Ročník  XIII.3/2006Cena  20  Sk

REVUE

O  UMENÍ  PRE  DETI  A  MLÁDEŽ

Z.  Stanislavová  /  Pútnik  za  rozprávkou  -O-  P.  Glocko/

Spisovateľ  je  poleno,  ktoré  nikdy  nezhorí L  Feldek/

Fotografia  s  Lubom  Kellenbergerom  pred  jeho  rodným  domom

J.  Beňo  /  Žeravé  uhlíky  Petra  Ševčoviča E.  Drobný  /

Mať  miesto  pod  slnkom <£> A. Blahová / Vytrhnuté z kalendária

V. Šikula / Erikine  ľalie  4-  O.  Sliacky  /  Mýtus  o  príbehu

OBSAH

ZUZANA  STANISLAVOVÁPútnik  za  rozprávkou  /  l

SPISOVATEĽ  JE  POLENO,KTORÉ  NIKDY  NEZHORÍRozhovor  Petra  Glocka  ml.s  jubilujúcim  Petrom  Glockom  /  4

PETER  GLOCKORozprávkar  a  rozprávnica  /  12

ĽUBOMÍR  FELDEKFotografia  s  Lubom  Kellenbergerompred  jeho  rodným  domom  /  18

JÁN  BEŇOŽeravé  uhlíky  Petra  Ševčoviča  /  21

PAVEL  DVORAKZa  dobrým  človekom(Vojtech  Zamarovský  1919-2006)  /  30

MAŤ  MIESTO  POD  SLNKOMRozhovor  s  Ing.  Eduardom  Drobným,riaditelom  vydavateľstva  Perfekt  /  33

ONDREJ  SLIACKYTri  groše  Milana  Rúfusa  /  40

ANNA  BLAHOVÁ-ŠIKULOVÁVytrhnuté  z  kalendária /  43

VINCENT  ŠIKULAErikine  lalie  /  48

PETER  KARPINSKÝAj  spisovateľ  je  len  človek  /  51

RECENZIE  /  54O.  Sliacky  /  Tony  Johnston:Harmonika;  L.  Kepštová  / PeterGlocko:  Rozprávkar  a  rozprávnica;L.  Suballyová / Jana  Juráňová:Ježibaby  z  Novej  Baby;  P. Karpinský:K.  J.  Erben:  Kytice

ONDREJ  SLIACKYMýtus  o  príbehu  Eleny  Cepčekovej  /  60

JÁN  ULIČIANSKYTisíc  a  jedno  ráno...(Emília  Drugová  1933-2006)  /  70

RUDOLF  DOBIÁŠO  pierku  /  71

PETER CEPECKrehké  oceľoryty  /  72

Šéfredaktor  ONDREJ  SLIACKYRevue Bibiána, orgán  Slovenskej  sekcie  IBBY,  vydáva  BIBIÁNA,  medzinárodný  dom  umenia pre  deti.Adresa  redakcie:  BIBIÁNA,  medzinárodný  dom  umenia pre  deti. Panská 41, 815 39  Bratislava,tel.  02/54  43  13  08.

Rozširuje  a  objednávky  prijíma  distribučná  firma  ARES,  s.r.o.,  Banšellova  4, 821  04  Bratislava,tel.  02/43  41  46  65Podávanie  novinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt  č. J-243/94-P  zo dňa 21.  I.  1994.

MK  SR  2139/99Číslo  je  ilustrovane  ukážkami  7. tvorby  Ľubomíra  Kellenbergera.

ISSN  1335-7263

'/C*,  JĽ  \Jl.á

(K životnému jubileu Petra Glocka)ZUZANA  STANISLAVOVÁ

„Naživo"  som  ho  prvýkrát  stretlav  (jeho  i  mojom)  rodnom  Gemeri:  poautobusovom nástupišti okresného  mes-ta, na  ktorom  som  i ja  čakala  na  spojv  smere zrejme  opačnom než on, kráčalv  turistickom  oblečení,  s  batohom  nachrbte.  Chvíľu  som  ho  v  tichej  anony-mite  sledovala  a nevdojak  mi prišiel  naum  fragment z  Milana  Rúfusa o  drotá-roch, ktorí  s  krošničkou kníh na chrbtekráčali  drôtovať  svoj  národ  puknutý...Zrejme  to  bola  asociácia  spojená  s  rú-fusovskou  alúziou na Pavla  Dobšinské-ho, od ktorého je  to po Petra Glocka  sí-ce  vyše  sto  rokov  fyzického  času,  alecez  rozprávku  to zasa nie  sú  takí  vzdia-lení  príbuzní.  Rozprávka  totiž,  ako  jevšeobecne známe,  tvorila Dobšinskémuživotnú sprievodkyňu a zdá sa, že to istésa prihodilo aj Glockovi v momente, keďsa  zaradil  do  zástupu tých, čo  autorskypodávali  a  podávajú  folklórne  rozpráv-ky,  rešpektujúc  fakt,  že  (povedané  slo-vami  autora  v  rozhovore  s  K.  Slobod-níkovou,  Bibiána,  2001,  č.  4,  s.  49)„ rozprávka  neznesie faloš,  bridia  sa  jej,literárne'  triky,  rutina,  plytký  jazyk".

„ Vstup  spisovateľa  do  radu  rozprá-vačov"  (N. Pavuľaková-Ďurinová:  Po-hovorme si  nielen  o  literatúre  pre  mlá-dež,  1991,  s.  54)  sa  schystal  eštev  polovici  60.  rokov,  keď  sa  vo  vy-davateľstve  Mladé  letá  ako  „redakčnýelév, ktorý publikoval časopisecký  v Mla-dej  tvorbe  a  Slovenských  pohľadoch"(c. d.,  s.  53),  stretol  s  folkloristickýmizápiskami  rozprávačských  podaní  roz-

právok,  ktoré  bolo  treba  odieť do  lite-rárneho  rúcha.  Posmeľovaný  dvoma„nie  hocakými"  redaktorkami  vydava-teľstva  (Máriou  Ďuríčkovou  a  MašouHaľamovou)  sa  pustil  do  materiálu zo-zbieraného  Viktorom  Majeríkom  naSpišskom  Zamagurí  a na samom  prahu70. rokov  vyšla jeho rozprávková  prvo-tina Šťastenko,  na ktorej  literárna  kriti-ka oceňovala nielen nové  látky súvisia-ce  s  goralským  folklórom, ale  aj  jehocitlivú  úpravu  do  literárne  príťažlivejpodoby  zachovávajúcej  si  pečať auten-tického ľudového útvaru. Na ďalšej kni-he  goralských  povestí  a  prípoviedokVodníkove  zlaté  kačky  (1975)  už  par-ticipoval  aj  ako  zberateľ.  Na  svojurozprávkarskú  skúsenosť  spojenú  s  go-ralským folklórom si v rozhovore  s Na-tašou  Pavuľakovou-Ďurinovou (s.  54)spomína  takto:  „Počul  som  živú  roz-právku.  Zažil  som  rozprávku  v  okami-hu,  keď  sa  rozžínala  skrytou  siloutalentu  nespočetných  dávnych  rozprá-vačov...".  Zaiste  aj  táto  skúsenosťspôsobila,  že rady tých, ktorí sa ako spi-sovatelia stali i rozprávačmi  rozprávok,už neopustil. Cez goralské povesti a roz-právky  -  cez ich zliterárňovanie  i cezpremýšľanie  o  archetypoch  ľudovýchepických  žánrov,  o  ľudových  rozprá-vačoch  a  o  zvláštnostiach  goralskéhofolklóru  viedla  cesta  spisovateľa-roz-právkara  k tvorbe  vlastných autorskýchrozprávok.

V  druhej polovici  80.  rokov  ho  osudzviedol  dokopy  s Pavlom  Dobšinským:

BIBIÁNA  l  BIBIÁNA

ponuka  Mladých  liet  autorsky  upraviťtretí  zväzok  výberu  Dobšinského  roz-právok  pre deti  ho  priviedla  k  inej  di-menzii  práce  s  folklórom:  ak  totiž  prigoralských  príbehoch vytvoril  rozpráv-ku  takpovediac  zo  živého, neliterárne-ho  záznamu  autentického  ľudovéhopodania,  teraz  sa  odhodlal  urobiť  roz-právku  už  raz  síce  zliterárňovanú,  iba-že o dobré vyše  storočie  skôr  a v mno-hých prípadoch ponechanú v pôvodnomnárečí.  Podlá  vlastných  slov  usilovalsa  vyrozprávať ju  tak,  „aby  čitateľ  po-vedal:  Čo  ten  Glocko  na  tých  rozpráv-kach  vlastne  robil?  Čo  za  úpravy?"(c.d., s.  55).

Ľudová  rozprávka  zostala  s  PetromGlockom už natrvalo. K jej  autorskémupodaniu  sa  vracia  nielen  vo  výberoch,ale  aj  spôsobom,  v  rámci  ktorého to, čonasával  vo  svojich  „učňovských"  ro-koch  spolužitia  s  ňou,  dokáže  využiťv  tvorbe  vlastných  textov.  Potom  užakosi  zákonite  bolo  od  záujmu  o  roz-právku  len  na skok  k záujmu o veľkýchrozprávkarov, Andersena a Dobšinské-ho,  a  k  literárnemu  dotýkaniu  sa  ichľudských  i  autorských  osudov  v  svoj-ráznych  životopisných  publikáciáchpatriacich  už  do  sféry  literatúry  faktu.Kontakt Hansa Christiana Andersena  soSlovenskom  stvárnil  v  knihe  Prešpor-ské  čary  pána  Christiana,  vytvoriac nazáklade kusého  životopisného  záznamupríbeh  o jeho  krátkom  pobyte  v  Brati-slave.  Nateraz  najnovšia  kniha  PetraGlocka Rozprávkar  a  rozprávnica  zasapribližuje  životné  osudy  nášho  sloven-ského Andersena - Pavla  Dobšinského.Na  Glockovom  spracúvaní  príbehovtýchto  postáv  je  fascinujúci  spôsob,akým  spája objektivitu historického do-kumentu  so subjektívnym prežitím  roz-právaného  a  s citátovými  sekvenciami.Estetická  sila výpovede  spočíva  vo  fik-cii  založenej  na  schopnosti  empatické-

ho ponoru do pocitov a predstáv  svojichpostáv,  v  schopnosti podať prežité  znút-ra,  cez  predstavu  i  priame  svedectvoo  tom, čo  ich  tešilo  a čo  trápilo.  Taktosa vecné informácie o osobnosti aj o do-be  dokonale  infiltrujú  do  epickej  polo-hy  a  emocionálnej  sféry,  nadobúdajúcpodobu,  ktorú  by  sa dalo  najpríhodnej-šie označiť ako „dobrodružstvo  života".

A tak hádam nebude ďaleko od prav-dy domnienka, že pod beletrizované ži-votopisné príbehy o Andersenovi i Dob-šinskom  (v  dramatickej  realizácii  ajo  Exupérym)  sa  podpísala  nielen  skú-senosť  s  rozprávkou,  ale  aj  skúsenosťs  historicko-dobrodružnou prózou,  akoju  Glocko  získal  v  druhej  polovici  80.rokov pri práci  na voľnej románovej  di-lógii  Ruža  pre  Júla  Verná  alebo  Päťtýždňov  bez  balóna  a  Tomáš  a  lúpežnírytieri  alebo  Za  kameňom  mudrcov.V prvom  románe  historické  fakty o fran-cúzskom  fantastovi  a  o  Paracelsovi,o  ich pobyte  na Slovensku  spojil  s  fak-tickým  poznaním o živote  v  Bratislavea  v  Banskej  Štiavnici  v  prvej  polovici16. a v  druhej  polovici  19.  storočia  a natomto  pozadí  osnoval  dobrodružno-de-tektívny príbeh pátrania po tajomstve Pa-racelsovho  meča. V druhom prípade zasana základe  historickej Piesne  o  Murán-skom zámku  vytvoril epickú rekonštruk-ciu príbehu o jeho dobytí cisárskym  voj-skom  a  potrestaní  lúpežných  rytierovBašovcov  v  17. storočí. Aspekt mladýchje  tu  prítomný  nielen  prostredníctvomdobrodružne modelovaného príbehu, aleaj  prostredníctvom  detských  postáv  za-komponovaných  do príbehu.

Modelovanie  detských  postáv,  ktorési vyskúšal  už v historických románoch,sa  na prelome  80.  a 90.  rokov  dostalodo  centra  príbehu:  v  novelistickej diló-gii  Ja  sa prázdnin  nebojím  a Robinsona dedo  Milionár  ide o  pohľad do  svetadospievajúcich,  ktorý  je  svedectvom

BIBIÁNA

o  životodarnej  sile  rodinného zázemiaa dôsledkoch jeho absencie, o životnýchhodnotách,  ktoré  možno  vyjadriť  pa-rafrázou  autorových  slov:  nezahltiť,nezadusiť  svoj  život,  svoju  pamäť  jalo-vosťami.  Cez  hodnoty  ľudskej  spolu-patričnosti  a duševnej mladosti  presvi-tá  vážny  sociálny  problém,  akým  jedospievanie  v  citovo  a  mravne  depri-mujúcom  rodinnom  prostredí.  Tentomotív  sa  stal  dominantným  v  noveleapelujúcej  na svedomie a  zodpovednosťdospelých  Tri vety pre  ospedalské  siro-ty.  Tanec  v  okovách,  ktorá  má  základv  rovnomennej rozhlasovej  hre. Done-dávna tabuizovaný problém násilia v ro-dine v prepoj enosti  s problémom  alko-holizmu  a  nezamestnanosti  sa  stalzákladom  pre  hĺbkovú  sondu  do  trau-matizovanej  bytosti  dospievajúcehochlapca.  Harmonizujúcim  prvkom  čiexistenciálnym  azylom  býva v  Glocko-vých  príbehoch  o  dospievaní  postavastarého  otca,  čo  zaiste  súvisí  s autoro-

vou ľudskou skúsenosťou - aj s autoro-vým  vyznaním:  „Moji  starí  rodičiavlastne  žijú,  lebo som  si  ich  sprítomnilv šťastnej  chvíli  v knihách,  ba  aj  vo  fil-me  ... a  ešte  stále  mi  našepkávajú  prí-behy... " (Bibiána, 2001, č. 4, s. 48). Na-pokon, v detstve zažité, v dospelosti cezvlastné  deti  „odpozorované"  ovzdušiestarorodičovskej  lásky  a porozumeniavo vzťahu k deťom tvorí základ  aj v Lie-tajúcom  klobúku,  úsmevných prázdni-nových epizódkach  súrodencov  „Maťo-lenkov" pre malých čitateľov.

Peter  Glocko  v  celej  svojej  mnoho-tvárnej  tvorbe, či už ako prozaik,  aleboako  dramatik,  scenárista,  redaktor  čispoluzáchranca pamiatky na P. Dobšin-ského v Drienčanoch, „túla  sa  a  hľadáčistú vodu, čistý  vzduch a čistú pravdu"(Pavuľaková-Ďurinová, s. 58). Nech muteda  ešte  dlhé roky  slúžia nohy  i bato-hy na ceste za rozprávkou  (ako  žánrom,aj  ako rozprávkou života), ktorá  mu tú-to čistotu ponúka v esenciálnej podobe.

ĽUBOMÍR  KELLENBERGER  / L.  Ondrejov:  Rozprávky  z  hôr

BIBIÁNA  3  BIBIÁNA

Spisovateľ je poleno,ktoré nikdy  nezhorí

Rozhovor Petra  Glocka ml  s Petrom Glockom

•  Tatko (... aby som ostal verný nešty-lizovanému  familiárnemu  osloveniu),na spoločnú synovsko-otcovskú dišpu-tu o tvojej tvorbe a o všeličom inom smesi vybrali (niekdajšiu)  pracovňu nášhoprievozského  bytíka.  Je  to  miestnosť,ktorá mi  odjakživa  pripomínala obec-nú  knižnicu,  kde  tri  zo  štyroch  stienlemujú  dvoj až trojrady  kníh od antic-kých  mysliteľov  až  po  tých  najsúčas-nejších  autorov. Dnes je  táto  izba skôr„pamätná", pretože  už  dávnejšie  pre-stala  plniť  svoje  pôvodné  poslanie. Nopredsa, s príbehmi ktorých tvojich  kni-žiek  sa  ti  napriek  tvorivému  presídle-niu do rodného Muráňa viaže tento pa-nelákový kútik?

Väčšinu  svojho  tvorivého  života  sompatril  k druhu  tzv. panelákového spisova-teľa, presnejšie k poddruhu zvanému „spi-sovateľ pivničiar". Ked som začínal  svojtvorivý prozaický  život v Slovnafte (v ro-koch  1964  -  1965), jednu  poviedku preMladú  tvorbu  som  napísal  počas  nočnejsmeny  (od 22:00  do  6:00)  na železnýchmriežkach  schodov  vymrazovacieho  za-riadenia,  kde  sa  v  oceľových  monštráchchladených  čpavkovou  zmesou  oddeľo-vala  parafínová zložka z ropy  (vravelo  satomu  „gač").  Prevádzka  parafínky,  kdesom  nastúpil po maturite na Strednej prie-myselnej  škole  chemickej  v  Bratislave,bola  drsná škola,  ktorá ma (ako  sa hovorív  slovenských  rozprávkach) zahartovala,čiže zocelila. Keď som neskôr pracoval  vovydavateľstve Mladé letá a hľadal si v ruš-nom  roku  1968  ako  mladoženáč  podná-

jom, písal  som aj  na malom stolíku  zabo-renom  v  kope  uhlia  v  pivnici na  Kvetnejulici.  Vtedy  som robil  na knihe  Ako  Ko-minárik  svetom  putoval, ale aj na  zbierkezamagurských  rozprávok  Šťastenko.  Pošťastnom  období  vo  vydavateľstve  Osve-ta v Martine, kde som býval  s mojou „roz-právnicou" Odettkou  a kde  sme priviedlina svet a odchovali  syna Petra  (čiže  teba)do  štyroch  rokov  a  dcéru  Barborku  dodvoch  rokov,  presťahovali  sme  sa  nazaddo Bratislavy, presnejšie  do Prievozu, kdesa  narodilo  tretie  dieťa  (syn  Tomáš),  a  jasom musel uvoľniť pracovňu, o ktorej ho-voríš, a stiahol som sa do pivnice. Vystrie-dal  som  tri  panelákové  pivnice, napísalsom  v  nich  román  Šťastný  pán  Cyprián,knihu  poviedok  Srdcový  kráľ,  dva  histo-rické  romány  (Ruža  pre  Júla  Verná, To-máš a lúpežní rytieri), asi desať  rozhlaso-vých  hier,  rozprávkové  filmové  scenárePutovanie do San Jaga, Plavčík  a  Vratko,Popolvár  najväčší  na svete a zo desať  te-levíznych inscenácií, ba napísal som aj di-vadelné  hry  Veľká  rozprávka  o  Malomprincovi, O pyšnej Dore  či O tetke  Psote,ktorú  som  dokončil  už pri  peci  v malomdomčeku  v  Muráni  (číslo  popisné  133).Panelákový  kútik,  kde  sedíme,  je  stálemojou  pracovnou,  lebo  rozprávnicaOdettka  v  nej  prepisuje  moje  „ručné  prá-ce",  ktoré jej  posielam  z Muráňa.

•  Si autor,  ktorý  spôsobuje  školopo-vinným deťom starosti... Naučiť sa  tvo-ju  bibliografiu,  to už chce ozaj  dobrúpamäť.  Na  tvojom  spisovateľskom

konte (ide o tvoje jediné imanie) sú vy-še dve desiatky  próz, mnoho filmovýcha  televíznych  scenárov  (znovu  pripo-meniem  aspoň  takmer  kultové  filmy

Plavčík  a Vratko  a Popolvár  najväčšína  svete)  a  viacero  rozhlasových  i di-vadelných  hier.  Určitým zadosťučine-ním pre žiaka  by  malo byť  to, že väč-

BIBIANA  J  BIBIÁNA

siná tvojich kníh je venovaná práve je-mu - dieťaťu. A tu namiesto siahodlhejenumerácie  tvojej  tvorby  mi  prichá-dza  na um  otázka, ktorú, nebyť  tohtorozhovoru,  by  som  ti azda  nikdy ne-položil,  lebo  by  som  odpoveď  na  ňuvnímal ako doteraz - trochu fatalistic-ky. Takže  poďme  k  veci:  po knižkáchŠťastný  pán  Cyprián  (1980),  Hĺbkaostrosti (1982) a Srdcový kráľ (1984) siv podstate prestal tvoriť pre dospelých.Prečo  (a vedz,  že  mi  je  to  trochu  Tú-to...)?

Keď  nebudeme  mať  detských  čitate-ľov,  určite nám  budú chýbať (ba už chý-bajú)  zrelí  dospelí  čitatelia.  Vo  svojichnovelách  pre  mládež  (Ja sa prázdnin ne-bojím, Tri vety pre ospedalské siroty, Ve-černica z Dračej  jaskyne)  však  vždy  rie-šim problémy trojgeneračnej rodiny, čižesú (mali by byť) aj čítaním pre dospelých.Potvrdzujú  mi  to besedy,  lebo  najmä že-ny  matky  (resp.  i  staré  matky)  tomutomôjmu  úmyslu  rozumejú. Veď  ma zaují-ma práve  to najbolestivejšie  v  súčasnomzúrivom  ranokapitalizme: deštrukcia ro-diny, ohrozenie najzraniteľnejších  členovľudského  rodu -  detí  a  starých  ľudí. Naprahu  roka 2006 mi vyšiel historický ro-mán  Kliatba  Čierneho  anjela,  čo je  prí-beh  viacnásobného  zvolenského  vrahažien  Lajoša  Feketeho  de  Nyék.  Je  topsychologická  štúdia človeka  s nadprie-mernými  schopnosťami  (jazykovými),fyzicky  príťažlivého  (ba  až  krásneho),poznačeného  deviáciou,  ktorú  mu  vte-dajšie  spoločenstvo  tolerovalo,  resp.  satvárilo, že o tom nevie, až do chvíle, kýmnezavraždil  vlastnú  ženu  vo  vysokomstupni ťarchavosti. Erb tohto monštrá náj-de  návštevník  Zvolenského  zámku  naprvom  poschodí,  pretože  to  nie  je  vy-myslený  príbeh,  ale  vzrušujúci  román(akási  historická  detektívka), ktorý somnapísal po štúdiu v archívoch. Mojím zá-merom  bolo  nie  strašiť čitateľa,  ani mo-

ralizovať  (ako  to  urobila moja  obľúbenáspisovateľka  Terézia  Vansová  vo  svojejKliatbe),  ale  hľadať  varovnú  paralelu  sosúčasnosťou, keď  pod  rúškom  demokra-cie  (či  skôr  „demokratúry")  stúpajú, de-rú  sa  po  spoločenskom  a  najmä  politic-kom  rebríku  ľudia  so  zločineckýmisklonmi. Je  smutné, že  predobrazom  ro-mánu  bola  divadelná  hra pre  Zvolenskézámocké  hry. Hoci  som ju  napísal na ob-jednávku  tamojšieho  divadla,  dodnes  juneuviedli  (ani nezaplatili,  ako je  na  Slo-vensku  zvykom).  Čudujem sa dramatur-gii  divadla,  že  neinscenuje  tento  príbehso  závažným  posolstvom,  ktorý  by  mo-hol byť súčasne  aj „kasatrhákom". Verímvšak, že ma raz osloví  osvietený  drama-turg po prečítaní románovej  verzie.

• Viem, že nie si milovník narodenino-vých osláv a životných jubileí. Napriektomu  si  myslím,  že  tvoja  šesťdesiatkaťa  nenechala  chladným  a  zrejme  tičo-to vyplavila z bohatých spomienok.Skús zverejniť  tie pre teba  najvýznam-nejšie  či  najsilnejšie  a  pridať  k  tomukrátku reflexiu  o tom,  čo vôbec pre  tvo-rivého človeka znamená pohľad  späť?

Keď  sa  človek  nevie  obzrieť  sebakri-ticky  (sebareflexne)  nazad, nemôže  krá-čať vpred,  lebo je  slepý.  Slepý  a  hluchýje  aj  národ, ktorý  neskúma  svoje  dejiny,nechce ich poznať v rozporuplnosti a pro-tirečivosti,  a  preto  buď  vajatá  o  tom, žesme  len „hŕba koží  otrockých",  alebo  sachvasce  svetoobčianstvom, a stáva  sa takbezdomovcom  v  integrujúcej  sa  Európea  globalizujúcom  sa  svete.  Sme  „špat-nokrásny"  ľud,  ako  prísne  povedal  nášsladkoústy  romantický  básnik,  no  ne-smieme  sa  flagelantsky  haniť  ani  sa  ne-chať  urážať.  Čiže  pohľad  naspäť  je  pretvorivého  človeka  každodennou  nevy-hnutnosťou  a  podmienkou  sebaočisty,nesmie sa však  stať traumou. Pamäť je na-ším  svedomím  alebo aj naopak -  svedo-

BIBIANA

mie je  našou  pamäťou. Fungujúca pamäťje  aj  naším  sebavedomím,  preto  sa ne-bojme  vlastných chýb,  ale  tešme  sa,  žemáme čo prekonávať. Možno aj preto sompriviedol  na Slovensko Paracelsa, Verná,Nadara či H. Ch. Andersena, aby  som cezich  optiku  ukázal  Slovákom,  že  sú  od-dávna  súčasťou  európskej  kultúry,  prí-padne, aby  som  ľahostajných  „človákov"prebudil  z historického  bezvedomia.

• V rozhovoroch pre rozličné médiá sisa vyznal zo svojho vzťahu k Muráňu.Rozprávaš o ňom ako o jedinečnom in-špiračnom zdroji, ktorý ti aj v čase  tvo-rivej  krízy  pomáha  vzkriesiť  tvorivúenergiu a pokračovať v písaní. Zdá sateda, že  si  v  tomto zmysle  rezignovalna Bratislavu, respektíve mesto ako ta-ké...

Na Bratislavu  som nerezignoval,  lebosom jej  venoval  historický  román  Ružapre  Júla  Verná,  ale  aj  už  spomínané no-vely  pre  mládež,  v  ktorých  nie je  dorá-ňaná krásavica na Dunaji  len kulisou, alepredovšetkým  živým mestom,  ktoré  svo-jím  hektickým  ruchom  zároveň  trauma-tizuje,  ale aj  pozitívne  aktivizuje  svojichobyvateľov.  Na  Bratislave  je  zaujímavépredovšetkým  to, že  každý  jej  obyvateľje  odniekiaľ  zo  Slovenska  (z  Gemera,Liptova,  Oravy),  ale  málokto  priamoz Bratislavy. Prečo? Asi  preto, že nepoznáhistóriu  tohto  mesta.  Ja  som  sa  stal  na-ozajstným  „blavákom" až vtedy, keď somnapísal román o slávnych Francúzoch (fo-tografistovi Nadarovi a spisovateľovi Ver-novi),  ktorí  pátrajú  po  stopách  „privan-drovaného Švába", ako hanlivo súčasníciv  16. storočí  nazývali nepokojného pútni-ka, filozofa,  alchymistu  a lekára, čo malčudesné  meno:  AUREOLUS  PARA-CELSUS  THEOPHRASTUS  BOMBA-STUS VON HOHENHEIM. Keď sa  pre-chádzam  Bratislavou,  vždy  sa pristavímpri  reliéfe  na  bočnej  stene  Primaciálne-

ho  paláca  a  nahlas poviem:  „Pozdravu-jem  ťa, múdry Paracelsus!"

Ale  vráťme sa k Muráňu  ako trvalémuinšpiračnému  zdroju...  Profesor  ŠimonOndruš mi raz objasnil  etymológiu slovaMuráň.  Stručne:  je  to  múrava,  morava,čiže vlhké miesto, kde vyviera voda. Sta-robylý  slovanský  názov  som  si  dotvorildo  podoby  „pramenisko".  Muráň je  premňa  silným, životodarným  zdrojom  prí-behov,  ktoré  v  týchto dňoch  pretavujemdo románovej  podoby  (s pracovným ná-zvom  Oheň  v  prameni).  Siahnem  aj  potakých autentických výpovediach,  ako jePíseň  o zámku  muránskem  z roku  1549,v ktorej  hovorí  autentický  účastník  Mar-tin Vitéz Bosniak  o obliehaní  hradu Mu-ráň,  na  ktorom  sa  okrem  nemeckýchžoldnierov  zúčastnilo  aj  okolo  tritisícŠpanielov.  Habsburgovci  na  španiel-skom  a  rakúsko-uhorskom  tróne  spojilisvoje  sily,  aby  sa mohli pripraviť na  tzv.tretiu  vojnu  s  Turkami.  Museli  všaknajprv  zlikvidovať domácich  odbojníkov(lúpežných rytierov  Bašovcov na  Geme-ri,  Podmanickovcov  na  Považí),  o  čomsom  už písal  v  románe  Tomáš  a  lúpežnírytieri  alebo  Za  kameňom  mudrcov.V  novom  románe  chcem  však  bližšiepreskúmať  vlastnú  hypotézu,  že  medzišpanielskymi  žoldniermi  pravdepodobneboli  aj  conquistadori,  ktorí  vymazávaliz  kultúrnej  mapy  sveta  stredoamerickécivilizácie.  Viac  zatiaľ  neprezradím,  ibaak  to,  že  to  bude  román  predovšetkýmo úlohe „malých"  ľudí  vo „veľkej"  histó-rii, čiže  preputujem  so  svojimi  predkamiaj  bojiská  I. a II. svetovej  vojny.

•  Spravme pomyselný strih a vráťmesa  do  našej  preplnenej  bratislavskejizbietky  v  ešte  stále  malebnom  Prie-voze.  Sedíme  tvárou  v  tvár  jedné-mu z najprogresívnejších  výdobytkovtechniky, ku  ktorému  si  zaujal  vyslo-vene  rezistentný  postoj.  Preto  si  ne-

BIBIANA

môžem  odpustiť malé  diskusné  osvie-ženie  v  podobe  podpichovačnej  otáz-ky, či  tvoj  kontroverzný  vzťah  k počí-taču je  vecou nejakého princípu alebolen obyčajná  nechuť  učiť sa niečo, bezčoho sa zrejme  dokážeš zaobísť?

Jedna z definícií počítača  hovorí, že jeto „snaživý idiot".  Keď sa pomýlite (resp.zazmätkuje  softvér),  rozmnoží  chybu dogigabajtových  rozmerov.  Veľmi  však po-máha spisovateľom, čo píšu rukou, aj keďtoto  moje  tvrdenie  znie  smiešne protire-čivo.  Áno,  myslím  si,  že  mnohí  rýchlo-kvasení  spisovatelia, brilantne  ovládajú-ci  počítač,  by  mali  písať  rukou  prvúverziu svojho diela, ba poniektorí by ma-li  svoje  slová  tesať do kameňa alebo  vy-škrabkávať  do  hlinených  tabuliek.  Niepreto,  že  píšu  geniálne, ale  práve  preto,že si nevážia  slovo. Keď som pracoval  vovydavateľstve  a  nastupovala počítačováéra,  neuveriteľne sa rozmnožili  grafoma-ni. Spoľahlivo  sme  ich  v  redakcii identi-fikovali  podľa toho,  že  ponúkali  rukopiszviazaný  v  hrebeňovej väzbe a používa-li všetky  typy písma, čo ponúkal  počítač,využívali navyše verzálky, kurzívu či po-lotučné  typy,  slovom  -  šantili  na strojivytvárajúcom  ilúziu  dokončenosti a do-konalosti,  lebo  virtuálni  grafomani  tvr-dili,  že  dielo  je  hotové.  Je  predsa  pre-krásne napísané, zviazané  a ešte  navyše,ukryté aj  na diskete zabalenej  v alobale,aby  ho  nebodaj  nevymazal  blesk  z  jas-ného neba.

• Tvoj konzervativizmus je mi konieckoncov sympatický a neustále vo mneživí obraz  otca spisovateľa -  rozpráv-kara, ktorý pri prvých ťahoch  pera popapieri prekračuje pomyselný prah dosvojho jedinečného sveta. Roky  „pra-xe"  a  tisícky  popísaných  strán  ťapriam  predurčujú  vlastniť  patent  nato,  ako  pri  tvorbe  zabudnúť  na  žitúrealitu,  ako  sa  povzniesť  nad  denno-

denné  problémy  a  problémiky,  prí-padne  ako  odohnať  pocit  bytostnéhoohrozenia,  ktorý  ťa  chtiac-nechtiacsprevádza  od  tvojho  nedobrovoľnéhovstupu na trh práce. Prezraď  teda čo-si z  tvojej  metódy, keď  sa z  obyčajné-ho  traumatizovaného  smrteľníka  stá-va  „pán"  spisovateľ  -  sebavedomýdobrodruh s licenciou cestovať v  časeči  v neobmedzenom priestore.

Dnešný  „pán  spisovateľ"  je  dobro-druh, ktorého možno charakterizovať akosamostatne  zárobkovo  ne-činnú  osobu.Všemožne  sa  usiluje  zarobiť  peniaze  nato,  aby  mohol  robiť  „umený  ako  také".Honoráre  sú  hanebne  úbohé,  lebo  me-sačný  intelektuálny  výkon  slovenskéhospisovateľa (cca  20 - 30 strán) je  ocene-ný  sumou nižšou, ako je  tzv. minimálnamzda. Aby  spisovateľ  na Slovensku  vy-žil  len z  písania, musel by  ročne napísať12  rozhlasových  hier,  alebo 2 - 3  pro-zaické  knihy. Ale  ako  povedal  Miche-langelo:  „Nefňukaj,  sám si si vybral  svojúdel!"  Definujem  si  to aj  takto: Za  všet-ko, čo je  vo mne dobré,  vdačím!  Alebo:Za  všetko,  čo viem,  sa  zodpoviem!

•  V  posledných  rokoch  si  vydal  nie-koľko  próz,  ktoré  mali  „predohru"v  rozhlasovom  dramatickom  spraco-vaní. Podieľal som sa na ňom ako  zod-povedný  redaktor, takže aj  touto  ces-tou  som  si k  tvojim  knižkám  vytvorilšpecifický  profesionálno-citový  vzťah.Ako  však  na  teba  ako  autora  zapôso-bilo, keď tvoje príbehy ožili prostred-níctvom  hovoreného  slova,  hudby  čizvukov?

2ivé  slovo  má  neuveriteľnú  silu.  Keďpočujem  dieťa recitovať moje  rozprávky(napr. na  Šalianskom Maťkovi), behá mimráz  po  chrbte a  tečú  mi  slzy. Vtedy  sivravím: moja robota má zmysel. Keď po-čujem  krásne  herecké  hlasy, navyše  vý-povede  s  porozumením (nie  všetci  herci

BIBIÁNA

totiž  vedia,  „o čom to je"),  kriticky vní-mam svoje  chyby, hnevám sa, že som čo-si  zle  napísal, prípadne  to  „pretitroval",a tak som zahmlil alebo  prefarbil  zmyselslova. Rozhlas je  naozaj fenomenálna in-štitúcia a v čase, keď „hrobníčkovia" po-chovali  pôvodnú televíznu  tvorbu,  stalasa  rozhlasová  dramaturgia  rezervoárombudúcich  (dúfajme!)  vizuálnych  drám(inscenácií  a  filmov).

V slovenskom kultúrnom  svete sa na-vyše  po  ne-(mo)žnej  revolúcii  zjavilitakzvaní „lojzovia čističi", ktorí  si hovo-ria  „kultúrni manažéri".  Tak  manažéro-vali slovenský film, že z Koliby je  už iba„kolibúda"  a zo  slovenskej  televízie lenakási  „jednotka"  a  „dvojka".  Generáciatvorivých  ľudí  od  scenáristov,  dramatur-gov  až po kameramanov, režisérov,  stri-hačov  a zvukárov  stratila  nielen  chlieb,ale aj  zmysel  svojho tvorivého života napomaly  už dve  desaťročia.  Odvolávať  sana  nezáujem  slovenského  filmového  čitelevízneho  diváka  je  hlúpo  samovra-žedné,  lebo  odumiera  dôležitá  časť mo-dernej kultúry -  audiovízia. Veľmi  hlúpuargumentáciu,  že  sme  chudobný  štát,a preto  nemáme peniaze  na kultúru, somobrátil do podoby  aforizmu, ktorý  sa po-dobá  slovnému uzlu: Nie preto  nemámepeniaze na kultúru, že sme chudobný štát,ale:  Sme  chudobný  štát  preto,  že nemá-me (nedáme) peniaze na kultúru. Kto ten-to  uzol  rozsekne?  Tvoriví  ľudia  uzolsekajú,  hoci  ich  sekajú  po  hlavách. Ke-dysi  zalamoval  socialistický  redaktoralebo  dramaturg  ruky,  ked  prišiel  autors pôvodným románom či scenárom:  Pre-boha,  zasa problémy! Dnes zalamujú ra-nokapitalisti  (ktorí  sa  mnoho  ráz  pre-kuklili  z  boľševikov)  pri  pohľade  naautora,  prichádzajúceho  s  pôvodnýmdielom: Preboha, zase nás chce ten „ume-lec"  pumpnúť o naše tvrdo zarobené nad-hodnoty!  Sú však  aj  osvietení  vydavate-lia,  ktorí  idú  do  ekonomického  rizika,

Ľ.  KELLENBERGER  / L  Feldek:Na  motýlích  krídlach

a  jestvujú  (našťastie)  aj  štátne  granty,v  ktorých  uspejú  poctivo  „nadrásané"pôvodné  diela.  Teším  sa  z  každej  novejbásnickej  či poviedkovej  zbierky,  romá-nu  alebo  slovenského  filmu,  takisto  mapríjemne vzruší a opelí aj rozhlasová  roz-právka,  esej,  pôvodná  hra pre  deti, mlá-dež a  dospelých.

• Napriek tomu niet nad vzrušenie priprvom  listovaní  ešte  „teplej"  knižky.Čosi z tejto autorskej bázne sa prenies-lo aj  na  mňa,  keď som sa nedávno porukopisnej  verzii  opätovne zahĺbil  dotvojho  Rozprávkara  a  rozprávnice.V knižnom prevedení to však  bolo čí-tanie  oveľa  farbistejšie,  pretože  sa  tuk  silnému príbehu pridali citlivé ilus-trácie  (ich  autorku  pochváľ  sám),množstvo  biografických,  bibliografic-kých  informácií,  dobových  fotografiía vefa rozličného ilustračného materi-álu.  Všetky  tieto „ingrediencie"  majújedného spoločného menovateľa - Pa-vel Emanuel Dobšinský. Mnohí, ktorísledujú tvoju spisovateľskú aktivitu, ťa

považujú za „dobšinológa" a ja by somto  ešte  ozvláštnil  mystickou  predsta-vou,  že  si  reinkarnáciou  tohto nášhoslovenského Andersena... Do akej mie-ry  sa  stotožňuješ  so  spomenutýmioznačeniami?

Hoci  som  napísal  aj  knihu  o  pobyteH. Ch. Andersena  v  Prešporku, nie  somrád,  keď  P. E. Dobšinského porovnávajús  veľkým  dánskym  rozprávkarom.  On-drej  Sliacky  v  nedávnom  rozhlasovomrozhovore  múdro povedal, že ešte si dob-re  neuvedomujeme  svojbytnosť  a  ori-ginalitu  Dobšinského  ako  prozaika.Vo  svojej  životopisnej  knihe  citujem  ajDobšinského  slová,  že  by  sa  chcel pro-fesionalizovať  ako  spisovateľ,  no  sámskepticky  dodal, že by  sa mu to podarilolen  v  Pešti  alebo  vo  Viedni.  Pokiaľ  ideo  reinkarnáciu,  som  len jeden  z  rozprá-vačov  v nekonečnom rade výrečných  ľu-dí.  Okrem  Dobšinského,  Andersenaa Verná mám ešte asi dvetisíc  obľúbenýchspisovateľov  (sú  aj  v  našej  prievozskejknižnici) a každý  mesiac pribudne aspoňjeden  nový.

Pri  práci  na  obrazoch  zo  života  P. E.Dobšinského  sme  s  rozhľadenou  kunst-historičkou  a  ilustrátorkou  BarborouGlockovou  prešli  miesta  pobytu  roz-právkara a rozprávnice, putovali  sme ar-chívmi, ale  znovu aj  rozprávkami, ktorésom  tebe,  Barborke  a Tomášovi  čítal na-ozaj  každý  večer  (prirodzene,  striedavos  rozprávnicou Odettkou).

Perfektné  vydavateľstvo, ktoré vydalotúto  nevšednú  knihu,  si  samo  vybralomoju  dcéru  ako  ilustrátorku na  základejej  predošlej  práce,  t. j.  benátskych  ilus-trácií  k  novele  o  ospedalských  sirotách,ale  aj  na  základe  ilustrácií  o  pobyteH. Ch. Andersena  v  Prešporku. Aj  vtedysme  hľadali  obraz  mesta  v  19.  storočív  bratislavských  galériách  a  dobovýchpublikáciách.  Pozornejší  čitateľ  sa  priknihe  o Andersenovi  naozaj  môže  prejsť

v  jeho  stopách  Bratislavou,  lebo  okremsurovej  mostovej jazvy, oddeľujúcej  sta-rý  Prešporok  od  hradného kopca,  si sta-ré  mesto  zachovalo  vľúdnu  atmosféru,ako ju  opísal  Andersen.  P. E.  Dobšinskýby  sa  teoreticky  mohol  stretnúť  ako tri-násťročný chlapec aj s Andersenom (v jú-ni  1841),  lebo  sa  odviezol  konskou  že-leznicou  z  Trnavy  do  Prešporku,  bol  ajv  redakcii  Národných  novín  na  Panen-skej  ulici  (kde sa  stretol  zoči-voči  s Ľu-dovítom  Štúrom).  Predstavy  takýchtostretnutí  pozoruhodných  osobností  slo-venskej  a  svetovej  kultúry  sú  pre  mňavzrušujúce,  lákajú  ma  domýšľať  súvis-losti.  Cítim  sa  ako  detektív,  čo  našielzdanlivo  stratenú  stopu,  alebo  ako  po-ľovnícky kopov, čo zachytil pachovú sto-pu.  História  mi  nesmrdí  plesňou, cítimv nej  sviežu  vôňu života,  hoci  dávneho.

•  Ako  rozhlasového  literárneho  re-daktora ma v istých fázach prílevu tvo-rivej  energie  prestane  napĺňať  práca„oráča"  cudzích  textov, čo  vyústi  dopodstatne náročnejšieho počiatočnéhocivenia na prázdnu obrazovku  počíta-ča  (...  nepomôžem  si,  som  dieťa  mo-dernej  doby),  ktorá  sa  len  veľmi  po-maly  zapĺňa  mojimi  súvislými  a  azdaaj  zmysluplnými  vetami.  Je  to  častotvrdý  presedený  boj  s  myšlienkamispojený  so snahou  o ich  najpresnejšievyjadrenie,  kde,  ak  „mám  slinu",v  krátkych  intervaloch  zažívam  jedi-nečné uspokojenie, že sa mi  to podari-lo. Jazyk má však napriek  tomu svojelimity,  na  ktoré  určite  narážaš  aj  ty.Nepociťuješ niekedy potrebu  chytiť  doruky  štetec (len  málokto  vie o  tvojomvýtvarnom nadaní) alebo gitaru (o tvo-jom  hudobnom  sluchu  nepochybujenikto z aktérov niekdajších spisovateľ-ských budmerických  turnusov)  a „do-povedať"  to, čo je  slovami  nevyjadri-teľné?

10

Čoraz častejšie sa mi žiada kresliť anek-doty, ktoré som ako  18-ročný publikovalv  Smene,  ale  aj  v  Kultúrnom  živote.Možno  sa  vrátim ku koláží, ktorá je  mi-moriadne  vzrušujúca,  lebo  kombinujezdanlivo  dokončenú  obrazovú  informá-ciu  s novým tvorivým vstupom  (dokres-lením,  domaľovaním).  Svoju  vizuálnusenzibilitu a výtvarné cítenie som si  „vy-bil"  v  televíznych  a  filmových  scená-roch,  dokonca  som  vniesol  komiks  dorozprávkovej  knihy  Šťastenko  a  Čiernypán,  kde  Martin  Kellenberger zhmotnilmoje  „vizuálne  scenáre".  Občas  si  za-brnkám  aj na gitare, ale trochu som si za-experimentoval  aj  v  „hudobných  nove-lách"  (Tri  vety...  Vivaldi,  Večernica...Beethoven).  Vivaldiovskú  kompozíciusom  vniesol  aj  do  kapitolovej štruktúryknihy  (Allegro,  Largo, Allegro),  vo Ve-černici  z  Dračej  jaskyne  skúšam  maléštruktúry  „bagatelly".  Počúval  som  tiemalé  dielka  velkého  Beethovena,  ktorésú  dôkazom,  že čo je  malé, nemožno ba-gatelizovať.  Príbeh  domováckeho  diev-čatka  Barborky  bez  rodiny a jeho  učiteľ-ky  Melánie  (takisto  bez  príbuzných) napozadí  života  netopierov  (večernica  jenajmenší  netopier  žijúci  na  Slovensku)ma  dosť  autorsky  vyčerpal,  lebo  chvíľa-mi  som  mal  pocit  beznádeje,  že  chcemvypovedať nevypovedateľné.

• Písanie je výsostne individuálna čin-nosť,  kde je, športovou terminológioupovedané,  človek  sám  sebe  tréneromi  hráčom  zároveň.  Arénou  na  kon-frontovanie  jednotlivých  výkonov  pomesiacoch a rokoch driny by mali byťpulty  kníhkupectiev,  čo  je  však  vecoveľa  zložitejšia,  ako  sa  na  prvý  po-hľad zdá,  pretože môžeš byť akokoľvekdobrý a spisovateľskou obcou uznáva-ný  autor, hravo  ťa v  predajnosti  pre-valcuje  nejaká  „kuchynská"  grafo-manka  či  mediálne  vyfabrikovaná

„celebrita". Ako  sa vyrovnávaš  s  tou-to zvrátenosťou, ktorá, žiaľ, už so špor-tovou  spravodlivosťou  a  férovosťounemá nič spoločné?

Ťažko  hľadať  férovosť  v  tržnom  hos-podárstve,  ktoré chcú rýchlokvasení  ma-nažéri  naočkovať  aj  do  kultúrnych  sú-radníc  nášho  bytia.  Z  kultúry  sa  stávaprepych  vinou komercionalizácie (hlúpeslovo!), ktorá pod rúškom  ľahko  dostup-nej  zábavnej  kamufláže  v  skutočnostivyprázdňuje  peňaženky.  Mamička  nekú-pi  (alebo  nepredplatí)  dieťaťu detský  ča-sopis,  lebo je  vraj  drahý, no pritom  míňastovky  na  bulvárnu  tlač,  ktorú  si  pravi-delne  kupuje. To  platí  aj  o  knihách,  fil-moch  či  videokazetách.  Presýtenosť  ne-vkusom  ubíja  ľudí,  ktorí  stratili  obrannélátky, v našom prípade: dobrú knihu, pek-ný  obraz, hudobnú  skladbu.  Dobré  ume-nie je  naozaj  liekom, a práve  preto  o tompíšem najmä v trojgeneračných novelách.

•  Svoju  šálku obľúbeného rooibos ča-ju  sme už  temer dopili a ty sa už, akosledujem, netrpezlivo vrtíš na stoličke,aby  si mi  dal  najavo, že  tvoja  krátkabratislavská „misia na otočku" sa na-teraz  končí.  Tatko,  skôr  však  ako  siprehodíš ruksak cez plece a nasmeru-ješ  si to opäť  do  Muráňa, rád  by  somťa  k  záverečnej  odpovedi  vyprovoko-val  svojím  nasledujúcim  konštatova-ním:  Vzhľadom na spoločenské posta-venie sa zdá,  že na Slovensku je dobrýspisovateľ  obeťou  vlastného  talentua  usilovnosti...  Máš  naporúdzi  opti-mistickejšiu  verziu?

Najoptimistickejšia  verzia  spisovateľ-ského údelu je  možno takáto:  ked  nevieš,ako písať a čo písať, nepíš. Prilož  do  pece„hovoriace"  poleno,  počúvaj,  ako  v  pla-meni  šepce,  syčí,  pukoce,  vychutnávajteplo,  ktoré  z  neho  sála,  a  hovor  si:  Spi-sovateľ je  poleno,  ktoré  nikdy  nezhorí,  ajked  sa dennodenne  spaľuje  v  robote.

11 BIBIÁNA

Adelka sa natiahla k hŕbe  listov  a jeden  mi podala:„Paľko,  včera  som  náhodou čítala  list, ktorý  si  roku  1861  písal Jan-

kovi  Bottovi  z Banskej  Štiavnice..."„Milý  môj priateľ  fíotto,  milý Janko,  tak rád by som  si  s  Tebou pose-

del pri  grošovej  cigarke,  ale  moja  žena  Paulína je  opäť  chorá...  Trápiaju  tie  strašné  suchoty...  Odchádza  mi pred  očami,  hoci  nežijeme  spoluani  rok...  Túži  po  dieťati  a ja sa  bojím,  že ak sa jej  túžba  naplní,  možnoju  to zabije...  Och,  Bože, asi  sa v tejto  chvíli  rúham, ale  trápi  ma prive-ľa  vecí...  Moja  druhá  láska,  moja  rozmilá,  hoci hrbatá  nevesta  fíanskáŠtiavnica,  ma začína  nenávidieť..."

Verte či neverte, ale stal  sa zázrak:  po prvých vetách,  prečítaných mo-jou  rozprávnicou Otolienkou, sa mi zrazu  zazdalo,  že počujem  rinčanieskla a svišťanie  vetra...

Prenášam  sa o takmer dvadsaťpäť rokov  nazad do hĺbky  času, do  mes-ta, kde  som  prežil  svoju  prvú lásku...

Ďakujem  v  tejto  chvíli milej Otolienke, lebo  jej  láskavý  hlas  miernibolesť,  ktorá  sa  vo  mne znovu ozvala.  Nie je  to bolesť fyzická,  lebo  za-búdam  na  svoju  terajšiu  chorobu,  ale je  to  skľučujúci  návrat do  časov,ked  sa  mi už-už zdalo,  že  sa dočkáme  šťastia s  mojou prvou  ženou Pau-línkou, ktorú  som si ako mladý  banskoštiavnický  profesor  našiel  v  blíz-kej  Hodruši  a oženil sa  s ňou dvadsiateho piateho novembra  roku  1860.Naše šťastie  však  netrvalo dlho... iba necelé dva  roky...

„V podobnej noci, ako je  táto dnes, mi Štiavničania  rozbili okno! Ľud-skej  hlúposti, vystupňovanej do nenávisti,  sa nedá porozumieť, i ked  smevoči  nej  veľkorysí  či  veľkodušní. Hlupák  nám to aj  tak  nikdy  neodpus-tí... Niekedy  si vravím: Prečo  by sme mali odpúšťať, ako nás  to učí Svätépísmo?!  Vždy  som  však  pred  násilím a  tuposťou  radšej  ustupoval  s ná-dejou,  že  raz  tak či  tak  zahynú samy  od seba,  samy  sa  zahubia, otráviavlastným jedom...

Predstav  si,  Otolienka,  že  v  istý  novembrový  deň  mi do  izby  vletelkameň  práve  vo  chvíli, ked  som  mal  na  stole  rozložené  rukopisy Slo-venských  povestí,  ktoré sme zozbierali  a pripravili  do tlače  spolu s  pria-teľom Augustom  Horislavom Škultétym. Ale  pri  zápisoch  mi pomáhalaaj  Paulína...

Áno,  s  mojou  chorľavou  Paulínkou sme  zapísali  nejednu  pieseň,  há-danku, príslovie aj  anekdotu pri našich potulkách v  Novohrade,  na Lip-tove či  v  Gemeri  alebo  Turom  Poli a Hodruši.  Paulína  mi napríklad  za-písala  milú pieseň Sadla  muška.  Vtedy  už vykašliavala krv... Šiel  som  saroztrhať  v  práci,  aby  sme  mali  akú-takú  zábezpeku,  keby  sa  nám  naro-dilo dieťatko, po ktorom sme  veľmi  túžili. Vyučoval som  slovenčinu, aleaj  nemeckú  reč  a  literatúru,  náboženstvo a  zemepis...  Keď  bolo  treba,učil  som i po maďarsky, no madarónom  prekážalo, že  vydávam  časopisSokol,  a chceli  mi  pristrihnúť krídla.

Mal  som  sto  dvadsať  žiakov, ktorí mi  boli oddaní,  lebo pre  chudob-nejších  som  zháňal  štipendiá  a  nechcel  som  nič  viac,  len  aby  sa  priro-dzeným, zrozumiteľným a milým jazykom  materinským čo najľahšie do-

BIBIANA 12

stali  do  chrámu  vzdelanosti. Tak ako  mi  kedysi  hovoril  môj  otec, aj  jasom  im  prízvukoval, že  vzdelanosť nás  rovno a bezpečne vedie k  cieľu,ktorý  sme  si dali: Byť múdry a  slobodný!

Túžbu vzdelávať sa v materinskom jazyku som rešpektoval  aj u Nem-cov  a Maďarov,  veď  som  v  Štiavnici  dokonca  zastával  miesto  nemec-kého  kazateľa.  Hoci  mi  moji  žiaci  a  škola  boli  nadovšetko,  neprajnícima čoraz častejšie  napádali. Spočiatku  zákerne a anonymne. V  noci  milietali  do bytu kamene a cez deň odo mňa bočilo  čoraz viac ľudí...  Zlo-ba je  podivuhodne vytrvalá. Ked  som v  štvrtom čísle  druhého  ročníkaSokola  vydal  nevinnú  básničku Janka  Kráľa, zažalovali ma na  miesto-držiteľskom  úrade  a  obvinili  zo  šírenia  panslavizmu. Všetko  by  somzniesol  aj  krivé  obvinenia,  ale  najhoršie  bolo vedomie,  že  mojich  od-berateľov,  slovenskú  pospolitosť  začal  obchádzať  strach.  Potrebovalsom  aspoň  štyristo  predplatiteľov, aby  môj  Sokol  lietal, no  nemal  somich  ani  dvesto!

Zavolal  si ma pán direktor  nášho gymnázia Jánoš  Breznyik  -  mimo-chodom,  slovenský  rodák,  ktorý  dokonca  začas  študoval  v  Prešporkumedzi  štúrovcami!  Počas  revolúcie  sa  stal  vodcom  maďarskej  a mada-rónskej  mládeže.  To mu  po  revolúcii  v  časoch  Bachovho  absolutizmunebránilo  byť  spoľahlivým  a  cisárovi  oddaným  direktorom  na  lýceuv  Banskej  Štiavnici.

Napokon,  zachoval  sa  čestne.  Veď  mi  povolil  vyučovať  slovenčinuosem  hodín  týždenne na  lýceu, kde  dokonca  začiatkom  školského  roku1858 až  1859 zriadili  Katedru  slovenskej  reči  a  literatúry! Keď však  potroch  rokoch  môjho  profesorovania  a  kazateľstva  anonymná  nenávisťbanskoštiavnických  macľarónov  začala  byť  konkrétna, dal  mi jasne  na-javo:

„Kedves Páli, ako pansláv  sa musíš  rozhodnúť -  chceš  byť v  Štiavni-ci  redaktorom  akéhosi  Sokola  bez  profesúry,  alebo  vyhovieš  ponukez  Drienčan a budeš  tam mať faru  bez časopisu?"

Zmĺkol  som  a Otolienka sa na mňa spýtavo  pozrela:„Nebola  to vtedy  zlá ponuka, Paľko, pre človeka, čo bol neustále  spo-

jený  s Gemerom  a Malohontom... Ale  ty  mi ešte  voľačo  zatajuješ!"„Skúšaš  pravdovravnosť kňaza, drahá  moja rozprávnica?" pozrel  som

na ňu  skúmavo.„Skúšam  pravdovravnosť spisovateľa, Paľko. Pýtam sa, či si neocenil,

že  to  vyhnanie z  Banskej  Štiavnice, ktorú  si  tak  miloval  a  kde  si  začalvydávať Sokola  a  svoje  rozprávky,  bolo  vlastne Božím  riadením?! Že ťavôľa Prozreteľnosti postrčila, hoci  trochu drsne a rázne,  na cestu,  ktorousi  už dávno  chcel  ísť?"

„Viem, na čo narážaš,  drahá Otolienka,"  pozrel  som na ňu s  vďakou,že  mi  oživuje  pamäť.  „Pripomínaš  mi  dávne  časy,  keď  som  sa  ako  tri-dsaťročný  počas  pôsobenia  v  Rožňavskom  Bystrom  priberal  k  vydáva-niu Slovenských povestí  v rožňavskej  tlačiarni s úmyslom, že si tým  uro-bím aké-také  literárne meno a potom sa priberiem k vydávaniu  zábavnéhočasopisu..."

„Raz si  mi k  tomu povedal  ešte viac," pripomínala mi  Otolienka.

CCLU

LUDL

OO

O

13

„Áno,  tvrdil  som,  že  národ je  ešte  nezrelý  v  čítaní... že  ho ešte  trebamliekom  kŕmiť,  aby  privykol  k  záživnejším  pokrmom...  Povesti  držímza  to  mlieko,  ktoré  našim  Slovákom bude  šmakovať  a pri  ktorom  si  čí-tanie  obľúbia  a  i k  slovenským  knihám privyknú..."

Otolienka  ma chytila za  ruku, akoby  sa  bála,  že  ma  raní  ďalšou  pri-pomienkou:

„Paľko,  viem, že  si  sa  veľmi  sklamal  v  nádeji,  že  sa  nájdu  slovenskíčitatelia...  Ved1 začas  si  vážne  uvažoval  o  tom, že budeš  len a  len  spiso-vateľom!"

„Máš pravdu, ľstému priateľovi som naozaj napísal, že keby  sa mi da-rilo  vydávať  povesti,  keby  sa  mi podarilo  urobiť si  medzi  čitateľmi me-no a navyše  ešte  vydávať zábavný časopis,  čiže  keby  som  videl,  že  jed-no i druhé ide dobre, mal by  som  vôľu celkom  nechať profesúru  a žiť lenpre  literatúru!  Pravda,  potom nie v  Rožňave,  ale  v  Bystrici  alebo  Pešti!Chcel  som  sa  posvätiť načisto  len beletristike..."

„Ale  osud  ti neprial, Paľko!" vzdychla  si  Otolienka.„Ba prial, Otolienka,"  pokračoval  som  v  spomienkach.  „Hoci  v čase,

keď sme sa sťahovali do Drienčan, čiže na jeseň  1861, začala  aj  mňa trá-piť zdĺhavá  a vysilujúca  choroba, ktorú lekári  nazývali  ,hrtanové  sucho-ty'  a  ľud  trochu drsnejšie  ,gágorové  suchoty'.  Strácal  som  hlas.  Videlsom,  ako  sa  farníci  pri  mojich kázňach  mrvia,  vedel  som,  že  môj  slabýhlas  nedoletí  do poslednej  lavice  neveľkého drienčanského chrámu...

V  lete  1862 sa nám narodila dcérka  Oľga, ktorej  Janko  Botto  darovalpri krste dukát. Ale stalo sa to, čoho som sa obával  -  moja  drahá Paulí-na  ešte  v  tom  istom  roku  zomrela...  Pokročilé  suchoty  ju  umordovali.Umierala  s úsmevom, šťastná, že mi darovala dcéru...  Ťažké  osobné  trá-penie  mi  nedovolilo  zúčastniť sa  ani  na  otvorení  revúckeho  gymnáziav septembri  1862. Milovanú dcérenku  som musel dať do opatery  drahýchrodičov  v  Sirku.  Hoci  sa  najmä  mamuľka  aj  sestry  o  Olinku dobre sta-rali, v  máji  1863 zomrela -  na tú istú strašnú chorobu ako jej  matka. Tendukát  od Janka Botta som  poslal v  prospech  Matice  slovenskej...

Janko mi vtedy veľmi pomohol: nenechal ma trúchliť a hnal ma do že-nenia!  V  jednom  liste mi pripomenul nášho priateľa z  levočských  štúdiíJanka  Cajaka, ktorý  už  takisto  zomrel  a zanechal  po  sebe  mladú  vdovuso  synčekom..."

Usmial  som  sa  na Otolienku a vybral  som  z  priečinka  písacieho  pul-tĺka  list, ktorý  som tam mal odložený, lebo  som ho čítal vždy  vtedy,  keďsom  pocítil bolesť a  slabosť.  Povzbudzoval  ma v  robote.

„Drahý  môj  Pavel  Emanuel,  viem, ako  veľmi  Ťa zranila  smrť  Tvojejmilovanej  ženy  Paulíny a dcérky  Oľgy...  Olinky,  ktorej  som  bol  krstnýmotcom,  a preto chápem  Tvoj  žiaľ. No nedá mi, aby  som  Ťa nechal  schnúťv smútku!  Znovu a znovu  Ťa prosím,  aby si pozbieral  sily  a  vrátil  sa me-dzi ľudí- k starým priateľom  a k práci, ktorá  Ťa vytrhne z depresie.  Mi-lý  Pavol  Emanuel, teším sa, že sa stretneme  pri  slávnosti  tisícročnej  pa-miatky  pokrstenia  Slovákov, kde  máš  vraj  slávnostnú  reč.  Paľko,  tešímsa,  že  Ťa objimem...  a že  ma  aj  ty chlapsky  zovrieš  vo  svojej  náruči,  vy-liečený  zo  smútku!  Pripomeniem  Ti jednu milú spomienku,  ktorá  možnovnesie  svetlo do  Tvojho  vdoveckého  života..."

14 BIBIÁNA

Adelka  dočítala  a  spýtavo  na  mňa  pozrela.  Pokračoval  som  v  spo-mienkach:

„Drahá Otolienka, náhoda neraz vedie naše kroky po čudesných, priamrozprávkových  chodníkoch... V  tej  strašnej drienčanskej  biede,  keô* somsa vrhal do zberateľskej práce,  aby  som zabudol na smrť milovaných by-tostí,  som  na  Bottov  podnet  vyhľadal  fotografiu, ktorú mi daroval  môjbanskoštiavnický  žiak Samko Medvecký. Zabudol  som na ňu až do chví-le, kým mi ju  Janko nepripomenul! Podotýkam, že som dobre  vedel  pre-čo, Otolienka...  Tu ju  máme..."

Pri  Bottovom  liste bola aj  fotografia,  ktorú som  si  rád prezeral,  rov-nako ako  v  tento októbrový  večer  s Adelkou.

Na tej  fotke vidím Janka Čajačika  ako ženáčika...  Zobral  si  Samkovusestru  Adelu... Ked  som dostal  tú fotografiu, nečudoval  som sa, že  pria-teľa  očarila  jej  krása,  lebo  z  Adely  vyžarovala  prirodzená  vznešenosťa sila...

„A tak som  si po  rokoch  na naliehanie Janka Bottu znovu pozrel  fo-tografiu,  z ktorej  na mňa hľadela  rovnako osamelá,  povedal  by  som  -osirelá  bytosť,  ako  som  bol ja.  Bola  si  to ty...  vdova  Adelka,"  usmialsom  sa  na Otolienku a dodal:  „Preto  som čoskoro  s  priateľom  Ondre-jom  Cénerom  navštívil  faru  vo  Veľkej  Slatine a  popýtal  som  vdovuAdelku  Čajakovú  o  ruku!"

LU oo

Q.  O

V horúcom septembri  1867 som sa ženil  a kmotor Janko Botto  mi šielza  družbu...

Pri  svadobnom  stole nám  povedal:„Dúfam,  Paľko, že  ťa konečne  postretlo  šťastie...  A  hoci  som  bol  len

krátko  kmotrom  tvojej  milej  dcérke  Olinke,  naveky  budem  družboma  hlavným svedkom  vášho  šťastia pri tvojom žití  s Adelou!"

Janko ma chlapsky zovrel  vo  svojej  náruči. Tešil  sa, že som sa  vylie-čil  zo smútku,  lebo už nie som sám.  Na drienčanskej  fare  sme boli  zra-zu  traja, lebo Adelka so sebou  priviedla štvorročného synáčika Janka Ča-jaka.  O necelý  rok sa nám narodil synček Vladimír... potom Ľudko. Náštreťorodený  Imrich Branislav však  Čoskoro zomrel.

Druhorodený  Ľudko trpel  na krivicu... Náš drahý  synček  Krivuliačikbol  však  napriek  svojej  chorobe  živý,  pohyblivý  chlapec.  Po  porades  Adelkou  sme  sa  rozhodli, že  keď  zmocnie,  musíme  ho dať  operovať.Priateľ Bachát z Pešti  mi písal, že  má dobrého  známeho:  chýrneho  pro-fesora  Verebélyiho  na peštianskej  univerzite, chirurga  so  zlatými  ruka-mi.  Prisľúbil, že  nášho  Krivuliačika, nášho milého Ludka,  ktorý  sa  taksnaží, aby  stačil  svojim  zdravým  bratom, postaví  na  nohy.

Šetrili  sme  peniaze,  ako  sme  len  vedeli, na  tú  neľahkú  a drahú  ope-ráciu... Náš spoločný život s Adelou, mojou rozprávkovou  Otolienkou,sa  zmietal  medzi  strašnou  biedou,  beznádejou  a  jasnými  chvíľamišťastia,  ktoré  -  priznám  sa -  som nenavodil  ja,  lebo  mňa spaľovalapráca.

Často  som sa zamkýnal vo svojej  pracovni kvôli  robote alebo náleži-tostiam  svojich farníkov  v  Drienčanoch. Neraz  som  sa  zatvoril  na  kľúč

15 BIBIÁNA

aj  preto,  lebo mi  bolo do plaču z ponižujúcej biedy. Spával  som  len má-lo, lebo  do  noci  som prepisoval  grundbuchy pre  krajinský daňový  úrad.Adelka  mi  neraz  nadránom klopala na dvere  a prosila,  aby  som  odom-kol.  Ked  som jej  otvoril, objala  ma a  s plačom  mi vyčítala:

„Paľko,  sľúbil  si  mi, že  si  nebudeš  ničiť oči  prepisovaním  pozemko-vých  kníh!  Za  tie peniaze  to nestojí!  Radšej  sa  uskromníme!"

„Ale ty si mi sľúbila, Adelka, že o peniazoch  sa baviť nebudeme," pro-tirečil  som jej  vtedy.

„Paľko, nerozčuľuj  sa, prosím  ťa. Lekár  ti prikázal odpočinúť si od prá-ce!  Znovu ťa drví  zimnica a zároveň  spaľuje  horúčka!"

„Vieš, že vždy  dostanem horúčku, keď sa chystám písať,"  tvrdil  som,a hoci  mi neverila,  bola  to vlastne  aj pravda. „Vždy ma začne drviť  triaš-ka, ked  sa chcem  vzoprieť nepriazni osudu a napísať nenapísateľné a  vy-povedať  nevypovedateľné!"

„Pretože všetko píšeš  akoby  vlastnou krvou, Paľko!" šepla moja  Oto-lienka.  „Vykrvácaš,  zhoríš,  spáliš  sa  v  tvrdej  robote  pre  nás,  pre  svojurodinu...  ale  aj  svojich  farníkov,  kvôli  ktorým  si  sa  vždy  púšťal  do ne-vďačnej  roboty! Koľkým si už pomohol obrániť sa proti úžerníkom či ne-právosti  úradov!  A  čo z  toho máš?  Len nemilosť  panstva!"

Krokoval  som  v  sinavom  rannom svetle  svoju  pracovňu  a  vykladalsom:

„Robota je  vďačná, Otolienka, tú robím  rád... Len svet okolo nás  jenevďačný! Aj  teba zovreli povinnosti, skromnosť a pokora!  Vieš, ako mabolelo,  keď  som  videl, že často  zapieraš  samu  seba...  že nemôžeš,  čo  bysi  chcela!"

„Mlč, Paľko!" zahriakla  ma ako  vždy, keď  som ju  ľutoval.  No potomzmierlivejšie pokračovala:  „Všetko,  čo som chcela, som pri tebe aj  moh-la!  Niekedy  som  sa  bála, že  nie  som dosť silná, aby  som  zobrala  na  se-ba  všetky  povinnosti... Pri tebe som vždy  chcela byť silnejšia!  Och, Bo-že!  Rozumieš  mi, Pavel?"

„Opatrovala  si  ma s nežnou starostlivosťou, takisto našich synov,  akoaj  drienčanské  siroty, ktoré  si  často  volala k  nášmu stolu... Takmer  den-ne tu sedela nejaká biedna sirôtka!... Ale prečo si niekedy  nevykríkla, žeuž máš dosť  tej  biedy?!"

„Povedala  som  si  to, čo si  hovoril ty: Nedáme  sa ponížiť  biedou!"„Paľko, vieš, aké krásne  príslovie mi povedal jeden  chudobný človek

z našej  drienčanskej farnosti?"  spýtala  sa  vtedy.„Som  samé  ucho, Otolienka!"„Nie je tak mnoho, aby sa minulo, a nie je tak málo, aby nestačilo!"

zacitovala slová prostého človeka a dodala: „Veď ako keby  hovoril o nás,o našom  živote,  Pavel!"

„Je to múdrosť hodná Sokrata!" prisvedčil  som.„A navyše  mi konečne rozpovedal  tú zvláštnu rozprávku...  Ale  bojím

sa...  bojím  sa ju  vyrozprávať našim deťom,"  pokračovala  Adelka.„Ktorú  rozprávku?"  nevedel  som  si spomenúť.„Ako  smrť  zobrala  deťom  otca," povedala  váhavo  a  vzápätí  nalieha-

vo:  „Paľko,  prečo  si  chcel,  aby  som  tú rozprávku  pre  teba  zapísala?  Jetaká  krutá!"

BIBIÁNA  l 6  BIBIÁNA

Rád by  som jej  vysvetlil múdrosť tej rozprávky, no moja  Otolienkami  na  prahu  dvadsiateho  druhého  októbrového  dňa  zadriemala  napleci.

Tú  rozprávku  som  ešte  nevydal,  ale  možno ju  zaradím  do  ďalšiehozborníka povestí, ktorý  chystám.

Znovu  š i ju  pripomínam...

... Žil raz, trápil sa pod deravou strechou malého domčeka gazda  s de-siatimi  deťmi. Čo  nagazdoval,  to hneď desať krkov strávilo. Žena mu uídávno zomrela, ostal  sám.  Večerom  si sadol k prázdnemu  stolu,  vložil  sihlavu do dlaní a vzdychal:

„Keby  to  aspoň  tak bolo,  že  deti  moju  ubolenú  hlavu podoprú,  po-chlácholia  ako týchto desať prstov."

Ale  čo  zo želania, keď deti mali ešte slabé  ruky.  Brúsil  teda denne se-keru a bral  sa so  suchým krajcom  vo vrecku do  hory drevo  kálať.

Raz  otcovi  prišlo  zle, ledva  sa dovliekol  z hory  domov. Ľahol do  po-stele, prikryl  sa a nechcel jesť  ani  vstať  nemohol.  Na tretí  deň  povedaldeťom:

„Keď  príde  dnes  alebo  zajtra  nejaká  tetka,  tak povedzte,  že  nemáteotca!"

Stalo  sa  o  týždeň,  že  prišla  k  domčeku  tetka  v  bielom  a  pýta  sadetí:

„Kde  máte otca?"Otec, ako to začul, skočil bosý a iba v košeli z postele a ukryl  sa v klb-

ku svojich  detí.„Nemáme  otca!"  odvetia deti.Smrť,  lebo  to bola  ona, sa  znovu pýta, kde majú  otca.Deti  len opakujú,  ako im otec prikázal:„Nemáme  otca, nemáme!"„Keď  nemáte otca,  tak vám zoberiem  z klbka  toho holca!"  zahrko-

tala  kosťami tetka Smrť  a natiahla  sa  za bosým  otcom,  čo  sa  medzi  neukryl.

Deti prosili  Smrť,  aby im nebrala  otca, že ako sa budú samy siroty ži-viť,  že  sa  neuživia.

Smrť  vyšla  von  a dovliekla  z  cesty  kameň. Rozbila  ho  na  najmenšiekúsky,  vybrala z neho červíka a pýta  sa:

„Ako môže žiť  ten  červík  v tvrdom kameni?"„ Ťažko  žije,"  vravia deti, „ veľmi  ťažko  žije!"„No  vidíte,"  povedala  tetka  Smrť.  „ Aj  vy budete  mať tvrdý  život  ako

ten  červík  v kameni. Budete sa  ťažko  živiť,  ale  sa  vyživíte!"A  tak zobrala  deťom otca...

sO

V  diaľke  zvoní  kostolný  zvon. Víta  rodiaci  sa  októbrový  deň  a ja  sišepcem  ako  modlitbu:

„Ďakujem  ti, Otolienka, za tú rozprávku... Povieš ju  aj našim synom...keď príde ten čas, čo  musí  prísť...  Povieš,  lebo je  v  nej pravda o životeaj  smrti, o  večnej  spravodlivosti!"

BIBIÁNA  17  BIBIÁNA

Fotografia  s Ľúbom  Kellenbergerompred jeho rodným domom

ĽUBOMÍR  FELDEK

Všetko,  čo  stojí  za  to, aby  sa  to  stalo-  sa stane  náhodou.  Prehrabával somsa  v  starých  fotografiách  a  práve  vochvíli,  keď  som  natrafil  na  túto  foto-grafiu,  zavolal  mi  šéfredaktor  Bibiány,aby  som  si  pri  príležitosti  nedožitých85  rokov  spomenul  na  Ľubomíra  Kel-lenbergera. Mám vo fotografiách  chaosako pred stvorením  sveta, a keby  to bo-lo  naopak,  nikdy  tú fotografiu  nenáj-dem.  Takto  si  však  môžem  na Ľuba za-spomínať  rovno nad  ňou.

Hľa,  tvár  štyridsiatnika, ktorý  vôbecnevyzerá  ako štyridsiatnik  -  je  to tvárvečného  mladíka.  Moja  žena  sa  naňhodíva  síce zbožne  a ja  stojím  úctivo v po-zadí,  ale  to  nech  nikoho  nemýli: bol  topre  nás oboch  Ľúbo Kellenberger, ktorýsi  so  mnou  už dávno predtým  a s mojouženou hneď pri prvej príležitosti potykal.Veční mladíci  neznášajú  vykanie.

Ľuďom,  ktorým  musia  vykať,  sa  rad-šej vyhýbajú.

Ľúbo Kellenberger  sa im  vyhýbal ús-pešne  celý  život.  Bol  to  bohém  každoupiaďou  svojej  duše.  Vyrástol  v  Modre,nuž  ako by  mohol  prežiť život bez vína?Ale  bol  to jeden  z  najmilších  bohémov,akých som v živote stretol - milý už predprvým  pohárikom a po  každom  ďalšomešte milší. Víno v ňom nikdy neprebudi-lo  ani za  mak útočnosti.

S  takými  ľuďmi  sa oplatí prebdieť noc.Prebdeli sme ich spolu neúrekom. Stre-

távali sme sa najmä v Klube spisovateľov,u  starého  Zapletala.  Ľúbo  Kellenberger

musel  pri  rozhovore  ustavične  kresliť  -a kreslil na to, čo bolo poruke.  „Pán  Kel-lenberger,  zase  ste  nám  zničili  obrus!"s  krikom  vybiehala z  kuchyne  pani  Za-pletalová,  keď  začula  jeho  bodrý  hlas.Kričala to ešte skôr, než vybehla, no nikdysa nepomýlila -  obrus bol už pokreslený.Vlastne vždy  sa pomýlila -  obrus bol po-kreslený, ale nie zničený. „Nie aby  ste todali  vyprať!"  varovával  som ju  a pán Za-pletal sa mračil, aby  pani Zapletalová ne-zapochybovala,  že  je  na  jej  strane.  Onvšak protestoval  zriedkavejšie,  pokresle-ný  obrus ho trápil menej. Možno  si  ich  ajzopár  vzal  domov  na pamiatku.

Čo Ľúbo Kellenberger rozprával, keďilustroval  obrusy?

Najradšej  dva  nekonečné príbehy. Je-den o svojej  vojenskej mladosti  pri kon-ských  delostrelcoch. A  druhý  o  ĽudovíOndrejovovi,  pretože  býval  jeho  kom-pánom  pri  bohémskych  výčinoch.  „Tomusíš napísať!"  vravieval  som mu neraz,ale Ľúbo Kellenberger nevenoval pozor-nosť  mojim  výzvam.  Bol  sústredený  nadetaily  ďalšej  krásnej  spomienky,  ktorámu  práve  prichádzala  na um -  alebo  siju  práve  vymýšľal?

Dnes  už  viem,  že  som  to  mal  zaňhourobiť ja.  Nenapísal to, nezapísal  som to-  tak sme prišli o dve nádherné  knihy,ktoré  boli  vlastne hotové  a ktoré  noc  čonoc už  iba  cizeloval.

To sme  celí  my  Slováci,  národ, ktorýprežil  vďaka ústnemu podaniu. Veď  prá-ve vďaka nemu sú naše rozprávky  a pies-ne  božské  ako  bozk.

BIBIÁNA  l  8  BIBIÁNA

19BIBIÁN A l V BIBIÁN A

Ľúbo  Kellenberger  si  tie  svoje  vzalk  Pánu Bohu.

No čosi  sme  spolu urobiť stihli.  „Vese-lé  Vianoce  pri  rybacej  kosti -  možno  sastretneme  na  pohotovosti!"  Naša  prváspolupráca  sa volala  Vianočné  pohľadni-ce.  Nebola  to  ešte  knižka,  len  sada  vol-ných  listov  -  vyzval  ma, aby som podkaždý  napísal dvojveršie.  „Hospodin  jestmaj  pasty f,  nebudú  míti  nedostatku..."vedel  Ľúbo hocikedy  odcitovať  Kralickúbibliu, a keď sme sa stretli v Modre, s pý-chou nám ukazoval klenby v rodnom do-me, pod ktorými si tie verše  v detstve za-pamätával. No žalmy  sa kreslia  ťažko  -na jeho vianočných pohľadniciach  zane-chala  modranskú stopu hlavne lajtra.  Toslovo ma naučil on a bol to azda jeho naj-milší  motív, cválajúcimi koníkmi ťahanývoz,  ktorý je  zároveň sudom.

Ľúbo  Kellenberger  bol  nablízku aj  vochvíli,  keď  sme  sa  chystali  vystúpiť  ako„trnavská  skupina"  -  nuž som ho jednejnoci  požiadal o pár ilustrácií do skupino-vého čísla Mladej tvorby (apríl  1958). Vy-svetlil  som  mu, ako  si  asi  predstavujemten  kľúč,  ktorým  sa  otvára  môj  cirkusv Hre pre  tvoje  modré oči -  a on ho hneďnakreslil. Ak  si dá redakcia Bibiány  prá-cu  a  vyhľadá  v  archíve  ročník MT  1958,môže čitateľom  ukázať  ten kľúč,  ktorýmaj Ľúbo Kellenberger pomáhal navždy za-mykať  dvere  za  socialistickým  realiz-mom,  ktorý  ho  nikdy,  ani  v  najťažšíchčasoch totality, v päťdesiatych  rokoch mi-nulého  storočia,  nepripravil o  vnútornúslobodu. Ja, žiaľ, to číslo nemám  porukea  nemám už  ani  tú  sadu  vianočných  po-hľadníc.

Povytrácal  som to zo svojej rútiacej salajtry...

To bol začiatok - a na konci bola kniž-ka  Na  motýlích  krídlach,  Ľubova  po-sledná.  Keď  mu  ju  Mladé  letá  dali  nailustrovanie,  volala  sa ešte inak, ale Ľú-bo  ju  nedoilustroval.  Prečo,  o  tom

som v úvode, ktorým som ju  doplnil, po-dal čitateľovi  smutnú  správu:

Stretli  sme  sa  raz  ráno  na jeseň  roku1970.  Ľúbo  Kellenberger  mi  ukazovalsvoje  najnovšie  ilustrácie - mal vo  zvy-ku nosiť ich stále so sebou - a ja som mupovedal,  že sa mi páčia.

„No  vidíš,"  povedal  vyčítavo,  „a  te-be som ešte  knižku neilustroval. "

V  tom  čase  som  práve  odovzdal  doMladých  liet  novú  zbierku  básní.  A  taksme o chvíľu  už sedeli  v pracovni  šéfre-daktorky  a dohodli  sa,  že  Ľúbo  Kellen-berger ju  bude  ilustrovať.

Skôr  však,  ako sa  táto dohoda mohlanaplniť,  Ľúbo  Kellenberger  zomrel.

Ostal po  ňom  skicár,  ktorý  mi  ukazo-val  vždy,  keď sme sa stretli  a šli  si pose-dieť  do  nejakej  kaviarničky.

„To  bude  celkom  ináč,  to  som  si  lenskúšal farbu,"  hovorieval,  a mýlil  sa.

U ž to bude len tak, ako to je.  Farba j evyskúšaná.

Navrhol  som  Mladým  letám,  aby  ne-hľadali  pre  túto knihu  nového  ilustráto-ra, aby ju  vydali  s kresbami  zo  skicára.

Vyvstal  však  problém:  zbierka  bolaobjemná,  a skíc  v skicári málo, málo naj-mä preto,  že  Ľúbo  Kellenberger  sa  priskicovaní  stále  vracal  k niekoľkým  bás-ňam,  ktoré  ho upútali  -  ostatné  si ne-chával  na  neskôr.

Bolo treba  vyradiť  zo zbierky  väčšinutextu  a ponechať  v nej  iba tú  zilustrova-nú  časť.

Súhlasil  som  s tým, a tak sa  stal  ĽúboKellenberger  nielen ilustrátorom,  ale  ajzostavovateľom  zbierky.  Je  to  výberz mojich  veršov  podľa jeho vkusu,  a te-da  sa  takto  posmrtne  možno  stáva  ajpriekopníkom  nového druhu  knihy,  kni-hy básní,  ktorú nezastavil  literát.

Predovšetkým  však  prijmite  túto  kni-hu ako malú poctu Ľubovi  Kellenberge-rovi,  maliarovi,  ktorý  bol  mojím  priate-ľom.

20

Petra  ŠevčovičiPOSLEDNÝ ROZHOVOR

Peter  Ševčovič  začínal  časopiseckýv  Mladej  tvorbe,  v  Kultúrnom  životea v Slovenských  pohľadoch.  Debutovalroku  1960  hudobnou  komédiou  Nie  jevšedný  deň  na  Novej  scéne, akousi ou-vertúrou slovenskej  muzikálovej  tvorby.Jeho  prvou  knihou  bolo  Mesto  plnéchlapov  z  roku  1963.  Prežil  peripetieštudenta  z  politicky  perzekvovanej  ro-diny, pretože  po  absolvovaní  štúdia naLekárskej  fakulte  UK  v  Bratislave(1953-58)  nebol  pripustený  k závereč-ným  štátnym  skúškam.  Univerzita  Ko-menského  v  Bratislave  mu  čestný dok-torát  medicíny  udelila  po  mimosúdnejrehabilitácii  roku  1992.  Pracoval  akopomocný  robotník,  v  rokoch  1960-63bol  dramaturgom  PKO  v  Bratislave,ďalšie  dva  roky  v hranom  filme  a jehovyše  tridsaťročnou  materskou  loďou sastala  dramaturgia  Slovenskej  televíziev  Bratislave,  odkiaľ  odchádzal  roku1996  ako  hlavný  dramaturg.  V  rokoch1962-67  vyštudoval  popri  zamestna-ní  televíznu  dramaturgiu,  teóriu  a sce-nárisíiku  na  Filmovej  akadémii múzic-kých  umení  v  Prahe.  Od  roku  1981dvanásť  rokov externe prednášal  autor-skú  tvorbu  na  Vysokej  škole  múzickýchumení  v  Bratislave.

Otázky  ako podnet na rozhovor  somPetrovi  Ševčovičovi  dal  na  Mikulášaminulého  roku, aby mal dosť času  dokonca januára na ne odpovedať. Dob-re  som  vedel  o jeho zlom  zdravotnomstave,  hoci  zvonku  to  tak  nevyzeralo.V  roku 2005  mu  vyšla kniha  Z  kuchy-ne bohémskej  Bratislavy. Po roku 2000vydal aj knihy  Z kuchyne starého  Pre-

šporka  a Z kuchyne prešporských  vod-níkov.  Tri knihy, ktoré sa rozsahom vy-rovnajú  celému  dielu usilovného pisa-teľa  malých  knižočiek  pre  deti.  Lenúzkoprsý  pedant by mohol  vyhlasovať,že nepatria  aj do literatúry  pre  mládež,ktorá  v  nich  nachádza  pútavé,  origi-nálne  a zaujímavé  čítanie.

Ševčovič  písal,  vydával  a  poslednénáročné knižné opusy pritom tvoril akočlovek postihnutý  nemocou, ktorá  muz  roka  na  rok  obmedzovala  možnostipohybu a ťažko doliehala aj na činnosťsrdca. MUDr. honoris causa Peter Šev-čovič  patril  medzi  ľudí,  ktorí  svojezdravotné  ťažkosti permanentne  odsú-vajú  nabok  ako niečo,  čo  im jednodu-cho zavadzia pri práci. Spisovateľ  sľú-bil  odpovedať  na otázky  a podľa  toho,čo  sa  uňho  krátko  po jeho  skone  naVeľký  piatok našlo  na pracovnom sto-le, vidieť, že sa do  odpovedí pustil váž-ne a gruntovne, vychádzajúc  už zo svo-jich  predškolských  rokov.  Čas  všakukazoval  svoju  krutosť.

Zhoršovanie  fyzického  i psychické-ho stavu znamenalo pre neho boj a trá-penie  s  tým,  že  sa  nedarí  tak,  ako  bychcel,  že  si  sadá  ku  stroju,  ako  sa vy-slovil pred mojou  manželkou,  ako s vy-kradnutou  hlavou.  Človeka  sa  chytásmútok,  keď si na to pomyslí,  keď si zá-roveň  uvedomí,  že  k  všetkému  maloa mohlo prísť  oveľa  skôr, nie stále od-súvať takého významného  tvorcu, zabú-dať  naňho  a  spôsobiť  mu  múky  ešteaj z toho, že sa mu podľa vlastného  sú-du nedarí  tak, ako bol zvyknutý,  že sot-va stihne  všetko  dokončiť  a na  všetkoodpovedať.  Myslím  si  však,  že  Peter

21

Ševčovič  vo  svojom  poslednom  slovek  čitateľskej  verejnosti  aj  tak povedalveľa  a svojej  úlohy sa zhostil  dôstojne.Preto  už nepovažujem  za potrebné  zve-rejňovať  svoje  otázky,  dávam prednosťslobodnému  prúdu  spisovateľovýchmyšlienok:

•  Viem si predstaviť Bratislavu bez se-ba,  no  seba  bez  Bratislavy  nie.  Mojerodné  mesto  je  také  rôznorodé  a  svoj-ské,  že  ho  celé  nedokážem  obsiahnuťani v jeseni života. Miznú mi pred  oča-mi jeho  tradície a  sláva.  Každé  necitli-vé  zahryznutie buldozérov  do minulos-ti je  akoby  odhryznutím a vypľutím častimôjho detstva, keď  sme ešte  vybehli zoškoly  a na  ulici  sme  sa  dokázali  trojja-zyčné  zabávať,  keď  sme  robili  dobro-družné výpravy podzemím  starého mes-ta  a  z  krivolakých  uličiek  pod  hradomsme sa dostali  trebárs  do krypty niekto-rého z  kostolov.

Desia  ma  projekty  súčasných archi-tektov, pretože  podľa nich sa  Bratislavanemá nijako  líšiť od tuctovosti mnohýcheurópskych  miest, má byť plná komerč-ných  mrakodrapov  neevokujúcich  krá-su, ale údes z lacnej fabriky. Akoby nie-kto  chcel  mesto,  ktoré  v  strede  Európymalo prvý  trolejbus, prvé električky, pr-vú  elektráreň  a plynáreň i jedenatridsaťvinohradníckych uličiek, vytrieť zo stre-doeurópskej  mapy,  podčiarknuť  jehozbytočnosť,  zabudnúť,  že  začas  bolomestom  uhorských  králov  i  hlavnýmmestom  európskeho  židovstva.

•  Keď som sa narodil, dedo už bol pen-zista.  Myslím, že  ho veľmi netešilo vo-ziť  ma  v  kočíku  do  Medickej  záhradya  späť.  Len  čo  som  začal  chodiť, kočíkkdesi  zašantročil  a  na  prechádzky  smechodievali  pešo.  Neskôr  ma  brával  napešie  túry po  meste  a  okolí. Ako dlho-ročného  náčelníka vojenskej  evidencie

v  Bratislave  ho na  uliciach  pristavovalichlapi  a  pozývali  na  rozhovor  pri  pod-viešnom  poháriku.  Smel  som  počúvaťich  reči  o rozbúrenom  svete  a  namáčaťsi  rožok  do vína.

Mobilizácia  1938. Pamätám  si  veľkésústredenie  vojakov  Československejarmády  a  ich  koni  pod  Horským  par-kom. Akýsi  major  ma  posadil  na  koňa,aby  som  konskú  a  vojenskú  záľahu  vi-del  z  vtáčej  perspektívy.

Chodníčky Horského  parku. Dedo mirozpráva  ďalší  biblický príbeh  a  strúhadlhé prúty. Onedlho sa premenia na šab-le,  naučí  ma  šermovať.  Potom  sa  pre-mení  na vojaka  -  bol  štábnym  kapitá-nom  -  a  učí ma  slávnostné  vojensképozdravy  šabľou.  Na  lúčke  mi  ukazujevojenské  zneškodňovacie  hmaty,  abysom  obstál  v  budúcich chlapčenskýchbitkách.  Ozvú  sa  zvony  z  mesta.  Mod-líme  sa Anjel  pána a  ideme  domov.

Na dávne  chvíle  sa  pamätám  ako  namomentky.  Objavia  sa  v  nich  ľudiachvíle,  mesto  chvíle  s  nestarnúcimiobyvateľmi,  strachy  aj  radosti dobové-ho  momentu.  Keď  som  písal  knihu  zosvojich  desiatich  rokov  Tretinovýchlap, moja pamäť bola taká intenzívna,že  som  si  z  vizuálnej  spomienky  ve-del  prečítať  presné  texty  tabuliek  nadomoch.  V  jednom  dome  napríkladpracoval  advokát  všetkých  SlovákovFerdinand  Ďurčanský  aj  pravotár  slo-venskej  chudoby Ján Rob  Poničan.

Keď ma dedo  učil  poznávať  vinárskeuličky, často sák nám pripojili páni dok-tor  Ovídius  Faust,  hlavný  mestský  ar-chivár, a urozprávaný  historik  profesorPlicka. Dedo  s priateľmi sa  rozhodli, žemusím  Bratislavu  poznať  od  gruntuskôr, ako pôjdem do školy. Kdesi na Vy-drickej ulici sme vošli do temných cho-dieb  bratislavského  podzemia.  Vysvet-lil i  mi, že  čierna  srsť  a  biele  pierka  nadlážke  podzemia  sú  zvyšky  neľútost-

22 BIBIÁNA

BIBIÁN A 23 BIBIÁN A

ných  súbojov  strážnych anjelov a  stráž-nych  diablov  zápasiacich  o  duše  bra-tislavských  osobností.  Ovídius  Faustsvietil  na  cestu  starobylým  povozníc-kym  lampášom.  Občas  sa  podzemierozšírilo  aj  na  tri  podlažia,  inokedy  sazúžilo na  škáročku, ktorou  sme  sa  led-va  predrali.  Pozdravili  sme sa  s tučný-mi  žobráckymi  kuchárkami,  dali  námokoštovať z dobrôt, ktoré  varili z  vyžob-raného.  Prezreli  sme  si  dve  žobráckenocľahárne  i  spoločnú  žobrácku  jedá-leň.  Cez  labyrint  tajných  pálenie,  pre-šovní  vína,  pivníc  s  vínnymi  sudmi,skladov  obchodníkov  s  miešaným  ajiným tovarom prechádzali  sme rozsiah-lym  podzemím  postaveným  vraj  naobranu  proti  Turkom  tak,  aby  sa v ňommohol  skryť celý  Prešporok.

Nikde neboli dvere.  Žiaden  priechodnebol zamurovaný. Všade sa dalo volneprejsť,  ani  najposlednejší  žobrák  tu ni-komu  nič neukradol. Dostali  sme  sa  aždo krýpt františkánskeho kostola. So ši-rokým  úsmevom  nás  privítal  františ-kánsky  páter  Kamil, ktorý  vraj  chodie-val  spovedať  odsúdencov  na  smrť.Starým pánom nalial do kalichov omšo-vé  víno  a ja  som sa  smel  pohrať  s  čer-noškom, ktorý  za každú  vloženú mincuzdvorilo  poďakoval  kývnutím hlavy.

Spolužiaci  mi neskôr  nechceli  veriť,keď  som  rozprával,  čo je  v  Bratislavepod zemou. Musel som výlet zopakovaťs  nimi, ibaže  v  podzemí  som  sa  akosipomýlil a po štyroch hodinách blúdeniasme  sa  dostali  do  krýpt  uršulínskychmníšok. Vyrušené z modlitieb za  mŕtvesestry  nás  zdrapili,  vyplieskali  a  vy-šmarili  na ulicu.

Môj  výmyselný  dedo,  ktorý  mi  rad-šej  ako  rozprávky  rozprával  biblicképríbehy,  lebo podľa  neho  v  nich je  od-jakživa  kľúč  k  európskej  kultúre, vedelmi  povedať  aj  zarážajúce  podrobnostio všetkých  záhadných  kameňoch  a vo-

jenských  hroboch na  bratislavskej  Ko-libe.  Naučil ma  rozpoznávať  huby,  zo-známil  ma  so  „Šenenácim",  lebo  sas ním kamaráti!, a učil ma deliť ludí nadobrákov  a hochštaplerov.

Mal  som  aj  skvelých rodičov,  no de-do  mal na mňa v  detstve  najviac  času.Hovorieval  mi, že človeka  musí v živo-te  zaujímať  všetko,  na  čo  natrafí,  lebonikdy nemôže vedieť, načo raz bude od-kázaný. A tak sme spolu kreslievali  vo-jenské  panoramatické  náčrtky  starejBratislavy,  vymýšľali  sme  veršovanémodlitbičky aj huncútske veršíky.  Učie-val ma po nemecky a bol nešťastný, keďsom si podvrtol  nohu a mama ma zatiaľzapísala  do škôlky.

Presťahovali  sme  sa  do  obrovskéhobytu, v  ktorom  si mama  otvorila  pedia-trickú ordináciu. Z jeho oblokov som vi-del, ako električkovým  tratiam prekážapieskovcové  súsošie  svätého  Floriána,a preto ho z Hlinkovho námestia prevá-žajú  na  Blumentálsku.  Aj  domy  na  za-čiatku  Laurinskej  rúcali,  aby  ustúpilistavbe  banky  s  komorným  divadlomv  suteréne.

Páčilo  sa  mi  v  tej  škôlke,  ale  nemo-hol  som v  nej  zostať.  Z obloka  som  sapozeral  na parády  súvisiace so  vznikomslovenského štátu, v čiernom koči  ťaha-nom  štvorzáprahom  bielych  paríp  somvidel  novozvoleného  prezidenta  Tisa,vzápätí  demonštráciu  vysokoškolákovna  tému  „Česi  peši  do  Prahy"  a  povy-bíjané  sklá výkladov niekoľkých  židov-ských  obchodov.  Mamu  v  tých dňochnavštívil  cirkevný  hodnostár obývajúciposchodie  pod  nami. Vyčítal  jej,  že  jenemiestne,  aby  jej  dieťa  navštevovaložidovskú  škôlku,  že  to  v  krátkom  časemôže mať vplyv na jej  klientelu a že masám odvedie do cirkevnej  škôlky  k ro-du verným mníškam. Zaviedli v  nej  vo-jenské regule. Každý deň sme v nej mu-seli  pochodovať  okolo  stola,  spievať

BIBIÁNA 24 BIBIÁNA

„Kamaráti,  nastraž,  velí  vodca  náš!"a  na každom  potrebnom  mieste  zdraviťzdvihnutou  pravicou.  Vzbúril  som  sa,nedokázali  ma  upokojiť, a  tak  ma  z  tejškôlky  pre  nevychovanú  nespratnosťvylúčili.

Dedo potom zakázal akúkoľvek  škôl-ku  a  znovu  sme  začali  chodievať  naprechádzky. Bola jar,  učil ma rozpozná-vať  dreviny  podľa  púčikov.  Otec  mikúpil  trojdielne  Slovenské  hrady  odpána  Janotu,  nášho  vzdialeného  prí-buzného.  Pani  Janotová  mi  ukazovalasvoje  poklady  zo  zbierky  drotárskehoumenia.

•  Pamätám si, ako otec nadával, keď savrátil  zo  zrušenej  mobilizácie  v  jeseni1938.  Dedo  mi  potom namiesto biblic-kých  príbehov  začal  rozprávať  príbehyo  nespravodlivosti  a  zrade.  Nutkaniezrádzať  aj  tých  najbližších je  človekubližšie a častejšie  ako túžba po  láske.

Za  láskou  je  bezpečná  krása  a  prí-jemné  chvíle.  Schopnosť  zradiť  prýštiz  človeka  ani vred  živený  strachom.  Jeto v  nás čosi  prvobytné, akýsi  oživenýpud  sebazáchovy,  do  ktorého  z  druhejstrany prilieva  výživu systém, v ktoromžijeme.  Nauč sa to pozorovať a  rozlišo-vať,  radil  dedo,  aby  si  v  sebe uchovalžeravé  uhlíky  vyšších  ľudských  princí-pov, ktoré  budeš  môcť hocikedy  rozdú-chať.

Bola  vojna.  Nedalo  sa  chodievať docudziny  na  dovolenky.  Dokonale  somspoznal  rodné mesto  svojho ujca  Ilavu.Jedny  prázdniny som  strávil  u otcovhokmotra,  dôstojného  pána  Kenedichav  Kokošovciach  pri  Prešove, ktorý  manaučil  preparovať  chrobáky  a  motýle.Pamätal  som  na  slová  starého  otcaa  v  tých  mladulinkých  rokoch  som  sivšímal  zúrivých  gardistov,  ktorí  od-chádzali  do  Povstania,  vystrašené  ži-dovské  rodiny,  ktoré  hneď  v  prvých

chvíľach slovenského  štátu  konvertova-li  na  katolíkov  či  luteránov,  aby  sizadovážili  výnimky,  ktoré  vláda  slo-venským  židom  za  istých  podmienokudeľovala.  Dedo  aj  otec  ma upozornilina  viacerých  tajných  policajtov,  ktoríz  vinárskych  pivníc  pomáhali  vynášaťutopených  ruských vojakov  a po chvíliuž  vedeli, ako sa s Rusmi bratať a hulá-kať s nimi na celú ulicu „Komandir, ge-roj,  geroj  Čapajev..."

Povojnový  čas  bol  plný  prečudes-ných ľudských metamorfóz.  Slovenské-ho partizána, ktorého zo zajateckého tá-bora  vyslobodila  francúzska  armádaa  bohato ho vystrojila  na cestu  domov,zadržala ešte na stanici  represívna  jed-notka NKVD a Československej  armá-dy. Okamžite  ho odšikovali  na štadión,kde zhromažďovali „zradcov" určenýchna odsun  do  sovietskych  gulagov. Tamsa  stretol  práve  s  tým  krajanom z  rod-nej  obce,  ktorý  ho  udal  Nemcom  akopartizána. Partizán mal peniaze, udavačznámych, a tak sa vedno  dostali zo  šta-dióna  na  slobodu.  Udavač  sa  opieralo  potom  už  všeobecne  známeho  parti-zána  a  býval  s  ním  v  bytíku, ktorý  mupridelili  po  akomsi  Nemcovi.  Prežilivedľa  seba  celý  život,  navzájom  sa ra-tovali  a  dodnes  žijú  v  ktoromsi  staro-binci  a  vadia  sa, čo je  to  vlastne  spra-vodlivosť a čo nie.

Otec  i dedo  mi kládli na srdce, že  ne-spravodlivosti  treba  čeliť  už  od  naj-mladších liet, trebárs  aj tým, že je  múd-re  vytvoriť  si  nie  jeden,  ale  viaceroživotných  snov. Potom nás zrútenie jed-ného,  hoci  i  toho  najväčšieho,  tak  ne-bolí.

Skautoval  som.  Túžba  osvojovať  sivšetko  nové ma už neopustila. Stal  somsa kvalifikovaným zdravotníkom, a taksom  absolvoval  za  honorár  zopár  pio-nierskych  táborov.  V  tanečnej škole  sami páčilo až natoľko, že som sa stal  jed-

BIBIANA  25  BIBIÁNA

ným  zo  zakladajúcich  členov  súboruspoločenských  tancov  pri PKO v  Brati-slave.  Prijímacie  skúšky  som  robil  nadve  vysoké  školy.  Prijali  ma  aj  na  le-kársku  fakultu  UK  v  Bratislave,  aj  nabratislavské VŠMU. Hodil  som si  tedakorunu.  Hlúpo mi  ukázala  lekársku  fa-kultu...

Svoju  alternatívnu predstavu o život-nej  náplni  som  si  vytvoril  z  literatúry.Darilo  sa  mi. Moje  vylúčenie z  medicí-ny  nebolo  ešte  definitívne, a  už  sa  mipodarilo  textom  Nie je  všedný  deň vy-hrať súťaž  divadla Nová  scéna  na libre-to pôvodnej  hudobnej komédie  a o me-siac neskôr zbierkou  poviedok  Dvanásťmetrov  štvorcových  literárnu  súťaž  vy-davateľstva  Mladé  letá.

Len čo sa to Lekárska fakulta UK do-zvedela  z  novín,  poslala  protestné  prí-pisy  na všetky  možné  nadriadené  orgá-ny  a  inštitúcie.  V  Mladých  letách  sazľakli  a  poviedky  nikdy  nevydali. Di-vadlo Nová scéna  sa nebálo.  Spojilo mas  hudobným skladateľom Milanom No-vákom a do roka sme oslavovali  premié-ru. Mnohí novinári ju  označovali  za za-čiatok  slovenskej  muzikálovej  tvorby,naštudovali ju  štyri  československé  di-vadelné  scény,  premiérovali  ju  v  Dráž-ďanoch  a v  Sofii,  bol  to v  tých  časochveľký  úspech.

Dodnes  mám  odložených  niekoľkoanonymných  listov, ktorými  sa  mi mo-ji  „vylučovatelia  zo  štúdií"  snažili po-kaziť radosť.  Dodnes  mi  znejú  v ušiachjedovaté  slová  marxistického  ideológaa jeho  ideologickej  kolegyne,  študent-mi prezývanej  Leninova  sukňa. Docent,ktorý  rozhodnutie disciplinárnej komi-sie podpisoval,  dostal  sa do kádrovej in-validity  po  roku  1968.  Keď nás  rehabi-litovali,  sedeli  sme  na  slávnostnejvečeri oproti sebe. Chvíle, keď som v ro-ku  1992  dostal  čestný  doktorát  UKv Bratislave,  sa už nedožil. Ibaže z mno-

hých  agentov,  mená  ktorých  som  čítalv  Cibulkových  zoznamoch,  sú  dnesvplyvní ľudia. Sú či boli kňazmi, poslan-cami,  diplomatmi, ministrami, vysoko-školskými profesormi... Ľudia zachytenív  zoznamoch,  či už  Cibulkových  aleboiných,  nie  sú  dôležité  ryby.  Všetky  in-formácie  sa  predsa  zbierali  na  príkazyľudí,  ktorí  figurujú  skôr  v  zoznamochčlenov  vlády,  poslaneckých  snemovnialebo  supertajných  úradov  vytvorenýchna  sledovanie  ľudí,  ktorí  by  svoji-mi konexiami, vedomosťami,  inteligen-ciou  alebo  charizmou  mohli  poškodiťniekomu  z  rangu  tých, čo  sa  v  každej,a  teda  i  v  dnešnej  dobe  považujú  zanadľudí.

Inkvizícia,  nacizmus,  fašizmus,  ko-munizmus a podobné  deviácie  ľudskos-ti stále ešte tak intenzívne  žijú preto, le-bo nie je  veľkým  umením  sfanatizovaťdavy,  vytvoriť  policajný  štát,  povýšiťštátny  terorizmus  na  záslužnú  činnosťa vrátiť  svet do obludných chvíľ a  skut-kov z prvej polovice  minulého  storočia.Literatúra  vždy  upozorňovala  na  po-dobné zvrátenosti. Vždy  preto  stála nadpolitikou, vždy  sa na ňu zazeralo  ako načosi  nebezpečné,  škodlivé,  ba  neprí-pustné.  Dnes  je  umenie, najmä  sloves-né,  na  prahu  cieľavedomej  likvidácie.Spoločnosť  potrebuje  skromných,  po-slušných, nepriebojných a zbožných  ľu-dí, vďačiacich  Bohu ešte  i za  svoju  naj-lacnejšiu  pracovnú príležitosť.

Kým  ešte  niekto  číta  knihy, kým  siich  ešte  môže  dovoliť kúpiť,  musí  spi-sovateľ útočiť zbraňami,  ktoré mu osta-li.  Stav  spoločnosti,  v  ktorej  žijeme,nám nemôže  byť  ľahostajný,  a preto  doliteratúry, ktorú tvoríme, musíme vložiťvšetku  muníciu  i  tajné  zbrane  našejosobnej  skúsenosti.

• Dôležitejšia  ako akékoľvek  štatistikyje  skutočnosť, že ešte aj  v jeseni  života

26

ĽUBOMÍR  KELLENBERGER  /  Zima

píšem  z  vnútorného  popudu,  zásadneiba to, čo chcem, takže pomaly  môžembilancovať,  že tvorba ani na okamih ne-prestala byť mojím koníčkom.  Nevyhý-bal  som  sa  jej  v  nijakej  oblasti.  Písalsom  prózu, piesňové  texty,  dramatickédiela pre divadlo,  film,  televíziu  aj roz-hlas,  eseje,  publicistické  state.  Každátéma má svoje možnosti  a možnosti  ur-čujú  spôsoby  spracovania.  Vlastnev každom diele  som písal o sebe a  svo-jich  pocitoch  v  detstve,  v  mladostii  v  dospelosti  či  teraz  v  starobe.  Je  tospätosť so svetom, v ktorom žijem a bo-jujem  so všetkými  jeho  zádrhmi.

O  mojom  vojnovom  detstve sa  citá-te!  môže  dočítať  v  románe  Tretinovýchlap.  Bratislavský  chlapec  tu prežívaprechod  frontu  cez  Bratislavu,  meta-morfózy  rodín  vo  veľkom  dome,  pria-teľstvá s nemeckými, slovenskými i rus-kými vojakmi, politické  i etnické čistkya odnáša si z toho najmä predstavy o ľu-ďoch, na ktorých sa nikdy nebude chcieťponášať, a predstavy o ľudskej hŕstočke,

ktorú  hodno  napodobiť,  ak  má  raz  do-spelosť stáť za to. Ľudské  metamorfózysi všímajú aj hrdinovia románu Maturi-ta  ako  remeň,  prežívajúci  školský  rok1947/48. Mnohí ťažko nesú maniere no-vého  režimu,  v  ktorých  veľa  ľudí  jed-noducho  mizne,  veľa  bojovníkov  zaslobodu  sa  stáva  zo dňa na deň zločin-cami,  v  celej  spoločnosti  sa cieľavedo-me pestuje strach, velebí  sa stupídna po-slušnosť a nastoľuje  sa policajný režim,odstraňujú  sa kríže  zo  školských  tried,buduje  sa  jednotná  mládežnícka  orga-nizácia, jednoducho  zneužíva sa povoj-nové nadšenie  a strachuplní ľudia, či užintelektuáli,  alebo  nie,  začínajú  týmtozvrátenostiam  slúžiť. A zas je  tu  otázkapre  mladých,  či  aj  oni  chcú  byť  v  do-spelosti  nositeľmi  toľkého  pokrytectva,aké vidia  u svojich  najbližších -  rodi-čov a učiteľov.

Nevyhnutne  som  začal  rozmýšľaťo problémoch  autorít.  Múdrejšia je au-torita uvedomelého partnerstva, priateľ-stva,  obdivu  a  lásky  ako  autorita  stra-

B1BIANA 27 BIBIÁNA

chu, postavená  na príkazoch,  zákazocha  príslušných sankciách.  Jednou  z mo-jich prvých televíznych hier bola  Mamapre Winnetoua. Vyvolala  toľkú  odozvumladých  divákov,  až  som  napísal  jejrozšírenú knižnú podobu a na jej  zákla-de  trojdielnu  televíznu  komédiu  Ka-marátka  pre  nás  dvoch.  Trinásťročnýchlapec,  polosirota,  postrehne,  že  imv rodine chýba ženský  element. Pocho-pí, že  svojho  otca  musí  oženiť,  a  pretovyvíja  všemožné  snahy, aby si jeho otecnašiel  takú ženu, ktorá by  aj jemu moh-la byť kamarátkou  až do  konca  života.Inscenácia  bola  v  Slovenskej  televíziivari pätnásťkrát reprízovaná.  Diváci mavždy  zasypali  žiadosťami  o  pokračova-nie  a  inými krásnymi listami.

Zacítil  som  potrebu  napísať  trilógiuo  začiatkoch  samostatného  života  mla-dého človeka, v ktorej  zisťuje,  že sa je-ho  súkromie  ani  tak veľmi nelíši od  sú-kromia jeho rodičov, ktorí zo seba robiamravné modly. Pozisťuje  o nich  kadečoa  na  základe  poznaného  buduje  svojepartnerstvo  v  televíznych  hrách  Dô-sledne  ukrývané  dokumenty, Prvé  lás-ky a Májový  víkend. Svoje miesto tu máaj  veselá komédia  o plytvaní a  hojnostiLabužnícka  komédia  či  dráma  Karola,kde  šestnásťročné  dievča  v  stroskota-nom  lietadle márne čakajúce  na pomoczažije  smrť  svojich  rodičov  i  reminis-cencie na to, čo všetko v krátkom  živo-te  nedokázalo  prežiť.  Čím  bližšie  jek  vlastnej  smrti, tým  výraznejšie  chápecenu  a krásu života, ktorý  sa  nenávrat-ne  končí...

Písal  som aj  rozprávky  -  Ako dvajanašli  šťastie,  nebohá  Eva  Poláková  za-hrala  tu  najkrajšiu  a  najmladšiu  striguv  histórii  Slovenskej  televízie.  Príbeho Fatime a Omarovi  nemusím azda  pri-bližovať.  Komédia  Loktibrada  vzniklana  motívy  slovenskej  ľudovej  tvorby.Na motívy  stredoeurópskych rozprávok

sme  vedno  s  Janom  Melkovičom  vy-tvorili televízny muzikál Podkovičky  zakorunu. Mohol by  som pokračovať  roz-hlasovou komédiou Ďuro a pán Kikirík,sci-fi  románikom  o dnešnom  chlapcoviAdam  a  Šišibus  či  televíznou drámouChlap  zvaný  Brunteles, ktorú  som sícenapísal pre dospelých, no nečakane  ši juprisvojili  deti.

Nemám  zlý  pocit, že by  som pre de-ti  napísal málo. Skôr  ma rozčuľuje sku-točnosť,  že  pôvodná  tvorba  pre  detia  mládež  v  televízii  zaniká  a  že  junahrádza  kupovaný  komerčný  brak.Spomínam si na časy, keď pôvodné  slo-venské  večerníčky  zarábali  dve-tri  zá-padonemecké  marky  za  minútu.  Anijedna  z exportujúcich  slovenských  fab-rík  nemala také  ekonomické  výsledky.Tieto  prostriedky  sa  však  nemohli po-užiť  na  zveľaďovanie  vlastnej  tvorby.Drzo si ich prisvojovalo ministerstvo fi-nancií.

Dnes  v  pôvodnej  televíznej  tvorbepre  deti  nastala  deprofesionalizácia,ktorej  pochopiteľne  nedokázala  zabrá-niť  žiadna  z  nekvalifikovaných, na  zá-klade  politických  kritérií  vyberanýchtelevíznych rád. Kedysi  Slovenská  tele-vízia  mala  umeleckú  radu  zloženú  zošpičkových  odborníkov  všetkých  pro-fesií,  ktoré  sa  na  televíznej  tvorbe  zú-častňujú.  Dnes  väčšina  z  členov  tele-víznej  rady  nevie  ani  len to, či  niektorýzo  slovenských  nadrealistov  ešte  žije,alebo  či  už všetci  vymreli.

•  Po nežnej revolúcii v roku  1990  pre-javila  sa  aj  v  Slovenskej  televízii  jejchytľavá drapľavosť. V rýchlom slede  sastriedali  riaditelia,  každý  si  vytváralsvoj  nový  manažment.  Na  menách  uždnes  málo  záleží,  no  každý  túžil  robiťnajmä personálne  zmeny. Priživovali sana nich najmä staré komunistické štruk-túry.  Skutočnú  moc  prevzal  na  seba

BIBIÁNA 28 BIBIÁNA

predseda centrálneho výboru ČSM v te-levízii  pán  Rusko.  Organizoval  zberstraníckych  preukazov  do  fúrikov, ur-čoval,  kto  z  televízie  musí  okamžiteodísť,  vytváral  komisie  na  revíziu  roz-pracovaných  a  chystaných titulov. Vo-da  sa  mútila  tak,  aby  sa  do  týchtokomisií  dostali  aj jeho kamaráti  z  poli-tickej práce,  aby  v komisiách hodnotia-cich programy  bolo aj zopár  takých, čosa  uplatnili  v  previerkových  komisiáchpo roku  1968 alebo pravá ruka  súdruhaPezlara  z  denníka  Pravda.  Všetko  saskrátka  pomiešalo.

Nik pomaly nevedel, kto je kto, a ľud-ská  pamäť  v  revolučnom  ošiali  bývavelmi  krátka.  Zháčil  som  sa,  keď  tele-vízna  VPN  predstavila  bývalého  mar-xistického  filozofa  ako  vzor  disident-stva  a  on  programovým  televíznympracovníkom  predniesol  svoju  víziu te-levíznej  budúcnosti. Nič nevravel  o se-rióznej  analýze  minulosti, z  ktorej  bymohlo vyplynúť, čo bolo také  dobré,  žeto treba rozvíjať  a zveľaďovať, a čo takézlé, že  to treba odmietnuť.

Všetko  bolo  zlé!  Vo  všetkom  trebazačať od nuly a  s novými ľuďmi!

Pôsobilo  to na mňa ako  začiatok  no-vej  totality,  nových  kádrových  prístu-pov, ako očistný program  pre  mnohýchsekerníkov  predchádzajúceho obdobia,ako  aktívne  hľadanie úkrytu pre  vyvo-lených.

Generácii,  ktorá  slovenskú televíziuvybudovala,  hrozilo odsúdenie  na  vy-mretie..

Napísal  som  o  tom  stať  do  časopisuNové slovo, kde som varoval pred  skry-tou rehabilitáciou totality. Vyrojili  sa namňa ani kŕdeľ divých včiel - a chceli zomňa  urobiť toho najhoršieho. Jednodu-cho  som  v  tých chvíľach  odmietol písaťpre  televíziu. Rozhodol som sa pôsobiťiba  v  štruktúre Spolku  slovenských spi-sovateľov, písať niečo pre rozhlas,  voľa-jaké  knihy  a  možno  aj  pokračovaťv  prednášaní  autorskej  tvorby  naVŠMU.  Lenže  tam sa  v komisiách  roz-hodujúcich  o ďalšom  pôsobení  na  ško-le zišli ďalší páni odchovaní na rodnýchprsiach  matičky  strany, ktorí z jednéhocicíka  sali  ideológiu  a  z druhého tried-nu nenávisť.

Nemohol  som pokračovať ani v  škol-skej  práci.

Nechcel som sa dať usmerňovať kryp-tokomunistami,  ktorých  mená  sú  takébezvýznamné,  že  ich netreba  spomínať.

Pomaly  sa  blížila moja  šesťdesiatka,pripravoval  som  sa  na prechod  do dô-chodku  a tešil  sa, že  si konečne  budemrobiť, čo chcem.

Slová,  že  po  revolúcii  je  situáciav umeleckej  tvorbe  nová,  slobodnejšiaa  voľnejšia,  sú  krásne,  ale  nie  prav-divé...

Pripravil JÁN  BEŇO

Rómska  rozprávka  v  BIBIÁNE

V cykle výstav AKÍ  SME - Dialógy  o tolerancii  BIBIÁNA  predstavuje  rôzne  národnostné  menšiny  ži-júce na Slovensku.  Po prezentácii  rómskej, židovskej,  rusínskej  a chorvátskej  menšiny dramaturgia  cyk-lu pripravuje  výstavu o Karpatských  Nemcoch.  Súčasťou výstav bude  i divadelná prezentácia  rozprávokspomenutých  menšín.  Cyklus  otvorilo  divadelné  spracovanie  rómskej  rozprávky  Ako  sa Kolo  Daní  do-stal  na siedmy  svet,  ktorú  deťom  rozpráva  Kalová  stará  mama:  „Hm...viete,  keď Pán Boh  tvoril  tentosvet,  stvoril  ho  s  takou ľahkosťou, ako keď ja  vyfúknem  z fajky  dym...  No a keďže sedmička je  čarovnéčíslo,  stvoril  tých  svetov  sedem.  Jeden  z  nich  bol  aj  pre  Cigánov.  V ňom  žili,  rozprávali  si  rozprávkya  spievali  piesne..."  Kalo  bol  nezbedný  cigánsky  chlapec,  ktorý  so  svojim  kmeňom  schodil  celý  svet...Či  sa mu podarilo dostať  do  všetkých siedmich  svetov, dozviete  sa  v Štúdiu  BIBIÁNY.  gyA  CÁRSKA

BIBIÁNA  29  BIBIÁNA

Za  dobrým  človekomVojtech  Zamarovský  (1919-2006)

Po/nal  som  Vojtecha  Zamarovskéhovyše  štyridsať  rokov.  Ako  mladý  novi-nár  som  si  kúpil knihu  Na počiatku bolSumer  a uchvátila ma. Vtedy  som eštenevedel  to,  čo  viem  dnes,  že  totiž Za-marovský  vniesol  medzi  nás  iný  svet,svet  vzdialený  časom  aj  zemepisom,a  predsa  náš.  Vojtech Zamarovský  pre-svedčil  svojich  čitateľov,  že  tento  svetmedzi  nás  patrí,  a  mal  pravdu.  Patrí.Urobil  to  s  literárnym  majstrovstvom.Až  neskôr,  keď  mi  rozprával  o  svojejpráci,  som  pochopil,  v  čom  toto  maj-strovstvo korení: Zamarovský  jednodu-cho vedel písať, čo je možno vec talentu,no  najmä  vedel, o čom píše;  neopieralsa o stohy výpiskov,  ktoré zákonite brz-dia  literárny  rozlet,  tvoril  z  hlavy,dôverne  poznal  veci,  o ktorých  rozprá-val, poznal ich z literatúry, ale aj z osob-ných  zážitkov  a vnemov, poznal  ich takdobre,  že si mohol  sadnúť k stolu a  rov-no písať.

Pracoval  som  vtedy  v  kultúrnom od-delení  denníka  Práca  a  hneď  ako  somknihu o Sumeroch dočítal, požiadal somVojtecha  Zamarovského  o  rozhovor.Dal mi vtedy pre Prácu  svoju  fotografiunad egyptskými hieroglyfmi, ktorú sompo  rokoch  uverejnil ešte  raz  vo  svojejknihe  Stopy  dávnej  minulosti  2  (Slo-vensko  v  staroveku):  múdry,  asi  šty-ridsaťročný  láskavý  muž  s  neuveriteľ-nou charizmou.

To sme  už boli  roky  priatelia.Spočiatku  sme sa kontaktovali len na

diaľku,  v  rozhovore  pre  Pravdu  sa  lás-kavo  zmienil o mojich Odkrytých  deji-nách, a keď sme  sa potom  stretli, ponú-

kol  mi priateľstvo, čo bola pre mňa veľ-ká  česť.

Stretávali  sme sa najmä v jeho  domev  Souticiach, kam  sa odsťahoval  z  Pra-hy. Bol  v Souticiach šťastný. Miestni Tu-dia boli pyšní na slávneho autora  a ma-li  ho  radi,  lebo  Zamarovský  bol  dobrýa  skromný  človek,  vždy  usmievavýa žartujúci a vždy  len na svoj  úkor.

Potom  sa začal  sťažovať na  zdravie.Ako  vzácnosť  si  uchovávam  Grécky

zázrak  z  roku  1990  s jeho  venovaním.Začal  písať veľkým zreteľným  písmom,ktoré  sa  od druhého slova  zmenšuje  ažk  úplnej  miniatúre.  To  bol  jeho  prvýproblém.  Nemohol  písať.  Potom  prišliproblémy  s  pohybom.  Keď  sa  ho  pria-telia  pýtali, či  sa  nebojí  bývať  sám  naokraji  lesa na samom  konci dediny, od-povedal,  veď  mám  pištoľ.  A  potoms  úsmevom  doložil,  pravda,  musel  bysom  zlodeja  požiadať,  aby  mi ju  podal.Neskôr  si presťahoval  spálňu z  poscho-dia na prízemie,  príkre  schody  ho niči-li. Ešte vždy šoféroval, ale potom v Bra-tislave rozbil  auto a odvtedy  si  sadal  zavolant stále menej, až sa napokon už lennechal  voziť.

V  roku  1995  sme  v  Souticiach  pra-covali  na  scenári  filmu  Hnev  tatran-ských  bohov  a  potom  ešte  raz  na  sce-nári filmu  Veľká cesta za zlatým rúnom.Bol veselý a spoločenský. Prišli ho nav-štíviť  poslucháči egyptológie  Karlovejuniverzity  z  Prahy  a  on  sa  k  nim  sprá-val  ako k  najlepším  priateľom, hoci onisa  nijako  netajili  svojou úctou.

Približne v  tom istom čase získal Ki-schovu  cenu.  Odovzdávali  mu  ju  na

30

31BIBIÁN A J i BIBIÁN A

zámku  Dobfíš  a ja  som bol jeho  sprie-vodcom. Chodil  už veľmi zle, kráčal  sí-ce sám, ale bolo ho treba  podopierať. Šlisme  velmi  pomaly,  a  tak  sme  na  sláv-nosť  vkročili  s  polhodinovým  onesko-rením. Keď  sa  objavil, všetci  ho obklo-pili,  lichotili  mu,  gratulovali,  tešili  saz jeho  prítomnosti  a  aj  slávnosť  sa za-čala nanovo. Viezol  som ho domov a asi20  kilometrov  pred  Souticami  sa  maspýtal: Vzal  si ten kľúč? Ukázalo  sa, žekľúč od domu zabudol v popolníku v zá-mockej  izbe.  Našťastie  bolo  okno  odšpajzy  otvorené.  Vliezol  som do domu,ale  bez  kľúča  som  dvere  neotvoril. Za-marovskému  a  priateľom,  ktorí  s  namicestovali,  to  neprekážalo.  Povedal  mi,kde  sú poháre  a fľaša  s koňakom, a keďsom  mu  ich  podal  cez  okno,  dal  mi te-lefónne  číslo  miestnej  lekárky,  ktorámala  kľúč  od  domu,  aby  za  ním mohladôjsť  aj  v  prípadnej  kríze. Pani  doktor-ka okamžite prišla. Povedala  čakajúcimpacientom,  že  musí  k  pánu  Zamarov-skému a nik  neprotestoval. Vojtech Za-marovský  bol  pýchou  obce.

A  potom  šli  roky.  Zamarovský  pre-stal  hovoriť a  musel  sa  zo  Soutíc  pre-sťahovať do  Prahy.  Keď  som  mu  volal,bolo počuť, že zdvihol slúchadlo, ale od-povedať  nemohol;  len počúval. Bolo to

strašne  smutné. Potom dostal  invalidnývozíček,  ktorý  musel  niekto tlačiť. Naj-častejšie  pani Vera,  ktorá  ho  v  posled-ných  rokoch  opatrovala.  Stretávali  smesa najmä v Trenčíne,  lebo Trenčania  nasvojho  Vojta nezabúdali.  Založili  KlubVojtecha Zamarovského,  na rodný  domdostal  pamätnú  tabuľu,  a  vzniklo  mú-zeum  s jeho  menom.  Do Trenčína  ces-toval  na rozličné  slávnosti  organizova-né  na  jeho  počesť.  Jeho  stav  bol  razlepší, inokedy  horší. Občas povedal  zo-pár  slov,  podpísal  knihu,  ale  vždy  sausmieval  a nijako nezľavoval  zo  svojejláskavosti.  Jedného  dňa  som  sa  mu  začosi  poďakoval  a  on  mi  povedal,  všakty mi to vrátiš... Začudoval som sa. Bu-deš  hovoriť na mojom  pohrebe,  dodal.

To už nebol žart, na ktorý možno od-povedať  s úsmevom, a ja  som skutočnenevedel, ako  sa  mám  v  tej chvíli tváriť.

A potom ešte prešli  dva-tri roky  a je-ho želanie  sa naplnilo. Rozlúčil  som  sas  ním v  obradnej  sieni  Olšanských cin-torínov  v  Prahe  v  mene  slovenskýchspisovateľov.

Dobrý človek  už nežije, povedal  somnad  rakvou  Vojtecha  Zamarovského.A je  to smutná pravda.

PAVEL  DVORAK

Smútok  v  BIBIÁNEPo  ťažkej  chorobe  vo  veku  62 rokov nás  20. septembra  2006  opustila  orga-

nizátorka  medzinárodných  prehliadok  animovaného flintu pre  deti počas  BIB'85,  '87,  '89 a zakladateľka  medzinárodného festivalu  animovaných filmov  predeti Bienále animácie Bratislava  (BÁB)  Mgr.  Gabriela  Gavalcinová.  Od roku1997  bola  vedúcou  Sekretariátu  BÁB  v  BIBIÁNE.  Okrem  organizácie  filmo-vých festivalov  BÁB  a filmových prehliadok - aj pre svetové samity  médií v So-lúne a Rio de Janeiro  -  dramaturgicky  pripravila  niekoľko  úspešných  výstav(o  Leonardovi  dá  Vincim,  o  verneovkách  Karia  Zemana,  o  Vincentovi  vaňGoghovi).  Editorský  pripravila  viacero katalógov,  tematických zborníkov a  pub-likácií o filme.

Česť jej  pamiatke!

BIBIÁNA 32 BIBIÁNA

MAT MIESTO POD SLNKOMRozhovor s Ing.  Eduardom Drobným,riaditeľom vydavateľstva PERFEKT

Medzi  prvými  vydavateľstvami,  ktoré'  vznikli po  revolučných  zmenách roku  1989,bolo  vydavateľstvo  Perfekt.  Založil  ho  Ing.  Eduard  Drobný roku  1990  a vedie  hodoteraz.  Dokonca  tak  úspešne,  že dnes  toto  vydavateľstvo  patrí k prestížnym  vy-davateľským  firmám,  vzbudzujúcim  rešpekt  nielen počtom  vydaných  titulov,  alepredovšetkým  ich spoločenskou  hodnotou. Jedným  z projektov,  ktoré takúto orien-táciu  vydavateľstva  prezentuje,  je  aj  vydanie  diela  Vojtecha  Zamarovského.

• Pán riaditeľ, súborné vydanie dielaslovenského autora je unikátny počin.Najmä dobrého autora. Kultúra sa to-tiž v dnešných časoch trivializuje,  vša-de  sa  preferuje  komerčná  zábava,masy, ak čítajú, tak gýče, v lepšom  prí-pade  romaticko-sentimentálne  best-sellery,  a  vy  vydáte  Zamarovského.Dokonca nie jedného, ale hneď trinás-tich. Čo vás k tomu viedlo?

K  tohtoročnému  sviatku  Dňa ústavyprezident  Slovenskej  republiky  ocenilceloživotné  dielo  Vojtecha  Zamarov-ského  najvyšším  vyznamenaním - Ra-dom  Ľudovíta  Štúra  I. triedy. Žiaľ, autorsa  tejto  pocty  nedožil,  zomrel  26.  júla2006. Vysoké  ocenenie  tvorby VojtechaZamarovského  asi  najlepšie  vyjadrujeveľkosť  diela,  ktoré  vytvoril.  Ja  už  lendodám,  že  podľa  odhadov  sa  nákladv  trinástich  jazykoch,  do  ktorých  jehoknihy  preložili, pohybuje okolo  1,5 mi-lióna. Jeho  knihy  som čítal tak, ako  vy-chádzali,  ako  prvú  Za  siedmimi  divmisveta.  Kniha  sa  venuje  dostatočne  zná-mej  problematike, napriek tomu Zama-rovský  dokázal  vytvoriť, vlastne od  sto-la,  lebo  cestovať  začal  až  neskôr,  text,ktorý  novými  pohľadmi,  spojitosťamia cieleným  prístupom  oslovil  veľa  ľudí.Postupne, ako  vychádzali  ďalšie knihy,

rástla  aj  ich  obľuba. Došlo  až k  parado-xu  -  knihy  vychádzali,  autora  takmernik  nepoznal.  Žil  v  Prahe  a  v  médiáchsa  neobjavoval  často.  Keď  sme  robiliprvé edičné plány, zaznelo aj meno Voj-techa  Zamarovského,  ale  predpoklada-li  sme,  že  sa  ho  ujme  vydavateľstvo,v  ktorom  jeho  knižky  pôvodne  vychá-dzali. Nestalo  sa to, a hoci  rukopis  jed-nej z kníh bol dva roky v Bratislave,  nik-to  z  tých,  na  stôl  ktorých  sa  dostal,nemal  sa  k  tomu, aby  knihu vydal. Ne-chcem  vyzerať  ako  majster  nad  maj-strov,  ale  hoci  sme  museli  dobre  zva-žovať,  či  budeme  mať  peniaze  navydávanie,  neváhali sme a rozhodli  smesa.  Verili  sme  totiž,  že  kvalita  Zama-rovského  textu  sa  presadí.  Vedeli  sme,že tí, čo čítali prvé vydania a dnes  sa užstarajú  o  ďalšiu  generáciu  potenciál-nych  čitateľov,  na  svojho  autora  neza-budnú a že po ňom siahnu. Stalo  sa. Na-pokon  -  kvalita sa vždy,  skôr či  neskôrpresadí. Ako  ten povestný  diamant,  čov  hrude  nezhnije. Vojtech  Zamarovskýnapísal  vedno  pätnásť  kníh.  Trinásťz  nich  sme  vydali,  štrnástu  napísal  au-tor na objednávku  iného  vydavateľstva,než je  naše,  a  sám ju  vyňal  z  tohto sú-boru.  Pätnásta  existuje  iba  v  gréčtine,používajú ju grécki žiaci. Uvedomme  si

33

tento fakt -  slovenský autor napíše kni-hu  o gréckych  vládcoch, mýtoch, histó-rii a kultúre tak dokonale, že jeho knihasa  stane  oficiálnym  školským  textom.Skúste  nájsť  podobnú paralelu.

Dohodli  sme sa, že  za  štyri  roky  vy-dáme všetkých trinásť kníh. Stalo sa. Te-raz  ich vydávame  v  češtine.

•  Zamarovského  v  minulosti  vydá-valo  vydavateľstvo  Mladé  letá.  Akoprijal  tento  legendárny  autor  litera-túry faktu záujem firmy, ktorá sa síceorientuje  na vydávanie vecnej  litera-túry, ale s takýmto veľkým projektompredsa len skúsenosti nemala?

Mladé  letá  boli  pôvodne  zriadené  navydávanie  kníh  pre  deti  a mládež, uro-bili  obrovský  kus  práce  a posunuli tútoliteratúru  v  našej  kultúre dopredu.  No-vember  však  umožnil každému, kto malzáujem  o  vydávanie  periodickej  či ne-periodickej  tlače, aby  si  vybral, kde  sachce realizovať. Výsledok vidno v kníh-kupectvách.  Umožnilo  to  vydávaniepredtým  zakázaných textov, ale  aj  dosťtoho, čo by  nemuselo a dokonca ani ne-malo vyjsť. My  sme do  zoznamu  vyda-vateľstiev  prišli  so  slušným  profesio-nálnym  zázemím  v  periodickej  ajneperiodickej  tlači.  Chýbala  nám  skú-senosť  s  voľným trhom,  život  kompli-kovala  tvoriaca  sa  legislatíva  aj  zopárľudí nehodných pôsobiť v  tejto brandži.Vrhli sme sa do zápasu o miesto pod sln-kom prudkou hlavičkou a dreli sme. Keďčlovek  vie  a  chce,  výsledok  sa  určitedostaví.  Zamarovský  bol  veľký  projekt,my  sme sa však namiesto  lamentovaniasnažili  presadiť. Ak  rátam  rok  príprav,bolo to päť rokov zápasu  o čitateľa.  Akovidno, neboli sme neúspešní.

• Nástup bol ohromujúci. Čo je všakdôležitejšie,  z  kurzu, ktorý  ste nasa-dili, ste nezľavili. Každý ďalší zväzok

bol  na  vysokej  redakčnej  a typogra-fickej  úrovni, pričom  túto úroveň steudržali až do posledného  13. zväzku.Myslím,  že  nezveličím,  keď  poviem,že  v  súčasnosti je  to ojedinelý  vyda-vateľský  čin,  ktorý  by  si  zaslúžil  tienajvyššie  ocenenia.  Mimochodom,s  akou  odozvou  sa  stretol  vo  verej-nosti,  tej  čitateľskej  i  tej,  ktorá  sú-časné vydavateľské aktivity na rôznyspôsob  vyhodnocuje?

Ono  to  zasa  nie  je  také  ťažké,  dô-kladne  pripravený  projekt  sa  ľahšie re-alizuje.  Texty  redigovala  pani  ElenaLinzbotová, ktorá  ich  mala  v  rukách ajpri prvom  vyjdení. Dali sme  šancu mla-dučkej  výtvarníčke  Petre  Štrelingero-vej,  aby  navrhla dizajn  prvého  zväzku.Jej  návrh sme  modifikovali tak, aby  tobol súčasne dizajn celej edície. Vytvorilisme  Klub priateľov Vojtecha Zamarov-ského,  čím  sme  podchytili  záujemcovo toto dielo. Zoznámili sme sa a neskôraj  spolupracovali  s  autorom,  rodinoua  priateľmi. Bolo  toho  veľa,  dobrá  prí-prava  nám  uľahčila  prácu.  Súhlasíms vami v tom, že vydanie súborného die-la nepatrí medzi  časté javy  v  našej kul-túre. Ale  to nie je  problém  len  vydava-teľov.  Najskôr  musí  byť  dielo,  ktorétakýto  projekt  unesie. Často  sa  stretá-vam  s  nárekmi  autorov  textov  aj  ilus-trácií,  že  niet  príležitosti.  Iste,  v  našejčasopiseckej  aj  knižnej  kultúre je  veľaproblémov. Ale viacerí autori by namies-to  sťažovania  mali  pracovať.  Najskôrna sebe a potom pre ostatných. Taíc akoto robil  Vojtech Zamarovský.  Začal  pí-sať  neskoro,  po  štyridsiatke.  Odôvod-ňoval  to  tým,  že  treba  veľa  vedieť,dozvedieť  sa,  že  nestačí  len  poznaťabecedu. Treba  ju  aj  správne  používať.V jednom rozhovore som tento problémrozobral  podrobnejšie a výsledkom bo-lo  viacero  rukopisov,  ktoré  mi  poslalisnaživci, čo síce poznali abecedu, ale na

34

autorské písanie  to nestačilo. A  ocene-nie našej práce? Asi  100 000 predanýchvýtlačkov.  To je  veľké  ocenenie,  leboknihy  sú  u  nás  drahé a  každá  predanákniha nieje pre nás iba zdrojom  obživya  možnosťou vydávať ďalšie  knihy, aleaj  virtuálnym  pohladením.  Toto  bolinajvyššie  ocenenia.  Iné  sme  nečakalia  ani neboli.  Zaujímavé je  iné -jediníz oficialít, ktorí pochopili, že máme sve-tového  autora,  žijúcu  legendu,  čo  dnesuž, žiar, nieje pravda, boli naši páni pre-zidenti. Zamarovský dostal aj zopár ďal-ších  ocenení, napokon, na  internete  jeo  tom záznam,  ale  tí, ktorým  by  sa  tobolo patrilo, si ho nie velmi  všímali.

• Zamarovský je pravdepodobne va-šou  láskou,  pretože  ako  som  zistilz  edičných  plánov,  pripravujete  vy-

danie knihy  publicistu Jána  ČomajaFenomén  Zamarovský.  Čo je  to  zaknihu, myslím, či iniciatíva na jej na-písanie vyšla od vás alebo s týmto ná-padom  prišiel  sám autor, ktorý je  -ak sa nemýlim - laureátom Ceny  Voj-techa Zamarovského?

Ide o dve rozdielne veci.  Klub spiso-vateľov  literatúry  faktu  udeľuje  výroč-né  ceny,  ktoré  nesú  meno nášho  sláv-neho  autora.  Ján  Čomaj  je  nositeľomtakejto  ceny.  Kniha  Fenomén  Zama-rovský  je  však naša iniciatíva. Keď smeuvažovali o vhodnom autorovi, oslovi-li  sme  Jána  Čomaja,  renomovanéhospisovateľa a publicistu, a dali  sme mupríležitosť,  aby  si  vyskúšal  ostrohyv  memoárovej  literatúre. Prvým  jehodielom,  ktoré  sme  vydali,  bol  životo-pisný  príbeh  Ignáca Bizmayera (Hlina

BIBIÁNA 35 BIBIÁNA

ako  osud),  potom  sme  oslovili  TiboraBartfaya  (Tisíc a jedna žena sochára Ti-bora Bartfaya). Teraz pripravuje Ján Čo-maj  životný  príbeh  fotografa  OtakaraNeheru. V  memoárovej  edícii ešte  vyšlispomienky  Juraja  Kubánku  Návraty  donenávratná  a  do  konca  roka  DrahoslavMáchala napíše a my vydáme  spomien-ky ďalšieho „tanečníka" - lúčničiara Šte-fana  Nosáľa. Tento rok ešte má  vyjsť  ajživotopisná  kniha akademickej  maliarkyEdity Ambrušovej  z pera Anny  Fische-rovej.  Vráťme sa  však  k  Vojtechovi Za-marovskému.  Nápad  vydať  memoárovúknihu sa zrodil vo vydavateľstve už dáv-nejšie.  Spisovateľa  sme s  názorom,  abyo  ňom  napísal  niekto  iný,  oslovili  varipred  troma rokmi. My sme s ním boli voveľmi častom kontakte, preto nám ani naum nezišlo, že by sa mohol aj nedožiť vy-jdenia  spomienok.  Žiaľ, stalo  sa.  Ruko-pis bol dokončený, ešte keď žil, ale stih-li  sme  sa v  knihe  s majstrom  tesne  predtlačou  rozlúčiť.  Prezentácia  a  začiatokpredaja  knihy  Fenomén  Zamarovskýbude  na  jeho  nedožité  87.  narodeniny4.  októbra  v  Bratislave.

•  Keď už  spomínam  edičné  plány,práve  z  nich  som  zistil,  že  históriavôbec, jej popularizácia, zaberá znač-nú  časť  vašej  produkcie. Chvályhod-né  pritom je, že popri  exkurzoch  doinonárodných  dejín  tie  naše, sloven-ské  nie  sú  v  týchto  plánoch  piatymkolesom  na  vydavateľskom  voze, alesú  priam  vašou  výkladnou  skriňou.Autormi  týchto  kníh  sú  pritom  na-slovovzatí  odborníci,  nie  kaukliari,ktorí  históriou  žonglujú  podľa  stra-níckeho trička. Ktorá kniha z tejto te-matickej  série je  vám  osobne blízka,resp. ktorú vy považujete  za onú vý-kladnú skriňu vydavateľstva?

V našich  edičných  plánoch je  veľa ti-tulov s historickou tematikou. Netrúfam

si  a ani nepovažujem  za potrebné  robiťrebríček.  Každá  kniha je  iná,  nechcemporovnávať  neporovnateľné. Prvý  „his-torický" vydavateľský  krok  sme  urobi-li krátko po novembri, keď  stredoškolá-kom akútne chýbali  učebnice dejepisu.Napriek  rôzniacim sa názorom  boli De-jiny  Slovenska  od Antona  Spiesza  vý-znamnou  pomôckou  pre  pedagógova  študentov  v čase, keď iní takéto dielaiba  pripravovali.  V  tomto  roku  vyšlitieto Dejiny  Slovenska v angličtine preAmeriku. Čo sa týka ďalších  kníh, malisme  šťastie  na témy  i  na  autorov.  Spo-meniem Matúša  Kučeru, Vojtecha Dan-gla,  Vladimíra  Segeša,  Veroniku  Pla-chú, Ivana Mrvu. Rád by som vyzdviholúspešnú  pentalógiu, v  ktorej  sme  pred-stavili  históriu  rôznych  oblastí  kultúrypod názvami Majstri ducha, Majstri  slo-va,  Majstri  štetca,  Majstri  scény,  Maj-stri  architektúry  a  Kto  nám  vládol.Naším  vydavateľským  klenotom  jeProglas, ktorý sme vydali súčasne  v  slo-venčine  (Viliam  Turčány),  hlaholike(Johana Ambrušová) a vo veľmi kvalit-nom  preklade  do  angličtiny  (MiriamChorváthová).  Toto  vydanie  Proglasuilustrujú  ikony  Edity  Ambrušoveja  letristické  obrazy  jej  dcéry  Johany.Proglas je  naša  najvýznamnejšia  a naj-staršia  literárna  a  duchovná  pamiatka.Pri nedávnom sumite prezidentov  Rus-ka a USA v Bratislave  medzi oficiálny-mi  darmi  nášho  prezidenta  bol  právev  koži  viazaný  Proglas.

•  Ako  vysokoškolskému  učiteľovislovenskej  literatúry  mi  konvenuje,že napriek „vecnému" zameraniu vy-davateľstva  vydávate  aj  slovenskúbeletriu.  Adresujete  ju  stredoškol-skej mládeži, ktorá - viem to zodpo-vedne z prijímacích  skúšok  na  vyso-kú  školu  - ju  alarmujúco  nepozná.V  súvislosti  s  takouto  situáciou  ne-

36

uvažujete o komplexnejšom, povedz-me „perfektnejšom"  kroku? Trebárso  projekte,  akým  kedysi  bola  Hviez-doslavova  knižnica,  ktorá  napriekvšetkému  zohrala  významnú  úlohutým,  že  slovenskú  literatúru, jej  re-prezentatívne  diela  doslova  ,,/do-mácnila".

Na  túto otázku  by  som  nerád  odpo-vedal priamo, lebo sa nemienim zapliesťdo  politikárčenia.  Naozaj,  vydali  smeviacero  kníh  patriacich  do  tzv.  povin-ného čítania, dokonca štúrovcov so zvu-kovým  nosičom, kde majstri interpretá-cie -  Viliam  Záhorský,  Mikuláš  Hubaa  iní -  recitovali  slávne  diela  našichpredkov.  V  tomto  roku  už  na  to  nemá-me  možnosť, lebo  dielam  sa  neušla anisymbolická  pomoc  ako  v  minulosti.Prednosť  dostal  iný  vydávate!  a  nerádby  som  toto  rozhodnutie komentoval.O  nič menej nieje podivné, že verejno-právna  televízia  sa  nevenuje  knižnejtvorbe,  nepomáha  vydavateľom,  že  ig-noruje  domácu  knižnú  aj  časopiseckútvorbu ale ostošesť  preberá  jeden  slabo-duchý  zahraničný „formát"  za druhým.Slovenskí  vydavatelia  tancujú  na  ten-kom  ľade,  najmä  tí,  ktorí  nerobia  bul-vár.  Platíme  zahraničné  honoráre  akoiní,  tlačíme  na  zahraničných strojoch,na  dovozovom  papieri  atď. Ako  potommôžu  mať knihy „slovenské  ceny?" Trhje  malý  a pomoci zhora je  ako šafranu.Keď  Čech  vydá  knihu, môže  ju  predá-vať  na  Slovensku,  lebo  my  vieme  počesky.  Ak  máte  samovražedné  sklony,skúste  to  naopak.

•  Keď sme už pri literatúre pre  mlá-dež,  okrem  tej,  ktorú  som spomenulv  predchádzajúcej  otázke, sporadic-ky vydávate aj typické detské knižky.Dokonca svoju  činnosť ste začali  vy-daním  detskej  knižky  katolíckehokňaza  Martina  Števčeka  píšuceho

pod  pseudonymom  Maroš  MadačovPri  vianočnom  stromčeku.  Pôvodnetáto knižka vyšla roku  1942  a dodnesju  literárni historici detskej  literatú-ry  berú  s  veľkou  rezervou.  Čo  vásviedlo  k  tomu,  že  ste sa ju  rozhodlisprítomniť dnešnej  generácii detí?

Madačova  sme  vydali  trochu  z  nos-talgie,  pripomínala  detstvo,  rodičov.Boli aj praktické  dôvody, bol to „volný"autor,  no  za  najpodstatnejšie  považu-jem,  že kniha nesie obrovské  posolstvodobra  a  lásky. Pre veriacich  aj  neveria-cich,  pretože  ponúka  univerzálne hod-noty. Nechcem  a ani nemôžem  polemi-zovať  s  literárnymi  teoretikmi,  nomyslím, že  aj  tu  došlo  k javu,  ktorý  jetypický  pre viacero oblastí  našej  histó-rie.  Madačov  bol  pre  náš  predchádza-júci politický systém neakceptovateľný.Vytvoril  sa Madačovov  oficiálny  profila  dodnes  funguje  a  straší.  Presne  tak,ako  viaceré  mýty  z  tých čias.  Niekedyma prekvapuje dlhá životnosť tohto náš-ho nepriateľského folklóru, je  však  ulo-žený  v  ľudských  mysliach a  zrejme  ažnasledujúce  generácie  nezaťažené  mi-nulosťou  a  disponujúce  potrebným  ča-sovým  odstupom budú schopné veci ob-jektívnejšie  posúdiť.  Madačova  smevydali  v krátkom  čase tri razy, prvý ná-klad bol 50 000 kníh, druhý 30 000 a tre-tí 5 000.  Priznám sa, že neviem, kto zoslovenských  autorov, by  sa  mohol  po-chváliť  podobnými  číslami.  Samozrej-me,  uvedomujem  si,  že  v  tom  časevychádzali  knihy  ešte  vo  vyšších  ná-kladoch,  ale  aj  tak je  to na naše  pome-ry  ohromujúce číslo.  Dnes  sa  takýmitovýsledkami  môže  pochváliť,  k  našejškode a hanbe, len bulvár a gýč.  Na tommáme  všetci,  čo  sa pohybujeme v  tejtobrandži  svoj  podiel. Treba  nám viac  se-bareflexie,  snaženia  a  tvrdej  práce,  aleaj  pomoci  štátnych organizácií.  Pre za-ujímavosť,  druhá  kniha, ktorú  sme  vy-

BIBIANA 37

dali -  Veľká kniha o matke  a dieťati, jestále  aktuálna. Doteraz  vyšla  (slovenči-na,  čeština)  v  dvanástich  vydaniachv  náklade  asi  700  000  výtlačkov  a stá-le je  na trhu.

•  Neviem  si  napochytro  spomenúť,čo ste po tejto knižke vydali  v 90. ro-koch  pre  deti  (prosím,  doplňte  ma),zato  ako  autor  závidím  Jánovi  Uli-čianskemu jeho  dve  najnovšie  knihyPodivuhodné  príbehy  siedmich  moría  Čarovný chlapec. Vydali ste ich v re-prezentatívnej  výprave,  prvú  s  ilus-tráciami  nadaného  Ľuboslava  Paľa,druhú v  ilustrátorskej  exhibícii  Pet-ra  Čisárika, takže  niet divu,  že v ce-loslovenskej  súťaži  Najkrajšia  a Naj-lepšia  detská  kniha  ste za  ne  získalivavríny.  Tá  prvá,  myslím,  získalai  medzinárodné  ocenenie  v  podobezápisu  na  Čestnú  listinu  H. Ch. An-dersena.  Spolupráca  s  Jánom  Uli-čianskym, dnes  v  literatúre  pre  detijedinečnou umeleckou osobnosťou, jenáhodná, alebo je  náznakom, že svo-je  programy  rozšírite aj o systémovévydávanie  slovenskej  detskej  litera-túry?

Čo existujeme za tých vyše  16  rokovsme vydali veľa detských kníh, časť tvo-ria  preklady,  zvyšok  sú  naše, domáce.Z  prekladov  spomeniem edíciu  Klasic-ké  príbehy  (z  dielne  Dorling  Kinders-ley),  v  ktorých okrem  príbehu  boli  vy-svetlené aj reálie. Bola to veľmi úspešnáséria, navyše spája našu základnú orien-táciu  s  knižkou pre  deti. Asi  treba pri-pomenúť,  že  takéto  knihy by  mohli  privysokej  úrovni  našej  výtvarnej  tvorbypre deti vzniknúť aj  u nás. Autori schop-ní  spracovať príbeh do požadovanej  po-doby  by  sa tiež našli. Odpoveď  na otáz-ku,  prečo  takúto  knihu  preberáme  zozahraničia,  a  naopak,  prečo  ich  svetuneponúkame,  by  sa  možno  mala  začať

spytovaním  si  svedomia  tých, ktorí  byto  dokázali  zorganizovať,  urobiť a  po-núknuť.

Prirodzenou  ambíciou  vydavateľstvaje  spolupracovať  so  špičkovými  autor-mi.  Samozrejme,  že  sa  o  to  snažímea  podporovať  pôvodnú  tvorbu  pre  detii  dospelých  považujem  takmer  za  po-vinnosť.  Kto to bude  robiť, keď  nie  mysami? Okrem  vami  spomenutého  auto-ra  vydali  sme  Romana  Brata,  PetraGlocka, nebohého Borisa Droppu a ďal-ších.  Doteraz  to bolo  vyše 70  kníh  predeti  a  mládež.  Čo  ďalej?  Potrebujemepomoc,  potrebuje  ju  celá  slovenskáknižná kultúra. Vidím dve cesty - o pro-pagáciu  by  sa mala bezplatne  starať ve-rejnoprávna  televízia.  Je  to  jej  povin-nosť,  ktorú  hanebne  zanedbáva.  My,žiaľ,  na  propagáciu  nemáme  peniaze,a preto naozaj kvalitné diela vychádzajú(ak  vychádzajú!)  v  nízkych nákladoch,lebo čitatelia  sa  o nich jednoducho ne-dozvedia. Druhá cesta - dať knižniciamviac  peňazí.  Knižníc  máme  dosť,  súv  nich  kvalifikovaní pracovníci,  zvýši-lo by to náklady kníh aj zlepšilo ich ces-tu  k  čitateľom.

• S detským či mladým  adresátom stev spojení  nielen cez detské  knihy. Stei vydavateľom  zábavno-publicistické-ho periodika  pre deti FIFÍK  a maga-zínu o vede  a technike QUARK.  Akosa vám  darí v  tejto oblasti,  resp.  aképroblémy  musíte prekonávať, aby steoba časopisy  udržali  pri  živote?

Vznikli  sme  na  zelenej  lúke,  čoumožňovalo  voliť  si  orientáciu  a  profi-lovať  vydavateľstvo  podľa  vlastnýchpredstáv.  Zámer bol -  vytvoriť vydava-teľstvo,  ktoré  bude  vydávať  vecnú  lite-ratúru - časopiseckú aj knižnú. Napriektomu náš prvý produkt bol detský časo-pis  Fifík.  Bola  to  reakcia  na  to  množ-stvo  gýča,  ktoré  sa  valilo a  dodnes  má

38

veľký  podiel  na  trhu.  Druhým  cieľombolo  priniesť  časopis,  ktorý  by  detivzdelával  aj zabával, orientoval vo  sve-te  literatúry  a  pozitívne  na  ne  pôsobil.Aj  predtým vychádzalo  u  nás dosť  det-ských  časopisov,  no skoro  všetky  bolinajmä  literárne. Chceli  sme zmeniť ten-to stav. Fifík je  na trhu už sedemnásť ro-kov.  Deti  si  ho obľúbili a  rodičia  aj  pe-dagógovia  ho  berú  vážne,  nielen  akozábavné  médium,  ale aj  ako zdroj  pou-čenia,  dokonca  aj  pre  nich. Fifík je  to-tiž  nielen  časopis,  ale  obsahuje  aj  vy-strihovačku  -  lodí,  lietadiel, domov ajautá  a pod.  Vidím jeho  veľký  podiel  ajpri  propagácii  detskej  literatúry,  lebopravidelne  uverejňuje  informácie  vario  všetkých  dobrých  detských  knihách,ktoré  na Slovensku  vychádzajú.  V  sep-tembrovom  čísle  bolo  16  rukopisnýchstrán  čítania  pre  deti  a  to  nie je  málo.Okrem  toho je  v  ňom  osobitná prílohaFifíkove  noviny, ktoré  sú  určené  nielendeťom, ale aj pedagógom a rodičom. Fi-fík  je  syntetický  časopis, ktorý  sa  snažípriniesť  množstvo  informácií, umožniťdeťom, aby sa hrou vzdelávali,  duchovnerástli,  aby  objavovali  tradičné hodnoty,orientovali  sa v živote,  dostávali  podne-ty  na  tvorivé  procesy.  Skrátka  priateľ,ktorý  pomôže v každej  situácií. Tých po-maly  dvadsať rokov jeho existencie náspresvedčilo,  že  takýto časopis  má  svojemiesto, je  potrebný a žiadaný. Na súčas-né  pomery  vysoký  náklad  to  iba  potvr-dzuje. V  minulom roku sme založili  edí-ciu  Fifíkova  knižnica,  v  ktorej  už  vyšlidve  pôvodné  slovenské  knižky. Z  tohojedna je  venovaná  detskej  poviedke.

Náš druhý časopis -  Quark  -  maga-zín o vede a technike vznikol vo vákuu,ktoré sa objavilo zrušením všetkých  ve-decko-technických  mediálnych aktivít.Zanikli časopisy,  špecializované  reláciev  rozhlase  a televízií, a ked  zanikol  ajobľúbený  a uznávaný Elektrón, rozhod-

li  sme sa vytvoriť nový časopis  takého-to  typu.  Ďalšia  elementárna  časticakvark ponúkla svoje meno (dnes už  vie-me, že existuje 6 kvarkov),  zmenili smetrochu podobu tohto slova  a časopis  za-čal  vychádzať.  Ako  menšinový  žáner,prepotrebný  pre  spoločnosť, no nie do-statočne priebojný  v boji  o čitateľa,  kdebulvár  víťazí,  to  nemá  ľahké.  No  vy-chádza  už dvanásty  rok a o jeho  kvali-te svedčí aj  fakt,  že SAV je  jeho spolu-vydavateľom.  Veľmi  si  to  vážime,a  verím,  že  QUARK  bude  na  trhu  ešteveľmi  dlho.•  Na záver nášho rozhovoru by somchcel ešte konštatovať, že obdiv si za-slúžia nielen tituly, o ktorých sme ho-vorili.  Pekných  až  nádherných  kníhste vydali neúrekom. Ibaže v dnešnejvydavateľskej  brandži  platí,  čím  sinenáročnejší,  banálnejší,  myšlienko-vo  sterilnejší, tým  si úspešnejší.  Pre-zraďte, v čom spočíva podstata vášhoúspechu?

Ďakujem  za  uznanie,  dobrého  a  ú-primne  mieneného  slova  je  čím  ďalej,tým  menej.  Koho  zaujíma celá naša ča-sopisecká  aj  knižná  produkcia,  nájdevšetky  podrobné  informácie  na  webovejstránke www.quark-e.sk. Žijeme vo  sve-te, kde nič nie je  zadarmo,  za  všetko  saplatí. My platíme dosť vysokú daň za to,že  sme  v  plnej  relativite tohto slova  ne-závislí  a môžeme  napĺňať svoje  predsta-vy. Akceptujeme minulosť, ktorá nás do-pravila do súčasnosti, a snažíme sa vidieťaj  budúce  pokroky  a  trendy.  Vieme,  žejednoduché  a  lacné  riešenia  neprinesúnič  dôležité  a významné. Ale  toto  všet-ko  spolu  s  tvrdou  prácou  sú všeobecneplatné princípy. Takže recept?  Vyhrnúť sirukávy a namiesto sťažovania  sa na osuda  nepriazeň  sveta  snažiť  sa  mať  svojemiesto  pod slnkom. Každý  deň.

Pripravil  ONDREJ  SLIACKY

39 BIBIÁNA

TV  %  v  TU"* iTri groše MilanaONDREJ  SLIACKY

Odvtedy,  čo  v  nej  štúrovská  generá-cia  vytušila  pamäť  i  múdrosť  národa,pramienok  a  zdroj  všetkého,  čo  v  ňomzakladá  dobré  a  krásne,  napísalo  sa0  rozprávke  dosť  na  to, aby  sa  ono tu-šenie  stalo  samozrejmosťou.  A  predsato,  čo  roku  1958  povedal  o  rozprávkeMilan  Rúfus,  bolo nádherne nové.

Básnik, ktorý  pred  dvoma  rokmi  de-butom Až dozrieme vrátil poézii jej  ľud-ský, človečí zmysel, v eseji  Sobotné  ve-čery  poodhalil  pôvod  svojho  tvorivéhogesta.  „Za sobotných  večerov  vychodi-li  sme prvú  školu  morálky,  učili  sme  saodpúšťať  i  mstlť,  učili  sme  sa  pokore1 hrdosti, pravde i cti.  Učili  sme  sa, nechto  už znie  uprostred  tých  nadzemskýcha nadľudských  bytostí paradoxne,  veriťv človeka a jeho silu."

Z  hľadiska autorského ustrojenia za-iste  poodhalenie  dôverné.  V jeho  svet-le  — vyrástol  som  na  rozprávke  —  mno-hé, vlastne  všetko, čo mu  predchádzaloi čo po ňom nasledovalo, je  odrazu  jas-nejšie,  takmer  na  dlani.  V  porovnanís  tými,  ktorí  rozprávku  uviedli do  lite-ratúry, tak ako princ svoju Popolušku dokráľovského zámku, ide však  predsa leno  potvrdenie  toho, čo sa  už  vedelo.

Totiž, že  tam, kde je  rozprávka,  nietmiesta  pre  kúkoľ.

Po  rozprávke  jednoducho  nemohlanebyť zbierka  Až  dozrieme.

Čo  v  Sobotných  večeroch  prekvapi-lo,  čo  bolo  rúfusovsky  objavné,  bolospojenie  rozprávky  s detstvom,  s dieťa-ťom.

Dobšinský  do smrti zostane presved-čený,  že  rozprávka  je  príliš  zložitýmsymbolom,  než  aby  ho  mohlo  dešifro-

vať dieťa, a tak nič z toho, čo vybrúsil dopodoby  trblietavého klenotu, mu priamoneponúkol.  Napokon  samotný  Rúfusv jednom  zo  svojich  vyznaní zdôrazňu-je,  že  ľudový  rozprávačský  génius  stvo-ril  rozprávku  nie preto, aby  ňou uspávaldeti,  ale  aby  ňou  prebúdzal  dospelých.Vie  teda  to, čo  vie  i  autor  Prostonárod-ných  slovenských  povestí, napriek tomuje  to  on, pre  ktorého  je  rozprávka  by-tostne  spätá  s  dieťaťom. A  to  aj  napriektomu,  že  dieťa  nerozumie  jej  hlbokejsymbolike.  Ešte  nerozumie!  „Ale  meníto niečo na veci?"  pýta sa.

Dôležitejšie  je  iné.Rodná reč, ľudskosť, krása  a fantázia,

to všetko je  v  rozprávke  a záleží  len oddospelých,  či  to  bude  i  v  dieťati. V  by-tôstke, ktorá nevie  dešifrovať,  ale  ktorátuší.  Predovšetkým  však,  ktorá  roz-právkový  príbeh  neprijíma  na  spôsobdospelého,  teda  ako  posolstvo,  ako  sa-tisfakciu za žité a trpené, ale ako zázrak,ktorý  rozžaruje  oči.

Nie  milosť slov,  lež milosť  očí  daj!A  tak  ako  kedysi  onen  cestár  i  on  sa

rozhodol  jeden  z  troch  grošov  požičať.Pravda,  nesiahol  po  zhmotnenom  pe-niažteku  s  vyrazeným  obrázkom  kráľa.Rúfus  požičiava  to, čo kedysi dávno,  zaoných sobotných večerov  dostal od  svo-jich rodných. Požičiava  to, čo ho urobi-lo tým, čím je.

Požičiava  Knihu  rozprávok.Dôležité však nebolo  len to, čo dával.

Dôležitý bol  i čas, v ktorom to robil. Tenčas  bol  totiž  návratom  k  ľudskému  ne-času.

Otrávené  jablká  mali  navždy  zapad-núť  v  hrdle znormalizovaného národa.

40

A vtedy básnik konopným povrazomrozhojdal  rozprávkový  zvon. Zvon, niezvonec.  Lebo  rozprávka  mala  zaznieť,nie  skončiť. A  tak  opäť  raz  zaznel  pra-starý  príbeh, že  nad každé zlo  sa nájdeešte  väčšie  dobro.

Rozprávka  sa  pripomenula  posol-stvom.  Nádejou pre maloverných.

Kniha rozprávok  bola tak nielen jed-ným, ale  i druhým grošom.  Básnik  po-žičiaval,  rozjasňoval  oči  zázrakom,  nohovoril i slová, ktoré v onom nečase ma-li cveng  rýdzeho kovu.  Adresované de-ťom  oslovovali  dospelých.

Službička,  služba.Mocní  tohto svetapísali  mu ju  bičom do  kože.A  on  ich  pretrval.Nesmierna,  moje  dieťa,je  sila  slabých.Obrov  premôže.

Rúfus  teda  vracia  i požičiava.  Neraztak,  že jedno  je  pre jedných, druhé predruhých. Tam, kde  rozprávku  zveršúvado tvaru zvonivej  spieže,  kde je jej  prí-beh  bez  temných  zákutí  a  hlbočín,  jezrejmé,  že rozpráva  dieťaťu. Kde je  jed-ným zo zástupu bezmenných, ktorí, roz-právajúc  počuté, museli  rozprávku  po-rozprávať inak než tí pred  nimi, lebo lentakto mohli na ňu naložiť niečo zo  svoj-ho neľahkého údelu, hovorí k dospelým.Tam už nieje prerozprávačom, je  suve-rénnym tvorcom, ktorý s básnickou  bra-vúrou  vlastnou len vyvoleným cez  roz-právku ako jedinečné  médium ponára sado oných temných zákutí a hlbočín člo-veka.

Dosvedčí  to Zlatovláskin  brat:

„Len ticho-ticho s mojou  pannou,nech sa jej  z krásy  nestratí!"A  taký hovor  ide  z koča:„Čo  volá král?"  „Že beda ti!

Že  ti mám  odťať  obe  ruky,tak prikázal  náš  mocný  kráľ.Že  ťa už nechce ku oltáru ".„Nuž  urob,  ako prikázal."

Jáchymko počul,  s každým  slovomakoby doňho vošiel  nôž.Ale  sa bál a nezavolal:Sestrička,  never,  to je  lož!

Básnická  štúdia  Jáchymka, ktorý  sav  strachu nedokáže  zmôcť na  odpor  vo-či  zlu  a vlastne  svojím  ľudským zlyha-ním sa stane jeho dlažobným kameňom,je  však  aj iným dôkazom  než len potvr-dením  autorovej  umeleckej  virtuozity.

Pochopiť to možno opätovným  odka-zom na čas,  v  ktorom  Kniha  rozprávokvznikala  či  uzrela  svetlo  sveta.  Odka-zom  na  ľudský  nečas.  V  takomto  chá-paní Jáchymko nebol  imaginárnou, roz-právkovou  bytosťou.  Bol  to  symbol,symptomatický  emblém  doby,  ktoráv  kolesách  svojich  zvráteností  neláma-la telá,  lámala charaktery.

A  to už nebol  Dobšinský, to  bol  Rú-fus.

A  Rúfusom  je  i  v  lyricko-reflexív-nych  interlúdiách, ktoré  vsúva  medziepické,  rozprávkové  texty. Na prvý po-hľad sú to predely, ktoré ako medzné ka-mene  vydeľujú,  ohraničujú.  Trebársrozprávku  pre malých od rozprávky  preveľkých.  Ibaže  neskôr  sa  v  rozhovores priateľom Jánom Poliakom zdôverí, žepráve  takýto koncept  knihy  predstavo-val preňho zásadný  problém. A hoci ne-skôr  si ho vyrieši tak, že aj on bude viesťhraničnú čiaru medzi jedným a druhým,pri  koncipovaní  Knihy  rozprávok  eštenevie,  ktorým  smerom  sa vyberie -  čiza  Hrubínom  k deťom,  alebo  ta  inam.

Dokazujú  to i oné básne,  ktoré  navo-nok  predeľujú,  v  skutočnosti  ako  kla-sické  organové  interlúdiá  sú  tu  preto,aby  spájali, z  rozprávkových  častí  vy-

41

tvárali katedrálu, chorál. Nie sú pre de-ti, dieťa je  však  v  nich.  Dieťa  ako  roz-právková  studnička, ktorej  voda  doká-že  kriesiť, oživovať.

Na  svet  velikýchjak  lampôčky  im svietia  nechtíky.Zorničky  ranné,dcérky  úsmevu.Jediný  z nich mi stačí  ku  spevu.

Od  tejto  studničky  už  bol  len  krokk  Studničke,  k  zbierke,  ktorá  je  dôka-zom,  že  v  Rúfusovom  chápaní je  roz-právka a detstvo  rubom a lícom tej  istejmince, groša,  ktorý  dostal a teraz  dáva.Ale  nielen  tu je  podoba  s  rozprávkou,s  Knihou  rozprávok.  Podobne,  ako  jejpredchádzali  Sobotné  večery,  aj  predStudničkou,  dokonca  dve  desaťročiapred ňou, bola Prosba k dospelým.  Esej,óda  na  dieťa  a  zároveň  jeho  obrana,prosba  chrániť  svet, v ktorom je  zázraknajprirodzenejším  úkazom.  Pre  pocho-penie nového žriedla básnikovej  identi-ty, ktorý  odvtedy  s  neutíchajúcou  silouprírodného  živlu  živí  jeho  energiu,  jevšak  i  snaha cez  návraty k  detstvu  ob-javovať  a  porozumieť  sebe  samému.

„ Nie náhodou  sa  najcitlivejší  z  dospe-lých  v čudnom  nepokoji  ustavične  vra-cajú  k tomu miestu svojho  života,  v sna-he  zachytiť  aspoň  pár  zvukov  zostratenej  hudby, aspoň pierko zo strate-ných krídel,"  zdôrazňuje  v onej prosbe,„nie kvôli sladkej  nostalgii, ale aby  lep-šie porozumeli sebe a tomu,  čo  žijú."

Ak  teda  pri  Knihe rozprávok  básnikzvažuje,  či  ísť  za  Hrubínom  k  deťom,alebo  ta  inam, v  Studničke si  svoju di-lemu už vyriešil.

Ta  inam  ide  po  detských  chodníč-koch.

S  dieťaťom  v  ruke  prichádza  k  tým,ktorí  už  dávno zabudli, že  sami  kedysiboli  deťmi.  Ide  tam  preto,  aby  im  pri-pomenul,  že  v  lieskovom  kríku  s  vy-prahnutou  zemou  a  riedkou  trávou podsebou  možno stále objaviť vysokú  zele-nú oblohu.

Tí, čo  poznajú  básnikov  príbeh,  ve-dia, že je  to opäť o troch  grošoch.

Lenže  jemu  ani o viac  nejde.Vlastne  ide mu o nesmierne  veľa.

(Úvod  k Dielu  VIL Milana  Rúfusa,  ob-sahujúcom  Knihu  rozprávok  a  Studnič-ku. MILANIUM,  2005.)

Ilustrácie  zo  SarmedeV dňoch 17.8. -  15.9.2006 mali návštevníci BIBIÁNY, medzinárodného domu umenia

pre  deti, možnosť  vidieť výstavu  LE  IMMAG1N1  DELIA  FANTASIA  (Obrazy  fantázie).Výstava  vznikla na základe  dlhodobých  kontaktov s  generálnym  riaditeľom  FondazioneMostra  Internazionale d'Illustrazione  per  ľlnfanzia  Štepána  Zavrela  (Medzinárodnéhofondu  ilustrácií pre  deti  Štepána  Zavrela)  pánom  Leom  Pizzolom  a  Sekretariátom  Bie-nále  ilustrácií Bratislava.  V  BIBIÁNE  sa  fond  prezentoval  po druhý raz, tentokrát výbe-rom  ilustrácií  z 23.  ročníka medzinárodnej  výstavy  ilustrácií pre  deti  Le  immagini deliafantasia  v  talianskom  Sarmede.  Na výstave  sa  predstavilo  20  účastníkov  tejto  medziná-rodnej  prehliadky. Ich diela  boli  skombinované  s  ilustráciami 10 slovenských  umelcov,ktorí  sa  tento rok  zúčastnili  na  1. bienále  ilustrácií v chorvátskom  Záhrebe  (1. HBI). Ex-pozícia obsahovala takmer  100 originálov ilustrácií. Vďaka ochote talianskych  partnerovvznikla tak zaujímavá porovnávacia  prehliadka  medzinárodnej  a domácej  tvorby.  Komi-sárkou  nevšednej výstavy, ktorá do BIBIÁNY  pritiahla aj dospelých  návštevníkov a mlá-dež,  bola  Mgr. Barbara  Brathová.  (dv)

B I B I Á N A  42  BIBIÁNA

Vytrhnuté  z  kalendária(K  nedožitej  70  Vincenta  Šikulu)

ANNA  BLAHOVÁ-ŠIKULOVÁ

Na  sviatok  sv. Petra  a Pavla  (29.  jú-na 2006) sme v rodnej  obci Vincenta Ši-kulu  v  Dubovej  odhaľovali pamätnú ta-buľu na jeho rodnom dome. Vinco sa na-rodil  v  dlhom  dubovskom  dvore,v  zadnej  časti -  táto časť domu dnes užŠikulovcom  nepatrí.  No dom s  dvoroma  „úkolom",  ako  nazývali  v  Dubovejvchod  do  ulice  krytý  bránou,  zostanenavždy  domom, odkiaľ vychádzali jehokroky  do dediny, do kláštora,  do sveta.Na  tomto  pozemku  v  zadnej  časti bolajeho dedovizeň, tu žil Vincov starý  otecz  otcovej  strany.  Rodina  schudobnelaa  synovi  Alexinovi  zostala  len  jednaizba  s komôrkou  a so šopou.  Tohtoroč-né  odhaľovanie  pamätnej  tabule  bolospojené  s  ďalšou  akciou:  s  vyhlasova-ním  druhého ročníka  súťaže o rozhlaso-vú  poviedku  o  Cenu  Vincenta Šikulu(Vincúrko 2006).

Pri  odhaľovaní  sa  obyvateľom  obceDubová  a  ďalším  účastníkom  slávnosti,Modranom i Bratislavčanom,  laureátomsúťaže  a  širokému  príbuzenstvu  priho-voril  Ľubomír  Feldek.  Na  pamätnej ta-buli  je  citát z  autora, úryvok  z  príhovo-ru,  ktorý  Vincent  Šikula  predniesol  pripodobnej  príležitosti  -  pri  odhaľova-ní  pamätnej  tabule  Jánovi  Smrekovív  Modre  (v  roku  1997)  pri  príležitostiSvetového  kongresu  básnikov.  Skrátenýcitát zo Šikulovho prejavu  znie: „Ak  mániekto Božiu  iskru,  keby  z akej  chudobyvyšiel,  ukáže  svetu, že  sila poézie  pretr-váva,  prekračuje  hranice  každodennos-ti, ba  vie byť večná."  Okrem  tohto textuje  na  tabuli  skonkrétňujúci údaj:  Rod-

ná izba Vincenta  Šikulu  (19. 10.1936  -16.6.2001). V spodnej  časti je  autogramurobený  podľa  mikrofilmu  a  malýozdobný  motív: dubová halúzka v  tvarekruhu, žalude  a  lesnícka, čo bol  Vincovobľúbený  motív z dečky  (z kanavy  zele-nej  farby),  ktorú  som  mu kedysi  vyšilav  Kryme, kam redaktori  -  spisovateliachodili  z  Gajovej  ulice, zo  svojho  nie-kdajšieho pracoviska  vydavateľstva  Slo-venský  spisovateľ  na pohár  vínka.

Za nápad  uviesť  na tabuľu  text  z au-tora,  a  nie  text  opisujúci  miesto,  ktorésa tabuľou označuje, ďakujem  Ondrejo-vi Sliackemu a za konečnú redakciu  tex-tu básnikovi  Milanovi Richterovi.

V  spomínanom  dubovskom  domeč.  183  v  prednej  časti  bývala  a  dodnesbýva  Jozefína  Hrdlovičová,  Vincova,ale  aj  naša  spoločná dlhoročná priateľ-ka; Vinco jej  do  knižky Anjel  Gabrielavpísal  venovanie:  „Jojke  Hrdlovičovej,ktorú  neraz  musím  aj  v  noci  zobudiť,aby  mi  naliala  ded  vínka,  s  vďakoua  úctou  Vincent  Šikula."

Vzadu  v  dome  sa  nachádza  „rodnáizba", v ktorej  sa  rodičom  Šikulovcom(Anne  Ludovíte,  rodenej  Slimákovej,a Alexinovi Šikulovi) narodilo jedenásťdetí.  Len  najmladšia  Margaréta,  ktorúvšetci  voláme  Grétka,  dnes  manželkamaliara,  vysokoškolského  pedagóga,profesora  Ľudovíta  Hološku, sa narodi-la  už  v  dome  na  ulici  smerom  na Fu-gelku,  ktorý  si  rodičia  postavili,  kýmbol Vinco v kláštore, a po návrate z kláš-tora  ho  doň  odviedol  brat  Alexander:„Poď, Vinco, my už bývame v novom do-

BIBIANA 43

me..." Ale  v  tomto  dome  č.  183,  stoja-com  na  hlavnej  ulici,  v  tejto  jednejmiestnosti  sa  Šikulovcom  rodili  pekné,zdravé,  životaschopné,  hudobne  nada-né,  k  láske  k  hudbe a  k  láske  k  životuvedené  deti.  Z  nich  brat  Viliam  sa  stalspisovateľom,  scenáristom, napísal  nie-koľko  knižiek,  aj  brat  Alexander vydalv  mladosti knižku Husle. Možno  sú  tie-to drobnosti nie až také zaujímavé z hľa-diska  Šikulovho  literárneho  diela,  alez  hľadiska  literárneho  miestopisu  súdôležité, pretože  ani dnešní Dubovania,dokonca ani Vincovi rovesníci, sa už ne-pamätajú,  že  jedenásť  detí  Šikulovcovvykročilo  do  sveta  práve  z  tejto  izbice,za  ktorou mali šopku a za  šopkou  vino-hrad, že práve tu uvidel Vinco nad seboudrevenú povalu - tmavé hrady. Tie hradysú  jediné  v  jeho  rodnej  izbe  zachovanédodnes, inak je celá zadná časť domu pre-stavaná  a viac  ráz zmenila majiteľa. Nodnes tu už visí tabuľa a človek, ktorý pre-chádza  autom  smerom  od  Kráľovej  naČastú alebo Červený  Kameň, keď  minieprvú  odbočku  vpravo  na  cintorín, za-krátko ju  uvidí po ľavej  strane. Tak tedatu to bolo, sem sa Vinco rád vracal, a keďnie  to, aspoň  sa  tam z auta obzeral...

V  tejto  súvislosti sa  mi  žiada  spo-menúť príhodu z Vincovho detstva, rov-nako súvisiacu s chudobou. V  dedinskejškole  mali  hrať  divadlo  a  Vinco  malv  ňom  povedať iba jednu  vetu: „Ja pôj-dem k susedom za pastiera."  Chodil po-slušne na skúšky, aj mu rodičia  na pred-stavenie  nachystali  nejaké  šaty,  ale  táveta  sa  mu  tak  nepáčila a  tak  mu  bolaproti  vôli,  že  napokon  na  predstavenieneprišiel.  Z  hrdosti!  On  predsa  nikdypred  obecenstvom  nepovie,  že  pôjdek  susedom  za  pastiera.  Nedovolila  muto vtedy ešte detská - šikulovská hrdosť.A práve táto hrdosť chudobného, no du-chovne  bohatého  človeka  mi  v  spo-

mienkach  súvisí  aj  s  niektorými gesta-mi  zo začiatkov  Šikulovej  tvorby.

Na  záložke  útlej  zelenej  knižočkyS  Rozarkou  v  rozhovore  s  vtedajším„smenárskym"  redaktorom  prózy  spi-sovateľom  Dušanom  Kuželom  na jehootázku,  čo  by  povedal  davu,  pred  kto-rým  by  stál  a  mal  by  sa  mu prihovoriť,vtedy  mladý  spisovateľ  Vincent Šikulaodpovedal: „Neviem,  asi by som sa  roz-plakal..." Hocikedy, keď chytil do rukytúto knižku (mimochodom, na obálke  jeilustrácia od A.  Hečka, dnes  autora jehonáhrobného  kameňa  v  rodnej  obci),  saza túto svoju odpoveď  hanbil. Dnes všakviem,  že  ňou chcel  vyjadriť  nesmiernuzodpovednosť  a  závažnosť  svojej  lite-rárnej  výpovede,  že  patetický  výrok  jeiba  výrazom  toho,  akú  veľkú  váhu  pri-pisoval  slovu  a ako  veľmi  si  vážil tých,ktorí  ho  vnímajú. A  vlastne  im  nevedelpovedať  nič, čím  by  ich utešil  („Prídešdo  Sološnice,  čím  sa  potešíš?").  Akopodobné gesto, len obrátené iným  sme-rom,  zdvojené,  no  takisto  sa  týkajúcejeho  prístupu k  umeniu  (ale  i jeho  po-vrchného  vnímania  u  publika)  a  váž-nosti, aká je  v jeho chápaní umenia ob-siahnutá, vyznieva posledná veta z jehoprvej  prozaickej  knižky  Na koncertochsa netlieska  („Netlieskajte,  idioti!").

Mladícke pohŕdanie  potleskom je od-vážne  i sebavedomé.  Podobných indíciíby  sme  našli na celej  ploche jeho dielaroztrúsených  viac.  (Dávnejšie  som  ichnarýchlo zhrnula v štúdii nazvanej Este-tické a  sociálne  v  diele Vincenta  Siku-lu  uverejnenej  v  Romboide  v  roku1982.)  Nejde  mi  dnes  o  nejaký  socio-grafizmus ani o zdôrazňovanie  sociolo-gického prístupu k literárnemu dielu, nočoraz  väčšmi  sa  utvrdzujem  v  tom,že  znevažovanie  slovenskej  literatúryuplynulých desaťročí  minulého storočiaznamená  do  istej  miery  aj  popieranieautorského  sociálneho cítenia,  nemoti-

BIBIANA  44  BIBIÁNA

vovaného  pritom  stranícky. Zdá  sa  mitotiž, že deliaca čiara, pokiaľ ide o chá-panie  slobody  človeka  v  slovenskejliteratúre,  nejde  ani  tak  cez  nejakéabstrakcie,  ako  práve  cez  konkrétne,

niekedy  úporné vymaňovanie sa z chu-doby,  ktoré  inak,  akosi  ľahšie,  samo-zrejmejšie prebiehalo u Vincenta Šikuluaj  vdaka  rodinnému  zázemiu  i  dedin-skému  prostrediu,  a  inak  napríklad

BIBIÁNA 45 BIBIÁNA

u  Ruda  Slobodu,  s  ktorým  mali  veľaspoločného. Darmo by  týchto dvoch au-torov niekto dnes  staval  proti sebe z ne-jakých iných aspektov ako umeleckých,ich oddeľovanie by  bolo umelé. Lebo siboli  blízki svojím pôvodom  i  počiatka-mi hudobného vzdelania, ba priam  osu-dovo  si  našli k sebe cestu  už  v  detstve.No  tak  ako  Rudo  Sloboda  nedotiaholsvoje  hudobné štúdium (na  konzervató-riu  začal  takisto ako  Vinco  študovať hruna  lesnom  rohu  u toho  istého profesora,no  štúdium  nedokončil), tak  sa  mu ťaž-ko dotvárali a upevňovali aj  iné sociálneväzby  v  jeho  spoločenskom  prostredí.Možno  aj  preto  sa  rád utiekal k Vincovia  hľadal  uňho  okrem  iného  aj potrebnúspoločenskú  oporu...  Preto  mal rád jehorodinu  aj  v  minulosti, rád  sa  uňho  zdr-žiaval,  ba  vedel  mu  napísať aj  povzbu-dzujúci  list v  súvislosti s kritickým ohla-som  recenzenta  na  novelu  Vojak.  Tietopoznámky  vyslovujem  naozaj  len  naokraj  a  stále  akosi  narýchlo, no  zdá  sami, že dnešné  módne  zdôrazňovanie  di-sidentského rozmeru Slobodovej  tvorby,dokonca jej  stavanie  proti úsiliam  inýchprozaikov,  nie  iba Šikulu, je  umelé, po-značené dobovým „porevolučným" chá-paním, a nevystihuje jeho  skutočnú ľud-skú ani spoločenskú situáciu. Potrebovalveľa  síl  a energie, aby  sa  udržal  v  staverovnovážnosti, v  ktorom  sa  vedel  veno-vať literatúre.

O  hľadaní  stavu rovnovážnosti - keďsa  veci  udržia  pohromade  samy  osebe,len pôsobením  vlastných a okolitých pri-rodzených fyzikálnych  síl -je možno po-pri inom aj Šikulova novela S Rozarkou.Dodnes  vo  mne zostal  pocit ohromenia,aký  som zažila, keď som (možno len me-siac  po Vincovej  smrti) prišla do Hamr-štýlu  so  súdnym znalcom, ktorý  mal vy-hotoviť  znalecký  posudok  a  akobynemotivovane  mi začal  názorne  ukazo-

vať, ako  sa nôž udrží zapichnutý na rohuoblého stola, naozaj  zapichnutý len kús-kom  špica. A to je  vraj  to ťažisko!  Malýbod,  v  ktorom  sa  rovnovážnosť  udrží.(Názov Vincovej poviedky  Ťažisko sa mivždy  zdal záhadný.)

Podkladom  novely  S  Rozarkou  bolpodľa Vincovho rozprávania krátky roz-hovor  s  istou ženičkou  na  autobusovejzastávke,  ktorá  sa  posťažovala,  že  jejdcérka,  už  dospievajúca,  nechce  samaspávať a celá rodina má s tým starosti...Tento elementárny zážitok  z rozhovoru,predstavujúci  pre  rodinu  neriešiteľnýproblém,  sa  mu  zdal  vo  svojej  neucho-piteľnosti  a  nevystihnutelnosti  natoľkozaujímavý,  že  ho  vedel  rozviesť  v  na-oko bezdejovej  novielke. Vlastne  sa housiloval  uchopiť  v jeho jemnosti a  zlo-žitosti  práve  bez  deja.  A  rozviedol  hocelým  spektrom  svojho  duchovnéhosveta-jeho základnými zložkami je  ľu-dová  slovesnosť (ako  naukladaná múd-rosť  i  poézia  vekov),  ale  i  kresťanskécítenie  či  v  počiatkoch  jeho  tvorby  as-poň  naznačená  kresťanská  symbolika(kým  kohút  tri  razy  zakikiríka...).  VeďOndrejko  a  Rozarka  sa  spolu  prebíjajú„svetom"  ako  Anička  a  Janíčko  v  slo-venskej  rozprávke.  No  základnýmspôsobom  tohto uchopenia je  rozpráva-nie,  stáva  sa  z  neho  základný  spôsobprekonávania  ťažkostí,  sebazáchovnýindividuálny  úkon  i  výkon. Celé  spek-trum  nanajvýš  zložitej  a závažnej  prob-lematiky  je  také  široké,  že  ho  možnovystihnúť  len  v  bodoch,  len  v  názna-koch, nie uceleným  príbehom  s pevnoudejovou  kostrou. A ide práve o hľadanietoho jedného  bodu, ťažiska, kde  sa veciudržia v  rovnováhe vlastnou silou. Jed-ným  zo spôsobov jeho uchopenia je te-da arzenál, skutočne bohatá výzbroj  slo-venskej  ľudovej  rozprávky  a  náznakykresťanskej  symboliky. Výsledný tvar jevlastne  báseň, možno  by  sme  u nás po-

46

vedali báseň v próze,  keby  Roland Bar-thes  nezaviedol  na  podobné  útvary po-jem  récit. Jeho récit má blízko k nášmurecitálu,  v  ktorom  naplno zaznie  práveindividuálny  výkon  jednotlivca,  ktorýsilou  svojho prejavu,  silou  slova  prelo-mí  začarovaný  kruh.  V  Rozarke  totižnejde  o  nejaký  psychiatrický  problém,ako sa to autorovi vyčítalo už v čase na-písania dielka  (znižovanie sa na úroveňpsychicky  chorého človeka),  ale  pripo-mína  sa  to  i  dnes,  možno  iba  z  inéhozorného  uhla.  Pojmami  z  oblasti  psy-chológie  či  psychiatrie  problematikuRozarky  nemožno  vystihnúť, skôr  trebaprejsť k pojmom z hudobnej terminoló-gie,  lebo  hudba má k  poézii  najbližšie.V tejto súvislosti  sa mi zdá dôležitý mo-tív  kolísania guľôčky  na rolete -  zastu-puje jemné pohyby a jemné posuny  „ve-cí a vecičiek  sveta".

Vinco bol istý čas organistom v Ivan-ke  pri  Bratislave.  Odtiaľto  sú  viacerémotívy  jeho  novely  Liesky,  ba  novelavychádza  práve  z  tohto jeho životnéhoúseku, keď si začal uvedomovať svoj so-ciálny  a pocitový  svet.  (A do  tohto po-ciťovania a vyčírovania vnímania  svetamu  akosi  organicky  zapadá  aj  vzťahs  Rudom Slobodom.)  V  Ivanke pri  kos-tole  stojí  v  parku  socha  svätej  Rozálie,patrónky  moru,  a  v  tamojšom  kostolebol Vinco ako študent konzervatória or-ganistom.  Napísal  vtedy  aj  Hymnuk  svätej  Rozálii.  („ Ticho  šumí  a  spria-da  dumy  /  v  krajine  diaľnej  hustý  les,/z jaskyne  skalnej  svätice slávnej  mod-litba stúpa  do nebies. // Ó panna svätá,do  neba  vzatá,  ó,  Rozália,  chráň  nás,chráň,  vždy  keď mor  zúri, pekla  pazúryskrz  teba nech odvráti  Pán.  //  Nechalaplesy  a  tiché  lesy,  nahradili  jej  pyšnýdvor, namiesto hudby sladko ti húdli ne-beské zbory anjelov.  Ó, Panna svätá, doneba  vzatá,  ó,  Rozália,  chráň  nás,

chráň....").  Pieseň  mala  valčíkový  ryt-mus a velmi sa páčila prekladateľke Per-le Bžochovej,  tá ho vždy  prosila:  „Vin-co, prosím  ťa, tie  pekla  pazúry..."

Podľa môjho vedomia koncept väčši-ny  Šikulových  diel  spočíval  v  60.  ro-koch. Začínal ako básnik, no rukopis pr-vej  básnickej  zbierky  (nepodarilo sa  mizistiť jej  názov) mu z vydavateľstva  Sme-na  po  zápornom  posudku  Vojtecha Mi-hálika vrátili (je  tam  vraj  veľa  nábožen-ských  motívov).  Veľa  básničiek  všakpoužil  v  neskorších  básnických  zbier-kach. V  tomto období  si urobil poznám-ky  na väčšinu svojich  poviedok  a  romá-nov. Výnimkou je  román Matej  (vznikolz motívov  scenára,  objednaného  pôvod-ne  do  Slovenskej  televízie,  dramaturgM. Pôbiš)  a  s ním  súvisiaci  nedokonče-ný  román  o  Ľudovítovi  Štúrovi  (s  pra-covným  názvom Nad Moravou  drevenýmost).  Spod  tohto konštatovania  možnovyňať pár neskorších próz napísaných nazáklade  listov čitateľov (Sandrik Antiko-ro  a  niektoré  detské  prózy  s  tematikouz  minulosti) i  blatnickú  novelu  PoštárProkša. A poslednou výnimkou je  románo biskupovi  Gojdičovi, ktorý vyšiel  krát-ko  po  autorovej  smrti  (ešte  pred  blaho-rečením  Pavla  Gojdiča -  pápež  Ján  Pa-vol II. ho blahorečil 4. októbra 2002) podnázvom  Udri  pastiera.

Do obdobia,  keď  sa  utvárali jeho du-chovné názory, keď  sa doslova utváralikontúry  Šikulovho básnického a  proza-ického sveta (teda aj názory na umenie),patrí neodmysliteľne aj Rudolf Slobodas celým jeho zázemím  a patrí aj  Rozar-ka  so  všetkým,  čo  možno  do  duchov-ného sveta  zahrnúť. Ide o poéziu  a tá  jevečná  sama  osebe,  ako  to  v  krátkomúryvku  tvrdí  autor, ktorý  ľudský  talentnazval  božou  iskrou.  Lebo  len  týmtoprežiarením  obdarovaný  človek  vie  vi-dieť jemné  veci života.

47 BIBIÁNA

|—  Keď som bol  malý  chlapec,  rástlo so  mnou v  dedine  ve-Z ^  selé dievča, ktoré sa volalo Erika. Bolo odo mňa o niečo star-LU  _J  šie a veľmi malo rado kvety.  Spomedzi  všetkých kvetov  naj-O ^  radšej  malo  Tálie.Z  ^C  Aby bolo ľalií viac, Erika každý rok vyberala cibuľky a po-^  >(/)  tom ich presádzala.  Neraz aj medzi  zeleninu. Zavše  vyhúkla

ľalia aj  tam, kde by  to človek  najmenej  očakával. Aj  ja  somjej  neraz  pomáhal  presádzať.  Pravdaže,  aj  iné  kvety,  Erikavšak  mala najradšej  ľalie.

Ľalie  kvitnú u nás  až  v  druhej  polovici  júna.  Už  predtýmkvitne veľa iných lúčnych i záhradných kvetov.  Ešte pred Me-dardom je  sviatok Božieho  tela, ktorý  uctievajú  kresťania tak,že  postavia  poľné oltáre  a  dievčence  naznášajú  z  lúk, lesova  záhradiek  kvetín  a  kvetín,  nazbierajú, naznášajú  lupeňova vôní  ku  všetkým  kostolným  i poľným oltárom, aby  nazna-čili Bohu, no aby  si aj sami  uvedomili, aká pekná je  zem, akopekne  každý  rok  kvitne  a  vonia. Aká  je  to radosť  pre  diev-čence, keď  sa  môžu rozbehnúť na  lúky  a  do  lesov, nazbieraťdo košíčkov z tej krásy  i vône,  nabrať za hrsť lupeňov  k  úctea chvále  Božieho tela, ktorého prítomnosť sa prejavuje i v bo-hatstve,  i pestrosti prírody,  aj  vo  vôni kvetiniek a  kvietkov.

Na  sviatok  Božieho  Tela  sa  tešila  aj  Erika,  hoci  bola  ži-dovka.  Keď už sama  mala dosť kvietkov,  pomáhala  aj  inýmdievčencom  zbierať do košická,  aby  bol  v  našej ďedine pek-ný sviatok, aby voňala  celá  dedina  a najmä cesta  od oltárak oltáru, aby  bolo všade  cítiť starostlivosť Božiu, no i  ľudskúruku,  ktorá  ošetruje  záhradku,  aby  do  ľudských  sŕdc  i  dušíprenikla  nie iba krása, vôňa, ale i múdrosť,  radosť  a vzneše-nosť Božieho  diela.

Ľalie  však  kvitli až  neskôr,  kvitli  až po Medardovi. Koľ-kokrát  sme  ani nevedeli,  čo  s  nimi. Lebo  ľalie,  keď  sa  o nečo len trochu staráte, začnú sa vám aj samy množiť. Keď kvit-li  roznášali  a rozdávali  sme  ich, najmä ja  som rád  roznášala  rozdával.  Erika  ich pestovala,  starala  sa  o  ne viac  než  jaa mne sa  už potom  ľahko roznášalo.  Zaniesli  sme  z nich dokostola,  nosili sme ich k božím mukám a malým  kaplnkám,na rôzne  miesta, kde  sa  stalo  nešťastie. Lebo v čase  kvetov,aj  v  čase  ľalií, býva  dosť  ľalií  v  kostoloch,  ba  aj  v  úradoch,koľkokrát aj  v  takých  kanceláriách, ktoré  si  ľalie možno  aninezaslúžia. Neraz  sme  zaniesli ľalie  aj  do cintorína, na hro-by, ktoré  vyzerali,  že  sa  o ne nik  nestará.

48 BIBIÁNA

Lenže  aj  tam oďrazu kvitli  ľalie,  ba  neraz kvitli skôr  ako  |—tie naše v záhrade. Erika ma neraz vykrstila: „Ty lump! A to-  Z  <Cto  kto  tu  sadil?  Sem  som  ti kázala?  Nevravela  som  ti, kde  LU  -Jmá kvitnúť ľalia, ak má hrob pekne vyzerať? V jeseni musíš  O 3všetko  napraviť."  Z  j.

Nenapravil  som nič. Jedného dňa ktosi  pribehol do viníc  ^  >(/)a  všetkým  oznamoval:  „Židov  prekrsťujú!"

Hneď  všetko  bežalo  ďo ďediny. Aj ja. A rovno ku  kostolu.Z  kostola  vyšla  Erika  so  svojimi  roďičmi  i  so súroďenca-

mi, so všetkými  príbuznými. Zdali  sa mi smutní. Najmä Eri-ka.  Veď  aj  mňa  keďysi  dali  rodičia pokrstiť, a  nie  som  z  to-ho smutný. A do kostola chodievam nie iba v nedeľu, ale i  vovšedný  deň, neraz  tam šla so mnou i Erika, veď sme tam spo-lu nosili ľalie a vždy  sme bývali  veselí,  boli sme radi, že tammáme  čo zaniesť.

Dospelí  si  medzi  sebou  šepkali,  že  Grossovci  boli  pretov  kostole,  lebo  ich chce farár Viliam Hoťka zachrániť.

Chcel  som sa o tom s Erikou pozhovárať, no nedajbože  sas  ňou stretnúť. Začala  sa mi vyhýbať. A ja  som si myslel,  žeto asi preto,  lebo je  teraz zbožnejšia než ja  a nechce sa už somnou  stretávať.  Lebo mne aj  v  kostole  hocikeďy  trčali  rož-ky, neraz  ma musel kostolník vyšticovať. A pán farár Hoťka,keď  dával  pri  spovedi  pokutu, iným chlapcom  vymeral  lenOtčenáš  a  Zdravas,  mne  však  vždy  najmenej  tri  Otčenášea tri Zdravasy...  No to iba preto,  lebo som  nikdy nič  nezata-jil.  Veď  som  sa  koľkokrát  spoveďal  aj z takých  vecí,  že  somErike  zjedol  lekvárovú  buchtu... Je tam toho! Však  som  jejpomáhal  presádzať  Tálie! A zrazu  sú z toho tri Otčenáše  a triZdravasy,  ba  keď  som  prezraďil, že  sa  to  s  tými  buchtamiopakuje,  a pridal  sa mi i ďalší hriech, hneď bolo aj desať Ot-čenášov.

Teraz  sa  mi však  Erika  vyhýbala.  Nechcelo  sa mi veriť,že  by  bol  príčinou  ten  krst.  Veď  aj  mňa  keďysi  pokrstiliv  tom istom kostole.  Naliali mi trochu vody  na hlavu, hneďma bol plný kostol, tak som sa rozvrieskal,  vraj raďšej rých-lo  so  mnou z kostola  utekali. Teraz  ma mrzelo,  že  som ta-ký  zlý!  Veď  ani  tú  Eriku  nikďe  neviďím... Žeby  jej  pán  fa-rár  Hoťka  zakázal  stretávať  sa  so  mnou?  Ľudia  predsapovedali,  že pán farár chce Eriku zachrániť! Hádam len  niepredo  mnou?  Pre mňa by  to  veru  nebolo  dobre!  A  nie  ibapreto,  že  sa mi u nich sem-tam voľačo ujde! Však  mne  sta-

BIBIÁNA 49

J—  čí, že k  nim môžem kedykoľvek  prísť a motať sa  v  ich  dvo-Z  ^  re a záhradke,  alebo sa dívať, ako  Erika krhlou alebo  dera-LU  —J  vým  hrnčekom  polieva  navečer  ulicu, ktorú  predtým  sta-O  IĎ  rostlivo pozametala.

jfc  Asi  ma už nemá rada!  Stále majú  zamknutú bránu. Naze->  >(/)  ral som k nim cez plot -záhrade všetka česť, záhrada je v po-

riadku, no ľalie! Radšej  nič nepovedať! Ale  rozhodol  som sa,že jej  to predsa  len musím povedať -  zas treba  s  nimi  niečorobiť, veď  by  som jej  mohol i pomôcť. Ba aby  som sa jej  za-vd'ačil, chcel  som jej  navrhnúť,  že  keď  navečer  polieva  de-ravým hrnčekom  ulicu, mohla by  si vziať radšej  deravý  kas-trólik alebo  hrniec, no širší,  s dvoma  dierkami. Ak je  len najednom  mieste  deravý,  druhú dierku by som jej  prerazil klin-čom, a keby  potom pred  domom polievala,  kreslila  by  vždydvojornament.  Ornament  krhlou  nie je  taký  pekný,  každýhneď  vidí, že sa bolo  treba  s ním ponáhľať, no pri  dvojorna-mente vidieť, že máš čas na dve  dierky  a potom  môžeš  pek-ne kresliť...

Ale už som sa k tomu nedostal ! Lebo ktosi pribehol do vi-níc a oznamoval,  vraj  židov  berú!

Hneď sa to rozkričalo  po všetkých vŕškoch  a ľudia  pozbie-hali z viníc, no už zase neskoro.  Lebo kým  boli  ľudia vo vi-niciach,  prišli  uniformovaní  chlapi  z  okresného  mesta,  za-búchali  na bránu a celú  Erikinu rodinu naložili  na nákladnéauto-  Keď  som tam pribehol, auto sa už pohlo a ja  som vi-del  iba  plačúcich  ľudí  a  vzďaľujúcu  sa  Eriku,  ako  mi  kývarukou, zdalo  sa mi, že i čosi kričí,  možno mi chcela  dačo po-vedať... Ako je  už ďaleko!

Nežiada  sa mi kaziť  rozprávku  ani dĺžiť reči. No v  Dubo-vej  pri  Modre,  v  dubovskom  cintoríne je  náhrobný  kameňa na ňom fotografia  dievčatka,  ktoré bolo  staršie odo  mňa,nie však  oveľa.  Kedysi  som mu pomáhal v jeseni  rozsádzať

Lenže  to dievčatko tam nie je  pochované.  Má tam len ob-rázok. Možno je  pochované v Poľsku. No keď prídem ďo du-bovského  cintorína  a  hľadám  svojich  rodičov, keď  hľadámi  svoje  detstvo, zablúdim aj  k jej  hrobu.

A vše  sa čudujem,  koľko je  u nás kvetov! Aj  ľalií. A nieiba v záhradkách a predzáhradkách, ale i v cintoríne. Dodnesv Dubovej  rastú a každý  rok kvitnú,  rastú a kvitnú ľalie  štr-násťročnej  Eriky  Grossovej...

BIBIÁNA  50  BIBIÁNA

Aj  spisovateľ je  len  človekPeter  Karpinský  o besedách

V  období,  keď  všetci  plačú  nad tým,že  deti  už  nemajú  záujem  o  literatúrua  knihám hrozí  zánik,  sa  často  zabúdana  to,  že  účinnou  obrannou  proti  tejtopandémii je  jednoduchá  propagácia  čí-tania  kníh. Nemám  na  mysli televíznureklamu, hoci  ani tá by  občas nezaško-dila, ale bežné,  „organizované"  stretnu-tie čitateľa s umeleckým slovom,  s kni-hou  či jej  autorom.

Podľa  môjho  názoru  by  takéto  re-klamné  „čítačky"  mali  v  prvom  radeorganizovať samotné vydavateľstvá  (as-poň  tak je  to bežné  v zahraničí), no žiaľna  Slovensku,  snáď  z  nedostatku peňa-zí alebo záujmu, to nieje zvykom. Z to-ho  dôvodu  sa  všetka  zodpovednosť  zašírenie dobrej  mienky o knihách prená-ša  na plecia  knihovníkov a  učiteľov li-teratúry,  ktorí  sa  tejto nevďačnej úlohyzhosťujú  viac-menej  úspešne.

Počas  predchádzajúcich  rokov  somabsolvoval  niekoľko  desiatok  besied,väčšinou  veľmi  zaujímavých a inšpira-tívnych, no niekoľko z  nich  bolo  aj ne-vydarených  a, žiaľ, práve  tie sa človekunajviac  zahniezdia  v  pamäti.

Častým kameňom úrazu stretnutí de-tí  so  spisovateľmi  nebýva,  ako  by  samohlo na prvý pohľad zdať, detské  pub-likum,  ale  samotní organizátori.  Podľamojich  skúseností  sa  ich  vzťah  k  auto-rovi  pohybuje na  línii  od  úplného nad-šenia  až po  úplnú  ignoráciu.

Hneď na úvod uvažovania o besedáchso  spisovateľmi  musím  zdôrazniť, že  ajspisovateľ je  len človek, a tak ho určitepoteší, keď  si organizátor  dopredu  jehoknihu  prečíta  a  nepovie  mu  hneď  vo

dverách: „Ja som to síce nestihla, ale de-ti  sa  do  toho  iste pozreli."  Pozitívnymsignálom  nebýva ani  to, keď  si  organi-zátori nemôžu spomenúť, čo ste to vlast-ne napísali. Pripadne vôbec  netušia,  ktoste -  čo ste, a preto vás radšej  veľkory-so  ponúknu:  „Nemohli  by  ste  deťomo sebe niečo povedať sám?" V  takomtoprípade musí ísť skromnosť bokom  a vyste nútený  vymenovať,  čo ste vytvorili,aké  ceny  ste  dostali  a  prečo  ste  semvlastne  prišli.

Nebýva na škodu, ak si knihu, o kto-rej sa má besedovať,  vopred  prečítajú ajdeti.  Nielen  preto,  aby  mal  spisovateľpocit,  že  tu  nie je  zbytočne,  a  aby  sauspokojila jeho  márnomyseľnosť, že hovšetci  poznajú,  ale hlavne preto, aby  sasplnilo  základné  poslanie  takéhotostretnutia  -  priblížiť  literatúru  deťoma deti  literatúre.

Zaujímavým problémom, ktorý sa pribesedách  so  spisovateľmi  často  vysky-tuje, je  plánovanie akcie.  Nevedno  pre-čo, či je  na vine Mesiac knihy, alebo ináprírodná  anomália,  sa  väčšina  organi-zátorov  snaží  natlačiť  všetky  svoje  po-dujatia do tretieho mesiaca  v roku a naj-lepšie v stredu o deviatej predpoludním.Pričom  vôbec  neberú  ohľad  na  to,  že,ako som už spomínal, spisovateľ  je  tiežlen  človek  a ako väčšina  ľudí je  niekdezamestnaný.  Z  toho  dôvodu  mu  tentočas  veľmi  nevyhovuje,  ale  ak  nechcesklamať detských čitateľov, ide besedo-vať na úkor  svojej  dovolenky.

Scenár  akcie býva  tiež neuralgickýmbodom  niektorých  besied.  Ako  somz  doterajšieho  pozorovania  zistil,  sys-

51

ĽUBOMÍR  KELLENBERGER  / Ľ. Feldek:  Na motýlích  krídlach

tém „veď to nejako dopadne" sa len má-lokedy  osvedčil. Stretnutie bolo rozpa-čité, deti  sa  nudili a pozvaný  autor ne-tušil,  čo  má  robiť.  Naopak,  celkomdobre  vyšli  podujatia,  ktoré  mali  orga-nizátori pripravené a nespoliehali  sa ibana  komunikačné zdatnosti  samotnéhospisovateľa. Ako vhodné psychologickéosvieženie  všetkých  účastníkov besedyvždy  zapôsobilo jej  krátke  prerušenie,napríklad  scénkou,  pesničkou,  recitá-ciou  alebo  čítaním z knihy, o ktorej  sacelý  čas  rozpráva.  (Zažil  som dokoncaaj  pokus o muzikál a bol  to pre mňa mi-lý  a nezabudnuteľný  zážitok.)

Počas prípravy scenára podujatia tre-ba myslieť aj na to, že ústrednou posta-vou  celej  besedy  nemusí byť vždy  ibaspisovateľ, ale tiež jej  moderátor. On jepredsa  ten, kto  riadi, udáva  tón, tempoa rytmus celému stretnutiu. Z vlastnýchskúseností  môžem dosvedčiť, že  dobrýmoderátor  často  pomôže  spisovateľovivybŕdnuť  zo  zložitej  situácie. Spisova-teľ je  iba človek  a nie vždy  dokáže od-

povedať na všetky všetečné otázky. (Na-posledy  som sa do podobnej kompliko-vanej  pozície dostal,  ked  ma deti  zača-li  zasypávať  otázkami,  či  postavičkaz mojej knihy chodí do kostola a či bo-la na prvom  svätom prijímaní, prípadneči  miništruje. Priznám  sa,  nikdy  predtým som o podobných dimenziách svo-jej  literárnej  postavy  nepremýšľal  a ne-tušil  som,  čo  mám  na  to  povedať.  Ažmoderátorka  mi  pomohla,  ked  mi  po-šepkala,  že  deti  sa  práve  pripravujú naprvé  sväté  prijímanie, a tak  sa  ich  svettočí  hlavne okolo tohto problému.)

V  slušnej  spoločnosti  sa  vraj  nepatrírozprávať o peniazoch, no nemožno obísťani túto tému, pretože aj beseda je  istýmdruhom vykonanej práce, a preto si za ňuspisovateľ  zaslúži  nejakú  odmenu.  Jepredsa  tiež len človek  a potrebuje z nie-čoho  žiť. Teraz  trochu  preháňam, z  be-sied totiž človek nezbohatne a verím, žemnohí autori radi prídu do knižníc a škôlčosi  porozprávať  aj  zadarmo,  no  aspoňcestovné by  sa  im preplatiť mohlo.

BIBIÁNA 52

Hoci  som  už  niekoľkokrát  apelovalna ľudskú  podstatu  spisovateľa, urobímto  opäť,  pretože  spisovateľ  nie je  stroja  počas  hodinu  trvajúcej  besedy  by  simožno  rád ovlažil  hrdlo dúškom  vody.Prípadne,  by  si  po  ceste  cez  polovicuSlovenska dal aspoň obligátnu šálku ká-vy. Zažil  som však aj  strašidelnejší prí-pad,  keď  delegáciu  autorov  nielenženikto neponúkol  ani pohárom  vody,  alevrátnička ich pri vstupe do školy  zasta-vila  so  slovami:  „Musíte  počkať,  lebopani  riaditeľka  má  hodinu."  Čo  malichudáci  spisovatelia  robiť, ako čakať nachodbe, kým  sa ich po skončení  hodinyniekto  ujme.

Na druhej strane  za každým  neúspe-chom besedy  sa nemusia skrývať len or-ganizátori,  ale  aj  samotní  spisovatelia.Nie každý, kto píše, je  zároveň  obdare-ný  schopnosťou  komunikovať.  Zažilsom podujatia, ktoré  sa práve  vinou au-tora z priateľského stretnutia zmenili nadidaktické  a  mravokárne  monologickévystúpenie despotického jedinca.  (Tu si

treba  uvedomiť, že  deti  nie  sú literárnikritici a zaujíma ich všetko,  dokonca ajto, koľko  má spisovateľ  rokov, aká  far-ba  sa  mu  páči  alebo  aké  zvieratko  bychcel  doma  chovať.) Niekedy  sa vďakaneschopnosti  rečníka  z  besied  stávanudné  a  neprínosné  posedenie,  počasktorého  všetci  prítomní  rátajú  minútya  dúfajú,  že  sa  ich  utrpenie  čoskoroskončí. Ale čo už, ved1 spisovateľ je  tiežlen  človek, hoci  v  tomto prípade  to  nieje  ospravedlnením,  pretože nie deti  pri-šli na besedu kvôli spisovateľovi, ale ontam prišiel  kvôli  nim!

Aby  som však  nevyťahoval len nega-tívne príklady. Mám aj veľmi dobré  skú-senosti z mnohých knižníc a škôl  (Koši-ce, Michalovce, Prešov, Poprad, Vranovnad Topľou a pod.), a keď toto píšem, hry-zie ma svedomie, že som ublížil všetkýmtým svedomitým  a obetavým, ktorí aj zamálo peňazí dokážu urobiť veľa muziky,vytvoriť  zaujímavú  a  pútavú  besedua  pritiahnuť tak deti  späť ku  knihám. Zato im patrí moja obrovská  vdaka.

Hľadanie  duše  krajinyČeský  „filozof  krajiny" Václav Cílek napísal: „Krajina je jedno z kľúčových  slov

tejto  doby. V  prírodných  vedách  nahradilo  pojem  ekosystém  a  v  humanitných  dis-ciplínách  sa  stalo tak trocha povzdychom nad svetom, ktorý strácame..." Interaktív-na  výstava  KRAJINOHRA  2  mala  v  BIBIÁNE vernisáž 7.  septembra 2006. Kon-cepčne nadväzuje na rovnomennú výstavu, ktorú BIBIÁNA prezentovala pred dvomirokmi. Jej  autori ju  poňali  ako hravý  experiment, preto k  vytvoreniu  expozície bolaprizvaná  aj  projektová skupina  SCHOLA LUDUS, ktorá pracuje  v  Centre pre pod-poru  výchovy k vede a rozvoju celoživotného neformálneho vzdelávania na Fakul-te matematiky,  fyziky  a  informatiky  UK v  Bratislave. Ideovým východiskom výsta-vy  sa  stali  niektoré  umelecké  prístupy,  s  ktorými  pracuje  konceptuálne umenie,predovšetkým  land art. Dôležitú úlohu v dielach umelcov tohto smeru  zohrávajú  rôz-ne prírodné javy,  ako napr. vznik a zánik, opakujúce sa prírodné rytmy, plynutie ča-su.  Súčasťou  výstavy  sú  vedecké  hračky,  akési „krajinostroje",  ktoré  poskytujú  de-ťom možnosť porozumieť tomu,  ako  sa  krajina  utvára  a  akú  úlohu  v  tom  zohrávajúprírodné zákonitosti. Básnické citácie, fotoreprodukcie  umeleckých  diel land artu  súzas  sprievodcami pri  hľadaní  „duše"  krajiny.

Výstava  Krajinohra  2 bude otvorená do 20. januára 2007.  (uv)

BIBIÁNA 53 BIBIÁNA

R E Č  E  N  Z  l  ETONY JOHNSTON

Harmonika

Bratislava,  Slovenské  pedagogické  nakladateľ-stvo-Mladé  letá 2006.  II.  Ron  Mazellan,  nestr.

Príbeh  poľského  židovského  chlapca  sazačína  idylicky -  spomienkou na rodinu, kto-rá napriek  sociálnemu  hcndikepu  dokáže žiťharmonicky.  Idylu  znásobia  ešte  tóny  Schu-bcrtovej  hudby, ktorá  zo  susedovho  gramo-fónu  preniká  do  chlapcovho  bytu.  Po  prvýraz v živote chlapec  pocíti krásu.  Odvtedy  jeposadnutý  túžbou  po  klavíri.  Chce  na ňomhrať Schuberta, musí sa  však  uspokojiť s úst-nou  harmonikou.  Idyla  pokračuje  ďalej.Chlapec  sa  na harmonike naučí hrať, dokon-ca  tak,  že  neraz  roztancuje  rodičov.  Svet,v  ktorom  žije,  mu  pripadá  ako  sen.  Až  jed-ného dňa  vtrhnú doň nacisti a rozbijú ho. Idy-la  sa  skončila,  začína  sa  apokalypsa  kon-centračného  tábora.  Raz  v  noci  sa  chlapecstrhne zo  spánku. Inštinktívne vycíti, že  v túchvíľu  mu  umierajú  rodičia a v  bezmedznomzúfalstve  začne  hrať  Schuberta.  Dozvie  sao  tom  veliteľ  tábora.  A  keďže  miluje  Schu-bertovu  hudbu, večer čo večer mu židovskéchlapča uspokojuje  jeho  záľubu.  Chlapcovinejde  do  hlavy,  ako  ľudská  beštia,  ktorádennodenne zabíja  bezbranných  ľudí,  môžemať  zmysel  pre krásu.  Hrá však, hoci  s po-citom  viny, lebo kým  ostatní väzni umierajúod  hladu,  on  za  svoju  hru  dostáva  kúsokchleba.  Pocit  viny sa  postupne mení  na se-banenávisť  až  do  chvíle, kým  sa  nedozvie,že pri jeho hre, ktorá  z  veliteľovej  izby  pre-niká do celého tábora, ostatní väzni  pookrie-vajú  a na okamih  sa ako vtáky  vznášajú nadostatnaté  drôty.

Na záver  treba dodať, že chlapcov  príbehsa  skončí  šťastne. Apokalypsu prežije. A  va-ri  ešte  to, že  prerozprávaný  obsah je  vlastnecelou knihou. Tony Johnston, podľa  vydava-teľskej  poznámky  americká  autorka vyše stokníh pre deti, jednu  epizódu holokaustu  jed-noducho premietla do podoby  tzv. bilderbu-chu,  obrázkovej  knižky, v  ktorej zastúpenietextu  je  minimálne. Navyše  text ako  v  kaž-dej  knihe  tohto žánru  má  informačnú  výpo-vednú  hodnotu, nie je  citovo stimulujúci. Jeto skôr  námet než suverénna beletria. To isté

platí  aj  o  ilustráciách,  ktoré  zas  viac  pripo-mínajú  kulisy  amerického  westernu  nežumeleckú  knižnú ilustráciu. Napriek tomu  simyslím,  že  deti  by  aj  takúto knižku  o  holo-kauste  poznať  mali.  Aspoň  dovtedy,  kým  sak  nim  nedostane  umeleckejšia.  V  každomprípade  však  obdivujem,  s  akou  noblesousa  za  prítomnosti  amerického  veľvyslancav  Slovenskej  republike  uskutočnila  jej  pre-zentácia bratislavským a prostredníctvom te-levíznych  kamier  vlastne  všetkým  sloven-ským  deťom.  Len  mi  je  ľúto,  že  keď  predpiatimi  rokmi  vyšla  kniha  oscarového  auto-ra Ladislava Grosmana o slovenskom  židov-skom  chlapcovi  v  čase  holokaustu  Z  peklašťastie, kniha výnimočnej umeleckej  hodno-ty, v elektronických médiách po nej neštekolani pes. A o tom, že by sa o nej, či vôbec o ne-jakej  slovenskej  knihe,  zmienil  náš  spolo-čenský  reprezentant,  o  tom nemôže  byť  anireči. Možno  i preto mi teraz prichádza  na umkacírska  myšlienka.  Čo  tak  požiadať  JehoExelenciu  veľvyslanca  USA  na  Slovensku,aby  pole svojej  pôsobnosti  rozšíril o účasť naprezentáciách slovenských  kníh. To by  sa asiinformácie  o  nich  valili  ešte  aj  zo  zapnutejžehličky!

ONDREJ  SLIACKY

PETER  GLOCKO

Rozprávkar a rozprávnica

Bratislava,  Perfekt  2006.  II.  Barbora  Glocková,historické  komentáre  Vladimír  Michalička,  Du-šan  Škvarna, Viera Gašparíková. 87  s.

Vo  vydavateľstve  Perfekt  vznikla  edíciaNevšedné  životné príbehy, ktorá mladým či-tateľom, ale aj dospelým  približuje osudy ľu-dí,  ktorí  sa  spolupodieľali  na  vytváraní  cha-rakteristického  obrazu  Slovenska  a  jehonezameniteľného koloritu.  V  tejto  edícii  vy-šla  v  roku  2002  Alžbeta  Báthoryová,  paniz  Čachtíc,  ktorej  autorom je  Peter  Kováčika  historička  Tunde  Lengyelová,  a  v  roku2004  Juraj  Jánošík,  rozprávanie  o  zbojníc-kom  kapitánovi  autorky  Zuzany  Križkoveja historičky  Margaréty  Horváthovej.

BIBIÁNA  54  BIBIÁNA

V  roku  2006  do  tejto  edície  pribudol  ži-votný  príbeh nášho  najväčšieho  rozprávkaraPavla  Emanuela  Dobšinského  Rozprávkara rozprávnica.  Nie náhodou stojí  za týmto li-terárnym  počinom  spisovatel  Peter  Glocko,ktorý  spolu s  Dobšinským  bez ohľadu na ča-sovú  vzdialenosť  absorbuje  ten  istý  vzducha  čerpá  inšpiráciu zo  spoločnej  krajiny.  Zosvojho tvorivého hniezda v Muráni to má tak-mer  „na  dohľad"  do  Dobšinského  rodiskav  Slavošovciach,  do jeho  domovského  Sir-ku, dôverne  pozná Revúcu, Rožňavu i Drien-čany, doslova  kráča  v jeho roztratených  sto-pách. Bytostný vzťah k  Dobšinskému a jehorozprávke  preukázal  Glocko aj  ako  spisova-teľ -  fundovaným a literárne bohatým autor-ským  podaním  tretieho  zväzku  Dobšinské-ho  rozprávok  a  výberu  jeho  rozprávoks  duchovnou tematikou  Nebeská  sláva.  By-tostná spriaznenosť s Dobšinským je  symbo-licky  vyjadrená  aj  v doslove k Nebeskej  slá-ve vo fiktívnom nočnom dialógu s pútnikomDobšinským za daždivej  búrkovej  noci v zrú-caninách  muránskeho  hradu.

„Dobšinského  pokladám  za  svojho  sú-časníka,  pretože  by  mu  určite  nebol  cudzíani  dnešný  svet.  Podľa  jeho  slov  rozprávkysú jasným svetlom, cez ktoré môžeš  nazrieťdo  tajnej  budúcnosti sveta,  sú  minulosťou,prítomnosťou  i budúcnosťou nášho ľudu, ľudv  nich žije,  tvorí  a jestvuje  so svojou  čistou,dobroprajnou  a  pravosúdnou,  spravodlivoumysľou, s citom  a poetickým  srdcom,  nada-ný  bohatou obrazotvornosťou."  (Peter  Gloc-ko:  doslov  k  III.  zv.  Slovenských  rozprá-vok)

Životný  príbeh  Pavla  Dobšinského,  kto-rému  Peter  Glocko  prepožičal  rozprávaniev prvej  osobe, je  osobnou  spoveďou  tvorivé-ho, životom  skúšaného človeka,  ktorý muselviac  ako  iný  dokazovať  svoju plnohodnotnúľudskú  a  profesionálnu identitu. Rámec toh-to rozprávania  je  dialogizovaný  vstupmi je-ho  oddanej  manželky  a  rozprávnice  Adely.Ona  pobáda  svojho  Pavla  Emanuela  k  cito-vo  hlbšej,  spontánnejšej  výpovedi,  ktorá  bybudúcim pokoleniam  zanechala  viacrozmer-ný  obraz  človeka,  ktorého  necharakterizujelen  veľkolepé  rozprávkové  dedičstvo,  ale  ajtrýznivé  pochybnosti,  skepsa  a  dramatic-ké zápasy, všetko, čo  ho  ľudsky  formovaloa spoluvytváralo.

Glockovo  rozprávanie  je  rozdelené  dopiatich  obrazov.  V  prvej  kapitolke  kladiedôraz  na  malebný  obraz  Dobšinského  det-stva,  ktoré  poznačili  svojím  osobnostnýmvkladom  dobré  sudičky jeho  života  -  ženy-rozprávnice  -  stará  mama  a  drahá  mamu-lienka. Tie stáli pri zrode jeho hladu po krás-nom  melodickom  slove,  po  harmonickomusporiadaní  sveta  a  jeho  odvekom  zákone,ktorý  sa  začína  a  prejavuje  prebúdzanímdobra  a krásy  v  duši dieťaťa.

Malebnosť  Glockovho  rozprávania  všakneskíza  do  nežiadúcej  sentimentality, právenaopak.  Do  mozaiky  jeho  detstva  zapadajúaj  všetky  lapajstvá a dobrodružstvá,  aj  to, priktorom  si  zlomil nohu, čo zanechalo na jehotele  a duši  stopu na celý  život.  Do dynamic-kého  rozprávania  s  ucelenými, plastickýmiobrazmi  patrí aj portrét jeho  otca, kňaza a ná-rodne  uvedomelého  vzdelanca,  ktorý  malveľmi  blízko  ku  každodennému  človeku  sovšetkými  všednými  radosťami  aj  starosťamipozemského  pútnika. Umelecky a ľudsky  sil-ná je  scéna  „pasovania  za  chlapa"  pri  prvejceste  mladého  Pavla  Emanuela  na  štúdiá  za„chlapa".  Symbolický,  ale  zároveň  takmernaturalistický výprask  Pavla legendárnou ot-covou valaštičkou  pri brode cez Muránku  sastal  magickým  rituálom,  oslobodzujúcimprebúdzajúceho  sa  človiečika  od  strachua slabosti.  Objať svoj  strom  a nájsť  v ňom ži-vú  silu,  je  parafrázovaným  motívom  roz-právkového  stromu  roniaceho  krv  za  blízke-ho, ktorého náhle kdesi  vo  svete stihla smrť.Sem  k  Muránke  si  mladý  Dobšinský  chodilpri  návratoch  zo  štúdií  porovnávať  rastúcusilu  so  svojím  javorom.

Glockovo  rozprávanie  graduje  a  nadobú-da  na  dramatickosti  s  každou  pribúdajúcoukapitolou.  Niekoľkodňové  putovanie  jede-násťročného  chlapca  zo  školy  domov  navakácie  by z dnešného  pohľadu  bolo  klasifi-kované  ako  neprípustné a  nebezpečné  dob-rodružstvo,  ktorému  by  sa  venovala  početnáskupina  policajného zboru  a  médií.  Kľúčo-vou sekvenciou tejto kapitoly je  strhujúci zá-žitok  jedenásťročného  Paľka  Dobšinského,ktorý  na svojej  ceste  z Miškolca do Sirka za-blúdil  v nočnom lese  pri salaši  pod Machná-čom.  Uprostred  drsnej  družiny  polodivýchvalachov  spoznáva  zázračnú  silu  ušľachtilé-ho  slova  i poľudšťujúcu  moc  rozprávky,  kto-

BIBIANA 55

R  E  C  E  N  Z  l  Erá  dokáže  povzniesť  človeka  do  vyššej  du-chovnej  roviny.

V  ďalších kapitolkách sledujeme  Dobšin-ského  cestu  na  štúdiá  do  Levoče,  prvé  lite-rárne  kroky  mladého  talentovaného študentana evanjelickom lýceu, jeho strety  s  maďari-začnými  praktikami, ale aj  ušľachtilé priateľ-stvá  s  výnimočnými osobnosťami  nášho ná-rodného  života.  Ku  kompletnému  obrazuPavla  Dobšinského  patria  aj  sekvencie  z  je-ho  pohnutého  rodinného  života,  kde  domi-nuje  harmonické  spolužitie  s  jeho  inšpi-rátorkou  a  chápavou  súpúlnicou  AdelouDobšinskou,  vdovou po spolužiakovi Janko-vi  Čajakovi.

Dobšinského  životný  príbeh  je doplnenýmnožstvom  obrázkov,  fotografií  a máp,  fak-tografickými  informáciami  o  reáliách  vte-dajšej  doby,  obohatený  o náučné, dokumen-tárne  štylizované  podkapitolky  o  školstve19.  storočia,  revolučných  rokoch  1948-49a  slovenskom  ľudovom  zvykosloví.  Tentomateriál  pomáha  detskému  čitateľovi  pre-niesť sa  do konkrétnych a  súčasníkovi  ťažkopredstaviteľných  podmienok  doby,  v  ktorejprežíval  svoje  detstvo, mladosť a tvorivosťounaplnený  život  dnes  už  legendárny  rozpráv-kar Pavol  Dobšinský.

Dobšinského  životný  príbeh  nie  je  lenfaktografickou  beletrizovanou  biografiou,ale  aj  apoteózou  na  s i lu  človečenstva,  kto-ré  sa  ako  bájny  popolvár  dokáže  dvíhať kuhviezdam  z  popola,  z  útlaku  a  bezúteš-nej  biedy.  Dobšinského  ľudská mohutnosťnespočívala  v materiálnej a kariérnej  úspeš-nosti, ale  v  rozvíjaní ľudského ducha, v  hľa-daní človečenstva  a v zažíhaní svetielok  ná-deje  a  poznania  v  dušiach ďalších  ľudskýchsúpútnikov. Peter Glocko  so zaujatím  a  pro-fesionálnou  zodpovednosťou  vyrozprávalpríbeh  „brusiča  diamantov", pretože  on sámprijal  Dobšinského  štafetu  a  stal  sa jeho na-sledovníkom.  V  doslove  k  III.  zväzku  Slo-venských  rozprávok  povedal: „ Teší  ma, žesom  sa  každej  rozprávky  dotkol  perom,a prežil  som tak vzrušenie rozprávača  či ďal-šieho  človeka  v  nekonečnom  rade  podáva-teľov  ľudovej  slovesnosti.  Lebo  podať  nie-komu  milé  slovo,  krásne  a  zmysluplné,  jeako  podať  mu ruku či  srdce."

ĽUBICA  KEPŠTOVÁ

JANA  JURÁŇOVÁ

Ježibaby z Novej  Baby

Bratislava,  Záujmové  združenie  žien  Aspekt2006.  II. deti  z  výtvarného  odboru  ZUŠ  Ľudoví-ta  Rajtera  v  Bratislave.

Štvrtá knižka Jany Juráňovej  pre deti je  -podobne ako jej predchádzajúce  knižky - ur-čená  najmä  dievčatám  okolo  deviateho,  de-siateho roku veku. Z rozprávkového  sveta málen  inventár  lietajúcej  metly, zopár  zaklína-diel  a  najmä  tri  postavy,  strigy  Trigu,  Frigua  Marigu.  Expozé,  ako  sa  zjavili  na  sídliskuNová  Baba, je  azda  opisné,  ale pre  vyjasne-nie  cieľa  nevyhnutné: tri dievčatá  asi  vo  ve-ku  čitateliek  knižky  zakliala  mama  striga  nastromy,  lebo  boli  zlé.  Keď  podrastu,  opäť  sazmenia  na  ľudské  (vlastne  stridžie)  bytosti.Ako  prvé  objavia  svet  sídliska  Nová  Baba(zvýznamnite  si, prosím,  tento názov,  nie  jeto  len  literárna ozdôbka).  A  vlastne  inam  saani  dievčatá -  strigy  nedostanú. Na to,  abysa  z  detí,  dievčat,  ktoré  tu bývajú, preradilinové  baby  (ale  trebárs  aj  z  chlapcov  ekolo-gicky  i  sociálne  vnímavejší  ľudia), bude  tre-ba  dosť trpezlivosti, času  i ťígľov. A  tak  prí-beh  plynie  pokojne,  bez  väčších  zvratov.(Dúfajme,  že  vysvetľovacia popisnosť,  ktorádospelému  kde-tu  zasvieti  ako  jasný  vý-chovný  cieľ,  nebude  v  detskom  vnímaní či-tateľskou  brzdou.)

Kto pozná Janu Juráňovú ako  spisovateľkunielen  pre deti,  istotne tuší, že  poľudšťovaniestríg, snímanie „viny", demýtizácia zlých žiena podobne je tak trochu programom  Záujmo-vého združenia  žien Aspekt.  Združenie je  zá-roveň  vydavateľom tejto knihy.) Napokon, či-tateľkám to povie priamo: „Aha a tu sú  nejakérozprávky.  Čítanka.  Pozri,  rozprávka.  O  zlejstrige,  čo  preparovala  dobrého  mládenca...fuj!  To nebudem  čítať.  Zasa  nám  ktosi  kazídobré meno!"  nazlostila  sa  Triga."

Ako  sa  zmenil  svet od čias, keď  boli  stri-gy  ďeťmi  a  keď  sa  zo  začarovania  na  lipyzmenili  na  tri  ďevy  (chudá  a  vysoká  Friga,malá a guľatá Triga  a  tá  stredná,  akurát Ma-nga)? Veria,  že  mienka,  akú  deti nadobudliz  rozprávkových  archetypov  o  zlých  čaro-dejniciach,  sa môže zmeniť:  „A/ deti si  urči-te  vytvoria  vlastný  názor."  A tak milé  strigy

BIBIÁNA  56  B I B I Á N A

konajú.  Vyšklbané  stránky  zo  zošitov  poza-metajú,  napokon jediné, čo majú  zatiaľ  v ru-kách,  sú  metly.  Šikovne  využijú  podstatustridžieho prežívania - čary,  schopnosti pre-mien. Aby  boli  ako  osobnosti  vnímané akoľudské bytosti, neraz  musia  vyvinúť  nadľud-ské úsilie, aby  menili veci  a svet. S pomocouzaklínadiel  začínajú  premieňať  okolie  tak,aby  premena  nebol  celkom  zázračná  a  bezúčasti darebáka,  ktorý len tak rozhadzuje, ni-čí a plieni. Vír  smeti zmetie a vráti ich pôvod-covi. Alebo  to, čo  iní  vnímajú  ako  už nepo-trebnú  zbytočnosť,  recyklujú  na  prospechsvojho  obydlia... Našli  ho v jaskyni, vlastnejame,  ktorú začali  stavbári  hĺbiť ako budúcipodchod,  no nedokončili.

V  premenenom  životnom priestore  môžupôsobiť ďalej, na ľudí  a na  ich vzťahy. A  ak tonejde  inak,  použijú  aj  lesť  a  štipku  násilia:Chlapcovi, ktorý  cestou  zo  školy  odhodí  ne-zjedenú  desiatu, ponúknu mu ju  späť. „Zo ze-me  to jesť  nebudem!"  -  zareaguje  prudko,nech sa doňho nestarajú. Strigy malého chlap-ca premenia na kocúra. No ani toho by asi ne-donútili  zjesť zahodenú  desiatu, využijú  oko-loidúceho  psa.  Pod  tlakom  strachu  prednepriateľom  kocúrik  zjedol  salámu,  vylízalmaslo.  Holý  rožok  rozlámali  strigy  vtáči-kom...  Nuž.  Istotne. Ale  aj  názor,  že  zauchov  pravý  čas robí  zázraky, je  zastaraný. Chla-pec však neskôr  z krivdy vyťaží aspoň  niečo.Spojenectvo  v  dobre  skrytom  úmysle.  Kedhrozí, že  skupinka detí na výlete v  lese odha-lí,  že  tri  dievčatá,  ktoré  dohliadajú  na rozlie-tané papieriky  po lese, vlastne na neporiadnedeti,  nie  sú  len  také  dievčatá.  Neodhalia  ichako zlé strigy (v novom svete je dosť zlých ľu-dí,  dobro  tu  začína  od  stríg),  ale príťažlivosťpremien a zázrakov -  hoci sa dejú  v uhle náš-ho pohľadu -  zachráni strigy  od zatratenia.

Premeny  v  zložitej  spleti  vzájomnýchvzťahov môžu pokračovať. A strigy  ukážu, ženajlepšie je  začať od seba:  sú tri a tri je  vždyspoločenstvo,  v ktorom nieje zhoda  všetkýchpriamočiara. Tri, to sú napokon vždy dve pro-ti jednej...  Mariga sa dokonca od svojich  ses-tier odtrhla, pohrdla ponižujúcou  rolou upra-tovačky, aby  sa napokon vrátila a začala tam,kde  sa  cítila doma.  Kým  Triga  a  Friga  po-kračovali  v  ekológii  prostredia,  Mariga  lie-tala vo vyšších  sférach:  všimla si, že staré te-ty  žijúce na horných  poschodiach panelákov

majú  občas problém vyjsť peši hore a vyniesťnákup, keď sa pokazí  výťah. Sú osamelé a ne-má im kto pomôcť. Alebo  mamičky  s  bábät-kami  v kočíkoch, vracajúce sa z  prechádzky,aby  svoje  deti  uložili  do  postieľok  v  bytochna  horných  poschodiach.  Mariga  si  založilafirmu Sestry  z metly, s. r. o., a pomáhala  osa-melým. I keď  bola  konateľkou  ona,  v  názvefirmy  zostalo spoločenstvo sestier. Nová Ba-ba  prekvitala,  hoci  prvý  obyvateľ  sídliska  -starosta,  neurobil  nič  pre blaho  občanov.

Zdá sa vám v  tomto momente, že unikámez rozprávky do sféry  angažovanej  spoločnos-ti a jej  verejnej  správy? Lenže tam smeruje zá-mer  knihy. Od  prelomenia márnosti nad  jed-notlivým  činom  (papierikom  odhodeným  naulici), k  vyjasneniu  si  postoja  k  sebe  i  suse-dom,  kritickému  pohľadu  nad  nečinnosťoustarostu, k  vlastnej akcii  či  „len"  pomenova-niu javu, ktorý  nám ktosi podsúva ako repre-zentatívny, hoci prázdny...  Takou  akciou je  ajignorovaná voľba miss, ktorú zorganizuje  sta-rosta  (ako  inak  by  sa  zviditeľnil  medzi  oby-vateľkami  a  obdivovateľmi?),  kým  na  opač-nom  konci  sa  schádzajú  strigy  a  spisujúpetíciu. Nesúhlasia s  výstavbou  benzínky priobytnom dome, medzitým (hoci i kliatbou nadnarušovateľmi  dopravných predpisov)  vyrie-šili  neuspokojivú situáciu v  doprave  a  cestapresvedčovania činmi je otvorená...Aj keď pe-tícia  nezvráti rozhodnutie postaviť benzínku,jednoznačne  vyjadrí názor  ľudí, ktorí  sa  spo-j i l i pre dobro veci. A úsilie o dobro nieje nikdymárne.  Isto  sa  nájde  medzi  nimi  niekto,  ktobude dohliadať na veci verejné v úrade ako po-slanec...  A  úsilie  pokračuje  ďalej,  napríkladv  rozvoji  záujmovej  činnosti detí,  aby  si  vovýtvarnom  krúžku maľovali  svet  krajší  a  fa-rebnejší,  než je  svet  zo  zastaraných  textovčiernobielej  tlače.

I keď účelovosť knižky je  zjavná, aj  v  tak-to angažovanej detskej  lektúre zostali  nejaképrvky  z  rozprávkového  sveta.  A  najmä  cítiťv  ňom, ako  ekológia  prostredia  vplýva  aj  naetológiu  života.  Autorku  nezaujímali  vzťahymedzi deťmi sídliska, ba ani vzťahy medzi ro-dičmi  a deťmi, silu  súrodcneckého  puta našlamedzi malými bosorkami, strigami. Základ nato, aby  sme  ani v  budúcnosti nezavrhli niko-ho, posilnili  súdržnosť v časoch  odľudštenéhokonkurenčného boja, kde jeden  vyfauluje dru-hého,  všímali  si suseda a jeho  potreby.  Pocit

BIBIÁNA 57 BIBIÁNA

Í  Eli C  E  N Zz dobre vykonanej  práce? Áno  i ten. Pomôžedruhému,  posilní toho, kto  bol  ochotný, abybol  ešte  väčšmi  odvážny, a prečo  nie -  pro-spešný  nielen  svojim  záujmom, ale  i okoliu.

ĽUBICA  SUBALLYOVA

K. J. ERBEN

Kytice

Praha,  Garamond  2006.  Kresby  B.  Cechová,J.  Černý,  K.  Dufková,  D.  Horáčková,  T.  Chlud,A.  Kukal,  O.  Pfeiffer,  K.  Rasochová,  R.  Tecl,M.  Vodička, M. Zemánková,  164  s.

Po filmovej adaptácii z roku 2000 sa v sú-časnom  období  k  čitateľovi  dostáva  aj  ko-miksová  adaptácia  jedného  z najznámejšíchdiel  českej  literatúry, zbierka  balád Karia Ja-romíra Erbena  Kytice.

Adaptácia  literárneho  diela  do  komikso-vej  podoby  nemusí vždy predstavovať diges-tovú  formu  určenú  pre  „nečítajúcich"  reci-pientov,  ale  naopak, môže  vytvárať  priestorna vytvorenie  nového plnohodnotného ume-leckého diela  tak, ako to je  v  tomto prípade.

Komiksový  zborník  Kytice  predstavujetrinásť Erbenových  balád  v  spracovaní jede-nástich  českých  výtvarníkov.  Pred  každoukomiksovou  adaptáciou vydavatelia umiest-nili  pôvodný  text balady prevzatý  z kritické-ho  vydania  z  roku  2003.  Čitatel  má  tedamožnosť  porovnať,  respektíve  konfrontovaťoriginál  s  novým  spracovaním.

Adaptácie  balád,  s  ktorými  sa  recipientmôže  stretnúť  v  tomto zborníku, možno  roz-deliť do niekoľkých  kategórií:

l. Komiksový  príbeh  prebieha akoby  pa-ralelne  popri  literárnom  texte. Tak je  to na-príklad v prípade balady  Kytice  (kresba  a  sce-nár  Daniela  Horáčková).  Známy  príbeho mŕtvej matke, ktorá sa k svojim deťom vrá-tila v podobe kvietka materinej dúšky, autor-ka  vizuálne transformovala do strašidelnéhopríbehu  návratu  mŕtvej  ženy,  ktorá  sa  mstísvojim  nepriateľom.  Oba  príbehy  spája mo-tív  návratu  nebohej, no zatiaľ čo u Erbena  jenávrat  motivovaný  láskou  a  ľútosťou,

u D. Horáčkovej je  to hnev  a nenávisť.  Jux-tapozícia kresby  a textu je  však len zdanlivá.Naopak,  pri  pozornejšom  čítaní  si  recipientmôže  všimnúť krutú  iróniu, ktorú autorka  vosvojom  spracovaní  využíva.  (Napr.  verš  „si-roty po  ní zastali" je  zakomponovaný do ob-rázka detailu; škľabiacich sa tvárí troch úžer-níkov,  prípadne  dvojveršie  „...i  zielelo  sematce  milých  dítek,  / duše její  se  vrátila... "je doplnené  obrázkom  rozzúrenej jačiacej že-ny.) Komiks a pôvodný text tak získavajú no-vú  interpretačnú dimenziu.

2. V komiksovom príbehu sa realizuje tak-mer identický príbeh, ktorý  ponúka pôvodnábalada, no autori svoje  nové  spracovanie  eš-te motivicky  obohatili. Najvýraznejšie  sa  toprejavilo  v  adaptácii  textu  Poklad  (kresbaa scenár Tomáš Chlud). Popri klasickom  roz-právaní o lakomstve matky, ktorá bola schop-ná  opustiť pre získanie  pokladu  aj  svoje  die-ťa, sa v komikse,  predovšetkým  na výtvarnejrovine,  môžeme  stretnúť aj  s  novým  motí-vom,  ktorým  je  súboj  pohanstva  a  kresťan-stva  (resp.  materializmu  a  idealizmu).  Dokontrapozície  sa  v  komikse  dostávajú  kres-ťanské  symboly  (drevený  kostolík,  kríž,ikona  Bohorodičky)  a  pohanské  symboly(rohatý  bôžik,  starodávne  obetné  miesto).Základnou  postavou,  v  ktorej  tento  súbojprebieha, nie je  žena  ako  v pôvodnom  texte,ale jej  dieťa.  V  podzemí,  kde  ho  matka  ne-chala,  sa  dieťa  stretáva  s  rohatým  bôžikom,ktorý ho bozkom  na čelo poznamená  svojímznakom. Dieťa od tejto chvíle patrí jemu.  Poroku  sa  však  matka  po  dieťa  vracia,  no  ononechce  opustiť podzemie.  Matka  ho  nasiluodvádza  do  kostola  a  tu  sa  odohrá  priamystret  medzi  „nebom  a  peklom"  -  dobroma zlom. Autor ho veľmi efektne  znázornil po-mocou očí dvoch detí - ľudského dieťaťa, kto-ré sa dostalo do rúk pohanského  boha, a  die-ťaťa Ježiša zobrazeného na  ikone. Príbeh  saprirodzene  končí víťazstvom dobra.

3. Komiksová  adaptácia je  pomerne  ver-ným  „prepisom"  pôvodného  textu. Ako  prí-klad  tohto typu  môže  slúžiť balada  Svatebníkošile  (kresba a scenár  Karolína  Rasochová,Lukáš Houdek).  Napriek tomu, že príbeh ba-lady ponúkal pomerne zaujímavý  materiál narozohranie pôsobivej  výtvarno-textovej  drá-my,  autori  sa  uchýlili  k  najjednoduchšiemuspôsobu  spracovania,  keď  konkrétne  časti

58 BIBIÁNA

textu - umiestnené v textových  rámčekoch  -ilustrovali obrázkom alebo  ich obrázkom na-hradili. Táto adaptácia nijako výraznejšie anitextovo  a  ani  výtvarne  neposúva  hranicepôvodného  diela.

Do tejto kategórie však  môžeme zaradiť ajveľmi  vydarené  spracovanie balady  Poledni-ce (kresba a scenár Monika Zemánko vá). Au-torka  sa  zručne  pohráva  s  výtvarnou  nad-sádzkou  (napr.  plasticky  sa  chýbajúcapostava  matky,  resp.  dieťa,  ktorého  domi-nantou  sú  obrovské  ústa)  alebo  textovo-ob-razovou  elipsou. (Časť textu „Mlč!  hle husára kočárek - /hrej  si - tumáškohouta!"  je na-hradená  dvojstranovou  výtvarnou  etudoudieťaťa,  ktoré  vymýšľa,  ako  sa  bude  hrať.)Originálne  sa  autorka  vysporiadala  aj  s  po-stavou  poludnice,  ktorú  recipient  vidí  lenprostredníctvom  jej  tieňa, čím sa podčiarku-je  desivosť a neurčitosť celého príbehu.

4.  Do ďalšej  kategórie  možno zaradiť ak-tualizáciu  alebo  modernizáciu  pôvodnej his-torickej  balady. Ako  príklad  takejto aktuali-zácie nám môžu slúžiť adaptácie textov  Zlatýkolovrat  a  Holoubek.

Autorka  adaptácie  Zlatého  kolovratu  Bá-ra  Cechová  v  rámci  „sprítomnenia"  baladysiahla  k  výraznej  hyperbolizácii, ktorá  by,pravdepodobne,  mala  viesť  k  odľahčeniupôvodného tragického textu. Na začiatku prí-behu  postava  kráľa  prechádza  okolo  lesa načervenom  športovom  aute a text „na  vranémbujnení  jede koni... veselé podkovičky  zvoní"je  doplnený detailom na značku auta Alfa ro-meo,  na  ktorej  je  zobrazený  čierny  vzpína-júci  sa  kôň.  Chalúpku, do  ktorej  kráľ  v  lesezablúdil, autorka premenila na bar, dievčinu,do  ktorej  sa  zaľúbil,  zamestnala  v  onom ba-re ako  diskotekárku  a z jej  macochy urobilamajiteľku  erotického  salónu. Z hľadiska  cel-kovej  kompozície  príbehu  je  táto  moderni-zácia  pomerne  neprínosnou,  komiksovejadaptácii  neprináša  nový  rozmer, a  ani  istézaktualizovanie morálneho posolstva baladynezmierni jej  silený  humor.

Opačným  prípadom  je  adaptácia  baladyHoloubek.  Jej  autor  Tomáš  Chlud  na  pod-klade pôvodnej balady  vytvoril nový  príbeh,ktorý  situoval do súčasnosti. Mladá vdova  sana  pohrebe  svojho  manžela  zoznámi  s  mla-díkom,  s ktorým sa rozhodne „stráviť"  večer.Po búrlivej noci  sa jej  zjavuje mŕtvy  manžel

a ako výčitka svedomia ju  prinúti spáchať sa-movraždu. Osobitosťou  celého  komiksovéhopríbehu je  to, že T. Chlud v rámci svojho  roz-právania nepoužíva slová,  všetky  obrázky súsprevádzané  iba  citoslovcom  hrkútania ho-luba -  kamenný mŕtvy holub sa ako symbolsmrti  objavuje  aj  na finálnom obrázku.  Zau-jímavosťou  tejto  adaptácie je  aj  intertextuál-ny  odkaz  nachádzajúci sa v závere komiksu:„Holoubek,  toť  wrána  slovanská:  WáclavHanka",  ktorým  autor  motivicky  nadväzujena  legendu  svetového  komiksu -  Vrana.

Pozoruhodnosťou  celého  komiksovéhozborníka Kytice je. nielen jeho tvorivý prístupk  spracovaniu pôvodných  balád,  ale  aj  roz-manitosť  výtvarného  zobrazenia.  Medzinajzvláštnejšie  patrí  spracovanie  textu  Záho-fovo  lóže  (kresba a scenár  Ján Cerný,  Rosti-slav  Tecl),  v  ktorom  autori  navzájom  prelí-najú  techniky  kresby,  maľby,  fotografiea počítačovej  animácie.

K  najpôsobivejším  adaptáciám  určite pat-rí  Vodník  (kresba a scenár  Adrián Kukal, On-drej  Pfeiffer),  autori  tu recipienta  zaujmú nielen  veľkolepo  pôsobiacou  maľbou,  ale  ajspôsobom  spracovania  a  sprostredkovaniapôvodného textu. Za zmienku stojí napríkladposledný  celostránkový  obrázok  komiksu.Hoci sa celý predchádzajúci baladický  príbehodohrával  v  historickom  čase,  posledný  ob-rázok je posunutý do súčasnosti -  vodník prisvojom  jazere  sedí  na  odpadovej  rúre.  „Ne-veselý,  trúchlivý  /jsou  ty  kraje  vodní,  / v  po-loutme/a  v polousvétle, /míne  tu deň po  dni",vraví  sprievodný text, čo celému príbehu do-dáva  ešte  väčšiu  tragiku, pretože  vodníkovoutrpenie  sa  tak stáva  nekonečným.

Napriek  drobným  nedostatkom,  ktoré  sapri  takomto  náročnom  projekte  jedenástichautorov  zákonite vyskytnú, musím konštato-vať, že zborník  Kytice  predstavuje zaujímavýa  nesporne  úspešný  vydavateľský  počin. NaSlovensku  môžeme  iba  ľutovať,  že  napriekmnožstvu  zdatných,  mladých  komiksovýchautorov sa pravdepodobne  nikto neodváži po-dobným spôsobom  spracovať napríklad bala-dy Janka Kráľa alebo Jána Botta. Možno i pre-to,  že  u  nás  ešte  stále  prevláda  pochybnýnázor, že komiks je iba „čítanie" pre analfabe-tov  a nie samostatný  a zaujímavý  druh  ume-nia.

PETER  KARPINSKÝ

BIBIÁNA 59 BIBIÁNA

ONDREJ  SLIACKY

Patrila  k  najproduktívnejším  auto-rom povojnovej  fázy  klasickej  literatú-ry  pre  deti  a  mládež.  Písala  poéziua  prózu,  rozhlasové  a  televízne  roz-právky, bábkové hry, pričom jej  žánro-vý,  tematický  a  vekovo-adresný  záberbol značne rozsiahly. V poézii ju  zaujaliprírodné i spoločenské  motívy, v  prózepre  deti  sa  sústredila  na  tvorbu  autor-skej  rozprávky,  v  próze  pre  mládež,žánrovo  vymedzenej  novelou  a  romá-nom,  reflektovala  jednak  sociálnusituáciu  plebejského  dievčaťa  v  pred-mníchovskej  Československej  republi-ke  a jednak  v  sérii  spoločenských  próztematizovala  psychický  svet  dievčen-ských  hrdiniek  šesťdesiatych  rokov20.  storočia.

Prvé  verše pre deti začala publikovaťv  povojnovom  Slniečku. Ako  v  pod-state  všetci  debutujúci autori tohto ob-dobia  ani  ona  nevstupuje  do  literatúrys  osobnostnejším  básnickým  progra-mom. Ovplyvnená  poetikou Márie Rá-zusovej-Martákovej  a básnickou  tvor-bou  Dominika  Štubňu-Zámostskéhotiež  zveršúva  prírodný  repertoár,  pri-čom  svojou  básnickou  konkretizáciouich úroveň nedosahuje. Z jej  debutu Sl-niečko  (1948)  je  zrejmé,  že  básnickýtext nekoncipuje ako konvenčnú mora-litu, ale súčasne je  preukázateľná aj  jejzávislosť na existujúcom modeli antro-pomorfizovanej  rustikálnej  témy.  Akou jej  vzorov  aj  u nej  má  básnický  textepický  pôdorys,  pričom  jeho  lyrizáciaspočíva  v  „lyrickej"  téme,  nie v jej  ly-

rickom vyjadrení.  Výsledkom takéhotoprístupu, nepochybne podmienenom li-mitom jej  tvorivých  schopností, je po-tom  kvázi  poetický  príbeh,  v  ktoromabsentuje  vnútorný  lyrizmus.  Lyrickávýpovedná  hodnota  jej  veršovanýchtextov, ktorá by  mala stimulovať lyric-ko-emotívny zážitok dieťaťa, je  takto ažna nepatrné výnimky - napríklad báseňJeseň  a jej  hudci  -  minimálna až  bez-významná.

V  druhej  knižke veršov  Tá naša  de-dinka  (1950)  prehodnotila  svoj  názorna  funkciu  beletrie pre  deti  ako  špeci-fického  zábavno-výchovného  feno-ménu.  Tematicky  síce  zotrváva  v  tra-dičnom  dedinskom  prostredí,  jehoobvyklý  motivický  repertoár  už  ne-preberá.  V  intenciách  ideologickýchpostulátov  pofebruárového  režimu  siosvojuje  názor,  že  prioritným  cieľomdetskej beletristiky  je  formovať  tzv. no-vé  spoločenské  vedomie  dieťaťa, a takiniciatívne uvádza do detskej  literatúrytaký  zložitý  problém  dobovej  dediny,akým je  kolektivizácia. Svojej iniciatí-ve prispôsobuje  aj motivický  repertoár,takže už nie antropomorfizované  zvie-ratká,  vtáci  a  prírodné  reálie,  ale  trak-tor ako symbol  novej dedinskej  realitystáva  sa  jej  dominujúcim  motívom.V jej  veršovanej štylizácii, ktorá na roz-diel  od debutu postráda  už  aj verbálnulyrizáciu, je  to motív  ideologický,  vy-jadrený  schematickým  spôsobom: „Nie-to viac pásikov,/kamenia v brázde, /bo-hatým  cíti  sa/dnes  dieťa každé.  //Hľa,

60

čulé  brigády,  /  mládež  a  spevy.  / Str-nisko  nepichá,  / neštípu  plevy."  (Prin-cezná  práca).

Výsledkom úsilia vytvoriť novú poé-ziu  pre  deti, ktorá  na rozdiel  od  pred-chádzajúceho  tematického  repertoáru

by  už reagovala  na  spoločenskú  reali-tu,  bola  takto  absencia  ľudského  roz-meru. A  vlastne  reality  vôbec,  pretožetá, ktorú  tematizovala,  nemala  so sku-točnou  spoločenskou  realitou,  s  ľud-skou situáciou dobového človeka, resp.

BIBIÁNA 61 BIBIÁNA

dieťaťa nič spoločné. Bola to realita  vy-konštruovaná, propagandistická.  V po-rovnaní s debutom Slniečko bol to krokregresívnejší o to viac, že vo  výrazovejrovine  Čepčeková  vymenila  poetickúkonvenčnosť  za  bezduché  veršovníc-tvo  a v rovine koncepčnej  zábavno-vý-chovnú  funkciu  detskej  beletristikyza  funkciu  ideologicko-propagandis-tickú.

V  básnickej  zbierke  Svitol  dníček(1952)  adresovanej  deťom  predškol-ského  veku  pokračovala  v  takomtotrende, avšak okrem obligátnych  motí-vov  dobovej  budovateľskej  poézie  predeti  (Žatva,  Po  moste,  Vojak,  Trakto-rista) usilovala sa už tematizovať aj nie-ktoré  elementárne  javy  z  autentickejdetskej  reality  (hra  v  piesku).  Jej  záu-jem  o  reálne  dieťa  je  však  povrchný.Naďalej  ho  motivovala  ideologicko-výchovná  utilitárnosť,  nie  snaha  zare-gistrovať  či  napodobniť poéziu  detskejhry.  V  zbierke  veršovaných  miniatúrpre  deti  predškolského  a  mladšiehoškolského  veku  Stračia  nôžka  (1955)tematizovala  motívy  z  detskej  realitya motívy prírodné, pričom jedny aj dru-hé  vyjadrila  bez  moralizujúceho  zá-meru. V  niektorých  z nich dokonca re-zonuje  aj  humor,  invenčná  pointanapodobňujúca  detskú  naivnú  logiku(Ľan,  Okuliare,  Motýl)  a  lyrizujúcapersonifikácia  (Rosa,  Potok),  značnejčasti  riekaniek  však  tieto  atribúty chý-bajú. Aj  napriek  tomu je  Stračia  nôžkaknižkou, ktorou sa pokúsila  skorigovaťpredchádzajúci  typ ideologicko-propa-gandistického modelu, a hoci  vo  vývi-novom  kontexte  takáto  korekcia  ne-predstavovala  stimulujúcu  hodnotu,z  hľadiska  autorkinho  osobného  vývi-nu bol  to aspoň  náznak  jej  perspektív-nejšieho  vývinu.  Nasledujúca  knižkaHrdinovia  (1956)  však  tento  náznakvzápätí  spochybnila.  Sedem  epických

básní  sprostredkujúcich  mladému čita-teľovi  oficiálne  symboly  protifašistic-kého odboja (Fučík, Mladá garda,  ZojaKosmodemjanska,  Nálepka) Čepčeko-vá totiž opäť koncipovala na princípochideologického  didaktizmu.  Vývinovúregresívnosť  jej  gesta umožňovala  pri-tom  skutočnosť, že v čase, keď literatú-ra pre deti  intenzívne  a na  všeobecnejautorskej  úrovni  začala  hľadať  výcho-diská z pofebruárového  literárneho ma-razmu  návratom  k  estetickej  podstateliteratúry, zbierka  Hrdinovia udržovalapri  živote  model,  ktorý  svojou  ideolo-gickou  ilustratívnosťou bol s týmto úsi-lím  v  priamom  protiklade.

Roku  1959  Čepčeková  publikovalasvoj najpopulárnejší básnický text  Uto-pený mesiačik. Vytvorila ho na báze le-porela  a v  optimálnej miere  v  ňom  zu-žitkovala  básnickú  tradíciu  klasickejpoézie pre deti. Rustikálny motív o zvie-ratkách,  ktoré  zachraňujú  „utopený"mesiačik,  aktualizovala  pritom  tým, žeho  koncipovala  ako  alúziu  na  naivnédetské  vnímanie reality. Lyrickosť a hu-mor  vyplývajúci  z  tohto  postupuozvláštnil tradičný ráz jej  poetiky, v ča-se  razantného  nástupu  feldekovskéhometaforického  básnického  modelu,v  ktorom  detské  videnie  už  nebolo  té-mou,  ale  tvorivým  princípom,  podob-né ozvláštnenie tradičnej básnickej  po-etiky pre deti už z hľadiska  vývinovéhoproduktívne  nebolo.

V  tvorbe  veršovaných  leporel  po-kračovala  aj  v  60.  rokoch,  avšak  aniv jednom z nich- Dve mačiatka (J  960),Čo  môžeme-pomôžeme  (1961),  Cvičí-me so  zvieratkami  (1963),  A ja  som užveľká  (1969),  Veľký  kráľ  a  malá  myš(1971)  -  už nedokázala  svoju tradičnúpoetiku  poézie  pre  deti  optimalizovaťdo takej miery ako v Utopenom mesia-čiku  a  v  podstate  odviedla  len  rutinnýveršovnícky  výkon.

BIBIÁNA 62

Prvú  prozaickú  knižku  Lístok  Tulá-čik  publikovala  roku  1951. Na rozdielod  veršovaného  debutu, v  ktorom  - ajkeď  netvorivo -  parafrázovala poetikupredstaviteľov klasickej básnickej  tvor-by  pre deti, v  tejto knihe už iniciatívnezrealizovala  pofebruárové  predstavyo tzv. historicky novom type detskej be-letristiky.  Príbeh  hruškového lístka  sí-ce skoncipovala  na spôsob  konvenčnejanimovanej  autorskej  rozprávky  seriá-lového  typu,  jej  tradičný  zábavný  ob-sah  však  naplnila  takým  tematickýmmateriálom,  ktorý  klasickú  zábavnosťa  priori  vylučoval  a  ktorý  jej  naopakumožňoval  naplniť predstavy  o  detskejbeletristike  ako o závažnom  prostried-ku  výchovy  nového  dieťaťa.  Médiom,prostredníctvom  ktorého  tento  ideolo-gický  didaktizmus naplnila, bol  Drob-ček,  antropomorfizovaný  hruškovýlist.  Jeho  stretnutie s novou  školou, to-várňou  na nábytok, s baníkmi  a  rekre-ujúcimi  sa  pracujúcimi  nebolo  ničíminým  než  propagandistickou  ilustrá-ciou  predností  formujúceho sa  totalit-ného  režimu.

V  intenciách  ideologického  didak-tizmu  Čepčeková  napísala  aj  svojudruhú  prozaickú  knižku  Černobodka(1953).  Keďže  ju  adresovala  deťomvyššieho  veku,  antropomorfizujúciprincíp vymenila v nej  za princíp „rea-listický",  pričom  realizmus v jej  stvár-není  nebol  ničím  iným  než  deformá-ciou  spoločenskej  a  ľudskej  reality.V  centre  jej  príbehu  sú  chlapci  Vincoa Paľo, ktorí ako uvedomelí pionieri  sarozhodnú dochovať družstevné teliatkoČernobodku.  Ich  úmysel  podporujeVincov  otec, predseda družstva,  a uči-teľ,  ktorý  chlapcov  zoznamuje  s  naj-novšími  sovietskymi  metódami  chovudobytka.  Dedinský  kulak  Koreň  sabo-tuje úsilie družstevníkov  a zneužívajúcPaľovho  otca,  prekrýva  poľnohospo-

dárske produkty. Paľo, keď mu „ hlavouprebehla spomienka na pioniera Pavlí-ka Morozova,  o ktorom čítal  peknú kni-hu ",  informuje  o otcových  krokoch  ve-denie  družstva.  To je  však  veľkorysé,a keď Paľov otec  ústretovo  spolupracu-je  pri  odhaľovaní  Koreňovej  záškod-níckej  činnosti,  jeho  aktivitu  hodnotílen ako dočasné  poblúdenie.  MedzitýmKoreň  otrávi  Černobodku,  zverolekárvšak  teliatko  zachráni.  Koreň  napokonputuje  do väzenia a  chlapci  sa  stávajúhrdinami okresných  dožinkových  sláv-ností.

V  doterajších  interpretáciách  pofeb-ruárovej  literatúry pre  deti  sa jej  sche-matický  model  obyčajne  demonštrovalna próze  Jozefa Horáka Pionierske  srd-ce. Pripomenutie si prózy  Černobodkaje  dôkazom, že v prvej  polovici  50. ro-kov sa ideologický  didaktizmus so  svo-jou  zvrátenou mravnosťou,  postavenouna  šírení  triednej nenávisti,  stal  „tvori-vou"  metódou  aj  Eleny  Čepčekovej.V  jej  realizácii  dokonca  nadobu-dol  exemplárnu  podobu.  V  porovnanís prózou  Černobodka  je  román  Dievčaz  majera  (1960)  skoncipovaný  literár-ne  zručnejšie,  v  niektorých  psycholo-gických  detailoch  dokonca  vytvárailúziu presvedčivosti,  ako celok  však ajtoto  dielo  svojou  ideologickou  ilustra-tívnosťou  zapadá  do  schematizmu  pr-vej  polovice  50.  rokov.  Prirodzene,v čase hľadania východísk  z  celkovéholiterárneho  marazmu  Čepčeková  sav ňom vyhla extrémnemu  ideologické-mu  didaktizmu,  životný  príbeh  bíreš-ského dievčaťa, ktorého  zápas  o ľudskúdôstojnosť vyvrcholí v  protifašistickomodboji,  má  jednoznačný  ideologickýpôdorys.  A  to aj  napriek  tomu, že jehoosnova je  koncipovaná  na spôsob  kla-sickej  dievčenskej  prózy  so  všetkýmiatribútmi, ktoré ju  podmieňujú.  Sústre-denie  sa  na  príbeh  dievčenskej  hrdin-

63

ký,  ktorá  má  u mladých čitateliek  zdo-lávaním  životných  prekážok  vyvolaťcitovú  empatiu, je  v  skutočnosti  zruč-nou  ideologickou  kamuflážou.  V  pod-state Čepčeková skôr zneužila, než ino-vovala  štruktúru  dievčenskej  prózy,hoci podľa Zlatka Klátika vnesením no-vého, t. j.  ideového  momentu, tento žá-ner  zbavila  konvenčnosti a  falošnosti.Pre  Jána  Poliaka,  ktorý  sa literatúrounávratov  do  plebejského  detstva  za-oberal  o  niečo  neskôr,  bola  táto  „žán-rová"  inovácia  už  jednoznačným au-torským  zlyhaním.1  Podobný  názorvyjadril  i  Stanislav  Šmatlák2  v  súvis-losti s prózou  Marcela,  neplač!  (1961),v ktorej Čepčeková pokračovala  v  tvor-be  tzv.  dievčenskej  literatúry, tentoraztematizujúcej  život  súčasného  dievča-ťa.  Podobne  ako  Poliakov názor  i  jehoodsudok  bol  objektívny,  pretože  Čep-čeková  oprášila  klišeovitý  vzorec po-klesnutej  dievčenskej  prózy.  Jej  hrdin-ka je  pekné,  pracovité  a  príjemné, alei  naivné, vo  vzťahu k  mužom  neskúse-né  dievča,  ktorému  osud  postrčil  docesty  len ľudí  mravne zdevastovaných.Etický  kompas,  ktorý  má  v  sebe,  juvšak  po  samozrejmých  psychickýchrozpoloženiach, ktoré patria k povinnejvýbave  tohto žánrového  typu, neomyl-ne  dovedie  k  očakávanému šťastnémukoncu.  Čepčekovej  zlyhanie  nebolovšak  len  estetické.  Problém  jej  knihyspočíval  predovšetkým  v  tom, že  ideo-logický  schematizmus,  ktorý  určil  po-dobu próz  Černobodka  a Dievča  z ma-jera, dominoval aj v  nej. Marcela  niejetotiž  len  naivným  dedinským  dievča-ťom  túžiacim po  veľkej  láske, je  to sú-časne  aj  zväzácka  funkcionárka,  pri-čom  mravne  narušení  ľudia,  ktorí  jejvstupujú  do  cesty,  sú  rafinovaní tried-ni  nepriatelia.  Našťastie zväzácki  pria-telia  a  súdruhovia  z  bezpečnosti  pre-hliadnu  ich  zámery,  a  tak  Marcele

uľahčia  návrat  k  jej  plebejskej  pod-state.  Pokus  o  rehabilitáciu  klasickejdievčenskej  prózy  knihami  Dievčaz majera a Marcela,  neplač!  nebol  tedaničím  iným  než  predlžovaním  agóniemodelu,  ktorý  na  začiatku  60.  rokovodmietla ako kontraproduktívny nielenliterárna  kritika,  ale  ktorý  už  nemalsvojich  ochrancov  ani  medzi  dobový-mi ideológmi socialistickej kultúry. Je-ho oživenie bolo  záležitosťou  autorki-nej  „súkromnej"  iniciatívy, dokladomjej  nezorientovanosti  tak  v  dobovejumeleckej,  ako  i spoločenskej  situácii.Potvrdením  toho je  i jej  ďalší  dievčen-ský  román Mýlka  neplatí  (l 964).  Para-doxne Čepčeková  sa ním rozhodla  sko-rigovať  deformácie  predchádzajúcehorománu,  predovšetkým  psychologickúnepresvedčivosť  a  príbehovú  nezmoti-vovanosť,  v  skutočnosti  odviedla  vý-kon,  ktorý  bol  len  reprízou  predchá-dzajúceho.  Heda,  dievča  z  rozvrátenejrodiny, nedokáže  sa  zaradiť do  učňov-ského  kolektívu  obuvníckej  fabrikya  svoj  problém  rieši  útekom.  Po  rôz-nych peripetiách, ktoré na ňu číhajú naj-mä v podobe  zhýralého  mladíka-chuli-gána,  preukáže  však  svoju  mravnúprincipiálnosť  a  vracia  sa  späť  k  tým,ktorí v autorkinom chápaní predstavujúperspektívny  model života.  Na túto zá-kladnú  príbehovú  os  Čepčeková  navr-šuje  množstvo  ďalších  motívov,  ktorépôvodne  mali  byť  problémami  vytvá-rajúcimi  množinu  dobového  obrazumladosti, v jej  realizácii  stávajú sa  všaklen  prostriedkami  pre  zmiernenú  vý-chovnú podobu  ideologického románu.„Odtud  asi  pramení  rozprávéčská  roz-tékanost a nabujelý verbalizmus,"  kon-štatuje  Z. K. Slabý  v Zlatom máji  (Naddívčím  románem  zataženo,  1965,  č. 2,s. 75-76). „Porád  se tu néco feší,  o né-čem rozumuje, jeden  druhému radí,  je-den  druhého vychováva,  nabáda,  pre-

64

svédčuje, že nezbýva čas na život." Po-dlá  neho  je  to  Čepčekovej  „mýlka",ktorá,  bohužial, platí.

Autorská  „réžia",  ktorá  je  najcha-rakteristickejším  znakom  dovtedajšejprozatérskej  aktivity  Čepčekovej,  do-minuje teda aj v jej  druhom románe s te-matikou  dobovej  mládeže  a v  podstateje  príznačná aj pre prózu  Vierino  veľkétajomstvo  (l966).  Podobne ako v dvochpredchádzajúcich knižkách aj v  tejto jedominantnou  postavou  dievčenská  hr-dinka,  jej  pôdorys  nemá  však  znako-vosť  typickej  ideologickej  literatúry.Pod  vplyvom  prozatérskych  trendov60. rokov  usilujúcich  sa psychologickypresvedčivo  reagovať  na  situáciu  do-bového  dieťaťa Čepčeková  rezignovalana  ideologickú  výchovnosť  a  rozhod-la  sa  preskúmať  psychický  svet  detív  traumatizujúcom  prostredí  detské-ho  domova.  Absencia  ideologickéhoaspektu  však  jej  úsilie hodnotovo  ne-zvierohodnila. Ukázalo sa totiž, že prob-

lémom  Čepčekovej  nie je  len  nadbie-hame  ideologickým postulátom, ale  ajneschopnosť  vytvoriť  umelecky  pre-svedčivú  epickú  realitu.  Po  sľubnomvstupe  do  vnútorného  sveta  dievčat-ka  „odloženého" do detského  domovanepokračovala  v analýze jeho psychic-kých  stavov,  nenabrala  odvahu  iden-tifikovať  ľudskú  hodnotu  tých  do-spelých,  ktorí  mali  v  odcudzenomprostredí  vytvárať  deťom  ilúziu  ľud-skosti,  ale  sa  zamerala  na  rozvíjanielacného  motívu  príbehového  tajom-stva. Výsledný tvar bola povrchná kon-štrukcia vyjadrená  adekvátnym  spôso-bom.  V  tom  istom  roku  Čepčekovávydáva aj román O jedno prosím, v kto-rom  sa  prekvapivo  vrátila  k  ideolo-gickej  téme.  Inšpirovala  sa  v  ňomprotifašistickými  aktivitami  ľavicovejintelektuálky  30. rokov  Ireny  Bliihovej(uvedená  ako  spoluautorka),  v  50. ro-koch  presadzujúcej  dogmatickú  stra-nícku  orientáciu  v  kultúre a propagan-

ĽUBOMÍR  KELLENBERGER  / Stretnutie  s  morom

BIBIÁNA  65  BIBIÁNA

distike.  Hoci  vydavateľstvo Mladé  letáknihu  určilo  pre  11-ročných  čitateľov,jej  protagonistkou  je  mladá  intelek-tuálka  zapojená  do  podzemného  ko-munistického hnutia v období  vojnovejSlovenskej  republiky.  V  snahe  vyhnúťsa  priamemu  ideologickému  didaktiz-mu  autorka  knižku  koncipovala  akodobrodružnú  lektúru s príslušnými atri-bútmi.  Neskúsenosť  s  týmto  typom  li-teratúry  však  spôsobila,  že  výslednýtvar jej  prvotný  zámer, ktorým bolo he-roizovať odbojovú  činnosť mladých ľa-vicových  intelektuálov,  skôr  odkryl,než  psychologicky  posunul  do  spon-tánnej  ľudskej  polohy.  Z  hľadiska  au-torskej  identity kniha je  teda dokladomjej  kontinuitného  literárneho  ideolo-gizmu, z hľadiska  vývinu, ktorý  v  ref-lektovaní  vojnovej  tematiky  spejek  umeleckej  projekcii  detstva  vo  voj-novom  čase (M. Ferko: Keby  som malpušku),  je  však  tento  doklad  jedno-značným  dôkazom  vývinovej  regresi-vity.

Odborný,  ale  i  čitateľský  nezáujemo  knihu,  ktorá  ideologizujúcim  obsa-hom  a  jemu  zodpovedajúcou  formouvybočovala  z  progresívneho  trenduprózy  60.  rokov,  bol  pravdepodobnedôvodom,  pre ktorý  Čepčeková obráti-la  pozornosť  na  žáner  autorskej  roz-právky.  Na rozdiel  od  svojho  prozaic-kého  debutu  Lístok  Tuláčik  z  roku1951,  v  ktorom  cez  schému  animova-nej  autorskej  rozprávky  iniciatívnevyšla  v  ústrety  pofebruárovým  pred-stavám  o  ideologicky  produktívnej  li-teratúre, v knihe Meduška  (1970)  sa po-dobnej  ambície  vzdala  a  sústredila  sana projekciu  tradičnej  animovanej  roz-právky.  V jej  intenciách prirodzene  ak-centovala  výchovný  moment, pokúsilasa ho však vyjadriť cez zábavný  aspekt.Tolerantný  Július Noge autorkin  zámerneprehliadol  („Čepčekovej  Meduška

má  plno  výchovných  momentov"),avšak  viac než túto skrytú didaktickosťvyčítal jej  neorganické  začlenenie  prv-kov  sci-fi  do  „chrobáčikovského"  prí-behu.3  Dôvod,  pre  ktorý  Čepčekovejtext  nenaplnil  predstavy  o  umeleckysuverénnej  autorskej  rozprávke,  ne-tkvie  však  len  v  žánrovej  hybridnosti.Skutočnou  príčinou  jej  úrovne,  ktorározprávku  vysunula  do  polohy  nená-ročnej  zábavnosti,  je  jednak  absencianáležitého etického  posolstva  a  jednakautorkina neschopnosť prekonať  verba-listický,  fádny  typ  rozprávania  dyna-mickejšou  sujetovou  osnovou.  Tentohendikep  si  pravdepodobne  uvedomo-vala  aj  sama,  pretože  po  seriálovomzmnožení  meduškovských  príbehovv  knižke  Meduška  a  jej  kamaráti(197J)  v  ďalšej  animovanej  rozprávkeTutulaj  a  Vrtichvost  (1971)  sa  sústredi-la práve na jeho korekciu.  Tentoraz  prí-beh  o  dvoch  personifikovaných  hrač-kách  Pajácovi  Tutulajovi  a  psíkoviVrtichvostovi,  ktoré  odchádzajú  oddievčatka  Veroniky,  koncipovala  pre-hľadnejšie, nezahltila ho slovným bala-stom,  výsledný  tvar  napriek  tejto  sku-točnosti  nedosiahol  úroveň  dobovejmodernej  autorskej  rozprávky.  JánoviKopálovi  síce  na  knihe  imponovalavynachádzavosť  a  fantázia,  radostnosťa  optimizmus,  s  ktorými  Čepčekovásprostredkovala malým adresátom  myš-lienky  súdržnosti,  kamarátstva,  odva-hy,  statočnosti,  ako  aj  úmysel  konaťdobré  veci,  takéto  hodnotenie je  všakzjavným  precenením  jej  knihy.4  Čep-čekovej  poetika  autorskej  rozprávkynezodpovedala  totiž  modernistickýmtrendom,  v  kontexte  vtedajšej  literatú-ry pôsobila  anachronicky. Túto  skutoč-nosť si napokon  uvedomil  sám Ján Ko-pal,  keď  o  niekoľko  rokov  na  margoďalšej  autorkinej  knihy  animovanýchrozprávkok Slniečko na motúze  (1979),

BIBIÁNA 66 BIBIÁNA

napísal, že  ide o  oneskorenú  alúziu naPodjavorinskej  patriarchálny  dedinskýsvet  s  jeho  kultúrou  myslenia a  kona-nia  i  s  jej  snahou  po  idylickej  harmo-nizácii  jeho  reality.  V  tejto  súvislostiodmietol  aj  autorkinu  snahu  rytmizo-vaním  rozprávania prekonať tematickýstereotyp  ako  obyčajnú kamufláž, kto-rá má zakryť číru  rozprávačskú  impro-vizáciu  a  zábavu  bez  patričnej  význa-movej  zmysluplnosti.5 Tento  odsudok,v podstate  vystihujúci  aj podstatu pred-chádzajúcej  Čepčekovej  animovanejautorskej rozprávky Kiki a Miki  (1978),bol  dôležitý  nielen  preto, že korigovalpredchádzajúci  kritikov názor  na  Čep-čekovej  typ  animovanej  autorskej  roz-právky,  tak ako ho prezentoval  pri Me-duške,  ale  súčasne  bol  otvorenýmvystúpením proti čepčekovskej  animo-vanej  rozprávke,  ktorá  zásluhou  rodi-čov  a  učiteľov,  knižničných a  vydava-teľských  pracovníkov  prežívala  boomv  70.  rokoch  a  vlastne  z  komerčnýchdôvodov  ho prežíva  dodnes. Ján Kopalbol  jedným  z  mala, ktorý  nabral odva-hu  nazvať  módne,  „vychytené"  autor-ské  seriály  Eleny  Čepčekovej,  šírenéi  televíznymi  animovanými projekcia-mi,  nenáročným sentimentálnym číta-ním,  ktoré  negatívne  ovplyvňuje  lite-rárny  vkus  a  literárne  vedomie  mladejgenerácie.

Paralelne s týmito knižkami sa  Čep-čeková  na začiatku 70. rokov opätovnepokúša  reflektovať  svet  dobového die-ťaťa.  Na  rozdiel  od  kníh  Marcela,  ne-plač!, Mýlka neplatí, Vierino veľké ta-jomstvo  románová  novela  Serenádapre  Martinu  (7972) patrí k jej  vydare-nejším  autorským  výkonom.  Akov  predchádzajúcich prácach  aj  v  nej  jeprotagonistkou  dievčenská  hrdinka,ktorá  je  zasiahnutá  traumatizujúcimirodinnými problémami  a vzťahmi, len-že tentoraz prienik do psychického  sve-

ta  pubescentného  dievčaťa  je  značnepresvedčivejší.  Podľa Vladimíra  Petrí-ka,  dobového  recenzenta  knihy,  silaČepčekovej  prózy  spočívala  vo  vytrí-benej  vnímavosti  pre  problémy  tohtoveku  a v presnom  odhade  ich proporciía  reakcií  na  ne,  ďalej  v  dynamickejkompozícii  sujetu, ako  aj  v  zmysle  previerohodný,  t. j.  ľudský  konflikt.  Týmpodstatným  atribútom,  ktorý  rozhodolo tom, že kniha je  akceptovateľným au-torkiným  dielom,  je  však  projekciasamotnej  protagonistky.  Na  spôsobúspešných  diel  spoločenskej  prózy60.  rokov  Čepčeková príbeh  dievčaťa,ktoré  sa  stáva  svedkom  mravnéhoúpadku otca a svoj zmätok zo života do-spelých  chce  riešiť  útekom  z  rodiny,rozpráva  z jeho  vlastnej  pozície.  Roz-právanie  v  prvej  osobe mladej hrdinkykoncipuje  pritom  tak,  aby  nebolo  lenepickou  informáciou,  ale aby  bolo  vý-poveďou  i  o jeho  zmätenom  citovoma  pocitovom  svete.  V  tomto  ohľadeČepčeková  skutočne preukázala  dôver-nú  znalosť  dievčenskej  psychickejidentity,  menej  presvedčivou  sa  všakstala, keď  sa  z  tohto  priestoru  vzdiali-la, „charaktery Martininých rodičov  užnie  sú  také  homogénne  a  videné  znút-ra,"  konštatoval  Vladimír  Petrík,6  pri-čom  svoju  výhradu  zdôvodnil  tým,  žeautorka príbeh konštruuje apriórne, vo-pred  kalkuluje  s  prvkami,  ktoré  by  hozdramatizovali.  Slovom, jej  schopnosťvytvárať  epickú  realitu  cez  charakterymala  svoje  limity, ktoré  hodnotu Sere-nády  pre  Martinu  zrelativizovali.  Tounajpodstatnejšou  príčinou, ktorá to na-pomohla, bola  však  autorkina bytostnázávislosť  na  výchovnom  poslaní  det-skej  literatúry. V  intencii  tohto posla-nia  Čepčeková  rezignovala  na  dra-matickejšiu  identifikáciu  dobovéhoživotného  prejavu,  jeho  podstaty.  Zo-stala  len  pri  niektorých  módnych  de-

67

štrukčných  prejavoch,  pričom  podvplyvom  oficiálneho  štatútu  socialis-tickej  detskej  literatúry, ktorá  od  det-skej  literatúry  vyžadovala  výchovuk  tzv.  životnému optimizmu,  vykroče-nie  ľudského  mláďaťa  do  reality  svetadospelých  prezentovala  vo  finálnej  fá-ze ako idylu.

Strategický  koncept  socialistickejdetskej  literatúry nepochybne stál v po-zadí  aj  románu  Monika  (1973).  Akosme  už  konštatovali  v  súvislosti  s  au-torkinou  pofebruárovou  produkcioui  spoločenskými  prózami  zo 60.  rokovDievča z majera  a O jedno prosím,  Čep-čeková  patrila  k  autorom,  ktorí  vy-chádzali  v  ústrety  tomuto  konceptu.V jej  prípade  je  dokonca  ťažké  rozhod-núť, či  išlo o  konjukturálny  postoj  ale-bo  o osobné  presvedčenie.  Ak  sa  tedana  začiatku  70.  rokov,  v  čase  „mocen-skej  reštaurácie  socialistického  realiz-mu  a  dobrovoľného  konsolidačnéhoprispôsobovania"  (V.  Marčok)7  roz-hodla  tento  trend podporiť, jej  rozhod-nutie  nebolo  prekvapením.  Prekvape-ním bola skôr podoba, ktorou reagovalana  normalizačnú  požiadavku  demon-štrovať  nehumánnosť  kapitalistickéhospoločenského  systému.  Na rozdiel odpofebruárovej  reakcie,  ktorá  mala  po-dobu  ideologického  gýča,  tentorazpostupuje  literátskejšie.  Príbeh  plebej-ského  dievčaťa,  slúžtičky  Moniky, ne-prezentuje prostredníctvom  explicitné-ho  ideologického  schematizmu,  ale  sausiluje  dať mu  príťažlivú čitateľskú po-dobu.  Podarilo  sa  jej  to  vďaka  fabu-lačnej  schopnosti,  no  najmä  vďa-ka transpozícii  sociálnej témy do žánruklasického dievčenského  románu. Ideo-logický  kľúč  pritom  nezavrhla, jednot-livé  postavy  dokonca  vytvorila  podľaneho, dôraz  však  položila na psycholo-gickú  kresbu.  Dokonca natoľko, že do-bový  recenzent  (Ján  Poliak)8  si  položil

otázku,  či  ide  o  román  sociálny  alebopsychologický.  Dôraz  na  psychologic-kú  determinovanosť, akokoľvek  usilu-júci  sa  dodať  konaniu hlavnej hrdinkya jej  protihráčov  zdanie  presvedčivos-ti,  nie je  však  prirodzený.  Vyplýva  zožánru  triviálneho  dievčenského  romá-nu  a  v  konečnom  dôsledku je  len  pro-striedkom,  ktorý  mal  zvierohodniťideologizujúci  autorkin  zámer.  Dôka-zom  tohto  tvrdenia je  próza  Nezabud-ni, Monika  (1974).  Aj  v  nej  sa  autorkaprejavila  ako  zručná  rozprávačka,  kto-rá  dokáže  psychologicky  presvedčivomotivovať ďalšie  osudy  či  životné, ne-raz  silno  dramatické  situácie  svojejhrdinky.  Na  rozdiel  od  prvého  dielutentoraz  však  schému  výchovnéhodievčenského románu už nezakryto  vy-užíva  na  prezentáciu  ideologickéhoaspektu.  Zviazanosť  s  triviálnou diev-čenskou  lektúrou a jej  kánonom sa  pre-javuje  predovšetkým  v  Monikinýchmravných  postojoch,  vďaka  ktorýmplebejské  dievča  dokáže  odolať  erotic-kým  zvodom  primitívneho dedinskéhomäsiara  Bordiáša  a súčasne  presadiť  sisvoj  sen  o  škole.  Motívom  vzdelanianadobudnutým predovšetkým  Moniki-nou  vnútornou  mravnou  silou  by  saČepčekovej  pokus  kultivovanou  lite-rárnou  formou  obnoviť  tradičný  diev-čenský  výchovný  román  mohol  vlast-ne  zakončiť.  Zámerom  Čepčekovejnebolo  však  napísať čitateľský  bestsel-ler,  ale  román, ktorý  v  zmysle  norma-lizačnej  objednávky  mal  diskreditovaťvšetko,  čo  demokratizační  reformátoridruhej  polovice  60.  rokov  chceli  reha-bilitovať.  V  centre  ich  pozornosti  bolnajmä  výrobný  štýl, ktorý  zaviedla  ba-ťovská  podnikateľská  rodina  v  pred-mníchovskom  Československu  a ktorýsa stal nielen zárukou ekonomickej  pro-sperity,  ale  aj  modelom  na kultiváciua humanizáciu života  tisícok  robotníc -

68 BIBIÁNA

kých zamestnancov. Atak Monikin prí-beh  autorka  z  dedinského  stredoslo-venského  prostredia  prenáša  do  Zlína,centra  baťovského  koncernu.  Podľaočakávania  ho  potom  konštruuje tak,aby ním konkretizovala svoj  ideologic-ký  cieľ.  Jej  hrdinka je  najprv  baťov-ským  prostredím  očarovaná,  k  čomunepochybne prispeje  i motív z tzv. čer-venej  knižnice.  O  neskúsenú  dievčinusa  totiž  začína  zaujímať  mladý  baťov-ský  inžinier, čo jej, prirodzene,  impo-nuje,  dokonca  v  nej  roznieti  ľúbostnépocity. Ibaže tak, ako sa z lákavého vý-robného prostredia  vykľuje odľudštenýsystém, tak  sa  zo zaľúbeného inžinieravykľuje  cynický  zvodca. Na spôsob hr-diniek  tohto  žánru  mu  však  Monikaodolá  a  vzoprie  sa  aj  samotnému  ba-ťovskému  systému.  V  intenciách ideo-logickej,  schematickej  prózy  stane  saúčastníčkou skrytého  robotníckeho od-poru, pričom  v príhodnej chvíli svoj po-stoj  manifestuje  aj  účasťou  na  verejnejdemonštrácii.  Z  hľadiska  autorskéhozámeru, ako aj dvoch žánrov, t.j. triviál-neho  dievčenského  románu  a  románuideologicko-schematického,  je  takátokonštrukcia  pochopiteľná.  Nepochopi-teľné  je  konštatovanie  Jána  Poliaka,kritika  so  zmyslom  pre  nekompromis-né odmietanie  podobných  konjukturál-nych  exhibícií, že „o celej  zlínskej epi-zóde možno povedať,  že tak z hľadiskapsychologického, ako  aj  sociologické-ho a historického vyznieva dôveryhod-ne".9 V  tretej  časti, nazvanej  Monikinecesty (]987)  autorka sleduje osudy svo-jej  hrdinky  v  čase  slovenského  štátu.Hoci  sa  stále  usiluje  o  dosiahnutiepresvedčivosti  ich psychologickou  in-tervenciou,  tentoraz  opúšťa  priestorvýchovného  dievčenského  románua  v  podstate  už  naplno  postupuje  po-dľa  konštrukcií  vyhovujúcich  ideolo-gickej  spoločenskej  objednávke.  V  jej

intenciách  mladá,  triedne  uvedomelážena  na rozdiel  od svojho  muža rozpo-zná  protiľudovosť  a  nedemokratickosťslovenského  štátu  a  aktívne  sa  zapojído  protifašistického  hnutia.  Otvorenýkoniec  (zatknutie  nemeckým  koman-dom)  nasvedčuje,  že  autorka  malav úmysle pokračovať v jej  príbehu. Spo-ločenská  a  literárna  situácia  na  konci80.  rokov  bola  však  už  natoľko  vzdia-lená  podobným  retroideologickým  ak-tivitám, že podobné  úmysly boli  nerea-lizovateľné.

Posledný  literárny  projekt  ElenyČepčekovej,  podľa  dobových  reklam-ných  kampaní  „ojedinelá  trilógia  v  sú-časnej  slovenskej  literatúre  pre mlá-dež",  teda  celkom  logicky  završujedielo, ktoré  nemá osobnostné  črty  a  vovývinovom  kontexte  svojou  ideologi-záciou  a  nadužívaním  výchovnéhoaspektu  detskej  literatúry je  protiváhoujej  umeleckých  trendov.

POZNÁMKY

1  Poliak, Ján: Návraty  do  detstva.  In:  Litera-túra,  mládež  a  súčasnosť. Mladé  letá, Brati-slava 1963.

2  Šmatlák, Stanislav: Tichá  hladina priemeru.Slovenské  pohľady, 77.1961, č.  12, s. 14-16.

3 Noge, Július: Meduška.  Zlatý máj, 15,1971,č. 4, s. 253-254.

4  Kopal, Ján: Tutulaj  a Vrtichvost. Zlatý máj,18,  1974,  č.  8, s.  562-563.

5  Kopal,  Ján:  Slniečko na motúze.  Slovensképohľady, 96,  1980, č. 8, s.  128-130.

6 V. P. (Vladimír Petrík):  Serenáda  pre Marti-nu.  Zlatý  máj,  17, 1973, č. 3, s.  198-199.

7 Marčok,  Viliam  a  kolektív:  Dejiny  sloven-skej  literatúry III. Bratislava,  LÍC 2004.

8 J.  P. (Ján Poliak):  Monika.  Zlatý  máj, 17,1973,  č. 9, s. 631-632.

9 J. P. (Ján Poliak):  Nezabudni, Monika. Zla-tý  máj,  18,  1974, č.  10, s. 697-698.

69 BIBIÁNA

Tisíc  a jedno  ráno...(Za  rozhlasovou  dramaturgickou  Emíliou  Drugovou)

9. 7.1933  - 8. 7. 2006

Pri spomienke na osobnosť,  ktorá sacelým  svojím  životom  zapísala  do his-tórie  slovenskej  kultúry ako  „ rozpráv-ková  dramaturgická",  sa  ponúkamnožstvo  rozpráv-kových  formulácií,prímerov  či  atri-bútov,  o  ktoré  bysa  človek  moholoprieť. A oporu  na-ozaj  treba,  pretožehovoriť  či  písaťo  niekom,  kto  vámbol  veľmi  blízky,v minulom čase, nieje  nijako  ľahké. Na-vyše,  Emília  Dru-gová  alebo  „Mil-ka",  ako ju  volalikolegovia  a  pria-telia, celý  svoj  pro-fesionálny  životzasvätila  kráse  u-meleckého  slovav jeho  najpriezrač-nejšej  podobe -  rozhlasovej  rozpráv-ke. Ako  teda nájsť  tie najkrajšie  slová,ktoré'  by  boli  naozajstnou  poctou  zavšetko,  čo pre  Slovenský  rozhlas  a je-ho poslucháčov,  detských  i  dospelých,ako jeho dlhoročná  pracovníčka  zane-chala?  Zavoláme  si  na pomoc  zlatúpriadku,  zlaté pero, zlatý  vlas, či zlatýkľúčik?

BIBIÁNA

Emília  Drugová sa narodila  9. júla1933  vo  Vavrišove.  Vyštudovala  Filo-zofickú  fakultu  Univerzity  Komenské-ho v Bratislave,  odbor  slovenský jazyk

-  literárna  veda.Do  bývalého  Čes-koslovenského  roz-hlasu  v  Bratislavenastúpila  1. januá-ra  J 955  ako  redak-torka,  neskôr  akodramaturgickározprávkových  hierLiter'árno-hudob-nej  redakcie  predeti.  Od  roku 1983pracovala  v  Hlav-nej  redakcii  premládež a vzdeláva-nie  ako  dramatur-gická hier pre  star-šiu  mládež.  V  ja-nuári  roku 1989odišla  do  dôchod-ku,  no  od  1.  júla

1990  sa  vrátila  do  Slovenského  roz-hlasu  ako  pracujúca  dôchodkyňaa  opätovne  sa  venovala  dramaturgiirozprávkových  hier  i  hier pre  dospe-lých  až  do  30. júna  roku  1995.  Slo-venskému rozhlasu  bola  verná bezmá-la štyridsať  rokov.

V  roku  1987  získala  Emília  Drugo-vá Poctu  ministra  kultúry a na rozhla-

70

sových  festivaloch  a  žatvách  mnohé'ocenenia  za  dramaturgický  prínosv  oblasti  pôvodnej  rozprávkovej  hryi hry pre  mládež. Patria  medzi ne titu-ly  Tik Tak,  Klúčikové  kráľovstvo,  Čud-ná rozprávka, Ale veď ja  mám pravdu,Dajte  mi krídla či  Vrana  Florenťanka.Z jej  dramaturgickej  dielne  vyšli  dra-matizácie  klasických  ľudových  roz-právok,  pôvodne'  rozprávkové'  hry,adaptácie  slávnych  literárnych  pred-lôh  i prekladové'  tituly.

Zlatovláska,  Cesta  k  slnku,  Čaro-dejný  lampáš,  Budkáčik  a  Dubkáčik,Sokoliar,  Snehová  kráľovná,  Lietajúcikufor,  Medvedík  Pu,  Nevedko,  Roz-právkový  šlabikár,  Vrkoč  Váhu,  Vyná-lezy uja Elektróna,  Rybenka... Pri  spo-mienke  na  Emíliu  Drugovú  však  nieje  podstatný  výpočet  jej  dramaturgic-kých  titulov  či získaných  ocenení.  Bo-la  a  navždy  zostane  pre  všetkých  jejkolegov  a priateľov  ZLATOU  PRIAD-KOU  priateľstva,  porozumenia  a lás-ky.  Dobro,  spravodlivosť  či  obyčajnáľudská  statočnosť  neboli  pre  ňu  ibateoretickými  atribútmi  rozprávkovéhožánru,  ale  boli jej  bytostnou  ľudskoupodstatou,  z  ktorej  dokázala  štedrorozdávať plným  priehrštím.

Meno  Emílie  Drugovej  zaznievalovo vysielaní  Slovenského  rozhlasu pre-dovšetkým  v nedeľných  ranách pri za-hláseniach  rozprávkových  hier.  Spo-menúť si naň môže niekoľko generáciíposlucháčov.  A práve tí „ bezmenní ne-známi"  boli  pre  Milku  Drugovú  naj-dôležitejší.  Darovala  im  tisíc  a jednorozprávkové  ráno, na ktoré sa nedá za-budnúť.

Ján  Uličiansky

O pierkuRUDOLF  DOBIÁŠ

Smrť, ty neúnavná žnica,

prišla  si zobrať našu královnú!

Kde  sú  tie  ploty, čo ťa ohraničia,

kde  zámka, čo ťa nevpustí k nám dnu?

Vošla  si ku  nej cez kľúčovú dierku,

i  do jej  priazne si  sa  votrela.

Jej  tichý život podobal  sa  pierku,

letí, kým  nedoletí  do ciela.

Kdeže je,  smrť, tvoje  víťazstvo?

Nevezmeš  nám, čo nám ona dala.

Čo zasiala, to v  nás  vyrástlo,

na chlieb núdznych zmenila sa skala.

Neprežijú  ľudia bez  rozprávky

a bez jej  teplej  košele.

Bez  nej  aj  kvetom  ovísajú  hlávky

a bezbožné  sú všetky  nedele.

71 BIBIÁNA

Krehké  oceľorytyV  Galérii  TYPO  &  ARS  na  Roľníckej  349

v  Bratislave-Vajnoroch  je  od 9. septembra  2006otvorená  výstava  „FDC  -  České  a  slovenskéobálky  prvého  dňa  vydania".  Názov  výstavymožno mnohým nič nepovie,  ale  filatelisti  vedia,o  čo  ide. Vždy  pri  príležitosti  uvedenia  novejpoštovej  známky do obehu je  vydaná aj tzv. obál-ka prvého dňa vydania (First Day Cover - FDC),na  ktorej  je  okrem  známky  aj  od-tlačok  príležitostnej  pečiatkya  oceloryt,  námetom  pria-mo  súvisiaci  s  náme-tom  známky.

Výstava  je  zame-raná  práve  na  oceľo-ryty,  ktoré  vytvorilo21  českých  a  sloven-ských  rytcov  v  spolu-práci  s  významnými  vý-tvarníkmi  a  ilustrátormi.Keďže  ide  o filigránske  grafi-ky,  odporúčame  návštevníkompriniesť  si  lupu, aby  mohli napl-no  vychutnať  krásu  oceľorytova  majstrovstvo  rytcov.  Vystave-ných je  300 obálok  prvého  dňavydania  aj  s  niektorými líniový-mi rozkresmi k rytinám  FDC.

Výstava  mapuje  tvorbutýchto  rytcov:  Lucie  Kru-ličková-Bandiková,  Rudolf ^Cigánik,  Martin  Cinovský,  'Václav  Fájt,  Arnold  Feke,Josef  Herčík,  František Hor-niak, Bedrich  Housa,  LadislavJirka, Pavel  Kováfik, Jan Mrá-ček, Vieroslav  Ondrejička,  Mi-loš Ondráček,  Jindra Schmidt, Martin Srb,  Miro-slav  Strnadel,  Bohumil  Šneider,  Jifí  Švengsbír,Jaroslav Tvrdoň, Jana Viktorová  a Juraj  Vitek.

Je  dlhoročnou  tradíciou,  že  pri  príležitostiBienále  ilustrácií  Bratislava  sa  inauguruje  ajznámka  s  tematikou  BIB  spolu  s  FDC.  V nie-ktorých  rokoch  vyšlo  aj  viac  známok  súčasne.Vždy išlo o ilustrácie, ktorých autori boli na bra-tislavskom  bienále  odmenení  najvyššími  cena-mi.  Napríklad  v  roku  1975 bolo  vydaných  do-

konca 5 známok s tematikou BIB - Róbert  Dúb-ravec  s  nominálnou  hodnotou  80  h, Nikita  Ča-rušin  (20 h), Klaus  Ensikat  (60 h), Val Muntenu(40  h)  a  Lieselotte  Schwarz  (30  h).  Na  rytinyFDC boli použité ilustrácie Andrzeja  Strumilla,Albína  Brunovského  a Binette  Schroeder. Tietoznámky  a rytiny FDC robili  rytci  klasickej čes-kej  ryteckej  školy  Jan  Mrázek,  Ladislav  Jirkaa  Jindra  Schmidt.  Bohužiaľ,  takýchto  úrodnýchrokov bolo málo. Po vzniku  Slovenskej republi-ky  sa  pri  príležitosti  BIB  vydáva  už  len  jednaznámka  a obálka  prvého  dňa vydania  s rytinou

FDC.  V  roku  2005  to  bola  známka  japon-skej  ilustrátorky a držiteľky Grand Prix BIB

2003  Iku  Dekune  s  nominálnou  hod-notou  30  Sk.  Autorom  grafickej

úpravy  známky  bol  VladislávRostoka,  autorom  ilustrácie  na

FDC Dušan  Kállay,  líniovú roz-kresbu a rytinu FDC pripravila Lu-

cie Kruličková-Bandiková.Výstava v Galérii TYPO &

ARS je  skutočne  ojedinelánielen  svojím  rozsahom,

ale  aj  zameraním. Oce-ľoryt  na  známkacha  rytinách  FDC  patrímedzi  najnáročnej-šie grafické  techniky.

Náročné je nielen zho-tovenie  tlačovej  formy (ry-

tec  vyrýva  obraz  špeciálnymirydlami  do  oceľovej  platne),

zložitá je  aj samotná tlač tých-Rytina  Lucie Kmličkovej-Bandikovej  to oceľorytov. Rytcov je  naozaj

k ilustrácii  Dušana  Kállaya  (2005)  ako šafranu -  na Slovensku  jeich len sedem. Návštevníci  vý-

stavy  majú  možnosť  prvýkrát  vidieť  vystavenérytiny  FDC v  takej  reprezentatívnej  vzorke ryt-cov  českej  a slovenskej  ryteckej  školy.

Výstava  sa  koná v  spolupráci  s  a.  s.  Sloven-ská  pošta,  TAB, s.  r.  o.  Bratislava  a  firmyTYPO  & ARS.  Galéria  je  otvorená  v  utorok ažnedeľuod  lO.OOhdo 18.00h,tel.0903477074.Výstava  bude prístupná do 24. novembra 2006.

••*??•- F D C

PETER  CEPEC

BIBIÁNA 72

SUMMARY

This  issue  begins  with an essay of professorZuzana  Stanislavová  of  Prešov  University,about tne work of en eminent  Slovák  writer Pe-ter  Glocko who  has lived to see  his 60 years ofage.  She acknowledges  all  the author's  artisticactivities, particularly  his attitude to  the  Slovákfairy tale.  In an interview entitled  Writeris  a Logthat  Never  Bums  Down,  the  literary  critic  andpublicist  Peter  Glocko,  Jr.  introduces  the  rea-ders  to  his  father's  literary  workshop,  makingthem familiar with  his  father's  opinions  on  cur-rent  literary culture and  life štýle  based  on pre-ferring  commerce,  kitsch  and  superficial  andempty pleasures  to values.  An  extract from Pe-ter Glocko's  latest book, Malé and Female Sto-ryteller,  has  been  included  in the jubilee  contri-butions  of  the  present  issue  of  Bibiána.  Thebook  is  a sort of  reconstruction  of life  and workof  the  greatest  Slovák  fairy-storyteller  PavolDobšinský  (1628-1885).  His  anthology  of  fairytales  belongs  to  the  backbones  of  Slovák  cul-ture. On the occasion  of 85th birthday, the grap-hic and  illustrator  Ľúbo  Kellenberger  did  nôt  li-ve  to  see,  his  friend  and  the  writer  ĽubomírFeldek  wrote  an  essay  The  Photo  with  ĽúboKellenberger  which  is meant as  a  vizualizationof  this  talented  artist  and  exceptional  personwho in spite of his bohemian  manners  was  keenon sense of good and honour.  The  death  of thewriter  Peter  Ševčovič  means  oné of the  heavylosses fór contemporary  Slovák  literary  culture.The writer and publicist Ján  Beňo had preparedan  interview  with  him but  Peter  Ševčovič,  criti-cally ill then, offered a coherent account  instead.He  recollected  his  childhood  and  youth  andhis  incompleted  university study.  Due to the to-talitarian  regime,  the future writer and the foun-der of Slovák  television  play  fór  youth  was  ex-pelled  from  the  Faculty  of  Medicíne  severalweeks  before his final state  exams.  Peter  Šev-čovič's  statement/confession  was  found  in  hisinheritance  and  has been  finding  its way  to thereaders as Hot Coals of Peter Ševčovič. The ot-her writer, Bibiána  is saying  goodbye  to,  is Voj-tech Zamarovský.  He has  been an  outstandingauthor  of  non-fiction  and  his  books  about  an-cient  civilizations  háve  been  translated  into16  languages.  His  friend  and  the  writer  PavelDvorak, a popular  author of non-fiction  as well,brings back the memories  of Zamarovský  in hisobituary  called  Mourn  fór  a  Good Man. Collec-ted works of Vojtech Zamarovský  was  releasedin the publishers Perfect. The  readers of Bibiá-

na  can  leam  about  this  extraondinary  projectfrom  the  interview  To  Háve  a  Spot  Under  theSun,  given  by  Eduard  Drobný,  the  director  ofthe publishing house. He also says  about  newtrends  of  his  company,  that,  in  the  course  of16 years, has made a name as an excellent edi-torial firm. In the days of pulp literatúre and com-merce,  the  publishing  house  Perfect prefers li-teratúre  of  unquestionable  values  of  thought,and  aesthetic values.  Milan  Rúfus  is the  grea-test  living  Slovák  poet.  In the  essay  The  ThreePennies  of Milan Rúfus, Ondrej  Sliacky  is ref-lecting  on  his  work  that  has  been  inspired  byfolk  fairy  stories.  In  the  samé  way  as  an  anci-ent  roadman  of  iegend,  paying  back  oné  pen-ny to his  father,  living  himself  on the  other onéand  lending the third penny  to  his  son,  the  po-et,  inspired by democratic values  of his  nation,is  paying  oné  penny  back  to  his  predecessorsand lending the third oné to his successors. Thisyear the Slovák prose writer fór adults and child-ren Vincent  Šikula  would  háve  lived  to see  his70lh birthday. On the occasion of unveiling a pla-que  on  his  parental  horne  in  the  Smallcarpa-thian  village  Dubová,  a  literary  critic,  his  wifeAnna  Blahová  says  about  his  childhood  andabout  inspiration  sources of some of his booksin  the  article  Ripped Away  from  the  Calenda-rium  . The  short  story  Erika'  s  Lilies,  the  finalmemoriál  of this eminent  creator of human sto-ries,  is oné of the few artistic texts of Slovák  wri-ters  about holocaust.  In the sketch  Writer  is  Al-so  On/y a  Man  , the  young  literary  critic  PeterKarpinský  meditates úpon  discussions  with re-aders  . In his opinion,  the ones,  resulting  fromknowledge  of  literary  work  áre  meaningful,  butthose, having formal and entertaining charactercannot  bé  accepted. After  the  block  of book  re-views, this  issue  publishes  also  Ondrej  Sliacky-'s study about the writer Elena  Čepčeková.  Herliterary work was very popular  in the former regi-me.  She  belonged  to  personalities  of  so  calledsocialist  literatúre fór children and youth. The fin-dings  of the study show that Čepčekova's work,promoting  ideological  educational  influence  is,from artistic point of view, worthless today. In theobituary  One  Thousand  and  oné  Morning,  thepresident  of the  Slovák  IBBY  Section Ján  Uliči-ansky pays his last respect to a script editor Emí-lia  Drugová, thanks  to who,  the  Slovák  Sundayfairy-tale momings háve become the national cul-tural  phenomenon.

Transl. Jana  Zlatošová

ISSN 1335-7263