charles bukowski básne napísané pred skokom z 8. poschodia
TRANSCRIPT
CHARLES BUKOWSKI
BÁSNE NAPÍSANÉ
PRED SKOKOM
Z 8. POSCHODIA
ODIA
Preložil Daniel Hevier
Vydal Slovenský spisovateľ, a. s.
Andreja Plávku 12, 813 67 Bratislava
Editorka a zodpovedná redaktorka Anna Blahová
Číslo publikácie 4683. Vydanie druhé
Vytlačila Svornosť, a. s., Bratislava
Z anglických originálov Charles Bukowski: The Days Run Away Like Wild
Horses Over the Hills, 1981, Burning in Water Drowning in Fláme, 1981,
Love is a Dog from Hell, 1981, Mockingbird Wish Me Luck, 1982,
Dangling in the Tournefortia, 1981, War AU The Time, 1984 publikovaných
vo vydavateľstve Black Sparrow Press, Santa Barbara a Charles Bukowski:
Legs, Hips and Behind (The Wormwood Review Press 1978)
vybral, preložil a doslov napísal Daniel Hevier
© 1963, 1964, 1965, 1966, 1968, 1968, 1969, 1972, 1974, 1977, 1978,
1981, 1984 by Charles Bukowski
Translation © Daniel Hevier 1989, 2001
Cover Photo © Michael Montfort
Cover Design © Dušan Grefiner 2001
Slovák Edition © Slovenský spisovateľ, Ltd, 2001
ISBN 80-220-1108-8
■ ako sa stať veľkým spisovateľom ■
musíš pretiahnuť úžasné množstvo žien
nádherných žiena napísať niekoľko obstojných básní o láske.
a nestaraj sa o vek
a/alebo talenty ktoré prichádzajú.
len pi viac piva
viac a viac piva
a chodievaj na dostihy aspoň raz do
týždňa
a vyhrávaj
ak je to možné.
naučiť sa vyhrávať je ťažké —
prehrávať vie každý chumaj.
a nezabudni na svojho Brahmsa
a svojho Bacha a svoje
pivo.
a zbytočne sa nešponuj.
spi aj do obeda.
vyhni sa úverovým kartám
alebo platbe hocičoho na
termín.
pamätaj si že na tomto svete neexistuje
štetka hodna viac ako 50 $(v r. 1977).
a ak máš schopnosť milovať
miluj najprv seba
ale vždy si uvedom možnosť
že ti to totálne skrachuje
nech už je príčina
v poriadku alebo nie —
dávna chuť smrti nemusí byť nevyhnutne
zlá.
vyhýbaj sa kostolom a barom a múzeám,
a buď trpezlivý ako
pavúk —
čas je pre všetkých kríž
plus
vyhnanstvo
krach
zrada
a podobné haraburdie.
ostaň pri pive.
pivo je večná krv.
večná frajerka.
zožeň si veľký písací stroj
a kým budú chodiť kroky sem a tam
za tvojím oknom
udri do toho krámu
udri z celej sily
bojuj ako v zápase ťažkej váhy
bojuj ako býk keď zaútočí prvý raz
a spomeň si na starých psov
ktorí bojovali tak dobre:
Hemingwaya, Célina, Dostojevského, Hamsuna.
ak si myslíš že sa nezbláznili
v malých izbičkách
práve tak ako teraz ty
bez žien
bez jedla
bez
nádeje
ešte nie si pripravený.
daj si ešte piva.
je čas.
a keď nie je
aj tak je to
v poriadku.
niektorí ľudia sa nikdy nezbláznia
■ tragédia odchodov
zobudil som sa nasucho a papradie bolo mŕtve,
rastliny v kvetináči zožltli ako kukurica:
moja stará ma opustila
a prázdne fľaše ako vykrvácané mŕtvoly
ma obklopovali svojou zbytočnosťou;
slnko bolo napriek všetkému stále dobré,
a lístok od mojej domácej praskal v peknej a
nenáročnej žltosti: teraz by sa zišiel
dobrý komik, staromódny, vtipkár
so žartami na účet absurdnej bolesti; bolesť je
absurdná
pretože existuje, a nič viac;
oholil som starostlivo starou britvou
muža ktorý bol kedysi mladý a
vraveli o ňom, že má v sebe génia; ale
to je tá tragédia odchodov,
mŕtveho papradia, mŕtvych rastlín;
vošiel som do tmavej predsiene
kde stála domáca,
preklínajúca a definitívna,
posielala ma do horúcich pekiel,
trepala tučnými, spotenými rukami
a vrieskala
vrieskala aby som zaplatil nájomné
pretože svet nás oboch
obabral.
■ kosti môjho strýka ■
(venované J. B., ktorý nikdy nečíta voloviny)
kosti môjho strýka
jazdili na motorke v Arkádii
a znásilnili domácu
v garáži
ovešanej hrabľami a hadicami
kosti môjho strýka
zanechali
1. pohár arašidovej nátierky
a
2. dve dievčatá menom
Katherine &
Betsy a
3. spustnutú ženskú ktorá v kuse
revala.
kosti môjho strýka
dávali tiež stávky
na kone
a
vyrábali falošné prachy —
väčšinou drobné, a šla po ňom FBI
za niečo oveľa vážnejšie
ale už som zabudol
čo to
bolo.
kosti môjho strýka
vyzerali krátke
aby zvládli tú dlhú cestu
ale zdá sa že sa napriek tomu
dostali k vám
ohnuté v kolenách ako luky.
kosti môjho strýka
fajčili a kliali
a pochovali ich tam
kde bývajú pochované
kosti bez
peňazí.
a aby som nezabudol:
tie kosti sa volali John
a
mali zelené oči
ktoré sa však
nezachovali.
■ KÔŠ NA ODPADKY ■
stopa zveri a chudokrvnosť a čierna mágia
a čo urobíme s týmto?:
po brucho v odpadkoch...
dolu za pivovými plechovkami od pána Saundersa
skrivený ako mačka;
život môže byť rovnako nezmyselný
ako dážď
a keď idem výťahom
hore na 3.
stretávam pani Swansonovú
za mrežovinou
napudrovanú a vskutku mŕtvu
ale ďalej chodí
nakupovať sladkosti a sadlo
a posielať vianočné pohľadnice;
a keď otváram dvere na svojej izbe
tučná milosťslečna pretrháva moje vidiny
fľaše padajú
a akýsi hlas sa pýta
prečo sú všetky vaše básne také
osobné?
■ iná akadémia ■
ako tak môžu žiť, uvidíte ich
sedieť v starej bráne
so špinavými fľakatými čiapkami a v hrubých šatách a
nemajú kam ísť;
hlavy sklonené, ramená na
kolenách vyčkávajú.
alebo stoja pred Misijnou stanicou
je ich 700
tichých ako hovädzí dobytok
čakajú kým ich pustia do kaplnky
kde budú spať na tvrdých laviciach
natlačení jeden na druhého
dýchajúc a
snívajúc:
ľudia
na okraji.
v New York City
kde je chladnejšie
a navzájom sa
ničia,
títo ľudia často zalezú pod ešte teplé autá,
pijú nemrznúcu kvapalinu,
cítia teplo a vďačnosť pár minút, a potom
umierajú.
ale toto je staršia
a múdrejšia
kultúra,
tu sa škrabú a
čakajú,
a na Sunset Boulvard zatiaľ
hipíci a jupíci
stopujú v
čižmách za
50 $.
vonku pred Misijnou stanicou som počul ako jeden
chlapík povedal druhému:
„John Wayne to vymákol.“
„Čo už len mohol vymáknuť?“ povedal ten druhý
chlap
a hodil konček svojej ušúľanej cigarety na
ulicu.
Pomyslel som si že má
celkove pravdu.
■ smrť idiota ■
zhováral sa s myšami a vrabcami
a vlasy mal biele už v šestnástich.
foter ho mlátil každý deň a matka
zažínala sviece v kostole.
kým chlapec spal babička sa chodievala
modliť k diablovi aby od neho
odstúpil
a matka to počúvala a plakala nad
bibliou.
zdalo sa že si nevšíma mladé dievčatá
zdalo sa že si nevšíma chlapčenské hry
zdalo sa že nie je toho veľa čo by si bol všímal
zdalo sa že ho to jednoducho nezaujíma.
mal veľmi veľké škaredé ústa a zuby
mu vyčnievali
a oči mal malé a bez lesku.
plecia mal spustené a chrbát ohnutý
ako starec.
žil v našom susedstve.
rozprávali sme sa o ňom keď sme sa nudili a potom
sme sa venovali zaujímavejším témam.
zriedkakedy vyšiel z domu. s chuťou by sme ho boli
trýznili
ale jeho foter
veľký a hrozný muž
to robil aj za
nás.
jedného dňa ten chlapec zomrel, v sedemnástich bol
stále chlapcom, o smrti sa medzi blízkymi susedmi
horlivo
hovorí, aby sa o 3-4 dni na ňu
zabudlo.
ale zdalo sa, že smrť toho chlapca už zostane s nami
všetkými, hovorili sme o nej
svojimi chlapčenskými hlasmi mužov
o 6. večer krátko pred zotmením
a pred večerou.
a kedykoľvek dnes tade prechádzam autom
desiatky rokov po tom
stále myslím na jeho smrť
hoci som zabudol na iné smrte
a všetko ďalšie čo sa stalo
potom.
■ budúci samovrah zatiaľ živý ■
budúci samovrah zatiaľ živý
kráčal chodbou
v spodnej bielizni
s tvárou pomaľovanou ako klaun
drogová cigoška z Kolína v pravom vrecku
SEZÓNA V PEKLE
v ľavom,
pásy
slnečného
svetia
mu ako
lyko
splývali
na ramená,
a ráno ho našli
visieť v obloku na požiarnom
schodišti,
tvár matná a vyhasnutá ako elektrická žiarovka,
a dolu
v kroví boli vrabce,
ale
kámo,
vrabce nespievajú
iba tak vydávajú zvuky,a
aj tieto vydávali zvuky,
a niesli ho
(ľudia, nie vrabce]
dolu schodmi
ako mŕtvu sovu.
■ kňaz a matador ■
v hustom mexickom vzduchu som sledoval ako umiera
býk
odrezali mu ucho, a jeho veľká hlava nevzbudzovala
viac hrôzy ako skala.
keď sme išli na druhý deň naspäť zastali sme na
misijnej stanici
a pozorovali zlatočervené a modré kvety zmietajúce sa
ako tigre vo vetre.
porovnajte si to: býk, a pevnosť Kristova:
matador na kolenách, mŕtvy býk mu bol deckom:
a kňaz dívajúci sa z okna
ako medveď v klietke.
môžete rečniť na trhovisku a zahaliť svoje
pochybovanie hodvábnymi stužkami: ja vám poviem
len toľko: žil som v oboch týchto chrámoch,
vo viere vo všetko i v nič — a tak teraz možno
obe vo mne zahynú.
■ starý džokej ■
keď ich viac nevidíte na súpiske
myslíte si že to už nechali
ale niekedy to tak nie je.
niekedy ich k tomu prinútia ženy alebo zlé
investície alebo chľast
alebo drogy.
pozerám sa na nich dolu v Caliente
ako na zlých koňoch
súperia s nablýskanými Mexikánmi
alebo sa na nich dívate v arénach na okresných
trhoch
ako si hľadajú miestečko na únik v prvej ostrej
zákrute.
sú ako starí boxeri s menami kedysi zvučnými ktorých
dávajú za vzor sľubným hrdinom z malých mestečiek.
bol som vo Phoenixe raz popoludní
a ľudia hovorili a tárali a hovorili
a požičal som si od panej voz
a odviezol sa k dostihovej dráhe,
mal som pekný deň.
a potom v poslednom dostihu
tento džokej vyhral na outsiderovi:
48.40 dolárov tak som sa pozrel na súpisku:
R. Y.
takto teda skončil?
keď šiel ako víťaz čestné
kolo pleskol bičom vo vzduchu
rovnako ako to robieval v Hollyparku a Anite.
bolo to akoby ste videli mŕtveho
ožiť:
starý R. Y.
čo jazdil s 3 librami nad váhu a ešte vždy sa mu
darilo
urobiť zázrak.
ani som si len nevšimol jeho meno
v tom dostihu za 3 500 dolárov
ináč by som bol naňho stavil
malý sentimentálny vklad
na jeho jedinú jazdu v ten deň.
majte si svoje Nové roky
svoje narodeniny
svoje Vianoce
svoje Dni nezávislosti.
vracal som sa
a tú radosť som R. Y. doprial.
keď som sa vrátil ešte stále
trepali a rozprávali a trepali
a pani pri autách zdvihla zrak a povedala,
„tak čo, ako?“
a ja som povedal, „prialo mi šťastie.“
a ona povedala, „veď už bolo načase.“
a mala pravdu.
■ zemetrasenie ■
Američania nevedia čo je to tragédia —
pri malom zemetrasení o sile 6,5 sa rozvreštia
ako opice —
rozbil sa kúsok porcelánu,
misijná budova sa rúca —
o 6. ráno
sedia vo svojich vozoch
a všetci jazdia sem a tam —
kam chcú ísť?
malý rozruch vtrhol do ich
zakonzervovaných životov
neznámi stoja natlačení na seba
vyrážajú nezrozumiteľne strach
úzkostlivý strach
úzkostlivý smiech...
moje decko, moje kvetináče, môj plafón
moje bankové konto
je to iba pošteklenie
pierkom
a oni to nevydržia...
predstavte si že by bombardovali mesto
tak ako bombardovali iné mestá
nie atómovou
ale riadnymi leteckými bombami
celé dni,
dennodenne
ako sa to stalo
iným mestám na svete!
keby vás dnes videl svet
pod výbuchom jeho smiechu by slnko kleslo na kolená
ba aj kvety by sa vytrhli z koreňov
ako buldogy
a hnali by vás preč kam patríte
hocikde je to
a každému by bolo jedno kam
len nech je to poriadne ďaleko
odtiaľto.
1
■ stretol som génia ■
dnes som stretol vo vlaku
génia
mal asi 6 rokov,
posadil sa vedľa mňa
vlak si to šinul
pobrežím
a keď sme uvideli oceán
pozrel sa na mňa
a zahlásil,
vôbec to nie je pekné.
a ja som si prvý raz uvedomil
že naozaj
nie.
■ skutočná udalosť ■
našli ho ako kráča po diaľnici
vpredu celý
zakrvavený
vzal hrdzavú plechovku
a odrezal si pohlavnú
mašinériu
akoby hovoril —
vidíte čo ste mi
urobili? mohli ste mi pokojne urobiť
aj to ďalšie.
a vložil si tú čiastočku seba
do jedného vrecka a
ďalšiu do
druhého
a tak ho našli,
ako
kráča.
dali ho doktorom
ktorí
sa pokúšali prišiť tie kúsky
znovu
naspäť
ale im bolo
dobre
tak ako
boli.
predstavujem si občas jednu poriadnu
riť
otrčenú
na netvorov
sveta.
možno takto protestoval proti
tomuto
alebo
proti
všetkému.
možno to bol
sólový pochod slobody
ktorý sa nijako nevpratal
medzi recenzie koncertov a
bejzbalové
výsledky.
Bože, alebo voľakto iný,
žehnaj
mu.
■ POUŽÍVA ZUBNÚ NIŤ ■
škrtič
zavraždil a pohlavne zneužil
jedenásť mladých dievčat v
oblasti Los Angeles a
Hollywoodu.
teraz má 5 dní pred
Vianocami
presne ako
my.
bolo vytvorené zvláštne
Komando Prípadu Škrtič čo má 65 chlapi
čo je dňom-nocou v pohotovosti.
väčšina tých dievčat boli
prostitútky.
kamkoľvek sa pohneš
počuješ ako ľudia debatujú o
Škrtičovi.
hovoria o ňom
u Sizzlera
v McDonaldovi
v Pussycat Theatres
v Griffith Park Observatory
a najmä u Howarda Johnsona
na rohu Hollywoodskeho a Vine Boulevardu
hovoria o
ňom.
Škrtič má teraz 5 dní
do Vianoc
a robí vianočné nákupy u Zodyho
s 2 ukradnutými úverovými
kartami.
oblieka sa celkom jednoducho
žije so svojou matkou
a má jeden zub z pravého
zlata
nižšie vpredu a
skoro
ale nie presne
v strede.
ničím sa od ostatných
neodlišuje
až na jednu maličkosť:
nosí hnedé topánky s čiernymi
šnúrkami.
Šťastný nový
rok.
šesť čínskych rybárov
raz v noci
pod novým mesiacom
s kukučkovými hodinami natiahnutými
nadoraz
dostali 6 čínskych rybárov
v mokrej štvrti
San Pedra
s hašišom za 28 miliónov
dolárov
v topánkach.
hovorí sa že ich udal starý trpaslík
na obytnom člne
čo maľoval motýle
na spiace telo svojej ženy
v ich ľútostivom
sne.
Umelci, hovorí sa, zapredávajú najlacnejšie a
najrýchlejšie.
a keď sa o tom dopočul tučniak
z Hongkongu,
rozhodol sa skoncovať s Umením,
a
chcel iba to
aby sa pán sudca
poondial do tých čistých plachiet
tak vykrútil číslo
a zaranžoval
atentát
na takmer posledného
amerického
hrdinu.
môj priateľ william ■
môj priateľ William je šťastný človek:
nemá predstavivosť a preto netrpí
má ešte vždy prvé zamestnanie
prvú ženu
dokáže prejsť autom 80 000 km
a nemusí ani raz meniť brzdové obloženie
tancuje ako labuť
a má tie najkrajšie najprázdnejšie oči
na tejto strane E1 Pasa
jeho záhrada je rajom
podpätky na topánkach nemá nikdy zošúchané
a keď potriasa ruky je to pevný stisk
ľudia ho milujú
a keď môj priateľ William zomrie určite to nebude na rakovinu alebo v šialenstve
prejde povedľa diabla
a zamieri si to rovno do neba
uvidíš ho na dnešnom večierku
ako sa zubí
nad svojím martini
blažený a oslňujúci
zatiaľ čo
akýsi chlap v kúpeľni preťahuje
jeho ženu.
portrét politického kandidáta na pouličnej tabuli ■
to je on:
iba zopár slopaníc
iba zopár afér so ženskými
iba zopár vyfučaných pneumatík
a nikdy ani pomyslenie na samovraždu
iba zopár bolení zubov
nikdy bez kúska jedla
nikdy v base
nikdy zamilovaný
7 párov topánok
syn na univerzite
každý rok nový burák
životná poistka
neuveriteľne zelený trávnik
odpadkové koše s dobre priliehajúcimi vrchnákmi
zvolia ho.
■ záhada ■
môj sused je príjemný chlapík ale som z neho
celkom zmätený:
ráno vstáva veľmi skoro, ide
do práce;
jeho žena pracuje, majú dve rozkošné
deti;
večer je doma, občas vidím
deti, letmo zazriem
ženu;
o 9. večer sú všetky svetlá v ich dome
zhasnuté;
a takto to ide deň za dňom,
vyzerá celkom inteligentný človek
na začiatku tridsiatky;
jeho rutina sa dá vysvetliť
iba tým že musí
milovať svoju
prácu
veriť v
boha,
sex,
rodinu.
neviem prečo
ale zakaždým
čakám že sa tam zrazu rozbije zopár oblokov
že začujem nejaké výkriky
oplzlé reči
uvidím svietiť o 3. ráno svetlo
uvidím
lietať fľaše
ale už 5 rokov
sa jeho rutina
nemení
tak robím zaňho
sám
tie veci
ale
zdá sa mi že to jeho žena nevie
oceniť
„Hank, mohla som
už veľakrát
volať policajtov ale
neurobila som to.“
občas
mám chuť ja zavolať
polišov na nich
ale nemyslím si že by som
pochodil u nich so svojou
žalobou
ich blikajúce červené svetlá,
klaunovské ksichty v
tmavej modrosti:
„Pane, podľa
zákona
sa nedopustili nijakého
trestného
činu...“
■ moji druhovia ■
tento učí
ten žije so svojou matkou.
a toho vydržuje červenolíci otec alkoholik
s rozumom komára.
tento to berie fofrom a vydržuje ho
už 14 rokov tá istá žena.
ten napíše každých štrnásť dní jeden román
ale aspoň si zarobí na nájomné.
tento chodí z miesta na miesto
prespáva v brlohoch, pije a píše si tie svoje
drísty.
tento rozmnožuje svoje knihy na
xeroxe.
ten býva v opustenej sprchárni
v hollywoodskom hoteli.
zdá sa že tento ovláda fintu ako dostávať jedno štipko
za druhým,
jeho život je vypĺňaním tlačív,
tento je jednoducho pracháč a býva v najlepších
domoch a klopká na najlepšie dvere,
ten raňajkoval s Williamom Carlosom
Williamsom.
a tento učí.
a ten učí.
a tento vydáva príručky ako písať
a rozpráva príšerne rozkazovačným hlasom.
sú všade.
každý je spisovateľ.
a skoro každý spisovateľ je básnik.
básnici básnici básnici básnici básnici básnici
básnici básnici básnici básnici básnici básnici
keď nabudúce zazvoní telefón
bude to básnik.
muž pri dverách
bude básnik.
tento učí
a ten žije so svojou matkou
a ten píše poviedku o
Ezrovi Poundovi.
ach, bratia, nepoznám choršie a
podradnejšie plemeno ako sme my.
■ niektorí ľudia ■
niektorí ľudia sa nikdy nezbláznia,
to ja sa raz natiahnem za gauč
na 3-4 dni.
tam ma nájdu,
je to Cherubín, povedia, a
nalejú mi dolu hrdlom víno
budú mi masírovať hrudník
a fŕkať ma olejom.
potom povstanem s revom,
rykom a rečnením
pošlem ich aj s celým vesmírom dočerta
a zaženiem cez
trávnik.
budem sa cítiť oveľa lepšie,
sadnem si k hrianke a vajíčkam,
zanôtim si krátku melódiu,
odrazu sa stanem milučkým ako
ružová
nakŕmená veľryba.
niektorí ľudia sa nikdy nezbláznia,
tí musia mať ale
príšerný život.
■ doplnok k výkladu o masách ■
niektorí ľudia sú iba mladí a nič
viac a
niektorí ľudia sú iba starí a nič
viac
a niektorí ľudia sú tak medzi tým a
iba to.
a keby aj muchy nosili na chrbtoch
šaty
a všetky budovy horeli
v zlatom ohni,
keby sa nebesia natriasali ako
brušná tanečnica
a všetky atómové bomby sa pustili
do plaču,
niektorí ľudia by boli iba mladí a nič
viac a
niektorí ľudia iba starí a nič
viac,
a tí ostatní by boli stále
rovnakí.
tých zopár ktorí sa odlišujú
zlikvidujú pomerne pohotovo
polícia, vlastné matere, oni
sami.
všetko čo zostalo môžeš
vidieť.
je to
ťažké
.
■ vyvíjame sa ■
na začiatku to vyzerá že preťahovanie je tá najväčšia
vec,
neskôr je to spoločenská angažovanosť,
potom intelektuálne výkony,
a neskôr
sa niektorí dajú na náboženstvo
iní zasa na umenie.
a potom príde hrabanie prachov
a po hrabaní prachov
obdobie keď predstierame že
na prachoch nezáleží.
potom je to zdravie a záľuby,
cestovanie, a nakoniec len tak sedíme
myslíme hmlisto na hmlisté veci,
zakoreňujeme sa v záhradách
nenávidíme muchy, hluk, zlé počasie, slimáky,
hrubosť, všetko neočakávané, nových susedov,
starých priateľov, opilcov, fajčenie, preťahovanie,
spev, tanec, karieristov,
poštára a burinu.
človek z toho div nezošalie: z čakania na
smrť.
láska je pes z pekla
■ dievčatá odnikiaľ ■
dievčatá odnikiaľ prichádzali
a sedávali na mojich stoličkách a
pili a fajčili so mnou
a šli so mnou do postele
neskutočné ako detské
hračky
občas
s
nimi
boli
kratučké okamihy
zázračného kúzla
ale väčšinu
času
boli odpútané
od všetkého
oblohy
zeme
mora
hlasu
smiechu
či
šťastia.
nerobili nič iné
iba boli.
boli dosť
odvážne
ale menej
láskavé.
vždy som sa cítil
lepšie keď
odišli
a nevedel som si
vysvetliť prečo
sa vlastne
vracajú
zakaždým s
nejakou historkou
ako ich zneužili
čo mohla
byť aj
pravda.
ale
občas za dlhých
nocí
boli únavné
s tým
svojím
preklínaním a svojimi
rozhorčenými
popletenými
rečami
bohatými vlasmi
ktoré im padali
do tvárí.
dievčatá
odnikiaľ
mali toho veľa
na srdci.
občas
sa mi zdalo že toto
(a ony samy)
je dosť
zaujímavé
ako to
všetko
zápalistovysvetľovali
a kopali
pritom
dlhými nohami na
vysokých
podpätkoch
doteraz
vždy so sebou prinášali
starosti
také či
onaké
najmä keď ma
to začalo
priveľmi
interesovať.
vtedy vždy
vedeli
čo robiť
a naozaj
to
urobili.
■ žena z Nemecka ■
každú 3.-4. noc zvoní telefón
je to tá žena z Nemecka,
jej hovory sú krátke:
„haló,“ povie, „to som ja.“
nikdy som sa nespýtal ako sa volá.
„čo robíš?“ pýta sa.
„pijem biele víno a klepkám na stroji,“
hovorím.
„to vravíš vždy.“
„to znamená že je to okej.“
„ja som si dala trochu červeného, ako sa ti
darí?“
„ďalšie nanič lásky,“ hovorím, „všetky spejú k zlému
koncu.“
„aj moje,“ odpovedá.
„je to smutné, však? chcem s tým skončiť.“
„ja nemôžem,“ ona na to.
„dobre, myslím, že ani ja nie.“
„pôjdem si ľahnúť, dobrú noc.“
„dobrú noc,“ hovorím.
a takmer ju vidím v jej spálni, vidím ju
ako skladá slúchadlo, teraz zhasína,
prikrýva sa, zhlboka vdychuje a vydychuje,
je smutná, zakrývajú ju steny, je sama.
chcem vedieť ako sa volá.
vodné chrobáky ■
keď moja matka prichytila tatka v
záhrade ako pozoruje dva vodné chrobáky
pri kopulácii
počul som o tom cez steny
hovoriť celú noc
a keď sa schovala do
kufra jeho auta ktorým
šiel za svojou frajerkou
a vykukla až keď
vošiel dnu
aby ich prichytila
pri kopulovaní
počul som o tom
cez steny
hovoriť celú noc.
rozhodol som sa že keď vyrastiem
nespôsobím svojej žene
bolesť, ale
to sa nemalo splniť: spôsobil som
svojim ženám bolesť a ony
spôsobili bolesť mne.
a pozoroval som motýle,
chrobáky, opice, ľudí, psy.
malé deti s veľkými myšlienkami
sú všade.
■ KONIEC MOBYHO DICKA ■
oproti nám cez ulicu býval profesor
bol na štipendiu a písal niečo
o Mobym Dickovi
ale zakaždým keď k nám skočil
boli sme opití a hádali sme sa
iba občas sme sa ho medzi
rečou niečo spýtali
a ďalej sme pili a hádali sa.
bol u nás zo 3 razy
bez ženy
a zakaždým nás našiel rovnako.
nakoniec som sa odsťahoval
a ďalej sme pili a hádali sa
ale spolu sme už vtedy nežili.
potom sme sa vídali čoraz menej.
jedného dňa som ju videl v obchodnom dome
ako si skúša slnečné okuliare.
„počuj,“ spýtal som sa jej, „čo ten profesor: dokončil
Mobyho Dicka?“
„hej,“ povedala, „dokončil Mobyho Dicka a
na jeseň sa vracia do školy.“
„nekupuj si tie slepáky,“ povedal som, „vyzeráš v nich
príšerne.“
„mne sa celkom páčia,“ povedala.
pobral som sa uličkou pohľadať
zubnú pastu.
■ správa dáme ktorá očakávala ruperta brooka ■
hej, čo ste očakávali? školáka čo si šušle Donna? alebo
nejakého praktickejšieho milenca napĺňajúceho vás
smradom, aký má Life?
som šašo a nijaký džentlmen: šiel som po
Brooklynskom moste
v pyžame s Cranom, ale ako starnete nemáte chuť
spáchať samovraždu
je čoraz menej dôvodov na ňu.
tak obklopený kožou a jahňacími rebierkami,
morbídnymi kravatami
iných šatníkov kujem dokola pikle a pomaranče
sa nalievajú hudbou môjho úskočného mrmlania.
Brooke? nie, som opica s olivou stratenou v
cirkusovom piesku vášho smiechu, cirkusové opice,
cirkusové tigre,
cirkusoví blázni financií preťahujú svoje sekretárky
pred
odchodom vlaku o 17. 15... a čo ste očakávali?
ružovolíce Picassove farby rovno z tuby na váš
vyschnutý mozog?
tak, izba bola namodro zadymená mojím varením,
peklo,
nezmyselné more
a ja som padol na prsty ožratý z poslednej trošky
vášho chľastu,
padol som do tŕnitej révy a preklínal vaše meno,
nijaký džentlmen,
nijaký džentlmen,
láska s vyhadzovom ako uštipnutie hadom,
veranda bzučala muchami a muchami
a lžami, a vaše červené ústa vrieskali,
vaše očiská vrieskali
trhali ako dávno splatné účty slová:
OŽRATÝ! ZNOVA OŽRATÝ!
Ó, TY IDIOT!
tak, Yeats, Keats, gýč... nič len marhuľa!
hej, čo sa stalo Španielsku? môjmu chlapcovi Lorcovi?
revolúcia? musíš vstúpiť do brigády!
nechaj ma tak!
■ báseň pre barbaru, báseň pre jane, báseň pre frances,
báseň pre všetky alebo ktorúkoľvek z nich ■
ryba zjedla kvet
a hrobky si hvízdali
Dixie
keď si mi povedala že už nemáš
záujem
starci v záložniach sveta
pozerali dookola a zabíjali sa v mojej mysli
keď si povedala
že už nemáš
záujem
v ten deň som ťa videl s tvojím novým
milencom
teba a tvojho nového milenca
ako ste sa prechádzali po mojich bulvároch
okolo mäsiarstva
okolo obchodu s liehovinami
okolo realitnej
kancelárie
ha ha
zrazu som ja nemal
záujem
vošiel som do obchodu a kúpil
figúrku srnčeka
malý kaktus
plechovku s morskými rakmi
pár zelených rukavíc
hoblík
trochu kadidla
korenie mlieko vajcia
päťku
whisky
a automapu dolného
Texasu
predavač mi to všetko dal do vreca
bolo to natrepané a ťažké no
aspoň som vedel že niečo
mám.
■ jedna pre starú krivozubú ■
poznám ženu
ktorá stále kupuje hlavolamy
čínske
hlavolamy
stavebnice
drôtiky
kúsky ktoré nakoniec nejako
dá dohromady.
rieši to
matematicky
skladá tie svoje
hlavolamy
žije dolu pri mori
necháva cukor pre mravce
a verí
v konečnom dôsledku
v lepší svet.
vlasy má biele
zriedkakedy si ich češe
má krivé zuby
a nosí vyťahanú neforemnú
kombinézu na tele ktoré
by chcela mať väčšina žien.
celé roky ma popudzovala
tým čo som pokladal za jej
výstrednosť —
napríklad keď máčala vaječné škrupiny vo vode
polievala ňou rastliny
aby dostali vápnik.
ale keď napokon myslím na jej
život
a porovnávam ho s inými životmi
oslnivejšími originálnejšími
a krajšími
zisťujem že zranila menej
ľudí než hocikto z tých čo poznám
(a keď poviem zraniť, viem, čo hovorím).
prežila hrozné časy,
časy keď som jej možno mal
viac pomôcť
pretože je matkou môjho jediného
dieťaťa
a kedysi sme boli veľkí milenci
ale ona obstála
ako som povedal
zranila menej ľudí než
hocikto z tých čo poznám,
a ak sa na to pozeráš takto,
tak
vytvorila naozaj lepší svet.
zvíťazila.
Frances, toto je báseň pre
teba.
■ prípad stetoskop ■
môj doktor práve prišiel do ordinácie
od operácie.
stretli sme sa v mužskom hajzlíku.
„Dočerta,“ hovorí mi,
„kde ste ju splašili? Ach, práve také
dievčatá si rád pozerám!“
vravím mu, „to je moja špecializácia: cementové
srdcia a nádherné telá. Ak sa vám podarí
nahmatať jej pulz, zavolajte ma.“
„dám na ňu dobrý pozor,“ hovorí.
„áno, a nezabudnite prosím na všetky etické
zásady vášho váženého povolania,“ vravím
mu.
vyťahuje si zips na nohaviciach, potom sa umýva,
„a čo vaše zdravie?“ pýta sa.
„fyzicky som čulý ako tik na tvári, psychicky
zničený, stratený, so svojím krížikom, všetko je to
nahovno.“
„dám na ňu dobrý pozor.“
„áno, a zavolajte ma keby ten pulz.“
vychádza von.
som hotový, vyťahujem si zips a tiež vychádzam,
ibaže sa neumývam.
od takých vecí mám ďaleko.
■ sex ■
idem vozom po Wilton Avenue
keď mi toto dievča asi tak pätnástka
oblečené do úzkych džínsov
ktoré jej zvierajú zadok ako dve ruky
vyjde rovno pred auto
zabrzdím aby mohla prejsť na druhú stranu
a ako tak sledujem jej vlniace sa krivky
ona pozrie cez čelné sklo
fialovými očami priamo
na mňa
a pritom vyfúkne
z úst
najväčšiu ružovkastú bublinu
zo žuvačky
akú som kedy videl
zatiaľ čo mne znie z autorádia
Beethoven.
vchádza do malého obchodu s potravinami
a mizne dnu
a ja tu zostávam sám iba s
Ludwigom.
■ už ste sa niekedy bozkávali s leopardicou? ■
táto žena si myslí že je leopardica
a občas pri milovaní
vrčí a prská
a vlasy jej padajú dolu
a ona hľadí spod srsti
a vyciera tesáky
ale ja ju len bozkávam a ďalej sa milujeme,
už ste sa niekedy bozkávali s leopardicou?
už ste niekedy videli ženu leopardicu ktorá
vychutnáva milovanie?
ak nie tak neviete čo je to milovať sa, vážený.
vy s vašimi vevericami a poletuškami
a slonicami a ovcami.
keby ste raz spali s leopardicou
už nikdy by ste nechceli
veverice, poletušky, slonice, ovce, líšky,
rosomáky,
nikoho iného len leopardicu
leopardicu čo chodí po izbe
leopardicu čo chodí po vašej duši,
všetky ostatné ľúbostné básne sú humbug
keď sa táto černastá hladká kožušina sunie po vás
a obloha sa vám opiera o chrbát.
leopardica je sen ktorý sa prevtelil v skutočnosť
a nežiada sa vám nič vracať späť
po ničom netúžite
kožušina sa sunie po vás
pozriete sa hore
a ste uväznený v očiach leopardice
■ vták ■
ten vták červenooký a trpiaci
závratmi ako ja priletel
na jeden záťah z Egypta
o 5. hodine ráno,
a Maria takmer spadla z nôh:
čo to bolo, nejaká raketa?
tak sme šli hore schodmi.
nalial som dva poháre portského
a sedeli sme tam zatiaľ čo hrabivci
vychádzali zo svojich mizerných ulít zarábať prachy
Maria vyšla umyť
misu
a ja som tam sedel škrabal si trojdňové strnisko
a myslel na toho bláznivého vtáka
že to bolo asi takto:
dôležité bolo iba jedno
niekam sa dostať
čím rýchlejšie
pretože pomalšie by znamenalo
umrieť. Maria sa vrátila
a odokryla prikrývku
a ja som sa vyzliekol zo zamastených šiat
a vliezol som do prepotených perín,
zatvoril oči voči zvukom a svetlu,
a počúval ako klesá počul jej natiahnuté nohy
a jej chladivé prsty na nohách ako mi stúpajú po
lýtkach
a pomenoval som toho vtáka
pán Amerika
a potom som rýchlo zaspal.
■ dusené ■
urob dusené napoludnie, miláčik, a pozri
mravce, piliny, sľuda
rastliny, tiene lavičiek ako
zlé vtipy;
myslíš že budeme dnes
počuť Predanú nevestu?
a čo tvoj zub?
mal by som si umyť nohy a
vyčistiť nechty
niežeby som sa cítil viac ako Kristus
ale
menej ako malomocný —
čo je dôležité keďže
chudoba je malá hra čo hráš
so svojou dobou.
pozrimeže: najprv poštár
potom včerajšie Timesy.
takže
do vzduchu vyletíme
tiež až o deň
neskôr.
potom bude nasledovať knižnica alebo
prechádzka po uliciach.
veľa veľkých ľudí sa
prechádzalo po uliciach
ale je to otrava byť
veľkým človekom
ako keď nesie opica 2-kilové
vrece zemiakov do 12-metrového kopca.
Paríž počká.
ešte soli?
keď sa najeme
poďme spať, poďme spať.
nevieme zarábať prachy keď sme
hore.
Bukowski, ten spisovateľ?
■ 462-0614 ■
mám teraz veľa telefonátov.
Všetky sú rovnaké.
„tam je Charles Bukowski,
ten spisovateľ?“
„áno,“ hovorím,
a oni mi rozprávajú
že rozumejú môjmu
písaniu,
a niektorí z nich sú sami spisovatelia
alebo chcú byť spisovateľmi
a majú ubíjajúce a
príšerné zamestnania
a nemôžu hľadieť na izbu
byt
steny
tú noc —
chcú sa s niekým
porozprávať,
a nemôžu uveriť
že im nemôžem pomôcť
že som nenašiel pravé slovo.
nemôžu uveriť
že práve teraz
sa zvíjam v mojej izbe
chytám sa za brucho
a vravím
„Ježiš Ježiš Ježiš, už
dosť!“
nemôžu uveriť
že ten život bez lásky
ulice
samotu
steny
poznám na vlastnej koži.
a keď im zložím slúchadlo myslia
že si nechávam pre seba nejaké
tajomstvo.
nepíšem preto že by som
vedel všetko.
keď zvoní telefón
aj ja by som rád počul slová
ktoré môžu zmierniť
to o čom som hovoril.
a preto uvádzam svoje
číslo.
■ belošskí básnici ■
belošskí básnici obyčajne klopú celkom skoro
a klopú a vyzváňajú
vyzváňajú a klopú
hoci sú ešte všetky rolety stiahnuté;
nakoniec vstanem aj keď s opicou
v predstave že taká vytrvalosť
musí značiť šťastie, akýsi
poklad — či už ženu alebo prachy,
„už! už!“ kričím
a hľadám čosi čím by som mohol zahaliť svoje hnusné
nahé telo, najprv sa však musím vyvracať,
potom si vyplachujem ústa; ale tak sa mi iba chce
znovu vracať,
zabudnem na to — idem k dverám —
„no čo sa deje?“
„ste Bukowski?“
„hej. tak poďte.“
sedíme a pozeráme na seba —
on veľmi rázny a mladý —
najnovšie kvitnúce šaty —
množstvo farieb a hodváb —
tvár ako lasička —
„nepamätáte si ma?“
pýta sa.
„nie.“
„bol som tu pred časom, boli ste trochu úsečný.
nepáčili sa vám moje básne.“
„existuje milión dôvodov aby sa básne
nepáčili.“
„pozrite si tieto.“
dal mi ich. boli nudnejšie ako papier na ktorom boli
napísané, nemali šťavu ani
iskru, celkom hluché, nikdy som nič slabšie
nečítal.
„ehm,“ povedal som. „hm-hm.“
„chcete povedať že sa vám
NEPÁČIA?“
„nie je v nich nič — sú ako kýbeľ s odparenou
šťankou.“
vzal papiere, vstal a prechádzal sa
po izbe. „počkaj, Bukowski. pošlem ti pár štetiek
z Malibu,
také si ešte doteraz
nevidel.“
„naozaj mladý?“ spýtal som sa.
„hej, uvidíš,“
odvetil.
a vybehol
dvermi
jeho štetky z Malibu boli ako jeho
básne: nikdy
neprišli.
■ Z KAT. ANGLIČTINY ■
100 miliónov ploštíc na schodoch do
pekla,
prichádzajú si so mnou vypiť
odierajú mi chrbát;
táto izba zahádzaná špinou,
dlážka plná žltých novín
spred 3 týždňov; kopec fliaš, červená
ceruza, zdrap
toaletného papiera, tieto zvyšky
rozbitých vecí;
muchy ma otravujú zatiaľ čo predavačky zmrzliny
prechádzajú popri mojom okne;
v noci spím, vlastne sa iba pokúšam
medzi hromadami smradľavej bielizne;
duchovia vychádzajú na svet,
hrajú nečisté hry, diabolské hry, hry plné hrôzy s
mojou mysľou;
ráno je na plachte krv
z rozodratej rany na mojom
chrbte.
obliekam si košeľu čo mi rozjatruje
chrbát, tú prehnitú handru,
a keď si oblečiem nohavice
v rozkroku zodraté, vyberám z poštovej schránky
(okrem iných vyhrážok):
„Vážený pán Bukowski
radi by sme videli ďalšie vaše básne
vhodné na publikovanie v
---------------------------Poetry Review.
Bolo by to možné?“
■ imidž ■
sedí v kresle naproti mne,
„vyzeráte zdravo,“ hovorí tónom, v ktorom
znie až znechutenie.
„3 fľaše bieleho nemeckého vína každú noc,“
vysvetľujem mu.
„našich čitateľov by zaujímalo...“
pýta sa. ide ku chladničke a otvára
dvierka: „všetky tieto vitamíny...“
„tiamín-hcl,“ hovorím, „b-2, cholín, b-6, kyselina
listová, zinok, e, b-12, niacín, kalcium, magnézium,
a-e komplex, PABA... a 3 fľaše bieleho
nemeckého vína každú noc...“
„čo je v tých pohároch na dreze?“
pýta sa.
„bylinky,“ vravím mu, „vodilka, bazalka pravá,
lucerna siata, mäta, mu, štiav kyslý, šípky ruže, papája,
gotu kola, ďatelina, kostihoj, senovka grécka, sasafras
a harmanček... a pijem pramenitú vodu, minerálnu
vodu a 3 fľaše nemeckého bieleho vína...“
„našich čitateľov by zaujímalo...“
pýta sa.
„čo takého?“ pýtam sa. „nejem nič čo chodí po
štyroch a nie som kanibal a kengury a
opice neprichádzajú do úvahy...“
„chcem povedať,“ hovorí, „že ľudia vás pokladali za
tvrdého chlapíka...“
„ó,“ hovorím, „to som...“
„ale čo váš imidž?“ pýta sa. „ľudia nečakajú
že budete práve takýto...“
„ja viem,“ hovorím, „zlikvidoval som ten svoj pivný
sval. zhodil som zo 44 na 38, stratil som 21 libier...“
„chcem povedať,“ pokračuje, „že ste predstavovali
človeka blížiaceho sa
bezstarostne a odvážne na okraj smrti, pochabo ale
malo
to štýl... ako Don Quijot, veterné mlyny...“
„nevravte nikomu nič,“ ja mu nato, „a možno sa nám
podarí zachrániť imidž alebo aspoň oddialiť jeho
stratu...“
„ešte nakoniec začnete veriť v Boha,“ hovorí.
„mojím bohom,“ hovorím, „sú 3 fľaše toho...“
„v poriadku,“ skáče mi do reči, „zdá sa mi to
v poriadku.“
„ešte vždy kefujem,“ hovorím, „a dávam stávky na
kone a rád
chodím na boxerské zápasy a stále milujem svoju
dcéru
a takmer milujem svoju terajšiu priateľku, možno
dokonca...“
„v poriadku,“ hovorí, „môžete ma zaviezť späť
k môjmu vozu?“
„okej,“ hovorím, „na autách som tiež neprestal jazdiť.“
zamykám dvere a odchádzame k môjmu autu.
■ znova mŕtvy ■
volal mi Ben a hovorí: „ide taká hláska že
si mŕtvy, do Hustlera už 3 či 4
volali.“
„ťy,“ povedal som, „možno že mŕtvy o tom nevie,
možno som predsa len
mŕtvy...“
pred 5 rokmi to niekto spustil:„Bukowski zomrel.“
teraz s tým začínajú znova.
veľmi ma chcú mať mŕtveho.
zrejme veľmi nedám spať tým privolávačom smrti.
niekoho štve
že chlap okolo šesťdesiatky
ešte stále píše.
malo by to v nich prebudiť nádej nie
nenávisť.
zomriem, drahí priatelia, vôbec o tom
nepochybujem
len si tak myslím že náš svet
by bol lepší
keby sme rovnako oslavovali aj to
že človek žije.
john dillinger a le chasseur maudit m
je mi ľúto, a jednoducho to nemá štýl, ale nepomôžem
si:
dievčatá mi pripomínajú vlas vo výlevke, dievčatá mi
pripomínajú črevá
a mechúry a pohyby pri vylučovaní; je mi ľúto ale aj
zmrzlinárske zvončeky, dojčatá, strojové ventily, čeľaď
priečnoústych, listy palmy,
kroky v predsieni... všetky ma rozčuľujú mrazivým
pokojom
náhrobného kameňa; unikneš tomu iba tým že si
spomenieš že boli aj iní zúfalí muži:
Dillinger, Rimbaud, Villon, Babyface Nelson, Seneca,
van Gogh,
alebo zúfalé ženy: zápasníčky, pestúnky, čašníčky,
kurvy, poetky... hoci
pripúšťam že rozbíjanie ľadových kociek je dôležité
rovnako ako myš oňuchávajúca prázdnu plechovku
od piva —
dve duté prázdnoty hľadiace jedna do druhej,
alebo nočné mory prepichnuté špinavými loďami
ktoré vchádzajú svojimi svetlami do obozretnej
pavučiny vášho mozgu,
svojimi slanými svetlami
ktoré sa vás dotknú a opustia vás
kvôli trvácnejšej láske v akejsi Indii;
alebo jazda autom na veľké vzdialenosti
bez akéhokoľvek dôvodu
omámenie spánkom pri otvorených oblokoch keď
sa vám trhá košeľa a trepoce ako vyľakaný vták,
a samé semafory, samá červená,
nočný požiar a porážka, porážka...
škorpióny, ruvačky, bremená:
x džobov, x žien, x ksichtov, x životov,
Beethoven v hrobe odspodu vonia fialky;
červené fúriky, áno, možno
alebo list z Pekla s podpisom diabla
alebo dvaja príma chlapci čo si dávajú do držky
v akejsi lacnej aréne plnej vrieskajúceho dymu,
ale väčšinou si nemôžem pomôcť, sedím tu
s hubou plnou hnijúcich zubov,
sedím tu a čítam Herricka a Spensera a
Marvella a Hopkinsa a Bronteovú (dnes Emily);
a počúvam Dvofákovu Poludnicu
alebo Franckovo Le Chasseur Maudit,
naozaj si nemôžem pomôcť, a je mi ľúto:
dostávam listy od mladého básnika
(zdá sa, že veľmi mladého)
v ktorých píše že raz ma určite uznajú za
jedného z najväčších básnikov na svete. Básnik!
podvod: dnes som šiel v slnku a po uliciach
tohto mesta: nič som nevidel, nič som sa nedozvedel,
nič som nebol, a keď som sa vracal do svojej izby
videl som starenu s príšerným úškrnom;
bola už mŕtva, a všade som si uvedomoval drôty:
telefónne drôty, elektrické drôty, drôty pre elektrické
tváre
chytené ako zlaté rybky do pohára, usmievavé,
a vtáky odleteli, nechceli drôt
alebo úsmev z drôtu
a ja som zatvoril dvere (konečne)
ale za oknami to bolo to isté:
húkal klaksón, ktosi sa smial, splachoval záchod,
a čo je zvláštne potom som si
pomyslel na všetky očíslované kone
ktoré preleteli okolo vo všeobecnom ošiali,
preleteli ako Sokrates, preleteli ako Lorca,
ako Chatterton...
radšej by som si mal predstaviť že naša smrť
nespôsobí veľa
starostí ak nepočítame odstránenie pozostatkov,
problém
ako zlikvidovať odpadky,
a hoci som si nechal listy toho mladého básnika,
neverím im
ale ako na
choré palmy
a koniec slnka
občas na ne pozerám.
■ nechoďte ku mne ale ak prídete..,
hej iste, budem doma ak len nebudem vonku
neklopte ak sa nesvieti
alebo ak počujete hlasy alebo
keby som čítal Prousta
ak mi niekto zasunie Prousta pod dvere
alebo jednu zo svojich kostí na dusené,
ale nepožičiavam peniaze či
telefón
alebo to čo ešte zostalo z môjho voza
hoci môžete dostať včerajšie noviny
starú košeľu či chlieb so salámou
alebo nocľah na gauči
ak nevykrikujete zo sna
rozprávať o sebe môžete
to je v poriadku,
všetci prežívame ťažké časy
ibaže ja sa nepokúšam založiť si rodinu
absolvovať Harvard
alebo kúpiť si poľovnícku usadlosť,
nemám vysoké ambície
skúšam sa len udržať nad hladinou
trochu dlhšie,
teda ak niekedy zaklopete
a ja neodpoviem
a nebude u mňa nejaká žena
možno mám rozbitú hubu
a čakám telegram
alebo naháňam motýle na
tapete,
chcem povedať že ak neodpoviem
neodpoviem, a dôvodom je
že ešte nie som prichystaný zabiť vás
alebo vás milovať, alebo dokonca chápať,
to znamená že sa mi nechce rozprávať
mám kopu roboty, som šialený, je mi fajn
alebo budem možno naťahovať povraz;
tak keby aj bolo rozsvietené
a počuli by ste zvuky
ako keď sa dýcha alebo modlí alebo spieva
hrá rádio, či sa kotúľajú kocky
alebo sa píše na stroji —
vypadnite, nie je na to deň
noc, hodina;
nie že by som nevedel byť zdvorilý
nechcem ublížiť ničomu, ani chrobákovi nie
ale občas zhromažďujem čosi ako dôkazy
ktoré je namáhavé roztriediť
a vaše modré oči, určite budú modré
a vaše vlasy, ak ešte nejaké máte
a vaša myseľ — nemôžu vojsť
kým nie je povraz odrezaný alebo zauzlený
alebo kým sa neoholím v
nových zrkadlách, alebo kým sa svet
nezastaví alebo neotvorínavždy.
Vyznanie tým čo ani nedýchajú na pohreboch
prasa bojuje aby dosiahlo
veľkosť slnka
a tisíc núl pristáva ako
roj včiel na mojej pokožke a
zoznam mojich výkrikov
v malej izbe
hrbím sa nad týmito klávesmi:
qwertzuiop/(
asdfghjklô§ň
yxcvbnm,.—
riedka armádna
polievka z kostí na vyhodenie
takto zničila maľbu!
okradli nás bez
búchačiek!
lámeme sa ako dosky a
kriketové palice,
lámeme sa.
držím mŕtvu kvetinu na
slnku, je to ľahké, prechádzam sa po
starých izbách a obdivujem
Balzaca. 80 románov a teraz je
mŕtvy zatiaľ čo ja posielam básničku do
New Orleansu a vy ju otvárate
a pozeráte na svojho
milenca a ja nie som váš
milenec a nie som ničí
milenec.
hľadám miesta kde by som odkvapkal
čierne bozky
veveríc.
je 8 hodín
ráno či večer.
práve som sa
vrátil, ten
stroj ma žmýka a ja sa
vyzliekam.
■ tak som tu ■
opitý o 3. ráno na dne mojej 2. fľaše
vína, naklepal som na stroji 12-15 strán
básnictva
starec
posadnutý mladými dievčatami v tomto
rednúcom šere
pečeň fuč
ľadviny to čaká
pankreas vyčerpaný
tlak na maxime
a strach z premárnených rokov
sa mi smeje pomedzi prsty na nohách
nijaká žena nebude so mnou žiť
nijaká Florence Slávičia ktorá by dávala
na mňa pozor.
ak ma porazí budem tu ležať takých šesť
dní, moje tri mačky mi budú lačne trhať mäso
z nôh, hrude, hlavy
v rádiu budú dávať klasickú hudbu.
sľúbil som si že nikdy nebudem písať starecké
básne
ale táto je zábavná, vidíte, dá sa ospravedlniť,
pretože o 3. ráno je
stále viac toho
čo odišlo a idem vytiahnuť zo stroja tento
list papiera
naliať si ďalší pohár a
vložiť ďalší
aby som sa pomiloval s čerstvou novou belosťou
možno opäť dobyjem
šťastie
najprv pre
seba
potom
pre vás.
■ listy palmy ■
presne o 24.00 o polnoci
1973 - 74
v Los Angeles
začalo pršať na
listy palmy za mojím oblokom
spustili klaksóny
a prskavky
a zaburácalo to.
šiel som do postele o 9. večer.
zhasol som svetlo
zakryl sa prikrývkou —
ich veselosť, ich šťastie,
ich výkriky, ich papierové klobúky,
ich autá, ich ženy,
ich amatérske opijáše...
Silvester mi vždy naháňa
hrôzu
život nepozná nijaké delenie na roky.
teraz klaksóny prestali a
prskavky a burácanie...
5 minút a je po všetkom...
počujem už len dážď
na listoch palmy,
a myslím si,
že nebudem nikdy rozumieť ľudom,
ale prežil
som to.
■ obavy a šialenstvo
zadebnený tu na 2. poschodí
stolička proti dverám
mäsiarsky nôž na stole
klepkám na stroji svoju prvú báseň tu
vystreľovací nôž vo vrecku
klepkám toto
pre môjho výbercu daní
pre dievčatá v Omahe
pre môjho výbercu daní
pre dievčatá v Ohiu
pre môjho výbercu daní
som znova plonk
vlastním V4 tohto domu
mám citrónovník
mám hrušku
mám figovník
každý sa trápi teraz o moju dušu
ja sa trápim teraz o svoju dušu
z tejto izby sa ide na balkón
môžem si vyjsť na balkón a vidím prístav
dnes v noci sa opijem a vyjdem naň
možno sa mi podarí vypadnúť z balkóna
a napísať o tom báseňak si nedolámem prsty a ramená.
toto je dobré nezáleží na tom čo hovoria
vo východnom Hollywoode som písal o smrti
teraz idem písať o San Pedre
vpadol som do novej arény.
„povedz Chinaskému že ho víta periféria,“
povedal ktosi mojej priateľke
a ja som odvetil, „moja periféria môže bozať jej
perifériu v riť.“
San Pedro vyžmýkam ťa ako mokrého potkana
San Pedro skrotím ťa ako divého žrebca
budem písať o tvojom moste a tvojich lodiach
tvojich občanov zvlečiem z kože až na kosť
usadím sa tu rovnako ako som sa usadil inde.
budem pozorovať tieto steny
pokúsim sa splatiť hypotéku
budem kŕmiť svoju mačku
budem milovať svoju ženu
budem počúvať Elgara, Stravinského a Mozarta.
budem rozmýšľať o Henrym Millerovi pri umývaní
zubov.
budem používať všetky 3 kúpeľne
obe spálne
a elektrickú rúru.
teraz môžem stroskotať najrôznejšími spôsobmi
v tom som bol vždy jednotka.
inštalácia je z medi
písací stroj je zo mňa
a všade okolo je dosť zeme kde sa dá bývať,
stačí len zdvihnúť riť z tejto stoličky.
zadebnený tu na 2. poschodí
som znovu v malej miestnosti.
■ daždivý deň v okresnom múzeu v los angeles ■
žid sa prevalil a
bolo po ňom. 99 guľometov
zaslali do Francúzska, ktosi vyhral 3. dostih
kým som si prezeral
vrtuľu starého jednoplošníka
prišiel akýsi muž s páskou cez oko. spustil sa
dážď. pršalo a pršalo a sanitky
uháňali
po uliciach, a hoci
bolo všetko nezaujímavé ako vždy
tešil som sa z toho okamihu
ako vtedy v New Orleanse
keď som žil na sladkostiach
a pozoroval holuby
v odľahlej uličke čo mala francúzske meno
a rieka za mnou sa zatiaľ menila
na priepasť
a oblaky sa chorobne pohybovali po
oblohe ktorá umrela
ešte v čase keď Caesara dobodali na smrť,
a ja som si vtedy sľúbil
že si raz spomeniem
aké to bolo.
akýsi muž prišiel a zakašľal.
čo myslíte prestane pršať? povedal.
neodpovedal som. dotkol som sa
starej vrtule a počúval
ako sa mravce na streche rútia cez
okraj sveta, odpáľte, povedal som,
odpáľte lebo zavolám
strážnika.
■ neznášam slzy ■
niekoľko stoviek bláznov očumovalo
hus ktorá si zlomila nohu
skúšali vymyslieť
čo s tým
keď sa dovalil poliš
a vytiahol búchačku
a problém bol vyriešený
ale nie pre ženskú
ktorá vybehla z búdy
a vyhlasovala že zabil jej maznáčika
ale poliš si leštil remeň
a povedal jej
bozaj ma v riť
pošli sťažnosť prezidentovi;
ten vták plakal
a ja neznášam slzy.
poskladal som plátno
a šiel ďalej po hradskej:
tí bastardi mi zničili
krajinku.
■ s nóbl dámou vo veľkom kvetinovom klobúku... ■
hľadáme nové miesta. Paríž je
sračka New York je strelnica New Orleans sú splašky
Londýn
je senilný Viedeň je strelená samica Madrid je soľný
stĺp San Francisco je skľúčenosť Tanger smrdí
Rím je samé svinstvo Neapol nie je nič Atény ako
alkoholici Dublin ako deštrukcia Káhira ako kríza
Bombay ako bedári Belfast ako bajonety Detroit ako
depresie
Tokio ako Toyota San Diego ako semeno syfilitika
Las Vegas ako lascívnosť New Heaven ako
Connecticut
hľadáme nové miesta a miest
na hľadanie nových miest je čoraz menej, ťažko
nájdete
hoci len byt ak máte ženu alebo
frajerku alebo decko alebo psa alebo mačku, ťažko
nájdete
hoci len byt aj keby ste boli dokonca sám.
hľadáme nové miesta, a stále prší a tráva je málokedy zelená a
akcie stúpajú a dolár klesá a
každý tretí človek na ulici
poberá podporu alebo ATD.
a Paríž je sračka a New York je strelnica
a ja som vždy túžil viezť sa raz na jednom z tých
kočov so záprahom koní východne od Canal Street
poháňal by ho černoch vo vysokom klobúku
ja by som bol opitýa vedľa nóbl dáma vo veľkom kvetinovom klobúku...
hľadáme miesta iba také miestečka na bývanie.
neposielajte ma k Ježišovi.
pošlite mi len pohľadnicu a na nej zopár
slov.
nebudem sa rozprávať s nikým,
nenecháme ich doondiť to ako
v Taose a Big Sure.
nie, netreba pohľadnicu,
pošlite mi odpoveď v obálke
a zapečaťte ju najkvalitnejším červeným voskom
aký nájdete.
■ Ako vrabec ■
Aby si dal život, musíš život vziať,
a kým sa náš žiaľ znáša všedný a prázdny
na more miliárd kvapiek krvi
prichádzam na nebezpečné prepadávajúce sa plytčiny
lemované
bielonohými, bielobruchými hnijúcimi netvormi
pridlho mŕtvymi a narušujúcimi okolitú scenériu.
Drahé dieťa, neznamenal som pre teba viac ako
vrabec; som starý keď je v móde byť
mladý; plačem keď je v móde smiať sa.
Nenávidel som ťa keď by ma bolo stálo menej
odvahy milovať.
■ dvojčatá ■
občas robil narážky že som bastard a ja som mu
povedal aby počúval Brahmsa a tiež aby sa učil
maľovať a piť a nevisel
tak na ženách a dolároch
on však na mňa reval, prekrista spomeň si na svoju
matku,
spomeň si na svoju vlasť,
všetkých nás privedieš do hrobu...!
chodím po otcovom dome (ešte je zaň dlžný 8000
dolárov po 20 rokoch v tom istom džobe) a pozerám
na jeho mŕtve topánky ako nohami povydúval kožu,
akoby nahnevane sadil ruže,
a stále bol, a pozerám na jeho mŕtvu cigaretu, jeho
poslednú,
a poslednú posteľ, kde spal v tú noc, cítim, že by som
ju mal ustlať, ale nemôžem, pretože otec je vždy tvoj
pán aj keď ho už niet; takéto niečo sa už stalo
veľakrát ale nemôžem si nepomyslieť
že umrieť na dlážke v kuchyni o 7. ráno
kým si ostatní ľudia robia praženicu
nie je také nepríjemné
kým sa to nestane tebe.
vychádzam von a trhám pomaranč a lúpem lesklú
kôru;
všetko žije ďalej: tráva si celkom dobre rastie,
slnko oblietavané ruskou družicou nám posiela svoje
lúče.
kdesi nezmyselne šteká pes, susedia zízajú za roletami,
som tu cudzinec a pokladajú ma asi za povaľača,
nepochybujem, že ma živo vykreslil (foter a ja
sme bojovali ako horské levy) a vraví sa, že všetko
zanechal kvôli akejsi ženskej v Duarte ale mne je to
fuk — nech to má; bol to môj foter
a umrel.
vnútri si skúšam svetlomodrý oblek
oveľa lepší ako všetko čo som kedy nosil
a mával ramenami ako strašiak vo vetre
ale je to nanič:
nevzkriesim ho z mŕtvych
nech sme sa nenávideli akokoľvek.
vyzerali sme jeden ako druhý, mohli sme byt’ dvojčatá
foter a ja: tvrdili to
iní. mal na site cibuľky
pripravené na sadenie
kým ja som bol v posteli so štetkou z 3. ulice.
dobre teda. dožičte nám tento okamih: nech si
postojím pred zrkadlom v obleku môjho mŕtveho otca
a tiež si počkám
na smrť.
ľad pre orly
ľad pre orly ■
stále nemôžem zabudnúť na kone
pod mesiacom
stále nemôžem zabudnúť ako sa kŕmili
cukrom
bielymi obdĺžničkami cukru
podobného skôr ľadu,
a hlavy mali ako
orly
lysé hlavy ktoré mohli uhryznúť ale
neuhryzli.
tie kone boli skutočnejšie ako
môj otec
skutočnejšie než Boh
a mohli mi rozmliaždiť
nohy ale nerozmliaždili
mohli spôsobiť všetky možné hrôzy
ale neurobili to.
nemal som ani 5 rokov
ale stále si to pamätám;
panebože aké boli silné a dobré
tie červené jazyky slintajúce
až odkiaľsi z ich duší.
■ drozd ■
drozd celé leto prenasledoval
mačku
cek cek cek cek cek cek
otravný a drzý;
mačka liezla pod hojdacie kreslá na verandách
šľahala chvostom
a vravela čosi zlostne drozdovi
čo som nerozumel.
včera tá mačka pokojne šla po vozovke
so živým drozdom v zuboch,
krídla roztiahnuté, nádherné krídla roztiahnuté
a trepotajúce,
pierka od seba ako ženské nohy,
a ten vták sa už neposmieval,
prosil, modlikal
ale mačka
prechádzala cez stáročia
a nič nepočula.
videl som ju zaliezť pod žlté auto
aby si to vybavila
s tým vtákom mimo dohľadu.
a bolo po lete.
kupóny
cigarety navlhnuté od piva z
predošlej noci
jednu si zapáliš
chrchleš
otvoríš dvere aby si vyvetral
a na schode pred tebou
leží mŕtvy vrabec
hlava a prsičká
celkom rozdrvené.
na kľučke visí
reklama Hamburger pre celú
Ameriku
s niekoľkými kupónmi
na ktorých
je napísané
že kúpou
hamburgerov
od 12. febr. do 15. febr.
môžete dostať zadarmo
balíček smažených
hranolčekov a k tomu
fľašku kokakoly.
beriem reklamu
balím do nej vrabca
nesiem ho k odpadkom
a hádžem
dnu.
aha:
odmietnutím hranočelkov a koly
za čistotu
svojho
mesta.
■ nočné dielo ■
moja mačka
skočila
do krbu
a spálila sa
kým van Gogh
prerezal
zozadu plátno
a vyšiel
hľadať
smutnú kurvu
niekam nikam.
■ pes ■
opustený pes
kráčajúci sám po horúcom letnom
chodníku
má podľa všetkého moc
desiatich tisícov bohov.
vie niekto prečo?
■ úlovok ■
je to v hajzli, povedal,
keď to vyťahoval z vody von,
čo je to?
Dutochrbtá Júnová Veľryba, povedal som.
nie, povedal chlap, čo stál obďaleč na hrádzi,
je to Vetrovlnný Pieskochňap.
chlap idúci okolo povedal,že je to Fandangová Eskadrila bez pásikov.
ťahali sme háčik a ten tvor sa postavil a
uprdol si. bolo to sivé a zarastené vlasmi
a tučné a smrdelo to ako staré ponožky.
pustilo sa to kráčať dolu hrádzou a my sme šli za tým.
zjedlo to hotdog a žemličku rovno z rúk
nejakého dievčatka, potom to naskočilo na kolotoč
a jazdilo na grošákovi. pri konci to spadlo a
vyvalilo sa do pilín.
zdvihli sme to.
gŕŕŕ, povedalo to, gŕŕŕ.
potom sa to vrátilo na hrádzu.
keď sme sa vracali nasledoval nás veľký zástup.
je to nejaká reklama, povedal niekto,
je to potápač v skafandri.
zrazu pri návrate to začalo namáhavo
dýchať, zvalilo sa to na
chrbát a začalo sa to metať.
niekto tomu nalial na hlavu pohár piva.
gŕŕŕ, ozvalo sa to, gŕŕŕ.
potom bolo po tom.
dokotúľali sme to na okraj hrádze a hodili
naspäť do vody. sledovali sme ako to klesá a mizne.
bola to Dutochrbtá Júnová Veľryba, povedal som.
nie, povedal druhý chlap, bol to Vetrovlnný
Pieskochňap.
nie, povedal ďalší expert, bola to Fandangová Eskadrila
bez pásikov
potom sme každý pošli svojou cestou v augustovom
poludní.
■ milovník kvetov ■
vo Valkerie Mountains
som medzi pávmi čo sa tam promenádovali
objavil kvetinu
veľkú ako moja
hlava
a keď som k nej chcel
privoňať
prišiel som o ušný lalok
kus nosa
jedno oko
a pol balíčka
cigariet.
na druhý deň
som sa vrátil
aby som rozsekal tú prekliatu
burinu
ale zistil som že je taká
nádherná že som
namiesto nej
zabil
páva.
■ je to zvláštne ■
je to zvláštne, keď zomrú slávni ľudia
či už bojovali zápas dobre alebo
zle.
je to zvláštne keď zomrú slávni ľudia
či sme ich už mali radi alebo nie
sú ako staré budovy staré ulice
veci a miesta ktoré nám patrili
ktoré prijímame jednoducho preto lebo
sú.
je to zvláštne keď zomrú slávni ľudia
je to ako smrť otca alebo
obľúbenej mačky či psa.
a je to čudné keď slávnych ľudí zabijú
alebo sa zabijú sami.
problém so slávnymi je v tom že treba za nich
náhradu a nikto ich nedokáže celkom
nahradiť, a preto cítime tento neobyčajný
smútok.
je to zvláštne keď zomrú slávni ľudia
chodníky vyzerajú inak a naše
deti vyzerajú inak a tie čo s nami spávajú
vyzerajú inak a naše záclony a naše vozy.
je to zvláštne keď zomrú slávni ľudia:
trochu nás to vyvedie z konceptu.
■ a mesiac a hviezdy a svet: ■
dlhé nočné
prechádzky —
duša
pri tom
pookreje:
keď nazeráš do okien
a pozoruješ unavené
gazdiné
ako sa snažia
ubrániť
pred svojimi manželmi rozpálenými
z piva.
■ štýl ■
štýl je odpoveď na všetko —
svieži spôsob ako pristúpiť k fádnej alebo
nebezpečnej veci.
robiť fádnu vec so štýlom
je lepšie ako robiť nebezpečnú vec
bez neho.
Johanka z Arku mala štýl
Ján Krstiteľ
Kristus
Sokrates
Caesar,
García Lorca.
štýl je odlišnosť,
spôsob ako robiť,
spôsob ako sa dať
robiť.
6 volaviek stojí ticho v jazierku vody
a ty vychádzaš nahá z kúpeľne
ani sa pritom na mňa nepozrieš
to má štýl.
■ nenažranci na oblohe ■
územie diamantu a územie
kríža a územie pavúka a územie
mäsiara
delené územím teba a mňa
mínus územie matematickej
reality
krát tie náhrobné kamene v
mesačnom svetle
len pohyb ďalej
je väčší zázrak ako sám kruh života a
smrti, mám na mysli
pohyb proti márnosti —
to je niečo iné ako žitie,
povedzme ako život muchy;
mozog nám dáva dosť možností aby sme poznali
že žitie je len rafinovaná obeť
prinajlepšom, prinajhoršom sú to
nenažranci na oblohe
územie ihly na plátanie
územie pohára s horčicou
územie besných psov a lásky čo sa rozplynula
územie teba a mňa
každý večer ohnutý ako hrot špendlíka
ktorý sa už nedá do ničoho
zapichnúť
každý bozk nádejou že sa dá vrátiť k prvému bozku
každé milovanie rovnaké
každá osoba priklincovaná k zmenšujúcim sa
ziskom
všetci sme otroci nádejí ktoré sa stali hŕbou
odpadkov
keď je staroba
na rade.
územie stretnutia a rozchodu
územie teba a mňa
smrť prišla na rad v
nedeľu popoludní a,
ako vždy,
bola ľahšia ako sme
si mysleli.
■ spôsob ■
vraždení vo vidieckych uličkách
primrznutí k stožiarom
odkladaní ženskými do záložní
cvičení v tme na tmu
dáviaci do upchatých záchodových mís
v podnájmoch plných švábov a myší
nečudo že tak zriedka ospevujeme
deň či poludnie či noc
zbytočné vojny
zbytočné roky
zbytočné lásky
a spytujú sa nás,
prečo tak veľa pijete?
hej, podľa mňa sú dni na to
aby sa premrhali
roky a lásky sú na to
aby sa premrhali.
nemôžeme plakať, a tak si pomáhame smiechom —
je to ako opustenie
snov, ideálov,
jedov
nežiadajte od nás aby sme spievali,
pre nás je spevom smiech,
vidíte, bol to príšerný žart
Kristus sa mal smiať na kríži,
tým by ochromil svojich vrahov
dnes je viac vrahov než predtým
a ja píšem pre nich básne.
■ ak si vezmeme — ■
ak si vezmeme to čo sa dá vidieť —
stroje privádzajúce nás do šialenstva,
milencov, čo sa nakoniec nenávidia;
ryby na trhu ako tieto tu
zospodu zízajúce až do našich myslí;
hnijúce kvety, muchy v pavučinách;
výtržnosti, revy uväznených levov,
klaunov zamilovaných do dolárových účtov,
národy pohybujúce ľuďmi ako pešiakmi;
denných zlodejov s nádhernými
nočnými ženami a vínom;
preplnené väzenia,
každý deň nezamestnaných,
hynúcu trávu, ohne za pár drobných;
ľudí dosť starých na to aby milovali hrob.
Tieto záležitosti, a ďalšie, nám spolu
ukazujú že život sa krúti na zhnitej osi.
Ale ktosi nám zanechal trochu hudby
a výstavu pripichnutú v kúte,
pohárik škótskej, modrú kravatu,
údu zbierku Rimbaudových básní,
koňa čo cvála akoby mu diabol
krútil chvostom
cez trávu lipnicu a pritom vrieskal, a potom
ďalšiu lásku
akoby sa električka obracala
presne,
čakanie v mestách,
víno a kvety,
vodu kráčajúcu po jazere
a leto a zimu a leto a leto
a znovu zimu.
■ kšeftárom s milosrdenstvom ■
ospravedlnili to
všetko umieranie ospravedlnili
všetko zabíjanie všetku smrť všetok
zánik,
nič nie je zbytočné
ani len muší
krk,
a kvetina
prerastá armády
a ako malý chlapec čo sa
vystatuje,
dvíha vysoko svoju
farbu.
■ láska & sláva & smrť ■
sedí to teraz za mojím oknom
ako starena idúca na trh;
sedí to a sleduje ma,
potí sa od nervozity
cez drôt a hmlu a psí brechot
až kým odrazu
netresnem po skle novinami
akoby som plesol muchu
a mohli ste počuť výkrik
nad týmto odporným mestom,
a potom to zmizlo.
takáto báseň sa dá
ukončiť
len ak zrazu
stíchneš.
■ slnečnica ■
vtáčí čas medu
vystreľuje svoje ahoj
vstupujeme zovšadiaľ do
NEBA
v tejto chvíli
bez
zármutku či kritiky.
Dobrú noc
tuleň sloní
dobrú noc
Greta Garbo
dobrú noc
rýpadlo
dobrú noc
špagety a pivo
dobrú noc
nespavosť
dobrú noc
detské vláčiky
dobrú noc
pivo v zelených plechovkách
dobrú noc
matka
dobrú noc
pán Amerika
dobrú noc
semienko trávy
letím nad Detroitom
som pomarančová šťava
a strom dozretých mandarínok
a celkom
obratne som sa
natiahol na nervové končeky slnečného
svetla (bez nočných mís).
volal som sa...
a ty?
dlho sme boli chorí,
veľmi dlho —
takmer
2000 rokov.
■ BÁSEŇ JE MESTO ■
báseň je mesto plné ulíc a stôk
plné svätcov, hrdinov, žobrákov, bláznov,
plné všednosti a slopanice,
plné dažďa a búrky a období
výlovu rýb, báseň je mesto za vojny,
báseň je mesto čo sa pýta hodín prečo,
báseň je mesto v plameňoch,
báseň je mesto ostreľované delami
s holičstvami plnými cynických ožranov,
báseň je mesto kde Boh jazdí nahý na koni
po uliciach ako Lady Godiva,
kde psy brešú za noci, a naháňajú
zástavu; báseň je mesto básnikov,
väčšinou na jedno kopyto
a závistlivých a zatrpknutých...
báseň je toto mesto v tomto okamihu,
50 míľ od ničoho,
o 9.09 ráno,
chuť tvrdého alkoholu a cigariet,
nijaká polícia, nijakí milenci korzujúci ulicami,
táto báseň, toto mesto, čo zatvára svoje dvere,
zabarikádované, takmer prázdne,
žalostné bez slz, starnúce bez ľútosti,
ťažké hory,
oceán ako levanduľový plameň,
mesiac ktorému chýba vznešenosť,
muzička z rozbitých oblokov...
báseň je mesto, báseň je národ,
báseň je svet...
a teraz toto vložím pod pohár
aby si to prezrel nejaký šialený redaktor,
a noc je kdesi inde
a mdlé sivé dámy nastúpili do radu,
pes uteká za psom k ústiu rieky,
zvuky trúb ohlasujú vešanie na šibeniciach
a bezvýznamní ľudia sa chvascú tým
čo nedokážu urobiť.
■ reč k mojej poštovej schránke ■
chlapče, nechoď mi sem s tým že
to nemôžeš rozťať, že
ťa zadupávajú, že
sa proti tebe sprisahali,
že chceš iba šancu ale oni
ti ju
nedajú.
chlapče, problém je v tom že nerobíš
to čo chceš, alebo
ak aj robíš,
nerobíš to veľmi
dobre.
chlapče, súhlasím:
nie je veľa príležitostí, a pri
vesle je ich zopár ktorí
nie sú oveľa lepší ako ty
ale
keď nadávaš a držíš kázne iba mrháš
energiou.
chlapče, ja nedávam rady, iba odporúčam aby
si neposielal svoje básne s
listami plnými ponôs
mne
ale namiesto toho vstúpil do
ringu —
pošli svoje výtvory redaktorom a
vydavateľom, to
ťa zocelí a možno sa
uchytíš.
chlapče, rád by som ti poďakoval
že si vychválil zopár mojich
vydaných vecí
ale je
to aj tak na nič
a je ti to na hovno, pretože
sa musíš učiť ísť na vec tvrdo,
pichnúť aj do osieho
hniezda.
toto je preddačený list
ktorý posielam skoro každému, ale
dúfam, že ho vezmeš
osobne,
človeče.
CHLAP, KTORÝ PÍŠE BÁSNE PRED SKOKOM Z 8. POSCHODIA
Ten chlap sa volá Charles Bukowski a celý jeho život bol ako
dlhý, nepretržitý skok z okna prinajmenej 8. poschodia. Naro-
dil sa roku 1920 v Nemecku, ale nestihol sa stať Nemcom, pre-
tože ho už ako dieťa presťahovali do USA.
Charles Bukowski bol naozaj veľký básnik: meral vyše 180
centimetrov, mal impozantnú leviu hlavu a tvár ozdobenú jaz-
vami a vráskami. Primyslite si k tomu obrovský pivný sval
a máte pred sebou obraz človeka, ktorý najmenej vyzeral ako
spisovateľ. Dnes, pár rokov po smrti (zomrel 9. marca 1994), sa
stal jednou z najlegendárnejších postáv svetovej subkultúry. Je-
ho kult dorazil aj do krajín bývalého Československa, ale čita-
teľ možno iba ťažko uverí, že ho vyvolalo slovenské vydanie je-
ho básní, ktoré bolo prvé: dávno pred českými prekladmi.
Táto kniha, vychádzajúca po dvanástich rokoch v druhom vy-
daní, bola naozaj prvou oficiálne vydanou publikáciou v býva-
lom Československu. Dovtedy koloval Bukowski v samizdato-
vých odpisoch a boli to väčšinou jeho prózy. Súviselo to aj
s tým, že autor a jeho agent a vydavateľ z vydavateľstva Black
Sparrow zásadne nedávali súhlas na výber z tvorby — museli
sa prekladať kompletné zbierky. A sú to úctyhodné bachanty —
veď nejedna Bukowského zbierka obsahuje aj do dvoch stovák
básní — toľko niektorí autori napíšu za celý život. (Bukowského
básne vyšli v edícii Kruh milovníkov poézie vo vydavateľstve
Slovenský spisovateľ roku 1989, ešte pred revolúciou, v nákla-
de 1 200 výtlačkov, ktorý nemohol stačiť obrovskému záujmu
o osobu tohto legendami opradeného autora.)
Bukowski nielen intenzívne písal, on najmä intenzívne žil.
Kým sa mu podarilo zakotviť v učebniciach literatúry a edič-
ných plánoch vydavateľstiev po celom svete, štyridsať rokov sa
potĺkal od jedného zlého fleku k horšiemu, od jednej proble-
matickej ženy k ďalšej a, pravdaže, od jednej krčmy k druhej.
Miloval, fyzicky makal, pil, chodieval na konské dostihy, a všet-
ky svoje zlosti, nádeje, skepsy ukladal do neučesaných povie-
dok a básní.
Jeho prózy Poštový úrad, Faktótum, poviedky Všetky rite sve-
ta vrátanej tej mojej, Hollywood, Ženy a iné romány, novely
a poviedky mal možnosť náš čitateľ čítať — zatiaľ iba v českých
prekladoch. Básnická tvorba je u Bukowského v úzadí. Subjek-
tívne si myslím, že je o triedu kvalitnejšia ako to, čo napísal au-
tor v próze.
A preto prinášame opäť výber z toho najlepšieho, čo nám Bu-
kowski nechal ako básnik. V našom výbere sú obsiahnuté všet-
ky jeho najdôležitejšie zbierky (Dni sa strácajú ako divé kone
za kopcami, Horiace vo vode, topiace sa v plameni, Láska je
pes z pekla, Vojna celý čas a niektoré ďalšie). Pri prekladaní
som mal k dispozícii takmer 800 básní. Niektoré témy sa opa-
kovali, niektoré texty sa mi zdali slabšie, ale v každej básni som
našiel naliehavosť, ktorú cíti chlap, čo ide práve vyskočiť z ok-
na 8. poschodia. Možno práve pre toto je Bukowski stále milo-
vaný a čítaný. Možno práve toto hľadá aj čitateľ tejto knižky.
Daniel Hevier
Básnik a prozaik Charles Bukowski (1920 - 1994), miláčik undergroundu, mi-
lovník rýchlych žien a krásnych koní, píše o živote, aký je. Sám prešiel množ-
stvom profesií: pracoval na benzínovej pumpe, ako robotník, poštový úrad-
ník, či dokonca ako pomocník na bitúnku. Bol alkoholik, milenec, dostihový
hráč, človek na dne, istú chvíľu aj milionár. Šokujúce fakty zo života, nedis-
ciplinovaná syntax, jazyk viacerých spoločenských vrstiev, otvorenosť hrani-
čiaca s nevkusnosťou, a hneď nato sentimentalita, to všetko sa na čitateľa
valí v nečakanom prúde obrazov, šokujúcich detailov.
Vo výbere prekladateľa Daniela Heviera sú obsiahnuté Bukowského najdôle-
žitejšie zbierky: Dni sa strácajú ako divé kone za kopcami, Horiace vo vode,
topiace sa v plameni, Láska je pes z pekla, Vojna celý čas a i.
Mohli ste začať písať viacerými spôsobmi. A tak ste nejaký čas písali. A stre-
távali ste ďalších spisovateľov. Dobrých aj zlých. A všetci boli vnútri ako
zdrôtované detské hračky. Stačilo byť s nimi v jednej miestnosti a hneď ste
to poznali. Veľký spisovateľ sa objavil raz za päťsto rokov, a vy ste to nebo-
li, a tí druhí tobôž nie. Boli sme v peknom svrabe.
(Ch. Bukowski: Bez krku a zlý ako čert)
Ale nemôžem si pomôcť, aby som si nepomyslel na tie roky v osamelých
izbách, kde jedinými ľuďmi boli domáce, čo vymáhali činžu, alebo FBI.
Žil som s potkanmi a myšami a vínom a moja krv obiehala v stenách sveta,
ktorému som nerozumel a stále nerozumiem...
(Ch. Bukowski: Tak toto zabilo Dylana Thomasa)