UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

AUTOBIOGRAFICKÁ PRÓZA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ

PRÍSPEVOK K DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU

ROZMERU TVORBY

Habilitačná práca

2011 Mgr. Magda Kučerková, PhD.

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

AUTOBIOGRAFICKÁ PRÓZA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ

PRÍSPEVOK K DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU

ROZMERU TVORBY

Habilitačná práca

Študijný odbor:

Teória literatúry a dejiny konkrétnych národných literatúr 2. 1. 23.

2011 Mgr. Magda Kučerková, PhD.

Čestné vyhlásenie

Čestne vyhlasujem, že predložená habil itačná práca je

výsledkom môjho samostatného l iterárnovedného výskumu.

Použité pramene a l i teratúru uvádzam v zozname.

ABSTRAKT

Autobiografická próza Sor Juany Inés de la Cruz

Príspevok k duchovno apologetickej tvorbe

Habil itačná práca predstavuje Sor Juanu Inés de la Cruz,

najvýraznejšiu postavu hispanoamerického l iterárneho baroka.

Interpretačne sa sústreďuje na tie aspekty diela, ktoré

napomáhajú porozumenie jej hlboko bytostnej túžby po plnosti

poznania. V centre pozornosti stojí autorkin autobiografický l ist

Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz , ako ukážka jej erudovanej

esejistiky, znalosti rétorických a diskurzných st ratégií , šírky

vedeckých poznatkov a súčasne horl ivá obhajoba vlastnej

intelektuálnej cesty a cez ňu cesty a práv ostatných žien na

vzdelanie. Jasnozrivé uvažovanie, zreteľne vystupujúce z jej

tvorby, pôsobí stále aktuálne a sviežo a aj vďaka nemu

predstavuje jej tvorba významné svedectvo o dobe, kultúre,

možnostiach žien.

Kľúčové slová: životopisné súradnice, l iterárna tvorba,

duchovno-apologetické hľadiská, autobiografické gesto

ABSTRACT

The Autobiographical Prose by Sor Juana Inés de la Cruz

On Spiritual and Apologetic Aspects of Her Work

The thesis presents Sor Juana Ines de la Cruz, the most

representative personality of the Hispano-American l iterary

baroque. In the context of interpretation, i t focuses on those

aspects of her works that help to understand her profound

longing for the complexity of knowledge. Pivotal for the thesis is

a letter written by Sor Juana Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz,

where her essayistic style as well as here rhetorical and

discourse strategies and breadth of scholarly knowledge show

their finest qualities. At the same time, it

can be perceived as a defense of one's own intellectual

direction and as such also as a defense of other women's rights

for education. Her bright intellectual capacities that affect the

reader seem to be sti l l highly topical and fresh and as such

present a testimony on the times, culture and women's

possibil ities her time.

Key words: biographical coordinates, l iterary works, spiri tual and

apologetic aspects, autobiographical gesture

OBSAH

ÚVOD 4

I . SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ (1648 – 1695) 12

Rodinné pomery 13

Vzdelanie 16

Na dvore miestokráľa 20

Rehoľný život 25

Rétorika ticha 32

II . TVORBA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ 38

K druhovo-žánrovému a tematickému

členeniu diela 40

V kultúrno-historických súvislostiach

Nového Španielska 52

I I I . AUTOBIOGRAFICKÝ LIST SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ.

K JEHO DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU ROZMERU 60

List Sor Juane verzus List hodný Aténinej múdrost 60

Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz 66

K vrcholu Kráľovnej vied 70

Námaha poznávania 73

Ženy nech učia sa mlčiac 75

Sermo absentium per l itteras 82

O vnútornej pravdivosti autobiografického gesta 88

ZÁVER 94

RESUMEN 95

PRAMENE 97

SEKUNDÁRNA LITERATÚRA 98

4

ÚVOD

Mexická rehoľná sestra Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) je

najvýznamnejšou a súčasne najzaujímavejšou postavou hispano -

amerického l iterárneho baroka. V pozadí týchto i ďalších

superlatív a l ichotivých pomenovaní sprevádzajúcich autorský

a osobnostný portrét Sor Juany – „Desiata múza, „Mexický

fénix“, „Mexická ruža“ alebo „Najzvrchovanejší kvet poézie

amerického vicekráľovstva“ –, stojí autentickosť jej poetického

bytia, talent, pozoruhodná erudícia a osobitým spôsobom

identita (píšucej) ženy.

Dielo Sor Juany Inés de la Cruz predstavuje pôsobivý

umelecký a kultúrny odkaz španielskej koloniálnej tvorby v

Amerike a časom sa vpísalo medzi klasiku svetovej l iteratúry. 20.

storočie zaznamenáva obnovený záujem o autorku, čo súvisí

jednak s kritickým prehodnotením španielskeho básnika Luisa de

Góngoru, ktorého vplyv sa výrazným spôsobom zrkadlí v jej

poetike, jednak s osobným príbehom Sor Juany , odvíjajúcim sa

v špecifickom historicko-spoločenskom kontexte kolónie Nové

Španielsko v druhej polovici 17. storočia a aj po vyše tristo

rokoch stále opradeným tajomstvami.

V hlboko bytostnej rovine je dielo Sor Juany výrazom túžby

po plnosti poznania ako životného pocitu, ktorý ona tvorivo

vkladá do všetkých dobových žánrov, implicitne vyjavujúc šírku

svojich intelektuálnych schopností a umeleckých vloh.

Mnohoraká osobná a kultúrna identita Sor Juany (žena, kreolka,

rehoľníčka, poetka, vedkyňa, teologička ), konštituovaná v

spoločenských, právnych, náboženských či etnických prieseč -

níkoch doby , robí v optike dneška jej autorský štýl svojským,

inšpiratívnym a otvára ho novým interpretáciám.

Ako téma bádania je Juana Inés de la Cruz v l i terárnej

vede pomerne živo prítomná od prvých desaťročí minulého

storočia , Octavio Paz za „návrat Sor Juany“ označuje už prvé

5

moderné vydanie výberu z jej diela, ktoré vyšlo r. 1873.

Symbolicky však možno zaiste pohliadať na počin mexického

básnika Amada Nerva, ktorému r. 1910 vyšla kniha Juana de

Asbaje . Venoval ju všetkým mexickým ženám, pričom

najvýraznejšiu ženskú postavu mexickej novohispánskej kultúry

prinavráti l , po dvesto rokoch odmlčania a ľahostajnosti, do

l i terárnohistorického uvažovania.

Nasledovali prvé úsi l ia o spísanie autorkinej bibliografie

(Pedro Henríquez Ureña, r . 1917; Dorothy Schons, r. 1925) i prvé

kritické vydania niektorých jej diel v Mexiku (Ermilo Abreu

Gómez). Dorothy Schons vďačíme aj za prvý pokus , hoci nie

v knižnej podobe, vradiť život a dielo mexickej rehoľníčky do

koloniálneho dejinného kontextu. Severoamerická vedkyňa

svojou interpretáciou Sor Juany ženy, intelektuálky a rehoľníčky

vo vzťahu k fi lozofi i a problémom doby, zvlášť so zreteľom na jej

mužskú uzavretosť, významne predznamenala novodobú

feministickú reflexiu života a diela autorky, ale aj žáner kritickej

biografie.

Záu jem o život a tvorbu Sor Juany Inés, ako o dve

navzájom sa dopĺňajúce hľadiská, sa zvlášť obnovil pri prí ležitosti

tr istého výročia spisovateľkinho narodenia. Vtedy začal vznikať

aj zárodok pozoruhodnej a dodnes kľúčovej práce o autorke

z pera Octavia Paza Sor Juana Inés de la Cruz alebo nástrahy

viery (Sor Juana Inés de la Cruz o las trampas de la fe), ktorú

autor doplnenú o nový výskum vydal r. 1982. Mexický spisovateľ

a esejista v nej ponúkol interpretáciu života a diela rehoľníčky

na pozadí kultúrno-historických súvislostí Nového Španielska, ako

aj s ohľadom na medzikultúrny dialóg medzi kolóniou a

metropolou. K dnešnému dňu ide o najširšiu vedeckú prácu

o autorke , obsahujúce cenné životopisné, historické

a exegetické stanoviská .

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch vzniká aj niekoľko

zahraničných prác , vynikajúcich inovatívnym prístupom

6

k problematike. R. 1934 publikuje svoj výskum o tvorbe Juany

Inés nemecký hispanista Karl Vossler, r . 1946 jeho krajan Ludwig

Pfandl. V štyridsiatych rokoch dochádza aj k niekoľkým

zásadným objavom v Mexiku: traja autori – Enrique A.

Cervantes, Guil lermo Ramírez España a Lota M. Spell – verejnosti

sprostredkúvajú doposiaľ neznáme (úradné) dokumenty o Sor

Juane a jej rodine, dávajúc nový smer i nový náboj

l iterárnohistorickému uvažovaniu , ktorého je predmetom.

Interpretácia života a diela Sor Juany Inés de la Cruz sa

v druhej polovici 20. storočia nesie v znamení úvodu Alfonsa

Méndeza Plancarteho k prvému zväzku jej zobraného diela

(Obras completas , 1951 – 1957). Mexický intelektuál a huma-

nista v ňom, aj na pozadí vedeckých úvah svojich predchodcov,

a najmä na základe dôkladnej znalosti španielskej poézie

a verzológie, načrtol relevantný lyrický, historický a tiež kultúrny

obraz Nového Španielska a vpísal doňho tvorbu Sor Juany.

Práce vzniknuvšie bezprostredne po publikácii diela Méndeza

Plancarteho zväčša napĺňali podobný cieľ, šír i l i do tej doby

najviac rezonujúce a akceptované l i terárnohistorické poznatky

a kritické názory. Vzniklo i niekoľko publikácií , vyznačujúcich sa

objavnosťou prístupu, či už pokiaľ ide o l i terárne vzory diela Sor

Juany alebo o jej humanistický a fi lozofický vývin.

V šesťdesiatych rokoch sa počet publikácií o diele

novohispánskej poetky akoby zmenšuje , Národná mexická

univerzita (UNAM) však v r. 1963 vydáva preklad Pfandlovej knihy

Sor Juana Inés de la Cruz, Desiata múza Mexika. Jej život, poézia

a psyché (Sor Juana Inés de la Cruz, la Décima Musa de México.

Su vida, su poesía, su psique), ktorý sa ukazuje ako podnetný pre

tamojšie l i terárnovedné prostredie, nakoľko doňho vnáša

nezvyčajnú psychoanalytickú optiku .

S dôležitými výsledkami výskumu prichádzajú v tomto

období aj dvaja talianski hispanisti , obaja považovaní za

dedičov najlepšej historiografickej a fi lologickej tradície .

7

Giuseppe Bell ini vydáva Literárne dielo Sor Juany Inés de la Cruz

(L´opera letteraria di Sor Juana Inés de la Cruz, 1964) a Dario

Puccini predstavuje Skúmanie mexickej barokovej osobnosti

(Studio d´una personalità del barocco messicano, 1967). Puccini

tvorivo rozvinul niektoré tézy Octavia Paza, čo mexický autor

osobitne ocenil v už spomínanej monografi i z r . 1982.

V sedemdesiatych rokoch vznikl i viaceré práce

pozoruhodnej vedeckej úrovne. Za takú možno bezosporu

považovať knihu „Sen“ Sor Juany Inés de la Cruz. Literárne

tradície a orginálnosť (El „Sueno“ de Sor Juana Inés de la Cruz.

Tradiciones l iterarias y originalidad ), ktorá vyšla r. 1976

v Londýne. Jej autorka, kubánska profesorka Georgina Sabat de

Rivers v nej predostrela svoje úvahy o pôvode a rozvoji

l i terárneho „sna“, ako aj mytologické, h istorické, náboženské,

vedecké a fi lozofické toposy, z ktorých táto veľkolepá báseň Sor

Juany čerpala. Sabat de Rivers ponúkla aj významný obraz

fi lozofického myslen ia a kultúry koloniálnych čias. V tom istom

roku vydala v spolupráci s El iasom L. Riversom Antológiu Sor

Juany Inés de la Cruz , pričom predslov k nej predstavuje jednu

z najmodernejších štúdií o diele rehoľnej sestry. Paralne vznikali

aj interpretácie životopisného charakteru, ukotvené v apologe-

tickej, románovej i psychologickej perspektíve.

Rozhodujúcim obdobím pre vývin historicko-kritického

uvažovania o Sor Juane sú osemdesiate roky. V r . 1980 vydáva

UNAM súbor štúdií Francisca de la Maza Sor Juana Inés de la

Cruz zoči -voči dejinám. (Dávne životopisy. „Fáma“ z r. 1700.

Informácie z rokov 1667 – 1892) (Sor Juana Inés de la Cruz ante

la historia. [Biografías antiguas. La „Fama“ de 1700. Noticias de

1667 a 1892]), ktoré do istej miery vyplnia jestvujúce informačné

vákuum . Prevratne však pôsobí najmä objav mexického

katolíckeho kňaza Aureliana Tapia Méndeza z r. 1981: l ist Sor

Juany adresovaný jezuitovi Antoniovo Núñezovi de Miranda

pravdepodobne v r. 1681 alebo 1682 , vnášajúci svetlo do

8

osobného vzťahu rehoľníčky a jej spovedníka a zvlášť

objasňujúci napätie vedúce k ukončeniu Núñezovho

duchovného vedenia.

V kontexte historických a exegetických štúdií sa v r . 1991

uskutočnila medzinárodná konferencia na počesť Sor Juany Inés

de la Cruz, zvolaná v rámci interdisciplinárneho programu

zameraného na štúdium ženy (Programa interdisciplinario de

estudios de la mujer) v El Colegio de México. Zborník

z konferencie si v názve prisvoji l jeden z poetkiných veršov A inú

než som ma vaše perá kresl ia (Y diversa de mí misma entre

vuestras plumas ando, 1993). Zostavila ho Sara Poot Herrera

a rôznorodými štúdiami doňho prispeli poprední odborníci : José

Pascual Buxó , Georgina Sabat de Rivers, Margo Glantz, Dolores

Bravo Arriaga či Josefia Muriel . Jednotl ivé príspevky sa pohybujú

medzi vyslovene interpretačnou rovinou a historickou,

náboženskou či fi lozofickou kontextualizáciou. Až štrnásť z nich

sa usi luje identifikovať v diele mexickej rehoľníčky zrejmé i skryté,

resp . predpokladané prejavy mil itantného feminizmu. Niektoré

z príspevkov nanovo predostierali problémy vyvolané

osobnosťou Sor Juany a jej vyhroteným vzťahom s hierarchiou,

pričom ich interpretovali na pozadí dobových dokumentov,

umožňujúcich poznať charakter a fungovanie komunitného

života novohispánskych rehoľníčok, ako aj súhrn vonkajších

a vnútorných praktík, ktorým boli pravidelne vystavované.

Koncom 20. storočia José Miguel Oviedo publikuje Dejiny

hispanoamerickej l i teratúry 1. Od počiatkov k emancipácii

(Historia de la l i teratura hispanoamericana 1. De los or ígenes

a la Emancipación, 1995). V kapitole venovanej Sor Juane tento

l i terárny historik upozorňuje na svojskú spojitosť jej lyrického diela

s mystikou: kým v španielskej mystike sa zmyslové obrazy

používajú na vyjadrenie nevyrieknuteľnej a vznešenej skúsenos ti

lásky k Bohu, Sor Juana, ktorá je menej mystická, robí opačne,

9

používa obrazy a spojenia mystického uvažovania, aby sa dotkla

zmyslovej skúsenosti .1

V česko-slovenskom kultúrnom priestore sa dielo Sor Juany

Inés de la Cruz objavilo vo výbere z jej poézie a prózy Naděje do

zlata tkaná v r. 1988 v preklade Josefa Forbelského a Ivana

Slavíka. Hispanista J. Forbelský autorku a jej kultúrny a

l iterárnohistorický kontext uviedol rozsiahlou štúdiou, ktorá

dodnes predstavuje cenný podklad k interpretácii diela

mexickej rehoľníčky i niektorých kľúčových aspektov jej života.

V slovenskom prostredí vyšlo nateraz iba niekoľko básní Juany

Inés de la Cruz , a to v antológii španielskej barokovej poézie

Zaľúbený prach (2001), ktorú zostavil básnik Ján Zambor.

Slovenská l i terárna história sa dielu Sor Juany Inés de la Cruz

venovala prevažne so zreteľom na jej miesto v širšej panoráme

dejín hispanoamerických l iteratúr , ako to vidno v prácach

Ladislava Franeka.2

Na pozadí spomínaných reflexi í si predložená habil itačná

práca kladie za cieľ aktualizovať pohľad na život a dielo Sor

Juany de la Cruz a takýto ho vniesť do nášho l i terárnovedného

uvažovania. Interpretačné ťažisko práce sme ukotvil i v

rehoľníčkinom autobiografickom liste Odpoveď Sor Fi lotei de la

Cruz (Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz, 1691 ), pričom sa

usi lujeme rozkryť aj doteraz neanalyzované , resp. neidentifi -

kované autorkine polohy duchovnosti . Keďže l iterárne dielo

Juany Inés je bytostne prepojené s teologickým myslením,

1 OVIEDO, J. M.: Historia de la l i teratura hispanoamericana 1. De los

orígnes a la Emancipación. Madrid: Al l ianza Editorial , 1995, s. 239.

2 Pozr i FRANEK, L.: Hispánsko-americká l i teratúra . Bratislava:

Metodické centrum mesta Bratislavy, 1998, s. 5 – 6; FRANEK, L. :

Dobyvatel ia a l i terárni objavitel ia. St ručný vývin hispanoamerickej

l i teratúry. In: Tenže: Modernita románskych l iteratúr. Bratislava: Ústav

svetovej l i teratúry a Veda, 2005, s. 195. Evidujeme aj jednu

l i terárnokrit ickú prácu, ktorú pre internetový magazín Slovo napísala

S. Ruppeldtová. Pozri RUPPELDTOVÁ, S.: Ja, najhoršia zo všetkých. In:

Slovo , 1. 5. 2009. Dostupné na:

http://www.noveslovo.sk/c/11202/Ja,_najhorsia_zo_vsetkych .

10

avizujúcim uprostred konsolidovaného scholastického myslenia

počiatok dialógu s modernou európskou fi lozofiou (Gassendi,

Descartes, Bayle, Leibniz a i .), domnievame sa, že je nevyhnutné

reflektovať ho aj v interdisciplinárnych súradni -ciach. Len tak

totiž možno hodnoverne uchopiť autorkinu novosť, modernosť či

pozoruhodnú vedeckú intuíciu, ba dokonca jej mystický rozmer.

Naznačene j koncepcii zodpovedá aj členenie práce na tri

kapitoly. V prvej kapitole Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695)

približujeme najvýznamnejšie životné medzníky spisovateľky,

najmä tie, ktoré určovali jej cestu za vzdelaním a napokon viedli

k jej rétorike t icha na konci života. V druhej kapitole Tvorba Sor

Juany Inés de la Cruz sa pokúšame v celistvosti predstaviť

druhovo-žánrové a tematické aspekty jej diela na pozadí

kultúrno-historických osobitostí Nového Španielska. Tretia

kapitola sa sústreďuje na interpretáciu autobiografického l istu,

ktorý Juana Inés napísala Sor Fi lotei. Dôraz kladieme na

skutočnosť, že je dôležité čítať jednotl ivé inšpirujúce skutočnosti

diela vo vedomí vnútornej pravdy duchovnej autobiografie.

V tomto zmysle interpretujeme aj apologetiku Sor Juany.

V našom uvažovaní, naprieč jednotl ivými kapitolami

a podkapitolami, možno pozorovať istú tematickú prstencovitosť

ako vedomý metodologický prístup. Ukázalo sa nám, že aj

napriek stále pretrvávajúcim biografickým nejasnostiam, iba

týmto spôsobom možno poodkryť zložité fungovanie Sor Juany

v jej dobe a tiež mnohé (vedecké) tušenia, ktorými ju predbehla.

Myslíme si , že predkladaná habil i tačná práca by mohla

v slovenskom kultúrnom priestore figurovať ako pomerne ucelený

autorský a osobnostný portrét , i keď je zrejmé, že vzhľadom na

rozsah a hĺbku diela Juany Inés, stále zostáva mnoho

nevypovedaného. Napriek tomu, že ide o tému v zahra-ničí

v minulosti bádanú z rozl ičných uhlov pohľadu, k jej spracovaniu

nás viedlo presvedčenie, že každé historické obdobie

a čitateľská generácia môžu doňho vpisovať vlastné

11

interpretačné polohy, v súlade s aktuálnym spoločenským,

fi lozofickým a lebo náboženským vývinom.

12

I. SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ (1648 – 1695)

Juana Inés de la Cruz, vlastným menom Juana Inés de Asbaje y

Ramírez de Santi l lana, sa narodila 12. novembra 1648 v San

Miguel de Nepantla.3 Z vidieckej usadlosti , nachádzajúcej sa asi

šesťdesiat ki lometrov od hlavného mesta Mexika (Ciudad de

México), na úpätí sopiek Popocatépetl a I ztaccíhuatl i údo l ia

Cuatla, sa už v 19. storočí uchovali len základy a zopár

kameňov z miestnosti , o ktorej sa predpokladá, že sa v nej

narodila. (Traduje sa, že sa nazývala „Cela“.) Usadlosť patri la

dominikánom z kláštora sv. Dominika v Mexiku, ktorý ju za ročnú

rentu prenajali starému otcovi Juany Inés , Pedrovi Ramirézovi,

kreolovi andalúzskeho pôvodu. Dnes toto miesto obklopujú

impozantné múry Kultúrneho centra Sor Juany Inés de la Cruz

(Centro cultural Sor Juana Inés de la Cruz), ktoré vzniklo r. 1995

3Mnohé l iterárnohistor ické práce uvádzajú ako rok narodenia

mexickej rehoľníčky r. 1651, tak ho zapísal jej prvý životopisec páter

Diego Calleja. (Pozr i CALLEJA, Diego: ,Aprobación´ en Fama y Obras

Pósthumas . Madrid: 1700. napr. In: MERLO, Juan Carlos (ed.): Sor

Juana Inés de la Cruz. Obras escogidas . Barcelona: Bruguera, 1968.) V

štyr idsiatych rokoch 20. storočia Alberto G. Salceda a Gui l lermo

Ramírez de España našl i záznam o krste v archíve farnost i

Chimalhuacán, pod ktorej správu Nepantla patri lo. Píše sa v ňom, že

2. decembra 1648 bolo pokrstené dievčatko „Inés, dieťa ci rkvi ,

krstnými rodičmi boli Miguel Ramírez a Beatriz Ramírez“, súrodenci

matky. Aj na základe matkinho testamentu, ktorý potvrdzuje, že Juana

Inés bola pokrstená na tomto mieste, sa teda možno domnievať, že

išlo o Juanu Inés. Reprodukciu krstného záznamu pozri napr. na

webovej st ránke občianskej asociácie Adabi (Apoyo al Desarrol lo de

Archivos y B ib l iotecas de México), ktorá bola založená r. 2003 s

úmyslom chrániť pamäť mexického národa:

http://www.adabi.org.mx/content/servicios/archi vist ica/art iculos/ecl

esiast icaresena/sor_juana.jsfx .

Ďalej pozri La fami l ia de Sor Juana Inés de la Cruz. Documentos

inéditos. Introducción y notas de G. RAMÍREZ ESPAÑA. Prólogo de A.

MÉNDEZ PLANCARTE. México: Imprenta Universitaria, 1947. Podľa ADIB,

V íctor: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica, IV, 1950, s.

76 – 80. Dostupné na:

http://codex.colmex.mx:8991/exl ibris/aleph/a18_1/a pache_media/9U

AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]

13

a ktorého súčasťou je aj trvalá expozícia a historické múzeum

venované slávnej rodáčke.4

Rodinné pomery

Juana Inés bola dcérou mexickej kreolky Isabel Ramírez de

Santi l lana (nar. vo Vil la de Yecapixtla na juh od Nepantla)

a kapitána Pedra Manuela de Asbaje y Vargas Machuca (nar.

vo Vil la de Vergara v baskickom Guipúzcoa). Je veľmi

pravdepodobné, že bola potomkom z nemanželského zväzku.

Objavený krstný záznam, ako aj ďalších šesť dokumentov

potvrdzuje, že Isabel Ramírez bola slobodná a jej deti boli nezá-

konné (h i jos naturales). Ako najdôležitejší sa v tomto zmysle

ukazuje testament Isabel Ramírez, v ktorom matka Juany Inés

vyhlasuje, že bola ženou slobodného stavu a že mala tri

i legitímne deti, dcéry, najmladšou z nich bola matka Juana de

la Cruz, rehoľníčka v kláštore sv. Hieronýma.5 V tom istom

dokumente sa Isabel Ramírez hlási k ďalším trom nezákonným

deťom zo vzťahu s kapitánom Diegom Ruizom Lozanom. 6

Pedro Manuel de Asbaje y Vargas Machuca bol šľachtic zo

skromných pomerov, o ktorom nejstvujú konkrétnejšie infor -

4Centrum spravuje Mexický ústav kultúry (Inst ituto Mexiquense de

Cultura) a jeho cieľom je podnecovať mexickú štátnu a národnú

identitu, ako aj kultúrny rozvoj obyvateľstva. Autorom komplexu je

popredný architekt Abraham Zabludovsky (1924 – 2003), pôvodom

Poliak a od r. 1941 natural izovaný Mexičan. Pozri http://www.arts-

history.mx/sit ios/index.php?id_sit io=934342&id_seccion=703769&id_sub

seccion=660965&id_documento=2162

5 V testamente datovanom 2. januára 1687 sa uvádza: “declaro que

yo he s ido mujer de estado soltera y he tenido por mis hi jos naturales

a Doña Josefa María y a Doña María de Asbaje y a la madre Juana

de la Cruz, rel igiosa del Convento del Señor San Jerónimo de la

ciudad de México“. La fami lia de Sor Juana Inés de la Cruz.

Documentos inéditos. Cit . d., s. 17. Cit . podľa ADIB, V.: Reseñas. In:

Nueva Revista de Fi lología Hispánica , IV, 1950, s. 78. Dostupné na:

http://codex.colmex.mx:8991/exl ibris/aleph/a18_1/apache_media/9U

AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]

6 “Y asimismo declaro por tales mis hi jos naturales a Don Diego Ruiz

Lozano, a Doña Antonia y Doña Inés Ruiz Lozano...”. Tamže, s. 78.

14

mácie, predpokladá sa však, že do Yecapixtla prišiel už ženatý

a že v živote dcéry bol takmer neprítomný. Keď mala Juana Inés

štyri alebo päť rokov, odišiel zo San Miguel de Nepantla, aby sa

usídli l v Mexiku. Rodina sa krátko na to, „obnovená prítomnosťou

nev lastného otca“7, presťahovala do neďalekého Panoayánu,

na haciendu spravovanú Pedrom Ramírezom, ktorá bola tiež

majetkom cirkvi .

Juana Inés sa vo svojich spomienkach na detstvo v l iste

adresovanom Sor Fi lotei zmieňuje len o starom otcovi. Taliansky

hispanista a prekladateľ A. Morino preto interpretuje prítomnosť

muža – otca v živote Sor Juany nasledovne: jeho postava „sa

rozbíja na tri obrazy: na obraz i legitímneho otca, čo zmizol, na

obraz samozvaného nevlastného otca a na obraz starého otca,

ktorý sa ukáže chápavým vovádzačom do záhad knihy. ... Je to

však len jeho funkcia uchovávateľa poznania, čo mu dovoľuje

vynoriť sa a rýchlo sa vytratiť zo spomienky vnučky... Pokiaľ ide

o otca a nevlastného otca, pre sor Juanu ide o absenciu,

v ktorej sa dopĺňajú opustenie prvého a votrelectvo druhého...“ 8

Do panorámy úsi l í porozumieť Juaninmu vzťahu k neprítomnému

otcovi vstupuje aj Octavio Paz, interpretujúci ho ako napätie

medzi nostalgiou a idealizáciou , ale aj hnevom a obdivom

súčasne, keďže vo svojej tvorbe sa neraz s hrdosťou odvoláva na

baskické korene .9

Matka je v živote Juany Inés fyzicky prítomná, hoci sa

možno domnievať, že naozaj nešlo o jednoduchý vzťah

vzhľadom na naznačené rodinné okolnosti , zvlášť na jej spolu-

žitie s Diegom Ruizom Lozanom. Podnetné sa nakoniec javí i

7 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ:

Ri sposta a Suor Fi lotea. Prel . A. Morino. Palermo: Sel ler io editore, 1995,

s. 66. Ak nie je uvedené inak, všetky citáty tu a ďalej preloži la autorka

práce.

8 Tamže, s. 66.

9 PAZ, O. : Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. México,

Fondo de Cultura Económica, 1982, s. 111.

15

pozorovanie, že Juana Inés cestu načrtnutú matkou rekonštruuje

negáciou: prvá je totiž plodná fyzicky, druhá intelektuálne:

„Život budúcej mníšky z kláštora Sv. Hieronýma sa vyjavuje ako

odpoveď na matkin život. Avšak odpoveď, v ktorej je každý znak

naruby: od tela úrodného na matériu k mysli úrodnej na

myšlienky...“10

Juana Inés pochádzala z rodu si lných a výnimočných žien,

jej matka viedla po smrti svojho otca viac než tridsať rokov

panoayánsku usadlosť, po jej smrti ju prevzala dcéra Mar ía.

Podnikavého ducha ukázala aj druhá dcéra, Josefa. Keď ju

opusti l manžel, za pomoci sor Juany (za svoje šperky jej pomohla

získať pôžičku) kúpila inú usadosť. Ako tvrdí Paz: „nedá sa

neobdivovať tieto statočné povahy, najmä ak si pomyslíme na

dobu, v ktorej im prináležalo žiť. A rastie môj obdiv k doñi Isabel,

keď si spomeniem, že bola analfabetka...“ 11

Je prirodzené pýtať sa, akým spôsobom hľadela spoločnosť

na neusporiadané partnerské vzťahy, najmä, ak si

uvedomujeme , že z náboženského hľadiska išlo o ortodoxné

obdobie, čo sa zaiste muselo premietnuť aj do spoločenskej

morálky. Paz však v tejto súvislosti , zohľadňujúc obsah

objavených dokumentov o rodine Ramírez, zdôrazňuje jeden

fenomén, a to že „sexuálna ortodoxnosť bola v 17. storočí oveľa

menej str iktná“12 a v tomto zmysle teda nebola matka Juany Inés

výnimkou, nezákonné deti boli pri j ímané prirodzene. Akoby sa

práve v tomto obraze zbiehal jeden zo základných barokových

kontrastov: náboženská prísnosť na jednej strane a rozpusti losť

na strane druhej. Núka sa však aj otázka, či sa dá o situácii

uvažovať paušálne a do akej miery ovplyvňovala možnosť

výberu a rozhodovania potomkov v ich budúcich partnerských

10 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 67.

11 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.

101.

12 Tamže.

16

vzťahoch, aký dosah mala na ich postup v spoločenskom

rebríčku, resp. či nemohla zvrátiť aj ich eventuálne rozhodnutie

sa pre rehoľný život, čo v prípade žien nebola zriedkavá voľba.

Vzdelanie

Juana Inés sa od raného detstva ukazovala ako veľmi

talentovaná a skoro sa v nej prebudila túžba po štúdiu.

Životopisci sa o nej zmieňujú ako o zázračnom dieťati , čo

v autobiografických pasážach svojho diela napokon sama

nepriamo dosvedčuje, keď príkladmi i lustruje rast vlastnej

intelektuálnej zvedavosti, rozvíjajúcej sa až do konca života

v pomerne veľkej osamelosti . Spomína, že nemala ani tr i roky,

keď sa naučila čítať. Sprevádzala svoju staršiu sestru k jednej

z tých žien, ktoré nazývali amigas 13 (priateľky) do školy pre

dievčatá v Amecameca:

„...láska a neposednosť ma viedli, aby som ju nasledovala,

a keď som videla, že ju tam učia, tak veľmi som zahorela

túžbou vedieť čítať , že som sa pokúsi la oklamať učiteľku.

Povedala som jej, že matka chce, aby vyučovala aj mňa.

Ona tomu neveri la, veď sa tomu ani veriť nedalo, ale aby

vyhovela môjmu rozmaru, učila ma. Naďalej som tam

chodila a ona pokračovala vo vyučovaní , už nie však zo

žartu, lebo skúsenosť ju vyviedla z omylu. Za taký krátky

čas som sa naučila čítať, že už som to vedela, keď na to

matka prišla. Učiteľka jej to neprezradila, aby bolo

prekvapenie úplné a tiež, aby dostala odmenu. Ja som to

zamlčala, mysl iac si , že by ma zbil i , lebo som to urobila

bez dovolenia. Ešte ži je tá, čo ma učila (nech ju Boh

opatruje) a môže to dosvedčiť.“14 13Kolégi í bolo v tom čase málo a smeli na nich študovať len muži ,

amigas – učiteľky dávali dievčatám súkromné hodiny zo základov

čítania, písania a matematiky.

14 “me l levó a mí t ras el la el cariño y la travesura; y viendo que la

daban lección, me encendí yo de manera en el deseo de saber leer,

que engañando, a mi parecer, a la maestra, la di je que mi madre

ordenaba me diese lección. El la no lo creyó, porque no era creíble;

pero por complacer al donaire, me lal dio. Proseguí yo en i r y el la

prosiguió en enseñarme, ya no de burlas, porque la desengañó la

experiencia; y supe leer en tan breve t iempo que ya sabía cuando lo

supo mi madre, a quien la maestra lo ocultó por darle el gusto por

17

O prísnom načúvaní túžbe poznávať , plynúcej z

predčasnej vyspelosti a uvedomovania si seba samej, svedčí i

vedomé zapieranie sa či zriekanie sa pochúťok v detstve :

„...hoci som bola maškrtná, ako je prirodzené v tomto

veku, nejedávala som syr, pretože som kdesi začula, že

spomaľuje myseľ, a mňa viac zmohla túžba vedieť než jesť,

hoci tá druhá býva u detí taká si lná.“15

Juana Inés, ako prislúchalo dievčaťu, sa stala zručnou v šití

a iných domácich prácach. Poznávanie však bolo pre ňu také

prirodzené, že keď sa ako šesť či sedem ročná, znalá čítania

i písania, dozvedela o možnosti študovať vedu na univerzite

v hlavnom meste, naliehavo prosi la mamu, aby ju tam

v preoblečení za chlapca poslala. Je zrejmé, že Isabel Ramírez

tejto žiadosti vyhovieť nemohla, čo s odstupom rokov Juana Inés

považuje za správne.

„ona to nechcela urobiť a urobila veľmi dobre, ja som

však svoju túžbu uspokojila čítaním mnohých

a mnohorakých kníh, čo vlastnil môj starý otec, pričom

tresty ani karhania nestačil i , aby ma od toho odradil i . A

preto, keď som prišla do Mexika, neudivovali ich tam ani

tak moje schopnosti ako pamäť a poznatky, ktoré som

mala vo veku, ktorý, ako sa zdalo, sotva stačil na to, aby

som sa naučila rozprávať“.16

entero y recibir el galardón por junto; y yo lo cal lé, creyendo que me

azotarían por haberlo hecho sin orden. Aún vive la que me enseñó

(Dios la guarde), y puede test i f icarlo.” Respuesta a Sor Fi lotea de la

Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . México:

Editor ial Porrúa, 2007, s. 830.

15 “siendo mi golosina la que es ordinaria en aquella edad, me

abstenía de comer queso, porque oí decir que hacía ruidos, y podía

conmigo más el deseo de saber que el de comer, siendo éste tan

poderoso en los niños.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830.

16 “ella no lo quiso hacer, e hizo muy bien, pero yo despiqué el deseo

en leer muchos l ibros var ios que tenía mi abuelo, sin que bastasen

castigos ni reprensiones a estorbarlo: de manera que cuando vine a

Méjico, se admiraban, no tanto del ingenio, cuanto de la memoria y

noticias que tenía en edad que parecía que apenas había tenido

18

Juana Inés čerpala z bohatej knižnice starého otca, ktorá jej

otvori la dvere do mužského sveta. Octavio Paz v tejto súvislosti

rozl išuje tri funkcie , napĺňané prítomnosťou knihy v živote Juany

Inés. Potrebu čítať vníma ako kompenzáciu za „dvojnásobný

pôvodný nedostatok“, tkvejúci v i legitímnom pôvode a v neprí-

tomnosti otca . Knihu chápe aj ako náhradu za dominantnú

prítomnosť nevlastného otca. A napokon v nej identifikuje

proces pretvá rania mužskej sexuality na asexuálnu mužskosť,

nehmotnú a ideálnu.17 „Juana Inés ži la vo svete znakov a ona

sama, ako to vidno z jej portrétov, sa stále viac menila na znak.

... Juana Inés bývala v dome jazyka. Ten dom nebol osídlený

mužmi alebo ženami, ale reálnejšími, trvácnejšími

a konzistentnejšími stvoreniami ako všetky reality a ako všetky

stvorenia z mäsa a kostí: myšl ienkami. Dom myšlienok je stabilný,

istý, pevný.18 Analogicky teda knižnica podľa Paza predstavuje

útočisko, ale aj priestor, ktorý nahrádza realitu domu s jeho

konfl iktmi a prízrakmi.19

Prostredie haciendy ponúkalo Juane Inés aj iné podnety,

ktoré neskôr zúročila vo svojej tvorbe. Jedným z nich je aj

skutočnosť, že vyrastala s deťmi slúžok a otrokýň domorodého

pôvodu i mulatov , nasávala atmosféru ich prostredia, jej kolorit

a spontánne si osvojovala ich jazyky. Príkladom jej pozo -

ruhodného talentu je podľa otca Diega Calleju i to, že latinčinu

zvládla za púhych dvadsať lekcií. Tvorivú a rozumovú vyspelosť

Juany i lustruje aj prológ (loa)20 k divadelnej hre na počesť

t iempo para aprender a hablar.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz.

In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830.

17 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.

117.

18 Tamže, s. 117.

19 Tamže, s. 117 – 118.

20 Loa je krátky dramatický útvar pestovaný v klasickom španielskom

divadle. Jeho úlohou bolo voviesť diváka do témy divadelnej hry,

ktorá mala nasledovať, alebo získať pr iazeň publ ika na spôsob

l iterárneho toposu captatio benevolentiae či osláviť nejakú významnú

19

Najsvätejšej Sviatosti pri prí ležitosti sviatku Božieho tela v

Amecameca, ktorý zloži la ako osemročná, s náležitými atribútmi

poézie, a sama ho aj predniesla, motivovaná knihou, čo bola

odmenou za víťazstvo. Aj táto epizóda zo života Juany Inés,

sprostredkovaná jej životopiscom, naznačuje živý a nezadr-

žateľný impulz Juany Inés vo vzťahu ku knihám ako prameňu

poznávania, ktorý v dospelom veku premkne celý jej život a ona

bude môcť napísať: „celý vesmír mi bol knihou“ 21.

Matka, hoci nevedela ani čítať, ani písať, si bola zrejme

vedomá nevšedného talentu dcéry, možno aj istého vnútorného

nepokoja spojeného s jej túžbou po poznávaní i toho, že

prostredie, v ktorom bola vychovávaná , neposkytovalo

najvhodnejší impulz pre vzdelanie. Napokon ju, po smr ti starého

otca (1656) posiela do Mexika k bohatým príbuzným , k svojej

sestre Maríi Ramírez de Mata a jej manželovi Juanovi de Mata,

kde sa pred ňou otvárajú nové možnosti štúdia. Historiografia sa

ocitá pred ťažkou situáciou, pretože Juana Inés sa o tejto časti

života na žiadnom mieste nezmieňuje . Ako v uvedenej súvislosti

tvrdí A. Morino, zdá sa, že toto desaťročie bolo „osamelým

a neorganizovaným dobrodružstvom, bez akejkoľvek záštity“. 22

Ide o dvanásť nie bezvýznamných rokov existencie, keď ako

malé dieťa odchádza z dovtedy jediného známeho rodinného

prostredia, aby ži la u príbuzných , s ktorými sa možno dovtedy

zvlášť nestretávala, a neskôr na dvore, v úplne cudzom prostredí

a jemu inherentnej samote.

Navzdory týmto vydedukovateľným negatívam Juana Inés

de la Cruz rozvíja svoje všestranné nadanie – píše poéziu, prózu,

osobnosť , ktorej bolo predstavenie venované. Tento žáner uvádzal tak

divadelné hry profánneho, ako aj sakrálneho charakteru, tzv. auto

sacramental („eucharist ická dráma“, hra alegorického charakteru

s jedným či viacerými dejstvami).

21 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:

Obras completas . Cit. d., s. 837 – 838.

22 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 70.

20

divadelné hry, študuje prírodné vedy, maľuje, skladá hudbu. Ako

zaznamenal otec Calleja, chýr o jej inteligencii , „tak nevídanej

v takom mladom veku“23, doslova letel po hlavnom meste

Nového Španielska, sprevádzaný chýrom o jej kráse. Um,

zvedavosť a najmä túžba vedieť viac sa ukazujú ako pohnútka

všetkých jej aktivít a postojov. Tento hlad po poznaní vyjadruje

jej bytostnú podstatu a je častým, opakujúcim sa motívom aj jej

tvorby, ako na to poukážeme neskôr.

Sebadisciplína Sor Juany v úsil í dosiahnuť naplnenie cieľa,

ku ktorému nasmerovala svoj život sa v istom zmysle približuje

obrazu asketického umŕtvovania: v dobe, keď dlhé vlasy boli

jednou z najkrajších ozdôb (mladej) ženy, ona si ich skracovala

a časom, za ktorý mali dorásť, merala množstvo naštudovanej

látky a v prípade, že nenaplnila pôvodne stanovený cieľ, opäť si

ich ostrihala, pretože „nevidela dôvod, aby do vlasov bola

oblečená hlava nezaodetá do poznatkov, ktoré boli tou

najkrajšou ozdobou“24 Podľa Georginy Sabat de Rivers poetka

veľmi skoro pochopila „nadradenosť mysle nad fyzickou

krásou.“25

Na dvore miestokráľa

Pozoruhodný vedomostný záber a l i terárne umenie mladučkej

Juany de Asbaje y Ramírez obdivovali hneď po svoj om príchode

aj miestokráli Nového Španielska (1664 – 1673), Antonio

Sebastián de Toledo, markíz de Mancera, s manželkou Leonor

23 Cit . podľa MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 70.

24 “no me parecía razón que estuviese vest i da de cabellos cabeza

que estaba tan desnuda de noticias, que era más apetecible

adorno.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.

25 SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. In: CHANG-

RODR ÍGUEZ, R. (coord.): Historia de la l i teratura mexica: La cultura

letrada en la Nueva España del siglo XVI I . Tomo I I . México: Siglo XXI

editores, 2002, s. 625.

21

Carreto26, ktorí si ju vzali pod ochranné krídla z iniciatívy rodiny

Mata, pravdepodobne si uvedomujúcej nástrahy obsiahnuté

v mimoriadnej múdrosti a kráse Juany Inés. Zabezpečil i jej

renomovaných učiteľov a podporovali jej ambíciu vzdelávať sa,

čomu nesporne nahrávala aj priaznivá kultúrna a intelektuálna

kl íma dvora, v tom čase najvplyvnejšej inštitúcie Nového

Španielska. „Predstavovala autorizovanú zásobáreň noviniek,

záujmov a ...zvyklostí , ktorým sa len týmto spôsobom dari lo

včleniť do hierarchizovanej, stavovskej, dogmatickej a f inalis-

tickej spoločnosti . Hoci sa to môže javiť protirečivé,

miestokráľovský dvor ako centrum moci bol súčasne jediným

prostredím v krajine – ak nehovoríme o kontinente –, kde bolo

možné dýchať ovzdušie slobody a informácií , zvedavosti a ...

úprimnej kritiky. 27

Šesťnásťročná Juana Inés sa stala stredobodom pozornosti

miestokráľovského dvora a účastnila sa jeho svetského diania.

Práve v súvislosti so životom na dvore Octavio Paz uvažuje o

dvojakej podobe jej existencie: o situácii a pozícii. Menej

optimisticky nahliada na situáciu, zviazanú so spoločenskou

hierarchiou, a teda s menom, titulom a majetkom. Pozíciu spája

s atribútom bri lantná, nakoľko ju vyjadrovala jej krása,

diskrétnosť či elegancia.28 Juana Inés oslni la svojimi poznat-

kami, ako aj dôkladnou znalosťou španielskej verzológie

26 Leonor Carreto (1634 – 1674), markíza de Mancera, pochádzala z

bohatej nemeckej rodiny, jej o tec bol markíz de Grana, nemecký

veľvyslanec v Madride. I stý čas pôsobila ako dvorná dáma kráľovnej

Márie Anny Habsburskej (1634 – 1696), matky Karola I I , ešte predtým

robila spoločníčku infantke Margaréte Terézi i (1651 – 1673), aj preto

možno usudzovať, že markíza bola vzdelaná a zaiste aj z tohto

dôvodu u nej Juana Inés našla porozumenie i ochranu. Leonor Carreto

zomiera v aprí l i 1674 počas cesty z Mexika do Veracruz, potom, čo s

manželom opust i l i miestokráľovský dvor, aby sa vráti l i do Španielska.

27 UR IBE RUEDA, Á.: Sor Juana Inés de la Cruz o la culminación del

s iglo barroco en las Indias. In: THESAURUS , Tomo XLIV, núm. 1, 1989, s.

124.

28 PAZ, O. : Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s .

139.

22

i ľahkosťou, s akou skladala rôzne prí ležitostné, najmä

panegyrické básne. Nemálo prvých veršov venovala práve

vicekráľovnej, ktorá sa v jej sonetoch stáva Laurou, kým Juana

Inés si na oplátku vyslúži la pomenovanie „veľmi milovaná

vicekráľovnej“29. Skladanie básní vyplývalo z vtedajšej

spoločenskej požiadavky, rovnako to v šak bola cena, ktorú

plati la, aby sa vyhla nepriateľským intrigám, čo sprevádzali jej

slávu poetky a krásu ženy. V tejto súvislosti je určite zaujímavým

pozorovaním, že vicekráľovnej Leonor Carreto venovala – ako sa

to ukazuje z uchovaného diela – len štyri sonety, čiže možno

predpokladať, že markíza podobnú službu od nej nepožadovala

a poetka sa týmto spôsobom vyjadrovala len vtedy, keď to

sama cíti la, čoho príkladom sú básne vzniknuvšie v čase

markízinej choroby a po jej smrti . V pozadí hlbokého smútku zo

straty priateľky vystupuje obdiv k jej kráse a nabádanie duše,

aby opusti la „nádherné väzenie“ a pozdvihla sa do neba, ktoré

jediné ho môže nahradiť, aby sa v posledný/súdny deň šťastne

mohli spojiť vo večnej jednote.30

Priazeň miestokráľov niesla zo sebou aj nevyhnutnú

konfrontáciu s mužským osadenstvom dvora, na ktorého územie

svojím intelektom vstúpila. Miestokráľ nezostal ľahostajný voči

schopnostiam Juany Inés a s úmyslom utvrdiť sa v autentickosti

jej výnimočného nadania, udivujúcich poznatkov, „tých

dôsledne scholastických i dobre podložených všetkých

ostatných“, a azda uchrániť ju pred inkvizíciou, ju vystavil skúške

pred štyridsiatimi učencami z rozl ičných oblastí – teológmi,

fi lozofmi, matematikmi, historikmi, humanistami, básnikmi, ktorí

jej kládli otázky zo svojich disciplín a ona prekvapila

schopnosťou diskutovať a rozsiahlymi vedomosťami. O niekoľko

rokov neskôr v Madride v rozhovore s otcom Callejom markíz

29 SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. Cit . d., s. 625.

30 Pozri Bel lo compuesto en Laura dividido... In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 155.

23

z Mancery situáciu okomentoval nasledovne: „Juana Inés sa

zbavovala otázok, argumentov a replík spôsobom, akoby sa

kráľovská galeona bránila pred nemnohými šalupami, ktoré na

ňu útočil i“.31

Inšpiratívna analógia sa núka v štúdii Angela Morina, ktorý

dišputu Juany Inés so vzdelancami asociuje s inou, s tou, ktorú

podstúpila osemnásťročná Katarína Alexandri jská (4. storočie),

podľa tradície vyznačujúca sa nielen neobyčajnou krásou, ale aj

mimoriadnou múdrosťou a dôvtipom.32 Tradícia vraví, že cisár

Maximino Daia ju chcel pomýliť alebo umlčať, pretože si dovoli la

vyčítať mu násilné prenasledovanie kresťanov a dokázať mu

jeho malosť, spočívajúcu v uctievaní pohanských bohov. Vystavil

ju preto skúške pred päťdesiatimi učencami, aby ich priviedla

k obráteniu. Keďže mnohí podľahli jej výrečnosti a argumentom

a vyhlási l i sa za kresťanov, panovník dal Katarínu popraviť.

Usúvzťažnenie so sestrou Juanou Inés nepodnecuje len

mimoriadna rozumová vyspelosť v mladom veku, ale aj odvážna

konfrontácia s nepriazňou či neporozumením okolia.

V roku 1680 prichádzajú do Nového Španielska noví

vládcovia, miestokráľ markíz de la Laguna s manželkou Maríou

Luisou Manrique de Lara y Gonzaga, kňažnou de Paredes 33. Aj

31 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d., s.

141.

32 MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. Cit . d., s. 72.

33 Markíza de Mancera (1649 – 1729) bola z bohatého a veľmi

vznešeného rodu. Medzi jej predkami z otcovej st rany sa nachádza aj

sv. Luis de Gonzaga (1568 – 1591). V rodine sa humanitnému

vzdelaniu, popri vojenskej formáci i , pripisoval veľký význam. Ako na to

upozorňuje Georgina Sabat de Rivers, zo strany matky išlo o rodinnú

tradíciu, keďže do nej patri l i v iaceré dôležité mená španielskeho

l iterárneho st redoveku i renesancie: Pero López de Ayala (1332 –

1407), Fernán Pérez de Guzmán (1376 – 1460), markíz de Santi l lana

(1398 – 1458), Gómez Manrique (1412 – 1490), Jorge Manrique (1440 –

1479), Diego Hurtado de Mendoza (1503 – 1575). Jej stará mama Luisa

Manrique de Lara (neskôr Sor Luisa Magdalena de Jesús v kláštore

bosých karmel itánok; 1604 – 1660) písala duchovnú poéziu. Pozr i

SABAT DE RIVERS, G.: Mujeres nobles del entorno de Sor Juana. In: Tá

24

medzi touto miestokráľovnou a Sor Juanou vznikne vzácne puto,

posi lňované vzájomným obdivom, čo sa napokon zreteľne

odráža v poetkinej lyrike, z ktorej María Luisa vystupuje ako Lisi ,

Lisis, Lísida alebo Fi l i . Ukazuje sa, že spomedzi všetkých

miestokráľov, ktorých Juana Inés poznala, najviac básní

venovala práve markízom de la Laguna, zvlášť markíze. Je ťažké

osvetl iť vzťah oboch žien inak ako cez tvorbu Juany Inés

a dostupné historiografické pramene. N iektoré (nad)interpre -

tácie súvislostí života a diela Sor Juany v ňom vidia viac ako

priateľstvo a majú tendenciu posúvať realitu mimo jej kontext.

Upozorňuje na to aj Georgina Sabat de Rivers , ktorá vykladá

mot iváciu Sor Juany dvojako, buď ako dôsledok normálneho

vyjadrenia vďaky a lásky, ktorú k rodine cíti la, alebo preto, že

z ich strany bola požiadavka skladať tieto pr í ležitostné básne

väčšia ako u iných miestokráľov. 34 Nech je akokoľvek, markíza

podporovala Juaninu tvorivosť, po svojom odchode z Nového

Španielska jej v Madride pomohla vydať prvé zobrané dielo

Kastalská záplava (Inundación Castálida, 1689). Išlo nepochyb -

ne o prejav dôvery v autorkin talent, rovnako však aj dôkaz

priateľstva. Názov odkazoval na grécky mýtus o prameni

i stá: En busca de Sor Juana. México: Universidad Nacional Autónoma

de México, 1998. Dostupné na:

http://www.l luisvives.com/servlet/SirveObras/mex/12030526517822617

765213/p0000002.htm, s. 114.

34 SABAT DE RIVERS, G.: Mujeres nobles del entorno de Sor Juana. Cit .

d., s. 114. Z naznačenej perspekt ívy sa ako nanajvýš opodstatnená

javí kr it ická poznámka tejto severoamerickej vedkyne kubánskeho

pôvodu na margo fi lmu Ja, najhoršia zo všetkých (Yo, la peor de

todas, 1990), ktorý reží rovala Argentínčanka María Luisa Bemberg:

„Niektoré veci je ťažké akceptovať v rámci konceptuálneho sveta a

dobovej atmosféry, uvediem len tr i pr íklady: že komédia Los empeños

de una casa sa odohrala za múrmi kláštora klauzúrnych mníšok... ;

n iektoré komentáre, v ktorých sa miestokrál i vyslovujú proti vtedajšej

cirkvi , ak nie je hodnoverné, že podobná myšl ienka mohla prejsť

h lavou osôb ich postavenia a sféry, je nepravdepodobné, že by mohl i

byť zachytené hlasom; osobnosť markízy, ktorá sa nám predstavuje

, l iberálnejš ia´ než väčšina dnešných žien. Samotná Sor Juana je

stvárnená ako osoba, ktorej charakter f luktuuje medzi plachosťou a

nási l ím, čo sa mi nezdá bl ízke osobnost i , ktorú sme spoznali z jej ž ivota

a diela.”

25

Kastalia, umiestnenom na vrchu Parnas. Keď sa z neho básnik

napil , navštívi la ho múza. Pôvodný názov knihy znel:

Kastalská záplava jedinečnej poetky, desiatej múzy, sestry

Juany Inés de la Cruz, rehoľníčky v kláštore svätého

Hieronýma v kráľovskom meste Mexiko, ktorá rozl ičným

metrom, jazykmi a štýlmi rozl ičné témy oživuje

elegantnými, jasnými, dômyselnými, užitočnými veršami pre

vyučovanie, oddych a obdiv.

Inundación Castálida de la única poetisa, musa dezima,

soror Juana Inés de la Cruz, rel iglosa professa en el

monasterlo de San Gerónimo de la Imperial Ciudad de

Mexico que en varios metros, idiomas y esti los ferti l iza

varios asuntos con elegantes, suti les, claros, ingeniosos,

úti les versos para enseñanza, recreo y admiración. 35

Dielo sa začína sonetom venovaným „vznešenej panej,

kňažnej de Paredes, markíze de la Laguna“, na ktorej žiadosť

vzniklo . Najmä vďaka tejto knihe začalo meno Sor Juany Inés

de la Cruz rezonovať poza hranicami miestokráľovstva.

Rehoľný život

V auguste 1667, ako 19-ročná, odchádza Juana Inés z dvora a

vstupuje do kláštora bosých karmelitánok v meste San José.

Prísna regula však nevyhovuje jej zdraviu, a preto po troch

mesiacoch z noviciátu vystupuje. Vracia sa do paláca, no ani

nie o dva roky (24. februára 1669) vstupuje do kláštora sv.

Hieronýma (zvaného aj kláštor sv. Pauly) v hlavnom meste

35 Vydavateľom bol don Juan Gamacho Gayna, ryt ier z rádu sv.

Jakuba. Životopisci Sor Juany sa domnievajú, že t lač f inancovala

markíza de la Laguna.

26

Mexiku, kde zostáva až do svojej smrti. Pri j íma meno Juana Inés

de la Cruz. Veno jej zabepečí vicekráľovná od jej vzdialeného

príbuzného Pedra Velázqueza de la Cadena.

Dôvody, pre ktoré sa Juana Inés rozhodla zložiť rehoľné

sľuby, dali viac ráz podnet domnienkam i mystifikáciám. Jozef

Forbelský, v predslove k svojmu prekladu z výberu diela Juany

Inés de la Cruz do češtiny, zhŕňa ich motiváciu nasledovne: „Hrál

tu nejakú rolu Juanin nemanželský pôvod? Zažila uprostred

neprestajných l ichôtok dvoranov nejaké citové sklamanie? Bol

hlas jej intelektu taký si lný, že prehluši l túžbu po materstve?

Dostala sa tu ku slovu Juanina hmotná situácia?“ 36 Historik

Raimundo Lazo poukazuje na skutočnosť, že na pozadí

rastúceho obdivu, ktorý začal na dvore miestokráľa, sa poetkin

životopis „zahaľuje do rétorických hyperbol a márnych

idealizácií“ a mení sa na legendu, vzďaľujúcu sa od

„znepokojujúcej, trpkej a úzkostnej reality“, ako ju ži la Juana

Inés žena a rehoľníčka. 37

Užívanie si výnimočného postavenia na vicekráľovskom

dvore a autorstvo ľúbostných sonetov (akokoľvek bola téma

lásky v barokovej poézii nezriedkavá a venovali sa jej tak laici,

ako aj osoby zasväteného stavu) sa v očiach kroniká rov

a historikov ukazovali nie celkom zlúčiteľné s Božím volaním.

N iektorí videli v jej rozhodnutí odvrátenie sa od nástrah sveta po

sklamaní v láske, iní dôsledok naliehania spovedníka

miestokráľov, jezuitu Antonia Núñeza de Mirandu, ktorý sa

obával o jej budúcnosť po odchode vládcov.

Na základe novoobjavených dokumentov, medzi nimi už

spomínaného testamentu Juaninej matky sa ako ďalší dôvod

36 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. In: JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha: Vyšehrad, 1988, s. 13.

37 LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Per íodo

Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editor ial Porrúa, 1983 (1965), s.

167. Cit . podľa SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana

Inés de la Cruz ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 48.

27

uvádza, že popudom bola kríza spôsobená odhalením

nemanželského pôvodu. Taliansky l iterárny historik Giuseppe

Bell in i sa domnieva, že kláštor bol pre ňu miestom zabudnutia,

pričom jej umožňoval študovať, zachovať priateľstvá a naďalej

sa podieľať na noblesnom živote, ako naň bola zvyknutá. 38

Octavio Paz, ktorý Juane Inés a jej historickému kontextu

venoval najrozsiahlejšiu úvahu, vylučuje možnosť, že by za jej

rozhodnutím vstúpiť do kláštora, bola láska , či už naplnená

alebo nie, hlboká alebo ľachtikárska . Aj v tejto spojitosti

upriamuje pozornosť na jej nadpriemerné intelektuálne

schopnosti a zvlášť na postavenie ženy v 17. storočí

a v prostredí, v ktorom sa pohybovala.39 Ako podnetná sa javí

jeho poznámka, že rozhodnutiu obliecť si habit možno

porozumieť len, ak zohľadníme Juanino poznanie hodnoty knihy

v detstve. V tomto zornom uhle sa kláštor stáva ekvivalentom

38 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.

Madrid: Editorial Castal ia, 1997, s. 135. Temer dvadsať rokov predtým

(25. február 1669) I sabel Ramírez darovala dcére černošskú otrokyňu,

pričom v darovacej l i st ine sa deklarovala vdovou po manželovi

a o Sor Juane hovori la ako o legit ímnej dcére. L ist ina patrí k štyrom

dokumentom, ktoré r . 1947 uverejňuje Lota M. Spell pod názvom

Cuatro documentos relativos a Sor Juana. (México: Imprenta

Univers itaria) a ktoré našla v notárskom archíve spravovanom

Oddelením federálneho dišt r iktu. Sú medzi nimi aj žiadosť Juany Inés o

spísanie závetu, povolenie a samotný závet (z 23. februára 1669)

V testamente Isabel Ramírez, ako sme na to už poukázali , sa objavuje

termín „ i legit ímne det i“. Sor Juana sa sama považovala za potomka

legit ímneho zväzku, ako to vyplýva z knihy vyznaní (l ibro de

profesiones) rehoľníčok kláštora sv. Hieronýma, kde je pod dátumom

24. február 1669 (deň vstupu) napísané: „Yo Sor Juana Inés de la Cruz

hi ja legít ima de don Pedro de Asbaje y Vargas Machuca y de I sabel

Ramírez“. GONZÁLEZ OBREGÓN, L.: Méjico viejo. México: 1900, s. 268.

Cit . podľa ADIB, V.: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica ,

IV, 1950, s. 78. Dostupné na:

http://codex.colmex.mx:8991/exl ibr is/aleph/a18_1/apache_media/9U

AQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011] Sor Juana Inés de

la Cruz sa prehlasuje za legit ímnu dcéru aj na iným miestach, možno

teda predpokladať, že buď o tom nevedela, alebo vedome zakrývala

skutok, na ktorý spoločnosť dobre nepozerala a ktorý jej mohol

spôsobovať i osobné trápenie. Matka v darovacom dokumente mohla

zakrývať pravdu, aby dcére nepoškodi la.

39 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d, s .

144.

28

knižnice a klauzúra sa premieňa na svet znakov a otvára jej

priestor bez hraníc, ktorým je nebo. 40

Je historicky neodškriepiteľné, že k láštorný život bol v 17.

storočí jednou z alternatív pre ženy s ašpiráciou vzdelávať sa,

resp. nebyť v područí. Kláštor a vicekráľovský dvor boli vskutku

„jediné dve situácie“, ktoré (aj) Sor Juane „povoľovali slobodu

potrebnú k jej úsi l iu študovať a, akokoľvek sa to môže ukazovať

protirečivé, náboženský stav ... jej dával prí ležitosť stýkať sa

s mužmi rovnakej intelektuálnej úrovne.“41 Juana Inés, ako to

vystupuje z jej l i terárneho diela, sa skôr prikláňa k tejto verzi i

a nepripúšťala špekulácie. Problém pomenúva veľmi zreteľne ,

pričom duchovné ciele povyšuje nad ciele časné :

„Stala som sa rehoľníčkou, pretože aj keď som vedela, že

tento stav obnáša veci (o tých prídavných hovorím, nie

o formálnych), mnohé protiviace sa môjmu naturelu, so

všetkým, pre neprítomnosť túžby po manželstve, bol tým

najprimeranejším a najdôstojnejším, čo som si mohla vybrať

vo vzťahu k istote, ktorú som si želala pre svoju spásu.“42

Sor Juana pripúšťa aj isté prvotné pochybnosti o voľbe –

túžba žiť sama, obava zo záväzkov, ktoré by obmedzovali

slobodu štúdia i z ruchu komunitného života – , z ktorých ju

napokon vyviedli učené osoby a ona ich premohla: „s Božou

milosťou a prijala som stav, ktorý tak nehodne zastávam“. 43

Podľa Paza, ktorý u Juany Inés postráda zmienku o duchovnom

40 Tamže, s. 118 a 121.

41 URIBE RUEDA, Á.: Juana Inés de la Cruz o la culminación del s iglo

barroco en las Indias. Cit . d., s. 120.

42 “Entréme rel igiosa, porque aunque conocía que tenía el estado

cosas (de las accesorias hablo, no de las formales), muchas

repugnantes para mi genio, con todo, para la total negación que

tenía al matrimonio, era lo menos desproporcionado y lo más

decente que podía elegir en materia de la seguridad que deseaba

de mi salvación.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA

INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.

43 “con el favor divino, y tomé el estado que tan indignamente

tengo.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.

29

povolaní, bolo jej rozhodnutie čisto racionálnou voľbou, berúcou

na zreteľ dobovú morálku a zvyky svojej spoločenskej tr iedy,

a nemožno ho hodnotiť ako výsledok duchovnej krízy či

sklamania v láske. Preto tvrdí: „Kláštor nebol stupienkom k Bohu,

ale útočišťom ženy, ktorá bola sama vo svete.“ 44

Podobne motivované rozhodnutie k zasvätenému životu sa

môže aj v optike dneška javiť len málo presvedčivé

a autentické, hoci ani kontext pomenovaný Pazom nevylučuje

Juaninu túžbu po plnosti prežívania svojho bytia, v jej

konkrétnom prípade zhmotnenú v intelektuálnej zvedavosti .

Pokora sor Juany, úcta a rešpekt k cirkevnej tradícii

i k autoritám, tak ako vystupujú z jej autobiografického a

teologického diela, a ktoré je potrebné akceptovať, aby sme

nespochybnil i jeho vnútornú pravdivosť, vypovedajú o hlbokých

hodnotách a intenzívnom duchovnom prežívaní. Utvárajú tak

pil iere toho, čo cíti la ako bytostné – ako katolíčka poznať

všetko, „čo v tomto živote možno prirodzenými prostriedkami

poznať z Božích tajomstiev“45.

Na margo autentickosti rehoľného povolania Sor Juany sa

žiada zdôrazniť, že z hľadiska špirituálnej teológie je uvažovanie

človeka o stave primeranom jeho schopnostiam , jeho bytiu vo

svete jedným z atribútov Božieho povolania. Germano Greganti

v tejto spojitosti hovorí , že „povolanie nie je ... niečo mimo

človeka, ale je vpísané do knihy jeho bytia“ 46. Je preto nutné

chápať proces rozl išovan ia povolania, ktorý, ako to zreteľne

zaznieva z l istu Sor Fi lotei, podstúpila aj Sor Juana, ako niečo

dynamické, vitálne, ako dialóg hľadajúceho človeka a Boha.

44 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit. d, s .

157.

45 “ lo que en esta vida se puede alcanzar, por medios naturales , de

los divinos mister ios .” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831.

46 GREGANTI , G.: Vocazione: dialogo diff ici le. Roma: Ponti f icia

Univers ità Lateranense, 1969, s. 25.

30

Nedá sa pri takomto zásadnom rozhodovaní neprihl iadať na

jeho/jej ľudské, sociálne a kultúrne danosti , a teda na dobu

a priestor, v ktorom sa odohráva .

Slová Sor Juany o tom, že hľadala stav pre ňu

najprimeranejší teda nemožno chápať ako čosi, čo znižuje váhu

jej zasvätenia, ale skôr ako prejav zodpovedného hľadania,

ktoré vyústi lo do slobodného a záväzného rozhodnutia. O jeho

autentickosti svedčí aj skutočnosť, že ona sama ho vo svojej

autobiografickej práci nespochybňuje. Práve naopak, význam -

ným spôsobom rozvíja charizmu zakladateľa rehole sv.

Hieronýma, biblistu. Rovnako verne uchováva evanjeliové rady

chudoby, čistoty a poslušnosti . Napokon treba povedať, že

povolanie, aj do veľmi konkrétnej a inštitucionalizovanej formy

duchovného života, je a bude vždy veľmi osobné a originálne, je

a bude vždy volaním po „mene“47. Z tohto dôvodu predpokladá

originálnu, jedinečnú odpoveď.48

Nový život Sor Juany si vyžadoval disciplínu a dodržiavanie

regule, nebol však prísny. V hovorni kláštora sa Juana Inés

stretávala nielen s cirkvenými hodnostármi, ale aj s vicekráľmi či

intelektuálmi, jedným z nich bol i jej priateľ, spisovateľ Carlos de

Sigüenza y Góngora (1645 – 1700). Rovnako sa však naučila

variť, dokonca napísala knihu receptov. Celých deväť rok ov

spravovala kláštorné účty a archív. Popri tom sa venovala

47 CASTAGNETTI , C.: Povolání . In: DE FIORES, S. – GOFFI , T. (eds.):

Slovník spi ri tual i ty . Kostelní Vydří : Karmel itánské nakladatelství , 1999, s .

701.

48 Duchovný rozmer rozl i šovania povolania, zvlášť platn ý pre zasvätený

stav, hlbšie osvetľuje švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar, keď

hovorí : „Povolania možno rozl i šovať objekt ívne a subjekt ívne.

Objektívne môžu byť pokojne rozl í šené podľa naliehavost i , s akou

prichádza volanie od Pána. Môže byť taká ve ľká, že Boh sa

jednoducho zmocní človeka, ktorého potrebuje, akoby mu takmer

nenechal priestor pre súhlas… Volanie však môže mať aj podobu

takpovediac prosebného pozvania, predostretého ľudsko -božskou

diskrétnosťou, ktorú stavia na porozumení človeka a jeh o slobodného

rozhodnutia. Môže to byt, nakoniec, aj čosi ako povolenie, ktoré z

lásky k človeku, čo po ňom túži , túto cestu uvoľní .” BALTHASAR, H. U.

von: Vocazione . Roma: Edit r ice Rogate, 2002, s. 68.

31

l i terárnej a hudobnej tvorbe i výskumu, pričom využívala

moderné vedecké nástroje, najmä pokiaľ išlo o astronómiu.

Prostredie kláštora bolo v historickom období pôsobenia

Sor Juany žriedlom vysokej kultúry a dozaista nepredstavovalo

miesto spoločenskej segregácie, akoby to zavádzajuco mohol

napovedať niekoľko storočný časový oblúk, a teda len hmlistá

znalosť dobového kontextu. Životopisec Amado Nervo kladie

veľký dôraz práve na skutočnosť, že život v mexických kláštoroch

nepozostával v tých časoch výlučne z modlitieb a umŕtvovaní,

paradoxne, vrava sveta prenikala hlboko do ciel a tie sa

podchvíľou premieňali na l iterárne salóny, kde sa schádzala

crème de la crème koloniálnej spoločnosti .49 „Juanina

priestranná cela nebola teda miestom izolácie, ale

obdivuhodnou intelektuálnou dielňou, z ktorej bol zasycovaný

kultúrny život tak v bezprostrednej blízkosti, ako vo vzdialenom

zámorí. Zasycovaný, a treba povedať, že aj nebezpečne

znepokojovaný, keď Juana okrem písania prí ležitostnej l iteratúry

použila pero k vlastnej obrane.“50

49 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .

d., s. 135.

50 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 14.

32

Rétorika ticha

Osobitý a osobnostný rozmer účinkovania Juany Inés na

mexickom kultúrno- l i terárnom a teologickom poli spoza

kláštornej klauzúry obnášal už od počiatku isté nedorozumenia či

neporozumenia, predovšetkým zo strany niektorých predsta -

vených, vidiacich v štúdiu prí l išnú väzbu na časnosť či dokonca

záležitosť pre inkvizíciu. Prvé zjavné nariadenie neštudovať prišlo

zo strany predstavenej kláštora a trvalo tri mesiace (po dobu jej

pôsobenia vo funkcii), pričom sor Juana sa mu podriadila, ale

len „pokiaľ ide o to nechytiť knihu do rúk, no nie pokiaľ ide o to

neštudovať úplne“, súc si vedomá vlastnej bezmocnosti zoči -

voči si le túžby po poznaní, a preto, hoci neštudovala z kníh,

študovala „zo všetkých vecí, ktoré Boh stvori l“. Ako píše

Giuseppe Bell ini , ony jej poslúži l i ako pí smená a celé stvorenstvo

ako kniha.51

V roku 1981 mexický spisovateľ a historik Aureliano Tapia

Méndez uverejni l dovtedy neznámy l ist Sor Juany Inés de la Cruz

svojmu spovedníkovi, napísaný pravdepodobne r. 168 1 alebo

1682.52 Text objavený v mexickom meste Monterrey dostal názov

podľa náleziska – List z Monterrey (Carta de Monterrey) alebo

Duchovná sebeobrana (Autodefensa espiri tual). Nemá dátum

ani podpis, ale autorstvo rehoľnej sestry potvrdzuje jeho názov:

51 Cit . podľa BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura

hispanoamericana. Cit . d., s. 136.

52 Aurel iano Tapia Méndez (1931 – 2011) bol katol ícky kňaz a pôsobi l

(okrem zastávania mnohých iných funkci í) ako kronikár v arcidiecéze

Monterrey. L ist objavi l r . 1980 v seminárnej knižnici a stal sa

podkladom jeho vlastnej práce o Sor Juane Inés de la Cruz. Objavom

Tapiu Méndeza sa v diele Sor Juana Inés de la Cruz alebo nástrahy

viery (Sor Juana Inés de la Cruz o las Trampas de la Fe; 3. vyd. 1992, s.

633 – 638) zaoberal aj mexický spisovateľ Octavio Paz, ktorý v tomto

objave rozoznal dvojnásobný prínos nielen preto, že iš lo o dovtedy

neznámy text Sor Juany, ale aj pret o, že v ňom videl biografickú

hodnotu porovnateľnú s jej l i stom Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz .

Tapia Méndez sa zaslúži l aj o faksimi lové vydanie „Kastalskej záplavy“,

prvého diela Juany Inés, ktoré zrealizoval r . 1993 s podporou mexickej

vlády a Mexického kultúrneho inšt itútu.

33

„List matky sor Juany Inés de la Cruz najvznešenejšiemu otcovi

Antoniovi Núñezovi de Miranda (1618 – 1695) zo Spoločnosti

Ježišovej“.53 List vniesol svetlo do vzťahu rehoľnej sestry a jej

spovedníka, ktorý sa v čase písania javil ako značne vyhrotený. 54

Juana Inés v ňom konfrontuje svoje vlastné poznanie sveta

a fi lozofie s poznaním jezuitu a bojuje za to, aby jej bolo

umožnené rozvíjať ho a súčasne sa s ním rozchádza ako so

svojím spovedníkom.

História zvykne pátra Núñeza de Mirandu zobrazovať ako

nepriaznivo nakloneného štúdiu žien, zvlášť rehoľných ses tier,

nakoľko v ňom rozl išoval možný prameň neposlušnosti, spupnosti ,

vedúcej až k strate spásy. Podľa jeho životopisca Juana Antonia

de Oviedo ich , naopak, učil najhlbšej podstate náboženského

života a povinnostiam, vyplývajúcim zo zasväteného stavu.

Zvláštny dôraz kládol na nástrahy života v klauzúre, kde záujem

o nedôležité veci zvádza z cesty k dokonalosti.55 Oviedo jezuitu

obhajuje a vyvracia, že by bol Juane Inés zakázal intelektuálnu

tvorbu či „cvičenie sa v decentnom písaní poézie, ktoré posväti l i

pr íklady veľkých služobníkov a služobníc Boha“. Na druhej strane

53 Pozr i Juana Inés de la Cruz: Carta de sor Juana Inés de la Cruz a su

confesor: Autodefensa espir i tual . TAPIA MÉNDEZ, A. (Ed.). Monterrey,

N.L., México: Producciones Al Voleo El Troquel, 1993; ALATORRE, A.: La

carta de sor Juana al P. Núñez (1682). In: Nueva Revista de Fi lología

Hispánica , 1987, 35, 591 – 673; STEFFANELL, A.: Anál isi s de las

est rategias discurs ivas en la Carta de Monterrey de Sor Juana Inés de

la Cruz. In: Encuentros , 2009, č. 14, s. 111 – 122.

54 Jezuita bol jedným z najvplyvnejších duchovných vodcov či

„normovateľov svedomia“ súdobého spoločenského kontextu a chýr

o jeho múdrost i a svätost i sa dostal až do Európy. María Dolores Bravo

Arr iaga poukazuje na to, že jeho si lná pozícia je výsledkom barokovej

špi r itual ity ako produktu katol íckej reformy. Pozr i BRAVO ARRIAGA, M.

D.: Carti l la de la doctrina rel igiosa del padre Antonio Núñez de

Miranda. In: Tá istá: La excepción y la regla: estudios sobre

espir i tual idad y cultura en la Nueva España. México: Universidad

Nacional Autónoma de México, 1997, s. 57 – 58.

55 OVIEDO, J. A. de: Vida exemplar, heroicas vi rtudes y apostól icos

ministerios de el V. P. Antonio Núñez de Mi randa, de la Compañía de

Jesús. Cit . podľa BRAVO ARRIAGA, M. D.: Carti l la de la doctrina

rel igiosa del padre Antonio Núñez de Miranda. Cit . d., s. 58.

34

pripúšťa, že jej vyčítal priveľkú publicitu, komunikáciu slovom

i písmom s vonkajším svetom v obave, že si lná náklonnosť

k štúdiu ju oberie o čas, ktorý by mohla venovať duchovnému

rastu, ako sa to žiadalo od jej stavu. 56

V meste Puebla sa v novembri r . 1690 objavila útla kniha

List hodný Aténinej múdrosti (Carta Athenagórica) . Bola to

Juanina teologická odpoveď na kázeň portugalského jezuitu

Antonia de Vieyru57. K napísaniu l istu jej dal podnet biskup

Manuel Fernández de Santa Cruz (1637 – 1699), ktorý ho

napokon bez jej vedomia publikoval. Teoretická polemika so

známym koloniálnym kazateľom ohľadom prejavov Božej lásky

k svojmu stvorenstvu sa stala podnetom pre napomínajúci l ist (5.

novembra 1690), ktorý Sor Juane adresuje Sor Fi lotea de la Cruz,

čo je pseudonym biskupa dona Manuela Fernándeza de Santa

Cruz. Sor Fi lotea jej v ňom vyjadruje svoju priazeň ako múdrej

žene i jej umeniu veršovať, pričom nežiada od nej zrieknutie sa

kníh, nabáda ju však, aby svoj dar využívala lepšie, venovala sa

väčšmi duchovnej problematike, čítala viac Evanjelium a

upierala svoje poznanie na Kalváriu, kde najlepšie

vidno nekonečnú lásku Vykupiteľa. Po niekoľkých mesiacoch

56 OVIEDO, J. A. de: Vida exemplar, heroicas vi rtudes y apostól icos

ministerios de el V. P. Antonio Núñez de Mi randa, de la Compañía de

Jesús. Cit . podľa BRAVO ARRIAGA, M. D.: Carti l la de la doctrina

rel igiosa del padre Antonio Núñez de Miranda. Cit . d., s. 61.

57 Jezuita Antonio Vieyra (1608 – 1697), pôvodom Portugalčan, bol

jedným z najvýraznejších rečníkov Nového sveta. Pôsobil v Brazí l i i a

svoju misiu zasväti l výchove a obrane Indiánov. Po mnohoročnom úsi l í

p re nich nakoniec r. 1655 u kráľa vydobyl právo žiť slobodne, pod

vládou vlastných náčelníkov a pod duchovným vedením jezuitov.

Kázal na obranu černošských otrokov, rovnako sa vyjadroval proti

vykorisťovaniu kolónie metropolou. Vieyrovo dielo pozostáva z

početných zväzkov kázní a l i stov. Cenné sa javí pozorovanie

Henríqueza Ureñu, ktorý hovorí , že ako kazateľ rozví jal v lastnú

koncepciu kázne, či v rovine duchovnej alebo estetickej. Jeho štýl

charakter izuje „miešanie komplikovanej scholast ickej metódy, ktorú

uspôsoboval vlastnému uvažovaniu, a jasné zvraty, plné života. Je to

jeden z autentických majst rov portugalskej prózy, ktorého vplyv

pozorujeme aj dnes.” HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corrientes l i terarias en

la América Hispana. Habana: Inst ituto Cubano del Lib ro, 1971 (1954),

s. 77 – 78.

35

píše Juana Inés Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz ,

ktorá predstavuje pozoruhodné l iterárne a teologické dielo,

obsahujúce i mnoho cenných autobiografických údajov.

Zároveň ide o horl ivú obhajobu vlastnej intelektuálnej cesty

a cez ňu cesty a práv ostatných žien.

Mexický arcibiskup Don Francisco de Aguiar y Seijas (1632

– 1698) nebol naklonený pôsobeniu žien na intelektuálnej scéne,

nepozdávala sa mu teda ani svetskými témami inšpirovaná

tvorba Sor Juany a jej spoločenský dosah vôbec. Jednotl ivé

historické pramene interpretujú arcibiskupov tlak na Sor Juanu

vo väčšej či menšej intenzite, z niektorých dokonca vystupuje

ako mizogýn, vo všeobecnosti sa však zhodujú v tom, že práve

on je zodpovedný za mlčanie sor Juany v posledných rokoch jej

života. Popredný hispanoamerický l iterárny historik Enrique

Anderson Imbert v tejto súvislosti tvrdí: „Bola vystavená

prenasledovaniu, zlomyseľnosti , nenávisti tých, ktorí si mysl ia, že

nevedomosť je svätá a vznešenosť ducha sa im protiví.“ 58

Kultúrny historik Américo Castro ju zase odvážne označil za

mučeníčku inteligenc ie.59

Porozumenie napätej a tiesnivej situácie, v ktorej sa Sor

Juana na sklonku života ocitla, môže napomôcť jej posledná

spisba: žiadosť, ktorú predkladá Božiemu súdu, aby jej boli

odpustené viny ; erudovaný výklad tajomstva a sľub na obranu

Nepoškvrneného Počatia Panny Márie; vyznanie viery a lásky

k Bohu, podpísané krvou. Sor Juana sa tu označuje za

najnehodnejšiu a najnevďačnejšiu zo všetkých stvorení, ktoré

stvori la Božia všemohúcnosť, sľubuje a prisahá na teologické

dogmy, ospravedlňuje sa za svoje v iny. Jej Vyznanie viery a lásky

k Bohu je prenikavou a úprimnou interpretáciou katolíckeho

58 Pozri ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura

hispanoamericana I. La colonia. Cien años de la república. México:

Fondo de cultura económica, 1954, s. 99.

59 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamerican a. Cit .

d., s. 136.

36

kréda, pokorným a bolestným vyjadrením ľútosti nad ranami,

ktoré Bohu spôsobila, ale aj prejavom veľkej dôvery v jeho

dobrotu. Podpisom vlastnou krvou svoje vyznanie a odhodlanie

položiť zaň život ešte zvýznamňuje, pričom štýl jej vyjadrovania

a kladenie i formulácia myšlienok sú výpoveďou o jej citl ivosti,

inteligencii a hĺbke teologického poznania, vzďaľujúcou sa

akémukoľvek pátosu a vo významnej miere poznamenanou

bytostnou úzkosťou z prežívaného.

Niektorí vedci sa domnievajú, že akt vyznania podpísaný

krvou a s ním spojené zrieknutie sa štúdia – ktorému

predchádzalo (na podnet arcibiskupa a prísnych spovedníkov)

zrieknutie sa a predaj na charitatívne účely vlastnej celoživotne

budovanej knižnice a majetku pozostávajúceho z hudobných

a vedeckých nástrojov či vzácnych darov od obdivovateľov –

mohol predstavovať poslednú obrannú stratégiu, ktorá jej

zostávala, aby nečeli la obvineniu z neposlušnosti voči

predstavenm, ba dokonca z herézy.

Zásadným spôsobom uchopuje ticho Sor Juany v závere jej

života mexický spisovateľ a mysliteľ Octavio Paz, keď hovorí , že

bez neho nemožno pochopiť skutočný význam jej diela, pretože

v ňom je ako negácia popretý celý koloniálny svet, kt orý v tej

chvíl i dospel do definitívnej krízy. 60 „Boj a koniec Juany Inés de la

Cruz sú pôsobivou kapitolou dejín na pomedzí intelektuálnej

slobody a moci, individuálneho tvorivosti a ideologickej

byrokracie. Význam tohto konfl iktu bol zahmlený doktrinárskou

vášňou rozl ičných kritikov, niektorých skutočne renomovaných,

ako otec Méndez Plancarte. Iba teraz, na konci tohto storočia,

ktoré poznalo ideologické perzekúcie vo vyššej miere ako tá,

ktorú podstúpila Sor Juana, môžeme porozumieť jej život u a jej

60 Podľa BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.

Cit . d., s. 138.

37

obeti . Porozumieť je čosi viac ako rozumieť: znamená objať vo

fyzickom a tiež duchovnom zmysle.“61

Za úplne posledný písomný prejav Sor Juany, napísaný

niekoľko mesiacov pred jej smrťou do kláštornej knihy vyznania

viery, sa považuje žiadosť o odpustenie adresovaná

spolusestrám, ktorú podpisuje ako „Ja, najhoršia zo všetkých“.

Podobný spôsob utiahnutia sa nie je isto vysvetl iteľný len na

pozadí tieňa, ktorý sa črtal nad jej intelektuálnou slobodou,

mnoho aspektov tohto životného príbehu však možno stále len

tušiť. Je zrejmé, že situácii neprospelo ani celkové dianie v

Mexiku zasiahnutom záplavami, chorobami, chudobou

a nahromadeným sociálnym napätím. V tejto ťaživej atmosfére

17. aprí la 1695 Juana Inés zomiera. Posledné týždne jej života

vyplnila starostl ivosť o spolusestry postihnuté epidémiou –

svedectvo odvahy, ktorá v čase aktívneho vedeckého

pôsobenia neodmysliteľne sprevádzala aj jej teologický diskurz.

61 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe. Cit, d., s .

638.

38

II. TVORBA SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ

Enrique Anderson Imbert v Dejinách hispanoamerickej l i teratúry

(1954) označuje Sor Juanu Inés de la Cruz za „najživší,

najpôvabnejší a najzvučnejší hlas hispanoamerického baroka“. 62

Superlatívy objavujúce sa v l iterárnohistorických prácach

a spájajúce sa so životom a dielom mexickej hieronymky

poukazujú na to, že žiaden z píšucich básnikov a prozaikov

v hispanoamerickej kolónii 17. storočia v zásade neprevýši l jej

vychýrenú povesť a tvorivý potenciál. Univerzálnosťou myslenia

a hĺbkou poznania, ako aj bri latnou a dôvtipnou dedukciou ,

úprimnosťou v autobiografickom prejave i grandióznou poéziou

sa vradila medzi význačných predstaviteľov novohispánskej

l iterárnej skúsenosti, akými bezosporu boli Inca Garcilaso de la

Vega (1539 – 1616), Juan Ruiz de Alarcón (1580 – 1639),

Bernardo de Valbuena (1562 – 1627) či Carlos de Sigüenza y

Góngora (1645 – 1700), jej súčasník a priateľ.

Podľa priestoru, ktorý Sor Juane venujú dejiny l i teratúr by

sa žiadalo usudzovať, že v uvedenom kontexte bola jedinou

píšucou ženou. Presnejšie by však bolo označiť ju za jedinú

autorku s takým prenikavým a všestranným poznaním. V 17.

storočí dáva svojej duchovnej skúsenosti podobu jednoduchých

a nežných veršov aj sv. Ružena Limská (1586 – 1617), r . 1670

vyhlásená za patrónku Peru. Henríquez Ureña v uvedenom

l i terárnohistorickom kontexte spomína aj mená dvoch

záhadných dám, tiež Peruánok, ktoré svoju tvorbu podpisovali

ako Clarinda a Amaril is , pričom ich verše hodnotí ako nádherné,

typické ovocie postrenesančnej l i terárnej kultúry vicekráľovstva

Peru.63 Ku koncu storočia sa v Bogote objavuje žiačka sv. Terézie

62 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .

La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 97.

63 HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corr ientes l i terarias en la América

Hispana. Cit . d., s. 78 – 79.

39

„la Madre Casti l lo“, vlastným menom Sor Francisca Josefa de la

Concepción del Casti l lo (1671 – 1742), autorka „dobrých veršov

a výraznej a presvedčivej prózy, v ktorej vyrozprávala príbeh

vlastného náboženského života, podľa svojho veľkého vzoru“64.

Táto klariska vyniká spomedzi viacerých autoriek

autobiografických spisov. Na príkaz svojich spovedníkov

napísala diela Život (Vida) a Duchovné emócie (Afectos

espirituales). Vedeckej polohe Juany Inés sa, už po jej smrti ,

azda najväčšmi pr iblíži la Brazí lčanka Rita Joana de Sousa (1696

– 1718), autorka spisu o fyzike a historických pamätí.

Aj z tejto krátkej a výberovej panorámy mien píšucich žien

možno vydedukovať, že v dejinách koloniálnej l iteratúry a zvlášť

l iteratúry Nového Španielska prináleží Sor Juane Inés de la Cruz

popredné miesto. V jej tvorbe nachádza pri l iehavé vyjadrenie

samotný charakter hispanoamerického baroka: jeho ťaživosť

a protirečivosť, formálny a ideový dosah španielskeho Zlatého

veku, ale aj celkom príznačné úsi l ie stvárniť, pretlmočiť

bohatstvo podnetov čerpajúce z jedinečného rasového a

kultúrneho synkretizmu a kolektívnej pamäti amerického

kontinentu.

Argentínsky l iterárny historik priznáva, že je ťažké aplikovať

naň nejaké hodnotiace kritérium, keďže ťažké sa ukaz uje

posudzovať barok ako taký. Rovnako však naznačuje, že istá

miera rizika vyplýva pre hodnotiaceho aj zo sympatie, ktorú

môže prechovávať k osobe Sor Juany a jej pútavému životnému

príbehu, na základe čoho sa mu všetko, čo napísala môže javiť

ako dobré. Tvorivú verzati lnosť autorky odvodil od schopnosti

v pozoruhodnej syntéze obsiahnuť všetky v druhej polovici 17.

storočia uznávané a uplatňované umelecké prúdy: „tradičné,

renesančné i barokové, ľudové, vzdelané i prosté“65. Ako na to

64 Tamže, s. 79.

65 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .

La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 106.

40

poukazujú l i terárnohis torické práce, Sor Juana rozvinula aj všetky

l iterárne druhy. V tomto duchu sa jej dielo bežne zvykne členiť

na poéziu, dramatickú tvorbu a autobiografickú, resp.

diskurzívnu prózu. Oveľa precíznejšie členenie tvorby Juany Inés

de la Cruz sa ukazuje to, k toré predstavil Alfonso Méndez

Plancarte vo vydaní prvého zväzku zobraného diela autorky, pri

prí ležitosti tr istého výročia jej narodenia: 1. osobná lyrika, 2.

kolektívna lyrika (vi l lancicos a sakrálne poetické skladby), 3.

sakrálne a profánne divadlo, 4. próza.

K druhovo-žánrovému a tematickému členeniu diela

Juana Inés sa dramatickej tvorbe začala venovať už veľmi skoro,

ako osemročná, na čo sme poukázali už v predošlej kapitole.

Kultivovanými žánram i i tematicko-obsahovým univerzom svojich

diel nadviaza la na španielsku dramatickú tradíciu, ktorú tak

výnimočne vystavali predstavitelia Zlatého veku Lope de Vega

(1562 – 1635) a Calderón de la Barca (1600 – 1681). Nie

náhodou, po tom, čo v Madride vyšlo prvé zobrané dielo Sor

Juany Kastalská záplava , okrem pomenovania „desiata múza“,

začali ju prezývať aj „mexickým fénixom“, čo bol náprotivok

„španielskeho fénixa“66, ako zvykol byť označovaný práve Lope

de Vega. Sama sa napokon dostáva na vrchol amerického

barokového divadla. Jej tvorba pozostáva z osemnástich loa ,

troch autos sacramentales , dvoch komédií a dvoch sainetes

(medzihier).

Juaninu dramatickú tvorbu svetského charakteru zastupujú

dve komédie: Námahy jedného domu (Los empeños de una

casa) a Láska je labyrint (Amor es más laberinto). Obe diela

vznikl i prí ležitostne. Adresátmi prvého sú miestokráli de la

66 Lope de Vega, zvaný aj „fél ix dômyselných“, je

zakladateľom/tvorcom španielskeho národného divadla (teatro

nacional) a nezvyčajne plodným autorom. Traduje sa, že pre túto

schopnosť ho Cervantes nazval aj „monštrom prírody“ (el monstruo de

la naturaleza).

41

Laguna, ktorí oslavovali narodenie svojho syna Josého, čo

zhodou okolností korešpondovalo s nástupom Francisca Aguiara

y Seijasa do funkcie arbiskupa (4. októbra 1683) a udalosť sa

spomína v prológu.67 Druhá komédia Láska je labyrint mala

premiéru 11. januára 1689 pri prí ležitosti narodenín miestokráľa

Gaspara de la Cerda y Mendoza, grófa de Galve (1653 – 1697).

O autorstvo tejto komédie sa Sor Juana delí s frayom Juanom de

Guevara (1619? – 1692), ktorý napísal druhé dejstvo, hoci

niektorí bádatelia identifikovali aj v tejto časti textu znaky

autorského rukopisu rehoľníčky. Námety oboch hier sú podobné,

typické pre 17. storočie a žáner „plášťa a meča“ (de capa y

espada). Dej je postavený na nedorozumeniach, omyloch

a ľstiach, ktoré autori do textu dômyselne vplietajú v podobe

zápletiek. Za ústredný konfl ikt možno považovať napätie medzi

láskou a cťou, pričom komickosť témy sa často opiera o vtipnú

zámenu indentít zainteresovaných postáv.

Dej trojaktovky Láska je labyrint sa odohráva v priestoroch

krétskeho paláca, v blízkosti Deidalovho labyrintu a hlavnými

postavami sú kráľovské dcéry Faidra a Ariadna, usi lujúce sa o

lásku Tézea. Ľúbostná zápletka je stavebným kameňom i deja

komédie Námahy jedného domu, odohrávajúceho sa počas

niekoľkých hodín v priestoroch jedného domu, kde sa postupne

schádzajú všetky postavy. Krásna a vzdelaná doña Leonor de

Castro, zaľúbená do nemajetného šľachtica Carlosa de Olmedo,

bojuje o svoju lásku v spleti intríg a zámien, napokon sa však

všetko obráti na dobré. Práve postava Leonor vzbudzuje

pozornosť kritiky, ktorá v nej vidí autoportrét Sor Juany. Georgina

Sabat de Rivers upozornila na to, že hoci sa dielo podobá

španielskym komédiám, cítiť v ňom osobitú prítomnosť mexickej

rehoľníčky. „...Doña Leonor v asi 300 veršovej reči... rozpráva

67 Podľa ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor

Juana: Una lectura de la crít ica. In: Divergencias . Revista de estudios

l ingüíst icos y l i terar ios, V, 2007, č. 2, s. 45.

42

príbeh svojho života, čo neprestáva núkať paralely so životom

Sor Juany: doña Leonor sa narodila ako šľachtičná, krásna

a diskrétna, za svoje štúdiá bola odmeňovaná potleskom, ale

dlhý čas odmietala mužov atď.“68

Interpretačné polohy diela Juany Inés nepochybne

rozširuje pozorovanie, poukazujúce na jej „ženské“ prepisovanie

tohto žánru. Carmen R. Rabell hovorí o strategickom

privlastňovaní veľkej komédie Zlatého veku: „ tradičný obsah

komédie sa znovu použije, aby sa predostrelo pre -písanie žánru,

vychádzajúc z marginálnosti“.69 Spomedzi viacerých znakov,

nasvedčujúcich tomu, že Juana Inés priestor tradičnej

zápletkovej komédie subvertuje, ako to vyplýva aj z prác Lesl ie

Anne Merced a Raquel Chang-Rodríguez, je iste vhodné uviesť

zámenu/prevracanie mužských a ženských rolí, prisudzovanie

ženských vlastností mužom či narúšanie tradičnej interpretácie

zákonov cti .70

V spojitosti s tvorbou Juany Inés de la Cruz vystupujú do

popredia najmä tri divadelné hry náboženského charakteru,

každá istým spôsobom zviazaná s témou eucharistického

tajomstva, ako to bolo charakteristické pre žáner auto

sacramental : Božský Narcis (El divino Narciso), Mučeník sviatosti ,

svätý Hermenegild (El mártir del sacramento, san He rmenegildo)

a Jozefovo žezlo (El cetro de José). Novým aspektom je, že

v prológu k eucharistickej dráme sa odvážnym a tvorivým

spôsobom ukazuje spracovaná téma Ameriky, povedané

dnešnou terminológiou, jej predkresťanské náboženské

i kultúrnoantropologické dedičstvo. Sor Juana sa súčasne

68 SABAT DE RIVERS, G.: Prólogo. Sor Juana Inés de la Cruz. Obras

selectas, s. 22. Cit . podľa ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una

casa de Sor Juana: Una lectura de la crít ica. Cit . d., s. 48.

69 RABEL, C. R.: Los empeños de una casa: Una re -escritura femenina

de la Comedia de enredo del Siglo de O ro español. In: Revista de

Estudios Hispánicos , 1993, 20, s. 11.

70 Pozr i ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor Juana:

Una lectura de la crít ica. Cit . d., 49.

43

ukazuje aj ako vynikajúca znalkyňa teologickej doktríny, najmä

tridentských dokumentov o troch teologálnych čnostiach.

Za najdômyselnejšie zo spomínaných diel možno bezosporu

označiť Božský Narcis , hlbokú mytologicko-biblickú alegóriu Boha

zamilovaného do svojho odrazu v človeku (ľudská Prirodzenosť).

Prirodzenosť sprevádzaná Milosťou prichádzajú k prameňu

Narcisa – pastiera. On kontempluje krásu prameňa, do ktorého

Prirodzenosť hľadí, a zdá sa, že pre ňu umiera. Milosť však

Prirodzenosť utešuje:

„Vivo está tu Narciso,

no l lores, no lamentes,

ni entre los muertos busques

Al que está Vivo siempre.“71

/Živý je tvoj Narcis,

neplač, nelamentuj,

ani medzi mŕtvymi nehľadaj

toho, čo je večne živý./

Prirodzenosť za pomoci Milosti pochopí, že je štastný vo

svojej vlastnej sláve. Hra končí opätovným stretnutím

Prirodzenosti a Božského Narcisa – Ženícha, v spôsobe svia-

tostnej Eucharistie. Prítomnosť nymfy Echo ako zlého anjela,

ktorý Krista zvádza, má svoj inšpiračný prameň v antic kej

mytológii, v interpretácii Sor Juany je skrze túto postavu

vyjadrená ťarcha dedičného hriechu. Stretnutie Echo

s prameňom sa javí zásadné, ak, slovami Manuela Antonia

Arangu, zvážime, že „prameň smrti sa mení na prameň života“. 72

Sor Juana v tejto hre or iginálnym spôsobom rozvinula

tému Kristovho vykupiteľského diela. Exegetické výklady ju

71 Auto sacramental de “el Divino Narciso”. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 420.

72 Pozri ARANGO, M. A.: E l teatro rel igioso en el barroco mexicano. In:

Pensamiento y Cultura , Univers idad de La Sabana (Colombia), 2001,

č. 4, s. 127.

44

usúvsťažňujú s Piesňou piesní, Mojžišovým spevom, s prorokmi

I zaiášom i Jeremiášom, ale aj s niektorými žalmami a, samo -

zrejme, novozákonnými textami. Záver hry vykazuje zjavnú

príbuznosť s hymnom Tomáša Akvinského Pangue Lingua .

Z hľadiska intertextuálnych súvislostí, okrem už naznačených,

nemožno nespomenúť Calderónovu hru Echo a Narcis , lyrický

výraz zas evokuje tvorbu sv. Jána z Kríža, asi najplastickejšie táto

spo j i tosť vystupuje zo záverečného stretnutia so Ženíchom.

Náboženské hry o svätom Hermenegildovi a Jozefo žezlo

možno interpretovať ako alegoricko -historické. Prvú inšpirovalo

vizigótske obdobie Španielska, osud Hermenegilda, syna kráľa

Leovigilda, ktorý sa vzbúri proti svojmu otcovi a odmietne

vyznávať vieru svojich predkov. Za toto gesto zhmotnené

odmietnutím pri jatia Eucharistie z rúk ariánskeho biskupa a

podnietené jeho obrátením na katolícku vieru, je odsúdený na

smrť. V hre sa spoluobjavujú historické i alegorické postavy,

nanajvýš osobitá sa ukazuje Fantázia, ktorej dialóg s kráľom,

okrem toho, že sa vyznačuje pozoruhodnou poetickosťou,

napomáha poodhaleniu panovníkových emócií a, paradoxne,

akoby triezvejšiemu pohľadu na ariánske kráľovstvo. Toto diel o je

považované za jednu z najlepšie vystavaných hagiografi í

hispanoamerického baroka, na čom má veľký podiel práve

alegorický prvok.73

Jozefovo žezlo čerpá námet zo Starého zákona, z príbehu

Jozefa a jeho bratov. Objavujú sa v ňom biblické postavy (Jozef ,

faraón, Jakub, Rubén, Putifarova žena atď.) i postavy

alegoricko-symbolické (Chápavosť, Závisť, Proroctvo, Dom -

nienka). Spojenie s témou sviatosti je rozvinuté v záverečnom

obraze Jozefovho žezla a v symbolike obil ia. Koniec žezla má

podobu chleba, ktorý obostierajú klasy a keď ho umierajúci

73 Pozr i ARANGO, M. A.: E l teatro rel igioso en el barroco mexicano.

Cit . d., s. 125 – 126.

45

Jakub pobozká, akoby si uctieval predobraz Kristovej

eucharistie.

Poézia Sor Juany sa vyznačuje striedavým prikláňaním sa

ku kulteranizmu/gongorizmu a konceptizmu, dominujúcim štýlom

španielskeho l i terárneho baroka. 74 Ak dnes l i terárna kritika

uvažuje o tom, do akej miery Juana čerpala tvorivé podnety z

uvedených poetík, podčiarkuje vplyv Góngoru, a to najmä

v používaní latinskej syntaxe, extravagantných metafor či

klasických alúzi í , zatiaľ čo konceptizmus chápe skôr ako akúsi

vrodenú danosť jej prenikavého a dôvtipného ducha. Giuseppe

Bell ini charakterizuje lyrickú a epickú poéziu 17. storočia,

podobne ako i značnej časti 18. storočia, ako ovládanú

kulteranizmom, hoci pripúšťa aj akúsi zvlášnu prítomnosť

konceptizmu, najmä Queveda, pričom zdôrazňuje, že nejde len

o obyčajnú módu alebo odkaz na štýl , ale o autorov hlboký

prienik do existenciálnej problematiky, ako sa to ukazuje vo

veľkej časti hispanoamerickej l iteratúry. 75

Úsil ie vymedziť poéziu Juany Inés de la Cruz musí brať na

zreteľ mnoho žánrovo a tematicky rozmanitých básnických

útvarov. Poetka píše ľúbostné, fi lozoficko -morálne, historicko-

mytologické či satir icko -burleskné sonety, epigramatickú poéziu

alebo fi lozofickú satiru Nerozumní muži, čo obviňujete (Hombres

necios que acusáis...). Popri sonete používa romancu,

74 Konceptizmus je umelecko- ideová tendencia barokovej l i teratúry,

podľa ktorej elegancia a účinnosť štýlu má byť spojená s používaním

dômyselných a do istej miery extravagantných obrazov. Ich nástrojmi

sú karikatúrne hyperboly, antitézy, s lovné hry. Najvýraznejšie

uplatnenie nachádza v sati r ických a burleskných básňach.

Významným predstaviteľom konceptizmu je Francisco de Quevedo y

Vil legas (1580 – 1645). Poetický štýl gongorizmus (kulteranizmus) nesie

meno po Luisovi de Góngorovi (1561 – 1627), ktorý ho zviditeľni l .

Vyznačuje sa formálnou rafinovanosťou, pričom k jej dosiahnutiu

používa bohatý register štyl i st ických prostr iedkov – hustú spleť

obrazov, predovšetkým metafor, v izuálne a zvukové efekty, učené

slová, mytologické odkazy a zložitú syntax.

75 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .

d., s. 125.

46

redondil lu, decimu, glosu, l i ru, si lvu, ale aj vi l lancico (koledu),

a to najmä v poézii ľudového charakteru. Veľa básní pritom píše

prí ležitostne, mnohé majú oslavný ráz a nezriedka ich zrod

iniciujú priatelia alebo vyššie postavené osoby, na čo sme sa už

pokúsi l i poukázať v predošlej kapitole.

Podľa Raimunda Laza je l iterárna tvorba Sor Juany

obrazom dramatického života. V jej poézii vidí „vitálne pozadie,

ktoré sa vzťahuje k reálnej a konkrétnej bytosti a podnecuje k

stvárneniu reálnej bytosti , čo miluje, teší sa alebo trpí, mysl í, cíti

či sníva“.76 Za osobitú črtu poetky považuje schopnosť „zl ievať

intelektuálne a emotívne, citovo sfarbovať pojmy ako nepokoj,

úzkosť, neistota, potešenie i trpkosť poznania a preniesť intimitu

a srdečnosť ľudskej solidarity na satir ický zámer “ 77. Jean Franco

označuje poéziu Sor Juany za väčmi intelektuálnu ako lyrickú,

nakoľko jej básne zvyknú mať diskurzívny charakter a zaznieva

z nich autorkino znepokojenie z obmedzenia intelektuálneho

poznania.78

Veľkú časť tvorby Sor Juany predstavuje dvorná poézia.

Dodnes z interpretačného hľadiska asi najväčšiu pozornosť

pútajú básne, ktoré evokujú ľúbostný cit a s ohľadom na jej

zasvätený stav sú práve ony zdrojom domnienok o jej vlastnom

prežívaní lásky, veď ako inak by mohla rozvíjať „motívy milostnej

túžby, žiarl ivosti, vernosti , zrady a samoty“79? Viaceré

interpretácie Juaninej lyriky uvažujú o jej spôsobe stvárnenia

76 SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la Cruz

ante la crít ica canónica. In: Káñina , Rev. Artes y Letras, Univ. Costa

Rica, 30 (1), 2006, s. 48.

77 LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Per íodo

Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editor ial Porrúa, 1983 (1965), s.

167. Cit . podľa SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana

Inés de la Cruz ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 48.

78 FRANCO, J.: Historia de la l i teratura hispanomericana. A part i r de la

independencia. Prel . Carlos Pujol . 13. vyd. Barcelona: Editor ial Ar iel ,

1999, s. 25 – 26.

79 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 20.

47

lásky ako o intímnej osobnej skúsenosti, iné v nej rozl išujú

moment špekulatívnosti , nabádajúcej k dômyselnej hre

myšlienok, postavenej aj na vtipe či satire. J. Forbelský situáciu

pribl ižuje nanajvýš jasne, s presvedčením, že iba jej rehoľný život

a jej ženstvo posúvajú tému lásky do špecifického zorného uhla:

„Autorka sa v tejto tematike pohybuje s jemnou znalosťou

milostnej psychológie, a skôr fi lozofie lásky, pretože – ako

vhodne poznamenáva Paz – v súlade s dobovou poeziou sa

nesnaží o sebavyjadrenie, ako napríklad romantici 19. storočia,

ale predovšetkým jedinečnou formou skladá básnický archetyp

milostného citu. ... Aj keby sme pripusti l i dohad, že autorka

preži la milostnú skúsenosť, ktorá dokonca mohla byť dôvodom

jej životnej voľby, isté je, že jej ľúbostná poézia ... sa pohybuje

najmä v koľajách renesančného a barokového platonizmu

a svoje umelecké vyjadrenie nachádza v konceptuálne

poňatých veršoch, vrátane umeleckých figúr, operujúcich

s významovými protikladmi, príznačnými pre barokový básnický

prejav.“80

Pre poetiku Sor Juany Inés de la Cruz je príznačné, že

v príhodnej chvíl i ustupuje od komplikovaného výrazu v pros-

pech neprezdobenej jednoduchosti , čo sa ukazuje najmä vtedy,

keď sa chce dotknúť prostého poslucháča účastného napríklad

l iturgických obradov. Tento rozmer poetickej štyl izácie plasticky

vystupuje práve z ľudovej či kolektívnej lyriky, ktorej jedinečnou

ukážkou je vi l lancico81. Jej poézia s náboženskou tematikou má

80 Tamže.

81 Dôležitý exkurz k tomuto žánru sa núka u Forbelského, ktorý okrem

toho, že poukazuje na prínos Sor Juany k jeho novému rozkvetu

v kolóni i Nové Španielsko, vovádza aj do jeho tradície a vývinových

súvislost í . Pôvodne išlo o refrénový rozhovor alebo past iersky spev na

svetskú alebo náboženskú tému a v 15. storočí sa stal svojbytným

útvarom, ktorý rozví jal i aj vzdelaní básnici , v Zlatom veku túto formu

používal i Lope de Vega i Góngora. Význam vi l lancica ako vianočnej

koledy v iných európskych krajinách pretrval až do 17. st oročia.

V uvedenom období sa však už s týmto pojmom začali spájať

„chrámové ranné spevy pri slávnych l iturgických sviatkoch,

48

vo veľkej miere prí ležitostný charakter (Vtelenie, Vianoce,

Guadalupská Panna Mária, Nanebovzatie Panny Márie, Počatie,

básne inšpirované svätcami – sv. Jozef, sv. Peter, sv. Katarína).

Je autorkou početných poeticko -hudobných, resp. lyricko -

dramatických skladieb s touto témou, ktoré sú zaujímavé nielen

tým, že sa podieľajú na utváraní obrazu koloniálneho života, ale

aj ako isté svedectvo o jazykovom úze v ľudových mexických

prejavoch. Rovnako púta aj autorkina schopnosť reprodukovať

vo svojich básňach dialektovú podobu jazyka mexických

černochov. Vil lancicos Sor Juany , do ktorých vloži la viaceré

jazyky (španielčinu, latinčinu, por tugalčinu, baskičtinu) a

makarónske verše v černošskej výslovnosti , nadobúdajú

významnú hodnotu z hľadiska jazykového i etnografického.82

Pozoruhodné momenty pre analýzu vystupujú z l iturgických

rituálov pri prí ležitosti katolíckych sviatkov, ktorých sa v poézii

Sor Juany zúčastňuje celý kolektívny substrát koloniálnej

spoločnosti , utváraný jednotl ivými kultúrnymi identitami a cez ne

špecifickými výrazovými prostriedkami Španielov, Indiánov i

černochov.

Oprávnene sa v tejto súvislosti možno domnievať, že

poetkin spôsob včleňovania témy černošského obyvateľstva do

poézie bol na svoju dobu nový, osvietený a zaiste aj smelý.

Možno ho vnímať ako jednu z podôb konfrontácie s kultúrou

metropole, proti ktorej mentalite vystupovali aj misionári

obhajujúci práva Indiánov. Anderson Imbert píše: „svojou

otvorenou zvedavosťou baroka [Sor Juana Inés de la Cruz]

poetizuje černocha alebo ho používa, aby dala farbu a rytmus

svojej poézii. Odvtedy bude černoch – ktorý splynul s americkou

populáciou – prítomný v našej l iteratúre, až kým nezíska

predovšetkým mariánskych“. Pozri FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de

la Cruz. Cit . d., s. 20.

82 Tamže, s. 29.

49

nádherný výraz v 20. storočí.“83 Je zaiste cenné poznanie, že

Juanino tvorivé pretavenie pôvodnej ľudovej slovesnosti, jej

zvučnosti , imaginácie, temperamentu do barokového

slovesného výrazu „prekročilo protiklad života a smrti , a preto sa

neľaká ani nevzbudzuje strach, a len sa s najjadrnejšou

zemitosťou raduje a jasá v ústrety najvzne-šenejším

skutočnostiam.“84 Žáner vi l lancico sa aj cez tvorbu mexickej

rehoľníčky ukázal ako originálna forma l iterárneho vyjadrenia,

ktorá predišla aj španielsku tradíciu.

Za význačné básnické dielo Sor Juany Inés de la Cruz sa

považuje temer tisícveršový Prvý sen (Primero sueño), v ktorom je

zobrazená intelektuálna kríza poetky v posledných rokoch jej

života. V básni opisuje let intelektu a jeho snahu p reniknúť

tajomstvá vesmíru, kým telo spí. Ide o jedinečný, autentický

a originálny spôsob vovedenia vedeckej a intelektuálnej úzkosti

do poézie. Georgina Sabat de Rivers na margo Prvého sna

poznamenáva: „Bolo šťastie, že mníška do verša preniesla svoj

obrovský entuziasmus pre vedu. Pretože vedecké idey ako také

nie sú zaujímavé, keďže prichádzajú nové výdobytky, ktoré

nahrádzajú tie predošlé, to, čo pretrvá je, ako v Lucreciovom De

rerum natura, poézia vedy.“85 Podľa Josého Gaosa by l iteratúra

v španielskom jazyku bola nananajvýš chudobná v žánri

f i lozofickej poémy, keby nemohla počítať s týmto dielom,

pretože mu patrí jedinečné miesto v dejinách poézie o téme

83 ANDERSON IMBERT, E .: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .

La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 106. „Negrist ická”

poézia, ako ju poznáme v 20. storočí, najmä od dvadsiatych rokov,

spočíva v tvorivom včleňovaní černošského a afrického substrátu,

zvlášť afroanti l ských foriem a rytmu do španielčiny. Tematicky,

metrikou i výrazovosťou teda načiera z černošského a mestického

sveta hispánskej Ameriky. K významným predstaviteľom patrí kubánsky

básnik Nicolás Gui l lén (1902 – 1989), potomok Afr ičanov a Španielov.

84 FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. Cit . d., s. 29.

85 SABAT DE RIVERS, G.: Sor Juana Inés de la Cruz. In: IÑIGO MADRIGAL,

L. (ed.): Historia de la l i teratura hispanoamericana . Tomo I . Época

Colonial . 2. vyd. Madrid: Cátedra, 1992, s. 284.

50

dezilúzie vo vzťahu k poznaniu ako vitálnej a osobne radikálnej

skúsenosti.86 Raiumundo Lazo ho považuje za „najlepšiu ukážku

fi lozofickej fantázie jej doby a všetkých koloniálnych čias“.87

Prozaické dielo Sor Juany nie je rozsiahle, zato je

bri lantnou ukážkou spisovateľkinho vzdelania, objímajúceho

antickú kultúru, biblistiku i prírodne vedy. Uvedenú l íniu tvorby

hodnoverne reprezentuje List hodný Aténinej múdrosti (Carta

Athenagórica), ktorý, ako sme sa to pokúsi l i pribl íži ť v kontexte

rehoľníčkinho života, predstavoval akoby prvé ohnivko

pomyselnej reťaze obhajoby Sor Juany Inés de la Cruz, vedúcej

až k jej (u)mlčaniu. Na túto teologickú rozpravu nadväzuje l ist

charakteru autobiografie Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz, v ňom

sme ukotvil i náš výklad a podrobnejšie sa mu budeme venovať

v nasledujúcej kapitole. Táto neveľká, no myšlienkovo hutná

ukážka Juaninej prózy evokuje súvislosť s barokovou si lvou Prvý

sen, na čo upozornil i viacerí l iterárni historici. Anderson Imbert

nazval Prvý sen autobiografiou s tajomným kľúčom pre jej

kulteranistickú tému a štýl . Jedno dielo vedľa druhého sa

vzájomne osvetľujú a napomáhajú porozumenie autorky i jej

doby: „Svet je ireálny: reálny je vnútorný život. Snom sa vzďaľuje

od sveta a prebúdza sa kontemplujúc pravdu, ktorá je

intelektuálnou aktivitou [jej]samoty.“ 88 Rovnako však platí, že pre

Juanu Inés bola inteligencia povzbudením a nádejou v samote

jej najhlbšieho bytia i v uzobraní. Barokový hermetizmus

napomohol jej stíšenie, v dobovom kontexte by sa bola javila

opovážlivá, ba dokonca heretická, keďže jej nositeľkou bola

žena.89

86 Pozr i MONTEVERDE, Francisco: Prólogo. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas. Cit . d., s. XV.

87 SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la Cruz

ante la crít ica canónica. Cit . d., s. 49.

88 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .

La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 102.

89 Tamže, s. 102.

51

Popri uvedených prozaických dielach sa zachovali aj

viaceré texty náboženského, resp. duchovného charakteru:

Obete svätého ruženca s pätnástimi tajomstvami, ktorý sa má

modliť v deň Bolesti (Ofrecimientos para el Santo Rosario de

quince misterios que se ha de rezar el día de los Dolores),

Nábožné cvičenia na deväť dní pred dňom Najčistejšieho

Vtelenia (Ejercicios devotos para los nueve días antes del de la

Purísima Encarnación),

Učené vysvetlenie tajomstva a sľub, ktorý zloži la na obranu

Najčistejšieho počatia Panny Márie (Docta explicación del

misterio, y voto que hizo de defender la Purísima Concepción

de Nuestra Señora),

Vyznanie viery a lásky k Bohu, podpísané krvou (Protesta, que

rubricada con su sangre, hizo de su fe y amor a Dios),

Žiadosť, ktorú v kauzistickej podobe, predloži la Božiemu

tribunálu (Petición que, en forma causídica, presenta al Tribunal

Divino).

Medzi prozaické diela alebo na pomedzie medzi poéziu

a prózu sa zvykne radiť lyrickoepický útvar Alegorický Neptun

(Neptuno Alegórico), ktorého napísaním ju poveri l arcibiskup –

miestokráľ fray Payo Enríquez de Rivera (1622 – 1684) pri

prí ležitosti príchodu svojho nástupcu markíza de la Laguna 30.

novembra 1680 . Nový miestokráľ s manželkou prechádzali popod

víťazný oblúk, čo pre nich vymyslela Sor Juana spoza kláštorných

múrov a na ktorý (na jeho plátna a sochy) nechala umiestniť

viacero alegóri í . Text vznikol krátko po tejto udalosti a

personifikáciou nového miestokráľa a miestokráľovnej v ňom sú

boh mora Neptun a jeho manželka Amfitria. Octavio Paz toto

dielo označil za perfektný príklad veľkolepej barokovej prózy.90

90 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe. Cit . d.,

215.

52

Je bohaté na gréckolatinské, biblické i mytografické pramene

a ako také, upriamuje pozornosť čitateľa na pozoruhodný

humanistický rozhľad autorky.

Uchovala sa aj fi lozofická esej Morálna rovnováha

(Equil ibrio moral), no pravdepodobne počas severoamerickej

invázie Mexika r. 1847 sa strati la. Rovnako sa strati la i jej hudob -

ná úvaha Slimák (El caracol). Od osemdesiatych rokov sa

k prozaickej tvorbe Juany Inés de la Cruz radí aj l ist spovedníkovi

Antoniovi Núñezovi de Miranda, Duchovná sebaobrana , ktorý

roku 1981 objavil Tapia Méndez. Spolu s Listom hodným Aténinej

múdrosti a Odpoveďou Sor Fi lotei predstavuje vzácne žriedlo

autobiografických odkazov a pomáha rekonštruovať Juaninu

osobnú cestu za poznaním a v nej rozl íšiť aj jej boj za právo žien

na vzdelanie.

V kultúrno-historických súvislostiach Nového Španielska

Veľkú časť života Sor Juany charakterizuje napätie ako reakcia

na jej osobnosť, na privi légiá, ktoré sa jej dostávali vďaka

talentu a čaru osobnosti, na myšlienky, čo kládla na papier a

predstihla mimi svoju dobu. Tento rozmer Juaninej existencie sa

nedá interpretovať len osobnostne, na základe kvality vzťahov,

do ktorých bola chtiac či nechtiac vrastená. Jej konfl ikt vyvieral

z kultúrno-historického kontextu, v ktorom jej prislúchalo žiť

a v tomto zmysle naň možno pohliadať predovšetkým ako na

konfl ikt ženy a intelektuálky. Nepochybne práve odvaha, vystu -

pujúca z jej autobiografickej prózy, uvažovať o veciach iným

spôsobom než vžitým, a teda blízkym jej identite ženy a naturelu,

robí jej rukopis nevšedným a akokoľvek stále aktuálnym.

Juana Inés de la Cruz ži la a pôsobila v Novom Španielsku

v období, keď prežívalo svoj rozkvet (1600 – 1800). Kolónia bola

jedným z najvyspelejších kultúrnych centier a tiahla sa od

územia dnešnej Nevady až k ostrovu Yucatán. Hoci sa z nej

53

postupne vytrati l i vyspelé pôvodné kultúry, pretrvali niektoré

nimi implantované formy v oblati poľnohospodárstva, gastro -

nómie , medicíny, spracovania a výroby textí l i í či keramiky, ale aj

v l i teratúre, architektúre, maliarstve či sochárstve. Osobitý

rozmer im dalo spolužitie s európskymi formami, resp. ich

vzájomné prerastanie sa, ako to napokon jedinečným spôsobom

vidno i v l i terárnom diele Sor Juany Inés de la Cruz.

Bohatstvo kolónie spočívalo v pestrom etnickom zložení,

ale aj v prírodných ložiskách. Najpočetnejšou, no spolu

s černošskými otrokmi najutláčenejšou skupinou obyvateľov boli

pôvodní obyvatelia, Indiáni. Popri nich tu ži l i miešanci a tiež

kreoli , t. j . potomkovia Európanov narodení na americke j pôde,

ktorí sa v obmedzenej miere podieľali na vládnutí spolu so

Španielmi. Kreolská spoločnosť veľmi skoro nadobudla

povedomie o svojej individualite a jej citl ivosť na vlastné práva

sa dôsledkom toho premietla do súperenia s reprezentantmi

španielskej metropole . Toto stretnutie sa ešte pred koncom 16.

storočia premenilo na boj a zostalo ním až do bojov za

nezávislosť.91

Koloniálna kultúra napredovala pozoruhodne rýchlo,

nepochybne aj vďaka mecenášstvu, ktorého tradíciu sa

miestokráli usi lovali obnoviť. Literatúra a umenie našl i oporu na

univerzitách, v kláštoroch, ale aj u politických a cirkevných

autorít. Cirkvi patri lo významné miesto v oblasti rozvoja výchovy

a vzdelávania, v starostl ivosti o chorých. Hoci pôsobenie

rehoľných sestier bolo spomínané v kronikách len zriedkavo, do

pozornosti historikov sa v druhej polovici 20. storočia dostáva ich

prínos pre humanizáciu miest, rovnako aj umelecká hodnota

kláštorov.

Za špecifickú črtu novošpanielskeho i vo všeobecnosti

hispanoamerického koloniálneho sveta možno pokladať orálnu

91 HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corr ientes l i terarias en la América

Hispana. Cit . d., s. 62 – 65.

54

kultúru, na ktorej pozoruhodnú si lu upozornila v kolektívnej poézii

Sor Juana. Ako tvrdí Henríquez Ureña, živé slovo tu malo

odjakživa svoje čaro. „Naši ľudia radi čítali verše nahlas, radi sa

zúčastňovali divadelných predstavení, počúvali kázne a scho-

lastické kontroverzie, ba dokonca aj skúšky v kolégiách.

A vychutnávali si hudbu. Vieme málo o hudbe v časoch kolónie,

ale vieme, že bola súčasne aristokratickým a ľudovým

rozptýlením. Dokonca aj černošských otrokov učil i hrať na nejaký

hudobný nástroj. Takto vzikl i v kolóniách nové tance a piesne,

ktoré sa často prenášali do Španielska, kde sa stávali

modernými.“92

Okolnosti vývinu koloniálnej l iteratúry a kultúry zhrnula

historička Jean Franco do pojmu „kolonizovaná imaginácia“

(imaginac ión colonizada). Je v ňom obsiahnutá situácia, v ktorej

sa ocitla Juana Inés de la Cruz a ďalší intelektuáli – spisovatelia,

medzi nimi aj vzdelanec Carlos de Sigüenza y Góngora 93, ktorý

svojím štýlom i obsahmi anticipoval moderné vedecké myslenie

18. storočia. Autori boli nútení čeliť predstavivosti spútanej

konvenciou a diktátom metropoly. Tak ako sa kreoli a ostatní

obyvatelia španielskeho pôvodu, ktorí sa v kolónii narodil i ,

nemohli podieľať na priamom vládnutí, nakoľko neboli

garanciou stotožnenia sa so záujmami španielskeho impéria, aj

intelektuáli boli nútení rešpektovať metropolitnú predlohu, čoraz

väčšmi zaostávajúcu za svojim veľkolepým obrazom z prelomu

16. a 17. storočia.94 Ako na upozorňuje Franco, možnosť

92 Tamže, s. 66.

93 C. de Sigüenza y Góngora bol žiakom Descartesa a popredným

profesorom na Mexickej univerzite. Venoval sa štúdiu f i lozofie, dejín,

etnografie i prí rodných vied. Publikoval viaceré výsledky svojho

bádania, cenné a pr iekopnícke sú najmä t ie z v oblast i ast ronómie

a fyziky. De Sigüenza y Góngora nebol priaznivo naklonený

scholast ickému mysleniu.

94 J. Franco pribl ižuje št ruktúru španielskeho impéria, v platnost i

pribl ižne od r. 1533 až do konca 18. storočia: forma vládnutia bola

p r í sne central ist ická, najvyšším orgánom bola Rada Indií (Consejo de

Indias), ustanovená r. 1524 a skladajúca účty priamo kráľovi .

55

vypovedať o bezprostrednej americkej skúsenosti bola veľmi

zúžená, v tomto zmysle treba kladne nahliadať na prí ležitosť ,

ktorú pre túto konkrétnu situáciu (iste nie ojedinelú) núkal

kláštorný život.95

Oceniť pozoruhodnú intelektuálnu slobodu Sor Juany

možno len so zreteľom na dobový kontext. Anderson Imbert

zdôrazňuje, že vzbura Sor Juany nie je vzburou sveta, keďže

bola ortodoxnou katolíčkou, obávajúcou sa škandálov i heréz.

„Avšak v lone cirkvi bol jej impulz impulzom slobody, azda

stimulovaný nepokojmi roztrúsenými po 17. storočí, nepokojmi ,

ktorých prameňom bola aj Descartova Rozprava o metóde .“96

Pri interpretácii l iterárnej tvorby Juany Inés de la Cruz nie

je možné odhliadať od teologických tém a metód, ktoré sa do

nej premietl i , nakoľko sa ukazujú ako kľúčové a prenikajúce

mnohé vrstvy jej rukopisu. Bri lantným príkladom teologického

vedeckého prístupu sestry Juany Inés je List hodný múdrosti Atén

a osobitým spôsobom Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz . Zreteľne

z nich vystupuje novosť autorky vo vzťahu k dobovej teológii

a cirkevnému životu. Z chronologického hľadiska možno jej

tvorbu ukotviť v súradniciach tzv. európskej manuálovej

teológie, ktorú by sme mohli charakterizovať i ako plod neskorej

scholastiky. Osobnostne, ako aj vedeckým obsahom i

metodologicky však dielo Juany Inés predstavuje čosi moderné,

Najvyššie posty v koloniálnej hierarchi i náležali Španielsku, aby bola

zabezpečená lojálnosť . Americkí občania španielskeho p ôvodu sa

podieľal i na polit ickom a ekonomickom živote len v nižších vrstvách,

napr. v mestských radách. Cirkev v Novom svete ekonomicky

zmohutnela a a vo veľkej miere razi la cestu autonómnosti. Kládla

dôraz na zachovanie pravost i viery v kultúrno-náboženskej

rozmanitost i kontinentu či s ohľadom na nástrahy, ktoré mohli prísť zo

starého kontinentu. Podpora mis ionárov jej umožňovala nadviazať

užšie vzťahy s domorodým obyvateľstvom. Pozri napr. FRANCO, J.:

Historia de la l i teratura hispanomericana. A part i r de la

independencia. Cit . d., s. 15 – 28.

95 Tamže, s. 27 – 28.

96 ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana I .

La Colonia. Cien años de república . Cit . d., s. 99 – 100.

56

istým spôsobom anticipujúce dokonca teologické myšlienky 20.

storočia, na čo sa pokúsime bližšie poukázať v nasledujúcej

kapitole.

Teologickému pôsobeniu Sor Juany predchádzajú také

významné duchovné a myšlienkové prúdy ako mystika (J.

Eckhart, J. Gerson, N. Cusano), humanizmus, reformácia

a španielska „druhá scholastika“ (Melchior Cano, Domenico

Báñez, Luis de Molina, Francisco Suárez). Už čas tohto

uvažovania možno charakterizovať ako čas nástupu modernej

kultúry, ako na to upozorňuje Battocchio, cirkev sa však nie vždy

vedela harmonicky vyrovnať s tým, čo obnášal.97 Prenikavou

syntézou teologickej reflexie 16. storočia bol Tridentský koncil

(1545 – 1563). Na jednej strane práve s ním treba usúvsťažňovať

rozdelenie kresťanského sveta, na druhej strane z neho

vychádza úsi l ie cirkvi objasniť svoju vlastnú identitu, a to práve

cez konfrontáciu s protestantskou reformou. Scholastická

teológia vstupuje do služieb protireformácie. Vymedzuje sa ako

teológia analytická, diskutujúca o duchovných kontroverziách,

čo plynulo z primárnej úlohy potlačiť omyly protivníkov. Takto

nastavená optika teologické bádanie od začiatku

hendikepovala, nakoľko neumožňovala držať krok so

súdobým človekom, mysliacim v moderných kategóriách.

Veda a fi lozofické smery sa teda začínajú cítiť svojbytne

vo vzťahu k teológii a je zrejmé, že sa aj pohybujú v iných

myšlienkových súradniciach, než tých, čo stavajú na dedičstve

scholastiky. Príkladom je už spomínaný Descartes (1596 – 1650) a

jeho pokus fi lozoficky interpretovať človeka a svet bez toho, aby

sa odvolával na premisy teologickej povahy, na čo scholastická

teológia nedokázala náležite reagovať. Moderná fi lozofia

a scholastická teológia ži jú svoj vlastný život a ich autonómia,

ktorú by sme mohli označiť aj spojením rozklad stredovekej

97 Pozr i BATTOCCHIO, R.: La teologia . Casale Monferrato: Piemme,

1997, s. 57.

57

syntézy (v zmysle veľkých metafyzických konceptov), sa prenesie

aj do nasledujúcich storočí. V kontexte tohto trendu možno

pozorovať diferenciáciu rôznych disciplín a špecializácií vnútri

samotnej teológie (biblická teológia, morálna, špirituá lna,

dogmatická, apologetická ap.). Popri pozitívach to prináša

vzájomnú uzavretosť, jednotl ivé oblasti akoby spolu

bezprostredne nesúviseli a neobjímali tú istú myšl ienkovú

podstatu. Teologická reflexia sa vzďaľuje svetu, presúva sa

z univerzitného prostredia do seminárov, kláštorných škôl,

predovšetkým s cieľom formovať klérus alebo rehoľníkov.

Zjednodušene tak možno konštatovať, že teológia sa stala vo

svete/pre svet neprítomnou.

Naznačeným vývinovým osobitostiam sa prispôsobil aj

l iterárny druh, ktorým sa teológia vyjadrovala. Od polovice 17.

storočia, t. j . v postridentstom období, v ktorom ži la a pôsobila

Sor Juana, sa objavujú prvé manuály 98. Charakterizuje ich

metodologická strnulosť, zjednodušovanie, konzervatívnosť,

odtrhnutosť od života, neprítomnosť zmyslu pre dejiny, pre

biblickú exegézu či neužitočná špekulatívnosť. Tón manuálovej

tvorby bol apologetický a konfrontačný. Ak uvažujeme o diele

Sor Juany v tomto kontexte, je potrebné zdôrazniť, že jej

apologetická poloha bola zmierl ivá, pričom konfrontačný pól sa

nachádzal vnútri cirkvi, nie mimo nej. Jej apológiu možno

charakterizovať ako apológiu možnosti ženy študovať, a to

dokonca aj teológiu. V tomto zmysle sa ako žiaduce ukazuje

98 I š lo o systematické kurzy, spracované trojakým spôsobom: pozit ívne

(súhrn, analýza prameňov a faktov zjavenia), dogmaticky (racionálne

a špekulatívne) a polemicko-apologeticky. Každá téma v nich

(Troj ica, ľudsko -božská osoba Krista , stvorenie , milosťa atď.) s ledovala

spoločnú schému. Bolo potrebné uviesť tézu a predstaviť ju spolu

s rozl ičnými názormi na ňu, následne sa podávali dôkazy, vyvodené

najprv z Písma a z cirkevných dokumentov, a potom z teologicko-

racionálnej úvahy. V závere sa predk ladalo r iešenie problémov, ktoré

mohla téza vyvolávať, ako aj návody na jej uplatnenie

v (duchovnom) živote čitateľa manuálu. Pozr i BATTOCCHIO, R.: La

teologia . Cit . d., s. 57.

58

uvažovať o jej diele ako o istom vnútrocirkevnom trende,

špecif icky ako o prejave akejsi vnútornej intuície či vízie posunúť

teologické uvažovanie ďalej, inam.

Hoci sa tvorba Sor Juany Inés de la Cruz málokedy

interpretuje na pozadí mystiky, ak pri jmeme definíciu C. V.

Pospíši la, že dobová španielska mystika „sa vyznačuje

inkulturáciou kresťanskej špirituálnej tradície do novej kultúrnej

paradigmy, zohľadňujúcej oveľa viac subjektivitu a psycho-

lógiu“99, žiada sa nám priradiť ju k sv. Terézi i od Ježiša (1515 –

1582) a sv. Jánovi z Kríža (1542 – 1591). Najmä postava svätice

z Ávily, veľkej reformátorky Karmelu, navodzuje viacero

usúvsťažnení. Obe boli veľmi vzdelané, pričom prameňom

poznávania bola pre nich kniha (prítomná v rodinnej knižnici),

na čo poukazujú v úvodných pasážach svojich autobiografi í .

Prvé rozhodnutie Juany vstúpiť do kláštora bolo spojené práve

s karmelitánskou rehoľou. Aj z l istu Sor Fi lotei je zrejmé, že Terézia

Avilská bola pre ňu vzorom – ľudským i duchovným, Juana Inés ju

totiž viackrát nazýva „moja matka Tereza“ (madre mía Teresa).

Na život oboch rehoľníčok vplývali ich spovedníci, rovnako ich

zbližuje to, že v čase svôjho pôsobenia boli nepochopené,

dokonca prenasledované. Obe udržiavali vzťahy so vzdelanými

priateľmi. Veľmi príznačnou črtou je, že evidovali nedostatok

l iteratúry/spisby, ktorá by sa prihovárala ženám. Z ich

autobiografi í vystupuje hlboké poznanie Svätého písma.

Ak na tvorbu Sor Juany Inés de la Cruz nahliadame, spolu

s niektorými autormi, ako na ukážku barokovej scholastiky,

najpravdepodobnejšie tej, ktorú reprezentuje nová špan ielska

scholastika, musíme konštatovať, že tomuto vymedzeniu

nezodpovedá, čo sme sa sa už napokon usi lovali naznačiť vyššie.

Nekorešponduje s ním ani jazykom, ani zvolenou metódou

prístupu k textu, ani uplatňovaním princípu špeku - latívnosti

99 POSPÍŠIL, C. V.: Hermeneutika mystéria. Kostelní Vydří : Karmelitánské

nakladatelství , 2005, s. 56.

59

(hraničiacej s intelektuálnou hrou). Autorka vychádza zo

Svätého písma, pri argumentácii sa odvoláva na myslenie

cirkevných otcov, ktorí sú nositeľmi tradície a používa

racionálne zdôvodnenia. Všetky tieto atribúty pritom zaodieva

do netradičného naratívneho štýlu, odhaľujúceho skôr estetický

rozmer pravdy, ktorú sa usi luje predložiť.

60

III . AUTOBIOGRAFICKÝ LIST SOR JUANY INÉS DE LA CRUZ. K JEHO

DUCHOVNO-APOLOGETICKÉMU ROZMERU

Interpretačný priestor obklopujúci l iterárne dielo Sor Juany Inés

de la Cruz sa ukazuje ako veľmi rozľahlý a črtajú ho rozl ičné

prístupy i spôsoby uvažovania. Sú práce, ktoré skúmajú jej tvorbu

v životopisných súvislostiach, i také, čo usúvsťažňujú jej myslenie

so súvekým fi lozofickým, teologickým a iným poznaním, ale aj

vyslovene textové exegézy. Už akoby fixné miesto má v tomto

priestore aj analýza napojená na feministické teórie. Ako sme sa

na to snažil i poukázať v prvej kapitole, život Juany Inés je

vďačným predmetom interpretácie, je v ňom totiž veľa skrytého

a historiograficky nezazna-menaného, a preto zvádza niektorých

autorov k dopovedaniu, resp. k vyplneniu spisovateľkinho ticha.

Najcennejším prameňom poznávania Juany Inés de la Cruz sa

však aj po vyše tristo rokoch stále javí to, čo o sebe

sprostredkovala sama vo svojej tvorbe. Z významových polôh jej

diela preto vychádzame aj v tejto práci, osobitne v tejto

kapitole, pričom sa snažíme uvažovať o aktuálnosti jeho

posolstva, o tom, čo robí v ňom formulovaný diskurz aj na

začiatku 21. storočia moderným, ba modernejším ako

kedykoľvek predtým.

List Sor Juane verzus List hodný Aténinej múdrosti

List hodný Aténinej múdrosti matky Juany Inés de la Cruz...

(Carta Atenagórica de la madre Juana Inés de la Cruz...), ako

sme to už čiastočne načrtl i , obsahoval teologickú kritiku téz

portugalského jezuitu Vieyru, ktoré prezentoval v slávnej Kázni

o prikázaní (Sermão do Mandato) niekedy v rozmedzí rokov 1642

a 1652. Svoju reakciu naň autorka pôvodne pomenovala Kritika

jednej kázne (Crisis de un sermón) a napísala ju v rokoch 1687 –

1690. Ako spomína v jej úvode, bola plodom rozhovoru

s nemenovaným adresátom, ktorý ju požiadal, aby myšlienky

61

nezáväzne vyjadrené na margo kázní excelentného rečníka

položi la na papier. V úvode knižky , publikovanej bez vedomia

autorky, sa nachádzal aj l ist určený Juane Inés (List Sor Juane) a

podpísaný Sor Fi loteou de la Cruz, osobou, ktorá sa prehlasovala

za zodpovednú za vydanie diela. Pod relatívne priehľadným

pseudonymom sa schovával biskup Manuel Fernández de Santa

Cruz, uverejniaci dielo na vlastné náklady.

Predmetom Vieyrových úvah bolo premisa, že najväčším

dôkazom Kristovej lásky vo vzťahu k ľudstvu nebola jeho obeť na

kríži , ale jeho dočasné vzdialenie sa zo sveta, ako aj jeho láska,

ktorá si nenárokovala na vďaku. Proti týmto dvom tézam

vystúpila vo svojej kritike Sor Juana, pričom čitateľa upozornila,

že bude používať tú istú metódu, akú použil jezuita, ktorý najprv

predkladá názory troch učiteľov Cirkvi , sv. Augustína, sv. Tomáša

a sv. Jána Chryzostóma , a napokon svoj vlastný. Výstavba Listu

hodného múdrosti Atén svedčí o autorkinej dôkladnej znalosti

umenia argumentácie a tiež o prenikavej teologickej intuícii,

prostredníctvom ktorej spochybňuje niektoré Vieyrove tézy,

a hoci je žena, odvažuje sa predstaviť vlastnú teologickú úvahu

o najväčšom prejave Kristovej lásky. Ukotvuje ju v myšlienke, že

Boh prejavuje ľudstvu svoju nesmiernu lásku tým, že mu

neposkytuje žiaden dôkaz o svojej láske.

„Ďakujme Bohu a zvažujme toto majstrovstvo Božej lásky,

v ktorom odmena je dobrodením, trest je dobrodením,

zadržanie prejavov dobra je najväčším dobrodením

a neprejavovať lásku je najväčším prejavom lásky.“ 100

100 “Agradezcamos y ponderemos este primor del Divino amor en

quien el premiar es beneficio, el cast igar es beneficio y el suspender

los beneficios es el mayor beneficio, y el no hacer f inezas la mayor

f ineza.” Carta atenagórica. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras

completas. Cit . d., s. 826.

62

Túto myšlienku Sor Juana ďalej dokladá príkladom

z Nového zákona :

„A ak nie, povedzte mi: Boh, ktorý dal svetu svojho

jednorodeného syna, ktorý sa vteli l a zomrel pre človeka,

čo môže človeku uprieť? Nič. Veď on sám hovorí: Alebo je

medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho

prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?

Keď teda vy, hoci ste zl í, viete dávať dobré dary svojim

deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach,

dobré veci tým, čo ho prosia.101

Je len prirodzené, ak myšlienka Juany Inés „o Božom

nedávaní“ vzbudila vlnu nepochopenia, nielen preto, že ju

sformulovala rehoľná sestra, ale najmä z dôvodu, že na prvý

pohľad akoby vrhala tieň na hodnotu Kristovho zadosťučinenia,

ktoré Bohu priniesol tým, že obetoval svoj život za hriechy

ľudstva a zaslúži l mu nadprirodzené dary. Sama Sor Fi lotea vo

svojom liste popiera Juaninu tézu „Božej ľahostajnosti vo vzťahu

k človeku, považuje ju skôr za trest, než prejav lásky. Zastáva

názor, že Božím dobrodením je len to, čo Boh robí pre ľudské

srdce, tým, že mu poskytuje milosť, aby mu ono na ňu s vďakou

odpovedalo.102 Angelo Morino sa domnieva, že „pre biskupa je

nezvyčajná téza mníšky dôsledkom – nevyjadreným, no

vydedukovateľným – prehnaného a výčitku si zasluhujúceho

záujmu o svetské poznanie, nepokoja, ktorý vyvolalo humanae

l i tterae ...“103

101 “Y si no, díganme: Dios que dio al Mundo su Unigénito que encarnó

y murió por el hombre, ¿qué podrá negar al hombre? Nada. Él mismo

dice: Quis est ex vobis homo, quem si petierit f i l ius suus pa nem,

numquid lapidem porriget ei? Aut si piscem petier it , numquid

serpentem porriget ei? Si ergo vos, cum sit i s mal i , nost is bona data

dare fi l i i s vest r i s : quanto magis Pater vester, qui in coelis est , dabit

bona petentibus se?” Carta atenagórica. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas. Cit . d., s. 826 – 827.

102 Pozri Lettera a Sor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a

Suor Fi lotea . Cit . d., s. 16.

103 MORINO A.: Risposta a Suor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ:

Risposta a Suor Fi lotea . Cit . d., s. 85.

63

Na pozadí súdobej teológie sa téza Juany Inés mohla

naozaj javiť aj ako heretická. Jej originalitu však treba uch opiť

v kontexte autorkinho celého myslenia a tvorby, nakoľko práve

v tejto optike nadobúda osobitý mysticko -poetický rozmer. Božia

neprítomnosť (cez dary, tresty či ich zadržanie) v živote človeka

sa v ňom odkrýva ako „temná noc“, oslobodená od všetkých

obrazov a naplnená pasivitou človeka, jedine v nej možno pri jať

najhlbšiu vnútornú skúsenosť Boha. V tomto kontexte je

aplikovateľná téza sv. Tomáša Akvinského, v ktorej formuluje

rozdiel medzi esenciou a bytím: „duša ako esencia – úplne

pasívny potenciálny princíp bez akejkoľvek dokonalosti pri j íma

akt bytia (actus essendi) a zároveň ho l imituje. Lebo všetka

dokonalosť pochádza z uskutočnenia aktu bytia. Ku špecifickej

vlastnosti ľudského ducha patr í, že prichádza k sebe iba skrze

bytie mimo seba“104.

Výrazovú si lu argumentácie Juany Inés možno len do istej

miery merať lexikou a idiomatickými zvratmi, jej podstata je

ukotvená v uvedomovaní si ľudského a božského tajomstva

v jednom. Toto poznanie akoby u nej vystupovalo z duchovnej

a/alebo intelektuálnej skúseno sti nevypovedateľného: všetko,

čo píše, píše v interpretačnom kľúči Písma a kresťanskej tradície.

Juana Inés ako autorka je hutná, logická a scholasticky presná.

Čitateľ nedokáže zostať vo vzťahu k jej fi lozofickej báze

indiferentný, práve naopak , podnecuje k úvahe a zaujatiu

postoja.

V Liste hodnom múdrosti Atén nie je veľa autobiogra -

fických pasáží. Zaiste však v týchto súradniciach možno

interpretovať úvodnú časť textu, ktorá je akýmsi nepriamym

potvrdením toho, že v hovorni klauzúrneho kláštora sv.

Hieronýma sa Sor Juana stretávala (aj) s autoritami cirkevného

života a viedla s nimi duchovné rozhovory i teologické dišputy.

104 I I . Di ference, AA, s . 141. Ci t . podľa KOFROŇOVÁ, V.: Zamyšlení . In: SV. JAN

OD KŘÍŽE: Temná noc. Kostelní Vydř í : Karmeli tánske nakladatelství , 1995, s . 9 .

64

Druhým aspektom osvetľujúcim vnútorné prežívanie Juany Inés je

aj niekoľkokrát zdôraznený fakt, že l ist napísala preto, aby

vyhovela túžbe vyslovenej adresátom, aby vedel, že ho

poslúcha „v tom najťažšom“ a tiež aby videl, že jej uvažovanie

je oslobodené od akejkoľvek vášne. Odvoláva sa na autoritu

príkazu, iba v nej vidí ospravedlnenie chýb svojej poslušnosti ,

ktorá sa, ako píše, iným očiam môže javiť ako neprimeraná

namyslenosť, o to viac, že spočinula na pohlaví, ktoré nemá

reputáciu v oblastí spisby, ako to bolo spoločen sky bežne vžité.

Téma ženy je popri téme múdrosti návratnou témou l istu

Sor Juane . Sor Fi lotea hneď na jeho prvých riadkoch oceňuje

Juanin dômyselný spôsob argumentácie, prirovnáva ju k novému

orlovi Apokalypsy, ktorý svoj jedinečný talent dvihol ponad seba

samého, rovnako však aj k Cesarovi Menesesovi, poprednému

portugalskému kazateľov i a Vieyrovmu učiteľovi. Skladá jej

kompliment, keď jej pripisuje „vycibrenejšie pero“, než aké mali

obaja muži. Podľa neho je dôvodom na radosť, že im protirečila

„žena, ktorá je pýchou svojho pohlavia“ 105. Sor Fi lotea sa

vyznáva z toho, že obdivuje „bystrosť jej konceptov, múdrosť

dôkazov a energickú jasnosť“106, akou vie presviedčať. Všetky

tieto chvály sú však len akousi predohrou k hlavnej myšl ienke

l istu, ktorú jeho „autorka“ uvádza upozornením, že jasnozrivá

múdrosť je darom , Bohom vtlačený do duše. List dala vytlačiť,

nielen preto, aby spisovateľka videla jej písmo zreteľnejšie, ale aj

preto, aby si uvedomila, aké poklady Boh do nej vloži l a bola mu

zato vďačnejšia. Vyslovuje prianie, aby ju verše svätcov (sv.

Terézia, sv. Gregor Naziánsky), ktorí posväti l i zručnosť

veršovania, inšp i rovali nielen v metrike, ale aj v témach.

Z naznačeného opäť vystupuje narážka na jej poéziu

profánneho charakteru.

105 Lettera a Sor Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor

Fi lotea . Cit . d., s. 12 .

106 Tamže .

65

Sor Fi lotea viackrát opakuje, že nesúhlasí s tým, aby boli

ženy, čo píšu, odsudzované. Zdôraňuje však, že Boh nechce od

ženy písmená, ktoré sú podnetom k samoľúbosti a neposlušnosti.

„Ak iné rehoľníčky obetujú svoje vôľu poslušnosti , vaša výsosť

nech uväzní múdrosť, čo je najťažšia a najmilšia obeta, akú

možno priniesť na oltár náboženstva.“ 107 Sor Fi lotea povzbudzuje

Juanu Inés, aby zdokonal i la svoje zvyky a lepšie vyberala knihy.

Ako príklad jej predkladá evanjelistu Mareka, ktorý po obrátení

zamenil knihy svojho zatratenia za knihu Ježiša Krista.

Znepokojenie pisateľky l istu tkvie najmä v obave o dušu

rehoľníčky a jej spásu.

Núka sa otázka, prečo biskup, ktorému Sor Juana

dôverovala, text uverejni l . Každá odpoveď však môže byť len

domnienkou. Sor Juana Inés nebola, napriek klauzúrnemu životu,

osobou neznámou, chýr o nej ovládol mnohé oblasti verejného

života. Nemožno spochybňovať ani to , že biskupovi išlo naozaj

o duchovné dobro Juany Inés. Životopisec jej spovedníka

Núñeza de Mirandu naznačuje, že medzi oboma kňazmi

jestvovalo porozumenie v úsil í vzdialiť ju fi lozofickému mysleniu

a pestovaniu svetskej spisby. Keďže neexistovala mužská vetva

rehole sv. Hieronýma, priamym zodpovedným za kláštor bol

diecézny biskup a aj spovedníci sestier museli mať špeciálne

povolenie na stretávanie. Na druhej strane niektorí autori prác

o Sor Juane zdieľajú názor, že bola použitá v konfl ikte medzi

biskupom z Puebla, Fernándezom de la Cruz, a mexickým

arcibiskupom Francisom de Aguiar y Seijas.

Octavio Paz vyjadri l v tejto súvislosti presvedčenie, že List

hodný múdrosti Atén je manifestáciou osobitostí súvekej

107 “Se le alt re rel igiose sacri f icano la volonta al l ´obbedienza,

Vossignoria imprigioni l ´ intel l igenza, che è i l più arduo e gradito

olocausto che possa offr i rs i sul le are della Ragione.” Lettera a Sor

Juana. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor Fi lotea . Cit . d., s.

13.

66

hispánskej spoločnosti , nakoľko rivalita medzi p re látmi sa preja-

vovala iba skryto. Teológia bola maskou politiky.108 Za kultúrno-

historické nóvum pôsobenia Juany Inés však možno bezosporu

označiť „objavenie sa ženského povedomia“, preto Paz

zdôrazňuje, že: „Sor Juana nebola nástrojom biskupa z Puebla.

Bo la jeho spojenkyňou.“109

Záhadou asi zostane aj to, prečo Fernández de la Cruz

podpísal l ist ako Sor Fi lotea. Je málo pravdepodobné, že by sa

v tom čase k nemu ešte nebol dostal preklad knihy sv. Františka

Saleského Fi lotea. Návod na nábožný život (Introduction à la vie

dévote, 1609). Úvodná časť jeho l istu Juane by síce mohla

naznačovať, že on sám sa ňou (jej múdrosťou) chcel nechať

poučiť, r iadky, čo nasledujú, v ktorých dominuje nabádanie

k prehlbovaniu duchovného života a tém, však skôr navodzujú

dojem, že poučenie potrebuje rehoľníčka a on ju, identitou „tej,

čo miluje Boha“ (f i lotea) chce povzbudiť k oveľa väčšej

horl ivosti a túžbe po láske Stvoriteľa.

Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz

List adresovaný Sor Fi lotei de la Cruz je bri lantnou ukážkou

autorkinho komplexného vzdelania i jej schopnosti presvedčivo

argumentovať, na ktorú sme upriamil i pozornosť už v predošlej

podkapitole . Juana Inés v ňom vpúšťa čitateľa do svojho života

a umožňuje mu porozumieť jej rozhodnutiam, tušiť pozadie

vnútorných konfl iktov a odkrývať (aj nenaplnené) túžby. List

podpísala 1. marca 1691 a adresovala ho Sor Fi lotei de la Cruz,

a teda biskupovi Fernándezovi de Santa Cruz. Skutočnosť, že na

sformulovanie odpovede čakala Juana Inés tri mesiace, nie je

len obrazom toho, že ju nečakaný l i st biskupa mohol zraniť

a obrať o slová, je najmä vyjadrením závažnosti rozhodnutia,

108 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe . Cit. d., s .

533.

109 Tamže.

67

ktoré pri jala. Vzhľadom na tón ho možno chápať aj ako snahu o

priateľské gesto snažiace sa vniesť zmier a pokoj do pre ňu zvlášť

ťažkej a napätej situácie. Rovnako je však možné uvažovať

o ňom, navzdory zdvori lej a úctivej forme, ako o autorkinej

sebaobrane či manifeste jej práva na štúdium. V tomto zmysle

sa nám o ňom žiada uvažovať aj na stránkach predkladanej

práce.

Bez znalosti okolností a autorského pozadia l istu Sor F i lotei

je na prvý pohľad zrejmé, že ho napísala osoba mimoriadne

erudovaná, sčítaná, znalá princípov rétoriky i diskurzných

stratégií. Napriek množstvu použitých citácií (najmä prameňov

v latinčine), prirodzene a umne včlenených do textu, ako znak

doby a kultúry, si l ist uchováva svoju autenticitu, podčiarknutú

osobitou rytmickou štruktúrou viet i ženským pohľadom.

V naznačených súradniciach ide o jedinečný dokument,

skladajúci, napriek viacerým prázdnym miestam či zátvorkám,

výrečný obraz o intelektuálnom živote v novohispánskej kolónii .

Hoci autobiografické pasáže osvetľujú mnohé zo života Sor

Juany, ich prítomnosť je zásadná najmä pre vyskladanie

„motívu“ túžby po poznaní, ktorá ju nepretržite sprevádzala od

detstva až do obdobia zrelého veku a určovala v šetky zásadné

životné voľby. V nej (v túžbe) spočíva argumentačný základ

Juaninej apologetiky. Z autorkinej dikcie možno napokon vytušiť

aj pôžitok, ktorý v nej navodzovala intelektuálna skúsenosť

a ktorú chápala v duchu tézy rozvinutej v Liste hodnom Atén inej

múdrosti –„najväčším dobrodením Boha je nedať“ – , a teda

ponechať aj túto oblasť v slobode rozhodovania a v prirodzenej

nadväznosti na dary a milosti , ktoré jej dal zo svojej vôle, bez

toho, že by si ich bola pýtala , ako to expressis verbis vyznáva

v Liste Sor Fi lotei.

„Je však pravda a nebudem to popierať (po prvé preto, že

je to známe všetkým a po druhé, pretože Boh ma vo svojej

milosti obdaroval nesmiernou láskou k pravde, hoci nie

68

v môj prospech), že odkedy sa ma dotklo prvé svetlo

rozumu, náklonnosť k štúdiu bola taká naliehavá a mocná,

že ani cudzie výčitky – a podstúpila som ich veľa – , ani

moje vlastné úvahy – a nebolo ich málo – nemohli umlčať

ten prirodzený impulz, ktorý do mňa Boh vloži l . Vaša Výsosť

vie prečo a načo, rovnako vie, že som ho žiadala, aby

zhasol svetlo môjho umu , ponechajúc len toľko, koľko

treba, aby som uchovávala jeho Zákon, veď to ostatné je,

podľa niektorých, v žene navyše . A sú aj takí, čo hovoria,

že jej škodí.“110

Sor Juana napriek dôkladne premyslenej kompozícii l istu

v súlade s úmyslom zapôsobiť na čitateľa, zostáva vo svojej

výpovedi pravdivá: pri j íma identitu vzdelanej píšucej ženy so

všetkým, čo obnáša/la a čo jej v budúcnosti priniesie, práve so

zreteľom na formulované koncepty. „Nehanbí sa za to, čím je

a čím bola.“111

Na začiatku l istu Sor Fi lotei je mlčanie. Ak dôverujem

autorke, jeho prameňom je vedomie zodpovednosti voči

adresátovi, rovnako však aj vďačnosť za nečakané uznanie

autoritou.

O čo väčší dôvod k mlčaniu by som mala ja... že

v skutočnosti neviem povedať nič, čo by vás bolo hodné.

Druhou zábranou je spôsob, ako sa vám poďakovať za tak 110

“Lo que sí es verdad que no negaré (lo uno porque es notor io

a todos, y lo otro porque aunque sea contra de mí, me ha hecho Dios

la merced de darme grandísimo amor a la verdad) que desde que

me rayó la primera luz de la razón, fue tan vehemente y poderosa la

incl inación a las letras, que ni ajenas reprensiones –que he tenido

muchas – , n i propias reflejas – que he hecho no pocas – , han bastado

a que deje de seguir este natural impulso que Dios puso en mí: Su

Majestad sabe por qué y para qué; y sabe que le he pedido que

apague la luz de mi entendimiento dejando sólo lo que baste para

guardar su Ley, pues lo demás sobra, según algunos, en una mujer; y

aún hay quien diga que daña.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:

SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 830. 111 PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la fe . Cit. d., s .

538.

69

hojnú a nečakanú priazeň, že ste dala do tlače moj

rukopis.“112

V istom zmysle ide o najťažšie interpretovateľnú časť,

predovšetkým, ak máme na mysli jej mieru hodnovernos ti . Ťažko

veriť, že po l iste, ktorý jej napísala Sor Fi lotea, v ktorom prevážilo

nabádanie k zrieknutiu sa inej ako duchovnej spisby a po ktorom

sa napätie medzi ňou a cirkevnou hierarchiou vystupňovalo, sa

autorka cíti poctená, či polichotená. Nevedno, či Sor Juana

rešpektuje formálny úzus alebo, súc si vedomá si ly vlastného

(ženského) povedomia, a teda spoje-nectva s biskupom

z Puebla, o ktorom hovori l Octavio Paz, uplatňuje v incipite

topos falošnej skromnosti , ako istú pomyselnú kontinuitu s incitom

l istu, ktorý jej adresovala Sor Fi lotea.

Séria odkazov na biblické udalosti Navštívenia Panny Márie

u Alžbety alebo pomazania Saula na Kráľa Izraela však dáva

tušiť, že autorka prežíva si lnú emóciu, údiv vedúci

k počiatočnému tichu po skúsenosti s nečakanou priazňou.

Podnetná analógia medzi mlčaním Sor Juany a tichom v teológii

je predstavená u hispanoamerického teológa Leonarda Boffa,

ktorý uvažuje o tichej vďačnosti a údive nad Božou priazňou

(milosťou) i zodpovednosti za adresáta a dáva ich do vzťahu

s počiatkom teológie. Teológia sa podľa neho rodí z ticha,

z úžasu a vďačnosti.113

112 “con cuánta mayor razón cal lar ía… en la realidad es no saber

algo digno de vos. El segundo imposible es saber agradeceros tan

excesivo como no esperado favor, de dar a las prensas mis

borrones…” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE

LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 827.

113 BOFF, L.: Trini tá e società . Ass is i : Cittadella Editr ice, 1992, s. 289.

70

K vrcholu Kráľovnej vied

Juana Inés de la Cruz v Liste Sor Fi lotei objasňuje pozadie

i motiváciu štúdia a stavia majstrovskú obhajobu svojho práva či

akokoľvek práva ženy na vzdelanie a odkrývanie hlbších

súvislostí univerza. Za posledný a najvyšší cieľ svojej

intelektuálnej cesty označuje svätú teológiu, k jej vrcholu sa

chce priblížiť. Ako dôsledné sa jej pritom ukazuje použiť schody

vedy a umenia, súc si vedomá, že: štýlu Kráľovnej vied nemôže

porozumieť ten, čo nepozná štýl jej služobníc; ani všeobecné

a osobité metódy Svätého Písma nerozl íši , kto neovláda

zákonitosti logiky; podobne, ako jeho figúram, trópom a zvratom

nemožno porozumieť bez rétoriky; bez fyziky zas nie je m ožné

pochopiť mnoho prirodzených otázok o pôvode obetných

zvierat a symbolike s nimi spojenej, ani rozoznať, či Šaulovo

uzdravenie za zvuku Dávidovej citary bola čnosť a prirodzená

si la hudby, alebo nadprirodzená schopnosť, ktorou chcel Boh

Dávida obdarovať; rovnako nie je možné bez aritmetiky

pochopiť mnohoraké počty rokov, dní, mesiacov, hodín

a tajomných týždňov ako sú tie Danielove či iné, kvôli ktorých

porozumeniu je potrebné poznať povahu, zhodu a vlastnosti

čísel; bez geometrie nemožno odmerať svätú archu Zmluvy

a sväté mesto Jeruzalem, ktorých záhadné miery tvoria kocku vo

všetkých rozmeroch, ani proporčne nádherné prerozdelenie

všetkých ich častí; bez architektúry nespoznáme veľký

Šalamúnov chrám, kde sám Boh bol tvorcom a dal príkaz i plán

a múdry kráľ len dohliadal, aby sa vykonal, „kde nebol

podstavec bez tajomstva, stĺp bez symbolu, r ímsa bez alúzie,

architráv bez významu“, kde ani najmenšia l ínia nebola len

púhym doplnkom umenia, lež významným symbolom; ani

historickým knihám nie je možné porozumieť bez znalosti častí ,

z ktorých pozostávajú dejiny; bez väčšej erudície sa nedajú

pochopiť svetské príbehy, ako ich prináša Sväté Písmo, zvyky,

r ituály, spôsoby vyjadrovania; bez učenia svätých otcov

71

nemožno porozumieť tajomnému jazyku prorokov; bez zn alosti

hudby nie je možné zachytiť harmonické proporcie a ich krásu, a

to obzvlášť v Abrahámovej otázke, s ktorou sa obracia na Boha,

či odpustí mestám, ak v nich nájde spravodlivých a pod.114 Svoje

presvedčenie o nevyhnutnosti štúdia vied ako predstupni

teo logického poznania dokladá Sor Juana citátom z knihy Jób, v

ktorej Boh hovorí: „Môžeš zakosí l iť pásy Kuriatok, Orióna putá

môžeš rozviazať? Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil ,

Medveďa viesť budeš s jeho mladými?115 –, ktorý sa bez znalosti

astronómie ukazuje ako nezrozumiteľný.

Autorkino uvažovanie o vzťahu teológie a ostatných vied,

alebo inými slovami, o vzťahu viery a rozumu, ktorý reprezentujú,

naznačuje, že jej teologickým vzorom bol sv. Tomáš Akvinský,

naňho sa napokon v texte viackrát odvoláva. Teológia je

kráľovnou a vedy sú služobnice. Tým, že sú zapojené do procesu

poznania pravdy, ktorú sa usi luje poodhaliť teológia, však

nestrácajú svoju hodnotu. Ukážkou toho, že Sor Juana

neznevažuje, ale vyzdvihuje váhu fi lozofie, ako i ďalších vied,

ktoré spomína (aritmetiku, fyziku, právo, hudbu či astrológiu) je

aj nasledovná veta: „Ako by som bez logiky mohla porozumieť

všeobecným i čiastkovým metódam, ktorými je napísane Sväté

písmo?“116 Autorka totiž vychádza z toho, že všetky vedy sú

v harmonickom vzťahu, otvorená jedna druhej:

„...a ja by som svojou skúsenosťou chcela všetkých

presvedčiť, že si nielenže neprekážajú, ale navzájom sa

osvetľujú a jedna druhej otvárajú cestu, obmenami

i skrytými súvislosťami – veď pre túto univerzálnu reťaz ich

stvori la múdrosť ich Pôvodcu –, takže sa zdá, že sú

v súlade, spojené obdivuhodným putom a poriadkom...

114 Pozr i Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 831 – 832.

115 Jób 38, 31-32.

116“¿Cómo sin Lógica sabría yo los mét odos generales y part iculares

con que está escrita la Sagrada Escritura?” Respuesta a Sor Fi lotea

de la Cruz. SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s.

831

72

Všetky veci pochádzajú od Boha, ktorý je stredom

a súčasne obvodom, odkiaľ vychádzajú a kde končia

všetky stvorené l ínie.“117

Blízkosť uvažovania Sor Juany a sv. Tomáša Akvinského

naznačuje text encykliky Fides et ratio : „Tomáš dokazoval, že

svetlo rozumu i svetlo viery, pochádzajú od Boha, a preto si

navzájom nemôžu protirečiť. Ešte radikálnejšie Tomáš uznáva, že

prirodzenosť, ktorá je predmetom filozofie, môže pris pieť k

porozumeniu Božieho zjavenia. Viera sa teda nebojí rozumu, ale

ho hľadá a dôveruje mu. Tak ako milosť predpokladá ľudskú

prirodzenosť a zdokonaľuje ju, aj viera predpokladá a

zdokonaľuje rozum. Tento, osvietený vierou, oslobodzuje sa od

krehkosti a od obmedzení pochádzajúcich z neposlušnosti

hriechu a nachádza potrebnú si lu povzniesť sa k poznaniu

tajomstva trojjediného Boha“118.

Ďalšia tomistická, a teda scholastická črta v myslení Sor

Juany sa ukrýva i v kratučkej, no významovo plnej úvahe

o stvorenstve ako prameni poznávania Božej prítomnosti :

„... a hoci som neštudovala z kníh, študovala som zo

všetkých vecí, ktoré Boh stvori l , ony mi boli písmenami

a celý vesmír mi bol knihou.“119

117“y quisiera yo persuadir a todos con mi experiencia a que no sólo

no estorban, pero se ayudan dando luz y abriendo camino las unas

a las otras, por var iaciones y ocultos engarces – que para esta

cadena universal les puso la sabiduría de su Autor – , de manera que

parece que se corresponden y están unidas con admirable trabazón

y concierto... Todas las cosas salen de Dios, que es el centro a un

t iempo y la circunferencia de donde salen y donde paran todas las

l íneas criadas.” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA INÉS

DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d, s. 833.

118 Ján Pavol I I : Encykl ika Fides et rat io , 1998, bod 43. Dostupné na :

http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]

119“y aunque no estudiaba en los l ibros, estudiaba en todas las cosas

que Dios cr ió, s i rviéndome ellas de letras, y de l ibro toda esta

máquina universal“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. SOR JUANA

INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 837 – 838.

73

Nie je potrebné ani teologické, ani fi lozofické vzdelanie k tomu,

aby sme túto tézu o možnosti poznať Boha svetlom ľudského

rozumu, a to prostredníctvom analógie bytia, a potom o ňom

jazykom analógie rozprávať, spoji l i s myslením T. Akvinského.120

Námaha poznávania

Vážnosť teologického diskurzu je v diele Odpoveď Sor Fi lote i

vyvažovaná autobiografickými pasážami, cez ktoré au torka

zdieľa epizódy zo života (niektoré z nich sme včlenil i do prvej

kapitoly), ale aj útrapy spojené s jej veľkou túžbou študovať.

Nanajvýš nežne, no nie vzdialene a nepochopiteľne, pôsobí

priznanie Sor Juany, že najväčšou prekážkou v štúdiu sú oné

„prídavné veci“ komunitného života (zreteľne ich vymedzuje vo

vzťahu k pravidelným rehoľným povinnostiam, ktoré považuje za

užitočné trávenie času):

„...ako keď som napríklad čítala a vo vedľajšej cele sa im

zachcelo hrať a spievať, keď som študovala a dve slúžky sa

pohádali a prišl i za mnou, aby som ich rozsúdila, keď som

písala a prišla ma navštíviť jedna priateľka, ktorá mi svojím

najlepším úmyslom urobila zlú službu, pričom túto prekážku

bolo treba pri jať , ba dokonca za ujmu prejaviť vďaku.“ 121 120 Toto spojenie zdôrazni l prvý a neskôr i druhý vatikánsky koncil :

„Boha, ktorý je prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s i stotou poznať

zo stvorených vecí pri rodzeným svetlom ľudského rozumu“ (porov. Rim

1, 20). Koncil súčasne zdôrazňuje, že treba pr ipísať Božiemu zjaveniu,

„že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia všetci môžu ľahko, s

plnou istotou a bez akéhoľkovek bludu poznať všetko, čo samo osebe

nie je nedostupné ľudskému rozumu“. Dogmatická konšt itúcia

o Božom zjavení Dei Verbum 6. In: Dokumenty Druhého Vatikánskeho

konci lu I . Prel . S. Polčin. Trnava: Spolok svätého Vojte cha, 1993, s. 160.

Pozr i aj Prvý Vatikánsky koncil , dogmatická konšt itúcia o katol íckej

viere Dei Fi l ius, cap. 2: Denz. 1786.

121“Como estar yo leyendo y antojárseles en la celda vecina tocar y

cantar; estar yo estudiando y pelear dos criadas y venirme

a const ituir juez de su pendencia; estar yo escribiendo y venir una

amiga a visitarme, haciéndome muy mala obra con muy buena

voluntad, donde es preciso no sólo admit ir el embarazo, pero quedar

agradecida del perjuicio.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 833.

74

Cez podobný kľúč možno čítať aj triezve konštatovanie

autorky, vedomej si, že čas, za ktorý ju ostatné sestry „oberajú“

o prí ležitosť študovať, je aj pre ne jediným časom, keď to môžu

robiť. Na tomto mieste používa explicitne slovo povolanie. Ono,

podobne ako láska k spolusestrám, je mostom, ktorý jej

umožňuje prejsť ponad všetky úskalia.

„... a iba tí , čo majú skúsenosť so životom v komunite,

vedia, koľká pravda je v tom, takže iba si la povolania

dokáže zariadiť, aby moja povaha bola stále prí jemná a aj

veľká láska vo mne a v mojich milovaných sestrách, veď

láska je jednota, pre ňu neexistujú vzdialené medze.“ 122

Sor Juana vníma ako náročnú samotnú túžbu

poznať/poznávať, nie poznanie ako také, s pokorou vedca si

tot iž uvedomuje, že žiadna suma poznatkov neobsiahne „Knihu,

ktorá objíma všetky knihy a Vedu, do ktorej sú zhrnuté všetky

vedy“123. Príhodné a jej pocitom blízke vyjadrenie námahy

sprevádzajúcej túžbu poznať nachádza v l iste , ktorý svätý

Hieroným napísal mníchovi Rústichovi:

„Koľko námahy ma to stálo, koľkým ťažkost iam som musel

čeliť, koľkokrát som si zúfal a koľko ráz som sa vzdal

a potom začal nanovo, z túžby naučiť sa. Svedkom mi je

svedomie, že som si to vytrpel, i svedomie tých, ktorí so

mnou ži l i .“124 122 “sólo saben cuánta verdad es ésta los que t ienen experiencia de

vida común, donde sólo la fuerza de la vocación puede hacer que

mi natural esté gustoso, y el mucho amor que hay entre mí y mis

amadas hermanas, que como el amor es unión, no hay para él

extremos distantes.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA

INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 833.

123 “el L ibro que comprende todos los l ibros, y la Ciencia en que se

incluyen todas las ciencias” Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:

SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 832.

124 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:

Obras completas . Cit . d., s. 834. V l i ste Sor Fi lotei ide o jed en z

mnohých lat inských citátov. Pr i preklade sme vychádzali z prekladu

do španielčiny, ktorý je uvedený v poznámkach k zobranému dielu na

s. 912: “De cuánto trabajo me tomé, cuánta dif icultad hube de sufr i r ,

cuántas veces desesperé, y cuántas otras veces desist í y empecé de

nuevo, por el empeño de aprender, test igo es mi conciencia, que lo

he padecido, y la de los que conmigo han vivido.”

75

Sor Juana Inés de la Cruz, však v procese poznávania

smerujúcom ku Kráľovnej vied upriamuje pozornosť ešte na jednu

dôležitú okolnosť a súčasne nevyhnutný predpoklad dosiahnutia

výsledkov – je ňou/ním „neustála modlitba a čistota života“, len

cez ne môže človek od Boha pri jať ono „očistenie ducha

a osvietenie mysle“, ktoré mu pomôže porozumieť vznešeným

veciam.125

Ženy nech učia sa mlčiac

Giuseppe Bell ini označil Odpoveď Sor Fi lotei za prvý feministický

dokument. Sor Juana, „zataľ čo sa v absolútnej pokore vydáva

svojmu stavu rehoľníčky, s vervou hlása právo ženy na štúdium,

vysvetľuje svoj smäd po poznaní a s trpkosťou odsudzuje realitu

svojej situácie.“126 Jej nezvyčajný intelektuálny a umelecký

úspech, vzácny pre ženu koloniálneho obdobia, stále púta

pozornosť feministickej kritiky. Novohispánska intelektuálka sa

stala vzorom ženskej subverzie v historickom momente, keď jej

nezostávalo veľa možností voľby či už na rovine osobnej,

spoločenskej alebo v oblasti vzdelávania.

Sor Juane je zrejmé, že preto, aby sa ospravedlnila

z obvinení a vydobyla si právo na štúdium, musí svoju situáciu

vložiť do širších súvislostí, podoprieť ju príbehmi iných žien,

významných osobností , a tak nechať zovšednieť vlastný príbeh.

„...vidím Deboru, ako vydáva zákony, vo vojne i v politike,

a ako vládne ľudu, medzi ktorým bolo veľa učených

mužov. Vidím nesmierne múdru kráľovnú zo Sáby, takú

učenú, že sa odvažuje hádankami skúšať múdrosť

najväčšieho z mudrcov, a nie je za to napomínaná, skôr

práve preto sa stáva sudcom nedôverčivých. Vidím tak 125 Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ:

Obras completas . Cit. d., s. 833.

126 BELLINI , G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana. Cit .

d., s. 137.

76

veľa významných žien: jedny ozdobené darom proroctva

ako Abigail, iné darom presviedčania ako Ester, ďalšie

darom zľutovania ako Rachab, iné darom vytrvalosti vo

viere ako Anna, matka Samuelova, a nekonečné množstvo

iných žien, bohatých na iné dary a čnosti.127

Juana Inés ponúka celý zoznam vznešených žien. Od tých

starozákonných cez ženy, ktoré uctieval a oslavoval starovek,

veštice i múzy: Sibyly, Minerva, Pola Argentaria, Zenóbia,

Aretea, Nikóstrata, Aspasia z Milétu atď. Týmto spôsobom ako by

sa usi lovala rekonštruovať tradíciu emancipovaných žien,

osobností, ktoré spoločnosť pri j ímala, ba dokonca si ich vážila

a do ich rúk vkladala neraz svoj osud. Od pohaniek prechádza

ku kresťankám i k význačným ženám neďalekej minulosti a

napokon k svojim súčasníčkam. Najsi lnejším príkladom sa v

spojitosti s jej osobným príbehom javia práve kresťanské ženy,

nielen pre podobnosť duchovného stavu , nábožnosť či spoločnú

vieru, ale aj preto, že im vkladá do rúk knihu či pero i papier.

„Vidím Egypťanku Katarínu, ako číta a presviedča všetku

múdrosť egyptských mudrcov. Vidím Gertrúdu čítať, písať

a vyučovať. A aby som nehľada la príklady mimo domu,

vidím moju presvätú matku Paulu, vzdelanú v hebrejskom,

gréckom a latinskom jazyku a nanajvýš schopnú vykladať

Písmo .“128 127“veo a una Débora dando leyes, esí en lo mil itar como en lo

polít ico, y gobernando el pueblo donde había tantos varones doctos.

Veo una sapientísima reina de Sabá, tan docta que se atrev e

a tentar con enigmas la sabiduría del mayor de los sabios, s in ser por

el lo reprendida, antes por el lo será juez de los incrédulos. Veo tantas

y tan insignes mujeres: unas adornadas del don de profecía, como

una Abigaíl ; otras de persuasión, como Ester; otras, de piedad, como

Rahab; otras de perseverancia, como Ana, madre de Samuel; y otras

infinitas, en otras especies de prendas y virtudes.“ Respuesta a Sor

Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .

Cit . d.,s. 839.

128 “Veo aquella egipcíaca Catarina, leyendo y convenciendo todas

las sabidurías de los sabios de Egipto. Veo una Gertrudis leer, escribir

y enseñar. Y para no buscar ejemplos fuera de casa, veo una

santís ima madre mía, Paula, docta en las lenguas hebrea, griega y

lat ina y aptísima para interpretar las Escrituras.“ Respuesta a Sor

Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .

Cit . d., s. 840.

77

Sor Juana prejavuje dôvtip , ale aj zmysel pre humor

a i róniu . Do svojho uvažovania premieta i pozoruhodnú intuíciu,

keď povyšuje kuchynský jazyk a ním aj priestor ženy, koloniálnou

patriarchálnou spoločnosťou zaznávaný, nedocenený.

„A čo Vám mám, Pani, povedať o prírodných tajomstvách,

ktoré som objavila pri varení? Vidím, že vajce sa spája

a smaží na masti alebo oleji , a naopak, a rozteká sa

v sirupe. Vidím, že na to, aby si cukor zachoval svoj tekutý

stav, stačí, ak doňho pridáme trošičku vody, v ktorej bola

dula alebo iný trpký plod... Nechcem vás unavovať

podobnými hlúposťami, ktoré vám rozprávam len, aby som

vám poskytla celú správu o mojej povahe a myslím, že vás

pobavia. Čo však môžeme my , ženy , poznať, ak nie

fi lozofiu kuchyne? Správne povedal Lupercio Leonardo, že

sa dá dobre fi lozofovať a pripravovať večeru. A ja, keď

vidím takéto veci , zvyknem hovoriť: Keby bol Aristoteles

vari l , bol by napísal oveľa viac.“ 129

Juanina obhajoba ženy nachádza oporu aj v interpretácii

Písma, v pasáži, kde sv. Pavol vraví: „lebo sa nesluší , aby žena

hovori la na zhromaždení“ (Mulieres in Ecclesi is taceant) 130,

a ktorú, paradoxne, historicky mnohí vykladali ako namieren ú

proti akémukoľvek aktívnemu pôsobeniu žien v cirkvi. Predmetný

výrok o mlčaní ženy je jadrom autorkinej apológie a ona sa ho

snaží vyložiť vo svetle iných textov, starozákonných

i novozákonných:

129“Pues ¿qué os pudiera contar, Señora, de los secretos naturales que

he descubierto guisando? Veo que el huevo se une y fr íe en la

manteca o aceite y, por contrar io, se despedaza en el almíbar; ver

que para el azúcar se conserve fluida basta echarle una muy mínima

parte de agua en que haya estado membri l lo u otra fruta agria... Por

no cansaros con tales fr ialdades, que sólo ref iero por daros entera

noticia de mi natural y creo que os causará risa; pero, Señora, ¿qué

podemos saber las mujeres sino fi losof ías de cocina? Bien di jo

Lupercio Leonardo, que bien se puede fi losofar y aderezar la cena. Y

yo suelo decir viendo estas cosi l las: Si Ar istóteles hubiera guisado,

mucho más hubiera escr ito.“ Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In:

SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 839.

130 1 Kor, XIV, 34.

78

„Žena nech sa učí mlčiac , hoci to hovorí skôr v prospech

žien, než proti nim, lebo prikazuje, aby sa učil i , a je zrejmé,

že zatiaľ čo sa učí, musí mlčať... Tiež je napísané: Audi,

Israel, et tace, tu sa hovorí s celým spoločenstvom mužov

a žien a všetkým sa prikazuje mlčať, pretože kto počúva

a učí sa, právom má dávať pozor a mlčať...“131.

Juana Inés text ukotvuje v historických súvislostiach

prvotnej cirkvi a jej zvykov a dokazuje, že ide o významový

posun. Neskôr tento výrok rozvíja ďalším výrokom zo Sv. p ísma od

toho istého apoštola: „staršie ženy nech vyučujú mladšie“,

pričom naznačuje dôležitý interpretačný princíp. Sporný text

(výrok) je potrebné chápať v spojitosti s celkovým myslením

autora a tiež s celou biblickou tradíciou. Ak sám sv. Pavol

priznáva inde a nielen slovne, ale aj skúsenosťou ustanovovania

cirkevných spoločenstiev hodnotu a význam ženy (prorokyne,

vdovy atď.), jednotl ivý výrok nemožno interpretovať doslovne,

a teda pomimo uvedenej skúsenosti .

Juana Inés tento spôsob interpretácie uplatňuje vo chvíl i ,

keď vkladá polemický Pavlov výrok do starozákonného kontextu

a usúvsťažňuje ho s miestom, kde sa hovorí , že celý Izrael a

nielen ženy majú mlčať (Audi Israel, et tace)132 či s vyjadrením

„žena nech sa učí mlčiac“ (Mulier in si lentio discat) 133. Sor Juana

svoju obhajobnú argumentáciu stavia na poznaní, že v Písme

neexistuje zúžený a jasne ideologický zákaz intelektuálnej

činnosti žien, v spomínaných textoch Biblie sa totiž nariadenie

o mlčaní vzťahuje na celú komunitu v istej situácii, rovnako ako

131 “Mulier in si lentio discat ; s iendo este lugar más en favor que en

contra de las mujeres, pues manda que aprendan, y mientras

aprenden claro está que es necesario que callen. Y también está

escr ito: Audi I srael , et tace; donde se habla con toda la colección de

los hombres y mujeres, y a todos se manda callar, porque quien oye y

aprende es mucha razón que atienda y calle. ” Respuesta a Sor

Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas .

Cit . d., s. 843.

132 Jób 33, 31

133 1 Tim, I I , 11

79

sa biblické vyjadrenia o potrebe akéhokoľvek štúdia prihovárajú

rovnocenne mužom aj ženám.

Autorkin postreh dáva tušiť mieru jej teologickej

predvídavosti, týkajúcej sa správneho prístupu k textom písma.

„Niet pochýb o tom, že pre pochopenie mnohých miest je

treba dobre poznať dejiny, zvyky, obrady, príslovia

a dokonca spôsob reči oných čias, keď boli posvätné knihy

napísané, aby sme vedeli , čoho sa ktoré výroky týkajú

a načo narážajú. ... A koľko obtiažnych miest nachádzame

aj v gramatike, keď sa vyskytuje množné číslo miesto

jednotného alebo se prechádza z druhej osoby do

tretej...“134

Toto teologické tušenie potvrdzujú aj slová konštitúcie

Druhého Vatikánskeho koncilu Dei Verbum z roku 1965: „Keďže

však vo Svätom písme Boh prehovori l prostredníctvom ľudí a

ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre

pochopil , čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo

vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré

prejaviť ich slovami. Aby sme zisti l i úmysel svätopisca, treba si

okrem iného všímať aj l iterárne druhy. Lebo iným spôsobom sa

pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch

a ináč v textoch prorockých alebo básnických, alebo v iných

formách vyjadroovania. Ďalej je potrebné, aby vysvetľovateľ

hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach

vyjadriť a skutočne vyjadri l pomocou vtedy používaných

l iterárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry.“135

134 “No hay duda de que para intel igencia de muchos lugares es

menester mucha histor ia, costumbres, ceremonias, proverbios y aun

maneras de hablar de aquellos t iempos en los que se escribieron,

para saber sobre qué caen y a qué aluden algunas locuciones de las

dif inas letras. ... ¿qué dif icultades no se hallan en los lugares

sagrados, aun en lo gramatical, de ponerse el plural por singular, de

pasar de segunda a tercera persona...” Respuesta a Sor Fi lotea de la

Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas. Cit . d., s . 842

– 843.

135 Dogmatická konšt itúcia o Božom zjavení Dei verbum, 12. In:

Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I . Cit . d., s. 166.

80

Súčasťou Juaninho autorského štýlu je aj odvolávanie sa

na tradíciu a príklady svätých (Augustín, Gregor Veľký, Ján

Zlatoústy, Hieronym, Ambróz), utvárajú ho však aj racionálne

úvahy (nad stvorením, nad hrou detí, pri varení...). V pútavom

epištolárnom štýle spája základné prvky scholastickej teologickej

metódy, ktorá rovnako postupuje trojitým krokom: P í smo,

tradícia, rozum. Tomuto strohému štýlu autorka dáva naratívnu

dynamiku, vznešenosť i iskrivú ironickosť.

Ukazuje sa teda, že boj Juany Inés je bojom proti prevahe

ideológie a autority, ktorá si osvojuje právo rozhodovať nad

pravdou zjavenou vo Sv. písme. V tomto zmysle o nej možno

uvažovať nielen ako o žene, čo obháji la status píšucej ženy, ale

aj ako o priekopníčke teologického myslenia, keďže práve

svojím postojom k biblickej pravde razi la poznanie v cirkvi platné

dodnes, že magistérium (autorita) nestojí nad Sv. písmom, ale

pod ním a s pokorou a úctou k pravde ho interpretuje 136.

Dogma, ako výrok autority, má nepochybne dôležité

miesto aj v procese interpretácie a redakcie Juaninej odpovedi

Sor Fi lotei, v jej historickom kontexte, osobitne so zreteľom na

všadeprítomnosť Svätého ofícia (inkvizície) . Svoju obavu z toho,

že pre svoju nevzdelanosť by mohla zle interpretovať existujúci

správny výklad napokon v Odpovedi Sor Fi lotei Juana explicitne

formuluje , pričom tvrdí, že nikdy nepísala inak ako z donútenia či

aby poteši la iných (Vos me coegistis).137

Podľa Waltera Kaspera predstavuje dogma istú kontinuitu

s výkladom Písma, hoci uplatňujúcu iné prost r iedky

a vychádzajúcu z iných okolností v priebehu objasňovania textu

i jeho písania , a ako taká vedie/viedla k vytvoreniu dnešných

136 Pozri KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . Praha: Vyšehrad, 1996,

s. 106.

137 Pozri Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas . Cit . d., s. 829 – 830.

81

biblických spisov a kánonu týchto spisov ako celku. 138 Z pohľadu

súčasnej teológie je dogma „výsledkom dejinného načúvania

Písmu. Predstavuje bod, do ktorého se zbiehajú najrôznejšie

svedectvá Písma, tvorí horizont, v ktorom je treba Písmo čítať

a pýtať sa ho . Je to však horizont, ktorý v procese porozumenia

putuje... je otvorený , môže sa rozširovať , bez toho, že by bolo

nutné zriekať sa ho. .. Dogma nesmie v žiadnom kvantitatívnom

zmysle od Písma odbočovať, ale v hlbšom zmysle nanovo do

Písma uvádzať, a tým aj získavať z Písma znovu svoju

interpretáciu. Styk cirkvi s Písmom je z vnútrodejinného hľadiska

nikdy se neuzatvárajúci proces“139

Sor Juana v naznačených súvislostiach mimovoľne

uvažovala už v druhej polovici 17. storočia, jej interpretácia

biblických textov či ich vkladanie do širšieho kontextu nesvedčí

len o dôvernej znalosti tohto prameňa, ale aj o tom, že na ňom

stavala v lastný dialóg so svetom, ktorý jej nie vždy prejavoval

porozumenie, resp. ešte nedozrel preto, aby horizont dogmy

používal k dynamickému odkrývaniu nových významových

vrstiev Písma. Juanino odvolávanie sa na sväté ženy a učiteľky

alebo na výroky cirkevných otcov možno chápať v rovnakých

súradniciach, ako odvolávanie sa na tú tradíciu cirkvi, ktorá

bola v 20. storočí Druhým vatikánskym koncilom vyhlásená za

prameň zjavenia, rovnocenný Písmu. 140

138 KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . Cit . d., s. 107.

139 Tamže .

140 Pozr i Dei verbum 9. In: Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I .

Prel . Cit . d., s. 163.

82

Sermo absentium per l i tteras 141

Odpoveď Sor Fi lotei de la Cruz je osobný l ist s dokumentárnou

hodnotou. Svedčí o tom jeho obsah, pojednávajúci o živote

významnej postavy – intelektuálky l iterárneho i kultúrneho

baroka v kolónii Nové Španielsko, o jej snahe o vlastnú

rehabil itáciu v očiach cirkevných autorít i o jej individuálnom,

a súčasne univerzálnom boji za právo žien na štúdium. Charakter

l istu potvrdzuje aj autorkin tón, úctivý a zdvori lý vo vzťahu

k adresátke, rovnako však naliehavý v argumentácii , nakoľko si

Sor Juana jasne uvedomuje závažnosť situácie a jej cieľom je

presvedčivo sa obhájiť. Pre výnimočnosť obsahu, rovnako aj

autorky, možno l ist Sor Fi lotei považovať za ukážku epištolárneho

štýlu. Z pohľadu dneška vykazuje aj znaky l istu -eseje, keďže

v jeho základe stojí téma apologetického charakteru a z nej

vystupuje implicitný, zato celkom zreteľný portét doby (situácia

ženy túžiacej po vzdelaní, núkajúce sa možnosti štúdia,

komunitný život, patriarchálne zmýšľajúca spoločnosť i cirkev).

Epištolárna forma komunikácie má v cirkvi dlhú tradíciu

a r ieši l i sa ňou mnohé zásadné otázky (duchovný život, disciplíny

i doktríny). Od čias apoštolov cez obdobie patristiky 142, stredovek

až do súčasnosti je encyklický l ist bežným nástrojom

vnútrocirkevnej komunikácie. Listy významných osôb sa vydávali

už v Aténach, v helenistickom období sa tradícia písania l istov

rozvinula do rétorickej i l i terárnej podoby. V stredoveku, v rámci

vyhraňovania sa rétoriky na rozl ičné disciplíny, vznikla tzv.

epištolografia alebo ars dictandi, čiže pravidlá a vzory písania

l istov. Pozoruhodný rozvoj zaznamenáva epištolárny štýl najmä

141 J. L. Vives charakterizuje l i st ako “písomnú komunikáciu medzi

dvomi neprítomnými osobami”. Cit . podľa ESTÉBANEZ CALDERÓN, D . :

Diccionario de términos l i terarios. Madrid: Al ianza Editor ial , 1996, s.

138.

142 V dej inách kresťanskej teológie ide o obdobie (2. – 7. storočie),

ktoré charakterizuje kázanie, vyučovanie a teologicko- l i terárna

produkcia ci rkevných otcov.

83

v 16. a 17. storočí, o čo sa zaslúži l i aj mnohé významné

osobností sveta l iteratúry, medzi nimi napríklad sv. Terézia od

Ježiša či Fray Luis de León. To, že l istovú korešpondenciu

používala aj Sor Juana Inés de la Cruz už vieme, zrejmý je i jej

účel, rovnako môžeme tušiť niektoré vnútorné pravidlá súvekej

praxe písomnej komunikácie. To, čo sa ukazuje zaujímavé

v súvislosti s jeho vnútornou „metodológiou“ sú stopy akejsi

epištolárnej intertextuality, do nej autorka vkladá korešpon-

denciu sv. Hieronyma , ktorého charizmu pri jala, konkrétne l ist

Lete a mníchovi Rustichovi.

List Sor Fi lotei de la Cruz je autobiografickým dielom,

v ktorom reálna osoba, rehoľníčka , v 1. osobe sprostredkúva

informácie o vlastnom živote. Nachádzame v ňom spomienky na

jej detstvo, obdobie dospievania, rozhodovania sa o životnom

povolaní, o jeho napĺňaní v rehoľnom spoločenstve. Jej

autobiografia nie je všeobecná, ale zúžená na vykreslenie

vzťahu autorky a štúdia, resp. poznávania. Ide o retrospekciu,

hoci fragmentárnu, pretože ju prerušuje hlavná niť uvažovania –

argumentácia, ktorá má, ako to už bolo spomenuté, charakter

duchovnej apologetiky. Sor Juana si je vedomá, že l ist môže

čítať aj niekto iný ako adresát, hoci v osloven í sa obracia len

naňho (veľavážená pani, vznešená pani atď.), možno

predpokladať, že o to dôslednejšie premyslela jeho výstavbu,

aby zadosťučinila cieľ l istu. Nejde o jej vlastnú podobizeň ,

pisateľka nepredkladá čitateľovi morálny obraz o sebe, ani sa

neop isuje fyzicky. Čitateľ môže usúdiť len toľko, koľko dovolí

sama. Vie, že mala dlhé vlasy a že si ich strihala podľa množstva

naštudovanej látky. Rovnako sa dajú tušiť niektoré črty jej

povahy (vytrvalá, cieľavedomá, bažiaca po poznaní, dôsledná,

trpezlivá, láskavá k spolusestrám a mnohé iné), ako vystupujú na

povrch z ňou sprostredkovaných epizód.

Tón l istu je podobný Vyznaniam sv. Augustína, i keď ho

zaiste nemožno analyzovať z tej istej perspektívy, keďže svätec

84

rozpráva príbeh svojho obrátenia a chce ho dať poznať

verejnosti ako príklad. Obrazy života Sor Juany sú vyberané

výlučne s cieľom osvetl iť jej povolanie k štúdiu, aby sa obháji la

pred cirkevnou autoritou. Z pohľadu čitateľa sa ako zvlášť

zaujímavé javia pasáže, ktoré potvrdzujú Juanine nesmierne

nadanie, prejavujúce sa už v ranom detstve. Autorka ich však

sprostredkúva zdržanlivo a vecne, nevnáša do nich pátos.

Čitateľ rovnako nemá pocit, že by rozprávanie na niektorých

miestach vykazovalo prvky fikcie, naopak, žáner l istu ešte viac

posi lňuje autobiografický pakt143: rozprávač je reálna postava,

ktorá koná úprimne, neraz zdôrazňuje lásku k pravde ako

vlastnosť prirodzene vpísanú do charakteru. Adresát posolstva je

viac či menej skryto pozývaný dôverovať v pravdivosť

predkladanej výpovede. „Autobiografický pakt spočíva

v akceptovaní identity autora a rozprávača, v dôvere medzi

čitateľom a autorom, ktorý hovorí o sebe celú pravdu a čitateľ

ju ako takú pri j íma. Základom takéhoto vnímania je

referencialita, otvorenosť, lojálnosť.“ 144

Odpoveď Sor Fi lotei možno oprávnene nazvať duchovnou

autobiografiou. Hoci autorku k jej napísaniu neinšpirovala

náboženská askéza či spytovanie svedomia ako sv. Augustína,

ani idea hľadania kresťanskej dokonalosti uprostred ťažkostí

a skúšok ako Terézi inu Knihu života , takou ju robí introspekcia

i úprimný opis najhlbších pocitov, ale aj špiritualita hieronýmok

143Autobiografický pakt (pojem utvori l Ph. Lejeune, 1975)„obsahuje

veri f ikáciu autobiografie čitateľom, avšak vôbec nie v zmysle

historicko-biografickej presnost i , ale ako výraz uznania, že sa autor

pokúsi l sprítomniť sám sebe i čitateľovi svok život.” Predpokladom

naplnenia autobiografického paktu je prítomnosť a analýza

formálnych kvalít autobiografického textu (zámená, obracanie sa na

adresáta, časové vzťahy ap.) Pozr i NÜNNING, A. (ed.): Lexikon teorie

l i teratury a kultury. Praha: Host , 2006, s. 578. Bl ižšie k pojmu i k

teoretickým aspektom autobiografického písania i jeho dejinám pozri

BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v l i terárnom

diskurze. In: World Li terature Studies , 3 (20), 2011, č. 2, s. 19 – 27.

144 BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v l i terárnom

diskurze. Cit . d., s. 25.

85

a na ňu sa napájajúci duchovný profi l rehoľníčky: povolanie,

láska k poznaniu, oscilácia medzi aroganciou a pokorou.

Autobiografické gesto Juany Inés de la Cruz možno

interpretovať ako postoj sebaprezentácie smerom k cirkevnej

hierarchii, i k tým, ktorí by mohli porozumieť jej situácii a preja-

viť jej priazeň. Vzhľadom na ideovú a „fi lozofickú infraštruktúru“

l istu sa dá chápať aj ako vyjadrenie autorkinho úsi l ia poznať

samu seba vo vzťahu k prostrediu, čo ju obklopovalo

a obklopuje, potvrdiť si autentickosť svojich pohnútok, v tomto

zmysle ho možno vykladať aj „ako pokus o vymedzenie

a definovanie vlastnej identity vo vzťahu ja – oni“145.

Je zre jmé, že perspektíva nazerania na duchovnú

autobiografiu sa v porovnaní s bežnou autobiografiou mení,

napriek tomu, že v oboch prípadoch sa predpokladá zhoda

medzi textom a pravdou. Duchovné autobiografie je treba

chápať skôr ako biografie Boha vo vzťahu k človeku. Z tohto

žriedla načiera ich osobný a intímny charakter a práve preto

nemožno na skúsenosti nimi predostierané aplikovať vonkajšie

kritéria pravdivosti. V teologickej reflexi i nadobúda

auto/biografia významné miesto. Životopisy svätcov či

akokoľvek významných osôb duchovného a náboženského živo-

ta sú akýmisi znameniami, resp. žitými evanjeliami a tzv. loci

theologici146. Ukazuje sa ťažké merať pravdivosť takto

145 Tamže, s . 19.

146 Tzv. loci theologici alebo teologické miesta sa v modernej teológii

chápu ako komplex organizačných pr incípov, ktoré určujú teologickú

prácu. Ide o pramene teológie, čiže pramene z ktorých teológ čerpá

uzávery. Klasické delenie teologických miest je od Melchiora Cana,

predstaviteľa španielskej novej scholast iky, ktorý o nich uvažoval

v diele De locis theologicis (1563). Rozl i šuje medzi vlastnými l oci

theologic i : z javené (Písmo, t radícia), interpretujúce zjavenie

(katol ícka cirkev, koncily, pápeži , cirkevní otcovia, scholast ickí

teológovia) a cudzími: ľudský rozum, f i lozofia, ľudské dej iny. U

Melchiora Cana nájdeme celý rad úvah o teologických miestach,

pričom niektoré z nich za teologické miesto považujú aj ž ivoty

svätých, s čím priamo súvisí aj auto/biografická l iteratúra. Pozri

WICKX, J: Luoghi teologici . In: FISICHELLA, R. (ed.): Dizionario di

teologia fondamentale. Ass is i , 1990, s. 645.

86

vystavaného autobiografického textu. Bolo by azda vhodnejšie

nahradiť pojem pravdivosť pojmom autentickosť a v jej duchu

naň aplikovať špecifické kritérium – zhody textu s celistvým

učením cirkvi opierajúcim sa o Písmo a tradíciu. Ak pripustíme,

že túžba po pravde a poznaní by v prípade Sor Juany mohla byť

naplnením charizmy spoločenstva, do ktorého patri la, je možné

čítať jej život ako „locus“ pre teologické úvahy, pričom niektoré

z nich sme už naznačil i .

V optike l i terárnej vedy je l ist žánrovou konkretizáciou tzv.

personálnej alebo intímnej l iteratúry. 147 Biblická veda ho radí

k ďalším formám l i terárnych druhov: dialógy, zákony, správy,

piesne, zoznamy, legendy, povesti , výroky a i .148 Hoci nejestvuje

štúdia, ktorá by presne vymedzovala biografické a

autobiografické časti Písma, predsa je možné uvažovať aj

o viacerých starozákonných alebo novozákonných auto/bio-

grafiách. V širšom zmysle slova je každý biblický spis auto/bio-

grafiou, keďže ju píše v zastúpení za celý národ jednotl ivec,

ktorého sa udalosť Božieho zjavenia osobne dotýka (zažíva ju

alebo o nej vnútorne uvažuje) a ako takú ju predostiera ako

univerzálne platnú skúsenosť. Za autobiografické by sme mohli

označiť videnia prorokov, ale aj tie časti evanjeli í , kde autor

(napr. evanjelista Matúš) opisuje vlastné povolanie, alebo kde

sv. Pavol, na ktorého sa Sor Juana odvoláva, hovorí o tajomstve

vlastného vyvolenia za apoštola, či ostatné fragmenty jeho

života.

Identifikácia l iterárneho druhu sa teda javí nevyhnutná pre

správne pochopenie (nielen) biblického textu, z nej totiž vyplýva

147 Pozri BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v

l i terárnom diskurze. Cit . d., s. 19.

148 Pozr i TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma. Prel . J. Maga. Spišské

Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1993, s. 74.

87

interpretačný prístup.149 V prípade autobiografie sa biblická

veda opiera o poznatky psychológie a psychoanalýzy:

„Psychologické a psychoanalytické výskumy obohacujú biblickú

exegézu, pretože vďaka nim môžu byť biblické texty chápané

ako životné skúsenosti a vzory správania sa. Vieme, že

náboženstvo stojí v stálom vzťahu dialógu a napätia k podve-

domiu. Ono prispieva v pozoruhodnej miere ku správnej

orientácii ľudských pohnútok. Rozsah, ktorý skúma historická

kritika je možné doplniť analýzou rôznych stupňov reality,

o ktorých sa hovorí v textoch. Psychológia a psychoanalýza idú

práve týmto smerom. Otvárajú cestu mnohorozmernému

porozumeniu Písma a pomáhajú tak rozlúštiť ľudskú reč

Zjavenia“.150

Znalosti psychológie a psychoanalýzy uplatňujú aj niektorí

l iterárni vedci či kritici v spojitosti s tvorbou a životom Sor Juany

Inés de la Cruz. Pravdepodobne najstarším príkladom je v úvode

spomínaná práca nemeckého hispanistu Ludwiga Pfandla Sor

Juana Inés de la Cruz, Desiata múza Mexika. Jej život, poézia

a psyché (1946). V snahe odkryť skryté vrstvy Juan inho bytia,

autentickú motiváciu z neho plynúcich gest, myšl ienok a

rozhodnutí preniesol poznatky psychologického bádania (viac či

menej intuitívne) do monografie Sor Juana Inés de la Cruz alebo

Nástrahy viery (1982) aj Octavio Paz.

149 Pozr i Pápežská bibl ická komisia: Inte rpretácia Bibl ie v Cirkvi . Spišské

Podhradie Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1995, s. 83, s. 43 –

50.

150 Tamže, s. 64 – 65.

88

0 vnútornej pravdivosti autobiografického gesta

Otázka historickej pravdivosti autobiografického gesta je

dôležitou l i terárnovednou témou. Pri interpretácii biblickej či

duchovnej autobiografie sa otázka historickej pravdivosti javí v

zásade neopodstatnená , ako sme sa už na to pokúsi l i poukázať.

Na uchopenie pravdivosti výpovedí objímajúcich skúsenosť

duchovného charakteru je potrebné aplikovať iné ako dejinné

kritéria. Za také možno označiť tie, čo korešpondujú s duchom

biblických výpovedí alebo v prípade duchovných autobiografi í

s celkom kres ťanskej ortodoxie, ktorú tvorí Sv. písmo, tradícia a

učenie c i rkvi.

Trutwin uvažuje o pravdivosti a pritom vymedzuje

najzásadnejšie kritérium jej interpretácie, aplikovateľné aj v

kontexte duchovnej autobiografie : „Ešte ťažšia je otázka

pravdivosti textu, keď ide o l i terárnu formu, ktorá sa nie celkom

vzťahuje na skutočné dianie. Je nejaká báseň pravdivá? Má

zmysel hovoriť pri nejakej rozprávke o pravde? V akom zmysle je

pravdivý román, v ktorom sa už vopred uvedie, že všetky

situácie a osoby sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so ži júcimi

osobami je čisto náhodná? Môže byť modlitba pravdivá? Na

všetky tieto otázky sa dá ťažko odpovedať. Vo všetkých týchto

prípadoch možno asi hovoriť o vnútornej pravde ...“151

Biblista upozorňuje na význam poznania, že pravda textu

nemusí vždy závisieť od toho, či sa vyrozprávaná udalosť naozaj

stala. Je zrejmé, že v prípade historickej správy je historická

pravda najdôležitejšia. „Ak však od každého textu vyžadujeme

takúto historickú pravdu, tak si zahatávame cestu pre

pochopenie mnohých výpovedí, ktoré ešte môžu existovať....

V Bibli i existujú aj mnohé l iterárne formy, ktoré sa nemôžu

a nechcú merať meradlom historickej pravdy. Kto napríklad

považuje podobenstvo za správu o skutočnosti alebo pieseň

151 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72.

89

stvorenia na začiatku Biblie za prírodovedecký text, alebo

rozprávanie o prorokovi Jonášovi za historický opis, zahatáva si

okamžite cestu pre pochopenie dotyčných miest, lebo

nerešpektuje l iterárne druhy týchto textov“. 152

Pokorný vnáša svetlo do metódy práce s textom, ktorú sa

žiada uplatňovať aj na autobiografickú prózu Sor Juany, ak je

naším zámerom ponúknuť jej čo najhodnovernejšiu interpretáciu,

a teda odhaliť onú vnútornú pravdu, ktorou bola vystavaná :

„Ani najortodoxnejší štrukturalista nepoprie, že je treba poznať

dobu vzniku textu, který nás zaujal a chceme ho vysvetľovať .

Využitie informácií získaných z iných zdrojov , než je vysvetľovaný

text sám, je potom dôsledkom takéhoto prístupu. Výklad musí

samozrejme rozl išovať medzi textom a jeho autorom, ale nie je

prípustné , aby oboje oddeľoval a zásadne rozpájal . Nedá sa

počítať s tým, že autor nechcel textom vyjadriť svoje myslenie,

alebo že sa mu to vôbec nepodari lo. To možno predpokladať

len vtedy, keď sú pre to dôkazy . Dôkazné bremeno (onus

probandi ) však spočíva na interprétov i , ktorý by autora a text

chcel zásadne oddeliť“.153

Pre určenie pravdivosti autobiografie, duchovnej alebo

nie, platí významným spôsobom to, čo platí pre „pravdivosť“

Biblie – vývinová dynamika uplatňovaná v pohľade na to, čo je

pravda. V našom prostredí sa pohľad na pravdu konštituoval

v súradniciach gréckeho myslenia: veta je pravdivá vtedy, keď

sa potvrdí v skutočnosti .154 Pravdivé nie sú veci, ale samotné

výpovede, ktoré si možno skonfrontovať so skutočnosťou. Pravda

sa zdá byť nie vecou, ale vzťahom, tot iž vzťahom medzi vecou

a úsudkom o veci. Aj osoby sú „pravdivé“, keď je vyskúšaná ich

vernosť a spoľahlivosť. „Pravda“ veľmi úzko súvisí s dôverou

152 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72 – 73.

153 POKORNÝ, P.: Hermeneutika jako teorie porozumění . Vyšehrad,

Praha: 2005, s. 105.

154 TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma . Cit . d., s. 72 – 73.

90

a úprimnosťou. Pravda človeka nespočíva v tom, že všetko, čo

povie, zodpovedá skutkovej podstate, ale že on sám je

považovaný za spoľahlivého a hodnoverného. Izraelita vidí

„pravdu“ človeka vo veľkej spätosti s jeho „láskou“.155 V tomto

zmysle je autobiografia Suor Juany pravdivá, keďže je zrejmá jej

láska k poznaniu.

Sor Juana nachádza argumenty obhajoby svojej túžby

a práva študovať v Písme i v prameňoch cirkevnej tradície . V jej

prístupe k biblickým textom sa napĺňa to, čo je vo všeobecnosti

platné pre pravdivosť Biblie: „Keď hovoríme o pravde Biblie,

musíme na ňu aplikovať aj vlastné chápanie pravdy. Jej pravda

neznamená, že sa v jednotl ivých výpovediach potvrdzuje našimi

kontrolami. Neplatí to ani pre jej obraz sveta, ani pre mnohé

chápania človeka alebo národov. Avšak zasluhuje si vo

všeobecnosti dôveru, lebo Božie slovo človeka napomína

a utešuje, pomáha mu a radí, neustále mu pripomína, že

nezabúda na pôsobenie Boha v dejinách a na jeho prisľúbenia

pre budúcnosť.“156 Sor Juana potvrdzuje pravdivosť vlastného

vlastným životom, ale i vlastnými slovami:

„Avšak tým, že som Vám dokorán otvori la dvere svojho

srdca a vyjav i la Vám jeho najskrytejšie tajomstvá , chcem,

chcem, aby ste vedela, že nie je v rozpore s mojou

dôverou to, čo dlhujem vašej ctihodnej o sobe a vašej

nadmernej priazni.“157

Autob iografická próza Sor Juany Inés de la Cruz nadobúda

v kontexte teologického uvažovania dvojaký význam. Ten prvý

155 Tamže, 72 – 73.

156 Tamže, 79 – 80.

157 “Pero quiero que con haberos franqueado franqueado de par en

par las puertas de mi corazón, haciéndoos patentes sus más sel lados

secretos, conozcáis que no desdice de mi confianza lo que debo a

vuestra venerable persona y excesivos favores.” Respuesta a Sor

Fi loteda de la Cruz. In: In: SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras

completas. Cit . d., s. 830.

91

je vrastený do jej vlastnej teologickej reflexie,

predznamenávajúcej moderné myslenie o Bohu a jeho

prítomnosti vo svete, v živote človeka a oveľa konkrétnejšie

v živote ženy , z ktorej jej argumentácia a poznanie robia

rovnocennú partnerku mužov-teológov. Druhý význam sa

prirodzene napája na prvý a ukotvuje Sor Juanu Inés de la Cruz

v loci theologici . Spinsanti píše: „Hovoriť pravdivo a verne

o Bohu znamená hovoriť prostredníctvom vzorov , obrazov

a analógií . Inú voľbu nemáme. Si la názoru uvádzaného

v teologickom pojednaní závisí čiastočne od kvality života, ktorý

tento názor tlmočí a stelesňuje. Nositelia obrazu vydávajú svojím

životom svedectvo názoru, ktorý predstavujú. Preto sa teológia

nemôže obísť bez životopisného materiálu. Teológia je podstatne

zhrnutá v životopise.“158 Životy význačných osobností, „s ich

príťažl ivosťou a krásou“, môžu slúžiť ako podnet kresťanským

mysliteľom, vnášať do teológie konkrétny prežitok viery, rovnako

ich však možno vymedziť aj ako životnú syntézu kresťanského

posolstva zviditeľnenú vnútornému zraku. 159

Napriek tomu, že duchovná poloha Juany Inés nie je na

prvý pohľad rozvinutá v takej miere, v akej sme na to zvyknutí u

kresťanských autorov v španielskej l iteratúre (Sv. Terézia od

Ježiša, sv. Ján z Kríža či Fray Luis de León), je dôležité čítať

jednotl ivé inšpirujúce skutočnosti jej autobiografie vo vedomí

vnútornej pravdy duchovnej (alebo kresťanskej) autobiografie.

Jej život a prozaické dielo s ním osobito prepojené sú

svedectvom vitálneho hľadania pravdy a plnosti poznania,

presahujúceho súdobé manuálové interpretácie . Ide

o intelektuálne a súčasne veľmi intímne, osobné hľadanie ,

v takejto podobe sa pretavilo do l iterárneho autobiografického

gesta. Nezvyčajným spôsobom je v ňom vyjadrená vízia, ktorú

158 SP INSANTI , S.: Vzory duchovní. In: DE FIORES, S. – GOFFI , T. (eds.) :

Slovník spi ri tual i ty. Cit . d., s. 1133 –1134.

159 Tamže.

92

na prelome 20. a 21. storočia sformuloval Elmar Salmann

v súvislosti s (aj autobiografickým) románom: „Keby sme vedeli

znovuobjaviť množstvo teologických motívov prítomných

v obrovskom univerze moderných románov, kresťanstvo by sa

ukázalo obnovené, omladnuté, neredukované na dogmu alebo

morálku, ale premenilo by sa takmer na hudobný motív, na

možnosť alebo plodnú nemožnosť. Všetky motívy teológie by si

iš l i v ústrety v novom svetle. A v nás by sa mohla prebudiť plná

radosť pre obrovské pozadie, za ktoré aj moderná kultúra vďačí

kresťanským motívom.“160

Sor Juana Inés de la Cruz je príkladom hľadania Božej

prítomnosti v jednotl ivosti vecí i v celom vesmíre. Jej vedecká

reflexia, rodiaca sa v klauzúre, naznačuje hlboké vnútorné

prepojenie kultúry a textu Písma. Možno z neho vyvodiť

kultúrotvorný potenciál Biblie. Juanina otvorenosť novému, ale

aj odvaha čeliť stereotypom podnecuje k hľadaniu (skrytých)

súvislostí jej rukopisu s kultúrnymi obrazmi ženy

v hispanoamerickej l iteratúre i spoločnosti. Autobiografické „ja“

Sor Juany je reprezentatívne ja ženy, rehoľníčky, čo poslúcha,

súčasne však aj odvážne napáda hierarchický model, ktorý ju

zväzuje a obmedzuje úroveň jej intelektuálnej slobody. Súčasne

je to aj „ja“ vynárajúcej sa intelektuálnej kreolskej tr iedy Nového

Španielska, snažiacej sa vydobyť si vlastnú identitu.

Moc písania Sor Juany sa zakladá na boji proti všetkému,

čo jej bráni rozvíjať intelektuálne a fi lozofické poznanie. Je

cenné, že navzdory riziku, ktoré z toho pre ňu plynie, nie je

amb ivalentná, z l istu jasne vyznieva, na koho sa obracia. Nie je

ani útočná, hoci prezentuje svoje požiadavky. Argumentačnými

zbraňami Juaninho jazyka sú rétorické otázky a miestami irónia.

Takmer vždy konfrontuje Sor Fi loteu s otázkami, pričom ona sama

na ne odpovedá, a ak nie, je zrejmé, že by na ne adresátka

160 SALMANN, E.: Teologia è un romanzo . Milano: Paol ine, 2000, s. 37.

93

vedala odpovedať. Pomyselný dialóg Sor Juany so Sor Fi loteou

je obrazom utvárania koloniálneho subjektu v konfl iktnej situácii.

Aj z tejto perspektívy možno o l iste uvažovať ako o texte, ktorý

rozkrýva spoločenské zákony a dynamiku kreolskej spoločnosti ,

novohispánsku kultúru, ktorá vzniká spolu s novou spisovateľskou

kultúrou. Predstavuje sa v ňom si lná osobnosť koloniálneho

sveta.

94

ZÁVER

Sor Juana Inés de la Cruz ako spisovateľka i vedkyňa predbehla

svoj historický čas. Významný kubánsky spisovateľ a esejista José

Lezama Lima komentuje jej pôsobenie na mexickej l iterárno -

kultúrnej scéne vskutku pri l iehavo: „privádza svoj barokizmus

k univerzálnej, vedeckej túžbe po poznaní, čo ju približu je

osvietenstvu“161. Rozsah diela Sor Juany a jeho rozmanitosť jej

prisudzujú charakter najkomplexnejšej a naj-

transcendentálnejšej novohispánskej autorky. Ži je existenciu

iných žien v myšlienkach, cudzie skúsenosti viac než vlastné vo

veciach lásky jej dovoľujú zaujať miesto utajenej snúbenice,

manželky či vdovy a s flexibilnou predstavivosťou i jemnou

citl ivosťou si domýšľať a odhaľovať tajomstvá, ktoré jej boli

zverené.162

Jasnozrivé uvažovanie zreteľne vystupujúce z Odpovede

Sor Fi lotei de la Cruz, ktorú sme v predloženej habil itačnej práci

interpretovali v duchovno-apologetických súradniciach a tiež so

zreteľom na jej autobiografický charakter , pôsobí stále aktuálne

a sviežo a aj vďaka nemu predstavuje tvorba Sor Juany úžasné

svedectvo o dobe i kultúre a jej meno sa skloňuje v kontexte

žien, ktorým sa nejakým spôsobom podari lo realizovať ako

mysliacim a tvorivým bytostiam. Túžba po poznaní, ako hýbateľ

jej života a diela, kráča ruka v ruke so slobodou, vďaka nej totiž

môže byť naplnená. V tomto zmysle sa So r Juana Inés de la Cruz

stala akýmsi mýtom, na ktorý sa odvoláva Hispánska Amerika

túžiaca po ľudskejšej podobe sveta. Mexické a hispanoamerické

ženy 20. – 21. storočia v nej plným právom vidia paradigmu boja

za právo slobodne študovať, mysl ieť, a vyjadrovať sa.

161 Cit . LEZAMA LIMA, J.: La expresión americana , 1969, s. 37.

162 Pozri MONTEVERDE, F.: Prólogo. In: JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta

a Suor Fi lotea . Cit . d., s. X.

95

PROSA AUTOBIOGRÁFICA DE SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ

CONTRIBUCIÓN A SU DIMENSIÓN ESPIRITUAL -APOLOGÉTICA

(Resumen)

La presente tesis enfoca el tema de la narrativa autobiográfica

de Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) desde el punto de

vista esbozado en el subtítulo y está destinada al lector

eslovaco. Con este objetivo, dirige la mirada hacia la vida y la

obra de la religiosa mexicana, la personalidad más importante y

significativa del barroco l iterario hispanoamericano, y traza el

retrato de la autora, edificado por la autenticidad de su ser

poético, pero también por su talento y por su erudición

excepcionales, y de una manera peculiar por su identidad

como mujer.

El núcleo de la tesis está apoyado en la interpretación de

la carta Respuesta a Sor Fi lotea de la Cruz que Sor Juana firma

en el año 1691. En ella, intentamos descubrir estratos de la

espiri tualidad de la religiosa hasta hoy en día, no analizados

o no identificados. Dado que la creación l iteraria de la autora

está esencialmente unida a la reflexión teológica, nuestro

trabajo la considera también en las coordenadas

interdisciplinarias, método que nos parece el único posible para

hacer entender su novedad y modernidad así como l lamar la

atención sobre su intuición científica y, más concre tamente,

teológica, y hasta su dimensión poético -mística.

A dicha concepción de trabajo, corresponde la división

de la tesis en tres capítulos. El primero l leva el nombre de la

escritora y expone los momentos más significativos de la vida de

Sor Juana, sobre todo aquellos que determinaron su camino

(vocación) hacia el conocimiento y, en los últimos años, la

l levaron a una retórica del si lencio. El segundo capítulo,

igualmente denominado sencil lamente, La obra de Sor Juana

96

Inés de Cruz , trata de aspectos de género y tema l iterarios

sobre la creación de la poeta y escritora teniendo como

trasfondo las particularidades culturales e históricas de la

colonia de Nueva España. El tercer capítulo La carta

autobiográfica de Sor Juana Inés de la Cruz, Hacia su dimens ión

espiritual-apologética, se centra en la interpretación del gesto

autobiográfico de la religiosa, acentuando la importancia de

leer las singulares realidades de su obra con la conciencia de

una verdad interior de la autobiografía espiri tual. En este

sentido, interpretamos también el gesto apologético de Sor

Juana.

Sor Juana Inés de la Cruz, como escritora y estudiosa, se

anticipó a su tiempo histórico. La amplitud de su obra y su

variedad le atribuyen el carácter de la autora novohispana más

complejo y trascendental. Su claro y abierto pensamiento,

a pesar de las dificultades que tuvo que afrontar por él, sigue

siendo actual y fresco hasta hoy y, gracias a éste, podemos

caracterizar su obra como un testimonio fenomenal de la

época y de la cultura del siglo XVII . Contemporáneamente, la

podemos reconocer como un reflejo de las posibil idades de la

realización femenina dentro de este contexto y de la

reivindicación de sus derechos. También, por esta razón, las

mujeres mexicanas e hispanoamericanas de los s iglos XX y XXI

la declaran paradigma de la lucha por su derecho a estudiar,

pensar y expresarse con l ibertad.

97

PRAMENE

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Carta de sor Juana Inés de la Cruz a su

confesor: Autodefensa espiri tual . TAPIA MÉNDEZ, A. (Ed.).

Monterrey , N.L., México: Producciones Al Voleo El Troquel, 1993.

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha:

Vyšehrad, 1988, 200 s.

JUANA INÉS DE LA CRUZ: Risposta a Suor Fi lotea. Prel. A. Morino.

Palermo: Sellerio editore, 1995, 102 s. ISBN 88-389-1011-1

SOR JUANA INÉS DE LA CRUZ: Obras completas . México: Editorial

Porrúa, 2007, 941 s. ISBN 970 -07-6950-X

Zaľúbený prach. Z poézie španielskeho baroka. Zostavil a preloži l

Ján Zambor. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2001, 136 s. ISBN 80 -

220-1142-8

98

SEKUNDÁRNA LITERATÚRA

ADIB, Víctor: Reseñas. In: Nueva Revista de Fi lología Hispánica,

IV, 1950, s. 76 – 80. Dostupné na:

http://codex.colmex.mx:8991/exlibris/aleph/a18_1/apache_med

ia/9UAQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]

ALATORRE, A.: La carta de sor Juana al P. Núñez (1682). In:

Nueva Revista de Fi lología Hispánica , 1987, 35, s. 591 – 673.

ANDERSON IMBERT, E.: Historia de la l i teratura hispanoamericana

I . La colonia. Cien años de la república. México: Fondo de

cultura económica, 1954, 487 s.

ARANGO, M. A.: El teatro religioso en el barroco mexicano. In:

Pensamiento y Cultura , Universidad de La Sabana (Colombia),

2001, č. 4, s. 127.

BALTHASAR, H. U. von: Vocazione . Roma: Editrice Rogate, 2002,

71s. ISBN 88-8075-113-1.

BATTOCCHIO, R.: La teologia . Casale Monferrato: Piemme, 1997 ,

134 s. ISBN 88-384-1718-0.

BEDNÁROVÁ, K.: Ku genéze autobiografického gesta v

l iterárnom diskurze. In: World Literature Studies , 3 (20), 2011, č. 2,

s. 19 – 27.

BELLINI, G.: L´opera letteraria di Sor Juana Inés de la Cruz.

Milano: Instituto editorial cisalpino, 1964.

BELLINI, G.: Nueva historia de la l i teratura hispanoamericana.

Madrid: Editorial Castalia, 1997, 805 s. ISBN 84-7039-757-5.

99

BOFF, L.: Trinitá e società . Assisi : Cittadella Editrice, 1992, 308 s.

ISBN 88-308-0383-9.

BRAVO ARRIAGA, M. D.: La excepción y la regla: estudios sobre

espiri tualidad y cultura en la Nueva España. México: Universidad

Nacional Autónoma de México, 1997.

CALLEJA, Diego: ,Aprobación´ en Fama y Obras Pósthumas .

Madrid: 1700. In: MERLO, Juan Carlos (ed.): Sor Juana Inés de la

Cruz. Obras escogidas . Barcelona: Bruguera, 1968.

CASTAGNETTI , C.: Povolání. In: DE FIORES, S. – GOFFI, T. (eds.):

Slovník spiri tuality . Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství,

1999, 1295 s. ISBN 80-7192-338-9.

Dokumenty Druhého Vatikánskeho konci lu I. Prel. S. Polčin.

Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993, 342 s.

ESTÉBANEZ CALDERÓN, D.: Diccionario de términos l iterarios.

Madrid: Alianza Editorial, 1996. 1134 s. ISBN 84-206-5251-2

FORBELSKÝ, J.: Odkaz Juany Inés de la Cruz. In: JUANA INÉS DE

LA CRUZ: Naděje do zlata tkaná. Praha: Vyšehrad, 1988, 200 s.

FRANCO, J.: Historia de la l i teratura hispanomericana. A parti r

de la independencia. Prel. Carlos Pujol. 13. vyd. Barcelona:

Editorial Ariel, 1999. ISBN 84-344-8315-7.

FRANEK, L.: Modernita románskych l iteratúr. Bratislava: Ústav

svetovej l iteratúry a Veda, 2005, 240 s. ISBN 80-224-0841-7

FRANEK, L.: Hispánsko-americká l i teratúra . Bratislava: Metodické

centrum mesta Bratislavy, 1998, 60 s.

GREGANTI, G.: Vocazione: dialogo diffici le. Roma: Pontificia

Università Lateranense, 1969 , 456 s.

100

HENRÍQUEZ UREÑA, P.: Las corrientes l i terarias en la América

Hispana. Habana: Instituto Cubano del Libro, 1971 (1954).

JAN PAVOL I I : Encyklika Fides et ratio , 1998, bod 43. Vydavateľ

Don Bosco 1998, 152 s. ISBN 80-88933-06-0. Dostupné na :

http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]

KASPER, W.: Dogma pod Božím slovem . 2. vyd. Praha: Vyšehrad,

1996, 125 s. ISBN 80-7021-186-5

KOFROŇOVÁ, V.: Zamyšlení. In: Sv. Ján od Kříže: Temná noc.

Kostelní Vydří : Karmalitánske nakladatelství, s. 5 – 9. ISBN: 80-

7192-055-XX

KUČERKOVÁ, M.: Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) – cesta

do hĺbky teologického poznania. In: Verba Theologica, 10, 2011,

č. 1, s. 121-133.

KUČERKOVÁ, M.: Sor Juana Inés de la Cruz (1648 – 1695) v

autobiografických, l iterárnohistorických a teol ogických

súvislostiach. In: Interpretačný rozmer l iterárnych textov

minulosti . Nitra: UKF, 2011, s. 77 – 87. ISBN 978-80-8094-966-2

La familia de Sor Juana Inés de la Cruz. Documentos inéditos.

Introducción y notas de G. RAMÍREZ ESPAÑA. Prólogo de A.

MÉNDEZ PLANCARTE. México: Imprenta Universitaria, 1947.

LAZO, R.: Historia de la l i teratura hispanoamericana. Período

Colonial 1492 – 1780. 5. vyd. México: Editorial Porrúa, 1983

(1965).

LEZAMA LIMA, J. : La expresión americana. Santiago de Chile:

Editorial Universitaria, 1969.

MONTEVERDE, Francisco: Prólogo. In: SOR JUANA INÉS DE LA

CRUZ: Obras completas. México: Editorial Porrúa, 2007, 941 s.

ISBN 970-07-6950-X

101

MORINO, A.: Risposta a Suor Juana. In: Juana Inés de la Cruz:

Risposta a Suor Fi lotea. Prel. A. Morino. Palermo: Sellerio editore,

1995. 88-389-1011-1

NÜNNING, A. (ed.): Lexikon teorie l i teratury a kultury. Praha:

Host, 2006, 912 s. ISBN 80-7294-170-4

Pápežská biblická komisia: Interpretácia Biblie v Cirkvi. Spišské

Podhradie Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1995. ISBN 80-

7142-024-7

PAZ, O.: Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la

fe. México, D.F.: Fondo de Cultura Económica, 1982, 673 s. ISBN

968-16-1211-6

POKORNÝ, P.: Hermeneutika jako teorie porozumění . Vyšehrad,

Praha: 2005, 512 s. ISBN 80-7021-779-0

POSPÍŠIL, C. V.: Hermeneutika mystéria. Kostelní Vydří :

Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7195-001-7

PUCCINI, D.: Sor Juana Inés de la Cruz. Studio d´una personalità

del barocco messicano. Roma : Edizioni dell´Ateneo, 1967.

RABEL, C. R.: Los empeños de una casa: Una re -escritura

femenina de la Comedia de enredo del Siglo de Oro español.

In: Revista de Estudios Hispánicos , 1993, 20, s. 11.

ROCÍO MONTOYA, M.: Los empeños de una casa de Sor Juana:

Una lectura de la crítica. In: Divergencias . Revista de estudios

l ingüísticos y l iterarios, V, 2007, č. 2, s. 45.

SABAT DE RIVERS, G. : Sor Juana Inés de la Cruz. In: CHANG-

RODRÍGUEZ, R. (coord.): Historia de la li teratura mexica: La

cultura letrada en la Nueva España del siglo XVII . Tomo I I .

México: Siglo XXI editores, 2002. ISBN 968-23-2404-1

102

SABAT DE RIVERS, G.: En busca de Sor Juana. México:

Universidad Nacional Autónoma de México, 1998.

SABAT DE RIVERS, G.: Sor Juana Inés de la Cruz. In: IÑIGO

MADRIGAL, L. (ed.): Historia de la li teratura hispanoamericana .

Tomo I . Época Colonial. 2. vyd. Madrid: Cátedra, 1992.

SALMANN, E.: Teologia è un romanzo . Milano: Paoline, 2000, 112

s. ISBN 88-315-2054-7

SANCHO DOBLES, L.: Diversa de sí misma: Sor Juana Inés de la

Cruz ante la crítica canónica. In: Káñina , Rev. Artes y Letras,

Univ. Costa Rica, 30 (1), 2006, s. 43 – 55.

SARANYANA, J.-I ., ALEJOS-GRAU, C. J.: Teología en América

Latina. De las guerras de independencia hasta finales del siglo

XIX (1810 – 1899). Vol. I I/2. Madrid: Iberoamericana, 2008. ISBN

978-84-8489-333-2

SCHONS, D.: Some Obscure Points in the Life of Sor Juana Inés

de la Cruz. In: Modern Phi lology , 24, 1926, november.

SPINSANTI , S.: Vzory duchovní. In: De Fiores, S. – Goffi , T. (eds.):

Slovník spiri tuality. Cit. d., s. 1133 –1134. ISBN 80-7192-338-9

STEFFANELL, A.: Análisis de las estrategias discursivas en la Carta

de Monterrey de Sor Juana Inés de la Cruz. In: Encuentros , 2009,

č. 14, s. 111 – 122.

TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma. Prel. Ján Maga. Spišské

Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1993, 538 s.

ISBN 80-7142-017-4

URIBE RUEDA, Á.: Sor Juana Inés de la Cruz o la culminación del

siglo barroco en las Indias. In: THESAURUS , Tomo XLIV, núm. 1,

1989, 112-148.

103

WICKX, J: Luoghi teologici. In: FISICHELLA, R. (ed.): Dizionario di

teologia fondamentale. Assisi , 1990, 1502 s. ISBN 88-308-0459-2

POUŽITÉ WEBOVÉ STRÁNKY:

http://www.adabi.org.mx/content/servicios/archivistica/articulo

s/eclesiasticaresena/sor_juana.jsfx

http://www.arts-

history.mx/sitios/index.php?id_sitio=934342&id_seccion=703769&i

d_subseccion=660965&id_documento=2162

http://codex.colmex.mx:8991/exlibris/aleph/a18_1/apache_med

ia/9UAQ9YPNYD5Q2FCRIUQH6XMSTLBEEK.pdf [9.11.2011]

http://www.lluisvives.com/servlet/SirveObras/mex/120305265178

22617765213/p0000002.htm

http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1117285764 [12.11.2011]