anton tyrol - katolícke biblické dielo - sj...

ANTON TYROL

VŠEOBECNÝ ÚVOD DO BIBLICKÉHO ŠTÚDIA

Traktáty:

inšpirácia, kánon a text Svätého písmahermeneutikaheuristikaapokryfybiblická pastorácia a konštitúcia Dei Verbum

Publikácia bola vydaná knižne:

KBD Svit 2000

Lektoroval aNihil obstat udelil P. Doc. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček, PhD., CM

Imprimatur Mons. Prof. ThDr. František Tondraspišský diecézny biskupč. 155/2000 dňa 3. 10. 2000

© Anton Tyrol 2000

ISBN 80-968345-3-3

Skratkypoužívané v slovenských biblických publikáciách____________________________________________________________

Názvy kníh Svätého písma Starého aj Nového zákona a ich značky sú totožné so slovenským vydaním Svätého písma, SÚSCM Rím 1995, podľa skratiek uvedených na s. 7-8.Názvy dokumentov II. vatikánskeho koncilu sú totožné s latinskou terminológiou jednotlivých dokumentov.

1Clem Prvý list Klementa Rímskeho Korinťanoma i. a inéakad. akadsky, akadskýakt. aktívny tvaral. aleboangl. anglický, anglickyAnt. Iud. Antiquitates Iudaicae (dielo Jozefa Flávia)aor. aoristaram. aramejskyAT nem. Starý zákonatď. a tak ďalejBHS Biblia Hebraica Stuttgartensia (= Hebrejská Biblia, Stuttgart)BT biblická teológiacca circa (=približne)č. čísloČKN České katolické nakladatelstvíD Deuteronomistický prameňDAS Divino afflante Spiritudat. datívDenz. Denzingerdosl. doslova, doslovneDt Deuteronómium (ako 5. Mojžišova kniha)Dt-Iz Deutero-IzaiášDt-Zach Deutero-ZachariášDtrD deuteronomistické dieloDtrK deuteronomistický kódexDtrT deuteronomistická teóriaDtr deuteronomistadtr- deuteronomistickýDV Dei Verbum (vieroučná konštitúcia o Božom zjavení)E Elohistický prameňEB Enchiridion Biblicumenc. encyklikaEKK Evangelisch-Katholischer Kommentar zum Neuen TestamentEÜ Einheitsübersetzung (jednotný nemecký preklad SP)ev. a. v. evanjelický augsburského vyznaniaexcl. exclusive (opak k «vrátane»)franc. francúzskyfut. futurum (budúci čas)gen. genitívgr. gréckyhebr. hebrejsky, hebrejskýhif. konjugácia hifil v hebrejčinehitp. konjugácia hitpael v hebrejčineHKM historicko-kritická metódahof. konjugácia hofal v hebrejčinei. e. id est (to je)incl. inclusive (=vrátane)infin. (inf.) infinitívipt. imperatív (rozkazovací čas)

2

J Jahvistický prameňJBL Journal of Biblical LiteratureJn-ev Jánovo evanjeliumJn- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Jánovým evanjeliomjv juhovýchodjz juhozápadkap. kapitola, kapitolyKBD Katolícke biblické dieloKBF Katolícka biblická federáciaKKC Katechizmus Katolíckej CirkviL Leningradský kódexlat. latinsky, latinskýLk-ev Lukášovo evanjeliumLk- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Lukášovým evanjeliomLXX SeptuagintaMk-ev Markovo evanjeliumMk- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Markovým evanjeliomms manuskript (rukopis)mss manuskripty (rukopisy)MT (TM) masoretský textMt-ev Matúšovo evanjeliumMt- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Matúšovým evanjeliomn. nasledovný (-á, é [sg.])nar. narodenýN. B. Nota bene! (= Dobre si všimni!)nem. nemecky, nemeckýnif. konjugácia nifal v hebrejčineNJB Neue Jerusalemer Bibelnn. nasledovné (pl.)nom. nominatívNSK-AT Neuer Stuttgarter Kommentar - Altes TestamentNSK-NT Neuer Stuttgarter Kommentar - Neues TestamentNTA New Testament AbstractesNTSt New Testament StudiesNVg Neovulgáta (Nová Vulgáta)NZ Nový zákonNZ- (nz-) novozákonnýo. okoloo. i. okrem inéhoos. osobaP Kňazský kódex, Kňazský spis (Priesterkodex, Priesterschrift)paral. paralelné miesta, paralelnepas. pasívny tvarPBK Pápežská biblická komisiaPBI Pápežský biblický inštitútpf. perfektum (gramatický čas)PG J. P. Migne. Patres GreciPIB Pontificio Istituto Biblico (= PBI)piel konjugácia piel v hebrejčinepl. plurálPL J. P. Migne. Patres LatiniPLBV Jozef Heriban, Príručný lexikón biblických vied, SÚSCM Rím 1992.pozn. poznámkapr. Kr. pred Kristomprez. prézent (prít. čas)príp. prípadnePt Pentateuchptcp participiumPt-Iz Proto-IzaiášPt-Zach Proto-Zachariáš

3

pual konjugácia pual v hebrejčineqal konjugácia qal v hebrejčineR Rouét de Journel. Enchiridion Patristicumr. rok, rokuRB Revue Bibliqueresp. lat. respektive (= alebo, vlastne, prípadne)RNT Regensburger Neues Testamentrr. roky, v rokochs., ss. strana, stranys. a. sine anno (bez [udania] roku)SBF Studium Biblicum Franciscanum (Františkánsky bibl. inštitút v Jeruzaleme)sg. singulár (jednotné číslo)sing. singulár (jednotné číslo)SKK-AT Stuttgarter Kleiner Kommentar - Altes TestamentSKK-NT Stuttgarter Kleiner Kommentar - Neues Testamentskr. skratka, skrátenéSLK Slovenská liturgická komisiaslov. slovenský, slovenskys. p. sine pagina (bez [čísla] strany)SP Sväté písmoSSV Spolok svätého Vojtechastor. storočieSÚSCM Slovenský ústav svätého Cyrila a Metodasv severovýchodsz severozápadSZ Starý zákonSZ- (sz-) starozákonnýtal. taliansky, taliančinat. č. toho časuTest. Lev. Testamentum Levit. r. toho rokuTr-Iz Trito-IzaiášTr-Zach Trito-Zachariášv. (vv.) verš, veršeVg Vulgátavok. vokatívZAW Zeitschrift für die alttestamentliche WissenschaftZKTh Zeitschrift für katholische Theologiezn. znamenázv. zväzok, zväzkyZWTh Zeitschrift für Wissenschaftliche Theologie

* „asterisk“ - okrem klasického používania tohto znaku na označovanie odchýlok, týmto znakom sú uvádzané vzájomne súvisiace údaje (bezprostredne pred týmto znakom a bezprostredne po tomto znaku), ktoré treba porovnať

|| poukaz na paralelné miesto

N. B.: Ak sú žalmy uvádzané tak, že za prvým číslom žalmu je uvedené ešte jedno číslo v zátvorke a potom nasleduje číslo verša, znamená to, že jeden údaj je podľa hebrejského číslovania žalmov a druhé číslo je podľa gréckeho číslovania v LXX. Obyčajne vyššie číslo je podľa hebrejského číslovania. Ak je uvádzaný iba jeden údaj a za ním sa uvádza číslo verša (alebo veršov), znamená to, že ide o hebrejské číslovanie.

4

Úvod

Výstižným spôsobom charakterizoval Sväté písmo Gustav E. Closen vo svojich teologických úvahách o základných náboženských ideách Starého zákona,1 kde vyslovil názor, že Sväté písmo je mystériom milosti, pravdy a lásky.Sväté knihy vznikli z tajomnej Božej iniciatívy a pôsobenia jeho Ducha na ľudí, ktorí sa stali jeho aktívnym nástrojom, a tak z tejto tajomnej božsko - ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré trasovali cestu posväcovania, „zbožstvovania“ človeka, keď hovoria o dejinách stále hlbšieho skláňania sa Boha k ľuďom, a to až po jeho Vtelenie.Tajomstvo pravdy je vo Svätom písme vyjadrené v plnosti tým, že Písmo obsahuje Božiu „výpoveď“. Boh sa vypovedal vo Svätom písme, ktoré je jeho Slovom. Postupnosť týchto výpovedí prostredníctvom rozmanitostí ľudských literárnych foriem je to, čo fascinuje biblistov a všetkých, ktorí majú lásku k Svätému písmu a postupne to štúdiom objavujú a posilňujú sa tak na ceste k spáse.Teda Boh sa k nám skláňa, hovorí o sebe a dáva sa nám... Takto sa Sväté písmo stáva prostriedkom zbližovania sa Boha a človeka. Tento prostriedok postupne prechádza potom do sviatosti ako do svojho zavýšenia. Sväté písmo sa tak stáva základným východiskom pre dogmatiku, morálku, právo atď.II. vatikánsky koncil zdôraznil význam Svätého písma v živote Cirkvi, keď jednoznačne prehlásil, že „Cirkev vždy mala a má Sväté písmo spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery“ (Dei Verbum, 21).2 Na inom mieste: „štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie“ (Dei Verbum, 24). Iný poukaz na dôležitosť správneho pochopenia biblických textov odznel z úst Svätého Otca Jána Pavla II. dňa 23. apríla 1993 na audiencii, pri ktorej mu bol predstavený dokument Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi.3 Pápež vtedy povedal: „Spôsob vykladania biblických textov má pre mužov a ženy dneška priame dôsledky pre ich osobný a spoločenský vzťah k Bohu a tiež je úzko spojený s poslaním Cirkvi. Ide teda o životne dôležitý problém, ktorý si zasluhuje plnú pozornosť.“S vedomím dôležitosti biblického štúdia sa vydávame do poznávania jednotlivých traktátov a aj podľa slov Mt 13,52: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“Časove je celé biblické štúdium rozvrhnuté na päť rokov s tým, že v prvom roku štúdia sa preberá všeobecný úvod do biblických kníh a hlavnými témami sú: inšpirácia, kánon a text Svätého písma. Berú sa pritom otázky tak Starého, ako aj Nového zákona. V ďalších dvoch rokoch je to najskôr Starý zákon preberaný chronologicky; v prvej časti po babylonské zajatie a v druhej zas od zajatia po Ježiša Krista. Na Nový zákon sú vyhradené tiež dva roky;

1 CLOSEN, G. E., Mystérium Svätého písma, Dobrá kniha, Trnava 1994, s. 5.2 Dokumenty II. vatikánskeho koncilu I.- II., SÚSCM, Rím 1968.3 Dokument vyšiel v slovenskom preklade pre Katolícke biblické dielo na Slovensku v Spišskej Kapitule

roku 1995.

5

tu sa látka delí podľa obsahu; v prvej časti sa študujú evanjeliá a Skutky apoštolov a v druhej časti sv. Pavol, jeho listy, katolícke listy a Apokalypsa.Metodologicky je látka rozdelená na jednotlivé traktáty. Za každým prebratým celkom sú vybrané niektoré príslušné texty na určité exegetické skúmanie a v závere kurzu Starého aj Nového zákona je pridaných niekoľko tém na štúdium teológie Starého aj Nového zákona. Na konci starozákonného kurzu je pridaných niekoľko kapitol o judaizme. Táto téma dnes veľmi naberá na dôležitosti tak z dôvodov ekumenizmu, ktorý v posledných rokoch zahrňa aj komunitu starozákonného vyvoleného ľudu, ako aj z dôvodu dôkladnejšej prípravy na dobré porozumenie novozákonných textov. Totiž vo všetkých textoch Nového zákona sa odráža starozákonná židovská mentalita, symbolika, formulácie, ba dokonca aj niektoré výrazy. Spomínané rozdelenie na jednotlivé traktáty a potom celý rozvrh jednotlivých tém, aj výber textov takmer vo všetkom sledujú kompletný kurz biblických štúdií, ktorý vyšiel v Taliansku pod názvom Il Messaggio della Salvezza. Celé dielo začalo vychádzať roku 1966 a ihneď začali vychádzať aj ďalšie stále dopĺňané vydania.4 Dielo je kolektívne a hlavnou mierou sa o jeho zostavenie zaslúžili: P. Giovanni Canfora, O. M. I.; Mons. Piero Rossano; P. Silverio Zedda, S. J.; a P. Carlo M. Martini, S. J. z Pápežského biblického inštitútu, ktorý prepracoval niektoré otázky v 3. edícii podľa záverov II. vatikánskeho koncilu. Výhodou takéhoto systému nášho štúdia bude o. i. to, že postupne prídu na rad všetky dôležité biblické otázky a silnou stránkou systému v Il Messaggio je pomerne pestré striedanie sa tém: po úvodných poznámkach ku každej knihe nasledujú vždy exegetické poznámky a nakoniec po jednotlivých celkoch nasledujú traktáty z biblickej teológie Starého a Nového zákona.

4 Il Messaggio della Salvezza, Elle Di Ci Torino, 19693, 19885.

6

I. TRAKTÁT: INŠPIRÁCIA SVÄTÉHO PÍSMA

1. Všeobecná orientácia a terminológia biblických kníh

Dobré pochopenie biblických kníh a ich textov predpokladá presnú znalosť mnohých termínov a pravidiel. Tieto termíny nie sú samoúčelné dohody exegétov, ale v konečnom dôsledku chcú pomôcť užitočne čítať Sväté písmo, a tak sa duchovne Božím slovom obohacovať a formovať.Hlavným problémom a cieľom biblického čítania je otázka ako poznať v tom-ktorom texte Božie slovo. To živé zo Svätého písma, ktoré je nadčasové a každého oslovujúce. Slovom, ako rozlíšiť posolstvo Božieho zjavenia od toho, čo je len dejinnou formou, ľudským prostriedkom, poznačeným kultúrnou, sociálnou a geografickou situáciou. Ďalšou vážnou otázkou je množstvo textov, ktoré čitateľ Svätého písma často vynechá z dôvodu určitej nepochopiteľnosti alebo stereotypu, napr. rôzne štatistiky, genealógie alebo starozákonné predpisy, ktoré sú už dnes prežité. Otázka je teda takáto: Sú aj tieto texty Božím slovom? Aj takýmito otázkami sa zaoberá všeobecný úvod vo svojich prvých traktátoch a chce ich pomôcť rozriešiť. V tomto smere je zvlášť dôležitý traktát o hermeneutike, ktorá sa zaoberá otázkami rôznych zmyslov textu Písma a z toho vyplývajúcimi formami interpretácie.Najdôležitejším prameňom biblického štúdia je samotný text Biblie a vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi. Tieto vyjadrenia sú zhrnuté v zbierke s názvom Enchiridion Biblicum (19614). K týmto primárnym prameňom sa pripája učenie cirkevných otcov a mienky teológov. K Biblii sa všeobecne pristupuje ako k určitému compositu božsko-ľudského pôvodu. Preto sú tu samozrejmé otázky o ľudských vyjadrovacích prostriedkoch, ďalej sa prejednávajú historické a archeologické problémy, objasnenie ktorých pomáha lepšie sa orientovať v biblických textoch a tu významne pomáhajú pomocné biblické vedy ako biblická a kresťanská archeológia, orientálne biblické reči, geografia Svätej zeme, topografia a iné.Všeobecné úvody k Biblii majú už svoju históriu. Najstaršími takýmito úvodmi sú niektoré poznámky u Ireneja (Adv. Haer., III, 1,1 R 208) a Muratoriho fragment (EB 1-7). Nesamostatné formy týchto úvodov boli niekedy zachytené na začiatkoch pojednaní o niektorých knihách. Tak napr. Hieronym písal mnohé poznámky v úvode ku starozákonným knihám (R 1372-1397). Pravdepodobne najstarším systematickým pojednaním na túto tému je dielo Epifania (315-403) De mensuris et ponderibus (PL 43,237-294). V závere patristického obdobia to bola práca Cassiodora Institutiones divinarum litterarum (PL 70,1105-1150), pojednáva tu o hermeneutických problémoch. Zo stredovekých autorov je dôležitý Hugo od sv. Viktora s dielom De Scripturis et scriptoribus sacris praenotatiunculae (PL 175,9-28) a ešte obšírnejšie je jeho dielo Eruditionis didascalicae libri septem (PL 176,741-846). V časoch reformácie nastal veľký rozvoj hermeneutiky a s tým aj otázok okolo kánona. Najznámejším autorom v tomto období je Robert Bellarmín s dielom De

7

Verbo Dei. Koncom 17. stor. vystúpil s niektorými tézami literárnej kritiky Richard Simon (†1712) a to bol vlastne začiatok moderného prístupu k otázkam interpretácie. Súhrne sa tento nový smer nazýva „biblická otázka“.V tomto historickom postupe otázok rozoznávame teda 4 fázy vývoja všeobecného úvodu k Biblii:1. Obdobie cirkevných otcov: prevažuje priamy kontakt s textami;2. Stredovek: začínajú prevažovať otázky textu, hermeneutiky a kánona posvätných kníh;3. Reformácia: nastoľuje otázku autority Cirkvi v interpretácii Písma;4. Moderné obdobie: znovunastoľuje problémy inšpirácie a neomylnosti Biblie.Dnes sa katolícka biblická veda orientuje v duchu posledných pápežských a koncilových dokumentov: Divino afflante Spiritu pápeža Pia XII. z roku 1943, vieroučnej konšitúcie II. vatikánskeho koncilu Dei Verbum z 18. novembra 1965 a dokumentu Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi z 15. apríla 1993.Biblické knihy, o ktorých sa pojednáva v týchto traktátoch, sa v samotnej Biblii nazývajú rôznymi výrazmi:grafai hagiai (Rim 1,3) sväté Písmata hiera grammata (2Tim 3,15) sväté Písmahe hiera biblos (2Mach 8,23) posvätná Knihata biblia ta hagia (1Mach 12,9) sväté knihyVyskytujú sa aj iné názvy ako: Písmo, Písma, a. i. Z gréckeho plurálu ta Biblía pochádza výraz so singulárovým významom: Biblia, ktorý je s minimálnymi odtienkami totožný vo všetkých moderných rečiach.Je tu ešte jedna skupina názvov Svätého písma, v ktorej východiskovým bodom je obsah týchto kníh: diathéke (1Mach 1,60) lat. testamentum; zmluva (stará, nová; porov.

2Kor 3,6.14).Iný výstižný názov pre Bibliu zásluhou Tertuliána bol instrumentum a zvýrazňoval to, že Biblia znamená pre Cirkev autoritatívny a autentický dokument viery.Za zmienku stoja aj skupiny kníh, ktoré mali svoje názvy. U židov to bol predovšetkým výraz Zákon, čo znamenalo päť Mojžišových kníh, proroci a spisy. Proroci boli delení na prvších (Joz, Sdc, 1,2Sam, 1,2Kr) a neskorých, knihy ktorých sú totožné s tými, ktoré my nazývame proroci. Nový zákon sa tiež delil na Evanjeliá a pod názvom Apoštol sa rozumeli Sk, všetky listy a k tomu sa pripájala Apk.Dnešné rozdelenie SZ a NZ na hlavy a verše je pomerne nové. Prvým, kto rozdelil text na hlavy, bol Štefan Langton, kancelár Parížskej univerzity a neskôr kardinál v Canterbury (†1228). Roku 1528 Sante Pagnini di Lucca tieto hlavy ešte rozdelil na terajšie verše (SZ) a pre NZ to urobil roku 1555 Robert Estienne (od latinizovaného Stephanus). Toto rozdelenie sa potom ujalo vo všetkých vydaniach SZ a NZ aj v ich prekladoch.

8

Predsa však už aj predtým jestvovali isté delenia SZ-textu v Mišne z II. stor. po Kr. Takisto je to zjavné aj zo záverečného počítania veršov na konci každej SZ-knihy. Sante Pagnini pri svojom rozdelení Langtonových kapitol na verše zohľadnil toto delenie, a tak dnes máme túto vzácnu zhodu. Hebrejské texty mali ešte iné, liturgické delenie na určité perikopy, ktoré sa volali setuma a petucha.

2. Sväté písmo v dejinách spásy Starého zákona

Jednotlivé knihy Svätého písma (skr. SP) alebo aj konkrétne texty sa pri čítaní môžu zdať na prvý pohľad ničím odlišné od inakších svetských kníh a textov. Je tu namieste otázka o inšpirácii, ktorá sa v premietnutí do praxe formuluje takto: Čo to znamená, že tento text je inšpirovaný? Čím je ten text iný, keď je Bohom inšpirovaný a čo to pre mňa znamená ? ... atď.V prvých storočiach kresťanskej éry tento problém nebol vypuklý. Cirkevní otcovia písali obsiahle komentáre ku knihám, uctievali si tieto knihy, hovorili o nich ako o svätých knihách, ale pritom necítili potrebu písať teoreticky o inšpirácii a o všetkých otázkach s tým spojených. Až v stredoveku vznikli isté menšie nejasnosti v otázkach charizmy proroctva za čias Tomáša Akvinského. Nasledovné storočia zaznamenali niektoré otázky týkajúce sa ľudskej stránky a inšpirácia, čiže božský charakter SP bol ešte stále mimo diskusiu. Dokonca aj na začiatku reformácie sa všeobecne uznávali tradičné postoje vo veci inšpirácie. Otázky zásadného charakteru v tejto veci sa začali objavovať až v 17. stor. nástupom novej mentality, ktorú spôsobuje veľký rozvoj prírodných vied a celkový dôraz na „rozum“ a „dôvod“. Tu sa začali uplatňovať nové prístupy k otázke inšpirácie a na konci tohto prúdu sme aj my s dnešnou dobou a patričnými vyjadreniami Učiteľského úradu Cirkvi a formuláciami špecialistov v tomto obore. Po formulovaní niektorých princípov fundamentálnej teológie bude poukázané na prínos jednotlivých období do tejto diskusie cez SZ a NZ až podnes.Inšpiráciu ako fakt nemôžeme brať v izolácii od ostatnej Božej činnosti v dejinách spásy. Ona má v dejinách spásy svoje integrálne miesto a zahrnutie. Božie zjavenie ako celok by sa dalo zhrnúť do niekoľkých slov: Boh vo svojej láske sa rozhodol zjaviť seba samého ľudstvu a oznámiť mu svoj plán spásy človeka a zároveň mu umožniť účasť na tomto projekte. Preto Boh zasahuje slovami a činmi do dejín človeka od počiatku a pozýva ho k spolupráci. Táto Božia aktivita sa vcelku nazýva „zjavenie“.Slovu „zjaviť“ zodpovedá v hebrejčine glh (galah), v gréčtine apokalypto a lat. „revelare“. Hebrejský význam je veľmi bohatý. Znamená otvoriť oči alebo uši niekomu, poučiť niekoho o nepoznanej veci, odkryť (porov. Gn 35,7; 2Sam 7,27). V teologickom zmysle sa na označenie zjavenia používajú aj slová s významom „vidieť“ a prijímateľ Božieho zjavenia sa často volá „vidiaci“, od toho je odvodené „videc“ - jedno z pomenovaní proroka (porov. Gn

9

12,7; Ex 24,11). Toto videnie však nemožno vždy brať doslova, akoby šlo o videnie očami, často ide o metaforu alebo o kontempláciu v mysli. Stretnutie zjavujúceho sa Boha a vidiaceho človeka sa vyjadruje slovom „poznanie“, čo v sebe obsahuje vnútornú skúsenosť a poznanie Božích ciest, jeho spásy, spravodlivosti atď. (porov. Iz 40,5; 56,1). Inými, veľmi častými výrazmi na označenie zjavenia je slovo „počuť“ alebo celé formuly: „Boh oslovil...“; „Boh prehovoril...“; „Videnie, ktoré videl...“ (porov. 2Sam 7,4; Oz 1,1).Ďalším krokom v pochopení pojmu zjavenia je fakt, že pod opisom Boh prehovoril, oslovil, alebo: človek videl... treba rozumieť samotného Boha, ktorý sa zjavoval; zjavoval seba samého ako živú osobu (Dei Verbum, 2). Boh sa zjavuje ako Stvoriteľ všetkého, ktorý vládne svetu a usmerňuje jeho udalosti, je Svätý a vyžaduje bezpodmienečnú službu každého človeka. Výstižnú charakteristiku zjavenia mena JHWH podáva P. Benoit: „vrcholom zjavenia, teda Božieho mena YHWH nie je natoľko vyjadrenie jeho podstaty, ako skôr pozvanie poznať ho vo vedení - ktoré on uskutočňuje stálym a účinným spôsobom - dejín spásy ako jeden a jediný pravý Boh, ktorý vedie osudy Izraela od jednej udalosti k druhej“ 5

(porov. Oz 12,10; Iz 45,5).Z toho vidíme, aký široký pojem o zjavení tkvie v biblických výrazoch. II. vatikánsky koncil o tom výslovne píše: „Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo“ (Dei Verbum 2).Jedným z najhlavnejších výrazov na pochopenie biblického konceptu zjavenia je hebrejský výraz debar JHWH. Slovo je často používané v pluráli a naznačuje Božie zákony a Božiu vôľu v permanentnom zmysle. Izrael tu dobre reflektuje v Biblii naznačený prvotný chaos a Božie Slovo na počiatku alebo iné formulácie, v ktorých sa používajú tieto vyjadrenia o Slove: „Nielen samým chlebom...“ (Dt 8,3). Boh svojím Slovom všetko tvorí, koná, udržiava a riadi.Je veľmi ťažké, ba až nemožné - pokiaľ máme na mysli SZ - presne datovať knižnú formáciu jednotlivých predtým jestvujúcich ústnych tradícií. Ide tu iste o proces s mnohými fázami a redakciami. Autori rozoznávajú niekoľko etáp, ktoré sa v tejto veci odohrali, a to od začiatku monarchie až po babylonské zajatie:1. Činnosť prorokov v duchu: Výraz „slovo“ sa v Biblii vyskytuje v zmysle Božieho slova prorokovi alebo aj v zmysle slova proroka, ktorý ohlasuje Božie slovo ľudu. Potom slovo proroka muselo byť prijímané ako slovo Boha, pretože prorok dostal poslanie (porov. Iz 6,6-7; Jer 1,19). Fakt, na základe ktorého malo slovo proroka silu Božieho slova, je duch Pánov. Tento duch Jahveho zaisťuje život stvoreniu, poriadok a vzrast Božieho ľudu. Skusujú ho proroci (2Sam 23,2; Oz 9,7; Ez 2,2). Tento duch Jahveho spočinie v eminentnej miere na Mesiášovi (Lk 4,18-21).

5 BENOIT, P., Rivelazione e ispirazione, v: Il Messaggio della Salvezza 1, Torino 19693, s. 19.

10

2. Zachovanie a odovzdanie slova: Slovo raz prednesené sa nestráca po svojom vypovedaní. V izraelskej náboženskej komunite boli ustanovené niektoré funkcie, úlohou ktorých bolo zachovať slovo a konať podľa neho. Napr. to boli starší; tí mali za povinnosť vykonávať spravodlivosť podľa Pánovho slova (Ex 18,19-26); celkom špeciálne postavenie mal napr. Jozue. Jeho úlohou bolo obnoviť Boží poriadok, zachovať zákon a obnoviť zmluvu (Joz 24). Ďalej to boli leviti, speváci, proroci, pisári...3. Niektoré Božie pokyny zapísať slovo: V biblistike sa na túto situáciu aplikuje výraz „fixácia Božieho slova“. Niekoľko prípadov: Ex 17,14; 34,27; Jer 36,1-2; Dt 17,18. Tieto výslovné pokyny Boha pre ľudí zapísať slovo slúžia ako úvod k celku Písma, ktorému sa prikladá tá istá závažnosť ako vyššie citovaným príkladom. Svedčia o tom napr.: Ex 24,7; 2Krn 34,14-33; Ezd 9-10; Neh 8.

Z tohoto všetkého vidíme, že židia mali jasný pojem inšpirácie, teologicky veľmi dobre pestovaný. Sväté knihy (zvlášť knihy zákona) majú absolútnu autoritu. Tento zoznam kníh v posledných storočiach pred kresťanskou érou mal už pevnú podobu a ľud si ich vážil a uctieval. V 1Mach 12,9 hovorí veľkňaz Jonatán: „...útechu čerpáme zo svätých kníh, ktoré máme po ruke...“. Okolo roku 130 pr. Kr. Ben Sirach prekladal knihu svojho starého otca, vtedy už židia mali presne definovaný zoznam svätých kníh a tieto boli rozdelené do troch skupín: Zákon, proroci, iné spisy.Viera v inšpiráciu kníh SP bola v tých storočiach vyjadrovaná stále jasnejšie. Najväčší židovskí spisovatelia Jozef Flávius a Filon Alexandrijský výslovne hovoria o inšpirácii; Filon má dokonca peknú definíciu: (vo svätých knihách priamo hovorí) „človek inšpirovaný Bohom bez toho, aby povedal niečo svoje“ (De Monarchia 9)6. Je síce pravda, že Filon vysvetľoval inšpiráciu iba filozoficky ako extatický jav (vplyv Platóna), ale jeho snaha vysvetliť a definovať aj tento fakt je pozoruhodná. Fláviova zmienka o inšpirácii nie je taká precízna, ale sa viac približuje biblickému obrazu: hovorí, že sväté dejiny (=knihy) u židov sú dielom prorokov, ktorí jasne hovorili o vzdialených a minulých udalostiach, ktoré mali Božou inšpiráciou“ (Contra Apionem, I, 8,37.44)7. Záverom možno zhrnúť 3 fakty: 1. Izrael v určitom dejinnom momente má jasné vedomie o vlastníctve svätých kníh s absolútnou autoritou, lebo obsahujú Božie slovo; 2. pokiaľ ide o pôvod týchto kníh, proroci obdarení impulzom ducha Jahveho zapísali Božie výroky a s pomocou tohto ducha založili veľkú prorockú tradíciu v Izraeli; 3. sväté knihy obsahujú činnosť Boha zjavujúceho sa svojou iniciatívou. Knihy predstavujú poklad Božieho slova a národ si ich nesie ako večné svedectvo Božieho zjavenia.

3. Sväté písmo v dejinách spásy Nového zákona

6 Il Messaggio della Salvezza 1, s. 27.7 Il Messaggio della Salvezza 1, s. 28.

11

Základným východiskom v tejto časti musí byť konštatovanie z úvodu listu Hebrejom: „Mnoho ráz... hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov, ... prehovoril k nám v Synovi...“ (Hebr 1,1-2). Je samozrejmé, že ak v Ježišovi Kristovi má zjavenie svoj vrchol, aj sväté knihy došli v ňom ku svojmu naplneniu.Vzťah Ježiša a apoštolov voči svätým knihám SZ: Pán Ježiš a apoštoli citovali často SZ. Tieto knihy majú u nich neodškriepiteľnú autoritu. „Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní“ (Mt 5,18). Veľmi časté sú výroky: „Písmo hovorí“ (porov. Jn 19,37; Rim 4,3; 9,17; Gal 4,30; 1Tim 5,18) alebo : „je napísané“ (porov. Mt 2,5; 4,4.6.7; Mk 7,6; 9,12; Lk 10,26; Jn 8,17; Sk 1,20; Rim 1,17; 1Pt 1,16). Celkove jestvuje vyše 150 citácií SZ v NZ.V NZ jestvujú aj také citácie SZ, ktoré sú komentované tvrdením, že boli povedané alebo napísané pod vplyvom Ducha Svätého:- Mk 12,36: Ježiš tvrdí o žalme 110,1, že ho povedal Dávid v Duchu Svätom: „Veď sám Dávid hovorí v Duchu Svätom: «Pán povedal môjmu Pánovi...»„- Mt 1,22: evanjelista kvalifikuje proroctvo Iz 7,14, ako povedané Pánom skrze proroka: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: «Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel»„. Podobný prípad má Mt 2,15, keď cituje Oz 11,1.- Sk 1,16.20: Peter vstal v zhromaždení a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi ... lebo v knihe žalmov je napísané: «Jeho príbytok nech spustne...»„- Hebr 10,15: citát z Jer 31,33-34 je uvedený slovami: „Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal...“Známe sú 2 miesta v textoch NZ, ktoré znamenajú výslovné vyjadrenie sa Cirkvi o inšpirácii SZ ako celku:- 2Tim 3,16-17: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ Citát vo svojom kontexte hovorí o celom komplexe kníh SZ, ktoré sú vhodné na formáciu človeka. Autor listu píše Timotejovi o jeho detstve, v ktorom spoznával Sväté písmo od svojej matky a starej matky (boli zrejme židovky), (2Tim 1,5). Pri výklade tohto textu najdôležitejšie je slovo qeovpneusto“. Otázkou je, či má zmysel atributívny alebo predikatívny a tiež, či má aktívny alebo pasívny zmysel. Na základe porovnania s inými prípadmi jeho výskytu v mimobiblickej literatúre má zmysel pasívny a predikatívny. Teda Pavol ho použil nie v zmysle aktívnom, akoby Písmo „dýchalo božské“, ale v zmysle pasívnom a síce, že Písmo je vdýchnuté Bohom (=inšpirované).- 2Pt 1,20-21: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ Na tomto mieste nie je ani tak dôležité, či

12

súhlasíme s tými autormi, ktorí pripisujú list sv. Petrovi, alebo ho pripisujú niekomu inému. Dôležité sú tu vyjadrené myšlienky, ktoré nám tak predstavujú prvé kresťanské spoločenstvá. Autor listu povzbudzuje kresťanov čakať bez chvatu deň naplnenia Božích prísľubov. Oznámenie druhého príchodu Krista odvodzuje svoju istotu z jeho slávneho premenenia, o ktorom autor hovorí, že bol toho svedkom a z proroctiev, na ktoré má kresťan hľadieť ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde v srdci zornica. Dôvody tejto dôvery v proroctvá sú práve tie, ktoré menuje autor v texte 2Pt 1,20-21. Autor má na mysli proroctvo, ktoré je v Písme (pa◊sa profhtei÷a grafhvß); i˙di÷aß e˙pilu/sewß ouj gi÷netai; slovko e˙pi/lusiß vo všeobecnosti znamená výklad snov a hádaniek, gi÷netai sa vždy viaže s genitívom. Pravdepodobne hádači rôznych hádaniek a vykladači snov sa v tých časoch pokúšali vyjadrovať aj k otázkam parúzie.Pre hovorenie v Duchu Svätom je vo v. 21 použitý výraz fero/menoi a znamená nesenie Duchom, ako je nesená loď vetrom (porov. Sk 27,15.17). Takto hovorili ľudia - slov. preklad má - „poslaní“ od Boha. Problém je ešte v jednom slove: aÓpo\. Totiž niektoré kódexy čítajú aÓgi/oi, ale to preto, že zamieňajú grécke „g+i“ za „p“.

Zo všetkých vyššie citovaných textov je vidieť veľmi jasne, že Ježiš a apoštoli prejavili otvorene svoj vzťah k starozákonným knihám a svoje presvedčenie o ich absolútnej autorite a o Božom pôvode. Explicitne sa vyjadrili o tom, že Boh hovoril ústami ľudí a že ľudia prehovorili v mene Božom a pohnutí Duchom Svätým. Toto sú dva základné elementy inšpirácie,8 o ktorých bude reč neskôr.Potrebné je uvedomiť si ešte ďalší fakt, a síce akým spôsobom chápe Ježiš a apoštoli autoritatívny a božský charakter SZ-kníh, pretože by mohlo dôjsť k mýlnemu uzáveru a NZ-knihy by sa takto iba kvantitatívne pripojili ku SZ-knihám. Tu však jestvuje podstatná novosť zavedená Ježišom v tom, že Ježiš a apoštoli považujú SZ-knihy jednoducho za prísľub a prípravu toho, čo sa definitívnym spôsobom odohráva v ich čase, predovšetkým v Ježišovi Kristovi (porov. Lk 7,17-21; 24,25-27;.44-47; Jn 5,39).Pôvod novozákonných spisov v novozákonnom hlásaní: Tu ide o otázku, či je možné nájsť v novozákonnom ohlasovaní nejakú zmienku o písomnom zachytení Ježišovho ohlasovania alebo ohlasovania apoštolov.Ježiš celé svoje posolstvo oznámil ústne (porov. Lk 1,1) a to isté učil aj svojich učeníkov, keď ich poslal kázať (porov. Mk 3,14; 6,30; Mt 28,19 atď.). Na počiatku NZ-ohlasovania teda nejestvuje nejaká kniha, je to podobné, ako to bolo aj v SZ. Prvé kresťnské spoločenstvá

8 Je pozoruhodné, že oba texty (2Tim 3,16-17 a 2Pt 1,20-21) apoštolských kniežat sa nachádzajú v ich posledných textoch. Hoci sa vážne berie možný rok smrti sv. Petra rok 64 pr. Kr., predsa nie je bez vážnosti ani rok 67, teda totožný s rokom Pavlovej smrti. Potom by obaja boli napísali svoje texty v jednom roku (samozrejme, opäť za predpokladu autenticity týchto listov). Obaja apoštoli vedomí si svojho blízkeho konca života odporúčajú veriacim Sväté písma ako záruku pravej náuky a ako drahocenné tajomstvo kresťanskej viery. (porov. CLOSEN, E. G., Mystérium Svätého písma, Dobrá kniha, Trnava 1994, ss. 218-219).

13

si ústne opakovali rozprávania hlavných udalostí a slov zo života Ježiša (porov. 1Kor 11,17-27), ktoré im potom slúžili ako orientácia v kresťanskom živote. Tieto fakty boli nazývané „dobrá zvesť“ čiže „evanjelium“. Bolo celkom normálne, že sa časom prejavili želania mať tieto rozprávania zachytené aj v písomnej forme. Tak vznikli prvé zbierky Ježišových slov, nazývané dnes lógiá (z gr. logos=slovo). Boli to zbierky najdôležitejších výpovedí Pána Ježiša vzťahujúce sa na hlavné aspekty kresťanského života alebo na oblasti zvláštneho záujmu kresťanov, predovšetkým to boli rozprávania o umučení Ježiša. Ďalším faktorom v tomto probléme boli pribúdajúce cirkevné spoločenstvá, niektoré boli aj značne vzdialené. Vznikla tak potreba poslať im povzbudenie formou listu. Prvotná Cirkev si bola vedomá účinkovania a prítomnosti Ducha Svätého v kresťanských spoločenstvách pri apoštolskom hlásaní Slova (porov. Mt 28,20; Mk 16,15-20; Lk 24,47-49; Jn 16,12-15; Sk 1,5.8 atď.) a na tomto základe spoznala v týchto spisoch dielo toho istého Ducha, ktorý hovoril cez apoštolov a vyučoval Boží ľud. Takto teda vznikajú posvätné spisy v novom poriadku spásy a sú vnútorne spojené s NZ-Božím ľudom a tvoria jeho duchovné dedičstvo. Tieto spisy predstavujú spásnodejinný moment, kedy sa Boh zjavuje v Kristovi a sú ovocím špeciálneho Božieho zásahu prostredníctvom ich pisateľov. Podobne ako je tomu v SZ, aj tu inšpirácia nie je nejakým izolovaným činom, ale je organickou súčasťou Božej spásnej činnosti.Knihy Nového zákona ako definitívny moment Božieho poriadku: Už bolo spomenuté, že NZ-knihy nepredstavujú kvantitatívne rozšírenie vo vzťahu k zbierke SZ-kníh, ale predstavujú niečo iné. V čom spočíva táto zmena? NZ-knihy sú považované za naplnenie a zavýšenie toho, čo sa vo všetkých SZ-knihách a počas všetkých predchádzajúcich stáročí iba načrtávalo. Preto NZ-zjavenie vo vzťahu ku SZ-zjaveniu predstavuje cieľový bod, ktorý až tak umožňuje vysvetliť a porozumieť SZ-línie Božieho zjavenia, ktoré v samotnom SZ nebolo ľahké pochopiť s úplnou jasnosťou. Teda posolstvo Ježiša Krista vo vzťahu k SZ nemá len úlohu schváliť a potvrdiť platnosť SZ, pokiaľ ide o jeho autenticitu, ale má úlohu aj určitého objasňovania hodnôt, ktoré v SZ boli akýmsi spôsobom uložené pre to, aby boli NZ-Božím zjavením vynesené na svetlo. Ďalej je v týchto SZ-hodnotách možné vidieť konvergenciu Božieho plánu spásy smerom ku Kristovi. V tomto svetle sa mohla potom jasne rozoznať aj skončená platnosť niektorých predpisov, nakoľko už boli prekonané svojím zdokonalením v Kristovi.

Záver: Ani v NZ, podobne ako v SZ nie je vypracovaná nejaká presne definovaná doktrína o inšpirácii svätých kníh, ale v textoch jestvujú všetky objektívne prvky na jej definovanie. Na jednej strane Ježiš a apoštoli priznávajú SZ-knihám úplnú autoritu a explicitne o tom aj hovoria, na druhej strane ich hlásanie NZ-posolstva zahýňa konštitutívne prvky inšpirácie, ba obsahuje prvky definitívneho Božieho zjavenia. Z týchto postojov vznikajú NZ-spisy, v ktorých prvotná Cirkev rozpoznáva tieto prvky, ktoré zodpovedajú prvkom inšpirácie SZ, ba

14

viac, vo svetle týchto NZ-prvkov inšpirácie kresťania spoznávajú lepšie SZ-Božie zjavenie. Tým SZ-Božie zjavenie dostáva nový zmysel a svoju permanentnú hodnotu.Úmyselne sme sa nepokúšali formulovať tieto prvky inšpirácie na tejto úrovni. O to sa pokúsime až pri ďalších kapitolách, pri ktorých pôjde o sledovanie tejto otázky v jednotlivých dejinných momentoch, tak ako sa táto téma odvíjala v konfrontácii s rôznymi problémami, ktoré sa postupne vynárali.

4. Božia autorita a pôvod svätých kníh v učení Otcov

Podstatné prvky inšpirácie boli už identifikované v biblických textoch. Ale prvotná Cirkev, ani predtým židovská náboženská komunita neformulovala svoju doktrínu o inšpirácii. Až nasledovné storočia po Kristovi nastáva postupné formulovanie týchto prvkov. Takto sa aj doktrína inšpirácie postupne prehlbuje a spresňuje. Cirkevní otcovia sa však tiež nevenujú špeciálne tejto otázke, ale formulujú niektoré aspekty ako: viera v Boží pôvod svätých kníh, viera v autoritu týchto kníh atď. V tejto veci v ich orientácii treba zaznamenať dva momenty: nádväznosť na NZ-texty a prehĺbenie náuky, ktorú prinášajú. Kontinuita spočíva v podržaní definovaných pojmov ako: „kniha inšpirovaná Duchom“, človek - pisateľ pod vplyvom Božím. Prehĺbenie spočíva zas v explikácii zaužívaných pojmov a v zavedení nových termínov. Celkove sa však úvahy Otcov o inšpirácii sústreďujú na tieto témy: človek ako nástroj a Boh ako autor svätých kníh, Písmo ako Boží diktát a ako Slovo alebo list od Boha.Nadväznosť na ohlasovanie apoštolov: Vo všeobecnosti sa Otcovia vo svojich textoch o inšpirácii opierajú o 2 biblické miesta v 2Tim a 2Pt.Klement Rímsky aplikuje text Iz 53,1-12 na utrpenie Krista a hovorí: „ako Duch Svätý o ňom povedal“ (PG 1,240). Píše tiež o Svätom písme ako o „pravdivom, ktoré pochádza od Ducha Svätého“ (PG 1,300).Barnabášov list cituje nejaký SZ-text a hovorí, že „Pánov Duch prorokuje“ (PG 2,749).Sv. Justín hovorí, že svätopisci sú „božsky pohnutí“ (theoforountai: PG 6,381).Irenej učí, že hoci my nemôžeme nájsť rozriešenie všetkého, čo sa nachádza v Písme, predsa ho máme považovať za dokonalé, „pretože bolo vypovedané Slovom Boha a jeho Duchom“ (Adv. Haer., II, 28,2: PG 7,704). Po Irenejovi svedectvá autorov o inšpirácii začínajú byť stále viac početné.Origenes v diele De principiis (IV,9: PG 11,359) napísal, že sväté knihy boli napísané „pod inšpiráciou Ducha Svätého, vôľou Otca skrze Ježiša Krista“.Ján Chryzostom: „Proroci hovorili inšpirovaní Božím Duchom, a preto Písma, keďže boli napísané Duchom, obsahujú v sebe ohromný poklad“ (In illud „Vidi Dominum“, hom. 2,2:PG 56,110).

15

Ambróz: „Celé Božie Písmo sa nazýva theopneostos, pretože Boh vnuká to, čo povedal Duch“ (De Spir. Sancto III, 16,112: PL 16,803).Augustín: „Počúvajme teda, čo nám Duch Svätý hovorí ústami proroka v tejto reči žalmu“ (In Ps. 33, sermo 2,1: PL 36, 307).Takýchto vyjadrení je veľmi veľa. Na prvý pohľad je zjavná kontinuita Otcov voči Písmu a ich zhoda s doktrínou NZ o božskom a inšpirovanom charaktere Písma.Človek ako nástroj Boha pri prorokovaní a písaní svätých kníh: Mnohé vyjadrenia Otcov hovoria o človeku-pisateľovi svätých kníh ako o nástroji Božieho Ducha. Nazývajú ho „Božie ústa“ (porov. Lk 1,70: Boh hovoril „ústami svojich svätých prorokov“). ·pecificky patristické sú napríklad prirovnania svätopisca k lýre, ktorej sa dotýka plektrón, tento obraz aplikujú na proroka.Atenagoras hovorí, že Duch Svätý si poslúžil ľudskými autormi SZ tak, ako si hudobník poslúži nástrojom, na ktorý hrá (PG 6,908).Autor spisu Cohortatio ad Graecos učí, že Duch Svätý je ako plektrón, ktorý rozozvučí svätopiscov, ktorí sú ako jeho lýra (PG 6,25n.).Doktrína o inšpirácii sa rozvíjala aj z polemických dôvodov s bludmi. Montanisti učili, že inšpirácia je extatického charakteru a že prorok rozprával iba v alienácii zmyslov podobnej pohanským veštbám (orákulám-výpovediam). Týmto názorom sa postavil na odpor okrem iných aj sv. Hieronym: „Nie je pravda, čo si predstavuje Montanus a nerozumné ženy, že proroci rozprávali v extáze a tak nevedeli, čo rozprávali“ (In Ezech. 11,24: PG 25,101). V súvislosti s týmto bola rozvíjaná náuka o ľudskom autorovi ako o nástroji:Augustín: „Preto od momentu, keď oni napísali to, čo On (Kristus) ukázal a povedal, nebude sa môcť v žiadnom prípade povedať, že On nenapísal... Vskutku, všetko to, čo On chcel, aby sme my čítali vo veci jeho činov a rečí, to im prikázal ako svojim rukám, ktoré to napísali (hoc scribendum illis tamquam suis manibus imperavit)“ (De consensu Evang., I, 35,54: PL 34,1070).Sv. Hieronym a proposito žalmu 45,2 („môj jazyk je ako pero rýchlopisca...“) komentuje v osobe žalmistu: „Musím si teda pripraviť aj môj jazyk ako pero, aby cezeň písal Duch Svätý v srdci a v ušiach poslucháčov. Patrí sa mi ponúknuť môj jazyk ako nástroj a on má hrať ako na nástroji to, čo mu je vlastné“ (Epist. 65,7: PL 22,627).Sv. Gregor o autorovi knihy Jób píše: „Je celkom zbytočné hľadať, kto napísal tieto veci odvtedy, ako vierou veríme, že autorom knihy je Duch Svätý...“ (In Iob. Moralia , praefatio 1,2: PL 75,517).Tieto a ďalšie početné vyjadrenia Otcov na tému svätopisca ako „nástroja“ ukazujú, že Otcovia si boli vždy vedomí závislosti človeka na Božej aktivite. Pri charakterizovaní svätých kníh zdôrazňujú, že obsahujú to, čo nám Boh chcel oznámiť.Boh - autor Svätého písma: V patristických výpovediach je vždy veľmi dôrazne podčiarkovaná Božia autorita ako základ Písma. Zrejme tu išlo o boj s herézami, ktoré sa v

16

II.-IV. stor. prejavovali vo forme gnosticizmu a manicheizmu. Tieto bludné učenia mali spoločné tendencie v zdôrazňovaní protikladu SZ a NZ, ba ich brali až ako dva protikladné princípy a poriadky. Je to jasné napr. zo spisu Acta Archelai, pred r. 350, kde sa Mani-mu pripisuje učenie, podľa ktorého satanovi sú pripísané „veci, ktoré sa nachádzajú v prorokoch a zákone“ (PG 10,1451 nn.). Proti takémuto poňatiu sa stavajú Otcovia a v dokumentoch Učiteľského úradu Cirkvi sa vysvetľuje pravda o Božom autorstve oboch zákonov, pretože Boh sám je autorom oboch poriadkov spásy na spôsob pokračovania.Sv. Lev: „On, (Kristus) je koncom Zákona tým, že ho neurobil prázdnym, ale ho naplnil. A on sám je tiež autorom starých vecí ako aj nových...“ (Sermones 63,5: PL 54,356; R 2205).Statuta Ecclesiae Antiquae: (Kto má byť ordinovaný za biskupa, toho sa pýta) „si novi et veteris testamenti, id est, legis et prophetarum, et apostolorum unum eumdemque credat auctorem et Deum“ (EB 30; PL 56,880A).Formula „Deus auctor“ je viackrát použitá na Florentskom koncile roku 1442 (EB 47), na Tridentskom koncile (r. 1546; EB 57), na I. vatikánskom koncile (r. 1870, EB 77) a na II. vatikánskom koncile (r. 1965; konštitúcia Dei Verbum, č. 11).Písmo - „Božie diktovanie“: V západnej tradícii mala široký ohlas ďalšia formula, ktorá bola predmetom záujmu Otcov v snahe vyjadriť závislosť svätopisca a Boha, a bola to formula: „Písmo-Boží diktát.“9 Formula sa nachádza napr. u Hieronyma, ktorý tvrdil, že Duch Svätý „diktoval“ sv. Pavlovi to, čo on napísal vo svojich listoch (Ep. 120,10: PL 22,997). Augustín sa vyjadril, že údy Slova, ktoré sa stalo telom, napísali to, „čo spoznali z diktovania hlavy“ (De consensu evang. I, 35,54: PL 34,1070). Táto formula sa nachádza aj u sv. Tomáša, ktorý tvrdí: „Viera predpokladá, že Písmo bolo vyhlásené diktujúcim Duchom“ (Spiritu dictante)“ (In 2 Sent., Dist. 12,a. 2). Túto formulu prebral potom aj Tridentský koncil „Spiritu Sancto dictante“ (EB 57). Treba však poznamenať, že vo vtedajších časoch výraz „dictare“ mal oveľa širší zmysel, ako má dnes. Ak sa hovorilo o nejakom autorovi, že niečo „nadiktoval“, rozumel sa tým nejaký úkon „kompozície“, „učenia“, „predpisu“.10 Ten istý zmysel slova „dictare“ treba vidieť aj v encyklike Providentissimus Leva XIII., keď hovorí o svätých knihách „diktovaných tým istým Duchom...“ (EB 89, porov. EB 124, EB 448). A. Bea hovorí, že „každý pokus vysvetľovať povahu inšpirácie pri použití slova dictare vo vlastnom zmysle je mýlny“.11 Predsa však toto slovo zdôrazňuje primárnosť Božej aktivity vo fakte inšpirácie.Písmo - „Boží list“: Doteraz boli vymenované hlavné témy, ktoré cirkevní otcovia rozvíjali v otázke inšpirácie. Popritom však okrajovo spomenuli myšlienku „Božieho listu“ alebo myšlienku „Božej reči Otca k synom“. Prejavilo sa to hlavne v pastorálnych a homiletických spisoch o tajomstve Písma. Naznačuje nám to aj Dei Verbum (č. 21): „Veď v posvätných

9 Formulu treba chápať v zmysle diktát = diktovanie.10 FORCELLINI, Lexicon totius latinitatis, in: Il Messaggio 1, s. 45.11 BEA, A., Libri sacri Deo..., in: Il Messaggio 1, s. 46.

17

knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im.“Sv. Augustín: „Z onoho mesta, voči ktorému sme my pútnikmi, nám prišli dva listy: sú to Písma“ (In Ps. 90, sermo 2,1: PL 37,1159).Sv. Hieronym: „Boh hovorí každý deň veriacim prostredníctvom svedectva svätých Písem“ (Ep. 133,13: PL 22,1160).Sv. Ján Chryzostom: „Nech si každý uvedomí, že cez prorokov jazyk počúvame Boha, ktorý k nám hovorí“ (In Gen. 2, hom. 15,1: PG 53,119).

Záver: učenie cirkevných otcov neprinieslo veľké vyjasnenie do otázky inšpirácie Svätého písma. Ich zásluha v tejto otázke je však hlavne v tom, že zachovali základné koncepty a formuly, vo svojich dielach ich spomínali, a tak pripravili ich podrobnejšie prediskutovanie v nasledujúcich storočiach: človek ako nástroj Boží, Boh ako autor svätých kníh, Písmo ako diktovanie, slovo, list od Boha. Ak porovnávame pojmy božská a ľudská aktivita, Otcovia zdôrazňujú predovšetkým Božiu aktivitu. V ďalšom slede tejto otázky uvidíme, ako došlo k upresneniu týchto termínov.

5. Otázky pôvodu a autority Písma od stredovekých učiteľov po Trident (1546-1563)

V tejto kapitole sa pojednáva o situácii v biblickej otázke, predovšetkým o otázke inšpirácie v rozpätí od VII. - VIII. stor. až XVI. stor. Kapitola je rozdelená na tri časti: 1. autori až po scholastiku, 2. scholastika, zvlášť sv. Tomáš Akvinský a 3. doktrína koncilov až po Trident.Mienky stredovekých predscholastických autorov: Stredovekí autori, ktorí sa venovali biblickým otázkam, zaujímajú v nich podobné postoje ako cirkevní otcovia. Aj pre nich je SP pokladom a nevyčerpateľným prameňom duchovného bohatstva. Irenej povedal: V Písme „nič nie je bez významu“ (Adv. Haer., IV, 18,2: PG 7,1025); sv. Bernard: „nič tam nie je, čo by neobsahovalo nejaké tajomstvo“ (Super Missus est, 1,1: PL 183,55n); Eriberto di Losinga: „...nie je tam ani jedna strana, ktorá by neniesla svedectvo Vteleného Slova“ (Sermo I, ed. Goubleau-Symonds 2, 12)12.Hlavnou úlohou, ako ju videla táto doba, bolo rozlíšiť, usporiadať a inventarizovať pomocou doktríny o štyroch zmysloch toto bohatstvo obsiahnuté v Písme a vysvetliť vzťah všetkých elementov s Kristom. V takejto práci sa často mieša - ako tvrdí H. de Lubac - „umelá vynaliezavosť s hlbokým citom pre nevyčerpateľné bohatstvo zjavenia“. V tejto dobe zatiaľ ešte nevyskočili problémy, napr. objektívnej pravdivosti historických tvrdení obsiahnutých v Písme alebo otázky štýlu či iné. Keďže chýbal stimul na prejednávanie týchto otázok, autori stredoveku sa zväčša vyslovujú zbežne o inšpirácii Biblie a vo všeobecnosti opakujú to, čo

12 Ďalšie citácie k tomu: DE LUBAC, H., Exégèse médiévale. Les quatre sens de l'Ecriture, Paríž 1959, s. 1964.

18

už formulovali cirkevní otcovia v predchádzajúcich storočiach. V dielach stredovekých autorov je silne cítiť vplyv Augustína, Hieronyma a Gregora.Hlavnými autormi v tomto období sú: Kassiodor, Izidor Sevilský, Béda Ctihodný, Rabanus Maurus. Túto dobu a situáciu v bibliku veľmi výstižne charakterizuje Bédov výrok v úvode ku komentáru evanjelia sv. Lukáša (PL 92,307): „Pokiaľ ide o fakt, že evanjelistovi sa zdalo dobré napísať, toto sa nechápe tak, že iba jemu pripadalo dobré napísať, ale to bolo pod vplyvom Ducha Svätého, že sa to aj jemu zdalo vhodné.“ Predsa sa aj on (Béda) dotýka otázky štýlu, keď poznamenáva, že Lukáš vedel veľmi dobre po grécky, a preto sa jeho reč v evanjeliu a v Skutkoch viac približuje k profánnej reči (Epist. 10 ad Accam: PL 94,692).Teda u týchto autorov sa objavujú klasické témy, ktoré hľadia viac na rovnováhu ako na originalitu.Obdobie scholastiky. Sv. Tomáš a otázka proroctva: Scholastika má svoju najväčšiu zásluhu v tom, že priniesla obrovský rozvoj pojmov a spolu s nimi aj rozvoj formulácie teologických tém a takto pripravila dobrú pôdu pre diskusiu o všetkých teologických otázkach, medziiným aj o biblických. Takto sa u scholastikov objavujú nové formulácie klasických otázok. Napr. Duns Scotus vymenoval argumenty, na základe ktorých treba sväté knihy považovať za inšpirované: „praenuntiatio prophetica, Scripturarum concordia, auctoritas scribentium, diligentia recipientium, rationabilitas contentorum, irrationabilitas singulorum errorum, ecclesiae stabilitas, miraculorum claritas“ (porov. Op. Omnia VIII, Paríž 1893, Prol. Comm. in L. I Sent., q. 2, n. 3).Veľký pokrok v teoretickej biblickej vede zaznamenala predovšetkým dominikánska scholastika zásluhou Alberta Veľkého a Tomáša. Albert Veľký vysvetľuje, v koľkých spôsoboch sa môžu vidieť Božie veci a rozlišuje telesné imaginárne a intelektuálne videnie. Tomáš je zas známy predovšetkým tým, že sa zaoberal analýzou vzťahu Božej a ľudskej akcie v prípade proroka, čo je v mnohom podobné ako v prípade svätopisca. Tomáš rozlišuje spôsoby účinkov Božej a ľudskej akcie v charizme proroctva. Pritom čerpá z Augustína a z diela Alberta Veľkého, pozná aj Avicenu a Majmonida, ktorí študovali otázku stupňov prorockého poznania. Tomášove poznatky sú vyjadrené v komentároch (Iz 1,1; 6,1; 1Kor 14; 2Kor 12,1; Hebr 1,1; 11,32), v Quaestiones disputatae de veritate XII, v Summa contra Gentiles a nakoniec aj v Summa Theologiae (II-II, qq. 171-174).Proroctvo podľa neho je poznanie vecí, ktoré prevyšujú prirodzený rozum, je to charizma poznania. Príčinou je nutne Duch Svätý. Pre prijatie tejto charizmy sa vyžaduje nadprirodzené svetlo a často aj nové druhy poznania v mysli proroka. Na okraj toho Tomáš poznamenáva, že autori, ktorí napísali sapienciálne knihy, písali o veciach poznaných prirodzene, ale v sile nadprirodzeného svetla neomylne posudzujú to, čo píšu. Táto téza sv. Tomáša bola v 20. storočí znovu diskutovaná v súvislosti s pojednávaním o ľudských aspektoch svätých kníh. Treba vidieť aj to, že Tomáš sa nevenuje inšpirácii ako takej, ale iba faktu proroctva ako určitej schopnosti poznania. Napriek tomu v Tomášovej teológii sa

19

objavili dva prvky, ktoré veľmi pomohli definovať niektoré elementy teórie inšpirácie. Predovšetkým je to aplikácia pojmu inštrumentality (nástrojovosti) u ľudských autorov pod vplyvom Božím. Hovorí, že „homo fit instrumentum Dei“ (q. 172, a. 4c, ad 1), to isté hovorí ohľadom „milosti reči“ a ohľadom charizmy zázrakov. Vo všetkých nasledujúcich prácach všetci biblisti čerpajú túto kategóriu nástrojovosti človeka od Tomáša. Tak bolo tomu aj v XIX. stor. pri analyzovaní Božej a ľudskej činnosti v inšpiratívnom akte.Ďalším významným prínosom je rozlíšenie medzi acceptio rerum a iudicium de rebus acceptis. Sú to dva elementy prorockého poznania. Prvý z nich nie je vždy nevyhnutný. Takto je možné do „prorockej“ kategórie chápanej v širokom zmysle pojať aj ľudskú aktivitu pisateľa, ktorý zhromažďuje svoj materiál (q. 173, a. 2c, ad 1). V ďalšom majú potom tieto jemné dištinkcie sv. Tomáša taký osud, že teológovia kedykoľvek začnú diskusiu na tieto témy, vracajú sa k Tomášovi a to aj v našich moderných časoch.Tridentský koncil a rozsah inšpirácie: Po Tomášovi nikto neprenikol do ním komentovaných otázok hlbšie. Autori poväčšine opakujú jeho tézy a uplatňujú ich na konkrétne prípady. Známi sú: Durando, Raimondo Martini, Enrico di Gand. Posledný sa vyznamenal ocenením Tomášovej charakteristiky hagiografov, ktorí: „hoci sekundárni, predsa sa musia nazývať autori“, „autori sekundárni a ministeriálni“.13 Táto práca teológov však nie je úpadková. Ich zásluha je predovšetkým v tom, že udržiavajú otázku živú a vedia o týchto kategóriách Tomáša a vo vhodnom čase nimi poslúžia svojim súčasníkom. Napr. v čase koncilov, ktoré vtedy síce nedefinovali práve tieto témy, ale okrajovo sa dotkli aj biblických problémov a vo svojich definitívnych záveroch používajú práve tieto Tomášove kategórie. Tak napr. Florentský koncil (1438-1445) v dekréte Pro Iacobitis prináša výraz „Boh je autorom Starého a Nového zákona“ (EB 47).Tridentský koncil sa nezaoberal otázkami omylov v učeniach o božskom pôvode svätých kníh a ich autority. Tieto otázky nastolila protestantská reforma. Koncil sa obmedzuje na vyjadrenie katolíckej viery vo sväté knihy Starého aj Nového zákona. Koncil tiež prebral výraz „Spiritu Sancto dictante“. Pred Tridentským koncilom ešte nebola nastolená otázka spôsobu ľudskej účasti na písaní. Aj Tridentský koncil o tom mlčí. V centre jeho pozornosti je otázka kánonu a to práve z dôvodu určitých negácií a k tomu sa koncil vyjadril explicitne (EB 57-60). Dôležitá pre otázku inšpirácie je predovšetkým definícia rozsahu (extenzie) inšpirácie. Koncil definoval totálnu extenziu inšpirácie tak, že po presnom vymenovaní inšpirovaných kníh SZ a NZ (EB 58-59) pridáva: „Si quis autem libros ipsos integros cum omnibus suis partibus... pro sacris et canonicis non susceperit, anathema sit“ (EB 60). Treba si všimnúť, že koncil priznal v definujúcom kánone Svätému písmu maximálnu mieru inšpirácie: všetky časti všetkých a úplných kníh. Nezáleží teda na tom, či je obsah v nejakej časti hocktorej knihy nie celkom a v úzkom slova zmysle náboženský, alebo či je niečo

13 Summa Theol., a. 9, q. 2.

20

obiter dictum (povedané mimochodom). Túto formulu inšpirácie z Tridentského koncilu zopakujú aj oba Vatikánske koncily:I. vatikánsky koncil: Si quis Sacrae Scripturae libros integros cum imnibus suis partibus..., pro sacris et canonicis non susceperit, aut eos divinitus inspiratos esse negaverit: anathema sit“ (EB 79).II. vatikánsky koncil: „Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami...“ (Dei Verbum, 11).Všetky tieto vyhlásenia Učiteľského úradu Cirkvi sú vyjadrením božsko-apoštolskej a patristickej tradície. Ježiš sa viackrát odvolával na SZ-predpovede o ňom alebo o udalostiach v súvislosti s ním a takto vysvetľoval SZ. Apoštoli podľa príkladu svojho božského Majstra nerobili vo svojich výkladoch nijaké rozdiely medzi textami prvoradými a druhoradými. Pavol prekvapuje vo svojich listoch SZ-citátmi textov, ktoré sú krátke a zdanlivo zanedbateľné. Aj sv. Ján si všíma drobné detaily v SZ (napr. „nepolámete mu kosti“ Ex 12,46 - Jn 19,36). Otcovia sa tiež zastávajú každej časti SP ako inšpirovanej a preukazujú celému SP svoju úctu. Napríklad Origenes napísal: „Božia múdrosť preniká celé Písmo božsky inšpirované, až po posledné písmeno“ (PG 12,1081).

Záver: Cirkevné učenie bolo v tomto období jasne vyjadrené vo veci úplnej inšpirácie svätých kníh. Na tomto základe treba vždy odmietnuť akékoľvek pokusy deliť posvätné texty na také, ktoré podliehajú charizme inšpirácie a na také, ktoré by boli z nej vyňaté. Tridentský koncil teda nepriniesol teologický rozvoj učenia inšpirácie, ale jeho závery o rozsahu inšpirácie boli východiskovým bodom pre všetky nasledujúce kontroverzie nastolené protestantskými a racionalistickými postojmi.

6. Po Tridentskom koncile: otázky povahy inšpirácie a Božieho pôvodu svätých kníh

Po Tridente nastal veľký rozvoj záujmu teológov o problémy spojené s otázkou Božieho pôvodu svätých kníh. Boli na to rôzne dôvody. Na jednej strane protestanti hoci energicky schvaľovali Boží charakter Biblie, predsa zo svojho kánona vylúčili niektoré knihy, nielen z toho dôvodu, že chýbali v židovskom kánone kníh, ale aj pre určité ľudské dôvody, ako napr. že 2Mach, ktorá sa zdá byť súhrnom predchádzajúceho diela (porov. 2Mach 2,19,32). Je len prirodzené, že takéto postoje vzbudili ohlas a obranné postoje zo strany katolíckych biblistov a to vyvolalo aj snahy opäť a ešte jasnejšie formulovať povahu inšpirácie. Vznikali teda biblické pojednania o inšpirácii na oboch stranách. Na konci XVII. stor. začína vedecký výskum Biblie metódou porovnávania jej údajov a výsledkov vedeckých bádaní. Významnými biblistami v tomto období boli: Dominik Bañez a Leonard Lessio.

21

Dominik Bañez a „verbálne diktovanie“: D. Bañez sa venoval komentovaniu niektorých otázok z diela sv. Tomáša. Vysvetľuje napríklad, čo znamená formulácia, že nejaký spis je zostavený „Božou inšpiráciou“. Podľa Bañeza tu môže ísť o tri možnosti: 1. autor to nepoznal a bolo mu to Bohom zjavené; 2. alebo autor to poznal, ale dal sa na písanie pohnutý Bohom a za istej asistencie Ducha Svätého; 3. alebo že veci poznané prirodzene alebo zjavené sú vsugerované a takmer diktované pokiaľ ide o jednotlivé slová. Tieto potom autor Božím pohnutím napíše. Autor sa vyslovuje k druhej možnosti a dodáva, že Biblia obsahuje čiastočne aj veci poznateľné prirodzenou skúsenosťou alebo rozumom. Hneď pritom dodáva, že pre vyhnutie sa každému omylu je nevyhnutné, aby Duch Svätý diktoval každé slovo. Podáva aj príklady z vyjadrení cirkevných otcov, ktoré zdôrazňujú závislosť ľudského nástroja na Bohu. Avšak nepopiera aj takú možnosť, žeby voľba jednotlivých slov bola ponechaná na vedomosti alebo usilovnosť svätopisca. Táto Bañezova teória (dictatio verbalis) sa rýchlo stala spoločnou a vlastnou hlavne dominikánom, a to až do XVIII. stor.Teória slovného diktátu bola potom predmetom ďalšej diskusie. Podľa niektorých dictatio verbalis nie je nič iné ako vyzdvihnutie (elevácia) pisateľovej schopnosti ako takej. Iní chápu toto učenie na materiálny spôsob akéhosi odovzdania jednotlivých slov. Ale sám Bañez nie je celkom jasný vo svojich vyjadreniach, lebo v tom istom kontexte používa raz výraz „inšpirácia“ a inde zas „zjavenie“. Pozície Bañeza dali dôvod na ďalšie spresňovanie náuky o inšpirujúcom pohnutí a jeho hlavnou zásadou bol názor, že spod Božieho vplyvu sa nesmú vylučovať ani jednotlivé vyjadrenia SP. To je dôležité aj v súvislosti s pestovaním zmyslu pre najmenšie výrazové detaily v Biblii. Tento zmysel veľmi pestovali cirkevní otcovia. Ale na druhej strane prílišným materiálnym zdôrazňovaním verbálnej inšpirácie zostával príliš malý priestor na skutočnú ľudskú aktivitu pisateľa a to potom spôsobovalo ťažkosti pri vysvetľovaní výrazovej rôznosti, ktorú stretávame v SP. Preto nemálo teológov sa obrátilo k iným prístupovým formám vysvetľovania.Lessio a rozlišovanie medzi zjavením a inšpiráciou: Leonardo Lessio bol Louvainským teológom a stal sa známym svojimi tromi tvrdeniami, ktoré mu cenzúrovala Univerzita v Louvain roku 1587: 1. Aby nejaká kniha bola považovaná za SP, nie je nevyhnutné, aby jednotlivé slová boli inšpirované Duchom Svätým; 2. nie je nevyhnutné, aby jednotlivé pravdy a tvrdenia boli bezprostredne inšpirované Duchom Svätým u pisateľa; 3. ak o nejakej knihe napísanej bez asistencie Ducha Svätého tento Duch Svätý následne dosvedčí, že tam nie je nič nepravdivé, táto kniha sa stáva Svätým písmom. V pozadí takýchto Lessiových tvrdení je jeho snaha dať väčší priestor ľudskému prvku v inšpirácii, lenže Lessio robil chybu v tom, že božský a ľudský element vyjadroval akosi na tej istej rovine. Hoci ale Lessiove tvrdenia sú mylné, ich účinok bol veľký, lebo dal podnet na snahu definovať zjavenie a inšpiráciu.Kým zjavenie je pozitívne vnuknutie pravdy svätopiscovi zo strany Boha, inšpirácia je zvláštnym pohnutím zo strany Božieho Ducha a pisateľ pod týmto vplyvom píše určité veci,

22

pri písaní ktorých ho Duch Svätý sprevádza. Dva prúdy vtedajšieho biblického myslenia majú neskôr svojich opravovateľov v nasledovných generáciách teológov: Robert Bellarmin tvrdí, že Boh v niektorých prípadoch „pohýnal pisateľov písať to, čo kedysi videli, počuli a na čo sa rozpamätávali a súčasne im asistoval, aby napísali iba pravdu“ (De Verbo Dei, 1. 1, c. 15, 2). Suarez hovoril o „diktáte“, ale zároveň pripúšťal, že sa mohol uskutočňovať iba jednoduchou asistenciou, ktorá zabraňovala chybám (De fide, disp. 5, sec. 3). Treba vedieť, že tí, ktorí popierali verbálnu inšpiráciu, netvrdili, že jednotlivé slová nemôžu byť zahrnuté do faktu išpirácie. Napr. Bellarmin tvrdil, že každé jednotlivé slovo je zahrnuté do viery.Popri týchto spomenutých autoroch však boli aj takí, ktorí ťahali celú náuku smerom k minimalizovaniu vplyvu Božieho Ducha v inšpirácii: J. Bonfrère (†1642) rozlišuje tri spôsoby, podľa ktorých Duch Svätý môže účinkovať na svätopiscov: 1. antecedentný model - predchádzajúce pohnutie; 2. konkomitantný model - asistencia Ducha nastane „svojou inšpiráciou“ v okamihu, kedy ide nastať omyl; 3. konzekventný model - Duch Svätý dosvedčuje, že to, čo bolo napísané, je pravdivé. V týchto vyjadreniach je jasná snaha dať čím väčší priestor ľudskej aktivite, ale tieto modely nemôžu byť v zhode s pojmami inšpirácie v Biblii, ani s patristickými postojmi v tejto veci. Predsa všal sa našli nasledovníci, ktorí zastávali aj také názory, ako je 3. Bonfrèrov model (napr. D. Haneberg [†1876] týmto spôsobom vysvetľoval charizmu inšpirácie). Iní požadovali účinkovanie Ducha Svätého iba na veci viery a na veci s ňou spojené (H. Holden [†1662]), alebo presadzovali mienku o asistencii Ducha Svätého, ktorá iba chráni pred omylom (J. Jahn [†1816]).Všetky tieto tvrdenia majú spoločné to, že sa obmedzovali na vysvetlenie toho, čo bolo momentálne v diskusii. Chýbal dejinno-spásny pohľad, v ktorom sa inšpirácia nemôže vidieť len ako jeden fakt sám osebe, a tak byť analyzovaný na niekoľko málo elementov. Vysvetlenie musí byť zasadené do celkového rámca Božieho zjavenia sa v histórii svojho ľudu.Obrana božského charakteru svätých kníh: V XVIII. stor. vstúpili do biblickej vedy nové otázky spôsobené námietkami racionalistov, ktorí popierali božský charakter SP. Všetky ich námietky museli potom teológovia preberať a argumentovať pri obrane božského charakteru týchto kníh, čím sa doterajší rozvoj teológie inšpirácie trochu spomalil. Na tomto poli sa presadil I. F. Marchini, ktorý r. 1777 publikoval dielo De divinitate et canonicitate Sacrorum Librorum. Sú v ňom zhrnuté autorove prednášky z predchádzajúcich desaťročí. Úvodom k tomuto dielu je konštatovanie, že táto otázka nebola doteraz prejednávaná, lebo to nebolo potrebné. Potom sa autor akoby ospravedlňoval za to, čo publikuje a to vzhľadom na „ničomné časy“, a potom píše priamo proti Spinozovi a proti deistom, a argumentuje priamo z Biblie. Obraňuje obsah Biblie dokonca aj v tých miestach SZ, ktoré hovoria o negatívnych činoch a vlastnostiach ľudí z morálneho hľadiska.

23

Záver: Tieto negatívne postoje racionalistickej a liberálnej kritiky mali aj jeden pozitívny účinok: tým že spochybňovali Bibliu ako celok, tým aj vyvolali u teológov potrebu zaoberať sa Bibliou ako celkom a ich snahu zasadiť otázku inšpirácie do celkového spásno-dejinného rámca. Spočiatku ich argumentácia nebola veľmi presvedčivá, lebo si vyžadovala hlbšiu teologickú reflexiu hlavne v otázkach, ktoré boli vyvolané zo strany prírodných vied. Ale v závere XIX. stor. sa dostala biblická veda opäť na úroveň pokojného spracovávania jednotlivých tém náboženského posolstva vlastného svätým knihám.

7. Otázky inšpirácie a I. vatikánsky koncil

Počnúc od XVII. stor. až po XX. stor. sa teológovia prevažnou mierou z biblických otázok zaoberali otázkami božskej autority Biblie a rozsahom inšpirácie. Spomedzi prvoradých autorov tohto obdobia si zasluhuje pozornosť J. B. Franzelin pre svoj prínos formou dôležitého biblického traktátu o inšpirácii a tiež pre svoj podiel na I. vatikánskom koncile.J. B. Franzelin a koncept „literárneho autora“: J. B. Franzelin napísal roku 1870 obsiahlu dogmatickú monografiu Tractatus de divina Traditione et Scriptura. Dielo sa preslávilo tým, že autor v ňom zaviedol nový termín „literárny autor“. Dielo sa začína obvyklým úvodným konštatovaním o zbierke posvätných kníh, ktorých autorom je Boh pôsobením vplyvu milosti na ľudských autorov a toto pôsobenie sa nazýva inšpirácia. Tu začína autor diela rozvíjať svoje vysvetlenie. Začína otázkou: Ako môže byť Boh prvoradým autorom nejakej knihy?Autorom nejakej knihy je ten, kto svojou mysľou niečo skoncipuje a svojou vôľou dá pokyn na napísanie tohto konceptu. Takto Boh koná tieto úkony prostredníctvom svätopisca. Tento pisateľ teda vo svojej mysli na základe Božieho impulzu determinuje napísanie tých faktov, ktoré Boh mieni a chce zdeliť. Nejde tu nevyhnutne o zjavenie, pretože ľudský autor to môže poznať aj iným spôsobom. Inšpirácia je totiž charizma osvietenia a pohnutia, pomocou ktorej človek svojou mysľou pochopí pravdy, ktoré Boh chce dať Cirkvi prostredníctvom Písma a vôľa svätopisca je pohnutá na odovzdanie týchto právd a len týchto právd písomným spôsobom. Takto človek, vyzdvihnutý a nadchnutý (elevatus), ako nástrojová príčina činnosti Boha ako prvotnej príčiny, uskutočňuje Boží plán neomylne.Franzelin ďalej rozlišuje formálnu a materiálnu príčinu v inšpirácii. Formálnou stránkou je Boh a materiálnou je človek, lebo tento usporadúva materiál, volí prostriedky, hľadá slová atď. Predsa však je chránený Bohom pri tomto „premietaní“ právd do slov.Týmto svojím systémom vysvetľovania Franzelin vzbudil veľký záujem o psychológiu inšpirovaného autora podľa schémy „intelekt, vôľa, vykonávacie schopnosti“. Systému sa vyčíta určitá strohosť a prílišný antropomorfizmus pri označení Boha ako literárneho autora svätých kníh. Franzelin vyvolal svojím dielom veľké nadšenie, ale aj veľký odpor niektorých teológov.

24

Doktrína I. vatikánskeho koncilu a problémy, ktoré vyvolala: Učenie I. vat. koncilu o inšpirácii znamená zhrnutie pozitívnych predchádzajúcich výsledkov teologického bádania a určité trasovanie budúceho výskumu v tejto otázke. Stručne sa toto učenie dá zhrnúť takto: Koncil odmietol dve tzv. minimistické teórie: 1. že nejaká kniha sa stáva inšpirovanou na základe cirkevnej aprobácie a 2. že inšpirácia môže byť chápaná aj ako iba negatívna asistencia, ktorá chráni pred omylom. Okrem toho koncil poskytol aj pozitívnu formuláciu inšpirácie: niektoré knihy sú nazývané inšpirované „lebo boli napísané inšpiráciou Ducha Svätého, majú Boha za autora a ako také boli dané Cirkvi“. Teda koncil zdôraznil predovšetkým 2 línie: Božie pohnutie vo vzťahu ku svätopiscovi a prisúdenie autorstva Bohu. Predsa však toto koncilové učenie vyvolalo niektoré otázky:a) Ako treba chápať inšpirujúce Božie pohnutie vo vzťahu k jednotlivým schopnostiam

hagiografa?b) Čo chce koncil učiť, keď hovorí, že tieto knihy majú za autora Boha? Chce hovoriť len

všeobecne o Božom pôvode alebo chce aplikovať špecifickú metaforu literárneho autora?

c) Tvorí odovzdanie inšpirovaných kníh Cirkvi súčasť definície inšpirácie?

a) Koncil chcel vylúčiť minimalistické teórie Božej prítomnosti v inšpirácii a bližšie nedefinoval pôsobenie na svätopiscove schopnosti. Toto pôsobenie však treba chápať v predchádzajúcom i sprevádzajúcom zmysle každej činnosti svätopisca.b) V poznámkach ku koncilovým dokumentom sa uvádza, že výraz „autor“ znamená, že „jedno a to isté napísanie niečoho sa pripisuje prvorado činnosti Boha, ktorý koná v človeku a prostredníctvom človeka“. Lenže ani tak ešte pojmy neboli jasné. Boli vznášané ďalšie otázky, napr. či koncilový výraz „autor“ je zameniteľný s patristickým výrazom „príčina“, alebo či výraz „autor“ treba chápať v zmysle „literárny autor“. A. Bea zastával názor, že výraz „autor“ je u Otcov aplikovaný na Boha v zmysle „literárneho autora“ a svoje tvrdenie podopieral niekoľkými citátmi z Otcov. Ale tieto texty nie sú mnohé a tiež nie vždy jasné. N. Y. Weyns napísal r. 1953 štúdiu De notione inspirationis biblicae iuxta Concilium Vaticanum a v nej tvrdí, že výraz „autor“ má pôvod v kontroverziách proti dualizmu manichejcov, a že I. vatikánsky koncil ju nechcel použiť v zmysle „autor spolupisateľ“. Koncil mal úmysel len znovuzdôrazniť Boží pôvod svätých kníh, odmietnuť teórie, v ktorých tento pôvod nie je dostatočne rešpektovaný, ale bez úmyslu pripísať kvalifikáciu „literárny autor“ Bohu. Najnovšie tento výraz kritizoval aj K. Rahner.c) Relátor I. vatikánskeho koncilu Gasser sa vyjadril, že formulácia odovzdania svätých kníh Cirkvi tvorí iba „vonkajší charakter“ inšpirácie, nie vnútorný. Teológovia pri definovaní podstatných prvkov inšpirácie spočiatku teda nemenovali toto odovzdanie ako podstatný prvok inšpirácie. Ale ten istý N. Y. Weyns tvrdí, že úmyslom koncilu bolo zaoberať sa inšpiráciou proti omylom racionalizmu, ktorý bol vtedy veľmi živý. Z toho vyvodzoval, že

25

odovzdanie kníh Cirkvi tvorí časť definície inšpirácie, pretože tým sa vyjadruje, že iba ona sama rozlišuje knihy zahrnuté do kánona od tých, ktoré hoci snáď by aj boli inšpirované, ale sa netešia takémuto priznaniu, a teda netvoria súčasť autentických textov Božieho zjavenia. Takáto definícia Weynsa, z ktorej sa dá prípadne usudzovať, že by aj mohli jestvovať knihy inšpirované, ale netvoria súčasť kánona, pretože nemajú priznanie Cirkvi, ostáva súkromnou mienkou jej autora.

Poznámka o kritériu inšpirácie: Dôkazným kritériom dogmy o inšpirácii je božsko-apoštolská tradícia, pretože Kristus a apoštoli sú neomylní. Existujú tri detailizované hľadiská, teda tri kritériá istoty inšpirácie:

1) Kritérium apoštolskosti: apoštoli boli neomylní tak v ústnom hlásaní, ako aj v písomnej forme. Teda všetko, čo apoštoli napísali, je inšpirované. Neomylnosť, samozrejme, neznamená inšpiráciu. Na to, aby neomylný apoštol bol aj inšpirovaný, potreboval zvláštnu charizmu. Toto kritérium však nie je jediné a výlučné pre celú Bibliu, ani iba pre NZ, pretože Mk a Lk neboli apoštoli, a predsa ich spisy sú inšpirované! Avšak kritérium apoštolskosti sa zdá byť dôkazným na základe troch dôvodov: 1. iba z epochy apoštolov môžeme mať inšpirované knihy. Smrťou posledného apoštola končí verejné Božie zjavenie, a preto aj inšpirácia; 2. to, že nejaký spis je inšpirovaný, vieme od apoštolov z ich učenia. Z toho nevyplýva automaticky pre každého apoštola milosť inšpirácie; 3. vskutku, všetky spisy apoštolov, ktoré sa nám zachovali, sú inšpirované. Ale tieto spisy sú inšpirované nie na tom základe, že ich zostavili apoštoli, ale preto, že apoštoli učili, že tieto knihy sú inšpirované.To, čo platí v NZ pre apoštolov, to v SZ platí aj pre prorokov.

2) Kritérium svedectva ľudského autora: to znamená, že ľudský autor inšpirovaného spisu môže dosvedčiť, že jeho spis je inšpirovaný. Proti tomu sa namieta: a) nie je bežné, žeby inšpirovaný autor prehlásil, že jeho dielo je inšpirované; jestvujú len určité indície, napr. Apk 1,3; 22,18; b) inšpirovaní autori nemuseli byť nevyhnutne vedomí inšpirácie, mnohí si ňou neboli istí; c) aj keby inšpirovaný autor tvrdil, že jeho dielo je inšpirované, nebolo by to dôkazným kritériom, lebo by to bola vždy ľudská istota a my potrebujeme božskú istotu; navyše, istota nepramení z toho, že niekto niečo hovorí, ale z toho, že to hovorí spoľahlivý a verný človek.

3) Kritérium zo svedectva Ducha v čitateľovi a iné vnútorné kritériá: je to typický argument protestantov od Kalvína a nasledujúcich. Pritom to vysvetľujú tak, že čitateľ to pocíti vo svojom vnútri pri čítaní, že čítaný spis je inšpirovaný. Táto istota pochádza z vnútorného svetla od Ducha Svätého, ktorý toto svetlo dáva každému veriacemu. Ale proti tomu hovorí fakt, že toto svedectvo Ducha nie je riadnym prostriedkom na získanie tejto istoty. Navyše,

26

ak aj existuje, nie je evidentná a čitateľ môže často upadať do ilúzií a sugescií. Preto k tomuto kritériu protestanti obyčajne pripájajú ďalšie, ktoré sú ale vždy internými kritériami a z tohto dôvodu sú nedostatočnými: a) vnútorné kritériá na biblické knihy ako vznešenosť a ušľachtilosť náuky a reči, jednoduchosť, starobylosť, účinnosť vzbudenia zbožných sentimentov; b) vnútorné kritériá na čitateľa biblických kníh, čiže náboženské city v tom, kto číta tieto knihy: duchovná náklonnosť, kajúcnosť, viera.

Záver: Zo všetkých týchto uvedených „kritérií“ je jasné, že ani jeden z nich nedokazuje prvoradé Božie autorstvo týchto kníh. Okrem toho, tieto „kritériá“ sú subjektívne a arbitrárne (práve pre fakt, že závisia na vnútornej dispozícii každého), a teda nie sú stabilné sami v sebe. Okrem toho tieto hodnotenia „kritérií“ neplatia len pre prípad biblických kníh, to platí napr. aj pre mystické knihy. Sú to teda kritériá vágne a neisté.Z tohto všetkého je možné urobiť len jeden záver, a to: že jedinou inštanciou na dokázanie existencie inšpirácie je božsko-apoštolská tradícia, chránená, prehĺbená a objasnená riadnym a mimoriadnym Učiteľským úradom Cirkvi.

8. Od encykliky „Providentissimus“ po naše dni: psychológia inšpirovaného autora

Obdobie posledného storočia počnúc od vydania encykliky Providentissimus Deus pápeža Leva XIII. r. 1893 je obdobím veľkého pohybu v biblickej vede, a tak isto aj v otázke inšpirácie. Namiesto prehľadu o jednotlivých autoroch je užitočné urobiť v prvom rade prehľad hlavných dokumentov Magistéria, pretože tieto boli početné a mali rozhodujúci vplyv na vývoj učenia o inšpirácii. Veľký priestor treba venovať aj otázkam psychológie inšpirovaného autora a otázkam pravdy Písma. Toto sú zároveň záverečné pojednania celého traktátu o inšpirácii.Dokumenty Magistéria: Medzi najhlavnejšie dokumenty Magistéria, ktoré podstatne ovplyvnili biblické vedy, patrili nasledovné dokumenty (uvádzané v chronologickom poriadku):- encyklika Providentissimus pápeža Leva XIII. z 18. 11. 1893 (EB 81-134): bola vydaná s cieľom usmerniť biblistov vo vzťahu k minimistickým teóriám o neomylnosti Písma, poskytuje kompletnú panorámu a metódu biblického štúdia a povzbudzuje vedcov rozriešiť problémy z prírodných vied a dejín s pozornosťou voči biblickému jazyku a voči iným druhom štúdia;- odpovede Biblickej komisie z 13. 2. a 23. 6. 1905 vo veci biblických implicitných citácií a zdanlivo historických rozprávaní v Písme. Pripúšťa sa, že sa môžu nachádzať v Písme, ale popiera sa, žeby to mohli byť všeobecne platné princípy na riešenie ťažkostí, ktoré sa môžu v SP vyskytnúť;

27

- dekrét Lamentabili a encyklika Pascendi proti modernizmu z 2. 7. a 8. 9. 1907. Dekrét vylučuje mienku, žeby inšpirácia bola spolumožná (compossibile) s omylmi (EB 202) a žeby sa mohlo nebrať ju do úvahy pre interpretácii Biblie (EB 203). Encyklika opisuje a odsudzuje modernistickú teóriu o inšpirácii chápanú ako mohutný impulz odvodený z náboženskej skúsenosti, vlastnej v podstate každému veriacemu a zdôrazňuje absolútnu pravdu posvätných kníh (zvlášť EB 258n 264n);- rôzne odpovede Biblickej komisie od 1906 po 1915 (porov. EB 187-189 a passim až k číslam 414-416). Zvlášť sa tu trvá na historickej pravde evanjelií a Skutkov a odmietajú sa teórie, ktoré sa zdajú ako poškodzujúce a napádajúce neomylnosť Písma;- encyklika Spiritus Paraclitus Benedikta XV. z 15. 9. 1920: bola vydaná z príležitosti 1500 výročia smrti sv. Hieronyma. Pripomína dielo a exegetické učenie sv. Hieronyma, opakuje učenie Leva XIII. o neomylnosti SP a vylučuje rozlišovanie náboženského a profánneho elementu v SP a odmieta názor o „relatívnej“ pravde v historických knihách (EB 440-495);- list Biblickej komisie talianskym arcibiskupom a biskupom z 20. 8. 1941. Zdôrazňuje dôležitosť slovného zmyslu a nevyhnutnosť prísne vedeckej metódy na jeho determináciu;- encyklika Divino afflante Spiritu Pia XII. z 30. 9. 1943. Pripomína 50-te výročie encykliky Providentissimus a odporúča používať kritickú vedu, jazykové a historické vedy a odporúč tiež študovať spôsoby vyjadrovania sa u svätopiscov, aby sa tak mohlo prísť k determinácii slovného zmyslu, a tak patrične uctiť inšpirované slová (EB 538-569);- list Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi týkajúca sa času dokumentov Pentateuchu a literárneho druhu prvých 11-tich kapitol Genezis (16. 1. 1948). Tiež nástojí na výskume literárnych foriem týchto kapitol, lebo tieto formy ešte neboli dobre poznané (EB 577-581);- encyklika Humani generis Pia XII. z 12. 8. 1950. Zdôrazňuje božskú autoritu Písma a povzbudzuje študovať literárny druh prvých 11-tich kapitol Gn (EB 611-620);- monitum posvätného Ofícia z 20. 6. 1961 o kautele, ktorá má byť požívaná pri skúmaní o historickej pravde, zvlášť slov a činov Ježiša;- inštrukcia Biblickej komisie z 21. 4. 1964 o historickej pravde evanjelií. Zdôrazňuje historickú hodnotu evanjelií a upozorňuje, že treba zohľadňovať etapu ich formácie a ich literárny druh (AAS 16 [1964] 712-718);- vieroučná konštitúcia Dei Verbum II. vatikánskeho koncilu z 18. 11. 1965. Konštitúcia vysvetľuje katolícku doktrínu o témach zjavenia, inšpirácie a exegetickej metódy, o Starom a Novom zákone v živote Cirkvi.Odporúča sa študovať tieto dokumenty priamo v ich úplnom texte. Na prvý pohľad je vidieť ich množstvo za jedno storočie. To nám dokumentuje, akú dôležitosť a pozornosť prikladala Cirkev tejto oblasti Biblie v dnešnom svete.Psychológia inšpirovaného autora a konzekvencie pre biblickú reč (literárne druhy): V 20. stor. sa ujalo ako východiskový bod členenie Božieho vplyvu v inšpirácii v duchu schémy

28

„intelekt, vôľa, exekutívne schopnosti“. Túto schému prevzala aj encyklika Providentissimus v jednej vete, ktorá slúži ako orientačný maják pre všetkých budúcich teológov:„(Spiritus Sanctus) Nam supernaturali ipse virtute ita eos ad scribendum exercitavit et movit, ita scribentibus adstitit, ut ea omnia eaque sola, quae ipse iuberet, et recte mente conciperent, et fideliter conscribere vellent, et apte infallibili veritate exprimerent: secus, non ipse esset auctor Sacrae Scripturae universae“ (EB 125).Veľmi výstižnú definíciu inšpirácie je možné nájsť u autorov H. Höpfl - B. Gut Introd. I. 92, p. 59: „Inspiratio est influxus psychicus, supernaturalis, charismaticus, quo Deus, auctor principalis, facultates hagiographi, auctoris instrumentalis, transeunter elevat et applicat (intellectum illuminando, voluntatem movendo, ceterasque potentias dirigendo), ut hagiographus ea omnia, eaque sola recte mente concipiat, fideliter conscribere velit et apte infallibili veritate exprimat, quae et quomodo Deus suo nomine scribi et Ecclesiae tradi vult.“14

Dr. Mikuláš Stanislav definoval a komentoval inšpiráciu takto: „Inšpirácia je nadprirodzené a charizmatické (mimoriadne milostné obdarovanie na osoh iných) ovplyvnenie, ktorým Boh, hlavný autor Svätého písma, si tak podriadil, vyzdvihol a použil duševné schopnosti svätopiscove, že svätopisec len to všetko a výlučne to mysľou pojal, len to chcel napísať a aj verne napísal, čo Boh chcel, aby sa napísalo a Cirkvi oznámilo. - Z toho vyplýva, že hlavným autorom Písma je Boh, vedľajším svätopisec. Pri písaní kníh totiž hlavným je úsudok o veci a tuná tento úsudok je Boží. Boh, pravda svojou milosťou, tak vplýva na druhoradého autora, že nenarušuje jeho slobodné bádanie, zbieranie materiálu (látky), ale druhoradý autor robí o veci úsudok vo svetle Božieho úsudku o tej-ktorej veci“(Kniha života, str. 16).15

Všetky tri definície vychádzajú z dovtedy užívaných kategórií a posledné dve zas majú svoj základ v texte z encykliky Providentissimus. Podobná je aj definícia II. vat. koncilu:„Na napísanie posvätných kníh Boh si vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti, účinkujúc on sám v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo on sám chcel“ (Dei Verbum, 11).Veľmi dôležitý je aj 12. bod tejto konštitúcie, kde sa hovorí o literárnych druhoch:„Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy.“A) Vplyv inšpirácie na intelekt a jeho dôsledky: svätopisec vo veci napísania nejakých faktov musel urobiť dva úsudky o týchto faktoch: teoretický (o pravde faktu) a praktický úsudok (o vhodnosti napísať ich). Ak by chýbal čo len jeden úsudok, myšlienky by neboli

14 KROVINA, M. ThDr., Všeobecný úvod do Písma svätého, Bratislava 19704, s. 27.15 JANEGA, Š. ThDr., Všeobecný úvod do kníh Starého zákona II., Bratislava 19872, s. 22.

29

„jeho“ alebo napísanie by nebolo z jeho iniciatívy, ale z vôle niekoho iného. K tomuto dvojitému úsudku potreboval svätopisec osvietenie intelektu o pravde veci a pohnutie intelektu o vhodnosti napísať pravdu veci. Inšpirácia sa vzťahuje aj na jednotlivé slová (verbálna inšpirácia), nielen na jednotlivé idey.16

To, že človek je nástrojová príčina znamená, že všetko, čokoľvek konal, sa podriaďuje inšpirácii, ale inšpirácia neruší slobodu človeka. Milosť inšpirácie rešpektuje všetky schopnosti svätopisca, aj jeho slobodu. Dôkazom toho je výrazová rôznosť reči, štýlu, slovníka atď u rôznych inšpirovaných autorov.Zbieranie myšlienok (acceptio rerum), nad ktorými svätopisec urobí dvojaký úsudok, nemusí byť nutne Božieho pôvodu. Stačí dvojitý úsudok o tom, že idey sú pravdivé a že môžu byť napísané. Takto robili mnohí autori v SZ a NZ (1Kr 11,41; 14,29).V Biblii sa nachádzajú mnohé literárne druhy. Pod literárnym druhom sa rozumejú rôzne formy a spôsoby písania používané všeobecne medzi autormi určitej epochy alebo oblasti, vyjadrujúce určité typy medziľudskej komunikácie. Literárnym druhom môže byť aj jediná veta, ale obyčajne sa tým myslí určitý širší útvar. Dobrým poznaním literárneho druhu sa získa dobrý predpoklad na pochopenie zámeru ľudského autora s nejakým konkrétnym úryvkom textu SP. Kritika literárneho druhu je jedným z dôležitých krokov pri uplatňovaní historicko-kritickej metódy v exegéze SP. V tomto storočí boli objavené mnohé antické texty a štúdium ich literárneho druhu veľmi pomohlo osvetliť aj biblické texty, takže táto otázka má teraz v biblickej vede zvláštny význam.Z toho potom vyplýva určitá väzba literárneho druhu a inšpirácie. Navonok sa svätá kniha ničím nelíši od bežných kníh svojej doby (reč, štýl, obrazy, slovník...), ale pod vplyvom inšpirácie vzniká kniha odlišná od každej inej, kniha jedinečného a vyššieho druhu. Vzťah medzi inšpiráciou a prítomnosťou literárnych druhov v Biblii je veľmi výstižne vyjadrený v encyklike Pia XII. Divino afflante Spiritu (EB 556-560).Vzhľadom na literárne druhy treba mať na pamäti niektoré normy:- inšpirácia pripúšťa akýkoľvek literárny druh okrem takého, ktorý by odmietal svätosť a pravdivosť Boha,- literárny druh nemôže byť stanovený a priori; ale iba po dôkladnom porovnaní s antickými orientálnymi literatúrami,- každý literárny druh má svoju vlastnú pravdu, totiž vlastný spôsob jej vyjadrenia (ináč ju vyjadruje rozprávka a ináč dramatický dialóg...).B) Vplyv inšpirácie na vôľu hagiografa: aj úkon vôle svätopisca je ovplyvnený charizmou inšpirácie. Toto rozhodnutie vôle však môže byť prozreteľnostne sprevádzané aj inými ešte

16 Kardinál Bea vysvetľuje, ža ak bol v tomto názore medzi katolíckymi teológmi v prvých desaťročiach tohto storočia nejaký nesúlad, bolo to spôsobené viac nejednotnosťou terminológie. Totiž tí, ktorí popierali verbálnu inšpiráciu (Franzelin, Pesch, Dorsch), nepopierali to, že všetko, aj slová pochádzali z vyzdvihnutej schopnosti hagiografa. Popierali ale to, že slová pochádzali bezprostredne od Boha. (Porov. BEA, A., De Sacrae Scripturae Inspiratione, Roma 1935, s. 58nn).

30

ďalšími vonkajšími dôvodmi (napr. žiadosťou komunity o napísanie Evanjelia alebo listu, či situácia v tej-ktorej náboženskej obci atď). Toto všetko neruší inšpiráciu, ale ju podporuje.C) Vplyv inšpirácie na vykonávacie schopnosti hagiografa počas zostavovania knihy: počas zostavovania knihy pracujú exekutívne schopnosti svätopisca (pamäť, fantázia) a jeho fyziologické schopnosti (nervový systém atď.). Aj pri práci týchto schopností sa vyžaduje pohnutie Duchom Svätým. Nemusí to byť nové pohnutie, ale musí to byť pohnutie stále, až kým je zostavenie knihy skončené, aby toto všetko bolo bez chyby.Toto trojité pôsobenie inšpirácie (na intelekt, na vôľu a na schopnosti) je prechodné, nie habituálne. Je totiž dané pre určitý cieľ, ktorý keď je splnený, inšpirácia prestáva. Je to nadprirodzený vplyv v prísnom slova zmysle. Nie je totiž potrebný pre prirodzené zostavenie knihy. Ale keď účinkuje inšpirácia, ľudský autor koná nadprirodzený skutok, ktorý presahuje jeho prirodzené schopnosti. Konečne, definícia Providentissimus to vyjadruje veľmi jasne a vyššie uvedená odvodená definícia autorov Höpfl-Gut tiež. Encyklika Spiritus Paraclitus (EB 448) má podobnú formuláciu.D) Zvláštne prípady inšpirujúceho vplyvu: tu stačí dodať, že inšpirácia sa vzťahuje aj na tých, ktorí do textu dodali nejaký verš alebo menší úsek. Všetci títo anonymní ľudskí autori sú skutočnými svätopiscami. Iný je však prípad „sekretára“, ktorý text iba písal diktovaním inšpirovaného autora (ako napr. Baruch, ktorému diktoval Jeremiáš [Jer 36,4.18.32]). Zásada je taká, že sekretár nie je inšpirovaný. Avšak aj on v určitom zmysle a v určitej miere má účasť (participuje) svojimi vykonávacími schopnosťami na inšpirácii vykonávacích schopností inšpirovaného autora. Niečo podobné je aj s redaktorom, ktorý prináša svoj osobný príspevok rozumu, vôle a iných schopností v kompozícii knihy. Aj redaktor má účasť na inšpirujúcom vplyve na autora, a to do takej miery, v akej pomáha inšpirovanému ľudskému autorovi knihy. Posledný zvláštny prípad inšpirácie je otázka, či inšpirovaný autor alebo jeho čiastočný účastník musel nevyhnutne vedieť o svojej inšpirácii alebo o účasti na nej. Autori odpovedajú, že to nebolo nevyhnutne potrebné. Dôvodom na takúto odpoveď je encyklika Divino afflante Spiritu, v ktorej Pius XII. podčiarkol, že Boh blahosklonne zostúpil až na úroveň úplne podobnú nám ľuďom vo všetkom okrem omylu (Dei sygkatábasis - condiscendentio) (EB 559, porov. Dei Verbum, 13).Sú tu ešte tzv. odvodené alebo konkrétne prípady: prekladatelia LXX boli inšpirovaní, alebo nie? Sú tu dva elementy: 1. apoštoli citovali LXX ako inšpirovaný text. 2. prekladatelia LXX nechceli písať nový text, ale aj keď neprekladali doslova, chceli vyjadriť (tou nedoslovnosťou) bohatstvo inšpirovaného hebrejského textu. Preto ich pozícia sa rovná pozícii účastníka na inšpirácii plného ľudského inšpirovaného autora.Ak ľudský autor napíše: „ja pochybujem“ alebo Kristovi nepriatelia prehlásili: „hoden je smrti“, je to inšpirované? Odpoveď: Inšpirovaný autor chcel týmto vyjadriť Božie slovo, a to je nepochybné. Teda: pochyboval alebo mýlil sa človek, a nie Boh.

31

E) Či a ako sa každá biblická výpoveď môže volať „Božie slovo“: inšpirácia akceptuje všetky a rôzne formy ľudskej reči. Potom následne vzniká problém, nakoľko je Božie slovo „prítomné“ v rôznych biblických vyjadreniach. Platia tu niektoré dištinkcie:- všetky biblické vety ako také sú Božím (napísaným) slovom. Avšak treba rozlišovať vety, ktoré sú vetami ako takými vnútorne - materiálne (intrinsecamente) a ktoré sú nimi navonok - formálne (estrinsecamente). Biblické vety vo svojom vnútornom (materiálnom, čiže obsahovom) charaktere nie sú nevyhnutne Božím slovom a vety vo svojom vonkajšom charaktere sú nevyhnutne Božím slovom. Napr. Mt 26,66: „Oni odpovedali: «Hoden je smrti!»„ Toto súvetie je svojím vonkajším charakterom Božím slovom, pretože ako také je aj úmyslom svätopisca. Keďže Boh účinkuje cez vôľu svätopisca, Božie slovo je práve toto. Autor totiž nechcel povedať, že Kristus je hoden smrti, ale že to povedali jeho nepriatelia.

9. Pravda Písma a sociálne dimenzie inšpirácie

Hlavnou témou v otázke inšpirácie v XVII. a XVIII. stor. bola otázka božského charakteru posvätných kníh. V XIX. stor. sa akcent otázok trochu posunul smerom k pravdivosti posvätných kníh alebo ich neomylnosti, ako sa vtedy hovorilo.Od najstarších čias boli vznášané niektoré námietky na pravdivosť Biblie (Celsus, Porfirius). Cirkevní otcovia sa potom snažili vysvetliť všetky zdanlivé protirečenia v SZ a NZ alebo medzi evanjeliami navzájom (Origenes: Contra Celsum, Augustín: De consensu evangelistarum). Tomáš je známy tézou: „Quidquid in Sacra Scriptura continetur verum est“. Až do r. 1600 však chýbalo určité technické spracovanie tejto otázky a dovtedy sa iba zdôrazňovalo, že inšpirácia má ako svoj dôsledok neomylnosť. Avšak rozvoj prírodných vied priniesol mnohé námietky na posvätné texty (napr. problém Galilea) a vystupňoval situáciu do dramatických rozmerov. Tak tomu bolo aj v prípade historických vied. Prvou reakciou na tieto námietky bola snaha zužovať rozsah inšpirácie na doktrinálne otázky (H. Holden), ale proti tomu stálo správne tvrdenie, že inšpirácia sa vzťahuje na všetko, aj na najmenšie veci. S iným pokusom prišiel Salvatore di Bartolo, ktorý chcel zúžiť na minimum inšpiráciu v nenáboženskom poriadku vecí.Pomerne veľa stúpencov si získala teória, ktorú priniesol Mons. D'Hulst. Podľa neho sa inšpirácia vzťahuje na všetko, ale sa nevzťahuje na každé rozprávanie (na každú naráciu). Neomylnosť sa - podľa teórie D'Hulsta - vzťahuje iba na veci, ktoré sa týkajú viery a mravov. Ostatné, prípadne aj mylné veci sú už iba akoby vo vleku doktríny a omyl by rušil inšpiráciu iba v prípade, keby ho bolo možné pripočítať Bohu.Lenže takýmto vysvetlením hrozila istá dichotomia pravdy (náboženská - nenáboženská), ktorou dichotomiou sa popiera totalita inšpirácie, a teda prijatia ľudského autora za nástroj Boha. V takejto situácii encyklika Providentissimus pripomenula základné požiadavky, na ktorých spočíva interpretácia Písma. Situáciu nebolo možné riešiť obracaním pozornosti na

32

to, pre čo Boh niečo povedal, a nie na to, čo povedal cez inšpirovaného autora (EB 124). Vari najdôležitejším pozitívnym kritériom na riešenie ťažkostí bola zásada, že pre skutočnosti fyzického poriadku sa môže tvrdiť, že autor ich opísal tak, „ako to niesol vtedajší jazyk“ (EB 121), teda bez toho, aby autor chcel poučovať o vnútornom stave vecí. Celý tento problém dostal v dejinách biblickej vedy názov „questio biblica“. Pod tým sa rozumeli všetky zdanlivé protirečenia v Biblii. Keď sa na námietky zo strany prírodných vied podarilo odpovedať vyššie uvedeným argumentom, prišli zas ďalšie otázky nastolené historickými vedami. V tejto veci boli navrhnuté niektoré riešenia. Najhlavnejšie:a) limitácia neomylnosti: F. Girard (obnoviteľ mienky Mons. D'Hulsta) zužoval neomylnosť na veci viery a mravov. To je ale neprijateľné, odsúdila to enc. Providentissimus a potom znovu aj enc. Spiritus Paraclitus (1920).b) historické zdanlivosti: predstavitelia M.-J. Lagrange a F. von Hummelauer tvrdili, že ľudský biblický autor podával nejaký fakt tak, že neopisoval vnútornú podstatu, ani objektívnu realitu veci, ale opisoval vec tak, ako o nej zmýšľal ľud, pretože hagiograf bol jeden z ľudu. Ale aj táto teória bola odmietnutá (Benedikt XV. enc. Spiritus Paraclitus, EB 457), pretože mýlne predpokladá identitu medzi opisom nejakého vedeckého fenoménu a medzi rozprávaním o nejakej udalosti. Totožnosť tu jednoducho nie je.c) naratívne literárne druhy nie prísne historické: autorom tohto pokusu vysvetliť problém bol H. von Hummelauer. On a jeho exegetický prúd prišiel s tvrdením, že niektoré biblické rozprávania nepatria k prísne vedeckému literárnemu druhu. Jeho veľkou zásluhou pre biblickú vedu bolo, že zdôraznil dôležitosť štúdia rôznych literárnych druhov. Ale čiastočný omyl týchto priekopníkov literárnych druhov bol v tom, že naráciu nepovažovali za historický literárny druh a ďalej v tom, že túto teóriu praktizovali v exegéze. V praxi to potom malo také dôsledky, že z Biblie sa pomaly začal eliminovať naratívny prísne historický literárny druh, teda dosiahol sa opačný efekt, než aký sa očakával. Na problém upozornil aj pápež Pius XII. v enc. Divino afflante Spiritu (EB 558).d) implicitné citácie: teóriu vypracoval hlavne Prat. Tvrdil, že keď hagiograf cituje niekoho implicitným spôsobom, neručí za pravdivosť tej narácie a neberie ju ako svoju. A práve tu je omyl teórie. Autor si naráciu v takomto prípade prisvojí. Opak musí byť dokázaný. Biblická komisia odmietla podobné vysvetľovania 13. 2. 1905 (EB 160).Aká je dnešná situácia v questio biblica? Z veľkej časti je problém vyriešený. Dosiahlo sa to prehĺbením poznania literárnych druhov a tiež vďaka mnohým archeologickým objavom a porovnávaním literárnych druhov u národov, ktoré žili v kontakte s hebrejským ľudom. Biblické narácie sú totiž oveľa presnejšie čo do historicity ako narácie u ostatných národov.Dnešné riešenia „biblickej otázky“:a) determinácia literárneho druhu a pravda Písma: pre presné poznanie literárneho druhu je potrebné zohľadniť fakt, že úsudok pravdy alebo nepravdy v ňom sa musí vidieť v celku literárneho druhu, a nie v jednotlivých elementoch; tie môžu byť aj nepravdepodobné. Tento

33

celkový súd inšpirovaného autora sa pozná z porovnania reality (ktorú chce autor zdôrazniť) s výrazovým spôsobom (=literárnym druhom) textu. Práve preto posledné pápežské a koncilové biblické dokumenty povzbudzujú hlbšie študovať otázku literárnych druhov, aby čitatelia alebo vysvetľovači SP vedeli presne spoznať úmysel posvätného autora svätých kníh. Dei Verbum to vyjadruje veľmi stručne, ale presne: „... načim venovať náležitú pozornosť oným zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopiscových, ako aj na spôsoby, ktoré sa v tej dobe používali vo vzájomných ľudských stykoch“ (bod 12). Každé slovo tu má svoju váhu a svoju oblasť na bádanie...b) úmysel autora: treba tu rozlišovať tri elementy: formálny objekt úsudku, stupeň tvrdenia a spôsob tvrdenia biblického ľudského autora o nejakom fakte. (Totiž ináč sa díva na vec básnik a ináč filozof...);c) dejiny spásy a pravda Písma: toto riešenie chce poukázať na zásadu, že základom všetkého hodnotenia má byť hlavný „smer“ biblickej pravdy. Vyjadruje to citát z 2Tim 3,15: „Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi“. Tomáš to vyjadril veľmi presne: „všetko, čo sa týka spásy“. A sv. Augustín: „Duch nás nechcel poučiť o tom, ako vyzerá nebo, lebo to sa netýka spásy.“Už spomínané delenie na veci viery a mravov a nenáboženské bolo preto odmietnuté, že zavádzalo akési umelé delenie do Biblie a to by znamenalo limitáciu inšpirácie. I. de la Potterie poznamenáva, že pravda Svätého písma musí byť vždy zvažovaná v zornom uhle zjavenia Božieho plánu spásy, čiže dejín spásy. Nejedná sa teda o jednotlivé náboženské pravdy v Biblii, ale o jednu pravdu v poriadku spásy prítomnú všade v Písme. Preto z tohto zorného uhla všetko v Biblii je slobodné od omylu. Potiaľ de la Potterie.17

V tomto pohľade možno povedať s istotou, že všetko, čo inšpirovaný autor chcel dať do textu, že to chcel aj Duch Svätý (porov. Dei Verbum, 11). Preto je pravda, že v SP nemôže byť formálny omyl; totiž Boh je pravda sama a nevyhnutne môže učiť len pravdu. V SP nemôže jestvovať špekulatívny omyl (proti pravde), ani praktický omyl (proti svätosti, čiže úplnej dobrote). Tieto konklúzie je možné aplikovať na vedecké fakty:- vedecké fakty v Biblii nemožno vysvetľovať ako isté, ak tieto fakty sú napísané iba ako mienka alebo pravdepodobnosť;- Biblia nevysvetľuje vnútornú sústavu vedeckých fenoménov. Augustín: „Pán chcel mať kresťanov, a nie matematikov (De actis cum Felice Manichaeo, I,10: PL 42,525);- Biblia opisuje navonok viditeľné prvky vedeckých javov (porov. Gn 1,16; Lv 11,6 atď.).Aplikácia na historické fakty: Aby sa nejaká naratívna stať zo SP mohla považovať za nevyhnutne pravdivú, musia byť splnené dve podmienky:- aby z kontextu vyplývalo, že ide o „historické“ rozprávanie, nie napr. o parabolu. Pod históriou treba rozumieť nielen presnosť rozprávaných faktov, ako sa odohrali, ale aj to, že

17 POTTERIE I. DE LA, La vérité de la Sainte Ecriture..., in: Il Messaggio 1, s. 102.

34

autor chcel vyjadriť to a práve iba to. Aj tu však môžeme rozlišovať niekoľko druhov ako stupne historickej pravdivosti: historický román (detaily aj vymyslené), parabola (história je v nich iba pravdepodobná), bájka (narácia vymysleného faktu);- aby Biblia považovala za svoju túto rozprávanú historickú naráciu (nestačí ju len reprodukovať alebo pripísať inému).Svätému písmu musíme prisúdiť celkovú dobrotu. V pohoršujúcich faktoch, ktoré Biblia uvádza, nemožno vidieť omyl, ani schvaľovanie od autora toho, čo nejaká biblická postava koná. Proti tejto požiadavke sa zdajú byť vážne námietky v týchto prípadoch:A) rozprávania poznačené krutosťou: ľudská krutosť je opisovaná obyčajne s výčitkou autora. Tu nemôže byť ťažkosť. Problém je, ak sa impulz ku krutosti pripisuje Bohu. Isté je, že tu sa neopisuje historická pravda, pretože pohanské kanaánske národy tu neboli vykynožené nejakým jedným útokom zo strany židov. Dokazuje to archeológia. Pritom treba rešpektovať mentalitu vtedajších čias, kedy krutosť nebola braná s toľkou jemnocitnosťou, ako je tomu dnes. Okrem toho hlavný argument, ktorým sa podopiera neomylnosť Biblie je ten, že Božie zjavenie bolo progresívne a treba ho chápať vo svetle jeho postupného smeru k evanjeliovým vrcholom.B) rozprávania škandalóznych faktov: treba vidieť, že rozprávanie ešte nie je schválenie. Ale aj rozprávanie škandalózneho faktu (výslovne alebo mlčky odmietaného zo strany biblického ľudského autora) môže byť dobrým príkladom pre čitateľa, aby sa vo svojom duchovnom úsilí o spásu (hlavný cieľ!) podobných vecí vystríhal.C) preklínania (imprekácie): 1. preklínania nespravodlivých boli natoľko etické, nakoľko sa zameriavali na spravodlivú odplatu za ich skutky; 2. v duchu SZ „oko za oko...“ sentimenty spravodlivej odplaty za zlo boli dovolené; 3. preklínania vyslovené počas modlitby boli pochopiteľné, lebo vtedy človek často menil svoju pozíciu za Božiu a také preklínania treba chápať ako želanie, aby už nejestvovali Boží nepriatelia; 4. prenasledovaný spravodlivý bol často predobrazom trpiaceho Krista a preklínania sú takto predpoveďou trestu tým, ktorí budú nepriateľmi Krista; 5. aj tu treba zohľadniť progresívny charakter zjavenia, preto nemôžeme od SZ-postáv vyžadovať lásku k blížnemu v NZ-zmysle.Môžeme uzavrieť, že všetky úsudky Biblie na praktickom poli sú etické, čiže zhodné s pravidlom správneho konania, hoci nie vždy sú najdokonalejšie.Sociálne a ekleziálne dimenzie inšpirácie: Dom Charlier požadoval, aby sa štúdium Biblie konalo vždy v kontexte prostredia, v ktorom Biblia vznikala.18 Túto požiadavku podrobne rozvíja Karl Rahner na špeciálny prípad prvotnej Cirkvi. SP je podľa neho fundamentálny konštitutívny element Cirkvi. Boh je autorom Písma, nakoľko chce formálne prvotnú Cirkev s jej podstatným konštitutívnym elementom, ktorým je Písmo.19 S ďalšími cennými postrehmi k tejto téme prišli: Y. Congar, P. Grelot, M. Adinolfi a ďalší. Ich poznámky však

18 CHARLIER, C., Typologie ou Evolution, in: Il Messaggio 1, s. 110.19 RAHNER, K., Über die Schriftinspiration, Freiburg 1958, in: Il Messaggio 1, s.110.

35

majú zatiaľ charakter jednotlivých mienok a neboli ešte spracované do systému. Jedno však už majú spoločné: inšpiráciu nemožno chápať v kolektívnom zmysle celej kresťanskej komunity. Totiž zdôraznenie ekleziálnej dimenzie inšpirácie ešte neznamená, žeby bola kolektívne inšpirovaná celá komunita kresťanov. Každé prehĺbenie tejto otázky sa musí zakladať na učení enc. Providentissimus, ktorá je jednoznačná.

10.Tematická syntéza traktátu o inšpirácii

Traktát o inšpirácii bol spracovaný podľa požiadaviek II. vatikánskeho koncilu (Optatam totius, 16), čiže vychádzal z biblických textov a sledoval prínos cirkevných otcov, a potom nasledujúcich generácií veľkých teológov. Je však možné sledovať túto tému aj podľa jednotlivých tematických celkov v nasledovnom poriadku:I. Existencia inšpirácieDoktrína o Božom slove, o inšpirovaných prorokoch a o svätej knihe Starého zákonaInšpirácia v hlásaní Ježiša a apoštolov (zvlášť 2Tim 3,16 a 2Pt 1,20-22)Inšpirácia u apoštolov a apoštolských OtcovInšpirácia u Otcov od III. stor.Existencia inšpirácie v učení Magistéria

II. Povaha inšpirácieA. Učenie MagistériaB. Vysvetlenia teológov: sv. Tomáš potridentskí teológovia teológovia po I. vat. koncileC. Výklad doktríny: 1. Boh autorom SP 2. Písmo Božím diktátom 3. Zjavenie a inšpirácia 4. Posvätný autor Božím nástrojom 5. Psychológia inšpirovaného autora

Teoretický a praktický úsudokVplyv inšpirácie na intelektVplyv inšpirácie na vôľuVplyv na vykonávacie schopnostiZvláštne prípady inšpirujúceho vplyvu

III. Kritérium inšpirácieÚplné kritérium a kritériá parciálne alebo nedostatočné

36

IV. Rozsah inšpirácieTradícia a Magistérium o totálnom rozsahu inšpirácieČi a ako sa každá biblická výpoveď môže nazývať „Božie slovo“

V. Dôsledky inšpirácieA. Biblia obsahuje Božie zjavenie bez omylu

1. Doktrína Magistéria a učenie Otcov2. Dejinné črty problému pravdy Písma Odporcovia neomylnosti v dávnej minulosti „Biblická otázka“ Dejinné zdanlivosti Naratívne druhy nie prísne historické Implicitné citácie3. Pozitívne riešenie problému: Literárne druhy Úmysel autora Dejiny spásy a pravda Písma Vzťahy medzi Bibliou a vedou Vzťahy medzi Bibliou a dejinami

B. Dobrota v praktickom učení BiblieProblém rozprávaní o krutosti a škandalóznych faktovPreklínania

C. Inšpirácia a komunita

37

II. TRAKTÁT: KÁNON SVÄTÉHO PÍSMA

11. Úvodné poznámky: pojem a kritérium kanonicity, proto- a deuterokánonické spisy

Pod výrazom „biblický kánon“ sa rozumie úplný zoznam kníh, ktoré tvoria Bibliu, čiže kompletný katalóg inšpirovaných spisov. Slovo „kánon“ pochádza z gréckeho kanon, čo v prvom rade znamená kmeň trstiny; odvodene potom trstina slúžila ako miera na meranie dĺžky; znamená to teda aj mieru, z ktorej je odvodená určitá „determinácia“, čiže „regula, norma“. Takto potom hovoríme o cirkevných kánonoch, pretože v nich sú cirkevné normy, alebo hovoríme o „omšovom kánone“, pretože obsahuje normy, podľa ktorých sa má postupovať pri slávení Eucharistie. Niekde ešte jestvujú kanonici, ktorí žijú podľa určitých noriem alebo regúl kolektívneho náboženského života, alebo ich služba je chápaná ako kolektívne doplnenie kultu. „Kanonizovať nejakého svätého“ znamená vpísať jeho meno do kánona - zoznamu svätých, čiže do zoznamu tých hrdinských osôb, život ktorých slúži ako „norma“ správania sa ostatných veriacich.Zoznam všetkých inšpirovaných kníh sa nazýva „kánon“ pre rôzne dôvody:

- pretože ide o determináciu niečoho z cirkevnej tradície a z tradície cirkevného Magistéria,

- pretože takto môžu veriaci rýchlo rozoznať nejaký inšpirovaný spis od neinšpirovaného (stačí vedieť či je alebo nie je v zozname inšpirovaných spisov),

- pretože takto majú veriaci v takomto katalógu „regulu“ alebo „normu“ viery a mravov, keďže tu ide o spisy, ktoré majú Boha za autora a sú teda prameňom Božieho

zjavenia.Biblické spisy proto- a deuterokánonické: Protokánonické sú tie biblické spisy, ktoré boli vždy a v každej kresťanskej komunite prijímané za inšpirované, čiže tieto spisy boli vždy a všade v kánone. Naopak, deuterokánonické spisy sú tie, nad inšpiráciou ktorých boli niekedy alebo v niektorých kresťanských komunitách pochybnosti, inými slovami: tieto spisy neboli vždy a všade v kánone. Termíny „protokánonický“ a „deuterokánonický“ teda neznamenajú inšpiráciu „prvého stupňa“ a „druhého stupňa“; naopak, označujú spisy rovnako inšpirované. Deuterokánonické spisy sú:- pre SZ: sedem kníh: 4 historické (Tob, Jdt, 1,2 Mach); jedna prorocká (Bar + list Jer); 2

sapienciálne (Eccli a Múd);a tri sekcie v protokánonických knihách: Est 10,4 - 16,24; Dan 3,24 - 90; Dan 13-14.

- pre NZ: sedem kníh: 6 listov (Hebr, Jak, 2 Pt, 2 a 3 Jn, Júd) a Apk.

Terminológia výrazov „protokánonický“ a „deuterokánonický“ je pomerne nová, bola zavedená v 16. stor. (tal.: Sisto Senese †1569). Zo starších čias protokánonickému

38

zodpovedal výraz homologoumenoi, čiže jednoznačne prijaté) a deuterokánonickým spisom zodpovedal výraz antilegomenoi, (čiže protirečivé) alebo amfiballomenoi (čiže diskutované).

Židia nepripúšťajú inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ. Pokiaľ ide o NZ, židia samozrejme neprichádzajú do úvahy. Protestanti nepripúšťajú inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ. Tieto knihy SZ protestanti nazývajú apokryfy. [Apokryfy sú však knihy, ktoré sú len podobné inšpirovaným knihám, ale v skutočnosti nie sú inšpirované]. Pokiaľ ide o NZ, protestanti nazývajú 7 deuterokánonických kníh tým istým výrazom ako aj katolíci (=deuterokánonický) a priznávajú ich inšpiráciu.Kritérium kanonicity: nejaký spis je inšpirovaný, ak patrí do kánona, teda ak je uznaný za inšpirovaný. Kánon nie je totiž nič iné ako zoznam inšpirovaných spisov. Pre dokázanie inšpirovanosti toho-ktorého spisu je však potrebné špeciálne zjavenie. Ale celé zjavenie keďže je obsiahnuté v inšpirovaných knihách SP a v Tradícii, pre dokázanie autenticity sa nemôže vychádzať zo samotného textu kníh SP, pretože by sme upadli do začarovaného kruhu. Preto pri dokazovaní autenticity treba absolvovať tradičné sledovanie pozícií Magistéria vo vzťahu ku kánonu, potom treba skúmať božsko-apoštolskú tradíciu vo vzťahu ku kánonu a zo vzájomného porovnania postojov sa ukáže, že Magistérium je vernou ozvenou tradície.Keďže v otázke protokánonických kníh nikdy neboli vážne ťažkosti, treba si všímať zvlášť deuterokánonické spisy, kanonicita ktorých bola niekedy v priebehu stáročí spochybnená alebo popieraná židmi alebo protestantmi, alebo dokonca niektorými cirkevnými autormi.

12. Učiteľský úrad Cirkvi a kánon kníh Svätého písma

Vo veci kánona jestvuje zo strany Magistéria jedna definícia - tridentská - a niekoľko vyhlásení.Tridentská definícia kánona: Tridentský koncil na svojej 4 sesii roku 1546 slávnostne definoval kánon vo svojom dekréte „Decretum de canonicis Scripturis“, kde sa o. i. píše:„Sacrorum vero librorum indicem (Sancta Tridentina Synodus) huic decreto adscribendum censuit, ne cui dubitatio suboriri possit, quinam sint, qui ab ipsa Synodo suscipiuntur.Sunt vero infrascripti: Testamenti Veteris: Quinque Moysis, id est Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium; Iosue, Iudicum, Ruth, quattuor Regum, duo Paralipomenon, Esdrae primus et secundus, qui dicitur Nehemias, Tobias, Iudith, Esther, Iob, Psalterium Davidicum centum quinquaginta psalmorum, Parabolae, Ecclesiastes, Canticum Canticorum, Sapientia, Ecclesiasticus, Isaias, Ieremias cum Baruch, Ezechiel, Daniel, duodecim prophetae minores, id est: Osea, Ioel, Amos, Abdias, Ionas, Michaeas, Nahum Habacuc, Sophonias, Aggaeus, Zacharias, Malachias; duo Machabaeorum, primus et secundus.

39

Testamenti Novi: Quattuor Evangelia, secundum Matthaeum, Marcum, Lucam, Ioannem; Actus Apostolorum a Luca Evangelista conscripti; quattuordecim epistolae Pauli Apostoli: ad Romanos, duae ad Corinthios, ad Galatas, ad Ephesios, ad Philippenses, ad Colossenses, duae ad Thessalonicenses, duae ad Timotheum, ad Titum, ad Philemonem, ad Hebraeos; Petri Apostoli duae; Ioannis Apostoli tres; Iacobi Apostoli una; Iudae Apostoli una, et Apocalypsis Ioannis Apostoli.Si quis autem libros ipsos integros cum omnibus suis partibus prout in Ecclesia catholica legi consueverunt et in veteri vulgata latina editione habentur, pro sacris et canonicis non susceperit... anathema sit“ (EB 57-60).Poznámky k tridentskému dekrétu: a) Nie je nijaká diferencia medzi proto- a deuterokánonickými knihami. Navyše, tieto dve skupiny spisov sú včlenené vzájomne v jednom zozname v pomiešanom poriadku, čo dokazuje pôvodný názor o ich rovnakej inšpirácii.b) Hovorí sa o biblických knihách, ktoré sa nachádzajú vo Vulgáte. Vulgáta je tu spomínaná ako porovnávací termín, totiž v zmysle juridickom, a nie kritickom. Cirkev na koncile dobre vedela, že Vulgáta aj vo svojom najpresnejšom vydaní obsahovala určité nepresnosti a interpolácie. Ale použitím tohto výrazu chcela povedať asi toto: za inšpirované sa považujú všetky tie knihy, ktoré sa nachádzajú vo Vulgáte, a to aj v ich častiach, okrem toho prípadu, žeby knihy alebo ich časti neboli ani v podstate zhodné s originálom, alebo žeby tam boli interpolácie, ktoré by sa nezhodovali s originálom. Zostáva pravdou, že inšpirovaným je iba originálny autor a že preklady a verzie sú inšpirované, a teda kánonické, ak a nakoľko zodpovedajú originálu.c) Vymenované knihy sú „sväté a kánonické“, nie čiastočne, ale „úplné a so všetkými svojimi časťami“. Koncil nerobí nijaké rozdiely vo „veľkých“ a „malých“ častiach, ale hovorí jednoducho o „častiach“ a hovorí, že všetky časti musia byť považované za kánonické. Teda bolo by proti definícii, keby sa iba veľké časti alebo doktrinálne časti považovali za kánonické. Dekrét Tridentského koncilu teda chce povedať, že akákoľvek, aj minimálna čiastka Biblie tvorí kánonický spis.d) Touto vsuvkou „cum omnibus suis partibus“ chcel koncil zdôrazniť inšpiráciu zvlášť tých miest, ktoré boli niektorými spochybňované alebo popierané. V NZ išlo špeciálne o tri časti: Mk 16,9-20 (rozprávanie o nanebovstúpení); Lk 22,43n (potenie sa krvou); Jn 7,53-8,11 (epizóda o cudzoložnici).Spomínané tri rozprávania spochybnil Erazmus (†1536), pokiaľ išlo o ich pravosť. Popieral totiž fakt, že by tieto texty boli napísané týmito autormi (Mk, Lk, Jn), ktorým sa zvyčajne pripisovali. To ešte neznamenalo pochybnosť o ich kanonicite (a teda o ich inšpirácii), ale Erazmus nerozlišoval dobre medzi pravosťou a kanonicitou, a preto pozícia Erazma bola v podozrení. Hoci sa touto klauzulou v koncilovom dekréte mysleli predovšetkým tri

40

spochybňované texty, predsa koncil v Tridente myslel na absolútne všetky texty, ktoré by mohli byť spochybňované.Túto definíciu Tridentského koncilu zopakoval I. vatikánsky koncil: „Si quis Sacrae Scripturae libros integros cum omnibus suis partibus, prout illos Sancta Tridentina Synodus recensuit, pro sacris et canonicis non susceperit, aut eos divinitus inspiratos esse negaverit: anathema sit !“ (EB 79). Tak sa zdá, že I. vatikánsky koncil chcel pripojiť k formulácii aj motív, pre ktorý všetky tieto knihy sú sväté a kánonické: a síce fakt, že sú inšpirované. Dobre je to vyjadrené na inom mieste koncilového dokumentu: „Eos vero (i.e. libri integri cum omnibus...) Ecclesia pro sacris et canonicis habet... propterea, quod Spiritu Sancto inspirante conscripti Deum habent auctorem, atque ut tales ipsi Ecclesiae traditi sunt“ (EB 77).II. vatikánsky koncil zopakoval tú istú definíciu: „Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože napísané z vnuknutia Ducha Svätého majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi“ (Dei Verbum, 11).Vyhlásenia cirkevného Magistéria o kánone:1) Florentský koncil (1441):Pred Tridentským koncilom máme iba jeden ekumenický koncil, na ktorom Cirkev vydala nejaké vyznanie viery vo veci kánona, bol to koncil vo Florencii. Nebola tam podaná definícia, ale bolo dané slávnostné vyhlásenie kánona. Dôležitosť tohto vyhlásenia je veľká, pretože ekumenický koncil nikdy nereprezentuje nejakú izolovanú malú skupinu ľudí alebo izolovanú miestnu cirkev, ale reprezentuje všeobecnú Cirkev. Jasne to hovorí aj prológ koncilu ku kánonu: „Sancta Romana Ecclesia... unum atque eundem Deum Veteris et Novi Testamenti... profitetur auctorem quoniam eodem Spiritu Sancto inspirante utriusque Testamenti sancti locuti sunt, quorum libros suscipit et veneratur qui titulis sequentibus continentur: Quinque Moysis...“ (z buly Cantate Domino, zo dňa 4. februára 1441 [EB 47]). Toto vyznanie viery v kánon na Florentskom koncile je takmer identické s dekrétom Tridentského koncilu (zmena je len v poradí NZ-knihy Sk).2) Partikulárne vyhlásenia:Na koncile v Hyppo (roku 393, EB 16-18), ktorý bol plenárnym koncilom biskupov Afriky, bol vydaný zoznam kánona inšpirovaných kníh. Tento zoznam bol perfektne zhodný so zoznamom Tridentského koncilu. Závery koncilu v Hyppo boli schválené aj na ďalších konciloch v Kartágu (397 a 419). Trulánsky koncil (692), ktorý bol zhromaždením východných, hlavne gréckych biskupov, schválil tento zoznam. Pri všetkých týchto konciloch sa výslovne spomína, že tieto zoznamy kánonických kníh ešte podliehajú schváleniu rímskej Cirkvi (porov. EB 18 a 20). Zostáva len dodať, že na koncile v Hyppo a v Kartágu bol prítomný aj sv. Augustín.

41

Iné privátne vyhlásenie o kánone dal sv. Inocent I. roku 405. Tento poslal list Exsuperiovi, biskupovi v Toulous list Consulenti tibi (EB 21: PL 20,501), v ktorom pápež na predchádzajúcu biskupovu žiadosť vyslovuje kompletný kánon, ktorý neskôr preberá aj Trident. Nejde o náuku „ex catedra“, pretože sa jedná o súkromný list, ale jeho dôležitosť je veľká, lebo je tu vyjadrené to, čo sa v tých časoch verilo, ako to potvrdzujú aj koncily v Hyppo a Kartágu.Záverom možno konštatovať, že cirkevné Magistérium sa vždy pridržiavalo jedného a toho istého kánonu - zoznamu kníh, ktorý zahrňoval proto- aj deuterokánonické knihy a to ako bolo uvedené vyššie, na úrovni koncilov všeobecných alebo partikulárnych, alebo v súkromných listoch či vyhláseniach.

13. Božsko-apoštolská tradícia a kánon kníh Svätého písma

Kresťanská Cirkev neprijala kánon od židov, ale od Krista a od apoštolov. Predsa však je dobré poznať etapy jeho formácie aj u židov:Formácia a ustálenie kánona SZ u židov: Najhlavnejšou zbierkou inšpirovaných textov je bezpochyby Pt, čiže 5 Mojžišových kníh. Ich najstarší pôvod siaha až k Mojžišovi, ktorý dostal pokyn zapísať celý Zákon do kníh (Dt 31). Okrem neho jestvujú ešte dve osobnosti, ktoré mali s Pt čo do činenia: r. 622 Joziáš rozkázal verejne čítať Zákon (2Kr 22; 2Krn 34) a z týchto miest sa dá usudzovať, že Zákon vtedy dostal „normatívny význam“. Nakoniec Ezdráš roku 444 sa stará o Zákon, zaisťuje jeho obnovu v živote (Neh 9) a aj tu je zdôraznený normatívny charakter Zákona. Všetci biblisti sa zhodujú v názore, že v 5. stor. pr. Kr. židia mali už kompletný Zákon a že ho považovali za inšpirovaný.Výraz proroci v SZ zahŕňa historické knihy a všetkých prorokov (okrem Dan, ktorý patrí do inej sekcie). Poriadok týchto spisov druhej sekcie v hebrejskom kánone je nasledujúci: Joz, Sdc, Sam, Kr, Iz, Jer, Ez a 12 menších prorokov. Celá táto kolekcia kníh bola ukončená okolo roku 180 pr. Kr., kedy bola zostavená kniha Eccli. Prekladateľ tejto knihy roku 132 pr. Kr. píše v prológu: „Ten istý Zákon, proroci a iné spisy znejú ináč, ak sú čítané v ich jazyku, (a nie v preklade)“. Takto dokazuje jestvovanie spisov „prorokov“ a dokazuje aj jestvovanie určitého zoznamu - zbierky kníh, teda židovského kánona. O tomto zozname je počuť aj v NZ-textoch (Mt 5,17; 22,40; Jn 1,45).Oveľa komplikovanejšie sú problémy súvisiace s formáciou a ustálením (fixáciou) tretej sekcie, ktorá nesie názov „spisy“. Táto sekcia zahýňa tieto knihy a časti: Jób, ž, Prís, Pies, Rút, Nár, Eccle, Est (do 10,3), Dan (okrem deuterokánonických častí), Ezd, Neh, Krn. V židovskom kánone chýbajú deuterokánonické knihy a deuterokánonické časti dvoch protokánonických kníh (Est a Dan).Niektoré časti tejto tretej sekcie sú bezpochyby veľmi staré, napr. Prís 25-29. V Prís 25,1 sa píše: „Toto sú tiež ·alamúnove porekadlá, čo vypísali ľudia Ezechiáša, kráľa júdskeho.“

42

Ezechiáš vládol v rokoch 716-687 pr. Kr. Takisto žalmy predstavujú veľmi staré spisy, používané v liturgii. Medzi novšie spisy patria Ezd a Neh. Nevie sa presne, kedy boli včlenené do židovského kánona, v čase prekladu LXX (v II. stor. pr. Kr.) však už tvoria súčasť kánona.Je veľmi dôležité vedieť, prečo deuterokánonické spisy v židovskom kánone nejestvujú. V Alexandrii v Afrike bola kvitnúca židovská náboženská obec a táto komunita od II. stor. pr. Kr. používala grécky preklad Biblie (LXX - Septuaginta), ktorý sa rýchlo stal oficiálny pre všetkých židov gréckej reči. V tomto preklade sa nachádzajú všetky deuterokánonické knihy aj časti. Je zaujímavé, že židia hebrejského jazyka vehementne odmietali tieto deuterokánonické knihy a časti. Archeológia nám dnes síce dokazuje, že židia používali aj deuterokánonické knihy (Sirach na Masade alebo v Qumráne), ale môže to niekto dokázať, že ich pokladali za inšpirované? Môžeme vysloviť domnienku, že tomu bolo tak, lebo Alexandrijčania by ich snáď neboli prekladali do LXX. Prečo potom palestínski židia zúžili rozsah ich kánona? Jestvuje viac motívov:- nedostatok Božieho muža proroka (po čase Ezdráša), ktorý by svojou autoritou prehlásil knihu za inšpirovanú alebo za profánnu. Jozef Flávius napísal: „Od Artaxerxa (V. stor.) až po nás ... tieto knihy nemajú medzi nami tú istú autoritu ako predchádzajúce, pretože tu nebola istá prorocká postupnosť“ (Contra Apionem, 1,8);- podľa rabínskej doktríny aby nejaký spis mohol byť považovaný za svätý, musí byť napísaný v hebrejskej alebo aramejskej reči (jediná reč považovaná za svätú), kniha musela byť zostavená na území Palestíny (jediné územie hodné Božieho zjavenia) [pre niektoré knihy napísané mimo Palestíny {napr.Ez} farizeji museli formulovať nejaké „náhradné“ vysvetlenia].Božsko-apoštolská tradícia a kánon SZ: Základným argumentom pre vieru Cirkvi o autenticite aj deuterokánonických kníh SZ je text LXX, ktorá ich prináša bežne pomiešané s protokánonickými knihami a tiež fakt, že apoštoli bežne citovali LXX, teda schválili ten kánon kníh, ktoré prináša LXX. Apoštoli a evanjelisti necitovali nikdy deuterokánonické texty SZ, ale toto mlčanie neznamená odmietanie týchto častí, ale znamená iba toľko, že apoštoli nemali dôvod alebo príležitosť citovať ich. Ak citujú len niektoré časti LXX, znamená to, že schvaľujú celú LXX ako takú, teda aj deuterokánonické časti. Nie sú citované ani všetky protokánonické knihy. Ale predsa jestvujú niektoré alúzie na deuterokánonické texty LXX: Eccli 5,13 = Jak 1,19; 2Mach 6,18 - 7,42 = Hebr 11,34n a mnohé iné. Kompletný text LXX bol dlho aj v cirkevnej tradícii oficiálnym textom SZ užívaným v Cirkvi. Aj rôzne umelecké pamiatky (rôzne fresky alebo nápisy) svedčia o tom, že aj deuterokánonické časti LXX boli v úcte a používaní.Toto boli oficiálne postoje Cirkvi ako celku. Pokiaľ ide o jednotlivých autorov, ak sa u niektorých deuterokánonické citácie nenachádzajú, neznamená to, že by dotyčný autor bol proti týmto textom. Bolo by to prinajmenšom podozrivé, ak by sa zachovali mnohé spisy s

43

citátmi protokánonických kníh a nijaký citát z deuterokánonických kníh, ale to ešte nemôže byť dôkaz. Aj v tomto smere treba posudzovať cirkevných otcov ako určitú skupinu, ktorá mala spoločnú vieru a spoločné presvedčenie. Otcovia však mnoho citujú z deuterokánonických kníh: Didaché (I. stor. po Kr.) 1,2 = Eccli 7,30;

4,5 = 4,3110,3 = 18,1; 24,8

Klement Rímsky (okolo r. 96) v 1. liste Korinťanom:55,4n = Jdt 8nn59,3 = Jdt 9,11

Tieto isté javy môžeme nájsť u kresťanských apologétov (Justín, Atenagoras...) a v nasledovných storočiach.Predsa však zaznamenávame v období cirkevných otcov určité výhrady voči deuterokánonickým textom SZ. Sú aj takí, ktorí nepripúšťali kanonicitu deuterokánonických kníh SZ. Celkove však v detailoch nie je medzi nimi úplná zhoda pokiaľ ide o identifikáciu deuterokánonických kníh. Niektorí (sv. Atanáz a sv. Cyril Alexandrijský) hovoria, že celá kniha Ester je deuterokánonická alebo knihu Baruch považujú za protokánonickú. Avšak treba podotknúť, že všetci títo autori (snáď okrem sv. Melitona) považujú za inšpirované aj deuterokánonické knihy. Dá sa to dobre dokumentovať deuterokánonickými citátmi, ktoré sú uvádzané výrazmi „Sväté písmo“. U Melitona sa zachoval iba jeden zoznam kánonu SZ, v ktorom neboli uvedené deuterokánonické knihy. Nemožno však 100%-ne tvrdiť, žeby Meliton úplne vylučoval kanonicitu deuterokánonických kníh.Teoreticky popierali inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ títo autori: sv. Meliton zo Sárd, Origenes;20 sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Hilár, sv. Atanáz, sv. Gregor Naziansky, sv. Epifanius.Veľmi komplikované je stanovisko sv. Hieronyma. On prekladal hebrejskú Bibliu do latinčiny a zjavne stál pod vplyvom rabínov. Je známy svojím úvodom „Prologus galeatus“: 1) Ad Paul. a Prol. galeat.: „Tento úvod k Písmam by sa hodil ako prilbou opatrené východisko ku všetkým knihám, ktoré sme preložili z hebrejčiny do latinčiny, aby sme si uvedomili, že čokoľvek je mimo týchto, treba zaradiť medzi apokryfy. Teda Múd, ktorá sa všeobecne pripisuje ·alamúnovi, kniha Jezusa, syna Sirachovho, Judit, Tobiáš (a Pastor) nie sú v kánone.2) Praef. in libr. Sal.: Ako totiž knihy Judit, Tobiáš a Mach Cirkev síce čítava, ale medzi kánonické ich nepripúšťa, tak aj tieto dve (Sir a Múd) môžu sa používať k poučeniu ľudu, ale nie na dokazovanie vieroučných právd.“

20 V prípade Origena nie je mi jasné jeho stanovisko. Il Messaggio 1, vyd. 19693, s. 139 píše, že Origenes teoreticky popieral inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ, Prof. Štefan Janega v knihe Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (19933, s. 75) tvrdí, že Origenes používal ako inšpirované deuterokánonické knihy.

44

3) Praef. in Judith: „Knihu Judit židia zaraďujú medzi apokryfy. Preto nie je vhodné apelovať na jej autoritu pri dokazovaní v sporných otázkach.“4) Praef. in Tob: „židia vylučujú knihu Tobiášovu z kánona a zaraďujú ju medzi apokryfy.“Tieto uvedené postoje sv. Hieronyma a vyššie spomenutých autorov netreba brať ako katastrofu. Totiž terminológia u Otcov nie je ešte dobre ustálená. U Hieronyma napr. slovo apokryf znamená iné ako znamená dnes. Treba vidieť aj to, že Cirkev sa v tom čase ešte nevyjadrila k otázke kánonu.Po V. stor. až po Tridentský koncil jestvuje morálna jednota medzi kresťanskými autormi, všetci sa vyjadrujú priaznivo k otázke inšpirácie deuterokánonických kníh SZ. Avšak po roku 1546, kedy bola vyhlásená Tridentská definícia kánona, už nikto nespochybnil kanonicitu deuterokánonických kníh.Božsko-apoštolská tradícia a kánon NZ: V apoštolskom čase nevznikla nejaká definícia, ktorá by vyhlásila celý Nový zákon za inšpirovaný. Jestvujú určité parciálne hodnotenia v: 2Pt 3,15; 1Tim 5,18; Lk 10,7. V prvých komunitách bol zrejme živý záujem mať podľa možnosti všetky sväté knihy NZ, ale nevie sa s presnosťou, kedy bol úplne skompletizovaný kánon kníh NZ.Od apoštolov tiež nie je presne formulované bezprostredné učenie o kánone kníh SP, ale niektorí Otcovia referujú o učení apoštolov o kánone kníh NZ, pretože niektorí z nich boli apoštolskými žiakmi (Ignác, Papiáš). V tomto smere rozlišujeme 3 etapy vývoja otázky kánona kníh NZ:A) Obdobie apoštolských Otcov a prvých apologétov (cca do r. 175): toto obdobie charakterizuje absencia katalógov kníh NZ, absolútna absencia pochybností o akejkoľvek knihe NZ a jestvovanie citácií všetkých kníh NZ okrem 3Jn, čo však ešte neznamená negáciu kanonicity tohto listu. Teda v tomto čase hoci nie formálne definovaný, ale prakticky už vlastne existoval kánon NZ. List Hebrejom je citovaný u Klementa Rímskeho (okolo r. 96). Klement tiež má niektoré narážky alebo aj priamo spoločné termíny s listom sv. Jakuba. Na tento list sa vzťahujú citáty z: Hermasov Pastier, Justín - Dialógy.2Jn: vplyv tohto listu (2Jn 7) badať u sv. Polykarpa (Ad Philipp. 7,1).3Jn: nie je citovaný, ale nie je ani vylučovaný.List sv. Júdu: Martýrium sv. Polykarpa spomína vetu z Júd 2.Apk: Papiáš r. 125 uznával Apk za inšpirovanú. To isté sv. Justín.To, čo je na týchto citáciách najdôležitejšie, nie je ani tak to, že tieto knihy boli citované, ale že boli považované za sväté. Tento ich posvätný charakter je zrejmý z toho, že tieto knihy boli veľmi dobre známe u apoštolských Otcov a u apologétov, ktorí ich používali pri svojich argumentáciách pri polemikách alebo pri obrane. To nám ukazuje, že tu nejde len o náhodnú citáciu, ale o dokonalú znalosť a predchádzajúcu lektúru týchto kníh, a teda o fakt, že ich títo kresťanskí spisovatelia naozaj považovali za sväté a za normatívne, a niektorí autori to aj

45

výslovne potvrdzujú. Ďalším dôkazom toho, že ich považovali za pravé a za sväté je to, že tieto knihy boli čítané pri liturgických zhromaždeniach (napr. 1Sol 5,27; Apk 1,3).B) Obdobie pochybností o deuterokánonických knihách NZ (od cca r. 175 do 450 cca). Je zaujímavé, že pochybnosti začínajú až po období istého pokojného postupného prijatia všetkých kníh do kánona. Je to rovnaký a spoločný jav ako aj v prípade SZ. Pred rokom 180 bol v Ríme zostavený Muratoriho kánon. Nie je to oficiálny zoznam kánonických kníh, ale ide o privátny zoznam - výpočet týchto kníh. Tento kánon nemenuje Hebr, Jak, 2Pt. Z toho nemožno nijako usudzovať, žeby Cirkev nepoznala napr. list Jakuba, pretože ho cituje napr. Hermasov Pastier, súčasník Muratoriho.Euzébius okolo roku 310 menuje deuterokánonické knihy (okrem Hebr) a označuje ich ako „pochybne kánonické [označuje ich výrazom antilegomenoi] «ale ktoré pripúšťajú mnohí»„ (Hist. Eccl., III, 3 PG 20,216). Kánon Claromontanus (IV. stor.) nemenuje Hebr, sv. Cyril Jeruzalemský (r. 345) nemenuje Apk. Canon Mommsenianus (okolo r. 360) nemenuje Hebr, Jak a Júd. Sv. Hieronym sa na konci IV. a začiatkom V. stor. rozhodne vyslovuje za kanonicitu všetkých spisov NZ, hovorí však o pochybnostiach druhých ohľadom deuterokánonických kníh okrem Jak (porov. napr. Ep. 129 ad Dardan. 3: PG 22,1103).Príčiny všetkých týchto pochybností boli nasledovné:- cirkulácia apokryfov: takto sa vysvetľujú mnohé diferencie v kánonoch jednotlivých

cirkví,- fakt, že cirkevné Magistérium sa ešte nevyslovilo definitívne o kánone,- prílišná krátkosť času a nie výrazná doktrinálna hodnota spisov (2,3Jn, Júd), preto sa tieto spisy nerozšírili ihneď do všetkých cirkví,- zneužívanie listu Hebr (najmä Hebr 6,4-6) a Apk (najmä Apk 20,4.6) zo strany heretických siekt,- ťažkosti s komunikáciou medzi jednotlivými cirkvami.Za kanonicitu deuterokánonických kníh sa vyslovili: sv. Klement Alexandrijký († pred 215), Origenes († okolo 254), sv. Dionýz Alexandrijský († 264), sv. Atanáz, sv. Filastrius, sv. Gregor Naziansky († okolo 390), sv. Augustín, sv. Epifanius († 403), Rufín, pápež sv. Inocent I., sv. Hieronym († 420).Ďalšiu skupinu tvoria autori, ktorí nijako nepochybujú o kanonicite deuterokánonických kníh NZ, ale necitujú všetky tieto knihy (je to spôsobené napr. nedostatkom príležitosti alebo dôvodu citovať ich všetky): sv. Irenej († okolo 190), Tertulián († po r. 220), sv. Cyprián (†258), sv. Metod, biskup na Olympe († 311), sv. Bazil († 379), sv. Gregor Nysénsky (†394), sv. Ambróz († 397). Aj touto skupinou slávnych autorov rastie priaznivé svedectvo za kanonicitu deuterokánonických kníh NZ.

46

C) Obdobie úplnej zhody (od r. 450): počnúc od 2. polovice V. stor. jestvuje úplná zhoda v otázke zoznamu kánonických kníh NZ. Do tohto zoznamu sú pojaté aj deuterokánonické knihy. Z tejto úplnej zhody vystupujú iba: - nestoriáni,- Junilius Africanus (okolo 545), žiak Teodora z Mopsuestie, vyradil z kánona aspoň 5

katolíckych listov (nie je jasné, či vyradil Jak) a Apk,- Kozma Indicopleustes (okolo 545) neprijal do kánona 7 katolíckych listov a Apk,- sv. Nicefor Constantinopolitanus († 829) pochyboval nad inšpiráciou Apk,- Kajetán († 1534) pochyboval nad kanonicitou Hebr, Jak, 2,3Jn, Apk.V XVI. stor. nejaké protestantské skupiny mali pochybnosti nad niektorými deuterokánonickými knihami NZ, ale tieto pochybnosti veľmi skoro prestali. Proti bezvýznamnému počtu protirečivých hlasov stojí nespočitateľné množstvo autorov a kódexov každej kresťanskej cirkvi (okrem nestoriánov), ktorí autori cez 15 storočí od roku 450 až podnes prejavovali bez akýchkoľvek pochybností svoju vieru v kanonicitu všetkých kníh NZ tak, ako boli vymenované Magistériom katolíckej Cirkvi.

III. TRAKTÁT: TEXT SVÄTÉHO PÍSMA

Cieľom tohto traktátu nie je robiť textovú kritiku Svätého písma, ale študovať hlavne dejiny jeho vzniku a formácie. V tomto traktáte to platí tak pre Nový, ako aj pre Starý zákon. Hoci textová kritika je prvým krokom historicko-kritickej exegetickej metódy, predsa aj tu budeme mať niečo do činenia s touto metódou, pretože v tomto traktáte budeme študovať vlastne výsledky tohto druhu práce s biblickým textom. Teda ide nám o poznanie celej formácie textu, teda: jazyk, jednotlivé etapy, kódexy, preklady, zásady rekonštrukcie pôvodného textu.21

14. Dejiny originálneho textu Svätého písma SZ a NZ

Dejiny hebrejského a aramejského textu SZ 1) Jazyk SZ: Celý SZ bol napísaný v troch rečiach: hebrejskej, aramejskej a gréckej. V hebrejčine bol napísaný takmer celý SZ okrem toho, čo nasleduje:- v aramejčine boli napísané: Jer 10,11; Dan 2,4b-7,28; Ezd 4,8-6,18; 7,12-26;- v gréčtine boli zostavené: Múd a 2Mach.

21 Jedno z najlepších diel v odbore kritiky textu hebrejskej Biblie je: TOV, E., Textual Criticism of the Hebrew Bible, Assen/Maastricht 1992.

47

Okrem posledných dvoch kníh, ktoré boli originálne napísané v gréčtine, sa nám zachovali aj niektoré pôvodne hebrejsky napísané knihy, ale dnes už jestvujú len v gréčtine. Takými sú: Bar; 1Mach; deuterokánonické časti knihy Est. Ich originál bol hebrejský. ďalej sú to knihy Tob, Jdt a deuterokánonické časti knihy Dan. Ich originál bol hebrejský alebo aramejský. Kniha Eccli (Sir) sa zachovala v gréčtine, ale v tomto storočí sa našli niektoré fragmenty napísané v hebrejčine.V praxi je to však tak, že sa používa grécky text, ktorý obsahuje Septuaginta (LXX)22; tá je celá napísaná v gréčtine. Ide vlastne o preklad SZ-kníh do gréčtiny.2) Hebrejský jazyk a písmo. Hebrejčina a aramejčina sú dve navzájom si veľmi blízke reči. Obe patria do skupiny semitských rečí a v rámci nich spolu s ostatnými zaznamenali svoj vývoj. Zjednodušená schéma23 ich rozvrstvuje nasledovne:

protosemitská reč (?)

západosemitská východosemitská: akadčina(asýrsko-babylonská)

severozápadná semitská juhosemitská

aramejská amorejská ugaritská kanaánska etiópska arabská juhoarabská

starokanaánska fenická moabská hebrejská

Dobré je všimnúť si na tabuľke celkovú pozíciu aramejčiny a hebrejčiny. Prvé poznané dokumenty hebrejskej reči sú: kalendár v Gezeri (9. stor. pred Kr.), Mešova stéla (9. stor. pred Kr. v moabskej reči, veľmi blízkej hebrejčine), nápis v Siloe (7. stor. pred Kr.), listy v Lakiš a iné nápisy na „ostrakoch“ [=popísané črepy z nádob] (9.- 6. stor. pred Kr.). Najstarší známy papyrus v semitskej reči je z 8. stor. pred Kr. a pochádza z jaskyne Murabba‘at.

22 Septuaginta (značka: LXX; =sedemdesiat) je najstarší a najdôležitejší preklad Svätého písma SZ do gréčtiny. Vznikol v 3.- 2. stor. pred Kr. v Alexandrii v Afrike. Bol zhotovený na žiadosť tamojších Židov, ktorí tam žili v diaspore a hebrejský pôvodný text im už bol málo zrozumiteľný. Vznik LXX opisuje legendárny List Aristeov, malý spis, ktorý patrí do zoznamu tzv. intertestamentárnej literatúry. Podľa tohto listu preklad SZ pripravili 70-ti prekladači, z každého kmeňa bolo po 6; pracovali oddelene istý čas a po prečítaní ich prekladu ľud schválil ich texty a tento preklad dostal názov "Alexandrijský preklad". Pre kresťanov je mimoriadne dôležitý, lebo citáty z neho sa nachádzajú v gréckom texte NZ; teda prvotná Cirkev ho dobre poznala a používala. Spočiatku si ho veľmi vážili aj samotní Židia, ale po synode v Jamnii (okolo r. 90 po Kr.) sa začali od neho dištancovať jednak preto, že ho používala kresťanská Cirkev a jednak preto, že LXX obsahovala niektoré knihy, ktoré Židia nemali vo svojom kánone kníh, ktoré vzali do zoznamu svojich inšpirovaných kníh. Stalo sa tak na základe istých kritérií, ktoré boli stanovené na synode v Jamnii. Keďže tento preklad ale nie je presný, vzniklo niekoľko pokusov o upresňujúci preklad (Aquila, Symmachos, Theodotion, Origenes). Význam LXX spočíva predovšetkým v tom, že sprístupnila SZ-text ľuďom v diaspore a helenistickému svetu a tvorila tak významnú súčasť prípravy na ohlasovanie Evanjelia pohanom.

23 Tabuľka je zostavená podľa schémy od: PAZZINI, M., Lezioni dell'aramaico biblico, rukopis, SBF Jerusalem 1995.

48

V 6. stor. pred Kr. nastáva úpadok hebrejskej reči a tá je nahradená aramejskou rečou. Ale hebrejčina zostala v používaní ako liturgická a učená reč, a preto knihy doteraz napísané v hebrejčine boli aj naďalej prepisované v hebrejskej reči.Abeceda, ktorá sa používala v hebrejčine, pochádzala z fenického písma, ktoré malo 22 písmen. Tieto hlásky boli používané v hebrejčine až do babylonského zajatia. Príkladom tohto typu písma je napred Mešova stéla. Klasické hebrejské (fenické) písmo však v niektorých kruhoch pretrvalo až po essénov. V Qumráne24 sa totiž našli fragmenty knihy Lv. Zrejme išlo o ich snahu znovu začať používať toto staré fenické písmo v hebrejskej abecede. Pokus sa však neujal.Po exile Hebreji opustili dovtedajší spôsob písania a prijali nový typ písma, ktorý nazývame „štvorcové písmo“ a je to vlastne aramejské písmo, ktoré sa dostalo do používania a tak je to až podnes. Najstaršími príkladmi sú papyry z Elefantíny (5. stor. pred Kr.), manuskripty z Qumránu. Aramejský jazyk sa niekedy nazýva aj chaldejský jazyk alebo aj staroaramejčina, aby tak bola rozlíšená od palestínskeho nárečia, ktorým sa rozprávalo za Ježišových čias, alebo od nabatejskej reči, palmírskej či východoaramejskej reči, ku ktorej patrí napred sýrčina.

3) História hebrejského textu SZ. V dejinách formácie textu rozlišujeme tri etapy: dejiny prúdení textu; dejiny definitívnej fixácie spoluhlások (konsonantov); dejiny definitívnej fixácie samohlások (vokálov).a) Prvé obdobie sa charakterizuje ako obdobie určitého prúdenia (fluktuácie) textu. Znamená to, že postupom času snáď pri prepisovaniach vznikali isté zmeny v texte, ako prehodenie rôznych perikop, dodatky, vynechania... Vieme to z jednoduchého porovnania MT (masoretského textu) s LXX. Toto obdobie siaha prakticky až po koniec SZ-doby, teda po Ježiša Krista. ďalším ukazovateľom fluktuácie textu je Samaritánsky Pentateuch. Je to jediná a základná kniha Samaritánov, ktorá im zostala po ich odlúčení sa od jeruzalemského kultu. Je starší ako LXX, niektorí hovoria, že pochádza až z 5. stor. pred Kr. Aj tento text obsahuje niektoré zmeny v texte, dodatky a vynechania (napred pri údajoch o rokoch života patriarchov sa vyskytujú rozdiely v porovnaní s MT a LXX. Tretím objektom na porovnanie sú paralelné miesta v samotnom MT. Na mnohých prípadoch je možné dokumentovať, že ak malo byť v texte použité, teda druhýkrát opísané miesto, nebolo použité doslova, ale boli urobené niektoré zmeny, ktoré sú už aj výkladom textu alebo jeho opravou. ďalším bodom

24 Qumrán je dnes neobývané miesto na severozápade M⁄tveho mora, prakticky pri pobreží. Roku 1947 tam boli náhodou objavené staré zvitky textov, ktoré boli zabalené v hlinených krčahoch. Vedci ich datovali na obdobie od 3. stor. pred Kr. až po 1. stor. po Kr. Objavil ich náhodou palestínsky chlapec, ktorý hľadal svoje stratené kozy. Zvitky našiel v ťažko dostupných jaskyniach, v ktorých boli nedotknuté celé dve tisícročia. Tam ich zanechala komunita essénov; boli to sektári vzhľadom na vtedajší oficiálny kult v Jeruzaleme. Vyznačovali sa tzv. spiritualizáciou kultu. To znamená, že v ich komunite sa hlavný dôraz kládol na Písmo a na jeho výklad. Okrem textov z tohto oboru, teda textov Biblie SZ a ich komentárov sa v jaskyniach našli aj mnohé ďalšie, ktoré hovoria o živote komunity alebo o ich filozofii, o ich sebachápaní, o eschatologických predstavách. Mali veľmi rozvinutú napred angelológiu atď. Dnes sa všetky tieto texty intenzívne študujú a publikujú.

49

na porovnanie sú Qumránske zvitky. Doteraz sa tam našli všetky knihy SZ alebo ich fragmenty okrem knihy Ester. Niektoré texty ukazujú veľkú blízkosť s MT (Iz), iné sú zas bližšie k textu LXX (Joz; Sdc; 1,2Sam; 3,4Kr), ale v Qumráne sú aj také fragmenty, ktoré ukazujú textovú blízkosť Samaritánskemu Pentateuchu ( napred 4Q Exm).25

b) Druhé obdobie je najkratšie, siaha od 1. stor. pred Kr. približne až po rok 500 po Kr. Vtedy nastáva v náboženskom živote Hebrejov určitá uniformita. Vo vzťahu k textom Písma sa to u nich prejavuje tak, že pravdepodobne na synode v Jamnii (okolo r. 90 po Kr)26 sa ustálil definitívny kánon Písma. Patria tu aj texty SZ, ktoré sa vyskytujú v Talmude a Mišne. Všetky tieto miesta sa úplne zhodujú s konsonantickým textom Biblie ako takej. Posledným príkladom fixácie textu sú tzv. transliterácie textu, čiže prepis niektorých hebrejských alebo aramejských slov do latinského písma. Zachytili ich napred Origenes, Hieronym vo svojich dielach a komentároch. Všetky tieto zhodné texty sú dielom pisárov (Sôferîm), ktorí odviedli takmer dokonalú prácu a práve preto dnes v textovej kritike SZ nie sú závažné problémy. V NZ-texte sú oveľa väčšie, pretože sa vyskytujú mnohé varianty v texte.c) Tretie obdobie zachytáva roky 500 - 900 po Kr. Hebrejský a aramejský text vtedy dosiahol definitívnu stabilitu, pretože textu boli dané aj samohlásky a už nejestvuje odlišné čítanie niektorých slov, ktoré majú rovnaké spoluhlásky. Zásluhu na tom majú masoreti (masar = odovzdávam), čo znamená tí, ktorí odovzdávajú tradíciu; tradicionalisti. Títo pracovali s neuveriteľnou až škrupulóznou presnosťou. Ak sa im dostal do ruky porušený text, neopravovali ho, ale správnu formu poznačili na okraj. Takto vznikla tzv. masora magna (poznámky na horný a na spodný okraj textu), masora parva (poznámky po bokoch textu) a masora finalis (poznámky na konci knihy). V masore finalis podávali napred počet veršov v knihe, ktorý je stredný verš, ktoré slovo je v strede knihy a iné poznámky. Inými slovami, masoreti urobili všetko, čo bolo ľudsky možné, aby text nemal nijaké zmeny; zaužívalo sa príslovie: „Masora je plotom zákona“.27

4) Kódexy a edície. Počet skúmaných kódexov, ktoré prichádzajú do úvahy pri kritickom vydaní SZ, nepresahuje číslo 2000. Väčšina z nich je napísaná v 15. stor. Zachovalo sa 50 manuskriptov z 13. stor., 8 z 12. stor. a iba niekoľko ich je z obdobia 9. - 11. stor. Medzi nimi vynikajú kódexy z genízy (úkryt, sklad, „sakristia“ v synagóge) v Káhire z roku 895; kódex z Aleppo z 2. pol. 10. stor.; Leningradský kódex z roku 916 s babylonskou vokalizáciou (nad linajkou), označuje sa B 19a. Tento kódex bol použitý v kritickom vydaní hebrejskej Biblie. Vydal ju R. Kittel a P. Kahle.

25 Rozumej: Kniha Exodus v samaritánskej recenzii (preklade) pochádzajúca zo 4. jaskyne v Qumráne.26 Jamnia (Javné, dnešná Jebna) sa stala strediskom rabínskeho judaizmu v rokoch 70-135 po Kr. Tam bol

stabilizovaný židovský kánon a tzv. halakah.27 Jestvovalo niekoľko škôl, ktoré mali snahu vytvoriť vokalizačný systém k hebrejskému textu Biblie.

Nakoniec sa ujal ten spôsob, ktorý vytvorila tzv. Tiberiadská rabínska škola masoretov. Je to tzv. infralineárny systém (samohlásky boli písané pod čiarou, teda pod spoluhláskami). Táto Tiberiadská škola účinkovala v rozpätí 6.- 10. stor.

50

Obrovským prínosom do biblickej vedy bol objav v Qumráne. Boli tam získané kódexy z 3. stor. pred Kr. až po 1. stor. po Kr. Biblická veda sa tak s konkrétnymi spismi „v rukách“ premiestnila o jedno tisícročie dozadu v dejinách a začal sa ich komplexný výskum. Treba tu vyzdvihnúť fakt, že tieto zvitky sa stali duchovným dedičstvom novovzniknutého izraelského štátu, ale úžitok z toho má celá biblická verejnosť, nezávisí na vyznaní ani na náboženstve.Okrem vyššie spomenutého kritického vydania MT vyšli aj ďalšie:- Ch. D. Ginsburg, v Londýne 1908-1926, v štyroch zväzkoch,- R. Kittel - P. Kahle, 3. vydanie, tlačené v Stuttgarte roku 1937,- K. Elliger - W. Rudolph, 4. opravené vydanie: Biblia Hebraica Stuttgartensia 1990.

Dejiny gréckeho textu NZ 1) Svedkovia textu. NZ-text bol napísaný vtedy ľudovo používanou gréčtinou koiné, ktorou sa vtedy bežne rozprávalo v oblastiach, kam siahala moc Gréckej ríše. Okrem toho sa táto gréčtina šírila aj prostredníctvom helénskej kultúry. Toto konštatovanie o originálnej reči je len približné, pretože autori predpokladajú, že Mt-ev mohlo byť napísané pôvodne po hebrejsky alebo aramejsky, tiež sú vyslovené domnienky aj na pôvodné Mk-ev, že aj toto bolo napísané pôvodne v aramejčine alebo hebrejčine, alebo že aspoň používalo hebrejský alebo aramejský písomný prameň, ale to všetko sú len domnienky, pretože sa nijaký takýto prameň alebo jeho fragment dosiaľ nenašiel. Teda grécke texty sú tu určujúce. O týchto hovoríme, že sú to „svedkovia“ textu. Rozdeľujeme ich na priamych a nepriamych svedkov:Priami svedkovia textu:- papyry sú spisy napísané na papyrusových listoch; označujú sa písmenom P a číslom vpravo hore (P10); celkove ich je 88. Najstarším doteraz poznaným svedkom je Papyrus Ryland P52 (Ryland bol jeho vlastník); obsahuje fragment Jn 18,31-38. Napísaný bol v prvej štvrtine 2. stor. Má predovšetkým veľkú apologetickú hodnotu. Totiž mnohí v minulosti tvrdili, že Jn-ev bolo napísané až okolo roku 150. ďalšie cenné papyry: P45, P46, P47 sa nazývajú Chester Beatty podľa ich vlastníka, ktorý ich získal v rokoch 1930-31 v Egypte. Niekoľko papyrov sa nachádza vo Švajčiarsku v Bodmeriánskej knižnici (P66- Bodmer II; P72- Bodmer VII-VIII; P75- Bodmer XIV-XV);- lekcionáre text je rozdelený na menšie časti podľa liturgického používania alebo obsahuje iba takéto krátke liturgické časti; označujú sa kurzívnym l a progresívnym číslom; v súčasnosti ich je okolo 2200. Okrem nejakej zriedkavej výnimky (l 1043 je z V. stor.; l 1348 je z VII. stor.), väčšina lekcionárov pochádza z IX. stor. a neskôr;- ostraky sú to nejaké črepy z rozbitých hlinených nádob, na nich sú napísané citáty z Písma.Nepriami svedkovia: sú to citáty Písma v dielach antických spisovateľov a tiež aj preklady SP rátame medzi nepriamych svedkov textu.

51

Majuskulné kódexy: doteraz ich bolo objavených asi 274. V ich označovaní sa obyčajne sleduje systém, ktorý zaviedli Gregory - Aland. Jestvujú aj iné systémy, a preto môže občas dôjsť k nejasnostiam. Majuskulné kódexy sa značia progresívnym číslom, ktorému vždy predchádza 0. Iný spôsob značenia je ten, že tie najpoužívanejšie majú svoje osobitné znaky. Uvádzam prehľadnú tabuľku majuskulných kódexov s ich označením zvláštnymi znakmi:

Sinaiticus (IV. stor.) = א

C=codex Ephremi rescriptus

Eev= codex Laudianus

G = codex Börnerianus

W = codex Freerianus

B = Vaticanus (IV. stor.)

Dev= codex Bezae (V. stor.)

Ep= codex Sangermanesis

Pev= codex Guelferbytanus

Q = codex Coridethi

A=codex Alexandrinus (V.st.)

Dp= Claromontanus (V. stor.)

F = codex Augiensis

Pp= codex Porfirianus

Y = c. de Monte Athos

Okrem týchto kódexov jestvujú mnohé ďalšie kódexy, niektoré majú vlastné zaužívané názvy. Niektoré z uvedených kódexov obsahujú aj SZ (podľa LXX) aj NZ. Niektoré majú sem-tam aj vynechané časti. Napred kódexy B, C, A majú SZ aj NZ; Dev však obsahuje iba evanjeliá a Sk; Dp prináša iba listy sv. Pavla v gréčtine a latinčine.Minuskulné kódexy: boli napísané na pergamene alebo na papieri a to so všetkými malými písmenami. Označované sú arabskými číslicami progresívne. V súčasnosti ich je asi 2785 a pochádzajú približne z doby od IX. stor. do XVII. stor. Za najstarší minuskulný kódex sa považuje kódex 461. Obsahuje evanjeliá; napísaný je asi roku 835 a nachádza sa v dnešnom St.Peterburgu. V minuskulných kódexoch rozlišujeme niekoľko sérií: séria Lake; séria Ferrar (vždy podľa toho, kto ich preskúmal a zosystematizoval).

2) Zoskupenia gréckych manuskriptov NZ a ich charakteristika. Tieto zoskupenia rôznych manuskriptov boli urobené podľa textovej blízkosti a to v rôznych zorných uhloch, napred podľa pravidelnosti odchýlok, podľa spôsobov ich riešenia. Nie je to vždy ľahké ani pre expertov v textovej kritike určiť, o akú skupinu sa jedná v tom-ktorom prípade. Boli tu zavedené dva základné pojmy: „recenzia“ a „textový typ“.Recenzia je práca revízie a opravy určitého textu, ktoré sa robili v minulosti hlavne vtedy, keď sa zbadalo, že mnohými prepisovaniami sa text postupne odchyľuje od originálu a sa kazí. Výraz textový typ označuje skupinu navzájom si blízkych manuskriptov na základe vyššie uvedených kritérií. V tomto zmysle treba tieto kategórie používať.Prvým dôležitým dielom v tomto smere bola klasifikácia kódexov, ktorú zostavil A. Merk a bola vydaná v diele Novum Testamentum graece et latine apparatu critico instructum.28 Merk rozoskupuje kódexy podľa ich obsahu: evanjeliá, Skutky, listy sv. Pavla, katolícke listy a Apokalypsa. Toto delenie má niektoré ťažkosti, napred že niektoré kódexy obsahujú aj

28 Vyšlo v Ríme roku 1964 pod vedením C. M. Martiniho.

52

evanjeliá aj Skutky. Hoci dnes sa používa zdokonalené delenie, predsa aj toto je dôležitým stupňom vo vývoji kritiky textu.Pre evanjeliá máme štyri skupiny označované značkami: H, D, C, K.1] Skupina H alebo neutrálny text: jeho základné charakteristiky sú: krajná starobylosť (P66 asi z r. 200; P46 z III. stor.; B zo IV. stor.; a zo IV. stor.; 33 z IX. stor.), presnosť a dôkladnosť jeho odovzdávania (tradície). Slovník tejto skupiny nie je veľmi elegantný, ale to je znak jeho pôvodnosti; štýlové charakteristiky sú ešte čerstvé, je zachovaná myšlienková originalita každého evanjelistu. Patria tu aj mnohé citácie u cirkevných otcov, ako napred Origenes, Hieronym, Atanáz. Hieronym používal tento text pri preklade svojej Vulgáty. Takmer nikdy neharmonizuje a takto poskytuje text veľmi blízky originálu. Textová skupina H má svoj pôvod v Egypte a jeho forma bola platná už okolo roku 200, ako svedčia: P75,

P66 a P46. Najvýznamnejší kódex tejto recenzie je B a vedľa neho a. Táto skupina je

považovaná za najlepšiu „recenziu“ vďaka vernosti konceptuálnej a štylistickej forme textu NZ.2] Skupina D alebo západný text: aj tento je veľmi starobylý (P29 z III. stor.; P38z r. 300; P48 z III. stor.; D zo VI. stor.; W z V. stor.); v porovnaní s H má úmyselnú tendenciu urobiť NZ-text viac prístupným čitateľom a to ako vo forme, tak aj v zmysle.29 V zásade obsahuje jeden dôležitý kódex: a to kódex D. Tento text nachádzame v preklade tzv. Vetus latina. Ide teda o text, ktorý bol do latinčiny preložený veľmi skoro: v 2. stor. Nachádzajú sa v ňom: vynechania, explikatívne dodatky, harmonizácie s paralelnými miestami. Pôvod nie je veľmi istý, ale v II. stor. už musel byť rozšírený v severnej Afrike, Itálii, Gálii. Z toho dôvodu, že sa rozšíril zvlášť na Západe, dostal meno „západný text“. Jeho najvýznamnejší kódex je D. Jeho dôležitosť je trochu nižšia ako u skupiny H.3] Skupina C alebo cézarejský text: mnohí autori ho nepovažujú za autonómnu skupinu, ale za text medzi „neutrálnym“ a „západným“ textom. Predsa však sa odlišuje od H infiltráciou elementov recenzie D a väčšou lingvistickou dôkladnosťou. Najstarší kódex je P45 z III. stor., medzi majuskulnými kódexami Q z IX. stor. je považovaný za veľmi dôležitý, nakoľko údajne prináša tradíciu vernú textu z II. stor. Dôležitosť tejto recenzie je malá a závisí vždy na tom-ktorom kódexe, čiže či tieto sú viac alebo menej verné starej textovej tradícii. Pôvod je neistý: Martini ju kladie do Egypta, nasledujúc tak Lagranga; Zimmermann ju kladie do Cézarey a do času Origena. Origenes používal tento text hlavne vo svojich posledných dielach, takisto ho užíval aj Euzébius. A. Merk delí ešte ďalej tieto kódexy na podskupiny Ch, Ci a iné.4] Skupina K alebo text koiné: predstavuje záver neustálej práce, ktorá smerovala k poskytnutiu elegantnej štylistickej a gramatickej formy harmonizáciou paralelných miest a prispôsobeniami zmyslu. Pravdepodobne vznikol okolo polovice IV. stor. v sýrskej Antiochii

29 Napred v Mt 3,15 pridáva túto zvláštnosť: "Keď bol Ježiš pokrstený, zahrnula ho veľká žiara, takže všetci prítomní sa zľakli."

53

(najstaršie texty sú: A z V. stor. a P zo VI. stor.). V dávnej minulosti mal veľký význam tak, že sa rozšíril do celej Cirkvi, bol považovaný za svätý text a dostal názov „textus receptus“ (=záväzný, určený). V oblasti sýrskej Antiochie bol považovaný za oficiálny a bez problémov a námietok sa tam udržal ako dominantný až do dnešných čias. Dnes, najmä na Západe po XVIII. stor., kedy sa začala rozvíjať textová kritika, jeho význam veľmi klesol a prenechal miesto „neutrálnemu textu“. Používal ho napred Cyril Alexandrijský vo svojom veľkom komentári k štvrtému evanjeliu, ďalej Ján Chryzostom a Teodoret z Cyru. Aj túto skupinu Merk rozdeľuje na podskupiny.

3) Kritické vydania gréckeho NZ. Kritické vydania textu NZ v originálnej gréckej reči spočívajú v tom, že vydavatelia museli zhromaždiť čím viac kódexov textu, vzájomne ich porovnávať, zvoliť podľa určitých pravidiel a dôvodov originálnu verziu, a tak postupovať od verša k veršu a od slova k slovu. Je to teda veľmi namáhavá práca a ide tu vlastne o hľadanie pôvodného textu. Táto práca sa nazýva pokus o rekonštrukciu pôvodného textu a to je vlastne podstata textovej kritiky ako súčasti historicko-kritickej exegetickej metódy (je to vlastne jej prvý krok, po ňom nasleduje literárna kritika, kritika formy atď.).- C. Lachmann, Novum Testamentum graece, Berlín 1831 (prvé kritické vydanie gréckeho NZ).- C. von Tischendorf, od roku 1841 asi počas 30 rokov publikoval 8 vydaní NZ; najslávnejšie je 8. vydanie Editio octava critica maior (Leipzig 1869.1872) a to pre množstvo kritického materiálu, ktorý tam zhromaždil.- Westcott - Hort, Londýn 1881.- E von Soden, 1902-1913. Pre obsažnosť svojho materiálu prevyšuje všetky doterajšie kritické vydania, ale vydanie malo aj svojich ostrých kritikov.- A. Merk, Rím 1964.- J. M. Bover, Madrid.- Eberhard a Erwin Nestle, Stuttgart.- Erwin Nestle - K. Aland, Stuttgart 196325.Roku 1966 bolo vydané nové kritické vydanie určené predovšetkým pre prekladateľov pod názvom The Greek New Testament, edited by K. Aland, M. Black, B. M. Metzger, A. Wikgren, Stuttgart 1966. Obsahuje mnohé kritické poznámky, citácie svedkov, ale varianty sú limitované len na najhlavnejšie kódexy a na najvýznamnejšie varianty, pokiaľ ide o zmysel vety.Roku 1979 bolo vydané 26. vydanie kritického textu NZ v gréčtine: Novum Testamentum graece et latine, ediderunt Kurt Aland, Mathew Black, Carlo M. Martini, Bruce M. Metzger, Allen Wikgren, Stuttgart - Vaticana, 1979.

54

4) Kritická autorita gréckeho textu NZ. Všetky spomenuté a ostatné ďalšie namáhavé kritické štúdiá Nového zákona poslúžili na to, že sa mohlo stále s väčšou jasnosťou a istotou skonštatovať: grécky text tak, ako ho máme dnes, sa istotne zhoduje, aspoň čo do podstaty, s originálnym textom.Ak zrátame všetky materiálne varianty, je ich okolo 250 000. Ale treba pripomenúť, že mnohé z nich sú svojou povahou vlastne bezvýznamné varianty, že by ich totiž za varianty ani nebolo treba počítať (napred inverzia slov, doplnenie alebo vynechanie spojky, meno namiesto zámena atď.). Tak sa nám počet variantov, v ktorých ide o pochybnosť nad jednotlivými slovami (ide väčšinou o synonyma), zúži asi na päťdesiatinu textu NZ. Miesta, ktoré predstavujú pre textových kritikov najväčší problém (= miesta, v ktorých ide o zmysel vety), predstavujú asi jednu tisícinu celého textu. A ešte aj pritom niektoré sa týkajú zmyslu vety ľahkým spôsobom a iba niektoré závažným spôsobom. A ešte jeden detail: ak v niektorých veršoch ostáva zmysel kriticky nejasný, v konečnom dôsledku on nie je nejasný, pretože učenie v týchto nejasných veršoch sa nachádza jasnejšie a explicitnejšie vyjadrené v iných paralelných miestach, ktoré sú kriticky jasné.Preto NZ svojou pevnosťou a celistvosťou obsahu prevyšuje všetky starobylé knihy. Takže na jednej strane množstvo kódexov je ťažká úloha pre kritikov a zdalo by sa, že je v tom neporiadok a nejednota, ale na druhej strane ich kritická zhoda je vlastne dôkazom neporušenosti textu.

Preklady Svätého písmaCirkev vždy mala vo veľkej úcte a v pozornosti všetky, hlavne najstaršie verzie, čiže preklady SP, pretože niektoré z nich sú staršie ako najstaršie doteraz zachované manuskripty. Predovšetkým to platí o gréckom preklade SZ, čiže o LXX. Druhým dôvodom veľkej úcty voči starobylým prekladom je to, že v týchto prekladoch sa zračí aj spôsob pochopenia toho-ktorého miesta.

15. Preklady Svätého písma SZ

1) Preklad Septuaginty (LXX)Pojem: Pod pojmom Septuaginta rozumieme prvý preklad SZ z hebrejskej alebo aramejskej reči do gréčtiny. Niekedy sa zvykne nazývať „alexandrijský preklad“ pravdepodobne podľa mesta svojho pôvodu.Pôvod názvu LXX: Jestvuje jeden list, ktorý podáva legendárnym spôsobom celú genézu tohto prekladu. List sa volá „Aristeov list“; ide o pseudo-Aristea, autora z 2. stor. pred Kr. Tento hovorí, že egyptský kráľ Ptolemeus Filadelfus (285-247) chcel mať vo svojej slávnej alexandrijskej bibliotéke jeden exemplár židovského SZ. Preto poslal do Jeruzalema žiadosť, aby odtiaľ prišli učenci a preložili mu 5 Mojžišových kníh. Učencov bolo 72 a za rovnaký

55

počet dní vyhotovili preklad, o ktorý ich kráľ požiadal. V liste sa spočiatku hovorí iba o Pt, ale vzápätí list hovorí o celom SZ. Číslo 72 je umelecké (6x12); takisto 72 dní je kombinácia podobného pôvodu. Ale jeden fakt je istý: že v 3. stor. pred Kr. žil Ptolemaius Filadelfus, a teda že vtedy sa začal prekladať SZ do gréčtiny. V Alexandrii bola vtedy pomerne veľká kolónia Židov. Či Hebreji už vtedy neovládali hebrejčinu alebo či týmto prekladom chceli robiť prozelytizmus medzi tamojšími obyvateľmi, sa nevie. To, že LXX mala na Nežidov svoj vplyv, je tiež isté.Čas prekladu LXX: Preklad sa začal v 3. stor. pred Kr., približne v polovici a dokončený bol okolo roku 100 pred Kr. Vie sa to z prológu ku knihe Eccli; tento prológ bol zostavený približne roku 120 pred Kr. Tento autor spomína, že v Alexandrii už bol zákon, proroci a iné spisy preložené do inej reči, teda do gréčtiny.Kritická a literárna hodnota LXX: Podľa všetkých ukazovateľov LXX nevznikla naraz, ale postupne cez pomerne dlhý čas a prekladali ju mnohí jednotlivci. Preto aj literárna a kritická hodnota jednotlivých častí nie je rovnaká. Najväčšiu hodnotu podľa spomenutých kritérií má Pt, ktorý najlepšie odráža pôvodinu. Aj historické knihy ukazujú veľmi dobrú kritickú a literárnu hodnotu. Preklad Žalmov, Kaz, Vľp a prorokov je dosť nejasný, lebo je príliš otrocký. Kniha Jób je v LXX kratšia asi o jednu šestinu. Niektoré knihy boli napísané v aramejčine alebo hebrejčine, ale zachovali sa iba v gréčtine LXX; tu nemožno porovnávať túto hodnotu, ale aj tak sa napred v Eccli môžu nájsť niektoré časti, ktoré ukazujú rozšírenie pôvodného textu. Vieme to z porovnania tejto knihy s niektorými hebrejskými fragmentami, ktoré boli objavené v 19. storočí. Pokiaľ ide o kvalitu gréčtiny, najlepšia je v knihách Jób, Prís a Pt.Historická a doktrinálna dôležitosť LXX: Táto zbierka kníh SZ v gréčtine si zaslúži naozajstný obdiv. Prekladatelia LXX nemali nijaké lingvistické pomôcky na prekladanie, nemali ani nijakú predchádzajúcu skúsenosť, pretože nejestvoval nijaký podobný prípad predtým v dejinách. Treba oceniť aj otvorenosť týchto prekladateľov. Takto sa umožnilo vlastne všetkým Židom v celom Stredomorí, vo všetkých židovských kolóniách, aby spoznali SZ. Dôležitosť LXX pre nás kresťanov ešte vzrastá, keď vezmeme do úvahy fakt, že NZ často cituje SZ v gréčtine a tieto citácie sú prevzaté z LXX. Z 350 citácií SZ v NZ 300 pochádza z LXX.30 Prvá Cirkev spočiatku považovala práve LXX za svoj oficiálny text SZ. Iba v prípade Dan Cirkev vyradila tento text a dala prednosť Teodociovmu gréckemu prekladu. Aj cirkevní otcovia používali grécky text SZ z LXX a prvá Cirkev tento text používala aj na liturgické účely. Takto je jasne dokumentované, aký vplyv mala LXX na tvorenie termínov a vôbec slovníka prvého kresťanstva, ba celého kresťanského života.Revízie a recenzie prekladu LXX: LXX sa veľmi rýchlo rozšírila do celého židovského sveta v diaspore a stala sa aj veľmi vážená. Postupne sa však začali objavovať v židovskom svete proti nej výhrady, ale súčasne trvala aj úcta k nej. Tak sa dá vysvetliť to, že nikdy nevzniklo

30 Il Messaggio 1, s. 196.

56

želanie zaobstarať nový preklad hebrejského textu, ale vznikali želania jej revízie. Druhým významným elementom bola polemická atmosféra medzi judaizmom a kresťanstvom. V LXX boli veľmi zdôraznené mesiášske miesta a to kresťania používali na dokazovanie Ježišovho mesiášskeho poslania. Preto sa v judaizme prirodzene prejavili tendencie k oslabeniu týchto mesiášskych miest.- Najskôr jestvovala pravdepodobne anonymná židovská revízia LXX na báze hebrejského textu, zhotovená asi na konci I. stor po Kr. Dokazujú to roku 1952 v júdskej púšti nájdené fragmenty malých prorokov. Spomína ho aj Justín. Origenes a Hieronym hovoria o preklade, ktorý nazývajú versio „Quinta“. Pravdepodobne ide o ten istý preklad.- Preklady alebo revízie Aquilu, Teodocia a Symmacha. Aquila bol Grék, obrátil sa na židovstvo a opravil LXX asi roku 140 po Kr. podľa želania rabínov tak, že ho zhotovil celkom v duchu hebrejčiny. Je to teda otrocký preklad plný semitizmov. Napred podstatné meno za číslovkami je vždy v sing., aj keď je číslovka množná (napred: „deväťsto rok a tridsať rok“ [Gn 5,5]; „Boh zavolal na svetlo deň“ [Gn 1,5]). Židia prijali tento preklad s nadšením. Dnes nám z tohto diela zostali iba fragmenty. Teodocion bol Žid z Efezu a zhotovil revíziu LXX okolo roku 180 po Kr. V NZ sa nachádzajú aj citáty nezhodné so LXX a blízke Teodociovmu prekladu. Preto sa zdá, že Teodocion okolo roku 180 neurobil nič iné, ako prezrel grécky text SZ, ktorý už koloval na konci I. stor., keď bol napísaný NZ. Symmachus bol Samaritán, zo židovstva prešiel na kresťanstvo, bol príslušníkom nejakej heretickej kresťanskej sekty. Okolo roku 200 po Kr. zhotovil svoju verziu gréckeho prekladu SZ. Usiloval sa predovšetkým o elegantnú gréčtinu v hebrejskom texte SZ a to sa mu podarilo.- Origenova Hexapla. Polemická atmosféra medzi kresťanmi a Židmi veľmi pomohla štúdiu textu gréckeho znenia SZ. Židia pri polemikách argumentovali kresťanom, že nemajú presný preklad SZ do gréčtiny, totiž že ten, ktorý majú, je neadekvátny hebrejskému textu SZ. Preto Origenes sa v 1. pol. 3. stor. podujal na zhotovenie takého textu SZ, ktorý by názorne ukazoval hebrejský text a všetky grécke preklady SZ alebo revízie LXX. Slovo hexaplous znamená „šesťnásobný“. Je to vlastne synopsa o šiestich stĺpcoch: 1. hebrejský text s hebrejskými znakmi; 2. hebrejský text s gréckymi znakmi; 3. Aquilov SZ; 4. Symmachov SZ; 5. LXX revidovaný; 6. Teodociov SZ.31 Takto ju publikoval vo forme Hexaply, ale aj vo forme Tetraply, čiže štyroch posledných gréckych verzií.V Origenovej práci bol najťažší piaty stĺpec, v ktorom podával svoju revíziu LXX. Ostatné stlpce sú iba prepisom už hotových kódexov. Spomínaný 5. stĺpec je vyjadrením jeho kritického skúmania textu: buď bol text LXX v dokonalej zhode s hebrejským textom SZ a vtedy ho Origenes jednoducho prepísal; alebo ak nebol zhodný, tam prichádzali do úvahy tri možnosti: a) LXX mala širší text a Origenes tam pri prepisovaní dal znak (÷ alebo [obolus]) alebo použil polobolus (: alebo / alebo / ) a to na začiatku a na konci zmenenej časti); b)

31 Niekedy Origenes hovorí o ešte ďalších dvoch anonymných recenziách LXX, takže do úvahy prichádza Heptapla a Oktapla.

57

LXX mala kratší text, ako bol hebrejský. Tam Origenes doplnil text z Teodocia a zriedkavejšie z Aquilu alebo zo Symmacha. Tieto vsuvky označil asteriskom ď alebo :+: ; c) text LXX bol premiestnený v porovnaní s 1. stĺpcom. Vtedy Origenes prepísal text podľa 1. stĺpca okrem Prísl., kde urobil špeciálne zmeny.Takto Origenes v 5. stĺpci vlastne dostal nový text LXX, ktorý sa nazýval „hexaplárna LXX“ alebo „Origenova LXX“. Rozsah Origenovho diela bol veľmi veľký. Niektorí autori sa domnievajú, že objem tohto diela mohol presahovať 3000 strán veľkého formátu. Bohužiaľ, Origenova Hexapla sa takmer celá stratila. Nikdy nebola urobená kompletná kópia a originál bol uložený v knižnici v Cézarei Prímorskej, pravdepodobne ju používal aj Hieronym a k jej strate došlo asi v 7. stor., keď Cézareu dobyli Musulmani. Zvláštnu pozornosť však vzbudil 5. stĺpec Hexaply, ktorý bol niekoľkokrát prepísaný a dnes ho máme zachovaný vo viacerých kódexoch, niektoré z nich zachovali aj Origenove znaky.- Luciánova recenzia LXX: Kňaz Lucián, pôvodom z Antiochie, krátko po roku 300 urobil revíziu LXX. Zhotovil ju porovnaním textu LXX s hebrejským textom a snažil sa citlivo opraviť niektoré časti. Takáto verzia LXX sa potom rýchlo rozšírila a text používali niektorí cirkevní otcovia ako Ján Chryzostom a Teodoret z Cyru. Dnes sa prejavuje snaha kriticky skúmať LXX a rozlišovať v nej rôzne vrstvy textu.Preklady gréckeho SZ: Z gréckeho textu LXX boli zostavené rôzne preklady pre jednotlivé miestne cirkvi a jednotlivé jazyky:- Vetus latina (bude o nej reč neskôr),- koptský sahidický (juhokoptský dialekt),- koptský bohairský (severokoptský dialekt); koptské preklady boli zhotovené v rokoch 200-260, boli doplnené aj z Origenovej Hexaply. Majú veľký význam pre kritiku textu LXX,- arménsky (okolo r. 440); je ovplyvnený dielom Origena a sýrskou Pešitou,- sýrsky filoxeniánsky preklad (6. stor.); jestvujú iba fragmenty; zhotovený bol zásluhou biskupa Filoxéna; preklad stojí na báze Luciánovej recenzie,- sýrsko-palestínsky preklad (okolo r. 600); z Origenovho hexaplárneho textu,- sýrsky hexaplárny preklad (7. stor.); podľa Origenovho hexaplárneho textu.Význam týchto prekladov pre kritiku textu spočíva predovšetkým v tom, že pomáhajú pri rekonštrukcii gréckeho textu SZ a prostredníctvom neho aj pri rekonštrukcii hebrejsko-aramejského textu SZ. Keďže ale aj tieto preklady podstúpili rôzne zásahy a zmeny, ich účinnosť je relatívna.Kódexy a edície LXX: Už boli spomínané niektoré kódexy v súvislosti s NZ, ktoré kódexy obsahujú aj grécky SZ. Medzi nimi vyniká napred Vatikánsky kódex (B), Sinajský (S)32, Efrem rescriptus (C), Alexandrijský (A). ďalší starobylí svedkovia:- papyrus Rylands- papyrus Chester Beatty

32 Sinajský kódex sa častejšie označuje hebrejským znakom alef (a).

58

- kódex Freerianus- Marchalianov kódex Q- Chisianov kódex 88Kritické edície:- A. Rahlfs, Septuaginta I-II, Stuttgart 1952, na báze manuskriptov A B S.- Od roku 1931 vychádzala veľká edícia Vetus Testamentum Graecum auctoritate Societatis Litterarum Gottingensis editum. Postupne v nej vychádzali jednotlivé knihy SZ.- Brooke-McLean-Thackeray, The Old Testament in Greek According to the Text of Codex Vaticanus. Supplement from Other Uncial Manuscripts, with a Critical Apparatus Containing the Variants of the Chief Ancient Authorities for the Text of the Septuagint.- E. Hatch - H. A. Redpath, A Concordance to the Septuagint, 2 voll., Oxford 1897; znovuvytlačené: Graz 1954.

ďalšie preklady: targumy, Pešita, arabské preklady:Targumy (aramejské slovo «targum» znamená «interpretácia»). Po exile Židia prestávali rozumieť liturgickej hebrejčine, pretože v civilnom svete ju vystriedala aramejčina. Preto sa na tieto čítania pripravovali aramejské liturgické texty SZ. Sú to viac voľné a vysvetľujúce preklady, ako presné a doslovné citácie. Najznámejšie targumy:- pre Pt: Jeruzalemský targum II (vo vatikánskej bibliotéke v kódexe Neofytov); Targum Jonatan (alebo: Jeruzalemský targum I ), je odvodený z Jeruzalemského targumu II.; targum Onkelos (zo 4. stor.) u Židov mal veľkú autoritu;- pre historicko-prorocké knihy: Targum Jonathan ben Uzziel (po r. 400);- pre poeticko-didaktické knihy: targum kníh: Jób, Ž, Prís, Pies.Význam targumov je popri ich pomoci pre kritiku textu predovšetkým v tom, že sú veľkou pomôckou pre štúdium histórie starej rabínskej exegézy.Pešita: Je to preklad SZ z hebrejčiny do sýrčiny. Preklad bol urobený v 2. stor. po Kr. Deuterokánonické knihy boli prevzaté zo LXX, Sir bol preložený z hebrejčiny. Jazyk Pešity je veľmi jasný a elegantný. Ale aj do Pešity sa postupne dostali rôzne lektúry. Napriek tomu je výbornou pomôckou pre kritiku textu.Arabské preklady: Pre kritiku textu nemajú veľký význam, pretože boli zhotovené pomerne neskoro. Slúžili pre Židov žijúcich v krajinách arabského jazyka. Najslávnejší je preklad Žida Saadyah-a ben Yoseph-a (†942).

16. Preklady Svätého písma NZ

Sýrske preklady: - Diatessaron; jeho autorom je Tacián († 180); názov je grécky a znamená (Evanjelium) podľa štyroch (evanjelií). Ide teda o istý druh synopsy. Pravdepodobne bol najskôr

59

zhotovený v gréčtine a potom preložený do sýrčiny. Je veľmi starobylý, bol všeobecne rozšírený. Zachovali sa iba fragmenty a citácie;- preklad oddelených štyroch evanjelií (v Curetoniánskom a v sýrskom Sinajskom kódexe);- Pešita NZ (v 5. stor.), obsahuje NZ okrem deuterokánonických: 2Pt; 2,3Jn; Júd; Apk;- fyloxeniánsky preklad s harklenskou revíziou;- sýropalestínsky preklad (okolo r. 600).Koptské preklady:- bohairský preklad; v dialekte používanom v stredozemnej zóne Egypta;- sahidský preklad; dialekt v južnom Egypte.Koptské preklady sú veľmi staré (2. stor.) a majú veľký význam pre NZ-textovú kritiku;Arménsky a gruzínsky preklad: Arménsky preklad bol zhotovený v 5. stor. a vykazuje blízkosť s Koridetským kódexom (Q). Gruzínsky preklad vznikol okolo roku 500 a pravdepodobne je to preklad z arménskeho prekladu; je mu veľmi podobný.

Latinské preklady: 1) «VETUS LATINA». Je to konvenčný názov; zvykne sa ním označovať akýkoľvek starý latinský preklad SZ alebo NZ pred Hieronymovou Vulgátou. Tento preklad vznikol zo LXX pre SZ a z NZ-kódexov skupiny D. Nevie sa presne, koľko prekladov alebo recenzií bolo zhotovených. Základná hypotéza o nich je taká, že jestvovali dva základné preklady: jeden bol afrického pôvodu a druhý európskeho. Vieme to podľa rozdielnych latinských citátov v dielach afrických a európskych cirkevných spisovateľov. V skutočnosti tieto preklady asi nikdy neboli kompletné; vykazujú mnohé a odlišné prekladateľské štýly, tieto zas podstúpili mnohé korekcie, harmonizácie a iné zásahy do textu, a takto možno pochopiť, že si Hieronym a Augustín v 4. storočí sťažovali na veľký zmätok z nespočitateľného množstva odchýlok v latinskom texte. V tejto situácii Hieronym napísal známu vetu: „...cum apud latinos tot sint exemplaria quot codices...“ (Praef. in Iosue : PL 28,463). Augustín: „Qui...Scripturas ex hebraea lingua in graecam verterunt numerari possunt; latini autem interpretes nullo modo“ (De doctr. christ. II,11: PL 34,43).Čas a pôvod Vetus latina vystupuje až do II. stor. V tom čase sa kresťanstvo už rozšírilo a ľud už vtedy rozprával po latinsky. Vzdelané osoby ešte hovorili po grécky. Jestvujú aj priame dôkazy pre 2. stor.: v meste Scillium v Afrike bol proces proti kresťanom. Prokonzul sa obrátil na obžalovaných kresťanov s otázkou: „Quae sunt res in capsa vestra?“ Jeden z nich mu odpovedal: „Libri et epistulae Pauli viri iusti.“ Z toho sa usudzuje, že títo mučeníci pochádzali z ľudu, ktorý hovoril po latinsky, mali u seba latinské biblické texty. V prokonzulárnej Afrike sv. Cyprián (okolo roku 250) mnohokrát citoval SP jednotným spôsobom. Z toho tiež možno usudzovať, že v tom čase jestvoval ešte jednotný latinský preklad SP; jeho začiatky preto musia siahať až pred rok 200. Na druhej strane aj v Ríme

60

možno vybadať podobné javy: kňaz Novacián (okolo r. 250) cituje Bibliu jednotným spôsobom. Text je ale odlišný od afrického prekladu.Dôležitosť prekladu Vetus latina pre textovú kritiku je veľká; či už ide o preklad SZ alebo aj NZ. Okrem toho Vetus latina poslúžila aj Hieronymovi. On totiž neprekladal deuterokánonické knihy SZ z hebrejského textu, ale ich prevzal z Vetus latina (Múd, Eccli, Bar, 1,2Mach). Takisto Žaltár nebol preložený, iba recenzovaný z Vetus latina. NZ vo Vulgáte tiež nie je prekladaný, ale iba revidovaný z Vetus latina. Vetus latina nebola ihneď nahradená Vulgátou, ale iba postupne a trvalo to dlhý čas.Kódexy, v ktorých sa Vetus latina zachovala, nie sú mnohé, ani kompletné. Často sú ovplyvnené Vulgátou. Najdôležitejšie z nich sú: kódexy k (Bobbiov; africký; 5.- 6. stor.), a (Vercellenský; európsky; 4.- 5. stor.), e (Palatinov; 5. stor.), b (Veronský; 5. stor.), f (Brescia; 6. stor.). Ich význam je veľký hlavne pre kritiku textu prekladu Vetus latina.Benediktíni z Beuronu a Vetus latina: Nemeckí benediktíni urobili záslužnú prácu v zhromažďovaní kódexov a citátov prekladu Vetus latina. Ich porovnávaním dosiahli jednotný text, ktorý potom začali publikovať postupne od roku 1949 pod nadpisom: Vetus latina. Die Reste der altlateinischen Bibel nach Petrus Sabatier neu gesammelt und herausgegeben von der Erzabtei Beuron. Pramene, ktoré použili, siahajú od najstarších čias až po Karola Veľkého (asi po r. 800).2) VULGÁTA. Vulgáta (Vg) je latinský preklad všetkých biblických kníh používaných dlhý čas ako oficiálny text latinskej Cirkvi.Termín Vulgáta znamená „rozšírený text“ medzi ľudom («editio divulgata»). Výraz „Vulgáta“ neoznačoval vždy toto Hieronymovo vydanie SP, ale najskôr sa týmto výrazom označoval preklad zo LXX, teda aj Vetus latina. Až od 16. stor. sa termínom „Vulgáta“ definitívne označil Hieronymov preklad SP. Tridentský koncil roku 1546 hovoril o ňom: „antiqua et vulgata editio“.Pôvod Vg: - pre SZ: 5 deuterokánonických kníh (Bar, Eccli, Múd, 1,2Mach) pochádzajú kompletne z Vetus latina; Est 10,4-16,24 sú z nejakého starobylého prekladu podľa LXX; Dan 3,23-94; 13-14 sú z nejakého starobylého prekladu podľa Teodocionovho textu; Žaltár (tzv. gallikánsky) je z Vetus latina opravený Hieronymom podľa hexaplárnej gréčtiny; Tob a Jdt preložil Hieronym z aramejčiny; všetky ostatné knihy SZ preložil Hieronym z hebrejčiny.- pre NZ: evanjeliá vo Vg sú opravené z Vetus latina; urobil to Hieronym; všetky ostatné knihy NZ sú tiež opravené z Vetus latina, asi to urobil Hieronym.Hieronymova metóda pri kompilácii Vg: v knihách, ktoré Hieronym prevzal z Vatus latina, sa nájdu mnohé chyby, ktoré obsahoval už preklad Vetus latina. V knihách, ktoré Hieronym sám prekladal, badať takúto metódu:

61

- pre SZ: Hieronym v priamych prekladoch používal hebrejský text veľmi podobný MT. Hieronym nechcel robiť servílny preklad hebrejského textu. Snažil sa prekladať podľa zmyslu a dbal aj na eleganciu štýlu.- pre NZ: Tu používal grécky text veľmi podobný kódexu B. Prihliadal pritom aj na Vetus latina a slová menil len vtedy, ak to bolo naozaj potrebné alebo keď si to vyžadoval elegantný štýl, na ktorý Hieronym veľmi dbal.Kritická hodnota Vg: Tu treba rozlišovať kritickú a juridickú autenticitu. Kriticky autentický je ten spis, ktorý je skutočne toho autora, ktorému je pripisovaný. Ak sa jedná o autenticitu prekladu, ten je vtedy autentický, ak vyjadruje v novom jazyku pôvodný zmysel. Ináč je to voľná parafráza alebo iné dielo.33

Juridicky je nejaký spis autentický vtedy, keď mu nejakou kompetentnou autoritou bol prisúdený probatívny (dôkazný) charakter, aj keď má nejaké chyby.Kriticky je Vg podstatne autentická. Odborníci jednoznačne tvrdia, že Vg je vcelku najlepším prekladom, ktorý máme z najstarších čias.Najlepšie preložené sú historické protokánonické knihy SZ (taktiež Jób), potom nasledujú evanjeliá a iné knihy NZ. Veľmi dobré sú prorocké a poeticko-sapienciálne protokánonické knihy (okrem Žaltára). Gallikánsky žaltár Vg má niektoré defekty. Tob a Jdt sú pomerne dobré napriek tomu, že Hieronym preložil Tob za jeden deň a Jdt za jednu noc. Deuterokánonické fragmenty Dan obsahujú chyby Teodocionovho gréckeho textu, ktorý používal Hieronym. Ostatné deuterokánonické knihy SZ majú defekty z LXX a z Vetus latina.Ale aj v knihách, ktoré preložil sám Hieronym z originálnych textov sa nachádzajú niektoré nepresnosti:- text, ktorý Hieronym používal, nezodpovedal vždy kriticky rekonštruovanému textu;- Hieronym niekde dodával krátke explikatívne dodatky;- Hieronym robil niektoré implicitne mesiášske miesta viac explicitnými;- niektoré vlastné mená prekladal;- niektoré geografické lokality nerozlišoval dobre;Juridická autenticita Vg : Tridentský koncil vyhlásil Vg za autentickú. Potom vznikla otázka, akú autenticitu mal koncil na mysli: či kritickú alebo juridickú. Z aktov koncilu vysvitá, že mal v úmysle juridickú autenticitu.34 Výslovne to spomenul pápež Pius XII. v encyklike Divino afflante Spiritu [EB 549]. Príslušný dekrét Tridentského koncilu nie je dogmatický, ale disciplinárny (nenesie «anathema sit»). Znamená to, že nie je neodvolateľný, ani nezmeniteľný. Dekrét sa nevyslovil o originálnych textoch, ani o iných latinských prekladoch. Praktický dopad týchto faktov bol ten, že koncil sa vyjadril pre Vg v

33 Porov. Il Messaggio 1, s. 213 - 214.34 Decretum de editione et usu Sacrorum Librorum, Sessione IV, 8. apríla 1546 [EB 61].

62

tom, že práve tento preklad treba používať v dišputách, kázňach, prednáškach a výkladoch SP.Dejiny Vg : Vg mala zaujímavé dejiny. NZ bol ihneď prijatý veľmi priaznivo, kým voči SZ boli výhrady. Mnohí mali totiž dojem, že vzdať sa textu Vetus latina bude znamenať neúctu voči LXX, pretože Vetus latina bola vlastne prekladom LXX do latinčiny. Sv. Augustín spočiatku váhal prijať Hieronymov preklad, ale neskôr ho chválil a citoval. Pomaly sa však aj SZ z Vg ujímal a okolo roku 650 sa všeobecne presadil. Za čias Karola Veľkého (okolo r. 800) Vg už bola všade.Postupne sa však do Vg začali dostávať aj nejaké zmeny. Celkove k tomu viedli 3 príčiny:- interpolácie z Vetus latina; robili to prepisovači, ktorým ešte v uchu znela Vetus latina;- nahrádzanie ťažkých slov ľahkými s cieľom upevniť postavenie Vg;- vsúvanie glos. Spočiatku to mohli byť len poznámky na okraji textu, ale postupne boli vzaté do textu.Už v 6. stor. sa ozvali prvé hlasy za opravu Vg.- prvý, kto sa na to aj podujal, bol Kassiodor (†570). Vydal dielo Institutiones divinarum et humanarum lectionum (PL 70,1105-1150); je to istý druh všeobecnej introdukcie do SP týkajúce sa textu a jeho prepisovania;- veľkú zásluhu tu má aj imperátor Karol Veľký. Poveril Alkuina (†804) prácou na vytvorení kritického textu, ktorý Alkuin získal podobne ako Kassiodor. Neskôr Teodulf (†821), biskup z Orleáns, znovu zrevidoval text Vg;- v XIII. stor. vznikol na parížskej univerzite text nazvaný «Parížska Biblia».V XIII. stor. vznikli tzv. correctoria biblica. Sú francúzskeho pôvodu a vyhotovili ich dominikáni a františkáni. Korektóriá spočívajú v tom, že na okraj textu Vg (takmer exkluzívne iba v parížskej Biblii) alebo v zvláštnej knihe sa dávali poznámky s údajmi kapitol textu samotnej Vg, ktorý text tieto miesta vyvolávali. Žiaľ, tieto korektóriá sa nerobili podľa kritických pravidiel, ale dosť voľne, preto nemajú veľkú hodnotu.Recenzie a hlavné kódexy : Zachovalo sa niekoľkotisíc manuskriptov Vg. Odborníci ich rozdeľujú podľa jazykových recenzií: talianske, španielske, ostrovné...Kódexy: Veronský (R), Amiatinský (A), Fuldský (F), Tourský (G), Cavský (C), Oktoboniansky (O).Sixto-Klementínska edícia Vg (r. 1592): Koncil v Tridente vyjadril želanie vypracovať revíziu Vg a pápeži Pius IV. (r. 1561) a Pius V. (r. 1569) vymenovali komisie odborníkov na jeho prípravu. Práce však pokračovali veľmi pomaly. Preto Sixtus V. roku 1586 vymenoval novú komisiu, ktorá sa pustila do práce s veľkým zápalom a s najlepšími kritériami. V nejasných miestach konzultovali originálne texty a boli použité aj výsledky práce predchádzajúcich komisií. Po dvoch rokoch (r. 1588) bola pápežovi predstavená prvá verzia, s ktorou Sixtus V. nebol spokojný. Osobne urobil niektoré zmeny v texte (obnovil niektoré formulácie z parížskej Biblie, ktoré komisia eliminovala); komisia znovu prepracovala text, a

63

tak o ďalšie dva roky (r. 1590) bol hotový nový text, ktorý bol aj vytlačený. Je to slávna Sixtova Biblia. ďalší pápež Gregor XIV. zostavil novú komisiu pre ďalšiu revíziu Vg; pápež však skoro zomrel a po ňom nastúpil Klement VIII. a tento sa opäť postaral o novú edíciu Vg, ktorá vyšla roku 1592. Toto vydanie Vg nieslo titul Biblia sacra vulgatae editionis Sixti quinti Pont. Max. iussu recognita atque edita.Potom do veci zasiahol kardinál Robert Bellarmín, ktorý si dal za cieľ zachrániť autoritu a prestíž pápeža Sixta V. Bellarmín tvrdil, že Klementova Biblia nie je odlišná od Sixtovej a že ide vlastne v jeho intenciách. Preto v reedícii tohto textu roku 1604 v Lyone bola táto Biblia uvedená s novým názvom: Biblia sacra vulgatae editionis Sixti V iussu recognita et Clementis VIII auctoritate edita.35 Takto vznikol zvyk už vydanie z roku 1592 nazývať «Sixto-Klementínska Biblia». Samozrejme, ani táto verzia nebola bez chyby. Ale vzhľadom na tie filologické pomôcky, ktoré vtedy biblisti mali, «Sixto-Klementínska Biblia» je vynikajúcim dielom. Tridentský koncil vyjadril želanie vydať text čím najsprávnejší, a teda najbližší Hieronymovmu textu. Verzii z roku 1592 sa to nepodarilo celkom, ale aj tak jej text je veľmi dobrý a bol oficiálne používaný celé nasledujúce storočia.Revízia benediktínov: po vydaní Sixto-Klementínskej Biblie vznikli opäť snahy zhromažďovať materiál na novú revíziu Vg. Významní autori v tomto smere boli barnabiti A. Ungarelli a C. Vercellone. Veľmi slávne bolo kritické vydanie Vg NZ, ktoré zostavili anglikáni J. Wordsworth (†1911) a H. J. White (†1936). Títo dvaja publikovali aj bohatý kritický aparát k Vg NZ.Začiatkom 20. stor. Svätá Stolica zverila úlohu vydať nové kritické vydanie Vg reholi benediktínov. Oficiálne ich o to roku 1907 požiadala Biblická komisia so schválením Pia X. Pre tento cieľ bola vymenovaná «Komisia pre revíziu Vg» a Pius XI. roku 1933 na tento cieľ ustanovil samostatné opátstvo sv. Hieronyma v Ríme. Roku 1926 vyšiel prvý diel, kniha Gn. Potom nasledovali ďalšie. Táto edícia má nasledovný titul: Biblia Sacra iuxta latinam vulgatam versionem ad codicum fidem ... cura et studio Monachorum Abbatiae Pontificiae S. Hieronymi in urbe ordinis S. Benedicti edita.36 Okrem malých prorokov v tomto vydaní už vyšli všetky spisy SZ latinskej Vg. Edícia je výborným prínosom do štúdia pôvodného textu Hieronymovej Vg a do histórie tohto textu. Takisto sa veľmi približuje k naplneniu želania Tridentského koncilu: „nakoľko je možné presne zistiť a ustáliť text latinského prekladu sv. Hieronyma zo 4. stor.“ Aj keď sa tento cieľ nepodarilo celkom naplniť, jednako toto vydanie znamená veľký pokrok v dosiahnutí tohto koncilového želania.Pápež Pavol VI. požiadal po II. vatikánskom koncile (AAS, 59 [1967] s. 53n) odborníkov pripraviť nové vydanie latinskej Vulgáty. Na túto prácu bola vymenovaná zvláštna Pápežská komisia, vymenoval ju Pavol VI. Toto vydanie bolo nazvané Neovulgáta (NVg). Autori tejto

35 Il Messaggio 1, s. 223.36 KUBÁČ, V., Úvod do hebrejského textu Starého zákona, UK Praha 1991, s. 68.

64

revízie si poslúžili vydaním benediktínov a starými kódexami. Latinské znenie bolo miestami poopravené podľa kritických textov SZ a NZ.37 Od roku 1969 postupne vychádzali jednotlivé knihy a zväzky (celkove 4 zväzky SZ a 3 zväzky NZ, Žalmy vyšli osobitne). Prvé «typické vydanie» úplného textu Novej Vulgáty promulgoval pápež Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Scripturarum thesaurus (= poklad SP) 25. apríla 1979. Druhé vydanie vyšlo roku 1986. NVg je určená pre Latinskú Cirkev, ktorá ju používa v liturgii a v úradných dokumentoch.38

Moderné preklady Biblie: Katolícka Cirkev veľmi odporúča čítanie SP v ľudových rečiach. Prekladanie Biblie do jednotlivých jazykov veľmi vzrástlo v posledných 150 rokoch. Na konci 20. storočia jestvujú preklady SP do viac ako 2100 jazykov. Vydávanie prekladov SP usmerňujú príslušné zákony cirkevného práva a iné partikulárne zákony. K najznámejším prekladom patria:- talianske preklady : Vg od Mons. Antonia Martiniho z rokov 1768-1781; preklad od Ricciottiho z roku 1939. Prvý kompletný preklad z originálnych textov zhotovil A.Vaccari roku 1958. ďalej na tomto poli pracovali: E. Galbiati, A. Penna, P. Rossano a pátri františkáni.- francúzske preklady : mnohé vydania dosiahol preklad, ktorý zhotovil A. Crampon (1885-1904). Jeden z najznámejších prekladov je La Sainte Bible traduite en français sous la direction de l'École Biblique de Jérusalem, ktorý vyšiel najskôr v 43 zväzkoch, potom v jedinom zväzku v roku 1956.- anglické preklady : najviac sa rozšírilo to vydanie, ktoré pripravili Reims - Douai (1582 - 1609). V 20. stor. Bibliu preložil Mons. R. Knox v rokoch 1945-1949. Z originálnych textov pochádza vydanie Westminster Version (od r. 1913) a ďalšie od Confraternity of Christian Doctrine (1952). ďalšie vydania: King James Version alebo Authorized Version, 1611 (kráľovské vydanie); Revised Version (1881-1895) je revíziou kráľovskej verzie; táto bola nahradená americkou Revised Standard Version (1946-1957); ďalej bola vydaná New English Bible (od r. 1961). Revised Standard Version bola schválená na používanie aj katolíkom. Veľmi rozšírená je tzv. «Chicago Bible», ktorej oficiálnym titulom je The Bible. An American Translation (skompletizovaná a prezretá v r. 1935).- nemecké preklady : posledné preklady sú nasledovné: E. Henne a K. Rösch (1936); ďalej je to Biblia s komentármi Echter Bibel; Regensburger Bibel (od r. 1938) atď. Jedným z naslávnejších prekladov je preklad Martina Luthera (1522-1534). Okrem tu spomenutých boli vydané mnohé ďalšie tak populárne, ako aj vedecké vydania. Medzi najznámejších autorov v tomto smere patria: E. Kautzsch, A. Bertholet a H. Menge.- španielske preklady : najrozšírenejšie sú preklady, ktoré pripravili: E. Nacar a A. Colunga (1945) a J. Bover a F. Cantera (1947).

37 Porov. HERIBAN, J., Bibliografická príručka pre štúdium Svätého písma, SÚSCM Rím 1986, s. 46.38 Porov. Sväté písmo Starého i Nového zákona, SSV Trnava 1996, s. 23.

65

Slovenské preklady Svätého písma:Starosloviensky preklad: jeho autormi sú svätí bratia Konštantín-Cyril a Metod. Obaja zostavili slovanskú abecedu , zaviedli slovanskú liturgiu a zo LXX preložili SP. Cyril preložil evanjeliá, Sk, epištoly a Žaltár. Obaja preložili celý SZ okrem deuterokánonických kníh; tie potom preložili ich žiaci. Tento preklad sa doteraz používa v liturgii gréckeho obradu.39

Kamaldulská Biblia: Je to úplný preklad, ktorý zhotovili kamaldulskí mnísi v polovici 18. stor. Preklad vznikol pravdepodobne v Červenom kláštore pri Dunajci. Preklad sa pripisoval Romualdovi Hadbavnému, avšak na prácach sa podieľalo pravdepodobne viac mníchov, Romuald bol vtedy predstaveným tamojšieho kláštora. Pri prekladaní boli brané do úvahy originálne texty hebrejské a grécke, latinské a takisto vtedy jestvujúce české a poľské preklady. Doba prekladu sa určuje na 1. polovicu 18. storočia. Doba prepisu je uvedená v poznámkach pri texte: začínalo sa Novým zákonom dňa 6. mája 1756, Starý zákon bol prepisovaný od 4. marca 1757 a druhá časť (od Izaiáša) 10. mája 1759. Jediný exemplár tohto prekladu sa zachoval na fare v Cíferi a tento sa stal základom tlačeného vydania v roku 2002. Zásluhu na tomto vydaní Kamaldulskej Biblie má nemecký slavista prof. Hans Rothe a riaditeľ slavistického kabinetu SAV v Bratislave prof. Ján Doruľa. Kamaldulská Biblia bola vydaná vo vydavateľstve Ferdinand Schöningh v Paderborne roku 2002.40

Preklad Juraja Palkoviča: Po Cyrilo-Metodskom preklade je to prvý moderný preklad celého SP. Autorom prekladu je ostrihomský kanonik Juraj Palkovič (1763-1835). Prvý diel vyšiel roku 1829 v Ostrihome. Je to preklad v bernoláčtine. V prefácii k vydaniu autor informuje o metóde prekladu: z Vg s prihliadnutím na originálne texty.Slovenské lekcionáre: Po Palkovičovom preklade prešla dlhá doba, v ktorej sa neurobil nijaký ďalší preklad SP. Za celé storočie boli vydané len lekcionáre: Andrej Trúchly r. 1897; Karol B. Žeko r. 1924 a Biblická komisia pri SSV Trnava vydala roku 1944 ďalší lekcionár ako svoje spoločné dielo. Dnešné lekcionáre sú s textami najnovších prekladov SP podľa NVg a sú dielom Slovenskej liturgickej komisie. Posledné vydania: L I. 1990. L II. 1990, L III. 1981, L IV. 1981, L V. 1983.Druhý slovenský preklad celého SP: Toto vydanie vychádzalo v rokoch 1913-1926 po častiach ako podielové knihy členov SSV. Najviac sa oň zaslúžili Martin Kollár, Andrej Hlinka, Ján Donoval a ich spolupracovníci, cenzori a dobrodinci. Aj tento preklad bol vyhotovený z Vg.Tretí slovenský preklad celého SP: Práca sa začala 30. januára 1941 na zasadaní Biblickej komisie pri SSV v Trnave. Členmi boli: Dr. Štefan Zlatoš a Dr. Jozef Búda, profesori CMB

39 Porov. JANEGA, Š., Všeobecný úvod do kníh Starého zákona II., Bratislava 19872, s. 141.40 SWATÉ BIBLIA SLOWÉNSKÉ aneb Písma Swatého částka I., II. herausgegeben von Hans Rothe und

Friedrich Scholz unter Mitwirkung von Ján Doruľa.

66

fakulty v Bratislave a profesori vysokých bohosloveckých škôl: Dr. Anton Šurjanský, Dr. Mikuláš Stanislav, Dr. Ján Švec a Dr. Štefan Janega.Prvý zväzok vyšiel roku 1949 (NZ od Zlatoša a Šurjanského) a SZ sa objavil až roku 1953 od Búdu, Janegu, Stanislava, Šveca a Zlatoša. Preklad bol prevedený podľa originálnych textov. Druhé vydanie celého SP vyšlo roku 1969 v štyroch zväzkoch.Vydanie SP podľa NVg: NZ po slovensky podľa NVg vyšiel roku 1986, pripravila ho SLK a vydal SSV Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava. ďalšie vydania NZ podľa NVg boli v rokoch 1988 (Rím) a 1992 (Slov. biblická spoločnosť).Nakoniec je potrebné spomenúť posledné kompletné vydanie SP z roku 1996, ktoré významné tým, že obsahuje NZ podľa NVg z roku 1986 a SZ z roku 1955. Úvody k jednotlivým knihám celého SP napísal Prof. Jozef Heriban, SDB. Toto vydanie vyšlo v SSV Trnava roku 1996.Roku 1995 bol vydaný prvý slovenský ekumenický preklad SP Nová zmluva a Žalmy; vo vydaní Slovenskej biblickej spoločnosti Banská Bystrica 1995. Z katolíckych autorov pracovali na preklade: Prof. Dr. Štefan Janega, Prof. Dr. Alojz Martinec, Mons. Vincent Malý, Mgr. Štefan Piecka, Mgr. Gabriel Ragan. Na preklade spolupracovalo 11 slovenských kresťanských cirkví združených v Slovenskej biblickej spoločnosti.Slovenská evanjelická cirkev a. v. dlho používala český preklad SP - Králickú Bibliu. Tá bola preložená a vydaná v rokoch 1579 - 1592, opravené vydanie vyšlo v roku 1613. NZ v slovenčine vyšiel roku 1942, potom roku 1953 a 1968. SZ vychádzal postupne v rokoch 1971 - 1981. Prvý slovenský preklad celého SP Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. je z roku 1978.

Na záver niekoľko údajov: V roku 1976 rozšírili biblické spoločnosti v 130 krajinách asi 7 miliónov kusov celej Biblie, 10 miliónov NZ a 23 miliónov častí SP. Roku 1960 bola Biblia v 1136 rečiach, roku 1975 v 1577 rečiach a roku 1976 v 1603 rečiach a v roku 1999 už jestvoval preklad Biblie vo vyše 2100 rečiach.

17. Textová kritika, jej metódy a normy

Akýkoľvek manuskript môže mať niekoľko fáz svojej formácie a následného použitia: 1) redakcia (prevzatie jeho časti alebo celku do nejakého nového diela); 2) transkripcia (prepisovanie diktovaním alebo priamo prepisovaním bez diktovania); 3) recenzia (proces korekcie manuskriptu, eliminovanie omylov a variantov).Pojem: Textová kritika je biblický vedný odbor, ktorý sa usiluje rekonštruovať - nakoľko je len možné - originálny stav diela tak, ako ono vyšlo spod pera pôvodného pisateľa. Ide teda o identifikovanie rôznych odchýlok pri prepisovaní, o spoznanie a stanovenie príčin týchto odchýlok a o definovanie metód a noriem pri rekonštrukcii prvotného textu.

67

Rôzne druhy odchýlok (alterácií): Delíme ich na:a) Omyly vynechania - vynechanie písmena, slabiky, celého slova, celej vety...Špeciálnym prípadom vynechania je haplografia (zjednodušenie; haplous = zdravý, čistý, rýdzi). Je to vynechanie nejakého elementu (písmeno, slabika, slovo...) identického so susedným elementom. [Opačný prípad sa nazýva diptografia]. Iným prípadom omylu vynechania je homoioteleuton (=rovnaký koniec). Je to taký omyl, pri ktorom vety alebo jej časti majú rovnaký koniec. Prepisovač alebo ten kto diktuje, však preskočí zrakom z jednej vety na koniec druhej, ktorý je identický a čo je medzitým, to vynechá (napred Jn 3,20).b) Omyly dodania - dodanie písmena, slabiky, slova, vety...Špeciálnym prípadom je diptografia (dvojitý zápis) písmena, slabiky...c) Omyly zo zámeny Môžu byť zamenené písmená medzi sebou podobné, alebo dve písmená (hebrejské alebo grécke majuskulné) môžu byť považované za jedno iné písmeno atď. Tiež tu treba rátať s možnými zmenami zmyslu pri delení slov, ak sa oddelené časti považovali za samostatné slová a iné.d) Omyly z inverzie Inverzia znamená obojstranná zmena, zmena dvoch písmen, slabík, slov alebo aj celých viet.Príčiny odchýlok: Vo všeobecnosti sa omyly rozdeľujú na dve skupiny: neúmyselné alebo nevedomé a na úmyselné, čiže vedomé. Takto sa to síce delí teoreticky, ale nie vždy je to jasné v konkrétnych prípadoch.a) neúmyselné: sú to napred zmeny, ktoré vznikli zo slabosti zraku alebo sluchu: takto sa vysvetľujú omyly vzniknuté haplografiou, diptografiou, itacizmy, ďalej omyl, ktorý sa nazýva homotioeleuton (=rovnaký koniec), ten spočíva v skoku zrakom z jednej skupiny písmen k inej identickej skupine, ktorá sa nachádza o trochu ďalej a takto sa vynechajú prostredné slová;príklad: Jn 3,20: „Kto koná zlo, nenávidí svetlo (to fos)

a nejde na svetlo (to fos)lebo má strach, aby jeho skutky neboli zavrhnuté“.

homoioteleuton v niektorých kódexoch (Å* 579 1207) v Jn 3,20:„Kto koná zlo, nenávidí svetlo (to fos)lebo má strach, aby jeho skutky neboli zavrhnuté“.

b) úmyselné: pisateľ v domnení, že našiel v texte chybu, opraví text podľa toho, čo sa mu zdá byť vhodné. Takéto opravy mohli byť urobené:- z ortografických, gramatických a štylistických dôvodov;- z harmonických dôvodov to znamenalo: dať do súladu rôzne paralelné miesta (porov. Lk 6,20: „Blažení chudobní“; Åc Q 33 menia na „Blažení chudobní v duchu“ na základe Mt 5,3)

68

[niekedy prepisovači prinášajú obe verzie spolu: napred sú dve verzie a jedna hovorí: „30 staterov“, kým druhá hovorí: „30 strieborných“; prepisovač napísal: „30 staterov striebra“{porov. Mt 26,15}];- z exegeticko-doktrinálnych dôvodov (porov. Mk 13,32, kde niektoré kódexy eliminujú oudé hios pre vyhnutie sa ťažkosti o limitovanej vedomosti Krista). V iných prípadoch sa mohlo stať, že najskôr boli na okraji textu napísané nejaké vysvetľujúce poznámky, ktoré sa v postupných prepisovaniach dostali priamo do textu.Prepisovači v týchto prípadoch urobili v textoch zmeny, ktoré im pripadali správne.Metódy a normy textovej kritikyPri rekonštrukcii originálneho textu treba postupovať tak, že najskôr si musíme uvedomiť, aké varianty sú v prípade toho-ktorého textu a aké kódexy podporujú ten-ktorý variant. Pritom treba vziať do úvahy textovú skupinu, kvalitu a epochu toho-ktorého kódexu.Pri posudzovaní toho-ktorého variantu treba postupovať formou vonkajšej a vnútornej kritiky. Vonkajšia kritika je postupovanie vyššie opísaným spôsobom porovnávania rôznych kódexov. Je dokonca možné stanoviť aj genealógiu istých kódexov práve na základe pozorovania určitej genézy nejakej chyby. Vnútorná kritika je hodnotenie variantov na základe ich vnútornej hodnoty. Teda tu treba hodnotiť ich vnútornú schopnosť predstaviť originálny text a vysvetliť aj pôvod nasledovných variantov. Pre prácu vonkajšej aj vnútornej textovej kritiky jestvuje niekoľko noriem41:a) Dôkazy vonkajšej kritiky: dedukované na báze čísla, na hodnotení kódexov a na ich vzájomnú interakciu:1. regula: Lepšie dosvedčená lektúra je pôvodnejšia.Svedkovia ale nie sú na počítanie, ale na hodnotenie. Teda po uvedomení si hodnoty kódexov, ak ich väčšina prináša určitú konkrétnu lektúru, túto treba nasledovať, zvlášť ak kódexy prináležia k rôznym „textovým recenziám“.2. regula: Musí sa brať do úvahy príbuznosť manuskriptov.Príbuznosť manuskriptov sa určí predovšetkým na báze spoločných omylov. Textová kritika dnes, ako sme videli, dokázala stabilizovať tri alebo štyri isté skupiny kódexov. Táto regula teda nástojí na hodnote kódexov viac ako na ich počte. Vskutku nie počet má na nás zapôsobiť, ale kvalita kódexov. Nateraz však, ak väčšina najlepších kódexov prináša nejakú lektúru, je dobré nasledovať ju ako pôvodnú.Príklad: Gal 6,2- ajnaplhrwvsete: BFG 323 a málo iných, it vg co Otcovia- ajnaplhrwvsate: ÅACDY 0122 ˜ Otcovia- ajpoplhrwvsete: P46.

41 Podávam 10 regúl rekonštrukcie originálneho textu podľa rukopisu BUSCEMI, A. M., Metodologia del Nuovo Testamento, (ad uso privato), Jerusalem 1995, s. 16-20. Prof. Buscemi uvádza tento zoznam regúl s poznámkou, že Zimmermann ich podáva 10, K.- B. Aland ich navrhujú 12, Guillemette - Brisebois ich podávajú 16, ale nie všetky sú potrebné. Sám Buscemi z nich odporúča 3 ako hlavné: tie, ktoré sú v texte uvedené pod číslom 1, 6, 7.

69

Jestvujú dva motívy, prečo preferovať prvý variant, pretože má lepšiu atestáciu (H+D+preklady) a okrem toho druhý variant sa zdá byť pokusom pisárov prispôsobiť budúci čas predchádzajúcim imperatívom. Tretí variant, pokiaľ ide o gramatickú formu, sa približuje k prvej a použitie formy ajpoplhrovw (splniť, vyplniť) môže byť pokusom spresniť zmysel slova ajnaplhrovw (uskutočňovať, dovršovať).3. regula: Jednotlivé skupiny kódexov treba hodnotiť konfrontáciou.Je jasné, že nejaký variant podopieraný „neutrálnym textom“ (=H) a „západným textom“ (=D) má väčšiu pravdepodobnosť byť originálnym voči nejakému inému, ktorý je podopieraný iba samým „textom koiné“ (=K). To isté nech sa povie aj o lektúre podopretej textami H+K voči D. Naopak, viac problematický je prípad lektúry podopieranej v H voči D+K. Väčšinou treba dať prednosť H, ibaže by iné dve recenzie prinášali „lectio difficilior“ alebo „lectio brevior“.Príklady: Gal 6,9 a 6,10a) Gal 6,9:- ejgkakw'men: ÅABD* 33 81 326 a iné co- ejkkakw'men: CDcY˜- ejkkhsw'men: FGTretí variant treba vylúčiť, pretože je slabo a málo atestovaný; okrem toho jeho odvodenie z ejkkaivw by nedávalo dobrý zmysel v kontexte. Druhý variant, hoci je lepšie atestovaný (Dc+K), sa takmer exkluzívne vzťahuje na jedinú tradíciu manuskriptov a pravdepodobne je pokusom použiť post-neotestamentárnu bežnú formu toho istého slovesa prvého variantu. Nateraz akceptujeme prvý variant, pretože je lepšie dosvedčený (H+D+K) a viac vyhovuje NZ-gréčtine.b) Gal 6,10:- ejvcomen: P46ACDFGY˜ Otcovia- ejvcwmen: ÅB 6 33 104 326 614 a inéNaozaj je ťažko rozhodnúť, pretože druhý variant je veľmi dobre doložený. Predsa však tento sa zdá byť štylistickým vylepšením: wJ“ sa chápe ako ekvivalent k eJvw“ riadiace konjunktív a takýto môže byť jeho zmysel. Nateraz prvý variant, aj keď sa neopiera o „neutrálny text“, zdá sa byť najlepší, pretože je to „lectio difficilior“.4. regula: Musí byť braný do úvahy paralelistický vplyv, (v citáciách SZ) vplyv LXX.a) Lk 6,20:- Maka¿rioi oi˚ ptwcoiv: väčšina najlepších kódexov- Maka¿rioi oi˚ ptwcoi« tw/' pneuvmati: Å1QQf1 13 al it boDruhý variant treba odmietnuť, pretože je podriadený paralelistickému vplyvu Mt 5,3; kým prvý je „lectio brevior“.b) Gal 3,10: väčšina kódexov- pa◊ß o§ß oujk e˙mme÷nei pa◊sin toi√ß gegramme÷noiß: P46 Å*BY 6 33 81 104 365

70

- pa◊ß o§ß oujk e˙mme÷nei ejn pa◊sin toi√ß gegramme÷noiß: ÅcACDFG˜ latt.Druhý variant je dobre podložený, ale je to pokus prispôsobiť text Gal 3,10 ku Dt 27,26 zo LXX; takto prvý variant je iste lepšie podložený (prinášajú ho najlepšie kódexy H a najlepšie minuskulné kódexy) a okrem toho neharmonizuje s vplyvom LXX.5. regula: Musia sa brať do úvahy reťazové lektúry.Príklad: porov. Hebr 9,2 podľa variantu kódexu B: „Bol zhotovený stánok a vo svojej prednej časti zvanej «Svätyňa» bol svietnik a stôl predkladných chlebov kai; to; crusou'n qumiathvrion“. Keďže tento kódex tu mal takúto formuláciu, musel potom meniť aj verš 4: „Za druhým závojom bola časť stánku zvaná «svätyňa svätých» a obsahovala archu zmluvy, celú pokrytú zlatom“, kým iné kódexy kladú do 4. verša to; crusou'n qumiathvrion.b) reguly vnútornej kritiky dedukované na báze konfrontácie variantov medzi sebou a na báze ich bezprostredného kontextu:6. regula: Ťažšia lektúra je pôvodnejšia.Motív je jasný: naozaj je ľahšie myslieť, že nejaká lektúra pôvodne ťažká bola zjednodušená, ako že pôvodne ľahká lektúra bola neskôr zmenená na ťažšiu. Starosti gramatického charakteru, štylistického, exegeticko-doktrinálneho často tlačili pisárov odstraňovať prekážky a uľahčovať lektúru textu. Toto kritérium je iste najdôležitejšie, ale nesmie byť absolutizované: používa sa spolu s ostatnými kritériami.Príklad: Rim 7,25

- cavri“ de; tw'/ Qew/': Å1Y 33 81 104 365 1506 pc

- cavri“ tw'/ Qew/': B Epiph- hJ cavri“ tou' Qeou': D

- eujcaristw' tw'/ Qew/': Å*A˜ syr

Prvý variant je iste „lectio difficilior“ a je dostatočne dobre potvrdený; variant B je iste druhoradý a je snáď z liturgického používania, pre ktoré neuberá nič prvému variantu; tretí a štvrtý variant sú zjednodušenia: odpoveď na otázku zo 7,24: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Milosť Božia alebo milosť Pána“; posledný variant musel nastať dvojitým omylom diktografie: touvtou eujcaristw' tw/'.7. regula: Kratšia lektúra je pôvodnejšia.Naozaj, ľahko sa môže akceptovať, že nejaký text pôvodne kratší bol pre objasnenie rozšírený, akoby mal byť skrátený a takto by mala byť skomplikovaná jeho lektúra.Príklad: Lk 24,53- eujlogou'nte“ to;n Qeovn: P75ÅBC*L syr geo- aijnou'nte“ to;n Qeovn: D it Augustín- aijnou'nte“ kai; eujlogou'nte“ to;n Qeovn: AC2KWXQ a inéPrvý a druhý variant by mohli mať rovnakú pravdepodobnosť byť pôvodnými, pretože obidva sú „lectiones breviores“, ale prvý je oveľa lepšie dosvedčený. Posledný, naopak, je rozšírením textu na báze dvoch predchádzajúcich variantov.

71

8. regula: Uprednostnená lektúra musí byť v harmónii s kontextom.Nejaký textový variant ťažko môže byť pôvodný, ak je úplne v kontraste so svojím blízkym a vzdialeným kontextom (viď príklad A) v 3. regule).9. regula: Preferovaná regula musí byť schopná vysvetliť iné varianty.Toto overenie je exegétmi často zanedbávané, ale je to protidôkaz platnosti zásady „lectio difficilior“, „lectio brevior“ a iných regúl.10. regula: Iba v krajných prípadoch možno pristúpiť na konjektúru.Uchýliť sa ku lektúre, ktorá nemá nijakú podporu v textovej tradícii, sa smie iba v krajných prípadoch a s najvyššou prudenciou.Príklady: Jak 4,2 a Sk 20,28.------------------------------------Súborné dielo Il Messaggio 1 podáva 4 nasledovné normy vnútornej textovej kritiky42:1) Tá lektúra je pôvodná, ktorá môže vysvetliť vznik ďalších variantov;2) Vo všeobecnosti sa ťažšia lektúra uprednostňuje ako pôvodná pred ľahšou lektúrou;3) Všeobecne sa kratšia lektúra preferuje pred dlhšou;4) Lektúra odlišná v paralelnom mieste sa preferuje pred konformnou lektúrou.Konjektúra sa robí v tých prípadoch, keď ani jeden prezentovaný variant nezodpovedá pravidlám vnútornej textovej kritiky, čiže keď sa všetky ukážu byť mylné. To môže navrhnúť len špecialista v tomto obore, teda exegéta s veľkou exegetickou skúsenosťou. Urobiť to môže iba široký okruh špecialistov po dokonalom zvážení.

42 Porov. Il Messaggio 1, ss. 234-236.

72

IV. TRAKTÁT: HERMENEUTIKA

Hermeneutika je významnou oblasťou biblických vied, ktorá sa týka výkladu biblických textov. Vo svojej histórii zaznamenala pozoruhodný vývoj najmä v závislosti od ľudského spôsobu vnímania sveta v rámci jednotlivých kultúr a filozofických modelov, ba dokonca v závislosti od ľudských mentalít. V posledných desaťročiach vzrástol význam filozofickej hermeneutiky.

Pojem „hermeneutika“

Hermeneutika43 je veda, ktorá pomáha čitateľovi Svätého písma (SP) nájsť správny

zmysel biblických textov. Je to akýsi celkový pohľad na SP tým, že systematizuje celú teóriu

spôsobov rozoznávania zmyslu. Pritom zohľadňuje mentalitu, psychológiu autora, kultúru,

históriu, epochu napísania textov atď. Preto niektorí odborníci majú názor, že hermeneutika

nie je biblická disciplína, ale skôr filozofická.

Hermeneutika (gr. hermeneuo = interpretujem, vysvetľujem; v pasíve: značiť, chcieť

povedať, byť preložené44) je veda o interpretácii SP (lat. scientia interpretativa). V prvom

rade je potrebné k Biblii pristupovať ako ku knihe Božieho pôvodu určenej Cirkvi ako norma

a pokrm jej života. Tento fakt je nevyhnutné mať vždy na mysli, ak chceme vystihnúť ten

význam slov, ktorý význam nám Boh chcel sprostredkovať v slovách Písma.

Hermeneutika chce zhromaždiť teoretické poznatky a praktické normy, ktoré treba mať

na pamäti pri snahe dobre pochopiť biblické spisy a vyložiť ich význam pre službu Cirkvi.

Hermeneutika je chápaná ako posvätná veda, aj keď pracuje často s profánnymi kritériami a

technikami interpretácie antických spisov. Dnes sa hermeneutika zaoberá so svojím

objektom na spôsob špekulatívnej vedy a skúma fenomén stretnutia sa človeka ako

historického bytia s Božím slovom, ktoré je napísané a trvalé. Takéto zameranie

hermeneutiky sa plne prejavuje vo veľmi diskutovanej otázke „existencialistickej

interpretácie“.

Vzťah hermeneutiky k iným biblickým introduktívnym traktátom

Hermeneutika je vlastne záverečným traktátom všeobecného úvodu do štúdia Svätého

písma a predchádzajúce traktáty (inšpirácia, kánon, text SP, preklady) vlastne privádza k

43 Porov. HERIBAN, J., Príručný lexikón biblických vied, SÚSCM Rím 1992, 451.44 Porov. PREUSCHEN, E., Griechisch-deutsches Taschenwörterbuch zum Neuen Testament, deGruyter

Berlin 19766, s. 85.

73

naplneniu. S traktátom o inšpirácii má spoločné to, že berie do úvahy dvojitý pôvod SP

(božský a ľudský) a tomu zodpovedajúco vysvetľuje jeho obsah. Jedna stránka (pokiaľ ide o

dvojitý pôvod) nesmie byť na úkor druhej. Traktát o kánone limituje objekt hermeneutiky.

Štúdium textu SP poskytuje hermeneutike istotu o dodnes podstatne neporušenom obsahu

SP.

Rozdelenie hermeneutiky

Oblasť hermeneutiky je poznačená filozofickými predpokladmi chápania textu, ďalej

filologickými zásadami a normami cirkevného Magistéria. Z tohto stretania sa spomínaných

oblastí pre hermeneutiku vyplývajú tri témy:

- Teoretické poznatky, ktoré sa vzťahujú na „zmysly“ SP. Táto časť sa zvykne nazývať

„noematika“ (gr. noéma = myslenie, myšlienka). Ide tu o definovanie hermeneutických

zmyslov.

- Normy, podľa ktorých v jednotlivých úryvkoch možno objaviť bohatstvo významu

biblického textu. Nazýva sa „heuristika“ (gr. heuriskein = nájsť, nachádzať). Cieľom je

identifikovanie predtým definovaných zmyslov v texte SP.

- Praktický spôsob vysvetľovania významu SP pre použitie v Cirkvi, nazývaný tiež

„proforistika“ (gr. proferein = jasne vysloviť, vyjadriť). Túto oblasť možno nazvať

„hermeneutický servis“, pretože ide o predkladanie výsledkov hermeneutického výskumu.

Stručný prehľad jednotlivých hermeneutických systémov

Nz-dejiny exegézy (prípadne tu možno rátať aj sz-exegézu) majú svoje niektoré veľmi

významné etapy, v ktorých sa exegéza veľmi rozvinula, vytvorila exegetický systém a

vlastné metódy, ktoré pretrvali aj niekoľko storočí. Tak rozlišujeme predovšetkým

alexandrijskú a antiochijskú biblickú školu, potom je to patristická exegéza (tu patria

cirkevní otcovia, medzi ktorými vyniká sv. Augustín); ďalej je to scholastická stredoveká

exegéza (pokiaľ ide o teoretické spracovanie exegetickej metódy, predstavujú ju aj tomistickí

filozofi) a modernú kritickú exegézu. Každá z týchto exegetických škôl mala svoj systém a

pokiaľ' išlo o hermeneutickú vedu, každá mala svoju vlastnú terminológiu.

Nz-exegéza vznikla v prvotnej Cirkvi pri tzv. kristologickej relektúre sz-textov.

Apoštoli a apoštolskí žiaci židovského pôvodu iste používali sz-metódy výkladu SP a

aplikovali ich na NZ. Iní, ktorí pochádzali z prostredia gréckej kultúry, zas pri výklade

textov SP aplikovali svoju filozofiu, najmä Platónove rozlišovanie nadzmyslového sveta ideí

74

a ich pozemského tieňa.45 Tento spôsob myslenia prešiel aj do židovskej (cez helenistické

židovstvo) a kresťanskej exegézy a prejavil sa v alegorickom výklade. Jeden z najznámejších

odborníkov v tomto smere bol Filón Alexandrijský, ktorý veľmi rozvinul túto alegorickú

metódu vo svojich výkladoch SZ v židovskej komunite v egyptskej Alexandrii. Túto

alegorickú tradíciu potom prevzala tamojšia biblická škola.

- Alexandrijská biblická škola: založil ju istý Pantenos (okolo roku 180 po Kr.). Jej

pôvodným zámerom bola snaha vysvetľovať SP v helenistickom zmysle. Jej najhlavnejší

predstaviteľ bol Origenes (†254). On vo SP rozlišoval tri základné zmysly:

a) somatický (telesný, slovný; = menej vyspelý);

b) psychický (je pre dokonalejšieho človeka ako predchádzajúci; tento už chápe aj

mravný význam);

-c) pneumatický (tento je najdokonalejší; tu sa človek ponára do hlbín a tajov SP).

Origenovo učenie o troch zmysloch zodpovedá antickému učeniu o človeku (sóma,

psyché, pneuma).

- Antiochijská exegetická škola: vznikla v Antiochii (Sýria) a používal sa v nej slovný a

typický zmysel. Alegorický zmysel odmietala. Bol to vlastne protiklad Alexandrie. Hlavní

predstavitelia: Diodorus z Tarzu [†390[, Teodor z Mopsuestie [† 428], Ján Zlatoústy [†407].

- Patristická exegéza: nadobudla veľmi významné postavenie v Cirkvi, pretože celé

cirkevné spisovateľstvo bolo akoby včlenené do exegézy. Celý kresťanský život bol

poznačený Bibliou. Aj teológia bola časťou exegézy. Dogmy, ktoré boli definované, boli

výsledkom úvah Otcov nad textami SP. Origenes používal somatický (bezprostredný,

telesný) a duchovný (spirituály) zmysel. Okrem toho sa ešte rozlišoval historický zmysel, ale

tento (nie zmysel, ale druh) je predmetom heuristiky. Duchovný zmysel spomenula aj

encyklika Divino afflante Spiritu (EB 552) ako taký, ktorý ide za bezprostredný slovný

zmysel. Má tú výhodu, že pripomína ten zmysel, ktorý vnukol Duch Svätý ľudskému

pisateľovi; ale má aj nevýhodu, že sa svojím názvom akosi stavia do protikladu k slovnému

zmyslu a podnecuje hľadať duchovný zmysel bez ohľadu na slovný zmysel. Kým

správnejšie je hľadať duchovný zmysel v kontinuite so slovným zmyslom. S týmto cieľom

bol v poslednom čase vytvorený výraz sensus plenior (plný zmysel). Ide vlastne o náhradu

výrazu „duchovný zmysel“, ktorý je totožný (čo do významu) s výrazom „integrálny

kresťanský zmysel“ charakterizovaný nižšie.

- Stredoveká exegéza (ale aj patristická) rozdeľovala zmysly textu SP na:

45 Porov. MERELL, J., Cesty k dnešní katolické biblistice, Studijní texty CMBF Praha (Litoměřice), 1971, s. p.

75

a) alegorický (sz-skutočnosti nadobúdajú kristologický charakter);

b) tropologický (lat. tropos = spôsob; vzťahuje sa na morálny život, správanie sa

kresťana v komunite);

c) anagogický (gr. anago = vynášať hore, predstaviť; týka sa naplnenia spásnych

skutočností vo večnosti; eschatologický).

Týmito tromi druhmi exegetického vysvetľovania sa v stredoveku veľmi prehĺbilo

skúmanie SZ a nahromadil sa veľmi rozsiahly obsah. Tieto tri stredoveké hermeneutické

zmysly (spolu so štvrtým – slovným) prakticky platia až podnes a jestvujú pokusy použiť ich

v existenciálnej interpretácii.46

Iný druh terminológie je dvojica výrazov „typický“ zmysel a „plný“ zmysel. Nateraz

len krátke objasnenie: typický zmysel je hlboký zmysel, ktorý môžu nadobudnúť veci, čiže

skutočnosti a fakty v Biblii; plný zmysel je hlboký zmysel samých slov v Písme.

Štvoraký zmysel má aj kabalistická Kniha žiary (Sefer zohar):

1. Wortsinn, hebr. pešat; jednoduchý zmysel;

2. Hinweis, hebr. remez, alegorický zmysel;

3. Midraš, hebr. midraš (od hebr. slovesa daraš = kopať, dolovať);

4. Geheimnis, hebr. sod, mystický význam.

Okrem zmyslov sa vo SP môžu rozoznávať aj tzv. „parametre“, čiže hľadiská istej

miery, napr. estetický parameter, ontologický, existenciálny... Ide o určité smery skúmania

obsahu Písma.

Náuka o zmysloch textu Svätého písma (noematika)

Ľudská reč je veľmi bohatá vo svojich spôsoboch vyjadrovania. Toto bohatstvo sa prejavuje v tom, že jedným slovom možno vyjadriť množstvo významov alebo zmyslov. Zá1eží vždy na konkrétnej situácii a na súvise s ostatnými slovami, vetami a celým kontextom. Hermeneutika vo svojej užšej disciplíne, noematike, sa usiluje zachytiť tieto odtiene v zmysle a zosystematizovať ich.

Je tu však zároveň niekoľko ťažkostí:

- Biblia, ktorá je objektom noematiky (ale najmä heuristiky), je knihou aj Božieho aj

ľudského pôvodu, a preto ustavične treba rátať s týmito dvoma rovinami v celku SP a aj vo

všetkých jeho častiach. Teda pri posudzovaní rôznych zmyslov treba myslieť na to, že aj

biblický autor vo svojom ľudskom myslení zohľadňoval Božie pravdy, ktoré chcel vyjadriť.

46 Porov. Il Messaggio della salvezza 1, Elle Di Ci Torino 19885, s. 259.

76

- Situácia biblických výpovedí je veľmi vzdialená a rôznorodá. Od niektorých perikop

nás delí 25 storočí a viac, od iných zas 20 storočí. Teda aj SP ako komplex kníh má svoj rast.

- Okrem toho ľudský duch sa ustavične vyvíja a prehlbuje a usiluje sa v biblických

textoch objaviť stále nové obsahy ako svoj pokrm. Hermeneutika sa usiluje vo svojich

kategóriách zachytiť aj túto vyvíjajúcu sa mentalitu ľudstva. Preto aj v hermeneutike treba

zachytiť istý vývoj v definovaní jednotlivých zmyslov textu. Kedysi sa zvykli rozlišovať

zmysly: priamy (slovný), nepriamy (typický), explicitný (jasný), implicitný (nie

bezprostredne jasný), plný, akomodačný...

Ideálne by bolo preštudovať tému v celom jej historickom vývine, aspoň čo sa týka

zásad rabínskej exegézy, ďalej zásady patristickej exegézy, stredovekej a nakoniec dôkladne

preštudovať modernú filozofickú a teologickú hermeneutiku. Teraz sa však uspokojíme s

objasnením tých zmyslov SP, ktoré majú v dnešnej diskusii väčšiu dôležitosť a o ostatných

zmysloch budú urobené iba zmienky.

Slovný zmysel

Je to základný zmysel, ktorý dávajú napísané slová v rámci svojho súvisu s celkom.

Treba ho odlišovať od doslovného zmyslu, ktorý pestujú fundamentalisti. Slovný (alebo

literárny) zmysel47 je ten zmysel, ktorý majú slová tak, ako sú uvedené v kontexte. Lenže

jedno a to isté slovo môže mať viac zmyslov v rôznych kontextoch. Záleží teda na úmysle

autora, aký význam chcel autor dať tomu-ktorému výrazu. Spoznávame to z kontextu, ale

musíme sa pritom vyvarovať psychologizmu, ktorý hermeneutika odmieta. Je to zmysel,

ktorý chcel dať textom ich ľudský autor. Napr. Lk 12,35 („majte bedrá opásané“) autor iste

nechcel odporúčať nejaký doplnok k šatám, ale stálu pripravenosť. Je priamo chcený

ľudským autorom, ale aj Bohom, pretože je plodom inšpirácie. Pritom slovný zmysel nemusí

byť iba jednoznačný. Treba ho vysvetľovať v duchu istej dynamiky charakteristickej pre

tieto texty, ktoré prezrádzajú myslenie autora a dosah textu. V tom je jeho bohatstvo. Delí sa

ešte na slovný vlastný a slovný prenesený zmysel.

A) Vlastný slovný zmysel: je vtedy, keď sa jednotlivé slová berú vo svojom prvom a

originálnom význame. Medzi príkladmi vlastného slovného zmyslu možno uviesť:

47 Autor slovenského prekladu dokumentu Interpretácia Biblie v Cirkvi, Spišská Kapitula 1995, s. 83 výraz „sensus litteralis“ preložil ako „literárny zmysel“. Iste je bolo možné uvažovať o výraze „slovný zmysel“ na rozdiel od výrazu „doslovný zmysel“. Totiž starší autori používajú výraz „slovný zmysel“ (porov. KROVINA, M., Všeobecný úvod do Písma Svätého, Bratislava 19704, s.111 nn).

77

- Prirovnanie je postavenie dvoch objektov vedľa seba pomocou výrazov, ktoré

oznamujú podobnosť (podobné k..., ako...). Príklad: „ten vojak je ako lev“; prvý termín sa

volá ilustrovaný a druhý je ilustrujúci.

- Parabola je pokračujúce prirovnanie. V parabole je veľmi rozvinutý ilustrujúci

termín s cieľom umožniť lepšie pochopenie ilustrovaného termínu. Niekedy ale nie všetky

detaily ilustrujúceho termínu možno aplikovať na ilustrovaný termín, ale iba celok

ilustrujúceho termínu. Pri parabolách sa rozlišuje tzv. „tertium comparationis“48 (= tretí prvok

porovnania), to je však predmetom štúdia kritiky formy v rámci historicko-kritickej

exegetickej metódy.

- Bájka je určité imaginatívne rozprávanie s nepravdepodobným obsahom. Zvieratám

alebo rastlinám sú pripísané ľudské vlastnosti. Zdalo by sa čudné, že bájka má svoj vlastný

slovný zmysel, ktorý ale nie je identický s objektívnym zmyslom (rovnako ako aj pri

parabole a prirovnaní)

B) Prenesený slovný zmysel: je vtedy, keď sa slová neberú vo svojom prvom a

originálnom zmysle, ale sa berú v nejakom odvodenom zmysle, prispôsobenom na základe

nejakej podobnosti. Vo SP sa nachádza prakticky všade. Príkladmi tohto zmyslu sú:

- Metafora je prisúdenie nejakého nominálneho alebo verbálneho predikátu nejakému

subjektu, keď tento predikát mu nie je celkom príslušný (napr. „vy ste svetlo sveta“ Mt

5,14). Aj tu máme ilustrovaný a ilustrujúci termín; metafora môže byť aj implicitná („iďte a

povedzte tej líške“ Lk 13,32).

- Alegória je pokračujúca metafora. Niekedy sa alegória mieša s parabolou. Príkladmi

alegórie sú: Iz 5,1-6 (vinica); Jn 10,11-16 (Dobrý Pastier); Jn I5,1-6 (vinič a ratolesti).

- Irónia vyjadruje sa vetou, ktorá - ak by sme ju brali v doslovnom znení - hovorila by

opak. Napr. Gn 3,22 („Hľa, človek sa stal ako jeden z nás“); lKor 4,8; 2Kor 11,20. Kontext

hovorí, že vetu nemožno brať v doslovnom zmysle, ale v opačnom.

- Pseudonymia ako hovorí názov, autor textu vystupuje pod iným menom; obyčajne je

to meno nejakej známej osobnosti v Izraeli (napr. autor knihy Kazateľ hovorí, že je

Šalamún). Nie je to omyl, pretože takýto prejav bol vtedy bežným zvykom.

- Hyperbola: názov hovorí, že ide o nejaké zveličovanie. Hyperbola je rétorická forma,

ktorá pripisuje nejakej veci väčšie rozmery, ako sú v skutočností. Používa sa s cieľom

ovplyvniť fantáziu čitateľa alebo poslucháča, aby si ľahšie zapamätal pravdu (napr. Mt 19,24

„ľahšie je ťave prejsť uchom ihly...“; Jn 21,15). Hyperbolická veta sa berie v slovnom

zmysle tak, že sa redukujú zveličené proporcie faktov, javov, vecí...48 Porov. TYROL, A., Poznámky k štúdiu biblickej exegézy, KBD Svit 1999, s. 58.

78

- Metonymia je zámena mien dvoch vecí, ktoré stoja vedľa seba v nejakom súvise

(príčina - účinok; nástroj - efekt; matéria - vec zložená z tej matérie; obsah - vec, ktorá má

obsah...). Napr. Gn 3,19 „v pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“; alebo 1Kor 10,16.

Symbolizmus je tiež súčasťou témy o prenesenom zmysle. Hovoríme o ňom, keď

nejaká skutočnosť je vyjadrená prostredníctvom inej. Môže byť prirodzený (jedna realita

spontánne nahrádza inú) alebo konvenčný (nejaká realita je dohodou (konvenciou) označená

inou realitou; tá ale nemá vnútornú schopnosť reprezentovať pôvodnú realitu, preto je

potrebná dohoda).

Prirodzený symbolizmus slov: zámena slov: jarmo - vláda; kľúče - moc (Ž 2,3; Mt

16,19; Mt 16,24).

Prirodzený symbolizmus udalostí: napr. symbolické akcie v SP (3Kr 11,29-31; Jer

19,1-11; Ez 37,1-14; Mt 27,24; Sk 10,10-16; Sk 21,10-13).

Konvenčný symbolizmus predmetov: vo SP sú zriedkavé (Nm 15,38-40).

Konvenčný symbolizmus osobných mien: v profánnych spisoch je takmer neznámy (Iz

7,3; 8,3).

Konvenčný symbolizmus čísel: nejaké číslo je zvolené preto, aby predstavovalo nejakú

realitu, ktorú to číslo svojou povahou nevyjadruje (napr. symbolika čísel Apokalypsy: 3, 7,

12...).

Jednotnosť slovného zmyslu: problémom je otázka, či nejaký text SP má v sebe viac

slovných zmyslov súčasne, alebo obsahuje iba jeden zmysel. V minulosti boli v exegéze

tendencie rozoznávať viac slovných zmyslov v jednom texte, a to z dôvodov dvojitosti

pôvodu SP. Lenže tieto názory už boli hermeneutickou vedou prekonané. V skutočnosti

snahy niektorých biblistov identifikovať v jednom texte dva slovné zmysly poukazujú na to,

že ide o homogénne prehĺbenie jediného slovného zmyslu, čo vedie do oblasti integrálneho

kresťanského zmyslu. Celkom inou záležitosťou je otázka viacerých rovín slovného zmyslu.

Napr. Jn 11,50-52 je reč o veľkňazovi Kajfášovi, ktorý vypovedal slová o tom, že bude

lepšie, ak jeden človek zomrie za ľud. Evanjelista Ján prináša tento citát a ihneď komentuje

jeho viaceré roviny. Teda ak autor biblického textu explicitne komentuje viaceré roviny

svojho textu, iba vtedy môžeme hovoriť o viacerých významoch v slovnom zmysle.

79

DUCHOVNÝ ZMYSEL

Pod pojmom „duchovný zmysel“ 49 možno rozumieť azda najširší obsah v porovnaní so všetkými ostatnými zmyslami, pretože obsah tohto zmyslu sa v dejinách mnohokrát menil a spresňoval. Autori ho niekedy označujú prívlastkom „nesúrodý“, „heterogénny“ zmysel. Takto ho chápu najmä tí autori, ktorí kladú ťažisko exegetickej práce do HKM a v nej zdôrazňujú historicitu. Naopak, s týmto označením nesúhlasia tí, ktorí uprednostňujú dynamický a špirituálny aspekt textov.

Duchovný hermeneutický zmysel má svoje opodstatnenie v Kristovi, ktorý zomrel

a vstal zmŕtvych. Duchovný zmysel možno definovať ako zmysel vyjadrený biblickými

textami, ak sa tieto čítajú pod vplyvom Ducha Svätého v kontexte Kristovho veľkonočného

tajomstva a nového života, ktorý z neho vyplýva. Tento kontext skutočne existuje. Nový

zákon v ňom vidí naplnenie Písma. Je teda normálne znovu čítať Písma vo svetle tohto

nového kontextu, ktorý je kontextom života v Duchu.

Duchovný zmysel má veľmi úzky vzťah k literárnemu zmyslu. V prípade

veľkonočného tajomstva a novozákonných textov literárny a duchovný zmysel sú v podstate

zhodné. Takýto zmysel majú aj ostatné nz-spisy. Duchovný zmysel nie je možné odtrhnúť od

literárneho, pretože na ňom sú ukotvené a znamenajú naplnenie Písma. Problematický je

taký „duchovný“ výklad, pri ktorom má čitateľ pocit, že ide o subjektívny výklad založený

na predstavivosti a intelektuálnej špekulácii. Vysvetlené charakteristiky sa týkajú dnešného

chápania duchovného zmyslu. V minulosti, napr. v patristike sa duchovný zmysel nachádza

– s istou dávkou vynaliezavosti – aj v najmenších podrobnostiach biblických textov

pomocou rôznych alegorizmov. Moderná hermeneutika ich však neuznáva, aj keď pripúšťa

istú užitočnosť ich obsahov.

Integrálny kresťanský zmysel

Jeho konštitutívne prvky sú: 1. Starý zákon, 2. Nový zákon a 3. Eschatologické

naplnenie. Medzi jednotlivými prvkami možno vidieť prejavujúce sa pole napätia, to

znamená istú dynamiku smerom k ďalšiemu prvku.

Slovný zmysel jednotlivých vyjadrení biblických autorov sa ukazuje v rôznych výrazových prostriedkoch a zostáva vždy základnou náplňou slov, ich kombinácií, viet. Slovný zmysel je totiž to, čo hovoria slová; je to akási prvá vrstva slov. Avšak tento slovný

49 Porov. PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi, prel. Miroslav Kocúr, pre KBD Svit vydal Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka 1995, duchovný zmysel na ss. 85-88.

80

zmysel ešte nevyčerpáva všetok svoj možný obsah. Vo filozofickom, umeleckom, morálnom aj náboženskom prostredí ešte rozoznávame hlbší zmysel, ktorý sa objasňuje s určitým časovým alebo kvalitatívnym odstupom alebo nadhľadom, ktorý odstup alebo nadhľad nám umožní objaviť v slovách akýsi širší horizont a hlbšie súvislosti. Ak toto platí pre akúkoľvek oblasť ľudského života, o to viac to platí pre náboženskú oblasť, špeciálne pre oblasť SP. Tu prichádzajú do úvahy dve skutočnosti:

1) Rozlíšenie SP na SZ a NZ: toto rozlíšenie vyjadruje na jednej strane kontinuitu

medzi SZ a NZ, v dôsledku čoho sz-skutočnosti, prísľuby, symboly atď. nachádzajú svoje

naplnenie v NZ, na druhej strane je však dôvodom istého napätia, ktoré vychádza z

prevýšenia SZ Novým zákonom. V dôsledku tohto sz-skutočnosti musia byť brané v nz-

duchu, a nie vo svojom pôvodnom duchu, keď ide napr. o ich aplikáciu na duchovný život,

modlitbu... To je vlastne tento hlbší kresťanský zmysel, o ktorom je reč. Teda už SZ možno

čítať a rozumieť v nz-zmysle. Zodpovedá to aj skutočnosti, lebo Boh Otec od večnosti

pripravoval a viedol dejiny spásy v perspektíve Krista ako večného Slova. Toto Slovo je už

od večnosti v činnosti. Teda SZ sa v tomto zmysle javí ako pedagogická príprava,

predstavenie, prísľub, prorocké ohlásenie nz-skutočností.

2) Vlastné eschatologické napätie celej ekonómie spásy: druhá skutočnosť je vlastne

pokračovaním prvej nie čo do kvality, pretože v Kristovi bolo povedané všetko, ale čo do

realizácie v rámci ustavičného narastania Božieho kráľovstva vo svete až k jeho naplneniu.

V dogmatickej terminológii sa v tomto smere uplatňuje výraz consummatio eschatologica

(eschatologické [= posledné, celkové, dokonalé] naplnenie) {porov. 1Kor 15,24-28; Zjv 21}.

Teda SP obsahuje toto stále napätie a ono tu bude stále prítomné a ponúkajúce sa pre

čitateľov a poslucháčov hlásaného Božieho slova. Tento zmysel SP sa nazýva integrálny

kresťanský zmysel SP. Na rade je otázka, či je možné v každom úryvku SP rozlíšiť oba

zmysly: slovný a hlbší kresťanský alebo či sa prelínajú alebo či jestvujú nejaké stupne ich

postupného odkrývania. Množstvo autorov podáva množstvo názorov. Tie sú častokrát

rozdielne iba v terminológii. A tak vyberáme podstatné.

Zmysel textu a vedomie autora: Nezriedka je predkladaná otázka, čí posvätní autori

mali vedomie toho významu slov, ktorý význam dnes vyslovujú exegéti. Otázka je

nástojčivá, najmä keď si uvedomíme dôležitosť literárnych druhov a odporúčanie koncilu:

„...skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť...“ (Dei Verbum 12). Exegéti nie sú

jednotní v odpovedi. Ani nejestvuje jednoznačná odpoveď na túto otázku, pretože treba

rozlišovať rôzne témy a rôzne iné prvky, ktoré prichádzajú do úvahy:

81

- Reality SZ (veci, osoby, inštitúcie), ktoré vchádzajú do oblasti typického zmyslu:

autor zrejme nepoznal ich nz-naplnenie (napr. o Melchizedechovi svätopisec nevedel, že je

to typ Krista [Gn 14,18-24; porov. Hebr 6,20-7,10]).

- Slová SP: ťažšie je vyjadriť sa v tomto prípade: Žalmista napísal vetu: „Ukážeš mi

cestu života“ Ž 16,11. Biblický autor tu zrejme myslel na vyslobodenie z nejakého

nebezpečenstva. Peter (Sk 2,28) ju aplikoval na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a kresťan ju

dnes aplikuje na svoj život milosti v Kristovi a na nádej vlastného vzkriesenia. Ktorý zmysel

bol v mysli biblického autora?

Niektorí odpovedajú poukázaním na Božiu vševedúcnosť. Iní zas argumentujú

námietkou, že aj ľudský autor bol skutočným autorom SP. Riešenie je pravdepodobne v

zdôraznení viac úmyslu ako vedomia svätopisca v takomto zmysle: nejaký umelec vytvorí

nejaké umelecké dielo, napr. napíše báseň. Má s ňou taký úmysel, že chce osloviť nielen

súčasníkov, ale aj budúce generácie; aby totiž aj oni precítili hĺbku a jemnosť jeho

sentimentov... Ale nemá v úmysle vytvoriť novú poetickú školu a tiež nie to, aby sa podľa

tejto jeho básne a poetickej školy vytvoril nový politický systém atď.: O niečom podobnom

môžeme uvažovať v prípade biblickej inšpirácie: biblický autor mal v úmysle hovoriť o

náboženských veciach ako pisateľ vyvoleného národa, ktorý ide v ústrety tajomnej a

veľkolepej budúcnosti, istotu ktorej garantuje JHWH.

V tejto predstave je ľahké pochopiť, že autor síce písal o nejakej jednoduchej veci, ale

zrejme mal pritom na mysli mesiášsku budúcnosť (napr. písal o živote, pokoji, spáse,

kráľovstve Božom, oslobodení, vykúpení... z nejakého konkrétneho nebezpečenstva [napr. z

choroby]), ale význam tohto života, pokoja...oslobodenia, vykúpenia... zostával otvorený

voči všetkým ďalším vývojom Božieho plánu.

To isté sa analogicky môže povedať aj o osobách, akými boli: Abrahám, Mojžiš,

Jozue, Dávid... Autor dokázal opísať v nich určité momenty s Božím zástojom, ktoré sa mali

ešte len naplno prejaviť na konci časov.

Azda je teda možné na uvedenú otázku odpovedať tak, že rozvinutie významu

posvätného textu od slovného zmyslu ku integrálnemu kresťanskému zmyslu je virtuálne

zahrnuté už na začiatku v momente jeho napísania, a to aj v úmysle posvätného autora, ktorý

písal pod vplyvom inšpirujúceho Ducha Svätého. V tomto smere môžu byť texty skúmané a

s istotou interpretované podľa cieľa, na ktorý hagiograf bol inšpirovaný.

Typický zmysel

82

Tento zmysel SP preberieme v troch bodoch: poznanie, jestvovanie a rozsah typického

zmyslu vo SP. Jeho konštitutívne prvky sú: 1. sz-typ (predobraz); 2. nz-antityp (naplnenie);

3. Božia dispozícia, na základe ktorej sa istému antitypu prisudzuje nejaký typ. Táto

dispozícia (Boží pokyn) sa prejavuje trojakým spôsobom: a) hovorí Ježiš Kristus; b) hovorí

svätopisec (dispozícia je zahrnutá do charizmy inšpirácie); c) cirkevné Magistérium keď

vyhlasuje článok viery a jeho typ vidí v konkrétnom mieste Písma.

A) Identifikácia typického zmyslu: typický zmysel SP sa týka niektorých vecí alebo

skutočností, o ktorých priamo hovorí Biblia, zvlášť SZ a ktoré nejakým spôsobom

predobrazujú definitívnu realitu ekonómie spásy. Tento aspekt bol v niektorých etapách

exegézy nazývaný typický zmysel SP (1Kor 10,6; Rim 5,14). Aby sme mohli rozprávať o

typickom zmysle, sú nevyhnutné tri prvky:

- typ; t. j. nejaká predobrazujúca realita vo SP; má aktívny typický zmysel;

- iná realita (antityp): budúca, predobrazená; má pasívny typický zmysel;

- Božia dispozícia, ktorá určila hovoriť o budúcej skutočnosti v opisovanej realite.

Evidentne najdôležitejší je tretí prvok, ktorý je aj overením typického zmyslu, totiž je

nevyhnutný Boží pokyn, na základe ktorého možno hovoriť v minulej skutočnosti o jej

budúcej realite. Nie je to ľahké a typický zmysel nemožno vidieť hocikde v Písme.

Pri rozoznávaní typického zmyslu je vrcholne dôležitá centralita Krista pri všetkých

typoch. Na okraj toho P. Grelot poznamenáva: „Všetky veci, ktoré sa integrujú v živote

Božieho ľudu, nadobúdajú svoj zmysel v tajomstve Krista: v jeho osobe ako v dokonalom a

hlavnom znamení; v SZ ako v pedagogickej príprave a obraze vzťahujúcom sa na neho; v

NZ ako sviatosti jeho prítomnosti a jeho činnosti“.50

B) Existencia typického zmyslu: Cirkevné Magistérium je v tejto veci veľmi explicitné.

V liste talianskym biskupom Biblická komisia 20. augusta 1941 píše o slovnom zmysle a

popri ňom o duchovnom alebo typickom zmysle, ktorý používal Pán Ježiš a apoštoli.51 O

typickom zmysle hovorili prakticky všetci pápeži v 20. stor., ktorí sa niekedy dotkli

biblických otázok vo svojich dokumentoch. Druhý vatikánsky koncil nehovorí výslovne o

typickom zmys1e, ale v Dei Verbum 16 hovorí o nevyhnutnosti vysvetľovať SZ tak, že

máme na mysli NZ. Dokument PBK Interpretácia Biblie v Cirkvi o typologickom52 zmysle

hovorí, že sa o ňom často hovorí ako o takom, ktorý nepatrí k Písmu, ale k skutočnostiam, o

ktorých Písmo hovorí. V skutočnosti typologický zmysel je založený nie na napísanej

50 GRELOT, P., Bible et Théologie. In: Il Messaggio 1, s. 263.51 EB § 524.52 Typologický zmysel a typický treba považovať za synonymné výrazy.

83

skutočnosti, ale na spôsobe jej napísania (porov. Ábelov hlas: Gn 4,10; Hebr 11,4; 12,24).

Teda tento zmysel si vytvára Písmo samo.53

Je zrejmé, že SP obsahuje mnohé typy. Iba tak sú niektoré texty zrozumiteľné, napr. návrat ľudu z Egypta - návrat Ježiša z Egypta; Jonáš tri dni v rybe - Ježiš tri dni v hrobe; Agar a Sára - SZ a NZ; Adam (antitézou) - Ježiš... ďalej vody potopy, manna, had na žrdi, veľkonočný baránok...

Vo svetle tohto učenia o typickom zmysle je jasné, aká pravdivá je Augustínova veta:

„Novum Testamentum in Vetere latet; Vetus in Novo patet.“54 Takto vidíme, že v SZ už boli

mnohé fakty providenciálne Bohom určené ako anticipácia toho, čo sa udeje v NZ. V tomto

pohľade NZ je uzavretím a naplnením toho, čo SZ predobrazoval slovne alebo typicky.

Celá tradícia vždy obhajovala jestvovanie typického zmyslu SP: Justín a Irenej, potom

cirkevní otcovia a spisovatelia poukazovali na tento zmysel. V niektorých prípadoch sa

nevyhli ani určitým prílišnostiam.

C) Rozsah typického zmyslu: Nie je ľahké určiť, ktoré miesta Písma sa môžu vidieť v

typickom zmysle. Ako všeobecná norma pomáha konštatovanie, že typický zmysel spočíva v

Božej dispozícii, ktorá chce určiť jednu realitu ekonómie spásy na predobraz druhej. Podľa

mnohých autorov toto sa rozumie ako isté vtedy, keď to vyplynie explicitne z Písma alebo z

tradície. Pod tradíciou tu treba rozumieť jednomyseľnú sentenciu Otcov a Učiteľov vo veci

viery, prostredníctvom liturgie, ktorá vyjadrujú vieru Cirkvi. Týmito kritériami sa redukujú

na nemnohé perikopy tie texty, ktoré majú tento zmysel.

Dnes sa preto uplatňuje trochu širší a voľnejší pohľad na determinovanie typického

zmyslu. Dáva sa väčší priestor pre požiadavku Božej dispozície. Tá sa berie aj implicitným

spôsobom ako prítomná v základných vzťahoch: SZ smeruje k NZ a NZ smeruje k svojmu

eschatologickému naplneniu. Takýto vzťah sa rozumie ako implicitná Božia dispozícia. V

tomto pohľade potom historické a kultové skúsenosti sz-ľudu zodpovedajú nz-spôsobom,

napr. exodus zodpovedá kresťanskému oslobodeniu; Mojžišove skúsenosti zodpovedajú

skúsenostiam Krista (1Kor 10,6; Mt 2; Sk 7,20-40). Zdá sa, že tento spôsob uplatňovali napr.

aj Svätí Otcovia, alexandrijská škola a iní. Mnoho by sa dalo v tomto smere namietať

patristickému výkladu SP, ktorý používal typický zmysel v širších rozmeroch, ako moderná

hermeneutika.55 Ale aj presné vymedzenie pojmov „typ“ a „podoba“ je ťažké.

53 PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Bibie v Cirkvi, slov. preklad Spišská Kapitula 1995, ss. 87-88.

54 AUGUSTÍN, Quaest. in Hept. 2,73: PL 34,623. In: Il Messaggio 1, s. 265.55 Dalo by sa napr. namietať to, že prvky, ktoré Otcovia označovali ako typy, boli v skutočnosti iba

podoby, vyobrazenia.

84

Plný zmysel

Termín „plný zmysel“ (sensus p1enior) nie je starý, zaviedol ho v 20-tych rokoch 20.

stor. A. Fernandez.56 Príčiny, ktoré viedli k prijatiu tohto výrazu v katolíckej exegéze, súvisia

s historicko-kritickou metódou, ktorá ako taká sa postupne presadzovala a niektoré jej kroky

boli aj oficiálne akceptované v encyklike Divino afflante Spiritu (1943). Totiž aplikáciou

literárnej kritiky na niektoré sz-pasáže autori prišli k záverom, že niektoré sz-miesta

vykazovali referencie na eschatologické skutočnosti spásy. Avšak iné miesta, považované za

mesiášske (a nebolo ich málo), vzťahujúce sa prorocky na budúcu náboženskú záchranu

Izraela a na tvorcu tejto záchrany, interpretované v slovnom zmysle, boli limitované iba na

tie okolnosti, v ktorých boli vypovedané. Na jednej strane teda bolo zrejmé, že treba

rešpektovať zásady historicko-kritickej metódy (ktorá však nedovolila spomínané miesta

vysvetľovať v mesiášskom zmysle), na druhej strane však tu boli výsledky patristickej

exegézy, ktorá v týchto sz-miestach videla niečo viac, ako len slovný zmysel. Niektoré z

týchto miest poskytli dokonca svoj prínos aj na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí

Panny Márie a o jej Nanebovzatí (Gn 3,15). Podobné texty sú napr. v Iz 52,13 - 53,12, ktoré

sú oveľa jasnejšie, ak sa vysvetľujú v perspektíve Kristovho utrpenia. Poučujú nás o tom aj

iné miesta NZ (Lk 22,37; porov. Iz 53,12; Sk 8,32-35; porov. Iz 53,7.8 atď.).

Tento zmysel sa nazýva sensus plenior čiže plný zmysel. Nazýva sa tak preto, že v sebe

zahrňuje plnosť zmyslu uzavretého v nejakej formulácii, ktorá sa iba v postupujúcom zjavení

a v dogmách objavila celkom jasne.

Autori dnes nie sú celkom jednotní v presnej definícii plného zmyslu. Podľa jednej

skupiny autorov ide o slovný zmysel, lebo ani autor, ani jeho súčasníci nemali vedomie

nejakého hlbšieho obsahu tých slov. Podľa iných autorov zas tento hlbší obsah majú tí,

ktorým sa dostáva jasnejšieho zjavenia Božích tajomstiev a toto jasnejšie poznanie je vlastne

to isté, ako u svätopisca, ale je tu iba malý rozdiel stupňa alebo miery. Napr. istý hlbší (plnší)

zmysel musel mať aj biblický autor, ktorý napísal slová „Syn môj si ty, ja som ťa dnes

splodil“ (Ž 2); hoci tento plnší zmysel sa ozrejmil až v NZ (Hebr 1,5).

Iní autori si všímajú vzťah medzi plným zmyslom a medzi úmyslom svätopisca. Plný

zmysel nepovažujú za slovný, ale ho považujú za typický (čiže prítomný vo veciach

opisovaných Božou dispozíciou, ale nie v s1ovách) alebo konzekventný (čiže užitočná

dedukcia predvídaná Bohom a ním inšpirovaná vzhľadom na neskorších svätopiscov, ktorá

nepredstavuje exegézu v úzkom zmysle slova). Svätopisec teda nechápal celkom plný obsah

svojich slov, ale mal úmysel vyjadriť to, čo opisovaná vec znamenala pre neho akosi 56 Porov. Il Messaggio 1, s. 267.

85

bezprostredne. Predsa tieto veci môžu slúžiť ako predvídané Bohom na vyjadrenie hlbšej

pravdy alebo aj ako objekt určitého rozšírenia (extenzie) vyjadreného významu.

Dnes sa ešte diskutuje o tom, či termín plný zmysel má ešte svoje opodstatnenie. K

plnému zmyslu sa vyjadrila aj Pápežská biblická komisia v dokumente Interpretácia Biblie v

Cirkvi roku 1993.

Akomodačný zmysel

Od plného zmyslu treba odlišovať tzv. akomodačný zmysel (= prispôsobenie,

adaptácia). Totiž plný zmysel vždy vyjadruje skutočnosti, ktoré sa nachádzajú v slovnom

zmysle. Problém je vždy v tom, že ich v ňom treba akoby odkryť. Ale akomodačný zmysel

je taký, že sa nijako nenachádza zahrnutý v slovnom zmysle. Je to vlastne použitie slovného

zmyslu a jeho prispôsobenie na taký obsah, ktorý biblický autor nemal v úmysle ani

zahrnutým spôsobom.

Biblická akomodácia je použitie nejakého textu SP v takom zmysle, ktorý nebol

mienený ani Bohom, ani svätopiscom. Akomodácia môže byť robená dvomi spôsobmi:

extenziou (lat. per extensionem) a alúziou (lat. per allusionem).

Extenzia je použitie nejakej pasáže na vyjadrenie nejakej reality (osoby alebo veci)

podobnej tej realite, ktorú autor vyjadril. Napr. SP hovorí o spravodlivom patriarchovi

Jakubovi, ktorý dostal múdrosť Božiu a liturgia hodín tento text aplikuje napr. na sviatok

nejakého svätého vyznávača.

Alúzia nastáva vtedy, keď sa biblickému miestu pripíše taký zmysel, ktorý nemá ani

analógiou, ale ktorý naberie len vtedy, keď sa slová z tohto biblického miesta zoberú mimo

svoj kontext.

Akomodačný zmysel evidentne nie je biblický ani extenziou, ani alúziou. Predsa však

je možné tento zmysel extenziou uplatniť napr. pri kázňach alebo pri iných podobných

použitiach SP. Občas ho používa aj liturgia. Je však potrebná veľká opatrnosť, aby tento

zmysel nebol predstavovaný ako biblický, pretože nie je biblický. Akomodačný zmysel

alúziou takmer nie je prípustný, pretože ohrozuje istý zdravý a vedecký rešpekt voči

Božiemu slovu.

Dokument PBK Interpretácia Biblie v Cirkvi (1993) o hermeneutike

Posledný biblický dokument Pápežskej biblickej komisie o otázkach SP má názov

„Interpretácia Biblie v Cirkvi“ a bol vydaný roku 1993. V slovenskom preklade57 vyšiel v 57 Dokument PBK Interpretácia Biblie v Cirkvi preložil Miroslav Kocúr a kniha vyšla v Spišskej Kapitule.

86

KBD roku 1995. Obsahuje úvodný prejav Svätého Otca Jána Pavla II. na predstavení

dokumentu 23. apríla 1993. Potom nasleduje predhovor k dokumentu, ktorý napísal kardinál

Jozef Ratzinger. Dokument má úvod a štyri veľké kapitoly, v ktorých sa riešia nasledovné

otázky:

I. Metódy a prístupy interpretácie (opis historicko-kritickej metódy a iných prístupov)

II. Problémy hermeneutiky

III. Charakteristika katolíckej interpretácie

IV. Interpretácia Biblie v živote Cirkvi

Otázkam hermeneutiky je teda venovaná druhá kapitola, čo sú strany 77-89 vyššie

spomenutého prekladu. Kapitola má dva body: Filozofická hermeneutika58 a Zmysly

inšpirovaného Písma.

Hneď v úvode je informácia o filozofickej hermeneutike a dokument dáva jasne najavo, že dnešná exegéza „musí byť nanovo premyslená v tom zmysle, že musí vziať do úvahy výsledky súčasnej filozofickej hermeneutiky“ (s. 77). Medzi osobnosťami, ktoré treba zvlášť študovať, sú spomínaní: Friedrich Schleiermacher, Wilhelm Dilthey, Martin Heidegger (pre filozofické témy subjektivity poznania) a Rudolf Bultmann, Hans Georg Gadamer, Paul Ricoeur (pre témy súčasnej hermeneutickej teórie).

Bultmann rozvinul teóriu predporozumenia ako nevyhnutnej podmienky pre každé

pochopenie textu. Tu sa už totiž prejavuje veľmi výrazne existencialistický prístup aj k

riešeniu problémov hermeneutiky. Gadamer zas hovorí o tzv. hermeneutických kruhoch. Sú

to isté historické a kultúrne danosti, ktoré v súhrne tvoria náš horizont chápania. Interpret pri

vysvetľovaní alebo čitateľ pri čítaní SP sa môže tak priblížiť svojím horizontom k horizontu

textu, že môžu navzájom splynúť, asimilovať sa. Interpret alebo čitateľ si takto rozširuje

svoje sebaporozumenie. Ricoeur zdôrazňuje vo svojej „teórii odstupov“ ten fakt, že určitý

text po napísaní má určitú vlastnú autonómiu voči svojmu autorovi, aj voči čitateľovi.

Čitateľa tak núti premýšľať, a tak prebúdza v ňom vedomie hlbokej dimenzie svojho

jestvovania.

V ďalšom bode dokument obhajuje nutnosť akceptovať tieto najnovšie výsledky teórie

interpretácie textov a aplikovať ich na texty SP, pretože vernosť biblickým textom spočíva v

snahe dostať sa k skutočnostiam viery v týchto textoch a tieto skutočnosti „spojiť so

skúsenosťou veriaceho človeka v súčasnom svete“ (s. 80).

58 K tomu porov. GRONDIN, J., Úvod do hermeneutiky, Oikoumené Praha 1997.

87

Dokument upozorňuje aj na známy problém (exegézy a „eis-egézy“) tak, že hovorí o

niektorých teóriách (napr. výslovne spomína Bultmannovu existencionálnu interpretáciu),

ktoré „uzatvárajú biblické posolstvo do úzkych limitov filozofie“ (s. 81). V dokumente sa

spomína najmä požiadavka ďalekosiahlej demytologizácie ako taká, ktorá podriaďuje

posolstvo textu antropológii, a teda zužuje obsah posvätných textov a v konečnom dôsledku

je prekážkou. Teda treba sa vyhnúť subjektivizmu a takisto uvedomiť si aj to, že biblická

hermeneutika je rozdielna od všeobecnej hermeneutiky akýchkoľvek iných literárnych

textov. Rozdiel spočíva v tom, že jej predmetom sú nadprirodzené skutočnosti a tie nemôžu

byť plne pochopené len rozumom, ale vierou. Viera je preto ten najlepší predpochop

biblických textov. Preto je len samozrejmé, že dobrá interpretácia si vyžaduje „vieru žitú v

cirkevnom spoločenstve a vedenie Duchom Svätým.“ „Sväté Písmo treba čítať a vysvetľovať

v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“ (Dei Verbum, 12). Totiž „s rastom života v

Duchu sa u čitateľov rozširuje aj porozumenie skutočností, o ktorých hovorí biblický text“

(Interpret. Biblie, s. 81).

Druhou časťou kapitoly o hermeneutike v dokumente sú odstavce o zmysloch

inšpirovaného textu. Najprv sa stručne charakterizujú tri známe zmysly stredovekej

interpretácie (alegorický [čo treba veriť], tropologický [morálny] a anagogický

[eschatologický]). Ďalej spomína, že kým sa v klasickej hermeneutike rozlišovali viaceré

zmysly („vrstvy zmyslov“), v historicko-kritickej metóde sa prejavila snaha definovať iba

jeden presný zmysel a to ten, ktorý text mal v situácii svojho vzniku. Zdá sa, že už nemožno

trvať na tejto zásade a že treba - aspoň pre niektoré literárne druhy - prijať náuku o viacerých

zmysloch:

- Literárny59 zmysel: ide o rovnaký zmysel, ktorý bol už charakterizovaný o niekoľko

strán predtým. Dokument o interpretácii ešte zdôrazňuje, že tento zmysel má dynamický

charakter (s. 84). Treba ho identifikovať aj vtedy, ak sa autor pohybuje na viacerých

rovinách reality (najmä poézia). Historicko-kritická metóda má tendenciu definovať iba

jeden (historický) zmysel. Dokument jej odporúča snažiť sa vyjadriť smer autorovho

myslenia. Okrem toho dokument tu prináša aj príklady použitia literárneho zmyslu.

- Duchovný zmysel: treba ho chápať nie ako nový alebo cudzí zmysel, ale ako

pokračovanie alebo predĺženie predchádzajúceho (literárneho) zmyslu. V tom sa vlastne

napĺňa dynamický charakter literárneho zmyslu. Duchovný zmysel je niekedy totožný s

literárnym zmyslom, o duchovnom zmysle viac hovoríme vo vzťahu k SZ (tak sa napĺňa

59 Ide vlastne o slovný zmysel (sensus litteralis); názov je synonymický. Preberám ho podľa slovenského prekladu dokumentu.

88

veta: „neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ [porov. Mt 5,17]). Teda duchovný zmysel nesmie

byť zamieňaný s rôznymi intelektuálnymi špekuláciami, ale musí mať súvis s textom a so

skutočnosťami, ktoré naznačuje. Musia tu byť vyjadrené tri roviny: „biblický text,

veľkonočné tajomstvo a život v Duchu“ (s. 87). Patristická exegéza bola známa tým, že na

najmenších detailoch nachádzala duchovný alebo zmysel. Encyklika Divino afflante Spiritu

tento spôsob exegézy kvalifikuje ako v minulosti síce užitočný, ale dnes mu nie je možné

pripísať skutočnú hodnotu (porov. Divino afflante Spiritu, EB 553).

- Plný zmysel (sensus plenior): je relatívne nový prvok v hermeneutike. Označuje sa

ním obsah takého textu, ktorý Boh chcel mať v texte, ale ktorý obsah ľudský autor

dostatočne nevyjadril. Ide teda o hlbší zmysel textu. To nedostatočné vyjadrenie ľudským

autorom treba rozumieť tak, že dotyčného autora doplnil napr. iný neskorší ľudský autor na

inom mieste SP alebo koncil alebo pápež alebo celá Tradícia Cirkvi (napr. Iz 7,14 - Mt 1,13).

Treba sa však vyvarovať subjektívnym interpretáciám v tomto smere.

Existenciálna interpretácia

Pod interpretáciou vo všeobecnosti sa rozumejú nielen hermeneutické princípy presne

vedecky interpretované, ale aj predpoklady a podmienky, v ktorých sa uskutočňuje

pochopenie textu. Tieto predpoklady a podmienky prerastajú rámec jednoduchých

technických prvkov (filológia, archeológia, atď:) a týkajú sa osoby interpretu.

Z akých náboženských a filozofických nastolení musí vyjsť exegéta vo svojej snahe o

pochopenie? Je možné pochopiť text bez „predsudkov“? alebo aspoň bez „predpochopu“

objektu, o ktorom hovorí text? Kedy je možné povedať, že už nastalo pochopenie? Čo to

znamená „pochopiť“ text?

Vo všeobecnosti sa hovorí, že text je pochopený vtedy, keď nastala determinácia jeho

„zmyslu“ chápaného ako obsah textu, čiže keď bol explikovaný obsah nejakého objektu,

ohľadom ktorého prebieha výskum. Avšak existenciálna interpretácia chce prekročiť túto

koncepciu a kladie pochopenie nejakého textu do roviny, ktorú možno nazvať osobná a

zodpovedná asimilácia. Znamená to, že exegéta alebo čitateľ pochopil text, ak v ňom

porozumel posolstvo, ktoré text má pre jeho život dnes; keď pochopil svoj život ako

transformovateľný týmto posolstvom. Existenciálna interpretácia znamená, že exegéta sa

nelimituje len na vedecky presné determinovanie obsahu textu: kedy a v akých okolnostiach

bol text napísaný, aké historické a dogmatické tvrdenia obsahuje atď., ale že exegéta cíti, že

89

pri tejto exegéze je pred otázkou aj jeho vlastný život a že je takto stavaný pred rozhodnutie,

ktoré sa týka celej jeho existencie.

Takto sa existenciálna interpretácia ukazuje ako veľmi blízka tradičnému

vysvetľovaniu v rámci štyroch klasických hermeneutických zmyslov.60 Zástanci týchto

štyroch zmyslov hovoria, že nejaký text nie je celkom pochopený, pokiaľ' nie sú preniknuté

všetky implikácie, v ktorých sa kresťan, čitateľ SP, vo svojom živote nachádza. Na správne

vysvetľovanie SP je síce nevyhnutné dobré predporozumenie viery, ale súčasne je

nevyhnutná aj správna otvorenosť voči poznávanému obsahu a takisto aj istá duchovná

zladenosť s poznávaným obsahom. Ak potom uvažujeme o textoch, ktoré obsahujú morálne

a náboženské poučenia a na druhej strane o ľudskom „mechanizme“ premietania poznaných

obsahov do praxe, potom vychádza, že ľahšie pochopí text ten, kto je lepšie pripravený a

ochotný uviesť ho do praxe. Aj opak je pravdivý: ten uvedie pochopený obsah ľahšie do

praxe, kto ho lepšie existenciálne pochopí. Nejde vlastne o opak, ale o určitú špirálu.

Oveľa problematickejšia je však existenciálna interpretácia, keď ide o požiadavku tzv.

demytologizácie SP. Ide teda o požiadavku eliminovať z textu všetky tie elementy, ktoré

nekorešpondujú s modernou víziou reality. Demytologizácia je možná pri vzťahu k realitám

fyzického sveta, ktoré istotne netvorili súčasť autorovho posolstva.

Ale demytologizácia isto nemôže byť použitá, pokiaľ ide o prípady, ktoré sú objektom inšpirovaného posolstva autorov ako inkarnácia alebo zmŕtvychvstanie Krista. Odmietnuť túto zásadu by znamenalo robiť nie interpretáciu, ale nejakú intromisiu osobných predsudkov do textu.

V. TRAKTÁT: HEURISTIKA

Na presné identifikovanie a definovanie správneho zmyslu textu SP jestvujú dve skupiny kritérií a pomôcok: dogmatické a literárne.

22. Dogmatické kritériá a pomôcky

60 Katechizmus Katolíckej cirkvi veľmi jasne definuje tieto štyri klasické zmysly textu SP. Sú to vlastne dva zmysly: slovný a duchovný zmysel a pritom duchovný zmysel je trojaký: alegorický, morálny a anagogický. Ich definovanie je zhodné s tými definíciami, ktoré sú prinesené na iných miestach tohto traktátu. Veľmi výstižný je istý stredoveký dvojverš: Littera gesta docet, quid credas allegoria; moralis quid agas, quo tendas anagogia (Slovný zmysel hovorí o udalostiach, alegória vedie k viere; morálny zmysel hovorí, čo treba konať a anagogia - kam životom smerovať. (Porov. Katechizm Kościoła Katolickiego, Pallotinum Poznań 1994, s. 39-40).

90

Jestvujú dva základné elementy, ktoré pri stanovovaní zmyslu textu exegéta musí mať nevyhnutne na zreteli: 1) že SP je inšpirované Bohom, a teda že sú jeho dielom a 2) že boli dané Cirkvi na zachovanie a interpretovanie.1) Dogmatické kritériá a pomôcky odvodené z inšpirácie : vyplýva z toho, že Biblia je jednotná a nemôže obsahovať omyly ani kontradikcie (porov. Dei Verbum, 12). Boh je totiž pravda sama.2) Dogmatické kritériá a pomôcky odvodené z odovzdania Biblie Cirkvi : Cirkvi boli odovzdané knihy Písma na zachovanie a autentické vysvetľovanie. Cirkev je teda ich strážkyňa a autentická interpretátorka (porov. Dei Verbum, čísla 8.9.10.12). Z toho vyplýva právo Cirkvi a povinnosť eliminovať z Biblie všetky vysvetľovania, ktoré by boli protirečivé vzhľadom na poklad zjavenia. Ba Cirkev má aj právo a povinnosť pozitívne a autenticky interpretovať SP. Ale pozitívna interpretácia sa nevzťahuje na celý obsah Biblie, ale je limitovaná iba na tie časti, ktoré sa týkajú priamo Božieho zjavenia. Teda povinnosť Cirkvi interpretovať Bibliu sa nevzťahuje napr. na historické poznámky v Biblii, ktoré sú malého významu. Navyše, nikto nevie presnejšie určiť limity jej práva a povinnosti v tomto smere ako Cirkev sama.Ako sa vykonávajú tieto privilégiá Cirkvi vo vzťahu k Biblii? Pred uvedením týchto foriem treba dodať, že Magistérium „nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované, nakoľko ho z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery“ (Dei Verbum, 10).- a) Vyhlásenia Najvyššieho Veľkňaza a ekumenických koncilov : patria tu pozitívne priame definície, keď pápež alebo ekumenický koncil učia na základe svojej učiteľskej moci nejakú doktrínu. Prejavuje sa to v tom, že nejakému miestu v Biblii prisúdia nejaký zmysel. Znamená to nezmeniteľné učenie. Takých príkladov je málo, ale sú. Napr. Tridentský a I. vatikánsky koncil; prvý z nich definoval zmysel rôznych biblických viet ohľadom sviatostí a druhý zas definoval zmysel niektorých viet týkajúcich sa pápežského primátu. Je ťažké vyjadriť sa presne, na koľko takých viet zo SP bol aplikovaný definovaný zmysel. Je totiž ťažké niekedy určiť, kedy ide o definíciu a kedy nie. Počet takých viet sa odhaduje asi na dvadsať. Negatívne priame definície sú vyhlásenia pápežov alebo koncilov o nejakých vetách SP ohľadom zmyslu, ktorý tá-ktorá veta nemá. Známy je prípad vyhlásenia Tridentského koncilu o tzv. utraquistoch,61 ktorí sa vo svojich požiadavkách odvolávali na text Jn 6,54. Koncil definoval, že 6. hlava Jn-ev neobsahuje predpis prijímať Eucharistiu pod oboma spôsobmi. Nedefinuje presný zmysel textu, iba sa obmedzuje na vyššie spomínané prehlásenie. ëalším prípadom pápežských vyhlásení je viazanie biblických textov ako dôkaz nejakej doktríny. Je to napr. vtedy, keď ide o vyhlásenie dogiem alebo iných závažných ustanovení. Pritom je potrebné oprieť sa o SP, a tak dokázať opodstatnenosť. Stalo sa tak pri

61 Domáhali sa prijímania Eucharistie pod oboma spôsobmi.

91

vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie. Text dogmy sa vtedy opieral predovšetkým o texty SP z Gn 3,15 a Lk 1,28. Treba si tu uvedomiť, že aj ak je použitý text SP na dokázanie neomylnosti dogmy, to ešte neznamená, že aj zmysel je v tom prípade definovaný neomylne.- b) Jednomyseľný súhlas Otcov vo veciach viery a mravov : Doktrína cirkevných otcov v nejakom biblickom texte predstavuje mienku Cirkvi pod dvoma podmienkami: ak jestvuje aspoň morálna jednota v priznaní určitého zmyslu nejakej biblickej vete a ak sa táto doktrína týka viery a mravov. Pápež Pius XII. v Divino afflante Spiritu hovorí, že bolo málo takých viet vo SP, ktorým bol Cirkvou deklarovaný nejaký zmysel a málo je aj takých viet, o ktorých jestvuje jednotná mienka otcov (EB 565).- c) Analógia katolíckej viery : „Analógia viery“ je v katolíckej teológii technický výraz a znamená súlad jednotlivých právd s celým komplexom zjavených právd, ktoré učí Cirkev. V našom prípade to znamená, že žiadna biblická pasáž nemôže mať ten zmysel, ktorý by bol proti týmto zjaveným pravdám. Dôvod tejto požiadavky je jednoduchý: aj Biblia, aj zjavené pravdy majú jedného pôvodcu a to je Boh, ktorý sa nemôže mýliť a v ktorom nemôže byť nejednota.- d) „Sensus Ecclesiae“ : Je to, čo Cirkev predkladá a aj predpokladá. Je to Cirkev učiaca a zároveň učiaca sa. Preto tu nemôžu byť podstatné rozdiely, ktoré by urážali cit pre vieru u veriacich, ako napr. určité tvrdenia o historicite evanjelií alebo iných biblických kníh alebo zmysel jednotlivých základnejších tém. Sensus Ecclesiae je ako polárna hviezda celej katolíckej exegézy. Má veľký význam a treba, aby si to uvedomili všetci exegéti.- e) Vyhlásenia Biblickej komisie a posvätných kongregácií : PBK bola založená roku 1902 pápežom Levom XIII. apoštolským listom Vigilantiae,62 v ktorom je zachytený jej štatút. Jej úlohou je sledovať a napomáhať celkový biblický pohyb, starať sa o spoľahlivosť biblickej vedy, vyjadrovať sa k biblickým problémom a signalizovať prípadné deviácie. Spočiatku mala štatút ako Kongregácia, teda jej členmi boli kardináli a iní hodnostári a špecialisti mali kvalitu konzultorov. Všetci boli menovaní pápežom. Podľa pápeža Pia X. všetky rozhodnutia PBK, ktoré boli schválené pápežom, mali záväznosť vo svedomí ako aj dekréty kongregácií. Avšak toto učenie a prijímanie nie je nemeniteľné. Ale zmeniť nejaké vyhlásenie PBK nemôže urobiť nijaký jednotlivec, hoci by bol aj všeobecne uznávanou autoritou, ale potrebná je mienka PBK a jej vyjadrenie sa k nejakému faktu, ktorý by sa javil hoci aj ako protirečivý s doterajším vyhlásením v tej veci. A skutočne jestvuje istý posun vo vyhláseniach publikovaných napr. v prvom desaťročí existencie PBK a v jej vyhláseniach o štyridsať - päťdesiat rokov neskôr.Pokiaľ ide o Magistérium, situácia v štatúte PBK sa zmenila za pontifikátu Pavla VI. On v Motu proprio Sedula cura zmenil jej štatút. PBK už nie je viac orgánom Magistéria. Členmi PBK už nie sú kardináli, komisia je zostavená z vedcov a expertov v biblických vedách pochádzajúcich z rôznych škôl a národov. Komisia je dnes konzultatívnym orgánom

62 EB § 137-148.

92

Kongregácie pre náuku viery ako „Medzinárodná teologická komisia“. Magistérium už teda nepovažuje za vhodné intervenovať autoritou do riešenia biblických otázok ako v čase modernistickej krízy, ale dáva prednosť dôvere kolegiálnej vážnosti medzinárodnej skupiny expertov.63

23. Literárne pomôcky

Sú to všetky poznatky literárneho charakteru, ktoré pomáhajú poznať myslenie biblického autora. Sú natoľko platné, nakoľko pomáhajú pochopiť myšlienky autora. Napr. v knihe Joz sú veľmi potrebné poznatky o geografii Kanaánu, ale v knihe Jób nie sú významné. Všetky tieto pomôcky sa používajú tak isto, ako v prípade akejkoľvek inej neinšpirovanej knihy; pritom však nemožno prestať mať na mysli inšpirovaný charakter tej-ktorej biblickej knihy. Všetky literárne pomôcky možno rozdeliť na sedem kategórií:1) Gramatické pomôcky : Sú nevyhnutné pre dobrú interpretáciu textov. Vedomosti v tejto oblasti sa týkajú predovšetkým originálnych jazykov. Okrem základných poznatkov ako osoba, číslo, pád atď gramatika ponúka aj veľmi dôležité poznatky pre preklady a ich porovnávanie. Často je totiž potrebné porovnávať preklad s originálom. Neraz sa stáva, že „tradurre è tradire un testo“ (preklad znamená zradu textu).2) Syntaktické pomôcky : Prvou pomôckou po gramatike je syntax. Vedomosti z vetnej skladby sú veľmi dôležité. Je to štúdium viet a ich vzájomnej závislosti. štúdium verbálnych foriem dáva poznať, o aké akcie sa jedná (punktuálne, habituálne), čo je nesmierne dôležité pre správnu interpretáciu.3) Lingvistické pomôcky : Sú to predovšetkým slovníky a lexikóny, ktorými si môžeme pomôcť. Tieto pomôcky predstavujú vedomosti o etymológii (význam nejakého mena je v koreni slova, ale môže ísť aj o iné významy), kontexte (je to poznávanie vzájomných vplyvov medzi vetnými členmi, harmonizácia členov vo vetách; rozoznávame logický a literárny kontext), paralelných miest (tu ide o hľadanie paralelných miest, čiže sémanticky blízkych. Na to slúžia konkordancie. Takisto ide o paralelizmus členov v biblickej poézii: paralelizmus synonymický, syntetický a antitetický) a o idiomatických výrazoch (sú to také výrazy, ktoré sú typické iba pre jednu, tú-ktorú reč, nedajú sa preložiť servílne; na ich dobré preloženie je potrebné poznať veľmi dobre dotyčnú reč).4) štylistické pomôcky : V každom texte, ktorý sa skúma, je možné nájsť určité štylistické prostriedky. O to viac v biblických textoch, ktoré pochádzajú z prostredia a doby, v ktorých sa štylistickým prvkom prikladal veľký význam. Môžu to byť jednoduché drobné detaily, ako napr. jednotlivé slovká (Lk často vkladal do textu slovo „asi“; alebo sú to napr. okrúhle čísla a iné). špeciálnou štylistickou otázkou, ktorej sa zvlášť v 20. stor. venovala veľká pozornosť, je otázka literárnych druhov : literárny druh sa vo všeobecnosti definuje ako ten

63 Porov. VANHOYE, A., S.J., prednáška: Problemi e progressi dell'esegesi cattolica; Dopo la Divino afflante Spiritu, in: Chiesa e Sacra Scrittura, Ed. PIB - Roma 1994, ss. 42-43.

93

spôsob písania používaný medzi ľuďmi určitej epochy alebo oblasti na vyjadrenie toho, čo majú v úmysle zdeliť.64 Identifikácia literárneho druhu je jedna z prvých hermeneutických zásad. Pravda sa totiž naozaj vyjadruje rozdielnym spôsobom v proroctve alebo v historickom rozprávaní alebo v nejakom podobenstve atď.Ako ich možno rozoznať: niet nejakých presných zásad na rozoznávanie literárneho druhu v biblických textoch. Totiž literárnych druhov je veľmi veľa, obyčajne všetky sa ešte delia na nejaké podskupiny. Niektoré druhy je možné ľahko nájsť a identifikovať, ako napr. podobenstvo, rozprávanie o zázraku, genealógia a iné. Je potrebná veľká biblická skúsenosť na rozoznanie literárnych druhov. To ale neznamená, že sa o to nemožno pokúšať na začiatku získavania biblickej skúsenosti. Práve nedostatok nejakých pevných schém na zisťovanie druhov môže byť zárukou dôkladného štúdia každej literárnej formy a následne stanovenia literárneho druhu.Poetické formy sa môžu vyjadriť napr. v takýchto druhoch: satira (Iz 47), spevy o láske (Vľp), požehnania (Gn 39-40), žalmy a sapienciálne kompozície. Îalmy sa potom môžu ešte deliť na lamentačné, ďakovné, odprosujúce, oslavné, kráľovské, hymny...Prozaické formy sú tiež rôzne. Môžu to byť napr. genealogické zoznamy (Gn 10), zoznamy funkcionárov (3Kr 4), politické dohody (1Mach 8,22-32), listy, náboženské prejavy, narácie (annály, kroniky, pamäti, zbierky dokumentov...)5) Historické a archeologické pomôcky : Tieto pomôcky sú veľmi dôležité pre exegézu a ich význam postupne rastie s rozvojom archeológie, ktorá v 20. stor. zaznamenala obrovský vývoj. V Izraeli boli identifikované mnohé údaje geografického charakteru, pri vykopávkach boli objavené mnohé predmety, tabuľky s textami atď., a to veľmi pomáha aj exegéze posvätných textov. Mimobiblické historické pamiatky, predovšetkým texty sú jedinečnou pomôckou zisťovania historickej spoľahlivosti biblických textov (napr. diela Jozefa Flávia sú veľmi významné pre poznanie doby Pána Ježiša; Qumránske zvitky sú naozajstnou revolúciou v biblickej vede... archeologické vykopávky v Jerichu veľmi mnoho osvetlili v problematike zaujatia Jericha za čias Jozueho...).6) Geografické pomôcky: Exegéza čerpá veľmi veľa svetla z geografických pomôcok. Týka sa to každej knihy, ale predovšetkým ide o tie najstaršie, ktoré sa týkajú zvlášť geografie: Ex, Joz, Sdc, 1-2Sam, 1-2Mach...8) Psychologické pomôcky: Psychológia tiež má čo povedať pri skúmaní biblických textov, pretože pomáha lepšie pochopiť psychologické rozpoloženie biblického autora, jeho kultúru, prostredie, ciele a okolnosti, v ktorých písal, dôvody, ktoré vyvolali rozhodnutie písať alebo písať tak, a nie inak... a takto psychologické pomôcky lepšie osvetľujú celkové učenie, ktoré autor chcel vyjadriť.

64 Porov. Il Messaggio 1, s. 290.

94

VI. TRAKTÁT: APOKRYFY

24. Pojem, apokryfy SZ: historické, prorocké, didaktické

Pojem „apokryf“: Výraz apokryf pochádza z gréckeho apokrypto = skrývam. V biblických otázkach apokryf znamená to isté ako „pseudo-biblický“, „mimokánonický“ spis. Jestvujú mnohé knihy, ktoré sa prezentujú ako kánonické knihy Nového alebo Starého zákona. Doba vzniku pre SZ-apokryfy je 2. stor. pr. Kr. - 3. stor. po Kr. Preto môžu jestvovať aj apokryfy SZ, ktoré by aj mohli mať interpolácie alebo vlastné prvky NZ. NZ-apokryfy vznikali v 1. - 5. stor. po Kr.Motívom vzniku apokryfov bolo obyčajne podať širšie správy o nejakej dôležitej osobnosti alebo o nejakých témach. Inokedy ide napr. o snahu robiť propagandu nejakým doktrinálnym omylom, ktoré vznikli v prvotnej komunite. Apokryfy predpokladajú omyl bona fide u čitateľov.Apokryfy sa kedysi jednoducho odmietali s konštatovaním, že ich treba eliminovať, nakoľko nemôžu osožiť a znamenajú nebezpečenstvo pre pravú vieru. Dnes naopak, triezvo sa študujú, pretože bezpochyby predstavujú isté poznatky, ktoré môžu byť užitočné pre poznanie prostredia tej doby, v ktorej vznikli: kultúru, rôzne náboženské predstavy, sociálne prostredie. Niektoré apokryfy boli dokonca v prvej Cirkvi čítané, ba aj citované v kánonických spisoch. Pre zaujímavosť: liturgický text: „Requiem aeternam...“ je prevzatý z 4Ezdr 2,34n a z kontextu 4Ezdr 2,36n je zas prevzatý úvodný spev na Turíce: „Accipite iucunditatem gloriae vestrae...“. Júdov list cituje dvakrát apokryfy: Nanebovzatie Mojžiša (Júd 9) a Knihu Henoch (Júd 14). Vg Sixto-Klementínska uvádza na konci SZ 3-4Ezdr a Manassesovu modlitbu.Apokryfy tvoria významnú súčasť tzv. intertestamentárnej literatúry, do ktorej okrem apokryfov patria aj spisy napr. Filóna Alexandrijského, Jozefa Flávia a Qumránske spisy. Dnes je táto intertestamentárna literatúra predmetom pozorného štúdia, pretože vytvára istý spojovací článok medzi SZ- a NZ-knihami.V terminológii katolíckych a protestantských autorov jestvuje nejednota: deuterokánonické knihy a časti SZ protestanti nazývajú apokryfmi a apokryfy protestanti nazývajú pseudoepigrafy. Je potrebné preto dať pozor najmä pri citáciách na túto diferenciu.Historické apokryfy SZ: - Kniha Jubileí alebo Mojžišova apokalypsa : prezentuje udalosti Gn a Ex rozdelené do 49 období každý po 49 rokov. Ide teda o 7-ročné týždne. Odtiaľ názov „Jubileá“. Kniha hovorí o mnohých zjaveniach, ktoré mal Mojžiš. Obsahujú priam zázračné a rozprávkové prvky. Je zachovaná v etiópskom a latinskom jazyku. Fragmenty boli nájdené aj v Qumráne. Kniha chce zdôrazniť Mojžišov zákon a zachovať ho nezmenený. Pochádza asi z 2. stor pr. Kr.

95

- 3Ezdr : takto je označená preto, aby nevznikla zámena s Ezdr (=1Ezdr) alebo Neh (= 2 Ezdr), ktoré sú kánonické. Obsahuje dejiny chrámu od Joziáša až po obnovenie chrámu po exile (7.- 5. stor pr. Kr.). Sekcia 3,1-5,6 je kompiláciou textov z kánonických kníh Krn, Ezdr, Neh. Kvôli tomu LXX prináša najskôr knihu [Esdra“ Aĺ (deuterokánonická) a potom [Esdra“ Bĺ (protokánonická kniha Ezdr + Neh). Kniha 3Ezdr pochádza pravdepodobne asi z roku 100 pr. Kr. a má asi semitský pôvod čo do originálnej reči.- 3Mach : v starých kódexoch bola zaraďovaná za Machabejskými knihami, hoci o Machabejcoch nehovorí. Pojednáva o jednom zázraku: egyptský kráľ Ptolemaius IV. (221-205) nariadil, aby Îidia v Alexandrii boli zabití 500 slonmi. Ale slony Božím zásahom nemohli zabiť nikoho. Kniha bola zostavená v 1. stor. po Kr.Prorocké apokryfy SZ:- Henochova kniha (tzv. etiópsky Henoch) : ide o veľmi objemnú knihu, ktorá má 108 hláv. Siedmy predpotopný patriarcha prichádza k ľuďom po tom, čo mal špeciálne zjavenia a nebeské videnia. Videnia a zjavenia sa týkajú eschatologických vecí, budúceho súdu, osudu dobrých a zlých, eschatologického príchodu Mesiáša, zvaného „Vyvolený“ alebo „Syn človeka“, anjelov, dejín ľudstva od počiatku až k Mesiášovi, morálnych povzbudení.Napísaná bola v 1. stor. pr. Kr. v nejakom semitskom jazyku, asi v aramejčine. Teraz je zachovaný iba v etiópskej reči, preto takýto názov.65 Ale tento text obsahuje asi mnohé kresťanské interpolácie, zvlášť na miestach, ktoré sa týkajú Mesiáša. Kniha poskytuje poznatky o teológii, eschatológii a o mesianizme v judaistickom prostredí bezprostredne pred príchodom Ježiša. Mnohí autori túto knihu považujú za najvýznamnejšiu apokryfnú judaistickú knihu a to pre bohaté kultúrne a náboženské poznatky, ktoré Henochova kniha poskytuje. Aj cirkevní spisovatelia jej pripisujú veľkú hodnotu.- 4Ezdr : hovorí sa tu, že Ezdráš mal prostredníctvom anjela Uriela 7 zjavení. Cieľom knihy je oživiť mesiášske očakávania. Predpovedá sa, že zlí nebudú môcť zvíťaziť nad vyvoleným národom a Mesiáš vyhubí všetkých nepriateľov. Pôvodne napísaný v nejakej semitskej reči, v 1. stor. po Kr. bol preložený do gréčtiny a potom do latinčiny. Text, ktorý je na konci vo Vg ako dodatok, je práve apokryf 4Ezdr; k pôvodnému textu sú tam však pridané kap. 1-2.15-16. Táto kniha sa tešila veľkej prestíži v prvých kresťanských storočiach.- Sibyline proroctvá : sú to fiktívne proroctvá pripísané Sibyle. Sú aj judaistického aj kresťanského pôvodu. V zásade ide o teológiu dejín. Zlí budú porazení pri príchode Mesiáša, v kresťanskej časti knihy sa hovorí aj o živote a smrti Mesiáša. Celé dielo bolo pôvodne napísané v 14-tich knihách; dnes chýba 9. a 10. kniha. Neboli zostavené v jednej epoche. Najstaršie časti sú z 2. stor. pr. Kr. a najmladšie zas z 2. a 3. stor. po Kr.Didaktické apokryfy SZ:- Testamenty 12-tich patriarchov : sú to morálne ponaučenia zakladateľov 12-tich izraelských kmeňov. Okrem morálnych poučení text obsahuje aj mesiánske a eschatologické

65 Okrem etiópskeho Henocha jestvuje ešte slovanský Henoch (skr. Hen. slav., alebo 2Hen) z 10. - 11. stor. a hebrejský Henoch (skr. Hen. hebr. alebo 3Hen) z 2.- 3. stor.

96

témy. Charakteristická je doktrína o dvoch Mesiášoch (vyskytla sa aj v qumránskej literatúre). Mnohé prvky sú poznačené aj kresťanskou doktrínou. Originálna reč bola semitská. Dnešný text je z 2. stor po Kr., ale je to už kresťansky rozšírený pôvodný text z 2.- 1. stor. pr. Kr.- šalamúnove žalmy : ide tu o 18 žalmov, ktoré sa snažia imitovať Dávidove žalmy tak obsahom ako aj formou, literárnymi druhmi a frazeológiou. Autor prejavuje veľmi hlboký vzťah k zákonu a k mesiášskym nádejám. Doba kompozície je asi krátko po roku 63 pr. Kr., pretože naráža na okupáciu Jeruzalema Pompejom. Originálna reč bola hebrejčina alebo aramejčina; zachovali sa len preklady.- šalamúnove ódy : je ich 42, oslavujú Ježiša, ktorý je tu nazývaný „Slovo“ a „Božia Múdrosť“. Nie je tu nič priamo proti viere, ale predsa sa zdá, že spis je inšpirovaný gnosticizmom. Obsah je ladený veľmi mysticky. Dielo bolo napísané v gréčtine v 2. stor. po Kr.

25. Apokryfy NZ: evanjeliá, skutky, listy, apokalypsy

Apokryfné evanjeliá: - Evanjelium podľa Hebrejov alebo Evanjelium nazarejcov : je aramejský spis, veľmi podobný Mt-ev, ale má mnohé manipulácie v texte. Spomínajú ho mnohí cirkevní otcovia. Sv. Hieronym ho preložil do gréčtiny a potom do latinčiny. Vzniklo koncom 1. stor. a je najstarším apokryfným evanjeliom. Bolo veľmi rozšírené v hnutí nazarejcov.- Jakubovo protoevanjelium: pripisuje sa Jakubovi, „bratovi Pána“; až v 16. stor. bolo nazvané „protoevanjelium“. Prvá časť (kap. 1-16) hovorí o Márii: mala rodičov Joachyma a Annu, 3-ročná bola obetovaná v chráme, kde ostala až do svojho 12. roku, potom sa vydala za Jozefa, veľmi starého, vdovca, ktorý už mal 4 deti („Ježišovi bratia“), krátko na to prijala Zvestovanie. Druhá časť (kap. 17-21) opisuje zázraky, ktoré sa stali pri narodení Ježiša a zdôrazňuje panenstvo Márie. Kniha sa končí (kap. 22-24) rozprávaním o masakre Neviniatok a o iných prípadoch Herodesovej krutosti.Kniha neobsahuje nijaké heretické výpovede. Prejavuje sa v nej zjavná snaha uspokojiť ľudové očakávania poznať detailne život Márie a detstvo Ježiša. Podstatne kniha pochádza z 2. stor., je teda veľmi starobylá. Je výrazom úcty voči Panne Márii a je tiež dôkazom viery prvých kresťanov v panenstvo Panny Márie. Kniha mala veľký úspech. Napísaná bola v gréčtine, ale preložená bola do mnohých jazykov. Umenie prevzalo mnohé námety z tejto knihy a aj kresťanská liturgia napr. prevzala z nej titul sviatku: Obetovanie Panny Márie.- Tomášovo evanjelium (izraelský filozof): hovorí o mnohých zázrakoch (všetky sú detské a čudné), ktoré údajne vykonal Ježiš ako chlapec. Jestvuje v dvoch gréckych verziách: 19 hláv (zázraky vo veku Ježiša 5-12 rokov) a 15 hláv (zázraky vo veku 5-8 rokov). Základ diela je z 2. stor., dnešná forma pochádza z 3. stor.

97

- Nikodémovo evanjelium : skladá sa z dvoch častí: Skutky Piláta (kap. 1-16; Nikodém hovorí o Ježišovom procese a o niektorých faktoch pri zmŕtvychvstaní) a Zostúpenie do pekiel (kap. 17-27; dvaja „očití svedkovia“ opisujú Ježišovo zostúpenie do predpeklia, pretože oni tam boli a potom spolu s Ježišom vstali z mŕtvych. Nikodémovo evanjelium je zo 4. stor.- Tomášovo evanjelium : je to iné evanjelium než vyššie uvedené. Obsahuje 114 Ježišových výrokov. Pochádza z gnostickej knižnice, nájdenej roku 1945-1946 v Nag-Hammadi (= Kenoboskion) v Egypte.Apokryfné skutky: sú veľmi početné. Jestvujú takéto legendárne životopisy takmer všetkých apoštolov. Niektoré z nich iste obsahujú aj historické prvky. Tak napr. máme Skutky Petra, Pavla, Jána, Ondreja, Tomáša, Filipa, Mateja, Bartolomeja, Tadeáša, Barnabáša, Marka, Timoteja.- Skutky Petra : hovoria o dvoch epizódach:

-- víťazstvo Petra nad šimonom Mágom (v Ríme klamal ľud svojimi čarami, keď predvádzal lietanie, zásahom Petra ho Boh zrútil na zem a šimon Mág zomrel);

-- Petrovo martýrium (obsahuje známu scénu: Peter uteká z Ríma pred prenasledovaním. Stretol sa s Ježišom a pýta sa ho: „Quo vadis?“ Po Ježišovej odpovedi, že sa ide dať do Ríma ukrižovať, sa Peter vrátil a zomrel tam mučeníckou smrťou dolu hlavou).Celá kniha je preniknutá gnostickými a enkratistickými (prehnaná abstinencia; pri Eucharistii predpisovali vodu namiesto vína) prvkami. Zostavené bolo v Malej Ázii v gréčtine okolo roku 200.- Skutky Pavla : pozostávajú z troch spisov medzi sebou veľmi odlišných:

-- skutky Pavla a Tekly: Tekla bolo mladé dievča, stala sa horlivou kresťankou, urobila sľub panenstva a zázračným spôsobom unikla mnohokrát nebezpečenstvu smrti.

-- Pavlovo martýrium: legendárnym spôsobom (mnohokrát aj detským) opisuje Pavlovo umučenie a zázraky vykonané pri tej príležitosti.

-- List korintských presbyterov Pavlovi a list Pavla presbyterom do Korintu: dielo napísal istý presbyter z Malej Ázie vedený veľkým obdivom k Pavlovi. Tak píše Hieronym (De viris ill., 7). Pochádza asi z roku 200.- Skutky Jána : hovoria o Jánovi v rôznych situáciách: o apoštoláte, efezskom pobyte, o zázrakoch a smrti Jána evanjelistu zvaného „presbyter“. Sú v nich prvky doketizmu, priscilianizmu a gnosticizmu. Kniha pochádza z 5. stor., ale jej podstatné prvky sú z 2. stor.Apokryfné listy:- List Ježiša Abgarovi : Abgar V. bol kráľom v Edesse. Pozval Ježiša, aby prišiel a uzdravil ho. Ježiš mu odpísal, že ľutuje, že nemôže osobne prísť do Edessy, ale že pošle svojho učeníka Tadeáša hlásať Evanjelium ľudu Edessy. List je v sýrčine a pochádza asi z roku 200. Zaujímavé je, že Euzébius (Hist. Eccl., I,13) považoval list za autentický.

98

- Pavlov list Korinťanom: rozpráva o dôležitých a špeciálnych otázkach doktrinálnych a disciplinárnych ako: proroci v Cirkvi, stvorenie sveta, záverečné zmŕtvychvstanie. Medzi sýrskymi a arménskymi cirkvami mal veľkú autoritu; napísaný bol okolo roku 200.- Pavlov list Laodičanom: podáva všeobecné otázky, mnohé formulácie sú z listu Filipanom. Originál bol grécky, zostavený pred 4. stor., stratil sa. Jestvuje jeho latinský preklad sa nachádzal v mnohých latinských kódexoch 6. - 15. stor. Nemá nič spoločné s kánonickým listom Laodičanom, ktorý sa spomína v Kol 4,16.- Pavlove listy Senekovi : je to celkove šesť skladieb, ktoré Apoštol píše slávnemu filozofovi Senekovi. Prejednávané sú otázky Pavlovej konverzie, štýlu jeho listov, Nerónovho prenasledovania a evanjelizácie Seneku, ktorý sa obrátil na kresťanstvo. Listy boli napísané po latinsky. Pred rokom 400 nie je o nich zmienka.Apokryfné apokalypsy:- Petrova apokalypsa: opisuje radosť a blaženosť spasených v nebi a trápenie odsúdených v pekle. Mnohé doktrinálne elementy sú prevzaté z judaistickej apokalyptiky. Muratoriho kánon menuje túto knihu vedľa kánonickej Apokalypsy. Klement Alexandrijský napísal k nej komentár. Kniha pochádza z prvej pol. 2. stor.- Pavlova apokalypsa: podobá sa na predchádzajúcu apokalypsu, ale jej štýl je viac poetický. Apoštol dostal od Ježiša poslanie kázať o obrátení tým, že mal poukazovať na ukrutné tresty, ktoré budú musieť podstúpiť tí, ktorí sa vzpierajú obráteniu. Krátko sa hovorí aj o sláve raja.Dielo pochádza z doby krátko po roku 200, napísané bolo v gréčtine a potom okolo roku 380 bolo zas prepracované; táto druhá verzia v latinčine (z 5. stor.) sa veľmi rozšírila na Západe.- Tomášova apokalypsa: Tomášovi zjavil Ježiš mnohé detaily konca sveta. Zvlášť sú zdôraznené napomínajúce znamenia univerzálneho súdu. V istých bodoch badať omyly priscilianistov a manichejcov. Dielo bolo zostavené po latinsky v 5. storočí.

99

Biblická pastorácia - základný prvok pastorácie v 21. storočíStručný úvod k vieroučnej konštitúcii Dei Verbum

Východiskové javyUž v 1. polovici 20. storočia boli v prežívaní viery zaznamenané určité pohyby, ktoré sa najmä v Európe prejavili vo forme liturgického a biblického hnutia. Po prvej svetovej vojne sa rozpadli veľké impériá, vznikli nové národy a v náboženskom živote veriacich vznikli nové otázky, ktoré mali spoločný podtón, vytvoriť ľuďom novú vlasť.66 Odpoveďou na všetky tieto otázky boli početné iniciatívy, ktoré možno kvalifikovať ako liturgické a biblické hnutie: liturgia sa stala ľudovou a Sväté písmo dostalo v týchto iniciatívach také miesto, že sa stalo Knihou života prakticky používanou v duchovnom prežívaní viery. Liturgia a Biblia sa stali piliermi duchovného života veriacich. Na týchto dvoch pilieroch spočívajú aj ďalšie smery obnovy, ako je napr. ekumenizmus a zvýšená pozornosť alebo dokonca návrat k judaizmu, ako tvrdí Dr. Höslinger. V katolíckej terminológii sa na označenie týchto biblických pohybov zaužívali také výrazy ako: biblické hnutie, biblický apoštolát, biblická pastorácia.

História biblického apoštolátuDejiny biblického apoštolátu v katolíckej Cirkvi sú pomerne bohaté. Začínajú sa prvou katechézou sv. Petra v Turíčnu nedeľu (porov. Sk 2,14-36) a pokračujú mnohými vystúpeniami apoštolov a prvých diakonov desaťročia predtým, ako vznikli prvé spisy Svätého písma Nového zákona. Sv. Augustín v diele De catechizandis rudibus (4,5,6) tvrdí, že diakon Filip je vzorom pre každého katechétu, pretože s radosťou ohlasoval posolstvo o Ježišovi.67 Augustín sa považuje za autora metódy ohlasovania blahozvesti Evanjelia, keď ukázal smer biblického učenia jednak v náuke katechumenov a jednak v homílii.V stredoveku sa biblický apoštolát uskutočňoval najmä prostredníctvom tzv. lingua franca, (z tal. „otvorená, voľná reč“), čiže prostredníctvom rôznych malieb, vitráží, rezieb, obrazov a najmä prostredníctvom Biblia pauperum. Nástupom reformácie sa v protestantskom svete objavila zásada „sola Scriptura“ (z lat. „iba Písmo“). Neoprávnenosť tejto zásady napadol však už Lessing, keď jej vyznávačom postavil otázku, čo si treba myslieť o prvých kresťanoch, ktorí nemali ešte napísané ani slovo z neskoršieho Svätého písma...68 Neskôr sa pomerne na dlho zakorenil v náboženskom živote zvyk chápať Písmo oddelene od sviatostí, takže vznikol svet písma a svet sviatostí. Každý z nich bol reprezentovaný tou-ktorou

66 Porov. HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym mog∏oby byç, Studia Theol. Vars. 31 (1993), nr. 1, s. 121.67 Porov. HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym mog∏oby byç, s. 121.

68 Porov. BISER, E., Glaubensprognose. Orientierung in postsäkularistischer Zeit, Graz 1991, s. 371n.

100

cirkvou. Bolo to mylné zameranie a ono vzniklo najmä z dôvodu protikladných tendencií medzi katolíckou Cirkvou a protestantskými cirkvami. Do tohto stavu zasiahli pápeži svojimi radikálnymi vstupmi do biblického sveta, a to počnúc Levom XIII. (1878-1903) až podnes. Na začiatku 20. stor. bola založená Pápežská biblická komisia (Lev XIII. 1902) a Pápežský biblický ústav (Pius X. 1909). Z predkoncilových encyklík je to najmä Providentissimus Deus („Zvrchovane prozreteľný Boh“; Lev XIII.; 1893; definícia inšpirácie, odporúča študovať hebrejčinu a gréčtinu); Spiritus Paraclitus („Duch Potešiteľ“; Benedikt XV. 1920; napísaná z príležitosti 1500-výročia smrti sv. Hieronyma; o jeho zásluhách a neomylnosti Písma); Divino afflante Spiritu („Vnuknutím Božieho Ducha“; Pius XII.; 1943; odporúča študovať literárne druhy); Sancta Mater Ecclesia („Svätá Matka Cirkev“; 1964; inštrukcia PBK o skúmaní historickej pravdy evanjelií).69

Genéza vzniku konštitúcie Dei VerbumNa jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register.70 V tomto rámci bolo vyše 100 takých návrhov, ktoré sa týkali Svätého písma a ústneho podania.71 Na vypracovanie osnovy konštitúcie bola preto zostavená prípravná komisia pod vedením kardinála A. Ottavianiho. Konštitúcia mala mať názov De fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Pápež Ján XXIII. v júli 1962 osnovu schválil a v novembri to istého roku prebehla diskusia k tomuto dokumentu. Vystúpilo vyše 100 koncilových otcov, mnohí z nich žiadali osnovu zostaviť ináč. Predsedníctvo koncilu dalo o schéme hlasovať a konciloví otcovia sa vyslovili za odloženie diskusie,72 kým sa neschváli nová osnova. Pritom bola upravená aj zostava komisie. Za spolupredsedu komisie bol menovaný aj kardinál A. Bea a bola vypracovaná ďalšia osnova, tentoraz pod názvom De divina Revelatione (O Božom Zjavení). To už bolo roku 1964. Aj táto osnova bola na základe pripomienok ešte v mnohom opravovaná a spresňovaná. Nakoniec dňa 18. novembra 1965 bola vieroučná konštitúcia Dei Verbum (ďalej DV) definitívne schválená v bazilike sv. Petra pomerom hlasov 2344 „za“ a 6 „proti“. Konštitúciu ihneď potom potvrdil pápež Pavol VI.

69 Porov. HERIBAN, J., PLBV, ss. 320-321; 861-862; 947-94870 GÜLDEN, J. - KIEL, E. (vyd.), Unser Konzil und aus der Konzilsgeschichte, St. Benno-Verlag GmbH

Leipzig 1963, s. 10.71 POLČIN, S. (prekl.), Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu I., SÚSCM Rím 1968, s. 155. Z tohto

prekladu koncilových dokumentov sú prevzaté aj citáty uvedené v tomto referáte.72 V diskusii sa mohlo aj pokračovať, pretože za jej odloženie sa nevyslovila 2/3-nová väčšina, ale iba

absolútna väčšina Otcov. Napriek tomu pápež Ján XXIII. rozhodol o vymenovaní spolupredsedu a miešanej komisie a o novej schéme.

101

Táto konštitúcia zaznamenala teda azda najdramatickejší priebeh svojho vzniku. R. Fisichella73 hovorí o piatich elaborátoch (cinque rifacimenti) pred definitívnym textom, ktorý bol schválený. Vieroučná konštitúcia Dei Verbum je najkratšou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu, obsahuje iba 12 strán, kým konštitúcia o Cirkvi ich má okolo 70.74 Napriek tomu Dei Verbum zaujíma medzi koncilovými dokumentami jedno z najdôležitejších miest. Je to dogmatický dokument, aj keď nevyhlasuje žiadnu dogmu. Predsa však predstavuje „výpovede najvyššieho Učiteľského úradu katolíckej Cirkvi a viažu svedomie katolíckeho kresťana, aj tých, ktorí učia.“75

Niektoré nové prvky v konštitúcii DV a ich uvádzanie do života u násV úvode (DV 1) je ohlásená téma dokumentu: je to Božie zjavenie a jeho podávanie. Koncil tu prezentuje svoj zámer vyložiť pravé učenie o Božom zjavení, aby svet uveril, dúfal a miloval.Prvá kapitola (DV 2-6) tejto konštitúcie má názov Zjavenie. Ide tu o objasnenie pojmu „zjavenie“. Koncil tu nechce predstaviť nejaké nové učenie o Zjavení, nechce revidovať predchádzajúce formulácie, ale chce rozvíjať a posúvať ďalej náuku Tridentského a I. vatikánskeho koncilu. Koncil teda definuje Zjavenie ako sebazdelenie Boha ľuďom. Nejde tu iba o intelektualistické zdelenie vecí „o“ Bohu, ale o jednotu Zjavenia činom a slovom, pričom toto Zjavenie činom a slovom je jedna udalosť Božia nasmerovaná na človeka (ereignishaftes Handeln Gottes am Menschen). Pod činom sa tu nerozumie ani prirodzené Zjavenie, ani zázrak, ale je to samotné Zjavenie so svojím vrcholom v Ježišovi Kristovi. Teda je to Zjavenie ako Slovo a aj ako čin. Tomuto stavu, ktorý vyjadruje Písmo slovami „s nami Boh“, zodpovedá zo strany človeka viera. Pod vierou tu podobne rozumieme „osobné stretnutie s Bohom a odovzdanie sa celého človeka“ (…personale Begegnung mit Gott und … Übereignung des ganzen Menschen).76 K tomu je potrebná Božia milosť. Intelektuálny aspekt tu, samozrejme, tiež prichádza k slovu (DV 6). Bližšie sa týmito obsahmi zaoberá fundamentálna teológia. V dôsledku toho, čo priniesla konštitúcia Dei Verbum, je potrebné poopraviť názor, ktorý možno v náboženskej praxi bežne stretnúť, že totiž Božie zjavenie skončilo, akoby to bol nejaký abstraktný súhrn definícií a návodov... Pravdou je, že „Božie Zjavenie je zavŕšené, ale jeho obsah nie je plne rozvitý“ (KKC, 66). Pod Božím zjavením treba rozumieť zjavenie tajomstva samého Boha (KKC 50), čo v Ježišovi Kristovi dosiahlo svoj vrchol a plnosť. Tento Ježiš Kristus je jediným, dokonalým a definitívnym Otcovým Slovom (KKC 65), ktoré my máme možnosť stále bližšie spoznávať.

73 FISICHELLA, R., La rivelazione: evento e credibilità, Corso di teologia sistematica, EDB Bologna 19894, s. 79.

74 Porov. PLATE, M., Weltereignis Konzil; Darstellung - Sinn - Ergebnis, Herder Freiburg 19663, s. 241.75 RAHNER, K. - VORGRIMLER, H., Kleines Konzilskompendium, St. Benno-Verlag Leipzig 1974, s.

361.76 RAHNER, K. - VORGRIMLER, H., Kleines Konzilskompendium, s. 362.

102

V druhej kapitole (DV 7-10) je podaná asi najťažšia matéria konštitúcie. Ide o vzťah Písma a Tradície. Konciloví otcovia v priebehu prípravy dokumentu odmietli predstavu o dvoch prameňoch Zjavenia a zdôraznili „jediný posvätný depozit Božieho slova zverený Cirkvi“ (DV 10). Apoštoli a apoštolskí mužovia toto Zjavenie prijali tým, že sa o ňom priamo dozvedeli z Ježišových slov a činov alebo z vnuknutia Ducha Svätého.Autori Rahner - Vorgrimler koncilový citát o vzájomnej podmienenosti a spoločnom cieli Tradície a Písma vysvetľujú tak, že hovoria: „Tradícia vždy zostáva formálnou normou interpretácie Svätého písma“; Tradícia zas, ako proces, v Písme „nachádza svoju objektivizáciu“, a tak Písmo sa pre neskoršiu Tradíciu stáva „aspoň prakticky jediným materiálnym prameňom obsahu viery“. „Tradícia sa vždy a všade rozvíja v počúvaní Svätého písma, podlieha mu ako kritickej norme, ktorá je vždy a všade rozhodujúca pre rozlíšenie „božskej“ Tradície ako odovzdávanie Zjavenia v Ježišovi Kristovi od tradície „ľudskej“.“77

Ak si kladieme otázku o „Tradícii dnes“, potom podľa vyššie uvedených kategórií Rahnera - Vorgrimlera treba pod tým rozumieť jednak proces neustáleho odovzdávania Božieho zjavenia zvereného Cirkvi a pod jej obsahom treba rozumieť „nie sumu viet, ale trvalú prítomnosť Božieho zjavenia, skúsenosť Ježiša Krista, ktorá dáva impulzy k nevyčerpateľnej reflexii o nepreskúmateľnom tajomstve sebazdieľajúceho sa Boha; ...viac duchovný prvok ako nejaký vonkajší a materiálny; ...pritom materiálnym prvkom Tradície je text Svätého písma“. Takto chápaná Tradícia spolu so Svätým písmom vysvetľovaným v duchu Učiteľského úradu Cirkvi môže najlepším spôsobom poslúžiť spáse duší a o to v konečnom dôsledku ide každému serióznemu exegétovi.V závere tejto kapitoly je uvedená poznámka o mieste a vzťahu Magistéria a Božieho slova. Magistérium nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo ho najskôr nábožne počúva a potom verne vysvetľuje. V konštitúcii Dei Verbum (DV 10), rovnako ako aj v encyklike Fides et ratio (Ján Pavol II. r. 1998) sa hovorí explicitne o trojuholníku Sväté písmo - Tradícia - Učiteľský úrad Cirkvi. „Jedno bez druhých dvoch neobstojí a každé svojím spôsobom prispieva k spáse duší“.Rahnerove výrazy „trvalá prítomnosť Božieho zjavenia“, „skúsenosť Ježiša Krista“ a „viac duchovný prvok ako nejaký vonkajší a materiálny“, ktorými charakterizoval Tradíciu, sú veľmi významné a inšpirujúce pre našu službu Božiemu kráľovstvu. Je potrebné byť si vedomý, že keď pracujeme so SP, pracujeme aj s jeho živým a nadprirodzeným obsahom, teda nielen s teóriou, ktorú môžeme „ohýbať“ podľa ľubovôle, ale jej máme slúžiť.Témou tretej kapitoly (DV 11-13) je inšpirácia a výklad Písma. Hneď na začiatku tejto kapitoly podávajú Otcovia koncilu definíciu inšpirácie, ktorá je prehĺbená a hermeneuticky prispôsobená v porovnaní s definíciou Leva XIII. z roku 1893. Boh tu nie je označený ako „prvotný autor“, ale jednoducho ako „autor“ a v charakteristike svätopisca je zas vynechaný atribút „nástrojovosti“; svätopisec je tu označený ako „skutočný pôvodca“ toho, čo Boh

77 RAHNER K. - VORGRIMLER H., Mały słownik teologiczny, (prel. T. Mieszkowski - P. Pachciarek) PAX Warszawa 1987, s. 498-499.

103

chcel, aby bolo napísané.78 Prejavuje sa tu teda silný personalistický akcent v porovnaní so staršími formuláciami. Totiž vo formulácii, ktorú použil Lev XIII. roku 1893 a ktorú potom teologicky rozvinuli autori Höpfl a Gut,79 bol Boh označený ako hlavný autor (auctor principalis) a svätopisec ako nástrojový autor (auctor instrumentalis), čo budilo dojem istého aktívno-pasívneho vzťahu medzi Bohom a svätopiscom. V koncilovej formulácii je však Boh označený ako „pôvodca kníh“ a svätopisci ako „skutoční pôvodcovia“ (porov. DV 11).V priebehu koncilu a v rámci hľadania naoptimálnejších formulácií bola v texte urobená významná zmena, keď namiesto výrazu „neomylnosť“ bol zvolený výraz „bez omylu učia pravdu ... zaznačenú na naše spasenie“ (DV 11). Je to dôležitý posun teológie naznačeným smerom.V tejto kapitole sú dôležitým obsahom aj literárne druhy, o ktorých sa koncil výslovne zmieňuje. Ide tu o štúdium závislosti rôznych spôsobov vyjadrovania v biblických textoch s úmyslami posvätných autorov, ktoré oni mali s tým-ktorým biblickým textom. Tu je vhodné pripomenúť si exegetickú zásadu, ktorú vyjadril pápež Pius XII. v roku 1943 v encyklike Divino afflante Spiritu: „Najvyššou interpretačnou normou je vybadať a stanoviť, čo si spisovateľ zaumienil povedať“.80

Koncil veľmi povzbudzuje exegétov, aby sa pričinili „podľa týchto smerníc o dôkladnejšie pochopenie a vysvetľovanie Svätého písma, aby ... dozrelo rozhodnutie Cirkvi“ (DV 12).Veľmi pekná a v duchovnom živote dobre zužitkovateľná je záverečná myšlienka tejto kapitoly (DV 13), kde sa inšpirované Božie slovo pripodobňuje ku vtelenému Slovu, ktoré sa stalo človekom ako výrazom alebo nástrojom svojej vôle komunikovať s človekom.81 Podobne aj inšpirovaná pravda sa „inkarnuje“ do ľudských slov s tým istým cieľom... Veľmi pekné poznámky vo veci Božieho slova v ľudskom slove obsahuje Katechizmus Katolíckej cirkvi v bodoch 101-104, kde sa napr. hovorí: „Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba... Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela.“Otázka literárnych druhov a spomenutej najvyššej interpretačnej normy máme v poslednej dobe teoreticky dobre zvládnutú a historicko-kritickej metóde, ktorá sa na našich fakultách prednáša ako štandardná exegetická metóda biblických vied.82

Štvrtá kapitola (DV 14-16) dokumentu Dei Verbum hovorí o Starom zákone. Jeho knihy, hoci často nedokonalé a prechodné, predsa jasne poukazujú na tajomnú Božiu pedagógiu, ktorou Boh postupne vychovával svoj národ, aby mu naznačil príchod Krista. Táto skúsenosť Izraela je aj pre kresťanov užitočná, pretože SZ a NZ treba vnímať v dynamickej

78 Porov. FISICHELLA, R., La rivelazione: evento e credibilità, Corso di teologia sistematica, s. 158-159.

79 Porov. KROVINA, M. ThDr., Všeobecný úvod do Písma Svätého, Bratislava 19704, s. 27.80 EB, § 557.81 Porov. FISICHELLA, R., La rivelazione: evento e credibilità, Corso di teologia sistematica, s. 158.82 Porov. TYROL, A., Poznámky k štúdiu biblickej exegézy, KBD Svit 1999, strán 99.

104

jednote. Platí tu veta sv. Augustína: „V Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa stáva zrejmým Starý.“83 Starozákonné knihy teda majú pre kresťanov trvalú hodnotu, pretože sú inšpirované a predstavujú „vznešené učenie o Bohu, spásonosnú múdrosť o živote človeka a obdivuhodné poklady modlitieb“; napokon v nich sa skrýva „tajomstvo našej spásy“ (KKC, 122).Pre tému jednoty SZ a NZ chcem upozorniť najmä na osobitnú disciplínu v oblasti biblika, a to je biblická teológia, ktorá ako samostatná disciplína jestvuje asi 200 rokov a tu v jednotlivých biblicko-teologických otázkach sa bežne pracuje s obomi časťami SP. Podobne je to aj v oblasti biblickej hermeneutiky.Piata kapitola (DV 17-20) sa venuje Novému zákonu. Hoci má iba 4 body, obsahuje dôležité obsahy. Najskôr je poznamenaná pravda o prítomnosti Božieho slova v spisoch NZ a potom je stručne zhrnutý obsah spisov NZ. Medzi riadkami možno vybadať snahu autorov zdôrazniť historickú spoľahlivosť týchto spisov. V bode 19 je to aj výslovne spomenuté, je tu použitý opatrný výraz „historickosť“ po viacerých predchádzajúcich návrhoch, ktoré boli zamietnuté.Otcovia koncilu zdôraznili význam evanjelií medzi spismi NZ a označili ich za spisy „apoštolského pôvodu“. Aj to je opatrný výraz, ktorý treba rozumieť tak, že evanjeliá nám na písme zanechali apoštoli a ich spolupracovníci, „apostolici viri“ (DV 18). Vznik týchto evanjelií je opísaný v dvoch fázach: 1) apoštoli ústne ohlasovali všetko, čo Ježiš konal a učil; 2) svätopisci potom zapísali toto ohlasovanie tak, že urobili výber z ústnej tradície a niektorých zápisov tak, že pritom uplatnili svoj literárny talent, teologický dôraz a mali na zreteli aj stav a potreby adresátov v niektorých miestnych cirkvách.Na okraj vzťahu SZ a NZ je veľmi dôležité spomenúť jednotu oboch častí Písma. KKC spomína významnú kategóriu pre pochopenie tejto jednoty SZ a NZ, a to je typológia. Pomocou tejto metódy je možné v Božích dielach SZ rozoznať predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v osobe svojho vteleného Syna (porov. KKC 128).Všetky prvky spomenuté v tejto kapitole sú predmetom skúmania textov v historicko-kritickej metóde, konkrétne v jej 5. a 6. kroku, ktoré majú názov „kritika tradície“ a „kritika redakcie“.Posledná, šiesta kapitola (DV 21-26) tejto konštitúcie je praktická a zaoberá sa otázkou Svätého písma v živote Cirkvi. Je v nej spomenutých niekoľko veľmi dôležitých impulzov:- paralela medzi Svätým písmom a Telom Pána (DV 21; porov. SC 7, 24, 51, 56);- celý kresťanský život má sa živiť Božím slovom;- SP má byť veriacim čo najprístupnejšie (preklady SP a praktické používanie);- štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie;- bez počúvania Písma vo svojom vnútri je kazateľ a katechéta jeho povrchným hlásateľom;- vhodnými prostriedkami a podujatiami nech sa napomáha biblický apoštolát;

83 SV. AUGUSTÍN, Quaest. in Hept. 2,73: PL 34,623.

105

- je úlohou arcipastierov naučiť veriacich používať SP;- nech sa pripravia vydania SP aj pre nekresťanov.Ešte nikdy sa koncil alebo najvyšší Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi nevyslovil tak intenzívne a obšírne o Božom slove a špeciálne o Svätom písme. Konštitúcia o Božom zjavení potvrdila legitimitu a slobodu výskumu v exegéze a SP sa stalo programom tak pre teológiu, ako aj pre kresťanský život.84

Posledná kapitola vieroučnej konštitúcie Dei Verbum je veľmi bohatá na rôzne praktické impulzy a môžeme ju chápať ako vyústenie všetkých predchádzajúcich kapitol do istých praktických krokov. V poznámkach k predchádzajúcim kapitolám som dodával niektoré informácie teoretického rázu, to znamená do akej miery sme tie-ktoré podnety prevzali do nášho študijného programu. Pri tejto 6. kapitole chcem však podať niekoľko informácií o tom, ako sme na tom v praktických otázkach uskutočňovania tých podnetov, ktoré pripomína 6. kapitola Dei Verbum.Na uskutočňovanie úloh a cieľov konštitúcie Dei Verbum vznikla v apríli roku 1969 Katolícka biblická federácia (ďalej KBF). Je to celosvetová inštitúcia katolíckej Cirkvi na šírenie biblického apoštolátu, resp. biblickej pastorácie. Jej súčasným predsedom je Mons. Wilhelm Egger, biskup v diecéze Brixen - Bozen v Taliansku. KBF má svoje zastúpenie na všetkých kontinentoch prostredníctvom regionálnych a subregionálnych centier. Plenárne zasadnutia KBF sa konajú približne každých 6 rokov (od roku 1972, keď vo Viedni boli schválené štatúty KBF), najbližšie bude roku 2002 v Bejrúte v štáte Libanon. Na týchto stretnutiach sa účastníci snažia o formulovanie postupnej a systematickej odpovede na výzvu novej evanjelizácie, ktorá je „príkazom dňa“ súčasného stavu kresťanstva. V jednotlivých krajinách si KBF vytvára tzv. Katolícke biblické diela (ďalej KBD), úlohou ktorých je napomáhať túto biblickú pastoráciu takými spôsobmi a formami, ktoré sú v tej-ktorej krajine k dispozícii.Na Slovensku bolo KBD zriadené v marci 1993 a svoje sídlo má vo Svite na Jilemnického ulici 32, pri farskom úrade. Je napojené na spomenuté svetové štruktúry a je priamo podriadené Konferencii biskupov Slovenska. KBD má svoju Radu, ktorú tvoria po dvaja zástupcovia zo všetkých diecéz Slovenska.Na 1. zasadnutí Rady KBD (v júni 1999) sme prijali niekoľko projektov, cieľom ktorých je napomáhanie aktualizácie Svätého písma v živote veriacich. KBD má vo svojom programe koordináciu tak vedeckých, ako aj populárno-naučných aktivít. Sú to najmä biblické krúžky (ich zakladanie a zásobovanie materiálmi na stretnutia pri SP), biblické prednášky vo farnostiach, príprava komentárov k jednotlivým knihám SP, premietanie diapozitívov o Svätej zemi, rôzne biblické publikácie, ekumenická spolupráca s biblickými organizáciami iných cirkví, spolupráca s Rádiom Lumen, rôzne kurzy pre animátorov biblických krúžkov, pre lektorov a žalmistov a pod.

84 Porov. RAHNER, K. - VORGRIMLER, H., Kleines Konzilskompendium, s. 366.

106

Pápež Pavol VI. pri otváraní KBF vyjadril jej ciele týmito slovami: „Pomáhať biskupom v ich pastoračnej zodpovednosti, s cieľom nájsť čím lepší spôsob využitia a hlbšieho porozumenia Svätého písma, a zvlášť nachádzať prostriedky, ako uviesť do života hlavné úlohy a ciele vyjadrené na II. vatikánskom koncile v VI. kapitole konštitúcie o Božom zjavení „Dei Verbum“.“85

Čo je posledným alebo základným cieľom či motívom biblického apoštolátu. Dlhoročný riaditeľ stredoeurópskeho centra KBF vo Viedni - Klosterneuburgu, Dr. Norbert W. Höslinger vyjadril tento motív tak, že poukázal na dva rozmery biblického textu: rozmer Božieho slova a rozmer ľudského slova: „špecifickosť Biblie spočíva v tom, že ona je Božím slovom. To znamená niečo viac ako to, čo rozumieme pod výrazom „slovo“. Je to radostná novina, posolstvo spásy, je to účinné slovo, ktoré napĺňa svoju podstatu vo sviatosti. Zároveň je to - podľa Pia XII.86 - „slovo Božie v jazyku ľudskom“, pretože sa inkarnovalo v určitom čase, na určitom mieste a uprostred určitých ľudí a podmienok. V tomto fakte spočíva podstata a odôvodnenosť biblika a jeho teologický východiskový bod.“87

ZáverV biblickom apoštoláte teda ide o sprostredkovanie takého hermeneutického prístupu k Svätému písmu, ktorý by bol vedecky presný a súčasne jasne zrozumiteľný a duchovne použiteľný a zužitkovateľný. Je to ťažké, i ľahké zároveň. Ťažké je to v tom, že sa treba odhodlať na určité vystavenie svojho života, svojho „ja“ slovu Písma, keď máme za sebou Tradíciu, o ktorú sa môžeme oprieť, lebo ona nám svedčí o účinnosti Božieho slova v Cirkvi. Okrem toho sa treba trochu namáhať a venovať čas jednak čítaniu Písma a jednak naštudovaniu si istých spôsobov jeho analýzy. Ľahké je to v tom, že kto sa na to odhodlá, skúsi, čo je to „horiace srdce“ (porov. Lk 24,32), lebo Božie slovo „je živé a účinné...“ (Hebr 4,12).Na záver spomeniem citát z úvodnej poznámky k hlavnému referátu na spomienke 30. výročia založenia KBF. Spomienka sa konala v máji 1999 a hlavný referát tam predniesol Enzo Bianchi, prior Komunity Bose v severnom Taliansku. V spomenutom úvode sa hovorí:„Katolícki kresťania sú po viacstoročnom odcudzení pozvaní znovu objaviť Sväté písmo. Tento príklon k Božiemu slovu však dozrieva pomaly: v liturgii, v Slove a Eucharistii dochádza k chápaniu vrelej spätosti, s nesmelosťou sa to prejavuje aj v osobnom a spoločnom čítaní Písma. Často sme ešte ďaleko od toho, aby sme skúsili Božie slovo ako miesto osobného stretnutia s Bohom, ako sviatosť.“ V hlavnom referáte E. Bianchi hovoril

85 GOÂå NIEDZIELNY 28 (10.júla 1994), Srebrny jubileusz Katolickiej Federacji Biblijnej, in: Jahresbericht KBF, Subregion Mitteleuropa (AMB), Klosterneuburg 1994, s. 27.

86 PIUS XII., Divino afflante Spiritu, č. 29.87 HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym mog∏oby byç, s.

128.

107

na tému Lectio divina dnes - požiadavky biblickej pastorácie. Najhlavnejšou myšlienkou tohto referátu, skôr najdôležitejším akcentom aj pre nás, mi pripadá táto pasáž:„Prijatie dokumentu (Dei Verbum) ostane tak dlho čiastočné a nedokonalé, až kým sa nepodarí celkom do dna teologicky, spirituálne a liturgicky preniknúť vnútorné spojenie medzi Slovom a Eucharistiou. Slovo musí byť vložené do ekonómie sviatostí, až kým sa nepochopí ako sviatosť, ako sprostredkovanie sily a milosti, nielen ako sprostredkovanie právd, náuky alebo moralistických pokynov. Úloha teda znie tak, že treba, aby dozrelo kresťanské vedomie, pokiaľ je len schopné pochopiť sakramentálny charakter Slova. Totiž v miere, v akej sa Božie slovo v epikléze stáva pochopené, sa dosahuje stretnutie medzi poslucháčom a Bohom, takže sa stáva slávením zmluvy“88 (nem. Bundesfeier).Túto pravdu veľmi pekne vyjadril brazílsky biblista, misionár chudobných, Carlos Mesters, ktorý svoje misie medzi chudobnými postavil na biblickej zásade „Od života k Písmu - od Písma k životu“. V knihe s takýmto názvom medziiným napísal: „Biblia a život môžu byť spolu späté, keď sú ako dve vetvy, ktoré vyrastajú z toho istého kmeňa. Vychádzajú od toho istého Boha. Ten, kto ich zjednotí, spozná milujúcu tvár Boha za vecami, o ktorých hovorí Písmo a badá prítomnosť toho istého Boha vo veciach vlastného života.“89

Je preto nezmyslom, ak niekto kvalifikuje teológiu ako západnú alebo východnú, alebo pastoráciu západnú, čiže liberálnu, alebo pastoráciu východnú, čiže pravovernú. Jestvuje iba to, čo hlása Sväté písmo a my to zachytíme a prijmeme, alebo nie, ako napomína sv. Pavol v liste Rim 12,2: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“Mnohí ľudia hľadia do budúcnosti s nepokojom a obavami. Dokonca „niektorí sa nazdávajú, že namiesto kresťanstva nastupuje nejaký iný duch, nový duch, nová éra, čiže New Age. Napriek tomu sa iste budeme môcť aj v budúcnosti presviedčať, že kresťanstvo má v sebe veľkú zásobu nádeje voči tým otázkam, ktoré stavia budúcnosť.“90 Ak sa v tomto hľadaní ciest viery budeme držať Svätého písma, nájdeme najkvalifikovanejší zdroj orientácie, lebo nám bude podľa Lk 24 (emauzskí učeníci) horieť srdce a namiesto smútku nastúpi radosť, namiesto zronenia nastúpi svetlo, namiesto strachu odvaha a namiesto úteku návrat do Jeruzalema (svätého mesta), namiesto rozdrobenia sa nastúpi stretnutie v jednote...V posledných rokoch môžeme robiť viac, ako vládzeme. Je nám dovolené pre evanjelizáciu robiť všetko. Málokedy v dejinách mali kresťania takú možnosť. Viďme toto pole evanjelizácie, viďme, a neprehliadnime ho.

88 BIANCHI, E., Lectio Divina heute - Herausforderungen an die Bibelpastoral, in: Bulletin Dei Verbum, Katholische Bibelföderation, Deutsche Ausgabe, Stuttgart, N° 52 3/1999, s. 9.

89 MESTERS, C., Vom Leben zur Bibel, von der Bibel zum Leben. Ein Bibelkurs aus Brasilien für uns , Main - München 1983, s. 15. In: HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym mog∏oby byç, s. 121.

90 Citovaný ZULEHNER, P., in: HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym mog∏oby byç, s. 132.

108

Rôzne konferencie, sympóziá či kurzy pre biblistov, lektorov a žalmistov doteraz organizované ukázali, ako majú k sebe blízko biblisti spolu s hudobníkmi, jazykovedcami a umelcami. Zistili sme, že všetci máme k sebe blízko. Ak sa naozaj pustíme do práce na biblickom apoštoláte, pomôžeme posunúť človeka k sebe samému, k blížnemu, aj k Bohu.

109

LITERATÚRA

SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, SSV Trnava 1996NOVA VULGATA BIBLIORUM SACRORUM, Editio typica altera, Libreria Editrice

Vaticana MCMLXXXVISEPTUAGINTA, Duo volumina in uno, Deutsche Bibelgesellschaft Stuttgart 1979, edidit

Alfred RahlfsRÜGER, H. P. (vyd.), BIBLIA HEBRAICA STUTTGARTENSIA, Deutsche

Bibelgesellschaft Stuttgart 19904

POLČIN, S. (prekl.), Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I - II, SÚSCM Rím 1968

ENCHIRIDION BIBLICUM, Documenta ecclesiastica Sacram Scripturam spectantia; auctoritate Pontificiae commissionis de re biblica edita, Neapoli - Romae MCMLXI4

PÁPEÎSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi, slov. prekl. Spišská Kapitula 1995

KATECHIZM KOÂCIO¸A KATOLICKIEGO, Pallotinum Poznaƒ 1994HERIBAN, J., PLBV, SÚSCM Rím 1992-------------------BEA, A., De Sacrae Scripturae Inspiratione, Roma 1935BIANCHI, E., Lectio Divina heute - Herausforderungen an die Bibelpastoral, in: Bulletin

Dei Verbum, Katholische Bibelföderation, Deutsche Ausgabe, Stuttgart, N° 52 3/1999

BISER, E., Glaubensprognose. Orientierung in postsäkularistischer Zeit, Graz 1991BUSCEMI, A. M., Metodologia del Nuovo Testamento, (ad uso privato), Jerusalem 1995CLOSEN, G. E., Mystérium Svätého písma, Dobrá kniha Trnava 1994FISICHELLA, R., La rivelazione: evento e credibilita, Corso di teologia sistematica, EDB

Bologna 19894

GOÂå NIEDZIELNY 28 (10. júla 1994), Srebrny jubileusz Katolickiej Federacji Biblijnej, in: Jahresbericht KBF, Subregion Mitteleuropa (AMB), Klosterneuburg 1994

GÜLDEN, J. - KIEL, E. (vyd.), Unser Konzil und aus der Konzilsgeschichte, St. Benno-Verlag GmbH Leipzig 1963

HERIBAN, J., Bibliografická príručka pre štúdium Svätého písma, SÚSCM Rím 1986HÖSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byç, czym

mogłoby byç, Studia Theol. Vars. 31 (1993), nr. 1Il Messaggio della Salvezza, Elle Di Ci Torino, 19693, 19885

JANEGA, š. ThDr., Všeobecný úvod do kníh Starého zákona II., Bratislava 19872

110

KROVINA, M. ThDr., Všeobecný úvod do Písma Svätého, Bratislava 19704

KUBÁČ, V., Úvod do hebrejského textu Starého zákona, UK Praha 1991LUBAC, H. DE, Exégèse médiévale. Les quatre sens de l'Ecriture, Paríž 1959MERELL, J., Cesty k dnešní katolické biblistice, Studijní texty CMBF Praha,

(Litoměřice), 1971PAZZINI, M., Lezioni dell'aramaico biblico, rukopis, SBF Jerusalem 1995PLATE, M., Weltereignis Konzil; Darstellung - Sinn - Ergebnis, Herder Freiburg 19663

RAHNER, K. - VORGRIMLER, H., Kleines Konzilskompendium, St. Benno-Verlag Leipzig 1974

RAHNER K. - VORGRIMLER H., Mały słownik teologiczny, (prel. T. Mieszkowski - P. Pachciarek) PAX Warszawa 1987

TOV, E., Textual Criticism of the Hebrew Bible, Assen/Maastricht 1992TYROL, A., Poznámky k štúdiu biblickej exegézy, KBD Svit 1999VANHOYE, A., S.J., prednáška: Problemi e progressi dell'esegesi cattolica; Dopo la

Divino afflante Spiritu, in: Chiesa e Sacra Scrittura, Ed. PIB - Roma 1994

111

Anton TyrolVšeobecný úvod do biblického štúdia

Jazyková úpravaAnežka Buriková

Tlačil…

VydaniePrvé

Náklad200 kusov

VydalKBD Svit ako svoju 5. publikáciu

ISBN 80-968345-3-3

112

anton tyrol - katolícke biblické dielo - sj...

Documents