Divočina pod Salatínom

Zostavili Milan Ballo a Ladislav Holko

Divočina pod SalatínomZOSTAVILI:Milan Ballo a Ladislav Holko

ROZSAH:260 strán

NÁKLAD:500 kusov

VYDANIE:prvé, 2013

SADZBA A TLAČ: REPROservis – DTP štúdio & tlačiareň, Liptovský Mikuláš

AUTORI PRÍSPEVKOV:Bc. Milan Ballo, Správa Tatranského národného parku, Liptovský Mikuláš Mgr. Zuzana Ballová, Botanický ústav, Slovenská akadémia vied, BratislavaIng. Slavomír Celer, Správa Tatranského národného parku, Tatranská ŠtrbaRNDr. Zuzana Dúbravcová, CSc., Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava Mark Fisher, University of Leeds Wildland Research Institute, Veľká Británia RNDr. Ladislav Holko, PhD., Ústav hydrológie, Slovenská akadémia vied, Liptovský MikulášProf. RNDr. Juraj Hreško, CSc., Katedra ekológie a environmentalistiky, Univerzita Konštantína Filozofa, NitraIng. Pavol Hriadel, Liptovské múzeum, RužomberokJozef Chavko, mimovládna organizácia Ochrana dravcov na Slovensku, BratislavaZoltán Kun, European Wilderness Society, MaďarskoIng. Pavol Lenko, Správa Tatranského národného parku, Liptovský MikulášRNDr. Jozef Radúch, bývalý dlhoročný zamestnanec Správy Tatranského národného parkuIng. Ján Topercer, CSc., Univerzita Komenského, Botanická záhrada BlatnicaIng. Veronika Vallová, absolventka Lesníckej fakulty Mendelovej univerzity v BrneVlado Vančura, European Wilderness Society, Liptovský Hrádok

EDITORKY:Mgr. Iveta BallováPaedDr. Terézia Sihelníková

ISBN 978-80-971499-9-4

Príhovor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

Úvod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7

Introduction . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

Einführung . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10

Jalovecká dolina – potenciálny príspevok do európskej siete divokej prírody . . . . . . . . . . . . . . 13

Jalovecká dolina ako turisticky atraktívne územie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21

Geologická stavba oblasti Jaloveckej doliny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31

Geomorfológia a pôdy Jaloveckej doliny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35

Hydrologický cyklus a klimatické prvky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43

Nelesná flóra a vegetácia východnej časti Jaloveckej doliny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53

Prírodné pomery skupiny Sivého vrchu so zameraním na flóru . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61

Lesy v Jaloveckej doline . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 81

Historické a súčasné rozšírenie tisa v NPR Mních, NPR Suchá dolina a ich blízkom okolí . . 105

Ryby, obojživelníky, plazy a cicavce komplexu Jaloveckej doliny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 117

Vtáctvo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130

Vzácne vtáky spod Salatína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 138

Sokol sťahovavý (Falco peregrinus) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 144

Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147

Svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 175

Šelmy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 209

Základné údaje z telemetrie medveďov v oblasti Západných Tatier a Chočských vrchov . . . . 227

Z histórie poľovníctva . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 233

Obsah

5

Vážení čitatelia,

s prekvapením, ale najmä s úctou som prijal ponuku môjho dlhoročného kolegu a pria-teľa Milana Balla na napísanie pár úvodných viet do tejto publikácie venovanej krásetatranskej prírody, publikácie o Jaloveckej doline.

Už od detstva som často upieral zrak do ranných hmiel tejto mystickej doliny a s úža-som som sledoval, ako zapadajúce lúče jesenného slnka nežne hladkajú Salatín. Fasci-novali ma po prudkom daždi zmáčané kolmé steny Sokola i Mnícha, z ktorých vyletovalidravé vtáky a ich tiene nehlučne kĺzali po korunách svrčín v upätí kaňonu.

Ako plynul čas, najmä však počas výletov na základnej škole, mohli moje prvé zdedené„pionierky“ už pravidelnejšie kráčať po jarnom kvetnatom koberci chodníka na Sivý vrcha bližšie spoznať jeho belavý skalný labyrint. Vody Bobroveckých pliesok následne chladiličerstvo nadobudnuté otlaky. Chaty a koliby v okolí Babiek sa nám aj s priateľmi stalipravidelným útočiskom pri nepriazni počasia v každom ročnom období. Počas povinnejstredoškolskej praxe na lesníckej škole sme sa unavení z vyžíňania Úplazu veľmi radivracali na chatku v Červenci, kde na nás vždy čakalo občerstvenie...

Moje poznanie, že Jalovecká dolina je ozajstnou pevnosťou biodiverzity Tatier, prišlovšak až v období získavania podkladov do diplomovej práce, ktorú som realizoval v re-zervácii Mních. Niekoľko týždňov, dní i nocí som mal možnosť zblízka spoznávať jejzvieracích obyvateľov, rastlinné spoločenstvá a dreviny.

Od toho leta spred dvadsaťdva rokov až dodnes je Jalovecká dolina pre mňa dolinou,ku ktorej mám v Tatranskom národnom parku najbližšie a do ktorej sa rád vraciam.Vždy ma láskavo privíta a dobije pozitívnou energiou.

Milí čitatelia, prajem Vám pri listovaní tejto knihy tie najkrajšie zážitky, aké dokážeposkytnúť iba príroda sama.

Pavol Majkoriaditeľ Správy Tatranského národného parku

Príhovor

7

Jalovecká dolina je unikátne miesto. Len nie-koľko kilometrov od Lipovského Mikuláša,centra cestovného ruchu na Liptove, je dolina,ktorá je zabudnutým drahokamom Tatier. Vďakanajväčšej povodni 20. storočia v tejto oblasti,ktorá v roku 1958 zničila cestu prechádzajúcudolinou, nebola oblasť Jaloveckej doliny takmer60 rokov predmetom hospodárskych aktivít, akoje veľkoplošná ťažba dreva alebo pastva. Je topravdepodobne posledný veľký dolinový celoknielen v oblasti Tatranského národného parkua na Slovensku, ale aj v celých Karpatoch, kde nieje vybudovaná prístupová údolná lesná cesta.Vďaka tomu tu dnes môžeme obdivovať priro-dzenú obnovu divočiny. Viac ako 5000 hektárovsúvislej, ale právne nedostatočne chránenej di-vočiny, je unikát, v ktorom sa zachovali mnohévzácne rastliny a živočíchy. Jalovecká dolina jelen jedným z troch miest na Zemi, kde rastie ďa-telina rumunská. Je tu najväčšie nálezisko ďal-šieho kriticky ohrozeného druhu našej flóry -rebrovky rôznolistej a mnohých iných rastlín,ktoré sa prirodzene vyskytujú len na malých úze-miach. Vďaka zachovanému prírodnému pro-strediu tu žije a rozmnožuje sa mnoho vzácnychživočíchov.

Po postupnom zavedení systému vlastníctvapozemkov spoločenstvami súkromných vlastní-kov, tzv. urbármi, ktorý sa začal uplatňovať poroku 1848, sa Jalovecká dolina dostala do vlast-níctva ľudí z okolitých obcí. Komplex Jaloveckej

doliny aj dnes vlastnia urbárnici z Bobrovca, Ja-lovca, Trsteného, Pavlovej Vsi a Bobrovčeka.Predkovia dnešných vlastníkov počas existencieurbárov mnohokrát prežili ťažké časy. Ani v naj-ťažších obdobiach, keď mnohí odchádzali hľadaťšťastie do cudziny, však nesiahli na urbárske ma-jetky. Krásy a vzácnosti prírody, rozmanitosť ra-stlinstva a živočíšstva aj vďaka nim zostalizachované dodnes.

Kniha, ktorú práve držíte v rukách, je svedec-tvom o tomto vzácnom kúte Tatier. Autori jed-notlivých kapitol v nej opisujú prírodné pomeryaj pôsobenie človeka v Jaloveckej doline. Všet-kým patrí úprimné poďakovanie. Ich príspevkyurobili túto knihu jedinečnou a zdokumentovalidivoký kút prírody v Západných Tatrách.

Poďakovanie patrí aj sponzorom s úprimnýmvzťahom k prírode, ktorí podľa svojich možnostíprispeli na vydanie tejto knihy.

Jednotlivé kapitoly knihy boli napísané od-borníkmi z daných oblastí. Snažili sme sa ichvšak upraviť tak, aby bola zrozumiteľná aj širokejverejnosti. Najmä tej je totiž určená. Ak chcemezachovať toto vzácne územie aj pre budúce ge-nerácie, nestačí mať len zákony a úrady. Mysami, ktorí v okolí Jaloveckej doliny žijeme, simusíme uvedomovať jej jedinečnosť a zaujímaťsa o jej zachovanie.

Úvod

8

The Jalovecká dolina valley is a unique place. Justa few kilometres from the city of LipovskýMikuláš, the largest town and centre of tourismin the Liptov region, the valley is a forgottenjewel of the Tatra Mountains. The biggest floodof the 20th century destroyed the forest road inthe valley in 1958. Thanks to that the valley wasnot subjected to economic activities such aslarge-scale logging and grazing for nearly 60years. It is very likely the last big mountain valleynot only in the Tatra National Park and Slovakia,but also across the Carpathians, where the cen-tral valley road is missing. Therefore, we can ad-mire the natural regeneration of wildernesswhich is so rare in present Europe. More than5000 hectares of contiguous, but legally insuffi-ciently protected wilderness preserve many rareplants and animals. The Jalovecká dolina valleyis one of just three places on Earth where thecritically endangered species of clover Trifoliumromanicum grows. It is home of another criti-cally endangered species of our flora Blechnumspicant and many other plants that are naturallypresent only in small areas. Rare animals such aschamois, marmot, eagle, brown bear, grey wolf,lynx, all gallinaceous birds, etc. live and repro-duce themselves in the valley thanks to the con-servation of natural environment.

After the gradual introduction of privateownership of land by the communities of smallowners which started after 1848, the Jaloveckádolina valley came into possession of inhabitantsof surrounding villages. It is owned until presentby communities of landowners from the villagesof Bobrovec, Jalovec, Trstené, Pavlova Ves andBobrovček. Their ancestors often went throughtough times. However, even in the most difficulttimes when many went to seek fortune abroad,they did not touch the communal land estates.Beautiful nature and rarity, diversity of flora andfauna thanks to them survived to this day.

The book you are holding is a testimony ofthis precious corner of the Tatra Mountains. The

authors of the individual chapters describe nat-ural conditions and human activities in theJalovecká dolina valley. They all deserve sincereacknowledgement. Their contributions madethis book unique and documented the corner ofwilderness of the Western Tatra Mountains. Thehelp of sponsors with warm relationship withnature, who according to their capacity con-tributed to the edition of this book, is acknowl-edged as well.

Individual chapters of the book were writtenby experts in the areas concerned. We tried toadapt them to be understood by the general pub-lic. The book strives to address in particular thegeneral public. If the unique wilderness of theJalovecká dolina valley is to be preserved, it isnot enough to have just laws and authorities. Weourselves who live in its neighbourhood must beaware of its uniqueness and interested in itspreservation.

The book consists of 18 chapters. The first oneinforms on activities aimed at preservation ofthe last islands of wilderness in Europe. Al-though 21% of the Europe is protected, just 1%of its territory is a wilderness. The wilderness isan area controlled by the natural processeswhich contains natural species and is largeenough for effective ecological functioning ofnatural processes. The importance of the wilder-ness was recently recognized also by the Euro-pean Parliament. The Jalovecká dolina valleycould provide an experience on how to protectthe newly-born wilderness which started to formafter the destruction of the valley road by theflood in 1958.

Second chapter describes the Jalovecká dolinavalley from the tourist point of view. As part ofthe Tatra National Part, the Biospheric reserva-tion of UNESCO and the EU network of natureprotection areas NATURA 2000, the quiet valleyoffers a relatively dense network of marked hik-ing trails with varying difficulty. Baníkov

Introduction

9

(2178 m a.s.l.) is the highest peak of the mainridge of the Western Tatra Mountains. Karstphenomena can be admired near the Sivý vrchMountain. Besides the beautiful views, the valleyoffers home to 19 endemic and 39 protectedplant species.

Chapters 3 to 5 describe geological, geomor-phological, climatic and hydrological conditionsof the valley. Main geological units are repre-sented by crystalline rocks (e.g. schist, gneiss,granodiorite, migmatite) and parts of nappesformed dominantly by limestone and dolomite.Present topography was significantly influencedby the Pleistocene glaciation. Lithosol, ranker,podzol and rendzina are the main soil types. Themean annual precipitation in the Jaloveckádolina valley is about 1600 mm. More than 60%of precipitation runs off. Minimum precipitationoccurs in winter. However, accumulation of win-ter precipitation in snow cover and the release ofthe accumulated water in spring period signifi-cantly influence many natural processes. Meanannual air temperature at the altitude of 1500 ma.s.l., e.g. approximately at mean altitude of theJalovecký creek catchment, is about 2.8°C.

Vegetation of the Jalovecká dolina valley is de-scribed in chapters 6 to 9. They present numer-ous plant species that grow in the valley.Beautiful photos shown in the chapters conveyperhaps more than any number of words. De-tailed description of the forests reveals that mostof them are old. It indicates that natural decayand regeneration of the forest can be expected inthe near future. Forest is dominated by spruce(52-88%) followed by dwarf pine (Pinus mugo).Maximum altitude of the upper forest line whichwas at many places influenced by human activi-ties exceeds 1550 m a.s.l. Information on the dis-tribution of yew (Taxus baccata L.) which is inSlovakia a rare species is given in chapter 9. Re-cent inventory revealed increased number andbetter state of the yew-trees in the Jaloveckádolina valley compared to the 1960’.

Chapters 10 to 13 are devoted to the animalsthat live in the Jalovecká dolina valley includingthe rare species such as eagle (Aquila chrysaetos),wall creeper (Tichodroma muraria) with esti-mated number of just 20 couples across Slovakia,or falcon (Falco peregrinus) which was almostextinct in Europe in the 1950’-1960’ due to ap-plication of the DDT-based pesticides.

Chapters 14 and 15 describe two mammalspecies which live only in the high mountains ofSlovakia, namely the chamois Rupicapra rupi-capra tatrica and the marmot Marmota marmotalatirostris. They provide very detailed, often in-tensive field work-based information on the lifeof both species as well as stories and conse-quences of human interference.

Chapters 16 to 17 focus on big carnivores thatlive in the Jalovecká dolina valley, namely brownbear (Ursus arctos), lynx (Lynx lynx) and the graywolf (Canis lupus) which was close to extinctionin Slovakia before the World War II. Chapter 16also offers interesting facedown brown bear sto-ries.

Summary information on the telemetricmonitoring of brown bears is provided in chap-ter 17. It documents large home ranges of indi-vidual bears which reach several hundreds ofsquare kilometres. Although a bear can liveunder certain circumstances, e.g. abundance offood for a long time (35 days) in a small area(e.g. 2 hectares in case of the monitored bear), itcan cross more than 90 kilometres per week, e.g.during the pairing season as well.

The last chapter is devoted to history of gamekeeping and hunting in the wider area of theJalovecká dolina valley. It also commemoratesstories and memoirs of several famous hunterswho were active in the valley and lived in itsvicinity.

10

Das Tal Jalovecká dolina ist ein einzigartiger Ort.Nur wenige Kilometer entfernt von Lipovský Mi-kuláš, der größten Stadt und Zentrum des Tou-rismus in der Liptauer Region, ist das Tal einvergessenes Juwel der Tatra Gebirge. Im Jahre1958 wurde durch die größte Flut des 20. Jahr-hunderts die Forststraße ins Tal zerstört, wonachdas Tal über fast 60 Jahre keinen wirtschaftlichenAktivitäten wie großflächige Abholzung und Be-weidung unterzogen wurde. Es ist sehr wahr-scheinlich der letzte große Bergtal ohne zentraleTalstraße nicht nur im Tatra-Nationalpark undin der Slowakei, sondern auch in den Karpaten.Daher können wir die derzeit in Europa seltenenatürliche Regeneration der Wildnis bewundern.Mehr als 5000 Hektar zusammenhängender, aberrechtlich nicht ausreichend geschützter Wildnisbewahren viele seltene Pflanzen und Tiere. DasTal Jalovecká dolina ist eines von nur drei Ortender Erde, wo die vom Aussterben bedrohte Artvon Klee Trifolium romanicum wächst. Es ist desweiteren die Heimat von einer anderen vom Aus-sterben bedrohten Arten unserer Flora, Blechnumspicant, und vielen anderen Pflanzen, die natür-lich nur auf kleinen Flächen vorhanden sind. Sel-tene Tiere wie Gämsen, Murmeltiere, Adler,Braunbären, graue Wölfe, Luchse, alle Hühnerv-ögel usw. leben und reproduzieren sich im Taldank der Erhaltung der natürlichen Umwelt.

Nach der sich seit 1848 entwickelnden schritt-weisen Einführung des Privateigentums derGrundstücke durch die Gemeinschaften kleinerBesitzer kam das Tal Jalovecká dolina in Besitzvon Bewohnern der umliegenden Dörfer. Es wirdbis heute von den Gemeinschaften der Grundbe-sitzer aus den Dörfern Bobrovec, Jalovec, Trstené,Pavlova Ves und Bobrovček besessen. Ihre Vor-fahren hatten oft schwere Zeiten erlebt. Dochselbst in den schwierigsten Zeiten, wo sich vieleauf die Suche nach ihrem Glück im Ausland ge-macht haben, haben sie das Gemeinschaftslandnicht berührt. Dank ihnen haben die Schönheitenund Seltenheiten der Natur sowie die Vielfalt derFlora und Fauna bis heute überlebt.

Das Buch, das Sie gerade in den Händen halten,ist ein Zeugnis dieser kostbaren Ecke des Tatra-Gebirges. Die Autoren der einzelnen Kapitel be-schreiben natürliche Gegebenheiten und mensch-liche Aktivitäten im Tal Jalovecká dolina und dafürgebührt ihnen allen ein aufrichtiger Dank. IhreBeiträge haben die Ecke von Wildnis im westli-chen Tatra-Gebirge dokumentiert und somit die-ses Buch einzigartig gemacht. Die Hilfe von Spon-soren mit inniger Beziehung zur Natur, die nachihren Möglichkeiten zum Herausgeben dieses Bu-ches beigetragen haben, wird ebenso anerkannt.

Einzelne Kapitel des Buches wurden vonFachexperten auf den einzelnen Gebieten ver-fasst. Wir haben versucht, sie so anzupassen,damit sie auch von der breiten Öffentlichkeitverstanden werden. Das Buch richtet sich näm-lich insbesondere an sie. Wenn die einzigartigeWildnis des Tales Jalovecká dolina erhalten wer-den soll, reichen Gesetze und Behörden nichtaus. Wir selbst, die in seinem Nachbarschaftleben, müssen seiner Einzigartigkeit bewusstund an ihrer Erhaltung interessiert sein.

Das Buch besteht aus 18 Kapiteln. Das ersteKapitel informiert über Aktivitäten bei der Er-haltung der letzten Inseln der Wildnis in Europa.Obwohl europaweit 21% der Fläche geschütztsind, befindet sich auf nur 1 % seines Territori-ums eine Wildnis. Die Wildnis ist ein Gebiet, dasdurch natürliche Prozesse gesteuert wird, natür-liche Arten umfasst und groß genug ist für eineeffektive ökologische Funktionsfähigkeit der na-türlichen Prozesse. Die Bedeutung der Wildniswurde vor kurzem auch vom Europäischen Par-lament anerkannt. Das Tal Jalovecká dolinakönnte eine Erfahrung beibringen, wie sich dienach der Zerstörung der Talstraße durch die Flutim Jahr 1958 neugeborene Wildnis schützenlässt.

Das zweite Kapitel beschreibt das Tal Jalo-vecká dolina aus der Sicht des Tourismus. AlsTeil des Tatra-Nationalparks, des Biosphärenre-

Einführung

11

servates der UNESCO und des EU-Netzes vonNaturschutzgebieten Natura 2000 bietet das ru-hige Tal ein relativ dichtes Netz von markiertenWanderwegen mit unterschiedlichen Schwierig-keitsgraden. Baníkov (2178 m ü.M.) ist derhöchste Gipfel im Hauptkamm der westlichenTatra. Karstphänomene können in der Nähe desBerges Sivý vrch bewundert werden. Neben derschönen Aussicht bietet das Tal ein Heim für19 endemische und 39 geschützte Pflanzenarten.

Die Kapitel 3-5 beschreiben geologische, geo-morphologische, klimatische und hydrologischeVerhältnisse des Tales. Die wichtigsten geologi-schen Einheiten werden von kristallinen Gestei-nen (z.B. Schiefer, Gneise, Granodiorite,Migmatite) und Teilen der Bedeckungen über-wiegend aus Kalksteinen und Dolomiten vertre-ten. Die heutige Topographie wurde von derpleistozänen Vereisung geprägt. Zu den wichtig-sten Bodentypen gehören Lithosole, Ranker,Podsole und Rendzinen. Die mittlere jährlicheNiederschlagssumme im Tal Jalovecká dolinabeträgt etwa 1600 mm. Mehr als 60% der Nie-derschläge fließen ab. Minimale Niederschlags-mengen fallen im Winter. Allerdings haben dieNiederschlagsakkumulation in der Schneedeckeund der Abfluss des angesammelten Wassers imFrühjahr einen wesentlichen Einfluss auf zahl-reiche natürliche Prozesse. Die mittlere Jahres-lufttemperatur in der Höhe von 1500 m ü.M,etwa auf mittlerer Höhe des Jalovecký Bach Ein-zugsgebietes, beträgt etwa 2,8 ° C.

Die Vegetation des Tales Jalovecká dolinawird in den Kapiteln 6 bis 9 beschrieben. Sie stel-len zahlreiche im Tal bestehende Pflanzenarten.Schöne Begleitfotos sagen vielleicht mehr als alleWorte. Detaillierte Beschreibung der Wälderzeigt, dass die meisten Wälder älter sind, was dennatürlichen Verfall und darauffolgende Regene-ration des Waldes in naher Zukunft erwartenlässt. Der Wald ist heute von Fichten (52-88 %),gefolgt von Latschen (Pinus mugo), dominiert.Die maximale Höhe der oberen Waldgrenze, diean vielen Stellen durch menschliche Aktivitätenbeeinflusst wurde, liegt oberhalb von 1550 mü.M. Informationen über die Verteilung der Eibe(Taxus baccata L.), die in der Slowakei eine sel-tene Spezies ist, befinden sich im Kapitel 9. Diejüngste Bestandsaufnahme im Tal Jalovecká do-

lina ergab erhöhte Anzahl und besseren Zustandder Eiben im Vergleich zu den 1960er Jahren.

Die Kapitel 10 bis 13 widmen sich Tieren, dieim Tal Jalovecká dolina leben, mitsamt einigerseltener Arten wie Adler (Aquila chrysaetos),Wand -Strampler (Tichodroma muraria), derenAnzahl in der Slowakei derzeit auf nur 20 Paaregeschätzt wird, sowie Falken (Falco peregrinus),die in Europa aufgrund der Anwendung vonDDT -basierten Pestiziden in den 1950er-1960er Jahren fast ausgestorben sind.

Die Kapitel 14 und 15 beschreiben zwei Säu-getierarten, die nur im Hochgebirge der Slowa-kei leben, nämlich die Gemsen Rupicaprarupicapra tatrica und das Murmeltier Marmotalatirostris. Sie bieten sehr detaillierte, oft auf um-fangreiche Feldarbeit gestützte Informationenüber das Leben der beiden Arten sowie Ge-schichten und Folgen menschlicher Eingriffe.

Die Kapitel 16 bis 17 konzentrieren sich aufgroße Raubtiere, die in der Jalovecká dolinaleben, nämlich Braunbär (Ursus arctos), Luchs(Lynx lynx) und der graue Wolf (Canis lupus),der sich in der Slowakei kurz vor dem ZweitenWeltkrieg vor dem Aussterben befand. Das Ka-pitel 16 bringt auch interessante Geschichtenüber Begegnungen mit Bären und Gegenüber-stehen den Bären Auge in Auge im Gelände.

Die Zusammenfassung der Informationenüber die telemetrische Überwachung der Braun-bären befindet sich im Kapitel 17. Sie dokumen-tiert die großen Reviere einzelner Bären, die sichüber mehrere hundert Quadratkilometer er-strecken. Obwohl ein Bär sich unter bestimmtenUmständen, z.B. im Falle eines Nahrungsvorra-tes, für eine längere Zeit (35 Tage) auf kleinemRaum (z.B. 2 Hektar bei einem überwachtenBären) aufhalten kann, kann z.B. während derPaarungszeit auch mehr als 90 Kilometer proWoche überqueren.

Das letzte Kapitel ist der Geschichte des Jagd-wesens in der weiteren Umgebung des Tales Ja-lovecká dolina gewidmet. Es erinnert auch anGeschichten und Erinnerungen mehrerer be-rühmter Jäger, die im Tal wirkten und in seinerNähe lebten.

Mark Fisher, Zoltán Kun, Vlado Vančura

Jalovecká dolina

– potenciálny príspevok

do európskej siete divokej prírody

14

Prirodzené procesy tvarovali európskuprírodu tisíce rokov. Prírodné vývojovécykly lesov a vegetácie podliehali náhod-

ným zákonitostiam prírodných javov ako sú zá-plavy, lavíny alebo požiare. Prírodné javy ako jeblesk alebo víchrice, v okamihu zmenili okol-nosti a osud budúceho vývoja. Bola to divočina,ktorá by mohla byť opísaná ako nepredvídateľná,spontánna a nádherná v procese neustálejzmeny. Mohli by sme ju zadefinovať ako „matkapríroda v práci.“

Tento prastarý proces vzájomného pôsobeniaprostredia a prírodných živlov sa nezmenil anipotom, čo ľudstvo začalo formovať krajinu pro-stredníctvom aktívnych zásahov. Čo sa zmeniloa neustále sa mení, je to, ako ľudia vnímajú vý-znam prírodných prvkov, ich vzájomného pôso-benia a úlohu v prirodzenej dynamike prostredia.

Dôsledkom zásahov človeka je súčasná eu-rópska príroda často označovaná za najviac zme-nený svetadiel. Príroda už viac nemá dosť časuna liečenie jaziev spôsobených človekom. Rých-losť a rozsah vzájomného pôsobenia medzi člo-vekom a ekosystémami exponenciálne rastie.Jedným z dôsledkov tohto vývoja je, že väčšinaEurópanov takmer úplne stratila vieru, že divo-čina patrí k Európe a je nedeliteľnou súčasťoueurópskeho dedičstva. Napriek tomu, že chrá-nené krajinné oblasti v Európe predstavujú 21%územia, len 1 % územia je divočinou.

Divočina je územie riadené prírodnými pro-cesmi, ktoré sa skladá z prirodzených druhov a jedostatočne veľké pre efektívne ekologické fun-govanie prírodných procesov. Je to územie ne-upravené alebo len ľahko zmenené, bez rušivejľudskej činnosti alebo ťažobných zásahov, osíd-lenia, infraštruktúry alebo viditeľného poškode-nia.

Pre ľudskú spoločnosť je zachovanie divočinyveľmi dôležité. Divočina poskytuje útočisko preohrozené druhy a je domovom ešte neobjave-ných druhov živočíchov a rastlín, ktoré by bolinavždy stratené, ak by tieto oblasti zmizli. Divo-čina, to sú aj laboratóriá, kde stále pokračuje pri-rodzený proces evolúcie. Je nápomocná aj pririešení takých problémov, akými sú zmenaklímy, viazanie uhlíka alebo zmenšovanie škôdspôsobených povodňami. Poskytuje množstvopríležitostí pre rozvoj cestovného ruchu v pro-spech rozvoja vidieka, ale aj potenciál pomôcťpri riešení dôležitých otázok rozvoja miest, akoje rozvoj mládeže a zdravotníctva. Dáva du-chovné hodnoty, inšpiráciu, miesto pre obnovuduchovných a fyzických síl. Preto je potrebné di-vočinu chrániť.

Na rozdiel od USA, kde sa zákonná ochranadivočiny začala už v roku 1964, ochrana divo-činy v Európe je relatívne novým javom. Výraz-nejší nárast hnutia na ochranu divočiny možnov Európe pozorovať len približne v poslednýchsiedmich rokoch. Myšlienka zahrnutia divočinydo budúcej vízie ochrany prírody v Európe bolapredstavená v roku 2006. Bol to dôležitý krok,ktorý viedol k širokej diskusii zahŕňajúcej Eu-rópsku komisiu, profesionálnych ochranárova vedcov, ale aj občiansky sektor. V roku 2009prijal Európsky parlament správu o Európskejdivočine a v tom istom roku bol schválený „Pro-gram pre ochranu divočiny“, ktorý nakoniec vie-dol k začleneniu divočiny do novej stratégie

Divočina v Národnom parku Fulufjället NP,Švédsko (foto: Vitantonio Dell’Orto)

Divočina v Národnom parku Oulanka, Fínsko(foto: Kimmo Salminen)

15

Európskej únie pre ochranu biodiverzity (roz-manitosti druhov). Bohužiaľ, všetky tieto poli-tické úspechy ešte celkom neprenikli dokaždodenného života a posledné zbytky divo-činy v Európe sú stále v ohrození.

Hoci výhody divočiny sú mnohonásobné, jejochrana a zachovanie čelí veľkým problémom.Medzi všeobecné rizikové faktory patrí súčasnáintenzita a spôsob obhospodarovania lesov s di-vočinovým potenciálom, intenzifikácia poľno-hospodárstva, rozvoj baníctva a infraštruktúry,neudržateľný cestovný ruch a tlaky spôsobenézmenou klímy.

História Európy a aktivít človeka na jej územívytvára vysokú mieru predpojatosti voči divo-

čine a automatické preferencie v prospech kul-túrnej krajiny. Výsledkom je zaznávanie divočinyako niečoho archaického, nepotrebného a neuži-točného. Okrem toho stále silne prevláda názor,že bezzásahový manažment, ktorý je preochranu divočiny kľúčový, nemá v Európe opod-statnenie, lebo historicky takmer všetky zvyškydivokej prírody boli v procese skultúrňovaniakrajiny odstránené. Všadeprítomný rastúci tlakna chránené územia a ich jadrové zóny (častopráve posledné ostrovy divočiny) je veľmi zrejmýv celej Európe. Medzi hlavné hrozby pre divo-činu možno zaradiť: 1. Sentiment voči „tradičnému“ spôsobu využí-

vania pôdy. Často je tento sentiment zamie-ňaný za nástroj ako udržať vzhľad existujúcej,ale umelo vytvorenej, európskej krajiny.

2. Nadmerné využívanie chránených oblastí (pa-stva domácich zvierat, poľovníctvo a lesníckeaktivity v jadrových zónach národných parkova potenciálnych divočín).

3. Ťažba nerastných surovín. Rastúce ceny ko-modít vytvárajú veľký tlak na posledné zvyškydivokej prírody.

4. Projekty v oblasti energetiky, ktoré sa zame-riavajú na rozvoj nových zdrojov energie(napr. mamutie vodné elektrárne v Turecku,komplexy veterných elektrární v Škótsku), akoaj produkcia biopalív ako spôsob zužitkovaniaokrajových oblastí poľnohospodárskej pôdy.

5. Neudržateľné projekty rozvoja cestovnéhoruchu, ako napríklad výstavba nových lyžiar-skych stredísk v chránených územiach na Šu-mave v Čechách alebo v balkánskych horách.

Divočina v Národnom parku Borjomi-Kharagauli NP, Gruzínsko (foto: Konstatnin Gabrichidze)

Divočina v Národnom parku Peneda Geres, Por -tugalsko (foto: Joao Cosme)

16

Napriek tomu, zvyšky divočiny tu stále sú. Sútu v Európe. Prežívajú v podobe malých zvyškovpralesov, močiarov pozdĺž riek, vo vysokých ho-rách a v jaskyniach alebo pod hladinou morí.Ochrana zostávajúcej európskej divočiny vyža-duje zmenu v myslení ľudí, čo je oveľa ťažšie, ako

vypracovanie stratégie na zapracovanie ochranyeurópskej divočiny do celoeurópskej stratégieochrany prírody a biodiverzity.

Návrh nadácie PAN Parks, ktorá sa venuje za-chovaniu divočiny v Európe, zameraný na za-čiatku na záchranu posledných zvyškovnedotknutej prírody veľkých prírodných oblastíprerástol do dlhodobej vízie vytvoriť „Európskysystém divokej prírody“. Základným prvkomtohto prístupu je partnerstvo a spolupráca a v sú-časnosti systém zahŕňa dve hlavné kategórie:1. Divočinoví partneri - územia s výmerou divo-

činy minimálne 1000 hektárov 2. Certifikované PAN parky - územia s výmerou

divočiny minimálne 10 000 hektárov (certifi-kované a najlepšie divočiny v Európe)

Základnou myšlienkou pri ochrane divočinyje tzv. bezzásahový manažment. Ide o vylúčeniezískavania prírodných zdrojov pre potreby člo-veka, napríklad poľovania, rybolovu, ťažby ne-rastných surovín, ťažby dreva, pasenia, koseniatrávy, budovania ciest, pozemných stavieb a pod.

Divočina v Národnom parku Centrálny Balkán (foto: Nanko Minkov)

Divočina v Národnom parku Peneda Geres, Po-rtugalsko (foto: Marcos Veiga)

Divočina v Národnom parku Soomaa, Estónsko(foto: Mati Kose)

Divočina v Národnom parku Kure Mountains, Tu-recko (foto: PAN Parks)

17

Na druhej strane však majú mať návštevníci di-vočiny možnosť vychutnať ju bez nutnosti dis-ponovať špeciálnymi skúsenosťami z pobytuv divokej prírode. Preto mnoho miest na okra-joch divočiny ponúka pre návštevníkov týchtooblastí nádherne výhľady, ale aj krátke prechá-dzky.

Uplatnenie bezzásahového manažmentu nieje v Európe úplne novou myšlienkou. Už od roku1914 je to základný prístup uplatňovaný vo Švaj-čiarskom národnom parku. Švajčiarsko je dnesnapriek tomu, že jeho územie bolo v predchá-dzajúcich desaťročiach intenzívne využívané(lesnícke aktivity, poľovníctvo, ťažba nerastnýchsurovín a pod.), vynikajúcim príkladom a moti-váciou pre mnoho ďalších nasledovníkov, ako súnárodné parky Bavorský les a Kalkalpen v Ne-mecku a Rakúsku, ale aj Tatranski Park Naro-dowy v Poľsku. Počet miest v Európe, kdemôžeme vidieť a učiť sa lekcie divočiny, neustálerastie.

Do zoznamu divočinových partnerov v súčas-nosti patria: • Berezinska biosférická rezervácia, Bielorusko • Biosférická rezervácia Astrakhan, Rusko • Národný park Arevik a Prírodná rezervácia

Boghagar, Arménsko • Národný park Belovezhskaya Pushcha, Bielo-

rusko • Národný park Biebrza, Poľsko • Národný park Bieszczady, Poľsko • Národný park Gorce, Poľsko • Národný park Hainich, Nemecko • Národný park La Maddalena Archipelago, Ta-

liansko • Národný park Oder Valley, Nemecko • Národný park Prespa, Albánsko • Národný park Rodna, Rumunsko • Národný park Swiss, Švajčiarsko

• Národný park Triglav, Slovinsko • Prírodná rezervácia „Stepnoi“, Rusko • Prírodná rezervácia Brandenburg, Nemecko • Prírodná rezervácia Khosrov Forest, Ar-

ménsko • Prírodná rezervácia Lagodekhi, Gruzínsko • Prírodná rezervácia Polistovsky, Rusko • Prírodná rezervácia Severo-Osetinskij, Rusko• Prírodná rezervácia Shikahogh a Prírodná re-

zervácia Zangezur, Nemecko • Prírodný park Gradistea Muncelului-Cioclo-

vina, Rumunsko • Prírodný park Natural de Poblet, Španielsko

Certifikovanými PAN parkami sú: • Národný park Archipelago, Fínsko • Národný park Borjomi-Kharagauli, Gruzínsko • Národný park Central Balkan, Bulharsko • Národný park Cepkeliai-Dzukija, Litva • Národný park Fulufjället, Švédsko • Národný park Küre Mountains, Turecko• Národný park Majella, Taliansko • Národný park Oulanka, Fínsko• Národný park Paanajärvi, Rusko • Národný park Peneda-Gerês, Portugalsko • Národný park Retezat, Rumunsko • Národný park Rila, Bulharsko• Národný park Soomaa, Estónsko

Certifikované parky predstavujú jedinečnépríklady divočiny Európy. Napríklad certifiko-vaný park v národnom parku Peneda Geresv Portugalsku zahŕňa posledné zvyšky pôvod-ných lesov v krajine, divočiny v národnych par-koch Borjomi-Kharagauli v Gruzínsku,Fulufjället vo Švédsku, Rila v Bulharsku aleboMajella v Taliansku poskytujú jedinečné nefrag-mentované príklady divočinových komplexov.Divočina v Národnom Parku Archipelago voFínsku poskytuje výnimočný príklad oblasti

Divočina v Národnom parku Paanajarvi NP, Rusko (foto: Viktor Gritsuk)

18

s vylúčením rybolovu v Baltickom mori. V sú-časnosti dosahuje menej ako 0,4% európskehoúzemia divočinový štandard kvality PAN parkov(minimálna výmera 10.000 ha a ekologicky ne-rozdrobené územie s bezzásahovým manažmen-tom).

Bezzásahový manažment, inými slovami „ne-chať matku prírodu si robiť svoju prácu“, je v eu-rópskom kontexte, kde ľudia po tisícročiapozmeňovali a upravovali krajinu k svojmu ob-razu a svojim potrebám, veľmi zložitá a kom-

plexná otázka. Tieto hlboko zakorenené tra-dičné praktiky sú príčinou, prečo je šíreniea uplatňovanie myšlienky bezzásahového ma-nažmentu také náročné. Neprekvapí preto, že jestále len relatívne malý počet dostatočne od-borne vzdelaných a odvážnych manažérov, ktorípresadzujú tento prístup ako svoj základný pra-covný nástroj starostlivosti o divočinu. Parkovímanažéri, ale aj terénni pracovnici musia byťschopní vysvetliť význam a poslanie prírodnýchjavov, ako sú napríklad vetrové polomy alebopremnoženie hmyzu. Súčasťou ich príbehu nieje informácia o dobrých a zlých zvieratkách, ale

Divočina v Národnom parku Retezat, Rumunsko(foto: Mihai Moiceanu)

Mačkovité šelmy, ako napríklad rys ostrovid, súmnohými ľuďmi v Európe pokladané za symboldivokej prírody. Národný park Oulanka, Fínsko(foto: Andy Gehrig)

Divočina v Národnom parku Centrálny Balkán(foto: Evgeni Dinev)

Kamzík apeninský, špecifický poddruh kamzíka,našiel vhodne prostredie pre svoj život v divočineNárodného parku Majella, Taliansko (foto: BrunoD’Amicis)

19

príbeh o dôležitosti víchrice alebo premnoženiahmyzu pre spontánnu obnovu lesa. Tieto zdan-livo z nášho ľudského pohľadu nepriateľské javysú neoddeliteľnou súčasťou dynamiky danéhoekosystému, a preto nemôžu byť posudzovanéako niečo zlé, čo nemá v prírode opodstatnenie.V lesných ekosystémoch, napríklad život mno-hých druhov, závisí od rôznych fáz dynamiky

lesa. Bolo pozorované, že fáza rozpadu lesa,ktorá sa začína vysokým vekom stromov, víchri-cou alebo premnožením hmyzu, je biologickynajbohatším obdobím života lesa. V prípade vy-lúčenia tejto fázy života lesa mnohé druhy jed-noducho nemajú podmienky na svojuexistenciu. To znamená, že v divočine sú opat-renia umožňujúce voľný priebeh dynamiky eko-systému (bez ľudského zásahu) základnýmprvkom ochrany rozmanitosti prírodných dru-hov.

Bezzásahový manažment samozrejme nie jeuniverzálnym nástrojom vhodným pre všetkýchmanažérov, chránené územia a situácie. Naopak,je to veľmi špecifický prístup, ktorý ak je dô-sledne uplatňovaný, je prijateľný iba v obmedze-nom počte chránených oblastí. V týchtooblastiach je však, ako ukázala prax, nielen legi-tímny, ale aj lacnejší ako všetky iné opatrenia.Rastúce znalosti o bezzásahovom manažmente,ktoré vyplývajú z praktických skúseností, stáleviac a viac potvrdzujú oprávnenosť a opodstat-nenosť tohto prístupu.

Miesta, kde človek nechal matke prírode ob-noviť divočinu, lákajú čoraz viac ľudí. Jaloveckádolina ponúka veľmi unikátnu príležitosť - skú-

Divočina v Národnom parku Archipelago NP,Fínsko (foto: Seppo Keränen)

Divočina v Národnom parku Majella, Taliansko (foto: Bruno D’Amicis)

20

senosti, ako chrániť novonarodenú divočinuv krajine, na ktorú človek do istej miery z dô-vodu jej nedostupnosti pred 60-timi rokmi taktrochu zabudol. „Matka príroda“ asi pred 60-timi rokmi vodným prívalom zobrala údolnúcestu, aby ochránila tento nádherný kút Tatiera poskytuje nám lekciu z prírodnej dynamiky.V súčasnosti začal lykožrút zmladzovať zrelýihličnatý les a spúšťať prirodzený proces regene-rácie starého lesa. Vysychajúce a odumierajúcestromy môžeme vidieť jednotlivo alebo po sku-pinkách v rôznych kútoch doliny. Niekto môžepovažovať vysychajúce stromy za predzvesť blí-žiacej sa katastrofy, iný zase za signál dynamikyprírodného lesa, keď sa prirodzenou cestou za-čína starnúci les meniť na mladý. Rovnaký javmôže byť veľmi rozdielne posudzovný rôznymi

ľuďmi. Záleží na tom, kto robí hodnotenie - eko-lóg, lesník, turista alebo majiteľ pôdy.

Smola je, že Jalovecká dolina nie je prísnechránená (v súčasnosti je v treťom stupni z päť-dielnej stupnice). Navyše je vo vlastníctve trochmiestnych komunít. Dobrou správou však je, žeje súčasťou siete Natura 2000, čo je sústava chrá-nených území európskeho významu. Ak chcemezachrániť tento kus divočiny, nestačí mať „Eu-rópsky systém divokej prírody“. Ten môže lenposkytnúť zastrešujúci rámec. Toto miesto všakpotrebuje viac - potrebuje záväzok ľudí a darcovkompenzovať vlastníkov pôdy a zabrániť exploa-tácii územia. Vyhnúť sa výstavbe lesných ciesta ťažbe dreva. Táto potenciálna divočina si po-trebuje kúpiť ďalší čas ...

Posledné zvyšky divočiny v Európe poskytujú ‚útočište‘ pre prežitie veľkých mäsožravých šeliem ako na-príklad medveď hnedý. Divočina v Národnom parku Fulufjället NP, Švédsko (foto: Orsolya Haaberg)

Európsky systém divokej prírody (Jún 2013) http://www.panparks.org/what-we-do/the-million-project/wilderness-preservation-system

LITERATÚRA

Milan Ballo

Jalovecká dolina

ako turisticky atraktívne územie

22

Komplex Jaloveckej doliny, to sú vrchy,ktoré v hlavnom hrebeni presahujúvýšku viac ako 2000 m. n. m. aj hlboké

lesy popretkávané horskými bystrinami. Má tusvoj domov množstvo vzácnych živočíchova rastie tu množstvo chránených rastlín. Je tokrásny kút zachovalej a čistej prírody. Lokalita jevzdialená len osem kilometrov od železničnejstanice v Liptovskom Mikuláši, čo zvyšuje atrak-tivitu územia. Mnohí návštevníci sa sem radivracajú za turistikou a oddychom. Opisovať úze-mie sa dá len ťažko. Ani fotografie alebo maľo-vané obrazy nezachytia toľko, ako keď človekzažije prírodu týchto končín na vlastné oči.Ticho sa správajúci návštevník má pri trochešťastia možnosť pozorovať vo voľnej prírodemnoho druhov tatranskej fauny.

Komplex Jaloveckej doliny sa nachádza na zá-pade Západných Tatier a je orientovaný na juh.V spodnej a strednej časti je to úzky kaňonovitýkoridor, ktorý sa v závere delí na tri výrazné, vzá-

jomne oddelené doliny: Bobroveckú dolinu,Hlbokú dolinu a dolinu Parichvost, ktorá je po-važovaná za najlavinóznejšiu dolinu v celých Ta-trách.

Jalovecká dolina je na západnej strane ohra-ničená rozložitým vápencovým hrebeňom, naktorom sa okrem známej chaty pod Náružímv oblasti Červenca nachádzajú známe vrcholy:Mních (1460 m n. m.), Babky (1566 m n. m.)a raj milovníkov vysokohorskej vápencovej flórySivý vrch (1805 m n. m.). V kryštalinickej častihrebeňa, ktoré sa začína v sedle Pálenica(1573 m n.  m.), dominujú vrcholy Brestovej(1903 m n.  m.), rozložitého Salatína(2047 m n. m.), turisticky atraktívnych Skriniarok,Spálenej (2083 m n. m.), Pachoľaťa (2167 m n. m.)s rozsiahlymi bočnými rebrami a Baníkova(2178 m n. m.), ktorý je najvyšším vrchom Zá-padných Tatier nachádzajúci sa priamo v hlavnomhrebeni a zároveň po Bystrej, Jakubinej a Barancištvrtým najvyšším vrchom celého pohoria.

Panoráma doliny z Babiek (foto: M. Ballo)

Panoráma z Trnáca (foto: M. Ballo)

Veľké Ostrô Veľká kopa

Grapy

SalatínSkriniarky

PachoľaBaníkov

PríslopJaloveckésedlo

RáztokaBaranec

23

Z Baníkova vybieha južným smerom mo-hutná rázsocha Príslopu (2142 m n. m.) a Ráz-toky (1947 m n.  m.), ktorá oddeľuje dolinuParichvost od Žiarskej doliny.

Vápencové oblasti Jaloveckej doliny sa vyzna-čujú pozoruhodnými krasovými javmi, ktoréspestrujú vysokohorský kolorit zvyšnej časti do-liny. Okrem „Skalného mesta“, ktoré môžu tu-

Salatín, Pachoľa, Baníkov a Príslop zo sedla Predúvratie (foto: M. Ballo)

Pohľad z Baníkova smerom na Ráztoku, v pozadívodné dielo Liptovská Mara a Nízke Tatry (foto:Z. Ballová)

Skalné mesto zo záveru Suchej doliny (foto: M. Ballo)

Pohľad spod sedla Pálenica dole Bobroveckoudolinou, napravo Sivý vrch (foto: M. Ballo)

24

Biele pleso v Bobroveckej doline (foto: M. Ballo)

Čierne pleso v Bobroveckej doline (foto: M. Ballo)

Pliesko v ústí doliny Podválovce (foto: M. Ballo)

25

risti obdivovať počas výstupu na Sivý vrch sme-rom od horárne Biela Skala, je to aj 88 m hlbokápuklinová priepasť nachádzajúca sa kúsok podjeho vrcholom a ďalšie priepaste v Národnej prí-rodnej rezervácii Mních. Najhlbšia z nich máhĺbku 51 m.

Vody z komplexu Jaloveckej doliny sú odvá-dzané do povodia Váhu Jaloveckým potokom.Malebné sú viaceré menšie vodopády v Jalovec-kej doline. V závere Bobroveckej doliny sa podsedlom Pálenica nachádzajú aj dve menšieplieska - nižšie položené Bobrovecké čiernepleso a vyššie nad ním Bobrovecké biele pleso.

Jalovecká dolina patrí medzi tiché časti hor-stva Západných Tatier. Niet v nej jediného lyžiar-skeho vleku a turistická Chata pod Náružímv Červenci patriaca Obecnému úradu Bobrovecje nepretržite otvorená iba počas školskýchprázdnin v letnom období a v priebehu rokaslúži turistom iba cez víkendy alebo v prípadevopred dohodnutej rezervácie.

Jalovecká dolina má pomerne hustú sieť tu-ristických značkovaných chodníkov. Celým hre-beňom Západných Tatier vedie červeno značenýturistický chodník, prechod ktorého je fyzickynáročnou záležitosťou a je vhodný pre dobre tré-novaných a skúsených vysokohorských turistov.Najťažšie a najexponovanejšie miesta trasy sú za-bezpečené reťazami. V oblasti Jaloveckej dolinyje to úsek pod vrcholom Sivého vrchu pri vý-stupe smerom od horárne Biela Skala a hrebeňSkriniarok. Prechod cez Skriniarky a Baníkov jesvojou náročnosťou a veľmi exponovaným teré-nom považovaný za ťažkú vysokohorskú túru,ktorá v žiadnom prípade nie je vhodná pre deti.Ide o jedny z najťažších úsekov celého hrebeňa

Občasné pliesko na Grapách (foto: M. Ballo)

Turistická chata na Červenci (foto: M. Ballo)Detail Skalného mesta v masíve Sivého vrchu(foto: M. Ballo)

26

Západných Tatier a podcenenie situácie pri pre-chode týchto úsekov hrebeňa už pripravilio život nie jedného turistu. V prípade náhlehozhoršenia poveternostných podmienok sú všakpotrebné skúsenosti z pohybu vo vysokohor-skom prostredí aj v úsekoch Príslop – Baníkova Spálená – Pachoľa.

Celou osou Jaloveckej doliny vedie žltou far-bou vyznačený turistický chodník, ktorý pokra-čuje od rázcestia pod Lyscom ďalej do Bobro-veckej doliny, prekonáva sedlo Pálenica(1573 m n. m.) ležiace na hlavnom hrebeni a ná-sledne klesá dole až do obce Zuberec na oravskejstrane hrebeňa. Ide o často využívanú a obľúbenú

trasu, pretože umožňuje v rámci jedného dňaskombinovať prechod dvoch území s rozdielnougeologickou skladbou – kryštalinikum v Jalo-veckej doline a dolomiticko – vápencovú oblasťhrebeňa od Sivého vrchu po Babky pri využitíhrebeňového červeného chodníka na vrchol Si-vého vrchu a zelenej značky idúcej zo Sivéhovrchu po hrebeni cez Veľké Ostrô a Babky sme-rom do ústia doliny pri Bobroveckej Vápenici.

Z rázcestia pod Lyscom odbočujú ďalšie dvaturisticky značené chodníky smerom hore nahlavný hrebeň – zelenou značkou značený chod-ník cez Hlbokú dolinu na Salatín a modrouznačkou značený chodník vedúci cez dolinu Pa-richvost až do Baníkovského sedla (2040 mn. m.). Baníkovské sedlo je najvyššie položenýmsedlom v hlavnom hrebeni Západných Tatier.

Pohľad z Pachoľaťa ponad záver Hlbokej doliny na Salatín; napravo vzadu je vrchol Brestovej, naľavoOstrô (foto: M. Ballo)

Pohľad z Baníkova smerom na Plačlivô (foto:Z. Ballová)

Sedlo Pálenica z Gráp (foto: M. Ballo)

27

Sivý a Ostrý vrch z Gráp (foto: M. Ballo)

Rázcestie pod Lyscom (foto: M. Ballo) Baníkovské sedlo (foto: M. Ballo)

28

Chodník cez Hlbokú dolinu na Salatín nie jeveľmi často používaný, hoci po prekonanístrmého začiatočného úseku a pásma lesa po-núka pekné výhľady na ľadovcom formovanúHlbokú dolinu a dominantný vrchol Salatína.Výstup strmou dolinou Parichvost do Baníkov-

ského sedla a na Baníkov je fyzicky veľmi ná-ročný a z tohto dôvodu nie je táto trasa príliš vy-hľadávaná.

Z vrcholu Baníkova ide zeleno značený chod-ník v smere do Jaloveckého sedla a odtiaľ pokra-čuje do Žiarskej doliny popri Symbolickomcintoríne až k Žiarskej chate. Úsek z Baníkovapo Príslop je náročnejší a v prípade zlých pove-ternostných podmienok býva aj nebezpečný.

Ústie Jaloveckej doliny je napojené na červenoznačenú Tatranskú magistrálu, ktorá sa začínavo Vysokých Tatrách v Kopskom sedle. V oblasti

Západných Tatier vedie Tatranská magistrálapodhorím od Podbanského smerom na východa v ústí Jaloveckej doliny sa končí. Tatranská ma-gistrála má v oblasti Západných Tatier charakterchodníka vhodného na nenáročné prechádzkyúpätím pohoria. Súčasne slúži aj ako trasavhodná pre bežecké lyžovanie a ako cyklotrasaurčená pre vyznávačov horskej cyklistiky. Cyklo-trasa však nie je v teréne dostatočne vyznačenáa vyžaduje si znalosti miestnych pomerov, na-koľko niektoré úseky chodníka nie sú pre bicykelzjazdné a musia sa obchádzať po lesných cestách.

Územie Jaloveckej doliny je súčasťou Tatran-ského národného parku, ktorý je zaradený medzibiosférické rezervácie UNESCO a patrí aj medziúzemia európskeho a národného významu, tzv.

Turistický pútač na Tokarinách (foto: M. Ballo)

Tabuľa NPR Mních (foto: M. Ballo)

Tabuľa NPR Suchá dolina v sedle Predúvratie(foto: M. Ballo)

29

Natura 2000. Prírodné krásy a jedinečnosť niek-torých oblastí Jaloveckej doliny viedli k potrebeich zvýšenej ochrany. Preto boli tieto oblasti vy-hlásené za národné prírodné rezervácie (NPR).NPR Mních bola vyhlásená v roku 1981 na vý-mere 74,8 ha a jej cieľom je ochrana bralnatej častiSokola a Mnícha nad Jaloveckou dolinou s po-vrchovými a podzemnými krasovými formami.

NPR Suchá dolina bola vyhlásená v roku 1993na výmere 1586 ha. Jej cieľom je ochrana územiana rozhraní Chočských vrchov a Západných Ta-

tier s početnými krasovými javmi, významnýmirastlinami a živočíchmi a so zachovalými les-nými spoločenstvami od bukového po kosodre-vinový stupeň.

Oblasť Sivého vrchu je chránená aj na orav-skej strane hrebeňa NPR Sivý vrch, ktorá bolavyhlásená v roku 1974 na výmere 113 ha s cie-ľom zvýšenej ochrany vzácnej vápnomilnej flórya vyvinutého vysokohorského krasu.

Značná časť dolinového komplexu Jaloveckejdoliny bola v minulosti spásaná, čím veľmi

Ovce na Malej kope (foto: M. Ballo)

Pohľad z Lysca do Parichvosta na nepreniknuteľné zárasty kosodreviny (foto: M. Ballo)

30

utrpelo rastlinstvo. Na druhej strane zalesňova-nie holí v nedávnej minulosti má za následokvytváranie nepreniknuteľného kožucha z koso-dreviny, čím sa neustále zmenšuje priestor premnohé vzácne rastliny a živočíchy.

Aj napriek tomu patrí Jaloveckej doline z hľa-diska bohatstva druhov kveteny poprednémiesto v porovnaní s ostatnými dolinami na juž-

nej strane Západných Tatier. Poskytuje vhodnépodmienky 19 endemickým rastlinným dru-hom, t. j. druhom, ktoré sa vyskytujú iba na ur-čitom území a v určitých podmienkach.Nachádza sa tu aj 39 zákonom chránených dru-hov, medzi ktorými je aj paleoendemit klinčeklesklý.

NÁVŠTEVNÝ PORIADOK TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU 1999. Všeobecne zá-väzná vyhláška Krajského úradu v Prešove č. 1/1999 z 29. júna 1999 o Návštevnom poriadku Ta-tranského národného parku.

LITERATÚRA

Pohľad zo Salatína na Brestovú (foto: M. Ballo)

Ladislav Holko

Geologická stavba

oblasti Jaloveckej doliny

32

Západné Tatry, rovnako ako celé Karpaty,sú geologicky mladým pohorím, ktorévznikalo v rovnakom období a pôsobe-

ním tých istých procesov ako Alpy, Pyreneje, Hi-maláje alebo Kordillery. Hoci sa horstvo Karpátzačalo dvíhať už pred viac ako 65 miliónmirokov, najstaršie horniny, ktoré ho tvoria a ktorésa vyskytujú aj v Jaloveckej doline, pravdepo-dobne pochádzajú až z obdobia staršieho ako

530 miliónov rokov (prekambrium). Geologickástavba Karpát je veľmi zožitá. Západné Tatry pat-ria medzi tzv. jadrové pohoria. Jadro pohoria jetvorené kryštalinikom, ktoré buduje podstatnúčasť Západnych Tatier. Sú to veľmi staré, pô-vodne ílovité a ílovito-piesčité horniny, ktoréboli počas geologického vývoja vysokou teplotoua tlakom vo veľkých hĺbkach premenené (meta-morfované) na kryštalické bridlice. V Jaloveckej

Kryštalické bridlice v Mikovom jarku (foto: Z. Kostka)

33

doline sú kryšytalické bridlice reprezentovanénajmä svormi, rulami a migmatitmi. Možno ichvidieť na mnohých miestach, napríklad spodnejčasti Jaloveckej a Bobroveckej doliny alebo v Pa-richvoste. Ppribližne pred 360 miliónmi rokovdo týchto pôvodne ílovitých a ílovito-piesčitýchhornín prenikli z hlbín Zeme horniny, o ktorýchsa ľudovo často hovorí ako o žulách, hoci ide naj-častejšie o granodiority. Granodiority v kryšta-liniku Západných Tatier prevládajú nadkryštalickými bridlicami. V Jaloveckej dolinebudujú najmä masívy Brestovej, Salatína, Skri-niarok, Pachoľaťa a Baníkova.

Pohľadu na Jaloveckú dolinu z Liptovskej kot-liny dominujú masívy Sokola a Mnícha, budo-vané dolomitmi a vápencami druhohôr.

Horniny z tohto obdobia sa nachádzajú v západ-nej časti Jaloveckej doliny od Babiek až po Sivývrch a v malom okne aj na Salatíne. Staršie z nichvznikali približne pred 245-204 miliónmi rokov,mladšie pred 65-130 miliónmi rokov. Tieto hor-niny boli nasunuté na pod nimi ležiace kryšta-lické bridlice. V geológii sa takéto útvarynazývajú príkrovmi. Napriek tomu, že sú nepre-hliadnuteľné, budujú len menšiu časť celej Jalo-veckej doliny. Okrem svojho tvaru (útesy,typický rozpad a prejavy krasových javov) sa prí-tomnosť týchto hornín veľmi zreteľne prejavujeaj na kvetene. Kým oblasti budované kryštalic-kými bridlicami a granodioritmi sú na kvetenupomerne chudobné, v oblastiach budovanýchvápencami a dolomitmi je množstvo druhov ras -tlín. Ostrú hranicu medzi granodioritmi a dolo-mitmi veľmi pekne vidno napríklad na Salatíne. Granodiority v Hlbokej doline (foto: Z. Kostka)

Vápence skalného mesta na Sivom vrchu (foto:Z. Kostka)

34

Na formovanie dnešného tvaru Jaloveckej do-liny mali veľký vplyv aj ľadové doby, ktoré saz geologického hľadiska skončili len nedávno(približne pred 10 000 rokmi). V Západných Ta-trách bolo v časoch najväčšieho zaľadnenia 18ľadovcov s dĺžkou 1-19 km. Ľadovce vybrúsilidoliny do tvaru písmena U, čo je pekne viditeľnénajmä v Hlbokej doline a v hornej časti Bobro-veckej doliny, a zanechali po sebe morény.

Súčasné prejavy geologických procesov vidnona nespevnených sedimentoch svahových osy-pov napríklad v žľaboch Salatína a Brestovej, naSkriniarkach a Pachoľati alebo na trhaní hrebeňana Salatíne. Podrobné informácie o týchto pro-cesoch sú uvedené v kapitole venovanej geomor-fológii.

Granitoidné horniny a svahové osypy Salatína a Skriniarok, ľadovcom formovaná Hlboká dolina a jejmoréna (foto: M. Ballo)

LUKNIŠ, M.: Slovensko - Príroda (Slovakia - Nature), Obzor, Bratislava, 1972.MIDRIAK, R.: Morfológia povrchu vysokých pohorí (Surface morphology of high mountain ran-ges), VEDA Publishing House, Bratislava, 1973.NEMČOK, J. (redaktor-editor): Geologická mapa Tatier, Geologický ústav Dionýza Štúra v spo-lupráci so Slovenskou kartografiou, Bratislava 1994.

LITERATÚRA

Juraj Hreško

Geomorfológia a pôdy

Jaloveckej doliny

36

Geomorfológia je veda, ktorá sa zaoberátvarmi zemského povrchu a procesmi,ktoré vedú k jeho formovaniu. Výsku-

mom geomorfologických procesov v ZápadnýchTatrách sa zaoberalo niekoľko autorov. Prvé po-znatky o geomorfologickom vývoji doliny Stu-deného potoka a záveru Bobroveckej doliny zosevernej strany Salatína boli publikované užv roku 1955. Ako už bolo spomenuté v kapitolevenovanej geologickým pomerom, súčasnú po-dobu Jaloveckej doliny významne ovplyvnilaexistencia ľadovcov. Asymetrický hrebeň Sala-tína bol tvarovaný intenzívnou eróznou činnos-ťou ľadovcov zo severnej strany v ľadovcovýchkotloch (karoch) Salatínskej doliny a ZadnejSpálenej. Dná karov siahajú v ich koncových čas-tiach do výšky 1650-1700 m n.m., pod úpätiabralných svahov, skalných stien a sutinových ku-žeľov. Zdrojová časť ľadovca v Bobroveckej do-line bola situovaná medzi chrbát Brestoveja západný hrebeň Salatína – Grapy. Jeho čelnémorény sa dnes končia v podobe rozplavenýchmorén pod prítokom z Podválovcov. Do skal-ného masívu medzi Salatínom a širokýmchrbtom západne od vrcholu Pachoľaťa bol za-klesnutý ľadovec Hlbokej doliny. Jeho splaz však

nedosahoval veľkú dĺžku a morény uložil vovýške cca 1550 m n.m. Podstatne nižšie bolizmapované rozplavované zvyšky morény po-sledného zaľadnenia v doline Parichvost, ktorésiahajú do nadmorskej výšky 1100 m n.m. Ľado-vec v Parichvoste začínal vysoko položenýmikarmi medzi vrcholmi Pachoľaťa, Baníkovaa Príslopu. Skalné podložie však po roztopení ľa-dovca intenzívne zvetrávalo, v dôsledku toho sanezachovali evidentné morfologické stopy pojeho eróznej činnosti.

Významným geomorfologickým činiteľom,ktorý sa v súčasnej klíme výrazne podieľa na de-štrukcii vegetačného krytu a pôdy nad hornouhranicou lesa je topenie snehových polí. Eróziusnehom, tzv. niváciu možno v Jaloveckej dolinepozorovať napríklad v oblasti Salatína, kde saprejavuje predovšetkým v záveroch lavínovýcha sutinovo-murových žľabov na silne zvetralompodloží mylonitových zón (mylonit je hornina,ktorá vznikla premenou pôvodnej horniny zapôsobenia vyššieho tlaku a teploty). V oblastimasívneho chrbta Salatína sú niváciou modelo-vané hlavne odlučné hrany a jazvy gravitačnýchporúch, na ktorých bývajú naviate aj niekoľkometrov mocné snehové polia.

Snehové polia na odlučných hranách gravitačných porúch skalného masívu v záveternej pozícii, kdesa intenzívne hromadí previevaná snehová pokrývka (foto: J. Hreško)

37

Geologická stavba Západných Tatier vytvárapriaznivé podmienky pre rozvoj pomalých, tzv.plazivých podpovrchových porúch. Gravitačnéporuchy kryštalického masívu v oblasti Salatínaa Ráztoky patria medzi najrozsiahlejšie v Západ-ných Tatrách. Vrcholový hrebeň Salatína a sa-motný vrchol sú zreteľne narušené rovnobež-nými gravitačnými trhlinami skalného masívuv smere JV-SZ s dĺžkou od niekoľko desiatokmetrov do 200 až 500 m. Severná strana vrcholustrmo klesá do bralného reliéfu, kým južná časťmá hôľny charakter.

Okrem pomalých pohybov spôsobených gra-vitáciou sa na formovaní súčasného tvaru Jalo-veckej doliny zúčastňujú aj rýchlejšie pohyby,ktorými je zliezanie sutín, opadávanie úlomkova rútenie. Výskyt procesov gravitačného rúteniaa opadávania lemuje bralné formy a skalné stenyvo vrcholových, hrebeňových a svahových pozí-ciách. Výsledkom sú blokoviská, sutinové po-krovy a roztrúsené bloky na svahocha v záveroch žľabov. Proces gravitačného rúteniaa opadávania je výsledkom intenzity zvetráva-cích procesov vo vysokohorskej krajine, kde sauplatňuje celý rad faktorov vrátane vlastnostíhorninového masívu. Za hlavný proces vedúcik gravitačnému rozpadu hornín považujememrazové zvetrávanie sústredené v puklinovýchsystémoch vápencov, granitoidných a metamor-fovaných hornín.

Ďalším významným činiteľom vplývajúcimna povrch Zeme je činnosť vetra. Výsledky od-vievania (deflácia) a ukladania vetrom (eolická

činnosť) sa sústreďujú hlavne do podchrbtových,chrbtových, podvrcholových a sedlových polôh.Eolicko- deflačný efekt je založený na turbulent-nom, spätnom efekte prúdiaceho vetra, ktorýmdochádza k vyvievaniu a odnosu jemnejšíchčiastok pôdného krytu alebo aj niváciou obna-ženého zvetralinového plášťa vo vrchných čas-tiach záveterných svahov, zvlášť na okrajochchrbtov. Deflácia pôsobí deštruktívne a neumož-ňuje úspešnejší proces vývoja a zmien vegetácie.Rozsiahly výskyt mikroforiem eolicko-deflač-ných plôšok, korýt a pásových štruktúrnych pôdje známy na západnom hrebeni Jaloveckej dolinyod vrcholu Babiek až po Salatín, ale aj na ďalšíchlokalitách, predovšetkým v oblastí sediel a za-trávnených chrbtov.

V reliéfe komplexu Jaloveckej doliny rozlišu-jeme niekoľko základných priestorových jedno-tiek, v ktorých prebieha vývoj geomorfologickýchprocesov smere axiálneho (pozdĺž osi doliny)i vertikálneho gradientu (v smere spádových kri-viek svahov).

Axiálnu gradientovú štruktúru doliny repre-zentuje: 1. Systém ľadovcových kotlov (karov) a záverov

ľadovcami modelovaných dolín kotlovitéhotvaru s koncentráciou gravitačných rútivýchprocesov, sutinovými prúdmi - murami, laví-nami, úšustami a procesmi pomalého pohybupôd vplyvom gravitácie (soliflukcie). Dnádolín v týchto systémoch sú zväčša bez výraz-nej modelácie vplyvom riek. Pôsobia však

Snehové pole s aktívnym účinkom nivácie v závere žľabu pod vrcholom Salatína (foto: J. Hreško)

38

transportné a akumulačné procesy pohybusutín po svahu (tzv. murových prúdov)a lavín.

2. Systém trogov - ľadovcom modelovaných úse-kov dolín tvaru U s počiatočnými a čiastočnerozvinutými prejavmi riečnej činnosti. Z pri-ľahlých svahov sa aktivizujú procesy nivač-ných a nivačno-eolických procesov, lavíns akumuláciou v dnových častiach dolín aleboaj v spodných častiach protiľahlých svahov.Podobným efektom sa môžu prejavovať aj su-tinové prúdy.

3. Systém ľadovcovo-riečneho vývoja tvarov po-vrchu chrakterizuje stredné úseky dolín,v rámci ktorých nastupujú procesy spojenés riečnou činnosťou. Korytá potokov majúcharakter bystrín s dynamicky sa vyvíjajúcimpozdĺžnym i priečnym profilom. Časté jestriedanie perejí a kaskád. Materiál dnovej vý-plne je rozplavovaný a koryto je v neustálomvývoji. Pretože podstatná časť tohto systémukorešponduje s pásmom lesa, dynamiku for-movania koryta ovplyvňujú spadnuté zvyškystromov aj celých kmeňov, ktoré na mnohýchúsekoch menia tvar koryta a ovplyvňujú prú-denie toku. Rozvetvená sieť svahových doli-niek na priľahlých svahoch s prejavmi riečnejerózie, často aj lavínovými dráhami výdatneprispievajú k zvyšovaniu prietoku hlavnéhopotoka. Lokálne sa aj na lesom pokrytých sva-hoch prejavujú formy gravitačných procesov,deštruujúcich pôdno-zvetralinovú vrstvu.

Miestami boli zistené aj gravitačné pohybyúlomkovitých a blokovitých sutín.

4. Systém riečneho vývoja tvarov povrchu je ty-pický pre doliny Západných Tatier. Výraznýostrý tvar V doliny s maximálnymi relatív-nymi výškami až 600 - 700 m je odrazom in-tenzívneho dvíhania južného okraja pohoriavoči Liptovskej kotline. Vo vodných tokoch saprejavuje striedanie pokojnejších bazénova perejí, resp. skalnatých prahov. V súčasnostije aktuálna aj bočná erózia toku, vyvolávajúcagravitačné poruchy v svahových zvetralináchaj v skalných masívoch, najmä v oblastiach bu-dovaných premenenými horninami. Bočnéprítoky a svahové dolinky sa vyznačujú eróz-nymi účinkami a transportom materiálu. Vovrchných častiach svahov možno nájsť prvkyúšustov, nivačnej činnosti a lavín.

Na úrovni reliéfu svahov môžeme v oblasti Ja-loveckej doliny rozlíšiť nasledovné priestorovéjednotky korešpondujúce s vertikálnym gradien-tom svahov, resp. jeho časti:1. Vrcholový systém - výrazne dominujú procesy

mrazového zvetrávania a obnažovania po-vrchu, procesy skalného rútenia a opadávaniaúlomkov, procesy hĺbkového plazenia skal-ného masívu, atď.

2 Chrbtový systém - dominujú procesy mrazo-vého zvetrávania, eolicko-deflačné procesyv sedlách, často s príromnosťou lysinovýcha pásových štruktúrnych pôd. V okrajových

Deflačnou činnosťou vetra došlo k odstráneniu pôdno-vegetačnej pokrývky na západnom hrebenimedzi sedlom Pálenica a Brestovou (foto: J. Hreško)

39

polohách chrbtov sú to nivačné, eolicko-ni-vačné procesy, soliflukčno-gravitačné procesya procesy hĺbkového plazenia skalného ma-sívu. Na turistických chodníkoch a v ich okolísa zvýrazňujú procesy povrchového splachu,ihlicový ľad a iné.

3 Svahový systém - zahŕňa celý rad gravitačnýchprocesov, najmä procesy skalného rúteniaa opadávania blokov a úlomkov, gravitačnéhozliezania pôdno-zvetralinovej pokrývky, gra-vitačné zliezanie a posun periglaciálnych sutína blokových prúdov, sutinové prúdy, lavíny,rôzne soliflukčno-gravitačné procesy, rôzneformy úšustov, fluviálnych eróznych procesovsvahových potokov a bystrín, atď.

4. Systém dna dolín - prevažuje riečna eróznaa akumulačná činnosť, bočná erózia s efektominicializácie svahových procesov, premiestňo-vanie koryta potokov (efekt divočenia toku),rozplavovanie nánosov, akumulačné účinkylavín a murových prúdov, akumulácia podsva-hových sutín a kužeľov.

Geologické podložie, klíma, vegetácia a hy-drologický režim ovplyvňujú aj vývoj pôd. Pôdyzápadného okraja Západných Tatier majú podľaaktuálnej klasifikácie pôd Slovenska zastúpeniev skupine pôd iniciálnych, hnedých, rendzino-vých a podzolových.

Iniciálne pôdy sú pôdy, ktoré sú na začiatkupôdotvorného procesu. V oblasti Jaloveckej do-

liny ide o litozeme, rankre a fluvizeme. Ich vývojje poznačený nestabilným prostredím a častýmnarúšaním procesmi na ich povrchu.

Litozeme sú napríklad v oblasti Salatína za-stúpené na strmých až bralnatých svahoch s vý-stupmi podložia. Ide prevažne o litozemekremičitanové (silikátové) – kyslé a v okoli vá-pencovej šošovky západne od Salatína sú to lito-zeme uhličitanové (karbonátové) – zasadité.Kyslosť litozemí na žulovom podloží je narušenána rozdrvených mylonitových zónach, ktoré ajcharakterom vegetácie poukazujú na zásaditéprostredie.

Rankre predstavujú málo vyvinuté pôdy nanespevnených, resp. málo spevnených sutino-vých pokrovoch, v ktorých sa miestami stabili-zuje humusový horizont. Vyskytujú sa ajv pásme lesa, v pásme kosodreviny a hlavne v al-pínskom prostredí. Prevažujú rankre na žulo-vom podloží, ale rankre sa nachádzajú ajv oblasti výskytu druhorných vápencov a dolo-mitov, v nižších polohách aj na metamorfova-ných horninách.

Podzoly sú pôdnym typom v podmienkachsubalpínske pásma a pásma alpínskych lúk nakyslom žulovom podloží. Majú charakteristickýpopolavo sivý podzolový horizont pod tmavýmhumusovým horizontom. Svetlá farba po-

Na exponovaných chrbtoch nad hranami karovsa často vyskytuje litozem silikátová na grano-dioritoch bez súvislého pôdneho a vegetačnéhopokrovu (foto: J. Hreško)

Litozem karbonátová na vápencoch v podvrcho-lovej časti Sivého vrchu (foto: J. Hreško)

40

tvrdzuje chemický rozklad a vyplavovanie zlú-čenín železa a hliníka vrátane humínových látokdo nižších častí pôdneho profilu. Podzoly súveľmi kyslé pôdy s hodnotami pH 3,0 – 3,8.

Ranker silikátový v oblasti Salatína (foto: J. Hreško)

Ranker karbonátový na vápencoch pod VeľkýmOstrým (foto: J. Hreško)

Vertikálny profil podzolu na plochom chrbte podSalatínom vo výške okolo 1900 m n. m. (foto:J. Hreško)

Humusovo-železitý podzol prekrytý naviatymmateriálom na chrbte pod Brestovou (foto:J. Hreško)

41

Rendziny sú pôdy, vznik ktorých sa viaže nadruhohorné vápence a dolomity v oblasti hre-

beňa Sivého vrchu a na ostrovček vápencov podSalatínom.

Rendzina modálna (akumulovaná) – obnažená deflačnou činnosťou vetra a niváciou v oblasti vápen-covej šošovky pod Salatínom (foto: J. Hreško)

Roztápajúca sa lavína v Parichvoste, 14. 7. 2009 (foto: M. Ballo)

42

Svahové procesy na Grapách (foto: Z. Ballová)

Hreško, J., 1994: The morphodynamic aspects of high mountain ecosystems research /WesternTatras,Jalovec Valley/, Ekológia/Bratislava/13,3:309-322.Hreško, J., 1997: Niektoré poznatky o súčasných geomorfických procesoch vysokohorskej krajiny,Štúdie o TANAP,č.2 /35/:25-40.Kotarba, A., et all. 1987: High denudational system of the Polish Tatra Mountains. GeographicalStidies,3:105.Kotarba, A., at all., 1992: Natural environment and landform dynamics of the Tatra Mountains,Mountain Research and Development,2:105-129.Kňazovický, L., 1967: Lavíny,Vyd.SAV,Bratislava:264.Kňazovický, L., 1970: Západné Tatry,Vyd.SAV,Bratislava:216.Kňazovický, L., 1979: Atlas lavínových dráh SSR.HS SÚV ČSZTV a SŠP:37.Mazúr, E., 1955: Príspevok k morfológii Studeného potoka v Liptovských Tatrách, Geogr.čas.7,1-2:15-45.Midriak, R., 1983: Morfogenéza povrchu vysokých pohorí, Veda,Bratislava:516.Midriak, R., 1993: Západné Tatry-reliéf,ohrozenosť a deštrukcia ich povrchu, Zborník práco TANAP, 33:51-86.

LITERATÚRA

Ladislav Holko

Hydrologický cyklus

a klimatické prvky

44

Horské oblasti významne ovplyvňujúkolobeh vody v prírode, tzv. hydrolo-gický cyklus. Vzhľadom na prírodné

podmienky sú menej osídlené, a preto aj menejpokryté meraniami. Výsledkom je menej po-znatkov o hydrologickom cykle v horách, na-priek tomu, že väčšina veľkých riek sa rodív horách a voda z hôr je v mnohých častiachsveta jediným zdrojom pre obyvateľov nižšie po-ložených území.

Aj u nás platí, že hory významne prispievajúk vodnosti našich potokov a riek. Jalovecká do-lina je v rámci Slovenska unikátna množstvommeraní, ktoré sa týkajú hydrologického cykluv horách a niektorých klimatických prvkov. Prizískavaní týchto údajov, pomáhali a pomáhajú ajobyvatelia Bobrovca a Jalovca.

Od roku 1987 sa v závere Jaloveckej dolinymeria prietok na Jaloveckom potoku. V Tokari-nách (pri bývalej chate Priemstav, dnešnom ho-teli Mních), na Červenci a na Salatíne súmeteorologické stanice, ktoré poskytujú údajeo zrážkach, teplote vzduchu, prípadne ďalších

meteorologických prvkoch, ako sú vlhkosť vzdu-chu, smer a rýchlosť vetra, vlhkosť a teplota pôdyalebo výška snehu. Tieto merania sú dopĺňanéďalšími meraniami napr. zrážok, snehu alebovlhkosti pôdy v Jaloveckej, Bobroveckej a Hlbo-kej doline.

Hlavným vodným tokom Jaloveckej doliny jeJalovecký potok, ktorý sa v rôznych prameňochuvádza aj pod menom Jalovčianka alebo Jaloveckýpotok. Pramení pod Baníkovom a Pachoľaťoma v doline Parichvost sprava priberá Hlbokýpotok pritekajúci z Hlbokej doliny. Významnýmprítokom je aj Poliansky potok, pritekajúci doJaloveckého potoka tiež z pravej strany z Bobro-veckej doliny. Od sútoku Jaloveckého a Polianskehopotoka až po ústie Jaloveckej doliny priberá Ja-lovecký potok len menšie prítoky. Väčšina z nichmá viac vody len na jar. Výnimkou je Mikovjarok, ktorý odvodňuje západnú časť Jaloveckejdoliny s najvyššími oblasťami okolo Červenca.

Pretože od sútoku Jaloveckého a Polianskehopotoka pod Lyscom po ústie doliny nepriberá Ja-lovecký potok žiadny významný prítok, kolísanie

Meteorologická stanica je v ťažkých klimatických podmienkach na Salatíne od roku 2002 (foto: Z. Kostka)

45

hladiny vody v ústí Jaloveckej doline je podobnéako pod Lyscom. Je viac ovplyvňované Pari-chvostom ako Bobroveckou dolinou. Kolísanievody v Polianskom potoku v ústí Bobroveckejdoliny a v Jaloveckom potoku v ústí Parichvostunie je vždy rovnaké. Keď je v dolinách mokro,napríklad počas topenia snehu, je kolísanie hla-diny vody oboch potokoch veľmi podobné.V suchších obdobiach sa v Polianskom potokuna rozdiel od Parichvostu neprejavujú všetkyzrážkové udalosti.

Kolobeh vody v Jaloveckej doline sa začina at-mosférickými zrážkami. Spracovanie meranýchúdajov ukázalo výrazné rozdiely v ročnýchúhrnoch zrážok medzi horami (Jaloveckou do-linou) a Liptovskou kotlinou, pričom v samot-ných horách sú rozdiely medzi jednotlivýmilokalitami relatívne menšie. Podobný záver platíaj pre vývoj snehovej pokrývky. Niektoré zimy,ktoré sú v kotline snehovo veľmi slabé, môžu byťv horách od určitej nadmorskej výšky normálnealebo nadpriemerné (napr. zima 2009).

Zrážkomer, tzv. totalizátor bol v hornej časti Hlbokej doline v rokoch 1988-2009 (foto: Z. Kostka)

Vplyv Parichvosta a Bobroveckej doliny na kolísanie hladiny vody Jaloveckého potoka v ústí Jaloveckejdoliny; väčší vplyv Parichvosta, ako Bobroveckej doliny počas suchších období; „Sútok“ predstvuje ko-lísanie hladiny vody Jaloveckého potoka pod Lyscom, t. j. pod sútokom Jaloveckého a Polianskeho po-toka; rok 2012.

46

Najviac zrážok spadne obyčajne v júli, najme-nej v zimných mesiacoch. V jednotlivých rokochsa však mesačné úhrny zrážok môžu od dlhodo-bého priemeru veľmi odlišovať. Napríklad v no-vembri 2011 neboli v Jaloveckej dolinezaznamenané žiadne zrážky, aj keď v priemeretam v tomto mesiaci spadne okolo 100 mm. Nu-lový mesačný úhrn zrážok je však výnimka - odroku 1989 bol v Jaloveckej doline nameraný lenraz.

Počas najväčších lejakov nameraných na Čer-venci spadlo za 10 minút až 26 milimetrov dažďa

(čiže 26 litrov vody na štvorcový meter) a zajednu hodinu až 47 milimetrov. Našťastie boli ta-kéto extrémne zrážky namerané len zriedkavo.Úhrn zrážok prevyšujúci 40 mm za hodinu (čoje takmer polovica mesačných zrážok v niekto-rých mesiacoch) sa v období 2002-2011 vyskytollen štyrikrát. Maximálne denné úhrny zrážokv Jaloveckej doline prevyšujú 100 milimetrov.

V hydrológii sa priebeh mnohých prvkov(zrážky, odtok, charakteristiky snehovej po-krývky) kvôli porovnávacím výpočtom nehod-notí v kalendárnych, ale v tzv. hydrologických

Ročný úhrn zrážok v Tokarinách (750 m n.m.), na Červenci (1500 m n.m.), v Bobroveckej (1500 m n.m.)a v Hlbokej doline (1400 m n.m.)

Priemerný mesačný úhrn zrážok na rôznych lokalitách od novembra do októbra (tzv. hydrologický rok)

47

rokoch. Je to preto, aby zrážky odtiekli v tomistom roku, v ktorom spadli. Keby sme používalikalendárny rok, často by sa mohlo stať to, žezrážky, ktoré spadli vo forme snehu napríkladv decembri, by odtiekli až v budúcom roku, t.j.pri jarnom topení snehu. Hydrologický rok sav našich klimatických pomeroch začína 1. no-vembra a končí 31. októbra.

Časť zrážok v Jaloveckej doline spadne voforme snehu. Merania snehu sa vykonávajú narôznom počte lokalít od zimy 1987. Zazname-náva sa pri nich výška snehu a jeho tzv. vodná

hodnota, ktorá hovorí o tom, aká hrubá vrstvavody by vznikla, keby sa sneh roztopil. Tietoúdaje umožňujú určiť množstvo vody nahroma-denej v snehu, ktoré sa na jar uvoľní do pôdya potokov. Trvalejšia snehová pokrývka sa v Ja-loveckej doline v rôznych nadmorských výškachformuje v závislosti od priebehu počasia už odnovembra a prvé topenie obyčajne nastávav marci. Najväčšia výška snehu sa najčastejšie vy-skytuje v marci. Snehovo najbohatšia bola v Ja-loveckej doline zima v roku 2000. Snehovo veľmislabé zimy boli najmä zimy 2010 a 2011.

Meranie snehu v Parichvoste (foto: Z. Kostka)

Výška snehu v nadmorskej výške 1100 a 1500 m n.m.; hviezdička označuje zimu, počas ktorej nebolivykonávané merania

48

Snehová pokrývka je unikátnym prírodnýmjavom. Predstavuje totiž niekoľkomesačné ukla-danie zrážok, ktoré sa potom pri topení snehupočas niekoľkých týždňov uvoľnia a prispievajúk dopĺňaniu zásob podzemnej vody a výraznémuzvýšeniu prietokov v potokoch a riekach. Množ-stvo zrážok, ktoré sa v zime v Jaloveckej dolineakumuluje v snehu (napríklad na Červenci boladoteraz nameraná maximálna hodnota skoro až800 mm), môže byť na mnohých miestach vyššie,ako je celoročný úhrn zrážok v Liptovskej kotline.

Takmer polovica Jaloveckej doliny je poras-tená lesom. Ročný úhrn zrážok je v lese v prie-mere o tretinu menší, ako mimo lesa. Aj snehovápokrývka v lese obsahuje väčšinou menej vody,ako mimo lesa.

Topenie snehu je dobre viditeľné na prietokuJaloveckého potoka. Prvé topenie snehu oby-čajne nastáva v Jaloveckej doline koncom marcaalebo začiatkom apríla. Potom sa často prerušía hlavná fáza topenia prichádza po 20. apríli. Zaniekoľko dní sa vtedy môže roztopiť aj viacsnehu, ako je úhrn zrážok v najmokrejšom me-siaci roka. Najintenzívnejšie topenie na Červencibolo namerané na konci apríla 2000. Za 6 dní savtedy zo snehu uvoľnilo množstvo vody, ktorépredstavovalo 281 milimetrov zrážok.

Zaujímavosťou spojenou s topením snehu jepravidelné kolísanie prietoku počas dňa, ktorésa vyskytuje pri tzv. radiačnom type počasia(slnečné pomerne teplé dni bez zrážok, studenénoci). Takéto pravidelné kolísanie prietoku počas

Vodná hodnota snehu na Červenci v lese a mimo lesa počas snehovo bohatej zimy 2005 a snehovoslabej zimy 2011; vodná hodnota hovorí o množstve vody, ktoré by vzniklo roztopením snehu

Lavína v Parichvoste na jar 2009 (foto: Z. Kostka)

49

dňa je známe z oblastí s ľadovcami, ale meraniav Jaloveckej doline ukázali, že sa bežne vyskytujeaj pri topení snehu. Minimálne prietoky sa vtedyvyskytujú doobeda, maximá neskoro večer.

Za rok spadne v Jaloveckej doline priemerne1600 mm zrážok. Vyše 60% z nich odtečie. Naj-väčší odtok býva na jar, aj keď krátkodobé ma-ximá sa často objavujú aj po veľkých dažďochv lete. Najmenší odtok je v zimných mesiacoch.Súvisí to s tým, že v zime padá oveľa menej zrá-žok, ako v lete a navyše sú akumulované v sne-hovej pokrývke. Od roku 1987 bol najsuchšímrokom rok 2003. V septembri 2003 odtieklo z do-liny za celý mesiac len 24 mm. Nie je to úplnenajmenší zaznamenaný mesačný odtok, lebov zimných mesiacoch (najčastejšie vo februári)sa často vyskytujú aj oveľa nižšie mesačné odtoky

(minimum bolo vo februári 2006, keď odtieklolen 7,7 mm). V teplej časti roka je však taký malýodtok výnimočný. V lete sú totiž väčšie úhrnyzrážok a preto vtedy býva aj vyšší mesačný odtok.

Typický priebeh hladiny vody v Jaloveckom potoku v jarnom období a denné kolísanie počas tzv. ra-diačného typu počasia (marec-apríl 2012)

Priemerný mesačný odtok z Jaloveckej doliny odnovembra (XI) do októbra (X)

250

200

150

100

Odt

ok [m

m]

50

0XI XII I II III IV V VI VII VIII IX X

50

Najväčší denný odtok z Jaloveckej dolinyv období 1989-2010 bol 26,5 mm, čo zodpove-dalo prietoku približne 7 m3.s-1. Priemernýdenný odtok je však len 2,7 mm (0,7 m3.s-1).Počas najväčšej povodne 20. storočia, ktorá savyskytla v júni 1958, bol denný odtok z celéhopovodia Jaloveckého potoka (meraný v Ondra-šovej) 29.6.1958 približne 96 mm. Je to prietoktakmer 50 tisíc litrov za každú sekundu! Ne-vieme, aké boli v tom období denné úhrny zrá-žok v Jaloveckej doline. Vo Vysokých Tatráchvšak výrazne prekročili 100 mm (Skalnaté Pleso170 mm, Starý Smokovec 137,4 mm, ŠtrbskéPleso 115,5 mm) a v Liptovskej kotline sa pohy-bovali od 49,3 mm vo Važci do 115,6 mm v Rač-kovej doline. Denný úhrn zrážok v LitpovskomMikuláši bol vtedy 93,6 mm.

V teplej časti roka prietok v Jaloveckom po-toku rýchlo reaguje na zrážky. Maximálny prie-tok v priemere nastáva do dvoch hodín po daždi.Na rozdiel od rozšírenej predstavy počas dažďaalebo pri topení snehu voda do Jaloveckého po-toka a jeho prítokov netečie vždy len po povrchusvahov. Aj keď sú svahy v Jaloveckej dolinestrmé, povrchový odtok sa tam vyskytuje lenzriedkavo. Väčšina vody presakuje do pôdy. Zvý-šený prietok vyskytujúci sa v potoku po daždi ječasto tvorený najmä vodou, ktorá bola v pôdeešte pred dažďom. Voda presakujúca z dažďa juvytláča do potoka. Len najintenzívnejšie daždespôsobujú to, že všetka voda nestíha vsakovaťa začína tiecť po povrchu.

Okrem vlastností pôdy na odtok vplýva aj ve-getácia. Množstvo dažďa zachyteného vegetácioupri jednotlivých dažďoch je však veľmi varia-bilné. Pre rôzne veľké úhrny dažďa kolíše od 9 do100 %. Niekedy však bolo v lese nameraných ajviac zrážok ako na voľnej ploche mimo lesa. Me-rania vlhkosti pôdy ukázali, že pôda v lese bolavždy suchšia ako mimo lesa. Treba pripomenúť,že napriek veľkému vplyvu lesa na formovanieodtoku jeho protipovodňová funkcia nie je ne-obmedzená. Pri veľkých úhrnoch zrážok vzni-kajú povodne aj v zalesnených oblastiach.

Voda, ktorá prichádza do Jaloveckej dolinyv podobe zrážok, sa v nej zdrží v priemere okolo13 mesiacov, kým z nej odtečie Jaloveckým po-tokom.

Túto kapitolu môžeme zakončiť údajmi o te-plote vzduchu. Priemerná ročná teplota vzduchuv ústí Jaloveckej doliny v nadmorskej výške750 m n.m. je približne 6,2 °C, kým v Červenciv nadmorskej výške 1500 m n.m. je asi 2,8 °C.Znamená to, že na každých 100 výškových me-trov sa priemerná ročná teplota vzduchu znížipribližne o pol stupňa. Najteplejšími mesiacmisú júl a august, najchladnejšími január a február.

Minimálna teplota nameraná od roku 1988v Červenci, bola -26,6 °C maximálna +27,9 °C.V Tokarinách sme namerali minimum -27,0 °Ca maximum +33,7 °C.

V súčasnosti sa veľa hovorí o zmene klímya s ňou súvisiacom raste teploty vzduchu. Rastteploty vzduchu za dlhodobé obdobie, napr. odkonca 19. storočia po súčasnosť je potvrdený.Neznamená to však, že ide o pravidelný každo-ročný nárast o niekoľko desatín stupňa Celzia.Priemerná ročná teplota vzduchu v Jaloveckej

E. Komoráš a J. Jalovecký v koryte Jaloveckéhopotoka v Jaloveckej doline po najväčšej povodni20. storočia v roku 1958 (foto: archív J. Radúch)

51

Pohľad z Ráztoky smer Baníkov (foto: Z. Ballová)

Prvé mrazy v Bobroveckej doline (foto: M. Ballo) Pohľad z Rusňačky – smer Babky (foto: M. Ballo)

52

doline za posledných približne 25 rokov ukazujevariabilitu, čo je normálny a očakavaný jav, nievšak trend. Hodnotenie zmeny klimatickýchalebo hydrologických prvkov, napr. teploty vzdu-

chu, úhrnu zrážok, výšky snehu alebo riečnehoodtoku si vyžaduje oveľa dlhšie merania. Ajpreto je dôležité, aby merania v Jaloveckej dolinepokračovali aj v budúcnosti.

Priemerná mesačná teplota vzduchu v Tokarinách a v Červenci (1988-2011)

Kolísanie priemerných ročných teplôt vzduchu v Ondrašovej, v Tokarinách a v Červenci v rokoch1988 – 2011

Pacl, J. 1959 Katastrofálna povodeň v oblasti Tatier v júni 1958. Zborník prác o Tatranskom ná-rodnom parku 3, 17-56. Pacl, J. 1960 Pozoruhodný lejak v Tatrách. Zborník prác o Tatranskom národnom parku 4, 263-266.

LITERATÚRA

Zuzana Dúbravcová

Nelesná flóra a vegetácia

východnej časti Jaloveckej doliny

54

Široké územie Jaloveckej doliny, ktoré za-hŕňa Bobroveckú dolinu, Hlbokú dolinu,Vrece a Parichvost, patrí do fytogeografic-

kého okresu Tatry, podokresu Západné Tatry.Začína sa sedlom Pálenica (1576 m), pokračujehrebeňom Zuberca (1753 m), Brestovou (1902m), Salatínom (2047 m), Skriniarkami na Spá-lenú (2083 m), Pachoľa (2166 m), Baníkov (2178m), Príslop (2142 m), Jaloveckú kopu (1973 m),Kozie chrbty, Ráztoku (1948 m) a Jaloveckúhoru.

Budujú ho väčšinou kyslé horniny kryštali-nika (žuly, ruly, svory, kryštalické bridlice). Vý-nimkou je len dolomitová kupola na rázsocheGrapy. Na takomto podloží je flóra veľmi chu-dobná, no vďaka pestrému reliefu (žľaby, rebrá,skalné steny, pukliny, štrbiny, terásky, úsypovékužele), výškovému rozpätiu (850 – 2178 m), ex-pozícii voči svetovým stranám a s tým súvisia-cimi klimatickými a pôdnymi pomermi, sadruhová diverzita tohto územia zvyšuje.

Nelesné rastlinné spoločenstvá tohto rozľah -lého územia patria hlavne do tried Juncetea tri-

fidi (travinno-bylinné spoločenstvá na silikáto-vom podklade), Loiseleurio – Vaccinietea (acido-filné spoločenstvá nízkych kríčkov), Saliceteaherbaceae (spoločenstvá snehových vyležíska snehových políčok), Mulgedio – Aconitetea (vy-sokobylinné spoločenstvá vlhkých až mokrýchnív) a Montio – Cardaminetea (rastlinné spolo-čenstvá pramenísk).

Najvyššie hrebene, skalné rebrá a bočné ráz-sochy osídľuje spoločenstvo sitiny trojzárezovej(Juncus trifidus), ktoré na konci leta púta pozor-nosť výrazným hrdzavo červeným zafarbením.Zároveň ide o najrozšírenejšie spoločenstvo al-pínskeho vegetačného stupňa (1850-2178 m).

Okrem dominanty patria medzi porastot-vorné druhy hôlnička dvojradová (Oreochloadisticha), kostrava nízka (Festuca supina), ovsicapestrá (Avenula versicolor), zvonček alpínsky(Campanula alpina), jastrabník alpínsky (Hiera-cium alpinum), či poniklec biely (Pulsatillascherfelii). Akoby vyrastali z koberca lupeňovi-tých a kríčkovitých lišajníkov rodov pľuzgierka(Cetraria), hlavne p. islandská (C. islandica)

Sitina trojzárezová (foto: M. Ballo)

55

a dutohlávka (Cladonia), najmä d. lesná (C. ar-buscula), d. sobia (C. rangiferina).

Na skalných rebrách a rázsochách najviac vy-stavených silnému S a SZ vetru, v zimnom ob-dobí takmer bez snehovej pokrývky, vystriedajúporasty s Juncus trifidus spoločenstvá nízkychkríčkov. Ide o tzv. chionofóbne – snehobojné ra-stlinné spoločenstvá. V širokom území Jalovec-kej doliny prevládajú nízke poliehavéa vzpriamené kríčky brusnice drobnolistej (Vac-cinium gaultherioides), b. pravej (V. vitis-idaea),a b. čučoriedkovej (V. myrtillus), šuchy obojpo-hlavnej (Empetrum hermaphroditum) a vresaobyčajného (Calluna vulgaris).

Balvanité sutiny spevňuje svojimi dlhými,pružnými a plazivými konármi vŕba KitaibelovaBrusnica čučoriedková (foto: M. Ballo)

Brusnica pravá (foto: M. Ballo)

Vres obyčajný (foto: M. Ballo)

56

(Salix kitaibeliana) – endemický druh, spolus ďalšími: očiankou tatranskou (Euphrasia ta-trae) – taktiež endemit, bartsiou alpínskou(Bartsia alpina), hadovníkom živorodým (Bis-torta vivipara), kamzičníkom chlpatým (Doro-nicum stiriacum). Na dolomitovej kupole Grápnájdeme v tomto spoločenstve aj bazifilnédruhy: iskerník alpínsky (Ranunculus alpestris),žerušničník Hallerov (Cardaminopsis halleri),veroniku bezlistú (Veronica aphylla), plavúnkubrvitú (Selaginella selaginoides), kôprovníčekjednoduchý (Ligusticum mutellinoides).

Takzvané mylonity spevňujú prevažne vankú-šovité, ružicovité a trsovité druhy: silenka bez-byľová (Silene acaulis), kurička rozchodníkovitá(Minuartia sedoides), druhy rodu lomikameň(Saxifraga) a to l. metlinatý (S. paniculata), l. piž-mový (S. moschata), l. jastrabníkolistý (S. hiera-ciifolia).

Medzery medzi týmito vankúšmi a ružicamivypĺňajú kostrava pestrá pravá (Festuca versico-lor subsp. versicolor), chlpaňa klasnatá premen-livá (Luzula spicata subsp. mutabilis), všivec

praslenatý (Pedicularis verticillata), ľaľujka ne-skorá (Lloydia serotina), horec ľadový (Gentianafrigida). Na vlhkých a chladných mylonitovýchsutinách sa mozaikovite vyskytuje endemickéspoločenstvo lomikameňa karpatského (Saxif-raga carpatica) a štiavika dvojbliznového (Oxy-ria digyna). Okrem nich zohrávajúv spoločenstve významnú úlohu ďalšie druhyrodu lomikameň (Saxifraga) a to l. protistojno-listý (S. oppositifolia), l. machovitý (S. bryoides),kuklička plazivá (Novosieversia reptans), nezá-budka alpínska (Myosotis alpestris), z endemic-kých druhov rožec roľný žľaznatý (Cerastiumarvense subsp. glandulosum), žerušničník neba-daný (Cardaminopsis neglecta).

K mozaikovitým spoločenstvám alpínskehoa dolného subalpínskeho stupňa patria chiono-filné (snehomilné) spoločenstvá snehových vy-ležísk a snehových políčok. Tieto vyžadujúšpecifické biotopy, akými sú terénne depresie,dná glaciálnych kotlov a dná hlboko zarezanýchžľabov, ktoré sú 8-10 mesiacov chránené vyso-kou snehovou pokrývkou. Z toho dôvodu ich

Lomikameň protistojnolistý (foto: Z. Ballová)

57

musia osídľovať druhy, ktoré sú prispôsobené ex-trémnym životným podmienkam (tlaku sneho-vej masy, krátkej vegetačnej dobe, nízkej, alerelatívne stálej teplote). Takýmto podmienkamsú najlepšie prispôsobené machorasty ploník(Polytrichum sexangulare), briadka (Kiaeria fal-

cata), celokrajka (Pohlia drummondii). Živoze-lené koberce machorastov sú vhodným útoči-skom pre vyššie rastliny rožkovec trojčnelkový(Dichodon cerastoides), plesnivček nízky (Oma-lotheca supina), rozchodník alpínsky (Sedum al-pestre). Podobné stanovištia, ale s dlhšou

Prvosienka najmenšia (foto: M. Ballo)

Vŕba bylinná (foto: Z. Ballová)

58

vegetačnou dobou zaberá spoločenstvo glaciál-neho reliktu – vŕby bylinnej (Salix herbacea),v ktorom nájdeme okrem hore uvedených dru-hov aj endemický druh pakrálik alpínsky tatran-ský (Leucanthemopsis alpina subsp. tatrae)a prvosienku najmenšiu (Primula minima).

Dná hlboko zarezaných a zatienených žľabova svahy glaciálnych kotlov sú domovom dvochrovnocenných dominánt chlpane gaštanovejtmavej (Luzula alpinopilosa subsp. obscura) a ko-stravy sfarbenej (Festuca picturata). V ich pod-raste nájdeme žlto kvitnúce, vlhkomilné druhy:iskernik pahorský (Ranunculus pseudomonta-nus), nátržník zlatý (Potentilla aurea), kuklicuhorskú (Oreogeum montanum).

Špecifické stanovištia vyžadujú aj spoločen-stvá pramenísk, ktoré sa mozaikovite vyskytujúv dolnom alpínskom a subalpínskom stupni, nozostupujú až do montánneho vegetačnéhostupňa. Ich prostredím je chladná, na kyslíka živiny bohatá, tečúca alebo presakujúca voda.Hlavnou stavebnou jednotkou týchto spoločen-stiev sú machorasty rodov bankovec (Brachyt-hecium), prútnik (Bryum), merík (Mnium),mokradník (Philonotis), kosierik (Cratoneuron)a korýtkovec (Scapania). Vo vankúšoch macho-rastov nachádzajú ochranu záružlie močiarnehorské (Caltha palustris subsp. laeta), žerušnicahorká Opizova (Cardamine amara subsp. opi-zii), fialka dvojkvetá (Viola biflora), druhy rodu

vŕbovka (Epilobium), nižšie aj vrchovka al-pínska karpatská (Tozzia alpina subsp. carpa-tica).

Najrozšírenejším nelesným spoločenstvomsubalpínskeho vegetačného stupňa (1550 – 1850m), ktoré vypĺňa priestor medzi ostrovčekmi bo-rovice horskej (Pinus mugo), osídľuje lavínovédráhy, žľaby, upevnené sutiny, je spoločenstvosmlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa). Sub-dominantou tohto spoločenstva je kostrava sfar-bená (Festuca picturata), stálym druhom bývachlpaňa hájna (Luzula luzuloides). V podraste sauplatňujú tieňo- a vlhkomilné druhy: valeriánatrojená (Valeriana tripteris), kôprovníček bez-obalový (Ligusticum mutellina), podbelica al-pínska (Homogyne alpina), nátržník zlatý(Potentilla aurea), soldanelka karpatská (Solda-nella carpatica), kuklica horská (Oreogeum mon-tanum).

Z vysokých a širokolistých bylín sú to horecbodkovaný (Gentiana punctata), kýchavica bielaLobelova (Veratrum album subsp. lobelanum),zerva klasnatá (Phyteuma spicatum), margarétaokrúhlolistá (Leucanthemum rotundifolium),štiav alpínsky (Acetosa arifolia), hadovník väčší(Bistorta major).

Pri charakteristike prevládajúcich nelesnýchrastlinných spoločenstiev v Jaloveckej dolinesme sa zmienili o viacerých endemitoch a gla-ciálnych reliktoch.

Kuklica horská (foto: Z. Ballová)

59

Čo sú to endemity? Sú to druhy, ktoré sú svo-jím výskytom viazané výlučne na určité územiea mimo neho sa nikde inde prirodzene nevysky-tujú. V rámci študovaného územia rozlišujeme

endemity tatranské (rastú len v Tatrách), zápa-dokarpatské (typické len pre pohoria ZápadnýchKarpát) a karpatské (rozšírené v celom karpat-skom oblúku). Z tatranskych endemitov či sub -

Kôprovníček bezobalový (foto: Z. Ballová)

Hadovník väčší (foto: Z. Ballová)

60

endemitov nájdeme na území Jaloveckej doliny:rožec roľný žliazkatý a pakrálik alpínsky tatran-ský, zo západokarpatských šafrán spišský (Crocusdiscolor), soldanelku karpatskú, horec ľadový,z karpatských iskerník pahorský, očianku ta-transkú, kostravu pestrú pravú, margarétu okrú-hlolistú, žerušničník nebadaný, lomikameňkarpatský, chlpaňu gaštanovú tmavú a vŕbu Ki-taibelovu.

Druhy, ktoré počas ľadovej doby prenikli nanaše územie zo severu (z arktickej a subarktickejoblasti) ako súčasť tundrovej vegetácie a na

vhodných stanovištiach zostali aj po jej skončení,nazývame glaciálne relikty. Z nich tu stretnemevŕbu bylinnú.

Iba v doline Parichvost rastie ďatelina ru-munská (Trifolium romanicum), ktorá okremtejto lokality rastie ešte na dvoch miestach naZemi, a to na Urale a v Rumunsku. Preto boltento druh zaradený nielen do Červenej knihySlovenska, ale aj celosvetovej. Vzácnym druhom,ktorý rastie v balvanitej smrečine Bobroveckejdoliny je rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant).

Hulják J., 1909: A Trifolium lupinaster L. felfedezése magyarországon. Magy. Bot. Lap., Budapest,8, 1/4: 33-38.Dúbravcová, Z., 1984: Potvrdenie výskytu Trifolium lupinaster v Západných Tatrách. Biológia,Bratislava, 39: 547-549.Vološčuk, I. a kol., 1994: Tatranský národný park. Biosferická rezervácia. Gradus, Martin, 552 pp. Čeřovský J. a kol., 1999: Červená kniha ohrozených a vzácnych druhov rastlín a živočíchov 5. Vyš-šie rastliny. Príroda, Bratislava, 453 pp.Valachovič M. kol., 1995: Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 1. Pionierska vegetácia. Veda, Brati-slava, 184 pp.Valachovič, M. a kol., 2001: Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 3. Vegetácia mokradí. Veda, Bra-tislava, 434 pp.Kliment, J. a kol., 2007: Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 4. Vysokohorská vegetácia. Veda, Bra-tislava, 386 pp.

LITERATÚRA

Horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea) (foto: M. Ballo)

Zuzana Ballová

Prírodné pomery skupiny

Sivého vrchu so zameraním na flóru

62

Skupina Sivého vrchu je z hľadiska geo-morfológie a flóry prechodom medziChočskými vrchmi a Západnými Tatrami.

Fytogeograficky patrí k Chočským vrchoma geograficky k Západným Tatrám. Vegetáciaskupiny Sivého vrchu je viac podobná vegetáciifatranskej ako tatranskej. Preto patrí do fytogeo-grafického okresu Fatra, podokresu Chočskévrchy. Prosiecka a Kvačianska dolina, susediacana západe so skupinou Sivého vrchu, sa vyzna-čujú typickou fatranskou flórou, ktorá prenikáod západu Suchou dolinou a od juhozápadu naBabky, Sokol, Mních až na Sivý vrch.

Z druhov spoločných pre túto časť okraja Zá-padných Tatier a Tatry môžeme spomenúť, napr.

lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), vŕbusieťkovanú (Salix reticulata), jarabinu mišpuľ-kovú (Sorbus chamaemespilus) a i. Zo západu jetáto oblasť ohraničená liptovskou Suchou doli-nou a Hutianskym sedlom, zo severu Zuberec-kou brázdou a z východu oravskou Suchoudolinou, Bobroveckou dolinou a z juhu Liptovs-kou kotlinou. Nachádzajú sa v nej štyri národnéprírodné rezervácie- NPR Suchá dolina, NPRMních, NPR Sivý vrch a PR Úplazíky.

Z klimatického hľadiska patrí skupina Sivéhovrchu do chladnej oblasti a mierne chladného ažchladného horského okrsku. Pre klímu okolia Si-vého vrchu má veľký význam orientácia Suchejdoliny. Náhle zmeny smeru uvedenej doliny

Pohľad na Sokol (skalný útes vľavo), Mních (vpravo) a Babky v pozadí s Chočskými vrchmi (foto: Z. Bal-lová)

63

Pohľad na skupinu Sivého vrchu z Gráp v popredí s poniklecom bielym (Pulsatilla scherfelii) (foto: Z. Bal-lová)

Lomikameň trváci na Sivom vrchu (foto: Z. Ballová)

64

umožňujú výskyt teplomilných druhov. Sivývrch je známy tým, že mnohé teplomilné druhyrastlín tam vystupujú značne vysoko, napr. hrdo-barka obyčajná (Teucrium chamaedrys), kalinasiripútková (Viburnum lantana), mednička sed-

mohradská (Melica transsilvanica). Medzi ďalšieteplomilné druhy, ktoré na Sivom vrchu dosa-hujú jeden z najvyšších bodov svojho vertikál-neho rozšírenia patria: krížavka jarná (Cruciataglabra), hrachor jarný (Lathyrus vernus), pľúcnik

Vŕba sieťkovaná na Sivom vrchu (foto: Z. Ballová)

Sivý vrch je v hornej časti pokrytý druhohorným vápencovým obalom a v spodnej časti v smere od Bo-broveckej doliny je tvorený kryštalinikom so špecifickou flórou (foto: Z. Ballová)

65

tmavý (Pulmonaria obscura), čiernohlávok oby-čajný (Prunella vulgaris), kokorík praslenatý (Po-lygonatum verticillatum), lipnica stlačená (Poacompressa), kozobrada východná (Tragopogonorientalis) a mliečnik mandľolistý (Tithymalusamygdaloides). Na Sivom vrchu bolo zazname-nané výškové maximum (1795 m) druhu smre-kovec opadavý (Larix decidua).

Sivý vrch (1 805 m n. m.) je vápencová hora,ktorá sa nachádza v najzápadnejšej časti Západ-ných Tatier a celého vysokotatranského masívu.Je to jedna z mála častí Tatier, kde sa dodnes za-choval druhohorný vápencový pokryv kryštalic-kého jadra pohoria.

Vďaka špecifickým geologickým podmien-kam je Sivý vrch domovom veľa chránenýchdruhov vápnomilnej flóry a živočíchov, hlavnehmyzu. V západnej časti Sivého vrchu sa nachá-dza na území Tatier ojedinelé skalné mesto, Ra-dové skaly.

Skalné mesto pod Sivým vrchom v úsekuBiela skala - Radové skaly je súčasťou NPR Sivývrch. Tvarovanie vápencových skál spôsobilavoda a v prírodných podmienkach tejto časti po-horia ide o tzv. vysokohorský kras.

Rázsocha vychádzajúca zo Sivého vrchu jecelá tvorená druhohorným vápencom, ktorý saodtiaľ tiahne na západ cez Chočské vrchy až doMalej Fatry (tzv. Chočský príkrov). Na juhu je

hrebeň Babiek zakončený útesmi Sokol a Mních,ktoré sa vypínajú takmer kolmo nad Jaloveckoudolinou.

Babky (1 566 m n. m.) – názov je možno od-vodený od skalných blokov pod vrcholom, ktorépripomínajú tri sediace ženy, dokonca v krojoch.Nie každý návštevník pozná príbeh O troch ska-menelých babkách, podľa ktorého je kopec po-menovaný. Príbeh je viazaný na bohatú históriupasenia v tejto oblasti. Pod Babkami kedysi stálsalaš. Pozornému návštevníkovi neuniknú počasvýstupu na Babky z juhu po pravej strane chod-níka pozostatky pastierskej koliby – tzv. Turoňky.Tri babky z dediny počas jedného horúceho let-ného dňa využili nepozornosť baču a ukradliz koliby syr. Keďže v doline boli pastieri s ov-cami, pokúšali sa uniknúť cez hrebeň kopca nadkolibou do Suchej doliny. V tom sa však strhlaletná búrka a do utekajúcich babiek trafil blesk.Na druhý deň pastieri našli na vrchole tri skaly,ktoré tam vraj predtým nikdy neboli, a tak dostalkopec pomenovanie Babky. Celá rázsocha Ba-biek je veľmi bohatá na vápnomilné druhy kve-tín. Môžeme tu nájsť napríklad vzácny plesnivecalpínsky (Leontopodium alpinum). Vzhľadom nato, že na Babkách sa pasie aj v súčasnosti, tietopastviny osídľuje lúčna vápnomilná rastlina bôľ-hoj lekársky (Anthyllis vulneraria), ktorému sav minulosti pripisovala magická moc.

Útesy Sokola a Mnícha pri pohľade z Malého sedla. V strede prechádza kaňon vytvorený Sokolím jarkom(foto: Z. Ballová)

66

Pastviny v oblasti Babiek s bôľhojom lekárskym (foto: Z. Ballová)

Naša najväčšia orchidea Črievičník papučkový (Cypripedium calceolus) rastie v svetlých lesoch Suchejdoliny na vápencovom podklade (foto: Z. Ballová)

67

Veternica narcisokvetá (foto: Z. Ballová)

Pohľad na Sivý vrch v zime z hrebeňa Zuberca (foto: Z. Ballová)

68

Prvá písomná zmienka o Sivom vrchu pochá-dza z roku 1615, kde je uvedený pod názvomBiela skala. Matej Bel ho v roku 1736 vo svojomdiele Notitia Hungariae novae historico geogra-

fica nazýva Sivý štít alebo Mons Griseus. Poľskýgeológ Ludwik Zejszner ho nazval Sivá hora.K výskumu prírodných pomerov na Sivomvrchu významne prispeli poľskí bádatelia. Jed-

Tučnica obyčajná na podmáčanom biotope (foto: Z. Ballová)

Klinček lesklý v NPR Mních (foto: Z. Ballová)

69

ným z nich bol významný znalec Tatier, botanika zoológ Bolesław Kotule (1849 – 1898). Floris-tické zaujímavosti z tohto územia sú uvedené ajv prácach Dostála (1929), Pawłowského (1930,1959) a Svobodu (1939). Súhrnný výskum vege-tácie Sivého vrchu robili Dúbravcová a Hajdúk(1986). Najnovšie botanické práce pochádzajúod Jozefa Školeka. Prvý zdokumentovaný zimnývýstup na Sivý vrch uskutočnil Poliak Jozef Gra-bowski so svojimi spoločníkmi v roku 1914.

V roku 1974 bola na severných svahoch Si-vého vrchu vďaka jedinečnosti flóry a fauny,najmä bezstavovcov, zriadená národná prírodnárezervácia s rozlohou 113 ha.

Značne členitá geomorfológia územia sku-piny Sivého vrchu sa odráža aj na vegetácii.Zvislé steny, svahy s rôznou výškou a orientáciouk svetovým stranám a rôznymi sklonmi, skalnévýčnelky a plošinky rôznych rozmerov, žľaby,rebrá, sutiny, kosodrevinou porastený hrebeňa horské lúky formujú rôzne ekotopy, a preto sačasto už na krátkych vzdialenostiach na sub-stráte podobného chemického zloženia striedajúvápnomilné druhy s acidofilnými. Je tu výraznepestré zloženie lesných aj nelesných rastlinnýchspoločenstiev, pričom mnohé z nich sú druhovoveľmi bohaté. O floristickej bohatosti svedčíznačný počet 566 zistených taxónov. Najväčšiučasť územia osídľujú montánne druhy, ale vovyšších polohách sú rozšírené i druhy subal-

pínske a alpínske. V oblasti sa vyskytuje mnohoeurópsky významných druhov, napr. na slabokyslých pôdach subalpínskych lúk rastie veter-nica narcisokvetá (Anemone narcissiflora).

V skupine Sivého vrchu sa vyskytujú dvavzácne paleoendemity (a zároveň treťohorné re-likty), za ktoré sa pre Západné Karpaty celkovopokladajú iba štyri druhy, z čoho tri boli zazna-menané na území TANAP-u. Klinček lesklý(Dianthus nitidus) rastie v TANAP-e iba veľmiokrajovo, práve v skupine Sivého vrchu. Druhýmje lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii),ktorý má v TANAP-e centrum svojho rozšíreniav rámci svojho areálu. Medzi ochranársky naj-významnejšie druhy zistené na tomto území pat-ria: mäsožravá rastlina tučnica obyčajná (Pin-guicula vulgaris), poniklec slovenský (Pulsatillaslavica) a poloparazitická rastlina vrchovka al-pínska (Tozzia alpina subsp. carpatica). Vrchovkaalpínska vyhľadáva vlhké, na živiny bohaté ka-menisté až hlinité pôdy v spoločenstvách vyso-kobylinných nív a na brehoch horských vodnýchtokov, v jelšinách a vlhkých lesoch v horskom ažsubalpínskom stupni.

Z tatranských endemitov sa tu vyskytuje napr.voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp.tatrica), ktorá rastie len na vápencoch Západ-ných a Belianskych Tatier. Vyskytuje sa len nadhornou hranicou lesa a vystupuje až do najvyš-ších polôh alpínskeho stupňa.

Poniklec slovenský na Mníchu (foto: Z. Ballová)

70

Z endemitov Západných Karpát sa tu vysky-tujú: ostrica vždyzelená tatranská (Carex semper-virens subsp. tatrorum), šafran spišský (Crocusdiscolor), nevädza Triumfettova úzkolistá (Cya-nus triumfettii subsp. dominii), klinček včasnýpravý (Dianthus praecox subsp. praecox), horčekfatranský (Gentianella fatrae), poniklec sloven-ský (Pulsatilla slavica) a soldanelka karpatská(Soldanella carpatica).

Zo subendemitov Západných Karpát sa tu vy-skytujú kostrava tatranská (Festuca tatrae), chra-stavec Kitaibelov (Knautia kitaibelii), prvosienkaholá karpatská (Primula auricula subsp. hunga-rica), ostrevka tatranská (Sesleria tatrae), dúškaozdobná karpatská (Thymus pulcherrimus subsp.sudeticus).

Tesne pod vrcholom Sivého vrchu vo výške1800 m bol nájdený kríženec lomikameňa dru-hov Saxifraga caesia X Saxifraga aizoides.

Nelesná vegetácia je zastúpená siedmymi trie-dami. Najviac spoločenstiev bolo na území sku-piny Sivého vrchu zaznamenaných v rámcitriedy Elyno-Seslerietea. Sú to väčšinou teplo-milné a svetlomilné spoločenstvá, ale aj dve vy-sokohorské. Ďalšie triedy Festuco-Brometea,Mulgedio-Aconitetea, Thlaspietea rotundifolii, As-plenietea trichomanis, Molilinio-Arrhenathereteaa Montio-Cardaminetea obsahujú každá len1 – 2 asociácie. Najrozšírenejšia je z nich asociá-cia Carduo glaucini-Caricetum tatrorum na juž-ných stráňach Sivého vrchu. Ide o floristickynajbohatšie spoločenstvo južných svahov subal-

Ostrica vždyzelená tatranská (vľavo) (foto: Z. Bal-lová) a Soldanelka karpatská (vpravo) na Bab-kách (foto: M. Ballo)

Šafrán spišský (vľavo) a horček fatranský (vpravo) (foto: Z. Ballová)

71

pínskeho stupňa Sivého vrchu. Variant so škar-dou Jacquinovou (Crepis jacquinii) osídľujea upevňuje sutinový materiál.

Teplomilné spoločenstvá sú na uvedenomúzemí charakteristické stálym výskytom bod-liaka sivastého (Carduus glaucinus) a tiež

vysokou stálosťou hlaváča lesklého (Scabiosalucida). Vyskytujú sa na horských trávnatýchsvahoch, zarastených sutinách a na vápenco-vých skalách. Charakteristickým druhomteplomilných spoločenstiev je tráva ostrevkavápnomilná (Sesleria albicans), vo vyšších polo-

Chrastavec Kitaibelov (vľavo hore), dúška ozdobná karpatská (vľavo dole) a prvosienka holá karpatská(vpravo) (foto: Z. Ballová)

Asociácia Carduo glaucini-Caricetum tatrorum so zastúpením bodliaka sivastého (foto: Z. Ballová)

72

hách alternujúca s ostrevkou tatranskou (Sesle-ria tatrae). V rámci ochranársky významnýchdruhov spoločenstiev teplomilnej vegetácie sav skupine Sivého vrchu vyskytuje celkovo33 taxónov.

Medzi ďalšie významné druhy spoločenstievteplomilnej vegetácie patria aj pankarpatský en-

demit a pankarpatský subendemit zvonček hru-bokoreňový (Campanula serrata) a kostravapestrá pravá (Festuca versicolor).

Na niektorých lokalitách v rámci územia rastúzraniteľný a zákonom chránený horec Clusiov(Gentiana clusii) a potenciálne zraniteľný horeckrížatý (Gentiana cruciata).

Škarda Jacquinova (foto: Z. Ballová)

Horec Clusiov (foto: M. Ballo)

73

Na severných svahoch Sivého vrchu sa vďakaextrémnemu reliéfu zachovali pomerne súvisléporasty kosodreviny, ktoré sa zaraďujú do aso-ciácie Vaccinio myrtilli-Pinetum mugo. Na juž-ných svahoch boli ešte pred necelýmidvadsiatimi rokmi len malé ostrovčeky kosodre-

viny, ktoré sa však v súčasnosti rozrastajú. Namiestach nevhodných pre kosodrevinu rastiespoločenstvo Dryadeto-Caricetum firmae s vy-sokým zastúpením dryádky osemlupienkovej(Dryas octopetala), veľmi bohaté na kryptoga-mickú flóru (napr. na machy, lišajníky).

Hlboko zarezané žľaby a svahy s terénnymidepresiami sú osídlené snehomilnými (chiono-filnými) a vlhkomilnými (hygrofilnými) spolo-čenstvami Festucetum carpaticae a Ranunculo-platanifolii-Adenostyletum alliariae variants kortúzou matthioliho (Cortusa matthioli).

Tam, kde sa vyskytujú v podloží vápencealebo dolomity, ktoré sú výhrevnejšie a je nanich rozvinutá pestrejšia flóra, býva aj faunamotýľov pestrejšia a mnohé druhy vystupujúoproti iným lokalitám do podstatne vyšších nad-morských výšok. V oblasti skupiny Sivého vrchubolo zistených viacero vzácnych a ohrozenýchdruhov motýľov viazaných na hostiteľské rastlinyrastúce na tomto území. Jedným z nich je gla-ciálny relikt jasoň červenooký (Parnassiusapollo), ktorý je druhom európskeho a zároveňnárodného významu. Na jeho ochranu sa vy-

Dryádka osemlupienková (foto: M. Ballo)

Horec krížatý (foto: M. Ballo)

74

hlasujú chránené územia. Dospelé jedince –imága navštevujú niektoré druhy bodliakov,chrastavce a klinček kartuziánsky, menej už skal-nice a starčeky. Z bodliakov ich priťahujú hlavnefialovo kvitnúce druhy. Samička znáša vajíčkapo jednom na spodnú stranu hostiteľskej rast-liny, niekedy aj na iné rastliny a skaly. Húsenicežijú v marci až júni na rozchodníku bielom (Se-dum album L.), rozchodníku veľkom (S. telep-hium L.), výnimočne aj na skalnici strechovej(Sempervivum tectorum L.). Podobne ako imágai húsenice sú heliofilné, to znamená, že ich za-stihneme na živnej rastline hlavne cez deň a po-

čas slnečného svitu. Húsenica má 5 instarov (in-star je etapa larválneho vývojového štádiahmyzu) a po dorastení sa zvlieka koncom mája,pričom sa zakuklí.

V oblasti Sivého vrchu sa vyskytuje viaceromotýľov rodu Erebia, napr. očkáň horský (Erebiaepipheron) alebo očkáň škvrnitý (Erebia manto),ktoré patria medzi druhy národného významu.Na nižšie položených lúkach v predhorí možnopozorovať aj zákonom chráneného vidlochvostafeniklového (Papilio machaon), ktorého samičkakladie vajíčka na živné rastliny najmä z čeľademrkvovitých (Apiaceae).

Kortúza matthioliho v NPR Mních (foto: Z. Ballová)

Jasoň červenooký (foto: M. Ballo)

75

NPR Mních

NPR Mních bola vyhlásená v roku 1981 navýmere 74,75 ha a jej cieľom je ochrana bralnatejčasti Sokola a Mnícha nad Jaloveckou dolinous povrchovými a podzemnými krasovými for-

mami, ako sú škrapy, zrútené závrty a priepasti.Morfologicky predstavuje krasová oblasť Mníchamierne zvlnenú plošinu ohraničenú na východezráznymi vápencovými bralami Mnícha(1459,3) a Sokola (1313,2) a na západe širokýmchrbtom Babiek (1565,9). Je zvyškom paleogén-

Vidlochvost feniklový (foto: M. Ballo)

Sokolí jarok (foto: Z. Ballová)

76

nej plošiny, ktorá sa pravdepodobne rozprestie-rala nad celou oblasťou Suchej doliny. Stred plo-šiny je prehĺbený dolinou Sokolieho jarkus eróznou ryhou od severu na juh, ktorá prerážavápencový masív Mnícha a Sokola úzkyma hlbokým kaňonom.

Výskyt krasových javov je na plošine Mníchaviazaný na svetlošedé až naružovelé vápence

(malm-urgon) vysokotatranskej tatridnej jed-notky. V podloží týchto vápencov vystupujú slie-nité bridlice sivej farby.

Hydrogeologicky patrí krasová plošina Mní-cha z väčšej časti do povodia Jaloveckého po-toka. Krasovú plošinu odvodňuje Sokolí jarok,vyvierajúci na južných svahoch Malej Kopy.Menší krasový prameň sa nachádza na JV svahu

Priepasti na Mníchu zasypané pastiermi (vľavo),netopier na stene v Priepasti č. 1 (vpravo) (foto:Z. Ballová)

Skalná postava Mnícha alebo Mary (vľavo pohľad zospodu, vpravo z boku) (foto: M. Ballo)

77

Mnícha pri lesnom chodníku vo výške 1273 m.Južné svahy vápencového Sokola sú odvodňo-vané dvoma krasovými prameňmi.

Z povrchových foriem sú najviac zastúpenésilne korodované škrapy, predstavujúce izolo-vané vápencové výbežky. Celý východný okrajvrcholu Mnícha je prestúpený zrútenými zá-vrtmi. Závrty tu predstavujú depresie nepravi-delného tvaru založené na tektonickýchpuklinách a vyplnené množstvom zrútenéhomateriálu pod vplyvom mrazového zvetrávania.Niektoré zo závrtových depresií majú na dne ko-mínový otvor siahajúci do väčších hĺbok, čím sastávajú otvormi priepasti. Z priepastí sú na Mní-chu zatiaľ preskúmané tri. Z nich najhlbšia jepriepasť č. 1, dosahujúca hĺbku 51 m. Priepasť jeznáma už veľmi dávno, o čom svedčia zhnitédrevá v nej, používané ako rebríky a nápisy nastenách. Niektoré priepasti zasýpali pastieri ska-lami v čase, keď sa v tejto oblasti ešte páslo.

Pred čelnou stenou vrchu Mních stojí zaují-mavá skalná socha, ktorá pripomína postavumnícha v kutni s kapucňou alebo zahalenú diev-činu. Domáci obyvatelia ju volajú „Mara“.

Hneď pod Babkami sa rozprestiera lúka Čer-venec, ktorú z juhovýchodu a východu ohrani-čujú skalné bralá Sokola a Mnícha. Vo farskejkronike Bobrovca sa spomína, že na vrchuMních bol kláštor. Podľa záznamu z roku 1216ho založili červení mnísi a vraj podľa nich pri-ľahlé pasienky nazvali Červenec. Kláštor bolpravdepodobne drevený, lebo po ňom zostalalen podzemná chodba. Z južnej strany bolaohraničená skalnou stenou a vyúsťovala niekdev Mikovom jarku pod skalou, do ktorej bol vy-tesaný kríž. Kláštor mal aj vlastné opevneniesmerujúce na západ, lebo iba odtiaľ mohol prísťútok. Jeho pozostatky sú ešte i dnes viditeľné.Ostatné strany chránili neprístupné skalné steny.Ešte v roku 1928 toto opevnenie siahalo mies-

Plesnivec alpínsky (vľavo) a astra alpínska (vpravo) (foto: Z. Ballová)

78

Skalné steny kaňonu medzi Sokolom a Mníchom (hore), slezinník rutovitý (vľavo dole) a slezinník čer-vený (vpravo dole) (foto: Z. Ballová)

79

tami až do výšky jedného metra. Vedľa opevne-nia boli kôpky guľatých skál veľkosti slepačiehovajca rovnakého tvaru navyberané z potoka,ktorý preteká dolinou. Tieto skalky pravdepo-dobne slúžili ako strelivo do prakov. Ostro-hranné balvany flyšového pieskovca a žulovéokruhliaky veľkosti ľudskej päste nachádzajúcesa na západnom svahu Mnícha boli ako cudzo-rodý materiál na vápencové územie prinesenékvôli opevneniu lužického (haltštatského) hra-diska. Neskôr však miesto postihla veternásmršť, povyvracala stromy aj s koreňmi, zmenilsa profil terénu, a preto je už ťažko určiť rozlohuopevnenia.

V roku 1960 počas prieskumu jaskýň v oblastiBabiek a Červenca sa v jednej z nich v hĺbke 60metrov našli predmety, ktoré nie sú pôvodné.

Nevie sa, kedy kláštor vznikol, ani kedy zanikol,ale možno predpokladať, že slúžil ako útočišteobyvateľov pred útokmi Tatárov.

NPR Mních je okrem historického hľadiskaa abiotického prostredia zaujímavá aj súčasnýmzastúpením zložiek živej a neživej prírody. Z flo-ristického hľadiska je toto územie veľmi cennétým, že sa na ňom prelínajú druhy horské, vyso-kohorské, podhorské, pahorkatinné a dokoncai nížinné. Z rastlinných druhov, ktoré v rezervá-cii rastú, sú floristicky najvýznamnejšie ende-mické taxóny (36 druhov), predovšetkýmnevädza triumfettova úzkolistá (Cyanus trium-fettii subs. dominii), klinček včasný (Dianthushungaricus), kostrava tatranská (Festuca tatrae),dúška ozdobná (Thymus pulcherrimus) a ďate-lina lúčna Kotulova (Trifolium pratense subsp.

Všivec Oederov (Pedicularis oederi) na svahoch Sivého vrchu na svojom typickom stanovišti, ktorým súvlhké trávnaté hole (foto: Z. Ballová)

80

kotulae). Vyskytujú sa tu aj druhy vzácne a ohro-zené ako napr. plesnivec alpínsky (Leontopodiumalpinum), lomikameň karpatský (Saxifraga car-patica), lomikameň vystupujúci (Saxifraga ad-scendens) a ďalšie. Bolo tu zaznamenaných 105druhov rastlín zaradených do červeného zoz-namu TANAP-u. Jedným z nich s pomerne ča-stým výskytom je astra alpínska (Aster alpinus).Na území rezervácie sa zároveň zistilo 24 chrá-nených druhov, čo je 20 % zo všetkých chráne-ných druhov Slovenska.

V kaňone medzi Sokolom a Mníchom osíd-ľuje kolmé skalné útvary spoločenstvo Cystopte-

ridetum fragilis. Charakteristickým druhom uve-deného spoločenstva je papraď pľuzgiernikkrehký (Cystopteris fragilis). Vykytuje sa tu aj sle-zinník zelený (Asplenium viride) a aj ďalšie pa-praďorasty, napr. slezinník rutovitý (Aspleniumruta-muraria) a slezinník červený (Aspleniumtrichomanes). Z cievnatých rastlín majú v uve-denom spoločenstve pomerne vysokú stálosťstokráska Micheliho (Bellidiastrum michelii),soldanelka karpatská (Soldanella carpatica),žltuška orlíčkolistá (Talictrum aquilegifolium)a valeriána trojená (Valeriana tripteris), tedadruhy typické pre vápencové skaly.

Dítě, D. 2011a. Rastlinstvo Tatranského národného parku 2.: floristická charakteristika územia.www.botany.cz; 2007-2012.Dítě, D. 2011b. Rastlinstvo Tatranského národného parku 6.: nelesné rastlinné spoločenstvá – su-balpínsky stupeň. www.botany.cz; 2007-2012.Dítě, D. 2011c. Rastlinstvo Tatranského národného parku 7.: nelesné rastlinné spoločenstvá – al-pínsky a subniválny stupeň. www.botany.cz; 2007-2012.Dostál, J. 1929. Dvě nové rostliny Liptovských Holí. Věda přír., 10 (4/5), s. 137-138.Dostál, J., Červenka, M. 1991/1992. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín I, II. SPN Bratislava,1561 s.Droppa, A. 1972. Kras skupiny Sivého vrchu v Západných Tatrách. Československý kras 23: 77-98.Dúbravcová Z. & J. Hajdúk. 1986. Príspevok k výskumu vegetácie subalpínskeho stupňa Sivéhovrchu v Západných Tatrách. – Zborn. Slov. Nár. Múz. 32: 33–54.Kříž, K., 2011. Jasoň červenooký (Parnassius apollo Linnaeus, 1758) na Slovensku. História vý-skumu a ochrana. SAŽP, Banská Bystrica, nakl. DOLIS, 200 s.Kulfan M., Kalivoda H. & Panigaj Ľ. 2004. Distribúcia zástupcov rodu Erebia Dalm. (Lepidoptera,Satyridae) vo Vysokých, Západných a Belianskych Tatrách, s. 221–226. In: Midriak, R. (ed.) Bios-férické rezervácie na Slovensku. Zborník referátov z 5. národnej konferencie o biosférických re-zerváciách SR, Nová Sedlica.Pawłowski, B. 1930: Zapiski florystyczne z Tatr. Cz. III. - Acta Soc. Bot. Pol.,7: 127-138.Pawłowski, B. 1959. Szata roślinna gór polskich. W: Szafer, W. (red.). Szata roślinna Polski. Tom2. Wyd. 1. PWN, Warszawa: 189–253.Rak, A. 1973. Bobrovec. Vlastivedný zborník 1: 69–147.Svoboda, P. 1939. Lesy Liptovských Tater. Opera Bot. Čech. 1/1939: 164 s.Školek, J., 1999: Flóra a vegetácia NPR Mních. Štúdie o TANAP-u 4 (37), s. 109-166.Školek, J., 2004a: Flóra a vegetácia NPR Suchá dolina v Západných Tatrách. Štúdie o TANAP-e 8(41), s. 109-187.Školek, J., 2004b: Spoločenstvá zatienených skál v TANAP-e. Štúdie o TANAP-e 8 (41), s. 189-197.Školek, J., 2004c: Teplomilné spoločenstvá skupiny Sivého vrchu v Západných Tatrách. Štúdieo TANAP-e 8 (41), s. 199-234.Valachovič, M., Jarolímek, I.. 1988. Príspevok k poznaniu vegetácie ŠPR Úplazíky v ZápadnýchTatrách. Bull. Slov. Bot. Spoloč., Bratislava, 10: 13-18.Záborský, R. 1995. Floristické pomery skupiny Sivý vrch v Západných Tatrách. Dipl. práca. Ka-tedra botaniky Prif UK, Bratislava, 123 s.

LITERATÚRA

Slavomír Celer

Lesy v Jaloveckej doline

82

Les je jednou zo základných zložiek prí-rodného prostredia. Vyznačuje sa tromizákladnými vlastnosťami:

– jedince drevinových zložiek sú v úzkom vzá-jomnom vzťahu a za spolupôsobenia osta-ných rastlinných druhov sa navzájomovplyvňujú

– zložky lesa existenčne a svojimi vlastnosťamizávisia od podmienok prostredia, ale zároveňprostredie ovplyvňujú, vytvárajú vlastnú mi-kroklímu a špecifický priebeh pôdnych proce-sov

– les má schopnosť vlastnej reprodukcie, zabez-pečovať výmenu generácií.

Les v komplexnom chápaní popri drevináchzahŕňa aj kroviny, byliny, trávne zložky, machy,lišajníky a pôdne mikroorganizmy. Lesné a ko-sodrevinové porasty pokrývajú významnú časťJaloveckej doliny. Výmera lesných porastovv rámci Jaloveckej doliny a okolia je 3205,4 ha.Z toho výmera kosodrevinových porastov je720,2 ha.

Potenciálna lesná vegetácia

Potenciálna prirodzená vegetácia je vegetá-ciou, ktorá by sa za daných klimatických, pôd-nych a hydrologických pomerov vyvinula naurčitom mieste (biotope), keby ihneď prestalvplyv ľudskej činnosti. Súčasná rekonštruovanáprirodzená vegetácia je predpokladanou vegetá-ciou, ktorá by pokrývala určité miesto (alebocelý zemský povrch) bez vplyvu ľudskej činnostipočas historického obdobia.

Základnú predstavu o potenciálnej vegetáciiposkytuje Geobotanická mapa SSR. Podľa nej sav Jaloveckej doline nachádzajú nasledovné vege-tačné jednotky:– Lužné lesy podhorské a horské– Jedľové a jedľovo-smrekové lesy– Smrekové lesy vysokobylinné– Smrekovo-smrekovcové lesy a travinné spolo-

čenstvá– Smrekové lesy čučoriedkové – Subalpínske kosodrevinové a travinné kyslo-

milné spoločenstvá

Jalovecká dolina z Liptovskej kotliny (foto: Milan Ballo)

83

Lužné lesy podhorské a horské. Ide o po-brežné jelšové a jaseňovo-jelšové lužné lesy pod-zväzu Alnenion glutinoso-incanae Oberd. 1953,spoločenstvá krovitých vŕb zväzu Salicioneleagni Moor 1958 incl. Epilobion fleischeri Br.- Bl. 1931, čiastočne Salicion triandrae Th. Mül-ler et Görs 1958. Spoločenstvá tejto jednotky le-mujú alúviá v úzkych údolných nivách nastredných a horných tokoch riek a potokov.V nižších polohách sú zastúpené vŕba trotyčin-ková (Salix triandra), vŕba purpurová (Salix pur-purea), vŕba košikárska (Salix viminalis), vŕbakrehká (Salix fragilis), lokálne aj vŕba sivá (Salixeleagnos). Vo vyšších polohách na pobreží hor-ských potokov a bystrín sa tiahnu úzke pásy po-rastov s vŕbou sivou (Salix eleagnos), vŕboupurpurovou (Salix purpurea) a výrazne pristu-puje jelša sivá (Alnus incana) a smrek obyčajný(Picea abies). Druhové zloženie bylinného po-schodia je výrazne pestré. Z bylín sú zastúpenézáružlie horské (Caltha laeta), pichliač zelinový(Cirsium oleraceum), bodliak lopúchovitý (Car-duus personata), pichliač potočný (Cirsium ri-vulare), škarda močiarna (Crepis paludosa),krkoška chlpatá (Chaerophylum hirsutum),vŕbovka chlpatá (Epilobium hirsutum), túžobníkbrestový (Filipendula ulmaria), pakost močiarny(Geranium palustre), deväťsil hybridný (Petasi-tes hybridus) a iné.

Jedľové a jedľovo-smrekové lesy tvoria buďsúvislý pás na dolnej hranici horských smrečínvo vysokých nadmorských výškach (tzv. klima-xových smrečín) alebo len ako ostrovy v hornejhranici vegetačného výškového stupňa. V pô-vodnom zložení porastov mala prevahu jedľa(Abies alba), primiešaný bol smrek (Picea abies),vtrúsený smrekovec opadavý (Larix decidua),prípadne borovica sosna (Pinus sylvestris).Z listnatých drevín je primiešaná jarabina vtáčia(Sorbus aucuparia), javor horský (Acer pseudo-platanus) a buk lesný (Fagus sylvatica). V bylin-nom poschodí majú prevahu nízke byliny akotôňovka voňavá (Maianthemum bifolium), ky-slička obyčajná (Oxalis acetosella), čermel lesný(Melampyrum sylvaticum). Z ďalších bylín pri-stupujú kokorík praslenatý (Polygonatum verti-cilatum), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides),metlica krivoľaká (Deschampsia flexuosa), ču-čoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus). Z pa-pradín sa vyskytuje papraď samičia (Athyrium

filix-femina), sladičovec dúbravový (Gymnocar-pium dryopteris). Jednotka patrí do zväzu Abie-tion auct., Vaccinio-Abietion Oberd. 1962 p.p.

Smrekové lesy vysokobylinné zahŕňajú pri-rodzené spoločenstvá smreka na relatívne lep-ších a vlhkejších stanovištiach s prirodzeneprimiešaným javorom horským (Acer pseudo-platanus). V bylinnom poschodí dominujú ni-trofilné byliny, t.j. byliny žijúce na miestebohatom na dusík, vyššieho vzrastu. Základnouporastotvornou drevinou je smrek obyčajný(Picea abies), miestami pristupuje javor horský(Acer pseudoplatanus) a jarabina vtáčia (Sorbusaucuparia). V krovitom poschodí sa vyskytujezemolez čierny (Lonicera nigra), ruža ovisnutá(Rosa pendulina) a ríbezľa skalná (Ribes pe-treum). Väčšia zásoba humusu umožňuje rozvojbylín náročnejších na bázy. Vysoké zastúpeniemajú heminitrofilné (druhy, ktoré sa vyskytujúna pôdach bohatých na dusík) a humikolnédruhy (druhy viazané výlučne na vrchoviskovúrašelinu, alebo rastúce priamo v poraste macho-rastov Sphagnum sp.), ale vyskytujú sa aj kyslo-milné a oligotrofné druhy (vyskytujú sa naminerálne chudobných a kyslých pôdach). Z vy-sokých bylín sa vyskytuje mačucha cesnačkovitá(Adenostyles alliariae), krkoška chlpatá (Chae-rophyllum hirsutum), mliečivec alpínsky (Cicer-bita alpina), kamzičník rakúsky (Doronicumaustriacum), pakost lesný (greanium sylvati-cum), králik okrúhlolistý (Leucanthemum wald-steinii), prilbica pestrá (Aconitum variegatum),udatník lesný (Aruncus vulgaris), iskerník pla-tanolistý (Ranunculus platanifolius), štiav áro-nolistý (Rumex alpestris), kýchavica Lobelova(Veratrum lobelianum) a iné. Spomedzi nitrofil-ných druhov bývajú pomerne hojne zastúpenéprhľava dvojdomá (Urtica dioica), hviezdicahájna (Stellaria nemorum) a pšeno rozložité(Millium effusum). Z papradín sa najmä vysky-tuje papradka alpínska (Athyrium dystentifo-lium). Jednotka patrí do zväzuAthyrio-Piceetalia Hadač 1962.

Smrekovo-smrekovcové lesy a trávinné spo-ločenstvá. Jedná sa o extrazonálne spoločen-stvá, t.j. spoločenstvá podmienené miestnymistanovištnými odchýlkami, hlavne pôdotvornýmsubstrátom a členitosťou reliéfu. V lesných po-rastoch prevládajú svetlomilné dreviny hlboko

84

koreniace, pomerne dobre znášajúce rozdielyklímy, akými sú borovica lesná (Pinus sylvestris)a smrekovec (Larix decidua), príp. smrek (Piceaabies). Floristické zloženie týchto spoločenstievje veľmi bohaté. Okrem ihličnatých drevín sa vy-skytujú krovinaté dreviny jarabina vtáčia (Sor-bus aucuparia), jarabina mukyňa (Sorbus aria),vŕba rakyta (Salix caprea), ríbezľa skalná (Ribespetreeum), ríbezľa alpínska (Ribes alpinum), ze-molez čierny (Lonicera nigra), zemolez obyčajný(Lonicera xylosteum), ruža ovisnutá (Rosa pen-dulina), niekedy javor horský (Acer pseudopla-tanus), lieska obyčajná (Corylus avellana).Spoločenstvá patria do okruhu zväzu Erico - Pi-nion Br. – Bl. in Br. –Bl., Sissingh et Vlieger1939 p.p..

Smrekové lesy čučoriedkové zahŕňajú pô-vodné klimaticky podmienené smrečiny rozší-rené v najvyšších horských poloháchv smrekovom stupni. Obsahujú okruh spoločen-stiev z podzväzu Eu-Vaccinio –Piceenion Oberd.1957, kam patria väčšinou spoločenstvá na sili-kátovom podloží s podzolovanými pôdami, roz-šírené prevažne pri hornej hranici horskéhovýškového stupňa. Základným druhom je smrek(Picea abies), pristupujú aj smrekovec (Larix de-cidua), borovica sosna (Pinus sylvestris) a nie-kedy aj jedľa (Abies alba). Stálou zložkouhorských smrečín je jarabina vtáčia (Sorbus au-cuparia), ktorá so smrekom prekonáva vo vývojiporastov cyklickú zámenu. Z ďalších listnáčovpristupuje breza plstnatá (Betula pubescens),javor horský (Acer pseudoplatanus) a z kríkovzemolez čierny (Lonicera nigra) a ruža ovisnutá(Rosa pendulina). Bylinná etáž je druhovo chu-dobná, prevládajú druhy znášajúce podmienkychudobné na živiny a na kyslú reakciu pôd. Lesytejto jednotky sú zaradené v skupinách lesnýchtypov (SLT) kyslého radu Sorbeto – Piceetum SP- jarabinová smrečina, Lariceto - Piceetum LP –smrekovcová smrečina.

Subalpínske kosodrevinové a trávinné ky-slomilné spoločenstvá. Do tejto jednotky sú za-radené porasty kosodreviny (zväz Pinion mugi),kvetnaté vysokohorské lúky (zväz Nardion) a vy-sokobyľové spoločenstvá kyslých podkladov(zväz Calamagrostion villosae a Calamagrostionarundinaceae). Najvýraznejšou formáciou súporasty borovice horskej, čiže kosodreviny

(Pinus mugo). Tvoria vegetačný výškový subal-pínsky stupeň nazývaný aj kosodrevinovým.Výš kovo nadväzujú na hornú hranicu smreko-vého lesa. V rozpätí nadmorských výšok 1400 maž 1800 m (1900) vytvára kosodrevina súvisléporasty. V rámci tohto výškového rozpätia sa vy-skytuje prechodné pásmo kosodreviny so stro-movitými drevinami. Toto prechodné pásmo má50 – 150 m výškového rozpätia a býva osobitnemapované (Piceo – Mugetum a Larici-Muge-tum). Porasty kosodreviny sa na svojej hornejhranici prirodzene rozpadajú do ostrovčekova prechádzajú do stupňa alpínskych holí. Na voľ-ných plochách sa vytvárajú trávinné zárasty. Naspodnej hranici sa vyskytujú druhy zväzu Vac-cionio – Piceiona, smerom k hornej hranici pri-búdajú druhy alpínských holí. Napriek tomusuverénne dominuje kosodrevina (Pinus mugo).V nej sú časté: smrek (Picea abies), jarabina vtá-čia (Sorbus aucuparia), vŕba sliezka (Salix sile-siaca), ríbezľa skalná (Ribes petraeum), ružaovisnutá (Rosa pendulina) a zemolez čierny (Lo-nicera nigra). Na voľných plochách dominujenajmä smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa)a čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtyllus).Tieto lesné spoločenstvá sú zaradené v skupi-nách lesných typov (SLT) kyslého radu Mughe-tum acidifilum, M, kosodrevina.

Kategorizácia lesov

Lesy plnia produkčné a celospoločenskéfunkcie. Sú trvalým zdrojom dreva, biomasya ostatných produktov. Výrazne ovplyvňujúklímu, vodné a pôdne pomery, vytvárajú priro-dzené prostredie pre mnoho druhov rastlín, ži-vočíchov a ich spoločenstiev. Vytvárajú prírodnéprostredie, ktoré ovplyvňuje zdravie a estetikučloveka. Majú významný socioekonomický prí-nos pre spoločnosť. Lesy v Jaloveckej dolineplnia mnohoraké funkcie. Predovšetkým je topôdoochranná, protierózna, vodohospodárskaa protilavínová funkcia, ktoré zaraďujeme medziekologické funkcie. Okrem toho zabezpečujú ajenvironmentálne funkcie, ako je rekreačná funk-cia a ochrana prírody. Produkčná funkcia lesovv tejto oblasti je značne obmedzená, nakoľko sajedná o neprístupnú dolinu, kde je bežné obhos-podarovanie obmedzené z dôvodu ochrany prí-rody.

85

Prevažujúce funkčné zameranie predstavujestanovenie kategórií hospodárskeho určenialesa. Kategória hospodárskeho určenia vyjadrujefunkčné poslanie a stupeň vyžívania lesa. Lesymajú všeobecne tri funkčné poslania: – sú zdrojom obnoviteľnej drevnej suroviny

plnia - produkčnú funkciu– pôsobia proti škodám na pôde a na nižšie po-

loženým lesom v horách plnia ochrannú funk-ciu

– priaznivo ovplyvňujú vodný režim, ovzdušie,zdravie človeka, rekreáciu a tvorbu krajiny -tým plnia environmentálnu funkciu.

V Jaloveckej doline sa nachádzajú hospo-dárske lesy na rozlohe 764,4 ha. Poslaním je pro-dukcia drevnej hmoty a zároveň zabezpečujúostatné funkcie lesov. Na ostatnej lesnej pôde sanachádzajú ochranné lesy. Celková výmeraochranných lesov je 2440,9 ha. Funkčné zame-ranie ochranných lesov vyplýva z prírodnýchpodmienok. Starostlivosť o lesy vychádza z ichochrannej funkcie. Ochranné lesy sa zaraďujú dotýchto subkategórií:

a) Lesy na mimoriadne nepriaznivých stano-vištiachDo tejto subkategórie sa zaraďujú lesné po-

rasty na mimoriadne extrémnych stanovištiach,ako sú najmä sutiny, strže, strmé svahy so súvislovystupujúcou materskou horninou, nespevnenéštrkové nánosy, rašeliniská, mokrade a inun-dačné územia vodných tokov. Hlavnou funkcioutýchto porastov je ochrana pôdy pred eróziou.Celková výmera tejto subkategórie v Jaloveckejdoline je 290 ha.

b) Vysokohorské lesy pod hornou hranicoustromovej vegetácieDo tejto subkategórie sa zaraďujú vysoko-

horské lesy pod hornou hranicou stromovej ve-getácie, ktoré plnia funkciu ochrany nižšiepoložených lesov a pozemkov, lesy na expono-vaných horských svahoch pod silným nepriaz-nivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúcenebezpečenstvo lavín. Ide prevažne o porastyv oblasti hornej hranice lesa. Hlavnou funkcioutýchto porastov je ochrana nižšie ležiacich po-rastov a pozemkov pred lavínami a vo väčšine

Ochranné lesy v doline Parichvost, 12. 7. 2011 (foto: Milan Ballo)

86

prípadov aj ochrana pôdy (ide prevažne o strméa kamenité stanovištia). Celková výmera vyso-kohorských lesov pod hornou hranicou lesa je1130,7 ha.

c) Lesy v pásme kosodrevinyDo tejto subkategórie sa zaraďujú lesy nad

hornou hranicou stromovej vegetácie s prevlá-dajúcim zastúpením kosodreviny. Ide výlučneo porasty kosodrevinového vegetačného stupňa.Výmera lesov v pásme kosodreviny je 702,9 ha.

d) Ostatné lesy s prevažujúcou funkciouochrany pôdyDo tejto subkategórie sa zaraďujú ostatné lesy

s prevažujúcou funkciou ochrany pôdy. Ideo lesné porasty na prirodzene nepriaznivých sta-novištiach. Prevažne ide o strmé kamenité svahy,menej často aj lokality s plytkou pôdou alebopodmáčanou pôdou. Hlavnou funkciou týchtoporastov je ochrana pôdy pred eróziou. Celkovávýmera tejto subkategórie je 317,3 ha.

Horná hranica lesa v Jaloveckej doline

Horná hranica lesa sa chápe ako čiara, ktoráspája najvyššie položené miesta zapojeného lesa.Za les (lesný porast) považujeme stromovitý po-rast o minimálnom zápoji korún 0,5 a o mini-málnej rozlohe 0,1 ha. Za strom považujemejedinca o minimálnej výške 5 m. Pre spresneniedefinície tieto kritériá používame pre stanoveniehornej hranice zapojeného lesa. Podľa pôvod-nosti rozlišujeme hranicu lesa prirodzenúa umelú, človekom ovplyvnenú. Prirodzenú hra-nicu lesa rozdeľujeme na typy a varianty:1. Klimatická hranica lesa, kde rozoznávame dva

varianty, a to tepelná a veterná.2. Orografická hranica lesa má variant lavínovú

hranicu lesa a orografickú hranicu lesa, kde súrozhodujúcim činiteľom skalné útvary.

3. Edafická hranica, t.j. hranica určená pôdnymipodmienkami.

Celková dĺžka hornej hranice zapojeného lesav Jaloveckej doline je približne 20 410 m. Z tejtodĺžky pripadá na prirodzenú klimatickú hraniculesa len malá časť, a to v lokalite Pivníc v masíveRáztoky (západne až severozápadné svahy). Na

ostatných lokalitách považujeme hornú hraniculesa za umelú (druhotnú), človekom ovplyv-nenú.

Lesné porasty v oblasti hornej hranice lesaa kosodrevinové porasty boli v Jaloveckej dolinev minulom období značne poškodzované člove-kom. Hlavnou príčinou poškodzovania a likvi-dácie porastov v oblasti hornej hranice lesa bolorúbanie stromov pre potrebu dreva a iných pro-duktov z dreva, pasenie dobytka a oviec a získa-vanie nových plôch pre pasenie vypaľovaníma plošným odstraňovaním lesných a kosodrevi-nových porastov.

Poškodzovanie a likvidácia lesných porastovmali za následok zníženie výškového priebehuprirodzenej hornej hranice lesa a kosodreviny,zmenu štruktúry lesných porastov (najmäzmenu druhového zloženia) a odstránenie roz-siahlych pôvodných porastov javorových smre-čín, jarabinových smrečín, limbovýchkosodrevín a samotných porastov kosodreviny.Zmenou štruktúry porastov, poškodením drevína odlesnením rozsiahlych plôch sa znížilfunkčný potenciál lesných a kosodrevinovýchporastov. Často sa na týchto plochách uplatňujúpôdodeštrukčné procesy, najmä erózia, defláciapôdy, padanie snehových lavín a úšusty, ktoréako nepriame činitele ovplyvňujú stav a výškovýpriebeh hornej hranice lesa a kosodrevinovýchporastov.

Dnešný priebeh hornej hranice zapojeného lesa

Charakteristickou črtou priebehu hranice lesav Jaloveckej doline je jej pomerne silné verti-kálne kolísanie. Na niektorých miestach bolilesné a aj kosodrevinové porasty značne poško-dené. Na týchto miestach prebieha buď priro-dzená obnova alebo boli tieto lokality v minulomobdobí rekonštruované. Rekonštrukčné opatre-nia spočívali predovšetkým v súbore biologic-kých opatrení na zmiernenie negatívnychdosahov predchádzajúcej činnosti človeka.Z biologických opatrení to bolo predovšetkýmzalesňovanie pôvodnými drevinami. V oblastihornej hranice lesa prichádza do úvahy najmäborovica limbová, borovica horská – kosodre-vina, smrek obyčajný, smrekovec opadavý, jara-bina vtáčia, breza karpatská, príp. vŕba sliezska.V kosodrevinovom stupni sa zalesňovala pre-važne kosodrevina. Zalesňovalo sa na plochách

87

vodohospodársky a pôdoochranne dôležitýcha na plochách bezprostredne ohrozených vod-nou a veternou eróziou, ako aj padaním sneho-vých lavín.

Základné činitele pôsobiace na priebeh hra-nice lesa sa prejavujú v jednotlivých častiach (lo-kalitách) rôznym spôsobom. Na priebeh hranicelesa má okrem človeka vplyv aj expozícia svahov,orientácia svahov k častým padavým vetrom,tvar reliéfu, geologický podklad a pod.

Záujmovú oblasť sme rozdelili na samostatnéúseky, kde stručne uvedieme dnešný priebeha stav hornej hranice zapojeného lesa a stav ko-sodrevinových porastov: – V oblasti Rakytie (masív Ráztoky, južné úbo-

čia) vystupuje horná hranica zapojeného lesado výšky 1430 – 1470 m n.m.. Priemerná výškahranice lesa je 1430 m n. m.. V tejto časti pre-važujú 60 až 120 ročné porasty s prevahousmreka. Primiešaný je smrekovec a jarabina.Kosodrevina vytvára súvislé pásmo, štruktúrakosodrevinových porastov je pomerne zacho-vaná a dosahuje prirodzenú hranicu svojhovertikálneho rozšírenia.

– V oblasti Pivníc (masív Ráztoky, západnésvahy) horná hranica zapojeného lesa dosa-huje priemernú výšku 1510 m n. m., maxi-málne vystupuje až po výšku 1550 m n. m..V tejto časti na malom úseku sa zachovala pri-rodzená (klimatická) horná hranica lesa. V po-rastoch je zastúpený prevažne smrek,primiešaný je smrekovec a jarabina. Ojedinelesa v tejto časti vyskytuje limba ako prímesv kosodrevinovom poraste. Kosodrevinové po-rasty sú prirodzeného pôvodu a dosahuje pri-rodzenú hranicu.

– V úseku od Prašivej po dolinu Parichvost (Hu-tisko) je horná hranica lesa značne výškovo di-ferencovaná. V lokalite Prašivá dosahuje hornáhranica lesa výšku 1500 m n. m., maximum jevo výške 1550 m n. m.. Smerom k doline Pa-richvost sa hranica lesa výrazne znižuje a do-sahuje výškový priebeh od 1450 až po 1360 mn. m.. V tejto časti významne ovplyvňujú prie-beh hornej hranice lesa snehové lavíny a v mi-nulosti odlesňovanie a pastva. Lesné porastyprevažne tvorí smrek, primiešaný je smreko-vec, jarabina a kosodrevina. Kosodrevina tudosahuje prirodzenú hranicu, najmä na hor-nom okraji svojho prirodzeného rozšírenia.V žľaboch a na miestach, kde boli odstránené

lesné porasty je kosodrevina sekundárne roz-šírená.

– V úseku od doliny Parichvost po Hlbokú do-linu (chrbát Pachoľaťa, Vyvieranice) je hornáhranica lesa výrazne ovplyvnené človekom.Dôkazom toho je aj výškový priebeh hornejhranice lesa od 1390 po 1420 m n. m., maxi-málny priebeh je vo výške 1490 m n. m..V Hlbokej doline dosahuje horná hranica za-pojeného lesa len 1360 m n. m.. Štruktúra po-rastov v celej oblasti je značne rôznorodá.V porastoch prevažuje smrek, miestami pristu-puje jarabina, smrekovec a kosodrevina. Ko-sodrevina na hornom okraji prirodzenéhorozšírenia dosahuje prirodzenú hranicu. V la-vínových žľaboch zostupuje nižšie až do supra-montánneho stupňa.

– V lokalite Lysec je priemerná výška hornejhranice lesa 1450 m n. m. Priebeh hranice lesaje výrazne výškovo diferencovaný od 1380 ažpo 1500 m n. m. V tejto lokalite sú staršie po-rasty s dominantným zastúpením smreka.Ojedinele je primiešaný smrekovec. Na kala-mitných plochách sa uplatňuje jarabina. Koso-drevinové porasty majú pôvodné hranicesvojho vertikálneho rozšírenia. Štruktúra ko-sodrevinových porastov je zachovalá.

– V úseku od Lysca po Bobroveckú dolinu jehorná hranica lesa ovplyvnená človekom. Jejvýškové rozpätie je od 1390 po 1550 m n.m.a je výškovo diferencovaná. V porastoch pre-važuje smrek, v redších skupinách pristupujejarabina. Kosodrevinové porasty na niektorýchlokalitách majú výrazne ovplyvnené priro-dzené rozšírenie a štruktúru porastov.

– V úseku od Konského boku (východné svahySivého vrchu) po žľab Zabiják dosahuje hornáhranica zapojeného lesa výškové rozpätie od1420 po 1570 m n. m. Jej výškový priebeh jevýrazne ovplyvnený človekom a lavínami.Štruktúra lesných porastov je rôznorodá. Vy-skytujú sa tu mladšie a staršie porasty. Lesnéspoločenstvá tvorí smrek, v mladších a me-dzernatých skupinách vŕby a jarabina. Koso-drevina dosahuje prirodzenú hranicuvertikálneho rozšírenia, štruktúra porastov jeznačne narušená. Niektoré časti kosodrevino-vých porastov sú z umelej obnovy. V lavíno-vých žľaboch a na miestach, kde boliodstránené lesné porasty sa kosodrevina vy-skytuje sekundárne.

88

– V úseku od žľabu Zabijak po Veľkú Mikovúhorná hranica lesa prebieha od 1400 až po1570 m n. m. Podobne ako v predchádzajúcomúseku je jej výškový priebeh výrazne ovplyv-nený človekom. V porastoch prevláda smrek,primiešaná je vŕba a jarabina. Kosodrevina do-sahuje prirodzenú hranicu vertikálneho rozší-renia, jej štruktúra je narušená.

– Na lokalitách Červenec, Babky je horná hra-nica lesa veľmi výrazne ovplyvnená človekom.Na niektorých úsekoch sú porasty v oblastihornej hranice lesa nahradené kosodrevinoua lúkami. Výškový priebeh hranice zapojenéholesa je od 1330 do 1520 m n.m.. V porastochprevláda smrek, jarabina, smrekovec a vŕby.Porasty kosodreviny v tejto časti sú prevažnesekundárne na odlesnených častiach.

Skupiny lesných typov (SLT)

Skupina lesných typov predstavuje súbor les-ných typov, združených na základe ich podob-nosti cenologickej a ekologickej, (podobnosťspoločenstiev a ich ekologických podmienok),v zmenených lesoch na základe podobnosti sy-núzie podrastu (synúzia je štruktúrna časť fyto-cenózy, ktorá zahrňuje populáciu jedného aleboviac druhov rovnakej životnej formy, tvoriacichekologicky jednotnú časť v priestore fytocenóz).Skupina lesných typov predstavuje súbor zložiekprírodných, prirodzených a zmenených lesnýchgeobiocenóz, ktorých determinantná stromovázložka mala pôvodne rovnaké alebo veľmi blízkedrevinové zloženie a štruktúru a ktorých synúzianedrevnatého podrastu (bylinná etáž) bola pô-

Prirodzená horná hranica lesa v lokalite Pivnice, 18. 11. 2011 (foto: Milan Ballo)

89

vodne fytocenologicky a ekologicky veľmi po-dobná. Skupina lesných typov je jednotkou pri-rodzeného rozšírenia drevín.

Fagetum abietino-piceosum, Fap – smreková jedľobučina

Skupina lesných typov (slt) Fap sa vyskytujev Liptovskej kotline v dolnej časti na upätí juž-ných svahov Jaloveckej doliny. V slt Fap rozlišu-jeme dve skupiny geobiocénov a tie môžemedeliť na niekoľko typov, subtypov a variantovpodľa pôdnych podmienok. V prvej skupine sauplatňuje Vaccinium myrtillus, Deschampsiaflexuosa, Luzula luzuloides, v lepších trofickýchpodmienkach Calamagrostis arundinacea, vovlhkejších a kyslejších Calamagrostis villosa.Druhá skupina geobiocónov má bylinný charak-ter. Fyziognómiu synúzie podrastu určuje Oxalisaccetosella a paprade Dryopteris dilatata a Dry-opteris filis mas. V drevinovom zložení sa uplat-ňuje buk, smrek a jedľa. S pribúdajúcounadmorskou výškou prevláda smrek. Tieto spo-ločenstvá v Jaloveckej doline sa vyskytujú na plo-che 151,9 ha.

Pineto – Piceetum, PiP – borovicová smrečina

Skupina lesných typov Pip predstavuje geo-grafický variant slt Fap. V predmetnej oblasti sana malých plochách, ostrovčekovite vyskytujev Liptovskej kotline. Celková výmera prestavujelen 3,4 ha. Jedná sa o slt, ktoré sa v tejto oblastiviažu na pôdy pseudogleje. V synúzii podrastusa uplatňuje Vaccinium myrtillus, Camamagri-istis villosa, Deschampsia flexuosa, Luzula luzu-loides, Melampyrum sylvaticum. V pôvodnýchporastoch prevládal smrek a hojne pristupovalaborovica a miestami jedľa.

Piceetum abietinum, Pa – jedľová smrečina

Spoločenstvá slt Pa tvoria geografický variantslt Fap v 5. a 6. vs. v kontinentálnej bezbukovejčasti územia centrálnych Karpát. Do tejto oblastizaraďujme aj Jaloveckú dolinu a lesy v Liptovskejkotline. Spoločenstvá tohto slt sa podobajú zá-kladnej slt Fap. Rozdiel je v tom, že v pôvodnýchporastoch sa nevyskytoval buk. V bylinnej synú-zii sa uplatňujú druhy ako Luzula luzuloides,Avenela flexuosa, Calamagrostis arundinaceaa Luzula pilosa. Drevinové zloženie v pôvodných

porastoch tvorí smrek s jedľou. V Jaloveckej do-line sa slt vyskytuje najmä na bázach svahovv okolí Jaloveckého potoka a doline Rakytie navýmere 237,3 ha.

Sorbeto- Piceetum, SP - jarabinová smrečina

Spoločenstvá sa vyskytujú prevažne v supra-montánnom stupni, na exponovaných stanoviš-tiach s drsnou klímou, kde je krátke vegetačnéobdobie. V synúzii podrastu dominujú kyslo-milné mezofilné druhy ako Vaccinium myrtul-lus. Vaccinium vitis idaea, Luzula luzuloides,Avenella flexuosa, Calamagrostis arundinaceaa Melampyrum sylvaticum. Z podhorskýcha horských druhov sa uplatňujú najmä Oxallisacetosella, Calamagrostis villosa, Trientalis eu-ropaea a Blechnum spicant. Z papradín sú častozastúpené druhy ako Dryopteris dilatata a At-hyrium filix femina. Výrazné zastúpenie majúsubalpínske kyslomilné druhy Luzula sylvatica,Homogyne alpina, Soldanella hungarica ssp.major, Athyrium distentifolium. V drevinovomzložení dominuje smrek ako hlavná drevina,vtrúsene jedľa, smrekovec. Z listnatých drevíndominuje jarabina, ktorá často vytvára súvisléporasty, najmä na plochách, kde chýba smrek,na plochách po disturbanciách a v medzerna-tých porastoch v oblasti hornej hranice lesa.Ojedinele vtrúsene pristupuje javor horský. Cel-ková výmera slt SP v Jaloveckej doline je568,9ha.

Mughetum acidofilum,M acid – kosodrevina

Kosodrevina tvorí súvislé pásmo nad súčas-nou hranicou lesa. Slt Mughetum acidofilum saviaže prevažne na kyslé a minerálne chudobnéhorniny kryštalinika. Bylinná synúzia je po-dobná predchádzajúcemu slt SP. Na lokalitáchs hrubšou vrstvou surového humusu, rašelinejú-ceho humusu alebo organozemiach dominujúhumikolné druhy Vaccinium uliginosum, Em-petrum hermaphroditum a rašeliníky (Sphag-num). Hojná je účasť machorastov Polytrichumcommune, Polytrichum juniperinum Polytri-chum formosum, Rhytidiadelphus triquetrus,Dicranum scoparium, Pleurozium schgreberi,Hylocomium splendens. Z drevín sa okrem ko-sodreviny uplatňuje aj vŕba sliezska, jarabina,smrek, smrekovec a limba jednotlivo alebo

90

v skupinách. Celková výmera kosodreviny je460,5 ha.

Cembreto Mughetum,CM – limbová kosodrevina

Jedná sa o spoločenstvá limby a kosodreviny.Limba preniká do kosodrevinových porastova vytvára stromovú hranicu. Bylinná synúzia jepodobná ako v slt Mughetum acidifilum. V dre-vinovom zložení sa najmä uplatňuje kosodrevinaa limba. Výmera CM je 2,5 ha.

Piceeto Mugethum, PM – smreková kosodrevina

Spoločenstvo tvorí kosodrevina a smrek. Po-dobne ako v predchádzajúcom slt smrek prenikádo kosodreviny. Štruktúra spoločenstva je po-dobná ako slt CP a slt Macid. Výmera PM241,6 ha.

Fageto Abietum, FA - buková jedlina

Spoločenstvá sa vyskytujú v najnižších čas-tiach Jaloveckej doliny, na bázach svahov a mies-tami zasahujú do Liptovskej kotliny. V bylinnejsynúzii sa uplatňujú druhy ako Prenathes pur-purea, Polygonatum verticilatum, Gentiana as-clepiadea, Mealpmpyrum sylvaticum, Luzulaluzuloides, Calamagrostis arundinacea, Carexpilulifera, Carex digitata, Luzula luzulina, Oxalisacetosella, Maianthemum bifolium. Z papradí savyskytuje Athyrium filix femina, Dryopteris filismas, Dryopteris dilatata. Hojne sa uplatňujú bu-činové druhy Galium odoratum, Dentaria bul-bifera, Asarum europaeum, Galeobdon luteuma Sanicula europaea. V pôvodných porastochprevládala jedľa nad bukom. V inverzných po-lohách sa vyskytoval smrek. Z ostatných drevínsa nepatrne uplatňoval javor horský, brest horskýa v nižšie položených plochách javor mliečnya lipa. Na vápencoch sa uplatňoval smrekoveca borovica. Z krov sa uplatňuje najmä bazačierna a baza červená. Tieto spoločenstvá zabe-rajú 342,06 ha.

Piceeto Abietum, PA - smreková jedlina

Spoločenstvá tejto jednotky tvoria bezbukovývariant slt. FA. Spoločenstvá sa vyskytujúv strednej časti Jaloveckej doliny. V synúzii pod-rastu sa uplatňujú nízke byliny. Mierne prevlá-

dajú eutrofné (druhy, ktoré sa vyskytujú na pô-dach dobre zásobených, s reakciou pôdy miernekyslou až neutrálnou) a mezotrofné druhy akoOxalis acetosella, Maianthemum bifolium, Ga-leobdon luteum, Gymnocarpium drzopteris,Viola reichenbachiana, Dryopteris filis – mas,Athyrium filix femina, Asarum europaeum, me-lampyrum sylvaticum, Calamagrostis arundina-cea, Luzula luzuloides. Primiešané sú ajacidofilné (kyslé) druhy Vaccinium myrtilus,Deschampsia flexuosa, Homogyne alpina a Lu-zula sylvatica. Z drevín dominantné zastúpeniemá smrek s prímesou jedle. Celková výmeratohto slt je 188,81 ha.

Abieto Fagetum, AF - jedľová bučina

Spoločenstvá tejto skupiny zaberajú nepatrnúvýmeru 11,7 ha. Synúzia podrastu je dvojetá-žová. V spodnej etáži sú hojné až dominantnébučinové a iné polotienné druhy - Galium odo-ratum, Asarum auropaeum, Dentaria bulbifera,Viola reichenbachiana, Euphorbia amygdaloi-des, Geranium robertianum, Galeobdolon lu-teum, Oxalis acetosella, Sanicula europaea,Glechoma hederaceae, Rubus hirtus a iné.V hornej etáži sa presadzuje Athyrium filix fe-mina, Dryopteris filis mas, Dryopteris dilatata,Polystichum aculeatum. Pôvodné porasty tvoríbuk, jedľa a smrek s primiešanými cennými list-náčmi (javor, brest, jaseň, lipa).

Acereto Piceetum, AcP - javorová smrečina

Spoločenstvo tvorí pásmo prirodzenýchsmrečín na hornej hranici lesa. V rámci záujmo-vého územia sa slt javorová smrečina vyskytujenad Sokolom a Mníchom. Celková výmera tohtospoločenstva je 127,9 ha. V bylinnej synúzii tudominujú druhy náročné na živiny a aj druhyacidofilné najmä na stanovištiach, kde je hrubšiavrstva nadložného humusu. Z vysokých bylín satu uplatňuje Adenostyles aliariare, Petasitesalbus, Senecio nemorensis, Senecio subalpinus,Cicerbita alpina, Doronicum austriacum, Stella-ria nemorum, Mercurialis perennis, Ranunculusplatanifolius, Veratrum lobelianum, Allium ur-sinum, Athyrium distentifolium, Athyrium filixfemina, Dryopteris dilatata, Crepis paludosa,Caerophylum hirsutum, Caltha laeta. Na mies-tach so zhoršenou humifikáciou opadu sa vysky-

91

tujú druhy Vaccinium myrtillus, Rumex alpe-stris, Calamagrostis villosa, Luzula sylvatica, De-schampsia flexuosa, Homogyne alpina,Soldanella hungarica. V pôvodných porastochprevládal smrek. Primiešaný bol javor horský,jedľa na spodnej hranici buka a v celom rozpätívýskytu skupiny jarabina vtáčia.

Ribeto - Mughetum, RM – ríbezľová kosodrevina

Skupina sa vyskytuje v kosodrevinovomstupni vo východnej časti Sivého vrchu. Obsa-dzuje dlhé podmáčané svahy, prameniská, pod-máčané úžľabiny, lokality pozdĺž potokov.V synúzii podrastu prevládajú subalpínske me-zotrofné druhy alebo mezotrofné-eutrofnédruhy ako: Athyrium distentifolium, Doroni-cum austriacum, Adenostyles aliariae, Cicerbitaalpina, Rumex alpestris, Ranunculus platanifo-lius, Senecio subalpinus, Veratrum lobelianum,Delphinium elatum, Delphinium oxysepalum,Aconitum firmum a iné druhy. V drevinovomzložení dominantné zastúpenie má kosodrevina.Miestami pristupuje smrek, jarabina a ríbezľaskalná. Celková plocha tejto skupiny je v záuj-movom území 12,26 ha.

Fraxineto – Aceretum, FrAc – jaseňová javorina

Skupina sa vyskytuje roztrúsene na malýchplochách najmä v svahových úžľabinách, na ka-menitých a sutinových svahoch. Výmera tohtoslt je 6,46 ha. V bylinnej synúzii sa vyskytujúdruhy ako Athyrium filix femina, dryopteris filixmas, Polystichum aculeatum, Gymnocarpiumdryopteris, Geranium robertianum, Mercuriaisperennis, Festuca altisima, Lunaria redivivaa iné. Pôvodné porasty tvorí javor horský, jaseňštíhly, buk. Vo vyšších polohách pristupuje jedľaa smrek.

Fagetum dealpinum, Fde – vápencová bučina

Spoločenstvo sa nachádza na príkrych skal-ných terasách v oblasti Sokol a Mních. Celkováplocha tejto skupiny dosahuje 24,1 ha. V synúziiporastu prevládajú Calamagrostis varia, Carexalba, Sesleria albicans, Mercurialis prennisa Hacquetia epipactis. Z alpínskych druhov savyskytuje Poa stiriaca, Carduus glaucinus, Phy-teuma orbiculare, Scabiosa lucida, Carex ornit-

hopoda, Centaurea montana, Laserpitium lati-folium a iné. V pôvodných porastoch prevládalbuk nižšieho vzrastu a borovica. Z ďalších drevínsú zastúpené lipa, javor horský, smrek, smreko-vec. Charakteristický je výskyt tisu. V krovitejetáži je zastúpený dráč, skalníky, muchovník,svíb, javor poľný, mahalebka, hlohy, vtáčí zob,bršleny, bazy a jarabina.

Fageto Piceetum, FP – buková smrečina

Skupina sa vyskytuje na karbonatových hor-ninách v oblasti Sokola a Mnícha na výmere170,72 ha. Buková smrečina v oblasti Červencatvorí prirodzenú hornú hranicu lesa. V synúziipodrastu sa uplatňujú najmä druhy bázofilné,predalpínske a dealpínske: Sesleria albicans, Ca-lamagrostis varia, Phyteuma orbiculare, Cimici-fuga europaea, Carduus glaucinus, Centaureamollis, Pleurospermum austriacum, Polygona-tum verticilatum, Doronicum austriacum, Ci-cerbita alpina, Adenostyles alliariae, Seneciosubalpinus, Rumex alpestris. V pôvodnom dre-vinovom zložení prevládajú buk a smrek s prí-mesou javora horského a jarabiny.

Pineto-Laricetum, Pil – smrekovcová borina

Spoločenstvo sa nachádza na vápencoch, nakamenitých až balvanitých svahoch, v úžľabi-nách. Výmera tejto skupiny dosahuje 5,36 ha. Sy-núzia podrastu má trávovitý charakter.Charakteristické sú druhy ako Sesleria albicans,Crarex alba, Calamagrostis varia, Festuca pal-lens, Festuca tatrae, Festuca versicolor, Carexsempervirens subs. tatrorum, Carex ornitho-poda. V pôvodných porastoch prevláda borovicanad smrekovcom, vo vyššom stupni borovicaustupovala smreku.

Mughetum calciocolum, Mc – vápencová kosodrevina

Skupina reprezentuje vegetačný stupeň subal-pínskych krovín, ktoré sa prirodzene vyskytujúnad klimatickou hranicou lesa. V Jaloveckej do-line je toto spoločenstvo zastúpené na východ-ných svahoch od Babiek až po Sivý vrch.Celková výmera spoločenstva vápencovej koso-dreviny dosahuje 56,66 ha. V bylinnej synúzii sauplatňujú acidofilné druhy Vaccinium myrtyllus,Vaccinium vitis idaea, Deschapsia flexuosa, Ho-

92

mogyne alpina, Luzula sylvatica, Ligusticummutelina, Potentila aurea, Solidago virgaureasubsp. Minúta, Calamagrostis villosa. Z vápno-milných druhov sa vyskytuje Sesleria albicans,Sesleria tatrae, Calamagrostis varia, Carex firma,Poa alpina, Festuca versicolor, Pedicularis oe-deri, Phyteuma orbiculare, Arabis alpina a iné.Drhy náročnejšie na vlhkosť Festuca carpatica,Geranium sylvaticum, Veratrum lobelianum,Adenostyles aliariae, Cortusia mathioli, Violabiflora a iné. V pôvodných porastoch sa uplat-ňuje najmä kosodrevina a vŕby. Miestami pristu-puje smrek a jarabina.

Alnetum incanae, Ali – jelšina (jelše sivej)

Skupina sa výhradne vyskytuje na nánosochJaloveckého potoka. Plošné zastúpenie tohtospoločenstva dosahuje nepatrnú výmeru 0,46 ha.Synúzia podrastu sa vyvíja podľa charakteru alu-viálnych naplavenín a vodného režimu pôd. Do-minantné zastúpenie dosahujú druhy okoliahorských bystrín, pramenísk a mokradí: Petasi-tes alba, Petasites hybridus, Petasites kablikianus,

Chaerophylum hirsutum, Valeriana dioica,Myosotis scorpioides, Geum rivale, Filipendulaulmaria, Aruncus vulgaris, Chrysoplenium al-ternipholium, Deschampsia caespitosa, Urticadioica a iné. Z drevín prevláda jelša sivá a vŕby.Na suchších miestach pristupuje smrek, osika,javor horský, jarabina.

Štruktúra lesných biotopov

Vekové zloženie

Bobrovecká dolina z Grapov, 8. 9. 2011 (foto: Milan Ballo)

Vek triedy Plocha v ha 0-20 83,1

21-40 434,8 41-60 405,9 61-80 232,8

81-100 177,7 101-120 333,3 121-140 1183,5 141-160 354,3 Spolu 3205,4

93

Zastúpenie vekových tried poukazuje na to,že v Jaloveckej doline prevažujú najstaršie ve-kové triedy. Z hľadiska priestorového rozmiest-nenia sa najstaršie porasty nachádzajúv záveroch dolín, v oblasti hornej hranice lesa.Pre dynamiku vývoja lesných biotopov je to vý-znamný fakt, pretože v najbližšom období mô-žeme očakávať obnovu, rozpad porastov.V prípade, ak dôjde k veľkoplošnému rozpaduporastov v dôsledku lykožrútových kalamít a ná-sledne vetrových kalamít, môžeme očakávať zrý-chlenú prirodzenú alebo umelú obnovu, ktorámôže viesť k vytvoreniu nevhodnej vekovejštruktúry. Na veľkej ploche by tak mohli vznik-núť mladé porasty rovnakého veku.

Zakmenenie porastov

Zakmenenie vyjadruje stupeň obsadenia pro-dukčnej plochy porastom. So stúpajúcim vekomsa znižuje zakmenenie. Z tabuľky vyplýva, žeprevažujú porasty so zakmenením 6 - 9. V naj-starších porastoch prevažuje zakmenenie 8-9, čopoukazuje na to, že ešte nedochádza k veľkoploš-nému rozpadu porastov a následne k prirodzenejobnove.

Drevinové zloženie

Vývoj zastúpenia hlavných drevín poukazujena to, že dominantné zastúpenie má smrek od52 až 88 %. Potom nasleduje kosodrevina. Pri-miešaný je smrekovec a borovica. V porastochvýrazne chýba jedľa, buk a cenné listnáče. Totonevhodné drevinové zloženie poukazuje na ne-gatívny vplyv hospodárenia v minulom období.V porastoch sa vyskytujú aj hrubé, staré stromy(jedince smreka) najmä v oblasti hornej hranicelesa (Lysec, Pivnice). Z cenných drevín sa v pred-metnej oblasti vyskytuje limba a tis.

Prírodoochranné hodnotenie lesných biotopov

Prírodoochranné hodnotenie lesných bioto-pov vychádza z posúdenia kvalitatívno- kvanti-

Zakmenenie lesných porastov Plocha v ha0-1 201,8 2-3 367,6 4-5 295,3 6-7 1128,15 8-9 1076,8 10 135,7

Spolu 3205,4

Drevinové zloženie Katastrálne územie BobrovecDrevina Výmera v ha Percento Borovica 52,87 3,51 %

Breza 0,32 0,02 % Buk 12,14 0,81 %

Jaseň 0,70 0,05 % Javor 5,03 0,33 % Jedľa 28,63 1,90 % Jelša 3,34 0,22 %

Kosodrevina 343,50 22,80 % Ostatné listnaté 3,55 0,24 %

Smrek 1 016,89 67,51 %

Drevinové zloženie Katastrálne územie BabkyDrevina Výmera v ha Percento Borovica 11,76 3,96 %

Buk 1,21 0,41 % Jedľa 6,61 2,22 %

Kosodrevina 9,40 3,16 % Ostatné listnaté 1,19 0,40 %

Smrek 261,91 88,17 % Smrekovec 4,99 1,68 %

Spolu 297,07 100,00 %

Drevinové zloženie Katastrálne územie JalovecDrevina Výmera v ha Percento Borovica 22,99 2,05 %

Breza 1,07 0,10 % Buk 4,91 0,44 % Javor 0,16 0,01 % Jedľa 3,19 0,29 % Jelša 1,47 0,13 %

Kosodrevina 381,56 34,09 % Ostatné listnaté 35,52 3,17 %

Smrek 582,52 52,04 % Smrekovec 86,03 7,69 %

Spolu 1 119,42 100,00 %

Drevina Výmera v ha Percento Smrekovec 39,10 2,60 %

Topoľ 0,24 0,02 % Spolu 1 506,32 100,00 %

94

tatívnych znakov lesných a kosodrevinovýchspoločenstiev. Kvalitatívne a kvantitatívne znakysú odvodené z prírodných geobiocenóz. Hlavnéznaky pôvodnosti lesných biotopov určujú stu-peň antropickej premeny (stupeň odprírodne-nia). Skupiny znakov prirodzenosti vyčleňujústupeň pôvodnosti. Pre lesné biotopy sa vyčle-ňuje päť stupňov pôvodnosti a pre kosodrevinusa stanovili dva stupne pôvodnosti. Podrobnácharakteristika a hlavné znaky sú uvedené v ta-buľke. Pre určenie prirodzenosti sa posudzovalinasledovné kritéria:• prirodzenosť drevinového zloženia• prirodzenosť bylinnej vegetácie• spôsob obnovy drevín• holiny a príčina ich vzniku • činnosť človeka v minulosti a v súčasnosti• vývoj lesných porastov• veková štruktúra• zastúpenie mŕtveho dreva• porastová výstavba, štruktúra a textúra poras-

tov• druhová diverzita drevín• druhová diverzita prízemnej vegetácie

Charakteristika a hlavné znaky prirodzenosti pre lesné biotopyStupeň pôvodnosti Charakteristika Hlavné znaky prirodzenosti1. Prírodný les Porast pralesovitého

vzhľadu, bez zrejmýchstôp po ľudskej činnosti.Pripúšťa sa tzv. túlavá ťaž-ba v minulosti. Za ich sú-časť považujeme aj tie častiprírodných lesov, ktoréboli postihnuté prírodný-mi katastrofami a pone-chané na prirodzený vý-voj.

– pôvodný genofond lesných drevín– drevinové zloženie v súlade so stanovištnými pod-

mienkami a vývojovým cyklom (porasty s priro-dzeným drevinovým zložením)

– relatívna stálosť (trvalosť) druhového zloženia naväčšej ploche

– autoregulačné a autoregeneračné procesy– prítomnosť mŕtveho dreva (stojace, ležiace) v roz-

ličnom stupni rozkladu – rôznovekosť drevín na väčšej ploche – prirodzený priebeh hornej hranice lesa

2. Prirodzený les Porast s takmer prirodze-ným druhovým zloženíma čiastočne zmenenoupriestorovou výstavbou,spôsobenou extenzívnoučinnosťou človeka.

– pôvodný genofond lesných drevín– drevinové zloženie v súlade so stanovištnými pod-

mienkami alebo len čiastočne zmenené (porastys takmer prirodzeným drevinovým zložením)

– autoregulačné a autoregeneračné procesy sú v pre-vahe, nevyžadujú usmernenie a reguláciu

– prítomnosť mŕtveho dreva (stojace, ležiace) v roz-ličnom stupni rozkladu

- prirodzená alebo umelo znížená horná hranica lesa

Výskyt tisu obyčajného (Taxus baccata), podBabkami (foto: Milan Ballo)

95

Z mapového podkladu a prírodoochrannéhohodnotenia lesných biotopov a z tabuľky vy-plýva, že v záveroch dolín, v oblasti hornej hra-nice lesa prevažujú prirodzené lesy (753 ha).V strednej a miestami v dolnej časti doliny sa na-chádzajú prevažne prirodzené lesy (560 ha).Ostanú časť tvoria čiastočne zmenené lesy. Vý-znamný vplyv na stav lesných biotopov z hľa-diska prírodoochranného hodnotenia mádostupnosť pre hospodárenie v lesoch a v minu-losti pasienkové hospodárenie. Prírodoochrannéhodnotenie kosodreviny je taktiež ovplyvnenédostupnosťou a vhodnosťou na pasenie dobytkaa oviec. V skupine Veľké Ostrô, Sivý vrch až po

Stupeň pôvodnosti Charakteristika Hlavné znaky prirodzenosti3. Prevažne priro-

dzený lesPorast so zastúpením prí-rodných a antropickýchznakov, pričom prírodnéznaky a procesy sú rov-nomerne zastúpené s an-tropickými znakmi a pro-cesmi. Porasty vyžadujúčiastočné usmernenie a re-guláciu vývojových pro-cesov s cieľom nasmerovaťich na autoregulačné a au-toregeneračné procesy.

– drevinové zloženie je čiastočne zmenené (porastys mierne až stredne pozmeneným drevinovým zlo-žením)

– lesné porasty v procese regulovanej obnovy zaúčelom podpory prirodzeného zmladenia

– porasty a kalamitné plochy, na ktorých prebiehaprirodzená obnova drevín prirodzenej sukcesiev súlade stanovištnými podmienkami a vývojovýmcyklom

– prítomnosť hrubého a tenkého mŕtveho dreva – porasty, na ktorých sa dlhodobo uskutočňuje udržia-

vací manažment– lokality, na ktorých sa uskutočňuje alebo bude

uskutočňovať rekonštrukcia hornej hranice lesa4. Čiastočne zmene-

ný lesPorast so zastúpením prí-rodných a antropickýchznakov, pričom antropickéznaky prevládajú.

– drevinové zloženie je čiastočne až výrazne zmenené(porasty so stredne pozmeneným drevinovým zlo-žením)

– rovnovekosť porastov – lesné porasty v procese obnovy a predčasnej obnovy – porasty s kombinovaným pôvodom, kde prevláda

umelá obnova s vhodným druhovým zloženímv súlade so stanovištnými podmienkami

– porasty v iniciálnom štádiu vývoja na kalamitnýchplochách, na ktorých sa uskutočňuje prevažneumelá obnova zalesňovaním

– porasty, na ktorých sa uskutočňoval krátkodoboudržiavací a obnovný manažment

5. Zmenený les Porast len s antropickýmiznakmi neprirodzenéhovzhľadu.

– porasty založené prevažne umelou obnovou, ktoránie je v súlade so stanovištnými podmienkami,príslušným ekotypom drevín, majú evidentne mo-nokultúrny ráz (nevhodné zmiešanie, pravidelnýspon, introdukované dreviny, rovnovekosť)

– porasty, na ktorých sa uskutočňuje intenzívny ob-novný manažment (rekonštrukcie, premeny, pre-vody)

Plošné zastúpenie lesných biotopov a kosodre-viny podľa prírodoochranného hodnotenia

Pôvodnosť (prirodzenosť)

Výmerav ha

Prirodzený les 753 Prevažne prirodzený les 560 Čiastočne zmenený les 359 Prírodné kosodrevinové porasty 559 Prirodzené kosodrevinové porasty 166 Spolu 2397Poznámka: Prírodoochranné hodnotenie bolouskutočnené len na území TANAP-u.

96

sedlo Pálenice sa vyskytujú prirodzené kosodre-vinové porasty. Na ostatnej ploche, kde rozsahpasenia nebol až taký významný, sú kosodrevi-nové porasty zaradené ako prirodzené. Z tohto

pohľadu má Jalovecká dolina, v ktorej sú pre-važne zachovalé lesné a kosodrevinové biotopyaj význam pre ochranu prírody.

Hlboká dolina, 4. 10. 2011 (foto: Milan Ballo)

Po odumretí starých stromov, hneď nastupujú mladé stromčeky z prirodzeného zmladenia (foto: M. Ballo)

104

Pohľad z pod Trnáca na hrebeň Lysca, 25. 9. 2012 (foto: M. Ballo)

Mladým stromčekom sa najlepšie darí na rozpadajúcich stromoch (foto: M. Ballo)

Celer, S., Fleischer, P., Koreň. M., 2008: Vývoj územného členenia Tatranského národného parku.Šesťdesiat rokov Tatranského národného parku. Vydavateľ Podtatranské noviny, vydavateľské druž-stvo Popradské nábrežie 17, Poprad, 59-76 s.Korpeľ, Š., Peňáz. J., Saniga, M., Terař, V., 1991. Pestovanie lesov, Príroda Bratislava, 465 s.Michalko, J. a kol. 1996: Geobotanická mapa ČSSR, Slovenská socialistická republika. Veda Vy-davateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava. Text a mapová príloha, 161 s.Plesník, P. 1971: Horná hranica lesa vo Vysokých a Belianských Tatrách. Vydavateľstvo Slovenskejakadémie vied, Bratislava, 238s.Priesol. A, Polák, L. 1991: Hospodárska úprava lesov, Príroda Bratislava, 447 s.Randuška, D., Vorel, J., Plíva, K., 1996: Fytocenológia a lesnícka typológia. Príroda Bratislava,337 s.Vološčuk, I. a kol. 1994: Tatranský národný park, Biosférická rezervácia, Vydavateľstvo GradusMartin, 545 s.

LITERATÚRA

Pavol Hriadel, Veronika Vallová

Historické a súčasné rozšírenie tisa

v NPR Mních,

NPR Suchá dolina

a ich blízkom okolí

106

V lesných porastoch Slovenska je tis oby-čajný (Taxus baccata L.) vzácnou dre-vinou. Tento treťohorný relikt, ktorého

súčasný areál výskytu je už len zlomkom pôvod-ného, bol preto vyhlásený za chránený druh.V záujme zachovania a ochrany tejto drevinyboli vyhlásené niektoré územia s jeho výskytomza chránené a patria medzi európske unikáty,ako napríklad Harmanecká tisina vo VeľkejFatre. Najčastejšie býva zastúpený v skupináchlesných typov (SLT) vápencové bučiny (Fagetumdealpinum), typické bučiny (Fagetum typicum),holé bučiny (Fagetum pauper), jedľové bučiny(Abieto-Fagetum) a bukové jedliny (Fageto-Abie-tinum).Tis sa zaraďuje do čeľade tisovitých (Ta-xaceae). Vzrastom to môže byť ker alebo strom

s červenohnedou kôrou a v staršom veku s hne-dastou až sivohnedou odlupčivou borkou. Borkaje vlastne vonkajšia časť kôry tvorená odumre-tými bunkami, ktorá zároveň plní ochrannúfunkciu. Ihlice tisa sú vždy zelené, zospodu bezbielych pásikov a bez živičného kanálika, čo jejedným zo znakov, ktoré ho odlišujú od ihlícjedle. Je to dvojdomá drevina, ktorej plody sú se-menné bobule v tvare červeného mieška nazý-vaného arillus a sú jedinou nejedovatou časťoutisa. Semená konzumuje lesné vtáctvo a tým pri-spieva k jeho rozširovaniu. Okrem toho má tis ajdobrú schopnosť zmladzovať sa. Jeho jedovatosťspôsobuje obsah alkaloidu, nazývaného taxín,ktorý dokáže zapríčiniť poruchy nervového sys-tému, poruchy dýchania a v neposlednom rade

Historické rozšírenie tisa obyčajného v Liptovských holiach (ČAJKA, 1969)

107

smrť. Drevo tisa je pružné, ťažké, trvanlivé a pretieto vlastnosti bolo v minulosti veľmi cenené.Vyrábali sa z neho luky, kuše a neskôr bol využí-vaný aj v rezbárstve a nábytkárskom priemysle.Tis ako tienna až polotienna drevina rastie po-maly a má vyhranené nároky na mikroklímua pomery stanovišťa. Okrem lesných porastov sačasto používa v mestských parkových výsad-bách, lebo je odolný voči imisiám.

Počas rokov 1960-1965 sa výskytom tisa v ob-lasti Západných Tatier zaoberal pán Jozef Čajka,ktorý bol strážcom TANAP-u. Práve jeho odkaza idea upozorniť lesnícku prax na výskyt tisaa potrebu jeho ochrany na tomto území násviedla k realizácii terénneho výskumu s cieľomzískania prehľadu o súčasnom stave populácietisa. Pán Jozef Čajka skúmal celkovo päť lokalít:oblasť Babiek, oblasť Opálenice, oblasť Ostréhovrchu, oblasť Suchého vrchu a oblasť Sivéhovrchu. Zisťoval zastúpenie tisov v lesných poras-toch podľa stromovitého a krovitého vzrastu,meral dendrometrické veličiny (výšku vzrastu,hrúbku pri koreni a v prsnej výške 1,30 m), ur-čoval nadmorskú výšku, v ktorej nájdené tisyrástli a to odčítaním z vrstevníc mapy, popisovalpoškodenie a podrobne zaznamenával ich vý-skyt. Za svoj päťročný výskum zistil na týchto lo-kalitách celkový výskyt 376 jedincov tisaprevažne na vápencovom a dolomitickom pod-klade. Už vtedy odhadoval, že jeho početnosťmôže byť aj vyššia. Ústnym podaním sa k nemudostali poznatky o pôvodnom rozšírení tisav minulosti, ako napríklad v oblasti súčasnejNPR Mních, kde podľa predpokladov mali rásťtisy v oblasti Sokolného jarku a ďalej priamo podskalnými bralami Mnícha v lesnej časti Brezina.No po viacerých pochôdzkach sa mu tis na tých -to miestach nepodarilo nájsť.

Tis v minulosti v skúmanej oblasti decimovalhlavne človek. Používal ho napríklad na výrobuhabarcov, hoblíkov či palíc a jeho vetvy sa tiežpoužívali na výrobu vencov. Mal miesto v ľudo-vých tradíciách, medzi ktoré napríklad v pod-horských obciach Liptova patrilo chodenies brezovci (brezovce- palice z brezy, na koncirozdvojené, na ktoré sa priväzovala vetvičkaz tisa) každoročne pred Vianocami. Na prelome19. a 20. storočia sa tisové vetvičky dávali za klo-búk ablegátom, čo boli vlastne vybraní zástup-covia z Liptovskej župy pre Uhorský snem.Tradovalo sa heslo: „Kto má pero z tisy, ten zví-

ťaziť misí!“ (misí= musí v liptovskom nárečí).K značnému ústupu tisa prispelo na Liptove ajpastierstvo, keďže okrem pastvy dobytka ho ni-čili aj samotní pastieri. Nepriaznivo sa na stavejeho populácie podpísala aj lesná ťažba a to kon-krétne holorubný spôsob hospodárenia, ktorýv minulosti prevažoval na väčšine územia, takženiektoré lokality s jeho výskytom úplne zanikli.Okrem ľudí tis poškodzovala aj jelenia zverohryzom a lúpaním kmienkov. Domnievame sa,že zánik tisa na niektorých miestach v minulostimohli spôsobiť aj škodlivé činitele, ako sú ve-trové či snehové kalamity a drevokazný hmyz.

V júli a auguste 2012 sme realizovali výskum,ktorý bol zameraný na zhodnotenie súčasnéhoa historického stavu populácie tisa obyčajnéhona vybraných územiach NPR Mních, NPRSuchá dolina a ich blízkeho okolia.

Základným podkladom práce bol výskum,ktorý vykonal pán Jozef Čajka. Z poznatkov,ktoré zanechal boli vytipované lokality pre te-rénne práce s najhojnejším výskytom tisa. Sa-motný výskum v teréne sa sústredil na trilokality. Pre prehľadnosť boli pomenované NPRMních a blízke okolie, NPR Suchá dolina - Ma-tiašovecké Hôľne a NPR Suchá dolina- Húňováa blízke okolie. Zaznamenávali sme geografickúpolohu tisa v teréne a dendrometrické veličiny(výška vzrastu a hrúbka). Hrúbka v prsnej výške(d1,3) sa nemerala u tisov krovitého vzrastu. Ta-xačná skupinka pozostávajúca z vedúcehoa dvoch pomocných figurantov prechádzala les-nými porastmi v smere vrstevníc a zaznamená-vala zemepisné súradnice nájdených tisov. Privyhľadávaní tisov bolo niekedy obtiažne preko-nať členitosť terénu, pretože viaceré lesné porastys výskytom tisa mali pre človeka neschodnýterén. V týchto prípadoch sa poznámky do in-ventarizačného zápisníka zaznačovali ako kvali-fikovaný odhad.

Občas bol medzi skalnými bralami problémso signálom družíc pre prístroj GPS zaznamená-vajúci zemepisné súradnice pomocou satelitov.V takýchto prípadoch sa poloha tisov tiež lenodhadovala. Okrem vyššie uvedených dendro-metrických veličín sa posudzoval vzrast tisa a tostromovitý, krovitý a zmladenie. Zároveň sapodľa zdravotného stavu roztrieďovali tisy napoškodené a nepoškodené. Za poškodenie sapovažovalo viditeľné poškodenie kmienka zve-rou ohryzom alebo lúpaním, poškodenie hmy-

108

zom, zlomy spôsobené snehom, poškodeniespôsobené slnečným žiarením a poškodenie člo-vekom. Nájdené tisy sa triedili aj podľa počet-nosti a výskytu v nadmorských výškacha expozíciách. Výstupom zozbieraných dát v te-réne bolo ich spracovanie do grafickej a tabuľ-kovej podoby, vytvorenie mapiek súčasnéhovýskytu tisa a celkové zhodnotenie a porovnaniesúčasného stavu s historickým. Súčasťou spraco-vania získaných údajov bol aj návrh manaž-mentu vybraných lokalít súčasného výskytu tisaobyčajného.

SÚČASNÉ ROZŠÍRENIE TISA V NPR MNÍCH A BLÍZKOM OKOLÍ

Popis lokalityNPR Mních a jej blízke okolie je situované

v Západných Tatrách smerom na západ od Jalo-veckej doliny. Lesné porasty s výskytom tisa sanachádzajú na hranici katastrálneho územiaBabky a Bobrovec v časti nazývanej dolinka Skoka v oblasti Smoliackeho závozu. Podložie je tvo-rené vápencom, dolomitom, slienitými bridli-cami a pararulou. Pôdny kryt je tvorenýprevažne rendzinou, hlavne v častiach, kde vy-stupujú na povrch bralá. Vyskytuje sa tu aj kam-bizem. Ročný úhrn zrážok býva 1200-1400 mm.Z hľadiska vegetačných pomerov sa tu nachádzarozhranie medzi horskými smrekovými lesmia horskými až podhorskými zmiešanými lesmi.V lesných porastoch prevláda z hľadiska drevi-nového zloženia smrek obyčajný (Picea abies).Menej zastúpená je jedľa biela (Abies alba),smrekovec opadavý (Larix decidua), borovicalesná (Pinus sylvestris) a z listnatých drevín javorhorský (Acer pseudoplatanus). Flóra je zaujímavátým, že tu dochádza k prelínaniu druhov vyso-kohorských, horských, podhorských, pahorka-tinných a aj druhov nížinných.

Výskyt tisa NPR Mních a blízke okolieV NPR Mních po viacerých pochôdzkach vý-

skyt tisa nebol zaznamenaný. Najhojnejšie roz-šírenie v blízkom okolí NPR Mních bolov oblasti dolinky Skok, ktorá končí vodopádomrovnakého názvu. Po oboch stranách dolinky sanašlo mnoho stromovitých a krovitých foriemtisa. Celkom na tejto lokalite rastie 221 jedincov,z toho je 161 tisov stromovitého vzrastu, 14 krí-

kov a 46 jedincov zmladenia. Všetky tisy rastúviac menej vo svažitom, ťažko prístupnom te-réne, v závere doliny na skalných bralách. Je tamtiež hojný výskyt zmladenia tisa, ktoré je nepo-škodené. Ďalšie tisy sa vyskytujú v okolí lesnejcesty nazývanej Smoliacky závoz a to prevažnev jeho hornej časti. V tejto lokalite sa nachádzaaj najvyššie položený tis, ktorý rastie v nadmor-skej výške 1153 m n. m. Rovnako ako v dolineSkok aj tu je veľmi početné zastúpenie zmladeniahlavne v blízkosti spomínaného závozu po ľavejstrane svahu v smere pohybu zdola nahor. Podľazastúpenia hrúbok meraných v d1,3 sú najviac za-stúpené tisy v hrúbkovom intervale do 5 cm.

Vo výškovom intervale je početne najviac za-stúpený interval 1-1,9 m. Z hľadiska zdravot-ného stavu bolo posúdených 128 jedincov akozdravé-nepoškodené, čo predstavuje 57,9 %. Natejto lokalite je ťažiskom výskytu tisa nadmorskávýška od 900 do 1150 m n.m. a prevažne JV ex-pozícia.

SÚČASNÉ ROZŠÍRENIE TISA V NPR SUCHÁ DOLINA

Popis lokalityNPR Suchá dolina tvorí západnú hranicu Ta-

tranského národného parku. Z hľadiska geolo-gickej stavby má zložitú štruktúru. Vyskytujú satu dolomity, vápence, ílovité bridlice, kremennýdiorit a sedimenty. Pôdy sú tvorené rendzinoua kambizemou. Ročný úhrn zrážok na tomtoúzemí predstavuje 1000-1400 mm, čím zatrie-

Zastúpenie hrúbok v hrúbkových intervalochNPR Mních a blízke okolie

109

ďuje územie do vlhkej až veľmi vlhkej oblasti.V stromovom poschodí prevládajú ihličnatéstromy nad listnatými. Najviac zastúpenou dre-vinou je smrek obyčajný (Picea abies) a buk lesný(Fagus sylvatica). V lesných porastoch je tiež za-stúpená jedľa biela (Abies alba), borovica lesná(Pinus sylvestris) a javor horský (Acer pseudopla-tanus). Z flóry sa tu vyskytuje napríklad črievič-ník papučkový (Cypripedium calceolus),poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), horec lu-skáčovitý (Gentiana asclepiadea) a metlička kri-volaká (Avenella flexuosa).

Výskyt tisa v NPR Suchá dolina– Matiašovecké Hôľne

Na oboch stranách doliny MatiašoveckéHôľne bol zaznamenaný výskyt prevažne stro-movitých foriem tisa. Krovité tisy rastúviac - menej na neprístupných skalách. Celkovobolo nájdených 40 jedincov tisa. Z nich bolo33 jedincov stromovitého vzrastu a 7 jedincovkrovitého vzrastu. Tisy rastú roztrúsene v po-merne náročnom svažitom teréne. Zaujímavos-

ťou je, že v tejto lokalite bol zaznamenaný zovšetkých zrealizovaných pochôdzok jediný vý-skyt plodov a to na tise, ktorý má krovitý vzrasta rastie na skalnom brale. Rovnakou zaujímavos-ťou je fakt, že v tejto lokalite nebol vôbec zazna-menaný výskyt zmladenia tisa, ktoré bolo naostatných lokalitách veľmi hojne zastúpené.Podľa hrúbok meraných v d1,3 sú najviac početnétisy v hrúbkovom intervale 10-14,9 cm. Vo vý-škovom intervale je najväčšia početnosť v inter-vale 5-5,9 m. Z hľadiska zdravotného stavu boloposúdených 23 jedincov ako poškodené, čopredstavuje 57 %. Na tejto lokalite je ťažiskomvýskytu tisa nadmorská výška od 800 do 950 mn. m. a celková JZ expozícia.

Výskyt tisa v NPR Suchá dolina– Húňová a blízke okolie

V oblasti Húňovej doliny je výskyt tisa najhoj-nejší zo všetkých monitorovaných lokalít. Vo vý-razne členitom a svažitom teréne sa vyskytujútisy stromovitého aj krovitého vzrastu. Rovnakobolo prítomné zmladenie tisa. Celkovo sa tu vy-

Zastúpenie tisa obyčajného podľa vzrastu súhrnne NPR Mních a blízke okolie a NPR Suchá dolina – Ma-tiašovecké Hôľne a Húňová.

110

skytuje 245 tisov. Z nich je 158 stromovitéhovzrastu, 38 krovitého vzrastu a 49 jedincov pri-rodzeného zmladenia. Najkrajšie a najzachova-lejšie tisy sa nachádzajú v oblasti potokaHúňová, ktorý preteká touto dolinou. Potok sazarezáva medzi skalné bralá, v ktorých sa nachá-dzajú skalné terasy, ktoré sú viac menej neprí-stupné. Jedna terasa je prístupná a nachádza sana nej viac tisov stromovitého vzrastu. Na konciskalných stien v smere postupu hore potokom sanachádza najväčší jedinec tisa zo všetkých in-ventarizovaných. Je stromovitého vzrastu s roz-ložitou korunou, v ťažšie prístupnom teréne naskalnom brale nad medvedím brlohom. Podľahrúbok meraných v d1,3 sú najviac zastúpené tisyv hrúbkovom intervale do 4,9 cm. Vo výškovomintervale je najviac zastúpený interval 0,1 do0,49 m. Z hľadiska zdravotného stavu bolo po-súdených 154 jedincov ako zdravé-nepoško-dené, čo predstavuje 63%. Na tejto lokalite jeťažiskom výskytu tisa nadmorská výška od 800do 950 m n.m. Rastú prevažne na JZ a JV expo-zíciách.

Inventarizáciou na vybraných územiach, kon-krétne v NPR Mních a blízke okolie, NPR Suchádolina – Matiašovecké Hôľne a NPR Suchá do-lina – Húňová a blízke okolie sme zistili prítom-nosť 506 jedincov tisa. Pri výskume v rokoch1960-1965 to bolo 376 tisov. V súčasnosti sa namonitorovaných lokalitách podľa zistení vysky-tuje najviac tisov stromovitého vzrastu (88,34%),potom nasledujú jedince krovitého vzrastu(11,66%). Zistené bolo hojné zastúpenie priro-dzeného zmladenia a tiež kmeňová a koreňovávýmladnosť. Výmladnosť je schopnosť jedincavytvárať vegetatívne výhonky. V hrúbkovejštruktúre prevládajú jedince v hrúbkovom inter-vale do 5 cm (54,36%), merané v d1,3. Vo výško-vej štruktúre sú najviac zastúpené tisy v intervale0,1-0,5 m (18,77%). Z hľadiska zdravotnéhostavu je viac ako polovica tisov (58,3%) zdra-vých. V ostatných prípadoch prevažovalo poško-denie raticovou (jeleňou) zverou, ktoráspôsobuje na kmienkoch tisa ohryz a lúpanie.Poškodenie sa zaznamenalo hlavne na jedincochstromovitého vzrastu a to na miestach dobre prí-stupných pre jeleniu zver. Ťažiskom výskytu tisaje nadmorská výška od 800 do 950 m n.m. Tisytu rastú prevažne na juhovýchodných expozí-ciách (41,11%) na vápencovom a vápencovo-do-lomitickom podklade. Lesné porasty so

zastúpením tisa sú prevažne ihličnaté a prevlá-dajú nad listnatými. Hlavnú drevinu v týchto po-rastoch tvorí smrek obyčajný (Picea abies).

Po overení stavu sa potvrdilo, že tisom sa na-ďalej v tejto oblasti darí. Nasvedčuje tomu po-četný nález prirodzeného zmladenia.Životaschopnosť tisa na týchto lokalitách jev súčasnosti viac ohrozená raticovou (jeleňou)zverou ako človekom. Je to aj preto, lebo väčšinatisov sa nachádza v rezerváciách, kde človek bezpovolenia nemá prístup. Oproti minulosti sazlepšil aj zdravotný stav tisa. Dendrometrickéveličiny, hrúbka a výška sa výrazne nezmenili.Výrazne sa nezmenila ani expozícia a nad-morská výška, v ktorej tisy rastú. Niektoré vo-pred popísané jedince tisa sa nepodarilo nájsť.Výskum v Suchej doline v auguste roku 2012 bolrealizovaný len na časti územia NPR, čo svedčío určite väčšom počte jedincov tisa, aké boli zis-tené a porovnávané s celkovými údajmi pánaČajku.

Záverom pre prax by mala byť podpora eko-logických podmienok stanovíšť, na ktorých tisrastie. Je to dôležité z hľadiska zastavenia ústuputisa z lesných porastov a zlepšenia jeho života-schopnosti na súčasných lokalitách výskytu.Ďalej je to zaistenie správneho manažmentuúzemí s výskytom tisa v zmysle zabezpečeniajeho ochrany ako druhu národného významua neustále zlepšovanie jeho zdravotného stavuudržovaním normovaných kmeňových stavovraticovej zveri spolu s účinnou ochranou proti

Zastúpenie hrúbok v hrúbkových intervaloch sú-hrnne NPR Mních a blízke okolie a NPR Suchá do-lina – Matiašovecké Hôlne a Húňová. Porovnanierokov 1960-65 a 2012 /časti skúmaného územia/.

111

škodám, ktoré táto zver na tise spôsobuje. Je tiežpotrebné, aby sa pasívna ochrana tisa zmenila naaktívnu, napríklad v zmysle spolupráce medziobhospodarovateľmi lesa a miestnymi obyva-

teľmi. Ide hlavne o zvýšenie povedomia a po-trebe zachovať tento treťohorný relikt aj pre ďal-šie generácie.

Tis stromovitého a krovitého vzrastu, dolinka Skok (foto: P. Hriadel)

NPR Mních a blízke okolie

Skupinka tisov pod Skočnou skalou v dolinke Skok (foto: P. Hriadel)

112

Najvyššie položený tis nad Smoliackym závozom (foto: P. Hriadel)

Koreňová výmladnosť tisa pod Smoliackym závozom (foto: P. Hriadel, V. Vallová)

113

Zmladenie tisa nad Smoliackym závozom (foto: P. Hriadel)

Tisy poškodené zverou nad Smoliackym závozom (foto: P. Hriadel)

114

NPR Suchá dolina

Tisy v Húňovej (foto: P. Hriadel)

Tisy v Matiašoveckom Hôlnom (foto: P. Hriadel)

115

Kmeňová výmladnosť tisa (foto: P. Hriadel) Inventarizačná skupina (foto: J. Vallo)

Najväčší tis v Húňovej (foto: P. Hriadel)

116

ATLAS SSR, 1980: Vydavateľstvo SAV BratislavaČajka, J., 1969: Príspevok k prirodzenému rozšíreniu tisu obyčajného (Taxus baccata L.) v Liptov-ských holiach. Zborník prác o TANAP-u 11: 249–272.Čajka, J., 1998: Tis obyčajný v Západných Tatrách – 500 ročné pamätníky. Tatry 37(5): 8–9.KRIŽOVÁ, E., 1995: Fytocenológia a lesnícka typológia. Učebné texty. TU, ZvolenŠKOLEK, J., 1999: Flóra a vegetácia NPR Mních. Štúdie o TANAP-u 4 (37), s. 109-166.ŠKOLEK, J., 2004: Flóra a vegetácia NPR Suchá dolina v Západných Tatrách. Štúdie o TANAP-e 8(41), s. 109-187ŠKOLEK, J., 2009: Trávnaté a pobrežno-prameniskové spoločenstvá NPR Mních v Západných Ta-trách. Štúdie o TANAP-e 9 (42), s. 41-52VALLOVÁ, V., 2013: Zhodnotenie súčasného a historického stavu populácie tisa obyčajného(Taxusbaccata L.) v NPR Mních, NPR Suchá dolina a v ich blízkom okolí (diplomová práca), Depon inKnižnica MENDELU v Brně, 127 s.VAŠKO, Ľ., 2010: Fytocenologicko-ekologická charakteristika výskytu tisa obyčajného (Taxus bac-cata L.) na Slovensku (dizertačná práca), msc.-Depon in Knižnica TU vo Zvolene, 114 s. SAŽP; Web: Štátny zoznam osobitne chránených častí prírody SR; citované 30.1.2013, dostupné:<http://uzemia.enviroportal.sk/>Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajinyVyhláška č.24/ 2003 Z. z., príloha č. 4 – Zoznam druhov európskeho významu, druhov národnéhovýznamu, druhov vtákov a prioritných druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územiaLHP pre LHC Liptovský Mikuláš 1, platnosť plánu 2006-2015

LITERATÚRA

Poškodenie tisa jeleňou zverou (foto: V. Vallová)

Zuzana Ballová

Ryby, obojživelníky, plazy

a cicavce komplexu

Jaloveckej doliny

118

Začias Buchholtzovcov volali Tatry„Snežnými horami“ (Schnee-Ge-birge). Tento názov bol myslený

najmä pre Vysoké Tatry, ale vystihuje aj prírodnépodmienky Západných Tatier. Sneh sa na hrebeniLiptovských holí, čo je staré pomenovanie liptov-skej časti Západných Tatier, často drží dlhšie nežpol roka. Vrchy, vedľajšie doliny, žľaby a stráne Ja-loveckej doliny nie sú výnimkou. Prvý sneh zvy-čajne napadne koncom októbra až začiatkomnovembra a v žľaboch a snehových výležiskáchzostáva približne do polovice až konca júna. Stávasa, že niekedy sneží aj pár dní počas leta.

Drsnosť prostredia najvyšších častí Jaloveckejdoliny vytvára niky (nika – rozsah životných pod-mienok prostredia vyhovujúcich potrebám urči-tému súboru rastlín alebo živočíchov) pre typickévysokohorské živočíchy a zároveň spúšťa ichadaptačné mechanizmy na prispôsobovanie saživotu v extrémnych klimatických podmien-kach.

Jedným z týchto mechanizmov je hibernácia– fyziologická adaptácia organizmu na prečkanienepriaznivého obdobia upadnutím do zimnéhospánku a spomalením metabolických funkcií.Väčšina ľudí vie, že zástupcom našich „pravých

Lavínová dráha s dĺžkou 3 km v Hlbokej doline v apríli 2009. Snehová lavína spadla zo Salatína a za-stavila sa až v protisvahu úpätia Ráztoky v Parichvoste; jej zvyšky sa topili až do konca leta (foto: Z. Bal-lová)

119

vysokohorských zimných spáčov“ je svišťvrchovský tatranský (Marmota marmota latiro-stris). Už Juraj Buchholtz starší (1643 – 1724) sav spoločnom rodinnom diele „Historischer Ges-chlechtbericht“ zmieňuje o hibernácii svišťov.Píše, že odchytili niekoľko svišťov a nechali ichprezimovať v sude v pivnici. Pritom pozoroval, žetieto jedince počas hibernácie neprijímajú potravuani vodu, spia viaceré pritúlené spolu na vopredpripravenej podstielke z machu a chlpov a počaszimného spánku sa ich tuk vstrebáva. Preberajúsa na jar, ožívajú a vychádzajú zo skrýš, ale pre-budia sa aj v zime, keď ich človek prenesie do vy-kúrenej izby (Bohuš 1988).

Málokto však vie, že v Jaloveckej doline sa vy-skytuje aj drobný horský hlodavec myšivkahorská (Sicista betulina), ktorá obýva vyššie po-lohy od 500 do 2100 m n. m. a obdobie zimy pre-konáva tiež zimným spánkom v podzemnýchnorách. Niekedy sa stáva, že do krátkodobéhospánku upadne aj v lete počas nepriaznivého po-časia. Svišť aj myšivka horská patria spolu s kam-zíkom a ďalšími zástupcami fauny a flóry medziglaciálne relikty. Reliktné druhy boli v ľadových

dobách značne rozšírené, no po ústupe ľadovcovzostali zachované len v horských oblastiach,ktoré im najviac pripomínajú ich pôvodné bio-topy.

Najbližší príbuzný svišťovi je hlodavec preko-návajúci nepriazeň počasia v stave strnulosti– veverica stromová (Sciurus vulgaris). V jej prí-pade ide len o krátkodobú letargiu počas najkru-tejších zím, nie dlhodobý zimný spánok.

Ďalší drobný živočích, ktorý v horách upadádo zimného spánku už koncom októbra a zotr-váva v ňom do apríla, je najmenší európsky plch– pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius).Obýva horské lesy, ale vystupuje aj do subalpín-skeho vegetačného stupňa až do nadmorskýchvýšok okolo 1700 m n. m. a patrí medzi záko-nom chránené druhy.

Zo šeliem vyskytujúcich sa na území Jalovec-kej doliny v zime spia medveď hnedý (Ursus ar-ctos) a jazvec lesný (Meles meles).

V jaskyniach, jaskynných priepastiacha skalných dutinách Mnícha a Sokola hiber-nujú v zime netopiere. Niektoré druhy spia ajv dutinách starých stromov v rozsiahlych le-

Mladé svište sa slnia na výhrabe materskej nory na Grapách, keď napadol nový sneh na začiatku letnejsezóny (foto: Z. Ballová)

120

Veverica stromová si v jeseni pripravuje zásoby semien na zimu (foto: M. Ballo)

Pĺšik lieskový spiaci počas dňa po nočnej aktivite na pni v lese Bobroveckej doliny (cca 1400 m n. m.)(foto: Z. Ballová)

121

soch doliny. Z montánnych (horských) druhovsa tu vyskytujú, napr. netopier fúzatý (Myotismystacinus) a netopier severský (Eptesicus nil-soni).

Ťažkým podmienkam horského a vysokohor-ského prostredia sa dokázali prispôsobiť aj niek-toré druhy studenokrvných živočíchov – rýb,obojživelníkov a plazov.

Do vyšších častí Jaloveckého potoka až podolinu Parichvost sa na jeseň priplávajú trieťpstruhy potočné (Salmo trutta morpha fario).Pstruh je v podstate zakrpatená forma pstruhamorského, ktorý tu zostal uväznený počasposlednej doby ľadovej a za veľa generácií sapostupne adaptoval na sladkovodné pod-mienky. Pri dne Jaloveckého potoka sa

pohybuje hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus),ktorý patrí medzi ryby extrémne náročné nakvalitu vody.

Plazy a obojživelníky tiež prečkávajú zimua náhle zmeny počasia strnulosťou. Z našichhadov sa najsevernejšie vyskytuje a do najvyš-ších polôh vystupuje vretenica severská (Viperaberus), ktorú sme zaznamenali v sedle Pálenicaaj na hrebeni Gráp. V nižších častiach doliny napodmáčaných plochách a v okolí potokov lovínejedovatý had užovka obojková (Natrixnatrix). Jej najčastejšou korisťou sú obojživel-níky a ryby.

Z jašterov vystupujú najvyššie slepúch lámavý(Anguis fragilis) a jašterica živorodá (Zootoca vi-vipara). Oproti iným jaštericiam sa líšia tým, že

Neresenie pstruhov v Jaloveckom potoku na plytčine pod Ráscestím pod Lyscom (vľavo) a pstruh po-točný v Parichvoste (vpravo) (foto: M. Ballo)

Vretenica severská samec (vľavo) a samica (vpravo). Pre vretenice je typický tzv. farebný dichromatiz-mus, teda odlišné sfarbenie samcov a samíc (foto: M. Ballo)

122

Užovka obojková (foto: M. Ballo)

Slepúch lámavý (foto: M. Ballo)

123

Salamandra škvrnitá (foto: M. Ballo)

Mlok vrchovský (foto: M. Ballo)

124

vajíčka sa vyvíjajú v tele matky ako adaptácia nachladnejšie prostredie. Samice privádzajú na svetuž vyvinuté mláďatá len v jemných blanovitýchobaloch, ktoré po krátkej dobe opúšťajú, je to tzv.vajcoživorodosť (ovoviviparia).

Na území Jaloveckej doliny žijú aj obojživel-níky zastúpené viacerými druhmi mlokov a žiab.Najhojnejšie sa vyskytujúcim mlokom je sala-mandra škvrnitá (Salamandra salamandra).Medzi vzácnejšie sa vyskytujúce druhy patriamlok vrchovský (Triturus alpestris) a mlok kar-patský (Triturus montadoni).

Zo žiab sme na území Jaloveckej doliny za-znamenali v blízkosti vodných plôch skokana ze-leného (Rana esculenta). Menej závislý od vodyje skokan hnedý (Rana temporaria), ktorý vystu-puje aj do vyšších polôh. Vyskytujú sa tu ajobidva druhy našich ropúch – ropucha brada-vičnatá (Bufo bufo) a ropucha zelená (Pseudepi-dalea viridis). Živia sa bezstavovcami a najmäpre ľudí nepríjemnými druhmi hmyzu. Všetkyobojživelníky sú na území TANAP-u chránenéa patria medzi ohrozené živočíchy.

Časť hlavného hrebeňa Západných Tatier pa-triaca komplexu Jaloveckej doliny zahŕňavšetky základné tatranské typy vysokohorskéhoreliéfu – hôľny, bralnato – hôľny aj bralnatý re-liéf. Reliéfová pestrosť dáva priestor pre životmnohým vzácnym druhom živočíchov. Jednýmz nich je ďalší glaciálny relikt zastúpený ende-mickým poddruhom hrabošom snežným ta-tranským (Chionomys nivalis subsp.mirhanreini), ktorý žije na území Tatier a Níz-

Párenie ropúch bradavičnatých. Samce sú oproti samiciam značne menšie. Niekedy sa stáva, že sa počasrozmnožovania na samicu prichytí viac samcov a svojou váhou ju utopia (foto: Z. Ballová)

Skokan hnedý v skalnej sutine v Parichvoste (foto:Z. Ballová)

125

kych Tatier. Tento tatranský poddruh sa odčle-nil izolovaným vývojom z druhu hraboša snež-ného, typického pre vysokohorské biotopyviacerých európskych a ázijských pohorí. Osíd-ľuje väčšinou otvorené skalnaté plochy nad hor-

nou hranicou lesa a morény. Potravu však zí-skava na typických alpínskych a subalpínskychlúkach.

Ďalším karpatským endemitom vyskytujúcimsa nad hornou hranicou lesa je hrabáč tatranský

Zajace poľné pod Bobroveckou vápenicou (foto: M. Ballo)

Hraboš snežný tatranský na skalnej sutine (foto: Z. Ballová)

126

Lasica hranostaj na jar pri zmene zimného bieleho šatu na letný (foto: M. Ballo)

Lasica hranostaj v letnom šate na hrebeni Gráp v svištej kolónii (foto: Z. Ballová)

127

Sviňa divá (foto: M. Ballo)

Jedno z najdôležitejších období v roku pre jeleniu zver je ruja, počas ktorej sa zabezpečí ich reprodukcia(foto: M. Ballo)

128

(Microtus tatricus), ktorého pozostatky som za-znamenala aj v truse svišťov na Grapách.

Reliktné druhy, ako hrabáč tatranský, hrabošsnežný, svišť vrchovský tatranský a kamzíkvrchovský tatranský sú existenčne viazané len nasubalpínske a alpínske biotopy.

Z hmyzožravcov dokážu celoročne prežiť vovysokohorských polohách krt obyčajný (Talpaeuropaea), piskor obyčajný (Sorex araneus), pi-skor malý (Sorex minutus) a piskor vrchovský(Sorex alpinus). Stály výskyt v biotopoch alpín-skeho a subalpínskeho pásma bol zaznamenanýaj pri bežných druhoch hlodavcov – hraboš pod-zemný (Microtus subterraneus), hraboš poľný(Microtus arvalis), ryšavka žltohrdlá (Apodemusflavicollis) a hrdziak lesný (Myodes glareolus).

Z čeľade zajacovitých (Leporideae) v ojedine-lých prípadoch vystupuje nad hornú hraniculesa zajac poľný (Lepus europaeus), ktorý je

v komplexe Jaloveckej doliny bežný skôr v pred-horí.

Hôľny biotop alpínskeho vegetačného stupňavyhovuje aj niektorým lasicovitým šelmám,najmä lasici hranostajovi (Mustela erminea). Do-kážu tu prežiť tiež ďalšie druhy, ako kuna lesná(Martes martes), lasica myšožravá (Mustela ni-valis), a v skalnatých biotopoch aj kuna skalná(Marte foina).

Nad hornú hranicu lesa, najmä v období ruje,sporadicky vystupujú aj srnec hôrny (Capreoluscapreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus), rys os-trovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes)a vlk dravý (Canis lupus), ktorí sú typickýmiobyvateľmi tatranských lesov spolu so sviňoudivou (Sus scrofa). Všetky spomenuté druhy zo-stupujú aj do nižších polôh na polia, salašea k ľudským sídlam, kde sú lákané ľahkou do-stupnosťou potravy.

Samica jeleňa lesného koncom apríla prišla vrhnúť mláďa do kosodreviny v Podválovcoch, aby bolochránené pred predátormi a zároveň aby ona aj mláďa mali dostatok výživnej pastvy v blízkosti potokana horských lúkach (foto: Z. Ballová)

Bohuš, I. 1988. Tatry očami Buchholtzovcov. Osveta, Bratislava. 62 pp.LITERATÚRA

Ján Topercer

Vtáctvo

Milan Ballo

Vzácne vtáky spod Salatína

Jozef Chavko

Sokol sťahovavý

(Falco peregrinus)

130

V niečom typicky tatransky a v niečomzas netatransky otvára Jalovecká dolinavšetky svoje činitele prostredia, ktoré

vyžadujú vtáky k svojej existencii. Dosť „tatran-ský“ je rozmer nadmorskej výšky. Siaha odhlboko zarezaného koryta Jaloveckého potoka(okolo 800 m n. m. v ústí doliny) až po vrcholBaníkova v 2178 m n. m. Aj zložitosť biotopovsa pohybuje v obvyklých tatranských medziach– od najjednoduchších spoločenstiev alpínskychskál, sutín, hôľ a snehových výležísk Lysca čiGráp až po najčlenitejšie balvanité staré smre-činy na stráňach Poľany alebo v Parichvoste. Odbežnej tatranskej by sa nelíšila ani tunajšia his-tória ľudských vplyvov na prírodu, keby niejeden prehliadaný rozdiel: Jaloveckú dolinu akojedinú z tunajších dolín dosiaľ nepreťala cesta.

To z nej robí jedinečnú ukážku fenoménu zva-ného lesné vnútro. Označuje pravé lesné prostre-die, nenarušené rozdrobovaním, okrajovýmiefektami lesných ciest, rúbaní a pod. Je jednýmz najcennejších – hoci u nás najmenej doceňo-vaných – prírodných zdrojov. Ale nedoceňuje sanapríklad ani širší rozmer biogeografický – žeJalovecká je najzápadnejšia dolina ZápadnýchTatier, ktoré cez susednú podobne cennú Suchúdolinu veľmi organicky prepája s Chočskýmivrchmi.

Na to všetko a ešte na mnoho iných rozmerovči vplyvov prostredia reagujú vtáky svojím dru-hovým zložením, počtami, rozmiestnenímv rámci doliny, migráciami, rozptylom a inak.Druhovým bohatstvom Jalovecká dolina v ta-tranských pomeroch určite nehrá druhé husle.

Vtáctvo

Vrchárka modrá (foto: M. Ballo)

131

Celkový počet doteraz zistených druhov sa pri-bližuje k deväťdesiatke (85) a až dve tretinyz nich vnútri doliny hniezdia. Dominantné za-stúpenie medzi nimi má popri „všadebolskej“pinke obyčajnej Fringilla coelebs a červienke oby-čajnej Erithacus rubecula aj králik zlatohlavý Re-gulus regulus, sýkorky uhliarka Periparus atera chochlatá Lophophanes cristatus, stehlík čížikSpinus spinus, krivonos smrekový Loxia curvi-rostra, kôrovník dlhoprstý Certhia familiaris, pe-nica čiernohlavá Sylvia atricapilla a vrchárkamodrá Prunella modularis, teda skoro všetkodruhy ihličnatých lesov.

Spolu s významnejším podielom hniezdičovsibírskeho a sibírsko-kanadského typu rozšíreniaako jariabok hôrny Tetrastes bonasia, pôtik kap-cavý Aegolius funereus, kuvičok vrabčí Glauci-dium passerinum a ďubník trojprstý Picoidestridactylus to jasne signalizuje, že v Jaloveckejdoline vládne drsnejšie, na zdroje chudobnejšieprostredie horskej tajgy a veľhorskej tundry nadjej hornou hranicou a že z početnej družiny dru-hov karpatských horských listnatých a zmieša-ných lesov tam toho veľa nenájdeme.

Dolinou preteká výdatný a takmer nenaru-šený Jalovecký potok s rovnako nenarušenouosádkou vtákov viazaných na vodu. Tvoria juspevavce vodnár potočný Cinclus cinclus a tra-sochvost horský Motacilla cinerea, bežne hniez-

diace v skalách a strmých brehoch pozdĺž celéhotoku od ústia až do záverov Bobroveckej a Hlbo-kej doliny i Parichvosta. V ústí a poniže sa na po-toku v pohniezdnom období (august) akozriedkavý ornitologický „bonus“ objavuje aj te-hlovo-ultramarínový rybárik riečny Alcedo at-this.

Otvorená krajina nad stupňom kosodreviny,teda hole (prirodzenejšie alpínske i tie umelév priestore Červenec – Babky – Malá Kopa), sne-hové výležiská, lavíniská, sutiny a skaly sú poč-tami druhov taktiež v rámci prirodzenej škály.Na suchších a kamenitejších holiach, výležiskácha lavíniskách udáva tón častá ľabtuška vrchovskáAnthus spinoletta.

Na tých vlhších a miernejších pribúda zried-kavejšia ľabtuška lúčna A. pratensis (hojne všaktiahne), škovránok poľný Alauda arvensis, oje-dinele pŕhľaviar červenkastý Saxicola rubetra(skôr za ťahu) a vzácne aj lýrochvostý tetrov hoľ-niak Lyrurus tetrix, ktorý je doma aj v kosodre-vine.

Tú inak ovládajú dva druhy spevavcov:vrchárka modrá Prunella modularis s kolibiari-kom spevavým Phylloscopus trochilus a sekun-duje im stehlík čečetka Acanthis flammea. Skalyv najrôznejších polohách a podobách tu obývažltochvost domový Phoenicurus ochruros. Na(sub)alpínskych hôľnych skalkách zahniezdi

Kuriatko jariabka hôrneho (foto: M. Ballo)

132

Ďubník trojprstý (foto: M. Ballo)

Ľabtuška vrchovská (foto: M. Ballo)

133

Vrchárka červenkavá (foto: M. Ballo)

Orol skalný (fotopasca: M. Ballo)

134

i vzácnejší skaliarik sivý Oenanthe oenanthe, naskalných rebrách, hrebienkoch, v záveroch dolína v podobných väčších skalných biotopoch čas-tejšia vrchárka červenkavá Prunella collaris (lennad hranicou lesa), sokol myšiar Falco tinnuncu-lus, krkavec čierny Corvus corax (aj v lese),vzácne orol skalný Aquila chrysaetos, sokol sťa-hovavý Falco peregrinus, výr skalný Bubo bubo,sova obyčajná Strix aluco (aj v lese) a „motýľo-vitý“ skalný špecialista murárik červenokrídlyTichodroma muraria (veľké bralá v stupni hor-ských lesov).

Druhovo „hustejšie“ zoskupenia vtákov náj-deme tam, kde les redne alebo sa priblíži jehookraj – lesný ekoton. Najmä ten dolný v ústí do-liny, vyhovujúci napríklad kukučke obyčajnejCuculus canorus (teda – jej hlavným hostiteľom),lelkovi lesnému Caprimulgus europaeus (ojedi-nele), žlne zelenej Picus viridis, ľabtuške hôrnejAnthus trivialis, drozdovi čvíkote Turdus pilaris,sedmohláskovi obyčajnému Hippolais icterina,penici popolavej Sylvia curruca, obyčajnejS. communis i napohľad nevýraznej slávikovitejS. borin (skôr v brehových porastoch potoka),kolibiarikovi sykavému Phylloscopus sibilatrix(hlavne na jarnom ťahu) a spevavému Ph. trochi-lus, mlynárke dlhochvostej Aegithalos caudatus,sýkorke belasej Cyanistes caeruleus i veľkej Parusmajor, strakošovi obyčajnému Lanius collurio,

strake obyčajnej Pica pica, škorcovi obyčajnémuSturnus vulgaris (v lete po vyhniezdení), kanári-kovi poľnému Serinus serinus, zelienke obyčajnejChloris chloris, stehlíkovi obyčajnému Cardueliscarduelis i konôpke C. cannabina (zriedka), glez-govi obyčajnému Coccothraustes coccothraustes(tiež nie často) a bežnejšej strnádke obyčajnejEmberiza citrinella s jej jemne beethovenovským„ti-ti-ti-(ti)-tá“.

Väčšina vymenovaných ekotonových druhovto má biotopovo „rozohraté“ najmenej na dvestrany: lesnú (na tú hneď príde) a bezlesnú.Z bezlesnej strany sa im „spoluhráčov“ dostávapomenej – vlastne len skupinka vzdušných hmy-zolovcov s dlhým doletom z ľudských sídel (dáž-ďovník obyčajný Apus apus, lastovička obyčajnáHirundo rustica a belorítka obyčajná Delichonurbicum), potravou i biotopom podobný tra-sochvost biely Motacilla alba a zimný hosť cho-chláč severský Bombycilla garrulus.

Zato lesná strana ich má na rozdávanie. Via-ceré z už spomenutých dominantných druhov sanie zriedka stanú korisťou malého šikovného ja-straba krahulca Accipiter nisus (najmä v dolnejčasti doliny).

Trochu väčšie vtáky – ale napríklad i veverice– chytá v lese zriedkavejší jastrab veľký Accipitergentilis, kým častejší myšiak hôrny Buteo buteoide hlavne po hrabošoch v bezlesí. Tamojšie

Murárik červenokrídly (foto: M. Ballo)

135

Hlucháň hôrny (foto: M. Ballo)

Samica hlucháňa hôrneho sedí na hniezde (foto: J. Pecháček)

136

Tesár čierny (foto: M. Ballo)

Orešnica perlavá (foto: M. Ballo)

137

hniezda blanokrídlovcov (zvlášť ôs) zas „obslu-huje“ vzácnejší a užší potravný špecialista včelárlesný Pernis apivorus. V nevyrušovaných čas-tiach starých lesov vyšších polôh ešte prežívahlucháň hôrny Tetrao urogallus, skôr do strednestarých lesov má ťažisko výskytu posunuté po-četnejší jariabok hôrny Tetrastes bonasia a kvor-kajúci „posol jari“ sluka hôrna Scolopaxrusticola.

Okrem dvoch už zmienených „tajgových“ so-vičiek pôtika a kuvička tu bežnejšie hniezdi väč-šia sova obyčajná Strix aluco a z holubov hrivnákColumba palumbus. Ďatle spolu s ďubníkoma žlnou zelenou zastupuje náš najväčší „kus“tesár čierny Dryocopus martius a menší strakatýďateľ veľký Dendrocopos major.

No a potom zvyšok zboru lesných spevavcov:bežný oriešok obyčajný Troglodytes troglodytes(má rád mŕtve drevo, vývraty), zriedkavý žltoch-vost hôrny Phoenicurus phoenicurus, drozdy

(horský kolohrivec Turdus torquatus s bielymhrudným polmesiacom, univerzálny čiernyT. merula, menší škvrnitý drozd plavý T. philo-melos a veľká trskota T. viscivorus), početný ko-libiarik čipčavý Phylloscopus collybita (a jehodvoj- až trojdobé zvukové „čipkárstvo“), zried-kavejší drobec králik ohnivohlavý Regulus igni-capillus, nehojný muchár sivý Muscicapa striata,vzácny muchárik čiernohlavý Ficedula hypoleuca(na ťahu), častejšia sýkorka čiernohlavá Poecilemontanus (popri potoku i hore v smrečinách),zručný stromolezec brhlík obyčajný Sitta euro-paea (len v rámci pohniezdneho rozptylu), mno-hofarebná a mnohohlasá sojka obyčajnáGarrulus glandarius (má radšej listnáče), dvoj-farebná orešnica perlavá Nucifraga caryocatactes(má radšej ihličnany), krivonos smrekový Loxiacurvirostra s podobným biotopovým „vkusom“a pestrý hýľ obyčajný Pyrrhula pyrrhula.

Žeriav popolavý. Ponad dolinu tiahnu aj také sťahovavé vtáky (transmigranty), ktoré tu nehniezdia(foto: M. Ballo)

Topercer J. 1996: Niektoré priestorovočasové vzorce vo vtáčích zoskupeniach a v ich habitatochvo vybraných dolinách vysokých pohorí Západných Karpát. 155 pp. + prílohy, ms. [Kandidátskadizertačná práca; depon. in: Lesnícka fakulta TU, Zvolen].

LITERATÚRA

138

Vstupom Slovenska do Európskej úniesme prihlásili aj k ochrane európskejprírody a tým aj k budovaniu sústavy

NATURA 2000, kde sú začlenené aj vtáčie úze-mia. Jalovecká dolina je súčasťou Chránenéhovtáčieho územia Tatry – SKCHVÚ030. Chrá-nené vtáčie územia boli vyhlásené na základe eu-rópskej Smernice Rady č. 2009/147ES o ochranevoľne žijúcich vtákov. Členským štátom Európ-skej únie z tejto smernice vyplýva povinnosťchrániť biotopy druhov vtákov európskeho vý-znamu a biotopy sťahovavých druhov vtákov,ktorých zoznam ustanovuje smernica, za účelomzabezpečenia ich prežitia a rozmnožovania. Natento účel sa vyhlasujú chránené vtáčie územia.

Spolu s územiami európskeho významu vyhlá-senými v zmysle európskej Smernice Radyč.92/43/EHS o ochrane voľne žijúcich živočíchova voľne rastúcich rastlín tvoria sústavu chráne-ných území v krajinách Európskej únie nazý-vanú NATURA 2000. Vyhlásením chránenýchvtáčích území sa neochraňujú len vybrané vtáčiedruhy, ale celé biotopy. Ochrana týchto biotopovje predpokladom pre prežitie ďalších druhov ra-stlín a živočíchov. Tieto opatrenia v konečnomdôsledku zlepšujú životné prostredie človeka.

Orol skalný(Aquila chrysaetos)Hniezdi väčšinou v horských oblastiach.

V podmienkach komplexu Jaloveckej doliny vy-

Vzácne vtáky spod Salatína

Orlíča na hniezde (foto: J. Korňan)

139

Orol na uhynutom jeleňovi (fotopasca: M. Ballo)

Orlica na uhynutom jeleňovi (fotopasca: M. Ballo)

140

Kamzica z Parichvosta, ktorá čelila útokom orla (foto: M. Ballo)

Vypúšťanie uzdravenej orlice (foto: M. Ballo)

141

užíva na hniezdenie zdatné staré stromy aleboskalné bralá.

Každý hniezdny pár má viacero hniezd, ktoréstrieda na základe počasia, ktoré na jar prevláda(dlhotrvajúca snehová pokrývka, vyrušovaniev okolí hniezdnej lokality). Vzhľadom nato, že jeto vrcholový predátor, ich hniezdiská sú zried-kavejšie ako u ostatných vtákov, aby mal počasroka dostatok potravy.

V oblasti Jaloveckej doliny má svoj domov-ský okrsok jeden pár, ktorý tu nachádza dosta-tok pokoja a potravy. Za potravou zalieta aj dopredhoria, kde uloví drobnú zver (zajaca, zatú-lanú mačku alebo psa), väčšinou do hmotnosti2 kg. Často si rád pochutí na uhynutých zviera-tách.

Orol sa odváži aj na väčších kopytníkov (srna,kamzík, no najmä ich mláďatá), ak zistí, že mášancu ich uloviť (zviera je poranené alebo zo-slabnuté). Takýto prípad som pozoroval dňa12.11.2003. Bolo pekné počasie, no mrazivoa v Parichvoste už bolo po kolená snehu. Po-stupne som vystúpil do Banikovského sedla.V Jaloveckom sedle od 10 hod. do 14 hod.30 min. som pozoroval päť kamzíc a jednomladé. Pri zostupe z Baníkovského sedla somo 13 hod. videl dve dospelé kamzice a jedno to-horočné mladé. Mláďa pochádzalo z oneskore-ného vrhu, ešte chcelo cicať svoju matku. Na

kamzicu s mladým v Baníkove o 13,30 hod. pať-krát zaútočili dva dospelé orly. V poradí už v pia-tom útoku mal orol spustené nohy na zadrapeniesa do malého kamzíčaťa. Kamzica pobehnutíma povyskočením odplašila útočiaceho orla. Orlysi potom kamzíkov prestali všímať a zaleteli doŽiarskej doliny. Kamzica s mláďaťom prešla naoravskú stranu. Podobný prípad som pozorovalpod Baníkovom o tri dni neskôr. Kamzica bezľavého rožka si aj tentokrát dokázala uchrániťsvoje mláďa. Nakoľko sa zhoršilo počasie, dostalsom sa do Parichvosta opäť až o týždeň neskôr.Pozoroval som kamzicu bez rožka, už bola sama.Opäť sa potvrdilo, že v prírode prežijú len tí naj-silnejší.

Možno pre niekoho sa to zdá byť kruté, nopráve preto, že v našej prírode ešte stále žijú pre-dátory, ktorí dokážu z populácie kamzíka aleboiných zvierat uloviť slabých alebo chorých jedin-cov, tieto populácie sú zdravé, odolné voči cho-robám, a preto v týchto nehostinnýchpodmienkach dokážu prežiť. Dňa 26. 7. 2009pod Babkami našli urbárnici z Bobrovčeka or-licu paralyzovanú od búrky. Bola odvezená dorehabilitačnej stanice v Zázrivej, kde ju ošetrili.Mala popáleniny na vankúšikoch pazúrov, starézahojené poranenie na krídle a jej vek bol od-hadnutý na 20 rokov. Na druhý deň už bola čuláa lietala po voliére.

29.7.2009 beháky vypúšťanej orlice opálené po zásahu bleskom (foto: M. Ballo)

142

Na chvostové pero sa jej založila miniatúrnavysielačka a pomocou antény s prijímačom somju sledoval asi päť mesiacov. V lete sa chvostovépero aj s vysielačkou našli pri vyžínaní okolomladých stromčekov na Hrádkoch.

Dňa14.12.2011 som išiel sám na Babkya potom hrebeňom medzi Hôlnym a Huňovou.Bolo zamračené, hore veterno a od obeda sa pre-

lievali hmly. Za Babkami od Huňovej sa pokú-šala orlica uloviť mladú líšku. Orlica stála v pro-tivetre minimálne päť minút na jednom mieste.Potom zaútočila, ale líška utiekla. Bola hmlaa fúkal vietor. Líška nevedela o ničom a ja somstál orlovi za chrbtom asi 30 m. Na vlastné očisom sa presvedčil, že zachránená orlica je v dob-rej kondícii.

Murárik červenokrídly (Tichodroma muraria)Je druh z čeľade murárikovité. Žije v skalných

stenách. Je stály, prelietavý a zriedkavý hniezdič.Na Slovensku sa odhaduje len asi 20 hniezdia-cich párov. Má karmínovo červené krídlas dvoma radmi bielych škvŕn na konci, čiernychvost s troma bielymi fľakmi, sivé telíčko, ne-pomerne dlhý, tenký a zahnutý zobák. Jeho letje nehlučný a pripomína veľkého motýľa.

Životným priestorom tohto operenca sú vá-pencové tiesňavy a zrázy. Len málokomu sa hopodarí uvidieť. Živí sa chrobákmi, pavúkmi, mo-týľmi alebo naozaj malým hmyzom veľkosti ma-lých mušiek. Počas zimy vyberá zo skalnýchpuklín kukly hmyzu.Orlica útočiaca na líšku 14.12.2011 (foto: M. Ballo)

Murárik červenokrídly pri zbere hmyzu (foto: M. Ballo)

143

Veľké starosti pre neho nastanú, keď muv hniezde pribudnú hladné krky. Murárikhniezdi raz do roka na prelome júna a júla. Väč-šinou sa v hniezde objavia štyri vajíčka. Z nichsa potom vyliahnu malé muráriky, o ktoré sa ro-dičia veľmi svedomite starajú. Samček a samičkamurárika sú na seba vzájomne veľmi viazanía zimu by spoločne kvôli potrave neprežili. Preto

sa medzi nimi počas zimy prejaví neznášanli-vosť. Je to najvhodnejšia stratégia prežitia druhu,lebo keď partneri zimujú osobitne, majú väčšiušancu prežiť obaja alebo aspoň jeden z páru. Nazačiatku jarného obdobia sa u nich prejaví vzá-jomná náklonnosť, kedy sa v priebehu apríla vra-cajú späť na svoje hniezdiská na strmévápencové skalné bralá.

Murárik s kuklou hmyzu (foto: M. Ballo)

Murárik pri hľadaní potravy prezrie každú puklinu v skale (foto: M. Ballo)

KARASKA, D. (od.) 2011 Chránené vtáčie územie Chočské vrchy. SOS/BirdLife Slovensko, 32 pp.LITERATÚRA

144

Sokol sťahovavý je neuveriteľne úspešnýdruh. Jeho 19 poddruhov obýva takmercelú planétu, všetky kontinenty, všetky kli-

matické oblasti od brehov južnej Afriky až pojuh Grónska.

Nie je to preto, že by nebol zraniteľný. V 50. –60. rokoch 20. storočia z Európy takmer vymizolkvôli používaniu vysoko toxických pesticídov nabáze DDT. Takmer tridsať rokov trvalo, kým saako bájny vták Fénix vrátil. Prvý pár zahniezdilna Slovensku v roku 1994 v Malých Karpatoch,nasledovalo hniezdenie vo Veľkej Fatre, Strážov-ských vrchoch, Vysokých a Nízkych Tatrácha postupne oživil skalné biotopy na celom Slo-vensku, kde v súčasnosti žije plnohodnotná po-pulácia vyše 150 – 200 párov.

Zaujímavá je jeho viazanosť na skaly. Aj vovysokých nadmorských výškach na neprístup-ných miestach hniezdi v skalných puklinách la-viciach a dutinách. Tu sa „bije“ o hniezda

s krkavcami. Bez nich by mal však veľké pro-blémy. Sokoly si totiž nevedia postaviť hniezdo,ale krkavec je v tom majster. Postaví hniezdo ajna najneprístupnejších miestach pod prevismi,chránené pred vetrom, dažďom a snehom. Ažtakmer dve tretiny populácie sokolov hniezdiv krkavčích hniezdach. Podľa toho, aké sú kli-matické podmienky, ponuka potravy a aká veľkáje hustota populácie, znáša sokol dve až štyri vaj-cia. Zistilo sa, že ak sa nasýti populácia a do-siahne vyššiu početnosť, sokoly znášajú menejvajec. Funguje aj iný mechanizmus - ak vyletíz hniezd viac mláďat, dochádza k zaujímavémuefektu. „Nadbytočné“ mláďatá nechcú opustiťhniezdisko a doslova neustále obťažujú svojichrodičov aj v čase párenia natoľko, že nedôjdek zahniezdeniu, pretože rodičia sú príliš zamest-naní vyháňaním „neposlušných“ mláďat.

Ale hlavné tajomstvo úspechu prežívania so-kola je v jeho neuveriteľne dokonalých lovec-

Sokol sťahovavý (Falco peregrinus)

Prvé dni života mláďat (foto: J. Chavko)

145

kých schopnostiach. Vyše polkilogramovýsamec a vyše kilogramová samica sú doslovaako okrídlené projektily. Nevedia loviť korisť nazemi, ale vo vzduchu sú pánmi každej situácie.Lovia len vtáky a netopiere, ich telesná stavbaumožňuje aj pomalé krúženie, ale aj neskutočnerýchly vodorovný let, či takmer kolmé pády sozavretými krídlami aj z niekoľko stometrových

výšok. Pozorovať ich pri love je prekrásnym zá-žitkom, mihajú sa vzduchom ako duchoviaa všetky vtáky sú v pozore. Čo povedať viac, keďaj mocné orly sa ich boja a dávajú si veľký pozor,aby nevleteli do ich teritória? Orol je pri ňomako pomalý ťarbák a sokol ho môže aj zraniť.Preto sa orol pri každom útoku sokola obraciana chrbát a nastavuje svoje pazúry tak, aby zne-

Mláďa sokola sťahovavého tesne po vyletení (foto: J. Chavko)

Mláďatá sokola sťahovavého vychovávané na krkavčom hniezde (foto: J. Chavko)

146

možnil priamy zásah sokola. Orol obvykle vždyustúpi a rýchlo sa vzdiali z obhajovaného teri-tória.

Tatry sú stálym a historicky významným do-movom sokolov. Nie je možné predstaviť si ichbez svišťa, kamzíka, orla či sokola. Boli by akoles bez vody. Živá príroda je tým najcennejším,čo máme, pretože len život podporuje život. Aj

okolie Jaloveckej doliny je domovom sokolov, tuich pozorovali predkovia a často o nich rozprá-vajú aj naši pastieri. Veď sokol na oblohe je na-ozaj príjemným a jedinečným spestrením nášhopobytu v prírode. Stačí len pozorovať na vhod-ných miestach v skalných biotopoch, na vyhliad-kach turistických chodníkov. Skúste ich objaviť,určite si získajú váš obdiv.

Dospelý jedinec sokola sťahovavého pri krúžení (foto: J. Chavko)

Mláďa sokola sťahovavého tesne po vyletení (foto: J. Chavko)

Milan Ballo

Kamzík vrchovský tatranský

(Rupicapra rupicapra tatrica)

148

História

Kamzík – symbol Tatranského národnéhoparku – žije v nehostinných prírodných podmien-kach, no jeho najväčším nepriateľom je predsalen človek. Už v minulosti ho ohrozoval nielenpytliactvom, ale aj svojimi hospodárskymi akti-vitami ničil jeho prirodzené životné prostredie.

Význam kamzíka vrchovského tatranského(Rupicapra rupicapra tatrica Blahout 1971) spo-číva nielen v jeho prírodovedeckej hodnote,ktorú predstavuje ako glaciálny relikt, ale najmäv tom, že ide o vzácny a pozoruhodný druh ži-vočícha, ktorý obýva voči negatívnym antropo-génnym faktorom najcitlivejšie prostredie,vysokohorské polohy. Na konci 20. storočia bolatáto populácia kamzíka na pokraji vyhynutia.

Pôvodné kamzíky boli fyziologicky prispôso-bené chladnému podnebiu. Pri otepľovaní pod-nebia a rozširovaní lesov po poslednej dobeľadovej ustupovali do vyšších polôh. Hrebenevysokých pohorí v Európe nevytvárali v bývalomširokom areáli kamzíka ucelené navzájom pre-pojené komplexy, ale vyčnievali nad ostatnú za-lesnenú krajinu ako ostrovy vzdialené od sebadesiatky až stovky kilometrov. To malo za násle-dok, že v Európe vzniklo viacero geografickýchrás, respektíve poddruhov kamzíka.

Kamzík je pôvodným zástupcom tatranskejfauny. Na Slovensku sa našlo viacero fosílnychpozostatkov kamzíka, napríklad na Muráni v Be-lianskych Tatrách, v Nízkych Tatrách, Muráňskejplanine a Chočských vrchoch. Všetky tieto ná-lezy potvrdzujú, že kamzík je na našom území

Poľskí pytliaci s uloveným kamzíkom (fotoarchív:M. Ballo)

Ovce na Veľkej kope, rok 2011 (foto: M. Ballo)

149

prirodzeným druhom, ktorý tu žije už od po-slednej doby ľadovej. Je teda tzv. glaciálnym re-liktom. V Belianskych Tatrách na Muráni bolnájdený fragment kamzičej lebky starý 10 610rokov. Nález je uložený v expozícii Múzea Ta-tranského národného parku v Tatranskej Lom-nici. Do dnešných dní sa kamzík zachoval už lenna území Západných, Vysokých a BelianskychTatier. Na ostatnom území vyhynul.

Výrazné následky na tatranské ekosystémy za-nechal tatársky vpád v rokoch 1 241 – 1 242, keďTatári podpálili rozsiahle plochy lesov. Po ichodchode začali uhorskí panovníci osídľovať zde-

Kamzíky na hrebeni Salatína január 2012 (foto: M. Ballo)

Fosília Belianske Tatry – Muráň (fotoarchív:M. Ballo)

Fosília Muráňska planina zo zbierok Slovenskéhomúzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptov-skom Mikuláši (foto: M. Ballo)

Fosília kamzíka z Demänovskej ľadovej jaskyne,vek 5 810 rokov zo zbierok Liptovského múzeav Ružomberku (foto: P. Hriadel)

150

cimované územie nemeckými prisťahovalcami,ktorí sa živili poľnohospodárstvom, chovom do-bytka a baníctvom. Vtedy, napr. na miestachvzniknutých po ťažbe a vypaľovaní, vznikalidnešné podtatranské obce.

Ľudia sa spočiatku báli vystupovať do snež-ných - bájami opradených vrchov. No postupnesvoj strach prekonávali. Človek ovplyvňoval al-pínske pásmo už od 13. storočia, keď začal do-bytok vypásať hole.

Od 15. storočia vznikali v Tatrách bane.O rozkvet baníctva v 16. storočí sa zaslúžil najmäcisár Maximilián (1 564 – 1 576) ustanovenímbanského práva. Práve v tom čase sa valašská ko-lonizácia a baníctvo stali zlomovým bodomv histórii Tatier. Pasenie v alpínskom pásme za-príčinilo celkovú zmenu vysokohorských eko-

Fosília z Choča, vek 4700 rokov zo zbierok Liptov-ského múzea v Ružomberku. (foto: M. Ballo)

Ovce na Malej kope v roku 2011 (foto: M. Ballo)

Práce na poli (fotoarchív: J. Pecháček)

151

systémov. Častejšie dochádzalo k erózii a odpla-vovaniu pôdy, čo ovplyvňovalo aj všetky tunajšierastlinné a živočíšne spoločenstvá. Sprievodnýmjavom kolonizácie Tatier bol aj lov tatranskejzveriny. Už od prvej polovice 18. storočia vply-vom pastierstva a pytliactva dochádzalo k zni-žovaniu početnosti nielen kamzíkov, ale ajostatných živočíchov, ktoré tu žijú.

Najcelistvejší prehľad početnosti kamzíkovz minulých období uvádza Alojz Žvach, ktorýtvrdí, že v Západných, Vysokých a BelianskychTatrách v roku 1 870 bolo 900 kamzíkov. Ichpočet postupne narastal, pričom najvyššia po-četnosť bola v roku 1934, kedy v Tatrách žilo až1597 jedincov. Potom začali stavy klesať. Drama-tický pokles bol zistený v roku 1945, keď ich bololen 280.

Najstaršie zobrazenie kamzíka z oblasti Vyso-kých Tatier sa nachádza na erbe Berzewiczovcovz Veľkej Lomnice z r. 1475.

Matej Bell vo svojom diele Notitia z roku 1736spomína kamzíky na Bystrej a Hrubom vrchu.Ide o najstaršiu písomnú zmienku o kamzíkochv Západných Tatrách.

Z 18. storočia existuje zápis od lesníka z pan-stva Coburgovcov zo Šumiaca v Nízkych Ta-trách, ktorý sa zmieňuje, že kamzíkov je tam užmálo. Dnes ako spomienka zostalo v okolí Šu-miaca už len niekoľko kopcov s kamzičím ná-zvom a kamzík v erbe obce.

Najstarší erb s kamzíkom (fotoarchív: M. Ballo)

Poľovačka na kamzíky (fotoarchív: J. Pecháček)

Práca Mateja Bela – Opis Liptovskej župy (fotoar-chív: J. Pecháček)

152

Prvú monografiu tatranského kamzíka vydalMaksimilián Sila Nowicki (r. 1868). Sú v nejzhrnuté poznatky zo správania kamzíkov z vlast-ných pozorovaní a poznatky goralov, poľovní-kov.

Najväčšími ničiteľmi tatranskej zveriny boliod nepamäti pytliaci. Ľudí viedli k pytliactvu

rôzne pohnútky. Medzi pytliakmi boli aj špecia-listi na lov kamzíkov. Kamzičie mäso, rožky, be -zoárové gule a srsť z kamzičej hrivy sa dalivýhodne predať. „Kráľom tatranských pytliakov“bol Janek Lysý z Jurgova (vlastným menom JanBucz), ktorý žil v rokoch 1797 až 1870. Počassvojho života zastrelil približne 300 kamzíkov, t.j. asi tretinu ich vtedajšieho stavu! Populárnejšíako Janek Lysý bol Ján Sabala, ktorý nebol lenpytliakom, ale aj muzikantom a ľudovým rozprá-vačom.

Erb Šumiaca (fotoarchív: M. Ballo)

Dr. M. Nowicki (fotoarchív: J. Pecháček) Jan Sabala (fotoarchív: M. Ballo)

Bývalí pytliaci (fotoarchív: M. Ballo)

153

Pytliaci poslúžili v 70-tych rokoch 19. storo-čia profesorovi Nowickému ako zdroj informá-cií pri písaní kníh o tatranskom kamzíkovia svišťovi.

V prvej polovici 19. storočia boli kamzíky tak-mer vyhubené. Tento stav vyvolal u nás i v Poľ-sku potrebu ich ochrany. Prvé zákonné opatreniev Tatrách podpísal cisár František Jozef I. v roku1868. Týmto zákonom bol ustanovený zákazlovu na kamzíky v čase od polovice decembra dokonca júla, pričom kamzíčatá boli chránené ce-loročne.

K ochrane kamzíka v Tatrách prispeli od70. rokov 19. storočia turistické spolky, akoUhorský karpatský spolok a v Poľsku Towarzy-stwo Tatrzańskie.

V novodobých dejinách Slovenska zazname-nali kamzíky najväčšie straty hlavne počas prveja druhej svetovej vojny. Po nej vyšiel zákon,v ktorom sa stanovil čas hájenia (ochrany) -kamzík nemohol byť usmrcovaný a chytanýv čase od začiatku januára do konca septembraa u kamzíc celý rok.

Avšak po 2. svetovej vojne vplyvom py-tliactva a pastierstva došlo v celých Tatráchopäť k výraznému zníženiu početnosti kamzí-

kov. Zlepšenie ich ochrany kamzíka až uzáko-nením Tatranského národného parku zákonomz roku 1948.

Vlastné územie Tatranského národnéhoparku siahalo po Tichú dolinu mimo ľavej stranybočnej doliny Hlina, ktorej pozemky vlastníurbár obce Východná. V roku 1987 sa stali Zá-padné Tatry nariadením vlády súčasťou vlast-ného územia TANAP-u. Vylúčenie pastvyz národného parku bolo schválené v roku 1955,

Tabuľa TANAP (foto: M. Ballo)

František Jozef I. (fotoarchív: J. Pecháček)

Koliba v Hlbokej doline okolo roku 1950 (fotoar-chív: M. Moravčíková)

154

aj keď reálne sa prestalo pásť až neskôr. V Poľskusa legálne páslo ešte v roku 1978 a aj v súčasnostisa tam na niektorých miestach stále pasú ovce.V 60-tych rokoch 20. storočia pasenie a salašníc-tvo v Západných Tatrách postupne zanikalo.V roku 1964 sa prestalo pásť v Roháčoch, v roku1974 v Račkovej doline, v roku 1959 v Pari-chvoste, v roku 1975 v Bobroveckej doline. Ibana Babkách sa pasie dodnes. V Bobroveckej do-line sa v 19. aj v prvej polovici 20. storočia pásliovce, kone a voly. Na Bobroveckej Poľane savtedy ešte nachádzal salaš. Pastva sa vykonávala

v záveroch dolín aj v hrebeňových partiách,najmä v oblasti Salatína.

V roku 1957 Správa TANAP-u ustanovilastrážcov zodpovedných za kontrolu územia.Kvôli veľkej rozlohe oblasti, ktorá pripadala najedného strážcu však nebolo možné ochrániť celétoto rozsiahle územie. V čase vyhláseniaTANAP-u v roku 1949 bol početný stav kamzíkalen 132 jedincov. V tom období podľa informáciípoľovníkov, pastierov a vtedajších zverostrážcovžilo len v Západných Tatrách viac ako 100 kam-zíkov. V rokoch 1949 až 1959 dosiahla jeho po-četnosť na území celého TANAP-u takmer 900jedincov. V nasledujúcich rokoch však mala po-pulácia tatranského kamzíka neustále klesajúcutendenciu. Z tohto dôvodu boli tatranské kam-zíky introdukované v rokoch 1969 - 1976 do Níz-kych Tatier. Tam sa úspešne rozšírili v alpínskomvegetačnom stupni medzi Králičkou a Chaben-com. Po zmene spoločenských pomerov – poroku 1989 – nastúpila na Slovensku v starostli-vosti o prírodu vo veľkej miere anarchia. V tomčase si niektorí ľudia začali demokraciu vysvet-ľovať po svojom, čo malo katastrofálne následkypre kamzíky na celom území Tatier. V roku 2000zostalo v Západných Tatrách len 38 a v celých Ta-trách len 160 kamzíkov.

Preto bol v roku 2000 odštartovaný projekt nazáchranu tatranského kamzíka. Bola doňho za-pojená Správa TANAP-u, Štátne lesy TANAP-ua Správa Národného parku Nízke Tatry, ako ajmimovládne organizácie. Projekt riešil tri zá-sadné okruhy problémov:1. Monitoring početnosti, vekovej a sexuálnej

štruktúry populácie a neustálne stráženiekamzíkov priamo v teréne vrátane nočnýchhodín.

2. Prípravu dlhodobého programu na záchranutatranského kamzíka na roky 2001 – 2005.

3. Zvýšenie informovanosti užívateľov tatran-ského regiónu o problematike kamzíka.

Pozitívom projektu bolo paralyzovanie py-tliactva, najmä v častiach, kde TANAP susedís poľským Tatranskym Parkom Narodowym.V súčasnosti môžeme povedať, že základný cieľprogramu záchrany kamzíka sa podaril, lebo na-stala stabilizácia a nárast kamzičej populácie,nielen v TANAP-e, ale aj v NAPANT-e. Užv roku 2006 bolo v TANAP-e napočítaných 488jedincov.

Koliba Žleby za Babkami r. 1950 (fotoarchív:B. Haluška)

Chátrajúca koliba na Poľane okolo roku 1955 (fo-toarchív: Lipt. múzea)

155

Systematický výskum kamzičej zveri začalrealizovať až po roku 1945 poľský prírodovedecAdam Somnicki, ktorý v roku 1961 spracovalmorfológiu kamzičích rožkov z územia Tatier.Na slovenskej strane Tatier bol najznámejšímznalcom tatranských kamzíkov Milič Blahout.Na základe jeho výskumov bola vyčlenená novágeografická rasa. Ako hlavné kritériá odlišnostipoužil Milič Blahout základné rozmery lebiekkamzíkov. Na základe týchto kraniometrickýchmeraní v Brne v roku 1971 bol prijatý a schvá-lený nový poddruh kamzík vrchovský tatranský

Kamzice s mláďatami (foto: M. Ballo)

Strážcovia TANAP-u na Sivom vrchu Ján Hoľma,Pavol Gavlák, Milan Ballo, Jozef Jandura (fotoar-chív: M. Ballo) Milíč Blahout (fotoarchív: J. Pecháček)

156

(Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý bol neskôrpotvrdený aj pomocou molekulárno-genetic-kých analýz. Tatranský kamzík je jednýmz 10 poddruhov žijúcich na svete.

Tatranské kamzíky obývajú biotopy v alpín-skom a subalpínskom vegetačnom stupni, okra-jovo aj hornú hranicu lesa až po najvyššievrcholy Tatier. Do pásma lesa schádzajú najmä

v zimnom období počas veľkých záľah snehu zapotravou.

V súčasnej dobe sa tatranským kamzíkomopäť začína dariť. Stabilitu ich populácie po-tvrdilo aj jesenné sčítanie v roku 2012. Počastohto sčítania bolo evidovaných 1096 kamzíkov,z čoho bolo na slovenskej strane 810 a na poľskejstrane Tatier 286 jedincov.

Kamzík pod vrcholom Ráztoky zima 2010 (foto: M. Ballo)

Kamzíky na jarabine v Hlbokej doline zima 2012 (foto: M. Ballo)

157

Okrajová populácia kamzíka v Západných Tatrách

Na základe toho, že o populácii kamzíkavrchovského v Západných Tatrách bolo len máloinformácií, niektorí autori ešte v nedávnej mi-nulosti uvádzali, že kamzíky do Západných Ta-tier prešli v 19. stor. z Vysokých Tatier. Prvýoficiálny úlovok kamzíka na území ZápadnýchTatier je známy z roku 1893 z Kamenistej doliny.Kamzík bol ulovený Štefanom Harmanom – ko-kavským mlynárom. V Bobroveckej doline bol

prvý úlovok kamzíka zaznamenaný v roku 1912.Ulovený bol miestnym horárom.

Väčšina prírodovedcov obracala svoju pozor-nosť na Vysoké a Belianske Tatry. Západné Tatryboli a sú väčšinou v súkromnom vlastníctvea v minulosti boli intenzívne hospodársky využí-vané najmä na aktivity spojené so salašníctvoma pastierstvom.

Tvrdenie, že kamzík v Západných Tatrách nieje pôvodný, vyvracia nález lebky kamzíkav prvom Roháčskom plese zo dňa 30.8.1985,ktorej vek bol určený uhlíkovou metódou na 357rokov.

Výskyt kamzíka v Západných Tatrách bolv minulosti pravdepodobne závislý od intenzitypoľovníctva a pytliactva. Archívne materiály po-tvrdzujú, že napríklad v roku 1881 boli veľké po-ľovačky na kamzíky v „Liptovských Tatrách“. Premalú početnosť kamzíkov bolo v roku 1924 na-riadenie o ich ochrane vo Vysokých Tatrách roz-šírené aj na Belianske a Západné Tatry.

Andrej Žuffa, v prvej polovici 20. storočia ná-jomca poľovného revíru v Bobroveckej doline vosvojich pamätiach spomína, keď mu raz tamojší

Kamzíky v hlbokom snehu postupujú do lesa,Hlboká dolina zima 2010 (foto: M. Ballo)

Ovce na paši na Veľkej kope v roku 2011 (foto: M. Ballo)

158

bača odkázal, aby urobil poriadok s medveďom,ktorý mu neustále chodí na salaš. Vybral sa namiesto činu. Vyšiel do doliny a vo Vreci sliedilpo zveri. Kochal sa pohľadom na zdatného kam-zíka, keď ho vyrušil výstrel. Zrazu sa jeho kam-zík kotúľal dole strmým žľabom a v staromsnehu po ňom zostávala červená šmuha. Ponižeobjavil troch pytliakov. Strieľať na nich nechcel.Využil blízky balvan, ktorý na nich spustil. Py-tliaci, odskakujúc od roztriešteného balvana, za-čali strieľať. Žuffa nemal inú možnosť, ako saokamžite schovať. O výsledku zrážky rozhodla

hmla valiaca sa cez hrebeň z Oravy, ktorá v ne-zvyčajne krátkom čase prerušila zrakový kontaktmedzi nim a pytliakmi. Po chvíli zazneli štrko-tajúce palice a počul, že pytliaci sa dorozumie-vajú v poľskom jazyku a postupujú na hrebeň.Nevedel, čo majú zalubom, preto sa ukryl zaväčší balvan, vyzul si topánky podbité cvočkami,aby sa pri chôdzi neprezradil, a trpezlivo čakals prichystanou puškou. Po chvíli začul ďalší roz-hovor, ale už nad svojím úkrytom. Vykuknúcspoza skaly zbadal tri chrbty, tri vojenské pušky,svojho kamzíka a pokojne odpočívajúcich pytlia-

Továrnik Andrej Žuffa s uloveným kamzíkom r. 1928 (fotoarchív: Lipt. múzea)

Panoráma kamzičieho biotopu z Babiek (foto: M. Ballo)

159

kov. Vo svojich zápiskoch potom zaznamenal:„Mal som dobrú príležitosť poslať ich tromi ra-nami do horúcich pekiel, kam patrili.“ No ne-urobil to. Počkal, až sa posilnia a zmiznú zahrebeňom.

Keď po čase Andrej Žuffa s priateľom navští-vil Zakopané, pri kochaní sa prírodou v okolíMorského Oka, zbadal pod Rysmi kamzíka.Okoloidúcim goralom povedal, že tamto je koza.Oni mu povedali, že u nich kozy nieto a naotázku, kde sú kozy povedali, že sú v Liptove naHoliach a vo Vreci. Spomenul im príhodu v Bob -roveckej doline. Na tvárach goralov zbadal zneis-tenie. Ubezpečil ich, že neprivolá žandárov.Vysvetľovali mu, že nešli po nájomcovi revíru,ale po turistovi. Nechceli mu ublížiť, iba ho za-strašiť.

Andrej Žuffa vo svojich pamätiach píše, žepoľskí pytliaci poľovali na kamzíkov v našich ho-rách aj bez pušiek tak, že na nebezpečných pre-chodoch porozkladali čerstvo olúpenú kôru zosmreka alebo jedle (lov na tzv. luby), niekedy po-nastavovali aj oká. Potom týmto smerom durilikamzíky. V jeseni zapálili aj suchú trávu v smerevetra a oheň sa rýchlo šíril. Vyplašené kamzíkyozlomkrky utekali a buď sa chytili do oka, alebosa pošmykli na mokrej kôre a spadli do priepasti,kde sa zabili.

Pred koncom 2. svetovej vojny žilo v Západ-ných Tatrách pravdepodobne historické maxi-mum kamzíkov – 300 kusov. Pytliactvo saintenzívne rozšírilo po 2. svetovej vojne. V roku1946 sa pytliačilo všade, no najmä v ZápadnýchTatrách a v západnej časti centrálnych Tatier. Ne-priaznivý stav v populácii kamzíkov ešte znáso-bila veľmi ťažká zima 1945/1946. Len v oblastisprávy štátnych lesov „Vysoké Tatry“ sa našlo 30uhynutých kamzíkov.

V roku 1975 bola v Západných Tatrách vlád-nym nariadením vyhlásená chránená kamzičiaoblasť, ktorej cieľom bol zákaz výkonu práva po-ľovníctva v kamzičích biotopoch.

Po roku 1989 po zmene spoločenských pome-rov pytliactvo spôsobilo, že Západné Tatry sú ce-

Tabuľa chránenej kamzičej oblasti na Poľane(foto: M. Ballo)

160

loplošne postihnuté úbytkom kamzíkov. Z Jalo-veckej doliny kamzíky postupne vymizli. Tentofakt potvrdzuje aj údaj v Programe záchranykamzíka vrchovského z roku 2000, kde sa uvá-dza, že v závere Jaloveckej doliny sa už kamzíkynevyskytujú.

Po rozbehnutí dlhodobého Programu na zá-chranu tatranského kamzíka na roky 2001 –2005, súčasťou ktorého bolo aj stráženie kamzi-čích čried, bola rozbehnutá strážna služba, ktorása postupne profesionalizovala. Pravidelné po-chôdzky strážcov a razantný postup pri kontrole

Kamzík na Vápencovej kope – Grapy r. 2011 (foto: M. Ballo)

Kamzík na paši, Grapy 2010 (foto: Z. Ballová)

161

dodržiavania Návštevného poriadku TANAP-uspôsobilo, že v biotopoch kamzíka nastal väčšípokoj a hlavne útlm pytliactva.

Kamzíky sú prispôsobené životu v alpínskomstupni, ktorý je ne pre svoje špecifické klimaticképomery nevyhnutnosťou. Čo sa týka vegetácie,vápencové podložie je pre kamzíky výhodnejšie.Botanicky pestrejšia skladba produkuje viac bio-masy.

Populácia žijúca na okraji rozšírenia nemápodmienky zhodné s jadrovou populáciou.Život kamzíkov v okrajovej populácii je v porov-naní s podmienkami v jadrovom areáli ťažší.Kamzíky tu na všetko reagujú omnoho citlivej-šie. Okrajová populácia sa dokáže v prípadepriaznivých podmienok rýchlejšie rozmnožovať.Je tu menšia konkurencia o teritóriá v rámcivlastného druhu, no v prípade pôsobenia nega-tívnych vplyvov (napr. človeka alebo predátorov)je okrajová populácia omnoho zraniteľnejšia.Celková početnosť vo veľkej miere závisí od po-četnosti v jadrovom areáli. Pri zvýšení počet-nosti v jadrovom areáli sa početnosť zvýši ajv okrajovom biotope rozšírenia a pri poklesev centrálnom biotope početnosť výrazne klesá ajna okraji výskytu. Z toho vyplýva, že okrajovápopulácia v komplexe Jaloveckej doliny sa stávaakýmsi barometrom populačnej krivky populá-cie kamzíka v Západných Tatrách.

K tejto tabuľke chcem uviesť, že sčítanie nemusíbyť vždy, najmä vinou počasia úspešné, a môže toskresliť výsledky – pozri rok 2011, údaj za Jalo-veckú dolinu. Čo sa týka Jaloveckej doliny, vidieť,ako sa populácia dokáže „spamätať“, keď sa pô-sobenie negatívnych javov zminimalizuje a stavynarastajú aj v jadrovom území.

Okrajová populácia musí čeliť väčšiemu tlakupredátorov ako aj antropickým vplyvom. Po-môcť takejto populácii je možné pravidelnýmmonitorovaním, dôsledným dodržiavaním ná-vštevného poriadku TANAP-u, a tak minimali-zovať stres kamzíkov spojený s pobytom ľudí vovysokohorskom prostredí. Nemalú úlohu tiežzohráva neustála osvetová činnosť spojená s po-ukazovaním na negatívne vplyvy na populáciukamzíkov.

Najobľúbenejšou pochúťkou kamzíkov je soľ

O potrebnosti zriaďovania solísk pre kamzičiuzver sa už mnoho popísalo a narozprávalo. Napoľskej strane Tatier – v TPN sa kamzíkom soľuž nedáva. Pracovníci národného parku to zdô-vodňujú tým, že kamzíky sa nezoskupujú a týmim hrozí menšie riziko od predátorov a tiežmenšie riziko prenosu nákaz medzi nimi. Tutreba spomenúť, že takmer celé územie TPN jev štátnom vlastníctve a reguláciu zveri tu vyko-náva personál parku. Správa parku rozhoduje, čisa soliská zriadia alebo nie. Tak isto je to so soli-skami pre jeleniu zver. Poľuje sa len v malej častina súkromných pozemkoch.

Územie Západných Tatier je z veľkej časti vovlastníctve urbariátov. Výkon práva poľovníctvavykonávajú poľovnícke združenia. Súčasťou po-ľovných revírov sú aj kamzičie biotopy. V každejdoline na hornej hranici lesa sú zriadené soliskás dlhoročnou tradíciou pre jeleniu zver. Tieto so-liská počas zimy s obľubou navštevujú kamzíky

Vývoj početnosti kamzíkov v Západných Tatrách do roku 2000:

1986 212 ks 1989 132 ks 1993 59 ks 2000 38 ks

Vývoj početnosti kamzíkov v Západných Tatrách a Jaloveckej doliny od roku 2000:

Rok ZápadnéTatry

Jaloveckádolina

TANAPspolu

2001 34 - 275 2002 46 3 286 2003 53 6 333 2004 54 9 427 2005 75 11 486 2006 76 12 488 2007 58 14 532 2008 106 21 701

Rok ZápadnéTatry

Jaloveckádolina

TANAPspolu

2009 69 22 631 2010 126 27 841 2011 131 15 929 2012 130 25 810

162

pri zachádzaní do týchto lokalít za púčikmia plodmi jarabiny. Nepoviem nič nové, že soliskána hornej hranici lesa počas zimy, najmä keď tosnehová pokrývka v predjarnom období dovolí(firnový sneh), chodia z času na čas „skontrolo-vať“ predátory (rys a vlk).

Aby sa toto riziko strát znížilo, je potrebnézriaďovať soliská pre kamzíky na bezpečnommieste, kde kamzíky nie sú ohrozené lavínamia predátormi. Ako príklad uvádzam moje pozo-rovanie zo dňa 26.5.2007. V tomto období bolouž dostatok zelenej paše i na hrebeni ZápadnýchTatier. Pri zostupe zo Skriniarok som sledovalstopu kamzíka snehovým poľom, ktorá končila

Stopy kamzíkov v lese pri jeleňom solisku Hlboká dolina, zima 2009 (foto: M. Ballo)

Stopy vlkov na jeleňom solisku, Podválovce 2011(foto: M. Ballo)

Zoznamovací ceremoniál na solisku, Salatín2013 (fotopasca: M. Ballo)

163

až na jeleňom solisku v pásme lesa Hlbokej do-liny. Kamzík prešiel asi 500 m pásmom kosodre-viny a potom cca 70 m riedkym lesom, aby sadostal k svojej „pochúťke“. Udržiavaním solískna hrebeni sa riziko napadnutia kamzíkov pre-dátormi znižuje.

Skromnosť v zimnom období

Kamzičia zver má v letnom období veľmi roz-manitú potravu, čo je dané pestrosťou vysoko-horských rastlinných spoločenstiev alpínskehoa subalpínskeho pásma.

V zimnom období sa musia uskromniť. Je topre ne najťažšie obdobie v roku. Počas zimy stra-tia 25 – 40% svojej hmotnosti. V tomto obdobízožerú temer všetku rastlinnú potravu, čo nájdu.Ľudovo by sa dalo povedať, že hlad je najlepšíkuchár. Zimné druhové zloženie potravy je re-gulované množstvom snehu a mnohokrát zaľad-nením svahov. Keďže bylinná potrava jevplyvom veľkého množstva snehu alebo zaľad-nením nedostupná, kamzíky sú odkázané len nališajníky rastúce na skalách.

Stáva sa to po náhlych otepleniach s dažďom,ktorý v zápätí zamrzne. Zo snehu sa vytvorí ne-dobytný pancier a všetko ostatné je pokryté hru-

Kamzíča po prvý raz ochutnáva soľ, Salatín 2013(fotopasca: M. Ballo)

Kamzičia rodinka na solisku, Salatín 2013 (foto-pasca: M. Ballo)

Počas leta majú kamzíky hojnosť potravy (foto: M. Ballo)

164

bou vrstvou ľadu. Kamzíky sú v tom čase kvôlihroziacim pádom takmer bez pohybu. Pozorovalsom takto vyhladované kamzíky ako ratičkamirozbíjajú ľad na skalách, aby sa dostali k lišajní-kom, čo na nich rastú. Počas obedňajšieho ote-plenia, keď ľadový pancier zmäkne a dostanú sak porastu brusničia, obžerú ho až tesne k zemi.

Mal som možnosť nahliadnuť do bachorcovuhynutých kamzíkov. Obsahovali ihličie z koso-dreviny, výhonky smrekov, viacero druhov tráv,dužinaté lístky kuklice horskej, lišajníky, machya v predjarnom období púčiky a plody jarabinyvtáčej. Niekedy obsahoval bachorec aj celé ko-náriky i s púčikmi jarabiny a vŕby rakyty dlhé

V zimnom období sa uskromnia aj s lišajníkmi rastúcimi na skalách (foto: M. Ballo)

19. 2. 2009 Hlboká dolina, vyhladované kamzíky v hlbokom snehu schádzajú do lesa (foto: M. Ballo)

165

5 – 7 cm. Samozrejme, že vizuálne sa všetka po-trava nedala identifikovať.

Aj počas zimného obdobia 2003 – 2004, ktorébolo pre kamzíky pomerne priaznivé, som viac-krát našiel pobytové znaky (trus, stopy) na hor-nej hranici lesa a dokonca aj v pásme lesa.

Bolo to v marci a apríli, keď sa vytvoril firn,po ktorom sa nezabárali a mohli sa tak bez väč-šej námahy presúvať za potravou. Pri jednej ta-kejto pochôdzke hrebeňom medzi Hlbokoudolinou a dolinou Parichvost pri výstupe na Pa-choľa som našiel (po prvýkrát) čerstvo obhry-zenú kôru z jarabiny vtáčej. Bolo tov nadmorskej výške 1 700 m n. m. Zo snehutrčala koruna s časťou kmeňa. Podľa stôpv snehu a ich veľkosti tam bola rodinka kamzí-

kov s minuloročným mladým, háčikárom(mladý kamzík vo veku do troch rokov) a do-spelou kozou. Túto rodinku som mal možnosťpozorovať viackrát počas zimy. Vzal somvzorku konárikov z obžratej jarabiny a kamzi-čieho trusu spod stromu. Kamzíky okrem kôryobžierali púčiky a plody. Zaujala ma obhryzenájarabina a najmä spôsob obhrýzania. Viackrátsom pri obhrýzaní drevín pozoroval jeleniuzver. Pretože jelenia zver má vpredu len spodnézuby a na hornej čeľusti stvrdnutú chrupavku,pri ohryze zahryzuje spodnou čeľusťou, po-šklbávaním hlavy sa kôru snaží zlupovaťa potom ju konzumuje. Strom má po ohryze je-leňou zverou viditeľné stopy po lúpaní (mno-hokrát rozstrapkaná kôra, lyko a pozalupovaná

Kamzíkmi vyhrabané a spásané brusničie(foto: M. Ballo)

Líškami vyhrabané diery ku kamzíkovi uhynu-tému v lavíne, 16. 3. 2007 Lysec (foto: M. Ballo) Kôra obhryzená kamzíkmi (foto: M. Ballo)

Stopy kamzíkov do lesa, 19. 2. 2012 Hlboká do-lina (foto: M. Ballo)

166

kôra po kmeni). Po ohryze kamzíkom mákonár znaky viac po obhrýzaní, ako lúpaní.Rozdiel medzi ohryzom jeleňou a kamzičouzverou je možné porovnať na fotodokumentá-cii.

Po preštudovaní viacero zdrojov z literatúryzaoberajúcou sa potravou kamzíkov sa mi nepo-darilo nájsť takýto údaj o ohryze kôry kamzíkmi.Dospel som k názoru, že pri konzumácii väč-šieho množstva plodov jarabiny, ktoré sú výdat-ným zdrojom najmä vitamínu C, si obhrýzanímkôry dopĺňali chýbajúce triesloviny. Výnimočnépozorovanie kamzíkov na Salatíne mám zo dňa20.8.2004, keď sa mi podarilo zdokumentovaťkamzicu, ktorá mala celoročne tmavohnedé sfar-benie srsti (odborný výraz pre tento jav je mela-nizmus, čiže opak albinizmu). Je to zriedkavý jav.Už som ju predtým viackrát pozoroval, ale od-fotografovať sa mi ju dovtedy nepodarilo. Pozo-roval som ju ešte v nasledujúcom roku, alepotom už nie. Zrejme jej sfarbenie sa jej staloosudným, najmä počas leta ju bolo zďaleka vi-dieť.

Čím majú kamzíky väčší pokoj, tým sa častej-šie odvážia zostúpiť do pásma lesa. Počas zim-ného obdobia je dôležitým podnetom na zostupaj potrava, keď v hrebeňových častiach je buď

Kamzica má aj počas leta tmavohnedé sfarbenie (melanizmus), Salatín 2004 (foto: M. Ballo)

Kôra obhryzená jeleňmi – sú skôr stopy po lúpaní,ako obhrýzaní (foto: M. Ballo)

167

pod veľkou vrstvou snehu alebo pre kamzíkypod nedobytnou premrznutou snehovou kôrou,či dlhotrvajúce nepriaznivé počasie. Nižšie zná-zornené grafy ukazujú, že frekvencia zostupovkamzíkov do pásma lesa je najvyššia právev zimných mesiacoch, kedy sú najnižšie prie-merné teploty a dochádza akumulácii zrážok voforme snehu.

V týchto častiach dolín sa okolo hornej hra-nice lesa nachádza mnoho jarabín, ktorýchpúčky sú zdrojom živín a vitamínov.

V pásme lesa je pri dlhotrvajúcom výdatnomsnežení menšia snehová vrstva a z tohto dôvodutam nie je potrebné až také veľké úsilie na pre-hrabanie sa k potrave v porovnaní s otvorenýmipriestranstvami. Časť snehových zrážok zostáva

Kamzík v ruji, Grapy 2010 (foto: M. Ballo)

Priemerný mesačný úhrn zrážok a teplota vzduchu na Salatíne (2005 – 2011) a sumárny počet pozoro-vaní kamzíka v pásme lesa v Jaloveckej doline a v centrálnej časti Vysokých Tatier (L. Holko)

168

v korunách stromov a tesne pod kmeňmi je po-trava prístupnejšia. Tiež kríčky čučoriedok súv lese od zeme vyššie (majú aj 30-40 centimet -rov). Na smrekoch, ktoré sú zavetvené až k zemi,rastie množstvo lišajníkov, ku ktorým sa kam-zíky dostanú bez námahy. V takýchto situáciáchmáme potvrdené zostupy kamzíka do lesa.

Kamzíky doplácajú na nezodpovednosť človeka

Uvediem tu niekoľko príkladov, aby si čitateľmohol urobiť vlastný názor a jasnú predstavuo tom, ako človek svojím nezodpovedným ko-naním škodí nielen sebe, ale aj kamzíkom.

Výška snehu na lokalite Červenec (1500 m n.m.) v zimách 2005-2011; extrémne sneženie vo februária marci 2009 a snehovo veľmi slabé zimy 2010 a 2011. Tento graf jasnejšie naznačuje, že v snehovo sla-bých zimách 2010 a 2011 bolo v Jaloveckej doline menej pozorovaní kamzíka v lese a v Tatrách v zime2009 s vysokým maximom snehu ich bolo veľmi veľa; * prvý rok pozorovaní, t. j. 2005 pre Jaloveckú do-linu a 2006 pre V. Tatry nie je celkom porovnateľný s ďalšími rokmi, lebo pozorovanie sa nezačalo v no-vembri, ale až v januári (L. Holko)

20. 10. 2013 Salatín, kamzík, ktorý pravdepodobne pri úraze prišiel o oko (foto: M. Ballo)

169

V každom ročnom období a za každého po-časia som sa vždy snažil chodievať do záverovdolín, aby som vedel, čo sa tam deje. Najmäv zimnom období som návštevy týchto lokalítvykonával s rešpektom a s maximálnou opatr-nosťou, najmä čo sa týka lavín. Keď sa urobítvrdý snehový podklad a naň napadne viac ako20 cm snehu, z vlastných skúseností viem, že ná-všteva doliny Parichvost predstavuje kvôli hro-

ziacim lavínam veľké riziko. Je to najlavínovejšiadolina v celých Tatrách.

Okrem žľabov ústiacich do tejto doliny tuhrozí pád lavíny aj dole celou dolinou. Keď po-viem, že jediný prístupový chodník do Pari-chvosta pretína všetky tieto lavínové žľaby, tak sikaždý vie predstaviť, aké tu hrozí riziko. Dňa17.1.2004 som po výdatnom snežení, keď bolouž pod Lyscom približne 40 cm nového snehu,

Parichvost po veľkej lavíne v roku 1975 (fotoarchív: Ľ. Včela)

Kamzíky obžierajú lišajníky zo smreka, zima 2012, Hlboká dolina (foto: M. Ballo)

170

zbadal asi dvojdňové ľudské stopy smerujúce doParichvosta. Stopy boli viditeľné len pod koru-nami smrekov, kde nezapadli snehom. Odhadolsom, že sa tam môže nachádzať 4 – 5 osôb. Vy-bral som sa po nich, lebo som bol zvedavý kamišli. Odbočku do Hlbokej doliny minuli a sme-rovali hore dolinou Parichvost. Keď som došieldo žľabu „Vyvieranice“, zbadal som chlapa v čer-venej vetrovke. Poistil som sa a poslal SMS bra-tovi Paľovi, kde sa nachádzam. V lese za žľabomsom našiel chlapa a dva stany. Povedal mi, že máporanenú nohu a jeho štyria kamaráti išli sme-rom na Baníkov. Správal sa arogantne, že onisem ísť môžu, im sa vraj nemôže nič stať. Keď mipovedal, že tu majú Vavrouška (bývalý federálnyminister životného prostredia, ktorý tu s dcérouzahynul 20. 3. 1995 v lavíne), vzdal som sa ďal-šieho upozorňovania.

Povedal som mu, že porušili všetko, čo sa daloa dal som mu pokutu 2000 korún. Nechal sommu na mňa telefón, aby mi zavolal, keď všetcizídu dole. Vzhľadom na obrovské lavínové ne-bezpečenstvo som uháňal na lyžiach dole. Priodbočke do Hlbokej doliny som si všimol, žez nej idú dve bežiace ľudské stopy. Pritom nahor

nešla žiadna. Blyslo mi hlavou, či bivakári z Pa-richvosta nepoblúdili. No po Lysec sa mi ich ne-podarilo dobehnúť. Pod Lyscom mi zvoniltelefón a predtým kontrolovaný turista z Pari-chvosta mi oznámil, že mu kamarát poslal SMSsprávu, že ich strhla lavína a dvaja kamaráti chý-bajú. Zaujímavé bolo to, že išlo o záchranu živo-tov a oni komunikovali medzi sebou SMS-kami.Okamžite som volal horskú službu do Žiarskejdoliny a vysvetlil im, čo sa stalo. Asi po desiatichminútach som si overil v akom štádiu je zá-chranná akcia a dozvedel som sa, že na ceste jevrtuľník. Podarilo sa mi dovolať chlapíkovi z Pa-richvosta, čo mi oznámil lavínové nešťastie. Po-vedal mi, že vidí lavínisko a na ňom len dvochkamarátov. Informoval som ho, že vrtuľník je naceste. Hneď som informoval horskú službu o ak-tuálnom stave a potvrdil som, že informácia o la-víne je pravdivá. Potom som už počul vrtuľník,ako letí do Parichvosta. Po chvíli letel späťa znovu hore. Videl som, že situácia je vážna. Užsa stmievalo, bol som premočený a premrznutý,tak som sa pobral dole dolinou. Pred dolinousom stretol asi 15 chlapov z horskej služby, ktorípostupne odchádzali do Parichvosta na lyžiach.

Lavína z Ráztoky do Parichvosta, 24. 4. 2009(foto: M. Ballo)

Mohyla na počesť Vavrouška v Parichvoste(foto: M. Ballo)

171

Medzi tým vrtuľník stále vyvážal hore psovodovso psami. Dvoch postihnutých našli v lavíne. Bo-hužiaľ, už boli mŕtvi. Keby mali lavínové vyhľa-dávače, jeden z nich by to pravdepodobne prežil.Vzhľadom na zlé podmienky ich vrtuľník zviezolaž na druhý deň. Na nasledujúci deň som sa sozachránenými stretol, ale z ich strany to už bolapokora. Potom sa ešte vedúci skupiny – chlapíkod stanu – na tlačovej konferencii v Prahe pokú-šal mňa aj celú záchrannú akciu očierňovať, ale

po mojej reakcii na internete a reakcii Horskejslužby sa asi po mesiaci prišiel ospravedlniť a po-ďakovať za záchranu.

Dňa 26. 5. 2006 na Poľane postihla lesnéhohospodára srdcová nevoľnosť. Miestami strácalvedomie, nedalo sa mu dýchať, naťahovalo ho navracanie. Zavolal som vrtuľník, ktorý asi o 30-40minút priletel z Popradu a odviezol ho do ne-mocnice v Liptovskom Mikuláši. Všetko nako-niec dobre skončilo.

Záchranársky vrtuľník na Poľane, 26. 5. 2006 (foto: M. Ballo)

Lavína v Parichvoste, 24. 4. 2009 (foto: M. Ballo)

172

Dňa 15.1.2006 sme išli s dcérou Zuzkou nalyžiach hore Bobroveckou dolinou ku krížu priBrestovej. V Podválovcoch sme pozorovali ďa-lekohľadom štyroch kamzíkov z Poľany. Jedenbol o poznanie menší – bolo to mladé. Podvrcholom Salatína sedel skialpinista a kamzíkychceli prejsť do Podválovcov z hrebeňa Lysca.Viditeľne im prekážal. Nakoniec sa po jednomodvážili k zoskoku zo snehového preveja (asi5 m) a potom veľkými skokmi bežali celým zá-verom doliny Podválovcov a každý z nich sa za-stavil až v protiľahlom svahu v skalách – v bezpečí.Každému chvíľu trvalo, kým sa odvážil k ri-skantnému zoskoku z preveja. Najdlhšie sa osme-ľovalo kamzíča. Trvalo mu to asi desať minút,no nakoniec to šťastlivo zvládlo. V podvečersme sa v doline stretli so skialpinistom zo Salatína.Poznal som ho podľa svetlozelenej vetrovky. Po-tvrdil mi, že bol na Salatíne. Spomenul som mupríhodu s kamzíkmi a povedal mi, že on ich ne-videl. Aj tento prípad potvrdzuje, že mnohokrátsi myslíme, že sme v prírode sami, ale nemusí tobyť vždy pravda. Takéto vyrušovanie sa pre kam-zíky nekončí vždy šťastlivo ako v tomto prípade.

Dňa 19.8.2013 bol turistami nahlásený požiarna bočnom hrebeni z Pachoľaťa medzi Parichvos-

tom a Hlbokou dolinou (v závere dolinky Vyvie-ranice, 1800 m n. m.). Nakoľko sa jednalo o ťažkodostupný terén a kvôli dlhotrvajúcemu suchuexistovalo vysoké riziko rozšírenia požiaru, na ha-senie boli nasadené dva vrtuľníky. Za dva dni letelina požiarovisko s vakmi naplnenými vodou 38krát. Vrtuľník zakaždým viezol 1500 litrov vody.Na druhý deň sa podarilo požiar uhasiť. Hluk ťaž-kých vrtuľníkov v doline konečne stíchol. Prvýkamzík sa v Parichvoste objavil až po mesiaci.

Záchranné akcie pri takomto veľkom nasa-dení ľudí a techniky prinášajú aj obrovskú záťažpre zvieratá. Zvieratá vystrašené hlukom vrtuľ-níka alebo prítomnosťou záchranárov môžu byťvyplašené a utečú do lavínového terénu, kde byza iných okolností nešli, pretože pre ne to pred-stavuje obrovské riziko. Pri takejto akcii sa ne-berie ohľad na nič iné, len zachrániťpostihnutých. Samozrejme, veď ide o ľudské ži-voty alebo záchranu lesa pred požiarom. Prírodaa zvieratá sú na vedľajšej koľaji i keď si to ná-vštevníci privodia svojou ľahkomyseľnosťoua porušením výstrahy Záchrannej horskej službyo lavínach, či zimnej turistickej uzávery dolinyalebo nezodpovedným narábaním s otvorenýmohňom.

20.8.2013 vrtuľník pri hasení požiaru v Parichvoste (foto: M. Ballo)

173

Kamzík žije vysoko v horách a pre človekastále zostáva v mnohých smeroch tajomným ži-vočíchom. Pokúsil som sa poodhaliť niečo z jehoživota, ponúknuť širokej verejnosti informácie

o týchto krásnych zvieratách. Súčasne chcemupozorniť na naliehavú potrebu starať sa o nea chrániť ich pred vyhynutím, pretože všetky po-kusy o chov tatranských kamzíkov v zajatí

20. 8. 2013 uhasený požiar v Parichvoste (foto: M. Ballo)

Uhynuté kamzíky zo Žiarskej doliny, 31. 12. 1971 (fotoarchív: M. Ballo)

174

v obore a v zoologických záhradách zlyhali.Kamzík, rovnako ako človek, potrebuje ničímnerušenú slobodu a voľnosť. Človek môže prejeho záchranu urobiť najviac a príroda mu potom

pomôže. Nebuďme preto ľahostajní. Bude záležaťlen na nás, či kamzík, vzácna a jedinečná perlaTatier, zostane zachovaný pre budúce generácieako symbol nádhernej vysokohorskej prírody.

Kamzíky väčšinu svojho života prežívajú nad hornou hranicou lesa bez ohľadu na počasie, Pachoľa4. 3. 2009 (foto: M. Ballo)

BAČKOR, P. 2008: Brief information on the restitution of the Tatra Chamois (Rupicapra rupicapratatrica) in the Nízke Tatry Mts., central Slovakia (Artiodactyla: Bovidae). Lynx. ISSN 0024–7774,39(1), s. 25-30.Ballo, M., Holko, L. 2012. Priestorová a vertikálna distribúcia kamzíkov v TANAP-e. In: Latner,J. Sborník referátů mezinárodní konference. 100 let chovu kamzíka horského v Jeseníkách. Bruntál,11.-12. října 2012, s. 67-82. Jesenický kamzík, o.s.BALLO, M. 2004: Skromnosť v zime,TATRY,6,s.13.Ballová, Z. 2009. Fluktuácia svišťa vrchovského tatranského (Marmota marmota latirostris) v Zá-padných a Belianskych Tatrách. Bakalárska práca. Katedra zoológie PRIF UK, Bratislava.Ballová, Z. 2012. Vývoj rozšírenia a početnosti svišťa vrchovského tatranského so zameraním naZápadné a Belianske Tatry. Naturae Tutela 16(2), s. 169-178.BLAHOUT, M. 1976: Kamzičia zver. Príroda, BratislavaJANIGA, M., ZÁMEČNÍKOVÁ, H. 2002 Zoologická charakteristika historických údajov o kam-zíkoch (Rupicapra rupicapra tatrica Blahout, 1971) v Tatrách ako podklad pre vyhodnotenie ichsúčasnej početnosti. In. Ed. Janiga, M., Švajda, J. Ochrana kamzíka s.99-182. Správa Tatranskéhonárodného parku, Správa národného parku Nízke Tatry, Výskumný ústav vysokohorskej biológieŽilinskej univerzity.NÁVŠTEVNÝ PORIADOK TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU 1999. Všeobecne zá-väzná vyhláška Krajského úradu v Prešove č. 1/1999 z 29. júna 1999 o Návštevnom poriadku Ta-tranského národného parku.RADÚCH, J. 2007 Hlavné druhy poľovnej zveri a ich obhospodarovanie – Kamzičia zver.s.201-213. In: Kolektív autorov r. 2007 Poľovníctvo v Liptove. Ed.: Okresné organizácie Slov. poľovníc-keho zväzu Lipt. Mikuláš a Ružomberok.RADÚCH, J. 2008: Ako to v minulosti bolo a v súčasnosti je s populáciou kamzíka v ZápadnýchTatrách, In: Zborník 60 rokov Tatranského národného parku, s.127-138. Štátne lesy TANAPu, Ta-transká Lomnica.

LITERATÚRA

Zuzana Ballová

Svišť vrchovský tatranský

(Marmota marmota latirostris)

176

Na Slovensku sa v súčasnosti vysky-tuje poddruh svišťa vrchovského(Marmota marmota Linnaeus,

1758) – svišť vrchovský tatranský (Marmota mar-mota latirostris Kratochvíl, 1961). Je to glaciálnyrelikt a endemit, ktorý sa na území Tatier izolo-vane vyvíjal už od pleistocénu, t.j. obdobia, ktorésa skončilo pred približne 10000 rokmi.

Svišť vrchovský je sociálny hlodavec, ktorýžije v rodinných zoskupeniach. Rodinu tvorí do-spelý samec a samica s mláďatami a niekedy ajtzv. subadulty (jedince pochádzajúce z predo-šlých vrhov, ktoré sa po dosiahnutí pohlavnejzrelosti neosamostatnili). Členovia rodinnej sku-piny obývajú spoločné teritórium a spoločne zi-mujú v jednej nore.

Vysoká sociálna organizácia sa pri horskýchdruhoch svišťov vyvinula postupne neskoršímosamostatnením mladých jedincov ako adaptáciana zhoršené podmienky prostredia pri osídlenívyšších polôh a väčších zemepisných šírok. Dô-ležitými znakmi vysokej socializácie sú použí-vanie spoločného priestoru a nôr v teritóriu sku-piny, hibernácia v jednej spoločnej nore, sociálnatermoregulácia počas zimy v zhluku spojená so

synchronizáciou fáz letargie a zrýchlenia meta-bolizmu, prítomnosť jedinej reprodukcie schop-nej samice v skupine, potlačenie reprodukcieu podriadených jedincov, monogamné alebo po-lyandrické (pohlavný zväzok jednej samice s via-cerými samcami) reprodukčné systémy a sta-rostlivosť o mláďatá zo strany obidvoch rodičov.

Rozšírenie svišťov v Jaloveckej doline

Areál rozšírenia svišťa vrchovského tatran-ského na území slovenskej časti Západných Ta-tier zahŕňa hlavný hrebeň Liptovských Tatier,Roháčov, Červených vrchov a Liptovských kôp,vrátane jeho bočných rázsoch s alpínskym a su-balpínskym pásmom. V minulosti nebolo rozší-renie a početnosť svišťov nikdy podrobnea kompletne zdokumentované na celom územíZápadných Tatier. Preto možno porovnať ichdnešné rozšírenie len s čiastkovými údajmiz jednotlivých lokalít, ktoré nezahŕňajú celú ob-lasť Západných Tatier a nie sú časovo ani kvali-tatívne rovnorodé.

Svišť vrchovský tatranský pred zimnou norou v závere Bobroveckej doliny (fotopasca: Z. Ballová)

177

Podľa historických údajov sa svište v Západ-ných Tatrách vyskytovali najzápadnejšie na hre-beni zo Sivého vrchu až po Hutianske sedlo.Profesionálny strážca Jozef Čajka spomína v liste

adresovanom RNDr. Andrejovi Štollmannovi, žepozoroval svište na Sivom vrchu od roku 1963.V roku 1968 boli ešte na Sivom vrchu zazname-nané tri svište. Poslednýkrát sa tam čerstvé po-

Hrebeň zo Sivého vrchu – pôvodný začiatok areálu rozšírenia svišťov v TANAP-e (foto: M. Ballo)

Hrebeň Gráp – západná hranica súčasného výskytu svišťov na území Jaloveckej doliny (foto: Z. Ballová)

178

bytové znaky našli v rokoch 1970 – 1971. Vtedybol na tejto lokalite zistený jeden jedinec. Z na-sledujúcich rokov pozorovania svišťov z uvede-nej oblasti nie sú známe a nebolizdokumentované ani ich pobytové znaky. Prioverovaní výskytu svišťov na Sivom vrchu v ro-koch 1999 – 2000 boli objavené tri opustenénory. V roku 2004 sa vo vrcholovej časti Sivéhovrchu našli torzá piatich opustených nôr. V tomistom roku v septembri pod Radovými skalamiv závere Suchej doliny pozoroval Ing. Jozef Čen-dula dva svišťe.

Alpínsky a subalpínsky vegetačný stupeň Ja-loveckej doliny tvoria začiatok západného areálurozšírenia svišťa na území TANAP-u. Najzápad-nejšia obývaná kolónia zistená v rokoch 1977 –1978 sa nachádzala na Brestovej a na liptovskejstrane nadväzovala na kolóniu v Bobroveckejdoline. Toto osídlenie malo súradnice 19 ° 41 ‘11 „ v. z. d. a vtedy tvorilo hranicu najzápadnej-šieho prirodzeného rozšírenia svišťa v Tatrách.V rokoch 1999 – 2004 bola najzápadnejšia obý-vaná kolónia zistená na Grapách v prvom žľabeRusnačky v smere od vrcholu Salatína. V lete2008 bola v druhom žľabe Rusnačky zazname-

naná kolónia, ktorá v súčasnosti tvorí najzápad-nejšiu hranicu rozšírenia svišťa na územíTANAP-u. V roku 2012 však táto kolónia nebolaobývaná.

Rozšírenie svišťov na území Jaloveckej dolinyje takmer kontinuálne od Gráp a hrebeňa Zu-berca až po dolinu Parichvost. Ešte v roku 2011sa svište vyskytovali aj na východných svahochRáztoky a Kozích chrbtov, ale v lete 2012 tamboli nájdené len opustené nory. Na základe in-formácií od miestnych obyvateľov k vyhynutiusvišťov v tejto oblasti pravdepodobne do značnejmiery prispelo pytliactvo.

Svište majú svoje sídla (Charakteristika kolónie)

Členovia rodinnej skupiny žijú v spoločnomteritóriu a vždy hibernujú spolu v jednej zimnejnore. Niekedy sa rodiny spájajú a tvoria kolónie.V jednej kolónii môže žiť 3 až 20 jedincov. Každárodina v kolónii obýva vlastné teritórium a totoúzemie má viac funkčných častí slúžiacich narôzny účel podľa jednotlivých aktivít členov ro-

Svišť si značkuje hranice teritória sekrétmi lícnych žliaz (foto: Z. Ballová)

179

diny, časti dňa a sezóny. Svištie teritórium mádve základné funkčné časti – jadrové územiaa periférne oblasti. V jadrových územiach teri-tória sa nachádza centrum kolónie s materskounorou a letnými norami a zimovisko so zimnounorou. Vo väčšine prípadov sa však centrum sozimoviskom funkčne a tým aj svojím umiestne-ním navzájom prekrývajú. V periférnych oblas-tiach sa nachádzajú pastevné teritóriá. Tie súvyužívané v závislosti od dennej periódy a se-zóny. Na území Západných Tatier sa svište väč-šinou v priebehu sezóny presúvajú na vyššiepoložené pastviny za dorastajúcou vegetáciou.Počas dňa závisí výber pastevného teritória odslnečného žiarenia a aktuálneho rizika ohrozeniapredátormi. Vplýva naň aj vyrušovanie turis-tami. Samica a mláďatá sa spočiatku pasú lenv blízkosti materskej nory, až koncom sezóny sapresúvajú na odľahlejšie pastviny.

Teritórium si rodina označuje a bráni. Pas-tevné teritóriá a systém hlavných nôr, najmäzimných, sú trvalými štruktúrami. Môžu existo-vať niekoľko rokov aj desaťročí a sú dedené po-tomkami, prípadne prevzaté novými majiteľmi,ktorí si teritórium vybojovali.

Hoci potomkovia dedia rodičovské zdroje,väčšinou obidve pohlavia migrujú a musia získaťteritórium, aby sa mohli reprodukovať. Ak zos-tanú v rodnom teritóriu, dosiahnu úspech, ibakeď sú dostatočne silní a vytlačia rodiča rovna-kého pohlavia. Subadulty opúšťajú rodinu na jarpo druhej hibernácii. Často zostanú s rodičmi ajtretiu sezónu a pomáhajú im pri starostlivostio nové potomstvo. V takom prípade opustia ro-dinu na jeseň.

Keď dôjde k nahradeniu pôvodného párunovým párom, nový pár sa zvyčajne nepokúšao reprodukciu v prvom roku, ale nasleduje vy-tláčanie všetkých pôvodných obyvateľov. Tak sazredukuje počet svišťov len na dva jedince (novýpár). Aj napriek obsadeniu novým párom a vy-tlačeniu pôvodných obyvateľov sa domovskéokrsky počas rokov len mierne zväčšujú alebozmenšujú. To môže znamenať, že niekedy svištezohľadňujú svoje budúce potreby. Celková veľ-kosť územia domovského okrsku tak nezávisí napočte dospelých a subadultných jedincov v so-ciálnej skupine, ani na celkovom počte obyvate-ľov, vrátane mláďat.

Veľkosť rodinného teritória pravdepodobnezávisí od kvality biotopu, množstva potrebných

zdrojov a histórie daného územia. V Tatrách za-berá rozlohu väčšinou od 2000 do 7000 m². Roz-loha teritórií jednotlivých rodín v rámci kolóniesa mení počas rokov na základe veľkosti a zlože-nia sociálnej skupiny, aktuálnych podmienoka kvality biotopu. V teritóriu celej kolónie sa vy-skytujú vyhliadkové miesta, odpočinkové bodya núdzové úkryty, ktoré sa menia počas rokova skupín v závislosti od veľkosti rodinných teri-tórií.

Jednotlivé rodiny si bránia svoje teritóriumvoči susedom, ale všetky rodiny kolónie zdieľajúspoločný domovský okrsok, kde sa členovia sku-piny navzájom poznajú. Domovský okrsok jeúzemie, ktoré svište využívajú na získavanie po-travy a hrabanie nôr, čo je nevyhnutnou pod-mienkou pre reprodukciu, starostlivosťo mláďatá a prežitie. Členovia rodinnej skupinysa zväčša správajú k sebe priateľsky, zatiaľ čo in-terakcie medzi susednými rodinami v kolónii súobvykle antagonistické. Domovský okrsok sivšetky jedince v kolónii pamätajú a keď ho ob-raňujú voči nechceným votrelcom, stane sa teri-tóriom kolónie. Môže byť obraňované počasroka alebo iba na jar všetkými členmi okremmláďat.

Nie je nora ako nora

Nora slúži svišťom na ochranu pred nepria-teľmi, ako útočisko pri nepriaznivom počasí, naprežitie zimy, rodenie a výchovu mláďat. Svište

Ilustračný obrázok znázorňujúci distribúciu ro-dinných teritórií s materskými norami v rámci te-ritória kolónie na Krížnej v Liptovských kopách.

180

si hrabú niekoľko typov nôr, ktoré majú pre nerôzny význam: hlavné nory, vedľajšie nory, nú-dzové úkryty a záchody. Okrem uvedených cie-lene hrabaných nôr jedince často využívajúprirodzené úkryty pod skalami, vo vegetáciia v rôznych priehlbinách terénu. Svište sa na noc

vracajú do hlavnej nory, aj ak sa cez deň počaspasenia zdržovali v blízkosti núdzových nôr.

Hlavné nory majú obytnú funkciu a vzhľa-dom na obdobie a účel svojho využitia možnorozlíšiť zimné, materské a letné hlavné nory.Pred hlavnými norami sa nachádzajú výhraby

Zimná nora s výhrabom pôdy a starou výstelkou (foto: Z. Ballová)

Materská nora s výhrabom pôdy a viacerými vchodmi (foto: Z. Ballová)

181

pôdy, ktoré pri obývaných norách bývajú čerstvé.Pred zimnou norou je vo výhrabe prítomnéseno, ktoré slúžilo ako výstelka.

Materskú noru obýva počas leta samica s mlá-ďatami. Zvyčajne má viac podzemných chodiebs hlavnou komorou a viacerými vchodmi. Tietovchody sú umiestnené väčšinou vedľa sebaa svište ich takto budujú z hľadiska bezpečnostimláďat, aby sa v prípade blížiaceho nebezpečen-stva stihli všetky naraz ukryť.

Letné nory sú často jednoduché, málo rozvet-vené s kratšími chodbami a zakončené komorou,kde svište spia. Obýva ich samec a minuloročnépotomstvo po tom, čo ich samica pred pôrodomvyhostí z materskej nory.

Zimné nory slúžia na prežitie zimného obdo-bia prostredníctvom hibernácie (pravého zim-ného spánku). Majú dlhšie chodby a komoraslúžiaca na hibernáciu je vo väčšej hĺbke ako ko-mora letnej nory. Celková dĺžka chodieb zimnejnory môže v našich podmienkach dosahovať aj30 metrov. Hibernačná komora je vystlaná

senom a vyhrabaná na konci chodby, ktorá naj-prv klesá a potom sa mierne dvíha dohora, abybola chránená pred vodou z topiaceho sa snehua ľadu. Zimné nory sú zvyčajne umiestnené namiestach s geomorfológiu terénu, ktorá zaručujerelatívne stále klimatické podmienky. Z uvede-ného dôvodu na niektorých lokalitách využívajúsvište aj možnosť hibernácie v jaskyniach alebovhodných skalných štrbinách.

Pred zazimovaním jeden dominantný svišť,zvyčajne samica, upchá vchod zimnej nory a na-vrch prihrnie dopredu pripravené kamene. Sámpotom vojde do nory tzv. ventilačným vchodom,ktorý len jemne prihrabe zvnútra zeminou.Výplň zamurovania zimnej nory tvorí hlinaa štrk a môže obsahovať i usušenú vegetáciua siaha do dĺžky 80 – 100 cm. Výstelku tvorí asi5 kg sena. Čistenie nevykonávajú svište hneď poprehrabaní, ale až neskôr. V ťažkých vysokohor-ských podmienkach počas zimy môže byť hlav-ným faktorom prežitia práve termálna izoláciazimnej nory.

Svištia jaskyňa využívaná ako zimná aj letnánora. Hniezdna komora sa nachádza v podzemímedzi skalnými blokmi. V portáli a vstupnejchodbe sú zvyšky sena zo starej výstelky (foto:Z. Ballová)

Neúplne zamurovaný vchod do zimnej norytesne pred zazimovaním. Svište si pri príchode pr-vých mrazov vopred pripravili zátku z hliny pre-miešanej s vegetáciou na utesnenie vchodu donory a kamene, ktoré následne na zátku prihrnú(foto: Z. Ballová)

182

Niektoré hlavné nory sú obývané po celý rok.Znamená to, že zimná nora v mnohých prípa-doch slúži zároveň ako materská, prípadne akoletná nora. Hlavné nory môžu byť svišťami vy-užívané mnoho rokov. Typické teritórium svišťavrchovského zahŕňa iba jednu zimnú noru.Zimné nory sa nachádzajú vo vnútri teritória,a tak môžu byť postupne dedené z generácie nageneráciu. Dobrá zimná nora si zvyčajne vyža-duje viac ako jeden rok na vybudovanie a v pr-vých rokoch v nej nie sú svište úplne bezpečné.V tom istom čase nový pár čelí energetickémuvýdaju počas zimy sám alebo so svojimi prvýmimláďatami a má tak väčšie straty energie, akokeď spolu hibernuje väčšia sociálna skupina.Niektoré svište predchádzajú týmto ťažkostiamtým, že ukryjú novú zimnú noru vo vnútri teri-tória inej sociálnej skupiny. Ale táto stratégia jeveľmi riskantná, lebo nová zimná nora obvyklezmizne počas nasledujúcej sezóny.

Hlavné nory môžu byť striedavo využívanéako letné a v iných rokoch po predchádzajúcejúprave ako zimné. Dochádza k tomu zvyčajnevtedy, keď nový pár vnikne do cudzieho teritóriaa prerobí si ich letnú noru na svoju zimnú. Ta-

kéto spolužitie nemá dlhú trvácnosť a končí buďsmrťou alebo emigráciou nového páru či pôvod-nej sociálnej skupiny. Niekedy dochádza k včle-neniu susedných teritórií do jednéhospoločného teritória a zimné nory sú z pôvod-ných samostatných teritórií konvertované naletné. Svište v prevzatom teritóriu pravdepo-dobne vyhodnotia predchádzajúce využitie nôrna základe čuchových stôp po predchádzajúcichmajiteľoch, no úlohu môže hrať aj množstvoiných, doposiaľ nezistených faktorov.

Počas leta dominantné samce strážia hranicesvojich teritórií, niekedy oveľa ďalej, ako sú ichzvyčajné pastviny. Je to stratégia proti súperompokúšajúcim sa usadiť na hraniciach a poten-ciálne spôsobiť eróziu ich pastvín.

Každá rodina buduje okolo hlavnej nory sú-stavu nôr. Vedľajšie nory sú postranné chodbyvybiehajúce v podzemí z hlavnej nory. Ich ústiabývajú menej uchodené ako hlavný vchod. Nie-kedy sú s ústím hlavnej nory spojené vyšliapa-nými chodníkmi.

Pri vchode do hlavnej alebo vedľajšej nory sanachádzajú tzv. vyhliadkové miesta. Obyčajnesú to miesta s obnaženou a udupanou pôdou,

Núdzový úkryt na svišťom chodníku (foto: Z. Ballová)

183

výhraby pred norami, prípadne dominujúceskaly.

Počas pastvy a presunov využívajú svište nú-dzové úkryty. Núdzové úkryty sú príležitostnénory vyhrabané vo väčšej vzdialenosti od hlav-nej nory, buď z hrabavého pudu, alebo z pudusebazáchovy. Pri vchode sú často zarastené trá-vou a sú málo používané, bez výhrabu, obvykleso slepo končiacimi chodbami.

Svište si v rámci svojich teritórií budujú zá-chody, ktoré môžu byť umiestnené vo vedľajšejnore, vo vstupnom portáli nory, ktorá už nespĺňasvoju pôvodnú funkciu (napr. kvôli vytopeniu,vnútornému zavaleniu, atď.), v jaskyniach, suti-nách a prirodzených úkrytoch. Najmä v pastev-ných teritóriách sa vyskytujú depozity trusuvoľne na kôpkach vo vegetácii alebo pod ska-lami. Záchody často slúžia na vymedzenie hranícteritórií rodín v kolónii.

Ako svište žijú (Životný cyklus)

Svište majú zložitú schému životného cyklu,ktorý môže mať rôzne variácie. Svište v Tatrách

sa prebúdzajú zo zimného spánku na jar v ob-dobí medzi 15. aprílom a začiatkom mája. Spúš-ťacím faktorom je teplota.

Po opustení zimnej nory je aktivita svišťov lenminimálna. Ešte týždeň až 10 dní posedávajúpred vchodmi do nôr a vyhrievajú sa na slnku,pričom sa pasú len minimálne a zriedka prebie-hajú medzi norami. Čas strávený na povrchu sapostupne predlžuje a nastáva obdobie zvyšujúcejsa aktivity.

Týždeň až dva po opustení nory dochádzak páreniu. Medzi prejavy správania svišťov počasobdobia párenia patrí mávanie chvostom v zvis -lom smere pri stretnutí dvoch jedincov, milostnéhry starých svišťov, podobajúce sa zápaseniu. Pársa stavia na zadné nohy, jeden druhého sa usilujetlakom tela zvaliť na zem, no zároveň sa držiaprednými nohami v bezpečnej vzdialenosti, abysa uchránili pred vzájomným hryzením. Celýzápas má žartovný charakter. Často sa vyskytujeotieranie labiek alebo tváre o tvár súpera. Hramôže trvať aj niekoľko hodín a je sprevádzanámručaním alebo mrmlaním. Po milostnýchhrách nastane okolo 15. mája samotné párenie,ktoré trvá len veľmi krátko.

Vchod do zimnej nory so snehovým tunelom v Podválovcoch v druhej polovici apríla. Svište sa dokážuprehrabať aj cez niekoľko metrov snehu (foto: Z. Ballová)

184

Po oplodnení zvyčajne samec spolu s minu-loročným potomstvom opustia samicu a pre-sunú sa k letným norám. Ona zostane samav materskej nore, aby mala dostatok pastvy preseba i mláďatá. Niekedy však zostane rodinapokope až do pôrodu samice. V rodinách na

Grapách som pozorovala, že po oplodneníodišiel do letnej nory len samec a subadultyzostali s matkou v materskej nore až do dňapôrodu. Samec prespával v letnej nore vzdia-lenej len niekoľko metrov od materskej a počasdňa viackrát samicu navštevoval. Niekedy na-

Subadulty (nedospelé jedince v druhom roku života) sa kŕmia pred zimnou norou (fotopasca: Z. Ballová)

Samec sa snaží získať náklonnosť samice a pri priblížení sa k nej máva chvostom (fotopasca: Z. Ballová)

185

vštívila samica svojho partnera pri jeho letnejnore.

Obdobie gravidity svišťa trvá väčšinou 34 dnía obdobie pridájania mláďat v nore zhruba 40dní. Matka má zvyčajne 3 – 4 mladé. Nie všetkysa však dožijú ďalších rokov života.

Mladé svište sa ukazujú na povrchu asio 75 dní po párení, približne koncom júla. Do-sahujú asi tretinu veľkosti dospelého svišťaa majú rovnomerné sivé sfarbenie srsti bezhrdzavého a žltého nádychu. V priebehu letamláďatá vzrastom doháňajú jednoročné svište

Milostné hry svišťov v období rozmnožovania (foto: Z. Ballová)

Priateľský zápas subadultov na výhrabe materskej nory v skorých ranných hodinách (fotopasca: Z. Bal-lová)

186

a ich sfarbenie sa začína podobať sfarbeniu do-spelých. Zúčastňujú sa hier a zápasov s dvojroč-nými svišťami – tzv. pestúnmi.

Celé leto približne až do polovice septembratrvá obdobie intenzívnej pastvy a výchovy mlá-

ďat. Svište predchádzajú problémom vyplýva-júcim z nedostatku potravy a sťažených pod-mienok prostredia počas zimy hibernáciou,pravým zimným spánkom. Týždeň až dva predzazimovaním sa aktivita znižuje. V tomto ob-

Priateľské stretnutie dominantného páru v období gravidity samice pred letnou norou samca (fotopasca:Z. Ballová)

Gravidná samica vyháňa pred pôrodom minuloročné mláďatá z materskej nory (fotopasca: Z. Ballová)

187

dobí si svište upravujú zimnú noru prehrabá-vaním a rozširovaním, vyhrabaním starej vý-stelky a nosením čerstvého sena, tiežpripravením skál pred vchody do nory, ktorébudú súčasťou zátky zimnej nory. V čase odkonca septembra do polovice októbra sa svište

zazimujú, pričom spúšťacím faktorom je opäťteplota. Hibernácia tatranských svišťov trvá6 – 7 mesiacov. Sociálna termoregulácia má vý-hody v menšej strate hmotnosti a prežívaníväčšieho množstva jedincov. Dospelý svišťpočas zimy stratí v priemere 1 400 g. Priemerná

Samica pred pôrodom trhá trávu na vystlanie hniezda materskej nory (fotopasca: Z. Ballová)

Samica upravuje a rozširuje vchod do materskej nory tesne pred pôrodom (fotopasca: Z. Ballová)

188

hmotnosť dospelého jedinca v lete sa pohybujeokolo 3,5 kg – 4 kg.

V rodinnej skupine svišťov sa niekedy nachá-dzajú jedince, ktoré nie sú potomkami domi-nantného teritoriálneho páru. Tento jav sa dá

vysvetliť práve disperziou a následnou imigrá-ciou do inej kolónie. Takéto presuny môžu byťspôsobené tým, že dominantný samec sa pári ajs inými samicami zo susednej skupiny, prípadnenahradením jedného rodiča z dominantného

Samica týždeň po pôrode so zväčšenými mliečnymi bradavkami; mláďatá ešte nevychádzajú z nory(fotopasca: Z. Ballová)

Mladý svišť (juvenil) prvýkrát na povrchu (fotopasca: Z. Ballová)

189

páru. Pri viacerých terénnych výskumoch sa po-tvrdilo, že cudzími skupinami sú prijímané lenmláďatá. Subadultné jedince často používajú su-sedné teritóriá a niekedy hibernujú prvý rok sosvojou materskou skupinou a na ďalší rok so su-sednou rodinou. Existujú hypotézy, že tieto

adoptované mláďatá môžu byť príbuzné s terito-riálnym jedincom, ale výsledky doterajších vý-skumov na overenie tohto predpokladu nie súzatiaľ potvrdené.

Potomkovia dominantného páru dedia rodi-čovské zdroje po smrti rodičov, prípadne, keď sú

Dospelý svišť nosí trávu na vystlanie hibernačnej komory zimnej nory (11. 9. 2008) (foto: Z. Ballová)

Kompletne zamurovaná zimná nora v Hlbokej doline (4. 10. 2011) (foto: Z. Ballová)

190

rodičia príliš slabí na to, aby si ubránili svoje te-ritórium. Väčšinou však obidve pohlavia mi-grujú a musia získať vlastné teritórium, kde bysa mohli reprodukovať. Ak zostanú v rodnom te-ritóriu, dosiahnu úspech, iba keď sú dostatočnesilní a vytlačia rodiča rovnakého pohlavia. Svišťvrchovský v Alpách dosiahne veľkosť dospeléhojedinca až po tretej letnej sezóne, ale repro-dukčne zrelý môže byť už po druhej hibernácii.Svište v Tatrách sú dospelé po dosiahnutí 3. až4. roku života. Veľa svišťov opúšťa materskú ko-lóniu počas jari po tretej alebo štvrtej hibernáciia usiluje sa o dominantné postavenie niekdeinde. Iba 20 % zvierat odíde po druhej hiberná-cii. V Tatrách subadulty (pohlavne neaktívne je-dince v druhom alebo treťom roku života)opúšťajú rodinu na jar po druhej hibernácii.Často zostanú s rodičmi aj tretiu sezónu a po-máhajú im pri starostlivosti o nové potomstvo.V takom prípade opustia rodinu na jeseň.

Denná aktivita

Cirkadiánny (denný) rytmus ovplyvňujú von-kajšie faktory drsného vysokohorského prostre-

dia, ročné obdobia, vek zvieraťa, striedanie in-tenzity svetla počas dňa, tiež zmeny teploty pro-stredia a počasia. Na dennú aktivitu svišťov majúvplyv aj ich vnútorné endokrinné a metabolickéregulačné procesy, najmä činnosť nervovej sú-stavy a hormonálna regulácia. Veľmi dôležitá jefyziologická aktivita tráviaceho traktu. Počassvetelnej časti dňa na všeobecnú činnosť svišťovvplýva hlad a potravové správanie, potreba vy-stavovania sa slnečným lúčom, sociálne prejavy,hravé a reprodukčné správanie. Na aktivitu sviš-ťov veľmi nepriaznivo pôsobia vyrušovaniea stres.

Svište v noci spia v norách a počas dňa sa ve-nujú rôznym typom aktivity. Denná aktivita jed-noročných a dvojročných nedospelých jedincovje intenzívnejšia ako aktivita dospelých. Dospelézvieratá trávia veľa času vyhrievaním na skalách,výhraboch nôr a rôznych vyvýšeninách terénu,čo je typické pre teplomilné živočíchy. Počastohto pasívneho správania dospelé svište pozo-rujú okolie. Pre dôležitosť vyhrievania sú aktív-nejšie počas teplých a slnečných dní. Kvôlipotrebe slnečného žiarenia sa väčšie kolónie na-chádzajú na lokalitách orientovaných na juha východ. Na druhej strane však svištia kožušina

Inštalovanie kamery umožňujúcej monitoring aktivity svišťov nad materskou norou na Grapách pra-covníkmi Správy TANAP-u (foto: P. Ballo)

Materská noraMaterská noraMaterská nora

Centrum kolónieCentrum kolónieCentrum kolónieKameraKameraKamera

191

veľmi dobre absorbuje slnečné žiarenie a môžedôjsť k prehriatiu organizmu. Svište sa nadmer-nému teplu bránia tým, že počas najintenzívnej-šieho slnečného žiarenia sa zdržiavajú v norách.Teplota je považovaná za jeden z kľúčových fak-torov rozšírenia svištej populácie. Termoregu-lačné obmedzenia pravdepodobne udržujúsvište vo vyšších nadmorských výškach.

Na jar a začiatkom leta dospelé samce, samicebez mláďat a nedospelé jedince trávia na po-vrchu viac času ako samice s mláďatami. Predzačiatkom hibernácie sa tento pomer obráti a sa-mice s mláďatami sú najaktívnejšie zo všetkýchčlenov kolónie. Koncom aktívnej sezóny samice,nedospelé zvieratá a v tom roku negravidné sa-mice skracujú svoj pobyt na povrchu a tiež časpotrebný na zbieranie potravy. Najintenzívnejšiupotravovú aktivitu majú samice, ktoré v tomistom roku vrhli mláďatá.

Svište v aktívnom letnom období za priazni-vých klimatických podmienok strávia na povrchuv našich podmienkach v priemere 78 % a v no-rách 22 % svetelnej časti dňa. Jednoročné svištetrávia na povrchu v letnom období 65 % času.

Počas dňa majú na povrchu dva vrcholy akti-vity. V ranných hodinách je to medzi 9.00 –10.30 hod. a v popoludňajších hodinách medzi14.00 – 17.30 hod., pričom na každú hodinu pri-padá 45 minút aktivity. V čase medzi 10.30 –14.00 hod. bol pri dospelých jedincoch zazna-

menaný pokles činnosti spôsobený potrebou vy-hrievania sa.

Ako sa svište stravujú

Svište sa živia takmer výlučne rastlinnou po-travou. Ich potrava sa skladá z tráv, bylín a kve-tov, ktoré si jedince pri pastve vyberajúa nekonzumujú všetky rastliny za radom. Pot -ravná špecializácia svišťov závisí od ich distribú-cie v rôznych typoch biotopov, od prepojeniaalpínskych lúk a rastlinných spoločenstiev, pe-riódy nadzemných aktivít, ročného cyklu ener-getickej bilancie, zvlášť počas hibernácie, a odmnohých ďalších ekologických charakteristík.

Skoro na jar, tesne po vyhrabaní sa zo zimnejnory býva územie kolónie pokryté snehom, prí-padne sa sneh nachádza aspoň v snehových vý-ležiskách. V tomto období ešte nie je narastenázelená tráva, dostupných je len málo mladýchvýhonkov bylín a tráv. Svište sú vtedy nízko ak-tívne a kŕmia sa iba minimálne, prípadne savôbec nepasú.

Trvanie snehovej pokrývky prostredníctvomjej vplyvu na dĺžku aktívneho obdobia svišťovv roku ovplyvňuje kvalitu biotopu. Svište sa najar a v priebehu leta postupne presúvajú za do-rastajúcou vegetáciou. Niekedy opustia zimnénory a presídlia sa do letných nôr v blízkosti pa-

Samica sa spolu s minuloročným potomstvom na jar vyhrieva na výhrabe zimnej nory, ktorá zároveňslúži ako materská. Nora je vyhrabaná vo vyvýšenom mieste nad žľabom na južne orientovanom svahu(fotopasca: M. Ballo)

192

stvín na južných a východných svahoch, kde sanajskôr roztopí sneh. Pri nedostatku nadzem-ných častí rastlín sa začiatkom sezóny živia ko-reňmi a podzemkami, čoho dôkazom jemnožstvo drobných jamiek v zemi na miestach,kde sa kŕmia.

Okrem horizontálnych presunov za slneč-nými expozíciami, podstupujú svište aj verti-kálne migrácie za vegetáciou, ktorá postupnedorastá vo vyšších polohách. Tiež v priebehu letaa najmä ku koncu aktívneho obdobia zvyšujú in-tenzitu pastvy a množstvo prijatej potravy kvôli

Jesenný trus svišťov s obsahom brusníc a čučoriedok (foto: P. Ballo)

Trus svišťa obsahujúci srsť drobných hlodavcov (foto: P. Ballo)

193

tvorbe tukových zásob. Svište nie sú prispôso-bené na konzumáciu vysokej a starej vegetácie.V ich letnej potrave prevládajú mladé výhonkybylín a tráv, tiež kvety. Zloženie potravy závisí odkvality biotopu i od dĺžky aktívnej sezóny. V hor-ších podmienkach, pri nedostatku nutrične bo-

hatej rastlinnej potravy, svište konzumujú ajdrobné živočíchy, ako sú chrobáky, kobylky,mäkkýše, červy, malé vtáky a drobné zemné ci-cavce. Koncom leta a na jeseň sú v ich potravevýznamne zastúpené plody čučoriedok a brus-níc. V tomto období svište sústredia svoju pastvu

Svište konzumujúce prinesenú púpavu pred zimnou norou (fotopasca: Z. Ballová)

Pastevné teritóriá svišťov so zastúpením svišťami potravne preferovaných druhov bylín a tráv (vľavohorec bodkovaný, vpravo kýchavica biela Lobelova) (foto: Z. Ballová)

194

do vlhkých oblastí v blízkosti plies, vodnýchtokov, prameňov a močarísk, kde je vegetácia ze-lená až do začiatku hibernácie.

Na jar 2012 sme k zimným norám na Gra-pách umiestnili fotopasce. Okrem iného sme zis-tili, že svište v blízkosti nôr konzumovali najmälisty širokolistých tráv smlzu chĺpkatého (Cala-magrostis villosa) a chlpane gaštanovej (Luzulaalpinopilosa), tiež listy alchemilky (Alchemillasp.). Chceli sme odskúšať, či budú jesť aj prine-senú potravu. Pred fotopasce sme preto umiest-nili postupne najprv petržlen, mrkvu, neskôrpúpavu natrhanú v nižších polohách. Koreňovúzeleninu len skúmali, ale neodvážili sa ju konzu-movať. Na púpave sa kŕmili intenzívne, pričomzožrali listy, kvety, stonky aj podzemné časti. Pú-pavu sme im nosili aj začiatkom leta, ale keď užmali na pastvinách dostatok zelenej vegetácie,prinesenú púpavu prestali konzumovať.

Pozorovaním som zistila, že svište najčastejšiekonzumovali celé rastliny druhov: horec bodko-vaný (Gentiana punctata) a kôprovníček bezoba-lový (Ligusticum mutellina). Ďalej somzaznamenala časté kŕmenie sa na listoch alche-milky (Alchemilla sp.), kýchavice (Veratrumalbum subs. lobelianum), mačuchy cesnačkovitej(Adenostyles alliariae), chlpane gaštanovej (Lu-zula alpinopilosa), smlzu chĺpkatého (Calama-grostis villosa), štiavu alpínskeho (Rumexarifolius), tomky alpínskej (Anthoxanthum alpi-num), púpavy (Taraxacum sp.), kostravy sfarbe-

nej (Festuca picturata), metliny krivoľakej (Ave-nella flexuosa), lipnice alpínskej (Poa alpina var.Vivipara), hôlničky dvojradovej (Oreochloa dis-ticha), chlpane hájnej (Luzula luzuloides), ha-dovníka živorodého (Bistorta vivipara), kuklicehorskej (Oreogeum montanum), kvetoch zvon-čeka alpínskeho (Campanula alpina), výhon-koch sitiny trojzárezovej (Juncus trifidus),chlpane hájnej (Luzula luzuloides), ostrice vždy-zelenej (Carex sempervirens) a hôlničky dvojra-dovej (Oreochloa disticha) a plodoch brusnicečučoriedkovej (Vaccinium myrtillus) a brusnicepravej (Vaccinium vitis-idaea).

Aký význam má vegetácia pre život svišťov

Okrem potravnej základne svišťov majú rast-liny význam aj z hľadiska bezpečnosti pred pre-dátormi, zabraňujú pôdnej erózii v okolí nôr a nasvahoch s pastevnými teritóriami, sú súčasťouvýstelky zimnej aj materskej nory a spevňujúzátku zimnej nory. Rastlinné spoločenstváovplyvňujú distribúciu jednotlivých typov teri-tórií z hľadiska ich funkcie a tiež lokalizáciu ur-čitých nôr.

Na výhraboch pred zimnými norami somv priebehu leta po čistení zimnej nory zisťovaladruhy rastlín prevažujúce vo výstelke hibernač-nej komory. Zistila som, že druhové zloženie zá-

Pastevné teritóriá svišťov so zastúpením svišťami potravne preferovaných druhov bylín a tráv (zvončekalpínsky) (foto: Z. Ballová)

195

visí nielen od prevládajúcich rastlinných spolo-čenstiev v blízkosti zimných nôr, ale aj od ob-sahu vody v pletivách rastlín. Na skúmanýchlokalitách prevažovali vo výstelke druhy: psinčekskalný (Agrostis rupestris), metlina krivoľaká(Avenella flexuosa), ovsica pestrá (Avenula ver-sicolor), kostrava sfarbená (Festuca picturata),kostrava nízka (Festuca supina), chvojník jedľový(Huperzia selago), sitina trojzárezová (Juncus tri-fidus), hôlnička dvojradová (Oreochloa disticha),psica tuhá (Nardus stricta) a brusnica čučoried-ková (Vaccinium myrtillus). Ide väčšinou o úzko-listé trávy a druhy vegetácie so zníženýmobsahom vody. Svište sa použitím týchto druhovvo výstelke možno snažia zabrániť hnilobnýmprocesom počas hibernácie.

V zátke zimných nôr sa najčastejšie vyskytujúširokolisté stredne vysoké až vysoké trávy:tomka alpínska (Anthoxanthum alpinum),ostrica vždyzelená (Carex sempervirens), chlpaňagaštanová (Luzula alpinopilosa) a chlpaňa hájna(Luzula luzuloides). Toto zistenie si možno vy-svetliť tak, že širšie a dlhšie listy spolu s pôdoua kameňmi vytvoria pevnejšiu zátku, ktorá záro-veň dobre prilieha k stenám chodby.

Ako si svište vyberajú miesto pre umiestnenie kolónie (habitatová selekcia)

Biotop pre lokalizáciu svištej kolónie musíspĺňať niekoľko základných požiadaviek. Vzhľa-dom na skutočnosť, že teritórium svištej kolóniezahŕňa niekoľko funkčných častí a každá z nichvyžaduje špecifické podmienky, je kolóniaumiestnená v rôznorodom biotope, ktorý by malvyhovovať všetkým základným životným potre-bám svišťov.

Habitatová selekcia (výber vhodného prostre-dia) tatranských svišťov a tiež proces kolonizácieešte doposiaľ nie sú kompletne preskúmané.Chýbajú nám informácie o tom, ako si svište vy-berajú miesto, kde založia novú kolóniu. Tiež ne-vieme, prečo svište niekedy opustia kolóniu alebocelé územie, aj napriek tomu, že toto prostrediesa nám na prvý pohľad javí ako optimálne.

Práve monitoring svišťov v Západných Ta-trách vykonávaný a vedený Ing. Pavlom Balloma následné objavenie komunikačných prepojenísvišťov sa stali základom pre výskum habitatovejselekcie svišťov.

Svišť v pastevnom teritóriu pri potoku (foto: Z. Ballová)

196

Pri tomto výskume som dospela k názoru, žehabitatová selekcia tatranských svišťov je výsled-kom naplnenia troch základných životných pod-mienok svišťov, a to potravnej dostupnosti,rozmnožovania a hibernačných podmienok.Preto sú najdôležitejšími časťami svištej kolóniepastevné teritóriá a systém hlavných nôr.

Na základe vlastných pozorovaní a poznatkovz literatúry som zistila, že svište sa pasú prevažnev biotopoch s vysokým zastúpením šťavnatýchbylín a širokolistých tráv. Pri výbere miesta prepastevné teritóriá je tiež dôležitá prítomnosťmladých výhonkov, relatívne malá pokryvnosťsuchej vegetácie, zastúpenie svišťami preferova-ných nutrične bohatých bylín a tráv a v nepo-slednom rade výška vegetácie. Na územíZápadných Tatier som pastevné teritóriá zistilav spoločenstvách zväzov Calamagrostion villosaea Trisetion fusci. Ide o vysokosteblové a vysoko-bylinné chiono- a hygrofilné (sneho- a vlhko-milné) spoločenstvá horských nív rastúce nasilikátoch. Rastú na chránených stanovištiachs dostatkom pôdnej vlahy a živín s hrubou sne-hovou pokrývkou. Práve kvôli vysokej preferen-cii vlhkých stanovíšť nie sú habitaty s uvedenýmispoločenstvami obvykle vhodné pre budovanietrvalých nôr. Tiež substrát, na ktorom rastú, jenevyhovujúci z hľadiska hrabania nôr, prípadnemá nestabilnú štruktúru na udržanie trvalejnory. V pastevných teritóriách so spomenutými

spoločenstvami boli prevažne zaznamenané do-časné úkryty a depozity trusu.

Systém hlavných nôr si však vyžaduje substrátso stabilizovanou štruktúrou, pomerne stálymimikroklimatickými podmienkami a nora musíbyť chránená pred náhlou záplavou z topiacehosa snehu a pri silných dažďoch. Najprísnejšie po-žiadavky sú kladené na výber miesta pre zimnúnoru. Počas hibernácie sú svište imobilizovanéspomalením fyziologických funkcií organizmu.V tomto období sú najviac ohrozené vplyvomvonkajších podmienok prostredia. Ani v prvejfáze po ukončení hibernácie nie sú schopnéhneď aktívne reagovať na náhlu nepriazeň pro-stredia. Pri zlom výbere zimoviska hrozí vy-mrznutie počas zimného spánku, prípadnenadmerná strata hmotnosti spôsobená rýchlej-ším spaľovaním tukových zásob vplyvom chladualebo prievanu v zimnej nore. V takom prípadesa môže stať, že svište uhynú následkom podvý-živy, ak po opustení zimnej nory ešte nie je vy-vinutá vegetácia. Tiež hrozí vytopenie nory prijarnom topení snehu, ak je nora vyhrabanáv spádovej oblasti periodických vôd. Pri nesta-bilnej štruktúre substrátu môže dôjsť k pádustropu a zavaleniu chodieb, prípadne priamo hi-bernačnej komory s následnými úhynmi svišťov.Podvýživa u samíc spôsobuje odloženie repro-dukcie na nasledujúci rok alebo nedostatok ma-terského mlieka pre kŕmenie mláďat a celkové

Kosti svišťa, ktorý uhynul počas hibernácie. Keď dôjde k úhynu počas zimy v nore, svište prestanú norupoužívať, kým sa telo nerozloží. Následne vyhrabú kosti pri čistení a ak je nora dobrá, používajú ju ďalej(foto: Z. Ballová)

197

oslabenie organizmu s možným následkomsmrti počas ďalšej hibernácie.

Svište sa snažia uvedeným problémom vy-hnúť umiestnením zimnej nory v stabilnom sub-stráte. Podmienky pre hibernáciu najlepšiespĺňajú rôzne typy ľadovcových a svahových usa-denín a malé jaskynné dutiny bez výraznéhovzdušného prúdenia. Na území Západných Ta-tier som zaznamenala, že prevažná väčšina zim-ných nôr je vyhrabaná na miestach morénovýchakumulácií, ktoré sú na povrchu pokryté sedi-mentmi naplavenými alebo zosunutými zo sva-hov. Tvoria rôzne úsypiskové kužele pri pätáchsvahov ohraničujúce glaciálne kary. Uvedenéútvary vystupujú nad zemský povrch, čím po-skytujú svišťom výhľad na svoje teritórium,keďže dominantným zmyslom svišťov je zrak.Na povrchu sú pokryté pôdou a porastené vege-táciou. Keďže ide o vypuklé útvary, vystavenéúčinkom vetra, bývajú zvyčajne porastené spo-ločenstvami zo zväzu Juncion trifidi, ktoré súodolnejšie voči nízkym teplotám a menej ná-ročné na živiny v pôde. Na povrchu vypuklýchgeomorfologických útvarov býva pôsobenímvetra nižšia snehová vrstva. Dopadá na ne viacslnečného žiarenia, čím sa na ich chrbtoch roz-topí sneh skôr ako v okolí. Úzkolisté trávy ty-pické pre tieto spoločenstvá nebránia prístupuslnečného žiarenia až k pôde, na druhej stranenezabránia výparu pôdnej vlhkosti. Povrch spo-menutých útvarov je teplejší ako dná glaciálnych

karov a samotné vypuklé geomorfologickéútvary tak vytvárajú tepelné ostrovčeky vý-znamné najmä na jar, kedy sú prvými miestamipučiacich rastlín a stanovišťami pre slnenie sviš-ťov v období, keď je na väčšine územia svištiehobiotopu ešte snehová pokrývka. V spodnej častisú úsypiskové kužele tvorené skalnými blokmi,často s dutinami, čím vytvárajú stabilnú kon-štrukciu s vhodnými mikroklimatickými pod-mienkami pre umiestnenie hibernačnej komory.

Zimné nory v mnohých prípadoch svište vy-užívajú aj v lete ako materské, prípadne akoletné nory. Ale pre umiestnenie materských nôrje dôležitá blízkosť pastevných teritórií s nu-trične bohatými druhmi rastlín počas celéhoobdobia aktívnej sezóny. Uvedenú podmienkuniektoré typické zimné nory nespĺňajú. Samicepreto hľadajú vhodnú alternatívu a kompromismedzi stabilným, ale zároveň výživnejším sub-strátom s hlbšou pôdou a nutrične bohatšími ra-stlinnými spoločenstvami. Pre materské nory naúzemí Západných Tatier som zaznamenala pre-ferenciu snehomilných spoločenstiev zo zväzuFestucion picturatae, rastúcich na stabilizova-ných sutinách. Tieto spoločenstvá sú charakte-ristické vysokým zastúpením svišťami potravnepreferovaných bylín a tráv. Stabilizované sutinyvytvárajú z hľadiska hrabania a pevnosti kon-štrukcie chodieb a komory hlavnej nory po-dobné podmienky ako úsypiskové kužele.Bývajú však lokalizované v snehových výleži-

Zimná nora v závere Bobroveckej doliny v spevnenom úsypiskovom kuželi porastenom vegetáciouzväzu Juncion trifidi (foto: Z. Ballová)

198

Samica pred materskou norou vyhrabanou vo vypuklom teréne v najzápadnejšej kolónii na Grapách.V pozadí je vo svahu pastevné teritórium s dominanciou smlzu chĺpkatého a čučoriedok (foto: Z. Bal-lová)

Komunikačné prepojenie na hrebeni Gráp prechádzajúce v mieste odlučnej hrany - gravitačnej trhlinyv skalnom masíve pod Salatínom s dominanciou chlpane gaštanovej tmavej (Luzula alpinopilosa subsp.obscura), ktorá osídľuje snehové výležiská a zároveň patrí medzi svišťami potravne preferované druhyrastlín (foto: Z. Ballová)

199

skách, kde na jar dochádza k podmáčaniua preto by neboli vhodné na hibernáciu. Letnýmpodmienkam však vyhovujú.

Časti teritórií slúžiace na presun (komuni-kačné prepojenia) spájajú jednotlivé funkčné

časti teritórií medzi sebou, často kvôli bezpeč-nému prístupu na pastevné teritóriá. Svište ichzvyčajne umiestňujú do lokalít selektovanýchz potravového hľadiska – vlhké biotopy s hlbšoupôdou (horské nivy) a horské lúky na svahoch

Zimná nora v tridsaťstupňovom svahu umiestnená na okraji spodnej časti lavínového žľabu na miestedlhotrvajúcich snehových polí

Meranie teploty v zimnej nore (foto: P. Ballo)

200

vystavených riziku odkrytia pri padaní lavín. Jeto prostredie vhodné len pre stavbu dočasnýchúkrytov. Pre umiestnenie komunikačných pre-pojení slúžiacich na dlhšie migrácie sú vý-znamné hrebene poskytujúce presúvajúcim sasvišťom výhľad, možnosť slnenia a efektívnehorýchleho presunu, tiež sutiny a zlomy s možnos-ťou využívania prirodzených úkrytov.

Výkyvy v ročnom prežívaní svišťov závisia odvýšky snehovej pokrývky nad zimnými norami.Snehová pokrývka slúži hibernujúcim svišťomako dôležitá tepelná izolácia. Nory určené na hi-bernáciu sú lokalizované na miestach, kde je naj-väčšia snehová akumulácia. Svište nemajúproblém vyhrabať sa aj z 5 m vrstvy snehu.

Z hľadiska expozície svište uprednostňujúkvôli slnečnému svitu južné a východné lokality.Ďalšími významnými faktormi pre selekciu ha-bitatu sú sklon svahu a nadmorská výška. Sklonsvahu má význam z hľadiska umiestnenia celejkolónie, ale aj hlavných nôr, najmä zimnej. Naslovenskej strane Západných Tatier boli svištienory (n = 18368) nájdené v terénoch so sklonomod 0 ° do 72 °, pričom najviac nôr (n = 3532)bolo zaznamenaných na svahoch so sklonom od30 ° do 35 °. Celkovo svište v Západných Tatráchpreferujú sklony od 15 ° do 45 °. V ZápadnýchTatrách sú zimné nory v priemernej nadmorskejvýške 1872 m a svište ich používajú aj ako ma-terské niekoľko rokov.

Kedy a prečo sa svište sťahujú?(Migrácie svišťov)

Svište podstupujú dva typy presunov a to tzv.disperzného a translokačného charakteru. Tran-slokácie sú pohyby živočíchov zvyčajne na krat-šie vzdialenosti z dôvodu zhoršených životnýchpodmienok (nedostatok potravných zdrojov, za-rastanie biotopu, vyplavenie alebo zasypanie ma-terskej nory a ďalšie zmeny v pôvodnombiotope). Spravidla nemajú vzťah k svetovýmstranám a nemusia byť časovo zosúladené so zá-konitými sezónnymi rytmami, ale môžu ich vy-volať rôzne nečakané zmeny v prostredí,napríklad vyrušovanie zo strany človeka. Pritranslokácii je bežné, že migruje naraz niekoľkojedincov (môže nastať aj presun celej kolónie).

Pri disperzii ide väčšinou o presuny jedno-tlivcov, ktorí sa zvyčajne chcú osamostatniť

z materského areálu s cieľom obsadiť nové teri-tóriá a založiť si vlastnú rodinu. Niekedy sa sna-žia stať členmi inej kolónie, kde bojujúo dominantné postavenie. Prípadne, ak ide o su-badulty, tie sa môžu stať subdominantnými(podriadenými) členmi kolónie, do ktorej imi-grovali.

Pozorovaním svištích presunov bolo zistené,že disperzie sú charakteristické najmä rozširova-ním subadultných jedincov. Disperzia však zna-mená vysoké riziko úmrtia. Niekedy je premladé jedince najlepšou stratégiou, ak zostanúv pôvodnej kolónii dlhšie, pretože reprodukčnýúspech sa zvyšuje vekom. Disperzia je menejfrekventovaná pri zvieratách, ktoré stratili počaspredchádzajúcej zimy viac tuku. Zároveň je-dince, ktoré prídu do inej kolónie, spotrebujúpočas zimy väčšie množstvo tuku ako tie, ktorézostanú v materskej kolónii. Disperzia je ovplyv-nená aj vekom jedincov. Svište väčšinou po do-vŕšení piatich rokov života nezotrvajú na miestenarodenia v podriadenom postavení.

K disperzii dochádza tiež pri rýchlom rastepopulačnej hustoty. Vtedy svište odchádzajú ajna miesta, kde sú horšie životné podmienky. Pritomto presune sú svište schopné prekonať ajrieku a údolie a prejsť i viac ako 10 km, aby si za-ložili novú kolóniu. Neobvyklé prípady dlhej mi-grácie sú zdokumentované pri americkýchdruhoch horských svišťov Marmota flaviventrisa M. olympus. Tieto svište prekonali vzdialenosťniekoľko desiatok kilometrov, pričom dokázaliprejsť aj cez rieku a rozsiahle púštne zníženinymedzi horami, niektoré migrácie trvali až dvaroky a počas svojej cesty zahibernovali v nízkejnadmorskej výške cca 200 m n. m.

Na území Tatier a Veľkej Fatry bolo zazname-naných viacero zaujímavých prípadov migráciísvišťa vrchovského tatranského. Uvediem lenniekoľko príkladov. V rokoch 1964 – 1966 bolzaznamenaný prechod svišťa z Prašivej (1 652 m)na Veľký Zvolen (1 402 m) nad osadou Dono-valy, pričom prešiel 7 – 10 km. V sedemdesia-tych rokoch 20. storočia hôľnym hrebeňom cezMalý Zvolen (1 372 m), Končitú (1 248 m) a roz-siahle priestory lúk a pasienkov v okolí Liptov-ských Revúc prenikli svište až na Ploskú(1 532 m). V Západných Tatrách bol 20. 5. 2007pozorovaný a zdokumentovaný svišť na lúkachza Borovým – 15 km od najbližšej kolónie. Svišťpravdepodobne migroval z kolónie na Grapách

201

alebo na hrebeni Zuberca cez hrebeň zo Sivéhovrchu a Hutianske sedlo. Vo Vysokých Tatrách1.5. 2008 svišť bežal cez polozamrznuté Štrbsképleso do Furkotskej doliny.

Aj svište majú svoje cesty (Komunikačné prepojenia)

Počas mapovania osídlenia svišťa vrchov-ského tatranského (Marmota marmota latirostrisKratochvíl, 1961) Pavel Ballo zistil, že úkrytovésvištie nory sa nachádzajú aj mimo kolónií. Odroku 2009 sme na území Západných Tatier začalizaznamenávať všetky nájdené svištie chodníkymimo teritórií jednotlivých rodín a kolónií. Poz -dĺž nich sme vyhľadali a pomocou prístroja GPSzamerali úkrytové svištie nory. Zisťovali sme ajúčel a využitie týchto chodníkov. Z našich pria-mych pozorovaní svišťov, záznamov z použitýchfotopascí a na základe poznatkov z etológie sviš-ťov sme usúdili, že ide o svištie komunikačnéprepojenia.

Zistili sme využívanie dvoch základnýchtypov komunikačných prepojení. V rámci jednejkolónie sú prepojené teritóriá jednotlivýchrodín. Druhým typom je prepojenie teritórií ko-lónií navzájom. Tieto prepojenia sú využívanépri migračných, ale aj komunikačných presu-noch svišťov. Jedince sa po týchto chodníkochpohybujú počas jarnej disperzie, ale používajú

ich aj v priebehu roka pri krátkodobých presu-noch s rôznym účelom. Svište si z dvoch takýmtospôsobom spojených kolónií budujú chodníkyoproti sebe v smere od ich domovskej kolóniek cieľovej kolónii a v určitom mieste sa chodníkyz dvoch kolónií môžu spojiť. So vzdialenosťounôr od kolónie však nepravidelne narastajúdĺžky úsekov medzi jednotlivými norami.

Pri budovaní komunikačných prepojení svištevyužívajú reliéf terénu tak, aby bol presun čo na-jefektívnejší z hľadiska využitia energie, získaniaprehľadu o cieľovej lokalite a celkového výhľaduna územie, no najmä kvôli bezpečnosti pred pre-dátormi. Z uvedených dôvodov sa svište snažiaviesť cestu tak, aby mohli vzdialenosť medzi te-ritóriami prejsť po najkratšej možnej trase, kdesú kryté pred predátormi, ale zároveň sami majúdobrý výhľad na okolie. Komunikačné prepoje-nia sme našli najmä na hrebeňoch, ale aj vo sva-hoch a v záveroch dolín v terénnych líniáchumožňujúcich adekvátny rozhľad. Svište častovedú svoje trasy cez hrebeňové partie s trsmi si-tiny trojzárezovej (Juncus trifidus), depresie nahrebeňoch, traverzové chodníky vysokej zveri,terénne zlomy a horizontálne police vzniknutézosuvmi pôdy (zosuvy spôsobené pôdnoua vodnou eróziou a staré chodníky z čias paseniadobytka).

Pozorovaním sme zistili, že svište využívajúkomunikačné prepojenia aj mimo obdobia dis-perzie. Presuny svišťov po komunikačných pre-pojeniach boli občasne zaznamenané počas celejaktívnej sezóny. Išlo väčšinou o presuny suba-dultov, od polovice júla boli častejšie aj presunydospelých jedincov. Svište využívali komuni-kačné prepojenia najmä z dôvodu pastvy a ran-ného slnenia na hrebeňoch.

Spomenuté chodníky by tiež mohli slúžiťsvišťom pri habitatovej selekcii, aby sa mohlibezpečne presúvať aj cez územia, kde nie súnory patriace do teritória kolónie. Počas letasvište využívajú tieto trasy hlavne počas rannejpastvy, pričom zájdu až do ďalšej kolónie,potom sa vrátia späť po tej istej trase. Táto sku-točnosť vedie k domnienke, že práve tieto trasysú umiestnené v podmienkach nevhodných preceloročné osídlenie, kde sú ale v určitom obdobíbohaté potravné zdroje. V priebehu sezóny bolina uvedených trasách zaznamenané subadulty,čo možno vysvetliť tým, že len mláďatá sú prijí-mané cudzími skupinami. V rodinnej skupine

Komunikačné prepojenia medzi kolóniami naGrapách, v závere Bobroveckej doliny, Salatín-skej doliny a v Podválovcoch (ortofotomapa:P. Ballo, Z. Ballová)

202

svišťov sa niekedy nachádzajú jedince, ktoré za-ručene nie sú potomkami dominantného teri-toriálneho páru. No presuny po týchto trasáchsme zaznamenali aj na začiatku a na konci ak-

tívnej sezóny, vtedy boli pozorované nielen su-badultné, ale aj dospelé jedince. V danom ob-dobí môžu slúžiť disperzným a inýmmigračným presunom.

Cez hrebeň Príslopu porastený sitinou trojzárezovou prebiehajú migrácie svišťov medzi Parichvostoma Žiarskou dolinou (foto: Z. Ballová)

Fotopasca na hrebeni Gráp umiestnená na komunikačnom prepojení medzi kolóniami nad úkrytovoumigračnou norou (vpravo dole) na pozorovanie presunov svišťov (foto: Z. Ballová)

203

Vplyv pastvy hospodárskych zvierat na dynamiku svištej populácie

Biotop svišťa sa nachádza nad hornou hrani-cou lesa. Obýva skalné sutiny s priľahlými tráv-natými porastmi a hole alpínskehoi subalpínskeho pásma, prípadne s roztrúsenýminezapojenými porastmi kosodreviny. Tieto holesa v Tatrách v minulosti nevyskytovali v takejmiere ako je to dnes. Počas valašskej kolonizácieboli okrem obrovských plôch lesa vypaľované ajrozsiahle plochy kosodreviny. Po vyhláseníTANAP-u v roku 1948 sa začala vysádzať namiesta, odkiaľ bola pastvou vytlačená.

V priebehu 15. a 16. storočia počas valašskejkolonizácie sa Valasi dostali cez Liptovské holena Oravu. Valašská kolonizácia sa stala zlomo-vým bodom v histórii Tatier, ktorý značneovplyvnil aj alpínske a subalpínske pásmo a ne-návratne zasiahol do vysokohorských ekosysté-mov a to najmä do svištích a kamzičích biotopov.Liptovské hole boli kolonizáciou zasiahnuté naj-viac, lebo práve tam sa začalo s pasením a vypa-ľovaním kosodreviny.

Salaše boli v minulosti veľmi vysoko, až v al-pínskom pásme, no neudržali sa tam, pretožebez prirodzenej ochrany, ktorou je les, sa ne-môžu udržať. Postupne sa salaše presúvali späťdo nižších polôh a v niektorých oblastiach alpín-skeho pásma ich miesta zaujali voliarne, nezá-vislé na lese a vode. Voliarne boli častoumiestnené vysoko v kosodrevinovom pásmepod hrebeňmi, aby bol ťažkému dobytku uľah-čený prístup na hrebeňové pastviny. Kosodrevi-nové porasty tak boli ničené zo stredu hovädzímdobytkom a zdola od hornej hranice lesa zas ov-cami. Páslo sa od mája do septembra, niekedy aždo októbra, postupne od nižších polôh vyššie.Tak bolo alpínske pásmo 2 - 3 mesiace, najviac3 a pol mesiaca ovplyvnené pastvou a dokoncaniekedy ovce neschádzali dole ani cez zimu, alezimovali na horských salašoch.

Najväčšie škody však spôsobili úmyselne za-kladané požiare, ktoré sa často vymkli spod kon-troly človeka a rozšírili sa aj na strméa nezužitkovateľné plochy. V dobe dlhotrvajú-ceho sucha hnal vietor oheň až k vrcholom.

Pastva mala na dynamiku svištej populáciezároveň negatívny, aj pozitívny vplyv. Svište boli

Súčasná pastva oviec na hrebeni Babiek s viditeľnými prťami spôsobenými pravidelným prechádzanímhospodárskych zvierat (foto: M. Ballo; leto 2012)

204

stále vyrušované veľkými stádami, ktoré sa impreháňali cez kolónie. Dupot kopýt mohol byť ajpríčinou zosuvov pôdy a následného zasypáva-nia svištích nôr. Svište sa často stávali korisťoupastierskych psov a samotní pastieri, ktorí naj-lepšie poznali lokality s výskytom svištích koló-nií, boli väčšinou aj ich najväčšími pytliakmi.Pastieri sa stávali „odbornými poradcami“ rôz-nych mastičkárov, ktorí prichádzali svišťov vy-kopávať, aby získali svištiu masť a pripisovali jejzázračné účinky pri chorobách dýchacích ciest.Zašľapávaním a spásaním ubúdali základnézložky potravy svišťov, ale pribudli plochy čučo-riedok a brusníc, ktoré sa stali pre svište význam-ným zdrojom vitamínov a bohatýmenergetickým zdrojom. Pasenie a vypálenie ko-sodreviny tiež podmienili vznik nových nepô-vodných rastlinných spoločenstiev, ktoré súhlavne na jar po topení snehu takmer neprie-pustné pre pôvodnú vegetáciu. Vo vápencovýchoblastiach pribudli nové rody ako štiav (Rumex),alchemilka (Alchemilla), žihľava (Urtica), me-tlica (Deschampsia) a psica (Nardus). Na odles-

nených plochách sa pôda okyslila a zarástlasmlzom chĺpkatým (Calamagrostis villosa), ču-čoriedkou (Vaccinium myrtillus), metlicou kri-voľakou (Avenella flexuosa) a pod. Spomenutédruhy a rody sa však stali súčasťou potravnej zá-kladne svišťov a niektoré sú využívané vo vý-stelke a zátkach zimných nôr. Vplyvom paseniasa rozšírili alpínske lúky a tým sa zväčšili biotopyvhodné pre život svišťov. Pastva hospodárskychzvierat mala na vegetáciu podobný vplyv ako pa-stva stád veľkých bylinožravcov v pleistocéne,ktorý sa skončil približne pred 10 000 rokmi.Svište sa v tom období vyvíjali ako sekundárniobyvatelia pastvín veľkých bylinožravcov a pri-spôsobili sa na konzumáciu mladých výhonkovpravidelne spásaných rastlín.

Monitoring predátorov v svištích kolóniách na hrebeni Gráp

Počas monitoringu svišťov na území Bobro-veckej doliny bola pri zimných a materských no-

Zimná nora v kolónii na Grapách po neúspešnom útoku medveďa. Medveď sa snažil vyhrabať svište,ale hĺbka nory a prítomnosť veľkých skál ho odradili. Noru svište používajú naďalej a jama spôsobenámedveďom im slúži ako predsieň (foto: Z. Ballová)

205

rách zaznamenaná prítomnosť medveďa hne-dého, kuny skalnej, orla skalného a rysa ostro-vida.

Jedince medveďa hnedého sa niekedy snažiavyhrabať svište zo zimnej alebo materskej nory.Pravdepodobne sú lákané intenzívnym pachomv okolí využívaných hlavných nôr. V Tatráchbolo zaznamenaných viacero neúspešných po-kusov o vyhrabanie svišťov z hlavných nôr.Keďže komora zimnej alebo materskej nory jehlboko v zemi, prípadne je niekoľko metrovvzdialená od vchodu do nory, je málo pravdepo-dobné, aby medveď ulovil svišťa uvedeným spô-sobom. Medvede nepredstavujú pre svištevýznamné riziko.

Použitím fotopascí, ale aj priamym pozorova-ním bola pred vchodom do hlavných svištíchnôr často zaznamenaná kuna skalná. O úspeš-

nosti lovu svišťov týmito predátormi nie je do-statok záznamov, aby sme mohli hovoriť o vý-zname kún skalných pri regulácii svištejpočetnosti.

Orol môže predstavovať významnejšie rizikolen pre mladé alebo choré jedince, ktoré sa zazhoršenej viditeľnosti zvyšuje. Na základe pozo-rovaní bolo zistené, že orol loví aj za nepriazni-vého počasia v hustej hmle. Presne vie, akúletovú hladinu si má zvoliť pri minimálnej vidi-teľnosti. Svoje nálety smeruje hlavne na materskénory, ktoré má presne zakódované v pamäti.Tam sa častejšie zdržujú mladé svište. Dospeléjedince ich nestihnú včas upozorniť na nebezpe-čenstvo blížiace sa zhora, nakoľko ich dominant-ným zmyslom je zrak. Najmä koncom leta a najar po hibernácii sú juvenilné a subadultné je-dince ľahkou korisťou orla skalného.

Kuna (vľavo) zaznamenaná fotopascou v nočných hodinách pred vchodom do letnej nory, do ktorej sasvište odsťahovali po opustení zimnej nory (vpravo sviští pár pred tou istou norou). Zimná nora v tomčase ležala uprostred snehového poľa, kým okolo letnej nory už pučala nová vegetácia (fotopasca: Z. Bal-lová)

Orol skalný (vľavo) pred letnou norou samca na hrebeni Gráp po neúspešnom love. Vpravo je samicasvišťa sediaca v daždi na výhrabe materskej nory pri zhoršenej viditeľnosti (fotopasca: Z. Ballová)

206

Významným predátorom svišťov je rys ostro-vid. V posledných rokoch sa zvýšil počet rysovšpecializovaných na lov svišťov. Boli pozorovanéviaceré jedince, ktoré pravidelne vychádzajú dosubalpínskeho a alpínskeho pásma Tatier. Tentofenomén pravdepodobne ekologicky súvisís ubúdaním prirodzenej koristi rysov, najmäsrnčej a zajačej zveri, v lesných ekosystémocha následnou zmenou ich prirodzenej potravnej(trofickej) základne.

Na záver sa chcem poďakovať Milanovi a Pa-vlovi Ballovi za poskytnutie fotografií a pomocv teréne. Veľká vďaka patrí najmä P. Ballovi,ktorý položil pevné základy výskumu svišťovv Tatrách a vykonal kompletný monitoring sviš-tej populácie. Ďakujem aj doc. RNDr. Mariá-novi Janigovi, CSc., riaditeľovi Výskumnéhoústavu vysokohorskej biológie za poskytnutiefotopascí.

Rys zaznamenaný v noci pri obhliadke materskej nory. Rysy sa často ukryjú v blízkosti nory v kosodre-vine v čase, kým ešte svište spia a následne počas dňa striehnu na neopatrného jedinca, ktorý sa priblížik ich úkrytu (fotopasca: Z. Ballová)

Svištia rodina na výhrabe materskej nory (foto: Z. Ballová)

207

Allainé, D., I. Rodrigue, M. Le Berre & R. Ramousse. 1994. Habitat preferences of alpine mar-mots, Marmota marmota. Can. J. Zoology. 72: 2193-2198.Armitage, K.B. 1999. Evolution of sociality in marmots. J. Mammal. 80(1): 1-10.Arnold, W. 1990a. The evolution of marmot sociality: I. Why disperse late? Behav. Ecol. Sociobiol.27: 229-237.Arnold, W. 1990b. The evolution of marmot sociality: II. Cost and benefits of joint hibernation.Behav. Ecol. Sociobiol. 27: 239-246.Arnold, W. 1991a. Parental and alloparental care during social hibernation. Abst. 1st InternationalSymposium on Alpine Marmot (Marmota marmota) and on Genus Marmota: 2-3.Arnold, W. 1991b. Fitness consequences of delayed dispersal in alpine marmots. Abst. 1st Inter-national Symposium on Alpine Marmot (Marmota marmota) and on Genus Marmota: 3.Ballo, P. 2008b. Zisťovanie početnosti svišťov v Tatranskom národnom parku podľa digitálnycha analógových máp po hibernácii na jar 2008. Naturae tutela 12: 189-206.Ballo, P. 2008c. Zber svištieho trusu pre potreby analýz DNA (metodika). Naturae tutela 12: 185-188.Ballo, P. & J. Sýkora. 2005. Monitoring kolónií svišťa vrchovského tatranského (Marmota marmotalatirostris) v Západných Tatrách – I. úsek (2004). Naturae tutela 9: 169-190.Ballo, P. & Z. Ballová. 2010. Monitoring kolónií svišťa vrchovského tatranského (Marmota mar-mota latirostris) v Západných Tatrách a migrácie, pp. 59–64. In: Adamec M. & Urban P. (eds),Výs kum a ochrana cicavcov na Slovensku IX. Zborník referátov z konferencie (2009), Štátnaochrana prírody Slovenskej republiky, Banská Bystrica.Ballová Z. & P. Ballo. 2009. Komunikačné prepojenia v osídlení svišťa vrchovského tatranského(Marmota marmota latirostris) v Liptovských kopách, pp. 49. In: Stloukal E. (eds). Zborník ab-straktov z konferencie 15. Feriancove dni 2009, 26.11.2009, Faunima, Bratislava.Ballová, Z. 2012. Vývoj rozšírenia a početnosti svišťa vrchovského tatranského so zameraním naZápadné a Belianske Tatry. Naturae tutela 16(2): 169-178.Ballová, Z., Ballo, P. & J. Šibík. 2012. Faktory ovplyvňujúce lokalizáciu komunikačních prepojenísvišťa vrchovského tatranského. Naturae tutela 16(1): 57-71.Ballová, Z. & J. Šibík. 2013. How do even common alpine communities can affect distribution ofthe rare endemic marmot species (Marmota marmota latirostris) burrows in the Tatras?. 2nd FIPInternational Conference (Rome, 2013, April 11-13). Book of Abstracts. “Sapienza” University ofRome, Botanic Garden.Barash, D.P. 1989. Marmots. Stanford University Press, Stanford.Bethlenfalvy, E. 1935. Hvizdák. Pp. 299-304. In: C. Čech, F. Vodička & V. Záborský (ed.). Našazverina. Academia, Bratislava.Bibikov, D.I. 1968. Die Murmeltiere. A. Ziemsen Verlag, Wittenberg, 168 pp.Blahout, M. 1960. Príspevok k bionómii svišťa horského (Marmota marmota L.) v rezervácii Pod-banské v Tatranskom národnom parku. Zborník prác o Tatranskom Národnom parku 4:118-150.Bohuš, I. 1988. Tatry očami Buchholtzovcov. Osveta, Bratislava. 62 pp.Dúbravcová, Z. Jarolímek, I. 2007. Caricetea curvulae. In Kliment, J., Valachovič, M.: Rastlinnéspoločenstvá Slovenska. 4. Vysokohorská vegetácia, Veda Bratislava, s. 321-339.Dúbravcová, Z. 2007. Salicetea herbaceae. Pp. 253-281. In: J. Kliment, M. Valachovič (eds). Ras -tlinné spoločenstvá Slovenska. 4. Vysokohorská vegetácia, Veda, Bratislava.Gąsienica-Byrcyn, W. 1994. Z ekologii swistaka (Marmota marmota latirostris Kratochvíl, 1961).Rocznik Podhalansky Tom 6: 91 – 121.Griffin, S.C., Griffin, P.C., Taper, M.L. & L. Scott Mills. 2009. Marmots on the move? Dispersalin a declining montane mammal. Journal of Mammalogy 90(3): 686–695.Halák, K. 1984a. Výskyt svišťa vrchovského (Marmota marmota latirostris Kratochvíl, 1961) v Zá-padných Tatrách – Roháčoch. Zborník prác o Tatranskom národnom parku 25: 47-60.

LITERATÚRA

208

Harvan, L. 1965. Ako sa vyriešila pastva v Tatranskom národnom parku. Zborník prác o Tatran-skom národnom parku 8: 231-253.Karč, P. 2007. Poľovná zver Liptova v historickej retrospektíve. Pp. 95-170. In: S. Churý, D. Jan-čovič, F. Jaroš, P. Karč, I. Košecký, I. Mráz, J. Oško, J. Radúch, D. Šagát, Š. Šramka, P. Vítek & P. Vrlík(ed.). Poľovníctvo v Liptove. OR SPZ LM, OR SPZ RK, Námestovo.Kliment, J., Jarolímek, J. & J. Šibík. Mulgedio-Aconitetea. Pp. 23-129. In: J. Kliment, M. Vala-chovič (eds). Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 4. Vysokohorská vegetácia, Veda, Bratislava.Kratochvíl, J. 1964. Svišť – vzácny cicavec z Vysokých Tatier. Zborník prác o Tatranskom Národ-nom parku 7: 127-133.Lenti Boero, D. 1996. Space and resource use in alpine marmot (Marmota marmota L.). Pp.175-180. In: M. Le Berre, R. Ramousse, L. Le Guelte (ed.). Biodiversity on Marmots, Moscow,Lyon.Lenti Boero, D. 2001. Occupation of hibernacula, seasonal activity, and body size in a high altitudecolony of Alpine marmots (Marmota marmota). Ethology Ecology & Evolution 13: 209-223.Lenti Boero, D. 2003a. Long-term dynamics of space and summer resource use in the alpine mar-mot (Marmota marmota L.). Ethology Ecology & Evolution 15: 309-327.Lukniš, M. 1973. Reliéf Tatranského národného parku. Zborník prác o Tatranskom národnomparku 15: 83-132.Nikol’skii, A.A. & A. Ulak. 2006. Key Factors Determining the Ecological Niche of the HimalayanMarmot, Marmota himalayana Hodgson (1841). Russian Journal of Ecology 37(1): 46–52.Novacký, M. 1978: O etológii svišťa vrchovského (Marmota marmota L. 1758) a o probléme vplyvucivilizačných faktorov na vrodené správanie. Psychologica. Zborník Filozofickej fakulty UniverzityKomenského 25: 132-160.Novacký, M. 1981. Vplyv antropických faktorov na cirkadiálny cyklus svišťa vrchovského tatran-ského (Marmota marmota latirostris, Kratochvíl, 1961). Zborník prác o Tatranskom národnomparku 22: 103-120.Radwánska-Paryska, Z. & W. H. Parysky. 1995. Wielka encyklopedia Tatrzańka. WydawnictwoGórskie, Poronin. 1553 pp.Ramousse, R., O. Giboulet & M. Le Berre. 1998. Marmot presence signs and space structure ofalpine marmot habitats. Pp 329-337. In: K.B. Armitage & V.Y. Rumiantsev (ed.). Holarctic marmotsas a factor of Biodiversity. ABF, Moscow.Rybaříková, K. 2001. Výskyt svišťa vrchovského tatranského (Marmota marmota latirostris) v juž-nej časti Liptovských Tatier a Roháčov. Diplomová práca. Katedra biológie a všeobecnej ekológieFakulta ekológie a environmentalistiky TU, Zvolen.Svendsen, G.E. 1976. Structure and location of burrows of yellow-bellied marmot. The South-western Naturalist 20(4): 487-494.Svoboda, P. 1940. Osudy lesů Liptovských holí. Tiskárna Protektorátu Čechy a Morava, Praha.92 pp. Šibík, J., Kliment, J., Jarolímek, I. & Z. Dúbravcová. 2007. Loiseleurio-Vaccinietea. Pp. 283–317.In: J. Kliment, M. Valachovič (eds). Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 4. Vysokohorská vegetácia,Veda, Bratislava.Zámečníková, H. 2008. Pastierstvo na Slovensku. Štôla. 49 pp.

Milan Ballo

Šelmy

210

Medveď hnedý (Ursus arctos)

Medveď hnedý (Ursus arctos) je najväčšia eu-rópska šelma. Na Slovensku žije medveď hnedýeurosibírsky. Obýva ihličnaté a zmiešané lesy.Žije samotárskym životom v tichých a odľahlýchlokalitách, kde má dostatok potravy. Svoje teri-tórium si označuje pachovými značkami, vý-kalmi, ale najmä záhryzmi a pazúrmi nakmeňoch stromov. Aj keď medveď má svoje do-movské teritórium, zvyčajne počas roka „pre-vandruje“ veľkú časť pohoria, v ktorom žije. Tiežnemá problém zájsť aj do susedných pohorí po-kiaľ mu v tom nebránia technické zariadenia vy-budované človekom alebo ľudské sídla.

Vo všeobecnosti sa ľudia medveďov boja. Na-priek predstave o medveďovi ako nebezpečnejšelme, je to plaché zviera, ktoré sa stretnutiams človekom vyhýba. Aj keď je medveď počas rokasamotár, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytujeviac medveďov. Dospelý samec môže vážiť200 – 350 kg, samice sú asi o tretinu ľahšie.Z brlohu vychádzajú vo februári až apríli v závi-slosti od dostatku potravy, počasia a charakteru

lokality. Samica v brlohu počas nepravého zim-ného spánku (koniec januára – február) môžeporodiť 1 – 4 mláďatá. Pária sa koncom jari aždo konca augusta. Medvedice, ktoré nezostanúoplodnené, sa môžu spáriť ešte v jeseni počastakzvanej nepravej ruje. Vtedy sa môžu spáriť ajzvieratá, ktoré medzitým pohlavne dospeli.

Medveď je naša najväčšia šelma, neživí sa ibamäsom. Je to všežravec, aktívny vo dne aj v noci.Žerie lesné ovocie, väčší hmyz, larvy mravcov,huby, korienky, trávu a rád si pochutná na medelesných včiel.

Medveď je prirodzeným likvidátorom zdo-chlín, ktoré požiera a vyhľadáva najmä na jar.Občas strhne aj mladú alebo poranenú raticovúzver, alebo ovcu na salaši. Mäso, ktoré neskon-zumuje, si zahrabe, zakryje trávou alebo ko-nármi. Jeho jedálny lístok sa počas roka menípodľa toho, ako postupne nachádza stále inézdroje potravy.

V jeseni medveď zintenzívňuje prijímanie po-travy kvôli príprave na zimný spánok. Do brlohusa ukladá v novembri až decembri. Je celoročnechráneným druhom.

Medvede sa počas ruje správajú hlučne. Je to obdobie, kedy sa samec so samicou zdržiavajú spolu. (fo-topasca: M. Ballo)

211

Srsť medveďa je hnedá s rôznymi odtieňmi odčiernohnedej až po svetlohnedú. Chrup má silnýs veľkými očnými zubami. Prsty má zakončenédlhými pazúrmi a aj keď ich nemôže sťahovať dopošiev, vie sa dobre šplhať po stromoch. Veľmidobre má vyvinutý čuch. Človeka alebo zviera zapriaznivých podmienok dokáže zavetriť aj na3 kilometre. Aj jeho sluch je veľmi dobrý, no nadruhej strane nemá až taký dobrý zrak ako inéšelmy a nehybné predmety rozozná iba na men-šiu vzdialenosť. Pohybuje naraz obidvoma no-

hami z jednej strany, a preto má kolísavú chô-dzu. Na rozdiel od iných šeliem má medveď vy-vinutú len minimálnu mimiku tváre a jej výrazsa nemení. Kvôli tomu je ťažké zistiť či je po-kojný, alebo sa chystá zaútočiť. Aj keď vyzerá ťar-bavo, na krátku vzdialenosť dokáže vyvinúťveľkú rýchlosť. Pred napadnutím snehu sa povy-prázdňuje, požieraním rôznych bylín sa odčervía v utajení zalezie do svojho brloha. Veľký samecsi môže urobiť aj každý rok brloh na inommieste. Väčšinou si ho vyhrabe v kosodrevine

Medveď počas ruje (fotopasca: M. Ballo)

Medveď si na jar často pochutnáva na mladej žihľave (foto: M. Ballo)

212

alebo v lesnom poraste pod stromom a vystelieho ihličím alebo trávou. Potom sa nechá zapad-núť snehom.

Medvedice, ktoré majú mladé alebo sú napá-rené si hľadajú na zimný spánok suché a teplejšiemiesta. Môže to byť puklina v skale alebo vyhra-baná diera pod koreňmi mohutného stromu.

Prvé, čo medveď po prebudení urobí, je to, žesa ide napiť vody. Ak ju nemá v blízkosti, požierasneh.

Potom začne vyhľadávať potravu. Môžu to byťpúčiky vŕby, jarabiny, prvá šťavnatá trávaa najmä kadávery uhynutých zvierat. S postu-pom vegetácie sa jeho kondícia zlepšuje a je-dálny lístok rozširuje, jeho jedinou starosťou jeporiadne sa nažrať.

Medvedice s mladými vychádzajú z brlohovkoncom apríla až začiatkom mája. Práve v tomtoobdobí sú medvedice nervózne a môžu zaútočiťaj na človeka z dôvodu ochrany potomstva.Medvieďatá zostávajú s matkou takmer tri roky.Potom sa osamostatnia a sú nútené si hľadaťsvoje vlastné teritóriá. Dorastú až v desiatomroku života a vo voľnej prírode sa dožívajú až 30rokov. Končiace sa leto je pre medvede opäť sig-Včely vyhryzené od medveďa (foto: M. Ballo)

Medveď vyhrýza larvy hmyzu z vyvráteného stromu (fotopasca: M. Ballo)

213

nálom sa dobre vypásť, a tak sa pripraviť na nad-chádzajúcu zimu. Bez dostatočných tukovýchzásob by mali problém prežiť ju.

Jediným nepriateľom medveďa je človek.Lovom, ničením prírodného prostredia, urbani-záciou, športovými aktivitami a nadmernýmzberom lesných plodov spôsobuje, že medveďmá v našej prírode čím ďalej, tým menej miesta.Rád navštevuje nezabezpečené odpadky pri ho-teloch či chatách. V poslednej dobe sa stáva bež-ným, že poľovnícke združenia navážajú nakrmoviská pre zver takmer počas celého roku

plevy, semenec alebo siláž. Medvede sú takýmtospôsobom „sťahované“ do podhoria a prechá-dzajú od krmoviska ku krmovisku. Takto si po-stupne zvykajú aj na prítomnosť človeka –hovoríme, že sú synantropizované. Niektoré je-dince sú potom takouto nedisciplinovanosťoučloveka odsúdené na odstrel.

Mladé medvieďatá musia byť na pozore predvlkom, rysom či orlom. Prípad, keď orol útočilna medvieďa, som pozoroval s kolegami5.4.2005. Prechádzali sme zo Zverovky cez Bres-tovú do Hlbokej doliny. Keď sme sa nachádzalipod žľabom z Pachoľaťa – Lômikom, zrazu smepočuli akýsi nárek. Sprvu sme si mysleli, že sú toturisti. Po chvíli sme však zistili, že na medvieďaútočí orol skalný. Medvieďa malo šťastie, stačilodobehnúť medzi prvé stromy, kde orol už nemo-hol využiť svoje prednosti. Medvieďa sa tak za-chránilo. Všetci sme sa zhodli, že keby mal orolešte aspoň 100 m voľného priestoru, tak mla-dého medveďa uloví. Popoludní už bol pokročilýčas, tak sme išli dolu.

Na druhý deň som sa vrátil s kolegomIng. Gavlákom do Lômika a prešli sme celú trasuútoku orla. Dohromady bolo vidieť, že sa jednalo

Medveď na čučoriedkach (foto: M. Ballo)

Aby si medveď uchránil uhynuté zviera (kadáver),zahrabe si ho (foto: M. Ballo)

214

o sedem útokov orla. Na jednom mieste bolovidno na snehu, že spolu bojovali – sneh bol po-váľaný od medveďa, boli v ňom odtlačky krídelorla a v stopách medvieďaťa bolo vidieť stopykrvi.

Pred prirodzenými predátormi medvieďatáväčšinou uchráni starostlivá matka. Pred veľ-kými teritoriálnymi samcami, ktoré sa chcúpáriť, si svoje mladé dokáže uchrániť len veľká,skúsená medvedica.

Počas mojej práce, či už v Nízkych Tatráchalebo v TANAP-e, som mal mnoho stretnutí

s medveďmi. Niektoré boli zábavné, iné menej.Nikdy sa mi nestalo, že na mňa niektorý bezdô-vodne zaútočil. Medveďov som sa nikdy nebál,no vždy mám pred nimi rešpekt. Z týchto stret-nutí sú výnimočné stretnutia s medvedicous mladými. Stretnutie s medvedicou z NízkychTatier sa stalo koncom osemdesiatych rokov mi-nulého storočia, keď som sa s kolegmi vracalv novembri spod Ďumbiera zo sčítania kamzí-kov. Už sa stmievalo, keď sme dorazili na Pred-bystrú v Jánskej doline. Pribehol k námvystrašený kočiš, že v ústí doliny Štiavnica revala

Najľahšie sa medvede dajú rozoznať podľa rozličnej farby srsti (fotopasca: M. Ballo)

Zimný brloh medveďa v kosodrevine (foto:M. Ballo) Brloh medvedice v skalnej dutine (foto: M. Ballo)

215

na neho medvedica, ktorá sa bála o mláďa. Malýmedveď doplatil na pažravosť. V lese našiel veľkúkonzervu, v ktorej bola tekutá ochrana protiohryzu zverou na mladé stromčeky, ktorú poží-vali lesní robotníci. Zrejme mu to voňalo a vop-chal hlavu do konzervy, no nerátal s tým, že

okraj konzervy sa pri maškrtení zohol do vnútra,a keď tam vošla hlava, okraj konzervy sa znovuvyrovnal. Nádoba ostala na hlave, bez šance sajej zbaviť. Nasadli sme do auta a šli hľadať s če-lovými lampami medvieďa. Nebolo ho ťažkénájsť, zo strachu strašne nariekalo a okolo pobe-

Po zimnom spánku majú medvede množstvo energie aj na zápasenie (foto: M. Ballo)

Odrastené medvede zápasia so svojou matkou (foto: M. Ballo)

216

hovala nervózna medvedica. Šťastie, že sme boliviacerí, medvedica sa stiahla do lesa a po krátkejnaháňačke sa nám podarilo medvieďa odchytiť.Niektorí sme doplatili na jeho ostré pazúry roz-trhanými vetrovkami alebo nohavicami. Keď hokolegovia pevne držali, kliešťami som rozštikalhrdlo nádoby. Po vyslobodení medvieďa ozlom-krky bežalo za svojou mamou. Aj napriek celo-dennej únave sme išli všetci domov s pocitomdobre vykonanej práce.

Ďalšie zaujímavé stretnutie s medvedicoua mláďaťom som mal dňa 8.6.2006. Bol som

vtedy vyniesť kamzíkom soľ pod Skriniarky.V Hlbokej doline od odbočky chodníka cezpotok na Salatín som až pod Skriniarky išiel pokolená v novom snehu. Strmé svahy boli lavi-nózne. V Hlbokej zase spadlo zo desať stromovna chodník. Celý deň som vyzeral medvedicus mladým, lebo pred troma týždňami som ju po-zoroval v Lysci. Mladé pobehovalo okolo akopsík, prišiel ho „skontrolovať“ aj orol. Zastal nadmladým, medvedica v okamihu dala prednénohy na skalu a silno sfučala, pričom mladé bolov tom momente pri nej. Medvedica mala spredu

Mladý medveď skúma okolie (fotopasca: M. Ballo)

Orliemu zraku unikne len máločo (foto: M. Ballo)Monitorovaný dominantný medveď „Vlado“ (fo-topasca: M. Ballo)

217

srsť zo strieborným nádychom, od boku do po-lovice lopatiek bola jej srsť čierna a od polovicelopatiek spolu s hlavou hnedá. Mala už hrb, od-hadol som ju na 130 - 150 kg. Viditeľne vychud-nutá sa intenzívne pásla - najprv zelenú trávuv žľabe, potom minuloročné brusnice. Keď som

ju znovu nevidel, pomyslel som si, že asi zišla donižších polôh, aby uchránila mladé pred chla-dom. V podvečer, pri spiatočnej ceste, na stu-páku v ústí Jaloveckej doliny som spozoroval,ako medveď prechádza cez rozvodnený tok Ja-lovčianky. Po výdatných dažďoch bola v doline

Mláďatá často šplhajú po stromoch (fotopasca: M. Ballo)

Monitorovaný medveď „Valér“ si označuje svoje teritórium (fotopasca: M. Ballo)

218

veľká voda. Keď medveď prešiel cez vodu, pome-dzi stromy bolo vidieť, že z pysku položil na zemsvoje mláďa. Obidvaja si začali otriasať mokrúsrsť. Podľa sfarbenia a veľkosti som zistil, že je totá istá medvedica, čo som pred časom videlv Hlbokej doline. Medvedica išla kolmo na tu-ristický chodník a medvieďa ju nasledovalo. Jasom zostal nehybne stáť a nazdával som sa, žemedvede prekrižujú chodník a tým sa rozídeme.Keď som ju po chvíli nad chodníkom nevidel,vyhliadol som spoza stromu a videl som, že od-

razu ide proti mne. Vzhľadom na to, že nevedelao mne a vzdialenosť sa medzi nami skrátila namenej ako 10 m, začal som na ňu kričať a búchaťlyžiarskymi palicami nad hlavou. Vykročila dupol som nohami proti nej. Ona urobila toisté. Svojim správaním mi naznačila, že nesmiemurobiť už ani krok! Potom sa postavila na zadnénohy, výstražne vycerila žlté zuby, otočila sa dosvahu a aj s mladým sa vzápätí pobrala hore sva-hom - smerom do Sokola. Každú chvíľu sa otá-čala a kontrolovala situáciu za sebou. Zakaždým,

Medveď opúšťajúci brloh 8.2.2012 po kolenách, aby sa nezabáral do snehu (foto: M. Ballo)

9. 2. 2012 Medzijarky, stopy medveďa opúšťajúceho brloh (foto: M. Ballo)

219

keď sa ubezpečila, že mláďa je v bezpečí a stačíju nasledovať, pokračovala v ceste.

Dňa 8.2.2012 som išiel do Hlbokej doliny.Bolo mrazivo a pod mrakom. V skalách Lyscasom zbadal veľkého medveďa pred brlohom. Pri-bližne dve hodiny som ho pozoroval. Občas si

dal sneh a potom prešiel cez hrebeň Lysca doBobroveckej doliny.

Na druhý deň 9.2.2012 bolo mrazivo, polojasno,vybral som sa na Poľanu po fotopascu a zasasom stretol medveďa z predošlého dňa. Boloodo mňa vzdialený asi 15 m. Mysľou mi prešlo,

30. 6. 2010 Brestová, medveď odpočívajúci na skale (foto: M. Ballo)

Medvede pri hľadaní lariev chrobákov s obľubou rozhrabávajú prehnité pne (fotopasca: M. Ballo)

220

či som ho svojou prítomnosťou už nenahneval.Pozrel sa na mňa a pobral sa smerom na VeľkéOstrô. Podľa stôp v hlbokom snehu som zistil,že prešiel cez vodu a išiel po mostíku – Medzijarky(v poradí tretí mostík pod Poľanou). Keďžehučala voda, nepočul ma. Fotoaparát bol v ruk-saku, obaja sme ostali zaskočení, čo sa stalo.

Videl som, ako schádza z mostíka. Následnesom odmeral dĺžku zadnej laby, ktorá mala dĺžku24 cm. Keby toto prekrásne zviera chcelo, urobísi so mnou, čo chce, ale našťastie človečina munevoňala. Potom som pokračoval na Poľanu pofotopascu. Nafotila mnoho záberov kuny, ako sahostí na kamzíkovi ulovenom rysom.

Pre zaujímavosť uvediem ešte niektoré mojestretnutia s medveďmi:

Dňa 3.4.2012 bolo polojasno, teplo, temerbezvetrie. Keď som lyžoval dole dolinou, pri

hlbočine poniže Mikovho jarku som sa skorozrazil s medveďom, ktorý mal asi 60 kg. Obidvajasme boli vystrašení, maco skoro padol do vody.Bolo to v zákrute, išiel zhora na chodník a ja pochodníku. Je to tam úzke, a keď ma maco zbadal,skočil pod chodník. Keď zistil, že je na skalea pod ním je voda, rýchlo sa poza môj chrbátvrátil na chodník a ufujazdil späť nahor. Naprvto vyzeralo, že chce po mne skočiť zozadu, aleukázalo sa, že konal pudovo, aby sa sám zachrá-nil.

Dňa 10. 10. 2012 som bol na terénnej pochô-dzke pozrieť háj nad dedinou. Je to tam zaují-mavé. Za hájom sú poľnohospodárske pozemky,ktoré zarastajú krovinami a vzniká nepreniknu-teľný súvislý porast. Tým sa vytvára priestor prezver, ktorá tam má pokoj, nikto tam nechodía okolité polia slúžia ako krmoviská. Nedivil bysom sa, keby si tam medveď urobil na zimu

10. 10. 2012 jablone polámané medveďom v háji nad Bobrovcom (foto: M. Ballo)

10. 10. 2012 zvyšky kukurice na poli pri dedine sú veľkým lákadlom aj pre medveďa (foto: M. Ballo)

221

brloh. Je tam hojnosť šípok, tŕnok a v bývalomovocnom sade je dostatok jabĺk. Stromy súznačne poškodené po oberaní ovocia medveďmi.

Majú tam väčší pokoj ako v lese. V minulostisa ešte pred asi 15 rokmi polia popod horu orali,teraz sú tam pasienky. Vtedy sa zver zadržalapod horou a teraz sa orie len okolo dediny. Po-dobná situácia je okolo Jalovca a Trsteného –kriaky a trstina siahajú až k dedine. Pozostatkykukurice sú stále nezaorané, po poli chodí ponociach zver – diviaky, jelene a tiež medvede.Veď prečo by tam nešli, keď po zemi je stálemnoho kukurice a počas dňa majú pokoj v ne-preniknuteľných húštinách krovín?

Rys ostrovid (Lynx lynx)

Rys ostrovid je naša najväčšia mačkovitášelma. Žije v zmiešaných a ihličnatých lesoch.Obľubuje skalný terén a polámané stromy, čo muumožňuje lepšie sledovať svoju korisť. Tiež sa tucíti bezpečnejšie. Dospelé jedince vážia od 20 –35 kg, no nájdu sa aj ťažšie. Charakteristický je

jeho krátky chvost dlhý 20 – 25 cm, ktorý je nakonci čierny. Po bokoch hlavy má dlhú srsť, dlhénohy a veľké laby, ktoré mu umožňujú nehlučnýpohyb a v zime slúžia ako snežnice. Laby súukončené zaťahovateľnými pazúrmi, aby sa mupočas chôdze nezatupili, čo je pri love veľmi dô-ležité. Má veľké očné zuby a trháky. Žije samo-társkym spôsobom života.

Najčastejšou potravou rysa je srnčia zver, za-jace, myši, občas si v alpínskom pásme ulovísvišťa alebo kamzíka. Nemá problém skonzumo-vať aj zdochlinu. Občas uloví aj slabšie jelenicealebo menšieho diviaka. Tiež nepohrdne rôz-nymi vtákmi. Vyniká rýchlosťou a šikovnosťou.Loví postriežkou, a keď sa koristi podarí utiecť,neprenasleduje ju. Do koristi sa zadrapí pazúrmia zabije ju zahryznutím do krku. Korisť konzu-muje od stehien. Kosti nehryzie. Korisť si ukryjea spravidla sa k nej vracia. Občas, najmä počasruje, môže svoju korisť vytiahnuť na strom.

Rys najradšej oddychuje na slnečnom mieste(skala, prevalený strom). Za potravou prejde ajviac ako 20 km. V prírode sa môže dožiť až 15rokov. Je ohrozený a celoročne chránený. Nízke

Rys pri kontrole svojho teritória (fotopasca: M. Ballo)

222

stavy sú hlavne dôsledkom pytliactva. Je to veľmiplaché zviera. V prírode je ho možné stretnúť lenzriedkavo a býva to zážitok na celý život. Na od-fotenie rysa v prírode musí mať človek veľké šťas-tie. Ja som bol viackrát blízko takého „úlovku“,ale nestihol som to. Vďaka modernej technike– fotopasci sa to podarilo už aj mne. Dcéra Zuzkanašla v doline jelenicu čerstvo ulovenú vlkmi,ktorá bola v potoku a už bol pri nej mladý med-veď. Zatelefonovala mi do práce. Večer, keď savracala z Gráp v Bobroveckej doline, kde bolakontrolovať fotopasce pri svišťoch, som ju čakal

v doline pri kadáveri. Spolu sme jelenicu vytiahliz vody a nastavil som fotopascu. S údivom somzistil, že za dva dni sa tam už chodí hostiť rys. Poďalších dňoch kadáver našiel zdatný medveďa odniesol si ho ďalej od turistického chodníka,kde mal väčší pokoj. V prírode nevyjde nič na-zmar, každé uhynuté zviera sa stane súčasťou po-travinového reťazca pre iné zvieratá. Nauhynutých zvieratách mi fotopasca viackrát na-fotila orly a iné pernaté dravce. Nie je nič výni-močné, keď sa na uhynutom zvierati okremkrkavcov hostia aj líšky, kuny či diviaky.

Rys pri ulovenej jelenici vlkmi (fotopasca: M. Ballo)Rys nepohrdne ani viacdňovým úhynom (foto-pasca: M. Ballo)

Rys pri uhynutej jelenici (fotopasca: M. Ballo)

223

Vlk dravý (Canis lupus)

Na našom území bol vlk pred druhou sveto-vou vojnou temer vyhubený. Z východu Slo-venska sa potom opäť rozšíril do pohorí nastrednom Slovensku. Ojedinele sa zatúla aj nazápadné Slovensko.

Predné nohy sú dlhšie ako zadné. Plocha do-tyku predných láb so zemou je veľká, vďakačomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sapo snehu. Čeľuste majú obrovskú silu až cca 100kg/cm², čo im umožňuje drviť aj najhrubšiekosti. V dobrých podmienkach vlci zavetriapach aj na 3 kilometre. Vlk obýva súvislé lesys dostatkom raticovej zveri. Žijú vo svorkách,ktoré obhospodarujú teritóriá s rozlohou

40 – 100 km². Za noc môžu prejsť aj viac ako40 km. Preto sa darmo nehovorí, že vlka živianohy. Počas výchovy mláďat lovia v okruhu10 – 15 km, vždy ďaleko od brlohu. Lovia kopyt-níkov, medzi ktorými sa im občas podarí uloviťaj kamzíka, no nepohrdnú hlodavcami, zdochli-nami, vtákmi, plazmi a ani obojživelníkmi. Loviaorganizovane – nadháňaním a uštvaním koristi.Pri love si väčšinou vyberú slabšie alebo pora-nené jedince, aby šetrili silami. Svorku vedie naj-silnejší samec, samce tiež bojujú o samice.

Nakoľko žijú sociálnym spôsobom života, vosvorke sa dorozumievajú vytím a štekavými

Predná laba uloveného vlka (foto: M. Ballo)

Jeleň ulovený vlkmi (foto: M. Ballo)

Zvyšky kamzíka uloveného vlkmi, 20. 9. 2011Rusňačka (foto: M. Ballo)

224

zvukmi. Pária sa v januári až februári. Počet mlá-ďat závisí od toho, aké množstvo potravy majúvo svojom teritóriu. V prípade nedostatku potravynemusia mať žiadne mladé alebo len nízky počet.

V jeseni už loví svorka spolu a mladé po-hlavne dospievajú vo veku 2 – 3 roky. Aj napriekobčasným škodám na hospodárskych zvieratáchvlk vykonáva v ekosystéme významnú funkciu.

Mnohé škody na hospodárskych zvieratách súz veľkej miery zapríčinené nízkou úrovňouochrany stád. Tiež v období, keď je vlk povolenýloviť, poľovníci mnohokrát ulovia najzdatnejšiejedince – rodičovský pár a nedospelé jedince sipotom nedokážu uloviť potrebné množstvo pri-rodzenej potravy, čo má za následok, že častejšiemôžu napádať hospodárske zvieratá.

Mladé vĺčatá pri jednej z prvých vychádzok (fotopasca: J. Hoľma)

Vlky pri označovaní svojho teritória (fotopasca: J. Hoľma)

225

Vydra riečna (Lutra lutra)

Je druh cicavca z čeľade lasicovité (Mustelidae).Je to cicavec značne prispôsobený životu vovode s hmotnosťou 7 až 15 kg a celkovou dĺžkoudo 1,3 m. Tvarom tela, ktoré je nápadne dlhé,

plávacími blanami a mnohými ďalšími znakmisa dokonale prispôsobila životu vo vode. Živí sarybami, rakmi, pri vode žijúcimi vtákmi, žabamia vodnými hlodavcami. Nepohrdne ani úlovkamiveľkých šeliem počas zimy v okolí vodnýchtokov. Aktívna je najmä za súmraku a v noci.

Vydra je v zime aktívna najmä po snežení (foto: M. Ballo)

Vlci prežívajú vďaka svojej opatrnosti a nedôverčivosti (fotopasca: M. Ballo)

226

Ešte nedávno bolo výnimočne nájsť pobytovéznaky tohto cicavca. Dôslednou ochranou sa do-cielilo, že pobytové znaky vydry sú temer vovšetkých vodných tokoch na Liptove.

Z mojich skúseností viem, že vydra nemáprob lém prejsť z povodia do povodia. Pozorovalsom stopy vydry v podhorí z toku Jalovčiankydo potoka Smrečianky. Tiež som pozoroval dňa30.12.2004 stopy vydry v snehu, ktoré smerovalido doliny Parichvost a potom cez Baníkovskésedlo na Oravu. Podobneé pozorovanie som malv osemdesiatych rokoch minulého storočiav Nízkych Tatrách, keď vydra prešla cez masívChabenca z Liptova na Pohronie. Pozoroval somaj stopy vydry v tomto pohorí začiatkom deväť-desiatych rokov minulého storočia z doliny Ipol-tica, ktorá prešla cez masív Veľkého Boku doMalužinskej doliny.

Stopy vydier na Jaloveckom potoku v doline (foto: M. Ballo)

Brloh vydry (foto: M. Ballo)

Pavol Lenko

Základné údaje z telemetrie

medveďov v oblasti

Západných Tatier

a Chočských vrchov

228

Vďaka modernej technike získala v ro-koch 2010-2013 Správa TANAP-ua Tatrzański Park Narodowy (TPN) za-

ujímavé údaje o pohybe medveďov v oblasti Zá-padných Tatier a Chočských vrchov. Nanasledujúcich stranách prinášame ich stručnézhrnutie:

Medveď „Vlado“ (2010/2011/2012) Bol to približne 20-ročný samec s odhadova-

nou hmotnosťou 280 až 300 kilogramov s roz-mermi zadnej laby 27/15 cm (dĺžka/šírka).Satelitným GPS/GSM obojkom bol sledovaný od16.10.2010 do 19.3.2012. Odchyt tohto medveďasme uskutočnili v oravskej časti TANAP-u. Jehodomovský okrsok (HR) predstavoval podľa ma-tematického modelu LoCoH (vysvetlenie nakonci kapitoly) 274 km². Využívali sme aj vý-meru jeho HR spracovanú metodikou MCP,ktorá predstavovala 400 km². V sledovanom ob-dobí sme zaznamenali jeho výskyt v orografic-kých celkoch Západné Tatry, Chočské vrchy ažpo hranicu s Veľkou Fatrou, Skorušinské vrchy,Oravská vrchovina, Podtatranská brázda a Pod-tatranská kotlina. Významnú súčasť jeho domo-vého okrsku tvoria maloplošné chránené územia- národné prírodné rezervácie a prírodné rezer-vácie ako Suchá dolina, Mních, Sivý vrch, Úpla-zíky, Kvačianska dolina, Prosiecka dolina a Chočs celkovou výmerou 4152 ha. Tieto územia pred-stavujú približne 15 % z využívanej plochy jehodomového okrsku. Vyskytoval sa len v Žilin-skom kraji v okresoch Liptovský Mikuláš, Ru-žomberok, Dolný Kubín a Tvrdošín, v rámciúzemia 15 poľovníckych subjektov. Okrem pri-rodzenej potravy vo svojom HR pravidelne na-vštevoval skoro 50 krmovísk a kŕmnychzariadení, ktoré v tom čase poľovnícke subjektyvyužívali na prikrmovanie jelenej a diviačejzveri. Za potravou však chodil aj na polia, kde sapestovali poľnohospodárske plodiny. V polovicivegetačného obdobia, od júla do augusta, chodilza potravou do kultúr ovsa, repky a jačmeňa.V septembri navštevoval prevažne kukuričnépolia pri obciach Liptovské Matiašovce, Bobro-vec, Smrečany a Žiar. Pri „Vladovi“, rovnako akoaj pri ostatných nami monitorovanýchGPS/GSM medveďoch, sme nikdy nezazname-nali, že by v kukuričnom poli zostával aj počasdňa. Za potravou do polí chodil zo vzdialenej-šieho okolia, z lesných ekosystémov, do ktorých

sa vždy nadránom vrátil. To znamená, že z polívždy odchádzal na miesta, kde sa nachádzalijeho denné stanoviská (odpočinok – potrava).V auguste 2011 chodil za potravou aj do ovoc-ného sadu v blízkosti obce Liptovské Matiašovce(Fajčíkov sad). Okrem potravy ľudského pôvodutvorenej prevažne krmoviskami a poľnohospo-dárskymi plodinami významný podiel v zloženíjeho potravy predstavovala aj potrava prirodze-ného charakteru – lesné plody, lesné bylinya trávy, hmyz a jeho vývojové štádiá, ktoré sa na-chádzajú v odumretom dreve a v pôde, uhynutázver, no tiež plody lesných drevín, najmä bukalesného (bukvica). Na jeseň 2011, t. j. v čase, keďmal buk lesný v HR medveďa „Vlada“ dobrúúrodu (tzv. semenný rok), sme zaznamenali akohlavnú zložku jeho potravy bukvice. V obdobíod 10.10. do 13.11.2011 sa pravidelne vyskytovalv lesných porastoch s významným podielombuka. Jednalo sa o lokality (zmiešané bučiny),ktoré sa nachádzajú medzi NPR Kvačianskoudolinou a Sestrčskou dolinou. Práve vtedy smezaznamenali jeho aktivitu iba v týchto porastoch,pričom za obdobie 35 dní neopustil oblasť s roz-lohou do 2 ha (MCP). Do tohto miesta sa v tomčase presunula celá jeho aktivita – príjem po-travy (bukvica), denné stanoviská (odpočinok)a pod.

Počas medvedej ruje v roku 2011 sme zazna-menali u „Vlada“ výraznú zmenu v jeho dennejaktivite, ktorá s menšími prestávkami trvala odpolovice apríla do začiatku júna. Táto zmenabola najvýraznejšia od konca apríla do polovicemája, kedy sme presuny u tohto medveďa zazna-menávali aj počas dňa. Najčastejšie sa presúvalokolo poludnia, no tiež po ôsmej hodine ránoa po 14-tej hodine popoludní. Vtedy sa zvýšilaaj priemerná vzdialenosť, ktorú prešiel za jednuhodinu. Táto sa vtedy pohybovala v intervale od3 do 4,5 km. Na porovnanie, v čase po medvedejruji až do obdobia, keď začali dozrievať poľno-hospodárske plodiny v predhorí, prešiel prie-merne menej ako 3 km za hodinu. Prezaujímavosť, na prelome augusta a septembra prihľadaní vhodnej potravy dosiahol tento medveďmaximálnu vzdialenosť, ktorú dokázal prejsť zajednu hodinu. Bolo to až 11,54 kilometra. Vrcholaktivity počas medvedej ruje u „Vlada“ v roku2011 prebiehal v dvoch výraznejších interva-loch, t. j. v týždni od 2.5. do 9.5.2011 a v obdobídvoch týždňov od 16.5. do 30.5.2011. Vtedy do-

229

kázal prejsť aj viac ako 90 kilometrov za týždeň.Pre porovnanie, v čase po medvedej ruji až doobdobia dozrievania poľnohospodárskych plo-dín prešiel za týždeň od 30 do 60 kilometrov.Z výsledkov telemetrie predpokladáme, že med-veď „Vlado“ bol v čase ruje v roku 2011 v spoloč-nosti dvoch až troch medvedíc. Pre zaujímavosťa pre porovnanie uvádzame aj časť aktivityGPS/GSM medveďa „Valéra“, u ktorého prebie-hala ruja v roku 2013 na tých istých lokalitáchako u medveďa „Vlada“. U „Valéra“ sme počasruje v roku 2013 zaznamenali dva vrcholy s vý-raznou aktivitou aj počas dňa. Konkrétne, na za-čiatku mája a na jeho konci. Pri „Valérovi“ smefotopascou zdokumentovali jednu medvedicu,s ktorou bol viac ako týždeň. Predpokladáme, žeaj „Valér“ bol v ruji 2013 v spoločnosti dvoch ažtroch medvedíc. Obidva tieto medvede („Vlado“a „Valér“) sú samce s dostatkom skúseností, pre-tože sa jedná o dospelé samce, ktoré v sledovanejoblasti pokladáme za dominantné jedince.

V celom sledovanom období sme časopries-torovú aktivitu medveďa „Vlada“ zaznamenaliv rozpätí nadmorských výšok od 634 do 1703 mn. m, pričom priemerná výška tejto jeho aktivity

bola 1120 m n. m. Z pohľadu dennej aktivity bol„Vlado“ najaktívnejší večer po 19-tej hodine, nohlavne v noci od dvadsiatej druhej hodiny dodruhej hodiny nadránom. Minimálnu aktivitu(odpočinok) sme zaznamenali medzi 9-tou a 13-tou hodinou predpoludním. V čase, keď mal do-statok potravy, odpočinok na dennomstanovisku trval priemerne od 5-tej hodiny ránodo 19-tej hodiny večer. Za celé sledované obdo-bie, okrem obdobia hibernácie, predstavovalu „Vlada“ príjem potravy približne tretinu, pre-suny približne tretinu, odpočinok tiež približneretinu jeho celkovej aktivity. Jeho správanie vovegetačnom období bolo viac aktívne ako stacio-nárne. Pomer aktívneho a stacionárneho správa-nia bol 2:1. Počas dvoch zím, čiže predhibernáciou 2010/2011 a 2011/2012 sa „Vlado“správal stacionárne necelý mesiac pred prícho-dom na svoje zimoviská. Jeho celková aktivita sapodstatne znížila, čiže výrazné presuny za potra-vou sa zmenili na stacionárne správanie.

Počas dvoch zím využil dve zimoviská, ktorésa nachádzali na hornej hranici lesa. V sezóne2010/2011 zimoval v JV expozícii a v sezóne2011/2012 v Z expozícii. Zimoviská boli od seba

Medveď „Vlado“ sa preberá po imobilizácii (foto: P. Lenko)

230

vzdušnou čiarou vzdialené viac ako 2 kilometre.Obidve „Vladove“ zimoviská (rovnako akou všetkých nami sledovaných GPS/GSM medve-ďov) sa vždy nachádzali na okraji domovskéhookrsku (HR).

Medveď „Valér“ (2013)Z dôvodu krátkodobého telemetrického sle-

dovania uvádzame pri tomto GPS/GSM medve-ďovi iba základné informácie o jehočasopriestorovej aktivite, ktorú sme zaznamenalido augusta 2013. Jednalo sa približne o 9 až 10ročného samca so zistenou hmotnosťou 183 ki-logramov s rozmermi zadnej laby 24/14 cm(dĺžka/šírka). GPS/GSM obojkom je zatiaľ sle-dovaný od 18.4.2013. Rovnako ako u medveďa„Vlada“, aj odchyt „Valéra“ sme uskutočniliv oravskej časti TANAP-u.

Za pomerne krátke obdobie od apríla do júna2013 sme zaznamenali jeho výskyt v orografic-

kých celkoch Západné Tatry, Chočské vrchya Podtatranská kotlina, v Žilinskom kraji, v okre-soch Liptovský Mikuláš, Tvrdošín a DolnýKubín, v území 8 poľovníckych subjektov. Za za-tiaľ najzaujímavejší poznatok v roku 2013 pova-žujeme jeho aktivitu v čase ruje. Práve počas rujesme v roku 2011 pri „Valérovi“ (rovnako akou „Vlada“) zaznamenali dva vrcholy s výraznouaktivitou aj počas dňa. Z výsledkov telemetriepredpokladáme, že „Valér“ bol v spoločnostidvoch až troch medvedíc.

Celkové zhodnotenie telemetrie medveďov „Vlado“ a „Valér“

Časopriestorová aktivita týchto dvoch med-veďov sa počas ruje a vo vegetačnom období vý-razne zhoduje. Z veľkej časti to platípredovšetkým o čase, avšak čo je ešte zaujíma-vejšie, rovnako aj o priestore. „Valér“ sa za celúdobu doterajšieho sledovania, t. z. bezprostredne

Domovský okrsok medveďa „Vlada“ a oblasť výskytu medveďa „Valéra“ v roku 2013 (autor: P. Lenko)

231

po odchyte a v čase ruje, vyskytoval iba v HR„Vlada“. Napríklad počas ruje to boli tie isté lo-kality, ktoré v roku 2011 využíval „Vlado“. Vďakafotodokumentácií sme zistili, že počas rujev roku 2011 sa „Valér“ pohyboval v tých istýchmiestach ako „Vlado“. Tento poznatok mámez obdobia, kedy „Valér“ ešte nenosil telemetrickýobojok. Fotodokumentácia potvrdzuje, že s „Va-lérom“ vtedy bola aj medvedica. V ruji v roku2013, počas overovania a dokumentácie pozícií„Valéra“, sme fotopascou spoločne s ním zdoku-mentovali ďalšiu medvedicu, s ktorou chodil nazačiatku mája viac ako týždeň. Pred rujou vodilatáto medvedica jedno asi 2,5-ročné medvieďa.To počas ruje odohnala, resp. ju opustilo. Viemeo tom opäť vďaka fotopasci, ktorá ešte pred rujouzaznamenala medvedicu a jej mláďa, no v ruji užlen medvedicu v spoločnosti „Valéra“ a zároveňaj samostatný výskyt jej medvieďaťa. Medvieďasa v tom čase vyskytovalo v tesnej blízkostimiest, kde prebiehala ruja jeho matky a „Valéra“.Okrem prirodzenej potravy v mesiacoch apríla máj, „Valér“ pravidelne navštevoval dve aktívnekrmoviská miestnych poľovníckych subjektovurčené predovšetkým pre jeleniu a diviačiu zver.

Práve z tohto správania sa dvoch dospelýchsamcov v najvýznamnejšom období života med-veďov, t. z. počas ruje, je zrejmý fakt, že terito-riálne správanie medveďov nezohráva v ichživote takú významnú úlohu, ako sme predpo-kladali. Nakoľko medveď je šelma, určitá mierateritoriality medveďov je nespochybniteľná.Avšak fotopasce, ktoré už niekoľko rokov prie-bežne umiestňujeme pri „medvedích stromoch“dokumentujú, že aktivita medveďov je práve tunajvýraznejšia v období ruje a je rovnaká primedveďoch, ako aj pri medvediciach. Na „med-vedích stromoch“ medvede zanechávajú svojepachové značky, škrabance a záhryzy. Zastávameodborný názor, že „medvedie stromy“ predsta-vujú v živote medveďov predovšetkým dôležitýkomunikačný uzol. Dôkazom toho je fakt, ženajviac „medvedích stromov“ sa nachádza vždyv miestach, ktoré sú pre ne počas migrácií naj-dostupnejšie, a preto sú nimi často využívanéa strategické (cesty, chodníky, hrebene). Ani razsme nezaznamenali, že by hranica domovskéhookrsku prebiehala napríklad v línii, kde sa na-chádzajú „medvedie stromy“. Podľa nášho ná-zoru a z výsledkov telemetrie sa medvede

Medveď sa preberá po úspešnej imobilizácii (foto: M. Ballo)

232

správajú „viac“ teritoriálne napríklad pri získa-vaní potravy, predovšetkým vtedy, keď jej je ne-dostatok. Takéto správanie je dobre viditeľnépredovšetkým pri atraktívnej a zriedkavej po-trave, napríklad pri úhyne.

Vysvetlenie pojmu domovský okrsok – home range (HR)

Živočíchy sledované telemetriou väčšinoužijú na ohraničenom území, ktoré sa definujeako domovský okrsok (HR). Pojem domovskýokrsok sa používa v ekológii na vymedzenie úze-mia, v ktorom zviera žije a pohybuje sa. Je toúzemie prejdené jedincom pri obvyklých čin-nostiach spojených so získavaním potravy, roz-množovaním a staraním sa o potomstvo (BURT1943). Na stanovenie veľkosti domovskéhookrsku sa používa v súčasnosti niekoľko metód.

Najrozšírenejšia je metóda MCP (MinimumConvex Polygon). Je to najjednoduchšia metóda,kde sa okolo súboru dát skonštruuje minimálnykonvexný polygón. Nevýhodou metódy je časténadhodnotenie veľkosti HR, pričom niekedy za-hŕňa do domovského okrsku aj plochy, ktoré je-dinec nevyužíva, napr. vodné plochy, skalnéútesy a pod. Táto metóda je tiež senzitívna na

vonkajšie body. Vonkajšie body ukazujú skôrprieskumné správanie sledovaného jedincaa snahu o rozšírenie teritória na oblasti, ktorébežne nevyužíva na prežitie. Na konštruovaniedomovského okrsku pre medveďa hnedého na-príklad v Tatrách, kde je hornaté prostredie s do-linami a horskými hrebeňmi, je uvedená metódalen orientačnou metódou. My sme ju však po-užili na celkové mapové vyhodnotenie telemet-rie TPN a Správy TANAP-u, nakoľko SprávaTANAP-u disponuje informáciami z telemetrieTPN v rokoch 2002 až 2008 spracované len me-tódou MCP.

Presnejšie a modernejšie sú parametrickéa neparametrické metódy. V tomto prípade smepoužili metódu Local Convex Hull (LoCoH). Jeto neparametrická metóda na konštrukciu do-movských okrskov. Ukazuje sa byť lepšia ako pa-rametrické metódy v prípadoch, keď domovskýokrsok obsahuje prírodné prekážky, napríkladkoridory a štruktúry, kde je pohyb zvierat vylú-čený. Metóda LoCoH využíva na vymedzenieHR konštrukciu lokálnych polygónov okolo re-ferenčného bodu K a jeho najbližších susedov.K je parameter, ktorý sa nastavuje pred výpoč-tom.

Medveď v letnej srsti (fotopasca: M. Ballo)

Jozef Radúch

Z histórie poľovníctva

234

Históriu poľovníctva v tejto vymedzenejčasti liptovského regiónu, ktorá jepredmetom nášho záujmu nemožno

chápať izolovane, ale v kontexte jej dlhodobéhohistorického vývoja. A to nielen v rámci stáročiatrvajúceho Uhorského kráľovstva, ale aj ostat-ných nástupníckych štátnych útvarov, ktorýchbola táto malá časť územia stredného Liptova sú-časťou. Aj keď ide o oblasť základnej ľudskej čin-nosti, dosť významnú a svojím obsahom aj dosťrozsiahlu, nie je možné venovať sa podrobnejšievšetkým jej aspektom, nakoľko sme obmedzenírozsahom a možnosťami tejto knižnej publiká-cie. Preto sa len stručne oboznámime s najdôle-žitejšími zlomovými momentmi a udalosťami,ktoré ovplyvnili a v konečnom dôsledku aj určo-vali vývoj a smerovanie poľovníctva. Na závertejto úvodnej stati je potrebné tiež poznamenať,že poľovníctvo bolo vo svojej podstate vždy a zavšetkých okolností verným obrazom a zrkadlomvšetkých zásadných zmien, či už politického,hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrnehocharakteru prebiehajúcich v ľudskej spoločnostiktoréhokoľvek štátneho útvaru.

Mierne podnebie strednej Európy a vhodnégeologické a geomorfologické podmienky vytvo-rili z našej vlasti krajinu s mimoriadne dobrýmipodmienkami existencie poľovnej zveri. Tým bolvytvorený prvý a základný predpoklad pre roz-voj jej lovu a neskôr i jej vyššej formy – poľov-níctva. Okrem jednotlivých druhov zveri, ktorása zachovala do dnešných dní, žil u nás v minu-losti ešte zubor, pratur, los a bobor. V priebehudejinného vývoja bolo bohatstvo našej zveriobohatené introdukciou (dovezením) daniela,muflóna, divého králika a bažanta, ktoré sa po-stupom času prispôsobili našim klimatickýmpodmienkam a dnes už tvoria súčasť našej fauny.

Lov zveri zostával dlhé stáročia najdôležitej-ším zdrojom životných potrieb človeka, a pretonebol v beztriednej prvotnopospolnej spoloč-nosti výsadou, ale základným prostriedkom k ži-votu. Zver nepatrila nikomu a mohol ju loviťkaždý. Až vznik súkromného vlastníctva a triedvzal právo slobodného lovu vykorisťovanejtriede. Pre vládnucu triedu sa stal mužnou zába-vou a prostriedkom k hospodárskemu zisku. Bolvýsadou, ktorú si vládnuca trieda žiarlivo strá-žila. Do určitej miery je teda vývoj poľovníctvavlastne históriou neustáleho boja utlačovanejtriedy o právo výkonu poľovníctva. Takýto jav

badať už aj u starých Slovanov vo Veľkomorav-skej ríši, kde si kniežatá a veľmoži osvojili vý-sadné práva, okrem iného aj právo lovu určitýchdruhov zveri na im vyhradenom území. Tým savlastne začal nezastaviteľný proces - vznik feu-dálnych majetkových pomerov, a ako ich dôsle-dok i obmedzovanie práva lovu. Feudália obzvlášť panovníci vynakladali na poľovníctvo,na svoju veľkú záľubu, aj značné finančné pro-striedky a venovali mu veľkú starostlivosť. Tentoproces sa ešte viac urýchlil v ranom feudalizmepo vzniku Uhorského štátu, ktorý bol už od ko-runovania Štefana I. (r. 1001) charakterizovanýtypickými znakmi feudálneho spoločenskéhozriadenia. Práve priaznivé a svojrázne prírodnédanosti Slovenska boli hlavnou príčinou, že sauž v ranom feudalizme najrozsiahlejšie a najbo-hatšie revíry uhorských panovníkov nachádzalina území dnešného Slovenska. Zo zalesnenéhoa málo obývaného územia si panovníci z roduArpádovcov vyvlastnili značné časti, ba celé ob-lasti, čím vznikli obrovské kráľovske latifundiepanovníckeho rodu. V týchto kráľovských lesochsa zriadili i kráľovské poľovné revíry, ktoré bolisituované na území bývalej Zvolenskej veľžupy,neskoršie i v Liptovskej a Turčianskej župe. Tietostolice neboli do 14. storočia samostatné, ale akokráľovský majetok boli súčasťou Zvolenskej veľ-kožupy. Zvolenský kráľovský revír sa pôvodnerozprestieral v okolí Pustého hradu. Po jeho zbú-raní sa centrom stal Zvolenský zámok, prebudo-vaný v 14. storočí. Panovníci tieto svoje revíryčasto vyhľadávali nielen kvôli lovu, ale aj oddy-chu a často aj diplomatickým jednaniam a kon-taktom. Boli to obľúbené revíry panovníkovz rodu Arpádovcov, kráľov Karola Róberta a Ľu-dovíta I. (Veľkého), kráľa Žigmunda a najmäMateja Korvína, po ktorom je pomenovaná ajKráľova hoľa.

Na Liptove bol pôvodne centrom kráľovskýchrevírov liptovský Starý Hrad, ktorý sa nachádzalv Chočských vrchoch medzi Sestrčskou a Kala-menskou dolinou, na vrchole Sielnickej hory.Neskoršie to bola obec Liptovská Sielnica. Vý-znamné postavenie v tomto smere mal aj hradLikava nad obcou Likavka pri Ružomberku. NaLiptove bola v okolí obce Čemice (v súčasnostizatopenej vodami priehrady Liptovská Mara)zriadená kráľovská zvernica. Kráľ Matej Korvínsi za stredisko poľovačiek v Liptove zvolil krá-ľovské mesto Nemeckú Ľupču (dnes Partizánska

235

Ľupča) a kaštieľ v obci Parížovce, ktorá je v sú-časnosti tiež zatopená vodami vodného dielaLiptovská Mara. Medzi liptovské kráľovské ma-jetky patrili i lesy v Západných Tatrách, ktoréboli pôvodne spravované tiež z obce LiptovskáSielnica. Kým väčšiu časť týchto kráľovských ma-jetkov donáciami (darom za zásluhy panovní-kovi) postupne získali rôzne šľachtické rody, lesyod tatranského Kriváňa na západ v oblasti Kô-provej a Tichej doliny zostali i naďalej kráľov-ským majetkom. O práve poľovníctva v chotáriLiptovskej Sielnice hovorí listina Mateja Korvínaz 2. marca 1463. Okrem iných výsad mestečkuLiptovská Sielnica udelil aj právo lovu zveria vtáctva okrem hrdličiek a jarabíc a právo ry-bolovu, okrem potokov Sestrč a Teplá. Aj ne-skoršie archívne dokumenty potvrdzujúregulovanie poľovníctva zo strany štátnej moci.Takýmto dokladom sú aj povinnosti obcí patria-cich k hradným panstvám. Urbárske povinnostihradného panstva Likava uvádzajú viaceré po-ľovné činnosti, ktoré boli dané tunajším obyva-teľom za povinnosť alebo boli naopak zakázané.Napríklad obyvatelia obce Bobrovec muselikaždý rok do hradnej kuchyne uloviť a odovzdaťaž 500 pstruhov a lipňov, ale aj ďalšie drobnéryby a raky. Každoročne museli tiež hradnémupanstvu odovzdať určitý počet jariabkov, zajacova drozdov. Túto povinnosť mali v rovnakommnožstve aj obyvatelia Liptovskej Sielnice, Lip-tovského Trnovca, Bobrovčeka, Liptovskej Mary,Partizánskej Ľupče, Sokolčí, Lúčok, Likavky, Hu-bovej, atď.

Na stráženie kráľovských revírov a ochranupoľovnej zveri sa už za Arpádovcov v 13. storočízriadila organizácia kráľovských hájnikov a lov-cov, ktorí organizačne pripravovali kráľovské po-ľovačky a aj sa na nich zúčastňovali. Títo ľudiasa zoskupovali na určitých miestach, kde pôso-bili a po ich usadení vznikli vlastne aj osady krá-ľovských lovcov a strážcov lesa. Na Liptove bolatakouto osadou obec Sokolče, tiež zatopená prie-hradou Liptovská Mara. V tejto súvislosti trebazdôrazniť, že v Liptove sa do zavedenia strelnejzbrane poľovalo zväčša koňmo za pomoci vycvi-čených dravých vtákov (orlov, sokolov atď.) a vy-cvičených poľovníckych psov – kopovov, pričompoddaný ľud musel vypomáhať. Tak sa aj u násstretávame s kráľovskými psiarmi a sokoliarmi.V roku 1273 oslobodzuje kráľ svojich psiarov odplatenia daní a úrokov. Medzi iným sa spomína

aj významný kráľovský psiar Stoysa, podľa kto-rého pomenovali aj obec, v ktorej býval, na Stoy-safalva (dnešné Stošice, ktoré sú súčasťou mestaLiptovský Mikuláš). Ďalej sa treba zmieniťo Foychovi, ktorý bol kráľovským slúžnym – so-kolníkom, ktorého pozemky siahali z dnešnýchFiačíc (časť obce Gôtovany) až po Sokolče, kto-rých vznik sa datuje ešte pred rok 1267. Po-zemky mu daroval sám panovník za jeho dobréslužby.

Postupným zoslabovaním centrálnej panov-níckej (kráľovskej) moci veľkú časť kráľovskýchmajetkov získavala vzmáhajúca sa oligarchia.Kráľovské lesy a kráľovské poľovné revíry pre-chádzajú do rúk feudálov a cirkevnej hierarchie,čím prechádzalo do ich kompetencie i poľovnéprávo. Oligarchovia si postupne vyvlastnili veľkéčasti pôvodne kráľovských majetkov. Často išloo veľké územné celky. Na nich suverénne vládli,neakceptujúc a neuznávajúc kráľovskú moc, akonapr. Matúš Čák Trenčiansky na Považí aleboOmodejovci na východnom Slovensku. Jednýmz najväčších oligarchov Uhorska v 17. storočí bolaj uhorský palatín Juraj Thurzo, ktorý vlastnilhrady a zámky v Lietave, v Bytči, v Bojniciacha Oravskom Podzámku, kde viedol nákladnýa prepychový život. Poddaný ľud, ale aj slobodnísedliaci a mešťania zohrávali v poľovníctve ibapodružnú úlohu. S konečnou platnosťou sa v 15.storočí z pôvodne obrovských a dobre organizo-vaných kráľovských lesných majetkov v rukáchpanovníka (kráľa) zachovalo len torzo. Neskôrtieto prešli do vlastníctva kráľovskej korunya nazývali sa korunnými majetkami. Koncom19. storočia ich spravovali kráľovské štátne lesya majetky a po roku 1918 Československé štátnelesy a majetky. V Liptove to boli, ako už bolo vyš-šie uvedené, lesy západne od Kriváňa, severnéa južné svahy Západných Tatier, ďalej oblasť Ma-lužinej a Liptovskej Tepličky. Tieto majetko-právne zmeny vplývali samozrejme i na samotnépoľovníctvo, lebo vládnuca feudálna trieda si po-ľovné právo pre seba nielen vyhradila, ale aj zá-konmi strážila. Bolo tak najmä od roku 1514,keď po Dóžovom sedliackom povstaní vstúpiliv platnosť Vladislavské zákony zakotvené vo feu-dálnom kódexe Tripartitum. Poddaní v Uhorskusú v ňom daní do „úplného a večného poddan-stva“ a zakazuje sa im nosiť zbraň. Podľa týchtozákonov poddaný, slobodný sedliak, ale ani pri-sťahovalec žiadnou zbraňou nesmie loviť zver

236

a vtáctvo, ale ani žiadnym prostriedkom lapať.Tieto absolútne obmedzenia časom prešli rôz-nymi zmenami, ale v podstate si právo lovu preseba vyhradila tzv. „historická trieda“ až do roku1918. Ak chceme pochopiť vývoj poľovníctvav ďalšom období, musíme ho dať do súvisu s ma-jetkoprávnym vývojom a takto sledovať ich spo-ločný osud. Pre bežného pospolitého človekaa poddaného podľa týchto platných práv zostallen malý priestor pre lov, ale i napriek tomu pod-daní hodne lovili, jednak v rámci ich urbárskychpovinností, ale často aj pokútnymi spôsobmi(pytliactvo), k čomu ich donútila bieda a hlad.Zachovali sa však doklady, že poddaní muselidodávať pre panskú kuchyňu a dvor divinu,ktorú museli uloviť sami bez použitia strelnejzbrane! A tak lovili a lapali zver svojimi pro-striedkami. Bola to však iba taká zver, ktorá sadala loviť bez strelných zbraní (do rôznych pascí,vykopaných jám, klepcov a pod.), a ktorá sa po-kladala za menej vzácnu, ako sú srnce, diviakya zajace. Ďalšou povinnosťou urbárnikov bololapať vtáctvo, napr. jarabice, jariabky, hlucháne,tetrovy, na ktoré panstvo nepoľovalo, lebo podľanich to neposkytovalo nijaký zážitok (Dávkyzveri podľa urbáru Likavského panstva z r. 1625:Bobrovec - jariabky /8/, zajace /4/ a drozdy /30/).Poddaní museli zbierať aj vajíčka a vyberaťz hniezd mláďatá pernatých dravcov, najmä so-koly, orly, jastraby, krahulce a pod., ktoré sa povycvičení používali v sokoliarstve. Z uvádzanéhoje zrejmé, že zákaz lovu sa vzťahoval len na jele-niu zver, daniela a bažanty, teda na zver, ktorúchovali aj vo zverniciach, a ktorú už po stáročiapokladali za tzv. vyhradenú kráľovskú zver. Sed-liaci podľa tereziánskych a jozefínskych zákonovvydaných panovníčkou Máriou Teréziou (1740-1780) a neskôr jej synom, panovníkom JozefomII. (1780-1790) mohli na svojich políčkach„hubiť“ (samozrejme bez zbrane) všetku „škod-livú zver“, ale boli ju povinní odovzdávať pánovi,ktorý zasa musel nahradiť spôsobenú škodu. Asitakáto bola situácia v stave majetkov a v poľov-níctve až do polovice 19. storočia. O tom, žek pytliactvu sa neuchyľovali len poddaní, ale ajbohatší zemani písal v druhom čísle časopisuMagyer erdész (Maďarský lesník) z roku 1911hrádocký farár Balo Tischler, ako poverený ar-chivár správy štátnych („komorských“) lesovv Liptovskom Hrádku, na základe archívnychmateriálov z roku 1799. V spise sa prefekt štát-

nych lesov v Liptovskom Hrádku a v LikavkeFrantišek Wisner sťažuje slúžnemu AntaloviSmrecsanyimu, že liptovskí zemani Ondrej Kis-zely, Gašpar Antal Podturnay, Boltizsár Lubya Karol Andreánsky 8. marca 1799 v obvode sva-rínskych štátnych lesov v revíre Chmelienecupytliačili a odniesli jedného srnca a jednu srnu.Ako svedkovia obžaloby vystupovali sedliaciz obce Východná, a to Ján Kozen a Martin Ko-kavec, ktorí zemanov z pytliactva aj usvedčili.Rôzne faktory, ako boli vojnami vyvolané poli-tické a hospodárske zmeny, prechodné zoslabe-nie štátnej moci a právneho poriadkuv revolučných rokoch, veľmi negatívne pôsobilina stavy zveri. Azda najväčším nebezpečen-stvom pre zver znamenalo zdokonalenie a najmärozšírenie strelných zbraní a skutočnosť, že zvernebola chránená zákonom. Až tereziánske a jo-zefínske zákony v druhej polovici 18. storočia sapokúšali o určitú ochranu poľovnej zveri, ale anitie nemohli zastaviť proces jej výrazného ubúda-nia. Najnižšie stavy dosiahla poľovná zver po re-volúcii v roku 1848-49. Až vtedy si majiteliaveľkých poľovných revírov uvedomili, že ak chcúpoľovať, zver musia nielen šetriť, ale aj dochovaťa často aj doviesť do revíru. V zásade možno po-vedať, že práve obdobie od roku 1850 bolo roz-hodujúce pre postupný vývoj a konštituovanienašej poľovnej fauny. Urbársky patent z roku1853 obsahoval už konkrétne klauzuly a inštruk-cie na definitívne riešenie majetkových pomerovsúvisiacich so zrušením poddanstva v roku 1848.Tým sa aspoň čiastočne splnili požiadavky pod-daných na dedičné právo a získanie urbárskejpôdy. Zákonný článok LIII z roku 1871 nariaďo-val povinnú segregáciu, to znamená vyčleneniealebo oddelenie pôdy pre bezzemkov a komasá-ciu, t.j. sceľovanie menších pozemkov, ktoré bolivyčlenené zo zemepanských majetkov. Zákonsúčasne uložil, že segregované lesy museli zostaťv celku. Touto úpravou boli poddanské pozemkyoddelené od zemepanských a urbarialista sa stalvlastníkom pozemku, resp. lesy, pasienkya trstiny sa dostali do spoločného komposseso-rátneho vlastníctva. Tieto hlboké a zásadné ma-jetkoprávne zmeny a najmä nápor čorazsilnejúceho nastupujúceho kapitalizmu a vplyvvzmáhajúceho sa meštianstva v druhej polovici19. storočia začali vážne ohrozovať slabnúci feu-dálny systém. To bolo aj príčinou, že vládnucašľachtická trieda začína strácať aj svoju hospo-

237

dársku bázu a tiež svoje výsadné postaveniev poľovníctve. Postupne sa vytvárali optimálnepodmienky na to, aby si ekonomicky vzmáha-júce sa meštiactvo našlo svoje miesto v hospo-dárskom aj spoločenskom živote. Súčasne saaktívne začína zapájať aj v poľovníctve, ktoré sastáva nielen módou, ale aj akýmsi snobským me-radlom spoločenského postavenia. Už v 60-tychrokoch 19. storočia vznikli nové záujmové po-ľovnícke spolky, najmä na východnom Slo-vensku (Spiš, Šariš, Zemplín a pod.). Tietozdruženia mali na začiatku len miestny význama iba niekde, napr. na Orave, získali rozhodujúcivplyv i v rámci okresu, ba dokonca aj župy.V žiadnom prípade však ešte neboli zložkami or-ganizácie so širšou pôsobnosťou, pretože v tejdobe v Uhorsku ešte nebolo centrálnej, resp.ústrednej poľovníckej organizácie. Uhorský kra-jinský poľovnícky spolok s celoštátnou pôsob-nosťou založili až v roku 1881. O organizovanompoľovníctve v bývalom Uhorsku a teda aj na Slo-vensku môžeme hovoriť až po legislatívnejúprave práva poľovníctva. To pozitívne ovplyv-nilo i zakladanie ďalších poľovníckych spolkov,ktoré sa potom stali priekopníkmi organizova-ného poľovníctva širších, najmä meštianskychvrstiev aj na Slovensku. Prvý zákonný článokVI/1872 už ustanovil výmeru samostatného po-ľovného revíru. Ďalším zákonným článkomXLIV/1876 sa iba doplnili niektoré ustanoveniapredchádzajúceho článku. K definitívnej legisla-tívnej úprave však došlo až v roku 1883 za vládycisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I., a tozákonným článkom XX/1883 o poľovníctve,ktorý s menšími úpravami zostal na Slovenskuplatný až do roku 1947! Bol to na svoju dobu užmoderný, najmä na ochranu zveri dobre zame-raný rámcový zákon, podľa ktorého bolo po-ľovné právo neoddeliteľným príslušenstvomvlastníctva pozemku. Avšak vlastník mohol po-ľovať na vlastnom pozemku len vtedy, ak ho malv celistvosti, minimálne 115 ha (200 katastrál-nych jutár). Inak povedané, najnižšia hranicapoľovného revíru nemohla byť menšia než 115ha. Vlastníci pozemkov s výmerou minimálne30 ha v jednom celku sa mohli spojiť a vytvoriťpoľovný revír s minimálnou výmerou 115 ha.V ostatných prípadoch vlastníci menších po-zemkov výkon poľovníckeho práva prenajímalispolu s pozemkami obce. Tak vznikali združenépoľovné pozemky, na ktorých musela byť naj-

menšia požadovaná výmera 115 ha. V obciach,v ktorých sa vykonala majetková úprava – segre-gácia pozemkov, bývalý zemepán už nemal po-ľovné právo. Tieto poľovné revíry urbárnikova kompossesorátnych spoločenstiev potom pre-najímali na dražbe, na ktorej mali vždy prednosťčlenovia poľovníckych ochranných spolkov.Okrem poľovníckych spolkov však bývali ná-jomníkmi menších celkov i zámožnejší jedno-tlivci z radov štátnych zamestnancov, menšíchpodnikateľov a živnostníkov. Mali v prenájmespravidla poľovné revíry, ktoré boli po finančnejstránke menej náročné. Prenájom za revíry saodvíjal od toho, kde bol revír situovaný a jeho fi-nančnú hodnotu určovalo samozrejme i množ-stvo a druhová skladba poľovnej zveri.O jednotlivých novovzniknutých poľovníckychspolkoch sa zachovalo len málo údajov z tejdoby. V zásade však môžeme povedať, že poľov-nícke ochranné spolky sa zakladali takmer v kaž-dom meste alebo väčšej obci. Na vývojia činnosti týchto spolkov sa dá sledovať i po-stupný spoločenský vývoj. Ich význam spočívalnielen v ochrane zveri a presadzovaní záujmovorganizovaných poľovníkov, ale v období národ-ného obrodenia boli aj významným článkomspoločenského života v jednotlivých obciacha mestách.

Najväčším vlastníkom lesov, a tým aj poľov-níckych a rybárskych revírov, sa stali štátne lesy,ktoré mali svoje centrá v Liptovskom Hrádkua v Ľubochni. Vtedy vznikla móda atraktívneštátne i urbárske revíry dávať do prenájmu boha-tým peštianskym záujemcom, ktorí potom svojetrofeje vystavovali na domácich i zahraničnýchvýstavách. Po rozpade rakúsko-uhorskej monar-chie v roku 1918 väčšina poľovníckych spolkovprechodne pozastavila svoju činnosť. Netrvalovšak dlho a ich činnosť sa postupne obnovila, aleuž na vyššej úrovni. Po vzniku ČSR a zavedeníčiastkovej pozemkovej reformy, ktorá vyvolalaurčité zmeny, najmä v lesnom hospodárstve, aleaj v poľnohospodárstve, sa začali uplatňovaťčoraz viac prvky demokratizácie. Súčasne sovznikom Československého štátu nastali nové,v porovnaní s minulosťou podstatne demokra-tickejšie pomery. Na Slovensko prichádzajúvzdelaní ľudia a odborníci z Čiech a Moravy, abyzaplnili medzeru v spravovaní štátu, ktorá savytvorila odchodom maďarských úradníkov.Rozpad monarchie a vznik nového štátneho

238

útvaru vplýval aj na poľovníctvo. Prejavil sapovojnový deficit v zásobovaní obyvateľstvapotravinami a nedostatky v organizácii novýchhospodárskych pomerov. Nové pomery samo-zrejme umožňovali aj určitú voľnosťv zasahovaní do života poľovnej zveri. Pretožebola bieda a hlad, mnohí sa dali na pytliactvo,aby aspoň trochu zmiernili hlad po potravinách.Anarchia v poľovníctve a bezbrehé pytliactvo,ako jeden z následkov vojny, doslova nútilipoľovníkov, aby sa organizovali do záujmovýchspolkov. Vládnuce kruhy tiež hľadali cestya možnosti pre záchranu poľovnej zveri. Naj-vhodnejšie východisko videli vo vytvoreníjednotnej poľovníckej organizácie. Určite nebolanáhoda, že sa na Slovensku utvorila poľovníckaorganizácia o tri roky skôr ako v Čechách a naMorave, pretože na Slovensku trpel ľud viac bie-dou, ktorá bola pozostatkom rakúsko-uhorskejmonarchie. Na druhej strane v novom vzniknu-tom štátnom útvare – v prvej ČSR – mala tzv.stredná vrstva už podstatne lepšie podmienkya možnosti pre výkon práva poľovníctva, než tobolo za existencie rakúsko-uhorskej monarchie,keď bolo najmä doménu šľachty, latifundistov,továrnikov, vysokých dôstojníkov a úradníkov.V medzivojnovom období, aj keď len v menšompočte, si mohli zapoľovať aj učitelia, lekári,notári, právnici, živnostníci, krčmári a bohatídedinskí sedliaci.

Vznik a vývoj poľovníctva medzi dvoma sve-tovými vojnami za prvej Československej repu-bliky možno rozdeliť do troch období (etáp):1. Do roku 1925 to bolo obdobie založenia a ná-

sledného upevňovania Loveckého ochran-ného spolku pre Slovensko a PodkarpatskúRus, jeho miestnych skupín a hľadanie mož-ností cieľavedomého združovania poľovníkovv miestnych skupinách.

2. V období po roku 1926 do roku 1934 sa riešiliorganizačné problémy Loveckého ochrannéhospolku. V tomto období sa zhoršil vzťah medziČeskoslovenskou mysliveckou jednotou zalo-ženou v roku 1923 a Loveckým ochrannýmspolkom na Slovensku. Československá mysli-vecká jednota ako celoštátna organizáciachcela ovplyvňovať aj vývoj poľovníctva a po-ľovníckej organizácie na Slovensku. Funkcio-nári Loveckého ochranného spolku v tomvideli cieľ jeho postupnej likvidácie, čo sa na-koniec v praxi aj potvrdilo.

3. Pre obdobie roku 1935 až 1939 bolo príznačnécieľavedomé zjednocovanie vzťahov medziČeskoslovenskou mysliveckou jednotou a Lo-veckým ochranným spolkom.

Iniciátorom založenia poľovníckej organizáciebol generál zdravotníctva na SlovenskuMUDr. Jan Červíček (1864-1924). Stanovy Lo-veckého ochranného spolku pre Slovenskoschválilo Ministerstvo s plnou mocou pre správuSlovenska dňa 21.10.1920 pod č. 3085/1920.Celá spolková činnosť sa spočiatku sústreďovalado Bratislavy, pretože LOS ešte nemal nijaké po-bočky. Postupom času sa však zakladali pobočkyLoveckého ochranného spolku aj v ďalších mes-tách, a to ako spolky s miestnou pôsobnosťou.Zakladali sa nielen v mestách, ale aj v obciach.Tak napr. Lovecký ochranný spolok bol založenýaj v Liptovskom Mikuláši v roku 1922. Jehodlhoročným predsedom sa stal sielnický ob-vodný notár Štefan Kabzan. V Ružomberku bolLovecký ochranný spolok založený v roku 1931.LOS v Liptovskom Hrádku bol založený tiežv roku 1923 (predseda Dr. Ján Tetour). Po utvo-rení Slovenského štátu 14. marca 1939 bol Lo-vecký ochranný spolok premenovaný naPoľovnícke ochranné združenie v LiptovskomMikuláši a v Ružomberku. Nadriadenou poľov-níckou inštitúciou bol Ústredný zväz poľovníc-kych ochranných združení v Bratislave. Pripolitickej zmene (rozpad prvej ČSR a vznik Slo-venského štátu) nedošlo v porovnaní s predchá-dzajúcou minulosťou k podstatným zmenám. Ajnapriek tomu, že medzi loveckým ochrannýmspolkom na Slovensku a Československou mys -liveckou jednotou existovali určité rozpory, zá-sluha týchto dvoch poľovníckych organizácií jenemalá. Ich úsilie sa zameralo predovšetkým nazlepšenie ochrany našej zveri a na dôslednejšieprenasledovanie pytliactva. Podarilo sa im do-siahnuť aj zákaz odstrelu kamzíka, svišťa, dropa,medveďa, rysa, ako aj ďalších šeliem, ktoré sa ajvďaka týmto zákazom u nás zachovali.

Vývoj poľovníctva a jeho organizačnýchštruktúr po 2. svetovej vojne možno rozdeliť dopiatich období:1. Prvé obdobie rokov 1945-1948, ktoré bolo

charakteristické zápasom vládnej koalície zaudržanie mocenských pozícií v poľovníctvea bojom komunistov za jeho zľudovenie. Vý-znamným medzníkom v poľovníctve na Slo-

239

vensku bolo prijatie tzv. „Ďurišovho zákonao poľovníctve“ č. 225/1947. Bol to konečnenový a na tie časy moderný zákon, nakoľko doroku 1947 platil takmer 62 rokov zákonný člá-nok XX/1883, ktorý vyšiel ešte za čias ra-kúsko-uhorskej monarchie. Tento zákon dalpoľovníctvu v ČSR nový rozmer.

2. Druhé obdobie od februára 1948 do 4. celo-štátneho zjazdu Československého poľovníc-keho zväzu v januári 1961 je charakteristicképrevzatím pozícií v poľovníckej organizáciikomunistami. Od 1.1.1948 nadobúda účin-nosť už vyššie citovaný nový zákon o poľov-níctve č. 225/1947.

3. Tretie obdobie od roku 1961 do roku 1968 savyznačovalo likvidáciou slovenskej poľovníc-kej organizácie. Ústredné orgány nebrali doúvahy špecifické podmienky slovenského po-ľovníctva, čo sa prejavilo jeho stagnáciou a naniektorých úsekoch i jeho úpadkom. Do tohtoobdobia spadá aj príprava a prijatie novéhoZákona o poľovníctve č. 23/1962. Potvrdil zá-roveň odpútanie výkonu práva poľovníctva oddržby pôdy.

4. Štvrté obdobie sa datuje od vydania ústavnéhozákona o česko-slovenskej federácii 12.10.1968do vyhlásenia samostatnej Slovenskej repu-bliky dňom 1.1.1993. Slovenský poľovníckyzväz bol ustanovený 22.6.1969, avšak v rámcinormalizácie vznikol 25.6.1970 Federálnyvýbor poľovníckych zväzov ako spoločný ko-ordinačný a poradný orgán Československejmysliveckej spoločnosti (ČSMS) a Slovenskéhopoľovníckeho zväzu (SPZ), ktorého hlavnouúlohou bolo zabezpečiť rozvoj poľovníctva. Namimoriadnom zjazde 28.4.1990 sa aj po zásad-ných spoločensko-politických zmenách v štáterozhodlo zachovať jednotnosť SPZ a realizovaťdemokratizačný proces.

5. Piate obdobie možno datovať od vzniku samo-statnej Slovenskej republiky až po súčasnosť.Slovenský poľovnícky zväz sa aktívne podieľalna príprave a realizácii novely zákona o poľov-níctve č. 99/1993 účinnej od 5.5.1993, ktorousa výkon práva poľovníctva vracia k vlas -tníctvu pôdy. Novela ešte nebola dokonalá, alepresadil sa v nej chovateľský princíp a zámera uprednostňovala kritériá potrieb voľne žijú-cej zveri pred inými záujmami. V konečnomdôsledku však spôsobila opäť prudký poklesstavov zveri.

V roku 1993 sa stal Slovenský poľovnícky zväzdobrovoľnou organizáciou poľovníkov na Slo-vensku a zároveň prestal byť monopolnou po-ľovníckou organizáciou. V roku 1997 nadobudloplatnosť nové územnosprávne členenie Sloven-skej republiky, na ktoré reagoval aj Slovenský po-ľovnícky zväz novou štruktúrou svojichorganizácií v okresoch. Mnohé menšie okresnéorganizácie sa spojili do Regionálnych organizá-cií Slovenského poľovníckeho zväzu. Tie, ktoréostali v okrese samostatné, sa premenovali naOkresné organizácie SPZ. Národná rada SR pri-jala dňa 16. júna 2009 nový zákon č. 274/2009Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niekto-rých zákonov, ktorý nadobudol platnosť dňa 1.septembra 2009. Tento zákon bol novelizovanýzákonom č. 115/2013 Z.z. z 30. apríla 2013, na-dobúdajúcim účinnosť dňom 1. júla 2013. Dňa10. augusta 2009 vydáva Ministerstvo pôdohos-podárstva SR vyhlášku č. 344/2009 Z.z., ktorousa vykonáva zákon o poľovníctve. V zmysle usta-novení tohto nového zákona sa uskutočnil dňa23. januára 2010 v Nitre Ustanovujúci snem Slo-venskej poľovníckej komory – SPK.

Podľa ustanovení nového zákona o poľov-níctve je každý držiteľ platného poľovného lístkas trvalým pobytom na území Slovenskej repub -liky povinný byť členom Slovenskej poľovníckejkomory (SPK). Okrem fyzických osôb – poľov-níkov, združuje SPK aj poľovnícke organizácie,ktoré majú sídlo na území Slovenska.

V zmysle uhorského zákonného článku XXz roku 1883 bolo možné záujemcom ako sú-kromným osobám po vykonaní verejnej dražbyprenajať si poľovný revír pre výkon práva poľov-níctva na základe uzatvorenej nájomnej zmluvyna určitú fixne stanovenú dobu, spravidla5 rokov. Túto možnosť využívali najmä majet-nejší potomkovia niekdajšej šľachty, úspešnípodnikatelia, štátni úradníci, advokáti, notária pod. Neskôr sa k nim pridali aj reprezentantistrednej spoločenskej vrstvy (učitelia, lekári, cir-kevní hodnostári, bohatí dedinskí sedliaci, mä-siari, mlynári, krčmári a pod.). Takýmtospôsobom si poľovačku v poľovnom revíri Ur-bárskeho pozemkového spoločenstva obce Bo-brovec v rokoch pred prvou svetovou vojnou, alei počas nej, prenajímal pán Gustáv Moyš st.(1869-1924), občan obce Beharovce za ročný fi-nančný obnos 30 korún, ako je to písomne za-znamenané v Denníku urbárskych príjmov

240

a výdavkov, kde napr. dňa 5. septembra 1915uhradil do urbárskej kasy uvádzanú sumu.Dlhoročným prenájomcom poľovného práva naúzemiach urbárskych majetkov obcí Bobrovec,Trstené a Jalovec bol majiteľ mikulášskej továrnena výrobu koží pán Andrej Žuffa (1882-1963)z Liptovského Mikuláša, ktorý si tento lukratívnyrevír prenajímal predovšetkým na poľovačku nakamzíky, ktoré boli jeho veľkou vášňou. Ich spo-lunájomcami poľovného revíru boli za prvejČes koslovenskej republiky miestni občania obceBobrovec Rudolf Tholt – obvodný notár, ŠtefanKapitán – majiteľ miestneho hostinca, AntonČajka –murár, Rudolf Rak – železničiar, Bohu-mil Šibal – príslušník finančnej stráže, Ján Kras-ničan – majiteľ miestneho hostinca, JaroslavHomolka – murár, Rudolf Sajták – učiteľ, JánKuna – roľník, Jozef Vrabec – mäsiar, JozefMadaj – roľník, občan obce Jalovec, Ján Staroň– garbiar, občan obce Jalovec, Jozef Rak – roľník,občan Bobrovca, prípadne i ďalší. Niektoríz tých to menovaných poľovníkov vykonávali po-ľovné právo len na obecných pozemkoch v men-ších poľovných revíroch, ktoré boli finančnemenej náročné (Ján Krasničan i niektorí iní).O činnosti nejakého organizovaného miestneholoveckého spolku bobroveckých poľovníkovz rokov pred prvou svetovou vojnou, ale i medzioboma svetovými vojnami v období prvej Če-skoslovenskej republiky nemáme relevantné pí-somné či ústne údaje a informácie. Aj keď sa títopoľovníci, ktorých spájali spoločné záujmy, prí-ležitostne v priebehu roka schádzali pri spoloč-ných poľovačkách alebo sa vzájomne stretávalipri iných príležitostiach súvisiacich s poľovnoučinnosťou, nemožno ešte hovoriť o fungovanínejakej organizovanej oficiálnej spolkovej čin-nosti na miestnej úrovni v tejto obci. Tento stavpretrvával až do prijatia tzv. Ďurišovho zákonao poľovníctve č. 225/1947, o ktorom som sa užzmienil v predchádzajúcich statiach. V zmysleplatnosti tohto zákona zakladajú sa v roku 1948nové poľovnícke spoločnosti, organizujú sa skú-šky kandidátov z poľovníctva, skúšky poľovníc-kych hospodárov a viaceré iné opatrenia.V súvislosti s prijatím tohto nového zákona sazačínajú po roku 1947 konštituovať v predmetnejoblasti po prvý raz dve poľovnícke spoločnosti.Bola to poľovnícka spoločnosť „Ostrô“ so sídlomv obci Liptovský Trnovec (výmera 2 713 ha),ktorá obhospodarovala revír v katastrálnych

územiach obcí Liptovský Trnovec, Pavlova Ves,Bobrovček, Liptovské Beharovce a LiptovskéMatiašovce (poľovnícky hospodár Štefan Benčo)a poľovnícka spoločnosť „Poľana“ so sídlomv obci Bobrovec (výmera 6 418 ha), ktorá obhos-podarovala revír v katastrálnych územiach obcíBobrovec, Trstené, Jalovec a Liptovská Ondra-šová (poľovnícky hospodár Jozef Jalovecký).Existencia týchto dvoch poľovníckych spoloč-ností trvala až do roku 1962, t.j. ešte dva roky poúzemnej reorganizácii platnej od 1. marca 1960,kedy došlo k redukcii viacerých okresov a krajovna území celého štátu a následne k ich zlučova-niu a vytváraniu ich menšieho počtu. A takv roku 1963 dochádza k reorganizačným zme-nám aj na úrovni oboch jestvujúcich poľovníc-kych spoločností, a to v intenciách novéhozákona o poľovníctve č. 23/1962 Zb. Pôvodne sa-mostatné poľovnícke spoločnosti „Ostrô“ a „Po-ľana“ sa zlučujú a vytvárajú jedno väčšiepoľovnícke združenie s novým názvom „Ráz-toka“ o výmere obhospodarovaného revíru 7 334ha so sídlom v Pavlovej Vsi. Týmto ale zároveňdochádza k posunutiu jeho východnej hranicetak, že katastrálne územia obcí Trstené a Jalovecuž nie sú súčasťou PZ Ráztoka, ale patria už su-sednému, východne ležiacemu združeniu PZBaníkov. Tento posun východnej hranice sa vy-konal za účelom zachovania zákonom stanove-nej výmery poľovných revírov. Poľovníckezdruženie „Ráztoka“ v takejto podobe fungovaloaž do konca roku 1992. Dňom 1.1.1993 dochá-dza k opätovnému rozdeleniu na dve samostatnépoľovnícke organizácie, a to tak, že po vzájomnejdohode sa členovia, ktorí boli občanmi obcí Bo-brovček, Pavlova Ves, Beharovce, LiptovskýTrnovec a Liptovské Matiašovce s ich katastrál-nymi územiami od pôvodného PZ Ráztoka od-členili a založili nové PZ „Ostrô“ o výmereobhospodarovaného revíru 3 891 ha. Tým sa zá-roveň zmenilo aj pôsobisko pôvodného PZ„Ráztoka“ so sídlom v Pavlovej Vsi na nové PZ„Ráztoka“ so sídlom v obci Bobrovec. V súčas-nosti je výmera nového PZ „Ráztoka“ 2 965 ha,z toho je výmera poľnohospodárskej pôdy 1 283ha a výmera lesnej pôdy 1 682 ha.

Lokálna história poľovníctva v druhej polo-vici 19. a v prvej polovici 20. storočia v širšompriestore Jaloveckej doliny a obcí gravitujúcichdo tejto záujmovej oblasti (Bobrovec, Jalovec,Trstené, Bobrovček, Pavlova Ves, Liptovský

241

Trnovec, Beharovce, Liptovská Ondrašová) jeneodmysliteľne spojená s existenciou viacerých,v tom čase žijúcich miestnych poľovníkov. Tí sači už priamo alebo nepriamo podieľali, resp. bolipriamymi účastníkmi rôznych činností, ktoréokrem iných faktorov, avšak v kontexte vtedaj-ších spoločenských pomerov ovplyvňovali a doistej miery aj určovali charakter vývoja poľov-níctva na miestnej úrovni v rámci spomínanejoblasti. Poľovnícke spomienky či príbehy, ktorétu podávam, som napísal tak, ako som ich vypo-čul z ústneho podania ich priamych aktérovalebo od spoluúčastníkov týchto príbehov, ktoríešte žili, alebo tiež od ich najbližších rodinnýchpríslušníkov (manželka, deti, súrodenci a pod.).

V prípade továrnika Andreja Žuffu, majiteľajednej z mikulášskych továrenských garbiarní,som čerpal príbeh z jeho spomienok, ktoré na-písal ešte počas svojho života v rokoch 1953-1955 pod názvom „Pamäti a zápiskyz poľovníckeho života Andreja Žuffu, továrnikaz Liptovského Mikuláša“. Príbehy poľovníkov,ktoré sú tu uvedené, nielenže majú určitý ľudskýrozmer, ale čitateľovi podávajú aj verný obraza pravdivé svedectvo doby, v ktorej tieto osobyžili. Uvedomujem si, že možno jestvujú aj zaují-mavejšie poľovnícke príbehy či zážitky vý-znamné i z prírodovedeckého hľadiska aj odiných, tiež už nežijúcich miestnych poľovníkovtejto oblasti, ktorých tu menovite nespomínam,a ktorých spomienky sa možno aj podarilouchovať medzi ich rodinnými príbuznými. Žiaľ,mne sa ich doposiaľ nepodarilo zaznamenať,a preto ich na tomto mieste nie je možné uverej-niť.

História poľovníctva na konci 19. a v prvejštvrtine 20. storočia v menovanej oblasti je úzkospätá s osobou svojím spôsobom legendárnehopoľovníka, povolaním urbárskeho a neskôr ajobecného horára Gustáva Moyša st. (1869-1924), pôvodom z obce Liptovské Beharovce.Gustáv Moyš st. sa narodil v horárni pred Jalo-veckou dolinou, kde jeho otec Jozef Moyš st. vy-konával funkciu urbárskeho horára pre obceBobrovec, Jalovec a Trstené. Horáreň sa nachá-dzala na ľavom brehu potoka Jalovčianky naokraji väčšej lesnej lúky asi 40-50 m poniže dneš-nej poľovníckej chaty PZ Baníkov. Z horárne sapotom neskôr ešte pred prvou svetovou vojnoupresťahovali do rodnej obce Liptovských Beha-roviec, kde si postavili rodinný dom, ktorý tam

stojí dodnes. Bol to ten Gustáv Moyš st., ktorýokolo roku 1900 v Kotlinách pod Brestovou(1902 m) v závere Bobroveckej doliny zaregis-troval jeden z prvých výskytov kamzíkovv tomto najzápadnejšom cípe tatranského kam-zičieho areálu. Tým potvrdil oficiálnu správuo výskyte kamzíkov v tejto časti pohoria Západ-ných Tatier pochádzajúcu pôvodne od urbár-skeho horára Jána Lovicha, neskôr štátnehonadlesného, ktorý v tom čase vykonával funkciuhorára na urbári obce Liptovská Sielnica. Loka-litu výskytu kamzíkov v Kotlinách mi v tom časepotvrdil pri osobnom stretnutí aj Jozef Čajka st.z obce Bobrovček, ktorý sa to dozvedel od sa-motného Gustáva Moyša st. S menom GustávaMoyša st. je okrem iného spojený aj lov na med-veďa v bobroveckých horách. Za svoj relatívnekrátky život zastrelil až 13 medveďov, pretooprávnene patrí medzi jedného z najväčšíchmedveďobijcov v liptovskom regióne na prelome19. a 20. storočia, keď sa medveď v jeho lesnýchkomplexoch vyskytoval v pomerne hojnompočte. Len pre zaujímavosť uvediem na základejestvujúcej oficiálnej štatistiky, že v rokoch 1892-1909 t.j. za obdobie 17 rokov sa ulovilo až 123jedincov medveďa hnedého, najviac spomedzivšetkých ostatných žúp na Slovensku, v ktorýchsa medveď vyskytoval. O Gustávovi Moyšovi st.bolo známe, že na medveďa poľoval jemu vlast-ným v praxi odskúšaným spôsobom. Mal jednuzásadu, a síce, že na medveďa nikdy nestrieľalz boku (po poľovnícky „na blat“), ale vždy naostro (po poľovnícky „na štich“). Tento spôsoblovu si však zákonite vyžadoval, aby sa poľovníkdostal k šelme čo najbližšie, aby bol zásah čomožno najpresnejší a najúčinnejší. U medveďaje známe a pomerne bežné, že ak cíti alebo zvetrínejaké nebezpečenstvo, prípadne približujúci saešte neidentifikovaný predmet, inštinktívne savzpriami a postaví sa na zadné nohy. Robí topreto, aby mal lepší výhľad a prehľad o okolía rýchlejšie a účinnejšie zachytil pachový signálalebo vnem od približujúceho sa objektu. GustávMoyš sa krytý najprv dostal čo možno najbližšieku medveďovi. Aby ho donútil postaviť sa, v kri-tickom momente zlomil už skôr pripravenúsuchú haluz, čím na seba vlastne medveďa upo-zornil. Medveď zareagoval tak, že sa okamžitevzpriamil a postavil sa na zadné nohy. Tentookamžik prekvapenia poľovník využil, priamozamieril na hruď medveďa a vystrelil. Týmto

242

spôsobom medveďa vždy úspešne zložil. Bol tosíce veľmi riskantný, ale aj veľmi účinný spôsobako paralyzovať túto veľkú šelmu. Pri jednej z ta-kýchto poľovačiek na medveďa sa GustávoviMoyšovi stala nešťastná náhoda, ktorá bola prí-činou toho, že nakoniec prišiel o pravú ruku.Stalo sa to niekedy bezprostredne pred prvousvetovou vojnou v rokoch 1909-1911. Celá uda-losť sa podľa rozprávania jeho vnuka GustávaMoyša ml. (1936-2012) z Lipovských Beharoviecna základe môjho osobného stretnutia s ním eštev januári v roku 2001 stala nasledovne:

Bolo to v neskoršej jeseni niekedy na prelomeoktóbra a novembra v už vyššie uvádzaných ro-koch (presný dátum nie je známy), keď GustávMoyš spozoroval medveďa, ktorý so stoickýmpokojom pohrúžený stojac na zadných noháchoberal dozreté šípky na lokalite niekde v prie-store Trnoveckých hájov. Poľovník v snahe do-stať sa čo možno najbližšie ku nič netušiacemumedveďovi, ktorého chcel uloviť, opatrne sa kry-júc poza kríky a stromy zostupoval dolu prud-kým trávnatým svahom. Lankasterovúguľobrokovnicu, ktorú mal so sebou ako po-ľovnú zbraň, nemal však voľne prevesenú naľavom ramene, ale niesol ju v ľavej ruke pripra-venú v pravej chvíli ju rýchlo použiť. Keďže bolprízemný mráz, pri zostupovaní dolu svahom saodrazu pošmykol na hladkej tráve pokrytej ná-mrazou, pričom pri páde došlo následne k vý-strelu naraz z oboch hlavní odistenej poľovnejzbrane. Vystrelený guľový projektil a prúd bro-kov (v tých časoch sa dosť často ako náplň dobrokových nábojníc používalo namiesto klasic-kých brokov sekané olovo tzv. „behúnky“, ne-správne sa im tiež hovorilo „behanice“ alebo„posty“) našťastie priamo nezasiahli žiadnu časťtela poľovníka, ale narazili do blízko sa nachá-dzajúceho náprotivného skalného balvana.V dôsledku toho sa časť úlomkov brokov zo se-kaného olova odrazila od tvrdého povrchu bal-vana tak nešťastne, že zasiahla dlaň pravej rukypoľovníka. Lekár mu ešte v ten deň rany vyčistila ošetril s tým, že ak by nastali neskôr ďalšiekomplikácie, treba urýchlene prísť, pričom budúpoužité ďalšie liečebné postupy. Rany na dlanipravej ruky však začali po niekoľkých dňochhnisať, pričom aj bolesti boli stále intenzívnejšiea neznesiteľnejšie. Gustáv Moyš však odmietalísť k lekárovi v domnení, že mu skôr pomôžu po-domácky vyrobené masti a liečivé byliny. Into-

xikácia pravej ruky však postupovala ďalej aj na-priek domácej liečbe masťami a bylinkami. Rukanielenže naďalej hnisala, ale jej tkanivo začalopostupne odumierať, ruka začala černieť – chy-tala gangrénu. Tá pokračovala rýchlo ďalej, takžedospelo to do štádia, keď bol už ohrozený sa-motný život poľovníka postupujúcou intoxiká-ciou celého jeho organizmu. Preto, aby bol jehoživot zachránený, bolo nevyhnutné mu amputá-ciou odstrániť pravú ruku až pod plece, takže muz nej zostal iba krátky kýpeť. Amputáciu rukymu vykonali až v Českom Tešíne na Morave. Ajkeď takmer úplná strata pravej ruky bola pre po-ľovníka takého kalibru, ako bol Gustáv Moyš,vážnym handicapom, časom si na to zvykol, leboinú možnosť nemal. A ako hovorili viacerí po-ľovníci, ktorí ho dôverne poznali a mali možnosťs ním aj poľovať, bol vraj rovnako pohotovýma presným strelcom ako predtým, keď mal ešteobe ruky.

Spôsob poľovačky na medvede, ktorý použí-val a praktizoval Gustáv Moyš st. sa menuje po-ľovanie postriežkou.

V jarnom období, keď nečakane napadolsneh, sa poľovalo na medvede aj tzv. nadhánkou.Vystopovaného prípadne zaľahnutého medveďahonci vyplašili a strelci stojaci na tradičných sta-novištiach, ktoré boli blízko jeho priechodov,medveďa natlačeného honcami zastrelili. Pri ta-kejto nadhánke pod Babkami v lese zvanom„Boroviny“ bol dňa 2. apríla 1927 usmrtený 38ročný poľovník Andrej Figura z Pavlovej Vsi,ktorý si medveďa pravdepodobne pustil veľmiblízko k sebe. Smrteľne zasiahnutý strelnouranou, medveď stačil k nemu ešte pribehnúť,prednou labou mu oskalpoval hlavu a usmrtilho. Hneď na to skonal aj medveď.

Za účelom ochrany domácich zvierat, ktorésa pásli na holiach v Západných Tatrách, obyva-telia podhorských obcí veľké mäsožravce (med-veď, vlk) odháňali a plašili rôznymi spôsobmi.V týchto obciach sa ešte pred príchodom do-bytka a oviec na hole a hôľne pastviny odháňalia plašili veľké mäsožravce z lesov, ktoré sa nachá-dzali nižšie pod hoľami. Zalesnené svahy a úbo-čia dolín prešli obyvatelia týchto podhorskýchdedín s veľkým lomozom (búchaním, krikom)a v rojnici plašili všetku dravú zver, aby z týchtolesných komplexov odišla. Takúto spoločnúakciu zorganizovala aj obec Bobrovec dňa13. mája 1916, ako je to zaznamenané zápisom

243

v knihe obecných – urbárskych povinností obceBobrovec z rokov 1914 až 1925. V tom čase sajej zúčastnili všetky vtedajšie dvory, ktoré sa na-zývali „žlebíky“. Je potrebné však poznamenať,že táto akcia sa vykonala počas prvej svetovejvojny, keď boli mnohí poľovníci na jej bojiskácha v prenasledovaní medveďov poľovníkmi bolapreto prestávka.

Okrem spomínaných spôsobov poľovania namedveďa sa používal ešte aj iný spôsob jeho pre-nasledovania typický práve pre túto oblasť, ktorámala už svoju tradíciu, a to chytanie medveďovdo silných želiez. Tento spôsob praktizovali oby-vatelia viacerých podhorských obcí (Bobrovček,Pavlova Ves, Bobrovec, Jalovec, Trstené, Liptov-ský Trnovec a Liptovská Sielnica).

K poľovníckym rodinám, u ktorých bolo chy-tanie do želiez tradíciou, patrili rodina Čajka –prímenie Jáger, rodina Chebeň – prímenieMišek a rodina Konfál – prímenie Židek. Všetkytieto tri poľovnícke rodiny pochádzajú z obceBobrovček. Železá sa nastavovali na prechodochmedveďov alebo v ich blízkosti. Napríklad v Ja-loveckej doline sa železá nastavovali na lokalite„Medvedzie“, a to na starej vozovej lesnej ceste(závoze), ktorá spájala dolinovú cestu s trávna-tými lúkami a poľanami masívu Babiek, Maleja Veľkej Kopy, Červenca a Ostrého. V bralnatejčasti svahu bol vysekaný a postupne upravenýúsek vozovej cesty (závozu), známy ako Ka-menný most, kde sa ešte v roku 1901, 1902, 1904podľa dostupných prameňov chytili medvede donastavených želiez. Ďalšími známymi a tradič-nými lokalitami, ktoré vyhovovali na nastavenieželiez, boli grúň „Boroviny“, „Lopušie“a „Úplaze“. Aj úsek starej vozovej cesty (závoza)„Pod Mníchom“ (1462 m) upravený v skalnomhrebeni bol ďalším miestom na nastavenie že-leza. V Suchej doline sa nastavovali železá na lo-kalitách „Vráta“, „Prostredný grúň“a „Prostredná“. Poľovníci z Bobrovčeka kontro-lovali nastavené železá v trojdňových interva-loch. Každý poľovník sa tak vystriedal prikontrole raz za 9 dní, pričom im pomáhali ajďalší poľovníci z Liptovských Beharoviec (Moyš)a Pavlovej Vsi (Figura).

Medzi najznámejších poľovníkov - medveďo-bijcov v regióne Liptova v prvej polovici 19. sto-ročia v chotároch obcí Bobrovec, Bobrovček,Jalovec, Trstené, Liptovský Trnovec a LiptovskáSielnica patrí Ján Čajka, obyvateľ obce Bobrov-

ček, ktorý v rokoch 1801 až 1827 podľa archív-nych dokladov ulovil v bobroveckých, trnovec-kých a sielnických horách 13 medveďov. V roku1806 v bobroveckých horách chytil medveďa doželiez. Poľovanie na medveďa bolo teda rodovoutradíciou Čajkovie rodiny v Bobrovčeku. V tejtorodinnej tradícii naposledy pokračoval aj JozefČajka st. (1895-1976), ktorý ulovil podľa jehorozprávania (osobná komunikácia) jednéhomedveďa a ďalších dvoch poranených nedohľa-dal. O spôsoboch nastavovania želiez na med-veďa sa schválne nezmieňujem, nakoľkoobmedzený rozsah tejto publikácie nám to ne-umožňuje.

Aj továrnik Andrej Žuffa vo svojich pamätiacha zápiskoch z poľovníckeho života na viacerýchmiestach spomína na legendárneho poľovníka,obecného a urbárskeho horára z Liptovských Be-haroviec Gustáva Moyša st., s ktorým sa osobnea dôverne poznal, a ako skúseného poľovníkai ako človeka si ho veľmi vážil, pretože sa mno-hému od neho naučil. Boli priateľmi a nerazspolu i poľovali, bez ohľadu na ich rozdielnu sta-vovskú príslušnosť a pôvod. Vzájomne sa aj na-vštevovali. Andrej Žuffa si dlhé roky, ešte od čiasexistencie rakúsko-uhorskej monarchie až doroku 1948, prenajímal poľovačku od urbárovobcí Jalovec, Trstené a Bobrovec. Lesné pozemkyurbárov týchto obcí zasahovali až po hrebeňovéhôľne partie Bobroveckej doliny, Hlbokej dolinya doliny Parichvost, kde dobre prosperovala ajpopulácia nášho tatranského kamzíka. A boli topredovšetkým práve spomínané kamzíky, ktorétohto poľovníka najviac fascinovali, a ktorým vosvojich pamätiach venuje nemálo priestoru a po-zornosti. Kvôli kamzíkom si dal postaviť v Hlbo-kej doline v medzivojnovom období aj vlastnúmenšiu poľovnícku chatu, ktorú však Nemciv roku 1944 vypálili. Andrej Žuffa patril v tejdobe medzi významné a v poľovníckych kruhochna Slovensku uznávané a vážené osobnosti.Okrem iného bol aj publikačne činný a prispievalnajmä do poľovníckych časopisov „Nimrod“a „Lovec“. Vyvinul nemalé úsilie o zušľachteniesprávneho slovenského poľovníckeho názvoslo-via. Bol jedným z organizátorov prvej celosloven-skej poľovníckej výstavy, ktorá bola otvorená dňa19.7.1926 v priestoroch Popradského múzea. Jevlastnoručne podpísaný aj na diplomoch ako ná-mestník predsedu výstavy pre udeľovanie medai-lových a iných významných trofejí, ktoré boli

244

udelené poľovníkom, ktorí vystavovali svoje tro-feje. Pre potreby tejto výstavy poskytol aj fi-nančný obnos 30 000,- Kčs, čo bola na tú dobuveľká suma, keďže ústredie Loveckého ochran-ného spolku v Bratislave bolo v tom čase fi-nančne poddimenzované a hrozilo, že výstavanemusela byť otvorená.

Vybral som preto z jeho pamätí a zápiskov za-ujímavý príbeh, ktorý sa udial práve v priestoreJaloveckej doliny v spojitosti práve s osobou Gu-stáva Moyša st.

V rokoch prvej svetovej vojny (1914-1918),ale aj v rokoch po nej došlo v celom pohoríZápadných Tatier vrátane dolín Parichvost,Hlbokej i Bobroveckej doliny k výraznémupoklesu početného stavu kamzíkov. Jednouz hlavných príčin bolo práve sa rozmáhajúcea rozbujnené pytliactvo. Boli to nielen naši, aleaj obzvlášť nebezpeční poľskí pytliaci prechádza-júci na naše územie z Podhalia, čo je vlastne ichpodtatranská oblasť. Poľskí pytliaci prechádzaliz poľskej severnej strany Tatier na našu južnúliptovskú spravidla v menších po troch až šty-roch alebo aj väčších skupinách. Po prechodehranice zachádzali až do najzápadnejšieho cíputohto pohoria, teda práve do priestoru už razspomínaných dolín. Boli nebezpeční, lebo prináhodnom stretnutí neváhali okamžite použiťstrelnú zbraň a vzápätí po takomto incidente sasnažili čo najrýchlejšie presunúť naspäť na poľ-skú stranu, pretože tam sa cítili bezpeční.A práve v súvislosti s týmto cezhraničným pre-chádzaním poľských pytliakov na naše územie sispomína Andrej Žuffa vo svojich pamätiach ajna zaujímavú udalosť, ktorá sa odohrala niekdev oblasti Hlbokej doliny, na základe ktorej simôžeme urobiť aspoň približne predstavu o spo-ločenských pomeroch, ktoré v tých časochvládli. Tento príbeh mu porozprával pri jednomz viacerých stretnutí sa na poľovačke, sprvotiveľmi nechtiac Gustáv Moyš, ktorý bol jej pria-mym účastníkom. Príbeh si podľa rozprávaniaGustáva Moyša st. písomne zaznamenal AndrejŽuffa takto:

„Ešte za Rakúsko - Uhorska sa poľovačka nakamzíky začínala už od 15. augusta. Pri jednejtakejto včasnej poľovačke v sprievode obecnéhohorára Gustáva Moyša z Beharoviec zbadal somvyše kosodreviny medzi skalami celý roj múchkrúžiť stále na jednom mieste. Predpokladajúc,že to bude zrejme nejaká mrcina, najskôr kam-

zík, podišiel som tým smerom, ale horár Moyšveľmi, ba až nápadne dôrazne ma žiadal, abysom na to miesto nešiel. Bol veľmi skúpy naslovo. Mne tie muchy však nedali pokoja, čakalsom na príhodnú chvíľu a vhodný čas vediac, žetá príhoda bude iste zaujímavá. V pastierskej ko-libe po večeri som ho ponúkol rumom a paklí-kom dohánu do zapekačky. To bol istýprostriedok, ako ho primäť k rozprávaniu. Podlhšom mlčaní mi rozpovedal, že tam leží jedenpoľský pytliak. “Bol som v lete zavolaný od bačuz horného salaša na medveďa, ktorý mu vrajovce plaší. Stopoval som ho, keď odrazu zbadámtroch poľských pytliakov v jednom žľabe. Zakri-čal som na nich, aby sa odtiaľto pratali. Iba keďzačnú na mňa strieľať. Učupil som sa za dva bal-vany a pomedzi ne som synov driling (trojak –poľovná kombinovaná sklopná zbraň o trochhlavniach a síce dve brokové vedľa seba a jednaguľová pod nimi alebo nad nimi, pozn. autora)namiesto mojej brokovnice zobral. Na tretí môjvýstrel jeden odpadol, načo tí ďalší dvaja začalina hrebeň utekať. Ten postrieľaný reval ako draka po malej chvíli stíchnul. Ja som sa dlho bálz môjho úkrytu sa rušiť, aby sa tí dvaja niekdeneukryli a hľadeli sa dostať k tomu postrieľa-nému druhovi, aby ma mohli zastreliť. Keď sa zadlhý čas neobjavili, ukrývajúc sa vrátil som sa nasalaš a odtiaľ ešte v ten deň aj domov. Pravda ni-komu som dosiaľ o tom nepovedal ani slova.Nuž tam je ten pytliak, kde videli tie muchy. Anisom to neohlásil žandárom. A aj načo, bolo byiba obyčajné, dlhé vyšetrovanie a komisie a inénepríjemnosti.“ Bola to možno jedna z viacerýchtragédií, ktorá sa v tých hektických časoch udialana teritóriu Západných Tatier.

Gustáv Moyš st. sa nedožil požehnaného vekuna rozdiel od jeho manželky, ktorá zomrelav roku 1964 ako 94 ročná, hoci bola od neho leno tri roky mladšia, prežila ho o rovných 40 rokov.Gustáv Moyš zomrel predčasne, ešte v zrelomveku, plný fyzických i duševných síl, keď mubolo 55 rokov. Stalo sa to dňa 14. augusta 1924,keď bol na poľovačke v spoločnosti svojichdvoch priateľov – poľovníkov z Bobrovčeka, a toJozefa Čajku st. a Jána Chebeňa – Mišeka (prí-menie). Poľovali na srnca v neskorších popolud-ňajších hodinách v lokalite „Lipovec“ predJaloveckou dolinou. Niekoľko dní pred tým po-žiadal pán farár z Bobrovca Bartolomej Smižártýchto poľovníkov o dodávku diviny zo srnca pre

245

potreby miestnej fary pred významným katolíc-kym sviatkom „Dňom vďakyvzdania pannyMárie“ (odpustom), ktorý býva už tradične dňa15. augusta každého kalendárneho roku v obciBobrovec. A aby bolo mäso z diviny čo najčer-stvejšie, vybrali sa všetci traja poľovníci na od-strel srnca pre faru len deň pred týmto sviatkom.Poľovníci sa práve nachádzali vo vysokom pre-riedenom lesnom poraste na menovanej lokalite,keď sa náhle zamračilo a od západu sa prihnalasilná búrka sprevádzaná prudkým vetrom, ble-skami a prietržou mračien. Po údere jednéhoz mnohých bleskov boli všetci traja okamžite za-siahnutí a zostali ležať v bezvedomí. Nemohlimať preto ani tušenia, ako dlho takto ležali, keďJozefa Čajku st. a Jána Chebeňa – Mišeka prebralz bezvedomia padajúci studený dážď. Avšak Gu-stáv Moyš sa po priamom zásahu bleskomz kómy už neprebral. Po precitnutí obaja s hrô-zou zistili, že ich priateľ je mŕtvy neprejavujúcnajmenšie známky života. Obaja sa mu snažilipomôcť, no žiaľ bolo už neskoro. Mŕtvy ležaldolu tvárou, ktorú mal celú čiernu, spálenú odpriameho zásahu bleskom. Poľovnícka zbraň(kohútiková brokovnica – drôtovka) bola odneho odhodená asi 10 m a náboje, ktoré mal vovrecku krátkeho kabáta, boli po údere bleskuvšetky vystrelené. Remeň z poľovníckej puškys kovovými pútkami bol celý uvoľnený. Mŕtvybol úplne vyzutý z krpcov, na ktorých mal tiežkovové spony. Nebohého Moyša ešte v ten deňpodvečer dopravili na konskom povoze do ro-dinného domu v Liptovských Beharovciach. Akomi ďalej povedal Jozef Čajka st., jeden z pria-mych účastníkov tejto tragédie, jednou z hlav-ných príčin zásahu blesku do nich boli ichpoľovnícke zbrane – lankasterové brokovnicetzv. drôtovky. Išlo o poľovnícke zbrane, ktoré sav tých časoch vyrábali a veľa sa aj používali. Ichhlavne boli totiž vyrobené zváraním železaa oceľového drôtu. A keďže sa v tých časochmohlo poľovať podľa vtedajšieho platného zá-kona XX/1883 o poľovníctve na srnčiu zver ajbrokovnicami, aj oni ich využívali pri poľovač-kách či už individuálnych, alebo spoločných natúto zver. No a práve tie sa im stali pri tejto po-ľovačke za silnej búrky osudnými. Prevesené naich pleciach doslova poskytli vynikajúce mé-dium, ktoré fungovalo ako bleskozvod pre udie-rajúce blesky. Bolo zázrakom, že nezostali namieste ležať mŕtvi všetci traja.

Celú túto tragickú udalosť aj s uvádzanýmipodrobnosťami mi pri osobnom stretnutí v júniv roku 1975 rozpovedal jej priamy účastník JozefČajka st. z obce Bobrovček, ktorý bol okreminého aj v blízkom rodinnom vzťahu s GustávomMoyšom st. Matka Jozefa Čajku st. bola vlastnásestra Gustáva Moyša st.

Jelenia zver je našou pôvodnou zverou. Z les-ných ekosystémov celej tatranskej oblasti, ktorejsúčasťou sú aj Západné Tatry úplne zmizla užkoncom 18. a v prvej polovici 19. storočia. V ďal-ších rokoch sa v pohorí Tatier vyskytovala lensporadicky alebo len veľmi vzácne, a to migrá-ciou zo severnej – liptovskej strany Nízkych Ta-tier z Coburgovských revírov, alebo tiežmigráciou z odľahlých lesných komplexov vý-chodného Slovenska a Spišskej Magury. Až ne-skôr, koncom 19. a začiatkom 20. storočia malapozitívny vplyv na zazverovanie celej tatranskejoblasti jeleňou zverou Hohenloheho aklimati-začná zvernica v Javorovej doline pod Muráňomv Belianskych Tatrách, z ktorej postupne vypúš-ťali jedince jelenej zveri do voľnej prírody. K ďal-šej reintrodukcii (k opätovnému vysadeniu)v tatranskej oblasti prispela aj menšia aklimati-začná zvernica na Podbansku v Kôprovej doline,ktorú dal v roku 1894 vybudovať F. Szechényi,ako predtým na Čiernom Váhu. Umiestnili donej štyri karpatské jelene dovezené z Východ-ných Karpát, ktoré po dvoch rokoch vypustili dovoľnej prírody.

Zo susednej Oravskej župy len pre zaujíma-vosť uvediem, že prvý úlovok jeleňa je až z roku1904 (presnejšia lokalita ani pohorie nie súznáme).

Kedy, kde a ako bol ulovený prvý jeleň v prie-store Bobroveckej doliny ma informoval hlavnýaktér tejto udalosti Jozef Čajka st. počas nášhostretnutia v jeho rodinnom dome v obci Bo-brovček v januári 1976. Koncom októbra 1928Jozef Čajka st. v spoločnosti urbárskeho horáraJozefa Moyša ml. (syn Gustáva Moyša st.) z Lip-tovských Beharoviec zastrelil veľmi silnéhoa starého jeleňa – vidlového desatoráka, ktorýuž takmer nemal chrup. Avšak lodyky (kmene)tohto jeleňa boli tak abnormálne hrubé, že pa-rohy mali po vyvarení až neuveriteľnú hmot-nosť takmer 13 kg! Jeleň bol strelený v podvečerza súmraku na lokalite „Brezovček“ oproti Po-ľane pod Sivým vrchom v Bobroveckej doline.

246

Obaja poľovníci išli pôvodne poľovať na kam-zíky do Kotlín a oblasti Gráp a Salatína. Po ulo-vení jeleňa boli takí šokovaní, že v prvej chvílinevedeli, čo vlastne strelili. Niet sa tomu čo ču-dovať. Veď jeleňa v bobroveckých horách a aniv širokom okolí už dávno predtým nikto nevi-del. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď priich nohách ležalo mohutné telo takéhoto zvie-raťa. Jeleň bol vraj veľmi silný aj čo do hmot-nosti. Mäso po vyvrhnutí jeleňa, keďže bolispolu len oni dvaja, znášali domov pod rúškomnoci na viac razy. Noci v tom čase boli užchladné, takže nehrozilo, že by sa bolo mäsopokazilo. Pochopiteľne, o tomto ich čine sa ne-chceli nikomu hovoriť, lebo by ich boli mohlioprávnene obviniť z pytliactva. No a s mäsomjeleňa sa tak isto nechceli s nikým iným deliť.Parožie z tohto jeleňa neskôr strelec vymenil zakrásny trojak – poľovnícku zbraň, s majiteľomsúkromného obchodu s poľovníckymi potre-bami v „Lověne“ v Prahe, keď sa mu bol zmie-nil, že má doma mimoriadne silnú trofejz jeleňa. Parohy z tohto jeleňa neskôr majiteľ vy-stavil za sklom vo výklade svojho obchodu,ktoré tam vraj boli dlhšiu dobu na obdiv verej-nosti ako atrakcia. Je na škodu veci, že sa užnikdy nedozvieme bodovú hodnotu tejto výni-močnej trofeje. Nezachovala sa žiaľ ani jej foto-grafia. Na záver je potrebné ešte poznamenať,že išlo o prvý úlovok jeleňa v tejto časti Západ-ných Tatier po veľmi dlhej dobe.

Pri jednom z viacerých stretnutí si JozefČajka st. ešte začiatkom 70-tych rokov 20. sto-ročia zaspomínal, ako sa mu počas jednej poľo-vačky na kamzíky v závere Hlbokej doliny voVreci na jeseň na začiatku kamzičej ruje v ro-koch 1931-1933 podarilo zastreliť mimoriadnesilného kamzíka – capa, a to čo do telesnejhmotnosti i trofeje. Hmotnosť kamzíka (nevy-vrhnutého) dosahovala niečo cez 60 kg! Pre po-rovnanie zdravé dospelé jedince tatranskýchkamzíkov dosahujú hmotnosť 24-36 kg, priemerje 30-31 kg. V 19. a v prvej polovici 20. storočiasú známe prípady (Žuffa, Kyzsely, Piar), že ulo-vené kamzíky mali hmotnosť hodne cez 50 kg(doliny Jalovecká, Žiarska, Račkova). Kapitálnybol aj čo do sily kamzičích rožkov (trofeje). Tievšak stihol zaujímavý osud, ktorého príbeh opí-šem tak, ako mi ho porozprával sám strelectohto kamzíka. Na tejto poľovačke sa zúčastnil

okrem Jozefa Čajku st. aj jeho priateľ, tiež po-ľovník, obvodný notár v obci Bobrovec RudolfTholt (1893-1941) a už predtým spomínaný po-ľovník Ján Chebeň – Mišek z Bobrovčeka, Čaj-kov nerozlučný priateľ, ktorých spájala najmäpoľovačka. Pánu obvodnému notárovi Rudol-fovi Tholtovi sa kapitálne kamzičie rožky takveľmi páčili, že nemohol od nich ani oči od-trhnúť. Po dlhšom prehováraní strelca kamzíkamu ich po už ani sa nepamätá akej dohode na-koniec Jozef Čajka daroval. Zároveň sa spoluešte dohodli, že ak by sa niekto náhodou pýtal,kto vlastne kamzíka v skutočnosti ulovil, že tonebude Jozef Čajka, ale že strelcom bude odte-raz Rudolf Tholt, ktorý ho ulovil na tejto poľo-vačke. Po istom čase darom získanú kamzičiutrofej notár Rudolf Tholt ukázal, alebo sa chcelňou len pochváliť aj svojmu poľovníckemu pria-teľovi, miestnemu krčmárovi v Bobrovci pánuŠtefanovi Kapitánovi (1892-1959), ktoréhojedna z jeho štyroch dcér v tom čase navštevo-vala Štátne reálne gymnázium v LiptovskomMikuláši, na ktorom chémiu prednášal istý stre-doškolský profesor Adolf Filipi, o ktorom boloznáme, že mal tiež „zelenú krv“ a bol náruživýmpoľovníkom. Bol to Čech, ako prevažná väčšinagymnaziálnych profesorov za prvej Českoslo-venskej republiky. Po opakovaných prosbácha naliehaní sa notár Tholt dal nakoniec preho-voriť a túto rekordnú kamzičiu trofej, ktoráv skutočnosti ani nebola jeho daroval zasasvojmu poľovníckemu priateľovi krčmárovi Š.Kapitánovi. Ten ako akési gesto vďaky aleboz nejakého iného dôvodu túto vzácnu kamzičiutrofej daroval práve pánu profesorovi svojejdcéry na pamiatku. Profesorovi Filipimu sa tátotrofej z kamzíka mimoriadne páčila. Je veľmiťažké, ba až nemožné retrospektívne zistiť pravýmotív tohto gesta zo strany darcu, pretože aktéritohto nevšedného príbehu už nie sú medzinami. Po zániku prvej Československej repu-bliky a vyhlásením Slovenského štátu 14. marca1939 museli všetci štátni zamestnanci, a teda ajučitelia či profesori českého pôvodu opustiť Slo-vensko a vrátiť sa späť do Čiech. A keďže pánprofesor Adolf Filipi bol tiež českej národnosti,musel zo Slovenska odísť a s ním žiaľ odišla ajrekordná a vzácna kamzičia trofej spod Salatína.Skutočnosť, že išlo o rekordné rožky z kamzíkami viackrát zdôraznil sám strelec tohto kamzíka,ktorý neskôr veľmi banoval, že sa nakoniec dal

247

prehovoriť a daroval túto nevšednú trofejsvojmu priateľovi – poľovníkovi. Kto moholvtedy tušiť, aký koniec a osud stihne túto silnútrofej nášho tatranského kamzíka. Je na škoduveci, že tieto kamzičie rožky zostali takto ofi-ciálne neobodované a nezdokumentované.

Jozef Čajka st. za svoj aktívny poľovníckyživot, ako mi povedal, zastrelil okolo 25 kamzí-kov. Posledného v jeseni v roku 1945 v Kotlináchza Sivým vrchom v Bobroveckej doline. Kamzíkyvraj nestrieľal ani tak pre mäso a trofej, ako skôrz vášne. Treba však podotknúť, že v tých časochsa podľa zákona XX/1883 o poľovníctve mohlopoľovať na tatranské kamzíky v určenej dobejeho lovu. Peňažná suma, ktorú musel záujemcazložiť nebola malá. Napr. ak si notár RudolfTholt z Bobrovca, ktorý mal v prenájme poľovnýrevír od bobroveckého urbáru v Bobroveckej do-line, chcel streliť kamzíka, musel zaplatiť sumu1 000,- Kčs, čo bol v tých časoch veľký peniaz.A ako ma informovala jeho manželka pani Thol-tová, jej manžel kamzíka viackrát nestrelil a pe-niaze jednoducho prepadli (informácia získanáod menovanej v roku 1974).

Na záver sa chcem úprimne poďakovať všet-kým informátorom, ktorí mali trpezlivosť a boliochotní prispieť a poskytnúť mi relevantné údajea informácie, bez ktorých by tieto udalosti a prí-behy neuzreli svetlo sveta. Len niektorí z nichešte žijú, ale prevažná väčšina z nich už nie jemedzi nami.

Menovite ďakujem pánom JozefoviČajkovi st., jeho synovi Jozefovi Čajkovi ml.z obce Bobrovček, Gustovi Moyšovi ml. z Lip-tovských Beharoviec, Albínovi Rakovi z Liptov-ského Hrádku, Jánovi Komorášovi z Bobrovca,Júliusovi Rusinovi z Bobrovca, Vladimírovi Ly-sému z Bobrovca, Jánovi Staroňovi z Jalovca,pani Emílii Hlavčovej rod. Moyšovej z Liptov-ského Mikuláša, vnučke Gustáva Moyša st., paniRužene Križkovej – manželke po nebohom po-ľovníkovi Ľubošovi Križkovi a Ing. Pavlovi Hria-delovi, pracovníkovi Liptovského múzeav Ružomberku.

Viacerí z menovaných osôb mi poskytli i starédobové fotografie z poľovníctva tejto oblastia boli tiež ústretoví podieľať sa aj pri identifikáciiniektorých osôb na týchto fotografiách.

Obrazová príloha

248

Foto č. 1: Pred spoločnou poľovačkou s duričmi na srnčiu zver v „Trnoveckých hájoch“ r. 1908. Stojacizľava: Gejza Ráztokay z obce Ráztoky (člen kráľovskej kabinetnej kancelárie Františka Jozefa I. voViedni), Ján Lovich – vtedajší urbársky sielnický horár, Gustáv Moyš st. – urbársky a obecný hájnik v obciLiptovské Beharovce, Štefan Čajka – gazda z obce Bobrovček (zahynul v I. svetovej vojne). Sediaci zľava:p. Nemeš – nepoľovník, zeman z obce Liptovské Beharovce, neznámi – občan Liptovské Beharovce,p. Urban – poľovník a zeman z obce Liptovské Beharovce (fotoarchív Lipt. múzea)

Foto č. 2: Matej Juráš z obce Bobro-vec pri transporte s ulovenýmsrncom. Srnec bol ulovený notá-rom Tholtom v Sokolskom jarkur. 1929 (fotoarchív autora)

249

Foto č. 3: Obvodný notár Rudolf Tholt so svojim poľovníckym psom z obce Bobrovec pri ulovenomsrncovi. Srnca ulovil v Sokolskom jarku v lete 1929 (fotoarchív autora)

Foto č. 4: Fotoportrét Andreja Žuffu – továrnikaz Lipt. Mikuláša

Foto č. 5: Poľovnícka chata továrnika A. Žuffuv Hlbokej doline, ktorá bola postavená v medzi-vojnovom období. V r. 1944 ju počas SNP vypáliliNemci (fotoarchív Lipt. múzea)

250

Foto č. 6: Ján Glajza, poľovnícky sprievodcaa nosič továrnika Andreja Žuffu z Lipt. Mikuláša,s uloveným kamzíkom v Hlbokej doline. Kamzíkaulovil dňa 22.11.1936 Nemec Fritz Ebener z Ko-lína nad Rýnom, obchodný partner A. Žuffu (fo-toarchív Lipt. múzea)

Foto č. 7: Prvá chata v „Medvedzom“ vypálenápočas SNP Nemcami r.1944. Zľava: Ján Staroň st.,neznámy, Marcel Komoráš (fotoarchív Lipt.múzea)

Foto č. 8: Urbársky a obecný hájnik JozefMoyš ml. so svojím poľovníckym psom v obci Lip-tovské Beharovce r. 1946 (syn Gustava Moyšastaršieho) (fotoarchív autora)

Foto č. 9: Oddych po poľovačke. Zľava: neznámy,Štefan Kapitáň, Rudolf Rak ml. (nepoľovník) a Ru-dolf Rak st. (Pirgal). Koniec štyridsiatych rokov20. stor (fotoarchív Albína Raka)

251

Foto č. 10: Koliba na „Poľane“ pod Sivým vrchom r. 1950. Zľava: neznámy, Rudolf Rak (Pirgal) a ŠtefanKapitáň – krčmár z Bobrovca (fotoarchív Lipt. múzea)

Foto č. 11: Koliba v Hlbokej doline využívaná poľovníkmi a turistami r. 1950-1951. Prvý zľava: neznámy,neznáma, Jozef Gregor (Braček), Marcel Komoráš hrá na klarinete, neznámy, Pavol Pieter, Ján Krankus,neznámy, Ambróz Pieter, Fabian Fáber, neznámy (fotoarchív Lipt. múzea)

252

Foto č. 12: Odpočinok Poľovníkov poľovníckej spoločnosti (r.1952 -1953). Horný rad zľava: Rudolf Rak(Pirgal), Jozef Madaj, stojaci Vladimír Tábory – honec, Jozef Jalovecký, Ján Mišík. Dolný rad zľava: JánStaroň st., Anton Čajka, Ján Trstenský, Ján Križka, Ladislav Tatranský (fotoarchív Lipt. múzea)

Foto č. 13: Poľovníci pri ulovenom jeleňovi – ihličiakovi v Červenci r. 1953 -54. Zľava: Rudolf Rak (Pirgal),Štefan Kapitáň a Ján Mišík (fotoarchív Lipt. múzea)

253

Foto č. 14: Druhá chata v „Medvedzom“ postavená v 50-tych rokoch v 20. stor. využívaná nielen turis-tami, ale aj miestnymi poľovníkmi (fotoarchív: Rudolf Meššo)

Foto č. 15: Po úspešnej poľovačke na tetrovy hoľniaky pred kolibou v Červenci, apríl – máj 1957. Zľava:Emanuel Komoráš st., Ján Staroň st., Jozef Jalovecký, Ján Jančuška, Jozef Makovický, neznámy, MarcelKomoráš (fotoarchív Lipt. múzea)

254

Foto č. 17: Po úspešnej spoločnej poľovačke členov poľov. spoločnost „Poľana“ na zajace v novembri1959 nad obcou Trstené. Stojaci zľava: Ladislav Tatranský, Vladimír Juráš, Imrich Kušnier, František Ned -bálek, stojaci v pozadí Jozef Madaj, Ján Staroň st., Emanuel Komoráš st., Jozef Jalovecký, Jozef Mako-vický, Ján Križka, Jozef Kello (Kutáč - honec), Marcel Komoráš, Ján Jančuška a Ján Mikušiak – honec(foto: Ján Staroň ml. – fotoarchív autora)

Foto č. 16: Jozef Jalovecký z obce Bobrovecs trofejou jeleňa, ktorého ulovil 12.9.1958v doline Parichvost (212,32 bodov CIC, t. j.zlatá medaila (fotoarchív autora)

255

Foto č. 18: Skupina poľovníkov po úspešnej poľovačke r. 1974. Dole zľava: Július Trizna, Milan Brziak.Hore zľava: Vlado Chebeň, Ambróz Kovačič, Gustáv Moyš ml., Milan Hujo (fotoarchív: Jaroslav Trizna)

Foto č. 19: Transport uloveného diviaka. Zľava: Ivan Sýkora, Ambróz Kovačič. Konislava, r. 1974 (foto-archív: Jaroslav Trizna)

256

Foto č. 20: Gustáv Moyš ml. z obce Liptovské Beharovce s uloveným jeleňom a diviakom v jeden deň prispoločnej poľovačke na lokalite „Konislava v Trnoveckých hájoch“ v novembri 1977. Trofej jeleňa bolaobodovaná na 210,46 bodov CIC – zlatá medaila (fotoarchív autora)

Foto č. 21: „Turoňka“ pod Babkami na „Štiav-nom“ využívaná poľovníkmi na pozorovaniea lov tetrova hoľniaka v čase jarného toku.70. roky 20. storočia (fotoarchív: Blažeja Ha-lušku ml.)

Foto č. 22: Jozef Čajka ml. s uloveným jeleňomv septembri 1981 v lokalite „Prašivá“ v doline Pa-richvost. Trofej jeleňa má 201,39 bodov CIC, t.j.strieborná medaila (foto: Ján Staroň ml., fotoar-chív autora)

257

Foto č. 23: Trofej jeleňa uloveného Ľubomírom Križkom v septembri r.1992 v lokalite Červenec. Na ce-loslovenskej poľovníckej v Nitre 1995 získal 214,18 bodov CIC, t.j. zlatú medailu (fotoarchív: Ružena Križ-ková)

Bakoš, A., Hell, P., a kol. 1995: Historický pohľad na vývoj poľovníctva do roku 1920, s. 7-12. In.Poľovníctvo na Slovensku 1920 – 1995.Vydavateľstvo PARPRESS, Bratislava, 265 strán.Bednárik, R., 1943: Ľudové poľovníctvo na Slovensku, Martin.Bethlenfalvy, E., 1937: Die Tierwelt der Hohen Tatra. Spišské Podhradie, s. 92.Bohuš, I., 1963: Ochrana tatranskej prírody v rokoch 1918-1945. In: Sborník prác o Tatranskomnárodnom parku, 6, Osveta Martin, s. 104-121.Čajka, J., 1986: Z histórie poľovania na medveďa železami a samostrelmi. In: Folia venatoria, 16,Bratislava, Príroda, s. 321-330. Feriancová, Z., 1955: Rozšírenie niektorých vzácnych druhov cicavcov na Slovensku. Práce 2, sek-cie SAV, 1, 3, s. 1-40.F. R., 1980: Z histórie slovenského poľovníctva. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 9, s. 13.Hilbert, G., 1963: Zo začiatkov poľovníctva a rybárstva v Liptove. Krásy Slovenska, 8, s. 295.Hrtko, T., 2009: História poľovníckeho združenia Ráztoka Bobrovec, 5 strán (nepublikované).Chovancová, B., 2008: Kamzík tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica, Blahout 1972) – výskuma ochrana. In: Šesťdesiat rokov Tatranského národného parku (Materiály ku konferencii k 60. vý-ročiu vyhlásenia TANAP-u), Tatranská Lomnica, 105-126.Churý, S., 1999: Archívne materiály o voľne žijúcej zveri na Liptove a v Tatrách v období 2. svetovejvojny. In: Naturae Tutela (Zborník Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva), 5, s. 147-152.Churý, S., 1999: Pohľad na tatranské lesy a prírodu v minulosti (Zborník Slovenského múzeaochrany prírody a jaskyniarstva), Liptovský Mikuláš, 5, s. 143-146.Jamnický, J., 1993: Lov medveďa hnedého a vlka obyčajného na Slovensku pred sto rokmi. In:Folia venatoria, 23, s. 221-229.

LITERATÚRA

258

Jamnický J., 1994: Lov kamzíka vrchovského (Rupicapra rupicapra L.) v minulosti na Slovensku.In: Folia venatoria (Poľovnícky zborník), 24, s. 155-159.Jamnický, J., 1995: Lov jelenej a srnčej zveri na Slovensku pred sto rokmi. In: Folia venatoria (Po-ľovnícky zborník), 25, s. 141-149.Karč, P., 1977: Rozšírenie vlka a medveďa v Liptove koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia.In: Vlastivedný zborník, Liptov 4, Ružomberok, Liptovské múzeum, s. 59-94.Karč, P., 2007: Poľovná zver Liptova v historickej retrospektíve. In: Poľovníctvo v Liptove, 343 s.,Tlačiareň Kubík, Námestovo.Kovacevičová, S., 1993: Poľovníctvo a rybárstvo, s. 126. In: Liptovský svätý Mikuláš mesto spolkova kultúry v rokoch 1830-1945, Tranoscius a.s. Liptovský Mikuláš, I. vydanie, 158 strán.Michelčík, M., 1946: O dnešnom stave kamzíkov v Tatrách. Poľovnícky obzor, 14, s. 132-135.Molnár, L., 1978: Pôvod jelenej zveri na Slovensku. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 4, s. 6. Molnár, L., 1982: Významné revíry Slovenska. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 4, s. 4.Molnár, L., 1982: Vývoj poľovných revírov na Slovensku. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 6, s. 6-7.Molnár, L., 1982: Významné poľovné revíry II. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 11, s. 18-19.Molnár, L., Teren, Š., a kol. 1984: Naše poľovníctvo, Bratislava, 396 s.Piar, J., 1935: Liptovský kamzík. In: J. Čech, C., Vodička, F., Záborský, V. 1935: Naše poľovníctvo.Academia Bratislava, s. 236-237.Piar, J., 1940: Veľké prekvapenie starého Harmana. Lovec, roč. 14, č. 22, s. 264.Písomné záznamy z osobnej komunikácie Jozefa Čajku st. (14. 9. 1895 – 28. 4. 1976) z obce Bo-brovček č. d. 50 (archív autora).Písomné záznamy z osobnej komunikácie Gustáva Moyša ml. z obce Liptovské Beharovcea Magdy Hlavčovej rod. Moyšovej z Liptovského Mikuláša, Nábrežie Aurela Stodolu, blok B, vnukaa vnučky Gustáva Moyša st. z Liptovských Beharoviec (archív autora).Radúch, J., Karč, P., 2007: Kamzík vrchovský, s. 102-112. In: Poľovníctvo v Liptove, 343 s.Radúch, J., 2008: Ako to v minulosti bolo a v súčasnosti je s populáciou kamzíka v ZápadnýchTatrách. In: Šesťdesiat rokov Tatranského národného parku (Materiály ku konferencii k 60. výročiuvyhlásenia TANAP-u), Tatranská Lomnica, s.127-138.Štý., 1963: Z historie myslivosti: In: Myslivost, 1, s. 13-14.Teren, Š., 1957: Kamzík a jeho ochrana. Poľovnícky obzor, 4, s. 82-88.Turček, F., 1949: Súčasný stav veľkých mäsožravcov na Slovensku. Poľovnícky obzor, 4, 11, s. 162-164.Vítek, P., Churý, S., 2007: Z minulosti poľovníctva v Liptove, s. 7-54. In: Poľovníctvo v Liptove,343 s.Žuffa, A., 1937: Kamzík. Lovec, 6, s. 10-12.

Ďakujeme za podporu

Publikácia vznikla vďaka finančnej podpore Fondu Tatry pri Nadácii Ekopolis. FondTatry je finančnou zbierkou občanov a firiem z Českej a Slovenskej Republiky, založenoupo víchrici v novembri 2004.

Veríme v ľudskú hodnotu, hodnotu skúseností, spolu-prácu a preto systematicky podporujeme rozvoj lip-tovského regiónu, ku ktorému nás viaže vzťahvyplývajúci z tradičného lokálpatriotického prí-stupu.Táto knižná publikácia vyšla aj vďaka pomocia podpore zo strany KNL.

Ochrana dravcov na Slovensku je mimovládna organizácia - občianske združenie.Venujeme sa výskumu a ochrane voľne žijúcich dravých vtákov a sov v prírode nacelom území Slovenska. Odkaz: www.dravce.sk

Poslaním nadácie European Wilderness Society je za-bezpečenie ochrany posledných zvyškov divočinyv Európe.

Je nezisková organizace založená počátkem roku 1998 ve Voticích, v městečku narozhraní Jižních a Středních Čech. Její strategie při ochraně přírody je budovánana principu partnerství a s orgány státní správy, samosprávy a sponzorů. Hlavnínáplní je péče o zraněné volně žijící živočichy, ekologická výchova dětí a veřejnosti.Dále pak provádění záchranných transferů živočichů a realizace specializovanýchprojektů druhové ochrany. Od roku 2012 provozuje jedno z nejmodernějších za-řízení na ochranu zvířat v ČR - Centrum Ochrany fauny ČR v Hrachově u Sedlčan.Dalšími pobočkami jsou Ekocentrum Čapí hnízdo u Olbramovic, Ekocentrum Vo-tice a Ekocentrum Tábor. Během 15-ti let své činnosti organizace získala řadu pre-stižních ocenění jak v České republice, tak i v zahraničí. www.ochranafauny.cz

Ul. kpt. Nálepku 12, Liptovský Mikuláš

PETRUS s.r.o.

Manželia Ing. Miroslav Trizna a Ing. Eva Triznová

z Bobrovca

Obec Bobrovec

Ďakujeme za podporu