Soňa Pernecká

Úvod k Moderným Bojovým Umeniam

Tento E-Book slúži ako informačný materiál pre členov klubu Modern Combat. Akékoľvek iné použitie informácií a fotografií uvedených v tomto E-Booku sa zakazuje. Nie je možné privlastniť si autorskú prácu niekoho iného a ďalej ju šíriť pod svojím menom, ani uvádzať výňatky, či citáty z tohoto E-Booku na iných weboch bez uvedenia originálneho zdroja. Dovoľuje sa len šírenie kompletného E-Booku, tak ako ho tu dobrovoľne a zadarmo poskytuje autor.

Obsah:

I. Časť: Úvod Rozdelenie bojových umení a ich vývoj Vývoj tréningových metód a náčiní Vývoj v použití zbraní Aerobické systémy Freestyle Bojová sila ženy

II. Časť: Bludy a omyly Kde sa vzali a kam sa podeli? Legenda, či skutočnosť? Choroby a syndrómy Ázijský syndróm Strážca chrámu Tajomný bojovník Syndróm všemohúceho Ako sa rodí majster Namiesto záveru Poďakovanie

I. Časť:

Úvod Rozdelenie bojových umení a ich vývoj

Vývoj tréningových metód a náčiní Vývoj v použití zbraní

Aerobické systémy Freestyle

Bojová sila ženy

Úvod Svet kráča nezadržateľne vpred a všetko sa prispôsobuje modernej dobe. Každá doba kladie na človeka iné nároky a ten všetky veci mení tak, aby mu v danej dobe čo najviac poslúžili. Platí to aj pre bojové umenia. Techniky vzniknuté pred stáročiami a reálie boja boli iné, tak ako aj výzbroj, mentálna a fyzická pripravenosť, či čas na prípravu bojovníka. Bojové umenia boli menené a prispôsobované v každej dobe. Dokonca ani dnešné karate nie je také isté ako to, ktoré sa cvičilo voľakedy a to aj napriek tomu, že sa mu hovorí tradičné. Pre porovnanie, v minulosti sa v karate používali iné tréningové metódy, neudeľovali sa opasky, neexistoval zápas - kumite a žiaci často cvičili niekoľko rokov iba postoje a dychové cvičenia, kým prešli na nejakú zostavu – Kata. Dnes existujú skúšky technickej vyspelosti, za lekcie platíme často veľké peniaze, vlastníme preukazy rozličných federácii, cvičíme s lapami a činkami, na rebrinách a žinenkách, za prvé tri mesiace cvičenia sa naučíme okrem postojov aj základné údery, bloky, kopy a ich kombinácie a za 2 - 3 roky najmenej 10 zostáv - Kata, čo by bolo v minulosti niečo neslýchané. Je to jedno z umení ktoré sa prispôsobilo nielen dobe, ale aj rozličným mentalitám, inak by ho necvičili rozličné národy po celom svete. Mnohí tradicionalisti posmešne vravia, že dnes vznikajú bojové umenia ako huby po daždi, no v minulosti to nebolo inak. Ba, dalo by sa povedať, že ešte viac, pretože neexistovali federácie, ktoré by udržovali nejaký štandard. Mnoho bojových umení sa však do súčasnosti nedochovalo. Podaktoré preto, že ich tvorca si tajomstvo svojho štýlu vzal zámerne do hrobu a podaktoré preto, že boli buď k ničomu, alebo sa nedokázali prispôsobiť novej dobe, ktorá prišla po páde feudalizmu a zrušením samurajskej triedy. Každý z veľkých majstrov býval v slamenej chatrči, spával na slamenej rohoži, jedol jednoduchú stravu bez chemikálii, celý deň fyzicky ťažko pracoval a pokiaľ potreboval navštíviť nejaký obchodík, či zájsť do iného mesta, šlapal pol dňa peši než sa tam dostal. Dnešný človek býva vo vyhriatom paneláku s výťahom a ani nevie o existencii schodov. Pokiaľ by sa výťah pokazil, radšej by 3 hodiny čakal na prízemí, kým ho opravári dajú do poriadku než by mal vyšlapať po schodoch. Spávame na mäkulinkých posteliach a podaktorí z nás majú ešte aj rozličné vodné či masážne, alebo anatomické matrace. Kŕmime sa chemicky upravovanými potravinami a polotovarmi, pijeme malinovky a maškrtíme viac než je nám zdravé. Sme doslova závislí od všetkých tých chemikálií, ktoré obšťastnia náš jazyk a prejdú naším zúfalým tráviacim traktom. Pracujeme zhruba 8 hodín denne, zväčša s prestávkami na požívanie našich umelých potravín a naša práca spočíva v ťukaní do počítača, vypisovaní papierov, obchodovaní.... Len málokto v tejto dobe počítačov pracuje fyzicky, najťažšiu prácu za človeka vykonávajú stroje na to stvorené. Ak potrebujeme niekam zájsť, naštartujeme auto, alebo si počkáme na autobus, pričom podaktorí počkajú aj na tri autobusy pokiaľ sa im neujde miesto na sedenie. Z tohoto vyplýva, že sme celkom iní, než naši predkovia. Život plynie oveľa rýchlejšie a dynamickejšie, každý deň máme tisíce možností ako stráviť čas. Máme možnosť vybrať si. Nie je možné žiť život ako kedysi, svet okolo nás je úplne iný ako svet našich predkov. Aby sme mohli žiť ako Funakoshi, Ueshiba, Miyagi, alebo Oyama, museli by sme odísť na pustý ostrov, alebo do poriadne zaostalej krajiny. Keď si porovnáme telesnú stavbu majstra Miyagiho v jeho najlepších rokoch s jeho rovesníkom z dnešnej doby, nájdeme priepastné rozdiely a to aj napriek tomu, ak budeme hľadať človeka

s podobnou telesnou konštitúciou. Fyzické a psychické schopnosti oboch sa budú veľmi líšiť. Podaktorí súčasní majstri si tieto rozdiely uvedomili a podujali sa meniť samotné techniky, no aby neprišli do rozporu s federáciami bojových umení, pomenovali svoj štýl a založili si vlastnú organizáciu. Keďže však mohli pracovať len s umeniami dochovanými do súčasnosti, často sa v niečom zhodujú, či podobajú, väčšina z nich zachováva aj ich systém výuky a tréningu prípadne aj systém udeľovania stupňov. Prispôsobuje však filozofiu súčasnému svetu a tým sa približuje súčasným ľuďom. Väčšina takýchto umení je eklektická, čiže ich tvorca povyberá najúčinnejšie techniky rozličných tradičných systémov ako napríklad Jiu-Jitsu, Karate, Wu-Shu, upraví ich a zahrnie do svojho systému. Tým ponúkne mladým ľuďom zmes techník šitých na mieru. Poväčšine sú takéto systémy prezentované formou show, či moderných súťaží plných netradičných disciplín a mnohé z nich sú upravené tak, aby aj človek v zrelom veku v nich našiel svoju životnú filozofiu.

Rozdelenie bojových umení a ich vývoj Dnes si môžu záujemci vybrať medzi rozličnými druhmi bojových umení nielen podľa štýlu, ale aj podľa doby, z ktorej dané bojové umenia pochádzajú. Každý si totiž musí uvedomiť, že každé bojové umenie v sebe nesie ducha a filozofiu doby, v ktorej vzniklo. Japonské slovo Bugei označuje vojenské umenia, ktoré rozvíjali stredovekí vojaci zhruba od 10. storočia. Nejedná sa teda o jedno bojové umenie, alebo o jeden konkrétny štýl, ale o celé vojenské učenie boja, určené na zabíjanie nepriateľov. Jeho charakteristickým rysom je široká použiteľnosť v boji a využívanie veľkého množstva zbraní, lebo ani v stredoveku sa nebojovalo holými rukami, ako si to mnohí ľudia myslia, ale zbraňami dostupnými tej dobe. A tak sa dodnes dochovalo mnoho jednotlivých disciplín Bugei, ako napríklad Ken Jutsu - umenie meča, Naginata Jutsu – umenie boja s kopijou, či iné formy Jutsu, ktoré však už v dnešnej dobe nezastávajú tú funkciu, čo v minulosti a tým sa vlastne zmenila aj ich celková náplň a ich hodnota je najmä historická, tak ako aj hodnota európskeho šermu. Po zrútení feudálneho obdobia a nástupom nových dokonalejších zbraní,

stratili tieto systémy svoju bojovú funkciu a boli nahradené novými, účinnejšími bojovými metódami. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začali niektoré disciplíny vojenského umenia Bugei transformovať do podoby bojových umení Budo, ktoré poznáme dnes ako tradičné bojové umenia. Bojové umenia Budo sú teda ďalším vývojovým stupňom a presadzujú cestu individuálneho sebazdokonalenia. Ide teda v podstate o duchovnú disciplínu bez praktického bojového prvku. Pri cvičení je zdôrazňovaný princíp a nie výsledok , čo vlastne spôsobuje taký zjavný odklon od prvotnej funkcie bojových a vojenských umení, že niektoré bojové umenia stratili použiteľnosť v priamom boji. Väčšina foriem Budo má tendenciu úzko sa špecializovať na určitý druh boja, či zbraň a tým ďalej obmedzuje svoju účinnosť, nehovoriac o presadzovaní filozofie neútočenia. Budo je teda predovšetkým škola charakteru a škola života. Učí sebaovládaniu, zodpovednosti, duchaprítomnosti, odvahe, disciplíne, rýchlemu jednaniu, prezieravosti a schopnosti presadiť sa. Čiže systémy Budo postupujú cez telo do duše. Sú tréningom tela aj duše, kde zvládnutie fyzických cvičení je spojené so stotožnením sa s duchovnými hodnotami a filozofiou vybraného bojového umenia. Do popredia nie sú stavané žiadne agresívne ciele, ale naopak humanita, úcta k životu a bratstvo medzi všetkými ľuďmi bez rozdielu. Cieľom nie je len majstrovstvo formy pohybu, ale predovšetkým spoznať sám seba a nájsť si svoje miesto vo svete. Jedinec je pri cvičení úplne pohltený svojou činnosťou a jeho myseľ už nestačí evidovať nič iné než vykonávanú činnosť samu. Prestáva si byť vedomý sám seba čím sa dostáva do stavu meditácie v pohybe. Musí mať však tak silnú motiváciu, aby ho dokázala preniesť aj cez tie najnamáhavejšie cvičenia, pričom samotná technika je len prostriedkom, cez ktorý sa cvičenec približuje k svojmu cieľu a zlepšuje svoj charakter. Cvičenec by mal dospieť do takého duševného stavu, kedy si uvedomuje, že nie je treba dokazovať, že vie bojovať s inými a víťaziť nad nimi, ale sám nad sebou. Tak sa vlastne každá konfliktná situácia stáva školou v ktorej máme možnosť sa niečomu priučiť a nie bojom, z ktorého porazený odchádza so zranenou sebaúctou a rozbehne nekonečný kruh pomsty a odvety. Budo je neustála snaha stať sa najlepším možným človekom, pričom slovo ,,najlepší“ nemá žiadnu hornú hranicu a nejde tu ani o porovnávanie s niekým iným. Ide len o to, aby bol človek v porovnaní sám so sebou dnes lepší ako včera a zajtra lepší ako dnes. Pri tréningu Budo ide o to, aby sa každý čo najviac priblížil k hraniciam celého svojho potenciálu, čím sa myslí zjednotenie duševných i fyzických síl ktoré sú často v nerovnováhe a zabraňujú celistvosti človeka. Čím viac veríme vo svoje schopnosti, tým sú väčšie. Náročný tréning budí v cvičencovi túžbu prekonať sám seba, čo nakoniec ústi k viere v život a k jeho rešpektovaniu. Proti týmto ideálom stoja ideály bojových športov, ktoré presadzujú ego športových bojovníkov, čo je pochopiteľné, lebo športovec s malou túžbou po víťazstve je už vopred porazený. Bojové športy stavajú do popredia najmä vonkajšiu formu ako napríklad technickú vyspelosť, dravosť a súťaživosť. Ich cieľom je dosahovanie stále lepších výsledkov a umiestnení na súťažiach, či šampionátoch. Tradicionalisti poväčšinou nebývajú príliš naklonení bojovým športom a považujú ich za degeneráciu Budo, avšak to je len ich mylný a zaujatý postoj, pretože bojové športy existovali ešte dávno pred transformáciou vojenských umení na Budo. Odjakživa medzi sebou ľudia súťažili a zápasili. Či už išlo o praveké rituálne boje, stredoveké turnaje alebo len o získanie osobnej prestíže, ťahajú sa bojové športy celou históriou ľudstva. Cieľ bol vždy ten istý, menili sa len pravidlá, ktoré v podstate predstavujú bezpečnostné predpisy, určujúce dovolené, či nedovolené techniky. Týmto spôsobom zaručujú obom protivníkom rovnaké šance na víťazstvo, či prehru, pričom im chránia to najcennejšie – život. Poslednú skupinu bojových umení tvoria policajné a vojenské systémy. Tieto získavajú veľkú popularitu najmä v posledných dvoch desaťročiach a sú odpoveďou na rastúcu kriminalitu. Mohli by sme ich označiť za priamy vývoj stredovekých Bugei, pretože ich spája spoločná idea o širokej použiteľnosti, čiže im ide čiste o praktickosť v priamom boji. Tieto

systémy využívajú maximálne efektívne techniky, pričom nevylučujú použitie všetkých dostupných zbraní na rýchle zneškodnenie protivníka. Rozdiel medzi policajným a vojenským systémom je však značný. Kým v policajnom ide zväčša o rýchle ovládnutie útočníka a udržanie ho pod kontrolou, v prípade vojenských systémov ide o čo najrýchlejšiu likvidáciu protivníka. Z toho vyplýva aj rozdielny výber techník a použiteľnosť zbraní. Kým policajné systémy využívajú viac páčenia a držania, vojenské systémy údery, kopy a lámacie techniky. Typickými zbraňami použiteľnými v policajných systémoch sú rôzne tyče, palice, tonfy, či v niektorých krajinách aj nunchaku. Vojenské systémy zasa využívajú okrem strelných zbraní a celého vojenského arzenálu aj rozličné chladné čepeľové zbrane. Keďže však tieto systémy vyžadujú kompletný profesný výcvik spolu s fyzickým tréningom a štúdiom taktiky, psychológie, či typológie, nie sú vhodné pre civilné obyvateľstvo. Avšak aj obyčajný človek cíti potrebu vedieť sa účinne brániť a tak niektorí profesionálni vojaci, či policajti vypracovali systémy civilnej sebaobrany odvodenej od tej profesnej. Poväčšine ide o profesné systémy, skombinované so systémami Budo, z ktorých vznikajú sebaobranné systémy, alebo profesné systémy skombinované s bojovými športami, z ktorých potom vznikajú systémy Streetfightingu – pouličného boja.

Vývoj tréningových metód a náčiní Mnohí majstri bojových umení nie sú ochotní urobiť zmenu v tréningovom procese, zaprisahávajúc sa, že porušenie tradície, by bolo znesvätenie štýlu a pamiatky jeho majstrov. Ale aj ,,starí“ majstri boli tiež len ľudia, ktorí sa môžu mýliť, a to, že vo svojej dobe boli odkázaní na

rozličné domácky vyrobené cvičebné pomôcky, neznamená, že nie je vhodné ich prirodzeným vývojom vymeniť za vhodnejšie. Vďaka rozvoju mnohých vedných disciplín máme možnosť na základe najmodernejších poznatkov z fyziológie, či anatómie nahradiť zdravotne nevhodné cvičenia vhodnejšími, umožňujúcimi rýchlejšie napredovanie a je nepochopiteľné tento vývoj k lepšiemu nerešpektovať. Dnes už predsa nikto nebude behať cez mesto s batohom plným kameňov, či posilovať dvíhaním hlinených váz, najmä ak vezmeme do úvahy, že v tej dobe malo posilňovanie zdokonaliť funkčnosť techník a teda nepodstatné svalové skupiny boli zanedbávané. Zákonite tak dochádzalo k svalovej nerovnováhe a asymetrii, pričom v dnešnej dobe cvičíme najmä preto, aby sme dobre vyzerali a tiež si udržali dobré zdravie. Mnohé tradičné cvičenia sú zdrojom rozličných zdravotných ťažkostí v neskoršom veku. Napríklad je známe, že toľko ospevované údery do makiwari, prípadne proti inej pevnej prekážke, vedú k zníženiu pohyblivosti prstov a k trvalému poškodeniu kĺbneho púzdra zápästia. Nezriedka sa môže už v strednom veku objaviť okrem kĺbnej deformácie aj začiatok reumatického ochorenia, čiže to nie je celkom len o obdivovaných ,,vybúchaných“ hánkoch so stvrdnutou kožou. Rovnako aj krúženie hlavou toľko praktizované na začiatku rozcvičky má za následok neodstrániteľné problémy s krčnou chrbticou a v neskoršom veku sa môžu objaviť aj časté bolesti hlavy. Toto cvičenie sa odporúča nahrádzať iba polovičným krúžením hlavy zo strany na stranu. Veľmi nebezpečný je aj dynamický švihový strečing, ktorý má za následok nikdy nezaceliteľné mikroskopické trhliny vo svaloch a šľachách. Argument, že dynamický strečing rozvíja ohybnosť rýchlejšie tu neobstojí, pretože pri švihových cvikoch dochádza k súhybom ostatných častí tela, a nie je teda možné lokalizovať jeho účinky, okrem bolesti natrhnutých šliach, ktoré nás na dlhšiu dobu vyradia z tréningu. Moderné poznatky o spojitosti medzi svalmi a šľachami už pretlačili do popredia statickú strečingovú metódu, avšak aj tá sa neustále skúma a vyvíja. Najnovšie lekárske poznatky ukázali, že pri cviku zvanom ,,prekážkový sed“ sa vytvára silný tlak na bočnú stranu kolenného kĺbu, čím poškodzuje kolenné väzy a tiež môže ohroziť bederné kĺby a väzivo spodnej časti chrbta. Existujú ešte aj iné metódy strečingu, ako napríklad postizometrická alebo tzv. studená, ale ohybnosť je i tak veľmi individuálna. Závisí od telesnej stavby človeka a štruktúry bederných kĺbov. To znamená, že nie každý spraví úplný špagát, či rozštep, ale aj napriek tomu, sa dá ohybnosť systematickým cvičením výrazne zvyšovať a to v akomkoľvek veku. Ak sa ohybnosť nerozvíja, ani neudržuje, stráca sa a je jedno, či máte 20, alebo 40 rokov i keď je pravdou, že mladšie telo sa všeobecne rýchlejšie prispôsobuje každému cvičeniu. Dôležité je, aby sa pri strečingu nôh nezabúdalo aj na strečing chrbtových svalov, pretože i tie majú veľký podiel na kvalite techník, najmä kopacích. Správne prevádzaný strečing odstraňuje bolesti chrbta, chrbtice a dokonca aj hlavy, pretože z časti je aj relaxačným cvičením. Mnoho cvičencov, ktorí túžia po veľkej ohybnosti zámerne neposilňujú, tvrdiac, že strečing a posilňovanie sa stavia proti sebe. Je pravdou, že vlákna priveľmi ,,nabúchaných“ svalov strácajú svoju pružnosť, ale bez posilňovania sa po čase objavia bolesti v kĺboch, a to najmä v kolenných. Preto je dôležité posilňovať svalové úpony. Pravdou však je, že za bolesti, či vodu v kĺboch sú zodpovedné priamo niektoré kopacie techniky, t.j. ich forma prevedenia. Preto je možné, že sa stretnete s viacerími variantami toho istého kopu, pričom sa jeho dráha stále prispôsobuje kĺbnej anatómii človeka, aby sa nakoniec nedostal ,,športom k trvalej invalidite“. Za základ výuky tradičných štýlov bolo až do 30-tych rokov nášho storočia považované cvičenie zostáv. Tie vyjadrovali celý systém a spôsob boja toho ktorého štýlu a dlhé stáročia boli jedinou tréningovou metódou, cvičenou až do úmoru. Základnú štruktúru súborných cvičení však položili až v 19.storočí Yasutsune Itosu a Kanryo Higaonna, ktorí odvodili zo starých, veľmi dlhých a komplikovaných cvičení mnohé z dnešných zostáv Karate. História teda jasne ukazuje, že každá generácia čosi upravila a zjednodušila, pridala, či odobrala. V rokoch 1902 – 1907 boli verejne uvedené do

niektorých systémov Karate nové, jednoduché zostavy – Pinan pre deti a začiatočníkov. Pre tie isté účely vznikli zostavy Taikjoku Kata v Goju- Ryu Karate, či Heian Kata v Šotokan Karate. Každým vývojom s prihliadnutím na funkciu bojových umení a vekových kategórií, ktoré sa im venujú, vznikajú nové, kratšie zostavy, ktoré nezriedka obsahujú aj akrobatické prvky. V súčasnosti získavajú veľkú popularitu zostavy na hudbu, ktoré sa už v mnohých krajinách stali samostanou súťažnou disciplínou na turnajoch bojových umení. Sú divácky oveľa atraktívnejšie než tradičné zostavy a súťažiacim dávajú väčšiu motiváciu k cvičeniu a veľký priestor na sebarealizáciu pri výbere techník, akrobatických prvkov, či použitých zbraní a svojím spôsobom ide o show. Táto však potom spätne vyvoláva záujem o štúdium tradičných zostáv, takže ani tie neupadnú do zabudnutia, navyše sú súčasťou skúšobných poriadkov vo väčšine bojových umení. S vývojom cvičebných pomôcok a chráničov, sa menia aj pravidlá športových zápasov. Voľakedy mohli diváci na súťaži vidieť len priamy úder, priamy a polkruhový kop, prípadne podtrhnutie nohy súpera. V dnešnej dobe sa však na mnohých turnajoch používajú koženkové, alebo koženné chrániče od priehlavku až po hlavu. Vyrábajú sa špeciálne topánky na kopy, špeciálne ,,grapplingové“ rukavice, ktoré umožňujú pracovať otvorenou rukou a nasadzovať súperovy páky, či chvaty a tiež špeciálne ,,kontaktné“ helmy s uzatvorenou tvárovou časťou, aby bolo možné útočiť aj na protivníkovu hlavu. Všetky tieto vynálezy umožňujú bojovníkom používať väčšie množstvo techník od úderov z otočky až po kopy vo výskoku. Týmto spôsobom sa cvičenci bojových umení stávajú všestrannejší v použití techník oproti svojim dávnejším predchodcom. Platí to aj pri tréningu, kde s použitím rôznych láp, sa dá veľmi dobre nacvičiť sila úderu, či postreh a rýchlosť reakcie, nakoľko makiwara je statické zariadenie a lapami možno ľubovoľne pohybovať, podľa pokynov trénera. Dnes už existuje množstvo vynálezov na základe ktorých vznikajú vždy nové a lepšie tréningové metódy, takže cvičenec je pripravený v oveľa kratšom čase, než tomu bolo v minulosti. Vyrába sa množstvo rozličných boxovacích mechov, ktoré nezničia kĺby a je na nich možno trénovať do úmoru. Veľkým hitom je špeciálny boxovací mech plnený vodou, s počítadlom úderov a meradlom ich sily. Jeho novšou obdobou je tzv. Punch-Boy, čo je plastelové torzo muža pripevnené Wip-systémom v oceľovej konštrukcii. Zakaždým, ak doň dobre udriete, pružina ho odrazí vzad. Podobný panák je Reactor, ten je však napojený na počítač, kde zaznamenáva výsledky vašich úderov, podľa miesta a sily zásahu. Pre Reactor bol vytvorený špeciálny počítačový program, kde si môžete navoliť počet kôl, ich dĺžku, prípadne zakázané údery. Ďalšou skvelou pomôckou je Stretch Encho zvaný aj pavúk. Ide o konštrukciu na kolieskach s hydraulickým zariadením, ktoré mnohým cvičencom umožní v krátkom čase dosiahnuť svoj vysnívaný rozštep, či čelný špagát. Výbornou pomôckou pre testovanie sily úderu sú umelohmotné ,,lámacie dosky“. Existuje viacero typov takýchto dosiek, niektoré sú nasúvacie, iné sa zapínajú na zúbky, pri všetkých však platí, že sa oddelia iba ak do nich správne udriete, pričom na niektoré dosky stačí pôsobiť silou 2kg v bode nárazu, na iné až 5kg, prípadne viac. Ich výhoda je zrejmá, ak sa vám ich podarí rozlomiť, jednoducho ich zopnete a použijete znova a znova bez nebezpečenstva poranenia ruky odštiepeným drevom, či poranenia tváre rozletenými črepinami škridiel. Poslednou vymoženosťou doby, ktorú spomeniem, je Redman. Je to špeciálny oblek, určený pre výcvik reálnej sebaobrany. Redman predstavuje útočníka a obranca môže reagovať plnou silou akejkoľvek techniky, vrátane bodnej zbrane, palice, či nunchaku. Potom je menšia šanca, že v reálnej situácii mu nacvičená technika zlyhá pre nedostatočné použitie sily.

Vývoj v použití zbraní Prvými zbraňami boli samozrejme kamene a palice, ktoré používali na svoju obranu naši prapredkovia. Od tej doby sa našťastie mnoho vecí zmenilo. I keď palica je doteraz prezentovaná učiteľmi tradičných bojových umení ako zbraň, ktorú môžeme kedykoľvek zodvihnúť zo zeme a brániť sa, nie je to celkom tak. Palica vhodná na boj, či sebaobranu neleží na zemi vždy keď ju potrebujete a dokonca môže byť zo zlého dreva a polámať sa vo vzduchu ešte pred zasiahnutím útočníka. Navyše naučiť sa narábať s palicou nie je až také jednoduché. Vedeli to aj naši predkovia a preto aj japonské bojové umenia poznajú palice rôznych dĺžok, pričom každá dĺžka si vyžaduje iný prístup k zbrani a iné techniky boja. Palicou to všetko začalo, no vyvinulo sa to do rôznych odľahčených teleskopických tyčí a obuškov, ktoré sú oveľa ľahšie, než drevené zbrane a tiež sa s nimi ľahšie narába. Vývoj zasiahol aj okinawskú zbraň Ton-Fa. Našla široké použitie v policajných jednotkách a samozrejme sa nepoužíva v páre ako za čias starých okinawských majstrov, a aj materiál z akého je Ton-Fa pre policajné účely zhotovená sa značne líši. Zväčša ide o plast, alebo tvrdený hliník, čo taktiež uľahčuje narábanie so zbraňou a dáva možnosť použitia celkom odlišných techník, než sú tie, čo používa okinawské Kobudo. Dalšou zbraňou, ktorá sa dožila nového veku a teší sa veľkej popularite sú Nunchaku. Vyrábajú sa z mnohých materiálov v závislosti od ich účelu. Polícia v niektorých krajinách využíva plastové, či gumené Nunchaku, prípadne ide o spojenie obušku a Nunchaku, ktoré vznikne rozpojením oboch koncov. Bojové športy zasa využívajú penové, či duralové Nunchaku. V oboch prípadoch sa využívajú iné techniky. Kým polícia preferuje rôzne techniky zachytenia útočníkovej končatiny medzi ramená Nunchaku s následnou technikou páčenia, bojové športy používajú hlavne švihové techniky a zasahujú súpera z väčšej diaľky. Vďaka vývoju sa môžu moderní bojovníci stretnúť na rozličných otvorených turnajoch a zápasiť s touto atraktívnou zbraňou, bez ohrozenia svojho zdravia. Nesmieme však v tejto kapitole zabudnúť na jednu skupinu veľmi nebezpečných zbraní, ktoré sú zväčša používané tými nesprávnymi ľuďmi. Konkrétne ide o pästné zbrane, čiže o zbrane vyvinuté z pästného klinu. Tieto zbrane môžu byť vlastne akýkoľvek predmet, ktorý sa dá chytiť do päste tak, aby jeho časť trčala pomedzi prsty, pripravená bodnúť. Môže ísť hoci len o vývrtku na otváranie vína, či len kus drevenej rúčky prerazenej naskrz dostatočne dlhým klincom. Pästné zbrane nemajú v očiach verejnosti príliš dobrú reputáciu, vzhľadom na ich používanie rôznymi pouličnými bandami. Odhliadnuc od toho je boxer, či bodec v rukách strašnou zbraňou, proti ktorej sa laik len veľmi ťažko ubráni. Treba si uvedomiť, že každý kontakt útočníka s obrancom znamená jednu bodnú ranu, pričom len málokedy je vidno, čo to vlastne útočník drží v ruke. K ďalšej hrôzu naháňajúcej skupine patria čepeľové zbrane, čiže nože a mačety. Obrana proti nim je rovnako ťažká, ako proti pästným zbraniam a navyše budia prirodzený rešpekt. Spôsoby obrany a odzbrojenia útočníka s nožom nacvičované vo väčšine bojových umení bývajú úplne nereálne, nakoľko len málokedy je útočníkovu zbraň vidno ešte pred útokom. Zatiaľ čo sa na tréningu nacvičujú spôsoby obrany proti presne daným dráham útoku, ktoré sa ešte v niektorých bojových umeniach delia aj podľa spôsobu držania noža, naozajstný útočník odhodlaný bodnúť vytiahne svoju zbraň až zlomok sekundy pred jej použitím. Obranca nemá čas identifikovať držanie noža, nakoľko to často skresľuje aj rukáv útočníka a tiež nemá čas zistiť dráhu útoku, pretože ten nôž sa jednoducho len zablysne vzduchom. Väčšina adeptov bojových umení, by nestihla zareagovať ani jedným z natrénovaných spôsobov. Určitú šancu by mali len tí, u ktorých by sa prejavil nejaký pud sebazáchovy, ten je však pri tradičných bojových umeniach dosť potláčaný, pretože tieto majú svoju pevnú formu, ktorou nahrádzajú inštinktívne pohyby jedinca, ktorý sa miesto skrytia svojich životne dôležitých orgánov a úteku, postaví čelne oproti útočníkovi a snaží sa jeho útok zachytiť blokom, alebo inou nacvičenou

technikou. Tu sme sa dostali k záveru kapitoly a tým aj k poslednej skupine zbraní, ktoré vlastne spôsobili začiatok novej éry v bojových umeniach. Ide o strelné zbrane. Jedno americké porekadlo hovorí: “Boh stvoril dve skupiny ľudí, silných a slabých, ale Samuel Colt tento nedostatok odstránil“. Nepotrebujete žiadnu fyzickú kondíciu ani sa roky trápiť tréningom bojových umení. Proste stačí stlačiť spúšť a aj ten najväčší a najlepší bojovník je úplne bez šance. Nehľadiac na obrovské zraňujúce schopnosti strelnej zbrane, výcvik jej použitia si vyžaduje oveľa menej času, než výcvik ktoréhokoľvek bojového umenia. Strelná zbraň je najdokonalejší bojový prostriedok jednotlivca a prevratný vynález vo vojenskej oblasti. Zmenila celé poňatie boja, vrátane taktiky a stratégie. Bojové vzdialenosti sa predlžovali spolu s dostrelom zbraní, čiže strelec môže byť v takej diaľke, že ho nemusíme ani zahliadnuť. Môže byť kdekoľvek a kedykoľvek. Bojové umenia tým strácajú svoju použiteľnosť, pretože sa protivníci ani nemusia stretnúť tvárou v tvár. Napriek tomu, čo sme si povedali o strelných zbraniach, môže byť ich použitie v sebaobrane veľmi zložité, nakoľko útok je často vedený nečakane a z malej vzdialenosti a väčšina ľudí si nestihne ani len spomenúť, že nejakú zbraň má, prípadne zo stresu nevie kde ju má, alebo jednoducho nedokáže tak rýchlo v zlomku sekundy tasiť zbraň a pripraviť ju na použitie. Veľmi často sa tiež stáva, že obranca je pod takým psychickým tlakom, že pokiaľ vôbec vystrelí, nemusí zasiahnuť cieľ ani opakovanými výstrelmi. Hrozbou však býva zväčša tá druhá skupina ľudí, teda jedinci, ktorí dokážu chladnokrvne vystreliť kedykoľvek, títo však nebývajú obrancami, ale útočníkmi, teda vrahmi.

Aerobické systémy Je to len zopár rokov, čo sa z bojových umení vyvinul nový fenomén masového športu, špeciálny druh aerobiku s použitím prvkov bojových športov. Je to v podstate ďalší vývoj v tréningu bojových umení. Nekonečné opakovanie a drilovanie základných techník bolo príliš nudné a jednotvárne na to, aby dokázalo udržať pozornosť, či nasadenie mnohých cvičencov, a tým sa vlastne nácvik míňal účinku. Riešenie bolo veľmi jednoduché, stačilo k tomu pustiť hudbu. Rytmus vás udrží v pohybe a cvičenie sa stane veselou zábavou a nie len monotónnym drilom, ktoré je najmä pre mladých, či energických ľudí psychickým utrpením. Najprv bol takýto druh cvičenia len spestrením tréningov bojových umení, no zakrátko sa vyčlenilo ako samostaný druh cvičenia a rozšíril sa medzi ľudí všetkých vekových kategórií. Najpopulárnejším aerobickým cvičením vychádzajúcim z bojových umení je Tae-Bo. Jeho tvorcom je americký šampión v kontaktnom Karate a Tae Kwon Do, dnes už známy herec akčných filmov, Billy Blanks. Spojil základné techniky Tae Kwon Do a Kick Boxu s hudbou a vytvoril jednoduché choreografie, ktoré nie sú tak zložité ako pri klasickom Aerobiku. Vďaka tomu sa cvičenec môže bez problémov sústrediť len na svoj pohyb a zachovať tak dostatočné nasadenie a dynamiku pohybu. Tae-Bo je celosvetovo organizované cvičenie s vlastným výukovým a školiacim systémom. Využíva najnovšie poznatky z anatómie a fyziológie a prezentuje vlastný prístup k pohybu. Má tri stupne cvičenia: Basic, Advance a Master. Tieto sú rozdelené do dvoch kategórií: Tae-Bo a Tae-Bo Intro. Každý stupeň je postavený na svojej vlastnej filozofii, ako napríklad základný stupeň Basic: ,,Buď svojím víťazom.“ Popularitu tohoto spôsobu aerobického cvičenia sa snažia dobehnúť podobné systémy ako napríklad Kick-Box Aerobic, Karate Aerobic, Box Aerobic, Turbo Kick, Power Box, ... Rozdiel medzi nimi je najmä v bojových technikách vybraných pre cvičenie, v závislosti od bojového umenia, z ktorého bolo dané cvičenie skoncipované a tiež aj v prístupe k cvičeniu. Väčšina systémov kombinuje vytrvalostný kruhový tréning so strečingom a prípadne aj meditáciou ako napríklad Thairobic a nemajú žiaden praktický bojový význam. No

nájdu sa aj také systémy, ktoré sú sice aerobické, ale držia sa reálneho využitia precvičovaných techník. Napríklad v Kick Bo sa nacvičujú celé reálne použiteľné kombinácie patričnou silou, avšak non-stop systémom bez prestávky, preto je často využívaný cvičencami bojových umení ako tvrdý kondičný tréning. Kardio Kickboxing v tom zašiel ešte ďalej a obsahuje aj aerobický tréning na vodnom boxovacom mechu. A nakoniec AeroKickboxing, ktorý sa stal novou súťažnou disciplínou Kick-Boxu. Pretekár v určenom časovom limite a vo vysokom tempe, predvádza techniky Kick-Boxu do vzduchu v choreografii podobnej športovému Aerobiku. A vývoj ide ďalej. Freestyle Najnovším vývojovým stupňom v bojových umeniach je Freestyle, ktorý však má od pôvodných bojových umení tak ďaleko, že je často nazývaný ako ,,bojová gymnastika“. Freestyle skutočne nemá žiadne praktické využitie a nemá ani len výchovný aspekt povojnových Budo. Má však niečo iné a tým je vzrušenie. Freestyle je kombináciou tých najefektnejších techník vybraných z bojových umení celého sveta spojených s gymnastikou a akrobaciou. Je to zmes dynamických pohybov a krkolomných akrobatických kopov niekedy v kombinácii s Nunchaku, či Kama, cvičených v rytme rýchlej modernej tanečnej hudby. Je to nová éra súborných cvičení, ktorých vizuálna príťažlivosť a prezentácia formou show oslovuje mnoho mladých ľudí. Vzhľadom na to, že Freestyle je individuálnym cvičením, nedochádza ku kontaktu so žiadnym súperom a cvičenec prekonáva len svoje vlastné fyzické hranice a vôľu. Kým cvičenci tradičných bojových umení ešte stále obdivujú bočný kop vo výskoku a zvládnutie ,,otočky“ vo výskoku sa im zdá niečo úžasné, Freestyleri sú viac vo vzduchu, než na zemi a bežne zvládajú ,,otočku“ o 1080 stupňov, alebo salto vzad s niekoľkonásobným kopnutím a s dopadom na kopajúcu nohu, pričom aj po takejto krkolomnej technike plynule pokračujú v rytme hudby do ďalšej. Podobne ako

v gymnastike aj tu sa z roka na rok znižuje vek závodníkov a zvyšuje sa ich technická vyspelosť. Tí najlepší potom súperia v súťaži o najkrkolomnejšiu kombináciu kopov ,,extreme kick contest“. Freestyle rúca nie len fyzické hranice človeka, ale aj hranice medzi jednotlivými bojovými umeniami a posúva ich vývoj zasa o stupeň vpred. Či sa to tradicionalistom páči, alebo nie, vývoj pôjde vždy dopredu a nezastaví sa, pokiaľ bude existovať ľudská rasa.

Bojová sila ženy I keď to nie je celkom typické, predsa len existujú ženy, preborníčky v bojových umeniach. Tentokrát nemám na mysli všetky tie majsterky európy, či sveta v súborných cvičeniach – Kata, pretože tam ide o estetické sebavyjadrenie presne tak, ako pri tanci a to je ženám vlastné. Ani nemám na mysli všetky tie šampiónky v športových zápasoch, pretože aj tie vďaka pravidlám a hmotnostným kategóriám bojujú so seberovnými súperkami a aj to zväčša len v kategóriách zápasov bez kontaktu, alebo len s ľahkým kontaktom. Vždy a v každej dobe existovali ženy, schopné bojovať, či z nejakého dôvodu zabíjať, rovnako ako muži. V súčasnosti už ktorýkoľvek psychológ potvrdí, že asertivita, bojovnosť, či agresivita, nie je od prírody iba doménou mužov, ale je to veľmi individuálna vec každého živého tvora. To, ako sa má správať žena, či muž a aj to,

čo si majú obliekať, neurčila príroda, ale ľudská spoločnosť a v týchto umelo vytvorených šablónach sú vychovávané celé ľudské pokolenia. Našťastie je príroda mocnejšia ako človek, a preto niektorí jedinci nakoniec vybočia zo svojich rolí určených spoločnosťou a začnú sa prezentovať tým, čo majú naozaj v sebe. Ak by to tak nebolo, potom by sa musela hľadať odpoveď na mnohé otázky, ako napríklad prečo sú mnohí chlapci školského veku zakríknutejší a tichší ako ich spolužiačky, alebo prečo sa mladí muži neriadia svojimi ,,akože“ vrodenými pudmi a chcú sa za každú cenu vyhnúť základnej vojenskej službe. Taktiež vyvstávajú otázky kde sa to v tých ženách berie, že podaktoré odchádzajú pracovať do vojska, či k polícii? Je to zvláštne, že sa nikto nečuduje, ak uvidí plakať mladého muža. Veď napokon, ten mladík cíti ako každý živý tvor a teda ak je v koncoch, tak je celkom prirodzené, že si kdesi poplače. Avšak každý sa čuduje, ak uvidí ženu mlátiť päsťami, ako keby ona nemohla tak, ako každý živý tvor vzkypieť, stratiť kontrolu a vybiť negatívnu energiu tak, ako je to pre všetkých živočíchov prirodzené. Z toho je jasné, že všetci sa narodíme úplne rovnakí, s rovnakým právom na všetky pocity a ich prejavy, ale dosiahnutím určitého veku zasiahnú do nášho vývoja svojou výchovou rodičia a presne nám vydelia kto ,,môže plakať a kto nie“, a pritom ten jediný rozdiel, daný rozdielnym pohlavím, ešte nehovorí o tom, že Janko chce byť policajt a Janka učiteľkou. Každý bude vo veľkej miere niesť celý život to, k čomu bol vedený. Mnoho ľudí by sa prekvapilo, keby zistili, že z jedného kurzu bojových umení, zhruba štvrtina chlapcov buď nevie zovrieť ruku do päste, alebo udrieť vôbec. Odlišnosť muža a ženy teda nespočíva v duševných vlastnostiach, ale najmä vo fyzických dispozíciách a pomere svalstva a sily. Ženy si musia uvedomiť, že nikdy v živote nebudú mať také tvrdé kosti, ani také silné svaly ako muži. To je hlavný dôvod, prečo nie sú príliš známe v tzv. ,,mužských“ disciplínach. Ako príklad si môžeme vziať Karate, ktoré často cvičí mnoho dievčat a žien. Môžete cvičiť od rána do večera, môžete ovládať všetky techniky a byť priam bohyňou pri cvičení zostáv – Kata, ale pri prvej konfrontácii hoci s tým najväčším nemehlom z celého oddielu, budete mať problémy pri použití techník. Zväčša to potom vyzerá tak, že technicky skvelá karatistka sa len pasívne a opatrne bráni veľkému nemehlovi, ktorého cviky pripomínajú všetko možné, od kopulačných pohybov až po hip-hopové kreácie, len technikám Karate sa to nepribližuje ani zďaleka. Kde teda hľadať chybu, ak oná dievčina cvičila presne tak, ako všetci ostatní, ak nie viac, a pritom nie je schopná preraziť lemravú obranu, či vykryť šmatľavý úder ani jedného z tých horších karatistov? Odpoveď je celkom jasná. Karate je tak ako väčšina tradičných bojových umení založená na hrubej statickej sile, ktorou sú muži obdarení v oveľa väčšej miere než ženy. Tá technicky skvelá karatistka jednoducho silovo nestačí na techniky, ktoré sú stvorené pre mužskú ruku. Klasické bloky sú prílliš silové. Muž bude mať vždy silnejší úder a žena bude mať vždy slabší blok, ktorý nemusí stačiť na odvrátenie útoku silnejšieho súpera, prípadne náraz bude taký silný, že výsledkom ,,úspešného“ blokovania budú obe ruky v sadre. Ďalším problémom je aj výška súpera, pretože vyšší protivník má dlhšie končatiny a ďalej nimi dočiahne. Žena len veľmi ťažko prevedie svoj protiútok na vyššieho útočníka, bez toho aby sa neprisunula, zatiaľ čo útočník ju môže zasiahnuť kedykoľvek sa mu zachce. Tak isto väčšina pák, či hodov je takmer nezrealizovateľná pri fyzickej nerovnováhe dvoch súperov, teda aspoň čo sa týka toho menšieho, tenšieho, či slabšieho. Protivníkovi útočiacemu kombináciami silných a rýchlych techník, či súperovi pripravenému na útok je celkom nemožné nasadiť páku, či dostať ho do polohy vhodnej na použitie hodu. Skúste dať do páky zúrivo útočiaceho 90 kg ťažkého chlapa. Takému sotva zohnete zápästie, nehovoriac o tom, že mu ledva chytíte ruku pretože je dvakrát hrubšia, než tá vaša. To platí aj pre techniky hodov. Ťažkého súpera sotva vychýlime do nerovnovážnej polohy vhodnej na prevedenie hodu. Protivník pevnejšej fyzickej konštrukcie má pevnejší postoj a silnejšie telo, takže sa nám môže stať, že by sme pri pokuse o nástup do hodu, či prehodu na ňom ostali visieť ako potrhaná košeľa,

ktorou by sme sa o malú chvíľu aj stali. V prípade, že by sa nám predsa len podarilo ťažkého a veľkého súpera vychýliť z rovnováhy, máme 99% šancu, že padneme spolu s ním, či dokonca, že nás privalí svojimi 90 – timi kilami. Všeobecne prevláda názor, že dievča sa na tréningu najprv naučí technické prvky a až neskôr im dodá silu, pričom u chlapca je to naopak, cez použitie sily sa tréningom dostane k zvládnutiu technických prvkov bojového umenia. Avšak žena nikdy nebude rovnocenným súperom pre muža v silových disciplínach, preto by si mala uvedomiť svoje možnosti a zamerať sa na výhody, ktoré jej dáva fyziognómia ženského tela, ako je napríklad väčšia kĺbna pohyblivosť a celkovo mäkšie kĺby. To je vidno najmä značným používaním techniky kopov, prípadne tým, že pri páčení je treba zabrať páku hlbšie kým začne bolieť, než by ste to urobili v prípade mužského protivníka. Žena je tiež veľmi nebezpečným protivníkom tým, že dokáže byť veľmi rafinovaná v použití rôznych zákerných, nečakaných a skrytých techník. Niežeby toho nebol schopný aj hociktorý muž, ale práve preto, že si je vedomý svojej fyzickej prevahy, jeho bojový arzenál tvoria prevažne silové techniky a nad inými začne rozmýšľať až v krízovej situácii, keď tie jeho opakovane zlyhajú. Najväčšou nespravodlivosťou je, že rafinované bojové techniky, vytvorené na boj slabšieho proti silnejšiemu, fungujú aj tomu silnejšiemu, ale opačne to neplatí. Techniky fyzicky silnejšieho bojovníka tomu slabšiemu nefungujú. To je vlastne vysvetlením, prečo také skvelé bojové umenie, akým je Karate, niekomu ,,pasuje“ a niekomu nie. Mnoho majstrov Európy, či sveta organizuje rôzne kurzy sebaobrany, aby ako skúsení bojovníci a víťazi mnohých zápasov, pomohli a poradili laickej verejnosti ako sa brániť pri napadnutí. Ženám zpravidla radia kopnúť útočníka medzi nohy, no je nepravdepodobné, že by sa im to v skutočnosti podarilo. Muži práve tento útok čakajú a svoje najcitlivejšie miesto si reflexne chránia už od prírody. Väčšinou vždy stihnú včas spojiť nohy a ak by ste uviazli nohou medzi chlapskými stehnami, ťažko by ste sa z toho zovretia dostali. Opäť ide len o pohľad z pozície toho silnejšieho, alebo inak povedané, chlapovi sa ľahko radí, čo by mala napadnutá žena urobiť, ale to, že to funguje jemu a prípadne ďalším mužom, neznamená, že to funguje aj ženám. Navyše nácvik stereotypných sebaobranných situácií nemá význam, lebo pri nepatrnej zmene útoku protivníka je celá nacvičená kombinácia na nič. I keď sa teraz vlastne zdá, že svet bojových umení patrí výhradne mužom, história nám podáva mnoho dôkazov o existencii žien – bojovníčok, ktoré neváhali riskovať, či dokonca položiť svoj život pre správnosť veci o ktorej boli presvedčené. Stačí si len spomenúť na mnohé ruské partizánky, ktoré hrdinsky umreli vo vojne proti fašizmu, či slovenské, alebo české ženy, ktoré boli v okamihu najväčšieho zúfalstva schopné najväčšej odvahy a hoci len s motykou bežať v ústrety ozbrojenému nepriateľovi. Často sa tiež zabúda, že to nie len výstrelok novoveku, ale že i v stredoveku sa mnoho žien cvičilo v umení boja. Ak by sme išli ešte hlbšie do histórie, tak už v dobe Etruskov existoval druh zápasu, ktorý proti sebe staval mužov aj ženy. Ako ďalší príklad možno spomenúť rituálne súboje praobyvateľov Pacifiku, kde sa ich aktívne zúčastňovali aj ženy. Na Novom Zélande je zasa známa forma zápasu, pri ktorej bojovali dve ženy proti jednému mužovi, aby tak bol vyrovnaný rozdiel vo fyzickej sile medzi oboma pohlaviami. Aby sme však nespomínali len dávnu minulosť, tak na Tichomorskom pobreží sa ešte aj v súčasnosti konajú tradičné boxerské zápasy, ktorých sa rovnako zúčastňujú obe pohlavia, pričom majú možnosť si vybrať medzi neozbrojeným bojom, alebo bojom s palicou, či kyjom. V Grónsku existujú podobné formy zápasu, avšak sú obohatené ešte o súťaž v streľbe z luku a behu za vystreleným šípom. Podobné preteky so šípom sa praktizovali aj na území severnej Ameriky. V južnej Amerike sa zasa hojne pestoval akýsi šerm s jednou i dvoma palicami, a ešte i v tejto dobe je možné na rozličných slávnostiach vidieť ,,palicové“ duely medzi oboma pohlaviami. Čo sa týka územia stredovekej Európy, tak v bojoch sa cvičili najmä ženy vyšších spoločenských vrstiev. Išlo najmä o šerm kordom, či použitie dýky, alebo iných bodných zbraní v sebaobrane, až kým sa

neobjavila streľná zbraň a nezačali sa vyrábať luxusne zdobené dámske pištole, či krátke pušky. Na záver kapitoly sa dostávame na Ázijský kontinent a k jeho bojovým umeniam, ktoré sú prezentované najmä samurajmi. Málo kto však vie, že samurajské ženy stáli po boku svojho muža i na bojisku. Tomoe, manželka synovca Minamota Yoshimota (1123 – 1160), bola vynikajúca jazdkyňa a strelkyňa z luku. Vynikala aj v boji s mečom a s oštepom. Sprevádzala svojho muža do každého boja a bola uznávaná medzi jeho vojakmi ako odvážny vodca a výborný stratég, a navyše bola veľmi obávaná pre svoju mimoriadne výbušnú povahu. V boji u Azzazu no Hara zabila mnoho nepriateľských vojakov a nakoniec ich vodcovi Uchidovi Iyoyoshimu uťala hlavu a darovala ju svojmu manželovi. Dievča menom Ano no Tsubone zasa položila svoj mladý život za svojho pána Oda Nobunagu, keď v roku 1582 napadli jeho sídlo počas nočného spánku vojaci zradného generála Akechi Mitsushida. Ano no Tsubone ešte v nočnom kimone bojovala proti zradným samurajom a sedem z nich pripravila o život svojou dýkou - kaiken, než sama skonala. V roku 1877 sa zapísala do dejín armáda bojovníčok Kagoshimy keď počas povstania Satsuma bojovali proti armáde Meiji. Avšak i toľko obdivovaní ninjovia mali svoje ženy. Tieto boli tak isto cvičené v boji a v použití rôznych zbraní, avšak odlišným spôsobom než ich muži. Rovnako aj Čína má svoje historicky dokázané bojovníčky, majsterky bojových umení. Napríklad vytvorenie štýlu Fo Men v 16. stor. sa pripisuje jednej dievčine zo Šan-Si. Dedina v ktorej žila, bola častým cieľom útokom zbojníkov a preto jej otec zväzoval ruky za chrbtom a učil ju technikám kopov šaolinského kung fu, ktoré však jeho dcéra zdokonalila natoľko, že sa od svojho pôvodného vzoru začali veľmi odlišovať. Nohy dievčaťa získali rokmi tréningu neuveriteľnú silu a pružnosť a v celom okolí nebol nikto, kto by sa jej v boji vyrovnal. Keď dievčina dospela, rozhodla sa odísť do kláštora, kde s veľkým úspechom učila svoj štýl ženy aj mužov. Za zakladateľku Wing Chun / Wing Tsun sa považuje mníška Ng Mui, ktorá bola jednou z piatich ,,starších“, ktorí prežili vpád vojakov klanu Mandžu do Šaolinského kláštora. Po vypálení Šaolinu sa Ng Mui usadila v kláštore na hore Tai Leung, na hraniciach provincíí Szechwan a Yunnan. Jej štýl nesie meno jednej krásnej dievčiny Yim Wing Chun, ktorá bola dcérou majiteľa obchodíku, do ktorého Ng Mui pravidel raz za mesiac schádzala z hôr na potrebné nákupy. Yim Wing Chun sa stala žiačkou Ng Mui a odišla s ňou do kláštora potom, čo ju začal ,,obletovať“ notorický bitkár a bandita Wong, člen tajného spolku Kung Fu a nútil ju násilím k sobášu. Po troch rokoch, keď sa Yim Wing Chun vrátila do svojej dediny, vyzvala neželaného ,,nápadníka“ Wonga na súboj a uštedrila mu riadnu príučku. Neskôr sa vydala za iného bojovníka Kung Fu, Leung Bok Chana, ktorému ju sľúbil jej otec Yim Lee ešte ako malé dievčatko. Tento častokrát debatoval so svojou ženou Yim Wing Chun o Kung Fu, ale nebral ju príliš vážne, nakoľko nebolo možné, aby žena rozumela boju viac ako muž. Presvedčil sa až keď mal možnosť prakticky porovnať svoj štýl boja so štýlom svojej ženy. Koľkokrát na ňu zaútočil, toľkorát ho zrazila k zemi. Vždy keď s ňou bojoval, bol za pár sekúnd porazený a tak sa Leung Bok Chan stal žiakom svojej ženy a bol to práve on, čo dosiaľ nepomenovaný štýl mníšky Ng Mui nazval Wing Chun po svojej žene. Tento štýl je tvrdý spôsob boja na krátku vzdialenosť. Doslovným nalepením sa na súpera, mu znemožňuje voľný pohyb rúk i nôh, čím mu berie priestor k útoku. Údery sú krátke, vedené po priamej línii. Zložité trajektórie súčasného pohybu oboch rúk umožňujú vykonávať obranné aj útočné pohyby súčasne.

II. Časť:

Bludy a omyly Kde sa vzali a kam sa podeli?

Legenda, či skutočnosť? Choroby a syndrómy

Ázijský syndróm Strážca chrámu

Tajomný bojovník Syndróm všemohúceho

Totálne spochabenie Ako sa rodí majster

Miesto záveru

Bludy a omyly Mnohým ľuďom prerastie cez hlavu myšlienka, že sú nositeľmi tradície a pokračovateľmi starých majstrov. Najmä nositelia vyšších technických stupňov si myslia, že sú múdrejší než všetci ostatní a že bez ich rád a pokynov zablúdime v temnote nevedomosti. Žijú v presvedčení, že sú dokonalí, pretože sú silní, rýchli, ohybní, majú skvelý postreh a sú veľmi humánni. Práve preto, že sú takí humánni, sa často stáva, že sa nechajú na ulici zmlátiť. ,,Nemôžu predsa svoje smrtiace umenie použiť len tak, veď by mohli útočníkovi strašne ublížiť a oni sú zodpovední aj za ten jeho život.“ Potom, keď sa takýto humánny bojovník pozviecha zo zeme, cíti sa úplne skvele so všetkými tými modrinami a opuchlinami. Chodí s hlavou v oblakoch a vraví si, že je naozaj veľmi silný a vo skvelej forme, keď celý ten výprask vydržal a vyviazol len s pár modrinami a rozbitým nosom. Takto si potvrdil, že bolo správne útočníka neudrieť, lebo taký silný bojovník akým je on sám, by ho jedným úderom snáď zabil, veď to predsa toľkokrát mohol spraviť medzi tým ako si kryl hlavu pred jeho päsťami. Neexistuje nič na svete, čo by prinútilo takéhoto človeka pochybovať o schopnosti použiť svoje bojové umenie v kritickej situácii, a nič na svete mu neotvorí oči, aby videl, že vydržať údery útočníka nie je majstrovstvo, ani humánny čin, ale zlyhanie v sebaobrannej situácii. Je však ešte jedna skupina adeptov, tí čo by sa bili, keby to vedeli. Na tréningu môžu byť hviezdami a mať skvelú techniku, možu byť víťazmi súťaží, ktorí vedia uplatniť určité techniky v rámci pravidiel, ale v skutočnom boji, či v sebaobrane nič z toho nie je dôležité. O víťazovi rozhodne niečo úplne iné. Nie je pravdou, že ten, čo cvičí bojové umenie, je v každom boji víťazom. I keď veľa robí aj správne zvolené bojové umenie, jeho techniky a taktika, či fyzická pripravenosť, no niekedy vám jednoducho šťastie nepraje, alebo narazíte na oveľa lepšieho a skúsenejšieho súpera, ktorý nemusí trénovať žiadne bojové umenie, ale jednoducho má bitky ,,v krvi“. Okrem toho, že sa adepti bojových umení mylne pokladajú za víťazov každej bitky, častokrát sa objavuje ešte jeden mylný názor, a to že sú všeobecne fyzicky zdatnejší než ostatní ľudia. Samozrejme, že rozdiel medzi fyzicky aktívnym a pasívnym človekom je jasný, ale vo všeobecnosti nevyplývajú z tréningu žiadne väčšie výhody pre adeptov bojových umení v porovnaní s povedzme futbalistom, či tenistom, alebo iným športovcom. Snáď jediný zásadný rozdiel je v dynamickej sile, ktorá tvorí základ tréningu bojových umení a športov. Neznamená to teda, že ten, čo cvičí napríklad Karate, je silnejší, rýchlejší, alebo vytrvalejší než ten, čo cvičí povedzme Aerobic. Mnohé fyzické dispozície sú nám geneticky dané, a možno ich ovplyvňovať len do určitej miery, to však neznamená, že karatista, čo neurobí ,,špagát“ je zlý karatista, ale ani to, že futbalista, ktorý ho urobí, je dobrý futbalista. Z toho vyplýva, že skvelý technik na Karate, môže byť kráľom ,,čaptošov“ na tenise, či basketbale. Každý človek má vlohy, na určitý druh pohybu, v ktorom môže vyniknúť a v závislosti od toho sa mu v jednom športe darí a v druhom len zabáva prizerajúcich sa. Napriek tomu, väčšina filmov s tematikou bojových umení prezentuje svojich bojovníkov ako všestranných športovcov, ktorí vynikajú vo všetkých druhoch športu. Najhoršie však je, že niektorí tréneri tieto nezmysly podporujú, a niekedy ich zasypú prachom dávnej minulosti, aby im dodali na dôležitosti a tajomnosti. Tak sa naučili ninjovia lietať, či chodiť po vode, alebo len tak zmiznúť, používaním všakovakých dômyselných vynálezov tej doby. Tak sa zrodili ,,vysúvací“ šaolinskí mnísi, čo si dokázali chrániť prirodzenie pred kopom tak, že ho vtiahli dnu. Znie to zábavne, ale nie je to dávno, čo som informáciu o tejto úžasnej schopnosti čítala v jednej zahraničnej knihe pojednávajúcej o čínskej histórii. Ktovie, či si podobným spôsobom dokázali títo ,,skladací“ mnísi zasunúť aj hlavu, alebo ruku. Tiež som sa dozvedela z jedného dokumentárneho filmu o

Karate, že celé telo karatistu sa zmení na smrtiacu zbraň, a dokáže vyskočiť zo sedu a rozbiť jedným úderom stenu, či skalu. Škoda len, že práve taký nebol pred kamerou, keď oný dokument natáčali. Samozrejme nemožno však celkom tvrdiť, že v dávnej minulosti, kedy život závisel od majstrovstva v bojovom umení a trénovalo sa celkom iným spôsobom, neexistovali nejakí jedinci, ktorý boli schopní ,,úžasných výkonov“, povedzme vytrhnúť niekomu rebro, či kus krku, ale celkom určite už mnoho desaťročí nikto takýto nežije. Takéto ,,nadprirodzené výkony“ boli celkom určite individuálnou záležitosťou daných jedincov, pretože na to mali určité dispozície, ktoré podporili špeciálnym tréningom. Človek je krehký a smrteľný tvor, ktorý napriek tomu, že sa považuje za pána tvorstva, nie je všemocný a má svoje hranice, ktoré sa mu nikdy nepodarí prekročiť. Majster Anko Itosu bol známy svojím silným stiskom. Túto vrodenú schopnosť tréningom Karate natoľko znásobil, že bol schopný jediným stiskom rozdrtiť hrubú bambusovú stonku. Raz dokonca vraj prerazil hrubé drevené dvere jediným úderom a chytil za nimi stojaceho zlodeja za zápästie. To je naozaj neuveriteľný výkon. Majster Kiyuna zas dokázal v okamihu strhnúť kôru zo živého stromu holými prstami. Masutatsu Oyama mal takú silu, že dokázal zabiť 500 kilového býka jediným úderom päste do hlavy, a Gichin Funakoshi si cvičil svoje šiko dači tým, že vzdoroval tajfúnu na streche svojho domu. Úžasný kúsok predviedol aj grécky karatista Bill Zachopoulus, ktorý na Budo Gala 1992 v Bratislave rozbil holou rukou tvrdý kameň. Unikátny výkon podal v roku 1997 Kenji Yamaki, keď vybojoval v jednom slede bez prestávky 100 jeden a pol minútových súbojov a zapísal sa tak do Guinessovej knihy rekordov. Držiteľom dvoch zápisov v Guinessovej knihe rekordov je Chu Tan Cuong, ktorý za 60 sekúnd prerazil 20 baseballových palíc, na hrote kopije odtlačil 11-tonový železničný vagón na 31 metrov, a zatiaľ čo z nás by sa v okamihu stal prechod pre chodcov, majstrovi Chu Tan Cuongovi vôbec nevadí, ak mu cez hrudný kôš prejde auto. V súvislosti s týmito výkonmi mi nedá nespomenúť ešte jeden mýtus, týkajúci sa vnútornej energie Čchi (Ki). V mnohých filmoch s tematikou bojových umení môžeme vidieť slabo vyzerajúcich deduškov, ktorý vyhrávajú nerovné súboje s mladšími protivníkmi pomocou svojej energie Čchi, prípadne sa v knihách o Kung-Fu dočítame o schopnosti veľkých majstrov zabiť protivníka tak, že naň len ukáže prstom a môže pri tom stáť aj za stenou. Sú to samozrejme holé nezmysly. I keď je dokázané použitie vnútornej energie v bojových umeniach, v žiadnom prípade nejde o nijakú tajomnú silu. Pravdou je, že prejavenie vnútornej energie sa deje prostredníctvom svalového napätia, čo je v protiklade s prezentáciou Čchi, ako energie vytváranej bez sily svalov. Už to, že sa táto energia prejavuje až po niekoľkoročnom tvrdom tréningu nám napovedá, že predsa len má čo dočinenia s fyzickou silou. V skutočnosti ide o prepojenie duševnej a telesnej sily do jedného explozívneho prejavu, pričom máte pocit, že nevynakladáte žiadnu silu na prevedenie úderu. Tento pocit je však čiste osobný mentálny zážitok jedného človeka a každý sa k nemu musí dopracovať sám. Niekto túto schopnosť prepojenia tela a mysle získa pomerne rýchlo, iného to bude stáť roky driny a niekomu sa to nepodarí možno vôbec. Všetko záleží od vrodených dispozícií, spôsobe cvičenia a tiež od množstva vynakladaného úsilia.

Kde sa vzali a kam sa podeli? Takmer všetky knihy o bojových umeniach začínajú kapitolou o ich vzniku. Tam sa dočítame, že pôvod všetkých bojových umení je v Číne, odkiaľ sa postupne preniesli do ostatných častí Ázie a nakoniec ďalej do sveta. Kameňom úrazu je však to, že v skutočnosti sa bojové umenia rozvíjali paralelne po celom svete, na územi všetkých krajín a kontinentov, od Afriky až po Európu. Nebolo to síce Karate ani Kung-Fu, ale boli to iné bojové systémy, vychádzajúce z tradície, temperamentu a fyziognómie daného etnika, a boli ovplyvnené prostredím, v ktorom žili. Tieto bojové umenia boli rovnako účinné a smrtiace ako tie Čínske a slúžili k rovnakému účelu, t.j. k ochrane rodiny, sebaobrane, boju o moc… Všade na svete existovali kasty bojovníkov s rovnakým poslaním ako vojaci čínskej armády a všade na svete existovali bandy lúpežníkov, proti ktorým sa muselo brániť. Rovnako, ako v Ázii, aj v Európe sa používali rôzne kopije, meče, šable, mačety, luky, kuše, či reťaze, cepy, kladivá, alebo iné improvizované zbrane. Európski rytieri v bojovom výcviku vôbec nezaostávali za japonskými samurajmi. Tak isto jazdili na koni a narábali so zbraňami a používali aj neozbrojené formy boja, keď v zápase nečakane prišli o zbraň. Spôsob neozbrojeného boja sa skladal z úderov, úhybov, techník páčenia, hodov a podmetov a v niektorých oblastiach, kde vojaci používali brnenia z ľahkého materiálu, aj z kopacích techník. Ako príklad si môžeme vziať francúzske Savate, ktorého dnešná forma má veľmi blízko ku Kick-Boxu. Údery a kopy Savate boli od 18.storočia využívané najmä kňazmi a inými duchovnými. V roku 1820 túto bojovú metodu mníchov prepracoval Michel Pisseux a neskôr ju iný bojový odborník C.Lecour skombinoval so štýlom Chausson a anglickým boxom. V 19.storočí bolo Savate doplnené o bretanské techniky boja s krátkou palicou. Ako môžeme vidieť, vzhľadom na anatomické predpoklady ľudskej rasy, ľudia na celom svete prichádzali pri tvorení bojových techník k podobným výsledkom, takže aj v Európe nájdeme systémy takmer zhodné s japonským Judo, či Jiu-Jitsu, alebo hociktorým iným ázijským bojovým umením. Prečo sa teda európske bojové umenia necvičia rovnako ako tie ázijské? Skutočnosť je taká, že vynález strelnej zbrane a pušného prachu, prišiel do Europy oveľa skôr než do Ázie a vytlačil tak prakticky všetky vtedajšie bojové systémy. Odlišná mentalita Európanov sa odrážala aj v ponímaní bojových umení. Európsky bojovník prikladal väčšiu váhu svojmu životu a priamo úmerne tomu sa snažil zachovať svoje fyzické bytie. Jediným meradlom úspechu európskeho bojovníka bolo vlastné prežitie a to za každú cenu. Zatiaľ čo napríklad japonský bojovník sa sústredil vždy na jeden rozhodujúci okamih a snažil sa usmrtiť súpera jediným útokom, európsky bojovník svojho súpera ,,načínal“ viacerými menšími útokmi, až sa tento stal neschopným boja. Ak by sme teda hľadali jedinečnosť čínskych, či japonských bojových umení v existencii rôznych morálnych kódexov, či predpisov, zistili by sme, že aj európski rytieri mali svoje kódexy a predpisy, združovali sa v rôznych rádoch (napr. Templári) a tiež sa venovali mystike (napr. Kresťanský mysticizmus) a mágii (napr. Hermetizmus, alebo Kabala). Čomu teda vdačia ázijské bojové umenia za svoj ,,nový“ život? Predovšetkým tomu, že vďaka neskoršiemu príchodu strelných zbraní boli uplatňované na bojisku dlhšie, ako tie európske, i keď toto ustrnutie vo vývoji spôsobu boja v konečnom dôsledku vyústilo do porážky Japonska v 2.svetovej vojne, ktoré nebolo schopné konkurovať moderným zbraniam a z toho vyplývajúcich vojenských taktík a stratégii amerických a európskych vojsk. Ázijská mentalita po tomto trpkom zistení pretvorila svoje bojové menia z vojenských na duchovné, čím im dodali celkom nový rozmer. Namiesto zabíjania boli určené k zvelaďovaniu tela aj ducha a tak nastala aj transformácia mnohých bojových techník, a pretože postrádali prax, stali sa takpovediac nefunkčnými. Avšak svoju novú funkciu si zastávajú naozaj výborne. Predstavujú určitý rebríček hodnôt a životnú filozofiu pre mladého človeka, prinášajú telesné aj duševné uvoľnenie, zbavujú stresu a predstavujú hodnotné

fyzické zaťaženie priaznivo vplývajúce na zdravie a kondíciu človeka. Mentalita európana však pochovala svoje bojové umenia pod pušný prach prvého výstrelu. Akonáhle Európan zbadal účinnejšiu formu boja, upustil od tej starej, ktorá aj tak proti výstrelu z pušky nemala šancu. Tak máme možnosť vidieť naše bojové umenia len na rozličných mestských, či hradných slávnostiach v podaní niekoľkých skupín nadšencov. Na druhej strane je však pravdou, že práve Európa je kráľovstvom plnokontaktných a ultimátnych štýlov. V Amerike je dosiaľ najpopulárnejší iba semikontakt a najmä hudobné bojovo-akrobatické zostavy. V Ázii sa viac propaguje duševný a telesný rozvoj a ak sa súťažiam v mladosti vôbec niekto venuje, tak poväčšinou len v semikontaktných kategóriách podľa tradičných pravidiel. Keď sa teda na to pozrieme, najväčší záujem o fullcontact a ultimátne štýly je práve v Európe, čo tiež svedčí o našej mentalite. Len veľmi zriedkavo je možné vidieť v takomto ringu ázijského bojovníka a 90% šampiónov ultimátnych zápasov pochádza z Európy. Legenda, či skutočnosť? Napriek tomu, že mnohé publikácie uvádzajú kláštor Shaolin ako miesto vzniku čínskeho Kung-Fu a indického mnícha Bodhidarmu z bojovej kasty Kšátriov za jeho tvorcu, neexistuje nijaký dôkaz, že Bodhidarma vôbec existoval a prvé písomné zmienky o ňom sa objavujú až o 200 rokov po jeho príchode, pričom v spojitosti so Shaolinom je o ňom zmienka až v zápisoch z 11.storočia. Z prameňov Shaolinu vieme, že kláštor existoval už od konca 4.storočia a že ho založil mních menom Ba Tuo so svojimi dvoma žiakmi, vynikajúcimi bojovníkmi Hui Guangom a Seng Chuom 30 rokov pred údajným príchodom Bodhidarmu. Navyše existujú rukopisy oveľa staršie než samotný kláštor Shaolin, zobrazujúce techniky boja, zhodné s technikami starých čínskych štýlov Yi Jin Jing a Xi Shui Jing. Je dokázané, že v Číne sa ,,veselo“ bojovalo už 2000 rokov pred vznikom samotného Shaolinu, čo popiera, že je miestom kde vzniklo čínske Kung-Fu. Je treba však dodať, že Shaolinský kláštor má svoje nezastupiteľné miesto v ďalšom vývoji Kung-Fu, i keď rozhodne v ňom nevzniklo, ani nebolo vyvinuté Bodhidarmom. Pred tým, než sa dostalo na svetlo sveta Shaolinské Kung-fu ovplyvnené filozofiou Chan, doplnené o dychové a energetické cvičenia, ako i meditáciu, boli čínske bojové umenia výhradne militaristické. Je dokázané, že od roku 528 boli v Shaoline ubytované vojenské jednotky, a ešte pred nástupom dynastie Tang (r. 618) existovali písomné záznamy o bojových mníchoch zo Shaolinu. V 7.stor už boli po celej Číne známi ako nepremožitelní bojovníci. Rovnako ako je sporná existencia Bodhidarmu a jeho vytvorenie čínskeho Kung – Fu, tak isto je v spojitosti s ním sporná aj otázka prinesenia Zenového Buhizmu do Číny. Napriek tomu, že je Bodhidarma uznávaný ako 1.patriarcha Zenového Budhizmu, bol tento druh náboženstva známy v Číne ešte pred jeho príchodom v roku 520, kedy údajne prišiel na pozvanie cisára Wu-Tiho, aby šíril toto učenie na jeho území. Nehľadiac na to, že legendárny a veľmi poučný rozhovor medzi Bodhidarmom a cisárom Wu – Ti bol vymyslený oveľa neskôr z didaktických dôvodov, neexistuje nijaká zmienka o tom, že by sa bol Bodhidarma s cisárom Wu-Ti vôbec stretol. Za to sa však dochovali záznamy, v ktorých je za zakladateľa Zenového Budhizmu v Číne považovaný budhistický učenec Dao – An, pochádzajúci z konfuciánskej rodiny, žijúci v rokoch 314 – 385 n.l. Čo vlastne z tejto kapitoly vyplýva? Že ľudia vždy veria tomu, čomu chcú veriť, nehľadiac na fakty, dokazujúce skutočnosť. Takto vzniklo veľa mýtov a legiend, ktoré mnoho ľudí pokladá za pravdivé, bez toho aby sa nad nimi bližšie zamysleli. Paradoxom je, že čím fantastickejší, mysterioznejší je celý prípad, tým sa mu prikladá väčšia hodnovernosť, a ak by sme ho zaradili do čo najhlbších dejín ľudstva, ako by sme ho vyhlásili za svätú pravdu. Zvláštne je, že legendy a rozprávky svojej vlastnej krajiny pokladáme len za to, čím sú, t.j. rozprávkami a legendami. Avšak v prípade

legiend iných kultúr tomu tak zväčša nie je a mnohé z nich pokladáme za vzdialenú skutočnosť. Existuje mnoho príbehov o samurajoch, múdrych čínskych deduškoch, udatných bojovníkoch, či spravodlivých panovníkoch. Sú ale všetky tieto príbehy založené na skutočnosti? Veď mnohé z nich majú výchovný charakter rovnako, ako aj príbehy a legendy z našich končín, pričom sa často jedná len o vymyslenú osobu, alebo udalosť, ktorá mala slúžiť ako morálny príklad, prípadne mala poukazovať na odvahu, loajalitu, obetavosť či iné vlastnosti ospevovaného hrdinu. Choroby a syndrómy Mnoho adeptov bojových umení trpí určitými bludnými predstavami o vlastnej dôležitosti, či nadradenosti. Napriek tomu, že najmä tradičné bojové umenia ovplývajú mnohými humanitnými myšlienkami, práve ony plodia množstvo ,,pomýlených majstrov“. V niektorých prípadoch sa úcta k tradícii zvrtne nesprávnym smerom, a začína byť pre daného človeka priam náboženstvom. Vo veľkej miere sa o to pričiňuje tréner, ktorý v závislosti na vekovej skupine svojich žiakov, pôsobí na ich vnútorný i vonkajší svet a zasieva do nich presvedčenie a oddanosť k štýlu, či škole určitého bojového umenia. Na tréningoch sa to prejavuje ,,zvrchovanosťou“ trénera a udržiavaním vymedzenej hierarchie, potláčaním individuality, nadradenosťou a uprednostňovaním cvičencov s vyšším technickým stupňom. Takýmto spôsobom sa klub bojových umení mení na niečo veľmi podobné sekte. Aby som bola spravodlivá, tak je pravdou, že v dávnej minulosti existovalo mnoho bojových siekt a uzavretých spoločností pestujúcich určitý bojový štýl, no vždy to bolo za nejakým účelom a nemalo to nič spoločné s humánnymi cieľmi súčasných bojových umení. Na šťastie, či nešťastie, bojové umenia tohoto druhu nestačili udržať krok s vývojom zbraní, a stratili sa v histórii. Ale i v súčasnosti sa nájde dosť adeptov bojových umení, ktorí by potrebovali ,,pomoc“ ujov v bielych plášťoch . No čo už, každý človek má nejaké vrtochy.

Ázijský syndróm Vyznačuje sa nekritickým obdivom ku všetkému ázijskému. Úplne všetko, čo je Made in China, Made in Vietnam, Made in Japan, alebo Made in Korea je najlepšie na svete. Aziati sú polobohovia, ktorí dokážu úplne všetko a všetky staré ázijské učenia predbehli svoju dobu o tisíce rokov, takže ešte i dnes sú neomylne platné. Jediné čo môže hlúpy biely, alebo inak farebný človek robiť, je snažiť sa dosiahnuť svoj nedosiahnuteľný ázijský vzor, avšak ani v najbližších troch životoch sa mu to určite nepodarí. Tento syndróm postihuje najmä adeptov tradičných bojových umení, pretože to, čo cvičia, je súčasťou histórie ázijskej kultúry a vyžaduje si to jej študovanie a pochopenie. Títo cvičenci zbierajú všetko, čo sa týka Ázie, jej kultúry a histórie a ich bojového umenia. Vlastnia hromadu výstrižkov a kníh od cestopisných až po filozofické a zväčša ovládajú spamäti životopisy a denný režim všetkých majstrov ich bojového umenia až po jeho zakladateľa. Najradšej by vrátili dobu, lebo sú presvedčení, že vtedy sa cvičilo všetko lepšie. Opovrhujú všetkými modernejšími, či neázijskými systémami. Podaktorí si dokonca radšej vyrobia provizórne napodobeniny rozličných tréningových zariadení, či opakujú staré tréningové metódy nehľadiac na to, že starí majstri boli tiež len ľudia a tak ako všetci, len hľadali ten najlepší spôsob a mohli sa aj mýliť. Je smiešne, ak sa po prečítaní článku o nejakom čínskom majstrovi pokúšame vyrobiť podobnú kamennú činku, namiesto toho, aby sme chytili tú našu a jednoducho si zacvičili. Ono totiž ten starý majster inú činku ako kamennú v tej dobe nezohnal, prípadne nemal peniaze, aby si niečo podobné zaobstaral. Ľudia trpiaci ázijským syndrómom hľadajú celý život svojho čínskeho, alebo japonského učiteľa, lebo tí ostatní nestoja za nič. Vždy majú oči dobre otvorené, lebo svojho majstra môžu stretnúť hoci aj vo vietnamskom butiku, alebo v čínskej reštaurácii, lebo, ako je známe, praví majstri svoju identitu taja a ukážu ju len svojmu vyvolenému žiakovi. Takýchto ľudí je veľmi ľahké nalákať na tréning, stačí napísať na plagát akékoľvek japonské, alebo čínske meno a uviesť, že dotyčný ,,biely“ inštruktor je priamy, ak nie jediný a najlepší žiak uvedeného ázijského majstra, spravidla neporazeného a neporaziteľného majstra sveta vo všetkých druhoch tajných bojov. Pred pár rokmi som sa zúčastnila jedného tréningu pod vedením istého ázijského majstra. Miesto očarenia som utrpela ťažký šok s trvalými následkami. Oproti ostatným klubom bojových umení mal dvojnásobný mesačný poplatok, ktorý navyše odomňa pýtali ešte pred prvým tréningom. Keď som si naivne myslela, že aspoň po rozcvičke prevezme výuku miesto svojho slovenského asistenta prítomný ázijský majster, veľmi som sa mýlila. Len sa znudene prechádzal popri stene a občas si tam niečo zaboxoval do vzduchu, bez toho aby venoval čo len malú pozornosť dianiu v telocvični. Za ten čas snaživý slovenský asistent prekonával nie len seba, ale najmä všetkých nováčikov a detských cvičencov. Miesto technického tréningu pre nováčikov a zopár hier pre deti, zabíjal čas posilňovacími cvičeniami, ktorými doslova odstránil potencionálnych nových záujemcov, pretože tí sa určite ledva odplazili domov. Pravdupovediac nie je veľmi ťažké fyzicky zničiť ľudí, čo ešte v živote netrénovali a pre trénovaného dobre stavaného chlapíka v strednom veku nie je problém hučať po pubertálnych začiatočníkoch, ktorí už evidentne melú z posledného. Trochu čudný nábor, nehovoriac o tom, že väčšina pokročilých cvičencov sa technicky rovnala nováčikom, čo som si však vedela vysvetliť až po zhliadnutí ich skúšok technickej vyspelosti. Bola som prekvapením sama bez seba, keď som videla, že páskujú ako po masle. Za 4 mesiace tréningu mali všetci bez rozdielu o tri stupne vyšší opasok a na týchto skúškach postúpili ,,pre zmenu“ opäť všetci a opäť o tri stupne, takže sa zhruba po polroku cvičenia prechádzali všetci cvičenci s modrým opaskom, priamo od ázijského majstra. Čerešničkou na torte bolo páskovanie 3 chlapcov s bielymi opaskami. Pravdepodobne v nich bdel

skrytý talent, ktorý ale videl iba samotný ázijský majster, pretože v samom očarení im udelil taktiež modrý opasok, čiže dotyční chlapci po pár mesiacoch tréningu preskočili 5 stupňov. Nuž čo, zaplatili rovnakú sumu za rovnakú službu a tak ju mali. Prešli hromadným modrením. Čo sa týka priebehu skúšok, skúšaní väčšinu času presedeli, pretože sa skúšalo v dvojiciach a aj to len tri disciplíny. Prvou boli dve zostavy proti imaginárnemu protivníkovi, ktoré však takmer nikto nevedel celé a ak sa náhodou niekomu podarilo zapamätať si postupnosť techník, zväčša zlyhával pri ich technickom prevedení. Druhou úlohou bolo prelomiť dosku kopom z otočky, pričom išlo o umelohmotnú prerážaciu dosku, ktorej dve polovice sú spojené zúbkami a po ich rozpojení pôsobením určitej sily, ich opäť spojíte. Problémom však nebolo len prelomiť dosku, ktorá bola spojená aj tak len na posledných troch zúbkoch, ale veľký problém bolo vôbec sa do tej dosky trafiť, nehovoriac o tom, že len kopnúť samotnú ,,otočku“ robilo problémy 90% páskujúcich. Treťou disciplínou bol riadený zápas, kedy jeden z aktérov vykročil vpred s úderom a druhý mu tento vyblokoval a protiútočil oblúkovým kopom. Čuduj sa svete, ale podaktorí neboli schopní zvládnuť ani takúto jednoduchú vec. Nevedeli vykryť útok, alebo zabudli na svoj protiútok. Komentár ázijského majstra k predvedeným výkonom bol tiež naozaj veľmi strohý, iba vyhlásil: ,,Výsledky skúšok. Spáskovali všetci, gratulujem.“ Naproti tomu, jeden ,,čisto biely“ tréner robil na skúškach také sito, že spáskovala sotva polovica. Dokonca aj mnohí medailisti národných a medzinárodných súťaží pohoreli a vyleteli ako holubičky ešte pred koncom skúšok. To znamená, že kvalitu, ani majstra nerobia šikmé oči ani žltá pleť. Ba dokonca ani výška majstrovského stupňa nezaručuje seriózny prístup. Strážca chrámu Na strážcu chrámu narazíte len zriedkakedy, ale pre každý prípad ho tu popíšem, aby ste sa vyhli prípadnému kolapsu až ho stretnete. Jeho najväčším problémom je zaspatie doby a arogancia. Tento typ človeka stráži svoj chrám duševného a telesného zdokonaľovania, takže je nemysliteľné, aby ste čo len tri minúty sledovali jeho ,,úžasný“ tréning. Buď budete cvičiť, alebo sa practe. Tento nie príliš šťastný prístup k ľuďom zväčša nevie objasniť ani samotný ,,strážca“. Bude vám omieľať, že je to jedna z jeho zásad. Nijaké iné, rozumom stráviteľné vysvetlenie nedostanete. Povedzme si však úprimne, že časy kedy bol široko ďaleko len jeden klub bojových umení, sú nenávratne za nami. Dnes si v každej školskej telocvični môžeme vybrať snáď najmenej medzi tromi klubmi bojových umení. Ľudia sú rôzni. Niektorí si chcú vyskúšať cvičiť hneď, iní si radšej jeden tréning pozrú z lavičky. Spravidla čím vyšší vek, tým sú ľudia opatrnejší, ale aj tichšie povahy, či dievčatá, alebo ženy, si zväčša radšej najprv pozrú, čo to vlastne ten tréning obnáša. Len málo ľudí skáče naslepo. To sa týka aj ktoréhokoľvek iného krúžku, či už tanečného, alebo futbalového, každý záujemca sa ide najprv pozrieť a na základe toho, čo videl, sa rozhodne, či to vôbec skúsiť, alebo hľadať niečo iné. Týka sa to najmä tých menej známych športov, či bojových umení, kde by nemalo trénera prekvapovať, keď sa ľudia proste prídu len tak pozrieť. Ak totiž zistíme, že to, čo predstavuje onen tréning nie je práve to, čo sme si predstavovali, alebo že nás to vôbec nezaujalo, je oveľa jednoduchšie zdvihnúť sa nebadane z lavičky a zavrieť za sebou po tichu z vonka, ako odísť z polovice tréningu priamo z prvej rady cvičiacich. A docvičiť niečo, čo vám je proti srsti len preto, aby sa ,,strážca chrámu“ neurazil, tiež nie je veľmi príjemné. Celý deň by vás žral pocit zbytočne zabitého času. Ak teda čítajú tieto riadky aj samotní ,,strážcovia chrámov“, odporúčam im vyznačiť na náborových letákoch, že nábor nie je pre nesmelých záujemcov, či ženy, lebo každý kto príde bez cvičebného úboru si môže dať spiatočku. Je síce pravdou, že každý tréner je radšej, ak záujemca cvičí hneď na prvom tréningu, ale tiež by nemal byť problém dovoliť tým nesmelým pozrieť sa na tréning

očami diváka. Každý dobrý tréner je schopný vzbudiť záujem o cvičenie i u sediaceho na lavičke a zlému trénerovi nepomôže ani ak všetkých naženie priamo cvičiť. Každý sa môže raz, prípadne dva krát pozrieť na priebeh tréningu, potom ho však už treba požiadať, aby sa rozhodol, pretože klub bojových umení predsa len nie je kino. Na môj tréning prišla raz jedna 17-ročná slečna, ktorá si ani nechcela ísť sadnúť na lavičku, ale všetko sledovala spomedzi otvorených dverí. Na ďalší tréning tam stála zas, ale po polhodinke, keď som si ju nevšímala, si prišla sadnúť na lavičku. Na treťom tréningu už sedela na lavičke hneď od začiatku, a ku koncu tréningu som ju videla zaradenú na konci telocvične cvičiť medzi ostatnými. Na štvrtom tréningu už išla rovno do šatne a vypýtala si prihlášku. Keby som bola niekto iný, snáď by som ju poslala preč už na druhom tréningu. Ja som to však vnímala z pozície toho tichého dievčaťa a ona je dnes jednou z najlepších cvičenkýň môjho klubu. Jedného dňa som objavila na jednej veľmi frekventovanej ulici náborový leták na jedno nie príliš rozšírené bojové umenie. Keďže som práve mala trochu času, vybrala som sa na uvedenú adresu. Leták bol celkom dobre spracovaný a zvlášť zdôrazňoval, že ide o účinnú sebaobranu najmä pre dievčatá a ženy. I keď som spĺňala podmienku pohlavia, nedostala som sa ani po šatňu. Hneď ako som otvorila dvere, pribehol tréner a na moju otázku, či by som sa mohla pozrieť na jeden jeho tréning mi povedal, že nie, to sa nedá. Na otázku, že prečo sa to nedá, že všade inde je to normálne, mi povedal, že on toto umenie cvičí 15 rokov a že to je jedna z jeho zásad. Povedala som mu, že ja som jeho náborový leták videla len pred chvíľou a hneď som sem zamierila, takže žiadne veci so sebou nemám. Jeho odpoveď bola ,,tak nech sa páči v piatok, aj v piatok máme tréning“. To bola posledná kvapka pre moje nervy, pretože to bola ukážka stelesnenej arogancie a povýšenectva. Spýtala som sa teda do akej federácie, alebo zväzu patria, pretože mi bol čudný aj stupeň technickej vyspelosti pána trénera, keďže z daného bojového umenia na Slovensku nikto nepôsobil, aspoň teda nikto, čo by mohol taký stupeň udeliť. Dozvedela som sa, že pán ,,najlepší tréner na svete“ nespolupracuje so žiadnou federáciou ani so zväzom, pretože tam sú všetci hlúpi a on má s nimi len zlé skúsenosti a tak je len jeho klub a nič viac. V tom prípade ma tak napadlo, kde asi platia stupne udelené týmto trénerom, keď nie sú nikde evidované. Potom mi povedal, že do toho príliš vidím. Tak som mu oznámila, že aj ja mám určitý majstrovský stupeň a mnoho súťaží a vystúpení za sebou a že s takým prístupom k ľuďom som sa ešte nestretla. V tom momente začal pán tréner komunikáciu úplne ,,od veci“. Začal sa vypytovať kto mi udelil stupeň a prečo už netrénujem tam kde som trénovala. Vrcholom všetkého bolo, keď mi povedal ,,tak vy musíte byť dobre namakaná“. Vtedy som sa takmer rozosmiala, lebo mi došlo, že sa rozprávam so zakomplexovaným človekom, ktorý si myslí, že vie všetko lepšie a že všetci ostatní sú hlupáci. Je veľmi zvláštne, že dotyčný pán nevedel odpovedať ani na takú jednoduchú otázku, že prečo sa vlastne na ich tréning nedá pozrieť. Ale asi to bude tým, že nemá čo ukázať. Neuvedomil si, že ľudia, čo za ním prídu, sú jeho potencionálni klienti, ktorí si na základe jeho reklamy prišli pozrieť ponúkaný produkt. Ten však vôbec nevideli. V dnešnom svete je všetko byznys, na všetko treba peniaze. Každý chce vidieť, za čo by mal platiť, a či sa mu vôbec oplatí venovať tej činnosti svoj čas. Dotyčný pán nie je schopný prezentácie svojej činnosti, takže jeho klub bude vždy len okrajový. Vďaka svojmu prístupu k ľuďom, bude mať vždy len 5 pubertálnych žiakov nie veľkej morálky, lebo len taká kategória ľudí znesie jeho arogantné správanie.

Tajomný bojovník Tvári sa povznesene a všemocne. Názov jeho tajomného štýlu sa nikdy nedozviete, ale môžete si byť istý, že je to ten najlepší štýl na svete. Vojenský výcvik je v porovnaní s tréningom tajomného bojovníka len zraz mladých skautov. Je úplne samozrejmé, že by vás aj s celým vaším klubom vymlátil aj so zaviazanými rukami. Tajomného bojovníka sa neslobodno pýtať ani na jeho trénera, či spolucvičencov, pretože sú rovnako tajomní ako on. Nikdy sa nič nedozviete, ani sa k nim nikdy nedostanete, pretože nie ste toho hodný. Len osudom predurčení ľudia sa môžu stať pravými bojovníkmi a buďte si istý, že vy medzi nich nepatríte. A nech vás ani nenapadne dožadovať sa nejakej ukážky techník! Tie sú tak nebezpečné, že oko žiadneho smrteľníka ich okrem zainteresovaných cvičencov nikdy neuvidí. Zabudnite na akékoľvek zodpovedanie vašich otázok. Tajomný bojovník sa bude usmievať vašej nevedomosti a zvedavosti a bude vás pokladať za nezrelých, t.j. nehodných akejkoľvej odpovede. Ale aby vám pomohol dostať sa na ,,správnu“ cestu objavovania svojho bytia pomocou bojových umení, bude vám klásť množstvo ,,filozofických“ otázok, pozerať vám do očí a s chápavým úsmevom počúvať vašu odpoveď. Nakoniec vás vycicia z nervov aj z energie a stratí sa v tajomnej hmle. Vy budete ešte dlho potom rozmýšlať, ktorý z vás dvoch je blázon. Raz som mala tú česť stretnúť jedného ,,tajomného bojovníka“. Poznala som ho dlhé roky z klubu, v ktorom som tiež kedysi trénovala. O to viac ma prekvapila zmena dotyčného mladého muža. V naivnom domnení, že si jednoducho niekam sadneme a pokecáme som s ním vyrazila do mesta. Dozvedela som sa zhruba tri krát len to, že to čo cvičia, je proste úplne skvelé a to, čo cvičil bolo úplne na nič a dlho to pretváral. Názov štýlu som sa nedozvedela a na otázku kde to ,,čudo“ cvičia som sa dozvedela len to, že sú partia chalanov a cvičia si sami. Keďže som si ani vo sne nevedela predstaviť taký všemocný super štýl, chcela som aspoň znázornenie, alebo aspoň popis jednej techniky, či len náznak, aké techniky sa tam používajú. Odpoveď bola vcelku jasná a jednoduchá ,,je to úplne niečo iné, než čo sme cvičili.“ Keď ma to už prestalo baviť, snažiť sa prejavovať záujem o činnosť môjho starého známeho a robiť zo seba truľa, začala som teda rozprávať o svojom tréningu, ale ani to nebola veľká výhra, pretože som bola bombardovaná otázkami typu ,,..a čo k tomu umeniu cítiš? Čo ti to dáva?“. Musela som sa veľmi snažiť, aby nebolo vidno, aká som zaskočená a zachovať duchaprítomnosť, aby som odpovedala na nezmyselné otázky duševne vyspelého tajomného bojovníka. Našťastie po 30 minútach prišiel moment vykúpenia, keď mu ktosi zavolal na mobil a musel ma opustiť. S nervami na konci som musela do seba naliať ešte pohár Coca-Coly, aby mi vychladla hlava. Ten človek ma tak vyčerpal, že som v tú noc zaspala ako nemluvňa. Syndróm všemohúceho Možno sa teraz budete veľmi čudovať, ale takéto niečo naozaj existuje a pokiaľ by som to sama nezažila, tiež by som tomu neverila, ale práve vďaka existencii tohto syndrómu sa mi otvorili oči. V tej dobe som bola ešte zarytou tradicionalistkou, plnou samurajských ideálov, takže sa mi po stretnutí so syndrómom všemohúceho zrútil celý môj idealistický samurajský svet a pravdupovediac, úplne sa mi odnechcelo trénovať a tu by som chcela poďakovať pánovi Vladimírovi Hotovcovi, za jeho list, ktorý ma opäť postavil na nohy a dal mi silu hľadať nové možnosti v časoch, keď som sa nemala o koho oprieť. Syndrómom všemohúceho trpia ľudia na najvyššom postavení s tým najvyšším majstrovkým

stupňom. U takýchto ľudí by sa predpokladala tá najväčšia psychická vyrovnanosť a sila, ale ak niekto svojich zverencov na tréningu oslovuje ,,krava, slepica a debil“, veľmi ťažko si predstavíme odkiaľ vzal ten vysoký majstrovský stupeň, lebo pravdupovediac, ani jeho techniky tomu nezodpovedali. (Ono je to tak, väčšinou do 3. Danu sa robia regulérne skúšky a tie vyššie stupne sa už udeľujú za zásluhy.) Zvláštne je, že dotyčný pán všemohúci na tréningu osloví aj vlastnú manželku spôsobom :,,Ty sliepka, ako ich to učíš?“ Svoju zvrchovanosť dáva na javo aj iným spôsobom, ako napríklad: ,,Chceš facku? Aký to máš postoj a kde máš ruky?“ Nepredpokladám, že učenie sa týmto spôsobom, by niekto nazýval záľubou. Najhoršie je, že som bola pri tom, keď zopár chlapcov tú facku aj dostalo. Neviem, ako to vydržali, pretože ja by som ju určite hneď vrátila, pretože nikto nechce byť bezdôvodne ponížený od nejakého psychopata. Aby som dokreslila psychopatické sklony dotyčného, tak jedného dňa sa dostal do novín článok, ktorý hovoril o reprezentačnom trénerovi, ktorý v školskej družine surovo odtiahol jedno z hlučnejšie hrajúcich sa malých dievčat za vlasy a udrel ho dáždnikom. Keď prišla matka dievčaťa za ním domov, povedal jej, že on si môže robiť čo chce, že jemu sú všetci podriadení, a že keď dá jej dcére úder Karate, tak potom uvidí, že bude v nemocnici aj 100 rokov. Nuž ja by som dotyčnému pánovi odporučila psychiatrické liečenie, pretože tento jeho čin naozaj nie je jediný. Dosť čudné správanie sa vysokopostaveného člena jednej federácie. Tento človek o sebe vyhlásil, že je Sensei všetkých Dojo na svete, čo je dosť odvážna myšlienka, ale vlastná všetkým podobným psychopatom. Tak sa stalo, že dotyčný chcel vládnuť aj môjmu Dojo, ktoré si pravdepodobne všimol len preto, že sídlilo blízko jeho sídliska. Zvláštne je, že sa nikdy pred tým o telocvičňu v danej lokalite nezaujímal, ale nezvládol, že ktosi, v blízkosti jeho domu, čosi učí a ľudia si ho chvália. A čo bolo horšie, navyše to bola ešte aj mladá baba. Pravdepodobne preto si pán všemohúci myslel, že mladá baba sa rýchlo zľakne, ale nebolo to tak a tak Sensei všetkých dojo zúril. Mladá baba si dovolila odmietnuť členstvo v jeho federácii a účasť na jeho tréningoch a riadiť sa jeho pokynmi. To bolo na pána všemohúceho veľa a tak rozbehol akcie vlastné psychopatom. Množili sa vyhrážky a telefonáty do školy, aby bol ten bojový krúžok rozpustený. Začali kolovať fámy, že baba si zohnala telocvičňu na čierno, hoci to bolo na riadnu zmluvu a ešte aj školník a upratovačka sa snažili, čo najviac zdierať. Dokonca vyšla na svetlo sveta aj taká verzia, že baba prebrala telocvičňu žene pána všemohúceho, čo sa samozrejme nijako nedá, pretože buď vám škola poskytne svoju telocvičňu, alebo vám povedia, že už niečo podobné tam majú. A čo sa neudialo, oná mladá baba vzala telefón a zavolala pánovi všemohúcemu, že o čo mu vlastne ide. Pán všemohúci z takejto drzosti takmer skolaboval. Jemu, prezidentovi federácie, reprezentačnému trénerovi, veľkému majstrovi, volá tá neposlušná mladá baba, ktorú má tak v zuboch. Sensei všetkých dojo sa tak rozčúlil, že stratil reč a zmohol sa len na nie príliš inteligentný rozhovor, že on to tu také nechce a hotovo, že on chce aby sa všade cvičilo len jeho bojové umenie, takže iba ak by som bola členom jeho federácie. A keď som mu povedala, že toto ale nema s jeho bojovým umením nič spoločné, ale je to niečo celkom iné, tak odpoveď bola rovnaká, ,,on to tu také nechce, on to dá zatvoriť a hotovo. Dovidenia.” Takže asi takto reaguje niekto, koho pýcha bola zranená, tým, že už vo svojom okolí nebol jediným obdivovaným majstrom bojových umení a toľká potupa, delil sa o obdiv s mladou babou. Nebudem to už príliš naťahovať, iba poviem, že kamarátka, čo k spomínanému pánovi všemohúcemu chodila na tréningy, mi neraz s plačom volala a prosila ma, aby som už viac nešla do svojej telocvične, lebo Sensei všetkých Dojo tam chce niekoho poslať. Tiež mi volala, že pán všemohúci obťažuje svojimi telefonátmi môjho trénera, vypytuje sa kde som a odkazuje mi po ňom, že ma dá zastreliť. Docela zábavná story, že? Dobrý námet na film, možno naň raz zoženiem sponzorov. Na záver len ako sa to skončilo. Prišli letné prázdniny a po nich, keď som do danej školy zavolala, už mal telocvičňu v prenájme pán všemohúci. Väčšina z tých ľudí odtiaľ odišla, pretože

nedokázali stráviť tréningové metódy pána všemohúceho a pravdepodobne sa im nepáčilo ani to fackanie a oslovovanie. Ako sa rodí majster Inštruktori bojových umení sa veľmi často stretávajú s otázkou, u koho sa učili. Zaujímavé to byť môže, ale smerodajné určite nie. Nikto nie je kópiou svojho trénera a každý v konečnom dôsledku trénuje sám za seba. Ak je tréner dobrý, neznamená to, že aj človek, čo sa uňho učil bude dobrý, ak dostatočne netrénuje. Platí to aj naopak, pretože človek, ktorý síce nevie techniku dobre predviesť, ale vie ju dobre vysvetliť a dobre pripraviť metodiku nácviku, môže mať dobrých žiakov. Najzábavnejšie bývajú vždy generačné rady, ktoré podaktorí inštruktori veľmi radi zverejňujú, aby získali viac žiakov. Väčšinou vystopujú líniu svojho štýlu až do raného stredoveku a na samotný vrchol ako pokračovateľa štýlu posadia sami seba. Taká generačná rada by mohla teda vyzerať aj takto: Arakaki – Higaonna – Higa – Miyagi, atď. až kým by sme sa nedostali do súčasnosti a tam by sa objavilo moje meno. Nie je samozrejme nič zlé na tom, vedieť kto sa u koho učil, ale v podstate to nemá príliš veľký zmysel, pretože sa už nejedná o osobných žiakov ázijských majstrov a už veľmi dlho funguje spôsob výuky v kluboch, či školách bojových umení, t.j. je tam najmenej 30 pokračovateľov štýlu v jednej skupine, z ktorých keď si ktokoľvek otvorí svoj vlastný klub, môže si vyvesiť tabuľu s úplne rovnakou generačnou radou, ale miesto môjho mena bude na vrchole tróniť to jeho. Taktiež býva zvykom zastrešovať svoju činnosť menom nejakého ázijského majstra, ktorého cvičenci nikdy neuvidia, či v tom lepšom prípade ho uvidia aspoň na skúškach technickej vyspelosti, kde vyzbiera peniaze za svoj podpis na certifikát. Mnohokrát títo majstri žijú niekde úplne inde, kde majú svoju asociáciu do ktorej zaregistrujú akýkoľvek klub, ktorý o to požiada a zaplatí patričné členské, ale to neznamená, že tí tréneri s daným majstrom niekedy v živote trénovali a ani to neznamená, že žiaci tých trénerov onoho majstra niekedy uvidia. Ja sama mená svojich trénerov nikde neuvádzam, pretože si za svoj klub a za svoje cvičenie zodpovedám sama. Moji tréneri si zasa zodpovedajú za ten svoj klub a svoje cvičenie. To, že som u nich cvičila, ešte neznamená, že sa musí moja činnosť spájať s ich menom, alebo že sa za ich meno musím skrývať. Ak budem cvičiť mizerne, nepomohlo by mi ani meno Bodhidarmu a generačná rada vedúca priamo k nemu. A ak cvičím dobre, tak je to preto, lebo som sa pripravovala. To, že niekto niekam chodí na tréning, ešte neznamená, že sa pripravuje. Pokiaľ sa tomu nevenuje aj vo svojich voľných chvíľach, ani ten najlepší tréner z neho nevykúzli šampióna. Cvičiť musí každý sám, tréner mu na tréningu dáva iba návod a príklady, za tieto si ale platíme. Nie sú zadarmo, v cene kurzového poplatku je okrem nájmu telocvične zarátaná aj suma za trénerove vedomosti. Neviem o tom, že by ktosi z kurzu angličtiny vždy uvádzal u koho sa učil. Za kurz si zaplatil a naučiť sa to musel aj tak sám. V bojových umeniach je to podobné, ale ešte chvíľu potrvá, kým sa ľudia začnú hodnotiť podľa toho čo, predvádzajú oni sami, a nie podľa mena svojho inštruktora, tak ako je to u absolventov jazykových, tanečných, či iných kurzov. Apropó, viete, že práve tí najobdivovanejší bojovníci freestylu sa učia sami bez trénera a potom sa bez problémov môžu prihlásiť na súťaž? A viete tiež, že Kim Silver, o ktorom sa hovorí ako o kráľovi Nunchaku je samouk?

Miesto záveru

Tak netradične ako tento E-Book začal, aj končí. Mojim úmyslom nebolo nikoho uraziť, a ak sa tak stalo, nebolo to zámerne. Určite sa nájdu ľudia, ktorým sa tento E - Book nebude páčiť, no určite sa nájdu aj takí, čo sa po prečítaní týchto riadkov zamyslia a mnohé veci triezvo prehodnotia a práve to bol dôvod ich napísania. Zároveň by som chcela poprosiť všetkých ,,špiónov a bojových turistov“, aby čo najmenej otravovali trénerov hlúpymi otázkami, keď nemajú naozajstný záujem o cvičenie v tom klube. Ja chápem, že je pre niekoho nie je ľahké, odložiť svoj hnedý pás povedzme z Karate a postaviť sa napríklad v klube Kick – Boxu medzi nováčikov, ale keď viete, že to nedokážete, tak si odcvičte koľko zvládnete a nechoďte sa trénera vypytovať na techniky, alebo riešenia sebaobranných situácii. Ak sa vám cvičenie pozdáva a chcete sa zapísať, v žiadnom prípade neponižujte seba ani inštruktora vyjednávaním o cene za kurz. Platby sa stanovujú s ohľadom na výšku nájmu za telocvičňu a ak by sa niekoľkým cvičencom zľavilo z platby, pravdepodobne by tá suma chýbala pri platbe za priestory, čím by ste vlastne prispeli ku skrachovaniu klubu a jeho rozpusteniu. Pokiaľ nemôžete chodiť na tréningy pravidelne, je to vaša vec a nie vec inštruktora, pretože ten je tam každý krát. Inštruktor môže byť mäkkého srdca a dať vám nejakú zľavu, ale rozhodne to nie je jeho povinnosť, ani na kurze angličtiny vaša absencia nikoho nezaujíma a za kurz je stanovená pevná suma, z ktorej vám nikto nezľaví. To sa vzťahuje aj na akékoľvek vyjednávanie o oddialenie ďalšej platby. Ak ste sa mesiac, či dva neukázali na tréningu, je to zasa len vaša vec, sami ste si nechali svoje peniaze prepadnúť. Rada by som tiež čosi odkázala aj ,,divákom na lavičke“, čo sa chodia pozerať na cudzie tréningy ako do kina. Láskavo sa zdržte všetkých komentárov, lebo niečo iné je cvičiť a niečo iné je sa len pozerať. Ak si myslíte, že by ste to dokázali lepšie, pokojne sa môžete pridať a trebárs po chvíľke zistíte, že ste sa mýlili. Je veľmi jednoduché mudrovať nad technikou kopov niekoho, kto už vyše polhodinu vo veľkom tempe maká, ak vy len sedíte a prizeráte sa. Možno, že vy by ste po takej polhodinke nohu už ani nezdvihli. No a celkom posledný odkaz patrí všetkým menej inteligentným cvičencom, ktorý sa v rámci pomoci svojmu klubu hrajú na ,,škodičky“. Snažte sa čo najmenej stŕhať letáky a reklamy na iné kluby, lebo ľudia majú možnosť voľby a vaša činnosť je naozaj smiešna a zbytočná, lebo ak je ten klub dobrý, ľudia sa o ňom dozvedia aj bez tých strhnutých, či počmáraných letákov. Poďakovanie: Na tomto mieste by som chcela poďakovať všetkým, čo mi pri štúdiu bojových umení pomohli. Na prvom mieste je to snáď najlepšiemu trénerovi na svete Igorovi Debreckému, ktorý vždy ostane mojím veľkým vzorom. Ďakujem, za všetko, čoho som sa mohla pod Vašim vedením zúčastniť, za všetky tréningy, sústredenia, súťaže, vystúpenia a výlety a za celú svoju techniku, ktorú ste zo mňa vykresal. Týmto chcem poďakovať aj všetkým, čo so mnou v Samurai Clube cvičili, za ich priateľstvo a podporu: Barbore Dudovej, Kristíne Ševečkovej, Silvie Brezovskej, Lenke Valuškovej, Alene Novej, Ivanovi Kubíčkovi, Karolovi Rosnerovi. Bolo to obdobie, na aké sa nezabúda. Ďalej sa chcem poďakovať pánovi Hafizovi Karwandgarovi za kopy a tvrdý prístup k tréningu, ktorý ma naučil. A v neposlednom rade patrí moje poďakovanie Manuelovi Siveriovi a Ľubomíre Ferenciovej za Combat, ktorý mi ukázal ďalší rozmer bojových umení a naučil ma, že ani klačiac na kolenách, nemusíme byť ten porazený a že nádej a šancu máme dovtedy, dokiaľ tomu sami veríme. Moje posledné ,,ďakujem“ patrí ľuďom, ktorí pri mne stáli od samého začiatku Combat na Slovensku a ktorí mi dávali silu bojovať proti všetkým podrazom a iným záludnostiam mnohých závistlivcov, či neprajníkov a sami boli pripravení sa kedykoľvek

obetovať a akokoľvek mi pomôcť, ja len dúfam, že to nikdy nebudú musieť ľutovať. Ďakujem Karolovi Polčicovi, Jaroslavovi Jurigovi, Tomášovi Bahelkovi a Martinovi Arpášovi.