Osobne si myslím, že finančná kríza je jednou z najviac nepochopených a najchybnejšie

vysvetľovaných tém. Čo sa dnes dozvieme, keď si prečítame akékoľvek noviny alebo zapneme akúkoľvek televíznu stanicu, alebo keď sa pozriete na prejav akéhokoľvek člena

vlády či centrálnej banky, dozvieme sa celú kopu toho, čo ja nazývam krízový manažment. Prišla kríza, pokúšajú sa zistiť, čo treba spraviť, dostanú nápad, zavedú ho a dúfajú, že sa niečo stane.

Takže, čo by som vám tu dnes chcel ukázať – chcel by som, aby Ste úplne zabudli na to, čo

ste doteraz čítali. A aby ste úplne otvorili svoju myseľ – pre úplne novú možnosť. To, na čo sa väčšina ľudí zameriava – v novinách, v médiách – sú „symptómy“ – symptómy

vážnejšej choroby. Rád používam prirovnanie k ľudskému telu. Väčšina ľudí čaká, kým ich telo skolabuje, kým začnú niečo robiť. Potom idú na operáciu, berú lieky alebo čokoľvek, aby

potlačili symptómy, ktoré sa objavili. A len veľmi málo ľudí v skutočnosti dbá na prevenciu – byť zdravý, jesť tie správne veci, mať zdravé telo... A to je presne to, čo sa deje teraz. Všetci sa sústredia na symptómy toho, čo ja nazývam „neudržateľná ekonomika“. Táto neudržateľná

ekonomika – ako vám dnes ukážem a vysvetlím - bola budovaná postupne dlhé roky. Nie je to špecifická záležitosť nejakej vlády alebo politickej strany. V skutočnosti bola tvorená na

základe ekonomických teórií, ktoré sa vyučujú desaťročia, ak nie stáročia. A ja by som vám dnes rád ukázal, že sa nachádzame v ekonomike, ktorá je neudržateľná. A to, čo práve teraz vidíme, sú jej symptómy. A keď budeme liečiť iba symptómy, pôjde vždy iba o

krátkodobé riešenia. To, čo je v skutočnosti potrebné, je uvedomiť si, uznať neudržateľnosť ekonomiky, v ktorej žijeme. A urobiť niečo, aby sme dosiahli udržateľnosť. Naznačím vám

neskôr pár vecí, ktoré je možné urobiť. Takže, aby som všetkých dostal na jednu vlnu, rád by som sa vás opýtal pár otázok. A prvá

otázka, čo sa chcem spýtať je: Vie niekto, ako sa vlastne vytvárajú peniaze? Má niekto

predstavu o tom, ako sa tvoria peniaze?

Závisí od toho, o aký druh peňazí ide. Môžeme mať bankovky, môžeme mať mince, môžeme mať tovary a služby. Takže záleží od toho, o akom type peňazí hovoríme... Má niekto inú

predstavu? Sústreďme sa na bankovky, peniaze, ktoré utrácame, peniaze v našich peňaženkách. Vie niekto, ako vznikajú tieto peniaze?

OK. Väčšina ľudí odpovedá na túto otázku tak, že peniaze vytvára centrálna banka. Takto odpovedá väčšina ľudí. A ja vám ukážem, že takmer každý cent, takmer každý, je vytvorený

na základe dlhu, ukážeme si aj výnimky. A v skutočnosti, centrálna banka peniaze ľuďom alebo vláde nedáva. Takmer všetky peniaze sa tvoria prostredníctvom dlhu.

Čo to vlastne znamená? Poďme sa pozrieť na túto otázku. Ak by centrálna banka vytvorila takmer všetky existujúce peniaze prostredníctvom dlhov. Iba sa skúsme zamyslieť nad

nasledovným procesom. Ak všetky peniaze boli vytvorené ako dlh, všetky musia byť splatené. Predstavte si, že všetky existujúce peniaze boli v skutočnosti vytvorené ako dlhy. Ak

boli vytvorené prostredníctvom dlhov, tak si položme nasledujúcu otázku. Všetky peniaze boli vytvorené, ale s tým je tu aj čosi navyše. Toto „čosi navyše“ znamená, že

musíte splatiť tento dlh a k tomu ešte navyše úrok. Dáva to každému zmysel? Každý úver, ktorý si vezmeme, musí byť splatený aj s úrokom. Takže sa tu hneď chcem spýtať: Ak všetky

peniaze, ktoré máme v našej ekonomike, vznikajú prostredníctvom dlhov – tak teda, odkiaľ

majú prísť peniaze na zaplatenie úroku? Zo

Svetovej banky? Má niekto nejaké iné nápady? ... OK, peniaze sa multiplikujú,

tomu sa budeme podrobnejšie venovať... Mnoho ľudí na to odpovedá, že to zaplatíme

my prostredníctvom daní. Ale tieto dane sú tiež len súčasťou existujúcej peňažnej

zásoby. Odpoveď znie: Úrok je nemožné

splatiť. Pretože peniaze na jeho splatenie neboli vytvorené.

Tak sa pozrime, čo to vlastne znamená. Pozrime sa na tento graf, týka sa Veľkej Británie.

Urobil som záber o peniazoch vo Veľkej Británii. Tieto názvy – počul už niekto o týchto pojmoch? M0, M4? Či im už rozumiete alebo nie, počuli ste niekedy o nich? Tieto názvy, ktoré sa dnes často používajú aj v bežnom jazyku, vyvolávajú veľa zmätku. Ale hovoria o

množstve peňazí, ktoré máme v našej ekonomike.

Tu dole vidíte modrú krivku. Táto modrá krivka nám hovorí o M0. M0 je suma bankoviek a mincí, ktoré máme skutočne v našej ekonomike. Tieto bankovky a mince boli vytvorené dvoma inštitúciami v Británii – mince: kráľovskou mincovňou a bankovky: centrálnou

bankou. A vznikli bez toho, aby sa vytvorili akékoľvek dlhy. Neplatia sa z nich žiadne úroky. Napr. centrálna banka vytlačí 10 libier. Predá týchto 10 libier banke, aby ich dala do

bankomatu. Tieto bankovky a mince vymení za 10 libier komerčnej banky a netreba z nich platiť žiadne úroky navyše. A tieto peniaze centrálnej banky sa prevedú do štátnej pokladne a sú formou príjmu, ktorý môže vláda používať, míňa ich ako časť štátneho rozpočtu

v prospech verejnosti. Teda, všetky tieto peniaze (modrá krivka) sa vytvárajú úplne bez zadlžovania. Čiže toto je vlastne množstvo peňazí, ktoré vytvára štát.

Druhá krivka – táto červená – predstavuje to, čo nazývame M4. M4 je množstvo hotovostných peňazí plus množstvo peňazí na bežných účtoch v bankách – tzv. vklady splatné

na požiadanie. M4 je výrazne odlišné od M0. Aký je rozdiel medzi M0 a M4? Všetky tieto peniaze (modrá krivka M0) sú vytvárane bez zadlžovania. Všetky tieto peniaze (červená

krivka M4) sa vytvárajú prostredníctvom úverov. A ukážem vám proces, ako presne sa vytvárajú. Multiplikačný efekt, ktorý takisto trochu preskúmame.

Avšak všetky tieto peniaze prinášajú povinnosť splácať úroky. Niekto si požičia peniaze a naspäť musí splatiť vyššiu sumu peňazí, pretože k úveru boli prirátané úroky.

Všimnite si teraz, že je tu aj zelená krivka. Táto zelená krivka predstavuje celkovú sumu úverov spotrebiteľov (teda vašich aj mojich) a úverov firiem. Suma peňazí, ktorú sme si

požičali my jednotlivci a firmy. Nezahŕňa štátne úvery, pretože štát je bezkonkurenčne najväčším dlžníkom. Ale, čo si môžete všimnúť je, že toto – tento celkový dlh firiem

a spotrebiteľov – je vyšší ako M4. To znamená, že v našej ekonomike sa nachádza menej peňazí, než je dlhov. Toto znamená, že na to, aby bolo možné splatiť všetky tieto peniaze, ktoré vlastne neexistujú, si musíme neustále brať viac a viac a viac úverov, aby sme splatili

staré dlhy, pretože tieto peniaze v skutočnosti neexistujú. Niektorí z vás možno počuli, že teraz niekoho odsúdili za tzv. Ponziho podvod. Ponziho podvod – Madoff

išiel do väzenia. Pričom peňažný systém

funguje veľmi podobným spôsobom. Peniaze na splatenie v skutočnosti neexistujú, takže si musíme brať nové úvery na splácanie starých.

A kým si berieme ďalšie úvery, je všetko v poriadku. Problémy nastávajú, keď si už

nikto nepožičiava. Takže takto to teraz vyzerá. Keby sme

pripočítali aj štátny dlh, videli by ste, že táto krivka je podstatne vyššia než skutočné

množstvo peňazí, ktoré existujú v našom hospodárstve.

Takže, ako tento proces vlastne funguje? Dovoľte mi ukázať vám to. Ale aby som to

mohol, potrebujem vám povedať niečo z histórie peňazí a o tom, ako sme sa dostali tam kde sme dnes. Prejdem históriou peňazí,

aby som vám ukázal, ako sa sformovali základy na ktorých stavia moderná ekonómia.

Naša ekonomika bola pôvodne tým, čo nazývame barterový systém. Som si istý, že viete, čo znamená barterový systém. Ak ste chceli kúpiť napr. ovcu, museli ste ju vymeniť za nejaký iný tovar. A museli ste behať a hľadať niekoho kto mal ovcu a vy ste mali napr. husi

a vymenili ste ovcu za husi. A museli ste sa vzájomne dohodnúť na tom, akú hodnotu majú tieto ovce a husi. Viete si predstaviť obmedzenia takéhoto systému. Hoci, dnes by to mohlo

fungovať pomerne dobre, máme internet... ale to je iná téma. Takže, nakoniec sme sa všetci museli dohodnúť na niečom, s čím by všetci súhlasili, že to má

hodnotu. A jediné, čo tejto veci dáva hodnotu, je skutočnosť, že všetci súhlasia s tým, že to má hodnotu. A tak sme vytvorili prvé formy peňazí. Rôzne veci slúžili ako peniaze, ale

nakoniec sme sa zhodli na drahých kovoch – zlato, striebro. Z nejakého dôvodu všetci súhlasili a verili tomu, že ak vymením svoju ovcu za zlato, verím tomu, že niekto iný bude toto zlato považovať za hodnotné a budem môcť toto zlato použiť na nákup toho čo chcem.

Neviem prečo, zlato sa nedá jesť, ale z nejakého dôvodu sme sa rozhodli, že je to niečo, čo má pre každého hodnotu.

Nakoniec boli kovy nahradené. Ukážem vám ten prechod, ako sme drahé kovy nahradili mincami a bankovkami. A najnovšie tieto boli nahradené elektronickými peniazmi. A dnes takmer všetky naše peniaze sú v elektronickej forme. Počas tohto prechodu boli prijaté určité

východiskové predpoklady, ktoré dnes rozoberieme.

Dovoľte mi povedať vám krátky príbeh. Prvé bankovníctvo bolo vytvorené zlatníkmi. Ako sme povedali, ľudia začali uznávať, že zlato je uznávaný výmenný prostriedok, ktorému ľudia verili, že má hodnotu. A ľudia potrebovali bezpečné miesta na uskladnenie tohto zlata. Bohatý

zlatník sa rozhodol postaviť budovu s bezpečným trezorom na toto zlato. A uvedomil si, že aj iní ľudia potrebujú bezpečné miesto pre svoje zlato. A tak, zlatník umožnil ľuďom uskladniť

ich zlato vo svojom bezpečnom trezore. A na výmenu za uloženie zlata do trezoru vypísal potvrdenku. A na tejto potvrdenke stálo, že ktokoľvek, kto vlastní túto potvrdenku, môže prísť

(do tejto prvotnej formy banky) a vymeniť túto potvrdenku za zlato. Časom, ako zlatník

rozširoval tento biznis, a čoraz viac ľudí prichádzalo ukladať k nemu svoje zlato, začal si uvedomovať, že tieto potvrdenky na zlato začali byť na trhu prijímané akoby to bolo samotné

zlato. Povedali si: „Ja ti dám túto potvrdenku na zlato a ty môžeš ísť za zlatníkom a vybrať si svoje zlato.“ A postupne časom, ako ľudia začali viac dôverovať tomuto systému, tieto kúsky papiera, tieto potvrdenky na zlato, začali byť rovnako dobré ako samotné zlato. A nakoniec

tam zlatník sedel s trezorom plným zlata.

Keďže zlatník bol naozaj jediný, kto skutočne vedel, koľko zlata je v trezore, a nikto si nechodil zlato vyberať, zlatník si uvedomil: „Môžem požičiavať toto zlato, ktoré si nikto nevyberá, alebo ho investovať. A môžem vypísať viac potvrdeniek na toto zlato.“ A to je

presne to, čo zlatník aj urobil. Začal vypisovať viac potvrdeniek na zlato a požičiaval zlato iných ľudí. Nakoniec ľudia začali byť trochu podozrievaví, prečo zlatník zarába tak veľa

peňazí iba z obyčajného uskladňovania zlata. A dali sa dokopy a prišli za zlatníkom a pýtali sa: „Čo robíš s našim zlatom?“ A zlatník povedal: „Nebojte sa! Požičal som vaše zlato. Viem, že ste trochu skeptickí, ale tu sú nejaké peniaze navyše za právo používať vaše zlato.

Rozdelíme sa, môžeme si rozdeliť zisk.“

A to je presne to, ako fungovalo bankovníctvo v počiatočných formách. Predtým ako sme zaviedli multiplikačný efekt. Zrodilo sa bankovníctvo. Ako sa tradične vysvetľuje spôsob fungovania bankovníctva: Ľudia vkladajú do banky vklady – a sú motivovaní k ukladaniu

peňazí vyplácaním úrokov. Banky potom tieto peniaze zoberú a požičajú ich niekomu inému. A keďže si účtujú vyššie úroky, jedná sa o rozdeľovanie ziskov. Pokiaľ je tento úrok vyšší,

môže banka vyplatiť malý úrok, peniaze požičať, účtovať si vyšší úrok a rozdiel je jej zisk. Zrodilo sa bankovníctvo.

Zlatník si uvedomoval úspech tohto biznisu. A začal si lepšie uvedomovať aj toto: „Nikto si nechodí vyberať zlato. Nikomu nevadí, že toto zlato požičiavam. Čo keby som požičal viac,

než koľko zlata je v skutočnosti v trezore?!“ A to aj urobil. Zlatník začal požičiavať – vypisovať potvrdenky - na zlato, ktoré vlastne neexistovalo. Zlatník sa stával čoraz bohatším. V ľuďoch začalo narastať podozrenie, začínali medzi sebou o tom hovoriť až naraz prišli

všetci ku zlatníkovi a žiadali svoje zlato. A samozrejme, keď prišli všetci a všetci chceli zlato, ktoré v skutočnosti neexistovalo, tak sa tento plán zosypal. Mohli ste si takúto situáciu

všimnúť v novembri 2007, keď všetci stáli vonku pred Northern Rock – peniaze tam neboli, lebo v skutočnosti neexistujú.

Čo sa to vlastne stalo? Začali sme si uvedomovať, že je tu reálny nedostatok zlata a nedostatok striebra. A uvedomili sme si, že potrebujeme pôžičky na to, aby mohla rásť naša

ekonomika, aby sme ju stimulovali a aby mohlo napredovať naše podnikanie. Teda, čo sa vlastne stalo: Tento proces požičiavania peňazí, ktoré neboli ničím kryté, sme zlegalizovali

a začali regulovať. A pokiaľ to bolo regulované správne, nespôsobovalo to veľké problémy – pokiaľ nedošlo k tomu, že každý stratil v tento systém dôveru- a vtedy sa ukázalo, že peniaze vlastne neexistujú a zlato neexistuje. Povedané moderným jazykom – to, čo sme vytvorili, bol

systém frakčného rezervného bankovníctva.

Systém frakčného rezervného bankovníctva funguje takto: Keď napr. vložíte 100£ na svoj bankový účet, banka odloží časť z nich ako rezervu a zvyšok môže požičať. Aby sme boli

konkrétnejší, predpokladajme 10%-né frakčné rezervy. 100£ skutočných peňazí bolo

vytvorených centrálnou bankou a boli naliate do systému a dostanú sa do banky. Ak týchto 100£ sa dostane do banky, pri 10%-ných rezervách, koľko z toho bude banka držať ako

rezervu? 10£. 10£ bude držaných ako rezervy a koľko môže banka požičať? 90£ bude požičaných. Čo sa teraz stane v modernom systéme? Niekto príde do banky a žiada pôžičku, chce si požičať 90£ aby si mohol kúpiť bicykel. Banka si s ním dohodne podmienky úveru

a poskytne mu úver – prevedie týchto 90£ na jeho bankový účet. Tento pán, ktorý kupuje bicykel teraz vymení týchto 90£ za bicykel. Človek, ktorý predal bicykel a teraz dostal 90£ -

čo urobí s týmito peniazmi? S najväčšou pravdepodobnosťou ich vloží na svoj bankový účet. Takže nakoniec týchto 90£ sa dostane na účet v banke. Je jedno, či ide o tú istú banku alebo nejakú inú. A táto banka teraz povie: „Aha, nové peniaze! Máme nový vklad.“ Takže, z týchto

peňazí, pri systéme frakčného rezervného bankovníctva, koľko si banka odloží ako rezervu? 9£. Teda, 9£ drží ako rezervu a koľko môže požičať? 81£. Teraz príde niekto do banky

a povie: „Chýbajú mi peniaze, potrebujem pôžičku 81£. Chcel by som zaplatiť faktúru svojmu účtovníkovi“. Dohodnú sa, banka súhlasí, 81£, fajn...a peniaze sa prevedú na účet toho človeka, ktorý si vzal úver, do jeho banky. Toto sú nové peniaze – novo vytvorené. A tieto

peniaze sa použijú na zaplatenie účtovníckych služieb z jeho účtu. Čo s nimi urobí účtovník? Vloží ich na svoj bankový účet. A čo povie banka? „Aha, nový klient, nové peniaze!“ Nestará

sa, odkiaľ prišli, ako boli vytvorené. Boli len prevedené na jej účet. Takže, z týchto 81£, koľko bude banka držať ako rezervu? 8,10£. A koľko požičia? Tu je to už trochu zložitejšie ... Myslel som, že sme v miestnosti plnej účtovníkov... Výborne, 72,90£, koľkí to teraz

počítali na mobiloch? Dostal sa každý do obrazu? Máme to robiť znova a znova? Pretože, mohli by sme pokračovať, až by sme nakoniec dosiahli

hranicu.

Ale, čo sa vlastne deje? Peniaze cirkulujú znova a znova a znova – v tomto regulovanom

systéme nazývanom systém frakčného rezervného bankovníctva. Nakoniec by sme dosiahli hranicu, kedy by už nebolo možné vytvárať žiadne nové peniaze,

pretože zakaždým sa tvorí menšia suma. Výsledkom je, že z jednej skutočnej libry je vytvorených 9 libier dlhov. Takto tento systém funguje. Výsledkom toho je, že 97% peňazí

dnes je tvorených prostredníctvom úverov. Iba 3% nie sú vôbec zaťažené dlhmi – čo je príspevok nášho štátu - inštitúcií Centrálnej banky či Kráľovskej mincovne.

Je v tom nejaký problém? Pozrime sa na to. Tu je graf o ktorom sme hovorili: toto predstavuje 97% peňazí, ktoré sú tvorené vynásobením sumy, ktorá je držaná ako rezerva. Toto (spodná

modrá krivka) je množstvo peňazí, ktoré bolo pôvodne dané do obehu nezaťažené dlhom. Pretože máme viac dlhov než peňazí, peniaze sú na 100% neudržateľné. Vedie to

k neustálemu a stále sa zvyšujúcemu braniu nových úverov na splácanie starých našich firiem, občanov, vlád – naveky. Keď refinancujeme, aby sme mohli splácať peniaze, ktoré v

skutočnosti neexistujú – každý cent dlhu znamená viac úrokov. Budeme neskôr hovoriť o tom, aké to má všetko dôsledky. Ale, tým ako je vytváraných čoraz viac peňazí na to, aby splácali staré dlhy, každý cent znamená viac úrokov. A má to dôsledky o ktorých budeme

hovoriť. Viac dlhov znamená viac úrokov, ktoré musia byť splácané.

Pretože každá ekonomika funguje týmto spôsobom – tento bankový systém bol pôvodne vynájdený vo Veľkej Británii a potom bol exportovaný do USA, do rozvojových krajín a do všetkých rôznych krajín na svete, výsledkom je, že každá krajina trpí týmto nedostatkom

kúpnej sily. Nemá vo svojej ekonomike dosť peňazí na to, aby splatila dlhy.

Teda, na to, aby sa dostali na lepšiu (udržateľnejšiu) úroveň, musia zohnať nové peniaze. To sa dá niekoľkými spôsobmi: Buď vytvoríme viac dlhov a budeme refinancovať (používať ich na splácanie starých dlhov), alebo budeme hľadať dlhmi nezaťažené peniaze v inej krajine.

Lebo čo sa vlastne deje pri importe alebo exporte? Vyrábate vo svojej ekonomike nejaké tovary a vymeníte tieto tovary za peniaze od toho, kto tieto tovary dováža. Ale tieto peniaze

boli vytvorené ako dlhy spôsobom, ktorý sme si práve vysvetlili. Keď sa teraz tieto peniaze dostanú do inej krajiny, pre túto krajinu sú to peniaze nezaťažené dlhmi – a poskytujú jej ekonomike životodarnú injekciu peňazí, pretože znižuje rozdiel medzi celkovými dlhmi

a celkovým množstvom peňazí. Preto každý na celom svete bojuje o to, aby bol vývozcom. Všetky ekonomiky trpia nedostatkom kúpnej sily, nedostatkom peňazí vo svojej ekonomike.

Preto musia hľadať iné ekonomiky, aby získali životodarnú injekciu peňazí nezaťažených dlhmi. Alebo refinancujú, berú si viac úverov vo vnútri svojej ekonomiky.

Konečným výsledkom je, že dlhy tretieho sveta exponenciálne narástli. Organizácie ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond sa snažia štruktúrovať pôžičky v menách iných

krajín. A tieto pôžičky sú viazané, aj sa nazývajú „viazané“, sú viazané na dovoz a vývoz z krajiny, odkiaľ pôžička pochádza. Krajiny tretieho sveta sú takto nútené do aktivít vývozu a dovozu. A výsledok: krajina, ktorá vytvorila tieto peniaze ako dlhy, mrzačí celú ich

ekonomiku. Takže oni musia neustále refinancovať, a preto sú dnes dlhy tretieho sveta o 60% vyššie než v čase kedy bol založený Medzinárodný menový fond. Sú na tom o 60% horšie

a pritom tieto pôžičky už boli mnoho-mnoho-krát zaplatené. Ale zahŕňajú úroky a celkový dlh narastal. Toto mrzačí ekonomiky, naozaj ich mrzačí.

Takže toto je čistý výsledok – že každý bojuje, aby získal peniaze nezaťažené dlhmi v systéme, kde takmer všetky peniaze sú vytvárané prostredníctvom dlhov. Toto je jeden

dôsledok. OK, toto je možno morálny dôsledok, ale pozrime sa na ďalšie dôsledky takéhoto systému.

Aby sme toto mohli, musíme najprv preskúmať otázku „Ako sme sa vôbec do tohto stavu dostali?“. A na to vám musím povedať stručnú históriu ekonómie. Budem sa snažiť urobiť to

tak stručne ako sa len dá, aby som vám odovzdal presne to, čo si myslím, že potrebujete

vedieť, aby ste to mohli preskúmať. A znova, pozrieme sa na to z makro-pohľadu. Uvidíme

veci inak, pozrieme sa na teórie a rozoberieme si, čo vlastne tieto teórie znamenajú.

Takže, tento systém je založený na tzv. multiplikačnom efekte. Predpoklady, na ktorom je postavený, sú nasledovné: Vláda, alebo centrálna banka hovorí, že má úplnú kontrolu nad peňažnou zásobou (celkovým množstvom peňazí v ekonomike), pretože peňažná zásoba je

životne, životne dôležitá. To, ako sa peniaze dostávajú do ekonomiky, je základným kameňom každej ekonomickej teórie.

Spôsob, akým ekonomika a multiplikačný efekt, funguje, je nasledovný:

Štát dodá počiatočné množstvo peňazí do systému. A má úplnú kontrolu nad týmto množstvom peňazí. Keď hovorím „štát“, mám na mysli centrálnu banku, ktorá je nezávislá od

vlády. Toto množstvo je dodané do ekonomiky a prostredníctvom magického systému frakčného rezervného bankovníctva, množstvo peňazí postupne narastá stále o čoraz menšie množstvo úverov – vytvára sa zakaždým menej a menej nových peňazí, až to nakoniec

dosiahne vrchol, kedy už nie je možné vytvárať nové peniaze.

A keď chce centrálna banka dodať do ekonomiky viac peňazí, tak musí pridať na základni. A multiplikátor sa dá do pohybu. Zatiaľ je vám to jasné? OK. Výborne.

Teda toto je spôsob fungovania multiplikátora. Jediný problém s multiplikátorom je, ...že

neexistuje! Neexistuje nič také ako systém frakčného rezervného bankovníctva! Neexistuje predpis, že banka musí držať 10% vkladov ako rezervy! Táto požiadavka už dávno neplatí. Bola nahradená tzv. pomerom likvidity a pomerom aktív a záväzkov, ktorý hovorí, že 10%

aktív musí byť držaných ako rezerva. Avšak tieto aktíva môžu byť čokoľvek – môžu to byť štátne dlhopisy... Ale problém so štátnymi dlhopismi je ten, že sú súčasťou procesu tvorby

peňazí. V skutočnosti sme sa dostali do bodu, kde existuje len veľmi veľmi málo obmedzení tohto procesu. A tento multiplikačný efekt sa stal základom pre takmer všetky ekonomické teórie. Jediné obmedzenie, ktoré v súčasnosti platí, je: pol percenta peňazí banky musí byť

držaných na účte banky v centrálnej banke. A toto 0,5% sú vlastne peniaze, ktoré boli vytvorené bez zaťaženia dlhom - ako bankovky a mince. Takže neexistuje nijaké obmedzenie,

absolútne nijaké. Takže tento predpoklad nie je pravdivý. Neplatí, pretože žiadna regulácia neexistuje. Ja nenavrhujem, že by malo byť viac regulácií, ja navrhujem niečo úplne iné.

Môžeme sa pozrieť na históriu a zistiť, prečo tomu tak je. A to je dôvod, prečo nevidíme množstvo peňazí striedavo vzrastať a klesať, ono iba stále exponenciálne rastie. Pretože nad

tým nie je vôbec žiadna kontrola. Je to jednoducho funkcia dlhu. Č ím vyšší dlh, tým viac peňazí, a to znamená vyšší rast. Takže to znamená, že na to, aby mohli ekonomiky rásť, musíme nachádzať spôsoby ako dostať inštitúcie, vlády, firmy do väčších dlhov. To je jediný

spôsob, ako udržať rast.

Ale v súčasnosti sa frakčné rezervy scvrkli na „nič“. Teda tieto ekonomické teórie majú základy, ktoré v skutočnosti neexistujú.

Pozrime sa na to z perspektívy histórie. Čítal niekto z vás o Veľkej hospodárskej kríze 30-tych rokov? Veľa sa hovorí o Veľkej hospodárskej kríze, tak sa pozrieme na to, či sa história

opakuje. Dovoľte mi vysvetliť o čo vlastne išlo. V 20-tych rokoch, pretože sa multiplikačný efekt zrútil a vznikalo čoraz viac bánk a teda sa súkromne vytváralo čoraz viac peňazí

prostredníctvom úverov, dostali sme sa do stavu, ktorý nazývame búrlivé 20-te roky. Ľudia sa

čoraz viac a viac zadlžovali až nakoniec dlhy dosiahli bod, kedy splátky úrokov boli také vysoké, že si ich nikto nemohol dovoliť splácať. Tak nakoniec v "Čierny štvrtok" 1929 sa to

celé rozpadlo a trh sa začal rúcať a začali sme potom upadať do tzv. „Veľkej depresie“. Nastal veľký pokles v ekonomickej aktivite a peniaze trpeli absolútnym nedostatkom kúpnej sily. Prostriedok výmeny – peniaze – nebol dostupný, fakticky bol taký nedostatok peňazí, že to

priviedlo státisíce, dokonca milióny ľudí do chudoby. Pretože bolo v tejto situácii vytváraných čoraz menej súkromných peňazí a ani štát neposkytoval potrebné

peniaze.

A čo sa stalo. V roku 1933 mal prezident Roosevelt ekonomického poradcu. Týmto

ekonomickým poradcom bol tento pán... Pozná ho niekto? Áno, John Maynard Keynes,

jeden z najväčších ekonómov všetkých čias. Myslím, že prišiel z Cambridgskej univerzity.

John Maynard Keynes napísal „Všeobecnú teóriu zamestnanosti, úroku a peňazí“ a bol v tom čase

poradcom prezidenta. Hovoril, že na to, aby sme stimulovali ekonomiku a dostali sa z Veľkej depresie, je potrebné, aby si vláda zobrala úver

a dodala tak do ekonomiky peniaze prostredníctvom štátneho dlhu. A keď si vláda

požičia viac peňazí a vytvorí veľký verejný sektor, dokáže vytrhnúť ekonomiku z krízy. A teda, vláda vytvorila inštitúcie ako Fannie Mae, Freddie Mac

(bola založená až v roku 1970), možno ste o nich počuli v správach..., ktoré boli pri zrode procesu

sekuritizácie, kde si ľudia požičiavali peniaze a bolo to predané tomuto podniku, ktorý bol

sponzorovaný vládou. A vláda garantovala peniaze a čoraz viac ľudí si bralo hypotéky, čo

umožnilo dodať do ekonomiky životne dôležité peniaze, ktoré tak potrebovala. A bolo možné začať zamestnávať ľudí a vytvoriť verejný sektor a vyriešiť otázku nezamestnanosti. A vláda

si brala ďalšie a ďalšie úvery. A tým sa vláde podarilo stimulovať ekonomiku, aby sa dostala z depresie.

J.M.Keynes vo svojej Všeobecnej teórii tvrdil, že akonáhle sa dostaneme z depresie a začneme prosperovať, treba začať sporiť a splácať štátny dlh a začať sporiť pre nasledujúcu

recesiu, pretože sa nachádzame v tomto systéme výkyvov, kde sa peniaze z ekonomiky odčerpávajú a pridávajú. Teda J.M.Keynes povedal, že treba sporiť. Vláda prijala túto teóriu, ale okolnosti – ako si mysleli – im nedovolili nikdy dlh splatiť. Pretože dodávali životodarné

množstvo peňazí do ekonomiky vo forme dlhu. Čím bolo viac dlhov, tým viac peňazí bolo potrebných na neustále refinancovanie...a nemohli tento dlh splatiť. A potom si mysleli, že to

je kvôli tomu, že začala vojna a všetky ďalšie veci, a že potrebujeme verejný sektor a dôchodky apod.. Aby sme to skrátili: dlh odvtedy exponenciálne narastá. A oni sa zaväzovali ho splatiť. A nejde tu o to, že by nechceli, alebo kvôli nejakým okolnostiam, jednoducho

nemôžu. Lebo, predstavte si, že by ste odobrali toto množstvo peňazí, dostali by sme sa do takej depresie, akú sme ešte nikdy nezažili. A to je vlastne pupočná šnúra ekonomiky. Teda,

J.M.Keynes to vytvoril, nazývame to fiškálne stimuly.

Teda, peňažná zásoba sa vymkla spod kontroly,

multiplikačný efekt už nefunguje a odvtedy množstvo peňazí exponenciálne rastie ...a vláda si brala čoraz viac úverov na

to, aby mohla dodať peniaze do ekonomiky, a vtedy sa objavil tento pán. Pozná ho niekto? Áno, Milton Friedman,

jeden z najväčších ekonómov všetkých čias. M. Friedman mal úplne inú teóriu o tom, ako treba ekonomiku riadiť. Tvrdil, že pretože vláda alebo centrálna banka už

v skutočnosti nemá kontrolu nad peňažnou zásobou, nemôžeme ju regulovať priamo, musí ju regulovať nepriamo – prostredníctvom úrokových mier, čiže nákladov na pôžičky. Ste zatiaľ

všetci v obraze? Nemáme už kontrolu nad peňažnou zásobou, ale čo môžeme robiť, aby sme získali kontrolu nad peniazmi, je: zvyšovať a znižovať úrokové sadzby a tak regulovať náklady na pôžičky. Toto nazývame „monetarizmus“. Monetarizmus – to je to, ako naša

ekonomika v súčasnosti funguje. Ako to vlastne funguje? Keďže všetky peniaze sa do obehu dostávajú prostredníctvom pôžičiek, na to, aby sme stimulovali ľudí, aby si brali viac

hypoték, viac pôžičiek a tým dostali do obehu viac peňazí, musíme znížiť náklady na pôžičky. Budeme znižovať úrokové sadzby až kým si nakoniec ľudia nezačnú požičiavať, brať hypotéky, refinancovať svoje firmy... Ekonomika postupne začne naberať dobrý smer, začne

prosperovať, keďže všetci sa čoraz väčšmi zadlžujú a do obehu sa dostáva dosť peňazí, ktoré ekonomika potrebuje. Až sa nakoniec objaví toto strašidlo, o ktorého príčinách sa

ekonómovia nevedia dohodnúť – nazývané „INFLÁCIA“. Inflácia znamená, že úroveň cien začne nekontrolovane rásť. A jediný spôsob, akým sa v modernej ekonomike môžeme vysporiadať s takouto infláciou, je zvýšiť ceny pôžičiek a tým priviesť ľudí, ktorí si zobrali

pôžičky, do krachu. Takže potrestáme ľudí, ktorí pomohli udržať ekonomiku v chode, tým že odrazu zvýšime úrokové sadzby a zrazu si ich už viac nemôžu dovoliť platiť. Nedokážu

splácať úroky, ľudia krachujú, ich majetok sa vyvlastní. A toto reguluje infláciu. Toto je presne spôsob, akým je riadená moderná ekonomika. Zvyšujeme a znižujeme úrokové miery,

pretože nemôžeme riadiť peňažnú zásobu priamo, tak ju riadime nepriamo, prostredníctvom

cien pôžičiek. Keď chceme stimulovať ekonomiku, dostaneme všetkých do dlhov a keď sa potom objaví problém inflácie, potrestáme tých ľudí, ktorí vytiahli ekonomiku hore tak, že ich

necháme zbankrotovať. To je spôsob, akým v dnešnej modernej ekonomike funguje monetarizmus.

Áno, M. Friedman mal pravdu: úrokové sadzby udierajú na ekonomiku zhora a zdola, kývu ňou hore a dole a potom máme tieto rozmachy a pády... V skutočnosti to funguje veľmi dobre.

Funguje to podobne ako tupé kladivo bijúce hlava-nehlava ekonomiku ... a takto ju riadime. Ja to nazývam efekt tupého kladiva – monetarizmus.

Tu dochádza k nesúladu názorov. Ekonómovia sa nevedia dohodnúť na príčinách inflácie. Tradičné ekonomické teórie (kvantitatívna teória peňazí) vysvetľujú infláciu nasledovne:

„Inflácia je zapríčinená tým, že príliš veľa peňazí naháňa príliš málo tovarov.“ Čiže keď je v ekonomike veľa peňazí, priveľa peňazí naháňa primálo tovarov a ľudia začínajú zvyšovať ceny. A toto je tradičné vysvetlenie inflácie.

Mne sa zdá byť hodnovernejšie toto vysvetlenie:

Inflácia je podľa mňa pravý opak. Nepovedal by som, žeby sa moderná ekonomika sťažovala na „priveľa peňazí“. Ak počúvate sťažnosti v modernej ekonomike – je to chudoba

uprostred prebytku. A keď počúvate sťažnosti výrobcov – nejde tu o to, že by predávali svoje tovary a odrazu by všetko vypredali a museli by dvíhať ceny, lebo veľmi súrne potrebujú

vyrobiť viac tovarov. Majú práve skôr tendenciu vymýšľať a snažiť sa robiť všetko čo sa len dá, aby našli ľudí, ktorí by kúpili ich tovary, investujúc do marketingových stratégií, reklamných stratégií, predajných techník a robia všetko čo len môžu, pretože spotrebitelia sú

zaplavení prebytkom a obrovským výberom výrobkov. Znie vám to ako „príliš veľa peňazí naháňajúcich príliš málo tovarov“?

Ja by som povedal, že sťažnosti nie sú v tom, že by firmy vypredali tovary, pretože by tu bolo príliš veľa peňazí. Povedal by som, že sa práveže snažia vymyslieť všetko čo sa len dá, aby

predali čo najviac tovarov, pretože musia zaplatiť splátky úrokov a pôžičky čo si zobrali, aby mohli vôbec udržať firmu v chode. Inflácia je presný opak toho, ako sa bežne vysvetľuje.

Peňažný reformátor (akože ja) si myslí, že inflácia je „fenoménom dlhu“. Čím väčšie úroky, tým sa viac zvyšujú ceny, aby sa splatili tieto úroky. A preto je inflácia skutočným problémom iba odvtedy, odkedy je problémom zadlženosť. A všetci sa zúfalo snažia splatiť

tieto dlhy, takže musia neustále zvyšovať ceny. Toto tiež vysvetľuje stagfláciu – jav zvyšujúcej sa inflácie v období recesie. Keďže môžu ceny držať na nízkej úrovni iba určitý

čas, na to aby mohli splatiť dlhy, nakoniec sa dôjde do bodu, kedy musia ceny zvýšiť, aby mohli splatiť dlhy. A takto sa vysvetľuje inflácia z pohľadu peňažného reformátora. Takže toto je rozpor medzi teóriami a je na vás, aby ste sa rozhodli, ktorá je hodnovernejšia.

Toto vysvetľuje, kde sa nachádzame práve teraz v našej ekonomike.

Poďme sa teraz len veľmi krátko pozrieť na to, čo presne teraz robíme pre to, aby sme sa dostali z tejto finančnej krízy. Čo sa dialo: Neustále sme refinancovali – brali sme si nové

úvery na to, aby sme splácali peniaze, ktoré neexistujú. A tak vláda vydávala čoraz viac dlhopisov a brala si čoraz viac úverov a štátny dlh ide iba jedným smerom – nikdy sa nám

nepodarí ho splatiť.

To isté platí pre firmy, firmy sa dostávajú do stále väčších dlhov. A spotrebitelia – vy a ja –

sme dospeli do bodu, kedy naše dlhy dosahujú výšku 135% nášho príjmu – a týka sa to bohatých rovnako ako aj chudobných. To znamená, že naše dlhy sú o 35% vyššie ako naše

príjmy. T.j. my očakávame, že v budúcnosti budeme zarábať oveľa viac. Je tam 35%-ný rozdiel – a je tomu tak u bohatých ako aj u chudobných.

Teda nakoniec, aby mohol rast pokračovať, musíme vymyslieť spôsoby – ak všetci poctiví ľudia, ktorí si mohli dovoliť pôžičky, ich aj splatili – tak teda, čo musíme urobiť je pokúsiť sa

nájsť niekoho iného – a čo sa stalo v Amerike? Išli do rizikových úverov – našli ľudí, ktorí si nemohli dovoliť splácať úvery. Pretože je potrebné neustále pumpovať do ekonomiky peniaze. Tak sa pozrime, čo robíme teraz: Uvedomili sme si, že ľudia nedokážu splácať

úroky, každý je zadlžený až po uši – študentské pôžičky, každý má hypotéky, firemné úvery atď. Vláda si nemôže dovoliť... – toto je paradox: ak vláda povie, že si niečo nemôže dovoliť

– stačilo by jej vytvoriť viac peňazí, aby si to mohla dovoliť. Má to následky, ale to je iná vec...

Čo robíme teraz? Zistili sme, že nikto nedokáže splácať úroky a to je aj dôvod, prečo dnes musia zarábať traja členovia domácnosti, aby si mohli dovoliť to, na čo predtým stačil

zárobok jedného. Preto musí aj manželka aj manžel aj deti nosiť domov peniaze, aby mohli splatiť hypotéku, hoci predtým dokázal celú rodinu uživiť jeden človek.

Takže čo robíme? Zistili sme, že ľudia nedokážu splácať, úroky sa vymk li spod kontroly, ľudia si ich nemôžu dovoliť, čoraz viac peňazí je vytváraných prostredníctvom úverov, a my

musíme udržať našu ekonomiku. Ľudia nesplácajú a keď nesplácajú, v ekonomike chýba ohromné množstvo peňazí, a ekonomika sa dostáva do depresie, akú máme teraz.

Prvá vec čo urobíme – krok číslo 1: Monetarizmus – regulácia úrokových mier. Čo s nimi urobíme? Zbijeme ich dole. A odrazu máme 0%. A čo teraz? Stratili sme náš hlavný nástroj

kontroly peňažnej zásoby – tvrdia – avšak peňažná zásoba už bola mimo kontroly veľmi dlhý čas. Teda znižujeme úrokové miery. Prečo znižujeme úrokové miery? Aby sme motivovali k úverom firmy a spotrebiteľov, aby si brali viac hypoték. „OK, teraz mám hypotéku, môžem

si kúpiť dom...“ Tieto peniaze sú novovytvorené peniaze, vytvorené súkromným sektorom. A dodávajú do ekonomiky životodarnú silu. Aj spotrebitelia si môžu viac požičiavať

a investovať. Toto bol teda krok číslo 1. Teraz sa úrokové miery znížili na 0,5%. A čo keď sa dostanú na 0%? Ó, ó, musíme vymyslieť niečo iné.

Krok číslo 2: Fiškálne stimuly – Čo robí vláda kvôli tomu, aby pumpovala viac peňazí do ekonomiky? Zvyšuje štátny dlh. Predáva viac štátnych dlhopisov a berie si viac úverov,

z ktorých treba platiť stále viac úrokov. Avšak tieto úroky nemôžu byť nikdy sp latené, pretože sa tu jedná o Ponziho podvod, ako sme už hovorili. Neustále refinancujú – pomocou nových úverov splácajú staré úvery. Ako je to so štátnym dlhom? Sľubujú, že v budúcnosti splatia

vyššiu sumu. Ale keď príde čas splatiť túto vyššiu sumu, predávajú viac dlhopisov, predávajú ich v dražbe a zvyšujú štátny dlh. A to je dôvod, prečo exponenciálne rastie. Teda, fiškálne

stimuly sú formou záchranného balíčka, ktorý zvyšuje štátny dlh, aby dodal viac peňazí do ekonomiky, pretože tieto sú tvorené prostredníctvom zadlžovania sa.

Krok číslo 3 ...mimochodom toto je štátny dlh Veľkej Británie. Vyzerá to ako niečo, čo sa pokúšame splatiť? Vie niekto kam to vedie? Toto je 1,3 bilióna £. Kvantitatívne uvoľňovanie

je ďalší krok, ktorý podnikneme. Vytváranie peňazí centrálnou bankou, centrálna banka ich

vytvorí. Čo mimochodom obnáša len transakciu na počítači. Jednoducho ich vyťukajú na

počítači a prevedú ich, nové peniaze.

Keď to zhrnieme, tak to čo momentálne robíme, je čokoľvek, čo zvyšuje zadlženosť. Čokoľvek. Vláda sa pokúša vytvoriť ďalšiu hypotekárnu bublinu. Pokúšajú sa ju vytvoriť znova. Tak veľmi sa boja klesajúcich cien, že to skúšajú znova, aby ich zodvihli. Ale žiaľ,

došlo to už tak ďaleko, že možno to už bude posledná bublina. Lebo naša ekonomika už toho o moc viac neznesie. Ale pamätajme, viac dlhov = viac úrokov. Toto je stopercentne

donekonečna neudržateľné. Stopercentne neudržateľné. Je len otázka času, kedy zreformujeme spôsob akým dodávame peniaze – ako výmenný prostriedok – do našej ekonomiky.

Ale my namiesto toho hádžeme vinu na „príznaky“ – že to spôsobili investičné mechanizmy,

finančné deriváty (CDO), rizikové hypotéky... Áno, chápem, že je veľmi jednoduché dosiahnuť, aby sa všetci hnevali na chamtivých manažérov, ktorí brali absurdne vysoké bonusy. Je ľahké hnevať sa na ľahkomyseľné požičiavanie, ktoré sa robilo. Ale realita je taká,

že hoci to je úplne ľahkomyseľné a určite je to oprávnený hnev, oni vlastne iba udržiavali neudržateľnú ekonomiku. Tieto dlhy udržiavajú našu ekonomiku v chode. Bez nich by sme tu

mali najhoršiu depresiu, akú si vôbec viete predstaviť. Predstavte si len, žeby sme zišli dole na toto množstvo peňazí. To by bola chudoba uprostred prebytku! Teda, my stále len refinancujeme. A môžeme sa hnevať na symptómy, ale viac regulácie a všetky tie kroky,

ktoré podnikáme, nás len udržujú v tom istom.

A tu je podivná vec: Nebudem sa dnes venovať riešeniam, ale riešenie je omnoho jednoduchšie než by ste si predstavovali. Vôbec neznamená prevratné zmeny úplne všetkého v našej ekonomike. Neviem, či so mnou dnes budete všetci súhlasiť, ale peniaze sú príliš

dôležitá vec na to, aby boli vytvárané súkromne . Keby sme tento systém navrhovali nanovo od piky, naozaj by sme zmiešali dokopy požičiavanie za účelom zisku s dodávaním

výmenného prostriedku do našej ekonomiky? Lebo to je presne to, čo teraz robíme – 97% našich peňazí je vytváraných súkromne.

Jediná vec, ktorá nás z tohto dostane... (ok, možno sa dostaneme ešte z tejto bubliny), ale jediná vec, ktorá je absolútne udržateľná ...a stále môžeme diskutovať na tému voľného trhu

atď. – ale to všetko musí byť postavené na báze udržateľnej ekonomiky. A udržateľná

ekonomika znamená, že nebudeme znárodňovať banky, ale že znárodníme naše peniaze . Znárodníme naše peniaze. Prosím, nepochopte ma zle, nie som proti úverom, nie som proti

kapitalizmu, nie som proti všetkému tomu, čo si možno teraz myslíte...

Ak sa tým budete zaoberať viac do hĺbky,

začnete na základe tohto

chápať väčšinu problémov

v našom svete.

Dlhy tretieho

sveta, chudoba,

vojny,

pochopíte

prostredníctvo

m tohto všetko. Ak sa chcete

pozrieť na teórie, ako to s tým súvisí, je toho

napísané množstvo.

Peniaze sú výtvor ľudí.

Prečo by mal existovať

nedostatok výtvorov ľudí? Pozrime sa na

skutočnosti, potrebujeme sa

na veci pozrieť po novom. Prečo by mali existovať krajiny tretieho sveta, ktoré majú ľudí, ktorí chcú pracovať, majú všetky potrebné zdroje, firmy ktoré chcú pracovať, aby sa dostali z chudoby a majú jedlo a všetko čo vôbec potrebujú na to, aby neboli v chudobe. Ale kvôli

spôsobu akým tvoríme peniaze, musia v skutočnosti vyviezť veci ozajstnej hodnoty – jedlo – zo svojej krajiny, a vymeniť ich za tieto veci čo sa volajú „peniaze“. Čo je úplný opak toho,

ako by to malo byť. Prečo by to tak malo byť, ak peniaze sú ľudský výtvor? Peniaze by mali byť vytvárané a dodávané do obehu bez akéhokoľvek zadlžovania.

Ak chcete vedieť, ako by to vlastne fungovalo – uvediem príklad: Centrálna banka, nezávislá od vlády (aby si vláda nemohla voľne tlačiť peniaze a aby sme sa nedostali do situácie ako

v Zimbabwe) by mohla rozhodovať – podľa stanovenej monetárnej politiky, v demokracii, kde každý volí – a priamo regulovať peňažnú zásobu. Tým, že novovytvorené peniaze prevedie do štátnej pokladne a vláda ich pustí do ekonomiky nezaťažené dlhom. To znamená,

že by sa stala zodpovednou za tvorenie oveľa väčšieho množstva peňazí a pre banky by sa to stalo ilegálnym. Ako to je u islamského bankovníctva, ktoré musí fungovať so 100%-nými

rezervami. To znamená, že nemôžu tvoriť peniaze. Banky by fungovali presne takto – budú

motivovať ľudí, aby u nich ukladali peniaze a potom budú tieto peniaze požičiavať. Ale

nebudú môcť tvoriť peniaze. To je činnosť, ktorá by sa mala robiť len v prospech verejnosti.

Predstavte si, že centrálna banka robí rozhodnutia o tom, koľko peňazí, koľko výmenného prostriedku, naša ekonomika potrebuje. A namiesto toho, aby ich dodávala do obehu vo forme dlhov prostredníctvom súkromného sektora, prevedie ich do štátnej pokladne, táto ich minie

v prospech verejnosti – to znamená, že ich môžu použiť k prospechu verejnosti – splatiť štátny dlh, alebo čokoľvek, čo potrebujú robiť. A takto budú peniaze dodávané do obehu

verejne, nie súkromne. A keďže tento spôsob nevyžaduje splácanie úrokov, ako je tomu v súčasnom systéme, nepôjde o inflačné peniaze (podľa toho, akú má kto definíciu inflácie)

Vláda USA ako aj veľká väčšina vlád tvorí peniaze vo forme dlhov. Celé je to založené na dlhopisoch, ktoré rozpredávajú, ale ktoré budú musieť splácať aj s úrokom. A anglická

centrálna banka tvorí peniaze z ničoho, požičiava ich vláde a tieto budú musieť byť splatené aj s úrokom. Ten istý systém. Pokúšame sa pokračovať v tom istom systéme, udržať ho. Znova. Zaoberáme sa symptómami, nie chorobou.

Zadlžovanie muselo pokračovať, aby sme stimulovali ekonomiku, aby sme udržali ten istý

systém. Je to úplne nezodpovedné, ale je to vynútené. Sme do toho nútení, sme tlačení do toho, aby sme si brali stále nové úvery, lebo musíme pokračovať v udržiavaní týchto rastúcich čísel.

Ja neobviňujem vládu. To, čo vláda robí, je založené na ortodoxných ekonomických teóriách.

Oni robia presne to, čo by mali robiť podľa ortodoxných ekonomických teórií. Avšak, ja spochybňujem tieto teórie. A pokiaľ nezačneme tieto teórie prehodnocovať, nedosiahneme lepšie výsledky. Ale, to čo sa celkom zaručene stane, je všetko to čo sa už teraz deje. Je to

výsledkom nášho zadlžovania, nič sa nezmenilo, my všetci sme tu, všetci chceme chodiť na univerzitu, všetci chceme získať peniaze, aby sme mohli ísť na univerzitu, všetci chceme žiť

v dome, všetci si chceme kúpiť dom a každý stále spotrebúva. Ale niečo sa zmenilo. Niečo, kvôli čomu nemôžeme tieto peniaze získať alebo použiť. Čo sa zmenilo? Musíme sa pýtať na tieto veci. Všetko (čo je) skutočné je stále tu. Nič sa nezmenilo, okrem problému zadlžovania.

Čo sa vlastne deje – vinou tohto systému, niekto sa musí stále zadlžovať, aby sa udržal tento rast. A banky robili to, že udržiavali ekonomický rast. Povedzme že ľahkomyseľne, ale čo sa

deje teraz je, že keď vláda zachraňovala banky, tieto dlhy sa presunuli do štátneho dlhu. Štátny dlh musí niekto prebrať. Až nakoniec budú splátky úrokov privysoké a ekonomika skolabuje. Toto je 100%-ne nevyhnutné, predvídateľné, zaručené. Stane sa to znova. Až kým

nezreformujeme spôsob, akým dodávame peniaze do našej ekonomiky. Je to zaručené. Bez ohľadu na to aké regulácie zavedieme. Možno sa nám podarí zvrátiť ďalšiu bublinu, ale je to

to isté. Tieto fakty sa nezmenia. Problém je, že každý pracuje len v 4 až 5-ročnej perspektíve – do najbližších volieb.

Peňažná reforma sa musí udiať – teraz alebo neskôr. Musí sa udiať, musíme znárodniť

naše peniaze. Nie naše banky. Banky – na tom nezáleží – ak znárodníme banky, bude to stále

ten istý systém. Nezáleží na tom, či bude peniaze vo forme dlhov tvoriť štát, alebo budú peniaze vo forme dlhov tvoriť súkromné inštitúcie. Peniaze nemajú byť tvorené vo forme

dlhov.

Ale neodporúčam, aby to bola vláda, pretože to by sme skončili ako v Zimbabwe, kde

z politických dôvodov tvorili čoraz viac peňazí. A skončili by sme s hyperinfláciou.

Centrálna banka – v demokracii – by mala mať monetárne ciele, a mala by byť zodpovedná

jedine za množstvo peňazí, ktoré máme v našej ekonomike. A namiesto toho, aby ho regulovali nepriamo, budú to robiť priamo. To znamená, že bude omnoho jednoduchšie mať

pod kontrolou infláciu, bude omnoho jednoduchšie dať im skladať účty. Budú môcť priamo regulovať množstvo peňazí. Nie dávať možnosť bankám tvoriť ich súkromne, z čoho majú ohromné množstvo ziskov, ktoré nie sú k prospechu verejnosti.

Myslím si, že voľný trh bude môcť fungovať v tomto systéme. Centrálna banka bude len

poskytovať výmenný prostriedok, aby kapitalizmus mohol prosperovať. Kapitalizmus

nemôže prosperovať v súčasnom systéme, pretože ten je neudržateľný. Je neudržateľný.

Stalo sa vám už niekedy, že by vám z banky zavolali a povedali: „Všimli sme si, že máte na účte 5 tisíc £. Vadilo by vám, keby sme ich požičali niekomu inému? Nie. Je to preto, lebo oni

tvoria peniaze. Tie peniaze sú súkromne vytvárané. Keď si beriete pôžičku, sú to zbrusu nové peniaze. Vytvoria ich prostredníctvom úveru, čím refinancujú ekonomiku. Množstvo peňazí je vlastne závislé od toho, koľko sa zad lžíme. A preto, dlhové obligácie, hypotéky, SIV, štátny

dlh... Každá inovácia, ktorú vymyslíme, zvyšuje celkový dlh.

Štát má prebrať kontrolu nad tvorbou peňazí

a dodávať ich do ekonomiky bez zaťaženia dlhom. Mal by poskytovať výmenný prostriedok, nie súkromne

ako je tvorených momentálne 97% peňazí. K tomu nie sú zapotreby banky. Je k tomu potrebný systém

dodávania výmenného prostriedku do ekonomiky. Vlastne, Abraham Lincoln (vľavo) bol peňažný reformátor.

Lincoln zaviedol peňažnú reformu počas občianskej vojny. Vytvoril novú formu peňazí a minul ich do

ekonomiky bez zadlžovania. A priorita číslo jedna na programe A. Lincolna bola práve peňažná reforma.

Spísal návrh, ako to treba urobiť v USA, ale bohužiaľ bol na neho spáchaný atentát predtým ako to mohol uskutočniť v mierovom období. Je mnoho veľkých peňažných reformátorov, napr. Thomas Jefferson (vpravo)..., ako sami uvidíte, keď začnete túto tému skúmať.

Takže, to je všetko, čo som Vám chcel povedať.

Autor: Simon Dixon Preklad: Mira Tekelová

Editor: Kristián Javůrek