everest hora smrti ukazka

Tovar Everest 227

9. kapitolaTOVAR EVEREST

„Predtým sa ašpiranti na dobytie vrcholu museli kvalifikovať špičkovými výkonmi, dnes už len tučnými peňaženkami.“

B. Kullmann

Na vrchol Mount Everestu vystúpil 10. mája 1996 o 13.17 hod. Zostal na ňom necelých 5 minút najmä kvôli tomu, aby niekoľkými fotografickými

zábermi zdokumentoval svoju prítomnosť na špici sveta.Ponáhľal sa dole, lebo vedel, že jeho kyslíková bomba je poloprázdna a ďal-

šia, plná, sa nachádza o niekoľko sto metrov nižšie. Pri zostupe sa tesne nad Hillaryho výšvihom musel zastaviť. Videl pod sebou zástup ľudí, ako ťažkopád-ne vystupujú natiahnutými fixami cez poslednú prekážku, ktorú tam v obave pred zneuctením Bohyne matky zeme pradávno prichystali bohovia Himalájí.

Trpezlivo čakal hodnú chvíľu, kým sa územie pod výšvihom, vyprázd-ni. Stihol ešte zaregistrovať prítomnosť dvoch hlavných aktérov tohto dob-

Pohľad na vrcholovú pasáž Everestu z Lhoce

228 Everest – hora smrti

rodružstva, ktoré vyšlo jeho časopis na bagateľ – 65 000 amerických dolárov. Rob Hall i Scott Fischer, hoci boli v plnej forme, netušili, že majú pred sebou už len niekoľko hodín svojho života.

Muž sa volal Jon Krakauer a v čase, keď zostupoval z vrcholu Everestu do re-latívneho bezpečia svojho stanu v Južnom sedle, sa ešte stále dvadsať ľudí trmáca-lo hore úbočiami Everestu i napriek tomu, že sa počasie začalo rapídne zhoršovať.

Približne o šesť hodín sa zničený a absolútne vyčerpaný zrútil, nevediac, že sa nechtiac stáva svedkom jednej z najúdesnejších horolezeckých tragédií v napí-navých everestských dejinách.

Vtedy už Everest udrel zbesilou silou a vystrašení „horolezci“ bez svojich vodcov a šéfov, skrehnutí zimou, trpiaci halucináciami, dehydratáciou, vyčer-paním a šialenými obavami, stali sa hračkami neskrotných everestských živlov, nepoznajúcich milosrdenstvo a zľutovanie.

Všetky plány, predsavzatia, všetky tie obrovské peniaze, ktoré investovali do neopakovateľného zážitku výstupu na vrchol sveta, sa v jedinom okamihu premenili na holý boj o život a zúfalú beznádej.

Ako vždy v podobných prípadoch, aj tentoraz Everest zvíťazil a na svoje konto si v jedinom okamihu pripísal ďalšie obete.

Južné sedlo – najvyššie sedlo na svete (7 986 m); v pozadi Makalu (8 463 m)

Tovar Everest 229

Osemnásť rokov predtým, presnejšie 8. mája 1978, vystúpili ako prví v de-jinách na vrchol Everestu ľudia bez pomoci kyslíkových masiek. Domnievame sa, že v súvislosti s tým, čo chceme v tejto kapitole uviesť, je potrebné zmieniť sa o tomto fenomenálnom čine, ktorý opäť raz posunul športové horolezectvo do modernejších dimenzií, prostredníctvom autentického opisu, ktorý pre histó-riu zanechal najlepší výškový horolezec všetkých čias, obdivovaný i nenávidený Reinhold Messner. Skrátený opis jeho výstupu na vrchol s Petrom Habelerom preberáme z jeho knihy o Evereste (2003, cit. d. str. 165 – 171):

„ … automaticky stúpam ďalej. Úplne mi vypadlo z pamäti, že sme na Mount Eve-reste, a je mi jedno, že lezieme bez kyslíkových prístrojov. A najvyšší štít sveta? V tej-to chvíli ide už len o tento bod, v ktorom sa zbiehajú všetky krivky, o konečný bod, ktorý chcem dosiahnuť. Je to zrejme strašná námaha, no ja to tak nevnímam. Akoby moja mozgová kôra bola hluchá. Čo o mne, hlboko v hlave rozhoduje? Nechcem to ve-dieť, chcem sa už len plaziť, dychčať, ležať tu a dýchať, keď ma konečný bod priťahuje ako magnetický pól. Akiste preto, že iba tam sa možno vykúpiť, oslobodiť sa od cieľov.

Môj rozum je akoby vypnutý, prsty na nohách a na rukách mám necitlivé, akoby mŕtve. Moja myseľ však prepúšťa. Všetko je teraz také veľké a hmatateľné. Posledné metre k vrcholu mi už nepadnú zaťažko, idem predsa správnym smerom, mám dosť síl a sám som vrcholom. Keď sa dostanem hore, posadím sa hompáľam nohami nad priepasťou. Konečne už nemusím stúpať vyššie.

Vyberám kameru z batoha, dlho sa v páperových rukaviciach piplem s baterkou, konečne uvediem kameru do chodu. Aké je všetko zložité! Potom filmujem Petra, jeho posledné kroky na vrchol, pôsobí neprítomne, kráča ako nejaký robot. Pohybuje sa, akoby sebou len šklbal. Teraz, po všetkom trápení, ktoré som však nepociťoval ako trýznenie, je zo mňa iba hromada dychčania. Skončili sa monotónne pohyby chôdze, a ja nerobím nič iné, len dýcham. V mojom tele zavládol pokoj, ako keby som musel vystúpiť na vrchol, aby som nadobudol rovnováhu. Dýcham ako niekto, kto bežal svoje životné preteky a teraz vie, že môže oddychovať. Možno už navždy. Občas sa pozriem okolo seba. Keď však nevidím to, čo som od panorámy na vrchole Everestu očakával, okolie si predstavujem. Ani si nevšimnem, ako vietor na hrebeni po celý čas ženie sneh pred sebou. Som duchom neprítomný a v tomto okamihu nepatrím ani sebe, ani vrcholu. Sú zo mňa už iba jedny jediné, tesné, kašľajúce pľúca, čo sa vzná-šajú nad hmlou a vrcholmi.


Až keď sa niekoľkokrát poriadne vydýcham, znovu cítim nohy, ruky i hlavu. Som úplne pri vedomí, keď ku mne pristúpi Peter a objíme ma, pustíme sa obaja do pla-ču. Zmietaní emóciami čupíme v snehu a vzlykáme. Kameru som odložil, po tomto enormnom vypätí vôle uvoľňujú všetko napätie slzy.

Ôsmeho mája, medzi jednou a druhou hodinou popoludní. Peter a ja sa fotogra-fujeme na vrchole Mount Everestu. Hneď vedľa triangla, meracej značky, ktorú na vrchole zanechala deväťčlenná čínska expedícia roku 1975.

Peter a ja sme teda prví, ktorí bez toho, aby sa čo len jedenkrát nadýchli kyslíka z fliaš, stúpali od základného tábora až na vrchol sveta.“

Ešte v roku 1973 sir Edmund Hillary v referáte na konferencii o stratégii vý-stupov na Mount Everest, ktorá sa udiala v sídle Indickej horolezeckej federá-

Všetky cesty pod Everest z juhu vedú cez Namče Bazar

Tovar Everest 231

cie, povedal, že ľudia neprestanú azda nikdy vystupovať na Everest. Domnieval sa, že pôjde o nerovný zápas človeka s veľhorou a nie človeka s peniazmi.

Čas ukázal, ako sa ukrutne zmýlil, i keď samozrejme nevedel, ba netušil, čo prinesie budúcnosť, a v akom deprimujúcom a nenásytnom háve bude človek prezentovať svoje nízke pudy práve na Evereste.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa už Everest chápal ako tovar, produkt, ktorý sa oplatí výnosne speňažiť, pokiaľ sa nájde dostatok bláznov, schopných zaplatiť horibilnú sumu za to, že budú na vôdzke dovedení ako poslušní psi až na vrchol sveta.

Vinu na tom majú spoločnosti, ktoré sa svojim klientom zaručili, že ich na vrchol sveta vyvedú. Vtedajšie nepálske kráľovské Ministerstvo turistiky spo-čiatku veľmi citlivo a úsporne dirigovalo počet expedícii na Evereste. Neskôr, cítiac obrovský džob a za ním týčiaca sa možnosť korupcie, prestali jeho úrad-níci vnímať realitu a bezhlavo udeľovali povolenia na výstup desiatkam nanaj-výš podozrivým expedíciám, pričom športový aspekt lezenia sa úplne vytratil. Do popredia vystúpili dve donekonečna opakujúce sa trasy na vrchol, klasická z Nepálu a severná z Tibetu, za ktorú však nesú zodpovednosť čínske úrady.

Prirodzene každý produkt, i ten everestský, bolo potrebné ovenčiť zavádza-júcou reklamou o ľahkosti príslušného horolezeckého podujatia, nespomínajúc pritom finančnú stránku veci, ktorá by sa pre našinca vyšplhala v prípade výstupu do nadoblačných výšin. Hora lákala najmä poriadne solventných klientov, ktorí od nudy hľadajú iné formy adrenalínovej zábavy. A s tým sa aj od samého počiat-ku rátalo. A aj keď sa spočítali všetky nevyhnutné náklady, ešte stále sa oplatilo ľudí na Everest vodiť, keďže sa ukázalo, že ide o sliepku, ktorá znáša zlaté vajíčka.

Adekvátna cieľu bola a stále je masívna reklama. Je to však falošná reklama konzumu a nedosiahnuteľných mét, reklama, ktorá v celej nahote vyjadruje jej dávny zmysel, že je to vo svojej podstate len a len navoňaná zdochlina.

Jednu z reklám uvádza aj J. Krakauer vo svojej knihe (cit. s. str. 35) a jej text hovorí za všetko:

„Vy teda túžite po dobrodružstve! Možno, že snívate o tom, že navštívite se-dem kontinentov alebo budete stáť na vrchole nejakej vysokej hory. Väčšina z Vás sa nikdy neodváži riadiť sa svojimi smermi a takmer nikdy nepodstúpi riziko ich realizácie, alebo si svoje veľké vnútorné túžby ani nepripustí.


Adventure Consultans sa špecializujú na organizovanie a sprievodcovské služby horolezeckých dobrodružstiev. Máme praktické znalosti a skúsenosti, ako zmeniť Vaše sny na skutočnosť. Budeme s Vami spolupracovať na dosiah-nutí Vášho cieľa. My Vás na horu nevytiahneme, o to sa musíte svojím veľkým úsilím postarať sami. Zaručujeme Vám však, že urobíme maximum pre zais-tenie Vašej bezpečnosti a pre úspech Vášho dobrodružného podniku.

Tým, čo nájdu odvahu naplniť svoje sny, ponúknu získané zážitky niečo neobvyklé, čo sa nedá slovami opísať. Pozývame Vás, aby ste s nami vystúpili na svoju horu.“

Ozajstní majstri lana sa dozaista nad týmito „snami“ len pousmievali a mysleli si svoje, ako napríklad Doug Scott, horolezec zo slávnej Boningtonovej kohor-ty sa v tejto súvislosti nechal počuť: „Ten, kto zaplatí 50-tisíc dolárov za to, aby ho niekto potom ťahal na vrchol na krátkom lane, to už nie je horolezec, to je pes na vôdzke“ (In: Vranka, 1997, str. 82).

Aj takto končia členovia komerčnych výprav

Tovar Everest 233

Dovolíme si trošku poopraviť pána Scotta. Poplatky za výstup na Mount Everest v roku 1996 na výstup z Nepálu boli za skupinu siedmich horolezcov 70 000 USD plus 10 000 USD za každého ďalšieho; za výstup z čínskeho Ti-betu sa platil jednorázový poplatok 15 000 USD bez akéhokoľvek obmedzenia.

Avšak čo sa týka komerčných výstupov, tam si ceny stanovovali príslušné spoločnosti, ktoré sa výstupmi a plnením „snov“, zaoberali.

Poplatok za komerčný výstup s horským vodcom bol stanovený na 65 000 USD; tento poplatok napokon zaplatili i majitelia amerického časopisu OUT-SIDE za svojho redaktora Jona Krakauera zo Seattlu firme ADVENTURE CONSULTANS, ktorý sa po zaplatení poplatku automaticky stal členom ex-pedície, vedenej novozélandským horolezcom Robertom Hallom a o celej vý-prave napísal strhujúcu knihu, z ktorej čerpáme niektoré údaje.

Dozvedáme sa z nej zaujímavé údaje. V predmonzúnovom období roka 1996 sa na everestskom šialenstve zúčastnilo 16 expedícií, ktoré mali dovedna 140 ľudí. Vo vyložene komerčných expedíciách bolo 16 klientov.

Jednotlivé expedície vyzerali nasledovne, začíname komerčnými:

Expedícia ADVENTURE CONSULTANS mala medzinárodné zloženie. Účastníci boli zo Spojených štátov amerických, Austrálie, Nového Zélandu, Japonska a Nepálu. Hlavným šéfom bol Rob Hall z Nového Zélandu, asistovali mu dvaja horskí vodcovia (M. Groom a A. Harris), ďalej lekár, správca tábora, jedenásti Šerpovia (z toho deviati výškoví). V expedícii bolo osem klientov, celkový počet predstavoval 24 osôb.

Expedícia MOUNTAIN MADNESS mala takisto medzinárodné zloženie. Bola zložená z účastníkov z Dánska, Spojených štátov, Nepálu a Ruska. Jej šé-fom bol Američan Scott Fischer. Aj on mal k dispozícii dvoch horských vodcov (A. Bukrejev – Rus pôvodom z Kazachstanu- a N. Beidleman), ďalej lekára, novinárku, jedenásť Šerpov (z toho deväť výškových) a osem klientov. Celkový počet osôb dosiahol číslo 24.

Expedícia MACGILLIVRAY FREEMAN IMAX/WERKS mala 10 osôb. Jej úlohou bolo natočiť film o Evereste; medzi účastníkmi bol najväčšou hviezdou E. Viesturs, ktorý mal v talóne už štyri úspešné výstupy na vrchol (1990, 1991, 1994, 1996 – pozn. aut.).


Tchajwanská národná expedícia mala 5 členov, výprava Sunday Times z ju-hoafrického Johannesburgu 21 ľudí, medzi nimi 5 Šerpov a 2 ženy.

V americkej expedícii bolo 6 osôb, v medzinárodnej horolezeckej 9 ľudí, v komerčnej expedícii himalájskych vodcov 3 osoby.

Švédi vyslali do Himalájí maličkú výpravu s 3 členmi, Nóri dokonca len jedného horolezca. Novozélandsko-malajská expedícia na Pumori mala 3 ho-rolezcov, americká komerčná výprava na Pumori a Lhoce 11 ľudí, z toho boli 4 ženy. 4 osoby z Francúzska a Spojených štátov tvorili lekársku expedíciu v Phe-riche. Indicko-čínsku výpravu pohraničnej stráže tvorilo 10 osôb, japonskú z Fukuoky, ktorá sa o výstup mala pokúsiť zo severnej strany, 6 osôb. Okrem

Pumori (7 145 m)

Tovar Everest 235

toho vtedajší kolorit dotvárali dobrovoľníci nepálskej výpravy, ktorá mala za úlohu čistenie Everestu.

Napriek všetkým proti bol nepochybnou jednotkou Novozélanďan Rob Hall (14. 1. 1961 – 11. 5. 1996), ktorý mal za sebou úspešné výstupy na viaceré osemtisícovky (v roku 1990 zdolal najvyššie vrcholy jednotlivých svetadielov – tzv. sedem vrcholov, s Fischerom a Viestursom absolvoval úspešný výstup na K2. V roku 1992 vystúpil na Everest, o rok neskôr na Dhulágirí a znovu na Everest, v roku 1994 na Lhoce, Čho Oyu a Makalu, v roku 1995 znovu na Čho Oyu a napokon v roku 1996 znovu na Everest).

Scott Fischer (24. 12. 1955 – 11. 5. 1996) taký úspešný nebol. Mal však na svojom konte výstup na K2 a v rokoch 1994, 1996 aj na Everest.

Okrem toho Hallova firma dokázala v období rokov 1990 – 1995 vyviesť na vrchol neuveriteľných 39 klientov. V tomto druhu podnikania bol Hall neko-runovanou a nespochybniteľnou svetovou jednotkou.

Napriek týmto úspechom bolo súdené zohrať rozhodujúcu úlohu v tragé-dii, ktorá sa odohrala roku 1996 na Evereste, obom americkým spoločnostiam, to znamená ADVENTURE CONSULTANS a Fischerovej MOUNTAIN MADNESS (Horské šialenstvo).

Hall sa do vysokohorského podnikania pustil v roku 1990 s priateľom G. Ballom, šľachovitým Novozélanďanom z Aucklandu. A keďže sa mu začalo dariť vzhľadom na naivitu nevzdelaných a neskúsených indivíduí, uverili v jeho šťastnú hviezdu mnohí aj vďaka masívnej reklame, ktorou drvil a presviedčal svojich klientov.

Američan Scott Fischer, majiteľ a šéf firmy s priliehavým názvom Horské šialenstvo (Mountain Madness) až taký úspešný nebol, hoci v tejto branži pod-nikal už od roku 1984. Napriek tomu ho horolezectvo dokázalo uživiť…

Koncom marca 1996 sa v Nepále začali postupne schádzať členovia jed-notlivých expedícií, aby sa čo najskôr vydali na miesto základného tábora, situovaného na pustých kamenistých morénach pod obrovitým ľadopádom Khumbu, ktorý celé veky stráži prí-stup do everestských brán. Ako býva


zvykom, jednotlivé výpravy si podľa svojho uváženia a predstáv postupne povy-berali miesto, kde postavili svoje základné tábory v nadmorskej výške približne 5 400 metrov nad morom a v polovičke apríla začali s prvými aklimatizačnými výstupmi, nevyhnutnými na zabezpečenie celkového úspechu.

Ale už 24. apríla 1996 Everest bez milosti udrel. Toho dňa skolaboval Šerpa Ngawang; zomrel neskôr v polovici júna. Hoci sa pre jeho záchranu urobilo maximum, lekári vyslovili smutnú diagnózu v podobe najťažšej formy pľúcne-ho edému. Chudák, nemal najmenšiu šancu zostať nažive.

V noci z 9. na 10. mája 1996 sa v stanoch na Južnom sedle Everestu (7 986 m) tiesnilo viac než 50 ľudí. Každý z nich túžil po vrchole, čo je napokon aj dosť pochopiteľné, veď preto až sem došli a mnohí sa kvôli tomuto zážitku buď finančne vyčerpali alebo si dokonca vzali úvery, aby mohli zrealizovať či splniť svoje „sny“. Mnohí v šialenom chvate a zmätku už ani nevedeli, do ktorej ex-pedície vlastne patria.

Počasie nebolo zďaleka ideálne. Fúkal typický suchý everestský vietor, ktorý sa postupne menil na obávaný uragán. Postupne znemožnil akúkoľvek zmysluplnú komunikáciu. Napriek všetkému všetci verili, že sa everestské živly upokoja.

Hallova skupina, pozostávajúca v danej chvíli až z 15 ľudí (8 klientov, 4 Šerpovia a 3 vedúci), mala k dispozícii 55 kyslíkových bômb. Hall sa domnie-val, že to bude stačiť.

Večer pred ôsmou sa everestské živly, akoby mávnutím čarovného prútika, umúdrili. A s nimi i ľudia, ktorí netrpezlivo čakali na svoju chvíľu a splnenie životnej túžby. Okolo pol dvanástej v noci sa celá skupina vydala smerom k vr-cholu. Približne o hodinu neskoršie ich nasledovala Fischerova skupina zložená takisto z 15 ľudí (3 vodcovia, 6 klientov a 6 Šerpov), medzi ktorými boli tri ženy. Fischerovi v konečnej fáze chýbali dvaja klienti, ktorí zostali v dolných táboroch pre akútne zdravotné problémy.

Napriek uzatvoreným dohodám medzi vedúcimi jednotlivých expedícií do-šlo na výstupovej trase k nepredstaviteľnému chaosu a zmätku, ktorý už nebol schopný nik zo zainteresovaných dať na správnu mieru.

Výstup na vrchol sa totiž začal v naprostej tme skoro ráno 10. mája. Od samého počiatku bol chaotický, ale najmä pomalý. Je to napokon pochopiteľné. Klienti jednotlivých „výstupových spoločností“ neboli profesionálni horolezci,

Tovar Everest 237

ale, povedzme to úprimne a otvorene, totálni diletanti; niektorí z nich videli stúpacie železá v základnom tábore prvý raz v živote, nehovoriac o schopnosti adaptácie vo vysokohorskom prostredí či o manipulácii a používaní dosť zloži-tého kyslíkového aparátu.

Hallovi klienti sa mali zhromaždiť vo výške 8 400 metrov a podľa nepísanej dohody vystupovať na vrchol všetci spoločne. Lenže výstup prebiehal pomaly a jeho plynulosť bola vzhľadom na veľký počet ľudí vystavená tvrdej skúške. Horolezci i klienti sa postupne dostali do nebezpečného časového sklzu, a čo bolo v danej chvíli najhoršie, ešte viac sa medzi sebou pomiešali, takže o neja-kom oddelenom výstupe sa nedalo vôbec hovoriť. Jednoducho povedané: každý vystupoval na vlastnú päsť…

Ako na potvoru sa k týmto neplánovaným zmätkom pridružili prvé vážnej-šie zdravotné problémy a telesné indispozície, čím sa postup ešte viac spomalil. Okrem toho na tvári miesta klienti zis-tili, že vysokohorskí Šerpovia nenatiah-li na výstupovej trase fixné laná tak, ako bolo pôvodne dohodnuté. Nejaké laná natiahli síce aj klienti, ale bolo to len slabé provizórium, ktoré nebolo urobe-né odborne. Na miestach, kde laná ne-boli, sa čoskoro vytvoril dlhý husí rad. Okrem toho sa ľudia zákonite začali obávať o svoju bezpečnosť a nahlas dá-vali najavo svoju nespokojnosť.

Z týchto dôvodov dosiahli klienti Hallovej skupiny Južný vrchol Everestu až o pol druhej poobede s takmer po-loprázdnymi kanistrami kyslíka na chrbtoch. Pritom čas sa nebezpečne posú-val smerom dopredu. Na všetkých bez výnimky čakala ešte posledná prekážka: Hillaryho výšvih a až potom, po príkrom stúpaní na samom okraji juhovýchod-ného hrebeňa, orámovaného gigantickými prevismi, visiacimi nad bezodnou priepasťou východnej steny Kangšung, prišiel vytúžený orgazmus – vrchol…

Málokto ho vnímal ako nejaké pozitívum svojho života. Kde-kto sa obracal a premýšľal, ako sa najrýchlejšie z približujúceho sa pekla dostať čo najskôr dole do nižších táborov. A pritom 65 000 dolárov bolo v ťahu…


S pribúdajúcimi minútami a hodinami sa nad Everestom rozbesneli živly, ktoré sa dajú len veľmi ťažko zmysluplne opísať. Jedno je isté. Zostup sa preme-nil na boj o holý život (Zámerne neuvádzame jednotlivé príbehy ľudí, kapitola by sa neúmerne natiahla. Čitateľa zvedavého na podrobnosti tohto fantastic-kého príbehu odkazujeme na knihu J. Krakauera – Peklo blízko nebe, vyd. Columbus, Praha, 1999, ktorý bol priamym účastníkom týchto dramatických a zároveň tragických udalostí. Jeho strhujúca kniha má takmer 300 strán – pozn. aut.).

V každom prípade sa však treba zmieniť o obetovaní a zásluhách Bukrejeva a Beidelmanna, ktorí sa s nasadením vlastného života snažili zachrániť dakto-rých klientov tohto šialenstva. Obaja patrili do Fischerovej skupiny Mountain Madness – Horské šialenstvo a okolo siedmej hodiny večer začali s aktivitami, ktoré hodno obdivovať aj po uplynuvších rokoch.

Aká fantastická analógia!Viditeľnosť bola vtedy už minimálna! Príchod do Južného sedla opísal Krakauer takto: „Snehové projektily kata-

pultované veternými poryvmi s rýchlosťou 130 kilometrov za hodinu ma bodali do tváre; akýkoľvek kúsok nezakrytej pokožky okamžite namŕzal. V šere, kedy sneh splý-val s oblohou, bolo možné len na kratučké okamihy zazrieť stany, ktoré neboli v hori-zontálnom smere viditeľné viac než dvesto metrov. Tu som nemohol pripustiť žiadnu chybu. Mal som strach, aby som neurobil chybný krok, a preto som si sadol, aby som pred ďalším zostupom vyburcoval všetku svoju energiu“ (In: Krakauer, 1999, cit.d. str. 199 – 200).

Po istých ťažkostiach sa mu však napokon predsa len podarilo nájsť správny stan, kde sa zrútil ako poleno a po čase priznal, že ešte nikdy v živote nebol taký vyčerpaný a unavený. Bol však svojím spôsobom i šťastný, pretože tušil, že pri schádzaní z vrcholu Everestu bojujú ľudia o holé životy. Ako sa ukázalo neskôr po vypočutí všetkých svedkov, boli v danej chvíli na Evereste ešte stále devätnásti.

Postupne ukrutnou smrťou zahynuli Doug Hansen, Američan, ktorý sa zrútil buď do východnej alebo juhozápadnej steny. Rob Hall z Nového Zélan-du skolaboval tesne pod Južným vrcholom, Andy Harris, Novozélanďan, tiež kdesi v blízkosti Južného vrcholu. Scott Fischer a Yasuko Nambová zahynuli v Južnom sedle. Ďalší utrpeli hrozné omrzliny, napríklad S. B. Weathess, ktorý

Tovar Everest 239

zázrakom prežil po tom, čo ležal ako mŕtvola takmer štyri hodiny odhalený na snehoch a ľadoch Južného sedla bez rukavíc. Neskôr priznal, že cítil, ako by mal ruky z umelej hmoty.

A. Bukrejev s nasadením vlastného života zachránil troch ľudí. Aj on však našiel neskôr smrť v Himalájach.

Jedno je isté. Zostup sa premenil na preteky so smrťou. Viacerí „klienti“ ako zmyslov zbavení utekali dolu úbočiami Everestu pred smrťou do štvrté-ho tábora v Južnom sedle. Vtedy, keď Bukrejev vyrazil na záchrannú akciu z Južného sedla, bola viditeľnosť sotva jeden meter. S čelovou lampou blúdil medzi snehovými výmoľmi a kamennými výstupkami, ale po necelých dvesto metroch napokon pokus vzdal. Viac ľudí sa mu zachrániť nepodarilo. Nebolo to jednoducho možné z objektívnych príčin.

Napriek všetkým protivenstvám začali omrznutí, unavení a dehydrovaní účastníci tohto masového šialenstva, nemajúceho dovtedy na Evereste obdobu, dokonale pomiešaní medzi sebou, schádzať do Južného sedla. Na nejakú koor-dinovanú záchrannú akciu sa nedalo ani pomyslieť, napokon hlavní vodcovia Hall i Fischer, ktorí sa na vrchol sveta dotrmácali medzi poslednými, boli mŕtvi.

Dvojčlenné šerpské záchranné družstvo určené Hallom pre prípad, že by sa niečo stalo, totálne zlyhalo a nič nepodniklo.

Rok 1996 bol z hľadiska smrti na Evereste ukrutný. Veľhora si vyžiadala dvanásť životov. Vari by sa dalo ešte spomenúť, že neskoršie výpravy objavili mŕtve telá oboch hlavných aktérov drámy Scotta Fischera i Roberta Halla. Nachádzali sa v najvyšších partiách Everestu možno aj preto, aby sa stali dô-razným mementom pre všetkých, ktorí sa usilujú o niečo podobné.

9. mája 1996 zahynul na Evereste horolezec tchajwanskej výpravy Čen Junan, o desať dní neskoršie Rakúšan Reinhard Wlasich a na dôsledky horskej choroby v nemocnici v Káthmandu Ngawang Topče Šerpa. Poslednou obeťou v predmonzúnovom období sa stal Bruce Herrod z Británie, ktorý liezol vo farbách Juhoafrickej republiky. Z vrcholu sa nevrátil 25. mája…

Pomonzúnové obdobie si vyžiadalo ďalšie obete na životoch. Svoj život na Evereste nechali 25. septembra francúzsky horolezec Yves Buchon a dvaja Šer-povia: Lopsang Jangbu a Dawa Šerpa. Poriadne „horúco“ bolo aj na severnej strane veľhory, kde počas indo-čínskej expedície pohraničnej polície prišli o ži-vot T. Smanla, Tsevang Poljor a Dorje Morup.


Z celkového počtu 33 horolezcov, ktorí v máji 1996 vystúpili na vrchol, sa vrá-tilo 28 ľudí. Bolo by azda na záver dobre uviesť aspoň jednu z mála pozitívnych správ. A. Bukrejev v poslednej chvíli od istej smrti zachránil jedného muža a dve ženy: T. Madsena, Foxovú a Pittmanovú.

Dnešný everestský komercionalizmus – a nielen everestský! – na celej čiare spolu s trekingovou turistikou vyhráva nad klasickým výškovým horolezec-tvom. Iste, nájde sa ešte niekoľko jednotlivcov, ktorí sa venujú tejto činnosti, ale pomaly a iste sa vytráca i ešte nedávno moderný alpský štýl. Nemá ho kto preferovať, osobnosti, ktoré ho uviedli do života a dokázali divy, buď pomreli, alebo zostarli.

Everest sa poriadne zaľudnil. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi išlo o pustati-nu, kam zablúdil len náhodilý tulák. Dnes je bežné, že vyše tisíc ľudí stanuje na morénach ľadovca Khumbu a čaká na milosť everestských bohov. Veria, že budú pustení do dvorany slávy, kde bude v historických listinách zlatými pís-menami uvedené ich meno. Horšie je, že i Čínska ľudová republika v terajšom období ekonomického boomu tiež začína nekontrolovane a masovo púšťať do everestských sfér stovky, ba tisíce turistov. Dostať sa na úpätie Everestu z ti-

Masív Mount Everestu

Tovar Everest 241

betskej strany je relatívne ľahké. Z Pekingu premáva pohodlný supervlak až do tibetskej Lhasy, ktorá sa oproti minulosti zmenila na nepoznanie. A odtiaľ pohodlne na automobiloch sa prípadný aktér dovezie až na miesto bývalého kláštora Rongbuk, ktorý bol počas kultúrnej revolúcie v sedemdesiatych ro-koch zrovnaný so zemou.

Isté je aj to, že neprimerane veľkému počtu účastníkov zodpovedá adek-vátny počet úspešných výstupov na vrchol. Napríklad len v roku 2007 ich bolo zaknihovaných 514, to je počet, ktorý musí zákonite robiť problém i povestným everestským kronikárom, nehovoriac o holej skutočnosti, že v rokoch 1991 – 2000 vystúpilo na vrchol celkom 957 ľudí (zámerne neuvádzam horolezcov – pozn. aut.), približne štyrikrát viac než v rokoch 1981 – 1990 a asi dvanásťkrát viac než v rokoch 1970 – 1980…

A čo je najhoršie, tovar Everest sa stále dobre predáva, pretože ten, kto stúpa na vrchol, nie je odkázaný sám na seba, na svoje schopnosti, ale na tých, ktorí mu zaistia výstupovú trasu fixnými lanami, povinnú výmenu kyslíko-vých bômb a na tých, ktorí výstup zabezpečia logisticky, pretože od Hallových a Fischerových čias sa veci v tomto smere len veľmi málo zmenili. Jednoducho povedané: kto chce dnes vystúpiť na vrchol Everestu, stačí mu zaplatiť príslušný poplatok.

Dnes však už nejde len o Mount Everest, najvyššiu horu sveta. Tovarmi sa stali všetky vzdialené destinácie. Arktída, Antarktída, vnútrozemie Austrálie, Papua a Nová Guinea, osamelé oblasti Afriky, Indonézie, Madagaskaru, Čile, Argentíny, nehovoriac o pustých a ľudoprázdnych ostrovoch na celom svete.

Homo sapiens sapiens prenikol ako šváb všade. A všade, kam príde, nechá-va za sebou spúšť, neporiadok, chaos, znečistenie, ohrozenie.

Okrem životného prostredia, narušenej psychiky ľudí z prípadného neúspe-chu, najväčšmi trpí samotné horolezectvo, lebo naň neusporiadane a chaoticky frontálne zaútočil húf absolútnych diletantov, proti ktorým neexistuje zmyslu-plná obrana.

Porážku výškového horolezectva vnímajú mnohí ľudia veľmi citlivo. Iní, ako napríklad R. Messner, si už servítku pred ústa nedávajú a nahlas hovoria o trúchlohre či dokonca o zvrátenosti tohto štýlu horolezectva, o sebaklame a honbe „za vytúženou trofejou Everestu, ktorú by všetci chceli nosiť ako vysoké štátne vyznamenanie za dobývanie zbytočného.“


Messner má absolútnu pravdu! Veď práve tých, čo tieto nezmyselné akcie uskutočňujú, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú viac škody ako úžitku, mô-žeme právom pokladať za hrobárov výškového horolezectva a pre zmenu tých, čo falošnej sláve naletia, ako istých kandidátov smrti.

Na každej expedícii číha na vás pomerne vysoké nebezpečenstvo. Kto tvrdí, že nie, klame. (Peter Hámor)

Peter Hámor takto hovorí o expedíciách vysokokvalifikovaných a najlepšie pripravených horolezcoch. V prílohe denníka SME (zo dňa 17. marca 2012) v časti Šport v rozhovore o blížiacej sa sezóne v Himalájach sa to „len tak hemží“ horolezcami, ktorí zahynuli vo veľkých výškach. Na Gašerbrume I. zahynuli traja horolezci, jeden z nich, Rakúšan Goschl bol Hámorovým

priateľom. V rozhovore Hámor spo-mína na Poliaka Morawského, kto-rý zahynul pádom do trhliny pod Dhaulágiri takpovediac pred jeho očami. Ďalší prípad Peter Hámor uvádza v súvislosti so svojím poten-ciálnym partnerom Rumunom Ho-ria Colibasanom. Majú ísť spolu na

Kančendžongu. Rumuna podľa Hámora zocelil aj ťažký zážitok na hrebeni Annapurny v roku 2008. Tri dni sa staral o zomierajúcu španielsku alpinis-tickú hviezdu Iňakiho Ochou de Olzu.

Z vyššie uvedeného citátu Petra Hámora jasne vyplýva, že keď číha veľké nebezpečenstvo na horolezcov, ktorí sa venujú vrchom celý život alebo jeho podstatnú časť – tak akému nebezpečenstvu sa vystavujú tí, ktorí pod Everest prídu len preto, že podľahli ošiaľu okolo biznisu na úpätí „hory smrti“?

Šialenstvo zvané „Everest“ sa deje na území vzácneho národného parku. Je to najvyššie položený národný park sveta. Je na zozname UNESCO ako prí-rodné dedičstvo ľudstva. Všetko to je – podľa základného zákona v kapitalizme – o „ponuke a dopyte“. Teda o peniazoch. A o slobode podnikania. Šialenstvo v explózii turizmu sa deje aj v iných národných parkoch, ktoré sú na zozname ako prírodné dedičstvo ľudstva. Napríklad na Galapágoch. Ale na rozdiel od

Tovar Everest 243

iných na Evereste prichádzajú o život desiatky solventných šialencov. Na Gala-págoch len nivočia prírodu. Na Evereste nivočia seba a svoje rodiny. Šialenstvo Everest má na svedomí nejednu vdovu a veľký počet sirôt. Nepálska vláda (pro-stredníctvom Ministerstva turistiky) vydávala v minulosti v súlade s vážnosťou horolezeckého podnikania na jedinej deväťtisícovke (!) sveta obmedzený počet povolení na výstup.

Zvyčajne povolila dve expedície pred monzúnom, dve po monzúne a jednu v zimnom období. A pravdaže udeľovala výnimky. Vysokopostavení úradníci bez mihnutia oka prijímali dary… Bol som v súvislosti s vybavovaním mimo-riadneho povolenia k pokusu o výstup v Káthmandu niekoľkokrát. So mnou sa rozprávali len preto, že Slovenská geografická spoločnosť pri SAV ponúkla ve-decký program zameraný na ochranu prírody v národnom parku Sagarmatha. Ale aj to by nebolo pomohlo (!), keby sme nemali dobré vzťahy k výpravám, ktoré si povolenie k uskutočneniu výpravy „vystáli“ v dlhom rade čakajúcich. Everest bol vtedy „vypredaný“ na niekoľko rokov dopredu. Ivan Fiala vybavil súhlas v súvislosti s našou žiadosťou o mimoriadne povolenie u Holanďanov.

Generál Thapa (druhý zľava) zahynul aj so svojím sirdarom Angom Dorje pod vrcholom Everestu na jeseň 1984. Našli ich pod Hillaryho výšvihom.

everest hora smrti ukazka

Documents