Ročník XI3-4/2004Cena 40 Sk

REVUEO UMENÍ PRE DETI A MLÁDEŽ

^s>>^ »£&&»

M-

ÚVODOMPo publikovaní prvej časti slovníka Slovenskí spisovatelia literatúry pre de-

ti v predchádzajúcom ročníku revue Bibiána prítomné dvojčíslo prináša jeho po-kračovanie a Doplnky k prvej časti. Koncepčne ide o kontinuitnú repliku prvejčasti, takže z obsahového hľadiska i jej pokračovanie prezentuje relatívne kom-pletnú zostavu tvorcov kníh pre deti a mládež od jej počiatkov až po súčasnosť.Základnou ambíciou slovníka je i tentoraz bibliograficky sumarizovať knižnútvorbu jednotlivých autorov, no súčasne ju aj vyhodnocovať, identifikovať jej ty-pologické špecifickosti, ale i hodnotovú úroveň danú konštitutívnymi atribútmiumeleckej literatúry pre deti a mládež. Slovník tým ako celok presahuje infor-mačno-encyklopedickú funkciu a stáva sa východiskom pre hlbšie poznávaniedisciplíny, ktorá formuje nielen umelecký vkus dieťaťa, ale ho nasmerúva kuskutočným hodnotám ľudského života. Z autorského hľadiska na vytvorení prí-tomnej časti slovníka participovali nasledovní autori: Ondrej Sliacky (105), Zu-zana Stanislavová (33), Henrich Pifko (12), Markéta Andričíková (8), Ján Po-liak (8), Kornel Fôldvári (6), Ján Turan (4), Milan Jurčo (3), Viliam Obert (3),Miloš Ondráš (3), Ľubica Kepštová (2), Brigita Šimonová (2), Eva Vitézová (2),Ján Kopal (1), Michal Nadubinský (1), Július Noge (1), Vladimír Predmerský (1),EvaTkáčiková(l).

Zostavovateľ, vedecký a výkonný redaktor ONDREJ SLIACKY

SUMMARY. The present issue of Bibiána is drawn as the second part of the dictionary of Slovák wri-ters fór children and youth. The authors áre included in alphabetical order (letters M to Z) and si-milarly to the first part, released in 2003, the authors' entries consist of biographies, evaluations ofsingle literary works, complex bibliography of book creation, and selectively also professional res-IMin.se. By its extent and conception, the work ranks among unique ones, realized by the team of themost eminent Slovák literary scientists and critics, concerned with literatúre fór children and youth.

Šéfredaktor ONDREJ SLIACKYRevue Bibiána, orgán Slovenskej sekcie IBBY, vydáva BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre delí.Adresa redakcie: BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti. Panská 41, 815 39 Bratislava,tel. 07/54 43 13 08.

Rozširuje a objednávky prijíma distribučná firma ARES, s.r.o., Banšellova 4, 821 04 Bratislava,tel. 07/43 41 46 65Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt č. J-243/94-P zo dňa 21. 1. 1994.

MK SR 2139/99

Obálku navrhol Ľubomír Krátky.

ISSN 1335-7263

MAČINGOVÁ, BoženaProzaička, dramatická, publicistka2.6. 1922 KošicePseudonymy Teta Božena, Mačingová-Bourová,Teta Betka

Občianskym menom Etela Božena Čonková,rodená Mačingová. Po absolvovaní meštianskejškoly v Košiciach (1933-37) pracovala akoúradníčka v advokátskej kancelárii. Po okupáciijužného Slovenska r. 1939 žila v Prešove a voVeľkom Šariši, v r. 1950 sa vrátila do Košíc. Dor. 1952 bola úradníčkou vo Východoslovenskýchmlynoch v Košiciach, od r. 1952 až do odchoduna dôchodok r. 1982 pôsobila ako redaktorka ko-šického rozhlasového štúdia Čs. rozhlasu.

Časopisecké začiatky a prvé obdobie jej tvor-by sa spájajú so žánrom animovanej zvieracejrozprávky. V príbehoch Nezbednosti mravčekaŠtipka (1947, reedícia 7970 pod názvom Šibal-stvá mravčeka Štipka), Ĺapajove dobrodružstvá(1947, preprac. 7974), Opička Kuk medzi ľuďmia zvieratami (1948), Gastanko a Gastaník (1948,preprac. 1971), Príhody ježka Pichliača a inérozprávky (1949) sa prostredníctvom personifi-kovaných zvieracích hrdinov a zručne vybudo-vaného príbehu usilovala vštepovať deťom mrav-né hodnoty. Fabulačné schopnosti uplatnilav druhom období svojej tvorby najmä v sociál-ne ladených príbehoch s tematikou života detí,priestorovo situovaných prevažne do prostrediaKošíc a východného Slovenska. V prózach Bo-sí hrdinovia (1949) a v dvojdielnom sociálnomrománe Plechové srdiečka (1953) reagovala navojnové udalosti a triedne rozpory, ako sa preja-vili v jej rodnom regióne. Trvalejšiu hodnotumajú jej príbehy zo života súčasných detí, pre-dovšetkým psychologicky orientovaná prózaDanuška (1962). Prostredníctvom príbehu de-väťročného dievčatka reagovala na čoraz nalie-havejší psychosociálny problém dobovej slo-venskej spoločnosti: na citovú frustráciu detív rodinách poznamenaných manželskými kríza-mi a rozvodmi. Komplikované rodinné zázemietvorí pozadie aj v psychologickej sonde do cito-vého sveta dospievajúceho dievčaťa Taký veľkýdeň (1968). K psychologickým a sociálnym prob-lémom detí, ktoré stratili istotu rodinného záze-mia, sa nanovo vrátila v dievčenskom románeMy spod Vrabčej skaly (2000, rukopis vznikolešte koncom 80. rokov, v češtine vyšiel pod ná-zvom Pod Vrabčí škálou, 2001). Rozprávanieo živote detí v detskom domove reflektuje i nie-ktoré aspekty rasovej problematiky. Pokračova-nie románu vyšlo v češtine s názvom Návrat podVrabčí škálu (2003). Životné osudy sexuálnezneužitého dievčaťa z detského domova autorka

rozvinula v intenciách tradičného dievčenskéhorománu so šťastným koncom, pričom náznakovotematizovala celý rad ďalších psychologickýcha sociálnych momentov súčasnej mládeže. PrózaBetka a Veterné mesto (1983) vyrástla z autorki-nej citovej pamäti, a tak autobiograficky ladenýpríbeh nadobudol aj príznak dokumentárneho roz-právania o rodnom meste a jeho histórii. Na vstuptechnických a vedeckých výdobytkov do vzťahovmedzi starými rodičmi a vnukmi reagovala v pró-ze Barborka a jej babka Robotka (1989). Väčši-nu svojich próz pre deti a mládež zdramatizova-la pre rozhlas a televíziu.

Pre dospelých napísala cyklus dokumentárneladených poviedok Najkrajší dar. Príbehy spodDargova (1962), ku ktorým čerpala tému z uda-lostí vo východoslovenskom regióne počas dru-hej svetovej vojny. Téma vojny a región východ-ného Slovenska zostali prítomné aj v jejdramatickej tvorbe pre dospelých. Život v baníc-kom prostredí sa stal námetom pre rozhlasovú hruČarovný lampáš (1949), vzťah k rodnému regió-nu a drámu osamelej ženy po strate muža vo voj-ne zachytila v rozhlasových hrách Redaktorka(1960) a Život nie je rieka (1969). Citový svetmladých a jeho úskalia stvárnila v rozhlasovej hreCesta do neba (1972), rovnoprávnosť mužova žien sa stala námetom pre veselohru Španielčina(1973) a malomeštiactvo v dobovej spoločnostizachytila vo veselohre Mamutie metly (1976). Pí-sala tiež rozhlasové pásma, črty a fejtóny.

BIBLIOGRAFIAPróza: Nezbednosti mravčeka Štipka (1947), Ĺapajo-ve dobrodružstvá (1947), Opička Kuk medzi Fucfmia zvieratami(1948), Gastanko a Gastaník (1948), Prí-hody ježka Pichliača a iné rozprávky (1949), Bosí hr-dinovia (1949), Plechové srdiečka (1953), Danuška(1962), Taký veľký deň (1968), Betka a Veterné mes-to (1983), Barborka a jej babka Robotka (1989), Myspod Vrabčej skaly (2000), Návrat pod VrabČí škálu(2003).

LITERATÚRABrostlová, Viktória: Božena Mačingová-Čonková. Ži-vot a tvorba. Mestská knižnica pre mládež, Košice 1972.Maukšová, Felicitas-Dosedlová, Eva: Zhovievavosťa konvenčnosť. Zlatý máj, 24, 1980, s. 536-539.Zemberová, Viera: Pohľady na literatúru. Košice 1987.

(zs)

MADAČOV, MarošProzaik, publicista, prekladateľ6.6. 1912 Východná-4. 11. 1980 Ružomberok

Občianskym menom Martin Števček. Pogymnaziálnych štúdiách v Liptovskom Mikulá-ši (1923-27) a Levoči (1927-30) absolvoval ka-

B1BIANA BIBIÁNA

tolícku teológiu v Spišskej Kapitule (1930-35).Po vysviacke v júni 1936 pôsobil ako kaplán v Le-tanovciach, Námestove, Poprade, Hnilčíku, Kež-marku a ako farár v Hrabušiciach. V r. 1943—46bol konzistoriálnym notárom na biskupskom úra-de v Spišskej Kapitule, potom správcom faryv Ružomberku (1946-1953) a od roku 1953 v Hu-bovej. Na odpočinku žíl v Ružomberku.

Úvahami, článkami, prekladmi i beletristic-kými prácami (poviedkami a črtami z dedinské-ho života, sporadicky náboženskými veršami)hojne prispieval do Slovenského ľudu, Slováka,Rozvoja a najmä konfesionálnych časopisov. Ponárodopisnej monografii o celoročnom životev Letanovciach Rok v Slovenskom raji (1941,osobitnú pozornosť v nej venoval zvykom a hrámletanovských detí) sa v ďalšej tvorbe upriamil nanábožensky a výchovne orientované čítanie predeti a mládež, ktoré pre evidentnú utilitárnosť ne-dosahuje vyššiu literárno-umeleckú úroveň.Knižka legiend Pri vianočnom stromčeku(1942), ktoré kompozične stmeľuje postava roz-právačky, starej mamy, je nevydareným poku-som spojiť nábožensko-výchovný princíp s prin-cípom estetickým. Napísal ich podlá rôznychprameňov. Podobne postupoval pri ďalších kni-hách, vieroučných rozprávkach a životopisnýchčrtách Šťastné deti (1944), Vítaj, Ježiško! (1945),Zblízka a zďaleka (1946) a Svätica s rulami(1948). Vyslovene výchovné ciele, návod ako ro-zumne študovať, sleduje v knihe Študenti, na slo-víčko! (1944). Prekladal z taliančiny (Srdce odE. de Amicisa), francúzštiny a nemčiny.

BIBLIOGRAFIAPróza: Pri vianočnom stromčeku (1942), Šťastné deti(1944), Vítaj, Ježiško! (1945), Zblízka a zďaleka(1946), Svätica s ružami (1948).Literatúra faktu: Rok v Slovenskom raji (1941), Štu-denti, na slovíčko! (1944).

LITERATÚRAJančal, R. : Pri vianočnom stromčeku. Nová škola,1942-1943, č. 5, s. 235-236.Jarušek, Rudolf: Nové knižky pre mládež. Slovenskýučiteľ, 1943, č. 5, s. 211-213.Valachová, Elena (Jarušek, Rudolf): Naša literatúra premládež v roku 1946. Sloboda, 6. 11. 1947. (hp)

MAKOVICKÝ, Ján DrahotínBásnik, dramatik2.12.1818 Liptovský Mikuláš-24. 2.1884 Ru-žomberok

Študoval v Debrecíne, Miškovci a v Levoči,ev. teológiu v Bratislave, Berlíne a v Halle. V r.1847-50 bol kaplánom v Tisovci, v r. 1850-73

správcom a učiteľom vyššej ev. školy v Liptov-skom Mikuláši, od r. 1873 bol kňazom v Ru-žomberku.

V revolučných rokoch 1848/49 bol účastní-kom slovenských dobrovoľníckych oddielov,v 60. rokoch sa podieľal na založení Matice slo-venskej a revúckeho gymnázia, spolu s Gašpa-rom Fejérpatakym-Belopotockým organizovalliptovskomikulášske divadlo. Ako pedagóg sazasadzoval za modernizáciu ľudového školstva,propagoval citovú výchovu a zavádzanie novýchpredmetov. V opozícii voči násilnému pomaďar-čovaniu národného Školstva zdôrazňoval vlas-teneckú výchovu slovenských detí. Snaha pre-budiť v nich národné povedomie poznamenalaaj jeho literárnu tvorbu, skromnú rozsahom ajumeleckými kvalitami. Verše, ktoré uverejnilv štúrovskom zborníku Rečňovanka II. (1855)a v časopise Priateľ školy a literatúry, svojím mo-ralizátorstvom a patetickým vlastenectvom sútypické doklady dobového chápania beletristi-ky pre deti ako mentorujúco-literárnej disciplí-ny. Zbierka Častitár či vinie pre dieíky, ktorávyšla nákladom Andreja Radlinského r. 1860v Budíne, sa svojou tematickou orientáciou vy-myká z dobovej poézie pre deti. Jej obsah tvo-ria príležitostné blahoželania (7. Vinše vianoč-né, II. Vinše novoročné, Hl. Vinše menovína narodzenín: a) Starým rodičom, b) Rodičom,c) Pokrvným, priateľom, d) Učiteľom, e) Predskúškou, f) Po skúške, g) Pre choralistov) na-veršované neinvenčne, bez zmyslu pre vtip a es-tetický výraz.

Počas pôsobenia v Liptovskom Mikuláši Ma-kovický organizoval aj detské divadelné pred-stavenia a sám je autorom dvojdejstvovej hryMalá klasnica (1850), v ktorej na sentimentál-nom príbehu o chudobnej, ale statočnej polosi-rote ilustroval detskému divákovi základné kres-ťanské hodnoty. Do slovenčiny adaptoval aj dvemoralisticko-sentimentálne poviedky nemec-kého ľudovýchovného spisovateľa ChristophaSchmida (1768-1854) Považská povodeň a Kos-tolík v lese, ktoré r. 1865 vydal Ján Mallý-Du-sarov ako druhý zväzok „Šmidových spisov premilú mládež a pre pospolitý ľud".

BIBLIOGRAFIAPoézia: Častitár Či vinše pre dietky (1860).Divadelná hra: Malá klasnica (inscenovaná 1850,upravená a skrátená na jedno dejstvo vyšla v časopisePriateľ dielok, 1887, č. 9, s. 129-142).

LITERATÚRAŠkultéty, Jozef: Ján Drahotín Makovický. Národnienoviny, 1884, č. 24.Bysterský (Janoška, Júr): Ján Drahotín Makovický.Dom a škola, 1885, č. l, s. 19-22.

BIBIÁNA BIBIÁNA

Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

MALIAK, JozefPublicista, redaktor, regionálny historik, prekla-dateľ17. 2. 1854 Revúca -31.1.1945 Prievidza. Po-chovaný je v Bojniciach

Po maturite v r. 1872 na revúckom gymná-ziu študoval ev. teológiu a klasickú filológiuvo Viedni, Bazileji a v Ziirichu. S výnimkour. 1881-82, keď bol učiteľom v OberschUtzene(Rakúsko), pôsobil až do r. 1923 ako stredo-školský profesor v chorvátskom Iloku. Tu sa nazačiatku storočia pokúsil vybudovať slovenskýdievčenský ústav a tu v r. 1911-14 vydával a re-digoval pedagogický mesačník Dom a škola.V r. 1923-33 učil na slovenskom gymnáziuv Petrovci. Od r. 1938 žil v Martine, neskôrv Prievidzi.

Od r. 1878 uverejňoval v Národných novi-nách, Cirkevných listoch, Obzore, Slovenskýchpohľadoch a v Dome a škole príspevky s cirkev-nou, kultúrnohistorickou a vlastivednou prob-lematikou a články o dejinách slovenskéhoškolstva. Samostatne vydal štúdie Slovenskéosadnictvo v Srieme (1908), Fruška Gora(1925), Daniel Kolényi a jeho doba (b.r.), Za-budnuté' slovenské osady v Stolnobelehradskeja Vesprémskej stolici v Zadunajskú (1935).V článkoch O prostriedkoch, ktorými utvorilSládkovič ideál Maríny, Tragika v Sládkovičovej„Maríne" (SP, 1887-88), Poludienok(SP, 1902)a Hviezdoslavova Rächel (Cirkevné listy, 1903)sa pokúsil aj o literárnoteoretickú činnosť.R. 1902 vydal v Iloku dvojzväzkovú antológiuRečňovanky pre slovenskú mládež. Mladému či-tateľovi v nej predstavil romantickú básnickú ge-neráciu (Štúr, Kráľ, Chalúpka, Sládkovič, Botto,Dohnaný) a niektorých predstaviteľov realizmu(Vajanský, Podjavorinská). V čase stagnácie in-tencionálnej beletristiky pre deti, prejavujúcej sav poklese jej produkcie a súčasne v prežívaní ex-trémneho moralizátorstva, ako aj v zintenzívne-ní maďarizácie slovenského školstva, mala tátopráca svoj význam. Popri národno-vzdelávacejfunkcii plnila aj poslanie estetické, na ktoré do-bová tvorba pre deti rezignovala. Po matičnejSlovenskej čítanke Emila Černého sa najviac pri-činila o popularizáciu umeleckej národnej lite-ratúry medzi dobovou školskou mládežou.

BIBLIOGRAFIAAntológia: Rečňovanky pre slovenskú mládež I.-II.(1902).

LITERATÚRAOrmis, J. V.: Literárna činnosť Jozefa Maliaka. Martin1947. (os)

MALLÝ-DUSAROV, JánNovinár, editor26. 8. 1829 Skalica - 19. 10. 1902 Ostrihom,MaďarskoPseudonym Dusarov

Študoval v Bratislave, Trnave a teológiu naviedenskom Pázmáneu (1850-52). Bol kaplá-nom v Banskej Štiavnici, prednášal na Pázmá-neu a v ústave pre výchovu šľachtických diplo-matov habsburskej ríše Tereziánum. R. 1885 sastal bratislavským a r. 1888 ostrihomským ka-nonikom.

Patril k najvýznamnejším slovenským novi-nárom matičného obdobia. Prispieval do Pešť-budínskych vedomostí a neskôr do Slovenskýchnovín, časopiseckého orgánu Novej školy slo-venskej, usilujúcej sa o maďarsko-slovenské vy-rovnanie. Sklamaný v nádejach na úspech svoj-ho snaženia po r. 1875 zanechal verejnú činnosť.

Bol tvorcom prvej slovenskej organizovanejbeletristickej edície Mravno-zábavná knihovňa.Vyšlo v nej sedem knižných zväzkov adaptova-ných prekladov poviedok a noviel, v ktorých saaktuálna spoločenská a sociálna problematikatraktovala s dôraznou nábožensko-moralistickoutendenciou. Všetky tieto preklady sa stali aj ne-intencionálnym čítaním mládeže. Podobne tobolo aj s dielami flámskeho spisovateľa Consci-encea, ktorého Mallý udomácňoval na Sloven-sku pre národno-obrannú a národno-záchovnútendenciu jeho diel.

Bezprostredný význam pre dejiny detskej li-teratúry na Slovensku majú jeho knižné vydaniapre mládež. Aj tu sa pre nedostatok vhodnýchpôvodných diel obracal k prácam zahraničnýchautorov, najmä nemeckých. Vlastným nákladomvydal Radovánky pre dobré školské deti v pouč-ných príkladoch (1865), ktoré z jeho podnetupreložili ostrihomskí seminaristi. V tomto súbo-re 23 mravoučných poviedok, z ktorých viacerésú adaptované do slovenského prostredia, kladiedôraz na národnú hrdosť, no najmä na zbožnosť,poslušnosť a pokoru. Sú to nábožensko-mravnéexemplá a poučenie z nich je vždy zhrnuté v zá-verečnom štvorverší. Mallého snahy o uspoko-jenie čitateľských potrieb školskej mládeže a je-ho presvedčenie o jednote čítania pre ľud a predeti dokumentuje aj päťzväzková edícia Šmido-ve spisy pre milú mládež a pre pospolitý lúd. Sen-timentálne mravoučné poviedky nemeckého spi-sovateľa Christopha Schmida preložili pre túto

BIBIÁNA BIBIÁNA

edíciu M. Chlebák (Ľudovít, malý vysťahovalec,Kanárik, Diamantový prsteň), J. D. Makovický(Považská povodeň, Kostolík v lese), S. Zachej(Nemé dieťa, Starý zámok) a P. Príhoda (Ruiovýkríčok. Čerešne).

BIBLIOGRAFIAPróza: Radovánky pre dobré Školské deti v poučnýchpríkladoch (l865).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (jp)

MAREC, AntonProzaik11. 8. 1953 Zilina-Povážsky Chlmec. Žije v Sta-rom Smokovci

Po maturite na Gymnáziu v Žiline (1971) štu-doval v r. 1974-79 na Pedagogickej fakulte UKv Banskej Bystrici slovenčinu a angličtinu. Za-čal učiť na Strednej ekonomickej škole v Žiline,ale už v r. 1979 sa usadil vo Vysokých Tatrách,kde prešiel rozmanitými zamestnaniami od hor-ského nosiča až po chatára a stal sa profesionál-nym členom Horskej služby.

Vysoké Tatry a hory vôbec sa stali trvalým in-špiračným zdrojom jeho literárnej tvorby. Na ichpozadí a v prostredí pracovníkov Horskej služ-by sa odohráva aj ľúbostný príbeh jeho knižné-ho debutu Na hrebeni víchrica (1982), ako aj ďal-šie príbehy zo zbierky poviedok Stopy túlavejzverí (1985), próza Za vrcholom vrchol (1986),novely Kroky proti vetru (1989) i na ne nad-väzujúce Listy pre nevidiacich, hudba pre nepo-čujúcich (1991).

Výrazným zlomom v jeho tvorbe a vlastne ajprelomom k mladému čitateľovi sa stala knihaliteratúry faktu Zóna odvahy (1989) s podtitu-lom Rozprávanie o horách a horolezcoch. Vďa-ka dôvernej orientovanosti v problematike, akoaj literárnej skúsenosti vytvoril v nej pozoru-hodné kompendium o všetkom, čo súvisí s ho-rami, horolezcami a horolezectvom, dielo nielendynamické, ale v osudoch priekopníkov a prvo-lezcov aj dramatické, dotýkajúce sa základnýchľudských túžob. Nasledujúca novela Až ťa od-počítajú (1990) sa vracia k reflektovaniu aktuál-nych existenčných problémov a svojím príbe-hom tentoraz kotví v pästiarskom prostredí.

Istým pokračovaním na novej ceste príklonuk faktografickému vymedzeniu témy sú jeho kni-hy povestí, bájí a legiend, ktoré bez bližšej iden-tifikácie prameňov postupne zozbieral a zrejmeaj autorsky dotvoril: Zlato pod Kriváňom (1991),

Zakliaty vrch v Tatrách (1993), Jánošík, Jánošík(1994). V nasledujúcej knižke Hnali sa veky nadhradbami (2000) Tatry a horské prostredie vy-striedala minulosť slovenských kráľovských miests vlastným stručným historickým ukotvením vy-braných príbehov. Z minulosti čerpá aj jeho naj-novšie prozaické dielo V dreve zomiera noc(2003), ktoré sčasti vecne, sčasti reflexívne evo-kuje príbeh tajomného Majstra Pavla z Levoče.

V knihách V doline dlhých tieňov (1996) a Lenpopol vo vetre (2000) sa znova vrátil tak k vlast-nému autorskému rozprávaniu ako aj k známe-mu horskému prostrediu. Výsledkom spoluprá-ce s rozhlasom sú jeho hry Posledná šanca(1984), Pilier Fre'ney (1986) a Povinnosť hovo-riť, právo mlčať (1987).

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Zóna odvahy (1989).Autorské adaptácie: Zlato pod Kriváňom (1991), Za-kliaty vrch v Tatrách (1993), Jánošík, Jánošík (1994),Hnali sa veky nad hradbami (2000).

LITERATÚRANadubinský, Michal: Zóna odvahy. Zlatý máj, 34,1990, í. 2, s. 124-125.Zemberová, Viera: Hory, moja láska i moja pravda(Rozhovor so spisovateľom Antonom Marecom). Bi-biána, 2, 1994, č. 2, s. 34-39.Šikula, Bystrík - Bodacz, Bohuä: Skrytá galéria (Ge-neračné portréty 2). Bratislava 1998.Tkáčiková, Eva: Hnali sa veky nad hradbami. Bibiá-na, 7, 2000, č. 4, s. 53-54. (mn)

MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ,VieraPoetka, prozaička, dramatická, publicistka26. 2. 1910Trnava- 1. 8. 1953 Bratislava. Po-chovaná je v Banskej Bystrici

Pochádza z rodiny s bohatými národnýmitradíciami (jej starý otec bol A. P. Záturecký,matka bola dcérou predsedu Slovenskej národ-nej strany Matúša Dulu). Do ľudovej školy cho-dila v Martine, nižšie triedy gymnázia vycho-dila v Trnave, maturovala r. 1928 v Bratislave.V r. 1928-33 študovala na Filozofickej fakulteUK v Bratislave slovenčinu a nemčinu. Po vý-daji žila v Banskej Bystrici a venovala sa rodi-ne, práci v ženskom hnutí a vlastnej literárnejtvorbe. V čase príprav Slovenského národnéhopovstania sa spolu s manželom, ktorý ho fi-nančne zabezpečoval, aktívne zapojila do ile-gálneho protifašistického odboja. Po nespra-vodlivom odsúdení manžela pofebruárovýmkomunistickým režimom si zvolila dobrovoľnúsmrť.

BIBIÁNA BIBIÁNA

Jej nerozsiahle literárne dielo vyšlo posmrt-ne v jednozväzkovom výbere pod názvom Vlast-ná podobizeň (l 958). V poézii ovplyvnenej post-symbolickou poetikou sa pokúšala o osobnúi spoločenskú reflexiu. Svoje protifašistické po-stoje vyjadrila aj po vojne v zbierke próz Skrytíhrdinovia (l 952). V protiklade s predstavami do-bových ideológov na literatúru o Povstaní, pre-dovšetkým na dominanciu príslušníkov komu-nistickej strany, tematizovala v nej osudya nepatetické hrdinstvo obyčajných ľudí. Vojnaa Povstanie dominujú aj v jej dramatickej tvor-be, ktorá v 50. rokoch bola živou súčasťou slo-venského divadelníctva. V prvých dvoch hráchZa frontom (inscenovaná 1946, knižne 1948)a Tretí medzi nami (inscenovaná 1947) vyjadri-la deštrukčný vplyv vojny na ľudí v zázemí, v tre-tej hre Na druhý breh (knižne 1949, inscenova-ná 1950) tematiku kolektivizácie juhoslovenskejdediny originálne rozšírila o málo frekventova-ný motív súžitia slovenských presídlencov z Ma-ďarska s pôvodnými obyvateľmi. Zaujalaju í roz-hlasová dramatika. V komornej hre Husle (1944)sa pokúsila o dobovo neobvyklú významotvor-nú prácu so zvukom, v hrách Jeden z dvanástich(1946) a Neoslobodený Jeruzalem (1946) zas tra-dičné biblické motívy zvýznamnila aktuálnymmorálnym posolstvom.

Deťom adresovala knihu Rozprávky z ríšekráľa hôr (1947, 2. skrátené vydanie vyšlo podnázvom Dúhové' rozprávky). Inšpirovala sav nej folklórnou rozprávkou, dôraz však nepo-ložila na jej autorské prerozprávanie, ale nazdôraznenie poetickej magickosti rozprávko-vého príbehu. Neproduktívnej tradícii v podo-be didaktického militarizmu zostala poplatnálen v rozprávke O stratenej hviezdičke, v kto-rej biblický príbeh o prvých ľuďoch prerozprá-vala v rozpore s jeho tradičnou obsahovou in-terpretáciou.

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávky z ríSe kráľa hôr (1947, 2. skrátenévyd. pod názvom Dúhové rozprávky, 1963).

LITERATÚRAV.T.Š.: Dobrá kniha pre deti. Národná obroda, 1948,č. 95, s. 4.Rampáková, Ľudmila: Podobizeň Viery Markovičo-vej-Zátureckej. In: Vlastná podobizeň. Bratislava1958.Noge, Július: Poetické rozprávky. Nové knihy, 1963,č. 51-52, s. 1.Kusý, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava1974.Gavalcová, Jana: Doslov. In: Skrytí hrdinovia. Brati-slava 1982.Bartáková, E.: Viera Markovičová-Záturecká. Trnava1983. (os)

MARTÁK, JánLiterárny historik a kritik, prekladateľ10. 8. 1903 Dolné Smie - 24. 10. 1982 Brati-slavaPseudonym Ján Benko

Manžel Márie Rázusovej-Martákovej. Pogymnaziálnych štúdiách v Trenčíne a v NovomMeste nad Váhom študoval v r. 1925-31 naFFUK v Bratislave. Od r. 1933 pôsobil v Mati-ci slovenskej v Martine (najprv ako referent li-terárnohistorického a pedagogického odboru, v r.1940-44 ako tajomník a v r. 1945-59 ako správ-ca). V r. 1959-68 bol vedeckým pracovníkomÚstavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave,v r. 1968-72 opätovne pôsobil ako správca Ma-tice slovenskej.

Ako literárny historik venoval pozornosťosobnosti Jána Bottu (Súborné dielo Jána Bot-tu (1955), literárnym aktivitám štúrovskej Le-voče a problematike štúrovského spisovnéhojazyka (Útok na spisovnú slovenčinu roku1847/48 a jeho cieľ, 1938). Sústavne sa zaobe-ral aj slovenským ochotníckym divadlom a je-ho zástojom v širšom spoločensko-kultúrnomkontexte (Ochotnícka činohra 1918-1944,1965).

Ovplyvnený matičným záujmom o umelec-kú detskú literatúru vystúpil na Kongrese slo-venských spisovateľov v Trenčianskych Tepli-ciach v r. 1936 s obhajobou jej estetickejfunkcie. Polemizujúc s Hanou Gregorovou, au-torkou referátu o literatúre pre deti a mládež,odmietol sociálnu i pedagogicko-náučnú „ten-denčnosť" detskej literatúry a žiadal na ňu„ klásť také iste' estetické požiadavky ako na li-teratúru pre dospelých". Literatúra pre mládežnie je mu vyučovanie a doplňovanie školskýchpredmetov formou zábavnou, je to umenie zná-sobujúce detstvo. V diskusnej reakcii preto žia-dal, „aby sa tu vyslovilo manifestačné a rezo-lučne, aby literatúra pre mládei bola taká, abymládeži nebrala jej detstvo, aby ju neuvádzalado problémov, s ktorými si my dospelí neviemerady..." Z nasledujúcich recenzií i niekoľkýchčlánkov je však zrejmé, že tieto výhrady ne-smerovali proti sociálnym motívom v detskejliteratúre. Smerovali proti ich tendenčnému,ideologicko-triednemu zneužitiu, ktoré odmie-tol tak, ako odmietol sociálno-sentimentálnuprojekciu životnej reality. Koncepcia optimis-tickej vízie života, z pozície ktorej Marták po-čas svojho nedlhého záujmu (1936-40) o det-skú literatúru vystupoval, bola tak nielenobhajobou jej konštituujúceho sa estetickéhochápania, ale aj obranou psychickej identity jejadresáta.

BIBIÁNA BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAVýber z článkov: Literatúra pre mládež na kongreseslovenských spisovateľov (Pedagogický zborník,1936, s. 100-102), O literatúre pre mládež (Živena,1936, í. 12, s. 289-292), Čo nového v literatúre premládež? (Živena, 1940, í. 11, s. 255-259), Desať no-vých kníh pre mládež (Živena, 1940, č. 11, s. 270-272).

LITERATÚRAKopal, Ján: Ku kritike literatúry pre mládež v obdobímedzi dvoma vojnami (1918-1939). Slovenská litera-túra, 1967, í. 5, s. 500-516.Kraus, Cyril: Literárnohistorický profil Jána Martáka.Romboid, 1973, č. 8,5.36-39.Ján Marták 1903-1973. Martin 1974.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

MARTINKA, JožoProzaik15. 2. 1893 Prievidza- 8. 12. 1974 Bratislava

Po maturite na ružomberskom gymnáziu Štu-doval geografiu a prírodopis na budapeštianskejuniverzite. Po jej absolvovaní bol stredoškol-ským profesorom v Zrenjanine, v r. 1920-38 učilna dievčenskom gymnáziu a na štátnej reálkev Košiciach, v r. 1938-42 na reálnom gymnáziuv Bratislave, od r. 1942 bol pracovníkom Mi-nisterstva školstva a osvety Slovenskej republi-ky, od r. 1945 vedúcim odboru vysokých škôl naPovereníctve školstva a osvety. V tomto čase sazaslúžil o založenie VST v Košiciach a Pedago-gickej fakulty v Bratislave, na ktorej sa r. 1947 stalprofesorom geografie. V r. 1953-58 bol riaditeľomGeografického ústavu SAV v Bratislave.

Popri populárno-náučnej publicistike s príro-dopisnou a vlastivednou tematikou, v ktorej sazaoberal regionálnou históriou, archeológiou,antropológiou, sídelnou geografiou, národopi-som (napr. Sokoliarsívo na Slovensku, Sloven-ské pohľady, 1927), biografiou slovenských prí-rodovedcov (M. Bel, S. Mikovíni, S. Tešedík,A. Jedlík a i.), prezentoval sa aj ako talentovanýbeletrista. R. 1941 vydal historickú prózu premládež Predkovia, časovo situovanú do druhé-ho storočia nášho letopočtu, ktorú literárny ve-dec Oskár Čepan zaradil k perspektívnemu do-kumentárnemu typu historickej prózy. Jejobsahom bol kmeňový život našich predkov (zá-pas s prírodou, získavanie a obrábanie pôdy, ces-ty za vzácnym jantárom i jeho preprava do Rím-skej ríše) a ich ozbrojené stretnutie s povestnouhromovládnou rímskou légiou cisára Marca Au-rélia. Na rozdiel od tradičného modelu historic-kej prózy Martinka nekomponoval sujetovúschému svojej knihy v romanticko-dobrodruž-

ných intenciách ani utilitárne neaktualizoval jejideový plán, ale pomocou originálneho ex-perimentu s ,jazykovými archeologizmami" sú-stredil sa na rekonštrukciu života dávneho kme-ňového spoločenstva. I podľa významnéholiterárneho kritika Jozefa Felixa nie historickéreálie, ale slovník a skladba v ich starobylej čis-tote sa stali rozhodujúcim činiteľom knihy, kto-rej ojedinelosť spočíva v sugestívnej evokáciidobovej atmosféry života našich predkov.

Pre literárnohistorický výskum staršej sloven-skej literatúry mala dokumentárnu hodnotu auto-rova monografia Ladislav Bartolomeides (1956).Je v nej vyhodnotená účasť tohto významnéhoosvietenského autora geografickej, prírodopisnej,historickej a školskej literatúry na rozvoji vzde-lanosti v začiatkoch národného obrodenia.

BIBLIOGRAFIAPróza: Predkovia (1941).

LITERATÚRAFelix, Jozef: Vedec s perom beletristickým. In: Pred-kovia. Bratislava 1973.Stilicha, Peter: Predkovia. Romboid, 1973, č. 10,s. 66-67.Čepan, Oskár: Historický žáner. In: Dejiny slovenskejliteratúry V. Bratislava 1984. (os)

MARTOŇ, EmilProzaik, prekladateľ17. 3. 1887 Červený Kostelec, Česko - 24. 8.1977 Červený Kostelec, Česko

Vlastným menom Jaroslav Kejzlar. Študovalna učiteľskom ústave v Hradci Králové. Po prí-chode na Slovensko v r. 1920 pôsobil ako riadi-teľ meštianskej školy v Námestove, Kremnicia v r. 1929-38 v Pezinku. Po vzniku Slovenskejrepubliky musel zo Slovenska odísť.

Spoločne s J. Cígerom Hronským založila viedol vydavateľstvo Mladosť v Kremnici, kto-ré v pravidelných štvrťročných intervaloch vy-dávalo jednu pôvodnú alebo preloženú knihu predeti. Hronského odchodom do Martina vydava-teľstvo zaniklo, no Martoň sa literatúre pre detivenoval naďalej. V jeho literárnej tvorbe sa pre-javujú sentimentálne-výchovné a národnobudi-teľské tendencie v zmysle tézy - chudobný chla-pec si čestným, spravodlivým konaním vždyzíska satisfakciu sociálne silnejších (Dve roz-právky, 1925; Tajomstvo záhrady, 1930). Po-dobným spôsobom si získava aj rešpekt nepria-teľov slovenského národa. Janko Budiš, hrdinarovnomenného románu z r. 1938, sa ani pod ná-tlakom nespreneverí svojmu vlasteneckému pre-svedčeniu. V každej situácii sa usiluje byť čestný

BIBIÁNA BIBIÁNA

a úprimný, čo mu privodí nejednu nepríjemnosťa nakoniec ho prinúti odísť od bohatého staréhootca, ktorý ho chce pomadarčiť, na slovenský sá-laš. Podobne ako predchádzajúce práce ani tátonedosahuje umeleckú úroveň a je mimo hodno-tového systému medzivojnovej tvorby pre detia mládež. Z francúzštiny preložil knihu A. Dau-deta Malý vyzvedača iné rozprávky (l 927) a dob-rodružný román A. Assolanta Podivuhodné prí-behy kapitána Korkorána (1930).

BIBLIOGRAFIAPróza: Dve rozprávky (1925), Tajomstvo záhrady(1930), Janko Budiš (1938).

LITERATÚRAL. K. (Mrázová, Lea): Knižnica Dobrého slova. Žive-na, 1931, č. 5, s. 138-139. (hp)

MATTOŠKA, LiborProzaik2. 10. 1891 Likavka-30. 8. 1958 Spišská Tep-licaPseudonym Otecko

Detstvo prežil v Hornej Lehote na Orave. Štu-doval na gymnáziu v Trstenej a v Malackách,teológiu v Bratislave. Po vysvätení za kňazar. 1914 bol kaplánom v Hlohovci, Ostrihomea v Bratislave. V r. 1918-28 bol predstavenýfrantiškánskeho kláštora a administrátor faryv Malackách, v r. 1929-45 gvardiánom v Krem-nici. Po r. 1945 viedol františkánske literárnepodniky v Prešove. Umrel ako administrátor fa-ry v Spišskej Teplici pri Poprade.

Aktívne sa zapájal do národného a duchov-ného života. R. 1921 začal vydávať Serafínskysvet a o štyri roky neskoršie založil a po celý časaž do zániku r. 1948 redigoval „poučno-zábav-ný obrázkový časopis pre slovenské dietky"Priateľ dielok. Z úvodníkov do tohto časopisu,ktoré podpisoval ako Otecko, vznikli jeho vý-chovné knihy Otecko odkazuje a Otecko rozprá-va. Jeho význam ako spisovateľa je ohraničenýtým, že sa výhradne venoval výchovnej spisbea ani jeho pokusy o divadelné hry nevybočujúz tohto rámca. Bol však dobrým a obetavým or-ganizátorom, v skromných podmienkach doká-zal premeniť časopis Priateľ dietok z mesačníkana dvojtýždenník, získať preň dostatok spolu-pracovníkov, organizovať ich pracovné a priateľ-ské stretnutia aneustále zvyšovať náročnosť, tak-že popri Slniečku sa stal Priateľ dietok našímnajvýznamnejším časopisom pre deti tohto ob-dobia. Popri tom sa venoval aj vydávaniu kníhpre deti (Knižnica Priateľa dietok).

BIBLIOGRAFIAPróza: Otecko odkazuje (1941), Otecko rozpráva(1946).Časopis: Priater dietok (1925-1948).

LITERATÚRAJarušek, Rudolf: Otecko odkazuje. Slovenský učiteľ,1941, č. 2, s. 93-94.š. h. (Štefan Hoza): Otecko odkazuje. Národný pra-covník, 1944, č. 4, s. 190.Valachová, Elena (Jaruäek, Rudolf): Naša literatúra premládež v roku 1946. Sloboda, 6.11.1947.Jarušek, Rudolf: Bol priateľom mládeže. Katolícke no-viny, 15. 9. 1968. (hp)

MATZENAUER, František OttoProzaik, básnik, editor, prekladateľ16. 5. 1845 Beňov, Česko - 22. 12. 1901 TmaváPseudonym M. Beňovský

Elementárne vzdelanie získal u otca, ktorýbol učiteľom na Slovensku. Po štúdiách na reál-ke vo Viedni absolvoval r. 1865 v Trnave učiteľ-skú preparandiu. Učil v Brezne, v r. 1870-72v Starej Turej. Od r. 1873 bol profesorom na uči-teľskom ústave a profesorom hudby na Gymná-ziu v Trnave. Pôsobil tu aj ako tajomník Spolkusv. Vojtecha, ako redaktor časopisov Konfesio-nálna škola, Katolícka škola, kalendára Pútniksvätovojtešský a editor Lacného čítania.

Ako prozaika ho natoľko ovplyvnila ľudový-chovná tvorba nemeckých spisovateľov Chris-topha Schmida a Franza Hoffmanna, najmä ichkresťanský filantropizmus a sociálny sentimen-talizmus, že sa stal ich slovenským epigónom.Potvrdzuje to už jeho prvá a najpopulárnejšia po-viedka Dobré dieťa je šťastím rodičov (1883),v ktorej nezištná láska dieťaťa dokáže prekonaťakékoľvek nástrahy života. Melodramatický su-jet a sociálny sentimentalizmus sú príznačné ajpre poviedku o talentovanom hudobníkovi Hus-lista z horskej chalúpky (1883). Podobne „vlas-tenecky" akcentovaná je aj „dejepisná udalosťZ XV. storočia" Šuhaj kopaničiar (1884). Jej hr-dina, pastierik Janko Ráztocký, ukrýva pred hu-sitskými vojskami kráľovského posla. Dostávasa do nešťastia, no po porážke husitských „žob-rákov" získava bohatú odmenu. Stáva sa prí-slušníkom kráľovského elitného vojska a po od-chode z vojenskej služby získava od kráľa zavernú službu majetok, na ktorom kedysi slúžil.

Ako editor vzbudil pozornosť predovšetkýmbásnickou antológiou Malý rečník (1873), v kto-rej sa usiloval prezentovať všetko, „čo sa v po-sledných rokoch pre mládei dobrého na poli slo-venskej literatúry uverejnilo..." Rozsiahlymateriál, pozostávajúci zo 151 básní, rozčlenil

BIBIÁNA BIBIÁNA

do siedmich tematických okruhov (náboženstvo,vlasť, rodina, príroda, bájky, krátka epika). Za-radil do nich básne intencionálne, ale i pre do-spelých (J. M. Hurban, J. Kalinčiak, S. Tomášik,J. Čajak, J. Grajchman a i.), pri výbere veršovnajmä intencionálnych však nepostupoval kri-ticky, ale v intenciách svojho literárneho ideálupreferoval sentimentálnosť, patetizmus a ab-straktné mentorovanie. V tomto zmysle antoló-gia neodrážala len jeho vkus a chápanie funkciedetskej literatúry, ale odzrkadľovala celkovú si-tuáciu poézie pre deti v poslednej tretine 19. sto-ročia. V súvislosti s vývinom literatúry pre detisa pozitívne hodnotí jeho pokus rozšíriť dobovývydavateľský repertoár o žáner leporel, ktorý vy-tváral základ budúcej literatúry pre deti pred-školského veku.

BIBLIOGRAFIAAntológia poézie: Malý rečník (1873).Próza: Dobré dieťa je šťastie rodičov (1883), Huslistaz horskej chalúpky (1883), Šuhaj kopaničiar (l884).Leporelá: Divé zvery (1885), O kocúrikoví s čižmič-kama (l 887), Janko Palček (1888), Popoluška (l 889),Radosti malučkych(1891).

LITERATÚRABysterský (Janoška, Júr): Spisy pre mládež. Doma Škola, 1886, č. 12,5.372-379.Liba, Peter: Čítanie starých otcov. Martin 1970.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

MEDŇANSKÝ, AlojzVlastivedný bádateľ, publicista20. 4. 1784 Martin-Priekopa - 17. 6. 1844 Hlo-hovec. Pochovaný je vo Veselom

Pochádzal zo starého uhorského šľachtickéhorodu a po celý svoj život zotrval na pozíciáchuhorského patriotizmu. Detstvo prežil na Bec-kovskom hrade, študoval na Gymnáziu v Trenčí-ne, naTereziáne vo Viedni (1797-1801), filozo-fiu a právo na Kráľovskej akadémii v Bratislave.Do r. 1810, keď sa po smrti ženy presťahoval dorodinného kaštieľa vo Veselom pri Piešťanoch,pôsobil ako cisársky úradník. Od r. 1830 zastá-val dôležité posty v krajinskej štátnej správe,v r. 1837^t4 bol Županom Nitrianskej stolice.

Celý život prežil v slovenskom prostredí.Slovákov považoval za potomkov starých Mo-ravanov, zaujímal sa o ich kultúru. Zbierkou ľu-dových piesní prispel do Kollárových Národ-ných spievaniek, podporil Jána Hollého, ktorýho v básnickom poďakovaní nazval „znameni-tým Slovákom". Ako uhorský patriot sa zasa-dzoval za vytvorenie politicky i ekonomicky sil-

ného uhorského štátu, ktorý by dokázal čeliť von-kajšiemu i vnútornému nebezpečenstvu. Z tohtodôvodu r. 1825 vypracoval projekt maďarizácienárodnostného školstva, v dôsledku ktorého ma-lo v priebehu 50-100 rokov dôjsť k pomaďarče-niu všetkých nemaďarských etník Uhorska. Narozdiel od ideológov jednotného uhorského po-litického národa z obdobia po rakúsko-uhor-skom vyrovnaní bol však zásadným odporcomnásilných maďarizačných praktík.

Vo vlastivednej tvorbe, ktorá vypína jeho tvo-rivé záujmy, sa sústredil na historický, topogra-fický a národopisný výskum. Pozornosť vzbudilnajmä monografiou o Nitrianskej stolici, ktorávo svojej dobe patrila k pozoruhodným vlasti-vedným prácam. Žánrovo odlišnejší charaktermá práca Malebná cesta dolu Váhom, ktorú na-písal po nemecky a vydal r. 1826 v Pešti pod ná-zvom Malerísche Reise aufdem Waagflusse inUngarn. Napriek tomu, že bola koncipovaná akovlastivedná monografia poskytujúca základnépoznatky o geografických, historických, ekono-mických, kultúrnych a etnologických zvláštnos-tiach Považia, prítomnosť subjektívneho fakto-ra, v dôsledku ktorého sú odborné informácieobohatené o osobné dojmy, podané navyše zod-povedajúcim publicistickým štýlom, spôsobila,že cestopis - považovaný za prvú umeleckú re-portáž o Slovensku - nemá len dokumentárnu,ale aj emotívno-estetickú hodnotu. Jej súčasťousú aj povesťové pasáže, týkajúce sa predovšet-kým početných hradných sídiel Považia. Sú toviac zlomky než povesťové príbehy, pre vývinpovesťového žánru sú však dôležité aj v tejto po-dobe, pretože predstavujú jeho prvý početnejšímotivický zdroj. Využil ho dokonca sám Med-ňanský, keď v r. 1829 vydal v Pešti a opäť po ne-mecky knihu Erzählungen, Sagen undLegendenaus Ungams Vorzeit (Rozprávky, povesti a le-gendy z uhorského dávnoveku). V úvode roz-siahlej knižky (422 s.) neuvádza priamy zdroj,z ktorého vychádzal. Nepochybne sa však inšpi-roval príbehmi, ktoré objavil v šľachtických ar-chívoch a kronikách, ku ktorým ako známy do-bový bádateľ a aristokrat mal prístup, alebo ktoréosobne poznal vďaka ústnej rozprávačskej tradí-cii aristokratických rodov. Prevažná časť z nichpatrí medzi historické povesti (predovšetkýmo historicky významných šľachtických rodocha ich zástoji pri obrane krajiny pred tatárskyma tureckým nebezpečenstvom), je však medzi ni-mi aj niekoľko povestí ľudovej provenienciea s ľudovými postavami (Veterný zámok, SkalaMargita vo Váhu, Zázračný kríž v strome). Priich spracovaní Medňanský postupoval v inten-ciách romantickej beletristiky, preto ich sujetysú založené na individuálnom hrdinskom čine

BIBIÁNA BIBIÁNA

(Uťatá noha), na sile lásky, ktorá siaha až za hrob(Studňa lásky), na preferovaní cti, statočnostia šľachetnosti, na smrtiacej kliatbe (Povesti o Sti-borovi) i na treste, ktorý završuje každé previ-nenie voči ľudskosti (Kamenný mních spred má-tožného hradu Hričov, Hodokvas vo Vinnom,Skamenené peniaze). Beletristickú čistotu tých-to sujetov narúša opisno-kronikársky štýl, kto-rým Medňanský jednotlivé príbehy uvádzal ale-bo dopovedúval, resp. ktorým prestupovalbeletristické pasáže. Jeho prítomnosť nemusívšak svedčiť len o istej umeleckej limitovanostiautora, ktorý predsa len bol viac bádateľom nežbeletristom, možno ho chápať aj ako snahu do-dať jednotlivým povesťovým príbehom historic-kú vierohodnosť.

Štúrovská generácia oceňovala Medňanské-ho povesťovú iniciatívu. Svedčí o tom fakt, že nazhromaždení Tatrína v r. 1845 sa uvažovalo o vy-daní výberu z jeho povestí v spisovnej slovenči-ne. A hoci k realizácii tohto zámeru nedošlo, nie-koľko Medňanského povestí prostredníctvombásnickej transkripcie Andreja Sládkoviča (Cti-bor), Jána Bottu (Margita a Besná) a MikulášaDohnányho (Trenčianska studňa) sa stalo súčas-ťou slovenskej literatúry. Medňanským sa všakv rôznych podobách inšpirovali aj autori poves-ťovej tvorby v 20. storočí (J. C. Hronský, J. Ho-rák, J. Domasta, R. Móric, J. Nižnánsky, povesťo ťažiarskom magnátovi Thurzovi v zbierkeZemský kľúč spracovala Mária Ďuríčková), čoje tiež dokladom jeho zakotvenosti v slovenskejliterárnej kultúre. Paradoxne s autentickýmMedňanským sa slovenský čitateľ mohol zozná-miť až v 60. a 70. rokoch 20. st., ked vyšiel pre-klad jeho Malebnej cesty dolu Váhom a výber je-ho historických povestí v preklade HanyFerkovej pod názvom Dávne povesti o sloven-ských hradoch (1974).

BIBLIOGRAFIAPróza: Erzählungen, Sagen und Legenden aus Un-garns Vorzeit (1829, Rozprávky, povesti a legendyz uhorského dávnoveku).

LITERATÚRAPolívka, Jifí: Súpis slovenských rozprávok, zv. I. Mar-tin 1923.Tibenský, Ján: Alojz Mednyánszký a Slovensko. In:Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava 1962. (os)

MELICHER, JozefLiterárny historik a kritik, prozaik20. 3. 1929 Hronské Kľačany. Žije v Nitre

Maturoval r. 1950 na Učiteľskej akadémiiv Leviciach. Pôsobil najskôr ako výpomocný

učiteľ v Jure nad Hronom a Dolnom Ohaji, po-tom ako učiteľ na strednej škole v Želiezovciacha odbornom učilišti pri závode S. M. KirovavTl-mačoch. Externe študoval na Vysokej škole pe-dagogickej v Bratislave odbor slovenský jazyka literatúra. Od r. 1960 do r. 1966 pracovalv Okresnom archíve v Leviciach, od r. 1966 naKatedre slovenského jazyka a literatúry PF v Nit-re. V období tzv. normalizácie pracoval najskôrako pomocný robotník v Bytovom podnikuv Nitre (1973-1979), potom v Archeologickomústave SAV v Nitre ako knihovník. R. 1990 savrátil na PF v Nitre, kde pôsobil až do odchodudo dôchodku.

Publikovať začal r. 1944 v mesačníku Spolkusv. Vojtecha Dobrý pastier, v denníku Slobodaa dvojtýždenníku Plameň, v normalizačnom ob-dobí v týždenníku Nové knihy a v Matičnom čí-taní. Jeho literárnovedná činnosť sa začala por. 1990, keď vydal prácu Poézia katolíckejmoderny (1990). Ide o študijný materiál, ktorýobsahuje genézu slovenskej katolíckej modernya profily jej štyroch reprezentantov-exulantova ostatných domácich predstaviteľov. Dielo Za-mlčovaná literatúra (1996) pozostáva z predná-šok, štúdií a recenzií o zamlčovaných autorocha ich dielach s dôrazom na autorov slovenskejkatolíckej moderny. V ďalších dvoch publiká-ciách Literárne stopy pod Zoborom a Literárnestopy pod Slovenskou bránou (obe 2000) priná-ša štúdie o literárnych tradíciách uvedených ob-lastí. Z kultúrno-historického hľadiska zazna-menáva osoby, ktoré sú s regiónom nejakýmspôsobom spojené, ako aj fakty súvisiace s roz-machom teritória. Napokon v súbore štúdiía článkov Premeny folklórnych textov (2004) sazaoberá životom folklóru v súčasnosti, proble-matikou adaptácií a úprav folklórnych textov,a to aj v súvislosti s potenciálnymi detskými ad-resátmi.

Hlavný literárny okruh tvorivej činnosti Jo-zefa Melichera tvoria jeho knihy povestí. So zbier-kou povestí sa predstavil už roku 1974, ked vy-šla kniha Andreja Chudobu Sedemdesiatsedempovestí spod slovenskej brány. Folklórne textyv skutočnosti zozbieral Jozef Melicher a AndrejChudoba ich zbeletrizoval. Meno spoluautora saz kádrových dôvodov nemohlo uviesť. Po nej užnasledovali tri Melicherove zbierky a ako prvávyšla kniha Tekovské povesti (1989). Obsahujestodvadsaťtri beletristický spracovaných ľudo-vých povestí z tekovskej oblasti v troch skupi-nách - príbehy historické v kapitole Dávne chý-ry, príbehy poverové v časti Každá mátoha inakmáta a príbehy humoristické v bloku Smiech nieje hriech. Záverečná časť Slovo na záver je vlast-ne hodnotnou štúdiou o folklóre a povestiach.

BIBIÁNA BIBIÁNA

Ďalšou autorovou knihou je dielo Hontianskepovesti (1996). Táto zbierka pozostáva z deväť-desiatich deviatich historických, poverovýcha žartovných rozprávaní spod Sitna a dolnéhoPoiplia. Kompozičná štruktúra tohto diela je veľ-mi podobná predchádzajúcej, čo do istej mierysúvisí s autorovým chápaním povestí a najmä ichčlenením. Jozef Melicher triedi povesti do trochskupín: na historické, poverové a prekáračkové.Takéto triedenie je veľmi ústretové aj voči det-ským príjemcom, čo sa sám autor pokúsil vyu-žiť konkrétne v zbierke povestí Od Zobora poSitno s podtitulom Historické povesti a folklór-ne črty z južného Slovenska (1998). Dielo vyšlos doložkou Štátneho pedagogického ústavu, kdesa odporúča ako doplnkové čítanie pre základnéškoly. Jeho obsahom sú vybrané povesti z pred-chádzajúcich dvoch Melicherových knižnýchvydaní vhodné pre detského čitateľa. Poslednúknihu povestí Poiitavské povesti (1998) Meli-cher vydal v spoluautorstve s Jozefom Trubínim,ktorý povesťové látky zozbieral. V zbierke sa na-chádza „päťdesiattri pamätihodných podivnýchpoverových a prekáračkových príbehov z povo-dia Zitavy". Tematické rozvrstvenie príbehov saopiera o tri základné atribúty, ktoré odjakživajestvovali v predstavách ľudu: atribút historici-ty, atribút iného sveta a atribút sebairóníe. Vovšeobecnosti možno Melicherovým povesťovýmzbierkam priznať štatút životného optimizmu, čoje nakoniec príznačné pre celú ľudovú sloves-nosť, no v Melicherovej tvorbe ide o povýšenietohto javu na tvorivý princíp.

Za osobitnú zmienku stoja ďalšie dve autoro-ve diela. Ide o výkladový slovník nárečia z oko-lia Levíc Krátky slovník nárečia slovenské-ho tekovsko-čilejkärskeho (1996) s doslovomAndreja Chudobu a o dielo Čilejkárska rapsódia(1998), obsahujúce folklórne obrázky s pies-ňovými vsuvkami z oblasti tzv. čilejkárskychobcí.

R. 1982 vydal Melicher ako samizdat zbor-ník Verše vinorodých vŕškov, Malú antológiu slo-venskej poézie o víne a viniciach.

BIBLIOGRAFIAPróza: Tekovské povesti (1989), Hontianske povesti(1996), Od Zobora po Sitno (1998), Požitavské povesti(1998, spolu s J. Trubínim), Čilejkárska rapsódia(1998).Odborná literatúra: Premeny folklórnych textov(2004).

LITERATÚRAHlôšková, H.: Tekovské povesti. Národopisné aktua-lity, 1990, č. 3-4, s. 201.Obert, Viliam: Povesť ako zaklínadlo. Knižná revue,6, 1996, č. 13,s.5.

Tkáčiková, Eva: Hontianske povesti. Bibiána, 5,1997,č. 2, s. 44-45.Červeňák, Andrej: Fenomén Jozef Melicher. In: JozefMelicher (Personálna bibliografia). Levice 1999.Hlavatá, R.: Ľudová slovesnosť Požitavia. Literárnytýždenník, 12, 1999, č. l, s. 6-7.Mikitová, M.: Jozef Melicher (Personálna bibliogra-fia). Levice 1999.Stanislavová, Zuzana: S úspechom k poklesu. Bibiá-na, 6, 1999, č. 1-2, s. 12-13. (ev)

MIHAL, JánJazykovedec, prozaik, prekladateľ18. 2. 1891 Moštenica - 28. 7. 1969 Budapešť.Pochovaný je v Banskej Bystrici

Po absolvovaní učiteľského ústavu v Lučencibol od r. 1911 učiteľom v Liptovskom Trnovci,počas 1. svetovej vojny padol do ruského zajatiaa do Liptovského Trnovca sa vrátil až r. 1920.V r. 1921-22 učil na meštianke v Liptovskom Mi-kuláši, 1922-27 na meštianke v Pezinku, 1927-28na Gymnáziu v Tmavé. V r. 1928-38 bol riadite-ľom meštianskej školy v Slovenskej Ľupči, pri-čom r. 1929 absolvoval externé štúdium sloven-činy a nemčiny na bratislavskej filozofickejfakulte. V r. 1938-45 bol riaditeľom učiteľskejakadémie v Banskej Bystrici, v r. 1945-1951, keďodišiel do dôchodku, bol riaditeľom Gymnáziav Nových Zámkoch.

Popri pedagogickej profesii sa sústavne veno-val výskumu spisovného jazyka, jazykovej kultú-re, preskúmal dialekt Slovenskej Ľupče a Brezna,ale aj jazykové prostriedky a slovník M. Kukuči-na, Timravy, J. Jesenského a F. Hečka. Napísalniekoľko učebníc slovenskej gramatiky pre stred-né školy. S literatúrou pre deti a mládež prichá-dzal do styku predovšetkým ako prekladateľ rus-kej a českej beletristickej tvorby. Na základevlastných reminiscencií napísal na sklonku živo-ta neveľkú prózu Tak chlapci rástli (1966). Kom-ponoval ju ako sériu čŕt a miniatúrnych poviedokinšpirovaných všednými i výnimočnými príhoda-mi a zážitkami dedinských chlapcov z konca19. storočia. V protiklade s prevažnou časťou tejspomienkovej beletrie, ktorá dominovala v polo-vici 50. rokov v tzv. literatúre návratov do detstva,neakcentoval v nej disharmonickú sociálnu sku-točnosť, jej vplyv na spoločenské vedomie ple-bejského dieťaťa, ale sa sústredil na reflektovanieidylických stránok dedinského detstva. V polovi-ci 60. rokov, v čase konštituovania sa poetiky det-ského aspektu, takto koncipovaná kniha svojouvýpovednou úrovňou a opisným realistickým štý-lom bola už vzdialená svetu dobového dieťaťa i vý-vinovým trendom moderného variantu umeleckejprózy pre deti a mládež.

BIBIÁNA 10 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAPróza: Tak chlapci rástli (1966).

LITERATÚRAMedveď, Ján: Po stopách spomienok. Zlatý máj, 10,1966, t. 9, s. 512. (os)

MIHÁLIK, VojtechBásnik, prekladateľ, publicista30. 3. 1926 Dolná Streda - 3. 11. 2001 Brati-slava

Študoval na Gymnáziu v Trnave a na Filozo-fickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratisla-ve. V r. 1949-51 bol redaktorom a lektorom vy-davateľstiev Kniha a Slovenský spisovateľ,počas prezenčnej služby redigoval časopis Čes-koslovenský vojak. Od r. 1954 do r. 1964 bol po-stupne tajomníkom Zväzu slovenských spisova-teľov, šéfredaktorom vydavateľstva Slovenskýspisovateľ, predsedom ZSS. Po okupácii Česko-slovenska vojskami Varšavskej zmluvy zastávalpost predsedu Snemovne národov Federálnehozhromaždenia v Prahe. V r. 1977-85 bol riadite-ľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

Debutoval r. 1947 básnickou zbierkou Anje-li, v ktorej nadviazal na poetiku katolíckych spi-ritualistických básnikov. Po zmene režimu vofebruári 1948 rezignoval na lyrickú sebaprojek-ciu a stal sa stúpencom ideologického schema-tizmu (Spievajúce srdce, 1952; Neumriem naslame. 1955). V „liberálnejších" 60. rokoch odpredchádzajúcej angažovanosti postupne prešielk moralizovaniu, skepticizmu a osobnej i spolo-čenskej dezilúzii, pričom v období „normalizá-cie" spoločnosti v intenciách dogmatického ko-munizmu sa opätovne vzdal vlastnej lyrickejsubjektivity v prospech tzv. objektívneho pohľa-du (M. Vojtech). V záverečných básnických zbier-kach sa pokúšal o motivický i výrazový návratk východiskám svojej tvorby (Rodisko, 1996).Spoločenský zreteľ akcentoval aj vo svojej jedi-nej básnickej zbierke pre deti Kým ja spinkám(1962). Prostredníctvom fiktívnych dialógovotca s dcérkou predstavil v nej detskému čitate-ľovi pracovnú činnosť tých dospelých, ktorí za-bezpečujú jeho pokojný spánok. V čase razant-ného nástupu poetiky detského aspektu (Feldek,Válek) tento pokus o občiansku lyriku pre detisvojím popisno-referujúcim princípom a najmätradičným vzťahom k dieťaťu zostal mimo po-zornosti dobovej kritiky. Podnetnejšie sa všakMihálik predstavil ako prekladateľ. VeršamiFrantiška Halasa Deťom (1965) uviedol do do-bovej detskej poézie jeden z jej najumeleckej-ších modelov, a tak nepriamo podporil modernú

pôvodnú tvorbu v jej progresívnom trende.Okrem F. Halasa preložil aj verše Františka Bra-nislava Zlatý dáid (1962) a leporelo poľskej au-torky Heleny Bechlerowej Kocúr Murko (1963).Výber z jeho ľúbostnej lyriky pre adolescentnýchčitateľov vyšiel r. 1969 pod názvom Prebúdzanie.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kým ja spinkám (1962). (os)

LITERATÚRAVojtech, Miloslav: Vojtech Mihálik. In: Slovník slo-venských spisovatelov. Praha 1999.

MICHALKO, PavolOsvietenský ľudovýchovný vzdelanec1752 Važec - 23. 2. 1825 Irsa, Maďarsko

Bol učiteľom vo Važci, Nemeckej Ľupči,Tápiószentmártone a v r. 1800-20 v Piliši.V r. 1821-25 pôsobil ako ev. kňaz v Irsi.

Ovplyvnený osvietenským racionalizmomvydal r. 1802 knihu Rozmlouvání učitele s nč-kolika sedläky o škodlivosti povery. Formouosemnástich rozhovorov vzdelaného učiteľa s je-ho dedinskými poslucháčmi vyvracal v nej po-very o „mátohách neb obludách nočních, stra-šidlách a o zemfelých lidech po svete setoulajícich, o strigách, čarodéjnicích...", pričomupozorňoval aj na negatívny vplyv rozprávok napsychické zdravie detí. Z Kollárových Pamätíz mladších rokov života pritom vyplýva, že toparadoxne boli práve deti, ktoré pri rodinnýchčítaniach spontánne prijímali povesťové a roz-právkové pasáže Michalkovej knihy. V knihe Fy-zika aneb učení o prirazení (1819), ktorú napí-sal podľa nemeckých predlôh, sa viac než nakampaň proti povere sústredil na prezentáciu zá-kladných dobových prírodovedných poznatkova ich utriedenie do prehľadného systému. De-mystifikovanie povery, ktoré bolo ťažiskom je-ho predchádzajúcej knihy, malo tu byť iba lo-gickým dôsledkom osvojenia si a pochopeniapodstaty prírodných javov. Takto koncipovanáprotipoverová kampaň si vyžadovala vzdelanej-šieho čitateľa, než bol adresát Rozmlouvání. Fy-ziku Michalko teda neurčil dedinskému čitate-ľovi, ale mešťanom, učiteľom, remeselníkoma staršej školskej mládeži.

BIBLIOGRAFIANáučná literatúra: Fizyka, aneb Včenj o Pfirozenj...(1819).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

11 BIBIÁNA

MIKEŠ, JosefProzaik7. 6. 1907 Rešetova Lhota pri Náchode, Čes-ko-Pseudonym Peter Bobrík

Po štúdiách na Prírodovedeckej fakulte KUv Prahe učil na meštianskych školách a na uči-teľskom ústave v Bratislave. Po odchode zo Slo-venska (1938) pôsobil na reálnom gymnáziuv Lounech a v Žatci. Od r. 1948 učil na Gymná-ziu v Hradci Králové.

Jeho knihy vychádzali v slovenčine a v češ-tine súčasne alebo s neveľkým časovým odstu-pom. Neskoršie písal už len po česky. Beletrizo-vanou formou sprístupňoval v nich mládežipoznatky o prírode, pričom sa opieral prevažneo vlastné skúsenosti, zážitky a pozorovania, čímsa mu podarilo vytvoriť živé a presvedčivé ob-razy zo života zveri a vtáctva. Väčšine poviedoknechýbajú dobrodružné prvky a pútavosť. Prvejknihe kritika oprávnene vyčítala štylistické a ja-zykové nedostatky, preto ďalšie dve vyšli v ja-zykovej úprave Mariána Prídavka (posledná jevlastne prekladom).

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávky z lesného Séra (1937), Pytliaci naDunaji (1940), Mačkine dobrodružstvá a iné rozpráv-ky (1950).

LITERATÚRAJ.S. (Ján Štefánik): Tri nové knižky pre mládež. Žive-na, 1941, í. 7-8, s. 225-227. (hp)

MIKOVÁ, MájaProzaička, poetka, publicistka9. 1. 1968 Stará Ľubovňa. 2ije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Starej Ľubovni(1987) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickejfakulte Univerzity Komenského v Bratislave(1987-91). Pracovala ako redaktorka v časopisepre mládež Kamarát (1992-93), v týždenníkuPlus 7 dní (1994-95), v redakcii regionálnychĽubovnianskych novín v Starej Ľubovni(1999-2000), ako tlačová hovorkyňa na Minis-terstve dopravy, pôšt a telekomunikácií MŠ SR(2001-03). Od r. 2003 pôsobí ako zástupkyňašéfredaktorky časopisu Slovenka.

Okrem časopisecký publikovaných básnía próz pre deti je autorkou dvoch kníh, kompo-novaných ako rytmické striedanie rozprávoka detských veršovaniek. Pri spracovaní motívovprírody, detského života i personifikovaných re-álií vynaliezavo spája postupy a rekvizity tra-

dičnej rozprávky a riekanky so životnými pocit-mi súčasných detí, ozvláštňujúc obraznosť det-ským spôsobom videnia sveta. V debute Cukrí-ková škôlka (1997) prejavila cit pre zmyslovúplastickosť literárneho obrazu, nevyumelkovanérozprávačstvo a funkčnú hravosť. Aj v knihe Fa-rebné rozprávky (2000) spracovala civilnú te-matiku poeticky, so živou zmyslovou obraznos-ťou a farebnými alúziami. Okrem bohatého,konkrétneho jazyka a hutného štýlu patrí k pred-nostiam autorky schopnosť vystavať metaforikutextu spôsobom, ktorý je recepčné prístupný predeti a nenápadne pritom inštruuje ich správanie.

BIBLIOGRAFIAPróza: Cukríková škôlka (1997), Farebné rozprávky(2000).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Svet plný zmyslových zážitkov.Tvorba T, 8, 1998, č. 2, s. 57.Žemberová, Viera: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.Stanislavová, Zuzana: Autor, text, generácia, región(v literatúre pre deti a mládež 1990-2000). Prešov2001. (zs)

MIKŠÍKOVÁ, BlaženaProzaička2. 4. 1937 Klin pri Námestove. Žije v DolnomKubíne

Rodným menom Gromadová. Po maturite naJedenásťročnej strednej škole v Námestove(1955) popri zamestnaní absolvovala Pedago-gickú školu v Turčianskych Tepliciach (1968).Štúdium prírodopisu a chémie na Vysokej školepedagogickej (1960-62) nedokončila. Ako uči-teľka pôsobila od r. 1955 v Rabči, Lokci, Mala-tinej a od r. 1963 v Dolnom Kubíne.

Debutovala animovanou, „čepčekovsky"koncipovanou rozprávkou Beldsok (1999), kto-rá je nekomplikovaným epickým rozprávanímo príhodách motýlika Beláska pri jeho zozna-movaní sa s lúčnym svetom od narodenia až poodlet pred blížiacou sa zimou. Podobnú schémuzachováva aj vo voľnom pokračovaní príbehuBelások a Belásenka (200J). Sujetové i kompo-zičné stereotypy (veršovaný explicit jednotli-vých rozprávok) spracúva poetizovane, pričomprostredníctvom idylického obrazu sveta chro-báčikov a tradičného antropomorfizmu odovzdá-va deťom posolstvo o dobrote, tolerancii, vzá-jomnej pomoci a kráse sveta. Konvenčná schémapríbehu o miniaturizovaných bytostiach je pou-žitá v rozprávke o víle Rajenke v knihe Kakaováprincezná (2000).

12 BIBIÁNA

Vtipné rozprávanie a porozumenie pre pr-vácke radosti i trampoty charakterizuje povied-kovú knihu o prvákoch Smieško z 1. A (2003).Personifikačný princíp, konkretizovaný posta-vičkou imaginárneho Smieška, a prepojenie rea-listického fenoménu s fantazijným jej v tomtoprípade pomáha psychologicky presvedčivejšiestvárniť život malých školákov.

Je autorkou rozhlasových hier pre dospelýchOltár bez kvetov (1955), Spln mesiaca (1994).Podlá dramatickej predlohy Dúhenka vznikolkoprodukčný film STV a ČTV pre deti (2000).

BIBLIOGRAFIAPróza: Belások (1999), Kakaová princezná (2000),Belások a Belásenka (2001), Smieško z 1. A (2003).Filmový scenár: Dúhenka (2000).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: V plynutí času (Bilančné refle-xie nad literatúrou pre deti a mládež 1996-2002). Pre-šov 2003.Rusňák, Radoslav: Smieško z l. A. Bibiána, 11, 2004,č. 2, s. 59-60. (zs)

MILČÁK, JánProzaik, dramatik, básnik9. 1. 1935 Levoča

Po maturite na levočskom gymnáziu (1953)sa stal učiteľom v Levoči, pričom diaľkovo štu-doval na Pedagogickej fakulte Univerzity Ko-menského v Košiciach. Štúdium po dvoch ro-koch zanechal a vyštudoval Lekársku fakultuUniverzity P. J. Šafárika v Košiciach (1956-61).Ako lekár pôsobil v Krompachoch, SpišskomHrušove a v Spišskej Novej Vsi. V súčasnosti ži-je v Levoči a pracuje v ambulancii pre dospe-lých v Spišskom Hrušove.

Debutoval rozhlasovou hrou pre dospelýchSprievod anjelov (1971). Hry Mačka (1973), Ce-la (1974), Vojaci (1978) tematicky reagujú naudalosti vojny a SNP, hra Pavol rezbár (1973)zobrazuje životné osudy Majstra Pavla z Levo-če. Výber z prozaickej tvorby pre dospelých, ma-pujúci životné problémy súčasného človeka, vy-dal pod názvom Deväť poviedok (1978).

Ako tvorca takmer dvoch desiatok rozhlaso-vých hier sa v detskej literatúre pohybuje od 70.rokov. Po súbore nenáročných veršov pre naj-menších Zo štyroch kapsičiek (1988), v ktorýchhutnými riekankami sprostredkoval deťom po-znatky o kalendárnych mesiacoch a ročných ob-dobiach, sa ako prozaik venuje rozprávkovejtvorbe.

V knižke Rozprávka o Maríanke (1990, cy-klus štyroch rozprávok z nej vyšiel pod názvom

O mne a Adele v antológii Rozprávková torta,1990), sa preňho žáner imaginatívnej rozprávkystáva príležitosťou vypovedať svoj osobný ži-votný pocit a životnú filozofiu. Svet jeho roz-právok si pritom zachováva príznak hravostia fantazírovania, charakteristický pre detské vní-manie. Absurdita a mystifikácia sa prirodzeneprelínajú s realitou a vytvárajú ozvláštnený, poe-tický obraz skutočnosti. Osobitá obradnosť roz-právania je postavená na lapidárnej, miestami ažgnómicky pôsobiacej stavbe výpovede a na hut-ne stavanom dialógu. Postavy dialógom síce ko-munikujú, ich repliky však mnohokrát pôsobiaako dva paralelne vedené monológy. Takýmtospôsobom zostáva časť duševného sveta postávpred ostatnými uzavretá, aby sa zdôraznilo,že vzájomné porozumenie je výsledkom empa-tického a citlivého prístupu k okoliu. Uvedenépríznaky tvorivej metódy sú prítomné aj v roz-právke Chlapec Lampášik (1996). Príbeh o ma-liarovi, troch deťoch, domovníkovi a obraze vy-tváranom na sivom múre obytného domuupozorňuje prostredníctvom metafory a sym-bolu na potrebu porozumenia, harmónie medziľuďmi navzájom i medzi človekom a jeho prí-rodným prostredím. Nateraz posledná prózaZuzanka a pán Odilo (2004) prostredníctvompríbehu dievčatka a miniatúrnej bytosti z mo-bilného telefónu hovorí o osamelosti, ktorúmožno premáhať priateľstvom. Ani v tomto prí-pade nie je v popredí dejová akcia, ale vzájomnákomunikácia, pre ktorú je charakteristická takt-nosť, porozumenie a tolerancia. Dôstojnosťa funkčnosť, s akou autor v tom rámci vnímaa využíva zákonitosti detskej fantázie, svedčío tom, že ju vskutku považuje za najprirodze-nejší rozmer detského vnímania a poznávaniasveta.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Zo štyroch kapsičiek (1988).Próza: Rozprávka o Marianke (1990), Chlapec Lam-pášik (1996), Rozprávková torta (spoluautorstvo,1990), Zuzanka a pán Odilo (2004).Rozhlasové hry: Obrov brat (1974), Strom šťastia(1974), Minúta ticha (1975), Hudci (1977), Najmlad-ší zo slávnej rodiny (1978), O dvoch mládencoch(1980), Koník Izidor (1980), Kavka (1982), Bežci(1982), Rozprávka o strome (1983), Pipo a Cipo(1985), Tri želania (1985), Tri rozprávky o chlapcoviLampášikovi (1986), Pátranie (1987), Celestínka, ry-ba a pán Baltazár (1988), Slamienka (1991), Cín(1992), Vrana Florenfanka (1993), Žobráci (1995),Chlapec Simeon (2000), Tulák Jonatán (2000), ČertíkBubulo (2004).Televízna hra: V očiach ohníky (1974), Nevestine ša-ty (2000).Divadelné hry: Chlieb a soľ pre kohúta (1983), Hud-ci (1983), Majster (1996).

BIBIÁNA 13 BIBIÁNA

LITERATÚRABílik, René: Zo štyroch kapsičiek. Zlatý máj, 33,1989,s. 442-443.Zemberová, Viera: Rozprávka o Marianke. Bibiána, 2,1994, č. l . s .41.Zilková, Marta: Svet Jána Milčáka. Bibiána, 3, 1995,l. 3,5.71.Milčák, Marián: Chcel by som stretnúť človeka, ktorýnaSiel Šťastie. Rozhovor so spisovatelom a lekárom Já-nom Milčákom. Bibiána, 4, 1996, č. 3-4, s. 31 - 35.Stanislavová, Zuzana: Chlapec Lampášik. Bibiána, 5,1997, l, s. 52-53.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1945-2002. 2.vyd., Prešov 2003. (zs)

MINICHOVÁ, AnnaProzaička, dramaturgická, scenáristka8. 3. 1924 Dunajská Streda-25. 11. 1988 Bra-tislava

Po maturite na Učiteľskej akadémii v Nitreštudovala filmovú a televíznu dramaturgiu naDivadelnej fakulte VŠMU v Bratislave, ktorú ab-solvovala r. 1970. Ako učiteľka pôsobila v Is-tebníku, Trenčianskej Teplej a Bratislave. Odr. 1962 bola dramaturgickou Hlavnej redakcieprogramov pre deti a mládež v Československejtelevízii v Bratislave.

Patrí k zakladateľským osobnostiam televíz-nej tvorby pre deti, stála pri zrode a koncepciimedzinárodnej televíznej súťaže Cena Dunaja(PRIX DANUBE 1971). Problematiku výcho-vy mladých autorov v praxi podala v knižkeCesta za televíznou rozprávkou a v zborníkuK pálčivej problematike Večernička. Dôvernúznalosť detskej osobnosti a zmysel pre citovúvýchovu realizovala v televíznych dielach, kto-ré získali niekoľko ocenení v zahraničí: v Te-heráne za seriál Nikto nieje doma a za film Roz-právka z peračníku v r. 1974, v Gottwaldove zaanimovaný film Diaľnica, Grand Prix na MFFGijon za film Kľúče od mesta, viacero ocenenína Prix Danube za seriál Hlavičkové rozprávkya za animovaný film Peter na rybačke. Za re-láciu O prasiatka získala ocenenie na MTF PrixJapan.

Súčasne sa venovala knižnej tvorbe pre deti.V próze V našom meste býva Gulliver (1980) vy-tvorila presvedčivý obraz zo života mestskýchdetí mladšieho školského a predškolského vekupodložený autentickým detským prežívaním,humorným akcentom a fantazijnými detskýmipredstavami. Sekvencie z klasickej literatúryo Gulliverovi vytvárajú paralelnú dejovú líniu,ktorá bezprostredne podporuje imaginatívnu i re-

álnu akčnosť detských hrdinov. Hľadanie Gulli-vera - veľkého kamaráta, ktorý by im bol opo-rou a ochrancom, prináša poznanie, že nie kaž-dý veľký a silný človek v sebe nosí ušľachtilésrdce.

V próze Chúrik Púrík a jeho zázračný ta-nier (1984) mestské dievčatko, ktoré sa dočas-ne ocitne u svojej tety na dedine, spolu so star-ším bratrancom rieši takmer detektívne dobro-družstvo miestneho pestovateľa a šľachtiteľaruží Chúrika Púrika. Okrem mičurinskýcha iných dobových epizódiek vstupujú do príbe-hu aj ekologické motívy (devastácia životnéhoprostredia cementárňou) a vložené rozprávkyo Púrikových vyšľachtených ružiach. V prózeDedo Oskár a škriatok Akoty (1985) rozvinulavzťahový príbeh starých rodičov a vnučky,ktorá pozitívnym spôsobom vstúpila do ich kaž-dodenného stereotypu. Dominuje v ňom men-torský, patriarchálne založený deduško, ktoré-ho stabilizačným protipólom je babička akostelesnenie tolerancie a láskavosti. Didaktickýaspekt, v ktorom sa detská hrdinka čiastočnerozplýva, vyvažuje silná emocionálna atmosfé-ra, ktorou dýcha starý dom a záhrada plnámagických a zmyslovo nasýtených obrazova reálií.

Zvieracia rozprávka s detektívnym motívomHľadajte Šamíska (1990) je krehkým príbehomslepého psíka plným charakterovej drobnokres-by. Princíp spolupatričnosti a kamarátstva autor-ka rozvíja v postavách zvieratiek, ktoré psíkovipomáhajú na ceste domov.

BIBLIOGRAFIAPróza: Makové zrnko (1964), Vinea si nedáme (1968),V naäom meste býva Gulliver (1980), Dobré ráno, do-brý deň (1980), Chúrik Púrik a jeho zázračný tanier(1984), Dedo Oskár a škriatok Akoty (1985), Hľadaj-te Šamíska (1990).Televízne seriály: Miláčik (1970), Dvorček za domom(1975), Minirozprávky do postieľky (1977), Škriatok(1980), Príbehy malých cestovateľov (1985), BielaBarborka (1986), Ružová Michaela (1987), Utieračik(l 988), Čo rozprávala teta srna (spoluautorka M. Štev-kova, 1988-90).Televízne hry: Orechový koláč (1983), Palculienka(1984), Novoročná rozprávka (1986).Televízny film: V našom meste býva Gulliver (1989).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: S pocitom prvenstva. Zlatý máj, 9,1965, č. 2, s. 80-81.Nemcova, Jana: Chúrik Púrik a jeho zázračný tanier.Zlatý máj, 30, 1986, č. l, s. 58-59.Blahová, Anna: Dedo Oskár a Škriatok Akoty. Zlatýmáj, 30, 1986, č. 9, s. 568-569.Kočan, Mikuláš: Deduško ostal sám. Večerník, 1.12.1988. (ľk)

14 BIBIÁNA

MLCOCHOVÁ, JelaProzaička, prekladateľka9. 12. 1959 Revúca. Žije v Senici

Po absolvovaní Gymnázia v Senici (1978)vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave(1978-82). Pracovala ako právnička v manžel-skej a predmanželskej poradni v Senici(1988-91), od r. 1992 vedie v Senici vlastné vy-davateľstvo Arkus.

Do literatúry vstúpila poviedkovými knihamipre dospelých Jazero (1980) a Klebetnica(1985). V nich prítomná tendencia stvárňovať ne-zvyčajné životné situácie, gradovať sujetovú lí-niu, pracovať s tajomstvom v sujete a frapantnepointovať rozprávanie vyústila do tvorby príbe-hov pre deti a mládež založených na záhadách.Hravosť a detský bádateľský inštinkt akcentujúminidetektívky s doplňovačkami, rébusmi a zá-bavnými úlohami pre malých čitateľov Kto kra-dol v cirkuse Zlatá hviezda? (J996), Kto vyčíňalv Starom lese? (1997), Čo sa prihodilo vo fil-movom ateliéri bratov Maxovcov? (1999). Ten-to typ tvorivých hier pre deti rozvíja v ČasopiseDetské doplňovačky, ktorý od r. 2003 píše a vy-dáva pre deti mladšieho školského veku.

Systematický záujem prejavuje o v našej li-teratúre zriedkavý žáner dievčenského detektív-neho románu. Prvý príbeh uvedeného typu Hľa-dajte muža v maske (1990) má ešte výraznéznaky začiatočníctva. Na jeho prepracovanú ver-ziu Adrianin prvý prípad (1996), v ktorej dva-násťročná Adriana v priebehu prázdnin vyriešizáhadu ukradnutého obrazu, voľne nadväzuje ro-mán Stratený egyptský poklad. Adrianin druhýprípad (2003). Oba príbehy spája postava roz-právačky Adriany, modelovanej ako tínedžerkys vyvinutým zmyslom pre dobrodružstvo a vy-hľadávanie tajomných záhad, komicky ozvlášt-nenej prvkom sebaštylizácie do pozície „Mejk-písovej". Mlčochová je vtipná rozprávačkas dispozíciou modelovať príbeh s esteticky pri-meraným použitím akčných momentov, dyna-micky ho rozvíjať a funkčne pritom využiť špe-cifiká vyjadrovania mladých. Proces riešeniazáhady humorne nadľahčujú aj originálne, ade-kvátnou mierou nadsádzky a charakterovej ko-miky individualizované postavy, akou je najmäpostava čudáckej starej mamy. V príbehoch saspája detské prázdninové dobrodružstvo s po-stupmi kriminálneho románu. V prvom románesa autorka pridržiava sujetovej schémy, spôsobublufovania a pointovania charakteristického prežánrovú konvenciu klasického detektívneho ro-mánu. V druhom románe využíva mysteriózneprvky a sujetovú konštrukciu ozvláštňuje neča-kanou pointou, posúvajúcou záhadu do polohy

mystifikácie: záhadu pre Adrianu naaranžovalirodinní príslušníci, aby jej spríjemnili prázdni-ny. V kontexte dobrodružnosti Mlčochová za-chováva autentické znaky sveta i jazyka dospie-vajúcich.

Prekladá z francúzštiny a češtiny, je autorkoufilmovej poviedky Princezná z vilovej štvrte(1981) a scenára televíznej komédie Čierna jaz-da (1985).

BIBLIOGRAFIAPróza: Hľadajte muža v maske! (1990), Adrianin pr-vý prípad (1996), Stratený egyptský poklad (2003).Textové omaľovačky - detektívne príbehy na dopl-ňovanie: Kto kradol v cirkuse Zlatá hviezda? (1996),Kto vyčíňal v Starom lese? (1997), Čo sa prihodilo vofilmovom ateliéri bratov Maxovcov? (1999).Preklady: Foglar, J.: Prístav volá. Príbeh Svornej sed-my; Macourek, M: O Konrádovi, ktorý písal nosom(výber z rozprávok); Troska, J. M.: Kapitán Nemo(1.-3. diel).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: V plynutí času. Bilančné refle-xie nad literatúrou pre deti a mládež 1996-2002. Pre-šov 2003. (zs)

MŇAČKO, LadislavProzaik, publicista, dramatik29. 1. 1919 Valašské Klobouky, Česko - 24. 2.1994 Bratislava. Pochovaný je v Lukovištiach

Detstvo a mladosť prežil v Martine, kde sa vy-učil za lekárnického pomocníka. Pri ilegálnomprechode nemecko-holandských hraníc r. 1940bol zadržaný a deportovaný do koncentračnéhotábora. R. 1944 ušiel a stal sa príslušníkom par-tizánskeho hnutia na Valašsku. Po vojne vstúpildo komunistickej strany a stal sa redaktorompražského Rudého práva. V r. 1948 nadšene pri-vítal komunistický prevrat a ako oficiálny novi-nár nového režimu začal pôsobiť v komunistic-kých novinách Pravda. V r. 1954 prešiel dointelektuálneho Kultúrneho života a od r. 1956bol jeho šéfredaktorom. R. 1967 na protest pro-ti antiizraelskému postoju čs. vlády emigrovaldo Izraela. R. 1968 sa vrátil, po okupácii Čes-koslovenska vojskami Varšavskej zmluvy savšak vysťahoval do Rakúska. Od r. 1990 do svo-jej smrti žil v Prahe a v Bratislave.

Bol predovšetkým novinárom, ktorý „sa po-stupne zbavoval ideálov a dôvery k vládnucejstrane" (M. Vojtech), až sa po r. 1968 s jej ideo-lógiou definitívne rozišiel. Po sérii štandardnýchreportážnych knižiek vzbudil pozornosť ako pro-zaik románom z prostredia partizánskych bojovna moravsko-slovenskom pohraničí Smrť sa vo-

BIBIANA 15 BIBIÁNA

lá Engelchen (1959). Po povstaleckých prózachA. Bednára bol to v slovenskej literatúre najvý-znamnejší pokus zobraziť jeden z fenoménovprotifašistického odboja v jeho ľudskej, tragic-kej dimenzii. Spoločenský rozruch vyvolal ajknihou Oneskorené reportáže (1963), v ktorejako prvý domáci reportér demaskoval obludnúnezákonnosť pofebruárového súdnictva, a romá-novým pamfletom Ako chutí moc (1968), v kto-rom zas umelecky presvedčivo zaznamenal ge-nézu politického karierizmu vedúceho k totálnejdeštrukcii ľudskej osobnosti. V emigrácii napí-sal niekoľko próz, filmových scenárov a televíz-nych hier. V eseji Siedma noc (1968), reagujúcejna vojenskú likvidáciu ilúzie o poľudštení ko-munistického systému, pokúsil sa aj o kritickúreflexiu vlastného života a literárnej tvorby. Ab-surdnosť systému a doby, ktorú v pofebruárovomobdobí ako novinár, básnik a dramatik zdôvod-ňoval, vyjadril prostredníctvom poetiky satiric-kého románu v diele Súdruh Munchhausen(1972). Nasledujúce exilové práce z existenč-ných dôvodov prevažne koncipoval ako ko-merčnú, trilerovú produkciu.

Pre mládež vydal r. 1957 knihu trinástichkomponovaných poviedok Marxova ulica. V in-tenciách tzv. literatúry návratov do plebejskéhodetstva, ktorá bola pokusom literatúry polovice50. rokov presvedčiť mladú pofebruárovú gene-ráciu o historickej nevyhnutnosti nového, socia-listického systému, rekonštruoval v nej symbió-zou beletristického a žurnalistického štýluatmosféru proletárskej štvrte mesta svojej mla-dosti. V rozpore s postulátmi ideologickéhodidaktizmu nesústredil sa však v nej na beletris-tickú ilustráciu glorifikovaného triedneho zá-pasu, ale na ľudské osudy jednotlivých prole-társkych postáv. Typickému schematickémuzjednodušeniu pri ich vytváraní sa vyhol tým, žetieto osudy reflektoval aj z ich odvrátenej stra-ny, neraz ako doklady ľudského úpadku a špiny,neschopnosti odpovedať na nemravnosť boha-tých mravnosťou chudobných. Takýmto poňatímexponovanej spoločenskej témy sa pokúsil odlí-šiť od tej beletrie, ktorá ju tzv. revolučnou idea-lizáciou znevierohodňovala.

BELETRIAPróza: Marxova ulica (1957).Hra: Živá voda (1954).

LITERATÚRARampák, Zoltán: 2ivá voda. Kultúrny život, 1955, č.6, s. 7.Milota, Matej: Poézia proletárskej ulice. Mladá tvor-ba, 1957, č. 6-7, s. 223.Klátik, Zlatko: Marxova ulica. Slovenské pohľady,1958, č. 4, s. 432-436.

M.P.: Marxova ulica. Zlatý máj, 2, 1958, č. 7, s.220-221.Poliak, Ján: Návraty do detstva. In: Literatúra, mládeža súčasnosť. Bratislava 1963.Vojtech, Miloslav: Ladislav Mňačko. In: Slovník slo-venských spisovateľov. Praha 1999. (os)

MOKOŠ, JozefBásnik, dramatik, prozaik11. 3. 1941 Sered. Žije v Bratislave

Po maturite na strednej škole v Ružomberku(1958) vyštudoval bábkoherectvo a dramaturgiubábkového divadla na Akadémii múzickýchumení v Prahe (1958-1962). Po absolvovaní vo-jenskej služby r. 1964 nastúpil ako bábkoherecdo Krajského bábkového divadla v Banskej Bys-trici, kde neskôr pôsobil ako dramaturg, režiséra umelecký šéf, v r. 1978-1981 ako riaditeľ.V r. 1981-1992 bol dramaturgom Poetického sú-boru Novej scény v Bratislave a umeleckým šé-fom Štátneho bábkového divadla. Od r. 1992prednáša bábkoherectvo a dramaturgiu na VŠMUv Bratislave a zároveň je aj umeleckým šéfomSBD.

Debutoval skladbou ľúbostnej lyriky Praska-nie krvi (1962), ktorá svojou bohatou obraznos-ťou a citlivou reflexiou života a pocitov mladé-ho človeka oslovila aj dospievajúcu mládež.V tvorbe pre deti sa predstavil predovšetkým akodramaturg a autor bábkových a rozhlasovýchhier. V bábkohernom spracovaní dramaturgickypripravil napr. inscenácie Feldekovho BotafogaČi operu Čarovná flauta.

Šestnásť bábkových hier a textov vydal kniž-ne pod názvom Hry ako hry alebo Zahrajte sis nami (1982). Vplyv bábkového divadlaje zjav-ný aj vo Vkladnej knižke rozprávok a básničiekpre deti (2000). Dieťa ako príjemca i inšpirátorrozprávok a básní má v tejto snovo, nonsensovoa miestami parodický ladenej knižke výsadnépostavenie. Vyzdvihuje schopnosť detí vidieť vovšedných veciach zázračné, talent prevrátiť svethore nohami a zároveň pripomína dospelým, akoveľmi ich deti potrebujú, „lebo sú otcovia, ma-my, čo nemajú na nič čas." Svet zvierat, vecí,no najmä ľudí a rodinných vzťahov sprostredko-val detskému čitateľovi aj v knižke „pesničko-vých básničiek" Vysielanie pre deti (2002), v kto-rej popri humorných a hravých tónochzaznievajú aj vážnejšie ekologické a predovšet-kým sociálne tóny.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Vysielanie pre deti (2002).Próza: Vkladná knižka rozprávok a básničiek (2000).

BIBIÁNA 16 BIBIÁNA

Bábkové hry: Hry ako hry alebo Zahrajte si s nami(1982).

LITERATÚRAFaithová, Eva: Vkladná knižka rozprávok a básničiek.Bibiána, 7, 2000, č. 3, s. 45-46.Jurčo, Milan: „Neliterárny" autor v literárnom pries-tore. Romboid, 8, 2000, s. 105-107. (ma)

MORAVČÍK, ŠtefanBásnik, prozaik22. 12. 1943 Jakubov. Žije v BratislaveCena Trojruža v roku 2001

Po absolvovaní Jedenásťročnej strednej ško-ly v Malackách (1963) vyštudoval filozofiua históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratisla-ve (1963-68). Z vydavateľstva Tatran, v ktorompracoval od r. 1968, musel r. 1971 odísť pre svo-je politické postoje k augustovým udalostiam1968. V r. 1972-76 pracoval v Univerzitnej kniž-nici, na Zväze slovenských výtvarných umelcov(1976-81) a ako redaktor vydavateľstva Sloven-ský spisovateľ (1981-94). Od r. 1996 je šéfre-daktorom časopisu Slovenské pohľady.

V tvorbe pre dospelých debutoval zbierkouerotickej experimentálnej poézie Slávnosti ba-ránkov (1969). Vynaliezavá tvorivosť vo vzťahuk jazyku, poetistická hravosť, erotika a hedonis-tický prístup k telesnosti charakterizujú aj bás-nické zbierky O veľkej zmyselnosti bielych ove-čiek (1970), Čerešňový hlad (1979), Tichádomácnosť (198]). Básne, ktoré nemohol publi-kovať v 70. rokoch, vydal v zbierke Erosnička(1981) a pocity človeka v čase konsolidácie vy-jadril v zbierkach Matované jarma (1986),Pŕhľavie (1989) a Idiotikon (1989). Kritické tó-ny v pohľade na ľudské vzťahy a príklon k ná-rodno-historickým hodnotám je viditeľný v bás-nických zbierkach Moravianska Venuša (1984),Ľudský sendvič (1991), Vlčie hrdličky (1996),Med omšových lúk (1998), Intímnik (2000). Jezostavovateľom antológií zo slovenskej poézieChvála vína (1984), Básne na telo (1989, spolus V. Mikulom), do súčasnej slovenčiny prebás-nil verše B. Tablica (Oberanie ovocia, 1986) a J.Hollého (Svätopluk, 1985, spolu s J. Mihalkovi-čom).

Od konca 80. rokov je aktívny aj ako proza-ik, ktorý látku pre svoje knihy nachádza pre-dovšetkým v autenticky zažitom, v príbehoch,mentalite a jazyku rodného Záhoria. Originál-nym spôsobom sa to odráža v dvojdielnomrománe Sediaci, próza nás hriešnych (1988)a Sediaci. Chlieb v koľaji (1992), ktorý je štyli-zovaným jazykovým experimentom a zároveňzachytáva dosah združstevňovania na záhorác-

kych roľníkov. Rodný región je prítomný ajv lascívne hravých prózach Mlynárka má holu-bičku (1990). Ako zberateľ i rozprávač povero-vých, povesťových, mytologických či legendo-vých historiek zo svojho rodného kraja a vyznanívzťahu k nemu sa realizuje v povesťových kni-hách využívajúcich záhorácky dialekt V Kirí-polci svine kujú (1988), Tajná kniha Záhorákov(1994) a Zlatá kniha Záhoria (2003). Niektorépríbehy uvádza v dialekte, preto pripája aj slov-níček výrazov. Suverénne ovládanie jazyka do-kazuje i publikácia Krátky slovník nárečia slo-venského záhoráckeho jakubovského (1996).Esejistický charakter majú jeho reflexie o poe-tologických a jazykových postupoch literárnejtvorby Mágia reči (1992).

Aj jeho tvorba pre deti je od počiatku expe-rimentátorský zameraná na tvorivú hru s jazy-kom, ktorá je takmer neobmedzená. Korešpon-duje s pravidlami jazykovej tvorivosti dieťaťaskúšajúceho a vychutnávajúceho možnosti jazy-ka. Invenčné využíva jeho formálne i sémantic-ké nuansy, melodické vlnenie, korelácie tvarua významu a v tom duchu konštruuje originálnenovotvary a aktualizuje nepovšimnuté alebo za-budnuté sémantické príznaky. Hravosť jeho poé-zie súzvučí s jeho úsilím demonštrovať slobodua nezávislosť básnickej tvorivosti.

Ako básnik pre deti sa orientuje prevažne nanižšie vekové kategórie. Jeho básne sú spravidlalyrickými miniatúrami, riekankami, kondenzo-vanými mikropríbehmi, v ktorých okrem hrys jazykom využíva aj parodickú parafrázu drob-ných žánrov ľudovej slovenosti. Štylistickútropiku a ftguratívnosť rovnako samozrejmeuplatňuje v jednoduchých riekankách, ako ajv jazykolamoch, nonsensových prekrúcankách,grafických básňach, kaligramoch, akrostichoch.Báseň chápe ako jazykový fenomén a básnenieako výsostný tvorivý akt, ktorý nesmie obme-dzovať fantáziu autora ani príjemcu. V tomzmysle dokáže premeniť na tvorivý zámer aj for-málny stereotyp. Jeho knižky sú tematicky pes-tré, kompozične voľne usporiadané. Pre malýchčitateľov dosiaľ napísal zbierky hravej poézieRaketa so zlatým chvostom (1980), Abeceda šan-tí (1982), Kvadakum hadakum alebo Knižka zavšetky drobné (1986), Z/om/azýček (1989), Nášpes má kuraciu hlavu! (2000), pre čitateľov naprahu dospievania verše Prvý bozk (1991).V básnických zbierkach Drevene' ieliezko aleboKnižka jedna radosť (1992), Modre' z neba(1995), Krát slova (1996) zosilnel dôraz na so-ciálno-poznávaciu stránku poézie a vlasteneckýtón s dávkou apelatívnosti. Je aj autorom počet-ných leporel s tradičnejšími, nenáročnými ver-šíkmi.

BIBIÁNA 17 BIBIÁNA

Hravú metódu si zachováva aj jeho próza predeti. V rozprávke Chichôtka (1985) zotrváva priparódii klasických rozprávkových postupov, vy-užijúc známy motív rozosmiatia smutnej prin-ceznej. Experimentátorstvo sa výrazne prejavu-je v rozprávkovej knihe Adam v škole nesedel(1987). V prózach inšpirovaných jednou z roz-právok Werichovej knihy Fimfárum presnea prísne limituje využívanie fenologických, le-xikálnych i morfologických možností jazykaa vytvára tak absurdný príbeh.

Od 90. rokov sa systematickejšie venuje ajpovesti pre deti. Jeho Záhorácke povesti (1998)predstavujú typ autorského variantu žánru te-maticky i životnou filozofiou ukotveného naZáhorí, funkčne využívajúceho prvky hravostis jazykom a komiku v modelovaní väčšiny su-jetov. V rámci príbehu vytvárajú geografickéa historické fakty regiónu „architektonickú"niť, ktorá vedie čitateľa po jeho časopriestore.Kedže povesťové látky realizuje aj s nárečový-mi prvkami, prikladá i slovník záhoráckych vý-razov. Do kontextu tejto publikácie zaradil ajtexty z dávnejšej knihy Zlatý poklad pod Ba-bou (1977, vydanej pod menom Peter Straka),a otvorene tak priznal autorstvo, ktoré v časeobčianskej diskriminácie musel zatajiť. Na lite-rárnom stvárnení fragmentov povesťovýcha rozprávkových sujetov zo Záhoria je osnova-ná aj kniha Oženil sa Haťa-Paťa (1999). Prí-behy sú rozmarné, úderne vypointované, s anek-dotickou stavbou a hravým prístupom k sujetui jazyku.

Publikácie Veselé potulky po Slovensku(1999), Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (2000)a Veselé' potulky po svete (2001) majú podobuantológií koncipovaných ako mozaika básní, ľu-dových piesní, čŕt, povestí, experimentálnychpoviedok, etymologických poznámok, ľudovýchúsloví či povrávok, výťahov z autentických do-bových materiálov. Moravčík vybral texty z via-cerých historických prameňov, z jestvujúcichantológií, povesťových a básnických zbieroka doplnil o texty vytvorené pre potreby knižky.Texty vytvárajú vtipne ladený poetický zemepisSlovenska a sveta, resp. neobvyklý pohľad na na-še hlavné mesto. Patria do kontextu estetizova-ne a zážitkovo modifikovanej faktografie. Kon-cepčne má k týmto publikáciám blízko aj kniha(Kalam)búrske oriešky. Princíp hry v tvorbe predeti (2003, spolu s D. Dragulovou-Faktorovou).Ide o antológiu, ktorá mladým čitateľom pood-haľuje zákulisie jazykovej hry a tvorivosti v po-ézii, prevedie ich vybranými literárnoteoretic-kými pojmami, upozorní na majstrov slovnej hryv slovenskej i svetovej literatúre. V istom zmys-le je táto hravá poetológia „detským" pendan-

tom k poetologickej publikácii Princíp hry v slo-venskej poézii (2001) vydanej v spoluprácis Františkom Strausom.

Permanentné hľadačstvo nových možností ja-zyka charakterizuje aj jeho textársku prácu a pre-kladateľské aktivity.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Raketa so zlatým chvostom (1980), Abecedašantí (1982), Kvadakum hadakum alebo Knižka zavšetky drobné (1986), Zlomjazýček (1989), Drevenéželiezko alebo Knižka jedna radosť (1992), Kráľ abe-cedár ponúka písmenká z klobúka (1992), Prvý bozk(1991), Modré z neba (1995), Kráľ slova (1996), Nášpes má kuraciu hlavu! (2000).Próza: Zlatý poklad pod Babou (1977, pod menom Pe-ter Straka), Chichôtka (1985), Adam v škole nesedel(1987), Prvák, prvák, vystrč rožky! (1997), Záhorác-ke povesti (1998), Oženil sa Haťa-Paťa (1999).Leporelá: Zuza v ZOO (1989), Na záhumní (1995),Živá záhrada (1995), V lese. Malé i veľké zvieratká(1995), Vianoce s Mišom (1995), Nezbedníci (1996),Zvierací raj (1996).Antológie: Veselé potulky po Slovensku (1999), Chce-te vidieť zlatú Bratislavu? (2000), Veselé potulky posvete (2001), (Kalam)búrske oriešky. Princíp hryv tvorbe pre deti (2003).

LITERATÚRAStevček, Pavol: Kvadakum hadakum alebo Knižka zavšetky drobné. Zlatý máj, 31, 1987, s. 119-120.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Kepštová, Ľubica: Enem ho, enem ho, a pritem gdo-hoví... Rozhovor s básnikom Štefanom Moravčíkom.Zlatý máj, 33, 1989, s. 150-155.Moravčík, Štefan: Básnik nemá na výber. In: NatašaPavuraková-Durinová: Pohovorme si nielen o detskejliteratúre. Bratislava 1991.Kopal, Ján.: Poézia pre deti (v interpretácii a recepcii).Nitra 1995.Sliacky, Ondrej: Dvíhať zázračníkov k slnku (CenaTrojruža za rok 2001 Štefanovi Moravčíkovi). Bibiá-na, 8, 2001, č. 3, s. 64-65.Slobodníkova, Kvetá: Dvíhať deti k slnku (Rozhovorso Štefanom Moravčíkom). Bibiána, 8, 2001, č. 4,s. 55-58.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež. Prešov 2003.Šrank, Jaroslav: S nosom v podpazuší básne. Bibiána,10, 2003, č. 4, s. 57-59.Turan, Ján: Ne/dobre utajený Moravčík. Bibiána, 10,2003, č. 4, s. 60-65. (zs)

MÓRIC, RudoProzaik, publicista27. 3. 1921 Sučany - 26. 11. 1985 BratislavaCena Fraňa Kráľa v roku 1967

Po vychodení štyroch tried Gymnázia v Mar-tine študoval v r. 1937-41 na učiteľskom ústave

BIBIÁNA 18 BIBIÁNA

v Bánovciach nad Bebravou. V r. 1947-50 ab-solvoval externé štúdium na Pedagogickej fa-kulte UK v Tmavé. V r. 1941-43 učil v Belej.Ako príslušník l. čs. armády na Slovensku sa ak-tívne zúčastnil SNP, po jeho potlačení bol inter-novaný v zajateckých táboroch v Rakúsku. V r.1945^-6 bol osvetovým dôstojníkom, začaspôsobil ako redaktor Obrany ľudu, v r. 1946-48učil v Stupave, 1948-50 pôsobil ako dramaturgSkolfilmu v Bratislave, v r. 1950-59 bol vedú-cim oddelenia literatúry pre mládež vo Výskum-nom ústave pedagogickom, od r. 1959 až do smr-ti viedol vydavateľstvo Mladé letá. Ako jehoriadite! dbal na vyváženú edičnú politiku, pri-čom po celý čas svojho pôsobenia vo vydava-teľstve vytváral publikačný priestor pre mladúgeneráciu. Jeho pričinením došlo r. 1968 aj k ob-novenému vydávaniu Slniečka, najznámejšiehomedzivojnového časopisu pre deti.

Publikovať začal v 40. rokoch 20. st. v časo-pisoch pre deti Priatel dietok a Slniečko. Neskôrprispieval do Okienka Záhoria, ktoré sám redi-goval. Knižne debutoval r. 1947 prózou LyžiarMartin. V nej aj v nasledujúcich prózach Žofka(1948) a Družina z Dlhej ulice (1949) nadviazalna medzivojnový model triviálnej spoločenskejprózy, ktorý prehliadal dobovú sociálnu realitua svet detí štylizoval výlučne zo zábavno-vý-chovnej pozície. V knižnej poviedke Miško hr-dina (1949) tematizoval už spoločenskú realitu,protifašistický motív však aj tentoraz vyjadrilspôsobom tradičnej výchovnej prózy. R. 1951vydal román Explózia, v ktorom v intenciách po-februárovej interpretácie SNP predstavil dobo-vému detskému čitateľovi protifašistický odboj.K relatívne akceptovateľnejšiemu výsledku pod-mienenému hlavne zreálnením detských postáva ich účasti v odboji sa dopracoval až v jeho ne-skorších reedíciách. V zmysle pofebruárovýchnázorov na detskú literatúru ako prostriedku ide-ologickej výchovy mladých generácií napísal ajromány z učňovského prostredia Tri roky (1951)a Prvý z Dvorov (1953). V polovici 50. rokov sausiloval vymeniť spoločenskú prózu zo životasúčasného dieťaťa za ideológiou nezdiskredito-vanú tematiku. V knihe Majster pästiarskych ru-kavíc (1954) zbeletrizoval život olympijskéhovíťaza Jána Zacharu, v literárnej reportáži Cezšesťdesiatjeden končiarov (1956) spracoval zim-ný horolezecký prechod Vysokými Tatrami. Kukvalitatívnemu reflektovaniu športovej tematikydospel však až na začiatku 60. rokov v zbierkepoviedok Smutný Suarez (1962), v ktorej špor-tovú tému neprezentoval ako fyzický akt, ale akoprostriedok mravnej sebaprojekcie. Pôsobivéetické podložie je príznačné aj pre jeho najzná-mejšiu a umelecky najhodnotnejšiu prácu Z po-

ľovníckej kapsy (1955). Tematicky je táto po-viedková kompozícia len zdanlivým záznamompoľovníckych príhod a zážitkov, v skutočnostiide o umeleckú emocionálno-poetickú projekciuprírodnej reality, pričom podľa Stanislava Smat-láka „umelecká presvedčivosť tohto rozprávaniavychádza z dlhodobej životnej skúsenosti člo-veka, z jeho schopnosti nielen poznať, ale aj ľud-sky porozumieť všetkému tomu, čo sa ustavičneokolo neho vo voľných priestoroch lesnej prí-rody odohráva." Úspech knihy navyše pod-mienila „aliancia" autora a jeho neliterárneho„informátora" horára Bohdana, ktorý svojou prí-tomnosťou nielen rozširuje vecno-dokumentár-nu rovinu diela o individuálny ľudský rozmer,ale „ktorý práve preto, že dobre rozumie záko-nom i tajomstvám prírody, dokáže prenikavo vi-dieť pod kožu i ľudským povahám", a tak byťkvalifikátorom hodnotového systému človeka.Vo vývine autorovej tvorby kniha Z poľovníckejkapsy nebola však impulzom k novej, kvalita-tívne vyššej tvorivej fáze. Už nasledujúca kniha,vedecko-fantastický román so špionážnou zá-pletkou Prípad „Tubercilín" (1957), je návra-tom k predchádzajúcej popisnosti a literátskostia štandardnú úroveň, bez metaforického myš-lienkového posolstva moderného cestopisnéhožánru, má aj cestopisná próza inšpirovaná poby-tom vo Vietnamskej ľudovej republike Pri za-kliatej rieke (1958). Začiatkom 60. rokov - podvplyvom poetiky detského aspektu - zameral saopätovne na spoločenskú prózu zo života detí(Našiel som vám kamarátov, 1960; Trikrát somušiel, 1961; Oktávia ide stovkou, 1964), didak-tická koncepcia detskej beletristiky mu však ne-dovoľovala prepracovať sa k objaveniu autentic-kého detského sveta. Prijateľnejší výsledokdosiahol sériou autorských rozprávok, neskôrzhrnutých do súboru Rozprávky z lesa (1971),v ktorých sa vrátil k svojej bytostnej téme,k prírode. Prostredníctvom antropomorfizáciea analógie medzi svetom prírody a svetom ľu-dí uviedol v nich najmenšieho čitateľa do kolo-behu života, do jeho elementárnych etickýchvzťahov.

V 60. rokoch 20. st. rozšíril svoj žánrovo-te-matický register aj o historicko-životopisný ro-mán Teraz ho súdia nepriatelia (1967). Cez tra-gický osud rodáka učiteľa Juraja Langsfelda,dejovo situovaný do Turca, zobrazil v ňom ná-rodný entuziazmus a mravnú imperatívnosť ro-mantickej generácie počas revolučných rokov1848-49. Rodný región ho inšpiroval aj k napí-saniu turčianskych povestí O Blažejovi, čo sa ne-bál (1975). Po povesťovo-rozprávkových kniž-kách inšpirovaných návštevou Kuby (Svetlonáčelníka Hatueya, 1975; Rozprávky z ostrova

BIBIÁNA 19 BIBIÁNA

orchideí, 1976) na podklade povesťového mate-riálu, ktorý zozbierali a spracovali Igor a DušanJanotovci, napísal zbierku bratislavských poves-tí Zvon lumpov (1979), ktorou viac kvantitatív-ne než kvalitatívne rozmnožil existujúce literár-ne adaptácie podunajského a bratislavskéhoslovesného folklóru. Kvantitatívnym rozšírenímdobového čitateľského repertoáru bola aj knihaPodivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980),v ktorej sa inšpiroval tradíciou prášilovských prí-behov.

V 80. rokoch napísal ešte niekoľko knižiekpre čitateľov mladšieho školského veku, popis-ný realizmus a sklon k didaktickosti, dva atri-búty príznačné pre celú jeho tvorbu, mu však ne-dovolili prekročiť vlastnú limitovanosť a dospieťk umeleckejšej výpovedi. Román Sen značky Pe-le (1987), situovaný do brazílskeho sociálnehoa športového prostredia, jeho tvorbu definitívneuzavrel. Posmrtne vyšiel aj výber z jeho literár-nej publicistiky Detstvo tohto času (1986), kto-rý dokumentuje jeho celoživotný záujem o lite-rárnu tvorbu pre deti a mládež, jeho manažérskeaktivity a rôzne edičné projekty, ktoré ako dlho-ročný riaditeľ vydavateľstva Mladé letá iniciovala podporoval.

BIBLIOGRAFIAPróza: Lyžiar Martin (1947), Zofka (1948), Miško hr-dina (1949), Družina z Dlhej ulice (1949), Pozor, fil-mujeme (1950), Explózia (1951), Tri roky (1951), Akosme sa hrali (1952), Prvý z Dvorov (1953), Majsterpästiarskych rukavíc (1954), Z poľovníckej kapsy(1955), Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956), Prípad„Tubercilín" (spolu s I. Vaňom, 1957), Pri zakliatejrieke (1958), Našiel som vám kamarátov (1960), Tri-krát som ušiel (1961), Čo je rýchlejšie? (1962), O di-vej kačičke (1962), Smutný Suarez (1962), Oktávia idestovkou (1964), Kukučia rozprávka (1965), Srnček Pa-rožtek (1966), Srnka s Červenými hviezdičkami(1967), Teraz ho súdia nepriatelia (1967), Ako vrete-nica Kľukatá o chvost prišla (1968-1969), Sen o chle-be (1969), Ako sa princezná Ňurka stratila a ako sanašla (1970), Rozprávky z lesa (1971), O muške Svet-luške a iné rozprávky (1972), O Haríkovi a Billovi,dvoch kamarátoch (1973), O Blažejovi, čo sa nebál(1975), Svetlo náčelníka Hatueya (1975), Rozprávkyz ostrova orchideí (1976), Ako som krstil medveďa(1976), O Pichuľkovi, Svetluške a mravcoch Pobehaj-coch (1976), Koník majstra Machuľku (1977), O dvochmravcoch Pobehajcoch (1977), Môj veľký malý ka-marát (1978), Zvon lumpov (1979), Podivuhodné prí-behy Adama Brezuľu (1980), Zalobaba (1980), TulákPacko (1981), Pipitov čarovný vláčik (1984), Kde jedobre a kde najlepšie (1985), Sen značky Pele (1987).Výbery: Rozprávky z lesa (1971), Po lesných chodní-koch (1977), Oheň z oceľového Hurbana (1981), Pa-rožtekovci (1982), Rybka so zlatou korunkou (1990).Výber z literárnej publicistiky: Detstvo tohto času(1986, editor O. Sliacky).

LITERATÚRAHorňák, Peter (FOldvári, Kornel): Prípad „Tubercilín".Zlatý máj, 3, 1958, č. 8, s. 249-250.Poliak, Ján: K otázke umeleckého životopisu. Zlatýmáj, 4, 1959, č. 8, s. 400-404.Petrus, Pavol: Dve knihy o prírode. Zlatý máj, 5,1960,č. 5, s. 228-229.Bob, Jozef: Nielen športom. Kultúrny život, 1962,č. 50, s. 4.Šútovec, Milan: Rutina hory neprenáša. Kultúrny ži-vot, 1962, č. 8, s. 4.Turan, Ján: O faulovaní v športovej literatúre. Zlatýmáj, 7, 1963, č. 4, s. 186-187.Kusý, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava1974.Jurčo, Milan: Zákruty a míľniky na štvrťstoročnej ces-te slovenskej literatúry faktu 2. Zlatý máj, 19, 1975,s. 578-585.Šmatlák, Stanislav: Doslov. In: Móric, Rudo: Po les-ných chodníkoch. Bratislava 1977.Móric, Rudo: Slovenské umenie pre deti je mladéa zdravé. In: Ján Poliak: Rozhovory o literatúre premládež. Bratislava 1978.Miko, František: Hra a poznanie v detskej próze. Bra-tislava 1980.Viskupová, Etela: Bibliografia Ruda Mórica. Bratisla-va 1981.Kočiš, František: Syntakticko-kompozičný pôdorysrománu R. Mórica Explózia. Slovenská reč, 49, 1984,č. 4, s. 195-205.Miko, František: Človek, zviera, príroda. Zlatý máj,29, 1985, s.79-83.Sliacky, Ondrej: Publicistika ako svedectvo a stimul.Zlatý máj, 29, 1985, č. 7, s. 401-405.Kopal, Ján: Nad dielom Ruda Mórica. Slovenské po-hľady, 102, 1986, č. 3, s. 91-95.Klátik, Zlatko: Človek a príroda v próze Ruda Mórica1-2. Zlatý máj, 32, 1988, č. 3, s. 138-146; č. 4,s. 201-206.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Tučná, Eva: Reflexie o literatúre pre deti a mládež. Nit-ra 1993.Kopal, Ján: Próza a poézia pre mládež. Nitra 1997.

(os)

Motulko, JánBásnik, prozaik12. 1. 1920 Malá Lodina. 2ije v BratislavePseudonym Anton Holiča

Po gymnaziálnych štúdiách v Košiciacha v Prešove študoval na FFUK v Bratislave, štú-dium však nedokončil, keďže bol odvelený navýchodný, neskôr na taliansky front. Po vojnepracoval ako redaktor Spolku sv. Vojtecha v Tr-nave, v r. 1959-87 bol redaktorom Katolíckychnovín. Od r. 1987 žije v Bratislave.

Svojou prvou básnickou zbierkou Bliience(1944) nadviazal na poetické i myšlienkové pod-nety básnikov katolíckeho spiritualizmu. Kres-

BIBIANA 20 BIBIÁNA

ťanské etické hodnoty a vzťah k Bohu ako zmys-lu ľudského bytia nestali sa však len témou jehobásnických a prozaických textov (Z ohňa a krvi,1948), ale i podstatou jeho ľudskej existencie. Pozmene politického systému v r. 1948 sa preto rad-šej vzdal verejnej literárnej prezentácie, než bysa mal dištancovať od svojho kresťanského sve-tonázoru. Básnickou skladbou Zobúdzanie po-pola (1970) sa do literatúry vrátil až v čase po-kusov humanizovať spoločenský systém, po ichzlyhaní sa však z tých istých dôvodov čo pred-tým opäť na dve desaťročia odmlčal. V 90. ro-koch vydal zbierky Fialové ialmy (1992) a Hav-rania zima (1996). Zrekapituloval v nichhodnoty, ktoré podmienili jeho duchovnú iden-titu. Jej prejavom je aj tvorba pre deti, pozostá-vajúca z básnických knižiek Jeliško v prírode(1946), Nezábudka (1996) a V Ježiškovej škole(2000). Na rozdiel od tvorby pre dospelých pod-statou týchto knižiek je náboženský didaktiz-mus, ktorý aj vo výrazovej rovine je vyjadrenýnenáročnými poetologickými prostriedkami.V tomto zmysle akceptovatelnejšiu úroveň do-siahol knižočkou Koledy (1947), v ktorej tvori-vým spôsobom sprístupnil dieťaťu významnú sú-časť našej folklórnej tradície.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Ježiško v prírode (1946), Nezábudka(1996), V Ježiškovej škole (2000).Dramatická literatúra: Koledy (1947, pod pseudo-nymom Anton Holiča).

LITERATÚRAValachová, Elena (Jarušek, Rudolf): Naša literatúra premládež v roku 1946. Sloboda, 5.11.1947. (os)

MUSILOVÁ, VilmaKritická, editorka15. 11. 1904 Bratislava - po r. 1974, Praha,Česko

Rodená Lehocká, dcéra Emanuela Lehocké-ho, organizátora slovenského predprevratovéhorobotníckeho hnutia, manželka Fraňa Musila,významného českého pedagóga pôsobiaceho por. 1918 na Slovensku. Po maturite na bratislav-skom učiteľskom ústave učila v Bratislave,r. 1931 sa presťahovala do Trnavy. R. 1939, keďjej manžel musel zo Slovenska odísť, vysťaho-vala sa do Prahy, kde žila ešte v r. 1974.

V prvej polovici 30. rokov 20. st. zostaviladva prozaické výbery z domácej i inonárodnejtvorby Čarovná záhrada (1931) a Deti šírehosveta (1933), ktorými chcela rozšíriť neveľký do-bový mimočítankový fond. Spolu s manželom F.

Musilom a V. Pííhodom zostavila aj čítankypre prvý, druhý a tretí ročník ľudových škôl.V r. 1926-38 v pedagogickom časopise Našaškola viedla rubriku o detskej literatúre. Ako kri-tická presadzovala umelecko-výchovnú koncep-ciu tvorby pre deti a mládež. Zasadzovala sa zaspoločenskú prózu pravdivo zobrazujúcu sociál-nu situáciu detí v medzivojnovom období,zdôrazňovala však nevyhnutnosť rešpektovaťpsychiku dieťaťa a jeho sklon k optimizmu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Čarovná záhradka a iné čítanie pre najmenších(1931), Deti šíreho sveta (1933), Dom číslo 19 (na po-kračovanie v časopise pre mládež Mladý život,1934/35).

LITERATÚRAKrát, Fraňo: Deti šíreho sveta. Naša škola, 1933, č. 7,s. 221.Kopálová, M. (Kopal, Ján): Zastavenie pri sedemde-siatke Vilmy Musilovej. učiteľské noviny, 1974, č. 46,s. 8. (os)

NADUBINSKÝ, MichalLiterárny kritik, prekladateľ, prozaik16. 3. 1935 Stanča. Žije v BratislavePseudonymy Juraj Kováč, Michal 2úioľ

Po maturite na Gymnáziu v Trebišove študo-val v r. 1953-58 slovenčinu a ruštinu na FFUKv Bratislave. V r. 1958-69 bol redaktorom den-níka Ľud a kultúrno-spoločenských týždenníkovKultúrni tvorba a Kultúrny život. V r. 1969-73pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV.V normalizačnom období bol za svoje antidog-matické a demokratizačné tvorivé názory dis-kriminovaný. Pracovať mohol v agentúre Slov-koncert, k literárnemu redaktorstvu sa dostal ažv r. 1979, keď nastúpil do vydavateľstva Obzor.V r. 1990-94 bol redaktorom denníka Národnáobroda. Od r. 1994 je na dôchodku a venuje saeditorstvu a prekladateľstvu z češtiny, srbčinya chorvátčiny.

Ako literárny kritik charakteristický pole-mickým problematizovaním literárneho textu saprejavoval už od vysokoškolských štúdií. Sú-streďoval sa najmä na interpretáciu poézie(V. Mihálik, P. Horov) a na reflektovanie prácsvojej generácie, pričom nekompromisne pod-poroval tie jej umelecké aktivity, ktoré smero-vali k rozkrytiu ľudského rozmeru súčasníka.Normalizačné praktiky ho v 70. a 80. rokoch vy-radili z aktívnej literárnej kritiky, oneskorený vý-ber z jeho prác Kritický zápisník (1999) však po-tvrdil, že aj po tridsiatich rokoch majú jeho

BIBIÁNA 21 BIBIÁNA

názory výpovednú a estetickú platnosť. Toto kon-štatovanie platí aj o textoch reagujúcich na tvor-bu pre deti a mládež, ktorú vnímal ako legitím-nu súčasť umeleckej literatúry. Dôkazom toho jei fakt, že do svojho celoživotného výberu pri-rodzene zahrnul aj kritiky kníh pre deti a mlá-dež.

Ako autor debutoval r. 1980 knihou desia-tich rozprávok Zázračný kvet mandragora, kto-ré boli „oveľa smiešnejšie ako strašné". Det-skému čitateľovi v nej predstavil vzťahový svetdospelých, muža a ženy, pričom jeho záujem sizabezpečil tým, že vzťahy dospelých koncipo-val na „zákonoch" detskej hry. V tomto zmys-le možno jeho civilisticko-úsmevné rozpráva-nie o dvoch dospelých, ktorí si v rozpore sosvojím vekom dokázali uchovať detskú identi-tu, vnímať nielen ako originálny literárny čin,ale aj ako svojrázny obranný a regeneračný aktčloveka zasiahnutého dobovou zášťou a skri-vodlivosťou.

BIBLIOGRAFIAPróza: Zázračný kvet mandragora (1980).Literárna kritika: Kritický zápisník (1999).

LITERATÚRAjf. (Juraj Fuchs): Kniha a tvorca (interview). Ľud,17.2.1981.Sliacky, Ondrej: Zázračný kvet mandragora. Zlatý máj,25, 1981, í. 7,8.440-441.P.A. (Peter Andruška): Zázračný kvet mandragora.Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 2, s. 95. (os)

NAGAJ, OndrejBásnik21. 2. 1940 Ratkovské Bystré. Žije v Turčian-skych Tepliciach

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev Tomali študoval v r. 1957-62 slovenčinu a ruš-tinu na FFUK v Bratislave. Učil v Hostoviciach,Tornali a v r. 1969-85 na Strednej pedagogickejškole v Turčianskych Tepliciach. V r. 1985-92bol vedúcim redaktorom vo Vydavateľstve Osve-ta v Martine. Od r. 1992 je opäť učiteľom naStrednej pedagogickej škole v TurčianskychTepliciach.

Po debute Verše na pni (1966) vydal rad bás-nických zbierok, v ktorých od harmonizujúcichmotívov prvých lások a prírodných impresií sapostupne prepracovával k reflexívnym výpove-diam o mravnej úrovni svojho súčasníka. V zbier-ke Šiel učiteľ poza školu (1989) civilistickým,úsporným výrazom „zdokumentoval" svoje pe-dagogické pôsobenie medzi stredoškolskýmištudentmi. V nasledujúcich zbierkach (napr. Ne-

nechajte ma na pokoji, 1995; Aj kameň dušu má,1997) sa opätovne pokúšal obhajovať duchovnýrozmer ľudskej existencie pred deštruktívnymimutáciami súčasného životného štýlu.

V tvorbe pre deti, ku ktorej ho podnietila prá-ca vo vydavateľstve Osveta, nadviazal na tra-dičnejší typ prírodnej lyriky. Sústredil sa pre-dovšetkým na tvorbu pre deti predškolskéhoveku, pričom prírodný repertoár zastúpený do-mácimi a lesnými zvieratkami postupne rozširo-val o básnické ozvláštňovanie vecí a javov z ci-vilného prostredia dieťaťa. Svojimi najlepšímibásnickými číslami, predovšetkým invenčnýmihádankami, prepracoval sa od „úžitkových"básnických konštatácií s tematickou personifiká-ciou k personifikácii sémantickej, v ktorej do-minantným prvkom už bolo fantazijné rozkrý-vanie skutočnosti a jej súvislostí.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kde spí hnedé vajíčko? (Hádanky pre naj-menších) (1986), Mám básničku na jazýčku (1988),Riekanky zo škôlky (1989), Hádanky z lúky, hádankyz lesa (1990), Nepotkni sa, jazýček (1992), Kamarátina dvore (1995), Kamaráti z lesa (1999).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Kontexty modernej slovenskejliteratúry pre deti a mládež. Prešov 1998. (os)

NAGY, PeterHudobný skladateľ, interpret, textár9. 4. 1959 Prešov. Žije v Bratislave

Po absolvovaní Gymnázia v Prešove (1977)a štúdiách na Filozofickej fakulte Univerzity P.J. Šafárika v Prešove (1982) odišiel do Bratisla-vy, kde dodnes pôsobí ako profesionálny hu-dobník.

Debutoval v r. 1983 hitom Profesor Indigo.Svojimi prvými piesňami z albumu Chráň si svo-je bláznovstvá oslovil predovšetkým dospieva-júcu mládež. V spolupráci s Vašom Patejdloma Beátou Dubasovou vydal v r. 1988 album Pe-ter, Vašo a Beáta deťom. Texty z tohto a ďalšíchalbumov pre deti - Hrajme sa na Petra (1991),Peter Nagy a deti / (1992), Peter Nagy a deti 2(1996), Michaela: Sprayer-Frayer (1994) a Mi-chaela: Hey, Pepe! (1996) - vyšli v r. 1997 kniž-ne pod názvom Bobi a kamoši. V tvarovo i te-maticky pestrých textoch autor niekedy hravou,nonsensovou formou spracúva svet zvierat, ľudíči vecí. V iných textoch sa zaoberá vážnejšímispoločenskými problémami, akými sú drogovázávislosť, ľudská nevšímavosť, cynickosť či ego-izmus. Textom-básňam chýba presný rytmickýpôdorys (do rýmových dvojíc vstupujú slová

BIBIÁNA 22 BIBIÁNA

s nerovnakým počtom slabík, a teda s nerovna-kým rozložením prízvukov), často aj prekvapi-vá pointa a jazykový inventár je niekedy prílišexpresívny. Texty určené dospievajúcej mládeživydal knižne pod názvom Milenci na snehu(2000). Ich tematickou náplňou je vzťah medzimužom a ženou, medziľudské vzťahy a hľadanievlastného miesta vo svete. Hoci tvarovo sú tietotexty prepracovanejšie ako v prvej knihe, ich ver-šová technika stále odkrýva mnohé rytmické sla-biny.

BIBLIOGRAFIAPop-texty: Bobi a kamoši (1997), Milenci na snehu(2000).

LITERATÚRABančej, Maroš: Bobi a kamošl Bibiána, 5, 1997,č. l, s. 48-51.Bílik, René.: Peter Nagy. In: Umenie pre deti. Autoria interpreti. BUVIK, Bratislava 1999.Stanislavovi, Zuzana.: Autor, text, generácia, región.Metodické centrum. Prešov 2001. (ma)

NAVRÁTIL, JánBásnik, prozaik, dramatik13. 5. 1935 Sered!Cena Fraňa KráFa v roku 1980

Po maturite na Gymnáziu v Galante (1955)absolvoval štúdium slovenčiny a nemčiny na Vy-sokej škole pedagogickej v Bratislave (1959).Pôsobil ako učiteľ ZDŠ v Šintave-Vinohradoch,na SPTS v Šuranoch a na Gymnáziu v Galante.Od r. 1966 sa venuje iba literárnej tvorbe.

V tvorbe pre deti a mládež je autorom širo-kého druhového, žánrového i vekového rozpätia.Už na začiatku 60. rokov 20. st. upozornil na se-ba experimentálnou poéziou uverejňovanouv detských časopisoch. Verše plné humornýchkalambúrov, obraznej i jazykovej vynaliezavos-ti, virtuóznej, intelektuálnej, niekedy až eska-motérskej jazykovej hry publikoval v zbierkachVzáhradke a za záhradkou (1963) a Cestovanies orangutanom (1966). Poeticko-lyrický výrazdominuje v zbierke krátkych próz Najmenší ko-lotoč sveta (1965), inšpirovaných nezvalovskyozvláštňujúcim pohľadom na všedné veci. V kni-he Ďuro Trulo a figliari (1977) prebásnil ľudo-vé rozprávkové motívy a zvýraznil v nich hu-morno-parodický akcent. Po jednoduchýchleporelových veršíkoch Medový súdok (1977)v básnickej zbierke Kúzelník s farbičkami (1979)uplatnil farebné asociácie, v knižkách Riekanky(1988) a v leporele Tulirodina (1988) zasa ly-rickú miniaturizáciu, hravosť, vtip i poetizáciuľudskej blízkosti. Básnickú zbierku Námorník na

suchu (1980) postavil na nonsense, slovnej hrea hyperbole. V zbierke ľúbostnej poézie pre tí-nedžerov Diskotéka L. Diskorytmy lásky (1982)sa pokúsil vyjadriť prebúdzajúce sa ľúbostnévzťahy mladých. Priliehavo na to využil rytmusdiskohudby a výrazové osobitosti ich jazyka,a tak sa mu podarilo autenticky vyjadriť životnýpocit dospievajúcich. Ľúbostný cit uchopil pro-cesuálne, čo sa odzrkadlilo aj v kompozičnomčlenení knihy. Jej tri časti (Oslnenie, Osmelenie,Opojenie) stvárňujú lásku ako vzťah vyvíjajúcisa od prvých pohľadov, nesmelých dotykov ažpo poznanie lásky ako stavu nedeliteľnej spolu-patričnosti. V takto uchopenej téme má svojemiesto hravá irónia i naivita, humor aj študent-ský slang. „Diskorytmy" predelil intermezzami,v ktorých imitoval i parodoval rytmus a štýl ľu-dových trávnic a ľudových piesní, resp. použiltexty epigramatického charakteru. Vyhol sa takstereotypu, evokoval hravú spontánnosť mla-dých a v istom zmysle aj upozornil na lásku akovečný fenomén ľudského života. Úspech tejtobásnickej zbierky už nezopakoval v ďalších kni-hách poézie pre odrastenejších čitateľov Z hlinya rosy (1981) a Čiarky na dlani (1989), hoci ajv týchto prípadoch civilnú tematiku spojils pôsobivou metaforikou a podfarbil ju význa-movým podtextom vyjadrujúcim pocity dospie-vania.

Záujem o problematiku života dospievajúcejmládeže a jej spôsob vnímania sveta sa odzr-kadlil aj v jeho prozaickej tvorbe. Nekonvenčnýpohľad mladých na svet, v ktorom žijú, zachytilv próze Plachetnica Nonsens (1967) a podložilho štylizovaným jazykom a kompozíciou posta-venou na vnútornom monológu a nehatenomprúde vedomia. Nekonformnosť mladých vočisvetu dospelosti sa navonok prejavuje sarkastic-kým, siláckym gestom, ktoré nieje výrazom ichcynizmu, ale skôr maskou, za ktorú skrývajúsvoju vnútornú neistotu a citlivosť voči mravnýmhodnotám spoločnosti.

Mravný kódex života v spojení so živým ja-zykom mladých ľudí zostali prítomné aj v jehoďalších prózach o dospievaní. V novele s diev-čenskou hrdinkou Len srdce prvej veľkosti(1970) stvárnil problémy maturantov na základevierohodnej psychologickej kresby postáv. Poumelecky nevydarenej próze Žltý mustang(1977), v ktorej cítiť okrem vykonštruovanej fa-buly aj ozvenu dávnejších, ideologicky motivo-vaných schematických pionierskych príbehov,v modelových poviedkach Kto vidí na dno(1981) presvedčivo analyzoval morálne aspektycharakteru súčasného človeka, pričom si všimolich deformujúce účinky na detskú dušu. O po-hľad na široké spektrum morálnych problémov

BIBIÁNA 23 BIBIÁNA

súčasnosti sa úspešne pokúsil aj v spoločensko-analytickom románe Guľatá kocka (1985).V tomto prípade sa dotkol morálky človekav osobnom i spoločenskom živote prostredníc-tvom krízovej situácie, v ktorej sa ocitla sku-pinka maturantov po autohavárii na začiatkumaturitného akademického týždňa. Modelovásituácia mu umožnila konfrontovať charakteryzúčastnených postáv a poodhaliť determinova-nosť ich morálnych postojov rodinným zázemíma spoločenskými praktikami. Napínavý príbehvznikol zásluhou kontrastu charakterov, kompo-zície založenej na paralelnom rozvíjaní nie-koľkých dejových pásiem s viacerými rozprá-vačskými pozíciami a práce so sujetovýmtajomstvom. Zachytil mentalitu a životný štýldobových stredoškolákov, vysokoškolákov i do-spelých, aspekt mladých použil na demystifiko-vanie spoločenských, morálnych i ekologickýchdefektov socialistickej spoločnosti a na stvárne-nie procesu straty ilúzií o živote, resp. predsta-vy o jeho jednoznačnosti. Morálne hľadiská sú-časnej rodiny a spoločnosti, problémy detíz detských domovov spracoval aj v chlapčen-skom románe Klub Lucia (1995), v ktorom cezproblémy chlapčenského dospievania zareago-val i na znepokojujúci spoločenský jav, aký pred-stavuje narkománia. Problematiku dospievajú-cich mladých ľudí uchopil v mnohotvárnomprepojení so svetom dospelosti a aj v tomto prí-pade s etickým dôrazom. Stvárnenie vnútornéhosveta postáv i motivácie ich konania a autentic-ký jazyk mladých patria k silným stránkam Na-vrátilovho prozaického umenia.

Jedným z jeho zrelých prozaických výkonovje román Lampáš malého plavčíka (1980). Roz-právanie o zážitkoch šesťročného lodníkovho sy-na Marka na vlečnom člne na Dunaji počas dru-hej svetovej vojny má autobiografické pozadie,ktoré je však dôsledne objektivizované. Epizó-dam zo života rodiny lodníka nechýba rozmerdobrodružnej romantiky, predovšetkým ho všakcharakterizuje každodenná tvrdá práca. Plavbapo Dunaji je pre hrdinu možnosťou poznávať kra-jiny, ktorými čln prechádza, ale predovšetkým jeto príležitosť pre rozprávača vypovedať o ľud-ských charakteroch, vzťahoch a hodnotách v po-hnutej vojnovej dobe. Surovosť vojny je vníma-ná cez aspekt detského videnia a vyrovnávanánadľahčujúcimi momentmi, a tak dielo ako ce-lok predstavuje autentickú evokáciu atmosféryvojnového detstva.

Porozumenie pre svet malých detí Navrátilprejavil aj v poviedkovej próze Belasý maják(J 985), vydanej neskôr pod názvom Prvák z naj-menšej lavice (2002). Príbeh o predškolákoviMiškovi Hraškovi, ktorý je príliš malý na to, aby

ho vzali do prvého ročníka, a tak mu láskyplnárodina kompenzuje školu v rodinnom prostredí,vyznieva ako apoteóza domova. Humorná nad-sádzka, detská naivita hrdinu a hravý princípcharakterizujú príbehové epizódy i básne, há-danky a riekanky knižky.

Poetizácia všednosti s využitím tradičnej an-tropomorfizácie, výrazný zástoj hravej metafo-riky a vynachádzavého humoru sa stali zákla-dom aj autorovej rozprávkovej tvorby v kniháchKamzík a bambus (1968), Uzlík a Nitka (1973),Tri červené klobúčiky (1973), Kvetúzik a Ino-vatka (1976), Rozprávka o dúhovej lodi (1984),Krát s gitarou (1988), Budzogáň - dievčenskýkapitán (2001). Vo vtipných, veselých a nápadi-tých seriálovo komponovaných príbehoch o an-tropomorfizovaných postavičkách, ktoré Častomali svojich predchodcov alebo svoj pendantv televíznych a rozhlasových seriáloch či hrách,autor dokáže malého čitateľa nielen zabávať, alemu aj nenápadne vštepovať základné pozitívneľudské hodnoty.

Navrátilovým úspešným opusom je Pramie-nok, obrázková knižka o nás a o našej krajine(1983), ktorú literárna kritika privítala akoprvú slovenskú umelecko-poznávaciu knihuencyklopedického typu pre predčitateľov. Poj-mové poznávanie sveta spojil s jeho metaforic-ko-obrazným vnímaním, aktivizujúc tak poprikognitívnych aj fantazijné vrstvy detskej osob-nosti. Pri výbere informácií sa pridržal priro-dzenej životnej reality dieťaťa, usporiadal ichpodľa didaktického princípu od známeho a blíz-keho k neznámemu a vzdialenému a kompono-val na zásadách obsahovo-tematickej cyklic-kosti. Namiesto výkladovosti uplatnil hravé,často humorne podfarbené žánre a dialogicképostupy.

Ján Navrátil je činný aj v oblasti rozhlasovej,televíznej a filmovej tvorby.

BIBLIOGRAFIAPoézia: V záhradke a za záhradkou (1963), Cestova-nie s orangutanom (1966), Medový súdok (1977), Ďu-ro Truľo a figliari (1977), Kúzelník s farbičkami(1979), Námorník na suchu (1980), Z hliny a rosy(1981), Diskotéka L. (1982), Riekanky (1988), Tuli-rodina (1988), Čiarky na dlani (1989).Próza: NajmenSí kolotoč sveta (1965), PlachetnicaNonsens (1967), Kamzík a bambus (1968), Len srd-ce prvej veľkosti (1970), Uzlík a Nitka (1973), Tričervené klobúčiky (1973), Kvetúzik a Inovatka(1976), Žltý mustang (1977), Lampáš malého plav-číka (1980), Kto vidí na dno (1981), Bohatier Ivan(1982), Rozprávka o dúhovej lodi (1984), Guľatá koc-ka (1985, reedícia r. 2002 pod názvom Prvák z naj-menšej lavice), Belasý maják (1985), Kráľ s gitarou(1988), Klub Lucia (1996), Budzogáň - dievčenskýkapitán (2001), Námorník Kapko Dierka (2004).

BIBIÁNA 24 BIBIÁNA

Literatúra faktu: Pramienok (1983).Rozhlasová tvorba: O červenom klobúčiku (1966),Pesnička pre sovy (1966), Diskokráľ (1991), Námor-ník Kapko Dierka (2004).Televízna tvorba: Uzlík a Nitka (1966 - 67), KocúrMáčik a mesiačik (1969), Tri červené klobúčiky(1970), Bohatier Ivan (1974), Blyskáčik a Hromotlk(1974- 75), Suster, drž sa kopyta!(1974), Figliar Stop-ka (1974), Sťopka a Sidielko (1975), Hra o česť (1975),Banícke rozprávky (1975), Zlatá Runa (1976), Ra-chotilkovia (1978), Figliari (1979), Pltník PaFko a vod-ník Venček (1984 - 1985), Päť zŕn (1987 - 1988).Filmové scenáre: Lampáš malého plavčíka (1985),Žaby a iné ryby (1988).Divadelné hry: Kapitán Budzogáň (1976), Diskokrál(1992), Cirkus Muzikus (1995).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Strach z nezrozumiteľnosti? Zlatýmáj, 7, 1963, č. 8-9, s. 401^02.Navrátil, Ján: Pretvárať všedný svet na nevšedný. In:Ján Poliak: Rozhovory o literatúre pre mládež. Brati-slava 1978.Miko, František: Hra a poznanie v detskej próze. Bra-tislava 1980.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Bílik, René: Literatúra pre deti a mládež 1988. Lite-rárny týždenník, 2, 1989, č. 16, s. 3-4.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Prešov 1995.Slobodníkova, Kvetá: Klimatizácia v slovenskej rake-te. Rozhovor so spisovatelom Jánom Navrátilom. Bi-biána, 3, 1995, č. l,s.25-30.Jurčo, Milan: Dotyky a prieniky nad textami diel lite-ratúry pre deti a mládež. Banská Bystrica 1997.Kopal, Ján: Próza a poézia pre mládež. Teória/Poeto-lógia. Nitra 1997.Tučná, Eva: Marginálie o literatúre pre deti. Nitra2000.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1945-2002. Pre-šov 2003. (zs)

NEMEC, ZdenékProzaik, historik26. 10. 1932 Brno. Žije v Košiciach

Po získaní stredoškolského vzdelania v Brne(1951) začal študovať na Vysokej škole politic-kých a hospodárskych vied v Prahe, vysoko-školské štúdium ukončil r. 1956 na Filozofickejfakulte v Brne, kde študoval históriu. Pracovalv Štátnom archíve v Košiciach (1956-61) a naPedagogickom inštitúte v Košiciach (1961-63).V r. 1963-65 bol ašpirantom Slovenskej akadé-mie vied a po obhájení kandidátskej práce pôso-bil vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach(1965-97). S výnimkou rokov núteného odml-čania (1972-89) sa venoval výskumu a popula-rizácii dejín Košíc, pričom v tejto oblasti publi-

koval množstvo článkov, ktoré sa v r. 1994 stalivýchodiskom veľkej obrazovej publikácie Koši-ce 1780-1918.

Publikácia Košice 1780-1918 bola zrejmejedným z inšpiračných zdrojov na napísaniedobrodružno-historického románu pre mládežMarko (1998). Ako na to v úvode upozorňuje,námetom mu bola skutočná udalosť odohráva-júca sa v Košiciach na prelome 18. a 19. st. Hlav-ná postava - sirota Marko - sa podujíma na ne-ľahký zápas so zločincami, medzi ktorými je ajjeho pestún, krutý krčmár Engelbert. Kontrastmedzi „bezhraničnou zlobou" a „bezhraničnouobetavosťou" (Stanislavová) je jedným z leit-motívov tohto napínavého príbehu plného hro-zivých scén zvýraznených vyčíňaním prírod-ných živlov, ktorým na hranici života a smrtimusí čeliť malý Marko. Autorova znalosť histo-ricko-spoločenskej situácie, ako aj topografieKošíc 18. a 19. st. dodáva príbehu plastickosťa sugestívnosť. Pre mladších čitateľov napísalrozprávkový príbeh Atalienka (2000), v ktorompopri fantastických motívoch a odkazoch na slo-venskú mytológiu, zaznievajú aj ekologické mo-tívy. Porovnanie sveta víl žijúcich v prírodea sveta ľudskej civilizácie, ktorá prírodu devas-tuje, vyznieva viac v prospech toho prvého, ho-ci aj medzi ľuďmi sa nájde niekto (Janko, Jan-kov dedko) schopný rozprávkový svet zachrániť.

BIBLIOGRAFIAPróza: Marko (1998), Atalienka (2000).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Autor, text, generácia, región.Prešov 2001.Zemberová, Viera.: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Prešov 2000. (ma)

NEŽATICKÝ-MURÁNI, JozefProzaik7. 3. 1902 Nežatice (teraz Malé Rypňany) -20. 5. 1986 Nitra

Vlastným menom Jozef Muráni. Po absolvo-vaní učiteľského ústavu v Lučenci (1922) učil naškolách v jeho okolí. Od r. 1927 až do odchodudo dôchodku v r. 1962 bol učiteľom v Nitre.

Prispieval do časopisov pre deti (Priateľ die-tok, Zornička) rozprávkami, povesťami, kratší-mi historickými prózami a mravoučnými prí-behmi. Knižne debutoval tematicky objavným,no umelecky nepresvedčivým románom o revo-lučných udalostiach na Slovensku v r. 1848̂ 9Malí hrdinovia (1942, 2. vyd. pod názvom Ma-lí vyzvedači). Z výchovných dôvodov idealizo-

EIBIANA 25 BIBIÁNA

val v ňom vlastenectvo a činy detských postáv.Najmä hlavného hrdinu Paľka, siroty po náro-dovcovi, ktorý zahynie v boji s maďarskými gar-distami. Paľko sa pridáva k slovenským dobro-voľníkom, zažíva veľa dobrodružných príhodako vyzvedač a posol a napokon v boji na Bra-nisku hrdinsky umiera. V zbierke povestí a le-giend z dávnych čias Rytier Nebojsa (1947), vy-značujúcej sa silným vlastenecko-náboženskýmpátosom, sa pokúsil vytvoriť slovenský variantJiráskových Starých povestí českých (O prícho-de Slovákov, Praotec Slovák). Snaha zvyšovaťnárodné a kresťanské povedomie detí je prí-značná aj pre „rozprávku z doby tureckého pan-stva" Branko (1947). Výnimkou z takejto orien-tácie sú dve neveľké zbierky fantazijnýchrozprávok Kvetuška (1946) a Voňaný vetrík(1948).

BIBLIOGRAFIAPróza: Malí hrdinovia (1942), Kvetuška (1946), Ry-tier Nebojsa (1947), Branko (1947), Voňavý vetrík(1948).

LITERATÚRAJarušek, Rudolf: Malí hrdinovia. Slovenský učiteľ,1943, s. 211-213.Jarušek, Rudolf: Branko. Pedagogický zborník, 1948,s. 60. (hp)

NI2NÁNSKY, JozefProzaik, básnik, prekladateľ30. 8. 1903 Veľké Brestovany - 7. 3. 1976 Bra-tislavaPseudonym Klára Ste/ková

Do ľudovej školy chodil v rodisku, Zavarea v rumunskom Satú Mare, nižšie triedy gym-názia vychodil vo Sv. Jure, vyššie v Trnave. Za-čal študovať právo, ale štúdiá nedokončil. Akonovinár začínal v novinách HSĽS Slovák,v r. 1924-39 pôsobil v denníku agrárnej stranySlovenská politika, potom opäť v denníku Slo-vák. Súčasne bol externým redaktorom, neskôraj majiteľom a vydavateľom obrázkového týž-denníka Nový svet. V r. 1945^19 bol šéfredak-torom časopisov demokratickej strany Čas v ob-razoch a Demokratický týždenník. Po zmenerežimu vo februári 1948 pracoval vo vydavateľ-stve Práca a od r. 1953 až do odchodu na dôcho-dok v r. 1957 v Slovenskom nakladateľstve det-skej knihy (r. 1956 premenovanom na Mladéletá).

Do literatúry sa uviedol r. 1928 nádejnou bás-nickou zbierkou Medzi zemou a nebom, ideali-zujúcou tradičné ľudské hodnoty. V rozvíjanísvojho poetického talentu nepokračoval a pre-

orientoval sa na tvorbu dobrodružno-historickejprózy. Publikoval ju najprv ako novinové číta-nie na pokračovanie, ohlas, ktorý vzbudila me-dzi čitateľmi spôsobil, že ju vzápätí prepracová-val do knižnej podoby. Jej dobrodružnú osnovuplnú napätia, nečakaných dramatických zvratovkoncipoval na rozprávkovej konfrontácii princí-pu dobra a princípu zla, pričom podobne akov rozprávke atribúty mravnosti, spravodlivosti,odvahy a napokon i víťazstva prisúdil postavámz nižších spoločenských vrstiev (v románe Dob-rodružstvá Mórica Beňovského, 1933, príslušníkzemianskej society napríklad zvádza zápass despotickou štátnou mocou). Dominantnou sú-časťou sujetovej osnovy každej jeho prózy je mo-tív lásky, ktorý v intenciách romanticko-senti-mentálnej poetiky po zložitých príbehovýchperipetiách vždy vypointúva do očakávaného,šťastného konca (napr. Studňa lásky, 1935, o fa-tálnej láske tureckých zajatcov Omara a Fatimyna Trenčianskom hrade). V románe Cholera(1934), v ktorom sa inšpiroval ľudovou rebéliouna východnom Slovensku vr. 1831, uprednost-nil realistickejší záznam pred iluzívnym sujeto-vým riešením, čo sa prejavilo i v dominanciipoznávacej zložky pred zložkou zábavnou. Na-priek pokusu „zreálniť" svoju poetiku medzivoj-nová literárna kritika jeho dielo prehliadala, resp.vnímala ho len ako doklad literárnej komerciea triviálností. O istú rehabilitáciu, spočívajúcuv špecifikácii jeho zástoja v slovenskej čitateľ-skej kultúre, sa pokúsila až kritika v 60.-70. ro-koch 20. st. Ocenila skutočnosť, že Nižnánskysvojou dobrodružno-historickou prózou vytváralmedzi nenáročnými percipientmi čitateľské ná-vyky a súčasne z ich záujmovej sféry vytesňo-val periférny, gýčový typ podobnej lektúry.

Svoju jedinú knihu pre mladých čitateľovBojnické' kamenne'dukáty (1960) - predtým pre-rozprával len niekoľko príbehov z Tisíc a jednejnoci - koncipoval ako voľný cyklus povestí a his-torických poviedok od raného feudalizmu až poobjav ropy v Gbeloch na začiatku 20. storočia.Až na malé výnimky (Slepý král a múdri me-šťania, Poklad Mateja Bebeka, Skalické šibeni-ce), v ktorých postupoval v intenciách poetikyľudovej povesti, jednotlivé námety spracoval naspôsob svojej dobrodružno-historickej prózy(napr. poviedka Romanca prešporskej bálovejnoci je príbehovou schémou románu Lásky Žo-fie Bošňákovej, 1971). Podľa dobovej kritikycelkovú umeleckú nepresvedcivosť knihy pod-mienenú autorovou štylistickou a psychologic-kou šablónovitosťou, povrchnou fasádnosťou(S. Smatlák) zdôraznila i jej sociálna tenden-čnosť, ktorá nevyplývala z vnútornej podstaty jed-notlivých príbehov, ale bola len ich transparent-

BIBIANA 26 BIBIÁNA

ným didaktickým doplnkom (V. Petrík). Napriektejto skutočnosti niet pochýb, že Nižnánskehodobrodružno-historická próza bola obľúbenýmčítaním mládeže nielen v medzivojnovom ob-dobí, ale svojou dobrodružno-tenzívnou zložkoua rozprávkovou idealitou stala sa fenoménom,ktorý sa zaslúžil o vytváranie čitateľských návy-kov aj v nasledujúcich mladých generáciách.

BIBLIOGRAFIAPróza: Aladinova zázračná lampa a iné pohádky, AliBaba a štyridsať zbojníkov, Pohádky z tisíc a jednejnoci (všetky 1927 pod pseudonymom Klára Štefková),Bojnické kamenné dukáty (1960).

LITERATÚRAPifko, Henrich: Nižnánskeho Bojnické kamenné du-káty. Ľud, 14.10.1960.Petrík, Vladimír: Pokus o historickú poviedku. Zlatýmáj, 5, 1961, č. l, s. 38.Šmatlák, Stanislav. Tichá hladina priemeru. Slovensképohľady, 77, 1961, t. 12, s. 14-16.StevCek, Ján: Studňa lásky alebo problémy zábavnejfunkcie literatúry. Slovenské pohlady, 81, 1965, č. l,s. 136.Poliak, Ján: Literárne osudy Mórica Beňovského. Zla-tý máj, 11, 1967, č. 6, s. 392-394.Sulík, Ivan: Vývinová problematika populárnej prózy(Romány Joža Nižnánskeho a ich prítomnosť v slo-venskom kultúrnom kontexte). Slovenská literatúra,25, 1978, s. 353-377. (os)

NOGE, JúliusLiterárny historik a kritik, editor30. 1. 1931 Vidina-3. 10. 1993 BratislavaCena Trojruža in memoriam v roku 1994

Po maturite na Gymnáziu v Lučenci (1950)študoval v r. 1950-55 slovenčinu a literárnu ve-du na FFUK v Bratislave. Od r. 1955 až do smr-ti bol vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskejliteratúry SAV v Bratislave.

Ako literárny historik sa sústredil na skúma-nie slovenskej literatúry 19. st. Výsledky svojhoštúdia publikoval v diele Slovenská romantickápróza (1969) a v diele Martin Kukučín tradicio-nalista a novátor (1962), v ktorom v rozpores konvenčnými interpretáciami predstavil pro-zaického hegemóna prvej vlny realizmu aj akoregistrátora dobových spoločensko-sociálnychprotirečení. V druhom zväzku literárnohistoric-kej rekonštrukcie Kukučínovho diela, ktorúvydal r. 1975, analyzoval Kukučínovu tvorbuz r. 1907-1928. Ako kritik sústavne sledovaltvorbu svojej generácie a napriek tomu, že v in-tenciách dobovej kritickej praxe aj on operovalterminológiou socialisticko-realistickej metódy,jeho hodnotenia sa vyznačovali zmyslom pre ne-

zideologizovanú realitu. Túto časť svojej aktivi-ty prezentoval v knihách Literatúra v pohybe(1968) a Kritické komentáre (1974).

Ako jeden z mala dobových literárnych ved-cov popri svojej dominantnej orientácii sledovalaj literatúru pre deti a mládež. „Keďsi chcem čí-tať len tak, pre vlastne' potešenie," sformulovalsvoj vzťah k detskej literatúre, „nie ako otec,nie ako dospelý, a nie ako literárny vedec, prav-da, ak je to vôbec možné, pretože som skôr ne-delilelne jedno i druhé', i tretie — nečítam si anidetektívky, ani historické romány, ale dobré kni-hy pre deti." Pri ich interpretáciách literatúru predeti nikdy nevnímal ako „malú" literatúru. Na-priek tomu, že ako dospelý čitateľ prisudzovalknihe pre deti regeneračnú schopnosť, pripome-nutie „strateného raja", za prvoradý zmysel ume-leckej detskej knihy považoval zmnožovaniedetského sveta, jeho psychických špecifík, sú-časne však zastával názor, že literatúra má navi-govať dieťa k zmysluplnému pólu ľudského ži-vota. Detský svet pritom nemá byť príveskomsveta dospelých, ale jeho rovnocennou, organic-kou súčasťou ovplyvňovanou a ovplyvňujúcou.Tento komplementárny vzťah by potom mal ur-čovať vzájomný pomer oboch literatúr. Mal bybyť tým, čo podmieňuje ich umeleckú symbió-zu. Po množstve literárnych kritík a bilančnýchspráv Noge tento názor doložil aj v monogra-fiách Próza Kláry Jarunkovej (1979) a Literatú-ra v literatúre (1988). V prvej, dosiaľ najúplnej-šej reflexii diela najvýznamnejšej autorkymodernej literatúry pre deti a mládež, postiholgenézu a poetiku diela, ktoré je dnes už kulto-vou literárnou výpoveďou o križovatkách detstvaa dospievania. V druhej sa sústredil na konkre-tizáciu svojej celoživotnej tézy o nedeliteľnostiliteratúry pre deti a literatúry pre dospelých. Narozdiel od špecializovaných interpretov detskejliteratúry vo svojej knihe štúdií neinventarizujea nehodnotí proces umeleckej emancipácie det-skej literatúry, ale skúma to, čo zostalo bokomich pozornosti. Stredobodom jeho záujmu súuzlové, priesečníkové body literatúry pre detia literatúry pre dospelých, dynamický kontakt-ný proces ich vzájomného prestupovania. V tom-to ohľade Noge aj napriek tomu, že v jeho prácisa odrazil čas jej vzniku, je a zostane prvý, kto-rý o probléme vzťahu dvoch literárnych systé-mov nielen uvažoval, ale ho aj preskúmal v his-torickom vývine. A to aj napriek tomu, že munešlo o napísanie tradičných dejín vzájomnej ko-existencie literatúry pre dospelých a literatúrypre deti, ale len o spustenie sond do uzlovýchmiest ich vzájomného vývinu. Historiografickádimenzia Nogeho práce je však len jednou strán-kou jeho iniciatívy. Ako upozornil Pavol Stev-

BIBIANA 27 BIBIÁNA

ček, nezanedbateľným prínosom nieje ani strán-ka teoretická, „citeľná všade, kde si Noge nene-chal ujsť produktívnu príležitosť vydolovať zo.špecifiká' detskej literatúry všeobecnejšie a vše-platnejšie impulzy pre literárnu tvorbu".

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Próza Kláry Jarunkovej (1979),Literatúra v literatúre (1988).

LITERATÚRANoge, Július: Čo nebolo, môže ešte byť. Ján Poliak:Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978.Sliacky, Ondrej: Doslov. In: Július Noge: Literatúrav literatúre. Bratislava 1988.Stevček, Pavol: Stupne Nogeho syntézy. Zlatý máj, 33,1989, č. 5, s. 281-286. (os)

OBERT, ViliamLiterárny vedec9. 2. 1940 Veľký Dur. 2ije vo Vrábľoch

Po absolvovaní Pedagogickej školy v Levi-ciach (1954-58) vyštudoval popri zamestnaníslovenčinu a ruštinu na Pedagogickej fakultev Nitre (1961-65). Pôsobil ako učiteľ vo Vráb-ľoch, od r. 1970 pracuje ako vysokoškolský uči-teľ, postupne docent a profesor na Pedagogickejfakulte (od r. 1994 Filozofická fakulta Univerzi-ty Konštantína Filozofa) v Nitre.

Venuje sa teórii a kritike detskej literatúry v or-ganickom prepojení na jej metodické a didaktic-ké aspekty. Jeho prvými knižnými publikáciamiboli vysokoškolské učebné texty Metodické prob-lémy literárneho čítania v základnej škole s vyu-čovacím jazykom maďarským (1978, spoluau-torka Marta Zilková) a Problémy didaktikyliteratúry (1979). V spoluautorstve s Elenou Zi-govou vydal učebnicu pre stredné pedagogickéškoly Literatúra pre deti a mládež s metodikou(1981). Literárny materiál je v tejto publikáciiusporiadaný na základe druhovo-kompozičnéhoprincípu, so zreteľom na vývinové aspekty detskejpsychiky. Problematike metodických a didaktic-kých otázok literatúry pre deti a mládež venovalpozornosť aj v diele Práca s literárnym textom predeti a mládež (1985).

Publikácia Cesty výchovy detského čitateľa(1986), ktorú možno považovať za syntézu do-vtedajšieho vedeckého bádania V. Oberta, saopiera o výskumné výsledky nitrianskej inter-pretačnej a metodickej školy a predstavuje po-kus o systemizáciu literárneho vzdelávania nadruhom stupni ZŠ s úsilím priniesť do literárnejvýchovy nové podnety. V jej prvej časti autorspracoval problematiku čítania pubescentova formovania ich čitateľských záujmov na poza-

dí vývinovej psychológie. Súbor interpretáciíkníh pre mládež vydaných v Klube mladých či-tateľov ponúkol v druhej časti publikácie ako in-špiráciu pre prácu učiteľov literárnej výchovya vychovávateľov.

Nová etapa didakticko-metodickej aktivityV. Oberta sa viaže na obdobie po r. 1990. Po vy-sokoškolských učebných textoch State z didak-tiky literatúry (1990) a Kapitoly z didaktiky lite-ratúry (1992), v ktorých sa venoval otázkamliterárnej výchovy, literárneho vzdelania a di-daktiky literatúry na jednotlivých stupňoch ško-ly, vyvrcholil jeho bádateľský záujem o didakti-ku literatúry v publikácii Detská literatúraa čitateľský rozvoj dieťaťa (1998) a v nadväzu-júcej monografii Rozvíjanie literárnej kultúryžiakov (2003). V prvej knihe sa sústredil na prob-lematiku literárnej výchovy na 1. stupni ZS.V tom rámci sledoval tri okruhy problémov: cha-rakterizoval a analyzoval metódy literárnej vý-chovy i nácviku a rozvíjania čitateľských kom-petencií detí, definoval a analyzoval základnéfázy práce s literárnym textom na vyučovacej ho-dine, v treťom bloku prvýkrát v dejinách moder-nej slovenskej didaktiky ponúkol komplexný po-hľad na metodiku čitateľských a literárnychaktivít detí mimo vyučovania.

Syntézou doterajšej vedeckej práce V. Ober-ta ako metodika a literárneho vedca je mono-grafi a Rozvíjanie literárnej kultúry žiakov, v kto-rej predložil ucelenú koncepciu školskéholiterárneho vzdelávania od 1. stupňa ZS až postrednú školu. V prvej časti práce sa sústredil nametodologické otázky literámokomunikačnýchvýskumov a ich smerovanie k antropocentrickejkoncepcii vyučovania literatúry. V tejto súvis-losti vymedzil pojem literárna tradícia v škol-skom literárnom vzdelávaní, identifikoval vzťa-hy medzi estetickou a didaktickou informácioua zdôraznil princíp komunikačného vyučovanialiteratúry. V druhej kapitole reflektoval proble-matiku školského literárneho vzdelávania v spo-jitosti s teóriou a praxou organizovania a riade-nia edukačného procesu pri práci s literárnymdielom. V tretej kapitole sa sústredil na objas-nenie vzťahov medzi detskou literatúrou a lite-rárnou výchovou, detskou literatúrou a jej dis-pozíciou formovať literárnu kultúru žiakov i naproblematiku čitateľskej orientácie dospievajú-cich a spôsobov jej tínedžerskej kompenzácie.Súčasťou tejto kapitoly je pohľad na zastúpenieľudovej slovesnosti, rozprávky, dramatiky, fra-zeológie a kreatívneho detského písania v čita-teľskom a kultúrnom vývine detí. Štvrtú kapito-lu orientoval na zdroje, možnosti a smerovaniekomunikatívneho modelu vyučovania sloven-skej literatúry v školách s vyučovacím jazykom

BIBIÁNA 28 BIBIÁNA

maďarským. V poslednej, piatej kapitole upo-zornil na postavenie regiónu a regionalizmu vovyučovaní literatúry a na možnosti využitia lite-rárneho múzea pri rozvíjaní literárnej kultúrnos-ti detí.

Ako didaktik literatúry sa realizoval i v pub-likácii Didaktika literatúry (1984, spolu s J. Jur-čom). Spoluautorsky participoval na celom radeučebníc literárnej výchovy pre základné a stred-né školy a je autorom metodických príručiek vy-učovania literatúry.

Aj jeho rozsiahla literárnokritická a literár-noteoretická aktivita dospela k syntéze v 90. ro-koch 20. storočia vydaním monografickej práceVýchovné tendencie detskej literatúry (1999).Publikácia je reprezentatívnym výberom kritík,statí a štúdií publikovaných časopisecký a vo ve-deckých zborníkoch. Pre túto prácu V. Oberta jepríznačné, že „hľadanie a dešifrovanie výchov-ných tendencií nemá charakter iba akéhosi po-vrchného didaktizmu či utilitarizmu, je to skôrsonda do jedného zo základných plánov tohtodruhu literatúry" (Eva Tkáčiková). Interpretač-no-analytickú pozornosť venoval literárnym die-lam pre všetky vekové kategórie od predčitate-ľov až po pubescentov. V prvej časti interpretovalknihy pre najmenších, druhá časť je venovanáproblematike hrdinu v próze pre starších čitate-ľov, tretia problematike historickej prózy a po-vesti v literatúre a štvrtú časť tvoria eseje veno-vané vybraným osobnostiam detskej literatúry.

Záber širokej literárnovýskumnej a publikač-nej aktivity V. Oberta dotvára participácia napublikáciách Pojmoslovie literárnej komuniká-cie (1976), Terminologický slovník literámomú-zejnej komunikácie (1977), Pojmoslovie literdr-nomúzejnej komunikácie (1978). Informáciez tohto okruhu poznania transformoval pre škol-skú prax v publikácii Literárne múzeum a škola(1983). Tvorbu dvoch slovenských prozaikov,ktorí hosťujúco účinkovali aj v literatúre pre mlá-dež, spracoval vo vedeckých monografiách Do-mov v tvorbe Andreja Chudobu (1987) a PrózaLadislava Ťažkého (2001). Je tiež editorom ve-deckých zborníkov.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Literatúra pre deti a mládeža Škola (1982), Cesty výchovy detského čitateľa(1986), Detská literatúra a čitateľský rozvoj dieťaťa(1998), Výchovné tendencie detskej literatúry (1999),Rozvíjanie literárnej kultúry žiakov (2003).Metodické práce a učebnice: Teória vyučovania slo-venského literárneho čítania vo vyšších roíníkoch zá-kladnej školy s vyučovacím jazykom maďarským(1978, spolu s M. Zilkovou), Problémy didaktiky lite-ratúry (1979), Literatúra pre deti a mládež s metodi-kou (1981, spoluautorstvo E. Zigová), Literárne mú-

zeum a škola (1983), Didaktika literatúry (1984, spo-luautor J. Jurčo), Práca s literárnym textom pre detia mládež (1985), State z didaktiky literatúry (1990),Kapitoly z didaktiky literatúry (1992), Komunikatív-nosť v literárnej výchove (1993), Mimoškolská lite-rárna výchova na l .stupni základnej školy (1997), Ko-munikatívnosť v čitateľskej recepcii a interpretácii(1998).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: Literatúra pre deti a mládež s metodi-kou. Zlatý máj, 26, 1982, č. 9, s. 563-565.Tučná, Eva: Cesty výchovy detského čitateľa. Zlatýmáj, 31, 1987, č. 5, s. 314-315.Chaloupka, Otakar: K výchove detského čtenáfství.Zlatý máj, 31, 1987, č. 2, s. 108-111.Červeňák, Andrej: Cesty výchovy detského čitateľa.Romboid, 22, 1987, č. 4, s. 89-90.Germušková, Marta: Komunikačný model vyučovanialiteratúry. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40,1993/94, č. 1-2, s. 55-56.Stanislavová, Zuzana: Kontexty modernej slovenskejliteratúry pre deti a mládež. Prešov 1998.Sliacky, Ondrej: Detská literatúra a čitateľský rozvojdieťaťa. Bibiána, 7, 2000, č. 1-2, s. 41-43.Tkáčiková, Eva: Výchovné tendencie detskej literatú-ry. Bibiána, 7, 2000, č. 3, s. 43^5. (zs)

ODEHNAL, EduardPublicista, rozhlasový dramatik10. 12. 1926 Handlová- 26. 3. 1995 Bratislava

Maturoval na Obchodnej akadémii v Nitre. Po-pri zamestnaní absolvoval Priemyslovú školu sta-vebnú v Bratislave, Vyššiu priemyselnú školu ka-menársku v Hoficiach v Čechách a žurnalistikuna FFUK v Bratislave. Bol technickým úradní-kom, dôstojníkom z povolania, redaktorom bra-tislavského Večerníka (1965-70), šéfredaktoromsatirického týždenníka Roháč (1970-72), riadite-ľom vydavateľstva Pravda (1972-76), pracovní-kom Slovenského úradu pre tlač a informácie(1977-87). Od r. 1987 až do smrti bol redaktoromčasopisu Roháč.

Popri množstve rozhlasových prírodoved-ných a vedecko-populárnych pásiem napísal ajniekoľko rozhlasových hier pre mládež s fantas-ticko-dobrodružnou tematikou. Osnoval ich napriorite ľudskej humánnosti pred odosobnenýmtechnicizmom a supercivilizačným princípom.V hre Podmaniteľ svetla (1969) sprístupnil mla-dému poslucháčovi život a dielo slovenskéhomatematika a optika Jozefa Petzvala. Populari-zujúci zreteľ sledoval aj knižkou Na obzore lod(1974). Publicistickým štýlom literatúry faktuzaznamenal v nej stavbu lodí od najprimitívnej-ších plavidiel až po atómové lode. V zhode s in-formatívnou funkciou edície Delfín, v ktorej

BIBIÁNA 29 BIBIÁNA

kniha vyšla, uprednostnil v nej faktograficko-encyklopedický princíp pred analýzou faktua jeho ľudským rozmerom. V knihe Kamarátina celom svete (1984) sa tematicky sústredilpráve naň, celú koncepciu knihy konfrontujú-cu život detí v kapitalistických a socialistickýchkrajinách však koncipoval z ideologickej pozí-cie, takže bol to práve ľudský rozmer, ktorý ab-sentoval aj v jeho druhej knihe. Paradoxom pri-tom je, že osudy miliónov detí v rôznychčastiach súčasného sveta v princípe jeho výpo-veď práve z ideologického hľadiska zvierohod-ňujú.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Na obzore loď (1974), Kamaráti nacelom svete (l984).Rozhlasové hry: V moci temná i svetla (1961), Morenepokojov (1962), Výzva Etrúrie (1967), Podmaniteľsvetla (1966), V hlbinách svetov (1972), Predavač dob-rodružstiev (1974).

LITERATÚRAM. J. (Milan Jurčo): Na obzore loď. Zlatý máj, 19,1975, č. 9, s. 639-640. (os)

ONDREJKA, KlimentFolklorista, prozaik9. 12. 1929 Liptovské Sliače. 2ije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Ružomberku(1950) rok pracoval v Ústredí národopisnýcha ochotníckych tanečných súborov pri Maticislovenskej v Martine, potom študoval národopisa dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratisla-ve. Po absolvovaní bol pracovníkom tanečnéhooddelenia Osvetového ústavu v Bratislave, ašpi-rantom Ústavu hudobnej vedy SAV a od r. 1962vedeckým pracovníkom Úmenovedného ústavuSAV v Bratislave.

Predmetom jeho celoživotného vedeckéhozáujmu bol najmä ľudový tanec a ľudová hra(Hráme sa a tancujeme. Súpis tancov, hier a ná-metov z obdobia 1945-1959, 1960), pričomv rámci neho sa špecializoval na tanečné a zvy-koslovné aktivity detí a mládeže. Z tejto oblas-ti sú cenné práce Hry horehronských detí(1971-73) a Hry liptovských deti, mládencova diev (1974). Prvá je trojzväzkovým súboromdetských hier z dedín horného Hrona od Polom-ky po Telgárt, druhá registruje dedičstvo pohy-bovej kultúry liptovských detí. Ľudové detskéhry odborne preskúmal aj v monografiách Tra-dičné hry deti a mlddeie na Slovensku (1976)a Mlaď sa hra (1987). Z odborného hľadiska jepozoruhodná monografia Horehronie (1988),ktorú vytvoril spolu s etnologičkou Vierou Gaš-

paríkovou, a Slovník stredoslovenského nárečiaZ Liptovských Sliačov a okolia (1998).

Výsledkom jeho zberateľsko-odbornej aktivi-ty je aj zbierka „rozpriavok", t. j. rozprávok, po-vestí, legiend a anekdot, spomienok, chýrova pod., Rozprávania spod Salatína (1972). On-drejka v nej s vedeckou precíznosťou zazname-nal celý žánrový i tematický repertoár Liptov-ských Sliačov, takže v tomto ohľade je jeho kni-ha vyčerpávajúcou monografiou o ľudovejduchovnej kultúre známeho liptovského regió-nu. Jej celková podoba nemá však len odborný,ale aj umelecký charakter. Ondrejka sa v nejpredstavil ako originálny rozprávač, ktorý naspôsob talentovaných ľudových rozprávačovjednotlivé rozprávania nielen reprodukoval, alei tvorivo zhodnotil, urobil tak prostredníctvomsugestívneho rozprávačského podania, v ktoromdominoval zmysel pre bezprostrednosť, humor,fantazijný výmysel, nonsens, slovné novotvarya sklon k rytmizovaniu rozprávaného. Tým všet-kým sa vyhol „pseudoautentizmu" (V. Marčok),ktorý charakterizoval prístup dobových upravo-vateľov ľudovej slovesnosti. Podobne sa pred-stavil aj vo svojej prvej intencionálnej knihe predeti Poviestky spod piecky (1977). Aj v nej zu-žitkoval dôvernú znalosť rozprávačskej tradícierodného regiónu, zároveň sa však prezentoval ajvlastnými výtvormi, ktoré tematicky a žánrovoknihu ozvláštnili. Podlá Viliama Marčoka, znal-ca poetiky ľudovej slovesnosti, však práve tietoautorské vstupy niesli znaky pseudoautentickejimitácie, pričom ich rozprávačská bravúrnosť,ktorá utvárala charakteristický kolorit knihy, ne-raz nebezpečne prechádzala do samoúčelnej im-provizácie. Paradoxom pri tom je, že v ďalšej kni-he Zlatý vábnik (1979), takisto určenej detskémučitateľovi, Ondrejka pred produktívnejšou podo-bou svojej prvej knihy uprednostnil vlastné roz-právania. Časť z nich vyznela sugestívne, texty,v ktorých nedodržal rozprávačskú mieru a ne-chal sa uniesť improvizáciou, sklonom k verba-lizmu a tvorbou mätúcich novotvarov, však vý-hrady kritiky potvrdili, umelecky sa Ondrejkaopätovne potvrdil v knihe Poďte, deti, medzi nás(1980). Tentoraz sa tematicky sústredil na det-skú ľudovú hru, pričom ako autor do jej výra-zovej roviny zasiahol veľmi citlivo, bez pred-chádzajúcej samoúčelnej improvizácie, takževýsledný tvar, sugestívny umeleckou filtráciouautentickej detskej hry, je jeho najhodnotnejšímčinom v intencionálnej tvorbe pre deti. Jeho úro-veň zopakoval ešte knihou Ja som dobrý reme-selník (1987), v ktorej predstavil deťom ľudovúslovesnosť jednej z najvýznamnejších kultúro-tvorných sociálnych komunít minulosti, pričompodľa etnológa Milana Leščáka úspešný obraz

BIBIÁNA 30 BIBIÁNA

remeselníckej práce v slovenskom folklóre do-siahol predovšetkým tým, že pred parafrázou,ktorá sproblematizovala jeho predchádzajúce li-terárne ambície, uprednostnil autentický folk-lórny materiál. Návrat k etnologickým výcho-diskám znamenal tak potvrdenie autorovhojedinečného postavenia v kontexte slovenskejdetskej literatúry.

BIBLIOGRAFIAPróza a autorské adaptácie: Poviestky spod piecky(1977), Zlatý vábnik (1979), Poďte, deti, medzi nás(1980, hudobná spolupráca Ladislav Burlas), O Týtí-kovi (1980, spoluautor Viliam Marčok), Ja som dobrýremeselník (1987), Čo rozpráva sváko vajda (2000).

LITERATÚRALeščák, Milan: Poučenie spod Salatína. Romboid,1973, č. 4, s. 80-81.J. P. (Ján Poliak): Rozprávania spod Salatína. Zlatýmáj, 17, 1973, č. 9, s. 702-703.Resutík, Milan: Rozprávania spod Salatína. Slovensképohľady, 1973, č. 4, s. 142-143.Jurčo, Milan: Aktualizácie ľudového rozprávačskéhoaktu. Romboid, 13, 1978, č. 2.Marčok, Viliam: Poviestky spod piecky. Zlatý máj, 23,1979, č. 6, s. 374-375.Leščák, Milan: Ja som dobrý remeselník. Zlatý máj,31, 1987, č. 8, s. 501-502. (os)

ONDREJOV, ĽudoBásnik, prozaik19. 10. 1901 Slanje, Srbsko- 18. 3. 1962 Brati-slavaCena Fraňa Kráľa in memoriam 1965

Vlastným menom Ľudovít Mistrík. Detstvoa mladosť prežil v Kosti vi arskej. Po skončení meš-tianskej školy v Banskej Bystrici (1914-18) pôso-bil na notárskych úradoch v Hrochoti, Dobrej Ni-ve a v Slovenskej Ľupči. V r. 1926-27 bol šoféromv Banskej Bystrici, Zvolene a v Bratislave, v r.1928-33 pracoval v Matici slovenskej v Martine.Od r. 1934 bol spisovateľom z povolania. Žilv Martine a od r. 1938 v Bratislave, kde počas slo-venského Štátu arizoval kníhkupectvo rodinySteinerovcov. Zúčastnil sa SNP, r. 1945 sa stal pra-covníkom Povereníctva informácií, r. 1947 re-daktorom časopisu Partizán, v r. 1948-50 bolsprávcom Domova spisovateľov v Budmeri-ciach. Od r. 1950 žil v Bratislave na invalidnomdôchodku.

Do literatúry sa uviedol básnickou zbierkouBez návratu (1932) a lyricko-epickou skladbouMartin Nociar Jakubovie (1932), v ktorých sa užobjavili typické črty jeho poetiky predznačujú-cej koncepciu naturizmu - „archaicko-mýtickýiracionalizmus spontánnych reakcií človeka na

skutočnosť, dezintegráciu osobnosti a vedomiav jeho nerovnom zápase s objektívnou realitoua rozprávkovo-fiktívne motivácie ľudských po-stojov, paralelizovaných s prírodnými javmi"(O. Čepan). Individualistický konflikt medzitzv. prírodným človekom a urbanisticko-civi-listickým životným štýlom je v oboch týchtoprácach vyjadrený únikom do imaginárnej kra-jiny ľudskosti a slobody, pričom nasledujúcezbierky Mámenie (1936) a Pijanské' piesne(1941) sú vyjadrením skeptického pocitu z ta-kéhoto riešenia.

Na začiatku 30. rokov Ondrejov začína pre-javovať záujem aj o tvorbu pre deti. V 3. a 4. roč-níku Slniečka publikuje niekoľko lyrizujúcich čŕta poviedok, ktoré sa stali základom jeho „det-ského" debutu Rozprávky z hôr (1932). V dvochcykloch tejto knihy - Rozprávky spod Pavelco-va a Rozprávky z Veľkej doliny - dominuje svethôr, zvierat, vtákov, potokov, prírodných živlov,napriek tomu jej vývinový prínos nie je v téme,ale „v neetickom postoji k prírode, s akým ju au-tor predkladal detskému čitateľovi" (Z. Klátik).Vrchárska príroda je totiž Ondrejovovi metafo-rou na vyjadrenie slobody, ľudskej dôstojnostia domova. Kým však v prvom cykle ju ilustrujena pozadí tragického vzťahu človeka a zvieraťa(rubači sa stanú pôvodcami otrockého údelumedveďa), v poviedkovom rozprávaní MedveďZ Veľkej doliny ju už konkretizuje na súžití člo-veka a zvieraťa. Pre Ondrejova je príznačné, žeprotagonistami vrúcneho vzťahu k zvieraťu súmladí pastierici, zatiaľ čo medveďovi z prvej po-viedky pripravia otrocký osud dospelí. Je to te-da kniha pre deti, v priestore ktorej si Ondrejovnačrtol nielen mýtus slobody a mýtus detstva,dvoch najvýznamnejších atribútov svojej tvorby,ale ich prezentoval už vo vzájomnom prepojení,predznačiac tak významový pôdorys Zbojníckejmladosti, svojho vrcholného diela.

V umelecko-náučnej knihe Tátoš a človek(1933) Ondrejov pokračoval v projekcii vzťahučloveka a prírody. Súžitie človeka a zvieraciehotvora, ktorý mu symbolizuje nielen krásu a jedi-nečnosť prírodného sveta, ale aj predstavu slo-body, koncipuje tentoraz ako dejiny deštrukčné-ho zásahu človeka do prírody. S významovýmplánom knižky značne korešponduje zbierkarozprávok O zlatej jaskyni (1935). Podobne akov predchádzajúcej knihe aj v nej Ondrejov vyu-žil špecifickú žánrovú formu na vyjadrenie vlast-ného literárneho i životného ideálu. Túlavý tr-paslík Bederník, povaľač, figliar, tulák, ale ajbytosť s dobrým srdcom, je autorovým vnútor-ným portrétom, takže možno súhlasiť so ZlatkomKlátikom, že zbierka symbolicko-nonsensovýchautorských rozprávok O zlatej jaskyni je cenná

BIBIÁNA 31 BIBIÁNA

i tým, že je svojským dokladom autorovho vzťa-hu k životu a k literatúre. V tomto zmysle je vý-povedný aj cestopisno-dobrodružný triptychPríhody v divočine. V skutočnosti ani jedna je-ho časť nevychádza z Ondrejovovej cestovateľ-skej skúsenosti. Je to literárna fikcia podloženáštúdiom odbornej literatúry, čo časť dobovej kri-tiky mylne interpretovala ako kompilačný akt.V obhajobe proti tomuto obvineniu Ondrejov po-prel „odpisovanie z iných cestopisov" a zároveňdeklaroval zmysel celého projektu: „Opísalsom... pomer nového človeka k divému svetu.O toto mi šlo. Nie o napínanie nervovej sústavyútlych delí. Dosť im v lom naubliiujú kolegoviav krvákoch a detektívkach. Teda: chcem byť au-torom, ktorý nenapína. Autorom nových fudí. "V Africkom zápisníku (1936), prvom zväzku„cestopisného" triptychu, je táto autorská straté-gia aplikovaná už v samom motíve výpravy dotajuplných afrických pralesov; cieľom nieje lovexotickej zveri, ale štúdium života gorily. Puškuako symbol ničivého fenoménu rozprávač-ces-tovateľ zavrhuje a v tomto zmysle pôsobí aj nasvojho domorodého sprievodcu. Podstata tohtoposolstva predstavuje myšlienkovú hodnotu die-la, ktorá je navyše znásobená projekciou pozi-tívneho vzťahu medzi rozprávačom a jeho čer-nošským sprievodcom. Jej humánnosť malaaktuálnu platnosť, pretože v opozícii voči šíria-cim sa rasistickým teóriám manifestovala ideurasovej a náboženskej tolerancie. V druhej častitrilógie Horami Sumatry (1936) Ondrejov zopa-koval schému prvého zväzku. Aby sa však vy-hol jej mechanickému variovaniu, zvolil si inúarchitektoniku sujetu. Kým v prvej časti je roz-právač „cestovateľom", tentoraz - ako chytačzveri -je utáborený v jedinom prostredí, pričomzdrojom jeho „zážitkovosti" je napätie, vyplý-vajúce z leitmotívu poľovačky na tigra-ľudožrú-ta. Aj keď tým Ondrejov spochybnil krédo o cha-raktere svojej cestopisno-dobrodružnej lektúry(„...chcem byť autorom, ktorý nenapína"), ob-jektívne jej prospel, pretože sugestívnosťou svoj-ho rozprávačského talentu, ktorý pri opise vy-pätých scén uplatnil, vytvoril predpoklady na jejspontánnejšie čitateľské prijatie. V poslednomzväzku triptychu Príhody v divočine (1940) On-drejov upustil od tohto tenzívneho zámeru. A ho-ci do textu začlenil motív poľovačky na levy-ľu-dožrúty, nepovýšil ho už na leitmotív celéhorozprávania. Kompozične v podstate parafrázo-val schému Afrického zápisníka - rozprávač ten-toraz „podniká" výpravu do Afriky, aby nafil-moval život zvierat - tým však, že ju sujetovoprepracoval a prevrstvil viacerými štýlovými ro-vinami, predsa len zabránil jej mechanickémuzopakovaniu. Vzťah „nového človeka" k príro-

de i tu koncipuje v súlade so svojím ideálom, ne-zaťažuje ho však deklaratívnymi komentármia navyše ho štýlovo ozvláštňuje humoristickýmvidením. Takáto korekcia nebola popretím jehoidey demokratickosti, bola jej estetickým zvie-rohodnením. Napriek tomu Ondrejov svojím fik-tívnym cestopisom optimálnu umeleckú métunedosiahol. Zabránila mu v tom absencia vlast-nej vnútornej inšpirácie, ktorá mu v Rozpráv-kach z hôr a v rozprávkach O zlatej jaskynivytvárala východiská k autentickejšiemu literár-nemu výrazu. Paradoxné pritom je, že ideál det-stva ako synonymum rudimentárnej ľudskej slo-body umelecky najplnohodnetnejšie vyjadrilmimo intencionálnej literatúry pre deti, v dieleZbojnícka mladosť (1937). Pri jej koncipovaníOndrejov mal „na mysli prácu, ktorá by čitate-ľa osviežovala, oslobodzovala od ťarchy každo-dennosti, odhalila mu skryté krásy jeho najbliž-šieho okolia, a tým zmnožila jeho životnéradosti." Postupne, prostredníctvom románové-ho pásma, rekonštruuje v nej lyrickosť i etickosťvrchárskeho detstva. „ Ukladal som kapitolku zakapitolkou; niektorá hovorila o tmavých nociach,iná o jarných dňoch, keď sa slnko smeje a vtá-ča - spievajúc - do neba pozerá. A tak to šlo aždo konca." Ideovú osnovu diela netvoria všaklen pasáže poetizujúce vrchársku prírodu. Chla-pec JerguŠ po „uvidení", t. j. vnútornom precí-tení svojho okolia, začne podnikať „tajomné vý-pravy" do sveta ľudí, pričom sa začína prebúdzaťjeho spoločenské vedomie. „Uznávam," kon-štatuje autor v texte Ako som písal Zbojníckumladosť, „že hoci som chcel vytrvať v radosti odzačiatku až do konca, nepodarilo sa mi to v pl-nej miere. Miestami vkradlo sa mi do smiechui trochu smútku." V tomto zmysle je pre Jergu-ša rozhodujúca skúsenosť s fabrickým mestom.Nezatieňuje totiž chlapcov radostný svet priro-dzeným smútkom, ako tomu bolo pri spoznaníodvrátenej tváre sveta vrchárskych ľudí, ale hototálne rozvracia. „A ako kráčal z nohy na no-hu, ako sa vzdatoval mestu, za každým krokomväčšmi zatínal zuby, väčšmi stískal vykĺbenú ru-ku. Z tvárí zmizli všetky znaky radostného det-stva. Ono umieralo - náhle a nenávratne. A kukolibe miesto dieťaťa blížil sa zatrpknutý tvors bičom tvrdosti na tvári." Napriek takejto skú-senosti Ondrejov neprivádza svojho malého hr-dinu k životnej rezignácii, resp. trpiteľstvu. Mý-tický motív zbojníctva, ktorý je nositeľombaladickosti, predznačuje chlapcov osud, takžeúnik z mesta na horský sálaš je už zákonitýmprejavom jeho predchádzajúcej zbojníckej stig-matizácie. Jerguš ním završuje množinu vzdo-rujúcich reakcií, ktorými sa prezentoval v doty-ku s krivdou, nespravodlivosťou a zlobou.

BIBIÁNA 32 BIBIÁNA

Pokračovaním Zbojníckej mladosti je románJerguš Lapin (1939). Ondrejov v ňom sleduježivotné osudy svojho hrdinu vo víre prvej sveto-vej vojny a poprevratových spoločensko-so-ciálnych zápasov. Jeho vnútorný konflikt budujena predchádzajúcom napätí medzi „materskýmžriedlom životných istôt dieťaťa a matným po-vedomím o existencii mŕtveho otca-zbojníka"(O. Čepan). Záverečným riešením, vyjadrenýmhrdinovým návratom k pôde a k patriarchálnemuspôsobu života, však mýtus slobodného, zbojníc-keho bytia sproblematizúva. Podobne ako románJerguš Lapin ani románový náčrt Na zemi sú tvo-je hviezdy (l 950), ktorý neorganickým spôsobom,koncepčným aj výrazovým, završuje „vrchárskutrilógiu", nekorešponduje s pocitovým a zážitko-vým svetom dieťaťa, preto sa na rozdiel od Zboj-níckej mladosti nezačlenil do čitateľského fondudetí. V tomto zmysle je mladému čitateľovi bliž-šia novela Výšiny zo zbierky Šibeničné' pole(1958). Aj v nej Ondrejov apologizuje vrchárskuprírodu a svet jej ludí, pričom mesto, tento „mú-raný blázinec", je tu opäť v protikladnom posta-vení voči jeho umeleckému ideálu.

Opätovne a naposledy tému prírody Ondre-jov stvárnil v posmrtne vydanej zbierke ume-lecko-informatívnych mikrotextov Keď pôjdešhorou (1963). Jej vznik podmienila objednávkavydavateľstva Mladé letá, ktoré sa podujalo vy-tvoriť netradičný typ umelecko-náučnej knižky(kombinácia umeleckého slova, náučnej ilustrá-cie a aktivizujúceho herbára). Ondrejov akcep-toval vydavateľskú predstavu a hoci ťažko cho-rý okrem konštatujúcich textov rozpovedal MašiHaľamovej, redaktorke Mladých liet, ktorá jehorozprávanie literárne zrealizovala však aj niekoľ-ko lyrických impresií (breza, javor). V hodnoto-vej sústave jeho diela je však knižočka Ked pôj-deš horou len literárnou kuriozitou. Skutočnouumeleckou hodnotou, v kontexte detskej litera-túry pôsobiacou ako estetické kritérium, je Zboj-nícka mladosť, „nekonečne krásna a pravdivá bá-seň detstva" (J. Števček).

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávky z hôr (l 932), Tátoš a človek (1933),O zlatej jaskyni (1935), Africký zápisník (1936), Ho-rami Sumatry (1936), Príhody v divočine (1940), Keďpôjdeš horou (1963).

LITERATÚRAL. K. (Mrázová, Lea): Rozprávky z hôr. Živena, 1932,č. 8, s. 245.C., Ján: (Mráz, Andrej): Tátoš a človek. Slovenské po-hľady, 1934,č. l.s.64.Ondrejov, Ľudo: Ako píšem cestopisy pre mládež. Slo-vensko, 1935-36, s. 208-209.Benko, Ján (Marták, Ján): Africký zápisník. Pedago-gický zborník, 1936, č. 2-3, s. 97-98.

Ondrejov, Ľudo: Ako som písal Zbojnícku mladosť. Ži-vena, 1937, C. 8-9, s. 208-211.Felix, Jožo: Niekoľko slov o jednej knihe LudaOndrejova. Slovenský hlas, 1938, č. 88.Poliak, Ján: Zbojnícka mladosť. Slovenské pohľady,1954, č. 4, s. 379-383.Tenčík, František: Zbojnícka mladosť. Zlatý máj, l,1956,2.3,5.86-88.Medveď, Ján: Nad „cestopismi" Ľuda Ondrejova. Zla-tý máj, 8, 1964, č. 6-7, s. 318-319.Klátik, Zlatko: Ondrejovov mýtus o slobode. Bratisla-va 1969.Halaša, Pavol: Ľudo Ondrejov (Personálna bibliogra-fia). Martin 1972.Števček, Ján: Trilógia Ľuda Ondrejova ako zlomkyeposu. In: Moderný slovenský román. Bratislava 1983.Cepan, Oskár: Próza naturizmu. In: Dejiny slovenskejliteratúry V. Bratislava 1984.Maťovčík, Augustín: Číry a čistý rozprávač - ĽudoOndrejov. Martin 1986. (os)

DRAVCOVA, MáriaProzaička, poetka, dramatická, publicistka12. 8. 1893 Bečváry, Česko - 7. 5. 1964 Brati-slava

Rodená Márie Sehnalová. Do ľudovej školychodila vo Velkej Vsi a v Prahe, do strednejv Litomyšli a v Hradci Králové. Filozofickú fa-kultu v Prahe absolvovala r. 1918. Vr. 1921-38bola stredoškolskou profesorkou na dievčen-skom reálnom gymnáziu v Košiciach. R. 1940ju ako Češku zo školských služieb prepustili.V r. 1944 pôsobila v školstve na povstaleckomúzemí. Od r. 1957 bola na dôchodku v Brati-slave.

Za pôsobenia na východnom Slovensku pat-rila medzi najproduktívnejších publicistov a vše-stranných kultúrnych pracovníkov. Od r. 1929redigovala v novinách Slovenský východ Det-ský kútik. Tu aj v časopise Vesna uverejňovaladivadelné kritiky a články o literatúre a kultúre.Pokúšala sa aj o ilustračnú tvorbu. Jej knihy predeti, vychádzajúce z poetiky ľudovej rozprávky,sú v rozpore s jej vlastnými názormi na tvorbupre deti, ktoré rozviedla v úvahe Úpadok senti-mentality, uverejnenej r. 1932 v časopise Vesna.Pranierovala tu sentimentálno-rozprávkovútvorbu, pretože v nej videla rozpor s realitou ži-vota detí. Písala aj dramatické texty. V dráme Sy-novia Svätoplukovi (l928) zobrazila obdobie zá-niku Veľkej Moravy. V rukopise zanechalaniekoľko bábkových hier.

BIBLIOGRAFIAPróza: Pohádky (1923), Poviedka o vodníkovi (1924),O bosorke, čertu a šarkanovi a iné pohádky (1927), Po-hádka o kvetoch (1927).

BIBIÁNA 33 BIBIÁNA

LITERATÚRAKlačko, Rudolf: Pohádky. Slovenské poMady, 1924,č. 2, s. 126-128.V.M. (Vilma Musilová): O bosorke, čertovi a šarkano-vi a iné pohádky. Naša škola, 1928, č. l, s. 28. (jk)

PALÁRIK, JánDramatik, publicista, editor27. 4. 1822 Raková - 7. 12. 1870 Majcichov

Po gymnaziálnych štúdiách v Žiline a v Kecs-keméte študoval katolícku teológiu v Ostrihome,Bratislave a v Trnave. Ako kaplán pôsobil v Sta-rom Tekove, Vindšachte (Štiavnické Bane), Ban-skej Štiavnici a v Pešti. Od r. 1862 až do smrtibol farárom v Majcichove.

Počas pôsobenia vo Vindšachte redigoval týž-denník Cyril a Method (1850-51) s prílohouPriate! školy a literatúry, v ktorom sa prezento-val ako stúpenec liberálnodemokratizačných ná-zorov na cirkevné i spoločensko-politické prob-lémy (propagoval napr. všeslovanskú ideu,úniu medzi katolíckou a evanjelickou cirkvou,pranieroval maďarizačné praktiky vysokého cir-kevného kléru). V Katolíckych novinách predom a cirkev, ktoré v r. 1852-56 redigoval v Peš-ti, zas polemicky vystupoval na obranu spisov-nej slovenčiny. V opozícii voči memorandovýmautonomistickým požiadavkám preferoval doro-zumenie Slovákov a Maďarov v rámci Uhorska,v dôsledku silnejúcich maďarizačných tendenciípresadzujúcich ideológiu jednotného uhorskéhonároda v závere života svoje politické názoryznačne skorigoval. Ako dramatický spisovateľv hrách Inkognito (1858), Drotár (1860) a Zmie-renie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862)humoristicko-satirickým spôsobom reagoval nadeformácie dobovej slovenskej spoločnosti,predovšetkým na problematiku národného odro-dilstva. V rámci svojich editorských aktivít pre-javil záujem aj o beletristiku pre mládež.V r. 1855-56 vydal v Pešti päťzväzkovú knižnúsériu Krištofa Smida Spisy pre mládež, v ktorejnepočetný repertoár dobovej literatúry pre škol-skú mládež rozšíril o mravoučno-sentimentálnuprózu nemeckého ľudovýchovného prozaikaChristopha von Schmida (1768-1854). Jej štyrizväzky (Štedrý večer, čili utiereň, Velkonočnévajca. Jahniatka, Poučná udalosť Jindricha Du-bovského, jako k poznaniu Boha prišiel) voľnepreložil Michal Chlebák, „rozprávku kvétucemuveku venovanú" Kvetný kolíček poslovenčil onsám. V prvej polovici 60. rokov sa angažoval ajpri tvorbe školských učebníc. R. 1862 vydal Slo-venský šlabikár pre katolícke školy v kráľovstveUhorskom, r. 1863 Prvú čítanku a mluvnicu pre

katolícke školy slovenské' a r. 1864 Druhú čítan-ku a mluvnicu pre katolícke školy slovenské.

BIBLIOGRAFIAPreklad: Christoph von Schmid: Kvetný košíček(1856).

LITERATÚRACepan, Oskár: Palárik a poučenie zo slovenského li-beralizmu. Slovenská literatúra, 3, 1956, s. 322-330.Oašparík, Mikuláš: Zápas o demokratizáciu slovenskejliteratúry v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Sloven-ská literatúra, 8, 1961, s. 265-277. (os)

PALKOVIC, JurajBásnik, dramatik27. 2.1769 Rimavská Baňa- 13. 6. 1850 Brati-slava

Študoval v Ožďanoch, Dobšinej, na lýceuv Šoprone a v r. 1792-94 na univerzite v Jene.Po návrate do vlasti bol učiteľom a vychováva-teľom na viacerých miestach, od r. 1803 až dosvojej smrti pôsobil ako profesor Katedry rečia literatúry československej na bratislavskom lý-ceu.

Bol jednou z najvýznamnejších slovenskýchosobností na začiatku 19. st. Ovplyvnený osvie-tenskými ideálmi, svojou vydavateľskou, re-dakčnou, vedeckou i vlastnou tvorbou význam-ne zasiahol do formovania slovenskej kultúry.Vydával Týdennik (1812-1818), jediné dobovéslovenské noviny, kultúrno-spoločenský časopisTatranka (l832-1847), populárny Vetšía zvlášt-nejší nový i starý kalendár (1805-1847), v kto-rom okrem štandardných kalendárových prís-pevkov uverejňoval aj krátke beletristické textya články propagujúce ideu slovanskosti. Svojouveselohrou Dva buchy a tri šuchy (1800), kari-kujúcou dobové spoločensko-mravné neduhy,predznamenal myšlienkovo i tvarovo náročnej-šiu spoločenskú satiru Jána Chalúpku. Ako bás-nik zaujal zbierkou Muža že slovenských hor(1801), v ktorej zas tematicky i slohovo pred-znamenal nastupujúci klasicizmus.

Roku 1804, vedený „ láskou k vlasti, jmeno-vitépak k slovenským jejím obyvatelúm", vydal„nejvíc pro školy slovenské' v Uhfích" Známostvlasti, v dejinách slovenskej detskej literatúry pr-vú publikáciu vlastivedného charakteru. Jej ob-sah koncipoval z informácií o hospodárstvea kultúre, počte, zložení a zamestnaní obyvateľ-stva jednotlivých uhorských miest a mestečiek.Usporiadal ich podľa dobovej administratívnejštruktúry, pričom každú kapitolu uviedol štvor-veršovou deklamovankou obsahujúcou elemen-tárne vlastivedné údaje (predovšetkým zemepis-

BIBIANA 34 BIBIÁNA

nú lokalizáciu). V úvode knižky avizoval eštevznik zväzkov „štatistického" a „historického",ktoré s predchádzajúcim mali vytvoriť širšiekomponovaný vlastivedný triptych, no tento zá-mer už nezrealizoval a na tvorbu pre školskúmládež rezignoval. Pozornosť jej však venovalako vydavateľ. Jeho „pecí a nákladem" vyšielvieroučný spis Jih'ho Palackého Knižečkak vzdélatedlnému čítaní (1812), ktorý dogma-tickým chápaním mravnej výchovy zaostal zapriekopníckym významom jeho vlastného diela.Medzi školskou mládežou však spontánny záu-jem mohlo svojou dobrodružnou osnovou vyvo-lať dielo Pamätné príhody hrabéte Beňovského,ktoré v preklade Samuela Cerňanského vyšlovdaka jeho vydavateľskej iniciatíve roku 1808.

BIBLIOGRAFIANáučná literatúra: Známost vlasti (1804).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

PANKOVCÍN, VáclavProzaik, publicista25. 1. 1968 Humenné - 18. 1. 1999 Bratislava

Po skončení SOU chemického v Humennompracoval dva roky ako robotník v Chemlone Hu-menné. Absolvoval štúdium žurnalistiky v Bra-tislave (1991) a až do predčasnej smrti pracovalako redaktor v denníkoch Sme a Pravda a akopedagóg na Katedre žurnalistiky UK.

Debutoval prózou pre deti Mamut v chlad-ničke (1992) a už tu prejavil sklon k štylistické-mu experimentovaniu a metaforickej výpovedi.Podtituly „Školský westem" a „Zo záškoláckychzápiskov Patrika Danvela" signalizujú prítom-nosť hrového fenoménu v príbehu, intertextuali-ty ako stavebného postupu a mystifikácie akosúčasti autorskej stratégie. Text je komponova-ný ako koláž reality, literárnej pamäti pubes-centného chlapca (lektúra indiánok, westernov,dobrodružných cestopisov, ale i rozprávok a ko-miksov), bohatej predstavivosti a ducha puber-tálneho humoru. Zážitky rozprávača PatrikaDanvela a jeho dvoch kamarátov sa nekontrolo-vane, spôsobom snívania s otvorenými očami či„cestovania v myšlienkach", prepletajú s úletmido fantázie, fragmentmi dobrodružných príbe-hov, napínavých a absurdných situácií. Presunydeja z reality (čas školského roka, dedina, rodi-na, susedia, škola) do fiktívneho časopriestoruexotických krajín, z pozície žiaka siedmej trie-dy do pozície chlapčenských rolových hier či

fantáziou spracovaných túžob sú nečakané. Pro-tikladnosť medzi reálnym a fantazijným, racio-nálnym a iracionálnym sa stráca, čo sa odzrkad-l i lo aj v žánrovej podobe prózy: do pôdorysuškolskej poviedky prostredníctvom alúzií, ci-tátov, parafráz a paródie vstúpili fragmentydobrodružných, publicistických i synkrétnychžánrov. Hra, mystifikácia a využívanie intertex-tových súvislostí v rámci štylizovaných cesto-pisno-biografických epizód má svoj skrytý zmy-sel: pranieruje bezduchosť a skostnatenosťvzdelávania v školskej inštitúcii.

Bezprostredne po debute v detskej literatúrepublikoval aj svoju prvú prozaickú knihu pre do-spelých Asi' som neprišiel len tak(1992), po kto-rej nasledovali prózy Marakéš (1994), Tri ienypod orechom (1996), Bude to pekný pohreb(1997), próza z prostredia vysokoškolákov Po-lárny motýľ - priestor 3x4 (1997), román z ne-mocničného prostredia K-85. Príbeh o preruše-ní mravčej cesty (1998). Posmrtne vyšiel románLináres (1999) a výber z poviedkovej tvorby Sic-ke me naše (1999). Aj tvorba pre dospelých ko-rení v zažitej skúsenosti detstva prežitého na vý-chodnom Slovensku, vysokoškolských štúdiía pôsobenia v Bratislave, v nadstavovaní realityfikciou, absurditou, fantáziou i mýtizujúcimiprvkami čerpanými z „predčivilizačného" vedo-mia slovenskej dediny. Jeho tvorbu kladie lite-rárna kritika do blízkosti fantastického (magic-kého) realizmu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Mamut v chladničke (1992).

LITERATÚRATkáčiková, Eva: Mamut v chladničke. Zlatý máj, 36,1992, č. 4, s. 240-241.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Interpretačné štúdie. Prešov 1995.Zemberová, Viera: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.Kontexty tvorby Václava Pankovčína. Zborník mate-riálov z vedeckého seminára. Prešov 2001. (zs)

PÁRTOŠOVÁ, ŠtefániaPoetka, prekladateľka28. 10. 1913 Trenčín - 10. 7. 1987 Bratislava

V r. 1931-32 študovala na Gymnáziu v Žili-ne, maturovala externe v r. 1938. V r. 1934-35bola poslucháčkou Medzinárodného agrárnehoinštitútu v Moskve, v r. 1940-45 externe študo-vala farmáciu na Prírodovedeckej fakulte Slo-venskej univerzity v Bratislave. V r. 1945-50pracovala na povereníctve zdravotníctva, potomžila v Lučivnej, na Prednej Hore-Muráni, na

BIBIÁNA 35 BIBIÁNA

Sliači, v r. 1956-73 v Žiari nad Hronom, r. 1973sa presťahovala do Bratislavy.

Ako ľavicová intelektuálka sa zúčastnila pro-tifašistického odboja a SNP. Ideologické pre-svedčenie a osobnú vojnovú skúsenosť od polo-vice 50. rokov vyjadrovala i ako poetka (Starýmpriateľstvom, 1956; Vlny a brehy, 1958; Tepanéčasom, 1961 a i.). Svojou poéziou i napriek oje-dinelej snahe o subjektívnejšiu výpoveď nedo-kázala však prekročiť hranicu tzv. angažovanejsocialistickej lyriky. V tvorbe pre deti dogma-tický princíp nezohľadnila a usilovala sa zachy-tiť moderné básnické trendy. Pod vplyvom poe-tiky detského aspektu v debute Rozsypanékorálky (1967), ale najmä v zbierke Svätoján-ske mušky (1968), aj napriek rozkolísanej hod-note podmienenej nerovnakou básnickou in-venčnosťou „ukázala zmysel pre slovnú hračku,pre videnie neobyčajná v obyčajných veciach"(J. Majerník). Vo svojej tretej zbierke Svet otvo-rený pre sny (1978) nedokázala nadviazať nahodnotovú časť svojej predchádzajúcej básnic-kej aktivity pre deti a len rozmnožila tú, ktorúuž dobová kritika odmietla ako lyrickú verba-listiku.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Rozsypané korálky (1967), Svätojánske muš-ky (1968), Svet otvorený pre sny (1978).

LITERATÚRAMajerník, Ján: Rozsypané veršíky. Zlatý máj, 12,1968,č. 6, s. 355-357. (os)

PASTIRČÁK, DanielProzaik, básnik, esejista, výtvarník, dramatik29. 1. 1959 Prešov. Žije v Bratislave

V r. 1975-79 študoval na Strednej umeleckejpriemyselnej škole v Košiciach, školu dokončilna bratislavskej SUPS. Kratší čas pracoval v bra-tislavskej mestskej galérii, potom študoval od-bor reštaurovanie na dvojročnej nadstavbea v r. 1983-87 teológiu na Slovenskej evanjelic-kej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po štú-diách bol v r. 1989-92 kazateľom Cirkvi bratskejv Michalovciach, od r. 1992 pôsobí v Brati-slave.

Do slovenskej literatúry 90. rokov vniesolmoderné princípy kresťanskej duchovnej esteti-ky (E. Jenčíková). Debutoval súborom medita-tívnych rozprávok s duchovnou dimenziouDamianova rieka (1993) (niektoré z nich bolipredtým publikované v antológii kresťanskyorientovaných rozprávok Rozprávky zo šípové-ho kra, 1991). Poetologicky i noeticky sú tieto

rozprávky inšpirované tvorbou H. Ch Anderse-na, O. Wildači H. Hesseho. V rovine jazyka i su-jetu prinášajú metaforicky nasýtené podoben-stvá o hľadaní zdrojov duchovných hodnôtživota i umeleckej tvorby, o múdrosti pokory akozákladného princípu slobody, o hľadaní a na-chádzaní lásky rodiacej sa z ľudských omylov,skepsy i utrpenia. Toto sémantické gesto autorrozvinul a do rozsiahlej epickej narácie scelilv knihe Čintet alebo more na konci sveta (2000),ktorá je príbehom putovania šiestich detí viac-dimenzionálnym priestorom (prestupovaniez jednej roviny do druhej, z krajiny živých do rí-še mŕtvych, prechody z dvojrozmerných plôchdo trojrozmerných priestorov či virtuálnej reali-ty). V záplave zložitých situácií a prekážok -symbolov rôznych osobno-spoločenských de-formácií - deti odkrývajú pravidlá tajomnej hryčintet hľadaním strateného mladšieho súrodencaa vlastnej piesne pre svoj hudobný nástroj, takaby navzájom vytvorili mnohohlasnú harmóniu.Intertextualita knihy pritom vychádza z bohatejmozaiky rôznych foriem umenia (slovesné, vý-tvarné, hudobné), neraz má podobu doslovnýchcitátov, zvýraznených v texte kurzívou alebo cel-kom nenápadných aluzívnych odkazov. Napriekťažšie dešifrovateľným významom má kniha am-bície pritiahnuť detského čitateľa magnetizmomfantastiky, synestéziou farieb, zvukov, vôní,dobrodružným prekonávaním nebezpečenstiev(možnosť identifikovať sa s detskými postavami)či očariť atmosférou tajomná z nedopovedanýchvecí. Pre dospelých napísal zbierku duchovnejlyriky Tehilim (1997), zostavil Modlitby sveta(1997), pre divadlo Astorka preložil hru Večie-rok od T. S. Eliota. Podľa rekonštrukcie ľudovejhry pre Slovenské národné divadlo napísal Hruo svätej Dorote (2004). Ako výtvarník sa pre-zentoval na prestížnej medzinárodnej prehliad-ke BIB 1997 a BIB 2001, publikuje eseje v lite-rárnych a spoločensko-vedných časopisoch,spolupracuje s rozhlasom a televíziou.

BIBLIOGRAFIAPróza: Damianova rieka. Rozprávky o láske a večnosti(1993), Čintet alebo more na konci sveta (2000).

LITERATÚRAKepštová, Ľubica: Lietanie srdcom. Rozhovor so spi-sovateľom a kazateľom Danielom Pastirčákom o hľa-daní lásky k luďom. Bibiána, 3, 1995, č. 3, s. 28-32.Zemberová, Viera: Rozprávky o láske a večnosti. Bi-biána, 3, 1995, č. 3, s. 34-35.Panáková, Beáta: O viere a skepse (Rozhovor s Danie-lom Pastirčákom). Bibiána, 8, 2001, č. 4, s. 94-100.Stanislavová, Zuzana: Keď si v rozprávke, si skutoč-nosti bližšie. Romboid, 37, 2002, č. l, s. 75-76.Ondráš, Miloš: Po rebríku zažínať hviezdy. Bibiána, 9,2002, č. 2, s. 28-33. (mo)

BIBIÁNA 36 BIBIÁNA

PAVLOVIC, JozefProzaik, básnik, dramatik13. 6. 1934 Veľké Kostoľany. 2ije v BratislaveCena Trojruža v roku 1997

Po absolvovaní gymnázia v Tmavé a Piešťa-noch vyštudoval Vysokú školu pedagogickúv Bratislave (1953-57) a až do r. 1981 pôsobilako stredoškolský profesor v Trenčíne. Od r. 1981žije v Bratislave a venuje sa literárnej tvorbe.

Je autorom s vyhraneným záujmom o tvorbupre malých čitatelov. Tomu prispôsobuje aj te-matický a motivický register svojej poézie, pró-zy a dramatických žánrov. Po časopiseckýchzačiatkoch debutoval zbierkou tradičných rieka-niek na prírodnú tému Pri potoku, pri vode(1957). V ďalšej tvorbe inklinuje k hravému ex-perimentovaniu s jazykom i s metaforickýmipredstavami, pričom spája formálne výboje mo-dernej detskej literatúry s tematickou tradičnos-ťou.

Ako básnikovi mu najviac vyhovuje žánerriekaniek s využitím princípu rébusu. Jeho bás-ne stvárňujú prírodné motívy aj moderné civili-začné javy a mnohorako pri tom využívajú tvo-rivú prácu s jazykom. V básnických zbierkachNa jarnom slniečku (1961, aj pod názvom Vese-lé zvieratká, 1970), Košíček plný básničiek(1962), O usilovných kolieskach (1963), Veseláabeceda (1963), Kvetinové dvojhriadky (1966),Dnu i vonku (1967), Príhody na divoko (1970)prevažuje výrazová hravosť, zameraná najmä nahru so slovom a jeho významom. J. Pavlovič mávyvinutý zmysel pre humor, nonsens a jazykovéhračky, ale literárna kritika v jeho poézii častokonštatovala vysokú mieru opakovateľnosti. Pla-tí to aj o ďalších básnických zbierkach pre detiDúha farbičky si strúha (1977), Kam sa skrylipúpavy (7977), Kolieska nás odvezú (1979), Ge-nerál Guľôčka (1981), Hádanky z lesa a lúky(1983), Píšťalky (1984), Polička a jej políčka(1989). Z celkového charakteru jeho básnickejtvorby vybočuje epickejšie koncipovaná zbierkahumomo-satirických básní so školským motí-vom Odslovadoslova (1965), ktorú možnopovažovať za modernejší pendant k zbierkeK. Bendovej Bola raz jedna trieda a za jednuz najvydarenejších Pavlovičových detskýchkníh. V kontexte jeho básnickej tvorby pre detije zásluhou duchovnej, biblickej tematiky tema-ticky špecifickou básnická zbierka Slzičky(1996).

V jeho poézii býva vďačným zdrojom vtipusvojráznosť detskej metaforickej výpovede ale-bo naopak - prvoplánového, demetaforizované-ho sémantického výkladu frazeologizmu. Širo-ké uplatnenie má jazyková hra, často na úrovni

hádankárstva, čo vedie k tvorivému skúšaniukombinačných možností jazyka v kalambúroch,prešmyčkách, palindromoch, hádankách, pre-krúcankách, skrývačkách a podobných útvaroch.Túto záľubu tvorivo využíva v prozaickej kniheLov slov (1971), ktorá vyšla v rozšírenom a pre-pracovanom vydaní pod názvom Bola raz ško-la, bol raz iiak (2000), a celkom explicitne sauplatňuje v sérii rébusov pre deti Hádali sa há-danky (1997), Hlavolamy, čo zvládneme hravosami (1998) a Zábavné oriešky pre bystré hla-vičky (2002). Autor v nich ponúka deťom slov-né hračky, hádanky a hlavolamy, pričom dôvtip-né odkrývanie princípu ich výstavby zároveňposkytuje kľúč k riešeniu.

Aj v próze, ktorej sa od 70. rokov venuje si-multánne s poéziou, sa orientuje na nižšie veko-vé kategórie. Na pomedzí poézie a prózy stojajeho rozprávky, komponované ako kombináciaobidvoch rodov v knihe Príhody na divoko(1970), a drobné metaforické momentky, ktorépoetickou skratkou vyjadrujú náladu či vtipnýpostreh (Polička a jej políčka, 1989). Poviedko-vý útvar sa u Pavloviča objavuje celkom ojedi-nelé, napr. v knihe Krochkajúca postielka(1988). Väčšinou ide o epickú animovanú, paro-dickú či anekdotickú humornú rozprávku, ktorávie byť niekedy nápaditá, inokedy je pozname-naná rutinou. Rozprávkové prózy majú často po-dobu animovaného seriálu, ako je to v kniháchBaran Bé (1970), Bračekovia mravčekovia(1972), Ježko Jolko a Krtko Rudko (1978), Trizle'princezné' (1981), Lienka Anulienka (1982),Veveričiak Dodo (1986), Števko Drievko a Alen-ka z polienka (1988), Tri zelené rozprávky(1990), Vrabec Florián (1996). Animované zvie-racie postavičky, spravidla rozvíjajúce sujet akofigurálna dvojica, sú vlastne maskami detskýchhuncútstiev a zvedavosti. V ich výpravách za dob-rodružstvom býva vela veselých situácií, v kto-rých sa uplatňuje autorov zmysel pre komické ga-gy i vynaliezavú prácu s jazykom. Atmosféru jehorozprávok charakterizuje harmónia a súlad. Kon-frontácia civilizačných a prírodných faktov máväčšinou komický, zriedkavejšie aj lyrický efekt.Rozprávanie charakterizuje hutný štýl a eufonic-ká kultivovanosť jazyka, rytmus rozprávkovejdikcie, rytmizovanie reči, aluzívne rozvíjanie ľu-dovej frazeológie. Jazykovej komiky sa nezrie-ka ani v rozprávkovej tvorbe, avšak záľubav slovných hračkách a kalambúroch, ktoré textrýmujú a rytmizujú, miestami pôsobí nefunkčnéa retardujúce. Niektoré z rozprávok stavajú ko-miku na parodickom princípe a v takom prípadeje výsledkom čiastková humoristická parafráza,resp. parodická obmena známeho motívu. Ino-kedy sú rozprávkové knižky Pavloviča cyklom

BIBIÁNA 37 BIBIÁNA

voľne komponovaných rozprávkových miniatúrpre najmenších. Využívajú personifikáciu a tra-dičné rozprávkové sujety s jednoduchou kumu-latívnou kompozíciou, aktualizovanou faktamizo skúsenostného obzoru dnešných detí, ako jeto napr. v knihách Štvornohé rozprávky (1975),Kuriatko a obláčik (1977), Prózy kozy Rázy(1980). V časti Pavlovičovej rozprávkovej tvor-by ide o nonsensovo-hravú rozprávkovú imagi-náciu pre malých školákov, ako ju nachádzamev knihách Roztopašné rozprávky (1963), Neoby-čajný poľovník (1968), Z môjho kráľovstva(1973). V krátkych rozprávkových či veršova-ných miniatúrach je výrazová funkčnosť spra-vidla disciplinovanejšia, autor dokáže vystavaťvtipnú pointu, často na spôsob bájkového mra-voučného záveru.

Pre menších čitateľov prerozprával vybranépríbehy Starého a Nového zákona v dvoch zväz-koch Najkrajšie biblické príbehy (1991, 1992).

Mnohé z Pavlovičových rozprávok boli spra-cované do podoby bábkovej hry, animovanej te-levíznej rozprávky či televíznych večerníčkov.Autor využíva svoje humoristické ustrojenie ajv televíznej scenáristike pre najmenších.

Pavlovičov tvorivý profil dopĺňa spoluautor-stvo na tvorbe čítaniek pre druhý, tretí a štvrtýročník základnej školy a alternatívnej čítanky pre2.-3. ročník základnej školy Čítajte si s nami(1995). Zostavil tiež antológie slovenských ľu-dových piesní Slovenské mamičky a iné pesnič-ky I (1998), Slovenské' mamičky a iné pesničky2 (2002) a Tisíc slovenských ľudových piesní(2004).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Pri potoku, pri vode (1957), Na jarnom slnieč-ku (1961, 2. vydanie pod názvom Veselé zvieratká,1970), Košíček plný básničiek (1962), O usilovnýchkolieskach (1963), Veselá abeceda (1963), Odslova--doslova (1965), Kvetinové dvojhriadky (1966), Dnui vonku (1967), Dúha farbičky si strúha (1977), Kamsa skryli púpavy (1977), Kolieska nás odvezú (1979),Generál Guľôčka (1981), Hádanky z lesa a lúky (l 983),Hurá do Afriky (1983), Píšťalky (1984), Slzičky(1996), Dom píše verše komínom (2002), Riekanko-vo (2003).Próza: Roztopašné rozprávky (1963), Neobyčajný po-ľovník (1968), Baran Bé (1970), Tri zlé princezné(1981), Bračekovia mravíekovia (1972), Z môjho krá-ľovstva (1973), Štvornohé rozprávky (1975), Princez-ná Kvapôčka (1975), Kuriatko a obláčik (1977), Jež-ko Jožko a krtko Rudko (1978), Prózy kozy Rózy(1980), Lienka Anulienka (1982), Veveričiak Dodo(1986), Števko Drievko a Alenka z polienka (1988),Krochkajúca postieľka (1988), Tri zelené rozprávky(1990), Moje priateľky myšky (1991), Najkrajšie bib-lické príbehy l (1991), Najkrajšie biblické príbehy 2(1992), Deduško Večerníček (1993), Čítajte si s nami

(1995, spolu s R. Smatanovou), Vrabec Florián (1996),Rozprávka naboso alebo Slimák Fezoj (1999), Roz-právky ostrihané na ježka (1999), Parádnice zajačice(2000), Mliečne rozprávky (2000), Zajkovia Majkoa Kajko (2001), Macko Lacko (2003).Poézia a próza: Príhody na divoko (1970), Veselí pr-váci (1987), Polička a jej políčka (1989), Povedala abe-ceda (2000).Básne, hádanky a hlavolamy: Lov slov (1971, pre-pracované vyd. Bola raz škola, bol raz žiak, 2000), Há-dali sa hádanky (1997), Hlavolamy, čo zvládneme hra-vo sami (1998), Zábavné oriešky pre bystré hlavičky(2002).Výbery: Rozprávky od výmyslu sveta (1985), Koší-ček (1986), Z košická (1993).Dramatizácie: Tap-ťap-ťapušky (1968), Baranovetrampoty (1969), Dvaja kamaráti (1980), ŠtevkoDrievko a Alenka z polienka (1978), Sedem statočnýchbudíkov (1978), Princezná Kvapôčka (1978), Brače-kovia mravčekovia (1980), Jedna žabka, dve žabky(1983), Sedem múdrych budíkov (1983), Ježko Jožkoa krtko Rudko (1983), Lienka Anulienka (1984), Mo-je priateľky myšky (1987), V chalúpke a za chalúpkou(1987), Sedem výmyselných budíkov (1992), Veveri-čiak Dodo (1993).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: Slovo, kľúč k detstvu. Bratislava 1975.Pavlovič, Jozef: Literatúra je mnohostranná a mnoho-strunná. In. Ján Poliak: Rozhovory o literatúre pre mlá-dež. Bratislava 1978.Miko, František: Hra a poznanie v detskej próze. Bra-tislava 1980.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Tučná, Eva: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra1993.Stanislavová, Zuzana: Svet pohody ako literárny pro-gram. Nad tvorbou Jozefa Pavloviča. Bibiána, 3,1995,č. l, s. 14-16.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1945-2002. Pre-šov 2003. (zs)

PÉM, KarolProzaik29. 9. 1942 Košice - 23. 4. 1993 Košice

Vyučil sa za mechanika kancelárskych strojovv Datasystéme v Košiciach (1959-60) a popri za-mestnaní v Bratislave zmaturoval na gymnáziu(1983). Pracoval ako mechanik meracích strojovv Slovnafte (1967-70), sanitár vo Fakultnej ne-mocnici v Bratislave (1972-73), mechanik kan-celárskych strojov v Datase (1970-72,1973-90),vodič električky v Dopravnom podniku mestaBratislava (l972). Od r. 1991 žil v Košiciach a ve-noval sa literárnej tvorbe.

Časopisecký publikoval pre deti už od 70. ro-kov. Debutoval rozprávkovou knihou o veciach,zvieratách i ľuďoch Malá vila (1991). Výrazovo

BIBIÁNA 38 BIBIÁNA

úsporné, imaginatívne príbehy ponúkajú postre-hy o zdanlivo všedných veciach a odkrývajú ichnezbadaný pôvab. Láskavo, s jemným humoromi nostalgiou vypovedajú o tom, čo uviazlo v ci-tovej pamäti rozprávača, sú metaforami o hod-note vzťahu, priateľstva, zaznamenávajú pocity,impresie, sú výsledkom ozvláštneného pohladuna svet každodennosti. Žánrová i tematická pest-rosť rozprávok má spoločného menovatela v jed-noducho stavanom príbehu s metaforickým plá-nom, v sústredenosti na detail a v empatickomprenikaní do „duše" živých bytostí i animova-ných vecí. Z pozostalosti boli zostavené dve kni-hy autora. Rozprávky pre dobré deti (1997) patriapodobne ako jeho debut k typu imaginatívnychpríbehov. Ich žánrový diapazón sa pohybuje odalúzie na folklórnu rozprávku cez bájku a ani-movanú zvieraciu mikrorozprávku až po poetic-ký záznam impresie. Lakonický výraz, očareniekaždodennosťou, láskavá neha k ľudom i veciama detsky úprimný, mravný postoj k životu cha-rakterizujú aj zbierku básní pre dospelých Lís-tok na státie (1994).

BIBLIOGRAFIAPróza: Malá víla (1991), Rozprávky pre dobré deti(1997).

LITERATÚRAKondrót, Vojtech: Dobrý človek Hans Christian KarolPém. Bibiána, l, 1993, s. 29-30.Bančej, Maroš: Nezložte sa, na linke bol Pém... Slo-venské pohlady, IV+111, 1995, í. 2, s. 136-137.Stanislavová, Zuzana: Autor, text, generácia, región(v literatúre pre deti a mládež 1990-2000). Prešov2001. (zs)

PHILADELPHY, EmilProzaik24. 3. 1903 Zvolen - 21. 1. 1989 Martin

Po absolvovaní učiteľského ústavu v Lučen-ci učil vo Zvolenskej Slatine. Potom študoval natechnike v Brne a po krátkom pôsobení v Prahepracoval v Závodoch ťažkého strojárenstvav Martine, kde sa napokon stal riaditeľom prie-myselnej školy strojníckej.

K literárnej tvorbe ho priviedol záujemo techniku a snaha priblížiť ju deťom vo formepútavého čítania. Do časopisu Slniečko napísalsériu vzdelávacích rozprávok, ktoré neskôr vy-šli v dvojzväzkovej knihe s názvom Traja chlap-ci-mudráci (1939-40). Zoznámil v nej deti s roz-manitými fyzikálnymi a chemickými javmia s výdobytkami modernej techniky. Napísal juzastaranou dialogickou formou, pričom úlohu

múdreho dospelého zo starých vzdelávacíchtraktátov prebral vždy jeden z troch chlapcov.Podobným spôsobom napísal aj knihu o uhlí, je-ho pôvode, ťažbe a význame - Čierny poklad(1948). Popularizátora nezaprel ani v detskomromániku Vetká premena (1952). Do dejovejosnovy povpletal tu viacero rozhovorov, v kto-rých deťom konvenčnou dialogickou formou vy-svetlil rozličné javy z oblasti prírodnej i spolo-čenskej. V podstate Veľká premena mala byťobrazom premien života na Slovensku od Po-vstania cez rekonštrukciu až po industrializáciua združstevňovanie.

BIBLIOGRAFIAPróza: Traja chlapci-mudráci I. (1939), Traja chlapci -- mudráci II. (1940), Čierny poklad (1948), Velká pre-mena (l 952).

LITERATÚRABenko, Ján (Marták, Ján): Čo nového v literatúre premládež? Živena, 1939, č. U, s. 255-259.J. Š. (Štefánik, Ján): Traja chlapci-mudráci II. Peda-gogický zborník, 1941, č. 4-5, s. 246-247.Jurčo, Milan: Zákruty a míľniky na štvrístoročnej ces-te slovenskej literatúry faktu I. Zlatý máj, 19, 1975,č. 8, s. 518-523.Odišiel Emil Philadelphy. Literárny týždenník, 2,1989, č. 5, s. 2. (JP)

PIFKO, HenrichLiterárny historik a kritik14. 10. 1932 Voderady. Žije v Bratislave

Strednú školu navštevoval v Trnave, Galantea v Senici, maturoval r. 1953 v Kremnici. NaFFUK v Bratislave študoval v r. 1953-58 slo-venčinu a ruštinu. Od r. 1957 do r. 1961 bol re-daktorom Slovenského vydavateľstva krásnej li-teratúry (Tatran), vo vydavateľstve Mladé letápôsobil ako redaktor a tajomník Kruhu priateľovdetskej knihy v r. 1961-63. V r. 1963 nastúpil doÚstavu slovenskej literatúry SAV na študijný po-byt a o rok na internú ašpirantúru, po získaní ve-deckej hodnosti kandidát vied o umení v r. 1968stal sa jeho vedeckým pracovníkom. V LVÚSAV bol v r. 1977-80 vedeckým tajomníkoma v r. 1982-88 vedúcim oddelenia bibliografiea dokumentácie. Ako externý učiteľ pôsobilv r. 1980-93 na FFUK a v r. 1999-2002 na PdFUK v Bratislave.

O literatúru pre deti a mládež, ktorá sa stalapredmetom jeho celoživotného záujmu, sa začalzaujímať už počas vysokoškolských štúdií. Ab-solvoval ich prácou o problémoch dobovej pro-zaickej tvorby, pričom v nasledujúcom obdobísa popri literárnokritickej reflexii prozaických

BIBIÁNA 39 BIBIÁNA

knižiek slovenských spisovateľov pre deti a mlá-dež (H. Zelinová, E. Gašparová, E. Čepčekováa i.) v časopisoch Zlatý máj a Slovenské pohľa-dy venoval aj literárnohistorickému výskumu.V tomto smere najhodnotnejší výsledok dosia-hol kandidátskou prácou o tvorbe Jozefa Horá-ka do roku 1945. Preskúmal v nej nielen Horá-kovú iniciatívu pri konštituovaní medzivojnovejumeleckej prózy pre deti a mládež, ale analyzo-val aj faktory, ktoré v 30. a 40. rokoch 20. sto-ročia ovplyvňovali jej vývin. Ako predsedateoretickej sekcie KPDK v 70. a 80. rokoch or-ganizoval konferencie, semináre, besedy a vý-stavy detskej literatúry a súčasne vytvoril sériubilančných analýz pôvodnej tvorby, v ktorých„nikdy nechýbali a nechýbajú ani jednoznačneformulované kritické výhrady, najmä vtedya tam, kde komercia a remeselná rutina prevlá-da nad umením, kde angažovanosť je len von-kajším prílepkom, kde špekulácia a konštrukciachce nahradiť zaujímavý dej" (J. Noge). V tom-to čase sa detskej literatúre venuje aj ako lexi-kograf. Najprv napísal dve desiatky hesiel dodiela O. Sliacky a kôl.: Slovník slovenských spi-sovateľov pre deti a mládež, ktorého prvé vyda-nie vyšlo r. 1970 a druhé, rozšírené a opravenévydanie r. 1979, potom sa sústredil na tvorbu 240hesiel do pripravovaného štvorzväzkovéhoSlovníka slovenskej literatúry. Po zásahu mo-cenských ideologických štruktúr Slovník vyšielv cenzurovanej a výrazne zredukovanej podobeako Encyklopédia slovenských spisovateľov l-ll(1984). Z jeho pôvodných hesiel bola publiko-vaná len časť, penzum práce však tu odviedol akoodborný redaktor. Lexikografické texty o auto-roch detskej literatúry vytvoril aj pre Encyklo-pédiu Slovenska (1977-1982), Školský lexikón(1992), encyklopedický časopis Pyramída a prenerealizované vydanie encyklopédie Kdo jekdo v ČSR (heslá v zredukovanom počte vyšliv Malej encyklopédii). Pri 20. výročí vzniku det-ského časopisu Zornička zostavil antológiu Po-klady Zorničky (1969), v ktorej výberom textova vytvorením autorských medailónov prezento-val svoj umelecký i odborný názor.

BIBLIOGRAFIAAntológia: Poklady Zorničky (1969).Výber zo štúdií a článkov: O literatúre pre deti. In:Kritika 1964. Bratislava 1965; Jozef Horák v SlnieČ-ku a v Priatelí dielok (Zlatý máj, II, 1967, í. 3, s.194-197); Výchovné tendencie v začiatočnej Horáko-vej tvorbe pre detí (Slovenská literatúra, 1968, č. 5, s.465-483); Slovenská kniha pre deti 1970 (Zlatý máj,15, 1971, č. 8, s. 520-522); Beletria pre deti a mládež1972 (Slovenské pohíady, 89, 1973, í. 4, s. 86-92);Slovenská literatúra pre deti a mládež 1918-1974. In:Štúdia Academica Slovaca 4. Bratislava 1975; Proza-

ické dielo Márie Rázusovej-Martákovej (Zlatý máj, 20,1976, č. 7, s. 434-438); Slovenská próza pre deti a mlá-dež po r. 1945. In: Tridsať rokov slovenskej socialis-tickej literatúry pre deti a mládež 1945-1975. Brati-slava 1977; K charakteru detských postáv v prózes vojnovou a povstaleckou tematikou (Zlatý máj, 21,1977, i. 2, s. 90-93); Pojem literatúra pre deti a mlá-dež (Romboid, 12, 1977, č. 8, s. 49-53); Prologome-na konferencie o Jozefovi Horákoví. In: Mikuláš Šte-fan Ferienčík-Jozef Horák. Martin 1984; Vedec, kritika spisovateľ. K nedožitým 80. narodeninám Zlatka Klá-tika (Bibiána, 9, 2002, C. l, s. 66-70).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Chlieb detský, každodenný. Nové kni-hy, 1969, č. 42, s. 1.Noge, Július: Henrich Pifko päťdesiatročný. Slovenskáliteratúra, 29, 1982, č. 5, s. 479-480.Bílik, René: Šesťdesiatnik Henrich Pifko. Slovenskáliteratúra, 39, 1992, č. 5, s. 426. (os)

PIUS, MiroslavBásnik, publicista16. 2. 1942 Nová Ves nad 2itavou. Žije v Brati-slave

Po absolvovaní Pedagogickej školy v Levi-ciach (1960) študoval slovenčinu a dejepis naFFUK v Bratislave (1963-68). Bol učiteľomv Starom Tekove, literárnym redaktorom Čs. roz-hlasu v Bratislave, odkiaľ pre svoje demokrati-začné postoje v r. 1968 musel odísť. V r. 1971-76bol profesorom na Gymnáziu v Modre,v r. 1978-83 pracovníkom Encyklopedickéhoústavu SAV, potom pôsobil ako metodik, riaditeľškolskej správy, riaditeľ Národného osvetovéhocentra, od r. 1999 je pracovníkom Matice sloven-skej v Bratislave.

Debutoval ešte ako vysokoškolák básnickouzbierkou Pyrománia (1966), v ktorej podobneako v nasledujúcej zbierke Cesta ai na koniecsmrti (1969) z pozície svojej generačnej skúse-nosti reflektoval základné existenciálne medzní-ky ľudského života. V samizdatovej zbierke Ťar-cha a milosť (1976) a v zbierke Váfne a smútky(1997) evokoval vnútorné rozpoloženie človeka,ktorého normalizačný režim zbavil možnostitvorivej prezentácie. R. 1994 vydal prozaickúknižku Dobrodružstvá obra zubra, v ktorej saprostredníctvom hyperbolizovaných dobrodruž-no-humorístických príhod Putifara, obra zubra,a jeho ľudského kamaráta nemčinského pekáraPalkoviča pokúsil predstaviť malému čitateľovisvet a ľudí svojho detstva. Kašírovaným folklo-rizmom, ľudovým vtipkárčením, adoráciou pro-fánneho a nízkeho (I. Sulík) jeho text však pri-pomína skôr anachronickú kalendárovú lektúrunež modernú beletristiku pre deti. Svet svojho

BIBIÁNA 40 BIBIÁNA

detstva tematizoval aj v knihe Chlapec na bie-lom koni (1995), na rozdiel od predchádzajúce-ho diela to však už urobil na suverénnej ume-leckej úrovni a z pozície moderného detskéhoaspektu. V línii tých najlepších evokácií dedin-ského detstva zobrazil nielen jeho poetickú di-menziu, prvé očarenia dieťaťa z poznávania rea-lity, z prenikania do prvých ľudských tajomstiev,ale aj jeho prvé skúsenosti s odvrátenou, boľa-vou stránkou života (motív bieleho koňa). Kon-frontáciu detskej ideality so životnou realitou, naktorej jeho kniha spočíva, vyjadril pritompoetizujúcim spôsobom, čím jej dodal sugestív-nu lyrickú atmosféru.

BIBLIOGRAFIA:Próza: Dobrodružstvá obra zubra (1994), Chlapec nabielom koni (1995).

LITERATÚRA:Sulík, Ivan: Dobrodružstvá obra zubra. Bibiána, 3,1995, č. 3, s. 44-45. (os)

PLACHÝ, OndrejOsvietenský vzdelanec18. 1. 1755 Zemiansky Vrbovok - 7. 10. 1810Nové Mesto nad Váhom

Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobo-te, ev. teológiu na lýceu v Bratislave (1771-77)a na univerzite v Lipsku (1777-79). Bol domá-cim učiteľom v Horných Semerovciach, Zbrojní-koch, konrektorom ev. lýcea v Banskej Štiavnici,farárom v Kostolných Moravciach (1782-84),v Martine (1784-1804) a v Novom Meste nad Vá-hom (1804-10).

Bol aktívnym tvorcom a prekladateľom ná-boženskej poézie, zostavovateľom kancionálova funebrálov. V rukopise zanechal monografiu0 turčianskom senioráte, v ktorej navrhoval za-viesť do regionálneho školstva materinský jazyk.Spolu s Jánom Hrdličkom, Jurajom Ribayom,Michalom Semianom založil r. 1785 v BanskejBystrici učenú spoločnosť projozefínskych pro-testantských vzdelancov Erudita societas slavi-ca a bol redaktorom jej odborného periodika Sta-ré noviny literního umení (1785-86). Z jehopodtitulu („Spolusebrání rozličných spisu z vše-likého umení historického, geografického, filo-zofického, fizikálskeho, hvezdárskeho a ekono-mikálskeho k užitečnému času trávení v umenízbehlých slovenského jazyka milovníka a k po-trebnému naučení mladého veku lidí...) je zrej-mé, že Staré noviny mali ambície oslovovať1 mladého čitateľa, čo nepriamo naznačujú aj bás-ne Výstraha panenkám a Napomenutí k mládeži

a veršované bájky Vlk a beránek. Orol, svine,kočka aneb mačka. Priamo školskej mládeži Pla-chý adresoval súbor citátov z Nového zákona Re-či Písma svätého znéjíci o článcich náboženstvíkresťanského a povinnostech kresťanských promládež sebrané (1799).

BIBLIOGRAFIAUčebnica: Rečj Pjsma Swatého znégjcy O ČláncýchNáboženstwj Kresťanského a powinnostčch kresťan-ských pro Mládež sebrané (1799).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

PLICKA, VladimírKultúrny historik, publicista, prozaik10.1. 1890 Viedeň, Rakúsko - 26. 6. 1965 Bra-tislava

Študoval na učiteľskom ústave v Poličke naMorave, vr. 1912-13 na Filozofickej fakulte KUv Prahe a v r. 1922-25 na Filozofickej fakulteUK v Bratislave. V r. 1908-12 bol učiteľomv Znojme a vo Výprachticiach, v r. 1919^8pôsobil ako stredoškolský profesor, v r. 1948-50bol referentom osvetového oddelenia KNVv Bratislave.

Ako člen a funkcionár Osvetového zväzu preSlovensko angažoval sa najmä v jeho odborePriatelia literatúry pre mládež. Spolu s F. Vol-fom, F. Heŕmanovským, F. Kráľom, R. Klačkoma Z. Dônčovou podieľal sa na teoretickom roz-pracovaní umeleckovýchovnej koncepcie medzi-vojnovej literatúry pre deti a mládež. Sám savenoval predovšetkým popularizovaniu sloven-skej histórie, l jeho prvá práca pre mládež -dvojzväzkové Slovenské hrady (l. 1930, H.1934) -je koncipovaná ako náučná publikácia,ktorá sa prostredníctvom strohých informatív-nych textov usiluje vzbudiť záujem mládežeo národné dejiny. Súčasne sa intenzívne venovalterénnemu i archívnemu získavaniu povesťové-ho materiálu historickej proveniencie. V 40. ro-koch v spolupráci s dominantným Jánom Domas-tom na základe tohto materiálu napísal knihyhistorických povestí Tatári a Turci (1943), Kuru-ci (1944), Zbojníci (1945), Na úsvite (1945). Po-dobne participoval aj na knihe historických prózFrantiška Volfa z protitureckých bojov Tureckávojna (1938). Vlastnou beletristikou sa prezento-val až v knihe Veselé fígle bratislavského vodná-ra a jeho vidieckych kamarátov (1948), v ktorejna základe výskumu slovensko-nemecko-madar-ského bratislavského dunajského prostredia spra-

B1BIANA 41 BIBIÁNA

coval démonologické povesti a rozprávaniao vodníkoch. Podobne ako v predchádzajúcichpovesťových knižkách - patrí k nim aj zbierkačŕt Hlas bratislavských studní a fontán (1946)a knižka Sedem dobrých bratov, ktorú vydalr. 1948 spolu s Jánom Domastom pod spoločnýmpseudonymom Ondrej Ľubomírsky - aj tentorazpovesťový námet spracoval na nenáročnej šty-listicko-kompozičnej úrovni, bez špecifickéhoumeleckého ozvláštnenia, takže celkovo jehoprínos spočíva viac v zberateľskej než tvorivo-umeleckej iniciatíve.

BIBLOGRAFIAPróza: Tatári a Turci (1943), Kuruci (1944), Zbojníci(1945), Na úsvite (1945, všetky spolu s Jánom Domas-tom), Hlas bratislavských studní a fontán (1946), Se-dem dobrých bratov (1948, spolu s Jánom Domastom),Veselé fígle bratislavského vodnára a jeho vidieckychkamarátov (1948).Literatúra faktu: Slovenské hrady (1.1930, II. 1934).

LITERATÚRAL. Š.: Za Vladimírom Plickom (Spisy mestského mú-zea v Bratislave, zv. II. Bratislava 1966, s. 322-323.Čepan, Oskár: Historický žáner. In: Dejiny slovenskejliteratúry V. Bratislava 1984. (os)

PODHRADSKÝ, JozefDramatik, prozaik, publicista19. 4. 1823 Skalica - 14. 10. 1915, Jagogina,Srbsko. Pochovaný je v Belehrade

Lýceum a ev. teológiu absolvoval v Bratisla-ve (1848), kde sa zapojil do štúrovských aktivít.Pôsobil ako kňaz na slovenskej fare v Pešti, presvoje národné postoje bol suspendovaný a stalsa vojenským kňazom vo Viedni. R. 1863 prijalmiesto profesora na srbskom gymnáziu v No-vom Sade a prestúpil na pravoslávie. Od r. 1872pôsobil ako profesor v Sombore, Leskovcia v Belehrade. R. 1898 odišiel do dôchodku a žilv hlavnom meste Srbska.

Napísal množstvo náboženských a publicistic-kých textov, ťažisko jeho práce spočíva v tvorbedramatickej literatúry. Jeho najznámejšou hrou jeromanticky koncipovaná výpoveď o martýrochštúrovského revolučného zápasu Holuby a Šulek(1850). Pod vplyvom politického prenasledova-nia, nenaplnených tvorivých ambícií, odlúčenostiod domova celé desaťročia koncipoval veršovanýdramatický cyklus Tragédia Tatry (publikovalz neho len zlomok), v ktorom vlastne zobrazil tra-gický údel svojej romantickej generácie.

Po príchode do Nového Sadu začal vydávať„novinky pre slovenské dietky; pre obveseleniea zošlechtenie srdca" Slávik a „list pre sloven-

ských mládencov a panny" Zornička. Oba časo-pisy koncipoval ako literárne periodiká, pričomdeklarovaním „zábavno-poučujúceho spôsobu"sa usiloval vyjsť v ústrety modernejším pedago-gickým predstavám o beletristike pre deti a mlá-dež, t.j. „osvietiť rozum" a zároveň „preniknúťa zachvátiť i srdce" svojich čitateľov. V skutoč-nosti podstatou oboch časopisov bola sentímen-tálno-sociálna deformácia reality a absoluti-zovanie pseudoromantickej sujetovej schémy.V poviedke Sýkorka čili Dohviezdny večer jed-nej chudobnej vdovičky napríklad nešťastná ženabožím zásahom objaví vo svojom dome poklad,a tak nielen prekazí zištný úmysel lakoméhokupca, ale zachráni pred smrťou hladom i svojedeti. V podobnej intencii, rozšírenej o vlastenec-kú didaktickosť, Podhradský redigoval oba ča-sopisy, pričom vytvoriť z nich skutočné periodi-ká nedokázal ani ich obsahovou štruktúrou.Jednotlivé čísla zapĺňal rozsiahlymi prozaický-mi, ale najmä dramatickými textami - zv. 4. a 5.II. roč. napríklad tvorí dokončenie hry DanielaBacháta Z iskry býva vatra a rozsiahly text jehovlastnej hry Prvá slza v nebi - ktoré svojou su-jetovou a dramatickou výstavbou, tematickou in-diferentnosťou voči detskému svetu nezodpove-dali ani psychickému ustrojeniu mladéhozáujemcu ani tvarovej štruktúre detského časo-pisu. Po dvojročnej existencii oba „časopisy"prestali pre nezáujem verejnosti vychádzať.

BIBLIOGRAFIAČasopisy: Slávik. Novinky pre slovenské dietky; preobveselenie a zošlechtenie srdca (1864-65), Zornička.List pre slovenských mládencov a panny; pre obvese-lenie a zošlechtenie srdca (1864-65).

LITERATÚRAKopal, Ján: Slovenské časopisy pre deti a mládež do ro-ku 1918. Zlatý máj, 15, 1971.Č. 10, s. 669-673. (os)

PODJAVORINSKÁ, ĽudmilaPoetka, prozaička26.4.1872HornéBzince-2.3.1951 Nové Mes-to nad Váhom. Pochovaná je v Bzinciach pod Ja-vorinouPseudonym Ľudmila Podjavorinská, Teta Ľud-mila

Občianskym menom Riznerová, neter Ľ. V.Riznera. Pre nedostatok finančných prostriedkovzískala len elementárne školské vzdelanie. R.1910 sa po penzionovaní otca, hornobzinskéhoučiteľa, presťahovala s rodičmi do Nového Mes-ta nad Váhom, kde po vzniku Československejrepubliky krátko pracovala ako úradníčka Čer-veného kríža. R. 1947 jej československá vláda

BIBIÁNA 42 BIBIÁNA

za výnimočné výsledky v tvorbe pre deti udeli-la titul národná umelkyňa, najvyššie dobové oce-nenie umelca.

Prvý bibliograficky zaevidovaný text pre de-ti, prózičku Stratená mladosť, publikovala akosedemnásťročná v časopise Priateľdietok r. 1889.V tvorbe pre deti - s výnimkou dvoch textovv 3. roč. Priateľa dietok - však nepokračovalaa venovala sa básnickej a prozaickej tvorbe predospelých. Nenáročné humoristické príbehyz dedinského prostredia publikovala od pätnás-tich rokov vo vládnych peštianskych periodi-kách Slovenské noviny a Vlasť a svet. V Slo-venských pohľadoch a v Národných novináchdebutovala r. 1892. V r. 1895 ako prvá sloven-ská poetka vydala básnickú zbierku Z vesny ii-vota. Po výhradách dobovej kritiky, upozorňu-júcej na skromný zážitkový fond a na výrazovúzávislosť na postromantickom modeli, začala savenovať prozaickej tvorbe. V prvej fáze písalanenáročné situačné humoresky (Kmotrovia fig-liari, 1892; Sokovia, 1893; Fako Ďura Kotúlku,1899), pripomínajúce anekdotické poviedkyMartina Kukučina, v druhej, na začiatku 20. st.,v psychologicko-sociálnych novelách V otroctve(1905), Blud (1906) a Žena (1909) dospelak vlastnému výrazu zodpovedajúcemu poetikekritického realizmu. V tomto období vytvorila ajveršované novely Po bdie (1903) a Na bale(1905), v ktorých cez tému lásky reagovala nakarieristický životný štýl dobovej intelektuálskejspoločnosti. Odchod z dôverne známeho dedin-ského prostredia, ktoré bolo inšpiračným zdro-jom jej poviedkovej a novelistickej tvorby, zna-menal zlom v jej dovtedajšej literárnej aktivite.Jej tvorivou doménou sa stala tvorba pre deti,k literatúre pre dospelých sa vrátila až básnic-kými dielami Balady (1930), Mária z Magdali(1937) ä Piesne samoty (1942), ktoré však v do-bovej literárnej situácii boli už len dokladmi vý-vinom prekonanej poetiky.

Na začiatku 20. st. popri prozaickej a básnic-kej tvorbe pre dospelých začína tvoriť aj pre de-ti. Najskôr uverejňuje niekoľko básničiek v No-vinách malých f Pokušenie, 1901; Tajnosť a Pilne'robotnice, 1904), od r. 1909 - až na päť básni-čiek v Knižnici školákov a v Dennici - publiku-je výlučne v Zorničke, ktorá jej svojou vlaste-neckou orientáciou konvenovala viac nežv tomto zmysle menej sa angažujúce Noviny ma-lých. Svoj protest proti intenzívnej maďarizáciinevyjadruje deklaratívne, ale cez tému blízkudetskému vnímaniu. Básne Slovenská chalúpka(1908), Sadá slnko... (1909) a Hrajú hudci(1912) sú napriek vlasteneckému sentimentaliz-mu vyvrcholením národno-obrannej idey v pred-prevratovej poézii pre deti. Okrem nich publi-

kuje aj verše, v ktorých ako prvá autorka „uplat-nila autodidaktickú funkciu detskej hry, t.j. det-ské hravé napodobňovanie sveta dospelých akoformu konfrontácie hodnôt vlastného detskéhosubjektu so svetom .veľkých'" (J. Kopal). Z ta-kéhoto chápania detskej hry vyplynula optimis-tická atmosféra jej veršov, pocit životnej rados-ti, ktorý sa stal fenoménom jej básnickej tvorbypre deti. „Opakujem: poďme k deťom!" zdôraz-ňuje bezprostredne po národnom oslobodení.„Podajme im z našej radosti, z nášho šťastia,slobody aspoň iskierky, ktorou zapálime detské'dušičky k najčistejšej radosti. Veď čo je bylinkeúslnie, to je detskej duši radosť. Ňou rastie, zve-ľaďuje sa a zošľachťuje. A zošlachtii detskú du-šičku je najkrajší skutok, aký môžeme vyko-nať..." (Národné noviny, 1919). V tomto časePodjavorinská rozširuje svoju žánrovú iniciatí-vu o veršovanú zvieraciu epiku, ktorá jej viacnež verše s detskými motívmi umožnila realizo-vať predstavu o poznávaco-zábavnom poslanípoézie pre deti. Poznávací atribút naplnila tým,že do zvieracieho sveta vniesla „základné exis-tenciálne funkcie ľudského života: lásku, priateľ-stvo a iné citové vzťahy, tvorivú činnosť, a tedaaj odkrývanie života ako zázraku a radosti"(Z. Klátik). Zábavný aspekt zas zabezpečila tak,že z antropomorfizovaného zvieracieho svetaodstránila všetky negatívne sociálno-spoločen-ské javy ľudskej spoločnosti a súčasne sujet kon-cipovala na humoristickej báze. Takto vytvorilazbierky Medový hrniec (1930) a Zvonky (1942)i autorské animované veršované rozprávky Zaj-ko-Bojko (1930) a Čin-Čin (1943). V oboch tých-to kompozíciách využila skúsenosti z kratšejzvieracej epiky na vytvorenie esteticky i myš-lienkovo kompaktnejších básnických útvarov.Umelecky sugestívnejšie to dokázala v druhejrozprávke, v ktorej vytvorila symboly rýdzichľudských typov. Navyše sa v nej zaskvela živýmdialógom, ktorý text nielen dynamizoval, ale bolaj prejavom charakterových vlastností jednotli-vých postáv. V zbierke Škovránok (1939) zhr-nula predprevratové i poprevratové verše s vlas-teneckou tematikou. Kým v predprevratovomobdobí sa usilovala vlasteneckú tému vyjadriťpomocou motívov blízkych detskému vnímaniu,verše, ktoré napísala po roku 1918 sú poplatnéabstraktnej symbolike. Hodnotová nevyváže-nosť je príznačná aj pre jej súbor štyroch proza-ických textov Čarovné skielka (1931). V najlep-šom z nich, v poviedke Šaša, cez osud anjelika,ktorý ujde z neba a stane sa dieťaťom bohatej že-ny, Podjavorinská vyjadrila protest proti tým do-spelým, ktorí v záujme nepravého hodnotovéhosystému deštruujú dieťa a jeho svet. Anjelskéchlapča márne túži po materinskej láske, všet-

BIBIANA 43 BIBIÁNA

kými opustené nedostatok ľudského tepla sikompenzuje láskou k psovi. Obyvatelia bohaté-ho domu mu však takúto lásku znemožnia, čímnepriamo privodia jeho smrť. Poviedka Šaša jedôkazom, že Podjavorinská, aj keď chcela „zo-šľachťovať" dieťa samou radosťou, v záujme je-ho obrany neváhala siahnuť ani k tónom a far-bám, ktoré boli v rozpore s jej optimistickouvíziou života. Podobne postupovala aj v povied-ke Baránok Boží (1932), v otrasnej obžalobe ľa-hostajného vzťahu dobovej spoločnosti k jej det-ským outsiderom, ktorých „historky boli krátkeako ich iivoí - ale preplnené obsahom biedya strádania". V poviedke psychologicky pre-svedčivo zobrazila drámu siroty Ondrejka, kto-rý sa v odľudštenom prostredí sirotinca usilujeuchovať si svoj mravný štatút. Súčasťou jeho zá-pasu, vrcholiaceho vo vzbure proti správkyni si-rotinca, stelesňujúcej citový nezáujem „zodpo-vedných" ľudí o deti „večne hladné teploty,radosti a lásky", bola starosť o iných, o deti bez-brannejšie, než bol sám. Na rozdiel od „zatúla-ného anjelika" z poviedky Šaša Ondrejko mápredstavu subjektívneho šťastia, lepšieho sveta,za ktorým nielen neprestajne túži, ale pre ktorýsa podujme aj na tragický útek. V rozpore s je-ho realistickým portrétom Podjavorinská tentoideál šťastia predstavila ako bukolickú idylu; dokontrastu voči odľudštenému životu v meste po-stavila iluzórnu predstavu o „krásnom živote nasalaši". Aj napriek tomuto faktu, ktorý zmierňo-val spoločenskú zacielenosť jej protestu, nestre-tol sa Baránok Boží s porozumením u dobovejkritiky. Z iniciatívy Rudolfa Jaruška, oficiálne-ho kritika detskej literatúry v prvej polovici 40.rokov, dostal sa dokonca na zoznam zakázanýchškolských kníh: „Rozumie sa, že nemôžeme do-voliť ani to, aby v literatúre pre deti vystupova-li jednotlivci, ktorí v ťažkom položení nič neve-dia, iba sa rúhať Bohu a v zúfalstve sa zmámiť.Toto azda má byť cieľom slovenského chudob-ného žiaka? Kde chceme priviesť mládež takýmdielom, akým je Podjavorinskej Baránok Boží?Ondrejkove skutky má napodobniť?" Aj napriekumeleckej rozpornosti zostáva Baránok Boží vý-znamným dielom kritickorealistickej spisby.Svojou psychologickou hodnovernosťou vytvá-ralo protipól k povrchnej, sociálnu skutočnosťmystifikujúcej próze pre deti a mládež. Z vývi-nového hľadiska ťažisko Podjavorinskej literár-nej aktivity spočíva však v jej poézii, ktorou spo-luutvárala model umeleckej klasickej literatúrypre deti a mládež.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kytka veršov pre slovenské deti (1921), Ver-šíky pre maličkých (1930), Zajko-Bojko (1930), Me-

dový hrniec (1930), Škovránok (1939), Zvonky (1942),Cin-Cin (1943), Klásky (1947).Próza: Čarovné skielka (1931), Baránok Boží (1932).

LITERATÚRA:Štefánik, Ján: Veršíky pre maličkých. Naša škola,1930, č. 7, s. 361-364.L. K. (Mrázová, Lea): Baránok Boží. Živena, 1933,č. l,s.20-21.Klátik, Zlatko: Ľudmila Podjavorinská a detská litera-túra. Bratislava 1955.Smatlák, Stanislav: Nad dielom Ľudmily Podjavorin-skej. Zlatý máj, 5, 1960, č. 10, s. 434-438.Smatlák, Stanislav: Básnik a dieťa alebo o lyrickomsubjekte v detskej poézii. In: Básnik a dieťa. Bratisla-va 1963.Klátik, Zlatko: Funkcia veršového členenia a rýmu voveršovanej rozprávke Ľ. Podjavorinskej. In: Slovo,kľúč k detstvu. Bratislava 1975.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990.Jurčo, Milan: Dvojaká polemickosť PodjavorinskejBaránka Božieho. In: Dotyky a prieniky nad textamidiel literatúry pre deti a mládež. Banská Bystrica 1997.

(os)

PODRACKÁ, DanaPoetka, prozaička9. 3. 1954 Banská Štiavnica. 2ije v Bratislave

Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Štiav-nici (1969-73) absolvovala psychológiu na Fi-lozofickej fakulte UK v Bratislave (1973-78)a stala sa vedeckou pracovníčkou Psychologic-kého ústavu Filozofickej fakulty UK. V rokoch1988-2002 bola redaktorkou Literárneho týž-denníka. V súčasnosti pôsobí ako poslankyňaNárodnej rady SR.

Umelecká i publicistická tvorba Dany Pod-rackej má široké žánrové spektrum. Reflexívneladená poézia pre dospelých v jej básnickýchzbierkach Mesačná milenka (1981), Zimní hos-tia (1984), Rubikon (1988), Crizly v spiacom do-me (1991), Písmo (1993), Hriech (1996), Meno(1999), Vysoká zver (2001) a Kazematy (2004)sa pohybuje v rozmedzí základných existenciál-nych otázok človeka, etických hodnôt života,reflektovania postavenia a poslania ženy. Cha-rakterizuje ju potreba poznania a sebapoznania,pátranie po pôvode zla, pocit neustáleho pohy-bu, výrazná metaforika. Príznak tajomnosti jevýsledkom empatie lyrického subjektu. Aj jejeseje, úvahy, rozhovory, publikované v kniháchParadiso (1997, rozhovory s Vladimírom Miná-čom), Slovenské tabu (2000), Bytostné stretnu-tie (2000) sú cestou za poznaním a hľadaním po-rozumenia medzi ľudmi. Súbory esejí Mytológiasúkromia (1995) a Jazyky z draka (2002) pred-

BIBIANA 44 BIBIÁNA

stavujú pohľad na rozprávku, aktuálnu filmovúprodukciu a filozofiu.

Po časopisecký publikovaných rozprávkachpre deti (od začiatku 80. rokov) vydala cyklusvýznamovo viacvrstvových, imaginatívnych ly-rických rozprávok Sovia hora (1987). Príbehyv sebe spájajú tradičnú rozprávkovosť (sútajomné, fantazijné, akcentujú dobro, krásu,mravnosť) s modernosťou, ktorá spočíva nielenv prítomnosti civilizačných motívov, ale pre-dovšetkým v spôsobe filozoficko-reflexívnehouchopenia idey ľudovej rozprávky. Tvorivý na-turel vedie autorku k uprednostňovaniu latentnélyrických tém, akými sú láska a neláska, života smrť, sebaobetavosť, ušľachtilosť. S tým ko-rešponduje výrazový lyrizmus, metaforickosťa symbolika textu. Zlo ako generátor sujetu v jejrozprávkach nevystupuje v personifikovanej po-dobe, skôr v podobe ľudskej bezcitnosti. Bývaskôr napravené ako potrestané. Uprednostňu-je senzibilné a introvertné postavy, ktoré súpopri intuícii a empatii obdarené aj intelektom,múdrosťou a schopnosťou sebaobety v menedobra. Príbehy majú vážnu tonalitu a katarznýúčinok.

Kniha Pančuškový telefón (1989) je súboromzovrelo komponovaných lyrických poviedok,ktoré intelektualizovanou metaforikou vyjad-rujú vnútornú citlivosť človeka voči svetu, sebea iným ľudom. Príbehy sú postavené na etickejkoncepcii sveta, v rámci ktorej prostredníctvomsnovo imaginatívnych i reálnych situácií stvár-ňujú proces, akým dospievajúci človek hľadávlastnú identitu. Psychologicky jemne prekres-lené charaktery sú obdarené schopnosťou vidieťpoéziu v každodennosti a krásu v detaile všed-ného dňa.

Názor autorky, že z nedostatku lásky, priateľ-stva, pochopenia a uznania sa človek uzatvárado samoty a tá v ňom môže vyvolávať nevraži-vosť, chlad, krutosť, ovplyvnil problémovú orien-táciu próz v knihe Nezabudni na vílu (1991).Zaujímajú ju nuansy citových väzieb medzi ľuď-mi, stavy opustenosti, osamelosti, sklamania,harmónie i disharmónie. Aj v tomto prípade ak-cie postáv nemajú nápadne viditeľnú motiváciu,sú skôr výsledkom schopnosti alebo neschop-nosti vycítiť, čo potrebujú iní. Lyrický rozmerpróz spočíva teda najmä v modelovaní citlivýcha zraniteľných postáv. Situácie sa prispôsobujúich charakteru a poslaniu, sú preto neraz zvlášt-ne. Surrealisticky snový časopriestor s vizuálno-auditívnou metaforikou orientovanou na fareb-nosť a zvukovosť prírodných reálií vytváraemocionálny podtext s jemnou symbolikou.Kauzalitu motívov určuje obrazný asociatívnyprincíp.

Začínajúcim čitateľom je určená kniha kom-binujúca básne a príbehy s leitmotívom prvác-tva Nedočkavý prvák (l 998). V porovnaní s pred-chádzajúcou tvorbou je empatia nasmerovaná napocity dieťaťa počas jeho prvého dňa a prvéhoroka v škole. Metaforika je konkrétnejšia, atmo-sféra textov uvoľnenejšia, humornejšia a vyú-stenie veselo optimistické. Takýto postoj je za-iste motivovaný vekom adresáta i zámeromuľahčiť deťom prvé chvíle školopovinnosti.

BIBLIOGRAFIAPróza: Sovia hora (1987), Pančuškový telefón (1989),Nezabudni na vílu (1991).Próza a poézia: NedoCkavý prvák (1998).

LITERATÚRATučná, Eva: Sovia hora. Zlatý máj, 32, 1988,s. 505-506.Boldišová, Emília: Sovia hora. Romboid, 23, 1988,č. 11, s. 92-93.Kepštová, Ľuba: Od jednej úprimnosti k druhej... Roz-hovor s Danou Podrackou. Zlatý máj, 33, 1989,s. 24-27.Števček, Pavol: Pančuškový telefón. Zlatý máj, 34,1990, s. 369-370.Podracká, Dana: Krása - jedna z podmienok šťastia.In: Nataša Ďurinová-Pavuľáková: Pohovorme si nie-len o detskej literatúre. Bratislava 1991.Kepštová, Ľubica: Nezabudni na vílu. Zlatý máj, 35,1991, s. 245-246.Stanislavová, Zuzana.: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Prešov 1995.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1945-2002. Pre-šov 2003. (zs)

POLIAK, JánLiterárny kritik a historik, editor13. 3. 1929 Horná Ves - 16. 9. 1977 Bratislava.Pochovaný je v Hornej VsiCena Fraňa Kráľa in memoriam v roku 1978

Po skončení meštianky v Oslanoch študovalv r. 1945^48 na Učiteľskej akadémii v Bánov-ciach nad Bebravou. Na Filozofickej fakulte UKv Bratislave absolvoval v r. 1952 štúdium slo-venčiny a dejepisu. Do r. 1955 bol asistentom naKatedre slovenského jazyka a literatúry FFUK,v r. 1955-59 pracoval vo Výskumnom ústave pe-dagogickom, potom až do r. 1967 pôsobil akozástupca šéfredaktora vydavateľstva Mladé letá.Po zlikvidovaní obrodného procesu v r. 1968 mu-sel pre svoje názory z vydavateľstva Mladé letáodísť a stal sa najprv externým, od r. 1970 až dosvojej tragickej smrti riadnym pracovníkom Pa-mätníka slovenskej literatúry v Matici sloven-skej v Martine.

BIBIÁNA 45 BIBIÁNA

Literatúre pre deti a mládež sa venoval odsvojich vysokoškolských štúdií. Od krátkychkritických glos a recenzií sa postupne prepraco-vával k jej koncepčnému vnímaniu. Umožňovalmu to i post slovenského redaktora časopisu Zla-tý máj, odborného periodika pre českú a sloven-skú detskú literatúru, ktorý redigoval od jeho za-loženia v r. 1956 až po r. 1970, keď v dôsledkunormalizačných previerok bol z redakcie odvo-laný. V ňom, ale aj v iných literárnych a peda-gogických časopisoch vystupoval proti utilitár-nemu chápaniu detskej literatúry, zdôrazňujúcjej umeleckosť ako nevyhnutný predpoklad prezačlenenie sa do celonárodnej literatúry. Robilto s vervou a osobným nasadením, čomu zod-povedal aj publicistický charakter jeho príspev-kov. Dokladom týchto aktivít i jeho štýlu, kto-rým oslovoval nielen úzky okruh odbornýchliterárnych pracovníkov, ale i širokú pedagogic-kú verejnosť, bola kniha Literatúra, mládeia sú-časnosť (1963). Jej obsah tvorila úvaha o zmys-le ľudových rozprávok pri estetickom a etickomprofilovaní dieťaťa, reflexia o literatúre návratovdo plebejského detstva, o návratoch do národnejminulosti, o literatúre s protifašistickou a prí-rodnou tematikou, ako aj zamyslenie Literatúra,ktorej patrí budúcnosť, ktoré je vlastne prvýmserióznym pokusom zmocniť sa problemati-ky slovenskej náučnej literatúry pre deti a mlá-dež. Z hodnotového hľadiska sú však pozoru-hodné a stále aktuálne i predchádzajúce sondydo najfrekventovanejších tematických okruhovdobovej detskej literatúry. Svedčia o umeleckomvkuse ich autora a o jeho odvahe prehodnocovaťdobové schémy a konvencie, ktoré pred ume-leckým spracovaním dominantných tém detskejliteratúry preferovali ich ideologicko-výchovnévyužitie. Aj autorova druhá kniha Podoby a pre-meny literatúry pre mládeí (1970) je výberomz publikovaných prác, úrovňou reflektovanýchproblémov predstavuje však kvalitatívne vyššieŠtádium v jeho odbornom vývine. Z obsahové-ho hľadiska skladá sa z troch skupín. Prvú tvo-ria úvahy, bilančné prehľady a štúdie dotýkajú-ce sa teórie a praxe detskej literatúry 60. rokov,jej tvorby, vydávania a výchovného pôsobenia(napr. Formovanie národného povedomia mlá-deže a literatúra, Literárna výchova a osobnosťučiteľa), pričom jej súčasťou sú i state o detskomumeleckom prednese a bábkovom divadle, kto-ré sa postupne stávalo súčasťou autorovhozáujmu i obdivu (Divadlo nedocenených mož-ností). Súčasťou druhej časti knihy sú state lite-rárno-historického zamerania, v ktorých Poliakzverejnil výsledky svojich literárnohistorickýchexkurzov do dejín detskej literatúry. Ako prvýv nich dokázal, že prvopočiatky slovenskej in-

tencionálnej literatúry pre deti nie sú spojené soštúrovskou detskou literatúrou, ale siahajú ďalejaž do 80. rokov 18. st. a sú podmienené celko-vým rozmachom osvietenského ľudového škol-stva. V tomto zmysle state Hľadanie metódy(o forme písania dobových školských kníh)a Detský rok 1819 (o prvom beletristickom zbor-níku pre slovenské deti) patria skutočne k doku-mentárnym objavom. Presun autorovho záujmuz kritického reflektovania dobovej pôvodnejtvorby na literárnohistorické témy dokladajú i je-ho esejistické portréty Martina Kukučina, Mar-tina Rázusa, Ľuda Ondrejova, Jozefa Horákaa objavné interpretácie ich diel s motívmi det-stva a mladosti. Tretia časť knihy pozostáva s roz-sahovo najväčšej štúdie súboru Literatúra faktuna programe dňa. Svojím príznačným publicis-ticko-esejistickým štýlom sa v nej autor vrátilk predchádzajúcim pokusom zmocniť sa náučnejliteratúry, tentoraz však už nielen z pozície jejobhajcu, ale s ambíciou kodifikovať jej systém.Podľa jeho názoru vecná literatúra/literatúra fak-tu sa skladá z populárno-náučnej literatúry (po-pularizácia vedy) a z literatúry umelecko-náuč-nej (umenie o vede), pričom memoáre, cestopisy,reportáže a iná publicistika dostáva sa do blíz-kosti jednej či druhej „kategórie" literatúry fak-tu podľa povahy autorovho postoja k faktom, ichinterpretáciou. Tak ako literárnohistorické son-dy do dejín slovenskej detskej literatúry otvori-li jej systémový literárnohistorický výskum, tá-to štúdia mala základný, iniciačný význam preďalšie teoretické zmocňovanie sa literatúry fak-tu, pre ktorú navrhol štatút „Štvrtého základné-ho literárneho druhu".

Tretí knižný výber príznačne nazvaný V služ-bách detskej literatúry vyšiel až po autorovejsmrti r. 1983. Zostavil ho Zlatko Klátik z textov,ktoré Poliak vytvoril v r. 1969-1977. Tematickysa dotýka problémov, ktorým sa Poliak venovaluž v predchádzajúcom období (spoločenskáhodnota detskej literatúry, folklór a detská lite-ratúra, literatúra faktu, dramatická tvorba pre de-ti), popri nich sú tu však i úvahy (napr. Nieje co-mics ako comics, O umeleckom životopise,Poznámky o literatúre pre dievčatá), ktoré do-kazujú, že spektrum jeho záujmov sa neustálerozširovalo (napr. po predchádzajúcich čiastko-vých sondách do histórie detskej literatúry jed-na z úvodných reflexií sa dotýka vývinovýchproblémov literatúry pre mládež v medzivojno-vom období). Novou je i pasáž, ktorá prezentu-je Poliakove úvahy o editorstve detskej literatú-ry. Jeho názory na edíciu, doslov, predslov,záložku, či leporelo sú nateraz stále jedinými te-oretickými rozpracovaniami základných atribú-tov editorstva detskej literatúry. Na druhej stra-

BIBIANA 46 BIBIÁNA

ne i tento výber potvrdil, že Poliak bol osobnos-ťou, ktorej vyjadrovacím prostriedkom bola lite-rárna publicistika, takže „nie je náhodné, že via-ceré jeho state nemajú povahu všestrannýchrozborov, ale skôr charakter mobilizačných vý-ziev" (Z. Klátik).

Charakter literárnej publicistiky má i jeho vý-nimočná kniha Rozhovory o literatúre pre mlá-dež (1978). Podnetom k jej vzniku boli magne-tofónové a písomné záznamy rozhovorov soslovenskými spisovateľmi pre dokumentačnéfondy Matice slovenskej. Obmedzená mobilnosťautora vyvolaná prekonanou mozgovou mŕtvi-cou spôsobila, že väčšina tridsiatich „rozhovo-rov" vznikla z písomných otázok a písomnýchodpovedí, celkový výsledok vďaka invenčnej re-dakcii vytvára však dojem príťažlivej hovoro-vosti. Výnimočnosť knihy spočíva v obsahu sa-motných „rozhovorov", v otázkach, ktorýmiJ. Poliak pobádal autorov ozrejmiť inšpiračnézdroje ich tvorby, vo svedectvách o spoločen-ských a literárnych podmienkach, v ktorých tvo-rili, a o prezentácii vlastných postojov k aktuál-nym problémom dobovej detskej literatúry.Z obsahu týchto otázok, zo spôsobu ich štylizá-cie je zrejmé, že ich nekládol nezaujatý publicis-ta, ale človek životne spätý s detskou literatúrou,odborník, dôverne ovládajúci problematiku jejteórie i histórie, čo v konečnom dôsledku spôso-bilo, že jeho iniciatívny počin presiahol podobukonvenčného rozhovoru a nadobudol charakterzávažného dialógu dvoch rovnocenných partne-rov. Z hodnotového hľadiska nie nevýznamná jei jeho brožúrka o slovenskej detskej literatúre,ktorú r. 1977 vydalo vydavateľstvo Mladé letáv ruštine a v nemčine (Slovackaja deiskaja lite-ratúra, Die slowakische Kinder- und Jugendli-teratur). Vybavená štúdiou literárnohistorickejpovahy a krátkymi portrétmi dominantných au-torov bola vlastne Poliakovým dalším pokusomo literárnohistorickú syntézu slovenskej detskejliteratúry od Podjavorinskej po súčasnosť. Prvýtakýto pokus pragmatického zacielenia urobilJán Poliak už v r. 1961, ked spolu so ZlatkomKlátikom vydal vysokoškolskú učebnicu O lite-ratúre pre mládež. Bola to prvá učebnica, ktoráobsahovala poznatky o slovenskej, českej, rus-kej a sovietskej detskej literatúre, ako aj o kla-sickej a súčasnej svetovej literatúre pre detia mládež, pričom Ján Poliak okrem prehľadu čes-kej literatúry napísal práve kapitoly týkajúcesa literatúry slovenskej. Pri ich koncipovaní vy-šiel z dobovej úrovne chápania detskej literatú-ry ako „neoceniteľného pomocníka pri komu-nistickej výchove dorastajúceho pokolenia", prikonkrétnych charakteristikách jednotlivých vý-vinových fáz a ich tvorcov však už uprednost-

ňoval umelecký princíp pred ideologickým.V tomto ohľade bol jedným z prvých kritikov,ktorý pofebruárové obdobie donedávna považo-vané za zrod kvalitatívne novej, t.j. socialistic-kej detskej literatúry jednoznačne odmietol akobeletriu politických hesiel.

Pri výskumoch starších období literatúry predeti a mládež Poliak pomerne často pertrakto-val problematiku intencionálnosti a neintenci-onálnosti čitateľského fondu detí a mládeže.Dospel pritom k názoru, že najmä v predume-leckých fázach detskej literatúry beletristickétexty s motívmi detstva a mladosti adresovanédospelým čitateľom s obľubou prijímali i detskíčitatelia, takže neintencionálne čítanie sa po-stupne stávalo trvalou súčasťou detského čita-teľského fondu a z tejto pozície začalo vplývaťaj na zmenu štatútu samotnej detskej literatúry.Konkrétne šlo najmä o beletristické texty rea-listických spisovateľov (Kukučín, Tajovský, Je-senský, Podjavorinská, Alexy), takže ked sa nane ako editor zameral, nešlo mu len o šíreniepoznania tohto štádia literatúry medzi mláde-žou, ale aj o vyplnenie medzery vo výskume sa-motnej histórie slovenskej detskej literatúry.Svoje rozsiahle teoretické a literárnohistorickévedomosti J. Poliak uplatnil aj pri tvorbe dvochvydaní Slovníka slovenských spisovateľov predeti a mládež, pričom jeho aktivity zahrnovaliaj záujem o rozhlasovú a filmovú tvorbu pre de-ti a sporadické prekladanie z nemčiny, lužickejsrbčiny a češtiny. Rozsah všetkých jeho aktivít,ale predovšetkým strhujúce zanietenie za det-skú literatúru, vytvorili z Jána Poliaka nielenpriekopníka odbornej reflexie literatúry pre de-ti a mládež na Slovensku, ale i jedinečného,charizmatického obhajcu dieťaťa vo svete do-spelých.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Literatúra, mládež a súčasnosť(1963), Podoby a premeny literatúry pre mládež(1970), Slovackaja detskaja literatúra, Die slowakischeKinder- und Jugendliteratur (obe 1977), V službáchdetskej literatúry (1983).Literárna publicistika: Rozhovory o literatúre premládež (l978).Učebnice: Literatúra pre mládež. Pomocná kniha prepedagogické školy a pre učiteľov (1954, spoluautoriE. Chmelová, Z. Klátik, L. KyseFová, R. Móric, J, Šla-jer), O literatúre pre mládež. Učebnica pre pedagogic-ké inštitúty (1961, spolu so Z. Klátikom), Literatúrapre najmenších. Pomocná kniha pre 3. a 4. ročník pe-dagogických škôl (1962, spolu so Z. Klátikom a J. Ko-pálom).Autorská adaptácia: Sedem múdrych majstrov aleboako Poncián, cisár rimanský, odporúča do výchovysiedmim múdrym majstrom syna svojho Diokleciána...(1971).

BIBIÁNA 47 BIBIÁNA

Výbery: Ľudmila Podjavorinská: Z veršov pre deti(1952), Jozef Horák: Tri povesti (1953), Fraňo Kráľ:Len stále vpred (1953), Fraňo Kráľ: V zemi Jánošíko-vej (1953), Janko Alexy: Ondrejko (1956), Jozef Gre-gor-Tajovský: Horký chlieb a iné poviedky (1960),Janko Jesenský: Slnečný kúpeľ a iné poviedky (1960),Martin Kukučín: Regrúti a iné poviedky (1962), Piatadružina. Poviedky zo života dnešnej mládeže (1962),Ľudmila Podjavorinská: Už ho vezú! (1965), JozefHorák: Povesti (1969), Slovenské báje (1973, spolus M. A. Huskom), Slovenské povesti (1979, spolus M. A. Huskom).Preklady: M. Nowak-Njechorňski: Čarodejník Kra-bat (1962), Ivan M. Jedlička: Na mopede troma sve-tadielmi (1965), J. KrUss: Aneta a Kráľ Artúr (1967),O. Preussler: Vodníčkove dobrodružstvá (1969),J. Kruss: Dobrodružstvá TimmaThalera (1972).

LITERATÚRAGenčiová, Márie: Poctivý vklad do naši teórie litera-túry pro deti a mládež. Český jazyk a literatúra,1964/65, č. 4, s. 188-189.Petrus, Pavol: Podnetná kniha kritických štúdií o det-skej literatúre. Slovenská literatúra, 1964, č. 3,s. 308-310.Sedlák, Ján: Hodnotný príspevok k teórii detskej lite-ratúry. Učiteľské noviny, 1964, č. 4, s. 6.Tenčík, František: Ján Poliak o slovenské literatúre promládež. Zlatý máj, 7, 1963, č. 2, s. 84-86.Kopal, Ján: Podoby a premeny literatúry pre mládež.Slovenské pohľady, 1972, č. 5, s. 143-145.Leščák, Milan: Vybájený výber bájí. Romboid, 1973,č. ll.s.53-54.Kopal, Ján: Odborné práce a výskum literatúry premládež na Slovensku II. Zlatý máj, 19, 1975, 6. 5,s. 316-321.Chaloupka, Otakar: Dvakrát že Slovenska. Zlatý máj,23, 1979, č. 6, s. 359-361.Tučná, Eva: Tvorca, inšpirátor a organizátor. Zlatýmáj, 30, 1986, č. l, s. 36-38. (os)

POLIAKOVÁ, BlankaPoetka19. 7. 1936 Banská Bystrica. Žije v Bratislave

Rodným menom Kohútová. Po absolvovaníbanskobystrického gymnázia v r. 1954 bola re-daktorkou Čs. rozhlasu, hlásateľkou mestskéhorozhlasu, potom dva roky pracovala vo Vojen-skom kartografickom ústave a v Múzeu SNPv Banskej Bystrici. V r. 1969 sa stala redaktor-kou vydavateľstva Mladé letá, redaktorkou ča-sopisu Slovenka bola v r. 1970-93.

S výnimkou prozaickej knižky Dedičstvo(1968) ťažiskom jej literárnej aktivity je básnic-ká tvorba (napr. Zaklínadlá, 1965; Malý svet,1977; Nepovedala som nahlas, 1977; Listy,1984). Civilistickým spôsobom, bez sentimen-tality a pátosu vypovedá v nej o pocitovom sve-te súčasnej ženy, ktorá sa v láske napriekjej kreh-

kosti pokúša objavovať zmysel vlastnej existen-cie. Ako autorka pre deti sa prezentovala dvomazošitkovými obrázkovými knižkami Aha, mama,ja už viem! (1985) a Aha, oco, ako rastiem!(1990). Deťom predškolského veku v nich lyri-zujúcim slovníkom ozvláštnila tie pojmy, ktorésú dôležité pre formovanie ich etického vedo-mia.

BIBLIOGRAFIAObrázkové knižky: Aha, mama, ja už viem!(1985), Aha, oco, ako rastiem! (1990).

LITERATÚRASuchá, Hana. Deň Blanky Poliakovej. Slovenské po-hľady, 102, 1986, č. 7, s. 148-149.Fabuš, Jozef: Aha, oco, ako rastiem. Zlatý máj, 34,1990, č. 8, s. 503. (os)

PONEC, JozefAutor literatúry faktu, umelecký fotograf17. 10. 1918 Bíňovce. Žije v Bratislave

Po absolvovaní odbornej školy kartografickejv Bratislave pôsobil v r. 1939^3 vo Vojenskomzemepisnom ústave v Bratislave, v r. 1943-47bol redaktorom v nakladateľstve P. Gerdelánav Trnave, 1947-50 v trnavskom nakladateľstveObzor. V r. 1950-1976 pracoval ako technickýredaktor v nakladateľstve Slovenská kartogra-fia.

V slovenskej knižnej kultúre predstavuje po-merne zriedkavé spojenie umeleckého fotografaa spisovateľa. Tematickou doménou jeho foto-publikácií je príroda. Ťažisko ich hodnoty spo-čívalo sprvu na objavných čiernobielych sním-kach lesných panorám a zákutí s pestrým svetomlesných živočíchov so sprievodným slovom za-ťaženým verbálnou poetizáciou, neskôr sa autorod knihy ku knihe prepracúval k obsažnejšiemureportérskemu štýlu. Prvotina Potulky lesom(1959) bola ešte sériou nevýrazných literárnychpohľadníc z lesnej prírody, usporiadaných tra-dične „od jari do zimy". Preplietal sa v nich ly-rizujúci opis s informatívnym popisom a in-štruktívnym poučením o obyvateľoch hory. KnihaKde vtáky hniezdia (1960) bola už tematickyi kompozične ucelenejšia, koncentrovanejšiaa v rozprávaní dynamickejšia. Štylizované lyri-zovanie je v nej nahradené reportážnymi prvka-mi. Toto literárne smerovanie sa ešte očividnej-šie prejavilo v knihe Na ostrove kormoránov(1961). Zretele informatívne a postupy epicko-lyrické sa tu už prekrývajú. Ostrov kormoránov,prírodnú rezerváciu nedaleko Bratislavy, autorpredstavil vo forme pútavého rozprávania o tom,ako sa na svoju výskumnú expedíciu pripravo-

BIBIANA 48 BIBIÁNA

val a čo všetko na ostrove videl, zažil, skúsila svojím fotoobjektívom zaznamenal. Bezprost-redné spojenie textu s fotografiami podčiarkujedojem autentickosti autorovho rozprávania, kto-ré vyznieva ako cesta za dobrodružstvom a exo-tikou, ktorú máme na dosah ruky. V tejto i v na-sledujúcej knihe V pralesoch Slovenska (1965)Ponec objavil čitateľovi zvláštnosti a vzácnostislovenskej prírody. Rozšíril a prehĺbil jeho ve-domosti o živej prírode, a tým zároveň aktivo-val citový vzťah k nej.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Potulky lesom (1959), Kde vtákyhniezdia (1960), Na ostrove kormoránov (1961),V pralesoch Slovenska (1965), V močiaroch Sloven-ska (1971), Živé skvosty našej prírody (1973), Med-vedbu stopou (1974), Hmyz okolo nás (1976), Prírod-né rezervácie na Slovensku (1977), 7a života plazov(1978), Motýle zblízka (1979), Príroda Turca (1981),Kde bývajú zvieratá (1988), Stretnutie s krásou (1988),V stepiach Slovenska (1989), Slovensko, krajina kve-tov (1998), Slovensko (1998).

LITERATÚRABrandobur, Jozef: Les má svoje čaro. Zlatý máj, 4,1960, č. 3, s. 140.Poliak, Ján: Knihy o prírode. Slovenské pohľady, 1961,č. 9, s. 116-117.Ferko, Vladimír: Objaviteľ dunajskej exotiky. Zlatýmáj, 6, 1962, č. 6-7, s. 311-312.Jurčo, Milan: Zákruty a míľniky na štvrťstoročnej ces-te slovenskej literatúry faktu I. Zlatý máj, 19, 1975,č. 8, s. 518-523.Ponec, Jozef: Lovy bez zbraní. In: Ján Poliak: Rozho-vory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978. (jp)

PONICKÁ, HanaProzaička, publicistka, prekladateľka15. 7. 1922 Halič. Žije v Lukavici a v Brati-slave

Do ľudovej školy chodila v rodisku, gymná-zium navštevovala v Košiciach a v Bratislave,kde r. 1940 zmaturovala. V r. 1940-44 navšte-vovala Lekársku fakultu Slovenskej univerzityv Bratislave. Zúčastnila sa SNP, potom už v štú-diu medicíny nepokračovala. Krátko pracovalaako ošetrovateľka Červeného kríža, v r. 1948-50žila s manželom Štefanom Zárym v Ríme. Po ná-vrate bola redaktorkou v Ústave zdravotníckejosvety, v r. 1954—67 sa venovala vlastnej lite-rárnej práci. Vr. 1968-72 bola redaktorkou Sme-ny na nedeľu, pre svoje opozičné postoje protinormalizačnej moci musela zo zamestnaniaodísť. Presťahovala sa do Lukavice na strednéSlovensko, kde vyvíjala disidentské aktivity pro-ti totalitnej politickej moci.

Do literatúry vstúpila knihou pre deti Slávi-kove husličky (1953), v ktorej sa pokúsila spôso-bom animovanej autorskej rozprávky priblížiťdeťom svet prírody. Umelecky suverénne to uro-bila vo svojej druhej k<n\ikcMedvedírok(1955).Tematicky sa v nej zamerala na život medvedejrodiny počas jedného ročného obdobia, svojímdruhým plánom, zrealizovaným citlivo a nevtie-ravé, sa však dotkla i ľudských, rodinných vzťa-hov, do ktorých premietla i svoju osobnú skúse-nosť, čím knižku urobila zaujímavou aj predospelého čitateľa. Deti a ich svet tematizovalaaj v knihe Halúzky (1955). Tentoraz to však užurobila z pozície dospelého (rozpráva o trochvlastných deťoch), takže jej lyrizujúce impresieuž jednoznačne zaujmú dospelého čitateľa. Jemuadresovala i pozoruhodnú „literárnu reportáž"Abelovský dom (1959), v ktorej evokovala svo-je dievčenské stretnutie s Timravou. S úspechomsa v nej pokúsila o psychologický portrét výni-močnej osobnosti slovenskej literatúry, pričomsugestívne dokázala sprostredkovať aj vlastnýpocitový svet. Na začiatku 60. rokov vydala triknihy pre deti O Štoplíkovi... kde bol a čo robil,kým ešte do školy nechodil, Malí mičurinci, Zim-ná rozprávka (všetky 1961). Pôvodne časopi-secký seriál zo Zorničky o personifikovanejrozprávkovej postavičke, ktorá sa pohybuje v re-álnom prostredí živých detí, zaujal detských či-tateľov svojou zábavnosťou, situačným humo-rom, výmyslom. Dobová kritika ho však prijalas výhradami. Podľa Henricha Pifka príčiny jehonezdaní „treba hľadať v tom, že Ponická nepre-nikla do mentality dnešných detí a do ich vnú-torného sveta. Nepochopila charakter ich fantá-zie a zostala ľahostajná a nevšímavá k ich reči."Na tejto úrovni vytvorila aj pokračovanie Štop-líkových príhod, ktoré vyšlo až r. 1992 pod ná-zvom Ako Šloplík do školy chodil-nechodil.Kniha animovaných autorských rozprávok Opa-rádnici lienke (1972), ktorá vyšla po dvoch pred-chádzajúcich poviedkových knižkách pre do-spelých Prísť, odísť (1964) a Bosými nohami(1968), bola autorkiným epilógom v tvorbe predeti. Z kvalitatívneho hľadiska už len pripome-nula žáner, ktorý v tom čase už bol vývinom li-teratúry prekonaný. Ešte pred zákazom publiko-vania vydala dokumentárno-beletristickú knižkuo mladom výtvarníkovi Jánovi Novákovi, ktorýzahynul v SNP (Janko Novák, 1974), a potom užlen zdieľala heroicko-trpký údel ženy, ktoráv konfrontácii s rafinovanými praktikami tota-litnej Štátnej bezpečnosti si dokázala uchrániťsvoj ideál ľudskosti a slobody. Lukavické zápis-ky (Toronto 1989, Brno 1992), v ktorých zdoku-mentovala svoju životnú situáciu disidentkyv r. 1977-78, obsahovali i reflexie o zmysle SNP

49 BIBIÁNA

a významných osobnostiach slovenskej kultúr-nej a politickej minulosti. O jednej z nich, Mi-lanovi Rastislavovi Štefánikovi, vydala r. 1991samostatnú dokumentárno-beletristickú publi-káciu Milan Rastislav Štefánik - Hrdina sa vra-cia. Do zákazu publikovania prekladala z ta-liančiny, francúzštiny, nemčiny a maďarčiny.

BIBLIOGRAFIAPróza: Slávikove husličky (1953), Medvedí rok(1955), O Stoplíkovi... kde bol a čo robil, kým ešte doškoly nechodil (1961), Malí mičurinci (1961), Zimnározprávka (1961), O parádnici lienke (1972), AkoStoplík do školy chodil-nechodil (1992).Preklady: Ferenc Móra: Červený kožuštek (1956),Marcello Argilli: Srôfikove dobrodružstvá (1961), Se-dem grajciarov a iné poviedky (1962), Svietiaca ryb-ka. Talianske rozprávky (1965), Italo Calvino: Holubzlodej (1967).

LITERATÚRASedlák, Ján: Spisovatelia objavujú prírodu. Zlatý máj,2, 1958, č. 8, s. 225-227.Klátik, Zlatko: Skutočnosť v rozprávke. Kultúrny ži-vot, 1961, č. 22, s. 3 a 8.Noge, Július: „Krídlam" krídla. Zlatý máj, 5, 1961,č. 11,8.509-513.Pifko, Henrich: Po stopách tradície. Slovenské pohla-dy, 77, 1961, č. 9, s. 96.Poliak, Ján: Obrázky z prírody. In: Literatúra, mládeža súčasnosť. Bratislava 1963.Kepštová, Ľubica: Volím si nádej (Rozhovor so spiso-vateľkou Hanou Ponickou). Zlatý máj, 34, 1990, č. 7,s. 390-393.Jurčo, Milan: „Návrat autorky - znovuožitie rozpráv-kovej postavy". Romboid, 1993, č. 9. (os)

POPOVlC, IvanKarikaturista, filmár, prozaik, publicista16. 10. 1944 Bánovce nad Ondavou. 2ije v Bra-tislave

Po maturite na Priemyselnej škole stavebneja zememeračskej v Košiciach (1962) pracovalv Kartografickom ústave v Modre-Harmónii a vovydavateľstve Smena. Od r. 1965 sa umeleckejtvorbe venuje profesionálne. Úspešný karikatu-rista (prvé kresby publikuje ako trinásťročný),ktorý pôsobí aj v reklame, ilustrátor asi 30 kníh,autor plagátov i monumentálnych diel, jeden zozakladateľov a tvorcov animovaného filmu, ces-tovateľ a autor filmových cestopisov, publicistaa prozaik.

Jeho kresliarsky rukopis sa vyznačuje až tes-nopisnou skratkou, ktorá minimom čiar postihu-je vzťahy či situácie. Priam ideálne sa mu poda-rilo kresbu rozpohybovať v animovanom filme.Jeho komické videnie je láskavé, s pochopenímpre človeka a jeho slabôstky. Nie je mu cudzia

irónia a čierny humor, no namiesto moralizátor-ských výpadov upriamuje pozornosť na slnečnéepizódky a okamihy života.

Popri mnohých výtvarných aktivitách je pa-ralelne zaujatý literatúrou. Ako pohotový štylis-ta prispieval do denníka Pravda. Výber z jeho fej-tónov vyšiel v knihe 100 +1 deň Ivana Popoviča(1996). Ako prozaik debutoval prózami Ezra(1971), v ktorých ostal verný filmovému vide-niu. Nasledujúcu knihu 2ena cez palubu (1972)normalizovaná moc nechala zošrotovať, takženajbližšie sa prezentoval až r. 1994 sarkastickouprózou s autobiografickými črtami Utešíte f Hen,v ktorej sa usiloval ironicky vyrovnať so živo-tom za komunizmu i s tým, čo nesplnilo očaká-vania po jeho páde. Je autorom hry Bar Alfa(1999) a pestrého súboru rozličných prozaickýchžánrov Mejdan (2000).

Od samých začiatkov ho zaujímalo detskévnímanie a svojský svet jeho logiky. O sondu doneho sa pokúsil s bratom Vladimírom (1939),známym výtvarníkom, knihou Keď si doma sám(1969), pri ktorej im vydavateľstvo paradoxnenedovolilo, aby ju sprevádzali vlastnými ilustrá-ciami. Prekvapivo zrelý debut dvojice tvoria ly-rizujúce miniatúry o drobných pôvaboch každo-denného života (ranné slnce, poetické istotydomova a predmety okolo, vzťah k rodičom,striedanie ročných období). Texty sa obracajú nadetského čitateľa, usilujú sa s ním nadviazať bez-prostredný kontakt, pozerajú sa na svet z jehozorného uhla, dovolávajú sa jeho svedectvaa skúsenosti.

Ďalšia kniha bratskej dvojice A ja sa volámKlinček! (1984) vychádza z rovnakého princípu,má však nepomerne výraznejší epický náboj.Prináša humorný príbeh o imaginárnom hrdino-vi, ktorého podobu autori ponechávajú na čita-teľovej fantázii, pretože sa o ňom okrem zázna-mu jeho výpovedí a akcií nedozvieme viac nežjeho meno. Kniha rozpráva či aspoň provokujevyrozprávanie viacerých moderných rozprávok,v ktorých sa poézia prelína so zveličeným, doabsurdity smerujúcim komickým výmyslom.

Mladému čitateľovi adresoval aj súbor fejtó-nových úvah o ľudskej vynachádzavosti a vyná-lezoch Mať tak o koliesko viac! (2001). Podľatrinástich z nich nakrútil v r. 2002-2003 animo-vaný seriál, ktorý ocenili v Mníchove na festi-vale Jeunesse International.

Autorova umelecká aktivita sa v podstate odsamého začiatku odohráva predovšetkým napôde animácie. Z približne stovky titulov, ktorévytvoril, sú najznámejšie: trinásťdielny seriál ve-černíčkov Hlavičkové rozprávky (1974-75),Panpulóni (1976) na verše Miroslava Válka, Na-rodeniny 2001 (1977), Stráica Sen (1978) -

BIBIÁNA 50 BIBIÁNA

a vlastne väčšina ďalších z približne stovky titu-lov, ktoré vytvoril.

BIBLIOGRAFIAPróza: Keď si doma sám (1969, spolu s bratom Vla-dimírom Popovičom), A ja sa volám Klinček! (1984,spolu s bratom Vladimírom Popovičom).Literatúra faktu: Mať tak o koliesko viac! (2001).

LITERATÚRAMoravčík, Štefan: Detské intimissimum (Keď si domasám). Zlatý máj, 14, 1970, č. 8, s. 539.Prušková, Zora: O dvoch typoch .ľahkosti' alebo pre-čo je Ivan Popovič iný ako Viewegh. Kultúrny život,1994, č. 2.Cúzy, Ladislav: Absurdnosť doby - absurdnosť spolo-čenskej existencie. Romboid, 1995, č. 6.Jurčo, Milan: Z čistých prameňov. In: Dotyky a prie-niky nad textami diel literatúry pre deti a mládež. Ban-ská Bystrica 1997. (kf)

POPOVIČ, SávaScenárista, hudobník, prozaik22. 8. 1967 Bratislava

Syn literárneho vedca Antona Popoviča, brathudobného skladateľa a dirigenta Antona Popo-viča. Na Konzervatóriu v Bratislave absolvovalr. 1991 štúdium hudobno-dramatického odboru.Je členom humoristického združenia CopyTov-ci, v rámci ktorého sa autorsky a herecky spolu-podiela na tvorbe scénok, paródií a pesničiek(politický kabaret Od mítingu k mítingu - pre-miéra 25. 6. 1991, Štúdio S, Bratislava; Po-zvánka do BSE- premiéra 30. 3. 2001, DivadloWest, Bratislava; televízne scénky v zábavnomprograme Zrnenie). V r. 1994 v Divadle Astor-ka uviedli jeho hru s kabaretnými prvkami Lascuola (s piesňami A. Popoviča a textami H. Pla-teka). Spolu s bratom A. Popovičom je Členomformácie Sax & Jay, ktorá vo svojom hudobnomprejave spája prvky jazzu, soulu, rythm & blues,etno s modernými tanečnými rytmami.

V literatúre pre deti debutoval rozprávkovýmpríbehom Malý Leonardo (2000), alúziou na nie-ktoré reálie zo života a tvorby Leonarda dá Vin-ciho. Dobrodružné putovanie chlapca Leonardaza pomoci drevených krídel je metaforou o napl-nenom ludskom sne odpútať sa od „prízemnej" ži-votnej reality, spojenou s ľudskou dimenziou em-patickej charizmy, ale aj s uvedomením si hodnôtdomova a rodinnej spolupatričnosti. Intertextovéodkazy (tentoraz na Andersenovu rozprávkovútvorbu) sú prítomné v jeho druhej próze pre detiO malom tučnom dievčatku (2001). Je to príbeho detskom outsiderovi, neakceptovanom dospe-lým i detským okolím pre jeho fyzickú neatrak-

tívnosť, a o jeho vnútornej premene s duchovnoumotiváciou, spojenou s objavením vlastnej ľud-skej hodnoty, ktorá mu nakoniec prinesie šťastiev osobnom živote, úspech i spoločenské uznanie.

BIBLIOGRAFIAPróza: Malý Leonardo (2000), O malom tučnom diev-čatku (2001).

LITERATÚRAKarpinský, Peter: O malom tučnom dievčatku. Bibiá-na, 9, 2002, č. 2, s. 58-59.Stanislavová, Zuzana: Malý Leonardo. Bibiána, 8,2001, č. 3, s. 52-53. (mo)

PÔROD, JánProzaik, dramatik27. 4. 1896 České Budéjovice, Česko - 4. 11.1968 České Budéjovice, Česko

Po maturite na Gymnáziu v Českých Budé-joviciach (1914) začal študovať na Filozofickejfakulte Českej univerzity v Prahe, vr. 1916 mu-sel narukovať na front. R. 1919 prišiel na Slo-vensko a pôsobil tu ako učiteľ v Bytči a v Čad-ci, riaditeľ meštianky na Vrútkach a školskýinšpektor v 2iline. R. 1939 musel zo Slovenskaodísť a stal sa školským inšpektorom v Pfesti-ciach a potom v Plzni.

Patril k tým českým učiteľom, ktorí prišli naSlovensko s úprimným záujmom o jeho kultúrua so snahou aktívne sa zapojiť do kultúmo-osve-tového diania. S týmto záujmom súvisela aj jeholiterárna práca. Písal ľudovýchovné, populámo-odborné a školské články a príručky, prekladal hrypre ochotnícke divadlo, redigoval a zostavovalbrožúry a výbery pre žiakov. V prvých knihách,Až srdcia zahoria (1926) a poviedkovej antológiiVzblkla vatra! (1926), zhrnul s vyslovene vý-chovným a propagačným zámerom rozprávkya úvahy zo života sokolskej mládeže. V historic-kej poviedke Hrdinovia z Trenčianskej (1927) sapokúsil prezentovať ako beletrista, svoje ambícievšak nenaplnil. Vydal aj dve zbierky regionálnychpovestí, z ktorých prvá, Poklad a iné'povesti z oko-lia Velkej Bytče (1928), bola výsledkom zberateľ-skej činnosti školskej mládeže. Ako prvý autor naSlovensku si v bábkových hrách všimol sociálnuproblematiku. Vyliečený žgrľo (1933) a Naprave-nie Horenosa (1935) sú bábkové hry s Gašpar-kom, ktorý sympatizuje s utláčanými, pričomutlačovateľov napráva peklom, aby ich potresta-ných a napravených vrátil medzi ľudí. Ostrý kon-flikt sa tak rieši zmierom, kritika sociálneho zlastráca na razantnosti. Osem kratších príležitost-ných hier uverejnil v zborníku Jak usporiadamškolské besiedky (1932).

BIBIÁNA 51 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAPróza: Vzblkla vatra! (1926), Hrdinovia z Trenčian-skej (1927), Poklad a iné povesti z okolia Veľkej Byt-če (1928), Kysucké povesti (1930).Hry: Jánošík (1928), Do Sitna! (1928), Za matkou(1931), Smrť Matúša (1932), Vyliečený žgrlo (1933),Napravenie Horenosa (1935).Zborníky: Až srdcia zahoria (1926), Jak usporiadamŠkolské besiedky (1932), Zborové recitácie (1936).

LITERATÚRAPredmerský, Vladimír: Príspevok k dejinám sloven-ského bábkového divadla do roku 1945. Bratislava1966.Štefánik, Ján: Účasť českých pedagógov na rozvíjaníslovenskej literatúry pre mladých Čitateľov po r. 1919.In: Letopis Pamätníka slovenskej literatúry, 5,1971.Štefko, Vladimír: Slovenské ochotnícke bábkové di-vadlo. Bratislava 1979. (hp)

POSPÍŠIL, JosefEditor, prozaik, publicista12. 5. 1890 Klopotovice, Česko - 2. 6. 1953Uherské Hradište, Česko

Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Kromé-n'ži učil v Mirošove a Bylnici. Patril k českýmučiteľom, ktorí sa po vzniku Československej re-publiky prihlásili do školských služieb na Slo-vensku. V r. 1919-27 učil v Trenčianskej Teplej,rok v Trenčíne a od r. 1928 až do r. 1939 v Bra-tislave. R. 1939 sa vrátil na rodnú Moravu.

Krátko po príchode na Slovensko nadviazalpriateľskú spoluprácu s českým učiteľom Františ-kom Volfom, ktorý mu bol blízky svojimi peda-gogickými názormi a literárnymi snahami. Oba-ja vytvorili organizačnú a autorskú dvojicu,známu z titulných listov početných knižných i ča-sopiseckých publikácií pre učiteľov a pre školskúmládež. Spoločne zostavili celý rad zaujímavýchvýberov zo slovenskej i českej klasickej literatú-ry a ľudovej slovesnosti, spoločne tvorili školskéčítanky a vlastivedné učebnice, spolu redigovalipedagogické a detské časopisy. Obsah ich vlast-nej literárnej tvorby predstavujú najmä pútavépredslovy o spisovateľoch ku knižným výberom,ďalej životopisné medailóny, skice a súvislé bio-grafické diela o popredných činiteľoch slovenskeja českej kultúry. V kontexte literatúry 20. rokov20. storočia mala Pospíšilova a Volfova redakčnáa tvorivá podnetnosť základný význam.

BIBLIOGRAFIAPróza: Obrazy zo života nášho prezidenta osvobodi-teľa (1924), Tatíčkova cesta k víťazstvu (1930), Slo-venské obrázky I. (1931).Literatúra faktu: Za slovenským maliarom (1927; 2.prepracov. vyd. Tragický maliar Peter Bohúň, 1971).

Výbery: Kukučín deťom (1922; 2. vyd. Kukučín mlá-deži, 1925), Kálal deťom (1923), Kišš mládeži (1924),Alois Jirasek o svojom detstve (1925), Elena Maróthy--Soltésová mládeži (1925), Holuby mládeži (1925),Podhradský knihomil (1925), Zo starej mošovskej Ško-ly (1925), Kmeť mládeži (1926), Janko Hraško nacestách svetom (l927).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Malá splátka veľkého dlhu. Matičné číta-nie, 1969, č. 7, s. 4.Kopálová, Mária (Kopal, Ján): Tragický maliar PeterBohúň. Zlatý máj, 16, 1972, č. 5, s. 339-340. (JP)

PREDMERSKÝ, VladimírRežisér, dramaturg, historik bábkového divadla21. 4. 1932 Trenčín. 2ije v Bratislave

Po maturite na Umelecko-priemyselnej ško-le v Bratislave študoval na Bábkarskej katedreDivadelnej fakulty AMU v Prahe. Po jej absol-vovaní pôsobil v bábkovom divadle v Žiline akobábkoherec, dramaturg a režisér. V r. 1961-72bol dramaturgom Štátneho bábkového divadlav Bratislave, potom až do r. 1993 pôsobil akodramaturg Hlavnej redakcie vysielania pre detia mládež v Cs. televízii Bratislava. V šk.r. 1989-90 založil na DF VŠMU bábkohereckéoddelenie a ako odborný asistent bol poverenýjeho vedením. V r. 1996-2003 pracoval v Diva-delnom ústave (predtým Národné divadelnécentrum). V súčasnosti prednáša na Akadémiiumenia v chorvátskom Osijeku.

Popri dramaturgickej a režisérskej činnosti sav úvahách, v recenziách a glosách publikova-ných od 50. rokov 20. st. najmä v odborných ča-sopisoch Československý loutkaŕ, LoutkaF,Umelecké slovo, Javisko, Film a divadlo, Slo-venské divadlo a Zlatý máj zaoberal interpretá-ciou dobovej bábkarskej tvorby. Svoj záujemo tento špecifický druh divadelného umenia predeti a dospelých postupne rozširoval o skúma-nie histórie slovenského bábkarstva. Výsledkomjeho aktivity boli štúdie Príspevok k dejinám slo-venského bábkového divadla do roku 1945(1966) a Amatérske bábkarstvo na Slovensku poroku 1945 (1967). Vývinový zreteľ sledoval ajknižnou prácou Čaro oiivenej fantázie (1979).Ako dokladá jej podtitul „Slovenské profesio-nálne bábkarstvo vo fotografiách", ide o obra-zový album, ktorého zmyslom bolo v chronolo-gickom slede - od marionet rodiny Stražanovco vz konca 19. st. a zač. 20. st. až po bábkarské kre-ácie 70. rokov 20. st. - zdokumentovať výtvar-nú podobu slovenského bábkarstva. Okrem do-kumentárnej hodnoty má práca aj hodnotugalerijnú. Jednotlivé bábky sú originálne ume-

BIBIANA 52 BIBIÁNA

lecké diela očarujúce svojou výtvarnou špeci-fickosťou. Výpovednú hodnotu má aj autorovasprievodná štúdia dokumentujúca vývin výtvar-ného bábkarského prejavu na Slovensku a v zá-kladných črtách informujúca o špecifikách jed-notli vých bábkarských centier (Bratisláva, Nitra,Žilina, Banská Bystrica a Košice), o ich režij-ných koncepciách a reprezentatívnych inscená-ciách. Vývinový princíp Predmerský sledoval ajv skriptách Dejiny bábkového divadla na Slo-vensku do roku 1950, ktoré v r. 1985 vydalaAkadémie múzických umení v Prahe. V mono-grafickej práci Slovenské bábkové divadlo1945-1971 (1998) preskúmal vývinové fázy slo-venského bábkarstva v čase jeho profesionalizá-cie, ich poetologické špecifiká, ako aj tie činy,ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na ume-leckej profilácii bábkarskej tvorby. V publikáciiBábkarská Bystrica (1996), ktorú napísal spolus Ivicou Ozábalovou, zrekonštruoval históriu,problémy a fakty najvýznamnejšej prehliadkyprofesionálnych bábkových divadiel na Sloven-sku. K banskobystrickému festivalu sa formálnevzťahuje aj reprezentatívny zborník Šamani, má-govia & komedianti (2002), ktorý V. Predmer-ský zostavil z príspevkov slovenských a zahra-ničných teoretikov. V skutočnosti je to zborníkzávažných materiálov o stave a hodnotovej úrov-ni bábkarskej tvorby na Slovensku, v Čechách,Poľsku, Maďarsku a vo Francúzsku. Ako zna-lec bábkarskej tvorby V. Predmerský vypraco-val autorské heslá pre Slovník slovenských spi-sovateľov pre deti a mládež (1970, 1979),Encyklopédiu Slovenska (1977), Ilustrovanýencyklopedický slovník (1980), Malú českoslo-venskú encyklopédiu (1984), Pedagogickú en-cyklopédiu Slovenska (1984), Encyklopédiudramatických umení (1989) a EncyklopédiuBELIANA (2000). Okrem toho napísal doslovk bábkovým hrám Ľ. Feldeka 5 x Botafogo(1978) a doslov ku knihe 5 bábkových hier(1980), ktorú zostavil z pôvodnej slovenskejbábkarskej tvorby.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Príspevok k dejinám slovenské-ho bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatér-ske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Ča-ro oživenej fantázie (1979), K estetike bábkovéhodivadla. In: Teória dramatických umení, 1979; Struč-né dejiny slovenského ochotníckeho bábkarstva. In:Slovenské ochotnícke bábkové divadlo, 1979; Bábko-vé divadlo na Slovensku. In: Štúdia Academica Slo-vaca, 1982; Dejiny bábkového divadla na Slovenskudo roku 1950 (1985), Bábkarská Bystrica (1997, spo-lu s Ivicou Ozábalovou), Prvé roky profesionalizácie.In: Pohľady a výhľady, 1997; Slovenská ľudová roz-právka na bábkových javiskách. In: Rozprávka na ja-

visku, 1996; Slovenské bábkové divadlo 1945-1971(1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970. In: M.Mistrík a kôl.: Slovenské divadlo v 20. storočí, 1999;Putovanie za belasým vtákom. In: Šamani, mágovia& komedianti, 2002.

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Čaro oživenej fantázie. Zlatý máj, 24,1980, č. 5, s. 313.Obert, Viliam: 5 bábkových hier. Zlatý máj, 25, 1981,č. l, s. 54-55. (os)

PRÍBUS, MichalProzaik, prekladateľ, rozhlasový dramatik30.9.1912PodolienadDudváhom-17.4. 1995Bratislava

Po gymnaziálnych štúdiách v Trenčíne a v Tr-nave študoval v r. 1934-35 na Učiteľskom ústa-ve v Leviciach a v r. 1956-62 na Vysokej školepedagogickej v Bratislave. Ako učiteľ pôsobil v r.1935-39 v Podolí nad Dudváhom, 1939-40 naslovenskej menšinovej škole v Rumunsku,1940-41 v Cígli, 1941-45 v Podhorí, 1945^7v Novom Meste nad Váhom. V r. 1948-53 bolreferentom na Povereníctve školstva, riadite-ľom strednej školy a školským inšpektorom.V r. 1953-1976 bol rozhlasovým redaktorom,dramaturgom, šéfdramaturgom a zástupcom šéf-redaktora Čs. rozhlasu v Bratislave.

Do literatúry pre deti sa uviedol r. 1948 adap-táciou anglických rozprávok Trpaslíkov poklad.Vlastnú prózu Šestka zo Starého Zámku vydal ažr. 1963. Tematizoval v nej život dedinských de-tí, najmä ich školskú a pioniersku činnosť. Na-priek tomu, že sa usiloval začleniť do nej i spo-ločensko-sociálnu problematiku a v súlades trendom modernej spoločenskej prózy zo 60.rokov 20. st. jej príbeh štylizoval z pozície det-ských protagonistov, konečný výsledok nedolo-žil jeho snahu zobraziť svet dobového autentic-kého dieťaťa. Ako rozhlasový autor, píšuci predospelých i pre deti, vytvoril množstvo drama-tizácií nedeľných rozprávok (napr. Vmtalko, Lo-midrevo, Tri holúbky). Plodný bol aj ako prekla-dateľ z ruštiny, nemčiny a angličtiny.

BIBLIOGRAFIAPróza: Trpaslíkov poklad (1948), Šestka zo StaréhoZámku (1963).

LITERATÚRAVáclav M.: Trpaslíkov poklad. Jednotná Škola, 1948,č. l.s.47.Janík, Štefan: Iba zaostávanie? Slovenské pohľady,1963, č. 10, s. 139-140.rč (Peter Čačko): Nevyužité možnosti. Roľnícke novi-ny, 18.7.1963. (os)

BIBIÁNA 53 BIBIÁNA

PRÍDAVOK, PeterNovinár, politik, publicista27. 11. 1902 Stankovany - 15. 2. 1966 Londýn,Anglicko

Po štúdiách na gymnáziách v Spišskej NovejVsi, Prešove a Ružomberku maturoval r. 1921na banskobystrickom gymnáziu. Filozofiu štu-doval na Collcgiu Maximum, teológiu na uni-verzite v Insbrucku, klasické a slovanské jazykyna KU v Prahe.

Vr. 1926-31 bol redaktorom denníka Slovák,v r. 1931-35 pražským redaktorom Slovenské-ho východu. Od r. 1940 žil v politickej emigrá-cii v Londýne, kde pôsobil ako vedúci Sloven-skej sekcie BBC. Po kritike čs.-sovietskejspojeneckej zmluvy z r. 1943 rezignoval na prá-cu v čs. zahraničnom odboji.

V medzivojnovom období patril k ešte po-merne vzácnym zostavovateľom, upravovate-ľom a prekladateľom rozprávok, ktorí pristupo-vali k ľudovej slovesnosti s vážnymi literárnymizáujmami. Rozprávku chápal ako základnú zlož-ku detského čítania. Jeho výbery predstavujúpremyslené knižné celky. Túto skutočnosť zvý-raznili ilustrátori jednotlivých zväzkov JaroslavVodrážka a Martin Benka, a tak sa tieto výberyzaradili medzi prvé výtvarne dobre vybavenéknihy pre deti. Pozornosť venoval aj rozprávkaminých slovanských národov (Juhoslovanské roz-právky, 1933; Poklad, 1935) a zbierkam bratovGrimmovcov (Grimmove vyberané rozprávky,1931; Grimmove navite rozprávky, 1931; Grim-move zohrané' rozprávky, 1931). Literatúru predeti prekladal z nemčiny, poľštiny, srbochorvát-činy a sporadicky drobnými prácami prispievalaj do časopisov.

BIBLIOGRAFIAVýbery rozprávok: Kde bolo, tam bolo (1932), Z po-kladnice slovenských ľudových rozprávok (1933),Najkrajšie slovenské rozprávky (1932), Poviem vámrozprávku (1933).

LITERATÚRAJ. Š. (Štefánik, Ján): Najkrajšie slovenské rozprávky.Úhor, 1932, č. 3-4, s. 118-119.Štefánik, Ján: Poviem vám rozprávku. Úhor, 1933,č. 9-10, s. 186. (hp)

RAKÚS, StanislavLiterárny vedec, prozaik20. 1. 1940 Šúrovce. 2ije v Košiciach

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev Trnave (1957) vyštudoval slovenčinu a rušti-nu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove

(1957-61). Bol učiteľom na Učňovskej školev Trebišove (1963-64) a na Strednej ekonomic-kej škole pre pracujúcich v Košiciach (1964—69).R. 1969 prešiel na Filozofickú fakultu Univerzi-ty P. J. Šafárika (dnes Prešovská univerzita)v Prešove, kde doteraz pôsobí ako profesor.

Vo svojich teoretických prácach „hĺbavosťteoretika upína na konkrétnu potrebu spisovate-ľa" (I. Pospíšil), to znamená, že si ako vedec vší-ma jednak to, čo zaujíma prozaika (technika pí-sania, postupy, postoje tvorivého subjektu),jednak to, čo zaujíma literárneho teoretika (zá-konitosti, zovšeobecnenia, typológia). Jeho teo-retické práce Próza a skutočnosť (1982), Epicképostoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a pres-nosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995)majú podobu hĺbkových sond do problematikyepického diela, postavených na princípoch ko-munikačnej estetiky. V rámci svojho literárno-teoretického bádania venuje pozornosť aj vybra-ným problémom literatúry pre deti a mládež.Štúdie Konfrontačné otázky literatúry pre detia mládež (1986), Rozprávka ako zvýraznený te-matický priestor (1998), K niektorým genolo-gickým, komunikačným a poetologickým otáz-kam epickej literatúry pre mládež (1999),O próze pre mládež (2000), K poetike prozaic-kého textu pre mládež (2001), Funkčnosť, ne-funkčnosť a zážitkovosť v textovom a netextovompriestore prozaického diela (2002) sú charakte-ristické jemnou prácou s literárnym textom a ver-tikálnym analytickým ponorom do osobitostídetského recipienta, žánru, látky, témy, problé-mu a tvaru literárneho diela pre deti. Jeho lite-rárnoteoretická koncepcia je etickej povahy.Vzniká na priesečníku roviny poetiky s rovinouestetiky.

Ako prozaik debutoval novelou Žobráci(1976), po ktorej napísal baladické novely Pie-seň o studničnej vode (1979) a román s autobio-grafickými motívmi Temporálne poznámky(1993). Charakter osobného vyznania vzťahuk ľuďom, k mestu, v ktorom žije, a k literatúrea kultúre má jeho kniha rozhovorov a reflexiíZ rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003).

Pre deti napísal rozprávkovú knižku Mačaciakrajina (1986). Prostredníctvom princípu antro-pomorfizácie spojil reálie ľudskej skutočnostis imaginárnym svetom mačacích hrdinov a zaasistencie realistickej rozprávačskej technikyvytvoril groteskné podobenstvo ľudského sveta,vyjadrujúce etický postoj autora. Príbeh kocúraPaniberka z prvej časti knihy skrýva v podtextenostalgiu vyplývajúcu z nepochopenia dobrýchúmyslov človeka. Rozhodnutie hrdinu konaťdobro vyznieva humorne, pretože v konkrétnychúkonoch vypáli vždy naopak, a vyjde tak na po-

BIBIANA 54 BIBIÁNA

smech. Príbeh animálneho hrdinu, ktorý je mas-kou človeka dôsledne hľadajúceho spôsob seba-realizácie, sa tak stáva aj parabolou „o ľudskomzmúdrení sprevádzanom smútkom" (P. Stevček).Druhá časť knihy A iní obyvatelia pozostáva z re-latívne samostatných príbehov vybraných ma-čacích hrdinov, za ktorými sú skryté typy ľudí,ľudských vlastností, slabôstok a vzťahov. Roz-právkové grotesky majú v tomto prípade podo-bu charakterového portrétu, nevtieravo spája-júceho parodickú nadsádzku s didaktickýmaspektom.

BIBLIOGRAFIAPróza: Mačacia krajina (1986).Literárnovedné štúdie: Konfrontačné otázky litera-túry pre deti a mládež (Zlatý máj, 31,1987, č. 6), Roz-právka ako zvýraznený tematický priestor. In: Litera-túra pre deti a mládež v procese. Nitra, 1998;K niektorým genologickým, komunikačným a poeto-logickým otázkam epickej literatúry pre mládež. In:Druhový a žánrový kontext v epike pre deti a mládež.Prešov 1999; K poetike prozaického textu pre mládež.In: Vnútrotextové priestory textu v literatúre pre detia mládež. Prešov 2001; O próze pre mládež (Sloven-ská literatúra, 47,2000, č. 6), Funkčnosť, nefunkčnosťa zážitkovosť - na materiál! rozprávkovej fikcie (Slo-venská literatúra, 49, 2002, č. l, 2002).

LITERATÚRAStevček, Pavol: Mačacia krajina. Zlatý máj, 30, 1986,č. lO.s.631-632.Pospíšil, Ivo: Preukazná analýza žánru. Slovenské po-hľady, 105, 1989, č. 2, s. 132-135.Valcerová, Anna: V dvoch diainičných prúdoch. Slo-venská literatúra, 37, 1990, č. 2, s. 198-199.Zemberová, Viera: Realizácie prózy. Nitra 1997.Šimonová, Brigita: Žáner v pohybe. Reflexie o roz-právke. Banská Bystrica 1997.Zemberová, Viera: O podobnosti a podobenstve v au-torskej stratégii a v stratégii textu. Opera slavica, 13,2003, č. l,s.21-31.Andričíková, Markéta: Groteska ako aktuálne eticképosolstvo (Nad prózou Stanislava Rakúsa Mačaciakrajina). In: Slovo o slove. Zborník PF PU, roč. 9. Pre-šov 2003. (zs)

RÁZUS, MartinBásnik, prozaik, publicista18. 10. 1888 Vrbica - 8. 8. 1937 Brezno. Po-chovaný je v Banskej Bystrici

Národné cítenie, ktoré je neodmysliteľnou sú-časťou jeho literárnych i politických úsilí, sa uň-ho prejavilo už počas štúdia na meštianskej ško-le v Liptovskom Mikuláši, takže musel prestúpiťna Gymnázium do Banskej Bystrice (1902-03).Po maturite na kežmarskom gymnáziu študovalev. teológiu v Bratislave (1907-11) a r. 1911

v škótskom Edinburgu. Po krátkom pôsobenív Modre sa stal r. 1913 farárom v Pribyline, od-kiaľ roku 1921 prešiel na faru do MoravskéhoLieskového. Od roku 1930 až do svojej pred-časnej smrti pôsobil v Brezne.

Do literatúry vstúpil ako nekompromisný od-porca vojny a obhajca národných a sociálnychpráv Slovákov (básnické zbierky Z tichých i búr-nych chvíľ, 1917; To je vojna! 1919; Hoj, zemdrahá... 1919), pričom umelecky sa opäť výni-močnejšie prejavil vo svojom básnickom epiló-gu Cestou (1935) a v posmrtne vydanej skladbeStretnutie (1937), v ktorej apologetizoval mrav-ný kódex plebejského človeka. Ako prozaik saprezentoval štvorzväzkovým románom Svety(1929), v ktorom na pozadí poprevratovej dedi-ny konkretizoval predstavu o zjednotení národana báze kresťanských mravných princípov. Po-dobný názorový apriorizmus charakterizuje ajjeho historický román Odkaz mŕtvych (1936).V románe Krčmársky král (1935) sa pokúsilzhodnotiť podiel alkoholizmu na zbedačení slo-venskej predprevratovej dediny, pred rozkrytímspoločenských príčin tohto sociálneho fenomé-nu uprednostnil však jeho mravnú interpretáciu.Sklon k romantickej lektúre prejavil v historic-kom románe Júlia (1930), ale najmä v noveláchBombura a Surovcovci (pod názvom Bomburavyšli v r. 1937), v ktorých vytvoril postavy ľu-dových hrdinov v intenciách romantickej poéziea folklórnej tradície. Svoje názorové postoje pre-zentoval v knihe esejí Argumenty (1932).

Do literatúry pre mládež sa uviedol prózouMaroško (1932). Znechutený dobovými politic-kými praktikami (bol predsedom Slovenskej ná-rodnej strany), ich zištnosťou a straníckym ego-izmom, uprel sa v nej na vlastné detstvo, pričomv procese tvorby svoj zámer odsubjektivizoval,takže „namiesto knižky spomienok vyrástla epo-pej chudobných" (M. Rúfus). Formou epickéhopásma zaznamenal v nej najútlejšie detstvo ple-bejského chlapca Maroška Kozovie, ktorý podochranou „troch mám a dvoch otcov" prechá-dza postupným poznávacím a sebauvedomova-cím procesom. Na jeho začiatku je detská hraa zázračne z prvých dotykov so skutočnosťou,vždy preniknuté atmosférou radosti a pohody.S postupným mentálnym rastom malého hrdinujeho poznávací obzor však narastá a s ním pri-chádzajú i prvé rozčarovania a sklamania. Ichráz je najskôr sociálne indiferentný a motivickysúvisí s poetickým svetom hier (epizóda s det-ským cimbalom) a detského života (zahrdúseniemalých zajačikov a kruté vyvŕšenie sa na kocú-rovi), postupne však čoraz viac súvisí so sociál-nym stavom vecí jestvujúceho sveta. Maroškoich v takejto dimenzii ešte nevidí, no svojím det-

BIBIANA 55 BIBIÁNA

ským zmyslom pre spravodlivosť začína tušiť ichprítomnosť (Mrázikovci majú kone, preto sú viacnež Kozovci; kvôli niekoľkým zlatkám musí sidať mamka odstrihnúť krásne vlasy; pretože súchudobní, radní páni im vezmú hlavátku, ktorúmamka chytila vo Váhu). Táto očividná krivdaspôsobí, že dovtedajšia podvedomá registráciasociálnej nespravodlivosti prerastie vo vedomímalého protagonistu do fázy aktívneho zaintere-sovania. Hra na zbojníkov nie je v tejto súvis-losti už zopakovaním predchádzajúcich det-ských zábav. Prešla do vyššej významovejroviny, pretože presiahla zo sféry detskej fantá-zie do reality. Maroš a jeho druhovia ,ja bavia,ale pritom nezabúdajú ani na krivdu, čo sa mu-sí strestať". Pomsta, ktorú vykonajú, je typickydetská, dôležité však je, že ide o akt sociálnehorebelanstva, vzdoru, ktorý je výsledkom pozná-vacieho procesu dieťaťa. V tomto ohľade Rázusvytvoril protipól tej spoločenskej próze, v ktorejmladý hrdina vďaka svojim mravným dispozí-ciám dokáže prekonať životné nástrahy a začle-ní sa do dobovej spoločenskej štruktúry. Rázu-sov protagonista je v mravnom zmysle takistoideálom, vzorom, napriek tomu nestelesňuje typ,ktorý by v intenciách sociálneho melodramatiz-mu pasívne prijímal sociálnu krivdu a nespra-vodlivosť. Maroš ju neprijme, nezačlení sa doštruktúry, ktorá ju plodí, ale búri sa, protestujeproti nej, dávajúc tak získanému poznaniu vyššímravný zmysel.

V druhej časti autobiografie Maroško študu-je (1933) Rázus zachytáva svojho hrdinu nagymnaziálnych a teologických štúdiách. Tvaro-vo opäť cez epizodické pásmo evokuje „večné",študentské, i „konkrétne", dobové, aby na poza-dí oboch týchto línií pokračoval v rekonštrukciimravného dospievania svojho plebejského hrdi-nu. Na rozdiel od prvej časti dobový aspektnadobúda v tejto rekonštrukcii výraznejšie za-stúpenie. Kým v ranej fáze zasahoval do Maroš-kovho detstva viac-menej druhotne ako poten-ciálne nebezpečenstvo vrhajúce tieň na svetbezstarostných hier, stáva sa tentoraz prioritným.Posun nastáva aj v jeho obsahovej rovine. Akv mostickom období Maroškovho života vystu-poval do popredia sociálny aspekt, na štúdiáchv Kremenci a v Bratislave je dominantný aspektnacionálny. Národné sa stáva určujúcim fakto-rom pri utváraní osobnosti plebejského študen-ta. Rázus tento hlavný ideový atribút svojho dielav zhode s historickou objektívnosťou projekto-val ako kontrapunktický vzťah medzi maďar-ským šovinizmom, cieľavedome realizujúcimodnárodňujúcu politiku voči nemaďarským ná-rodom Uhorska, a obranným patriotizmom, kto-rý cez právo na reč demonštruje právo na ná-

rodnú svojbytnosť a súčasne je aj prejavom zápa-su sociálne utláčaných proti utlačovateľom.„V Rázusovej umeleckej interpretácii," zhodno-cuje autorovu koncepciu Ján Poliak, ,je toto ná-rodovectvo o to ušľachtilejšie, o čo je odolnejšieproti národnej zaslepenosti a zášti." Ani jednupasáž svojho textu Rázus totiž nekoncipuje tak,aby voči maďarskému národu vyznievala de-honestujúce. Jeho hrdina je vystavený ťažkýmnárodnostným situáciám, na vlastnej koži spo-znáva cynizmus vládneho šovinizmu, aj v najkri-tickejších okamihoch si však zachováva národnúdemokratickosť a tolerantnosť voči iným etnikám,pričom vždy rozlišuje Maďara od maďaróna.

Exponovanejšie zastúpenie národnostného po-hľadu v druhom zväzku dilógie neznamená ab-senciu aspektu sociálneho. Jeho prítomnosť v die-le je evidentná, pričom poznamenáva konaniei myslenie mladého hrdinu. Maroš si uvedomujesvoju národnú príslušnosť, ale súčasne aj prísluš-nosť sociálnu. Dennodenne ju pociťuje, zazname-náva a hodnotí, a tak ako v ranej fáze svojho det-stva, i tentoraz sa odmieta zmieriť s existujúcimstavom. Proti otcovej filozofii pokory („Ak sa tui tu posťažoval, ostatné poručil na Pána Boha")stavia aktívny vzťah k sociálnej skutočnosti („Jaby rád raz bojovať. Vzbudiť tie dediny i mestečkáa vymôcť nášmu ľudu krajší život. A kňaz - tenvidy len o láske a odpúšťaní.")

Napriek tomuto vyznaniu Martin Rázus od-mietal presadzovať svoje demokratické a huma-nistické ideály mocenským zápasom. Jeho so-ciálny aspekt je apoteózou plebejstva, mravnéhoheroizmu bezbranných, ich nezastupiteľnej účas-ti na kontinuite života.

Humanistické ideály podmienili hodnotovúúroveň Rázusovho najumeleckejšieho prozaické-ho činu. Presne určili jeho miesto v histórii slo-venskej literatúry. Ich zásluhou najmä jeho prváčasť - Maroško - neustále pôsobí ako živá čitateľ-ská hodnota; je to tak aj preto, že cez genézu ve-domia plebejského dieťaťa Rázus zachytil nielenvečnú, stále sa opakujúcu poéziu detstva, ale ajjeho neustále pôsobiacu mravnú apelatívnosť.

BIBLIOGRAFIAPróza: Maroško (1932), Maroško študuje (1933).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Martin Rázus redivivus. Slovenské po-hľady, 1957, č. 3, s. 262-266.Rúfus, Milan: Kniha nášho detstva. Zlatý máj, 2,1957,č. 6, s. 177-180.Martin Rázus (Personálna bibliografia). Prešov 1992.Juríček, Ján: Martin Rázus - Básnik a politika. Brati-slava 1993.Gáfrik, Michal: Martin Rázus I.-II. Bratislava 1998,2000. (os)

BIBIÁNA 56 BIBIÁNA

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MáriaPoetka, prozaička, dramatická, prekladateľka28. 6. 1905 Vrbica - 5. 8. 1964 Bratislava. Po-chovaná je vo Vrbici (súčasť Liptovského Mi-kuláša)Cena Fraňa Kráľa in memoriam v roku 1965

Sestra Martina Rázusa, manželka Jána Mar-táka. Pochádzala z početnej rodiny garbiarskehorobotníka. Plebejské prostredie a mravná rigo-róznosť protestantskej rodiny utvárali jej etickýprofil i ideové podložie budúcej literárnej tvor-by, o ktorú sa začala aktívne zaujímať po absol-vovaní Učiteľského ústavu v Prešove (1923).V rokoch 1923-1931 učila v Dolnom Srní,1931-1933 v Bratislave, 1933-1939 v Marti-ne. Pre postupujúcu a nevyliečiteľnú chorobu(kĺbový reumatizmus) zanechala učiteľstvo.V r. 1939-45 redigovala známu matičnú edíciuDobré slovo a v r. 1946-48 časopis Slniečko. Na-sledujúce roky žila v invalidnom dôchodku. Ro-ku 1961 sa presťahovala z Martina do Bratislavy.

Prvé verše začala publikovať v časopise No-vý rod ešte počas stredoškolského štúdia. Akozačínajúca učiteľka sa začala venovať výlučnebásnickej tvorbe pre deti a o tvorbu pre dospe-lých prejavila záujem až na začiatku 40. rokov,keď prebásnila drámu Cyrano z Bergeracu(1939) od Edmonda Rostanda a drámu Hemani(1940) od Victora Huga. Pod ich vplyvom napí-sala vlastnú básnickú hru Jánošík (1941), v kto-rej síce vyšla z folklórnej tradície, jej významo-vú rovinu však koncipovala tak, že vyznela akoprotest proti dobovej vládnej moci. V básnickýchzbierkach Svetlo nad horami (1948) a Vyznanie(1956) tradičným básnickým výrazom reagova-la na povojnovú spoločenskú skutočnosť, v čas-ti básnických textov sa však usilovala aj o lyric-kú sebavýpoved. V tomto zmysle vrcholom jejbásnickej aktivity je skladba Pieseň o láske(1957, rukopis vznikol r. 1942), intímna spoveďženy, ktorú ani zákerná choroba nedonútila re-zignovať na lásku a život.

Do literatúry pre deti vstúpila moralizujúci-mi veršami Pestré kvety (1932). Totožný rázmajú aj veršované knihy Tri rozprávky z neba(1932) a Hrdinovia (1935). V každej z nich jeprotagonistom dieťa, spontánne hravé, vymýš-ľajúce a prežívajúce svojské dobrodružstvá, len-že začínajúca autorka sa ho v závere veršované-ho príbehu usiluje mentorovať na spôsobdidaktickej literatúry. V prvých troch knihách satakto „prejavuje napätie medzi schopnosťou au-torkinho tvorivého subjektu vidieť a prežívať krá-su prírodného sveta, hravý, radostný život detía zábranami túto schopnosť videnia a zážitku vy-jadriť v ideovo-umelecky účinnom útvare"

(J. Kopal). Rozpor medzi konvenčnosťou a au-torkinými umeleckými predpokladmi je charak-teristický aj pre zbierku Hore grúňom - dolu grú-ňom (1934). Popri tradičných veršoch objavujúsa tu i básne, ktoré svojou lyrickosťou a intimi-záciou domova predznamenávajú budúci autor-kin tvorivý profil. Najeho vykryštalizovanie ma-lo nepochybne vplyv aj martinské matičnéprostredie, jeho zanietenosť za detskú knihua v istej miere aj kriticko-recenzentský záujemjej manžela Jána Martáka o umeleckú detskú li-teratúru. Pod vplyvom týchto faktorov, zmnože-ných navyše ťažkou chorobou, ktorá nútila au-torku intenzívnejšie preciťovať okamihy životnejradosti, dochádza napokon v napätí medzi kon-zervatívnou literárnou tradíciou a autorskýmtvorivým subjektom k prevahe estetického chá-pania detskej poézie: „Už mi nebolo dosť písaťveršované huncútstva pre potešenie mysle ma-lých školiarikov, ale ukázal sa mi nový ideál: ve-novať sa deťom starším, im duševne primeranoupoéziou rozviť estetický cit lak, že do tejto poé-zie vložím opravdivej poetickej krásy," vyznávasa autorka v čase, keď vyšla jej piata veršovanákniha Od jari do zimy (J 939). S definitívnou plat-nosťou v nej prešla z didakticko-utilitárneho pos-tu k umeleckému chápaniu detskej literatúry,pričom vývinovo uzatvorila proces prvej fázyumeleckého formovania sa poézie pre deti. Me-dzivojnový progresívny trend teda nepodporilavariovaním dosiahnutých výsledkov, ale zasiah-la doň kvalitatívnym prínosom. „Pomohla jejpritom vskutku neobyčajná schopnosť básnickyozvláštňovať svet prírody, schopnosť vnášať doobrazov prírody atmosféru, náladu" (S. Šmat-lák). Martákovej výnimočné predpoklady predetskú literatúru sa okrem iných dispozícií pre-javili v rozpoznaní príbehovej nevyhnutnosti; ly-rická atmosféra jej poézie vyplýva vždy z poe-tického príbehu, ktorý, aj ked nemá dejotvornúfunkciu ako v epickej poézii Podjavorinskej, jenevyhnutným prostredníkom medzi autorkoua detským čitateľom. A práve v jeho vytváraníMartáková akceptovala detskú predstavivosťi rozprávkovú zážitkovosť. Urobila tak aj v zbier-ke Plamienočka(1948). V optimálnej miere v nejprehĺbila svoj predvojnový „nový ideál", žánro-vo ho aplikujúc na poetickú rozprávku, ktorourozšírila výrazovú škálu dobovej poézie pre de-ti. Okrem lyrických textov tak Plamienočka, akoaj zbierky Hore grúňom - dolu grúňom a Od ja-ri do zimy obsahovali aj zvieraciu epiku, ktoránapriek svojej tvarovej a jazykovej kultivova-nosti už nemá hodnotu autorkinho „lyrickéhoimpulzu". Vo vzťahu k Podjavorinskej je vývi-novo druhotná, no je opäť Martákovej prednos-ťou, že jestvujúci model nenapodobňovala, ale

BIBIÁNA 57 BIBIÁNA

usilovala sa o jeho regeneráciu. Dôkazom tohoje jej epická miniatúra, v ktorej je sujetový mo-tív zredukovaný na najúnosnejšiu mieru, pričom,tak ako v relatívne rozsiahlejšej poetickej roz-právke, aj v nej je prítomná lyrická nálada. Jejprítomnosť nie je verbálna, ale existuje vo vzá-jomnej podmienenosti s epickým prvkom.Funkčne pritom exponuje u čitateľa viac emocio-nálny než „čistý" lyrický zážitok. Ešte markant-nejšie než vo Zverinčeku (1950), skomponova-nom z epických miniatúr, sa tento regeneračnývzťah Martákovej k Podjavorinskej epike prejavilv leporele Zatúlanéhúsa (1953). Fabula tohto bás-nického skvostu pozostáva z troch častí; v expo-zičnej sa húsatko odtratí od mamy, v druhej časti,dramatickej, je vystavené mnohorakým nebezpe-čenstvám pri jej hľadaní, v tretej, poskytujúcej ma-lému percipientovi úlavu z majstrovsky vygrado-vaného napätia, ju nachádza. V každej z týchtotroch častí prežíva dieťa silné emocionálne zauja-tie, pretože prostredníctvom antropomorfizácie sastotožňuje s postavou básne; bojí sa o húsatkoa súčasne pociťuje istotu z prítomnosti vlastnejmatky, a tým si uvedomuje, trebárs len inštin-ktívne, jej jedinečnosť.

Roku 1953 Martáková vydala aj lyricko-epic-kú kompozíciu Pieseň o Váhu, ktorou sa už usi-lovala reagovať na novú, pofebruárovú skutoč-nosť. Jej pokus vystúpiť z intímneho tematickéhookruhu prírodnej lyriky a veršov o zvieratkácha začleniť do detskej poézie spoločenskú dimen-ziu sa však skončil s rozporným výsledkom.Kým v prvej časti, inšpirovanej spomienkou naplebejské detstvo, dokázala dať svojmu zámeruemocionálnu presvedčivosť, v časti reagujúcej napofebruárové spoločenské zmeny podobný efektuž nedosiahla. K rozpornému umeleckému vý-sledku dospela aj v zbierke Farebná záhradka(1953). Veršami, ktorými sa vrátila k prírodnejlyrike (Oj, leto zelené, O belasej rieke), dosiahlaumeleckú sugestivitu, presvedčivú lyrickou at-mosférou. Textami so spoločenskými motívmivšak opäť nepresvedčila, pretože zostala len priregistrácii vonkajškových znakov transparentnevyjadrenej témy.

Neúspešnosť pokusu začleniť do svojho te-matického repertoáru spoločenské motívy v tejpodobe, akú predstavoval ideologický didaktiz-mus, priviedla Martákovú k záujmu o prozaickútvorbu. K poézii sa vrátila až roku 1959 zbier-kou Lietajúci kvet. Návrat k prírodnej lyrike, aleaj k zvieracej veršovanej epike, nedosiahol užumeleckú intenzitu predchádzajúcich poetic-kých „rozprávok". V snahe obohatiť lyrickú si-tuáciu či sujet zvieracej rozprávky o myšlienko-vú dimenziu Martáková zaťažila významovosťsvojej poézie symbolickou reflexívnosťou. Jej

zmyslom bolo sprostredkovať dieťaťu základnéhodnoty ľudskej existencie; efektívnosť tohto zá-meru však zrelativizovala prílišná alegorickosť.

V prozaickej tvorbe sa Martáková spočiatkuorientovala na ľudovú slovesnosť. V knihe Vroz-právkovom svete (1940) sa táto orientácia pre-javila v tvorbe alúzií na ľudový archetyp, neskôrna vlastnú sujetovú projekciu rezignovala a sú-stredila sa na štylisticko-kompozičnú úpravuštúrovskej rozprávky. V adaptáciách, ktoré pub-likovala v zbierkach Prvý venček (1954) a Dru-hý venček (1957), zhutnila rozprávkové sujety,umocnila ich etickosť i emocionalitu a zároveňich pretransformovala do sugestívnej jazykovejpodoby. Vysoká jazyková kultúra je typická ajpre knižku ľudových detských hier Hoja, Dun-da, hoja (1956). Martáková v nej upriamila po-zornosť na vytrácajúcu sa detskú folklórnu hru,na jej poznávaciu hodnotu i umeleckú zložku.

Folklórna tradícia stala sa autorkiným inšpi-račným východiskom aj pri povesťovej kniheRozprávky o Jánošíkovi (1955), v rozšírenej ver-zii vydanej pod názvom Junácka pasovačka(1962). Jej hrdinu Martáková v zhode s literár-nou tradíciou koncipovala ako symbol plebej-ského sociálneho vzdoru.

Vyvrcholením autorkinej prozaickej tvorby jepróza Chlapčekovo leto (1956). V čase návratovdo sociálnej minulosti Martákovej beletristickárekonštrukcia manželovho plebejského detstvanepodporila prúd zjednodušujúcich retrospektív,ale svojím komplexným poňatím detstva, s jehopoetickosťou, ale aj precitajúcimi kontaktmi so ži-votnou realitou, stala sa jedným z impulzov prenástup kvalitatívne vyššej fázy prozaickej tvorbypre deti. V opozícii voči zideologizovanému so-ciálnemu aspektu, ktorý jednostranným umocňo-vaním tragickosti plebejského detstva zdôrazňo-val prednosti totalitného spoločenského systému,Martáková zaznamenala detský svet v jeho ce-listvosti. Nesústredila sa výlučne na sociálnyaspekt, ale zobrazila ho na pozadí psychickej je-dinečnosti dieťaťa. V celej próze, typovo prinále-žiacej k zovretej poviedkovej kompozícii, je pri-tom na prvom pláne emocionálna väzba medzi„mamenkou" a ich chlapčekom Jankom Benkom,väzba plná nehy a vnútornej, nemanifestovanejlásky, sujetovo nesená mozaikou príhod a zážit-kov malého protagonistu. Jeho zoznamovanie sas okolitým svetom má poeticko-úsmevnú atmo-sféru, jej organickou súčasťou je však aj prvé stret-nutie s tvrdou životnou realitou. Toto stretnutienie je v doslovnom význame poznávaním. Je topocitový zážitok prebiehajúci v emocionálnej po-lohe, napriek tomu nie bezstopový. Detský hrdi-na ešte „nerozumie", pretože rozumieť nemôže,dôležité však je, že nespravodlivú sociálnu sku-

BIBIANA 58 BIBIÁNA

točnosť „cíti". Presvedčivosť tohto pocitu autorkazabezpečila detským spôsobom vnímania reality,čím dosiahla hodnoverný umelecký účinok, a takzároveň predznamenala budúci nástup detskéhoaspektu ako nového, umelecky produktívnejšiehoprincípu modernej tvorby pre deti a mládež. Z vý-vinového hľadiska takéto avizovanie detskéhoaspektu nebolo, pravda, jej objavom. Na podob-nom princípe sú koncipované i prózy Maroško,Zbojnícka mladosť, Jano i Ivkova biela mať.Zásluha Márie Rázusovej-Martákovej spočívav tom, že s autentickým detským svetom zarade-ným do spoločensko-sociálnych relácií vystúpilav čase, ked slovenská beletria pre deti a mládežpo fáze ideologizujúceho didaktizmu začala hľa-dať nové sebaobnovovacie mechanizmy.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Pestré kvety (1932), Tri rozprávky z neba(1932), Hore grúňom - dolu grúňom (1934), Hrdinovia(1935, 2. vyd. pod názvom Stála bitka, stála..., 1959),Od jari do zimy (1939), Na veselej posiedke (1946), Pla-mienočka (1948), Zverinček (1950), Farebná záhradka(1953), Pieseň o Váhu (1953), Zatúlané húsa (1953),Zvieratká deťom (1956), Hajaj-búvaj (1957), Hop-hopna kónickú (1959), Lietajúci kvet (1959).Výber z poézie: Pod belasou oblohou (1955), En-ten-tulipán (1965), Sedmokráska(1966).Próza: V rozprávkovom svete (1940), Prvý venček(1954), Rozprávky o Jánošíkovi (1955, v rozšírenejverzii vydanej r. 1962 pod názvom Junácka pasovač-ka), Chlapčekovo leto (1956), Druhý venček (1957),O medovníkovom domčeku (1961).Výber z poézie i prózy: Jarné vtáča (1980).Výbery a úpravy ľudovej slovesnosti: Tri zakliatekniežatá (1945), Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas(1954), Hoja, Dunia, hoja (1956), Ako išlo vajce navandrovku (1957), Kozliatka (1957), Starý Bodríka vlk (1960), Koza odratá a jež (1968).Hry: Spoza rajskej brány (1935), Gajdoš Filúz (1946),Medovníkový domček (1955), Sól nad zlato (1963).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: Poetka detstva a bolesti. Život a dieloMárie Rázusovej-Martákovej. Bratislava 1957.Smatlák, Stanislav: Básnik a dieťa alebo o lyrickomsubjekte v detskej poézii. In: Básnik a dieťa. Bratisla-va 1963.Klátik, Zlatko: Lyrický impulz Márie Rázusovej-Mar-tákovej. In: Slovo, klúč k detstvu. Bratislava 1975.Pifko, Henrich: Prozaické dielo Márie Rázusovej-Mar-tákovej. Zlatý máj, 20, 1976, s. 434 - 438.Rampák, Zoltán: Dramatická tvorba Márie Rázusovej-Martákovej. Slovenské divadlo, 24, 1976, s. 69 - 81.Klátik, Zlatko: Konfrontácie detskej poézie ĽudmilyPodjavorinskej a Márie Rázusovej-Martákovej. In:Umenie a najmenší. Bratislava 1980.Viskupová, E.: Mária Rázusová-Martáková. Personál-na bibliografia. Martin 1980.Kopal, Ján: Literatúra pre deti v procese. Bratislava1984,8.72. (os)

REINER, AndrejProzaik, rozhlasový a televízny dramatik, publi-cista22. 6. 1950 Šahy. Žije v Bratislave-Rači

Po maturite študoval na Lekárskej fakulte UKv Bratislave. Po jej absolvovaní v r. 1975 pra-coval ako praktický lekár a pracovník vo vý-skume. V 80. rokoch študoval na VŠMU filmo-vú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku. Odr. 1987 pracuje pre farmaceutický priemysel,v súčasnosti je manažérom Asociácie dodávate-ľov liekov.

V r. 1975 začal spolupracovať s Českoslo-venským rozhlasom. Napísal množstvo publi-cistických a zábavných relácií, úspešný bol naj-mä ako autor kabaretných pásiem a hier (napr.Romeo, Júlia a Janko, 1984). Popri humoristic-kej tvorbe vytvoril aj niekoľko hier pre staršiumládež (za hru Prvý album získal na Festivalerozhlasovej hry v Piešťanoch r. 1978 cenu za de-but). Od konca 80. rokov spolupracuje aj so Slo-venskou televíziou. Pripravil pre ňu rad publi-cistických (napr. S dovolením, pán prezident,1993-95) a zdravotníckych relácií (Dialógy,1990-91, Receptárium, 1996-2000, Fonendo-skop, 2000-03), ako aj hry Večná doba chvíle(1987), Zásnuby (1988), Malý somár na dne du-še (1990). Ako prozaik debutoval r. 1988 humo-ristickými poviedkami Prvé' slovo. Po nich vy-dal novelu Malý somár na dne duše (1989),novelovú kompozíciu Mierne zabitý snúbenec(1990), súbor úsmevných poviedok o láske Ach,miláčik! (2000) a knihy aforizmov Diagnózydoktora Reinera (1993) a Celkom nové diagnó-zy (1996).

Do detskej literatúry sa uviedol súboromdvadsiatich humoresiek Dedko, babka a ja(1992). Oživil v nej svoje citové detské väzbyk starým rodičom, najmä obom dedom, ktorí hoinšpirovali k vytvoreniu modelového, autorské-ho starého otca. Podľa Zuzany Stanislavovejumeleckú úroveň knihy zabezpečil schopnosťouživo a vtipne vyrozprávať príbeh, citlivo dávko-vať realitu a autorskú fikciu, vážnosť a komiku.Predovšetkým však preukázal schopnosť doúsmevnej konfrontácie dospelého a detskéhochápania reality zabudovať humanistické posol-stvo o skutočných ľudských hodnotách. V tom-to zmysle tvorivou replikou knihy je súbor po-viedok Ako sme žili s duchmi (1994). Je to opäťestetizácia spomienok na vlastné detské rokystrávené tentoraz po boku otca, vidieckeho le-kára, pričom i tu implicitnou súčasťou jej úsmev-ných realisticko-fiktívnych príbehov je eticképosolstvo. Jeho personálnym nositeľom je pod-manivá postava otca, ktorý si aj v ľudskom ne-

B1BIANA 59 BIBIÁNA

čase päťdesiatych rokov 20. storočia dokážeuchovať v sebe ľudský rozmer a súčasne na jehospôsob tvarovať vlastného syna. „Humorný au-tobiografizmus" Andreja Reinera (Z. Stanisla-vová), v kontexte slovenskej spomienkovej pró-zy pre deti nepochybne výnimočný, je takšpecifický tým, že humor situácií nie je v ňomcieľom autorskej stratégie. Je sprostredkovate-ľom etických odkazov, ktoré svojou univerzál-nosťou presahujú samotnú východiskovú auto-biografickosť. Etickým podložím disponuje ajtretia autorova kniha Rikove rozprávky (1996).Na rozdiel od predchádzajúcich kníh je to autor-ská animovaná rozprávka s dvoma antropo-morfizovanými postavičkami, psom Rikoma šteniatkom Mironkou, avšak aj v nej sú prí-tomné základné atribúty autorovej poetiky, naj-mä konfrontácia reality a detskej naivnosti, čoopätovne vyvoláva estetický zážitok i u dospe-lého čitateľa.

BIBLIOGRAFIAPróza: Dedko, babka a ja (1992), Ako sme žili s duch-mi (1994), Rikove rozprávky (1996).Rozhlasové hry: Prvý album (1978), Doktor Jazvečík(1979), Paragraf jeden (1980), Šanca (1980), Nil no-cere (1984).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Dedko, babka a ja. Bibiána, 3,1995, č. l, s. 53-54.Stanislavová, Zuzana: Lesk a bieda slovenskej detskejknihy (K produkcii pôvodnej literatúry pre deti a mlá-dež 1996). Bibiána, 5, 1997, C. l, s. 6.Hlebová, Bibiána: Rikove rozprávky. Bibiána, 5,1997,e. l,s. 57. (os)

REISEL, VladimírBásnik, prekladateľ19. 1. 1919 Brodzany. 2ije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Prievidzi študovalslovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulteKarlovej univerzity v Prahe a na Slovenskejuniverzite v Bratislave. Po štúdiách bol stre-doškolským profesorom, v r. 1945-49 pôsobilako tlačový atašé na čs. veľvyslanectve v Paríži.V r. 1952-59 pracoval v redakcii týždenníkaŽivot, 1960-72 bol zástupcom šéfredaktora vy-davateľstva Slovenský spisovateľ, v r. 1972-87pôsobil ako šéfredaktor Slovenských pohľadov.

Patril ku skupine nadrealistov, pričom ichpoetiku rozšíril výrazovou rozmanitosťou a spo-ločenskými motívmi prvej polovice 40. rokov(Vidím všetky dni a noci, 1939; Neskutočné mes-to, 1943; Zrkadlo a za zrkadlom, 1945). Po zme-ne politického režimu roku 1948 aj on - podob-

ne ako ďalší nadrealistickí básnici - rezignovalna vlastnú tvorivú identitu a stal sa stúpencomschematickej socíalistickorealistickej apológiepofebruárovej spoločnosti. Pod vplyvom demo-kratizačných úsilí v 60. rokoch sa opätovne za-čal prezentovať vlastným citovo-reflexívnymbásnickým výrazom.

Popri výbere z neintencionálnej tvorby (Naj-drahší šperk, 1958), vydal pre deti tri zbieročkyveršov. V prvých dvoch, Keď sa lúka zazelená(1961) a Tisíc hier a tisíc kvetov (1961), nadvia-zal na tradičný typ rustikálnej lyriky, v ktoromlyrickým médiom bola samotná téma. Básnickyoriginálnejšie sa predstavil leporelom Zázračnámuzika (1962). Prostredníctvom hudobného,melodického verša a špecifických jazykovýchprostriedkov ozvláštnil v ňom dieťaťu predškol-ského veku zvukové podoby niektorých hudob-ných nástrojov.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Keď sa lúka zazelená (1961), Tisíc hier a tisíckvetov (1961), Zázračná muzika (1962).

LITERATÚRAŠmatlák, Stanislav: Tichá hladina priemeru. Slovensképohľady, 1961, č. 12, s. 14-16.Šmatlák, Stanislav: Básnik a dieťa. Bratislava 1963.Bakoš, Mikuláš: Básnická cesta nadrealistu Vladimí-ra Reisela. In: Vladimír Reisel. Prvé smutné rozkoše.Bratislava 1969. (os)

REPKO, JozefProzaik, rozhlasový a televízny dramatik, publi-cista12. 10. 1940 Trenčín. Žije v Senici

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev Trenčíne študoval v r. 1957-59 na Vyššej osve-tovej škole v Bratislave. Bol učiteľom v Tren-čianskej Turej, osvetovým pracovníkom v Tren-číne, Hornom Smi, v r. 1967-69 pracovníkomOkresnej knižnice, potom zástupcom riaditeľaDomu kultúry v Trenčíne. Od r. 1973 žije v Se-nici. V 90. rokoch bol spravodajcom denníkovVerejnosť, Slovenská republika a Nový deň.

Publikovať začal verše v Mladej tvorbe a Slo-venských pohľadoch. R. 1969 debutoval v roz-hlase životopisným portrétom Janka Kráľa Jar-ná balada, psychologickou drámou o SNPSlováčik, hrou Lúpež na pošte a autorskou roz-právkou Strieborná ihla. V tom istom roku murozhlas uviedol aj hru pre dospelých s detektív-nou zápletkou Numizmatik. Odvtedy až do kon-ca 90. rokov 20. st. patril k najproduktívnejšímautorom rozhlasovej hry pre deti a mládež. Z te-matického hľadiska v jeho hrách dominovala so-

BIBIANA 60 BIBIÁNA

ciálna problematika predmníchovskej republiky(Majster sklár, 1971; Čarovný iný svet, 1972),protifašistický odboj (Tajomstvo Čiernej mohyly,1973; Dvadsaťtísíce spojenie, 1974; Bez. medai-ly, 1975) a život dobového dieťaťa (Kahan, 1970;Kura a vlk, 1972; Nový vynález skazy, 1975). Ne-skôr tento repertoár rozšíril o historickú a ekolo-gickú tematiku a o žáner sci-fi. Za svoju najvý-znamnejšiu hru Vlak k belasým ránom (1986),v ktorej spracoval život detí v koncentračných tá-boroch a ich návrat do ľudskej reality, získal prvúcenu v medzinárodnej súťaži OIRT.

Knižne debutoval r. 1973 prózou pre adoles-centného čitateľa Milión krokov domov. Jej prí-behovú osnovu tvorí osud skupinky slovenskýchvojakov, ktorí prešli k ruskej armáde, bojovalio Duklu, zúčastnili sa povstaleckých bojov i par-tizánskych akcií po zatlačení povstalcov do hôr.Na rozdiel od dovtedajšej prózy s vojnovou a po-vstaleckou tematikou Repko rezignoval na det-ského hrdinu i na tradičné hyperbolizačné po-stupy a celú heroickosť protifašistického zápasusprístupnil mladému čitateľovi na osudoch do-spelých. Netradične, prostredníctvom postupovdetektívno-dobrodružnej literatúry, sa pokúsilprotifašistickú tematiku sprostredkovať deťom ajv románe Kliatba Čierneho brala (1975). Na-priek tomu, že sajednu z nosných spoločenskýchtém dobovej detskej literatúry pokúsil odideolo-gizovať, psychologická zjednodušenosť a sujeto-vá vykonštruovanosť jeho úsilie zrelativizovala.Repko však v tejto a nasledujúcej próze Nedo-ručená zásielka (1977), v ktorej traja chlapci porokoch pátrajú po autorke dojímavého dievčen-ského denníka z čias prvej republiky, objavil dis-pozície pre tvorbu dobrodružnej literatúry, kto-rá sa odvtedy stala jeho dominantným žánrom.Ešte prv, kým o tom presvedčil v dobrodružno-historickom a dobrodružno-fantastickom žánri,postupy detektívnej literatúry z predchádzajúcejknihy zopakoval v próze zo života súčasných de-tí s ekologickým námetom Pomsta mŕtvych rýb(1979). Kniha Udatný ldar(1978), skladajúca saz piatich povestí evokujúcich život našichpohanských predkov a ich mytológiu, má už dob-rodružno-historický pôdorys. Platí to aj o prózeVládca ohňa (1993), v ktorej Repko prostred-níctvom postupov modernej špionážnej i fantas-tickej prózy vytvoril v slovenskej literatúre ne-tradičný typ dobrodružno-historického románu.Príbeh slovienskeho mnícha Sláva usilujúcehosa odhaliť tajomstvo gréckeho ohňa, údajne naj-tajomnejšej zbrane dobového sveta, napriek istejžánrovej klišéovitosti disponuje dostatočnýmnapätím, aby zaujal svojho čitateľa, a tak v ňomvyvolal záujem o historické poznanie Veľkej Mo-ravy.

Ešte predtým než Repka zaujal žáner sci-fi,v ktorom dalej pokračoval vo svojich sujetovo-dobrodružných konštrukciách, napísal autorskúrozprávku Vynálezy uja Elektrónu (1980), v kto-rej žáner sci-fi parodoval. Humoristický roz-právkový príbeh dvojčiat Cyra a Mira, učňovtrumbádskeho výmyselníka a vynálezcu, aj zá-sluhou svojej rozhlasovej verzie vzbudil medzidetskými čitateľmi priaznivý ohlas a objektívneje autorovou najhodnotnejšou literárnou prácou.Z kníh, ktoré patria do sféry vedecko-fantastic-kej literatúry (Tajomstvá troch strelených, 1988;Záhady starej pevnosti, 1991; Prípady z budú-cej minulosti, 1993), je pozoruhodnejší románKolónia Lambda Pi (1985). Fantastický príbehz 29. storočia odohrávajúci sa na palube obrov-skej vesmírnej lode, ktorá sa po päťsto rokochdostáva do kontaktu so Zemou, nie je totiž premladého čitateľa zaujímavý len svojou dobro-družnou konštrukciou, ale i z nej vyplývajú-cou konfrontáciou medzi totalitnou mocou a túž-bou po slobodnom živote personalizovanoupätnásťročným hrdinom. V románe Za úsvitomzory (1989) sa Repko z budúcnosti a žánru sci-fi prostredníctvom obuvníckeho učňa a študen-ta gymnázia preniesol do revolučných rokov1848^9 na myjavských kopaniciach. A hoci sav ňom pokúsil zorientovať mladého čitateľav zložitej historicko-národnej problematike, svojsklon k dobrodružnému žánru nezaprel aniv tomto prípade. K schéme detektívneho žánru,ktorú Repko uplatnil najmä v druhej polovici 70.rokov v príbehoch súčasných detí, sa vrátil kon-com 80. rokov knihami Kliatba zeleného pla-meňa (1988) a Kto odhodil pampúšik? (1990).Kým v prvej postupoval podľa pravidiel tradič-nej detskej detektívky (štyria šiestaci skúmajúlegendu o tajomnom kahane, ktorý podľa povestiprináša svojmu majiteľovi smrť), v druhej knihevytvoril úsmevnú paródiu na detektívny žáner.A keďže rozprávkovú karikatúru dokázal doto-vať i myšlienkovo, opätovne potvrdil, že okremzmyslu pre konštrukciu dobrodružno-fantastic-kých sujetov pre starších detských čitateľov mátvorivé dispozície i pre tvorbu modernej parodi-začnej autorskej rozprávky.

BIBLIOGRAFIAPróza: Milión krokov domov (1973), Kliatba Čierne-ho brala (1975), Nedoručená zásielka (1977), UdatnýIdar (1978), Pomsta mŕtvych rýb (1979), Vynálezy ujaElektrčna (1980), Kolónia Lambda Pi (1985), Tajom-stvo troch strelených (1988), Kliatba zeleného plame-ňa (1988), Za úsvitom zory (1989), Kto odhodil pam-púšik? (1990), Záhady starej pevnosti (1991), Prípadyz budúcej minulosti (1993), Vládca ohňa (1993).Rozhlasové hry: Jarná balada (1969), Slováčik(1969), Lúpež na pošte (1969), Strieborná ihla (1969),

BIBIÁNA 61 BIBIÁNA

Kahan (1970), Prípad modrých čertov (1970), Tajom-ná krádež v meste Fidlimydli (1970), Majster sklár(1971), Čarovný iný svet (1972), Kura a vlk (1972),Stopy vedú do Titanu (1972), Udatný Idar (1972), Ta-jomstvo Čiernej mohyly (1973), Dvadsaťtisíce spoje-nie (1974), Duch rodnej zeme (1974), Koncert na pa-miatku (1974), Za úsvitom zory (1974), Bez medaily(1975), Nový vynález skazy (1975), Slnko nad Arktí-dou I.-1I. (1976), Na mandľovej planéte (1976), One-skorená zásielka (1976), Sedem lístkov z lipy (1976),Starosti s Tutulkom (1976), Vyhrali sme slona (1976),chlieb majstra Ondreja (1977), Pomsta mŕtvych rýb(1977), Dobrodružstvá Cyra a Mira (1978-79), Kri-vuliak I.-I1. (1978), Nespravodlivost (1978), Otec, potejto zemi chodia celkom iní ľudia (1978), KolóniaLambda Pi (1979), Rekord (1979), Tajomstvo mocnejpevnosti (1979), Detský plač (1980), Dotknúť sahviezd (1980), Hurá, našli sme poklad (1980), Odcvá-lame až na kraj sveta (1984), Vlak k belasým ranám(1987), Veľká rozprávková lúpež (1992) a iné (Chcieťistotu, Pochábeľ Filip, Putovanie z rozprávky, Slávnydeň vo Fafrnkove, Ujo Elektrón má trampoty).Televízne hry: Krádež v starom hrade (1973), Ref-lektor svieti na vinníka (1974), Riziko (1979), Vyná-lezy uja Elektróna (1980).

LITERATÚRA1. K. (Ivan Kusý): Milión krokov domov. Zlatý máj,18, 1974, č. 7, s. 487-488.Weidler, Ernest: Problémy rozhlasovej dramatickejtvorby pre deti. Zlatý máj, 19, 1975, č. 4, s. 248-252.Foldvári, Kornel: Tajomstvo troch strelených. Zlatýmáj, 32, 1988, č. 10, s. 631-633.Foldvári, Kornel: Kliatba zeleného plameňa. Zlatýmáj, 33, 1989, č. 4, s. 246-247.Repko, Jozef: Jediným kritériom je reakcia čitateľa. In:Nataša Pavuľaková-Ďurinová. Pohovorme si nieleno detskej literatúre. Bratislava 1991.Obert, Viliam: Prípady z budúcej minulosti. Bibiána,2, 1994, č. 4, s. 42^3. (os)

REUSS, ĽudovítLiterárny folklorista18. 4. 1822 Revúca - 25. 9. 1905 Revúca

Syn Samuela Reussa. V r. 1834-38 študovalna nižšom maďarskom gymnáziu v Gemeri,v r. 1838-40 na lýceu v Levoči a v r. 1840-M nalýceu v Bratislave. Po zosadení Ľ. Štúra z Kated-ry reči a literatúry československej pokračovalv štúdiách v Levoči, kde patril k najagilnejším čle-nom Jednoty mládeže slovenskej. R. 1845 absol-voval kandidátsku skúšku u Pavla Jozeffyhov Tisovci a odišiel študovať na univerzitu v Hal-le. Po vysvätení za kňaza (február 1848) sa stalkaplánom u svojho otca v Revúcej. 7.11.1848 homaďarský štatariálny súd v Plešivci súdil za pod-porovanie slovenských revolučných aktivít. Posmrti otca bol 24.4.1853 zvolený za revúckeho fa-rára.

Pod vplyvom otca sa venoval literárnemufolklorizmu už počas lyceálnych štúdií. Po dru-hom príchode do Levoče r. 1844 spolu so spo-lužiakom Karolom Venichom zostavil tretízväzok Prostonárodného zábavníka a v tomistom školskom roku sám zostavil jeho štvrtý,najrozsiahlejší zväzok (519 strán). Po revolúcii,keď Ján Francisci zaujatý pracovnými povin-nosťami na stoličnom úrade v Banskej Bystricirezignoval na ďalšie vydávanie rozprávok,rozhodol sa pokračovať v jeho historickej inicia-tíve. Na vydaní ďalšieho zväzku rozprávok za-angažoval Augusta Horislava Škultétyho a Jo-natana Dobroslava Čipku, pre nedostatokfinančných prostriedkov však k realizácii tohtoprojektu nedošlo. Keď mu r. 1852 pre ten istýdôvod nevyšla ani spolupráca s Jozefom Pod-hradským, ev. farárom v Pešti, na vydávanie roz-právok rezignoval aj on. Na základe Francisci-ho odporúčania r. 1855 prejavila záujemo nevydanú zbierku, ktorá obsahovala aj roz-právky z Codexu revúckeho, vytvorenéhoSamuelom Reussom, jeho synmi Ľudovítom,Gustávom a Samuelom Ormisom, Božena Nem-cova. A hoci sa Ľ. Reuss zdráhal vyhovieť jej že-laniu, z listu B. Nemcovej A. Sládkovičoviz 20.2.1856 vyplýva, že napokon jej časť zbier-ky poskytol (boli to rozprávky Krát času, Vlko-lak, Zemská krása. Valibuk, Dragomir, Ľalia, Be-rona. Ženské sluby, Mahuliena krásna panna,Radúz a Ľudmila, Černokňažník). Nčmcovápôvodne chcela nájsť v Prahe vydavateľa, ktorýby rozprávky „zpracované od p. fár. Reuszav čisté slovenčine jak sám chce" vydal, keďže jejvšak tento zámer nevyšiel („ do toho nechtéli na-kladátelékousat, bálise, že nebude odbyt"), de-väť z nich zaradila do svojej zbierky Slovensképohádky a povesti (1857-58). Medzi slovenský-mi zberateľmi sa jej počin nestretol s pochope-ním. „ Verte, brat môj," píše A. H. ŠkultétyA. Sládkovičovi, „nejde nám tu o osôbky naše,ale nám ide o česť národnú. Či vidíte, už paniB. Nemcova z vydrankaných povesti našich vy-dala druhý zväzok, a náš Lomidrevo a naša Ma-huliena budú vykračovať v kroji, aký im podlápražskej módy pristrihnúť ráčili. - Velmi by násto nectilo, i pred nami samými i pred celým Slo-vanstvom, keby sme my povesti naše na vlastnúruku z vlastného domu do sveta vypraviť či ne-chceli, či nevedeli..." Na základe tohto listu samožno domnievať, že to bola i autorská aktivitaB. Nemcovej, ktorá urýchlila rozhodnutie Au-gusta Horislava Skultétyho a Pavla Dobšinské-ho ujať sa ďalšieho vydávania slovenských roz-právok. Rozprávkové texty, ktoré Reussovcizapísali a ktoré boli v opatere Ľ. Reussa, tak na-šli svoje uplatnenie. Stali sa základným mate-

BIBIANA 62 BIBIÁNA

riálovým zdrojom jednak pre Slovenské povestiA. H. Škultétyho a P. Dobšinského z r. 1858-61a jednak pre Prostonárodné slovenské povestiP. Dobšinského z r. 1880-83.

Z koncepčného hľadiska L. Reuss zastával ná-zor svojho olca Samuela Reussa, podľa ktoréhoslovenská ľudová rozprávka je dokladom dávnejduchovnej kultúry našich predkov. V úvode k ne-vydanej zbierke z konca 40. rokov, ktorý je pod-písaný J. D. Čípkom, Ľ. Reussom a A. H. Škul-tétym, sa píše: „Cíl tedy tohoto vydávaní povestijest, aby duch a iivel slovenský k novému životuse pozvedl, vrazenou čistotu mravu zachoval, v níse utvrdil, smýšlení svých praotca poznal." V sú-vislosti so zberateľskou metodikou však už ne-zotrvával na otcovom princípe zachovať rozpráv-ku v jej autentickej, hovorenej podobe. V liste J.Podhradskému z r. 1852, v ktorom sa ho usilujezískať pre vydávanie rozprávok, priznáva: „ Vše-cky tylo povesti jiijsou conferované, t.j. rozličnétradície spolu porovnané a každá v jeden celekspojená". Ľ. Reuss, podobne ako všetci štúrovskíliterárni folkloristi, v snahe zrekonštruovaťpôvodnejšie znenie pamiatok slovanskej „dávno-vekosti" dopracoval sa teda k optimálnemu vari-antu rozprávky jej kompiláciou z niekoľkých ver-zií. Tým sa aj on podieľal na vzniku autorskéhovariantu ľudovej rozprávky, ktorý, zachovávajúcrozprávkový kánon, bol už výsledkom tvorivejpotencie jednotlivých autorov.

BIBLIOGRAFIA:Literárny fnlklorizmus: Codex revúcky A, B, C(1840-70).

LITERATÚRAPolívka, Jifí: Súpis slovenských rozprávok, zv. l. Mar-tin 1923.Gallo, Ján: Reussovci. In: Literárne postavy Gemera.Bratislava 1969.Dzubáková, M.: Codex revúcky A, B, C. Slovenskynárodopis, 21, 1973, s. 392^12.Dzubáková, M.: Informatívne o Codexe revúckom A,B, C. Literárny archív, 11, 1974, s. 201-208. (os)

REUSS, SamuelLiterárny folklorista8. 9. 1783 Slovenská Ľupča- 11. 12. 1852 Re-vúca

Jeho meno sa vyskytovalo aj v podobe Reisz.V r. 1793-95 študoval na Gymnáziu v Ožďanoch,1795-1801 na lýceu v Kežmarku, 1801-1804 nalýceu v Bratislave, 1804-06 na univerzite v Jene.R. 1806-07 bol učiteľom v Banskej Bystrici,1807-09 kaplánom a učiteľom v Tisovci, 1809-12farárom v Kraskove, 1812-52 farárom v Revúcej.

Na teologických štúdiách v Jene svojím zá-ujmom o prírodné vedy vzbudil pozornosť J. W.Goetheho, s ktorým korešpondoval aj po odcho-de z univerzity. V Jene ho pravdepodobne upú-tal aj záujem nemeckých etnológov o ľudovú slo-vesnosť, najmä o zbieranie ľudových rozprávok.Po návrate do vlasti a po zapojení sa do aktivítUčenej spoločnosti malohontskej začal ako pr-vý slovenský vzdelanec programovo zbierať ľu-dové rozprávky. Podľa niektorých prameňov hopri tom metodologicky ovplyvnil predchodcabratov Grimmovcov nemecký zberateľ rozprá-vok Johann Karí August Musäus (1735-1787).Na základe pripomienok k českému prekladu je-ho rozprávok Kratochvilné povídky z krkonoš-ských hor o Rybrcoulovi (1830) je však prija-teľnejšie sa domnievať, že Reuss si vlastnúzberateľskú koncepciu sformuloval nie pod vply-vom, ale v opozícii voči voľným adaptačným po-stupom tohto zberateľa. Podstata Reussovej kon-cepcie spočívala v tom, že rozprávky vnímal akoobjektívny historický doklad o duchovnej kultú-re a spoločenskom živote našich predkov. Ich zá-pis mal byť preto verný, doslovný: „Písal somi sám i mojich spolupracovníkov som k tomu pri-dŕžal, aby tak verne a šetrne ako je len možné,rozprávky na papier položili." Autentický zbera-teľský princíp pritom nevzťahoval len na obsah,ale aj na lexiku a na kompozíciu: „Kpožadova-niu by bolo, aby sa naše prostonárodné rozpráv-ky docela v tom prostom stave ako ich z rúk ná-roda berieme, zachovali... A preto nech sa nikneosmelí naše vzácne národné rozprávky do no-vého, azda od Nemcov vypožičaného obleku, scin-kavými a často so spotvorelými slovami vyflnliť."Reuss vystríhal pred unáhleným publikovanímrozprávok. Za hlavný cieľ považoval zbieraniea opravovanie rozprávok v zmysle odstraňovaniabalastu, ktorý sa po stáročia ústneho šírenia na-balil na rozprávkový archetyp. „Ärom len vtedytriasť," zdôrazňoval, „kedje ovocie zrelé!"

Výsledkom Reussovej zberateľskej aktivity jerukopisný zborník Codex revúcky. Pozostávaz troch častí; Codex A s podtitulom SlawischeVolkssagen gesammelt in V. Revúca 1843 obsa-huje 27 rozprávok, ktoré okrem Reussa zapísalijeho synovia Ľudovít a Gustáv a Samuel Ormis.Codex B s podtitulom Altslawische Sagen ausPannonien 1840 tvoria tri rozprávky a úvahyo ľudovej slovesnosti a Codex C s podtitulomSlawische Sagen obsahuje 23 rozprávok a po-známky Pavla Dobšinského. O vydaní Codexurokoval štúrovský spolok Tatrín, z objektívnychdôvodov k jeho publikovaniu nedošlo. Pre na-sledujúce vydania slovenských ľudových roz-právok sa však Codex revúcky stal základnýmmateriálovým zdrojom.

BIBIÁNA 63 BIBIÁNA

Samuel Reuss nebol len priekopníkom v zbie-raní folklórnych rozprávok. Jeho historický vý-znam spočíva i v tom, že svoj záujem dokázalpreniesť na mladú štúrovskú generáciu, ktorás definitívnou platnosťou odmietla osvietenskýnázor, že ľudová rozprávka je škodlivou pove-rou a bludom nedôstojným človeka osvietenéhoveku, a začala ju vnímať ako národný kultúrnyfenomén. Ján Francisci vo svojom Vlastnom ži-votopise (1909) zanechal svedectvo, podľa kto-rého bol to Samuel Reuss, ktorý v ňom ako v štu-dentovi pri návšteve revúckej fary vzbudilzáujem o ľudovú rozprávku: „Pri tej príležitos-ti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečímľudu tak verne a zručne napísané tri prostoná-rodné slovenské povesti, akoby boli z úst samé-ho prostonárodného rozprávača vypadli... Tie tripovesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mneúčinnejšie oddať sa zbieraniu povestí... Keď somprišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatkuškolského roku založil a začal som usporadovaťProstonárodný zábavník... Podľa tohoto saméhoprvého podniku pozakladali i na ostatných slo-venských školských ústavoch Prostonárodné zá-bavníky a rozprúdila sa všestranná chtivosťa ochotnosť zbierať prostonárodné povesti... "Historik Július Botto v životopise Samuela Or-misa uvádza, že Samuel Reuss spolu so svojimisynmi, Samom Ormisom, bratmi Štefanom a Ru-dolfom Homolom a ich gemerskými priateľmiPavlom Dobšinským, Jánom Franciscim a Šte-fanom Markom Daxnerom vytvoril pri revúckejfare spolok, ktorý sa stal základom štúrovskejzberateľskej školy. Samotný Ľudovít Štúr ako pr-vý oprávnene spochybnil Reussovu interpretá-ciu rozprávok ako vierohodného historickéhosvedectva. Zhodujúc sa s Reussom v názore, žev rozprávkovom víťazstve dobra nad zlom sa zr-kadlí mravná identita národa, odmietol ich po-važovať za dôkazy historických udalostí a na ichzáklade vysvetľovať národné dejiny. Takáto prá-ca by podľa neho bola „ lichá a k žiadnym vý-sledkom nevedúca". Zároveň však oceňovalReussovu zberateľskú iniciatívu a jej konkrét-ne výsledky. V súvislosti s Francisciho Slo-venskými povesťami (1845) napísal: „Čítalisme ale pár povestí v rukopise od váženéhostarca Sám. Reisza a vyprávanie týchto boloumelecky vyvedené." Do akej miery SamuelReuss umelecky dotváral doslovný zápis ľudo-vej rozprávky, nie je objektívne doložené, istéje, že jeho žiaci a nasledovníci v tomto smerepostupovali, pričom rozprávku nesfalšovali,ako to neskôr tvrdil Jiŕí Polívka, autor vý-znamného diela Súpis slovenských rozprávok(1923-32), ale ju svojím rozprávačským ume-ním esteticky zhodnotili.

LITERATÚRAPolívka, Jifí: O sberateloch a sbierkach slovenskýchrozprávok. In: Súpis slovenských rozprávok l zv. Mar-tin 1923.Melicherčík, Andrej: Pavol Dobšinský. Bratislava1959.Gallo, Ján: Od rozprávok k národnej realite (Reussov-ci). In: Literárne postavy Gemera 1. Bratislava 1969.Eleková, H.: Reussovci. Rožňava 1982. (os)

REVAJOVÁ, TonaProzaička5. 11. 1949 Katowice, Poľsko. Žije v Žiline

Po maturite na Strednej všeobecnovzdeláva-cej škole v Žiline (1966) študovala defektológíuna Palackého univerzite v Olomouci, štúdiumvšak nedokončila. Pracovala ako učiteľka nazákladných školách v Rasové a v Divine. Odr. 1981 bola novinárkou najskôr v Kultúrnom ži-vote Žiliny, potom v Slovenke, v súčasnosti jeredaktorkou týždenníka Žilinské noviny.

Debutovala knižkou Vraveli proroci, že budetma v noci (1983). V humornej polohe, s prvka-mi slovného i situačného humoru a irónie, stvár-nila v nej epizódy z pôsobenia dvoch mladýchdievčat v pionierskom tábore v úlohe vedúcich,ktorým zverili do dočasnej opatery štyridsať ne-zbedných šarvancov. Rozprávačkou je jednaz hrdiniek, ktorá sa spolu s kamarátkou s kolí-savým úspechom usiluje zvládnuť rôzne peda-gogické i nepedagogické situácie. V autorskýchrozprávkach O kráľovi a malej breze (1987)a O štyroch sestrách (1996) parodizačnýmspôsobom prenikla do súčasného reálneho sve-ta. Kniha Pol prázdnin s tetou Kolieskovou(1989) sa viaže na priateľstvo malého školákaso ženou na invalidnom vozíku. Nateraz po-slednou autorkinou knihou je próza s dievčen-skou hrdinkou Denník Májky z Majáka (2001),v ktorej opäť dokázala, že jej doménou je pró-za s humoristickým akcentom. V denníkovomzázname gymnazistky Májky, ktorá zazname-nala niekoľko dní zo svojho života, sa premie-tol obraz jej rodiny, mamy, otca, babky, brataDáma, učiteľov, spolužiačok, susedov a v zá-vere aj rodiny v cudzine, kde sa ocitla Májkaako opatrovateľka. Nieje to typický denníkovýzáznam, ale vtipné postrehy mladého človekaobdareného dávkou empatie, irónie i spontán-nosti.

BIBLIOGRAFIAPróza: Vraveli proroci, že bude tma v noci (1983),O kráľovi a malej breze (1987), Pol prázdnin s tetouKolieskovou (1989), O Štyroch sestrách (1996), Den-ník Májky z Majáka (2001).

BIBIÁNA 64 BIBIÁNA

LITERATÚRATučná, Eva: Pol prázdnin s tetou Kolieskovou. Zlatýmáj, 34, 1990, č. 5, s. 237-238.Lenčo, Ján: Dvakrát náročné a nekonvenčné. Sloven-ské pohľady, 1997, č.l, s.128-132.Lenčo, Ján: Gymnazistkin denník. Literárny týžden-ník, 15, 2002, č. 27-28, s. 14. (bš)

REZNÍK, BranislavKunsthistorik, autor literatúry faktu5. 3. 1970 Martin. Žije v Bratislave

Do základnej školy i gymnázia chodil v Bra-tislave-Dúbravke. Na Filozofickej fakulte UKštudoval v r. 1988-93 vedu o výtvarnom umenía estetiku. Krátko prednášal dejiny umenia naPedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, ria-diteľom Štátnej galérie v Banskej Bystrici bolv r. 1996-99. V r. 1999-2003 viedol odbor ume-nia na Ministerstve kultúry SR, v súčasnosti jenámestníkom generálneho riaditeľa Slovenské-ho národného múzea.

Je autorom a spoluautorom viacerých výstavsúčasného slovenského výtvarného umenia. Od-borné texty publikoval v periodikách Profil, Ate-liér, Výtvarný život, Literárny týždenník. Kniž-ne debutoval r. 1996 súborom sedemnástichbiografických poviedok o významných sloven-ských maliaroch Sneh biely ako pes s podtitulomRozprávky o slovenských maliaroch. Prostred-níctvom miniatúrneho príbehu z ich detstvaa mladosti identifikoval ľudský rozmer ich ta-lentu, odborným medailónom pripojeným spolus farebnou reprodukciou typického umelcovhodiela na záver biografickej črty zas postihol pod-statu ich výtvarného prejavu. V tematickom re-pertoári literatúry faktu vytvoril tak unikátnuknižku, ktorou detského čitateľa uviedol nielendo jednej z najvýznamnejších sfér slovenskejkultúry, ale mu dal možnosť nahliadnuť i do dra-matizmu jej tvorby.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Sneh biely ako pes (1996).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Lesk a bieda slovenskej detskejknihy. Bibiána, 5, 1997, č. l, s. 4-10. (os)

REZNÍK, JaroslavBásnik, publicista, dramatik, prekladateľ6. 4. 1942 Ružomberok. Žije v Bratislave

Základnú školu vychodil v Líškovej, maturo-val na ružomberskom gymnáziu v r. 1959. Slo-venčinu a ruštinu študoval na Pedagogickom in-

štitúte v Martine. Od r. 1966 pracoval v literár-no-múzejnom oddelení Matice slovenskej a sú-časne diaľkovo študoval muzeológiu na Univer-zite T. G. Masaryka v Brne. Pre svoje občianskepostoje k udalostiam r. 1968 musel z Matice slo-venskej odísť a prácu získal až po štyroch rokochv Slovenskej literárnej agentúre v Bratislave.V januári 1990 bol zvolený za predsedu Spolkuslovenských spisovateľov. Po skončení trojroč-ného funkčného obdobia sa stal riaditeľom Vy-davateľstva Spolku slovenských spisovateľov,kde pôsobil do jesene 1997. Od októbra 1997 dokonca októbra 1999 bol šéfredaktorom denníkaSlovenská republika. Po polročnom tvorivomštipendiu sa stal vedúcim redaktorom kultúrno-spoločenského dvojtýždenníka TELE plus.

Vydal básnické zbierky Váhavosť (1966), Pri-jímanie (1968), S vodou na jazyku (1970), v kto-rých tradičnejšími poetologickými prostriedka-mi tematizoval svoje národné postoje a súčasnevyjadril „vieru v elementárne hodnoty ľudskéhoživota" (Mikuláš Kováč). Svoje básnické ambí-cie nateraz uzatvoril zbierkou Horúčava (1993).Pre deti vydal r. 1994 zbieročku-omaľovačkuZvieratká píšu deťom. Napísal ju na základe ob-rázkových predlôh dubnického výtvarníka Joze-fa Vydrnáka, pričom jej výrazovú tradičnosť vy-kompenzoval hravým nápadom s doplnenímposledného rýmotvorneho slova v závere každejbásničky. Poeticky náročnejšie sa prezentovalv zbierke Len z črpáka s pekným uškom (1995).Tematicky síce i v nej vyšiel z tradičnejších, rus-tikálnych motívov, súčasnému dieťaťu sa všakusiloval priblížiť tak, že pred ich konvenčnýmlyricko-epickým spracovaním uprednostnil mo-dernejšiu slovnú hru a bohatšiu metaforiku.

Nesporný úspech v literatúre pre deti a mlá-dež dosiahol svojimi umelecko-náučnými diela-mi Po literárnych stopách na Slovensku (1982)a Túry do literatúry s podtitulom Po literárnychstopách Slovenska (2001). V prvej z nich pred-stavil mladému adresátovi tie osobnosti sloven-skej literatúry, ktorých dielo bolo už uzatvorené,v druhom esejistickým spôsobom zaregistrovaluž aj žijúcich autorov, a tak „skompletizoval"svoj ojedinelý literárny zemepis. Na rozdiel odškolských učebníc literatúry sa pritom „ne-múdril, nevynášal na piedestál modly, nerobil zospisovateľov nedosiahnutých veľduchov, ibaprosto konštatoval, že boli a sú aj takí čudní ľud-kovia, čo žili a žijú zo slávy slova... a tým prie-stor prituchujúci odvekou melanchóliou zaplnilčímsi milým, dôverným, čímsi, čo človek chceuzrieť na vlastné oči" (Alexander Halvoník).Okrem vecných informácií doložených fakto-grafiou z autorovho života a jeho tvorby obe pub-likácie disponujú aj miniatúrnou beletristickou

BIBIÁNA 65 BIBIÁNA

črtou, ktorá podlá dobového kritika Milana Jur-ča spôsobila, že Rezníkovo dielo disponuje ajemocionálno-estetickým rozmerom. R. 1989 vy-šla v pražskom vydavateľstve Albatros českáverzia Rezníkovho prvého „literárneho cestopi-su" pod názvom Literárni toulky Slovenskem.Nieje to však mechanický preklad originálu, aleverzia prispôsobená potrebám českého čitateľa.

Ako dramatický autor J. Rezník spolupra-coval s televíziou (pre deti napísal scenárk psychologickému televíznemu filmu Chlapci(s námetom zo SNP), ohlas však vzbudil pre-dovšetkým ako autor bábkových hier. Napr. ver-šovaná autorská adaptácia ruskej rozprávkyO cárovi Sultánovi (1974), ktorú režisér JozefBednárik naštudoval ako muzikálovú burleskuso živými hercami, udržala sa na scéne BDv Nitre dvanásť rokov a mala vyše tristopäťde-siat repríz. Zo súčasnej izraelskej literatúry pre-básnil poému s misterióznym motívom detstvaMichaely Snunitovej Duševták (1994).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Zvieratká píäu deťom (1994), Len z črpákaspeknýmuškom(1995).Literatúra faktu: Po literárnych stopách na Sloven-sku (1982), Túry do literatúry (2001).Bábkové hry: Margita a Besná (1972), O cárovi Sal-tánovi (1974), Živé svetlo (1983), Ako to naozaj boloalebo Príhody Janka Hraäka (1989).Televízne hry: Chlapci (1974), Živé svetlo (1989).Televízne rozprávkové seriály: Medvedí rok (1974),Rozprávky z praveku (1992).Preklady: Michaela Snunitová: Duševták (1994).

LITERATÚRAKováč, Mikuláš: In: Jaroslav Rezník: Prijímanie. Ban-ská Bystrica 1968.-Ha-: Po slovenských literárních chodníčcích. Zlatýmáj, 27, 1983, č. l, s. 60-61.Jurčo, Milan: S Jaroslavom Rezníkom po literárnychstopách na Slovensku. Zlatý máj, 27, 1983, č. 2,s. 117-120.Ulrichová, Vlasta: Zvieratká píšu deťom. Bibiána, 3,1995, č. 3, s. 41-42.Alexander Halvoník: Túry do literatúry. Knižná revue,2002, č.3. (os)

RIBAY, JurajOsvietenský vzdelanec, jazykovedec27. 3. 1754 Bánovce nad Bebravou - 31. 12.1812 Torza (teraz Savino Selo)

Študoval v Banskej Štiavnici (1766-69), Mod-re (1769-71), Nemes Csóve (1771), Šoprone(1773), na univerzite v Erlangene (1779) a v Je-ne (1780-82). Po návrate do Uhorska bol fa-rárom v Príbovciach (1783-84), Bohuniciach

(1784-85),Cínkotepri Pešti (1785). Vr. 1796-98pôsobil ako korektor v univerzitnej tlačiarniv Pešti, od r. 1799 bol farárom v Torži.

Na štúdiách v Nemecku a za krátkeho poby-tu v Prahe prebudilo sa v ňom silné národné po-vedomie, záujmy vedecké, spisovateľské a zbe-rateľské. Udržiaval živý kontakt s predstaviteľmičeskej kultúry, najmä s Josefom Dobrovským,ktorému pomáhal pri jazykovedných prácachštúdiom slovenských nárečí, zbieraním sloven-ských slov a prísloví. Zostavil bibliografiu čes-kej a slovenskej knižnej produkcie od najstaršíchčias a tlačou vydal súpis svojej bohatej knižnice.

Ako popredný slovenský osvietenec sa aktív-ne zapojil aj do ľudovýchovnej činnosti. Na zá-klade inorečových predlôh spracoval v sloven-čiacej češtine príručky spoločenskej (Pravidlamoresnosti aneb zdvorilosti, 1795) a zdravotnejvýchovy (Katechizmus o zdraví, 1795). Podľa do-bovej zvyklosti adresoval ich „pro obecný lida školskou mládei". V oboch sa pridržiaval kate-chetickej metódy, členiac látku do otázok a od-povedí. Obsahovým zameraním sa však usilovalčo najviac priblížiť praktickým potrebám ľudua mládeže, skultúrniť vzájomné vzťahy medzi ľuď-mi. Vehementne vystupoval proti zaostalosti, zlo-zvykom, nerestiam a nevedomosti a účinnepresadzoval základy hygieny, životosprávy a spo-ločenského správania. Výkladový text sporadickystriedal sjednoduchými rečňovankami, ktoré ma-li čitateľovi uľahčiť zapamätanie si hlavných po-učení. Obe príručky vyšli aj v Čechách.

BIBLIOGRAFIANáučná literatúra: Prawidla Moresnosti aneb Zdwo-filosti, gako y Opatrnosti a Záchowánj Zdrawj, Mlá-deži a tém, ktefj toho gessté potfebugj, obétowaná(1795), Katechysmus o Zdrawj pro obecný lid a Sskol-skau Mládež. Z Vherského gazyku na slowenský pre-ložený (1795).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (JP)

RIZNER, Ľudovít VladimírBibliograf, ľudovýchovný pracovník, publicista10. 3. 1849 Zemianske Podhradie - 7. 10. 1913Zemianske Podhradie

Strýko Ľudmily Podjavorinskej. V r. 1861-64študoval na lýceu v Bratislave, v r. 1864-65 naGymnáziu v Modre, v r. 1865-67 na Gymnáziuv Revúcej. Pre otcovu chorobu štúdiá prerušila stal sa pomocným učiteľom na jeho škole v Ze-mianskom Podhradí, kde od r. 1870 pôsobil akoriadny učiteľ. R. 1873 zložil učiteľskú skúšku naučiteľskom ústave v Trnave.

BIBIÁNA 66 BIBIÁNA

V 70.-90. rokoch 19. st. patril k našim naj-významnejším ludovýchovným pracovníkom.Popularizujúce a osvetové články uverejňovalnajmä v Národnom hlásniku, Obzore a v Ná-rodných novinách. Pre ľudové školy napísalr. 1875 učebnicu dejepisu (Dejepis Uhorska),prírodopisu (Živočíchopis) a r. 1876 učebnicu ze-mepisu (Krátky zemepis so zvláštnym ohtadomna kráľovstvo uhorské). R. 1877 sa usiloval vy-tvoriť celoslovenskú sieť školských a obecnýchknižníc, štátne úrady však jeho projekt ako pan-slavistický zakázali. S učiteľskou profesiou sú-visel aj jeho trvalý záujem o detskú beletriu, alei funkcia, ktorú jej prisudzoval. V predslovezbierky Od srdca k srdcu (1882) napríklad vy-slovil nádej, že jeho verše „neminú sa cieľa svoj-ho, ba že vďačne budú čítané i starými i mladý-mi, a že naučenia z mnohých vyplývajúce predsakde tu padnú i v zem úrodnú a prinesú jaký takýúžitok". Riznerovým zámerom bolo teda vytvá-rať literatúru, ktorá by mentorovala detskéhoi dospelého čitateľa. V intenciách dobových ľu-dovýchovných koncepcií totiž ani on nerozlišo-val medzi detským a ľudovým percipientom.Dôkazom toho je i skutočnosť, že zbierku Od srd-ca k srdcu vydal v Knižnici slovenského ľudu,medzi inými „spismi prostorozumnými". For-málne v nej síce „detské" verše odčlenil od ver-šov pre dospelých, de facto sa jedny od druhýchnelíšia. Oboje obsahujú „naučenia" vyjadrenéjednak apelatívnym spôsobom (Nevypínaj sa!Varuj sa pýchy! Nereptaj!) a jednak prostredníc-tvom zdanlivo efektívnejších „dejov života".Antológia poézie Kytka z Tatier, ktorú Rizner vy-dal r. 1885 v Prahe, bola po štúrovskej Rečňo-vanke I.-II. a Matzenauerovej antológii Malýrečník (1873) ďalším pokusom o zosumarizova-nie dobovej intencionálnej poézie pre deti. Narozdiel od Matzenauera Rizner do nej zaradili značnú časť rečňovaniek A. H. Škultétyho, čímdidaktický repertoár dobovej tvorby pre deti roz-šíril o vlastenecký akcent. Napriek tomu Júr Ja-noška, ktorý s porozumením prijal jeho vlastnútvorbu („sú to až na nepatrné výnimky báseňkyskutočne podarené"), antológiu odmietol, preto-že „v knižke tejto nenachodíme ani toho systémua nenachodíme ani skutočného výberu." V Pra-he r. 1886 Rizner vydal aj výber zo slovenskýchľudových rozprávok Kytka z Tatier. Slovensko-český slovníček, ktorý k obom knižkám pripo-jil, je dôkazom, že ich adresoval predovšetkýmčeským detským čitateľom. Najvýznamnejšiedielo, ktorým Rizner presiahol hranice ľudový-chovnej aktivity a ktorým položil základy slo-venskej bibliografie ako vedeckej disciplíny, jevšak jeho Bibliografia písomníctva slovenskéhona spôsob slovníka od najstarších čias do kon-

ca r. 1900. Vydania tohto monumentálneho die-la, ktoré v čase násilnej maďarizácie slovenské-ho etnika malo byť objektívnym dôkazom jehoduchovná, sa nedožil. Bibliografiu ako základnépramenné dielo k literárnym a kultúrnym deji-nám Slovenska v 6. zv. vydala až Matica slo-venská v r. 1929-34. Na jej vzniku Rizner pra-coval od polovice 70. rokov 19. st., súčasne savšak venoval i vlastivedným výskumom Bošác-kej doliny, ako aj iných regiónov Slovenska. Do-kladajú to práce Slovník dialektický, Národniepiesne, Pramene k miestopisu územia Slovákmiobývaného, Materiál k topografickému slovníkuzvlášte Hor. Uhorska, ktoré až na niektoré pa-sáže publikované v Slovenských pohľadocha v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnostizostali v rukopise.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Od srdca k srdcu (1882), Našim maličkým(1883), Zo života malých (1883).Antológia poézie: Kytka z Tatier (1885).Antológia ľudových rozprávok: Zo slovenskej cha-lúpky (1886).

LITERATÚRAPáska, J.: Ľ. V. Rizner. Martin 1956.Lehotská, M.: Ľudovít Vladimír Rizner (Personálnabibliografia). Martin 1963.Zborník o t. V. Riznerovi. Martin 1970.Liba, Peter: Čítanie starých otcov. Martin 1970.pi.: Ľudovít Vladimír Rizner. Romboid, 1973, č. 9,s. 85-87.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

ROHOŇ, JurajBásnik, ľudovýchovný pracovník15. 8. 1773 Horný Kalník - 20. 10. 1831 Hlo-žany, Vojvodina, Srbsko

Do elementárnej školy chodil v turčianskomHornom Jasene a v Necpaloch, od r. 1786 štu-doval na lýceu v Banskej Štiavnici. V r. 1791-92bol vychovávateľom v Petrovci, v r. 1793-1801pôsobil ako súkromný učiteľ v rodine Stratimi-rovičovcov v Kulpíne, od r. 1802 až do svojejsmrti bol farárom v dolnozemských Hložanoch.

Vo svojej dobe patril k významným organi-zátorom narodno-osvetového života dolnozem-ských Slovákov. Ešte ako banskoštiavnický štu-dent vydal po latinsky písané verše na počesťsvojho profesora Michala Járošiho. R. 1791vytvoril veršovanú skladbu Chvála Slováka,v ktorej inšpirovaný M. Belom a J. Severinimzdôraznil starobylý pôvod Slovákov. V národ-noobrannom duchu skoncipoval aj latinskú

BIBIÁNA 67 BIBIÁNA

skladbu Palma... Obhájené zásluhy, ktoré sa Slo-vanom odňať snažili Dugonics a jemu podobníMaďari. Reagoval v nej na dobové znevažova-nie slovenského národného spoločenstva tak pre-svedčivo, že ňou ovplyvnil viaceré podobnéobranné práce. Na Dolnej zemi r. 1802 bohemi-zovanou slovenčinou v slabično-prízvučnommetre napísal a r. 1829 vydal zbierku básní Kra-tochvílné zpévy pro mládež rolničkou. Na rozdielod čítankových textov dobovej školskej literatú-ry vyhol sa v nej extrémnemu mentorovaniua v intenciách osvietenskej literatúry sústredil sav nich predovšetkým na poznávaco-náučnýaspekt (v prevažnej časti básní inštruktážnymspôsobom približuje dospievajúcej mládeži radroľníckych prác, pričom vždy zdôrazňuje priori-tu roľníctva v živote spoločnosti). Výnimkouz tejto orientácie bola báseň Ozvuk Turčanavzdáleného k svým krajanúm, v ktorej náučno-vzdelávací zámer v podobe nostalgie za ďalekýmrodným krajom nahradil emotívnou spomien-kou, čím báseň získala estetizujúci ráz. Incipityľudových piesní, ktoré Rohoň pripojil k jednot-livým básňam, spôsobili, že časť z nich v podo-be piesní znárodnela.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kratochwílné Zpéwy pro Mládež rolnjckau(1829).

LITERATÚRASk. (Skultéty, Jozef): Kratochwílné Zpévy. Slovensképohľady, 1901, č. 5-6, s. 279-280, 343-344.Sliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

ROJČEK, FrantišekBásnik4.7.1949 Trutnov, Česko. Žije v Bratislave

Narodil sa slovenským rodičom v Čechách.Základnú školu vychodil v Ľubeli, v liptovskomrodisku otca. Po maturite na SVŠ v LiptovskomHrádku absolvoval nadstavbové štúdium naStrednej ekonomickej škole v Martine. NaPrávnickej fakulte UK v Bratislave študovalv r. 1970-75. Rok bol podnikovým právnikomv Textilných závodoch v Liptovskom Mikuláši,potom až do r. 1988 pracoval v legislatívnomoddelení ministerstva kultúry v Bratislave.V r. 1989-90 bol zástupcom riaditeľa Krajskéhoosvetového strediska v Bratislave, 1990-92 šéf-redaktorom vydavateľstva Genezis, 1992-95 re-daktorom agentúry Prima art. V r. 1995 založilvydavateľstvo NONA, ktoré sa programovoorientuje na vydávanie hodnotnej pôvodnej tvor-by pre detských čitateľov.

Verše pre deti uverejňoval v časopisoch Včiel-ka, Zornička a Ohník, v súčasnosti patrí ku kme-ňovým spolupracovníkom časopisu Slniečko.Knižne debutoval r. 1987 zbierkou hravých bás-nických miniatúr pre najmenšie deti Neposlušnéčiimičky. Predstavil sa v nej zmyslom preimaginárno-hravé využitie personifikácie priozvláštňovaní reality z empirickej blízkosti die-ťaťa, schopnosťou modelovať nápaditú pointui citom pre výber jazykových prostriedkov ade-kvátnych a súčasne stimulujúcich slovnú záso-bu dieťaťa. Tieto základné danosti svojho bás-nického výrazu rozšíril v tretej časti zbierky,určenej už čitateľovi školského veku, o básnezaložené na hre so slovom a na humornom vy-užití nonsensu, čím skompletizoval repertoársvojho básnického ustrojenia. V druhej, repre-zentatívnej knihe Veršostrojček (1989), ktorá saod debutu formálne odlišuje básnicko-prozaic-kou architektonikou, kolážou verša a prozaické-ho textu, využil celý tento tvorivý potenciál,tematicky sa však sústredil na básnickú identifi-káciu súčasného dieťaťa a jeho fantazijno-hravejpodstaty. Dominantným žánrovým typom knihysú preto texty s nonsensovou osnovou, v ktorýchrozohral celú škálu absurdných nápadov, „bás-nických bláznovstiev", pôsobivých nielen svo-jou originálnosťou, fantazijným „čarovaním",ale aj svojím civilistickým prejavom, prirodze-nou lexikou a jej dikciou, vytvárajúcou pomy-selný most medzi básnickým subjektom a det-ským čitateľom. V zbierke Postavme si z písmendom (1991) pokračoval v básnickej hre s jazy-kom (dokladom je napr. báseň V krajine Zlom-jazykovo), pričom princíp konštruktérstva, ktorýje v podloží tejto hry, uplatnil i pri tvorbe nie-koľkých básnických textov - kaligramov. Kva-litatívny posun vo svojom vývine urobil podľakriticky Zuzany Stanislavovej vo štvrtej básnic-kej knižke Soío v ústach (1997). Tým, že v nejverbálnu básnickú hru a jej sujetový mechaniz-mus v najlepších básnických číslach zážitkovoznežnil, nasýtil emocionálnou atmosférou, do-siahol, že dieťa jeho básnický text upútava nie-len témou a jej invenčným lyrickým spracova-ním, ale zainteresúva ho aj citovo, humanizujeho. V tomto ohľade Rojček presiahol limitova-nosť intencionálneho básnenia pre deti a na per-cepcii svojich textov, najmä tých, ktorými vy-tvoril alúzie na naivno-poetický detský spôsobvnímania reality, zainteresoval aj dospelého prí-jemcu. Identicky postupoval aj pri vytvorenízbierky Keď sa lieta na veľrybe (2003). Z tvori-vého hľadiska predviedol v nej všetky nuansysvojej poetiky, od slovnej hry až po metaforizá-ciu všedných, priam triviálnych reálnych javov,ale ako naznačuje názov zbierky, nonsens, vý-

BIBIANA 68 BIBIÁNA

mysel blízky detskej fantazijnosti stali sa jej do-minantnými znakmi. Pritom podobne ako svojedoterajšie najlepšie básnické čísla, ktoré repre-zentujú súčasnú poéziu pre deti nielen z kvanti-tatívneho, ale i kvalitatívneho hľadiska, i svojenajnovšie básnické kreácie navonok prezento-vané prvoplánovou zábavnosťou koncipoval tak,aby dieťaťu poskytli zážitok z kultivovanej slov-nej zábavy, no súčasne aby boli preň i návodomna objavovanie skrytých vzťahov a súvislostíreálneho sveta.

Zmysel pre metaforické zmocňovanie sa rea-lity F. Rojček preukázal aj ako epigramatik.V zbierke epigramov Od pol ôsmej do pol ôsmej(1990) adresovanej dospelému čitateľovi sa pre-javil ako nápaditý karikaturista ľudských defor-mácií minulosti, ale i tých, ktoré sa stali typic-kými pre súčasnosť.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Neposlušné čižmičky (1987), Veršostrojček(1989), Postavme si z písmen dom (1991), Šašo v ús-tach (1997), Kecf sa lieta na veľrybe (2003).

LITERATÚRAKepštová, Ľubica: Otváranie studničky (Rozhovors Františkom Rojčekom). Bibiána, 5, 1997, č. 3̂ ,s. 59-62.Stanislavová, Zuzana: Šašo v ústach. Bibiána, 6,1999,č. 3-4, s. 42^*3.Stanislavová, Zuzana: Keď sa lieta na veľrybe. Bibiá-na, 11, 2004, č. 2, s. 58-59. (os)

ROLL, DušanManažér, editor28. 1. 1928 Martin. Žije v BratislavePseudonym Juraj Háj

Po maturite na martinskom gymnáziu študo-val v r. 1947-51 na Právnickej fakulte Sloven-skej univerzity v Bratislave. V r. 1953-59 pôso-bil vo vydavateľstve Osveta v Martine akoredakčný tajomník, vedúci výroby a napokonako vedúci redaktor merkantilu a knižných hra-čiek. V r. 1959-78 bol zástupcom šéfredaktoravydavateľstva Mladé letá v Bratislave, 1978-82riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby, 1982-90pracovníkom Úradu vlády, 1990-93 Minister-stva kultúry SR. V súčasnosti pôsobí v BIBIÁ-NE, medzinárodnom dome umenia pre detiv Bratislave.

Počas svojho pôsobenia vo vydavateľstveMladé letá vytvoril rad leporel a textových oma-ľovačiek, ktoré vyšli aj v cudzojazyčných vyda-niach. Ťažisko jeho aktivity v literatúre pre detia mládež spočíva však v organizačných iniciatí-vach. Jeho historická zásluha spočíva v založe-

ní BIB-u, Bienále ilustrácií Bratislava (1967),ktoré ako jeho generálny sekretár priviedol k vy-sokému medzinárodnému postaveniu a súčasnejeho prostredníctvom pomáhal začleňovať slo-venskú ilustračnú školu do medzinárodnéhokontextu. Na základe tohto úspechu ho IBBY(International Board on Books fór YoungPeople), medzinárodná nevládna organizáciapôsobiaca v rámci UNESCO, prizvala k spolu-práci na svojich projektoch. Jeho organizačnýtalent a zmysel pre kultúrnu diplomaciu bolidôvodom, že ho v r. 1978 zvolili za predseduprestížnej poroty pre udeľovanie Ceny H. Ch.Andersena a na kongrese v Tokiu r. 1986 za pre-zidenta IBBY. V tomto postavení stal sa nena-hraditeľným propagátorom slovenských ilus-trátorov a autorov kníh pre deti a mládež,zabezpečoval ich pozvania na rôzne medziná-rodné podujatia, informoval o ich dielach zahra-ničných vydavateľov. Ako generálny komisárBIB-u naďalej garantuje vysokú profesionálnuúroveň tohto jedinečného svetového kultúrnehopodujatia.

BIBLIOGRAFIALeporelá a omafovačky: Letíme vesmírom (1959),Na tom našom dvore (1960), Skúpy Macko (1962),Kolo, kolo mlynské (1966), Čo sa sníva mrožovi(1969), Išiel Capko na jarmok (1970), Medzi vtákmi(1973), Medzi zvieratkami (1974), Nakreslím si dom(1978), Moja škôlka (1980).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Moja láska BIB (Rozhovor s Duša-nom Rollom). Bibiána, 5, 1997, č. l, s. 25-30, č. 2,s. 25-26. (os)

ROMANOVSKÝ, JánDramatik, prozaik4. 1. 1916 Topoľčany - 8. 5. 1989 Nitra

Po štúdiách na Obchodnej akadémii v Nitrestal sa úradníkom Okresnej nemocenskej pois-ťovne v Topoľčanoch (1937-51), v r. 1951-73bol umeleckým vedúcim a riaditeľom Bábkové-ho divadla v Nitre, v r. 1973-76 pôsobil akoriaditeľ činoherného súboru Krajového divadlav Nitre.

Knižne debutoval r. 1953 umelecky skrom-nou zbierkou realistických a personifikovanýchpoviedok-čŕt zo života zvierat V zajatí a na slo-bode, v ktorej spojil pedagogický zreteľ s osob-nou skúsenosťou. V písaní prózy ďalej nepokra-čoval a venoval sa technike bábkarskejprodukcie a bábkarským dramatizáciám sloven-ských rozprávok. Jeho javajkový systém vode-nia bábok je známy ako Romanovského škola.

BIBIÁNA 69 BIBIÁNA

Najvydarenejšou z rozprávkových dramatizáciíje hra Čierna pani (1957), v ktorej baladickýmspôsobom spracoval motív materinskej lásky.Princezná Kukulienka (1970) je zas úsmevnoukomédiou o láske v každom veku. V záverečnejfáze svojho života sa vrátil k próze knihou Dob-ré dni Janka Pánka (1983). Cez postavu a zá-žitky chlapčeka Janka Pánka evokoval v nejvlastné detstvo. Na rozdiel od predchádzajúce-ho typu spomienkovej prózy rezignoval v nej nasprávu o detstve stigmatizovanom sociálnymidôsledkami prvej svetovej vojny a sústredil sana rekonštrukciu detských zážitkov plebejskéhodieťaťa, ktorého cez nástrahy doby prevádza je-ho furtácky starý otec. A hoci dobová kritika au-torovmu tvorivému epilógu nevenovala mimo-riadnu pozornosť, kniha dôstojným spôsobomzavršuje návraty do medzivojnového detstva.

BIBLIOGRAFIAPróza: V zajatí a na slobode (1953), Dobré dni JankaPánka (1983).Bábkové hry: Zvieratká a vodník Topolec (1955), Dl-hý nos (1956), Čierna pani (uverejnená aj s názvomČlovek, ktorý predal srdce, inscenovaná ako Sedem fa-rieb dúhy a Materina dúška, 1957), Traja zhavraneníbratia (1961), Princezná Kukulienka (1970), Dilinovehusle (1989).

LITERATÚRAMóric, Rudo: V zajatí a na slobode. Za socialistickúškolu, 1953, č. 9, s. 437-438.Poliak, Ján: Obrázky z prírody. In: Literatúra, mládeža súčasnosť. Bratislava 1963.Predmerský, Vladimír: Amatérske bábkarstvo na Slo-vensku po roku 1945. Bratislava 1957.Nemcova, Jana: Dobré dni Janka Pánka. Zlatý máj, 28,1984, č. 4, s. 245. (vp)

ROYOVÁ, KristínaProzaička18. 8. 1860 Stará Tura-27. 12. 1936 Stará Tura

Život prežila na Starej Turej, kde založila ná-boženský spolok Modrý kríž a v rámci neho si-rotinec, ambulantnú ošetrovňu a starobinec.V intenciách svojich nábožensko-misijných ná-zorov a pod vplyvom českých a nemeckých vzo-rov napísala rad náboženských románov, noviela poviedok, ktoré zásluhou cirkevných inštitúciípodporujúcich jej evanjelizačné a charitatívneaktivity vyšli v mnohých vydaniach doma i v za-hraničí. Časopisecké príspevky publikovala odr. 1887 v časopise Betanie, Svetlo a v mesační-ku Večernica, ktorý založila a v r. 1925-36 aj re-digovala.

Jej tzv. realistické prózy pre mladého čitate-ľa (Bez Boha na svete, 1893; Splnená túžba,

1900; Divné milosrdenstvo, 1904) sú obsahomi kompozično-štylistickými prostriedkami totož-né s textami pre dospelých. Aj v nich je pseudo-romantický, sentimentálny sujet podriadený ex-trémnemu didaktickému utilitarizmu, pričomreligiózna exaltovanosť určuje aj ich literárnuidentitu, takže v konečnom dôsledku nemožnospoľahlivo určiť, či ide o prózy s detskými po-stavami, alebo o prózy pre deti. V tomto zmys-le niet pochýb o autorských rozprávkach Akokvapôčka putovala (1909), Ako prišli lastovičkydomov (1910) a Ako zomrel slovíčok (1910). Ná-boženský utilitarizmus nedoložený presvedči-vým literárnym výrazom je však typický i prene. V opozícii voči takémuto názoru literárnyhistorik Milan Jurčo v zhode s Royovej pre-svedčením, že „v úsilí o mravné a vzdelanostnépozdvihnutie národa netreba začínať zábavnýmia poučnými spismi, ale nezastupiteľne Svätýmpísmom", jej literárnu angažovanosť vníma chá-pavejšie. Nepochybne i preto, že základným in-variantom Royovej próz je podľa jeho presvedče-nia „cesta z tmy nevedomosti k svetlu poznania".

BIBLIOGRAFIAPróza: Bez Boha na svete (1893), Splnená túžba(1900), Divné milosrdenstvo (1904), Ako kvapôčkaputovala (1909), V slnečnej krajine (1909), Ako prišlilastovičky domov (l 910), Ako zomrel sláviček (1910),Deti „hausírerov" (1911).Výber: Štyri rozprávočky pre veľké i malé deti (1921).

LITERATÚRAPotúček, J.: Súpis literárnych prác Kristíny Royovej.Martin 1950.Jurčo, Milan: V službe viery a krásy. Bibiána, 9,2002,č. 4, s. 7-15. (os)

RÚFUS, MilanBásnik, esejista, prekladateľ10. 12. 1928 Závažná Poruba. 2ije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Liptovskom Mi-kuláši (1948) absolvoval štúdium slovenčinya dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Brati-slave (1948-1952) a až do odchodu na dôcho-dok prednášal na tejto fakulte dejiny slovenskeja českej literatúry.

V literatúre pre dospelých debutoval básnic-kou zbierkou Až dozrieme (1956), ale jeho pr-votinami boli v skutočnosti básnické knižky pub-likované až neskôr - Chlapec (1966) a Chlapecmaľuje dúhu (1974). Pre Rúfusovu poéziu už odprvej zbierky je charakteristický hlboký mravnýprincíp, kontemplatívnosť vo väzbe na pálčivéintímne, rodinné i spoločenské motívy. Obraz-nosť jeho básní citlivo a prostredníctvom emo-

BIBIANA 70 BIBIÁNA

cionálne pôsobivej metafory tlmočí elegicky vy-jadrený vážny pocit života. Medzi motivickékonštanty jeho poézie patrí vzťah prítomnostia minulosti vnímaný ako mravná záväznosť vo-či predkom i voči mladej generácii, motív do-mova a s tým súvisiaceho detstva, rodičov, prí-rody, času a práce, motív lásky a smrti i motívpoézie a tvorby. Tieto motívy spolu s reflexivi-tou, elegickou tonalitou ako „konštantnou zlož-kou jeho básnického vedomia" (Albín Bagin)a tradičnejšou technikou verša charakterizujú ajpoéziu zbierok Zvony (1968), Ľudia v horách(1969), Stôl chudobných (1972), Kolíska spievadeťom (1974), Óda na radosť (1981), Prísnychlieb (1987), Neskorý autoportrét (1992), Čí-tanie z údelu (1996), Jeremiášov nárek (1997),Žalmy o nevinnej (1997), Válka (1998), Jedno-duchá až po korienky vlasov (2000), Čas pla-chých otázok (2001), Čakanka (2003) a i. Kon-geniálnou súhrou výtvarného výrazu známychslovenských výtvarných umelcov a Rúfusovýchveršov sú knihy Ľudia v horách (1969), Kolíska(1972), Hora (1978) s fotografiami MartinaMartinčeka, kniha Hľadanie obrazu (1973) s re-produkciami obrazov M. A. Bazovského a Hud-ba tvarov (1977) s výtvarnými prácami Ľ. Ful-lu. Rúfus je autorom esejí, publikovanýchv knihách Človek, čas a tvorba (1968), Štyri epiš-toly k ľudom (1969), O literatúre (1974), Epiš-toly staré' i nové (1996), a dvoch zväzkov roz-hovorov Rozhovory so sebou a s tebou (1998t

1999). Prekladá z ruskej a českej literatúry.Podľa vlastného vyznania určovali jeho bás-

nickú cestu rozprávka, modlitba a pieseň. Tietožánre boli aluzívne i otvorene prítomné v celejjeho tvorbe pre dospelých, rovnako ako bolov nej prítomné aj dieťa a detstvo, a našli napo-kon celkom prirodzený priestor aj v tvorbe predeti. Ako básnik pre deti debutoval až v 70. ro-koch už ako zrelá tvorivá osobnosť s preklada-teľskými skúsenosťami i v oblasti detskej poézie(prekladal poéziu pre deti z češtiny). Jedna líniajeho poézie sa otvorene inšpiruje rozprávkamiPavla Dobšinského. Básnicky ich pretlmočila z aspektu svojej životnej filozofie interpreto-val už v prvej zbierke určenej deťom Kniha roz-právok (1975), následne v knihách Sobotné' ve-čery (1979), Rozprávočka veselá, ostaň eštes nami (1985), Tiché'papradie (1990) a Lupien-ky z jabloní (1993). Kompozícia týchto kníh na-značuje, že ich autor stretnutia s ľudovou roz-právkou chápe ako špecifický dialóg medzirozprávkovou etikou a estetikou a súčasným člo-vekom s jeho životnou skúsenosťou a hodnoto-vou hierarchiou. Prostredníctvom tohto dialóguvyzdvihuje a interpretuje nadčasové, aktuálneplatné mravné hodnoty ľudového ducha zakódo-

vané v rozprávke. Tomu zodpovedá žánrovodvojrovinná kompozícia jeho básnických kníhrozprávok. Epickejší typ textov tvoria veršova-né transformácie ľudových rozprávkových suje-tov. Rúfus počíta s čitateľovou znalosťou proto-textu, preto spravidla pracuje len s fragmentomrozprávkovej fabuly, s alúziou na sémantickykľúčové segmenty príbehu, sústrediac sa pre-dovšetkým na interpretovanie noetiky ľudovejrozprávky prostredníctvom emocionálne nasýte-nej výpovede. Druhým typom textov sú lyrickébásne, v ktorých je inšpirácia ľudovou rozpráv-kou skrytejšia a ktoré v podobe meditatívnychintermezz, lyrických vyznaní rámcujú rozpráv-kové príbehy. Na pozadí rytmického striedaniatýchto dvoch textových typov prebieha komuni-kácia života a rozprávky, prítomnosti a minulostio nadčasových, existenciálnych hodnotách, aký-mi sú život a smrť, láska a nenávisť, obetavosťa koristníctvo, dobro a zloba, vina a trest. Veršlyrických intermezz je uvoľnený, básne sú apo-teózou detstva, mŕtvych predkov, lyrickým vý-razom autorovej životnej filozofie a jeho intím-nou spoveďou. S tvorbou inšpirovanou ľudovouslovesnosťou súvisia aj leporelá Mechúrik Koš-čúrik s kamarátmi (1981), Koza odratá a jež(1985) a Koníček môj, nes ma, nes (1990).

Lyrickú líniu tvorby pre deti, ktorá netrans-formuje folklórne sujety, iba sa nimi inšpiruje,otvára básnická zbierka Studnička (1985). Väč-šina básní tejto zbierky je koncipovaná ako„dvojhlas básnika a dieťaťa, plný vzájomnéhoporozumenia" (Stanislav Šmatlák), ktorého pod-ložie tvorí citový súzvuk. Lyrické básne zdôraz-ňujú stálosť mravných kvalít života, úctu k člo-veku a všetkému živému, plynutie času. Ichatmosféru dotvára autorova nostalgická spomien-ka na detstvo i melanchólia nad stratou otca.

V 90. rokoch vyústil Rúfusov príklon k žán-ru modlitby a piesne, podporený filozofiou ži-votnej vyrovnanosti a pokory i návratnou spo-mienkou na domov a detstvo, do explicitnéhovyužitia týchto žánrov v básnických kniháchModlitbičky (1992, v rozšírenom vydaní Novémodlitbičky, 1994), Zvieratníček (1994) a Pa-mätníček. Modlitby za dieťa (1995). V týchtobásnických zbierkach pokračuje rozhovor bás-nika s dieťaťom, tentoraz už nielen o veciach toh-to sveta, ale aj o veciach transcendentných. Dik-ciou modlitby prosí v mene detí o lásku,harmóniu, rodinné teplo a pokoj, aj o pevný fi-lozoficko-etický základ života, uvažuje o zmys-le modlitby v živote človeka a zvlášť dieťaťa. Voveršoch zbierky Zvieratníček (jej ilustratívnysprievod tvoria reprodukcie kresieb a plastíkVladimíra Kompánka) pokračujú úvahy básnikao blízkosti božieho a detského, detského a prí-

BIBIANA 71 BIBIÁNA

rodného, o vzájomnej podobnosti detí a zvieratv prirodzenom, autentickom jestvovaní. S Mod-litbičkami spája verše tejto zbierky aj presved-čenie o samozrejmej jednote ľudského so všet-kým živým, čo bolo stvorené vyšším princípom,úzkosť z narušenia tejto jednoty, potreba jejochrany. Modlitby za dieťa v zbierke Pamätní-ček zotrvávajú v navodených tóninách, opätov-ne sa však inšpirujú vrúcnym vzťahom otcaa dcéry. Emocionálne nabité básne vznikli na zá-klade dcériných obrázkov v pamätníku a tiezbierku aj ilustrujú. Životné zmierenie s údelomvečného dieťaťa a pokorná neha sa spájajú s vní-maním modlitby ako výrazu reálneho duchov-ného vzťahu človeka k Bohu. Sakralizovaná lí-nia Rúfusovej poézie je výrazom kresťanskéhohumanizmu a vážnej duchovnosti autora, vyjad-rených nekomplikovanou, emocionálne pôsobi-vou obraznosťou.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kniha rozprávok (1975), Sobotné večery(1979), Mechúrik Koščúrik s kamarátmi (1981), Ko-za odratá a jež (1985), Rozprávočka veselá, ostaň eš-te s nami (1985), Studnička (1985), Koníček môj, nesma, nes (1990), Tiché papradie (1990), Modlitbičky(1992), Lupienky z jabloní (1993), Nové modlitbičky(1994), Zvieratníček (1994), Pamätníček. Modlitby zadieťa (1995).Preklady: František Hrubín: Kuriatko v obilí (1963),František Hrubín: Čo tie očká vidia? (1974), FrantišekHrubín: Malá rozprávka o repe (1978), Dvakrát sedemrozprávok (1972), Jan Carek: Carokruh (1983), Fran-tišek Hrubín: Ako sa chytá radosť (1984), Jaroslav Sei-fert: Gúľalo sa, gúľalo (1991).

LITERATÚRAŠmatlák, Stanislav: Pozvanie do básne. Stretnutia s poé-ziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Bratislava1971.Bagin, Albín: Bucľ spravodlivosť tvoja, rozprávka. Zla-tý máj, 20, 1976, č. 7, s. 470-472.Bagin, Albín: Básnik mravného záväzku. Romboid,13, 1978, č. 7, s. 48-53.Poliak, Ján: Rozhovory o literatúre pre mládež. Brati-slava 1978.Marčok, Viliam: Milan Rúfus. Bratislava 1985.Noge, Július: Dvojhlas ľudského porozumenia. Zlatýmáj, 30, 1986, č. 9, s. 541-543.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Liba, Peter: Keď sa básnik modlí s deťmi. Zlatý máj,36, 1992, č. 5, s. 260-262.Smatlák, Stanislav: Plodonosné sloje detstva. Bibiána,2, 1994, č. l, s. 1-10.Smatlák, Stanislav: „Nech je trocha veselšie na tomtochorom svete". Bibiána, 3, 1995, č. l, s. 6-13.Kopal, Ján: Žánrový variant poetickej rozprávky (Mi-lan Rúfus - Valentín Beniak). Romboid, 30, 1995, č.5, s. 53-56.Smatlák, Stanislav: Radosť zaplatená tryznou. Bibiá-na, 4, 1996, č. l, s. 14-16.

Podracká, Dana: Úžas oslovenia. Slovenské pohľady,1996, č. 3, s. 145-146. (zs)

RYSUĽA, ŠtefanProzaik13. 8. 1900 Važec - 4. 7. 1976 Važec

Po absolvovaní Učiteľského ústavu v SpišskejNovej Vsi r. 1918 narukoval na taliansky front.Po návrate r. 1919 krátko učil v Ondrášovej,necelý rok redigoval v Prahe Slovenskú politi-ku, v r. 1920-26 sa stal učiteľom vo Važci.V r. 1926-34 učil v Pribyline, 1934-35 v Štrbe,1935-45 v Turom Poli. Po vojne až do r. 1950pôsobil ako školský inšpektor v Modrom Ka-meni, v r. 1950-53 bol gymnaziálnym profeso-rom v Lučenci, v r. 1953 sa vrátil do rodnéhoVažca, kde bol učiteľom a od r. 1960 ako dôchod-ca správcom Pamätnej izby Jána Halu.

Základom jeho folklórne štylizovaného tra-dicionalizmu je ľudové zvykoslovie, rozprávkaa povesť. Týmto prírodno-ľudským svetomovplyvneným etikou Biblie sa inšpiruje v celomsvojom diele situovanom do rodného Liptova(O. Čepan). Preukázateľné je to už v historickejfreske Milosť (1940), v ktorej podobne ako v ďal-šom historickom románe tematizujúcom proti-habsburské rákócziovské povstanie „...chodníč-ka nevieme...! (1943) heroizoval podtatranskýľud ajeho zápas o zachovanie svojej etickej idea-lity. Etický fenomén v podobe fatálneho prijí-mania osudových údelov dominuje aj v romá-novej kronike Boží obľúbenci (1941), v ktorej savoľne inšpiroval životnými osudmi svojho otca,železničného strážnika. V románe Lúče v hmlách(1946) využil vlastné pedagogické skúsenostia pokúsil sa o psychologickú výpoveď o dieťati--sirote, ktoré je dennodenne konfrontovanés neláskou sveta dospelých. Po takmer dvadsať-ročnom odmlčaní sa vrátil k historickému žánruv rozsiahlom románe Vzbúrenci (1969), v kto-rom na osude troch generácií Važca v 17. storo-čí a na motíve prerodu „zbojníka a otcovraha"vyjadril túžby podtatranského ľudu po sociálnejspravodlivosti. Tá rezonuje aj v jeho poslednomhistorickom románe Smutne'svitanie (1971) evo-kujúcom život liptovského poddanského ľuduv čase tereziánskych a jozefínskych reforiem.

Deťom Rysuľa adresoval už svoj debut Zavialvetrík (1933). Pri koncipovaní jeho siedmich tex-tov vyšiel z folkloristických zdrojov, didaktickéchápanie detskej literatúry však spôsobilo, že tvar,ku ktorému dospel, bol neústrojným spojenímfolklórnej rozprávky s cudzorodým mentorova-ním, vyjadreným navyše ornamentalisticko-pate-tizujúcim štýlom sťažujúcim komunikáciu s mla-

BIBIANA 72 BIBIÁNA

dym čitateľom. Vo svojej druhej knihe pre deti Čobolo na dne kufra (1968), ktorej predchádzala po-pulárno-odbomá monografia Život a pieseň pod-tatranského Važca (1960), ho opätovne zaujalafolklórna rozprávačská tradícia. Žánrovo sa sú-stredil na regionálne rozprávanie poverového ty-pu, pričom na rozdiel od debutu sa už nesnažilo jeho didaktickú aktualizáciu. V zbierke Podtat-ranské povesti (1971) rozšíril žánrový repertoárpredchádzajúcej knihy o regionálnu etymologic-kú povesť, historicko-dobrodružnú a sentimentál-nu poviedku. Táto žánrová hybridnosť, ale pre-dovšetkým oživovanie postupov a znakovostiarchaického ľudovo-zábavného čítania (sujetovámelodramatickosť, sociálny sentimentalizmus)spôsobili, že výsledný tvar aj napriek rysuľovskypríznačnej rozprávačskej atmosfére neprispel kukvantitatívnemu rozvoju dobovej regionálnej po-vesťovej literatúry.

BIBLIOGRAFIAPróza: Zavial vetrík (1933), Čo bolo na dne kufra(1968), Podtatranské povesti (1971).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Ľudové povery ako literatúra. Slovensképohľady, 1969, č. 2, s. 135-137.Noge, Július: Doslov. In: Podtatranské povesti. Brati-slava 1971.Pifko, Henrich: Ako zo sladkého šlabikára. Nové kni-hy, 1971, č. 38, s. 1.Cepan, Oskár: Rysuľova próza ako oslava génia loci.Romboid, 15, 1980, č. 8, s. 41-45.Cepan, Oskár: Historický žáner. In: Dejiny slovenskejliteratúry V. Bratislava 1884. (os)

SABOL, JozefBásnik17. 2. 1943 Sokol. Žije v Kysaku

Po skončení Jedenásťročnej strednej školyv Košiciach (1957) študoval slovenčinu a deje-pis na Pedagogickom inštitúte v Košiciach. Odr. 1964 pôsobí ako učiteľ na Základnej školev Kysaku.

Verše pre deti publikoval najskôr časopisec-ký v Slniečku, Včielke a Zorničke. V r. 1977 vy-dal básnickú zbierku Keby som mal odvahu. Ideo súbor metrický a rytmicky precízne kompo-novaných básní prevažne s prírodnou tematikou.Vtipné, logicky uzavreté básne s pointou nená-silne oboznamujú detského čitateľa s čarom kaž-dodenných vecí a situácií. Refrénovitosť básnípribližujúca ich k folklórnej tradícii a poetika za-ložená na vycibrených zvukových a grafickýchslovných hračkách zaručuje detskému čitateľoviprimeraný estetický zážitok.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Keby som mal odvahu (1977).

LITERATÚRAMaukšová, Felicitas - Dosedlová, Eva: Zhovievavosťa konvenčnosť (Tvorba východoslovenských autorov).Zlatý máj, 24, 1980, č. 9, s. 536-539.Kočík, Tibor- Sabol, Jozef: Tvorca versus konzument.Večer, 4. 10. 1990. (ma)

SABOLOVÁ, PaulaProzaička15. 1. 1938 Strážske. 2ije v Bratislave

Občianske meno Jelínková. Po skončení Jede-násťročnej strednej školy v Michalovciach(1953-56) pracovala ako administratívna pracov-níčka v Humennom, Strážskom, Nitre, pred od-chodom do dôchodku bola dokumentaristkouv Tlačovej agentúre SR v Bratislave (1994-98).

Po časopisecký publikovaných prózach de-butovala novelou Prázdniny (1977) o problé-moch dospievajúceho dievčaťa, po ktorej pre do-spelých vydala humorne ladené prózy S kýmoženiť svojho muža (1981), súbor šiestich prózBiele slony (1988) a novelu Kamenná ruža(1995). Voľným pokračovaním jednej z novieltejto knihy je román Drahý Andrej (1999).V prózach pre dospelých ju zaujímajú okremproblémov súčasného života mužov a žien, pre-dovšetkým v manželských vzťahoch, aj otázkydospievania mladých ľudí, pričom uhol ich vi-denia zostáva výsostne dospelostný. Je autorkourozhlasovej hry pre dospelých Hora (2003).

Pre deti napísala prózu z atraktívneho špor-tového prostredia Tréner sa zajtra žení (1979).Život malých hokejistov, medzi ktorými sa roz-šíri správa, že obľúbený tréner sa žení, a pretoodchádza z funkcie, využila na výstavbu dyna-mického, napínavého príbehu o tom, ako sachlapci usilujú svadbu prekaziť a udržať si taktrénera. Rozohrala v ňom bohatú sieť vzťahova konfliktov na úrovni súperenia malých špor-tovcov, vzťahov medzi rodičmi a deťmi, starýmirodičmi a deťmi, učiteľom a žiakom. Na vybu-dovanie dynamického sujetu využila striedaniezorného uhla viacerých postáv i detektívne pát-ranie. Príbeh nadľahčila situačným humorom vy-plývajúcim z detského spôsobu vnímania sveta.

Próza Ajko PavleSka Miešajvareška (1983)vyrástla z inšpirácie svetom predškoláka. Obja-vili sa v nej motívy života v rodine, každoden-ných hier, drobných detských radostí a starostí,pričom autorka dôraz položila na emocionálnyrozmer a harmóniu rodinných vzťahov. Drobnéepizódy spája leitmotív vzťahu chlapčeka a ko-cúrika oživený i fantazijným momentom.

BIBIÁNA 73 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAPróza: Tréner sa zajtra žení (1979), Ajko PavleškaMiešajvareška (1983).

LITERATÚRAChaloupka, Otakar: Tréner sa zajtra žení. Zlatý máj,24, 1980, Č. 9, s. 566-567.Nemcova, Jana: Ajko Pavleška Miešajvareška. Zlatýmáj, 28, 1984, č. 9, s. 573. (zs)

SAKALOVÁ, SidóniaPoetka, prozaička, prekladateľka1. 7. 1876 Bytča - 24. 7. 1948 Bytča

Do nižších tried meštianskej školy chodilav Bytči, do štyroch vyšších v Budapešti. Odr. 1895 do r. 1905 bola poštovou úradníčkouv Púchove, Dohfianoch a inde. R. 1905 za zbie-ranie slovenského národopisného materiálu bo-la prepustená zo štátnej služby. Toho istého ro-ku sa vysťahovala do USA, kde sa v New Yorkuživila ako kreslička ručných výšiviek. R. 1910 savrátila do vlasti a až do vzniku Československejrepubliky pôsobila ako súkromná učiteľka nem-činy. Po r. 1918 bola úradníčkou na notárskomúrade v Bytči.

Patrila k tým autorom medzivojnového ob-dobia, ktorých tvorba predstavuje predel medzimoralizátorským a umeleckým poňatím literatú-ry pre deti. Knižne debutovala ako štyridsať-šesťročná básnickou zbierkou Moja radosť L(1922). Sústredila sa v nej na detskú hru, žiaľ,konštatujúca popisnosť, ktorou sa tejto témyzmocnila a ktorá vyplývala z tradičného chápa-nia dieťaťa ako výchovného objektu, jej zabráni-la dospieť k objaveniu poézie detskej hry.V zbierke Tuki-ťuk (1933) rozšírila svoj tema-tický repertoár o motívy antropomorfizovanýchzvierat a o prírodnú lyriku, podobne však akov predchádzajúcich veršoch i tentoraz nedoká-zala prekonať verbalistickú opisnosť. K umelec-kejšiemu výkonu sa neprepracovala ani vo svo-jej najznámejšej knihe Z mesta na dedinu(!929),v ktorej kombináciou prózy a veršov zoznamo-vala mestské dieťa so životom na poprevratovejdedine. Výsledkom jej povrchnej „beletristickejexkurzie" dvoch mestských detí na dedinu bolidylický obrázok, ktorému okrem umeleckej pre-svedčivosti chýbala aj vecná hodnovernosť.Množstvo farebných a čierno-bielych ilustráciímaliara Jána Hállu, nespornej umeleckej osob-nosti, však spôsobilo, že kniha ako celok patrilak prvým dielam pre deti, v ktorých ilustrácia sastala nielen rovnocennou súčasťou textu, ale svo-jou hodnotovosťou jeho nedostatočnú úroveňkompenzovala. Tvorivo akceptovateľnej ši vý-sledok Sakalová nedosiahla ani v dramatickej

tvorbe. Jej dve divadelné hry, Mikuláš (1924),Svätvečer (1924), sú poplatné tradícii sentimen-tálnych vianočných scénok ľudovýchovnej lite-ratúry 19. storočia.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Moja radosť I. (1922), Moja radosť II. (1925),Hip-hop svetom (l 933), Tuki-ťuk (l 933), Veselé chvíľ-ky (1933), Kvety z Raráškovej záhrady (1934), Pa-nenka Madlenka (1934), Pod slniečkom (1934),Srdiečko, čítaj (1934), Hav-hav (1935), Miav-miav!(1935), Múdra myška (1935), To i to, všeličo (1935),Zábavné vecičky pre malé detičky (1935), Vychádzka(1936), Zvieratká v dome a na dvore (1938), Perličky(1944), Oblievačka (1950), Ružička (1950).Próza: Z mesta na dedinu (1929), Janko Palček (1938),Skúsenosti trpaslíka Očkosmietku (1938), Červenáčiapočka (b.r.).Hry: Mikuláš (1924), Svätvečer (1924).

LITERATÚRAŠtefánik, Ján: Z mesta na dedinu. Naša škola, 1930,č. 7, s. 228-230.C., Ján (Mráz, Andrej): Desať kníh pre deti. Slovensképohľady, 1933, č. 7-8, s. 511-512.Poliak, Ján: Spomienky Sidónie Sakalovej. Biografic-ké štúdie, 4, 1973, s. 96-98.Sakalová, Sidónia: Ako som sa stala detskou poetkou.Biografické štúdie, 4, 1973, s. 98-117.Listy Sidónie Sakalovej Štefanovi Krčmérymu. Lite-rárny archív, 20, 1983, s. 180-190.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

SALVA, KarolTlačiar, vydávate!11.8.1849 Liptovská Sielnica -21.1.1913 Cle-veland, USAPseudonym Slovo Čebradský

Po absolvovaní Gymnázia v Revúcej učil voZvolenskej Lehote, Sielnici a v Klenovci. Po vy-nútenom odchode zo školských služieb založil sir. 1888 v Ružomberku tlačiareň a začal vydávaťnoviny (Ľudové noviny), časopisy (Cirkevné lis-ty, Kazateľňa, Stráž na Sione, Dennica, Obzor,Slovenské listy), beletriu, ľudovýchovné a ná-boženské knižky. R. 1909 neprosperujúcu tla-čiareň predal a vysťahoval sa do USA. Žil v Pitts-burghu, kde redigoval Amerikánsko-slovenskénoviny a zároveň študoval teológiu. Ako šesťde-siatročný sa stal kňazom. Pôsobil v Pleasant Ci-ty a v Clevelande.

Ťažisko jeho aktivít spočíva v redakčnej a vy-davateľskej práci. Prezentuje ju najmä Domovýkalendár (1883-1904), obľúbený pre svoje zá-bavné a popularizačné články, a „vychovávatel-ský časopis pre rodičov a učiteľov" Dom a ško-la (1885-97). Svojou úrovňou získal časopis

BIBIÁNA 74 BIBIÁNA

dominantné postavenie medzi slovenskými pe-dagogickými periodikami 19. st. Súčasťou jehoobsahu boli aj úvahy a recenzie o literatúre premládež (J. Janoška, A. P. Záturecký, K. Kálal).Priamo pre deti vydával a redigoval časopisPriateľ dielok (1886-90). Prvý ročník (l 886/87)vytlačil Kníhtlačiarsky účastinársky spolokv Martine, nasledujúce sa tlačili už v Ružom-berku. Časopis pozostával z moralistických be-letristických príspevkov (predovšetkým z veršovjeho redaktora, veršov z pozostalosti J. D. Ma-kovického, mentorujúcich poviedok M. L. Ko-valevského) a z náučných článkov. Druhým čís-lom 3. roč. časopis pre svoju neinvenčnú podobua nízku slovesnú úroveň zanikol. Nahradiť homala „poučno-zábavná knižnica pre slovenskúmládež", i tá však hneď po vydaní prvého zoši-ta zanikla. Moralisticko-konzervatívny princíp,príznačný pre celé Salvovo chápanie beletrie predeti, charakterizuje aj zbomíčky adaptovanýchkrátkych próz, ktoré pod názvom Nezábudky(1891) a Klasy (1903) zostavil predovšetkýmz cudzích exemplových textov.

BIBLIOGRAFIAZborníky: Nezábudky (1891), Klasy, krátke a pouč-né rozprávky pre mládež i dospelých (1903).Časopis: Priateľ dietok. Časopis pre našu mládež (roč.I. 1886/87, roč. II. 1888/89, roč. III. 1890 - vyšiel len1. a 2. zošit).

LITERATÚRAKopal, Ján: Slovenské časopisy pre deti a mládež do ro-ku 1918. Zlatý máj, 15, 1971, č. 10, s. 669-673. (os)

SATINSKÝ, JúliusHerec, prozaik, dramatik20. 8. 1941 Bratislava - 29. 12. 2002 Bratislava

Po maturite r. 1959 na Pedagogickej školev Bratislave študoval dramaturgiu na V§MU. Odr. 1959 tvoril s Milanom Lasicom (1940) legen-dárnu dvojicu komikov. Obaja krátko pôsobiliv dramaturgii bratislavskej STV, potom spolu-zakladali Divadlo na korze, odkiaľ ich r. 1970„vynormalizovali". Ďalej pôsobili v divadláchVečerní Brno, Nová scéna, Štúdio S (od r. 1999L+S). Pokiaľ nemali zákaz vystupovať spolui jednotlivo, účinkovali vo filme, televíziia v rozhlase. V štýle tradičnej študentskej rece-sie parodovali konvencie, búrili sa proti forma-listickému bontónu a provokatívne žonglovalis „večnými pravdami". Hravá komika, prekva-pivo sa prelínajúca s originálnymi postrehmio živote či o národnej mentalite, charakterizujecelé ich dielo. Pre niekoľko formujúcich sa ge-nerácií aj vďaka tejto hravosti znamenali čoraz

skúpejšie povoľované predstavenia L+S doslovauniverzitu vnímania a hodnotenia životných fak-tov. Ich kompletný repertoár mapuje Súbornédielo L+S 1-2 (1996,1998) aTrialôg (1997, spo-lu s M. Horníčkom).

Satinského fejtónovú publicistiku - Moji mi-lí Slováci (1991), Karavána šteká, psy idú ďalej1-3 (1994), Šľak ma ide trafiť (1997), Tristo hr-mených(1999), Čučoriedkáreň 1-2(2002,2003)- charakterizuje voľnejšie rozprávanie plné bi-zarností a spomienok či narážok na čudácke prí-buzenstvo a známych a na bláznivé zážitky s ni-mi. Toto mušketierske fanfarónstvo sa v ňom užod mladosti spájalo s vrelým vzťahom k deťom.Okrem rozličných turistických výprav, ktorés nimi podnikal, pripravil okrem iného populár-ny televízny seriál My sme malí muzikanti(1976-77), v ktorom detského diváka humornezoznamoval s hudbou. V čase normalizácie se-riál nemohol ani podpísať (zaskočil za neho pria-teľ Tomáš Janovic), ani si v ňom zahrať (uja Do-remifáka stvárnil Jozef Króner). Scenáre na dalšísedemdielny cyklus Ujo Doremifák v ríši hudby(1980) sa napriek popularite predchádzajúcehocyklu nemohli realizovať.

V úlohe spisovateľa predstúpil pred maléhočitateľa až v zrelom veku knihou Rozprávky ujaKlobásu (1996). Ako bytostného mystifikátoraho priťahovala civilná rozprávka čapkovskéhotypu. Humoristické iskrenie vzniká v nej z kon-frontácie bájnych bytostí s každodenným živo-tom. Na rozdiel od disciplinovaného Karia Cap-ka sú však tie „klobásovské" barnumskejšie,ťažisko sa z reálnych situácií prenáša viac do vý-myslu (i keď veľmi zemitého a neopúšťajúcehoprozaické reálie), „poetická" zložka rozprávkyustupuje komickým situáciám. Ireálne momen-ty cez zveličenie ústia do každodennej reality.Pretože sa autor s ujom Klobásom identifikujenielen slovne („Ujo Klobása - to som ja"), alei množstvom fotografií a dokonca karikatúr roz-trúsených po celej knihe, je veľmi zábavné sle-dovať, s akou chuťou karikuje vlastný rodostrom.„Veľkou matkou" rodu Klobásovcov bola podľaneho striga, ktorá pri lete na metle spadla prvé-mu Praklobásovi do komína.

Satinský namiesto zázrakov a čarovania adabsurdum domýšľa tie najprofánnejšie a v det-skej literatúre zvyčajne tabuizované momentyľudskej existencie. Mystifikácia mu po celý ži-vot bola základným spôsobom vyjadrovania,priam životnou filozofiou, takže je prirodzené,že ju celkom nenásilne a prekvapivo postavil doslužieb dobre utajenej výchovy. No pri nehoráz-nych výmysloch a „rozprávkarskej latine" ako-by zároveň žmurkal na malého čitateľa, aby ichnebral vážne.

BIBIÁNA 75 BIBIÁNA

Kniha o ujovi Klobásoví ostala osamelá; vy-šiel už len hravý, no predsa len utilitárny Ka-lendár uja Klobásu na rok 1997 (1996). Prinaj-menšom mladým čitateľom však predsa lenzanechal živý odkaz vo svojej labutej piesni -v dvojici memoárových kníh Chlapci z Dunaj-skej ulice a Polstoročie s Bratislavou (obe 2002).Priam dobrodružne v nich oživil vlastnú mladosťbratislavského chlapca a prepojil ju so životomoveľa skromnejšieho hlavného mesta tých rokov.Svoj autoportrét pritom dôsledne fabuloval.Neuchýlil sa k prameňom, spoliehal sa na vnú-torný pocit, na jeho odtlačok v pamäti v podo-be svojskej emotívnej stopy. Napriek tomu sújeho prechádzky polstoročnými dejinami Bra-tislavy dôveryhodné, pretože ich duch a atmo-sféra sú autentické, presvetlené jemným iro-nickým úsmevom a zachytené s noblesnoukomikou.

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávky uja Klobásu (1996).

LITERATÚRAFoldvári, Kornel: Milan Lasica a Július Satinský. In:Lasica, Satinský a vy. Bratislava 1970.Germušková, Marta: Rozprávky uja Klobásu. Bibiána,5, 1997, č. l.s.50-52.Fôldvári, Kornel: Láskavý mystifikátor. Bibiána, 10,2003, č. l, s. 16-19. (kf)

SEDLÁR, JánLiterárny vedec, prekladáte!, prozaik21. 4. 1914 Veľká Lodina. Žije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Košiciach štu-doval na FF UK v Bratislave, na Jagelovskejuniverzite v Krakove a na Sorbone v Paríži.V r. 1938-41 bol stredoškolským profesoromv Bratislave a v Trnave, v r. 1940-45 pôsobil akodramaturg činohry SND, 1945^18 ako drama-turg Slovenského filmu. V r. 1948-54 bol znovastredoškolským profesorom, v r. 1954-58 pra-coval vo Výskumnom ústave pedagogickom, kdezaložil a redigoval časopis Slovenský jazyk a li-teratúra v škole, v r. 1958-61 učil na bratislav-ských stredných školách, od r. 1961 až do od-chodu na dôchodok pôsobil ako docentslovenskej literatúry na Pedagogickej fakulteUK v Trnave.

R. 1941 sa predstavil monografickými práca-mi Literárne dielo Tichomíra Milkina a Básnic-ký profil Andreja Žarnova. Ako divadelný kritiksa venoval slovenskému i svetovému divadlu.Preložil niekoľko desiatok kníh z francúzskeja poľskej literatúry, pričom k mnohým z nich na-písal doslovy.

Jeho činnosť v literatúre pre deti a mládež mániekoľko fáz. Začal recenziami kníh Jána Balkaa Jozefa Braneckého a niektorých iných v časo-pise Kultúra (v r. 1934-43). Kládol v nich dôrazna vyváženosť výchovných a umeleckých kva-lít, zdôrazňoval však aj oprávnenosť zábavné-ho fenoménu. V r. 1943-46 zozbieral, upravila v Knižnici slovenských detí u Gerdelána v Tr-nave vydal štyri zväzky slovenských ľudovýchrozprávok.

Skúsenosti pedagóga a literárneho znalca tvo-rivo využil pri koncipovaní románu pre mládežVzrušenie (1969). Je to typický „študentský" ro-mán, v centre s triedou bratislavských maturan-tov zo začiatku 60. rokov 20. st. Plasticky sú tunačrtnuté rôzne typy dospievajúcich chlapcova dievčat, ich vzájomné vzťahy i vzťahy k do-spelým, k profesorom i rodičom. Román má svo-ju dobovú atmosféru, jeho úskalím je snahao úplnosť, čo vedie k viacerým vonkajškovo ilus-trujúcim motívom.

Koncom 50. rokov sa Sedlák znova aktivizo-val ako kritik literatúry pre deti a mládež a ne-skôr ako vysokoškolský učiteľ jej problematikuprednášal na Pedagogickej fakulte UK v Trnave.Pre potreby poslucháčov napísal vysokoškolskéskriptá Rozprávka, povesť, poviedka v literatúrepre mládež (1971). Cez skúmanie týchto zá-kladných epických žánrov usiloval sa otvoriť po-slucháčom cestu k zmyslu a podstate literárnychdiel pre mládež, naučiť ich prístupu k bohatstvua rôznorodosti umeleckých diel a ich neschema-tickej interpretácii. Túto problematiku opätovnespracoval v knihe Epické žánre v literatúre premládei(1972), kde sa okrem krátkych epickýchžánrov naširoko zaoberá aj problematikou ro-mánu, jeho dobrodružným i vedecko-fantastic-kým typom, románom pre dievčatá i literatúroufaktu a jej rôznymi podobami. Kniha sa dotýkaaj teoretických otázok jednotlivých epickýchžánrov, otázok sujetu, kompozície, postáv i ja-zyka, ale zvlášť presvedčivo a inštruktívne ana-lyzuje problémy aj na konkrétnom materiálislovenskej, českej i svetovej tvorby pre detia mládež.

S odborno-pedagogickou prácou úzko súvi-sia aj viaceré Sedlákove antológie a populámo-vedecké publikácie. Pre stredné školy pripravilspolu s L. Horečným Čítanie zo svetovej litera-túry (1961), sám zostavil Čítanie zo svetovej li-teratúry XX. storočia (1964). Mládeži a učiteľomsú určené aj publikácie Pavol Országh-Hviez-doslav v obrazoch (1963), Janko Jesenský v ob-razoch (1965) a Štúrovci l-ll v obrazoch (1965),ako aj početné stredoškolské čítanky a učebniceliterárnej výchovy. Vo všetkých týchto publiká-ciách kladie dôraz na umeleckú náročnosť, vý-

76 BIBIÁNA

chovu k vysokému vkusu a estetickému cíteniu.Poslednou z radu týchto publikácií je vysoko-školská príručka Osobnosti a diela vo svetovomrealistickom románe (1975).

R. 1995 vydal memoárové dielo Moje pol-storočie, v ktorom evokoval udalosti a ludí, vy-tvárajúcich kultúrnu atmosféru 30.-70. rokov20. st.

BIBLIOGRAFIALiterárny folklorizmus: V začarovanej krajine(1943), O kráľovi, ktorému sa jedno oko smialo a dru-hé plakalo (1943), O zlatom vtáčikovi (1945), Fuk dodiery (1946).Próza: Vzrušenie (1969).Odborná literatúra: Rozprávka, povesť, poviedkav literatúre pre mládež (1971), Epické žánre v litera-túre pre mládež (1972).

LITERATÚRAJarušek, Rudolf: V začarovanej krajine. Nová škola,1943^4, č. 6, s. 302-303.Valachová, Elena (Jarušek, Rudolf): Naša literatúra premládež v roku 1946. Sloboda, 7.11. 1947.Noge, Július: Román na čítanie. Zlatý máj, 14, 1970,č. 10,s.651-652.Truhláf, Bfetislav: Problematika epiky v literatúre premládež. Nové slovo, 1972, č. 35, s. 15.Kopal, Ján: Odborné práce a výskum literatúry premládež na Slovensku II. Zlatý máj, 19, 1975, č. 5,s. 316-321. (jn)

SEKEY, MichalProzaik29. 9. 1886 Liptovský Mikuláš - 20. 11. 1965BratislavaPseudonymy Vlastimil, Braček Michal

Po maturite na Učiteľskom ústave v Prešoveučil v r. 1907-1919 v Pribyline, v r. 1919-20 bolškolským inšpektorom v Levoči, 1920-31 v Mi-chalovciach, 1931-39 v Lučenci, po r. 1939 voZvolene. Na dôchodku žil v Bratislave.

Na podnet Martina Rázusa, pribylinského fa-rára, začal publikovať verše a krátke prozaickétexty v predprevratovej Zorničke (1908-1914).R. 1920, teda v čase akútneho nedostatku be-letristických kníh pre slovenskú mládež, spolus manželkou preložil Grimmove najkrajšie roz-právky. Neskôr sa zameral na tvorbu historic-kých povestí. Vydal ich v knihách Východoslo-venské povesti z dávnych liet (1927) a Svornosť(1938). V prvej z nich spracoval povesti z vý-chodoslovenského regiónu, v druhej sa zameralna legendy z obdobia Veľkej Moravy. Nedosta-točná umelecká tvorivosť a s ňou súvisiaci ahis-torizmus v službách utilitárnej vlasteneckej vý-chovy spôsobili, že ani jedna z nich nepodporila

Hronského úsilie vytvoriť umeleckú povesť premládež.

BIBLIOGRAFIAPróza: Východoslovenské povesti z dávnych liet(1927), Svornosť (1938).

LITERATÚRAP.O.: Východoslovenské povesti z dávnych liet. Slo-venské pohľady, 1928, č. l, s. 70. (os)

SEPEŠI, JánZostavovateľ a prekladateľ školských kníh31.1. 1760 Prešov-po r. 1832

Žil v Štítniku a v Tisovci, kde bol v r. 1813-32učiteľom na nižšej evanjelickej škole. Ako členUčenej spoločnosti malohontskej (1808-1842)prejavoval intenzívny záujem o tvorbu elemen-tárnych školských učebníc a príručiek. ZostavilŠlabikár (1812) a z nemčiny preložil učebnicubiblických príbehov První historické vyučovanív nábozenství pro malé dítky (1825), ku ktorejpripojil Veršované rozprávky (Pfedsevzetí, Dé-tinství, Jarní pfemyšlování, Píseň jarní. Krása).Dobový učebnicový fond rozšíril aj o preklad ne-meckej školskej knihy Kratičképoučení o mrav-nosti a zdvorilosti pro mládež obojího pohlaví(1819), ktorá po staršej Ribayovej príručke bo-la modernejším variantom pravidiel spoločen-skej výchovy pre školskú mládež. Do dejín slo-venskej literatúry pre deti sa však predovšetkýmzapísal knižočkou Bibliotéka pro dítky, obsahu-jicí v sobé knifečky mésičné (1819), ktorú vy-tvoril podľa antológie nemeckého ľudovýchov-ného spisovateľa Joachima Heinricha Campeho(1746-1818) Bibliothek fúr Kinder und Kin-derfreunde. Výnimočnosť tohto dielka koncipo-vaného na spôsob „detského roka" spočívalav tom, že to bol nielen náš prvý pokus o vyčle-nenie beletrie zo školskej, učebnicovej literatú-ry, ale aj pokus začlenením hádaniek a anekdotmedzi tradičné mentorujúce exemplá prezen-tovať nepoznaný zábavný aspekt. Prítomnosťzábavnej zložky v knihe pre deti bola v tejto vý-vinovej fáze významné nóvum, pretože morali-zujúce koncipovaná učebnicová beletristika ne-akceptovala útvary, ktoré by relativizovali jejdidaktickosť.

BIBLIOGRAFIAUčebnicová literatúra: Syllabykár pro Dítky Ewan-gelické Sskoly Sstitnické (1812), Kratičké Poučenjo Mrawnosti a Zdwofilosti pro Mládež obogjho po-hlawj menssj y wétssj, gak w Sskolách, tak y w Domék bedliwému Ctenj, z Nemeckého w Slowenčinu pfe-tlumočené skrze Jana Sepessiho (1819), Hlawnj Ob-

BIBIANA 77 BIBIÁNA

sah kresťanského mrawnjho Včenj z Katechysmuse D.G. Frydr. Zailera wzatý, pák skrze Jana Sepessi Cýrk.Ew. Tissowské menss. Djtek Včitele Napomoženjmlaskawých P. Dobrodjncú wydaný (1822), Prwnj Hys-torycké wy včowánj w Náboženstwj pro malé djtky wy-dané od Giŕjho Fr. Zailera pfeložené pák skrze JanaSepessjho Včitele menssj Sskoly Ew. Tissowské Ná-kladem Dobrodincú (1825).Zborník: Bibliotéka pro Djtky obsahugjcý w sobéKnižečky Mésýčné, w nichžto se nalézá Wýtah roz-ličných vžitečných Materyg gak pro Djtky, tak y prosamých Rodičú, včinený skrze Jana Sepessého (1819).

LITERATÚRAVilikovský, Ján: Dejiny literárních spoločností malo-hontských. Bratislava 1935.Sliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

SEVER, PeterProzaik, rozhlasový a televízny dramatik11. 7. 1924 Rimavská Sobota - 22. 7. 2004 Bra-tislavaPseudonym Peter Sever

Občianskym menom Jozef Bobok. Po štúdiuna gymnáziu v Rimavskej Sobote, Banskej By-strici a vo Zvolene absolvoval Právnickú fakul-tu Slovenskej univerzity v Bratislave (l 949). Bolredaktorom časopisov Národná obroda, Nášfilm, Život, Kultúrny život, Pravda, Českoslo-venský vojak, agentúry Tatrapress a Film a di-vadlo. Od r. 1981 sa literárnej a dramatickej tvor-be venoval profesionálne.

Debutoval r. 1954 zbierkou poviedok Vojen-ským krokom. R. 1956 vydal poviedkovú knihus povstaleckou tematikou Šesť mesiacov a r. 1960budovatelský román Malá slávobrána. Ako roz-hlasový dramatik debutoval r. 1957 hrou Dok-torka Jana. Po nej napísal množstvo hier, v kto-rých sa popri povstaleckej tematike usilovalpostihnúť morálny profil svojho súčasníka a je-ho záujem o riešenie dobových spoločenskýchproblémov. Tento ideovo-tematický vzorec cha-rakterizuje aj jeho početnú televíznu dramatiku.

Do literatúry pre deti sa uviedol r. 1961 pró-zou Malí partizáni, v ktorej na dramaticky osno-vanom príbehu dvoch chlapcov zobrazil povsta-lecké udalosti na horehronskej dedine. V časekonštituovania sa moderného variantu umelec-kej prózy pre mládež jeho návrat k schematic-kému modelu povstaleckej prózy s princípomhyperbolizácie detského činu bol už len pripo-menutím jednej z neproduktívnych fáz novodo-bej prózy pre deti a mládež. V spoločenskej pró-ze pre mládež Priate f ká Jana (1979), ktorúnapísal na podklade svojej rozhlasovej hry Mo-tokára (1975), sa už usiloval zobraziť dobovú sú-

časnosť s jej kontroverznými rodinnými vzťah-mi. Sklon k hyperbolizácii detskej aktivity(ôsmaci Karol a Laco pomôžu priateľke Jane prizáchrane manželstva jej rodičov), ako aj kon-venčné sujetové šablóny mu však aj tentoraz za-bránili dospieť k presvedčivejšiemu umelecké-mu výsledku.

BIBLIOGRAFIAPróza: Malí partizáni (1961), Priateľka Jana (1979).Hra: Hviezdičky (1959).Rozhlasové hry: Motokára (1974), Talentová skúška(1977), Dvojka z chovania (1978), KotúF (1979).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Za tradíciou protifašistického boja. In: Li-teratúra, mládež a súčasnosť. Bratislava 1963.Kusý, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava1974.Chaloupka, Otakar: Priateľka Jana. Zlatý máj, 24,1980, č. l,s.56-57. (os)

SLADKO VIČ, AndrejBásnik30. 3. 1820 Krupina- 20. 4. 1872 Radvaň

Vlastným menom Ondrej Braxatoris, otecbásnika Martina Braxatorisa-Sládkovičova. Štu-doval na piaristickom Gymnáziu v Krupine,v r. 1832-1840 na lýceu v Banskej Štiavnici,v r. 1840-42 na lýceu v Bratislave. V r. 1842-43bol poslucháčom univerzity v Halle. Po návratepôsobil ako vychovávate! v Rybároch, r. 1847 sastal e v. farárom v Hrochoti, od mája 1856 pôso-bil ako kňaz v Radvani pri Banskej Bystrici.

Zo štvorice reprezentatívnych básnikov slo-venského romantizmu (Sládkovič, Kráľ, Cha-lúpka, Botto) bol jediný, ktorý sa podieľal na in-tencionálnej tvorbe pre deti. R. 1855 už ako autorznámych básnických diel Marína (1846) a Det-van (1853) uverejnil v druhom zväzku Rečňo-vanky tri básne (Malý Kristus, Prázdniny a ško-la, Obrí a zakrpenci), ktoré sú dôkazom, žetvorbu pre deti nechápal tak didakticky utilitár-ne ako ostatní autori Škultétyho zborníka. BásneKliačka a Šarkan, ktoré publikoval na začiatku60. rokov, dokonca naznačujú, že didaktickúprojekciu sa usiloval nahradiť významovou me-taforickosťou. V tejto súvislosti nie je nepod-statné, že koncept básne Klzačka vznikol v po-lovici 40. rokov, teda v čase revolučnej eufórie,kecí výzva k činu bola súčasťou básnického ges-ta celej romantickej generácie. Pozoruhodná jei pointa básne Prázdniny a škola, v ktorej sa ob-javuje narážka na spoločensko-sociálnu nerov-nosť, v intencionálnej literatúre pre deti dovtedyneobvyklý významový motív. V druhej polovici

BIBIÁNA 78 BIBIÁNA

40. rokov Sládkovič v Orie tatranskom publiko-val báseň Dcérka a mať. Aj napriek tomu, že jubezprostredne neadresoval detskému čitateľovia báseň nevyšla ani v reprezentatívnej štúrovskejRečňovanke, vdaka svojej emotívnej expresivi-te v spievanej podobe znárodnela a stala sa kul-tovou piesňou slovenských rodín predprevrato-vého obdobia.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Dcérka a mať (Orol tatranský, III, 1847, č. 83,s. 657), Malý Kristus, Prázdniny a škola, Obri a zakr-pcnci (Rečňovanka II., 1855), Klzačka (Spisy básnic-ké, 1861), Šarkan (Sokol, 1862).

LITERATTÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

SLIACKY, OndrejLiterárny historik a kritik, bibliograf a lexi-kograf, prozaik, televízny a rozhlasový drama-tik30. 7. 1941 Podlavice. 2ije v BratislavePseudonym Ján DonovalCena Trojruža v roku 1996

Po maturite r. 1959 na Pedagogickej škole prevzdelanie učiteľov národných škôl v Lučencivyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Brati-slave odbor slovenčina - dejepis (1959-64). Poskončení vysokej školy bol až do zrušenia re-daktorom Kultúrneho života, od r. 1969 pôsobilvo vydavateľstve Mladé letá. Od r. 1970 (od7. čísla) redigoval slovenskú časť celoštátnehoodborného časopisu o detskej literatúre Zlatýmáj a od r. 1971 aj Časopis Slniečko (od r. 1990je jeho šéfredaktorom). R. 1993 inicioval vznikBibiány, revue o umení pre deti a mládež, a od-vtedy ju vedie ako šéfredaktor. R. 1991 sa stalvysokoškolským učiteľom na Pedagogickej fa-kulte UK. Profesorom pre teóriu a dejiny slo-venskej literatúry je aj na Filozofickej fakulteUniverzity sv. Cyrila a Metoda v Tmavé.

K literatúre pre deti a mládež inklinoval užna FFUK v Bratislave. Knižne sa predstavilr. 1965 Bibliografiou slovenskej literatúry premládež 1945-1964 a r. 1970 Bibliografiou slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1918-1944.R. 1977 vydal Bibliografiu literatúry pre detia mládež 1778-1917. Ide o diela, ktoré zazna-menávajú dvestoročný vývin literatúry pre detia mládež (v tom aj dramatickú, prekladovú a kri-tickú tvorbu). Približne v tom istom čase sa po-dujal na vytvorenie Slovníka slovenských spiso-vateľov pre deti a mládež (1970), a to akozostavovateľ, vedecký redaktor a vedúci autor-

ského kolektívu. Vytvoril tým materiálové vý-chodiská pre budúcu literárnohistorickú syntézudetskej literatúry, na ktorú sa neskôr sám podu-jal.

R. 1973 vydal monografiu Literatúra pre de-ti a mládež v národnom obrodení. Reflektovalv nej osvietenskú a štúrovskú literatúru pre de-ti a mládež, pričom poukázal na fakt, že roman-tická tvorba pre deti hoci didakticky orientova-ná mala na rozdiel od predchádzajúcej fázybeletristický charakter. Okrem prozaickej a ver-šovanej tvorby preskúmal aj dobovú dramatickútvorbu a prvé prejavy kritiky detskej literatúry.Osobitne venoval pozornosť prekladovej tvorbe,no zároveň dospel k zisteniu, že „zápas o ume-leckú podobu si musela pôvodná tvorba vybojo-vať sama". Historický vývin literatúry nechápaltak, že by sa mal uskutočňovať len v imanent-ných vzťahoch medzi dielami, ale vo vzťahuk hodnotovej norme. Túto normu nachádzalv historickom procese, odvodzoval ju z nehoa podľa nej rekonštruoval vývin. Literatúru ná-rodného obrodenia chápal ako vývoj, ako cestuod jednoduchšieho k zložitejšiemu a rozmani-tejšiemu, čo v konečnom dôsledku predstavujerozvinutú, konštituovanú literatúru novodobejnárodnej spoločnosti. Tento moment sa vý-znamne uplatnil v jeho rozsahovo najobsiahlej-šom a obsahovo najdôležitejšom diele Dejinyslovenskej literatúry pre deti a mládež do roku1945 (1990). Komplexne v ňom zhodnotil kniž-nú a časopiseckú produkciu od obdobia národ-ného obrodenia do roku 1945, a takto priniesolucelený súbor poznatkov o vzniku a formovaníslovenskej literatúry pre deti a mládež. Navyše,celý dvojstoročný vývinový proces doložil ajspoluúčasťou prekladovej, dramatickej a časopi-seckej tvorby pre deti na tomto dejinnom pohy-be, ako aj profiláciou literárnej kritiky v jed-notlivých vývinových štádiách.

V súvislosti s kritikou si osobitnú zmienkuzaslúži jeho redaktorské pôsobenie v revue Zla-tý máj v r. 1971-93, kde sa pričinil o rozvoj slo-venského myslenia o literatúre pre deti a mlá-dež, o jej poznanie a aktuálny výskum. Prespoluprácu s týmto periodikom získaval vý-znamné osobnosti slovenskej literárnej vedy,v časoch normalizácie poskytoval v ňom pries-tor proskribovaným autorom a do literárneho ži-vota uviedol rad mladých literárnych kritikov.

V polovici 70. rokov pod vplyvom redakčnejpráce v Slniečku začal publikovať svoje prvé be-letristické texty pre deti a mládež a postupne de-butoval aj v rozhlase a televízii inscenáciami ur-čenými dospelým i deťom. V literatúre sa uviedoldielom Odpusťte, mamička (1974), v ktorom for-mou umeleckej reportáže cez spomienky pozo-

BIBIANA 79 BIBIÁNA

stálych predstavil život a tvorbu mladých básni-kov, ktorí sa na začiatku svojho umeleckého roz-letu zapojili do protifašistického boja a položiliv ňom svoje životy (Herz, Brocko, Kocúr, Frank,Mareček). Ide o cenný nápad, ktorý je obohate-ný aj tým, že v publikácii sa nachádzajú ukážkyz básnickej tvorby mladých umelcov. K temati-ke Slovenského národného povstania sa spora-dicky vracal aj vo svojej poviedkovej i drama-tickej tvorbe (napr. Hodiny s niklovou retiazkou,Prešporská kasáreň matovaná). Spomedzi dielvenovaných mladším čitateľom kritika vyzdvih-la zbierku psychologizujúcich etúd Altamira(1976), starším čitateľom adresoval poviedkovúknihu Krásna modrá mušia (1977). Jej hlavnoutémou bol citlivý ponor do vnútra dieťaťa ocita-júceho sa v napätom prostredí narušených rodin-ných vzťahov, v existencii nezodpovedných či-nov dospelých, ktorí z rozmanitých príčin stratilizmysel pre detský svet. Podobne je to aj v zbier-ke poviedok Papraďový kvet. V oboch ide o die-la so silnou psychologickou tendenciou, v rám-ci ktorej stotožnenie sa autora s bezbrannýmdetským svetom vyúsťuje do poznania jeho je-dinečnej schopnosti regenerovať hodnotovýsystém dospelých.

So Siláckeho literárnou činnosťou sú spojenéešte dve aktivity. Prvou z nich je literárna štyli-zácia folklórnych textov zastúpená knihami AkoŠiel vlčko do sveta, O zakliatej labe (obe 1981),Pod klobúkom zlatý vtáčik (1983), ale najmäzbierkou rozprávok Zlatá panna (1993), inšpi-rovanou rozprávkovými záznamami jazykoved-ca Samuela Czambela. Druhou je autorské pre-rozprávanie vybraných segmentov Staréhoa Nového zákona v diele Biblia pre deti a mlá-dei- Čítanie zo Starého zákona (1996) a Bibliapre deti a mládež - Čítanie z Nového zákona(1998). Sliackemu v ňom nešlo o teologickýaspekt, ale o kultúrnu dimenziu „knihy kníh",bez ktorej vzdelaný človek v našom kultúrnompriestore nemôže plnohodnotne jestvovať. Niejeto teda len „pretlmočenie" biblických príbehov,ale aj ich literárne ozvláštnenie; v ich stavbe sauplatňujú kanonizované prehovory, prehlbuje sapsychologický rozmer postáv, zvýrazňuje sa „su-jetovosť" jednotlivých epizód (Z. Stanislavová).Vďaka tomu v záplave biblických podaní urče-ných najmä mladým čitateľom zaujalo dielo čel-nú pozíciu. Jeho autorovi sa podarilo vytvoriť li-terárne plnohodnotný, zážitkovo silný umeleckýtext, zachovávajúci si aj autentický rozmer du-chovná. V porovnaní s poviedkovou tvorboumožno jednoznačne konštatovať, že autoroveprozaické aktivity kulminujú práve v oblasti li-terárnych spracovaní biblických a folklórnychlátok.

O. Sliacky je aj autorom početných televíz-nych a rozhlasových hier pre deti i dospelých,z ktorých priaznivý ohlas vzbudili televízne ži-votopisné hry o Ľudmile Podjavorinskej (Ľud-milka, 1984), Jozefovi Gregorovi-Tajovskom(Tá tajovská voda mútna /.-///., 1986) a Jozefo-vi Murgašovi (Reverend l.-ll, 1988) a v rám-ci rozhlasovej tvorby práve hry s biblickými té-mami ("napr. Jozef a jeho bratia, 1992; Za misušošovice, 1998).

BIBLIOGRAFIAPróza: Altamira (1976), Krásna modrá mušia (1977),Papradový kvet (1981), Šľachetný človek (1984).Autorské adaptácie: Ako šiel vlčko do sveta (1981),O zakliatej žabe (1981), Pod klobúkom zlatý vtáčik(1983), Kohút a líška (1988), Tri ohnivé kone (1990,na námet Jána Berkyho), Jezuliatko (1990), Zlatá pan-na (1993), Adam a Eva (1994), Herakles (1996), Bib-lia pre deti a mládež - Čítanie zo Starého zákona(1996), Biblia pre deti a mládež - Čítanie z Novéhozákona (1998), Kohút a líška - The Gock and the Fox(2002).Literatúra faktu: Odpusťte, mamička... (1974).Antológie a výbery: Ako dočiahnuf slnko (1968),Dcérka a mať (1968), Kubo dostal nápad (1973),Oslávme básňou (1974), Zlatá muzika (1980), MáriaRázusová-Martáková: Jarné vtáča (1980), Rudo Mó-ric: Parožtekovci (1982), Jozef Číger-Hronský: Slno-vratka (1983), Vôňa domova (1984), More vo fľaštič-ke (1984), Ľudmila Podjavorinská: Išli svrčky pozabučky (1986), Zlaté Slniečko (1987), Rudo Móric:Rybka so zlatou korunkou (1990).Televízne hry: Leto, ktoré nedozrelo (1974), Prešpor-ská kasáreň maľovaná (1975), Naša ulica (1976), Čer-vená lentilka (1979), Priateľstvo (1979), Rozprávkovýkráľ (1983), Zlatovláska a jej brat Jakub (1983), Ľud-milka (1984), Tá tajovská voda mútna I.-III. (l 986), Ko-ník z ebenu (1986), Zlatná krajina (1986), O Džauda-rovi a jeho bratoch (1988), Reverend (1988), Jablonka(1989), Vtáčia princezná (1991), Eros a Psycha (1994).Televízne hry/adaptácie: Chlapík (M. Solochov:Pankhart, 1976), Leto na Rovniach (J. Bodenek, 1977),Črvotoč (M. Solochov, 1977), Beethoven a džínsy(Z. Chadzynska: Stuha pre lásku, 1979), Zuzuľa(G. Gorin, 1980), Príbeh malej Suok (J. Oleša: Trajabrucháči, 1982), Prišiel som (S. Goszcurny: Prišiel somvás zabiť, 1982), Explózia (R. Móric, 1982), ZakýlskaVeronka (J. Horák: Sitnianska biela skala, 1983), Čier-ny slnovrat (K. Jarunková, 1985), To si ty, Anna?(Ž. Chadzynska: A teraz mi to zajachci, 1986), chla-pec z laboratória (J. Tomin: Kolotoče nad mestom,1986), Mladé letá (M. Kukučín, 1992).Televízne bábkové hry: Ako utekala vretenica kľuka-tá (R. Móric, 1978), Ako šiel vlčko do sveta I.-II.(1984), Hviezdne dieťa (O. Wilde, 1985), JežkovciI.-II. (M. Hranko, 1985), O múdrom kohútikovi (V. Si-kula, 1985), Rozprávienka, vtáča zlaté (1987), Zlatápanna zo zlatého vajca (1988), Krajina Dživiben(J. Berky-O, Sliacky: Tri ohnivé kone, 1988), Jezu-liatko (1990), Janko GondáŠik (1992), Zázračné gaj-dičky (J. Horák: Hudcov vrch, 1993).

BIBIÁNA 80 BIBIÁNA

Rozhlasové hry: Šamajov memoriál (1978, spolus E. Gindlom), Jozef a jeho bratia (1992), Afroditinapomsta (1992), Za misu šošovice (1998), Dávid a Jo-natán (2000), Dávid a Absolón (2001).Rozhlasové hry/adaptácie: Maraly (Č. Ajtmatov:Biela loď, 1976), Rováše (J. Bodenek: Leto na Rov-niach, 1976), Handelec (J. Horák: Horou pieseň šumí,1977), Tulák (K. Jarunková, 1977), Ivkova biela mať(J. Bodenek, 1981), Princ a lastovička (O. Wilde: Šťast-ný princ, 1983), Počuj môj plač (M. Taylorová, 1985),Jazva na srdci (R. Jašík: Námestie sv. Alžbety, 1985),Tŕň v päte (2. Chadzynska: Stuha pre lásku, 1986),O múdrom kohútikovi (V. Šikula, 1986), A pozdravu-je vás Félix (J. Tomin: Kolotoče nad mestom, 1987),O Ardašírovi a krásnej Hajátannufús (Tisíc a jedna noc,1989), Sokoliar(J. C. Hronsky: Sokoliar Tomáš, 1996).Odborná literatúra: Bibliografia slovenskej literatú-ry pre mládež 1945-1964 (1965), Bibliografia sloven-skej literatúry pre deti a mládež 1918-1944 (1970),Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež(1970, 2. roz. vyd. 1979), Literatúra pre deti a mládežv národnom obrodení (1973), Bibliografia literatúrypre deti a mládež 1778-1918 (1977), Sen o spravodli-vosti (1985), Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945 (1990), Kontúry slovenskej li-teratúry pre deti a mládež v rokoch 1945-1997 (1998,2. doplnené a prepracované vyd. 2003, spoluautorkaZ. Stanislavovi).Zborníky: Tridsať rokov slovenskej socialistickej li-teratúry pre deti a mládež 1945-1975 (1977), RudoMóric: Detstvo tohto času (1986), Život a dielo Au-gusta Horislava Škultétyho 1819-1892 (1994), TvorbaKláry Jarunkovej (2002), Literárne dielo JaroslavyBlažkovej (2004).UCebnica: Studnička. Čítanka pre 2. roč. ZS (1996).

LITERATÚRATenčík, František: Nová bibliografická práce OndrejeSliackeho. Zlatý máj, 15, 1971, č. 4, s. 261.Jurčo, Milan: Zvonenie pred syntézou. Zlatý máj, 15,1971, č. 3, s. 162-166.Petrík, Vladimír: Slovník slovenských spisovateľovpre deti a mládež. Knižný magazín, 1971, č. l, s. 27.Kraus, Cyril: Literatúra pre deti a mládež v národnomobrodení. Slovenská literatúra, 21, 1974, č. 4, s.406-408.Števček, Pavol: Odpusťte, mamička... Zlatý máj, 18,1974, č. 9, s. 632-633.Kusý, Ivan: Súčasná literatúra o Povstaní 2. Nové slo-vo, 16, 1974, č. 42, s. 8-9.Mikula, Valér: Altamira v obývačke. Nové knihy, 1977,č. 11, s. 6.Bátorová, Mária: Krásna modrá mušia. Nové knihy,1977, č. 49, s. 4.Patera, Ludvík: Dejiny slovenskej literatúry do roku1945. Zlatý máj, 35, 1991, č. 5, s. 304-305.Tučná, Eva: V gravitačnom poli adaptácie. In: Refle-xie o literatúre pre mládež. Nitra 1993.Stanislavová, Zuzana: Sebarealizácia rozprávkara(K adaptáciám Czambelových rozprávok). Bibiána, 3,1995, č. 3, s. 54-57.Stanislavová, Zuzana: Biblia pre deti a mládež. Ver-bum, 10, 1999, č. 4, s. 100-101. (vo)

SLOBODA, RudolfProzaik, dramatik16. 4. 1938 Devínska Nová Ves - 6. 10. 1995Devínska Nová Ves

Po absolvovaní Jedenásťročnej strednej ško-ly v Bratislave (1953-57) rok študoval na Filo-zofickej fakulte UK v Bratislave, potom praco-val ako baník v Ostrave (1958-1964). Bolredaktorom vo vydavateľstve Smena (1965-69)a Slovenský spisovateľ (1984), dramaturgomSlov. filmovej tvorby v Bratislave (1972-84),odborným pracovníkom Ústavu umeleckej kri-tiky a divadelnej dokumentácie. Od r. 1988 aždo svojej smrti sa profesionálne venoval litera-túre.

Debutoval v Mladej tvorbe poviedkou Dotohto domu sa vchádzalo širokou bránou (1958,knižne 2002), knižne románom Narcis (1965).Po jeho voľnom pokračovaní v románe Britva(1967) nasledovali knihy poviedok a rományUhorský rok (1968), Šedé ruže (1969), Romane-to Don Juan (1971), Hlboký mier (1976), Hud-ba (1977), Vernosť (1979), Druhý človek (1981),Rozum (1982), Stratený raj (1983), Dni radosti(1982), Pánsky flám (1986), Uršuľa (1987), Ru-bato (1990), Krv (1991), Jeseň (1994), Útekz rodnej obce (1992), Herečky (1995). Prózy R.Slobodu tvoria „relatívne homogénny, takmerrefrénovite koncipovaný celok, a to predovšet-kým zásluhou viacerých dominantných téma motívov" (Prušková). Vo svojej podstate pred-stavujú komponovanie jediného životného prí-behu, ktorý je epickým obrazom mladosti,dospelosti a staroby autobiograficky determino-vaného hrdinu. Úvahy a eseje vydal v knihe Po-kus o autoportrét (1988). Autobiografický cha-rakter má aj posmrtne vydaná, nedokončenákniha Pamäti (1996) a výber z jeho denníkovýchzápiskov s názvom Z denníkov (2002). Je aj au-torom básnickej zbierky Večerná otázka vtákovi(1977) a divadelných hier Armagedon na Crbe(1995) a Macocha (1996).

Rozprávky pre deti uverejňoval v prvej polo-vici 80. rokov 20. storočia časopisecký. Knižnedebutoval prózou Ako som sa stal mudrcom(1987), ktorá je mozaikou vidieckeho detstva, re-konštruovanou z fragmentov autorovej pamätia spomienok. V jednotlivých príbehoch rezonujúosoby, situácie a veci tak, ako si ich zafixovaloprvé detské uvedomenie. V priamom rozpráva-ní, realizovanom úsporným jazykom a realistic-kými postupmi, sa uplatňuje dobre odhadnutámiera detskej naivity, predstavivosti a mudrova-nia. Mikropríbehy, drobné epizódy a postrehy,rovnako ako i postavy tak získali autenticitu det-ského videnia.

81 BIBIÁNA

Vidiecke detstvo stvárnil aj v próze Hranič-ný kameň (1989). Na postavu chlapca JankaHraška je okrem rozprávania o prvej detskej lás-ke napojené najmä rozprávanie o detskej túžbelietať bez krídel. Motív letu funguje ako metafo-ra detskej fantázie i túžby oslobodiť sa od toho,čo obmedzuje a zväzuje. Pamäť detstva je vý-raznejšie než v prvej knihe pre deti imaginova-ná fikciou a symbolikou.

BIBLIOGRAFIAPróza: Ako som sa stal mudrcom (1987), Hraničný ka-meň (1989).Rozhlasová hra: Letí, letí (1987).

LITERATÚRAStevček, Pavol: Debutantské impulzy a problémy. Zla-tý máj, 31, 1987, č. 8, s. 462^68.Suchá, Hana: Ako som sa stal mudrcom. Slovenské po-hľady, 103, 1987, č. 8, s. 141-142.Tučná, Eva: Naša literatúra pre deti a mládež neroz-kvitá. Zlatý máj, 34, 1990, č. 9, s. 537-540.Sloboda, Rudolf: Mám svoje rezervy, odkladám si ich.In: Natália Pavuľaková-Durinová: Pohovorme si nie-len o detskej literatúre. Bratislava 1991.Pruäková, Zora: Rudolf Sloboda. Bratislava 2001. (zs)

SLOBODNÍK, DušanLiterárny vedec, prekladáte!11.4. 1927 Pezinok- 13. 12. 2001 Bratislava

Študoval na Gymnáziu vo Zvolene. Mesiacpred maturitou (1945) ho pri prechode frontu za-tkli príslušníci sovietskej vojenskej organizácieSmerš a odsúdili na 15 rokov nútených prác v so-vietskych gulagoch. Po Stalinovej smrti hoamnestovali a po návrate domov zmaturovalna Gymnáziu v Bánovciach nad Bebravou.V r. 1954-58 študoval slovenčinu a ruštinu naFFUK. Ako politicky nespoľahlivého ho zo štú-dia vylúčili a doštudoval až po rehabilitáciiv r. 1960 na Karlovej univerzite v Prahe.V 60. rokoch pracoval ako úradník v BanskejBystrici, neskôr ako pracovník dokumentačnéhooddelenia Výskumného ústavu káblov a izolan-tov v Bratislave a odborný pracovník v Ústred-nej knižnici SAV. V r. 1969 sa stal vedeckýmpracovníkom v Ústave svetovej literatúry a ja-zykov SAV (neskôr Literárnovedný ústav SAV).V r . 1991 bol zvolený za riaditeľa obnovenéhoÚstavu svetovej literatúry SAV, v r. 1992 sa stalposlancom Federálneho zhromaždenia ČSFR,v r. 1992-94 ministrom kultúry SR, v r. 1994-98poslancom Národnej rady SR a predsedom jejzahraničného výboru.

Jeho literárne dielo je rozsiahle a mnohoroz-merné a opiera sa predovšetkým o znalosti via-

cerých jazykov. Patril medzi uznávaných odbor-níkov na problematiku ruskej a sovietskej lite-ratúry (Súčasná sovietska poézia a próza, 1975,spolu s Vladimírom Čerevkom), na otázky re-cepcie a medziliterárnych vzťahov. Zostavilmnohé antológie a výbery najmä z ruskej a so-vietskej literatúry, bol spoluautorom učebníca čítaniek pre stredné školy. Venoval sa aj prob-lematike anglickej, americkej a francúzskej lite-ratúry a zostavil antológiu noviel a poviedok19. st. (Stálice, 1974). Problematike básnickéhoprekladu a postavám modernej poézie venovalknihu Cesty k poézii (1976) a mnohé teoretickéaspekty vývinu básnických žánrov prezentovalv odborných prácach Kontext slovenskej poézie(1985), Súradnice poézie (1986), Vedecké a lite-rárne poznanie (1988), Teória a prax básnickéhoprekladu (1990). Ako prekladateľ z ruštiny, an-gličtiny a francúzštiny sa orientoval predovšet-kým na literatúru 20. st. (I. Bunin, R. Hamzatov,J. C. Oatesová, A. Huxley), úspešný bol v pre-kladaní dramatických diel (najmä G. B. Shaw,J. Miller, V. Rozov). Pre televíziu zdramatizovalviacero diel svetovej literatúry. V 90. rokoch vy-dal niekoľko autobiografických a politologickýchprác (Paragraf: Polárny kruh, 1991; Proti se-demhlavému drakovi. Z dejín zápasu o Slovensko,1998; Hra o Slovensko, 2000).

V r. 1980 vydal monografiu Genéza a poeti-ka science flction, v ktorej po prvýkrát v slo-venskej literárnej vede na širšom priestore spra-coval problematiku literatúry faktu a sciencefiction. Osobitnú pozornosť venoval vzťahommedzi mýtom, rozprávkou, utópiou a fantasti-kou, pričom sa opieral o postuláty historickejpoetiky a modernej genológie. Ide najmä o ka-pitolu Rozprávka - nadväznosť na mýtus a pre-konávanie mytologického obrazu sveta, v ktorejsumarizoval názory na vznik, vývin a fungova-nie rozprávkových a mytologických žánrov a sú-časne hľadal styčné body a rozdiely ich jestvo-vania. Rozprávku charakterizoval ako otvorenúštruktúru, ktorá na rozdiel od mýtu otvára veľkémožnosti pre ďalší vývin literatúry. Dôslednýrozbor poetologických prvkov rozprávky, mýtua fantastickej rozprávky bol mu východiskom nanájdenie genetického podložia pre modernú fan-tastiku a science fiction.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Genéza a poetika science fiction(1980).

LITERATÚRAVilikovský, Ján: Osobnosť teórie prekladu a kritiky.Pravda, 22.4.1987.Hvišč, Jozef: Cenná chvíľa súvahy. Slovenské pohľa-dy, 103, 1987, č. 4, s. 109-111. ' (et)

BIBIÁNA 82 BIBIÁNA

SLOTA, JurajPublicista, redaktor, básnik24. 3. 1819 Rajec - 4. 10. 1882 Leopoldov. Po-chovaný je v Drahovci ach-Voderadoch

Po gymnaziálnych štúdiách v Gyôngyósi, Ži-line, Viedni a v Bratislave študoval v r. 1838 -̂2rím. kat. teológiu v Brne. Kaplánom bol v morav-ských obciach Moutnice a Saratice, v r. 1852-61pôsobil ako pomocný kazateľ a profesor česko-slovenského a latinského jazyka a náboženstvana kat. gymnáziu v Banskej Bystrici a súčasneredigoval časopisy Cyrill a Method a Slovenskýnárodný učiteľ. R. 1861 sa zo zdravotných dôvo-dov učiteľstva vzdal a prešiel za farára do obceTužina. Po vzniku Spolku sv. Vojtecha sa r. 1870stal jeho prvým správcom a zároveň redaktoromKatolíckych novín a kalendára Pútnik svätovoj-tešský v Trnave. Od r. 1878 bol farárom v Dol-ných Voderadoch.

Svoje národné presvedčenie, ktoré sa v ňomaktivovalo na teologických štúdiách v Brne, pre-javil ako spoluzakladateľ Matice slovenskej,Spolku svätého Vojtecha i ako organizátor dobo-vých celonárodných a regionálnych podujatí. Akobásnik sa prezentoval tromi zbierkami. Prvú, Zr-cadlo maličkých (1847), adresoval deťom, zbier-ku náboženskej poézie Veliké poselstvi knéze ka-tolíckeho (1856) a zbierku Jifího RajeckéhoBásnické spisy (1882), ktorá svojím vlasteneckýmpátosom a rétorickosťou v čase utvárania sa rea-listického básnického modelu patrila k okrajovýmliterárnym prejavom, čitateľovi dospelému. Boha-to ilustrovanú zbierku pre deti Zrcadlo maličkýchnapísal počas svojho trojročného kaplánovaniav Moutniciach. V oboch jej častiach - Básničkya bájky, Svatopovčsti - zveršoval religióznu te-matiku a vypointoval ju do moralizujúcich gnóm.Tematická orientácia zbierky, ale predovšetkýmskutočnosť, že bola napísaná v češtine, spôsobila,že knižka neprenikla do kontextu štúrovskej lite-ratúry pre deti. Religióznu tematickú orientáciuSlota preferoval aj v Zrkadle malackých, ktoré akobeletristickú prílohu v r. 1863-64 vydával spo-ločne s Jozefom Kráľom k pedagogickému časo-pisu Slovenský národný učiteľ.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Zrcadlo maličkých (1847).Časopisecká príloha: Zrkadlo malučkých (1863-64).

LITERATÚRAVajanský: Juraj Slota. Národnie noviny, 1882, č. 123,s. 2-3.Bysterský (Janoška, Júr): Spisy pre mládež. Doma škola, 1886, e. 12, s. 372-379.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež. Bratislava 1990. (os)

SMREK, JánBásnik, prekladateľ, editor, vydavateľ16. 12. 1898 Zemianske Lieskové-8. 12. 1982Bratislava. Pochovaný je v Martine

Občianskym menom Ján Čietek. Po otcovejsmrti žil v modranskom sirotinci. Neskôr sa učilza obchodného pomocníka v Petrovci, v l. sve-tovej vojne sa dostal až na palestínsky front. Ponávrate absolvoval v Modre Učiteľský ústava začal študovať ev. teológiu v Bratislave. Pošiestich semestroch štúdium zanechal a živil sažurnalistikou. R. 1924 zostavil Zborník mladejslovenskej literatúry, r. 1925 v čase publikova-nia svojej erbovej básnickej zbierky Cválajúcedni založil a až do r. 1938 viedol Edíciu mla-dých slovenských autorov (EMSA). R. 1930 sapresťahoval do Prahy, kde vo vydavateľstveLeopolda Mazáča vydával Elán, významnýkultúrny mesačník akceptovaný príslušníkmirôznych umeleckých orientácií. R. 1939 po roz-bití Československa sa vrátil už ako významnýbásnik, reprezentant vitalizmu, do Bratislavya až do r. 1947 pokračoval vo vydávaní Elánu.Po zmene režimu r. 1948 jeho poetika presa-dzujúca humanizáciu sveta láskou, priateľ-stvom, apoteózou rudimentárnych ľudskýchhodnôt nekorešpondovala s pofebruárovou ideo-logickou orientáciou literatúry, takže ako bás-nik upadol do nemilosti a začal sa venovať ume-leckému prekladu. V tomto čase „z núdze"prijal ponuku redaktorky Pravdy Kristy Ben-dovej a napísal dve veršované knihy pre deti.Prvá, Matovaná abeceda (1954), je súborom ci-zelovaných riekaniek, pôsobivých jazykovo-rytmickou dikciou (jej kvality po rokoch zhod-notil Milan Rúfus slovami: „Čítam š i ju vo vekuhlboko neškolskom a pociťujem zvláštnu roz-koš zo slova, z rodnej reči"), druhá kniha, Ma-chule (J 956), je fantazijnou hrou na výtvarnúimprovizáciu a básnickým návodom na obja-vovanie skrytých vzťahov a podôb v zbanálne-nej skutočnosti. V polovici 50. rokov v časestagnácie pôvodnej básnickej tvorby pre deti,vyvolanej predchádzajúcim ideologickým di-daktizmom, táto kniha tematizáciou detskejfantazijnosti predstavovala jednu z možnostíobnovenia umeleckého štatútu detskej literatú-ry. Jej hodnotový fond Smrek obohatil aj vý-berom z diela klasického predstaviteľa českejbásnickej tvorby 19. st. J. V. Sládka (Deťom,1956), prekladom Puškinovej poémy Ruslana Ľudmila (1956) a uvedením básne moderné-ho poľského básnika J. Tuwima (Rušeň, 1958),ktorou iniciatívne nasmeroval pozornosť mla-dej básnickej generácie na jeden zo základnýchzdrojov moderného básnenia pre deti.

BIBIÁNA 83 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAPoézia: Matovaná abeceda (1954), Machule (1956).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: Poznámky o ideovosti a majstrovstvev poézii pre najmenších. Slovenské pohľady, 1955,£.7-8,s. 809-818.Dedinská, Lenka: Zbytočný chválospev. Zlatý máj, 2,1957, t. 9, s. 284.Kováč, Bohuš: Poézia Jána Smreka. Bratislava 1962.Smrek, Ján: Z núdze čert muchy lapá. In: Ján Poliak:Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1979.

(os)

SOKOLÍK, AndrejRedaktor, publicista, prekladateľ8. 2. 1849 Nemecká Ľupča - 5. 11.1912 Buda-pešť, Maďarsko

Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici,Banskej Bystrici a v Levoči, kde r. 1868 matu-roval. V r. 1868-71 študoval ev. teológiu v Pre-šove, potom bol súkromným vychovávateľom,v r. 1872-73 pokračoval v štúdiách teológiev Bazileji. V r. 1873-74 pôsobil ako profesor naGymnáziu v Revúcej, po jeho zrušení učil v Ne-meckej Ľupči. V r. 1877-1907 bol učiteľomv Martine. V r. 1908-12 žil na dôchodku u dcé-ry v Budapešti.

Spolu s A. E. Timkom založil r. 1878 v Mar-tine „časopis pre školskú mládež" Včelka. Po2. ročníku, keď Timko pre finančné ťažkosti najeho vydávanie rezignoval, zredigoval a vydalďalšie tri ročníky sám. Po predchádzajúcich po-kusoch (Zrkadlo malučkých, Slávik) bola Včel-ka prvým skutočným slovenským časopisom predeti. Jej obsah pozostával z popularizačno-ná-učnej a beletristickej časti. Náučná časť rozširo-vala školské vedomosti detí z geografie, zooló-gie, astronómie a matematiky (ich autorom bolnajmä stredoškolský profesor Gustáv Kordoš,píšuci pod pseudonymom Magurský), zmyslombeletristickej časti, pozostávajúcej z veršov, po-viedok a dramatických scénok, bolo „uvádzanímdobrých a nasledovaniahodných príkladov" vy-stríhať deti pred „neúctou, neposlušnosťou, ne-znášanlivosťou a lenivosťou". Tento zámer za-bezpečovali predovšetkým doboví básnici predeti Ľ. V. Rizner, R. Uram-Podtatranský, A. E.Timko a D. Bodický (publikoval pod pseudony-mom B. Teodorovič) a prozaici A. P. Záturecký,Z. Lojková a A. E. Timko. Autormi scénok boliI. B. Zoch, A. E. Timko a J. Kadavý. Žánrovobola Včelka koncipovaná pomerne pestro, svo-jím výzorom však pôsobila fádne. V prvom roč-níku uverejnila síce sériu voľných kresieb, kto-ré ako dar dostala od redakcie českého Prílete

dítek, no v nasledujúcich ročníkoch ilustračnázložka chýbala. Zmenšujúci sa počet odberate-ľov spôsobil, že po piatom ročníku Včelka za-nikla. „V národe našom," rezignovane konštato-val Sokolík, „ešte ani tí lepší všetci nedošlik plnému povedomiu toho, že mládež má sa učiťčítať a myslieť, tým vzdelávať sa a rásť." Aj na-priek zániku „mnohoslubného podniku" Včelkado zabudnutia neupadla. Jej popularizačno-ná-učné úsilia smerujúce k prehĺbeniu školskéhoučiva a snaha zaradiť do svojho žánrového re-pertoáru aj zábavné texty prešli natrvalo doštruktúr nasledujúcich časopisov pre deti.

Ako prekladateľ uviedol Sokolík do čitateľ-ského repertoáru školskej mládeže román Ro-binson Crusoe (1882). Predlohou mu nebolooriginálne dielo Daniela Defoea, ale voľná adap-tácia nemeckého autora A. Gräbnera, ktorá ideo-vé ťažisko knihy presunula z osvietenských ra-cionalistických ideálov do religióznej roviny.Dobová spoločnosť chápajúca detskú literatúruako literárny prostriedok národno-kresťanskejvýchovy takúto koncepciu neodmietla, ba prija-la ju s porozumením. „Vzhľadom na vkusný vý-stroj, obrázky a prevedenie," napísali Slovensképohľady (1882, č. 1), „zodpovedá kniha táto týmnajväčším požiadavkám. Stojí ona v tomto ohľa-de osamelá v slovenskej literatúre."

BIBLIOGRAFIAČasopis: Včelka, časopis pre školskú mládež(1878-1883).Preklad: A. GrObner: Robinson Crusoe (1882).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

SOLIVAJSOVÁ, ZlataPoetka, prozaička, publicistka6. 5. 1922 Nitrianska Blatnica. 2ije v BanskejBystriciCena Trojruža v roku 2002

Do ľudovej školy chodila v rodisku, do meš-tianskej vo Veľkých Ripňanoch. Spočiatku pra-covala ako kultúrno-propagačná referentkav knižnom veľkoobchode, v r. 1960-71 bola re-daktorkou Stredoslovenského vydavateľstvav Banskej Bystrici. V období ekonomicko-poli-tickej diskriminácie ju zamestnali v TlačiarňachSNP v Banskej Bystrici ako korektorku.

R. 1962 jej vyšiel básnický debut Jablká pl-né hviezd. Inšpiračnými zdrojmi jej poézie bolispomienky na detstvo, dôverné dotyky s príro-dou, hlboké city lásky. Jej verše sú expresívno-

B1BIANA 84 BIBIÁNA

reflexívne aj intelektuálno-emocionálne, plnépokory, ale aj plamennej apelatívnosti (Vyhnaniez raja, 1967). Disharmonické akordy pribudliv zbierke Pierko po pierku (1992), ktorá vznik-la až po dvadsaťročnej nútenej publikačnej pre-stávke. Jej druhá časť s názvom Koniec leta jesvedectvom autorkinej občianskej statočnosti povstupe cudzích vojsk do Československa v lete1968. Jej ostatnou básnickou výpoveďou je útlabásnická zbierka Ucho ihly (2002).

Pre etickú previazanosť so slovenskou kraji-nou a jej ľudom nemohla vkročiť na územie tvor-by pre deti povrchným a v tom čase módnym pa-rodovaním ľudovej rozprávky. Primkla sa k nejna princípe človečenskej sebaidentifikácie. Sta-la sa poetkou kontrastných polôh a prísnych re-zultátov. Jej básnický subjekt vykázaný zo snovdokázal aj „rybími ústami" protestovať protiprázdnej pompéznosti a potláčaniu slobodnéhomyslenia. Obraz, ktorý vystavila násiliu a bruta-lite v rozprávkovo alegorickej próze Abeceda preobludy, musel byť zničený. Prvý raz zošrotova-ním celej knižky Kľúč od kaldých dverí (1971),druhýkrát jej exkomunikovaním zo žánrovéhospoločenstva, do ktorého ju autorka pôvodne za-členila. Vytvára ho pestrý súbor variantov autor-skej rozprávky, počnúc od fantastickej cez pró-zu sci-fi a grotesku až po rozprávku zvieraciua výchovno-realistickú. Počuť v nich ozveny tvo-rivých postupov Andersena aj alúzie na Exu-péryho Malého princa. Paradox Solivajsovej au-torskej rozprávky spočíva v tom, že ľudovározprávka tvorí základnú vrstvu jej etického pod-ložia, no vo výstavbe akoby sa od nej dištanco-vala. So žánrom rozprávky sa tradične spájapredstava vysokej miery dejovosti. Avšak Soli-vajsová stavia svoje rozprávkové štruktúry nacharakteroch a na okolnostiach, v ktorých onykonajú (Bielohlávok). Namiesto deja, ktorý bysa ponáhľal k vyvrcholeniu, je tu skôr vlneniea pohyb v špirále. V rozprávke Ulitko z Paiítko-va takmer celú textovú plochu pokrýva persif-lujúci opis príprav členov dynastie Ulitkovcovna vrátenie návštevy kráľovi Plazivkovi. Každýpokus sa však skončí tragikomicky. Azda naj-vyšší stupeň dejovej absencie poznačil Stratenúrozprávku. Zmysel života pána Násobilku sa rok-mi scvrkol na počtársku evidenciu vecí. A zau-jímajú ho len potiaľ, pokiaľ sa ich hodnota dá vy-čísliť v korunách. Tak žije, až kým sa nepotkneo dávno zabudnuté detstvo, zakonzervovanév dúhovej sklenke. Kedže sa dokáže s ním iden-tifikovať, opäť získa stratený ľudský rozmer.V próze Ako vyzerá svet ide o konfrontovanierozporných postojov k životu v mravčom spolo-čenstve. Väčšina mravcov je spokojná s tým, čovidí zo svojho konára. Iba malého hnedého

mravčeka sa zmocnila túžba uvidieť z najvyššie-ho lista hrušky celú krásu sveta v jej rozmani-tosti. Už v úvodnej Rozprávke na lipovom lístkuautorka naznačila, že veci sa človeku otvárajúako listy - v intimite ľudského tepla. V poetic-ko-metaforickej rozprávke Kľúč od každých dve-rí pastier Vincko žije v dôvernom vzťahu s ve-cami, ktoré ho ochraňujú pred zlobou sveta:s dubovými dverami, na ktorých spáva s basou,ktorej sa zveruje so všetkým, čo cez deň zažil.Keď príde o strechu nad hlavou, z ich dôverné-ho rozhovoru vyrozumie, že hudba dokáže otvo-riť každé dvere. Preto sa neobáva o svoju bu-dúcnosť.

Podobne ako Andersen aj Solivajsová vý-myslom oživovala mŕtve veci a do ich existen-cie vkladala ľudský zmysel. A rovnako ako ne-mecký romantik E. T. A. Hoffmann aj ona dokážepriam virtuózne rozihrať preludy na rozhraní snaa reality. Presvedčivý dôkaz o tom podala v kniž-ke Svietnik s holubičkou (1968). Do snových vi-dení nemocnej Veronky votkala príbehy dvochsviec a bábiky Milky. Základnými zložkami ka-leidoskopu snových metamorfóz sú príbehySvetlušky a Plamienka. Značnou epickou šírkousa vyznačuje najmä rozprávanie syna kráľaOhňovej zeme. Kráľovná zelených ohňov ho po-najprv zakliala do stromčeka a potom spolu soSvetluškou do sviec. Vo filozofickom podtextespisovateľka reflektuje vzťah slobody a otroctva,hrdosti a pokory. Symbolický význam príbehovje odhalený v momente, keď Veronka vo vlast-nom snovom príbehu prepojí svoj osud s osu-dom sviec. A on radí: ak chceš zmysluplne žiť,musíš svietiť a v plameni sa stravovať.

Tak ľudová, ako aj autorská rozprávka vedúv tvorbe Solivajsovej neustály dialóg s jej poé-ziou. Bez rozprávkových motívov by bola ne-mysliteľná. Už v detstve zakladali etický a este-tický fundament jej budúcej básnickej i prozaickejvýpovede, vrátane publicistiky. Rozprávka ichpevne prepojila. Pre autorku bola rozprávka azy-lom vo chvíľach bolesti a smútku, formou útekudo ríše krásy a fantázie, žánrom, ktorý vážne hu-manistické posolstvo rovnako zrozumiteľne tl-močí dospelému aj detskému čitateľovi.

BIBLIOGRAFIAPróza: Svietnik s holubičkou (1968), KfúC od každýchdverí (l971).

LITERATÚRAJurčo, Milan: Dotyky a prieniky. Nad textami diel li-teratúry pre deti a mládež. Banská Bystrica 1997.Kasáí, Zdenko: Účasť na tvorbe svetla. Slovenské po-hlady, 109, 1993, č. 6.Kepštová, Ľubica: Kľúč ku každému srdcu. Bibiána,4, 1996, £. 3-4, s. 24-26.

BIBIÁNA 85 BIBIÁNA

Stanislavová, Zuzana: Život príliš krátky na lož... Bi-biána, 9, 2002, č. 2, s. 20-21.Sliacky, Ondrej: O mravnom zákone (Trojruža 2002Zlate Solivajsovej). Bibiána, 10, 2003, č. l, s. 30-31.

(mj)

STADTRUCKER, IvanScenárista, filmový teoretik, prozaik22. 1. 1935 Krupina. Žije v Bratislave

Po maturite na zvolenskom gymnáziu (1953)absolvoval na Českom vysokom učení technic-kom v Prahe filmovú, televíznu a rozhlasovútechniku (1958). Pôsobil v Slovenskej televíziiako redaktor, dramaturg, ústredný riaditeľ. Akovysokoškolský profesor prednášal na VŠMUa na Fakulte masmediálnej komunikácie UCMv Trnave.

Je autorom scenárov, podľa ktorých vznikolrad televíznych inscenácií (Každý deň sedem dní,1964; Únava materiálu, 1974; Posledné inter-view s D r. Schweitzerom, 1975; Jablčná Šiška,1981 a i.). Jablčná Šiška sa stala hlavnou hrdin-kou aj jeho románu pre mládež Chuť jabĺk(1983), ktorý napísal z hľadiska mužského ži-votného princípu a skúmal v ňom veľkosť a pra-vosť lásky mladých hrdinov. Reflektoval v ňomživotnú skúsenosť tých, ktorí už spoznali, akústratu znamená pre človeka zánik vzájomnej úctya lásky, citu a nehy.

Okrem románu Kto zhasol svätojánsku muš-ku? (1998), drámy Ohne vo vinohradoch (1989)a esejistického cestopisu Amerika na vlastnej ko-ži (1992) napísal aj pol tucta odborných teore-tických publikácií (Krása tmy, 1971; Čas pro-jektívnej kultúry, 1982; Dramaturgia hranéhofilmu, 1991 a i.).

BIBLIOGRAFIAPróza: Chuť jablk (1983).

LITERATÚRANoge, Július: Chuť jablk. Zlatý máj, 28, 1984, č. 7, s.440-441. (jt)

STACHO, JánBásnik, prekladateľ1. 1. 1936 Trnava- 15. 7. 1995 Bratislava

Po maturite na Gymnáziu v Trnave študovalv r. 1954-60 na Lekárskej fakulte UK v Brati-slave. Ako lekár pôsobil v Rožňavskom Bystroma v Šenkviciach, v r. 1964-69 bol redaktorom vovydavateľstve Slovenský spisovateľ, potompôsobil ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectvav Indii. V r. 1970-73 bol šéfredaktorom Re-

vue svetovej literatúry. Po ťažkej autonehodev r. 1973 ochrnul a do smrti zostal pripútaný nalôžko.

Do literatúry sa uviedol ako príslušník tzv. tr-navskej skupiny konkretistov (Feldek, Simono-vič, Ondruš). Jeho dielo (Svadobná cesta, 1961;Dvojramenné čisté telo, 1964; Zážehy, 1967;Apokryfy, 1969), charakteristické virtuóznoumetaforickosťou, je jedinečným záznamom več-nej erotickej polarity muža a ženy a súčasne os-ciláciou „medzi pólom dezilúzie, únavy, skepsy,vyčerpania a smrti na jednej strane a vzmachu,túžby, fyzického vzopätia a občasných výkrikovna obranu života na strane druhej" (Valér Miku-la). Jeho posledná zbierka Z prežitého dňa (1978)je básnickým dokumentom o psychickom utrpe-ní človeka existujúceho medzi životom a smr-ťou. V jedinom básnickom texte pre deti Čoko-ládová rozprávka (1959), ktorý vznikol v časeFeldekovej modernistickej iniciatívy, sa prezen-toval fantazijným princípom, ktorým chcel pre-konať realistickú popisnosť detskej básne. Jehoexperiment sa však dotkol len výrazovej polohybásne, koncepčne zotrval na tradičnom type chá-pania dieťaťa ako objektu básnikovej výpovede,nie ako jej spolupartnera. V tomto zmysle saúspešnejšie prejavil ako televízny dramatik. Je-ho autorské rozprávky inšpirované indickou ľu-dovou slovesnosťou (Opičie priateľstvo, 1972;O hladnom šakalovi, 1973; Hadí princ, 1973)patria k reprezentatívnym dielam modernej tele-víznej scenáristickej tvorby. Ich hodnoty pod-mienil lyrizmus, etické posolstvo a dokonalá for-málna dramatická úroveň.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Čokoládová rozprávka (1959).Televízne rozprávkové hry: Opičie priateľstvo(1972), O hladnom šakalovi (1973), Hadí princ (1973).

LITERATÚRANoge, Július: Pre najmenších po starom i po novom.Zlatý máj, 4, 1960, č. 7-8, s. 356-357.Poliak, Ján: Úskalia tvorby pre najmenších. Mladátvorba, 1959, č. 3, s. 26.Hajko, Dalimír: Ján Stacho. Bratislava 1998.Mikula, Valér: Ján Stacho. In: Slovník slovenskýchspisovateľov. Praha 1999. (os)

STANČEK, JozefProzaik22. 10. 1864 Prievidza- 13. 6. 1947 BratislavaPseudonym Castor

V r. 1875-81 študoval na Gymnáziu v Prie-vidzi. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Kláš-tore pod Znievom (1884) bol učiteľom v Prie-

BIBIANA 86 BIBIÁNA

vidzi, v r. 1917-19 sirotským otcom na Myjave,v r. 1919-25 učil v Topoľčiankach. Od r. 1925žil vo výslužbe v Prievidzi.

Záujem o literárnu tvorbu sa uňho prebudiluž na učiteľskom ústave, kde v samovzdeláva-com krúžku upozornil na seba prácou Poverya čary ľudu slovenského. Folklór, zvykoslovie,povery a ľudová liečba zaujali ho natrvalo a sta-li sa sčasti základom jeho tvorby pre ľud a mlá-dež. Mnohé prózy publikované v časopisoch, alei časť knižne vydaných prác sú len prepisom ale-bo prerozprávaním ľudových predlôh (Biela panibojnického zámku a iné novelky, 1932; U ježi-baby v službe, 1930). Iné zase vznikli náhodnýmvýberom a pospájaním rozličných rozprávko-vých motívov do nesúrodých celkov (Zo zá-zračných rozprávok strýka Figliara, 1934). In-venčnejší prístup nebadať ani v jeho ostatnýchprácach pre mládež, ktoré už v čase svojho vzni-ku boli anachronizmámi. Dlho po roku 1918chce ešte prebúdzať „slovenského ducha", pri-čom píše krikľavo zlou slovenčinou a vzory vlas-tenectva nachádza vo vyšších spoločenskýchvrstvách. Napríklad v troch dejepisných povied-kach, ktoré majú s dejinami slovenského etnikamálo spoločného, slovenský národ reprezentujeuhorská šľachta. V rozprávke zo života Števko,slovenský Robinson (1930) s mottom „Dobré po-viedky vychovávajú" rozvíja sentimentálny prí-beh o ukradnutom grófskom synčekovi, ktorý saz vôle božej po mnohých útrapách dostane späťk otcovi.

Napísal aj niekoľko rovnako nevydarenýchdivadelných hier pre deti.

BIBLIOGRAFIAPróza: Števko, slovenský Robinson (1930), U ježiba-by v službe. Čo rozprával Makso Pifkovi? (1930),Z minulosti Slovákov (1930), Biela pani bojnickéhozámku a iné novelky (1932), Zo zázračných rozprávokstrýka Figliara (1934), Dobrodružstvá Tonka Slaboša(1937), Zlatý kľúčik (1937).Hry: Tri vianočné hry (Sláva Bohu, pokoj ludu! Hryjasličkové. Slovenské deti Ježiškovi, 1927), Vífazstvoslovenčiny (1934).

LITERATÚRAŠalát, A.: Castorov životopis. In: Castor rozpráva. Zvo-len 1927. (hp)

STANISLAVOVÁ, ZuzanaLiterárna teoretička, kritická a historička30. 5. 1951 Hačava. Žije v Prešove

Rodným menom Antalová. Po maturite naStrednej všeobecnovzdelávacej škole v Hnúšti(1969) študovala v r. 1969-1974 na FF Univer-

zity P. J. Šafárika v Prešove nemčinu a sloven-činu. Po ukončení štúdia učila na Gymnáziuv Starej Ľubovni (1974), potom na Pedagogickejfakulte UPJŠ (1975-1977). Vrakoch 1977-1981pracovala v Okresnom dome pionierov a mlá-deže v Prešove. Od r. 1981 pôsobí ako vysoko-školská učiteľka (postupne docentka a profe-sorka) na Pedagogickej fakulte Prešovskejuniverzity v Prešove.

Svoju literárnoteoretickú a kritickú aktivituzačala na prelome 70.-80. rokov 20. st. príspev-kami o špecifikách Feldekovej rozprávky. Po-stupom času sa jej záujmový diapazón rozširo-val, až vyvrcholil (po publikovaní početnýchštúdií a článkov v zborníkoch a časopisoch) vy-daním monografie Priestorom spoločenskej pró-zy pre deti a mládei (1995). Zamerala sa v nejna situáciu v modernej spoločenskej próze predeti a mládež. V rámci literárneho vývinu pri-súdila pomenovanie spoločenská próza tej častiprozaickej tvorby, ktorá vznikla na prelome50.-60. rokov. Ide o prózu, pre ktorú je príznač-ná „hra na reálny život so všetkými rekvizitami,ktoré túto .reálnosť' signalizujú". Túto výcho-diskovú charakteristiku rozobrala v interpretač-ných štúdiách s bohatým dokladovým materiá-lom. Práca vyvolala zaslúžený ohlas v radochliterárnych teoretikov, ktorí akceptovali názoryautorky, no zároveň ich rozširovali o nové pod-nety. Podľa O. Sliackeho Stanislavovej mono-grafia je „teoretickým prieskumom dominant-ného ideovo-tematického prúdu v súčasnejliteratúre pre deti a mládež a súčasne priesku-mom jej hodnotovej úrovne, čím plní aj orien-tačnú misiu determinovanú náročnými ideovo-umeleckými kritériami".

Toto konštatovanie sa vzťahuje aj na publi-káciu Kontexty modernej slovenskej literatúrypre deti a mládež (1998), ktorú rozčlenila na tričasti: kontext vývinu, kontext žánrov a kontextrecepcie. Vo vývinových reláciách sledovala li-terárnu tvorbu pre deti a mládež v 50.-90. ro-koch, pričom pozornosť venovala nielen domi-nantným žánrom tohto obdobia (autorskározprávka a spoločenská próza), ale aj žánrommenej frekventovaným, pri ktorých skúmala prí-činy ich zníženej populárnosti. V súvislostis kontextom recepcie sa pokúsila o analýzu lite-rárnovedného príjmu modernej slovenskej lite-ratúry pre deti a mládež a záujmu o ňu. Prácaako celok sa vyznačuje nielen značným rozsa-hom sledovaných diel, ale i preferovaním ich es-teticko-umeleckých kvalít z pozície náročnéhočitateľa a interpreta zároveň.

Významným doplnkom predchádzajúcichdvoch diel je publikácia V plynutí času (2003)s podtitulom Bilančné reflexie nad literatúrou

BIBIÁNA 87 BIBIÁNA

pre deti a mládež 1996-2002. Vznik tejto kniž-nej práce bol motivovaný osobnou účasťou au-torky na každoročnom (bilančnom) hodnotenípôvodnej slovenskej knižnej produkcie pre detia mládež za ostatných sedem rokov. Knižka v ce-lom svojom významovom a praktickom dosahumá dve prednosti: je jedinečným hodnotiacimpohľadom na pomerne - kvantitatívne i kvalita-tívne - nekompaktnú a často aj nekompetentnúvydavateľskú (edičnú) prax v tvorbe a vydávaníknižiek pre deti a mládež v sledovanom období,zabezpečuje a potvrdzuje ustálenosť (rovnakúmieru) hodnotiacich kritérií vo vzťahu k vyda-vateľským produktom garantovanú jednou (a touistou) osobou.

Ďalšou odbornou prácou Z. Stanislavovej súKontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež(1998), ktoré napísala v spolupráci s OndrejomSliackym. Koncipovala ich ako vysokoškolskýučebný text, teda s istou didaktickou intenciou,v skutočnosti je to však dielo, ktoré má nielenznačnú informačnú hodnotu, ale aj významnýhodnotiaci rámec. Metodologicky práca pozo-stáva z výkladovej a slovníkovej časti. Kým v pr-vej ide o určité informatívno-interpretačno-hod-notiace oboznamovanie sa s celkovou situáciou,so stavom a úrovňou slovenskej detskej literatú-ry v jednotlivých vývinových fázach literárnehorozvoja v rokoch 1945-1959 a po roku 1960 naSlovensku, slovníková časť túto situáciu doku-mentuje a rozvíja odkazom na popredné autor-ské osobnosti a výpočtom alebo stanovením po-dielu ich účasti, resp. konkrétnym výsledkom ichliterárnej činnosti na danom stave a vo vývino-vej retrospektíve i perspektíve. Prácu dopĺňa staťBádateľská reflexia literatúry pre deti a mládežv rokoch 1945-2002.

Z. Stanislavová je aj autorkou kapitoly Lite-ratúra pre deti a mládež vo vysokoškolskejučebnici Rukoväť literatúry (1998) a pre meto-dické centrum v Prešove pripravila a vydala pub-likáciu Autor, text, generácia, región (v literatú-re pre deti a mládež 1990-2000) z r. 2001.V neposlednom rade je známa ako organizátor-ka, resp. spoluorganizátorka série prešovskýchkonferencií o aktuálnych otázkach a problémochslovenskej literatúry pre deti a mládež.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež (1995), Kontexty modernej sloven-skej literatúry pre deti a mládež (1998), Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež (1998, spoluautorO. Sliacky; 2. doplnené a prepracované vyd. 2003),Autor, text, generácia, región (v literatúre pre detia mládež 1990-2000) (2001), V plynutí času. Bilanč-né reflexie nad literatúrou pre deti a mládež 1996-2002(2003).

Antológia: Slovenská literatúra pre deti a mládež. Tex-tová príručka (1991, spoluautorka B. Šimonová).

LITERATÚRAGermušková, Marta: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Bibiána, 4, 1996, č.2, s. 45-48.Ondráš, Miloš: Kontexty modernej slovenskej litera-túry pre deti a mládež. Bibiána, 6, 1999, č. 1-2,s. 42-45.Fordinálová, Eva: Sústredný pohľad do problematikydetskej literatúry. Slovenský jazyk a literatúra v ško-le. 45, 1998/99, č. 5-6. s. 188-189.Obert, Viliam: Dvakrát v detskej literatúre (Kontúryslovenskej literatúry pre deti a mládež v rokoch1945-2002, V plynutí času). Literárny týždenník,2004, č. 22-23, s. 12. (vo)

STODOLA, IvanDramatik, prozaik10. 3. 1888 Liptovský Mikuláš - 26. 3. 1977Piešťany. Pochovaný je v Bratislave

Gymnázium absolvoval v Kežmarku, medicí-nu študoval v r. 1906-12 v Budapešti a v Berlíne.V r. 1918-34 bol župným lekárom v LiptovskomMikuláši, 1934-38 krajinským zdravotníckym in-špektorom v Bratislave, 1938-39 ministerskýmradcom na Ministerstve zdravotníctva v Prahe,1939-48 pracovníkom Štátneho zdravotníckehoústavu v Bratislave. V r. 1951-53 bol komunis-tickým režimom nespravodlivo väznený a až dor. 1962 občiansky diskriminovaný.

Spisovateľský sa aktivizoval až v poprevra-tových rokoch. Svojimi komédiami (Cigánča,1933), spoločenskými satirami (Čaj u pána se-nátora, 1929; Jožko Púčiku jeho kariéra, 1931),drámami (Bačova žena, 1928) a obrazmi z ná-rodnej minulosti (Král Svätopluk, 1931; Marí-na Havranová, 1941) sa mimoriadne pričinilo kvantitatívne i kvalitatívne obohatenie sloven-skej dramatickej tvorby. V pokročilom veku na-písal pre mladých čitateľov biografické dieloo Aurelovi Stodolovi, tvorcovi teórie parnýchturbín. Už jeho názvom, Náš strýko Aurel (1968),naznačil, že čerpá z rodinnej tradície, z koreš-pondencie a osobných spomienok. Nieje to všaklen portrét intímny a rodinný. V opise strýko-vých štúdií, mladosti a vedeckých počiatkovnačrtol aj obraz národných a hospodárskych po-merov z konca minulého a zo začiatku nášho sto-ročia. Pri sledovaní dalších vedeckých a ľud-ských osudov svetoznámeho bádateľa jedinečnevystihol tragickú črtu života slovenských inte-lektuálov, ktorí sa v záujme rozvinutia a uplat-nenia svojich tvorivých predpokladov muselirozlúčiť s rodnou vlasťou. Kniha Z každého rož-ka troška (1972) je zbierkou krátkych spomien-

BIBIANA BIBIÁNA

kových čŕt z autorovho detstva, mládenectvaa dospelosti z čias pred prvou svetovou vojnoui po nej. Každý epický obrázok je uvedený vtip-nou fejtonistickou reminiscenciou. „Veselohrapre školskú mládež" V zázračnej ríši (1954) jezdialogizované poúčanie o potrebe obrany protibacilom tuberkulózy.

BIBLIOGRAFIAPróza: Z každého rožka troška (1972).Literatúra faktu: Náš strýko Aurel (1968).Hra: V zázračnej ríši (1954).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Muž, ktorého obdivoval Einstein. No-vé knihy, 1968, č. 44, s. 4.Wlachovský, Karol: Z každého rožka troška. Zlatýmáj, 17, 1973, č. l,s.51-55.Jurčo, Milan: Zákruty a miTniky na štvrt'storočnej ces-te slovenskej literatúry faktu II. Zlatý máj, 19, 1975,č. l,s.578-585. (JP)

STOLIČNÝ, PeterProzaik, scenárista, literárny teoretik, publicista19. 3. 1945 Beharovce. Žije v Brne, Česko

Po absolvovaní Strednej priemyselnej školystavebnej v Bratislave (1960-64) vyštudoval ré-žiu a dramaturgiu na DÁMU v Prahe (1964-68).Od r. 1969 pôsobil v Bratislave ako televíznya divadelný dramaturg. R. 1992 sa odsťahoval doČeskej republiky. Od r. 1996 pôsobil ako vyso-koškolský učiteľ, docent na Masarykovej uni-verzite v Brne a na Univerzite Tomáša Baťu v Zlí-ne. Od r. 2003 prednáša na súkromnej Vysokejhotelovej škole v Prahe, kde r. 2004 založil Ka-tedru mediálnych komunikácií.

Ako literárny teoretik sa v štúdiách publiko-vaných v časopisoch a zborníkoch venuje prob-lematike detskej literatúry, detského čítania,mediálnej kultúry, reklamy, vzťahu medzi elek-tronickými médiami a knihou.

Časopisecký publikoval vyše sto príbehovpre deti a tiež námety na komiksový seriál Opi-ca Škorica (1974-85 časopisy Zornička, Ohník,Včielka). Ako seriál v časopise Zornička vy-chádzala aj populárno-náučná publikácia Roz-právka o dopravných značkách (1986).

Ako autor vedecko-fantastickej prózy premládež sa uviedol knihou Dve záhady (1987).Prejavil v nej zmysel pre budovanie napätia,vtipný paradox, akčný príbeh a obratnú šty-lizáciu, no nevyhol sa ani určitej závislostina konvenčných motívoch sci-fi, ako je ves-mírne posolstvo a možné kontakty mimozem-ských civilizácií so Zemou, resp. objav nevidi-teľnosti.

Aj poviedková kniha Simpanzi zo siedmejC (1990) patrí k dobrodružne ladenej fantastikes detskými protagonistami, naplnil ju však aktu-álnym posolstvom. Sujetovým základom dvochpoviedok sa stalo stretnutie s mimozemskou ci-vilizáciou a princíp časovej slučky. Dve ďalšiepoviedky majú environmentálny záber. Ich suje-tový rámec tvorí hypotéza o možnej inteligenciinižších organizmov a možnosti komunikácies nimi. Poviedky okrem dejového napätia a ne-vtieravej výchovnosti charakterizujú vierohodnemodelované postavy a vtipné dialógy.

Na autenticky vykreslených postavách osno-val aj dobrodružný vedecko-fantastický príbehTarzan v Ailantíde (1993). Konfrontáciou mo-delu sveta postaveného výlučne na informatikea počítačoch so svetom prirodzeným a prírod-ným vyjadril epickými postupmi, s aluzívne prí-tomným príbehom Tarzana z rodu opíc. Upo-zornil ním na relativitu hodnôt, na nevyhnutnosťvnímať veci dialekticky a akceptovať rovnováhumedzi prírodou a civilizáciou.

Presvedčenie o tom, že vzťah človeka a tech-niky má byť vzťahom kooperácie, nie konkuren-cie, vyjadril aj v súbore autorských rozprávokHloupý Honza v šili (2002, len po česky). Spojilv nich archetypové zákonitosti klasickej rozpráv-ky s pojmami a reáliami súčasných informačno-komunikačných technológií (počítač, internet,mobil, fax, keyboard, kopírka a pod.). Z tohto spo-jenia vyťažil komický i poznávací efekt, pričomnejde ani tak o poznávanie reálií elektronizova-ného sveta, ako skôr o uvedomenie si ich súvis-losti s humánnym rozmerom spoločnosti.

Špecifickou publikáciou P. Stoličného je Ku-chárska kniha pre nemajetných (1991), ponú-kajúca vyše dvesto receptov. Koncipoval ju nie-len ako príručku, ale aj ako beletristické čítanie,a tak do textu vložil drobnú beletrizovanú auto-psiu s dávkou humoru, irónie a sebairónie a vtip-nou pointou. Aj v tomto prípade sa prejavil akosugestívny rozprávač, schopný funkčne spojiťnáučný princíp s beletristickým.

Okrem scenárov k televíznym filmom a in-scenáciám, desiatok bakalárskych príbehov a zá-bavných relácií pre dospelých je aj autorom po-četných scenárov k filmovým, rozhlasovým,televíznym a divadelným hrám s pesničkami predeti a mládež a libriet detských muzikálov.

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávka o dopravných značkách (1986), Dvezáhady (1987), Simpanzi zo siedmej C (1990), Ku-chárska kniha pre nemajetných (1991), Tarzan v At-lantíde (1993), Hloupý Honza v síti (2002).Námety na komiksy: Opica Škorica (1983).Televízne rozprávky a rozprávkové seriály: ModelUpír (1970), Kvičko. Dobrodružstvá prasiatka (1971),

BIBIÁNA 89 BIBIÁNA

Drevená rozprávka (1973), Dvaja kominári (1973),Zuzanka a Sník (1974), Tŕň Danko z ruže Dánky(1975), Din a Daň (1976), Haló, tu Jakub (1979), Hlú-pa rozprávka (1981), Hra o Maruške (1983), Dobríč-ko (1985), Rozprávky zo skrinky (1986).Televízne filmy a seriály: Marcelka (1972), Babičkato zariadi (1973), Výmyselníci I., II., III. (1973), Znám-ky z Indie (1973), Vráť sa, Valika (1974), Jurát (1975),Krajina Haliganda (1978), Zlodej známok (1978), Súveci, o ktorých sa nehovorí... (1980),... a počúvaj bra-ta (1982), Detektív Karol (1982), Chlap v dome (l 985),Kradnúť sa predsa nesmie (1987),Televízne muzikály: Labula (l 976), Medvedí deň Ma-ťa Mateja (1976), Deň je krátky (1984), Stratená pes-nička (1987).Filmový muzikál: Guľôčky (1982).Rozhlasové muzikály: Labula (1977), Polepetko(1978), Brzdy (l984).Divadelný muzikál: Brzdy (1983).Detská opera: Polepetko (2003).

LITERATÚRAHorňák, Peter: Dve záhady. Zlatý máj, 31, 1987, č. 8,s. 504-505.Bančej, Maroš: Šimpanzi zo siedmej C. Zlatý máj, 34,1990, č. 9, s. 567-568.Stanislavová, Zuzana: Pohyb medzi invenčnosťoua ťažkopádnosťou. Slovenské pohľady, 107, 1991, č, 3,s. 139-140.Ulrichová, Vlasta: Kuchárska kniha pre nemajetných.Zlatý máj, 36, 1992, č. 5, s. 309-310. (zs)

STRMEŇOVÁ, JiŕinaAutorka literatúry faktu20.2.1925 Místek, Česko. Žije v Bratislave

Rodená Kaletová. Maturovala v Bratislave a tur. 1956 absolvovala aj Lekársku fakultu Univer-zity Komenského. Do r. 1963 bola sekundárnoulekárkou v Mestskom ústave národného zdravia,odvtedy až do konca 70. rokov pôsobila ako ria-diteľka Strednej zdravotníckej školy v Bratislave.

Pre deti a mládež napísala niekoľko náučnýchkníh so zdravotnícku problematikou. V prvejZ nich - Živá voda zadarmo (1966) - zoznámiladetského čitateľa s najzákladnejšími poznatkamiz oblasti hematológie. V knihe Doniesol ma bo-cian? (1968) uviedla ho zas do záhad zrodu ľud-ského života. Obe publikácie napísala jednodu-chým informatívne-výkladovým štýlom, pričomani v jednej nepodľahla nenáležitej beletrizácii.Nevhodnú beletristickú fikciu nahradila v nichčastým využívaním analógie, čím sa jej podarilo(evidentné je to najmä v knihe Doniesol ma bo-cian?) názorne a zároveň nevtieravo odpovedaťdieťaťu na otázky, ktoré rodičom v jeho vekuspôsobujú problémy. Sexuálnu problematikuspracovala aj v knihe Mám štrnásť a čo ďalej(1973). Tentoraz sa však zamerala na pubescent-

ného adresáta, čo znamenalo nielen rozšírenie in-formačného spektra danej problematiky, ale aj po-silnenie publicistického spôsobu jeho sprostred-kovania. Kniha Na prahu dospelosti (1976) jeprepracovanou verziou predchádzajúcej práce.Pohlavné dospievanie a všetko, čo s tým súvisí,je prioritné i v nej, úsilie osloviť mladého čitate-ľa nachádzajúceho sa v zložitom období ľudské-ho života s novým vzťahom k druhému pohlaviui spoločnosti autorka však doložila väčším dôra-zom na eticko-emocionálnu stránku danej prob-lematiky, čo sa prejavilo aj jej ozvláštnením ex-cerptami z umeleckej literatúry. Podľa kritikaTibora 2ilku hodnota knihy spočíva v tom, že jejautorka „upustila od zbytočného mentorovaniaa didaktizovania, nevychováva a neradi, ale rad-šej necháva voľný chod faktom, ktoré v súčasnostimajú väčší vplyv a dosah na mladú generáciu a súpresvedčivejšie ako .učiteľské' metódy." Kýmknihu Mám štrnásť a čo ďalej i jej nasledovnú mu-táciu autorka adresovala dievčatám i chlapcom,„pretože obe pohlavia majú vedieť, čo sa v orga-nizme jedného i druhého odohráva, a aj na zákla-de toho sa rešpektovať, mať vzájomné porozume-nie a ohľady", knižočku Dievčatká, na slovíčko...(1967) napísala pre dievčenské čitateľky, pričomju koncipovala skôr ako zdravotnícko-osvetovúpríručku než typickú literatúru faktu. V knihe Jasom človek, ty si človek (1981), v ktorej deťommladšieho školského veku sprostredkovala zá-kladné informácie o ľudskom tele, sa opätovnevrátila k publicistickej metóde literatúry faktu.Podľa českej kriticky Milady Matéjovicovejúspešnosťjej knihy zabezpečil nielen zrozumiteľ-ný a vtipný štýl, uprednostnenie celku pred jehodetailizovaním, ale i fakt, že popri biologickýchfunkciách zabudovala do svojho výkladu i odka-zy na etický rozmer človeka. Obsahom knihy Prí-pad AIDS (1989) je história vzniku choroby, jejrozšírenie a boj proti nej. Oživenie tvoria excerp-tá z dobovej tlače vrátane prípadu odsúdenia nosi-teľa HIV Obvodným súdom Praha 6 v roku 1998.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Živá voda zadarmo (1966), Diev-čatká, na slovíčko (1967), Doniesol ma bocian? (1968),Mám Štrnásť a čo dalej (1973, prepracovaná verzia Naprahu dospelosti, 1976), Ja som človek, ty si človek(1981), Prípad AIDS (1989).

LITERATÚRAFerko, Vladimír: Záhumienok literatúry? (Živá vodazadarmo). Kultúrny život, 1966, č. 38.mč (Ondrej Sliacky): Tajomstvo zázraku. Nové knihy,5. 3. 1969.Žilka, Tibor: Na prahu dospelosti. Zlatý máj, 21, 1977,č. 4, s. 282.Matéjovicová, Milada: Ja som človek, ty si človek. Zla-tý máj, 26, 1982, č. 7, s. 438. (os)

BIBIÁNA 90 BIBIÁNA

SUCHÁ, HanaProzaička, prekladateľka21. 12. 1935 Vidina. Žije v Bratislave

Občianskym menom Anna Suchá, rodenáNogeová, sestra literárneho vedca Júliusa No-geho. Po maturite na Jedenásťročnej strednejškole v Bratislave (1954) vyštudovala sloven-činu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzi-ty Komenského v Bratislave (1959). Pracovalav redakcii časopisu Čitater v Matici slovenskejv Martine (1959-61), v literárnom oddeleníZväzu slovenských spisovateľov (1961-69),ako redaktorka časopisu Slniečko (1969-1973)a od r. 1973 až do odchodu na dôchodok (1989)v redakcii Slovenských pohľadov.

Knižne debutovala spoločenskou prózouTajná sestra (1980). Prostredníctvom detskéhorozprávača evokovala v jednotlivých epizódachzo života chlapca detské videnie a zažitie sve-ta a vyjadrila ho živým, optimisticky ladenýmrozprávačským prejavom. Podobne ako vo svo-jej prvotine, aj v próze Ako Slavo našiel slávu(J983) nastolila otázku medziľudských vzťahovna anonymných mestských sídliskách, problé-my detí z neúplných rodín, devastovania príro-dy a iné javy mestského štýlu života. V stavbedeja využila dobrodružné prvky a akčnosťviazanú na konanie detí, zároveň však zdôraz-nila potrebu vnímavo sa dívať na svet okolo se-ba. Do centra dejovo atraktívneho diania po-sunula činorodú detskú postavu. Postavydospelých v duchu potrieb situačného humorumiestami deformovala do grotesknej podoby.V riešení sujetových konfliktov prejavila sklonk harmonizácii. Prednosťou jej próz je živéa vtipné rozprávanie, v ktorom uplatnila det-ský hovorový jazyk s prvkami slangu a expre-sivity.

Prózy pre deti publikovala aj časopisec-ký. Pre rozhlas pripravila početné rozhlasovépásma a dramatizácie. Venovala sa tiež pre-kladom kníh pre deti a mládež z češtiny a ruš-tiny.

BIBLIOGRAFIAPróza: Tajná sestra (1980), Ako Slavo našiel slávu(1983).Preklady: J. Kolárova: Môj chlapec a ja (1977), 1. Na-gibin: Echo (1979), V. Goľavkin: Kolotoč v hlave(1979), F. Kožík: Neviditeľný (1979), S. Vangeli: Gu-gucove dobrodružstvá (1978), J. Ryska: Chlapec akošidlo (1980), zb. Bratstvo (1981, spoluprekladateľka),V. Makanin: Príbeh Starej Osady (1982), D. Dušková:Senzačné dievča (1990), J. Vágner, M. Oravec: Zvie-ratá v Afrike (1992), Detská ilustrovaná encyklopédia.Svet okolo nás (1993, spoluprekladatetka), L. Pavlát:Osem svetiel (1993).

LITERATÚRAChaioupka, Otakar: Tajná sestra. Zlatý máj, 25, 1981,č. l.s.53-54.Farkašová, Etela: Ako Slavo našiel slávu. Slovensképohľady, 100, 1984, č. 7, s. 143-145.Gajdošovciová, Jarmila: Ako Slavo našiel slávu. Zla-tý máj, 30, 1986, č. 4, s. 247-248.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Bratislava 1995. (zs)

SUCHANSKÝ, PeterProzaik, prekladateľ18. 2.1897 Nadlak, Rumunsko - 2. 6.1979 Bra-tislava

Gymnázium absolvoval r. 1916 v Segedíne,dva roky študoval na budapeštianskej univerzi-te, v r. 1920-25 bol redaktorom Národných no-vín v Martine. Roky 1927-30 strávil v Brazílii(bol príležitostným robotníkom, záhradníkom,farmárom). Po návrate opäť pracoval v Národ-ných novinách, v r. 1934-38 sa profesionálne ve-noval literárnej tvorbe, v r. 1939-44 bol redak-torom a šéfredaktorom Slovenskej tlačovejkancelárie v Bratislave. Počas Povstania redigo-val denník Čas. Po návrate z koncentračnéhotábora bol vedúcim oddelenia Cs. tlačovej kan-celárie v Bratislave. Po februári 1948 bol z po-litických dôvodov penzionovaný.

S výnimkou začiatočníckej zbierky Sem a tama iné rozprávky (1922), čerpajúcej z dolnozem-ského folklóru (pre autorove budúce dobrodruž-né príbehy je v tejto knižočke charakteristickýzáujem o bohatierske zbojnícke historky a sklonk sentimentalite), inšpirovali celé jeho dielo zá-žitky z Brazílie. (Ešte aj v zbierke noviel s „vyš-šími" ambíciami Tri snúbenice z r. 1934 jenajlepší príbeh z brazílskej džungle Zákon divo-činy). Toto hľadanie nových tematických oblas-tí je v našej nebohatej dobrodružnej literatúrepriekopnícky čin. Žiaľ, Suchanský nedokázal zu-žitkovať vlastné zážitky a pretaviť ich cez priz-mu fantázie do umeleckého tvaru. Pokiaľ vy-slovene nepíše len minimálne beletrizovanécestopisy f Za diamantmi v divočinách Brazílie,1930; V Brazílii, 1932), vypomáha si ošúchaný-mi rekvizitami. Vo viacerých knihách vystupujútajomné indiánske kmene, napríklad potomko-via Inkov, ktoré žijú archaickým spôsobom svo-jich legendárnych predkov v rozprávkovýchmestách stratených v džungli. Väčšina jeho próz(z ktorých kde-tu zaznievajú v jednotlivostiachi slabé odkazy na Karia Maya) má v podstaterovnaký pôdorys: začínajú sa dobrodružnou ces-tou do vnútrozemia Brazílie za pokladmi čináleziskom diamantov, hrdinovia sa stretnú s ne-známym indiánskym kmeňom, zneškodnia ne-

BIBIANA 91 BIBIÁNA

bezpečných zlosynov a podobne. Autor dokon-ca preberá z knihy do knihy celé odseky, naprí-klad historické a zemepisné charakteristiky, aleobčas i zápletky či epizódy. Takže v jeho príbe-hoch je nakoniec reálne len prostredie: príroda,krajina, obyvateľstvo a jeho zvyky. Veľmi vý-razne to vidieť na románe Stratení ludia (1935);spočiatku realistické putovanie mladého sloven-ského vysťahovalca prechádza postupne do tra-dičnej schémy kovbojského románu (únos a zá-chrana rančerovej dcéry, záhadný zlosyn, bojo ranč, bitky, strieľanie). Román Zelené peklo(1946) je takto budovaný od samého začiatku,vrátane postáv i nevyhnutných komických figú-rok. Kompozične najucelenejší je dobrodruž-no-fantastický román Záhadné lietadlo (193J),v autorovom diele výnimočný verneovským ná-metom boja o vynález dokonalého lietadla.

BIBLIOGRAFIAPróza: Za diamantmi v divočinách Brazílie (1930),Záhadné lietadlo (1931), V Brazílii (1932), Diaman-tové údolie (1933). Zlaté mesto v pralesoch (1934),Stratení ľudia (1935).

LITERATÚRA-je: Záhadné lietadlo. Slovenské pohľady, 1931, í. 5,s. 347.x: Záhadné lietadlo. Živena, 1931, č. 5, s. 139.C., Ján (Mráz, Andrej): Knihy pre mládež. Slovensképohľady, 1934, č. l, s. 63-64.Jarušek, Rudolf: Zlaté mesto v pralesoch. Slovenskýučiteľ, 1934, č. 3, s. 201.M-R (Rázusová-Martáková, Mária): Zlaté mesto v pra-lesoch. Pedagogický zborník, 1935, č. l, s. 33-34.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (kf)

SVETOŇ, EmilProzaik, dramatik16. 3. 1923 Miškovec, Maďarsko- 24. 12. 1994Bratislava

Po absolvovaní Obchodnej školy v BanskejBystrici bol v r. 1941-44 účtovníkom v rafinériiv Dubovej. V r. 1947-48 pracoval v Ústredí slo-venských ochotníckych divadiel v Martine,v r. 1948-53 v Čs. štátnom filme v Bratislave.Od r. 1953 bol redaktorom Života, Hlasu ľudua Obzoru socializmu. Od roku 1973 žil na dô-chodku.

Začínal dramatickými prácami (Testament,1946; Iba žena, 1948), v r. 1954 vydal zbierkupoviedok s povstaleckou tematikou Človek neu-miera a zbierku schematických poviedok o „hr-dinoch práce" Stretnutia s hrdinami. Hodnotovéťažisko jeho literárnej aktivity spočíva v tvorbepre deti. Prezentoval sa v nej štyrmi prózami -

Vak bez majiteľa (1965), Záhadná hra kociek(1968), Tajomstvo spod viaduktu (1970) a Horeruky, autičkári! (1973) - z ktorých každá je in-tencionálnou detskou detektívkou, situovanoudo dobovej súčasnosti. Ich „detskosť" sa nepre-javuje infantilizáciou atribútov detektívnehožánru či permanentnou prítomnosťou detskejpátracej trojice na čele s detským detektívomKukliškom, ale zhodou ideovotematického plá-nu s detskou psychickou autentickosťou. Detskáidentita je najpresvedčivejšie vyjadrená v kniheVak bez majitela, kým v ostatných prácach užnad hodnoverným detským „zločinom" a nadadekvátnym spôsobom jeho odhalenia začínaprevládať autorská štylizácia. V knihe Hore ru-ky, autičkári! autor navyše podľahol nenáležité-mu mentorovaniu. Ako v úspešnom debute ajv nasledujúcich prózach si však zachoval schop-nosť pútavo konštruovať sujet a detektívny „kon-flikt", psychologicky aj jazykovo individuali-zovať postavy a zároveň získavať sympatiedetského čitateľa humoristicko-ironizujúcim re-lativizovaním konvenčného sveta dospelých.

BIBLIOGRAFIAPróza: Vak bez majiteľa (1965), Záhadná hra kociek(1968), Tajomstvo spod viaduktu (1970), Hore ruky,autičkári! (1973).

LITERATÚRANoge, Július: Úvod do detektívky. Kultúrny život, 21,1966, č. 9, s. 5. (os)

SVOBODA, FraňoProzaik21.6. 1901 Trnava-6. 11. 1969 Šaľa

Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Modreučil v Cíferi a v Trnave. V r. 1947-50 bol pra-covníkom Výskumného ústavu pedagogickéhov Bratislave, v r. 1950-61 učil na osobitnej ško-le v Sali.

Jeho záujem o literatúru pre deti vyplynulz praktických potrieb. Zostavoval čítanky, prí-ručky (spoločne s Onofrejovou 100 hier a 10 tan-cov), hodnotil knihy pre deti a písal práce s vy-slovene pedagogickým zámerom, napríkladjednoduchý až zjednodušujúci opis života ma-lých súrodencov Janko a Maruška (1944), kto-rý vyšiel ako doplnkové čítanie pre prvákov,a Zdravovedné scénky pre 5., 6., 7. a 8. školskýrok (1944). V tvorbe, ktorá vznikla z literárnychambícií, sa zameral na spracovanie námetovz dvoch tematických okruhov: náboženskéhoa prírodného. V prvom prípade ide o apokryfic-ké texty: legendy a rozprávky, ktorých umelec-ká hodnota je minimálna. V námetoch z prírody

BIBIÁNA 92 BIBIÁNA

sa výchovná tendencia objavuje už v miere znač-ne menšej (s výnimkou knihy Som myšička myš,1941), rozprávanie je kultivované, so snahou pojednoduchosti a zároveň výstižnosti. Dej roz-právok býva prostý, autor obyčajne v jedinej prí-hode vykreslí vlastný zážitok alebo zachytí roz-právanie ľudí, ktorí denne prichádzajú do stykus prírodou z profesie alebo hlbšieho záujmu. Týmsa jeho rozprávky stávajú zaujímavé a nadobú-dajú ráz bezprostrednosti. Po r. 1945 na literár-nu tvorbu rezignoval.

BIBLIOGRAFIAPróza: Legendy a rozprávky malého Ježiška (1933),Strieborná kavka (1935), Zlato v mravenisku (1940),Som myšička myš (1941), Dievča a zvon (1941), Le-gendy a rozprávky o Matke Božej (1941), Smelý Ivan(1942), Čarovný prášok (1943), Janko a Maruška(1944).Hra: Zdravovedné scénky pre 5„ 6., 7. a 8. školskýrok (1944).

LITERATÚRAJaroušek, Rudolf: Legendy a rozprávky malého Ježiš-ka. Slovenský učiteľ, 1934, č. 6, s. 235.Benko, Ján (Marták, Ján): Strieborná kavka. Pedago-gický zborník, 1936, č. 4, s. 158.Hanus, L.: Strieborná kavka. Kultúra, 1936, č. 10, s.463.-an- (Mečiar, Stanislav): Strieborná kavka. Slovensko,1936, č. 10-ll.s. 186. (hp)

SVOBODOVÁ, EtelkaProzaička, dramatická23. 11. 1903 Banská Štiavnica - 3. 8. 1996 Tr-nava

Rodená Prepelíková, manželka Fraňa Svobo-du. Ľudovú školu vychodila v rodisku, učiteľ-ský ústav navštevovala v Bratislave a v Trnavev r. 1918-1922. V r. 1922-1924 bola učiteľkouv Senohrade, potom do r. 1939, keď ju prepusti-li zo školských služieb, v Trnave. V r. 1946-1954učila na meštianskej škole a v r. 1954-1960 nastrednej škole v Sali.

V medzivojnovom období minulého storočiasporadicky prispievala povesťami a humorne la-denými príbehmi dvojice detských hrdinov dočasopisov pre deti a do detských rubrík niekto-rých periodík. Z prác neuvedených autorov zo-stavila neveľkú, žánrovo pestrú náučnú príručkupre učiteľov Nedeľné besiedky pre ľudové a meš-tianske školy (1927). Do knižky Strašný byvolTur (1933) začlenila dvanásť povestí a poviedoks historickými námetmi (Večné jazero a byvolTur, Svantovit a Ľubica, Kláštorisko). Historic-ké námety spracovala tiež v zdramatizovanýchpovestiach so spevmi Čarovný prsteň a Ruža Sit-

na (obe r. 1935). Zjednodušené chápanie vý-chovného poslania beletrie pre deti sa u nej pre-javilo v sociálne motivovanom románe OndrejKvetuš(!936). Príbeh chudobného chlapca, kto-rý postupne stratí rodičov, sa uzatvorí šťastne.Dozvie sa o ňom bohatý strýko z Ameriky (ma-jiteľ automobilky) a vezme ho k sebe. Keď sachlapec neskôr dozvie, že sa zle vodí jeho pria-teľovi z detstva, poprosí strýka, aby pomohol ajjemu. Podobným spôsobom stvárnila „dramatic-ký príbeh zo života" v divadelnej hre pre do-spelých Trojlístok (1944).

BIBLIOGRAFIAPróza: Strašný byvol Tur (1933), Ondrej Kvetuš(1936).Hry: Čarovný prsteň (1935), Ruža Sitna (1935), Tat-ranský plamienok (1943).Zborník: Nedeľné besiedky pre ľudové a meštianskeškoly (1927).

LITERATÚRAV. M. (Vilma Musilová): Strašný byvol Tur. Naša ško-la, 1933, č. 6, s. 189.jm. (Ján Marták): Ondrej Kvetuš. Pedagogický zbor-ník, 1936, č. 2-3, s. 98-99.V. M. (Vilma Musilová): Ruža Sitna. Naša škola,1935-1936, č. l,s.30. (hp)

ŠEVČOVIČ, PeterProzaik, dramatik, scenárista16. 3. 1935 Bratislava

Po maturite na gymnáziu absolvoval štúdiumna Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1953-58),napriek výbornému prospechu ho však z politic-kých dôvodov nepripustili k štátnym skúškam.Pracoval ako pomocný robotník (1959-60), akodramaturg PKO v Bratislave (1960-63), Hranéhofilmu (1964-65) a od r. 1965 až do odchodu nadôchodok (1996) ako dramaturg v Slovenskej te-levízii. V r. 1962-67 vyštudoval popri zamest-naní filmovú a televíznu dramaturgiu a scená-ristiku na Filmovej akadémii múzických umenív Prahe. Externe dvanásť rokov prednášal autor-skú tvorbu na Vysokej škole múzických umenív Bratislave. Po mimosúdnej rehabilitácii mu bolr. 1992 Univerzitou Komenského v Bratislaveudelený čestný doktorát medicíny.

Po časopiseckých začiatkoch v Mladej tvor-be, Kultúrnom živote, Slovenských pohľadochdebutoval hudobnou komédiou Nieje všedný deň(1960), považovanou za prvý pôvodný sloven-ský muzikál. S dávkou humoru a kritiky v ňomrieši existenčné problémy mladých Bratislavča-nov. Jeho knižnou prozaickou prvotinou bol ro-mán o výstavbe Východoslovenských železiarní

BIBIÁNA 93 BIBIÁNA

Mesto plné chlapov (1963). Po ňom vydal románČakaj nás, Angela (1965) o skupine učňov, kto-rí ušlí z výrobného závodu do hlavného mestaspoznávať sladký život. Román je prienikom domravných defektov dobovej spoločnosti. PrózaMimoriadne okolnosti (1972) je románovou vý-poveďou o etických dôsledkoch neúmyselnéhozabitia. V novele Čierny kôň (1995) sa vyrovná-va s témou kádrových postihov v období totali-ty a s politickými metamorfózami ich pôvodcovsiahajúcimi až po aktuálnu súčasnosť. Svojráz-nym spojením esejí a kuchárskych receptov jepublikácia Z kuchyne starého Prešporka (2000).Poviedky Z kuchyne prešporských vodníkov(2003) sú inšpirované neznámymi fragmentmiz archívov, pôvabnými zmienkami v bratislav-ských denníkoch a rodinnými kulinárskymi re-ceptúrami.

V tvorbe pre deti a mládež sú jeho prioritoumravné aspekty života. V románe Tretinovýchlap (1976) tematizoval autentické zážitkyz detstva prežitého v Bratislave. Príbeh desať-ročného chlapca, ktorý túži mať za kamaráta vo-jaka - Slováka, Nemca alebo Rusa, je situovanýdo obdobia pred, počas a po oslobodení Brati-slavy. Vojna a jej ukrutnosti sú vnímané očamidieťaťa. Poznanie, že ľudia sú predovšetkým ľuď-mi, sa stáva súčasťou jeho celoživotnej skúse-nosti. Skúsenostné pozadie má aj voľne nad-väzujúci román Maturita ako remeň (1989).Skupina pätnásťročných bratislavských gymna-zistov vníma udalosti jesene 1947ajari 1948 akokrutý zásah do svojich predstáv o živote v čase,keď sa mladí ľudia pokúšajú rôznymi smermi di-ferencovať. V oboch dielach pracuje s topogra-fiou a dobovým koloritom Bratislavy i s osudmiautentických postáv. Jeho najúspešnejší románKamarátka pre nás dvoch (1977) je chlapčen-ským príbehom o túžbe po harmonickom a kom-pletnom rodinnom prostredí. Dej sa sústreďujeokolo úsilia chlapca oženiť svojho ovdovenéhootca. Hľadanie vhodnej partnerky preňho, doktorého sa zapoja všetci spolužiaci, a úsilie skon-taktovať obidvoch dospelých je spracované po-mocou napínavých dejových peripetií a komic-kých situácií. P. Ševčovič citlivo modeluje vzťahotca a syna i pocitový svet detských hrdinov, pri-čom závažný problém neúplného, resp. neuspo-kojujúceho rodinného zázemia nadľahčuje jem-ným humorom a živým jazykom s funkčnýmvyužitím slangu.

Menším deťom adresoval prózu Adam a Šiši-bus (2001). Rozprávkovosť príbehu o priateľstvechlapca s podivuhodným hovoriacim kanári-kom, ktorý je v skutočnosti mimozemšťanom naprieskume našej planéty, je výsledkom spojeniahravej fantázie s realitou, rozprávkovej paródie

s postupmi sci-fi a s princípmi spoločenskej pró-zy pre deti. Prvky fantastiky a favorizovaniečistého detského sveta zároveň slúžia na pre-zentovanie odmietavého postoja k uprednostňo-vaniu materiálnych hodnôt a karierizmu predmorálnymi hodnotami v súčasnej spoločnosti. Ajv tomto prípade živé, vtipné dialógy a nevtiera-vý humor tvoria súčasť príbehu.

P. Ševčovič je považovaný za priekopníkapôvodnej televíznej hry pre mládež ako drama-tik i dramaturg. Príjemne prekvapil už jednou zosvojich raných televíznych hier Mama pre Win-netoua (1966) o partnerských vzťahoch v rodinea smutným príbehom Karola (1968) o šestnásť-ročnej dievčine, ktorá pomaly umiera v troskáchlietadla a čím bližšie je k smrti, tým viac si uve-domuje cenu života. Lásku Omara a Fatimy spra-coval v historickej hre Príbeh o Fatime a Oma-rovi (1975) a príbeh o krutosti vojny v hreSimultánka sACochinom (1975). Je tiež autoromtelevíznej rozprávky Ako dvaja našli šťastie(1970), jedného z prvých rozprávkových muzi-kálov Podkovičky za korunu (1974), trojdielnejtelevíznej inscenácie Kamarátka pre nás dvoch(1975) a pôvabnej komédie Loktibrada (1983).Pozoruhodné boli jeho hry o pálčivých psycho-logických a sociologických problémoch dospie-vania Kvinta 47/48 (1978), Dôsledne ukrývanédokumenty (1980), Prvé lásky (1981), Májový ví-kend (1982), Šimon a Veronika (1984), Labuž-nícka komédia (1985). Hra Chlap prezývanýBrumteles (1981) nebola síce pôvodne adresova-ná mládeži, ale našla divácku odozvu u mladýchpodobne ako hra o dievčati nespravodlivo vylú-čenom z vysokoškolských štúdií Exemplárny prí-pad (1988). Pre dospelých napísal televízne hryFrancois Villon (1967), Predposledné dni (1968),Konfigurácia (1973), Na priamej linke (1978),Balada o uznaní (7979), Biele vrany (1979), Au-tomaty na zdravie (1988). Východiská svojejmnohostrannej tvorby načrtol v teoretických prá-cach Vnímanie televízneho príbehu (1967) a Prob-lém súčasného televízneho príbehu (1975).

BIBLIOGRAFIAPróza: Tretinový chlap (1976), Kamarátka pre násdvoch (1977), Maturita ako remeň (1989), Adam a Si-šibus(2001).Divadelné hry: Partia (1975), Vrabčie lásky (1978),Kvarteto (l980).Rozhlasové hry: Ďuro a pán Kikirík (1980), PevnosťBratislava (1982), Adam a Siäibus (1998), Srnkaa čierny kôň (1991), Holúbky starej panej (1993).Televízne hry: Futbalista (l 962), Rovnica s dvoma ne-známymi (1963), Mama pre Winnetoua (1966), Karo-la (1968), Ako dvaja našli šťastie (1970), Kamarátkapre nás dvoch (1975), Príbeh o Fatime a Omarovi(1975), Simultánka s Afochinom (1975), Kvinta 47/48

94

(1978), Prvé lásky (1981), Májový víkend (1982), Lok-tibrada (1983), Šimon a Veronika (1984), Labužníckakomédia (1985), Garzónka (1990).Televízne muzikály: Nie je všedný deň (1960), Pod-kovičky za korunu (1974).

LITERATÚRAJ.P. (Ján Poliak): Tri otázky Petrovi Ševčovičovi. Zla-tý máj, 18, 1974, č. 8, s. 548-549.Žilková, Marta: Kamarátka pre nás dvoch. Zlatý máj,23, 1979, č. 5, s. 310.Milan Jurčo číta prózu pre mládež. Romboid, 14,1979,č. 4, s. 15-19.Sevčovič, Peter: Autenticitou atmosféry zdôrazňujemautenticitu rudí. In: Nataša Pavuraková-Durinová: Po-hovorme si nielen o detskej literatúre. Bratislava 1991.Tkáčiková, Eva: Adam a Sišibus. Bibiána, 8, 2001,č. 3, s. 51-52.Lobová, Andrea: Fantastickosť a absurdnosť v roz-právke. Slovenské pohľady, 2002, č. 12, s. 119-120.

(zs)

ŠIKULA, VincentProzaik, básnik, scenárista a publicista19. 10. 1936 Dubová pri Modre - 16. 6. 2001Modra. Pochovaný je v DubovejCena Fraňa Kráľa v roku 1982

Započaté kláštorné gymnaziálne štúdiumv Nitre (1947^48) po zrušení Spoločnosti SlovaBožieho dokončil na meštianke v Modre. V štú-diu pokračoval na Hudobnej pedagogickej ško-le v Bratislave a po jej zrušení (1956) študovalhru na lesnom rohu na Štátnom konzervatóriuv Bratislave (1956-59). Počas štúdia bol orga-nistom v Ivanke pri Dunaji a po absolvovaní vo-jenskej prezenčnej služby učiteľom na Ľudovejškole umenia v Modre (1961-64). Po tvorivomštipendiu pracoval ako redaktor Romboidu(1967-68), dramaturg Slovenskej filmovej tvor-by (1969-73), redaktor a vedúci redaktor pôvod-nej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisova-teľ v Bratislave (1973-92). Od r. 1992 žil nadôchodku.

Do literatúry vstúpil v 60. rokoch, spočiatkuvyhranene sústredený na krátku prózu, založenúna životnej autentickosti a na asociatívnom kom-ponovaní empirických a fiktívnych detailov. Užv prvotinách Na koncertoch sa netlieska (1964)a Moíno si postavím bungalow (1964) sa uká-zalo, že jeho rozprávač zdanlivo bezprostrednýmrozprávaním, postaveným na volnom evokova-ní zažitého, videného či počutého, potvrdzujevýznam základných, každodenných ľudskýchhodnôt pre človeka. Prózy, ktoré majú často po-dobu portrétnych štúdií alebo rozprávačskýchetúd, situoval väčšinou na malokarpatský vidieksvojho detstva a mladosti, do jeho plenéru a ľud-

ského priestoru. Aj v ďalších poviedkových kni-hách S Rozarkou (1966), Nebýva na kaldom vŕš-ku hostinec (1966), Povetrie (1968) potvrdzovalsvoj civilný, harmonicky a lyricky pôsobiaci roz-právačský naturel, sústredený na individuálneosudy a pocity obyčajného človeka často z okra-ja spoločnosti, opretý o autentickú skúsenosť. Je-ho rozprávač sa realizoval bez verbálneho orna-mentalizmu, s dôrazom na akt narácie akonajdôležitejší spôsob vzájomného poznania a do-rozumenia. V 70. rokoch vytvoril románovú tri-lógiu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma(1979). Stvárnil v nej priebeh Povstania na zá-padnom Slovensku, pričom v rámci priestoru zá-padoslovenskej dediny sa pokúsil zobraziť pros-tého človeka v dejinných súvislostiach, l tuzostali najvydarenejšie portréty jednotlivých po-stáv v ich ľudskej intimite. Pri téme obyčajnéhočloveka, spomienkach na domov a rodný krajmladosti zotrval v prózach Vlha (1978), Liesky(1980), Vojak (1981), Heroické etudy pre kone(1987), Pastierska kapsička (1990), Pôstny me-nuet (1994). Psychické problémy človeka a do-sahy totalitných praktík na jeho morálku stvár-nil v románe Ornament (1991) a v jeho voľnompokračovaní v novele Veterná ružica (1995). Ajpróza Vmcúrko (2001) je obrazom postavys úprimným a trocha karnevalovým vzťahomk životu zachytenom na pozadí spoločenských,totalitou poznamenaných peripetií druhej polo-vice 20. storočia. V próze Matej (1983) umelec-kým spôsobom evokoval životné osudy MatejaHrebendu, slepého kolportéra kníh z 19. st.

Takmer paralelne s prózou pre dospelých za-čal písať aj knihy pre deti (detský hrdina a det-ský uhol pohľadu sa nezriedka objavuje i v jehoprózach pre dospelých), pričom výrazne prispelk úsiliu autorov generácie detského aspektuo sformovanie modernej podoby prózy pre detia mládež. Jeho prvou knihou v tejto oblasti bo-la autopsiou podložená próza Pán horár má zaklobúkom mydleničku (1965), v ktorej na poza-dí druhej svetovej vojny zachytil drobné epizó-dy a zážitky dedinských detí. Zvýraznil poetic-kosť spomienky a pritlmil sociálne momenty,vytvárajúc lyricko-humornú, mozaikovito stava-nú evokáciu detského sveta, do ktorého vojnavniesla disharmonický tón. Absurditu vojny vy-jadril záverečným groteskným obrazom hlavyvojenského koňa vyčnievajúcej z okna školy,v ktorej sa detskí hrdinovia krátko predtým učili.

V próze Prázdniny so strýcom Rafaelom(1966) zachytil - i v tomto prípade na pozadí za-žitého detstva - proces sebapoznávania chlapcana prahu dospievania. Jedenásťročný rozprávačVincko sa nachádza v tej fáze života, ked si člo-vek začína uvedomovať vlastnú identitu a usilu-

BIBIANA 95 BIBIÁNA

je sa nájsť svoje miesto v blízkej i širšej societe.Jeho pocit života sa problematizuje smeromznútra, z vnímania nedostatku pochopenia zostrany najbližších, aj zvonka, z uvedomovania sirozporu medzi rečami a skutkami dospelých.V tomto tenzívnom priestore prebieha proces se-bapoznávania a sebaidentifikácie, v rámci kto-rého zohráva významnú úlohu jeho pôsobeniev dedinskej dychovej kapele a kontakt s dedin-skými strýcami. Intenzita životného problémuhrdinu nie je stvárnená vypätým sujetovým ob-lúkom, ale prostredníctvom náznakov a návrat-ných motívov (hudby, vody). Na autentickom za-chytení jemných nuáns dospievania sa podieľakompozícia zameraná na detaily, vtipný charak-terizačný dialóg, rozprávačov sklon k hovoro-vosti, zmysel pre komiku i grotesku situácií soschopnosťou zachytiť „komický aspekt .dospe-lej' psychiky" (Šmatlák). Latentné prítomnýmpocitom ohrozenia istoty vnútorného domovapróza organicky zapadá do Šikulovej koncepcietvorby ako zobrazovania „rušenej idyly" (Šabík)a zdôrazňovania hodnoty rodinného, priateľské-ho a všeobecne ľudského puta v živote.

K problematike dospievania sa V. Šikula vrá-til na sklonku svojej tvorby v dievčenskej nove-le Anjel Gabriela (2000). Použil podobnú roz-právačskú stratégiu, životnú problémovosťi podobný typ dospievajúcej postavy (tentorazdievčenskej) usilujúcej sa o sebaidentifikáciua sebapresadenie v neľahkej sociálnej situácii,autentickosť a intenzita psychosociálneho pono-ru do problémov jednotlivca a spoločnosti ne-dosiahla však presvedčivosť Prázdnin so strýcomRafaelom.

Rozprávačská bezprostrednosť, humor a vtip,zakotvenosť v priestore rodného regiónu cha-rakterizujú aj knihu Ďuro, pozdrav Ďura (1978),v ktorej spoza antropomorfizovaných dedin-ských vrabčiakov presvitajú ľudské charakterya detská prostota. Ľudský plán má aj antropo-morfizovaná rozprávka O múdrom kohútikovi(1984). Prostredníctvom príbehu o chudobnejžene, ktorú získané bohatstvo zmení na chamti-vú a napokon príde aj o to málo, ktoré pôvodnevlastnila, je autorovou výpoveďou o hierarchiiživotných hodnôt. Na pôvabe naivity, ktorou sadeti zmocňujú sveta a reagujú na nedorozume-nia, je postavený príbeh o sestričkách Veronkea Agátke Vajíčko sliepky liliputánky (1981). Pró-za Vladko a pes (2000) spracúva motív výcho-vy vodiacich psov na pozadí vzťahu dieťaťa a psa.

Aj prózy pre deti z autorovho posledného ob-dobia tvorby Augustín a zvon (1996) a Medar-dove rozprávky (1997) sú ladené rozprávkovoa povesťovo. Realita je v nich interpretovaná ma-gicky a zázračno je výsledkom rozprávačovej

schopnosti chodiť po svete s očami otvorenýmipre ozvláštnenie obyčajného.

Autorský profil V. Šikulu dotvára jeho básnic-ká tvorba pre dospelých, publikovaná v zbierkachZ domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady(1993), Bubeník september (1998) a Za odcho-dom orgovánu (2003). Motívmi i vyjadreným ži-votným pocitom organicky zapadá do kontextujeho literárneho diela cyklus beletrizujúcich por-trétov osobností kultúrneho života Nokturná(1983) i súbory autobiografických esejí, reflexií,rozhovorov a vyznaní Tam, kde sa cesta skrúca(2002) a Poiehnaná taktovka (2003).

BIBLIOGRAFIAPróza: Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965),Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966), Ďuro, pozdravDura (1978), Vajíčko sliepky liliputánky (1981),O múdrom kohútikovi (1984), Augustín a zvon (1996),Medardove rozprávky (1997), Anjel Gabriela (2000),Vladko a pes (2000), Vincúrko (2001).

LITERATÚRAŠtevček, Pavol: Rýdzi plod pamäti. Zlatý máj, 10,1966, s. 288-289.Klátik, Zlatko: Úspešný vstup do literatúry pre mlá-dež. Slovenské pohľady, 82, 1966, č. 7, s. 133 - 136.Miko, František: Cesty detského aspektu. Zlatý máj,12, 1968, s. 160-161.Šmatlák, Stanislav: Básnik a dieťa. Bratislava 1976.Šikula, Vincent: Vyrástol som na rozprávke. In: Ján Po-liak: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava1978.Miko, František: Hra a poznanie v detskej próze. Bra-tislava 1980.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Šabík, Vincent: Spisovateľovo miesto - miesto spiso-vateľa. Slovenské pohľady, 1988, č. 7-8, s. 29-34.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Prešov 1995.Slobodníkova, Kvetá: Zavše radosť z plavby, zavše cli-vota. Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom VincentomŠikulom. Bibiána, 4, 1996, č. 3-4, s. 4-10.Jurčo, Milan: Dotyky a prieniky nad textami diel lite-ratúry pre deti a mládež. Banská Bystrica 1997.Kepštová, Ľubica: Usmievavé rozprávky spod čierne-ho dáždnika. Bibiána, 5, 1997, č. 2, s. 11.Zemberová, Viera: Medzi prózou a rozprávkou. In:Žánrové hodnoty literatúry pre deti a mládež. IV. Nit-ra 1997.Život a dielo Vincenta Šikulu. Nitra 1998.Vitézová, Eva: Vincent Šikula: Vincúrko. Bibiána, 8,2001, č. 3,s.54-56. (zs)

ŠIMONOVÁ, BrigitaLiterárna teoretička a historička6. 1. 1942 Banská Bystrica

Po absolvovaní Jedenásťročnej strednej ško-ly (1959) v Banskej Bystrici vyštudovala

BIBIÁNA 96 BIBIÁNA

slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulteUniverzity P. J. Šafárika v Prešove (1959-64).Pracovala ako stredoškolská učiteľka na Peda-gogickej škole v Rožňave (l 964-66) a na Stred-nej priemyselnej škole spojovej technikyJ. Murgaša (1966-73) v Banskej Bystrici.Od r. 1973 pôsobí ako vysokoškolská učiteľkana Vysokej škole pedagogickej, dnes Pedago-gickej fakulte Univerzity M. Bela v BanskejBystrici.

Jeden okruh jej aktivity predstavuje literár-nokritické reflektovanie súčasnej slovenskejtvorby pre deti a mládež. Početné recenzie, kto-ré publikovala, sa spolu s časopisecký publiko-vanými genologickými štúdiami stali príprav-nou etapou pre monografické spracovanieproblematiky autorskej rozprávky v práci Žá-ner v pohybe. Reflexie o rozprávke (1994). Ma-teriálovým základom teoretickej analýzy je tuslovenská rozprávková produkcia 20. storočia,predovšetkým produkcia modernej rozprávkypo r. 1960. Šimonová vychádza z premisy o au-torskej rozprávke ako mladšej vývinovej fázerozprávkového žánru, ktorá sa začala rozvíjaťna základe folklórnych rozprávok a ktorá tra-díciu týchto rozprávok buď „rešpektuje, alebosa identifikuje vlastnými prostriedkami". Jejteoreticko-metodologickým východiskom jefenomén fantastiky ako sémantický a estetickýprincíp rozprávky. Analyzuje problematiku roz-právkového hrdinu, poetologických postupov,princípov kontaminácie, transformácie, lyrizá-cie a paródie v rozprávke. V syntetizujúcich zá-veroch si všíma ich dôsledky pre žánrovú mo-difikáciu textu. Druhú oblasť jej záujmu tvoriadidaktické otázky detskej literatúry, ktorýmokrem časopisecký publikovaných štúdií veno-vala pozornosť v knižných prácach Literatúrav etickej výchove (1994) a Rétorika v školea mimo nej (1995), v textovo-študijnej príruč-ke Literatúra pre deti a mládel (1996), v di-daktických prácach Slovenčina netradične(1995, v spoluautorstve s J. Školníckou) a Tvo-rivá dramatika v škole a v záujmovej činnosti(1997). V monografii Modemy človek, litera-túra a škola. O tvorivosti v literárnej výchovena 1. stupni základnej školy (2000) reflektujevzťah človeka z konca 20. storočia k literatúre,analyzuje postavenie literatúry a literárnehovzdelania v súčasnej škole a ponúka interpre-tačné metódy, ktoré sú efektívne pri práci s li-terárnym textom na elementárnom stupni vzde-lávania.

B. Šimonová sa systematicky venuje aj štu-dentskému divadlu a detskému prednesú. Z tej-to oblasti publikovala početné state a recen-zie.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Žáner v pohybe (1994).Metodické práce: Literatúra v etickej výchove(1994), Rétorika v škole a mimo nej (1995), Sloven-čina netradične (1995, v spoluautorstve s J. Skotnic-kou), Literatúra pre deti a mládež (1996). Tvorivá dra-matika v škole a v záujmovej činnosti (1997), Modernýčlovek, literatúra a škola. O tvorivosti v literárnej vý-chove na l .stupni ZS (2000).Antológia: Slovenská literatúra pre deti a mládež(1991, spoluautorka Z. Stanislavová).

LITERATÚRAKopal, Ján: Próza a poézia pre mládež. Nitra 1997.Stanislavová, Zuzana: Kontexty modernej slovenskejliteratúry pre deti a mládež. Prešov 1998. (zs)

ŠIMONOVIČ, JánBásnik, prekladateľ17. 2. 1939 Siladice - 21. 12. 1994 Bratislava

Po ukončení Strednej všeobecnovzdelávacejškoly v Hlohovci (1957) študoval slovenčinua ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratisla-ve. Po absolvovaní štúdia (1962) bol redaktoromvo vydavateľstve Smena, vydavateľstve Sloven-ský spisovateľ (1971-1980), šéfredaktorom Zor-ničky (1980-1982) a potom redaktorom Smeny.

Jeho literárne začiatky sa viažu na vznik tr-navskej skupiny konkretistov. Knižne debutovalzbierkou intímnej lyriky Pyramída (1964). Jed-ným z výrazných znakov tohto debutu, ako ajďalších básnických zbierok - Belavá z helén-skeho sveta (1967), Obrazotvorná lúka (1968),Útek z júla, o srdciach (1970), Vysoko miznú vtá-ky (1972), Tichým krikom (1974), Život o sne(1981), Hustý čas (1984), Krk tálie (1993) -jeexpresívnosť, konkrétna obraznosť a motivickáukotvenosť v rodinnom prostredí.

Pre najmenších čitateľov napísal leporelo Ma-mičke (1969) a starším detským čitateľom adre-soval zbierku Zo strieborného rázcestia (1990).Prostredníctvom jemných lyrických minipríbe-hov spomína v nej na svoje detstvo, život na de-dine, hry v prírode. Zbierku možno vnímať aj akozostupovanie od rôznych prírodných motívov,reprezentovaných striedaním ročných období,jednotlivých mesiacov v roku a živlov (búrky,vetra), k civilným témam akcentujúcim šťastiev kruhu najbližších.

BLIOGRAFIAPoézia: Mamičke (1969), Zo strieborného rázcestia(1990).

LITERATÚRAFabuš, Jozef: Zo strieborného rázcestia. Zlatý máj, 35,1991, č. 4, s. 246. (ma)

BIBIÁNA 97 BIBIÁNA

ŠIMONOVIČ, MichalUčiteľ, ľudovýchovný pracovník30.4. 1874 Skalica-28. 11. 1919 Myjava

Otec Zuzky Zgurišky. Po absolvovaní učiteľ-ského ústavu v Prešove r. 1893 učil do r. 1899v Myjave, krátko pôsobil v turčianskej Blatnici,od r. 1900 sa natrvalo usadil v Myjave.

R. 1911 spolu s Júliusom Bednárom, myjav-ským evanjelickým farárom, a Danielom Pažic-kým, myjavským kníhtlačiarom, založil časopisKnižnica Školákov (1911-14, 1920-21). Popripopulárno-náučných textoch so zoologickoua historickou tematikou uverejnil v ňom Roz-právku o Alžbete Bátoryčke (1913), v ktorejv zmysle dobovej beletristiky „pre ľud a škol-skú mládež" dobrodružno-zábavný sujet kon-cipoval ako mravoučné exemplum. R. 1919„rozprávku", ktorá v čase prechyľovania sa spo-ločenského vedomia k estetickejšiemu chápa-niu beletristiky pre deti bola už len dokladompretrvávajúceho literárneho konzervativizmu,publikoval knižne.

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávka o Alžbete Bátoryčke (1919). (os)

ŠIMULČIKOVÁ, JanaPoetka a prozaička, publicistka, prekladateľka25. 7. 1937 Praha, Česko. Žije v Bratislave

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev r. 1955 absolvovala štúdium slovenčiny a nem-činy na Vysokej škole pedagogickej v Bratisla-ve. Vr. 1959-64 bola jazykovou redaktorkou vovydavateľstve Mladé letá, v r. 1964-78 redak-torkou časopisu Slovenka, v r. 1978-93 redak-torkou Nedeľnej Pravdy, v r. 1993-94 redaktor-kou časopisu Daniela, v r. 1994-2000 pracovalav denníku Slovenská republika. Okrem redak-torskej a publicistickej práce sa venuje aj pre-kladaniu z češtiny a nemčiny.

Je autorkou viacerých próz a básnických zbie-rok pre dospelých aj pre deti. Do literatúry predospelých prispela prózou Šťastie podľa horos-kopu (1996), zbierkou básní Brnkáme na city(1999). V spolupráci s Terezou Michalovou vy-dala v r. 2001 zbierku poviedok Návrat divošky(13x o láske a novinároch).

V literatúre pre deti a mládež začínala ako au-torka veršíkov pre najmenších. Svoje prvé prá-ce uverejňovala v Zorničke. V r. 1979 jej vyšloleporelo Široká cesta, úzky chodníček zozna-mujúce dieťa so životom na dedine a v mestev prostredí najbližších a o rok neskôr leporelo

Malí športovci zamerané na detské hry a športy.R. 1980 vydala knihu básní pre malých školá-kov Prstom po glóbuse. Rozdelila ju do trochväčších významových celkov (Prstom po gló-buse, Križovatky, Doma), pričom v súlade s ichnázvami od zobrazovania jednotlivých geogra-fických útvarov cez mapovanie mesta a medzi-ľudských vzťahov prešla k akcentovaniu harmó-nie rodinného života.

R. 1981 vydala novelu pre mládež Dievčas bocianími nohami. Jej hrdinka, šestnásťročnáErika, je prototypom vnímavého a inteligent-ného dievčaťa, ktoré vyrastá síce v dobrých ma-teriálnych podmienkach, ale v emocionálnomzmätku spôsobenom najmä neprítomnosťoumatky v jej živote. Citovo dozrieva a pevnej-šiu pôdu pod nohami nachádza paradoxne ažvo chvíli, keď stráca aj ťažko chorého otca. Pró-zou Ružový program pre sestričku (1987) sa au-torka vrátila k najmladším čitateľom. V krát-kych príbehoch mozaikovito poskladanýchdo obrazu napohľad celkom obyčajnej rodinyvyzdvihla dôležitosť harmónie medzi jej člen-mi.

Príťažlivý fyzický vzhľad hlavnej postavy, jejvnímavosť a inteligencia, ale aj neistota pri nad-väzovaní nových vzťahov sa stali dominantnýmičrtami ďalších próz venovaných dospievajúcimdievčatám. Dievčenský román Na hojdačke(2000), ktorý vychádzal ako seriál na stránkachčasopisu Slovenka, v mnohom nadväzuje na pró-zu Dievča s bocianími nohami. SedemnásťročnáBeáta vyrastajúca v rodine zaneprázdnených in-telektuálov je na jednej strane až priveľmi zrelá,čo sa prejavuje najmä pri kritickom hodnotenívzťahu rodičov, ale pri budovaní vlastného in-tímneho vzťahu stráca pevnú pôdu pod nohami.Takéto sociálne a emocionálne dozrievaniev prostredí veľkomesta, kde sú rodičia príliš za-neprázdnení, aby sa mohli rozprávať so svojimideťmi, a tie sa potom často nevyhnú nebezpeč-ným úskaliam, je aktuálnym obrazom životadnešnej mládeže.

Vo voľnom pokračovaní tohto románu Nebuďlabuť (Úlet k protinožcom) (2003) sa stáva vy-puklejším problém drogovej závislosti Beátinhopriateľa Paľa. Takýto vzťah (naznačený už v pred-chádzajúcej knihe), v ktorom jeden z partneroviba berie a druhý iba dáva, je zákonite odsúde-ný na zánik. A tak sa dobrodružná cesta čerstvýchmaturantov do ďalekej Austrálie stáva začiatkomkonca ich vzťahu, no zároveň táto životná skú-senosť pomáha hlavnej postave zorientovať sav sebe a emocionálne dozrieť. Rozprávanie v pr-vej osobe je čitateľsky príťažlivé aj vďaka inteli-gentnému a vtipnému pohľadu hlavnej postavyna seba a svoje okolie. Niektoré z kníh Jany Si-

BIBIANA 98 BIBIÁNA

mulčíkovej vyšli aj v češtine (naposledy v roku2003 román pre mládež Kukaččí mladé) a ro-mán Dievča s bocíaními nohami bol preloženýaj do maďarčiny.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Široká cesta, úzky chodníček (1979), Malíšportovci (1980), Prstom po glóbuse (1980).Próza: Dievča s bocianími nohami (1981), Ružovýprogram pre sestričku (1987), Na hojdačke (2000), Ne-buď labuť (Úlet k protinožcom) (2003).

LITERATÚRATučná, Eva: Prstom po glóbuse. Zlatý máj, 25, 1981,č. 6, s. 377-378.Farkašová, Etela: Hojdačka dospievania. Literárnytýždenník, 13, 2000, č. 25, s. 10.Stanislavová, Zuzana: Optimizmus s r. o. (Bilančnýpohľad na literatúru pre deti a mládež 2000). Bibiána,8, 2001, č. 2, s. 42. (ma)

ŠKULTÉTY, August HorislavBásnik, prozaik, literárny folklorista7. 8. 1819 VeTký Krtíš - 21. 5. 1892 Kraskovo

Študoval na ev. lýceu v Banskej Štiavnici,1833-36 na lýceu v Kežmarku a teológiuv r. 1936-39 na ev. lýceu v Bratislave, kdev r. 1939-41 počas Štúrovho štúdia v Halle bolnámestníkom prof. J. Palkoviča na Katedre rečia literatúry československej. V r. 1841-48 bolkaplánom u superintendenta P. Jozeffyho v Ti-sovci. Po jeho smrti musel z Tisovca pre svojenárodnostné postoje odísť na faru do Dlhej Vsi,kde bol v revolučných rokoch zatknutý a vyšet-rovaný maďarským štatariálnym súdom v Ple-šivci. V r. 1850-62 bol farárom v Rozložnej. R.1862 sa stal prvým správcom slovenského gym-názia v Revúcej, kde ako profesor slovenčiny,dejepisu a náboženstva pôsobil až do jeho zru-šenia v r. 1874. Niekoľko mesiacov žil u Š. M.Daxnera v Tisovci, 4. apríla 1875 sa stal faráromv Kraskove.

Jeho mladícke básnické ambície vyjadrenév zbierke Básne (1840), literárnou historiogra-fiou definované ako produkt obdobia „medziklasicizmom a romantizmom", prijali rezervo-vane už jeho súčasníci, takže v básnickej tvorbenepokračoval a sústredil sa na literárny folklo-rizmus a tvorbu pre školskú mládež. Spolus J. D. Čípkom vydal r. 1846 Zorničku /., v de-jinách slovenskej detskej literatúry prvú knihunapísanú v spisovnej slovenčine. Prispel do nejveršami Na Zorničku, Mladý zbojník a povied-kami Stratené peniaze, Choré deti, Krivá husa ručník, Kto zmladi zvieratká mučí, ten sa ľudímučiť učí. V porovnaní s dovtedajšou beletristi-

kou pre deti, ktorá bola súčasťou šlabikárov a čí-taniek, aj tieto texty boli didaktickou beletristic-kou ilustráciou, svoj zámer však dosahovaliprostredníctvom príťažlivejších „dejov života",nie pomocou abstraktného moralizovania. Kul-tivovanejší mentorský vzťah k dieťaťu je charak-teristický aj pre Zorničku II. (1847), do ktorejŠkultéty prispel básňami Šuhaj Slovák, Nábož-né dieťa, Sirota a poviedkou Krížne cesty.Úspech zábavníka, podmienený aj rozšírením di-daktického tematického repertoáru o vlastenec-ké motívy, bol pre Škultétyho stimulom pripra-viť jeho veršovanú obdobu. Prvý zväzokRečňovanky pre slovenské školy, ktorý vyšielr. 1850 v Banskej Bystrici nákladom Spoločnostipodsitnianskej pre lacné školské knihy, obsahu-je 65 básní, z toho takmer 50 je Škultétyho, au-tormi ostatných sú S. Michalovič, S. Ormis,M. Bohuš, T. Hromada, J. Kadavý, J. Záhorskýa K. Kuzmány. Podobne ako v Zorničke aj v dru-hom reprezentatívnom diele štúrovskej literatú-ry pre deti dominuje didaktický aspekt, jeho po-doba je však opäť výsledkom pedagogickykultivovanejšieho prístupu k dieťaťu. Druhýzväzok Rečňovanky vyšiel r. 1855 a Škultéty boluž len jeho redaktorom. Dominantné postavenieso 46 básňami mal v ňom Karol Zorkóci, autor,ktorý uprednostňoval extrémne moralizovanie,takže z hodnotového hľadiska druhý zväzok Reč-ňovanky bol skôr návratom k staršiemu typumravoučného exempla než jeho prekonaním.Výnimku predstavovali len verše A. Sládkovičaa niekoľkých ďalších autorov, didaktický kon-zervativizmus druhého zväzku svojou nepočet-nosťou však zvrátiť nedokázali. Napriek didak-tickej úrovni výsledky Škultétyho iniciatívyneupadli do zabudnutia. V niekoľkých reedič-ných vydaniach až do prevratu boli obľúbenýmčítaním slovenských detí, spoluutvárali ich vlas-tenecké povedomie, kultivovali vzťah k mate-rinskému jazyku. Pre poštúrovské generácie det-ských autorov stali sa záväzným modelom, čoz vývinového hľadiska bol skôr retardačný nežstimulujúci faktor.

Záujem o ľudovú rozprávku Škultéty prejaviluž v prvej polovici 40. rokov 19. st., keď spolus J. D. Čípkom a Š. M. Daxnerom vytvoril jed-nu z fundamentálnych rukopisných zbierok slo-venského literárneho folklorizmu Codex tisov-ský A, B, C. Prvá časť (A), ktorá je výsledkomjeho zápisov, obsahuje rozprávky Stratený chla-pec, Zlatovlasé dietky. Myšacia bundička, Zr-kadlo, Tri holúbky, Poviedka. Na konci 40. ro-kov participoval na projekte Ľudovíta Reussa,ktorý chcel pokračovať vo vydávaní slovenskýchľudových rozprávok. Keď sa Reuss pre nedosta-tok finančných prostriedkov svojho zámeru

BIBIÁNA 99 BIBIÁNA

vzdal, rozhodol sa ho zrealizovať sám. Na farev Rozložnej, kde mal k dispozícii nevydanúzbierku Ľ. Reussa a gemerské Codexy, začalv spolupráci s Pavlom Dobšinským prípravu navydanie druhej zbierky rozprávok. Na rozdiel odSamuela Reussa, zakladateľa gemerskej zbera-teľskej školy, ktorý v záujme zachovania histo-rickej výpovednosti odporúčal do zapísanej ho-vorenej rozprávky zasahovať len minimálne,folklórnu rozprávku transformoval do literárnejpodoby. Práce na zbierke urýchlilo vydanieNemcovej Slovenských pohádok a povestí(l 957-58), ku ktorej, hlavne k jej jazykovej po-dobe, mali Skultéty s Dobšinským kritickévýhrady. Ich zbierka Slovenské povesti vyšlav šiestich zošitoch v r. 1858-61 a obsahovala64 rozprávok. V jej úvode zdôrazňujú staroby-lý a autochtónny pôvod slovenských rozprávok,nepovažujú ich však za prameň poznania ná-rodnej histórie, ale za „najprvšie kvety poéziejeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvor-nosti národa ešte mladého ". Po r. 1862 Skulté-ty v ďalšej zberateľskej a editorskej činnostinepokračoval. Ako správca vznikajúceho slo-venského gymnázia v Revúcej sa plne venovalriadiacej a učiteľskej práci. Slovenské povesti,ktoré koncepčne pripravil, však do zabudnutianeupadli. Pre Pavla Dobšinského, pokračova-teľa Škultétyho literárneho folklorizmu, sa sta-li zdrojom jeho Prostonárodných slovenskýchpovestí, jedného z našich literárnych monu-mentov.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Rečňovanka pre slovenskje školi (1850).Zborník poézie: Rečňovanka pre slovenské äkoly(1855).Próza: Zornička I.-H. (spolu s J. D. Čípkom,1846-47), Slovenské povesti (spolu s P. Dobšinským,1858-61).

LITERATÚRARimavský, Janko (Francisci, Ján): Zornička. Orol tat-ransky, 1846, č. 29, s. 228-229.Hurban, J. M.: Prehľad literatúry slovenskej v najnov-ších časoch. Slovenské pohľady na vedy, umenia a li-teratúru, 1847, č. 2, s. 53-54.C.C. (Zoch, Ctiboh): Zornička, zábavník pre dietky.Orol tatransky, 1847, č. 72, s. 574.Bysterský (Janoška, Júr): Spisy pre mládež. Doma škola, 1886, č. 12,8.372-379.Melicherčík, Andrej: Slovenské povesti Augusta Ho-rislava Škultétyho a Pavla Dobšinského. Slovenský ná-rodopis, 6, 1958, s. 449-68.Brtáň, Rudo: August Horislav Skultéty. In: Literárnepostavy Getnera. Bratislava 1969.Sliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973.Sliacky, Ondrej a kôl.: Život a dielo Augusta Horisla-va Škultétyho. Bratislava 1994. (os)

ŠMATLÁK, StanislavLiterárny vedec28. 11. 1925 Oslany. Žije v Bratislave

Do základnej školy chodil v Nedožeroch, gym-názium navštevoval v Prievidzi, Zlatých Morav-ciach a v Banskej Bystrici, kde r. 1944 maturoval.V r. 1944-49 študoval slovenčinu a filozofiu naFilozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bra-tislave. V r. 1948-49 bol odborným asistentom Li-terárnovedného ústavu SAV, v r. 1952-53 pôso-bil vo vydavateľstve Smena. R. 1953 sa stalvedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej li-teratúry SAV, kde s prestávkou v r. 1960-63,keď bol redaktorom Slovenských pohľadov,pôsobil až do odchodu na dôchodok v r. 1990.Od r. 1993 až do r. 2002 prednášal dejiny slo-venskej literatúry na Pedagogickej fakulte UKv Bratislave.

V začiatkoch svojej vedeckej aktivity sa za-oberal metodologickými problémami literárnejvedy, v ďalšej fáze sa sústredil na výskum živo-ta a diela Hviezdoslava, ktorý po rade štúdiía editorských prác (Básnické prvotiny 1-2,1955-56; Básnické zrenie 1-2, 1957-58; Ko-rešpondencia P. O. Hviezdoslava so SvetozáromHurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym,1962) zavŕšil literárnohistorickými syntézamiHviezdoslav, zrod a vývin jeho lyriky (1961)a P. O. Hviezdoslav, básnik národný a svetový(1969). Výsledkom jeho záujmu o tvorbu repre-zentatívneho básnika slovenskej moderny bolaštúdia Poézia Ivana Krásku (1960), ktorá v kniž-nej verzii vyšla r. 1976 pod názvom Vyviň a tvarKraskovej lyriky. V 60. a 70. rokoch venoval po-zornosť aj básnickej tvorbe L. Novomeského(Básnik Laco Novomeský, 1967; Ladislav Novo-meský, 1978) a svojich generačných druhov M.Válka a M. Rúfusa (Pozvanie do básne, 1971).V knihe Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky(1971) sa sústredil na analýzu špecifických prob-lémov slovenskej lyriky, interpretáciu jej osob-nostných tvorcov i ťažiskových diel. V rozšíre-nej verzii kniha vyšla r. 1979 pod názvom Dvestoročia slovenskej lyriky. Vyústením jeho lite-rárnohistorických aktivít boli Dejiny slovenskejliteratúry od stredoveku po súčasnosť (1988).V reedičnom vydaní, ktoré vyšlo v dvoch zväz-koch (I. 1997, II. 1999), považoval za objektív-nejšie ukončiť svoje ojedinelé dielo rokom 1948,pričom medzivojnovú literatúru nanovo inter-pretoval v rozsiahlej časti Moderná slovenská li-teratúra.

Od svojich prvých dotykov s tvorbou pre de-ti prenikal k jej podstate nielen preto, aby roz-kryl jej princípy a poetologické ústrojenstvo, aleaby dokázal, že v jej možnostiach sa ukrýva

BIBIÁNA 100 BIBIÁNA

i schopnosť regenerovať umeleckú potenciu do-spelého tvorcu a skonvencionalizovaný svet do-spelých vôbec. Tento zámer sledoval aj vo svo-jej erbovej eseji Básnik a dieťa alebo o lyrickomsubjekte v detskej poézii, podlá ktorej nazvalknižný súbor svojich excelentných výpovedío detskej poézii (Básnik a dieťa, 1963). Podľanej podstata umeleckosti básnickej tvorby predeti spočíva v tzv. recipročnom princípe, to jestv navzájom ovplyvňovateľnom vzťahu, v ktoromdieťa nie je len adresátom básnikových veršov,ale je aj ich inšpirátorom a cez prítomnosť det-stva v básnikovi je vlastne aj ich spolutvorcom.Analýzou veršov Nezvala, Hrubína a Halasakonkrétnu podobu tohto vzťahu objavil vo vzá-jomnej hre básnika a dieťaťa, v hre, v ktorej sabásnik očami dieťaťa díva nielen na detský svet,ale na svet vôbec, pričom detský vid spätne naň-ho pôsobí ako zdroj poetickej i ľudskej sebaob-novy. Konštituovanie tohto princípu bolo nazačiatku 60. rokov významným teoretickým zis-tením, ktoré predznamenalo problematiku det-ského aspektu, tak ako ho neskôr rozpracovalanitrianska komunikatívna škola. V tomto zmys-le súbor Smatlákových reflexií, pozostávajúciešte z esejí Materská škola poézie, Od poézie det-stva k poézii pre deti, Čomu sa deti smejú, Bi-cykel, či obruč, v druhom vydaní rozšírený o in-terpretácie Válkovej, Feldekovej a Šikulovejtvorby pre deti, bol však viac než len teoretic-kým objavom. Bol to impulz pre rozvoj samot-nej básnickej a prozaickej tvorby, ktorá na za-čiatku 60. rokov 20. st. iba hľadala svoj novýtvorivý výraz. Súčasne to však bol aj podnet predospelých, aby vnímali tvorbu pre deti ako je-dinečný zdroj estetickej zážitkovosti: det-ská literatúra môie objavovať tento svet i prenás dospelých. Nie preto, aby sme sa stali in-fantilnými, ale preto, aby sme pod nánosomkonvencií a dospelej ,zmúdrenosti' nezabudliaspoň občas zatúiiťpo .stratenom raji' detstva:aby sme aspoň občas vedeli byť rovnocennýmipartnermi deťom v ich zázračne čistom, úprim-nom vzťahu k životu i k svetu. Aby sme sa ne-stávali príliš skoro starými, aj keď sme už dáv-no dospelí."

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Básnik a dieťa (1963, rozšírenédruhé vyd. 1976).Editorská činnosť: Hviezdoslav: Výber z diela (1953,2. vyd. pod názvom Na návšteve u Hviezdoslava,1974), Neprebudený. Literárny zborník o živote slo-venskej mládeže v minulosti (1953), S. H. Vajanský:Výber z poézie (1956), Spevy Sama Chalúpku (1959),Ivan Krasko: Nad ránom... (1961), Život v piesni. Vý-ber zo štúrovskej lyriky (1961), Samo Chalúpka: Ju-nácke piesne (1964), Znie hudbou každý verš. Výber

z poézie básnickej moderny (1971), Miroslav Válek:Panpulóni (1975), Ľubomír Feldek: Kvet alfabet(1976), Hviezdoslav: Zlaté klasy zeme (1985).Štúdie a články: Kukučínova novela Mladé letá. In:Literárnohistorický zborník SAVU, 1953, s. 60-90;Zléchápanie špecifickosti detskej literatúry. In: Kultúrnyživot, 1955, č. 21; O folklóre a poézii pre deti. Zlatýmáj, 3,1959, č. 2, s. 59-64; Nad dielom Ľudmily Pod-javorinskej. Zlatý máj, 4, 1960, e. 10, s. 434-438; Ti-chá hladina priemeru. Slovenské pohľady, 1961, č. 12,s. 14-16; O detskej literatúre teoreticky. Slovenské po-hľady, 1963, č. 4; Stratený svet detstva. Kultúrny ži-vot, 1964, č. 23; Portrétista prírodnej skutočnosti (Ru-do Móric). Zlatý máj, 20, 1976, č. 4, s. 245-249;Dvadsať rokov Zlatého mája. Zlatý máj, 20, 1976,č. 10, s. 650-656; Vývinové súvislosti českej a slo-venskej poézie pre deti. In: Hodnoty tvorivé spolu-práce. Zborník. Praha, Albatros, 1985, s. 33-51; Plo-donosné sloje detstva. Bibiána, 2, 1994, č. l, s. 1-10;„Nech je trocha veselšie na tomto chorom svete"(Dvojspev básnika a sochára). Bibiána, 3, 1995, č. l,s. 6-13.

LITERATÚRAPopovič, Anton: Od poézie detstva k poézii pre deti.Slovenská literatúra, 1964, č. 2, s. 184-185.Šmatlák, Stanislav: Dôverujem talentu básnika. In: JánPoliak: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava1978.Sliacky, Ondrej: Predsa len je aj dobro na svete. Nie-len jubilejný rozhovor s vedcom a vysokoškolským pe-dagógom Stanislavom Šmatlákom. Bibiána, 3, 1995,č. 2, s. 5-12.Sliacky, Ondrej: Ako sklíčko z rozprávky. Bibiána, 3,1995, č. 4, s. 29-34. (os)

ŠMELKO, MilanBásnik5. 1. 1954 Dobšiná. Žije vo Vrútkach

Po maturite na Strednej všeobecnovzdeláva-cej škole v Dobšinej (1972) absolvoval Právnic-kú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárikav Košiciach (1977). Ako právnik pracoval v Ag-rostave Martin, neskôr v poľnohospodárskomdružstve v Mošovciach a na Okresnej poľnohos-podárskej správe v Martine. Od r. 1991 pôsobíako komerčný právnik vo Vrútkach.

Spočiatku publikoval v časopisoch (Sloven-ské pohľady, Tvorba, pre deti v časopisochOhník, Zornička, Včielka) a zborníkoch (Čistéráno, Pribúdanie kruhov). Knižne debutovalzbierkou spoločensko-subjektívnej lyriky Ná-klonnosť mesiaca (1980). Do literatúry pre detia mládež vstúpil v r. 1997 dvoma zbierkami poé-zie pre najmenších Čo varí leto a Čo navariloleto. Sú v nich hádanky, riekanky a anekdoty, za-ložené na hre so slovami, asociatívnosti a jed-noduchom rytme. Motivicky pestré knižky majú

BIBIÁNA 101 BIBIÁNA

„interaktívny" charakter - deti môžu do nichkresliť a písať, čím ich spolu s autorom a ilus-trátorom dotvárajú. V podobnom duchu, ale bezmožnosti vstupovať do typografie, vytvoril ajďalšie dve knižky Dobrodružstvá slov (1999)a Neposedné slová (2001).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Čo varí leto (1997), Čo navarilo leto (1997),Dobrodružstvá slov (1999), Neposedné slová (2001).

(ma)

ŠOLTÝS, OndrejĽudovýchovný spisovateľ, básnik5. 8. 1804 Mošovce - po 1. 9. 1867

Študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici,na ev. lýceách v Kežmarku a v Bratislave,v r. 1825-27 ev. teológiu vo Viedni. R. 1829 sastal kaplánom a v r. 1830 farárom v Mošovciach,v r. 1833-66 bol farárom v turčianskej Ivanči-nej, potom žil na dôchodku v Martine, kde prav-depodobne i umrel. Svoje knihy podpisoval me-nami Soltys, Soltiš a Szoltisz.

Bol plodným autorom učebnicovej a ľudový-chovnej literatúry. Ovplyvnený osvietenskýmúsilím vybudovať základný učebnicový fond ve-noval sa predovšetkým tvorbe tých učebníc a do-plnkových školských príručiek, ktoré sa nepo-darilo vytvoriť predchádzajúcej generáciipedagogických vzdelancov (Palkovič, Tablic,Michalko, Ribay a Sepeši). Tematicky novou bo-la už jeho prvá publikácia Listovní knižečka kuprospechu slovenské mládeže (J 823). Mladý, de-vätnásťročný autor sa v nej podujal naučiť mlá-dež kultivovanej listovej komunikácii. Pri reali-zácii tohto cieľa sa neobmedzil len na formálnustránku, ale jednotlivé modelové listy koncipo-val tak, aby okrem inštruktážneho zreteľa plniliaj funkciu didaktickú. Na základe ich obsahu -Otec svého syna odzlích skutkuv odvažuje, Brat rbratra svého k pilnému člení písma Svätého na-pomína, Otec syna svého k pilnosti pred predse-vzetí svého nabáda - možno sa dokonca dom-nievať, že práve ona rozhodla o ich zaradenído knihy. Repertoár dobového učebnicovéhofondu Šoltýs rozšíril aj knihou Jadro histórievšeobecné pro školní mládei i dospelý lid obec-ný (1829), prvým dobovým systematickejšímprehľadom všeobecnej histórie, a knihou Jadrohistórie cirkevní (1834), našou prvou elemen-tárnou učebnicou cirkevnej histórie. Literárnej-Ší charakter mala jeho knižka Mladý gratulantčili Vinšovník pre školskou mládež (1834), obsa-hujúca novoročné vinše a blahoželania k meni-nám a narodeninám rodičov, starých rodičov, prí-

buzných a učiteľov. Ako všetky predchádzajúcepublikácie bola napísaná po česky. V spisovnejslovenčine Šoltýs vydal roku 1852 „k osohua dobrjemu sskolskej mládeže dedinskej a mes-kej, ako aj pre dospelích, ktorí potrebnícha uiitočních pre obecní živuot známosfi si na-dobudnúť chcejú" Štepnicu náuk a umení. En-cyklopedicky koncipovaná publikácia obsaho-vala v ôsmich častiach poznatky zo zdravovedy,astronómie, všeobecného zemepisu, prírodopi-su, pravidlá „poriadneho života" a rôzne prak-tické rady a návody (napr. protipožiarne opatre-nia). Po Čítanke z r. 1825 je Štepnica náuka umení druhým významným pôvodným die-lom, ktoré v elementárnej encyklopedickejpodobe predkladalo školskej mládeži a ľudové-mu záujemcovi súhrn dobových náučných zna-lostí.

Na sklonku života Šoltýs vydal zbierku ver-šov Veršovni pazušnica pro naše mladé rodáky(1866). Mladého čitateľa v nej nabádal k mrav-nému a cnostnému životu prostredníctvom ťaž-kopádnej reflexie. Tam, kde si zvolil relatívnevhodnejší didaktický príklad, pred jeho pozitív-nou formou uprednostnil zas odstrašujúcu po-dobu s motívom smrti neposlušného a roztopaš-ného dieťaťa. V niekoľkých veršoch zdôraznil ajideu slovenskosti, no jeho apoteóza materinskejreči, vyjadrená ako vlastne celá zbierka češtinoua odťažitou reflexiou, v čase matičného národ-ného vzopätia už nepredstavovala hodnotový sti-mul. Pritom to bol práve Ondrej Šoltýs, ktorýv r. 1840 vzbudil rozruch - a to nielen medzislovenskou spoločnosťou, ale aj v Čechácha v Chorvátsku - spisom Apológia to jest Obra-na. Spochybnil ním zákon z r. 1840, ktorý mallegalizovať maďarizáciu slovenského etnika.Spis vládna cenzúra zakázala, pričom Turčian-ska stolica voči jeho autorovi zaviedla discipli-nárne konzekvencie.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Mladý Gratulant čili Winssownjk pro Sskol-skau mládež, w nčmž rozličné wdéčby neb winsse, kurozličným swatkúm potfebné obsaženy gsau (1834),Weršowní Pazušnica pro naše mladé Rodáky (1866).Náučná literatúra: Listownj knižečka ku prospechuslowenské mládeže (1823), Štepnica Náuk a Umení,k osohu a k dobrjemu sskolskej mládeže dedinskeja meskej, ako aj pre dospelích, ktorí potrebních a uži-točních pre obecní žiwuot známosť! si nadobudnúťchcejú (1852).

LITERATÚRACapek, J. B.: Československá literatúra toleranční1781-1861. Praha 1933.Sliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (os)

BIBIÁNA 102 BIBIÁNA

ŠPITZER, JurajProzaik, publicista, literárny vedec14. 8. 1919 Krupina- 11. 10. 1996 Bratislava

Gymnázium navštevoval vo Zvolene, kder. 1938 maturoval. Štúdium medicíny v Prahe mu-sel z rasových dôvodov prerušiť a z tých istýchdôvodov bol dva roky internovaný v koncentrač-nom tábore v Novákoch. Ako veliteľ partizánskejžidovskej jednotky sa zúčastnil Povstania, dor. 1946 bol dôstojníkom čs. armády, na Filozofic-kej fakulte v Bratislave študoval filozofiu a fran-cúzštinu, bol šéfredaktorom časopisov Bojovníka Partizán. Krátko pôsobil v aparáte ÚV KSS, kdenapísal pamflet Proti buržoáznemu nacionalizmua kozmopolitizmu (J951). Neskôr sa ho všetkýmiaktivitami usiloval odčiniť. Od r. 1951 bol vedec-kým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúrySAV. V r. 1956-67 bol dvakrát šéfredaktorom ča-sopisu Kultúrny život. Krátko po návrate do ÚSLSAV ho v rámci nastupujúcej normalizácie núte-ne penzionovali a na dvadsať rokov stratil akú-koľvek možnosť publikovať.

Bol univerzálnym typom autora: profesiou li-terárny historik (Peter Jilemnický, 1955) a vo sve-tovej literatúre rozhľadený kritik, súčasne plodnýpublicista, prozaik, prekladateľ a filmový scená-rista. Podľa jeho scenárov sa realizovali štyri ce-lovečerné filmy: psychologická dráma Poslednýnávrat (1958), sugestívny baladický príbeh z Po-vstania Biele oblaky (1962), nenáročná „rekreač-ná veselohra" Výlet po Dunaji (1962) a ambi-ciózny pokus o komplexný pohľad na Štúra i rokymeruôsme Niet inej cesty (1968). (Starší scenárs pôvodným názvom Dunaj v plameňoch sa tak-to podarilo realizovať až v šťastnej konštelácii čes-koslovenskej jari.) Ako scenárista vzdal hold ajmilovanej starej Bratislave v televíznom cykleBohúňových Zaprášených histórií.

Juraj Špitzer bol typickým reprezentantomgenerácie, ktorú poznačila vojna a Povstanie -táto téma sa v jeho diele ustavične vracia (a ne-pochybne podnietila i jeho záujem o heroickúepochu štúrovcov). Za Povstania sa odohrávai jeho jediná kniha určená vyslovene mládežiBiele oblaky (1963). Príbeh osirelého dievčatka,ktoré uprostred vojnového besnenia nachádzanehu i rýdzi ľudský cit medzi príslušníkmi ustu-pujúcej partizánskej jednotky, jeho putovanies mladým rozviedčikom svetom, kde na koncikaždej idyly nakoniec číha krutosť a vraždenie,i jeho tragická smrť, vznikol pôvodne ako sce-nár pre spomenutý film Ladislava Helgeho a au-tor ho neskoršie prepísal do prózy. Štýl Bielychoblakov nevyhnutne poznačila spätosť s filmom;ani čo by sa objektívne referujúcim rozprávanímbez zbytočných opisov, meditácií a odbočení usi-

loval zachytiť plynúce obrazy. No pod pokojnýmtokom jednoduchých viet, prakticky bez meta-for a krasorečníckych ozdôb zvučí čoraz nástoj-čivejší baladický tón, ústiaci do tragického vy-vrcholenia. Tým sa Biele oblaky podstatne líšiaod záplavy „povstaleckej literatúry", ktorá naj-mä v knihách pre mládež prekypovala schema-ticky zveličeným hrdinstvom a frázami.

O povstaleckej generácii a jej neraz tragic-kých osudoch stihol vydať i román Patrím k vám(1964). Ďalšie knihy publikoval až po novembri1989. Predstavujú však len zlomok jeho sústre-denej práce, ktorou odpovedal na zlobu dňa: as-poň pre seba a úzky okruh priateľov písal o všet-kom, čo ho vzrušovalo a pri obdivuhodneintenzívnom štúdiu prameňov inšpirovalo.

R. 1991 vyšla lyricko-meditatívna novelaLetná nedeľa a po nej jeho najvýznamnejšie die-lo Nechcel som byť žid (1994), svedectvo o ne-ľudskej dobe, ukrutnosti, ale aj nepatetickejobetavosti. Civilne napísané spomienky na kon-centrák v Novákoch, na ponižovanie ľudskej dô-stojnosti a transporty smrti sú zároveň jednouz najdôležitejších výpovedí o nehumánnostia pokrytectve, ktoré neobišli ani naše modernédejiny. Demaskujúcou autenticitou sa priam nú-kajú do rúk mladého čitateľa.

Vydania ďalších kníh sa už J. Špitzer nedo-čkal. Posmrtne vyšli jeho eseje o dejinách, o si-tuácii a úlohe židov v nich, o filozofii či Freu-dovi Svitá, až keď je celkom tma (1966) činostalgická úvaha o necitlivých zásahoch do or-ganizmu Bratislavy v 60.-70. rokoch 20. st. Akoumiera mesto (1999), sprevádzaná autentickýmifotografiami Pavla Breiera. Rukopisy z pozosta-losti (približne od r. 1970) do trojzväzkového sú-boru usporiadal Štefan Drug. Prvý z nich vyšielpod názvom Všedné' dni (2001).

BIBLIOGRAFIAPróza: Biele oblaky (1963).

LITERATÚRAMóric, Rudo: Knižná podoba filmovej poviedky. Zla-tý máj, 7, 1963, č. 6-7, s. 311.Mraz, Andrej: O Bielych oblakoch. Pravda, 14.5.1963.Prušková, Zora: „Učme sa byť zodpovední". Rak,1997, č. 2. (kf)

ŠRÁMKOVÁ, JanaProzaička, poetka, prekladateľka12. 5. 1942 Bratislava. Žije v Bratislave

Manželka Jána Turana, matka básnika An-drijana Turana. Vyštudovala reklamno-výtvarnýsmer Obchodnej školy v Tmavé (1956-59). Dor. 1962 pracovala v reklamnom stredisku a kniž-

BIBIANA 103 BIBIÁNA

nej predajni Mladých liet. Od r. 1963 sa venujeliterárnej tvorbe.

Už ako stredoškolská študentka publikovalaverše v Mladej tvorbe. Jej prozaickým debutombola v časopise Slovenské pohľady na pokračo-vanie publikovaná novela pre mládež Strach malmoje oči (1961). Keďže v nej načrela do vtedy ta-buizovanej problematiky prerušenia tehotenstva,knižné vydanie novely sa nerealizovalo a novelanebola vydaná ani neskôr. Jej knižným debutombola kniha krátkych rozprávok pre deti Kľúč odliatej brány (1965). Hravo-lyrické texty zdôraz-ňujú ľudskú blízkosť a milé slovo, podobne ako ajprózy jej druhej knihy autorských rozprávok Lu-pienok a princezná Makovienka (1971). Lyrickáfantázia sa v jej rozprávkach spája so slovnou hra-vosťou a so schopnosťou budovať hĺbkový vý-znamový plán oslovujúci dospelého čitateľa.

Vybrané motívy poviedkovej knihy Láskav troch osobách (1969) spracovala v románe Bie-la stužka v tvojich vlasoch (1973), ktorý patrík najpozoruhodnejším prózam pre mládež v slo-venskej literatúre. V príbehu citlivého, zdravo se-bavedomého a ľudsky statočného dievčaťa Šimo-ny, vyrastajúceho vo frustrujúcom a netypickomprostredí starobinca s matkou, ktorú pre pokroči-lý vek nazýva „mabička", presvedčivo a bez sen-timentu či sujetových konštrukcií zaznamenalapsychológiu i jazyk dobových detí a upozornilana viaceré aktuálne sociálne a generačné problé-my v slovenskej spoločnosti 70. rokov minuléhostoročia. Znepokojilo ju predovšetkým uponáhľa-né životné tempo, citový chlad a mravná tuposťčloveka, ktoré vedú k ľahostajnosti a necitlivostii voči najbližším. Túto problematiku stvárnila ne-pateticky, využijúc prvky autopsie vlastného det-stva. Čisté, detsky naivné videnie nastavuje de-formáciám sveta dospelých krivé zrkadlo. Živéjazykové stvárnenie videného a zažitého detskourozprávačkou vyjavuje jej kritický a napriek zlo-žitým životným podmienkam zdravo optimistic-ký postoj k svetu.

Problematické spolužitie detí s rodičmi tvorízáklad aj jej poviedkovej knihy Ostrie (1997).Poviedky hovoria o hľadaní lásky - partnerskeji rodičovskej, vyjadrujú pocity osamelosti,smútku a hatenej komunikácie v neúplnej, resp.emocionálne nevyrovnanej rodine. S literatúroupre mládež kniha súvisí len svojou tematickouorientáciou na mladých hrdinov.

Poetiku, v ktorej sa prelína realita s fantáziou,uplatňuje v prózach pre mladších čitateľov, ak-centujúc detské právo fantazírovať a vyrastaťv zdravom a harmonickom prostredí. Kniha Rob-ko a Ďobko (1984) je obrazom vzťahov v rodi-ne, založených na vekovo asymetrickom súrode-nectve dospelej sestry a brata škôlkara i na

chlapcovom kontakte s prírodou reprezentovanoukanárikom. Psychologicky presvedčivo zachy-táva pocity detského očakávania, sklamaniai schopnosť dieťaťa rýchlo sa vyrovnať so skutoč-nosťou, ktorá sa nevyvíja celkom podľa jeho pred-stáv. Súrodenecké vzťahy tematizuje i v próze Akorastú futbalisti (1982). Vychádza z naivnej pred-stavy chlapca o novonarodenom bratovi, na zá-klade ktorej sa rodí počiatočné očakávanie, skla-manie i detská súrodcnecká žiarlivosť, až napokonhrdina dospieva k jej prekonaniu a bratskej nehe.Rozprávky štrbavej opičky (1989) sú dvojpríbeh-mi škôlkarky Gabiky, žánrovo riešenými ako po-viedka a rozprávka, pričom v rozprávkovom pás-me sa pomocou snovej fantastiky vracia a istýmspôsobom vyrieši to, čo vzrušujúce dievčatko cezdeň zažilo. Aj v tomto prípade vtipne a citlivo zob-razuje detské poznávanie sveta i vyrovnávanie sas problémami pomocou fantázie a pôvabnéhomudrovania.

BIBLIOGRAFIAPróza: Kľúŕ od zlatej brány (1965), Lupienok a prin-cezná Makovienka (1971), Biela stužka v tvojich vla-soch (1973), Ako rastú futbalisti (1982), Robko a Dob-ko (1984), Rozprávky štrbavej opičky (1989).

LITERATÚRANoge, Július: Rozprávkové improvizácie. Zlatý máj,9, 1965, č. 10,8.442-444.Noge, Július: Lupienok a princezná Makovienka. Zla-tý máj, 16, 1972, č. 6, s. 410-411.Noge, Július: Šimona a jej mabička. Romboid, 1973,č. 12, s. 56-58.Kopal, Ján: Šrámkovej sociálna próza pre mládež a li-terárny kontext. Zlatý máj, 18, 1974, č. 9, s. 610-612.Klátik, Zlatko: Slovo, klúč k detstvu. Bratislava 1975.Noge, Július: Rozprávky štrbavej opičky. Zlatý máj,34, 1990, č. l, s. 53-54.Tučná, Eva: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra1993.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Preäov 1995. (zs)

ŠTEFÁNIK, JánBibliograf, literárny kritik23. 2. 1901 Brezová pod Bradlom - 18. 8. 1987Turčianske Teplice. Pochovaný je v Bratislave

Ľudovú školu vychodil v rodisku a v Hur-banove, meštianku v Šamoríne a v Modre.V r. 1915-18 študoval na Učiteľskom ústavev Šoprone a v r. 1918-19 v Modre, kde maturo-val. Vr. 1919-20 učil vrodisku, 1920-22 vo Vrút-kach, 1923-28 v Nových Zámkoch, 1929-30v Martine. V r. 1930-35 bol riaditeľom meštian-skej školy v Tisovci, 1935-39 pôsobil ako škol-ský inšpektor v Bytči, 1939-40 v Spišskej No-

104 BIBIÁNA

vej Vsi. Od r. 1940 pracoval v Matici slovenskejako referent v členskom ústredí, tajomník pre vý-stavbu a organizáciu členskej základne a odr. 1954 do r. 1962, keď odišiel do dôchodku, akovedúci jej bibliografického odboru.

V 30. rokoch 20. storočia patril k uznáva-ným znalcom dobovej literárnej tvorby pre detia mládež. V recenziách, článkoch a bilancujú-cich štúdiách publikovaných v časopisochNárodná škola slovenská, Naša škola, Pedago-gický zborník a Živena komentoval všetky vý-znamnejšie diela pôvodnej tvorby. Vychádzalpritom z estetického chápania detskej knihy, reš-pektoval však aj jej výchovnú funkciu. Knižnedebutoval r. 1932 Súpisom slovenskej literatúrypre mládei Zosumarizoval v ňom detskú knihu,pôvodnú i preloženú, z rokov 1918-1932, pri-čom k bibliografickému súpisu pripojil i hodno-tiacu anotáciu. Jej súčasťou bol „stručný obsaha vecná správnosť, stránka výchovná, stránkaumelecká, stránka jazyková, ilustrácie, úprava,tlač, papier a pod." Pri hodnotení odmietol mo-ralizujúce chápanie detskej literatúry, implicitnevyjadrenú mravnosť, ktorá dieťa „zošľachťuje",pokladá však za nevyhnutný predpoklad ume-lecko-výchovnej koncepcie tvorby pre detia mládež. V spoločenskej próze ocenil úsilie au-torov postihnúť ,£ivotnú pravdivosť", podobnéúsilie Fraňa Kráľa však odmietol. „Obraz biedy"v knihe Jano považoval síce za pravdivý, noz „pedagogického stanoviska" za neúnosný.„ Toto všetko sú prvky príliš vážne, aby boli po-dávané deťom - tobôž deťom osemročným - ne-majúcim dostatok súdnosti, aby pochopili, Žesvet a ľudia síce môžu byť takí zlí, Že Jankovi lena len ubližujú, ale že takými zlými byť nemusiaa v skutočnosti ani takí zlí sú nie. " Podobné sta-novisko prezentoval aj v referáte Terajší stav slo-venskej literatúry pre mládei, jej vývojové mož-nosti, ktorý pripravil r. 1932 z iniciatívyOsvetového zväzu pre Slovensko. Zdôraznilv ňom potrebu „sociálnej struny", no súčasne za-pochyboval či Králov spôsob reflektovania spo-ločenskej nespravodlivosti je pre dieťa z psy-chických dôvodov únosný. Z hľadiska celkovejúrovne dobovej knihy pre deti ocenil ilustračnýtalent Jaroslava Vodrážku, „ktorý nesporne natomto poli vykonal najcennejšiu a najzáslužnej-šiu prácu." Hodnotením úrovne dobovej detskejliteratúry sa zaoberal aj v rozsiahlejšej retro-spektíve Dvadsať rokov slovenskej literatúry premládež (1938). Pozitívne v nej zhodnotil poéziuĽ. Podjavorinskej, M. Rázusovej-Martákovej,D. Štubňu-Zámostského, prózu Ľ. Ondrejova,Bodenekovu Ivkovu bielu mať i prózu M. Stein-hĺbela Za smidkou chleba, ktorá mu je „jednaZ najlepších realistických rozprávok v našej lite-

ratúre pre mládež"- Na adresu dobových ko-merčných prerozprávaní ľudových rozprávok savyjadril kriticky, ocenil však ten tvorivý prístup,ktorý v Brondových rozprávkach uplatnil J. C.Hronský. Tvorivosť tohto autora ocenil aj prihodnotení jeho zvieracích „hrdinských epopejí",pričom pokusy iných autorov o vytvorenie„umelej" rozprávky vyhodnotil ako neúspešné.Po r. 1945 v literárnokritickej aktivite nepokra-čoval a začal sa venovať bibliografii literatúrypre deti a mládež. Zostavil 2. zv. Vzorového ka-talógu pre ľudové knižnice - Literatúra pre mlá-dei (1960), 3. a 4. zv. Vzorový katalóg pre osve-tové knižnice ~ Literatúra pre deti (1960)a Literatúra pre mládež (1969). R. 1975 vydalsvoje najvýznamnejšie dielo Bibliografia vyda-ní slovenských ľudových rozprávok. Vytvoril nímunikátny materiálový zdroj, obsahujúci súpisvšetkých knižných vydaní slovenských ľudo-vých rozprávok, ktoré vyšli u nás a v zahraničíod roku 1845 po rok 1974. Jeho dokumentárnuhodnotu zvyšuje súpis autorov teoretických diel,súpis dramatizátorov ľudových rozprávok, pre-kladateľov, ilustrátorov, ako aj súpis komentárovk jednotlivým vydaniam.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Súpis slovenskej literatúry premládež (1932), Terajší stav slovenskej literatúry premládež, jej vývojové možnosti (Národná škola slo-venská, 11, 1932, č. 8-9, s. 158-162), Dvadsať rokovslovenskej literatúry pre mládež (Pedagogický zbor-ník, 1938, č. 5-6, s. 220-233), Vzorový katalóg pre ľu-dové knižnice na Slovensku. Zv. 2. Literatúra pre mlá-dež (1960), Vzorový katalóg pre osvetové knižnice naSlovensku. Zv. 3. Literatúra pre deti (1960). Vzorovýkatalóg pre osvetové knižnice. Zv. 4. Literatúra premládež (1969), Bibliografia vydaní slovenských ľudo-vých rozprávok 1845-1974 (1975).

LITERATÚRAMarták, Ján: Súpis slovenskej literatúry pre mládež.Slovenské pohľady, 1933, i. 4, s. 194.Kopal, Ján: Ku kritike slovenskej literatúry pre mlá-dež v období medzi dvoma vojnami (1918-1939). Slo-venská literatúra, 1967, č. 5, s. 500-516.Sliacky, Ondrej: Tri otázky Jánovi Štefánikovi. Zlatýmáj, 15, 1971, C. 2, s. 125-126.K. M. (Poliak, Ján): Generálna inventúra slovenskýchrozprávok. Zlatý máj, 18, 1974, č. 5, s. 326-327. (os)

ŠTEFÁNIK, PavolBásnik, redaktor22. 1. 1920 Úľany nad Zitavou. Žije v Bratislave

Po maturite (1941) na Gymnáziu v Šuranochredigoval časopis Slovákov v Maďarsku Slo-venská jednota. V rokoch 1942^5 pracoval

BIBIÁNA 105 BIBIÁNA

v Združení štátnych a verejných zamestnancovv Bratislave, potom do r. 1951 na Povereníctveinformácií. V r. 1951-55 redigoval Pionierskenoviny, v r. 1956-83 bol šéfredaktorom umelec -ko-publicistického časopisu pre deti Ohník.

Prvé básnické pokusy uverejnil ešte ako štu-dent v Slovenskej jednote. Ako básnik pre do-spelých debutoval až roku 1958 zbierkou tradič-ne koncipovanej lyriky Škovránčia pieseň.Tradičný ráz mala aj jeho knižná báseň Mravcestavitelia (í 949), v ktorej sa podujal ilustrovať det-skému čitateľovi pofebruárové budovateľské nad-šenie a organizovaný kolektivizmus. Podobný rázmala aj zbierka Bez práce nie sú koláče (1952).V neskorších zbierkach Zlatý prsteň (J 959) a Se-dem farieb dúhy (1963) na svoju koncepciu poé-zie ako výchovného prostriedku rezignoval, pri-čom tematicky sa upriamil na prírodný repertoár.V najpôsobivejších básnických číslach prejavilzmysel pre humor, hravosť a vymýšľavosť. Zbier-ky Sedlaj koňa, Fantázia (1969) a Čarovný mlyn(1976) naznačili, že tento regenerujúci akt nebolbezvýsledný. Jeho básnický prejav sa skultivoval,hravosť v podobe humoristického výmyslu sa sta-la integrálnou súčasťou jeho tvorivej koncepcie.Zbierky V pávom sade (1978) a Obloha je mod-rý zvon (1984), v ktorých dominuje humoristickýprincíp, hra s frazeologickými významamia vôbec prechyľovanie sa od tradičnej tematickejpersonifikácie k personifikácii sémantickej, pre-ukázali, že jeho úsilie revitalizovať tradičnú poe-tiku výrazovými prostriedkami modernej básnic-kej tvorby prinieslo pozitívne výsledky.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Mravce stavitelia (1949), O prvú cenu (1950),Bez práce nie sú koláče (1952), Ako sa Ivko stratil(1958), Zlatý prsteň (1959), Sedem farieb dúhy (1963),Čarovné vrecko (1964), O múdrom káčerovi (1964),Sedlaj koňa, Fantázia (1969), Čo nového v lese (1974),Čarovný mlyn (1976), V pávom sade (1978), Kto tamišiel a čo našiel (1979), Obloha je modrý zvon (1984).

LITERATÚRANoge, Július: Verše a poézia. Zlatý máj, 4, 1960, s.226-228.Klátik, Zlatko: V tichej zátoke. Zlatý máj, 8, 1964, s.76-77.Baginová, Oľga: Obloha je modrý zvon. Zlatý máj, 28,1984,5.630-631. (os)

ŠTEFANOVIČOVÁ, ElenaProzaička14.2. 1922 Hlohovec

Rodená Polakovičová. Po absolvovaní Učiteľ-ského ústavu v Nitre rok učila na meštianskej

a rok na ľudovej škole v Hlohovci, potom bolakrátko úradníčkou poisťovne Tatra v Bratislave.Od r. 1959 pôsobila ako vychovávateľka v škol-skej družine v Hlohovci.

Po časopiseckom publikovaní prezentovalasa r. 1957 veršami tradičnej poetiky v zborníkuzačínajúcich autorov Prvosienky. Samostatnedebutovala toho istého roku prózou Rástli bezmamy. V intenciách tzv. literatúry návratov dodetstva ju koncipovala ako rekonštrukciu me-dzivojnového plebejského detstva. V snahe vy-hnúť sa schematickému ideologizovaniu, sústre-dila sa na vzťahové relácie detí vyrastajúcich bezmatky, psychologická transparentnosť však jejzámer zrelativizovala. Nedostatočná psycholo-gická presvedčivosť prejavujúca sa rozporommedzi konaním postáv a ich psychickou auten-tickosťou spôsobila, že ani druhou knihou, pró-zou Tajná štvorka (1963), nedokázala vytvoriťumelecky vierohodnejší typ dobovej spoločen-skej prózy pre deti.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Prvosienky (1957).Próza: Rástli bez mamy (1957), Tajná štvorka (1963).

LITERATÚRAFerkova, Hana: Rástli bez mamy. Zlatý máj, 3, č. 4,s. 123.Lenčo, Ján: Dobrá kniha pre mládež. Pravda,28.4.1958.Poliak, Ján: Návraty do detstva. In: Literatúra, mládeža súčasnosť. Bratislava 1963.Piflco, Henrich: O literatúre pre deti. In: Kritika 64.Bratislava 1965. (os)

ŠTEINHIBEL, MichalProzaik, básnik23. 9. 1901 Modra-4. 1. 1988 Bratislava

V rodnom meste vychodil ľudovú i základnúškolu a v r. 1916-20 aj učiteľský ústav. Učil naľudových školách v Lešti (1920-21) a v Tisovci(1921-23), kde potom v r. 1923-26 pôsobil nameštianke. Vr. 1926-38 učil na Učiteľskom ústa-ve v Modre. R. 1938 sa stal tajomníkom škol-ského inšpektorátu v Bratislave a popri zamest-naní študoval na filozofickej fakulte. Po r. 1945bol školským inšpektorom a redaktorom týž-denníka Mladý život, v r. 1947-51 pracovalv Štátnom pedagogickom ústave. Po prechod-nom zamestnaní v Slovenskej knihe pracoval aždo r. 1961, keď odišiel do dôchodku, v Ústred-nej technickej knižnici v Bratislave.

Debutoval r. 1932 prózou O neposednomLackovi. Napriek istej opisnosti a sklonu k men-torovaniu zaujal v nej schopnosťou vystihnúť

BIBIÁNA 106 BIBIÁNA

psychické špecifikum dieťaťa. Vo svojej druhejknihe, romániku Za smidkou chleba (1934), sapokúsil toto špecifikum zobraziť na pozadí trau-matizujúcej sociálnej skutočnosti. Paľko, hlavnápostava prózy, sa počas prvej svetovej vojny vy-dáva so sezónnymi poľnohospodárskymi robot-níkmi na žatevné práce na dolniacky majer, abysvojím zárobčekom odľahčil chorej matke. Namajeri, v ťažkých až otrockých bírešských pod-mienkach, chlapec zažíva prvé stretnutia s kru-tou životnou realitou, spoznáva ľudskú veľkosťi nízkosť, dobrotu i zákernosť, ktorú však nezo-sobňuje dobový sociálny systém, ale neľudskýdozorca. Paľko jeho zaobchádzanie a vôbec ce-lé svoje otrocké položenie znáša s príkladnou po-korou, nebúri sa a nezúfa, čo zákonite vyústido záverečného happy endu; rafinovanosť a kri-minálnosť dozorcu vyjde najavo, a tak sa prváťažká sociálna skúsenosť malého hrdinu nekončídezilúziou, aleje odmenená poznaním, že mrav-nosťou možno prekonať akúkoľvek životnú pre-kážku. Časť medzivojnovej kritiky hlásiacej sak tzv. umelecko-výchovnému typu beletrie predeti takéto ideové vyznenie oceňovala. Naprí-klad Rudolf Jarušek v knihe Slovenská literatú-ra pre mládež (1940) skonštatoval, že „malý či-tateí naučí sa z toho diela poznávať hrdinstvoa lásku k rodičom na tak peknom a presvedči-vom príklade, že pousiluje sa aj on kráčať zaním ". Na základe tohto predpokladu zaradil kni-hu „medzi najlepšie výtvory slovenskej spisbypre mládež". Tzv. socialistická kritika detskej li-teratúry sa s takýmto absolutistickým hodnote-ním nestotožnila, knihu však - s výhradami vo-či jej sociálnemu idylizmu - akceptovala, pričomv reedičnom vydaní sa s ňou mohla zoznámiť ajnová generácia detských čitateľov. S ideológioukomunistického režimu však nekorešpondovalatretia Šteinhĺblova kniha, próza Už nikdy viac!(1935), ktorej témou bola intervencia boľševic-kých vojsk Maďarskej republiky rád na Sloven-sko vr. 1919. Jej tabuizovanie bolo síce podmie-nené inou historiografickou optikou, než z akejbola napísaná, bola to však sujetová vykonštruo-vanosť a celková schematickosť, ktorá ju opráv-nene vyradila z čitateľského obehu. V dievčen-skom romániku Magduša (1941) sa Šteinhĺbelvyhol podobnej oficiálnej téme, úroveň svojejnajznámejšej prózy však opäť nedosiahol. Príbehdedinskej slúžtičky-siroty, z ktorej sa zhodoušťastných náhod a zásluhou mravných predpo-kladov stane nádejná operná speváčka, osnovaltotiž na sujetovom princípe tzv. červenej knižni-ce (Magdušu objaví mladý riaditeľ konzervató-ria, ktorý jej zabezpečí bezplatné štúdium a na-koniec šiju vezme i za ženu), čo logicky vyústilodo literárneho gýča.

R. 1945 Šteinhĺbel vydal knižku humoristic-kých príbehov zo života detí Ako sme chytali ve-veričku a zároveň ako jeden z prvých spisovate-ľov zliterárnil deťom protifašistický odboj a SNPv próze Rušne'prázdniny (1946). Tematickú ak-tuálnosť nedokázal však tvorivo vyjadriť a na-miesto toho postupoval metódou čierno-bielehokontrastu a hyporbolizácie detskej postavy, čímpredznamenal zjednodušujúce, schematické die-la pre deti s protifašistickou tematikou. Tento ne-úspech, ako aj nepresvedčivé zisky pri tvorbeveršovaných rozprávok (flumba a Čumba, 1946;Veselo do sveta, 1949) spôsobili, že po r. 1949,v čase nástupu ideologicko-didaktického modeludetskej beletristiky, na tvorbu pre deti rezignoval.Vrátil sa k nej až na sklonku života, vyše osem-desiatročný, retrospektívnou prózou Svet Folko-vej mladosti (1985). Na spôsob prozaického pás-ma, bez sujetového leitmotívu, evokoval v nej svetdávnych detských hier a prvé dotyky malokar-patského chlapca so sociálnou disharmóniou nazačiatku 20. storočia. Na rozdiel od predchádza-júcich kníh sa v nej vyhol melodramatickej kon-štrukcii a sústredil sa na stret detského sveta sosociálnou realitou, čím dosiahol, že v jeho lite-rárnej záveti sociálna iluzívnosť ako identifikač-ný znak celej jeho tvorby absentuje.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Čo zažili kvietky (1943), Letné dobrodružstvo(1943), Od rána až do večera (1943), Čo sa stalo jed-nej noci (1944), Radosti maličkých (1944), Ňumbaa Cumba (1946), Veselo do sveta (1949).Próza: O neposednom Lackovi (1932), Za smidkouchleba (l 934), Už nikdy viac! (1935), Magduša(1941),Ako sme chytali veveričku (1945), Rušné prázdniny(1946), Svet Paľkovej mladosti (1985).

LITERATÚRAMusilová, Vilma: Za smidkou chleba. Naša Škola,1934-35, č. l,s.30.Sliacky, Ondrej: Sociálny motív v medzivojnovej lite-ratúre pre deti a mládež. Slovenské pohľady, 84, 1968,č. 4, s. 52-61.Pifko, Henrich: Slovenská próza pre deti a mládež poroku 1945. In: Tridsať rokov slovenskej socialistickejliteratúry pre deti a mládež 1945-1975. Bratislava1977.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

ŠTIAVNICKÝ, JánProzaik, televízny a rozhlasový dramatik11. 7. 1937 Spišské Vlachy - 9. 8. 1993 Košice

Po maturite na strednej škole v Spišskej No-vej Vsi študoval na lekárskej fakulte v Košiciach.Po nedokončenom štúdiu bol v r. 1961-66 vedú-

BIBIANA 107 BIBIÁNA

čim laboratória v kúpeľoch Vyšné Ružbachy, odr. 1966 pôsobil v Cs. televízii v Košiciach, na-posledy ako vedúci literárno-dramatického vy-sielania.

V 70. rokoch 20. st. patril k najproduktívnej-ším autorom literatúry pre deti a mládež, pričomprevažnou časťou svojej tvorby sa usiloval vyjsťv ústrety dobovým ideologicko-výchovným ná-zorom na poslanie detskej literatúry. Debutovalr. 1971 zbierkou autorských rozprávok a bala-dických poviedok s výraznou sociálnou motivá-ciou Šaty malej Dominiky. V protiklade s kla-sickým sociálnym žánrom nerešpektoval v nejreálne dimenzie skutočnosti, ale do jej realistic-kej sujetovej osnovy neorganicky zabudoval fan-tazijné prvky čarodejnej rozprávky. Podobnýmspôsobom vytvoril aj knihu Kamenný kráľ(1972).Inšpirovaný spišskou kamenárskou tradíciou va-rioval v nej sujetovo-kompozičnú štruktúru čaro-dejnej rozprávky, povesti a humoristickej črty.V knihách Lipenka (1972) a Studničky (1973) po-stupoval obdobne, pričom aluzívne konštrukciena rozprávkové útvary vyjadril nefunkčným ver-bálnym ornamentalizmom. Hodnotovo nepre-svedčil ani románom Januf z Braniska (1974),ktorým oživil komerčný typ dobrodružno-histo-rickej prózy pre mládež. Prózou Chlapci z Ma-še (1973) nadviazal zas na pofebruárový sche-matický typ spoločenskej prózy pre deti, ktoráevokáciou medzivojnového proletárskeho det-stva mala súčasným detským čitateľom pripo-mínať sociálne prednosti dobového spoločen-ského systému. Rozsiahlou románovou kronikouMartin, vydri! (1974) pokračoval v beletristic-kej rekonštrukcii sociálnych dejín pre deti. Ča-sovo v nej nadviazal na predchádzajúcu prózu,na rozdiel od predchádzajúcej situoval ju všakdo dedinského prostredia. Koncepčne aj tento-raz postupoval z pozície ideologického didak-tizmu, takže výsledkom jeho literárneho konfor-mizmu bola sociálno-politická demagógia a jejzodpovedajúca absencia psychologickej dimen-zie, charakterová dvojpólovosť a hyperbol izova-ný detský čin. V próze Modrí diabli (1974) hoinšpiroval osud poslucháčov leteckého učilišťa,ktorí sa ako pešia jednotka zúčastňovali v Po-vstaní bojov s nemeckou armádou, aj v nej všakdôraz položil na hyperbolizovanú dejovú akciu,nie na psychologickú rekonštrukciu jednotlivýchľudských osudov.

Pre dospelých napísal knihu poviedokZo všed-ných dní(1975), športový román Šampión (1976),prózy s povstaleckou a povojnovou tematikou Dobúrky (1984), Vo víchrici (1986), Akcia „Kláštor"(1986) a Partizánsky chirurg (1986), v ktorýchpodobne ako v knihách pre deti a mládež postu-poval v intenciách pofebruárového schematizmu.

Sociálny aspekt v podobe dobovej ideologic-kej interpretácie je typický aj pre jeho početnú te-levíznu a rozhlasovú dramatickú tvorbu, v pre-važnej miere imitujúcu žánre ľudovej slovesnosti.

BIBLIOGRAFIAPróza: Šaty malej Dominiky (1971), Kamenný kráľ(1972), Lipenka (1972), Chlapci z Maše (1973), Stud-ničky (1973), Modrí diabli (1974), Martin, vydrž!(1974), Januä z Braniska (1974), Cena priateľstva(1977), Farbiar a krásna Zuzana (1984), Povesti zoSpišského hradu (1991).Bábkové hry: Obor a kamenár (1970), Kamenný krá!(1975).Rozhlasové hry: Kamenný kráľ (1973), Pochod prededa Matiáša (1974), Tour de France (1978) a i.Televízne hry: Bola jedna biela kňažná (1966), My-šacia bundička (1967), Vintalko (1969), Obor a kame-nár (1969), Meč o siedmich silách (1970), Pieseň preteba (1971), Prameň života (1972), Rekord (1973), Li-penka I-II (1975).

LITERATÚRAVeľký, Jozef: Šaty malej Dominiky. Zlatý máj, 16,1972, £.6, s. 416-418.Poliak, Ján: Chlapci z Maše. Slovenské pohľady, 1973,č. 12, s. 119-121.Klátik, Zlatko: Detstvo a história. In: Slovo, kľúč k det-stvu. Bratislava 1975.M. J. (Milan Jurčo): Modrí diabli. Zlatý máj, 19,1975,C. 3, s. 203.E. Sirochman: Ján Štiavnický - prozaik, dramatik, pub-licista. Košice 1987. (os)

ŠTILICHA, PeterBásnik, rozhlasový dramatik, prozaik, prekladateľ2. 5. 1947 Vyšný Orlík. Žije v Bratislave

Po maturite na Strednej všeobecnovzdeláva-cej škole v Trebišove študoval v r. 1966-67 naPedagogickej fakulte UK v Trnave, v r. 1967-73slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratisla-ve. V r. 1971-76 pracoval ako redaktor Čs. roz-hlasu v Bratislave, neskôr ako redaktor vo vy-davateľstve Smena (1976-78), v denníku Smena(1978-82) a od roku 1983 ako šéfredaktor časo-pisu Zornička. V r. 1999-2003 bol diplomatomv Paríži, v súčasnosti pôsobí na Ministerstve za-hraničných vecí SR.

Debutoval básnickou zbierkou Prášenies koňmi (1971), v ktorej sa stotožnil so svetomprírody. Do kontextu modernej slovenskej poé-zie sa zaradil básnickými zbierkami Verše o zre-ní (1975), Večerný vietor (1978), Žijem (1983),Denné sny (1985) a Čierna skrinka (1988). Na-písal viacero rozhlasových hier: Mefistovals(1975), Azyl (1979), Intarzia (1985), Návšteva(1986), Napoleon a pápež (1989). Je autorom li-

BIBIANA 108 BIBIÁNA

terárneho muzikálu Leštiči kľučiek (1981). Pre-kladá z klasickej francúzskej literatúry: A. deVigny, P. Comeille, A. de Lamartine, V. Hugo.

Do detskej literatúry vstúpil prozaickou kniž-kou pre deti mladšieho školského veku Udatnýrytier Roland a poslední dráči (2003), ktorá jedobrodružným rozprávaním s detektívnou záplet-kou. Knižka vznikla z textov, ktoré v rokoch1988-89 vychádzali v časopise Zornička ako čí-tanie na pokračovanie. Detektív Hlavička odhalív nej pod obchodným domom, z ktorého sa neu-stále stráca tovar, neobyčajné spoločenstvo kulti-vovaných spievajúcich drakov. Aby dráči odčini-li svoje krádeže, nastupujú na svetové spevácketurné, vedené podnikavým hudobným skladate-ľom Baltazárom Amadeom Nôtom, a zo svojichhonorárov chcú pozdvihnúť hmotnú úroveň mes-ta. Podnikavý hudobný skladateľ si však ich pe-niaze privlastní a drakov uvrhne do otroctva.Príbeh sa končí rozprávkovo - vyslobodením dra-kov udatným rytierom Rolandom a detektívomHlavičkom. Toto rozprávanie poskytuje okremdobrodružstva a napätia hlbšie poznanie spolo-čensko-mocenských praktík. Z prostriedkov zís-kaných za dračie koncerty neprofiluje mestečko,ale mestské honorability. Paradox krvilačnej dra-čej podstaty a precíteného umeleckého ducha,ktorým disponujú hlavní hrdinovia, vytvára prie-stor na množstvo humorných situácií a zvláštne-ho uhla pohľadu na svet, v ktorom sa podstata veciskrýva pod povrchom. Z kontextu knihy vyplývaposolstvo, že aj v krehkých a jemných veciach saukrýva sila, ktorá hýbe svetom okolo nás.

BIBLIOGRAFIAPróza: Udatný rytier Roland a poslední dráči (2003).

LITERATÚRAKepštová, Ľubica: Udatný rytier Roland a poslednídráči. Bibiána, I I , 2004, č. 2, s. 64-65. (ľk)

ŠTlTNICKÁ, JarmilaPoetka, redaktorka25. 12. 1924 Rimavská Seč - 7. 4. 1980 Brati-slava

Rodená Kafková, manželka básnika CtiboraStítnického. V r. 1936-44 študovala na Gymná-ziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 do r. 1959pracovala v Cs. rozhlase v Bratislave, potom aždo smrti bola šéfredaktorkou detského časopisuZornička.

Debutovala r. 1953 básnickou zbierkou Krás-ny deň, v ktorej sa aj napriek istému rétorizmuprejavila ako perspektívna detská poetka. V na-sledujúcich rokoch však na básnickú tvorbu re-

zignovala a venovala sa písaniu bábkových hier.K poézii sa vrátila až r. 1971 knižkou RiekankyZ čítanky, v ktorej variovala tradičné riekankovénámety.

Prvú bábkovú hru - Janko a tátoš (1957) -napísala na motívy slovenských ľudových roz-právok, v druhej - Orlia skala (1961) - sa in-špirovala povesťou s protitatárskou tematikoua v Rozprávke z karavány (1967) voľne adapto-vala rozprávkové motívy z Hauffových Rozprá-vok z púšte i mora. Ako talentovaná bábkarskáautorka pracujúca s vlastným námetom sa pred-stavila v hre Rozprávka z kolotoča (1964). R.1962 pre vydavateľstvo Mladé letá zostavila ob-siahly zborník prozaických a básnických textovzo začiatku 60. rokov Detský rok (1962).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Krásny deň (1953), Riekanky z čítanky(1971).Zborník: Detský rok (1962).Bábkové hry: Janko a tátoš (1957), Orlia skala (1961),Rozprávka z kolotoča (1964), Rozprávka z karavány(1967).

LITERATÚRAPoliak, Ján: O nových knihách veršov pre deti. Čita-teľ, 1954, č. 5, s. 223-224.Predmerský, Vladimír: Amatérske bábkarstvo na Slo-vensku do roku 1945. Bratislava 1967. (os)

ŠTlTNICKY, CtiborBásnik, prekladateľ6. 9. 1922 Stítnik - 12. 6. 2002 Bratislava

Vlastným menom Tibor Dôrner, manžel Jar-mily Štítnickej. Študoval v Rožňave, Tisovci a naPrávnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bra-tislave (štúdium neukončil). Počas SNP bol hlá-sateľom a redaktorom Slobodného slovenskéhovysielača v Banskej Bystrici. Po vojne pracovalv bratislavskom rozhlase, v r. 1950-57 bol ta-jomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, po-tom zástupcom šéfredaktora Kultúrneho života,riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ,riaditeľom Čs. filmu v Bratislave a v r. 1970-89pracovníkom Slovenského knižného veľkoob-chodu.

Jeho básnická tvorba sa vyvíjala od reflexív-nej lyriky v zbierke Presýpacie hodiny (1943)cez odpor voči vojnovej apokalypse, apoteózuPovstania a pofebruárového totalitného systémuk návratom do rodného kraja a detstva. Pre detinapísal dve knihy konvenčnej poézie Jarný kar-neval (l 961) a Rozprávky na predaj (1967). V pr-vej z nich mal síce vyššie umelecké ambície, det-ský výmysel, ktorý mu bol nielen témou, ale

BIBIÁNA 109 BIBIÁNA

i tvorivým princípom, pretransformoval všakz popisnej polohy do roviny poetickej len v nie-koľkých básňach. Ako prekladateľ orientujúci sapredovšetkým na maďarskú literatúru, uviedoldo čitateľského fondu slovenských detí zbierkumaďarských ľudových rozprávok Prsteň hadie-ho kráľa (1959).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Jarný karneval (1961), Rozprávky na predaj(1967).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: Skutočnosť v rozprávke. Kultúrny ži-vot, 1961, č. 22, s. 3.Noge, Július: „Krídlam" krídla. Zlatý máj, 5, 1961, č.11, s. 509-513.Sekora, J. O.: Détem jen nejlepší. Literárni noviny,1961, č. 24, s. 4.Smatlák, Stanislav: Tichá hladina priemeru. Slovensképohľady, 1961, č. 12, s. 14-16.Strelinger, Peter: Presýpacie hodiny v tieňohre samo-ty (Rozhovor). Literárny týždenník, 10, 1998, £. 42,s. l a 10. (os)

ŠTUBŇA-ZÁMOSTSKÝ, DominikBásnik, prozaik20. 12. 1905 Zámostie, dnes Nemecká- 21. 12.1970 Nové Mesto nad VáhomPseudonym Ján RiečkyCena Fraňa Kráľa in memoriam v roku 1971

Vlastným menom Dominik Stubňa. Do ľudo-vej školy chodil v Predajnej, Dubovej a Zámostí.V Banskej Bystrici študoval najprv na gymnáziu,po štyroch ročníkoch prešiel na učiteľský ústav.Po absolvovaní r. 1926 učil v Turzovke-Komi,Uhorskej Vsi a v Skalici, 1928-32 v Beckove,1932-33 na meštianskej škole v Novom Mestenad Váhom, 1933-39 v Chtelnici. V r. 1939^5bol školským inšpektorom v Ružomberku,1945-46 učil vo Valaskej Belej, 1946-47 v Cach-ticiach, v r. 1947-64 v Novom Meste nad Váhom.

Od začiatku 30. rokov uverejňoval veršev detských časopisoch Priateľ dielok a Slniečko.Po debute A zas je veselo! (1936) vydal v prvejpolovici 40. rokov štyri básnické zbierky, čím sastal najplodnejším básnikom tohto obdobia. Zán-rovo-tematickú dominantu jeho druhej zbierkyLapačka (1940) tvorí krátka zvieracia epikaa verše inšpirované dedinským detstvom, lyric-ké motívy sa v nej vyskytujú len ojedinelé. Jed-na i druhá tematická orientácia sa nevymykáz obvyklého dobového repertoáru, dokonca ver-še s detskými motívmi svojím moralizátorstvompripomínajú starší, tradičný typ detskej poézie.

Mentorujúci trend je príznačný aj pre zbierku Navýslní (1945) a Zlaté lístie (1945), pričom tra-dičnosť autorových veršov sa prejavila aj absen-ciou invenčnej obraznosti. V niektorých bás-niach zo zbierok Z čarovného sveta (1947)a Farebné skielka (1948) sa síce usiloval ozvlášt-niť epický pôdorys svojich veršov lyrickým prv-kom, schopnosť evokovať lyrickú atmosféruvšak tvorivo nevyužíval, skôr uprednostňovalextenzívny ráz literárnej tvorby. Ojedinelé tedavytvoril umeleckejší pendant k básnickým tex-tom Ľ. Podjavorinskej a M. Rázusovej-Martá-kovej, celkove však umelecké úsilie oboch au-toriek neznásobil. Netvorivo sa prezentoval ajv ďalšom období. V zbierkach Máme novéihrisko (1951) a Detské radosti (1952) vyšielv ústrety pofebruárovému ideologickému didak-tizmu. Urobil tak aj v epickej básni Posledný vod-nár na Va'/iwf 795.?), v ktorej schematickým spôso-bom zveršoval vplyv novej spoločensko-sociálnejreality na vedomie detí. V poslednej zbierke Per-ličky z rosy (1970) sa vrátil k tematickým výcho-diskám svojej poézie. V dobovom kontexte cha-rakteristickom metaforizáciou detskej poézie jehonávrat k tradičným rustikálnym témam a staršie-mu typu poetiky už len pripomenul prekonané ob-dobie vo vývine detskej poézie.

V prozaickom debute Vklepci na líšky (1946)prostredníctvom beletrizovanej črty a krátkej po-viedky spracoval svoje detské zážitky a stretnutias horehronskou prírodou a jej zvieracím svetom.V zbierke poviedok Príhody od Hrona (1955),svojej najúspešnejšej knihe, sa k tomuto zážitko-vému fondu vrátil, pôvodne rustikálny plán všakrozšíril o sociálny rozmer a psychologickejšiukresbu postáv, čím spomienke na svoje plebejskédetstvo aplebejské dedinské prostredie dodal reál-nejší a súčasne aj citovejší ráz. V zbierke povie-dok Z domova i zo školy (1958) sa pokúsil zobra-ziť život dobových detí. Výsledkom jeho zámeruboli texty, v ktorých detské postavy zohrávajú ro-lu didaktických symbolov. Podobne postupoval ajv historickej poviedke Beckov dar (1966), v kto-rej v rozpore s poetikou povesťového žánru sa za-meral viac na školský než citový historizmus. Pre-svedčivejší výsledok dosiahol v zbierke krátkychpoviedok Medvieda zo Studenej doliny (1970).Opätovne sa v nej vrátil k prírodnej tematike, narozdiel od prvých prozaických knižiek neevoko-val v nej svoje detské spomienky, ale dojmy a zá-žitky zo stretnutí s prírodným svetom podávalz hľadiska dospelého rozprávača. Tým však, žev jednotlivých príhodách exponoval emotívnosť(vrúcny vzťah k zvieratám a prírode vôbec), vy-šiel v ústrety detskému spontánnemu vzťahu k prí-rode a zvieratám. V posmrtne vydanej historickejpróze Zakopaný zvon (1972) sa pokúsil na poza-

BIBIANA 110 BIBIÁNA

dí povesti o príchode templárskeho rádu na Ho-rehronie predstaviť detskému čitateľovi život svoj-ho rodného regiónu v čase mongolského vpádu.Celoživotné chápanie literatúry pre deti a mládežako výchovného prostriedku podmienilo celkovýcharakter diela. Z tematického hľadiska bol všakjedným z mala autorov, ktorý sa v rozpore s ofi-ciálnym školským výkladom odvážil v čase ná-vratu k dogmatickému komunizmu oceniť zástojcirkevného rádu v našich národných dejinách.

Pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych na-rodenín vyšiel výber z jeho básnickej a prozaic-kej tvorby pod názvom Básne, poviedky, poves-ti, spomienky (1995).

BIBLIOGRAFIAPoézia: A zas je veselo! (1936), Lapačka (1940), Požatve (1943), Zlaté lístie (1945), Na výslní (1945),Z čarovného sveta (1947), Farebné skielka (1948), Pat-rónka Slovenska (1948), Máme nové ihrisko (1951),Detské radosti (1952), Posledný vodnár na Váhu(1953), Perličky z rosy (1970).Výber z poézie: Lesný rozhlas (1966).Próza: V klepci na líšky (1946), Príhody od Hrona(1955), Z domova i zo školy (1958), Beckov dar(1966), Medviecfa zo Studenej doliny (1970), Zako-paný zvon (1972).Výber z tvorby: Básne, poviedky, povesti, spomienky(1995).

LITERATÚRABenko, Ján (Marták, Ján): A zas je veselo! Pedagogic-ký zborník, 1936, č. 5-6, s. 261-262.Štefánik, Ján: Lapačka. Pedagogický zborník, 1940,č. 4-5, s. 231-232.Sedlák, Ján: Spisovatelia objavujú prírodu. Zlatý máj,2, 1958, č. 8, s. 225-227.Stevček, Pavol: Strach z konfliktu? Zlatý máj, 3,1959,č. 6, s. 278-279.Poliak, Ján: Návraty do detstva. In: Literatúra, mládeža súčasnosť. Bratislava 1963.Kopal, Ján: Nad výberom tradičnej poézie. Zlatý máj,11, 1967, č. l,s.33-34.Kopal, Ján: Starosti s historickou témou. Zlatý máj, 11,1967, č. 6, s. 361-363.Petrík, Vladimír: Medvieďa zo Studenej doliny. Zlatýmáj, 15, 1971, č. 5, s. 316-317.Stevček, Pavol: Nie iba spomienka. In: Dominik Štub-ňa-Zámostský: Básne, poviedky, povesti, spomienky.Bratislava 1995. (os)

ŠUPLATA, VáclavProzaik, básnik, scenárista16.7. 1956 Bratislava

Po absolvovaní Strednej priemyselnej školypolygrafickej (1971-76) vyštudoval filozofiua estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.Pracoval ako sadzač v tlačiarni Pravda (1976-77),

redaktor v Slovenskom rozhlase (1977-80), akoscenárista, režisér a textár v slobodnom povolaní(1987-90) a poradca ministra kultúry (1990-92).Od r. 1992 sa venuje umeleckej tvorbe.

R. 1977 založil divadlo Faust (neskôr Modrédivadlo), ktoré pod jeho vedením do r. 1989pôsobilo v bratislavskom divadle U Rolanda. Jeautorom početných rozhlasových, filmovýcha divadelných scenárov pre deti i pre dospelých.

Pre dospelých napísal zbierku básnickýchsentencií Nočná dúha (1996), knihu básní a čŕtIllusion (1997) a prózu založenú na hre a paro-dovaní gýča Lady 00 (Lejdy nula nula, 1999).

V literatúre pre deti a mládež knižne debuto-val autorskou adaptáciou folklórnej rozprávkyPäť zázračníkov (1995). V duchu svojho pre-svedčenia o potrebe eliminovať z ľudovej roz-právky brutálne prvky a nahradiť ich humorom,hravosťou a optimizmom zdôraznil v svojskejverzii rozprávky Dlhý, Široký a Bystrozrakýprincíp dobra, priateľstva a veselosti. V sujeto-vom pôdoryse pôvodiny, ktorý rozšíril o účin-kovanie Carostrelca a Čarofuka, sa modifikáciehumoru uplatňujú v širokej škále od úsmevnos-ti až po paródiu a grotesku.

Na tradíciu epického rozprávania nadviazalknihou pre deti Nafukovacia rozprávka (1996).Sujet osnoval na motíve krajiny, ktorú možno na-fúknuť ako balón, pričom jednotlivé epizódy prí-behu spája postava malej ježibaby Janiky. Ajv tomto prípade premenil zlo na úsmev, do su-jetového pôdorysu klasickej rozprávky osadilkonvencie modernej rozprávky (nové postavy,ekologické a civilizačné motívy) i carrollovskénonsensy, sylogizmy a jazykové hry.

Hravo-úsmevným rozprávaním o dobrote,vzájomnej ústretovosti, zdvorilosti a ohľadupl-nosti je rozprávka Tuky Prvý, kráľ tučniakov(2000). V dynamických, humorom a nonsensompodfarbených príhodách tučniačej rodiny na ná-všteve u polárneho bádateľa konfrontoval prí-rodný a civilizovaný, prirodzený a konvenčnýrozmer súčasnosti, pričom ako sujetový staveb-ný princíp a zdroj humoru využil situačnú i cha-rakterovú komiku a princíp detskej naivity.

Na situačnom humore, paródii a charakterovejkomike osnoval cyklus šiestich príbehov o straši-dielkach 5 duchmi je vidy veselo (2002). Feno-mén strašidelného sa mení na veselé a hravé zá-sluhou charakterovo ozvláštnených postavičiekduchov, ktoré majú veľa spoločného s deťmi, a pa-radoxu, že postavy, ktorým prislúcha konvenciastrašiť, sa osamote v troskách starého hradu boja,a preto hľadajú útočište u ľudí, v rodine spisova-teľa a jeho dcéry Niky. Obligátny šťastný záver-truhlica plná dukátov, ktorá pomôže premeniť sta-rú zrúcaninu na raj v zmysle detských predstáv -

111 BIBIÁNA

potvrdzuje autorov sklon k dobromyseľnej ironi-zácii archetypu folklórnej rozprávky.

Mystifikácia a paródia, tentoraz báje, cha-rakterizuje rozprávkové miniatúry v kniháchPrečo... (2001) a Prečo majú lienky na chrbtebodky (2002). Príbehy sú nenáročným a hravýmčítaním o tom, prečo sú vybrané zvieratá právetaké, aké sú.

Kniha básní Sústava ježibaba a jej čarbaciaknižka (2000) akceptuje výtvarným riešením(omaľovačka) princíp interaktívneho vzťahu die-ťaťa ku knihe. V. Šuplata je i autorom, resp. pre-kladateľom veršovaných abecedárov, veršovo zvieratách, početných animovaných rozprávoka leporel, ktoré vydáva v spolupráci s komerč-ným vydavateľstvom Junior.

BIBLIOGRAFIAPróza: Päť zázračníkov (1995), Nafukovacia rozpráv-ka (1996), Tuky Prvý - kráľ tučniakov (2000), Prečo... (2001), S duchmi je vždy veselo (2002), Prečo majúlienky na chrbte bodky (2002), Kocúrik Leo si hľadápriateľov (2002).Poézia: Šušlavá ježibaba a jej čarbacia knižka (2000),Maco Viktor pozná svet, na všetko vie odpoveď (2001),Veselá abeceda (2002).Leporelá: Les je veľký dom, ktože býva v ňom?(2000), Kikirikí - kokoré, čo je nové na dvore? (2000).Televízne rozprávky: Bolo to dávno pradávno (1982),Modré kráľovstvo (l 986), Bol raz jeden zámoček - bolraz jeden hrad (1989), Modrý Jonatán (1989), Prečo...(1989), Rozprávka rozprávok (1990), Kráľovstvoo rozprávke (1992), Päť zázračníkov (1995), Lízanko-vé kráľovstvo (l997).Rozhlasové hry: Modrý Jonatán (1985), Najväčšíz trubirohov (1986), Nafukovacia rozprávka (1987),Slovo pod slovom (1988), Veselé príhody kohútika Jo-zefa (1989), Rozprávka rozprávok (1990), Tu HIS - tuhudobné informačné stredisko (1990).Divadelné hry: Nafukovacia rozprávka (1999).

LITERATÚRAKepštová, Ľubica: Päť zázračníkov. Bibiána, 4, 1996,č. l,s.41-42.Zemberová, Viera: Päť zázračníkov. Nafukovacia roz-právka. Bibiána, 5, 1997, č. l, s. 55-56.2emberová, Viera: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.Stanislavová, Zuzana: V plynutí času. Bilančné refle-xie nad literatúrou pre deti a mládež 1996-2002. Pre-šov 2003. (zs)

ŠURINOVÁ, MartaAutorka literatúry faktu22. 5. 1944 Nové Mesto nad Váhom. Žije v Bra-tislave a v osade Kráľovianky na Žitnom ostrove

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev Bratislave (1961) študovala na Fakulte teles-

nej výchovy a športu UK v Bratislave telesnú vý-chovu v kombinácii s biológiou. Po absolvova-ní štúdia r. 1966 niekoľko rokov učila na Gym-náziu v Štúrove a na základných školáchv Bratislave. Keďže pedagogická práca nezod-povedala jej prírodovedným záujmom, po kurzekreatívnej fotografie začala pracovať v oddeleníosvety a propagácie bratislavskej ZOO. Orien-tovala sa najmä na štúdium vzťahu detí k zvie-ratám a svoje žurnalistické ambície napĺňalaspoluprácou s redakciou časopisu Zornička a re-dakciou Lastovička v Slovenskej televízii. Akoinšpektorka kultúry hl. mesta Bratislavy sa ve-novala predovšetkým ochrane životného pro-stredia, presadzujúc názor, že dôležitejšie nežochraňovať ohrozený druh zvierat je ochraňovaťprostredie, v ktorom zvieratá žijú. V tom čase užspolupracovala s rozhlasom a s ďalšími detskýmičasopismi. Táto práca ju zaujala natoľko, žev r. 1975-85 bola profesionálnou redaktorkou ča-sopisov Elektrón, Ohník a Včelka. V r. 1991-92v šamorínskom Vydavateľstve P.I.K.-Art spolus manželom Pavlom Mikšíkom redigovala časo-pis pre deti Lutra, ktorý vychádzal na Slovenskuaj v Čechách.

Knižne debutovala r. 1981 publikáciou Zvie-ratá a ich mláďatá, v ktorej detským čitateľomsprostredkovala počiatočnú životnú fázu niekto-rých našich i exotických cicavcov. Štýlovo v nejinklinovala k publicistickému výrazu, čo saprejavilo nielen ozvláštnením náučno-informa-tívnych pasáží rôznymi príbehovými „upútavka-mi", ale aj prítomnosťou adekvátnych štylisticko-lexikálnych prostriedkov, pomocou ktorých doprírodovedného náučného plánu vniesla aj istéemotívne alúzie na ľudské materstvo. Publicis-ticko-náučnou metódou napísala aj svoju nate-raz najhodnotnejšiu knihu Kde bývajú zvieratá(1988). Deťom v nej sprostredkovala nielen vše-obecné poznatky o teritóriách zvierat, ale i tie,ku ktorým dospela vlastným odborným pozoro-vaním. Pasážami, v ktorých zaznamenala vlast-nú odbornú skúsenosť, náučný plán svojej kniž-ky zosobnila, dodajúc mu príťažlivý subjektívnyráz. Po knihe typu „bilderbuch" Keby som bolmedveďom (1988), ktorú vytvorila s ilustrátor-kou Vlastou Baránkovou a v ktorej konfrontá-ciou detského a prírodného sveta sprostredko-vala deťom predškolského veku elementárneinformácie o tom, „ako je to u nás, u ľudí, a akou nich, u zvierat", vydala knihu Deti v zelenom(1996). Skomponovala ju zo svojich najlepšíchtextov z rovnomennej dvojstrany v časopiseSlniečko, v ktorej sa od r. 1990 svojou príznač-nou publicisticko-informačnou metódou prezen-tácie prírodovednej tematiky usiluje iniciovaťv deťoch pozitívny vzťah k prírode a k prírodné-

BIBIANA 112 BIBIÁNA

mu prostrediu. Ako beletristka sa prezentovaladvoma päťdielnymi rozhlasovými (Dve myšičky,kocúr a sliepočka liliputka, 1999 a Víla Kamil-ka, 2000) a dvoma päťdielnymi televíznymi (De-duško Bartolomej, Vietor Vetroplach, 1976) roz-právkovými seriálmi.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Zvieratá a ich mláďatá (1981), Kdebývajú zvieratá (1988; r. 1989 kniha vyšla aj v Brail-lovom písme v Levoči), Keby som bol medveďom(1988), Deti v zelenom (1996).

LITERATÚRAObert, Viliam: Zvieratá a ich mláďatá. Zlatý máj, 26,1982, č. 8, s. 502.Obert, Viliam: Kde bývajú zvieratá. Zlatý máj, 32,1988, č. 9, s. 573.Kepštová, Ľubica: Keby som bol medveďom. Zlatýmáj, 33, 1989, í. l, s. 58-59.Stanislavová, Zuzana: Lesk a bieda slovenskej detskejknihy. Bibiána, 5, 1997, č. l, s. 7. (os)

ŠVIHRAN, LadislavAutor literatúry faktu, publicista, prekladateľ15.12.1931 Ľútych, Belgicko. Žije v Bratislave

Do r. 1938 žil v Belgicku, kde sa jeho rodi-čia vysťahovali za prácou. Do ľudovej školy cho-dil v Kostolných Moravciach a v Bátovciach, dogymnázia v Bratislave. V r. 1952-56 študovalpedagogiku a psychológiu na Vysokej škole pe-dagogickej v Bratislave. Rok bol redaktoromdenníka Smena, potom až do r. 1973 pôsobil akoredaktor vo vydavateľstve Smena. V r. 1973-83sa venoval vlastnej literárnej práci. Ako vycho-vávateľ v domove mládeže pôsobil v r. 1984-85,rok bol redaktorom vydavateľstva Mladé letá. Odr. 1986 až na krátke redakčné pôsobenie vo vy-davateľstve Nezávislosť sa opätovne venovalvlastnej tvorbe.

Knižne debutoval r. 1970 popularizačnou prá-cou psychologického zamerania Kulturízmusducha, po nej sa zameral na tvorbu literatúry, kto-rú Milan Jurčo, teoretik literatúry faktu, zaradilna pomedzie literatúry faktu a encyklopedickejprodukcie. V prvej z týchto kníh, Rozmarná ze-meguľu (1973), publicistickým štýlom predsta-vil čitateľom zaujímavé miesta našej planéty (na-pr. Saharu, Bengálsku deltu, Antarktídu), pričomsprostredkovanie náučných informácií s dôra-zom na ich obsahovú atraktívnosť stalo sa pod-statou všetkých jeho nasledujúcich kníh. V pub-likácii Kým neprišli mušketieri (1974) sa napr.sústredil na prehľad zbraní a spôsobov boja predvynájdením pušného prachu, v knižke Nená-padní spoločníci (1976) sa pokúsil mladému či-

tateľovi ozrejmiť vznik drobných vynálezov, kto-ré sa stali neodmysliteľnou súčasťou každoden-ného života (napr. žiarovka, hodiny, chladnička,práčka, vysávač, konzerva, výťah atd1.). V inten-ciách svojej koncepcie založenej na „príťažli-vosti informácie" (B. Bodacz) pred „faktotvor-bou" uprednostnil v nich prezentáciu samotnýchfaktov. Takýto charakter má najmä encyklope-dicky koncipovaná publikácia o vynálezcoch odnajstarších čias po súčasnosť Slávni vynálezco-via (1977), kniha o najrozličnejších rekordochNaj, naj, naj... (1989), publikácia prezentujúcaatraktívnosti Slovenska 1000 plus l slovenskýchnaj (1997), prezentácia vládcov na našom úze-mí Kto nám vládol (1999) a kniha o vedcoch náš-ho teritória Majstri ducha (2002). K modernejliteratúre faktu sprostredkujúcej čitateľovi dra-matizmus poznávacieho procesu sa Svihran pri-blížil v historicko-biografickom žánri. V kniheTichý chlapec z Illinoisu (1971) spracoval životlegendárneho hrdinu amerického Západu Divo-kého Billa, v knihách Ján Jesenius (2000) a Pa-vol Dobšinský (2001) vytvoril portréty dvochvýznamných osobností národných dejín. V pub-likácii NášpriatelJules (1983) tradičnú školskúschému biografického portrétu prekonal pro-duktívnejšími postupmi literatúry faktu. A hociv interpretácii diel zakladateľa vedecko-fantas-tickej prózy zostal typicky švihranovsky skrat-kovitý, popisno-faktografický, úsilie vnímaťVernovo dielo v širšom spoločensko-dobovomkontexte nebolo neúspešné. Kniha aj vďaka kul-tivovanému publicistickému prejavu patrí k vý-znamnejšej Časti autorovho diela. Za jeho ús-pešnejšiu časť kritika pokladá i prácu Knihy nadračku (1995), približujúcu detským čitateľomich najznámejšie knihy a osudy ich tvorcov,a publikáciu Ako zomierajú diktátori (1994).

Z kníh, ktoré adresoval dospelým čitateľom,je cenená rekonštrukcia osídľovania čabianskejdolnozemskej oblasti Slovákmi Tu sa usadíme(1977). Čitateľa zaujme nielen vecným, fakto-grafickým informačným plánom, ale aj jeho ľud-ským rozmerom. Ako prekladateľ sa sústreďujenajmä na ruskú a poľskú literatúru faktu a de-tektívnu literatúru.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Kulturizmus ducha (1970), Tichýchlapec z Illinoisu (1971), Rozmarná zemeguľa(1973), Kým neprišli mušketieri (1974), Nenápadníspoločníci (1976), Slávni vynálezcovia (1977), Nášpriateľ Jules (1983), Svet stavia (1984), Výpravy dobudúcnosti (1986), Naj, naj, naj... (1989), Ako zomie-rajú diktátori (1994), Knihy na dračku (1995), 1000plus l slovenských naj (1997), Kto nám vládol (1999),Ján Jesenius (2000), Pavol Dobšinský (2001), Majstriducha (2002).

BIBIÁNA 113 BIBIÁNA

LITERATÚRAM. J. (Milan Jurčo): Rozmarná zemegula. Zlatý máj,17, 1973, č. 7, s. 486.Jurčo, Milan: Nenápadní spoločníci. Zlatý máj, 21,1977, č. 3, s. 209-210.J. P. (Ján Poliak): Kým neprišli mušketieri. Zlatý máj,19, 1975, č. 4, s. 277-278.Voráček, Jaroslav: Nenápadní spoločníci. Zlatý máj,22, 1978, č. 5, s. 354.Jurčo, Milan: Náš priateľ Jules. Zlatý máj, 28, 1984,č. 5, s. 310-311.Bodacz, Bohuš: Príťažlivosť informácie. Literárny týž-denník, 11, 1998, č. 49, s. 7.Sliacky, Ondrej: Pavol Dobšinský. Bibiána, 9, 2002,č. 2, s. 62-63. (os)

TABLIC, BohuslavBásnik, prekladateľ, literárny historik6. 9. 1769 České Brezovo - 21. 1. 1832 Kostol-né Moravce

Študoval v Dobšinej (1781-83), na lýceuv Bratislave (1783-89), ev. teológiu, filozofiu,angličtinu a francúzštinu na univerzite v Je-ne (1790-92). Ako ev. kňaz pôsobil v Hor-ných Rykynčiciach, v Acsi (Maďarsko), Skali-ci a v r. 1805-1832 v Kostolných Moravciach.

Patril k významným osvietenským vzdelan-com. V r. 1806-1812 vydal svoje najvýznam-nejšie dielo štvorzväzkové Poezye a Pamčti čes-ko-slovenských básnifúv aneb veršovcúv, ktefíise buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoňv Uhfích Uvi byli. Každý zväzok obsahoval lite-rárnohistorické Pamäti a Poézie, obsahujúce bás-ne anakreontské, rokokové, príležitostné, ane-kdotické a baladické blízke jarmočnej slovesnejprodukcii. „Z celého umelecky nevyrovnanéhosúboru sú najhodnotnejšie básne, v ktorých au-tor vyjadruje osvietenské názorové stanoviskái svoju preromantickú predstavu ideálneho ži-vota" (V. Mikula). Medzi nimi bolo i niekoľkobásní (Potrestaná všetečnosť, Svécení prwníhomáje, Šetrení času mladosti. Učená panna, Pí-seň jarní, Píseňškolská) s motívom mladosti. Ichrelatívne náročnejší básnický slovník (poetizmy)a didakticky kultivovanejší autorský postoj ichvyčleňovali z typicky dobovej učebnicovej be-letristiky preferujúcej extrémny didaktický mo-del. Z tohto dôvodu ich akceptoval i Ján Kollár,ktorý ich v upravenej podobe, umocňujúcej ichprednosti, publikoval v Čítanke, reprezentatív-nom diele dobovej školskej literatúry. SamotnýTablic patril k tým osvietenským vzdelancom,ktorí si boli vedomí významu elementárnehoškolstva pri utváraní národnej vzdelanosti a kul-túry, a toto poznanie sa usiloval aj konkrétne vy-jadriť. Nepochybne bolo i jeho zásluhou, že Uče-

ná spoločnosť banského okolia, ktorú založil 16.mája 1810 v Kostolných Moravciach, medzisvoje aktivity zahrnula aj vydávanie školskýchučebníc a náučnej literatúry pre ľud a školskúmládež. Sám tento zámer naplnil populárnouzdravovedou pre slovenské školy Králička die-teúka (1819), preferujúcou predovšetkým hygie-nické návyky, a Šlabikárom pro školy velebnéhobanského okolí (1820). Vďaka jeho záujmuo školskú literatúru sa mohlo úspešne zavŕšiť ajmnohoročné úsilie Učenej spoločnosti banskéhookolia vydať encyklopedickú učebnicu pre ľuda školskú mládež. Po smrti superintendenta Mar-tina Hamaliara, jej iniciátora, nazhromaždenýmateriál neupadol do zabudnutia, ale po revízii,dopĺňaní ďalšími zostavovateľmí, členmi Spo-ločnosti (B. Tablic, A. D. Lovich, J. Seberini a P.Jozeffi), vyšiel v konečnej editorskej úprave Já-na Kollára pod názvom Čítanka anebo Knihak čítaní pro mládež ve školách slovanskýchv méstech a v dedinách (1825).

BIBLIOGRAFIAUčebnicová literatúra: Králička Dyetetyka, to gestzpráwa k zadrženj dobrého fádu žiwota, a k zachowánjstáleho zdrawj až po neypozdnégssj starosti. Kniha prokaždého, neywjce pák pro sskoly slowenské. Z ney-lepssjch spisu wytažená a wydaná od Bohuslawa Tab-lice (1819), Slabikáf pro sskoly welebného Banskéhookolí, wydaný od literní společnosti téhož Banskéhookolí (1820).

LITERATÚRAKvačala, Ján: O vzniku a dejoch „Učenej spoločnostibanského okolia". Časopis Muzeálnej slovenskej spo-ločnosti, 18, 1921,s.33-55.Sliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Mladé letá, Bratislava 1973.Brtáň, Rudo: Bohuslav Tablic. Bratislava 1974.Mikula, Valér: Bohuslav Tablic. In: Slovník sloven-ských spisovateľov. Praha 1999. (os)

TANSKÁ, NatašaProzaička, dramatická30. 12. 1929 Praha, Česko

Po maturite na Gymnáziu v Trenčíne (1951)absolvovala dramaturgiu a divadelnú vedu na Vy-sokej škole múzických umení v Bratislave (l 954).Do r. 1970 pôsobila ako redaktorka literárnycha kultúrnych časopisov (v r. 1956-63 bola redak-torkou Kultúrneho života) a ako dramaturgickáSlovenskej filmovej tvorby v Bratislave. R. 1969sa odsťahovala do Prahy, kde pracovala v redak-cii časopisu ČSAV Doba a od r. 1972 ako re-daktorka vydavateľstva Albatros.

Debutovala súborom miniatúr Dvaja v tráve(1964), v ktorých podobne ako v novele More

BIBIÁNA 114 BIBIÁNA

(1970) do popredia vysúva poetickosť a mode-lovosť situácií s dôrazom na pocitovosť postáv.Fabulačná vynaliezavosť, psychologický ponordo mnohokrát exotických ľudských osudov, os-cilovanie medzi skutočným a neskutočným cha-rakterizuje aj poviedkovú knihu Postskriptá(1987). Kniha Muisko-ženský slovník (1991) jeinteligentne ladeným a heslárovo usporiadanýmkonfrontovaním sveta žien a sveta mužov so zá-merom ukázať ich Špecifiká.

Jej prvou knihou pre deti bola umelecko-ná-učná publikácia Počkaj, ešte nehráme (1964),v ktorej vtipne, živým publicistickým štýlom,s dávkou humoru a dobrodružnosti predstaviladeťom estetiku divadla a s ním spojené praco-viská a profesie, ich podiel na predstavení a eta-py jeho prípravy až po premiéru. Na priblíženieneznámeho vynaliezavo využila analógie, ktorémá dieťa zažité.

V knihe pre mládež Vyznáte sa v tlačenici?Úvod do šťukológie (1967) nápadito využilaprincíp paródie zastaraných príručiek pre dospie-vajúce dievčatá. Kontrastne komponované mo-delové krajnosti o tom, ako sa stať úspešnou že-nou, jej poslúžili na ironické komentovanieproblematiky ženskej emancipácie i na parodic-ké demaskovanie skrytých mechanizmov mani-pulácie s človekom.

Osobitnú oblasť jej tvorby predstavuje ume-lecko-náučná literatúra pre najmenších. Po kniž-ke o dopravnej výchove pre deti Čo mi fekl se-mafor (1976, v češtine) a beztextovej knihe Čotu bylo, kdo tu byl? (1977, v češtine), ktorou zo-známila dieťa s fenoménom kauzality, vydalav slovenčine i češtine sériu drobných obrazovo-textových publikácií Pozri, toto je dedina. Po-zri, toto je mesto, Pozri, toto je les. Pozri, totosú tvoji kamaráti (1981), v ktorých deťom spro-stredkovala základné informácie o ich najbliž-šom fyzikálnom a sociálnom prostredí. V podo-be detskej encyklopédie vyšli tieto prácev súbornom vydaní pod názvom Pozri, čo je nasvete (1981). Použitý výkladový postup aktivi-zoval nielen kognitívne, ale aj emocionálnestránky detskej osobnosti. Na nenápadné pouče-nie dieťaťa o nemocničnom prostredí používa za-sa príbehovo spracovaný pobyt chlapca v ne-mocnici v próze Heč, jdu do nemocnice (2001,v češtine). Prispela tak k eliminovaniu detskejúzkosti z lekárov a lekárskeho ošetrenia.

Popri populárno-náučnej tvorbe sa venuje ajbeletrii pre deti. Ani mované rozprávky Puf a Muf(1972) sú postavené na humorných príbehochdvoch kocúrov predstavujúcich personifikovanémodely detskej zvedavosti, naivity, poznávaniaa komentovania sveta. Zdrojom komiky jeokrem vtipne stavaného dynamického dialó-

gu anekdotický charakter epizód a situačná i cha-rakterová komika. Detský spôsob uvažovania,priezračnosť detského sveta a jeho špecifickú lo-giku uplatnila aj v próze Ňuňa je sama doma(1969), kde prostredníctvom detskej postavičkypriblížila postupné poznávanie sociálnych vä-zieb v najbližšom prostredí.

Vzťahy medzi členmi obyčajnej, harmonic-ky nažívajúcej rodiny stvárnila v próze Mama,urob iné'ticho (1976). Každodenný život s bež-nými rodinnými, ale aj konfliktnými situácia-mi jej poslúžil ako možnosť z rozličných stránosvetliť hodnotu úprimných a nedeformova-ných medziľudských vzťahov. V skúsenostiach,pocitoch a zážitkoch desaťročného rozprávačaakcentovala dôležitosť citového zázemia predieťa a takého vzťahu medzi rodičmi a deťmi,ktorý je založený na vzájomnom porozumenía tolerancii. Próza vyznieva ako umeleckystvárnená lekcia etickej a citovej výchovydieťaťa, nadľahčenej nevtieravým humoroma miestami vyjadrenej pomocou modelovýchcharakterov a situácií.

Humor, fantázia a vynaliezavosť charakteri-zujú aj obraz súrodeneckých vzťahov v povied-kovej knihe 5 dievčiskom sa nehráme (1978).Prirodzené súrodenecké napätia v rodine medzisestrou a bratmi-dvojčatami slúži na vyjadrenievýznamu optimistického prístupu k životu a in-venčného hľadania riešení životných situácií.Svet malých detí a poznávanie hodnoty kama-rátstva zobrazila v poetickej próze Niečo som na-šiel (1985). Tematizovala v nej hru ako spôsobdetského poznávania sveta i sociálnych vzťahovv rodine a medzi rovesníkmi.

Aj v dramatickej tvorbe pre dospelých (Roz-hodnutie, 1959, Každý štvrtok, 1967, Hodinaangličtiny, 1974, Predajňa 004, 1975, Tanečnázábava, 1977, Kongres, 1977, Vyhliadka na mo-re, 1978) je pre ňu charakteristické uprednost-ňovanie súčasnej životnej problematiky a živý,vtipný dialóg. Úspešne si počína aj ako autorkarozhlasových a televíznych hier pre deti a vo fil-movej a divadelnej tvorbe, pričom sa čiastočneopiera o námety z prozaickej tvorby.

BIBLIOGRAFIAPróza: Nufia je sama doma (1969), Puf a Muf (1972),Mama, urob iné ticho (1976), S dievčiskom sa nehrá-me (1978), Niečo som našiel (1985).Literatúra faktu: Počkaj, ešte nehráme (1964), Vy-znáte sa v tlačenici? (1967), Čo mi fekl semafor (1976),Čo tu bylo, kdo tu byl (1977), Pozri, toto je dedina(1981), Pozri, toto je mesto (1981), Pozri, toto je les(1981), Pozri, toto sú tvoji kamaráti (1981), Pozri, čoje na svete (1981), Už je jar (1981), Heč, jdu do ne-mocnice (2001), Proč jdeme mladým na nervy? (2001),Peťa bude koukat! (2002).

BIBIÁNA 115 BIBIÁNA

Dramatická tvorba: Satý (1972), O hlúpej snežienke(1972), Telefón Agafón (1972).

LITERATÚRAPlutko, Pavol: Mama, urob iné ticho. Zlatý máj, 21,1977, i. 9, s. 499-500.Poliak, Ján: Rozhovory o literatúre pre mládež. Brati-slava 1978, s. 381-386.Provazník, Jaroslav: Mámo, udélej jiné ticho. Zlatýmáj, 23, 1979, č. 3, s. 187.Tučná, Eva: Niečo som našiel. Zlatý máj, 30, 1986,s. 567-568.Števček, Pavol: Šarm v literatúre (alebo fenomén Tan-ská). Zlatý máj, 33, 1989, s. 605-607.Kepštová, Ľubica: S kvetinou v gombíkovej dierke.Rozhovor so spisovateľkou Natašou Tanskou. Zlatýmáj, 34, 1990, č. 4, s. 218-221.Tučná, Eva: Marginálie o literatúre pre deti. Nitra2000.Simonová, Brigita: Žáner v pohybe. Banská Bystrica1994.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež v rokoch1945-1992. Prešov 2003. (zs)

TARAGEL, DušanProzaik, scenárista, publicista29. 9. 1961 Bratislava

Po skončení chemického učilišťa (1976-81)vyštudoval teóriu kultúry na Filozofickej fakul-te UK v Bratislave (1981-85). Pracoval v Che-mických závodoch Juraja Dimitrova (dnes Is-trochema) v Bratislave (1979-81), ako strážnika strojník vo Vodárňach a kanalizáciách(1985-93) a ako hudobný redaktor v Slov. roz-hlase (1988-93). Od r. 1993 pôsobí ako textárv reklame.

Od konca 80. rokov časopisecký publikovalkrátke prózy, v ktorých sa inšpiroval žánramia stavebnými postupmi poklesnutej literatúry,usilujúc sa tak zaznamenať absurditu sveta a ma-nipulátorské metódy v konaní ľudí.

Uvedené charakteristiky zostávajú prítomnéaj v jeho knižnom debute Rozprávky pre nepo-slušné deti a ich starostlivých rodičov (1997),ktorý patrí jednak k najkontroverznejšie prija-tým dielam detskej literatúry u nás, jednak k die-lam s pozitívnym a veľkým čitateľským ohlasom.Prostredníctvom estetiky čierneho humoru, hy-perboly a persifláže parodoval v prvej časti kni-hy moralistický model poviedok pre deti, ich vý-hražný rozprávačský postoj, moralizujúcupointu i drakonickosť výchovných metód. Hyb-nou silou rozprávkového sujetu je zveličený det-ský zlozvyk a do absurdity dovedená výchovnábezmocnosť dospelých. Gradovanie problému jevýsledkom jednoduchého priraďovania sekven-

cií, ktoré predstavujú vždy novú exemplifikáciuintenzity zlozvyku a jeho dôsledkov. Hyperbolaposúva nezvládnuteľnosť situácie do polohy non-sensu so sarkastickým podfarbením. Druhú časťknihy tvoria cykly parodický parafrázovanýchžánrov vecnej literatúry: hesla výkladovéhoslovníka (Pomocný slovník pre neposlušné detia ich starostlivých rodičov), testu (Test nepo-slušnosti), pedagogickej príručky (Presvedčova-cí argumentár), na predsádke knihy plagátovejreklamy a oznamu (Varovanie pred muchou-de-ťožerkou, Oznam o zbere neposlušných detí).Poetikou i radikálnou ironizáciou a relativizá-ciou hodnôt korešponduje táto kniha s estetikoupostmoderny. Prózy, ktorých výsledný efekt jenemysliteľný bez komiksovo štylizovaných ilus-trácií Jozefa Gertliho Danglára, vyšli aj na CD,boli zdramatizované detským divadlom PIKIa realizované aj v podobe bábkového divadla.

Pre dospelých vydal v spoluautorstve s Pet-rom Pišťankom knihu poviedok Sekerou and no-žom (1999). Je autorom scenára k televíznemufilmu Baščovanský a zať (1994). Pre vydavateľ-stvo LCA pripravil na vydanie komiksový románRoger Krowiak (2002), do ktorého výrazne pri-spel aj ako autor. Pre vydavateľstvo Ikar zosta-vil antológiu súčasnej slovenskej erotickej po-viedky Sex po slovensky (2004).

BIBLIOGRAFIAPróza: Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostli-vých rodičov (1997).

LITERATÚRAPetrík, Vladimír: O neposlušných deťoch po novom.RAK, 3, 1998, č. 1-2, s. 119.Zilková, Marta: Úžitková (?) detská literatúra. Rom-boid, 1999, č. 1-2.Zemberová, Viera: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.Stanislavová, Zuzana: V plynutí času. Prešov 2003.

(zs)

ŤAŽKÝ, LadislavProzaik, publicista19. 9. 1924 Čierny Balog-Komov. 2ije v Brati-slave

Ľudovú školu vychodil v rodisku, krátko po-budol v učňovskej škole, potom pracoval ako les-ný robotník a ako pomocný robotník na stavbecesty. V r. 1940 získal odborné vzdelanie na Vo-jenskom zememeračskom ústave v Bratislave.Po vojne pôsobil väčšinou v štátnej správe,v r. 1948-52 študoval na Vysokej škole hospo-dárskych a politických vied v Prahe. Pracovalako referent na oddelení kultúry Ústredného vý-

BIBIANA 116 BIBIÁNA

boru KSS v Bratislave (1952-57), potom bol ve-deckým ašpirantom Inštitútu spoločenskýchvied v Prahe a spisovateľom v slobodnom povo-laní. V čase normalizácie bol občiansky a publi-kačné diskriminovaný.

Debutoval r. 1962 knihou poviedok Vojenskýzbeh. Vojnová tematika viazaná na autentické zá-žitky našla odozvu aj v knihách zo 60. a 70. ro-kov: Dunajské hroby (1964), Amenmária. Samídobrí vojaci (1964), Kŕdel divých Adamov(1965), Pivnica plná vlkov (1965), Pochovalsomho nahého (1970), Evanjelium čatára Matúša(1979). Autentické zážitky dominujú i vjeho die-lach z 80. a 90. rokov. Ich tematické zameranieje rôzne. Prózy Márie a Magdalény (1983), Ajv nebi je lúka (1985) sú kontúrované sociálne,tematika budovania vodných diel sa nachádzav knihe Pred potopou (1988), eticko-filozofickýrozmer má kniha Kto zabil Ábela? (1991). Pró-zy Fantastická Faidra (199í), Dvanásť zlatýchmonarchov (1992) a Maršalova dcéra (1993)s náročnou symbolikou smerujúcou k filozofiiživota tematizujú dávnu i nedávnu minulosť.V 90. rokoch značnú časť jeho tvorby tvorí pub-licistika a esejistika (Testament svedomia, 1996;Očami pútnika, 1997; Literárne vrásky, 1997;Zastavte paľbu! Prosím... 1997; 2ime s citomv kráse, 7997; Ľudia nie sú anjeli, 1998).

V roku knižného debutu mu vyšla aj knihaHosť majstra Čerta (1962, prepracované vyda-nie r. 79Š5). Pri koncipovaní dobrodružného prí-behu strateného panského chlapca Janka Hane-sa, ktorý sa dostáva do opatery uhliarskej rodiny,využil postupy povesťovej literatúry. Kniha jeatraktívna aj ako čítanie pre mládež. Priamo mla-dému čitateľovi určil súbor povesťovo ladenýchpróz z čiemobalockého regiónu Jánošíkova slza(1983). Popri jánošíkovskej tematike spracovalv ňom povesťové látky z prostredia uhliarov a taj-chov. Mladým čitateľom adresoval aj zbierku no-viel Smrť obchádza štadióny (1990). Dej titulnejnovely sa odohráva na britských ostrovoch a jejnámet tvorí agresivita futbalových fanúšikov.V novelách Utopený potápač a Ostrov vodnýchhláv opisuje dramatické zážitky stretnutia detís morom a so životom potomkov Keltov. V sú-bore sú aj texty viažuce sa na živú súčasnosť a jejetické problémy (Neobyčajný zlodej, Zmok, Har-monikárov syn, Večera v interhoteli, Požiar napagode).

BIBLIOGRAFIAPróza: Hosť majstra Čerta (1962), Jánošíkova slza(1983), Smrť obchádza štadióny (1990).

LITERATÚRAŠtevček, Ján: Šesť otázok Ladislavovi Ťažkému. Slo-venské pohľady, 55, 1971, č. 9, s. 68.

Ťažký, Ladislav: Skoncujme už konečne so strachomz kníh. In: Nataša Pavuraková-Durinová. Pohovormesi nielen o detskej literatúre. Bratislava 1991.Obert, Viliam: Próza Ladislava Ťažkého. Nitra 2001.Kmová, Kristína: Próza Ladislava Ťažkého v kontextemodernej slovenskej literatúry. Bratislava 1993. (bš)

TELGÁRSKY, JozefProzaik, básnik, prekladateľ27. 3. 1919 Hrabušice - 10. 9. 1998 Bratislava.Pochovaný je v Martine

Po gymnáziách v Rožňave a v Banskej Bys-trici študoval francúzštinu a latinčinu na Filo-zofickej fakulte Slovenskej univerzity v Brati-slave. V r. 1942 bol pracovníkom kultúrnehooddelenia na Ministerstve zahraničných vecí SR,v r. 1943-44 kultúrnym pridelencom na veľvy-slanectve v Bukurešti. R. 1945 sa stal referen-tom Matice slovenskej v Martine a redaktoromjej časopisov Slniečko (18. a 22. roč.), Sloven-sko, Príroda a spoločnosť. Od r. 1953 pracovalv martinskom vydavateľstve Osveta, r. 1955 savrátil do Matice slovenskej a stal sa vedúcim jejknižnice. V súvislosti s prípravou vydania Prí-ručného encyklopedického slovníka vo vydava-teľstve Osveta bol neopodstatnene odsúdenýa väznený (1959-60). V r. 1960-61 bol robotní-kom Pozemných stavieb v Žiline, 1961-69 ve-dúcim strediska Pozemných stavieb v Košiciach.R. 1969 sa vrátil do Martina a stal sa vedúcimNárodnej knižnice, od r. 1975 vedeckovýskum-ným pracovníkom. Od r. 1981 žil na dôchodkuv Bratislave.

Do literatúry pre deti mu otvorila cestu re-dakčná práca v Slniečku a v edícii KnižnicaSlniečka. V nej vyšiel jeho knižný debut, tema-ticky atraktívna, ale umelecky nevýrazná veršo-vaná rozprávka Cirkus (1945). Jej pozitívnymznakom, ktorý nechýba ani v nasledujúcich kni-hách Žirafa (1946) a Krokodíl Ham (1949), jeúsilie o upútanie čitateľského záujmu a uplatne-nie hravosti ako tvorivého princípu. Prejavilo sato príklonom k exotickosti vo voľbe hrdinu ale-bo prostredia, ale aj humoristickým ladením roz-právania. V leporele Horička, hora (1953) pod-ľahol dobovým ideologickým požiadavkám naliteratúru a popri náučných reáliách z prírody zo-brazil spoločenské premeny a budovateľskékampane. Po tejto knihe sa v beletrii odmlčala venoval sa vedeckovýskumnej práci v kniho-vede. Vydal niekoľko významných bibliogra-fických prác a katalógov starých tlačí, bol mno-horočným zostavovateľom zborníka Kniha.Umeleckú literatúru prekladal z taliančiny, ang-ličtiny, rumunčiny a švédčiny.

BIBIÁNA 117 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAPoézia: Cirkus (1945).Próza: Žirafa (1946), Krokodíl Ham (1949), Horička,hora (l953).Preklad: Jifí Manželka - Miroslav Zikmund: Afrikasnov a skutočnosti. Výber pre mládež (1957).

LITERATÚRANoge, Július: Krokodíl Ham. Zlatý máj, 15, 1971,č. 8,s.540-541.Maťovčík, Augustín: Životný príbeh spisovateľa a kni-hovedca PhDr. Jozefa Telgárskeho. In: Kniha '97-98.Martin 2000. (hp)

TEŠEDIK, SamuelOsvietenský pedagóg20. 4. 1742 Alberti, Maďarsko - 27. 12. 1820Sarvaš, Maďarsko

Študoval v Bratislave, kam sa roďina presťa-hovala po smrti otca, a ev. teológiu na univerzi-te v Erlangene. Krátko bol kaplánom v Sarvašia dvorným kazateľom na panstve v Šuranochv Novohraďe. R. 1786 sa stal farárom v Sarvaši,kďe pôsobil aj ako organizátor školského a ob-čianskeho života.

Usiloval sa uviesť do praxe svoje osvieten-ské predstavy o racionálnom polnom hospo-dárstve a o výchovno-vzdelávacej práci medziľudom. V Sarvaši vybudoval Praktický poľno-hospodársko-priemyslový ústav, ktorý ako pr-vý tohto druhu v habsburskej monarchii stal sasvojím učebným programom a praktickými vý-sledkami známy aj za hranicami krajiny. Vosvojom základnom diele Roľník v Uhorsku, čimje a čím by mohol byť... (1784), napísanom ponemecky a vydanom aj po maďarsky, podal ná-vrhy na hospodárske, mravné a kultúrne po-vznesenie ľudu.

Popri ďalších početných prácach osvetovéhoa pedagogického zamerania, z ktorých sa za-choval len zlomok, pripravil a vydal aj Kniieč-ku k čítaní a k prvním začátkúm vzdelaní škol-ských ditek (1778). Slúžila ako šlabikára cvičebňa kniha čítania, no bola aj východis-kom užitočných rozhovorov, cvičenia rečia umu. Bolo to dielo priekopnícke po stránke for-málnej aj obsahovej. V čítankovej časti obsaho-valo články o potrebe školy a vedomostí, o Bo-hu a stvorení sveta, o rozličných dobách,o chlebe, o najpotrebnejších znalostiach, o sve-tadieloch atď. Boli tu však aj príbehy predkla-dajúce deťom nasledovaniahodné aj výstražnépríklady zo života (o zlom a dobrom dieťati,o vernom a zlom sluhovi, o zlom a nesprávnomhospodárovi atď.). Texty čítankovej časti Teše-dík čerpal sčasti z nemeckých a českých učeb-

ných kníh a od neho ich zas preberali autori ne-skorších slovenských šlabikárov a čítaniek.

BIBLIOGRAFIAUčebnica: Knižečka k čjtánj a k prwnjm ZačátkúmWzdélánj Sskolských Djtek, spofádána podlé potrebyDolnozemské Mládeže Ewangelické (1778).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Literatúra pre deti a mládež v národ-nom obrodení. Bratislava 1973. (jp)

TIMKO, Anton EmanuelProzaik, redaktor27. 6. 1843 Selce - 10. 3. 1903 Trhanová (Pod-kriváň)Pseudonym A". Y. Perohryz, A. E. T. Viridion,Strýk Bratomil

Po absolvovaní učiteľského ústavu v BanskejBystrici pôsobil v Radvani, Haliči, Bystrej podĎumbierom, Kline a od r. 1863 v Trhanovej(Podkriváni), kde aj umrel.

Bol ambicióznym, ale netalentovaným pro-zaikom. V 70. rokoch 19. st. publikoval v časo-pise Orol sériu poviedok s historickými námet-mi z národných dejín a z boja balkánskychSlovanov za národnú slobodu, ktoré svojou sen-timentálno-romantickou poetikou odzrkadľovaliúpadkovú situáciu dobovej literárnej tvorby. Akoľudovýchovný spisovateľ vydal r. 1877 v škar-niclovskej tlačiarni v Skalici 6 zväzkov Grošo-vej knižnice pre slovenskú mládež. Chcel nimirozšíriť praktické vedomosti dedinských detí(Umelkár, Prstenkár, Slepársky kalendárik) a sú-časne ich pobaviť „kratochvíľnymi" príbehmi.Projekt pre svoju nepríťažlivosť, podloženú ajťažkopádnym, nekomunikatívnym štýlom, skon-čil neúspechom. Prijateľnejší ohlas vzbudila lenrozprávka Vlk špekulant (1877), ktorú napísal„na základe niektorých prostonárodných slo-venských bájok a povestí". Na rozdiel od náuč-no-inštruktáŽnych textov, ale aj svojich povie-dok „zo života" a z histórie, napísal ju živýmľudovým jazykom, pričom rozprávkový motívo naivnom vlkovi, ktorý neustále dopláca na svo-ju dôverčivosť, v súlade s jeho ľudovým arche-typom ladil humoristický. Jeho druhý pokuso zvieraciu rozprávku Macko, príhody tatran-ského medveďa (po r. 1890), bol už menejúspešný. Spôsobila to štylistická povrchnosť, po-pisnosť, kompozičná roztrieštenosť a predovšet-kým pamfletistický podtext, ktorý sťažoval jejkontaktnosť s detským čitateľom. Typicky mora-lizujúcimi textami ilustrujúcimi mravné pouče-nia sú jeho poviedky a krátke dramatické výstu-py uverejnené v časopise Včelka (1878-83),

BIBIÁNA 118 BIBIÁNA

ktorý založil spolu s bývalým profesorom re-vúckeho gymnázia Andrejom Sokolíkom a kto-rého prvé dva ročníky s ním aj redigoval. Väč-šiu šancu vzbudiť spontánny záujem mladéhočitateľa mali jeho satirické „cestopisy", ktorév 90. rokoch 19. st. uverejňoval v Béžovej Kniž-nici zábavného a užitočného čítania. Ich politic-ký inotaj namierený proti uhorským odnárodňo-vacím praktikám bol síce dešifrovatelný skôrdospelým než mladým čitateľom, toho všakmohla zaujať ich dobrodružno-humoristickáosnova s prvkami nonsensu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Betlemskí valasi, vianočný darčok pre dobrédietky (l 866), Vlk špekulant, rozprávka o jednom vlč-kovi z tatranských hôr (1877), Macko, príhody tatran-ského medveďa (po r. 1890), Drotárik, Verný psíčok,Mátohy niet! (1907, pôvodne vo Včelke 1878/79).Náučná literatúra: Stručný opis Svätej zeme Palestí-ny... (1870), Prostonárodné slovenské priadky na de-dinách (1877), Umelkár, čili Veselý zábavník z kun-štovného umenia (1877), Prstenkár, návod kuzhotoveniu prsteňov a obrúčok z konskej srsti (1877),Stepársky kalendárik pre začiatočníkov v ovocinárstve(1877).Hry: Chlapec, ktorý chodil poza Školu (Včelka, 1879,č. 10, s. 145-148), Betlehem, pastierska vianočná hra(Včelka, 1879, č. 14-15, s. 211-215,228-230), Statoč-ný drotárik (Včelka, 1880, č. 2-3, s. 17-21, 33-36),Dobrosrdečný chlapec (Včelka, 1880, č. 9, s. 129-133),Ukradený prsteň (Včelka, 1881, č. 11, s. 166-169).

LITERATÚRALiba, Peter: Čítanie starých otcov. Martin 1970. (os)

TOMAŠCtK, KarolProzaik15. 11. 1919LietavskáSvinná-8. 2. 1999 Bra-tislava

Prežil ťažkú mladosť: mal desať rokov, keď za-čal slúžiť ako paholok. Školu mohol navštevo-vať len v zime. Takto vychodil ľudovú školu a ažako dospelý si urobil skúšky z meštianky. Akovojak slovenskej armády prešiel k bieloruskýmpartizánom, bol však zajatý a odsúdený na smrť.Zachránil sa útekom z Leopoldova k partizánom.Po odchode do civilu takmer oslepol na násled-ky vojnového zranenia. Od roku 1948 do od-chodu do dôchodku bol riaditeľom potravinár-skeho veľkoobchodu v Bratislave.

Bol literárnym samoukom. Jeho knihy sú skôrrozprávaním s výraznými autobiografickými čr-tami než skutočnými románmi. Pri všetkých hoinšpirovali vlastné zážitky. Písal ich dokoncav chronologickom slede; Diarkovia (1953) vy-kresľujú ťažké detstvo za prvej republiky, Na

dobrej ceste (1954) osudy slovenských vojakovmedzi bieloruskými partizánmi, Na brehoch Vl-tavy (1960) víťazný koniec vojny. Mládeži adre-soval debut Diarkovia - príbeh žobravých dro-társkych učňov a ich živorenia v predvojnovejPrahe. Toto svedectvo o bezútešnom živote nadne spoločnosti rozšírilo tematickú škálu našejprózy a zaujalo predovšetkým neošúchanosťoureálneho zážitku. V knihe sa prelínajú pasáže sil-né svojou autenticitou a nevy umelkovanou prav-divosťou s partiami poplatnými zjednodušujú-cim pofebruárovým schematickým poučkám,ktoré autor nekriticky akceptoval. VydavateľstvoMladé letá sa pokúsilo zachrániť autentické jad-ro knihy, a tak v spolupráci s autorom vznikloroku 1958 druhé, značne prepracované vydanie.Ani to však nezmenilo základný čierno-bielyzorný uhol tohto prosto vyrozprávaného kroni-kárskeho príbehu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Džarkovia (1953).

LITERATÚRANoge, Július: Románový debut. Kultúrny život, 1953,č. 44, s. 4.Šmatlák, Stanislav: Román o džarkoch. Pravda, 18.11.1953.Blažková, Jaroslava: Román o biede kysuckých dro-tárikov. Smena, 16.2.1954.Lenčo, Ján: Románová prvotina Karola Tomaščíka.Ľud, 26.1.1954.Poliak, Ján: Džarkovia. Zlatý máj, 2, 1958, č. 9,s. 284-285. (kf)

TOPOĽSKÁ, MáriaProzaička, poetka, prekladateľka10. 11. 1909 Praha, Česko. Žije v Bratislave

Do základnej školy chodila v rodisku, v BaiaMare v Rumunsku, kam sa jej rodina odsťahova-la za prácou, a v Sofii. Po absolvovaní Štátnehoučiteľského ústavu v Prešove bola v r. 1929-40učiteľkou na čs. ľudovej škole v Gornej Mitropo-liji v Bulharsku. R. 1940 sa presťahovala na Slo-vensko do Hažlína pri Bardejove, ale ešte v tomroku ju ako učiteľku českej národnosti zo škol-ských služieb prepustili. R. 1944 sa presťahovalado Bratislavy. Po r. 1947 striedavo žila na Slo-vensku a v Sofii, kde jej manžel pracoval na čs.veľvyslanectve. V r. 1956-64 bola redaktorkouSlovenky, v r. 1969-73 znova žila v Sofii.

Knižne debutovala r. 1944 zbierkou novielV putách zeme. Prostredníctvom hraničných ľud-ských situácií s ťaživou až tragickou atmosférouzobrazila v nej život slovenskej komunity v Bul-harsku, v zbierke Jedovaté roky (1949) opäť so

BIBIÁNA 119 BIBIÁNA

zmyslom pre existenčnú výlučnosť reagovala navojnu a SNP.

Do literatúry pre deti vstúpila r. 1960 básnic-kou zbierkou Pred spaním. Podľa Milana Rúfu-sa, ktorý sa r. 1961 v časopise Zlatý máj vyjad-ril k úrovni dobovej poézie pre deti, jej hodnotu,ktorá bola preňho príjemným prekvapením, au-torka zabezpečila tým, že vystihla „detský uholvidu", objavila „schopnosť detí ozázračňovať ob-jekty". Snahu modernizovať básnický text To-poľská preukázala len v cykle básní-otázok,v prevažnej časti textov zotrvala pri konvenčnejprírodnej tematike a konvenčnom lyrickom vý-raze. Napätie medzi tradičnou témou a jej mo-dernejším vyjadrením je príznačné aj pre jej na-sledujúce knihy, najmä pre zbierky Modré nebo- letný deň (1970) a Modrobiely svet (1974). Ajv nich časť veršov evokuje tematický repertoára poetologické prostriedky M. Rázusovej-Mar-tákovej. Básne, v ktorých sa na spôsob reflexív-nej lyriky českého básnika Františka Halasa usi-luje vyjadriť psychickú identitu dieťaťa,naivno-poetický spôsob detského zmocňovaniasa sveta, sú však opätovným dokladom autorki-ných ašpirácií prekonať starší básnický modela dospieť k modernejšiemu prejavu.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Pred spaním (1960), Modré nebo - letný deň(1970), Modrobiely svet (1974), Ráno na svete (1979),Zlaté leto (1983).Výber z básnickej tvorby: Zelená pre žabku (1984).

LITERATÚRANoge, Július: Verše a poézia. Zlatý máj, 4, 1960, č. 5,s. 226-228.Rúfus, Milan: O knižkách veršov diskusne. Zlatý máj,5, 1961, č. 7-8, s. 304-308.Sliacky, Ondrej: Modré nebo - letný deň. Zlatý máj,15, 1971, í. 4, s. 250.J. K. (Kopal, Ján): Modrobiely svet, 19, 1975, č. 6,s. 425-426. (os)

TRILECOVÁ, BoženaPoetka, prozaička25. 11. 1949 Košice. 2ije v BratislavePseudonym Božena Trilecová

Rodená Kraváriková, občianskym menomMoravčíková. Po maturite na Strednej školeumeleckého priemyslu v Bratislave pracovalaako arteterapeutka v Psychiatrickej liečebni voVeľkých Levároch. Od roku 1972 bola redaktor-kou vydavateľstva Mladé letá, v súčasnosti jev slobodnom povolaní.

Debutovala r. 1971 dievčenský introvertnoubásnickou zbierkou Rozmarín. Ľúbostné motívy,

rozšírené o erotickú dimenziu, spracovala aj vosvojej druhej zbierke Láskoslovie (1976). Tak-mer paralelne začala písať aj pre deti. Výsledkomjej aktivity v tejto oblasti boli dve zbierky roz-právok Skoroce'lia, princezná času (1973) a Akosi kvety šijú sukničky (1974). V oboch využilarozprávkový rekvizitár ľudovej rozprávky, no-vou sujetovou osnovou a jej poetickou štylizá-ciou sa však usilovala dospieť k vlastnému au-torskému tvaru. V zborníku poviedkovej tvorbyz prvej polovice 70. rokov Ako naozajstný chlap(1974) poviedkou Čierne striebro Fatima pre-svedčila, že dokáže vystihnúť aj reálne dieťa aje-ho fantazijné vnímanie reality. Potvrdila to ajv poviedkovej kompozícii spojenej postavou pr-váčky Ľubky Prišlo leto na zelenom vozíčku(1979), v ktorej scivilnením poetickosti zachyti-la prvú detskú školskú skúsenosť. Podľa kritikaJúliusa Nogeho šťastne v nej našla proporciemedzi poznávaním a pomenúvaním nových ve-cí, javov a vzťahov a medzi reagovaním detí natoto poznávanie. V závere svojej literárnej akti-vity vydala básnické leporelo Detský kalendár,v ktorom poetickými štvorveršiami ozvláštňujenajmenším detským čitateľom charakteristickéatribúty jednotlivých mesiacov.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Detský kalendár (1979).Próza: Skorocélia, princezná času (1973), Ako si kve-ty šijú sukničky (1974), Prišlo leto na zelenom vozíč-ku (1979).

LITERATÚRABacigálová, Hana: Ako si kvety šijú sukničky. Rom-boid, 1975, č. 7, s. 85.Noge, Július: Prišlo leto na zelenom vozíčku. Zlatýmáj, 24, 1980, í. 5, s. 313-314.Mikula, Valér: Literárne observatórium. Bratislava1989. (os)

TUČNÁ, EvaLiterárna teoretička, historička a kritická21. 11. 1944 Nitra

Po maturite na Strednej všeobecnovzdeláva-cej škole v Nitre (1958-61) absolvovala štúdi-um slovenčiny a histórie na Filozofickej fakulteUniverzity P. J. Šafárika v Prešove. Po krátkompôsobení ako stredoškolská učiteľka na Strednejpriemyselnej škole strojníckej v Bánovciach nadBebravou (1966-69) sa stala vysokoškolskouučiteľkou, postupne docentkou a profesorkou naVysokej škole pedagogickej, dnes Filozofickejfakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Od 70. rokov 20. st. reflektuje vzťah úžitko-vosti a estetickosti a problematiku žánrov a hod-

BIBIANA 120 BIBIÁNA

nôt detskej literatúry. Metodologickou bázou jejvýskumu je literárnokomunikačná estetika a se-miotika nitrianskej školy. Systematicky presa-dzuje princíp detského aspektu ako nositeľa es-teticko-umeleckej svojbytnosti literárneho dielapre deti a mládež. Ako kritická so sklonom k po-stulatívnosti svoje hodnotiace súdy a interpre-tačné postrehy opiera o dôkladnú znalosť teórietextu pre deti a mládež. Bádatelský záujem ve-nuje predovšetkým modernej tvorbe autorov det-ského aspektu. Zásadné štúdie publikovalak žánrovej problematike dievčenského románua ľudovej i autorskej rozprávky.

Podstatná časť časopisecký publikovaných li-terámokritických a teoretických statí sa stala sú-časťou jej monografických prác. Do monografieReflexie o literatúre pre mládež (1993) sústredi-la literárnoteoretické štúdie o miere a kritériáchhodnôt v slovenskej detskej literatúre od 60. dozačiatku 90. rokov 20. st. so špecifickým zrete-ľom na epiku. V teoretických kapitolách sa ve-novala žánrotvorným princípom a estetickýmhodnotám dievčenského románu, nosným tvo-rivým impulzom detskej literatúry, poetikeautorských a ľudových rozprávok aj estetickeja recepčnej efektívnosti ich adaptácií. V literár-nokriticky ladených častiach monografie uplat-nila zmysel pre diskurzívne, mnohokrát pole-mické traktovanie autorskej poetiky.

Monografia Marginálie o literatúre pre deti(2000) má vo vzťahu k predchádzajúcej prácikomplementarizujúci charakter: ide o rekognos-káciu už raz prebádaného priestoru troch desať-ročí slovenskej detskej literatúry, tentoraz so sú-stredením pozornosti na problematiku detskéhoaspektu a s tým spojené vývinové, hodnotové,estetické a poetologické súvislosti. Práca mácharakter výpovede o zrode a rozvinutí poetikydetského aspektu a o jej doznievaní. V súlades tým majú kapitoly podobu jednak syntetizujú-cich pohľadov, jednak interpretačných ponorovdo vybraných literárnych diel pre deti. V nichpomenúva a spriehľadňuje textotvorné postupya ich hodnotové parametre, čo vedie zároveň ajk vytvoreniu latentného obrazu o postupujúcejdevalvácii poetiky a estetiky detského aspektu.

Osobitnú oblasť jej aktivity tvorí účasť naprodukcii vysokoškolských učebných textov.V zborníku Teória vyučovania slovenského ja-zyka (1975) publikovala kapitolu Rozvoj a per-spektívy slovenskej literatúry pre deti a mládež.Ako spoluautorka publikácie Jána Kopala Kapi-toly o literatúre pre deti a mládež a didaktike čí-tania (1983) publikovala časť Náčrt vývinu čes-kej detskej literatúry pre deti a mládež odnárodného obrodenia po súčasnosť a vo vyso-koškolskej učebnici Literatúra pre deti a mládež

(1987, v spoluautorstve s J. Kopálom a Evou Pre-ložníkovou) vypracovala kapitolu o ľudovej slo-vesnosti, o vývine českej detskej literatúrya o dramatických žánroch v kontexte kultúry predeti a mládež.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Reflexie o literatúre pre mládež(1993), Marginálie o literatúre pre deti (2000).Vysokoškolské učebnice: Teória vyučovania sloven-ského jazyka (1975, spoluautor J. Kopal), Kapitoly o li-teratúre pre deti a mládež a didaktike čítania (1983,spoluautor J. Kopal), Literatúra pre deti a mládež(1987, spoluautori J. Kopal, E. Preložníková).

LITERATÚRAMelicher, Jozef: O detskej literatúre nekonformné. Slo-venské pohľady, 1994, č. 9, s. 145-146.Andruška, Peter: Eva Tučná. Výberová personálna bib-liografia. Nitra 2000.Stanislavová, Zuzana: Uvažovanie „k veci". Bibiána, 3,1995, č. 2, s. 28-30.Sliacky, Ondrej: Marginálie o literatúre pre deti. Bi-biána, 7,2000, č. 1-2, s. 50-51.Obert, Viliam: K tvorbe hodnôt v detskej literatúre.Knižnice a informácie, 32, 2000, č. 9-10, s. 328-329.

(zs)

TURAN, JánBásnik, textár, prozaik, prekladateľ13. 2. 1932 Cľany nad Zitavou. Žije v Bratislave

Manžel Jany Srámkovej, otec básnika Andri-jana Turana. Študoval na Gymnáziu v NovýchZámkoch, vr. 1951, 1953-54 sa liečil v tatran-ských sanatóriách a na Prednej Hore pri Murá-ni, v r. 1952 a 1956-58 pracoval na sekretariáteZväzu slovenských spisovateľov v Bratislave,potom až do r. 1976 pôsobil vo vydavateľstveMladé letá ako redaktor a neskôr ako vedúciredaktor pôvodnej tvorby. Zároveň bol aj šéf-redaktorom Slniečka (1971-1983) a zastupujú-cim riaditeľom Poetickej scény v Bratislave(1972-76). V r. 1976-79 bol riaditeľom Štátne-ho bábkového divadla v Bratislave. V r. 1987 saopätovne stal šéfredaktorom Slniečka. V r. 1990odišiel do dôchodku.

Debutoval básnickou zbierkou Jar (1954),sugestívnejšie sa však prezentoval zbierkou Bie-le ticho (1958), v ktorej pred dobovým spolo-čenským repertoárom uprednostnil subjektív-nejšiu výpoveď o ľudskej existencii na hraniciživota a smrti. V zbierke 5om to ja a ty (1961)sa vrátil k občianskej lyrike, urobil to však pre-svedčivejšie, pretože z pozície vlastnej trauma-tizujúcej sociálnej skúsenosti. Vyvrcholením je-ho básnických aktivít bola zbierka Nežne (1982),v ktorej svoju príznačnú dôveru v lásku a pozi-

BIBIANA 121 BIBIÁNA

tívne medziľudské vzťahy ako podmienky zmys-luplného ľudského života vyjadril komorným,lyricky presvedčivým výrazom. Výber z jehobásnickej tvorby, ktorému predchádzal lyricko--epický príbeh mladej lásky z konca druhej sve-tovej vojny Slepý mak (1985), vyšiel r. 1986 podnázvom Hladní, len o láske.

Ako básnik pre deti sa aktivizoval najmä v ob-novenom Slniečku na začiatku 70. rokov 20. st.Básňami, ktoré v ňom publikoval, usiloval sa vy-tvoriť kultivovanejší typ spoločenskej lyriky, nežaký bol typický pre pofebruárové obdobie, ne-skôr sa sústredil na tvorbu poézie blízkej dieťa-ťu svojou hravosťou a humornosťou. Po štyrochtradičnejšie koncipovaných leporelách (Poďmeza vrátka, sú tam zvieratká, 1961; Zvieratkáv ZOO, 1969; Ako sa Murko Ženil, 1971; Psíčeka mačička na rybačke, 1971) a niekoľkých bás-nických prekladoch vydal v r. 1978 básnickúzbierku Klúčik. Adresoval ju menším čitateľom,čo žánrovo zvýraznil preferovaním riekanky akonajproduktívnejšieho básnického typu pre dieťapredškolského a mladšieho školského veku.V nej aj v invenčnejších číslach nasledujúcichzbierok Ryby ja, raky ty (1982), Čo kocúrík na-priadol (1987), Keby Kubo kubom bol (1990)a Makulienka (1994), v ktorých sa kvalitatívnegradoval jeho básnický výraz, „úspešne rozvinulzmysel pre hru so slovom, kompozičnú vyna-chádzavosť, výrazovú a veršovú variabilnosť,zmysel pre nonsens i vtipnú prekvapivú pointu"(J. Kopal), a tak sa usiloval naplniť svoju pred-stavu o poézii ako špecifickom prostriedku kul-tivovania dieťaťa výpoveďou korešpondujúcous jeho radostným zmocňovaním sa sveta. Tejtotendencii Turan zostal verný aj ako prozaik.Knižka Kocúrík na čerešní (2002) obsahuje síceaj verše, napospol epického pôdorysu, jej hod-notovým prekvapením sú však krátke poviedko-vé texty. Motivicky sú inšpirované autorovoudetskou i starootcovskou skúsenosťou, to čo ichzvýznamňuje, spočíva však v ich akcentácii dob-ra a pozitívnych rodinných vzťahov. Nejde pri-tom o idealizáciu reality. Prevažná časť povie-dok obsahuje tragizujúci motív. Ak napriek tomuani jedna z nich nevyústi do dezilúzie, je to pre-to, že autor dôsledne zostáva na pozíciách svoj-ho celoživotného presvedčenia, že ľudský nečasmožno humanizovať v každom období. Navyšetoto presvedčenie vyjadril lyrickým a emotív-nym spôsobom, nehou, čím mu zabezpečil pre-svedčivý ľudský rozmer.

Do literárneho diania Turan zasiahol aj akoeditor, venujúci pozornosť predovšetkým mla-dým literárnym generáciám a ich výpovediam.V tomto zmysle sú cenné jeho zborníky Taký ne-pokojný vek (1962), Krutosť (1966) a Ako na-

ozajstný chlap (1974), v ktorých mladí prozaici60. a 70. rokov 20. st. vydali svedectvá o vnú-tornom svete svojho súčasníka. Podobne ini-ciatívny ráz mala aj Turanova činnosť v Slnieč-ku, v ktorom publikoval aj prevažnú časť svojichbásnických prekladov z ruštiny a češtiny.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kľúčik (1978), Ryby ja, raky ty (1982), Čo ko-cúrik napriadol (1987), Keby Kubo kubom bol (1990),Makulienka (1994).Básnické leporelá: Poďme za vrátka, sú tam zvierat-ká (1961), Zvieratká v ZOO (1969), Ako sa Murko že-nil (1971), Psíček a mačička na rybačke (1971), Čo sasníva zvieratkám (1985), Daj labku (1988).Próza a poézia: Kocúrik na čerešní (2002).Antológie prózy: Taký nepokojný vek (1962), Krutosť(1966), Ako naozajstný chlap (1974), To bola vojna(1975), Čarovný prstienok (1986).Antológie poézie: Tvárou k slnku (1962), Chlapec od-povedá z dejepisu (1970), Na slávu rúk (1971).Preklady: S. Maršak: Mačkin dom (1961), J. Skácel:Ako Šiel brúsik na vandry (1966), I. Laptev: Raz, dva,tri (1973), A. Bartová: Hračky (1975), I. ľokmakovo-vá: Kikirikí (1976), A. Bartová: Lampášik (1978),A. Blok: Spln sa vzniesol nad lúčiny (1979), S. Mi-chalkov: Mačiatka(1981), S. Michalkov: Kamarátstvoako zvon (1983), A. Bartová: Mladší brat (1986), Sl-niečko nám zostane (1987), S. Maršak: Celý rok (b.v.),A. Bartová: Ako sa Vladko naučil smiať (b.v.).Televízny animovaný seriál: O čertovi Brumtelesovi(1969).Rozhlasová hra: Lupienok a princezná Makovienka(1978).

LITERATÚRANoge, Július: Šesť leporel. Zlatý máj. 6, 1962, č. 11,s. 518-519.Noge, Július: Ako sa Murko ženil. Psíček a mačičkana rybačke. Zlatý máj, 15, 1971, č. 7, s. 476.J. K. (Ján Kopal): Lampášik. Zlatý máj, 19, 1975,č. 10, s. 716.Kopal, Ján: Ryby ja, raky ty. Zlatý máj, 27, 1983, č. 7,s. 442-443.Kepstová, Ľubica: Makulienka. Bibiána, 2,1994, č. 2,s. 48. (os)

TURČÁNY, ViliamLiterárny vedec, básnik, prekladateľ24. 2. 1928 Suchá nad Parnou. Žije v Bratislave

Po absolvovaní Gymnázia v Trnave (1947)študoval v r. 1947-52 slovenčinu a dejepis naFFUK v Bratislave. Od r. 1952 až do r. 1988, kedodišiel na dôchodok, bol vedeckým pracovní-kom literárnovedných ústavov SAV.

V centre jeho vedeckého záujmu je historic-ká poetika (Na krásnu záhradu Hollého Jána,1972) a verzologická problematika slovenskejpoézie (Rým v slovenskej poézii, 1975). Dvoj-

BIBIANA 122 BIBIÁNA

zväzkový výber z jeho rozsiahlej literárnovedec-kej interpretačnej aktivity sústredenej na dielabásnikov antiky, renesancie a klasicizmu, odkrý-vajúcej paralely a analógie s osobnosťami slo-venskej poézie, vyšiel pod názvom Cestamipoézie /.-//. (2003). Ako prekladateľ - spolu s Jo-zefom Felixom - preložil prvú a druhú časť Bož-skej komédie - Peklo (1964) a Očistec (1982), tre-tiu časť Danteho diela/fay(1896) po smrti J. Felixapreložil samostatne. Okrem toho vydal výber z ta-lianskej renesančnej lyriky, výbery zo stredove-kých provensálskych básnikov a zo starých sicíl-skych básnikov, výber z francúzskej a z antickejpoézie. Jeho prekladateľskú aktivitu, súčasťouktorej je aj sugestívne prebásnenie Pmglasu, do-kumentuje básnická kniha Preklady (1980). Vovlastnej básnickej tvorbe upútava čitateľskú po-zornosť decentným zdôrazňovaním lásky, domo-va, ľudskej dôstojnosti (napr. Jarky v kraji, 7957;U kotvy, 1972; Srdce, DrSc. 1987; Až do najd'al-ších končín, 1988; Rada a dar, 1995 a i.).

Pre deti napísal výrazovo kultivovanú báseňAko líška Lišiacka nezajala zajačka (1959). Pub-likoval ju v čase programového nástupu moder-nej poézie pre deti (Feldek, Válek, Stacho), nocelkovým koncepčným prístupom, pripomínajú-cim Podjavorinskej zvieraciu veršovanú epiku,tento nástup - aj napriek „až rafinovane vyna-liezavému slovesnému majstrovstvu najmävo sfére zvukovo-významovej výstavby verša"(S. Smatlák) - nepodporil, ale priklonil sa k tra-dičnejšiemu typu básnenia pre deti. Ako prekla-dateľ detským čitateľom sprístupnil Majakovské-ho báseň Koník-ohník (1953), Nerudove Baladya romance (1955), verše ruskej poetky A. Ľ. Bar-tovej U nás pod krídlom (1960), Ľadové Riekan-ky (1961) a vrcholné dielo starorímskeho básni-ka Ovťdia Premeny, za prebásnenie ktorého získalr. 1970 Cenu vydavateľstva Mladé letá.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Ako líška Lišiacka nezajala zajačka (1959).

LITERATÚRANoge, Július: Rozdielny vkus. Zlatý máj, 3, 1959,č. 11, s. 524-525.Smatlák, Stanislav: Básnik a dieťa. Bratislava 1963.

(os)

TUZINSKÝ, JánProzaik, esejista29. 3. 1951 Zlaté Moravce. Žije v Bratislave

Študoval na Gymnáziu v Zlatých Moravciach(1966-69), na Prírodovedeckej fakulte UK(1969-72) a teóriu kultúry na FFUK v Bratisla-ve (1972-77). V r. 1978-82 bol tlačovým re-

daktorom vydavateľstva Tatran, potom pôsobilako redaktor a neskôr dramaturg literárno-dra-matického vysielania Slovenského rozhlasu.V r. 1994-97 bol riaditeľom Slovenského roz-hlasu. V r. 1999 sa opätovne stal predsedomSpolku slovenských spisovateľov. V súčasnostije opäť dramaturgom v Slovenskom rozhlase.

Debutoval r. 1983 zbierkou poviedok Bičo-vanie koni, v ktorej predznamenal analyticko-re-flexívny ráz svojej tvorby. V románe Kto hodíkameňom (1989) rekonštruoval protirečivú ľud-skú dimenziu slovenského malomesta v 40. ro-koch 20. st., v románe Biliard na streche (J992)sa zas pokúsil o reflexiu postojov v tzv. obrod-nom procese v r. 1968 a v následnej „normali-zácii". V knihách Bastard v daždi (1994) a Je-remiášov plač (1997) sa stredobodom jehozáujmu stal človek zasiahnutý ľahostajnosťousvojho okolia, nepochopením a odosobnenýmimedziľudskými vzťahmi. V esejistickej kniheBledomodrý svet (1998) sa prezentoval pole-mickým názorom na postmodernú.

V r. 1987 vydal nateraz svoju jedinú knihupre mládež Straka nekradne. Tematizoval v nejmarshallovský motív chlapca s ochrnutými no-hami, pričom v rámci svojej koncepcie literatú-ry - „základným zmyslom a poslaním literatúryje a bolo (aspoň ja som o tom presvedčený) hľa-danie pravdy o človeku, kultivovanie prírodya spoločnosti v ňom, teda nachádzanie človekav človeku" - jej príbeh konštruoval ako huma-nizujúce posolstvo. Dôkazom toho je i fakt, žetragickú situáciu svojho hrdinu neprezentovalv traumatizujúcej rovine, ale v súlade s auten-tickou detskou psychikou presunul epické ťažis-ko príbehu na motív groteskný. Príbeh dvoch ho-dinárskych majstrov-ri valov, ktorým sa zásluhounevinnej detskej ľsti podarí prekonať osobnúaverziu a napokon spoločne opravia nefunkčnévežové hodiny, nadľahčuje tragický motív kni-hy. V skutočnosti však nejde o motív odľahču-júci. Ide o súčasť autorovho humanizujúceho po-solstva, ktoré vo svojej epickej verzii má podobuľudskej solidárnosti a nádeje. V tomto zmyslemožno súhlasiť s Pavlom Števčekom, ktorý na-priek kritickým výhradám k Tužinského detské-mu debutu ocenil skutočnosť, že autor v ňomliteratúru poníma ako angažovaný akt spozná-vania človečích, teda humánnych vlastností člo-veka.

BIBLIOGRAFIAPróza: Straka nekradne (1987).

LITERATÚRAStevček, Pavol: Straka nekradne. Zlatý máj, 32, 1988,č.2,s.H5-I17.

BIBIÁNA 123 BIBIÁNA

Tužinský, Ján: Hľadať pravdu o človeku. In: Nataša Pa-vufaková-Durinová: Pohovorme si nielen o detskej li-teratúre. Bratislava 1991.Život a dielo Jána Tužinského. Nitra 2001. (os)

ULICIANSKY, JánProzaik, dramatik29. 10. 1955 BratislavaCena Trojruža v roku 1998

Po maturite na Gymnáziu v Košiciach (1975)vyštudoval dramaturgiu a bábkarskú réžiu naDivadelnej fakulte Akadémie múzických umenív Prahe (1975-79). Do r. 1986 pracoval akorežisér v Bábkovom divadle v Košiciach, odr. 1988 je dramaturgom hier pre deti a mládežSlovenského rozhlasu v Bratislave a od roku 1991aj pedagógom (docentom) na VŠMU v Brati-slave.

Ako dramatik sa od 70. rokov venuje rozhla-sovým hrám pre deti a mládež, bábkovým hráma adaptáciám ľudových rozprávok do dramatic-kej podoby. Do dramatických útvarov vkladáhravosť a senzibilnú výpoveď o kvalite života,o vzťahoch súčasného človeka a kráse každo-dennosti. Charakterizuje ich radosť z tvorivéhoobjavovania, rezignácia na akčný príbeh a tvo-renie podlá pravidiel detskej fantázie. Naratívnaprostota sa v nich spája s originálnou imaginá-ciou. Pre dospelých napísal úspešnú divadelnúhru Alergia (1995) a televíznu drámu Obruss monogramom (i999), ktoré sú kritickým po-hľadom na životný štýl súčasného človeka.

Ako prozaik debutoval súborom deviatich au-torských rozprávok „o ľuďoch, zvieratách a ve-ciach svojho detstva" Adelka Zvončeková(1981). Rámec v nich tvorí realita, do ktorej vstu-puje prvok predstavivosti ako spôsob detskejkompenzácie medzerovitého poznania, resp.prispôsobovania si skutočnosti vlastným túžbam.Ľudské vzťahy, pocity a spomienky sú materiali-zované v obyčajných veciach, väčšinou zdanlivozbytočných alebo zabudnutých, ako je stará skri-ňa, pec, detská železnica, ošúchaný detský kufrík,koberec, kuchynský stôl, stolička. Veci sa stávajúprostriedkom metaforickej výpovede o hodnotáchkamarátstva, empatie, zdvorilosti a lásky. Stried-mo a funkčne využitá slovná hra korešpondujes triezvou situačnosťou príbehov.

Parodicko-hravý aspekt uplatňuje v súborerozprávok spojených motívom snehu a snehu-liakov Snehuliacke ostrovy (1990). Postavy sne-hových panákov sú štylizovanými modelmiľudských charakterov a vlastností. Príbehy pole-mizujú s malichernosťou, márnomyseľnosťoua krátkozrakosťou, s akými sa ľudia správajú

k sebe navzájom i voči prírodnému prostrediu.Hra s textom siaha až k jeho žánrovej podstate:príbehy sú paródiou rozprávok, westernu, cesto-pisných próz, anekdotických rozprávaní, záro-veň však nadobúdajú význam podobenstvao ľudskej spoločnosti.

Podobný charakter má aj autorov cyklus Ulič-nickych rozprávok v antológii Rozprávková tor-ta (1990). Štyri príbehy (o malom slonovi,o zvončeku, ktorý nechcel zvoniť, o zlomyseľ-nom vetre a o krásnom strašidle) si uchovávajúatmosféru charakteristickú pre jeho poetiku, sen-zibilitu aj predstavivosť detskej proveniencie,prostredníctvom ktorých nevtiera vo tlmočí hu-mánne posolstvo.

Vzájomné porozumenie medzi deťmi a dospe-lými a právo detí na plnohodnotné detstvo tvoriazáklad poviedkovo-rozprávkových príbehov premalých čitateľov. V próze Nedeľa (1987) je det-ská hra postavená na schopnosti spontánne pre-chádzať z reality do rozprávky a späť. Otáčaciedvere reštaurácie, v ktorej chlapec s otcom strá-via čas čakania na narodenie súrodenca, slúžia akopriechod do krajiny včera a krajiny zajtra i k zá-žitkom, ktoré sa s tým spájajú. Detská hra a fan-tázia je sprevádzaná láskavým postojom dospe-lých. Takýto postoj konkretizuje v príbehu MámeEmu (1993) imaginárna postava učiteľky Emy,ktorú si škôlkari pomocou písmen jej mena vy-čarujú na chodník nájdeným kúskom kriedy. Emapredstavuje kontrast k ich reálnym, rutinou po-znamenaným učiteľkám, kompenzuje nechuť do-spelých hrať sa s deťmi, mení banálne veci na zá-zračné. V dobrodružnom unikaní detí a Emyz betónovej šedivosti sídliska a od moróznych uči-teliek sa spredmetňuje polemika s upieraním prá-va detí na hru a slobodnú fantáziu.

V rozprávke Veverička Veronka (1996) sa spá-ja princíp antropomorfizácie a paródie s parale-lizovaním animálneho a ľudského plánu. Príbehveveričky, ktorá na spôsob ľudského sveta odí-de do kúpeľov zotaviť sa zo stresov spôsobova-ných človekom, a chlapca na invalidnom vozíku,s ktorým sa tam zblíži, je v hlbšom významo-vom pláne poetickou správou o priateľstve akovzťahu založenom na vzájomnej dôvere a ne-zištnej pomoci v núdzi.

Ekologické a environmentálne posolstvo,ktoré je v knihe Veverička Veronka latentnýmrozmerom príbehu, explicitnejšie vložil do roz-právkovej knihy Drak Plamienok. Rozprávkapre malých a veľkých, v ktorej DRAK naučí ľu-dí využívať vzácny dar prírody (2000). Kontrasttechnokratického a humanizovaného životnéhoštýlu konkretizuje prostredníctvom alegorickýchpostáv, kombináciou tradičných rozprávkovýchsujetových krokov (hľadanie ženícha, ťažká úlo-

BIBIANA 124 BIBIÁNA

ha, oslobodzovanie hrdinu) a konvenčných roz-právkových rekvizít (drak, princezná, kráľ) s reá-liami civilizovanej a informačnej doby (auto,zemný plyn, webové stránky, konkurzy). Formadidaktickej rozprávky s humorno-parodickýmrozmerom nenápadne posúva poznanie smeromk dieťaťu.

Knihou Pán Prváčik (2002) sa prezentuje akorozprávkar, ktorý „nažitú" skúsenosť a pocito-vosť filtruje cez bohatú predstavivosť v príbehus jednoduchou lineárnou stavbou a s prehľadnevystavaným sujetom. Atmosféru i sémantikurozprávok predznamenáva fantazijnosť prvéhorozprávkového príbehu: keď sa pán Prváčik sta-ne nepotrebným pre dospelých, vstúpi do roz-právkovej knižky, aby svojou skrytou prítom-nosťou pomohol deťom zdolávať ťažkú aktivitu(čítanie). V zmysle prvého príbehu je aj hrdinomkaždej ďalšej rozprávky mierny a nevýbojný člo-vek, ktorý jestvuje viac pre druhých než pre se-ba a ktorý disponuje schopnosťou tešiť sa z drob-ností, vynájsť sa v každej situácii, nájsť spôsobsebarealizácie a šíriť vôkol seba šťastie. Podtex-tová melanchólia vyplýva z vedomia bezmoc-nosti človeka zoči-voči ľudskej necitlivosti a ľa-hostajnosti.

Rozprávková knižka Podivuhodné príbehysiedmich morí (2003) sprostredkúva myšlienkuo potrebe autentickej medziľudskej komunikácie,láskavého slova, zdvorilého správania a slobod-nej fantázie. Hra s menami známych moreplav-cov, dobrodruhov, literárnych postáv (Marco Po-lo - Marko Kolo, Móric Beňovský - MóricLeňovský, Robinson - Robímsám) a s alúziamina ich literárne osudy vnáša do textu parodickúkonfrontáciu dvoch významových kontextov: prí-behu postavy-prototypu a postavy-hrdinu roz-právky. Vznikla tak vtipná paródia na slávne zá-morské objavy i na fenomén moci s dôrazom naempatiu, humánnosť a slobodu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Adelka Zvončeková (1981), Nedela (1987),Snehuliacke ostrovy (1990), Máme Emu (1993), Ve-verička Veronka (1996), Drak Plamienok (2000), PánPrváčik (2002), Podivuhodné príbehy siedmich morí(2003).Poézia: Hádanky (1980).Zborníky: Päť bábkových hier (1980), Rozprávkovátorta (1990).Bábkové hry: Čary Máry Fuk (1978), Janko Pipora(1983), Radúz a Ľudmila (1984), Bohatier Kremienok(1986).Rozhlasové hry: Aťa a jej priatelia (1974), Tik Tak(1976), Úplne malá balada (1976), Väčšia polovica lás-ky (1978), Golego (1984), Krtko (1986), Snehozem-šťania (1987), Tretie zakončenie (1987), Peter Kľúčik(1991), Nedeľa (1999), Čarovná chvíľa (2001), Orieš-ková rozprávka (2002), Prípad hrášok (2003).

Rozhlasové rozprávkové seriály: Snehuliacke roz-právky, Máme Emu, Veverička Veronka, Počítačovýprinc, Tik Tak, Pán Áčik, Golego, Neznámi hrdinovia,Domov starých bábik.

LITERATÚRANoge, Július: Adelka Zvončeková. Zlatý máj, 25,1981,č. 9, s. 566-567.Bílek, Petr A.: Nedele. Zlatý máj, 32, 1988, č. 3,s. 184-185.Panovová, Oľga: Čakanie na odkliatie (O divadelnýchdramatizáciách Jána Uličianskeho). Zlatý máj, 32,1988, č. 5, s. 290-292.Stevček, Pavol: Nedeľa. Zlatý máj, 32, 1988, č. 5,s. 312-313.Bančej, Maroš: Rozprávková torta. Zlatý máj, 34,1990, č. 8, s. 503-504.Jurčo, Milan: Snehuliacke ostrovy. Zlatý máj, 35,1991, č. 4, s. 244-245.Uličiansky, Ján: Dezilúzia z poznania môže poznačiťnatrvalo. In: Nataša Pavuľaková-Durinová: Pohovor-me si nielen o detskej literatúre. Bratislava 1991.Zilková, Marta: Univerzálne uši pre univerzálny prog-ram. Rozhovor s dramaturgom Slovenského rozhlasuJánom Uličianskym. Bibiána, l, 1993, č. l, s. 18-19.Tučná, Eva: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra1993.Kepštová, Ľubica: Máme Emu. Bibiána, 2,1994, č. l,s. 43^44.Slobodníkova, Kvetá: Najskôr si nazbieram mušličky(Rozhovor s Jánom Uličianskym). Bibiána, 8, 2001,č. 4, s. 71-77.Vlnka, Jaroslav: Pán Prváčik. Bibiána, 9, 2002, č. 4,s. 66-67.Sliacky, Ondrej - Stanislavová, Zuzana: Kontúry slo-venskej literatúry pre deti a mládež 1945-2002. Pre-šov 2003. (zs)

UNZEITIG, VítezslavProzaik, publicista23. 9. 1877 Cunín, Česko - ľ5. 9. 1931 VysokéMýto, Česko

Patril k tým moravským intelektuálom, ktorísa v poslednej tretine 19. st. intenzívne zaujímalio spoločensko-kultúme pomery na Slovensku.R. 1895 vydal po slovensky tlačou a nákladomKarola Salvu v Ružomberku mravoučné „po-viestky" Zo sveta malých. Zbierkou jedenástichpoviedok napísaných na vlastné i prevzaté mo-tívy chcel prispieť k rozšíreniu skromného re-pertoáru dobovej slovenskej detskej literatúry,a tak aj v tejto periférnej slovesnej oblasti ma-nifestovať rozvíjajúcu sa česko-slovenskú vzá-jomnosť. Z literárneho hľadiska knižočka všaknepredstavovala žiaden kvalitatívny stimul. Na-miesto sprostredkovania nových trendov, ktoréprivádzali českú literatúru pre deti k umeleckejpodobe, napodobňovala ten konzervatívny myš-

BIBIANA 125 BIBIÁNA

lienkový i výrazový model, ktorý v dobovej slo-venskej próze pre deti a mládež pretrvával zá-sluhou ľudovýchovnej nemeckej literatúry preľud a mládež (F. Hoffmann, Ch. Schmid).

BIBLIOGRAFIAPróza: Zo sveta malých (1895).

LITERATÚRAM. H. (Hojič, Martin): Zo sveta malých. Literárne lis-ty, 1895, s. 25-26.Liba, Peter: Čítanie starých otcov. Martin 1970. (os)

URAM-PODTATRANSKÝ, RehorProzaik, básnik12. 3. 1846 Liptovský Mikuláš - 8. 9. 1924 Ko-šice. Pochovaný je v Liptovskom MikulášiPseudonym Podtatranský

Po absolvovaní banskoštiavnického lýceav r. 1867 začal študovať na lekárskej fakulte voViedni. Štúdium zanechal a stal sa pisárom u ad-vokáta v Liptovskom Mikuláši. Vr. 1871 bol po-mocným a po skúškach na učiteľskej prípravkev Kláštore pod Znievom r. 1872 riadnym učite-ľom v rodisku. R. 1912 bol penzionovaný, odr. 1920 žil v Košiciach.

Jeho literárne ambície prejavujúce sa počet-nou produkciou sentimentálno-romantickýchhistorických príbehov (V zajatí, 1893; Srbský ju-nák, 1893) odmietla už dobová kritika ako ume-lecky neproduktívne. Archaický charakter malai jeho básnická tvorba pre deti, v ktorej netvori-vo nadviazal na štúrovskú Rečňovanku. V zbier-ke Zlaté perličky pre dobré detičky (1882)„zreprodukoval" nielen mentorujúci obsah Skul-tétyho zborníka, ale aj jeho tvarové postupy. Cez„deje života" smeroval aj on k všeobecným, ab-straktným poučeniam, ktoré potom v pointeumocnil do gnóm, respektíve ich zrekapitulovaldo mentorujúcej výstrahy: „Pamätajte: kaidédieťa/ takýto trest musí vziať, ktoré miesto školyide/fígle, pestvá vystrájať!" V neskoršej zbier-ke Pekné kvietky pre pilné dietky (1910), ktorúzostavil z veršov publikovaných v časopise Pria-teľ dietok, tento didaktický model neskorigoval,ale pokračoval v jeho napĺňaní. V niekoľkýchveršoch (Dve družky, Dievča s pajácikom, Chla-pec na drevenom koni), v ktorých sa inšpirovaldetskou hrou, na moralistický aspekt síce rezig-noval, skôr však ide o literárnu kuriozitu nežo vedomý literárny akt. Za skromný vývinovýprínos možno považovať len básne, ktoré prí-rodnými motívmi (Zjari, K lastovičkám, V má-ji, jeseni, V zime) zmnožovali verše s podobnoutematickou orientáciou, pričom využitím tých

najjednoduchších básnických trópov napomáha-li rozšírenie žánrového spektra predprevratovejpoézie o lyrický žáner.

Mentorujúci charakter mala i jeho náučnáknižka Výlet do hory (1908). Jej cieľom bolo po-učiť deti o lesných živočíchoch, nenáležité mo-ralizujúce vstupy do jej náučných pasáží („ Trá-piť živočíchy/veliká je vina:/ neminie ver toho/trest od Hospodina!) však vytvorili hybrid, kto-rý - ako celá beletristická tvorba i obsah časo-pisu Priateľ dietok (1898-1900), ktorý vydávalspolok Tranoscius a ktorý Uram-Podtatranskýredigoval - iba dokladal autorovu didaktickú li-terárnu orientáciu.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Zlaté perličky pre dobré detičky (1882), Pek-né kvietky pre pilné dietky (1910), Vinšovník pre škol-ské dietky k meninám rodičov, priateľov a učiteľov, po-tom vianočné a novoročné želania (1921), Milémudieťaťu (1924), Na výslní (1924), Pre domov (1924).Náučná literatúra: Výlet do hory (1908).Časopis: Priateľ dietok (1898-1900).

LITERATÚRASliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

URBAN, JozefBásnik, textár, publicista29. 11. 1964 Košice - 28. 4. 1999 Zvolen

Po absolvovaní Vysokej školy ekonomickejv Bratislave (odbor ekonomika zahraničnéhoobchodu) v r. 1988 krátko pracoval v redakciiLiterárneho týždenníka. Neskôr pôsobil ako re-daktor a šéfredaktor Dotykov, časopisu pre mla-dú literatúru a umenie. V rokoch 1991-92bol redaktorom Mladých rozletov, v rokoch1993-94 riaditeľom Bibiány, medzinárodné-ho domu umenia pre deti v Bratislave. Od ro-ku 1994 bol v slobodnom povolaní, od roku1997 pôsobil ako reportér Literárneho týžden-níka.

Knižne debutoval básnickou zbierkou Malýzúrivý Robinson (1985), v ktorej ostentatívne vy-stúpil proti potláčanej subjektivite umelca i člo-veka v dobovom spoločenskom kontexte. Jehopoézia motivicky vychádza z obrazov nenávrat-ne sa vzďaľujúcich ilúzií detstva, reflektuje am-bivalentné polohy mladého človeka, očarenéhoveľkomestom a ženou, smeruje k radikálnemugestu odmietajúcemu praktiky zmaterializova-ného sveta i diktát spoločenskej uniformity.Melancholická „robinsonovská zúrivosť" je mo-difikovaná dezilúziou a zatrpknutosťou nadúpadkovosťou človeka v druhej zbierke Hlucho-

BIBIANA 126 BIBIÁNA

nemá hudba (1989) a smeruje až k polohám mu-čivého sebaspytovania, skepsy ablasfémie v tex-tovej kaleidoskopickosti Knihy polomŕtvych(1992). Zbierka Sneiienky & Biblie (1996) ref-lektuje formou sonetových vencov i básní s voľ-ným veršom oscilácie lyrického subjektu v ľú-bostných vzťahoch a motívy profanácie hodnôtv ponovembrovej spoločnosti. Urban je aj auto-rom libreta k muzikálu Kráľ Dávid a esejistickejknižky pre začínajúcich básnikov Utrpenie mla-dého poeta (Kapitolky o básničkách) (1999). Po-smrtne vyšla ešte autorom pripravovaná zbierkapopulárnych piesňových textov Voda, čo nás dr-ží nad vodou (2000), zbierka básní strateného ru-kopisu juvenílií Dnes nie je Mikuláša (2001)a kniha úvah a reportáží z rokov 1997-1999 Blíz-ko, ale čoraz ďalej (2001).

Urbanove básne (hlavne z jeho ranej tvorby),ale aj texty k populárnej hudbe spontánne oslo-vujú mládežníckeho čitateľa i poslucháča auten-ticitou zmyslového zážitku i svojím nonkon-formným mladogeneračným pohľadom. Tie súprítomné aj v zbierke intencionálnej poézie premládež Vystrel z motyky. Správa o prievane(1990), na ktorej sa popri Urbanovi autorsky po-dieľali M. Bančej a J. Litvák. V literatúre pre detikvalitatívne obohatil rozprávkovú tvorbu 90. ro-kov súborom autorských rozprávok (zdramati-zovaných aj do 12 - časťového seriálu rozhlaso-vých večerníčkov, premiéra l .-16. 12. 1995)Dobrodružstvá vranky Dánky (1995) tematickyinvenčným záberom (približujúcim deťom re-daktorskú prácu v rozhlase), moderným rozprá-vačským štýlom s poetickou i recesno-humor-nou explikáciou frazeologických zvratov (alebopre dieťa menej známych pojmov), ale aj celko-vým významovým zastrešením jednotlivých prí-behov. Postavy v rozprávkach J. Urbana pre-važne symbolizujú rôzne polohy ľudskej„inakosti" - či už ide o fyzické rozdiely (holo-hlaví versus vlasatí, nadmerná veľkosť chlapcaTomáša Bublinu), zdravotné „handicapy" (škú-liaci predavač Miloš, račkujúca redaktorka vran-ka Dánka), sociálne diferencie (bezdomovec Tó-no zo Škatule) alebo aj o prítomnosť inejcivilizácie (zelení mužíci z Usmievavej plané-ty), ktoré sú poväčšinou konfrontované so sve-tom ľudských predsudkov a apriórneho odmie-tania. Urbanova rozprávková fikcia prinášavšak aj vieru v ľudské dobro (hlavne zásluhoucharizmatickej postavy vranky Dánky), spoje-nú s hľadaním a odkrývaním ľudských hodnôt,ktoré jednotlivých protagonistov nakoniec ro-bia akceptovateľnými pre širšiu spoločnosť ľu-dí. Je priestorom s existenciou „cenných vecí,ktoré sa nedajú pokaziť, stratiť ani ukradnúť",ale možno v ňom započuť aj dospelácky no-

stalgické priznanie, že „svet je plný chlapcov,ktorí sú priveľkí na to, aby mohli nosiť obyčaj-né džínsy." Urban je aj autorom rozhlasovej hrypre staršiu mládež Poznáme svojich ľudí (pre-miéra: 10. 9. 1989) a rozhlasovej rozprávkovejhry Meninkovia (premiéra: 1.6. 1997), v ktorejprepojil reálny svet dieťaťa s netradičným me-nom s fiktívnym svetom „nadpozemských" pat-rónov detí.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Výstrel z motyky. Správa o prievane (1990,spoluautori M. Bančej a J. Litvák).Próza: Dobrodružstvá vranky Dánky (1995).Rozhlasové rozprávky a hry: Poznáme svojich ľudí(1989), Meninkovia (l997).Texty k populárnej hudbe: Voda, čo nás drží nad vo-dou (2000).

LITERATÚRABodacz, Peter: Dobrodružstvá Vranky Dánky. Sloven-ské pohľady, 4 + 112, 1996, č. 3.Kepštová, Ľubica: Jednoducho som si vymýšľal. Roz-hovor s J. Urbanom. Bibiána, 4, 1996, č.2, s. 29-30.Zavarský, Róbert: Výstrel z motyky. Zlatý máj, 36,1992, č.l, s. 49-50.Zilková, Marta: Nová rozprávka zo starých prvkov.Bibiána, 5, 1997, č. 3-4, s. 55-58. (mo)

VAJANSKÝ-HURBAN, SvetozárBásnik, prozaik, kritik, publicista, politik16. 1. 1847 Hlboké - 17. 8. 1916 Martin

Občianskym menom Svetozár Hurban, synJozefa Miloslava Hurbana. Študoval v Modre,Téšíne, Oberschutzene, Stendale pri Berlíne,v Banskej Bystrici a právo v Bratislave. Poskončení vojenskej služby, počas ktorej sa zú-častnil na rakúskej okupácii Bosny a Hercego-viny, stal sa redaktorom Národných novínv Martine, kde r. 1881 spolu s Jozefom Skulté-tym založil nový generačný literárny časopisSlovenské pohľady.

Jeden z najkontroverznejších zjavov novo-dobej slovenskej literatúry. V 70. a 80. rokoch19. storočia, v čase decimovania národnýchkultúrnych a školských inštitúcií, si rozsiahloupublicistickou aktivitou vydobyl postavenie ve-dúcej osobnosti národného života. Umelecky sitento post zabezpečil i básnickou a prozaickoutvorbou, v ktorej sa estetickou konkretizáciouprincípov ideálneho realizmu pokúšal o sfor-movanie nového, realistického literárneho ká-nonu. Napriek tomu, že bol nezmieriteľným od-porcom umeleckého a politického programumladej, hlasistickej generácie, zasadil sa zatvorbu mladého Jesenského a Ivana Kraska,

BIBIÁNA 127 BIBIÁNA

ktorá svojimi estetickými princípmi prekoná-vala ten literárny model, ktorý po celý svoj ži-vot vyznával.

Niekoľko básní a prozaických textov pre deti,ktoré uverejnil v časopise Včelka (1878-1883),svojou mravoučnosťou a sociálnym sentimenta-lizmom zodpovedalo podobe dobovej detskejliteratúry. Ako kritik presadzujúci estetickúfunkciu literatúry takejto podobe tvorby pre de-ti však naklonený nebol. Dôkazom toho je je-ho recenzia v Národných novinách z r. 1911,v ktorej preklad Andersenových rozprávok (An-dersenove poviedky, 1911) privítal ako „krásnuknižku, mravne čistú ako krištáľ, fantázioutrblietavú ako dúha." Ocenil v nej myšlienko-vú a výrazovú výnimočnosť andcrsenovskejrozprávky, označiac ju na pozadí „rozmanitýchotrúb, ktoré biedne naše deti musia hltať" za„chlieb každodenný". Tieto slová patria k naj-kritickejším vyjadreniam na adresu pôvod-nej tvorby pre deti a mládež v predprevratovomobdobí a zaiste spolu s ďalšími faktormi pod-mienili zmenu všeobecného názoru najej posla-nie.

BIBLIOGRAFIABásne: Nedeľa kvetná, Veľká noc (Včelka, l, 1879.č. 7, s. 104-105), Malý drotár (Včelka, 3, 1881, č. 2,s. 28), Lenivá Kata (Včelka, 4, 1882, č. l, s. 8), Ne-skromné želanie (Rodina a škola, l, 1900, č. 7,s. 100-101).Próza: Svár písmen (Včelka, 3, 1881, č. 3, s. 37-38),Jako sa knihy zhovárali (Včelka, 4, 1882, č. 5,s. 69-71), Princ Palec (Včelka, 5, č. l, s. 7-10).

BIBLIOGRAFIASliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

VALEHRACHOVÁ, MargitaAutorka literatúry faktu, prekladateľka8. 6. 1908 Rajec - 10. 10. 1990 Bratislava

Rodným menom Matulayová, publikovala ajpod menom Václavíková. Po absolvovaní diev-čenského gymnázia v Bratislave študovala slo-venčinu, francúzštinu a angličtinu na Filozofickejfakulte UK v Bratislave a v r. 1930-31 na uni-verzite v Lille vo Francúzsku. Ako stredoškol-ská profesorka učila na gymnáziách v Nitre(1932-36) a v Bratislave (1936-53), v r. 1953-74pôsobila na Priemyselnej škole elektrotechnickejv Bratislave.

Prekladateľka, literárna historička (Život Te-rézie Vansovej, 1937; Terézia Vansová, 1937;Tvorba Ľudmily Podjavorinskej, 1942) a meto-

dička literárnej výchovy sa v posledných desať-ročiach svojho života zamerala na popularizo-vanie životného diela významných vedcov a vy-nálezcov - rodákov zo Slovenska. Jej prvouknižnou prácou s takýmto zameraním boli Svet-lá minulosti (1960), ktorú napísala v spolupráciso Š. Ondreičkom. V troch životopisných pás-mach sa tu podáva beletrizovaná informáciao Jozefovi Petzvalovi, Jozefovi Murgašovi a Au-relovi Stodolovi. V knihe Kúzelník spod Kah-lenbergu (1967) sa vrátila k J. Petzvalovi a k je-ho vedeckým zásluhám (objav zdokonalenéhofotoobjektívu) samostatnou knižkou. Aj túto prá-cu koncipovala na spôsob tradičného beletrizo-vania vzdelávacieho zreteľa. Nie celkom vyjas-nená tvorivá metóda je príznačná aj pre knihuo živote a diele Andreja Kmeťa Hladačskrytýchpokladov (1969). Ani tu ešte nejestvuje jedno-tiaci princíp, ktorý by stmelil informácie o mno-hostranných záujmoch a činnostiach A. Kmeťa.V knihe o Jozefovi Murgašovi (Technik v reve-rende, J 970) už badať značný pokrok v stvárňo-vaní biografického materiálu. Beletrizovanie jetu striedmejšie, vychádza z verifikovateľnýchfaktov a ani opis Murgašových pokusov a úspe-chov v odbore rádiotechniky sa na pozadí živo-topisného rozprávania nepociťuje cudzorodo.V podtexte knihy je vyjadrená aj tragika jeho ži-vota a jemu podobných vynálezcov v čase ná-rodnej neslobody. Objaviteľovi elektrického dy-nama a elektromotora S. A. Jedlíkovi venovalaknihu Zabudnutý vynálezca (1972). V publiká-cii Izabela Textorisová (1975), venovanej prie-kopníčke slovenskej botaniky, našla primeranúmieru spojenia popularizačného výkladu a epic-kého rozprávania. O známych martinských ro-dinách - Lilgovcoch, Thurzovcoch a Grego-rovcoch - napísala biograficko-dokumentárnuknihu Modrý dvor (1981). Vo svojej poslednejknihe Salám alejkum, Veronika (1987) spraco-vala zážitky z cesty po Tunisku.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Svetlá minulosti (1960, spolu so S.Ondreičkom), Kúzelník spod Kahlenbergu (1967),Hľadač skrytých pokladov (1969), Technik v reveren-de (1970), Zabudnutý vynálezca (1972), Izabela Tex-torisová (1975), Modry dvor (1981).

LITERATÚRAZúbek, Ľudo: O slovenských vynálezcoch. Zlatý máj,5, 1961, i. 12,s.551-552.I.K. (Kusý, Ivan): Zabudnutý vynálezca. Zlatý máj, 17,1973, č. 8, s. 559-560.Poliak, Ján: Zabudnutý vynálezca. Slovenské pohľady,1973, č. 6, s. 133-134.Jurčo, Milan: Zákruty a míľniky na štvrťstoročnej ces-te slovenskej literatúry faktu III. Zlatý máj, 19, 1975,č. 10, s. 687-693. (jp)

BIBIÁNA 128 BIBIÁNA

VÁLEK, MiroslavBásnik, prekladateľ, publicista17. 7. 1927 Trnava-27. 1. 1991 BratislavaCena Fraňa Kráľa v roku 1973

Po maturite na Obchodnej škole v Trnave(1947) absolvoval štyri semestre Vysokej školyobchodnej v Bratislave. Bol redaktorom časopi-sov Slovenský roľník, Týždeň, Družstevný obzor,od r. 1957 Mladej tvorby, v ktorej v r. 1962-66pôsobil ako šéfredaktor. V r. 1966-67 bol šéfre-daktorom Romboidu, v r. 1967-68 predsedalZväzu slovenských spisovateľov. V r. 1969, po lik-vidácii obrodného demokratizačného procesu,stal sa ministrom kultúry Slovenskej socialistic-kej republiky a v tejto funkcii pôsobil až dor. 1988, keď sa stal tajomníkom Zväzu čs. spiso-vateľov v Prahe. Od r. 1989 žil v Bratislave.

Bol jedinečnou básnickou osobnosťou mo-dernej slovenskej literatúry. Svojou tvorbou, re-prezentovanou zbierkami Dotyky (1959), Prí-ťažlivosť (1961), Nepokoj (1963), Milovaniev husej koži (l 965), Zvody(1977), zásadným po-etologickým a ideovým spôsobom zasiahol dojej vývinu. V prvej fáze predovšetkým tým, žev opozícii voči deklaratívnemu básnickému mo-delu upriamil pozornosť na existenciu individu-álnej ľudskej osobnosti a elementárnych život-ných hodnôt, neskôr zas originálnym básnickýmprístupom, analyzujúcim traumatizujúce osudyčloveka 20. storočia zasiahnutého dvoma tota-litnými systémami. V rozpore so skepsou a de-zilúziou, ktorá mu z tejto analýzy „človeka a je-ho situácie" (M. Hamada) v totalitnom svetevyplynula, v skladbe Slovo (1976) aj napriekistému problematizovaniu spoločenského systé-mu, ktorý ako politik reprezentoval a ktorý akobásnik neraz spochybňoval, vyjadril nádej v hu-manistickú perspektívu moderného človeka.

Vývinovú hodnotu mala aj jeho básnická tvor-ba pre deti, ktorú chápal nielen ako estetický aktadresovaný detskému príjemcovi, ale aj ako pro-striedok a príležitosť pre vlastnú ľudskú a ume-leckú sebarealizáciu. „Osobne mi poézia pre detiprináša dvojnásobné uspokojenie," skonštato-val v kréde napísanom pre zvukovú verziu Sliač -keho básnickej antológie Dcérka a mať (Suprap-hon 1970). „Raz ako konštruktérovi,hry', druhýraz ako jej účastníkovi. Navyše ma vracia do čiasmôjho detstva." Vychádzal pritom z negácie ver-šovanej tvorby pre deti ako uzavretej, autonóm-nej sféry, utváranej generáciami špecializova-ných detských básnikov, a považoval ju zanedeliteľnú, legitímnu súčasť poetickej tvorbyvôbec. Negovaním obmedzujúcej špecifickostinepopieral intencionálnosť básnického textu predieťa, jeho existenciu však nevidel v znížení hod-

notovej úrovne, ale v istých špecifických zna-koch, ktoré sú nositeľmi komunikatívnosti básnes detským percipientom. Za jeden z najzáklad-nejších považoval medzivzťahovú vzájomnosťmedzi dospelým tvorcom a jeho detským adre-sátom. „V istom zmysle," konštatoval vo svojomkréde, ktoré možno chápať aj ako definíciu kon-cepcie modernej poézie pre deti, „je umenie do-hovor medzi autorom a čitateľom. Pre poéziu toplatí dvojnásobne. A poézia pre deti podlieha to-muto zákonu takmer absolútne. Bez toho, aby saautor s čitatelom niekedy videli, platí medzi ni-mi akási nevyslovená konvencia. Detský čitateľvelmi rád a ochotne uverí všeličomu, čo by sav bežnom rozhovore mohlo zdať logicky nepri-jateľné, ako napríklad slávnemu veršu J. Tuwi-ma ,spievala krava na zelenej lúke'. Autor, kto-rý pozná túto schopnosť poézie hovoriťo nelogickom ako o logickom a o nepravdepo-dobnom ako skutočnom, si dokáže dieťa získaťdefinitívne."

Takýmto chápaním detskej poézie sa Válekpredstavil už v debute Kúzla pod stolom (1959),v ktorom sa s existujúcim typom básne pre die-ťa dostal do polemického vzťahu hneď v niekoľ-kých rovinách. Najzreteľnejšie tak, že uvoľnildovtedy prísne viazaný verš, pričom jeho jazy-kovú podobu zbavil knižnej zaťaženosti a vý-razne ju nasmeroval k hovorovému, civilnémuprejavu. Základný rozdiel medzi dovtedajšímibásňami s motívom detskej hry a jeho debutomspočíval však v tom, že nevytvoril autorskú imi-táciu detskej hry, ale navodil životne presvedči-vý vzťah medzi dospelým a dieťaťom, pričom„práve na základe dvojsmernosti tohto vzťahudokázal plynulo prechádzať z polohy pripravo-vateľa básnickej hry ,pre dieťa' do polohy účast-níka tejto hry spolu ,s dieťaťom'" (S. Smatlák).V intenciách dobovej modernej svetovej litera-túry pre deti vyjadril pritom analogicky vzťahmedzi dospelým a dieťaťom vzájomnou prepoje-nosťou reálnej a fiktívnej roviny, projektujúc túdruhú jednoznačne na základe prirodzenej, nieštylizovanej detskej imaginatívnosti. Iniciatív-nosť jeho básnického činu spočívala aj v tom, žedo „konštrukcie" detskej hry začlenil ľudovú slo-vesnosť. Nie však na konvenčný spôsob, ale tvo-rivo originálne, rešpektujúc pritom detskú zážit-kovosť. Rozprávkovosť totiž nevnímal lentematicky, ale organicky ju včlenil do fantazij-ného sveta dieťaťa, čím svoj autorský výmyselnielen zoživotnil, ale s vzhľadom na detského či-tateľa aj zintímnil.

Ak Kúzla pod stolom v detailoch i celku ma-li protikonvenčný ráz, splatil Válek daň konven-cii vo veršovaných leporelách Pozrime sa do prí-rody, kto osoží a kto škodí (1960) a Kde žijú

BIBIÁNA 129 BIBIÁNA

vláčky (1961). Poplatnosť tradičnému básneniupre deti nebola tu však podmienená revíziouvlastného básnického programu, ale vydavateľ-ským zámerom, ktorý nadraďoval poznávací zre-teľ nad estetický, prisudzujúc slovnému textu vý-lučne ilustratívnu funkciu. Tento predpokladpotvrdzuje i relatívne vyššia úroveň druhého le-porela. Vydavateľská apriórnosť bola tu menejpredpisujúca, čo potom spôsobilo, že náučnýzreteľ dostal autorsky osobitejší ráz. Prejavilo sato výraznejšou invenčnosťou, náznakom humo-ristického plánu a v rytmickej oblasti odpútanímsa od klasickej veršovanej štruktúry viazanéhoverša.

Zbierka Veľká cestovná horúčka pre malýchcestovateľov (1964) s definitívnou platnosťoupotvrdila epizodický zástoj oboch týchto leporelv autorovom vývine. Válek v nej totiž nepokra-čoval v ich poetike, ale sa vrátil ku koncepciisvojho debutu. Tematicky to urobil značne od-lišnejšie, pretože nie na materiáli prírodnej pro-veniencie, ale na látke súčasnej, významovo i ko-munikatívne bližšej súčasnému dieťaťu. Jehoosem básnických variácií na najznámejšie do-pravné prostriedky je pritom takisto hrou s die-ťaťom. Hrou, ktorá má síce menej vonkajšíchprejavov detskej hry ako Kúzla pod stolom, alezato viac vnútorných, pretože jej bázou je fanta-zijnosť, ozvláštňovanie a poetické zašifrovanieskutočnosti. Bezprostredný motív hry je pritomvariabilný, takže zbierka, hoci osnovaním mo-notematická, vôbec nepôsobí stereotypne.

Civilnosťou básnického prejavu Válek nad-viazal na svoj debut aj formálne. Poetická „kon-štrukcia" hry však spôsobila, že jeho hovorovosťnadobudla tentoraz príťažlivejšiu podobu. Su-gestívnejšou ju urobila predovšetkým nezvyčaj-ne intenzívna metaforickosť („večer škrtá ko-íajnice ako zápalky; obloha je misa, kde sa kúpehrom; lietadlo, pripináčik na rube oblohy"), kto-rá patrí k najnáročnejším v celom doterajšom vý-vine slovenskej poetickej tvorby pre deti a kto-rá popri podstate samotnej hry vzbudzujeestetickú zážitkovosť aj u dospelého čitateľa.

Vyvrcholením Válkovej tvorby pre deti jezbierka Do Tramtárie (1970). Jej dominantnépostavenie v modernej poézii pre deti vôbec pod-mieňuje najmä do bravúrnosti dovedená autoro-va schopnosť vytvárať hru a skutočnosť, že priprojektovaní tejto hry Válek vychádzal z humo-ristického podložia. Humor, ktorým sa prezen-toval, je identický s dieťaťom. Vyplýva z nonsen-su, z konfrontácie logického s alogickým,prirodzeného s neprirodzeným, a pritom vždyrešpektuje „vzájomný dohovor" medzi vymýš-ľajúcim autorom a dieťaťom, ktoré si autorskéalogizmy zhodnoverňuje na svoj jedinečný

spôsob. Pozoruhodnosťou tohto humoru je ďalejfakt, že disponuje myšlienkovou potenciou, kto-rá vyplýva z konfrontácie sveta detskej idealitys reálnou skutočnosťou, pričom zároveň je iro-nizujúco-satirickou identifikáciou odpoetizova-ného sveta dospelých. Popri alúzii na detstvoa jeho poetizujúcu hravosť obsahuje Válkovapoézia pre deti, optímalizovaná práve zbierkouDo Tramtárie, ďalší významný atribút, ktorýmprekonáva limity intencionálnej poézie pre detia včleňuje sa do systému celonárodnej literatú-ry. Dosiahnutie tejto integrity pri zachovaní všet-kých komponentov zabezpečujúcich komuniká-ciu s detským adresátom je najvýznamnejšímumeleckým úspechom a vývinovým prínosom„detskej" poézie Miroslava Válka.

Ako prekladateľ Válek uviedol do slovenčinylyrickú zbierku českého básnika Jana ČarekaRaj domova (1957) a výber z tvorby ruského so-vietskeho prozaika pre deti Sergeja BaruidinaPrvé písmená (1964). Významným činom, kto-rý podporil modernú orientáciu slovenskej bás-nickej tvorby na začiatku 60. rokov 20. st., boljeho preklad veršov poľského básnika JulianaTuwima Zázraky a divy (1961, 2. vyd. pod ná-zvom Pán Malilínček a veľryba, 1975).

BIBLIOGRAFIAPoézia: Kúzla pod stolom (1959), Pozrime sa do prí-rody, kto osoží a kto škodí (1960), Kde žijú vláčky(1961), VeFká cestovná horúčka pre malých cestovate-tov (1964), Do Tramtárie (1970).

LITERATÚRANoge, Július: Pre najmenších po starom i po novom.Zlatý máj, 4, 1960, č. 7-8, s. 356-357.Noge, Július: Zdravá horúčka. Mladá tvorba, 1964,Č.9.S. 71.Sliacky, Ondrej: Provokácia ako obrana. Mladá tvor-ba, 1964, č. 6-7, s. 22-24.Števček, Pavol: Experiment ako hra. Zlatý máj, 14,1970, č. 10,s.654-655.Klátik, Zlatko: Od epiky k lyrike (Vývinová antinómiageneračného pohybu). In: Slovo, klúč k detstvu. Bra-tislava 1975.Smatlák, Stanislav: Aby bol svet jasný... (Nad detskoupoéziou Miroslava Válka). In: Básnik a dieťa, 2. vyd.Bratislava 1976. (os)

VANEK, MariánKarikaturista, prozaik3. 5. 1941 Bratislava. Žije na Šumave, Sušiče,Česko

Po maturite na Strednej škole umeleckéhopriemyslu v Bratislave r. 1960 a vojenskej pre-zenčnej službe krátko pracoval ako reklamnýkresliar, potom sa už venoval len umeleckej

BIBIÁNA 130 BIBIÁNA

tvorbe. Spolupracoval s rozličnými časopismi,s televíziou, príležitostne ako scénograf s divad-lami, ilustroval knihy. V čase normalizácie malznemožnené publikovať; začas pracoval v diel-ňach Slovenského národného divadla, potomv propagácii safari v Dvore Králové. Cez roz-ličné iné zamestnania sa dostal do Prahy, aby na-koniec zakotvil na Šumave.

V 60. rokoch 20. st. bol jedným z najpopu-lárnejších slovenských karikaturistov. V osudo-vom r. 1968 veľmi citlivo vyjadroval nálady väč-šiny obyvateľstva, jej túžby a nádeje a potomi hnev a obavy. Hneď na prahu normalizácie bolprvý, ktorému r. 1969 niekoľko hodín po verni-sáži zakázali výstavu. Ešte stihol vydať knihu sa-mopašných a vonkoncom nepolitických karika-túr Recesník (1969, druhé vydanie pod názvomSexpo, 1996). Politické kresby z roku 1968 muvyšli až r. 1990 v zväzkoch Kalendár '68 a Tri-búny.

Veľmi skoro po karikatúrach v Kultúrnom ži-vote či Roháči a prvých knižných ilustráciách sazačal vyjadrovať i písaným slovom. Časopisec-ký publikoval poviedky, fejtóny a publicistickémateriály. V televízii už vtedy účinkoval ako in-sitný herec vo vlastných programoch a vydal kni-hu humoristických poviedok Hurá (1966)s vlastnými kresbami. Jeho sľubný rozlet brutál-ne prerušilo vyhostenie z kultúry. Ďalšie po-viedky, fejtóny a úvahy z tlače vydal až r. 1994pod názvom ... a nikdy inak. Ako autor so spon-tánnym zmyslom pre poetickú naivitu a zveliče-nie bol predurčený na dôverný kontakt s detskýmdivákom a čitateľom. Na začiatku 70. rokov pri-pravil cyklus 21 televíznych večerníčkov o svoj-ráznom zbojníkovi Jurošíkovi, no ako v tom ča-se väčšina jeho projektov aj scenáre uviazliv trezore a realizovali sa až v rokoch 1991-97.Pripravený seriál Rytier Malíček 1-7 (1999) sapre autorskoprávne nezhody neodvysielal.

Na pôdu detskej literatúry vstúpil spolu s bás-nikom Tomášom Janovicom v knihe Ne/ukradnitri vajcia (1968) predovšetkým ako výtvarník.Jeho podiel však podstatne presahuje zvyčajnúgrafickú úpravu a ilustrácie. Z publikácie vy-tvoril artefakt, ktorý umocňuje pôžitok z čítania.Trpezlivo podstúpil úmornú prácu a text do po-sledného slova vysádzal detskou tlačiarničkou.Zdôraznil dôsledne protiautoritársky charakterpoviedok, úsilie nedidaktizovať ani pod maskoupoetickej metafory. Kniha oslobodzuje detskéhočitateľa, je inšpiráciou pre slobodné myslenie.K šiestim moderným rozprávkam pridal i jednuvlastnú - Napoleon. Pohráva sa v nej s recesis-tickými nápadmi i so slovami, podobne ako Ja-novic žongluje s ich zmyslom a stavia ho nahlavu.

Monotematická Malá slonokniha (1991) jedielom, v ktorom spojil skratkovitú kresbu s mi-niaturizovanými textami do pokusu o čítankurecesie a hravej absurdity. Slon v rozličných re-álnych i nereálnych situáciách sa mu stal hu-morným objektom (neraz v zastúpení ľudskéhokomického hrdinu) i zámienkou, aby ventilovalvlastné predstavy o svete a jeho hodnotách. Die-ťa priamo oslovuje, vťahuje ho do hry a provo-kuje k aktivite. Zdanlivo len v rámci knižočky(vyfarbiť obrázok, správne odpovedať na jedno-duché otázky, doplniť slová), no cieli ďalej: k sa-mostatnému vymýšľaniu analogických zápletieka „chytákov", k jednoduchému rýchlokurzu, akovnímať komiku.

BIBLIOGRAFIAPróza: Ne/ukradni tri vajcia (1968, v spoluautorstves T. Janovicom), Malá slonokniha (1991).

LITERATÚRAFOIdvári, Kornel: Doslov. In: Recesník. Bratislava1969.Hrubá, J.: Zrkadlo Mariána Vaneka. Práca, 15.3.1969.Fôldvári, Kornel: Výpravy proti srsti s Mariánom Va-nekom. Národná obroda, 30.3.1995. (kf)

VANSOVÁ, TeréziaProzaička, dramatická18. 4. 1857 Zvolenská Slatina - 10. 10. 1942Banská Bystrica

Rodená Medvecká, švagriná Pavla Dobšin-ského. Celé jej štúdium predstavujú dva ročnépobyty na dievčenskej škole v Banskej Bystricia v Rimavskej Sobote, inak k vzdelaniu dospe-la zásluhou kultúrneho prostredia zvolenskosla-tinskej fary. R. 1875 sa vydala za e v. farára Já-na Vansu do Lomnicky, odkiaľ sa po smrti svojhojediného dieťaťa odsťahovala r. 1882 do manže-lovej rodnej dediny Píla v Gemeri. Po jeho pen-zionovaní žila od r. 1911 až do smrti v BanskejBystrici.

Prvé, sentimentálno-romantické verše uve-rejnila už r. 1875 v časopise Orol a veršami, na-písanými po nemecky, zareagovala i na smrťsvojho syna. Cieľavedome začala však tvoriť ažna Píle. Jednou z jej prvých prác, ktoré tu napí-sala, bola „činohra pre deti" Potopa (1886).Dramatický námet s detskými postavami spra-covala v duchu moralizátorsko-sentimentálnejliteratúry a nie inak postupovala aj v hre pre do-spelých V salóne speváčky (1889). Moralizátor-sko-sentimentálny princíp tvorí podstatu i tejčasti jej prozatérskej aktivity, ktorou sa usilova-la saturovať čitateľské záujmy dobových žen-ských čitateliek. Z týchto prác (Sirota Podhrad-

131 BIBIÁNA

ských, 1889; Kliatba, 1926; Sestry, 1930) sas najväčším ohlasom stretol román Sirota Pod-hradských. Jeho hrdinka, mladučká Viola Pod-hradská, v intenciách obdobnej nemeckej senti-mentalizujúcej literatúry je vystavená krutejľudskej zlobe, svojou mravnou heroickosťouprekoná však všetky prekážky, až napokon do-siahne nielen morálnu satisfakciu, ale i osobnéšťastie. Zručne osnovaný dej, hrdinka stelesňu-júca mravnú idealitu a neustála sentimentálnaatmosféra spôsobili, že román, ktorým Vansovánaplnila svoju predstavu o „ideálnom realizme",sa stal kultovým dielom generácií dievčenskýchčitateliek. Skutočnou estetickou hodnotou dis-ponujú však tie Vansovej práce, v ktorých rea-listickým spôsobom evokovala život a atmosfé-ru dedinských fár a škôl v druhej polovici 19. st.Predznamenala ich črta Ako sa zabávali dievča-tá pred stoletím (Národnie noviny, 1888), známapod názvom Julinkin prvý bál. Metóda kombi-nácie beletristických postupov a faktografické-ho popisu, ktorá ju charakterizuje, stala sa ty-pickou pre celý okruh podobných prác (Novéšatočky, Milku dajú na edukáciu, Milka - maša-módkou, Púť za šťastím, Prsteň, Ohláíky). Van-sová v nich presne zaznamenala prejavy spolo-čenskej i hmotnej kultúry vlastnej society, čímpodporila tú rovinu svojho rozprávania, v ktorejsa usilovala realisticky hodnoverne zaznamenaťvnútorný rozmer svojich postáv, predovšetkýmdetí a mladých ľudí. Tento „svojrázny druh rea-listického dokumentarizmu" (M. Mikulová),ktorý v poprevratovom období vyvrcholil v jejnaj významnejšom diele Ján Vansa(1938), uplat-nila aj v memoárovej novele Palko, dobrodruž-stvá zo zalazinskej fary (1903-04, neskorší ná-zov Paľko Šuška) a v próze Danko a Janko(1905). Kým v prvom texte na základe vlastnýchspomienok „zrekonštruovala" tragický životnýpríbeh talentovaného chlapca, farárskej siroty,ktorej sa ujali jej rodičia, v druhom zbeletrizo-vala detské zážitky svojho muža a jeho rovesní-ka Daniela Laučeka. V jednom i druhom pri-niesla rad cenných faktografických informáciísociologického a etnografického charakteru,v druhom diele sa však viac prejavila ako be-letristka so zmyslom pre postihnutie psychické-ho sveta dieťaťa, pre jeho typizáciu. V tomtozmysle Danko a Janko nieje len „životopisnou"rekonštrukciou dvoch konkrétnych postáv slo-venskej minulosti. Je to realistické svedectvoo detstve celej jednej generácie; výpoveď, ktorávytvorila prototyp návratov do detstva, a tak po-ložila základy budúcej umeleckej detskej litera-túry. Paradoxom pritom je, že samotná Vansovápodobné pokusy adresované priamo deťom od-mietla. Dôkazom toho je jej reakcia na iniciatí-

vu Františka Votrubu, ktorý sa v Dennici, časo-pise, ktorý sama r. 1898 založila, podujal mo-dernizovať aj dobovú detskú literatúru. „Má satak písať, aby to mohli kat. a ev. deti čítať, ale nakresťanskom základe. Jedine ten nám a našejslov. prírode zodpovedá," píše v liste, v ktoromprotestuje proti charakteru Votrubovej Detskejbesiedky. „Realizmus je nám cudzí a menovitenašej útlej mládeži..." Nasledujúci vývin potvr-dil oprávnenosť Votrubovej iniciatívy, kým naVansovej odsudku diametrálne pozmenil jehozmysel. Je to totiž práve realizmus, ktorý za-bezpečil trvalú výpovednú a estetickú platnosťtej časti jej diela, v ktorom o deťoch písala predospelých.

BIBLIOGRAFIAPróza: Julinkin prvý bál (pôvodne Ako sa zabávalidievčatá pred stoletím, Národnie noviny, 1888), Ohláš-ky (1892), Prsteň (1893), Nové šatočky (1898), PaľkoŠuška (Dennica 1903-04 s názvom Paľko, dobrodruž-stvá zo zalazinskej fary), Danko a Janko, dobrodruž-stvá malých hrdinov (Dennica, 1905), Milku dajú naedukáciu (1918), Milka (1928, uvádzané pod názvomMilka - mašamódkou), Púť za šťastím (1931).Výber: Julinkin prvý bál (1957).Hra: Potopa (Dom a škola, 1886, č. 1-3, s. 23-30,86-89).

LITERATÚRAMráz, Andrej: Literárne dielo Terézie Vansovej. Mar-tin 1937.Václavíková-Matulayová, Margita: Terézia Vansová.Praha 1937.Mikulová, Marcela: Terézia Vansová. In: Slovník slo-venských spisovateľov. Praha 1999. (os)

VAŠKO, AlexanderProzaik24. 2. 1901 Budapešť, Maďarsko - 5. 4. 1978Sarnia, KanadaPseudonym A. V. Mihdlik

Po maturite na nitrianskom gymnáziu v r. 1921študoval na vojenskej akadémii v Hraniciach naMorave. R. 1932 odišiel do zálohy a r. 1934 ab-solvoval diferenciálne skúšky na Učiteľskomústave v Leviciach. Bol učiteľom na ľudovýchškolách v Gýmešských Kostoľanoch a vo Vode-radoch. Počas druhej svetovej vojny sa zúčast-nil bojov na východnom fronte, prešiel však nastranu čs. jednotiek generála L. Svobodu. Por. 1945 pôsobil v armáde, r. 1947 bol zatknutýa vo vykonštruovanom procese r. 1948 odsúde-ný na doživotie. R. 1960 bol amnestovaný,r. 1968 emigroval cez Rakúsko do Kanady, kdežil v meste Sarnia.

BIBIÁNA 132 BIBIÁNA

Okrem nenáročných detektívno-dobrodruž-ných próz pre dospelého čitateľa (Vdrápoch sa-tana, Záhadná sfinga, obe 1934, Čierna Nemé-zis, 1942, Zlatý mamôn, 1943) vydal v Spolkusv. Vojtecha viacero dobrodružných „románovpre slovenskú mládež", ktorými fixoval nízkuúroveň tohto žánru. V tvarovej polohe to robilnenáležitým pospájaním rôznorodých dobro-družných schém (najčastejšie vernovských s ma-nierami špionážnych románov) a v rovinevýznamovej exponovaním pseudosociálnehoa pseudovlasteneckého motívu. Hrdina jeho ro-mánov nieje už sociálnym outsiderom, neopúš-ťa vlasť a nevydáva sa za prácou do zámoria, kdezažíva dramatické dobrodružné chvíle, ako sa todialo v predchádzajúcej periférnej dobrodružnejliteratúre. Je to typ mladého muža, ktorý sa zá-sluhou svojich morálnych vlastností dokáže do-pracovať k významnému úspechu, pričom svojprevratný objav či vynález využije v prospechslovenského národa (Divotvorný kameň, 1939).„Motívy dobrodružného avanturizmu," vyjadrilsa na margo tohto typu prózy Oskár Čepan, „satu dávajú do služieb tendencií, ktoré chceli čosiviac ako inervovať čitateľa. Preto namiesto úni-ku od reality stavajú pred neho jej rôzne fiktív-ne podoby a prostriedkami napätia vsugerúvajúmu morálno-politické podtexty".

BIBLIOGRAFIAPróza: Tajomstvo jaskýň (1936), Odplata (1938), Di-votvorný kameň (1939), Slovensko na poschodiach(1940), Had (1942), Nájdený život (1942), Hora šťas-tia (1944), Spútané more (1947 pod pseudonymomM. V. Mihálik).

LITERATÚRAR. J. (Rudolf Jarušek): Had. Nová škola, 1942^43, č. 8,s. 376-377.Jarušek, Rudolf: Nájdený život. Nová škola, 1943-44,č. 3, s. 139-140.Sprinc, Mikuláš: Nájdený život. Kultúra, 1943, č. 10,s. 506-507.šh (Štefan Hora): Tajomstvo jaskýň. Národný pracov-ník, 1944, č. 1-2, s. 95.Cepan, Oskár: Žánre tzv. populárnej literatúry. In: De-jiny slovenskej literatúry V. Bratislava 1984. (os)

VÁSOVÁ, AltaProzaička, scenáristka27. 5. 1939 Sevľjuša, Zakarpatská Ukrajina. Ži-je v BratislaveCena Trojruža v roku 2004

Po maturite na Jedenásťročnej strednej školev Bratislave (l 954-57) absolvovala štúdium ma-tematiky a fyziky na Vyššej pedagogickej škole

v Bratislave (1959). V r. 1963-65 pôsobila akosprievodkyňa na hrade Zvíkov, do r. 1968 bolaučiteľka, potom dramaturgická Slovenskej tele-vízie v Bratislave (1968-70), scenáristka Slo-venskej filmovej tvorby. Od r. 1991 sa literárnejtvorbe venuje profesionálne.

Ako prozaička pre dospelých prejavuje sklonk experimentovaniu s dôrazom na modelové si-tuácie, detail i na vnútorný pátos príbehu. Kniž-ne debutovala zbierkou krátkych próz Zazname-návanie neprávd(1970), po ktorej vydala noveluMiesto, čas, príčina (1972). Filozofické a etickéotázky súčasného človeka nastoľujú jej vedec-kofantastické romány Po (1979, v pôvodnej,autentickej podobe bez úprav vynútených nor-malizačným obdobím vydaný r. 7993) a V zá-hradách (1982). Ku krátkej próze experimentál-neho charakteru sa vrátila v knihách Osudia(1994), Úlety (1995) a Natesno (1997).

V literatúre pre deti a mládež debutovalaprázdninovým dievčenským románom z pro-stredia veľkomesta Velkáčky (1978) s dobro-družnou detektívnou zápletkou. Na základe mo-delovej situácie falošného obvinenia sa usilovalaodkrývať medziľudské vzťahy na dobových síd-liskách, pričom ju zaujímal najmä ich morálnyaspekt. Ironicko-satirický osteň, namierený pro-ti skostnatenosti dospelých a proti deformáciámcivilizácie, je prítomný v jej vedeckofantastic-kých prózach pre mládež Blíienci z Gemini(1981) a 7,5 stupňa Celzia (1984). V próze Blí-ženci z Gemini uplatnila postupy dievčenskéhorománu, dobrodružného príbehu i vedeckej fan-tastiky. Životný štýl a hodnotovú hierarchiudvoch civilizácií vzájomne konfrontovala pro-stredníctvom stretnutia skupiny pozemskýchdetí s postavami dvoch mimozemšťanov, kari-kujúc takýmto spôsobom praktiky pozemšťanova nastaviac krivé zrkadlo defektom nášho živo-ta. Uplatnila pritom humor, vtipnú nadsádzkua živé detské vyjadrovanie. V románe 7,5 stup-ňa Celzia satirický tón zosilnel. Hypotetickéa hyperbolizované dôsledky dlhodobého pokle-su teplôt modelovala na pozadí generačných pro-tikladov a na tom základe vytvorila svet vzťahovnaruby: dospelí pred vrtochmi počasia rezignujú,stávajú sabezmocnými, infantilnými, existenčnezávislými od detí, ktoré sa ujímajú riadenia spo-ločnosti. Táto prevrátenosť vzťahov vytvorilav románe parodický a satirický rozmer zvýraz-nený aj priamymi narážkami na spoločenskéanomálie. V príbehu je zakódované posolstvoo sile detskej tvorivosti a potrebe vyváženéhovzťahu medzi prirodzeným a civilizovanýmv spoločnosti.

Problém tolerancie, porozumenia a dôveryv rodine nastolila v novele s dievčenskou hrdin-

BIBIANA 133 BIBIÁNA

kou Niekto ako ja (1988). Príbeh podávaný roz-právačskou trojoptikou - rozprávačmi sú strie-davo otec, matka a dcéra - a dynamizovaný tech-nikou filmového strihu reaguje na stereotyp,konvencie a zvyk v rodine ako na fenoményohrozujúce jej základy. Dramatickú situáciuúteku a putovania hrdinky po stope náhodne ob-javeného, rodičmi utajovaného nevlastného sú-rodenca, ozvláštnila rozmarnou ľahkosťou roz-právania, použitou symbolikou aj akciami,úvahami a spomienkami postáv, ktoré sa vo vzá-jomnom trialógu us i lu jú zrekonštruovať príčinu,pre ktorú došlo k dcérinmu odchodu. Výpovedepostáv majú kvalitu intímnej spovede, reflexiea sebareflexie, ale aj explicitného kladenia otá-zok o príčinách oslabovania rodinných väzieb.

V imaginatívno-hravom príbehu Pán Puch(1991) stvárnila starosti, hry a predstavy chlap-ca bývajúceho v starej ulici určenej na asanáciu.Takmer detektívne pátranie Lukáša a jeho kama-rátky Nely po autentickej podobe starého domuvyznieva ako protest proti necitlivému vzťahuk starým veciam a tradičným hodnotám, ktorémajú svoju patinu a svoje ľudské osudy a netrebasa ich ľahkovážne vzdávať v mene diskutabilných,hoci okamžitých a pohodlných výhod. Symbolomúcty k starým, zdanlivo nepotrebným veciam, ajsymbolom duše starého domu je imaginárna po-stavička pána Pucha. Okrem dynamického príbe-hu autorka vymodelovala presvedčivé detské cha-raktery a autenticky pôsobiace harmonické vzťahymedzi deťmi a dospelými.

Rozširovanie významových kontextov dielaprostredníctvom symbolického rozmeru a fantá-zie využila A. Vášová aj v próze Lelka zo sekre-tára (1992), a to ako prostriedok na polemiku sosvetom fetišizovanej hmoty. Dva plány deja - re-álny a imaginatívny - sú komponované na zákla-de princípu presýpacích hodín a systémovo roz-víjajú symboliku textu. Spájajú sa s dvomahierarchiami hodnôt: s hodnotami konzumnéhoživota (Prosperovo) a s hodnotami života oslobo-deného od závislosti na matérii (Rozprávkovo).

V novele Sviatok neviniatok (1992), ktorá sí-ce nepatrí k intencionálnej tvorbe pre mládež, alesvojou problematikou korešponduje so záujma-mi mladých, spracovala ľúbostný vzťah dcérystredovekého lúpežného rytiera a tkáčskeho sy-na ako príbeh nešťastnej mileneckej lásky. Opäťsiahla po technike filmového strihu (predobra-zom knihy bol rovnomenný filmový scenár) a pooptike troch rozprávačov. V prvoplánovej rovi-ne ide o legendový príbeh s atmosférou stredo-veku, surovosťami lúpežných prepadov i s tra-gickou romantikou prenasledovanej lásky. Podtýmto povrchom, a zdôrazňujú to aj použité sym-boly, sa však ukrýva nadčasová výpoveď o niči-

vých dôsledkoch ľudskej zloby a mocenskej ma-nipulácie človeka.

A. Vášová je aj autorkou početných filmo-vých, divadelných a televíznych scenárov (Ro-mán o base, 1969, Sladké hry minulého leta,1970, Peniaze alebo život, 1975, Ako lístie jed-ného stromu, 1979) a libreta divadelného muzi-kálu Cyrano zpredmestia (1977). Pre mládež na-písala scenáre televíznych filmov, libreták filmovým muzikálom a podľa románu Veľkáč-ky bol natočený film Odveta (1980).

BIBLIOGRAFIAPróza: Vefkáčky (l 978), Blíženci z Gemini (1981), 7,5stupňa Celzia (1984), Niekto ako ja (1988), Pán Puch(1991), Lelka zo sekretára (1992).Televízne scenáre: Tajný lodný denník (1974), Krás-ky-šibalky (1975).Filmové muzikály: Neberte nám princeznú (1982),Niekto ako ja (1988).Filmový scenár: Odveta (1980).

LITERATÚRAStanislavová, Zuzana: Stav a vývinové tendencie ve-deckofantastickej prózy pre mládež. Zlatý máj, 31,1987,5.270-277.Noge, Július: Literatúra v literatúre. Bratislava 1988.Kepštová, Ľuba: Jaskynka, o ktorej vedia iba deti.Rozhovor so spisovateľkou, scenáristkou a dramatur-gickou Altou Vášovou. Zlatý máj, 33, 1989, č. 6,s. 357-362.Vášová, Alta: Kto určuje vzdelanostnú úroveň nažejbudúcnosti? In: Nataša Pavuraková-Durinová: Poho-vorme si nielen o literatúre pre mládež. Bratislava1991.Kepštová, Ľuba: Nositeľka Ceny Janusza Korczaka.Rozhovor s Altou Vášovou. Zlatý máj, 35, 1991,s. 324-325.Tučná, Eva: Marginálie o literatúre pre deti. Nitra2000.Simonová, Brigita: Žáner v pohybe. Banská Bystrica1994.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Prešov 1995.Zemberová, Viera: Realizácie prózy. Nitra 1997.Jenčíková, Eva: K žánrovo-textovým „súhram" a „pro-tihrám" v tvorbe Alty Vášovej. In: Druhový a žánrovýkontext v epike pre deti a mládež. Zborník materiálovz vedeckej konferencie. Prešov 1999. (zs)

VEREŠPEJOVÁ, AlžbetaProzaička, dramatická17. 11. 1954 Prešov. Žije v Prešove

Po absolvovaní Gymnázia v Prešove(1970-74) vyštudovala etnografiu a folkloristi-ku na Filozofickej fakulte Univerzity Komen-ského (1974-78). Pracovala ako lektorkaPUĽS-u (1979), dramaturgická a lektorka DJZ

134

v Prešove (1979-97), v slobodnom umeleckompovolaní (1998-2000), šéfdramaturgička DJZ(2000-02), ako odborná pracovníčka v Kraj-skom múzeu v Prešove (2002-03). Od l. 9.2003pôsobí na Katedre estetiky a vied o umení FF PUv Prešove.

Debutovala rozprávkovou knižkou Trio Kot-kodák(1993). V triptychu Šušlavá mušia (1998)vytvorila typ rozprávkových príbehov založe-ných na nonsensových nápadoch s prvkami hy-perboly, satirickej paródie a dobrodružnostis mravným a poznávacím pointovaním príbeho-vých sek venci í. K typu príbehov zjednotenýchgrotesknými postavičkami a princípom animá-cie inklinuje triptych Maškrtné rozprávky pánaDobošíka a pani Krémešíkovej (2003). Rozprá-vačská invencia rozprávok rámcovaných prie-storom cukrárne sa orientuje na situačné gagya s tým súvisiacu komiku, na zmyslovú impre-siu a jazykovú hravosť. Tá charakterizuje aj pri-pojené slovníčky, vtipne objasňujúce deťompojmy z divadelnej, entomologickej, vesmírnejči kulinárskej oblasti, ktoré boli využité v suje-toch rozprávok.

V posledných rokoch pravidelne tvorí i diva-delné hry „rodinného" typu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Trio Kotkodák (1993), Šušlavá mušia (1998),Maškrtné rozprávky pána Doboäíka a pani Krémeší-kovej (2003).Divadelné hry: Kráľovské papuče (1992), Ako babaPačmaga ženícha hľadala (1993), Pussycat (1996), Cir-kusové blues (1999), Uličné blues (2000), Beatles zosa uprostred (2000 - divadelný text E. Gurtlera a D. He-viera), Balada o dreve (2003), Vianoce poštára Samue-la (2003), Rozprávka z komína (2003), Vylomeninyškolnícky Agneše (2003).

LITERATÚRAZemberová, Viera: Autorská rozprávka v deväťdesia-tych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.Stanislavová, Zuzana: Autor, text, generácia, región(v literatúre pre deti a mládež). Prešov 2001.Stanislavová, Zuzana: V plynutí času. Prešov 2003.

(zs)

VITÉZOVÁ, EvaLiterárna teoretička a kritická8. 7. 1964 Nitra

Rodená Obertová, dcéra literárneho vedca Vi-liama Oberta. Po maturite na Gymnáziu vo Vráb-ľoch, študovala v r. 1982-87 na Pedagogickejfakulte v Nitre odbor slovenčina - dejepis. Poskončení pracovala ako asistentka v Ústave spo-ločenských vied Vysokej školy poľnohospodár-skej v Nitre, v r. 1990-96 učila na ZS v Lehote

pri Nitre. Od r. 1996 je odbornou asistentkou naKatedre slovenskej literatúry FF UKF v Nitre.

Svoj záujem o literatúru pre deti a mládež pre-javuje ako kultivovaná recenzentka preferujúcaesteticko-etickú stránku literárneho textu i akoliterárna teoretička. Zo štúdií a statí, ktoré nate-raz publikovala, zaujala monografickou prácouHistorický román pre mládei v interpretácii(2002). Po úvodnej štúdii Historická próza premládež vo vývinových a typologických súvislos-tiach, v ktorej zosumarizovala základné teore-tické problémy klasickej historickej prózy premládež, sústredila sa na interpretáciu románovJozefa Horáka Leteli sokoli nad Javorinou, Lu-da Zúbka Jar Adely Ostrolúckej a románu NoryBaráthovej o gymnaziálnych rokoch P. O.Hviezdoslava Študent. Jej interpretačný pries-kum orientovaný na vzťah fiktívneho, reálnehoa faktického presiahol úzko teoretický ráz a vy-ústil do zvýznamnenia žánru, ktorý v modernejpróze pre mládež má stále nedostatočné zastú-penie.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Historický román pre mládežv interpretácii (2002), Literárne listy pre 4. ročníkgymnázií a stredných škôl (2004 v spoluautorstves I. Mihálikom).

LITERATÚRAČerveňák, Andrej: Interpretácia ako román (Historic-ký román pre mládež v interpretácii). In: AlmanachNitra. Nitra 2003.Varga, Jozef: Historická próza pre mládež v interpre-tácii. Učiteľské noviny, 2003, č. 39, s. 7. (os)

VODRÁŽKA, JaroslavIlustrátor, prozaik29. 11. 1894 Praha, Česko - 9. 5.1 984 Praha,Česko

Manžel Ely Vodrážkovej. Študoval na reál-nom gymnáziu a na umeleckopriemyselnej ško-le v Prahe, v r. 1919-21 na AVU v grafickej špe-ciálke M. Švabinského. Ako stredoškolskýprofesor kreslenia pôsobil r. 1920 na GymnáziuvTáboreavr. 1920-23 v Benešove. Vr. 1923-39učil v Martine. Po vzniku Slovenskej republikybol ako Cech prepustený zo školských služieb,hoci ilustračným dielom, ktoré vytvoril, stal sapriekopníkom slovenskej ilustrovanej detskejknihy. V Prahe učil na vyšehradskom a holešo-vickom gymnáziu a od r. 1941 do 1958 na Št.grafickej škole umeleckého priemyslu.

Po príchode do Martina prejavil záujem o li-teratúru pre deti a mládež. Jeho ochota výtvarnespolupracovať na skvalitnení poprevratovej det-

BIBIANA 135 BIBIÁNA

skej knihy stretla sa s porozumením u matičnéhovedenia, takže od začiatku mal možnosť uplatniťsvoj talent predovšetkým ako výtvarný redaktorSlniečka. Bol aj tvorcom výtvamo-typografickejkoncepcie Dobrého slova, náročnej matičnej edí-cie pôvodných a preložených kníh pre mládež,pričom ilustroval mnohé ďalšie tituly pre deti. Je-ho zásluhou sa ilustračný prejav po prvý raz v his-tórii slovenskej detskej knihy stal rovnocennousúčasťou jej literárnej zložky.

Jeho realistické ilustrácie tvorené technikouakvarelu alebo gvašu sa tešili spontánnemu zá-ujmu detí. Získavali si ich groteskno-komickýmvýrazom, dynamickosťou, farebnosťou a radost-nou atmosférou. Spolupráca s J. Cígerom-Hron-ským, ktorého svojimi kreslenými seriálmi0 „smelom zajkovi" inšpiroval na napísanie ichliterárnych variantov, ho pri viedla k vlastnej pro-zaickej tvorbe. Ovplyvnený jeho koncepcioudetskej literatúry ako optimisticko-zábavnej ví-zie života, napísal prozaickú knižku Piráti(1937). Koncipoval ju ako situačnú paródiu nakomerčnú pirátsku produkciu, pričom sa usilo-val zohľadniť detský zmysel pre výmysel a dob-rodružnosť. Akceptovateľnejší výsledok dosia-hol v „rozprávke z Turca" O straíiakovi (1939).Aj ju síce - podobne ako prvú knihu - vytvorilna báze situačnej komiky, jej príbeh však obo-hatil o etický plán, ktorým dieťaťu sprostredko-val elementárne mravné hodnoty. Po svojom prí-chode do Čiech vydal niekoľko knižočiek (To1 ono, 1940; Les, 1941; Povidaní o zvífatkách,1941; Sudli-mudli, 1944; Pirát Kanafas, 1944;Kdepak-copak, 1947; Ríkam, fíkam, fíkadlo...1947; Kreslím, kreslíš, kreslí 1948), po r. 1948sa na dlhší čas odmlčal. Ako výtvarník svoj zá-ujem o slovenskú detskú knihu však neprerušila ďalej pokračoval v jej ilustrovaní (napr. M. Rá-Zusová-Martáková: Chlapčekovo leto a Lietajú-ci kvet, V Reisel: Keď sa lúka zazelená). Do li-teratúry sa vrátil r. 1971, keď vjazykovej úpraveRudolfa Klačku, bývalého redaktora matičnéhoDobrého slova, vydal pre menších čitateľov „ma-liarovu rozprávku" Macko Mrmláč valachom.Jej žánrová hybridnosť (nenáležité spojenie rea-listického štýlu s postupmi folklórnej zvieracejrozprávky), ako aj patetizujúci vzťah k sloven-skému folklóru spôsobili, že kniha nekorešpon-dovala s dobovým literárnym trendom a jehoúrovňou a bola už iba nostalgickým pripomenu-tím autora, ktorý v medzivojnovom období pat-ril k dominantným osobnostiam detskej knižnejkultúry. V tomto zmysle svoju úlohu splnila kni-ha Bolo-nebolo (1977), v ktorej Vodrážka me-moárovou spomienkou sumarizoval svoj života tvorbu, neustále - najmä cez reedičné vydania- prítomnú v slovenskej kultúre.

BIBLIOGRAFIAPróza: Piráti (1937), O strašiakov! (1939), MackoMrmláč valachom (1971).

LITERATÚRAMarták, Ján: Piráti. Pedagogický zborník, 1937, č. 2,s. 78-79.Novomeský, Ladislav: Tri detské knižky. Slovenskézvesti, 2.12.1937.Sulc, Dušan: Tvorca modernej slovenskej knihy predeti a mládež. Zlatý máj, 14, 1970, č. 5, s. 310-314.Poliak, Ján: S mladistvým osemdesiatnikom Jarosla-vom Vodrážkom. Zlatý máj, 1974, č. 9, s. 600-601.Závadová, K.: Jaroslav Vodrážka. Martin 1984. (os)

VODRÁŽKOVÁ, ElaPoetka10. 1. 1909 Martin - 1992 Praha, Česko

Rodená Gabriela Vanovičová, manželka Ja-roslava Vodrážku. Od r. 1939 - po nútenom od-chode manžela zo Slovenska - žila v Prahe.

V matičnej edícii Dobré slovo vydala r. 1937veršovanú autorskú rozprávku Veselo do sveta.Hoci sa v nej dokázala vyhnúť prežívajúcemu di-daktizmu medzivojnovej poézie pre deti, pre ne-dostatok básnickej invencie, strojenú situačnúkomiku a rutinérsku veršovú techniku nepodpo-rila ňou progresívny podjavorinsko-martákov-ský básnický trend. Rutinérska zručnosť je prí-značná aj pre jej druhú básnickú knižkuOndríkoví priatelia (1957). V čase hľadania no-vých poetologických postupov konvenčné na-veršované dobrodružstvá personifikovanýchzvieratiek vyznievali už len ako básnický ana-chronizmus.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Veselo do sveta (1937), Ondríkoví priatelia(1957).

LITERATÚRAŠtefánik, Ján: Veselo do sveta. Naša škola, 1937/38,č. 7, s. 222.R. N.: V zajatí tradície. Slovenské pohľady, 1958, č. 6,s. 675. (os)

VOLF, FrantišekLiterárny kritik, prozaik, editor, maliar1. 12. 1897 Tíeboň, Česko - 3. 7. 1983 ČeskéBudéjovice. Pochovaný je v Tŕeboni, Česko

Po maturite na Gymnáziu v Tfeboni začal r.1917 študovať na pražskej právnickej fakulte. R.1918 absolvoval diferenčnú maturitnú skúšku naUčiteľskom ústave v Sobéslavi a stal sa učiteľom.Toho istého roku slovakofil Karel Kálal usporia-

BIBIANA 136

dal v Tíeboni slovenský večer, ktorý u Volfa vy-volal záujem o Slovensko. R. 1919 prišiel na Slo-vensko a do r. 1922 učil v Bytči, v r. 1922-29pôsobil v Dohňanoch, v r. 1929-30 v Bernolá-kove, kde začal pracovať na Slovenskom roku.R. 1930-38 učil v Bratislave a súčasne externeštudoval na Filozofickej fakulte UK. Štúdiumabsolvoval v r. 1928. Po odchode zo Slovenskar. 1938 bol do r. 1942 učiteľom v Prahe. Tu sazačal sústavne venovať maliarskej a kresliarskejtvorbe, ktorou sa dovtedy prezentoval v rámcisvojich etnologických a zberateľských aktivít.

Patril k tým českým pedagógom, ktorí sa povzniku Československej republiky zapojili dobudovania slovenského národného školstva, pri-čom svojím kritickým a teoretickým záujmomo literatúru pre deti a mládež významným spôso-bom napomohol jej umeleckému profilovaniu.V spolupráci s Josefom Pospíšilom, takisto čes-kým pedagógom pôsobiacim na Slovensku, zo-stavil rad knižných výberov z tvorby sloven-ských a českých autorov, zmyslom ktorých bolopopularizovať ideové a estetické hodnoty obochnárodných kultúr, ale súčasne vytvárať aj záujemslovenských detí o minulosť vlastného národa,jeho reč a ľudovú slovesnosť. V tomto zmysleobaja editori koncipovali aj knihu Slovenské ob-rázky (1931), súbor životopisných čŕt o F. Pa-lackom, J. Kalinčiakovi, Ľ. Štúrovi, M. M.Hodžovi, A. Sládkovičovi, J. Franciscim, A. Ji-ráskovi, Ľ. Holubym, S. Tomášikovi, B. Nem-covej, S. Chalupkovi, Vajanskom a R. Pokor-nom. Vychádzali z konkrétnej životnej situáciealebo príbehu a do takéhoto dejového rámca za-čleňovali životopisnú retrospektívu (J. Poliak).Podobným spôsobom vytvorili aj životopisnépásmo o Petrovi Bohúňovi Za slovenským ma-liarom (1927), ktorého reedícia pod názvom Tra-gický maliar Peter Bohúň sa ešte aj roku 1971ukázala byť čitateľsky živá. Zmysel pre príťažli-vú dokumentárnu publicistiku preukázali aj priredigovaní vlastivedného časopisu pre školskúmládež Slovenskou otčinou (1925-28) a po jehozániku aj pri redigovaní Československého rána(1928-29). Ako schopný časopisecký redaktorsa Volf prejavil aj vo Včelke, ktorú v r. 1925-27spoluredigoval so Štefanom Krčmérym. Súčas-ťou editorského diela oboch českých pedagógovje i kniha Sv. Peter a päť opustených sirôt a inélegendy (1927) a Janko Hraško na cestách sve-tom (1927), v ktorej sa pokúsili autorsky spra-covať motívy z niekoľkých podaní tejto obľúbe-nej rozprávkovej postavičky. Ako talentovanýprozaik sa Volf predstavil v súbore historickýchpróz Tureckávojna (1938), ktorým vytvoril hod-notový protipól k tej dobovej povesťovej pro-dukcii, ktorá na ideovom pláne preferovala po-

vrchné vlastenectvo, resp. regionálny lokálpat-riotizmus a vo výrazovej rovine vnútorný po-vesťový dramatizmus nahrádzala sujetovýmikonštrukciami poklesnutého dobrodružnéhožánru. V opozícii voči takejto produkcii Volfzdôraznil tragický údel dobového dedinskéhočloveka, odkryl jeho vnútorný svet zasiahnutýhrôzami vojen, čím historickú tému obohatilo metaforický významový plán naliehavo vy-znievajúci v čase schyľujúcej sa vojnovej kata-klizmy. Popri psychologickom rozmere Volf reš-pektoval aj dokumentárny zreteľ, čím fiktívnyplán svojej beletristickej rekonštrukcie značnezvierohodnil. Organickým spojením oboch tých-to aspektov, psychologického a dokumentárne-ho, sa vyznačuje najmä dominantný text knihy- kronikársky komponované pásmo o vojakoviZgolaničovi, freska ľudského údelu na pozadítragických dobových skutočností. Obdobný rea-listický charakter, vyvažujúci povesťové výcho-disko textov Ondrej Budlai a Červené jabĺčko,má aj epizodické pásmo Dedina, v ktorom Volfna spôsob dedinských kroník sprítomnil život ľu-dovej society na juhu Slovenska, trpiacej tak tu-reckými výbojmi ako prítomnosťou cisárskehovojska.

V súvislosti s odbornou reflexiou literatúrypre deti a mládež Volf patril skôr k príležitost-ným než systematickým kritikom a teoretikom.Jeho dve väčšie práce, ktoré publikoval v 30. ro-koch 20. st., svojou šírkou postihujúcou problé-my medzivojnovej detskej literatúry, ako ajjednoznačným preferovaním jej umeleckéhomodelu sú však také zásadné, že patria k repre-zentatívnym prejavom medzivojnového uvažo-vania o tvorbe pre deti a mládež. V prvej z nichUmelecké zretele v detskej literatúre, ktorú pri-pravil pre Odbor priateľov slovenskej literatúrypre mládež v r. 1932, za rozhodujúci kvalifíká-tor detskej literatúry považuje umeleckosť.Z tohto dôvodu obraňuje folklórnu rozprávku,ktorej ľavicoví radikáli vyčítali nepravdivosťs poukazom, že deti sú ňou odvádzané od iivo-ta." Podľa jeho názoru takéto tvrdenie je po-chybné tým, že sa v ňom reálna pravda zamieňas pravdou umeleckou. Rozprávky, ktoré vytvo-ril ľudový rozprávačský génius, „neučia oby-čajne ničomu, majú hlboké, krásne ľudské, mo-rálne jadro, majú jasné, plastické a perspektívnevidenie, ponechávajú nevnucovaním dokresle-ných detailov deťom volnosť pre fantáziu a spo-lutvorenie pri zážitku, a sú veCmipoetické". Kri-ticky sa Volf vyjadril na adresu tzv. dievčenskejliteratúry. Podľa jeho názoru autori a nakladate-lia tejto lektúry zneužívajú psychické špecifikumpubescentných čitateliek a z komerčných dôvo-dov im predkladajú literárne mystifikácie, ktoré

BIBIÁNA 137 BIBIÁNA

„kontrastujú so skutočným životom natoľko, na-koľko sú vzdialené umeleckej pravde". Kritickýpostoj Volf zaujal aj k snahám prepisovať náuč-ný materiál do beletristickej formy. Podobný po-stup mu nie je ničím iným než ,falošnou mysti-fikáciou javov" a v konečnom výsledku ideo utajené poúčanie. Vychádzajúc z poznania, žesa tým „v dieťati budí potom nedôvera k litera-túre vôbec a otupuje zmysel pre skutočne krás-ne veci", vyslovuje požiadavku, aby literatúrapre deti „vzdelávala srdce". V brožúre Čo námtreba vedieť prv, nei dáme deťom čítať knihy,ktorú vydalo Štátne nakladateľstvo v Praher. 1936 v edícii Rodičovské združenie, sa Volfusiloval zainteresovať rodičov na šírení umelec-kej literatúry. Odporúča im venovať veľkú po-zornosť výberu hodnotného leporela, pretožeprostredníctvom neho sa v dieťati predškolské-ho veku utvára záujem o literatúru. V čase, keďtextová zložka leporiel bola „úbohá" a výtvarnázas „nevkusná, neumelecká a krikľavá", pred-stavovala Volfova požiadavka významné nó-vum. Proti nevkusu a braku Volf vystúpil aj v sú-vislosti s lektúrou pubescentných čitatelov.Uvedomuje si, že „duša detí" potrebuje v pu-bertálnom veku „ veľký vzor, o ktorý by sa vede-la oprieť v posudzovaní sveta, ktorý na ňu do-lieha a činí ju bezradnou". Odmieta však túdobrodružnú literatúru, ktorá takúto túžbu na-pĺňa brakovou iluzívnosťou. Dobrodružno-zá-bavná literatúra je však len istou psychickoukompenzáciou, nie obrazom reálneho života.Skutočným poslaním literatúry pre deti a mládežje podľa Volfa viesť čitateľa k realite a pomáhaťmu „prenášať sa cez rozbúrené vlny života".

BIBLIOGRAFIAPróza: Obrazy zo života nášho prezidenta osvobodi-tela (s J. Pospíšilom, 1924), Podhradský knihomil (s J.Pospíšilom, 1925), Za slovenským maliarom (s J. Pos-píšilom, 1927; prepracované vydanie samostatne podnázvom Tragický maliar Peter Bohúň, 1971), JankoHraško na cestách svetom (s J. Pospíšilom, 1927), Sv.Peter a päť opustených sirôt a iné legendy (1927), Ta-tíčkova cesta k víťazstvu (s J. Pospíšilom, 1930), Slo-venské obrázky I. (s J. Pospíšilom, 1931), Turecká voj-na (1938), Veselé i smutné rozprávky (b.r).Výbery: Hviezdoslav deťom (1923), Kálal deťom(1923), Kišš mládeži (1924), Elena Maróthy-Šoltéso-vá mládeži (s J. Pospíšilom, 1925), Holuby mládeži(s J. Pospíšilom, 1925), Kukučín mládeži (s J. Pospí-šilom, 1925), Zo starej mošovskej školy (s J. Pospíši-lom, 1925), Svetozár Hurban Vajanský mládeži (1926),Dobšinský mládeži (1926), Kmeť mládeži (s J. Pospí-šilom, 1926), Lomidrevo(1928).Divadelné hry: Ráno, U vatry (1922), Stará báj(1930).Odborná literatúra: Umelecké zretele v detskej li-teratúre (Národná škola slovenská, 1932/33, č. 12,

s.228-231, č. 13, s. 256-259), Čo nám treba vedieťprv, než dáme deťom čítať knihy (1936).Časopisy: Včelka (1925-1927), Slovenskou otčinou(1925-1928), Československé ráno (1928-1929).

LITERATÚRAKopal, Ján: Ku kritike literatúry pre mládež v obdobímedzi dvoma vojnami (1918-39). Slovenská literatú-ra, 1967, t. 5, s. 500-516.Poliak, Ján: Malá splátka veľkého dlhu. Matičné číta-nie, 1969, č. 7, s. 4.Kopal, Ján: Slovenské detské časopisy v rokoch1918-1945. Zlatý máj, 1972, č. 2, s. 106-110.Kopal, Ján: Turecká vojna. Zlatý máj, 17, 1973, č. 2,s. 126.Brukner, Josef- Konečný, Dušan: František Volf. Pra-ha 1983.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

VOTRUBA, FrantišekKritik, literárny historik, básnik, novinár13. 4. 1880 Chyšky-Hrachov, Česko - 18. 11.1953 BratislavaPseudonymy Andrej Klas, Peter Križan, Strýč-ko Ivan, Č. Bratec, Tandem

Štúdium na Gymnáziu v Tábore musel z fi-nančných dôvodov zanechať a živil sa ako kníh-kupecký pomocník. R. 1902 prišiel na Sloven-sko a stal sa administrátorom v nakladateľstveKarola Salvu v Ružomberku a redaktorom Ľu-dových novín. R. 1903 prešiel do budapeštian-skeho Slovenského týždenníka, v ktorom praco-val až do r. 1910. Medzitým v r. 1907-09 poTerézii Vansovej vydával a redigoval Dennicu,z ktorej vytvoril reprezentatívny orgán mladejslovenskej literatúry. Poskytol v nej publikačnýpriestor básnikom Slovenskej moderny i pred-staviteľom druhej vlny realizmu. Zúčastnil sa nazaložení časopisu Prúdy (1909-14), v r. 1910-11redigoval Slovenský denník, potom až do vy-puknutia prvej svetovej vojny vr. 1914ako spo-lupracovník ružomberského nakladateľa J. Pá-ričku prispieval do pražských periodík, najmä doČasu. Po vzniku Československa bol redaktoromSlovenského denníka, Slovenskej politiky, Slo-venského týždenníka. Počas vojnového sloven-ského štátu žil v Prahe, do Bratislavy sa presťa-hoval r. 1946 a stal sa šéfredaktorom Roľníckejnedele. Od r. 1951 až do smrti pracoval v Ústa-ve slovenskej literatúry SAVU.

Prvé slovenské básne napísané pod pseudo-nymom Andrej Klas uverejnil r. 1903. V inten-ciách symbolistickej poetiky básnikov Sloven-skej moderny, najmä Ivana Kraska, sústredil sav nich na vyjadrenie nostalgie ako stáleho ži-votného pocitu intelektuála rozčarovaného stra-

BIBIANA 138 BIBIÁNA

tou ideálov svojej spoločnosti. Ich súbornévydanie vyšlo až r. 1980 pod názvom Tiché akor-dy. Ako literárny kritik zaujal kritickou reflexiouZ novej literatúry, ktorú publikoval v almanachuZborník slovenskej mládeže (1909). Hocipôvodne sympatizoval s ideológiou hlasizmu,odmietol v nej hlasistickú koncepciu umenia akoľudovýchovného osvetového média, pričom ideo-vou a estetickou interpretáciou Jesenského,Kraska a Tajovského rozkryl nielen podstatu ichumeleckej jedinečnosti, ale dospel i k vymedze-niu postavenia a poslania modernej literatúryv dobovej spoločnosti.

Do kontaktu s literatúrou pre deti sa dostalv Orieškoch, jednom z prvých poprevratovýchdetských časopisov, ktorý v r. 1919-29 vychá-dzal v tlačiarni J. Páričku v Ružomberku. Jehozásluhou sa Oriešky stali nielen kvalitným lite-rárnym periodikom, ale aj časopisom, ktorý v ob-dobí akútneho nedostatku učebníc pre slovenskéelementárne školstvo spoluutváral občianskea literárne vedomie detí. Z tohto dôvodu uverej-ňoval v nich ukážky z tvorby českých a sloven-ských spisovateľov, ich medailóny, články o de-jinách Slovákov. Okrem toho zapĺňal časopisvlastnými veršami, v ktorých na rozdiel od znač-nej časti dobovej veršovníckej produkcie absen-toval moralistický akcent.

Neprítomnosť mentorujúcej tendencie vo ver-šoch, písaných najčastejšie ako sprievodný textk obrázkom, vyplýva z Votrubovho názoru napodstatu detskej literatúry, ktorý vyjadril užr. 1907 v Dennici, v článku Povianočné myš-lienky, podpísanom pseudonymom Tandem:„ V našich úžasných a tak výnimočných pome-roch, kde deti odcudzujú sa materinskej reči takpovediac pred očami rodičov, kde lak úsilno samadarizuje, má byť hlavnou povinnosťou staraťsa o duševný iivot mládeže. Veď je to životnáotázka slovenská." Uskutočniť tento cieľ nemôževšak detská literatúra starého typu. Preto Votru-ba zdôrazňuje: „Nemyslím, že by sa mala dorá-bať staromódna literatúra detská, aká strašiladonedávna v Nemecku a inde, tie nepravdepo-dobné rozprávky o strašne cnostných Frídolí-noch a zlých Detrichoch, falošné a neživotné, aleskutočne dobré, cenné a zošľachťujúce čítanie,Z ktorého by mal malý čitateľ radosť a ktorémuby sa potešil aj dospelý... Pamätajme: Pre detiiba to najlepšie je dobré. " Svoj netradičný ná-zor na poslanie literatúry pre deti sa Votruba po-kúsil skonkrétniť v Dennici. Rubrika Detská be-siedka, ktorú založil, mala však krátke trvanie.Jej koncepcia nekon venovala zakladateľkepôvodnej Dennice Terézii Vansovej: „S Detskoubesiedkou sme naskrze nie spokojní... p. Martišmi písal, ie ste mu vo svojom liste podotkli, že

netreba moralizovať. Ako to myslíte, neviem... Tus realizmom nepochodíte, lebo detskej duši tre-ba toho kresťanstva."

Povianočné myšlienky sú vo Votrubovom die-le ojedinelé. Hoci ich dalej kriticky nerozpra-covával, ich postuláty uplatňoval pri redigova-ní časopisu Oriešky. Nedostatok talentova-ných spolupracovníkov, vydavateľská nepruž-nosť a vznik modernejších umeleckých časopi-sov však spôsobili, že v posledných rokoch svo-jej existencie časopis stagnoval, až desiatymročníkom zanikol.

BIBLIOGRAFIAČasopis: Oriešky (1919-29).

LITERATÚRASimkovič, Alexander: Činnosť Františka Votrubu v det-skom časopise OrieSky. Slovenská literatúra, 1956, č.2, s. 221-226.Kopal, Ján: Slovenské detské časopisy v rokoch1918-1945. Zlatý máj, 16, č. 2, s. 106-110. (os)

WAGNEROVÁ, DagmarPoetka, redaktorka16. 1. 1939 Bratislava

Vydatá Škamlová. Po maturite na Jedenásť-ročnej strednej škole v Bratislave študovala v r.1956-61 žurnalistiku na FFUK. Krátko redigo-vala závodný časopis Výstavba Bratislavy, od r.1960 až do r. 1999, keď odišla do dôchodku, bo-la redaktorkou časopisu Slovenka.

Prvé verše publikovala na začiatku 60. rokovminulého storočia v Mladej tvorbe a Smene.Knižne debutovala r. 1971 zbierkou Horúčosť,v ktorej sa postupmi meditatívnej lyriky pokúsi-la o etickú identifikáciu svojho súčasníka. V poé-zii pre deti debutovala r. 1966 zbieročkou tra-dičnejšej lyrickej poézie Povie oko. Lyrickýmotivický repertoár spracovala aj vo svojej dru-hej zbierke Kúzelný klobúk (1971), na rozdiel oddebutu urobila to však poeticky invenčnejšie, sozmyslom pre kultivované metaforické ozvlášt-nenie východiskového motívu. O originálnejšíbásnický prístup, tentoraz v žánri tzv. spoločen-skej lyriky, sa pokúsila aj v zbierke Dobrodruž-stvo so slnkom (1979), do ktorej zahrnula básneinšpirované návštevou Sovietskeho zväzu. Pre-svedčivejší dojem zanechala druhou časťouzbierky, v ktorej hru s dieťaťom preniesla do hrys predstavivosťou i do hry so slovami (Július No-ge). S podobnou koncepciou sa predstavila ajv zbierke Hviezda a kahanček (1981). V jej pr-vej časti sa inšpirovala baníckymi motívmi ľu-dovej slovesnosti a vlastnými detskými spo-mienkami na starého otca baníka, v časti druhej,

BIBIÁNA 139 BIBIÁNA

Zázračné safari, pokračovala v poetickomozvláštňovaní „zázrakov" na zemskom povrchu.Dobová literárna kritika za slabé miesta zbierkyoznačila verše, v ktorých sa autorka uspokojilas verbálnou aktualizáciou folklórnej predlohy, zabásnicky presvedčivé zas tie, v ktorých pro-stredníctvom paródie a nonsensu literárnu tradí-ciu aktualizovala (Eva Tučná). V zbierke Pán Či-hi a slečna Hota (1984) v časti Čo dokáíe mamapublikovala niekoľko didakticky koncipovanýchbásničiek, v dominantnej časti nazvanej Vypus-til som džina z fľaše sa však opätovne sústredi-la na slovnú hru a na hru s nonsensom. Spolo-čenské motívy a princíp hravej imaginácievyužila aj v zbieročke Básničkovd babka (2003),ktorou po dvadsiatich rokoch úspešne nadviaza-la na svoju predchádzajúcu básnickú tvorbu.Tentoraz nevytvorila dve príznačné samostatnétematické pásma, ale závažné spoločenské mo-tívy súčasnej spoločnosti (nezamestnanosť, bez-domovstvo, „tunelovanie" bánk, život na sociál-nej podpore, kult konzumu a pseudohodnôt)vyjadrila produktívnymi poetologickými pro-striedkami, najmä nonsensom, paradoxom, jem-nou iróniou. Ako jedna z mala básnikov doká-zala teda nielen zareagovať na svet, v ktoromdieťa žije, ale to urobila spôsobom, ktorý v ňomesteticky zarezonuje.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Pávie oko (1966), Kúzelný klobúk (1971),Dobrodružstvo so slnkom (1979), Hviezda a kahanček(1981), Pán Čihi a slečna Hota (1984), Básničkovábabka (2003).Leporelá: Staviam, staviam dom (1981), Všetko letí,čo má krídla (1982).

LITERATÚRAŠimulčíková, Jana: Oko pre detský svet. Predvoj, 2,1966, č. 41, s. 15.Noge, Július: V znamení solídneho priemeru? Zlatýmáj, 25, 1981.Č. 5, s. 265-270.Noge, Július: Poznanie a poslanie (Slovenská literatú-ra pre deti a mládež 1981). Zlatý máj, 26, 1982, t. 3,s. 138-142.Tučná, Eva: Hviezda a kahanček. Zlatý máj, 26, 1982,t. 7, s. 435^36.Farkašová, Etela: O babke, čo pečie básne. Knižná re-vue, 14, 2004, č. 2, s. 4.Šimulčíková, Jana: Parádna knižka. Literárny dvoj-týždenník, 2004, č. 1-2, s. 14. (os)

WALLNEROVÁ, BibiánaPublicistka, prozaička14. 12. 1932 Bratislava

Rodená Kováčikova. Študovala na Gymnáziuv Bratislave. Pred maturitou vr. 1951 bola z po-

litických dôvodov zatknutá a odsúdená. Po vy-še dvoch rokoch väzenia začala pracovať v rôz-nych administratívnych zamestnaniach a súčas-ne spolupracovala s rozhlasovou redakciou predeti a mládež. Príležitostne bola sprievodkyňoucestovnej kancelárie, tlmočníčkou, divadelnoušepkárkou a bábkarkou. Po jedenástich rokochmohla zmaturovať a stala sa redaktorkou Čs. roz-hlasu. V r. 1969-72 externe študovala dejepisa nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Brati-slave. V období tzv. normalizácie musela z Čs.rozhlasu odísť. Do r. 1977 pracovala v progra-movom týždenníku Rozhlas. Po piatich rokochsa vrátila k rozhlasovému mikrofónu ako redak-torka pre kultúru regionálneho vysielania preBratislavu. Od r. 1988 je na dôchodku a ďalejpublicisticky a literárne pracuje. Dôkazom tohoje kniha Poviedky z rádia, telefónu a mobilu(2004), v ktorej s jej typickým espritom vyroz-právala šesť príbehov ľudí, ktorí mravnými po-stojmi dokážu prekonať nástrahy krízových exis-tenčných situácií.

Svoju publicisticko-literárnu aktivitu začalaako autorka piesňových textov, rozhlasových hu-dobných relácií pre deti, fejtónov a prekladov.Počas pôsobenia v rozhlase vytvorila množstvoreportáží, featurov, portrétnych pásiem o osob-nostiach vedeckého a kultúrneho života, napísa-la rad hier pre deti a mládež. Mladým čitateľomadresovala aj knihy Psi, vlci, vtáci a iné' výni-močné zvieratá (1973) a Aká bola dávna škola(1979). V prvej sa usilovala zoznámiť detskýchčitateľov so „slávnymi a výnimočnými zvierata-mi", ktorých príbehy prešli do legiend, bájí a bib-lických historiek. Magazínový kompozičnýprincíp a rozprávanie s istým hovorovým nad-ľahčením, neraz pripomínajúcim kalendárovúlektúru, spôsobili, že v dobovom kontexte lite-ratúry faktu sa jej kniha stretla s výhradami špe-cializovanej kritiky, na druhej strane však právetento štýl vytváral predpoklady, že vecná strán-ka jej zámeru - rozšírenie vedomostného obzo-ru detí o poznanie bájí, povestí a legiend s mo-tívmi zvierat - nezostane nenaplnená. Dôraz nazábavný spôsob sprostredkovania vecných po-znatkov charakterizuje aj jej druhú knihu, v kto-rej sa rozhodla sprístupniť deťom dávnu školu.Na rozdiel od predchádzajúcej publikácie tento-raz svoje rozprávanie o škole od praveku až po19. st. zvierohodnila vecnými informáciami, ci-táciami a odkazmi na dokumentárne pramene,živý rozprávačský štýl s jemným humoristicko-ironizujúcim akcentom, ktorý jej umožňuje udr-žovať pôvabný odstup od materiálu, však potvr-dil, že zábavnosť v jej podaní nemá triviálny, aleintelektuálny charakter. Dôkazom toho je i 30pesničiek o zemepisných a geologických raritách

BIBIÁNA 140 BIBIÁNA

Slovenska, ktoré v r. 1994-96 napísala pre tele-víznu postavičku detektíva Glóbusa.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Psi, vlci, vtáci a iné výnimočnézvieratá (1973), Aká bola dávna škola (1979).Rozhlasové hry: Symfónia v „haf dur (1974), Dan-ka-Vranka (1975), Bocianí pahorok (1976), Yetti sapätí (1979), Horúce linky (1980), Ako si nezabiť sest-ru (1981).Rozhlasový rozprávkový muzikál: Lalalila (1985).

LITERATÚRAM. J. (Milan Jurčo): Psi, vlci, vtáci a iné výnimočnézvieratá. Zlatý máj, 18, 1974, č. 4, s. 277-278. (os)

WOLLMANOVÁ-FÁJNOROVÁ,NinaProzaička, publicistka29. 12. 1902 Zvolen-?

Rodená Anna Fajnorová, druhý raz vydatáDaxnerova. Študovala na Učiteľskom ústavev Budapešti a po prevrate v Bratislave. Bola ak-tívnou účastníčkou ženského spolkového hnutiaa prispievateľkou viacerých časopisov. Po r. 1945sa publicisticky ani literárne neprejavovala.

V medzivojnovom období napísala dve kni-hy pre deti Slovko v Tatrách (1936) a Slovko po-znáva svet (1938). V oboch popisným kronikár-skym spôsobom, bez zmyslu pre postihnutievnútorného detského sveta opísala zážitky svoj-ho syna zo stretnutia s tatranskou prírodou a z let-ných rodinných výletov, pričom v intenciáchidealizujúcej spoločenskej prózy sa vyhlazaznamenaniu dobovej sociálnej reality.

BIBLIOGRAFIAPróza: Slavko v Tatrách (1936), Slavko poznáva svet(1938).

LITERATÚRAAlexy-Buganová, Sára: Nad knižkou Niny Wollmano-vej-Fajnorovej. Živena, 1938, č. 10-11, s. 242-244.A.F.J.: Slavko v Tatrách. Úhor, 1937, č. 2-3, s. 46.hh: Slavko poznáva svet. Živena, 1939, č. 5, s. 136-137.

(os)

ZAMAROVSKÝ, VojtechAutor literatúry faktu, prekladateľ5. 10. 1919 Trenčín. 2ije v Českej republikeCena Fraňa Kráľa v roku 1977

Po maturite študoval v r. 1938-39 na Vyso-kej obchodnej škole v Bratislave, v r. 1939-43na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity. Pra-coval v bankovníctve, na Povereníctve priemys-

lu a od r. 1946 na Úrade Predsedníctva vlády. Nazačiatku 50. rokov bol zamestnaný na Štátnomplánovacom úrade v Prahe. V r. 1953 sa stal ad-ministratívnym pracovníkom v Štátnom nakla-dateľstve krásnej literatúry v Prahe. V tom časezačal prekladať odborné i beletristické dielaz angličtiny, francúzštiny a latinčiny. Po r. 1956sa začal venovať aj vlastnej tvorbe v slobodnompovolaní. Jeho knihy sú preložené do jedenástichjazykov. V r. 1997 vznikol Klub Vojtecha Za-marovského a v r. 1999-2004 Vydavateľstvo Per-fekt sprístupnilo verejnosti jeho súborné dielo.

Ako priekopník literatúry faktu predznačil te-matický okruh svojho tvorivého záujmu užv knižnom debute Za siedmimi divmi sveta(1960), v ktorom netradičným spôsobom priblí-žil mladému čitateľovi spoločensko-politickýa kultúrny vývoj troch starovekých oblastí:Mezopotámie, Egypta a Grécka. Výraznýmspôsobom sa v ňom prelínajú funkcie poznáva-cie s estetickými. Chcel byť najmä reportážnya cestopisný, ale bol aj opisný a učebnicový. Je-ho osobná angažovanosť ovplyvnila aj interpre-táciu faktov. Už od tohto diela si Zamarovskýpremyslene buduje svoju filozofiu dejín ľudstva.

Do spoločnej skupiny patria monografickypoňaté knihy Objavenie Troje, Za tajomstvom rí-še Chetitov a Na počiatku bol Sumer. Autorv nich umocnil tematickú sústredenosť a spres-nil štylistickú aj kompozičnú rovinu. Zamarov-skému bolo jasné, že ak má byť dielo literatúryfaktu drámou ideí i zážitkom z poznávania sú-časne, jeho autor musí venovať osobitnú pozor-nosť protirečivej povahe ľudského poznaniaa problémovému charakteru faktu ako udalosti.A tak už v knihe Objavenie Troje (1962) nájde-me časť pomenovanú Knihou o otázkach. Roz-členil ju na dve kapitoly Otázky okolo Troje a Ho-mérska otázka dnes. Osobitne touto časťounaznačil svoje smerovanie k vedeckej vetve li-teratúry faktu analytického typu. Podobne ajv reportážnom životopise Za tajomstvom nieChetitov (1963) pochopil tému ako problém nariešenie. Najprv naznačil, v čom problém spočí-va, potom sformuloval otázky, ktoré otvorili je-ho riešenie, napokon zistil, do akej miery sa hopodarilo vyriešiť. Priam vzorovo demonštrovalzákladný tvar umelecko-vedeckej vetvy literatú-ry faktu.

K obom predchádzajúcim dielam má blízkoaj kniha Na počiatku bol Sumer (1966). Aj v nejpresviedča adresáta, že „nová otázka má pre po-krok vedy spravidla väčší význam než starý po-znatok". Rekapituluje problémy, ktoré sa už po-darilo vyriešiť, zoznamuje s otázkami, ktoré sústále diskutabilné. Ak v sebareflexii Zamarov-ský tvrdí, že nepíše odborné monografie, vôbec

BIBIÁNA 141 BIBIÁNA

z toho nevyplýva, žeby si chcel reklamovať istúkritickú zhovievavosť. Ide mu len o skromné ty-pologické určenie charakteru textov. Jeho báda-teľská erudícia je vskutku obdivuhodná. Na fak-ty a závery, ktoré z nich vyvodzuje, sa možnospoľahnúť. S nesprávnymi názormi otvorene po-lemizuje. Demonštroval aj spôsob, ako možnoomyly opraviť a chybnú teóriu uviesť do súladus aktuálnym stupňom vedeckého pokroku. Tvo-rivá metóda V. Zamarovského má však aj ume-lecké atribúty. Svoje ambície v tomto smere ná-zorne predviedol v diele Objavenie Troje, a tov Knihe o básniach a v Knihe o objavoch. V pr-vej prerozprával deje eposov Ilias a Odysea. Ďal-šie motívy exploatoval z drám Aischylových,Sofoklových a Euripidových, rovnako aj z dielrímskych básnikov Vergília a Ovídia. Aj Knihao objavoch je nasýtená mnohými dobrodružný-mi prvkami, takže nevdojak ju čítame ako ro-mán. V knihe Za tajomstvom ríše Chetitov veľaepických prvkov ponúkol autorovi sám životo-pis objaviteľa B. Hrozného. Jedny i druhé sú ro-mánovo vzrušujúce, autor však ubezpečuje:„Ani jeden som si nevymyslel: vyplynuli z an-tických predlôh a z faktov zistených vedou.A hlavne zo sledovania ciest, ktorými vedci nasvojich výpravách do tajomných svetov minu-losti k týmto faktom dospeli." Zamarovskýostražito dbal na to, aby ani v najmenšom nepo-pustil uzdu fantázii: „Schliemannov život je na-plnený toľkými dobrodružstvami a dramatický-mi zvratmi, že bolo nutné skôr krotiť pero."Rozlišuje medzi faktom a výmyslom, medzi po-tvrdenou teóriou a neoverenou hypotézou. Vie,že toto diferencovanie patrí medzi základné at-ribúty literatúry faktu a do etickej „výbavy" je-ho práce. Výsledky vedeckých bádaní nebolipreňho súhrnom názorov jednotlivcov. Dokázalich vidieť a hodnotiť vo vzájomných väzbácha súvislostiach. Svoj tvorivý rezultát zhmotnil doobjaviteľského príbehu s mnohými peripetiami.Vo vlastnej tvorivej práci transformuje fakt namotív, ktorý v recepčnom procese vyvoláva es-tetický účinok. Nie je to možné bez istého od-stupu od východiskovej problémovej situácie.Zamarovský ho mal, preto mohol byť v postojiironickým a vo výraze hravým. Pozoruhodnouštylistickou bravúrou si získal dôveru Čitateľa.V slovenskej literatúre faktu zohral podobnúpriekopnícku úlohu ako v americkej Paul deKruif, resp. C. W. Ceram.

K badateľnému slohovo-kompozičnému vy-rovnaniu textovej štruktúry v tvorbe V. Zama-rovského došlo v jeho dvoch encyklopedicky po-ňatých dielach Dejiny písané Rímom (1971)a Grécky zázrak (1974). Miera umeleckých atri-bútov čiastočne poklesla, zvýšila sa frekvencia

publicistických štylistických postupov. Repor-tážne a cestopisné prvky vhodne ozvláštňujú sú-bory faktov. Ich hustota na niektorých miestachvzrástla natoľko, že sa text stal čitateľsky menejpríťažlivým.

Vo funkcii bádateľa a zároveň i reportéra saZamarovský predstavil v monograficky konci-povaných knihách Ich veličenstva pyramídy(1977) a Vzkriesenie Olympie (1978). V prvej savrátil k téme, ktorej značnú časť priestoru veno-val už v debute Za siedmimi divmi sveta. Muselju napísať jednak z pretlaku nazhromaždenéhopoznatkového materiálu, jednak ako splátkuvlastnému detstvu: sám by bol kedysi takú kniž-ku rád čítal. Navyše potrebu návratu vyvolal ajpostupujúci vývin vedy a charakter obsahovejnezavŕšenosti literatúry faktu. V prvej časti zre-kapituloval históriu objavovania egyptských py-ramíd, jedného zo siedmich divov sveta. Zama-rovský nepertraktuje len názory vedcov, alecitáty a parafrázy z ich diel dopĺňa aj skicamiľudských profilov. Exkurz do egyptských so-ciálno-politických a kultúrnych dejín v druhejčasti charakterizuje výrazová hutnosť a myšlien-ková plastickosť. Je dôkazom autorovej schop-nosti syntetizovať materiál z bohatej pokladniceľudských vedomostí. Kríženie princípu geogra-fického s historickým je základnou črtou tretejčasti. Je reportážnou prehliadkou monumentál-nych stavieb, ktorými sa človek najväčšmi pri-blížil k slnku a hviezdam. V dodatku sa Zama-rovský polemicky vyrovnáva s nevedeckými čipseudovedeckými reflexiami tzv. pyramidoló-gov i pyramidomanov. Nepochybne ide o štruk-túru analogickú s vedeckou prácou. Takže na-priek metaforickému a mierne ironickémupomenovaniu kniha Ich veličenstva pyramídypatrí medzi žánre vedeckej vetvy literatúry fak-tu. Autor chce byť štylisticky príťažlivý, ale ajpoznatkovo aktuálny a vedecky presný. Vecneneutrálny materiál sa usiluje humanizovať. V pr-vej časti sa mu to darí prostredníctvom votká-vania nositeľov ľudských myšlienok do „pred-metnej" štruktúry textu, sprítomňovaním ichživotných osudov. Výkladový charakter textu sav dôsledku toho epizuje a štylisticky expresivi-zuje. Ani autor sa pritom nestráca, je v nej priamfiguratívne prítomný: v simulovanom dialóguzainteresúva svojho virtuálneho príjemcu navnútornom dianí diela. Niekedy svoju prítom-nosť maskuje neosobnou formou alebo autor-ským plurálom, v ktorom podmet vety zahŕňa nie-len autora, ale aj adresáta výpovede. Vtedy prváosoba plurálu stimuluje vznik čitateľskej ilúzie,že aj sám je účastníkom prehliadky. Za dielomnestojí kabinetný typ vzdelanca-encyklopedistuani typ zberateľa poznatkov, ale zvrchovaný

BIBIÁNA 142 BIBIÁNA

tvorca, ktorý potláča v sebe konvenčného popu-larizátora posilňovaním básnicko-filozofickýcha stavebno-architektonických zložiek. Keď všakbolo treba vyjsť v ústrety priemerne vzdelanémučitateľovi, Zamarovský tak ochotne urobil v kni-hách encyklopedicko-slovníkového charakteruBohovia a hrdinovia antických bájí (1969) a Bo-hovia a králi starého Egypta (1986). S rovna-kým zámerom pristupoval aj k prekladaniu,upravovaniu či parafrázovaniu diel patriacich doklenotnice svetového umenia a vzdelanosti. Po-slúžili mu aj na uspokojenie osobnej túžby opa-kovane odkrývať múdrosť a krásu skrytú hlbokovo vrstvách stáročí.

V polovici 70. rokov minulého storočia, keďuž mal za sebou aj základné syntetizujúce kom-pendia o gréckom zázraku a o vzniku, rozmachua páde Rímskej ríše, podobral sa po dôkladnejodbornej a jazykovej príprave prerozprávať Eposo Gilgamešovi. Keďže mal na mysli mladého ad-resáta, rozhodol sa „preobliecť" najstaršiu bás-nicko-filozofickú skladbu sveta do prozaickéhohabitu. Ak v pôvodných verziách - sumerskej,babylonskej, asýrskej - básnický element vy-tvárala viazaná forma, v Zamarovského podaní(Gilgameš, 1975) ju nesie prozaické rozprávač-stvo. Zalial čo vo veršovanej podobe, kopírujú-cej texty zachovaných tabuliek, estetický dojemnarúšajú textové ruptúry, Zamarovského adaptá-torská akríbia a rozprávačská invencia dokázaliaj biele miesta vyplniť textom evokujúcim šty-listické kvality originálov. Podarilo sa mu to vďa-ka zvládnutiu rétorickej figuratívnosti a mýtic-ko-magickej dikcie.

Vrcholom Zamarovského prerozprávačskéhoa adaptátorského umenia je Sinuhet (1987), šty-ritisíc rokov starý egyptský životopis. Keďžeojedinelý historický dokument sa zachoval v ce-listvosti obsahu a formy, v porovnaní s preroz-právaním eposu o Gilgamešovi mal uľahčenúprácu. V maximálnej miere sa usiloval zachovaťoriginálny spôsob myslenia i výrazu egyptskéhočloveka z konca 20. st. pred n.l., pričom vyne-chal len tie jazykové prvky, ktoré by dnešný či-tateľ mohol vnímať ako nepríjemný redundant-ný šum. Na hrane pravdy historickej a umeleckejsa pohybuje celkom suverénne, takže správuo človeku, ktorý sa rozhodol vziať svoj osud dovlastných rúk, čitateľ vníma v nadčasovom vý-zname. Zatiaľ čo pri písaní vlastných diel litera-túry faktu Zamarovský vedome brzdil tendenciuk umeleckej literárnosti, pri adaptovaní skvostovstarovekého slovesného umenia ju s neskrýva-ným potešením uvoľnil. V jeho tvorbe je však la-tentné prítomná. Pádnym argumentom v tomtozmysle sú jeho slovníky o antických bohoch, sta-rovekých kráľoch a hrdinoch.

Z premyslene kreovanej množiny Zamarov-ského kníh vyrástlo obdivuhodné knižné veľ-dielo, zahrňujúce množstvo žánrových foriem.Iba pri neustálom sprítomňovaní si pôvodnéhoarchitektonického princípu mohla v Zamarov-ského mozgu skrsnúť vízia napísať dielo, v kto-rom by on sám ako architekt, projektant i stavi-teľ v jednej osobe stvoril písané dejiny sveta odpočiatku až do roku nula. Splniť tento zámer samu už nepodarilo. Ako náhradu mu osud ponú-kol príležitosť obzrieť sa za seba a stať sa sprie-vodcom po stopách vlastných kníh. Podľa svoj-ho scenára a s pomocou televíznych pracovníkovvybral sa ešte raz do dôverne známeho starove-kého chronotopu. Vznikol zaujímavý a vzrušu-júci trinásťdielny televízny seriál Velké civilizá-cie staroveku očami Vojtecha Zamarovského(1988). Jeho vedľajším produktom je knižka Ná-vrat do staroveku s podtitulom Po stopách vlast-ných kníh (1992).

Pre svoj stručný bedeker po fundamentochsúčasnej európskej civilizácie si zvolil geogra-ficky kruhovú a časovo špirálovú kompozíciu.Najprv navštívil svetovládny Rím, odtiaľ pre-šiel na Krétu - ostrov záhad, potom vstúpil doEgypta, aby sa cez Malú Áziu dostal do Grécka,neopakovateľného zázraku ľudských dejín.

Pôvodný zámer nútil autora k maximálnejstručnosti a vecnosti. A predsa ani v obmedze-ných podmienkach nezaprel svoju synkretickútvorivú povahu, harmonicky vyvažujúcu postojvedca-analytika s podaním umelca-syntetika.Rekonštruovaný svet dokáže vnímať v monolit-nej celistvosti, pričom presne vystihuje aj jehovnútornú protirečivosť. Posun od odbornej in-terpretácie faktov k estetickému zvýznamňova-niu slovesnej výpovede primárne viaže na vide-nie sveta v kontrastoch a na odhaľovanieparadoxnej podstaty skutočnosti, ukrytej pod je-ho javovým pláštikom. Paradoxnosť objektívne-ho faktu expresivizuje tvaroslovím so zjavnýmironickým podtextom. Osobnú prítomnosť per-sonalizuje v obrazných hodnotiacich komentá-roch. Sugestívne čaro vychádza z dvoch zdro-jov: z priameho stretnutia so stále tryskajúcimprameňom ľudskej civilizácie a z podania, kto-rým ho oduševnene prezentuje autor. S jánusov-skou tvárou vedca a básnika sa zamýšľa nad mi-nulosťou, zároveň však hľadí aj do budúcnosti.V jej mene pripomína ideál kalokagatie, súladutelesnej krásy s duševnou ušľachtilosťou a živýpríkaz ekecheirie - odložte zbrane a uvoľnitepriestor mierovému súťaženiu.

Celé Zamarovského dielo svedčí o tom, že je-ho autor nebol všedným a nudným robotníkomna poli modernej literatúry faktu. Vo svojom vý-skume stopoval predovšetkým prejavy tvorivé-

BIB1ANA 143 BIBIÁNA

ho génia ľudstva. Odhaľoval a sprítomňoval je-ho veľkolepé sny a túžby po nedosiahnuteľnom,po skutočnej demokracii a večnej kráse. Väčšmiako ohurujúce dobrodružstvá veľkých vojen hopriťahovali zvrchované mysliteľské výkonya umelecké diela - výron toho najlepšieho, čotvorivý človek akumuloval cez stáročia.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Za siedmimi divmi sveta (1960),Objavenie Troje (1962), Za tajomstvom ríše Chetitov(1963), Na počiatku bol Sumer (1966), Bohovia a hr-dinovia antických bájí (1969), Dejiny písané Rímom(1971), Grécky zázrak (1974), Ich veličenstva pyra-mídy (1977), Vzkriesenie Olympie (1978), Bohoviaa králi starého Egypta (1986), Návrat do staroveku: Postopách vlastných kníh (1992).Adaptácie: Gilgameš (1975), Sinuhet (1987).

LITERATÚRAKuklica, Peter: Chetiti v modernej relácii. Slovensképohľady, 78, 1962, č. 3, s. 137-138.Ponická, Hana: Objavne o objavoch. Zlatý máj, 7,1963, č. 8-9, s. 407-408.Petrík, Vladimír: Na počiatku bol Sumer. Slovensképohľady, 82, 1966, í. 11, s. 127-128.Poliak, Ján: Literatúra faktu na programe dňa. In: Po-doby a premeny literatúry pre mládež. Bratislava 1970.Zamarovský, Vojtech: Čo píšem, nie sú len „knihyz kníh". In: Ján Poliak: Rozhovory o literatúre pre mlá-dež. Bratislava 1978.Život a dielo Vojtecha Zamarovského. Zborník pred-nášok zo seminára k 80. narodeninám spisovateľa.Trenčín 1999.Strohnerová, Ľ.: Cestovateľ stáročiami. (Personálnabibliografia Vojtecha Zamarovského). Trenčín 1999.Jurčo, Milan: Paradoxný svet literatúry faktu. BanskáBystrica 2000. (mj)

ZÁTURECKÝ, Adolf PeterĽudovýchovný pracovník, publicista, zberateľľudovej slovesnosti25. 11. 1837 Liptovská Sielnica - 1. 7. 1904BreznoPseudonym Borovohájsky

Študoval na gymnáziách v Kežmarku a v r.1851-53 v Modre. Po skončení 7. triedy gym-názia sa stal učiteľom v Liptovskej Sielnici, odr. 1869 bol až do smrti učiteľom v Brezne.

Bol spolupracovníkom mnohých časopisov,v ktorých uverejňoval ľudovýchovné a pedago-gické články (napr. Priateľ školy a literatúry,Dom a škola, Národnie noviny). Sám v r. 1877-79vydával a redigoval pedagogicko-osvetový ča-sopis Evanjelická škola, v ktorom sa usiloval ak-tivovať vlasteneckú výchovu. R. 1900 vydal Slo-venskú mluvnicu a r. 7902 Obrázkový šlabikára prvú čítanku pre školy ev.a.v. Didaktické ciele

sledoval aj vo svojej beletristickej činnosti.Dôkazom toho je próza Tomáš Nápravník(1873), ktorú napísal podľa sentimentálno-ľudo-výchovnej nemeckej predlohy, a zbierka veršovpre deti Hájiček (1879). Ani jednou z týchto kníhnevyvolal priaznivý ohlas, zbierku detských ver-šov aj napriek akútnemu nedostatku pôvodnejbeletrie dokonca odmietla i pedagogická verej-nosť, ktorá mravoučnosť považovala za legitím-ny cieľ detskej beletristiky. „Väčšina veršovtýchto je ťažkopádne, subtílne rozjímanie,"zdôvodňoval svoj odsudok v časopise Doma škola Júr Janoška, „nad ktorým podumať mu-sí i dospelý, aby mu porozumel, a pre toto jakoi pre ťažkú, strojenú, komplikovanú stavbu strofa pre množstvo špatných rýmov, nebárs sa hodíneodrastlej mládeži..." Toto hodnotenie možnovzťahovať aj na zbieročku gratulačných veršovVmšovník (1880), ktorá z praktických dôvodovvyšla r. 1890 ešte v rozšírenom vydaní. Svojuneproduktívnu beletristiku pre deti Záturecký za-vŕšil roku 1901, keď pod pseudonymom Boro-vohájsky vydal knižočku extrémne moralizujú-cich textov Výstrahy pre deti (1901). Napriekkonzervatívnemu charakteru svojej beletrie Zá-turecký sa do dejín literatúry pre deti pozitívnezapísal ako začínajúci učiteľ úvahou Chudobná,ale tiež blahonosná knihoveň školská (1861).Presadzuje v nej potrebu školských knižníc, kto-ré by napomáhali rozvoj čitateľskej kultúry detíi dospelých. V rozpore s dovtedajšou praxou na-vrhuje do ich fondu zaradiť i existujúce knihy ľu-dových rozprávok, ktoré literárni folkloristi ro-mantickej generácie nepokladali za legitímnusúčasť detskej lektúry. Dôvod, pre ktorý to Zá-turecký urobil, spočíval v snahe začať „sčítanímlahkým a vábivým " a po druhé, v nevyhnutnos-ti kompenzovať nedostatočnú autorskú tvorbu.V tejto súvislosti explicitne zdôraznil, že bezFrancisciho Slovenských povestí (1845) a Slo-venských povestí A. H. Skultétyho a P. Dobšin-ského (1858-1861) „by žiadna slovenská kni-hoveň nemala byť". Nevyhnutné je všakpristupovať k interpretácii rozprávky z pedago-gickej pozície: „Keď má dieťa čítať o drakocha čarodejniciach, nech popredku vie, že je to vy-myslená vec... doložme deťom, že sú tie nevída-né a neslýchané veci zmyslené k nášmu obvese-leniu, a aby čo tam jestno ctnostného porídilia nasledovali." Viac než samotný pedagogickýprístup k rozprávke je dôležitý fakt, že Záturec-kého úvaha bola prvým signálom začleňovaniarozprávky do detského čitateľského fondu. ,£ia-den vek nenie vstave s toľkým pôžitkom ponoriťsa do naslúchanej povesti ako vek detinský," pri-pomenul o tri desaťročia neskôr Záturecký svojnajhodnotnejší prínos do detskej literatúry. S ľu-

BIBIANA 144 BIBIÁNA

dovou slovesnosťou súvisí aj Zátureckého zbier-ka Slovenská prísloví, porekadla a úsloví, ktoránákladom Českej akadémie vyšla po prvý razv Prahe r. 1897. Výnimočné dielo obsahujúcetrinásťtisíc prísloví, pranostík a úsloví je špeci-fickým obrazom rodinného a spoločenského ži-vota slovenského etnika, jeho duchovnej a ma-teriálnej kultúry. Doteraz predstavuje našunajvýznamnejšiu zbierku ľudovej frazeológie.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Hájiček (1879), Vinšovník (1880).Próza: Výstrahy pre deti (1901).Výber z článkov: Chudobná, ale tiež blahonosná kni-hoveň školská (Radlinského kalendár Tatran, 1861),Sokolíkov „Robinson" (Národnie noviny, 1883,č. 135), Nekazme si a nedajme si kaziť deti (Dom a ško-la, 1886, č. 1-3), Príspevok k zamedzovaniu kníh, tak-rečeno „krvavých" (Národnie noviny, 1886, č.79-80),O Vinšovníku... (Dom a Škola, 1890, č. 11-12), Čímsa všetkým naše deti bavia (Dom a škola, 1892, č. 4-7).

LITERATÚRABysterský (Janoška, Júr): Spisy pre mládež. Doma škola, 1886, č. 12, s. 372-379.Melicherčík, Andrej: Adolf Peter Záturecký a sloven-ské príslovia. In: A. P. Záturecký: Slovenské príslovia,porekadlá a úslovia. Bratislava 1965.Poliak, Ján: Začať od detí alebo Adolf Peter Záturec-ký. Zlatý máj, 12, 1968, č. 4, s. 221-226. (os)

ZÁVODNÍK, ŠtefanĽudovýchovný spisovatel2. 9. 1813 Horná Poruba- 12. 2. 1885 Pružina

Nižšie gymnaziálne triedy vychodil v Tren-číne, vyššie v Nitre, kde v r. 1830-36 študovalkatolícku teológiu. Od r. 1836 pôsobil v Divinea súčasne bol vychovávateľom v rodine Čákai-ovcov na Budatínskom zámku. V r. 1848 odišielpred maďarskou perzekúciou zo Slovenska, pri-čom v zahraničí vystupoval v prospech štúrov-skej politickej reprezentácie. Po návrate r. 1850bol až do smrti farárom v Pružine.

Patril k agilným ľudovýchovným aktivistom40.-60. rokov 19. st. R. 1844 založil vo svojejfarnosti prvý protialkoholický spolok v HornomUhorsku a súčasne sa iniciatívne podieľal na bu-dovaní systému nedeľných škôl, ktoré mali zvy-šovať vzdelanostnú úroveň ľudových vrstiev.V 60. rokoch sa angažoval v záujme Maticeslovenskej a Spolku sv. Vojtecha. Ako ľudový-chovný a osvetový pracovník sa zaslúžil o roz-voj včelárstva, ovocinárstva a svojpomoc-nej spolkovej činnosti. S jeho ľudovýchovnouaktivitou súvisí aj zdramatizovaná veršovanáskladba Škola dedinská (1846) a protialkoho-lický zameraný súbor kázní Hlas pastirski

(1847). V intenciách štúrovskej ľudovýchovypublikoval r. 1861 v literárnej prílohe časopisuCyrill a Method Priateľ školy a literatúry roz-siahly cyklus veršov Piesne mravno-národniek obveseleniu mysle a k poučeniu mládeže slo-venskej. Programovo ich koncipoval didaktizu-júco, usilujúc sa prebúdzať v školskej mládežinárodné povedomie, pozitívny vzťah k práci, kuškole a k vzdelaniu. Beletristickými príspevka-mi (veršami aj prózou), zameranými rovnakomentorujúco, prispel aj do Zrkadla malučkých(1863-64), literárnej prílohy Slovenského ná-rodného učiteľa adresovanej deťom.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Piesne mravno-národnie k obveseleniu myslea k poučeniu mládeže slovenskej. Priate! školy a lite-ratúry, 3, 1861.

LITERATÚRAMartiš, J.: 2ivot a dielo Štefana Závodníka. Biogra-fické štúdie, 4, 1973, s. 11-37. (os)

ZBOROVJAN, JuloBásnik, dramatik14. 1. 1921 Šarišské Michaľany - 20. 10. 1974Košice

Po maturite na Gymnáziu v Prešove (1943)študoval v r. 1943-45 na právnickej fakultev Bratislave, pedagogickú fakultu (Bratisla-va-Košice) absolvoval v r. 1950. R. 1971 exter-ne vyštudoval pedagogiku dospelých na FFUPJŠ v Prešove. R. 1945 sa stal tajomníkomŠtátneho divadla v Košiciach, od r. 1948 bol dra-maturgom jeho činohry. V sezónach 1965-67vykonával funkciu zastupujúceho šéfa činohry.

Do literatúry sa uviedol už ako šestnásťročnýzbierkou senzitívnej lyriky Serpentína (1937).Pod vplyvom ťažkej choroby, z ktorej sa roky lie-čil vo Vysokých Tatrách, sa v jeho nasledujúcichzbierkach Hviezdy sa blížia (1941), Ľúbostnékrutá (1944), Bludička moja pieseň (1946)a v poéme Májová tryzna (rukopis vznikol 1945,jeho knižné vydanie vyšlo r. 1974 pod názvomTatranská elégia) objavujú motívy depresie, alei odporu voči utrpeniu spôsobenému vojnou.V poézii 70. rokov (Medúza, 1971, Prehovor,srdce, 1977) sa pokúsil o umeleckú revitalizáciupočiatočnej tvorby, pričom v podobe tzv. spolo-čenskej lyriky reagoval aj na niektoré dobovéoficiózne témy.

V prvej hre pre deti Čarovná bylinka (1947)nadradil výchovné zretele nad zámery estetické.Podobne koncipoval aj hru Koza rohatá (1951),v ktorej prelínanie sa rozprávkového a realistic-kého sujetového plánu vyznieva nepresvedčivo.

BIBIÁNA 145 BIBIÁNA

Pre detské divadlo r. 1964 zdramatizoval roz-právku W. Hauffa Trpaslík Nosálko a r. 1967 pre-ložil a upravil rozprávkovú hru českej autorkyB. Simkovej Zhavranení bratia. Preložil aj nie-koľko ďalších hier (K. M. Walló: Princezná soliatou hviezdou na čele, Prefíkaná princezná;Andersen-Švarc: Snehová kráľovná), ktoré u-viedlo Štátne divadlo v Košiciach, Nová scénav Bratislave, DJZ v Prešove a mnohé ochotníc-ke scény.

Okrem dramatických textov napísal aj triveršované rozprávky. Adresoval ich deťom pred-školského veku a hoci nimi koncepčne i výra-zovo nevybočil z úrovne štandardných rozpráv-kových príbehov pre deti, preukázal v nich citpre pútavé komponovanie príbehu.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Slávik a ruža (1947), O dvanástich mesiači-koch (1953), Rozprávočka spoza kríka zo života med-vedíka (1958).Hry: Čarovná bylinka (1947), Koza rohatá (1951),Ako Filúz gajdoval v nebi, v pekle, na zemi (1972).Výber: Otvor sa, rozprávka (1973).

LITERATÚRAfs (Fraňo Svoboda): Slávik a ruža. Nová práca, 1947,č. 10, s. 648.Slivko, Ján: Pôvodná hra pre deti. Kultúrny život,1951, č. 51-52, s. 14.Kolivošková, E.: Julo Zborovjan (Personálna biblio-grafia). Košice 1976. (os)

ZELINOVÁ, HanaProzaička, redaktorka20. 7. 1914 Vrútky - 16. 3. 2004 Bratislava. Po-chovaná je vo VrútkachCena Fraňa Kráľa v roku 1979

Občianskym menom Havlátová. Učiteľskýústav vyštudovala v Bratislave. V r. 1937-38pôsobila ako redaktorka Slovenského východu,Novostí a Slovenskej slobody v Košiciach a Pre-šove. V čase vojny žila v Prešove a v Bratislavea venovala sa literárnej tvorbe. V r. 1946-48 bo-la vedúcou košického vydavateľstva Svojeť.V období 1950- 61 pracovala v Bratislave akoúradníčka v podniku Obnova a ako odborná re-ferentka v Západoslovenských vodárňach a ka-nalizáciách, v r. 1962-70 pôsobila ako redaktor-ka časopisu Zornička.

Debutovala zbierkou poviedok Zrkadlovýmost (1941), v ktorých sa zamerala na ženskéosudy, zmysel a hodnotu materstva, nenaplnenénádeje a tragické lásky. Zložitejšou kompozič-nou a dejovou skladbou sa vyznačuje jej ďalšiedielo Prístav pokoja (1944), román zo života ze-

mianskych rodín v 19. storočí. V románovej tri-lógii Anjelská zem (1946), Hora pokušenia(1948) a Dievočka, vstaň! (1948; cyklus vyšielr. 1967 v prepracovanom vydaní) je badateľnýpríklon k poetike naturizmu a k vzorom sever-skej literatúry (S. Lagerlofová). Trilógia je osla-vou patriarchálnych rodinných vzťahov v časochzakladania rodových sídel. Román Anjelská zemvyvolal známu polemiku okolo „anjelských ze-mí". Išlo v nej o požiadavku postulovanú J. Fe-lixom o návrat literatúry „z anjelských a baby-lonských krajín znovu do našej skutočnosti".

Po viacročnej prestávke sa Zelinová vrátilak historickej próze románom Diablov čardáš(1958) o rozklade košického domu hrdých Si-monidesovcov počas druhej svetovej vojny a poroku 1945. V zbierke kratších próz Kamenný ru-ženec (1970) ju zasa zaujali osudy žien v rôz-nych historických obdobiach.

Podstata jej literárnej tvorby určenej pre do-spelých spočíva na trilógiách. Prvou časťou au-torkinej trilógie zo 70. rokov je román Alžbetindvor (1972). Ide o historický román o živote ze-mianskych rodín v Turci, no jej prístup k vlast-nej historicite diela je pomerne voľný; mnohéhistorické fakty si domýšľa a prispôsobuje ichdejovej osnove diela. Podobným spôsobom po-stupuje aj v ostatných častiach trilógie. V romá-ne Volanie vetra (1974) sa pohybuje v históriisvojho rodného kraja a uzatvára ho Slovenskýmnárodným povstaním. V poslednej časti Kvethrôzy (1977) posúva príbeh do súčasnosti. V ce-lej trilógii sa Zelinová predstavila ako dobrá roz-právačka so schopnosťou upútať čitateľa zaují-mavým a dramatickým dejom. Ďalšia trilógia jesituovaná do Liptova. Jej prvým dielom je ro-mán Hodvábna cesta (1980), jeho pokračovanímsú romány Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa(1983). V trilógii spracúva históriu a osudy lip-tovského garbiarstva, a to pútavým spôsobomdobrodružného čítania, no s väčším dôrazom nahistorické fakty, hoci aj tu fiktívne prevláda nadfaktickým. Trilógiu sprístupnila širšej verejnos-ti aj pomerne vydarená televízna adaptácia.

Výpočet literárnych diel pre dospelých satýmto nekončí. Zelinová sa v posledných dvochdesaťročiach života etablovala ako veľmi plodnáautorka a jej diela neraz patrili medzi bestselle-ry najmä vzhľadom na ich populárny štýl, tzn.tematicky príťažlivý literárny okruh a svieže ja-zykové podanie. Okrem súboru noviel zo súčas-nosti Hodina zaiíhania sviec (1979) a románuz prostredia domova dôchodcov Hlas starýchhuslí (1988) najmä po roku 1989 sa stala jednouz najvydávanejších a aj najčítanejších spisova-teliek. Predstavila sa týmito prácami: Nočný kon-cert (1989), Víno kráľov (1993), Harlekýnove

BIBIÁNA 146 BIBIÁNA

milióny (1994), Vranie oči (1995), Dve slová(1996), Sedem dní a jedna noc (1996), Ruža zosamého dna (1997), Aj v raji prší (1998), Ešteraz (1998), Múr plaču (1999). Spomedzi týchtodiel sa vymyká jej spomienková próza Vejárs fialkami alebo s kým mi bolo dobre, kde lás-kavým slovom zvečňuje svoje životné stretnutias ľuďmi, ktorých si vážila. H. Zelinovej sa po-darilo vytvoriť dielo, ktoré získalo širokú čitateľ-skú odozvu najmä vďaka melodramatickému de-ju, založenému často na príbehu s tajomstvom.Výhrady dobovej literárnej kritiky (jej inklináciak populárnemu žánru) čitateľská obec takmer ne-akceptovala. Napísala aj niekoľko divadelnýchhier, napr. Mária (1943), Ktosi je za dverami(1944), Žijem cudzí život (1948) a značné množ-stvo rozhlasových hier.

Osobitnou kapitolou Zelinovej pôsobeniav slovenskej literatúre je literárna tvorba pre de-ti a mládež. Jej tvorivé ambície sa v tejto oblas-ti naplnili predovšetkým v diele Jakubka (1959).Ide o príbeh opusteného rómskeho dieťaťa, kto-ré vychovala babenka-hrbenka, rozprávačka prí-behu. Jakubko pri jej opatere vyrastá na citlivé-ho chlapca, uvedomujúceho si hodnoty života.V čase Slovenského národného povstania po-máha partizánom a zahynie pri záchrane svojichrodákov. Je to baladický i symbolický príbeh zá-roveň, ktorý M. Jurčo charakterizuje ako „ume-lecké zobrazenie jedného z možných variantovadopcie výnimočnej postavy prostredím, ktoréju spočiatku rezolútne a tvrdohlavo odmietlo".V tom istom roku Zelinová vydala aj zbierku po-viedok Sivá húska, ktoré dovedna spája motívvzťahu človeka k prírode. Aj tu v rozsiahlej ti-tulnej poviedke zarezonovala téma protifašistic-kého boja, ktorej Zelinová venovala pozornosťvo viacerých dielach pre deti. Stalo sa tak hneďv nasledujúcich dvoch prácach: v románe Bosýgenerál (1962) a v knihe poviedok Taká čudnájar (1962). V oboch autorka splatila daň istejschematickosti, malej presvedčivosti vo vykres-lení charakterov.

Ďalšia autorkina tvorba sa uberala dvomasmermi. V prvom sa venovala najmladším čitate-ľom dvoma knihami poviedok a drobných zá-znamov zo života detí Do videnia, Zuzanka (1966)a antropomorfizovaným príbehom Hanibal zabránou (1970), v ďalších dvoch - románoms dievčenskou hrdinkou Večer neprídem (1964)a Moja je pomsta (1967) - oslovila dospievajú-cich čitateľov. Kým prvé dve majú predovšetkýmhodnoty výchovno-poznávacie (zamerané na ob-javovanie sveta a života) v druhých dvoch v istomzmysle nadviazala na svoju tvorbu pre dospelýchčitateľov (zameranie na cit, sentiment a mravnéproblémy mestských dievčat a chlapcov).

V týchto intenciách autorka pokračovala ajv ďalšom období. Pre menšie deti napísala kniž-ky Pehavý noštek (1981), Maťko a ja (1986),Rozprávková studnička (1999), pre pokročilej-ších čitateľov diela Otec, povedz pravdu (1977)a Spať na slnku (1988). Najmä knižka Spať naslnku, v ktorej vykresľuje úskalia výchovy jedi-náčikov a vzťahov medzi rodičmi, deťmi a sta-rými rodičmi sa vyznačuje zaujímavou kompo-zíciou a jazykovou vycibrenosťou. Osobitosťouv tvorbe spisovateľky sa javí romanticko-alego-rický román Hriešna krajina Atlantis (1966),najmä pre jeho exotickú tému o bájnej Atlantí-de, menej už vo vzťahu kjeho umeleckému stvár-neniu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Jakubko (1959), Sivá húska (1959), Taká čud-ná jar (1962), Bosý generál (1962), Večer neprídem(1964), Hriešna krajina Atlantis (1966), Do videnia,Zuzanka (1966), Moja je pomsta (1967), Hanibal zabránou (1970), Otec, povedz pravdu (1977), Pehavýnoštek (1981), Mafkoaja (1986), Spať na slnku (1988),Rozprávková studnička (1999).Výber z tvorby: Vlnky žblnky (1987).Bábková hra: Bambusová princezná (1966).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Balada z Povstania. Mladá tvorba, 1959,í. 12, s. 26.Nadubinský, Michal: Sivá húska. Slovenské pohľady,1960, č. 7, s. 432.Poliak, Ján: Romantika na ruby. Kultúrny život, 1962,č. 43, s. 4.Slabý, Z. K.: Nad dívčím románem poprcháva. Zlatýmáj, 9, 1965, í. 2, s. 76-77.Nadubinský, Michal: Hanibal za bránou. Zlatý máj, 15,1971, C. 2. s. 107-108.Kopal, Ján: K jednému typu literatúry o Sloven-skom národnom povstaní. Zlatý máj, 18, 1974, č. 5,s. 382-386.Tučná, Eva: Maťko a ja. Zlatý máj, 31, 1987, č. 6,s. 374-375.Blahová, Anna: Spať na slnku. Zlatý máj, 32, 1988,č. 9, s. 568-569.Jurčo, Milan: Dotyky a prieniky nad textami diel litera-túry pre deti a mládež. Banská Bystrica 1997. (vo)

ZEMANÍKOVÁ, ZuzanaProzaička, dramatická16. 2. 1948 Bratislava

Vlastným menom Mária Moravčíková. Pomaturite na Strednej všeobecnovzdelávacejškole v Bratislave (1966-68) študovala medi-cínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komen-ského. V r. 1969 prestúpila na štúdium kniho-vedy a sociológie FF UK v Bratislave. Už počasvysokoškolských štúdií začala pracovať ako

BIBIÁNA 147 BIBIÁNA

knihovníčka v Univerzitnej knižnici UK (dor. 1985). Od r. 1986 sa profesionálne venuje li-teratúre.

Prvé rozprávky pre deti uverejňovala v Sl-niečku a Včielke. Niektoré boli v podobe večer-níčkov odvysielané v Slovenskom rozhlase.Knižne debutovala autorskými rozprávkamiPesničkové nevesty (1984) inšpirovanými ľudo-vými piesňami (predovšetkým lúbostnými, zboj-níckymi, regrútskymi či žartovnými), ktoré slú-žia ako motív na vytvorenie jednoduchejzápletky a zároveň posúvajú celý text dopredu.Jazykovo-štylistické prostriedky jej próz zalo-žené na vtipnej expresivite, metaforike či pri-rovnaniach majú blízko k ľudovej slovesnosti ajv rozprávkach Veselí vandrovníci (J985). Inkli-nácia k ľudovej slovesnosti, tentoraz k jánoší-kovským povestiam, je zjavná i v rozprávkovýchknihách Jánošíček (1986) a Jánošiček a Čučo-riedička, krásna zbojnícka (1992). Jánošíček,potomok slávneho Jura Jánošíka, si podobne akopred mnohými rokmi jeho otec nájde seberov-ných druhov - zbojníckych synov - Ilčíčka,Hraj nôžku, Uhorčíčka a Surovčeka, aby naprá-vali krivdy a dali príučku pánom a pandúrom.V druhej knižke im svojským spôsobom pomá-ha aj Čučoriedička, ktorá v Uhorčíčkovi spo-znáva svojho strateného brata. Expresívny jazykvýrazne motivovaný ľudovou frazeológiou, tex-ty ľudových piesní i vlastné básne dokresľujú at-mosféru čias hôrnych mládencov a podieľajú sana rýchlom plynutí deja. V duchu folklórnychtradícií je napísaná aj kniha Veselé pesničkyl pastierskej kapsičky (1994).

Spätosť s folklórom a rozprávkovou fantasti-kou je zjavná aj v próze Keď sme boli velké(1996). Rozprávačkou príbehov je staršiaz dvoch sestier žijúcich v harmonickej a napo-hľad celkom obyčajnej rodine, v ktorej význam-nú úlohu zohrávajú starí rodičia. Tí pre nezbed-né dievčatá predstavujú na jednej strane vyššiuautoritu, na druhej strane im svojimi spomien-kami a historkami otvárajú priestor na bezhra-ničné fantazírovanie, pri ktorom reálny svet zra-zu stráca všedné a nadobúda rozprávkovéobrysy.

V knihe Ponitrianske povesti a povrávky(2001) autorka na základe štúdia prameňova ľudovej slovesnosti približuje čitateľovi his-tóriu Nitry a Ponitria. Kniha doplnená ľudový-mi piesňami, humornými príhodami, autorki-ným komentárom, bohatým poznámkovýmaparátom a zaujímavými ilustráciami je príno-som nielen do literatúry pre deti a mládež. Pre„dobrodružný román z našich dejín" Lulukaj(2003) sa inšpiračným zdrojom stalo obdobieSamovej ríše. Cez dramatický príbeh slovien-

skeho chlapca Lulukaja, ktorého z avarskéhootroctva zachránil franský kupec Samo, aby sanapokon šťastne stretol so svojimi rodičmi, au-torka oboznamuje čitateľa so životom, pohan-skými zvykmi i rozporuplnou povahou našichpredkov.BIBLIOGRAFIAPróza: Pesničkové nevesty (1984), Veselí vandrovní-ci (1985), Jánošíček (1986), Jánošíček a Čučoriedičkakrásna zbojnícka (1992), Veselé pesničky z pastierskejkapsičky (1994), Keď sme boli veľké (1996), Ponit-rianske povesti a povrávky (2001), Lulukaj (2003).

LITERATÚRAMikula, Valér: Pesničkové historky. Smena 17. 7.1984.Tučná, Eva: Pesničkové nevesty. Zlatý máj, 29, 1985,č. 8.Mocnel, Igor: Jánošíček. Zlatý máj, 31, 1987, č. 6.Stanislavová, Zuzana: Ked1 sme boli veľké. Bibiána, 4,1996, č. 3-4.Kasáč, Zdenko: Čaro humoru a nonsensu. Literárnytýždenník. 48/1996. (ma)

ZGÚTH, Peter PavolBásnik, publicista25. 1. 1863 Liptovský Mikuláš-Vrbica - 22. 6.1952 MartinPseudonym P. P. Zgúth-Vrbický

Študoval na Gymnáziu v Martine, v r. 1875-78na lýceu v Kežmarku, v r. 1878-81 na Učiteľ-skom ústave v Lučenci, z ktorého bol pre pan-slavizmus vylúčený. V štúdiách pokračoval naUčiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, do-študoval v Leviciach. V r. 1882-85 učil v Štrbe,1885-1919 v Mošovciach. V r. 1919-27 bolhlavným školským inšpektorom Turčianskej žu-py, od r. 1927 žil na dôchodku v Martine.

Popri ludovej piesni ho najpodstatnejšieovplyvnila Hviezdoslavova tvorba (Na oračke,1905). Knižne debutoval r. 1910 zbierkou po-hrebných veršov Slová útechy. Pietny výber z do-vtedy len časopisecký publikovanej poézie vy-šiel pri príležitosti jeho 70. narodenín podnázvom Paberky z rodných polí (l 933). Ako bás-nik pre deti, publikujúci najmä v poprevratovejVčelke a v matičnom Slniečku, bol ovplyvnenýtvorbou Ľudmily Podjavorinskej. Podobne akoona usiloval sa cez svet zvierat elementarizovaťsvet dospelých, v jeho poézii však absentoval jejhumorno-úsmevný aspekt. Pôvodnejšie sa preja-vil vo veršoch o deťoch, v ktorých sa sústredilnajmä na motív hry (Majáles, Vladko na cestách,Smelé vojsko, Hrdina). Ironická úsmevnosť,s ktorou tieto verše vypointoval, bola jeho naj-osobitejším tvorivým prínosom pri etablovaní saklasickej umeleckej poézie pre deti. Väčšinu je-

BIBIANA 148 BIBIÁNA

ho poézie, oneskorene vydanej v zbierkach Vtá-čí súd (l 942) a Hej, pod Kriváňom... (1944) tvo-ria však konvenčné opisy dieťaťa a jeho hier. Napodnet O. Pospíšila a V. F. Suka, dvoch najvý-znamnejších českých znalcov literatúry pre detia mládež, napísal do ich diela Detská literatúračeská (1924) Prehľad slovenskej literatúry doroku 1918. Vyšiel v ňom z Riznerovho biblio-grafického súpisu slovenskej literatúry, na roz-diel od neho postupoval však chronologicky.Prioritným znakom detskej beletristiky mu bolaspisovná reč, preto jej vznik odvodil od prvýchštúrovských diel pre deti. Jednotlivých autorova diela zaznamenal bez hodnotiacich anotácií, zosporadických konštatácií je však evidentné, žedidaktickú funkciu považoval za legitímnu sú-časť detskej literatúry.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Vtáčí súd (1942), Hej, pod Kriváňom...!(1944).Odborná literatúra: Pfehled slovenské literatúry doroku 1918 (1924).

LITERATÚRAR.J. (Jarušek, Rudolf): Vtáčí súd. Nová škola, 1942/43,č. 9, s. 429.Brtáň, Rudo: Z kultúrnej, Školskej a literárnej minu-losti Mošoviec. In: Mošovce. Banská Bystrica 1971.Sliacky, Ondrej: Dejiny slovenskej literatúry pre detia mládež do roku 1945. Bratislava 1990. (os)

ZIMA, FrantišekProzaik, dramatik28. 9. 1912 Szentes, Maďarsko

Po maturite v Nagykôrôsi r. 1932 absolvovalpopri zamestnaní novinársku akadémiu a vysokúškolu pre fotoreportérov v Budapešti. Do r. 1946,ked sa presťahoval na Slovensko, bol novináromvo viacerých časopisoch. Písal pod vtedajšímvlastným menom Ferenc Sima. V r. 1947-48 žilv Hornej Stubni a v Modre, v r. 1948-49 pracovalna Povereníctve informácií a osvety v Bratislave,v r. 1951 pôsobil v Matici slovenskej v Martine,od r. 1952 pracoval v Čs. rozhlase v Brati-slave.

V Maďarsku sa venoval sociológii, etnológii,písal filmové scenáre a divadelné kritiky. Na Slo-vensku sa venoval predovšetkým tvorbe pre de-ti. Debutoval rozprávkovou knižkou Dobro-družstvá lanka Hraška doma a v rozprávkovejkrajine (1947). Zámer „čím viac zabávať, ale pri-tom čím viac vychovávať pre život" demonštro-val aj v titule Dobrodružstvá Janka Vtákoplacha(1949). V kvázidetektívnom príbehu, v ktoromnamyslený strašiak Vtákoplach zapríčiní nešťas-

tie pyšného gazdu, mieša rozprávkové a reálneprvky bez ohľadu na ich funkčnosť. Podobne po-stupoval aj v knihe Žiburka (1949). Po februári1948 napísal dve schematické príbehové prózyzo súčasnosti Trieda bojuje (1948) a Zlato v ze-mi (1951). Schému prvej knihy využil v druhejiba s tým rozdielom, že deti sa tu zapájajú do bu-dovania nie chovom zajacov, ale pestovaním ze-leniny a využitím úhorovej pôdy. Ideologický di-daktizmus, ktorý je pre obe knihy príznačný, saprejavuje aj v hyperbolizácii hlavných hrdinov.

BIBLIOGRAFIAPróza: Dobrodružstvá Janka Hraška doma a v roz-právkovej krajine (1947), Trieda bojuje (1948), Dob-rodružstvá Janka Vtákoplacha (1949), Ziburka (1949),Zlato v zemi (1951).Hry: Vedomosti tetky Sárky (1953), Zlato v zemi (b.r.).

LITERATÚRA(Kt): Prelom v spisbe pre mládež. Národné noviny,1948, č. 24, s. 5.rj. (Jarušek, Rudolf): Dobrodružstvá Janka Hraška. Pe-dagogický sborník, 1948, č. I, s. 58.M. S.: Ziburka. Jednotná škola, 1949,č.3^t,s. 188-189.Móric, Rudo: Ako deti budujú socializmus na dedine.Kultúrny život, 1951, č. 10, s. 2.Klátik, Zlatko: Kniha o budovateľskej práci detí. Štep-nice, 1952, č. 7, s. 331-334.Petrus, Pavol: Za vlasteneckú literatúru pre mládež.Pravda, 6.2.1953. (hp)

ZÚBEK, ĽudoProzaik, publicista, prekladateľ12. 7. 1907 Malacky - 23. 6. 1969 Bratislava.Pochovaný je v MalackáchCena Fraňa Kráľa v roku 1966

Základnú i meštiansku školu vychodil v Ma-lackách. Na Obchodnej akadémii v Bratislavematuroval r. 1925. Ako bankový úradník pôso-bil v Malackách, Skalici, Zohore, Hlohovcia v Piešťanoch. V bratislavskom rozhlase, kdepracoval v r. 1932-46, bol tajomníkom literár-nej redakcie, vedúcim slovesného odboru a šéf-redaktorom týždenníka Slovenský rozhlas. Z je-ho iniciatívy vzniklo vydavateľstvo Tatran. Bolv ňom riaditeľom, neskôr vedúcim redaktorom.Od r. 1957 až do predčasnej smrti sa venoval lenspisovateľskej práci.

Z hľadiska čitateľskej adresnosti Zúbek boldvojdomým autorom. Do literatúry vstúpil živo-topisným románom o barokovom maliarovi Já-novi Kupeckom (Ján Kupecký /.-//., 1938). Pre-javil v ňom zmysel pre postihnutie koloritu doby,v psychologickom stvárnení postavy bol všakmenej presvedčivý. Po rokoch ten istý námet na-novo spracoval v románe Farebný sen (1965).

BIBIÁNA 149 BIBIÁNA

Od životopisného žánru prešiel k portrétnej maľ-be, čím sa zvýšila umelecká presvedčivosť ži-votného účtovania umelca. Zúbek vnímal krásuv spojení s poznaním a pravdou. Aj preto saorientoval predovšetkým na tvorbu pre mládež.Vedel, že v tomto partnerstve literatúra musí pl-niť priam základné životné funkcie a že právepreto nieje mysliteľná bez legitímnej súhry zlo-žiek rozumových a citových. Po kritickej rekog-noskácii terénu v oblasti literatúry pre mládežv článku Naša literatúra pre mládež 1946 sa roz-hodol čeliť šíriacemu nevkusu a záplave brako-vej literatúry. Na pôde vydavateľstva Tatran sausiloval založiť edíciu Zlatá brána s rovnomen-ným periodikom s podtitulom Románové novi-ny mladých čitateľov. Preto neprekvapuje, žev tomto vydavateľstve vyšlo aj jeho prvé inten-cionálne dielo pre mládež V službách MatejaHrebendu (1949). Žánrovo ho možno označiť zadvojportrét, v popredí s jednou historickou a jed-nou fiktívnou postavou. Ústrednú rolu hrá Ma-tej Hrebenda, slepý kolportér a veršovník, ktorývyše polstoročia roznášal po krajine slovenskéknihy. Prostredníctvom chlapca Samka Čajku,Hrebendovho sprievodcu, autor oboznamuje či-tateľa s mnohými významnými osobnosťami Slo-venska v druhej polovici 19. st. Dôrazom na do-kumentárnosť je poznačená aj dalšia Zúbkovakniha určená mládeži - autobiograficky ladenýromán Murársky chlieb (1952). Autor v ňomevokuje život proletárskej rodiny so zjavným uti-litárnym zámerom a s ním súvisiacim ideovo-umeleckým zjednodušením. Nad historickoupravdou získala prevahu sujetová konštruova-nosť v súlade s dobovo presadzovaným mode-lom socialistickorealistického diela.

Po krátkom tvorivom zaváhaní sa Zúbek roz-hodol vrátiť k poetike expresionistu novoroman-tického typu, ako ju prezentoval v románe JánKupecký, Urobil to v novej verzii novely Pav-lova Madona (v rokoch 1946-47 publikovanejv časopise Slovenský svet) pod novým názvomSkrytý prameň (1956). Bol to vynikajúci ume-lecký čin, ktorý vskutku „poodhalil spisovateľo-ve tvorivé fondy" (Ján Poliak), dovtedy spútanéúzkostlivými ohľadmi na historickú pravdivosťfaktov a výchovno-vzdelávaciu funkciu diela.Keďže nemal k dispozícii dostatok dokumentár-neho materiálu, musel uvoľniť mechanizmy svo-jej predstavivosti a tvarovať epický svet ako zvr-chovaný tvorca: v prvom rade z vlastnéhovnútorného sveta. Úspech okrem iného dosiaholaj tým, že naznačil, ako sa v súboji dvoch cha-rakterov stretli aj dva protikladné umelecké ná-zory: Majster Pavol je prívržencom neskorejgotiky, tovariš Krištof už predbojovníkom rene-sancie. Okrem titulnej prózy zbierka v pôvod-

nom vydaní obsahovala aj ďalšie novely, osno-vané na životopisných momentoch významnýchslovenských dejateľov. V prvej sa autor pokúsilo rekonštrukciu predsmrtných chvíľ Ľ. Štúra(Posledný zápas), v druhej o zobrazenie imagi-nárneho stretnutia Sládkoviča a jeho ženy Antó-nie s manželkou štiavnického medovnikára Má-riou Geržovou (Stretnutie s Marínou), v tretejo výsek z tragických osudov maliara B. Kle-mensa (Bludný kruh) a v poslednej o analytickúsondu vzťahu G. K. Zechentra-Laskomerskéhoa českej spisovateľky B. Nemcovej (Tri slnečné'dni). Autorský výmysel je aj v nich brzdený do-kumentárnymi údajmi.

Téme tvorivého, a pritom aj verejne sa anga-žujúceho človeka sa Ľ. Zúbek venoval aj v histo-ricko-životopisnom románe Doktor Jesenius(1956). Hlavnú postavu pochopil ako osobnosť,ktorá výkonmi svojho ducha presiahla svoju do-bu. V dramatickom kontrapunkte s verejným dia-ním riešil problematiku tvorivého subjektu z no-vých pohľadov. Okrem základného dejovéhopásma rekonštruujúceho osudy protagonistu sapod nánosom historických udalostí skrýva ponor-ný sujet. Zvlášť výrazne v kapitole Živé svedomie,v ktorej rozprávač uvažuje o príčinách Jeseniovhozlyhania na ceste vedy. Namiesto sústredenej prá-ce mimo ruchu sveta vykročil na cestu pochybnejdvoranskej slávy. Na pláne postáv sa tento dis-krétny prvok architektoniky diela zviditeľňujev kontrastnom personálnom paralelizme doktoraJesenia a cisárskeho matematika Keplera, ktorýnapriek mnohým prekážkam dosiahol svoj báda-teľský cieľ. Jesenia však strhol dravý prúd uda-lostí, ktoré ho spoločensky vyzdvihli a nezadrža-teľne niesli v ústrety smrti na popravisku.

K úspechom Zúbko vej umeleckej obnovy tre-ba popri novele Skrytý prameň priradiť aj roma-neto JarAdely Ostrolúckej (1957). Štúrovská té-ma bola preňho doslova témou životnou. Získalasi ho už v prvej polovici 30. rokov 20. st., keďju stvárnil v rozhlasovom pásme Ľudovít Štúr(1934). Rozprávačkou príbehu je manželka ná-rodne uvedomelého sadzača, za slobodná učiteľ-ská dcéra Eva Jonášová, dôverníčka Štúrovejlásky Adely. V predtuche blížiacej sa smrti sarozhodla vydať svedectvo o vzájomnej citovejnáklonnosti dvoch mladých sŕdc v pamätníku,ktorý od prvého zápisu z roku meruôsmeho zo-stal celkom prázdny. Nieje to sentimentálne roz-pamätávanie sa, ale vážne formulovanie odkazugenerácie, ktorej životným krédom bol čin v me-ne budúcnosti národa. Výpoveď svedkyne sa po-hybuje na citlivo vnímanom rozhraní verejnéhoa privátneho. Oboje sa rovnocenne podieľa naevokovaní intímne prechovanej poetickej atmo-sféry rozprávačského aktu.

BIBIÁNA 150 BIBIÁNA

Po opakovaných návratoch do národných de-jín sa Ľ. Zúbek podujal spracovať tému zo sve-tových dejín v historicko-dobrodružnom žánri.V súlade so svojím humánnym založením zahlavnú postavu románu Zlato a slovo (1962) sizvolil nezlomného bojovníka za spolunažívanieľudí rozličných rás Lás Casasa, ochrancu Indiá-nov. Návratom ku koreňom novoveku chcel uká-zať rub Kolumbovho objaviteľského činu. Vyva-žujúcim momentom negatívnych dôsledkovzámorských objavov bola pre Zúbka nepokori-teľná životná aktivita dominikánskeho mnícha,biskupa Lás Casasa. Román komponoval akomozaiku obrazov, ktorá svojou dekoratívnou po-vahou vyhovovala jeho symbolizujúco-secesné-mu založeniu. Napriek mnohým kladom dobo-vá kritika neprijala román s nadšením. Vyčítalamu nerovnosť medzi zložkou beletristickou a po-pularizačno-vzdelávacou. Ešte prísnejší postojzaujali posudzovatelia k rukopisnému románuz divadelného prostredia Štvrtá stena. Namieta-li, že postavy sú neživotné a že cez osnovupríbehu herečky Magdy Homákovej viditeľnepresvitajú výchovne-vzdelávacie tendencie. Se-bakritický autor rukopis z vydavateľstva stiahol.Vyšiel až po jeho smrti r. 1971.

Keďže nezhody s kritikou pretrvávali, Zúbeksa rozhodol hľadať východisko v novom literár-nom druhu - v literatúre faktu. Proces preorien-tácie uskutočnil príklonom k publicistickej me-tóde analýzy faktu v knižke Moja Bratislava(1965). Chcel ňou splatiť daň mestu, ktorév istom časovom úseku rástlo spolu s ním. Ako-by priam symbolicky sa narodil na tisíce výro-čie prvej písomnej správy o Bratislavskom hra-de. Na dejinnom úsvite bolo všetko zahalenézávojom. Autor sa podujal tento pomyselný zá-voj postupne odhŕňať, aby si dávnu i súčasnú tvármesta obľúbil aj čitateľ. Robí tak na prechádz-kach stáročiami, prehliadkami významných ar-chitektonických pamiatok a umeleckých diel.V texte je prítomný ako detský návštevník, akoobčan, predovšetkým však ako spoľahlivý a dô-kladne poučený sprievodca. V tom istom rokuvyšlo aj dalšie Zúbkovo dielo literatúry faktuGaudeamus igitur alebo Sladký život študentský.Obsahová prepojenosť oboch knižiek je očivid-ná. Aj k téme Academie Istropolitany pristupo-val ako k riešeniu úlohy s tajomstvom. V kolá-ži, založenej na striedaní materiálu aj uhlapohľadu, rozvíja dve základné pásma: pásmoKronikára a pásmo študenta Horariusa. Estetic-ké napätie vyvoláva už sám kontrast žánrovýchforiem, kroniky a denníka. Nerozvinul sa všaknaplno, pretože obe pásma rovnako vychádzajúz priamej väzby na dokumentárny materiál. Na-priek tomu je to príkladné dielo literatúry faktu,

vo svojej dobe priekopnícke a dodnes inšpira-tívne.

Beletrizačné postupy so zmyslom pre mierua únosnosť v diele literatúry faktu Ľ. Zúbek vy-užil v súbore pätnástich mini portrétov svetovýchautorov literatúry pre mládež. V knihe Rytieribez meča (1967) ich vykreslil na pozadí dobya v prostredí, v ktorom žili a pracovali. Ich ski-covanie i zoskupovanie je presvedčivým dokla-dom skutočnosti, že autor vstúpil do zóny lite-ratúry faktu s celou svojou tvorivou skúsenosťoua s kompletnou literárnou výzbrojou. Pri hlbšomrozbore možno odhaliť aj jeho emocionálno-hod-notový postoj k objektom svojho záujmu. Zruč-né narábanie s historickým materiálom pre-ukázal aj v monograficky koncipovanej práciz úsvitu slovenských národných dejín RíšaSvätoplukova (1969). Výber a výklad faktov jeerudovaný a prehľadný, podanie je svieže a pú-tavé. Autor odhaľuje aj vlastnú cestu za objavo-vaním vzťahov medzi faktami a odkrývaním ichzmyslu. Presne rozlišuje medzi vedecky dolože-nými teóriami a vlastnými hypotézami. Výsled-kom je obsahová i kompozičná scelenosť fakto-grafickej bázy s intelektuálnym dotváraním textuv žánri eseje.

Zo spisovateľových juvenílií a z rukopis-ných konceptov, zachovaných v pozostalosti,vyšiel v roku 1987 objavný súbor próz pod prí-značným názvom Zo zamknutej záhrady, rám-covaný rozhovorom autora a doslovom edito-ra. Prekvapením bolo aj publikovanie autorskejrozprávky Ako sa čertík Froliš dostal z pekla(1995), pripomínajúcej málo známy humoris-tický rozmer Zúbkovho talentu. Základné die-la spisovateľa vyšli vo Vybraných spisoch Ľu-da Zúbka v 80. rokoch 20. st. vo vydavateľstveMladé letá.

BIBLIOGRAFIAPróza: V službách Mateja Hrebendu (1949), Murár-sky chlieb (1952), Doktor Jesenius (1956), Jar AdelyOstrolúckej (1957), Zlato a slovo (1962), Ako sa čer-tík Floriš dostal z pekla (1995).Literatúra faktu: Moja Bratislava (1965), Gaudea-mus igitur alebo Sladký život študentský (1965), Ry-tieri bez meča (1967), Ríša Svätoplukova (1969).Preklad, adaptácie: Miguel de Cervantes Saavedra:Dômyselný rytier doň Quijote de la Mancha (1965),Viktor Hugo: Cosette (1965). Bohumil Ríha: Detskáencyklopédia (l966).

LITERATÚRAChorváth, Michal: Pokus o historicko-umeleckú re-konštrukciu. Zlatý máj, 3, 1958, č. 4, s. 105-108.Pišút, Milan: Román o začiatkoch kolonizátorstvav Amerike. Zlatý máj, 2, 1957, č. 6, s. 184-185.Petrík, Vladimír: Zlato a slovo. Slovenské pohľady, 78,1962, č. 9, s. 132-133.

BIBIÁNA 151 BIBIÁNA

Kovalová, Božena: Skrytý prameň. In: Rozbory ume-leckej prózy. Bratislava 1967.Jurčo, Milan: Medzi faktom a fikciou. Zlatý máj, 13,1969, č. 9, s. 561-565.Števček, Ján - Bagin, Albín: Obrazy a myšlienky. Bra-tislava 1979.Tomčík, Miloš: Čudo Zúbek a problematika historic-kého biografického románu. In: Epické súradnice. Bra-tislava 1979.Jurčo, Milan: Dielo ĽudaZúbka. Bratislava 1985.Sliacky, Ondrej: Čertovské prekvapenie z pozostalos-ti Ľuda Zúbka. Literárny týždenník, 9, 1996, č. 25,s. 13.Jurčo, Milan: Pod pokojnou hladinou zvíchrená cito-vosť. Literika, 4, 1999, č. 4, s. 40-48.Sliacky, Ondrej: Pravdou ukázňoval fantáziu, fantáziouoživoval pravdu. Bibiána, 6, 1999, č. 3-4, s. 50-58.

(mj

ŽARNAY, JozefProzaik14. 2. 1944 Humenné. 2ije v Prešove

Vyštudoval Pedagogickú fakultu UniverzityP. J. Šafárika v Prešove (1961-64). Bol učiteľomv Kluknave (1964-71) a Radaticiach (1971-79),krátko pracoval v Stavoprojekte (1980) a odr. 1981 pôsobí ako učiteľ v Prešove.

Jeho literárna a publicistická tvorba je veno-vaná fantastike a vedeckej fantastike. Po časo-piseckých začiatkoch debutoval románom Ta-jomstvo Dračej steny (J 973), po ktorom vydaljeho voľné pokračovanie Prekliata planéta(1977). Hrdinami románov je skupina chlapcov,ktorí sa náhodne objaveným vesmírnym korá-bom dostanú na inú planétu, prekonajú rozličnénebezpečenstvá a nástrahy a napokon zachrániajej obyvateľov pred katastrofou. Za príbehmi cí-tiť serióznu technickú prípravu a znalosť staveb-ných zákonitostí žánrov sci-fi. V popredí je dob-rodružná akčnosť deja a modelovanie bizarnéhoprostredia cudzích planét i technického vybave-nia vesmírnych lodí.

K dobrodružnej fantastike patrí aj próza Ko-lumbovia zo základne Ganymedes (1983). Me-dzihviezdna loď na ceste po vesmíre narazí naneznámu civilizáciu a zachráni ju pred jadrovoukatastrofou. Aj v tomto prípade celú zodpoved-nosť nesie skupina detí odkázaná sama na seba.Akcie detí sú nadľahčené humorom, vzájomnýmprekáraním. Problematickými miestami jehoprózy sú stavba dialógu a motivácia sujetovýchsekvencií, na detských čitateľov pôsobia zobra-zením priateľstva a nekomplikované nastolenýmhumánnym posolstvom.

V próze Časolet (1991) sa príbeh viaže na zá-pas skupiny chlapcov o záchranu ihriska, pričomim pomáha chlapec z 23. storočia - cestovateľ

vesmírom. Konfrontácia technických úspechovvesmírnej civilizácie so životom na Zemi vyús-ťuje do spochybnenia všemocnosti technikya potvrdenia potreby jej uváženého používania.Základom akčného príbehu je v tomto prípadepráca s kategóriou času. 2arnayovi hrdinovia sana časovej osi môžu pohybovať neobmedzene,môžu manipulovať s historickými postavamia presúvať ich do iného storočia. Tak ako v ostat-ných, aj v tejto próze je ambíciou autora deti pre-dovšetkým nenáročne zabávať a popri tom imsprostredkovať lineárne podané poznanie.

J. Zarnay sa venuje aj historiografii slovenskeji svetovej vedeckej fantastiky, o ktorej publikovalcykly rozsiahlejších štúdií (Potulky po svete fan-tázie. Mladé rozlety 7997, Prechádzky staršouslovenskou fantastikou. Slovenské pohľady 7996,7997) a relácií v Slovenskom rozhlase. Je auto-rom scenára k filmu Tretí šarkan (1984).

BIBLIOGRAFIAPróza: Tajomstvo Dračej steny (1973), Prekliata pla-néta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes(1983), Časolet (1991).

LITERATÚRABžoch, Jozef: Kolumbovia zo základne Ganymedes.Zlatý máj, 28, 1984, č. 3, s. 184-185.Klátik, Zlatko: Žánrová panoráma najnovšej tvorby 2.Zlatý máj, 28, 1984, č. 9, s. 523.Stanislavová, Zuzana: Priestorom spoločenskej prózypre deti a mládež. Prešov 1995.Ulrichová, Vlasta: Časolet. Zlatý máj, 36, 1992, č. 4,s. 240. (zs)

ZARY, ŠtefanBásnik, prozaik, prekladateľ12. 12. 1918 Poniky. Žije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Banskej Bystrici(1938) študoval v r. 1938^2 slovenčinu a nem-činu na FF Slovenskej univerzity. Ako vojak ar-mády Slovenskej republiky sa zúčastnil expedí-cie v Taliansku, čo sa neskôr v básnickeji prozaickej podobe prejavilo i v jeho početnejliterárnej tvorbe. V r. 1945^-8 pracoval v Ná-rodnej obrode, potom dva roky pôsobil akodopisovateľ Cs. tlačovej agentúry v Ríme.V 50. a 60. rokoch bol šéfredaktorom a riadite-ľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, odr. 1970 sa venuje vlastnej literárnej tvorbe.

Debutoval r. 1938 básnickou zbierkou Srdciana mozaike, nasledujúcimi knihami Zvieratník(J 941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plnýchamfor (J 944) a Pavúk pútnik (l 946) rozšíril ume-lecký fond slovenského nadrealizmu. Po zbier-kach, ktorými po februári 1948 naplnil dobové

BIBIÁNA 152 BIBIÁNA

predstavy o poslaní poézie, aby ich na konci50. rokov nahradil reflexívnejšou tvorbou, siv 60. rokoch zbierkami Múza oblieha Tróju(1965) a Púť za kolibríkom (1966) sprítomnil nad-realistické začiatky svojej tvorby. V básnickýchknižkách 70. a 80. rokov (Smaragdové rúno,1977; Čierna Ofélia, 1984) sa pokúšal opätov-ne reflektovať hodnotové problémy svojho času,sugestívnejšie v nich však vyzneli tie básnickéčísla, v ktorých sa vracal k ľudom a krajine svoj-ho detstva (Svetojanský sen, 1974). Ako proza-ik sa predstavil r. 1947 knihou spomienok na voj-nové Taliansko Apeninský vzduch. „Prítomnosťautobiografického a dokumentárneho prvku" (Ľ.Kováčik), ktorá túto i nasledujúce práce s ta-lianskou tematikou (Dolu na juhu, 1955; Azúro-vá anabáza, 1972) charakterizuje, je príznačnáaj pre prozaické knižky evokujúce rodné Poni-ky (Nedávny dávny svet, 1995) a jeho študent-ské roky (Ktorýsi deň z konca leta, 1998).Dokumentárny ráz má aj jeho jedinečná spo-mienková esejistika o ľuďoch, s ktorými sa stre-tával počas svojej umeleckej či manažérskej ak-tivity (Snímanie masiek, 1979; Stoveíatý básnik,1981; Zlatoústi rozprávači, 1984; Rande s bás-nikmi, 1988; Anekdotický slovník slovenskýchspisovatelov, 1996).

Ako básnik pre deti sa predstavil r. 1954 troj-dielnou básňou o ľudských, zvieracích a „tech-nických" očiach Zázračné oči. Bol to jeden z do-bových pokusov (o podobný sa pokúsila KristaBendová a Ján Kostra v knižke Priamy smer doTatier) vytvoriť umelecko-náučný typ poézie. Poneúspechu s týmto experimentom, podmiene-ným predovšetkým koncepčne neujasneným prí-stupom k popularizácii dokumentárnej témy,ktorému zodpovedal i popisný, referujúci štýl,vydal r. 1957 zbierku Povesti a báje. Spracovalv nej známe povesťové námety (napr. Povesťo kováčovi alebo o spiacom vojsku, Povesí o Ru-ne, zlatonosnej zemnej panej, O hrade Čabradiči štvornohom hvezdárovi), no súčasne sa pokú-sil aj o parafrázy na antikizujúce (Riman a bar-barka) a jarmočné texty (Jarmočná pieseňo krásnej Hortenzii a Studni zaľúbených). Do-konca v Povesti o povesti - podobne ako kedy-si Jozef Horák, ktorý v Hudcovom vrchu dotvo-ril príbeh Sládkovičovho Martina - autorskydopovedal osudy Chalupkovho Turčína Poniča-na. Podlá kritika Júliusa Nogeho išlo mu všakpredovšetkým o objavenie nových umeleckýchmožností pri spracovaní a básnickej interpretá-cii známych tém, nie o objavenie tém samotných.Na rozdiel od autorov tradičných adaptátorskýchpostupov si Zary z povesti vybral len námet, kto-rý si prispôsobil tak, aby dospel k rozkrytiu ľud-ského rozmeru povesťových hrdinov, resp. aby

dal tomu, čo ho vzrušovalo v detstve, reálny zá-klad (Jozef Bžoch). V zbierke Ohňostroj (1961),ktorá vzbudila rozporuplné dojmy, sa ako jedenz prvých slovenských básnikov zameral na hrus viacvýznamovosťou slov (srdce, koruna, baran),takže v najlepších číslach zbierky vytvoril „ako-by názornú básnickú školu o lexikálnom bohat-stve rodnej reči" (S. Smatlák). Podľa toho istéhokritika, ktorý v diele Básnik a dieťa (1963) z ume-leckých pozícií preskúmal úroveň dobovej detskejpoézie, vývinový prínos zbierky mohol byť eštevýraznejší, keby v nej nejestvoval rozpor medziobjavnou súčasnou témou a jej „ležérnou" bás-nickou konkretizáciou, na čo už upozornil kritikJozef Bžoch pri recenzovaní Povestí a bájí.

Popri poézii pre deti, ktorú uzatvárajú zošit-kové Kukučkové hodiny (1963) a leporelo s tra-dične vyjadrenou prírodnou témou Ako zimakoncertuje (1980), sa Zary predstavil aj ako pro-zaik v knižke „vodorozprávok" Červená iufan-ka (1974). O ich genéze vypovedal: „Tie, čovznikli ako prvé (o žufanke, Jojkovej studni,Kráľovej vode, ľadovom betleheme či Turkovi),načrtol som si a neskôr vyčlenil pri chystaní ma-teriálu o rodnom kraji, detstve. Zažiadalo sa miich vyrozprávať prv, ako sa pustím do rozsiah-lejšej práce. Zhodou okolností vystupovalav nich ,v hlavnej úlohe' voda. A tento jednotia-ci článok stal sa väzivom cyklu, ktorý som užpotom zámerne dopĺňal a skladal." Okrem po-vesťových motívov z rodného kraja inšpiroval sapri ich písaní aj mytologickými motívmi, nie-ktoré sú výsledkom jeho vlastnej invencie. A ho-ci nie všetky, časť z nich je invenčná nielen te-matickým nápadom, ale aj sugesciou podania.

Ako prekladateľ uviedol do slovenčiny knihumoderného talianskeho spisovateľa pre detiGianniho Rodariho Obrázky a bájky.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Zázračné oči (1954), Povesti a báje (1957),Ohňostroj (1961), Kukučkové hodiny (1963), Ako zi-ma koncertuje (1980).Výber z poézie: Ako dočiahneme slnce (1971).Próza: Červená žufanka (1974).Preklad: Gianni Rodari: Obrázky a bájky (1957).

LITERATÚRAKlátik, Zlatko: O umelecko-vzdelávacej poézii premládež. Slovenské pohíady, 1954, č. 10, s. 1035-1040.Bžoch, Jozef: Povesti a báje Štefana Záryho. Zlatý máj,2, 1957, č. 13, s. 405 (̂06.Válek, Miroslav: Kvetiny zo skleníka. Mladá tvorba,1958, č. l,s.30.Smatlák, Stanislav: Aj Ohňostroj má problémy. Zlatýmáj, 6, 1962, č. 5, s. 221-222.Smatlák: Básnik a dieťa. Bratislava 1963,Sliacky, Ondrej: Netradičný prístup. Slovenské pohľa-dy, 1964, č. l, s. 141-142.

BIBIÁNA 153 BIBIÁNA

J. N. (Július Noge): Červená žufanka. Zlatý máj, 19,1975, č, 6, s. 424.Kováčik, Ľubomír: Štefan Zary. In: Slovník sloven-ských spisovateľov. Praha 1999. (os)

ZEMBEROVÁ, vieraLiterárna historička, teoretička a kritická9. 10. 1948 Levoča. 2ije v Košiciach

Po absolvovaní Jedenásťročnej strednej ško-ly v Košiciach (1964-67) vyštudovala slovenči-nu a históriu na Filozofickej fakulte UniverzityP. J. Šafárika v Prešove (1967-72). Od skonče-nia štúdia pôsobí ako vysokoškolská učiteľka,najskôr asistentka, postupne docentka a profe-sorka na Filozofickej fakulte UPJŠ (dnes Pre-šovskej univerzity) v Prešove.

Jej literámovedné bádanie sa sústreďuje naproblematiku slovenskej realistickej prózy a pró-zy 20. storočia, pričom z metodologického hľa-diska popri literárnohistorickom prístupe nie je jejcudzí ani aspekt literárnoteoretický a kritický. Li-terárnohistorický charakter má jej bádateľskýprieskum vývinovej a žánrovej problematiky his-torickej prózy v prácach Slovenská historická pró-za medzivojnového obdobia (1983) a Próza a čas(1990). Objasňovanie vzťahových súvislostí me-dzi fenoménom autora, umeleckým dielom a spo-ločnosťou, ktoré sa stalo jedným z jej metodolo-gických pilierov, odzrkadľuje kniha rozhovorovso slovenskými autormi Pohľady na literatúru(/9S7). Literárnokritický aspekt dominuje vjej re-flexiách o tvorbe východoslovenských autorovV súradniciach času (1988) a popri literárnoteo-retickom a historickom rozmere sa spomínanéhľadisko aktualizuje aj v jej reflexiách o epickejtvorbe Epické podnety (1988), Premeny epickejtvorby (1989), Sondy do epiky (1989).

Od 90. rokov sa venuje aj problematike lite-ratúry pre deti a mládež, predovšetkým otázkamžánrov, autorskej poetiky a stratégie v texte predeti. Prostredníctvom interpretačných ponorovdo rozprávkových textov S. Rakúsa, J. Balcaa A.Vášovej sa v publikácii Realizácie prózy(1997) dotýka spôsobu, akým sa v rozprávke od-zrkadľuje osobnostná a filozofická identita au-tora. Cez vzťah racionálneho a iracionálneho,rozprávkového a rozprávačského reflektuje záro-veň osobité modifikácie rozprávkového žánru.V druhej a tretej časti monografie sa venuje pro-zaickému kontextu tvorby pre dospelých (J. Jo-hanides, J. C. Hronský, L. Ťažký, K. Horák).

V práci Dejiny literatúry a literárne vzdela-nie (1998) upriamuje pozornosť na dejiny litera-túry (s presahom do školskej praxe) ako na živýorganizmus, v ktorom vzájomne koexistujú au-

tor, jeho tvorivá metóda a literárne dielo. Poeto-logické a estetické súvislosti a stratégie v lite-rárnom diele ju zaujímajú v práci Text a kontext(1998). V troch častiach práce ponúka sondy dostratégie autora, pohľad na problematiku druhu,žánru, noetiky a estetiky textu, aj reflexie o sé-mantike čítania, interpretačných postupoch, ja-zyku a umeleckej kultúre tínedžerov v drama-tickom texte. V týchto súvislostiach interpretujevybrané diela pre deti (S. Rakús, D. Hevier). Ajpráca Autor a text (1999) prináša integrovanýpohľad na vybrané problémy (autor a dielo) v li-teratúre pre dospelých i v literatúre pre deti.V monografickej práci Autorská rozprávka v de-väťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie (2000)sleduje rozprávku na pozadí vývinových pohy-bov literatúry pre deti a mládež vo vymedzenomčase. V tejto súvislosti ponúka literárnoteoretíc-kú reflexiu o problematike autora v literatúre predeti a mládež, stratégie autora a autorskej stra-tégie. Dotýka sa tiež otázok periodizácie, osobi-tostí autorskej generácie, žánru, kategórie det-ského čitateľa, medziliterárnosti aj vzťahu medziliteratúrou a inými médiami. V časti nazvanejReflexie o autorskej rozprávke interpretuje roz-právkové texty slovenských autorov, ktorí roz-hodujúcou mierou poznamenali profil sloven-skej autorskej rozprávky v 90. rokoch 20. st.Odkrývajúc špecifiká jednotlivých autorskýchpoetík modeluje zároveň predstavu o žánrovejpodstate rozprávky a jej súčasných poetologic-kých i hodnotových modifikáciách a perspektí-vach. Publikáciu uzatvára kapitola o rómskejrozprávke, o prínose debutantov v tomto žánria atribútoch postmodernej podoby rozprávky.

Okrem bohatej recenznej a publicistickej čin-nosti je V. Zemberová editorkou Rukoväti lite-ratúry (1998), editorkou výberu z poézie M. Rú-fusa, J. Smreka a spolueditorkou viacerýchvedeckých zborníkov z literárne vedných konfe-rencií venovaných problematike detskej litera-túry.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Realizácie prózy (1997), Texta kontext (1998), Autor a text (1999), Autorská roz-právka v deväťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie(2000).

LITERATÚRAFordinálová, Eva: Precítenie literatúry v celosti. Slo-venský jazyk a literatúra v škole, 44, 1997/98, č. 9-10,s. 312-313.Fordinálová, Eva: Realizácia prózy. Slovenská litera-túra, 45, 1998, č. 3, s. 239-240.Fordinálová, Eva: Prečo tak málo vieme? Slovenskýjazyk a literatúra v škole, 47, 2000/01, č. 9-10,s. 316-317.

BIBIÁNA 154 BIBIÁNA

Vitézová, Eva: Autorská rozprávka v deväťdesiatychrokoch. Miniatúry a reflexie. Bibiána, 8, 2001, č. 2,s. 50-51.Germušková, Marta: Podnetnosť kontextových inter-pretácií. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 48,2001/02, í. 5-6, s. 185-186.Germušková, Marta: Královský žáner v literatúre predeti. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 48,2001/02,C. 3-4, s. 123-125.Brunclík, Jozef: Kon (textové) súvislosti a stratégie.Slovenský jazyk a literatúra v škole, 48, 2001/02,č. 5-6, s. 187-188. (zs)

ŽILKOVÁ, MartaLiterárna a rozhlasová teoretička a kritická, pre-kladateľka27. 11. 1942 Prešov. 2ije v Nitre

Rodným menom Kálnássyová, manželka li-terárneho vedca Tibora Žilku. Maturovala naGymnáziu v Prešove, kde r. 1965 na FF UPJŠabsolvovala štúdium slovenčiny a ruštiny. Učilana Gymnáziu E. Gudernu v Nitre, r. 1970 pre-stúpila na Katedru slovenského jazyka a literatú-ry Pedagogickej fakulty. R. 1977 z politickýcha rodinných dôvodov začala pracovať v Archeo-logickom ústave SAV v Nitre, kde redigovala ča-sopis Slovenská archeológia. R. 1990 sa vrátilana Pedagogickú fakultu, najskôr na Katedru slo-venskej literatúry a r. 1994 do Ústavu literárneja umeleckej komunikácie, kde v súčasnosti vy-konáva funkciu riaditeľky.

Po skončení vysokej školy krátky čas pre-kladala z maďarského a ruského jazyka. Kritikedetskej literatúry, slovenskej a ruskej beletrie,odbornej literatúry a predovšetkým sústavnémusledovaniu rozhlasovej tvorby sa začala veno-vať počas pôsobenia v AU SAV. R. 1987 získa-la cenu Československého rozhlasu za recen-zistiku. V tejto oblasti sa najvýraznejšieprejavila aj jej publikačná činnosť, najskôr v ča-sopisoch Romboid, Slovenské pohľady, Zlatý

máj, Bibiána a i., neskôr v samostatných od-borných publikáciách.

V práci Dráma v audiálnej tvorbe (1995) pod-ľa jej vlastných slov ide o „malý exkurz do prob-lematiky audiálneho umenia". V skutočnosti jeto relatívne ucelený výklad o štruktúre a poeti-ke rozhlasovej tvorby rozšírený o stručné profi-ly významných autorov. V knihe Dieťa v kon-texte postmodemy (1999) siahla do zložitejproblematiky tvorby a recepcie postmodernéhoumenia s cieľom poskytnúť výklad tých diel det-skej literatúry, ktoré sa „vymaňujú z centrálne-ho toku a predpovedajú nástup postmodemejplurality". V tretej knihe Výhry a prehry mediál-nej drámy (2004) sumarizuje stav mediálnej drá-my po r. 1989 v Slovenskom rozhlase a v Slo-venskej televízii. Analyzuje najdôležitejšiesmery vo vývine drámy až po prejavy postmo-derny a interpretuje popredné diela tohto obdo-bia. Registruje vplyvy narastajúcej komerciona-lizácie hlavne v televíznej tvorbe, ale isténáznaky tohto smerovania pozoruje aj v oblastirozhlasovej tvorby. Značnú pozornosť venuje rea-lizačnej stránke mediálnej dramatickej tvorby,ktorá často pozitívne alebo negatívne ovplyvňu-je konečný tvar mediálnej drámy. Osobitnú ka-pitolu venuje tvorbe pre deti a mládež, kde me-diálna kultúra zohráva významnú rolu.

V pedagogickej sfére sa zaoberá metodikouvyučovania estetiky. S M. Salanciovou a I. Gu-lišovou vydala r. 1999 Cvičenia z estetickej vý-chovy a so širším autorským kolektívom vyso-koškolskú učebnicu Tvorivá dramatika (2001).

BIBLIOGRAFIAOdborné práce: Dráma v audiálnej tvorbe (1995),Dieťa v kontexte postmodemy (1999), Výhry a prehrymediálnej drámy (2004).

LITERATÚRASika, Pavol: Dráma v audiálnej tvorbe. Originál, 2,1995, č.5, s.7.Zemberová, Viera: Dieťa v kontexte postmodemy. Bi-biána, 10, 2003, č.l, s. 52-53. (ev)

155 BIBIÁNA

Doplnky A-LBALÁK, ŠtefanBásnik, prozaik, prekladateľ11.5. 1944 Lokca. Žije v Bratislave-Rači

Po absolvovaní Priemyselnej školy baníckejv Handlovej (1958-62) a štúdiu na Pedagogic-kej fakulte v Banskej Bystrici (1962-64) vyštu-doval slovenčinu a srbochorvátčinu na Filozo-fickej fakulte UK v Bratislave (1964-70).Pôsobil v Ústrednej knižnici SAV, v Hlavnej re-dakcii pre deti a mládež Slov. televízie(1970-73) a ako redaktor novín a časopisov(1973-99). V tvorbe pre dospelých prejavujezmysel pre hru so slovom i s básnickou formou.Básnické zbierky Ohnisko (1968), Krúienie(1971), Milá na bielom koni (1982), Srdcom sisvietim (1994), Krčmička v nebi, alebo kolkospraví vrabec krokov za sto rokov (1996), rov-nako ako Krátky slovník nárečia slovenského ra-čianskeho (1995) a lokčianskeho (1997) tema-ticky kotvia zväčša v rodnom regióne. Prekladáz chorvátčiny, slovinčiny, srbčiny, poľštiny a ruš-tiny.

V básnickej zbierke pre deti Prázdninový ku-for (1992) a vo volnej dilógii autorských roz-právok Vietor Fíneus (1995) a Babička v Baby-lónii a vietor Fíneus (1997) spája tradičnémotívy s nonsensom, pokúšajúc sa o hru so su-jetom a s významovou rovinou jazyka. Je i au-torom nenáročných veršovaných a prozaickýchtextov k početným leporelám.

BIBLIOGRAFIAPoézia: Prázdninový kufor (1992).Próza: Vietor Fíneus (1995), Babička v Babylóniia vietor Fíneus (1997).Leporelá: Macík sedmispáčik (1993), Tichá noc(1993), Búvaj dieťa krásne (1993), Moja obľúbená kni-ha o psíčkovi (1993), Benyho prvé Vianoce (1993), Triprasiatka (1994), Ukáž mi svoj domček (1994), Rodi-čia a deti (1994), Rudko Strachopudko (1994), Oby-vatelia mora (1994), Krásnoludkovia-lilirudkovia(1994), Jedlička (1994), Dobrí priatelia (1994), MacoLaco (l994).

LITERATÚRASimonová, Brigita: Prázdninový kufor. Bibiána, l,1993, č. l.s.44.Holka, Peter: Rok návratov k overeným hodnotám(Hodnotenie literatúry pre deti a mládež vydanej v ro-ku 1995). Bibiána, 4, 1996, č. 2, s.7-8. (zs)

BARICA, JánPublicista, autor literatúry faktu27. 12. 1928 Solivar. Žije v Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Trenčíne (1948)študoval v r. 1948-52 na Právnickej fakulte UKv Bratislave. Bol redaktorom prílohy Smena naTrati mládeže, zastupujúcim šéfredaktorom časo-pisu Borba, redaktorom týždenníka Štart a Sme-na, tlačovým tajomníkom Povereníctva staveb-níctva. V r. 1958-72 viedol umelecko-náučnúredakciu vydavateľstva Mladé letá, 1972-74 pra-coval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry,1974-76 vo vydavateľstve Pallas, 1976-81 v Cs.rozhlase. Do odchodu na dôchodok v r. 1989 bolšéfredaktorom vydavateľstva Smena.

Jeho záujem o osudy a dielo známych i ne-známych priekopníkov slovenskej vedy a tech-niky predznamenala práca v redakcii Smena, kdeviedol rubriku Veda a technika. Skúsenosti s tou-to problematikou a sústavné štúdium ho priviedlik celému radu článkov a seriálov v detskej, mlá-dežníckej tlači a v rozhlase. O jeho celoživotnejorientácii rozhodlo však pôsobenie v Mladýchletách, kde sa uplatnil jeho organizačný talent pribudovaní redakcie a autorského zázemia litera-túry faktu. Z jeho iniciatívy vznikli napr. edícieNáš človek vo svete, Knižnica mladého kozmo-nauta, Delfín, Atlásky. Podnetný je aj jeho vlast-ný prínos do literatúry faktu. Je autorom radupopulárno-informačných knižočiek, mladým či-tateľom určil aj lexikón Slávni priekopníci slo-venskej vedy a techniky (1979) i faktografickúpublikáciu Milan Rastislav Štefánik (1990). Je-ho najzávažnejším činom je rozsiahle encyklo-pedické dielo Vede a národu (1984), ktoré kom-pletizuje jeho celoživotné úsilie podať úplnýobraz nositeľov technického, filozofického i ve-deckého myslenia na území Slovenska. Jeho na-teraz poslednou knihou je Slovenský panteón(1998). Na popularizácii literatúry faktu sa zú-častnil aj ako prekladateľ českej a ruskej litera-túry faktu. Za priekopnícku prácu v slovenskejliteratúre faktu sa stal nositeľom Ceny VojtechaZamarovského.

BIBLIOGRAFIALiteratúra faktu: Krásy Slovenska (1963), Automo-bily sveta (1967), Dopravné čudá (1968), Slovenskénárodné povstanie (1974), Slávni priekopníci slovenskej

BIBIÁNA 156 BIBIÁNA

vedy a techniky (1979), Vede a národu (1984), MilanRastislav Štefánik (1990), Slovenský panteón (1998).Preklady: A. Sternfeld: Smer Mesiac (1959), A. A.Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet (1960), Josef Hons:Zelená, nasadať! (1962), Olga Bojarová - Alžbeta Kol-benová: Od hlavy po päty (1963), Josef Kleibl: Cestaza Adamom 1972).

LITERATÚRABarica, Ján: Sól poznania (Rozhovor). Literárny týž-denník, 1990, č. 48, s. l a 11 (jO

GALLO, IgorBásnik, prozaik13. 4. 1936 Svätý Ondrej (dnes Brusno). Žijev Bratislave

Po maturite na Gymnáziu v Brezne študovalv r. 1954-59 na Filozofickej fakulte UK v Bra-tislave slovenčinu a ruštinu. Bol redaktorom Čs.rozhlasu (l 959-62), Slovenskej knihy (1962-63),Kultúrneho života (1963-67), po r. 1968 praco-val v denníkoch Ľud, Čas a Nový Čas.

Debutoval zbierkou ľúbostnej lyriky Tvárouk príchodu (1963). Nasledovali zbierky Spaľo-vanie (1967), Prínavrátený čas (1981), Človekmedzi tudmi (1988), Pastordle (1996). V kniž-kách Medzi nami občanmi (1991) a Dobre oso-lené, vládou neschválené' (1993) satirickýmspôsobom zareagoval na novú realitu po zmenespoločenského systému.

Pre mladých čitateľov vydal dve prozaickéknižky Bosé cesty (1980) a Láska padá do Hro-na (1983). Spolu s novelou Holuby nesú smrť(1996) sa nimi vrátil do rokov svojho vojnovéhodetstva v rodnom horehronskom mestečku. Pre-zentoval sa v nich ako bystrý pozorovateľ ľud-ských osudov so zmyslom pre navodenie bala-dickej atmosféry.

Dlhoročné priateľstvá s mnohými osobnosťa-mi slovenskej kultúry ho inšpirovali k napísaniuknihy zo života bratislavskej bohémy Dolu zpie-destálu.

BIBLIOGRAFIAPróza: Bosé cesty (1980), Láska padá do Hrona(1983), Holuby nesú smrť (1996).

LITERATÚRATučná, Eva: Láska padá do Hrona. Zlatý máj, 28,1984,č. 2, s. 118. (jt)

HEREC, OndrejSociológ, teoretik literárnej fantastiky a popu-lárnej kultúry7. 7. 1944 Budapešť. Žije v Bratislave

Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacejškole v Banskej Bystrici (1961) vyštudoval so-ciológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.Vystriedal rad zamestnaní a funkcií (Nakladateľ-stvo Pravda, Osvetový ústav, Výskumný ústavkultúry, Výskumný ústav práce, sociálnych vecía rodiny, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a ro-diny, ZMOS, Úrad stratégie rozvoja spoločnosti,vedy a techniky SR), bol členom vládneho výbo-ru Rady Európy pre Európsku sociálnu chartui členom Rady riaditeľov Európskeho centra OSNpre sociálnu politiku. V r. 1993-99 na Filozofic-kej fakulte UK v Bratislave prednášal teóriu so-ciálnej politiky. V súčasnosti je expertom EU preregionálny rozvoj a ľudské zdroje.

Je autorom vyše 30 výskumných prác a štú-dií o sociálnej politike a sociológii kultúry, odzačiatku profesionálnej kariéry sa však inten-zívne venuje aj literárnej fantastike. Je zaklada-júcim členom slovenského i českého Syndikátuautorov fantastiky, spoluzakladateľom literárnejsúťaže o cenu Gustáva Reussa i zborníka Kruto-hlav, ktorý rediguje a v ktorom každoročne vy-chádzajú najlepšie súťažné práce. Ich reprezen-tačný súbor z prvých desiatich ročníkov vyšielr. 2000 pod názvom Víťazný Krutohlav. R. 1981zostavil tematické číslo Revue svetovej literatú-ry venované svetovej fantastike, bol iniciátoroma zostavovateľom Magazínu SF 01 a SF 02(1989, 1990). Napísal rad štúdií, recenzií a in-formatívnych materiálov, prípadne informatív-nych materiálov o fantastike (priekopnícky boldesaťdielny rozhlasový cyklus Vstupenka do sú-časnosti, 1986-87). Predmet svojho záujmu ref-lektuje esejistickým štýlom, pričom si všímanielen historické súvislosti, ale aj estetickú hod-notu. Rozhodujúcim kritériom mu je kvalita, nietéma. So spoluautorom Milošom Ferkom (1974)takto postupoval aj pri klasifikácii spisovateľovv priekopníckej Slovenskej fantastike do roku2000(2001). Základným dielom teórie literárnejfantastiky je však jeho impozantný Cyberpunk(Vstupenka do tretieho tisícročia, 2002). Defi-nuje v ňom základy a smery rozvoja literárnejfantastiky i jej najnovšie tendencie. Vychádzaz historického i estetického vymedzenia, formu-luje definíciu i filozofické dimenzie. Hovorío nich už v publikácii Fantastika a realizmus(1999), ktorej rozšírenú verziu zaradil do kni-hy ako prvú kapitolu. S neúprosnou logikou do-spieva až do polôh, kde prestáva umenie a vý-vin vedy a techniky (často fantastickejší nežakýkoľvek výmysel) sa tu mieša do osudov ľud-stva a jeho apokalyptickej budúcnosti. Vtipnáanalýza seriálu Star Trek je precíznou anató-miou kultového fenoménu i jeho pôsobenia nadiváka.

BIBIÁNA 157 BIBIÁNA

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Fantastika a realizmus (1999),Cyberpunk (Vstupenka do tretieho tisícročia) 2002,Slovenská fantastika do roku 2000 (spoluautor MilošFerko, 2001).Výber zo štúdií a článkov: Od Ikara po robota. Revuesvetovej literatúry, 1981, č. 7; Vedecká fantastika akovariant sociálnych utópií. In: SF 01, 1989; Pocit zá-zračného v modernej fantastike. In: Biograf, 2002,£.28; The Heritage of the Folk Prose in Modern Fan-tastic Fiction. In: Traditional Culture as a Part of thecultural Heritage of Európe. Etnologické štúdie č. 8,Bratislava 2003; Upírska erotika. Dotyky, 15, 2003,č. 2; Prieskumník virtuálnej reality Stanislaw Lem. In:Filozofia, 58, 2003, č. 9; O horore a iných hnusob-stvách. RAK, 8, 2003, č. 4-5; Frankenstein. Dotyky,15,2004, č. 5.Zborníky: Revue Svetovej literatúry 1981, č. 7(s L. Vadkerti-Gavorníkovou), Krutohlav (1995-2002),Víťazný Krutohlav (2000), SF 01 (1989, s JánomTazberíkom), SF 02 (1990, s Jánom Tazberíkom).

LITERATÚRAHvorecký, Michal: Fantastika, cyberpunk, utópiaa Star Trek, 2002.šc: Podnetná kniha o modernej fantastike. Národnáosveta, 2002, č. 5.Blažovský, Ján: Cyberpunk. Dotyky, 15, 2003, č. 1.

(kf)

HUPKA, GustávBásnik, prekladateľ17. 5. 1925 Svätý Júr. Žije v Bratislave

Po maturite študoval v r. 1946-51 slovenči-nu a taliančinu na Filozofickej fakulte Sloven-skej univerzity v Bratislave. Bol stredoškolskýmprofesorom, redaktorom a šéfredaktorom viace-rých časopisov, v r. 1974-79 riaditeľom vydava-teľstva Pallas. V r. 1990 založil vydavateľstvoArs stigma.

Do literatúry vstúpil ako básnik malokarpat-ského kraja zbierkou poézie Slnko vinohradov(1963). Ľúbostné motívy spracoval v zbierkachPrsty milencov (1964), Bohoslužba za lásku(1969), Z môjho mlčania (1990). V 70. rokoch20. st. sa zapojil do tvorby tzv. angažovanej poé-zie, po zmene spoločenského systému sa zbier-kami Modlitby hriešnika (1990), Katarzia(1995) a Krížová cesta (2000) prihlásil ku kres-ťanským hodnotám.

Pre deti napísal prozaickú knižku Malý Jan-ko vymýšfanko (1971), v ktorej tematizoval ci-tový vzťah vnuka a jeho starej mamy. Situovalju do dedinského prostredia a ozvláštnil riekan-kami s rustikálnou tematikou. Ako prekladateľuviedol do slovenčiny verše avantgardného rus-kého básnika Korneja Čukovského Veselý tele-fón (1960), ktoré podporili modernistický trend

dobovej poézie pre deti. Prekladom talianskehoromantika Giacoma Leopardiho Vrúcne pros-bičky detskej dušičky (2003) sa zas pokúsil po-silniť kresťansko-tematický prúd v súčasnej det-skej literatúre.

BIBLIOGRAFIAPróza: Malý Janko vymýšľanko (1971).Preklady: Kornej Cukovskij: Veselý telefón (1960),Karel Poláček - J. Zd. Novák: Podivuhodné dobro-družstvá Edudanta a Francimóra (1965), GiacomoLeopardí: Vrúcne prosbičky detskej dušičky (2003).

(jt)

KÁKOŠ, JánDramatik, prozaik14. 8. 1927 Nitra- 11. 9. 1996 Bratislava

Maturoval r. 1947 na Gymnáziu v Nitre, od-borné vzdelanie nadobudol v Odbornom diva-delnom štúdiu Novej scény v Bratislave. V r.1948^19 bol asistentom réžie v Čs. štátnom fil-me a v r. 1949-50 režisérom Čs. rozhlasu v Bra-tislave. V r. 1952-54 pôsobil ako dramaturga umelecký šéf Činohry pre mládež pri Novejscéne v Bratislave, od r. 1954 bol riaditeľom No-vej scény a v r. 1970-87 riaditeľom Slovenské-ho národného divadla.

Začínal ako dramatický autor pre mládež hrouZa šťastím do sveta (1949). V tom istom rokudebutoval aj v rozhlase schematicko-didaktic-kou hrou o detstve J. V. Stalina Chlapec z Gori,ktorú neskôr prepracoval na javiskovú hru(1953). O svojich dramatických dispozíciách poprvý raz presvedčil v dramatizácii novely Mar-tina Kukučina M/ade" letá (1955), v ktorej zaujalnielen kompozičnou zručnosťou, ale aj zmyslompre postihnutie Kukučínových poetologickýchzvláštností, predovšetkým jeho lyrického obra-zu mladosti. S priaznivým ohlasom sastretlaije-ho invenčná dramatizácia autorskej rozprávkyJ. č. Hronského Budkáčik a Dubkáčik (1967)a dve ďalšie bábkové hry - O troch krásach sve-ta (1969), O bielej ruži (1969) - v ktorých po-dobne ako v televíznej rozprávkovej inscenáciiĽubica-medvedica (1967) tvorivo využil podne-ty folklórnej rozprávky.

Od konca 50. rokov sa venoval tvorbe hierpre dospelé publikum (Májová noc, 1962, Nakaždej ceste križovatka, 1963, Mohe'rový ple'd,1966). Pozornosť vzbudil drámou Dom pre naj-mladšieho syna (1974), v ktorej sa povstaleckútematiku pokúsil vyjadriť cez psychologicko-etický konflikt. Problém presvedčivejšej výstav-by jednotlivých typov, ktorý oslabil jeho ume-leckú výpoveď, je príznačný aj pre hru Predbrieždením (1975). V čase „normalizácie" spo-

158 BIBIÁNA

ločnosti a jej kultúry neúspech tejto hry evoku-júcej medzivojnové triedne zápasy z pozícierežimistickej ideológie nepodmienil však lenproblém jej nepresvedčivej typizácie, ale pre-dovšetkým jej celková koncepcia odvodená odprekonanej socialisticko-realistickej poetiky.Zaujímavé pritom je, že vo voľnom prozaickomvariante tejto hry, ktorý Kákoš adresoval staršejmládeži pod názvom Štyria z našej štvrte (1975),tento ideologický prístup absentuje. Prvopláno-vo je síce prítomný v jej téme, tentoraz však niev podobe ideologického apriorizmu. Kákošprostredníctvom štyroch psychologicky motivo-vaných príbehov o chlapcoch jeho mladosti(Opic, Kókus, Gympl, Kindži) sústredil sa na vy-jadrenie identity dávneho proletárskeho detstva.Presvedčivosť, s ktorou sa mu podarilo rozkryťvnútorný svet týchto sociálnych outsiderov, ne-pochybne vyplynula z jeho vlastných, bytost-ných zdrojov, takže na rozdiel od prevažnej čas-ti dramatickej tvorby (výnimkou je rozhlasováhra Clown, ktorá sa stala podkladom pre úspeš-ný film Trio Angelos) prózu o ľuďoch z chudob-nej Kanálovej štvrte v meste pod Zoborom mož-no považovať za relatívne naplnenie jehotvorivých ambícií.

BIBLIOGRAFIAPróza: Štyria z našej štvrte (1975).Činoherné a bábkové hry: Za šťastím do sveta (1949),Včielka Bzucalka (l 953), Chlapec z Gori (1953), Mla-dé letá (podľa M. Kukučina, 1955, knižne 1960), Ča-rovné sklíčka (1961), Budkáčik a Dubkáčik (podľaJ. C. Hronského, 1967, knižne 1966), Ľubica-medve-dica (1967, knižne 1969), O troch krásach sveta (1969,knižne 1970), O bielej ruži (1969, knižne 1973), Ki-chôtik (1972).

LITERATÚRAPoliak, Ján: Sympatický predstih. Zlatý máj, 10,1966,č. 5, s. 296-297.Predmerský, Vladimír: Amatérske bábkárstvo na Slo-vensku po roku 1945. Bratislava 1967. (os)

LIBA, PeterLiterárny vedec, bibliograf27. 6. 1931 Klenov. 2ije v Nitre

Po maturite na Gymnáziu v Gelnici študovalv r. 1952-57 slovenčinu a dejepis na Filozofic-kej fakulte UK v Bratislave. Po skončení štúdiasa stal pracovníkom bibliografického oddeleniaMatice slovenskej v Martine, kde sa postupnevypracoval až na riaditeľa Bibliografického ústa-vu. V dôsledku normalizačných tlakov odišielr. 1973 z Martina do Nitry a stal sa vedeckým

pracovníkom Ústavu literárnej komunikácie Pe-dagogickej fakulty. Po zmene politického systé-mu bol zvolený za jej dekana, v r. 1993-99 sastal rektorom Vysokej školy pedagogickej, dnesUniverzity Konštantína Filozofa.

Počas pôsobenia v Matici slovenskej saokrem bibliografického výskumu (Vydavateľskédielo Matice slovenskej 1863-1953, 1963; Bib-liografia slovenských kníh 1901-1918,1963) za-oberal literárnohistorickým bádaním. Potvr-dzujú to dva zväzky korešpondencie ListyViliama Paulinyho-Tótha Maríne Hodlovej(1961) a Listy Maríny M. Hodlovej ViliamoviPaulinymu-Tóthovi (1965), predovšetkým všakvýnimočná monografia Čítanie starých otcov(1970). Ako prvý literárny historik preskúmalv nej tzv. ľudovú literatúru 19. storočia, doložiljej nedoceňovanú spoločensko-výchovnú a spo-ločensko-zábavnú funkciu, ktorá zasahovalai staršiu školskú mládež. Svojím výskumom takvýznamnou mierou ovplyvnil aj skúmanie dejínintencionálnej literatúry pre deti a mládež. Popríchode do Nitry začal sa systémovo venovaťliterárnej teórii a literárnej komunikácii (Čitatela literárny proces, 1987, spoluautor prác Poj-moslovie literárnej komunikácie, 1976 a Pojmo-slovie literárnomúzejnej komunikácie, 1979), li-teratúra pre ľud zostala však v centre jehopozornosti naďalej. Po diele Čítanie starých ot-cov do priestoru literatúry pre deti a mládež za-siahol aj súborom štúdií o literárnom folkloriz-me Literatúra a folklór (1991). V jeho prvej častisa sústredil na teoreticko-metodologické problé-my literárneho folklorizmu, v druhej ponúkol in-terpretácie ľudovej balady a bájky, ktorá sa Čí-tankou z r. 1825 stala integrálnou súčasťouslovenskej školskej literatúry, v tretej sa venovalidentifikácii folklórnych elementov v tvorbe nie-ktorých slovenských básnikov a prozaikov, naj-mä V. Sikulu a R. Slobodu. Tu i v ďalších štú-diách a recenziách zdôraznil podnetný presahľudovej slovesnosti do autorskej literatúry, pri-čom zvláštnu pozornosť venoval folklórnej roz-právke v interpretácii štúrovských zberateľov.Nekompromisné stanovisko zaujal najmä v sú-vislosti so súčasnou vydavateľskou komerciona-lizáciou rozprávky, s jej netvorivou adaptáciou,ktorá vždy vyústila do degradácie jej myšlien-kových a estetických hodnôt. V tomto ohľade jeLiba jedným z mala literárnych vedcov, ktorý sarozprávke nielen venoval, vymedzil jej estetic-kú a etickú identitu, ale ktorý ju pochopil akovýznamný esteticko-literárny fenomén v deji-nách novodobej slovenskej literatúry. Do pria-meho kontaktu s literatúrou pre deti sa dostal ajv monografii Kontexty populárnej literatúry(1981). V štúdii Popularizačný aspekt v náučnej

BIBIÁNA 159

literatúre pre deti okrem špecifickej problema-tiky analyzoval aj spoločenské faktory, ktoré ov-plyvňovali a ovplyvňujú podstatu sveta dieťaťa.Tým opätovne dokázal, že tvorbu pre deti a mlá-dež vníma v širšom kontexte ako jedinečný pro-striedok estetickej humanizácie sveta. Nepo-chybne i to spôsobilo, že ako dekan a rektorVysokej školy pedagogickej podporoval okruhnitrianskych znalcov literatúry pre deti a mládež(J. Kopal, V. Obert, E. Tučná, M. Zilková,J. Nemcova, E. Preložníková), ktorí v 70. až 90.rokoch 20. st. vytvorili i s jeho tvorivou spolu-účasťou z nitrianskeho akademického pracovis-ka centrum výskumu slovenskej literatúry predeti a mládež.

BIBLIOGRAFIAOdborná literatúra: Čítanie starých otcov (1970),Kontexty populárnej literatúry (1981), Literatúraa folklór (1991).

LITERATÚRAKovačka, Miloš: Kontexty populárnej literatúry. Slo-venská literatúra, 1982, č. 3.Kucianová, Anna: Peter Liba (Personálna bibliogra-fia). Nitra 2001.Zilková, Marta: Zodpovedný z nadhľadu. Bibiána, 8,2001, č. 3, s. 18-19.Mikuláäek, Alexej - Zelenka, Miloš: Literatúra a folk-lór. Zlatý máj, 36, 1992, č. l, s. 55-56.Život á dielo Petra Libu. Nitra 2002. (os)

LENČO, JánProzaik, literárny kritik, publicista23. 10. 1933 Žilina

Po maturite na žilinskom gymnáziu študovalv r. 1952-57 slovenčinu a dejepis na Filozofic-kej fakulte UK v Bratislave. Rok bol redaktoromvydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratisla-ve, odvtedy žije v Žiline. Najprv bol technickýmredaktorom žilinského vydania denníka Pravda,potom stredoškolským profesorom, v r. 1972-75pracoval v Slovenskej knihe, od r. 1976 až doodchodu na dôchodok v r. 1988 pôsobil akosprávca mestského kina Úsvit.

Začínal ako kritik súčasnej prózy a nemeckejprekladovej literatúry. Beletristickým debutomCesta na morské dno (1966) sa etabloval ako typracionalistického analytika, ktorý sujetovo-filo-zofickou syntézou a prostredníctvom modelo-vých podobenstiev a parabol premietnutých dorôznorodých prozaických žánrov reflektuje zá-kladné etické atribúty ľudskej existencie (napr.

Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov,1968; Nepokoj v minútach, 1968; NebezpečnáSeherezáda, 1993). Na začiatku 70. rokov svojuautorskú stratégiu rozšíril aj na témy inšpirova-né starovekou antickou mytológiou (EgypťankaNitokris, 1972; Zlaté rúno, 1979; Odyseus, bronza krv, 1982; Žena medzi kráľmi, 1985), pričompopri historickom aspekte prezentoval v nich ajaspekt súčasný a nadčasový. Podobne postupo-val aj v románe pre mládež Čarodejník z Atén(1978), v ktorom spracoval starogrécku bájo Daidalovi a Ikarovi. Na rozdiel od inšpiračné-ho zdroja nesústredil sa však v nej na mytolo-gický motív o bájnom konštruktérovi lietajúcichkrídel, ale na zápas geniálneho umelca, socháraa staviteľa, s despotickou mocou popierajúcouprávo na slobodnú ľudskú existenciu. Intencio-nálnosť svojho zámeru vyjadril tým, že leitmo-tív svojej prózy prezentoval optikou mladéhoAmynta, fiktívneho Daidalovho žiaka, ktorý jeaktívnym svedkom umelcovho zápasu o tvorivúslobodu, ale i skutočnosťou, že na rozdiel od his-torickej prózy pre dospelých tentoraz postupo-val v intenciách hodnotnej dobrodružnej beletriepre mládež. Fenomén napätia nieje preto v jehoprojekcii ani povrchný, ani zábavno samoúčel-ný. Je to sprostredkovateľ tretieho aspektu jehohistorickej prózy, jej nadčasovej roviny, ktorúv tomto diele zosobňuje myšlienka, že ľudskéšťastie spočíva v slobodnej práci pre slobodnúvlasť. V 70. rokoch 20. storočia, v čase, v kto-rom sa totalitná moc všetkými nástrojmi usilo-vala získať kontrolu nad svojimi občanmi, takátorovina zvýznamňovala Lenčovo dielo, z historic-kého žánru ho vysúvala do polohy aktuálnej spo-ločenskej prózy. Svojím myšlienkovým posol-stvom a umeleckým spôsobom jeho realizáciepatrí Lenčov román k reprezentatívnym dielamslovenskej historickej prózy pre mládež.

Dve ďalšie knihy pre deti, Mesačná Princez-ná a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín(1976) a Čarovný kameň (1980), pripisovanév literárnych slovníkoch a príručkách JánoviLenčovi, sú v skutočnosti práce jeho bývalejmanželky, ktorej totalitná moc v prvých rokochnormanlizácie zakázala publikačnú činnosť.

BIBLIOGRAFIAPróza: Čarodejník z Atén (1978).

LITERATÚRAJúlius Noge číta Jána Lenču. Romboid, 14, 1979, č. 2,s. 17-21.Ján Lenčo: Viagra ducha (Rozhovor). Slovenské po-hľady, 1999, č. 2, s. 31-37 (os)

160 BIBIÁNA

OBSAH 11. ROČNÍKAŠTÚDIE A ČLÁNKYAndričíková, M.: Aktuálne a nadčasové v Ostrove

kapitána Hašašara. č. 1, s. 48-50.Beňo, J.: Maličký zázrak v obyčajnom živote, č. 2,

s. 23-24; Na milom severe (Dolnokubínske Dnidetskej knihy 2004). č. 2, s. 68-70.

Foldvári, K.: Humor ako životný princíp, č. 2,s. 46-50.

Hevier, D.: Vážené deti... č. 2, s. 24-25.Jurčo, M.: Naša zelená generácia (K zrodu pro-

zaičky J. Blažkovej). č. 1, s. 6-17.Kačala, J.: Jazyk Jaroslavy Blažkovej. č. 1, s. 60-64.Karpinský, P.: Dúhová Minka a Pyžaminka (Pokus

o interpretáciu), č. 1, s. 51-58.Kepštová, U.: Substancia lásky. č. 1, s. 38-42.Ondráš, M.: Problém zvaný Jaroslava Blažková.

č. 1,s.24-32.Pastirčák, D.: Sen. č. 2, s. 26.Polcková, A.: Zbohom, pani Rozprávka, č. 2,

s. 15-17.Rusňák, R.: ... najväčší boží dar (Tóno, ja a mravce

včera a dnes), č. 1, s. 43-46.Sliacky, O.: O kultúrnej pamäti a ľudskom rozmere.

č. 1, s. 1-5; Trojruža M. Ferkovi, č. 2, s. 39; O rod-nom liste L. Feldeka. č. 2, s. 52-54.

Stanislavová, Z.: Dospievanie ako strata ilúzií, č. 1,s. 34-37; Problém „pridanej hodnoty" v literatúrepre deti a mládež, č. 2, s. 1-9.

Štraus, F.: Hra s poéziou, č. 2, s. 41-44.Tkáčiková, E.: Po moste s otvorenými rukami

(J. Blažková v periodikách 60. rokov), č. 1,s. 18-22.

Turan, J.: Smútok v krajine rozprávky, č. 2, s. 10-14.Uličiansky, J.: Osud kníh je napísaný vo hviezdach.

č. 2, s. 27.Veselý, M.: Hodnota kontinuity (knižná ilustrácia

2003). č. 2, s. 34-38; Výtvarnícky výmyselník.č. 2, s. 45.

Zilková, M.: Naďalej v útlme (Dramatická tvorba2003). Č. 2, s. 18-23.

ROZHOVORYBaláž, A.: Detstvo nosím so sebou (s Jánom Mo-

tulkom). č. 2, s. 29-33.

PRÓZABlažková, J.: Traja nebojsovia a duch Miguel. č. 1,

s. 69-71.Feldek, Ľ.: Mýtnikova dcéra. č. 2, s. 55-57.

RECENZIEFaithová, E.; G. Futová: Keby som bola bosorka,

č. 2, s. 63-64.Kepštová, L.: P. Štilicha: Udatný rytier Roland

a poslední dráči. č. 2, s. 64-65.Rusňák, R.: B. Mikšíková: Smieško z 1. A. č. 2,

s. 59-60.Stanislavová, Z.: F. Rojček: Keď sa lieta na veľry-

be, č. 2, s. 58-59.Suchý, V: D. Pokorná: Lienky z piatej B. č. 2,

s. 61-62.Tkáčiková, E.: J. Podmanický: Kysucké povesti,

č. 2, s. 62-63.Vlnka, J.: J. Blažková: Traja nebojsovia a duch Mi-

guel. č. 2, s. 60-61.

PUBLICISTIKA, POLEMIKY, GLOSYDašková, K.: O zlatovláske na asfalte, č. 1, s. 65.Gavalčinová, G.: Médiá od všetkých, médiá pre všet-

kých, č. 2, s. 51.Jurčo, M.: Ako tie mušky svätojánske, č. 1, s. 68.Kosánová, K.: O škaredom káčatku. č. 1, s. 5; Fa-

rebná krajina, č. 1, s. 33; Labyrint snov. č. 2, s. 67.Moravčík, Š.: Pôst skriptum k „objavom" dedektíva

Bábočku. č. 2, s. 66-67.Sliacky, O.: Literatúra pre deti a mládež 2003. č. 2,

s. 65.Suballyová, Ľ.: Je to tak, Vincent vaň Gogh. č. 1,

s. 66-67.Tkáčiková, E.: Za Antonom Habovštiakom. č. 2, s. 28.Valčeková, D.: Prekroč svoj tieň. č. 1, s. 23; Mám svet-

lo, č. 1, s. 47; Krajinohra. č. 1, s. 59.

AUTORI, O KTORÝCH SME PÍSALIAugustín, A.: č. 2, s. 36.Bachratý, R.: č. 2, s. 20.Bajusová, O.: č. 2, s. 37.Bartusz, J.: č. 2, s. 37.Bindzár, J.: č. 2, s. 21.Blažková, J.: č. 2, s. 1-72; č. 2, s. 2, 5, 60.Bodnárová, J.: č. 2, s. 9.Cipár, M.: č. 2, s. 37.Cpin, P.: č. 2, s. 38.Dragulová-Faktorová, D.: č. 2, s. 9.Ďuríčková, M.: č. 2, s. 10, 15.Feldek, Ľ.: č. 2, s. 1,52.Ferko, M.: č. 2, s. 39, 41.Futová, G.: č. 2, s. 5, 63.Glocko, P.: č. 2, s. 6.Habovštiak, A.: č. 2, s. 8, 28.Hložeková, D.: č. 2, s. 36.Kákoš, M.: č. 2, s. 20.Kákošová, J.: č. 2, s. 20.Kiselová-Siteková, J.: č. 2, s. 38.Klimáček, V.: č. 2, s. 20.Kollár, J.: č. 2, s. 3.Kuglerová, Z.: č. 2, s. 8.Lenčová, B.: č. 2, s. 4.Matlovičová, M.: č. 2, s. 35, 37.Mikšíková, B.: č. 2, s. 4, 59.Mlčochová, J.: č. 2, s. 6.Moravčík, Š.: č. 2, s. 9.Moravčíková, D.: č. 2, s. 36.Motulko, J.: č. 2, s. 29.Náhlík, M.: č. 2, s. 22.Paľo, Ľ..: č. 2, s. 36.Pavlovič, J.: č. 2, s. 2, 8.Petkaničová, K.: č. 2, s. 5.Podmanický, J.: č. 2, s. 61.Pokorná, D.: č. 2, s. 5, 61.Polakovlč, D.: č. 2, s. 45, 46.Rákay, A.: č. 2, s. 3.Rojček, F.: č. 2, s. 8, 58.Šimulčíková, J.: č. 2, s. 6.Spišák, O.: č. 2, s. 22.Štilicha, P.: č. 2, s. 2, 64.Uchnár, P.: č. 2, s. 35.Uličianska, Z.: č. 2, s. 21.Uličiansky, J,: č. 2,s.1.Verešpejová, A.: č. 2, s. 2.Wagnerová, D.: č. 2, s. 8.Zemaníková, Z.: č. 2, s. 7.

ISSN 1335-7263

Slovenskí spisovatelialiteratúry pre deti

BOŽENA MAČINCOVÁ / MAROŠ MADAČOV / JAN DRAHOTÍN MAKOVICKÝ / JOZEF MALIAK / JAN MALLÝ-DUSAROV /

ANTON MAREC / VIERA MARKOVIČOVÄ-ZÄTURECKA / JÁN MARTAK / Jožo MARTINKA / EMIL MARTOŇ / LIBOR

MATTOŠKA / FRANTIŠEK OTTO MATZENAUER / ALOJZ MEDŇANSKÝ / JOZEF MELICHER / JAN MIHAL / VOJTECH

MIHALIK / PAVOL MICHALKO / JOSEF MIKES / MÁJA MIKOVÁ / BLAŽENA MIKSIKOVA / JAN MILČAK / ANNA

MINICHOVA / JELA MLČOCHOVA / LADISLAV MŇAČKO / JOZEF MOKOS / ŠTEFAN MORAVČIK / RUDO MÓRIC / JAN

MOTULKO / VILMA MUSILOVA / MICHAL NADUBINSKÝ / ONDREJ NAGAJ / PETER NACY / JAN NAVRÁTIL / ZDENÉK

NEMEC / JOZEF MURANI-NEŽATICKÝ / JOZEF NIŽNÄNSKY / JÚLIUS NOCE / VILIAM OBERT / EDUARD ODEHNAL /

KLIMENT ONDREJKA / ĽUDO ONDREJOV / MARIA DRAVCOVA / JÁN PALARIK / JURAJ PALKOVIČ / VÁCLAV PANKOVČÍN /

ŠTEFÁNIA PARTOSOVA / DANIEL PASTIRCAK / JOZEF PAVLOVIČ / KAROL PÉM / EMIL PhlLADELPHY / HENRICH PlFKO /MIROSLAV Pius / ONDREJ PLACHÝ / VLADIMÍR PLICKA / JOZEF PODHRADSKÝ / ĽUDMILA PODJAVORINSKÁ / DANA

PODRACKÄ / JAN POLIAK / BLANKA POLIAKOVA / JOZEF PONEC / HANA PONICKA / IVAN POPOVIČ / SAVA POPOVIČ /

JAN PÔROD / JOSEF POSPISIL / VLADIMÍR PREDMERSKY / MICHAL PR(BUS / PETER PRÍDAVOK / STANISLAV RAKÚS /

MARTIN RAzus / MARIA RAZUSOVA-MARTAKOVA / VLADIMÍR REISEL / JOZEF REPKO / ĽUDOVÍT REUSS / SAMUEL

REUSS / TONA REVAJOVA / BRANISLAV REZNÍK / JAROSLAV REZNÍK / JURAJ RIBAY / ĽUDOVÍT VLADIMÍR RIZNER /

JURAJ ROHOŇ / FRANTIŠEK ROJČEK / DUŠAN ROLL / JAN ROMANOVSKÝ / KRISTÍNA ROYOVÁ / MILAN RÚFUS /

ŠTEFAN RYSULA / JOZEF SABOL / PAULA SABOLOVA / SIDÔNIA SAKALOVA / KAROL SALVA / JÚLIUS SATINSKÝ /

JAN SEDLAK / MICHAL SEKEY / JAN SEPESI / PETER SEVER / ANDREJ SLADKOVIČ / ONDREJ SLIACKY / RUDOLF

SLOBODA / DUŠAN SLOBODNÍK / JURAJ SLOTA / JAN SMREK / ANDREJ SOKOLÍK / ZLATA SOLIVAJSOVA / IVAN

STADTRUCKER / JAN STACHO / JOZEF STANČEK / ZUZANA STANISLAVOVÄ / IVAN STODOLA / PETER STOLIČNÝ /

JIŔINA STRMEŇOVA / HANA SUCHA / PETER SUCHANSKÝ / EMIL SVETOŇ / FRAŇO SVOBODA / ETELKA SVOBODOVA /

PETER ŠEVČOVIČ / VINCENT ŠIKULA / BRICITA ŠIMONOVA / JAN ŠIMONOVIČ / MICHAL ŠIMONOVIČ / JANA ŠIMULČÍKOVA /

AUGUST HORISLAV ŠKULTÉTY / STANISLAV ŠMATLAK / MILAN ŠMELKO / ONDREJ ŠOLTÝS / JURAJ ŠPITZER / JANA

ŠRAMKOVÄ / JAN ŠTEFÁNIK / PAVOL ŠTEFÁNIK / ELENA ŠTEFANOVIČOVA / MlCHAL ŠTEINHlBEL / JAN ŠTIAVNICKÝ /

PETER ŠTILICHA / JARMILA ŠTÍTNICKÄ / CTIBOR ŠTITNICKÝ / DOMINIK ŠTUBŇA-ZÁMOSTSKÝ / VÁCLAV ŠUPLATA /

MARTA ŠURINOVA / LADISLAV ŠVIHRAN / BOHUSLAV TABLIC / NATAŠA TANSKÄ / DUŠAN TARAGEL / LADISLAV ŤAŽKÝ /

JOZEF TELGARSKY / SAMUEL TEŠEDÍK / ANTON EMANUEL TIMKO / KAROL TOMASČÍK / MARIA TOPOĽSKA / BOŽENA

TRILECOVÄ / EVA TUČNÁ / JÁN TURAN / VILIAM TURČÁNY / JAN TUŽINSKÝ / JÁN UUČIANSKY / VÍTÉZSLAV UNZEITIG /

REHOR URAM-PODTATRANSKÝ / JOZEF URBAN / SVETOZAR HURBAN-VAJANSKÝ / MARGITA VALEHRACHOVÁ /

MIROSLAV VÄLEK / MARIÁN VANEK / TERÉZIA VANSOVA / ALEXANDER VASKO / ALTA VAšovA / ALŽBETA

VEREŠPEJOVA / EVA VITÉZOVA / JAROSLAV VODRAŽKA / ELA VODRAŽKOVA / FRANTIŠEK VOLF / FRANTIŠEK VOTRUBA /

DAGMAR WAGNEROVÄ / BIBIÁNA WALLNEROVA / NINA WOLLMANOVÁ-FAJNOROVÁ / VOJTECH ZAMAROVSKÝ / ADOLF

PETER ZÄTURECKÝ / ŠTEFAN ZÁVODNIK / JULO ZBOROVJAN / HANA ZELINOVÁ / ZUZANA ZEMANIKOVA / PETER

PAVOL ZGÚTH / FRANTIŠEK ZIMA / ĽUDO ZÚBEK / JOZEF ŽARNAY / ŠTEFAN ZARY / VIERA ŽEMBEROVA / MARTA ŽILKOVA