v tomto prípade sa pri i opakovaniach spotrebuje...
TRANSCRIPT
V tomto prípade sa pri i opakovaniach spotrebuje 1+(i-1)
V tomto prípade sa pri i opakovaniach spotrebuje
(
)
(
)
S
i
+
×
-
+
1
1
1
, a teda strednú hodnotu počtu blokov potrebných na prenesenie jedného informačného bloku určíme nasledovne pomocou tabuľky:
m
i
p
i
bez retransmisie
1
1-q
1 retransmisia
1+(S+1)
q(1-q)
2 retransmisie
1+2(S+1)
q)
(1
q
2
-
3 retransmisie
1+3(S+1)
q)
(1
q
3
-
(i-1) retransmisii
1+(i-1(S+1)
q)
(1
q
1
-
i
-
EMBED Equation.3
(
)
(
)
(
)
[
]
(
)
=
-
+
-
+
=
=
å
å
¥
=
-
¥
=
q
q
S
i
p
E
i
i
i
i
i
1
1
1
1
1
1
1
m
m
(
)
(
)
(
)
(
)
=
-
+
-
+
-
=
-
¥
=
-
å
q
q
S
i
q
q
i
i
i
1
]
1
1
1
1
1
1
(2.1.20)
(
)
q
S
q
-
+
+
1
1
1
Ján Botto:
Žltá ľalia
Stojí, stojí mohyla.Na mohyle zlá chvíľa,na mohyle tŕnie, chrastiea v tom tŕní, chrastí rastie,rastie, kvety rozvíjajedna žltá ľalija.Tá ľalija smutno vzdychá:Hlávku moju tŕnie picháa nožičky oheň páli —pomôžte mi v mojom žiali!
Idú dievky z dediny,polievajú kvetiny,polievajú ľalije —a hrob všetko popije.
Idú chlapci s topory,sečú ako do hory —a to tŕnie i chrastiejak ho zotnú, tak zrastie.
A ľalija smutne vzdychá:Hlávku moju tŕnie picháa nožičky oheň páli —pomôžte mi v mojom žiali!Hej, stará mať, stará mať!Vy budete o tom znať —povedzte nám, keď viete,čo je to tu za kvietie ?
To je, deti, to je táEvička tu zakľätá.Sadnite len okolo,poviem vám, jak to bolo.
***Stála tu raz chalupčičkasamá, samá samučičká.Stála ona medzi lesy,jak ľalija medzi plesy;a v nej mužík so ženičkou,ako holub s holubičkou.Žili si tu v zime, v lete,nevedeli nič o svete —žili si tu samí dvaja,jak dakedy vprostred rajasám Adamček, sám s Evičkouako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,nedal bych ťa za svet celý!„Ja, Adamko, bez tebanechcem ani do neba!“
Tu dva prsty hore vzali,na zem, nebo prisahali:„My budeme večne svoji,nás ani smrť nerozdvojí!“Vejú vetry, povievajú,dni za dňami uchádzajú;a Adamček sám s Evičkou,ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,skloní bielu hlávku svoju:Ach, Evička, má perlička,choď na čistec do lesíčka!Kým Evička s čistcom beží,už Adamček mŕtvy leží.
Pod prach si ho pochovala,aby naňho pamätala:Spi, Adamko, v pokoji —my budeme vždy svoji!
Vejú vetry, povievajú,dni za dňami uchádzajú;a Evička samučkávzdychá tu jak kukučka.
Prvý mesiac čo hodinažena muža pripomína;druhý mesiac čo deň to deňa na tretí — raz za týždeň.Už sa hrobček uľahýna,žena muža zapomína;sotva hrobček uľahnutý,už je Adam zabudnutý. —Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek.Ktosi klope na oblôček:Kto to, kto to? „Ja, som z mesta,blúdim — neznám, kde tu cesta?“Tam napravo, mladý pane —za potokom na tej strane! —
Hora hučí, dáždik rosí;a na dvere klope ktosi:„Neznám, ako cez tú vodu,niet lavičky ani brodu!“Vyšla Evka, pokázala:Tu, hľa! v kroví lávka malá!A pán jej dá peniaz zlatý:„Budeš na mňa pamätati.“ —
Vejú vetry, povievajú,dni za dňami uchádzajú;sotva prejdú tri či štyri,už k chalúpke chodník šíry.A v chalúpke pán už známyv čiernom fračku — (s kopýtkami).
„Škoda ruži na kaluži,keď môže byť, kde zatúži;škoda živej osobes umrelcom žiť na hrobe.Poď von, milá, z tej samoty,zavediem ťa do paloty;poďže, milá, poď von sťato,zavediem ťa v striebro, zlato —zavediem ťa do mesta:budeš moja nevesta!“ —Evka dlho neniekala,pravú rúčku pánu dala.A on jej dal prsteň zlatý:„Večer prídem aj so svaty!“
Vyšla Evka až na cestu.Hľadí ona, hľadí k mestu,jak vyzerá, tak vyzerá —od poludnia do večera:Ach, Bože môj, Bože drahý,ešte nezrieť kolimahy!Už slnko preč — začne sa tmieť,a milého jak niet, tak niet.Ťažko čakať v noci vonku,ešte ťažšie v pustom domku.Na ohníček triesky dávaa za každou povzdycháva:Poďže, milý, poďže ko mne,bo sa srdce trasie vo mne! —O polnoci prah zapuká:Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“Kto to? Bože! či to on?!„On, tvoj Adam ide von,ide, ide spod prahu:čis' držala prísahu?!“Jaj, kohútky, spievajte,zamoriť ma nedajte!Hybaj, hybaj, milý ko mne —lebo hnedky bude po mne!„Idem, idem, moja žena —už som tu von po ramená;idem, idem spod prahu:čis' držala prísahu?!“Jaj, kohútky, spievajte,zamoriť ma nedajte!Leti, leti, milý ko mne,lebo hnedky bude po mne!„Idem, idem, moja žena,už som tu von po kolená!Idem, idem spod prahu:čis' držala prísahu?!“Vrznú dvere: „Tu ma máš!Žena moja, či ma znáš?!“Ach, čo to máš za podobu?„Žena moja, ako z hrobu.“Ani uši, ani zraky —„hľa, pod zemou je svet taký:očí, uší — tam netreba,tam sú svoji vedľa seba.“Len čis' to ty, Adam ľúby?Tvár bez nosa, dlhé zuby.A čože tak hŕkaš nimi?„Huj, od zimy — huj, od zimy.“Choď, ku krbu! pri plamenizohreješ si chladné kosti.„Oheň, plameň je studenýpre skrahnutých mŕtvych hostí.“Ta príď zajtra na slniečko,to i mŕtvu zem ohrieva.„Nie! — na tvoje chcem srdiečkopriam, kým kohút nezaspieva!“Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!„Moja ľúba, čo máš z báťa?Boj sa, ženo, či neboj:Tys' moja raz a ja tvoj!“Vtom ju pojme do náručia —on rumenie, ona bľadne:kohút spieva — víchry zhučia —i všetko sa vraz prepadne.
***
Stojí, stojí mohyla,na mohyle zlá chvíľa;na mohyle tŕnie, chrastiea v tom tŕní, chrastí rastie,rastie, kvety rozvíjaEvka, žltá ľalija.
A spolnoci jej zať mladýprichodí k nej na vohľady;vyjde hore na mohylu,tak on teší svoju milú:ohnivý dážď na ňu lejea s rihotom tŕnie seje.
A ľalija ťažko vzdychá:Hlávku moju tŕnie picháa nožičky oheň páli —pomôžte mi v mojom žiali.
Ján Botto:
Ctibor
Na hon zatrúbil Beckova pán.„Pane!“ – predstúpi mních jeden –„čuješ tie zvony zo všetkých strán?Dnes je svätej nedele deň!
Dnes čo duša v chrám sa pohýna:spomni i ty na Hospodina.“
„Na hon, na hon! kým duša mladá;nedeľa, boh? čože ma doň!Komu treba, nech si ho hľadá:na hon, hurrá! na hon, na hon!“
A pán letí, družina za ním:ľud stretáva ho so vzdychaním:
„Pane, zmiluj sa! – beda s nami.Už sa prevrátil svet celý,časy dobré s lastovičkamidávno od nás odleteli.
Krivda krivdu a hriech hriech honí,jakby to už bol deň pokonný!“
„Na hon, na hon! kým krv horúca!Svet, ľud? haha! čože ma doň!Čo stáť nevládze, nech sa rúca:na hon, hurrá! – na hon, na hon!“
Tak loví on, loví bez ustaniacelý deň boží do mrkania.
„Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.My ustatí i vraník tvoj.Čuj, jak celému svetu hlásazvonček večerný – mier, pokoj.
Dosť krvi už za dňa natieklo,v noci poľúva iba peklo!“
„Na hon, na hon! kým para stačí.Noc – i peklo? – čože ma doň!Po smrti všetko zem zatlačí:na hon, hurrá! – na hon, na hon!“
A laň letí lesom neschodným;on za ňou – až kôň padne pod ním.
A blesk čudný šibne mu v oči,pred ním duch kýsi zhrmí: „Stoj!Kruh môj smrteľník neprekročí:v zvieratníku zverstvu pokoj!
Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;tu len hriech jeden nezadrieme!“ –
A lovec: bums, hallou! – no ozvenynaspäť doň udrú – bums, hallou!I skočí sám sťa postrelený –a za ním hiv, hav! svorka psov.
Hiv, hav! psi kolia svojho pánacez hory, doly až do rána.
Ráno hľadá pána družina;ale ani chýru o ňom.Len keď mrkať sa vraj začína,čuť horou hiv, hav, tresk i lom.
A tak každú noc až do ránapsi vlastní kolia svojho pána.
Ján Botto:
Báj na Dunaji
Na Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenýma ústy.Ohliada sa po zelenom poli,ohliada sa po vysokom nebi:i zatúžiac po slobode zlatejvystiera v let svoje krídla mladé.Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja,besom zhučí: — húska padá dolu,dolu padá v rozježené vlny.Vlny tečú a veky sa vlečú —a na vlnách kvíli húska biela,húska biela s červenýma ústy.
Nad Dunajom stojí skala pevná.Na skale sedáva junák mladý;za zore s husičkou vítava sa,večerom s Dunajom zhovára sa.
Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.Na vode hviezdičky ihrajú si —medzi nimi pláva húska biela,pláva, pláva smutno, neveselo;horkými slzami umýva sa,tej tichej polnoci sťažúva sa:Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý.Ktože ma pravekej kliatby zbaví?!Ktože má, ktože má orlie kriela,hruď čistú Michala archanjela?!Kto pôjde do boja s vetry zlými?!Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!
Počuje to polnoc, polnoc tichá —úpenie zanesie na vrch skaly,na vrch skaly v junákovo srdce.Roztúži sa srdce junákovo,i zavolá vieryplným hlasom:Bože milý! Daj mi orlie krielai hruď čistú Michal—archanjela!To vyrieka i do vĺn sa hodí,do vĺn sivých, junák orol mladý;ramenom zachytí húsku bielu,húsku bielu s červenýma ústy.Aj! Tu víchor zahukoce divý.Vlny zdvihne zo dna do polneba;vyhasnú hviezdičky svetlá Božie —otvorí priepasti zívajúce.I zakvíli polnoc: Beda, Beda! —
Nad Dunajom stojí skala pevná,na skalu vystúpil junák mladý,junák orol v ligotavej zore.Na prsiach mu skvie sa húska biela,húska biela s červenýma ústy.Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží!Nie to húska na prsiach junáka,nie to húska, ale panna biela,panna biela s červenýma ústy!
Andrej Sládkovič:
Sôvety v rodine Dušanovej
Svetlo rozlieva po poli životamladá zornica, za ňou v ohňovozedeň v pozlatistom oblečený šateprichádza a noc, čiernym zahalenázávojom, v temnú letí bezpriezračnosť. –Deň, noc a zas deň — noc, deň a zase noc,tak chytrá vládne životom nestálosť;len večný odpor na poli života.Pred svetom vládlo „Nič“ a jedno „Staň sa!“z úst Najvyššieho život utvorilo.Tak z večnej noci deň pekný sa zrodil,deň sveta. Noc dňu večné nepriateľstvozaprisahala a deň rovne noci.Nesvornosť večná a preds’ jednu s druhýmviaže jednota večná, nerozdielna.Smrť ruší život a život rodí smrť,život ničí smrť a smrť plodí život.Božstvo je večnosť, sláva, dokonalosť:svet je nestálosť, márnosť, neúplnosť;božstvo a svet: tak tvorca a stvoreniejednota čistá a čistá rozdielnosť. –Čo ale som ja? čo určenie moje?Časnosť a večnosť, bytnosť a nebytnosť:toto je panstvo a pohádka moja.Časnosť a bytnosť, večnosť a nebytnosť:aké to strašné osudu vyrknutie! –Cieľ mám vytknutý: bytnosti s večnosťou,cesta k tej sláve: časnosť a nebytnosť. V božstve môj pôvod, v božstve moja bytnosť,v božstve aj cieľ a konečnosť byť musí,a duch stvorený z ducha k duchu príde.Rozpadlá síce bytnosť moja v stranyodporné; rôzna síc’ je čeľaď moja:ale ja v nej som, v nej žijem a k slávesvojej dozrievam práve v jej odporoch.Rád ťa mám, pekný, zlatojasný deň môj!noc mi je príkra krádkyňa života.Ona uspáva všetku čeľaď mojua ja sám jej daň slabosti klásť musím.Ale ty, ty si obraz slávy, žitia —
ty večný život, tú večnú jednotuaspoň v maličkom dávaš mi zakúsiťa tušiť aspoň blaženosť života,keď ťarchy času a putá priestorysníme Dušanu deň ten praposledný.
Dušica
Žehnaj Boh, drahý pán môj a manžel môj!Sotvaže mladú zornicu si zazrel –a tak rád chodíš v ústrety sláve jej –už vidím kŕdeľ neborodých vidínpalác tvoj sem—tam krížom obletovať.Od času toho, čo všemohúci BohSyna prvého dal nám, od tej dobytak je tu chladno, ach, tak nespokojno.Srdce — záhrada moja, predtým krásna,spustla; ačkoľvek cesty pekné vedúz paláca tvojho do môjho obydlia,predsa tak málo navštevuješ ženu.Ba aj mladému Umkovi, čo tak rádpri mne sa baví, ku mne chodiť brániš.
Dušan
Zväzok náš, drahá, je časný a znáš, žeBoh mi dedičstvo sľúbil; nuž tatam somv tie slávne kraje máličko chcel nazrieťa vidieť, čo tam budúcnosť nám chystá:ale jaks’ tajno, hmlisto je v tých stranách.
Žiarlica(tajno)
Never! znáš peknú, švárnu Fantáziu,čo ujčok náš Cit s ňou sa vodievava? –Nebeské vnady tá má; často vidímju cez záhradu svoju ísť k otcovia Ľubica ju, zdá sa, sama vodí.
Ľubica
Viem, matka, čo ti sestra táto tajneklebetí o mne a našom otcovi.Peklica s ňou nám trojmým večne boli,čo mráz a búrka milým kvetodeťom.Ľúbim ja teba, ľúbim otca, brata,svet celý rada by som poobjímať:ale kde sestry naše odrodilébývajú, ach, tam, vyznať bolestno mi,
tam ja byť živá, tam živiť nemôžem!Rozhodni mati: lebo mňa zabudni,alebo sestrám biednym nedôveruj.
Dušica
Oj, drahá moja, najdrahšia si mi ty,najkrajšie dary vždy len tebe dávam:ale či sestry tvoje nezdarilénesali prsia tie, čo aj Ľubica?
Blud
Čo ty hovoríš, čo, sestra Ľubica?Že sestry tvoje s tebou žiť nemôžu?Viem, Umko ti to, ten lhár nahovoril.Never! ty nad ním máš právo panovať,rozkazovať si nedaj. Dušan by chcelo tvoje večné dedičstvo ťa doniesťa panstvo sebe a synovi svojmuprivlastniť. Pritom on chce tajnú zmluvus tebou, s Dušicou uzavrieť, že spoluživot a večnosť vydobyť si máte:Ale vlastne je cieľ jeho patrný: —Sily spojené chce on a cieľ vlastný.Povieš, že panstvo toto on chce, len keďbôle života opustíš? — už tutov krajoch časnosti myslí ťa zatratiť.
Žiarlica
V krajoch časnosti už chce ťa zatratiťa z tvojich večných práv večné vytvoriť.
Dušica
Divné sa zdajú reči vaše; alespoľahnúť na ne sa nesmiem. Budúcnosťsama musí tu konečne rozhodnúť.
Srdoš
Čo sa máš, sestra, na slepú budúcnosťodvolávať? či hádam my nič pre svet?Či pyšný Umko aj teba omámila čistý život tvoj chce porozrývať?Prisahám, nikdy nebol mi priateľom.Aj muža tvojho preňho nenávidím,a hrom a peklo! kde raz Srdoš mocnýpäsť svoju stisne, všetko plemä jeho
zatriasť sa musí, padnúť a zahynúť!Búriť budem vždy, neprestanem páliťpočim len iskra plameňov pekelnýchvo vrelých žilách ostatná nezhasne.
Blud
Tu ruka, brat môj. Umko musí padnúť,tak aj Pravduša, sestra jeho pyšná,aj Cnota; — len my svetom zavládneme.Svet s nami začal, s nami musí skonať.Vieronka, žena slabá, ľahkoverná –ačpráve vážnosť má svetom širokú –tú si na svoju obrátime stranu.
Dušan
Čo vy zmýšľate, čo búrite slepo?Napred, Srdoš ty, či vari nebadáš,že s vekom tvojím sila ti ubývaa putá tvoje s každým dňom sú ťažšie? —A Blud, ty nevieš, že osud nestálosťza základ tvojej bytnosti položil?Že hanba každý deň sa ti vysmieva,kedykoľvek sa naproti synoviUmkovi stavať voslep odvažuješ? –Dal som vám život, dal som vám úlohu,ktorú v dejinách ľudstva previesť máte:ale večnosť a panstvo, samostatnosťnesmiete žiadať. — Boh prespravodlivý vám to povoliť nechce a nemôže.Podadnosť, služba — vaša je povinnosť,rozkaz a vláda náleží Umkoviprvorodencu mocného Dušana.
Srdoš
Ani Boha sa nebojím. Aj tebaaj s tvojím rodom celým nenávidím.Roztržitosť je živel môjho bytua musí táto na svete panovať.Potoky krvi položím medzi tróna poddanstvo; jed má nakaziť tokykrvi zostalej v žilách rodín; červiakbesnoty zhryzie oltáre pokoja!
Dušan(k Dušici)
Milá! úfam, že mám tvoju dôveru
tak ako predtým, verne zachovanú.Tajomstvo veľké dávno v sebe nosím,ale hodina vyjavenia jeholen práve s dobou touto vypršala.Vidíš, že rod náš a príbuznosť našav nesmiernu čeľaď sa rozpadla; syn nášprvorodený, Umko — čo bohyňaMúdrosti sama doň sa zaľúbilaa vernú svoju priazeň mu sľúbila –syn tento dozrel k dospelému veku,hoden je trónu a spôsobný k panstvu,sám túži stále po vladárstve sveta. –Rodina naša, ako sama vidíš,chová nesvornosť a boj sama v sebe.Srdoš a Blud a Žiarlica s Peklicouprísahou stoja naproti ostatnýma každý v čele svojich sprisahancovprechovávajú boj, rozbroj večitý.Bez boja ale nežiadaj pokoja,bez rozpadlosti nenájdeš jednoty.Chcel som zachovať pri živote zbožnúVieronku, milú Ľubicu, Svobudu,ľúbeznú Cnotu a krásnu Pravdušu,aby sa v nich rod náš oblahoslavil.Preto som každej dal jej soka, rovnénepriateľstvo, by svoju útlu bytnosťzostrili v boji a moc našu v sebezvečnili. Nechcel som, aby zlobožstvosynovi môjmu nadvrhovať mohlo,že boj nepoznal, že nemá víťazstva,že sláva jeho z neho nevykvitla. –Tak spokojná si s uzavrením mojím?
Dušica
Vieš, pán môj, muž môj, že ja slabá ženamúdrosť a večnosť nemám Bohom danúa že zákonom tvojim som poslušná.Vidím stav našej čeľade, stav smutný,verím, že všetko, ako je, musí byť,ale utajiť nemôžem aj ľútosťnad nízkym lósom mnohých detí mojich,čo ľúbosť tvoju nikdy nepoznalia slávy tvojej účastné nebudú.Predovším, že v tej vojne rodu nášhorodina moja padne smrti v obeťa rod tvoj vlastný nesmrteľnosť vezme:keď ale tá je vôľa božia, keď jaa dobrá bytnosť milých detí mojichsvoj podiel vezmú v pokolení tvojom:
nech aj kvet spŕchne a list uschne, zvädne,nech, čo je korisť márnosti, pominie;keď len časť naša božská nezahynie.
Dušan
Nuž teda oddám trón panstva synovi,nech pole on sám spravuje života:žatva pripadne, drahá, mne a tebe.Poručme Bohu záležitosť svoju,Boh bude za nás, pre nás v synu našoma v rodu našom slávu nám hotoviť.
Umko
Počuješ, otče môj veľký, rozbroj ten,čo v svete proti mne sa pozdvihujea ktorý čeľaď naša odrodiláŽiarlici kvôli proti mne rozžíha? –Samostatnosť mi daj, poruč mi berlu –a viem, že sila, čo proti mne búri –Boh mi to večný pred vekmi zasľúbil –pokorne sama so sebou sa zmieri:ináče posmech, hanba a záhubado zmätku zrútia samovládu tvoju.Vystúpiť musím do sveta a štít ten,čo múdrosť večná dala mi, použiť.
Dušan
Syn môj! ty z mojej bytnosti máš tvojua bytnosť túto hodne si pochopil:Predišla prosba tvoja môj úmysel.Tak oddávam ti plnomoc a právo,trón, berlu, meč a korunu všesveta:Pamätaj ale, že v rukách tvojich jevšetko to manie večitého Boha;pamätaj, že ja som otec tvoj, že mňaa slávu moju v sláve svojej hľadáš.Pokoj nemôže mať panovník veľký.Život je zápas, vojna, rozorvanosť:ty máš dať svetu a každému rodupokoj, zmierenie, jednotu a božskosť.Vieronka zbožná, šľachetná Pravdušanechcú sa odriecť činného života,úctu a pomoc budeš im povinný;pokornú Cnotu, Ľubicu, Svobuduzastávaj statne a pečuj horlivoo ich čistotu, právo, neodvislosť.Bojuj rozumne, nevraždi a neplieň
rodinu svoju: ale svätým štítomodrážaj strely odboja, až silucelú v násilnom zmrhajú nápadea veniec slávy sami ti upletú.Tak Boha nášho osláviš, tak aj mňa,tak seba. Vezmi moje požehnanie!
Umko
Hospodine! aká to je úloha,ku tebe svojou vynášať sa mocou!Práca náramná a preďaleký cieľ,budúcnosť temná, výsledok neistý.Z rodiny tvojej otec môj pochodí,obraňuj syna a bojuj za neho;a keď Blud, ten môj túlavý bratanec,ktorého do mňa Žiarlica vždy hucká,zvrhnúť by ma chcel do jamy potupy,v Umkovi ty zachovaj slávu svoju! —Ach, málo, málo mám priateľov verných,málo mohutných, mnoho chabých, zradných,a odpor tak je náramne veliký! –Čo? ak je cieľ ten — ak je dokonalosťmam a klam — výtvor vlastnej šialenosti?
Strachoš
Ha, aký to hlas! — výtvor šialenosti?Ak raz budúcnosť, tá veštica nemá,ortieľ konečný ti časom vysloví:Ničota pôvod tvoj, ničota koniec!Nie! duch je z Boha — rozum je duch:ale či môže trpieť Boh druhého Boha?Či nemá v svete prevahu — zmyselnosť? –
(Pravduša, Vieronka Úfanka vedú sa za ruky, Strachoš zmizne.)
Pravduša
Pozri na panstvo tvoje v minulosti,pomni na pôvod tvoj a otca tvojho,pohlaď na slabosť nepriateľov tvojich.
Vieronka
Boh je jednota večná, dokonalá,čo božské je kde, k tej cieli jednote;čo časné, zmizne, večné nezná času;nedokonalosť splynie v dokonalosťa bude jedna, tá a nerozdielna
jednota, večnosť, dokonalosť, božstvo.
Úfanka
Neuspokoj sa v zašlej minulosti!Minulosť svoju postať len zrábala,prítomnosť nezná ťa celkom potešiť:Celok je tamto — tamto tvoje dielo –tamto je sláva tvoja — v budúcnosti.
Andrej Sládkovič:
Detvan
Vo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji, ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji! Veky nám uchytia tie svitania žiare, zmiznú – ako v dyme obeť na oltáre.
Ako obeť stlejú – bodaj by len stleli! aby sme svet nový, vek slávy videli: lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi? a let sokolový a zelené duby?
a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole, a jaro družinu a nebové hole, a voľnú svetlú diaľ a mohutné sily, a tichú dedinu by sme neľúbili?
Oj, veď každá krása len chvíľočku žije, a sladká hodina len jeden raz bije; krásy krás boja sa, čas času sa bojí: v slovenské doliny so mnou, bratia moji!
1
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? –
2
Ako by Detva obrov nemala!
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? – výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny:
čo vidí? – hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenkú diaľ.
3
Mať žne: a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou; a pekná pieseň šumnej materi mladučkú dušu len s krásou mieri, aby celkom syn nezdivel: a preto potom rád on počúva aj keď Poľanou víchor predúva aj mladuchy slovenskej spev.
4
Zlatisté more leťajších bleskov obledúvaťzapočína, a okrúhlinou svetlou nebeskou ku západu sa pohýna, ale aj ten deň Detvy je synom, tak silne tmavým vzpiera sa stínom, že noc temer už zúfala; a sám už, hádam, z pamäti stratil, kedy zahmlené ráno pozlátil, v ktorom ho zora počala.
5
A teraz práve že je nedeľa, tak pozde to slnce padá, hádam sviatočnú halenu z tela mladého neradno skladá: alebo driečne Detvy dievčiny odňali slncu zlaté hodiny, aby hry ich nebúrilo: ono pri peknej, spevnej mládeži, pri dobročinnej tejto krádeži ešte oko zažmúrilo.
6
Lebo skutočne pažiť zelená zakvitla kvetmi –devami, medzi ktorými strojná Elena ako najvábnejšie mámi: ony hneď v kolo tarkavé stanú, krútiac sa z jednej na druhú stranu, a rtom čerstvým pieseň kypí; hneď sa rozlietnu na všetky strany kvetnou dolinou hrdej Poľany jak včely zo sladkej lipy.
7
Jedna sa nahme k družkinmu uchu,
zašepce čos', okom nabok,
táto objíme tretiu mladuchu
tak celý šumenia potok;
až všetkých oči na chodník padnú
a úsmechy sa po lícach kradnú: –
či ku hre to prináleží? –
Ej nie! chodníkom týmto hadovým
v košieľke bielej s opaskom novým
švárny Martin voľno beží.
8
Čierna kabanka plecom visiaca,
širák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havranich pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tanečníc tvár.
9
Sotvaže zazrel Martinko milý
šumných dievčin veselý zhon,
sotva dopočul spievať tie víly,
do duše mu vrazil ten tón,
vrazil mu do nôh; jeden raz skočí
a už sa medzi devami točí,
valašku, fujaru pustí –
a schytí jednu chlap čiernooký,
vyzvŕta si ju v obidva boky,
až len tak vôkol nich šustí.
10
Vyzvŕta si ju, zrazu ju pustí,
schytí valašku, fujaru,
a čosi–kamsi vedie ho hustý
chládok na Poľanu starú:
a devy stoja ako z kameňa –
nádeja tej, tej, tej je zmarená –
a zrak všetkých mizne v hore;
hra sa navráti – lež srdce bolí,
a niet, krem jednej, veselej vôli
na celej trávnej priestore.
11
Škoda! – čo si spev šumný pobúril!
Čos’ ukojil ich samopas!
Čos’ tichý pokoj v srdciach rozduril!
Čos’ ich ranil, Martinko náš! –
Hľa, každá krása nevinne raní;
ruži vykvitnúť nik nezabráni,
veľkosť nemôž’ stať sa malou;
a ktovie ešte čo viacej stojí:
či jedna sladká radosť v pokoji
a či tisíc pekných žiaľov? –
12
Nad horou letí sokol jarabý,
Na vysoký hrá sa on let,
hneď na ozrutné sadá hraby,
hneď v oblakoch ho nevidieť:
mladúšok zajac hore pozerá,
pozerá zas dol, kde aká diera
zas na sokola šuhaja,
a dá nsa vnohy prez jarky, skália:
zraky sokola naňho vypália –
už jedno sú obidvaja.
13
Ale sotva to zazrie náš šuhaj,
švihne valaškou blýskavou
spasený zajko závozom, hybaj!
Sokolík mrie medzi trávou:
Co si ho, Martin, chudáka zabil?
Či ťa ten chochlík jarabý zvábil?
Sokol nech si orla volí!
Sedem hrmených –sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.
14
A čo by moja valaška riekla
že tak pekný nedám jej skok?
Že by sa za mnou daromne vliekla,
zanedbala slávny skutok?
A moja radosť kdeže by bola?
poľovať vidieť toho sokola,
a sám predsa nepoľovať!
Do vrabca hodiť? – to by ma ctilo!
Vtáča, čo v krásnych záletoch žilo,
chcem si duši obetovat1 –
15
Tak sa vyslovil, zdvihnúc baltičku,
hrdú poriskom slivkovým,
na ktoron vidieť sanú cifričku
vybitú vláknom spriežovým:
z hunky v osmoro visí remenec,
naň si zavesí bultu mládenec
a stúpa hor’ a hor’ horou:
myšlienky nemá, nemá starosti,
len tajne vejú prsmi radosti
jak vetrík lístim javorov.
16
Vyjde ku svojej širokej skale,
obráti sa a doľ hľadí
hľadí po čerstvej zelenj diale
a na skalu sa usadí:
v širokých prsiach pozbiera paru
a vydúchne si smutnú furaju,
prsty na dierke položí: –
zaplače hore, háje zastenú
a žiaľ sa žiaľom z pŕs tých sa ženú,
v ktorých smútok nabrloží.
17
Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad štastných štastný,
zdá sa ti, že v žialoch omdlieva:
a tak je. Jeho citžiale tuší,
o ktorých jeho svedomie čuší,
ktoré v ňom len múdri znajú:
a život jeho ten vždy sa smeje,
cudzí mu je strach – cudzie nádeje,
čo svet ten náš previevajú.
18
„Zaspieva mu vtáča na kosodrevine“,
on cíti, čo vtáča spieva:
„Čo komu súdenô , veru ho neminie“,
to čuť v speve sa domnieva:
zdá sa mu, že niet, krem bied zdedených
žije v radostiach nepremenených ,
tak jako žil v nich jeho ded:
minulosť peknú sám si vybajil,
nezvedavý jeho pohľad.
19
Za čím obyčaj žialiť, požiali,
čím baviť, tým sa zabaví,
spieva, čo staré matky spievali,
reč pradedov svojich vraví:
a hneď ako blesk hromom zakľaje,
koho klial, tomu zas šťastie praje,
hneď, v búrach je, hneď má pokoj;
hneď v dolinách sa tichých osadí,
hneď vrchmi lieta sťa orol mladý;
ako aj ten Martinko môj.
20
Jak si prehráva, tak si prehráva,
nič necítiac, nič nemyslí,
akoby zvuky, ktoré vydáva
samy píšťalou sa tisli:
a ty počúvaj to ich trasenie,
to žiaľov tajných velebné vrenie
to vlnenie, v ktorom tlejú:
a jedným okom sladké nadšenie,
po lícach sa ti rozlejú.
21
Razom umĺkne a dopočúva
Pieseň svoju v troch ohlasoch,
Fíva sa, jako vetrík podúva
Dolinou v zvlnených klasoch:
Hľadí pod duby, čo vôkol stáli,
Hodí ďalej blesk zornice:
Prst do úst vložía hvizd vyjačí,
Akom konduktor keď odchod značí
Divou parou železnice
22
Zahvizdol strašne,počuť ho mohli
na Zvolene zámku páni,
všetky ohlasý hvizdom sa pohi
letiac od stráni ku stráni:
líca šuhaja podbehli krvou,
a zase zašli tíšinou prvou,
len zraky este lietajú:
strašne hvizd tento do srdce bodne
dievčinám, ktoré horou slobodne
bujné trlIskavky zbierajú.
23
Sotvaže stíchli diaľne ohlasy,
už vtáčky plaché lietajú,
a v nezábudok krúžik belasý
jasteričky sa skrývajú:
už od ďaleka šum sa rozlieha
a vždy blíž a blíž suchot dobieha
už prút suchýpraští blízko:
a udychčaný cvalom pripáli
a kMartinkovi svojmu sa zvalí
Belko, snehosrstý psisko
24
Zrosené dlaby napredok vystrie
na ne smelú hlavu zloží
a na Martinka okále bystré
oprie pekný tentvor boží;
a krúti sem–tam chvosta kúdeľou,
zas a bručiacou sa pohráva čmeľou,
a zasžmurká, podriemkáva;
a tak si leží, jak by neležal,
keď by popri ňom čujný vlk bežal,
s ktorým tak rád sa bíjava:
25
Že keby snívať sa mu vedelo,
sníval by o kŕdli vlkov,
a ktorými sa mu ruvať zachcelo
a ktorých špatne vytfkol;
sníval by gazdu svojho pochvaly,
prísahy, že–čo by mu hneď dali
zaň päť kôz, že Belka nedá;
sníval by, ako vlkov hromady
držia o skaze jeho porady,
že ich dusí, že ich zjedá.
26
A Martinko nás si zas prehráva
na dumných hlasoch fujary
a pokojík si posteľ popráva
na mIadistvej jeho tvári:
pomaly hlasy jeho sa mocú,
vždy mu temnejsie oči blyskocú,
prsty na dierkach len blúdia,
fujara padá – aj lakeť padá –
trávou sa prestrie postava mladá,
v zrakoch driemoty sa budia.
27
A lístie šumí nad jeho hlavou,
tôňa chladí dňa sparňavu,
materia dúška s ďateľnou trávou
dýchajú naň moc voňavú; –
ostatné v duši obrazy hasriÚ,
hmla ide zastrieť veselosť jasnú,
cit za citom v ňom sa lomia –
nič v ňom už nehrá – všetko učúchne –
až slabosť mocná sticha vydúchne
aj ostatné povedomia.
28
Všetko je pri ňom, na ňom v pokoji,
duša jeho smrť je živá,
necítená slasť cit jeho kojí,
nežije, a preds’ užíva.
Tu i tu muška, čo prišla s Belkom,
zabrnčí sem–tam ľahkým krídelkom,
sadne na tvár Martinkovu,
on len fúzikom mrdne na stranu–
muška diaľ brnčí zas cez Poľanu
a pokoj je plný znovu.
29
A duša jeho prezrie trošičku
cez driemoty zmyslov nemých,
a vidí ako cez tenkú hmličku
štyr šuhajov ozbrojených;
na čižmách majú všetci ostrohy,
na dolománoch rovné výlohy,
cez prsia s kapsičkou remeň;
šarvanci bujní – fúz vysmolený –
z ostatnej tvári vlas oholený,
za pásom pištoľ na kremeň.
30
A pred nimi pán, vodca šuhajov,
prísny to kazár stolice,
hoditeľ smelý za pokoj krajov
a napĺňateľ temnice –
zrak jeho oheň a hlas – brat hromu,
hnev tvári – pár hnevnému Paromu:
skríkne: „On je to; viažte ho!!“
Drabanti schytia nové povrazy,
viažu Martinku ruky o väzy,
pot sa leje tVárou jeho;
31
krv sa po žilách pokojných búri,
tvár spiaca sa divo vzpína,
bráni sa, kraje, uteká, zúri –
a ani sa nepohýna: –
nad jeho hlavou buk roztiahnutý,
na ňom vevierka bystrá sa krúti,
Belko ju zazrie, zašteká:
Martinko skočí na rovné nohy:
Sedemsto jasných! hľadá ostrohy
a čelom mu len tak steká.
32
Čo máte do mňa? – Ticho, Martin môj!
Veď je nič: – čo sa ti stalo? –
No, veď tak! lebo mne yero pokoj! –
Oj, či sa mi zasnívalo! –
Veď by ťa tíveť naraz zavliekli
ta, kde je ako v takom predpeklí –
a to len tak za nič po nič! –
Mňa naši ľudia vonkoncom znajú,
a nech povedia, čo do mňa majú,
či to gazda., či pohonič! –
33
Pretrie si oči: Ej, sto prabohov!
Či som si ti dremfu zabil!
A keď som sa ja vzkriesiť nemohol!
Čo som sa skoro spochabil! –
Keď len strašidlo to sa minulo! –
A už aj slnce to spočinulo. –
To je Jankov Zvalovie huk:
ten dobre poznám; ale aj reve –
sťa medveď maco, visiac na dreve
a bojac sa strelcových múk.
34
Z výšin zboJníckej Poľany dolu
hučí gajdí mohutný bas,
a cez ozrutnú letí homoľu
poskočný piskora ohlas:
to jednostajné prísne tečenie
a tónov hrubých zúfalé vrenie
podobné je časov toku;
a gajdeniec ten štebot spevavý
ako radostí kŕdeľ ihravý
vo veselom jarom skoku.
35
Huk ten ohluší prózu života,
v chripení tom zachrípne žiaľ,
v ňom vieri sa tá šťastná jednota –
tá večnosť – tá bez kraja diaľ: –
huk ten je taká tmavá noc sveta,
a pieseň, čo sa hukom prepletá
je deva, čo krásne sní si:
huk ten je taká tabuľa biela,
kde šialeného v slastiach anjela
vymaľoval van Dyck kýsi.
36
Huk ten je osud slovenských časov,
príspy, smutný, nepremenný,
tá harmónia tarkavých hlasov
je nádeje svet zelený:
vtedy, keď čuješ, rodák môj milý,
gajdičiek našich oWas spanilý,
spomeň si zvon nášho žitia
a v tých cluniacich dumách hukových
nech ťa nádeje osudov nových
do sladunkých citov schytia! –
37
Tak ich počúva aj Martinko môj
a tajné čos’ ho unáša
tuší on, že ten krásny nepokoj
nezvratná je sudba naša:
lebo syn verný večnej prírody,
veštectva v duchu nosiac zárody,
nevedome prorokuje:
ľud vám je takým tajným hadačom,
ktorý v tom onom, akomsi, dačom
tušenie skutočné čuje.
38
Tak ich počúva Martinko švárny
tie leje, letiace horou,
až pohybtíje oWas ich čarný
mladé vrcholce javorov:
a váha trochu, či zísť v osadu,
kde z zakvitl.ého vyzerá sadu
matička si svojho syna;
či na zbojníckej temä Poľany
má sa vydriapať hlasom volaný,
čo stadiaľ doľ sa pohýna?
39
Milá mu mati, otec mu milý,
drahý mu brat, sestra drahá,
rád má domčok, kde dedovia žili,
žertvy času, žitia vraha:
ale bárs aj noc háje pokryla,
hudba tak sa mu do srdca vryla,
že nevie s ňou šuhaj zdolať,
a krok sa jeho bystro pohýna..
kam ho veselá z hory družina
šla gajdeniec hukom volať.
40
Sú mohutnostiv mládenských dušiach,
ako vranci tvrdopyskí,
kde len jeden zvuk zvoní nám v ušiach,
jedny oko zajmú blysky:
nemožno, ľudia! – Nevzbúrite ho,
lebo nemá on zmyslu žiadneho,
nemáte kde zač ho chytiť;
on za svojou si letí vidinou
a v nebi svojich dúhových stínov
sám seba nezná pocítiť!
41
V prsiach šuhaja zvrie túžba slávy,
zvrie ľúbosti jasný požiar,
jedna myšlienka zmyslov ho zbaví
a zvukov úst jediný pár,
jediný oka blesk ho očarí,
utonie v ťahu jedinkom tvári
a zblázni sa do závisti:
blázon? – oj, blázon! pekný syn blaha! –
ktorému či vlasť, či deva drahá
je svet jeden, pozlátistý.
42
A niet mu smrti, niet mu hodiny,
niet myšlienok, niet mu citu,
niet mu materi, otca, rodiny,
niet mraku mu, niet mu svitu:
len časom hrmot života búri,
sladké driemoty jeho rozdurí –
oko jeho sa roztvorí:
no, vidiac mračnú zeme oblohu
a žitia svojho hadie potvory –
k svojmu sa zas vrhne Bohu.
43
Oj, časy v mojej duši hlivejú
ako nadnílske múmie;
hodiny v mojom živote znejú
ako nebies harmónie;
chvíle mi moja spomienka nosí,
ako blažené perlence rosy
pre kvetinky ostatný dych,
a okamženia v duši mi svietia
božské – až tieto tiež mi uletia
ako tône z citov mladých.