Dni saleziánskej spiritualityTurín – 10.-13. január 2019

Radosław Kowalczyk

Dni spirituality saleziánskej rodiny sú nádherným stretnutím – plným radosti, lásky, priateľstva, s možnosťou lepšie sa spoznať a stretnúť sa. Je veľmi dôležité, že v Turíne sme mohli zjednotiť rôzne kultúry, cudzie jazyky, ale to všetko v Duchu a s donom Boscom!

Téma Dní spirituality je veľmi dôležitá a veľmi aktuálna. Osobne veľmi často uvažujem nad tým, čo znamená byť svätým, čo môžem urobiť, aby som bol svätým, čo môžem urobiť, aby som iným ukázal cestu, ktorá vedie k svätosti. Vo svete zaiste môžeme vidieť veľké množstvo rozličných životných štýlov, spôsobov zmýšľania, každá rehoľa môže ponúknuť formačnú cestu. Ale podľa mňa saleziánska spiritualita, spiritualita každodennosti sa ponúka všetkým bez výnimky. Dominik Savio chcel robiť úžasné veci (a to je v poriadku!), ale don Bosco hovorieval: „Nemôžeš sa stále modliť, nemôžeš sa celý život postiť. Stačí, aby si bol šťastný, aby si každý deň bol zodpovedný.“ Aj pre dona Bosca práca a každodenné povinnosti boli modlitbou.

My musíme každý deň objavovať bohatstvo saleziánskej charizmy. Musíme v Biblii objavovať cesty, ktoré vedú k Bohu. Tieto cesty často nie sú ľahké, ale v skutočnosti máme špeciálneho vodcu – stále je s nami Ježiš Kristus. A to celkom mení veci. Náš základ, náš fundament, ale aj naša opora je Ježiš Kristus. Bez neho všetky naše diela sú iba charitatívnou činnosťou a my sme sociálnym hnutím. Zmŕtvychvstalý Ježiš musí byť stále uprostred! A kde sme my? Ukázal to veľký symbol týchto Dní spirituality – somár. My ako animátori, vychovávatelia, saleziáni a saleziánky – všetci musíme byť somármi – ako ten v Jeruzaleme. Musíme všetkým prinášať Ježiša! Zaiste, sme iba ľuďmi – občas si myslíme, že sme dôležití: „Wau! Všetci sa pozerajú na mňa, všetci mi tlieskajú!“ A v skutočnosti? V strede nie som ja, ale Ježiš Kristus. Nesmieme zabúdať na tento veľmi dôležitý aspekt.

Ja ako salezián spolupracovník môžem prinášať Ježiša všetkým mojim kolegom v práci, všetkým mojim priateľom, mojej rodine – na miesta, kam sa SDB alebo FMA veľmi často nemôžu dostať. S radosťou, s láskou – všetci musia mať možnosť vidieť vieru v mojom srdci. Nemôžem nosiť so sebou transparent „Verím v jedného Boha!“ – ale som ochotný pomáhať iným, pracujem s pokorou a vykonávam svoje kompetencie. Vidia moje angažovanie v náboženských aktivitách.

Domov som sa vrátil s veľkým darom v rukách – s energiou animovať a konať, s veľkou silou priateľstva (všetky pekné stretnutia s priateľmi z celého sveta!), s myšlienkou, že musím viac prehĺbiť svoj duchovný život. Teraz toto všetko musím priniesť do Poľska.

DNI SALEZIÁNSKEJ SPIRITUALITY – moja skúsenosť

Ako keď ideš „von“ a v skutočnosti ideš „domov“. To je najľahší spôsob, ako vysvetliť

posledných 5 dní. Naozaj to bolo privilégium byť počas týchto dní na Valdoccu, zažiť

charizmu tam, kde sú jej začiatky a odkiaľ rôznymi spôsobmi vyšla do sveta, a v tieto dni sa

vrátila „dobiť baterky“. Charizma je taká rozličná a pritom v tejto rôznosti taká jednotná.

Počul som a zažil tak mnoho a veľmi potrebujem všetkým o tom hovoriť. Svet nie je čierno-

biely, dotváranie sveta nie je ukončené. Lepšie povedané, nemalo by byť. Povolaním

a poslaním je dávať farbu a pohnúť svet i mladých, aby boli lepšími. Ako? Tým, že „ich

budeme učiť milovať, tým, že ich budeme milovať.“ To je odkaz jedného mladého dievčaťa

o tom, čo očakáva od Cirkvi. Sú väčšie a jasnejšie odkazy pre každého, najmä pre saleziánsku

rodinu, ktorá pracuje najmä s mladými ľuďmi. A recept? Predovšetkým počúvajme ich

a odpovedajme na ich potreby ich „rečou“. Na koho sa máme pozerať? Je množstvo známych

i neznámych svätcov, ktorých potrebujeme spoznávať, modliť sa k nim a napodobňovať ich,

pričom to prispôsobíme dobe, v ktorej žijeme.

Takže svätosť je aj pre teba!

Zvlášť musím zdôrazniť dobrú organizáciu celého stretnutia. Samotný program bol rôznorodý

a dynamický. Nebol pasívny, dokázal vytvoriť obojsmernú komunikáciu, kedy sme sa pýtali

prednášajúcich, ako aj počas workshopov alebo iných častí programu.

Ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k organizácii tohto stretnutia a

umožnili nádhernú skúsenosť, ktorú odporúčam všetkým, čo žijú a pracujú v saleziánskej

charizme.

Nikola Krešimir Banovac, Chorvátsko

Dni saleziánskej spirituality v Turíne, 10.-13.1.2019

Z mojej prvej návštevy Turína si najviac odnášam radosť a silné vnútorné presvedčenie, že svätosť je naozaj aj pre mňa. „Svätosť je aj pre teba“ je heslo tohtoročnej strenny a zároveň to bola nosná   myšlienka   plných   3   dní   saleziánskej   spirituality   v širokom   spoločenstve   celosvetovej saleziánskej rodiny. Podnetov na uvažovanie a momentov stretnutia so svätosťou bolo požehnane (doslova) a nižšie vyberám postupne, čo ma ktorý deň oslovilo a za čo som vďačný.

Vo   štvrtok  po  príchode na   Valdocco,   ma   najprv ohromila  veľkosť  baziliky Panny Márie Pomocnice a následne pri ubytovaní   sme   mali   izbu s krásnym   výhľadom   práve na celé   námestie   aj   chrám. Nasledovala   ešte   súkromná návšteva   Don   Bosca   v kostole, kde   som   sa   veľmi   potešil 

z možnosti byť tak blízko rovnako aj pri Dominikovi Saviovi a Márii Dominike Mazzarellovej. Tu som pocítil veľkú vďačnosť za svoje povolanie saleziána spolupracovníka, ktorá ma sprevádzala aj ďalej na každom kroku prehliadky baziliky. Rovnako silné bolo pre mňa prechádzať sa po námestí a kostolíku sv. Františka Saleského s vedomím, že na týchto miestach behali chlapci spolu s don Boscom pred storočím. Večerný program začal uvítaním v divadle, kde bola pripravená scéna v pracovnom duchu „lavori   in  corso“,   ja  som si   to  preložil  ako „práca na ceste svätosti“.  Don Artime nám predstavil strennu  a aj   keď som už  na  2  výročných  konferenciách  v strediskách  o nej  hovoril,   teraz  som  ju pochopil akoby nanovo a zostúpila do mňa ešte hlbšie. Zrodilo sa vo mne silné presvedčenie, že to je možné a túžba, že naozaj chcem byť svätý vo svojom povolaní tam kde som – doma, v práci a medzi mladými. Zatúžil som naozaj do drobností prinášať láskavosť, do vzťahov vľúdnosť a medzi kolegov radosť z povolania.  Duch bol  nasýtený a presunuli  sme sa na parádnu 5 chodovú večeru, čo som zisťoval   postupne,   keď   som   sa   najprv   napratal   predjedlom,   potom   som   sa   dotlačil   druhým predjedlom (cestovinami) a keď priniesli hlavný chod, tak ten som si vychutnal až do prasknutia. Pri ďalších obedoch a večerách som sa už učil miernosti nakladania si tak, aby som ešte zvládol aj ďalší chod. Koniec koncov to bolo aj spoločenstvo stola a rodinnosti, čo ma pritiahlo k saleziánom.

Druhý deň som opäť prežíval dar „synovstva“ od don Bosca,   ktorému   nešlo   o nič   menšie   ako   o   svätosť.   Na prednáške   to   spomínal   Aldo   Giraldo,   pričom   ma   ešte oslovilo,   aké   dôležité   je   po   svätosti   túžiť   a že   svätosť   je spojená aj  s námahou a tvrdou prácou na sebe.  Po obede sme  mali   ponuku   ísť   po   stopách   svätosti   na   Valdoccu   – pochodili a snáď aj pochopili sme celý areál.  V neposlednom rade  ma   zaujala   aj   kaplnka   relikvií,   kde   je   vraj   cez   4000 relikvií svätých a v momente keď som do nej vstúpil, som si uvedomil,   že   som  uprostred   spoločenstva   svätých.   Verím ale,   že   toto   sme 

povolaní   prežívať   aj   na   našich   stretkách   a skupinových stretnutiach,   že   my-spolupracovníci   taktiež   tvoríme spoločenstvo svätých. V tento deň som si aj obnovil zmysel pre   mariánsku   úctu   a bohatstvo   saleziánskych   svätých, ktorých je už 168 minimálne v procese blahorečenia. „Ako hviezd na nebi“ – tak sa volá aj kniha od don Cameroniho, ktorý nám toto nebo priblížil,  čo mi dalo  istotu,  že táto cesta je aj pre mňa. Zaujalo ma aj, že svätosť sa „kopí“, t.j. často   keď   je   jeden   svätý,   tak  okolo   to   „ožiari“  ďalších. Štatistik vo mne mi vraví,  že ak v našej farnosti vykvitne aspoň jeden svätý, tak to významne zvýši šancu aj pre mňa...

Tretí  deň bol   z hľadiska  podnetov  pre  mňa najbohatší,   začalo   to   hneď   dopoludňajšou prednáškou   od   profesora   Torralbu   z Barcelony o prekonávaní   egoizmu,   potrebe   ísť   na   periférie, nielen   fyzické,   ale   aj   existenciálne   spôsobené vnútornými   trápeniami   mladých.   Vynorila   sa   mi otázka:   na   akých   perifériách   som   a mám  byť?  Bol som   povzbudený   aj   odporúčaním   byť   práve   na miestach kde svet „havaruje“, kde sú ľudia vnútorne rozbití a tam byť svetlom a nádejou – kiež by sa to stalo pravdou aj v mojom živote.  V uvedomení,  aké vznešené povolanie mi Boh dal sa môže zdať, že mi v tom zabránia vlastné slabosti. Ešte šťastie, že to, čo premieňa  nie   sú  naše   schopnosti,   ale   Slovo,   ktoré môže   z nás   vyžarovať,   ak   mu   dáme   dostatok priestoru,   času  a ticha.  Následne   sa   s nami   zdieľali účastníci   synody  mladých   z jari   2017   a s nadšením rozprávali o veľkej otvorenosti Cirkvi pre iných, a tiež o potrebe kultivovať umenie počúvať mladých. Jeden z odkazov  pápeža,  myslím,  bola  aj  veľmi  podstatná zmena postoja  a to,  že  máme budovať,  plánovať  a 

pracovať   S mladými,   S Ježišom,   S cirkvou,   nielen rozprávať O mladých, O cirkvi, O Ježišovi. Posunúť sa ďalej  do priamej konfrontácie  a zapojenia mladých do   diania   v našich   dielach,   aby   sa   oni   sami   stali protagonistami,   nielen   odoberateľmi.   Hneď   po obede   sme  išli   do  domu  markízy  Barolovej,   ktorá bola   svojimi   charitatívnymi   aktivitami   podľa všetkého   pre   don   Bosca   tiež   inšpiráciou.   Pred večerou   sme   boli   rozdelení   do   skupín   podľa jednotlivých   zložiek   saleziánskej   rodiny  a mal   som možnosť   spoznať   spolupracovníkov   z Belgicka,   kde 

vznikajú   nové  mladé   skupiny,   zo   Sevilly,   kde   na   stretkách   študujú   encykliky,   z Južnej   Ameriky a mnohých  iných krajín. Veľmi ma zasiahla veľkosť celej  saleziánskej  rodiny a univerzálnosť nášho poslania. Po večeri bol muzikál Giò (slovná hračka a skratka zo slov Giovane/Giovanni – mladý/Ján), ktorý pripravili mladí z Talianska. Začínal v krásnych čiernobielych kostýmoch a tancom a scénou dal aj divákovi možnosť pocítiť obrovskú radosť, ale aj ťažkosti preplánovaného digitálneho a sociálneho sveta. „Narodil som sa v klietke, vyrastal som v klietke, tak si myslím, že som stvorený pre klietku“ – jeden   z mnohých   odkazov   na   nástrahy  mladých.   Ešte   viac   ako   inokedy   som   si   uvedomil   priam povinnosť   ukazovať  mladým   radostný,   slobodný,   farebný   a čistý   svet,   najlepšie   svojim   vlastným každodenným príkladom. Ak neuvidia našu radosť z viery a života len tak, zbytočne budeme o tom hovoriť.  Celkovo som v tento  deň stratil  predsudky,  že Cirkev a niekedy aj   saleziáni  v skutočnosti nerozumejú  mladým   a ich   trápeniam,   obavám,   ba   práve   naopak,   aj   všetky   súčasné   Františkove 

dokumenty   a aj   obsah   týchto   dní   hovoria   veľmi   konkrétne,   čo  mladí   od   nás   potrebujú   –   živé svedectvo spoločenstva.

V Nedeľu sme to celé zakončili slávnostnou omšou v bazilike, pričom don Artime spomenul v kázni veľké bohatstvo saleziánskej rodinnosti (prítomní boli aj zástupcovia 17 zložiek saleziánskej rodiny) a dôležitosť spoločenstva. Drobným zázrakom bolo pre mňa, že z tejto kázne som rozumel cca 70%, hoci som taliančinu nikdy neštudoval. Možnosť 3 dni počúvať celý deň taliančinu a občas mať k dispozícii   simultánny   preklad,   alebo   text   v angličtine   spravili   svoje   a moje   spočiatku   trápenie vystriedala radosť z porozumenia. Svätosť je tak univerzálny jazyk, že mu rozumejú všetci.

Peter Kertys, Slovensko