UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCIFILOZOFICKÁ FAKULTA

KATEDRA SOCIOLOGIE A ANDRAGOGIKY

BAKALÁRSKA DIPLOMOVÁ PRÁCA

2010 VLADIMÍR LENČÉŠ

2

UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCIFILOZOFICKÁ FAKULTA

KATEDRA SOCIOLOGIE A ANDRAGOGIKY

Konštrukcie materstva a otcovstva pohľadom mužov a žienConstructions of Maternity and Paternity from the Viewpoint of Men

and Woman

Construcciones de la maternidad y de la paternidad desde el punto de vista de los hombres y de las mujeres

(Constructions de la maternité et de la paternité du point de vue des hommes et des femmes)

Bakalárska diplomová práca

VLADIMÍR LENČÉŠ

Študijný odbor: Sociálna práca

Vedúci bakalárskej diplomovej práce: doc. PaedDr. Roman Králik, ThDStupeň kvalifikácie: bakalár (v skratke „Bc.“)

Dátum odovzdania práce: …...........

Dátum obhajoby: ...............

Olomouc 2010

3

AnotáciaBakalárska práca poukazuje na premeny a prežívanie materstva a otcovstva.

V jednotlivých častiach mapujeme úlohu matky a otca v rodine od histórie až po

súčasnosť, zatiaľ čo záverečná časť je venovaná ženám a mužom v čase rozvodu a po

rozvode. Práca zachytáva zmeny v postojoch a v pozíciách, ktoré sa vplyvom času menili

a naopak ukazuje, že určité stereotypy sú i po mnohých rokoch stále a nemenné.

Významne zachytávame rodové stereotypy a s nimi späté sociálne role matiek a otcov.

Práca dokazuje, že angažovaný otec môže byť vhodnou alternatívou pre súčasnú rodinu

a že je neoddeliteľnou súčasťou v živote svojich detí. Súčasne vyvracia domnienku

o súčasnej kríze otcov a poukazuje na stále pretrvávajúci kult materstva.

Kľúčové slová:

Materstvo, otcovstvo, rozvod, matka, otec, sociálne role

Annotation

Bachelor's thesis points to the transformation and experiencing of maternity and

paternity. In individual sections we map the role of a mother and a father from the past to

the present, while the final section is devoted to women and men at the time of divorce

and after divorce. The paper covers changes in attitudes and positions, which transform

over time, and on the contrary it appears that certain stereotypes are even after many

years continuous and constant. We significantly capture gender stereotypes and their

inherent social role as mothers and fathers. This work demonstrates that a committed

father may be a good alternative to the current family and that a father is an integral part

in the lives of his children. At the same time the work denies the presumption of the

current crisis of fathers and points to the still ongoing cult of motherhood.

Key words:

Materhood, fatherhood, diverce, father, social roles

4

Anotación

El trabajo final observa los cambios y la vivencia de la maternidad y de la

paternidad. En las distintas partes hallamos los papeles de la madre y del padre en la

familia desde la historia hasta la actualidad, mientras que la parte final se dedica a las

mujeres y a los hombres durante el divorcio y después de éste. El trabajo recoge los

cambios en las actidudes y en las posiciones que han cambiado con el tiempo y, al

contrario, enseńa que ciertos estereotipos perduran. De una manera importante recogemos

los estereotipos de género y los roles sociales de madre y de padre que van unidos con los

primeros. El trabajo documenta que el padre comprometido puede ser una alternativa

adecuada para la familia actual y es un componente inseparable en la vida de sus hijos. Al

mismo tiempo refutamos la presunción de la crisis actual de los padres y aludimos al culto

persistente de la maternidad.

Palabras clave:

maternidad, paternidad, divorcio, madre, padre, rol social

Annotation

Le travail final signale les changements et la survivance de la maternité et de la

paternité. Dans les parties particulières on dresse le rôle de la mère et celui du père dans la

famille, depuis le passé jusqu'à nos jours. La partie finale est consacrée aux femmmes et

aux hommes pendant le divorce et après celui-ci. Le travail enregistre les changements

dans les attitudes et dans les positions qui ont changé avec le temps, et, au contraire,

enseigne, que certains stéréotypes sont persistants. On enregistre notablement les

stéréotypes du genre et les rôles sociaux des mères et des pères qui vont unis avec eux. Le

travail témoigne que le père engagé peut être une variante convenable pour la famille

actuelle et qu'il est un constituant inséparable dans la vie de ses enfants. En même temps,

on détruit la présomption de la crise actuelle des pères et assigne le culte persistant de la

maternité.

Mots-clés:

maternité, paternité, divorce, mère, père, rôle social

5

Prehlásenie

Prehlasujem, že som túto prácu vypracoval samostatne a uviedol v nej všetku literatúru a ostatné zdroje, ktoré som použil.

V Nitre, dňa 25. 03. 2010

________________________

vlastnoručný podpis

6

ObsahAnotácia.................................................................................................................................3Úvod.......................................................................................................................................71. Materstvo a otcovstvo v dejinách......................................................................................8

1.1 Počiatky materstva a otcovstva ..................................................................................81.2 Od 17. storočia po súčasnosť....................................................................................10

2. Konštrukcie materstva.....................................................................................................142.1 Definície materstva. Motívy rozhodnutia stať sa matkou........................................142.2 Prínosy a negatívne dôsledky materstva...................................................................162.3 Materinská láska. Typológia matiek.........................................................................182.4. Vzťahy matka – dieťa, matka – otec dieťaťa, matka – spoločnosť.........................20

3. Konštrukcie otcovstva......................................................................................................233.1. Úloha otca. Motívy rozhodnutia stať sa otcom.......................................................233.2. Vzťah otca k dieťaťu a význam otca v rodine. Typológia otcov............................263.3. „Noví otcovia“.........................................................................................................30

4. Materstvo a otcovstvo po rozvode...................................................................................324.1. Rozvodové štatistiky ...............................................................................................324.2. Situácia rodičov po rozvode....................................................................................344.3. Negatívne aspekty rozvodu. Osamelý rodič............................................................37

Záver.....................................................................................................................................40ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV...............................................................42

7

Úvod

„Pravím vám: nemáte právo vyhýbat se námaze, leda proto, abyste podstoupili

jinou, neboť musíte růst.“ (Exupéry, 2008, s.92) Úloha otca a matky v dnešnom svete nie

je jednoduchá, ale náročnosť tejto úlohy napokon prinesie plody práce. Ako to už pred

rokmi napísal Antoine de Saint-Exupéry vo svojom románe Citadela, úloha rodiča je

veľmi namáhavá, ale žiadny rodič by sa jej nemal vyhýbať. V tejto námahe totiž ďalej

rastie, dozrieva ako osobnosť a s láskou vychováva ďalšie generácie.

Pravdepodobne každému z nás sa ako prvá spomienka z detstva vynorí vôňa

matky, jej mäkký hlas, či milá tvár. Je to tak, matka má v živote každého človeka svoje

nezastupiteľné miesto. Dnes sa však k slovu dostávajú i otcovia. Mnohí preberajú

v rodine a v starostlivosti o dieťa veľkú časť zodpovednosti, a to vo väčšej miere, ako to

bolo v minulosti. V práci sme načrtli historický vývoj statusu a mieru angažovanosti

otcov a matiek, ako sa ich postavenie v spoločnosti menilo a aký vplyv majú na životy

svojich detí.

Úlohou tejto práce bolo zosumarizovať a načrtnúť úlohy, ktoré by mali skvalitniť

osobný život matiek a otcov. Analyzovali sme role, ktoré sa očakávajú od žien a mužov

a ako sa s nimi vieme či nevieme vyrovnať. V závere nájdeme východiská a možné

riešenia. V práci sme analyzovali históriu, súčasnosť a načrtli sme aj možnú, lepšiu

budúcnosť vo vzťahoch matka – dieťa, dieťa – otec. Táto práca si nedáva za úlohu

vyriešiť problémy a vyriešenie otázky o väčšej dôležitosti matky či otca. Nájdeme tu veľa

argumentov o tom, že matka i otec majú svoje výhradné miesto v rodine a nemožno ich

plnohodnotne zastúpiť.

Ambíciou tejto práce je podnietiť a dokázať všetkým čítajúcim, aké je dôležité pre

spoločnosť, deti a aj pre nás samých žiť v úplnej rodine. To je dôvod, prečo sa jedna celá

kapitola zaoberá rozvodmi a jeho následkami pre otcov, matky a samozrejme deti.

Aktuálnosť otázok materstva a rodičovstva je stála a trvalá, napriek technickému

pokroku ľudstva.

8

1. Materstvo a otcovstvo v dejinách

1.1 Počiatky materstva a otcovstva

Pravek je aj dnes ešte mnohými považovaný za zlatý vek kultu materstva.

Najstaršie nájdené vykopávky z obdobia paleolitu, takzvané Venuše, sú ženy - matky.

Sošky týchto korpulentných dám sa často nachádzajú bez určitých časti tela ako ruky,

nohy a tvár, zato takmer vždy majú tieto nesmierne zaujímavé historické artefakty

vytvarované bujné poprsie, zadok a brucho v neskoršej fáze tehotenstva. Prvé

náboženstvá, o ktorých máme zmienky, vravia, že boli založené na uctievaní takzvaných

Veľkých bohýň alebo Bohýň matiek. Venuše či Veľké matky však neboli „iba ľudskými“

matkami. Boli symbolom potencie života a zrodu všeobecne. V tomto období medzi

ženou matkou a prírodou panovala mystická spojitosť. Plodnosť žien ovplyvňovala

plodnosť pôdy a naopak. Menštruačný cyklus žien mal vplyv na prírodné cykly (mesačné

fázy, príliv a odliv, ročné obdobia) a opačne. Uctievanie Veľkých matiek teda vlastne

nebol kult materstva, ale kult plodnosti a života. Tehotná či rodiaca žena bola pre

archaického človeka najvýstižnejším obrazom sveta, v ktorom žil.

Matriarchát a patriarchát sú pojmy, ktoré sú neodlučiteľne spojené s históriou

matiek a otcov. Sú to dve obdobia vo vývoji ľudstva, ktoré výrazne ovplyvnili

smerovanie spoločnosti a postavenie mužov a žien v nej.

Matriarchát, matriarchy (lat. mater = matka, reč. Archéo=vládnu) je definovaný

ako historická fáza spoločnosti nadväzujúca na pôvodnú fázu promiskuinity

a predchádzajúce obdobie patriarchátu. Tento názor zastávali niektorí významní bádatelia

v 19.storočí. Žena mala zastávať v matriarcháte vedúce miesto v politike a spoločnosti.

Podľa F. Engelsa panoval na počiatku ľudských dejín prakomunizmus s princípmi

materského práva. Triedne rozdelenie a vznik štátov súvisí podľa Engelsa s prechodom

k patriarchátu, k vykorisťovaniu žien a k vzniku súkromného vlastníctva.

Diferencovanejší pohľad dnešných vied hovorí v tejto súvislosti o rôznych známkach

primitívnych spoločností: matrilinearite a patrilinearite, prípadne hovorí o spoločnostiach,

kde ženy v mnohých sociálnych a kultúrnych oblastiach majú vzhľadom k mužom

rovnaké alebo vyššie postavenie. Patriarchát bol oproti matriarchátu považovaný za

spoločnosť, kde prevažuje autorita muža. (Jandourek, 2007, s.152).

Vedci často predpokladajú, že pred patriarchátom existovali spoločnosti založené

na matriarcháte. Hlavným dôvodom, že sa v určitých častiach sveta objavujú skupiny

9

organizované matriarchálne, by mohlo byť, že neboli ešte známe biologické základy

otcovstva. Aby sa mohla stať skutočnosťou norma, kde ženy dominujú mužom, museli by

sa k matrilineárnosti pravdepodobne pridať aj ďalšie skutočnosti: matrilokálnosť (čo

znamená, že deti žijú s matkou) a matrifokálnosť (čo zas znamená, že prvoradý je vzťah

matky a dieťaťa, vzťah medzi súrodencami, kým súžitie ženy a muža sú až na druhom

mieste). Patriarchát však veľmi značne znamenal zatlačenie ženy do úlohy, v ktorej bola

podriadená mužovi a stala sa dokonca jeho vlastníctvom. V krajinách, kde prevažovala

zima a chladné podnebie, pravdepodobne potravu zabezpečovali muži, išlo najmä o lov

a rybárčenie a naopak. Tam, kde sa darilo teplejšej klíme, sa vychádza s názoru, že ženy

zbierali úrodu a obrábali role s deťmi pri sebe. Je nespochybniteľné, že oveľa viac

priestoru pre svoj vývoj mali muži, nakoľko ženy boli obmedzené ich materskou úlohou.

Vedci sa zhodujú v tom, že prechod od loveckých a zberačských foriem ku formám

poľnohospodárskym a k chovaniu domácich zvierat priniesol ženám pád z ich postavenia.

Agresivita, ktorú samozrejme v oveľa väčšej miere predpokladáme u mužov, umožnila

mužom postupne zvyšovať svoju dominanciu a tak sa stal samozrejmosťou ich stále

narastajúca túžba po potomstve, aby si svoje patriarchálne postavenie zabezpečili

i v starobe. Neskôr sa tieto pozície mužov a žien naďalej posilňovali a ženy v tomto pre

nich nie najlepšom stave museli uznať nadradenosť mužov a prijať svoju vlastnú

menejcennosť.

Ako sa toto všetko prejavilo na postavení otcov a matiek a na ich právach?

Základy týchto práv nám ponúka sama katolícka cirkev. Keďže dieťa je Božím stvorením,

treba z neho za každú cenu urobiť dobrého kresťana. Rodičia s deťmi nemôžu narábať,

ako sa im zapáči, ani sa ich nemôžu zbaviť, keď sa im zachce. Či už je dieťa Boží dar,

alebo kríž, ktorý treba niesť, nemožno ho používať a zneužívať podľa klasickej definície

majetku. V dôsledku toho bolo zrušené právo nad životom a smrťou, pretože otec nesmie

ničiť to, čo stvoril Boh stvoriteľ (Badinter, 1998, s.26). Materstvo ženy je aj obsahom

Zmluvy, ktorú Boh s človekom stanovil v Ježišovi Kristovi. Vždy a všade sa na tejto zemi

v histórii ľudstva opakuje materstvo ženy, vždy má vzťah k Zmluve, ktorú Boh uzavrel s

ľudským pokolením v materstve Matky Božej. Túto skutočnosť potvrdzuje Ježišova

odpoveď žene, ktorá ho uprostred zástupu hlasito blahoslavila skrze materstvo jeho

Rodičky: ,,Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a blahoslavené prsia, ktoré si požíval.“ (Lk

11, 27 - 28) Na príkladoch z dejín si vieme vysvetliť, ako sa správanie matiek menilo

s dobou.

10

Dejiny západoeurópskej rodiny sú dejinami otcovskej moci, ktorá ide vždy ruka

v ruke s autoritou manžela. Táto dvojitá autorita má svoj vzdialený pôvod v ďalekej Indii.

V posvätných textoch véd, v brahmanách a sútrach sa rodina pokladá za náboženské

spoločenstvo, ktorého vodcom je otec. Ako také plní hlavne právne funkcie, má dbať na

dobré správanie členov rodinného spoločenstva a jedine on je zodpovedný za ich skutky

voči spoločnosti. Jeho moc sa teda prejavovala predovšetkým absolútnym právom súdiť

a trestať.

Moc a sila hlavy rodiny, domáceho úradníka, ostala v staroveku takmer

nezmenená, aj keď sa v gréckej spoločnosti oslabila a v Ríme naopak zvýraznila.

Aténčanka alebo Rimanka mala celý život podriadené postavenie, ktoré sa veľmi nelíšilo

od štatútu detí. Aby sa veci aspoň teoreticky zmenili, bolo si treba počkať na Kristovo

učenie. Ježiš, vedený revolučným princípom, ktorým bola láska, vyhlásil, že otcovská

autorita nebola ustanovená v záujme otca, ale dieťaťa, a že manželka - matka nie je

otcovou otrokyňou, ale jeho družkou. (Badinter, 1998, s.17)

1.2 Od 17. storočia po súčasnosť

Francúzsko v 17. storočí sa vykresľuje ako spoločnosť bez lásky, kde deti

dospelých svojou prítomnosťou skôr obťažovali než oblažovali, mnoho novorodencov

umieralo u nedbanlivých dojok, kam ich odkladali rodičia, a hoci radosti materstva neboli

ženám úplne neznáme, všeobecne sa prejavovanie citov deťom veľmi nenosilo. Túto

situáciu zmenila až kniha Jeana Jacquesa Rousseaua Emil alebo O výchove, ktorá dieťa

vykresľuje ako prirodzene dobré stvorenie, ktoré treba citlivo kultivovať. Takisto

neopomína ani výchovnú úlohu otca: „Ako je opravdivou dojkou matka, tak je

opravdivým vychovávateľom otec.“ (Rousseau, 1956, s.47) a taktiež vraví

o zodpovednosti, ktorú musí mať otec: „Otec nemá voľby a nesmie ani robiť výnimky

v rodine, ktorú mu Boh dáva: všetky jeho deti sú mu deťmi rovnako; je im zaviazaný

rovnakou starostlivosťou a rovnakou nežnosťou.“ (Rousseau, 1956, s.53). Paradoxne, sám

Rousseau svojich päť detí umiestnil do sirotinca, navyše do takého, kde sa údajne

dospelosti dožívalo len okolo 5 percent chovancov. V súvislosti s Rousseauom treba

podotknúť, že o tom, čo na odloženie detí povedala ich matka, sa nič historicky overené

nevie.

11

Počas nasledujúcich historických období sa o úlohe otcov a matiek v spoločnosti

veľa nedozvedáme. Písomné zdroje o tom prakticky mlčia. Téma materstva a otcovstva

ostala bokom takmer až do začiatku 20.storočia.

V roku 1914 nastala 1. svetová vojna. Z vojnových frontov sa ale domov nevracali

muži kultivovaní k citlivosti pre nové podmienky a pre harmonickú spoluprácu pri

výchove detí. To si skôr priviezli posttraumatickú stresovú poruchu.

Je zaujímavé, že československý prezident Masaryk sa nechal vyfotografovať

s kočíkom, inokedy zas pózoval s dievčatkom v slováckom kroji v náručí, ale pripustil, že

na svoje deti a vnukov nemal nikdy dosť času. Možno, že práve v tejto dobe sa objavil typ

„vzdialeného otca“. Výchovu detí ponechá matke. Sám si vytvorí mikrosvet, v ktorom je

možno úspešnejší, ale celkom isto spokojnejší. Môže, ale rozhodne to nemusí byť len

„pánsky klub“ v krčme. Utiecť možno k práci v dielni, v pivnici, na záhrade,

k najrôznejším hobby alebo tiež k novinám. Napokon a veľmi ľahko i k televízii.

K dokonalosti bol podobný útek dovedený v podobe workoholizmu. Byť až drogovo

závislý na práci a nevšímať si ničoho iného išlo v zásade i časoch, keď sa väčšina

pracovnej činnosti vykonávala v dome alebo blízko neho... Postupný prechod do

vzdialených „chrámov práce“ požadoval svoje. Odísť bolo možné hneď po prebudení

a vrátiť sa, až keď všetci spali..., a pritom si zachovať pocit nevyhnutnosti doma i získať

mocné postavenie kdesi na pracovisku. (Novák, 2008, s.27)

V roku 1920 sa zrodila myšlienka zameraná proti podstate materstva. Útok bol

zameraný na absolútny fundament rodiny, na matku. Podľa boľševického sociálneho

inžinierstva sa žena mala stať neoddeliteľnou súčasťou pracovného procesu na rovnakej

úrovni ako muži. Mala sa stať úplne slobodnou v striedaní sexuálnych partnerov. Tým sa

mali zredukovať materské funkcie len na rodenie. Ak tehotnej žene malo byť materstvo

na príťaž, mohla siahnuť po interrupcii. Vtedajšia sovietska vláda ako prvá v dejinách

legalizovala umelý potrat. Sexualita a rozmnožovanie tak boli po prvýkrát v dejinách od

seba oddelené. Ako príklad týchto praktík poslúži pohľad na jednu moskovskú

nemocnicu, kde v roku 1920 bolo uskutočnených 50 tisíc potratov. Z toho logicky

vyplýva, že keď sa o dieťa nechcela postarať matka, túto úlohu preberal na seba štát.

Podľa vtedajšieho rodinného kódexu ZSSR rodinu musela nahradiť komunistická strana.

Pre skúsenosti s dojčením, ktoré je vlastne samé o sebe symbolom materstva,

nemusíme chodiť ani do Francúzska a už vôbec nie tak ďaleko do histórie. Veď si len

pripomeňme reklamu, ktorú dnes pozná asi každý: „Vyrástli sme na Sunare“.

A povedzme si úprimne, vraví pravdu. Takmer kompletná jedna generácia na Sunare

12

naozaj rástla. V socializme sme sa pýšili hlásanou rodinne orientovanou politikou,

dojčenie sa však veľmi veľkej podpore netešilo. Dlho prevládalo presvedčenie, že to

najlepšie pre dieťa zabezpečí veda a výdobytky, nie „primitívne praktiky“. Už to vyzeralo

tak, že dojčenie zapadne niekam do zaprášenej histórie a pri živote ho udržia len

zástankyne akéhosi súžitia s prírodou, okolím pokladané za excentričky. Faktom, ktorý sa

stal neskôr mýtom, bola aj celá prorodinná politika v socializme. Skutočnosťou bolo, že

sa veľa matiek muselo svojej ratolesti doslovne vzdať a jeho opateru prenechať jasliam už

vo veku neuveriteľných troch mesiacov. Ak malo dieťatko to šťastie, že bolo v jasličkách,

ktoré patrili k nejakému podniku, matky mali právo na prestávku na dojčenie, každé tri

hodiny. Čo robilo ich maličké dieťa medzitým, to ženy, ktoré museli pomáhať pri

budovaní socializmu, nemohlo zaujímať.

Matky v tom čase boli naozaj cenené, avšak len akosi morálne. Veľmi dobre sa

o tom môžeme presvedčiť z údajov, ktoré sa nám zachovali z rokovania národného

parlamentu. Len pre úplnosť, písal sa rok 1957 a bolo to v podvečer Medzinárodného dňa

žien. Jednalo sa o návrhu zákona o udeľovaní čestného odznaku materstva a toto je časť

z vystúpenia komunistickej poslankyne Hradskej. ,,Je významnou udalosťou, že práve

v predvečer veľkého sviatku Medzinárodného dňa žien prerokúvame v parlamente zákon

o zavedení čestného odznaku ,,Mateřství“. Týmto vyznamenaním sa dostane čestného

uznania asi 495.000 našich matiek, ktoré dali spoločnosti päť a viacej detí, vychovali

alebo vychovávajú z nich poctivých a čestných občanov našej vlasti a uvedomelých

vlastencov našej ľudovodemokratickej republiky. Je to ďalší dôkaz, ako si náš štát váži

podielu našich matiek pri tvorení nového a krajšieho života. Stavia ich po boku

vynikajúcich pracovníkov, ktorí sú za svoju prácu na budovaní našej republiky

vyznamenávaní rozličnými radmi a vyznamenaniami. Je ďalším ocenením veľkého

významu rodiny v našej socialistickej spoločnosti. Je prehĺbením ústavného zákona, ktorý

vyjadruje, že manželstvo, rodina a materstvo sú pod ochranou štátu, a štát sa stará o to,

aby rodina bola zdravou základňou rozvoja národa.“

(http://fenrir.psp.cz/eknih/1954ns/stenprot/016schuz/s016008.htm)

Dnes je už ťažké zistiť, či v tej dobe niekto uvažoval aj o odznaku otcovstva, ale

pravdepodobnejšie je, že muži boli v tej dobe ako rodičia až druhoradí. V tomto období

bol muž skôr vodcovskou osobnosťou a živiteľom rodiny. Udomácnila sa myšlienka, že

žena vychováva a muž sa stará o živobytie. Treba však povedať, že chorobou tejto

generácie otcov bola veľká aktivita mimo rodiny. Najväčším omylom tohto prístupu

13

k otcovstvu bol však odstup od rodiny, nevhodné boli emócie a jediné, čo sa týmto

prístupom dosiahlo, bolo to, že otec bol tvrdý a vzdialený. Našťastie aj v tejto generácii

otcov nájdeme pozitívne príklady, bolo ich však podstatne menej. „Boli to otcovia, ktorí

rovnako znášali zodpovednosť za zabezpečenie rodiny, tiež sa angažovali a mali záujem

o členov svojej rodiny, ale zároveň boli láskaví, prístupní, múdri a mali pochopenie pre

druhých. Deti ich milovali, ctili a vážili si ich. Ich synovia a dcéry svedčia, že takí otcovia

ich hlboko ovplyvnili. Stali sa ich vzorom“. (Raus, 1999, s.21)

Téma otcov a otcovstva teda zostávala takmer po celé 20. storočie v zabudnutí. Až

v 70. rokoch 20.storočia, americký psychológ Michael Lamb opísal vo svojom článku

otca ako „zabudnutého prispievateľa k vývoju dieťaťa“: „Otec bol proste živiteľ rodiny

a dosť. Zdalo sa, že vzťah otec - dieťa nestojí za reč, nieto ešte za cieľ výskumu. Ako sú

otcovia pre rodinu dôležití i mimo jej materiálneho zaistenia, je objektom štúdií ešte len

25 rokov“( Richter, Schäfer, 2007, s.9).

14

2. Konštrukcie materstva

2.1 Definície materstva. Motívy rozhodnutia stať sa matkou

Na začiatok si objasnime pojem matka, z ktorého plynie potom pojem materstvo.

Erich Fromm vo svojej knihe Umenie milovať opisuje matku takto: „Matka je teplo,

matka je jedlo, matka je euforický stav spokojnosti a bezpečia.“ (Fromm, 2006, s.19).

Ako uvádza španielsky zdroj, „praobyčajný fakt, že má dospelý človek dieťa, ho

ešte nekvalifikuje ako otca alebo matku.“ (http://www.abusoemocional.com/padre-

madre/).

O skutočnom materstve alebo otcovstve môžeme hovoriť až za určitých

podmienok. Napríklad Chorvát hovorí o materstve vo svojej knihe takto: „O skutočne

uvedomelom materstve môžeme hovoriť až vtedy, keď si budúca matka včas a naplno

uvedomí zmysel materstva, a to tak zo spoločenského, ako aj osobného, subjektívneho

hľadiska.“ (Chorvát, Orlík, 1988,s.164) Stojí za pozornosť, že autor vraví o materstve

ešte skôr, ako sa dieťa narodí. Tu by bolo na mieste pripomenúť, že mnohé ženy si toto

svoje materstvo ešte pred narodením dieťaťa užívajú a naozaj sú matkami ešte pred tým,

ako sa dieťa narodí.

Existujú však aj matky, ktoré sa správajú k svojmu ešte nenarodenému dieťaťu

veľmi nezodpovedne. Neustále fajčenie, popíjanie alkoholu, mimoriadne nezdravé

stravovanie, to všetko sú riziká pre deti, ktoré sú spojené s matkou pupočnou šnúrou

a ktoré v tele ženy tak volajú po láske a po živote: „Sú ženy, pre ktoré je materstvo veľmi

prirodzená záležitosť, pre iné je- odhliadnuc od biologických odlišností jednotlivých

pôrodov- veľkou záťažou.“ ( Jánošovová, 1975, s.10)

Je len na škodu, že nie každá žena si uvedomuje, že narodenie dieťaťa je vlastne

jedinečným a neopakovateľným zázrakom v živote, ale i prirodzenou vecou. Materstvo je

však záležitosťou, celej ženy, tela, duše a vlastne aj jej vnútra. Teda môžeme povedať, že

materstvo je mnohotvárne. Má svoju fyziologickú stránku. Obsahuje menštruáciu,

počatie, tehotenstvo, pôrod a laktáciu so všetkými možnosťami ich prežívania

a dôsledkami, ktoré so sebou tieto stavy prinášajú. Avšak i postoj mužov, otcov k týmto

veciam a ich sociálna regulácia tvoria, ak aj nie podstatu materstva, tak iste jeho sociálnu

charakteristiku.

15

Psychická a sociálna stránka materstva začína približne tam, kde sa končí

fyziologická funkcia matky. Len počas dojčenia sa fyziologická funkcia matky časovo

prekrýva s osobným vzťahom medzi matkou a jej vlastným dieťaťom. Materstvo má ako

vzťah medzi matkou a dieťaťom opäť tri stránky: vnútornú, duševnú, ktorá vznikla

z fyziologického prepojenia a spolu bytia oboch - materskú, príp. detskú lásku. Jej

náprotivok tvorí vonkajšia, konštruovaná stránka sformovaná patriarchálnymi mravmi,

zvykmi a ojedinelými právnymi predpismi. Výsledok vzájomného pôsobenia vnútorného

a vonkajšieho vzťahu medzi matkou a dieťaťom môže pod vplyvom ďalších daností

dodať ich vzťahu úplne nový rozmer.(Cviková, J., Slovník: Materstvo/materskosť.

ASPEKT, roč. 2, 1994, č. 1)

Úlohou matky však nie je iba darovať život, ale vedieť ho i napĺňať a preto zázrak

života sa narodením len začína. Motívov, ktoré ženy vedú k materstvu, je viac.

Spomeňme aspoň niektoré:

§ Príťažlivosť materskej identity. Nesporná fyzická prítomnosť porodeného

dieťaťa umožňuje- pri pomerne malých nárokoch na duševný rast- mať

jasnú definíciu seba samej.

§ Túžba vyrovnať sa vlastnej matke, ktorá sa inak často javí ako nepríjemne

nedostihnuteľný vzor.

§ Mučivá neistota manželovou láskou. Dieťa je výborný prostriedok, ako si

pripútať muža a zmenšiť tak túto neistotu.

§ Želanie mať niekoho veľmi blízkeho. Neexistuje väčšia blízkosť, akou je

blízkosť nastávajúcej matky a plodu, kojacej matky a kojenca.

§ Potreba čeliť strachu zo smrti, ktorý môže byť v dvadsiatich rokoch silný

pri neuróze, pod vplyvom traumatizujúcej udalosti. Dieťa môže uspokojovať

matkinu nevedomú fantáziu o vlastnej nesmrteľnosti.

§ Potreba potrestať seba alebo druhých. Tento motív pôsobí fantasticky, ale

býva niekedy reálny a silný. Tehotenstvo a pôrod so svojimi

nepríjemnosťami môžu poslúžiť ako trest za nedovolené sexuálne alebo iné

želania, napríklad rozbehnúť sa za šťastím preč od povinností.

§ Dieťa môže byť zbraňou proti komukoľvek, komu jeho existencia bude

vadiť, napríklad proti matke, ktorá sa bojí starnúť.

§ Podľa Matejčka pridávame k týmto motívom ešte potreby, ktoré deti spĺňajú

obom rodičom:

§ Potreba mať zaujímavé podnety zo svojho okolia, zabíjať nudu.

16

§ Potreba prežívať to, čo patrí k ľudskému životu, čím zrejeme a stávame sa

múdrejšími

§ Potreba bezpečia a istoty, ktorá je v ľudskom svete daná predovšetkým

citovými vzťahmi Deti nielen prijímajú lásku, ale tiež ju vracajú.

A zostávajú nenahraditeľnou citovou poistkou proti osamelosti v čase

staroby

§ Potreba spoločenského uplatnenia a uznania: ako rodičia získavame rešpekt

a sympatie vo svojom okolí.

§ Potreba otvorenej budúcnosti: zopakovať si niečo z vlastného detstva

v svojich deťoch a potom i pri vnúčatách- tak mierime až na hranice svojho

osobného času. Toto je jeden z najsilnejších motívov. (Řičan, 2006,s.

259-260)

2.2 Prínosy a negatívne dôsledky materstva

Samozrejme, že materstvo prináša mnoho zmien v živote ženy. Nie sú to len

radosti a slasti materského života, materstvo so sebou prináša aj rôzne negatívne dopady

a vyžaduje si v istom zmysle slova svoje obete. I keď v tomto prípade by sa dalo skôr

hovoriť o obetiach rodičovstva, pretože niektoré uvádzané fakty sa týkajú určite aj

mužov.

Medzi takéto negatívne dopady môžeme zaradiť napríklad:

1. Spomalenie kariéry matky v profesionálnej sfére.

2. Finančné znevýhodnenie žien na materskej dovolenke.

3. Obmedzenie osobnej slobody - starostlivosť o dieťa, zvlášť v útlom veku,

znamená vysoké nároky limitujúce štýl modernej ženy. Veľká medzinárodná

štúdia identifikovala stratu osobnej slobody ako hlavný dôvod odkladania

materstva.

4. Dopad na manželský vzťah - ten uvádza po narodení dieťaťa asi 50% párov,

hlavne negatívny vplyv vyčerpanosti a prípadnú emocionálnu labilitu ženy na

sexuálny život s manželom.(Sobotková, 2007, s.157)

17

Materstvo je však hlavne pozitívne a ako také prináša množstvo benefitov. I tu

však bude lepšie pracovať s pojmom rodičovstvo, lebo to, že rodičovstvo je znakom

dospelosti, môžeme tvrdiť rovnako u žien i mužov.

Medzi prínosmi materstva, resp. rodičovstva môžeme spomenúť:

1. Rozvoj vzťahov: Materstvo prináša nový, väčšinou radostný vzťah s dieťaťom

a dodáva novú dimenziu vo vzťahu k partnerovi- žena vidí manžela v novej úlohe

otca, manžel vidí svoju ženu v novej úlohe matky. Materstvo je tiež základom pre

nové priateľstvá s inými rodinami.

2. Osobné naplnenie: Materstvo je pre niektoré ženy tiež príležitosť k seba

vyjadreniu a osobnému rozvoju, dodáva pocit osobnej hodnoty, eventuálne

zmysluplnosti života. Žena naplní svoje poslanie.

3. Z ďalšej štúdie vyplýva ďalší z dôvodov, prečo mať deti. Je to pokračovanie rodu-

pre niektorých rodičov je to veľmi podstatný pocit. Dodáva im istotu do

budúcnosti.

4. Rodičovstvo je výzva, zdroj podnetov, dáva rodičom príležitosť poznávať seba

i druhého tak, ako by to bez dieťaťa nikdy nebolo možné.

5. Rodičovstvo je známkou dospelosti. Tu je pozoruhodný rozdiel medzi mužmi

a ženami- tento dôvod uvádza 79% žien, ale len 21%mužov. Stojí za zamyslenie

prečo to nie je naopak. (Sobotková, 2007, s.158)

Určite najväčším prínosom pre každú matku je narodenie dieťaťa. Mnohým ženám sa pri

narodení ich vlastného potomka splní ich celoživotný sen, mnohé si naplnia svoje

poslanie a vtedy prichádza na scénu ďalšia etapa materstva, výchova. Veď čo by bol svet

dieťaťa bez matky? „Matka je pre duševný vývin dieťaťa neobyčajne dôležitá.. odborníci

sa zhodujú v tom, že dieťa, ktoré nemalo možnosť vyrásť v opatere matky, najmä

v predškolskom veku, keď je citový rozvoj dieťaťa najintenzívnejší, býva týmto

nedostatkom poznačené na celý život. Matka je pre dieťa stelesnením istoty, spokojnosti,

šťastia. Styk dieťaťa s matkou už v ranom veku tvorí základ jeho ďalšieho vývinu. Z neho

pramení pocit spokojnosti, dôvery a vnútornej istoty dieťaťa. V školskom veku je už

schopné pochopiť nevyhnutnosť dočasného odlúčenia od matky, je na to primerane

vnútorné uspôsobené. Matka sa vo veľkej miere podieľa na vytváraní ovzdušia

vzájomného porozumenia a lásky v rodine, chápania a uspokojovania potrieb všetkých

členov rodiny. Úloha matky vo výchove je o to dôležitejšia, že základy pre utváranie

ľudskej povahy a charakteru sa kladú oveľa skôr, ako začína človek používať rozum, skôr

ako sa môže dohovoriť s inými ľuďmi“.(Višňovský, 1998, s. 39)

18

2.3 Materinská láska. Typológia matiek

Ak sa kladie otázka, že z čoho plynie tá spokojnosť, dôvera a istota dieťaťa

v matku, tak odpoveďou musí byť láska. Materinská láska, ktorá je nenapodobiteľná

a nedá sa nikdy zameniť. Iba materská láska je láskou jedinečnou, nekonečnou. Ktorá

matka by nemilovala svoje dieťa? V každej duševne zdravej matke drieme a pri narodení

dieťaťa sa prebúdza materská láska. Láska, ktorá „je vyjadrením nepodmieneného

uznania života dieťaťa a jeho potrieb. Je rozšírením matkinho „ja“ v prospech telesného

a duševného rastu dieťaťa. Je totiž rozhodnutím vôle, aktom, skutkom, často bez citového

zážitku, ktorým matka berie na seba záväzok milovať za každej okolnosti“. (Potočárová,

2003, s. 83). Svoj pohľad na materskú lásku ponúka aj E. Fromm: „Materinská láska je od

prírody nepodmienená. Matka miluje svoje novorodeniatko, pretože je to jej dieťa a nie

pretože dieťa splnilo nejakú zvláštne očakávanie“. (Fromm, 2006, s.19)

Ako bolo už vyššie uvedené, v každej matke drieme tento cit. Rozinajová však

uvádza, že materinská láska je aj výsledkom výchovy. Materinská láska je nevyhnutnou

podmienkou pre zdravý vývin každého dieťaťa. Nie je však v plnom rozsahu daná od

prírody, ako sa to niekedy zvykne tvrdiť. Materinská láska je sociálny cit a je aj

výsledkom výchovy a prípravy ženy na úlohu matky. Žena, ktorá nemá vypestovanú

schopnosť materinskej lásky, ktorá vyrastala bez dostatočnej citovej výchovy, často nie je

schopná hlbokého materinského citu, a to aj napriek tomu, že si to uvedomuje. Súčasná

pracovná preťaženosť žien sa často negatívne odráža práve vo výchove detí. Zanedbáva

sa predovšetkým citová výchova dieťaťa. Týmto sa narušuje nielen jeho zdravý vývin, ale

aj jeho príprava na plnenie budúcich rodičovských úloh. Veľmi angažovaná žena si

zvyčajne veľmi dobre uvedomuje povinnosti matky, no napriek tomu sa dieťaťu venuje

pomerne málo. Celá komunikácia i kontakt s ním prebiehajú akosi prirýchlo. Toto všetko

dieťa cíti. Uvedomuje si, že matka naň nemá dostatok času, že je pre ňu možno brzdou

v jej pracovnej angažovanosti. Toto všetko sa môže neskôr prejaviť tak na výsledkoch

výchovy, ako aj na vzájomnom vzťahu. Starostlivosť matky o dieťa a jeho výchova

napomáhajú socializácii dieťaťa, čo má nesporne veľký význam pri ďalšom zaraďovaní

do širšej spoločnosti. (Rozinajová, 1990, s.163)

Je teda zrejmé, že väčšina detí sa na nedostatok materinskej lásky sťažovať

nemôže, treba si však uvedomiť, že táto láska nepozná vek a nekončí dovŕšením nejakého

veku. Naopak, radi sa ňou dajú pohltiť aj dospelí rodičia svojich detí. Každá matka je

19

však iná, každá používa určité spôsoby, ktoré sú podľa nej tými najlepšími. Samozrejme,

že každá matka má aj svoju a povahu a vlastnosti.

Spojením týchto vlastností vznikla dnes už známa typológia matiek a otcov.

Väčšina matiek je zmesou dvoch, niekedy dokonca až troch typov matiek, len

v ojedinelých prípadoch sa stáva, že by sa konkrétna matka dala zaradiť len pod jeden

typ. Cibulec rozdelil matky do šiestich základných typov:

1. Matka milujúca - ide o veľmi žiaduci a spoločensky uznávaný typ matky a to

z hľadiska výchovy detí a dobrého spolužitia v rodine. Sú to kamarátske, obetavé

matky, schopné vcítiť sa do bolesti, ale aj šťastia druhého človeka. Dokážu

odpúšťať a byť veľkorysé a nezištné. Pre svoje deti, ale aj pre svojho manžela sú

veľkou oporou.

2. Matka egoistická - voči svojmu okoliu prechováva nepriateľský postoj. Svoje deti

tiež nemá veľmi v láske. V jej vzťahu k nim chýba nežnosť a láskavosť. Deti ju

otravujú a sú pre ňu príťažou, a aj navonok dáva najavo, že bez nich by bola

spokojnejšia.

3. Matka nekompromisná - svoje deti aj rodinu má rada, ale má svoje normy

a zásady, ktoré musí každý rešpektovať. Výchovným prostriedkom sú pre ňu

najmä tresty.

4. Matka nevyrovnaná a úzkostná - pre svoje deti sa snaží byť dobrou a kamarátskou

matkou. Chýba jej však potrebný pokoj a vyrovnanosť. Nie je spokojná sama so

sebou, neverí si. Nevie sa rozhodovať a ani riešiť rodinné problémy.

5. Matka snobská - svoj vzťah k deťom i k rodine sčasti predstiera. Deti jej slúžia len

ako prostriedok k predvádzaniu vlastnej osoby, prípadne úrovne svojej rodiny.

Vôbec nemá zmysel pre rodinný a manželský život.

6. Matka netradičná, odviazaná - výchova detí ju väčšinou nezaujíma a pristupuje

k nej len s premáhaním a odporom.(Ďurdiak, 2001, s.55)

V literatúre sa ešte objavuje aj pojem slabej matky. Ako už sám názov vraví, bude

sa jednať o matku, ktorá nedokáže zvládať nástrahy materstva a výchova dieťaťa u takejto

matky nie vždy prináša dobré výsledky. Takáto matka „môže poskytovať nedostatočnú

alebo neadekvátnu starostlivosť a bezpečie, čo plodí depriváciu a hnev, keď sú potreby

dieťaťa ignorované. Okrem toho môže byť dieťa nútené citlivo reagovať na matkine

potreby, čím dochádza k zmene generačných hraníc a k tomu, že dieťa funguje ako akási

20

„dobrá matka“. Miesto aby sa oň starala matka a chránila ho, musí dieťa tieto úlohy robiť

za ňu. Navyše musí svoj hnev kvôli tomu, že je zanedbávané potláčať, lebo matku zažíva

ako zraniteľnú“ .(Slipp, 2007, s. 47 - 48)

2.4. Vzťahy matka – dieťa, matka – otec dieťaťa, matka – spoločnosť

Vzťah matky a dieťaťa sa vždy vyvíja postupne a je len na matke, akým smerom

sa bude tento vzťah uberať. Vlastne vzťah matka- dieťa sám prešiel a neustále prechádza

veľkou zmenou. Raz darmo, ani tu sa etapa vývoja nezastavuje. „Intímne vzťahy matky

a jej potomkov výrazne poznamenala väčšia zamestnanosť žien. Dalo by sa dokonca

dodať, že množstvo detí dnes netrpí nadmerným splynutím so svojou matkou, ale naopak

dosť často chýba citová strava, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby sa človek cítil vo svete

vítaným“.(Courneau, 2007, s. 100)

Tento trend je však celosvetovým javom a dá sa pripísať k nášmu konzumnému

spôsobu života, kde sa neustále naháňame za hmotnými vecami a život našich detí nám

uteká akosi rýchlejšie. Žena u nás, ale aj vo svete nechce byť už len povestnou žienkou

domácou, má svoje ambície, svoju predstavu o práci, ktorá v ničom nezaostáva za prácou

manžela- otca. Ženy sa rovnako ako kedysi omnoho viac angažujú vo výchove detí ako

muži. Spoločnosti sa však stále príliš nechce poskytnúť rodičom úľavy, ktoré by si za

svoju každodennú starostlivosť zaslúžili: detské jasle, celodennú školu a finančné

odškodnenie. Stále totiž žije predstava, že takéto úľavy v starostlivosti o deti znamenajú

brať im matku. Faktom ostáva, že počet narodených je najnižší v tých európskych

krajinách, kde je najnižšia zamestnanosť žien (Taliansko, Nemecko, Rakúsko). Detí je

naopak viac tam, kde je vysoká zamestnanosť žien a zároveň lepšia možnosť opatery detí

(Island, Nórsko, Dánsko). (Willi, 2006, s.51)

Nesmieme však zabudnúť a pripomenúť, že matka je v dnešnej dobe viac ako

vychovávateľka. Treba zdôrazniť, že matka popri materstve musí zvládať domácnosť.

Nemenej často sa stáva, že býva koordinátorkou medzi vzťahmi vlastní rodičia = manžel,

rodičia manžela= ona sama a samozrejme nemôžeme zabúdať na to, že je stále milujúcou

a sexuálne žiadostivou manželkou. To naozaj nebýva jednoduché a veľakrát sa stáva, že

popri materstve žena ako manželka v určitom časovom období stráca dych. Treba však

21

pripomenúť, že sa jedná o jav často logický a mali by byť chápané a podporované

v týchto neľahkých časoch od svojich manželov, čo však až taký častým javom zas

nebýva, alebo minimálne môžeme povedať, že to nebýva samozrejmosťou. Veľa

manželstiev sa končí práve v období, keď by si mali byť manželia navzájom oporou

a pomáhať si pri svojom materstve- otcovstve, spoločnom rodičovstve. F. Chorvát to

opisuje vo svojej knihe takto: „Žena - matka má zákonite takmer vždy objektívne väčší

záujem na pevnosti a trvalosti manželstva. Veď byť matkou, to je funkcia ženy a žena

i deti potrebujú v našich podmienkach muža - otca. Rodičovská dvojica je

nenahraditeľný, nesmierne dôležitý predpoklad ani nie tak pre zabezpečenie hmotnej

stránky, nielen pre telesné, ale predovšetkým pre dobrú psychickú prípravu detí na život.

Dieťa potrebuje pre svoj zdravý, normálny psychický vývoj pocit istoty, zabezpečenosti.

Tento pocit má vtedy, keď ho cíti u matky, ktorá sama žije s takýmito pocitmi. Preto je

stále prvoradým záujmom a povinnosťou ženy- matky pestovať lásku v rodine, a to aj ako

manželka, aj ako matka. Matka má vedieť, že hlavnou funkciou, hlavným zmyslom lásky

je zabezpečovať existenciu a zdarný vývoj detí opaterou, starostlivosťou a výchovným

vedením zo strany oboch rodičov, spätých vzájomnou láskou“. (Chorvát, 1978, s. 138)

Známy český autor P. Říčan naproti tomu udáva, že sexuálny záujem pri výchove dieťaťa

zo strany matky a otca môže byť silnejší, ale zároveň nás varuje, že to tak nebýva vždy:

„Spoločná starostlivosť o dieťa posilňuje milostnú intimitu medzi oboma manželmi:

v partnerovi milujem teraz tiež otca alebo matku svojho dieťaťa, objavujem nové,

sympatické, nepoznané stránky jeho povahy. Každou pozitívnou spoločnou skúsenosťou

i každým šťastne vyriešeným sporom sa vzťah obohacuje a prehlbuje. Ale neplatí to úplne

a neplatí to vždy! Dieťa narušuje citovú rovnováhu páru a musí sa hľadať vo vzťahu nová

rovnováha, čo je pre nepevné, nezžité a inak problematické dvojice veľmi ťažké. Ono

„Už ťa nepotrebujem!“ z uvedeného príkladu vyjadruje- prehnane- posun, ktorý je dosť

častý. Dieťa sa stáva pod rôznymi zámienkami predmetom sporov a výčitiek. Je putom,

ktorým je možné udržať manžela doma.“ (Říčan, 2006, s.263)

J. Cibulec rolu matky opisuje v knihe Manželské praktikum: „Je s ňou spojovaná

stránka citová, výchovná, má funkciu zjednocujúceho a stmeľujúceho činiteľa v rodine.

Kladú sa na ňu najväčšie požiadavky a nároky a občas sa od nej očakáva i nemožné.

Rovnako ako v roli otca, i tu sa vyžaduje vyspelosť po stránke psychickej i fyzickej,

a dnes dokonca i schopnosť plniť všetky úlohy a činnosti spojené s rolou otca, nakoľko je

možné hovoriť o takmer úplnom suplovaní týchto dvoch rolí (samozrejme, že okrem

22

určitých fyziologických odlišností a niektorých špecifík pri výchove). Matke by nemala

chýbať ani funkcia estetického činiteľa v manželstve a rodine, ktorá sa prejavuje

v celkovej atmosfére, pohode, vzhľadu bytu i chovania sa všetkých členov rodiny. Mám

tým na mysli práve to ovzdušie, ktoré dokáže vytvoriť iba žena“. (Cibulec, 1984, s. 27)

Pojem materstvo a matka je nezničiteľný a sila týchto dvoch pojmov spočíva v ich

spojení. Ak sa tieto dva činitele navzájom spoja, dostaneme silu atómu. Ľudstvo ešte

zatiaľ nevymyslelo nič lepšie, ako je materinská láska. Nech sú jej podoby akékoľvek,

stále budú jedinečné a pre všetkých nezabudnuteľné. Treba len dúfať, že tak skoro sa táto

situácia nezmení a všetci sa budeme radi vracať do chvíľ detstva a všetci sa budeme

obracať tvárou k našim mamám. Ženy bojovali posledné dve storočia o zmenu svojho

postavenia, bojovali za svoje práva, za rovnoprávnosť. Budúcnosť ukáže, ako sa vyvinie

vzťah medzi mužmi a ženami, tak ako budúcnosť ukáže, či sa zrovnoprávni aj postavenie

matiek a otcov, kde dnes má absolútnu dominanciu žena - matka.

23

3. Konštrukcie otcovstva

Vraví sa, že matka je pilierom rodiny a stálosti v rodine. Čo je však otec? Pre deti

býva často hrdina, pre manželku - matku opora a pre okolie to býva väčšinou súčasť

rodiny, alebo zástupca matky v rodine počas jej neprítomnosti. Takéto tvrdenie už dnes

ale neobstojí a väčšina mužov sa chce pobiť o svoje rovnoprávne postavenie v rodine.

Dnes už otcovia nechcú len zastupovať matku, chcú byť rovnocenným spoluhráčom

matiek a takisto chcú dostávať rovnakú dávku lásky od svojich detí, tak ako ju dostávajú

matky.

3.1. Úloha otca. Motívy rozhodnutia stať sa otcom.

V minulosti sa muži stávali otcami ani nepoznajúc biologické súvislosti otcovstva.

Už vtedy správne predpokladali, že deti sú pokračovaním rodu. Muži si nebrali ženy

z lásky, ale len preto, aby si zaistili už spomenuté pokračovanie rodu. Jedinou úlohou

otcovstva bolo v minulosti zabezpečiť obživu pre svoje deti.

Úloha otca sa však vplyvom času menila a aj postavenia mužov a žien v

spoločnosti sa postupne vyrovnávajú. Dnes nie je raritou vidieť muža, ktorý je na

„materskej dovolenke“, ale aj ženu, ktorá podniká v donedávna čisto mužskej profesii.

Stále sú to však len veľmi nízke čísla.

V súvislosti so zrovnoprávnením postavenia mužov a žien, 23. októbra 2006

zahájila luxemburská ministerka pre rovnosť šancí, Marie-Josée Jacobsová,

Medzinárodnú konferenciu o úlohe mužov v šírení rovnoprávnosti medzi mužmi a

ženami.

V súvislosti s touto konferenciou bol taktiež spustený projekt, medzi ktorého

základné priority patrí aj:

„Ukázať užitočnosť a benefity pre spoločnosť a pre hospodárstvo, zmeniť

stereotypné roly mužov a otcov, najmä v spojitosti so zlúčením profesionálneho a

rodinného života a zabezpečiť, aby sa muži a ženy podieľali rovnakou mierou tak v

profesných, ako aj v súkromných oblastiach života.“ (Jacobs, 2006, s.13)

„Aj dnes zostáva prvoradou úlohou otca hmotne zabezpečovať svoje deti. V

súčasnosti však táto stránka sociálneho otcovstva nie je takou výrazne prevažujúcou

24

úlohou, akou to bývalo kedysi. Na hmotnom zabezpečovaní detí sa dnes zúčastňuje

celkom prirodzene aj matka“. (Chorvát, 1986, s. 123)

Postavenie otca sa však veľmi dynamicky mení a vyvíja. Za posledných sto rokov

prešiel vývoj otcovstva obrovskými krokmi a kráča k prospechu všetkých vpred. Dnes

rýchlo ustupuje do zabudnutia funkcia otca - živiteľa a napreduje funkcia otca -

vychovávateľa.

Sociologické prieskumy ukázali, že funkcie otca sa v posledných rokoch zmenila

výraznejšie ako funkcia matky. A zmenila sa pravdepodobne k lepšiemu. Otcovia si dnes

nepomerne viac so svojimi deťmi užívajú. Užívajú si tiež viac intimity rodinného života

v porovnaní so svojimi starými rodičmi. V minulosti totiž otcova rola väčšinou spočívala

v tom, že zaobstarával pre rodinu obživu a chránil ju pred nebezpečenstvom, ktoré na ňu

doliehalo zvonka. Dnes však je jeho pôsobenie zamerané ďaleko viac do rodiny než mimo

ňu. Ony vonkajšie nebezpečenstvá z minulosti stratili svoj význam a na ich miesto

nastúpili nebezpečenstvá nové, vnútorné. Rodina už dávno nie je ohrozená dravou zverou

a nepriateľskými kmeňmi, ale svojimi vnútornými nedorozumeniami, nedostatkom lásky,

nedostatkom ohľadu jedného voči druhému. (Matějček, 1986, s.58)

Otcovská úloha začína tak ako v prípade materstva už pred samotným narodením

dieťaťa. Už vtedy sa muž začína pripravovať na svoju novú úlohu. Spolu s budúcou

matkou nakupujú výbavičku pre nového člena rodiny, tí šikovnejší a zručnejší sa pustia

do výroby kolísky, ale hlavne sa začína príprava psychická. Dnes veľa mužov číta knihy,

v ktorých sa opisuje starostlivosť o deti a novorodencov. Dokonca mnohí absolvujú rôzne

kurzy, ktoré boli síce pôvodne určené pre budúce mamičky, ale už ani muži na týchto

kurzoch nie sú tak prekvapujúcim javom. Mnohých budúcich otcov ale trápia i menej

radostné myšlienky, spojené s prechodom od role muža k funkcii otca. A to je tiež úplne

normálne- otcom zostanete koniec koncov na celý život. Jednoduché riešenia svojich

osobných problémov tu už skrátka neprichádzajú do úvahy. Otcovia nesú ťarchu

zodpovednosti, v jej rámci sú neraz konfrontovaní s celou radou otázok:

• Je teraz ten správny čas, kedy sa mám stať otcom?

• Nie som na to ešte veľmi mladý, alebo už príliš starý?

• Do akej miery obmedzí dieťa môj život, moju slobodu, môj doterajší štýl života?

• Bude moje dieťa celkom zdravé?

• Zvládne moja partnerka obdobie tehotenstva a pôrod?

• Môžeme si dieťa dovoliť - časovo i finančne?

25

• Ako sa zmení náš vzťah, moja i partnerkina osobnosť?

• Zmení sa moja partnerka po fyzickej stránke k horšiemu?

• Nastanú zmeny v našom sexuálnom živote? (Richter, Schäfer, 2007, s.15)

Ale prečo sa vlastne stať otcom? Je to vôbec v dnešnej dobe nutné, je to moderné,

letí to vlastne ešte vôbec? To sú otázky, ktoré si musí každý muž už zodpovedať sám

a musí pri tom brať ohľad aj na svoju manželku, prípadne priateľku, ak si spolu plánujú

budúcnosť. Veď ako sa vraví, v živote niečo dohodnúť je výlučne záležitosť dvoch ľudí,

výnimočne troch. Táto životná otázka je však výlučne na rozhodnutí dvoch ľudí. A teda

majú muži vlastne nejakú motiváciu stať sa otcom? Tam, kde je človek presvedčený, že to

čo robí má zmysel, je to dôležité a kde sa mu darí, tam je prirodzene motivovaný, aby

v tom i naďalej pokračoval. Tam, kde je neustále stavaný do pozície neschopného, kde sa

mu vôbec nedarí a kde sa mu dostane len pohŕdania či výsmechu, nemá väčšinou chuť

pokračovať ďalej. Vytvorí si potom celý rad dôvodov, prečo na tom tak veľmi nezáleží

a prečo to nie je nič príťažlivé a žiadané. Otcovstvo v spoločnosti mužov nemá príliš

vysoký kredit. Nie je to niečo, čím by sa pred sebou chválili a v čom by mohli vyniknúť

a zaslúžiť si uznanie a obdiv v mužskej komunite a v dnešnej spoločnosti už vôbec nie.

Ťažko si len vieme predstaviť muža, ktorý príde do spoločnosti a prehlási: „Zbankrotoval

som, nemám žiadne peniaze, nemám úspech u žien, som neschopný futbalista a včera

večer som nabúral svojho fiata, ale vychoval som dobre svojho syna!“ Ťažko by sa dočkal

obdivných poznámok a uznanlivých potľapkaní. Ešte si asi počkáme, kým sa bude

usporadúvať svetový šampionát v otcovstve a víťaz bude doma na letisku vítaný

nadšeným davom. Muži nemajú tendenciu otvárať sa vo svojich zápasoch a v otázkach

vzťahu k deťom ešte menej. Nemajú potrebu sa povzbudzovať, dodávať si navzájom

odvahy a hľadať spoločne cestu. (Raus, 1999, s.47)

Ako vidno, tých starostí a obáv je v čase pred príchodom dieťaťa na svet mnoho.

Mali by však zostať v rozumej polohe a v spolupráci s partnerkou sa ich určite podarí

úspešne zvládnuť. Ak sa to podarí, príde deň, ktorý sa určite zapíše do mysle otca ako

výnimočný. Na svet príde nový človek a všetko od toho dňa bude inak. Už nikdy nebude

život ako predtým. Stane sa možno zložitejší, ale aj nesmierne bohatší. Treba sa zoznámiť

s novým prírastkom do rodiny a po úvodných oslavách radosti, priniesť svoje kvality

v prospech syna, dcéry. Jednoducho a nezadržateľne, prišiel čas pre otcov.

26

3.2. Vzťah otca k dieťaťu a význam otca v rodine. Typológia otcov.

Séria štúdií z jednej pôrodnice sledovala, ako na seba vzájomne pôsobia otcovia

a novorodenci. Otcovia sa o svoje narodené deti zaujímali rovnako ako ich matky,

poskytovali im rovnakú starostlivosť, rovnako sa citovo angažovali. Matky prirodzene

venovali kŕmeniu a ďalšej starostlivosti viac času. V schopnosti starostlivosti sa však obe

pohlavia nelíšili. Odhalilo to porovnanie citlivosti oboch rodičov na novorodenecké

signály v dobe kŕmenia. Nasledujúci súbor tvrdení zhŕňa závery súčasných výskumov

otcovskej role v novorodeneckom a kojeneckom veku dieťaťa:

1. Otcovia sa o deti veľmi zaujímajú a ak majú možnosť, značne a radi sa angažujú.

2. Otcovia prejavujú rovnako dobré opatrovateľské schopnosti ako matky.

3. Venujú však starostlivosti o svoje deti v priemere menej času.

4. Keď sa im naskytne príležitosť, vyrovnajú sa matkám vo všetkých činnostiach

spojených so starostlivosťou o dieťa.(Yablonski, 1995, s.24)

U nás sa stále zastáva názor, že muži veľmi nevedia zaobchádzať

s novorodencami. Určite tento názor vychádza z minulosti, ale možno by sme si mali

každý pripomenúť, aké to je, keď zoberiete svoje malé dieťa po prvýkrát do náručia. Pocit

zodpovednosti a hrdosti zároveň popretkávaný obavou o novorodencovo pohodlie. Veď

kto by si nespomenul na otázky ako: Držím ho dobre? Alebo na otázku, nemôže sa mu

niečo stať? Áno, učíme sa za pochodu, ale je dobré vedieť, že sa o to snažíme. Vzťah otca

k novorodenému dieťaťu môže ovplyvniť mylná predstava, že otec nemá pre malé dieťa

tak veľký význam ako matka. Avšak aj otcovia dokážu s novorodencom nadviazať blízky

kontakt a empaticky uspokojovať väčšinu jeho potrieb. Tu v ich prípade platí pravidlo, že

čím skôr uvidia svoje dieťa a čím viac sa mu budú môcť začať venovať, tým lepší

a obojstranne viac uspokojujúci kontakt nadviažu. Otcovia sú v porovnaní s matkami

relatívne hendikepovaní, pretože so svojím dieťaťom nie sú v takej miere zviazaní

biologicky a ani sociokultúrna tradícia ich v tomto smere príliš nepodporuje, skôr naopak.

Pokiaľ nebude mať otec príležitosť sa dieťaťom zaoberať, jeho vzťah zostane

prinajmenšom menej angažovaný. Ak si otec pod vplyvom rodiny zafixuje, že by bol

v starostlivosti o dieťa nešikovný a že by s ním rovnako nedokázal zaobchádzať, bude sa

podľa toho aj správať. Táto charakteristika sa stane súčasťou jeho seba hodnotenia. Mladý

otec väčšinou ani netuší, čo by mal robiť a čo všetko od neho jeho žena očakáva. Mnohé

27

matky síce veľmi neočakávajú, že by sa otec staral o novorodenca, ale priali by si, aby

muž prejavil väčšiu citovú účasť a podporu v dobe po pôrode, keď sú ženy precitlivené

a emočne labilné.(Vágnerová, 2000, s.353)

To, že dieťa otca naozaj vníma už od svojich dvoch mesiacov odlišne ako svoju

matku, dokazuje ďalší vedecký výskum:

„Výskumne bolo preukázané, že už v 8 týždňoch deti reagujú odlišne na otca a matku. Na

otca reagujú, akoby očakávali mimoriadny, aktívny zážitok. Na matku reagujú akoby

pokojnejšie, funkčnejšie v súvislosti s očakávaným uspokojením potrieb. Isté tiež je, že

pri zapojení otca do starostlivosti dosahujú deti vo sfére sociálnej i intelektovej v rannom

veku lepších výsledkov. Nepochybne je to tým, že angažujúci sa otec poskytuje matke

určitý časový priestor k zvládnutiu rutinných úloh. I jej potom zostáva viac času pre

bábätko“.(Novák, 2008, s. 27)

Dnes už asi nikto nespochybňuje význam otca v rodine. Je veľkým prínosom pre

deti a mal by byť oporou matke svojich detí. Rozdelenie rodičovských rolí je už dlhšiu

dobu horúcou debatou, do ktorej sa zapájajú rôzni psychológovia, sociológovia, ale

v neposlednej rade aj rôzne mimovládne hnutia a najmä rôzne feministické hnutia. Pre

väčšiu objektivitu budú však najlepšie poznatky z odbornej literatúry. Tá hovorí

o určitých modeloch usporiadania rodičovských rolí a o zastúpení otcov v jednotlivých

modelov.

1. model: „Väčšina je na žene“. V tomto modeli je otec zastúpený typom tzv.

pomáhajúceho otca, ktorý najčastejšie vystupuje voči svojim deťom ako ten, kto

sa stará o náplň ich voľného času- hrá sa s nimi, chodí s nimi von, športuje s nimi,

prípadne sa s nimi niekedy i učí. Otec je teda hlavne kamarátom detí pre voľný

čas. Tento typ otcov ale obvykle zastáva pomerne tradičný názor na rolu matky.

Žena je tou čo sa primárne stará o deti. Práve vykreslený typ otca tak predstavuje

akýsi zmiešaný, prechodný typ medzi typom tradičného a typom tzv. nového otca.

Typ pomáhajúceho otca býva najčastejšie zastúpený v strednej a nižšej vrstve.

2. model: „Všetko je na žene“. Muži - otcovia potom v tomto rodinnom modeli

reprezentujú typ tradičného otca, ktorý však má dve varianty. Tou prvou je

prolongácia typu tradičného otca známeho z doby socializmu, ktorý sa nemusí

v rodine príliš angažovať. Títo otcovia ale nemusia byť z rodiny úplne vyčlenení ,

angažujú sa však obvykle v špecifických výchovných situáciách, kde sa snažia

zasahovať mocensky ako je im to vlastné. Títo muži obvykle pochádzajú z nižšej

sociálnej vrstvy.

28

Druhú variantu predstavuje nová verzia starého typu, čiže noví tradiční otcovia,

pre ktorých je primárna ich profesia a úspech v nej. Títo muži bývajú vo

svojej profesii veľmi úspešní a dôležitým v ich životoch je spoločenský postup

vyššie. Pretože títo muži - otcovia bývajú často ponorení do výkonu svojej

profesie, nemajú takmer žiadny voľný čas. Otcovia v tomto type rodiny

pochádzajú spravidla z vyššej sociálnej vrstvy, jedná sa o vysoko kvalifikovaných

mužov- popredných špecialistov vo svojom obore, úspešných podnikateľov a pod.

3. model: „Partnerský“. Podiel rodičov na starostlivosti o dieťa a na jeho výchove je

relatívne najviac rovnocenný, vyrovnaný. To nutne neznamená, že obaja robia to

isté, skôr každý z rodičov sa dieťaťu venuje podľa svojich možností a časových

dispozícii a snaží sa mu dať to, čo mu ten druhý dať nemôže.

V tomto modeli sa objavuje celkom iný typ otcov, ktorý môžeme možno

najvýstižnejšie nazvať typom starostlivých otcov. Tí odmietajú tradičný model

usporiadania rodičovských rolí, kde muž je živiteľom a matka opatrovateľkou. Títo muži

sú presvedčení o tom, že muž by sa mal aktívne podieľať na starostlivosti o deti i

na chode domácnosti. Niektorí títo otcovia sú na rodičovskej dovolenke, iní vykonávajú

takú prácu, resp. povolanie, ktoré im umožňuje venovať sa viac rodine- deťom. Väčšinou

sa jedná o mužov z dobre situovanej strednej vrstvy. (Ondrejkovič, 2006, s. 86-87)

Tak ako matky, boli aj otcovia zaradení do určitých typov. I tu vznikla takzvaná typológia

otcov. Otcovia v nej boli rozdelení do piatich základných typov. Rovnako ako u matiek

treba poznamenať, že každý otec je prierezom či spojením väčšinou dvoch typov. Je málo

pravdepodobné, že by sa vyskytoval otec, o ktorom by sa dalo povedať, že svojou

povahou úplne zodpovedá iba jednému z týchto typov. Rozoznávame nasledujúce typy

otcov:

1. Otec milujúci, priateľský, kamarátsky - je nositeľom dobrej nálady, pokoja

a úsmevnej atmosféry, v ktorej sa ľahšie riešia drobné nezhody medzi

rodičmi, starými rodičmi a deťmi. V rodine nevyvoláva konflikty, ale

naopak sa snaží ich riešiť, pričom sa zo svojich chýb dokáže efektívne

poučiť.

2. Otec despotický - je obávaným typom otca, ktorého v rodine nikto nemá

rád. Despotizmus sa môže prejavovať tvrdosťou, agresivitou až

surovosťou.

29

3. Puntičkársky otec- tiež nebýva v rodine veľmi obľúbený a neprispieva

k spolužitiu viacerých generácií. V rodine dbá o nepodstatné maličkosti,

všetko musí byť podľa jeho vlastných noriem - v úplnom poriadku.

4. Otec nezúčastnený - väčšiu časť svojho života trávi z rôznych dôvodov

mimo rodiny. Výchova detí prakticky spočíva na matke, prípadne na

starých rodičoch. Nezúčastnenosť otca môže vyplývať i z jeho nezáujmu

o výchovu detí a o kontakt s ďalšími členmi rodiny.

5. Otec nenáročný- nerád sa angažuje v rodinnom živote a nechce si robiť

starosti. Do istej miery ho deti majú rady, lebo od nich nevyžaduje bežné

povinnosti ako iní otcovia. Neskôr si ale uvedomia, že takýto otec ich

ničomu nenaučí a s ničím ich nezoznámi. (Ďurdiak, 2001, 52-54)

Všetci veľmi dobre vieme, že na obrazoch veľkých majstrov, v románoch

i v ódach sa vždy ospevovali a aj dnes sa ospevujú matky a ich deti. Na vzťah otec –

dieťa, ako už bolo spomenuté, sa často zabúdalo. Dnešná veda však hovorí o tom, že

muža povznáša otcovstvo rovnako ako ženu materstvo. Napĺňa jeho život, dáva jeho

životu nové rozmery. Otec je pri vývine svojich detí už dnes nutnosťou. On sám potrebuje

pre svoje citové naplnenie deti, potrebuje s nimi prežívať víťazstvá a prehry. Dnes už

úlohu otca pri výchove detí asi nepopiera nikto.

Čím prispieva otec k vývinu svojich detí?

§ Je modelom ako pre syna tak aj dcéru

§ Je disciplinujúcim činiteľom v rodine

§ Ovplyvňuje rodinnú atmosféru

§ Ovplyvňuje morálny vývin svojich detí - viac u syna, než u dcéry

§ Ovplyvňuje intelektový vývin -znovu viac u syna, než u dcéry

§ Je tolerantnejší a veľkorysejší

Ovplyvňuje:

• Geneticky

• Správaním sa k deťom

• Postojmi k sebe a deťom

30

• Správaním sa k matke

• Plánmi, ktoré má s deťmi

Jeho hra:

§ Je neobyčajnejšia

§ Má viac obmien a neočakávaností

§ Vyvolá pri nej viac radosti

§ Udrží pri nej dlhšie pozornosť detí

Povedané slovami českého psychológa Matějčka: „Žena vedie dieťa k človeku a muž

k ľuďom“.(Zlámalová, 2003, s.36, In Revue medicíny v praxi)

3.3. „Noví otcovia“

V poslednej dobe sa začína objavovať na verejnosti, ale aj v literatúre nové slovné

spojenie „noví otcovia“.

„Pojmom „noví otcovia“ sa označujú otcovia, ktorí vedome odmietajú patriarchálny

model rodiny, nechcú byť chladným, prísnym a rezervovaným otcom rodiny, odmietajú

tradičné mužské hodnoty a vzorce správania. Sú to otcovia, ktorí sa aktívne podieľajú na

starostlivosti o svoje deti a na ich výchove.“( www.gender.gov.sk/index.php?id=569)

Táto etapa vývoja otcov je však ešte naozaj len v plienkach a až budúcnosť ukáže, kam

bude nové otcovstvo smerovať. Už dnes ale môžeme s určitosťou povedať, že sa jednalo

o dobre zvolenú cestu, ktorá prinesie šťastnejšie deti, matky ktoré budú mať viac času na

seba a v neposlednom rade otcov, ktorých budú milovať ich deti a oni svoje deti. A ešte

jeden príťažlivý jav sprevádza nové otcovstvo, je to jeho sila dôkaznosti.

Otcovia, ktorí sa rozhodli postarať o novorodencov, pričom sem patria aj

homosexuálni otcovia vychovávajúci „svoje“ deti, sú totiž dôkazom, že „materstvo“ nemá

pohlavie. Téza o výlučnom priľnutí k matke či jeho dôsledku, že sa môže viazať iba na

jednu osobu je nepravdivá. Dieťa priľne k tomu, kto sa mu najviac venuje, bez rozdielu

pohlavia a táto citová väzba nevylučuje iné vzťahy. Neschopnosť otcov postarať sa

o novorodenca sa tak mení na neochotu či naučenú a deklarovanú neschopnosť sa tejto

31

novej role naučiť, tak ako sa jej musí naučiť každá žena, ak chce byť dobrou matkou pre

svoje deti. Zároveň je to dôkaz o mylnej prirodzenosti ženy a jej vrodenej schopnosti

materstva, ktorá bola na celé stáročia a ešte aj je zdrojom diskriminácie žien a sociálnych

nerovností pri ich zamestnanosti, odmeňovaní, angažovanosti vo verejných sférach

a podobne. V inom svetle sa potom ukazujú aj ženy, ktoré sa rozhodli pre dobrovoľnú

„bezdetnosť“ respektíve tie, ktoré sa snažia spojiť rolu matky a profesionálky. Ak majú

vo svojom materstve partnerov, milujúcich otcov, časť zodpovednosti za dobrú výchovu

(respektíve zlyhanie výchovy) automaticky padá aj na otcov, pretože oni sú rovnako

schopní výchovy a lásky ako ony. Fenomén nových otcov teda automaticky mení aj

nazeranie na feminínne roly či už ako matky alebo zamestnané profesionálky.

A záverom ešte jedna myšlienka na zamyslenie, ktorá vlastne túto kapitolu

vystihuje: „Otcovstvo vyžaduje stálu prítomnosť, stále spojenie s dieťaťom, stálu

ochranu. Je potrebné, aby sa dieťa delilo s otcom o svoju každodennosť. Každý deň otec

uskutočňuje vklad do „banky spomienok“ svojich synov a dcér. Z tohto vkladu budú

čerpať v priebehu celého svojho neskoršieho života.“ (Augustyn, 2005, s. 189)

32

4. Materstvo a otcovstvo po rozvode

4.1. Rozvodové štatistiky

Matka, otec, dieťa. Tento celok tvorí základ rodiny, základ každého štátu, každej

spoločnosti. Rodina sa dá definovať ako „najdôležitejšia sociálna skupina, ktorá je

ekonomickou, sociálnou bunkou spoločnosti s viacerými úlohami. Jej hlavnou úlohou je

reprodukcia trvania a výchova resp. socializácia potomstva. Ako spoločenská inštitúcia je

tiež základným článkom sociálnej štruktúry spoločnosti. Je to skupina najmenej dvoch

osôb, ktorú tvorí manželský pár, prípadne ich slobodné deti, označovaná ako úplná

rodina. Je to tiež slobodná, ovdovená alebo rozvedená osoba a jej slobodné deti mladšie

ako 25 rokov, označovaná ako neúplná rodina“. (Strieženec, 1996, s. 186)

Neúplná rodina je dnes naozaj ťažkou skúškou aj pre fungovanie každého tzv.

sociálneho štátu. Uponáhľaná doba, honba za materializmom a akýsi nový druh morálky.

To sú len niektoré z príčin rozpadajúcich sa rodín. Posledné štatistiky sú naozaj

alarmujúce.

Na okresné súdy v Slovenskej republike prišlo v roku 2008 spolu 15 412 návrhov

na rozvod manželstva. Bolo to len o 20 návrhov menej ako v roku 2007.Súdy

v Slovenskej republike rozviedli 12 675 manželstiev, čo predstavuje až 94,50 % z počtu

vybavených 13 412 vecí a 82,24 % z počtu podaných návrhov na rozvod manželstva.

Celkovo v predchádzajúcich piatich rokoch bolo v Slovenskej republike rozvedených 60

007 manželstiev.

Z rozvedených manželstiev v roku 2008 bolo 8 281 (65,33 %) s maloletými deťmi.

1. V roku 2008 súdy zamietli 71 návrhov na rozvod manželstva, čo je iba 0,53 %

z celkového počtu vybavených vecí a 0,46 % z podaných návrhov. Oproti roku 2007 je

to o 16 návrhov menej. Najčastejším dôvodom zamietnutia návrhu o rozvod v roku

2008 bol záujem maloletých detí (43,7 %), ľahkomyseľný pomer k manželstvu (14,1

%), krátkodobé nezávažné narušenie manželstva (11,3 %) a odstránenie narušujúcich

príčin bol dôvodom 2,8 %zamietnutia návrhov na rozvod. Iné dôvody boli príčinou

zamietnutia v 28,2 % návrhov. Najčastejšou príčinou rozvratu v rozvedených

manželstvách v Slovenskej republike v roku 2008, podobne ako v predchádzajúcich

rokoch, bola rozdielnosť pováh, záujmov a názorov 7 759 vecí (61,2 %), ďalšími

dôvodmi bola nevera mužov 1 396 vecí (11,0 %) a u žien 817 vecí (6,5 %), nadmerné

požívanie alkoholu u muža 1 044 vecí (8,2 %) - u žien len 105 vecí (0,8 %), nezáujem

33

o rodinu 555 vecí u muža (4,4 %) a 247 vecí u ženy(2,0 %). Neuvážený vstup do

manželstva bol príčinou rozvratu v 202 veciach (1,6 %).V roku 2008 navrhovatelia

vzali späť v priebehu súdneho konania len 589 návrhov, v dôsledku čoho súd konanie

zastavil (4,39 % z vybavených a 3,82 % z podaných návrhov).

(http://akademia.justice.sk/kop/stat/09/6%5C6_2008.pdf )

Ako sami vidíme, štatistika vraví jasnou rečou. Roky 2007, 2008 sú čo sa týka počtu

rozvodov absolútnymi špičkami ľadovca. Rok 2009 podľa predbežných poznatkov

nebude na tom o nič lepšie. Z tohto jasne vyplýva, že rodiny sa stávajú ozajstnou skúškou

sociálnosti štátu.

Ako sa teda z úplnej rodiny stáva rodina neúplná?

1. úmrtím jedného z rodičov,

2. rozvodom manželstva,

3. odchodom manželského partnera - opustenie rodiny,

4. rozhodnutím ženy stať sa slobodnou matkou s dieťaťom. (Kasanová, 2008, s.59)

V našich podmienkach býva najčastejšou príčinou už spomínaný rozvod

manželstva. Pre všetky zúčastnené strany to býva veľmi ťažká, najmä po psychickej

stránke vyčerpávajúca skúsenosť. Netreba si nahovárať, že deti sú od tejto traumy

uchránené. Práve naopak, vo väčšine prípadov detská duša trpí najviac.

Dnes je už známe, že „i cez počiatočný distres sa väčšina detí adaptuje na

prítomnosť len jedného rodiča behom dvoch až troch rokov, pokiaľ nepretrvávajú nejaké

nepriaznivé okolnosti (dohadovanie sa bývalých manželov po rozvode, sabotovanie

kontaktu dieťaťa s druhým rodičom), alebo nehrozia nové“. (Sobotková, 2007, s. 175)

Pre každého rodiča nastáva po rozvode problém, ako sa postarať o dieťa, keďže

väčšinou už na starostlivosť nie sú dvaja, ale iba jeden. Ak je náhodou detí viac, problém

sa stáva akútnejším. Mohli by sme povedať, že problém s deťmi bude jednou z príčin a to

najmä u žien, prečo sa nerozvádzať. Ukazuje sa však, že ženy už aj v tomto smere

dosiahli určitý stupeň emancipácie a nemajú problém požiadať o rozvod: „V prevažnej

väčšine o rozvod žiadajú ženy. Ženy, ktoré v predchádzajúcich desaťročiach toľko

bojovali o postavenie „vydatej ženy“, sa už zjavne neobávajú niekdajšieho hanebného

postavenia „ženy rozvedenej“ ani ťažších ekonomických následkov rozpadu rodiny. Je

pravda, že väčšina z nich pracuje a už finančne na manželovi závislá nie je. U mnohých

z nich však bude ekonomická situácia po rozvode veľmi neistá, tak to aspoň registrujú

sociálne úrady vo všetkých krajinách, na ktoré sa ženy obracajú.“ (Sullerotová, 1998, s.

50 – 51)

34

4.2. Situácia rodičov po rozvode

U mužov je väčšinou situácia po rozvode iná ako u žien. Je spôsobená tým, že

muži u nás nie sú tými, čo dostávajú deti do svojej starostlivosti po rozvode. Za

normálnych okolností súdy v SR dávajú deti do opatery matky. Súdy pri rozhodovaní

o tom, komu pridelia dieťa, musia sledovať najmä záujem maloletého dieťaťa, mali by

dbať na jeho citové väzby, potreby vývinu a na stabilitu budúceho prostredia, v ktorom

má dieťa vyrastať. Kritériá, ktoré rozhodujú o pridelení dieťaťa, ustálila psychológia

svojim dlhodobým výskumom. Tieto kritéria boli zhrnuté do 10 základných bodov:

s osobnosť rodiča (pre zdravý vývoj osobnosti dieťa nevyhnutne potrebuje vzor,

výchovu má určovať psychicky zdravší rodič)

v vzťah rodiča k dieťaťu (pozitívny vzťah k dieťaťu, inak povedané, láska k nemu, je

podmienkou sine qua non pre jeho ďalší normálny vývoj)

p charakter, morálka, štruktúra mravných noriem rodičov (pre formovanie vlastného

charakteru musí mať dieťa dobrý vzor)

c rešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom (pretrhnutie citového puta

dieťaťa k niektorému rodičovi vedie k narušeniu základnej životnej istoty dieťaťa,

popudzovanie neskôr k celému spektru porúch a vypestovaniu syndrómu

zavrhnutého rodiča k poškodeniu psychického vývoja dieťaťa)

p vzťah dieťaťa k rodičovi (pre svoj normálny vývoj dieťa potrebuje trvalú prítomnosť

dospelej osoby- najlepšie rodiča, ku ktorej si vytvára trvalý vzťah)

t vzor pre vytvorenie sociálnej, hlavne sexuálnej úlohy, identity (na uspokojivé

osvojenie si životnej úlohy musia mať deti vhodný vzor)

o úroveň vzdelania a inteligencia rodičov (rodič, ktorý má výrazne vyššie vzdelanie

a inteligenciu, bude dieťa viac stimulovať v jeho rozumovom rozvoji, odovzdá mu

viac poznatkov)

v šírka rodinného zázemia (širšie rodinné zázemie je pre všestranný rozvoj dieťaťa

priaznivejšie)

p kontinuita prostredia pre dieťa (dieťa by pokiaľ je to možné, nemalo spretŕhať

zväzky s ďalšími dôležitými osobami a s prostredím, na ktoré si už počas svojho

života zvyklo)

ž socioekonomický status (ak má rodič viac finančných prostriedkov, mal by dieťaťu

zabezpečiť lepšie životné podmienky). (Pavelková, 2009, s.41)

35

Ak vychádzame zo slovenského súdnictva a reality, tak tieto podmienky drvivou

väčšinou lepšie spĺňa žena, matka. Ak sa vraví, že rozvod vyrieši všetky problémy dvoch

dospelých ľudí, tak sa často zabúda na problémy dieťaťa. Na prekonaní, alebo aspoň na

ľahšom zvládnutí tejto traumy, by sa mali podieľať obaja rodičia, ako matka i dieťa, lebo

rozvodom sa ich úloha matky a otca zďaleka nekončí. Bolo by dobré, ak by si rozvedení

rodičia osvojili určité pravidlá nevyhnutné pre normálny vývin dieťaťa v rozvedenej

rodine. V týchto situáciách si treba viac ako inokedy uvedomiť svoju úlohu rodiča:

• Nikdy o tom druhom nehovoriť zle pred svojim dieťaťom. Dieťa potrebuje

a miluje oboch rodičov.

• Nerobiť zo svojho dieťaťa zlého človeka tým, že by bolo navádzané ku

klamstvám a nezbierať prostredníctvom dieťaťa dôkazy proti svojmu

partnerovi, nevypytovať sa ho a nerobiť z dieťaťa špióna. Myslieť na to, že

keď sa dieťa štve proti partnerovi, robí sa z neho nepriateľ a zradca

milovaného človeka.

• Tešiť sa spolu s dieťaťom na návštevu u druhého rodiča. Nechať dieťa, aby

rozprávalo o tom, čo pekného zažilo a prejaviť radosť.

• Postarať sa o to, aby návštevy boli pravidelné a aby bola dodržiavaná

dohodnutá doba, aby sa dieťa na to mohlo spoľahnúť a cítilo sa isto. Mať na

pamäti: Malé dieťa ešte nemá časovú orientáciu. Len v známom prostredí sa

cíti dobre a bezpečne. Odporúča sa preto, čím je dieťa mladšie, tým častejšie

a kratšie by návštevy mali byť, pokiaľ je to možné bez prenocovania. Ak je to

možné, mali by sa návštevy konať doma u dieťaťa.

• Pokiaľ už dieťaťu netreba zdôvodňovať, že partner odišiel, je treba dieťa

nezaťahovať do vlastných pocitov zo straty lásky.

• Pri návšteve dieťa nezahrňovať atrakciami. Keď je ťahané od kolotoča ku

kolotoču, od stánku k stánku, je večer tak unavené a preťažené, že si

neodnesie pekný zážitok. Nesnažiť sa kúpiť si lásku dieťaťa darovaním

všetkého, čo chce. Radšej treba dať dieťaťu seba samého, ukázať mu svet, ale

tiež svoj všedný deň. (Prekopová, Schweizerová, 2008, s.146-147)

Matky sú po rozvode teda väčšinou tie, ktoré sa najväčšou mierou starajú o vývoj detí

v neúplnej rodine. Každým dňom sú nútené dokazovať, ako veľmi milujú svoje deti.

Materstvo v tomto štádiu je aj boľavým materstvom. Žena si musí hojiť svoje rany, ale

musí to robiť po večeroch, keď už uloží deti spať, lebo ako uvedomelá a silná matka vie,

že by svojim plačom, spomienkami a trápeniami spôsobovala ešte väčšiu traumu svojim

36

deťom. Nie každá žena túto úlohu zvládne, čo je samozrejme pochopiteľné. „Je tiež

pravdou, že mnoho osamelých matiek je po rozvode natoľko psychicky i fyzicky

vyčerpaných, že nemôžu byť svojim deťom oporou ani niekoľko mesiacov po rozvode“.

(Špatenková, 2006, s. 133)

Ak nastane tento problém, je vhodné urýchlene vyhľadať pomoc odborníka.

U rozvedených matiek žijúcimi s maloletými deťmi netreba váhať, môže sa totiž stať, že

pomoc či už pre matku, alebo dieťa môže prísť už neskoro. Tu musí zohrať úlohu

najbližšia rodina a podať pomocnú ruku ako matke, tak i deťom. Tých problémov

rozvedených matiek je samozrejme omnoho viac, mnohé sú naozaj veľmi závažné. Po

rozvode dochádza k veľkému poklesu kontaktov s inými dospelými ľuďmi. Vzniká u nich

pocit, že sú zamknuté vo svete dieťaťa. V štúdiách popisovali matky samy seba ako

väzenkyne svojich detí. Samozrejme to menej zodpovedá pravde u pracujúcich žien ako

u matiek v domácnosti. Bolo preukázané, že v určitých prípadoch si matka môže na

nevedomej úrovni vybavovať účty so svojim bývalým manželom prostredníctvom jeho

fyzického stelesnenia – jeho syna. (Yablonsky, 1995, s.151)

Muži to majú obvykle o niečo ľahšie. Už len tým, že nežijú v spoločnej

domácnosti s deťmi. Samozrejme je tu tiež ťažká psychická ujma, ale aspoň si môžu na

rozdiel od matiek, ktoré musia všetok svoj čas stráviť s deťmi, svoj čas zorganizovať

podľa vlastných predstáv. „Muži zostávajú i po rozchode partnerov obvykle viac

nezávislí. Rozvod ich stojí z ekonomického hľadiska menej. To však nevylučuje iné,

psychologickejšie následky: skutočnosť, že v prípade rozvodu im takmer nikdy nie je do

starostlivosti zverené dieťa, ich často deťom vzďaľuje- niekedy proti ich vôli. Krehkosť

manželských pút sa premieta do krehkosti väzieb medzi otcom a jeho deťmi“. (Singly,

1999, s. 115)

Nutnosťou však zostáva, aby otec naďalej spĺňal to, čo sa od neho očakáva, i keď

v obmedzenej starostlivosti. Pre deti je dobrou správou, ak otec dokáže udržiavať kontakt

so svojimi deťmi, naďalej ich presviedča o svojej láske a má pre ne dostatok času. Deti si

môžu byť isté, že sa naňho môžu stále spoľahnúť. Úspešným zavŕšením komplikovanej

rozvodovej situácie by sa mohlo stať priateľstvo medzi otcom a matkou. Nie vždy tomu

tak je, skôr to býva často naopak. Ak sa ale otec svojej otcovskej úlohy vzdá, alebo ju

vykonáva absolútne nevhodným spôsobom, dieťa stratí svoju autoritu a matka príde

o významnú pomoc.

37

4.3. Negatívne aspekty rozvodu. Osamelý rodič

Čo sa teda môže stať, ak z hry otec vypadne úplne? Najčastejšie je to agresívne

správanie, uprednostňovanie okamžitého uspokojenia, nedostatok sociálnej

zodpovednosti, deficit v intelektovom vývine, nedostatok ašpirácie, vysoký potenciál

k delikvencii, tendencia k homosexualite, nedôvera voči druhým mužom, nízke seba

hodnotenie. Synovia z rozvedených rodín obvykle nenasledujú otcov príklad v úspechu

v povolaní. Rozpad rodiny v období detstva zásadne zvyšuje šance muža, že z hľadiska

úrovne zamestnania skončí v najnižšej vrstve. Bolo zistené, že u chlapcov vyrastajúcich

bez otca sú veľké tendencie k bezcieľnosti a neschopnosti zaviazať sa k akémukoľvek

druhu práce. Chýbanie otca vedie u dcér k vzrastu promiskuity, nedostatku osobnej

nezávislosti, zníženiu kognitívnej kapacity, nedostatku kontroly impulzov. Chýbanie otca

u dievčat má dlhotrvajúce negatívne účinky a je aj jedným zo závažných faktorov

samovrážd u dievčat.

Ak teda jeden z rodičov odstúpi od svojej rodičovskej povinnosti, tento fakt

sprevádzajú problémy, ktoré sa prejavujú v prítomnom čase dieťaťa, ale často sa

prenášajú aj do budúcnosti a zanechávajú v detskej duši nezmazateľné stopy. Rodičia by

si aj po rozvode mali uvedomovať, že deti z ich vzťahu sú deťmi spoločnými. Ak si to

uvedomia tak dieťa rozvod tak veľmi nepocíti, ak však bojujú jeden proti druhému, aj

dieťa sa nepochybne stane len obeťou vojny rodičov. Rodičom a deťom po rozvode sa

venoval aj Cseh Szombathy. Vo svojom výskume s názvom Consequences of divorce for

families with dipendent children (následky rozvodu pre rodiny s maloletými deťmi)

rodičov podelil do štyroch skupín.

1. skutoční priatelia

2. korektní kolegovia

3. kyslí vyjednávači

4. bojovníci

(Tieto typy rodičovskej spolupráce vedci hodnotili jeden rok a štyri roky po rozvode

manželov.)

• Skutoční priatelia. Kategória rodičov, ktorí tvoria túto kategóriu nie je v dnešnej

dobe príliš veľká. Je nemožné očakávať, že po rozpade spoločného vzťahu sa

bude vedieť veľká časť párov správať ako skutoční kamaráti, a to preto, lebo

najčastejšie k rozvodom dochádza z dôvodu veľkých konfliktov a tiež preto, že

38

v priebehu manželstva sa každý rozvinul svojím smerom a ostalo len málo toho,

čo mali spoločné. Avšak tento typ spolupráce sa môže dobre rozvinúť v priebehu

niekoľkých rokov, kedy čas zahojí staré rany. Rodičia, ktorí po roku od rozvodu

definovali svoju spoluprácu takto, mali spoločnú vzájomnú úctu. Aj po rozvode

trávili spoločné chvíle na dovolenkách či oslavách. Po štyroch rokoch od rozvodu

svoju spoluprácu definovali rovnako, ale s tým, že k spoločným stretnutiam

dochádzalo už menej často.

• Korektní kolegovia. Podstatný rozdiel s predchádzajúcou skupinou spočíval

v tom, že rodičia sa v tejto skupine nepovažovali za priateľov. Väčšinou

udržiavali len najnutnejší kontakt. Spoločné pre túto skupinu bolo to, že v záujme

ich vzájomného vzťahu bolo rodičovstvo. Po štyroch rokoch od rozvodu sa k tejto

skupine pridali i rodičia, ktorí rok po rozvode definovali svoju spoluprácu ako

spoluprácu kyslých vyjednávačov.

• Kyslí vyjednávači. Rok po rozvode títo rodičia udržiavali vzájomný kontakt

s tým, že matka alebo otec kontakty s druhým rodičom sabotovali. Obaja rodičia

mali kontakt s dieťaťom, ale ich kontakt ako rodičov bol len príležitostný, či

náhodný. V drvivej väčšine prípadov žilo dieťa s matkou, ktorá niesla právnu

zodpovednosť za dieťa, ktorú získala po dlhom a tvrdom boji. Ich stretnutia tvárou

v tvár boli len keď si mali prevziať či priniesť deti. Tieto stretnutia viedli ku

konfliktom a hádkam, ak dieťa nebolo dovezené na čas, či načas nebolo

pripravené na stretnutie. Mnoho otcov si myslelo, že majú právo a povinnosť

dohliadať na to, čo robí dieťa doma s matkou a mnoho matiek si myslelo, že budú

rozhodovať o tom, čo otec bude robiť s deťmi, keď sú u neho. Štyri roky po

rozvode došlo k redukcii kontaktov s ex- manželom, ale i s dieťaťom. Mnohí mali

nových partnerov a venovali sa budovaniu vzťahu s nimi.

• Bojovníci. Hlavnou náplňou ich vzťahu bolo nepriateľstvo až opovrhnutie. Ich

cieľom nebolo dobro dieťaťa, ale víťazstvo v presadzovaní vlastnej vôle.

Stretnutia dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo pridelené do výchovy, boli

zriedkavé a nepravidelné. To, čo robí tento typ spolupráce odlišným od

predchádzajúceho, je drsnejší a tvrdší boj i väčšia túžba po pomste medzi

bývalými manželmi. Rodičia charakterizujú jeden druhého ako zlých rodičov,

tvrdiac že ten druhý partner nie je vhodný, resp. je až nebezpečný pre výchovu

dieťaťa. Po štyroch rokoch od rozvodu tento typ spolupráce u mnohých zanikol.

39

Možno povedať, že akýkoľvek vzťah medzi rodičmi po tomto čase viacmenej

neexistoval. Charakteristické pre tento typ spolupráce bolo to, že otec bol ten, kto

odišiel od rodiny, väčšinou nemal ani záujem udržiavať kontakt s dieťaťom, alebo

mu v tom bránila matka a len polovica respondentov platila výživné.

Zvláštnu skupinu tvorili rodičia, ktorí absolútne prestali udržiavať kontakt hneď

po rozvode. Obaja rodičia považovali takéto riešenie vzniknutej situácie za najlepšie tak

pre seba, ako aj pre dieťa. (Štrbová, 2001, s.176-178, In Rodina)

Ako vidieť, je potrebné zvážiť čo je pre človeka ako jedinca najpodstatnejšie. Byť

otcom či matkou v neúplnej rodine je veľmi zložitá situácia. I tu vidieť, že nad

materstvom či otcovstvom sa treba zamýšľať ešte pred tým, než k nemu samotnému

príde. Vždy si treba uvedomiť, že byť matkou a otcom je úžasná vec, ale byť dieťaťom

v kompletnej, úplnej rodine, to je snáď túžba každého dieťaťa. Svet partnerských vzťahov

však nie je len čierna a biela, je to omnoho farebnejší svet. V rodine je to svet detí a tie

najradšej maľujú farbami dúhy. To prázdno v živote otca a matky je biela, rozvod, to je

tá čierna a šťastné deti, usmiate matky a spokojní otcovia, to sú tie farby dúhy. Ako sme

už spomínali na začiatku tejto kapitoly, posledné roky, boli rokmi čiernej. Bolo by dobré,

aby rok 2010 a roky, ktoré budú po ňom nasledovať, boli farebnejšie. Veď čo by bol svet

bez dúhy?

40

Záver

Naša práca o konštrukciách materstva a otcovstva bola ladená výlučne teoreticky, pričom

sme čerpali z literatúry tak domácej, ako aj zahraničnej. Potvrdilo sa, že v dnešnej dobe je

matka a materstvo dôležitejšia ako kedykoľvek pred tým. Podarilo sa zaznamenať zmeny

v správaní matiek a ich odlišné vnímanie materstva. Minulosť a prítomnosť materstva sú

dnes už dva úplne odlišné svety. Dnešná žena je ženou emancipovanou a nedáva sa spútať

materstvom ako za čias minulých. Neplatí však, že by boli dnešné matky matkami

horšími, len sa zmenil ich pohľad na materstvo a prežívajú ho v dnešnej dobe inak. Stali

sa slobodnejšími, materstvo ich nezväzuje tak ako niekedy. Samozrejme, je to aj vďaka

príspevku do časového fondu rodičovstva zo strany otcov. O tom, ako sa zmenilo

materstvo i otcovstvo sa už v dnešnej dobe nedá hovoriť izolovane. Tieto zmeny treba

chápať komplexne, teda ako zmeny v rodine, pričom pod pojmom rodina rozumieme

celok matka, otec, dieťa (deti). Čo sa týka rodičovstva, matka sa stále drží na „výslní“, ale

aj v tejto práci sme si ukázali, že muži, otcovia, sa značne chcú približovať k svojim

deťom a radi by zotierali rozdiely či hranice medzi materstvom a otcovstvom. Iste sa

nepodarilo zmerať, kto je pre dieťa v rodine dôležitejší, ale treba si uvedomiť, že to

nebolo ani zámerom tejto práce a vlastne to ani nie je možné. Matka i otec sú pre dieťa

rovnako dôležití. Rovnako ako v prípade manželstva, kde je podiel na úspechu či

neúspechu zväzku tak 50 na 50 zo strán manžela a manželky, tak to platí a možno

dvojnásobne rovnako aj pre materstvo a otcovstvo.Ako sme si ďalej ukázali, pre väčšinu

žien je materstvo veľmi prirodzená záležitosť, ale pre iné je - nehľadiac na biologické

rôznorodosti jednotlivých pôrodov - veľkou záťažou. Mnohé matky vstupujú do

materstva nepripravené, kde im chýba najmä osobnostná vyzretosť. Z tohto potom

vyplýva pád mnohých rodín, pretože problémy vo vzťahu matka- dieťa sa potom

prenášajú aj do vzťahov muža a ženy. Tu narážame na podobný, možno ešte častejší

problém mužov s vyzretosťou. Ideálne je, ak je materstvo a otcovstvo plánované, ak je

dieťatko chcené, avšak je samozrejmé, že ďalšie vzťahy vo vzťahu rodič – dieťa, ako aj

jeho výchova závisia aj od osobnosti rodiča. Riešenie tejto situácie vidíme vo výchove

k zodpovednému a plánovanému rodičovstvu už na našich základných školách, vo

výučbe sexuálnej výchovy, programoch zameraných na zodpovedné rodičovstvo na

stredných školách a pod.

41

Ako sa nám podarilo dokázať, história patriarchátu je v našich kultúrnych,

sociálnych a ekonomických štruktúrach stále hlboko zakorenená. Muži a ženy absorbovali

túto patriarchálnu históriu do svojich zvykov, emócií a schém myslenia. Muž je ešte stále

považovaný väčšinou „len“ za akéhosi materiálneho zabezpečovateľa a výchova často

spočíva takmer výhradne na pleciach matky. Matka je v našich končinách ešte stále často

vnímaná ako jediná povolaná starostlivosti o deti. Potvrdzujú to aj rozvodové štatistiky-

len v roku 2006 bolo až v 12 480 prípadoch zverené dieťa do opatery matky, v 1 394

prípadoch otcovi a ešte pre doplnenie údajov uvádzame, že v 260 prípadoch bolo dieťa

zverené inej osobe. V práci uvádzame, čo by malo byť pri rozhodovaní súdov o pridelení

dieťaťa do starostlivosti hlavným predmetom skúmania. Nazeranie spoločnosti na mužov

- otcov je stále veľmi oklieštené. Malé dieťa s otcom u lekára či na prechádzke v parku

stále u nás vzbudzuje akési prekvapenie u mnohých žien, najmä starších je to často aj

obdiv, ale určite nie samozrejmosť. Ako sme si však v práci ukázali, v dnešnej dobe

otcovstvo zaznamenáva rapídny vzostup, záujem otcov o deti je naozaj väčší a v drvivej

väčšine prípadov najmä úprimnejší. Takisto platí, že aj hra otca a dieťaťa má určité, pre

deti a otcov veľmi pozitívne špecifiká. V niektorých väčších mestách už vznikli akési

otcovské združenia, ktoré sa však zatiaľ skôr intenzívne zaujímajú o situáciu po

rozvodoch. Každodenné spolužitie otcov v rodinách tu zatiaľ skôr absentuje, čo je však

určite hlavne na škodu nás mužov.

Horúcou novinkou posledných dní je poslanecký návrh v NR SR, ktorý

novelizuje zákon o rodine (dňa 09.03.2010 bola novela zákona posunutá do druhého

čítania) a zavádza v ňom nový pojem „striedavá starostlivosť o deti“. Tento inštitút

znamená, že dieťa sa zverí striedavo raz jednému a potom druhému rodičovi na presne

stanovené časové obdobie opakovane. Súd bude mať zároveň za úlohu vymedziť práva

a povinnosti oboch rodičov uplatňujúce sa počas týchto časových období. Striedavá

starostlivosť sa aj na základe skúseností viacerých vyspelých krajín, ako Nórsko, USA,

Nemecko a Česká republika ukazuje ako najlepšia a najefektívnejšia voľba porozvodovej

starostlivosti o deti. Dieťaťu zabezpečuje kontakt s oboma rodičmi a redukuje jeho

traumatizáciu po rozvode.

V každom prípade, úloha matky a otca je jedinečná a obaja právom zaujímajú

výhradné a nezastupiteľné miesto v živote svojich detí.

42

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

AUGUSTYN, J.: Otcovstvo, 1.vyd. Trnava: Dobrá kniha, 2002. 317 s. ISBN 80-7141-382-8

BADINTER, E.: Materská láska od 17. storočia po súčasnosť. 1. vyd. Bratislava: Aspekt, 1998. 277s. ISBN 80-85549-04-2

BIBLIA, Evanjelium podľa Lukáša, vyd. Bratislava: Ikar, 2006. ISBN 80-551-1358-0

CIBULEC, J.: Manželské praktikum. 1.vyd. Praha: Avicentrum, 1984. 304 s. ISBN 08-096-84

COURNEAU, G.: Anatomie lásky: vztahy otec- dcera, matka- syn a jejich vlyv na budoucí partnerské vztahy, 3.vyd. Praha: Portál 2007. 248 s. ISBN 978-80-7367-254-6

CVIKOVÁ, J.: Slovník: Materstvo/materskosť. ASPEKT, roč 2, 1994, č. 1, s.42-47

ĎURDIAK, Ľ.: Psychohygiena mladého človeka, 1. vyd. Nitra: Enigma, 2001. 149 s.

ISBN 80-85471-84-1

EXUPÉRY, A.: Citadela, 3. vyd. Praha: Vyšehrad, 2008. 440 s. ISBN 978-80-7021-936-2

FROMM, E.: Umenie milovať, Bratislava: Ikar, 2006. 148 s. ISBN 80-551-1234-7

GLASOVÁ, M.: Zdravie detí a význam otca v živote dieťaťa. In: Bulletin Slovenskej

spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, 2005, roč. 12, č. 10, s. 5 – 22.

JANDOUREK, J.: Sociologický slovník. 2.vyd. Praha: Portál, 2007. 288 s. ISBN 978-80-7367-269-0

KATUŠČÁK, D.: Ako písať záverečné a kvalifikačné práce, 3.vyd. Nitra: Enigma, 2005.

162 s. ISBN 80-89132-10-3

JACOBS, M.: Le rôle des hommes dans la promotion de ľégalité entre les femmes et les

hommes, 1. vyd. Luxembourg: Ministère de ľEgalité des chances, 2006. 138 s. ISBN

2-919876-80-5

JÁNOŠOVOVÁ, M. a kol.: Dieťa a jeho svet, 1.vyd. Bratislava: Obzor, 1975. 223 s.

43

KASANOVÁ, A.: Sprievodca sociálneho pracovníka : rodina a deti, 1.vyd. Nitra: UKF, 2008. 449 s. ISBN 978-80-8094-277-9

KUBÁTOVÁ, H.: ŠIMEK, D.: Od abstraktu do závěrečné práce, 4.vyd. Olomouc:

Univerzita Palackého v Olomouci, 2007. 90 s. ISBN 978-80-244-1589-5

MATĚJČEK, Z.: Rodiče a děti, 1.vyd. Praha: Avicenum, 1986. 336 s. ISBN 08-011-86

NOVÁK, T.: Vztah otce a syna, 1.vyd. Praha: Grada, 2008. 136 s. ISBN 978-80-247-2079-1

ONDREJKOVIČ, P.: Rodina v novom miléniu, 1. vyd. Nitra: UKF, 2006. 168 s. ISBN 80-8050-982-4

CHORVÁT, F.: Láska materstvo budúcnosť, 1. vyd. Martin: Osveta, 1978. 200 s. ISBN 70-001-79

CHORVÁT, F.: Byť dobrým otcom- povinnosť či túžba, 1.vyd. Martin: Osveta, 1986. 192 s.ISBN 70-081-86

CHORVÁT, F., ORLÍK, J.: Za rodinné šťastie, 1.vyd. Martin: Osveta, 1988. 304 s. ISBN 70-054-88

PAVELKOVÁ, B.: Maloletí v slovenskom rodinnom práve, 1.vyd. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2009. 112 s. ISBN 978-80-89363-34-6

PREKOPOVÁ, J., SCHWEIZEROVÁ, Ch.: Děti jsou hosté, kteří hledají cestu, 5.vyd. Praha: Portál, 2008. 151 s. ISBN 978-80-7367-495-3

POTOČÁROVÁ, M.: Úloha otca a matky v rodine. In: Zborník referátov z konferencie.Bratislava: Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, 2003. ISBN 80-968891-0-9, s.82 – 84.

RAUS, P.: Role otce, Bratislava: Návrat domov, 1999. 58 s. ISBN 80-967954-8-1,

RICHTER, R., SCHÄFER, E.: Kniha pro tatínky, 1. vyd. Praha: Grada, 2007. 176 s. ISBN 978-80-247-2083-8,

ROUSSEAU, J. J.: Emil alebo o výchove, 1. vyd. Bratislava: SPN, 1956. 412 s.

ROZINAJOVÁ, H.: XX a XY o láske, sexe, manželstve, rodičovstve, 3.vyd. Martin: Osveta, 1990. 248 s. ISBN 80-217-0113-7

ŘIČAN, P.: Cesta životem, 2. vyd. Praha: Portál, 2006. 390 s. ISBN 80-7367-124-7

SINGLY, F.: Sociologie rodiny, 1.vyd. Praha: Portál, 1999. 128 s. ISBN 80-7178-249-1

44

SLIPP, S.: Freudovská mystika: Freud, ženy a feminizmus, 1.vyd. Praha: Triton, 2007. 265s. ISBN 978-80-7254-891-0

SOBOTKOVÁ, I.: Psychologie rodiny, 2.vyd. Praha: Portál, 2007. 224 s.ISBN 978-80-7367-250-8

STRIEŽENEC, Š.: Slovník sociálneho pracovníka, 1.vyd. Trnava: Sapientia, 1996. 186 s. ISBN 80-967589-0-X

SULLEROTOVÁ, E.: Krize rodiny, 1.vyd. Praha: Karolinum 1998. 61 s. ISBN 80-7184-647-3

ŠPATENKOVÁ, N.: Jak řeší krizi moderní žena, 1. vyd. Praha: Grada, 2006. 156 s.ISBN 8024712024

ŠTRBOVÁ, M.: Spolupráca rodičov v starostlivosti o deti po rozvode. In: .Rodina, Bratislava, SŠDS, 2003 ISBN 80-88946-28-X. s.176-178 VÁGNEROVÁ, M.: Vývojová psychologie, 1.vyd. Praha: Portál, 2000. 528 s. ISBN 80-7178-308-0

VIŠŇOVSKÝ, Ľ.: Teória výchovy, 1.vyd. Banská Bystrica: PF UMB, 1998. ISBN 80- 8055-135-9

WILLI, J.: Psychologie lásky: osobní rozvoj cestou partnerských vztahú, 1.vyd. Praha: Portál, 2006. 256 s. ISBN 80-7178982-8

YABLONSKY, L.: Otcové & synové, 1. vyd. Praha: Portál, 1995. 220 s. ISBN 80-7178-075-8

ZLÁMALOVÁ, V.: Otcovstvo. In Revue medicíny v praxi, roč. 1, 2003, č. 3, s.36

Internetové zdroje:

http://fenrir.psp.cz/eknih/1954ns/stenprot/016schuz/s016008.htm

http://www.abusoemocional.com/padre-madre/).

www.gender.gov.sk/index.php?id=569)

http://akademia.justice.sk/kop/stat/09/6%5C6_2008.pdf