univerzitná knižnica prešovskej univerzity v prešove ......v stredoveku sa rodina stáva...

Zborník prác z 15. ročníka celoslovenského kola ŠVOČ v odbore Sociálna práca konaného 2. mája 2018 v Prešove

45

ROZVOD AKO NÁROČNÁ ŽIVOTNÁ SITUÁCIA Z POHĽADU

SOCIÁLNEJ PRÁCE

Martin Lukáč, PhDr. Mgr. Martin Hamadej

(FF PU v Prešove)

Školiteľ: PhDr. Mgr. Martin Hamadej

ABSTRAKT

Rozvod v práci skúmaný v teoretickej i praktickej rovine ako náročná životná situácia

z pohľadu sociálnej práce. Práca je rozdelená do piatich kapitol. V práci sme charakterizovali

rodinu, rozvod, jeho dopad na deti a formy odbornej pomoci zo strany sociálnej práce.

V empirickej časti prezentujeme výsledky výskumu, ktorého cieľom bolo zistiť možnosti

a limity sociálnych pracovníkov pri práci s rodinou v rozvode. Takisto sme zisťovali

informovanosť žiakov strednej školy o možnostiach pomoci pre rodinu v rozvode zo strany

sociálnej práce.

Kľúčové slová: Rozvod. Rodina. Sociálna práca. Škola. SPODaSK.

ABSTRACT

Divorce in thesis was examined in theoretical and practical level as a difficult life situation

from the view of social work. This thesis is divided into five chapters. In our thesis we

described family, divorce and its influence on children and forms of proffesional help from

social work. Our main goal in empirical part was to discover options and limits of social

workers with families in divorce process. We also wanted to discover how much information

do students from high school have about options of social workers with families in divorce

process.

Key words: Divorce. Family. Social work. School. SPODaSK.


46

ÚVOD

Rozvod je téma, ktorá je v našej spoločnosti veľmi aktuálna. V každom manželstve

môžu nastať situácie, ktoré môže ovplyvniť jeho fungovanie a viesť k jeho rozpadu. Na

základe štatistických zistení zo slovenskej a zahraničnej literatúry čoraz viac párov využíva

v posledných rokoch túto možnosť riešenia problémov v manželskom zväzku. Oslabenie

vplyvu cirkvi na zosobášených manželov a čoraz pozitívnejší spoločenský pohľad na

partnerské spolužitie bez manželského zväzku má za následok zvýšenie rozvodovosti

manželstiev. V prvej kapitole sme charakterizovali rodinu, jej historický vývoj, opísali sme

aké činitele ovplyvňujú vzťah v rodine a nakoniec sme uviedli funkcie, ktoré rodina plní.

Druhá kapitola bola venovaná pohľadu na rodinu, ktorá sa nachádza v rozvodovej situácii

a na samotné štádiá a príčiny rozvodu. Takisto sme v nej opísali teórie rozvodového

správania, v ktorých sme priblížili viaceré pokusy sociológov, ktorí sa pokúšali zistiť, prečo

majú ľudia tendenciu rozvádzať sa. V tretej kapitole sme sa zamerali na vzťah medzi

rozvodovou situáciou a deťmi. Opísali sme, aký vplyv na nich môže rozvod mať, či už po

fyzickej alebo psychickej stránke. V závere kapitoly sme uviedli možnosti orgánu

Sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (ďalej len SPODaSK) pri práci s deťmi

počas rozvodu. V poslednej kapitole sme sa zamerali na formy odbornej pomoci rodine pri

rozvode zo strany sociálnej práce a takisto na prevenciu rozvodovosti. Cieľom práce bolo

zistiť informovanosť žiakov strednej školy o možnostiach pomoci rodinám v rozvode zo

strany sociálnej práce, konkrétne orgánu SPODaSK. Zisťovali sme, do akej miery sú žiaci

strednej školy informovaní o povolaní sociálneho pracovníka, o jeho náplni práce a formách

pomoci, ktoré môže poskytnúť ľuďom, ktorí sa nachádzajú v problémovej životnej situácii

v dôsledku rozvodu.


47

1 CHARAKTERISTIKA RODINY

Aby sme mohli pracovať s témou rozvodu v rodine, musíme najskôr charakterizovať

čo vlastne rodina je. Fišerová (1996) definuje rodinu ako pôvodnú a najdôležitejšiu

spoločenskú skupinu a inštitúciu, ktorá je základným článkom sociálnej štruktúry i základnou

ekonomickou jednotkou. Jandourek (2007) ďalej rodinu definuje ako formu dlhodobého

solidárneho spolužitia osôb spojených príbuzenstvom a zahŕňajúcim prinajmenšom rodičov

a deti. Ďalšie znaky toho, čo je rodina, sú sociokultúrne podmienené. Patria k nim spoločné

bývanie, príslušnosť k spoločnej príbuzenskej línii, spoločná produkcia a konzumácia statkov.

Matoušek (1997) vyjadruje názor, že rodina je najprirodzenejšou sociálnou skupinou

schopnou vo vzájomnej spolupráci a solidarite zaručovať starostlivosť o svojich členov

a uspokojovať ich hmotné a duchovné potreby už od detstva. Dôležitosť rodiny spočíva aj

v tom, že je prvým záväzným modelom spoločnosti, s ktorým sa dieťa stretáva. Predurčuje

jeho osobnostný vývin, jeho vzťahy k iným skupinám ľudí. Rodina je v demokratickej

spoločnosti právom chápaná ako primárny subjekt spoločnosti, je s ňou životne zviazaná

a tvorí jej základ. Vzniká spontánne na základe osobných vzťahov a slobodného rozhodnutia.

Štát vníma rodinu predovšetkým cez funkcie, ktoré prejavujú navonok jej vnútorný rozvojový

potenciál, nezastupiteľný pre každého človeka a spoločnosť. Lenczová (1998) uvádza, že

v súčasnom svete význam rodiny rastie priamo úmerne s nárastom celosvetových problémov.

Mnoho tradičných hodnôt sa spochybňuje, hodnota rodiny sa však spochybňuje len málokedy.

Drexlerová (2011) vraví, že medzi rodinou a spoločnosťou existuje vzájomná súvislosť, ktorú

si môžeme vysvetliť týmto spôsobom: rozšírením jednotlivca sa vytvára manželstvo,

rozšírením manželstva sa utvára rodina a jej rozšírením vzniká spoločnosť. Manželstvo ako

legálny zväzok muža a ženy existuje vo všetkých spoločnostiach. Neznamená to však, že sa

väčšina ľudí vydá alebo ožení, ale v každej ľudskej spoločnosti existuje spoločensky

uznávaný typ zväzku medzi mužom a ženou, ktoré sa nazýva manželstvo. Manželstvo je

trvalý zväzok medzi mužom a ženou, ktorý partnerom dáva vzájomné, výhradné sexuálne a

ekonomické právo a udeľuje spoločenskú totožnosť deťom, ktoré sa z tohto zväzku narodia.

Murphy (1999) vraví, že význam rodiny spočíva nielen v tom, že sa dieťa do nej narodí a dedí

genetickú výbavu, ale aj v tom, že rodičia svojím vplyvom určujú životnú dráhu dieťaťa.

Formujú jeho osobný vývin a zároveň postoj ku všetkým ostatným spoločenským skupinám.

Rodičia sú pre svoje dieťa vzorom správania. Dieťa v rodine preberá tendencie k takým

vzorom správania, ktoré môže prezentovať v inom sociálnom prostredí. Rodič teda

predstavuje pre dieťa identifikačný vzor, a preto nie je jedno, či je to vzor pozitívny, alebo

negatívny. Rodina úmyselnou starostlivosťou a výchovou, ale aj svojím nezámerným


48

pôsobením vyplývajúcim zo vzájomných citových vzťahov, spolupráce medzi členmi rodiny

a osobným vzorom formuje osobnosť dieťaťa. Podľa nášho názoru rodina naďalej ostáva

základnou bunkou spoločnosti, aj keď sa čoraz viac stretávame s rozvádzaním sa partnerov.

1.1 HISTORICKÝ VÝVOJ RODINY

Historickým vývojom rodiny sa zaoberá viacero vedných disciplín. V tejto

podkapitole sa zameriame na historický vývoj rodiny z pohľadu sociálnej práce. Počas

svojho historického vývoja prešla rodina dlhú cestu. V rámci tohto biodromu menila svoju

štruktúru, organizáciu, funkcie, náplne rolí jednotlivých členov rodiny. V prvých etapách

vývoja predstavovali rodiny rodové spoločenstvo. Pojem rod je základom slova rodina.

V rodovom spoločenstve bol spoločný majetok, spoločne sa vychovávali deti a základom

rodiny ešte nebolo monogamné manželstvo. Rola vodcu bola obsadzovaná podľa priorít

týkajúcich sa funkčnosti a zachovania rodu v prítomnosti či smerom do budúcnosti.

V rodových spoločenstvách, kde hodnotou bola múdrosť, rozhodovala rada starších,

v spoločenstvách orientovaných na reprodukciu a zachovanie potomstva rozhodovali ženy

(matriarchát), v spoločenstvách, kde bolo dôležité prežiť a aktuálne chrániť spoločenstvo,

dominovali muži v aktívnom veku, tvrdí Matoušek (1997). V súvislosti so vznikom štátu sa

významne oslabila ochranná funkcia rodiny, štát začal postupne preberať niektoré funkcie

rodiny, čím oslaboval rodové putá a redukoval rodinu často iba na formálnu spoločenskú

jednotku, primárne saturujúcu potreby spoločnosti. Starorímska rodina bola napríklad

monokratickým právnym zväzkom medzi otcom a ostatnými členmi rodiny podriadenými

jeho moci. V tomto období politiku a moc prevzali do svojich rúk muži a dlhé stáročia

dominovala patriarchálna konštelácia rodiny. Mohli by sme ju chápať prevažne ako politicko-

ideologickú formáciu, pretože v jednotlivých rodinách mali často dominantné postavenie

ženy, ktoré celú rodinu riadili a prostredníctvom mužov si čiastočne presadzovali svoje

záujmy (Gabura 2012). V určitých etapách staroveku a stredoveku sa rodina chápala aj ako

domácnosť ľudí žijúcich pod jednou strechou, medzi ktorých okrem pokrvného príbuzenstva

patrilo aj služobníctvo. V stredoveku sa rodina stáva výrobnou jednotkou a do práce sa

zapájané aj vlastné deti ako lacná pracovná sila. V stredoveku ovplyvnilo vývoj európskej

rodiny najmä kresťanstvo a na založenie rodiny bolo nevyhnutné Božie požehnanie.

Kresťanstvo jednoznačne presadilo existenciu monogamného manželstva a jeho

nerozlučiteľnosť. Nástupom industrializácie rodina mení svoju konšteláciu. Otec často

odchádza za prácou, oslabuje sa jeho rola v rodine, ženy sa postupne zapájajú do pracovného

procesu a preto časť funkcií rodiny začína saturovať spoločnosť a štát. V tomto období ľudia


49

začali brať výber partnera aj rozhodovanie o vstupe do manželstva do vlastných rúk (Gabura

2012). Podľa nášho názoru sa dnešná rodina má omnoho lepšie ako sa mala v minulosti.

Partneri dostali viac voľnosti v rozhodovaní, čo sa ukazuje napríklad aj v otvorených

manželstvách a zvýšenom počte rozvodov.

Možný (2008) upravil jednotlivé historické fázy vývoja rodiny, ktoré vytvoril Randal

(1985):

1. počiatky ľudskej párovej rodiny (zhruba pol milióna rokov p. n. l.) – silná sexuálna

väzba heterosexuálnych párov sprevádzaná spoluprácou na výchove detí, je nutná

hlavne pre dlhé obdobie nedospelosti a závislosti u človeka v porovnaní s ostatnými

živočíšnymi druhmi;

2. zložité príbuzenské systémy v kmeňových spoločnostiach, vznik tabu incestu (asi

8000 rokov p. n. l.) – rozšírené príbuzenské siete so zložitými pravidlami

ekonomických a zásnubných výmen vo vnútri i medzi príbuzenskými

veľkorodinami, rodové štruktúry sú totožné s celou nadindividuálnou sociálnou

organizáciou;

3. vynárajú sa nepríbuzenské systémy sociálnej organizácie (asi 3000 rokov p. n. l.,

Mezopotámia, Egypt) – vznik prvých štátov ako sociálnych organizácií nad

rodinnými sieťami, upadajú kmeňové rodové systémy a sú nahradzované

patrimoniálnymi domácnosťami;

4. vzostup byrokratického štátu a kapitalistickej ekonomiky (17. a 18. st. n. l., západná

Európa a severná Amerika) – domácnosť prestáva byť zároveň miesto zamestnania

a jej obranu preberá otec a štát, moc patriarchálnej hlavy domácnosti upadá,

namiesto dojednávaných manželstiev nastupujú individuálne dohodnuté sobáše;

5. diverzifikácia spôsobov párovania a domácností (druhá polovica 20. storočia

v bohatých priemyslových spoločnostiach) – rôznorodosť rodinných firiem,

vzostup rozvodovosti a opakovaných manželstiev, všeobecná zamestnanosť žien

a hlboké zmeny v mužskej a ženskej sociálnej sieti.

V tejto podkapitole sme sa venovali historickému vývoju rodiny. Zistili sme, že rodina

prešla postupne viacerými zmenami súvisiacimi so vznikom štátom, vplyvom náboženstva,

ale aj politickou situáciou v jednotlivých obdobiach vývoja ľudstva. Takisto sme uviedli

jednotlivé fázy historického vývoja rodiny od praveku až po súčasnosť.


50

1.2 ČINITELE OVPLYVŇUJÚCE VZŤAHY V RODINE

Tak ako v každej inej spoločenskej bunke, aj v rodine vznikajú rôzne vzťahy

a interakcie. Predkladáme názor Boroša (2001), ktorý tvrdí, že ak hovoríme o rodine ako

o malej sociálnej skupine, ktorú tvoria minimálne dvaja jednotlivci vytvárajúci tzv. dyádu,

zaraďujú sa k základným znakom malej sociálnej skupiny:

1. spoločné ciele;

2. spoločné činnosti;

3. vnútorná štruktúra;

4. častosť vzájomných osobných kontaktov členov;

5. relatívne trvalé psychologické a sociálne vzťahy medzi členmi;

6. uvedomovanie si neformálnej príslušnosti.

Z množstva činiteľov, ktoré pozitívne ovplyvňujú dyadický vzťah uvedieme tie, ktoré

pokladá Boroš (2001) za najdôležitejšie:

1. koexistencia – vo vzťahu k dyáde znamená: žiť, existovať vedľa seba; zanechanie

súperiacich prejavov správania;

2. dôvera – ako viera či presvedčenie, že „ja a ty“, „my“ v dyáde znamená, že: sa

budeme prikláňať k takým riešeniam situácie, ktoré nás obidvoch môžu čo najlepšie

uspokojiť; sa vzdávame súperiacich a egoistických riešení, ktoré by nebrali do úvahy

partnerov stav a jeho názory; sa vzdávame toto, čo dôveru narušuje (ničí), napr.

podozrievania, žiarlivosti, pýchy a pod.;

3. tolerancia – znášanlivosť ako úsilie nevšímať si niečo nepodstatné, povzniesť sa nad

to v záujme dobrých dyadických vzťahov;

4. reciprocita – predovšetkým ako vzájomná ochota jednotlivcov v dyadickom vzťahu

„odplácať dobré všetkým“;

5. solidarita – nielen ako pevnosť vzťahu, ale aj ako vzájomná súdržnosť a opora

partnerov v zmysle „Ja podporím teba, ty podporíš mňa.“;

6. koexistencia – znamená „žiť, existovať vedľa seba“;

7. rekoncilácia – ochota odpúšťať si, zabudnúť.

Môžeme teda konštatovať, že príčin, ktoré ovplyvňujú vzťahy je mnoho a každá z nich

môže na rodinný vzťah vplývať pozitívne, alebo negatívne. Ak chcú mať jednotliví členovia

rodiny medzi sebou dobré vzťahy, musia sa naučiť spolupracovať, dôverovať si a navzájom

sa tolerovať.


51

1.3 FUNKCIE A FUNKČNOSŤ RODINY

Rodina plní viacero dôležitých funkcií. Fišerová (1996) uvádza, že dôležitý krok pri

skúmaní rodiny ako pojmu predviedol George Peter Murdock, keď upozornil na to, že nikde

na svete ľudia nežijú v izolovaných rodinách. V roku 1949 zverejnil definíciu rodiny

charakterizovanú štyrmi univerzálnymi funkciami:

1. sexuálnym súžitím rodičov;

2. legitímnou reprodukciou potomstva;

3. starostlivosťou o deti a zodpovednosťou za ich výchovu;

4. ekonomickou alebo aspoň spotrebnou spoluprácou.

Funkcie rodiny možno chápať z dvoch zorných uhlov, a to z hľadiska úloh, ktoré plní

voči spoločnosti a z hľadiska úloh voči vlastným členom rodiny. V odbornej literatúre sa

môžeme stretnúť s rôznymi klasifikáciami funkcií rodiny; najčastejšie sa uvádzajú nasledovné

funkcie, ktoré plní rodina, vysvetľuje Gáborová (2007):

1. reprodukčná funkcia – dáva nových členov nielen vlastnej skupine, ale aj celej

spoločnosti;

2. funkcia biologickej ochrany – poskytuje každodenné služby (strava, udržiavanie

čistoty bytu, odevu), stará sa o toho člena rodiny, ktorý sa nemôže sám o seba

postarať;

3. socializačná funkcia – prejavuje sa nielen vo vzťahu k deťom, ktoré vďaka tomu,

že vyrastajú v rodine, stávajú sa členmi spoločnosti, ale aj vo vzťahu k manželom,

keďže proces ich adaptácie na manželstvo je procesom socializačným;

4. psychohygienická funkcia – dáva členom pocit stabilizácie, bezpečnosti, citovej

rovnováhy, možnosť citovej výmeny, ako aj podmienky na rozvoj osobnosti.

Plnením tejto funkcie rodina upevňuje psychické zdravie spoločnosti;

5. výchovná funkcia – vo vzťahu k deťom plní rodina výchovnú funkciu, formujúc ich

osobnosti;

6. produkčná funkcia – dáva spoločnosti pracovníkov a rozmnožuje jej tvorivé

a produktívne sily.

Nadviažeme na prechádzajúci odsek opisujúci funkcie rodiny a budeme pokračovať

systémom interakcií v rodine a jej funkčnosťou, čím sa zaoberajú napríklad Matoušek (1993)

a Plávková (2008). Pod interakciou v rodine podľa nich rozumieme prejavy vzájomných

vzťahov členov rodiny a ich vzájomné dorozumievanie sa. Rozšírením rodiny o každého

ďalšieho člena sa rozširuje počet osobných a vzájomných vzťahov, a tým aj počet interakcií

v rodine. Väčší počet interakcií však ešte neznamená aj zvýšenie ich kvality. To záleží od


52

harmonickosti, vyváženosti vzájomných vzťahov v rodine, uvádza Plávková (2008). Podľa

nej sa za harmonickú rodinu pokladá rodina, v ktorej:

1. medzi členmi rodiny existujú vyrovnané a hodnotné citové vzťahy, pochopenie,

dôvera, vzájomná pomoc, vzájomný záujem jeden o druhého, všetci členovia sa

usilujú vytvoriť čo najlepšiu rodinnú atmosféru;

2. ktorá žije aktívnym životom, posilňuje aktivitu jednotlivých členov pri prekonávaní

rôznych ťažkostí;

3. členovia sa úspešne vyrovnávajú s plnením svojich úloh;

4. uspokojuje všetky, alebo aspoň základné potreby svojich členov;

5. ktorá poskytuje žiaducu starostlivosť o deti a ich výchovu;

6. nedochádza k vážnym poruchám a ťažkostiam;

7. všetci členovia majú pocit rodinného šťastia;

8. aj navonok pôsobí dobrým dojmom.

Opakom harmonickej rodiny je podľa názoru Plávkovej (2008) rodina disharmonická,

ktorú autorka opisuje ako rodinu v ktorej vládne napätie, často dochádza ku konfliktom

a sporom, deťom sa nevenuje potrebná starostlivosť, zle sa s nimi zaobchádza, zanedbáva sa

ich výchova alebo nie je správna, neuspokojujú sa ani len základné potreby jednotlivých

členov rodiny, autorita rodičov je tak nízka, že neumožňuje úspešnú výchovu detí. Z pohľadu

sociálnej práce rozoznávame na základe hodnotenia funkčnosti rodiny a jej porúch vo vzťahu

k dieťaťu štyri pásma funkčnosti rodiny: rodinu funkčnú, problémovú, dysfunkčnú

a afunkčnú. Dysfunkčnú rodinu opisuje Levická (2004) charakteristikami ako: popieranie,

neriešenie problémov, chýbajúca intimita, vzájomné obviňovanie, potlačenie osobnej identity

na úkor rodinnej identity, nejasná komunikácia, nejasné pravidlá a kompetencie. To podľa

autorky znamená, že rodina v rôznej miere neplní základné požiadavky a úlohy dané

spoločenskou normou, zlyháva v základných funkciách, ktoré uvádza Gáborová (2007):

biologickej, ekonomickej, emocionálnej a výchovnej. Poslednou kategóriou z hľadiska

funkčnosti rodiny je rodina afunkčná. V tejto rodine sú poruchy natoľko závažné, že rodina

prestáva plniť svoje úlohy, vážne ohrozuje existenciu a zdravie detí, ktoré musia byť z toho

dôvodu umiestnené do náhradnej rodinnej výchovy.

V práci a výskume sa primárne zaoberáme problémovými rodinami, konkrétne

rodinami v rozvodovej situácii. Ide hlavne o rodiny, v ktorých vládne napätie, partneri sa

nachádzajú v zlom psychickom rozpoložení a ich situácia má negatívny vplyv na ich deti.


53

2 RODINA V ROZVODOVEJ SITUÁCII

Rodina v rozvodovej situácii sa často stáva klientom sociálnej práce. Skôr ako budeme

venovať pozornosť možnostiam pomoci tomuto typu rodiny, zameriame pozornosť na stručnú

charakteristiku rozvodu. Každý rozvod má stránku ekonomickú, právnu, ale aj osobnú.

Rozvodová situácia predstavuje značnú záťaž pre všetkých zúčastnených. Napriek tomu by

však nebolo správne pozerať sa na rozvod ako na niečo tragické, nenormálne. Takýto pohľad

by bol z hľadiska profesionálov pomáhajúcich profesií nesporne zavádzajúci a sťažujúci

pomoc rodine ako klientovi sociálnej práce.

Rozvodovosť nie je v našej spoločnosti novým javom. Jej narastajúci trend je však

podobne ako v iných civilizovaných spoločnostiach okrem iných faktorov podmienený aj

tempom spoločenských zmien. Pod týmto vplyvom dochádza k zmene štruktúry rodín. Rastie

podiel neúplných rodín pričom značné percento týchto rodín vzniká rozvodom manželstva.

Podľa prieskumu uskutočneného Európskym štatistickým ústavom Eurostat sa na Slovensku

rozvedie v priemere každý štvrtý pár, najčastejšie po dvanástich rokoch spolužitia. Podľa

Bakošovej (2006) až 70% rozvádzajúcich sa rodín tvoria rodiny s maloletými deťmi, ktoré po

rozvode zostávajú žiť prevažne s matkami. K vysvetleniu toho, prečo je rozvodový proces tak

stresový, môže prispieť teória väzby, ktorú uvádza Bowlby (2010). Väzba (attachment) je

jeden z behaviorálnych prejavov zaisťujúcich druhu Homo sapiens prežitie. Mláďatá, ktoré

majú dostatočne pevnú väzbu na „primárne sa starajúceho dospelého“, sú chránené pred

rôznymi typmi nebezpečenstva. Náhle prerušenie väzby je extrémny stres. Deti, ale aj dospelí

ľudia potrebujú „primknutie“ k blízkej osobe. U iniciátora rozvodu by sa dalo hovoriť

o vyhýbavej väzbe. U druhého partnera rozvod často aktivuje úzkostnú, ambivalentnú väzbu.

Sociálni pracovníci, ktorí s ľuďmi v rozvode komunikujú, sú nevyhnutne vťahovaní do ich

konfrontácií. Pokiaľ rozvod prebieha deštruktívne, každý z bývalých partnerov hľadá

spojenca do bitky s druhým, aby sa tak vyrovnal so svojou vlastnou frustráciou a zúfalstvom.

2.1 ŠTÁDIÁ ROZVODU

Rozvod nie je procesom, ktorý prebehne za jediný deň. Má svoje štádia, ktoré trvajú

rôzne dlhú dobu a v každej rodine prebiehajú trochu inak. Matoušek (2005) ich charakterizuje

takto:

1.Obdobie rozhodovania

Rozhodnutie ukončiť manželstvo však nie je u partnerov procesom, ktorý sa vyvíja

symetricky. Ten, kto sa rozhodol a má vážny úmysel sa rozviesť, začal proces emočného

odpútavania od partnera s predstihom. Hneď ako je zrejmé, že jeden z partnerov má úmysel


54

ukončiť manželstvo, začínajú sa profilovať rozvodové roly. Tie môžu, ale nemusia kopírovať

roly, ktoré manželia mali v čase, keď ich vzťah bol stabilný. Matoušek (2005) poukazuje na

dva základné typy konštelácie rozvodových rolí, symetrická (obidve strany robia podobné

kroky) a komplementárna (jeden partner sa správa nezávisle, druhý závisle). Myslíme si, že

toto štádium je najdôležitejšie pre ďalšie fungovanie (príp. nefungovanie) manželstva. Partner

má šancu rozmyslieť si svoje rozhodnutie a pokúsiť sa manželstvo v tomto bode ešte

zachrániť;

2.Obdobie ambivalencie

Partnerský vzťah vykazuje značnú krízu. Prejavuje sa zvýšenou mierou konfliktov

alebo vzájomným vyhýbaním. Manželia prestávajú komunikovať alebo je komunikácia

poznačená agresivitou, prestávajú kooperovať ekonomicky, oddelene trávia voľný čas a pod.

V tejto fáze sa niektorí snažia vzťah zachrániť rôznymi spôsobmi (napr. naplánujú si spoločnú

dovolenku, renovujú byt a pod). Obyčajne sa však pri týchto spoločných projektoch, ktorú sú

náročné na spoluprácu, ukážu vzťahové problémy ešte zreteľnejšie. Výsledkom býva

eskalácia konfliktov a zväčšenie dištancie partnerov, tvrdí Matoušek (2005);

3.Vlastný rozvod

Rozvod tradičného typu podľa Matouška (2005) obyčajne rieši záležitosti týkajúce sa

výchovy detí, bývania, styku s rodičmi, majetku, výživného a pod. V tomto období sa

obyčajne rozvíjajú intenzívne emočné reakcie na rozvodovú situáciu. Samotnú traumu

predstavujú veľmi často súdne rozvodové konania. Dôvodom je skutočnosť, že partneri sú

konfrontovaní s prekvapivými obvineniami druhej strany. Z hľadiska možností pomoci

klientom v rozvodovej situácii prostredníctvom sociálnej práce je užitočné chápať rozvod ako

proces, ktorý začína obdobím, keď partneri strácajú nádej na zlepšenie manželského vzťahu

a zmierujú sa s jeho úradným ukončením. Nasleduje legálny akt, ktorý ukončí manželstvo.

Legálnym aktom rozvodu však nekončia intenzívne vzťahy medzi manželmi (či už sú dobré,

alebo zlé).

Iný pohľad na štádia rozvodu prináša Novák (2007). Podľa neho má rozvod 4 hlavné

fázy:

1. fáza protestu – odporcovia rozvodu sa snažia protestovať proti rozvodu. Zvyčajne

tak robia spôsobom, ktorý je kontraproduktívny: buď zdôrazňujú svoju závislosť na

dotyčnom, alebo mu dávajú najavo úplne nezávislé pohŕdanie a agresivitu. Často

dochádza k najmenej vhodnému striedaniu taktiky „cukru a biča“;

2. fáza zúfalstva – táto fáza je charakteristická smútkom, sebaobviňovaním za chyby,

ktoré sa stali i nestali a zdôrazňovaním všetkého zlého, čo sa až do dnešného dňa


55

prihodilo. Zúfalí ľudia v tejto fáze robia zúfalé veci a to aj značne agresívneho

charakteru. Vyhrážajú sa, píšu rôzne zúfalé listy, snažia sa nájsť slabé miesta

iniciátora rozvodu;

3. fáza popierania – zúfalstvo postupne prechádza do stavu rezignácie. Popieranie

toho, ako veľmi odporcovi na udržaní manželstva záleží môže byť sprevádzané

nenávisťou voči druhému. Citová závislosť sa pozvoľna mení na averziu. Vznikajú

tak predpoklady pre rozvodový boj, ktorý je vedený už len z princípu;

4. fáza vyrovnania a spracovania – veľmi náročná fáza, existujú ľudia, ktorí sa

s rozvodom vyrovnajú, ale správne nespracujú príčiny rozvodu a do ďalšieho

manželstva si berú vzorce rizikového správania, ktoré môžu skôr či neskôr

vyplávať na povrch. V tejto fáze nie je potrebné hneď myslieť na ďalšie manželstvo

a vzťahy, dôležité je vyrovnať sa s danou situáciou a zachovať si správny

psychologický postoj.

V tejto podkapitole sme sa venovali fázam, ktoré tvoria rozvod. Zistili sme, že

účastníci rozvodu musia postupne prejsť viacerými fázami, od popierania cez vnútornú krízu

až po akceptovanie danej situácie a vyrovnanie sa s rozvodom manželstva.

2.2 PRÍČINY ROZVODOV

Rozvod manželstva nie je bezdôvodný, ale má vždy príčinu, kvôli ktorej nastáva.

Podľa Gardnera (1991) príčiny rozvodov veľakrát nachádzame v nedostatočných

a nezdravých pohnútkach pre uzavretie manželstva (príliš mladý vek, potreba „utiecť“ od

rodiny, potreba nejakým spôsobom „spečatiť“ vzťah a pod.) Uvedené faktory považuje za

rizikové aj Plaňava (1994), ktorý k nim ešte pridáva:

1. prílišnú rozdielnosť prostredia pôvodných rodín partnerov;

2. nestabilitu a rozvrat rodiny u jedného, resp. oboch partnerov;

3. zlé vzťahy so súrodencami;

4. rovnaká súrodenecká konštelácia u oboch partnerov;

5. nechcené tehotenstvo;

6. vstup do manželstva krátko po sklamaní sa vo vzťahu;

7. konanie svadby bez prítomnosti akýchkoľvek blízkych oboch z partnerov;

8. vekové rizikové faktory;

9. emočná závislosť na rodičoch;

10. extrémne povahové rysy (napr. agresivita, žiarlivosť, alkoholizmus a pod.).


56

Príčinami rozvodov sa intenzívne zaoberajú aj sociológovia. Poukazujú na

nasledujúce, podľa nich najdôležitejšie príčiny rastu rozvodovosti:

1. súčasné rozvodové zákony, uľahčujúce rozvod manželstva;

2. rastúca priemerná dĺžka života;

3. oslabovanie organizovaného náboženského života;

4. rast spoločenskej akceptácie rozvodu;

5. vyššia zamestnanosť žien a s tým súvisiaca nezávislosť žien;

6. neustále sa zvyšujúce tempo spoločenských zmien;

7. manželstvo sa hodnotí podľa toho, aké osobné uspokojenie prinesie partnerom.

Plaňava (2000) ďalej považuje za veľmi významné znaky rozvodového potenciálu

napríklad:

1. ak jeden z manželov už podal návrh na rozvod;

2. obaja manželia majú mimomanželský vzťah;

3. obaja majú konkrétnu predstavu o rozvode, vrátane potrebných právnických

krokov;

4. obaja označujú svoj postoj k partnerovi ako ľahostajnosť, nezáujem;

5. partneri už dlhodobo bývajú v rôznych bytoch;

6. jeden z partnerov už kontaktoval advokáta v súvislosti s rozvodom.

Príčiny rastu rozvodovosti predstavujú značný komplexný a nejednoznačný fenomén,

pevne vklinený do spoločenského vývoja našej civilizácie. Podľa Chorváta a Orlíka (1988) je

prvotnou príčinou dnešnej vysokej rozvodovosti nedostatočná kvalita a trvanlivosť lásky

medzi manželmi. Možný (1990) vidí podstatu tohto fenoménu v zmene sľubu vernosti pred

Bohom na uzavretie sobáša ako občianskej zmluvy, ktorej platnosť a rozviazanie je

v kompetencii zúčastnených strán. Častou príčinou rozvodov je podľa názoru Matouška

(2015) aj domáce násilie. Tvrdí, že násilníkovo správanie je spojované s jeho neistotou v roli

muža, respektíve v roli ženy, s neschopnosťou riešiť frustráciu rovnoprávnym dialógom,

niekedy aj s celkovou neschopnosťou vcítiť sa do kože svojho partnera. V interakcii medzi

dospelými sa násilné správanie stáva súčasťou „scenára“, v ktorom obe strany hrajú

stereotypné role. Čírtková (2013) uvádza pojem „cyklus násilia“, ktorý zahŕňa fázu

narastajúceho napätia, fázu násilia a fázu pokoja. V pokojných fázach podľa autorky obeť

často uverí možnosti, že vzťah môže byť znova dobrý. Rozvodová situácia môže byť riešením

násilia a súčasne môže násilie aj zhoršiť. V tejto podkapitole sme uviedli viaceré príčiny,

kvôli ktorým môže vzniknúť rozvodová situácia. Ako vidíme, existuje mnoho príčin, kvôli

ktorým sa môže manželstvo rozpadnúť. Každý človek však považuje príčiny rozvodu


57

z hľadiska závažnosti za viac či menej závažné, preto sa nedá jednoznačne povedať, čo je

hlavnou príčinou rozpadu manželstiev.

2.2.1 Štatistické charakteristiky rozvodovosti na Slovensku

V tejto podkapitole uvádzame štatistiky rozvodovosti od roku 2000 a bilanciu

rodinného stavu na Slovensku a v Prešovskom kraji. Prvý graf zobrazuje počet rozvodov v SR

v období medzi rokmi 2000 až 2016. Kým v roku 2000 bolo na Slovensku 9300 rozvodov,

o 13 rokov neskôr bol tento počet o takmer 2000 rozvodov väčší. Rok 2016 bol z hľadiska

počtu rozvodov najlepší, pretože bolo rozvedených len 9286 párov.

Ukazovateľ počtu rozvodov v SR (2000 – 2016)

Zdroj: Eurostat

Druhý graf ukazuje bilanciu rodinného stavu za rok 2017 v SR. V uvedených

štatistikách môžeme vidieť, že takmer polovica ľudí bola ženatá/vydatá, druhá polovica

slobodná a 9% ľudí bolo rozvedených. Môžeme teda konštatovať, že každý 11. Slovák bol

v roku 2017 rozvedený.

Bilancia podľa rodinného stavu – SR, 2017

Zdroj: ŠÚ SR

9300

9900

10900

9286

2000 2006 2013 2016

2 376 908

43%2 215 968

41%

483 551

9%

366 963; 7% slobodný/á

ženatý/vydatározvedený/ávdovec/vdova


58

Na treťom grafe sú uvedené štatistiky s bilanciou podľa rodinného stavu v Prešovskom

kraji v roku 2017. 45% ľudí bolo slobodných, 43% ženatých/vydatých a 6% rozvedených.

Oproti celkovému stavu v SR bolo v Prešovskom kraji z hľadiska rodinného stavu

rozvedených ľudí o 3% menej.

Bilancia podľa rodinného stavu – Prešovský kraj, 2017

Zdroj: ŠÚ SR

2.3 TEÓRIE ROZVODOVÉHO SPRÁVANIA

Možný (2008) sa vo svojej publikácii zamýšľa nad otázkou, ktorá zostáva

nezodpovedaná aj potom, čo napríklad každé druhé manželstva končí rozvodom. Táto otázka

znie: Ako to, že niektoré manželstvá končia rozvodom a iné nie? Odpoveď na túto otázku

hľadá sociológia už dlho. Ernest W. Burges a Harvey J. Locke už v roku 1945 v knihe

Rodina: od inštitúcie k partnerstvu (1945) objavili medzi rokom 1925 a vydaním svojej knihy

viac než tucet štúdií, ktoré sa zaoberali touto problematikou. Zakladateľskú povahu mali

empirické práce z okruhu chicagskej školy z prvej polovice 30. rokov. Snáď najvýznamnejšia

empiricky orientovaná škola svojej doby venovala otázkam rozpadu manželstva nemalú

pozornosť. Burgess spolu s Leonardom S. Cottrellom a skupinou spolupracovníkov

realizovali v rokoch 1931-1933 veľké empirické skúmanie manželstva, ktorého výsledky

zhrnuli v stati Predikcia usporiadania manželstva (1936). V duchu metodológie svojej školy

vyvinuli a otestovali pre tento výskum niekoľko škál (manželského šťastia, predikčné skóre),

ktoré boli od tej doby aplikované v mnohých výskumoch a stali sa klasickým príkladom

metodologického postupu: Lazarsfeld a Rosenberg ich zaradili ešte v polovici 50. rokov

minulého storočia do biblie empirického výskumu, zborníku Jazyk sociálneho výskumu

371 946

45%350 717

43%

51 559

6%

49 604 ‐6%

slobodný/á

ženatý/vydatá

rozvedený/á

vdovec/vdova


59

(1955). Aj keď bola práca založená na materiáloch z dnešného hľadiska chatrných, dokázal

tento výskum:

1. že postojové škály vzťahujúce sa k vnútornému usporiadaniu manželstva sú

vnútorne tesne prepojené, vrátane tesnej korelácie medzi všeobecným pocitom

šťastia a šťastím v manželstve;

2. že existujú faktory, ktoré umožňujú s rozumnou mierou spoľahlivosti predpovedať

mieru stability či pravdepodobnosť zániku manželstva;

3. že významná časť týchto faktorov (vzdelanie, povolanie, náboženstvo) má

objektívnu povahu, nezávisí na postojových škálach a je zistiteľná aj inak než

priamou otázkou.

Podľa autora sa to zdá dnes triviálne, ale vo svojej dobe bolo objavom, že všeobecné

sociálne charakteristiky partnerov môžu ovplyvniť šance manželstva na úspech. Výsledky

chicagského týmu sa stali východiskom ďalších výskumov. Locke čoskoro dokázal, že platia

aj pre reprezentatívne postavenú vzorku. Jeho výskum prediktability usporiadania manželstva,

realizovaný na vzorke manželských párov, rozvedených okresným súdom v Montre, štát

Indiana, v rokoch 1939 až 1944, a na komparatívnej vzorke „šťastných manželských párov“,

bol dobre reprezentatívny: porovnával oba súbory podľa vzdelania, príjmu a náboženskej

príslušnosti nielen navzájom, ale aj s obyvateľmi Spojených štátov. Jeho výsledky ukazovali

na tie isté prediktory, ako zhodnotil Locke (1947, 1951).

Problematika stroskotania manželstva bola v tejto línii výskumu, ktorá nadlho

dominovala nielen v Spojených štátoch, tematizovaná hlavne ako výskumy usporiadaného

manželstva (adjustment in marriage). Vo väčšine spoločností nášho civilizačného okruhu

totiž vnútorný kolaps manželstva neviedol automaticky k rozvodu. Autor uvádza, že silné

kultúrne a právne, ale aj ekonomické a praktické tlaky trhových spoločností viedli mnoho

manželských párov k tomu, že sa nerozvádzali, aj keď ich manželstvo bolo prakticky mŕtve.

Prestalo to platiť až s podstatným zvýšením úrovne záchytnej sociálnej siete po druhej

svetovej vojne. Autor William J. Goode svojou prácou Po rozvode (1956) už signalizuje, že

sa atmosféra v Spojených štátoch zmenila. Uvádza, že sociológia ale ešte dlho potom

vychádzala pri pokusoch o vysvetlenie rozvodového správania zo zahmleného, avšak veľmi

jednoznačného predpokladu, že vysvetľuje niečo ako ľahkú sociálnu patológiu: vyjadrila

názor, že „normálne“ je predsa sa nerozvádzať. Rozvody boli študované z perspektív

sociálnej deviácie. Predpokladalo sa akosi, že rozvod súvisí alebo je výsledkom defektu či

slabiny – či už jedného, alebo oboch partnerov. Tento predpoklad viedol k psychologizácii


60

rozvodovej problematiky a pre sociologickú teóriu nezostávalo príliš veľa miesta, uzatvára

Luhmann (2002).

Prvé pokusy o vysvetlenie individuálneho rozvodového správania vychádzali

z výskumu, ktorý sa opieral o teoretické východisko, sa objavili až v druhej polovici 60.

rokov minulého storočia. Výsledky priniesli hlavne práce, ktoré sa opierali o Homansovu

teóriu sociálnej zmeny. Aplikácia tohto teoretického prístupu študuje hlavne náklady

a výnosy, ktoré jedinec vníma ako pevne spojené s udržaním vzťahu. Náklady a výnosy ale

nezahŕňajú len ekonomické, ale tie psychologické a sociálne zisky a straty, ktoré zo vzťahu

plynú. Aktér pri jednaní vedúcemu k rozvodu, alebo udržaniu manželstva zvažuje aj

alternatívy, ktoré sú mu otvorené: bola by tu bilancia nákladov a strát priaznivejšia? Teraz je

mu v manželstve zle, ale bude mu rozvedenému lepšie? Zo štúdií opierajúcich sa o túto teóriu

sú významné hlavne práce Levingera (1982), ktorý modifikoval základný Homansonov

terminologický pár costs a rewards na attractions a barriers, ďalej potom práce

Scanzoniových (1972), ktorí zaviedli pojem bargaining power. Tento teoretický prístup

potom bol na začiatku 80. rokov ešte obohatený o pojem social penetration, ktorý umožňuje

brať v úvahu aj situačné determinanty a osobnostné rysy.

Bližšie sociálnej psychológii bola sociologická teória manželskej krízy, vypracovaná

Reubenom Hillom, ktorú ďalej rozvinul hlavne Wesley R. Burr (1973). Hillova teória

ponúkla už v roku 1949 tzv. ABC-X model. Tento model predpokladal, že stresujúca udalosť

(A), sprostredkovaná rodinnému zdroju, ako čeliť kríze (B), a spôsobom, ako rodina definuje

situáciu (C), produkuje manželskú krízu (X). Burr model modifikoval redefinovaním B

v mieru stresovateľnosti rodiny, a na počiatku 80. rokov McCubin a Patterson rozvinuli ďalej

model v dvojitý ABC-X model tým, že do neho zapracovali aj reakciu rodiny na krízu: A je

jednak pôvodná stresujúca udalosť, ale v spätnoväzebnom okruhu sú to potom aj stresujúce

okolnosti, ktoré plodí snaha rodiny zvládnuť situáciu; B sú potom aj zdroje rozvinuté

v reakcii na krízu a C predstavuje nielen rodinnú percepciu stresujúcej udalosti, ale v druhej

úrovni potom aj jej percepciu krízy, ako sa rozvinula, zatiaľ čo X zahŕňa nielen samotnú

krízu, ale aj adaptáciu rodiny na krízu. Tejto teórii konkuroval v obľube model štádií

rozvodovej situácie, vyvinutý viac klinicky orientovanými matrimoniológmi. V podobe, ako

ho pôvodne formuloval Bohannon (1970), sa dá v procese rozvodu rozlíšiť modelovo týchto 6

štádií:

1. emocionálny rozvod;

2. legálny rozvod;

3. ekonomický rozvod;


61

4. rodičovský rozvod;

5. spoločenský rozvod;

6. psychický rozvod.

Tento model bol ďalej rozpracovaný a modifikovaný a verzia, ktorú formuloval Smart

v roku 1979 rozoznáva už nie 6, ale 8 štádií. Koncept jednotlivých fáz a tzv.

psychorozvodových úloh sa dá nájsť aj v českej matrimonológii, uvádza Plaňava (1994).

V tejto podkapitole sme sa venovali teóriám rozvodového správania, ktoré sa zaoberali

zisťovaním toho, prečo sa vlastne ľudia rozvádzajú. Ako vidíme, viacero autorov sa pokúšalo

prísť na to, čo vedie ľudí k myšlienke na rozvod manželstva. Zistili sme, že už od roku 1945

bolo na túto tému vypracovaných viacero štúdií, zatiaľ sa ale žiadnej nepodarilo presvedčivo

dokázať, čo presne vedie partnerov k tejto myšlienke.


62

3 ROZVODOVÁ SITUÁCIA A DETI

Rozvod neovplyvňuje len jeho dospelých účastníkov, ale aj ich deti. Pri rozpade

rodiny, ktorý formálne končí rozvodom, je možné konštatovať, že dieťa je poškodzované bez

ohľadu na vek, v ktorom sa nachádza. Ohrozenie zdravého psychosociálneho vývinu dieťaťa

v súvislosti s rozpadom rodiny sa prejavuje rôznymi formami. Domovský (2011) opisuje tieto

formy:

1. zanedbávanie dieťaťa – rodinná situácia v rozpadávajúcej sa rodine sa vyznačuje

nestabilitou, vzťah rodičov je dlhodobo konfliktný. Dieťa je často svedkom hádok

a konfliktov. O rozvode sa deti obyčajne dozvedajú nevhodne, často pri hádke rodičov.

Dieťa sa dostáva do situácie, s ktorou si nevie aj vzhľadom na svoj vek poradiť. Rodičia

sú natoľko zaneprázdnení svojimi problémami, že ho prehliadajú, nevenujú mu

pozornosť. Pre rodičov v ich situácii sa stáva dieťa niekým, kto ich v ich utrpení ruší.

Venujú mu minimum pozornosti, sú často netolerantní, nechápajúci a necitliví voči jeho

potrebám. Táto situácia často vedie k tomu, že dieťa hľadá oporu a radu u detí rovnakého

veku, ktoré môžu dôsledky rozvodu prezentovať spôsobom, ktorý ho ešte viac

traumatizuje. V prípadoch, keď je jeden z partnerov zaskočený návrhom na rozvod, ktorý

nečakal, reaguje naň depresívnymi stavmi. Táto situácia rodičovi znemožňuje, aby sa

primerane staral o dieťa. Starostlivosť o dieťa sa pre neho stáva zaťažujúcou, čo sa

prejaví zanedbávaním dieťaťa;

2. týranie dieťaťa – v rodine, kde dochádza k rozpadu a rozvodu, najčastejšie súvisí

s veľmi nepriaznivou emočnou atmosférou, ktorá v rodine panuje. Dieťa je týrané

predovšetkým psychicky. Často je svedkom nevyberaných slovných útokov rodičov

navzájom, neraz sprevádzaných aj fyzickými atakmi, hrubými výrazmi a nadávkami.

Dieťa sa cíti bezmocné a bezbranné. Nedokáže si vysvetliť správanie rodičov, na ktorých

mu záleží. Jednou zo stratégií rodiča, ktorý nie je s rozvodom vyrovnaný, môže byť túžba

zraniť partnera, ktorý je citovo viazaný na dieťa tým, že dieťaťu ubližuje fyzicky;

3. manipulácia, zneužívanie dieťaťa – dieťa sa stáva prostriedkom boja proti druhému

rodičovi. Ocitá sa v situácii konfliktov a vytvárania koalícií s jedným rodičom. Je

zneužívané jedným alebo oboma rodičmi v ich prospech. Často je naň vyvíjaný

psychický tlak, je nútené klamať, pretvarovať sa. Mnohokrát práve takéto okolnosti

dostávajú dieťa do emočných situácií, ktoré nedokáže zvládnuť, pretože na ne psychicky

nestačí.

V tejto kapitole sme opísali druhy správania rodičov k dieťaťu, ktoré sa môžu

vyskytnúť počas rozvodovej situácie. Zistili sme, že rodičia môžu dieťa zanedbávať, týrať,


63

alebo ním manipulovať tak, aby ranili druhého partnera, alebo aby vyťažili z danej situácie

nejakých prospech.

3.1 VPLYV ROZVODU NA DETI

Rozvod je náročným procesom, ktorý má veľmi veľký vplyv aj na deti rozvádzajúcich

sa rodičov. Podľa nášho názoru trpia rozvodom hlavne deti, ktoré sa musia vyrovnávať

s myšlienkou rozpadu harmonického vyrastania v rodine s oboma rodičmi. Všetky spomenuté

formy, ktoré sú rizikovým faktorom a ohrozujú fyzický a psychosociálny vývin dieťaťa, sa

vyskytujú v jednotlivých rozvodových fázach, ktoré sme vyššie analyzovali. Postavenie

dieťaťa v priebehu rozvodu a v porozvodovej situácii môže však predstavovať aj ďalšie

varianty, ktoré uvádza vo svojej publikácii Matoušek (2005). Dieťa je informované o rozvode

rodičov, dohodnú sa na striedavej starostlivosti, môže byť využívané ako nástroj pomsty voči

druhému rodičovi, alebo môže byť v roli prostredníka, kedy prostredníctvom neho rodičia

komunikujú. Po rozvode rodičov sa často problémy medzi rodičmi nekončia, ale prehlbujú sa

konflikty a ich spor ďalej pokračuje. Montalvo (In: Matoušek, 1997, s. 120) vypracoval

typológiu interpersonálneho usporiadania v rodinách po rozvode:

1. systém s jedným kompasom – je to hlavne matka, ktorej dieťa slúži ako kompas,

ktorý ju má orientovať v porozvodových problémoch. Dieťa sa stáva zdrojom

opory, ale aj prekážkou. Silný citový vzťah k dieťaťu zasahuje do matkiných

nových vzťahov, ktoré dieťa často vníma ako matkinu zradu;

2. bezmocný rodič – obyčajne ide o matku, ktorej prejavy bezmocnosti sú namierené

k návratu muža, ktorý z rodiny odišiel. Dieťa k tomuto prispieva tým, že je ťažko

zvládnuteľné, otec obyčajne prichádza a snaží sa pomôcť;

3. nerovný závod – deti sú zverené do opatery otca. Matka sa správa vzorne, aby

o možnosť stretnutia s deťmi neprišla. Otec sa k nej správa láskavo, avšak striehne

na jej poklesky. Deti cítia napätie;

4. súťaž v bezmocnosti – rodičia zanedbávajú deti natoľko, že sa vymknú kontrole

rodiny.

Matejček a Dytrych (2002) tvrdia, že postoje rodičov k rozvodu sú teda rôzne. Za

nebezpečné z hľadiska dieťaťa však môžeme považovať najmä dva krajné postoje. Jednak ak

v jednom rodičovi prevládne pocit sklamania, životnej straty a osamotenia do takej miery, že

sa na dieťa príliš upne a dieťa sa stáva jeho dôverníkom vo všetkom. Dieťa tak zaťažuje

svojou bolesťou, nešťastím. Druhým, takisto negatívnym postojom je ten, ak prevládnu pocity


64

nenávisti, pomsty. Ak partner vidí zmysel svojho života v úplnom odstránení druhého

partnera zo života dieťaťa.

Gardner (1991) vraví, že jedno zo základných pravidiel, ktoré by malo platiť po

rozvode, je zachovávať pozitívny obraz druhého rodiča. Cielene o ňom vytvárať dobrú

mienku. Dôležité je to z toho dôvodu, že zdravé sebavedomie dieťaťa podporuje to, ak môže

svojich rodičov, i keď sa rozviedli, naďalej považovať za hodnotných ľudí. Druhá skupina

odborníkov v tejto súvislosti radí, aby rodičia podali pokiaľ možno najpresnejší obraz o sebe.

Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí. Mali by sa však naučiť vážiť si to, čo si úctu

zasluhuje, nehodnotiť vysoko to, čo nie je hodné obdivu. Berger (2011) tvrdí, že pri

nezaujatom počúvaní rodičov a detí dospejeme k značne nepríjemným záverom. Áno, rozvod

je skutočne pre dieťa traumatizujúcim zážitkom, aj keď veľmi často sa dá táto trauma

prekonať. Radiť rodičom nie je príliš užitočné, pretože mnoho otcov a matiek je v zajatí tak

silných emotívnych reakcií, že nie sú schopní ničomu naslúchať. Okrem toho sú možnosti

psychologickej pomoci často obmedzené, pretože niektoré deti odmietajú premýšľať o tom,

čo prežívajú, pretože by príliš trpeli. Matoušek (2015) vyjadruje názor, že najlepším

indikátorom toho, ako dieťa rozvod spracuje a aký bude jeho psychický stav po rozvode

rodičov, je podľa prehľadu prác zhrnutých Emerym a kolegami (2005) kvalita vzťahu medzi

dieťaťom a tým rodičom, ktorý má dieťa v starostlivosti. Optimálna kvalita rodičovského

vzťahu k dieťaťu je koncipovaná ako kombinácia primeraného uplatňovania autority

a dostatočnej vrelosti. Táto kombinácia je označovaná v súčasnej americkej odbornej

literatúre ako autoritatívne rodičovstvo. Pri posudzovaní toho, komu sa dieťa po rozvode

rodičov pridelí by sa malo vždy prihliadať aj na názor a želanie samotného dieťaťa. V roku

2013 prijal Výbor pre detské práva OSN všeobecný komentár k právam dieťaťa na to, aby bol

jeho najlepší záujem primárnym hľadiskom. V komentári zahrňuje niekoľko základných

pravidiel, ako má byť s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa zaobchádzané. Najskôr majú

byť vždy posúdené špecifické podmienky, v ktorých sa nachádza dieťa, o ktorom má byť

rozhodované (vek, pohlavie, vyspelosť). Komisia OSN preto odporúča, aby bol vytvorený

zoznam základných prvkov určujúcich záujem dieťaťa. Tento zoznam by mal obsahovať

predovšetkým: názor dieťaťa, zachovanie rodinného prostredia a existujúcich vzťahov

dieťaťa, zaistenie ochrany, starostlivosti a bezpečia dieťaťa, ochrana zdravia dieťaťa a právo

dieťaťa na vzdelanie.

Táto kapitola a podkapitola boli zamerané na opis vplyvov rozvodu na deti

rozvádzajúcich sa partnerov. Zamerali sme sa v nej na formy, ktorými môže byť narušený


65

zdravý psychosociálny vývin dieťaťa a takisto na to, ako môžu rodičia využívať svoje deti

v časoch rozvodu vo svoj prospech.

3.2 REAKCIE DETÍ NA ROZVOD RODIČOV

Španhelová (2010) uvádza, že reakcie detí na rozvod rodičov môžu byť rôzne.

V mnohých prípadoch sa podľa nej odvíjajú od veku dieťaťa, od jeho vlastností,

temperamentu, charakteru, od toho, ako bolo zvyknuté v minulosti bojovať s rôznymi

prekážkami a ako sa im s pomocou dospelého dokázalo postaviť. V situáciách, ktoré

uvádzame sú reakcie detí akýmsi obranným mechanizmom dieťaťa. Dieťa chce na seba

upozorniť, aby si ho dospelý všimol, často majú reakcie psychosomatický nádych, je to túžba

upozorniť na seba a na to, že niečo nie je v poriadku. Bosák (2004) poskytuje viacero reakcií

detí na rozvod rodičov. Prvou z nich je klamstvo – tým chce vo väčšine prípadov dieťa na

seba upozorniť, raniť niekoho. Má však vedieť aj o rizikách, ktoré z klamstva vychádzajú.

Pokiaľ je to klamstvo určené vo vzťahu k druhému človeku, dieťa chce, aby sa o tejto lži daný

človek dozvedel. Ďalšou reakciou, ktorú autor uvádza sú drobné krádeže. V období, kedy sa

rodina nachádza v náročnej situácii, keď rodičia riešia spory, sa môžu objavovať takisto

protestné drobné krádeže dieťaťa. Ide o krádeže, kedy dieťa ukradne danú vec tak, aby sa na

to prišlo, pretože rovnako ako v prvom prípade, aj tu túži po upozornení na seba. K tejto

reakcii priniesla autorka aj príklad: „Dievča v 3. ročníku ZŠ vzalo kamarátke mobil. Nikomu

z neho nevolala, nechala ho položený na stole v kuchyni, keď sa odišla hrať s kamarátmi von.

Jej mama ho našla, vedela, že nepatrí jej, bola prekvapená, že je na stole. Nedokázala túto

situáciu pochopiť a čakala, kým sa jej dcéra vráti domov“ (Španhelová 2010, s. 48). Treťou

reakciou, ktorú opisuje Bosák (2004) je útek z domova. Dieťa má tento čin niekedy

premyslený, zberá rôzny druhy potravín, vezme si deku, aby bolo pripravené na pobyt vonku.

Tak ako pri predchádzajúcich dvoch reakciou, aj toto je v niektorých prípadoch nevedomá,

v niektorých vedomá reakcia na to, že niečo nie je v poriadku. Uteká preč z tejto situácie,

pretože ju nechce ďalej znášať. Pri tomto skrate si neuvedomuje, že daná situácia nemá

pokračovanie, ani budúcnosť. Poslednou reakciou, ktorú v tejto podkapitole rozoberieme, je

zhoršenie školského prospechu. Väčšina rodičov má podľa autora skúsenosti s tým, že ich

dieťa je dobrý školák, pokiaľ však prestávajú fungovať vzťahy doma, môže sa tento stav

prejaviť aj na dieťati v jeho školskom prostredí. Z jednotiek môžu byť trojky i päťky, učiteľ

akoby nespoznával dieťa, ktoré má v triede. Dieťa sa nemôže na učenie sústrediť, pretože je

zamerané na situáciu doma. Bežnou reakciou detí na rozvod rodičov je podľa Matouška

(2015) smútok, pocity vlastnej viny za rozvod, poruchy spánku, sústredenia, agresívne


66

správanie v prítomnosti i neprítomnosti rodičov, zhoršenie prospechu v škole. U starších detí

sa vyskytujú rôzne „únikové reakcie“, ako je záškoláctvo, užívanie alkoholu, drog, úteky

z domova, sebapoškodzovanie, delikventné správanie.

3.3 ÚLOHA A MOŽNOSTI ORGÁNU SPODaSK S DEŤMI POČAS ROZVODU

Pri súdnom pojednávaní o zverení dieťaťa do opatery jedného alebo druhého rodiča

môže do procesu vstúpiť pracovník orgánu SPODaSK. Pemová a Ptáček (2014) uvádzajú, že

orgán SPODaSK nemá zákonom pevne stanovenú vekovú hranicu dieťaťa pre poskytovanie

informácií a zisťovanie jeho stanoviska, s kým by chcelo po rozvode bývať. Záleží preto na

kolíznom opatrovníkovi, aby posúdil, či je zastupované dieťa schopné formulovať svoje

vlastné názory a akú mieru vierohodnosti bude prikladať jeho výpovedi. Často, hlavne

u mladších detí je náročné rozlíšiť ich fantazijné výtvory a klamstvá od pravdy. Skutočnosť,

že rodičia uzavreli dohodu by nemala viesť kolízneho opatrovníka k tomu, aby od pohovoru

s dieťaťom upustil. Rozhovor by v takomto prípade mal viesť k overeniu toho, či dieťa

o situácii vie, súhlasí s riešením a či je na budúcu úpravu pomerov psychicky pripravené.

Občiansky zákonník ukladá rodičom povinnosť informovať dieťa o podstatných

záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú. Je preto nevyhnutné, aby kolízny opatrovník hovoril

s dieťaťom až potom, keď bolo dieťa informované o situácii. Túto variantu podporuje aj

Novák (2012), ale v prípade hroziacej hádky rodičov odporúča, aby bol nositeľom zlých správ

ten, kto dokáže správu dieťaťu najlepšie povedať. Návrh kolízneho opatrovníka na konečné

rozhodnutie súdu by mal byť podložený kriticky zhodnotenými informáciami z najmenej 4

zdrojov: rozhovor s matkou, rozhovor s otcom, návšteva v rodine a rozhovor s dieťaťom.

Získanie informácií od týchto subjektov je nutné v prípadoch sporov o dieťa a takisto vtedy,

keď sa kolízny opatrovník domnieva, že v súdnom pojednávaní zastupuje ohrozené dieťa.

Bechyňová a Konvičková (2008) vyjadrujú názor, že dieťa môže vykazovať problémové

správanie, byť zanedbávané alebo týrané zo strany rodičov, vyrastať v nepriaznivých

materiálnych podmienkach a pod. Školy sú dôležitou inštitúciou pre poskytovanie informácií

o zastupovanom dieťati, pretože stav a správanie dieťaťa v škole môže byť reakciou na

pomery v rodine. Pri každodennom kontakte s dieťaťom môžu pedagógovia odhaliť zmenu

rodinnej atmosféry. Medzi sociálnymi pracovníkmi nie je jednotný názor na to, nakoľko

môžu sami informovať školu o situácii v rodine dieťaťa.

Jirsa (2006) tvrdí, že kvalitný výkon sociálneho pracovníka plniaceho funkciu

kolízneho opatrovníka môže viesť k tomu, že súd nebude využívať jeden z ďalších dôkazných

prostriedkov – súdny znalecký posudok. Prevedenie tohto dôkazu je spojené s predlžovaním


67

sporu a ďalším možným traumatizovaním dieťaťa. Na druhej strane je v niektorých prípadoch

prevedenie tohto rozsudku nevyhnutné a opatrovník ho v záujme dieťaťa môže navrhnúť.

Znalecký posudok je iba jeden z mnohých dôkazov. Od znalca nie je možné očakávať, aby

jednoznačne určil, komu z rodičov má byť dieťa zverené do výchovy. Znalecké dokazovanie

však môže byť zamerané na zistenie osobnostných a povahových rysov rodičov, na vzťahy

medzi rodičmi a deťmi, na vzťahy medzi deťmi navzájom, na to, aké výchovné prostredie deti

preferujú a pod. Kolízny opatrovník by mal reagovať na závery znaleckého posudku

a poskytovať rodičom adekvátne poradenstvo. Pazlarová (2010) dodáva, že v prípadoch,

kedy kolízny opatrovník zastupuje deti, ktorých potreby nie sú riadne zaistené, by mal spraviť

kompletné vyhodnotenie rodinnej situácie, prípadne spracovať individuálny plán ochrany

dieťaťa. Podľa názoru autorky je zrejmé, že deti môžu byť závažne psychicky či mravne

poškodené jednaním znepriatelených rodičov a pracovník orgánu SPODaSK je povinný na

situáciu reagovať nie ako kolízny opatrovník v rámci súdneho riadenia o rozvode, ale ako

štátny orgán chrániaci primárne dieťa. V tejto podkapitole sme sa venovali možnostiam

pomoci dieťaťu zo strany SPODaSK v čase rozvodu rodičov.


68

4 ODBORNÁ POMOC RODINE POČAS ROZVODOVÉHO PROCESU A PO ŇOM Z

POHĽADU SP

Rozvod je procesom, ktorý ľudia často nedokážu zvládnuť sami. Preto je na

odborníkoch, aby dokázali rozvádzajúcim sa partnerom pomôcť prekonať túto náročnú

životnú situáciu a uľahčiť im návrat do každodenného života.

Baláž (2011) tvrdí, že dnešná rodina je krehkou inštitúciou, ktorú ovplyvňujú viaceré

negatívne spoločenské zmeny. Ani v budúcnosti nemôžeme predpokladať, že nebude

dochádzať k situáciám, keď rodina z rôznych dôvodov zlyhá a dôjde k jej rozvratu

a v konečnom štádiu k rozvodu. Svoje opodstatnenie má preto sociálna práca s rodinou. Pri

rozvode rodičov pomáhajú sociálni pracovníci a pracovníčky upravovať pomery rodičov

k deťom. Sociálny pracovník by mal k rodine, ktorá je jeho klientom, zaujímať podporný

postoj, snažiť sa kompenzovať rodinný hendikep priamou pomocou a podporovať všetky

rodinné sily, ktoré dávajú nádej na zvládnutie problémov. Ako hovorí Matoušek (1997), vo

vzťahu k rodine by mal sociálny pracovník vystupovať ako poradca a terapeut.

Odborná a porozvodová pomoc by sa mala vždy zaoberať deťmi. Dôvodom je

skutočnosť, že psychické reakcie detí na rozvod bývajú často skryté. Nemožno ich však

považovať za menej závažné ako u dospelých. Deti mávajú po rozvode rodičov pocity

zavrhnutia, trpia depresiami, upadajú do zmätku, vytvárajú si fantazijné predstavy

vysvetľujúce rozpad manželstva rodičov a pod. Sociálny pracovník pri práci s rodinou

v rozvodovej alebo porozvodovej situácii môže využívať ambulantnú a terénnu sociálnu

prácu a niekoľko foriem a nástrojov pomoci:

1.sociálne poradenstvo ako forma pomoci počas rozvodu a po rozvode – rozvod je pre

všetkých členov rodiny stresujúcim zážitkom. V mnohých rodinách je ohrozený najmä

psychosociálny vývin maloletých detí. V tejto situácii má opodstatnenie pomoc odborníkov

z oblasti sociálnej práce. V zmysle § 11 Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej

kuratele, ak sa rodičia rozvádzajú, je potrebné dieťaťu a jeho rodičom poskytnúť alebo

sprostredkovať sociálne poradenstvo, rodičom dieťaťa odporučiť psychologickú pomoc

v záujme obnovy manželského spolužitia a v záujme predchádzania nepriaznivým vplyvom

rozvodu na dieťa dieťaťu poskytnúť alebo zabezpečiť potrebnú psychologickú pomoc po

rozvode. Sociálne poradenstvo pre rodinu a deti je poskytované pracovníkmi oddelenia

SPODaSK. Obsah sociálneho poradenstva pri riešení problémov rodiny je veľmi rozsiahly.

Medzi poradenské situácie, ktoré súvisia s problémami rodiny v situácii rozvodu, patrí podľa

Schavela (2002):

1a. riešenie rodinných a sociálnych problémov;


69

1b. vykonávanie kolízneho opatrovníctva,

1c. riešenie problémov dysfunkčných rodín v predrozvodovej, rozvodovej

a porozvodovej fáze;

2. mediácia ako forma pomoci počas rozvodu a po rozvode – novšou formou pomoci

rodine v rozvodovej i porozvodovej situácii je mediácia. Mediácia ako metóda riešenia

konfliktov sa začala systematickejšie využívať pred vyše 40 rokmi (Gabura 2012).

Rozvodová mediácia je alternatívne riešenie sporov zamerané na dohodu. Cieľom je dohoda

uľahčujúca život po rozvode tým osobám, ktoré sa na vzniku krízy nijako nepodieľali, ale sú

ňou ovplyvnené. Ide o priame vyjednávanie za účasti obidvoch strán a mediátora. Je možné

sprostredkovať komunikáciu strán, ponúknuť neutrálnu pôdu, podporovať smerovanie ku

kompromisu, pomoc pri formulácií dohôd, je možné popísať, čo nastane, pokiaľ sa strany

nedohodnú a aké to bude mať dôsledky. Žiadne riešenie nemôže byť mediátorom vnútené.

Mediátor musí postupovať nezávisle a nestranne. Nemôže však stranám zabrániť v prijatí

zlého, dokonca nezákonného riešenia. Vždy je len pomocníkom, nie rozhodcom či garantom

spravodlivosti, právnej čistoty a vzájomnej korektnosti (Kordáč 2011);

3. krízová intervencia – krízovú intervenciu môžeme definovať ako zásah v dobe krízy,

ktorý sa snaží minimalizovať ohrozenie klienta, objaviť a posilniť jeho schopnosť vyrovnať sa

so záťažou tak, aby jeho adaptácia posilnila rast a integritu a pokiaľ možno, aby sa predišlo

negatívnym a deštruktívnym spôsobom riešenia. Podstatou krízovej intervencie v rodine je

rýchle a kvalitné hodnotenie rodinnej situácie profesionálom a kompetencia poskytovať

efektívnu pomoc. Aj pomáhajúci pracovník by mal však poznať niektoré zákonitosti, ktoré

vyplývajú z danej situácie. Mal by s nimi počítať a prípadne ich klientovi sprostredkovať.

Takouto situáciou je aj rozvod, ktorý je často sprevádzaný smútkom. Je to prirodzená reakcia

na stratu partnera, preto by mal byť sociálny pracovník s touto zákonitosťou oboznámený

a mal ju rešpektovať (Gabura 2012). Základnou myšlienkou riešenia krízy intervenciou je

orientácia na svojpomoc, čo znamená preorientovanie zamerania ohrozenej osoby. Krízová

intervencia je kratšou, je zameraná na zvládnutie akútneho problému a na jej riešení sa môže

podieľať viacero odborníkov. Pomáha minimalizovať ohrozenie klienta, posilniť jeho

schopnosť vyrovnať sa so záťažou, vraví Vodáčková (2007). Princípy krízovej intervencie sú

podľa Bašteckej (2005) zároveň aj znaky, ktorými sa líši od bežnej intervencie. Mala by byť

okamžitá, ľahko dosiahnuteľná, kontinuálna, pôsobiaca ako prevencia pred možným

zhoršením stavu, mala by sa zaoberať vzťahovým rámcom.


70

4.1 PREVENCIA ROZVODOVOSTI

Pracovníci pomáhajúcich profesií nie sú zapojení iba do odbornej pomoci členom

rodiny v procese rozvodu a porozvodového usporiadania, ale mali by na základe odborných

skúseností participovať aj na tvorbe a realizácii preventívnych programov. Tieto programy

tematicky orientované na rozvodovosť predstavujú spoločensky oveľa efektívnejší nástroj

pomoci ako priama intervencia v problematickej rozvodovej situácii. Prevencia rozvodovosti

sa z hľadiska oslovenia cieľovej skupiny, využitia metód a foriem práce a roly odborníka delí

na tri základné typy, Gavura (2012), ich opisuje takto:

1. primárna prevencia – predstavuje účasť odborného pracovníka pre prácu s rodinou

na komplexnej príprave na manželstvo a rodičovstvo. Odborník môže motivovať

a pripravovať rodičov, aby sa stali pre svoje deti ľudskými, manželskými

a rodičovskými vzormi. Jedným z cieľov odborníkov je vytvoriť sieť spolupráce

participujúcich inštitúcií rodiny, školy, mimoškolských zariadení, zdravotníckych

inštitúcií a médií, ktoré by účinne podporovali nielen poznávanie, ale aj formovanie

postojov v tejto oblasti;

2. sekundárna prevencia – v tejto forme prevencie odborník učí a nacvičuje sociálne

zručnosti, ktoré sú potrebné na efektívne fungovanie manželstva a rodiny. Dôležitý

býva nácvik efektívnej komunikácie, konštruktívneho zvládania problémov

v partnerských vzťahoch a rodine, možnosti efektívneho rozhodovania, rozvíjanie

tolerancie a pochopenia pre potreby iných, schopnosti primerane, ale otvorene

vyjadrovať nielen svoje názory, ale aj pocity a prežívanie;

3. terciárna prevencia – býva súčasťou poradenskej či terapeutickej intervencie, ale

aj programov svojpomocných skupín. Jej cieľom je poučenie sa z nedostatkov

a chýb prvého manželstva a využitie poznatkov pri druhej voľbe a šanci.

Levická (2002) definuje základné funkcie prevencie ako:

1. obnovu – eliminácia faktorov, ktoré vedú k narušeniu vzťahov;

2. zaistenie zdrojov – ide o zdroje z intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložky

osobnosti človeka;

3. nápravu – ak príde k odchýlke od akceptovaných sociálnych noriem.

Slovák a Vereš (2007) vnímajú funkcie prevencie tvrdením, že v sociálnej práci

môžeme ihneď nájsť niekoľko nenahraditeľných funkcií prevencie. Príprava a vzdelávanie

nositeľov prevencie prostredníctvom špecializovaných programov, formou tréningov

a výcvikov, ale aj prostredníctvom poskytovania informačných materiálov. K ďalším patrí

podpora a pomoc pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácii preventívnych aktivít, ako aj


71

spolupráca pri ich plánovaní a projektovaní. Schavel (2008) uvádza, že sociálna prevencia

bola po prvýkrát vymedzená v zákone o sociálnej pomoci ako integrálna súčasť všetkých

nástrojov a foriem sociálnej pomoci. Význam legislatívneho zakotvenia sociálnej prevencie

spočíval predovšetkým v tom, že sociálna prevencia sa stala neoddeliteľnou súčasťou

sociálnej práce a znamenal významný krok v jej aplikačnom rámci – prestala byť len

proklamatívnou a obsahovo relatívne vágnou disciplínou, nakoľko vymedzila povinnosti

a možnosti orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy, ako i mimovládnych organizácií

pri realizácii preventívnych opatrení.

4.2 POSUDZOVANIE FUNKČNOSTI RODINY

Hodnotenie rodiny je jednou zo základných úloh sociálneho pracovníka pri práci

s ohrozeným dieťaťom a rodinou. Hodnotenie by sa malo opierať o multidisciplinárny

prístup, čím sa zabezpečí komplexné posúdenie rodiny. Nesprávne posúdenie situácie dieťaťa

môže viesť k rade ďalších problémov a v extrémnom prípade k vážnemu ohrozeniu dieťaťa.

Podľa Matouška (1997) by malo hodnotenie predstavovať vzájomnú spoluprácu sociálneho

pracovníka a členov rodiny. Jednotliví členovia rodiny sa musia cítiť dobre, nemali by mať

pocit, že sú podrobovaní výsluchu. K pozitívnemu prijatiu v rodine prispieva aj spôsob práce

sociálneho pracovníka, jeho diskrétnosť, ochota počúvať, dôveryhodnosť, empatia. Matoušek

(2010) tvrdí, že pri posudzovaní funkčnosti rodiny je vhodné použiť viac metód než jednu.

Hodnotenie má vykonávať viacero osôb. Niektoré z možných metód na posúdenie funkčnosti

rodiny sú:

1. rozhovor týkajúci sa vlastného správania posudzovaného člena rodiny – je

treba zvážiť, ktoré témy je lepšie preberať s členmi rodiny ako s jednotlivcami

a ktoré sa hodia skôr do nasledujúcej kategórie. Paušálny recept na to nie je

možné dať. V jednej rodine sa dá hovoriť o negatívnych zážitkoch dospelého

rodiča z detstva pred ostatnými členmi rodiny, v inej to možné nie je, pretože rané

traumy dospelý človek dostatočne nespracoval;

2. rozhovor týkajúci sa správania iných členov rodiny a fungovanie rodiny ako

celku;

3. pozorovanie spontánnych interakcií rodiny – týka sa ritualizovaných udalostí

typu vítanie návštev, prípravy jedla, voľné hry samotných detí, hry rodičov

s deťmi, príprava detí na školu, ukladanie malých detí k spánku a pod.;


72

4. pozorovanie interakcie navodenej určitým zadaním – napríklad témou: Čo

budete robiť v lete cez prázdniny? Čo ste robili minulý víkend? Plánujete robiť

niečo so svojim bytom alebo domom?;

5. dotazníky a testy – sú vhodnou doplnkovou metódou pre dospelých, popr. pre

väčšie deti. Výsledky z dotazníkového či testového šetrenia je treba prezentovať

rodine opatrne, s vedomím možnej odozvy. Výsledky, pokiaľ sú priamo

používané v práci s rodinou, pre ňu musia mať zrozumiteľnú podobu;

6. štruktúrované techniky – rozumejú sa nimi hry, modelovanie, kreslenie,

dokončovanie začatých príbehov a pod. Sú vhodné pre angažovanie detí; pre

niektorých dospelých sú náročnejšie, pretože je nimi opustená úroveň slovného

vyjadrovania a znižuje sa tým racionálna kontrola vyjadrenia;

7. rozbor dokumentov – Holland (2004) uvádza, že ide o dokumenty vytvorené

inými pracovníkmi v predchádzajúcich etapách práce s rodinou. Dokument má

byť hodnotený v kontexte pôvodnej zákazky, s ohľadom na prípadné

ospravedlnenie pôvodného rozhodnutia pracovníka.

Oláh (2011) hovorí, že cieľom sociálneho hodnotenia je stanovenie si sociálnej

diagnózy. Základom je identifikácia problému, príčiny jeho vzniku i vývoja, čo problém

posilňovalo a naopak, čo bolo prekážkou v tomto vývoji, tiež sú to informácie o osobnosti

klienta a jeho vzťahoch k jeho širšiemu okoliu, o jeho aktuálnej situácii, popis jeho reálnej

sociálnej situácie, v ktorej sa momentálne klient nachádza. Aby bolo hodnotenie efektívne

a objektívne, je nevyhnutná konkrétna spolupráca s ďalšími odborníkmi (lekár, psychológ,

pedagóg, právnik, sociálny pracovník, pracovník úradu práce a pod.). Samotné hodnotenie

napokon vykonáva každý sociálny pracovník a je výsledkom týždenného alebo mesačného

hodnotenia.

Rodinná konferencia

Rodinné konferencie sú špecifickou metódou s prvkami hodnotenia a plánovania.

Prvýkrát bola táto metóda zakotvená v legislatíve na Novom Zélande v roku 1989 (Children,

Young Persons and Their Family Act 1989). Vychádza z kultúrnych tradícií Maorov,

pôvodných obyvateľov Nového Zélandu, ktorí do riešenia krízových situácií jednotlivcov

a nukleárnej rodiny od nepamäti zapojovali široké príbuzenstvo. Taký prístup sa dá nájsť

u ďalších tradičných spoločností, vrátane Rómov žijúcich v SR a ČR. Rodinné konferencie sa

pomerne rýchlo začali využívať pre prácu s rodinami z väčšinovej novozélandskej spoločnosti

a čoskoro sa správa o tejto metóde rozšírila, uvádza Pazlárová (2010). Táto metóda sa využíva


73

takisto pri riešení deliktov mladistvých, ku ktorým je okrem rodiny a zástupcov justície

pozvaná aj prípadná obeť. Nájsť riešenie v tomto prípade nie je tak jednoduché ako rozsudok

v tradičnom súdnom pojednávaní, ale výhoda rodinnej konferencie spočíva v tom, že

zasadzuje priestupok do kontextu širokej rodiny a miestneho spoločenstva. Vinník si lepšie

uvedomí následky svojho činu nielen pre obeť, ale aj pre rodinu či komunitu, ku ktorej patrí.

Zehr (2002) vyjadruje názor, že súdy potom potvrdzujú záväznosť výsledku rodinnej

konferencie. Postup uprednostňuje potenciál rodiny pred potenciálom experta - profesionála.

Rodinné konferencie rešpektujú právo rodiny na riešenie vlastných záležitostí. Právo ako

štátny prvok sa má do situácie rodiny vložiť, pokiaľ je niekto v rodine ohrozený a rodina

nemá kapacitu, aby tomu zabránila. Burford a Hudson (2000) opisujú niektoré základné

princípy rodinných konferencií:

1. právo na sebaurčenie – rodinné konferencie vychádzajú z princípu, že ich účastníci

majú o sebe rozhodovať a voliť spôsoby riešenia náročných situácií. Rodičia majú

právo rozhodnúť sa, čo je pre ich deti najlepšie, samozrejme s rešpektom k ich

bezpečiu a zdravému vývoju. Rodina určí, kto má byť ku konferencii prizvaný;

2. podpora rodiny ako prirodzeného prostredia pre výchovu dieťaťa – navrhované

riešenia sa opierajú o rozpoznávanie a podporu potenciálu rodiny starať sa o svoje

deti aj v situácii, kedy toho všetci členovia rodiny nie sú schopní. Často sú zdroje

podpory v širšej rodine;

3. splnomocňovanie – posilňovanie silných stránok jednotlivých členov rodiny vedie

k posilňovaniu kompetencií rodiny ako celku. Jednou z úloh koordinátora je

vhodnými otázkami upozorňovať na silné stránky členov rodiny a pripomínať ich

existenciu, aj keď nie je vždy zjavná.

Pazlárová (2010) zaujíma postoj, ktorý vraví, že pri profesionálnej pomoci rodinám je

potrebné kombinovať viac spôsobov práce. Tvrdí, že situácie, v ktorých by sa javila súbežná

práca rôznymi spôsobmi, prípadne v rôznych zostavách participujúcich členov rodiny budú

skôr výnimočné. Plánovaná kombinácia postupov bude obvykle jeden spôsob podpory

pokladať za hlavný a ďalší za doplňujúci. Autorka uvádza, že napríklad liečba dospelého

ženatého muža z alkoholizmu bude začínať jeho pobytom v terapeutickej komunite (s inými

mužmi závislými na alkohole) a na tento pobyt naviaže dochádzka do terapeutických skupín

s manželkou. Manželky sa môžu takisto súbežne s liečbou manželov schádzať na

ambulantných terapeutických sedeniach, ich psychoterapia bude doplňovať komplexnejšiu

a intenzívnejšiu terapiu mužov. Iným príkladom klientely, ktorá potrebuje dobre premyslenú

sústavu intervencií v náležitej časovej postupnosti, sú detské obete zneužívania


74

a zanedbávania. Táto terapia má byť podľa Clarka a Clarka (1989) plánovaná

multidisciplinárnym týmom odborníkov z oboru pediatrie, psychiatrie, psychológie

a sociálnej práce. V liečbe zanedbávaných a zneužívaných detí sa podľa týchto autorov dá

využiť viacero metód: individuálnej konzultácie (psychoterapia), alebo iný typ liečenia (napr.

psychiatrická farmakoterapia), manželské terapie, rodinné konzultácie, vzdelávanie rodičov,

náhradná starostlivosť o dieťa v rodine, alebo v ústavnom zariadení, služby plateného

pomocníka v domácnosti, alebo dobrovoľníka dochádzajúceho do domácností a pod. Autori

vravia, že jeden typ terapeutickej pomoci, pokiaľ je účinný, môže mať „vedľajšie účinky“ aj

v tých podsystémoch rodiny, na ktoré pôvodne nemieril. Klasickým prípadom je podľa

autorov úspešná liečba manžela závislého od alkoholu, ktorý sa po nej chce znovu naplno

angažovať vo svojej rodine a robí to takým spôsobom, že manželka speje k rozhodnutiu sa

s ním rozviesť. Opačným prípadom je psychoterapeutická liečba matky zameraná na jej

detské traumy (opustenie matkou v ranom veku, necitlivá výchova nevlastnou matkou), ktoré

jej postupne pomôže naviazať lepšie vzťahy s manželom a deťmi. Tieto „vedľajšie účinky“ sú

do istej miery predvídateľné a plán práce s rodinou s nimi môže počítať. Podľa Matouška

(2010) má počítať s možnosťou, že sa prognóza nenaplní. Okrem toho treba vziať v úvahu, že

sa v priebehu práce s rodinou objavia nové skutočnosti, ktoré zmenia náhľad na zdroje

problémov rodiny a na možnosti ich riešenia. Tomu je potrebné prispôsobiť plán, resp.

kontrakt s rodinou, uvádza Matoušek.

4.3 FORMY ODBORNEJ POMOCI

Pomoc je činnosť, ktorou sociálna práca napĺňa svoje poslanie. Kovařík (2001) tvrdí,

že perspektívy zamerané na zmenu klientov a ich sociálneho prostredia budú pomoc zároveň

viazať k podpore klientov, aby dokázali uspokojovať požiadavky sociálneho prostredia,

k podpore prostredia, aby vytváralo také sociálne podmienky, v ktorých by klienti mohli

uspokojovať svoje potreby, i k sprostredkovaniu vzájomnej harmonizácie potrieb klientov

a požiadaviek prostredia. Úlehla (1995) vyjadruje názor, že veľkou súčasťou sociálnej práce

je balansovanie medzi pomocou a kontrolou, medzi záväzkom ku klientom a záväzkom

k spoločnosti, medzi rolou obhajcu klienta a rolou agenta spoločnosti. V tomto význame je

pomoc zahrnutá aj v Etickom kódexe sociálnych pracovníkov ČR (2006), kde je spojená

s etickou dilemou, či v konkrétnej životnej situácii klienta vykonávať pomoc, alebo kontrolu.

Johnson (1998) uvádza, že príkladom takejto etickej dilemy je situácia, kedy sociálny

pracovník dospel k presvedčeniu, že klientova situácia ohrozuje samotného klienta alebo jeho

okolie, alebo kedy klient nie je kompetentný učiniť zodpovedné rozhodnutie. Potom môže


75

podľa autora dôjsť k prechodu od pomoci ku kontrole. Dôležité je, aby sociálny pracovník

svoje rozhodnutia reflektoval, premýšľal o tom, čo práve robí, z akého dôvodu to robí a či by

nebolo vhodnejšie robiť niečo iné. Pracovník poskytujúci pomoc rodinám v rozvodovej

situácii musí podľa Matouška (2013) rátať s obranným mechanizmom hlavne u dospelých

členov rodiny. Ochota členov rodiny dochádzať do inštitúcie poskytujúcej odbornú pomoc

nebýva vysoká. Mnohoproblémové rodiny (ďalej len MPR) často nedodržujú dohodnuté

termíny, alebo sa v dohodnutých termínoch nedostavia tí, ktorí boli pozvaní. Pokiaľ je to

možné, je preto lepšie pracovať s MPR v domácom prostredí. Pri pokusoch o určenie smeru

práce s rodinou sa obvykle vynorí množstvo možných cieľov. Podľa autora je medzi nimi

nevyhnutné stanoviť priority. Aj v prípade, kedy pracovník pomáha rodine riešiť praktické,

existenčné problémy, nesmie obmedzovať autonómiu a zodpovednosť rodiny. S pomocou

v sociálnej práci nevyhnutne súvisí aj pojem kompetencie sociálnych

pracovníkov/pracovníčok. Beneš (2007) definuje kompetencie v kontexte pojmu kvalifikácia.

Tvrdí, že kompetencie v sebe prekrývajú dve požiadavky na ich nositeľa. Majú zaručiť

jednanie v reálnych situáciách, pričom ich získanie vyžaduje podiel výcviku a opakovaní

v rôznych reálnych situáciách. Beneš zároveň dodáva, že sa kompetencie nevzťahujú len na

znalosti a zručnosti, ale týkajú sa taktiež vnútornej pripravenosti a ochoty využiť naučené.

Podľa Havrdovej (1999) môžeme kompetencie v sociálnej práci definovať ako funkcionálny

prejav dobre zvládnutej a uznávanej profesionálnej role sociálneho pracovníka, ktorej

súčasťou sú odborné znalosti, schopnosť reflektovať adekvátne kontext a citlivo aplikovať

hodnoty profesie.

Kačáni (2004) tvrdí, že z praktických skúseností profesionálov v sociálnych službách

a poradenstve môžeme v praxi jednoznačne označiť ako východiskové metódy pozorovanie

a rozhovor. Na rozdiel od iných metód, či postupov, ktoré sú orientované viac štatisticky,

v zmysle spracovania dotazníkov, testov a škál, práve pozorovanie a rozhovor si nesú so

sebou individuálny prístup ku každému jedincovi, životnému príbehu a v interakcii s ním

u človeka podporujú aktívny postoj k sebe samému. Berryová (2009) uvádza, že z pohľadu

pozorovania vo vzťahu k participantovi je opodstatnený aj výber prostredia, znakov,

správania a čas, kedy sa uplatňuje. Rozhovor zároveň sprevádza širokú škálu terapeutických

metód, kde je ich nevyhnutnou súčasťou.

Rodinná psychoterapia

Sociálno-psychologické postupy sa výrazne uplatňujú v rodinnej psychoterapii.

Uplatňuje sa teoretické hľadisko. Rodina je systém, ktorý má svoju štruktúru, súbor a deľbu


76

rolí, pravidiel spolužitia, vnútornú komunikáciu, sféry a štádiá porúch rodinného života.

Podľa názoru Kredátusa (1989), ak rodina prestáva fungovať, spravidla sa to prejaví v zmene

vzťahov, zlyhaním jedného z jej členov. V dysfunkčnej rodine vz

univerzitná knižnica prešovskej univerzity v prešove ......v stredoveku sa rodina stáva...

Documents