slovenskÝ jazyk 1-30 - zmaturuj.sk

PoznámkyzoštudentskéhoportáluZones.skwww.zones.sk

Maturita 2014

SLOVENSKÝ JAZYK

Patrícia Ciglerová

Gymnázium Andreja Sládkoviča, Krupina


KĽÚČOVÉ SLOVÁ – najdôležitejšie pojmy; charakterizujú obsah textu

TÉZY – základné myšlienky textu, ktoré sú formulované ako ucelené vety – majú vystihovať obsah textu – nazývame ich aj sylaby

OSNOVA – najstručnejší a najprehľadnejší záznam;

– myšlienkové rozvrhnutie práce; – plán, podľa ktorého sa pri písaní práce postupuje; – tvorí „kostru“ práce

KONSPEKT – výstižný prehľad;

– zachytáva hlavné myšlienky textu a ich zdôvodnenia; – veľký dôraz sa kladie na prehľadnosť; – často sa používajú skratky

1. ... kľúčové slová, tézy, osnova a konspekt ako spôsoby záznamu textu

- vysvetlite pojmy - v ponúknutom texte vyhľadajte kľúčové slová - vytvorte osnovu a konspekt daného textu


INFORMÁCIA – akákoľvek správa, ktorá obsahuje nejaké údaje alebo poučenie; informačný obsah správy tvoria len tie údaje, ktoré príjemcovi odstraňujú alebo aspoň znižujú nejasnosť, ktorú o danom jave mal pred prijatím správy

– najčastejším problémom v praxi je nedostatočná kvalita a presnosť informácie – nekvalita spočíva hlavne v tom, že informácie sú často:

- zastarané, pretože ďalším výskumom vznikli poznatky, ktoré predchádzajúce poznatky upravujú alebo vyvracajú - chybné, avšak všeobecne uznávané ako správne; v tomto prípade však nemáme možnosť zistiť chybnosť informácie

bez vlastného skúmania - k chybe došlo pri spracovaní a odovzdávaní informácie - chyba je vytvorená zámerne za účelom dezinformácie – vyvolávania nesprávnej predstavy s cieľom zavádzať adresáta

– najlepším zdrojom informácií je naša vlastná PAMÄŤ – pri zapamätávaní si informácie vštepujú do pamäti – podľa dĺžky uchovania informácií v pamäti rozlišujeme:

- krátkodobé zapamätávanie / krátkodobá pamäť (odráža vonkajšie javy a informácie v pamäti zostanú veľmi krátko)

- dlhodobé zapamätávanie / dlhodobá pamäť (vyberá podstatné znaky javov a uchováva ich dlhodobo ako logicky spracované informácie – zložitejší druh pamäti)

– keďže pamäti nemožno vždy dôverovať, pretože veľa vecí odsunie do úzadia a neskôr si na ne nevie spomenúť, alebo veľa vecí skreslí a spojí prvky z rôznych oblastí, čím poskytne nepresné informácie, je užitočné si vybudovať INFORMAČNÝ FOND, do ktorého si možno zaznamenávať informácie: písomný informačný fond (zošity, lístky, ...)

počítačový informačný fond (notebook, počítač, ...)

– existuje aj KNIŽNIČNÝ FOND, ktorý obsahuje usporiadané, spracované, uchovávané a fyzicky sprístupňované dokumenty – KNIŽNICA (kultúrna, informačná a vzdelávacia ustanovizeň) knižničný fond zhromažďuje, spracováva a uchováva.

Jadrom knižničného fondu sú dokumenty – informačné pramene, ktoré možno rozdeliť na:

- písomné dokumenty (vytvorené písomným záznamom) - obrazové dokumenty (kresby, maľby, fotografie, ... ) - zvukové dokumenty (kompaktné disky, magnetofónové kazety, ... ) - audiovizuálne dokumenty (DVD, videokazeta, ... ) - elektronické dokumenty (počítačové programy, elektronické knihy, ...)

Podľa pôvodnosti dokumenty rozdeľujeme na: primárne – pôvodné dokumenty sekundárne – informácie o primárnych dokumentoch terciárne – informácie o sekundárnych dokumentoch

Odkaz, ktorý obsahuje údaje o dokumentoch, ktoré autor využil pri písaní svojej práce sa volá BIBLIOGRAFICKÝ ZÁZNAM. Jeho obsah určuje norma: musí obsahovať meno a priezvisko autora, názov diela (dokumentu) a vydavateľské údaje (miesto vydania, vydavateľ, rok vydania).

Na orientáciu vo fonde knižnice slúžia KATALÓGY, ktoré informujú o dokumentoch fondu a taktiež slúžia na efektívne vyhľadávanie dokumentov. Delíme ich:

- podľa spôsobu spracovania: tradičný katalóg (manuálne spracovaný) automatizovaný katalóg (prostredníctvom počítačového systému)

- podľa formy katalogizačného záznamu: lístkový katalóg (má určené rozmery, obsahuje základné údaje o dokumente) zväzkový katalóg (podľa zväzkov) katalóg na mikromédiu (napr. mikrofilm) online katalóg

- podľa použitého súpisného údaja: menné katalógy vecné katalógy – systematické / predmetové

- podľa typu dokumentov: katalóg kníh katalóg hudobnín, ...

2. Zdôvodnite potrebu práce s informáciami: - informácia ako pojem – kvalita a presnosť - zdroje informácií – pamäť, knižnica+knižničný fond - bibliografický záznam - katalógy - internet


KOMUNIKÁCIA – výmena informácií, dorozumievací proces, sprostredkovanie informácií

Ku komunikácii potrebujeme: komunikantov (účastníkov komunikácie) tému komunikácie (informácie, obsah komunikácie) komunikačný kód (spoločný systém znakov) komunikačný kanál (sprostredkovateľ prenosu informácií)

kódovanie dekódovanie obsahu informácie vo zvolenom kóde - jazyku obsahu informácie vo zvolenom kóde - jazyku

KOMUNIKANT KOMUNIKAČNÝ KANÁL KOMUNIKANT odosielateľ, autor: prijímateľ, príjemca: hovoriaci – pisateľ poslucháč - čitateľ

- komunikant – odosielateľ informáciu kóduje (napr. do rečovej podoby); informácia sa prostredníctvom

komunikačného kanála šíri ku komunikantovi – prijímateľovi, ktorý ju dekóduje a snaží sa jej správne porozumieť

Komunikácia sa delí na:

a) VERBÁLNA KOMUNIKÁCIA - verbálnu zložku komunikácie predstavujú jazykové prostriedky reči - dôležitý je obsah našej reči - formy ústnej jazykovej komunikácie: monológ (samostatný prehovor jednej osoby)

vnútorný monológ (výpoveď osoby, ktorú adresuje sama sebe) dialóg (rozhovor dvoch alebo viacerých osôb) replika (reaguje na predchádzajúci prehovor)

b) NEVERBÁLNA KOMUNIKÁCIA

- neverbálnu zložku komunikácie predstavujú mimojazykové prostriedky - dôležité je všetko to, čo reč (slová) sprevádza - zaraďujeme sem: zrakový kontakt (pohľady)

mimika (pohyby tváre) kinetika (pohyby tela) gestikulácia proxemika (priestorová a časová vzdialenosť medzi odosielateľom a prijímateľom) iné znaky: dotyky, objatie, podávanie ruky, intonácia, ...

KOMUNIKAČNÉ ZLOZVYKY - prerušovanie výpovede partnera, vyjadrovanie pocitov okľukou, preháňanie, prekrúcanie faktov, ...

3. Charakterizujte jazykovú komunikáciu: - schéma komunikácie - verbálna a neverbálna komunikácia - komunikačné zlozvyky


SÚKROMNÁ KOMUNIKÁCIA - neoficiálna komunikácia v súkromnom prostredí; realizuje sa v konkrétnej komunikačnej situácií (inak reagujeme doma, v spoločnosti priateľov, ...); prejav závisí aj od nálady, zdravotného stavu alebo správania osoby, s ktorou komunikujeme

- príkladom súkromnej ústnej komunikácie je napr. súkromný dialóg, súkromný telefonický rozhovor, ... - príkladom súkromnej písomnej komunikácie je napr. súkromný list, internetová písomná komunikácia (chat), ...

súkromný list – žáner, ktorý aj napriek svojmu súkromnému charakteru dodržuje niektoré ustálené zásady; väčšinou obsahuje: oslovenie, úvodné frázy, záverečné formuly, P.S. ako dodatok listu

VEREJNÁ KOMUNIKÁCIA – realizuje sa v oficiálnom prostredí; často ide o styk s verejnými inštitúciami, administratívou, ...

- príkladom verejnej ústnej komunikácie je napr. diskusia, debata, polemika, ...

diskusia – prejavy na istú tému; spravidla sa začína prednáškou alebo referátom; – jadrom diskusie sú diskusné príspevky – samostatné monologické prejavy – verejná diskusia – kolektívna forma výmeny názorov

debata – spontánne dialogické prejavy na istú tému; je menej oficiálna ako diskusia a nezačína prednáškou či referátom; má charakter replík

polemika – ostrá výmena názorov; každý účastník chce buď presvedčovaním svojho protivníka získať na svoju stranu alebo svojho protivníka zdiskreditovať v očiach verejnosti

- na to, aby sa verejná písomná komunikácia ľahko spracovala, sú stanovené normy: - príkladom verejnej písomnej komunikácie je napr. úradný list

úradný list – oficiálny prostriedok písomného styku jednotlivca s úradmi; má formát A4

– musí obsahovať: záhlavie (s adresou odosielateľa), adresu adresáta (vpravo hore), miesto a dátum, heslovité vyjadrenie obsahu listu (vždy podčiarknuté), oslovenie (môže aj nemusí byť), vlastný text (treba ho členiť na odseky), záverečnú formulku, meno a priezvisko oprávnenej osoby (+podpis, pečiatku), prípadné prílohy

– poznáme rôzne druhy úradného listu: sťažnosť, reklamácia, objednávka, potvrdenie, ...

motivačný list – (sprievodný) – mal by pomôcť uchádzačovi o zamestnanie dostať sa na pracovný pohovor (konkurz); úlohou je motivovať budúceho zamestnávateľa; býva doplnený o životopis

pozvánka – pre pozvánku sú záväzné údaje ako: názov, „čo?“, „kedy“, „o koľkej“, „kde“, podpis

splnomocnenie – je to poverenie konať v mene niekoho iného; musí obsahovať meno, priezvisko, základné identifikačné

údaje osoby, ktorá splnomocňuje (splnomocniteľ) a tiež osoby, ktorú splnomocniteľ poveruje konať vo svojom mene (splnomocnenec)

zápisnica – podáva informácie o účastníkoch, programe rokovania a priebehu rokovania

4. Charakterizujte jazyk v súkromnej a verejnej komunikácii

- Súkromná komunikácia: list + súkromný rozhovor, telefonický rozhovor, chat - Verejná komunikácia: ústna – diskusia, debata, polemika

písomná – normy – úradný list – žiadosť, reklamácia, motivačný list, pozvánka, splnomocnenie, zápisnica


JAZYK - systém ustálených znakov a pravidiel, na základe ktorých vzniká konkrétna reč; je to jav spoločenský, nie prírodný - rozlišujeme: prírodné jazyky / umelé jazyky - poznáme ho v dvoch podobách: jazyk (chápeme ho ako abstraktný kód; jazykom „myslíme“)

reč (chápeme ako konkrétny jazykový prejav; v reči „hovoríme/píšeme“

Funkcie jazyka : - dorozumievacia (komunikatívna) funkcia – vyjadrujeme svoje myšlienky, názory, postoje, city a pocity - poznávacia (kognitívna) funkcia – jazyk slúži ako nástroj myslenia - estetická funkcia – rozvíja estetické cítenie človeka - reprezentatívna funkcia – jazyk patrí k dôležitým znakom národa

Sémantický trojuholník – sú v ňom zachytené „fázy“ myslenia človeka

2. pojem

- k videnému predmetu si v mysli priraďujeme jeho základné charakteristiky - definícia

1. objekt, vec

- najprv máme nejaký podnet z objektívnej skutočnosti

3. pomenovanie

- k vybavenej definícii priradíme meno - pomenujeme

MATERINSKÝ JAZYK – je jazyk, ktorý si jednotlivec osvojí v rodine, má k nemu najbližší vzťah, stotožňuje sa s ním CIEĽOVÝ JAZYK – je oficiálny, úradný jazyk určitého štátu CUDZÍ JAZYK – sa dá učiť dvoma spôsobmi – od jazyka k reči (tradičnejšie) alebo od reči k jazyku

JAZYKOVÁ KULTÚRA

– cieľavedomá spoločenská činnosť, smerujúca ku kultivovaniu spisovného jazyka a jazykových prejavov v spisovnom jazyku – posudzuje sa na základe úrovne jazykovej praxe a kvality a rozsahu vedeckého preskúmania jazyka – znaky jazykovej kultúry: jazyková správnosť (dodržiavanie záväzných noriem a kodifikácií)

vhodnosť a štylistická čistota (jazykový prostriedok sa musí použiť vhodne) jasnosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia výstižnosť vyjadrenia

5. Vysvetlite podstatu pojmu jazyk: – jazyk a reč – funkcie jazyka + sémantický trojuholník – materinský, cieľový, cudzí jazyk – jazyková kultúra


JAZYKOVEDA – lingvistika – je veda, ktorá skúma vznik, vývoj, pravidlá, zmeny jazyka – pojem JAZYKOVEDA môžeme vnímať v dvoch významoch:

všeobecný – pretože skúma prvky spoločné pre všetky jazyky – jazyk „jazykoveda“ – ktorá sa venuje konkrétnym jazykom (slavistika, anglistika, germanistika, ...) – reč

JAZYKOVÉ ROVINY – vnútorne usporiadaný a systematicky organizovaný súbor jazykových prostriedkov – poznáme:

1. ZVUKOVÁ rovina jazyka – zaoberá sa zvukmi

– veda: fonetika, fonológia

2. VÝZNAMOVÁ rovina jazyka – LEXIKÁLNA – význam slov – veda: lexikológia

3. TVAROVÁ rovina jazyka – MORFOLOGICKÁ

– tvary slov a zákonitosti ich vzniku – veda: morfológia

4. SKLADOBNÁ rovina jazyka – SYNTAKTICKÁ

– spôsoby skladania slov vo vete / do vety – veda: syntax

5. ŠTYLISTICKÁ rovina jazyka – veda: štylistika, ALE! nemá vlastný súbor jazykových prostriedkov; používa všetky

VÝVIN JAZYKA

PRASLOVANČINA – indoeurópsky jazyk – pôvod slovenčiny ako národného jazyku Slovákov

STAROSLOVIENČINA – priniesli ju v roku 863 Cyril a Metod na naše územie – písmo hlaholika (malé písmena gréckej abecedy – minuskuly) – hlaholiku neskôr nahradila cyrilika (veľké písmená gréckej abecedy – majuskuly)

LATINČINA – 10. storočie (rozpad Veľkej Moravy)

– Slovensko sa stalo súčasťou Rakúsko-Uhorska a slovenčina ako úradný jazyk neexistovala – v období feudalizmu sa uplatnila ako úradný jazyk latinčina – utvorili sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské – na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predspisovnou slovenčinou, ale široké ľudové

masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach

SPISOVNÁ SLOVENČINA - 1787 – Anton Bernolák - prvý pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny (na základe západoslovenského nárečia); prijali ju iba katolíci, evanjelici používali biblickú češtinu

- 1843 – Štúr, Hurban, Hodža na fare v Hlbokom; (na základe stredoslovenského nárečia bola uzákonená spisovná slovenčina)

- 1852 - Hatala –Krátka mluvnica slovenská - zaviedol písanie y/ý - 1863 – vznikla Matica slovenská – v Martine

6. Vysvetlite pojmy jazykoveda a jazykové roviny: - cieľ jazykovedy ako vedy - jazykové roviny - vývin jazyka


NÁRODNÝ JAZYK – prirodzený jazyk určitého národa alebo etnickej skupiny, ktorý v sebe zahŕňa veľa jazykových foriem:

SPISOVNÁ forma (spisovný jazyk) – záväzná forma národného jazyka, používaná na oficiálnej úrovni – používa sa v školstve, elektronických i tlačených médiách, štátnych dokumentoch, ... – plní celospoločenskú funkciu, čím sa líši od iných foriem národného jazyka

NORMA SPISOVNÉHO JAZYKA – súbor záväzných pravidiel jazyka; stanovuje sa v normatívnych príručkách

– základné kodifikačné príručky spisovnej slovenčiny sú: 1. Pravidlá slovenského pravopisu 2. Krátky slovník slovenského jazyka 3. Pravidlá slovenskej výslovnosti 4. Morfológia slovenského jazyka

ŠTANDARDNÁ forma – forma jazyka, ktorá sa používa v bežnej komunikácii – vyznačuje sa menej dôsledným dodržiavaním normy, ale nepovažuje sa to za komunikačne rušivé

SUBŠTANDARDNÁ forma (nárečia) – nespisovná forma národného jazyka, ktorú charakterizujú nespisovné výrazy, nesprávna výslovnosť, ... – osobitnou zložkou je NÁREČIE (dialekt) – jeho používanie je vymedzené na určité časti jazykového územia – jazykoveda rozlišuje nárečia miestne (západné, stredné, východné), dobové, sociálne a profesijné

7. Vysvetlite formy národného jazyka – spisovný jazyk a nárečia

- národný jazyk ako pojem - formy – spisovná + štandardná + subštandardná (nárečia) - kodifikačné príručky


KODIFIKÁCIA = uzákonenie jazykových noriem (záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách: Pravidlá slovenského pravopisu; Pravidlá slovenskej výslovnosti) v rámci spisovného jazyka.

ANTON BERNOLÁK (1762 – 1813)

- jazykovedec, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787), ústredná postava Slovenského učeného tovarišstva, prvého celoslovenského kultúrneho národného spolku

- pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny - osobnosť mu formovali najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným

stúpencom jozefínskych osvieteneckých reforiem a snažení - ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických po moderné a mal tiež široké znalosti z jazykovedy,

zo všeobecných dejín, ekonomiky, filozofie, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky - pod jeho vedením sa zriadilo v roku 1792 Slovenské učené tovarišstvo a tiež Spoločnosť na

pestovanie slovenského jazyka - okrem literárnej činnosti sa venoval najmä dopĺňaniu, redigovaniu a prepisovaniu Slovára,

ktorý však vyšiel až po jeho smrti; cieľom bolo dať slovenčine normatívny slovník (určujúci normu) - do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787)

ako národného spisovného jazyka - bernolákovčina, aj keď sa nepresadila ako celonárodný spisovný jazyk, vychádzala zo živej reči

a zo západoslovenčiny vzdelancov, pričom ju tvorivo rozvíjal - zomrel na mozgovú mŕtvicu asi 50 ročný

- kodifikačné diela a príručky: JAZYKOVEDNO-KRITICKÁ ROZPRAVA O SLOVENSKÝCH PÍSMENÁCH (1787) Grammatica slavica (1790) Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825-1827)

- v bernolákovčine vyšli diela Juraja Fándlyho – napr. Piľní domagší a poľní Hospodár (1792), či preklad Svätého písma. - bernolákovčinu používal aj básnik Ján Hollý (predstaviteľ mladšej generácie bernolákovcov)

8. Charakterizujte kodifikáciu spisovného jazyka podľa Antona Bernoláka

- kodifikácia ako pojem - osobnosť Bernoláka - rok a dielo kodifikácie + kodifikačné príručky - znaky bernolákovčiny + uplatnenie v literatúre

ZNAKY BERNOLÁKOVČINY:

odstraňuje sa y/ý, ponecháva sa len i/ í mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa vždy označuje veľké písmená sa píšu pri všetkých podstatných menách a pri iných výrazoch, ktoré sa vzťahujú na osoby predložky s a z sa píšu podľa výslovnosti hláska j sa píše ako g zavádza skupinu šč hlásku v píše ako w

definitíve odstraňuje niektoré tradičné bohemizmy morfológia je celá slovenská v gramatike zavádza tvary I sg. m. r. a s.r – om (napr. Srdcom) alebo L pl. m. r. – och (napr. o Pánoch) zo slovnej zásoby vylúčil slová, ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne a namiesto nich navrhol slovenské slová (napr. rtuť – živé Strébro) tvoril nové slová (napr. Bláznomluvec) syntax sa blíži k ľudovej syntaxi


KODIFIKÁCIA = uzákonenie jazykových noriem (záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách: Pravidlá slovenského pravopisu; Pravidlá slovenskej výslovnosti) v rámci spisovného jazyka.

ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 – 1856) - najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v polovici 19. storočia, poslanec uhorského snemu,

autor súčasného slovenského spisovného jazyka, politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár

- bol predstaviteľom romantizmu - študoval na gymnáziu v Rábe, na lýceu v Bratislave - štúdium prerušil, pracoval ako úradník, potom pokračoval v štúdiách - pamätný je rok 1836, keď organizoval vychádzku na Devín, mládež zaviazal sľubom vernosti národu

a slovanstvu, všetci prijali slovanské mená, Ľ. Š. prijal meno Velislav - odišiel študovať do Halle a po návrate prednášal v Bratislave na lýceu o slovanskej ľudovej poézii

a európskych literatúrach - bol profesorom na katedre reči a literatúry československej - v r. 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom Štúr, Hurban, Hodža po predchádzajúcom dohovore

s Hollým na Dobrej Vode, uzákonili stredoslovenské nárečie ako spisovnú slovenčinu - stredoslovenské preto, lebo je najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských

nárečí, prejavuje najväčšiu životaschopnosť a šíri sa aj medzi príslušníkov iných nárečí - vyšiel Almanach Nitra – druhý ročník, je to prvá kniha napísaná štúrovčinou - neskôr ho pozbavili miesta na katedre reči a literatúry československej, študenti odišli na znak

protestu do Levoče - zúčastnil sa revolúcie, dali ho pod policajný dozor v Modre; na Štúra, Hurbana aj Hodžu boli vydané

zatykače - v decembri 1855 bol na poľovačke, poranila ho puška, v januári 1856 zraneniu podľahol

- kodifikačné diela a príručky: NÁUKA REČI SLOVENSKEJ (1846) – vedecký opis gramatickej stavby slovenčiny

Nárečja slovenskou alebo potreba písanja v tomto nárečí (1846)

ZNAKY ŠTÚROVČINY:

pravopis hláskoslovie tvaroslovie - je v zásade fonologický – „ píš ako počuješ “

nemá písmená y/ý, všade sa píše i/ í rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l sa všade graficky vyznačuje dvojhláska ô sa rozpisuje ako uo dvojhlásky ia, ie sa píšu ako ja, je v G pl. m. r. sa hláska v píše ako u (napr. králou, sluhou)

nemá ľ, len l (něděla, laví) nemá ä, namiesto toho používa a alebo e (svatí, najme) nemá iu, namiesto toho sa používa len ú nemá é, namiesto toho sa používa len je dôsledne dodržiava rytmický zákon základný tvar minulého času má podobu mau, volau namiesto dnešného mal, volal a iné

neurčitok tvorí pomocou –uvať namiesto dnešného – ovať

- na podporu novej spisovnej slovenčiny vydával Ľ. Štúr Slovenskje národňje novini - v r. 1851 došlo k dohode medzi bernolákovskou a štúrovskou generáciou v Bratislave - dohodli sa na jednotnej podobe

spisovnej slovenčiny a na jej podporu vyšla Krátka mluvnica slovenská (M. Hattala, 1852); pravopis bol postavený na historickom základe písania i, í – y, ý

- v r. 1863 – založenie Matice slovenskej. Sídlom Matice slovenskej sa stal Martin a jej prvým predsedom Štefan Moyzes - obdobie od založenia Matice slovenskej (1863) až do jej zrušenia (1875) dostalo názov matičné obdobie (matičné roky) - Matica slovenská zohrala v dejinách slovenského národa a kultúry významnú úlohu - vydávala ľudovýchovnú literatúru,

kalendáre, učebnice, vedecké rozpravy, udeľovala štipendiá a podporovala rozvoj umeleckej tvorby a kultúrneho života.

- Samo Czambel sa zaslúžil o pravopisné ustálenie spisovného jazyka (hláskoslovné, tvaroslovné a lexikálne javy spisovného jazyka); - v r. 1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej; podporu mal u Jozefa Škultétyho - Časopisy: Národné noviny, Slovenský týždenník, Slovenské pohľady, Slovenská reč, Slovenská literatúra, Kultúra slova, ...

9. Vysvetlite kodifikáciu spisovného jazyka podľa Ľudovíta Štúra

- kodifikácia ako pojem - osobnosť Štúra - rok a dielo kodifikácie + kodifikačné príručky - znaky Štúrovskej slovenčiny + uplatnenie v literatúre


PROZÓDIA – rytmické pravidlo veršovanej reči – využíva najmä prozodické vlastnosti jazyka – intonáciu

- zložky intonácie členíme podľa toho, akou úpravou (moduláciou) artikulačného prúdu vznikajú: ČASOVÁ modulácia reči

Ø kvantita (dĺžka) – pri kvantite je dôležité vedieť, že čas, potrebný na vyslovenie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky, je dvakrát dlhší ako čas, potrebný na vyslovenie krátkej samohlásky (pomer 2:1)

Ø pauza (prestávka) – využíva sa pri členení prejavu na úseky v súvislom prúde reči; rozlišujeme:

fyziologická pauza – slúži na nadýchnutie významová (logická) pauza – používa sa na členenie reči na vetné úseky (takty), členenie súvetí na vety, ...

– graficky sa naznačuje interpunkčnými znamienkami Ø tempo (rýchlosť) – súvislý prejav musí byť primeraný obsahu aj prostrediu

Ø rytmus – vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove

SILOVÁ modulácia reči

Ø prízvuk – zvýraznenie intenzity jednej slabiky v slove; rozlišujeme: hlavný prízvuk – v slovenčine je pevný – vždy na prvej slabike slova vedľajší prízvuk – vyskytuje sa v dlhších ako trojslabičných slovách

Ø dôraz – výrazné intonačné vyzdvihnutie slova vo vete; v slovenčine je dôraz najmä na prvej prízvučnej slabike

– emfáza – expresívny dôraz –uplatňuje sa tu citový (emocionálny) prvok; nenápadne sa predlžujú hlásky Ø intenzita hlasu (sila hlasu) – spolu s tempom reči vytvárajú dynamiku rečového prejavu

TÓNOVÁ modulácia reči

Ø melódia – aj od nej závisí zrozumiteľnosť prejavu; poznáme 3 druhy: uspokojivá končiaca melódia (kadencia) – v oznamovacích vetách a dopĺňacích otázkach

– najvyšší tón je na opytovacom slove neuspokojivá končiaca melódia (antikadencia) – v zisťovacích otázkach (áno - nie otázky)

– najvyšší tón je na poslednej slabike posledného slova neuspokojivá nekončiaca melódia (semikadencia) – v súvetiach na konci prvej vety

– rovnomerný priebeh melódie, naznačuje pokračovanie Ø hlasový register (výška hlasu) – vzniká nasadením hlasu do istej výšky; ide o prirodzený neuvedomelý spôsob reči, ale

možno ho využiť aj funkčne (napr. na odlíšenie výpovedí postáv pri umeleckom texte)

10. Vysvetlite prozodické vlastnosti reči: - prozódia – význam slova - vymenovať, charakterizovať + nájsť v texte


HLÁSKA – najmenšia zvuková jednotka

SAMOHLÁSKY

– definujeme ich ako tóny, znelé zvuky – hlasivky kmitajú a výdychový prúd je voľný – samohláskové skupiny sa vyslovujú splývavo

krátke – a, ä, e, i, o, u dlhé – á, é, í, ó, ú

DVOHLÁSKY – definujeme ich ako spojenie dvoch samohlások – majú slabikotvornú funkciu – vyslovujú sa v jednej slabike a splývavo – vnímame ich všetky ako dlhé a stúpavé – ia, ie, iu, ô – chyby: zreteľná výslovnosť j, predlžovanie druhej samohlásky, rozklad dvojhlásky, problém s ô

SPOLUHLÁSKY

– definujeme ich ako šumy – vznikajú nárazom výdychového prúdu na rôzne prekážky – členíme ich podľa rôznych kritérií:

– podľa vplyvu na pravopis i – y

tvrdé – d, t, n, l, k, g, h, ch mäkké – ď, ť, ň, ľ, c, č, š, dz, dž, ž, j obojaké – b, m, p, r, s, v, z, f

– podľa znelosti:

znelé párové – b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h, v neznelé párové – p, t, ť, k, c, č, s, š, ch, f Znelé nepárové – m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j

11. Vysvetlite systém slovenských hlások:

- hláska – definícia pojmu - rozdelenie – samohlásky (dlhé, krátke) + spoluhlásky (tvrdé, mäkké, obojaké, znelé, neznelé)


FONEMATICKÝ princíp slovenského pravopisu

– fonéma – zvuková jednotka, ktorá je schopná rozlíšiť význam alebo tvar slova – fonematický princíp je založený na tom, že určitá fonéma alebo hláska sa píše jedným a tým istým písmenom, ALE!

napr. dvojice písmen vo vnútri slabík – dz, dž, ch označujú iba jednu fonému (napr. chata), avšak pri ich stretnutí na hraniciach slabík nejde o jednu fonému, ale o stretnutie dvoch foném a dvoch písmen (napr. viac-hlasný)

MORFEMATICKÝ princíp slovenského pravopisu

– morféma – najmenšia časť slova, ktorá nesie význam – morfematický princíp je založený na tom, že sa zachováva pôvodná podoba morfémy bez ohľadu na výslovnosť

(v písme sa nerešpektuje znelostné spodobovanie) – zároveň sa dodržuje jednotné písanie spoluhlásky vo všetkých tvaroch slova a jeho odvodeninách

napr. v slove platiť sa spoluhláska t v písanej podobe vždy zachováva, bez ohľadu na to, či za ňou nasleduje neznelá (platca) alebo znelá (platba) spoluhláska

ETYMOLOGICKÝ princíp slovenského pravopisu

– etymologický (historický) princíp sa týka písania slov domáceho aj cudzieho pôvodu – ide o písanie podľa stavu v staršom jazyku alebo pri prevzatých slovách cudzieho pôvodu podľa stavu v cudzích

jazykoch – uplatňovanie a osvojenie si tohto princípu je zložité, pretože nevychádza zo súčasného jazyka – tento princíp sa uplatňuje aj pri písaní slov cudzieho pôvodu, ktoré si v našom jazyku ponechali pôvodnú

pravopisnú podobu – pravopisne zdomácnené slová sa píšu v zhode s ustálenou slovenskou výslovnosťou, napr. džús

GRAMATICKÝ princíp slovenského pravopisu

– gramatický princíp je založený na využití písmen na rozlišovanie tvarov, napr. písmená y/ý a i/í sa používajú na rozlíšenie tvarov N singuláru a N plurálu prídavných mien vzoru pekný (princíp sa neuplatňuje pri vzore cudzí)

12. Vysvetlite základné princípy pravopisu slovenského jazyka:

- fonematický, morfematický, etymologický, gramatický


SLOVNÁ ZÁSOBA (lexika) – „súhrn všetkých slov v jazyku“ – otvorený súbor jedno a viacslovných pomenovaní, ktoré slúžia na vyjadrenie mimojazykovej skutočnosti – lexikológia – jazykovedná disciplína, ktorá skúma slovnú zásobu súčasného jazyka

SLOVO – skupina hlások s istým významom (lexikálny význam + gramatický význam = úplný význam slova);

– univerzálna jednotka jazyka

LEXIKÁLNY VÝZNAM SLOVA = vecný obsah slova, ktorý označuje jav skutočnosti; vzniká v procese, ktorý symbolizuje sémantický trojuholník (sémantika – veda o významoch)

2. pojem

- k videnému predmetu si v mysli priraďujeme jeho základné charakteristiky - definícia

1. objekt, vec

- najprv máme nejaký podnet z objektívnej skutočnosti

3. pomenovanie

- k vybavenej definícii priradíme meno - pomenujeme

GRAMATICKÝ VÝZNAM SLOVA = schopnosť slova vyjadrovať gramatické kategórie

Triedenie slov na základe:

a) lexikálneho významu: jednovýznamové – pomenúvajú len jednu skutočnosť; označujú práve jeden význam viacvýznamové – pomenúvajú viacero skutočností; majú viacero významov

– polysémia – mnohoznačnosť slov – rozlišujeme prvotný význam a odvodený/druhotný význam

b) významových súvislostí: synonymá – rovnoznačné slová – majú rôznu formu, ale rovnaký alebo podobný význam – rozlišujeme úplné synonymá a čiastočné synonymá – tvoria synonymické rady (plakať – revať – nariekať)

antonymá – (opozitá); protikladné slová; slová s opačným významom, (bledý – tmavý)

c) vonkajšej podoby (formy): homonymá – rovnozvučné slová, (koruna) – zvuková zhoda je náhodná, bez vonkajšej alebo vnútornej súvislosti

d) počtu slov:

jednoslovné pomenovania – jeden lexikálny význam sa pomenúva jedným slovom viacslovné pomenovania – jeden lexikálny význam sa pomenúva viacerými slovami

– ustálené slovné spojenia – pomenúvajú jeden lexikálny význam ako celok

združené pomenovania (termíny) frazeologizmy (ustálené slovné spojenia s obrazným významom ... vzal nohy na plecia) idiomy (nemôžeme ich rozdeliť z významovej ani z formálnej stránky ... od buka-do buka) príslovia (vyplýva z nich ponaučenie),porekadlá (hodnotiace výroky), pranostiky

13. Charakterizujte slovnú zásobu jazyka: - slovná zásoba ako systém - slovo – lexikálny + gramatický význam - triedenie slov: podľa lexikálneho významu, podľa vzťahu medzi nimi, podľa vonkajšej podoby,

podľa počtu slov potrebných na vyjadrenie jedného významu


prirovnania (sú založené na podobnosti)


JADRO SLOVNEJ ZÁSOBY – najmenej sa mení – má pomalý vývoj – nájdeme tu najstaršie slová

OKRAJ SLOVNEJ ZÁSOBY – dynamický

– odohrávajú sa tu všetky zmeny slovnej zásoby

zastarané slová – nepoužívajú sa; dostali sa na okraj slovnej zásoby – archaizmy – slová, ktoré už bežne nepoužívame, pretože v procese vývinu jazyka sa začali využívať iné

napr. sklep – obchod – historizmy – slová, ktoré kedysi pomenúvali predmety a javy, ktoré dnes už neexistujú

napr. dereš

neologizmy – novovzniknuté slová, ktoré pomenúvajú nové predmety a javy vzniknuté spoločenským vývojom – často sú to slová prebraté z cudzieho jazyka

napr. hamburger

Niekedy slovo zostáva v slovnej zásobe, ale mení sa jeho význam: rozširuje sa, zužuje sa, alebo sa celkom zmení. Základným spôsobom na obohacovanie významu slov je prenášanie významu na základe:

vonkajšej podobnosti (zebra – černobiele pruhy a prechod pre chodcov) vnútornej príbuznosti (kúpiť si Hviezdoslava – knihu)

14. Vysvetlite dynamiku slovnej zásoby:

- jadro slovnej zásoby - okraj slovnej zásoby – zastarané slová (historizmy + archaizmy), neologizmy, prenášanie významu


Slovná zásoba je dynamická a neustále podlieha zmenám, čo je dôvod, prečo dodnes nie je v slovenskej jazykovede jednotné kritérium na členenie slov v rámci slovnej zásoby. Tiež je to spôsobené aj tým, že jedno slovo môžeme niekedy zaradiť do viacerých skupín. Najčastejšie sa slovná zásoba člení:

I. podľa geografického a sociálneho používania 1. slovná zásoba národného jazyka – slovná zásoba konkrétneho jazyka

slovná zásoba spisovného jazyka (bránička, dievča) nárečová slovná zásoba (kapura, čaja)

2. individuálna slovná zásoba – slovná zásoba jednotlivca – jej úroveň ovplyvňuje viacero faktorov (vzdelanie, prostredie, vek, ...)

aktívna („rozumiem a používam) pasívna („len rozumiem“)

II. podľa štylistického hľadiska 1. bezpríznakové slová – (nocionálne); všeobecne použiteľné; tvoria jadro slovnej zásoby

2. príznakové slová – (emocionálne); sú príznakové pre konkrétne štýly; použiteľné v konkrétnej situácii

podľa obsahu termíny – odborné slová a názvy, kancelarizmy – slová administratívnych textov, publicizmy – žurnalizmy hovorové slová – používajú sa v bežnej súkromnej komunikácii knižné slová – slová literárnych diel, písomných prejavov a básnické slová

podľa pôvodu domáce slová – majú pôvod v slovenskom jazyku cudzie slová – zdomácnené – prispôsobili sa slovenskej jazykovej norme

– medzinárodné – internacionalizmy – zachovávajú si svoju podobu

podľa spisovnosti spisovné slová – sú kodifikované v normatívnych príručkách nespisovné slová – nárečové – dialektizmy

– slangové – jazyk sociálnej skupiny – profesionalizmy – jazyk profesijnej skupiny – argot – jazyk s prvkami utajenia; je spojený najmú s nelegálnymi aktivitami

podľa dobovosti neologizmy – nové slová zastarané – archaizmy – slová, ktoré už bežne nepoužívame, pretože v procese vývinu jazyka sa začali využívať iné

– historizmy – slová, ktoré kedysi pomenúvali predmety a javy, ktoré dnes už neexistujú

podľa expresívnosti kladný postoj – zdrobneniny

– eufemizmy – zjemňujúce slová – hypokoristiká – lichotivé maznavé slová

záporný postoj – pejoratíva – hanlivé slová – augmentatíva – zväčšeniny – dysfemizmy – zhoršujúce výrazy – vulgarizmy – hrubé, neslušné slová v rozpore s etikou

15. Zdôvodnite členenie slovnej zásoby: – podľa geografického a sociálneho používania: slovná zásoba národného jazyka (spisovná, nárečia)

individuálna slovná zásoba (aktívna, pasívna) – podľa štylistického hľadiska: bezpríznakové

príznakové (obsah, pôvod, spisovnosť, dobovosť, expresívnosť)


Jedným z najdôležitejších spôsobov obohacovania slovnej zásoby je tvorenie slov. Náuka o tvorení slov - jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá spôsobom tvorenia slov.

SLOVOTVORNÝ POSTUP je spôsob tvorenia nových slov : a) odvodzovaním

b) skladaním c) kombináciou odvodzovania a skladania d) skracovaním

SLOVOTVORNÁ ŠTRUKTÚRA SLOVA

a) odvodzovanie - z hľadiska tvorenia slov odvodzovaním v každom slove vyčleňujeme:

slovotvorný základ – časť slova, ktorá je totožná s tvarovým základom a je nositeľom lexikálneho významu (napr. škol-a)

+

slovotvorný formant – časť odvodeného slova, ktorá sa pripája k slovotvornému základu a významovo alebo funkčne ho mení či modifikuje; novovytvorené slov má význam iba ako celok slovotvorná prípona – sulfix - (napr. chod-ec) slovotvorná predpona – prefix - (napr. proti-hráč) kombinácia predpony a prípony – konfix - (napr. bez-charakter-ný)

= binárna štruktúra slova

b) skladanie - spojenie dvoch alebo viacerých slov

c) kombinácia odvodzovania a skladania

d) skracovanie – spôsob tvorenia slov zo skrátených častí skracovaných slov, pričom lexikálny význam slov sa nemení

administratívne skratky – vyslovujú sa neskrátene – za nimi sa vždy píše bodka – (resp. - respektíve)

iniciálové skratky – slovo zložené zo začiatočných písmen viacslovného pomenovania – (SR – Slovenská republika)

skratkové slová – spojenie začiatočných hlások alebo slabík (takéto slová aj skloňujeme) – (TANAP – Tatranský národný park)

ustálené značky – vyslovujú sa neskrátene – píšu sa bez bodky – (km – kilometer)

16. Charakterizuje podstatu tvorenia slov: - slovotvorná štruktúra slova - slovotvorné postupy


- ohybný slovný druh – skloňujeme ich; plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť - konkrétne (ruka) / abstraktné (radosť, pohľad) - všeobecné (žiak, pes) / vlastné (Jano, Alpy) - hromadné (lístie, riad) / látkové (voda, sneh, cukor) / pomnožné (nožnice, nohavice)

Základné skloňovacie vzory: mužský rod – chlap, hrdina - životné

– dub, stroj - neživotné – kuli

ZVIERACIE PODSTATNÉ MENÁ - v jednotnom čísle podľa vzoru chlap - v množnom čísle podľa vzoru dub alebo stroj

ALE ! pes, vlk a vták majú alternatívne skloňovanie psy/vlky/vtáky – psi/ vlci/ vtáci ! pozor pri spájaní s prídavným menom – pekné psy/vlky/vtáci ... pekní psi/vlci/vtáci ! pri pomenúvaní osoby (zosobnení) aj v množnom čísle použijeme životné vzory (psi, vlci) ! pri prirovnávaní ľudí k zvieratám sa v množnom čísle používajú neživotné vzory (krutí ako psy)

ženský rod – žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná ! pozor pri skloňovaní slova pani ! – keď stojí samostatne – skloňuje sa

stredný rod – mesto, srdce, vysvedčenie, dievča – ak sa podstatné meno pani spája s nejakým menom – neskloňuje sa

- ohybný slovný druh – skloňujeme ich; plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť - vlastnostné – akostné (dobrý) / vzťahové (kovový)

privlastňovacie - (synov, matkin, ...)

STUPŇOVANIE: pravidelné – nemení sa základ slova (smelý – smelší – najsmelší) (len pri akostných) nepravidelné – mení sa základ slova (dobrý – lepší – najlepší)

1. stupeň – pozitív – základný tvar slova 2. stupeň – komparatív – základný tvar slova + prípona „- ší / - šia / - šie / - ejší / - ejšia/ - ejšie “ 3. stupeň – superlatív – predpona „naj“ + základný tvar slova + prípona „ – ší / - šia / ... “

ROD: mužský, ženský, stredný ČÍSLO: singulár, plurál na základe zhody preberajú tieto gramatické kategórie od podstatného mena PÁD: N, G, D, A, L, I

Základné skloňovacie vzory: pekný /-á /-é , cudzí /-ia /-ie , páví /-ia /-ie , otcov /-a /-o

- ohybný slovný druh – skloňujeme ich; plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť

- osobné – základné (ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony) – skloňujú sa privlastňovacie (môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich, ...) – sú nesklonné

- zvratné – základné (seba/sa) privlastňovacie (svoj)

- ukazovacie – (ten, tá, to, tí, tento, ...) – často sa stávajú vatovými slovami (poukazujú na našu neistotu alebo nepripravenosť – oná, onaký, ...)

- opytovacie – rozlišujeme zámena – aký (vlastnosť) a ktorý (určenie) napr. Aké pohoria sú a Slovensku? - sopečné, vysoké, ... Ktoré pohoria sú na Slovensku? – Vysoké Tatry, ...

- vzťažné – (kto, čo, ktorý, čí, ...) – „opytovacie bez otáznika“, napr. Kto pôjde? Viem kto.

- vymedzovacie – (sám, samý, každý, ...) ! každý má iba jednotné číslo .... každý muž – všetci muži ! samý/í má aj množné číslo .... V triede sú samí chlapci. – Na ulici bol samý chlapec.

- neurčité – (dakto, niečo, ...)

ROD: rodové zámená (ktorý, aká, to, ...), bezrodové zámená (ja, ty, my, ...) ČÍSLO: singulár, plurál PÁD: N, G, D, A, L, I

Základné skloňovacie vzory:

- vzory prídavných mien: pekný, cudzí ! pozor na MOJIM (plurál, datív) / MOJÍM (singulár, inštrumentál)

17. Charakterizujte ohybné slovné druhy: - vymenovanie, definícia + vlastnosti - hľadanie + určovanie v texte

1. PODSTATNÉ MENÁ - pomenúvajú osoby, zvieratá a veci

2. PRÍDAVNÉ MENÁ - vyjadrujú vlastnosti podstatných mien

3. ZÁMENÁ - zastupujú prídavné a podstatné mená


- môj – samostatné skloňovanie ! PREŇ (neživotné) - PREŇHO / PRE NEHO (životné) !


- ohybný slovný druh – skloňujeme ich (okrem výnimiek); plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť

- základné (jeden, štyri, ...) skupinové (dvoje, štvoro, ...)

- radové (prvý, štvrtý ...) určité – vyjadrujú presný počet druhové (dvojaký, štvoraký, ...) neurčité – pomenúvajú nepresný počet

- násobné (dvakrát, dva razy, ...) zlomkové (tretina, polovica, ...)

ROD: mužský, ženský, stredný ČÍSLO: singulár, plurál PÁD: N, G, D, A, L, I

Základné skloňovacie vzory: - päť – pre číslovky 5-99 - pekný – pre radové a druhové číslovky - cudzí – pre radové číslovky - osobitné skloňovanie – 1, 2, 3, 4 - žena – miliarda - dub – milión - stroj – tisíc - mesto – sto

! PRAVOPIS !

- na poštové poukážky sa číslovka píše vždy celá spolu - základný tvar číslovky sa píše spolu - v zložitých prípadoch oddeľujeme tisícky, stovky, desiatky - spolu sa píšu slová ako: dvojročný, päťdňový, dvakrát, ... - od 21 vyššie: dvadsiati štyria muži – dvadsiatich štyroch

dvadsiaty druhý muž – dvadsiatym druhým

- ohybný slovný druh – časujeme ich; plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť

Tvary slovesa: - určitý – vieme určiť všetky gramatické kategórie neurčitý – nevieme určiť gramatické kategórie

– neurčitok (volať) – prechodník (volajúc) – činné príčastie prítomné (volajúci) – činné príčastie minulé (privolavší) – trpné príčastie (volaný) – slovesné podstatné meno (volanie)

- jednoduchý – je tvorený iba jedným slovom zložený – je tvorený z viacerých slov

- ZVRATNÉ slovesá – ich súčasťou je vždy zvratné zámeno sa; zložený tvar vždy chápeme ako jedno sloveso ! - NEZVRATNÉ slovesá – súčasťou ich tvaru nie je zvratné zámeno sa

PLNOVÝZNAMOVÉ – samy o sebe vyjadrujú nejaký dej alebo stav

1. činnostné – vyjadrujú činnosť, dej; (Mama pečie koláč.) a) predmetové – majú vo vete vyjadrený predmet; (čítať knihu)

prechodné slovesá – stojí pri nich priamy predmet; (čítať knihu) neprechodné slovesá – stojí pri nich nepriamy predmet; (hovoriť o prírode)

b) bezpredmetové – vyjadrujú činnosť, ktorá zasahuje subjekt; (Jano beží.) 2. stavové – vyjadrujú stav, v ktorom sa niekto alebo niečo nachádza; (Otec starne.)

NEPLNOVÝZNAMOVÉ – samy nemajú úplný lexikálny význam, ten nadobudnú až v spojení s plnovýznamovým slovesom

modálne slovesá – vyjadrujú vôľu, chuť, chcenie, schopnosť alebo nevyhnutnosť vykonať dej (chcieť, môcť, musieť, ...) frázové slovesá – vyjadrujú jednotlivé fázy priebehu deja (začínať, prestávať, ...) sponové slovesá – vyjadrujú v spojení s plnovýznamovým slovesom jeho platnosť ako stavu (stane sa lekárom, ...) limitné slovesá – v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa vyjadrujú hraničný stav, ktorý sa nedosiahne (mala ho poraziť, ...)

ČÍSLO: singulár, plurál ČAS: minulý, prítomný, budúci SPÔSOB: oznamovací, rozkazovací, podmieňovací

ROD: činný - predmet vykonáva dej trpný - predmet je dejom zasiahnutý – opisne (Dom je stavaný.), zvratne (Dom sa stavia.)

VID: nedokonavý (budem), dokonavý

4. ČÍSLOVKY - vyjadrujú počet osôb, zvierat a vecí, ...

5. SLOVESÁ - vyjadrujú dej a činnosti


- neohybný slovný druh; plnovýznamový slovný druh; má vetnočlenskú platnosť

- miesta (dole, hore, ...) kde? - času (včera, dnes, ...) kedy? - spôsobu (zle, dobre, ...) ako? - príčiny (preto, zato, ...) prečo?

STUPŇOVANIE: dajú sa stupňovať príslovky spôsobu, ktoré vznikli z akostných prídavných mien

pravidelné – nemení sa základ slova nepravidelné – mení sa základ slova

1. stupeň – pozitív – základný tvar slova 2. stupeň – komparatív – základný tvar slova + prípona „ - šie / - ejšie “ 3. stupeň – superlatív – predpona „naj“ + základný tvar slova + prípona „ - šie / - ejšie “

- neohybný slovný druh; neplnovýznamový slovný druh; nemá vetnočlenskú platnosť

- podľa pôvodu - prvotné – nemôžu byť iným slovným druhom (pred, po, pri, s ...) - druhotné – v prvom význame sú to príslovky či častice, alebo pochádzajú z iného slovného druhu (okolo, hore, ...)

- podľa zloženia - jednoduché – jedna predložka (s, k, do, ...) - zložené – zložené z viacerých predložiek (popod, popred, namiesto, ...)

Väzba s pádmi: napr. s, so – viažu sa s inštrumentálom

z, zo – viažu sa s genitívom


- priraďovacie – spájajú rovnocenné slová alebo vety zlučovacie (a, i, aj, ani, či, ...) stupňovacie (ba, ba aj, nielen, ale aj, ...) odporovacie (ale, no, ...) vylučovacie (alebo, buď, ...) dôvodové (veď, však, aj tak, ...) dôsledkové (preto, zato, tak, potom, ...)

- podraďovacie vlastné (keď, aby, že, ...) spájacie výrazy – „vzťažné zámená“, ktoré spájajú vedľajšiu vetu v podraďovacom súvetí (kto, ktorý, čí, aký, ...)


- uvádzacie – stoja pred slovom, ku ktorému hovoriaci vyjadruje postoj pripájacie (no, i, a, ale – A so mnou to neskúsiš?) pobádacie (kiež, aby – Aby si nezaspala!)

- vytyčovacie – stoja na začiatku vety a vyjadrujú postoj k celej výpovedi vysvetľovacie (aspoň, ako, ...) hodnotiace – (asi, sotva, ...) zdôrazňovacie – (áno, najmä, predovšetkým, ...)

- neohybný slovný druh; neplnovýznamový slovný druh; zvyčajne nemá vetnočlenskú platnosť, ale môže ju mať v úlohe slovesného prísudku

- podľa toho, čo vyjadrujú - vlastné – vyjadrujú emócie (au, fuj, ach ...) a vôľu (hajde!, ahoj, ...) - zvukomalebné – napodobňujú zvuky (kvá, mú, tik-tak, ...)

- podľa pôvodu - prvotné – môžu byť len citoslovcom (jaj, juj, och, ach, ...) - druhotné – utvorené zo slovies (hybaj, ...) alebo z podstatných mien (beda, ...)

18. Charakterizuje neohybné slovné druhy: - vymenovanie - definícia + vlastnosti - hľadanie + určovanie v texte

6. PRÍSLOVKY - vyjadrujú okolnosti alebo vlastnosti slovesného deja, prídavných mien alebo iných prísloviek

7. PREDLOŽKY - vyjadrujú dej a činnosti

8. SPOJKY - spájajú vetné členy vo vete alebo vety v súvetí

9. ČASTICE - slová, ktorými hovoriaci nadväzuje na známy text/situáciu, pričom vyjadruje svoj postoj k tomu, o čom hovorí

10. CITOSLOVCIA - slová, ktoré vyjadrujú city, vôľu alebo napodobňujú zvuky


APOZIOPÉZA – nedokončená, prerušená výpoveď (Chcel som prísť, ale ...)

PROZIOPÉZA – vynecháva sa v nej začiatok výpovede (brý deň!, ... si myslím, že ...)

PRERÝVANÁ VÝPOVEĎ – (... a ja som si myslela, že ... a on tiež ... a teraz som takto ostala)

VYTÝČENÝ VETNÝ ČLEN – zdôrazňuje predchádzajúce slovo (Jahody, tie si dám.)

PRIPOJENÝ VETNÝ ČLEN – k ukončenej výpovedi sa pridá ďalší výraz (Chodím rada do kina, ale len na komédie.)

OSAMOSTATNENÝ VETNÝ ČLEN – vzniká vyňatím z vety a postavením ako dodatok k vete (Prekvapil si ma. Nemilo)

ELIPSA – výpustka – neúplná výpoveď, ktorá vzniká vypustením niektorej časti výpovede (Mne kofolu.)

PARENTÉZA – vsuvka – vyjadruje autorov postoj alebo ho spresňuje (Ty si, ako vidím, rozhodnutá.)

19. Vysvetlite jednotlivé druhy expresívnych syntaktických konštrukcií:

- apoziopéza, proziopéza, prerývaná výpoveď, vytýčený vetný člen, pripojený vetný člen, osamostatnený vetný člen, elipsa, parentéza - definícia

- hľadanie + určovanie v texte


JEDNOČLENNÁ - neobsahuje podmet a prísudok, iba vetný základ slovesná – vetný základ je vyjadrený slovesom (Sneží.) menná – vetný základ nie je vyjadrený slovesom (Prirodzene.)

DVOJČLENNÁ - obsahuje podmet a prísudok

úplná – podmet má vyjadrený (Peter nepríde.) neúplná – podmet je zamlčaný (Prídem.)

20. Štylistické vlastnosti viet podľa členitosti.


JAZYKOVÝ ŠTÝL – cieľavedomý výber jazykových prostriedkov; využívanie jazykových prostriedkov v konkrétnom jazykovom prejave – na základe funkcie jazykového prejavu rozlišujeme tieto základné jazykové štýly:

SUBJEKTÍVNE jazykové štýly HOVOROVÝ štýl – ústny štýl súkromnej komunikácie; je charakteristický spontánnosťou a nepripravenosťou Znaky: súkromnosť, stručnosť, expresívnosť, nie je vopred pripravovaný Výrazové prostriedky: nárečové, slangové, nespisovné, citovo zafarbené slová, vety často nedokončené Uplatnenie: v rodinnom prostredí, medzi priateľmi Slohové útvary: ústne útvary (rozprávanie, dialógy, telefonický rozhovor, ...), písomné útvary (súkromný list, sms, e-mail, pohľadnica, ...)

UMELECKÝ štýl – písomný štýl; uplatňuje sa v komunikácii slovenského umenia, pri písaní básní – veľkú úlohu zohráva osobnosť autora (subjektívne štýlotvorné činitele)

Znaky: subjektívnosť, expresívnosť, situovanosť, zážitkovosť, mnohoznačnosť, prítomnosť autora, verejnosť, písomnosť, oficiálnosť, monologickosť, neprítomnosť adresáta, metaforickosť

Výrazové prostriedky: poetizmy, obrazné pomenovania (metafory, personifikácie, metonymie, prirovnania, básnické prívlastky) Žánre: epické – novela, povesť, epos, legenda, báj, bájka, rozprávka, poviedka, román, umelecké rozprávanie, balada;

lyrické – pieseň, báseň, óda, hymna, elégia (žalospev), sonet; dramatické – tragédia, komédia, činohra, fraška Funkcia: komunikatívna (dorozumievacia) a estetická

OBJEKTÍVNE jazykové štýly NÁUČNÝ štýl – štýl verejnej vedeckej komunikácie, sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky Znaky: verejnosť, písomnosť, monologickosť, oficiálnosť, neprítomnosť adresáta, spisovnosť, presnosť, objektívnosť, zreteľnosť,

vecnosť, odbornosť, pojmovosť, monotematickosť Výrazové prostriedky: spisovné slová, termíny Žánre: výkladové –monografia, dizertácia, štúdiá, odborný článok, situačné – referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok, debatný príspevok, polemický príspevok, opisné – charakteristika literárnej postavy, recenzia, posudok, kritika, pracovný návod, náučný opis Funkcia: komunikatívna (odborno-dorozumievacia)

ADMINISTRATÍVNY štýl – písomný štýl verejnej úradnej komunikácie Znaky: vecnosť, knižnosť, stručnosť, adresnosť, neutrálnosť Výrazové prostriedky: odborné a knižné, trpné príčastia, ustálené frázy, citovo nezafarbené Uplatnenie: v úradnom styku Slohové útvary: úradný list, žiadosť, pozvánka, oznam, zápisnica, objednávka, životopis, vysvedčenie, podací lístok, ...

SUBJEKTÍVNO-OBJEKTÍVNE jazykové štýly PUBLICISTICKÝ štýl – uplatňuje sa v žurnalistickej komunikácii; má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať Znaky: písomnosť, verejnosť, informatívnosť, variabilnosť, aktuálnosť Výrazové prostriedky: žurnalizmy, klišé – často používané slovné zvraty Uplatnenie: v tlači, v rozhlase, v televízii, je určený pre širokú verejnosť Slohové útvary: správa, referát, interview, reportáž, fejtón, recenzia, oznámenie, úvodník, komentár, ...

REČNÍCKY štýl – štýl ústnej komunikácie; používa sa v rétorike, patrí medzi najstaršie funkčné jazykové štýly Znaky: objektívnosť, presvedčivosť, pútavosť, variabilnosť, zážitkovosť, pojmovosť, dvojpólovosť, verejnosť Výrazové prostriedky: štylisticky príznakové, zafarbené a emocionálne slová, homonymá, synonymá, antonymá, obrazné pomenovania,

anafora (opakovanie na začiatku), epanastrofa (opakovanie na konci), mimojazykové prostriedky Žánre: agitačné –agitačný prejav, obžaloba, obhajoba, diplomatická reč, politická reč; náučné – prednáška, referát, koreferát, diskusia,

polemika, kázeň; príležitostné – privítací, otvárací, pozdravný, slávnostný, sobášny, pohrebný prejav; výzva, rozkaz, prípitok Funkcia: presvedčovacia a propagačná

Faktory, ktoré ovplyvňujú výber výrazových prostriedkov v istej komunikačnej situácii sa nazývajú ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE. Členia sa na:

SUBJEKTÍVNE štýlotvorné činitele - sú typické pre autora prejavu

ü povahové črty autora, jeho návyky a záľuby, temperament, citové založenie, psychický stav ü biologické faktory (napr. pohlavie, vek) ü dosiahnuté vzdelanie ü jazykové a komunikačné schopnosti

OBJEKTÍVNE štýlotvorné činitele - sú nezávislé od autora textu

ü téma – predmet prejavu ü funkcia prejavu – cieľ prejavu; základnou funkciou je komunikatívna ü komunikačná situácia – prostredie v ktorom prejav vzniká (verejné alebo súkromné, mestské alebo dedinské, školské, ...) ü adresát – osoba, ktorej je prejav určený; môže byť: prítomný (v čase prejavu je v priamom kontakte s autorom prejavu)

neprítomný (nepriamy alebo len potenciálny kontakt medzi autorom a adresátom)

21. Vysvetlite pojmy jazykový štýl a štýlotvorné činitele: - definícia jazykového štýlu - funkčné jazykové štýly – subjektívne, subjektívno-objektívne, objektívne - štýlotvorné činitele – subjektívne, objektívne – téma, funkcia prejavu, komunikačná situácia, forma,

adresát, pripravenosť

PoznámkyzoštudentskéhoportáluZones.skwww.zones.sk ü miera pripravenosti – to znamená, či je napr. téma prejavu vopred daná alebo ide o improvizáciu; či je prejav pripravený alebo nie; ...


UMELECKÝ JAZYKOVÝ ŠTÝL

– umelecké texty majú najčastejšie písomnú podobu – uplatňuje sa v komunikácii slovenského umenia, pri písaní básní – je určený širokej verejnosti; medzi autorom a prijímateľom (čitateľom) je oficiálny, neosobný vzťah – veľkú úlohu zohráva osobnosť autora (subjektívne štýlotvorné činitele)

Výrazové prostriedky:

ü poetizmy ü obrazné pomenovania (metafory, personifikácie, metonymie, prirovnania, básnické prívlastky)

Žánre: epické – novela, povesť, epos, legenda, báj, bájka, rozprávka, poviedka, román, umelecké rozprávanie, balada lyrické – pieseň, báseň, óda, hymna, elégia (žalospev), sonet dramatické – tragédia, komédia, činohra, fraška

Znaky:

subjektívnosť expresívnosť situovanosť zážitkovosť mnohoznačnosť prítomnosť autora verejnosť písomnosť oficiálnosť monologickosť neprítomnosť adresáta metaforickosť

Funkcia: komunikatívna (dorozumievacia) a estetická

22. Vysvetlite podstatu umeleckého jazykového štýlu:

- charakter / vlastnosti s použitím štýlotvorných činiteľov - výrazové prostriedky - žánre – epické, lyrické, dramatické - znaky umeleckého jazykového štýlu v texte


REČNÍCKY JAZYKOVÝ ŠTÝL

– štýl ústnej komunikácie; používa sa v rétorike – patrí medzi najstaršie funkčné jazykové štýly (spolu s hovorovým štýlom) – má subjektívno-objektívny charakter


ü štylisticky príznakové slová, štylisticky zafarbené a emocionálne slová ü homonymá, synonymá, antonymá, obrazné pomenovania (metafory, personifikácie, metonymie, prirovnania,

básnické prívlastky); anafora (opakovanie na začiatku), epanastrofa (opakovanie na konci), mimojazykové prostriedky (gestá, mimika, intonácia, tempo reči)

Žánre: agitačné –agitačný prejav, obžaloba, obhajoba, diplomatická reč, politická reč náučné – prednáška, referát, koreferát, diskusia, polemika, kázeň príležitostné – privítací, otvárací, pozdravný, slávnostný, sobášny, pohrebný prejav; výzva, rozkaz, prípitok

Znaky:

objektívnosť presvedčivosť pútavosť variabilnosť zážitkovosť pojmovosť dvojpólovosť (vecnosť – obraznosť, monologickosť – dialogickosť, písomnosť – ústnosť, oficiálnosť – neoficiálnosť) verejnosť monologickosť pôsobivosť

Funkcia: presvedčovacia a propagačná

23. Vysvetlite podstatu rečníckeho štýlu:

- charakter / vlastnosti s použitím štýlotvorných činiteľov - výrazové prostriedky - žánre – rozdelenie + príklady - znaky rečníckeho jazykového štýlu v texte


NÁUČNÝ JAZYKOVÝ ŠTÝL

– štýl verejnej vedeckej komunikácie – sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky – má objektívny charakter


ü spisovné slová ü termíny

Člení sa podľa toho, komu sú náučné texty určené, na: TEORETICKÝ NÁUČÝ ŠTÝL – (vyšší náučný štýl) – texty písané týmto štýlom sú určené odborníkom POPULÁRNO-NÁUČNÝ ŠTÝL – texty napísané týmto štýlom odborník adresuje širšej verejnosti; sprostredkúva už známe,

ale aj nové poznatky jednoduchšou formou; prevládajú domáce termíny; neznáme termíny sa vysvetľujú, uvádza sa množstvo príkladov

Žánre: výkladové –monografia, dizertácia, štúdiá, odborný článok

situačné – referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok, debatný príspevok, polemický príspevok opisné – charakteristika literárnej postavy, recenzia, posudok, kritika, pracovný návod, náučný opis

Znaky:

verejnosť písomnosť monologickosť oficiálnosť neprítomnosť adresáta spisovnosť presnosť objektívnosť zreteľnosť vecnosť odbornosť pojmovosť monotematickosť

Funkcia: komunikatívna (odborno-dorozumievacia)

ARGUMENTÁCIA – je základom všetkých náučných výkladových textov – jej cieľom je presvedčiť protivníka pomocou racionálnych prostriedkov – je to odôvodňovanie pravdivosti či správnosti tvrdenia – je založená na vzťahu podpory medzi premisami a záverom

RACIONÁLNA ARGUMENTÁCIA – je založená na objektivite IRACIONÁLNA ARGUMENTÁCIA – emotívna – pôsobí na zmysly, city

Chyby a nedostatky argumentácie – vznikajú pri nepresnom vyjadrovaní; pri vyvodzovaní dôsledku SOFISTIKA – vedomé, zámerné a úmyselné chyby argumentácie (hlavne v spore)

24. Vysvetlite základné znaky náučného štýlu:

- charakter / vlastnosti s použitím štýlotvorných činiteľov - výrazové prostriedky - argumentácia - teoreticko-náučný a populárno-náučný štýl - žánre – rozdelenie + príklady


PUBLICISTICKÝ JAZYKOVÝ ŠTÝL

– štýl verejného styku – používané sú v masmédiách (najčastejšie v tlačených médiách) – cieľom je vyhľadávať a spracúvať informácie o aktuálnych spoločenských javoch a presviedčanie adresáta – má objektívny charakter


ü neutrálne slová ü expresívne slová, obrazné pomenovania, hovorové slová ü publicizmy, multiverbizácia, cudzie slová, neologizmy, klišé

Člení sa na: SPRAVODAJSTVO – hlavnou úlohou je vecne, faktograficky a aktuálne informovať verejnosť; založené na faktoch PUBLICISTIKA – hlavnou úlohou je zobraziť dané fakty pestro, pútavo a obrazne, aby adresáta presvedčili a ovplyvnili;

založená na názore o faktoch

Žánre: spravodajské – jednoduchá správa, rozšírená správa, riport, interview, oznámenie, komuniké, inzerát, plagát analytické – komentár, posudok, recenzia, kritika, diskusia, polemika, debata, karikatúra, pamflet beletristické – fejtón, reportáž, črta, stĺpček, blog, feature, kritika

Znaky:

objektívnosť presvedčivosť pútavosť variabilnosť zážitkovosť pojmovosť dvojpólovosť (vecnosť – obraznosť, monologickosť – dialogickosť, písomnosť – ústnosť, oficiálnosť – neoficiálnosť) verejnosť

Funkcia: komunikatívna, presvedčovacia, informačná, získavacia, ovplyvňovacia

25. Vysvetlite základné znaky publicistického štýlu:

- charakter / vlastnosti s použitím štýlotvorných činiteľov - výrazové prostriedky - publicistika a spravodajstvo - žánre – rozdelenie + príklady


OPISNÝ SLOHOVÝ POSTUP

– slúži na vymenovanie znakov a vlastností osoby, veci alebo činnosti, na priblíženie niečoho alebo niekoho – prevládajú menné slovné druhy – znaky a vlastnosti sa vymenúvajú v istom poradí – uplatňuje sa v hovorovom, náučnom a umeleckom štýle

CIEĽ: vymenovať znaky a vlastnosti

Znaky:

ü subjektívnosť ü nadčasovosť ü výpočet faktov

OPIS – základný slohový útvar opisného slohového postupu, ale často sa vyskytuje aj v rámci ostatných slohových postupov

Druhy opisu: podľa toho, čo sa opisuje: opis osoby, opis veci, opis pracovného postupu, charakteristika podľa povahy opisovaného predmetu a spôsobu spracovania témy: statický opis, dynamický opis podľa zaradenia do jazykových štýlov: jednoduchý opis v hovorenom štýle

odborný opis v náučnom štýle umelecký, náladový opis v umeleckom štýle

26. Vysvetlite základné znaky opisného slohového postupu:

- cieľ opisného slohového postupu - znaky - opis ako základný útvar + jednotlivé žánre - ukážky – určiť žáner, znaky


CHARAKTERISTIKA – druh opisu, ktorý vymenúva charakteristické, základné, podstatné a typické črty a znaky – rozlišujeme:

a) vonkajšia (opísanie telesných vlastností), vnútorná (opísanie povahových a duševných vlastností) b) objektívna (autor nezainteresovane vymenúva vlastnosti), subjektívna (autor hodnotí vlastnosti svojim pohľadom)

karikatúra (zveličenie niektorých vlastností, využíva humor) c) priama (bezprostredné vymenúvanie vlastností), nepriama (vlastnosti charakterizovanej osoby vyplývajú z jej konania) d) individuálna (charakteristika jednej osoby), skupinová (charakteristika skupiny ľudí) e) administratívna (vyskytuje sa vo forme posudkov), umelecká (v umeleckom štýle, využíva obrazové prostriedky) f) porovnávacia (autor porovnáva vlastnosti dvoch a viacerých osôb) g) autocharakteristika (autor opisuje svoje vlastné vlastnosti)

27. Vysvetlite základné znaky charakteristiky ako žánru opisného slohového postupu:

- charakteristika ako útvar opisného slohového postupu - definícia/znaky - žánre – druhy charakteristiky


ROZPRÁVACÍ SLOHOVÝ POSTUP

– slúži na tvorbu alebo reprodukciu skutočného či fiktívneho príbehu – prevládajú činnostné slovesá – uplatňuje sa v hovorovom, umeleckom a publicistickom štýle

CIEĽ: podať príbeh

Znaky:

ü subjektívnosť ü aktualizovanosť ü textová viazanosť ü logicko-príčinné vzťahy

ROZPRÁVANIE – základný slohový útvar rozprávacieho slohového postupu; podáva dej alebo príbeh

Druhy rozprávania: jednoduché rozprávanie – je založené na akruálnom a jedinečnom príbehu, ktorý sa odohráva v čase a priestore

– autor dodržuje prirodzenú časovú postupnosť umelecké rozprávanie (dramatické) – príbeh sa odohráva vo fiktívnom čase a priestore;

– časová následnosť sa nedodržiava – autor môže použiť: expozíciu (úvodný opis prostredia a postáv), retrospektívu (pohľad naspäť), in medias res (vpadnutie priamo do deja) využíva dramatické stupňovanie zápletky

– využíva umelecké prostriedky – typická je dynamickosť (podporujú ju plnovýznamové slovesá)

28. Charakterizuje rozprávací slohový postup:

- cieľ rozprávacieho slohového postupu - znaky - rozprávanie ako základný útvar + jednotlivé žánre


VÝKLADOVÝ SLOHOVÝ POSTUP

– slúži na objektívne vysvetlenie toho, ako niečo vzniklo, na čo je určené, ako ovplyvňuje veci okolo seba a pod. – dôležitá je vnútorná logika – uplatňuje sa v náučnom, publicistickom a rečníckom štýle

CIEĽ: objektívne vysvetliť

Znaky:

ü objektívnosť ü nadčasovosť ü textová viazanosť ü logicko-príčinné vzťahy

VÝKLAD – základný slohový útvar výkladového slohového postupu; cieľom je objektívne vysvetliť problematiku, jav

Druhy výkladu: vedecký výklad – náučný žáner, v ktorom sa autor snaží prezentovať výsledky vlastného vedeckého výskumu tak, aby

adresáta presvedčil pomocou svojich argumentov a dôkazov populárno-náučný výklad – autor sa snaží sprostredkovať výsledky vedeckého bádania širšiemu okruhu záujemcov,

s cieľom poučiť a oboznámiť ich s novými poznatkami a trendmi v danom odbore

29. Vysvetlite podstatu výkladu ako žánru výkladového slohového postupu:

- cieľ výkladového slohového postupu - znaky - uplatnenie - výklad ako základný útvar - vedecký a populárno-náučný


ÚVAHOVÝ SLOHOVÝ POSTUP

– slúži na vyjadrenie vlastného názoru na daný problém – uplatňuje sa vo všetkých funkčných jazykových štýloch

CIEĽ: vyjadriť vlastný názor

Znaky:

ü subjektívnosť ü nadčasovosť ü textová viazanosť ü logicko-príčinné vzťahy

ÚVAHA – autor na základe všeobecne známych poznatkov podáva a rozvádza svoj osobný postoj

Rozdiel medzi úvahou a výkladom: spočíva najmä v tom, že základom výkladu je objektívna analýza vedeckých faktov či problémov, zatiaľ čo základom úvahy je z nového subjektívneho hľadiska osvetlenie známeho problému

30. Vysvetlite podstatu úvahy ako žánru výkladového/úvahového slohového postupu:

- cieľ úvahového slohového postupu - znaky - uplatnenie - porovnanie s výkladom

slovenskÝ jazyk 1-30 - zmaturuj.sk

Documents