deti môjho srdca – príbehy pokračujú

PRESS

PRESS

Pegg

y Pa

žitn

áDe

ti môjh

o srd

caprí

beh

y pok

raču

jú

Deti môjho srdcaPeggy Pažitná

príbehy pokračujú

Peggy Pažitná pracuje ako zdravotná sestra na detskej onkológii

v Bratislave už osemnásť rokov. Za ten čas zažila desiatky smutných odchodov

do večnosti, návratov detí na oddelenie po rokoch,ale aj definitívnych uzdravení. Jej život ovplyvnili aj situácie,

ktoré nie sú celkom z tohto sveta...Prečítajte si voľné pokračovanie knižky

Deti môjho srdca z roku 2006. Spoznajte osudy detí, ktorým nebolo dopriate

dožiť sa plnoletosti, ale aj tých, ktoré nad chorobouzvíťazili a dnes na ňu, ako dospelí ľudia,

v tejto knižke spomínajú.

peggy_obalka:Layout 1 18. 10. 2011 12:33

Copyright © Peggy Pažitná 2011

peggy_vnutro:Layout 1 18. 10. 2011 11:39 Page 4

Medzi nebom a zemou

Spomínam si na zopár príbehov, ktoré boli nad ľudskéchápanie. Nevedela som si to vysvetliť a snažila som sana to nemyslieť. Určite aj mnohí z vás, ktorí ste niečonevysvetliteľné zažili, ste mali rovnako ako ja zábranyo tom hovoriť. Báli ste sa, že vám ľudia neuveria, nepo-chopia vás. Mali ste strach z výsmechu.

Našťastie v tom období bola na oddelení sestričkaVlastička, ktorá tiež bola svedkom niečoho nadpriro-dzeného a vysvetlila mi, že pri práci, kde sa človek stre-táva s tým, že sa končí ľudský život, sa to jednoduchostáva.

Strach z výsmechu a z nepochopenia sa rokmi stratil.Uvedomila som si, že sú to moje spomienky, ktoré minik nikdy nevezme. Spomienky, na ktoré nikdy neza-budnem, hoc mnohé z nich navždy ostanú zahalené rúš-kom tajomstva. Píšem o tom, čo som skutočne prežila,čo prežili aj iní, spomínam a nemám v úmysle nikohoo niečom presviedčať. Keby som to nikdy nezažila, ťaž-ko povedať, ako by som sa k danej téme postavila.

� 35 �

príbehy deti môjho srdca pokračujú

peggy_vnutro:Layout 1 18. 10. 2011 11:39 5

Mala sedemnásť rokov, keď jej nohu napadol jedenz najzhubnejších nádorov. Jej rodičia boli rozvedení. Ži-la len s mamou, s otcom sa nestretávala. Na svoj vek bo-la veľmi zrelá. Chcela vedieť všetko o ochorení, liečbea prognóze. To podstatné jej doktorka vysvetlila. Začalasa liečiť s veľkou nádejou. Po prvej chemoterapii odišladomov, a keď sa vrátila, so slzami v očiach mi začalarozprávať: „Bola som za otcom. Vieš, že sa s ním nestre-távam, no chcela som, aby vedel, že som vážne chorá. Anito ním nepohlo. Povedal, že tak mi treba. To som si za-slúžila.“ Slzy jej stekali po tvári. V každej slze bolo morebolesti a sklamania. Objala som ju. „Nezaslúžila. Deti bynemali trpieť.“ Nádor bol silnejší ako liečba. Zo dňa nadeň bol väčší a jej jedinou šancou na prežitie bola am-putá cia chorej nohy. Nikdy nezabudnem na jej reakciu,keď jej to lekári povedali. „Radšej budem žiť rok s nohou,ako celý život bez nohy.“ Neexistoval nik, kto by ju o týchrokoch života presvedčil. Nepomohli ani naše prosby,ani mamine slzy. Bola rozhodnutá. Vychutnávala si kaž-dý jeden deň naplno. Vedela, že veľa ich nebude. Stre-távala sa s priateľmi, chodila sa zabávať, nakupovala siveci, ktoré sa jej páčili. Keď jej vypadali vlasy, hneď sikúpila parochňu a tešila sa, že ich má opäť dlhé. Vovšetkom hľadala to dobré a pekné. Čo sa skutočne odo-hrávalo v jej vnútri, o tom nerozprávala. Navonok bolaveselá. Zdalo sa, že je vyrovnaná so svojím osudom.Slzy som u nej videla len vtedy, keď mi rozprávala o tom,čo jej po vedal otec. Nikdy viac. Nádor jej začal robiť veľ-ké problémy, už nevládala chodiť, prišli veľké bolesti,opiáty, infúzie. Ležala u nás na oddelení, mama bola pri

� 36 �

Peggy Pažitná


nej po celý čas, otec za ňou neprišiel ani raz. Bolo tov jej posledný deň života, už len pospávala. Jej maminaprišla za mnou s plačom. „Sestrička, jej asi škodia nejakélieky.“ „Prečo si to myslíte?“ „Počas spánku sa trhala, chví-ľu nato otvorila oči, zapozerala sa na okno a vykríkla:‚Mami, vidím otca, je tam v okne.‘ Zopakovala mi to viac-krát a znova zaspala.“

„Prečo za ňou otec nepríde?“ opýtala som sa. „Má tiežrakovinu. Zistili mu ju len prednedávnom.“

Zomrel pár dní po svojej dcére. Myslím si, že tohootca naozaj videla.

Mal osem rokov, keď sa u neho vyčerpali všetky lie-čebné postupy. Rodičia sa rozhodli vziať si syna domova pripraviť mu ešte zopár pekných dní v kruhu rodiny.V jeden večer hovorí mame: „Mami, počujem nejaký hlas.Hlas veľmi milej panej. Nevidím ju, len ju počujem.“ „Pro-sím ťa, čo to rozprávaš, aký hlas?“ preľakane sa ho opý-tala mama. Myslela si, že má halucinácie z bolestí. „Mami,ten hlas je veľmi príjemný. Tá pani mi povedala, že zajtrasa stane u nás veľmi smutná udalosť, ale že nemáte byťsmutní.“ Matka ho upokojovala: „To sa ti len zdá. Niktok tebe nehovorí.“ „Mami, veľmi sa teším na Vianoce, aleešte viac sa teším, že vtedy už budem s Ježiškom v nebi.Tá pani mi to povedala.“ Na druhý deň jej milovaný synnaposledy vydýchol s úsmevom na perách. Bolo to dvatýždne pred Vianocami.

Ležala v postieľke. Občas sa v nej pomrvila. Väčšinudňa aj noci prespala. Mala štyri roky. Rok po liečbe a ope-rácii jej zistili recidívu ochorenia – nádor v mozgu sa

� 37 �



znova objavil. Už nevedela rozprávať ani chodiť. Lensa na nás a na ocka nemo dívala. Bola som v službe,keď mi jej ocko začal rozprávať: „Išli sme s manželkoua s dcérkou na výlet. Naša dcérka bola po liečbe, no vtedyešte chodila, smiala sa, rozprávala. Z ničoho nič manžel-ka v aute stratila vedomie. Boli sme práve blízko nemoc-nice. Záchranári ju vybrali z auta, oživovali a odviezli naARO. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Sedel som s malou nalavičke a čakal na lekára. Lekár ku mne podišiel a ledvazo seba dostal: ‚Je nám to ľúto, vašu manželku sa nám ne-podarilo zachrániť...‘ Zrútil sa mi celý svet. Objal som ma-lú a rozplakal som sa. Vtedy som dlho sedel na tej lavičke.Čakal som na manželku, nechcel som tomu uveriť. Krát-ko po pohrebe manželky malej zistili recidívu ochoreniaa sme tu.“ Sedel na stoličke, chytil sa za hlavu a rozpla-kal sa ako malý chlapec.

Pár týždňov po našom smutnom rozhovore nasle-doval ďalší. „Mal som sen. Prisnila sa mi moja manželka.Bola veľmi smutná. Povedala mi, že si čoskoro príde ponašu dcérku. Nedokáže tam bez nej byť...“ Pár dní natosom bola u nich v izbe. Stáli sme obaja pri postieľke je-ho dcéry a rozprávali sme sa. Zrazu malá otvorila očká,usmiala sa a pomaličky povedala: „M-a-m-a.“ To bolo je-diné a posledné slovo, ktoré vyslovila od recidívy ocho-renia. Pozreli sme sa na seba. Oči sa mu zarosili slzamia povedal: „Jej mama je už blízko.“ Nemo som prikývla.Do rána jeho dcérka odišla za maminou...

Spomínam si na jednu matku, ktorá si ma raz v noč-nej zavolala do izby. Bolo už neskoro večer. „Peggy,

� 38 �

Peggy Pažitná


viem, že vy mi budete veriť a nevysmejete ma. V izbe sadejú čudné veci. Večer, keď zaspávam, počujem, ako nie -kto chodí po izbe. Verte mi, že si nevymýšľam. Keď môjsyn zaspal, pozerala som televízor, pretože sa mi nedari-lo usnúť. Zrazu sa mi programy samy začali prepínať,hoci ovládač bol na stolíku. Myslím si, že život môjho sy-na sa blíži ku koncu a že je to už veľmi blízko. Peggy,mám strach, nie z toho, čo sa tu deje, ale z toho, ako tovšetko zvládneme.“ Pár dní po našom rozhovore jej synnavždy odišiel...

Nie každý duchovný zážitok je predzvesťou stratydieťaťa. Objaví sa a o chvíľu zas zmizne. V každom z nás,kto je práve v službe, to zanechá zvláštny pocit tajom-na. Neraz sa nám stalo, že sme počuli kroky na chodbe.Dokonca aj to, ako niekto tlačí vedľa seba infúzny sto-jan. Keď sme sa išli pozrieť, kto k nám nadránom ide,chodba bola prázdna.

Počas nočných služieb sa mi mnohokrát stalo, žespolu so mnou kráčali po chodbe aj kroky niekoho iné-ho, nik však pri mne fyzicky nebol. Strach som nemala.

Vedela som, že podobné okamihy neprežívam lenja, a tak som poprosila niektoré kolegyne o ich zážitky.

Kolegyňa Mirka sa s niečím podobným dovtedy, kýmu nás nepracovala, nikdy nestretla. Dokonca, keď smejej sem-tam nejaký zážitok rozprávali, neveriacky nanás pozerala. Teraz hovorí: „Zažila som a uverila. Spomí -nam si na jednu nočnú službu. Išla som po chodbe, keď somzazrela siluetu bielej postavy, ako vošla do izby, kde nikv tú noc neležal. Nikdy viac som nič podobné nevidela.“

� 39 �



Spomína si aj na ďalší nevšedný zážitok: „Na poličkev ošetrovni sme mali veľmi dlho hlineného sloníka. Sede-li sme tam raz s kolegom Marekom a zrazu sme len peri-férne videli, ako niečo letí. Sloník dopadol na zem hodnýkus od poličky a rozbil sa na malinké kúsky. Na tieto zá-žitky nikdy nezabudnem.“

Ďalšia kolegyňa si spomína na matku, ktorú prijali ajs jej dcérou. Ráno si prišla vypýtať tabletku proti bo-lesti hlavy. Keď sa jej opýtala, prečo nespala, povedala:„Niekto stále chodil po našej izbe. Počula som kroky, alenikoho som nevidela. Mala som strach postaviť sa z po-stele. Celú noc som nespala a teraz ma bolí hlava...“

Jedna z mojich kolegýň určite nezabudne na jednuzo svojich nočných služieb. „Bolo to nadránom. Začulasom plač malého dieťaťa. Očami som prebehla po tabuli,kde máme zapísané deti prijaté na oddelenie. V tú nocnebolo u nás žiadne malé dieťa. Prešla som si oddelenie.Všetky deti spali. Išla som si do kuchynky uvariť čaj a za-sa som počula plač malého dieťaťa. Vychádzal z jednejizby. Bol mi povedomý. Automaticky som sa rozbehla dotej izby. Ležalo tam sedemmesačné dievčatko. V sekundesom si uvedomila, že pred dvoma dňami zomrelo a izba,z ktorej vychádzal detský plač, bola prázdna...“ Predne-dávnom som práve tento zážitok spomínala na oddele-ní. Jedna kolegyňa sa zapojila do môjho rozprávania:„Na toto si pamätám. Bolo to naozaj hrozné. Najprv somtomu neverila, no stála som pri tých dverách, odkiaľ vy-chádzal plač. Vedela som, že tam nik nie je. Keď som

� 40 �

Peggy Pažitná


otvorila dvere a chcela som vojsť, plač prestal. Bolo hopočuť hádam aj tri noci.“

S niečím podobným nevysvetliteľným sa stretla ajdnes už bývalá kolegyňa. „Mala som nočnú službu. Se-dela som v kresle v izbe sestier. Okolo jednej v noci som sapozrela na okno a videla som postavu v bielom, ktorá saza pár sekúnd rozplynula. Hneď nato som počula krokyna chodbe a buchot, akoby tam niečo spadlo. Išla som satam pozrieť, chodba však bola prázdna. Na druhý deňsom znova mala nočnú. Neviem, či to súviselo s tým, čosom prežila v predchádzajúcej službe, ale asi áno, lebosom mala nutkanie povedať matke jedného dievčatka,ktoré sa nemalo dobre, aby s ním v noci ostala. Okolojednej v noci som znova uvidela v okne postavu v bieloma počula kroky a buchot na chodbe. Rozbehla som sa doizby k tomu dievčatku. Zhoršilo sa mu dýchanie. Napojilasom ho na kyslík a išla som po doktorku. Vrátili sme sa doizby a vtom tá malá naposledy vydýchla. Jej mamina miso slzami v očiach ďakovala, že mohla byť poslednú nocso svojou dcérou...“

Možno aj tento príbeh bol rozlúčkou. Stála som nachodbe s kolegyňou Evkou a rozprávali sme sa. V rukesom držala CD disketu, ktorá mi zrazu vypadla z ruky.Na tom nie je nič zvláštne, no disketa padla na hranu,potom akoby ju niekto odrazil od zeme a sama sa mivrátila späť do dlane. Doslova to vyzeralo, že mi ju niektopodal. Obe sme ostali prekvapené. „Čo to bolo, Peggy?“opýtala sa ma Evka. „Časom sa to možno dozvieme,“

� 41 �



odpovedala som. „Tebe sa stále dejú zvláštne veci.“ Po-zrela som sa na hodiny. Bolo pár minút po druhej po-poludní. Pred koncom pracovného času som si išla nabalkón vypiť kávu. V rohu som zbadala uplakanú ma-mičku z oddelenia. V prvej chvíli mi napadlo, či sa jejdcére nezhoršili výsledky. „Čo sa vám stalo?“ „O druhejzomrela Veronika. Volala mi jej mama.“ Prebehol mnoumráz. V tej chvíli som pochopila, čo to malo znamenaťs tou CD disketou.

Spomínam si na jednu z nočných služieb. Sedeli smes kolegyňou v izbe sestier a ja som začula tóny klavíra.„Počula si?“ pýtam sa. „Čo som mala počuť?“ „Ale nič. Asisa mi niečo zdalo.“ Viac som na to nemyslela. O chvíľuznova. To už spozornela aj kolegyňa. „Počula si?“ opý-tala sa ma teraz ona. „Veď som sa ťa pred chvíľou pýta-la, či si to počula. Zvláštne, asi sme už veľmi unavené,“konštatovala som. Zrazu k nám pribehla jedna matkacelá vystrašená: „Presťahujte ma z tej izby. Ja tam spaťnebudem.“ Prekvapene sme na ňu pozerali. „Čo sa vámstalo?“ Slzy sa jej kotúľali po tvári a ledva zo seba do-stala: „Na poličke je detský klavír a sám od seba začalhrať, akoby niekto len tak ťukal na tie klávesy. Pripa-dám si ako blázon, ale verte mi, že si nevymýšľam.“ „Tiežsme to počuli, ale mysleli sme si, že sa nám to len zdá.“S kolegyňou sme išli zobrať ten klavír. Pozreli sme sana seba a ani sme si nemuseli nič hovoriť. Zabudli siho tam rodičia jedného chlapčeka, ktorý nedávno zo-mrel...

� 42 �

Peggy Pažitná


Prednedávnom sme mali s kolegom Pištom nočnúslužbu. Krátko pred štvrtou hodinou nadránom námzazvonila signalizácia a nato sa aj sama vypla. Už to bo-lo zvláštne, že sa to samo vyplo. Na vysvetlenie, na od-delení máme signalizačné zariadenie, ktorým pacientivolajú sestru. Vypnúť ju môžeme len my na ovládacompaneli. S Pištom sme sa začudovane na seba pozreli.V histórii zvonení som zistila, odkiaľ to išlo. „Pišta, nie -kto nám zvonil z herne.“ „Z herne?“ opýtal sa nechápavo.„Áno, z herne, idem sa tam pozrieť.“ Herňa bola prázd- na. Prebehla som po oddelení, všetky deti spali. Vrátilasom sa do izby sestier a ďalej sme si robili svoju prácu.Zážitok z nočnej služby som vypustila, veď už sa námneraz stalo, že nám zazvonila signalizácia z izby, v kto-rej žiadne dieťa nebolo. Večer mi prišla správa. Písalajedna mamina. „Ahoj, Peggy. Môj syn dnes ráno odišiel...“V tom momente som si spomenula na zážitok z nočnej.Nedalo mi to pokoja a opýtala som sa kedy. Napísala:„Ráno krátkou pred štvrtou.“

Po rokoch som sa rozhodla navštíviť dnes už bývalúkolegyňu Vlastičku. Opäť mi porozprávala, čo som odnej v službách neraz so zatajeným dychom počúvala...„Tie zážitky mám uložené hlboko v srdci, tak ako ty a ko-legyne, ktoré majú podobné skúsenosti.“ Má pravdu. Ne-zabudneme nikdy. „Tých spomienok mám veľa. Tietodve sú však pre mňa najsilnejšie. Bolo to v nočnej službe.Starala som sa o trojročného chlapčeka, ktorý zomie-ral. V tú noc som bola stále pri ňom. Krvácal z nosa, malbolesti. Bolo ťažké pozerať sa na jeho utrpenie. Krátko

� 43 �



po polnoci naposledy vydýchol. Po dvoch hodinách ho od- vie zla pohrebná služba. Nadránom, keď som išla pochodbe, som zbadala malého chlapčeka. Mal kučeravévlásky žlté ako slnko a dlhú bielu košieľku. Prebehol oko-lo mňa. Letmo som cítila jeho dotyk na nohe. Zmizol vodverách jednej z izieb. Išla som sa tam pozrieť. Izba bo-la prázdna. V tom okamihu som si uvedomila, že v tej izbe ležal ten malý trojročný chlapček, ktorý po polnocizomrel...“

Vlastička na chvíľu stíchla, zahĺbila sa do spomie-nok. Odpila si kávy a pokračovala: „Spomínam si na jed-ného trinásťročného chlapca. Bola to moja druhá nočnáslužba, ktorú som pri ňom strávila. Celé tie dve noci samama modlila ruženec, on ruženec mocne zvieral v ru-kách. Jeho stav bol veľmi vážny. Ťažko dýchal, srdiečkobilo pomalšie, ako malo, už nič nehovoril. V tú noc okološtvrtej ráno som mu bola dávať lieky. To už bol pri nichaj jeho otec. Manželka mu zatelefonovala, aby prišiel. Cí-tila, že sa blíži začiatok konca. Ja som stála medzi dvomaposteľami. Zrazu sa jeho nočný stolík začal triasť, doslo-va tancoval. Rodičia sa na to nechápavo pozerali spolu somnou. Trvalo to pár minút. O chvíľu chlapček naposledys úsmevom na perách vydýchol...“

Navštívila som jednu maminu. Vedela som, čo zažila,a tak som ju poprosila o jej spomienky. Ochotne sa vrá-tila k tomu, čo je príliš silné na to, aby zabudla. „Bolisme s mojou šesťročnou dcérou v jednej z malých izieb.Mala vysoké teploty, zápal pľúc a jej stav bol vážny. Niknevedel, či to prežije. Tvrdila mi, že vidí dvoch anjelov.

� 44 �

Peggy Pažitná


Bieleho a čierneho. Toho čierneho sa veľmi bála. Zavola-li k nej psychiatra. Neverili jej a nasadili lieky. Naprieknim mi stále hovorila, že vidí tých dvoch anjelov. Modlilasom sa, to bolo jediné, čo som mohla pre dcéru v týchchvíľach urobiť. Vtedy som dve noci nespala a rozmýšľa-la som. Počas jednej noci som mala pocit, že niekto vkro-čil do izby. Sadla som si a pozerala smerom k dverám.Zbadala som malé, asi sedemročné dievčatko silnejšejpostavy. Stálo tam a usmievalo sa na mňa. Nadviazalasom s ním telepatický rozhovor. Opýtala som sa ho: ‚Čoodo mňa potrebuješ?‘ Odpovedalo: ‚Svetlo.‘ Povedala sommu: ‚Pomodlím sa za teba.‘ Usmialo sa a dodalo: ‚Nebojtesa, všetko bude dobré.‘ Vtom zmizlo. Chvíľu som nad tým,čo sa mi práve stalo, premýšľala. Nemala som strach, le-bo som už neraz niečo podobné zažila doma. Vstala somz postele a išla som sa sestričky opýtať na to dievčatko.Opísala som jej, ako vyzeralo. Sestrička ostala prekva-pená, odkiaľ tú malú poznám, lebo zomrela dávno pred-tým, než sa moja dcéra začala liečiť na detskej onkológii.Krátko nato sa začal stav mojej dcéry zlepšovať.

Mnohokrát som mala pocit, že je niekto v izbe okremmňa a mojej dcéry. V dvoch izbách som nedokázala byť.Cítila som tam strašnú ťažobu, to preto, lebo niektorédeti tam rodičia nechali samy v utrpení, keď zomierali.“

Dnes o týchto zážitkoch dokážeme hovoriť. Spoloč-ne s kolegyňami sme sa zhodli na tom, že deti, o ktorésme sa s láskou starali, sú niekedy pri nás a nechcú násvystrašiť. Na otázku, prečo je to tak, odpoveď nepo -známe, no tento duchovný, nepochopiteľný svet na od-

� 45 �



delení nás občas núti zamýšľať sa nad životom po po-zemskom živote.

Tieto príbehy, ktoré sa naozaj stali, som nepísalapreto, aby som niekoho vystrašila. To, čo sa nám stáva-lo na oddelení, sa nedeje každú noc. Dlho som váhala, čimám o týchto spomienkach písať. Pozrela som sa nasnímku postavy, ako vchádza do svetla. Pri prvej knihesom ju nemala, nafotila som ju až neskôr. Náhody premňa už dávno neexistujú a pre niečo ju mám. A možnoaj preto, aby som nabrala odvahu a túto kapitolu zve-rejnila.

Neraz som bola svedkom zázračných okamihov, kto-ré vo mne zanechali nezmazateľnú stopu a presvedče-nie, že smrťou sa život nekončí. Pokračuje v inej dimen-zii. Verím, že ak raz príde deň a moja pozemská púť saskončí, čaká ma stretnutie s deťmi, ktoré tam odišli,a so všetkými blízkymi, ktorí sú už tam. Netuším, kedyten deň príde, ale raz príde, veď nik z nás tu neostávanavždy, a nech to znie akokoľvek, teším sa tam. Kýmtam prídem, verím, že mi bude dopriate prežívať ra-dosť z mnohých splnených snov.

� 46 �

Peggy Pažitná


A k b y s t e s a c h c e l i d o z v e d i e ť v i a c

o č i n n o s t i d e t s k é h o h o s p i c u P l a m i e n o k ,

k l i k n i t e n a i n t e r n e t o v ú s t r á n k u :

www.plamienok.sk

Č í s l o ú č t u 2 6 2 9 5 3 0 6 8 1 / 1 1 0 0

� 239 �



��

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 40. publikáciu

Copyright © Peggy Pažitná, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflFarebné fotografie: Peggy Pažitná

Zodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováRedakcia odborných výrazov: MUDr. Karin Baníková

Jazyková úprava: Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-37-8


deti môjho srdca – príbehy pokračujú

Documents