Vyhodnotenie 12. úlohy – Kde bolo, tam bolo, kde sa (ne)recyklovalo... Téma 12.úlohy vás, podľa počtu zaslaných prác, naozaj zaujala. Či už ste písali rozprávky, básničky o batérií Eleonóre alebo kritiku či fejtón na tému triedenia a recyklácie na Slovensku, vaše práce boli naozaj krásne a potešilo nás najmä to, že z prác vidieť, že vám vaše okolie nie je ľahostajné a ste dobrým príkladom pre ostatných kamarátov a spolužiakov, teda aspoň v oblasti triedenia batérií☺.  

Do 12.úlohy sa spolu zapojilo rekordných 212 škôl. Z toho 28 materských skôl, 155 základných škôl a stredné školy sa zapojili v počte 29 .  

Aj zber batérií sa na mnohých školách výborne rozbehol. Aj keď zber batérií a ich oceňovanie 5 bodmi za kilogram bol len v rámci tejto úlohy, nevylučujeme, že podobný zber zorganizujeme ešte na konci tohto školského roka. O konkrétnej hmotnosti vyzbieraných batérií do konca kalendárneho roka a víťazoch v tomto zbere Vás budeme informovať po odvezení batérií z jednotlivých škôl.  

Ale poďme teraz k vyhodnoteniu tých najlepších prác.

V kategórií materské školy boli ocenené 500 bodami práce týchto škôl: 

Materská škola, Svidník (331023) Špeciálna základná škola, Krompachy (31309666) 

 

 

 

Materská škola, Gagarinova, Topoľčany (42125430)

  Materská škola-Zelená záhrada, Partizánske (310905)  

 Materská škola, Zvolen (37958071)   

 

 

 

Ocenené práce prvého stupňa základných škôl:

III. Základná škola, Sadová, Senica – básnička od Radka Chomu zo 4.A 

Základná škola, Nábrežná, Nové Zámky – rozprávka od Karin Klobučníkovej zo 4.B 

Základná škola J.A.Komenského, Rábska, Kolárovo – rozprávka od Veroniky Kürtiová a Viktoória Borková z 3.A a Adam Fazekaš z 3.B 

Základná škola s MŠ, Školská, Podolínec – básnička od Marka Poľanského zo 4.A  

Základná škola Staškov – rozprávka od  Viktorka Hejčíka zo 4.B  

 

Dúfam, že sa pri čítaní básničiek a rozprávok zabavíte tak ako aj my:‐) 

Základná škola s MŠ, Školská, Podolínec

Batéria v akváriu

Bola raz jedna batéria, 

čo spadla do akvária. 

A v ňom žralok Ferko, 

ukázať jej chcel všetko. 

Batéria sa len tak nedala, 

trošku sa s ním pohrala. 

O chvíľu ju slimák Miki, 

pozvať chcel  až do Afriky. 

Batéria sa mu smeje, 

v akváriu toto nie je. 

Vedľa nej si vodné riasy 

prečesujú svoje vlasy. 

Batéria narieka, 

„niečo mi z bruška vyteká.“ 

„Juj, už nemám energiu, 

mokrá voda vzala mi ju.“ 

Janka rýchlo zasahuje, 

batériu vyťahuje. 

Batéria vonku je 

a Janky sa spytuje. 

„Prečo nemám energiu, 

bola som len v akváriu.“ 

Janka trošku rozmýšľala 

a potom jej  povedala: 

„V suchu sa ti dobre vodí, 

lebo voda batériám škodí.“ 

 

III. Základná škola, Sadová, Senica

 

BATERKA ELEONÓRA Ja som veľká frajerka,

som totižto nabíjateľná baterka.

Moje meno Eleonóra je,

mne sa veru inak žije.

Obyčajná baterka má život veru príliš krátky,

po jednom použití čakajú ju len kontajnery či skládky.

Musí veľké šťastie mať,

ak sa chce znovu baterkou stať,

šťastie v tom, že skončí v špeciálnej nádobe,

zrecyklujú ju a bude v pohode.

Ja keď sa však vybijem,

v nabíjačke sa zas dobijem.

Použiť ma môžeš zas a znova

až tisíckrát dookola.

Pretože som eko,

vážim jedno deko,

šetrím zdroje prírodné,

pre všetkých je to výhodné.

Keď už dlho poslúžim,

tak už potom doslúžim.

I mňa treba separovať,

tiež vás môžem otravovať,

znečistiť viem vodu, pôdu, ovzdušie,

a preto nie je nič jednoduchšie,

treba ma vyseparovať ,

a tak životné prostredie ochraňovať

Základná škola Staškov

O batérií Eleonóre

V jednej uličke na konci mesta bol malý domček. Bývala v ňom rodinka. Táto rodinka sa raz

pobrala na obrovský nákup, kúpila veľa drahých vecí napr., televízor, ovládače, hračky pre

deti, počítače, rádio a samozrejme batérie. V jednom balíčku bola batéria, ktorá sa volala

Eleonóra. Najprv sa zabývala v ovládači, v ktorom sa stretla s kamarátkou Laurou. Začali sa

spolu rozprávať, kde všade by chceli bývať. Eleonóra snívala o diaľkovom ovládači na

autíčko, Laura chcela svoju energiu využiť v spievajúcej bábike. Eleonóra ani nevedela ako

rýchlo sa jej sen splní. Na druhý deň chcel chlapec vyskúšať svoje nové autíčko. Ale

v balíčku z obchodu ostala iba jedna batéria. Napadlo ho požičať si jednu z ovládača,

v ktorom bývala Eleonóra. Chlapec si vybral práve ju. Eleonóre sa v ovládači na autíčko

veľmi páčilo. Neležala niekde na gauči, alebo pri televízii, ale s chlapcom bola skoro stále

vonku. Stalo sa však, že Eleonóre došla energia, tak ju vymenil za inú batériu. Vyhodil ju

von oknom do záhrady. Vtom k nej pribehol psík a začal ju olizovať. Všetci vieme, že

batérie obsahujú aj škodlivé látky, takže psík ochorel. Rodina zavolala pána zverolekára.

Ten, pretože bol veľmi múdry, hneď zistil čo psíkovi je a oznámil to rodine. Chlapec si

spomenul čo urobil s použitou batériou a bežal ju odniesť. Doma mu vysvetlili kam patria

použité batérie a aké sú nebezpečné. Chlapec potom pozbieral všetky použité batérie doma

aj v okolí, po celej ulici a odniesol ich do separovaného zberu. Tam našla svoj domov aj naša

batéria Eleonóra, ktorej sa tam páčilo, lebo sa tam stretávajú všetky batérie. Najmilšie

prekvapenie bolo, keď tam stretla svoju kamarátku Lauru.

PONAUČENIE: Neodhadzuj nič tam, kde to nepatrí, lebo všetko má svoje miesto a ublížiť

môžeme nielen sebe, ale aj svojim blízkym a zvieracím priateľom.

Základná škola, Nábrežná, Nové Zámky 

O baterke Eleonóre

Kde bolo tam bolo, kde sa piesok lial a voda sa sypala, tam kde sa nerecyklovalo...

Žila tu jedna baterka menom Eleonóra. Narodila sa vo veľkej továrni na výrobu bateriek, kde dostala krásne lesklé šaty s nápisom cez celé telo. Uložili ju so svojimi

sestrami a bratmi do papierovej škatule, naložili do kamióna a spolu s tisíckami ďalších bateriek precestovala polovicu zemegule až sa dostala do našej krajiny.

Tu sa Eleonóra dostala do obchodu, kde čakala uložená v polici a dúfala, že si ju kúpi nejaký dobrý človek. Prešiel týždeň, dva a takto si vzdychla:

- Ach! Už predali všetky moje sestričky a bračekov, zostala som tu iba ja, samučičká sama.

Prešiel deň, keď predavač pristúpil k regálu, vzal Eleonóru do ruky a predal ju jednému dievčatku, ktoré potrebovalo baterku do ovládača na televízor. Eleonóra sa plná energie chvela od nedočkavosti. Bola veľmi šťastná, že môže niekomu slúžiť.

Za dva roky sa však jej čas naplnil, síl jej ubúdalo, nemala už takmer žiadnu energiu. A zostarla. Nastal čas vymeniť ju za novú.

Tak sa aj stalo. Jedného dňa prišlo dievča, vybralo ju a vyhodilo do odpadkového koša.

- Och, kde som to skončila? – pýtala sa nahnevane Eleonóra. - Si v smetiaku, moja milá! – odpovedal je hnijúci zelený šalát. - Fuj, tu je ale hrozný smrad! – povedala Eleonóra, - Ako som ja chúďa

dopadla. Som v koši medzi inými odpadkami, jedlom, fľašami, rozbitým sklom a s pokazeným vláčikom. Ach ja úbohá baterka!

Eleonóra bola veľmi smutná. To dievča, čo ju vyhodilo do odpadkového koša sa ešte nenaučilo triediť odpad! Aká hrôza! I takto si pomyslela:

- Keď už mojim osudom bolo skončiť takto nešetrne, dúfam, že mojim bračekom a sestričkám sa vodí lepšie a skončia v nejakej zbernej nádobe na batérie. Želám si, aby sa všetky deti naučili triediť odpad. Pomôžu tým nielen veciam, ktoré skončia v odpadkovom koši, ale hlavne sebe.

A čo vy, milé deti, viete prečo treba triediť odpad?

Nevyhadzujte ma k iným smetiam!

Základná škola J.A.Komenského, Rábska, Kolárovo

Krátky príbeh o baterke Eleonóre

Kde bolo, tam bolo…

…bola raz jedna baterka,

meno mala Eleonóra.

Eleonórka baterka,

patrila do mobila.

Ona sa rozhodla,

že pôjde do sveta,

lebo košík už bol plný nefunkčnými baterkami,

a každý deň sa s nimi musela hádať.

Eleonóra chcela nájsť také miesto, kde môže žiť v láske s rodičmi. Najprv sa dostala

do lesa, kde po dlhom blúdení stretla psíka. Začali sa rozprávať. Eleonóra sa ho hneď pýtala, ako sa volá, a čo robí tu v lese. Psíček na to pekne a slušne odpovedal: „Volám sa Dunčo a v lese hľadám čerstvú vodu, lebo moja rodina je už veľmi smädná. Mamička mi hovorila, že tu neďaleko od tisícročného stromu nájdem čisté jazierko.“ „A prečo chceš práve túto vodičku?“- spýtala sa Eleonóra. Dunčo takto pokračoval: „U nás doma je už voda v rieke veľmi špinavá. Škaredí ľudia do nej hádžu rôzny odpad, aj staré baterky“. „Jaj, Dunčo, ako by som ti len mohla pomôcť?! Vieš čo? Poď so mnou do sveta a niečo spolu vymyslíme!

Malý psíček sa k Eleonóre pridal a bol veľmi šťastný. Dohodli sa, že odteraz budú každému iba pomáhať. Batériám - aby žili čím dlhšie, a aby získali pohodlné miesto vo svete odpadu. A psíkom zase, pretože si zaslúžia čerstvú vodu, aby mohli žiť s rodinou v láske.

Začali spievať:

„My sme dvaja kamaráti,

prejdeme aj cez les,

a keď sa my vrátime,

budú na nás naši rodičia hrdí!“

Medzitým vymysleli jedinečné riešenie - raketou poletia do vesmíru a nájdu tam pomoc . Dunčo bol veľmi nadšený a zahavkal: „Dobrý nápad! Výborný nápad!“ Po raňajkách išli hneď k ujovi Artúrovi, starému vynálezcovi, aby ich vystrelil naMesiac.

Stále iba spievali:

„Poletíme do vesmíru,

skúsenosti získať,

doma máme kamarátov,

ktorí budú od radosti výskať.“

Starý pán Mesiac ich privítal s radosťou a povedal im: „Milí cestujúci! Na Zemi si nájdite takých malých školáčikov, ktorí sa aj v škole zaoberajú s ochranou životného prostredia. Takých, ktorí sa učia o dôležitosti vody a vedia, ako treba šetriť s tým vzácnym pokladom prírody. Oni budú vedieť ako môžete aj vy, baterky, dlho žiť a pomôžu aj vám, drahé zvieratká, nájsť čistú vodičku.

Nakoniec im Mesiac pekne zaželal:

,,Zažite vo svete len dobré,

kamarátov si nájdite v škole.

Prajem vám šťastnú spiatočnú cestu!“

Eleonórka s Dunčom sa vrátili domov, navštívili jednu zelenú školu, kde im deti s úsmevom pomáhali.

Keď sa baterka vybije,

nabíjačkou sa dobije.

Potom slúži naďalej,

malej aj veľkej.

Ale teraz je taká vec,

že našej rozprávky je koniec.

Ocenené školy v kategórií II.stupeň základných škôl:

Základná škola, školská, Fiľakovo‐rozprávka od Martinky Oláhovej z 8.A

Základná škola s MŠ Cinobaňa – rozprávka od Viktórie Kaľafúsovej z 5. triedy

Základná škola, Tbiliská, Bratislava – báseň od Sofie Gašparovej z  8.C 

Základná škola s MŠ, Tajovského, Poprad – báseň od T.Simovej  zo 7.A

Základná škola Mansveta Olšovského – rozprávka od Patrika Bertoviča zo 7.A 

Nech sa páči, prečítajte si ocenené práce:-)

Základná škola, Tbiliská, Bratislava

Recyklovanie sú čary!

Len tak sedíš za počítačom, hráš hry, dosiahol si level tretí. Vtedy svitne rodičom,zakričia: Choď vysypať smeti! Znechutený schmatneš vrece, prehodíš ho cez plece, berieš kľúče, dvere zavrieš, po schodoch sa ticho vlečieš. Susedov zo slušnosti pozdravíš, kráčaš ďalej a pri kontajneroch zastavíš. Nerobíš z toho žiadnu vedu, celé vrece do kontajnera hodíš, ale zrazu niekto prichádza spredu, ticho ako krokodíl. Jeden ujo spýta sa ťa: A ten odpad si roztriedil? Ja na to: Ale ujo, veď to vôbec netreba! Rozloží sa tak či tak, veď triediť nie je potreba! To sa teda veľmi mýliš, za pár rokov uvidíš! Matička Zem pomstí sa nám a to len preto, že ty netriediš! Ten pán odišiel, stojíš tam sám, pomyslíš si: Ako recyklovať? To si na internete vyhľadám! Surfuješ na internete, natrafíš na recyklohry, čítač, čítaš, prehlásiš: recyklovanie sú čary! Veď naša Zem nás potrebuje a ak to ďalej takto poputuje,

planéta nám v smetiach zhnije, len preto, že málokto recykluje! Odteraz si pamätaj, plasty do žltého kontajnera daj. Papier do modrého, sklo do farby zelenej, ak takto budeš pokračovať, našej Zemi bude HEJ! A na elektroniku v škole máš špeciálny kôš, zober staré slúchatká, baterky, MP3-ky, toto všetko doňho vlož. Tak tu je odo mňa pre teba rada. Recykluj! Tvoja Zem bude rada.  

Základná škola s MŠ, Tajovského, Poprad 

BATERKA ELEONÓRA 

 

Do Eleonóry baterky 

Bol zamilovaný ovládač od telky. 

Časom sa ale doba zmenila, 

lebo sa naša milá baterky vybila. 

 

Nebála sa, nebol to problém veľký, 

tešila sa na dôchodok v koši na baterky.  

Ale došlo  k veľkému omylu, 

nedali ju do baterkového azylu. 

 

A tak sama v odpadkovom koši smúti, 

že sa už s kamarátmi nezakrúti. 

Nezakrúti, to sa vie, 

keď boli deti lenivé. 

 

Kto by rozmýšľal, čo je pre baterku a pre nás lepšie, 

keď bol obyčajný kôš bližšie? 

No ona dostať sa chcela za každú cenu 

hneď a zaraz k baterkovému nebu. 

 

Našťastie našiel sa jeden odvážlivec, 

ktorý nezavesil recykláciu na klinec. 

Keď tento človek zbadal našu Elenku, 

vybral ju z koša a daroval jej slobodienku. 

 

Keď Eleonóra ráno vstala, 

zistila, že na krásne miesto sa dostala. 

Všade baterky, samá krása, 

na úplne iný svet Elenka pozerá sa. 

 

Už je tam, kde každá baterka patrí, 

životné prostredie všetkým šetrí. 

Ak chcete mať lepší život všetci, 

pamätajte – recyklácia, to sú dobré veci. 

 

Základná škola Mansveta Olšovského

Batéria Eleonóra  

Kedysi dávno, v jednom meste, ktoré  sa volalo Odpadkovo,  ležala za výkladom malého obchodíku v centre mesta malá baterka menom Eleonóra. 

Jedného osudného dňa  si do  tohto obchodíku  zamierila  rodinka Oliverových,  ktorej hneď do oka padla  baterka  Eleonóra.  Otec,  hlava  rodiny,  ju  vzal  do  svojej  dlane  a položil  na  pult  obchodu a povedal: „Prosím si túto baterku.“ Predavačka odpovedala: „Nech sa páči, bude to 50 centov.“ Otec zaplatil a odišli. Chudinka, netušila,  čo  ju  čaká. Po pár minútach cesty sa ocitla na nočnom stolíku mladšieho brata Michala, ktorý  ju hneď vkladal do myši od počítača. Celá  šťastná  si povedala,  že bude konečne na niečo užitočná.  Lenže,  čo  sa  stalo...? Keď Michal počas hrania na počítači  začal trieskať myšou o  stôl, pretože  sa mu nedarilo vyhrávať v hre, Eleonóra vyletela a spadla pod  stôl 

staršieho brata Filipa. Ten, keď prišiel z výtvarného krúžku a vpálil do  izby, v okamihu mu blysla do očí. Zdvihol ju a s nechutným výrazom ju šmaril do škatule medzi ostatné použité batérie. Nestihla sa ani spamätať a už bola obklopená rôznymi druhmi batérií. Veľké, malé, úzke, ploché... . Jedna z nich, ktorú  volali  Paľko,  jej  podal  ruku  a zdvihol  ju.  Eleonóra  sa  za  to  poďakovala. Ale  v tom,  v panike vykríkla: „Prosím Vás, môžete mi povedať, kde som a čo tu robím?“ Traja z nich sa ozvali: „Do tejto škatule  rodina odhadzuje použité baterky a tie, ktoré  sú na  tom  zle,  že  sú poškodené vyhodia do koša.“ Eleonóra na to: „Ale ja nie som použitá, musím sa odtiaľto dostať.“ Ostatní sa jej smejú: „To je nemožné, ešte nikto sa odtiaľto nedostal.“ „Tak ja budem prvá!“ nevzdávajúc sa oznámila Eleonóra. Ešte  v tú  noc,  keď  všetci  ľudia  spali,  Eleonórou  zburcované  baterky  sa  opreli  o stenu  škatule a prevrátili  ju.  Skoro  sa na  ten hluk  všetci prebudili,  ale našťastie  sa  v tej  chvíli nikomu  nechcelo postaviť  z  postele.  Pomalým  kotúľaním  sa  baterky  dostali  až  do  kuchyne.  V tom,  ako  zbadali  ich úhlavného nepriateľa kôš, všimli si, že do kuchyne predsa niekto prichádza. Nastalo ticho, všetci sa schovali a nikto nevedel, čo sa bude diať. Bola to pani Oliverová, teda mamina Filipa a Michala. Celá ospalá  videla  trčať  spod  chladničky  len  polovicu  jednej  baterky.  Chytila  ju  a šmarila  do  koša. Bohužiaľ,  bola  to  baterka  Paľko,  ktorý  pomohol  vstať  Eleonóre.  Ľutovali  ho,  ale  čo  sa  dá  robiť, z ťažkého  koša  ho  nevedeli  dostať  von.  Preto  smutní  pokračovali  v ceste  a  prišli  až  k oknu,  ktoré necháva  rodina cez noc otvorené. Trvalo  im  len niekoľko minút dostať  sa hore. Po náročnej ceste natešení povyskakovali von na dvor, kde  ich  čakalo  ďalšie nepríjemné zdesenie, pes menom Max. Našťastie však tvrdo spal. V tichosti sa teda prekotúľali okolo jeho búdy k hlavnej bráne, čo bolo už len pár metrov od ich vytúženej slobody. Rýchlym kotúľaním sa prešmykli cez bránu malým otvorom a pokračovali ďalej. Blúdili a blúdili po chodníkoch a cestách, až sa nakoniec dostali na autobusovú zástavku. Tam si od vyčerpania všetci ľahli na zem a zaspali. Keď sa ráno plní energie prebrali, hneď sa  navzájom  pýtali,  že  čo  budú  robiť  ďalej.  Porozprávali  si  veľa  nápadov,  ale  ani  jeden  nebol dostatočne  vyhovujúci  pre  ich  ďalšie  pokračovanie  v ich  ceste  za  slobodou. Až  Eleonóra  vykríkla: „Existuje  jeden  dom,  v ktorom  deti  zbierajú  použité  baterky!“  Všetci  boli  nadšení,  kričali:  „Hurá, hurá... „ , lebo inak nevedeli, kam by sa podeli. No chceli byť ešte na niečo užitočné a neváľať sa len tak niekde v škatuli. Boli by radšej recyklované. Hneď sa odkotúľali pred budovu. Jedna po druhej sa vyšplhali po sebe až k zvončeku. Najvyššie sa dostala Eleonóra a zazvonila „cŕŕŕn“. V tej chvíli všetky batérie popadali na zem, s úsmevom sa na seba pozreli a baterka Eleonóra  im ešte stihla povedať: „Bolo  mi  s vami  dobre  a ďakujem  vám  všetkým,  že  ste  sa  nevzdali  a prežili  so  mnou  toto dobrodružstvo.“ A v  tom ako dopovedala, otvorili  sa dvere, vyšli deti a  začudovane  sa pýtali: „Kto nám tu nechal toľko batérií?“ Hneď ich vzali do malých dlaní a s úsmevom im povedali: „U nás vám už  bude  dobre,  ničoho  sa  nebojte.“  Vniesli  ich  dnu  a uložili  do  zberných  nádob.  Týmto  baterka Eleonóra ukončila svoju životnú púť po boku svojich najlepších priateľov. 

A čo baterka Paľko? Aj on mal šťastie, tiež sa dostal k Eleonóre. Bratia Filip a Michal sa v škole učili o triedení odpadu a keď prišli domov, vytriedili smetný kôš. Našli tam i baterku Paľka a po nazbieraní ďalších použitých batérií, doviezli  ich  s mamičkou deťom do domu  recyklácie. Od  tej doby u nich doma má každý odpad svoje miesto. 

A v tom malom obchodíku v centre mesta? Za výkladom teraz leží Zuzka, najmenšia dcérka Eleonóry a Paľka a čaká na dobrých ľudí, čo ju s láskou použijú a pošlú tiež na recykláciu.  

Základná škola, školská, Fiľakovo

O batérii Eleonóre

Volám sa Eleonóra a som batéria. Nedávno som o sebe zistila, že som dobíjateľná. Porozprávam vám o mojom zrode, živote, práci a zániku. Vyrobili ma veľké stroje v akejsi firme. Tam som mala strááášne veľa bračekov a sestričiek. Nebola tam nuda. Stále nás navážali, prevážali, kotúľali sme sa po všelijakých bežiacich pásoch. Dávali na nás kadejaké kresby a nálepky, aby sme vraj boli pekní. Jeden z bračekov povedal, že na obrázku je údaj o našej energii a tiež niečo o bezpečnej likvidácii. Ale vtedy som ešte nevedela, o čom to hovorí. Ako tak plynul môj život vo firme, povozila som sa všade, až ma nakoniec obliekli do takej tesnej fólie a potom ma zavreli do škatuľky. Bola tam hrozná tma a čo bolo najhoršie, zrazu som bola celkom sama. Nemala som sa s kým porozprávať, zasmiať sa. Cítila som sa, akoby ma niekto pochoval zaživa. Až nadišiel deň, keď ma niekto hodil do košíka, moja škatuľka pípla. Začula som slová sedem eur, prosím. Niečo zacvendžalo a zrazu som sa viezla v aute. Ani som len netušila kam, no bola som rada, že sa so mnou znovu niečo deje. Zastavili sme a dvere znovu buchli. Zobrali ma a niekam sme kráčali. Zrazu svetlo! Ach, ako dávno som ho nevidela. Veľmi som sa potešila. Vybrali ma zo škatuľky, vyzliekli z tesnej fólie a ja som sa znovu mohla kochať týmto svetom. Moja radosť po pár sekundách skončila. Zase ma zatvorili. Síce to bolo pohodlné, akoby šité na moju mieru, opäť zavládla tma a ja som čakala a čakala. Plynuli sekundy, minúty, hodiny, dni... Až prišiel deň D. Znovu pohyb, opäť sme niekam cestovali. Keď sme zastali a vystúpili, cvakol nejaký gombík a zmocnil sa ma taký zvláštny pocit. Keď som otvorila oči a poriadne som sa rozhliadla, mala som pred sebou nádherný pohľad na krajinku. Na kopec s lesmi, lúku s množstvom farebných kvetov a motýľov. Myslím, že sa tam mihli aj nejaké srnky. Nič krajšie som v živote nevidela. Nevedela som sa vynadívať. Bolo to nádherné a ten krásny pohľad mi prerušovalo akurát nejaké cvakanie. Za každým cvaknutím som mala pocit, že zo mňa niečo ubúda. Cítila som sa veľmi unavená. A čím ďalej, tým viac. Prešli sme k vodopádom, hornatým skalám, jazeru a mnohým nádherným veciam. Na jednej strane to bolo úžasné, ale na druhej strane ma to ničilo. Mala som pocit, že zo mňa niečo ukrajuje, že sa strácam, slabnem, že zo mňa uniká život! Ak to mala byť tá šťastná chvíľa a nadišiel môj čas, stálo mi to za to. Už som sa s tým zmierila. Cvak. A tma. Cítila som, ako sa vezieme. Potom ma dokonca vybrali a preložili do iného stroja, ktorý mi bol tiež šitý na mieru. A tam sa stalo niečo neuveriteľné. Moje sily mi znova začali pribúdať. Každou minútou som cítila, ako do mňa vchádza opäť energia, život. Zistila som, že som neumierala. Len som sa unavila, vyčerpala a môj život ani zďaleka nekončí, práve naopak... Videla som ešte mnoho krásnych miest, prírodných scenérií. Boli sme na dovolenke a videla som more. Nechýbala som na narodeninových či rodinných oslavách. Pre to som bola stvorená. Pre spoluprácu s fotoaparátom. Aby sme spolu mohli zachytávať momenty, na ktoré ľudia nechcú zabudnúť. Moje poslanie je úžasné, pomáham ľuďom a robím ich

šťastnými. Dni utekali, míňali sa aj mesiace. Dnes už viem, čo znamená byť dobíjateľnou. Ale ani to mi nezaručilo nesmrteľnosť. Jedného dňa, po asi najkrajšej dovolenke môjho života, som sa vyčerpala úplne. Rozpamätávam sa na posledný obrázok, vodu, sasanky a oranžovo-biele rybičky. Pamätám si aj môj životodarný stroj. Naozaj sa snažil, ale už mi nedokázal pomôcť ani on. Nevedela som, čo bude so mnou ďalej, ako sa ku mne ľudia zachovajú. Mala som obavy, lebo im už neslúžim, nezachytávam ich spomienky do fotoaparátu. Na moje prekvapenie, zrazu som sa ocitla medzi tisíckami mojich bračekov a sestričiek. Vyrozprávali mi svoje zážitky a ja som im rozpovedala tie moje. Prežili sme naozaj všeličo. Radovali sme sa spolu. Jedna staršia a múdrejšia batéria nám prezradila, aké veľké máme šťastie, že sme pracovali pre zodpovedných a k životnému prostrediu ohľaduplných ľudí. Všimli si kresby na našich telíčkach a na konci našej služby nás odviezli presne tam, kde nám bude najlepšie. V zberných košoch starých batérií. Keby každá batéria mala toľké šťastie ako ja, moji súrodenci by nezostávali pohodení a osamotení na všetkých kútoch sveta!

Základná škola s MŠ Cinobaňa

Batéria Elelonóra a jej dobrodružstvá

Bolo raz jedno miesto a tam bolo zvláštne smetisko. Zvláštne bolo v tom, že to bola čierna skládka, takže tam bolo všetko. Všetky smeti sa navzájom poznali. Bola tam aj rodinka batérií. Mali malú batériu Eleonóru.

Eleonóra bola veľmi neposedná. Keďže skládka bola veľmi veľká, mala aj veľa kamarátov. Jedného dňa sa rozhodla, že chce spoznať aj iný svet. Tak sa vybrala do sveta s druhou batériou, kamarátom Duracelom.

Hneď ako vyšli zo skládky, všimli si, že svet je nejaký iný. Všade veľa trávy, stromov, kvetov a rôznych vôní. To voňali kvietky, keďže tam už ľudia nehádzali smeti. Eleonóra sa tomu veľmi čudovala, lebo takýto svet nepoznala. Okolo lietal čmeliak, a tak sa ho opýtala: -Ako je možné, že tu je tak krásne a tam, na skládke, je iba špina a smrad? A nerastie tam ani jeden kvietok. A čmeliak jej začal rozprávať o svete bez smetí. Keďže mal krídla, lietal kade-tade. Rozprával, že lietal ponad miesta, kde ľudia nevyhadzujú smeti na lúky a do lesa. Na všetko majú kontajnery.Eleonóra počúvala s otvorenými ústami. Priam tie slová hltala. Otočila sa k Duracelovi a hovorí mu: -Ten svet musím vidieť! Bez rozmýšľania sa vydali na cestu. Čmeliak im ukazoval cestu.

Eleonóra sa nevedela vynadívať na svet okolo seba. Tak čisté lúky a krásne stromy na skládke neboli. Duracel jej ledva stačil. Išli dlho, už ich nohy boleli. Až prišli na zvláštne miesto. Bolo tam veľa ľudí, áut, hluku... Nevedeli, že sú v meste, ale čmeliak im to prezradil.

Prišli na jedno miesto plné čudných farebných domčekov. Eleonóra bola veľmi zvedavá, čo to je. Čmeliak hovorí:

-Ale sa čuduješ, čo? To sú domčeky na odpad. Do každého sa hádže niečo iné- do jedného sklo, do druhého papier a do tohto plasty. -Čo je napísané na tom poslednom? Neviem ešte čítať, - zosmutnela Eleonóra. -Nebezpečný odpad,- prečítal čmeliak. -To znamená, že tam ľudia hádžu nebezpečné veci, ktoré prírode veľmi škodia. -A prečo je tam nakreslená batéria? -Pretože batérie sú nebezpečný odpad. Eleonóra zostala prekvapene stáť a bolo jej do plaču. -Tak nás prečo ľudia vyhadzujú do lesa a na lúky, keď tak veľmi škodíme? My chceme tiež bývať v takom peknom domčeku. Duracel, poďme rýchlo domov ! A tak sa aj stalo. Vyrozprávali rodičom, čo videli. -Je to dlhá a náročná cesta a tým, že som tu už dlho, dožívam. Všetka šťava zo mňa vytiekla na lúku. A mamka na tom nie je lepšie, -hovorí otec. Onedlho Eleonórini rodičia skončili voju púť. Spolu s Duracelom sa vybrali opäť do mesta. Keď deti išli ráno do školy, na chodníku pred školou našli na zemi ležať dve batérie. A keďže deti boli členmi environmentálneho krúžku, vedeli, že batérie sa nesmú len tak hocikde vyhadzovať. V škole na chodbe majú červené nádoby a práve tam vhodili Eleonóru a Duracela. Deti, aj vy trieďte odpad, aby sa ďalšia Eleonóra už nemusela trápiť. A viete, že sa členovia krúžku postarali o to, aby tá čierna skládka zmizla ?

Ocenené stredné školy sú:

Gymnázium, Varšavská cesta, Žilina – príspevok študentov  Kubicu, Židekovej a Suriakovej 

Stredná odborná škola, Bystrická, Žarnovica‐ príspevok od študenta  Romana Kociana zo 4.C 

Stredná odborná škola, Štúrova, Šaľa – príspevok od študentky Anety Gyuríkovej z 3.A 

Gymnázium J.Jesenského, Bánovce nad Bebravou – príspevok od študenta Tomáša Belobrada 

Súkromná stredná odborná škola hutnícka, Podbrezová – príspevok od študentky Simony Štulajterovej 

 

príjemné čítanie:‐) 

 

 

 

 

Gymnázium, Varšavská cesta, Žilina

Recyklácia a triedenie odpadu na Slovensku (článok bol uverejnený v školskom periodiku)

V dnešnej dobe sa často prostredníctvom médií stretávame so slovami ako separovanie či recyklácia odpadu. Z každej strany nám vysvetľujú, aké je to šetrné voči prírode, že nám to nezaberie takmer žiaden čas a pomôžeme tým svojmu okoliu. Vysvetľujú nám, na čo sú ktoré kontajnery určené, čo tam patrí a čo nie. Ale pomáha to? Zvyšuje sa na Slovensku počet ľudí, ktorí triedia odpad? A robia to správne? Urobili sme menší prieskum, čo si o triedení odpadu na Slovensku myslia ľudia v našom okolí.

Natália:

Nemôžem síce vedieť, ako recyklácii napomáhajú ostatní, keďže však v tomto smere prebieha neustála propagácia, pravdepodobne triedenie a následná recyklácia odpadu u nás ešte nie je na požadovanej úrovni. Naša rodina odpad triedi – zvyšky z jedla dávame do koša a následne do kontajnera na komunálny odpad. Ostatné veci ako sú sklenené fľaše, plechovky, konzervy alebo plastové fľaše odkladáme ku smetnému košu a keď ideme vyniesť smeti, veci, ktoré sa dajú vytriediť dávame do kontajnerov na triedený odpad, ktoré máme pri paneláku. Často sa tam však vyskytujú predmety väčších rozmerov, ktoré ľudia jednoducho vyhodia. Málokto čaká na rozmiestnenie veľkokapacitných kontajnerov. Tento odpad väčšinou skončí v rukách bezdomovcov, ktorí ho speňažia alebo uskladnia vo svojich „príbytkoch“.

Radka:

Myšlienka triedenia odpadu a jeho recyklácie sa mi páči, myslím, že slovenský systém triedenia je celkom dobrý. Čoraz viac ľudí z môjho okolia prestalo zbierať odpad do jednej nádoby a začalo ho triediť. Veľkou výhodou je, že takto vytriedený odpad sa dá znovu využiť a šetria sa tak nielen peniaze, ale aj naša príroda. My pri triedení rozlišujeme papier, sklo a plasty.

Peter:

Podľa môjho názoru je na Slovensku s recyklovaním odpadu zlá situácia, pretože ľuďom je to jedno, nechce sa im a preto dávajú všetok odpad do jedného kontajnera. Keďže u nás doma je to rovnako, rodičia odpad netriedia, tak ani ja so súrodencami to nerobím. Rodičia sú toho názoru, že je to zbytočná strata času, hovoria, že ostatní recyklujú dosť, tak my nemusíme. Na Slovensku by sa podľa mňa táto situácia dala riešiť zákonmi, ktoré by prikazovali odpad triediť.

Jarka:

Je to celkom užitočné. U nás sa snažíme celá rodina recyklovať ale keďže bývame na dedine, kde na to nie je veľa možností. Nemáme veľa košov na triedenie odpadu. Preto je to veľmi ťažké. Situáciu by nám uľahčilo viac recyklačných nádob. Ale mám kamarátky, ktoré bývajú v meste, a hoci v mestách je viac možností triediť odpad, nevyužívajú ich. Považujú to za zbytočnú stratu času, myslia si, že aktivita, prípadne pasivita jedného človeka je zanedbateľná. To je síce pravda, ale ak si to povie každý, nikto nebude triediť odpad. Preto by sme sa mali zamyslieť nad týmto problémom. Netreba sa dívať na ostatných, ale urobiť za seba pre to maximum a mať z toho dobrý pocit.

Katarína:

My doma triedime odpad, pretože si myslíme, že je to šetrné k nášmu prostrediu. Chvíľu sme si na to museli

zvykať ale postupne sa nám to stalo úplnou samozrejmosťou. Triedime plasty, papier, sklo a potom vo veľkom množstve zanesieme do kontajnerov na triedený odpad v našej dedine. Nielenže urobíme službu prírode, ale aj ušetríme čas, ktorý by sme trávili častým vynášaním zmiešaného odpadu. A ako prinútiť ľudí recyklovať? Podľa mňa by pomohlo, keby smetiari nevysypali smetné koše, ktoré zjavne obsahujú nevytriedený odpad.

Dáša:

Triedenie a následné recyklovanie je veľmi prospešné a máme naň na Slovensku vytvorené aj vhodné podmienky. Umožňuje využiť čo najviac použiteľného materiálu, čím pomáhame Zemi, ktorá nemusí znášať škodliviny pri výrobe stále nových a nových produktov. Čím viac materiálov sa bude recyklovať, tým lepšie. Hoci je náš systém triedenia pomerne rozvinutý, stále je čo zlepšovať. Niektoré obce trápi nedostatok recyklačných košov, takže nemôžu triediť odpad, ani keby chceli. Informovanosť, hlavne starších ľudí, o problematike triedenia odpadu je dosť nízka. Tu by mohla pomôcť kampaň a efektívne využívanie eurofondov. Ja sama odpad triedim a niekedy nájdem medzi plastami sklo, čo je neprípustné. Veľmi chcem pomôcť našej planéte a videla so plagáty v schránke s nápisom „Recykluj“ a beriem si z toho príklad. Aj na stromoch bývajú letáky „Chráňte prírodu“ a pani profesorky nás k ochrane prírody vedú. Často pripravujeme projekty na túto tému.

Martina:

Väčšina ľudí o tom len rozpráva ,ale reálne preto nič neurobí. Problém je globálny, myslím si, že recyklovať sa ani nestíha, aj keby sa všetci neviem ako snažili, je toľko plastov a zbytočného odpadu, fľašky sa už neodovzdávajú. Situácia sa nezmení, kým si význam recyklácie neuvedomia sami ľudia. Každý by mal začať sám od seba. Ak to raz niekto nechce robiť, tak mu nepomôžu ani rôzne plagáty či reklamy v televízii. Človek by si mal vstúpiť do seba a robiť čo, je správne. Recyklujem preto, lebo si myslím, že je to správne, aj keď sama neviem, kde ten odpad končí. Mám však z toho aspoň dobrý pocit.

Adam:

Myslím si, že nielen triedeniu odpadu, ale i celkovej čistote nášho životného prostredia by pomohlo, keby sme rozšírili systém opätovného využívania vratných obalov. Zálohovanie sklenených fliaš od piva sa osvedčilo, spotrebiteľ fľašu vráti, lebo za ňu dostane peniaze. Keďže to spoľahlivo funguje s pivom a sirupmi, nevidím dôvod, aby to nefungovalo aj s fľašami od vína či plastovými PET fľašami, obalmi od mlieka alebo konzervami. Dokonca by sa mohli zbierať obaly, ktoré síce nebudú opätovne využité, ale vrátenie časti ceny (zvýšenej o čiastku vrátenú pri odovzdaní obalu) by zaručovali, že tieto predmety nebudú znečisťovať naše prostredie. Zálohovanie PET fliaš by urobilo koniec značnej časti znečistenia našich potokov a riek predmetmi, ktoré príroda nedokáže svojpomocne odbúrať.

Naše okolie má na túto tematiku rozličné názory. Jedni recyklujú, druhí nie, ale v každom prípade by sme sa mali snažiť dnešnú situáciu zlepšiť. Tento problém netrápi len Slovensko, ale celý svet. Niektoré krajiny to majú lepšie zorganizované a tým pádom ich táto problematika trápi menej. Je veľa možností ako s týmto problémom bojovať. Najväčším problémom sú samozrejme finančné prostriedky. V mestách a obciach je už dlhodobo nedostatok peňazí na separovaný zber. Kríza spôsobila, že cena druhotných surovín klesla a prevádzkovanie triedeného zberu sa pre mestá a obce stalo veľmi drahým, ba až neudržateľným. Mnohé samosprávy uvažovali nad utlmením, dokonca i pozastavením triedenia odpadu. Ale dúfajme a snažme sa spraviť všetko pre to, aby naše obce triedenie odpadu nezastavili. Využívajme to, čo máme.

Stredná odborná škola, Bystrická, Žarnovica

Ja si neprosím,....

(diskusný príspevok)

 

     Od pradávna platí skúsenosť overená praxou, že obal predáva. Obchodníci to nielen vedia, ale aj využívajú. Už dávno je preč doba, keď sa zelenina predávala balená do hnedých papierových vreciek, pečivo položené len v košíku, bez následného zabalenia. Hygienici kontrolujú dostupnosť vreciek pri jednotlivých druhov tovaru, pri pečive sa hromadia použité    jednorazové rukavice, malé  igelitky sú pri drobnom tovare, aby sa nedajbože v taške nepomiešalo droždie s lízatkami. 

     Recyklovanie začína už pri nakupovaní. Automaticky si berieme  igelitové tašky aj do zásoby, veď sú zadarmo, zabalené mäso ešte vložíme do  jedného vrecka, papierový obal posilníme  igelitovým. Doma  pri  vybaľovaní  sa  z týchto,  ešte  pred  chvíľou  prepotrebných  obalov,  stáva  odpad  a ako s odpadom tým aj nakladáme. Šup do smetného koša.  

     Úplne  čisté vrecká,  igelitky, obaly končia na odpade,  lebo sme  ich dostali zadarmo, doma sa už dávno hromadia ich predchodcovia a načo ich odkladať, veď zajtra donesiem z obchodu iných týchto pomocníkov. Len absolútni čudáci odkladajú už použité fólie, mikroténové vrecká a stávajú sa terčom posmechu rozumnejších  rodinných príslušníkov, ktorí to robia ako všetci, moderne, t.j. vyhadzujú do smetného koša. 

     Prísť  do  obchodu  a vybrať  z tašky  poskladanú    igelitovú  tašku  zo  včerajšieho  nákupu  sa  rovná spoločenskému znemožneniu. 

   Vďakabohu za novú módu skladacích „imidžových“ tašiek do kabelky, ktoré sa už často objavujú pri nákupoch  aspoň  vo  väčších  mestách,  keďže  nemajú  ktovieakú  nosnosť  a sú  len  východiskom z núdze. 

     Mnohé reťazce už prehodnotili systém automatického prikladania tašky k nákupu. Sami dokázali rýchlo si spočítať, koľko ľudia si odnesú tašiek len preto, lebo sú zadarmo a koľko bude prírode trvať, kým všetky tie tašky zlikviduje. 

     Je  načase  začať  od  maličkostí,  ako  sa  môže  zdať  pri  čítaní  tohto  príspevku.  Je  na  každom zákazníkovi, keď naozaj sa začne správať uvedomele a v obchode na otázku predavačky, že mu zabalí už zabalený tovar odpovie: „Ja si neprosím...“ 

Stredná odborná škola, Štúrova, Šaľa

Triedenie a recyklácia odpadu na Slovensku

Pod slovom odpad rozumieme vec, ktorá je nepotrebná a nechcená a ktorej sa chce človek zbaviť. Odpad existuje odkedy existuje život. Je to prirodzená vec, ktorá tvorí súčasť cyklu života v prírode. Nie je odpad ako odpad. V prírode sú odpady rastlín, živočíchov

surovinami pre ďalšie organizmy, čiže majú svojho spotrebiteľa. Iné je to však s odpadom vzniknutým v dôsledku ľudskej činnosti. Odpad vyprodukovaný ľuďmi predstavuje výrazný problém. Na rozdiel od prírodného si s nimi príroda nevie sama poradiť. Mnohí ľudia si už uvedomili, že treba zmeniť spôsob a postoj k životu, aby sa Zem mohla odovzdať budúcim generáciám aspoň v takom stave, v akom ju máme my. Dnes už je veľa takých ľudí, ktorí prírodu chránia a neznečisťujú ju. Avšak takých ľudí , ktorým je naša krajina, prostredie a príroda ľahostajná, je stále v podstate menej. Posledné desaťročia sa vyhadzuje omnoho viac odpadu ako kedysi. Napriek tomu, že priemyselne vyspelé krajiny vyprodukujú niekoľkonásobne viac odpadu ako iné krajiny, dokážu ho opätovne využiť tak, aby boli škody čo najmenšie. Veď príroda dáva človeku vždy príklad, ako sa dajú využívať materiály, ktoré nám ponúka. Keď sa chceme dať na cestu znižovania množstva odpadu, je potrebné sa riadiť hierarchiou nakladania s odpadmi. To znamená, že hlavne by sa malo vzniku odpadu zabrániť, opätovne využívať, recyklovať, a čo najmenšie množstvo spaľovať a skládkovať. Nakladanie s odpadom na Slovensku je však postavené presne naopak. Najviac odpadu sa u nás skládkuje a spaľuje, minimálne množstvo sa recykluje a opätovne využíva. Napriek tomu, že všetky mestá a obce majú zákonnú povinnosť zbierať odpad, situácia je žalostná. V mestách a obciach je už dlhodobo deficit na separovaný odber, čo je následkom krízy. Pôsobením krízy klesla cena surovín a tým sa stalo prevádzkovanie zberu pre mestá a obce pridrahým. Problémy so separovaním odpadu však nepredstavujú len financie, ale aj lenivosť a ľahostajnosť ľudí voči krajine sa nejakým spôsobom pričiniť k zlepšeniu tohto stavu. Možno práve preto by sa malo už deťom od prvej triedy v materskej škôlke vštepovať, že triedenie a recyklácia odpadu sú potrebné aby mohli vyrastať v čistejšom prostredí. Občania miest a obcí by mali dostať možnosť aktívne či pasívne sa zapojiť do triedenia odpadov a čistenia okolia, dobrovoľne prispievať na separovaný odber. Pomohlo by aj zapojenie poplatkov podľa vyprodukovaného množstva odpadu v domácnostiach, ako aj vo firmách a inštitúciách. Z tých poplatkov by sa financoval separovaný odber. Treba si uvedomiť, že neuvážené nakladanie s odpadmi zaťažuje životné prostredie a pokiaľ budeme odpad prehliadať, nebude nikdy naša krajina krásna pre život. Nevieme totiž, aké budú ešte dôsledky znečisťovania v budúcnosti, keď už teraz nakladanie s odpadmi predstavuje vážny problém.

Gymnázium J.Jesenského, Bánovce nad Bebravou

Poďme sa zachrániť...

Z prieskumu v roku 1996 sa zistilo, že Slováci v danom roku vyprodukovali približne 20,2 miliónov ton odpadu, z toho 1,5 milióna ton nebezpečných odpadov patriacich do 10,1 milión tonovej skupiny zvláštnych odpadov. Slovensko má dnes viac ako päť miliónov obyvateľov. Svetová populácia presiahla hodnotu siedmich miliárd.

Dosť bolo faktov a štatistík. Teraz z nich budeme vyvodzovať. Päť miliónov v porovnaní so siedmimi miliardami je takmer nič, ale aj týchto päť miliónov ľudí dokáže za rok vyprodukovať dvadsať ton odpadu. Ak by mal každý človek na svete rovnakú výrobu ako

Slovák, za jeden rok na Zemi pribudne 28 miliárd ton odpadu. Hory, dokonca celé pohoria zložené zo starého oblečenia, chladničiek, televízorov, autovrakov, obalov od mlieka, ale aj ťažkých kovov, priemyselných chemikálií a mnoho iných vecí, o existencii ktorých by sme najradšej nevedeli.

Nevedeli a nevideli. Zakrývať si oči, to človeku ide najlepšie. Aké ľahké je nevšímať si opilca ležiaceho uprostred cesty. Aké ľahké je nevšímať si ženu s dieťaťom sediacu na zemi pri stene nákupného centra. Aké ľahké je nevšímať si tie neuveriteľné kopy odpadu rastúce rovno za chrbtami našich sídlisk, z ktorých pre parkovacie miesta a padajú stromy. Ale oni tu sú. To, že niečo nevidíme, neznamená, že to niečo neexistuje. A že nám to nejakým spôsobom nemôže ublížiť.

Skládky nielenže esteticky ničia vzhľad, ale ovplyvňujú aj svoje okolie. Ich obsah má často nielen vizuálne negatívny vzhľad, ale zároveň i zapácha. Na miestach, kde leží odpad, už veľa rastlinstva neporastie, tam život umiera. A umiera aj človek, obsahy jednotlivých látok v skládkach vyrábajú mnohé zdravotné ťažkosti.

Je to smutné, to áno, povieme si. Ale ja za to nemôžem. Ja tam ten odpad nedávam. Snažím sa pomôcť životnému prostrediu, ale to nie je jednoduché. Výhovorka. Lož. Dnešná spoločnosť je až neuveriteľne globalizovaná. Sme ako literárny kolektívny hrdina. Položme si ale otázku: kladný alebo záporný hrdina? Za vzniknutú situáciu vo svete môžeme všetci. Každý z nás produkuje odpad, je to pre nás natoľko prirodzené ako dýchanie. Nie je to vec, za ktorú by sme sa mali hanbiť. Otázka však je, čo máme s odpadom robiť? Odložiť za mesto, to znie prijateľne. Veď čo... Ako kolektívny hrdina nesieme za naše činy aj kolektívnu vinu. A to je ten problém. Ako spoločnosť sa cítime zle, ako jedinci nie. A jedinci tvoria spoločnosť. Sme v nekonečnom kruhu obviňovania, ľutovania a ignorovania. Ako píšem tieto riadky, do vzduchu uniklo niekoľko ton emisií. Znova.

Na svete však žijú aj ľudia, ktorí necítia ani len tú kolektívnu vinu. Ľudia, ktorí nemajú žiaden problém s tým, aby vyhodili obal od zemiakových lupienkov von oknom z idúceho auta. Ľudia, vďaka ktorým cesty od škôl a pracovísk k našim domom lemujú tisícky plechoviek a rozbitých fliaš od alkoholu. Ako je to možné? Kde sa stala chyba? Prečo sa nebojíme o to, čo bude s týmto svetom? Bude... Presne tak, nás sa to ešte netýka, nám to môže byť jedno. Čo mňa tam po nejakom prapravnúčati, nech si to riešia oni. Alebo ešte lepšie, čo nás po prírode. Veď naše technológie nás zachránia.

Omyl. My neničíme prírodu ako takú. Príroda tu je oveľa dlhšie než moderný človek. A ako si tráva nájde škáru v medzerách chodníka, tak sa nakoniec aj príroda spamätá z nášho

vplyvu. Lenže aj človek je súčasťou prírodu. S rúbaním lesov likvidujeme to, čo nás drží pri živote. Človek je len smietka v dejinách Zeme. Smietka, ktorú Zem nemusí dlho tolerovať.

Tak čo s tým? Ako sa zachrániť? V prvom rade začať od seba. Známa frázička, avšak pravdivá. Ak by sa podľa nej začal správať každý z nás, mohli by sme ničivú váhu odpadu na našu planétu a prostredie zmierniť. Naše technológie nám umožňujú recyklovať. Hodiť plastovú fľašu do zberného vreca namiesto obyčajného koša nie je ťažké a ani vás to neukráti o čas. Väčšina miest a usadlostí už má kontajnery na rôzne druhy odpadu. A zatiaľ, čo sa aktivisti pripútajú k stromom pred odlesňovacími strojmi, môžeme prispieť i my svojou malou kôpkou odpadu. Na správne miesto.

Súkromná stredná odborná škola hutnícka, Podbrezová

Triedenie a recyklácia odpadu na Slovensku  

Hneď v úvode tohto článku sa dozvieme čo to je recyklácia a triedenie, čo všetko sa dá triediť a recyklovať a dozvieme sa niečo viac ako to triedenie a recyklácia na Slovensku funguje. Recyklácia je proces opätovného využitia predtým už použitých materiálov a produktov, (napr. recyklácia papiera, farebných a ostatných kovov, skla,plastov a pneumatík,...). Recyklácia zabraňuje mrhaniu zdrojov, redukuje spotrebu surových prírodných materiálov, redukuje množstvo uskladnenýchodpadov a redukuje spotrebu energie, čím prispieva k redukcii emisií skleníkových plynov oproti použitiu surových materiálov.Triedenie na Slovensku by už mala byť bežná vec, čo bohužiaľ neplatí pre celé Slovensko. Sú miesta kde sa odpad netriedi pretože ľuďom sa nechce alebo to jednoducho nevedia.

Na Slovensku sa do recyklovania zapájajú obce, dedinky, mestá, veľkomestá a rôzne organizácie ktoré sa zaoberajú týmto problémom. A však Slovensko trpí vážnymi problémami v oblasti odpadov a nedostatkami pri ich separovanom zbere a recyklácii. Vyčlenené stanoviská majú najčastejšie 2 až 4 druhy kontajnerov na separovaný zber odpadov, ktoré sú farebne odlíšené (zelená – sklo, žltá – plasty, modrá – papier). Ale v súčasnosti sa na Slovensku recykluje len asi 1,2 % komunálneho odpadu. Sú ľahko badateľné keďže sú farebne odlíšené od normálnych kontajnerov.

Triedime a recyklujeme tento odpad :

- Papier - Sklo - Plasty - Kovy - Textil - Nebezpečný odpad

Papier tvorí asi 20 % odpadu. Recyklácia čiastočne zmierňuje škodlivé dopady výroby papiera. Z vytriedeného „odpadového“ papiera sa v papierňach vyrobí nový, vďaka čomu sa nemusí zoťať toľko stromov a zníži sa množstvo odpadu. Vytriedením okolo 100 ton starého papiera a jeho použitím na

výrobu nového sa zachráni cca 1 hektár 100 ročného lesa, ušetrí sa často až 70 % energie. Na Slovensku sa zatiaľ zbiera a recykluje len 34,6 % ,čo je oproti priemeru Európskej Únie málo (takmer o 50%) a žalostne málo oproti najlepším západoeurópskym krajinám, kde vyzbierajú a recyklujú až 70% použitého papiera. Tento problém si myslím si že je dosť vážny, pretože čím viac stromov vyrúbeme tým menej kyslíka bude na našej planéte. Keď si to zoberieme z pohľadu Slovenska pre niekoho tie percentá nemusia byť až také vysoké, no z globálneho hľadiska je to vážny problém a každoročne sa vyrúbe 7,5 – 10 miliónov hektárov stromov.

Sklo tvorí asi 6 % vyhadzovaného odpadu v SR, čo predstavuje cca 100 000 ton, v SR sa recykluje cca 65 000 ton .

Plasty tvoria hmotnosťou menej než 8 % odpadu, no objemovo oveľa viac, čo je dôležité najmä na skládkach, kde je objem dôležitejší ako hmotnosť. Plasty sú vyrábané väčšinou z neobnoviteľnej ropy, ktorej zásoby sa odhadujú na 40 rokov. Len pri jej doprave uniká ročne do povrchových vôd 3,5 milióna ton. Biologický rozklad plastov v prírode či na skládkach je dlhodobý, trvá niekoľko desiatok rokov, pri spaľovaní niektorých druhov plastov unikajú do ovzdušia škodlivé látky. SR recykluje 16 %.

Kovy tvoria takmer 5 % komunálneho odpadu sú vo väčšej miere recyklované, aj vďaka finančnej náročnosti výroby a obmedzenosti zdrojov. Ich výroba je energeticky veľmi náročná a ich ťažba značne poškodzuje prírodu. SR recykluje 34,6 %.

Textil v odpade tvorí 4 %, ale ten môže byť často užitočný aj iným spôsobom napr. v charite

Nebezpečné odpady tvoria približne 1 % odpadu, ohrozujú však kvalitu zdravia ľudí, sú to rôzne chemikálie a zlúčeniny, ktoré v určitej forme ohrozujú zdravie organizmov a kvalitu prostredia. V dnešnej dobe už ľudstvo vie recyklovať značnú časť nebezpečných odpadov ako sú akumulátory, žiarivky, výbojky a i.

Vyprodukovaný odpad sa triedi, čím sa napomáha k znovuvyužitiu materiálov. Tento spôsob zneškodňovania odpadov je jedným z najvýznamnejších ekonomických nástrojov zhodnocovania odpadov a priamo vplýva na znižovanie poplatkov za zneškodňovanie komunálneho odpadu. Napriek zvyšujúcemu sa množstvu vyprodukovaných najmä plastových odpadov, počet kontajnerov na separovaný zber na Slovensku stagnuje a problémom zostávajú aj regióny, ktoré dodnes nie sú do programu zapojené. Kontajnery, ktoré slúžia na triedenie tohto odpadu bývajú poväčšine dokonca aj zničené, a ich nedostatok je ďalší problém a nikto tomu neprikladá dôraz. Možno keď už bude neskoro sa s tým niečo robiť ale vtedy už bude na záchranu neskoro. Podľa môjho osobného názoru by reklamy a plagátiky s hrozbou do budúcnosti možno zabrali. Treba len skúšať aby percentá stúpali nahor a aby sme chránili našu prírodu a prostredie v ktorom žijeme.