SSlláávvnnoossťť kkrrssttuu aa ssoobbááššaa vv nnaaššeejj vvoojjeennsskkeejj ffaarrnnoossttii viac na str. 18 ►►►

PPrreeppooddrr iiaaddeenniiee

SSppoojjoovvaacc iieehhoo pprrááppoorruu

RRuužžoommbbeerrookk viac na str. 6 ►►►

PPoossoollssttvváá BBiibblliiee ::

-- PPoossoollssttvvoo oo hhrriieecchhuu.. viac na str. 8 ►►►

DDôôkkaazz zz jjaavveenn íí

VViiddeell nniieekkttoo JJeežž iiššaa

žž iivvééhhoo ppoo ssmmrrtt ii nnaa

kkrr íížž ii??

viac na str. 16 ►►►

Inte

rvie

w s

teo

lóg

om

Gary

m H

ab

erm

aso

m

SSPPRRAAVVOODDAAJJ

3

2

APRÍL 2007

FARNOSŤ SVÄTÉHO PÁTRA PIA RUŢOMBEROK VOJENSKÉHO ORDINARIÁTU OS SR

SSvveeddeeccttvváá bbýývvaallééhhoo

vvrrcchhoolloovvééhhoo ššppoorrttoovvccaa

JJiiřřííhhoo PPrroocchhááddzzkkuu

aa hheerrccaa aa mmooddeerrááttoorraa

ŠŠtteeffaannaa BBuuččkkaa viac na str. 10 - 13 ►►►

BBaasskkeettbbaalloovvýý ttuurrnnaajj viac na str. 21 ►►►

Príhovor

2

„Kristus Pán vstal zmŕtvych, Allejuja“

Milí veriaci profesionálni vojaci, zamestnanci, farníci!

Uţ celé dve tisícročia má u kresťanských národov a verím, ţe i v našom srdci

dominantné postavenie v roku Veľká noc. Veľkonočné tajomstvo sa pre kresťanský svet,

pre nás veriacich stalo vrcholom našej viery.

Do veľkonočných velebných dní sa nevstupuje naraz. A preto na začiatku Svätého

týţdňa je Kvetná nedeľa. Pripomína nám deň, keď ľud s palmovými ratolesťami vítal Pána

pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema a takto mu vystieľal cestu pri vchode do

hlavného mesta Izraela. Palmové listy sa stali symbolom Kristovho víťazstva nad

hriechom a smrťou. U nás ich funkciu prevzali bahniatka, čo sú rozkvitnuté ratolesti vŕby,

oznamujúce prebúdzajúci sa ţivot na prahu jari.

Po Kvetnej nedeli sme preţívali Svätý týţdeň : Zelený štvrtok, Veľký piatok,

a Vzkriesenie toto jedinečné trídum v roku má svoju nesmiernu hĺbku a svätosť. Kaţdý

úprimne veriaci človek preţíva tento čas vrúcne, intenzívne a veľkopiatočná dráma sa

dotýka všetkých ľudí bez rozdielu veku a záujmov.

V dňoch pred Veľkonočnou nedeľou sa mohlo na poli pracovať so statkom i bez

neho, iba na veľký piatok sa nesmela hýbať zem a na Bielu sobotu sa síce išlo orať, ale iba

predpoludním, v popoludňajších hodinách uţ roboty naskrz utíchli, nad dedinou sa vznášal

sviatočný pokoj. Posvätné ticho pred Veľkonočnou nedeľou ...

Baum! Baum! Baum! ozýval sa nesmierne mocný a pôsobivý hlas zvonov

z kostolných veţi a zalieval radosťou celé okolie na našich dedinách a mestách. „Pán

Jeţiš Kristus vstal z mŕtvych! Alleluja!“ Prenesmierna bola i ostáva naša radosť z istoty,

ţe Kristus naozaj vstal z mŕtvych, ţe premohol smrť a ţije naďalej medzi nami. V

Kristovom zmŕtvychvstaní je aj naša perspektíva večného ţivota, z neho ţiari nádej, ţe na

konci nášho pobytu na zemi smrť bude iba vstupnou bránou do blaţenej večnosti.

Naozajstným triumfom Svätého týţdňa je Veľkonočná nedeľa. V dopoludňajších

hodinách takmer všetky kroky veriacich ľudí vyobliekaných do sviatočných šiat

smerovali ku kostolným dverám. Na Veľkú noc sa viac ako patri prísť do kostola s čistou

dušou a so srdcom plným lásky.

Po štyridsaťdňovom pôste sa opäť môţu jesť všetky zauţívané jedlá, medzi nimi

hlavne mäso a údeniny. Veru iba ten docení veľkosť záţitku z ochutnania mäsitého

pokrmu , kto sa postil štyridsať dní ...

Preţitá Veľká noc rok čo rok v nás upevňuje vieru, ţe Kristus vstal z mŕtvych, ţe

nás vykúpil a otvoril nám dokorán brány do nebeskej vlasti.

Vojenský duchovný.

PRÍHOVOR VOJENSKÉHO DUCHOVNÉHO K VEĽKEJ NOCI.

Ţivotopis

3

KTO JE SVÄTÝ PÁTER PIO, PATRÓN NAŠEJ VOJENSKEJ FARNOSTI ? (pokračovanie- 3.časť)

BYŤ KŇAZOM ZNAMENÁ ...

Páter Pio prvé roky svojho kňazstva strávil

vo svojom rodisku, kde sa celkom oddal

obetovaniu svätých omši, v ktorých celou dušou

veril Bohu. Bol tak uchvátený sluţbe Bohu, ţe

jeho omše nemali takmer konca a trvali dve hodiny

i dlhšie. Moţno i z toho pramenila nespokojnosť

jeho rodákov, ktorí si ţelali, aby bol menej

svätejší.

Po čase sa ukázalo, ţe Páter Pio nemal

pokoja od pôsobenia diabla ani ako kňaz. Svedči

o tom aj jeho písmo, ktoré napísal svojmu

spovedníkovi: „V rukách ma drţí diabol a silou-

mocou ma chce vyrvať Kristovi z rúk! Boţe môj, aký je to len boj! Chvíľami div ţe

neprídem o nervy! Koľko sa naplačem a navzdychám, len aby ma toho Boh zbavil“.

Páter Pio od samého začiatku svojho kňazstva cítil v sebe túţbu sám byť obetou. Čo

je to obeta, či skôr „obetovať sa?“ Skúsme si na tomto mieste uvedomiť pravdivosť

myšlienky, ktorá hovorí, čím väčšmi milujeme Boha a ľudí, tým lepšie vieme pochopiť

význam obety. Je to obraz aj z nášho beţného ţivota, keď sa pozeráme na matka milujúcu

svoje dieťa, ona vie, čo je to obeta alebo aj otec, ktorý denne pracuje pre svoju rodinu

alebo dokonca aj chlapec či dievča, ktorí sa namáhajú a usilujú, aby boli hodný navzájom

seba. Tak môţeme povedať, ţe podstatou obety je jedine láska! Jeţiš Kristus, Boţí Syn, sa

práve preto za nás obetoval, lebo nás bezhranične miloval a stále miluje!

V roku 1914 začala prvá svetová vojna. Páter Pio narukoval v decembri 1915 a celú

vojnu preţil v Neapolskej vojenskej nemocnici alebo v kláštoroch. Bol neustále chorý

a pre lekárov bolo niečo neslýchané, keď mu namerali teplotu 48 °C, ba aj viac.

V kasárňach páter Pio celkom zblízka hádam ako nikdy doposiaľ videl, čo je

hriech. Moţno aj denne sa stretával s nemravnými vojakmi, s ich hrubými rečami a častým

hrešením. Veľmi ho to zraňovalo! Toto morálne bahno, v ktorom ţili mnohí vojaci mu

vnukalo jediný cieľ a snahu: zachrániť ich. Bojoval o duše – modlitbou a svojim utrpením.

Vrcholom jeho utrpenia, obety sa stali viditeľné stigmy, ktoré Páter Pio dostal 20.

septembra 1918, keď zaţil čosi nezvyčajne ... na tele sa mu objavilo päť hlbokých

čerstvých rán, ktoré odvtedy stále krvácali. Ako sa to stalo? Z listu samého Pátra Pia sa

dozvedáme toto: „Bolo to ráno 20. septembra. Modlil som sa pred sv. omšou na chóre.

Naraz sa ma zmocnilo čosi nevýslovné : ako keď človek odpočíva, čosi sťa sladký sen. Telo

a duša sa ocitli v stave neopísateľného pokoja. Aj okolo mňa vládlo hlboké ticho. Cítil som

hlboký vnútorný pokoj a súčasne som bol bezhranične a nevýslovne ochotný dať Bohu

úplne všetko, ba prijať aj vlastné zničenie.“ (pokračovanie nabudúce)

Pripravil: Mgr. Ján Polťák

Udalosť

4

SLÁVNOSŤ KRSTU A SOBÁŠA

V NAŠEJ VOJENSKEJ FARNOSTI sv. PÁTRA PIA

SLÁVNOSŤ KRSTU

Dňa 17. marca 2007 sa konala milá kresťanská

slávnosť „znovu narodenia“ malého synčeka Ondreja

z vojenskej rodiny Galošovej, vo sviatosti krstu pre Boţie

kráľovstvo. Je to uţ štvrtý krst v našich vojenských

rodinách a druhý zapísaný v krstnej matrike novozriadenej

vojenskej farnosti sv. Pátra Pia v Ruţomberku.

Meno Ondrej je gréckeho pôvodu (z gréc. Andreas),

znamená „mužný, statný, odvážny“. Má aj domáce podoby mena ako: Ondro, Ondrík,

Ondrejko, Ondriš. U nás je veľmi obľúbené. Ondrej má meniny 30. novembra. Jeho

patrónom je najmä Sv. Ondrej, apoštol.

„Vítame ťa Ondrej medzi nami, v našom svete, v Cirkvi a ako Boţie dieťa, v ktorom

má Nebeský Otec svoje zaľúbenie. „

Vojenský duchovný.

Otec dieťaťa:

Sme kresťanská rodina, preto krst nášho druhého syna bol pre mňa i moju manţelku

samozrejmosťou. Chceme dať totiţ dieťatku to najlepšie čo máme a najlepšie čo máme je

ţivá viera, ktorá dáva zmysel všetkým ostatným veciam v našom ţivote. Otázkou ostávalo

uţ len miesto a čas krstu. Najprv sme uvaţovali o tom, ţe budeme krstiť v Prešove, odkiaľ

pochádza celá naša rodina, ale nakoniec sme sa dohodli, ţe uprednostníme Ruţomberok

a keďţe nám nedávno

v útvare vznikla vojenská

farnosť, zvolili sme si za

miesto krstu vojenskú

kaplnku. Chcel som aj

týmto spôsobom vyjadriť

svoju spolupatričnosť

k ozbrojeným silám

a k vojenskému ordinariátu.

Zo strany vojenského

duchovného sme pocítili veľkú obetavosť

a ochotu pri vypisovaní potrebnej

dokumentácie a organizovaní vecí.

Súhlasné stanovisko o mieste vykonania

krstného obradu a o vstupe rodinných

príslušníkov do objektu kasárni sme

dostali aj od veliteľa útvaru.

Udalosť

5

Samotná atmosféra pri krste bola veľmi príjemná a uvoľnená. Vojenský duchovný

pristupoval veľmi citlivo a priateľsky ku všetkým členom našej rodiny, aj keď niektorí

neboli katolíci a nepoznali zvyky a pravidlá krstného obradu a svätej omše. Najprv

všetkých uvítal a pripomenul postupnosť otázok a odpovedí rodičov a krstných rodičov.

Potom nasledoval krstný obrad. Výhodou krstu v kaplnke bola najmä príjemná izbová

teplota v miestnosti, čo je dôleţité najmä pre malé deti a tieţ to, ţe väčšie deti mohli aj

trochu vyrušovať a cítiť sa uvoľnene.

Veľmi sa mi páčila celková atmosféra krstu vo vojenskom prostredí. Cítil som

určitú hrdosť na svoje povolanie a rodinný príslušníci mohli nahliadnuť do prostredia

v ktorom pracujem a moţno aj nadobudnúť lepší vzťah a dôveru k ozbrojeným silám.

npor. Ing. Róbert Galoš.

SLÁVENIE SOBÁŠA

Dňa 23. marca, v našej vojenskej

kaplnke sv. Pátra Pia sa uskutočnil prvý vojenský

sobáš snúbencov, dnes novomanţelov Miroslava

a Miroslavu Fabriciových, ktorí si slávnostne vyslúţili

kresťanskú sviatosť manţelstva.

Na počiatku stvoril Boh ľudí ako muţa a ţenu

a povolal ich do spoločenstva ţivota vo vzájomnej

láske. „Poţehnal ich : „Ploďte sa a mnoţte sa! ...“ (Gn

1,28) Manţelstvo jestvuje od počiatku ľudstva

ustanovené samým Bohom – Stvoriteľom. Najvyšším

cieľom manţelstva je vzájomne si pomáhať – manţelia jeden druhému a spoločne deťom

- k dosiahnutiu večného šťastia.

Slávenie sobáša v chráme je vyjadrením, ţe manţelia prijímajú jeden druhého ako

dar od Boha a ţe za tento dar svojho partnera preberajú pred ním zodpovednosť.

Kaţdý, kto prijal tento

fascinujúci dar lásky nech si

pripomenie z hĺbky srdca v

prvotnej láske i úprimnosti

slová svojho sľubu vyjadrené

pred Bohom i Cirkvou: „Ja

(meno), beriem si teba (meno),

za manţelku (manţela) a sľu-

bujem pred všemohúcim Bo-

hom, ţe ti budem verným

manţelom (manţelkou) a ţe ťa

nikdy neopustím ani v šťastí,

ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a ţe ťa budem milovať a ctiť po všetky dni

svojho ţivota.“

Milí novomanţelia na Vašej ceste ţivotom aţ k svojmu konečnému cieľu Boţej

lásky a jeho Kráľovstva Vám zo srdca prajeme šťastnú cestu na kaţdý deň, veľa lásky,

odpustenia v ľudských slabostiach a všetko to, čo k ţivotu na tejto zemi potrebujete.

Vojenský duchovný.

Udalosť

6

PREPODRIADENIE

SPOJOVACIEHO PRÁPORU RUŢOMBEROK.

Piatok 30-ty marec 2007 sa stal

pre náš vojenský útvar dňom

slávnostného prepodriadenia pod

Spojovacie veliteľstvo Síl výcviku a

podpory OS SR. Slávnostného

ceremoniálu sa zúčastnili významní

funkcionári OS SR medzi ktorých patrili

zástupca veliteľa pozemných síl OS SR

brigádny generál Ján Salaganič, veliteľ

Síl výcviku a podpory OS SR

generálmajor Ján Kačmár, veliteľ

Spojovacieho veliteľstva plukovník Ján

Mika, primátor mesta Ruţomberok Ing.

Michal Slašťan a ďalší pozvaní hostia.

Generálmajor Kačmár v svojom

príhovore zdôraznil, ţe začlenenie nášho

práporu do spojovacieho veliteľstva v

štruktúrach síl výcviku a podpory je

prvým krokom k vytvoreniu spojovacej

základne. „Na jeseň zlúčením troch

spojovacích útvarov vznikne v

Ruţomberku Základňa mobilných

komunikačných a informačných systé-

mov, ktorá implementáciou nových

technológií zabezpečí mobilné spojenie

veleniu Ozbrojených síl Slovenskej

republiky...“.

Počas slávnostného nástupu sa k

príslušníkom práporu prihovoril aj

brigádny generál Salaganič, ktorý

zrekapituloval pôsobenie práporu v

Ruţomberku od jeho vzniku dňa 1.

júla 2002 aţ po súčasnosť, poďakoval

príslušníkom za kvalitné plnenie úloh a

zaţelal veľa úspechov v rámci novej

podriadenosti.

K vojakom sa prihovoril aj

primátor mesta Ruţomberok Ing.

Michal Slašťan, ktorý vyjadril potešenie

a hrdosť nad tým, ţe takáto jednotka

pôsobí práve v meste Ruţomberok.

Príslušníci OS SR v minulosti najmä

počas snehových kalamít a povodní

preukázali svoju profesionalitu a

solidárnosť pri záchrane obyvateľov a

zmierňovaní následkov, preto aj vojaci

Udalosť

7

majú dvere na radnici vţdy otvorené

povedal primátor mesta.

Po príhovoroch udelil zástupca

veliteľa pozemných síl OS SR brigádny

generál Ján Salaganič pamätnú plaketu

a pamätný list k prepodriadeniu velite-

ľovi Spojovacieho práporu pplk. Ing.

Štefanovi Pobijakovi. Ďalej boli

udelené pamätné listy, ktoré obdrţali

títo príslušníci útvaru: por. Ing. Petr

Smolka, práp. Ján Solin, rtn. Marek

Slaviček, rtm. Milan Gajdoš, rtn. Marián

Hlavčo, slob. Marián Buzák, slob.

Róbert Grejtak, des. Beáta Bodnárová,

slob. Miroslav Niţník a zamestnanec

Pavol Buček.

Na záver slávnostného nástupu

vykonali príslušníci Spojovacieho prá-

poru slávnostný pochod za doprovodu

vojenskej hudby z Trenčína.

Ďalším bodom programu bolo

vystúpenie vojenského folklórneho sú-

boru Jánošík zo Zvolena, ktorý vystúpil

s kvalitne prevedeným kultúrnym

programom v športovej hale Koniareň.

Na vydaní úloh dňa 10.4.2007

veliteľ práporu poďakoval skupine S-4,

svojmu zástupcovi, zastupujúcemu

náčelníkovi štábu a veliteľom jednotiek

za bezproblémovú organizáciu a zvlád-

nutie celého ceremoniálu.

Pripravili: por.Ing. Jana Berešíková,

npor. Ing. Róbert Galoš

Foto: nrtm. Ľuboš Láni, Richard Hlavňa

Posolstvá Biblie

8

Posolstvo o hriechu.

V predošlom čísle sme sa venovali posolstvu o Boţej láske a sľúbil som vám, ţe v pokračo-vaní si rozoberieme to, čo podľa učenia Biblie človeku bráni vní-mať prítomnosť Boha a vstúpiť s ním do vzájomného vzťahu. Uţ nadpis a obrázok prezrádzajú, ţe touto bariérou je hriech.

Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, ţe nečuje. (Iz 59,2).

Hriech je nepriehľadný ako tma a Biblia hovorí o Boţom Synovi ako o svetle. Človek ţijúci v hriechu sa stavia proti svetlu, lebo nechce, aby jeho skutky neboli odhalené (pomenované ako zlé).

Svetlo prišlo na svet, a ľudia milo-vali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď kaţdý, kto zle robí, nenávi-dí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho sku-tky neboli odhalené. (Jn 3, 19b-20).

Boţie Slovo tvrdí, ţe neexistuje človek bez hriechu:

... veď všetci zhrešili a chýba im Boţia sláva. (Rim 3,23).

Ak hovoríme, ţe nemáme hriech, kla-meme sami seba a nie je v nás pravda. (1Jn 1,8).

Uţ po svojich predkoch si nesieme vinu dedičného hriechu a náklonnosť robiť zlo.

Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. (Ţ 51,7).

Sídlom všetkých previnení človeka je jeho duchovné srdce (duša).

Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krá-deţe, vraţdy, cudzoloţstvá chamtivosť,

zlomyseľnosť, klamstvo, ne-cudnosť, závisť rúhanie, pý-cha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvr-ňujú človeka. (Mk 7, 21-23).

Ľudia majú v sebe na rozdiel od zvierat schopnosť rozoznať dobro od zla a slobodne sa môţu rozhodnúť, k čomu sa priklonia.

Poloţil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš. Pred človekom leţí ţivot a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi. (Sir 15,17n).

Badáme však, aké ťaţké, ba aţ nemoţ-né, je pre človeka nerobiť zlo.

Vieme, ţe zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani ne-chápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zá-konu, ţe je dobrý. Potom to však uţ ne-robím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiţ, ţe vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo

nechcem, uţ to nero-bím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zá-kon, ţe keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Boţím zákonom; ale vo svojich údoch po-zorujem iný zákon, ktorý odporuje záko-

nu mojej mysle a robí ma zajatcom zá-kona hriechu, ktorý je v mojich údoch. (Rim 7,14-23).

Hranicu toho čo je hriechom a čo uţ nie, si má človek tendenciu posúvať podľa toho, ako mu to viac vyhovuje. Človek

H

R

I

E

C

H

BOH

ČLOVEK

Posolstvá Biblie

9

chce byť ako Boh a sám určovať, čo je dobro a čo zlo. Niekto si môţe potom dokonca myslieť, ţe je úplne bez hriechu, čo môţe byť v konečnom dôsledku veľmi nebezpečné. Preto Boh prostredníctvom Mojţiša zjavil ľuďom zákon, ktorý hriech presne vymedzuje a upozorňuje na neho.

A vieme, ţe všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, čo sú pod zákonom, aby boli umlčané kaţdé ústa a aby bol celý svet pred Bohom usvedčený z viny. Veď len zo zákona je poznanie hriechu.

(Rim 3,19.20b).

V liste Rimanom čítame, ţe hriech spôsobuje duchovnú (podľa celého kontex-tu - večnú) smrť.

Lebo mzdou hriechu je smrť,...

(Rim 6,23a).

Boţie Slovo hovorí, ţe kaţdý hriech je previnením voči Bohu a je uráţkou Boha. Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce.

Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé. (Ţ 51,6a).

V tradícii cirkvi sa uplatnilo rozlišova-nie medzi smrteľným a všedným hriechom. Smrteľný hriech má za následok stratu Boţej lásky a večnú smrť. Všedný hriech zraňuje lásku a oslabuje čnosť lásky v člo-veku. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho človek neoľutuje, ho pozvoľ-ne disponuje na spáchanie smrteľného hrie-chu. Boţie slovo dosvedčuje, ţe:

Kaţdá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti. (1Jn 5,17).

Príchodom Jeţiša Krista nám Boh veľ-mi konkrétne pomáha spoznať náš hriech. Jeţišov ţivot si môţeme prostredníctvom Boţieho Slova porovnať s vlastným ţivo-tom. Touto konfrontáciou môţeme dospieť k poznaniu toho, čo je v našom ţivote ne-čisté (nesväté). Biblia totiţ hovorí:

... ale ako svätý je ten, ktorý vás po-volal, buďte aj vy svätí vo všetkom svo-

jom počínaní; veď je napísané: "Buďte svätí, lebo ja som svätý“. (1Pt 1,15n).

V Evanjeliu podľa Jána čítame:

Jeţiš zvolal: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. (Jn 12,44n).

Pri zamyslení sa nad týmito a ďalšími textami Biblie na tému hriech sa človeku môţe zdať, ţe byť kresťanom znamená brať na seba obrovskú ťarchu príkazov a zákazov. Vieme však, ţe Boţie Slovo nám podobne ako dopravné značky na cestách pomáha, aby sme bezpečne došli do správneho cieľa. Tak ako rodičia nedo-volia všetko svojím deťom nie preto aby ich obmedzovali, ale naopak práve preto, lebo ich milujú, tak aj Boh, keď nám pred-pisuje zákony, nerobí to vo svojom záujme, ale v našom, aby sa nám dobre vodilo a da-rilo. A plniť tieto zákazy nie je naozaj ťaţké, ak to robíme z lásky a nie z donúte-nia. To je moţné iba vtedy, ak milujeme toho, kto nám ich dáva.

Podľa toho poznáme, ţe milujeme Boţie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spo-číva v tom, ţe zachovávame jeho priká-zania. A jeho prikázania nie sú ťaţké. (1Jn 5,2n).

A Boh nás v tomto boji s hriechom ne-necháva samých.

Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. (Jn 14,18).

V ďalšom pokračovaní (Posolstvo o spáse) si rozoberieme práve to, čo Boh spravil a kaţdodenne robí, aby človek v bojoch s hriechmi víťazil a aby ako víťaz došiel do cieľa, ktorým je večný ţivot v Boţej prítomnosti. Tieţ si povieme, čo môţe urobiť človek, pre odstránenie bariéry hriechu medzi ním a Bohom.

Pripravil: Ing.Róbert Galoš

Zdroj: Biblia, Katechizmus KC

Svedectvo

10

Známy herec, člen Činohry Slovenského národného divadla (SND),

moderátor (relácie Riskuj na JOJ-ke), recitátor a vysokoškolský pedagóg.

Štefan Bučko (49), ktorý v širokej palete umeleckých vystúpení ako

divadelných hier, filmov, dabingu a recitálov za totality i dnes neváha a

riskuje byť kresťanom.

Odboj cez umenie „Poézia ma robila nezávislým, ani za komunizmu som nemusel nastúpiť do

kaţdého vlaku, budoval som si vlastný repertoár... Cez Rúfusovu báseň som mohol

recitovať o Bohu aj v prestíţnych Poděbradoch.“ Z ideologických dôvodov mu nedovolili

vyhrať, satisfakcia prišla o rok, keď si pripravil svojsky interpretačne upravenú báseň

Miroslava Válka. Slovami komunistického ministra sa vysmial komunizmu, no komisia

mu autora nemohla vyčítať. „V divadle som musel neustále čakať na výzvu do tanca, kým

ma niekto vyslovene zvesí a pouţije. Láska k poézii ma v tých časoch robila slobodným

vyberať si témy, ktoré mnou rezonovali, mohol som týmto spôsobom vlastne bojovať proti

temnu, čo tu panovalo. Svoju vieru som ţil sám a súkromne. Odmalička som praktizoval

vieru, v puberte ma neobišla kríza, no vďaka nej som siahol po náboţenskej literatúre a

veľa som debatoval s bratom Lackom, ktorý bol v tejto téme veľmi zbehlý, a začal som

veriť z presvedčenia. Sám som si musel vieru obhájiť, formovať sa i brániť. Nemal som

oporu spoločenstva. Brat ma do týchto skupín nechcel zapájať, aby neohrozil moje

postavenie. Povedal som si, ţe budem poľudšťovať vtedajšiu klímu darom, ktorý mi Boh

dal. Bývalo to na hrane noţa. Niekedy mi zakázali vystupovať, napríklad v bratislavskom

prvom obvode.“ V duchovnom raste pomáhali Štefanovi Bučkovi vzácne prepašované

náboţenské knihy, kázne pátra Homolku, knihy, ktoré prekladala a usilovne prepisovala aj

jeho matka. „Tým, ţe všetci vedeli, ţe som veriaci, neustále ma bombardovali otázkami i

výsmechom, nuţ ma to nútilo hľadať si argumenty a vlastne aj rásť.

Riskuj! Svet divadla, umelcov, hercov je všeobecne vnímaný ako svetský, ba svetácky svet. Ako

tu obstáť so svojou vierou? „Je to ťaţké, ako dnes všade vo svete. Praktizujúci kresťan,

ktorý sa k tomu prizná, sa stáva terčom poniţovania. Výsmech z náboţenstva je pre ľudí

vďačnou témou, od veriacich nečakajú odvetu, myslia si, ţe si to môţu dovoliť. Keď sa

však zo ţartovania prejde do hlbšej debaty, ako sa mi to neraz

podarilo, postupne menia postoj. Nieţeby sa hneď obrátili, ale

aspoň začali mať úctu. Moţno aj to bola moja misia – byť v

divadle a vniesť tam aj takýto postoj.“

Rodina a divadlo

„Hlásiť sa k viere vţdy znamenalo naráţať. Rodina mi bola

oporou,“ hovorí Štefan Bučko bez zaváhania. A čo rodinné

zvyky? „Naším rodinným zvykom je najmä to, ţe sa ľúbime,

napriek všetkým nervozitám povolania. Rána sú najkrajšie,

budíme sa vţdy s láskou, pusinkami, nasledujú milé raňajky.

Sme vyrovnaná rodina. Máme jednu dcérku, zatiaľ vydarenú,

viac nám okolnosti neumoţnili... Máme spoločné dovolenky,

Štefan Bučko za totality i dnes neváha a riskuje byť kresťanom.

Svedectvo

11

priateľov, mám ţičlivých a dobrých bratov vrátane nášho milovaného chorého brata Vilka,

našu drahú mamu. Mne v otcovi chýbal partner, preto sa to snaţím napraviť voči dcére

Andrejke a ona vie, ţe mi nemusí nič tajiť. Moje manţelstvo s Adrienkou je pestré, plné

krásnych chvíľ a som vďačný za to, ţe aj po desaťročiach spoločného ţivota je moţné

preţívať intenzívnu lásku.“ Za jedno z najzmysluplnejších poslaní povaţuje Štefan Bučko,

pôsobiaci ako docent na VŠMU, trojročné prednášanie slovenskej literatúry na praţských

gymnáziách, ale i dosiaľ po celom Slovensku. No najmä neľutuje, ţe neváhal riskovať a v

kaţdom prostredí sa priznať k svojej kresťanskej farbe. Prevzaté z Katolíckych novín, kratené.

Rozhovor pripravil Marián Gavenda, Snímka: Jana Nemčoková

Kaţdoročne sa v mesiaci august

v obci Gaboltov koná celoslovenská púť

muţov, na ktorej sa naposledy stretlo asi

tisíc Boţích muţov. Jedným z bodov

programu sú aj svedectvá chlapov, ktorí

preţili svoje obrátenie. Na jednej z týchto

púti vyrozprával svoje svedectvo aj Jiří

Procházka, bývalý vrcholový športovec,

ktorý zaţil svoje obrátenie pred 15 rokmi.

Zvukový záznam tohoto svedectva bol

publikovaný v rádiu Lumen a Jirko súhlasil,

aby sme opis tejto nahrávky mohli zverejniť aj v našom farskom Spravodaji. Nech je jeho

ţivotný príbeh pre nás ponaučením a zároveň povzbudením našej viery.

Jiří Procházka:

S tým, s čím sa s vami chcem podeliť, nie je

ľahké rozprávať. Mám však jedno spoľahlivé

slovo: „Jeţiš Kristus prišiel na svet, aby

zachránil hriešnikov a ja som prvý z nich“.

Keby mi niekto pred 15 rokmi povedal, ţe ja

budem takto stáť pred takýmito úţasnými

Boţími svätými muţmi, tak si prstom

ukáţem na čelo a vysmejem ho. Ďakujem

Bohu, ţe môţem stáť pred vami, pretoţe je

to pre mňa česť. Zároveň chcem poďakovať

Bohu za mojich rodičov, ktorí mali takú

úţasnú snahu zo mňa urobiť charakterného

človeka. Pred rodičmi som bol ideálnym

synom, ale keď som sa stretol s partiou, tak

som bol jednoducho náčelník výtrţníkov. To

môţu potvrdiť aj moji susedia, ktorí ma

poznajú od mala. Kde sa pilo, tam som

bol prvý a keď sme zaliezli do kriakov

fajčiť, tam som bol najstatočnejší fajčiar.

Keď sme vyvolávali všelijaké šarvátky po

meste tak furt si hovorili o Pavlovičáku

(mestská štvrť v Prešove), ţe je

nebezpečný. Jednoducho, dokázal som

rany nie len rozdávať, ale i prijímať.

A aká vlastne bola moja dvojtvárnosť?

Pred rodičmi som chcel byť dobrý,

v skutočnosti som však jednoducho

ignoroval ich výchovu. Hneď po vojne

som si našiel váţnu známosť. To dievča,

do ktorého som sa akoţe zamiloval, som

Celoslovenská púť muţov v Gaboltove – svedectvo Jiřího Procházku.

Svedectvo

12

poznal uţ dlhšie predtým a o necelý rok som

sa potom aj oţenil. Do manţelstva som však

vstupoval ako egoista, nezrelý a doslova

nezodpovedný človek. Jednoducho, chýbala

mi príprava pre manţelstvo. Tak asi po roku

som začal tvrdo, vrcholovo športovať.

Dovtedy som v škole aj na vojne prevádzal

rôzne športy: futbal, hokej, hádzanú

a basketbal, aj keď som niţšej postavy, ale

neskôr som začal posilovať s činkami. Raz

som si v jednej ročenke prečítal výsledky

majstrovstiev Slovenska v silovom trojboji

a tam som si povedal: „A

to je niečo pre mňa, tu

budem asi dobrý“. Začal

som sa pripravovať. Čím

vyššie som liezol po

rebríčku (pretoţe som sa

stal majstrom kraja,

majstrom Slovenska

a dostal som sa aţ na

majstrovstvá ČSR odkiaľ

mám tieţ medaily), tak

o to viac som sa otváral na hriech. Svojmu

úspechu v športe som podriadil všetko. Začal

som uţívať doping, návykové látky a aby

som si dokázal svoju muţnosť, tak som sa

oddal neviazanému sexu. A pritom som mal

doma úţasnú, na mňa čakajúcu manţelku

a dve krásne deti. Tak hlboko som teda

dokázal klesnúť. Neviem koľkokrát som bol

neverný, to sa ani nedá spočítať. Jedného dňa

som prišiel domov a povedal som mojej

milujúcej ţene: „Vieš čo drahá? Končím.

Našiel som si mladšiu o 10 rokov“. A vtedy

som prvý krát dostal takú „Boţiu facku“.

Moja manţelka, ktorá je cholerička, vtedy

nezareagovala ako zvykla zareagovať – tak,

ţe sa nazlostila, ale jednoducho sa nadýchla

a povedala: „Vieš čo, skús si to do večera

rozmyslieť“. Ja som odišiel z domu

a rozmýšľal som. Keď som prišiel večer

domov, tak hovorím: „Vieš čo, ja som si to

rozmyslel. Chcem to začať odznova.“. A tak

sme ešte preţili ďalšie dva roky a aj keď som

sa tváril, ţe som všetko zanechal, predsa

som mal naďalej rôzne ďalšie vzťahy. Aţ

jedného dňa v decembri 1989 sa nám

narodilo tretie dieťa, dcéra. A ja verím, ţe

všetci z vás poviete, ţe chvála Bohu, ţe

máme zdravé dieťa, ale nám sa narodilo

dieťa, ktoré bolo váţne choré. A keď sme

chodili po vyšetreniach, tak nám lekári

povedali, aby sme robili to, čo nám

povedia v Bratislave, pretoţe dieťa aj tak

ţiť nebude. A vtedy som si uvedomil, ţe

tie svaly, ktoré som mal, ta moja fyzická

sila, sú mi úplne

zbytočné. Bol som na

zemi a nemal som sa

o čo oprieť. Drţal som

to dieťa v rukách a videl

som ako sa doslova

stráca. A vtedy som

dostal takú druhú facku.

Manţelka hovorí:

„Pôjdeme a dáme dieťa

pokrstiť.“. Ja ako pohan,

som netúţil po takom čomsi, ale bol som

vtedy ochotný pristúpiť na akúkoľvek

alternatívu. Išiel som na ten farský úrad

s tým, ţe ja podstúpim hoci čo, nech je

len vlk sýti a baran celý. Chcel som si

zase ďalej ţiť svoj ţivot. A vtedy som

dostal ponuku. „My vám to dieťa

pokrstíme, ale skúste porozmýšľať, či si

nechcete dať svoj ţivot do poriadku.“.

Začal som chodiť na náuky. Vtedy som

zaţil čosi, čomu som jednoducho

nerozumel. V mojom vnútri sa začal

odohrávať boj. Na jednej strane som

počul o tom aký je Boh dobrý, ako ma

miluje a na druhej strane som si chcel ţiť

ďalej svoj ţivot. Jedného dňa som sa

rozhodol, ţe ja buď toho svojho

duchovného otca presvedčím, ţe Boh

neexistuje, alebo sa jednoducho poddám.

A Boh by nebol Bohom, keby nezvíťazil.

Zvíťazil aj v mojom srdci. A môţem vám

povedať pre mňa takú radostnú zvesť, ţe

Svedectvo

13

tá moja tretia dcéra má uţ dnes 15 rokov.

Boh ju zachránil rukami lekárov. Dal nám

proste druhú šancu. Ja som začal nasávať

ako taká vysušená špongia Boţiu lásku pre

seba, pre svoj ţivot. A pred 14 rokmi 10.

júna som sa nechal pokrstiť. Prijal som

všetky sviatosti, ktoré len boli moţné. Prijal

som prvé sväté prijímanie, bol som

pobirmovaný a dokonca sme v ten deň prijali

i sviatosť manţelskú, nechali sme sa

zosobášiť. Dovtedy som mal len kúpno-

predajnú zmluvu. Boh začal potom

pomaličky konať. Pred 12 rokmi mi ponúkla

jedna úţasná rehoľná sestra ponuku: „Jirko

poď na duchovné cvičenia s mládeţou“. Tam

som dostal moţnosť otvoriť si srdce Jeţišovi.

Dostal som ponuku: „Chceš prijať do svojho

srdca Jeţiša“? A ja som jednoducho vystrelil

bez váhania: „Áno chcem, Pane otváram ti

svoje srdce!“. Raz mi jeden môj priateľ, keď

som podpisoval ţivotnú poistku hovorí:

„Teraz si urobil najlepší krok vo svojom

ţivote.“ „Nie!“ Povedal som. „Najlepší krok

v ţivote som urobil, keď som otvoril dvere

Jeţišovi.“. To o čom hovoril otec Tom:

„Nebojte sa otvoriť svoje srdce Jeţišovi, jeho

radostnej zvesti!“ A vtedy vlastne začala

taká ďalšia výmena. Jednoducho Boh

pomaličky menil moje hodnoty, ale nerobil

to tak, ţe čosi mi vzal a čosi mi dal. Nie.

Vţdycky mi ponúkol novú alternatívu

a ponúkal mi vzdať sa tej svojej starej. Dal

mi nový ţivot a hovoril mi: „Vzdaj sa toho

svojho, starého!“. A ja dnes môţem

povedať, ţe Boh so mnou ešte neskončil, ţe

ešte stále koná v mojom ţivote.

Keď som hodnotil s mojím duchovným

otcom svoj ţivot pred mojím krstom, tak

som prišiel na to, ţe som porušil všetky

Boţie prikázania. Všetky do jedného. Mal

som mnoţstvo Boţstiev, ktorým som sa

klaňal. Nadával som a klial nie ako pohan,

ale ako dláţdič. Deň sviatočný pre mňa

neexistoval. Bol som schopný ísť do práce

v nedeľu a tváriť sa, ţe je všetko v poriadku.

Myslíte, ţe som si ctil svojich rodičov?

Keď som bol jednoducho dvojtvárny?

Dokonca dá sa povedať, ţe som i zabil.

Pretoţe ten, kto nenávidí svojho brata je

vlastne vrah. A ja som nič dobré neţelal

ani svojej manţelke a ani jej rodine. To

čo nebolo privarené a neváţilo viac ako

500 kíl, tak to som bol schopný vyuţiť vo

svoj prospech. Nezosmilníš. Aj to som

prekročil. Nepreriekneš krivého svedectva

- tak som klamal vlastnej manţelke, ţe

som tomu aj sám uveril. Keď som bol

krstený, nemohol som pochopiť, ako Boh

jediným takým zliatím mojej hlavy vodou

mi dokáţe odpustiť všetky moje hriechy.

Zabudnúť na to, čo som urobil a prijať ma

ako svojho milovaného syna. To mi

nejako nešlo pod fúzy. Do kostola, kde

ma krstili som si so sebou dovliekol taký

obrovský balvan. Asi po piatich rokoch

po mojom krste prišlo do môjho ţivota

také duchovné „sucho“. Aj keď som mal

spoločenstvo, predsa mi len čosi chýbalo.

Áno, otvoril som svoj ţivot Jeţišovi, dal

som mu svoje srdce, ale chýbalo mi čosi

viac. Potreboval som, aby vo mne začal

pôsobiť Boţí Duch. Tak som dostal

ponuku na modlitbu a zaţil som to, čomu

hovoria krst Duchom Svätým. Vtedy sa

pre mňa Boţie slovo stalo ţivým.

Pochopil som, ţe to nie je nejaká

historická kniha, ale ţe to je list Boha pre

mňa. Boh mi dokáţe vo svojom slove

odpovedať na kaţdú otázku v mojom

ţivote. Zhruba tých 10 rokov ma vedie za

ruku mojím ţivotom. Aj keď sa mi

v ţivote nie všetko podarí, aj keď sú veci

ktorým nerozumiem, predsa by som tých

15 rokov s Jeţišom nevymenil za nič.

A to je naozaj ponuka aj pre vás všetkých,

nielen pre mňa, alebo pre niektorých.

Jeţiš je tu pre nás a hovorí: „Otvor mi

svoje srdce!“. Pripravil: Ing.Róbert Galoš

Foto: Internet

Zamyslenie

14

Milí vojaci, zamestnanci v úvodnom príhovore tohto aprílového „farského Spravodaja“ som sa zámerne chcel spolu s vami obzrieť späť k preţitej Veľkej noci 2007 a znovu si pripomenúť tento nesmierne dôleţitý kresťanský sviatok vykúpenia a nádeje. S tým úzko súvisy aj to, čo máme najcennejšie – „ţivot“. Pre nás veriacich ľudí je jedinečná istota v tom, ţe náš ţivot je Boţím darom, naši rodičia nám ho „len sprostredkovali“ a my sme jeho správcami. Dôstojnosť osoby, ktorú v sebe máme spočíva v tom, ţe sme stvorení na Boţí obraz, máme rozum a slobodnú vôľu. Ba čo viac sme pozvaní na kaţdodennú spoluprácu so svojim Stvoriteľom tak, aby sme raz boli spasení, mali večný ţivot a „videli“ Boha z tváre do tváre – to je nekonečné šťastie v Boţom objatí a v blízkosti spravodlivých. Lenţe, neraz sme svedkami smutných chvíľ, keď človek stráca svoj ţivot zbytočne a nezmyselne! Jedna z najhorších situácii je, keď si človek berie sám ţivot a pácha samovraţdu. Sami sme toho svedkami, ţe sa to deje všade na svete a dokonca i v našej blízkosti vojenskej sluţby a ţivota ...

Máme mnoho príkladov z kategórie zničenia vlastného ţivota ako obetovania sa. Z historických údajov vieme, ţe ľudia obetovali ţivot v mene vernosti svojim panovníkom alebo milovanej osoby ako aj z iných dôvodov ... Mac Swiney, starosta mesta Cork, ktorý zomrel pri hladovke proti okupácii Írska Angličanmi; otec Kolbe, ktorý sa rozhodol obetovať svoj ţivot a podstúpil trest smrti za iného väzňa. Obeta vo svojej najhlbšej podstate spočíva v dobrovoľnom odovzdaní alebo aj zničení nejakého daru v prospech druhej „osoby“ (človek, spoločenstvo, Boh) uznávanej za hodnú tohto daru. Týmto darom môţe byť iba určité dobro. No práve preto, ţe predmetom obetovania môţe byť iba dobro, jeho etický zmysel si vyţaduje, aby toto dobro patrilo medzi dobrá, ktoré sa aj z mravného hľadiska môţu predkladať ako obeta danej osoby. Ak táto podmienka chýba, vtedy úmysel a dobrá vôľa predloţiť niečo ako obetu nestačí na určenie pravého mravného zmyslu daného aktu obety. Istá pravda je, ţe základný materiál a samu podstatu aktu obety tvorí obetný dar čiţe určité dobro. Kaţdá činnosť škodiaca ľudskej existencii škodí jej mravnému dobru čiţe zapríčiňuje mravné zlo. Preto musíme konštatovať, ţe v akte obete skrze zničenie vlastného ţivota sa ničí to, čo takému zničeniu nemôţe podliehať (pravdaţe, v mravnom zmysle), a preto sa nevyhnutne porušuje a degraduje jeho mravná hodnota. Z uvedených príčin takáto obeta neobsahuje mravnú hodnotu. Taká obeta sa jednoducho nesmie prinášať, a to bez ohľadu na ciele, pre ktoré by sa mala uskutočniť. Teda samovraţedný obetný akt je v objektívnom zmysle prázdny, lebo jeho obsah namiesto mravného dobra napĺňa zlo. Láska, pod vplyvom ktorej konajúci subjekt uskutočňuje čin sebaobety, nachádza zodpovedajúci predmet akceptácie iba v dobre milovanej osoby alebo spoločenstva, ale to nestačí, aby sa akt sebazničenia zmenil na kategóriu mravne pozitívnu. Ak teda tento človek podnietený láskou k vybranému ideálu sa rozhoduje pouţiť samovraţdu ako prostriedok pre svoje plány, sťahuje na seba ťarchu zla, ktoré obsahuje, a tým negatívne ovplyvňuje samotný mravný základ svojej lásky. Preto aj láska v okamihu, keď do sféry svojich zámerov zaťahuje morálne zlo, spreneveruje sa sebe samej a zbavuje sa šľachetnosti, ktorú má, predstavuje iba duchovnú

Zamyslenie

15

skutočnosť, hnaciu silu, intenzívny psychický záţitok, avšak nie úplnú, harmonicky utvorenú a autentickú morálnu hodnotu. Samovraţda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udrţiavať svoj ţivot. Je v závaţnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráţa lásku

k blíţnemu, lebo neprávom pretŕha puta solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Ťaţké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou ţivotnou skúškou, utrpením alebo mučením môţu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali ţivot. Boh im môţe dať príleţitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na ţivot. Drahí vojaci, nič na svete či skôr konkrétne v našom osobnom ţivote nie je také čo by sa nedalo vyriešiť hoci nie hneď a zaraz, čo by sa nedalo napraviť aj keď nie úplne, ak sa teda niečo pokazilo. Nevešajme hlavu v ťaţkých situáciách a nesiahajme po radikálnych riešeniach o to viac ak sme nevyuţili všetky rozumné a dobré spôsoby ako si pomôcť. Vieme, ţe človek je tvor neraz slabý a neistý sám v sebe a to v súvislosti s tým, čo nám často ţivot, ľudia alebo okolnosti prinášajú a nie sú to práve dobré veci. V kaţdej situácii priam i v tej pre nás na pohľad neriešiteľnej sa určite nájdu ľudia, ktorí nám chcú a môţu pomôcť, ba niekedy aj čas vyrieši mnohé naše veci. A uţ nehovoriac o Bohu, ktorý bdie nad všetkým, čo je a čo sa deje. To jediné, čo je potrebné z našej strany v čase ťaţkosti, skúšok či pokušení je zachovať si úprimnú dôveru k nemu vo viere a láske. „Pán Jeţiš Kristus vstal z mŕtvych! Alleluja!“ Kaţdú nedeľu si pripomíname a naţivo slávime v obete svätej omše túto veľkonočnú udalosť, nádej i radosť, ţe sme vykúpení. Nuţ ak sme aspoň trochu veriaci ľudia a pritom statočný a zodpovední vojaci potom si vysoko chráňme dar ţivota v sebe samých ako aj ţivot iných od počatia aţ po prirodzenú smrť.

Vojenský duchovný.

Hodnota človeka Cena našich ţivotov nemá svoj pôvod v tom, čo

robíme alebo koho poznáme, ale kto SME. Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, ţe do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku. V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: "Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?" Ruky sa začali dvíhať. Povedal: "Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto." Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: "Kto ju ešte stále chce?" Ruky boli znovu vo vzduchu. "Dobre," odpovedal, "a čo ak urobím toto?" Hodil bankovku na zem a začal ju mačkať topánkou. Potom ju zodvihol, pomačkanú a pošliapanú. "A teraz, kto ju ešte stále chce?" Ruky znovu vyleteli do vzduchu. "Priatelia moji , naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, pretoţe to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún. Mnohokrát sme v ţivote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zeme rozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítime sa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu. Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále ste nedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich ţivotov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME. Si jedinečný - nikdy na to nezabudni!!!"

Autor: Katarína Szőkeová, Zdroj: www.groaza.sk, Ilustračná snímka : internet.

Veda & viera

16

Dôkaz zjavení Videl niekto Ježiša živého po smrti na kríži? Interview s teológom Garym Habermasom

Autor: Strobel Lee

Titul: Kauza Kristus

„MŔTVI ĽUDIA TO NEROBIA“

Kým so si prichystal diktafón, Habermas si

oproti za stolom vyhrnul rukávy na svojej

modrej košeli.

„Vraj je pravdou“, začal

som so strohosťou proku-

rátora, „ţe neexistuje ani

jediný očitý svedok Jeţi-

šovho zmŕtvychvstania?“

„Presne tak, a teda ani

nijaký záznam ako sa to

udialo“, odvetil Habermas

a toto pokojné priznanie

by zrejme prekvapilo

tých, ktorí celú záleţitosť

poznajú len povrchne.

„Keď som bol mla-

dý, čítal som knihu od C.

S. Lewisa, ktorý napísal,

ţe Nový zákon nehovorí

nič o vzkriesení. Aţ ne-

skôr som si uvedomil, čo

presne tým myslel: ţe vo

vnútri hrobu nesedel ni-

kto, kto vy videl, ako sa

začalo hýbať, ako sa po-

stavilo, odloţilo ľanové plachty, poskladalo

ich, odvalilo kameň, ohromilo stráţe

a odišlo.“ Podľa mňa táto vec predstavuje

istý problém. „Neoslabuje to vašu schop-

nosť dokázať, ţe vzkriesenie je historická

udalosť?“

Habermas si posunul stoličku, aby sa

na nej pohodlnejšie usadil. „Nie, neosla-

buje, a to ani o chlp, pretoţe veda sa všeo-

becne zaoberá príčinami a dôsledkami.

Dinosaurov nevidíme, skúmame ich ska-

menené pozostatky. Nemusíme vedieť, ako

sa začína určitá choroba, ale skúmame jej

symptómy. Ak sa zločin odohral bez

akýchkoľvek svedkov, polícia postupne

získava dôkazy fakt za fak-

tom. Takţe aj na dôkazy

o vzkriesení sa pozeráme

takto: Po prvé, zomrel Jeţiš

na kríţi? A po druhé, zjavil

sa neskôr ľuďom? Ak doká-

ţete tieto dve veci, máte dô-

kaz o jeho vzkriesení, preto-

ţe mŕtvi ľudia to zvyčajne

nerobia.“

Historici zhodne tvrdia,

ţe máme mnoţstvo dôkazov

o tom, ţe Jeţiš bol ukriţo-

vaný a doktor Metherell

nám podrobne vysvetlil,

prečo Jeţiš nemohol preţiť

muky takej popravy. Sústre-

ďme sa teraz na druhú otáz-

ku: naozaj ja Jeţiš neskôr

zjavil? Zachovali sa nejaké

dôkazy, ţe ho ľudia neskôr

videli?“ spýtal som sa.

„Začnem dôkazom, ktorý pripustia

prakticky všetci kritici z vedeckých kru-

hov“, povedal a otvoril si pred sebou

Bibliu. „Nikto nespochybňuje, ţe Prvý list

Korinťanom napísal apoštolov Pavol, ktorý

v ňom na dvoch miestach potvrdzuje, ţe

stretol vzkrieseného Krista. Vo verši 1 de-

viatej kapitoly hovorí: ,Či nie som apoštol?

Či som nevidel Jeţiša, nášho Pána?

A v pätnástej kapitole toho istého listu, vo

verši 8 hovorí: ,Nakoniec zo všetkých, ako

nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.“

Veda & viera

17

Uvedomil som si, ţe tento citát je

súčasťou ranokresťanského vyzvania viery,

o ktorom som sa uţ rozprával s Craigom

Blombergom. A William Lane Craig mi

vysvetlil, ţe prvá časť tohto kréda hovorí

o Jeţišovej poprave, pohrebe a o jeho

vzkriesení. Posledná časť kréda opisuje

jeho zjavenia sa po vzkriesení:“ Kristus sa

zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom

sa zjavil naraz viac ako päťsto bratom,

z ktorých väčšina ţije aţ doteraz, niektorí

však pomreli. Potom sa zjavil Jakubovi

a potom všetkým apoštolom. “V ďalšom

verši Pavol dodáva: „Nakoniec zo všet-

kých, ako nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.“

Uţ na prvý pohľad je to úţasné výrečné

svedectvo o tom, ţe sa Jeţiš po svojej smrti

zjavil ţivý. Sú tu mená konkrétnych jed-

notlivcov a skupín ľudí, ktorí ho videli,

zapísané v čase, keď si ich ešte ktokoľvek,

kto si to chcel overiť, mohol vyhľadať.

Keďţe som vedel, ţe uvedené krédo bude

mať kľúčový význam pri overovaní Jeţi-

šovho vzkriesenia, rozhodol som sa podria-

diť ho hlbšiemu rozboru. Moje otázky

zneli: Prečo sú historici presvedčení, ţe ide

o krédo? Nakoľko je dôveryhodné?

Z akého obdobia pochádza? Nebude vám

prekáţať, ak ešte chvíľu zostaneme pri

vyznaní viery? Opýtal som sa ho.“ Napadá

mi niekoľko otázok....“

Vystrel ku mne ruku, aby ma posme-

lil svojím gestom. „Prosím“, povedal,

„pustime sa do toho.“

„PRESVEDČITE MA, ŢE JE TO KRÉDO“

Najprv som chcel vedieť, prečo sú Haber-

mas, Craig, Blomberg a iní presvedčení, ţe

táto pasáţ je význam viery ranej cirkvi,

a nie iba slová Pavla v liste do korintského

zboru. Habermasa som jednoducho a pria-

mo vyzval: „Presvedčite ma, ţe je to

krédo.“

„Nuţ, ako odpovedať vám môţem

poskytnúť niekoľko solídnych dôvodov.

Prvý je ten, ţe Pavol toto vyznanie uvádza

slovami prijal a odovzdal, čo sú pojmy,

ktoré rabíni pouţívali v súvislosti s posvät-

nou tradíciou.

Druhý znie“, Habermas sa pozrel na

svoju ruku, pretoţe svoje dôvody rátal aj na

prstoch, textový paralelizmus a štylizácia

naznačujú, ţe je to krédo. Tretí je, ţe v pô-

vodnom texte sa Peter nazýva Kéfas, čo je

aramejská forma tohto mena. Uţ sama

aramejčina pouţitých niekoľko ďalších

prapôvodných výrazov, ktoré Pavol zvy-

čajne nepouţíval, ako sú , Dvanásti , tretí

deň, bol vzkriesený“ v aramejských prí-

behoch či v hebrejskej Mišne.“ Odtrhol

pohľad od svojich prstov a pozrel s na mňa.

„Mám pokračovať? Spýtal sa.

„Nie, nie, to stačí“, povedal som.

Hovoríte teda, ţe tieto fakty vás ako kon-

zervatívne evanjelikálneho kresťana pre-

svedčili, ţe ide o ranokresťanské vyznanie

viery.“

Zdalo sa, ţe Habermasa sa moja zá-

merne štipľavá poznámka trochu dotkla.

„Presvedčili nielen konzervatívnych kres-

ťanov“ , zareagoval s pobúrenou nástojči-

vosťou. „Tento záver prijíma široké spek-

trum bádateľov s rozličným teologickým

zameraním. Významný vedec Joachim

Jeremias o tomto kréde povedal, ţe je naj-

staršou tradíciou, akú vôbec máme, a podľa

Ulricha Wilckensa, zaručene siaha do úpl-

ne najstaršej fázy vývoja pôvodného kres-

ťanstva.“

Dostali sme sa tak k téme, do akej

miery je krédo pôvodné. „Do akého obdo-

bia sa datuje?“ Spýtal som sa ho.

Vieme, ţe Pavol napísal Prvý list

Korinťanom niekedy v rokoch 55 aţ 57.

V prvých štyroch veršoch pätnástej

Veda & viera

18

kapitoly tohto listu naznačuje, ţe on toto

krédo korintskej cirkvi odovzdal uţ

predtým, čo znamená, ţe vniklo skôr, ako

Pavol navštívil Korint v roku 51. Takţe

spomínané vyznanie viery sa pouţívalo uţ

pribliţne dvadsať rokov po vzkriesení, čo

je dosť skoro. Podľa nich sa pouţívalo uţ

dva aţ osem rokov po vzkriesení, čiţe od

roku 32 Aţ 38, keď ho Pavol prevzal buď

v Damasku alebo v Jeruzaleme. Takţe je to

úţasné skorý materiál – pôvodné, ničím

neovplyvnené svedectvo, ţe sa Jeţiš zjavil

ţivý takým pochybovačom, ako boli Pavol

a Jakub, ako aj Petrovi a ostatným

učeníkom.“

„Ale to v skutočnosti nie je podanie

z prvej ruky“, zaprotestoval som.“ Pavol

uvádza tieto údaje po tom, ako ich počul

z druhej, moţno aj z tretej ruky. Nezniţuje

to dôkaznú hodnotu tohto textu?“

Pre Habermasa nie. „Pa-

mätajte na to, ako Pavol osobne

potvrdzuje, ţe Pán sa zjavil aj

jemu, čo je svedectvo z prvej

ruky. Okrem toho, Pavol túto

informáciu neprevzal len tak na

ulici. Všeobecne sa prijíma, ţe

ju získal priamo od Petra a Ja-

kuba a dal si veľkú námahu,

aby overil pravdivosť ich výpo-

vede.“

To bolo silné tvrdenie.

„Ako to viete?“

„Zhodujem sa v názore

s bádateľmi, ktorí veria, ţe Pavol tento

materiál prijal tri roky po svojom obrátení,

keď odcestoval do Jeruzalema a stretol sa

s Petrom a s Jakubom. Pavol spmína túto

cestu v Liste Galaťanom, v kapitole 1, vo

veršoch 18 a 19 a pouţíva grécke slovo

historeo.“

Nechápal som, čo to znamená. „Pre-

čo je to významné?“

„Pretoţe toto slovo ukazuje, ţe Pavol

nehovoril len tak do vetra to, čo niekde po-

čul. Ukazuje, ţe to čo skúmal a preveroval.

Skutočnosť, ţe Pavol osobne preveroval

všetko u dvoch priamych svedkov, ktorí sa

spomínajú v kréde – u Petra a Jakuba – to-

mu dodáva zvláštnu váhu. Pinchas Lapide,

jeden z mála ţidovských novozákonných

bádateľov tvrdí, ţe na základe presvedči-

vých dôkazov, moţno povaţovať krédo za

výrok očitého svedka.“

Skôr, neţ som do toho stihol vstúpiť,

Habermas dodal:“ V Prvom

liste Korinťanom, v jedenás-

tom verši pätnástej kapitoly

Pavol zdôrazňuje, ţe on

i ostatní apoštoli káţu to isté

posolstvo o vzkriesení. Pa-

vol teda hlása to isté ako

priami svedkovia Peter a Ja-

kub.“

Habemasove tvrdenia

zneli veľmi presvedčivo, ale

stále som mal k vyznaniu

viery určité výhrady. A tak

som sa pustil do ďalšej

previerky.

EXISTUJÚ INÉ ALETERNATÍVY?

Mnoţstvo svedectiev a potvrdení

o Jeţišových zjaveniach po smrti je bez

váhania ohromujúce. Pretoţe som pôsobil

ako novinár pri rôznych kriminálnych

i civilných súdnych záleţitostiach

a právnych sporoch, zo skúsenosti musím

súhlasiť s vyjadrením Edwarda Clarkea,

sudcu Najvyššieho súdu Veľkej Británie,

ktorý uskutočnil celkovú právnu analýzu

prvého veľkonočného dňa. Povedal:

„Podľa mňa je dôkaz dostatočný a ja som

mnohokrát na Najvyššom súde vyslovil

Veda & viera

19

rozsudok na základe dôkazov, ktoré boli aj

menej presvedčivé. Ako právnik prijímam

dôkazy evanjelií bez výhrad ako pravdivé

svedectvo ľudí o faktoch, ktoré boli

schopní riadne odôvodniť.“

No neexistujú aj iné prijateľné

vysvetlenia týchto stretnutí so vzkrieseným

Kristom? Nejde len o záznamy neskorších

legiend? Nemohli mať svedkovia

halucinácie? Predloţil som tieto moţnosti

Habermasovi a čakal som na jeho

odpoveď.

Moţnosť č. 1: Zjavenia sú legendami

Ak je pravda, ţe Marek svoje rozprávanie

ukončil udalosťami, ktoré predchádzali

akýmkoľvek zjaveniam vzkrieseného

Krista, pozorujeme na evanjeliách istý

vývoj: Marek tieto zjavenia nezaznamenal,

Matúš ich čiastočne spomína, Lukáš sa im

venuje uţ viac, no stále menej ako Ján.

„ Nedá sa podľa toho povedať, ţe

zjavenia sú iba postupne sa rozvíjajúcimi

legendami?“ spýtal som sa.

„Určite nie, a to z viacerých

dôvodov“, uistil ma Hamermas. „Po prvé,

nie kaţdý verí, ţe Markovo evanjelium je

najstaršie. Niektorí vedci, hoci pripúšťam,

ţe ich je menšina, sa domnievajú, ţe prvý

napísal svoje evanjelium Matúš. Po druhé,

spomínaný vývoj môţe dokazovať iba

neskorší vznik legendy, ale nedokáţe

vysvetliť pôvodnú vieru, ţe Jeţiš bol

vzkriesený z mŕtvych priamych. Stalo sa

niečo, čo apoštolov podnietilo, aby zo

vzkriesenia Jeţiša Krista urobili ústrednú

tému kázania prvej cirkvi. Legendy

nevysvetlia vznik prvých priamych

svedectiev. Ako sa príbeh udial však

vyrozprávali jeho účastníci, očistí

svedkovia toho, čo sa stalo.

Po tretie, zabúdate na to, ţe krédo

z Prvého listu Korinťanom z kapitoly 15 je

staršie ako ktorékoľvek z evanjelií

a o zjaveniach hovorí vo veľmi významnej

miere. Vlastne sa tam uvádza najväčšie

mnoţstvo svedkov – ţe Jeţiša naraz videlo

ţivého päťsto ľudí – a to v pätnástej

kapitole v Prvom liste Korinťanom

a v knihe Skutky apoštolov, sa dajú do

skoršieho obdobia neţ materiál

v evanjeliách.

A po štvrté, čo s prázdnym hrobom?

Ak by vzkriesenie bol čírou legendou,

potom by telo v hrobe ostalo. Ale v to

veľkonočné ráno bol hrob prázdny, čo si

vyţaduje ďalšiu hypotézu.“

Moţnosť č.2: Zjavenia boli halucináciami

Moţnoţe svedkovia úprimne verili, ţe

vidia Jeţiša. Moţnoţe verne zapísali,

k čomu došlo. No nemohlo sa stať, ţe

v skutočnosti išlo len o halucináciu?

Habermas sa nad tým usmial.“ Poznáte

Garyho Collinsa? Spýtal sa ma.

Táto otázka ma vyviedla z miery.

„Samozrejme. Nedávno som s ním robil

rozhovor pre túto istú knihu“, odpovedal

som.

„Je to podľa vás dostatočne kvalifikovaný

psychológ?“

„Áno“, odpovedal som váhavo, pretoţe sa

mi videlo, ţe niečo na mňa chystá. „ Má

doktorát, dvadsať rokov je profesorom,

napísal mnoţstvo kníh na psychologické

témy, je prezidentom národnej asociácie

psychológov - áno, určite ho povaţujem za

kvalifikovaného.“ Habermas mi podal

akýsi papier. „ Ja som ho poţiadal, aby sa

Veda & viera

20

vyjadril k moţnosti, ţe by to boli

halucinácie, a toto je jeho názor“, povedal.

Uvádzalo sa tam:

Halúcinácie sú individuálne prejavy.

To znamená, ţe danú halucináciu môţe

vidieť iba jeden človek. Určite nie sú

niečím, čo by mohla vidieť skupina ľudí.

Ani nie je moţné, aby jeden človek mohol

vyvolať halucináciu u niekoho iného.

A pretoţe halucinácie sú subjektívnou

záleţitosťou, je jasné, ţe ostatní ľudia ich

nemôţu vidieť.

„ Teória halucinácie teda neobstojí,

pretoţe máme viacero záznamov o tom,

ako sa Jeţiš zjavil mnohým ľuďom a tí

popisovali tú istú vec. A je tu niekoľko

ďalších dôvodov, prečo nemôţu

halucinácie vysvetliť Jeţišove zjavenia“,

pokračoval. Učeníkmi po ukriţovaní Jeţiša

zmietal strach, pochybnosti a zúfalstvo ,

kým halucinácie majú ľudia s bohatou

obrazotvornosťou, ktorí čosi nadšene

očakávajú. Peter išiel tvrdohlavo za svojím

cieľom a Jakub pochyboval, a to určite nie

sú dobrí kandidáti na halucinácie.

Koniec koncov, halucinácie sú

vcelku zriedkavé. Spôsobujú ich zvyčajne

drogy alebo telesné obmedzenie. Asi

nepoznáte nikoho, kto by mal halucinácie

a neboli by spôsobené jednou z týchto

dvoch príčin. Ale tu sa od vás chce, aby

sme verili, ţe v priebehu niekoľkých

týţdňov zakúsili halucinácie ľudia

pochádzajúci z rozličného prostredia

a rôznych pováh a zaţili ich na rôznych

miestach. Nezdá sa vám to prehnané? Ako

moţno vysvetliť, ţe učeníci s Jeţišom jedli

a dotýkali sa ho? Ako to, ţe kráčal s dvoma

z nich cestou do Emauz? A čo prázdny

hrob? Ak si ľudia iba mysleli, ţe videli

Jeţiša, jeho telo by muselo byť stále

v hrobe.“ Dobre, pomyslel som si, ak to

nebola halucinácia, moţno to bolo niečo

skrytejšie. „Mohol by to byť príklad

skupinovej sugescie, kde sa navzájom

ľudia presvedčia o niečom, čo neexistuje.

Niečo také, ako povedal Michael Martin:

Človek plný náboţenského zápalu môţe

vidieť to, čo chce, namiesto toho, čo reálne

je.

Habermas sa zasmial.“ Viete, Antony

Flew, jeden z ateistov, s ktorým som o tom

diskutoval, mi povedal, ţe nemá rád, keď

neveriaci pouţívajú tento argument,

pretoţe je dvojsečný. Povedal, ţe kresťania

veria, pretoţe chcú veriť, a ateisti neveria,

pretoţe chcú neveriť!

Existuje viacero dôvodov, prečo si to

učeníci nemohli navzájom vsugerovať. Oni

pravdu svojej viery obraňovali aj za cenu

ţivota. Niektorí by si po istom čase túto

skupinovú sugesciu premysleli. A čo

Jakub, ktorý v Jeţiša neveril, a Pavol, ktorý

kresťanov prenasledoval – dali by sa oni na

niečo také nahovoriť? A čo s prázdnym

hrobom?

Navyše tento pohľad nezodpovedá

jasným popisom stretnutí s Jeţišom, ako je

to zaznamenané v pätnástej kapitole. Pr-

vého listu Korinťanom a v iných pasáţach.

Očistí svedkovia boli presvedčení, ţe

Jeţiša videli ţivého, čo nemoţno pova-

ţovať za skupinovú sugesciu.“

Habermas sa na chvíľu zastavil,

vytiahol ďalšiu knihu a zavŕšil svoje

dôvodenie citátom od prominentného teo-

lógia a historika Carla Braatena: „Ešte i tí

skeptickejší historici súhlasia, ţe pre

prvotné kresťanstvo...bolo vzkriesenie

Jeţiša z mŕtvych skutočnou udalosťou

histórie, najhlbším základom ich viery,

a nie mystickou predstavou povstávajúcou

z bohatej fantázie veriacich. Niekedy sa

ľudia chytajú aj slamky, len aby Jeţišove

zjavenia nejako vysvetlili. Ale nič

nezodpovedá všetkým dôkazom lepšie ako

vysvetlenie, ţe Jeţiš bol ţivý“, zakončil

Habermas.

Prezentujeme sa - Šport

21

Basketbalový turnaj veliteľa Spojovacieho práporu Ruţomberok

V mesiacoch február a marec sme na

podnet veliteľa Spojovacieho práporu zorgani-

zovali basketbalový turnaj. Prihlásilo sa sedem

druţstiev: veliteľstvo a štáb, logistika, druţstvo

veliteľskej čaty, roty oporných spojovacích

uzlov, spojovacej roty, rádioreleovej roty a roty

materiálového a technického zabezpečenia…

VÝSLEDKY ZÁPASOV:

Basketbalový turnaj veliteľa spojovacieho práporu

Veliteľstvo

a štáb Logistika VČ SR RRLR ROSU RMTZ

Veliteľstvo

a štáb 27:26 32:27 32:22 49:4 30:23 25:15

Logistika 26:27 0:15 28:18 0:15 16:8 0:15

VČ 27:37 15:0 12:13 27:19 19:24 24:6

SR 22:32 18:28 13:12 32:14 27:8 37:17

RRLR 4:49 15:0 19:27 14:32 20:30 20:30

ROSU 23:30 8:16 24:19 8:27 30:20 30:20

RMTZ 15:25 15:0 6:24 17:37 30:20 20:30

VÝSLEDKOVÁ LISTINA:

JEDNOTKA SKÓRE BODY

1. Veliteľstvo a štáb 195:117 12

2. SR 149:111 6

3. ROSU 123:132 6

4. VČ 124:94 6

5. RMTZ 103:136 4

6. Logistika 70:98 4

7. RRLR 92:168 2

Pripravil: rtn. Ivan Druska Foto: mjr.Ing.Marián Šanta

Vtipy / Info

22

☺☺☺

Ruský lyţiar prefrčí cieľovou rovinkou

v rekordnom čase na jednej lyţi.

Okamţite sa za ním rozbehnú novinári:

-Ako to ţe máte len jednu lyţu?

-Pretoţe sovietske lyţe nemajú vo svete

páru..

☺☺☺

Po prehratom zápase s Čechmi poslali

Rusi telegram:

Bolo to vyrovnané STOP

Boli ste dobrí STOP

Ropa STOP

Plyn STOP

☺☺☺

Viete ako zistíte ţe máte v dome ruskú

plošticu? Máte doma o skriňu viac.

☺☺☺

„Haló? Prepáčte, je to číslo deväť, tri,

štyri, tri, sedem, sedem, osem, päť, štyri?“

„Nie, áno, nie, áno, áno, nie, nie, áno, nie,

nie.“

☺☺☺

☺☺☺

Jeden pilot hovorí druhému:

-Povedz parašutistom, aby prestali

vyskakovať. Ešte sme nevzlietli!

☺☺☺

Príde sliepka do obchodu:

„ Máte televízor? “

„ Máme, ale len čiernobiely.“

„ To nevadí, hlavne nech zrní.“

☺☺☺

Príde Japonec do baru a hovorí:

- Sian ming von lian tink Coca cola.

Čašník sa otočí a opýta sa japonca:

- Počúvaj, dva deci čoho to chceš?

☺☺☺

Viete ako sa obliekajú Eskimáci?

Veľmi rýchlo...

☺☺☺

Po prehratom zápase s Čechmi poslali

Rusi telegram:

Bolo to vyrovnané STOP

Boli ste dobrí STOP

Ropa STOP

Plyn STOP

☺☺☺

www.christianitytoday.com

www.cz.christianpost.com

www.slovakchurch.com

www.radiovaticana.org

www.modlitba.sk

www.blog.sme.sk

www.kvp.rimkat.sk

www.redemptoristi.sk

www.ichtys.sk

www.dominik.sk

www.mkh.sk

www.sekty.sk

www.dimenzie.sk

www.krestania.sk

www.duchovnapremena.sk

www.biblickeuvahy.szm.sk

www.hrkarmel.com

www.gosamka.gospel.sk

http://www.martindom.sk

/radio

/index2.php

www.ordinariat.sk

www.christ-net.sk

www.tkkbs.sk

www.ku.sk

www.katnoviny.sk

www.tukan.sk

www.richardcanaky.sk

www.koncertypredeti.sk

www.europe4christ.com

www.cs.crossmap.com

www.lux.sk

www.mojamisia.sk

www.campfest.sk

www.martindom.sk

www.turbo316.cz

www.koinonia.sk

www.charita.sk

www.porta.sk

www.klubyquovadis.sk

www.krestan.sk

www.krestandnes.cz

www.grkat.po.sk

www.dommajak.sk

www.cssr.sk

www.ofm.sk

www.kumran.sk

www.fara.sk

www.farapd.sk

www.lumen.sk

www.trapisti.cz

www.benediktini.sk

www.minoriti.sk

www.santiebeati.it

www.tftu.sk

www.rcc.sk

www.kna.sk

www.maria.cz

Info

23

Liturgický kalendár Apríl 2007

1 – Kvetná nedeľa – nedeľa utrpenia Pána

5 – ZELENÝ ŠTVRTOK PÁNOVEJ VEČERE

6 – VEĽKÝ PIATOK – SLÁVENIE UTRPENIA

A SMRTI PÁNA

7 – BIELA SOBOTA

8 – VEĽKONOČNÁ NEDEĽA PÁNOVHO

ZMŔTVYCHVSTANIA 9 – VEĽKONOČNÝ PONDELOK

10 – VEĽKONOČNÝ UTOROK

11 – VEĽKONOČNÁ STREDA

12 – VEĽKONOČNÝ ŠTVRTOK

13 – VEĽKONOČNÝ PIATOK

14 – VEĽKONOČNÁ SOBOTA

15 – DRUHÁ VEĽKONOČNÁ NEDEĽA -

Nedeľa Boţieho milosrdenstva

21 – Sv. Anzelma, biskupa a učiteľa Cirkvi,

ľubovoľná spomienka

22 – TRETIA VEĽKONOČNÁ NEDEĽA

23 – Sv. Vojtecha , biskupa a mučeníka, spomienka

24 – Sv. Juraja, mučeníka, alebo sv. Fidela, kňaza

a mučeníka, ľubovoľná spomienka

25 – Sv. Marka, evanjelistu, sviatok

28 – Sv. Petra Chanela, kňaza a mučeníka, sv.

Ľudovíta Márie Grignion, ľubovoľná spomienka

29 – ŠTVRTÁ VEĽKONOČNÁ NEDEĽA

30 – Sv. Pia V., pápeţa, ľubovoľná spomienka

Úmysly apoštolátu modlitieb na mesiac Apríl

Všeobecný: Aby sme Boţie slovo čoraz viac

počúvali, kontemplovali, milovali a preţívali.

Misijný: Aby tí, čo sú zodpovední za mladé cirkvi,

venovali stálu pozornosť vzdelaniu katechétov,

organizátorov a laikov, ktorí sa zaviazali slúţiť

evanjeliu. Úmysel KBS: Aby sme si sebazapieraním a pôstom upevňovali vôľu ţiť s Kristom a pre Krista.

Svätý Juraj bol mučeníkom. Narodil sa v 3. storočí v

Kappadócii, dnes Turecko a zomrel v roku 305 v Nikomedii.

Stal sa vojakom a podstúpil mučenícku smrť v Lydde v

Palestíne. Nad jeho hrobom postavili baziliku uţ za čias cisára

Konštantína. Obraz sv. Juraja na koni pri boji s drakom patrí k

najznámejším znázorneniam svätých v kresťanstve. O jeho

ţivote neexistujú ţiadne spoľahlivé údaje, napriek tomu

existuje mnoho legiend. Je znázorňovaný ako rytier s koňom

alebo bez neho, často s drakom prebodnutým kopijou alebo

mečom. Je patrónom Anglicka, Janova, vojakov, kováčov,

sedliakov, roľníkov, pocestných. Je uctievaný proti

pokušeniam, nebezpečenstvám, moru a horúčke.

Farský spravodaj Vychádza príleţitostne - nepredajné – počet výtlačkov 25 ks Vaše príspevky, nápady a odozvy radi prijmeme osobne, telefonicky (SMS) alebo Emailom: Mgr. Ján Polťák, janpoltak@zoznam.sk, tel: 472488, 0915/897 914 alebo 0903/824 431 Ing. Robert Galoš, robert_galos@centrum.sk, tel: 472439 alebo 0905/575738 Redakcia si vyhradzuje právo krátiť a upravovať texty.

Kontakt Oznam redakcie Rímskokatolícka cirkev Vojenská farnosť sv. Pátra Pia VÚ 1771 Zarevúca 2 034 01 Ruţomberok

Pozývame ďalších dobrovoľníkov k spolupráci na tvorbe časopisu. Nie sú nutné profesionálne schopnosti. Naďalej ponúkame moţnosť pravidelného odosielania

Farského Spravodaja v elektronickej podobe.

Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí,

poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko!

Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti?

Počúvajte ma a budete jesť dobroty, v hojnosti sa bude kochať vaša duša.

Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila;

a uzavriem s vami večnú zmluvu, neklamnú milosť Dávidovu.

Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku!

Nech opustí bezbožný svoju cestu, hriešny človek svoje zmýšľanie

a vráti sa k Pánovi, on sa nad ním zmiluje, k svojmu Bohu, veď mnoho odpúšťa!

Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - hovorí Pán.

Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.

Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh

a nevráti sa ta, ale opojí zem,

zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo:

tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst,

nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal,

a vykoná, na čo som ho poslal.

Biblia, Kniha proroka Izaiáša (Iz 1-3,6-11)