nájdem si ťa v ríme

PRESS

Ľahký príbeh o láske Slovenky a Taliana vo Večnom mestePRESS

Tati

ana

Ču

perk

ová

Nájd

em si

�a v

Rím

e„Kniha sa číta veľmi ľahko, prakticky na jedenšup, vďaka pútavému stupňujúcemu sa deju, je na-písaná zrozumiteľným jazykom a úprimne, čo čita-teľ musí vycítiť, a preto jej verí, napriek „roz práv -kovému“ záveru. A možno je to práve túžba po hap-py ende, po zázraku, v ktorý viera každému z násprinajmenšom pomáha prekonávať krutú, v dneš-nom svete až hnusne obnaženú realitu, ktorú smesa naučili vnímať ako normu. Nestíhame komuni-kovať, nestíhame sa objímať, nieto ešte snívať... Ne-jedávame pri jednom stole, nesmejeme sa, posúva-me materiálne, kariérne, partnerské či cestovateľ -ské méty čoraz vyššie, nevážiac si to, čo máme celýčas priamo pred nosom a čo nás vlastne robínajšťastnejšími.“

Petra Ázacis, športová moderátorka

„Vtipné dialógy, Taliansko a láska. Prvotriednesuroviny na knižku, ktorá sa číta jedným dychoma zanechá vo vás povznesenú náladu. A ešte nádej,že aj v dnešnom rýchlom a zištnom svete existujeniečo také ako čistý cit.“

Monika Macháčková, autorka knihy

Stará som už bola

Tatiana ČuperkováVyrastala v Revúcej, ale štúdium

na Fakulte masmediálnej komunikácie ju zavialo do Trnavy. Pracovala v Rádiu Naj,

v Slovenskej televízii a aktuálne robí v týždenníkuTrnavský hlas. Vždy na pozícii športovej redaktorky.

Pred rokmi prvýkrát navštívila Rím. Postupne spoznávala nielen Večné mesto,

ale aj ostatné kúty Talianska. Rím však zostal jej srdcovou záležitosťou, kam sa niekoľkokrát do roka vracia a spoznáva jeho skryté zákutia,

chute a vášne. Žije v Majcichove pri Trnave, kde zo svojho domu robí malý

taliansky raj.

„Cítiť zo mňa škótsku,“ povedala som cestou.„Škótskou si boháči umývajú zuby, to je v po-

riadku,“ jemne ma posunul dopredu cez dav ľudí.„Netrápte sa zbytočnosťami.“

„Už buďte ticho, chcem si túto chvíľu pamätať.“„Chvíľu, ako idete do obchodu?“„Hej, idem tam nakupovať, chápete? Do obcho-

du Louis Vuitton idem ako zákazníčka, nie ako diev-ča, čo si obzerá kabelky, ktoré nikdy nebude vlast-niť.“

Zasmial sa.Nechápal.Chlapec sa očividne topil v peniazoch.„Ste zvláštna žena,“ povedal.„U nás sú také všetky.“„Mamma mia!“„Nie je to až také strašné.“„Pôjdete so mnou na večeru?“„Prečo?“„Lebo je čas večere.“„Ešte neviem.“„Nemáte iný program, vidím vám to na očiach.“„Mám slnečné okuliare, nevidíte vôbec nič.“„Kúpite si tú kabelu a pôjdeme sa najesť.“Zasmiala som sa.„Nemáte čo robiť?“„Práca počká.“„Tak preto má talianska ekonomika problémy.“„Vaša nemá?“„Veď vidíte, že si v pohode kupujem vuittonku.“

Ďalšia evitovka– to PRAVÉ

čítanie do vašejkabelky ☺

Tatiana Čuperková

rim_obalka:Layout 1 3. 4. 2012 11:40

Copyright © Tatiana Čuperková 2012ISBN 978-80-89452-44-6

rim_vnutro:Sestava 1 2. 4. 2012 14:51

7. kapitola

Chvatne som prechádzala pomedzi stán-ky na Campo. Sama so sebou som v Ríme hrávala takúhru na film. Chodím, nakupujem, debatujem s pre da -vačmi a afektujem trošku viac ako ostatní ľudia, lebomňa berú z každej strany kamery. Akože! Nieke dy to-číme celovečerný film, niekedy dokument o ta lian -skej kuchyni, niekedy niečo úplne iné. Dôle žité je, žeja som v hlavnej úlohe, som mienkotvorná a ľu dia pritelkách ma milujú.

Čo vám poviem, strelená som. Ale baví ma to, do-konca chodím vystretá. Mama by bola spokojná a ne -musela by ma nežne buchnátovať medzi lopatky, abysom narovnala chrbát.

Tak som teda v tom svojom pomyselnom doku-mente o Slovenke, ktorá divákom predstavuje Talian -sko, kúpila vrecúška so sušenými bylinkami, hubami

65

Nájdem si �a v Ríme

rim_vnutro:Sestava 1 2. 4. 2012 14:51 Page 65

a ovocím. Zdalo mi celkom trendové, aby som si kúpi-la aj jeden z najnovších talianskych lifestylových ma-gazínov, a keď som si s ním sadala na lavičku, vytiah-la som mobil, aby som skontrolovala správy.

Film, nefilm, žiadna hra neprehlušila myšlienky,ktoré mi hovorili, že som možno s Madouom niečopokašľala. Napísala som mu esemesku. Že sobota pla-tí, ale pokojne môžeme byť spolu aj dnes večer. Snáďsa ozve a všetko bude zas ok.

Nezáväzné, veselé, bezstarostné.Uličkami som sa potom dostala až k Pantheonu

na Piazza della Rotonda. Bol už podvečer, ľudia sedelina terasách podnikov, ignorovali pouličných predava-čov, ktorí ponúkali hračky na jedno použitie za ne-kresťanské ceny, pili kávu a živo debatovali. Na prvýpohľad bolo jasné, ktorí sú domáci a ktorí turisti.Rimanky boli oblečené jednoducho, v čiernych alebotmavomodrých kúskoch, mali kvalitné kožené kabel-ky a džínsy, čo im sedeli na milimeter. Boli stroho,ale dokonale nalíčené, a čierne vlasy mali buď ulízanév chvos toch, alebo rozpustené v divokých kučerách.Ostatné ženy boli oblečené v tom, čo Rimanky necha-li v ob chodoch.

A vyzerali inak.Ako Nerimanky.Nie tak vznešene.

66

T a t i a n a Č u p e r k o v á


S rímskym ksichtom a s rímskym vkusom sa člo-vek musí narodiť.

Sadla som si k jednému z voľných stolov, objedna-la som si ďalšie víno, veď som bola na výlete, a sledo -vala som štyri mladé dievčatá, ktoré pózovali pri mu-žoch prezlečených za rímskych gladiátorov, aby siurobili na pamiatku zopár fotiek. Pôsobili bezstarost-ne, v kuse sa chichotali, pripomenuli mi moje tri babyv Trnave. Niekedy by som ich sem mala zobrať. Nie -kedy medzi Monikinými tehotenstvami. Zachicho -tala som sa aj ja. To spôsobilo to víno.

Vytiahla som z kabelky knihu, vyložila som si no-hy na vedľajšiu stoličku a užívala si ničnerobenie.

Celkom spokojne a vyrovnane.Takéto chvíľky som mala rada.Nesledovala som čas, postavila som sa až vtedy,

keď mi začala byť zima, nuž som si cez plecia prehodi-la šál, ktorý som vytiahla z kabelky. Zaplatila som a rez-kým krokom som sa vydala k Španielskym schodom.Chcela som si kúpiť gaštany, sadnúť si na schodya nasávať energiu mesta. Cestou som si kúpila vysokéhnedé čižmy, o ktorých som usúdila, že ich potrebu-jem, a cez Via dei Condotti som sa blížila k schodom.

Tesne predtým, ako som míňala kaviareň Greco,som si spomenula na svojho tajného sponzora a roz -mýšľala som, či tam náhodou odvčera ešte smutnenesedí a nečaká na mňa, uškrnula som sa pri tej pred-

67



stave, a od tej chvíle si udalosti pamätám len zbežne.Pán Boh, vesmír alebo čokoľvek, čo je hore, ma po-trestali za moju škodoradosť. Viem, že som zacítilavôňu kávy a varenej čokolády, že som zaregistrovalaobsadené stolíky pred kaviarňou, a potom som videlalen to, ako sa na mňa rúti niečo veľké, zhadzuje ma tona zem, padá to spolu so mnou a snaží sa zachytiť čiž-my, ktoré vyleteli z papierovej tašky, pričom jednama trafila do čela tesne nad oko.

Opätkom, ako inak.Šaty sa mi pri páde nadvihli, nohy naširoko roz-

tiahli a tesne pri uchu zaznelo po taliansky a vypla -šene:

„Prepáčte, signora, prepáčte, nechcel som.“Mladý chlapec, ktorý na malom rebríku upravoval

nápis na výklade obchodu, neudržal rovnováhu. Priamsom cítila to ticho, ktoré na pár sekúnd zavládlo, cíti-la som všetky pohľady, z ktorých väčšina skončila namojich bielych nohavičkách s ružovými bodkami, cí-tila som, že tesne nad okom mám pokožku rozrazenú,neviem, či mi aj trochu netiekla krv – opätky boli ostréako britva... Bolo po mojom pomyselnom filme, kdesom sa cítila hviezdou, toto bol trapas ako hovado.

„Ste ok?“ spýtala som sa toho vyplašeného chlapcaa snažila sa nájsť silu, aby som sa pozviechala, a v tejchvíli sa nado mnou objavila ruka, ktorá mi chcela po -môcť, ja som ju schmatla a nechala som sa postaviť.

68


rim_vnutro:Sestava 1 2. 4. 2012 14:51 8

Podával mi ju čašník z kaviarne. Ten istý, ktorýma pred dvoma dňami obsluhoval.

„Ste celá? Nepotrebujete lekára?“Pokrútila som hlavou.„Ďakujem, cítim sa fajn.“Pohla som rukami, nohami, hlavou.Všetko ma bolelo. Ešteže ľudia sa prestali o nás za-

ujímať. Boli sme živí, bez zlomenín, nestalo sa nič,čo by ich zaujímalo viac ako pár sekúnd.

Mladý chlapec, ktorý sa ešte stále ospravedlňoval,pozbieral vysoké hnedé čižmy a podával mi ichv roztrhnutej papierovej taške.

„Trochu krvácate,“ povedal čašník a na tvári malzvláštny úškrn.

„Vyzeralo to hrozne, však?“ opýtala som sa a chy -tala si čelo.

„Áno,“ prikývol.„Pokojne sa smejte, ak chcete, mne to nepreká-

ža.“Uľavilo sa mu a plecia sa mu zatriasli od smiechu.„Poďte dnu, musíme tie rany vyčistiť,“ povedal po-

tom. „A nechytajte si to, zanesiete si tam špinu.“„Mám čisté ruky.“„Nikto v Ríme nemá čisté ruky.“Ešte raz som chlapca, čo ma zrazil k zemi, ubezpe-

čila, že sa na neho nehnevám, a spolu s čašníkom smevošli dnu. Usadil ma za voľný stôl, spýtal sa, či si dám

69



trochu škótskej na upokojenie, a keď som, neviemprečo, prikývla, odbehol. Čelo som si nevidela, ale cíti-la som, že ho mám nielen trochu rozrazené, ale že mitam rastie aj hrča. Na ľavej ruke som mala zodretúkožu, tiež ma to bolelo a vôbec to nevyzeralo vábne.

Vzdychla som. Snažila som sa byť nenápadná, alekeď som zdvihla hlavu, stretla som sa so súcitnýmipohľadmi.

Vy ste nikdy nespadli!Rimania!A potom vošiel ten chlapík. Do kaviarne. Znovu

bol v obleku, a hoci som ho pred dvomi dňami videlalen zozadu, okamžite som ho spoznala. Zasmiala somsa. Sama pre seba. Toto bolo trochu ako vo filme, a tosom sa práve na žiadny film nehrala. Kamery boli vy-pnuté.

Zamieril ku mne, vôbec sa netváril, že prišiel ná-hodou a náhodou ma tam ubolenú uvidel sedieť zastolom.

„Žijete?“ spýtal sa, keď podišiel bližšie.„Zdá sa, že áno,“ prikývla som a obzerala som sa

po čašníkovi. Každú sekundu ma tie rany boleli viaca viac.

„Videl som, ako ste spadli.“„To bolo divadlo pre vás, vedela som, že ma niekde

špehujete.“Neznámy sa zasmial:

70



„Vtipkujete, asi budete v poriadku.“Čašník prišiel, položil na stôl dezinfekčný pro-

striedok, farebný leukoplast a obväz. Spolu s tým ajpohárik škótskej.

„Ciao, Luca,“ pozdravil chlapíka v obleku. „Done -siem aj tebe?“

Neznámy prikývol.„Voláte sa Luca alebo je to len vaša prezývka?“„Volám sa tak, prečo?“Mykla som plecom.„Podobáte sa na toho futbalistu. Luca Toni sa

volá.“„Asi áno, ženy mi to zvyknú hovoriť.“Prisadol si ku mne, trochu ma omráčil parfumom,

ktorého si na seba nastriekal naozaj dosť, a naširokosa usmial.

„Ako sa voláte?“„Eva.“„To je pekné meno,“ prikývol, na kus vatového

tampónu nakvapkal roztok, chytil mi ruku do svojejdlane a priložil vatu na zodraté miesto.

„Au,“ zamračila som sa, „štípe to.“„Vydržíte, ste silná.“„Aj toto vám ženy žerú?“„Áno,“ prikývol, trochu nešikovne mi ruku pre-

viazal obväzom a ten prichytil leukoplastom.„Nemáte to hlboké,“ poznamenal.

71



„Ste doktor?“„Áno, ale práv.“„Tak prečo ma ošetrujete?“„Lebo ste zranená.“Zasmiala som sa. Nevedela som, čo na to povedať.Nahol sa ku mne trochu bližšie a pozrel sa na ranu

na čele. Vzal druhý tampón, nastriekal naň dezinfek-ciu a priložil mi ho na boľavé miesto.

„Štípe?“ spýtal sa.„Trochu.“Prikývol, chvíľu počkal a potom mi ranu prelepil

leukoplastom.„Takže vy ma sledujete?“ spýtala som sa ho.„To bolo namiesto ďakujem?“„Ďakujem.“„Nesledujem.“„Ako teda viete, čo čítam a kedy som bola naposle-

dy v Ríme?“„Mám oproti na poschodí kanceláriu a tu v ka -

viarni trávim veľa času.“„Nemáte kšefty?“„Vy nemáte priateľov?“„Čo je to za otázku?“„Chodíte do Ríma sama.“Čašník priniesol škótsku aj jemu a spýtal sa, či mu

to má pripísať na účet.„Jasné, Stefano, ďakujem.“

72



Čašník prikývol a odbehol k vedľajšiemu stolu.„Baví ma byť sama,“ povedala som pravdu.„Odkiaľ ste?“„Odkiaľ podľa vás?“Pokrčil plecami a oči sa mu smiali.„Nech je to kdekoľvek, po taliansky vás naučili veľ-

mi dobre.“„Mám talent na jazyky.“Prikývol a uškŕňal sa. Oprela som sa o stoličku,

preložila som si nohu cez nohu a snažila som sa igno-rovať bolestivé búšenie v rane na čele. Pobavene smesi pozerali do očí a chvíľu sme mlčali.

„Máte roztrhnuté šaty,“ ukázal na kus látky, ktorýsa mi hompáľal tesne nad kolenom.

„Vy máte pekný oblek.“„Áno, to kvôli práci.“„Aký ste právnik?“„Dobrý.“„Pýtala som sa na zameranie.“Zasmial sa.„Majetkový.“„Ó, pozor na vás.“Chytila som do ruky pohár so škótskou, rozšafne

som ním štrngla o ten jeho a riadne som si odpila. Ako -by som bola zvyknutá. Lenže ja som na škótsku zvyk-nutá nebola. Striaslo ma, urobila som grimasu a tro -chu som zakašľala.

73



„Silná?“ spýtal sa.„Neviem, ja takéto nepijem,“ povedala som, do očí

mi vbehli slzy a ešte viac som sa rozkašľala. Čo na tejwhisky všetci vidia? Fuj.

„Vždy ste takáto roztržitá?“„Som roztržitá?“Prikývol.„A prostoreká. A trochu drzá.“„Som žena, ktorá spadla na najluxusnejšej ulici

Ríma pred stovkami ľudí.“„Vďaka tomu sa s vami konečne rozprávam.“„Mohli ste sa aj minule. Utiekli ste ako Popo -

luška.“„To je pravda.“„Nemali ste umyté vlasy?“„Len som chcel byť záhadný.“„To je také lacné.“„Naozaj?“„Mohlo sa stať, že by ste záhadným aj zostali. Na

Via dei Condotti som chcela prísť už len po kabelkutesne pred odchodom.“

„Chcete si tu kúpiť kabelku?“„Hej, Louis Vuitton. Keby som si ju kúpila hneď,

nemala by som sa na čo tešiť.“„Tam u vás nemáte vuittonky?“„Ale áno, sú ich plné trhy.“

74



Zasmial sa a odpil si zo svojej škótskej. Odpil si dosťa vyzeral, akoby pil vodu.

„Máte šťastný deň,“ povedal potom s úsmevom.„Áno, cítim to na čele,“ odpovedala som ironicky.„Šéfka obchodu je moja sesternica. Keby vám kvô-

li mne dala dobrú cenu, mohli by ste si ju kúpiť uždnes.“

Pohŕdavo som sa usmiala.„Tak po prvé, milý Luca, Louis Vuitton nedáva zľa-

vy. A po druhé, v roztrhaných šatách a s leukoplastomna čele sa mi nechce kupovať takú krásnu vec, ako jeich kabelka.“

„Je to až taký problém?“ zdvihol obočie.„Jasné. V obchode Louis Vuitton sa musím cítiť

luxusne! Nenakupujem tam každý mesiac ani každýrok, musím si to užiť!“

Luca sa usmial a chytil ma za ruku. Úplne sa stra-tila v jeho veľkej dlani, a ani mi to nebolo nepríjemné.

„Eva, zamestnanci Louisa Vuittona majú špeciál-ne ceny. Takže o niečo lacnejšie tú kabelku určite kú-pime.“

„O dosť lacnejšie?“„Myslím, že áno.“Zaváhala som. Žeby som ušetrila? Žeby som si uro-

bila radosť už teraz?„Prečo to chcete pre mňa urobiť?“

75



„Lebo mi je vás ľúto. Ste v Ríme, sama a na čelemáte detský leukoplast s obrázkom dinosaura.“

Znovu som sa napila škótskej a znovu ma striaslo.„A ešte sa mi celkom páčite,“ dodal.Jasné. Talian. Čo vám poviem.No čo! Nemusím na kabelku čakať celé tri týždne,

keď ma bude stáť o niečo menej, ako som rátala. A mô -žem sa ňou pýšiť už v Taliansku. Načo čakať na životv Trnave. Jasné. Nad čím vlastne rozmýšľam?

„Tak dobre,“ povedala som. „Budem to brať tak, žesom si ju kúpila ako bolestné.“

„Dobrý prístup.“Postavila som sa a očami som si skontrolovala ša-

ty.„Nie je to zlé,“ povedal, „verte mi. Je to... zaujíma-

vé.“Luca kývol Stefanovi, ktorý sa uškrnul. Mala som

dojem, že sa smeje na mne, akože som tomu dvojní-kovi futbalistu sadla na lep, ďalšia pipka zo zahrani-čia, ktorá sa vidí po boku rímskeho právnika, ale mneto bolo jedno. Mojou jedinou motiváciou bola kabel-ka, kabelôčka, ktorú som mala o pár minút vlastniť.Za dobrú cenu!

Predajňa Louis Vuitton bol vzdialená len niekoľkometrov, krížom cez ulicu, rozprestierala sa na dvoch pod-lažiach. Zvonku bola celá presklená, vyzdobená lenniekoľkými kusmi kabeliek a kufrov. Prekvapujúco

76



bola plná ľudí. Najmä turistov z Ázie, pre ktorých bolnákup značkového tovaru v Európe výhodnejší akov Japonsku alebo v Číne.

„Cítiť zo mňa škótsku,“ povedala som cestou.„Škótskou si boháči umývajú zuby, to je v poriad -

ku,“ jemne ma posunul dopredu cez dav ľudí. „Ne -trápte sa zbytočnosťami.“

„Už buďte ticho, chcem si túto chvíľu pamätať.“„Chvíľu, ako idete do obchodu?“„Hej, idem tam nakupovať, chápete? Do obchodu

Louis Vuitton idem ako zákazníčka, nie ako dievča,čo si obzerá kabelky, ktoré nikdy nebude vlastniť.“

Zasmial sa.Nechápal.Chlapec sa očividne topil v peniazoch.„Ste zvláštna žena,“ povedal.„U nás sú také všetky.“„Mamma mia!“„Nie je to až také strašné.“„Pôjdete so mnou na večeru?“„Prečo?“„Lebo je čas večere.“„Ešte neviem.“„Máte iný program?“„Neviem,“ povedala som, lebo Madou sa ešte ne -

ozval. Trochu ma pichlo pri srdci, keď som si na nehospomenula.

77



„Nemáte, vidím vám to na očiach.“„Mám slnečné okuliare, nevidíte vôbec nič.“„Kúpite si tú kabelu a pôjdeme sa najesť.“„Ste strašne neodbytný.“„Chcem sa uistiť, že nemáte žiadne vnútorné zra-

nenie a nebudete potrebovať pomoc.“Zasmiala som sa.„Nemáte čo robiť?“„Práca počká.“„Tak preto má talianska ekonomika problémy.“„Vaša nemá?“„Veď vidíte, že si v pohode kupujem vuittonku.“Vo veľkom štýle som otvorila dvere na obchode,

nedovolila som, aby mi ich otvoril Luca, a potom somzabudla, že chlapík existuje.

Lucova sesternica Francesca bola typická Riman -ka. Vznešená, milá, slušná, dokonale oblečená aj uče-saná. A ochotná dať mi päťdesiatpercentnú zľavu. Do -konalá žena! Popritom, ako som hľadala najvhodnej-ší model, som jej vysvetlila, ako som prišla k úra zu,a dostala som z nej základné info o človeku, ktorý namňa čakal na širokom taburete pri dverách, ťukajúcniečo do mobilu.

Luca je z L’Aquily.Ale žije v Ríme. V malej vile na kraji mesta.Tridsaťšesť rokov.Šikovný právnik.

78



Uvravený, ako všetci Taliani, ale správny a spra -vodlivý.

Veselý. Má rád futbal.Aké prekvapenie.„Ako dlho sa poznáte?“ spýtala sa ma, keď som

platila za klasickú hnedú tašku, čo sa hodí aj k šatám,aj k džínsom.

„Bude od toho závisieť tá zľava?“Zasmiala sa a pokrútila hlavou.„Nie, len som zvedavá.“„Asi hodinu.“Znovu smiech. Cinkotavý. K tomu neveriace krú-

tenie hlavou. Závan príjemného parfumu.Keď mi podávala papierovú tašku a Luca sa zdví-

hal z taburetu, aby mi ju odniesol, povedala:„Veľmi sa s ním nezahrávajte, prešiel si peklom.“

79



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 48. publikáciuCopyright © Tatiana Čuperková, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-44-6


nájdem si ťa v ríme

Documents