PredsavzatieNNaammoottáávvaaččKlamalami

Leňošiťje umenie

NNiieelleennpprroossttiittúúttkkaa

3www.BRATISLAVCANKA.sk

namiesto úvodu

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka � ročník IX� číslo 2, rok 2012 � ISSN 1336-619X � Ev. č. 3030/09 � BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave � ročník XII�číslo 2, rok 2012 � ISSN 1335-9037 � Ev. č. 3029/09 � www.bratislavcanka.sk � Vydavateľ: Redima s. r. o. � Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.:

02/526 319 91, fax: 02/526 319 92, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk � Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc. � Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok,tel.: 0905 401 409 � Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445 � Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: natalia@bratislavcanka.sk� Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk � Obchodné oddelenie: e-mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409,Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734 � DTP: Blue Scorpion, e-mail: grafik@bratislavcanka.sk � Promo manager: Daniela Šlachtová, e-mail: promo@priatelka.eu � Tlač: Merkantil, s.r.o. � Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR, LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky.�Cena Bratislavčanka: 0,73 € � Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s. � Cena Skutočné príbehy: 0,73 € � Predplatné: LK Permanent, s. r. o.,Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11 � Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsaha pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody. � Obálka: Táňa PAUHOFOVÁ

Niet azda na Slovensku žiadneho absolventa základnej školy,ktorý by nechápal titulok tohto príspevku. Áno, áno, z hodíndejepisu vieme, že v starom Ríme vládnuci senátori (a iní VIP)dokonale vedeli, že vládnuť sa dá len tak, že zabezpečíš ľudu(dnes mu naši vyvolení a iní prominenti medzi sebou hovoriaháveď) základne potreby: jednoduchým Rimanom rozdávali,teda na uliciach, základne potraviny, s ktorými sa oni poná-hľali do vtedajších „divadiel“ , kde sa gladiátori mlátili medzisebou, alebo bojovali s Gorilami a národ s plným žalúdkom a uspokojenou potrebou zábavy nad mŕtvolami otrokov privo-lával vládnucim na slávu.

Presne podľa tohto návodu slovenský parlament schválil zvý-šenie dôchodkov o 3,3 %, čo pri priemernom dôchodku cca350 eur znamená presne 12,25 eur na dôchodcovskú hlavu.Súčasne, sprivatizované (na základe princípov „nedôvery-hodnej“ Gorily dostal ako vreckové vtedajší Dzurindov minis-ter hospodárstva za nasmerovanie privatizácie lukratívnychštátnych podnikov do správnych rúk údajne len 350 miliónovdo vrecka, pekná blondínka od toho istého Dzurindu vo fondenárodného majetku 200 miliónov atď. apod.) elektrárne, plynárne a vodárne avizujú, že v priemere sa náklady na domácnosť zvýšia o cca 50 eur.To sa však už verejných činiteľov netýka: chlieb nám zabez-pečili a s tými škaredými privatizérmi oni predsa nič spoločnénemajú (Mikuláš Dzurinda, Róbert Fico, či Ivan Mikloš sa spomínajú v údajnom podvrhu cca po 150 krát).

Prišiel teda čas dať nám hry a v slovenských konkrétnych pod-mienkach to znamená zorganizovať Ples v opere a potom polroka živiť národ atraktívnymi informáciami o tomto svetovompodujatí, ale len veľmi skúpo (ach, keby ste len vedeli ako„ťažko“ sa neodbytným novinárom dá dostať k tým informá-ciám a preto denne máme len útržky po päť minút v televízii a ďalšie len v spriatelených časopisoch).

Nemohla som dýchať od vzrušenia, že si šesťdesiatročná divadelná divá nemôže dovoliť ísť dva razy na ples v týchistých šatách, lebo potom toho budú noviny plné. „No počuliste to?“ hovoria si dôchodkyne na Orave, „kašľať na drahšítvaroh, toto je život, toto je téma pre dlhé večerné rozhovorypri sviečke!“ (lebo elektrina zasa ide hore).A počuli ste, že Zahradník so Schindlerovu sa vzali? Vilo, čovšetkej chudobe nosí Modré z neba, sa tomu venoval v rodinnej Markíze (Vilo žije s generálnou riaditeľkou) páni,ani v tom vyžratom Nemecku život nie je taký zaujímavý...

Pravidelne pri každom plese už desať rokov som sa posmie-vala účastníkom, že za kus jemnej jahňaciny sa stavajú zajatcami organizátora plesu, ktorému potom vychádzajú mi-moriadne v ústrety pri udeľovaní rôznych licencií a výhod

(stále máme skoro najdrahšie telefonova-nie v EU, za čo nás Európska únia rokykritizuje, ale našim štátnym a verejnýmšpičkám asi ten ples v opere za tieto nepríjemností stojí).Súčasne, presne týchto desať rokov somporovnávala bezplatné pozvánky sloven-ským prominentom na veľkú žranicu, zaktorú sme všetci platili organizátoromdrahším telefonovaním, s Viedenským plesom, kde si vstu-penku mohol kúpiť každý, kto jej kúpou prispieval na charitu.Po desiatich rokoch ako obrovský „vynález“ organizátori Plesuv Bratislave vyhlásili, že rozposlali významným osobnostiam6OO pozvánok, ale tentokrát, teda prvýkrát, za vstupenkutreba zaplatiť 500 eur, ktoré pôjdu na nákup dôležitého prí-stroja do detského kardiocentra. Marianna Ďurianová, ktorá prenos z Plesu zabezpečovala sa v každom vstupe nadšenie vzrušovala, že organizátori na drahý prístroj pre choré detičky vybrali od prominentov 150 000 eur, opakovala to ona, jej respondenti z plesu a hlavný šéf dokonca podotkol, že niektorí dali aj po 10 000 eur.Napriek svojej neznášanlivej a o všetkom pochybujúcej povahe som mala veľkú radosť do momentu, pokiaľ si mojatrinásťročná dcéra už po prvej informácii o vyzbieranej čiastkenezamrmlala pod nosom, že zasa sa niekto nabalil na chorých deťoch.Keď som na ňu spýtavo pozrela, zahlásila, ale mami, to si naozaj nikto nevšimol, že 600 lístkov po minimálne 500 eur jeminimálne 300 000 a nie 150 000?

Nie, nevšimol, lebo účelom je národ zabaviť, zaujať životomsmotánky, odvrátiť pozornosť od skutočne drastickej ekono-mickej a sociálnej situácie množstva slovenských rodín, tedajednoducho dať hávedi kúštik chleba a poskytnúť nejakú zábavu – hry.Ak by skutočne šlo o charitu, aj organizátori by si všimli, žeminimálne 300 prominentov im neprispelo na vstupenky...

Okrem toho som presvedčená, že ak by nami zvolení hodno-stári a výborne platení štátni úradníci, prokurátori a sudcoviadôsledne bojovali proti korupcii a nedopúšťali by sa konaniapriam ukážkovo obsiahnutého zatiaľ v nespochybniteľnom a zavesenom na internete spise Gorila, peniaze na podobnéprístroje by jednoducho boli k dispozícii v štátnom rozpočtea vyvolení by si mohli plesať a tie drobné na charitu by už ne-boli drobnými a veľmi by sa im zišli doma, keďže by muselihospodáriť len s čestne získanými prostriedkami...

Ale inak neviem či ste zaregistrovali, že Emília Vašáryovámala šaty priamo z Paríža a recesistka Adelka Banášová si na túto príležitosť požičala sukňu v second hande po cestez práce.To sú informácie, to je zaujímavé, to je bomba a keby somešte vedela, čo a odkiaľ sa plantalo na Erike Judínyovej, to užby som fakt k šťastiu nepotrebovala nič, a Vy?

Natália Výbošťoková ✍

Chlieb a hry

„To mi ten bastard nechal na cestovný lístok aj s hot-dogomalebo tebe na benzín?“ nasrdene kopla do stola Anna Kole-ková a čakala, čo jej povie Petra Novacká. „Koľko si tammala?“ nakukla jej do peňaženky, v ktorej listovala.„Skoro celú výplatu. Do frasa, chcela som ísť s mužomkúpiť novú posteľ a nejakých pár vecí do detskej izby. Jaby som ho zabila. Keby sa mi dostal do rúk, vytrasiemz neho dušu,“ najedovane sipela Petra Novacká a od rozčúlenia sa jej triasol hlas.„Musíme to nahlásiť,“ povedal ďalší z kolegov, ktorý nakukol do kancelárie.„Kam? Kde to chceš nahlásiť?“ spýtala sa Anna Koleková,ktorá pracovala ako mzdová účtovníčka už niekoľko mesiacov v podniku. Všetci ju mali radi pre jej usmievavútvár a stále dobrú náladu. Teraz jej ju však pokazil človek,ktorý sa neštítil siahnuť na čosi, čo mu nepatrilo.„Akože kam? Najprv to ohlásime našim esbéeskárom. Čo za smrada pustili do firmy? Načo sú tam dvaja, keďani jeden nevidí, čo sa tu robí?“„A ty si ako myslíš, že to mal ten človek napísané na čele?Stačí, aby sa preukázal...,“ Petra Novacká si ťukla počele. Anna Koleková ju so záujmom sledovala. Presne vedela, čo jej zišlo na um. Chcela jej skočiť do reči, aleNovacká myšlienku dokončila, „to je ono, vážení! Zistíme,koľkí ľudia sa dnes zapísali na vrátnici a ...,“ a vtedy juprešiel entuziazmus.„A čo potom? Pôjdeš za tými ľuďmi a budeš ich lustrovať,kto tu čo robil a za kým bol? Každý bude mať odpoveď.

4

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

OBSAH

4 Zlodejka

6 Zoznámenie nana inzerát

8 Dokážete leňošiť?

10 Zbytočná smrť

12 Exhibicionista

14 Spektrum zdravia

18 Novoročné predsavzatia

20 Pikošky

22 Silvia ŠarkÖziová

24 Spojilo nás to

26 Odhaľte svoju krásu

28 Úraz

30 Smiech je najlepší liek

32 Na centrálnom trhovisku

34 Kedy odídem

38 Klamala mi

40 Dežo

42 Nie som len prostitútka

44 Facka

46 Namotávač

48 Kaleráb

49 Zdravá výživa po starom

skutočné príbehy

Po kanceláriách sa správa o tom, že sakradne, rozniesla rýchlosťou svetla. Zamestnancom mizli obsahy peňaženiek. Zlodej bol natoľko slušný, že vždy v priehradke nechal aspoň jednu bankovku.Asi toľko, aby sa okradnutý dostal domov z práce.

5www.BRATISLAVCANKA.sk

Možno sa niekto prešmykol len tak a my tu budemerobiť zbytočné vetry. No nič, idem za šéfom.“Pár dní bol pokoj. Zamestnanci sa dohodli, že budúostražitejší. Zatvárali si dvere, keď sa presúvalijeden k druhému do kancelárie, peňaženky si nechávali v zamknutých zásuvkách, ženy v kabel-kách, niektorí muži ich nosili v zadnom vrecku nohavíc. Nič sa nedialo. O dva týždne chytil PavolParák, vedúci dielní nervy. Zúril tak, že svojím krikom donútil mnohých povybiehať z kanceláriía dielne.„Čo je? Čo sa stalo?“ preľakli sa ženy, že sa muniečo stalo, nejaký úraz, no až keď cez jeho hrubénadávky pochopili, že sa zase objavil dlhoprstý, taktrochu sa im uľavilo. Lepšie prísť o peniaze akoo zdravie, pomysleli si.„Škrabol mi celú peňaženku! Do riti, aby ho šľaktrafil, kde je. Keď ho chytím, tak mu...,“ čo, to by užpapier nezniesol. Predstava stredovekého trestu,okorenená fantáziou Pavla Paráka, ktorý mohol byťv predchádzajúcom živote katom, niektorých pobavila, lebo im nezmizlo tisíc euro ako jemu.Polícia začala s vyšetrovaním. Na paškál si zobralikaždého zo zamestnancov. „Ostraha“ mala čo vysvetľovať. V ten deň, kedy Parákovi zmizla celápeňaženka, o peniaze prišla aj Anna Kolekováa Petra Novacká. Tie dve, akoby si zlodej vytipovalaspoň každý druhý raz. „Naozaj som prestala byť ostražitá. Išla som len na

záchod a nechala som otvorenú kanceláriu. Peňa-ženku som mala položenú navrchu, pretože sombola pred chvíľou v bufete a kupovala som si minerálku,“ nariekala Petra Novacká a pohľaduprela na vyšetrovateľa, ktorý ju požiadal, aby poslala ďalšiu okradnutú kolegyňu. Keď vstúpilaAnna Koleková, pôsobila vzrušene. Triasli sa jejruky a od rozčúlenia nevedela povedať súvislúvetu.„Prepáčte, neviem sa dať dohromady. Zaskočiloma to. Je to už tretí raz za tento kvartál, čo maniekto obtiahol o pár tisíc... teda v korunách. V eurách je to rovnako veľká pálka. Som naštvanáa neviem, ako to doma vysvetlím. Môj muž mi nebude veriť. Už minule...“„Pani Koleková, kde ste mali peniaze? Tiež v kabelke a kabelku otvorenú na stole?„Nie,“ Koleková sa zachmúrila, „strčila som si ju dozásuvky. Teda nie kabelku, ale peňaženku.“„Koľko ste v nej mali. Pýtam sa na presnú sumu.“ „To si nepamätám. Viete, ja nikdy nemám úplný pre-hľad o tom, koľko v nej mám. Som dosť roztržitá a...“Výpoveď Kolekovej a ďalších štyroch kolegovz kancelárií na prvom poschodí budovy neprinieslanič nové. Policajní vyšetrovatelia si zobrali na paškál ľudí z dielní. Vypočuli jedného po druhom.Bolo jasné, že medzi nimi je zlodej. Nemohol to byťnikto zvonku, pretože peniaze mizli predovšetkýmpo termíne výplaty. Len čo zamestnancom nabehlina účet, mnohí si hneď v ten deň, alebo na druhývybrali z neho, aj keď nie celú hotovosť, ale zvyčajne toľko, koľko potrebovali na menší, či väčšínákup. Ani po zaistení stôp neboli vyšetrovatelia múdrejší.Po ich odchode bol dlhší čas pokoj. Keby firmu nedostali pod palec auditori, možno by sa neprišlona to, kto kradol. Okradnúť totiž jedného z nich,bola dosť silná káva. V okamihu, kedy sa zlodejsnažil vytiahnuť dvoma prstami, opatrne, ako keďťaháte vlas z polievky, peňaženku z kabelky ženy,ktorá patrila do tímu auditorov, mu klepli po prstoch.Keď sa prevalilo, koho prichytili pri čine, nebolojediného zamestnanca, ktorý by nekrútil od prekvapenia hlavou.„Anna Koleková? Preboha, vedúca učtárne? Aleveď tá má slušný nielen plat, ale aj vystupovanie.“Najviac bola z poznania, že zlodejkou, prach obyčajnou zlodejkou je Koleková, prekvapenáPetra Novacká. Nedokázala uveriť, že kolegyňa,s ktorou boli aj priateľky, ju okrádala. Bola to len kamufláž, keď sama zlodejka tvrdila, že ju niektookradol. Dobrý ťah, pomyslela si, ale zlý koniec.

✍

skutočné príbehy

Dva roky o tom mlčala, ale keď jej vyrazil dvapredné zuby, konečne prehovorila. Zobrali

sme ju s mamou k sebe. Znovu sa vrátila dosvojho domu, v ktorom vyrastala v absolútnejpohode a láske s našou mamou a otcom. Pootcovom skone sme mali vákuum vo vzťahoch.Všetky tri. Mama, moja sestra i ja. Nikdy som sineželala nič iné, len aby bola Monika šťastná.Vydala sa po krátkej známosti a ako vravím, bolto nevydarený pokus, našťastie bezdetný. Nechto znie akokoľvek, bola som rada, že sa mojejsestre nepodarilo otehotnieť s mojím švagrom,ktorý sa nevedel postarať ani sám o seba. Keďbolo obdobie jej manželstva vyzmizíkované ajz jej pamäte, prešiel rok a Monika sa nám zdô-verila, že stretla novú lásku. „Nie som bezhlavo zaľúbená. Možno toho užnikdy nebudem ani schopná, ale s Tomášom jemi naozaj fajn. Ľúbim ho,“ zdôverovala sa misestra, keď sme večer ležali po tme v našej ke-dysi dievčenskej izbičke a hovorili si tajnosti.Keď Monika povedala ľúbim ho, vedela som, žeTomáša nemiluje. Mne sa jej frajer páčil. Bol topekný mladý muž, ktorý mal doma skvelé záze-mie. Matka bola účtovníčkou, otec vlastnil farmus ovcami a žil niekoľko kilometrov od rodiny. Ne-znamenalo to ale, že od nej unikal. On len nebolschopný žiť v meste, na ktoré si nikdy neprivy-kol. Možno preto mu manželstvo s Tomášovoumatkou tak fungovalo. Nemuseli byť jednodu-cho spolu. A tú istú teóriu razila aj Monika, keďpripustila, že sa s Tomášom nestretáva častej-šie ako trikrát do týždňa. Potrebovala čas. A onjej ho poskytoval. Povedal, že počká dovtedy,kým si sama nerozmyslí, že sa k nemu nasťa-huje. Monika sa jeho ponuky zľakla. „Ak to tak necítiš, nerob to,“ povedala som jej.Možno, keby som túto vetu nepoužila, nič by sanestalo. Celé roky som si ju neskôr vyčítala.Keby bola Monika s Tomášom, nič by sa jej ne-stalo. Nezmätkovala by v živote, netápala byv ňom. Stačilo, keby som ju viac povzbudila,aby si verila a aby verila aj chlapcovi, ktorý ju

naozaj ľúbil. Ale ona bola, akoby žila dva životy.Nevedela sa vpratať do jeho koľají. Keď sa s To-mášom rozišla, vyrazilo nám to s matkou dych.Nerátali sme s tým. Tomáš sa u nás zastavil,aby sa rozlúčil. Vtedy, keď vedel, že Monika ne-bude doma.„Má niekoho iného?“ spýtala sa Tomáša mamaúplne pragmaticky a utrela si zaslzené oči. Ob-ľúbila si chalana, ktorého by svojej dcére ne-smierne dopriala. „Presne to isté som sa chcel spýtať ja vás. Ne-chápem, prečo sa so mnou rozišla. Jednoduchomi povedala, že ma už neľúbi, že sa rozhodlaísť inou cestou a že jej v nej nemám stáť. Asisom to celé pokazil. Predbehol som udalosti.“ Nechápali sme, čo tým Tomáš myslí.„Viete, moji rodičia sa rozhodli, že mi prispejúna byt. Chcel som sa osamostatniť. Mamachcela ísť do menšieho, dvojizbového bytu, pre-tože ako viete, otec chodí domov len každýdruhý víkend a mne chceli nechať ten trojizbák.Mal som našich vyplatiť, ale len smiešnou čiast-kou. Radi by ma videli, ako mama hovorí, na po-riadku. Tak som Moniku požiadal o ruku a onasa zľakla. Odmietla ma. A na druhý deň mi na-písala, že so mnou končí. Chcel som len, abyste vedeli, že ak si to niekedy rozmyslí a nebudemať dosť síl zavolať mi, dajte mi vedieť. Urobímpre ňu všetko na svete, aj keby ubehlo celé pol-storočie,“ povedal Tomáš. Keď sa za ním za-tvorili dvere, rovnako ako mama, aj ja som sarozplakala. Keď prišla Monika večer domov, po-vedali sme jej, že už o všetkom vieme.„Áno, mám novú známosť. Nebudem vámo ňom viac hovoriť. Je to môj život. Zoznámilasom sa s ním na inzerát. Je to človek, ktorýchce nezáväzný vzťah a ja chcem to isté.“Hľadela som na sestru ako obarená. Nechápalasom ju, ale nerýpala som do nej. A potom saMonika, asi po troch týždňoch vyparila. Neprišlav noci domov. Boli sme si s mamou isté, že zos-tala na noc u toho nového, čo sa s ním zozná-mila na inzerát. Neriešili sme to, aj keď viem, že

6

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

Zoznámenie na inzerátMoja sestra po stroskotanom manželstve netúžila po inom, len nájsť

nový zmysel života. Trvalo jej takmer rok, kým začala veriť, že po svete nechodia len takí sviniari, ako bol jej prvý muž.

Podvádzal ju, klamal a keď ho chytil amok, neraz ju vyplieskal.

skutočné príbehy

7

skutočné príbehy

www.BRATISLAVCANKA.sk

sme ani jedna poriadne v noci nespali. Na druhýdeň sa znovu neohlásila. Mobil mala vypnutý.Čakali sme ďalšie tri dni a keď sa neprihlásilaani na štvrtý, zašli sme na políciu. Čo sa stalomojej sestre, to by mi ani vo sne nenapadlo.Hľadali ju všetci naši známi. Priatelia, rodinaa pochopiteľne, aj polícia. Trvalo takmer me-siac, keď prišli policajti a povedali nám, žesestra sa našla. Videla som na mame, že ne-dokázala zo seba vydať ani hlásku.„Je nažive?“ spýtala sa, „Kde je?“ Obaja muži v uniforme pritakali, ale v ich výrazetváre sa dalo čítať, že všetko predsa len nie jev poriadku. Bola hospitalizovaná v nemocnici.Bežali sme ozlomkrk za sestrou, len čo sme vy-stúpili z taxíka pred nemocnicou. Moniku smenašli v zúboženom stave. Bola celá dobitá. Na-puchnutú tvár mala posiatu modrinami, pozoší-vané ústa a bielka očí mala žlté a podbehnutékrvou. Vyzerala, akoby schudla prinajmenšomdesať kíl. Mala zatvorené oči, keď sme vstúpilido nemocničnej izby. Mama usedavo nariekala.Držala som ju okolo pliec a obe sme mlčky hľa-deli na zúboženú sestru. Keď sa prebrala, eštestále sme nič nevedeli. Otvorila oči a vykotúľalisa jej z nich obrovské slzy. Viem, že sa hovorí,že slzy môžu byť veľké ako hrachy a naozaj tobola pravda. Prisunula som si stoličku k sestrea povedala jej, aby sa nebála, že sme pri nej

a pri nej aj zostaneme. Ne-dokázala rozprávať, len nanás upierala zrak. Lekárka,ktorá s nami rozprávala,nám povedala, že Monikesa podarilo ujsť z murova-nej pivnice. Do nej viedlischody z jednoizbovéhobytu šialenca, ktorý sa zoz-namoval s osamelými že-nami. Monika bola jehotreťou obeťou. Prvá, ktorábola ochotná hovoriť. Naj-prv ju do bytu nalákala potom ju uväznil na kovo-vej posteli. Zviazal jej ruky,aj nohy, prelepil jej ústapáskou a znásilňoval jucelé tie dlhočizné dni väz-nenia. Týral ju, vyhrážal sazabitím, ak prezradí, čo sastalo. Kým mu nesľúbila, žemu bude oddaná, z pút juneuvoľnil. Podkladal pod ňu

misu, kým sa jej nepodarilo oklamať ho a len čomala ruky voľné, z posledných síl sa jej v ne-stráženej chvíli podarilo ujsť cez pivničný oblok.Cezeň sa predrala po tom, čo sa jej ho podarilorozbiť. Počuli ju kričať a pomohli jej dostať savon. „Bojím sa, že sa z tej traumy nikdy nedostane...ani vtedy, keď sa dozvie, že toho šialenca uväz-nia na dlhé roky,“ rozplakala sa mama, „neviem,či budeme my dve na to stačiť, aby sme ju pre-svedčili, že sa oddá žiť.“„Neboj sa, mami, budeme na to traja. Monikama prosila, keď som bola dnes za ňou v ne-mocnici, aby som nič nepovedala Tomášovi. Aleja viem, že netúži po inom, len aby jej odpustil.“ Mama sa na mňaskúmavo zahľadelaa hneď vedela, žesom s Tomášom užhovorila. A vedelai to, že Tomáš bežalza svojou Monikou,aby jej povedal, žebude pri nej stáť, čisa jej to páči alebonie. A ja som si istá,že sa jej to páčiťbude.

✍

�

8

zdravie

www.BRATISLAVCANKA.sk

Niekto sa k leňošeniu stavia skoro ako kusmrteľnému hriechu, iný v leňošení vidí

ideál života. Ako to teda je? A má naša psy-chika radšej leňošenie, alebo aktivitu?Iste si viete predstaviť taký krásny lenivý deň.Blúdite medzi posteľou a chladničkou, sem-tam prečítate stránku obľúbenej knihy, aleboprelistujete časopis a nerobíte vôbec nič. Dokonca vlastne ani na nič zásadné nemy-slíte. Myšlienky ako by sa dostávali maxi-málne k horizontu najbližších desiatich minút.Všetko je pomalé a vláčne.U prírodných národov je takéto správanievcelku bežné – len čítanie nahrádza zádum-

čivý pohľad na pláž – a rozhodne nie je vní-mané ostatnými zle. Naopak, je rešpektovanéako legitímny spôsob trávenia voľného času.Nakoniec zdá sa, že to je v živočíšnej ríšivôbec najrozšírenejší koníček.Bohužiaľ, či vďaka bohu, vám ale leňošenietohto typu dlho nevydrží. Psychika bez pod-netov a bez činnosti začne po čase protesto-vať. Prvou fázou je nuda, potom miernaotrávenosť, s ňou prichádza podráždeniea nakoniec to už nevydržíte: „Musím niečorobiť, lebo sa zbláznim“. Skrátka úspornýrežim musíme striedať s pravidelným využí-vaním svojej mentálnej kapacity.

Leňosi

Na nešťastie môže nastať situácia, kedy saleňošenie stane životným štýlom. Jedným

z dôvodov sa môže stať napríklad pocit život-ného neúspechu. Pokiaľ by ste totiž opako-vane zažívali pocit zlyhania vždy, keď sa doniečoho pustíte, zistíte, že bezpečnejšie je nerobiť nič. Bohužiaľ dnešná spoločnosť tútomožnosť úniku do leňošenia – úsporného režimu – ponúka. Tak sa nakoniec môžetestretnúť s ľuďmi, ktorí trávia svoj život pri televízii, alebo bulvárnych časopisoch. Tietonáhražky života vám totiž umožnia niečo prežívať (netrpieť zožierajúcou nudou) a pritom vlastne leňošiť.Aby ste boli skutočným leňochom, musíte rezignovať na život a na jeho možnosti. Nesmiete po ničom túžiť a nesmiete myslieťna budúcnosť. Pretože potom by ste nevy-hnutne dospeli k názoru, že leňošenie a pre-žívanie zo dňa na deň vás neuspokojuje.

Svet je plný paradoxov.

Jedným z nich je aj podivný

prístup k leňošeniu. Na jednej

strane vidíte plno reklám

zobrazujúcich najslastnejšie

chvíľky života ako pokojné

povaľovanie na pláži a na druhej

strane do vás kde kto hučí,

že máte na sebe drieť.

Dokážete leňošiť?

9

zdravie

www.BRATISLAVCANKA.sk

Ťahúni

Opakom leňochov sú ľudia bezschopnosti zotrvať chvíľu v kľude.Využívajú každú voľnú chvíľku,často vopred jasne naplánovanú,k nejakej činnosti. Paradoxne i títoľudia majú väčšinou problém. Naj-častejšie ide o únik pred sebousamým.Zastaviť sa a nerobiť nič logickyvytvára príležitosť o sebe premýš-ľať. To je pre niektorých ľudí takénebezpečné, že radšej stále niečo

robia. Iným variantom „ťahúňov“ sú ľudia,ktorí záhaľku považujú za niečo nemorálne.Pokiaľ by ste k takým ľuďom patrili, tak vaširodičia iste s obľubou používali otázku: „Tynemáš nič na práci?!“ Ľudia, ktorí stále niečorobia, síce život stopercentne využijú, alevlastne si ho neužijú. Tak ako u mnohých psy-chických javov sa teda zdá, že i leňošenie másvoju svetlú a temnú stránku. Pokiaľ by steteda chceli skutočne dobre a plnohodnotneleňošiť, je potrebné sa to naučiť. Učte sa le-ňošiť postupne, najskôr po malých dávkach.Čo takto keby ste skúsili teraz? Zadívajte sadlho z okna, natiahnite si nohy, povoľte via-zanku alebo si vyzujte topánky. Proste prejdite na chvíľku do úsporného režimu. ✍

Je toumenie!

10

skutočné príbehy

Bezcitnosti tohto sveta by sa dali popísaťlitánie. Neveril som, že ľudia môžu byťk sebe takí ľahostajní, že ich nedojme utrpe-nie toho druhého. Každý sa stará len sámo seba. Aj keď mi mnohí hovoria, že musímbyť šakalom, aby som prežil v tejto džungli,kde nie je nič isté iba smrť, ja to nedokážem.

Vyrastal som v ro-dine, kde nebol pre-

bytok materiálneho, alelásky sme mali nados-tač. Otec mamu milo-val, mama ho zahŕňa-la láskou a rovnakým dielom sa dostávalo od oboch aj mne.Vyrastal som v rodine,kde prioritu tvorili spo-ločne prežité chvíle, ne-konečne dlhé rozhovoryna témy, ktoré zaujímalipredovšetkým mňa.A také, ktoré súviselis mojím vekom. Sta-rí rodičia z otcovej aj maminej strany sa pominuli skôr akosom sa narodil. Aspoňtak mi povedali naši.Skončil som strednúškolu s vyznamenaníma o tom, že by som malpokračovať vo vysoko-školskom štúdiu, nik nepochyboval. Úprimnepovedané, koketovalsom s myšlienkou ísťna právo, aj som sipodal prihlášku, nov poslednej chvíli somodskočil. Priviedla mak tomu moja frajerkaJanka. Pracovala v ne-ziskovej organizácii,ktorá zachraňovala cho-rých a starých ľudí bezdomova. Pocit, že môžebyť niekomu nápo-mocná, že komusi vlialado žíl nový život, musel

byť pre ňu fascinujúci. Postupne do kolotočastiahla aj mňa.„Preboha, synček, to nemôžeš vzdávať. Mášskončené len gymnázium. To ako keby si ničnemal,“ nešťastne spľasla mama rukami a ja somlen pokrčil ramenami. Otec to zobral ešte horšie.Začal rozprávať o tom, že som sklamal nielen

www.BRATISLAVCANKA.sk�