vedeck pr stupy a vymedzenie - marman.sk · peter marman, december 2018. Časť i vymedzenie 1....

Peter Marman

v e d e c k é p r í s t u p y a v y m e d z e n i e

Emócie

EmócieVedecké prístupy a vymedzenie

Peter Marman

Peter MarmanEmócieVedecké prístupy a vymedzenie

Afilácia:Mgr. Peter Marman, PhD.Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta

Recenzenti:doc. PhDr. Mária Bratská, CSc.doc. PhDr. Vladimír Salbot, CSc.doc. MUDr. Štefan Sivák, PhD.

Vydavateľ: Pro Creativa, BratislavaObálka: Mgr. Zdislava SýkorováRozsah: 9,93 AHNáklad: 100 ksVerzia so zapracovaným erráta.Grantová podpora: Táto publikácia vznikla s podporou OZ Methodiosv rámci grantu Integratívne prístupy v psychológii.

ISBN 978-80-973269-0-6

9 788097 326906

© 2018 Peter MarmanVšetky práva vyhradené.http://www.marman.sk/

Venované všetkým, čo pomohli

Obsah

I Vymedzenie 1

1 Kontext 31.1 Základné perspektívy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41.2 Smery psychologického myslenia . . . . . . . . . . . . . 121.3 Vzťahy emocionality . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13

2 Emocionalita 212.1 Veľké otázky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 222.2 Výskumné prístupy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 232.3 Vymedzenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 262.4 Zložky emócií . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

II Prístupy 43

3 Emócie prejavené 453.1 Historické korene . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 463.2 Psychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 483.3 Neuropsychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . 593.4 Psychosociálne modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 843.5 Zhodnotenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

4 Emócie kognitívne 934.1 Historické korene . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 94

v

4.2 Psychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 974.3 Psychosociálne modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1104.4 Neuropsychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . 1244.5 Zhodnotenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130

5 Emócie prežívané 1375.1 Historické korene . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1385.2 Psychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1415.3 Neuropsychologické modely . . . . . . . . . . . . . . . . 1465.4 Psychosociálne modely . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1615.5 Zhodnotenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 166

Literatúra 185

Zoznam tabuliek

2.1 Základné otázky psychológie emócií . . . . . . . . . . . . 222.2 Rozvinutejšie otázky psychológie emócií . . . . . . . . . 242.3 Zhoda vedcov o štruktúre emócií podľa Izarda . . . . . 31

3.1 Porovnanie zoznamu základných emócií od Ortonyhoa Turnera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50

3.2 Porovnanie modelov základných emócií podľa Tracyoveja Randlesa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52

3.3 Diskriminačné kritériá základných emócií podľa Ekmanaa Cordara . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53

3.4 Autonómne zmeny pri emóciách podľa Harrisona et al. . 623.5 Druhy vedomia podľa Pankseppa . . . . . . . . . . . . . 72

4.1 Porovnanie faktorov hodnotiacich teórií podľa Ellswort-hovej a Scherera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 104

4.2 Mapovanie hodnotiacich kritérií na emócie podľa Ell-sworthovej a Scherera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 105

vii

Zoznam obrázkov

2.1 Hierarchická schéma Kováča . . . . . . . . . . . . . . . . 34

3.1 Plutchikov ihlan emócií . . . . . . . . . . . . . . . . . . 573.2 Cannon-Bardova teória emócií . . . . . . . . . . . . . . . 643.3 Trojjediný mozog MacLeana . . . . . . . . . . . . . . . . 663.4 Vznik emocionálnej skúsenosti podľa LeDouxa . . . . . 703.5 Ekmanove pravidlá prejavu pri tvárových výrazoch . . . 85

4.1 Hodnoteniami riadený komponentový prístup Sanderaet al. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 129

4.2 Komponentový model Scherera . . . . . . . . . . . . . . 1334.3 Kognitívna architektúra hodnotení podľa Grandjeana a

Scherera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134

ix

Zoznam skratiek

ACC Predná cingulárna kôra

aINS Ventrálna časť prednej insuly

ANS Autonómny nervový systém

CPM Komponentový procesný model

CRF Hormón uvoľňujúci kortikotropín

DNA Deoxyribonukleová kyselina

EEG Elektroencefalografia

EMG Elektromyografia

fMRI Funkčná magnetická rezonancia

HPA Hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálny

MCC Stredná cingulárna kôra

mPFC Mediálna prefrontálna kôra

PMC Premotorická kôra

pre-SMA Predná časť suplementárnej motorickej oblasti

REM Rýchle pohyby očí – fáza spánku

RF Retikulárna formácia

RNA Ribonukleová kyselina

SI Primárna somato-senzorická kôra

xi

SII Sekundárna somato-senzorická kôra

vlPFC Ventro-laterálna prefrontálna kôra

vmPFC Ventro-mediálna prefrontálna kôra

Predslov

Keď som začal písať túto monografiu, mojím pôvodným úmyslom bolozostaviť atlas emócií, ako som si to pracovne pomenoval. Atlas katalogi-zujúci všetky pomenovania emócií, ktoré v slovenčine za týmto účelombežne používame. Výsledok som si predstavoval odvážne, aj s prísluš-ným utriedením, resp. klasifikáciou emócií a najlepšie aj so vzťahmiukazujúcimi rôzne aspekty ich metamorfózy, resp. sublimácie.Ešte predtým sme spolu s kolegom Daliborom Juráškom v prvom,hrubom site vybrali zo 60 tisíc slov Krátkeho slovníka slovenskéhojazyka približne 600 slov ašpirujúcich na pomenovanie emócií aspoňz nejakého uhla pohľadu. Spracovali sme frekvenčnú analýzu výskytuslov v Slovenskom národnom korpuse, rozsiahlej elektronickej data-bázy textov evidovanej Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV,aby sme videli reálnu používanosť pomenovaní emócií v živom jazyku.Na vzťahy slov sme si okrem slovníka slovenčiny pomohli aj Synony-mickým slovníkom slovenčiny zachytávajúcim jazykovo blízke slová.Avšak slovníky jazyka, pri všetkej úcte k poctivej a mravenčej prácikolegov lingvistov, nezachytia psychologickú logiku, podľa ktorej sapríslušné slová vo svojich kontextoch a významoch v jazyku tvoria.Ak mal mať vznikajúci atlas emócií svoju hodnotu, nevyhnutným kro-kom v nastúpenej ceste bolo urobiť súpis doterajších psychologickýchklasifikácií emócií. Lenže ani táto úloha nie je práve jednoduchá, po-znanie v psychológii emócií ako psychologickej disciplíny skúmajúcejemocionalitu pripomína z dôvodov popísaných ďalej rozbitú vázu. Čopsychologický smer to kvalitatívne iný uhol pohľadu – so všetkými do-padmi na definície pojmov, metódy výskumu, interpretácie výsledkova v konečnom dôsledku práve aj na finálne klasifikácie emócií.A tak po spísaní všetkých hlavných historických i aktuálnych trie-dení som bol nútený vrátiť sa ešte o krok naspäť a začať úplne od

xiii

začiatku – prehľadom vedeckých prístupov a to spolu s ich existujú-cimi uhlami pohľadu, z nich vychádzajúcich definícií, metód výskumuemócií a hlavne interpretácií výsledkov. O tom je nakoniec táto mo-nografia, ktorá je prvým krokom k pôvodnej myšlienke atlasu emócií.V základnej úrovni je to prehľadová odborná učebnica všetkých pro-minentných i menej významnejších, starších i úplne nových vedeckýchprístupov k výskumu emocionality. Z rozsahových dôvodov zatiaľ bezprehľadu klasifikácií.Ak sa však nad terajším výsledkom s odstupom zastavím, dovolím sidúfať, že nad rámec učebnice ponúka aj pridanú hodnotu, ktorá ju činíšpecializovanou vedeckou monografiou. Táto pridaná hodnota spočívav integrácii jednotlivých prístupov. T. j. v spôsobe, akým sú jednotlivésmery spolu i každý zvlášť priblížené a hodnotené. Chcel som sa vy-hnúť vcelku bežnému, trochu suchopárnemu vymenovaniu doterajšíchvýskumov a ich výsledkov spolu s ich silnými a slabými stránkami.Mňa vždy zaujímala aj otázka „Prečo?“, nielen „Ako?“. Preto sa sna-žím aj o zachytenie historickej genézy jednotlivých prístupov tak, akovychádzajú z ducha času. A z toho vyplývajúcich a priori východískči uhlov pohľadu, ktoré si ich zástancovia pri uchopení psychiky, vy-medzení emocionality, výskumných metódach a interpretácií výsledkovzvolili. Z nich totiž dopredu silné a slabé stránky vyplývajú.Moderné prierezové učebnice tvoria v súčasnosti desiatky, ba už ajstovky výskumníkov. S takýmito kompendiami sa čo do rozsahu sa-mozrejme zrovnávať nemôžem. Na druhej strane, ich editori vyberajúautorov v širších rámcoch poväčšinou podobného zmýšľania a teda pre-ferujú zástancov rovnakého výskumného prúdu. Hoci oproti minulostisa situácia podstatne zlepšila. Ja sa snažím v tejto publikácii neprik-láňať k žiadnemu smeru a na hodnotenie jednotlivých výskumnýchprúdov využívať čo najviac protiargumentácie tých ostatných. Mojímcieľom je ukázať polemiky tak, ako sú roztrúsené po rôznych žurnálocha článkoch, ale z uvedených dôvodov zväčša nie na jednom mieste.Samozrejme, pridal som aj nemalú kopu tých svojich. Lebo priznám sa,so žiadnym smerom osobne nie som celkom spokojný. Preto sa snažímukázať tak širokospektrálny a integratívny fenomén, akým emociona-lita bez pochýb je, v čo najširšom spektre pohľadov. Asi sa to ani inaknedá. Do akej miery sa mi to podarilo, nech zhodnotia iní.

Peter Marman, december 2018

Časť I

Vymedzenie

1

Kapitola 1

Kontext

„Od samotného založenia modernej psychológie Wilhelmom Wundtomje nápadnou črtou vývoja psychológie neustály vznik rozličných hnutí,niekedy aj simultánnych škôl či smerov myslenia, potom ich úpadoka nahradenie novými. Históriu psychológie možno prezentovať v kon-cepciách alebo školách, či smeroch psychologického myslenia, a tak je ajnajčastejšie prezentovaná“, konštatuje vo svojej knihe Súčasné smeryv psychológii Viera Bačová (2009, s. 19). A ďalej dodáva:

V každom psychologickom smere boli predmet, často aj hlavnéuznávané metódy skúmania a ciele psychológie definované na-novo. So striedaním smeru sa upravovala definícia vedeckej psy-chológie. História psychológie je teda súčasne aj prezentova-ním rôznych definícií psychológie – počas celej svojej históriemoderná psychológia hľadá, formuluje, kombinuje a odvrhujerôzne definície toho, čo skúma. Žiadny smer alebo škola neus-peli v zjednotení rôznych stanovísk (s. 19).

Ak celá vedecká disciplína svojou históriou preukazuje veľmi rozličné,častokrát protichodné chápania cieľov a metód skúmania, pri chápaníemocionality ako jedného z ústredných fenoménov ľudskej psychiky(Barrettová, 2017b; Gross & Barrettová, 2011) to nebude inak. A akosa rôzne ciele a metódy výskumu v psychológii premietli do rôznychteoretických koncepcií a nakoniec nevyhnutne aj do rôznych výsledkov,je len pochopiteľné, že výskumná oblasť emocionality tento vývoj dô-sledne kopírovala. Preto je dôležité pozrieť sa na emócie s nadhľadom,špeciálne s vedomím a priori východísk existujúcich perspektív, resp.

3

4 KAPITOLA 1. KONTEXT

uhlov pohľadu na človeka, či ako hovorí Bačová, smerov psychologic-kého myslenia.Pri emocionalite sú alfou a omegou vzťahy, sama je subtílne, ale pri-tom zásadne prepojená so všetkými elementami psychiky (Barrettová,2017b; Clark-Polnerová, Wager, Satpute & Barrettová, 2016; Koelschet al., 2015). To je na jej skúmaní práve to nesmierne zložité. Každávyhranená perspektíva psychologického myslenia je potom až pod prí-lišným pokušením niektoré z jej vzťahov vidieť, resp. zdôrazňovať a inéodsúvať či dokonca vytesňovať. A pod vplyvom takéhoto skresleniapohľadu nakoniec dôjde pri definovaní tohto komplexného fenoménuk jednostrannostiam. Preto skôr, než pristúpime k vymedzeniu emo-cionality, pozrime sa bližšie na tieto perspektívy a vzápätí si ukážme ajjej základné vzťahy s ostatnými psychickými i biologickými procesmia štruktúrami.

1.1 Základné perspektívy

Vychádzajme zatiaľ zo skúseností, ktoré každý človek s emocionalitoua emóciami má, hoci by ich aj ťažko verbalizoval do opisu, čo to emó-cie sú. Začnime pritom perspektívou, ktorá je najprirodzenejšou preľudské vedomie a ktorá je práve s emocionalitou spojená najužšie.

Fenomenologická perspektíva

Emocionalitu prežívame psychologicky ako zreteľne oddelený a eman-cipovaný proces1. Bežne subjektívne zažívame rozpory emocionality,racionality a fyziologických potrieb, resp. procesov2. Dva a pol tisíc-ročná história filozofie to dokladuje, filozofi čerpajúc z introspektív-nej skúsenosti emocionalitu oddeľovali ako samostatnú zložku psyché.Kládli ju zväčša do trichotomických vzťahov: napr. ako cítenie medzi

1Či lepšie povedané stav, pretože počas emócie naďalej prebiehajú aj iné psy-chické procesy, ktoré sú ňou charakteristicky ovplyvňované. Mimochodom, tátodualita v tradičnom chápaní emocionálnych epizód ako procesov i stavov tiež pou-kazuje na výnimočnosť fenoménu emocionality v klasickom súbore psychologickýchprocesov.

2Psychológia ich konceptualizuje ako dizonancie či vnútorné konflikty (Nolen-Hoeksemová, Fredricksonová, Loftus & Lutzová, 2014), čo môže viesť až ku klinic-kým diagnózam (Heretik et al., 2016). Vo všeobecnosti však platí, že to, čo človekcíti, má k telesnosti bližšie, ako to, čo myslí. Preto myslenie, ak nie je podfarbenéemocionalitou, je subjektívne prežívané ako najslobodnejší psychický proces.

1.1. ZÁKLADNÉ PERSPEKTÍVY 5

vôľu a myslenie (Barrettová, 2017b) alebo ako dušu medzi telo a ducha(Störig, 1992). Túto pozíciu uprostred – dnes by sme povedali medzitelesnými procesmi so senzorikou a vonkajšími i vnútornými prejavmina jednej strane a mentálnymi3 procesmi, t. j. vyššími kognitívnymiprocesmi definovanými vzťahom k poznávaniu a logike na strane druhej– v novoveku zvlášť vyostrilo osvietenstvo. To svoj ideál racionálnehočloveka implicitne stavalo do protikladu k človeku iracionálnemu, ne-stavajúcemu na rozume, ale podliehajúceho emóciám a pudom.Rámcové trichotomické rozdelenie však nie je historicky zastarané. Takfilozofi, ako aj psychológovia (po svojom osamostatnení sa od filozo-fie) ho pod vplyvom fenomenologickej skúsenosti premietli do svojichteórií. Potvrdzuje to priamo história psychologickej disciplíny počas ce-lého 20. storočia. V behaviorizme sa emocionalita do vedeckého modelučloveka ako podnetovo–reaktívneho mechanizmu už akosi nezmestila(Hunt, 2000; Plháková, 2006). A v ranom kognitivizme trvajúcom až do90. rokov s jeho metaforou človeka ako informačného počítača (Harré& Gillett, 1994) sa situácia zopakovala. Oba dominantné smery teore-tického výskumu 20. storočia tak „vytesnili“ emocionalitu ako niečoseparátne, marginálne, stojace v zóne nikoho medzi oboma pólmi ichzáujmu – behaviorálno–fyziologickým (behaviorizmus) a ideovým (kog-nitivizmus)4.Fenomenologické trojčlenné delenie je v skutočnosti stále aktuálne. Do-kazuje to aj súčasný stav v psychológii emócií, ktorá vývoj v celej dis-ciplíne dôsledne kopírovala. Oba hlavné teoretické smery psychologic-kého myslenia, behaviorálny i kognitívny, sa premietli do dvoch v sú-časnosti dominantných teoretických prúdov – teórií základných emócií(napr. Ekman, 1992; 2000; Izard, 1992; 2007) a hodnotiacich teórií(napr. Lazarus & Folkmanová, 1984; Moorsová, Ellsworthová, Sche-rer & Frijda, 2013; Scherer, Schorrová & Johnstone, 2001). Prinieslia stále prinášajú svoj vlastný koncept emocionálnych procesov. Tretíprístup, orientujúci sa na svojbytnú zložku emócií – zážitok, bol po-čas dominancie uvedených smerov zatlačený do úzadia. V počiatkochkonštituovania psychológie bol ale prirodzenou súčasťou teórií zaklada-

3Slovo mentálny s latinskými pôvodom vo význame rozumový, myšlienkový, du-ševný odvodené od mentis vo význame myseľ, rozum, duch a duša. My mentálneprocesy budeme používať ako synonymum trochu neobratného spojenia vyššie kog-nitívne procesy. Teda tie so vzťahom k mysleniu, logike a kognitívnemu poznávanius (aspoň čiastkovo) uvedomovanými kognitívnymi reprezentáciami.

4Psychológovia tak hneď v úvodnom storočí existencie psychológie potvrdiliodveký problém dualizmu vo filozofii.


teľov psychológie (Wundt, James, Freud a ďalší). A dnes po dočasnomústupe znovu ožil v podobe teórií psychologického konštrukcionizmu(napr. Barrettová, 2009b; Russell, 2003), pričom je opäť rovnocennýmnázorovým oponentom.

Je dôležité si uvedomiť, že zážitok je z pohľadu iných perspektív skú-mateľný iba ťažko alebo vôbec. Pre biologickú perspektívu je neem-pirickej povahy a teda ako taký nevedecký – v tomto závere skončilbehaviorizmus. Pre kognitívnu perspektívu je zasa príliš neštrukturo-vaný, nejasný a len veľmi obtiažne skúmateľný – v tomto závere zatiaľväzí kognitivizmus (Chalmers, 2017). Ale skúmať emócie bez zážitku,je ako skúmať poznávanie bez informácií, alebo vnímanie bez zmyslo-vých orgánov.

Na druhej strane, na zachytenie emocionality nestačí ani fenomenolo-gická perspektíva sama osebe. Tá bude v pokušení opisovať emociona-litu len prostredníctvom kvalít. Ale emocionalita je integratívna, je todirigent orchestra psychiky. Je potrebné pridať aj pohľady ostatnýchperspektív.

Biologická perspektíva

Psychické funkcie sa opierajú o biologické štruktúry, primárne o ner-vovú sústavu. Tá spracováva podnety prijímané prostredníctvom zmys-lových orgánov (exterocepcia) a spúšťa reakcie muskulo-skeletárnehosystému, čo spolu generálne nazývame senzo-motorická funkcia. Ner-vová sústava sa však musí starať v prvom rade o vlastné telo, takžeprijíma informácie aj z vnútorných zmyslových orgánov a chemickycitlivých oblastí (interocepcia) a spúšťa reakcie autonómneho nervo-vého systému, hormonálnej sústavy, či imunitného systému s dosahomna celé telo, vrátane tráviacej, srdcovo-cievnej, reprodukčnej sústavy,či dýchania alebo tepelného manažmentu.

Nervová sústava je skrátka súčasťou udržiavania celkovej homeostázy(centrálnou, ale nie jedinou). Je pochopiteľné, že narušenie homeo-stázy má spätný dopad na nervovú sústavu a teda psychiku. Telesnosťnás psychicky ovplyvňuje. Keď sme hladní, sme nervózni. Keď smechorí, všetky psychické procesy sa spomalia. Keď potrebujeme spať,s narastajúcou akútnosťou potreby postupne strácame aj schopnosticieľavedome konať, racionálne uvažovať, ovládať svoje telo, dezinteg-ruje sa naša bdelá identita, opadnú morálne zábrany atď. Dopady na


zmenu nášho vedomia majú podobne aj psychoaktívne látky, v širšomzmysle vôbec všetko čo jeme, či dýchame.

Na druhej strane, nervová sústava je nosičom pre vnútorný duševný ži-vot a reaguje aj na vonkajšie prostredie. Touto činnosťou môže homeo-stázu tela narúšať. Stačí uvážiť príklad emócie strachu, ktorý spúšťanasledujúcu exemplárnu fyziologickú orchestráciu zjavne fylogenetic-kého pôvodu: napne svaly, stiahne krk, skompaktnie telo (aby bolirany od predátorov čo najmenšie); sťahuje krv z periférie (čo najmenšiestraty krvi, preto pokožka zbelie), ale nie z nôh (aby bolo možné príp.utekať); zježí chlpy (napnutie pokožky, zmiernenie dopadu končatínpredátora, kamufláž živých tkanív a rán, ale tiež zväčšenie obrysovejveľkosti); roztvorí oči a zameria pozornosť na všetky zmysly; zatajídych (stíšenie prejavov, čistejšia senzorika); zvýši tepovú frekvenciua tlak (distribúcia hormónov a iných látok); prispôsobí hormonálnusústavu (adrenalín a pod.) a imunitný systém; mení trávenie (všetkopreč, lebo je to energeticky drahé a pri vnútorných ranách to môževadiť); spúšťa vylučovanie (podobne ako predchádzajúce, plus odľah-čenie); potláča pohlavné túžby a procesy (zbytočný luxus, ide o život).

Bude vždy osobným pokušením časti vedcov vyhnúť sa abstraktnos-tiam psychickej fenomenológie so všetkými jej neurčitosťami, či spo-jitými prechodmi a „operacionalizovať“ – v skutočnosti redukovať –psychické javy na súbor biologických (percepčných, somatických a be-haviorálnych) prejavov. Výnimkou v tomto smere samozrejme nie jeani výskum emocionality. Ukážkovým príkladom bol spomínaný beha-viorizmus, dnes v tomto smere – už významne umiernenejšie – kráčajúhlavne teórie základných emócií a evolučné teórie (pozri kapitolu 3).Slabinou prístupov jednostranne preferujúcich biologickú perspektívuje, že strácajú zážitok (fenomenologická perspektíva), význam (kogni-tívna perspektíva) a s oboma nakoniec aj kultúru (sociálna perspek-tíva). A do takej miery, do akej sú jednostranné, strácajú v konečnomdôsledku aj vedomie a celého človeka. To ale neznamená, že biologickáperspektíva nemá výskumné opodstatnenie a že by sme sa mali vzdaťhľadania analógií a korelátov medzi psychickými a biologickými pro-cesmi.

Špeciálne pri emocionalite to vidno na jej postavení v trichotomickomvzťahu medzi telesnými a mentálnymi procesmi. V porovnaní s kô-rovými kognitívnymi procesmi emocionalita významnejšie ovplyvňujehormonálnu sústavu aj autonómny nervový systém, má na ne krat-šie a rýchlejšie linky (z talamických, hypotalamických štruktúr a reti-


kulárnej formácie; Koelsch et al., 2015). Čím má významnejší dopadna nastavenie i aktiváciu tela, ako majú vyššie kognitívne systémy.Ale platí aj opačný smer. Telesnosť významnejšie ovplyvňuje emoci-onalitu ako mentálne systémy. Emocionalitu spolu s jej vzťahmi tiež„vidieť“ aj priamo v nervovej sústave. V súčasnosti identifikované „ťa-žiskové“ centrá pre emocionalitu v podkôrových oblastiach sú lokali-zované priamo v epicentre mozgu a mozgovne (Koelsch et al., 2015;Panksepp & Bivenová, 2012), medzi vyššími kognitívnymi centramiv mozgovej kôre koncového mozgu a neuronálnym evolučným zákla-dom mozgového kmeňa, pričom tieto centrá patria k najvyťaženejším,resp. najaktívnejším štruktúram vôbec (Barrettová, 2017b).Na druhej strane, pri biologickej perspektíve je tu vždy prítomné reálneriziko, že softvér (psychika) môže fungovať zásadne inak ako hardvér(biológia). Emocionalita tak má podľa aktuálnych poznatkov „svoje“centrá vlastne na všetkých fylogenetických úrovniach mozgu od moz-gového kmeňa až po kôrové oblasti5 (Koelsch et al., 2015). A samotnýmozog s určitosťou nefunguje ako naše počítače iba podľa modulárnehoprincípu v zmysle „zasuň modul, dostaneš funkciu“ (pozri neuropsycho-logické teórie ďalej, špeciálne diskusiu o signatúrach: Clark-Polnerová,2016). Exemplárnym príkladom je mozgová kôra so svojou nediferen-covanou plošnou štruktúrou, ktorá zásadne zasahuje do fungovaniafylogeneticky starších štruktúr a mení celkovú koncepciu. A tým sadostávame ku kognitívnej perspektíve.

Kognitívna perspektíva

Človek má schopnosť myslieť. Má spomienky (zvlášť epizodické), vieich priraďovať podľa zmysluplného kľúča k objektom a javom vonkaj-šieho, ale i vnútorného sveta. Vie tieto spomienky tiež modifikovať dopredstáv (obrazotvornosť), ba tvoriť tieto predstavy úplne originálne(fantázia) a tiež ich dávať do zmysluplných vzťahov s vonkajšou a vnú-tornou realitou. A konečne, vie tvoriť pojmy (konkrétne i abstraktné),ktoré mu slúžia ako vnútorné symboly reprezentujúce realitu sveta. Pri-čom tento svet vie takouto na trikrát zdokonalenou symbolickou fun-kciou s celou šírkou vzťahov medzi pojmami (kategorizácie, analógie,schémy, scenáre atď.) odhaľovať, chápať a predpovedať (usudzovanie,

5Preto sme použili prívlastok „ťažiskové“. Domnievame sa, že emocionalitu eštečaká podobná diskusia ako nastala pri kogníciách. Kognitívnym prístupom bolovyčítané, že za kogníciu považujú vlastne akýkoľvek vzruch v mozgu. Aj pri hľadaníprimitívnych afektívnych reakcií bude určenie hranice nevyhnutne obtiažne.


rozhodovanie, riešenie problémov atď.). Filozofia si s otázkou, ako jeto vôbec možné, láme hlavu už od svojho vzniku (Störig, 1992). Do-dnes nemáme uspokojivú odpoveď ani s pomocou ostatných vedeckýchdisciplín.Myslením dáva človek svetu význam. A nielen svetu, ale nakoniec ajsebe samému. To má ďalekosiahly význam. Na jednej strane sa vý-znam, ktorý svetu a sebe samému dal, stáva čoraz viac motivátoromjeho činov, čím sa vymaňuje zo vzorcov správania orientovaných nabiologické prežitie. Na druhej strane – čo je ešte pozoruhodnejšie –poznaním mení sám seba, sebaaktualizuje sa. Toto poznávanie nejdelen do nových informácií, ktoré sa dozvie a ktoré sa zaznamenajú nie-kam do pamäti. Ale čo je oveľa dôležitejšie, mení celkovú kvalitu jehoprežívania, so zmenami v priebehu psychických procesov a stavov (tiežemócií) a nakoniec aj so zmenami v priebehu biologických procesov.Predstavme si ako príklad moderného človeka, ktorý nahliadne, že jehoidentita má byť celá založená na nejakej digitálnej identite na sociál-nych sietiach či virtuálnej realite (čo je fenomén až nového milénia)a túto sa mu nepodarí vybudovať podľa jeho predstáv, ale napriektomu bude na svojom predsavzatí tvrdošijne trvať. Nepotrvá dlho a akovýsledok bude zažívaný smútok a ďalšie iné negatívne emócie. Tie muzačnú meniť nálady do negatívneho spektra. Postupne sa mu zmenípriebeh kognitívnych procesov: Začne mať negatívne predstavy, tiespolu s myšlienkami môžu nadobudnúť až nutkavý charakter. Začnesi ľahšie vybavovať negatívne spomienky a naopak ťažšie pozitívne.Zmení sa mu myslenie aj rozhodovanie, budú pesimistické (Forgas &Koch, 2013). To všetko bude spätne vyvolávať negatívne emócie. Podvplyvom týchto negatívnych obsahov môže po istom čase nakoniec vnú-torne rezignovať. Postupne sa mu toto všetko môže začať čoraz viaca viac somatizovať. Pod vplyvom emócií a nálad sa budú uvoľňovaťhormóny jednostranne ovplyvňujúce homeostázu vnútorného prostre-dia. Autonómny nervový systém tiež negatívne ovplyvní fungovanievnútorných orgánov. Imunitný systém sa oslabí. To všetko spätno-väzebne opäť vplýva na psychiku. Výsledkom tak môže byť depresiaa choroby. Ak to zhrnieme, biologické procesy sa zmenia na základe ab-straktnej kognitívnej informácie, nie evolučne zakódovaného podnetu6.Aj kognitívna perspektíva má svoje pokušenie. Ešte vcelku oprávnenenahliada na myslenie a poznávanie ako na najvyššie evolučné schop-

6Na tom nemení nič ani fakt, že v celom opísanom vývoji sa pozapája množstvoevolučných mechanizmov.


nosti. Koniec koncov, mentálne procesy môžeme – opäť podľa trichoto-mického vzťahu – nájsť časovo zreteľne v závese za telesnosťou a emo-cionalitou tak v individuálnom vývine človeka7, ako aj v historickomvývoji ľudstva a jeho kultúry8 a v neposlednom rade aj v evolučnomvývoji života na Zemi9. Problém však nastane, ak začne jednostrannezdôrazňovať vplyv kognitívnych faktorov a vidieť v nich jedinú pod-statnú príčinu všetkých psychických fenoménov, procesov či stavov.Všetko sa zrazu môže javiť primárne kognitívne. A to vrátane emó-cií10. Jednostranná kognitívna perspektíva naviac bude mať tendenciuskĺzavať do pohľadu na emocionalitu ako na evolučný relikt a kompli-kátor života. Ako pri všetkých jednostrannostiach, aj tu sa v extrém-nom prípade niečo stratí – konkrétne zážitok (fenomenologická per-spektíva) a biologické základy a predispozície (biologická perspektíva).Bez zážitku a emócií zostane z človeka len deterministický informačnýrobot. A bez biologických reálií pohľad skĺzne do jednostranného kul-turalizmu. S podporným argumentom, že človek prijíma väčšinu po-znania zvonka od druhých, nevymýšľa ho sám. V psychológii emóciítieto prúdy reprezentujú hlavne hodnotiace a sociálno konštrukcionis-tické teórie. Aj keď dnes už v umiernenejšej forme, oba prístupy sa

7Vo vývine počas embryogenézy a raného detstva vznikajú najskôr základnéfyziologické štruktúry tela. S fázovým posunom sa objavujú základné kognitívneprocesy a emocionálne reakcie, sprvu viazané na telo, čím sa formuje väzba telo –emocionalita. Až napokon prichádza vyšší kognitívny vývin s formovaním logickéhomyslenia a sebareflektovaného Ja, počas ktorého sa dotvára aj vzájomná väzbas emocionalitou (Thorová, 2015; Vágnerová, 2012).

8Príchod myslenia a postupujúcu individuáciu vidno najneskôr aj v histórii.Systematické logické myslenie v podobe filozofie sa objavilo iba pred nedávnom– po začiatku doby železnej, dávno po vzniku celého radu kultúr. Ideál človekaracionálneho dokonca až v novovekom osvietenstve (pozri prehľad napr. Störig,1992). Rozvoj ľudských práv priznaných jedincovi pokračuje dodnes, indikujúcpokračujúci etický vývoj ľudstva.

9V líniách evolučného vývoja vidíme pozvoľný rozvoj dráždivosti a emocionál-nych reakcií u živých organizmov dlho po vzniku života, až s príchodom nervovejsústavy. Kvalitatívne skoky smerujúce od telesnosti cez emocionalitu k racionalitemožno vidieť medzi vývojovými líniami plazov – ešte doslovne aj prenesene „stude-ných“, vtákov – s rozvinutým a oveľa emancipovanejším emocionálnym a sociálnymživotom a cicavcov – s vyústením do inteligentných primátov a homo sapiens (Ko-elsch et al., 2015; Panksepp & Bivenová, 2012; Panksepp & Watt, 2011) Aj tu jevšak potrebné si uvedomiť, že všetky tri línie sa ešte vyvíjali paralelne. T. j. ajvývoj emócií aj inteligencie prebiehal vo všetkých troch líniách paralelne.

10Autor si dovolí pripojiť jednu osobnú poznámka: V roku 2015 za ním po prís-pevku na konferencii prišiel výskumník, podľa jeho vlastných slov zaoberajúci saemocionalitou, ktorý bol rozhorčený, ako autor referoval o emóciách, keď, ako po-vedal, „všetci dobre vieme, že emócie neexistujú, lebo existujú len kognície“.


v priebehu času vyvíjali a postupne prijímali aj nové podnety z inýchperspektív. A tým sa dostávame do sociálneho prostredia.

Sociálna perspektíva

Človek je nevyhnutne tvor sociálny a je aktérom sociálnych vzťahov.Tak sa vyvinul v evolúcii. Človek sa po narodení nevie o seba postaraťsám, je odkázaný na starostlivosť niekoho iného. Vedú ho pritom biolo-gické mechanizmy. A to skôr, ako si vôbec začne uvedomovať sám sebaa myslením chápať, o čo v skutočnosti ide. Zo začiatku nevie rozprávať,nevyhnutná komunikácia s jeho okolím je neverbálna. Udieva sa podorchestráciou emócií, ktoré dirigujú prejavy správania a interpretujúprijímané podnety. Počas tohto obdobia, keď je odkázaný na starost-livosť druhých, prijíma od nich množstvo prevažne neuvedomovanýchpoznatkov a schém prežívania o tom, ako vnímať a interpretovať sveta ako sa pri tom správať. Samozrejme so špeciálnym dôrazom na so-ciálne okolie. V tomto poznávaní veľká väčšina ľudí pokračuje, aj keďsa postupne osamostatňujú. Nikto nevymýšľa koleso, matematiku, vý-robu nástrojov, zabezpečenia potravy atď. sám od začiatku. Poznanieprichádza hlavne zvonka, od sociálneho okolia, ktoré udržiava istú kul-túru a ďalej ju rozvíja.Ak to zhrnieme, súčasťou kultúry a sociálnych interakcií sú jednakbiologické, kognitívne, ale i fenomenologické javy. Je vcelku zákonité,že predchádzajúce tri perspektívy budú vo vyhranenej forme v kul-túre a sociálnom prostredí vidieť len svoju časť spektra, čím ju budúzjednostranňovať. A tak pre biologickú perspektívu sú sociálne javyhlavne biologicky podmienené sociálne vzorce správania, sociálna ko-munikácia, väzba mláďat na rodičov a pod., v konečnom dôsledku ibaprejavy boja o prežitie s biologicky zakódovanými mechanizmami. Prekognitívnu perspektívu to môžu byť sociálne normy, pravidlá a úzusy,jazyk, spoločenské obrady, vedecké poznanie, umenia, skrátka všetko,čo je vyjadriteľné do uceleného verbalizovaného súhrnu poznania, pri-čom každá interakcia bude mať svoj cieľ, resp. význam. Pre fenomeno-logickú perspektívu to budú v prvom rade jedinečné vzťahy, ktoré satvoria v konkrétnych situáciách, sociálnych rituáloch, obradoch, dekla-ráciách a pod. zasadených do kultúrnych kontextov a majúcich svojujedinečnú, neopakovateľnú kvalitu. Z tohto pohľadu by bolo možnépovedať, že sociálna perspektíva je len súčasťou ostatných troch per-spektív. Prečo ju vydeľujeme osobitne, má však svoje dôvody.


Prvým je, že výskumne je možné dočasne sa sústrediť len na skú-manie sociálnych javov a ponechať otázku individuálnej konštitúciepsychiky jedinca do istej miery otvorenú a nezávislú od predchádzajú-cich troch, z tohto pohľadu individuálnych perspektív. Tým nastaneistá výskumná „deľba práce“. A skutočne, v psychológii emócií časťsociodynamických modelov takýto tzv. agnostický pohľad deklaruje(Mesquitová & Boiger, 2014), podobne je to v sociálnej psychológiiako základnej psychologickej disciplíne. Dá sa to však robiť iba doistej miery, intraindividuálne modely psychiky, resp. emócií sa vždynakoniec premietnu aj do sociokultúrnej oblasti.Druhý dôvod je však pre nás podstatný, pretože so sebou pridáva k roz-vinutiu troch predchádzajúcich perspektív pridanú hodnotu. A týmtodôvodom je fakt, že sociálne interakcie a vzťahy, do ktorých je člo-vek (a organizmy všeobecne) nevyhnutne zasadený, automaticky sosebou prinášajú istú nenulovú mieru transcendencie. T. j. prekroče-nie seba samého, obetovanie sa, vžitie sa do niekoho iného. Vidno touž v biologickej rovine: keď ide rastlina kvitnúť (príprava na oplod-nenie), trochu schradne; tehotenstvo u živočíchov znamená doslovnepodeliť sa o časť svojich substancií s novým potomstvom; o náročnostistarostlivosti o ľudské potomstvo ani nehovoriac. Vo fenomenologickejrovine sa tento jav len umocňuje, väčšina našich emócií sa vyskytujev kontexte sociálnych interakcií a vzťahov (napr. Mesquitová & Bo-iger, 2014; Parkinson, Fischerová & Manstead, 2005). A najvypuklejšíje v kognitívnej rovine, väčšina tzv. morálnych emócií má zásadné kog-nitívne a súčasne prosociálne sýtenie, pričom ich priemet do osobnostiv podobe základného jadra cností sa vyskytuje takmer vo všetkýchnáboženských a filozofických tradíciách (Peterson & Seligman, 2004;pozri tiež Slezáčková, 2012).

1.2 Smery psychologického myslenia

Uvedené štyri perspektívy môžeme považovať za základné. Doterajšiesmery psychologického myslenia snažiac sa o zachytenie podstaty ľud-skej psychiky vychádzajú z jednej alebo niekoľkých týchto základnýchperspektív. Každý historický alebo aktuálny smer zachytí svoje per-spektívy len do istej miery a to podľa úrovne poznania doby. Naviackaždý smer má ešte základné ladenie svojho metodologického prístupu:zväčša ma tendenciu skôr analyzovať alebo syntetizovať. Týmto spô-sobom vznikala historická variabilita výskumných prístupov.

1.3. VZŤAHY EMOCIONALITY 13

Nie je účelom tejto monografie podávať analýzu historických a súčas-ných škôl, resp. smerov psychológie (ako napr. Bačová, 2009; Hunt,2000; Plháková, 2006) a dokladovať pre každú z nich, ktoré základnéperspektívy pohľadu uprednostňuje. Pre zorientovanejšieho čitateľaakiste nebude problém domyslieť si. Pre našu ďalšiu cestu opis základ-ných perspektív slúžil ako odrazový mostík ku klasifikácii výskumnýchprístupov v psychológii emócií. Ale väčšinu z historických a súčasnýchpsychologických škôl v ďalších kapitolách spomíname a zaraďujeme.Ako však výskum v psychológii v priebehu viac ako storočia napre-doval, jednotlivé smery navzájom argumentačne súperili. Je logické,že pohľad psychológie sa obohacoval a po obdobiach jednostrannostípostupne predsa len začal zahŕňať všetky perspektívy vyváženejšie.V súčasnosti otázka už nestojí tak, ktorá zo základných perspektívje dôležitejšia. Výskumníci sa dnes usilujú o integráciu, čo konštatujeaj Bačová (2009) vo svojom prehľade psychologických smerov. Tentovývoj je pekne vidieť aj v histórii a súčasnom stave psychológie emó-cií. Zodpovedá mu členenie našich kapitol, v ktorých sme sa snažiliposkytnúť aj náležitý historický prehľad.Tým však problémy rozhodne nekončia. Nestačí byť integratívny. Otáz-kou sa pri integrácii totiž stáva, ako sa vedomie z rôznych zložieka v rôznych vrstách organicky vyvíja. Odpoveď musí pritom zahŕňaťaj fylogenézu a ontogenézu, lebo jednotlivé funkčné oblasti psychikysa vyvíjajú v rôznych časoch a rôzne od seba závisia, resp. na sebanadväzujú. Nie nadarmo pomenoval Jaak Panksepp jednu zo svojichposledných kníh Archeológia mysle (Panksepp & Bivenová, 2012). Lebona rámcové delenia psychiky je potrebné pozerať sa s nadhľadom. Akopri pohľade na vyrastený strom a pozorovaní, že má korunu, kmeňa korene. Môže to poslúžiť ako základná metafora vysokoúrovňovýchfunkcií, ale k hlbšiemu pochopeniu stromu je potrebné sa pozrieť najeho ontogenézu a fylogenézu druhu.

1.3 Vzťahy emocionality

Preto je nevyhnutné mať na zreteli nielen výsledné ľudské psychickévedomie s emocionalitou ako jedným z jeho fenoménov, ale hlavne celýevolučný proces vznikania vedomia od základných poschodí s primi-tívnymi formami procesov u nižších živočíchov až po vrchné poscho-dia s rozvinutými psychickými procesmi u človeka. Lebo ak horeuve-dený rámcový trichotomický vzťah platí na vyšších úrovniach vedomia,


na spodných úrovniach je nižšia kognitivita vo vzťahu k emocionalitev opačnej pozícii a tiež emocionalita má iné charakteristiky (pozrinapr. Izard, 2011; Panksepp & Watt, 2011).Fylogenetický vzostup vedomia s jeho jednotlivými evolučnými for-mami skúma už dlhší čas celý rad vedeckých disciplín. Nie je účelomtejto monografie zájsť do detailov v rozsahu veľkých súborných pre-hľadov (napr. Schneider & Velmans, 2017). Pre účely opisu vzťahovemocionality sa však pokúsme načrtnúť si zjednodušenú, funkčnú psy-chologickú evolúciu vedomia so vznikom jeho hlavných psychickýchprocesov.Takáto analýza nám na logických funkčných skokoch pri vývoji ve-domia ukáže širokospektrálnu participáciu emocionality na de factovšetkých poschodiach jeho evolučného vývoja. Uvádzame ju tu naúvod ešte pred vymedzením emocionality preto, aby sme mohli v prie-behu analýz jednotlivých teórií nahliadnuť, ako môžu jednotlivé smerypsychologického myslenia nebadane skĺznuť do okliešteného nazeraniaa konceptualizovania emócií, ktoré je naviac v rozpore s predstavoufungovania mozgu, akú už dnes na základe neurozobrazovacieho pozna-nia máme (Clark-Polnerová et al., 2016). A sekundárne si ju uvádzametiež preto, lebo v psychológii emócií je časté a nevyhnutné hľadať preemocionalitu jej evolučné funkcie.Ako etymologický pôvod slov cit11 a emócia12 intuitívne napovedá,emocionalita je kriesiteľom a pohybovateľom vedomia (Králik, 2015).Skúsme si teda načrtnúť, akým spôsobom sa toto kriesenie a rozpohy-bovávanie vedomia odohrávalo v evolúcii.

Telesnosť, senzo-motorika a emocionalita

S hľadaním väzby telesnosti a emocionality musíme začať v úplne sko-rých fázach evolučného vývoja, keď nielenže vyššie kognitívne systémyako také ešte neexistovali, ale keď organizmy ešte len začali vyvíjať ner-vovú sústavu, a teda aj vedomie. Pozrime sa na proces vzniku tohto

11Nový slovenský etymologický slovník (Králik, 2015) odvodzuje slová pocit, cit,cítiť od českého cítiti, odtiaľ od staročeského cútiti s v koreňovom pôvode odpraslovanského jutiti. Zaujímavé je, že dodnes máme v slovenčine dialektické slovocútiť vo význame kriesiť, privádzať k vedomiu.

12Z francúzskeho émotion – (citové) pohnutie a émouvoir, čo znamená uviesť dopohybu; spôsobiť citové pohnutie. Východiskom výrazu je ľudové latinské exmovēre,zloženého z predpony ex- a slova movēre vo význame hýbať (Králik, 2015).


vedomia od najnižších úrovní živých organizmov a ku každej jeho kva-litatívnej úrovni priraďme príslušné pomenovanie.Ešte pred vznikom nervovej sústavy, ak sa mali organizmy adaptovať,musel sa zmeniť aj ich biologický základ – „hardvér“, povedali by smepopulárne dnes. A to či už formou zmien génov v ďalších generáciách,a teda prítomnosťou nových druhov aminokyselín alebo neskôr v dy-namickejšej forme supresiou génov a blokovaním produkcie niektorýchlátok, alebo jednoducho vyčerpaním zdrojov a pod. Hoci existujú istéanalógie k nervovej činnosti vo funkcii prenosu informácií, ich spraco-vaní a reaktívnosti aj u rastlinných organizmov (napr. v koreňovomsystéme rastlín), o psychologickom vedomí a psychických procesochv pravom zmysle slova pri nich ešte hovoriť nemôžeme.Až so vznikom prvej senzoriky, motoriky a nervovej sústavy vzniklamožnosť adaptovať sa aj bez zmeny biologického základu – len „soft-vérovo“. Pribudla nová forma adaptácie – učenie (napr. habituáciou,alebo neskôr asociatívnym učením) v psychologickom zmysle slova, kto-rej výsledkom bola po spracovaní vstupov zo senzoriky – vnímanianejaká adaptačná reakcia – správanie13. A ak hovoríme o psychickomučení, hovoríme aj o psychologickom procese pamäti14. Tým vzniklazákladná forma vedomia, resp. psychiky, schopná adaptácie. V tejtoranej forme by sme ho mohli nazvať adaptívnym vedomím.V istom momente tohto fylogenetického vývoja sa začala formovaťemocionalita15. Tá umožňovala živočíchom lepšie prispôsobovať takvnímanie, ako aj správanie a to zdôraznením dôležitých vnemov (napr.blízkosť predátora) a spevnením osvedčených prejavov správania (napr.útek). Zdôrazňovanie a spevňovanie istých vnemov či reakcií sa udie-valo prostredníctvom charakteristického sýtenia s preferenčnými atri-bútmi najskôr ’aktivované’ vs. ’utlmené’, čo znamenalo celkovú ak-tiváciu, resp. inhibíciu organizmu v nepriaznivých, resp. priaznivýchsituáciách; a neskôr ’príjemné’ (slasť) určené pre získavanie vs. ’neprí-jemné’ (trýzeň, bolesť) určené pre vyhýbanie sa16. A postupne ústilo aj

13Zahŕňajúce aj telesné zmeny.14Pamäť samozrejme existuje aj na biomolekulárnej úrovni bunky a to v RNA a

DNA, alebo len vo vyprodukovaných látkach v cytoplazme buniek.15Ponechajme otvorenú otázku, či emocionalita nie je imanentná schopnosť ner-

vovej sústavy a či emocionalita v rozptýlenej forme nevznikala už s etablovanímnervovej sústavy. Čo by v dôsledku znamenalo, že adaptívne vedomie je súčasne ajdráždivé. Pre ďalšiu analýzu to nie je dôležité.

16Pozri ďalej analógie s riadením autonómneho nervového systému (retikulárnaformácia) a hormonálnej sústavy so systémami slasti a bolesti (hypotalamický atalamický systém).


do uprednostňovania či rovno filtrácie istých vnemov a reakcií na úkoriných, podľa aktuálnej vonkajšej a vnútornej situácie, čím vznikol ďalšípsychický proces – pozornosť s jej typickými vlastnosťami ako výbero-vosť, (de)koncentrácia, rozdelenie atď. Nielen zdôrazňovanie podstat-ných aktivujúcich – chcených – inhibujúcich – nechcených (v rôznychkombináciách), ale aj marginalizácia nepodstatných vnemov a vzorcovsprávania v spolupráci s pozornosťou nadobudli význam.Nižšie formy vedomia resp. psychiky u nižších živočíchov, mohli by smeho nazvať dráždivým vedomím, sa tak dajú psychologicky popísať psy-chickými procesmi vnímania a správania (senzo-motorické procesy),pamäti a učenia, pozornosti (nižšie kognitívne procesy) a emocionality– samozrejme v ich nižších protoformách. Pričom (proto)emocionalitavšetky ostatné procesy intenzívne preniká a ovplyvňuje. Svojím zvý-razňovaním zažitých individuálnych skúseností pre ďalší život jedincai jeho budúce generácie tak vytvára predpoklady pre rapídnu akcelerá-ciu individuácie organizmov, ktorú vidno tým jasnejšie, čím na vyššomevolučnom stupni živočích stojí.

Emocionalita sama osebe

Emancipácia učenia od telesnosti (hardvéru) v podobe vzniku nižšíchkognitívnych procesov v súčinnosti s emocionalitou (softvéru) umožniliu nižších živočíchov vznik základného vedomia s atribútmi dráždivostia reaktívnosti, učenia a individuálnych preferencií, selektívnej pozor-nosti, a pod. Vyššie formy vedomia prišli najskôr s vytvorením akejsivnútornej otlačky vonkajšieho sveta v ňom. Vznikla možnosť reálnehovnútorného prežívania a postavenia emocionality na ústredné miestov psychike.Predpokladom preto bolo ďalšie zdokonalenie pamäti, ktorá mohlado centra pozornosti a vedomia opätovne sprístupniť predtým prežitévnemy – spomienky. Tieto spomienky umožňovali učiť sa aj bez von-kajších podnetov. Pomohli tak ďalej akcelerovať učenie, ktoré už mohloprebiehať aj bez vonkajších podnetov, len zo spomienok. A umožniliopätovne prežívať a vyvíjať emocionálnu reakciu, ktorá svojím zvýraz-ňovaním, resp. utlmovaním akceleráciu učenia len umocňovala. Tu nie-kde fylogeneticky začína snívanie, ktoré má mimo iné zrejme aj funkciubezpečne sa (pri vypnutom vnímaní a správaní) učiť a zdokonaľovať17.

17Pozri napr. procesy reorganizácie poznatkov počas REM fázy spánku, v ktorejsnívame (Plháková, 2013).


A nešlo len o akceleráciu učenia. Spomienky tvorili prvé mentálne re-prezentácie sveta – súhrn prežitých vonkajších vnemov uložený v spo-mienke tvorí analógiu vonkajšieho sveta vo svete vnútornom. Emoci-onálna funkcia zvýrazňovania, resp. utlmovania sa medzičasom rozví-jala smerom k štatistickým heuristickým funkciám. Schopnosť zameraťa nakoniec úplne presmerovať pozornosť umožnila emocionalite vložiťdo vedomia na miesto vstupu z vnímania vnútornú spomienku (substi-túcia). Skombinovaním týchto funkcií vzniklo niečo zásadne zlomové– anticipácia udalostí. Emocionalita tak mohla napr. vložiť do centrapozornosti spomienkový obraz predátora alebo koristi aj tam, kde hozmysly ešte nevnímali, ale situácia už vykazovala štatistické náznaky,že je niekde v blízkosti. To je zásadný evolučný pokrok a výhoda.Emocionalita tak nielen prioritizovala vnímanie, zameriavala pozor-nosť a podfarbovala spomienky. Mohla sa stať tiež hlavným hýbateľomvedomia, keď do centra pozornosti priamo vyberala z pamäti spomienkya dodávala k nim emocionálnu reakciu. A v tej najzaujímavejšej mož-nosti, emocionalita mohla vedomie upriamiť na samú seba, na emoci-onálnu reakciu, ktorú živočích niekedy prežil (pozri ďalej Damasiovuako-keby slučku). Tým vzniklo vnútorné prežívanie v pravom slovazmysle – vznikol zážitok. Takéto vedomie by sme mohli nazvať emoci-onálnym vedomím v pravom zmysle.Emocionálne vedomie je deliaca čiara, ktorá oddeľuje nižšie živočíchyod vyšších. Vnútorné otlačky sveta pre vyššie živočíchy odkryli novéevolučné možnosti. Umožnili vnútorne simulovať, interpretovať a pre-dikovať vonkajší svet (ako-keby). A tým nabrali smer k poznávaniu.

Emocionalita a vyššia kognitivita

S nástupom spomienok totiž vznikla nová možnosť – ich modifikácie.Objavili sa predstavy a psychický proces predstavovania. Spomienkynemuseli vstupovať do vedomia už len v pôvodne zažitej forme, alemohli byť najskôr prispôsobované, potom výraznejšie upravované anakoniec rôznym spôsobom kombinované a skladané. Predstavovanietak mohlo vyústiť do vyššej formy tvorivej obrazotvornosti a fantázie.V tomto štádiu už môžeme hovoriť o rozvinutom snívaní v pravomzmysle slova18. Takéto vedomie by sme si mohli nazvať imaginatívnymvedomím.

18Zaujímavé sú v tomto smere analógie k procesu snívania a skladania ústred-ného obrazu sna, ktorý je tým zreteľnejší, čím silnejšie je emocionálne prežívanie(Hartmann, 2011/2013). Všetky cicavce tiež snívajú.


Predstavy však neboli len akousi samoúčelnou hrou modifikácie a kom-binácie spomienok. Modifikované predstavy sa mohli stať prvotnýmitvorivými konceptami vonkajšieho sveta. Už ovládanie spomienok u-možnilo emocionalite anticipovať budúcnosť. S predstavami sa všakmohla stať anticipácia tvorivým procesom jej modelovania. Kombino-vanie predstáv umožnilo radiť tieto mentálne reprezentácie do kon-ceptov vyššieho rádu, síce s analógovou reprezentáciou, ale odpúta-ných od ich zmyslovej podoby v spomienke. Vznikla symbolická fun-kcia, predstava mohla symbolizovať niečo úplne iné, ako reprezento-val súbor spomienok, z ktorých vznikla. Otvorila sa cesta cielenosti19.V tomto štádiu konkrétne zámerného cieľavedomého predstavovaniavo vnútri, ktoré anticipuje možné budúce udalosti a vyberá správaniepodľa toho, čo je živočíchovi prospešné a naopak. A vidíme opäť, emo-cionalita preniká a riadi tak konceptualizáciu, ako aj intencionalitu,a to prostredníctvom smerovania modelovania predstáv20.Ďalší krok viedol k abstraktným symbolom – k pojmom. Aj procesmodelovania sa ďalej vyvinul a tvorba vzťahov medzi pojmami po-stupne nabrala smer ku kategorizácii pojmov, pravidlám odvodenia,sylogizmom, analógiám, schémam a scenárom, atď. skrátka k evolučnenajpokročilejšiemu psychickému nástroju – mysleniu. Vznikla raciona-lita a s ňou mysliace vedomie. Konceptualizácia sa mohla rozbehnúťnaplno. K dvom svetom, v ktorých človek subjektívne psychologickyžije – fyzickému a zážitkovo-imaginatívnemu – sa pridal tretí – ide-ový21. Čím sa dostávame k horeuvedenému trichotomickému vzťahu.

Ja a integrita

Tým fylogenéza samozrejme nekončí. Trichotómiou vzniká niekoľkodôležitých možností vývoja, resp. vývojových imperatívov. Vymenujmesi len niekoľko zaujímavých z nich, aj to stručne.Jeden vznikne nasadením myslenia na subjekt, ktorý myslí. Tým vznikásebareflexia a môžeme povedať aj ďalší evolučný stupeň vedomia – se-

19Aj evolučným výberom vzorcov správania vzniká cielenosť, resp. intencionalita,ako aj anticipácia. Ale táto cielenosť je ešte „hardvérová“.

20Dnes sa procesy predstavovania, pamäti a pozornosti s obľubou radia medzikognitívne procesy, lebo sú to základné stavebné kamene racionality. Ale tým sapotláča do úzadia ich fylogenetický vzťah s emocionalitou predtým, ako vzniklomyslenie, čím sa deformuje pohľad na ich funkcie. Je potrebné rozlišovať zámernéa nezámerné predstavy. Práve v nezámerných hrá emocionalita kľúčovú úlohu.

21Nerozoberajme teraz otázku dualizmu medzi matériou a myslením, ktorú filo-zofia riešila od nepamäti (pozri napr. Störig, 1992).


bareflexívne vedomie, ktoré je charakteristické pre človeka. Už pri seba-reflexii je potrebné zdôrazniť, že jedna vec je vytvorenie ideového kon-ceptu Ja prostredníctvom myslenia, ale druhá je jeho prepojenie s os-tatnými zložkami psychiky do harmonického motivačného komplexuv podobe rozvinutej a konzistentnej osobnosti. Tu hrá emocionalita,vzhľadom na doteraz spomenuté, nevyhnutne kľúčovú úlohu.A práve pri konzistencii svojej osobnosti a jej psychických procesov sačlovek chtiac nechtiac nevyhne ďalšiemu imperatívu – integrite psy-chiky. Z rôznych možností vzájomných vzťahov fyziologických, emo-cionálnych a mentálnych procesov vzniká potenciál tvorby spomína-ných dizonancií, disociácií a konfliktov v protiklade k harmonickému,synergickému vzťahu uvedených veľkých metaprocesov. Čo je unikátne,človek má možnosť riadiť svoje vlastné myslenie a prostredníctvomjeho prežívania vo forme hodnotení, názorov, postojov atď. nepriamoovplyvňovať, regulovať a meniť aj svoju emocionalitu, ktorá má ďalejvplyv na jeho fyziológiu. V populárnej horeuvedenej metafore by smemohli povedať, že softvér mení samotný hardvér.Budovanie postojovej bázy a nepriamej zmeny emocionálneho základuviazaného na fyziológiu je veľkou výzvou psychologického poznania.Opäť ho nie je možné riešiť abstraktne kognitívne, je potrebné poznaťzákladňu emócií vybudovanú vo fylogenéze. Sme presvedčení, že prob-lém vývinu integrity osobnosti je nerozlučne spojený s otázkou vyšších(intelektuálnych, estetických, etických a ďalších), morálnych emócií(Jurášek & Marman 2016; Marman & Jurášek 2017a,b; aplikáciu po-zri Matejovičová, 2018), čo v konečnom dôsledku ústi do oblastí akosú generativita, potreba zmyslu, transcendencia a pod. Nechajme tútootázku nateraz otvorenú. Skonštatujme len, že otázka – nazvime honakoniec – integrovaného vedomia je bez dôkladného poznania emo-cionálnych procesov a ich väzieb v rámci celej psychiky a fyziológieneriešiteľná.

Poznámky

Tento krátky prehľad psychologicko funkčnej fylogenézy vedomia si ne-nárokuje na univerzálnu a už vôbec nie na vyčerpávajúcu pravdu. Ko-niec koncov, nerozoberá viaceré dôležité otázky, napr. sociálno-psycho-logické. Slúži skôr ako ukážka, ako sme v súčasnej psychológii stále eštevychýlení smerom k zdôrazňovaniu mentálnych procesov, čo nám de-formuje pohľad na emocionalitu analogicky, ako ju deformoval svojho


času behaviorizmus. Emocionalitu je potrebné postaviť do centra psy-chiky podobne, ako je umiestnená v mozgu. Je príznačné, že Freudovmodel osobnosti, ktorý to učinil, si aj po viac ako sto rokoch stálezachováva svoju príťažlivosť a prívržencov. Ale nad modelmi vo svo-jej dobe vážených kritikov Freuda, ktorí emocionalitu podceňovali, sazatvorila hladina. V psychológii emócií bola a je situácia obdobná.Ukážeme si to na hlavných teoretických prístupoch a nevyhnutnomzmätku vo vymedzení emócií.

Kapitola 2

Emocionalita

V predchádzajúcej kapitole sme si na vzťahoch emocionality s ostat-nými procesmi ukázali, prečo je emocionalita jedným z ústredných –podľa nás najústrednejším – fenoménom ľudskej psychiky. Tieto jejvzťahy vedú ku všetkým ostatným psychickým procesom a na všet-kých úrovniach vedomia, počnúc tými najelementárnejšími a končiactými evolučne najkomplexnejšími. Je preto nevyhnutné, že pri stretochjednotlivých smerov myslenia v psychológii sa významné a niekedybúrlivé zmeny výskumných prístupov veľmi priamočiaro a intenzívnepremietali aj do teoretického uchopenia emocionality.

Zvlášť smery s vyhranenými perspektívami pohľadu na človeka viedlipri viacerých principiálnych témach v psychológii emócií desiatky ro-kov trvajúce diskusie. Tieto diskusie, periodicky vždy na nejaký časvzplanúce a potom istý čas zasa doznievajúce, ale stále nie uspokojivovedúce ku konsenzu, sa točili a stále točia okolo – môžeme povedať –tradičných, veľkých otázok. V nejakej forme diskutované ich nájdemev každom prominentnom kompendiu o emocionalite (napr. Barrettová,Lewis & Haviland-Jonesová, 2016; Dalgleish & Power, 2000; Houwer& Hermans, 2010; Plutchik & Kellerman, 1980; Robinson, Watkins &Harmon-Jones, 2013), pohľady vedúcich osobností na ich riešenie zasav príspevkoch o histórii výskumu emócií (pozri Gendronová & Bar-rettová, 2009; Oatleyová, 2004; Scarantino, 2016). Skôr ako pristúpimek samotnému vymedzeniu emocionality, osoží, keď sa pozrieme na tietoveľké otázky.

21

22 KAPITOLA 2. EMOCIONALITA

Tabuľka 2.1: Základné otázky psychológie emócií

Oblasť Otázka

Svojbytnosť Je emocionalita samostatným systémom?

Nezávislosť Môže emocionalita operovať nezávisle?

Primát Predchádza emocionalita iné procesy?

OhraničiteľnosťMôže byť emocionalita ohraničiteľná a oddeliteľná?

Predurčenosť Je emocionalita podmienená dedične alebo kultúrne?

2.1 Veľké otázky

Keďže od vzniku vedeckej psychológie sa výskumníci pozerali na psy-chiku hlavne v intenciách spomínanej trichotómie, otázky v oblasti vý-skumu emócií sa týkali hlavne svojbytnosti, vymedzenia emocionality,vytýčenia demarkačných čiar vo vzťahoch s ostatnými procesmi, ako ajspolupracujúcich či nadriadených psychologických a psychofyziologic-kých systémov. A to všetko pochopiteľne s priemetom do klasifikácieemócií, lebo na tej sa teoretické prístupy najlepšie manifestujú a spoz-najú. Sumár základných otázok podľa jednotlivých oblastí sme zhrnuliv tabuľke 2.1.Tieto základné otázky ešte stále v literatúre doznievajú. Jednotlivévýskumné pohľady svojho zamerania sa prikláňajú v odpovediach naten alebo onen pól odpovede, ale môžeme konštatovať, že extrémneodpovede sa aktuálne viac menej už nevyskytujú.Čo sa týka prvej otázky, najvyhranenejšími reprezentantmi psycholo-gických smerov myslenia zdôrazňujúcimi dominanciu telesných, resp.mentálnych procesov boli dve najvýznamnejšie teoretické psycholo-gické školy vôbec – behaviorizmus1 a kognitivizmus. Práve tie vo svo-jich raných, radikálnych formách formulovali mantinely odpovedí naveľké otázky psychológie emócií. Každá z týchto škôl ale stiahla emó-cie až k úplne krajnému pólu svojho nazerania na človeka, čo viedlo defacto až k strate emocionality vôbec. Výstižné sú v tomto smere definí-cia emocionality Skinnera (1953, s. 160) z obdobia vrcholiaceho beha-viorizmu: „’Emócie’ sú vynikajúcimi príkladmi fiktívnych príčin, kto-rým obyčajne pripisujeme správanie... Názvy takzvaných emócií slúžia

1Sem spadá aj ruská reflexná škola.

2.2. VÝSKUMNÉ PRÍSTUPY 23

na klasifikáciu správania s ohľadom na rôzne okolnosti, ktoré ovplyv-ňujú jeho pravdepodobnosť."; ako aj výrok Watsona a Tellegena (1985,s. 219) z obdobia práve sa prebúdzajúceho kognitivizmu z rovnakejchyby: „Psychológia znovuobjavila afekt“. Ale tieto časy sú našťastiepreč, emocionalita je opäť aktuálna, ba priam horúca téma.Robinson, Watkins a Harmon-Jones ako editori jedného z aktuálnychtop reprezentatívnych prierezových kompendií o emocionalite Hand-book of cognition and emotion v úvodnej kapitole prechádzajú histo-rickú genézu diskusií o druhej, tretej a štvrtej otázke a na základesúčasného vedeckého poznania v závere podávajú na všetky odpoveď,ktorá vypovedá sama za seba: „niekedy, ale nie vždy“ (Robinson, Wat-kins & Harmon-Jones, 2013, s. 7, tab. 1.1). Podobne pri piatej otázkematador výskumu emócií James Russell (2014) v špeciálnej sekcii Emo-tion Review venovanej prehľadu súčasných teoretických prístupov kon-štatuje: „Diskusia príroda–výchova (angl. nature–nurture debate) je zanami: platí oboje. Všetci veria na evolúciu, všetci veria na kultúru“(s. 291). Aj keď dodajme, každý inak, trochu s inou váhou.Vo výsledku, hoci častokrát jednostranný stav historicky pretrvával aždesiatky rokov, nakoniec sa syntéza predsa len hľadala a hľadá niekdeuprostred. V priebehu dvadsiateho storočia sa však teoretická psycho-lógia všeobecne posúvala od fenomenologickej perspektívy k biologickeja kognitívnej a veľké psychologické procesy rozbila na elementárne. Toviedlo v oblasti emocionality postupne k otvoreniu nových otázok, naktoré sa dnes výskum zameriava a kde v súčasnosti dochádza k proti-chodným odpovediam. Otázky sme zhrnuli v tabuľke 2.2 (pozri napr.Gross & Barrettová, 2011). Teraz sa pozrime na výskumné prístupy,aby sme mohli v nasledujúcich kapitolách charakterizovať ich modely,výskumy a v konečnom dôsledku aj argumentáciu a odpovede na uve-dené otázky.

2.2 Výskumné prístupy

Filozof Andrea Scarantino (2016) v úvodnej kapitole aktuálnej promi-nentnej prierezovej monografie Barrettovej et al. (2016) Handbook ofemotion rozsiahlo analyzuje všetky historické prístupy chápania a skú-mania emócií až do súčasnosti a dochádza k identickému deleniu akomy podľa perspektív, len ho inak pomenováva. Prístupy generálne roz-deľuje na 1. motivačné (motivation) – smerujúce k výskumom správa-nia a fyziologických prejavov, 2. hodnotiace (evaluation) – skúmajúce


Tabuľka 2.2: Rozvinutejšie otázky psychológie emócií

Oblasť Otázka

Mentálnestavy

Sú emócie unikátne mentálne stavy?

Skúsenosť Je skúsenosť súčasťou emócií?

PrejavyMajú (aspoň základné) emócie každá svoj špecifický prejav(behaviorálny, fyziologický atď.)?

SignatúryMajú aspoň základné emócie každá svoj vlastnýpsychobiologický základ (centrá)?

Aktivácia Sú emócie spúšťané špeciálnym mechanizmom?

Priebeh Majú emócie zafixovaný svoj priebeh?

KlasifikáciaSú emócie diskrétne kategórie alebo spojité prechody podľarôznych dimenzií?

Variabilita Ako je variabilita emócií rozsiahla?

Univerzalita Čo je na emóciách univerzálne?

Evolúcia Ako sa emócie vyvinuli v evolúcii?

kognitívne determinanty emócií a 3. zamerané na prežívanie (feeling)– sledujúce ako sa tento zážitok „konštruuje“ vo vedomí i mozgu. Mysme toto delenie v časti II tejto monografie (trochu obraznejšie) po-menovali ako emócie prejavené, kognitívne a prežívané, pričom každejskupine prístupov venujeme osobitnú kapitolu.Problematike výskumných perspektív sa venoval aj žurnál EmotionReview, ktorý v roku 2014 v špeciálnej sekcii ponúkol možnosť pro-minentom štyroch vybraných a podľa časopisu dominantných teore-tických prístupov zhrnúť ich hlavné myšlienky, prínosy i vzťahy s os-tatnými smermi výskumu. Slovo dostali nasledujúce prúdy a ich osob-nosti:

1. evolučný prístup ako neurovedecké vyústenie výskumov diskrét-nych, resp. základných emocií opísala Jessica Tracyová (2014),

2. hodnotiaci prístup (appraisal) ako reprezentanta kognitívnychvýskumov zhrnula Agnes Moorsová (2014),

2.2. VÝSKUMNÉ PRÍSTUPY 25

3. konštrukcionistický prístup predostrela Lisa Feldman Barrettová(2014),

4. sociodynamický prístup reprezentujúci variant sociálneho kon-štrukcionizmu priblížili Batja Mesquitová a Michael Boiger(2014).

Na krátke sprievodné stručné zhrnutie z odžitého a vyzretého nad-hľadu dostal priestor James Russell (2014). Identické členenie použiliuž predtým aj Gross a Barrettová (2011), len evolučný prístup nahra-dili príbuzným prístupom výskumov základných emócií. My sme totočlenenie rozvinuli tým, že každú veľkú perspektívu výskumných prístu-pov – behaviorálno-somatickú (emócie prejavené), kognitívnu (emóciekognitívne) ako aj afektívno-zážitkovú (emócie prežívané) – delíme ďa-lej na časti pre (intraindividuálne) psychologické, (interindividuálne)sociálne a neuropsychologické modely. Tým sme sociálnu perspektívurozdelili medzi tri ostatné základné. To nám umožnilo akcentovať za-farbenie, ktoré sociálnej perspektíve dodáva každá individuálna per-spektíva.Z tohto pohľadu za intraindividuálne psychologické modely považu-jeme hlavne tie, ktoré v podrobnej histórii hlavných prístupov a to ajs hlavnými osobnosťami analyzovali v rozsiahlom článku Gendronová aBarrettová (2009). Tieto autorky ako hlavné výskumné tradície uviedliteórie základných emócií, hodnotiace a konštrukcionistické teórie. Mylen k nim pridávame pre úplnosť aj ďalšie, minoritnejšie. Za interindivi-duálne psychosociálne modely považujeme evolučné, sociálno konštruk-cionistické a integratívne sociodynamické prístupy, ktoré aj v tomtoporadí zaraďujeme do jednotlivých kapitol z dôvodov tam uvedených.No a do tretice, každý z hlavných psychologických prístupov sa v po-slednom období snažil predložiť aj neuropsychologický variant svojejteórie, tie pochopiteľne predkladáme tiež a to aj s historickou genézou,resp. teóriami. Takže všetky doteraz uvedené členenia sú plne v súlades naším.K historickej analýze Gendronovej a Barrettovej podanej z konštruk-cionistického pohľadu, si ešte dodajme aj pohľad asi najväčšej žijúcejosobnosti hodnotiaceho prístupu Klausa Scherera. Scherer v integratív-nom článku s kolegami Sanderom a Grandjeanom (Sander, Grandjean& Scherer, 2018) najskôr uvádzajú tri hlavné výskumné prístupy súčas-nosti: základné, hodnotiace a bi/tri-dimenzionálne2. A ďalej vymeno-

2V súlade s naším členením. Rozmerové prístupy analyzujeme v kapitole 5.


vávajú širší výpočet modelov: adaptačné modely, hodnotiace modely,modely základných, resp. diskrétnych emócií, kruhové modely, dimen-zionálne modely, významové a konštrukcionistické modely, motivačnémodely a somatické modely. Napokon pristupujú k deleniu hlavnýchteórií:

1. teórie základných alebo diskrétnych emócií (Ekman, 1992; Izard,1992; Tomkins, 1962/2008),

2. adaptačné a neurofyziologické teórie (Lang & Bradleyová, 2010;Panksepp, 1998),

3. hodnotiace teórie (Lazarus, 1968; Roseman, 1991; Scherer, 1984;Smith & Ellsworthová, 1985),

4. dimenzionálne teórie (Osgood et al., 1957; Russell, 1980; Sch-losberg, 1952; Thayer, 1990; Watson & Tellegen, 1985; Wundt,1897),

5. konštrukcionistické teórie (Averill, 1980; Barrettová, 2006; Rus-sell, 2003; Schachter & Singer, 1962).

Všetky uvedené teórie z prvého aj druhého delenia v nasledujúcich ka-pitolách zaraďujeme a bližšie analyzujeme. Čo sa týka druhého delenia,z prvých dvoch bodov v kapitole 3, z tretieho v kapitole 4 a z posled-ných dvoch v kapitole 5.Pre úplnosť ešte dodajme, že sú aj ďalšie historické delenia. Napr.Mandlerovo (2003), ktorý teórie rozdeľuje podľa špecializácie na pe-riférne procesy vs. centrálne procesy. Toto delenie, preferované hlavnev prvej polovici 20. storočia, sa však vo svetle súčasných neurove-deckých poznatkov už považuje za prekonané. Pristúpme teda ďalejk vymedzeniu emocionality, ktoré pochopiteľne fragmentácia podľarôznych smerov myslenia, perspektív a z toho prameniacich prístupova ich metód skúmania zásadne komplikovala.

2.3 Vymedzenie

Máme predbežne zosumarizované dôležité smery myslenia, perspektívypohľadu, výskumné prístupy a ku nim chceme vymedziť ústredný feno-mén psychiky so vzťahmi na všetky ostatné procesy. Nemôže prekvapiť,že konštatovanie nezhôd v definíciách emocionality a bez výsledného

2.3. VYMEDZENIE 27

konsenzu je vcelku povinným ponosom literatúry psychológie emócií.Vyskytuje sa nepretržite desaťročiami, sťažujú sa naň vedúce osobnostia to zo všetkých prúdov (príklady len z posledného obdobia: Gross &Barrettová, 2011; Izard, 2010; LeDoux, 2012; Mulligan & Scherer, 2012,Sander et al., 2018). Nejde pritom len o nejaký teoretický deficit bezdôsledkov. „Nedostatok dohodnutého vymedzenia pojmu emócie viedolk vážnym chybám“, ako konštatujú Moorsová a Scherer (2013) v Ro-binsonovom a Watkinsonovom reprezentatívnom kompendiu (2013).V 80. rokoch sa podujali na prehľadovú analýzu definícií emócií v psy-chologickej literatúre Kleinginna a Kleinginnová (1981, s. 345). V svo-jom článku s príznačným názvom Kategorizovaný zoznam definíciíemócií s odporúčaniami pre konsenzuálnu definíciu zozberiali celkovo92 definícií a 9 skeptických vyjadrení. Tie následne podľa obsahu ka-tegorizovali do nasledujúcich 11 kategórií3 (s. 354 a príloha od s. 359):

1. Afektívne – s dôrazom na pocity vzrušivej a / alebo hedonickejpovahy

2. Definície externých podnetov – s dôrazom na vonkajšie podnetyvyvolávajúce emócie

3. Definície správania vyjadrujúceho emócie – s dôrazom na externepozorovateľné reakcie

4. Fyziologické definície – s dôrazom na vnútro-telové mechanizmyemócií

5. Kognitívne – s dôrazom na hodnotiace procesy a / alebo procesyoznačovania

6. Motivačné definície – s dôrazom na vzťah medzi emóciami a mo-tiváciou

7. Viac-stránkové definície – s dôrazom na viacero súvisiacich kom-ponentov emócií

8. Adaptívne definície – s dôrazom na usporiadané alebo funkčnéúčinky emócií

9. Rušivé definície – s dôrazom na zmätočné alebo dysfunkčné účinkyemócií

3My sme poradie preusporiadali, aby sme mohli na tento výskum ďalej nadvia-zať.


10. Reštriktívne definície – s rozlišovaním emócií od iných psycholo-gických procesov

11. Skeptické vyhlásenia – spochybňujúce užitočnosť koncepcie emó-cií

Ako vidíme, prvých sedem kategórií sa týka prepojení na iné psychicképrocesy a zodpovedajú dnešnému všeobecne rozšírenému komponento-vému pohľadu na emócie (pozri ďalej na s. 108). Ďalšie dve sa týkajúfunkcie emócií a konečne posledné dve otázky hľadajú odpoveď, čiemócie vôbec existujú ako psychický proces, resp. užitočný konštruktalebo nie. My si teraz rozoberme otázku vzťahov s inými procesmia problém funkcie emócií. Pomôžme si pritom aj štúdiou Izarda (2010),ktorú možno považovať za novšiu analógiu prehľadu Kleinginnovcov(1981). Otázku svojbytnosti zodpovedávame obsahom tejto monogra-fie v nasledujúcich kapitolách.

Vzťah k iným procesom

Ako vidíme zo štúdie Kleinginnu a Kleinginnovej (1981), definície emo-cionality pokrývajú jej vzťahy so všetkými procesmi, resp. komponen-tami v psychike. Ako konštatuje Scherer (2009, s. 1316) aj s Moorso-vou (2013, s. 136), „emócie sú viac ako iné fenomémy charakterizovanévysokým stupňom integrácie a synchronizácie so všetkými komponen-tami “. Táto integračná či synchronizačná funkcia je na skúmaní emóciípráve tá obtiažna. Emócia ako výsledok emocionálneho procesu môžeintegrovať a orchestrovať ľubovoľnú kombináciu psychických proce-sov, obsahov, resp. všeobecne prvkov a pridá k tomu ešte afektívnuzážitkovú časť. V československej literatúre na túto integračnú funkciupoukázali Matej Czako, Marta Seemanová a Mária Bratská (1982).Na druhej strane však nie každá kombinácia aktivovaných psychickýchkomponentov s vyústením do prežívania alebo správania je emócia.História napokon ukazuje, že závisí len od uhla pohľadu toho kto-rého teoretika, na aké parciálne časti psychiku rozdelí a ktoré vzťahys emocionalitou a za akých podmienok zdôrazní. Moorsová so Schere-rom (2013), ako zástancovia komponentového prístupu k emóciám, toinými slovami potvrdzujú:

Teoretici sa líšia v tom, koľko a ktoré z týchto komponentov(alebo ich častí) sú potrebné, a či sa tieto musia synchronizo-

2.3. VYMEDZENIE 29

vať, aby sme mohli hovoriť o emóciách. Napríklad niektorí au-tori (napr. Mulligan & Scherer, 2012; Scherer, 1984) vylučujúhrubé správanie, pretože to považujú za dôsledok emócií. Nie-ktorí autori (napr. Parrott, 2007) vylučujú centrálnu somatickúaktivitu, pretože sú prítomné na nižšej úrovni analýzy vo všet-kých ostatných komponentoch. Niektorí autori (napr. Clore &Ortony, 2000) pridali k hodnoteniu aj ďalšie kognitívne pro-cesy, ako sú zmeny pozornosti a pamäte ako aj kategorizáciaa označovanie emócií (s. 136).

Odhliadnuc od „odľahlých“ definícií, niektoré procesy sú v spojenís emóciami pre psychológov predsa len typickejšie ako iné. A tak saštatisticky vyskytuje isté jadro komponentových vzťahov, ktoré je čas-tejšie spomínané. Zhŕňajú to Gross a Barrettová (2011):

Panuje všeobecná zhoda, že emócia sa vzťahuje na súbor psy-chologických stavov, ktorý zahŕňa subjektívny zážitok, výrazovésprávanie (napr. tvárové, telesné, slovné) a periférne fyziologickéreakcie (napr. tep srdca, dýchanie). Rovnako tak panuje vše-obecná zhoda, že emócie sú ústredným prvkom v akomkoľvekpsychickom modeli ľudskej mysle. Okrem týchto dvoch bodov,v ktorých panuje zhoda, sa zdá, že takmer všetko ostatné jepredmetom diskusie (s. 9).

V českom a slovenskom prostredí toto jadro definície emócií zastávaMarie Vágnerová (2016, s. 263): „Emócie sú zložitým komplexom meta-bolických a neurofyziologických procesov, ktoré sú spojenené s telesnýmireakciami, s psychickým prežitkom a rôznymi prejavmi správania“. Naprelome milénií sa k nemu klonila Alena Plháková (2004, s. 386): „Podľamienky väčšiny psychológov sú emócie zložené z troch vzájomne prepo-jených zložiek, ktorými sú subjektívne emocionálne prežitky (fenome-nologický komponent), vonkajšie expresívne správanie a ich fyziologickékoreláty“.Súčasné typické delenie však základnú líniu prekračuje a do definí-cie pridáva aj ďalšie psychické procesy. O väzbu na podnetové situáciea ich následné hodnotenia ju rozširuje Ivan Slaměník (2011). Poukazujetiež na funkciu regulácie. Podobne základné jadro prekračuje aj MilanNakonečný (2000), ktorý explicitne uvádza tiež kognitívny komponenta zdôrazňuje motivačnú funkciu emócií. Ak by sme hľadali generál-nejšiu množinu procesov, resp. komponentov, aktuálny širší konsenzuszachytávajú Moorsová a Scherer (2013, s. 136): „...emócie pozostávajú


z viacerých komponentov alebo lepšie, zmien vo viacerých komponen-toch. Mnohí teoretici do nich zahŕňajú kognitívnu zložku, motivačnú,somatickú, motorickú a subjektívnu“. Pri komponentoch je však dôle-žité aj ujasniť si, čo sa pod nimi myslí a akú funkciu pri emóciáchmajú. K tomu Moorsová so Schererom dodávajú:

Komponenty (alebo ich časti) boli spojené s funkciami. Kog-nitívna zložka pozostáva z hodnotiaceho procesu, ktorého fun-kciou je zhodnotenie dôsledkov stimulov pre blahobyt. Moti-vačná zložka pozostáva z tendencií k akcii (napr. zvýšenia kon-taktu) a iných foriem akčnej pripravenosti (napr. pasivity). So-matická zložka pozostáva z fyziologickej aktivity, a to aj cen-trálnej (v mozgu) aj periférnej (mimo mozgu). Motivačné a so-matické zložky majú funkciu na prípravu a podporu správa-nia. V skutočnosti centrálna časť somatickej zložky podporujevšetky komponenty. Motorický komponent pozostáva z výrazovtváre a hlasu a hrubého správania (napr. útek, boj, oprava) a máfunkciu vykonávať správanie. A nakoniec, subjektívna zložka po-zostáva zo skúseností alebo pocitov a má funkciu monitorovania(a iné funkcie spojené s vedomím) (s. 136).

Širšia množina komponentov, resp. procesov teda zahŕňa motorický,somatický, subjektívny, motivačný a kognitívny komponent. Niektoríautori pridávajú aj regulačný, hoci je výskumne otvorené, či sa jednáo reálny samostatný komponent (pozri Clark-Polnerová et al., 2016),čím vzniká sexta súvzťažných procesov pre emócie. K tomuto deleniu saaktuálne v českom a slovenskom prostredí prikláňa Iva Poláčková Šol-cová (2018). Reguláciu v kontexte komponentov spomína aj DamiánKováč (2010, s. 207): „Emócie sú špecifické psycho-somatické stavya procesy, vznikajúce kognitívnym hodnotením vzrušujúcich podnetov,čo sa prejavuje nešpecifickými zmenami v rôznych organizmových úrov-niach psychicky regulovaného správania. Za vzrušujúce podnety trebapokladať tie, ktoré buď ohrozujú, alebo obohacujú prežitie živočíšnychdruhov ako aj človeka ako osobnosti “. V staršej literatúre ho načrtlaaj Iva Stuchlíková (2002), ktorá konštatuje, že pokusy veľkej väčšinyteoretikov o definície emócií „hovoria o jednotlivých zložkách emóciíi o časových a príčinných charakteristikách nástupu emócií“ (s. 12).Otázkou štruktúry emócií sa zaoberal aj Izard (2010), ktorý za týmtoúčelom oslovil 35 výskumníkov so signifikantným prínosom v psycho-lógii emócií a zadministroval s nimi šesť otázkový dotazník smerujúcik teoretickému vymedzeniu podstaty emocionality: 1. Čo je emócia?2. Aká je primárna funkcia emócie? 3. Čo aktivuje emóciu? 4. Akým

2.3. VYMEDZENIE 31

Tabuľka 2.3: Zhoda vedcov o štruktúre emócií podľa Izarda

Štruktúra Hodnotenie

Neurónové systémy, ktoré sú aspoň čiastočne určenépre emocionálne procesy

8,92

Systémy reakcie 8,61

Pocity alebo stav pocitu 7,84

Výrazové správanie, signalizačný systém 6,56

Predchádzajúce kognitívne hodnotenie 6,54

Kognitívna interpretácia pocitového stavu 4,79

spôsobom je emócia najefektívnejšie regulovaná? 5. Existujú rýchle, au-tomatické a nevedomé prepojenia medzi emóciami, kogníciami a čin-nosťou? 6. Aká je ďalšia otázka, na ktorú by sme sa mali zamerať privýskume a diskusii? Odpovede Izard kategorizoval podľa jednotlivýchoblastí a následne tak mohol vyhodnotiť aj celkovú zhodu na stupniciod 1 (bez zhody) do 10 (úplná zhoda). Pre štruktúru emócií obdržalodpovede, ktoré sú zosumarizované v tabuľke 2.3.

Ako z Izardových zistení, aj keď inak formulovaných, vyplýva, súčasnýpohľad sa naozaj kloní k integratívnemu multi-komponentovému kon-senzu. Celkom logicky sa preto začínajú objavovať aj snahy o integ-ratívne konsenzuálne rámce pre emócie a to vrátane zahrnutia neuro-vedeckých teórií. Jednou z nich je pokus Sandera (2013)4, ktorý pub-likoval v reprezentatívnom kompendiu afektívnej neurovedy (Armony& Vuilleumier, 2013):

Existuje minimálny konsenzus v otázke definície emócií? Na zá-klade vyhodnotenia súčasných hlavných modelov emócií sa uka-zuje, že naozaj existuje zhoda v štyroch kľúčových kritériách:(1) emócie sú viac-zložkové fenomény; (2) emócie sú dvojstup-ňové procesy zahŕňajúce mechanizmy vyvolávania emócií, ktorévytvárajú emocionálne reakcie; (3) emócie majú relevantné úče-ly; a (4) emócie majú krátke trvanie v porovnaní s inými afek-tívnymi fenoménmi (s. 16).

4Pozri tiež kapitolu 4.4.


Ako sme si v tomto stručnom prehľade uviedli, v súčasnom nazeraní jeemocionalita chápaná ako orchestrácia ostatných procesov a podpro-cesov psychiky vrátane senzo-motorických a fyziologických procesov,pri ktorej vzniká fenomenologický emocionálny zážitok vo vedomí pre-žívajúceho. Pre presnejšie vymedzenie je nevyhnutné opísať aj časovýfaktor tejto orchestrácie.

Časový rozmer

Ako opisujú viac menej všeobecne prijímaný názor Moorsová a Sche-rer (2013): „Emocionálni teoretici súhlasia s tým, že emócie sú epizódy(t. j. javy so začiatkom a koncom) a nie pretrvávajúce stavy. Hoci satieto epizódy menia v trvaní, sú zvyčajne krátkodobé“. Tým sa dostá-vame od psychického procesu emocionalita k psychickému obsahu emó-cia. Emócia je teda taká orchestrácia ostatných psychofyziologickýchprocesov, ktorá má zmysluplne interpretovateľný5 začiatok a koniec.Na opis jej konkrétneho priebehu v čase sa používajú pojmy emoci-onálna, resp. afektína epizóda, ktoré sa zamieňajú viac menej synony-micky6.Vymedzenie času pre emocionálnu periódu na jednej strane umožňujeskúmať emóciu ako ucelený fenomén, čo zjednodušuje výskum a mo-delovanie, na druhej strane tým vznikajú ďalšie problémy, ktoré môžubyť principiálne neriešiteľné. Práve slovo zmysluplne, poukazujúce nakognitívnu logiku, však nemusí mať pri emocionalite s jej afektívnou,štatistickou a neracionálnou logikou (pozri kapitolu 1) riešenie. Zjed-nodušením problému, hoci odôvodneným, vznikajú nové fenomény nahranici medzi psychologickými procesmi.

Hraničné fenomény

Ako sme uviedli, emocionalita môže počas emocionálnej epizódy or-chestrovať ľubovoľnú kombináciu psychických procesov, ale nie každáorchestrácia psychických komponentov je emócia. Vymedzenie emóciívýznamne komplikuje to, že medzi emocionalitou a ostatnými pro-cesmi je, ako to v psychike býva bežné, nediskrétny spojitý prechod.Okrem „klasických“ emócií je potrebné vymedziť pri rôznom váhovaníjednotlivých procesov ešte aj „iné afektívne fenomény“, ako to uvádza

5Tu sa však prejaví každý teoretický prístup so svojím chápaním funkcie emócií.6Čo už ale neplatí pre pojmy emócia a afekt (pozri ďalej)

2.3. VYMEDZENIE 33

Sander (2013, s. 5). A to fenomény, ktoré majú tendenciu emócie vy-volávať7 a potom sú zväčša aj účastníkmi emocionálnej epizódy. Tietofenomény by sme mohli nazvať aj hraničné.

Pre tieto hraničné fenomény je charakteristické, že majú vačšiu tr-vácnosť v čase, než časovo ohraničené emócie a teda vybočujú z časo-vého ohraničenia. V súlade s fenomenologickou perspektívou uvedenouv úvode by sme ich mohli rozdeliť na dve základné skupiny. Tie, ktorémajú:

1. viac zastúpený vzťah kognitívnych a emocionálnych procesov : semmôžeme zaradiť fenomény ako sú postoje, predsudky, stereotypy,názory, preferencie a pod., pre ktoré sú charakteristické chý-bajúce somatické a motorické tendencie a zvýšené zastúpeniekognitívneho prvku (v horeuvedenej postupnosti s postupnýmklesaním);

2. viac zastúpený vzťah behaviorálnych, fyziologických a emocionál-nych procesov : sem môžeme zaradiť fenomény ako sú nálady, ref-lexy, zvyky, osobnostné črty a pod., pre ktoré sú charakteristickéchýbajúci alebo znížený kognitívny prvok a zvýšené zastúpenieexpresie do správania a ovplyvnenia vnútorného fyziologickéhoprostredia, príp. až somatizácie.

Práve tieto hraničné fenomény sú pre teoretické uchopenie emócií mi-moriadne dôležité, lebo ukazujú podstatu orchestrácií emocionalitya tiež spoluosvetľujú príčiny, priebeh a následky emocionálnych epizód.Napriek tomu sa v porovnaní s emóciami skúmajú významne menej.S výnimkou čŕt, pri ktorých sa zasa tak intenzívne neskúma prepo-jenie na nálady a emócie, hoci je toto spojenie zrejmé8. V českoma slovenskom prostredí na to prednedávnom poukázal Damián Kováč(2010), ktorý predostrel „hierarchickú schému emocionálne špecifickýcha emocionálne prepojených fenoménov s kogníciami v psychickej realitečloveka“ (s. 214), pozri obrázok 2.1. A tým sa dostávame k príčinámvzniku emócií.

7Čiže ich ovplyňujú a teda s nimi súvisia.8V akomsi území nikoho, ktoré sa menej navštevuje (skúma), pretože psycholó-

govia sa špecializujú podľa jednotlivých disciplín.


Obr. 2.1: Hierarchická schéma Kováča

Zdroj: Hierarchická schéma emočne špecifických a emočne prepojenýchfenoménov s kogníciami v psychickej realite človeka (Kováč, 2010, obr. 1,

s. 214).

Aktivátory

Jednou z možností ako identifikovať začiatok emocionálnej epizódy, jeopísať príčinu, ktorá viedla k jej vzniku. Izardova (2010) kvalitatívnaanalýza odpovedí vedcov identifikovala šesť kategórií javov, ktoré ak-tivujú emócie alebo menia prebiehajúci emočný zážitok na iný.

1. Inštinktívne / prirodzené a klasicky podmienené podnety a inéudalosti / situácie, ktoré predstavujú výzvy alebo príležitosti.

2. Kognície, vrátane spomienok, predstáv a procesov hodnotenia.

3. Sociálne interakcie a príslušnosť (afiliácia).

4. Činnosti súvisiace s cieľom.

5. Prebiehajúce interakcie emócií a kognícií.

6. Spontánne zmeny v neurobiologických systémoch / procesoch.

2.3. VYMEDZENIE 35

Z uvedeného je zrejmé, že hraničné fenomény nie sú v centre pozor-nosti. Aj keď do uvedených stále príliš všeobecných kategórií by smeich nakoniec nejako „vtesnali“. Aj to poukazuje na to, že v otázke fun-kcie emócií zatiaľ nepanuje zhoda. Prejdime teda k nej.

Funkcia emócií

Jedna z dlhotrvajúcich diskusií, ktorá pri emóciách prebieha, je otázkaich cielenosti (intentionality). Tá samozrejme súvisí s vymedzenímzmysluplného začiatku a konca emócie a s jej aktivátormi. Prominentnífilozofi špecializujúci sa aj na emocionalitu (napr. de Sousa, 1987; So-lomon, 2003; 2004; 2006; 2007) zdôrazňujú, že emócie sú cielené vofilozofickom zmysle slova. Majú objekt, na vzťah s ktorým emóciau prežívajúceho subjektu ukazuje. Ako príklady môžeme uviesť hnevna niekoho, strach z niečoho, smútok za niekým a pod. Túto vlastnosťnemajú čisto fyzické pocity (napr. bolesť), od ktorých ich práve totokritérium môže odlíšiť (Moorsová a Scherer, 2013).

Na druhej strane, niektorí psychológovia a afektívni neurovedci totokritérium neuznávajú. Napr. Panksepp s kolegami (Panksepp & Bi-venová, 2012; Panksepp & Watt, 2011) opakovane zdôrazňovali, želaboratórne myši intenzívne pociťovali strach z pachu mačacích chl-pov napriek tomu, že mačku nikdy vo svojom živote nevideli. Z tohtodôvodu tvrdili, že emócie môžu byť aspoň niekedy bezobjektové (ob-jectless). V tomto prípade ale podotknime, že dôvod strachu u myšíje napriek tomu zrejmý, hoci ho zastierajú biologické procesy dedič-nosti. Je to mačka – predátor, ktorý loví myši. Logika tu prechádzaz psychickej zložky do biologickej. Evolúcia totiž kombinuje logiky –biologickú, afektívnu a kognitívnu.

V každom prípade, cielenosť emócií je len jedným z aspektov pouka-zujúcich na ich funkciu. Izard (2010) vo svojom prieskume definíciíemocionality analyzoval aj odpovede teoretikov práve na otázku fun-kcie emócií. Analýza niekoľkými nezávislými posudzovateľmi vo vý-sledku viedla k identifikácii širokých a relatívne odlišných funkcií emó-cií, v zátvorkách priemerné hodnotenie zhody na stupnici od 1 (bezzhody) do 10 (úplná zhoda):

1. Prerušuje / mení p

vedeck pr stupy a vymedzenie - marman.sk · peter marman, december 2018. Časť i vymedzenie 1....

Documents