanosti do modlitby, vnútorného stíšenia a akoby „osvietenia“. Aj my sme pozvaní vstúpiť do ticha, ktoré nás môže formovať a robiť citlivými voči Božiemu hlasu a jeho pôsobeniu v nás vo chvíľach

Jindřich ŠTREIT: Saint Quentin, Francúzsko, 1992 Stará Voda, Česko, 1996

Engelthal, Nemecko, 1997Fotografia na papieri, 70 x 50 cm

Majetok autora14. 6. – 1. 8. 2014

Prof. Jindřich Štreit (1946, Vsetín) je uznávaný fotograf a pedagóg, významná osobnosť česko-slovenskej dokumentárnej fotografie. Od 60. ro-kov 20. storočia prostredníctvom objektívu foto-aparátu preniká k dôverne známemu prostrediu v Bruntálsku a v okolí Olomouca a po roku 1989 aj v iných krajinách. Pôsobí v Sovinci, ktorý sa vďaka ním organizovaným výstavám neoficiálnych umel-cov (od roku 1974) stal významným miestom na kultúrnej mape. Pod jeho osud sa tvrdo podpísal minulý režim, ktorý ho za fotografie prenikajúce pod povrch reality vtedajšej spoločnosti uväznil a zaká-zal mu fotografovať. Autor žije a tvorí v Sovinci, pravi-delne vystavuje a jeho tvorba bola zdokumentovaná vo viacerých monografiách a katalógoch.

76

každodenných, ale aj životných rozhodnutí. •Ako fotograf zachytávate konkrétne ľudské príbe-hy v jedinečnom okamihu. Ako vnímate posvätnosť času a priestoru, dialóg Boha a človeka, ktorých ste boli pri fotografovaní tichým svedkom? „Člověk je pro mě měřítkem ve vztahu k architekto-nickému prostoru. Bůh jej přesahuje v imaginaci.“

77

„Vyjdi sa postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.“ (1Kr, 19,11-12)

Život viery sprevádzajú symboly a vonkajšie znaky, ktoré sú prejavom života cirkvi a svedectvom pre tento svet. Najvýraznejším symbolom kresťanstva je chrám, prítomný v každej dedine a každom meste. Tvorí duchovné centrum aj vizuálnu a architekto-nickú dominantu určujúcu ich špecifický charakter. Chrámy, ktorých súčasťou sú často významné vý-tvarné diela, sú miestami modlitby aj umeleckými pamiatkami a svedkami histórie. Kríže na vežiach chrámov, na rázcestiach či stenách domov a kance-lárií nám majú pripomínať naše každodenné rozho-dovanie sa pre Krista vo všedných aj vážnych život-ných situáciách.Chrámy pôvodne obklopovali cintoríny, ktoré ne-skôr začali umiestňovať na okraje obcí. Celý život s jeho dynamikou a zlomovými okamihmi od na-rodenia po smrť sa sústreďoval okolo chrámu. Vý-tvarník Michal Studený, ktorý vychádza z umenia popartu, vo svojej tvorbe opakovane zobrazuje kos-tol ako abstrahovaný znak, jeden zo základných symbolov prepájajúcich minulý a súčasný svet. Kostol je mikrokozmom, nadčasovým metafyzickým symbolom, miestom stretnutia neba so zemou, Boha s človekom. Kostol obklopený cintorínom nám au-tor nepredkladá ako symbol smútku, ale radosti, zdôraznenej výraznou žltou farebnosťou, ako pre-pojenie pozemského a nebeského života, ku ktoré-

Michal STUDENÝ: Veselý cintorín, 2008Kombinovaná technika na plátne, 65 x 75 cm

Majetok autora2. 8. – 26. 9. 2014

Michal Studený (1939, Praha) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Peter Matejka). Na výtvarnú scénu vstúpil v 60. ro-koch 20. storočia, spolupracoval s výtvarníkmi Pet-rom Bartošom, Vladimírom Popovičom a režisérom Elom Havetom. Vo svojej tvorbe využíva podnety popartu, pracuje s nájdeným predmetom (object trouvé) a vyhľadávaným predmetom (object recher-ché), jeho multiplikáciou, využíva symboly a arche-typy (štvorlístky, púpavy, kostolíky, cintoríny, kríže). Venuje sa aj knižnej ilustrácii a realizáciám do archi-tektúry. Pravidelne vystavuje, žije a tvorí v Bratislave a Dunajskej Lužnej.

78

mu smerujeme. Využíva v ňom nájdené predmety (object trouvé), ktoré vkladá do svojich obrazov a dodáva im rozmer autentickej výpovede a hravosti.•O práci so symbolikou chrámu vo svojej monogra-fii hovorí: „Keby som namaľoval barokový alebo gotický kos-tol, stratila by sa v zdobnosti či majestátnosti sym-bolika morálky, kultúry, etiky... Aby som zvýraznil symbolický význam, zvolil som kostol jednoduchos-ťou blízky znaku – taký ranokresťanský. Už niekoľ-ko rokov študujem z hľadiska etiky a morálky Starý a Nový zákon. Je nevyčerpateľným zdrojom pouče-nia a inšpirácie.“

79

„Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15,11)

Mesiace september a október sa v cirkevnom ka-lendári spájajú so sviatkami anjelov; 29. septembra slávime sviatok archanjelov Gabriela, Rafaela a Mi-chala, 2. októbra sviatok anjelov strážnych. Anjeli (z gr. angelos = posol) nie sú bájne či rozprávko-vé bytosti. Ich pravým poslaním je niesť Božie po-solstvo, pripomínať nám poslanie, ktorým nás Boh v živote poveril, a sprevádzať nás na ceste jeho napĺňania. Archanjel Gabriel sa v Biblii menovite spomína v knihe proroka Daniela a v Lukášovom evanjeliu. Danielovi vysvetľuje videnie a hovorí mu: „Daniel, teraz som prišiel, aby som ťa zrozumiteľ-ne poučil. Na začiatku tvojich prosieb vyšla reč a ja som prišiel vyložiť ti ju, pretože si miláčik. Pozoruj teda reč a porozumej videnia!“ (Dan 9,22-23). V No-vom zákone sa zjavuje Zachariášovi, aby mu ozná-mil, že jeho žena Alžbeta vo vysokom veku počne dieťa - Jána Krstiteľa a Panne Márii sa zjavuje pri Zvestovaní, aby jej odovzdal Božie posolstvo o na-rodení Ježiša slovami: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Aj naše životy neprestajne sprevádzajú anjeli, ktorí nás zvláštnym spôsobom chránia. Ich sviatok je časom, kedy môžeme obnoviť svoju citlivosť vnímania ich pôsobenia v našich životoch. Anjeli sa, prirodzene, stali častým námetom výtvarného umenia a stále v ňom majú svoje miesto. Pôvodne sa inšpirovali starovekými zobrazeniami a ich ikonografia závisela

Ľudovít HOLOŠKA: Archanjel Gabriel, 1997– 98 Olej na plátne, 191 x 93 cm

Majetok autora27. 9. – 30. 10. 2014

Prof. Ľudovít Hološka (1943, Jablonica) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratisla-ve (prof. Ladislav Čemický, prof. Ján Mudroch, prof. Vincent Hložník). Na výtvarnú scénu vstúpil v 60. ro-koch 20. storočia. Venuje sa predovšetkým maľbe vychádzajúcej z realizmu, ktorý analyzuje a abstra-huje, dáva mu nový výtvarný výraz charakteristický kultivovaným a premysleným kolorizmom. K náme-tom jeho tvorby patrí najmä krajinomaľba a portrét. Ilustroval viac ako osemdesiat publikácií, je autorom viacerých diel o výtvarnom umení. Pôsobí na Akadé-mii výtvarných umení v Banskej Bystrici, žije a tvorí v Jablonici.

80

od konkrétneho obdobia. Väčšinou sa zobrazovali ako mladíci s krídlami alebo ako deti. Ľudovít Hološ-ka, ktorého tvorba je charakteristická kultivovaným kolorizmom, zobrazil archanjela Gabriela výrazový-mi prostriedkami farby a niekoľkými ťahmi obryso-vej línie: je akoby osvietený svetlom Božím, ktoré pri stretnutí ďalej sprostredkúva Panne Márii. Aj naši anjeli nám prinášajú určené posolstvá. •Autor o svojich postojoch píše: „Preto treba vnútor-nú tendenciu (ktorá všetko zjednodušuje) ustavične korigovať vonkajším svetom... a napájať sa ním. Je nekonečný a neumožňuje nám upadať do schém. Obraz je výsledok poznávania svojho vnútra i sveta, musí byť vždy otvorený, každý je jedinečný a musí byť vždy dobývaný – v tom je jeho opodstatnenie.“

81

„Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť.“ (Lk 1,19)

V cirkevnom kalendári si v novembri spomíname na Všetkých svätých. V tradícii východnej Cirkvi tento sviatok siaha do 4. storočia, v tradícii západnej Cirkvi do 7. storočia. Pápež Všetkým svätým v roku 608 za-svätil rímsky Panteón, ktorý v minulosti slúžil ako po-hanský chrám. Pápež Gregor III. zriadil v roku 731 v Chráme sv. Petra v Ríme kaplnku zasvätenú Všet-kým svätým a ako sviatok ich uctievania stanovil 1. no-vember. Gregor VI. sviatok v roku 844 rozšíril na celú Cirkev. Mnohých z nás v živote inšpiruje životný príbeh a príklad niektorého svätého, ktorý nám je osobitne blízky a sprevádza nás na ceste viery. Najčastejším menom svätcov je pravdepodobne sv. Ján. V cirkev-nom kalendári je ich takmer osemdesiat. Spomeň-me len niektorých. Sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján Evanje-lista sprevádzali Ježiša na ceste pozemského života. Sv. Ján Zlatoústy, biskup a učiteľ Cirkvi (4. – 5. storo-čie) pochádzajúci z Antiochie, sa preslávil zápalom pre objasňovanie Božích právd. Sv. Ján Nepomucký (14. storočie) je podľa tradície patrónom spovedné-ho tajomstva. Zomrel mučeníckou smrťou, pretože kráľovi Václavovi IV. odmietol prezradiť, z čoho sa spovedá jeho manželka kráľovná Žofia. Sv. John Fisher (1469 – 1535) bol britský kardinál mučeník, ktorý odmietol uznať Henricha VIII. za hlavu novo-vzniknutej anglikánskej cirkvi. Nedávno sa zoznam rozšíril o sv. Jána Pavla II. Svetozár Ilavský venoval pocte svätých Jánov cyk-lus pätnástich obrazov, (pôvodne vznikajúci pre

Svetozár ILAVSKÝ: Cyklus sv. Jánov (sv. Ján Krstiteľ, sv. Ján Nepomucký,

sv. Ján Zlatoústy, sv. John Fisher, sv. Ján Evanjelista), 2010

Kombinovaná technika na dreve, 50 x 50 cmMajetok autora

31. 10. – 5. 12. 2014

Svetozár Ilavský (*1958, Bratislava) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Na výtvarnú scénu vstupoval v polovici 80. rokov 20. storočia. Je všestranným umelcom, ktorý sa okrem maľby venuje soche, architektúre, scénografii a in-termediálnym elektroakustickým projektom. Je no-siteľom Ceny Martina Benku. Pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Cíferi.

82

priestor Kaplnky sv. Jána pri františkánskom kostole v Bratislave), ktorý postupne dopĺňa. Vychádza zo známych obrazov týchto svätcov alebo fotografií. Vytvára ich reliéfne epoxidové portréty vystupujúce do priestoru. Ich podoba sa vynára z minulosti, ale autor ju v žlto-bielo-šedej farebnosti aktualizuje spo-lu s posolstvami spojenými s jednotlivými životnými príbehmi pre súčasnosť. Vytvára portrétnu galériu svätcov, nepriamo odkazujúcu na typ zobrazenia sacra conversatione – posvätný rozhovor svätých. •O svojej tvorbe, ktorá kombinuje rôzne médiá a vystupuje z obrazu do priestoru, píše: „Kontrast je pre mňa jedným zo základných po-citov. Neviem si predstaviť, že by som robil nejako jednorozmerne. Je to možno trochu schizofrenické, ale mojím rukopisom je rôznorodosť. Aj život mám rád pestrý. Keď je niečo nahlas, tak sa potrebujete stíšiť, keď je niečo príliš farebné, nič nepadne lep-šie ako monochrómnosť, ale to je v podstate princíp tvorby. Vždy si nejaký vstup vypýta ďalší vstup, ktorý je k nemu kontrapunktom.“

83

„Ukážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som Pán, váš Boh!“ (Lv 20,7)

Mária RUDAVSKÁ: Madona, 2000Reliéf, kombinovaná technika, v. 70 cm

Majetok autorky6. 12. 2014 – 16. 1. 2015

Vianoce sú najradostnejšími sviatkami roka, kedy slávime príchod nášho Spasiteľa – Ježiša Krista na tento svet. Začali sa sláviť v 4. storočí namiesto sviatku zimného slnovratu. Prvá oslava Vianoc 25. decembra je doložená v roku 354, aj keď zrej-me nejde o historický deň Kristovho narodenia, len o jeho pripomienku. Slovo Vianoce je pravdepodob-ne odvodené od nemeckého Weinachten, čo do-slova znamená Sväté noci. Sviatok je zároveň osla-vou rodiny a hľadaním inšpirácie pre nasmerovanie vlastného života. V histórii výtvarného umenia patrí ikonografický motív Panny Márie s malým Ježiškom k často zo-brazovaným témam. Výtvarníčka Mária Rudavská pretavila tento motív do formy sochárskeho reliéfu cez vlastné osobité vnímanie a výtvarné videnie. Panna Mária sa tradične zobrazuje aj ako ochran-kyňa so širokým plášťom, pod ktorým sa môžeme ukryť a nájsť útočisko. U Rudavskej má Panna Mária namiesto plášťa ochranné krídla. Je obklopená ob-lakmi, ktoré môžu symbolicky predstavovať aj mor-ské vlny. Pred sebou drží malého Ježiška a stojí na polkruhu, pripomínajúcom polmesiac, ale aj loďku. Autorka tu citlivo prepája viacero tradičných symbo-lík spájaných s Pannou Máriou (Panna Mária mor-ská, Panna Mária anjelská, Panna Mária Matka mi-

Mária Rudavská (1941, Čierna Hora, Poľsko) štu-dovala tapisériu a sochu na Škole umeleckého prie-myslu v Bratislave (prof. Oľga Štepaníková). Pracuje s médiom komornej plastiky, venuje sa keramike, maľbe, kresbe a autorsky tkanej tapisérii. Často zobrazuje postavy ochrancov a strážcov, ktorých prepája s kresťanskou symbolikou anjelov či Panny Márie ako ochrankyne. Vystavuje doma aj v zahrani-čí. Žije a tvorí v Bratislave.

84

losrdenstva atď.) a vytvára komorné dielo ako poctu a osobné vyznanie. Mária Rudavská vo svojej tvor-be opakovane prepája archetypálne motívy: postavy ochrancu, anjela a Panny Márie. •Kurátorka Anna Ondrušeková o jej tvorbe píše: „Nech už Rudavskej figuratívne alebo nefiguratív-ne artefakty zobrazovali čokoľvek, vždy je v nich obsiahnutá ´chrámová´ dôstojnosť. … Jej drobná plastika si zachováva monumentálnosť..., bez ohľa-du na to, v akom materiáli sa umelkyňa vyjadruje.“ •Dcéra Zuzana Rudavská, ktorá je tiež výtvarníčka, o jej postavách napísala: „Tí, ktorí chránia. Ochrancovia. To sú jej stvorenia. Okrídlené anjelské postavy... ochraňujú, aby sme prežili. Vo viere, že nie sme sami.“

85

„V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.“ (Lk 1,26-27)

Na začiatku každého roka stojíme, plní očakáva-ní, pred novými výzvami a plánmi. Pre kresťanov je toto obdobie zároveň časom, ktorý ich pozýva k hlbšiemu zasväteniu sa Bohu a jeho plánom s na-šimi životmi. V liturgickom kalendári hneď prvý deň kalendárneho roka patrí sviatku Panny Márie Bo-horodičky, ktorá nás osobitne sprevádza na ceste k hlbšiemu zjednocovaniu sa s jeho vôľou. Možnosť zastavenia sa nám ponúka aj tvorba An-dreja Rudavského. Vo svojej sochárskej tvorbe sa inšpiroval spomienkami z detstva, prežitého na vi-dieku, prepojenými s archetypálnymi symbolmi, kresťanskou spiritualitou a jej univerzálnou rečou. Jeho kaplnky v podobe ochranných postáv ikono-graficky vychádzajú z krížov a architektúry kaplniek, aké sa v minulosti stavali pri cestách a na poliach. Vytvára ich z dreva, kameňa či bronzu, v monu-mentálnych aj komorných rozmeroch. Majú formu živých pomníkov – zastavení, ktoré nás vyzývajú k zamysleniu sa a definovaniu osobných priorít kaž-dodenného života. Jeho Kaplnka je plná symbolov, od centrálne umiestneného kríža pripomínajúceho štvorlístok cez písmená hlaholiky odkazujúce na po-solstvo stále živého odkazu sv. Cyrila a Metoda po naznačenú tvár Krista v hornej časti kaplnky. •Historička umenia Zuzana Bartošová o jeho tvor-be napísala:

Andrej RUDAVSKÝ: Kaplnka, 1971 – 2013Bronz, v. 42 cmMajetok autora

17. 1. – 27. 2. 2015

Andrej Rudavský (1933, Posada Horná, Poľsko) študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Josef Wagner, prof. Jan Kavan). Na výtvarnú scénu vstupoval začiatkom 60. rokov 20. storočia, od roku 1962 bol členom Sku-piny Mikuláša Galandu. Po úvodnom informálnom období tvorby sa sústredil na tvorbu zobrazujúce archetypálne symboly vychádzajúce z kultúrnej tra-dície. Patrí k najvýznamnejším sochárom, ktorý his-torické odkazy a kultúru pripomínajú súčasnosti ich pretlmočením do aktuálneho sochárskeho jazyka. Žije a tvorí v Bratislave.

86

„Vzťah Andreja Rudavského k prostrediu a k so-chám, ktoré v ňom ,rastú´, je vzťahom vzácne vy-rovnaného človeka, ktorý nedelí svoj čas medzi profesiu... a voľnú tvorbu. Jeho spôsob života je v is-tom slova zmysle archaický a taký ho aj prenáša do svojich sôch, vtláča im nadčasové hodnoty znakov krajiny, ľudí a kresťanskej tradície, ktorá vytvára kul-túrne zázemie nášho regiónu, utvára priestor ,do-mova´, ktorý v sebe nosíme. Opačným spôsobom ako väčšina autorov hľadajúcich duchovnú podsta-tu umeleckej tvorby – poukázaním na sochárstvo ako tvorivú prácu, teda pokorou – uchopil Andrej Rudavský jednu zo stále prítomných hodnôt života človeka, prepájajúcu minulosť s prítomnosťou.“

87

„Naplní nás blahobyt tvojho domu a svätosť tvojho chrámu.“ (Ž 5,5)

Štyridsaťdňové obdobie pôstu, ktoré sa v liturgic-kom kalendári začína Popolcovou stredou a končí Veľkým piatkom, nám má pripomenúť štyridsať dní, ktoré Kristus strávil na púšti pred začiatkom jeho verejného pôsobenia, a nasmerovať nás k vnútorné-mu obnovovaniu nášho vzťahu s Bohom. Pôst nie je len obdobím odopierania, jeho prostredníctvom sa tiež stišujeme, aby sme mohli prehĺbiť svoj duchov-ný život, sústrediť sa a naladiť sa na hlboké prežitie veľkonočného tajomstva a tajomstva Božieho doty-ku s človekom. Dielo Evy Tkáčikovej vychádza z osobného zážit-ku putovania po známych rímskych chrámoch. Namiesto slávnych umeleckých diel fotograficky zdokumentovala to, čo zostáva turistami väčšinou nepovšimnuté: perforované okienka, ktoré odde-ľujú spovedníka a spovedajúceho sa. Pochádzajú z Baziliky sv. Pavla za hradbami, Santa Maria Mag-giore, Santa Maria di Aracoeli, Lateránskej baziliky, Chrámu sv. Ignáca z Loyoly a i. Tieto plechové plat-ne, často umelecky zdobené symbolom kríža alebo ornamentom, sa v jej videní stávajú podobenstvom, symbolom pokory, pokánia, osobného vyznania, prijatia odpustenia a posily na životnej ceste. Vidieť na nich stopy času a opotrebovanosti, nesú v sebe stovky skrytých príbehov spovedajúcich sa ľudí. Au-torka nás motivuje uvažovať aj o vlastnej krehkosti a nekonečnom Božom milosrdenstve. •Čo Vás v centre kresťanského sveta, ktorým je Rím, mesto plné vizuálnych podnetov, inšpirovalo k realizácii tohto vizuálneho podobenstva?

Eva TKÁČIKOVÁ: Spoveď, 2013Tlač fotografie na kov, 24 x 54 cm

Majetok autorky28. 2. – 22. 3. 2015

Eva Tkáčiková (1974, Žilina) študovala grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (doc. Vojtech Kolenčík). Venuje sa experimentálnej gra-fike, fotografii, videu, tvorbe objektov, inštalácií a ilustrácii. Pracuje s pominuteľnými materiálmi a procesmi, jej diela sú poznačené osobným preží-vaním. Pravidelne vystavuje a pôsobí ako pedago-gička. Žije a tvorí v Košiciach.

88

„Do Ríma som išla s očakávaním, že sa uzdravím po vážnej operácii chrbtice. Dúfala som, že sa tam opäť nájdem a ´zocelím´. Necítila som sa byť turist-kou a ako ´veriacu grafičku´ ma zaujali aj tie menej nápadné – nevysvietené miesta v chrámoch – spo-vednice, ktorých súčasťou boli ornamentom zdo-bené kovové platne. V minulosti som ako grafička zvykla pracovať s grafickými matricami, ktoré som leptala a ich odtláčaním som vytvárala grafické listy. Bolo by úžasné vytvoriť autentické odtlačky z mat-ríc pochádzajúcich zo spovedníc rímskych chrá-mov. To sa však zrejme zrealizovať nedá. Preto som zvolila iné médium a fotografický dokument som tlačila priamo na kov. Tieto spovednice charakteri-zujú perforované platne, cez ktoré tisíce veriacich vyrozprávalo svoje tajomstvá, intímne príbehy, naj-silnejšie emócie... Sú pre mňa symbolom vnútornej premeny. Obrazy spovedníc sa stali súčasťou môj-ho súkromia. Mám ich každodenne na očiach vo svojej izbe, a tak som ´v spojení´, pripomínam si zázrak uzdravenia, nekonečnej lásky a obety.“

89

„Teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle.“ (Kor 7,9)

Krížová cesta je modlitbou, ktorá nám prostredníc-tvom obrazov umožňuje vhĺbiť sa do mystéria Kris-tovho utrpenia. Zastavenia krížových ciest začali v Európe budovať františkáni v 15. storočí. V tradič-nom zobrazení má krížová cesta štrnásť zastavení, od odsúdenia Ježiša na smrť, cestu na Golgotu, ukrižovanie až po uloženie jeho tela do hrobu. Krí-žová cesta je neoddeliteľnou súčasťou každého chrámu. Mnohé krížové cesty sa stavali v prírode, na kopcoch, kde tvoria architektonické dominanty a významné pútnické aj architektonické miesta. Na Slovensku ich budovali najmä jezuiti v období baro-ka (napr. Kalvária v Banskej Štiavnici, v Prešove), aj v súčasnosti však vznikajú krížové cesty stvárnené z pohľadu súčasného človeka. Maliarka Jana Farmanová realizovala cyklus Krížová cesta, ktorý pozostáva z trinástich obrazov rôznych rozmerov a rôznych poetík, ako osobnú výpoveď, formu meditácie nad tajomstvom utrpenia. Prezen-tované diela predstavujú Ježiša, ktorého vyzliekajú zo šiat a jeho smrť na kríži. Dvojica obrazov prostred-níctvom odlišného maliarskeho rukopisu a fareb-nosti symbolizuje dva rozmery Ježišovho utrpenia. Fyzickú bolesť, hĺbku zranenia vyjadruje červenou gestickou expresívnou maľbou a pokoru, vyrovna-nosť, odovzdanosť Ukrižovaného do Otcovej vôle a jej naplnenie vyjadruje tichou meditatívnou atmo-sférou druhého obrazu v tlmenej zemitej farebnosti. Možno ich vnímať aj ako metaforu nášho osobného utrpenia, ktoré v Kristovi získava svoj význam, a jeho premenu z čisto ľudského a často zdanlivo nezmy-selného k hlbšiemu významu, ktorý nás presahuje a v ktorom sa stávame podobnejší Kristovi.

Jana FARMANOVÁ: Krížová cesta, 1993Olej na plátne, 80 x 60 cm

Majetok autorky23. 3. – 10. 4. 2015

Jana Farmanová (1970, Nitra) študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Berger). Venuje sa maľbe, vo svojej tvorbe zo-brazuje príbehy každodennosti, často spojené so ži-votom ženy, v dialógu s divákom v nich ponecháva istú mieru tajomnosti, nedopovedania. Pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Nitre.

90

•Vaša maliarska tvorba sa zameriava na zobrazova-nie každodennosti v jej všednosti aj kráse. Krížová cesta, ktorá vznikala počas štúdia na Vysokej ško-le výtvarných umení, sa tematicky trocha vymyká spomedzi Vašej ostatnej tvorby – aký bol príbeh jej vzniku? „Krížová cesta bola (oveľa) skôr ako moja ostatná maliarska tvorba. Vznikla v 5. ročníku ako jedna z mojich prvých voliteľných tém. Za prvé preto, že som silne vnímala a preciťovala otázky viery, v tom čase najmä cez knihy od sv. Terézie Martinovej – jej Malá cesta, ktorá bola v tom čase pre mňa veľkým objavom a zároveň dôverný vzťah k Ježišovi, ma akosi prirodzene navigoval popasovať sa s tak tra-dičným zobrazením, ako je Krížová cesta, netradič-ným spôsobom. Ako duchovnú a maliarsku medi-táciu zároveň. Za druhé, v tom čase to bola v istom zmysle na VŠVU provokatívna téma, v zmysle úpl-ného “staromilstva”, nielen vo vzťahu k téme, ale aj k materiálu (maľbe). Za tretie, v 90. rokoch, kedy vznikla, vznikalo veľké množstvo nových kostolov, ktoré však podľa môjho názoru postrádali akýkoľ-vek rozmer duchovnosti, či už v architektúre, ale aj v umení.“

91

„Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom.“ (Iz 53,7)

„Zobuj si z obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ To sú slová Boha Mojžišovi v knihe Exo-dus, keď sa približoval k horiacemu kru, v podobe ktorého sa mu zjavil. Vstúpiť do chrámu znamená vstúpiť na posvätnú pôdu. Chrám je miestom, kde je zvláštnym spôsobom prítomný Boh v Eucharistii, miestom modlitby, stíšenia a otvorenia sa jeho pôso-beniu v našich životoch. Religionista Mircea Eliade považuje vstup do chrámu za hranicu, územie, kde sa uskutočňuje prechod zo sveta profánneho do sveta posvätného. Vstup do chrámu je sprevádza-ný gestom pokľaknutia a znamením kríža, ktorým sa hlásime ku Kristovi, uvedomujeme si, komu patrí náš život a komu sme uverili. Toto gesto a sprievod-né slová „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ pat-ria k dávnym kresťanským gestám, ktoré spomína už sv. Cyril Jeruzalemský (4. storočie).Dôležitým aspektom sakrálnej architektúry je svetlo, ktoré symbolizuje Boha. Vo veľkonočnom období nám symbolika svetla pripomína aj vzkrieseného Krista. Slová veľkonočného spevu nás pozývajú, aby sme prežili radosť zo vzkriesenia: „Zaraduj sa, zem, zaplavená toľkým jasom, lebo svetlo večného Kráľa vymanilo ťa z moci temnôt.“Monika Stacho vo svojom cykle East Spirituality fotografovala chrámy na východnom Slovensku, z ktorých mnohé patria k významným kultúrnym pa-miatkam. Gotická poschodová kaplnka Zápoľských v Spišskom Štvrtku z roku 1473, zaklenutá rebrovou klenbou je postavená v štýle francúzskych paláco-

Monika STACHO: Z cyklu East Spirituality, 2012(Kostol sv. Alžbety, Dravce

Kaplnka Zápoľských v Kostole sv. Ladislava, Spišský Štvrtok)Fotografia na papieri, 96 x 66 cm

Majetok autorky11. 4. – 8. 5. 2015

Monika Stacho, rod. Hurňanská (1977, Spišská Nová Ves), študovala fotografiu na Akadémii ume-ní v Banskej Bystrici a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľubo Stacho). Venuje sa prevažne fotografii, v ktorej má miesto aj reflexia spirituality či rodinného prostredia. Od roku 2008 realizovala viaceré konceptuálne cykly v spolupráci s manželom Ľubom Stachom, napr. cyklus Dva domy jedného pána konfrontujúci aktuálne interiéry kostolov a synagóg na Slovensku. Pravidelne vysta-vuje na kolektívnych aj samostatných výstavách, žije a tvorí v Bratislave.

92

vých kaplniek, ranogotický Kostol sv. Alžbety v Drav-ciach z druhej polovice 13. storočia má za oltárom maľby, ktoré patria k najkvalitnejším neskorobyzant-ským maľbám na Slovensku. Autorka však nepred-kladá klasické dokumentačné fotografie architek-túry – zachytávajú priestor (hlavný oltár a klenbu) chrámu z pohľadu kľačiaceho človeka hľadiaceho smerom hore. Symbolicky vyjadrujú pokoru a odo-vzdanosť človeka pred Bohom. •Ako hovorí autorka: „Každý príchod do kostola si vyžaduje pokľaknutie. Za posledných niekoľko sto rokov sa tisíce kolien dotýkali týchto kostolných dlážok a dlažieb. Foto-grafie snímané z príkrej výšky sa snažia pripome-núť túto skutočnosť, rovnako ako to, že práve tento úkon je nasmerovaný na opačnú stranu – smerom hore. Christos voskrese!“

93

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn, 11,25)

Mesiac máj sa v cirkevnom roku špecificky spája s úctou k Panne Márii – konajú sa mariánske má-jové pobožnosti. V cirkevnom kalendári nájdeme mnoho mariánskych sviatkov. V máji sú to sviatky Panny Márie Fatimskej a Panny Márie Pomocnice kresťanov, v júni sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý nasleduje po sviatku Nepoškvr-neného Srdca Pána Ježiša, na ktorého celým svojím životom poukazovala. Osobitne je Panne Márii zasvätená každá sobota v týždni. Je to aj preto, že ako jediná vytrvala vo vie-re od Veľkého piatku cez Bielu sobotu až po Veľko-nočnú nedeľu. Panna Mária verne sprevádzala Ježi-ša jeho pozemským životom, starala sa oňho, bála sa, keď sa ako dvanásťročný stratil v Jeruzaleme, a trpela spolu s ním na Krížovej ceste. Aj preto, že prežívala bolesti, ktoré ju posilňovali vo viere a ná-deji a ktoré sprevádzajú život každého z nás, nám môže byť reálnou oporou v každodennom živote. Do jej rúk môžeme opakovane vkladať svoje staros-ti, aby ich predložila Ježišovi, ktorý ich posvätí a pre-mení. Panna Mária každý deň nenápadne a skryto pracovala na napĺňaní plánu Božej spásy. Viktória Šoltisová nám predstavuje triptych, ktorý zobrazuje tri Madony pri pásovej výrobe. Vľavo je známa socha Panny Márie od Majstra Pavla z Levo-če, v strede je Madona z Maďarska a vpravo poľská Madona. Spojením zdanlivo nezlučiteľných svetov – továrne a Madony – ich autorka posúva do sú-časnosti. Ich prostredníctvom uvažuje o postavení ženy v dnešnej spoločnosti a o množstve žien, ktoré

Viktória ŠOLTISOVÁ: Fabrica Britannica, 2010Sieťotlač na plátne, 75 x 40 cm

Majetok autorky9. 5. – 19. 6. 2015

Viktória Šoltisová (1984, Skalica). Študovala grafi-ku na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici (prof. Róbert Makar) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Róbert Jančovič), absolvo-vala stáž v Holandsku. Venuje sa počítačovej grafi-ke, jednotlivé témy rozpracúva v cykloch. Vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Bratislave.

94

odchádzajú za prácou do zahraničia, kde často pra-cujú v náročných a nie vždy dôstojných podmien-kach. Cyklus Fabrica Britannica je kombináciou počítačovej grafiky a koláže, ktorá naznačuje pros-tredie tovární vo Veľkej Británii, kde je Panna Mária zobrazená ako robotníčka. Aj ťažkým podmienkam, v ktorých sa často nie vlastnou vinou ocitáme, môže dať Panna Mária zmysel a môže posvätiť naše kaž-dodenné aktivity. •Prečo ste sa rozhodli pre konfrontáciu historic-kých zobrazení Panny Márie so súčasným problé-mom vysťahovalectva? „Vo svojej tvorbe často spájam kontrasty. Je jedno, či ide o kontrast v téme, obsahu, alebo technike. Rada pozorujem dialóg, ktorý takýmto spojením na-stane. Teplo a láska vyžarujúce z Madon kontrastu-je s chladným prostredím továrne. Na výraze im to však vôbec neuberá, práve naopak. Tento typ pros-tredia dáva vyniknúť ich jemnej povahe. Ako mnohé ženy sú vytrhnuté z ,obrazu´, z rodinného a domá-ceho prostredia, a vsadené do sveta, s ktorým sa nestotožňujú. Tento často veľmi bolestivý akt však podstupujú práve z lásky k rodine.“

95

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom spasiteľovi.“ (Mk 1,6-47)

Jozef SEDLÁK: Dokument Slovensko, 1980-81Fotografia na papieri, 100 x 70 cm

Majetok autora20. 6. – 19. 8. 2015

96

Jozef Sedlák (1958, Bratislava) študoval na Filmo-vej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Venuje sa inscenovanej, dokumentárnej a konceptuálnej fotografickej tvorbe, ako aj peda-gogickej činnosti na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bra-tislave. Pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí.

Leto je čas prázdnin a dovoleniek. O potrebe oddy-chu, ktorý nie je len zbytočným luxusom, ale dôleži-tým časom na zastavenie sa a načerpanie nových síl, sa dozvedáme od samotného Ježiša. V Biblii sa dočítame, že Ježiš sa pred začiatkom svojho verej-ného pôsobenia odobral do samoty, kde strávil šty-ridsať dní v modlitbe na púšti. Do ústrania sa odob-ral aj potom, ako sa dozvedel o sťatí Jána Krstiteľa, ktorého narodenie si v liturgickom kalendári pripo-míname 24. júna. Svojim vyčerpaným učeníkom tiež hovorí: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6,31). A všetkým nám adresuje slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namá-hate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Vedieť prijať toto pozvanie, dopriať si oddych a ra-dosť zo života v uponáhľanom svete je dôležitou po-trebou, na ktorú myslel Boh aj vtedy, keď ustanovil nedeľu ako deň odpočinku. Rešpektovanie potreby oddychu nám umožňuje žiť naplno a zvládať povin-nosti s väčšou ľahkosťou a radosťou. Jozef Sedlák, ktorý sa dlhodobo venuje dokumen-tárnej fotografii, zachytáva rehoľnú sestru na výle-te vo Vysokých Tatrách. Bolo to v období normali-zácie, keď boli rehoľníci a rehoľníčky vytlačení na okraj spoločnosti a svoje poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo museli realizovať často tajne. Stretnúť re-hoľníčku v habite na verejnosti, mimo kláštorných brán, nebolo také bežné ako dnes. Fotografiu je teda možné vnímať aj ako poctu ťažkému životu zasvätených v čase komunistického režimu s jeho reštrikciami, prenasledovaním a často aj väznením. To všetko je v kontraste so slobodou, ktorú prináša kresťanstvo. Na fotografii ju symbolizujú hory ako symbol niečoho majestátneho, čo nás presahuje.

•Spomínate si na konkrétny príbeh, ktorý sa viaže k vzniku tejto fotografie? „Vystavená fotografia rehoľnej sestry je len jednou spomienkou z dokumentárneho príbehu, ktorý som zaznamenával počas výstupu na Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách (1980 – 1981). Na fotografii je sestra Consilia Vašáková. Spolu s ňou boli na túre aj sestra Jiřina, sestra Dobromila a priateľ Jozef. Všetky tri boli z rádu školských sestier v Kroměříži. Zoznámili sme sa v charitnom dome v Starom Smo-kovci a po vzájomnom žartovaní nad ich poslaním „modliť sa v tichu kláštorov“ sme si dohodli spoloč-ný výlet. To sme ešte netušili, aké sú vyšportované. V tom čase nebolo zvykom stretnúť rehoľné sestry v habite na dovolenke v takom náročnom teréne. Tento skrytý význam a kontrast ma zaujal, preto som ich postupne fotografoval – tri rehoľné sestry putujúce tatranskou dolinou, prekonávajúce reťa-ze a odpočívajúce. Fotografie som celých dvadsať rokov uchovával v rodinnom albume ako spomien-kové turistické fotografie. Až po Nežnej revolúcii som ich objavil ako zabudnuté obrázky z „rodin-ného albumu“ a spolu s osobnými spomienkami aj možné posolstvá. Aj napriek tomu, že je čiernobiela a pochádza z archívu, fotografia sestry Consilie má v sebe mnoho farebných odtieňov súčasnosti.“

97

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)

Architektonickou a významovou dominantou takmer každého mesta a dediny je chrám. Chrám, ktorý je predovšetkým špecifickým miestom osobného stretnutia so živým Pánom. Existujú chrámy, ktoré majú význam pre celú Cirkev, napríklad Chrám sv. Petra alebo štyri pápežské bazi-liky v Ríme: Bazilika Panny Márie Maggiore, Bazilika sv. Jána v Lateráne, Bazilika sv. Pavla za hradbami a Bazilika sv. Vavrinca za hradbami. Mnohé chrámy zohrali svoju úlohu v histórii alebo majú zvláštny vý-znam pre miestne komunity. Každá diecéza si zvlášť pripomína vysviacku svojho najvýznamnejšieho chrámu, napríklad 30. augusta slávime výročie po-sviacky trnavskej Katedrály sv. Jána Krstiteľa. Zobrazenie chrámu ako samostatného motívu má vo výtvarnom umení svoju prehistóriu. Kým v mi-nulosti sa objavoval najmä ako súčasť krajinných či mestských scenérií, v 20. storočí sa zobrazuje aj ako samostatný motív. Najznámejší príklad nájdeme u impresionistu Clauda Moneta, ktorý opakovane zaznamenával fasádu gotickej katedrály vo francúz-skom meste Rouen v meniacej sa svetelnej atmo-sfére. Kaplnka Sainte Chapelle v Paríži, ktorej interiér zobrazuje obraz Marka Blaža, vznikla ako miesto uchovávania vzácnej relikvie – tŕňovej koruny, ktorú získal francúzsky panovník Ľudovít IX. v 13. storočí (kaplnka bola dokončená v roku 1248). Tento go-tický chrám, postavený ako obrovský relikviár, cha-rakterizujú monumentálne vitráže, ktoré odhmotňu-jú priestor a vytvárajú unikátnu svetelnú atmosféru. Práve na ne sa zameral aj Marko Blažo, ktorý ich trpezlivo a precízne, vlastným spôsobom videnia kresbou vyskladal na obrazovej ploche. Zblízka pri-pomínajú neprehľadný labyrint a aby vytvorili čitateľ-

Marko BLAŽO: Sainte Chapelle, 2015Tlač na plátne, 130 x 100 cm

Majetok autora20. 8. – 18. 9. 2015

Marko Blažo (1972, Košice) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Rudolf Sikora), absolvoval študijné pobyty na Ecole Nationale des Beaux Arts v Dijone a Slippery Rock University v Pensylvánii. Pre jeho rôznorodú maliar-sku, grafickú a priestorovú tvorbu je charakteris-tická hravosť. Niektoré jeho obrazy sú inšpirované svetom komiksov, spomienkami z detstva, ako aj poznaním histórie umenia. Často využíva archety-pálne znaky ako domy, cesty, kostoly či srdiečka, z ktorých vytvára vlastný originálny výtvarný jazyk. V roku 2001 získal Cenu Oskára Čepana. Žije a tvorí v Košiciach.

98

ný celok, divák musí od obrazu odstúpiť. V prenesenom význame nám môže obraz pripo-menúť naše každodenné boje a zápasy a „vernosť v malom“, ktorých význam niekedy pochopíme až po istom čase. •V časti tvorby využívate motív kostola ako symbol, znak. Posúvate ho do nových významov, v obrazoch si žije akoby vlastným životom. Prečo sa stal práve kostol jedným z vizuálnych znakov, s ktorými pracu-jete? „Vždy som obdivoval architektonické pamiatky mi-nulých storočí. Kostoly, chrámy, katedrály, svätyne, staré mestá, paláce, hrady, pyramídy rôznych civi-lizácií. Ako dieťa ma fascinovala predstava pôvod-nosti starých múrov či najstarších vrstiev odkrýva-ných archeológmi a reštaurátormi. Fascinovali ma aj skameneliny a práca paleontológov. V mojej tvor-be sú tieto spomienky z detstva jedným zo zdrojov inšpirácie.“

99

„Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“ (1Kor 3,16)

100

V Starom i Novom zákone anjel ako posol Boží často nečakane vstupuje do života ľudí, aby im tlmo-čil jeho odkaz – výzvu pre konkrétne životy, alebo aby ich povzbudil a podporil na nastúpenej ceste. Aj keď anjelov nestretávame viditeľným spôsobom majú aj v našich životoch svoje miesto. Nie ako du-chovné energie alebo rozprávkové postavy odtrh-nuté od života, ale ako konkrétne bytosti, ktoré nás sprevádzajú životom, chránia nás, „ustavične hľadia na tvár Nebeského otca“ (Mt 18,10) a pomáhajú nám napĺňať naše životy v smerovaní k Bohu. Fotografia Andreja Bána zachytáva „každodenného anjela“, akého môžeme stretnúť prakticky denne v podobe ľudí, ktorí môžu byť pre nás nositeľom posolstva. Fotografia je súčasťou cyklu dokumentu-júceho rôzne podoby života na Slovensku po roku 1989 v jeho každodenných, neštylizovaných po-dobách. Odvrátenú postavu muža v maske anjela môžeme vnímať aj ako podobenstvo o živote s jeho radosťami, starosťami, smútkami a utrpením, ktoré k nemu patria, ale pohľadom viery môžu získať hlbší význam.•Spisovateľ Dušan Mitana o cykle fotografií Andreja Bána píše: „Keď sa pozerám na Andrejove fotografie z cyklu Iné Slovensko, v mysli sa mi vynárajú alúzie na An-

Andrej BÁN: Čierny Balog – Muž v maske anjela na

fašiangových slávnostiach, 2002 (Z cyklu Iné Slovensko, 1989 – 2005)

Fotografia na papieri, 60 x 80 cm Majetok autora

19. 9. – 22. 10. 2015

Andrej Bán (1964, Bratislava) študoval žurnalis-tiku a ekonómiu. Je dokumentárnym fotografom a reportérom, často pôsobí v krajinách postihnutých vojnovými konfliktmi. Spolupracuje s viacerými do-mácimi a zahraničnými médiami, je kurátorom mno-hých fotografických výstav a nositeľom viacerých ocenení. Podieľal sa na založení charitatívnej orga-nizácie Človek v ohrození, spolupracuje na tvorbe dokumentov. Venuje sa pedagogickej činnosti, žije a tvorí v Bratislave.

tona Pavloviča Čechova, na jeho drámy a poviedky. Námetové sústredenie na banálne nie je redukciou na banalitu, je kritikou tejto banality, ale kritickou a chápavou, neodsudzujúcou, možno sa tým ľuďom autor trochu čuduje, má ich však pritom úprimne rád. … Sila konfliktu nie je v príbehu, v epickej zráž-ke, ale v pocitoch ľudí, v podtexte. V týchto čecho-vovských tichých diagnózach sa nič nedeje - „len“ sa žije. … Je to zdanlivá nuda, zdanlivá každoden-nosť, iba zdanlivo sa nič nedeje. V skutočnosti pod povrchom cítime vrenie, tlak pary ako pred výbu-chom kotla. … Tieto sugestívne fotografie vyvolávajú asociácie, vidíme akoby aj to, čo tam nie je a často práve toto neviditeľné spúšťa asociatívny reťazec.“

101

„Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli.“ (Heb 13,2)

Mesiac november sa začína významnými sviatkami, ktoré si o tomto čase každoročne pripomíname – sviatkom všetkých svätých a sviatkom zosnulých, kedy si každý z nás spomína na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. V novembri nájdeme v liturgickom kalendári aj sviatky významných slo-venských katedrál – Katedrály sv. Martina v Bratisla-ve na sviatok jej patróna sv. Martina z Tours (11. 11.) a Katedrály sv. Alžbety v Košiciach (17. 11.) na svia-tok sv. Alžbety Uhorskej, ale aj výročie posviacky Baziliky sv. Petra a Pavla v Ríme (18. 11.) a Katedrály sv. Emeráma v Nitre (20. 11.). Sú to sviatky, ktoré sa často spájajú s oslavami v celej farnosti. Katedrála je špecifickým typom sakrálnej stavby, ktorá sa vyvinula v období gotiky ako architektúra pozostávajúca z troch lodí, z ktorých stredná pre-vyšuje bočné a privádza do priestoru svetlo. V cir-kevnej terminológii je však katedrálou každý chrám, ktorý je tzv. katedrou – sídelným chrámom biskupa. Prvý názov ranokresťanského chrámu, predtým, ako začal byť viazaný na špecifické miesto podliehajúce presným pravidlám, bol eklézia, teda zhromaždenie veriacich v ľubovoľnom priestore. Aj pre dnešný chrám ako miesto špecifického stretnutia s Pánom je dôležité spoločenstvo, ktoré ho vytvára a v ktorom je osobne dôležitý každý z nás so svojimi darmi.Cyklus kresieb s názvom Košice vychádza z osob-ných spomienok Kataríny Balunovej. Je postave-ný na charakteristických symboloch miest, ktoré

Katarína BALUNOVÁ: Košice, 2007Ceruza a rastlinný olej na papieri, 100 x 70 cm

Majetok autorky23. 10. – 27. 11. 2015

Katarína Balunová (1982, Krompachy) študovala maľbu na Fakulte umení na Technickej univerzite v Košiciach. V tvorbe využíva rôzne médiá, zaobe-rá sa otázkami pamäti a spomienok. Často pracuje s pôdorysmi a mapami, ktoré premieňa z neosob-ných technických nákresov na záznamy vlastného osobitého prežívania. Žije a tvorí v Bratislave a v Tu-ríne.

102

sa spájajú s jej životom. Ich opakovaním uvažuje o stope, ktorú zanechali v jej pamäti, a o špecifickom géniovi loci (duchu miesta), ktoré s každým mestom a miestom súvisí a vytvára jeho neopakovateľnú at-mosféru. Pracuje s opakujúcou sa siluetou košickej katedrály a býkom – symbolom mesta Turín, ktoré je domovom Turínskeho plátna.•Vo Vašej tvorbe mapujete pamäť miest, ktoré sú-visia s Vaším osobným príbehom. Nejde Vám však o dokument, ale o prepojenie histórie so stopou, odtlačkom, ktorý vo Vás zanechali. Je pre Vás roz-diel vnímať mestá a miesta z pohľadu návštevníka a z pohľadu ich obyvateľa? „Byť obyvateľom mesta znamená žiť s ním, vedome alebo nevedome vytvárať interakcie s prostredím, vstupovať do deja. Ako návštevník som skôr pozoro-vateľom, snažím sa zachytiť atmosféru miesta. Zau-jíma ma pritom aj odvrátená strana mesta, periféria, ďaleko od nablýskanej fasády centra, kde možno vidieť ten ozajstný každodenný všedný život.“

103

„A neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša.“ (Sk 5,42)

Obdobie adventu je časom vnútornej prípravy a očakávania narodenia Ježiša Krista. Advent má svoju dynamiku aj vnútorné i vonkajšie symboly. Tie nám pomáhajú pripraviť sa na toto výnimočné stretnutie, ktoré nie je len pripomienkou historickej udalosti, ale aj aktuálnym pozvaním k hlbokej vnú-tornej premene. Adventné obdobie integruje všetky naše zmysly. Od kolied cez vianočné vône po ob-razy Svätej rodiny a Panny Márie s Ježiškom, ktoré k Vianociam neodmysliteľne patria a tvoria proti-váhu koncoročného zhonu. Dávajú nám možnosť v modlitbe vstúpiť do Betlehema a prežiť stretnutie so Svätou rodinou a s tým, ktorý sa „stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi“.Zobrazenie Panny Márie s Ježiškom má bohatú iko-nografiu. Reprezentatívne zobrazenia Panny Márie na tróne (ranokresťanské umenie) v gotike a najmä renesancii postupne vystriedali menej formálne, civilnejšie zobrazenia zvýrazňujúci osobný vzťah medzi matkou a dieťaťom. Umenie moderny k tra-dičným ikonografickým zobrazeniam pristupovalo z úplne nového uhla pohľadu. Diela umelcov už ne-vznikali iba na objednávku a neboli viazané presný-mi pravidlami. Umelci mali v tvorbe slobodu a zobra-zenia sakrálnych tém odzrkadľovali ich postoje aj osobné svedectvo. Zobrazenie Panny Márie často prepájali so zobrazením vidieckych žien, vytvorili typ tzv. vidieckej madony – nájdeme ho napríklad u Ľu-dovíta Fullu či Mikuláša Galandu. Vladimír Havrilla v počítačovej grafike interpretuje

Vladimír HAVRILLA: Madona (Podľa Galandu), 2014Digitálna tlač, 70 x 50 cm

Majetok autora28. 11. 2015 – 5. 1. 2016

Vladimír Havrilla (1943, Bratislava) študoval so- chárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bra- tislave (prof. Rudolf Pribiš). Od 70. rokov 20. sto-ročia sa venuje konceptuálnej tvorbe, v ktorej vytvára virtuálne svety, sochárstvu, keramike, po-čítačovej a 3D grafike, videu, filmu a písaniu po-viedok (napr. Filmové poviedky z roku 2007, za ktoré bol nominovaný na cenu Anasoft litera). Pra-videlne vystavuje doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Bratislave.

104

ikonické dielo Mikuláša Galandu Madona v rôz-nych, vyše päťdesiatich umeleckých štýloch (kubiz-mus, pointilizmus, expresionizmus atď.), čím vytvá-ra akýsi slovník moderného umenia. Prezentované dielo predstavuje abstraktnú Madonu vytvorenú akoby niekoľkými ťahmi štetca, ako skicu, redukciu na podstatné gesto, symbolickú poctu tvorcom ab-straktného umenia, ale aj odraz vlastného postoja. V tvorbe smeruje autor k vizuálnej čistote zobrazo-vaných tém. •Kunsthistorička Zuzana Bartošová o ňom píše: „V obsahovej rovine Havrilla rád pracuje s inotajom a nápoveďou, ale vo vizuálnej a estetickej rovine sprostredkúva túto túžbu priamo. Sprostredkúva ju spôsobom, v ktorom dokázal absorbovať najnovšie počítačové technológie, ako aj rukodielne postupy. Dokazuje tak, že majstrovstvo a brilantnosť realizá-cie vlastných myšlienok nemusia byť cudzie ani sú-časnému umelcovi.“

105

„A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.“ (Mt 2,6)

106

1. Jezuitská kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, Piešťany. 2. Dielo Jána Mathé: Pokora IV (1995) v predsieni kaplnky. 3. Dielo Daniela Fischera: Kríž (1992). 4. Dielo Vladimíra Popoviča: Vianočná hviezda (1971). 5. Drahomíra Lányi a Libor Lányi pred autorkinými dielami z cyklu Hľa, tvoja matka (2011). 6. Rudolf Sikora, Daniela Čarná a Leopold Slaninka pre dielom autora Energia kríža (1985/2010).

107

7. Jozef a Lucia Lizákovci s rodinou pred krížom v predsieni kaplnky, ktorý navrhli. 8. Jozef Vydrnák a Leopold Slaninka pred autorovým dielom Sedembolestná Panna Mária (1999). 9. Dielo Mogramistu T.D: Anonymus (1998).

Obsah

UMENIE DUCHA/Návrat súčasného umenia do chrámu...............................................................................THE ART OF THE SPIRIT/Contemporary Art’s Return to the Place of Worship...................................... Ladislav Čarný.............................................................................................................................................................Rudolf Sikora...............................................................................................................................................................Drahomíra Lányi.........................................................................................................................................................Lucia Lizáková............................................................................................................................................................Matúš Lányi.................................................................................................................................................................Jozef Vydrnák.............................................................................................................................................................Klára Bočkayová........................................................................................................................................................Dorota Sadovská.......................................................................................................................................................Andrea Čepiššáková................................................................................................................................................Milan Bočkay..............................................................................................................................................................Michal Kern.................................................................................................................................................................Daniel Fischer............................................................................................................................................................Julián Filo....................................................................................................................................................................Jarmila Sabová..........................................................................................................................................................Matúš Zajac................................................................................................................................................................Vladimír Kordoš – Veronika Rónaiová.................................................................................................................Zuzana Boteková......................................................................................................................................................Barbora Kožíková-Lichá..........................................................................................................................................Katarína Horváthová-Pripková...............................................................................................................................Stano Masár...............................................................................................................................................................Štefan Papčo..............................................................................................................................................................Monogramista T·D....................................................................................................................................................Miloš Urbásek............................................................................................................................................................Dorota Filová – Rudolf Fila.....................................................................................................................................Anna Fedáková..........................................................................................................................................................Otis Laubert................................................................................................................................................................Jana Zaujecová.........................................................................................................................................................Ľubo Stacho...............................................................................................................................................................Ján Mathé...................................................................................................................................................................Vladimír Popovič.......................................................................................................................................................Palo Macho.................................................................................................................................................................Stanislav Piatrik – Marek Halász...........................................................................................................................Igor Kalný....................................................................................................................................................................Jozef Jankovič............................................................................................................................................................Mária Filová.................................................................................................................................................................Jindřich Štreit..............................................................................................................................................................Michal Studený..........................................................................................................................................................Ľudovít Hološka.........................................................................................................................................................Svetozár Ilavský..........................................................................................................................................................Mária Rudavská.........................................................................................................................................................Andrej Rudavský.......................................................................................................................................................Eva Tkáčiková............................................................................................................................................................Jana Farmanová........................................................................................................................................................Monika Stacho...........................................................................................................................................................Viktória Šoltisová.......................................................................................................................................................Jozef Sedlák...............................................................................................................................................................Marko Blažo................................................................................................................................................................Andrej Bán.................................................................................................................................................................Katarína Balunová...................................................................................................................................................Vladimír Havrilla.......................................................................................................................................................

2468

101214161820222426283032343638404244464850525456586062646668707274767880828486889092949698

100102104

UMENIE DUCHANávrat súčasného umenia do chrámu

Jezuitská kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, PiešťanyKatalóg výstav realizovaných v rokoch 2011 – 2015Autor projektu: Dr. Leopold Slaninka SJOdborná spolupráca: Mgr. Daniela Čarná, PhD.

Za spoluprácu na projekte ďakujeme: Lucii a Jozefovi Lizákovcom, Alene Piatrovej, Lucii Benickej, Ladislavovi Čarnému a všetkým vystavujúcim autorom.

Koncepcia katalógu a texty © Daniela Čarná, Leopold SlaninkaGrafická úprava: Ladislav Čarný Jazyková korektúra: Janka JurečkováPreklad do anglického jazyka: John Minahane Autori fotografií: Jozef Sedlák, archívy autorov, archív Prvej slovenskej investičnej skupiny, a. s.Tlač: Devín Print, s.r.o.Vydavateľ: Cathedra, s.r.o., 2015

http://jezuiti.sk/blog/jpcpiestany/

ISBN 978-80-89495-21-4