ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE FAKULTA RIADENIA A INFORMATIKY

KATEDRA MAKRO A MIKROEKONOMIKY

PÍSOMNÁ PRÁCA K DIZERTAČNEJ SKÚŠKE

Hospodárska politika ako determinant manažérskeho rozhodovania

Študijný program: ManažmentŠtudijný odbor: 3.3.15 Manažment

Školiteľ: doc. Ing. Alžbeta Kucharčíková, PhD.

Doktorand: Ing. Alexander Ferianc

Žilina, apríl 2010

OBSAH:

ÚVOD.........................................................................................................................................4

1. MANAŽÉRSKE ROZHODOVANIE....................................................................................5

1.1 ROZHODOVANIE V PROSTERDÍ MIKROEKONÓMIE............................................5

1.2 MANAŽÉRSKE ROZHODOVANIE..............................................................................7

1.3 PRVKY ROZHODOVACIEHO PROCESU..................................................................12

1.4 ROZHODOVANIE ZA ISTOTY, NEURČITOSTI A RIZIKA....................................13

1.5 TRANSFORMÁCIA ROZHODOVANIA ZA NEURČITOSTI NA ROZHODOVANIE ZA

RIZIKA............................................................................................................................14

1.6 MODEL ROZHODOVANIA ZA RIZIKA....................................................................16

2. HOSPODÁRSKA POLITIKA..............................................................................................18

2.1 VYMEDZENIE POJMU HOSPODÁRSKA POLITIKA..............................................18

2.2 TEORETICKÁ A PRAKTICKÁ HOSPODÁRSKA POLITIKA..................................20

2.3 CIELE.............................................................................................................................20

2.4 NOSITELIA....................................................................................................................24

2.5 KONCEPCIE HODPODÁRSKEJ POLITIKY..............................................................25

2.6 NÁSTROJE.....................................................................................................................28

2.6.1 Fiškálna politika.......................................................................................................29

2.6.2 Monetárna politika...................................................................................................30

2.6.3 Zahranično-obchodná politika.................................................................................30

2.7 MAKROEKONOMICKÉ MODELY.............................................................................31

2.7.1 Model rovnovážneho výstupu..................................................................................31

2.7.2 Model IS-LM-BP.....................................................................................................33

2.7.3 Model AD-AS..........................................................................................................36

2.8 HOSPODÁRSKO-POLITICKÉ ROZHODOVANIE....................................................38

Makroekonomické rozhodovacie dilemy.......................Chyba! Záložka nie je definovaná.

Politicko-ekonomické cykly a ich modely............................................................................39

(medze hospodárskej politiky)...................................Chyba! Záložka nie je definovaná.

2.9 ZLYHANIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY.................................................................41

1.6 Záver:..............................................................................................................................44

1. VÝZNAM A AKTUÁLNOSŤ RIEŠENÉHO PROBLÉMU

Vzájomné pôsobenie ponuky a dopytu, t. j. trhový mechanizmus permanentne dynamizuje hospodársky život. Vývoj hospodárstva nie je len pravidelne vzostupný, ale dochádza k výkyvom smerom nahor aj smerom nadol. Z dlhodobého hľadiska možno hovoriť o celkove vzostupnom trende hospodárskeho vývoja, pričom v rámci neho sa vzostupné a zostupné fázy vývoja striedajú. Striedaním vzostupných a zostupných fáz hospodárskeho vývoja vzniká ekonomický cyklus a jeho jednotlivá vlna sa označuje ako hospodársky cyklus.

Perióda striedania týchto cyklov je závislá od mnohých činiteľov ako napr. stav národného hospodárstva, jeho veľkosť koncepcia riadenia (liberálna alebo keynesiánska) a podobne. Na vysvetlenie príčin vzniku týchto cyklov existujú dve teórie a to monetárna teória a reálna teória hospodárskeho cyklu. Monetárna vidí príčinu v zmene tempa rastu peňažnej zásoby, ktorá potom spôsobuje v ekonomike dopytové šoky a reálna teória vidí príčiny v reálnych silách ako investičné alebo inovačné vlny.

Niektoré cyklické výkyvy môžu byť krátkodobé a možno ich eliminovať bez veľkých nákladov iné môžu nadobúdať taký rozsah až destabilizujú hospodárstvo krajiny a sú pre ďalšie fungovanie ekonomiky neprijateľné. Preto hospodárske cykly alebo iné nepravidelnosti ekonomických premenných v čase by mali byť eliminované a to aj v záujme dosiahnutia hospodárskych cieľov, alebo aspoň minimalizované na čo najmenšiu odchýlku.

Hospodárska politika, orientovaná na stabilizovanie výkyvov ekonomických cyklov sa označuje ako konjunkturálna (ak rieši krátkodobé výkyvy) alebo stabilizačná (zaoberá sa strednodobými výkyvmi). Obidve politiky majú snahu o stabilitu ekonomiky zakomponovanú vo svojich štyroch základných cieľoch: stabilita cenovej hladiny, vysoký stupeň zamestnanosti, hospodársky rast, vonkajšia rovnováha. Na splnenie týchto cieľov sa hľadajú spôsoby ako ich dosiahnuť a to pomocou nástrojov hospodárskej politiky. Najčastejšie používané a najúčinnejšie sú monetárna, fiškálna a zahranično-obchodná politika.

Pôsobenie týchto nástrojov v ekonomike má dlhodobé účinky preto ich používanie nie je jednoduché. Aby dosiahli čo najväčšiu mieru stálosti ekonomických aktivít musia sa aplikovať tak aby ovplyvnili činnosť ekonomických aktérov, ktorí tieto aktivity uskutočňujú. S pohľadu ekonómie sa rozoznávajú ako ekonomickí aktéri domácnosti čiže spotrebitelia a firmy. Tým, že hospodárska politika ovplyvňuje ich rozhodovanie, ovplyvňuje aj chod ekonomiky.

DOMÁCNOSTI

Príjmy

Ponuka VF

Platba

NákupVýstupy

Tržby

Platba za VF

Vstupy

Trh statkov a služieb

PODNIKY

Trh výrobných faktorov

1. POPIS RIEŠENÉHO PROBLÉMU

1.1 ROZHODOVANIE V PROSTERDÍ V EKONOMICKOM PROSTREDÍ

Aby mohla hospodárska politika ovplyvňovať rozhodovanie firiem, musí poznať ako sa rozhodovanie u obidvoch ekonomických aktérov uskutočňuje. Medzi ekonomickými aktérmi - domácnosťami a firmami existuje vzájomný vzťah a svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú rozhodovanie toho druhého.

Obrázok 1.1 Vzájomné pôsobenie domácností a podnikov v jednoduchej ekonomikeZdroj: vlastné spracovanie

Podľa vyššie uvedeného obrázku, domácnosti nakupujú produkty podnikov, čím vytvárajú dopyt na trh tovarov a služieb a za tieto produkty firmám platia. Zároveň domácnosti ako tvorcovia pracovnej sily sú vlastníkmi výrobného faktoru práca čím na trhu výrobných faktorov (trh práce, trh pôdy, trh kapitálu) vytvárajú ponuku práce za, ktorú im firmy platia z prostriedkov získaných za predaj svojich produktov. Na obrázku č.1.1 môžeme vidieť dva proti sebe smerujúce cykly, ktorými na seba domácnosti a podniky pôsobia okrem iného aj v rozhodovaní. Ak napr. domácnosti prestanú nakupovať produkt od daného podniku, ovplyvní to vedenie podniku v rozhodovaní či prejdú na výrobu iného produktu, či zmenia cenu alebo prestanú pôsobiť v odvetví. Na druhej strane ak podniky znížia výdavky na pracovnú silu (zníženie platov), domácnosti zmena ich príjmu ovplyvní pri rozhodovaní koľko finančných prostriedkov na ktorú položku v rozpočte minú.

Pre pochopenie manažérskeho rozhodovania, bude ďalej analyzované rozhodovanie na strane podnikov, ktoré uskutočňuje vedenie (manažment) podniku, čiže manažérske rozhodovanie. To je ovplyvňované mnohými činiteľmi a jedným z nich je aj prostredie, v ktorom podnik pôsobí. Prostredie podniku sa delí na makroprostredie a mikroprostredie. Mikroprostredie je najbližšie okolie podniku, ktoré podnik síce ovplyvňuje, ale vo väčšej miere ovplyvňuje podnik súčasti tohto prostredia. Makroprostredie je vzdialené okolie podniku. Podnik časti tohto prostredia nemôže ovplyvniť, ale faktory tohto prostredia môžu ovplyvniť fungovanie podniku.

Makroprostredie tvoria faktory:- ekonomické, - sociálne, - technické,- ekologické,- politické,- a iné.

Obrázok 1.2 Pôsobenie hospodárskej politiky na podniky a domácnostiZdroj: vlastné spracovanie

Veľkosť prípadne objem faktorov makroprostredia ovplyvňuje štát, ako ďalší trhový subjekt v zmiešanej ekonomike prostredníctvom nástrojov hospodárskej politiky (ďalej len HP), ktoré tak ovplyvňujú činnosť podnikov aj domácností. Ako vidno na obrázku č. 2 hospodárska politika nemusí vplývať na podniky len priamo (napr. dane). Môže ich ovplyvňovať aj prostredníctvom jednotlivých trhov. Napr. na trhu práce je to minimálna mzda, na trhu statkov a služieb, minimálna alebo maximálna cena tovaru prípadne služby.

ŠtátDOMÁCNOSTI

Príjmy

Ponuka VF

Platba

NákupVýstupy

Tržby

Platba za VF

Vstupy

Trh tovarov a služieb

PODNIKY

Trh výrobných faktorov

1.2 MANAŽÉRSKE ROZHODOVANIE

Ďalej bude v práci rozoberané manažérske rozhodovanie, ako súvislý proces pozostávajúci z jednotlivých fáz pričom do jednej alebo viacerých fáz vstupuje hospodárska politika a ovplyvňuje výber rozhodovania a tím aj celé manažérske rozhodovanie.

Na otázku čo je manažérske rozhodovanie je viacej odpovedí. V súčasne literatúre je možné nájsť rôzne definície na to čo je manažérske rozhodovanie.

Castles, Murray a Potter tvrdia, že rozhodovanie je súčasťou racionálneho procesu vedúceho k úmyselnej voľbe medzi variantami, ale samotné nás ešte k ničomu nezaväzuje.

Podľa Mintzberga je rozhodovanie špecifický záväzok niečo vykonať. Rozhodovanie predstavuje dôležitý prvok cieľavedomého správania, ktoré je vyvolané potrebou niečo urobiť a nie iba o niečom hovoriť.

Harrison spája rozhodovanie s uskutočňovaním voľby. Súčasne tvrdí, že rozhodovanie smeruje k situácii voľby, ale pokračuje i po skončení voľby.

Klasická teória manažmentu – uprednostňovala postup najprv mysli a potom konaj, odvodený od voj. princípu najprv mieriť-potom páliť. Prioritnou úlohou je voľba najvhodnejšou riešenia už v prvom a jedinom kole rozhodovania. Kladie sa veľký dôraz na prípravnú fázu rozhodovania

Moderná teória manažmentu – uprednostňuje postup rýchlej a pružnej reakcie, odvodený od voj princípu páliť-mieriť-páliť. Vzhľadom na nedostatok informácií o prostredí a potrebu urýchlenej reakcie nie je nutné ani účelné venovať veľa času a úsilia podrobným analýzam a syntézam.

Manažérske rozhodovanie je činnosť, ktorá určuje a analyzuje problém, ako predmet riešenia stanovuje možné varianty riešenia a podľa určitého kritéria určuje najvhodnejší spôsob riešenia problému.

Existuje množstvo prístupov k rozhodovaniu. Ich voľba závisí na charaktere problému, disponibilnom čase a na schopnostiach rozhodovateľa. Rozhodnutia predstavujú reakciu manažéra na vzniknuté problémy. Rozhodovanie je proces analyzovania a uvažovania, ktorého výsledkom je rozhodnutie.

Každé rozhodnutie musí mať svoj cieľ (k akému účelu slúži), každé rozhodnutie je spravidla iba jedným z možných variantov, ako k tomuto cieľu dospieť.

Proces rozhodovania

Rozhodovací proces je súbor po sebe nasledujúcich činností, ktorých zmyslom je vyhľadať optimálne riešenie rozhodovacieho problému a vhodný spôsob konania v určitej situácii.

Podľa Š. Hittmára, rozhodovací proces možno rozčleniť do nasledujúcich na seba navzájom nadväzujúcich fáz:

1. diagnostická2. analytická3. optimalizačná4. realizačná

„V prvej - diagnostickej fáze rozhodovacieho procesu ide predovšetkým o poznanie východiskového stavu objektu, čo vyúsťuje do určenia diagnózy jeho počiatočného stavu.

Úlohou druhej - analytickej fázy rozhodovacích procesov je na základe diagnózy východiskového stavu objektu rozhodovania hľadať možné cesty (varianty) riešenia rozhodovacieho problému.

V tretej - optimalizačnej fáze rozhodovateľ vyberá na základe možných variantov optimálne riešenie.

V záverečnej štvrtej - realizačnej fáze ide o presadzovanie prijatých riešení do praxe. Ide o spätnú väzbu na objekt, o získanie informácií o priebehu a výsledkoch realizovaných opatrení. Bez tejto spätnej väzby nemôže byť rozhodovací proces uzatvorený.“[1,s216]

Každá z týchto fáz sa skladá z činností, ktoré tvoria obsahovú náplň rozhodovacieho procesu. Vykonanie každej činnosti vedie k vytvoreniu výstupu, ktorý je vstupom pre nasledujúcu činnosť. Tím je proces rozhodovania súvislá činnosť. Podľa vyššie uvedených fáz sa môžu tieto činnosti zoradiť podľa obrázku č. 1.3.

Vymedzenie problému a stanovenie cieľov

Realizácia zvolenej variantya kontrola výsledkov

Rozbor informácií a podkladov

Stanovenie kritérií

Stanovenie dôsledkov variant

Hodnotenie a výber varianty ROZHODNUTIE

Stanovenie variant

časť riešenia

popisná časť

diagnostická fáza

analytická fáza

optimalizačná fáza

realizačná fáza

Obrázok 1.3 Rozhodovací proces manažéraPodľa: Hittmár, MANAŽMENT. 2006, str. 217

Obsah jednotlivých činností podľa Š. Hittmára je nasledujúci: [1,s218-219]

1. Vymedzenie problému a stanovenie cieľovZa rozhodovací problém sa považuje taká situácia, ktorej riešenie je možné niekoľkými variantmi. Základom rozhodovania je presné a jasné vyjadrenie cieľov, ktorými sa má riešenie dosiahnuť. Problém sa má určiť tak, aby z neho logicky vyplývali hlavné ciele. Cieľ je východiskom pre stanovenie variantov riešenia. Všetky nejasnosti, ktoré sa vyskytnú pri riešení ďalších krokov, treba posudzovať z hľadiska jasne vymedzeného cieľa.

Zásadný význam stanovenia cieľa si manažér často neuvedomuje preto, že jeho jasné vymedzenie spôsobí dosť značné ťažkosti. Niekedy sa cieľ ujasňuje až pri ďalšom postupe, takže sa v priebehu procesu mení, prípadne doplňuje, čo zodpovedá heuristickej povahe rozhodovania. Preto cieľ musí byť vymedzený hned" v prvom kroku, hoci aj nie dostatočne dokonale. Cieľ môže byť jeden (napr. zníženie nákladov), inokedy môže byť cieľov niekoľko (zvýšenie výroby, úspora pracovných síl, zvýšenie akosti).

2. Analýza a rozbor informácií a podkladovÚlohou tejto činnosti je poznať problém čo najdokonalejšie a pripraviť pritom podklady pre úspešné rozhodovanie. Znamená to sústrediť, utriediť a rozobrať potrebné informácie. Priestor potrebných informácií určuje jasne stanovený cieľ a program rozhodovania.

Prvé štyri fázy rozhodovania tvoria uzatvorený celok a rozbor informácií a podkladov môže byť vlastne vykonaný kedykoľvek v týchto činnostiach, pretože je možné sa k nemu podľa potreby vrátiť. Medzery a nedostatky v príprave a rozbore informácií sa pravidelne prejavia v ďalších činnostiach rozhodovania. Najmä pri hodnotení variantov sa často objaví potreba doplniť chýbajúce informácie alebo získať nové podklady. Je to teda priebežná spätná väzba, ktorá núti manažéra k odstráneniu nedostatkov.

Pri rozsiahlych úlohách, pri ktorých sa rieši napr. strategický rozvoj podniku, sa zapája do rozhodovania kolektív zainteresovaných pracovníkov, čo prispieva k objektivite rozboru a účinne podporuje komplexnosť.

3. Stanovenie variantovFormulácia variantov je jednou z najkritickejších fáz každého rozhodovania s vysokými nárokmi na tvorivé schopnosti rozhodovateľa. Ide o to stanoviť taký vhodný počet koncepčne odlišných variantov, ktorý by vystihoval možné riešenie problému, ale náklady na ich vyhľadávanie by boli ešte únosné. Jednotlivé varianty niekedy vyplývajú priamo z vymedzenia problému a stanovenia cieľov, inokedy je potrebné nové riešenie nájsť a konštruovať. Niekedy vznikajú varianty kombináciou predchádzajúcich prístupov, inokedy sa už zvolený variant ďalej upravuje a zdokonaľuje, čo je sprievodný znak heuristickych prístupov.

Rozvíjanie nových variantov by sa malo stať pravidlom v každom rozhodovaní. Pomáha manažérovi uvedomiť si základné predpoklady riešeného problému, preskúmať podklady a sústrediť sily. Samé o sebe síce správnosť rozhodnutia nezaručuje, ale zabráni rozhodnutiam, ktoré sú zásadne nesprávne.

4. Stanovenie kritériíKritériami treba rozumieť hľadiská (parametre, ukazovatele), ktorými sa posudzuje vhodnosť variantov pre dosiahnutie cieľov stanovených v prvom kroku. Ide o to stanoviť také kritérium alebo súbor kritérií, podľa ktorých možno spoľahlivo posúdiť a hodnotiť dôsledok jednotlivých variantov.

Je potrebné rozlišovať medzi cieľmi a kritériami, i keď vecná náplň môže byť zhodná, napr. cieľovou požiadavkou je minimálny počet pracovníkov, kritérium sa potom vyjadrí počtom pracovníkov. Kritériá sú základom kvantitatívneho hodnotenia variantov. Tým je daný ich mimoriadny význam v rozhodovaní.

V praxi má veľký význam úplnosť kritérií. Nebezpečie neúplnosti možno znížiť tak, že sa pri ich navrhovaní zúčastnia pracovníci všetkých dôležitých podnikových oblastí.

Osvedčeným spôsobom pri tvorbe komplexného súboru kritérií je tímová práca a využitie metód tvorivého myslenia.

Veľmi dôležité je tiež zaistiť, aby pri stanovení kritérií nedochádzalo k duplicitám alebo prekrývaniu kritérií. Ďalším problémom pri stanovení kritérií je použitie agregovaných alebo jednoduchých kritérií.

Výber a konečné stanovenie kritérií možno považovať za najvýznamnejšiu činnosť rozhodovania, pretože zásadne ovplyvňujú konečný výsledok.

5. Stanovenie dôsledkov variantovIde o zistenie dopadov a účinkov jednotlivých variantov z hľadiska zvoleného súboru kritérií hodnotenia - určenie prospešnosti (úžitku, utility) variantov. Na meranie pôsobí celý rad činiteľov, rôznych podľa toho, či ide o problém s jedným alebo niekoľkými kritériami. Jediné kritérium možno vyjadriť jednou hodnotou v merných jednotkách účelovej funkcie (zisk, náklady, výroba atd'.), zatiaľ čo v zložitých problémoch treba brať do úvahy niekoľko kritérií. Potom sa používajú posudzovacie stupnice (hodnotiace škály).

Súčasťou tejto činnosti je aj zistenie nepriaznivých dôsledkov (rizík), ktoré musia byť vyjadrené kvantitatívne.

6. Hodnotenie a výber variantuObsahom tejto činnosti je výber, odôvodnenie a formulácia najlepšieho variantu riešenia. Spočíva v stanovení takého variantu riešenia, ktorý najlepšie spĺňa ciele riešenia, t.j. je najlepší z hľadiska celého súboru kritérií. Podstatou hodnotenia je posudzovanie celkovej výhodnosti prípustných variantov, ktorých výsledkom je buď celkovo najvýhodnejší (optimálny) variant alebo stanovenie tzv. preferenčného usporiadania variantov. Výsledkom je vlastné rozhodnutie, ktoré sa má uviesť do života.

Pri určovaní optimálneho variantu je nutné sa zaoberať dvoma zložkami: úžitkom variantov a ich rizikom.

V matematických optimalizačných metódach je optimálny ten variant, ktorý' vykazuje extrémnu hodnotu účelovej funkcie. V manažérskom rozhodovaní je pojem optimálny ďaleko širší. Nepopisuje len hľadiská jedinej funkcie, ale musí uvažovať s niekoľkými funkciami. Nejde teda o extremalizáciu jedného kritéria, ale skôr o kompromis medzi niekoľkými kritériami. Takto chápaná optimálnosť má však len relatívnu platnosť. Závisí totiž predovšetkým od postoja rozhodovateľa k riziku.

Podkladom na výber optimálneho variantu v rozhodovaní sú možné dva prístupy: globálny (syntetický) a analytický. Pri globálnom posúdení sú varianty zoradené podľa ich úžitku (vážených hodnôt) a podľa ich rizík, pričom sa zisťuje, v ktorom variante je pomer úžitku a rizika najpriaznivejší. Pri analytickom posúdení sa hľadá a vytvára predstava o každom variante podľa ich konkrétnych prejavov - ich predností, nevýhod a rizík.

7. Realizácia zvoleného variantu a kontrolaSpočíva vo fyzickej realizácii (implementácii) zvoleného riešenia, napr. zavedenie novej organizačnej štruktúry, vybudovanie novej linky, začatie výskumu, vytvorenie nového obchodného vzťahu a pod.

Týchto sedem činností, ktoré predstavujú model procesu rozhodovania sa dá aplikovať na väčšinu rozhodovacích problémov. Pri niektorých rozhodovaniach je potrebné tento proces nepatrne upraviť alebo nie je nutné použiť ako napr. pri intuitívnych rozhodnutiach, cyklicky sa opakujúcich alebo pri tých kde by aplikovanie tohto procesu zbytočne predlžilo realizovanie zvolenej varianty.

1.3 PRVKY ROZHODOVACIEHO PROCESU

Každý rozhodovací proces sa vyznačuje určitými prvkami. Podľa Š. Hittmára medzi základné prvky rozhodovacieho procesu patria:

- Rozhodovací problém, ktorý je východiskovým prvkom- rozhodovania. Vytvára sa objektívne ako dôsledok zistenia odchýlok, porúch, nedostatku alebo vznikom novej situácie (príležitosti).

- Cieľ rozhodovania, predstavuje budúci stav systému, vyplývajúci z nutnosti uspokojiť určité potreby alebo plniť určité funkcie, ktoré sa majú realizáciou jedného variantu rozhodovania dosiahnuť. Cieľ možno stanoviť kvantitatívny alebo kvalitatívny.

- Subjekt rozhodovania je človek - rozhodovateľ, t.j. ten, kto riadi priebeh celého rozhodovacieho procesu. Priamo sa zúčastňuje na rozhodovacom procese - je jeho vykonávateľom. Rozhodovateľom môže byť jednotlivec alebo kolektív vybavený potrebnou rozhodovacou právomocou (vrátane príslušnej zodpovednosti).

- Rozhodovacia stratégia vychádza zo stanovených cieľov rozhodovania. Určuje postup pri tvorbe variantov riešení, ich zhodnotení, ako aj pri výbere najvýhodnejšieho riešenia tak, aby zodpovedalo cieľom rozhodovania.

- Podmienky rozhodovania predstavujú súbor činiteľov, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie. Patria k nim:

- vlastnosti subjektu rozhodovania, napríklad odborná spôsobilosť, rozhodovacia právomoc,

- vybavenosť informáciami, napríklad možnosť ich získania v požadovanom množstve, čase, podrobnosti a kvalite,

- stav riadeného systému a okolia, napríklad stupeň organizovanosti, podiel istoty a neurčitosti,

- používané metódy a techniky rozhodovania, obmedzenia.- [1, s215]

1.4 ROZHODOVANIE ZA ISTOTY, NEURČITOSTI A RIZIKA

Základom efektívneho rozhodnutia je dokonalé poznanie všetkých variant riešenia rozhodovacieho problému. Toto rozhodnutie bude implementované v prostredí firmy, ktoré nadobúda určité stavy. Keďže rozhodnutie nemusí byť implementované okamžite, stav prostredia bude iný ako pri procese rozhodovania. To môže do značnej miery rozhodovanie ovplyvniť. Podľa toho aké informácie sú k dispozícii o stave okolitého prostredia rozlišujeme rozhodovanie na:

- rozhodovanie za istoty - rozhodovanie za rizika - rozhodovanie za neistoty

a) Rozhodovanie v podmienkach istotyPri týchto podmienkach je rozhodovateľ dokonale informovaný o všetkých stavoch okolia, ktoré môžu nastať aj ich dôsledkoch. Pravdepodobnosť, že jeden zo stavov nastane je rovná jednej, takže varianty sa zredukujú na jediný, ktorý v maximálnej miere spĺňa požiadavky rozhodovateľa a maximalizuje jeho úžitok (napr. zisk, objem výroby, náklady).Dôležité pri tomto rozhodovaní je, že to nie je rozhodovanie bez rizika. Riziko sa pri tomto rozhodovaní nachádza, lenže je nulové. Je to tím, že riziko je následkom istoty, ktorá je stavom informovanosti. V tomto prípade je informovanosť dokonalá takže aj riziko zlého výberu je nulové. V praxi sa však toto rozhodovanie skoro vôbec nevyskytuje.

b) Rozhodovanie v podmienkach rizikaPri tomto type rozhodovania sú známe všetky možné stavy okolia aj viarianty aj ich dôsledky, ktoré môžu nastať, ale o žiadnom z nich nemôže s určitosťou povedať či nastane alebo nie. Rozhodovateľ môže rozoznať, pri ktorej stave okolia je väčšia šanca, že nastane. To sa môže merať pravdepodobnosťou. Keďže žiadna varianta nemá 100 percentnú pravdepodobnosť, výber hociktorej varianty (rozhodnutia) a jej realizácia nesie so sebou riziko, že daný stav okolia nenastane. Rozhodovanie teda nesie zo sebou určité riziko, ktoré je následkom nie dokonalej informovanosti.„Z hľadiska práce manažéra treba rozlíšiť: riziko nutné (treba ho podstúpiť, pretože povaha problému to vyžaduje), riziko únosné (ešte si ho možno dovoliť) a riziko neúnosné (už si ho nemožno dovoliť).“ [1,s. 225]

Podľa postoja rozhodovateľa k riziku možno rozoznať stavy:a) averziu k riziku,

rozhodovateľ sa snaží vyhnúť voľbe značne rizikových variantov a vyhľadáva málo rizikové varianty, ktoré so značnou istotou zaručujú dosiahnutie výsledkov, pre neho prijateľných.

b) sklon k riziku,rozhodovateľ vyhľadáva značne rizikové varianty (ktoré majú nádej na dosiahnutie zvlášť dobrých výsledkov, ale sú spojené aj s vyšším nebezpečím zlých výsledkov, resp. strát.) a preferuje ich pred variantmi málo rizikovými,

c) neutrálny postoj k riziku rozhodovateľ má averzie a sklon k riziku vo vzájomnej rovnováhe.

c) Rozhodovanie v podmienkach neurčitostiPri tomto type rozhodovania rozhodovateľ pozná stavy okolia, varianty aj ich dôsledky ale jeho nízka, takmer žiadna informovanosť mu neumožňuje priradiť pravdepodobnosti výskytu možných stavov okolia.V takejto situácii možno použiť dva spôsoby:

- transformovať tento typ rozhodovania na rozhodovanie za rizika- použiť matematické metódy pravidla voľby, ktoré nevyžadujú vstupné údaje o

pravdepodobnosti

Toto členenie vychádza z miery informácií o budúcich hodnotách faktorov, ovplyvňujúcich dôsledky variantov rozhodovania (tzv. stavy sveta resp. scenáre), a teda aj mieru informácií o týchto dôsledkoch.

1.5 TRANSFORMÁCIA ROZHODOVANIA ZA NEURČITOSTI NA ROZHODOVANIE ZA RIZIKA

Podľa Babiaka a Malkovýcha sa v praxi vyskytujú len dva vyššie zmienené typy rozhodovacích situácií. Je to rozhodovanie za rizika a za neurčitosti. Skutočnosť, že pri rozhodovaní za neurčitosti bude vybraná optimálna varianta je menšia ako pri rozhodovaní za rizika keďže rozhodovateľ nemá skoro žiadne informácie, ktoré by mohol pri rozhodovaní využiť.

Síce existujú metódy, ktoré pri rozhodovaní za neurčitosti zvyšujú pravdepodobnosť vybrania optimálnej varianty ako napr. laplaceovo, waldové, minimaxové alebo hurwitzové kritérium, ale tie fungujú na základe odhadov a predpokladov, ktoré nie sú podložitelné štatistickými, pravdepodobnostnými alebo inými faktami. Preto sa väčšinou jedná o empirické rozhodovanie. Navyše v tejto rozhodovacej situácii nie je možné redukovať neurčitosť čiže znížiť riziko výberu nesprávnej varianty.

Jednou z príčin vzniku rozhodovacej situácie za neurčitosti je prípad kedy nie je zabezpečená evidencia alebo zber údajov o faktoroch, ktoré ovplyvnili rozhodovanie v minulosti zvlášť keď monitorovanie predmetu výskumu (nejaký jav) je technicky alebo metodologicky náročné alebo je jav dôsledkom utajovaných aktivít.1

Podľa Babiaka a Malkovýcha, „typickým prípadom utajovania aktivít je napríklad vznik daňových únikov, pri ktorom je akékoľvek klasické modelovanie veľmi problematické - je jedno, či sa modeluje nejaký ukazovateľ, reprezentujúci daný jav (objem únikov) alebo toľko potrebné pravdepodobnosti výskytu rôznych súhrnných objemov únikov v národnom hospodárstve.

Na ilustráciu sa vrátim k nadhodenému príkladu daňových únikov. Detailnosť popisu obmedzím na minimum potrebné k naznačeniu schodnosti transformácie rozhodovania za neurčitosti na rozhodovanie za

1 Pozri Babiak, M. - Mackových, J.: Nutnosť vývoja metodík transformácie rozhodovacích situácií za neistoty do situácií za rizika. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Finanční řízení podniku a finančních institucí, Ostrava, VŠB-TU Ostrava, Ekonomická fakulta, 2005, str. 21

rizika s využitím simulačných technológií. Nebudem zdôvodňovať, že makromodelovanie daňových únikov je kvôli utajovaniu nemysliteľné. Z daňovách kontrol je ale k dispozícii veľa údajov charakterizujúcich už odhalené priestupky, pričom sa k nim dajú prepojiť ešte aj bežne vykazované údaje.

Ďalším krokom pri popise rozhodovania subjektu o úniku by bol psychologický výskum, ktorý by odhalil typické povahové rysy daňových delikventov (musel by poskytnúť informácie oddeľujúce subjekty čestné a uchyľujúce sa k únikom, ale to je otázka psychologickej metodológie). Mikro- rozhodnutie medzi stavmi {únik, "neúnik"} je dôsledkom psychologických procesov, ktoré prebiehajú skryté, takpovediac na pozadí (procesy nižšej úrovne - low level procesy) a ktoré sa len navonok prejavujú prípadným únikom.

Tieto procesy sú do veľkej miery ovplyvnené postojmi, motiváciou, morálkou, technickými možnosťami únik vykonať a podobne, pričom tieto determinanty úniku sú oveľa jednoduchšie monitorovateľné, pričom monitorovanie je v porovnaní s priamym monitoringom únikov realizovateľné. Simulovanie rozhodovania subjektu na báze low level procesov je teda schopné obísť už spomenutý informačný "fire wall", ktorý znemožňuje priamy výskum. Podotkneme, že v tomto prípade sa vôbec nemusí jednať o racionálne rozhodovanie, a teda pre simuláciu je prvoradá rekonštrukcia originálneho správania, pri ktorej prichádza k slovu hlavne psychológia.

Po naformulovaní rozhodovacieho mechanizmu úniku na úrovni jednotlivých subjektov a vytvorení simulačného algoritmu stačí do simulačnej aplikácie vložiť populáciu (množinu parametrizovaných agentov so štruktúrou blížiacou sa štruktúre danej ekonomiky), ktorej pravdepodobnostné rozdelenie potrebujeme pre racionálne rozhodovanie zistiť (napríklad prepoužitie pri optimalizácii daní) a následne ju konfrontovať s rôznymi situáciami reprezentovanými subjektami vyhodnocovanými veličinami. Pokiaľ existujú podklady pre generovanie scenárov, npríklad pomocou metódy Monte Carlo, podrobnejšie viď [7], je možné namiesto "vymyslených" situácií použiť takto vygenerované scenáre.

Počas priebehu simulácie sa evenutálne úniky, resp ich výšky evidujú pre ich neskoršiu úpravu do hľadaných rozdelení. Po vykonaní dostatočného počtu simulácií každej situácie dostaneme pravdepodobnostné rozdelenia agregovanej úrovne skúmaného javu, čim sa transformovala rozhodovacia situácia za neistoty na situáciu za rizika, ktorú je možné efektívnejšie riešiť, teda optimalizovať.

Komplexnosť mikro modelov rozhodovania je podmienená kvalitou podkladových údajov a systémovej analýzy. Spomínané daňové úniky je neúčelné simulovať ako jeden typ, ale oddelene, nakoľko rôzne subjekty môžu mať rôzne náchylnosti k rôznym typom.

Rozlišovanie typov únikov a tvorba oddelených modelov rozhodovania pre každý typ, napríklad z množiny {účtovné podvody, krátenie príjmov, utajované mzdy, nedostatočne preukázateľné príjmy, podnikanie cez fiktívne firmy, prelievanie kapitálu do zadĺžených firiem alebo do zahraničia, pašovanie a podobne} (podrobnejšie viď [6]) prispeje

k spresneniu agregovaných hodnôt skúmaného javu, ktoré sú výsledkom simulácie.

Analogicky sa dá transformovať situácia za neurčitosti do situácie za rizika na kapitálovom trhu. Existuje množstvo simulácií burzových trhov s rôznymi prístupmi a architektúrami, ktoré majú potenciál modelovať aj veľmi nestacionárny a heteroskedastický trh (bližšie viď napríklad [8], [9], [10], [11]). Transformácia takýchto simulácií na efektívne zisťovanie podkladov pre určenie pravdepodobnostných rozdelení je jednoduchý a navyše technický problém.“[5, str. 21]

Keď sa už vyššie zmienením spôsobom transformuje rozhodovacia situácia za neurčitosti na situáciu za rizika, je už riziko variabilné a je možné ho viacerými nástrojmi (diverzifikácia, transfer rizika, poistenie, termínované zaistenia) korigovať. Nástroje ako toto riziko znížiť má aj hospodárska politika

1.6 MODEL ROZHODOVANIA ZA RIZIKA

V rozhodovacej situácii za rizika, má každá možná varianta pre rozhodovateľa určitý úžitok s toho keď bude zvolená ako výsledné rozhodnutie. Tento úžitok musí byť merateľný – vyčísliteľný aby sa mohli jednotlivé varianty porovnávať. Preto za úžitok bude zvolené kritérium, podľa, ktorého bolo vybrané výsledné rozhodnutie, napr. zisk, tržby, náklady, objem výroby a pod. Skutočnosť, že úžitok z varianty, ktorá bude realizovaná bude taký ako bol vyčíslený, je isté z určitou pravdepodobnosťou. To okrem iného záleží aj od informácií, ich kvality a metódy rozhodovania, ktorá bola použitá. Medzi úžitkom a pravdepodobnosťou existuje určitý vzťah. Tento vzťah je znázornený na obrázku 1.3.

IC1 IC2 IC3 IC4 IC5

Obrázok. 1.4 Vzťah medzi úžitkom variant a úžitkom z nichZdroj: vlastné spracovanie

riziko

úžitok A

A B

C

D

E

Sklon k riziku

Averzia k rizikuD1

D2

D3

X

Jednotlivé krivky IC1, IC2, IC3, IC4 na obrázku 1.3 predstavujú množiny možných variant pri jednotlivých rozhodovacích problémoch za použitia tej istej metódy rozhodovania alebo naopak. Ku každej variante (A, B, C, D, E) pripadá určitá veľkosť úžitku a príslušná pravdepodobnosť, že pri realizovaní tejto varianty bude úžitok skutočne taký, aký sa predpokladal. Pravdepodobnosť, že sa tak nestane je príslušné riziko, ktoré zo sebou nesie každá varianta.

Podľa veľkosti tohto rizika, sa môžu krivky rozdeliť do jednotlivých častí. Podľa toho aký postoj k riziku rozhodovateľ má, si vyberá z príslušnej oblasti aj variantu.

Ak má rozhodovateľ sklon k riziku, potom si zvolí variantu D, ktorá je na indiferenčnej krivke IC4 a nad deliacou čiarou D3, pretože keď rozhodovateľ zvolí vyššie riziko očakáva aj vyšší úžitok zo zvolenej varianty. Od deliacou čiarou D3 smerom hore je už čím ďalej vyšší prírastok rizika, ale nižší prírastok výnosu čo je výrazný nepomer v neprospech rozhodovateľa s týmto postojom k riziku.

Ak má naopak rozhodovateľ averziu k riziku, potom si zvolí variantu, ktorá sa nachádza pod úrovňou deliacej čiary D1, ale je k nej čo najbližšie. Ak by sa rozhodovateľ rozhodoval medzi variantmi A a B, vybral by si B, pretože sa pri nej očakáva oveľa vyšší úžitok ako pri A a riziko sa zvýšilo oveľa menej. Zvoliť variantu s oblasti nad deliacou čiarou D1 by už pre rozhodovateľa s týmto postojom k riziku a racionálnym prístupom nebolo vhodné, riziko už rastie minimálne v takej miere ako úžitok s danej varianty.

Ak je rozhodovateľ k riziku neutrálny skôr si vyberie variantu z oblasti deliacej čiary D2 ako je napr. variantu E.

S tohto modelu vyplýva, že čím je väčší úžitok z varianty tím má táto varianta väčšie riziko, že úžitok nebude až v takej miere v akej je predpokladaný. Ideálny a v praxi požadovaný, ale ťažko dosiahnuteľný je taký stav, v ktorom je pri čo najväčšom úžitku, čo najmenšie riziko (rozhodovanie za istoty).

Nástroje ako riziko pri nezmenenom úžitku zmenšiť, alebo maximalizovať úžitok pri zachovanej úrovni rizika, prípadne jeho nepatrnom zväčšení má hospodárska politika. Vychádza z podnikateľského prostredia. Čím je toto prostredie dynamickejšie, tím je viac neisté.2 Preto nositelia hospodárskej politiky (vláda, centrálna banka) tím, že budú stabilizovať veľkosť prvkov určujúcich dynamiku podnikateľského prostredia budú aj ovplyvňovať veľkosť rizika variant, realizovaných v tomto prostredí. Takýmito nástrojmi môžu byť napr.:

- štátna garancia odberu výroby firmám pri poklese dopytu po ich produktoch zo strany súkromného sektora,

- zabezpečiť dlhodobé trendy vo vývoji ekonomických ukazovateľov (menový kurz, úrokové miery, inflácia),

- cenová regulácia týkajúca sa daných produktov, ktoré sú predmetom rozhodovania,- veľkosť spotrebnej dane, ak je uvalená na produkty, ktoré sú predmetom rozhodovania,- vytvorenie podmienok pre realizáciu rozhodnutia také ako boli v minulosti, keď došlo

k realizovaniu rozhodnutia, ktoré je želané aj v súčasnosti. K tomu by bolo nutné vytvoriť a používať databázu rizík.3

Aplikovanie týchto nástrojov sa prejaví v grafe v obrázku 1.3 tak, že sa krivky posunú nižšie, alebo sa pootočia smerom doprava (krivka IC4 sa presunie do polohy IC5). Tím

2 Pozri Fotr, J. – Souček, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní. Praha, Grada publishing, 2005, str. 185

3 Bližšie informácie o databáze rizík je možné nájsť napr. v literatúre od Fotr, J. – Souček, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní. Praha, Grada publishing, 2005, str. 192

pádom má krivka IC5 väčšiu časť v oblasti pod deliacou čiarou D1 a k dispozícii budú nové efektívnejšie varianty s vyššou pravdepodobnosťou, že sa stanú rozhodnutiami. Napríklad, optimálna varianta X bude mať taký úžitok ako varianta D, ale riziko ako varianta B.

2. HOSPODÁRSKA POLITIKA

V tejto kapitole bude analyzovaná hospodárska politika spolu so svojimi nástrojmi ako vplýva na vývoj ekonomiky a, ktoré nástroje hospodárskej politiky môžu ovplyvniť manažérske rozhodovanie. Tím, že hospodárska politika ovplyvní manažérske rozhodovanie, ovplyvní aj hospodárstvo a celú ekonomiku pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Preto musí byť aplikovanie nástrojov hospodárskej politiky premyslené a cielené.

2.1 VYMEDZENIE POJMU HOSPODÁRSKA POLITIKA

Definícii hospodárskej politiky je mnoho. Každý ekonóm ju vníma inak podľa toho ako si predstavuje použitie jej nástrojov v praxi. Podľa toho vymedzuje aj rámec jej pôsobenia. Napr.:

D.H.Gowland popisuje hospodársku politiku ako počínanie vlád snažiacich sa pôsobiť na ekonomiku tak aby to ovplyvnilo infláciu a nezamestnanosť.[2,s.11]

L. Urban uvádza, „hospodárska politika ako teoretická disciplína hovorí o tom, ako sa vytyčujú hospodársko-politické ciele, aké prostriedky sú k dispozícii, aby sa dosiahli, ako sa tieto nástroje za rôznych okolností používajú a akú úlohu hrajú nositelia hospodárskej politiky.”[4,s.11]

A. Slaný hospodársku politiku chápe ako činnosť pri, ktorej jej nositelia (najmä vláda a centrálna banka) používajú určité nástroje a zverené právomoci k tomu aby ovplyvnili

ekonomický a sociálny vývoj (ekonomiku ako celok alebo jej časť) pričom sa snaží dosiahnúť určitých ekonomických cieľov.[3,s.86]

Všetky definície sa zhodujú v tom, že hospodárska politika sa môže charakterizovať ako osobitá oblasť hospodárskej praxe, ktorá sa cieľavedome orientuje na ovplyvňovanie priebehu ekonomických procesov tak, aby sa vytvárali podmienky pre dosiahnutie požadovaných zámerov hospodárskej činnosti. Inými slovami štát alebo nositeľ hospodárskej politiky používa určité nástroje aby ovplyvnil ekonomický a sociálny vývoj v úsilí usmerniť jeho procesy tak aby dosiahol stanovené ciele.

Ďalším spoločným znakom všetkých definícií je, že sú v nej rôzne zakomponované 3 prvky:- nositelia, realizátori hospodárskej politiky. Najčastejšie vláda, národná banka, odbory,

nadnárodné zoskupenia a ďalšie, - cieľ, je to budúci požadovaný stav hospodárstva krajiny. Môže ním byť napr. zvýšenie

zamestnanosti, zastavenie inflácie alebo pri transformujúcich sa ekonomikách vybudovať trhovú ekonomiku a pod. Väčšinou sú to ciele ekonomické, ale môžu to byť aj sociálne alebo ekologické.

- nástroje, prostriedky, ktorými možno dosiahnuť stanovené ciele. Jedným nástrojom možno dosiahnuť viacero cieľov prípadne jeden cieľ možno dosiahnuť viacerými nástrojmi. Ich počet a použitie závisí od koncepcie hospodárstva (intervencionistická alebo liberálna).

Existujú 2 typy utvárania hospodárskej politiky:- anglo-americký – chápe hospodársku politiku ako krátkodobú konjunkturálnu politiku

(viď úvod) a tomu odpovedajú aj ciele ako napr. stabilita meny, cien, plná zamestnanosť a ďalšie. Na dosiahnutie týchto cieľov zodpovedajú nástroje monetárna a fiškálna politika. Modernizovaný anglo-americký typ sa snaží zakomponovať do tohto krátkeho obdobia aj ciele dlhého obdobia ako je ekonomický rast.

- kontinentálny – chápe hospodársku politiku ako systémovo tvornú činnosť štátu. Tomu zodpovedajú také ciele, ktorých splnenie vyžaduje čo najmenej priamych zásahov štátu do ekonomiky. Preferujú sa nástroje, ktoré majú dlhodobú platnosť a celo plošnú pôsobnosť.

Ako už napovedá názov hospodárska politika, bude sa jednať o dve samostatné oblasti a to hospodárstvo a politiku. Tieto oblasti sa navzájom ovplyvňujú a preto je medzi nimi úzka spojitosť (čo je možné historicky dokázať). V krátkom období môžu v hospodárstve pôsobiť politické opatrenia vo väčšej miere, ale v dlhom období by mali byť politické a ekonomické opatrenia vyvážené inak by mohlo dôjsť k stagnácii ekonomického rastu (zvlášť keď prevládajú politicky orientované opatrenia).

Podľa A. Slaného hospodárska politika v sebe zahrňuje 2 základné oblasti:

- Makroekonomická hospodárska politika. Zohráva dôležitú úlohu pri zachovaní makroekonomickej rovnováhe, plnenia základných ekonomických cieľov, celkový rozvoj a stabilitu ekonomiky. “Z hľadiska docieľovania makroekonomickej rovnováhy sa delia opatrenia pôsobiace na strane agregátnej ponuky a agregátneho dopytu.“ [3,s.88] V rámci makroekonomická hospodárskej politiky sú tieto základné politiky:

- fiškálna, - monetárna,- medzinárodná,- dôchodková.

- Mikroekonomická hospodárska politika. Tento typ sa zameriava na zvyšovanie efektívnosti pri alokácii zdrojov. Jej základné politiky sú:

-  politika ochrany hospodárskej súťaže,-  štrukturálna politika,-  politika rozdelovania a dôchodková,-  sociálnu.

2.2 TEORETICKÁ A PRAKTICKÁ HOSPODÁRSKA POLITIKA

Podľa A. Slaného, je hlavným obsahom teórie hospodárskej politiky je vedecká analýza hospodársko-politickej činnosti. Čiže teória hospodárskej politiky sa snaží o vysvetlenie javov praktickej hospodárskej politiky, optimálne určenie jej cieľov a nástrojov na ich dosiahnutie.

Podľa D. Gowlnad, praktická hospodárska politika je organizačná činnosť ľudí zameraná na vytvorenie podmienok na existenciu a rozvoj hospodárskeho systému.

Vzťah medzi teoretickou a praktickou hospodárskou politikou je taký, že teoretická hospodárska politika ponúka praktickej riešenia, ale bez toho aby za ne prebrala hospodársko-politickú zodpovednosť. Výsledkom teoretickej hospodárskej politiky sú stanovené čo naj optimálnejšie ciele hospodárskej politiky, aké nástroje sú k dispozícii na ich dosiahnutie, ako tieto nástroje použiť a kto (ktorý nositeľ) bude zodpovedný za plnenie hospodárskych cieľov. Takže teória stanovuje postup toho čo má praktická hospodárska politika spraviť aby sa splnili stanovené ciele. Zodpovednosť za realizáciu týchto postupov a za dôsledky majú príslušný nositelia hospodárskej politiky (väčšinou príslušné ministerstvo alebo vláda).

Z toho možno usúdiť nasledujúce závery. Teória môže hospodárskemu politikovi poskytnúť len informácie, ktoré mu umožnia riešiť hospodárske problémy racionálnejšie. Teoretická hospodárska politika nenesie za svoje rozhodnutia a odporúčane postupy žiadnu politickú zodpovednosť zatiaľ čo praktická túto zodpovednosť má. Preto musia byť teoretické návrhy hospodárskych opatrení politicky prijateľné čo je vo väčšine prípadov ťažko možné keďže niektoré navrhované opatrenia sa prejavia hospodárskym rastom až v dlhom období.

2.3 CIELE

Každý systém ako množina usporiadaných činností sa snaží dosiahnuť určitý stav. Hospodárska politika ako ekonomicko-spoločenský systém nie je výnimkou. Na úrovni ekonomickej, spoločenskej a jednotlivcov majú všetci ciele, ktoré môžu byť protichodné. Existujú však mechanizmy, ktoré umožňujú tieto ciele koordinovať ako napr. vyjednávanie, použitie moci, násilia a pod. Výsledkom pôsobenia týchto mechanizmov je dohoda-konsenzus.

Ciele hospodárskej politiky väčšinou formulujú politici. Tí sa ich snažia stanoviť tak aby boli v súlade s cieľmi jednotlivcov spoločnosti z politických dôvodov. To často vedie k tomu, že sa do popredia dostávajú krátkodobé ciele, preto aby sa dôsledky (snaha je aby boli pozitívne) na ekonomiku z ich dosiahnutia prejavili čo najskôr. Aké bude mať dosiahnutie krátkodobých cieľov, dôsledky v dlhšom období už politici málokedy riešia. Väčšinou sa stanovia dlhodobé ciele (hospodársky rast ekonomiky a.i) a pre ich dosiahnutie sa stanovia krátkodobé ciele (zvyšovanie nezamestnanosti, znižovanie miery inflácie a pod.). Krátkodobé ciele musia byť súhlasné a zhodné s dlhodobými a prispôsobivé. Ak to platí potom vznikne hierarchická sústava cieľov, ktorá je konzistentná.

Hierarchickú sústavu cieľov možno zostaviť ako strom cieľov, v ktorom medzi jednotlivými cieľmi sú väzby. Tieto väzby môžu byť podľa Moravčík - Stanek horizontálne alebo vertikálne. Vertikálne, odzrkadľujú napr. ciele jednotlivca a skupiny, dôležitosť cieľov (strategické, taktické), časové hľadisko. Horizontálne väzby zobrazujú rovnakú prioritu cieľov na tej istej úrovni. Táto väzba môže byť neutrálna (ciele medzi sebou vôbec nesúvisia), kompatibilná (navzájom sa dopĺňajú) alebo identická (sú rovnaké iba rôzne vyjadrené).4

Podľa rôznorodej literatúry sa hospodárske ciele delia podľa mnohých aspektov. Najpoužívanejšie delenie je na:

- všeobecnéTieto ciele majú najvyššiu prioritu a všeobecný spoločenský charakter. Sú dôsledkom realizovania spoločenských cieľov, ovplyvnených zvykmi, tradíciami jednotlivcov, históriou krajiny a pod. Príkladom môže byť udržanie slobody, posilnenie demokracie, rozvoj trhovej ekonomiky, blahobyt spoločnosti, bezpečnosť všetkých atď. Tieto snahy sú pre hospodársku politiku dôležité. Určujú typ hospodársko-politických opatrení, ktorý bude v hospodárskej praxi zvolený alebo druh ekonomického systému, ktorý bude fungovať (napr. trhovo orientovaná, centrálne plánovaná ekonomika).Všeobecné ciele sú skôr záležitosťou politických strán, alebo práva (sú obsiahnuté v niektorých zákonoch), ale nie sú konkrétne a zaväzujúce pre hospodársku politiku pretože nie sú merateľné a nedajú sa z nich vyvodiť konkrétne záväzné opatrenia.

- tradičné

4 Pozri Moravčík, A. – Stanek, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavatelské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 23

„Medzi spoločenskými hodnotami a tradičnými cieľmi hospodárskej politiky, existuje vzťah ako medzi konečnými cieľmi ako prostriedkami na ich dosiahnutie. V literatúre je množstvo koncepcií a hierarchií cieľov hospodárskej politiky, ale najviac používaná je koncepcia troch prípadne štyroch hlavných hospodárskych cieľov.” [3, s. 90]Keďže v každom štáte sú tieto ciele iné, aj ich vecný obsah. Potom môže byť hospodárska politika orientovaná na:

- Hospodársky rastVyjadruje vzostup hospodárskeho výstupu krajiny, keďže ekonomická teória chápe pod pojmom ekonomický rast zvyšovanie produkčných možností krajiny. Hospodársky rast je meraný domácim produktom, spravidla hrubým domácim produktom na obyvateľa, keďže výstup hospodárstva je tím vyšší čím je vyšší počet obyvateľov.

- Hospodárska rovnováhaMá za cieľ dosiahnúť rovnováhu hlavne v troch makroekonomických oblastiach:

- trh práce,- cenový a menový vývoj,- vonkajšia ekonomická rovnováha.

Ciele pre dosiahnutie hospodárskej rovnováhy sú formulované ako zníženie miery nezamestnanosti, nízka miera inflácie a vyrovnaná platobná bilancie. Tieto veličiny sú ukazovateľmi vývoja vo vyššie uvedených oblastiach. Hospodárska politika orientovaná na hospodársku rovnováhu má potom na výber dve možnosti. Prvou je zabrániť vzniku hospodárskej nerovnováhy ešte pred jej vznikom a tou druhou, je obmedziť a zmierniť jej hĺbku a dopady keď už vznikla.

Jedným z ďalších delení cieľov podľa stupňa agregácie je nasledujúce:- makroekonomické, - sektorové,- mikroekonomické.

Makroekonomická cieľová premenná

Makrocieľ Sektorový cieľ

Úroveň zamestnanosti Plná zamestnanosť Zníženie nezamestnanosti v baníctve

Tabuľka 2.1 Príklad cieľov podľa agregáciePodľa: Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck, 2003, str. 93

Podľa kvantitatívneho charakteru cieľových premenných sa rozoznávajú ciele:

- k dosiahnutiu istej úrovne stability, vyjadrujú sa pomocou číselnej hodnoty vybraných ekonomických veličín,

- k dosiahnutiu stability, vyjadrujú sa povoleným rozsahom výkyvu hodnôt ekonomických veličín,

- štrukturálne ciele, sa orientujú na kvantitatívnu a kvalitatívnu štruktúru veličín.

Ciele na dosiahnutie istej úrovne

Ciele k dosiahnutiu rovnováhy – stability Štrukturálne ciele

Plná zamestnanosť Menová rovnováha Podpora menej rozvinutých krajín

Tabuľka 2.2 Príklad cieľov kvantitatívneho charakteruPodľa: Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck, 2003, str. 94

Dosahovanie cieľov hospodárskej rovnováhy a hospodárskeho rastu je často krát protichodné. Aby sa mohol dosiahnuť v plnej miere jeden cieľ, musí sa dosiahnuť iný cieľ v menšej miere ako bol plánovaný alebo sa nedosiahne vôbec. Najlepšie sa protichodnosť a dosahovanie týchto protichodných cieľov znázorňuje graficky a to prostredníctvom magického štvoruholníka.

Obrázok. 2.1 Ideálny a skutočný magický 4-uholníkZdroj: vlastné spracovanie

Na obrázku 2.1 sú dva štvoruholníky. Ideálny je podľa parametrov určených OECD a druhý odráža hospodársku prax. Tento model zobrazuje vzťahy medzi mierou nezamestnanosti, platobnou bilanciou, tempom rastu HDP a infláciou a  dosahovaním ich stanovených hodnôt. Napr. udržanie inflácie pod úrovňou 2% má za následok väčšiu mieru nezamestnanosti a to 10,5%. Keďže magický štvoruholník berie do úvahy len 4 faktory, je

dosť zjednodušeným modelom hospodárskej praxe. V literatúre je často krát do tohto modelu zakomponovaný ďalší cieľ, najčastejšie vyrovnaný štátny rozpočet. Tento doplňujúci cieľ nemusí byť len jeden, môže ich byť viac (prirodzená miera nezamestnanosti, úroveň potencionálneho výstupu a pod.). Potom sa z magického štvoruholníka stáva magický n-uholník. Ten už lepšie opisuje hospodárstvo, ale jeho konštrukcia je zložitejšia.

Tento magický štvoruholník zjednodušene popisuje opisuje hospodársku realitu a neberie do úvahy napr. prirodzenú mieru nezamestnanosti, alebo úroveň potencionálneho výstupu. Keď sa zakomponujú do štvoruholníka aj tieto parametre potom, vznikne rozšírený štvoruholník a to šesťuholník, prípadne po zakomponovaní viac parametrov n-uholník.

Pri stanovovaní cieľov sa vynára otázka, podľa čoho a ako stanoviť hospodárske ciele. Jedným z mnohých kritérií je napr. stav hospodárstva. Iné hospodárske ciele sa stanovia v krajine, ktorá je napr. zničená vojnou, ako v krajine, v ktorej je vysoká životná úroveň. V takom prípade nie je reálne stanoviť za cieľ vysoký blahobyt za krátky čas. Ďalším kritériom sú nástroje, ktoré sa dajú použiť. Ak je ekonomika trhovo orientovaná a štát môže do nej len minimálne zasahovať, potom nemá k dispozícii také množstvo nástrojov ako keď je centrálne plánovaná. Z toho vyplýva aj vplyv koncepcií hospodárskej politiky na formulovanie cieľov (viď kapitola 2.5). Ďalším kritériom je štruktúra hospodárstva ako je napr. prevládajúca forma vlastníctva (štátne, súkromné), a ďalšie organizácie a formy usporiadania ekonomiky.

2.4 NOSITELIA

Podľa definícií v kapitole 2.1 je hospodárska politika cieľavedomé ovplyvňovanie ekonomických procesov za účelom dosiahnutia stanovených cieľov. Toto ovplyvňovanie sa deje pomocou nariadení ,zákonov, rôznych opatrení a pod., ktoré musia vydávať určité subjekty. Tieto subjekty formulujúce hospodársku politiku, sú nositeľmi hospodárskej politiky. Konkrétne sú to štátne inštitúcie formujúce hospodársku politiku a centrálna banka.

„Tieto subjekty na základe svojej kompetencie, poznatkov alebo politickej moci a vôle sú schopné formulovať svoje záujmy a od nich odvodzovať svoje ciele.“ [13, str. 38] Z toho vyplýva spoločný znak všetkých subjektov a to právomoc príjmať, vykonávať rozhodnutia v oblasti, v ktorej je vymedzená ich pôsobnosť. Práve vymedzenie pôsobnosti je často problémom, keďže každý subjekt chce mať čo najväčšie kompetencie. Riešenie záleží na konkrétnej situácii, konkrétnych subjektov a od pôsobenia politických síl v krajine.

Podľa Moravčík – Stanek hospodárskopolitické subjekty vykonávajú nasledujúce činnosti:

- formulovanie hospodárskej politiky- realizácia hospodárskej politiky- kontrolovanie

Podľa činnosti, ktorú vykonávajú, sa nositelia hospodárskej politiky delia na nasledujúce tri skupiny:

- Nositelia hospodárskopolitického rozhodovaniaSú to tie subjekty rozhodovania, ktoré majú kompetencie príjmať, vykonávať a presadzovať rozhodnutia. Sú to väčšinou vláda, parlament, centrálna banka a ich príslušné orgány (ministerstvá, inštitúty, úrady). 5

- Nositelia hospodárskopolitického vplyvuSú to tie subjekty, ktoré nemajú kompetencie rozhodovať, lae toto rozhodovanie môžu ovplyvňovať. Môžu to byť veľké podniky, politické strany, odbory, zväzy, hospodárske zoskupenia a pod. Okrem politických síl na hospodársku politiku sa snažia vplývať aj iné zoskupenia ako podnikateľské, profesijné zväzy alebo nátlakové lobby skupiny.

- Vonkajší nositelia hospodárskeho vplyvuTáto skupina je prítomná zvlášť pri integrovaných ekonomikách kde pôsobia nadnárodné organizácie (OSN, EÚ, MMF, a.i.). Tieto organizácie sa snažia koordinovať hospodársky vývoj v jednotlivých krajinách integračného zoskupenia s cieľom rozvoja ekonomiky a blahobytu spoločnosti.

Títo vyššie zmienený nositelia hospodárskej sa delia podľa toho v akej sfére pôsobia:5

- nositelia na nadnárodnej úrovni, sú to rôzne medzinárodné organizácie, pôsobiace na jednotlivé ekonomiky,

- nositelia na národnej úrovni, sú to najvyššie štátne orgány (väčšinou vláda a parlament) a centrálna banka,

- verejno-súkromná sféra, zvyšné organizácie, ktoré buď ovplyvňujú formulovanie hospodárskej politiky (nositelia hospodárskeho vplyvu) alebo vykonávajú rozhodnutia najvyšších štátnych orgánov, ktoré ich formulujú.

2.5 KONCEPCIE HODPODÁRSKEJ POLITIKY

Pri realizovaní cieľov hospodárskej politiky je otázne, ktoré ciele preferovať pred inými a aké nástroje použiť, pri ich realizovaní. Pri tomto rozhodovaní je množstvo a druh nástrojov (selektívne, plošné), ktoré sú k dispozícii obmedzené. Potom je možné definovať koncepciu hospodárskej politiky ako rámec teoretických obmedzení pre hospodársku činnosť. Hospodársku politiku v tomto rámci vytvára sústava rovnakých názorov, presvedčení a myšlienkových konštrukcií, ktorá sa snaží dosiahnuť ciele istým spôsobom použitia nástrojov hospodárskej politiky. Tiež možno povedať, že je to prístup štátu k hospodárstvu.

Na základe toho sa delia dva nasledovné protichodné koncepcie hospodárskej politiky:- Intervencionistická - Liberálna

Intervencionistická koncepcia hospodárskej politiky

Často sa označuje aj ako keynesiánska politika. Vznikla v tridsiatich rokoch ako reakcia na veľkú hospodársku depresiu. Je charakteristická presvedčením, že je nevyhnutné aby štát 5 Pozri Moravčík, A. – Stanek, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 38

zasahoval do ekonomiky a pre túto skutočnosť sa snaží nájsť dôveryhodné argumenty. Fungovanie trhového mechanizmu nespochybňuje, ale makroekonomické problémy (inflácia, nezamestnanosť a.i.), ktoré vznikli v dôsledku fungovania trhu je nevyhnutné riešiť jediné štátnymi intervenciami.

Podľa zástupcov tejto koncepcie by sa mal štát snažiť o nasledovné zásahy do hospodárstva:- spravodlivo redistribuovať dôchodky,- využívať všetky výrobné kapacity a to obmedzením negatívnych externalít výroby,- podporovať budovanie a rozvoj infraštruktúry, ako prostriedku pre podporu podnikania

a vytvorenia konkurenčného prostredia, ktoré trh nie je schopný sám udržiavať,- verejnými rozpočtami stabilizovať prípadnú nerovnováhu v ekonomike

Všetky tieto zásahy smerujú k dosiahnutiu prioritného cieľa a to plnej zamestnanosti, prostredníctvom ovplyvňovania agregátneho dopytu rozpočtovou (fiškálnou) politikou. Potrebám fiškálnej politiky sa podraďuje aj monetárna (peňažná) politika.

Intervencionistická koncepcia hospodárskej politiky je orientovaná na krátkodobý časový horizont. V tomto horizonte je účinná, najmä pri stabilizácii ekonomických výkyvov. Ale v dlhodobom časovom horizonte oživuje inflačné tlaky a vytvára deficit štátneho rozpočtu. Vytvárajú sa vnútorné poruchy trhového systému, ktoré sa prejavia v podobe nerovnováhy a vzniku stagflácie.

Intervencionistická alebo Keynesiánska koncepcia bola od päťdesiatich až do sedemdesiatich rokov rozvíjaná v postkeynesiánsku formu (N. Kaldor, J. Robins). Táto forma sa následne modifikovala na neokeynesiánstvo (J.R. Hicks, P.A. Samuelson a.i.).

Liberálna koncepcia hospodárskej politiky

Táto koncepcia predpokladá, že trh dokáže vyriešiť vlastné vnútorné problémy sám, a tím navonok stabilizuje ekonomické cyklické výkyvy. Preto tvrdí, že zásahy štátu nie sú potrebné, ak áno tak len v takej miere aby nebol výrazne obmedzený rozhodovací priestor firiem. Preto sa hospodárskej politike v tejto koncepcii poskytuje minimálny priestor.

Najdôležitejšie úlohy štátu v ekonomike by mali byť:- určiť dlhodobé pravidlá fungovania ekonomiky, plošne zaväzujúce všetkých

ekonomických aktérov, - starať sa o bezpečnosť občanov, - kontrolovať spoločenské protesty, - realizovať sociálnu politiku (zdravotná starostlivosť, školstvo), - podporovať výstavbu infraštruktúry v prípade ak súkromný sektor toho nie je

samostatne schopný,- ovplyvňovať prílev investičných zdrojov zo zahraničia,- a iné.

„Trhovo orientovaný systém vedie spoločnosť k iniciatívnemu konaniu, povzbudzuje podnikavosť, pružnosť, individuálny výkon, dynamiku a tak predstavuje progresívny hospodársky systém, ktorý zabezpečuje slobodu v spoločnosti.“[13, str. 19]

Dlhodobo táto koncepcia rozkladá hospodárstvo na spoločenskej úrovni. V dôsledku nerovnomernosti prerozdeľovania dôchodkov sa prehlbuje rozdiel medzi bohatými a chudobnými, vzniká nadvýroba, dopyt je nedostatočný, objem výroby klesá a nezamestnanosť sa zvyšuje. Mena stráca svoju hodnotu, a vysoká inflácia s hlbokým deficitom štátneho rozpočtu zastavujú ekonomický rast a robia štát neschopným plniť si svoje úlohy. Tím je táto koncepcia na dlhodobej úrovni neúčinná.

Liberálna koncepcia vychádza z klasickej ekonómie (A. Smith, D. Ricardo), ktorá predpokladá existenciu „neviditeľnej ruky trhu“. V šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch sa liberálna koncepcia pretransformovala do monetarizmu (M. Friedman), školy strany ponuky (A. Laffer), školy racionálneho očakávania (R. E. Lucas), teórie reálneho ekonomického cyklu (J. Long.).

Koncepcia organizačne usporiadanej ekonomiky.

Táto koncepcia (niekedy označovaná aj ako príkazová, deriktívna) na rozdiel od intervencionistickej a liberálnej odmieta trhový mechanizmus ako nástroj na ovplyvňovanie ekonomických činností. Hospodárska politika sa nerealizuje, ale je nahradená direktívnym centrálnym plánovaním. Všetky potreby, rozhodnutia aj ciele sú podriadené národnému plánu. Za jeho realizáciu zodpovedá najvyšší štátny orgán (vláda) a jeho príslušné inštitúcie (ministerstvá). Táto koncepcia sa používala v socialistickom zriadení.

Teoretická a praktická hospodárska politika podliehajú dileme, ktorú koncepciu hospodárskej politiky použiť. Záleží to od stavu a usporiadania hospodárstva, ale väčšinou sa realizuje tá koncepcia o, ktorej správnosti je presvedčený realizátor hospodárskej politiky. Liberálnej a intervencionistickej koncepcii teoretickej hospodárskej politiky zodpovedajú podľa A. Slaného6 nasledujúce dva smery praktickej hospodárskej politiky:

- Keynesiánska- Neokonzervatívna (monetaristická)

Dialóg medzi zástancami týchto koncepcií vedie k dvom odlišným názorom na realizáciu hospodárskej politiky v jednotlivých oblastiach ekonomiky. Tieto rozpory sú znázornené v tabuľke 2.3

Oblasť Keynesiáni Monetaristi

teoretické východisko Y = C + I + G MV = Y (Y = P • Q)

charakterstabilizačnej politiky prevažne fiškálna prevažne monetárna

časový aspekt stabilizácie rozpočtový rok operatívne rozhodovaniepolitické súvislosti priama väzba nie je priama väzba

6 Pozri Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck 2003, s. 109

na politický cyklus

zásahy vlády podpora aktivistickej politiky odmietanie

charakter opatrení diskrétne opatrenia tvorba fixných pravidielcharakter rozpočtu cyklicky vyrovnaný každoročné vyrovnanýsklon krivky agregátnej ponuky pozvoľný strmý

Tabuľka 2.3 Príklad cieľov kvantitatívneho charakteruPodľa: Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck, 2003, str. 109

V názoroch keynesiánov a monetaristov sú značné rozdiely v každej oblasti. Zatiaľ čo keynesiáni kladú dôraz na fiškálnu politiku, monetaristi pokladajú za dôležitú monetárnu politiku. Zhodujú sa len v jednom. Obidve strany tvrdia, že v hospodárskej politike zohráva monetárna aj fiškálna politika svoje miesto. Úspešné realizovanie a pôsobenie jednej z týchto politík vyžaduje zároveň realizovanie a pôsobenie druhej.

Monetaristická aj keynesiánska koncepcia má svoje výhody a nevýhody v krátkom a dlhom období.

2.6 NÁSTROJE

Pre dosiahnutie stanovených hospodárskych cieľov je potrebné nájsť a vybrať primerané nástroje. Definícií, čo sú nástroje, je v literatúre mnoho. Najčastejšie sa uvádza, že sú to ekonomické veličiny, ktoré môžu nositelia hospodárskej politiky priamo alebo nepriamo meniť tak, aby dosiahli stanovené ciele. Inými slovami, sú to prostriedky pomocou, ktorých realizuje svoje zámery. Z toho vyplýva vzťah medzi nástrojmi a cieľmi.

Tak ako môžu byť protichodné ciele, tak môžu pôsobiť proti sebe aj nástroje. „Napríklad, expanzívna fiškalna politika v prospech zamestnanosti vedie k rastu inflácie. Teda vyšší cieľ – celková hospodárska rovnováha sa nemusí dosiahnuť, aj keď v zamestnanosti sa tak stane.“[13, str. 25]. Z toho vyplýva, že využitie nástrojov hospodárskej politiky, zo sebou nesie aj nežiaduce účinky.

Pri rozhodovaní aký nástroj použiť na dosiahnutie stanoveného cieľa, by rozhodovateľ nemal analyzovať vplyv jedného nástroja na jeden cieľ, ale zistiť aká kombinácia nástrojov zaistí realizáciu čo najviac stanovených cieľov. Na základe informácií o účinkoch nástrojov by mal rozhodovateľ zistiť ktoré nástroje v akej forme spojiť aby boli stanovené ciele dosiahnuté.7

Ak rozhodovateľ vyberá z množiny najvhodnejších nástrojov, podľa A. Slaného je potrebné aby kládol dôraz na tieto skutočnosti:[3, str.101]

- je nástroj prakticky použiteľný v konkrétnej situácii?- aké sú ďalšie efekty jeho pôsobenia?- za akú dobu začne nástroj pôsobiť?- bude jeho pôsobenie dostatočne účinné?- aké budú celkové náklady na jeho použitie a aké prínosy očakávať?

7 Pozri Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck 2003, s. 100

Hospodárska politika disponuje mnohými a rôznymi nástrojmi. Ich použitie závisí od mnohých činiteľov. Najvplyvnejšími činiteľmi môžu byť stanovené ciele, odchýlka súčasného stavu od stanovených cieľov, využívaná hospodárska koncepcia a.i. Hľadísk podľa, ktorých nástroje možno triediť je mnoho. Najčastejšie delenia sú nasledovné.

Podľa toho ako nástroj pôsobí na vývoj vzťahov medzi ekonomickými subjektami sa nástroje delia na:

- systémové (kvalitatívne), systémové nástroje, spôsobujú zmenu správania ekonomických subjektov. Ide o také nástroje ako, regulácia miezd a cien, zmena vlastníckych vzťahov, konvertibilita meny, devalvácia meny, a pod napr. reforma celého daňového systému,

- bežné (kvantitatívne), využívajú len kvantitatívnu zmenu vlastných parametrov, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú správanie ekonomických subjektov, efekt možno vopred vyčísliť, napr. DPH, úrokové miery, devízový kurz, výšku taríf.

Ďalším najčastejším delením je podľa adresnosti na:- priame nástroje, predstavujú adresné, prevažne selektívne a administratívne zákazy

prípadne obmedzenia pre konkrétne ekonomické subjekty. Môžu nimi byť, protimonopolná politika, stanovenie ciel a kvôt vo vývoze a dovoze, limitovanie rozsahu investičného úveru, kontrolné opatrenia, opatrenia na ochranu životného a prírodného prostredia a.i.,

- nepriame nástroje (niekedy nazývané čiastkové politiky), predstavujú sústavu komplexných a systémových ekonomických nástrojov. Pôsobia vo vnútri ekonomických procesov, preto ovplyvňujú priamu podstatu týchto procesov. Z toho pramení aj ich široké využitie a vysoká účinnosť. Takýmito nástrojmi sú napr., dane, úvery, úroky, investície, ceny, mzdy a podobne. Podľa charakteru týchto nástrojov sa zoskupujú do jednotlivých politík:- monetárna politika- fiškálna (rozpočtová) politika, - zahranično-obchodná politika, - menová politika,- štrukturálna politika,- sociálna politika,- cenová politika,- mzdová politika- a pod.

2.6.1 Fiškálna politika

Je to nástroj, ktorým štát reguluje finančné vzťahy, medzi štátnymi orgánmi a ekonomickými subjektmi. Podstatou tejto politiky je štátny rozpočet. Veľkosťou jeho príjmov (daňová sústava) a výdavkov (transferové platby) ovplyvňuje kúpyschopný dopyt, a tím aj veľkosť výstupu ekonomiky, HDP. Tento systém sa označuje ako anticyklická hospodárska politika.

Základné funkcie fiškálnej politiky sú:- stabilizačná, stabilizuje ekonomické výkyvy, vysokou zamestnanosťou, miernou

infláciou a prijateľnou platobnou bilanciou, - alokačná, poskytuje verejné statky (zdravotnú starostlivosť, vzdelanie atď.),

- distribučná, rovnomerne distribuuje dôchodky ekonomickým subjektom, čím zmenšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými.

Podľa pôsobenia sa nástroje fiškálnej politiky delia na:- automatické stabilizátory, po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a

nevyžadujú ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Sú to napr. progresívna daň z príjmu, poistenie v nezamestnanosti, subvencie na ceny poľnohospodárskych výrobkov, štátny výkup poľnohospodárskych výrobkov a pod.,

- zámerné opatrenia , jednorazové zásahy štátu, napr. zmena sadzby dane z príjmu.

Podľa toho ako sa využíva fiškálna politika svoje nástroje, delí sa na:- expanzívnu, je charakteristická vyššími výdavkami štátneho rozpočtu a znížením

daní- reštriktívnu, zvyšuje dane a znižuje výdavky zo štátneho rozpočtu.

2.6.2 Monetárna politika

Je to nástroj hospodárskej politiky, predstavovaný menovou, ktorá reguluje ponuku peňazí v obehu a úrokovú mieru. Tím, že reguluje objem peňažnej masy a úrokovú mieru, pôsobí na stabilizáciu ekonomických výkyvov, zvlášť na stabilitu cenovej hladiny. Okrem toho sa tiež snaží o optimálny agregátny výstup, primeranú mieru inflácie a rovnovážnu platobnú bilanciu. Základným pravidlom fungovania tejto inštitúcie je jej nezávislosť na ostatných štátnych orgánoch.

Pre dosiahnutie vyššie uvedených cieľov, centrálna banka disponuje množstvom rôznych nástrojov, ktoré sa podľa ich plošnej pôsobnosti delia na:

- priame, sú selektívne a konkrétne adresované, napr. selektívne pravidlá likvidity, povinné vklady, odporučenia, výzvy, dohody, atď.,

- nepriame, sú charakteristické svojim celoplošným pôsobením (diskontné sadzby, lombardný úver, výška povinných minimálnych rezerv, reskontné sadzby, úvery a pod.)

Podľa toho ako využíva centrálna banka svoje nástroje, monetárna politika sa delí na:- expanzívna, zvyšuje sa množstvo peňazí v obehu, alebo sa znižuje úroková miera- reštriktívna ,znižuje sa množstvo peňazí v obehu alebo sa zvyšuje úroková miera

2.6.3 Zahranično-obchodná politika

Táto politika predstavuje zásady a prostriedky, ktoré štát centrálne, priamo a vedome využíva na ovplyvňovanie vývoja zahraničného obchodu s cieľom regulovať teritoriálnu a komoditnú štruktúru svojich zahraničnopolitických vzťahov, t.j. vývozu a dovozu tovaru a služieb.

Historicky sa vyvinuli dve koncepcie zahranično-obchodnej politiky:

- liberálna, je taká, v ktorej štát svojimi zásahmi do zahraničné obchodovania vytvára podmienky pre jeho rozvoj a medzinárodnej deľby práce. Vyznačuje sa použitím takých nástrojov, ktoré vedú k rozvoju voľného obchodu a rušia jeho bariéry ako napr. clo, dovozné prirážky a pod.Zavádzanie tejto koncepcie nemusí byť pre ekonomiku vždy prínosom. Z historického vývoja sa ukazuje, že je skôr výhodná pre rozvinuté ekonomiky. Jej zavedenie zo sebou prináša:- výhody, ktorými môže byť oživenie konkurencie na domácom trhu, znižovanie

cien, rast agregátneho dopytu, technologický rozvoj a.i.,- nevýhody, sú napr. krach domácich výrobcov, zvyšovanie nezamestnanosti,

strata konkurenčného trhového prostredia, znehodnotenie meny a pod.- protekcionistická, využíva nástroje na ochranu vlastnej ekonomiky pred vplyvom

zahraničných ekonomík. Maximálne presadzovanie tohto typu vedie ku autarkii čo je izolácii krajiny. Charakteristické je použitie nástrojov tak aby táto politika obmedzila dovoz a tím chránila domácich výrobcov. Tieto nástroje sa delia na:- ekonomické, sú to napr. clá, dovozné prirážky, nástroje fiškálnej, monetárnej

politiky, výška menového kurzu atď.,- mimoekonomické, dovozné kvóty, vývozné subvencie, technické normy,

licencie, predpisy a pod.

2.7 MAKROEKONOMICKÉ MODELY

Monetárna, fiškálna a zahranično-obchodná politika prostredníctvom svojich nástrojov ovplyvňuje jednotlivé oblasti hospodárstva (trh statkov, trh práce, trh peňazí, a.i.) a veľkosť ekonomických veličín (úroková miera, miera inflácie a.i.). Toto pôsobenie sa znázorňuje v literatúre najčastejšie na nasledovných troch modeloch.

2.7.1 Model rovnovážneho výstupu

Autorom tohto modelu je J. M. Keynes, autor intervencionistickej koncepcie hospodárskej politiky a zástanca názoru nevyhnutných zásahov štátu do ekonomiky. Argumentoval to výkyvmi investičného dopytu v súkromnom sektore a preto pri hospodárskej recesii je nutné oživiť ekonomiku vytváraním investičných podnetov, ktoré prispejú k zvýšeniu dôchodkov obyvateľov, zvýšenie zamestnanosti a tím aj rast výstupu ekonomiky. Riešenie videl v podpore agregátneho dopytu agregátnymi výdavkami. Agregátne výdavky videl ako všetky skutočné výdavky ekonomických subjektov zodpovedajúcich rôznym úrovniam dôchodku.

Vývoj reálneho výstupu ekonomiky vzhľadom na rovnovážny trend vysvetľuje v modeli určenia rovnovážneho výstupu. Za príčinu výkyvov výstupu od trendu jeho vývoja považoval práve agregátne výdavky (AV), ktoré spôsobujú makroekonomickú nestabilitu. Agregátne výdavky tvoria výdavky domácností (C), investičnými výdavkami podnikov (I), vládnymi výdavkami (G), a čistým exportom. Tieto prvky tvoria tiež agregátny dopyt.

Agregátny dopyt je množstvo statkov, ktoré ekonomické subjekty plánujú kúpiť pri danej cenovej hladine. Agregátny dopyt (AD) je určený nasledovne:

AD=C+I+G+NX (2.1)

C – dopyt domácností po statkoch a službáchI – dopyt podnikov po investíciáchG – dopyt vlády po statkov a službáchNX – čistý export (rozdiel medzi exportom a importom)

Medzi AD a AV je vzťah, ktorý ovplyvňuje veľkosť rovnovážneho výstupu. Zmena rovnovážneho výstupu je znázornená na obrázku 2.2.

Obrázok. 2.2 Rovnováha pri konštantnom ADPodľa Kucharčíková, A.: Makroekonómia, Žilina, 2009, str. 14

Výstup ekonomiky je tím vyšší, čím je vyšší AD. Výstup je závislý od AD, a ten je závislý od dôchodkov, prostriedkov, ktoré sú k dispozícii na nákup statkov a služieb spotrebiteľmi. Rovnovážny výstup nastáva v bode E, kedy podniky predávajú také množstvo, ktoré vyrábajú a celé toto množstvo je spotrebiteľmi nakúpené.

Potom rovnovážny výstup (Y0) je možné definovať ako „úroveň výstupu, pri ktorej sa množstvo vyprodukovaného, výstupu rovná, dopytu po tomto výstupe a nedochádza k nedobrovoľnej akumulácii alebo poklesu zásob.“[15, str. 14]

Z obrázku 2.2 vyplýva nasledovný vzťah:

AD = Y = C + I + G + NX (2.2)

zásoby>0

zásoby<0

AD=Y

ADE

45°

AD

Y

Y0

AD

Y

AD

AD=Y

45°

Y* Y0

inflačná medzera

Z tohto vzťahu vyplýva, že na rovnovážny výstup majú vplyv jednotlivé zložky AD.

Ak je výstup ekonomiky maximálny, t.j. ekonomika využíva všetky svoje výrobné zdroje, a nachádza sa na hranici svojich produkčných možností bez toho aby vznikali inflačné alebo deflačné tlaky, potom objem výroby, ktorý za takýchto podmienok dosahuje nazývame, potencionálny výstup alebo potencionálny produkt.

Úroveň reálneho rovnovážneho výstupu sa od potencionálneho zvyčajne líši a rozdiel medzi nimi sa nazýva produkčná medzera. Môžu nastať dva prípady produkčnej medzery. Ak je reálny výstup vyšší, ako potencionálny, potom vzniká inflačná medzera, ak je nižší potom deflačná medzera, tak ako je to na obrázku 2.3 a 2.4

Obrázok. 2.3 Deflačná medzeraZdroj: vlastné spracovanie

Deflačná medzera je rozdiel o, ktorý je rovnovážny výstup Y0 menší ako potencionálny Y*. Aby sa rovnovážny výstup zvýšil, je nutné podporiť AD, napr. expanzívnou fiškálnou politikou, čo posunie krivku AD nahor a deflačná medzera sa odstráni. Inflačná medzera znázornená na obrázku 2.4 je rozdiel o, ktorý je rovnovážny výstup vyšší ako potencionálny.

Obrázok. 2.4 Inflačná medzeraZdroj: vlastné spracovanie

2.7.2 Model IS-LM-BP

Tento model je vyvodený z modelu IS-LM, ktorý bol vytvorený na základe Keynesovho modelu rovnovážneho výstupu. Hlavný rozdiel medzi IS-LM a IS-LM-BP je ten, že IS-LM predpokladá uzatvorenú

AD

Y

AD

AD=Y

45°

Y*Y0

deflačná medzera

AD

Y

I(r1)

I(r2)

Y1 Y2

E1

E2

AD1

AD2

r

Y

E1

E2

IS

ekonomiku a fixné ceny, ale v modeli IS-LM-BP sa predpokladá otvorená ekonomika vyjadrená platobnou bilanciou (krivka BP).

Model má nasledujúce predpoklady:- ceny sú fixné,- otvorená ekonomika,- existencia nevyužitých výrobných kapacít,- dopyt po investíciách je závislý predovšetkým od úrokových mier,- dokonalá kapitálová mobilita,- rovnosť domácich a zahraničných úrokových mier.

Tento model vyjadruje rovnováhu (na úrovni potencionálneho produktu) na trhu statkov (krivka IS) a na trhu peňazí (krivka LM) súčasne pri vyrovnanej platobnej bilancii. Pomocou neho sa znázorňuje pôsobenie fiškálnej a monetárnej politiky na rovnovážny výstup a úrokovú mieru.

Krivka IS je množina rovnovážnych stavov na trhu statkov a služieb, pričom rovnováha vzniká vtedy keď sa AD rovná výstupu (AD pretne štyridsaťpäť stupňovú os; model) čo popisuje model rovnovážneho výstupu (viď kapitola 2.7.1). Podmienkou tejto rovnováhy je rovnosť investícií (I) a úspor (S).

Obrázok. 2.5 Odvodenie krivky ISZdroj: vlastné spracovanie

Keďže tento model predpokladá závislosť investičného dopytu od úrokových mier, v prípade že úroveň úrokovej miery klesne z r1 na r2, potom sa zvýši investičný dopyt (tvorí AD), čo spôsobí posun krivky AD z polohy AD1 do AD2 a tím sa zmení rovnovážny výstup. Z toho vyplýva, že výstup Y bude závislý od úrokovej miery r a táto závislosť je graficky vyjadrená krivkou IS.

Krivka LM je množina bodov, pri ktorých je trh peňazí v rovnovážnom stave. Situáciu na trhu peňazí ovplyvňuje ponuka peňazí (MS) a dopyt po reálnych peňažných zostatkoch (MD). Obidve tieto veličiny budú závislé od reálnej peňažnej zásoby (L),

r

L

MS

MD1

MD2

∆Y

r2

r1

r2

r1

E2

E1

E2

E1 ∆Y

r

Y

LM

E1

Y1 Y2

ktorá je tvorená nominálnym množstvom peňazí (M) a cenovou hladinou (P; predpokladá sa, že je konštantná). Výpočet reálnej peňažnej zásoby je nasledovný:

L= MP (2.3)

Obrázok. 2.6 Odvodenie krivky LMZdroj: vlastné spracovanie

V prípade keď sa zvýši úroveň dôchodkov, zvýšia sa aj reálne peňažné zostatky L a tím sa zvýši aj dopyt po nich, čiže sa posunie krivka MD z polohy MD1 do MD2

a úroveň výstupu, ktorá bola v mieste kde sa pretínali krivky MD1 a MS sa zvýši. Aby bola zachovaná rovnováha pri fixnej ponuke peňazí MS, musí úroková miera vzrásť z úrovne r1 na úroveň r2. Tím nastane rovnováha v E2. Táto zmena úrokovej miery a výstupu je znázornená krivkou LM, ktorá potom predstavuje kombinácie úrokovej miery a výstupu, pri ktorých sa MD=MS.

Ak sa zvýši úroková miera, zníži sa MD, lebo náklady na držanie peňazí a nie je iných aktív sú vyššie. Pre zachovanie rovnosti medzi MD a MS, musí vzrásť úroveň dôchodkov aby sa MD opätovne zvýšil.

Krivka BP, je množina bodov, v ktorých je platobná bilancia vyrovnaná pri určitej úrovni výstupu ekonomiky a úrokovej miery. Platobná bilancia (PB) je peňažné vyjadrenie transakcie tovarov a služieb medzi domácou a zahraničnou ekonomikou. Aby bola zachovaná vonkajšia rovnováha ekonomiky, musí byť ku koncu sledovaného obdobia (spravidla ku konca kalendárneho roka) vyrovnaná.

Obrázok. 2.6 Odvodenie krivky LMZdroj: vlastné spracovanie

r

YY1 Y2

BP

A C

Br1

r2

Podľa obrázku 2.6 výstup vzrastie z Y1 do Y2 (posun z A do C). Keďže body pod krivkou BP znázorňujú deficit platobnej bilancie (viac platieb prúdi z ekonomiky do zahraničia ako zo zahraničia do nej) potom je čistý export NX (export - import) záporný. Aby bola zachovaná rovnováha, PB sa musí vyrovnať a preto sa úroková miera zvýši z r1

na r2. To spôsobí príliv kapitálu zo zahraničia, vyrovnané saldo PB a posun z bodu C do B.

Sklon krivky BP ovplyvňuje predovšetkým mobilita kapitálu. Pri dokonalej imobilite je krivka vertikálna, a zmena úrokových mier nemá žiaden dopad pre príliv alebo odliv kapitálu. Pri nedokonalej mobilite je krivka rastúca smerom doprava (obrázok 2.6) a zmena úrokových mier spôsobí zmenu prílivu alebo odlivu kapitálu, ale ten je do určitej miery kontrolovaný. A Pri dokonalej kapitálovej mobilite sa domáca úroková miera rovná svetovej a pohyb kapitálu je nie je vôbec obmedzovaný.

Obrázok. 2.7 Všeobecná ekonomická rovnováha podľa modelu IS-LM-BP pri dokonalej kapitálovej mobilite

Zdroj: vlastné spracovanie

Vnútorná aj vonkajšia, čiže všeobecná ekonomická rovnováha nastáva modeli IS-LM-BP v bode kde sa pretnú krivky IS a LM s BP pri rovnovážnej úrovni Y*.

2.7.3 Model AD-AS

Tento model je odvodený z modelu IS-LM a zaoberá sa určením úrovne výstupu a cien. Na rozdiel od IS-LM, tento model berie do úvahy zmenu cenovej hladiny. V tomto prípade dochádza k rovnováhe na trhu práce, statkov a služieb a trhu aktív vtedy, keď sa agregátny dopyt (AD) rovná agregátnej ponuke (AS). Táto rovnosť určuje

r

Y

LM

IS

BPE

Y*

P

rovnovážny výstup Y0 a rovnovážnu cenovú hladinu P0 tak ako je to znázornené na obrázku 2.8.

Obrázok. 2.8 Model AD-ASZdroj: vlastné spracovanie

Krivka AD sú všetky kombinácie cenovej hladiny a úrovne výstupu, pri ktorých sú trhy statkov a služieb a trh peňazí v rovnováhe. Pri odvodzovaní tejto krivky sa vychádza z modelu IS-LM, tak ako je to na obrázku 2.9.

Obrázok. 2.8 Model AD-ASZdroj: vlastné spracovanie

V modeli IS-LM sa krivka LM vzťahuje na reálnu peňažnú zásobu L, ktorá je závislá od cenovej hladiny P. Ak sa cenová hladina zníži z P0 na P1, potom sa podľa vzorca 2.3 peňažná zásoba zvýši. To spôsobí posun krivky LM doprava z polohy LM1 do LM2 a pri konštantnom nominálnom množstve peňazí M, sa rovnovážny výstup zvýši

Y

AS

AD

Y0

P0

P

Y

AD

Y0

P0

r

Y

LM2

IS

LM1

Y1

Y0 Y1

P1

E0

E1

E0

E1

r0

r1

P

Y

P

YY* Y*

ASAS

z Y0 na Y1. Nové rovnovážne body E0 a E1 tvoria body krivky AD. Z toho vyplýva, že úroková miera klesá spolu s cenovou hladinou.

Krivka AS, je množstvo výstupu, ktoré sú podniky ochotné ponúkať pri danej cenovej hladine. Každý bod tejto krivky vyjadruje kombináciu cenovej hladiny a výstupu pri, ktorej je rovnováha na trhu statkov aj na trhu práce súčasne. Konštrukcia tejto krivky je rôzna, podľa toho , ktorý prístup pri jej konštruovaní bol použitý. V literatúre je najčastejšie popisovaný prístup keynesovcov a monetaristov. Obidva tieto prístupy sa zhodujú na priebeh krivky v dlhom období, kedy je táto krivka vertikálna na úrovni potencionálneho výstupu. V krátkom období vysvetľuje priebeh krivky AS každý prístup inak a to podľa obrázka 2.9

AS podľa monetaristov AS podľa neokeynesovcov

v krátkom období v krárkom obdobíObrázok. 2.9 Priebeh krivky AS podľa monetaristov a neokeynesovcov v krátkom obdobíZdroj: vlastné spracovanie

2.8 HOSPODÁRSKO-POLITICKÉ ROZHODOVANIE

Hospodársko-politické rozhodovanie je rozhodovanie na makroekonomickej úrovni pre ktoré platí rozhodovací proces popísaný v kapitole 1.2. Jednotlivé fázy rozhodovania pri hospodársko-politickom rozhodovaní sú:

- analýza prostredia, v ktorom bude rozhodnutie realizované, sú porovnávané informácie o tomto prostredí, či sa vyvíja podľa stanovených cieľov, ak nie, je nutné vykonať zásah a ktorý usmerní vývoj tak aby dosiahol želateľné výsledky,

- formulácia cieľov a variant, táto fáza formuluje ciele a varianty možného vývoja prostredia,

- rozhodovanie, táto fáza najprv vyhodnocuje účinnosť a riziká jednotlivých variant a potom je vybraná jedna z nich,

- realizácia rozhodnutia a kontrola, táto fáza realizuje vybrané rozhodnutie a sleduje aké výsledky z tejto realizácie boli dosiahnuté a či dosiahli želanú úroveň.

Počas priebehu týchto činností vzniká časová medzera medzi uvedomením si potreby zásahu a dosiahnutím zmeneného stavu, prostredia, v ktorom rozhodnutie bolo realizované. Priebeh týchto oneskorení zobrazuje nasledujúca tabuľka

Fáza hospodársko-politického rozhodovania Oneskorenie

analýza prostredia poznávacie vnútornéformulácia cieľov a variant byrokratickérozhodovanie rozhodovacie vonkajšierealizácia realizačné

Tabuľka 2.4 Časové oneskorenia hospodársko-politického rozhodovaniaZdroj: vlastné spracovanie 8

V prvej fáze vzniká medzerou medzi vznikom potreby zásahu a momentom, kedy si to príslušný štátny orgán uvedomí. V ďalšej fáze je vzniká oneskorenie v dôsledku protichodnosti niektorých cieľov a hľadaní nástrojov na ich dosiahnutie. V ďalšej fáze vzniká oneskorenie pre čas potrebný na výber patričného kroku a pre schvaľovanie varianty štátnymi orgánmi. A posledné realizačné oneskorenie vzniká časovou medzerou od okamihu kedy bolo rozhodnutie prijaté a schválené a okamihom kedy sa subjekty, ktoré malo rozhodnutie ovplyvniť v ich činnosti prispôsobia.

Hospodársko-politické rozhodovanie ovplyvňuje viac determinantov. Niektoré sú popísane v ďalších podkapitolách.

2.8.1 Úloha informácií v hospodársko-politickom rozhodovaní.

Ako každé rozhodovanie aj hospodársko-politické je založené na spracovávaní informácií. Podľa A. Slaného prebieha hospodársko-politické rozhodovanie po vertikálnej línii medzi subjektom a objektom v dvoch smeroch:

- informácie pre rozhodovateľa, tok smeruje od objektu, ktorý podáva informácie k subjektu, ktorý rozhoduje,

- informácie ako prostriedok na ovplyvňovanie rozhodovania, od subjektu k objektu za účelom zmeny správania subjektu.

„Informácie o stave a podmienkach rozvoja ekonomiky, poskytuje jednotná sústava sociálno-ekonomických informácií.“[13, str. 59]

Táto sústava je členená podľa právnych noriem a foriem organizácie národného hospodárstva, ktoré tiež upravujú pôsobenie týchto spravodajských subjektov. Takouto sústavou je napr. sústava národného účtovníctva, finančné informačné systémy najvyšších štátnych orgánov, informačný systém centrálnej banky a pod. Tieto subjekty svojimi informáciami pomáhajú nositeľom hospodárskej politiky efektívnejšie a presnejšie určiť v akom stave je ekonomika, a na základe štatistických a prognostických postupov a metód zistiť v akom stave sa bude nachádzať v budúcnosti. Podľa toho môže

8 Pozri Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck, 2003, str. 111

HDP

t

konjunktúra

depresia

expanziarecesia

Popularita

vrchol vrchol

dno

voľbyu voľbyu

vláda alebo parlament s vysokou presnosťou určiť či je alebo nie je zásah do vývoja ekonomiky nutný, ak áno s akým cieľom, čím sa bude dosahovanie cieľa merať a pod.

2.8.2 Politicko-ekonomické cykly a ich modely

Hospodársko-politické rozhodovanie ovplyvňuje aj ekonomický (obrázok 2.10 a) a politický cyklus (obrázok 2.10 b) a to tím v, ktorej fáze sa ekonomika nachádza.

Príčiny politického cyklu sú dve. Prvá je snaha realizovať pozitívne opatrenia vlády do volieb a druhou je riešenie politických problémov bez ohľadu na voľby. Na rozdiel od ekonomického cyklu dĺžka politického je známa (väčšinou sú to 4 roky). Preto vláda uprednostňujú tie návrhy na opatrenia, pri ktorých bude časové oneskorenie z realizácie menšie ako dĺžka politického cyklu. Preto ak je vláda nútená realizovať nepopulárne opatrenia (vyššie dane, odvody a pod.) realizuje ich na začiatku svojho funkčného obdobia a tak aby sa pozitívne dopady z týchto opatrení prejavili pred voľbami a vláda si tak zaistila svoje znovuzvolenie.

a) b)

Obrázok 2.10 Ekonomický a politický cyklusZdroj: vlastné spracovanie9

Vláda sa snaží získať pred voľbami popularitu u občanov prostredníctvom nízkej miery inflácie a nezamestnanosti. Toho je vláda schopná iba vtedy ak zvýši agregátny dopyt AD, ale keďže nemôže zvýšiť potencionálny produkt, musí zvýšiť HDP často aj nad úroveň potencionálneho produktu. „Toto zvýšenie je však dočasné, Holman, R. (2002)10 túto snahu prirovnáva ku kocovine (opici). Táto kocovina (rast inflácie) sa dostavuje s istým časovým oneskorením. A to práve vlády využívajú vo svoj prospech.“[3, str. 122]. Vláda svoje opatrenia nastaví tak, aby sa pozitívne dôsledky dostavili pred voľbami a následné negatívne (podľa Holmana, R. liečenie ekonomiky z opice) až po voľbách. Vláda zníži svoje výdaje čím klesne AD čo následne zvýši nezamestnanosť, a s časovým oneskorením zníži infláciu. Z toho vyplýva, že vláda má na výber dva varianty. Buď zníži nezamestnanosť za cenu zvýšenia inflácie alebo naopak.

Pre tieto varianty existuje v literatúre viac modelov. Historicky prvý model, ktorý popisuje túto skutočnosť opisuje je Nordhausov model.

Nordhausov model vychádza týchto predpokladov:9 Pre politický cyklus pozri Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha,

C.H.Beck, 2003, str. 12110 Holman, R. Dejiny ekonomického myšlení. Praha: C. H. Beck, 2001.

t

Inflácia

Nezamestnanosť

(1)

(2)

(2) (3)

(3)

(4)V

PC2

PC1

- oportunistické strany, snažia sa nakloniť pre svoje zámery všetkých voličov a populárne opatrenia prichádzajú pred voľbami a nepopulárne po voľbách,

- neracionálny voliči, hodnotia vládu podľa doterajšieho vývoja,- inflácia je ovládateľná politikmi,- známy termín volieb.

Tento model je znázornený na obrázku 2.11. Tento model sleduje vývoj produktu ako inverzná veličina voči nezamestnanosti a inflácii. Pred voľbami (bod V) sa vláda zvyšovaním štátnych výdajov snaží znížiť nezamestnanosť (1), čím si získava popularitu u voličov a zväčší sa jej šanca o znovuzvolenie. Po voľbách vznikajú inflačné tlaky a zmenia sa aj inflačné očakávania, čo znamená prechod z Philipsovej krivky z PC1 na PC2 (2). Inflačné tlaky vláda eliminuje znížením štátnych výdavkov, čo má za následok opätovný rast nezamestnanosti (3). Blížiace sa voľby spôsobia predvolebné zvyšovanie štátnych výdavkov, čo spôsobí zníženie inflácie a prechod z PC2 na PC1 (4).

Obrázok 2.11 Ekonomický a politický cyklusZdroj: vlastné spracovanie

Nordhausov model popisuje politicko-ekonomický cyklus s oportunistickými stranami a neracionálnymi voličmi. V literatúre existujú aj iné modely popisujúce politicko-ekonomický cyklus s ideologickými stranami a racionálnymi voličmi ako napr. Hibbsov model, racionálny oportunistický model, racionálny ideologický a i.11

2.9 OBMEDZENIA A ZLYHANIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Aj keď hospodárska politika má široké spektrum nástrojov a možností ako riadiť ekonomiku, je obmedzovaná najmä zo strany politickej a to zlyhaniami vlády. Tieto zlyhania sa prejavujú neadekvátnou a neúčinnou hospodárskou politikou, čo má za následok poruchy v prirodzenom vývoji trhových mechanizmov.

Jednou z príčin tohto zlyhania je snaha politických strán získať čo najviac voličov. Tomuto cieľu podriaďujú všetko ostatné, aj maximalizáciu efektívnosti fungovania hospodárstva. Vyššiu prioritu dostáva spokojnosť voličov a hospodársky vývoj sa berie z dôvodu znovuzvolenia ako prostriedok na jeho dosiahnutie.

11 Pozri Žák, M.: Politicko-ekonomický cyklus. Politická ekonomie, 1998, str. 471-480

Z toho dôvodu vláda realizuje len tie opatrenia, ktorých dopady sa prejavia do termínu najbližších volieb. To vedie k obmedzeniu uvažovania v dlhom období. Preto sa realizuje len krátkodobá politika, ktorá dokáže len dočasne vyriešiť vzniknuté problémy. Tie sa, ale časom akumulujú a prerastú vo vážny ekonomický problém (napr. veľká hospodárska depresia v tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia).

Ďalšou príčinou zlyhania hospodárskej politiky je sledovanie vlastných záujmov politických strán a tieto záujmy sú presadzované za každú cenu. Môže to byť spôsobené nátlakmi typu lobby, neschopnosťou administratívy, nedostatkom informácií pre rozhodovanie, preferovanie krátkodobých efektov, a pod.

Vzťah politikov k ekonomickej teórii môže byť ďalšou príčinou zlyhania hospodárskej politiky. Samotným zlyhaním nie je názorové presvedčenie pre správnosť niektorej z ekonomických škôl, ale ak dochádza k nepomeru medzi teoretickou hospodárskou politikou a hospodárskou praxou viď kapitola 2.2. Príslušnosť politika ku niektorej z ekonomických škôl zavádza do ekonomiky určitú konzistentnosť a logiku, zatiaľ čo hospodárska prax reaguje na konkrétne špecifické podmienky.

Oblasti a príčin kedy môže vláda ako nositeľ hospodárskej politiky zlyhať (vedome i nevedome) je veľa. Pre to ako sa týmto zlyhaniam vyvarovať neexistuje jednoznačný postup a navyše aj vláda je pri činnostiach spojených s realizáciou hospodárskej politiky obmedzovaná. Preto treba posudzovať každú aktivitu vlády jednotlivo a vyhodnocovať aj či jednotlivé zásahy vlády do trhu boli jednotlivé.

2.10 ZÁVER

Hospodárska politika má široké spektrum nástrojov, ktoré môžu ovplyvniť manažérske rozhodovanie a tak aj vývoj ekonomiky. Predovšetkým čiastkové politiky, fiškálna, monetárna, zahraničnoobchodná, štrukturálna, menová a.i. sú najlepšími prostriedkami ako vytvoriť najúčinnejšie opatrenia.

Hospodárska politika je makroekonomický rozhodovací proces, ktorý ma za cieľ ovplyvňovať vývoj hospodárstva a to ovplyvňovaním manažérskeho rozhodovania. Ovplyvňovať ho môže:

- v priebehu rozhodovania, tím že ovplyvní činnosti vykonávané, v niektorej fáze manažérskeho rozhodovania,

- iniciovaním manažérske rozhodovanie, vyvolaním rozhodovacieho problému a to zmenou ekonomických veličín, ktoré vplývajú na činnosť podnikov.

Medzi nástroje pomocou, ktorých hospodárska politika môže ovplyvňovať manažérske rozhodovanie patrí:

Prvky pomocou ktorých je možné ovplyvniť manažérske rozhodovanie hospodárskou politikou sú:

- podmienky rozhodovania, konkrétne stav okolia riadeného systému,- rozhodovacia stratégia, konkrétne pri stanovovaní variant riešenia ak sa tvoria

s ohľadom na prostredie v ktorom majú byť tieto varianty implementované.

Pri navrhovaní opatrení, ktorými ovplyvňuje hospodárska politika manažérske rozhodovanie je nutné myslieť na to aby boli v rámci daných obmedzení. Jedným z nich je aj to, v ktorej fáze ekonomický a politický cyklus je. Ak je ekonomika v recesii, nie je možné navrhovať ovplyvnenie manažérske rozhodovania napr. štátnymi dotáciami a pod. Tiež sa musí brať do úvahy úroveň lobingu, ktorý by eventuálne mohol presadenie zámerov hospodárskej politiky mohol eliminovať.

Obmedzenia pri dosahovani cielov HP

Predpoklady modelu(modelov), ktoré budem brat do úvahy.

H. Albach: Rizikom sa myslia neistoty, ktoré sa dajú mera_ štatistickými metódami. Neistoty sú náhodnéjavy, ktoré sa nedajú exaktne mera_, je možné o nich vyslovi_ len domnienky.F. H. Knight: Riziko sa považuje za dôsledok nepriaznivých udalostí, pre ktoré existuje štatistickápravdepodobnos_. Riziko sa stáva výsekom neistoty.

W. Wittmann: Rizikom ozna_ujeme možnos_, prípadne nebezpe_ie neúspechu hospodárskej _innosti firmyv budúcnosti.

Analyza rizika

Hodnotenie rizika a prijateľné riziko – výsledkom hodnotenia podnikateľských projektov a ich rizika by malo byť jednak posúdenie prijateľnosti rizika týchto projektov, t.j. určenie, či riziko určitého projektu možno považovať za prijateľné alebo neprijateľné. Vymedzenie prijateľného (zdravého, oprávneného) rizika je dôležité pre hodnotenie a výber podnikateľských projektov, jeho praktická realizácia je však veľmi náročná. Na špecifikáciu prijateľného rizika je potrebné zvažovať aspekty objektívne a subjektívne.

Aspekty objektívneho charakteru, ktoré sa vzťahujú na každý podnikateľský projekt, možno odvodiť tieto znaky prijateľného rizika:

- rovnaké ciele (efekty) podnikateľského projektu nemožno dosiahnuť voľbou a realizáciou žiadného nerizikového projektu, ktoý je z hľadiska vynaložených zdrojov porovnateľný s hodnoteným podnikateľským projektom,

- príprava a realizácia podnikateľského projektu je v súlade s požiadavkami právnych predpisov

- realizácia podnikateľského projektu neohrozuje ľudské životy a nespôsobuje trvalé následky na ľudskom zdraví.

Aspekty subjektívnej povahy závisia od konkrétneho projektu či charakteristík firmy. Všeobecne môžeme konštatovať, že riziko podnikateľského projektu je prijateľné v prípade charakterizovanom podstatne vyššími pravdepodobnosťami prekročenia požadovaných efektov, ako predstavujú pravdepodobnosti ich nedosiahnutia, pričom je nutné brať do úvahy aj pravdepodobnosť straty, ku ktorej by realizácia projektu mohla viesť, či maximálnu veľkosť tejto straty.

Hodnotiť riziko projektu je potrebné aj z pohľadu zdrojov potrebných na realizáciu projektu. Je rozdiel ak pri projekte so 100 mil. investičnou náročnosťou investuje firma, ktorá ročne vynakladá na investície stovky miliónov a tento projekt je len jedným z mnohých projektov alebo desiatky miliónov a teda prostriedky sú vyprodukované za niekoľko rokov.

1.6 Záver:Z modelu rozhodovacieho procesu vyplýva, že rozhodovanie manažéra je najlepšie

ovplyvniteľné v diagnostickej fáze pri rozbore informácií a podkladov a v analytickej fáze pri stanovovaní variant. Výsledné rozhodnutie by bolo ovplyvnené informáciami vstupujúcimi do procesu a už spomenutými variantmi. Tieto varianty by boli vytvorené samotnými manažérmi na základe obmedzení (napr. výrobné kapacity, obmedzenosť zdrojov, technologické možnosti atď.), ktoré by sa regulovali príslušnými nástrojmi hospodárskej politiky.

Prvky pomocou ktorých je možné ovplyvniť manažérske rozhodovanie hospodárskou politikou sú:

- podmienky rozhodovania, konkrétne stav okolia riadeného systému

a1 a2 a3 ... an

Z K

ax

- rozhodovacia stratégia, konkrétne pri stanovovaní variant riešenia ak sa tvoria s ohľadom na prostredie v ktorom majú byť tieto varianty implementované

Na základe modelu rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že včasná informácia o možnom vývoji ekonomiky v reálnom čase, ako dôsledok realizácie hospodárskej politiky štátnych orgánov, má svoj význam pre formovanie a obsah rozhodnutia o ďalších podnikateľských aktivitách. K tomuto typu ovplyvňovania dochádza v diagnostickej fáze pri činnosti rozbor informácií a podkladov. K ďalšiemu typu ovplyvňovania môže dôjsť pri stanovovaní variant v analytickej fáze. To najlepšie popíše model ovplyvňovania rozhodovania na obrázku 2.

M

Obrázok 2: Model ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania Prameň: Vlastný obrázok

Tento model ovplyvňuje rozhodovanie pri stanovovaní variant. Počíta s tím, že zo všetkých variant a1 až an sú vybrané do množiny M len tie varianty riešenia, ktorých požiadavky (napr. finančné, ľudské, materiálne zdroje , výrobné kapacity, technologické možnosti atď.) sú v stanovených limitoch. Tieto limity tvoria začiatok Z a koniec K množiny M, takže veľkosť týchto limitov by ovplyvňovala aká varianta bude rozhodnutím

4. ČIASTKOVÝ VÝSLEDOK DIZERTAČNEJ PRÁCE

4.1 OVPLYVŇOVANIE PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA HOSPODÁRSKOU POLITIKOU PRI JEHO VZNIKU

Pri formulovaní hospodárskej politiky je cieľom ovplyvniť rozhodovanie ekonomický subjektov, zvlášť podnikov, tak aby hospodárstvo dosiahlo stanovené úrovne daných ekonomických veličín. Jedným zo spôsobov ako ovplyvniť manažérske rozhodovanie je iniciovať toto rozhodovanie prostredníctvom zmeny stavu okolia - vznik rozhodovacieho problému. Najefektívnejšie sa ovplyvňuje takéto rozhodovanie podľa diagramu na obrázku 2.12.

3.

2.

5.

7.

9.8.

6.

Z

1.

A

N

4.

N

N

A

A

NA

Obrázok 2.12 Proces ovplyvňovania manažérskeho rozhodovaniaZdroj: vlastné spracovanie

Proces ovplyvňovania začína potrebou zasiahnuť do hospodárstva, teda ovplyvniť manažérske rozhodovanie (blok Z).

Blok 1Rozhodovanie, či podniky už boli v minulosti vystavený danému rozhodovaciemu

problému (prípadne podobnému).Blok 2

Identifikácia faktorov na základe, ktorých sa budú rozhodovaťBlok 3

Je možné faktory ovplyvniť?Blok 4

Identifikácia faktorov, ktoré ovplyvnili rozhodovanie v minulosti.Blok 5

Analýza stavu ostatných faktorov a okolia v, ktorom je rozhodnutie podnikov realizované.Blok6

Môžu sa dané faktory nastaviť tak ako boli v minulosti?Blok 7

Analyzovať prečo sa faktory nemôžu nastaviť tak ako v minulosti.Blok 8

Budú sa po vykonaní určitých opatrení dať nastaviť faktory, ktoré ovplyvnia rozhodovanie?Blok 9

Hľadať iné spôsoby ovplyvňovaniaBlok 10

Vykonanie činností aby sa faktory mohli nastaviť na takú úroveň, na akej boli v minulosti.Blok 11

Nastavenie faktorov na úroveň na akej boli v minulosti.

Na konci tohto procesu nastáva vytvorenie podmienok a takého stavu prostredia, v ktorom sa podniky v minulosti už rozhodli tak, ako je to v súčasnosti požadované.

Tento proces ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania, ovplyvňuje proces rozhodovania ešte pred jeho vznikom, tím, že vyvoláva rozhodovací problém zmenou stavu prostredia. Aby firmy mohli ďalej pokračovať vo svojej činnosti, musia sa týmto zmenám prispôsobiť.

K

10.11.9.

a1 a2 a3 ... an

Z K

ax

4.2 VPLYV HOSPODÁRSKEJ POLITIKY NA FÁZY PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA

Z modelu rozhodovacieho procesu na obrázku 1.3 vyplýva, že manažérske rozhodovanie je najlepšie ovplyvniteľné v diagnostickej fáze pri rozbore informácií a podkladov a v analytickej fáze pri stanovovaní variant. Výsledné rozhodnutie je potom ovplyvnené informáciami vstupujúcimi do procesu a už spomenutými variantmi. Tieto varianty sú vytvorené samotnými manažérmi na základe obmedzení (napr. výrobné kapacity, obmedzenosť zdrojov, technologické možnosti atď.), ktoré by sa regulovali príslušnými nástrojmi hospodárskej politiky.

Na základe modelu rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že včasná informácia o možnom vývoji ekonomiky v reálnom čase, ako dôsledok realizácie hospodárskej politiky štátnych orgánov, má svoj význam pre formovanie a obsah rozhodnutia o ďalších podnikateľských aktivitách. K tomuto typu ovplyvňovania dochádza v diagnostickej fáze pri činnosti rozbor informácií a podkladov. K ďalšiemu typu ovplyvňovania môže dôjsť pri stanovovaní variant v analytickej fáze.

Na základe modelu rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že včasná informácia o možnom vývoji ekonomiky v reálnom čase, ako dôsledok realizácie hospodárskej politiky štátnych orgánov, má svoj význam pre formovanie a obsah rozhodnutia o ďalších podnikateľských aktivitách. K tomuto typu ovplyvňovania dochádza v diagnostickej fáze pri činnosti rozbor informácií a podkladov. K ďalšiemu typu ovplyvňovania môže dôjsť pri stanovovaní variant v analytickej fáze. To najlepšie popíše model ovplyvňovania rozhodovania na obrázku 2.

M

Obrázok 2: Model ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania Prameň: Vlastný obrázok

Tento model ovplyvňuje rozhodovanie pri stanovovaní variant. Počíta s tím, že zo všetkých variant a1 až an sú vybrané do množiny M len tie varianty riešenia, ktorých požiadavky (napr. finančné, ľudské, materiálne zdroje , výrobné kapacity, technologické možnosti atď.) sú v stanovených limitoch. Tieto limity tvoria začiatok Z a koniec K množiny M, takže veľkosť týchto limitov by ovplyvňovala aká varianta bude rozhodnutím. Aká bude

veľkosť týchto limitov záleží na tom ako a aké nástroje hospodárskej politiky budú realizované.

VPLYV NÁSTROJOV MONETÁRNEJ POLITIKY

Monetárna politika na ovplyvnenie rozhodnutí manažérov využíva ovplyvňovanie množstva peňazí a úrokové miery. Podľa princípov monetárnej politiky, ak je rýchlosť obehu peňazí konštantná, tak objem HDP určuje len množstvo peňazí v ekonomike.

Platí, ak sa použije expanzívna monetárna politika centrálna banka zníži úrokové miery a tie pritiahnu väčší rozsah realizovateľných projektov do ekonomiky takže manažéri zvýšia rozsah investícií a zvýšia tiež zamestnanosť.ýw

Iná situácia je v prípade reštriktívnej monetárnej politiky, keď centrálna banka sa bráni buď prehriatiu ekonomiky vo fáze konjuktúry, alebo bráni rastu inflácie. Vysoké úrokové miery výrazne diverzifikujú podnikateľské zámery, pretože podniky realizujú len vysoko efektívne podnikateľské zámery. Rast úrokových mier, priťahuje aj záujem zahraničných finančných investorov o cenné papiere danej ekonomiky, čo vedie k zhodnoteniu meny. Vysoký kurz meny stimuluje dovoz a brzdí vývoz, pretože domáce tovary sú v zahraničí relatívne drahšie.

Centrálna banka môže tiež znížiť množstvo peňazí v obehu tak, že zvýši minimálne rezervy obchodných bánk tím pádom každá jednotka bankových rezerv vyvolá viacnásobnú kontrakciu bankových peňazí a zníži sa objem peňazí čo spôsobí zvýšenie úrokovej miery a tým sa peniaze stanú menej dostupné. Úvery sa stanú ťažšie dostupné a manažéri obmedzia investície podniku. Pri vyššej úrokovej miere a tým ťažšie získateľnom úvere súkromné investície poklesnú. Drahšie peniaze spôsobia zníženie agregátneho dopytu, ponuky, inflácie a zvýšenia nezamestnanosti.

Vplyv nástrojov fiškálnej politiky

Fiškálna politika sa využíva na ovplyvňovanie rovnováhy medzi investíciami a úsporami, tiež na boj s veľkou infláciu a nezamestnanosťou, s čím si monetárna politika samotná nedokáže poradiť.

Reštriktívna fiškálna politika znamená krátenie výdavkov zo štátneho rozpočtu, čo má za následok pokles úrokovej sadzby a lepšie podmienky pre investície zo súkromného sektora čo ovplyvní investičné rozhodovanie podnikov.

Expanzívna fiškálna politika je spojená so zvýšením štátnych výdavkov. Toto zvýšenie má za následok rast úrokovej miery čo negatívne ovplyvní investičné rozhodovanie podnikov. Zvýšením daní sa znížia príjmy organizácií, ktoré by inak boli potencionálnymi realizátormi investícií.

Prepojenosť monetárnej a fiškálnej politiky.

Monetárna a fiškálna politika sa vždy využívajú vo vzájomnej kombinácií. Takto ovplyvňujú väčšinu ekonomických aktivít, ako aj objem a štruktúru HDP. Kombinácia reštriktívnej monetárnej a reštriktívnej fiškálnej politiky vedie k poklesu ekonomického rastu a má za následok rast rozpočtového deficitu a rast úrokovej miery. Táto kombinácia vedie k zvyšovaniu spotreby a výdavkov na spoločenskú spotrebu čo má za následok to, že manažéri podnikov nebudú priaznivo naklonení rozsiahlym investíciám svojich podnikov.

Kombinácia expanzívnej monetárnej a expanzívnej fiškálnej politiky je spojená so zvýšením ponuky úverových zdrojov, znížením úrokovej miery a čo by malo priaznivo ovplyvniť investičné rozhodovanie podnikov. Súčasne dochádza aj k rastu verejnej a súkromnej spotreby a k pokusu o vytláčanie súkromných investícií verejnými investíciami.

Vo fáze recesie a depresie je pokles dopytu peňazí, preto sa znižuje úroková miera. Ak hospodárska politika má záujem stimulovať investície, to vyžaduje koordináciu medzi rozpočtovou a monetárnou politikou. V prípade, že monetárna politika sa prispôsobuje expanzívnej fiškálnej politike, zvyšuje ponuku peňazí centrálna banka, aby sa znížila úroková miera a vyvolaním investícií sa prispelo k rastu HDP. Na investičné rozhodnutia v takom prípade pozitívne vplýva čistý vývoz.

Na základe vyššej úrokovej miery sa zhodnocuje domáca mena, čo vedie k vyšším dovozom a nižším vývozom. Takýto stav spôsobí zvýšenie zadlženosti ekonomiky v cudzine. Krajina sa stáva chudobná na peniaze, s menšími aktivitami v zahraničí, ale s väčšími zahraničnými investíciami doma. Vždy to závisí od kombinácie fiškálnej a monetárnej politiky a fázy hospodárskeho cyklu. Ale každá ďalšia fáza hospodárskeho cyklu môže priniesť nový spôsob negatívneho ovplyvnenia investičného rozhodovania, ale prípadne aj jeho stimulovanie.

Prenosové mechanizmy

Monetaristický prístup k prenosovým mechanizmom

Záver

Na základe popísaných nástrojov hospodárskej politiky a rozhodovacieho procesu manažéra možno definovať, čo vplýva akým spôsobom na rozhodovanie manažéra. S vyššie popísaných nástrojov monetárnej a fiškálnej hospodárskej politiky vyplýva, že najväčší vplyv hlavne na investičné rozhodovanie má výška úrokovej miery a veľkosť výdavkov štátneho rozpočtu. Čo sa týka ostatných typov rozhodovania na ne vplýva najviac kombinácia reštriktívnej alebo expanzívnej fiškálnej a monetárnej politiky, ktorá je tiež ovplyvňovaná stavom ekonomiky a dostupnými nástrojmi zásahu štátu do ekonomiky a hospodárskymi cieľmi.

Na základe modelu rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že včasná informácia o možnom vývoji ekonomiky v reálnom čase, ako dôsledok realizácie hospodárskej politiky štátnych orgánov, má svoj význam pre formovanie a obsah rozhodnutia o ďalších podnikateľských aktivitách. K tomuto typu ovplyvňovania dochádza v diagnostickej fáze pri činnosti rozbor informácií a podkladov. K ďalšiemu typu ovplyvňovania môže dôjsť pri stanovovaní variant v analytickej fáze. To najlepšie popíše model ovplyvňovania rozhodovania na obrázku 2.

Pre optimálne dosiahnutie cielov hospodárskej politiky musia mať ich tvorcovia čo najlepšie informácie o tom akým spôsobom sa ich aktivity (zmena daní, zmena úrokových sadzieb, zavedenie programu rekvalifikácie nezamestnaných a pod.) premietnú v ekonomike – aké mechanizmy budú týmito aktivitami ovplyvnené a na, ktoré ekonomické subjekty budú mať dopad.

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK

AD – agregátny dopytAS – agregátna ponukaa.i – a inéa pod. – a podobneAV – agregátne výdavky AS – agregátna ponukaatď – a tak ďalejFP – fiškálna politikaHP – hospodárska politikaL – reálna peňažná zásobaM – nominálne množstvo peňazíMD – dopyt po peniazoch, prípadne dopyt po reálnych peňažných zostatkochMP – monetárna politikaMS – ponuka peňazínapr. – napríkladP – cenová hladinaPB – platobná bilanciaZOP – zahranično-obchodná politika

LITERATÚRA

[1] HITTMÁR, Š.: Manažment. vysokoškolská učebnica. Žilina: EDIS – vydavateľstvo ŽU. 2006. ISBN 80-8070-558-5.

[2] GOWLAND, D.: Makroekonomie, Praha, Victoria Publishing, 1995, ISBN 80-85865-22-X, s.219

[3] Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck 2003, ISBN 80-7179-738-3, s.366

[4] Urban, L. a kol. Hospodářska politika, Praha, Victoria Publishing, 1994

[5] Babiak, M. - Mackových, J.: Nutnosť vývoja metodík transformácie rozhodovacích situácií za neistoty do situácií za rizika. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Finanční řízení podniku a finančních institucí, Ostrava, VŠB-TU Ostrava, Ekonomická fakulta, 7.-8. září 2005, str. 18(http://www.ekf.vsb.cz/shared/uploadedfiles/cul33/Babiak-Mackovych.pdf)

[6] SCHULTZOVÁ, A.: Tieňová ekonomika a daňové úniky. In: Dane a právo 11/98, str. 23,ISSN 1335-2539

[7] SIVÁK, R., GERTLER, L.: Aplikácia simulácie portfólia na meranie finančných rizík podnikateľských subjektov. In: Zborník vybraných príspevkov z 2. Medzinárodnej konferencie: Řízení a modelování finančních rizik. VŠB, Technická univerzita Ostrava, Ostrava, September 2004, str. 311, ISBN: 80-248-0618-5

[8] LEVY, M., LEVY H., SOLOMON S.: A microscopic model of the stock market: cycles, booms and crashes, In: Economic Letters, pp. 103-111, 1994

[9] BAK, P., PACZUSKI M., SHUBIK M.: Price Variations in Stock Market with Many Agents, Santa Fe Institute Working Paper, pp. 1-59, 1996

[10] CALDARELLI, G., MARSILI, M., ZHANG, Y. C.: A prototype model of stock exchange, In: Europhysics Letters, pp. 479-484, 1997

[11] LUX, T.: The Socio-Economic Dynamics of Speculative Markets: Interacting Agents, Chaos and the Fat Tails of Return Distributions, In: Journal of Economic Behaviour and Organisation, pp. 143-165, 1998

[12] Fotr, J. – Souček, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní, Praha, Grada publishing, 2005, str. 356

[13] Moravčík, A. – Stanek, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavatelské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 167, ISBN 80-7160-098-9

[14] Kucharčíková, A. – Tokarčíková, E.: Základy ekonomickej teórie, Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2006, str. 274

[15] Kucharčíková, A.: Makroekonómia, Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2009, str. 236

[16] Holman, R.: Dejiny ekonomického myšlení. Praha: C. H. Beck, 2001.

[17] Žák, M.: Politicko-ekonomický cyklus, Politická ekonomie, 1998,.

LENDEL, V. – HRUBIZNA, M. Interná a externá komunikácia vzdelávacej inštitúcie. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Vysoká škola jako facilitátor rozvoje společnosti a regionu, Uherské Hradiště, Evropský polytechnický institut, s. r. o., 26. januára 2007, Kunovice, str. 163 – 166, ISBN 80-7314-107-8.