6

II. tematický celok - Život a voda (odporúčaných 30 hod.)

Obsah:

1. Život v sladkých vodách

1.1 Rastliny 1.1.1 Riasy 1.1.2 Vyššie rastliny a vodné prostredie

1.2 Bezstavovce sladkých vôd 1.2.1 Hubky 1.2.2 Pŕhlivce 1.2.3 Ploskavce 1.2.4 Mäkkýše 1.2.5 Obrúčkavce 1.2.6 Článkonožce, kôrovce 1.2.7 Článkonožce, hmyz

1.3 Stavovce v sladkých vodách 1.3.1 Ryby 1.3.2 Obojživelníky

2. Život pri vode – pripravuje sa 3. Život v mori – pripravuje sa

7

"Vode bola daná čarovná moc byť miazgou života na Zemi."

Leonardo da Vinci Voda je kolískou života na našej planéte, má výnimočné vlastnosti, ktoré sú

pre život rozhodujúce. Prvé organizmy sa objavili práve vo vodnom prostredí, mnohé

v ňom zostali a rozvinuli sa do rozmanitých a pestrých foriem. Ani tie, ktoré našli

v priebehu evolúcie vhodné podmienky pre svoj život na súši, sa od vody nikdy úplne

neodpútali a mnohé sa do nej opäť vrátili. Rastliny bez vody vädnú, ich semená

nevyklíčia. Huby potrebujú vlhko a živočíchy sa v čase sucha sťahujú bližšie k

vodným nádržiam.

Všetky organizmy bez výnimky potrebujú vodu pre svoj život. Je dôležitou

súčasťou ich buniek a ako rozpúšťadlo aj podmienkou látkovej premeny. Pre

veľkú skupinu organizmov je voda životným prostredím, ktoré poskytuje dostatok

potravy, úkryt aj ochranu.

Vo vode a pri vode žijú zástupcovia všetkých základných skupín rastlinných a

živočíšnych organizmov. Bohatý život viazaný na vodné prostredie môžeme

pozorovať aj pod mikroskopom.

Vodný ekosystém

Kľúčové pojmy: sladká voda, morská voda, brakická voda, kyslík, oxid

uhličitý, teplota vody, prienik svetla, pohyb vody, prúdenie, abiotické a biotické

faktory, vodné spoločenstvá, kolobeh látok, biologická rovnováha,

Všetky typy vodných ekosystémov sú významnou a nenahraditeľnou

súčasťou prírody, ovplyvňujú charakter krajiny kdekoľvek na svete. Vodné

ekosystémy sú mnohotvárne a poskytujú rozmanité životné podmienky. Líšia sa

v prvom rade svojimi chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami. Vo vode sú rozpustené minerálne látky v podobe solí v rôznom pomere a

koncentrácii. V závislosti od chemického zloženia rozlišujeme morskú vodu s

vysokým obsah solí a sladkú vodu s nízkym obsahom solí. V ústiach riek sa sladká

a slaná voda miešajú. Ide o brakické (zmiešané) vody.

8

Pre život vo vode je dôležitý aj obsah plynov, najmä kyslíka a oxidu uhličitého. Do vody sa dostávajú difúziou z ovzdušia alebo životnou činnosťou

organizmov. Rastliny pri fotosyntéze spotrebúvajú oxid uhličitý a obohacujú vodu

o kyslík. Ten potrebujú všetky organizmy na dýchanie, pričom do vody uvoľňujú

oxid uhličitý. Procesy fotosyntézy a dýchania na seba nadväzujú a sú tak vo vode

ako aj na súši predpokladom existencie života. Fyzikálne činitele, najmä teplo, svetlo a pohyb vody dodávajú vodnému

prostrediu charakteristické vlastnosti. Pestrosť života v moriach a oceánoch

ovplyvňuje aj tlak vody v závislosti od hĺbky, členitosť dna a vzdialenosť od pobrežia.

Teplota vody je najmä vo veľkých hĺbkach v porovnaní s teplotou vzduchu

pomerne stála. Len povrchové vody ovplyvňuje teplota vzduchu. Prienik svetla cez

vodu je dôležitý pre procesy fotosyntézy. Je závislý od viacerých faktorov, ale

predovšetkým od hĺbky (svetlo preniká približne do hĺbky 200 m). Pohyb vody je

dôležitou podmienkou jej okysličovania, pomáha pri obohacovaní živinami. Mnohé

organizmy využívajú prúdenie na pasívne premiestňovanie.

Súhrn všetkých abiotických podmienok určuje výskyt jednotlivých druhov

rastlín a živočíchov v konkrétnom vodnom prostredí. Organizmy, ktoré tu žijú, tvoria

vodné spoločenstvá. Ich vzájomné vzťahy sú založené predovšetkým na potravovej

závislosti.

Rastliny v procese fotosyntézy premieňajú slnečnú energiu na energiu

uloženú v organických látkach, z ktorých budujú svoje telo. Keďže sú schopné samé

si tvoriť vlastné organické látky, ich výživa je autotrofná. Rastliny predstavujú

potravu a zdroj energie pre bylinožravé živočíchy, ktorými sa ďalej živia všežravé a

mäsožravé živočíchy. Živočíchy prijímajú hotové organické látky, ich výživa je

heterotrofná. Odumreté organizmy sú bohatým zdrojom energie pre baktérie, ktoré

rozkladajú organické zvyšky na jednoduché látky. Tie sa stávajú opäť súčasťou

neživej prírody, čo završuje kolobeh látok. Potravové vzťahy medzi organizmami sú

predpokladom fungovania celého ekosystému a pomáhajú v ňom udržiavať biologickú rovnováhu. Jej narušenie v súčasnosti spôsobuje najmä znečisťovanie

v dôsledku hospodárskej činnosti človeka. Vodné ekosystémy na znečistenie

reagujú veľmi citlivo, v krajnom prípade vymieraním niektorých druhov rastlín

a živočíchov.

9

1. Život v sladkých vodách.

Kľúčové pojmy: stojaté vody, tečúce vody, mokrade, pramene, baktérie,

bezstavovce, stavovce, autotrofná výživa, heterotrofná výživa, fotosyntéza,

cyanobaktérie, planktón, fytoplanktón, zooplanktón, primárna biomasa, filtrácia,

Stojaté vody rôzne veľkých jazier, priehrad, rybníkov, pomaly tečúce toky

riek, prudko sa valiace horské potoky a vodopády, podzemné a jaskynné riečky ako

aj horúce a minerálne pramene a všetky typy mokradí predstavujú v závislosti od

svojich fyzikálnych a chemických vlastností rôznorodé životné prostredie. Sladké vody obsahujú v porovnaní s morskou vodou oveľa menej solí, napriek tomu je ich

chemické zloženie pestré v závislosti od horninového prostredia, ktorým voda

prechádza. Obsah a množstvo látok v sladkých vodách môže kolísať.

Vlastnosti a podmienky jednotlivých typov sladkovodných ekosystémov

určujú, aké spoločenstvá organizmov v nich žijú. Druhová skladba sa líši aj

v závislosti od konkrétneho miesta vo vodnom prostredí. Iné organizmy nájdeme na

dne, iné pri hladine alebo v blízkosti brehu.

V bahnitom dne stojatých vôd žijú najmä baktérie, z bezstavovcov sú to bahenníky, pijavice, kotúľky, vodniaky, škľabky a rak bahenný. Vo vode sa voľne

vznáša planktón, zložený zo siníc (cyanobaktérií), rias, prvokov a drobných

kôrovcov. Nájdeme tu rôzne druhy vodného hmyzu, napríklad potápniky,

chrbtoplávky a larvy vážok. Zo stavovcov sú to najmä ryby ako kapor, lieň, plotica a

larvy obojživelníkov. Podobne sa odlišujú životné podmienky aj v tečúcich vodách. Horný tok

je charakteristický rýchlym prúdom, čistou, studenou a dobre okysličenou vodou,

kamene na dne sú väčšie. V tomto prostredí sa udržia iba organizmy, ktoré dokážu

odolávať silnému prúdu. Rastliny sú menšie, s pevnými stonkami. Živočíchy

reprezentujú aj tu bezstavovce ako pijavice, mäkkýše, larvy hmyzu a raky. Stavovce

zastupuje pstruh potočný, rybárik riečny, trasochvost horský a objavuje sa aj vzácna

vydra riečna. Na strednom a dolnom toku tečie voda pomalšie, obsahuje menej

kyslíka, ale viac živín. Na dne je hrubá vrstva usadenín, kde môžu zakoreniť vodné

rastliny. Žije tu množstvo bezstavovcov, ktorými sa živia dravé ryby ako šťuka

obyčajná, sumec veľký, z vtákov napríklad bocian biely a volavka popolavá.

10

Na brehoch stojatých a tečúcich vôd sú husté porasty brehového

rastlinstva. Rastie tu veľa druhov bylín a hlavne drevín, ktoré svojimi koreňmi

spevňujú brehy, poskytujú úkryt vodnému vtáctvu a vytvárajú vhodné podmienky na

ich hniezdenie. Najčastejšie sú to kačky, potápky, labute, husi a v posledných rokoch

aj kormorány. Cicavce zastupuje napríklad ondatra a bobor.

Špecifické životné podmienky vďaka svojim osobitým fyzikálnym

a chemickým vlastnostiam poskytujú horúce a minerálne pramene, na ktoré sa

viažu úzko špecializované organizmy napríklad sírne baktérie. Podobne sa len

veľmi málo druhov organizmov dokázalo adaptovať na život v podzemných vodách.

Nezastupiteľné funkcie vo všetkých typoch vodného prostredia (výnimku

tvoria len rýchlo tečúce vodné toky), plní planktón. Je to pestrá skupina veľmi

malých často mikroskopických organizmov rôzneho druhu, ktoré sa vznášajú vo

vodnom stĺpci. Riasy a oveľa jednoduchšie sinice – cyanobaktérie, tvoria

fytoplanktón. Svojou životnou činnosťou obohacuje vodu o kyslík a predstavuje

základ potravy drobných živočíchov ako sú jednobunkové prvoky, drobné kôrovce,

larvy mäkkýšov a hmyzu, patriacich k zooplanktónu. Súčasťou planktónu sú aj ikry

rýb a vajíčka obojživelníkov. Dôležitú úlohu v procesoch samočistenia vody plnia

heterotrofné organizmy živiace sa odumretými zvyškami organizmov a baktérie,

ktoré dokončujú ich rozklad.

Planktón predstavuje výživu pre množstvo vodných živočíchov od

najmenších po tie najväčšie. Najčastejšie ho prijímajú filtrovaním z vody. Takto sa

živia napríklad mnohé lastúrniky, ale aj niektoré druhy žralokov a veľryby.

Zhrnutie: Vodné ekosystémy sú dôležitou súčasťou prírody. Základné vodné ekosystémy sú

morské a sladkovodné. Sladkovodné ekosystémy sa líšia fyzikálnymi a chemickými

vlastnosťami a poskytujú podmienky pre život množstvu organizmov. Potravové

vzťahy medzi vodnými organizmami sú základom pre udržanie biologickej

rovnováhy. K biotickým podmienkam vo vodných ekosystémoch patrí prítomnosť

a zloženie planktónu. Planktón tvoria drobné rastlinné a živočíšne organizmy alebo

ich životné štádiá. Fytoplanktón produkuje primárnu biomasu a obohacuje vodu

o kyslík. Spolu so zooplanktónom slúži ako potrava pre ďalšie živočíchy, ktoré ho

filtrujú z vody.

11

1.1 Vodné rastliny Kľúčové pojmy: autotrofná výživa, fotosyntéza, fytoplanktón, primárna biomasa,

rozsievky, červenoočká, zelené riasy, nižšie rastliny, stielka, adaptácia, riasy, vláknitá

a pletivová stielka, kolónie, články, uzly, pabyľka, pakorienky, palístky, kormus,

vegetatívne orgány, koreň, stonka, list, reprodukčné orgány, výtrusnica, kvet, plod,

semeno.

Zelené rastliny zabezpečujú pre vodné ekosystémy produkciu kyslíka, ako

potrava sú zdrojom výživy a energie pre ostatné vodné organizmy. Okrem toho

medzi svojimi listami poskytujú vodným živočíchom úkryt, miesto na

rozmnožovanie, vytvárajú tieň a zabraňujú prehrievaniu vody. K evolučne

pôvodným vodným rastlinám patria predovšetkým riasy. Ostatné rastliny sa životu

vo vodnom prostredí postupne prispôsobili.

1.1.1 Riasy (Algae)

Riasy sú autotrofné, prevažne vodné organizmy rozdielnej veľkosti od

mikroskopických, jednobunkových až po takmer 50 m dlhé, makroskopické

morské druhy. Ich telo tvorí jednoduchá, málo diferencovaná stielka (thallus) bez

cievnych zväzkov a pravých orgánov. Preto ich zaraďujeme medzi nižšie rastliny. V priebehu vývoja (fylogenézy) dosiahla stielka rias rôzne stupne zložitosti.

Najjednoduchšia jednobunková, môže byť pohyblivá (červenoočko) alebo

nepohyblivá (chlorela). Prechodným štádiom medzi jednobunkovými

a monohobunkovými organizmami sú kolónie. Tvoria ich aj mnohé jednobunkové

riasy (rozsievky, váľač gúľavý). Stielka mnohobunkových rias je vláknitá (závitnicovka), rúrkovitá (halimeda) alebo pletivová (chary).

Váľač gúľavý tvorí guľovitú kolóniu s počtom asi 20 000 jednotlivých buniek veľkosti špendlíkovej hlavičky. Bunky sú vzájomne spojené gélovými mostíkmi. Vo vnútri materskej kolónie vznikajú zárodky nových kolónií, ktoré sa z nej prasknutím uvoľnia.

12

Sladkovodné riasy sú väčšinou mikroskopické s jednobunkovou alebo

vláknitou stielkou. Tvoria dôležitú súčasť fytoplanktónu. (viac sa o jednobunkových

riasach dozviete v kapitole Mikrosvet).

Typickým zástupcom sladkovodných rias je vláknitá závitnicovka (Spirogyra)

so špirálovito usporiadanými chloroplastami a žabí vlas (Cladophora), ktorého stielka tvorí väčšinou rozkonárené vlákno prichytené o podklad. Všetky látky potrebné pre

život získavajú riasy z vody celým povrchom tela.

Mnohobunkové riasy sa rozmnožujú nepohlavne – úlomkami (žabí vlas) alebo pohlavne – konjugáciou (závitnicovka). Pri konjugácii sa k sebe priložia dve vlákna a medzi bunkami sa vytvoria spojenia, cez ktoré sa obsah jedného vlákna prelieva do druhého.

Makroskopické druhy rias sa vyskytujú najmä v moriach (budeme sa im

venovať v kapitole Život v mori), ale niektoré druhy nájdeme aj v sladkých vodách.

Patrí k nim napríklad zelená riasa chara (Chara) ktorá dorastá do jedného metra a

tvorí husté porasty pri brehoch sladkých a zmiešaných sladkoslaných vôd. Jej

pletivová stielka je diferencovaná a pripomína stavbu prasličky. Tvorí ju pabyľka, rozdelená na články a uzly, z ktorých vyrastajú štíhle palístky. K podkladu sa

prichytáva pakorienkami. Podobnú stavbu tela má aj červená riasa žabie semä

(Batrachospermum moniliforme), ktorá dosahuje menšie rozmery a žije len v čistých

pramenistých vodách.

Sladkovodné riasy sú vo vodnom prostredí najvýznamnejšími producentmi

kyslíka a organickej hmoty. Pri premnožení však môžu negatívne ovplyvniť kvalitu

vody.

Význam rias v posledných desaťročiach výrazne vzrastá. Vedci zistili, že obsahujú veľa vitamínov, minerálov, aminokyselín, chlorofylu a iných látok vo vyššej miere ako suchozemské rastliny. Ukazujú sa ako významný zdroj potravy pre kozmonautov (chlorela). Niektoré morské druhy rias sa konzumujú ako šalát (morský šalát). Vyrábajú sa z nich významné potravové doplnky, ktoré sa môžu používať aj pri liečbe niektorých ochorení (chlorela). Výťažky rias sa pridávajú aj do niektorých kozmetických prípravkov.

13

1.1.2 Vyššie rastliny a vodné prostredie

Stavba tela vyšších rastlín (Cormobionta) je zložitejšia. Ich telom je

kormus (cormus), rozlíšený na vegetatívne orgány (koreň, stonka, listy)

a reprodukčné orgány ( kvety, plody a semená).

Vyššie rastliny sa na rozdiel od rias museli na život vo vode adaptovať. Ich

pletivá a orgány sa vyvíjali v procese fylogenézy ako znaky suchozemských rastlín.

Korene upevňujú rastlinu v pôde a zabezpečujú príjem vody a živín. Transport látok

sa uskutočňuje cez cievne zväzky. Stavba kvetu a celý proces rozmnožovania

zodpovedá suchozemským podmienkam. Napriek tomu sa niektoré druhy rastlín

v priebehu evolúcie prispôsobili životu vo vodnom prostredí. Ich korene slúžia hlavne

na ukotvenie a ukladanie zásobných látok. Stonky a stopky listov sú ohybné a dlhé

v závislosti od hĺbky vody. Rastliny v stojatých vodách majú široké listy so

vzduchovými bunkami, ktoré ich držia na hladine. Tak môžu zachytiť čo najviac

slnečného žiarenia. Listy rastlín v tečúcich vodách sú tenké, zložito členené, aby

kládli čo najmenší odpor.

Priamo vo vode nájdeme oveľa menej druhov rastlín ako na brehu. Najmenej

vhodné podmienky majú rastliny pre život v rýchlo tečúcich, studených horských

potokoch, priaznivejšie im poskytujú pomaly tečúce rieky a stojaté vody. Niektoré sú

zakorenené v bahnitom dne, iné, menej závislé na pôde, voľne plávajú na hladine

alebo sa vznášajú vo vode. Korene rastlín, ktoré rastú na brehu vo vlhkej pôde sú

hlboké, rozkonárené, prerastajú brehy a spevňujú ich.

V letnom období je v stojatých vodách hojne rozšírený červenavec plávajúci (Potamogeton natans) a červenavec kučeravý (Potamogeton crispus). Sú

zakorenené v bahnitom dne. Ich charakteristické vajcovité listy s dlhými stopkami

plávajú na hladine. Z vody vyčnievajú klasovité súkvetia s drobnými nenápadnými

kvetmi.

Keď vodná nádrž vyschne, červenavec plávajúci vytvorí skrátené stonky a menšie listy. Podľa tejto schopnosti prispôsobiť sa životu vo vode aj na súši, sa označuje za obojživelnú rastlinu.

14

Na vodnej hladine pláva žaburinka menšia (Lemna minor). Vodu a živiny

prijíma celým povrchom tela, priamo z listu vyrastá len jeden korienok. V lete sa

vegetatívne rýchlo rozmnožuje a často pokrýva vodnú hladinu.

Typickou rastlinou stojatých vôd je aj vodomor kanadský (Elodea

canadensis). Rastie rýchlo až do dĺžky niekoľkých metrov. Často zatieňuje ostatní

rastliny, odčerpáva živiny a pri premnožení spôsobuje zahnívanie vodných nádrží.

Vodné rastliny s veľkými listami plávajúcimi na vode sú lekno biele (Nymphaea alba) a leknica žltá (Nuphar lutea). Ich podzemky sú uložené v bahne

stojatých alebo pomaly tečúcich vôd, dlhé a pevné stopky držia na hladine listy

a kvety. Prieduchy majú na vrchnej strane. Lekno biele rastie len v čistých vodách

a je chránené.

Zhrnutie: K vodným rastlinám patria riasy – nižšie rastliny a vyššie rastliny, ktoré sa na

život vo vode adaptovali stavbou tela a spôsobom života. Niektoré žijú ponorené vo

vode, iné plávajú na hladine alebo sú ukotvené na dne. Telo nižších rastlín – rias,

tvorí jednoduchá stielka. Môže byť jednobunková alebo mnohobunková. Telo

vyšších rastlín je kormus, rozčlenený na základné vegetatívne orgány – koreň,

stonku, list a rozmnožovacie orgány – výtrusnice alebo kvety. K vodným rastlinám

patrí žaburinka, červenavec, vodomor, lekno a leknica. Vodné rastliny zabezpečujú

pre vodné ekosystémy neustály prísun kyslíka, sú zdrojom energie a živín pre

vodné živočíchy. Odporúčaný zdroj obrázkov vodných a pobrežných rastlín: http://www.sazp.sk/bisel/vodne_a_pobrezne_rastliny.pdf

15

1. 2 Bezstavovce sladkých vôd Kľúčové pojmy: bezstavovce, hubky, pŕhlivce, lúčovitá súmernosť, dvojstranná

súmernosť, polyp, medúza, polypovce, medúzovce, koralovce, nezmar hnedý, nožný

disk, ramená, pŕhlivé bunky, rozptýlená nervová sústava, pučanie, gaméty,

oplodnenie, obojpohlavný živočích, nepriamy vývin, priamy vývin, regenerácia

Stojaté alebo tečúce sladké vody poskytujú vhodné životné podmienky pre

zooplanktón, pre jednoduché živočíchy s nenápadnými životnými prejavmi, ako aj pre

aktívne predátory s rozvinutými inštinktami. Životu v sladkých vodách sa prispôsobili

zástupcovia všetkých základných živočíšnych kmeňov bezstavovcov aj stavovcov.

Niektoré z nich sú viazané na vodné prostredie trvale, iné len v určitých štádiách

svojho vývinu, ďalšie v ňom hľadajú potravu.

Z bezstavovcov nájdeme pod vodnou hladinou neforemné hubky, ktoré

pripomínajú skôr konáre alebo kôru stromov, drobné a takmer neviditeľné pŕhlivce,

červovité ploskavce, hlístovce a obrúčkavce, hojne sú zastúpené mäkkýše

a najmä článkonožce. Bezstavovce sú živočíchy bez chrbtice tvorenej stavcami,

väčšinou s mäkkým telom zvyčajne chráneným schránkou alebo vonkajšou kostrou.

Tvorí ich až 98% v súčasnosti známych druhov živočíchov.

1. 2. 1 Hubky (Porifera)

Vodné organizmy nepravidelného alebo pohárikovitého tvaru sú hubky. Majú nenápadné životné prejavy. Pripomínajú skôr rastliny než živočíchy. Žijú prisadnuto

v rozsiahlych kolóniách, ktoré vznikajú nepohlavným rozmnožovaním. Ich telo

spevňujú charakteristické pevné ihlicovité útvary (vápenité alebo kremičité)

alebo pružné vlákna z organického spongínu. Potravu, ktorú tvorí planktón a rôzne

organické látky, prijímajú filtrovaním spolu s vodou cez množstvo drobných otvorov

na celom povrchu tela. Zvyšnú vodu a nepotrebné látky vyvrhujú centrálnym otvorom

na svojom vrchole.

Sladkovodné hubky sú nenápadné, majú neurčitú bielu, šedú, hnedú a

zelenkavú farbu. Zelené sfarbenie spôsobujú riasy, ktoré prenikajú do ich tela. Na

dne tečúcich vôd tvorí porasty pripomínajúce hrčovitú kôru hubka riečna (Ephydatia

16

fluviatilis). Hubka jazerná (Spongilla lacustris) vytvára na dne čistých jazier trsy

konárikov. Sladkovodné hubky na jeseň hynú, zachová sa len niekoľko buniek

v ochrannom obale (gemule), z ktorých na jar vyrastú nové jedince.

Medzi hubkami prevažujú morské druhy, ktoré sú tvarom a farbou veľmi

pestré. (Viac sa o nich dozviete v kapitole Život v mori)

1. 2. 2 Pŕhlivce (Cnidaria)

V sladkých vodách žijú drobné, nenápadné nezmary. Mnohotvárne a

pestrofarebné koraly a sasanky, ktoré dotvárajú krásu pod hladinou mora,

pripomínajú podobne ako hubky viac rastliny než živočíchy. Neodmysliteľnou

súčasťou morského sveta sú aj ladne sa vznášajúce ale často nebezpečné medúzy.

Tieto živočíchy, ktoré stavbou tela patria k najjednoduchším mnohobunkovcom sú

pŕhlivce. Ich telo je duté valcovité alebo zvonovité s charakteristickou lúčovitou súmernosťou a pŕhlivými bunkami, ktorými chytajú korisť. Majú vysokú schopnosť

regenerácie. Vyskytujú sa v dvoch vývinových štádiách. Polypové štádium žije

prisadnuto a štádium medúzy pláva voľne vo vode. Medzi pŕhlivce zaraďujeme

triedy polypovce, medúzovce, štvorhranovce a koralovce.

V stojatých a mierne tečúcich sladkých vodách žijú iba zástupcovia

polypovcov (Hydrozoa). Sú to drobné, 1 – 3 cm dorastajúce nezmary. Okolo úst

môžu mať 5 – 12 ramien s pŕhlivými bunkami. Pomenovanie dostali tieto živočíchy

podľa veľkej regeneračnej schopnosti. Aj z malej časti ich tela dorastie nový jedinec.

V ich životnom cykle prevláda štádium polypa, štádium medúzy chýba.

Nezmar hnedý (Hydra oligactis) žije prisadnuto, prichytáva sa na rastlinách

a kameňoch spodnou časťou tela, nožným diskom. Telo je pretiahnuté a valcovité,

vo vnútri s tráviacou dutinou. Na voľnom konci tela okolo ústneho otvoru má väčší

počet ramien. Pomocou prísavkovitého nožného disku a úst sa môže pohybovať ako

piadivka.

Pŕhlivé bunky sú v ramenách a okolo ústneho otvoru. V ich dutine je uložené

tenké, duté a špirálovito stočené vlákno. Činnosť pŕhlivej bunky je vyvolaná

podráždením citlivej brvy na jej povrchu. Po podráždení je vlákno vymrštené a jeho

dutou časťou sa do koristi dostáva tekutina (hypnotoxín), ktorá korisť omráči alebo

17

usmrtí. Ramená posúvajú potravu do ústneho otvoru, ktorý je zároveň aj otvorom

vyvrhovacím. Tým istým otvorom nezmar potravu prijíma a po jej spracovaní vylúči

nestrávené zvyšky. Živí sa zooplanktónom. Dýcha celým povrchom tela. Nezmar je

citlivý na podnety. Informácie z prostredia prijíma jednoduchými zmyslovými bunkami

(receptormi). Podráždenie šíri do celého tela rozptýlená nervová sústava a nezmar

následne celým telom aj reaguje.

Nezmar sa tak ako všetky pŕhlivce rozmnožuje nepohlavne aj pohlavne. V lete

sa na povrchu jeho tela tvoria púčiky, ktoré rastú a postupne sa menia na dospelého

jedinca. Po oddelení žijú samostatne. Takýto spôsob nepohlavného rozmnožovania sa nazýva pučanie. Na jeseň sa rozmnožuje pohlavne. Pohlavné bunky - gaméty sa tvoria na povrchu tela, v hornej časti samčie (spermatozoidy)

a v blízkosti nožného disku samičie (vajcové bunky). Nezmar je obojpohlavný živočích - hermafrodit. Pri oplodnení sa vo vodnom prostredí spojí samčia pohlavná

bunka jedného jedinca so samičou bunkou druhého. Z oplodneného vajíčka vznikne

zárodok a z neho nový jedinec. Nezmar zelený (Hydra viridis) má zelené zafarbenie, pretože spolunažíva s

riasami. Je menší ako hnedý a má krátke ramená.

K polypovcom patrí aj medúzka sladkovodná (Craspedacusta sowerbyi). Žije

v dunajských ramenách a štrkoviskách v oblasti Bratislavy a na juhu Slovenska.

Štádium polypa je veľmi nenápadné, jednoduché, nemá vyvinuté ramená. Štádium

medúzy je nápadnejšie, veľmi aktívne a žravé.

Zástupcov medúzovcov, štvorhranovcov a koralovcov nájdeme iba v moriach

a oceánoch. (Viac o nich v kapitole Život v mori)

1. 2. 3 Ploskavce (Plathelminthes)

V stojatých a pomaly tečúcich vodách žije pod kameňmi, kôrou alebo listami

rastlín ploskuľa mliečnobiela (Dendrocelum lacteum). Má ploské nečlánkované

telo, dlhé do 3 cm. Pokožku na brušnej strane pokrývajú drobné brvy. Ich vírenie

a sťahy svaloviny umožňujú pomalý pohyb. Ploskuľa sa na rozdiel od pŕhlivcov

pohybuje vždy tým istým koncom tela dopredu. Jej telo je dvojstranne súmerné s jasne rozlíšenou prednou a zadnou, ako aj brušnou a chrbtovou stranou. V prednej

18

časti sú hmatové laloky a očné škvrny. V strede brušnej strany sa nachádza ústny otvor. Ploskuľa sa živí riasami, drobnými živočíchmi alebo organickými zvyškami.

Potravu prijíma vysúvateľným hltanom, za ktorým sa rozvetvuje slepo zakončené črevo. Nestrávené zvyšky vyvrhuje ústnym otvorom. Dýcha celým povrchom tela.

Ploskuľa je obojpohlavný živočích. Pri pohlavnom rozmnožovaní si dva

jedince vymieňajú spermie. Nový jedinec vzniká z oplodneného vajíčka priamym vývinom. Vysoká schopnosť regenerácie, keď aj z malého kúska môže dorásť celý

živočích, umožňuje ploskavcom nepohlavné rozmnožovanie. Ploskuľa mliečnobiela

patrí medzi voľne žijúce druhy triedy ploskulice (Turbellaria).

Zástupcovia ďalších tried, motolice (Trematodes) a pásomnice (Cestodes)

sa prispôsobili parazitickému spôsobu života. (Informácie o nich prinesie kapitola

venovaná parazitom.)

Zhrnutie: V sladkých vodách žije veľa bezstavovcov. Najjednoduchšie z nich sú zástupcovia

kmeňov hubky, pŕhlivce a ploskavce.

Hubky patria medzi najstaršie mnohobunkové živočíchy na Zemi. Majú nepravidelný

alebo pohárikovitý tvar. Oporu tela zabezpečujú pevné anorganické ihlice alebo

pružné vlákna. Žijú prisadnuto a tvoria kolónie. Potravu prijímajú filtrovaním vody. Pŕhlivce majú valcovité alebo zvonovité, lúčovito súmerné telo. Sú dravé, korisť lovia

pomocou pŕhlivých buniek. V ich vývine sa strieda prisadnuté štádium polypa a voľne

sa vznášajúce štádium medúzy. Rozmnožujú sa nepohlavne pučaním a pohlavne

tvorbou samčích a samičích pohlavných buniek. Sladkovodné pŕhlivce sú nezmary.

Patria medzi polypovce. Väčšina pŕhlivcov žije v morskej vode.

Ploskavce sú dvojstranne súmerné živočíchy so splošteným telom. Majú vyvinutú

hlavovú časť s primitívnymi očami. Voľne žijúca ploskuľa sa aktívne pohybuje

pomocou bŕv. Je to obojpohlavný živočích. Nový jedinec sa vyvíja z vajíčka priamym

vývinom. Podobne ako nezmar, má vysokú schopnosť regenerácie. K ploskavcom

patrí aj veľa parazitických druhov.

19

1.2.4 Mäkkýše (Mollusca)

Kľúčové pojmy: mäkkýše, ulitníky, lastúrniky, hlavonožce, schránka, ulita, lastúra,

plášť, plášťová dutina, svalnatá noha, vnútornostný vak, drsný jazýček, sifón,

filtrácia, žiabre, pľúcne vaky, hermafrodit, oddelené pohlavie, gaméty, priamy a

nepriamy vývin, larva, indikátor.

Vo vodnom prostredí žije veľa zástupcov kmeňa mäkkýše (Mollusca). Spoločným znakom týchto bezstavovcov je mäkké, nečlánkované telo, spravidla

chránené vápenatou schránkou. Je to produkt kožného záhybu – plášťa. Patrí sem pestrá skupina živočíchov, ktoré žijú hlavne v mori, v sladkých

vodách a mnohé druhy sa prispôsobili aj životu na súši. Sladké vody osídlili

zástupcovia dvoch tried - ulitníky a lastúrniky. Líšia sa stavbou tela, spôsobom

pohybu a typom schránky. Morské vody poskytujú vhodné podmienky aj pre

najdokonalejšie spomedzi mäkkýšov, aktívne a veľmi pohyblivé hlavonožce (Cephalopoda). Ulitníky (Gastropoda)

K ulitníkom patrí napríklad vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis), kotúľka veľká (Planorbarius corneus) a močiarka živorodá (Viviparus viviparus). Žijú v

stojatých vodách, rybníkoch a močiaroch. Ich telo tvorí svalnatá noha, ktorá slúži na

lezenie alebo plávanie. Vpredu prechádza do zreteľne odlíšenej hlavovej časti, kde

sa nachádza ústny otvor a dva páry zasúvateľných tykadiel. Na dlhých tykadlách

sú dobre vyvinuté oči, na krátkych sú hmatové a čuchové receptory. Svalnatá noha

nesie špirálovite zatočenú ulitu. Pre jednotlivé druhy je charakteristická svojim

tvarom a farbou,. Napríklad vodniaky majú štíhlu vysokú ulitu a kotúľky plocho

zatočenú. Tvar ulity je výsledkom postupného otáčania plášťa voči nohe počas vývinu. Väčšina ulít je pravotočivá. Plášť produkuje uhličitan vápenatý, vďaka čomu sa závity postupne rozširujú a schránka rastie. Najmenší závit na vrchole ulity je najstarší.

20

Ulita chráni vnútorné orgány uložené vo vnútornostnom vaku. V prípade

nebezpečenstva sa do nej môže schovať celý živočích a niektoré druhy ju môžu v

nepriaznivých podmienkach uzavrieť viečkom.

Suchozemské slizniaky a slizovce patria medzi ulitníky bez ulity. Pred vysychaním sa chránia vylučovaním množstva hustého slizu. Ich vnútorné orgány sú uložené v svalnatej nohe, chráni ich vápenatá doštička na chrbtovej strane tela. Keďže nemajú schránku, sú pohyblivejšie a môžu sa lepšie zahrabať pod lístie alebo do rôznych štrbín. Často žijú pod kôrou stromov – napríklad do modra sfarbený, chránený slizniak karpatský.

Medzi plášťom a telom je plášťová dutina, kam vyúsťujú niektoré vnútorné

orgány. Ulitníky dýchajú žiabrami (močiarka) alebo kyslík získavajú zo vzduchu pľúcnymi vakmi. Napríklad vodniak a kotúľka sa pri jeho prijímaní musia presúvať

k vodnej hladine.

Ich potrava je rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Najčastejšie sa živia

planktónom a organickými zvyškami, niektoré druhy lovia živú korisť alebo žijú

paraziticky. Potravu obrusujú drsným jazýčkom(radulou), pripomínajúcim strúhadlo.

Kotúľky a močiarky sa často chovajú v akváriách, pretože sa živia riasami, ktoré zoškrabujú zo stien akvária, odumierajúcimi zvyškami rastlín a odstraňujú zvyšky potravy po rybách.

Aj keď sú ulitníky známe ako obojpohlavé živočíchy (hermafrodity), väčšina z

nich je oddeleného pohlavia. V pohlavných orgánoch hermafroditov sa tvoria

samčie aj samičie pohlavné bunky - gaméty. Najskôr dozrievajú spermie, ktoré si

počas kopulácie vzájomne vymenia a uložia do semenných schránok. Po dozretí

vajíčok dochádza k ich oplodneniu. Najviac druhov sa vyvíja priamo z vajíčka,

niektoré majú štádium larvy.

Močiarka živorodá neznáša vajíčka ako iné druhy. Jej vajíčka sa vyvíjajú v tele a rodí životaschopné mláďatá. Lastúrniky (Bivalvia)

Schránka lastúrnikov je zložená z dvoch častí, lastúr, spojených pružným

väzom. Majú silné svaly, ktoré im umožňujú lastúry otvárať a zatvárať. Väčšina

druhov s pestrými a rozmanitými schránkami žije v mori. Sladkovodné majú menej

21

výrazné schránky. Žijú na dne tečúcich alebo stojatých vôd. K nim patrí napríklad

škľabka veľká (Anodonta cygnea), korýtko rybničné (Unio pictorum) alebo prísne

chránená perlorodka riečna (Margaritifera margaritifera)

Lastúru majú z vonkajšej strany pokrytú tenkou tmavou vrstvou, ktorá ich

chráni pred kyselinami rozpustenými vo vode. Vnútorná vrstva je hladká a lesklá,

pokrytá perleťou.

Niektoré sladkovodné lastúrniky vytvárajú prírodné perly červenej alebo ružovkastej farby. Sliznica plášťa perlorodky riečnej produkuje perlovinou, ktorou obaľuje cudzie teleso (napríklad piesok). Je to obranná reakcia na podráždenie. V súčasnosti je tento druh najmä v dôsledku znečisťovania vody v potokoch na pokraji vyhubenia.

Dôsledkom pasívnejšieho, málo pohyblivého a u niektorých druhov aj

prisadnutého spôsobu života je stavba tela lastúrnikov jednoduchšia ako u ulitníkov.

Dobre vyvinutá svalnatá noha slúži na lezenie, prerývanie dna alebo prilepovanie tela

k podkladu. Hlava nie je od nohy odlíšená. Zmyslové orgány sú redukované prakticky

len na orgán, ktorým vnímajú polohu tela.

Lastúrniky prijímajú potravu a kyslík filtrovaním vody cez prijímací otvor u

niektorých druhov predĺžený do rúrkovitého sifónu. Vďaka nemu môžu zostávať

zahrabané v bahne alebo v piesku. Voda obmýva žiabre, ktorými kyslík prechádza do

krvi. Drobné čiastočky potravy sa zachytia v ústnom otvore a prechádzajú do ďalších

častí tráviacej sústavy. Nad prijímacím otvorom je vyvrhovací, ktorým sa odstraňuje

voda bez kyslíka a nestrávené zvyšky potravy.

Do svojho tela lastúrniky denne načerpajú niekoľko litrov vody. Odfiltrujú z nej nielen potravu a kyslík, ale aj škodlivé baktérie a nebezpečné látky, čím prispievajú k čisteniu vody. Podľa zvýšeného množstva chemikálií v ich telách je možné zisťovať kvalitu vôd. Sú preto dôležitými indikátormi ich znečistenia.

Lastúrniky sú väčšinou oddeleného pohlavia. Pohlavné bunky vypúšťajú do

vody, kde dochádza k oplodneniu. Ich vývin je nepriamy cez larvu, ktorá žije

prisadnuto alebo parazituje na rybách.

Život mäkkýšov zabezpečujú vnútorné orgány. Živiny a kyslík v tele rozvádza telová tekutina – krvomiazga. Koluje v otvorenej obehovej sústave. Z ciev sa krvomiazga vylieva medzi tkanivá a činnosťou srdca, ktoré pracuje ako pumpa, sa znovu do nich nasáva. Vylučovacia sústava filtruje telové tekutiny a odvádza z tela

22

odpadové látky. Činnosť vnútorných orgánov, ale aj reakcie na podnety vonkajšieho prostredia riadi nervová sústava. Je zložená z nervových uzlov uložených v hlave. Z nich vybiehajú nervové vlákna k zmyslovým orgánom (zrak, čuch, chuť, hmat, rovnováha), do svalnatej nohy a k vnútorným orgánom.

Mäkkýše sú dôležitou súčasťou potravových reťazcov vodných ekosystémov.

Živia sa nimi hlavne ryby. Mnohé z nich sú predátory a lovia menšie živočíchy, iné

žijú paraziticky alebo plnia úlohu hostiteľa. Vodniak vysoký je často

medzihostiteľom nebezpečných cudzopasných červov, napríklad motolice

pečeňovej, ktorá spôsobuje ochorenie oviec (viac v kapitole o parazitoch). Prázdne

schránky ulitníkov sa stávajú domovom niektorých druhov morských kôrovcov.

Často si na ne usádzajú sasanky, ktoré ich chránia svojimi pŕhlivými ramenami. Živia

sa zvyškami ich potravy. Takéto vzájomne prospešné spolužitie rôznych druhov

organizmov je symbióza. Praktický význam mäkkýšov pre človeka je rôznorodý.

Najčastejšie slúžia ako potrava alebo sa ich schránky a perly využívajú v

klenotníctve.

Zhrnutie: V sladkých vodách žije veľa druhov ulitníkov a lastúrnikov. Majú charakteristické

mäkké telo, chránené vápenatou schránkou. Špirálovito zatočenú ulitu ako aj lastúry

z dvoch častí produkuje plášť z uhličitanu vápenatého. Svalnatá noha umožňuje

plazenie, plávanie alebo zavrtávanie do dna. Vnútorné orgány sú uložené vo

vnútornostnom vaku. Vodné mäkkýše dýchajú pľúcnymi vakmi alebo žiabrami. Živia

sa rastlinnou alebo živočíšnou potravou, ktorú ulitníky strúhajú drsným jazýčkom.

Lastúrniky filtrujú vodu a potravu prijímajú spolu s kyslíkom cez rúrkovitý sifón.

Väčšina mäkkýšov je oddeleného pohlavia, veľa druhov patrí k hermafroditom.

Ulitníky sa vyvíjajú zväčša priamo, pre lastúrniky sú charakteristické larvy. Medzi

mäkkýšmi nájdeme hostiteľov parazitov ako aj cudzopasné druhy.

23

1.2.5 Obrúčkavce (Annelida)

Kľúčové pojmy: obrúčkavce, obrúčky, rovnomerná (homonómna) článkovanosť,

hydroskelet, zväzočky štetiniek, podkožný svalový vak, ektoparazity, priamy

a nepriamy vývin, opasok, kokón, reducenty, mnohoštetinacve, máloštetinavce,

pijavice, bahenníky,

Vo vode, v bahne, ale aj v pôde žijú obrúčkavce. Napriek pomerne

jednoduchej stavbe tela majú pestrý a rozmanitý spôsob života. Medzi vodnými

obrúčkavcami nájdeme aktívne, dravé druhy, ale aj druhy žijúce prisadnuto

v kolóniách. Mnohé morské obrúčkavce tvoria, podobne ako mäkkýše, rúrkovité

schránky. Patria medzi mnohoštetinavce. V sladkých vodách nájdeme najmä

zástupcov tried máloštetinavce a pijavice.

Spoločným znakom všetkých obrúčkavcov je valcovité telo tvorené

množstvom článkov (obrúčok), ktoré sú vo vnútri navzájom oddelené priehradkami.

V jednotlivých článkoch sa vnútorné orgány pravidelne opakujú. Je to rovnomerná (homonómna) článkovanosť. Články sú rovnaké, len niektoré dokonalejšie druhy

majú výraznejšie odlíšenú hlavovú časť. Vnútorná článkovanosť nezodpovedá

vonkajšej iba u pijavíc.

Telová dutina obrúčkavcov je vyplnená tekutinou, ktorá spevňuje telo

a pomáha udržiavať tvar. Tento typ opory tela sa nazýva hydroskelet. U mnohých

druhov z výbežkov po bokoch každého článku vyrastajú zväzočky štetiniek, ktoré

spolu s podkožným svalovým vakom umožňujú pohyb. Spoluprácou okružných

a pozdĺžnych svalov sa články postupne skracujú a predlžujú, čím sa živočích

posúva dopredu.

Obrúčkavce sa živia zvyškami odumretých organizmov alebo sú dravé

a požierajú rôzne drobné živočíchy. Niektoré druhy cudzopasia. Prisávajú sa na

povrch tela stavovcov a cicajú krv. Patria medzi vonkajšie parazity– ektoparazity.

Dýchajú žiabrami alebo celým povrchom tela.

Kyslík a živiny v tele rozvádza dobre vyvinutá zatvorená obehová sústava. Krv, ktorá obsahuje hemoglobín, poháňajú zhrubnuté, pulzujúce cievy. Vylučovanie nepotrebných látok zabezpečujú po dva lievikovité kanáliky v každom článku. Podobne sa opakujú aj nervové uzly, ktoré tvoria rebríčkovú nervovú sústavu.

24

Zmyslové orgány (oči, statocysta, hmatadlá), sa u dravých druhov sústredili do hlavovej časti.

Väčšina obrúčkavcov je oddeleného pohlavia, počas vývinu prekonávajú

larválne štádium. Je to charakteristické najmä pre morské mnohoštetinavce (Polychaeta). Niektoré sa rozmnožujú aj nepohlavne pučaním alebo rozpadom.

Sladkovodné obrúčkavce sú podobne ako suchozemské (dážďovka), obojpohlavné

a vyvíjajú sa priamo.

V prednej časti ich tela tvorí časť článkov výrazný opasok. Produkuje sliz, ktorý počas párenia umožňuje prenos spermií a u suchozemských druhov vytvára okolo oplodnených vajíčok ochranné puzdro - kokón. Vodné druhy lepia vajíčka na rôzne predmety vo vode.

Význam obrúčkavcov pre vodné ekosystémy je mnohoraký. Druhy, ktoré

požierajú odumreté organické zvyšky, patria medzi reducenty a podieľajú sa na

samočistení vody. Mnohé obrúčkavce sú dôležitou súčasťou potravy rýb, vodných

vtákov ale aj niektorých cicavcov.

Máloštetinavce (Oligochaeta) Vo veľkých zhlukoch na dne rybníkov, jazierok a pomalých tokov žije

máloštetinavec tubifex bahenný (Tubifex tubifex). Prednú časť tela má zahrabanú

v bahne a neprestajne sa vlní, čím si zabezpečuje dostatok kyslíka. Živí sa

organickými zvyškami a baktériami z bahna. Dokáže prežiť aj vo veľmi znečistených

vodách, kde sa môže rýchlo premnožiť. Na 1m2 bahenného dna sa ich môže

vyskytovať až jeden milión. Tubifex je dôležitou potravou rýb a akvaristi ho využívajú

ako živé krmivo.

Najznámejšími zástupcami máloštetinavcov sú dážďovky (Lumbricina). Žijú hlboko pod zemou, kde tvoria sieť chodbičiek. Ich prítomnosť prezrádza množstvo malých kôpok pôdy, ktorú pri svojom pohybe miešajú, prekyprujú a prevzdušňujú. Umožňujú tým vode prenikať až ku koreňom rastlín. Svojou životnou činnosťou prispievajú k vysokej úrodnosti pôdy. Sú aktívne najmä v noci, keď do svojich chodbičiek vťahujú zvyšky rastlín. Prijímajú ich ako potravu spolu s pôdou, ktorú potom vylučujú obohatenú o organické látky. Dážďovky tým významne prispievajú k tvorbe humusu.

25

Pijavice (Hirudinea)

Husto zarastené stojaté vody sú prirodzeným prostredím pre pijavice. Najznámejšiu, pijavicu lekársku (Hirudo medicinalis), však nájdeme skôr v umelých

chovoch. Telo (15 cm dlhé) má sploštené, článkované, bez štetín. Má

charakteristickú olivovo zelenú farbu so žlto oranžovými pruhmi po bokoch tela. Na

oboch koncoch sa nachádzajú prísavky, pomocou ktorých sa prichytáva na kožu

živočíchov. Živí sa krvou teplokrvných stavovcov, najmä dobytka, koní a človeka. Pri

cicaní krvi vylučuje do rany hostiteľa sekrét s obsahom viacerých účinných látok.

Jednou z nich je hirudín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi, preto po odpadnutí pijavice

rana ešte dlho krváca. Ďalšie pôsobia ako analgetiká, protizápalovo

a antibakteriálne. Pijavica si dokáže uložiť nacicanú krv do zásob. Bez potravy

dokáže vydržať aj niekoľko mesiacov.

Pijavice sa používali už v staroveku na liečenie mnohých chorôb. Aj neskôr, v 17. a 18. storočí, boli bežnou súčasťou lekárskej výbavy. Verilo sa, že odobratie krvi zlepší pacientov zdravotný stav. Súčasná veda potvrdzuje viaceré liečivé účinky pijavíc. Využívajú sa napríklad pri odsávaní krvi z krvných zrazenín, pri liečbe vysokého krvného tlaku, kŕčových žíl, ale aj po chirurgických zákrokoch pri ošetrovaní rán. Pomáhajú uvoľňovať upchaté cievy. Hoci pijavice nemožno považovať za všeliek, výborné výsledky pri hirudoterapii (liečba prikladaním pijavíc) sa potvrdzujú. Ako pri aplikácii akejkoľvek metódy v medicíne, aj tu treba dodržiavať prísne pravidlá.

Niektoré druhy pijavíc žijú dravo. Pijavica konská (Haemopis sanguisuga) sa

živí larvami hmyzu, žubrienkami, ulitníkmi a červami. Vonkajší parazit - pijavička rybia (Piscicola geometra). Má štíhle telo (1-5 cm dlhé) s veľkými prísavkami na

kococh. Žije v teplejších stojatých alebo tečúcich vodách. Živí sa krvou rýb. Pri

premnožení môže spôsobiť v rybníkoch, v ktorých sa chovajú ryby veľké škody.

Zhrnutie: K obrúčkavcom patria živočíchy červovitého tvaru s rovnomerne článkovaným telom,

ktoré je spevnené hydroskeletom. Pohyb umožňuje podkožný svalový vak

a zväzočky štetiniek na každom článku. Živia sa rastlinami, organickými zvyškami,

iné sú dravé alebo parazitické. Sú prevažne oddeleného pohlavia, niektoré druhy sú

obojpohlavné. Vyvíjajú sa priamo alebo nepriamo cez larválne štádium. Patria sem

sladkovodné a suchozemské máloštetinavce, morské mnohoštetinavce a parazitické

pijavice. Pijavice sa využívajú na lekárske účely.

26

1.2.6 Článkonožce (Arthropoda)

Kľúčové pojmy: článkonožce, pavúkovce, kôrovce, hmyz, nerovnomerná

(heteronómna) článkovanosť, hlavohruď, zvliekanie, vonkajšia kostra, pohlavná

dvojtvarosť, priamy vývin, nepriamy vývin, dokonalá a nedokonalá premena, tykadlá,

hryzadlá, čeľuste, pancier, klepetá, chvostová plutvička,

Raky žijúce v čistých potokoch a jazerách, vážky lietajúce ponad vodnú

hladinu, komáre vyvíjajúce sa vo vode ako aj drobné dafnie, ktoré sú súčasťou

planktónu, patria do najpočetnejšej a druhovo najrozmanitejšej skupiny živočíchov,

kmeňa článkonožce. Stavbou tela aj spôsobom života sa dokázali prispôsobiť

takmer všetkým podmienkam životného prostredia na Zemi. Preto patria v evolúcii

živých organizmov k najúspešnejším. Nájdeme ich vo všetkých typoch ekosystémov,

kde plnia dôležité funkcie. Patria sem opeľovače kvitnúcich rastlín, rozkladače

odumretých organických látok. Mnohé druhy sú najmä v larválnom štádiu potravou

pre iné živočíchy ako bohatý zdroj bielkovín.

Najznámejšie triedy článkonožcov sú pavúkovce (Arachnoidea), kôrovce (Crustacea) a hmyz (Insecta). Líšia sa navzájom stavbou tela, ale aj životnými

prejavmi. Pavúkovce sú prevažne suchozemské živočíchy, kôrovce sa prispôsobili

vodnému prostrediu. Hmyz nájdeme prakticky všade, mnohé druhy sa vyvíjajú vo

vode a v dospelosti žijú na súši.

Spoločným znakom tejto veľkej a pestrej skupiny živočíchov je

nerovnomerne (heteronómne) článkované telo a rôzne špecializované článkované končatiny. Základné časti tela - hlava, hruď a bruško (hmyz), vznikli splynutím rôzneho počtu článkov. U niektorých skupín sa vytvorila hlavohruď a bruško (pavúky, kôrovce), celistvé telo (roztoče), alebo sa diferencovala hlava a trup (mnohonôžky a stonôžky).

Na povrchu ich chráni pevná a pružná vonkajšia kostra. Jej časti sú

pohyblivo spojené, čo umožňuje článkonožcom aktívny pohyb. Spevnený povrch

tela však bráni rastu, preto sa článkonožce musia počas svojho vývinu viackrát

zvliekať.

27

Končatiny tvoria články spojené kĺbmi. Takáto stavba umožnila

článkonožcom zodvihnúť telo nad podklad, čo spolu s priečne pruhovanými svalmi zrýchľuje ich pohyb. Niektoré končatiny na hlavovej časti sa špecializovali na príjem potravy, iné slúžia ako zmyslové orgány.

Potrava článkonožcov je rozmanitá. Živia sa rôznymi časťami rastlín,

drobnými živočíchmi, odumretými organizmami, trusom a mnohé druhy parazitujú.

Vodné článkonožce dýchajú žiabrami, suchozemské majú pľúcne vačky alebo

systém trubíc – vzdušníc. Drobné môžu prijímať kyslík aj celým povrchom tela.

Obehová sústava je otvorená, koluje v nej krvomiazga. Vylučovacie orgány zabezpečujú filtráciu telových tekutín. Odpadové a nadbytočné látky vylučujú do čreva alebo na povrch tela, napr. cez tykadlové žľazy.

Aktívny spôsob života podmienil aj rozvoj nervovej sústavy (rebríčková) a

zmyslových orgánov. U mnohých sa vyvinuli zložité formy inštinktívneho správania (hmyz žijúci v spoločenstvách).

U hmyzu žijúceho v spoločenstvách (mravce, včely) sa vyvinuli zložité formy správania – deľba práce, dorozumievanie, starostlivosť o potomstvo a pod. K najznámejším zástupcom spoločenského hmyzu patria mravce. Niekoľko desiatok tisíc jedincov tvorí zložito organizované spoločenstvo, ktoré si buduje mravenisko s množstvom komôrok a chodbičiek.

Čánkonožce sú oddeleného pohlavia, samček sa u mnohých druhov výrazne

odlišuje od samičky. Ide o pohlavnú dvojtvarosť (pohlavný dimorfizmus). Ich vývin

môže byť priamy (z vajíčka sa liahnu jedince podobné dospelým) alebo nepriamy (z

vajíčka sa liahnu larvy). Keď sa larva mení na dospelého jedinca postupne, pričom

sa viackrát zvlieka, ide o vývin s neúplnou premenou. Ak premena z larvy na

dospelého jedinca prebieha skryte v štádiu kukly, ide o úplnú premenu.

Pavúkovce (Arachnoidea) V čistých stojatých vodách si medzi vodnými rastlinami robí zvonovité siete

jediný u nás žijúci vodný pavúk vodnár striebristý (Argyroneta aquatica). Dýcha

vzdušný kyslík tak ako jeho prevažne suchozemskí príbuzní. Prijíma ho z vodnej

hladiny. Koniec bruška vystrčí nad hladinu a medzi chĺpkami na tele sa mu vytvoria

bubliny, v ktorých premiestňuje vzduch do zvonovitej pavučiny. V pavučinovom

28

zvone potom pavúk žije a odtiaľ vychádza na lov. Živí sa malými kôrovcami a larvami

vodného hmyzu. Samička po oplodnení tká samostatný pavučinový zvon, do ktorého

znáša 30 – 90 vajíčok. Počas vývoja mláďat prináša čerstvý vzduch a vydýchaný

odstraňuje.

Vodnár má podobnú stavbu tela ako suchozemské pavúkovce. Ich telo tvorí

najčastejšie hlavohruď a bruško, ktoré sú u pavúkov oddelené tenkou stopkou.

U ďalších pavúkovcov, koscov a roztočov splývajú. Na hlavohrudi je šesť párov

končatín. Prvý pár – hryzadlá (chelicery) sú hneď pri ústnom otvore, slúžia pri

spracovaní potravy. Druhý pár – hmatadlá (pedipalpy), sa u niektorých druhov

premenil na klepietka, ktorými chytajú korisť. Ďalšie štyri páry kráčavých nôh slúžia

na pohyb. Väčšina pavúkovcov je dravá, lovia korisť, ktorú omračujú a usmrcujú

výlučkami jedových žliaz. Niektoré sa živia organickými zvyškami, mnohé žijú

paraziticky. Pre pavúkovce je charakteristický pohlavný dimorfizmus. Vývin je priamy,

len niektoré druhy (kliešte) prekonávajú aj larválne štádiá - vyvíjajú sa nepriamo.

Väčšina pavúkov má na spodnej strane bruška snovacie bradavice. Ich výlučky sa na vzduchu menia na pružné a pevné vlákna. Z nich, pomocou hrebienkov na poslednom páre končatín, tká pavúk svoje charakteristické siete a zámotky. Pavúk korisť zachytenú v sieti najskôr obalí pavučinou, usmrtí jedom a potom do nej vstrekne tráviace šťavy. Rozkladom potravy mimo jeho tráviacej sústavy vzniká tekutina bohatá na živiny, ktorú nakoniec vycicia. Ide o vonkajšie, mimotelové trávenie. Z pavučín vytvárajú samičky pavúkov aj kokóny – ochranné obaly, do ktorých kladú vajíčka. Mnohé druhy svoje mláďatá fyzicky chránia a aj po vyliahnutí ich nosia, prípadne kŕmia.

Kôrovce (Crustacea)

Kôrovce sú veľkosťou, tvarom aj spôsobom života veľmi rôznorodou skupinou

živočíchov. Mnohé sú dravé, iné odstraňujú rozkladajúce sa telá odumretých

živočíchov a rastlín.

Patria sem drobné druhy (do 1 cm), ktoré sú súčasťou planktónu, ako aj langusty veľké až 45 cm a vážiace aj 8 kg.

29

Pomenovanie dostali kôrovce podľa tvrdého vápenatého obalu okolo tela.

Väčšina druhov žije v slanej alebo sladkej vode, menej sa vyskytujú na súši.

Našim najväčším kôrovcom je rak riečny (Astacus astacus). Jeho telo je

pokryté tvrdým pancierom tvoreným chitínom (organická látka) a uhličitanom vápenatým (anorganická látka). Jednotlivé časti panciera sú pohyblivo spojené,

preto je telo ako celok pevné a zároveň pružné. Pancier chráni vnútorné orgány

a vytvára pre ne oporu, tvorí tak vonkajšiu kostru.

Pancier dodáva telu odolnosť, ale bráni rastu, preto ho musí rak počas života niekoľkokrát zvliekať. Pokryv jeho tela bez panciera je mäkký, preto rak zvyčajne ostáva v úkryte, kým sa mu nevytvorí nový pancier. Napriek pancierovej ochrane sú aj raky súčasťou potravového reťazca ako potrava niektorých rýb, korytnačiek, hadov a vodných vtákov.

Telo raka tvorí hlavohruď a bruško. Na hlavohrudi sa nachádzajú dva páry

tykadiel. Dlhšie sú hmatovým orgánom a kratšie čuchovým. Oči sú na krátkych

pohyblivých stopkách. Na spracovanie potravy slúžia hryzadlá, čeľuste a niekoľko

párov priústnych nožičiek. Hlavohruď nesie aj päť párov článkovaných končatín.

Najmohutnejší pár je zakončený klepetami. Slúžia na lov potravy a obranu.

Pomocou ďalších nôh sa pohybuje. Pohyb umožňujú veľmi výkonné svaly upnuté

na vnútornú stranu panciera. Rak dýcha žiabrami, ktoré sa nachádzajú na báze

končatín po bokoch hlavohrude. Bruško je článkované, zakončené chvostovou plutvičkou. Šesť párov krátkych nožičiek sa nachádza aj na brušku.

Rak riečny je oddeleného pohlavia. Na jeseň, po oplodnení, samička kladie

vajíčka, ktoré nosí prilepené na brušných končatinách. Na jar sa z vajíčok vyliahnu

malé raky podobné dospelým. Vývin je priamy. Rak riečny rýchlo rastie. Dorastá do

veľkosti 20 - 25 cm a dožíva sa asi 20 rokov. Živí sa najmä uhynutými živočíchmi,

čiastočne aj ulitníkmi a lastúrnikmi, prípadne rastlinnou potravou.

Z úkrytu vychádza za súmraku a v noci. Žije v čistých vodných tokoch.

S rozširujúcim sa znečistením potokov a riek a výskytom nebezpečných chorôb, sa

počty rakov veľmi znížili, patria u nás medzi ohrozené druhy a sú chránené.

Kedysi sa raky lovili pre chutné mäso a považovali sa za veľkú pochúťku. Žiadna významná antická hostina sa nezaobišla bez týchto kôrovcov s pevným pancierom. Aj v našich tokoch boli raky hojne rozšírené. Približne pred 100 rokmi ich postihla epidémia označovaná ako račí mor, ktorý vyhubil obrovské množstvo rakov na

30

našom území. V súčasnosti sú obľúbenou súčasťou jedálneho lístka morskí príbuzní raka riečneho - homáre, langusty, kraby a krevety.

Niektoré kôrovce dosahujú veľmi malé rozmery. Vyskytujú sa vo veľkom

množstve ako súčasť zooplanktónu. Dôležitou zložkou potravy rýb v stojatých

vodách sú drobné kôrovce (2 – 4 mm), rody dafnia (Daphnia) a cyklop (Cyclop).

Akvaristi ich používajú v živej aj sušenej podobe ako krmivo pre rybičky.

Dafnie majú priehľadné a z bokov sploštené telo, zakončené rôzne dlhým

hrotom. Vo vode sa pohybujú skákavými pohybmi pomocou veľkých vidlicovitých

tykadiel. Na hlave sa nachádza aj jedno zložené oko. Končatiny sú zakrpatené

a slúžia hlavne na získavanie potravy. Živia sa baktériami, prvokmi a riasami. Po

oplodnení samičky kladú do bahna vajíčka. Na jar sa z nich liahnu nové jedince,

ktoré sa vyvíjajú priamo.

Cyklopy majú telo zakončené vidlicovitými výbežkami. Pohybujú sa skákavo

pomocou hrudných nožičiek, ktorými neustále veslujú. Pri pohybe si pomáhajú aj

prvým párom tykadiel. Samička nosí prichytené vajíčka vo vačkoch na boku zadnej

časti tela.

Niektoré kôrovce žijú na vlhkých miestach na súši. Patria sem napríklad žižiavky. Nájdeme ich pod vlhkým lístím, kusmi dreva v komposte a vlhkých pivniciach. Živia sa rozkladajúcimi sa zvyškami rastlín.

Zhrnutie: Článkonožce majú nerovnomerne článkované telo chránené vonkajšou kostrou.

Pohyb umožňujú rôzne špecializované článkované končatiny. Žijú vo všetkých typoch

prostredia, živia sa rastlinnou aj živočíšnou potravou, patria sem parazitické druhy

ako aj rozkladače. Rozmnožujú sa pohlavne, u mnohých druhov sa vyvinula

pohlavná dvojtvarosť. Vývin je priamy aj nepriamy. Pavúkovce sú prevažne

suchozemské článkonožce. Na hlavohrudi majú hryzadlá, hmatadlá a štyri páry

kráčavých končatín. Sú bez tykadiel. Pavúky majú na brušku snovacie bradavice.

U nás je známy iba jeden vodný druh pavúka. Kôrovce sú väčšinou vodné

článkonožce, charakteristické pevným pancierom, ktorý musia pri raste zvliekať. Ich

telo tvorí hlavohruď a bruško. Na hlavohrudi sú dva páry tykadiel, hryzadlá, čeľuste,

priústne nožičky a päť párov končatín na kráčanie. U rakov je prvý z nich premenený

na klepetá. Ku kôrovcom patria aj drobné planktónne druhy.

31

1.2.7 Hmyz (Insecta)

Kľúčové pojmy: hmyz, vonkajšia kostra, chitín, hryzadlá, čeľuste, spodná pera,

tykadlá, zložené oči, mozaikové videnie, chrobáky, bzdochy, podenky, potočníky,

biologická rovnováha, potravový reťazec.

Nad vodnou hladinou nás svojim letom upútajú vážky. Na jej povrchu rýchlo

behajú korčuliarky a zospodu, chrbtom nadol pláva chrbtolpávka. Výborným

plavcom pod vodou je dravý chrobák potápnik. Tieto a ďalšie podobné živočíchy

patria k najpočetnejšej a druhovo najbohatšej skupine článkonožcov, ku hmyzu. Život vodného hmyzu je veľmi rozmanitý. Niektoré druhy prežijú vo vode celý svoj

život, iné ju potrebujú najmä pre svoj vývin. Tak je to v prípade vážky a komára,

ktorých larvy žijú vo vode a dospelé jedince mimo nej.

Hmyz sa objavil pred 300 – 400 miliónmi rokov. Jeho rozvoj a rozšírenie súviselo so vznikom kvitnúcich rastlín v druhohorách. Rastliny poskytli hmyzu dostatok potravy a hmyz znamenal pre rastliny nevyhnutnú podmienku rozmnožovania. Postupne sa formovali veľmi úzke väzby medzi konkrétnymi druhmi rastlín a ich opeľovačmi. Rastliny sa prispôsobili stavbou kvetu a tvorbou nektáru, u hmyzu sa vyvinula schopnosť lietať, rôzne ústne orgány a orgány na prenos peľu.

Spoločným znakom hmyzu je telo zložené z troch základných častí - hlava, hruď a bruško. Tak ako u všetkých článkonožcov je chránené vonkajšou kostrou, spevnenou chitínom. Na hlave sa nachádzajú ústne orgány. Tvorí ich jeden pár

hryzadiel a dva páry čeľustí. Druhý pár zrastá a vytvára spodnú peru.

V závislosti od typu potravy sa v priebehu vývoja hmyzu ústne orgány premenili z pôvodne hryzavých na bodavé, cicavé, lízavé, bodavo-cicavé a pod.

Na hlave sa nachádza aj jeden pár rôzne dlhých tykadiel s hmatovými

a citlivými čuchovými receptormi. Charakteristickým znakom hmyzu sú oči, zložené

z väčšieho počtu jednoduchých očiek. Zabezpečujú mozaikovité videnie, výhodné

najmä pri rýchlom pohybe.

Na hrudi sú tri páry článkovaných končatín s dobre vyvinutým svalstvom,

čo umožňuje hmyzu aktívny pohyb. Počas evolúcie sa končatiny prispôsobili rôznym

životným podmienkam a popri kráčavých sa objavili aj skákavé, plávacie, hrabavé

alebo prichytávacie nohy. U väčšiny druhov sa na hrudi nachádzajú aj dva páry

32

krídel. Tento znak je veľmi variabilný.

Krídla môžu byť takmer rovnaké (motýle), alebo sa predný pár premenil na pevné krovky, ktoré chránia druhý, blanitý pár (chrobáky). U niektorých druhov sa druhý pár redukoval (muchy a komáre), alebo zanikol úplne (blchy). Len niektoré druhy – bezkrídly hmyz, v žiadnej fáze svojho života nemá krídla (švehla).

Na brušku dospelého hmyzu nie sú väčšinou žiadne končatiny. Sú tu len

kopulačné orgány a rôzne prívesky (podenky).

Pre hmyz je charakteristická aj vysoká reprodukčná schopnosť a zložitý vývin. Pred nebezpečenstvom ich chráni rýchly pohyb, mnohé druhy dokážu splynúť

s prostredím, napodobňovať rôzne predmety, alebo predátorov. Na život vo vode sa

hmyz prispôsobil stavbou tela a vytvorením špecializovaných orgánov (dýchacie

orgány, končatiny atď.).

V stojatých a pomaly tečúcich vodách žije potápnik obrúbený (Ditiscus

marginalis). Je to chrobák (Coleoptera), dorastajúci až do veľkosti 5 cm. Je veľmi

dobre prispôsobený životu vo vode. Tvar tela je vajcovitý, zadné nohy sú dlhé

s množstvom drobných chĺpkov a slúžia na veslovanie. Veľmi dobre lieta najmä

v noci a vyhľadáva nové vodné plochy. V letných mesiacoch môže zaletieť aj do

záhradných jazierok a rybníkov s dostatkom vodných rastlín. Jeho larva aj dospelý

jedinec sa vyznačujú veľkou dravosťou. Potápnik loví larvy hmyzu, žubrienky ale aj

malé rybky. Korisť rozdrví silnými čeľusťami. Dýcha vzdušný kyslík. Pripláva

k hladine, naberie vzduch a uschová si ho pod krovkami. Je oddeleného pohlavia.

Z vajíčok sa liahnu larvy, ktoré sa po niekoľkých mesiacoch na brehu zakuklia a asi

o dva týždne vyletia dospelé chrobáky. Vývin potápnika je nepriamy s úplnou premenou.

Korčuliarky a chrbtoplávky patria medzi vodné bzdochy (Heteroptera). Sú

dravé a živia sa hmyzom. Štíhle korčuliarky (Gerris) sú pokryté drobnými chĺpkami,

ktorými registrujú vibrácie po páde koristi na vodnú hladinu. Prvý pár krátkych,

hrubých končatín slúži na lov. Ďalšie dva páry sú dlhé a tenké. Nimi sa pohybujú po

tenkej blanke, ktorá vzniká na rozhraní medzi vzduchom a vodou. Chrbtoplávky

(Notonecta) plávajú naznak tesne pod povrchom hladiny. Pomáhajú si pritom

výraznými zadnými končatinami. Kyslík si ukladajú podobne ako potápnik do zásoby

pod krídla. Sú dravé.

V letných mesiacoch, za súmraku, nad hladinou vôd vytvárajú husté roje

33

podenky (Ephemeropotera). Majú zaujímavý životný cyklus. Larvy žijú vo vode až tri

roky, živia sa organickými zvyškami. Dospelé jedince žijú len niekoľko hodín,

neprijímajú potravu, preto majú tráviace orgány zakrpatené. Ich hlavnou úlohou je

zabezpečiť potomstvo.

Na dne stojatých vôd sa často pohybujú rúročky vytvorené z úlomkov rastlín,

listov, dreva, z drobných kamienkov a zrniek piesku. Tieto rúročky sú schránkami,

ktoré si lepia larvy potočníkov (Trichoptera). V schránkach žijú 2-3 týždne, potom sa

zakuklia. Kukla sa prehryzie cez obal schránky a vypláva na hladinu, kde sa z nej

vyliahne dospelý jedinec. Dospelé potočníky poletujú nad vodou najmä za súmraku

a živia sa nektárom kvetov.

Hmyz je vo vodných ekosystémoch dôležitou súčasťou potravových vzťahov. Mnohé druhy vodného hmyzu sú dravé, iné sa živia nektárom

a rastlinnými šťavami alebo cudzopasia a cicajú krv cicavcov. Mnohé druhy tvoria

základnú potravu rýb, obojživelníkov, vtákov a vodných hmyzožravých cicavcov.

Nedostatok hmyzu by sa rýchle prejavil úbytkom vodných stavovcov. Dravé druhy

vodného hmyzu prispievajú k udržiavaniu biologickej rovnováhy vo vode.

Zhrnutie: Hmyz je evolučne najúspešnejšou skupinou článkonožcov, ktorá má v každom

ekosystéme nezastupiteľné miesto. Plní úlohu opeľovačov, slúži ako zdroj potravy,

reguluje početnosť iných druhov hmyzu, podieľa sa na rozklade odumretej organickej

hmoty. Telo hmyzu je zložené z hlavy, hrude a bruška. Na hlave sú ústne orgány,

ktoré sa svojou stavbou prispôsobili rozmanitej potrave. Orientáciu zabezpečujú

tykadlá a zložené oči. Aktívny pohyb umožňujú tri páry rôzne modifikovaných

končatín na hrudi, rozvinutá svalová sústava a u mnohých aj krídla. Hmyz sa

rozmnožuje pohlavne, častá je pohlavná dvojtvarosť. Väčšinou nepriamy vývin

prechádza dokonalou alebo nedokonalou premenou. Pri nedokonalej premene sa

larva viackrát zvlieka, kým nedosiahne podobu dospelého jedinca. Pri dokonalej

premene sa larva zakuklí. Hmyz sa prispôsobil vodnému prostrediu spôsobom života

aj stavbou svojho tela.

34

1. 3 Stavovce v sladkých vodách Kľúčové pojmy: fylogenéza, ontogenéza, chordáty, chorda, stavovce, vnútorná

kostra, chrbtica, kruhoústnice, bezčeľustnatce, ryby, brakická voda, hydrodynamický

tvar tela, plutvy párové, nepárové, šupiny, bočná čiara, žiabre, konzumenty,

biologická rovnováha, vonkajšie oplodnenie, ikry, mlieč, neresenie

Abiotické podmienky a vlastnosti jednotlivých typov vodných ekosystémov

(potoky, rieky, jazerá, rybníky, mokrade atď.) podmieňujú prítomnosť konkrétnych

druhov rastlín a živočíchov. Platí to aj pre stavovce. Z nich k najhojnejším

a pôvodným obyvateľom všetkých vôd, patria ryby. Ostatné skupiny stavovcov sa

v priebehu vývoja - fylogenézy postupne adaptovali na život na súši. Prechodnou

skupinou sú obojživelníky, ktoré pre svoj vývin – ontogenézu, potrebujú vodné

prostredie a v dospelosti obývajú skôr brehy. Plazy, vtáky a cicavce sa stavbou tela,

spôsobom života a predovšetkým spôsobom rozmnožovania (vnútorné oplodnenie,

vznik plodových obalov), prispôsobili suchozemským podmienkam. Mnohé z nich sa

pri hľadaní potravy a nových životných priestorov usadili pri vode (vodné vtáky),

prípadne sa úplne adaptovali na život v nej (morské cicavce).

Chordáty (Chordata) Medzi živočíchy, pre ktoré je charakteristická vnútorná kostra, patria

stavovce. Základ stavby ich tela tvorí chrbtica, zložená zo stavcov. Na ňu sa viažu

ďalšie časti – lebka, kostra trupu a končatín, prípadne chvost. Predchodcom

chrbtice je chorda, pevná, ohybná a pružná oporná os, uložená na chrbtovej strane

tela. Všetky živočíchy, ktoré ju majú trvale alebo v ktoromkoľvek štádiu svojho

vývinu, patria do živočíšneho kmeňa chordáty (Chordata).

U vývojovo jednoduchších predchodcov stavovcov sa chorda vyskytuje iba v larválnom štádiu alebo počas celého života, nikdy však nemajú chrbticu. K takým živočíchom patria napríklad prisadnuto žijúce morské druhy plášťovcov (Tunicata) a priesvitným rybkám podobné kopijovce (Cephalochoradata).

35

Stavovce (Vertebrata) sú najdokonalejším podkmeňom chordát. Chordu majú

len počas zárodočného vývinu, neskôr ju postupne nahrádza chrbtica a formuje sa

kostra. Výlučne vo vodnom prostredí žijú zástupcovia tried kruhoústnice, drsnokožce a ryby.

Najjednoduchšie stavovce sú kruhoústnice (Cyclostomata). Ich chrupkovitá

chorda naznačuje vznik chrbtice. Nemajú vyvinuté čeľuste, ústa nahrádza

charakteristický prísavkovitý otvor s ostrými zubami. Podľa tohto znaku ich

zaraďujeme medzi bezčeľustnatce. Živia sa uhynutými vodnými živočíchmi alebo

paraziticky. Patria k nim mihule (Cefalaspidy) a sliznatky (Pteraspidy).

Všetky ostatné triedy stavovcov majú vyvinutú chrupkovitú (drsnokožce, ryby) alebo kostenú kostru (ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce). Na príjem

a spracovanie potravy sa im vyvinuli čeľuste. V sladkých vodách, rovnako ako aj

v moriach, je najpočetnejšia a druhovo najpestrejšie zastúpená trieda ryby. Je to

najväčšia skupina stavovcov.

1.3.1 Ryby (Osteichtyes)

Sladkovodné ryby sa prispôsobili životu v rôznych typoch vôd s odlišným

chemickým zložením, rôznym obsahom kyslíka, rozdielnou teplotou alebo rýchlosťou

prúdenia vody. Studené, bystré horské potoky a riečky s kamenistým dnom, bohaté

na kyslík obýva pstruh potočný. Pstruhy sa živia larvami hmyzu ale aj lietajúcim hmyzom, za ktorým vyskakujú z vody. Za chrbtovou plutvou blízko chvosta majú malú tukovú plutvičku. Je to charakteristický znak pre ryby zo skupiny lososovitých.

Pomaly tečúce rieky a stojaté vody s bahnitými nánosmi sú vhodným

prostredím pre kapra obyčajného. Väčšina sladkovodných rýb nemôže žiť v slanej,

morskej vode a naopak morské ryby v sladkej. Len niektoré druhy (napríklad mugil

sivý - Chelon labrosus) dokážu žiť a rozmnožovať sa v zmiešanej - brakickej vode.

Samostatnou skupinou rýb sú úhory a lososy, ktoré sa životu vo vodách s rôznym

obsahom solí, dokázali prispôsobiť. Počas svojho života migrujú (sťahujú sa) medzi

riekami a moriami.

36

Úhor európsky (Anguilla anguilla) v dospelosti žije v európskych riekach. Neresí sa v Sargasovom mori v Atlantickom oceáne. Jeho larvy sú unášané Golfským prúdom k brehom riek. Plôdik úhora putuje čo najďalej do vnútrozemia proti prúdu riek, kde dospieva. Naopak, losos atlantický (Salmo salar) sa rozmnožuje v horných tokoch riek a v dospelosti žije v mori. Neprekonateľnou prekážkou pri ich migrácii sú veľké priehrady postavené na riekach. Vodné toky rozdeľujeme podľa vlastností prostredia na štyri pásma, na ktoré sa viažu určité druhy rýb. Mnohé z nich dokážu bez problémov žiť aj v susediacich pásmach.

pásma vodných

tokov

charakteristika prostredia

zástupcovia

pstruhové

horské potoky, rýchlo prúdiaca, chladná voda, bohatá na kyslík, malé teplotné výkyvy, v zime nezamŕza, kamenisté dno, málo nánosov, chudobná vegetácia

pstruh potočný (Salmo trutta).

lipňové

podhorské riečky s hlbším korytom, pomalší tok,voda je čistá, bohatá na kyslík, na dne sú kamene a piesok,

lipeň tymiánový (Thymallus thymallus).

mrenové

mierne prúdiaca širšia rieka, väčšie výkyvy teploty vody, menej kyslíka, štrkovo - pieskové dno s nánosmi bahna

mrena severná (Barbus barbus)

ostriež zelenkastý (Perca fluviatilis) šťuka severná (Esox lucius),

plotica červenooká (Rutilus rutilus

pleskáčové

dolné toky riek so širokým a hlbokým korytom, teplejšia voda, menej kyslíka, bahnité nánosy, bohatá flóra a fauna poskytuje dostatok potravy

pleskáč vysoký (Abramis brama) sumec západný (Silurus glanis)

lieň sliznatý (Tinca tinca)

kapor obyčajný (Cyprinus carpio),

Spoločným znakom rýb je hydrodynamický tvar tela, ktorý uľahčuje pohyb

vo vode. Telo tvorí hlava zrastená s trupom. Je zakončené veľkou chvostovou plutvou, hlavným orgánom pohybu. Ďalšie plutvy chrbtová a análna na brušnej

strane sú tiež nepárové. Spolu s párovými plutvami prsnými a brušnými na

spodnej strane po bokoch tela pomáhajú udržiavať rovnováhu a umožňujú meniť

smer. Pohyb uľahčuje aj sliz vylučovaný kožou. Okrem toho chráni telo pred

parazitmi. Charakteristickým kožným útvarom rýb sú šupiny, ktoré sa vzájomne

prekrývajú a tvoria tak pevnú, ale ohybnú ochranu tela. Niektorým rybám šupiny

chýbajú.

Ryby ako typické vodné živočíchy, prijímajú kyslík z vody pomocou žiaber, ktoré sú uložené na bokoch hlavy. Sú prekryté pohyblivými žiabrovými viečkami (skrelami).

37

Ryba naberie vodu ústnou dutinou. Zatvorením úst ju vytláča do žiabrovej dutiny, kde obmýva žiabre. Kyslík rozpustený vo vode tu preniká do krvi a z krvi sa do vody uvoľňuje oxid uhličitý.

Ryby patria k živočíchom s aktívnym spôsobom života, preto je pre ne dôležité

prijímať dostatok informácií o okolitom prostredí. Vyvinuli sa im všetky základné

zmysly (zrak, čuch, chuť, sluch a hmat). Na hlave sú umiestnené guľovité oči bez

viečok. V ich blízkosti, v dvoch čuchových jamkách sú čuchové bunky a po bokoch

úst majú dva hmatové fúzy. Ako sluchový orgán slúži rybám vnútorné ucho,

v ktorom je uložený aj orgán rovnováhy. Chuťové bunky sú roztrúsené v ústnej

dutine. Charakteristickým zmyslovým orgánom rýb je bočná čiara. Pomocou nej

zachytávajú zmeny tlaku a prúdenia spôsobené pohybom vo vode.

Rozvoj jednotlivých zrakových orgánov závisí najmä od vlastností vodného prostredia, v ktorom žijú. Napríklad ryby v priehľadných a čistých vodách majú dobre vyvinutý zrak a dokážu rozlišovať aj farby. Na rozdiel od toho ryby žijúce v jaskyniach alebo kalných vodách majú slabý zrak a ich oči sú redukované.

Ryby sa rozmnožujú pohlavne a väčšinou sú oddeleného pohlavia.

Samička vypustí do vody vajíčka – ikry a v tom istom čase samček vypúšťa spermie

- mlieč. Spermia splynie s vajíčkom vo vode, mimo tela ryby. Tento spôsob

oplodnenia sa nazýva vonkajšie oplodnenie. Rozmnožovanie rýb sa označuje ako

neresenie a sprevádza ho špecifické správanie sa (združovanie do húfov,

vyhrabávanie jamiek do piesku a pod.). Z oplodneného vajíčka sa za 5 až 6 dní

vyvinie malá rybka – plôdik, ktorý má na brušnej strane žĺtkové vrecúško s výživnými

látkami.

Veľa oplodnených vajíčok sa stane potravou iných živočíchov. Preto ryby pri neresení vypúšťajú niekoľko sto tisíc vajíčok, ale len z malého množstva sa vyvinú malé rybky.

Sladkovodné ryby sú významným článkom potravových reťazcov. Plnia vo

vodných ekosystémoch funkciu konzumentov. Ich potrava je rozmanitá. Kapor a lieň

sú všežravé ryby. Vyhľadávajú potravu pri dne a živia sa drobnými kôrovcami a

rastlinami. Pstruh, šťuka, ostriež a sumec patria medzi dravé ryby. Lovia hmyz, iné

ryby a vodné živočíchy.

38

Šťuka je typická dravá ryby. Má štíhle telo, sploštenú hlavu, hlboko rozštiepené ústa, na spodnej čeľusti ostré zuby. Na korisť bez pohybu striehne a potom prudko zaútočí. V prípade nedostatku potravy sa šťuka správa ako kanibal a požiera vlastné potomstvo.

Aj ryby sa často stávajú potravou pre iné vodné a pobrežné živočíchy. Živia sa

nimi mnohé vodné vtáky (volavky, kormorány a bociany), vydry ale aj užovky.

Sladkovodné ryby sú podobne ako aj morské významnou zložkou potravy človeka. Ich mäso je ľahko stráviteľné, obsahuje vitamín D a minerálne látky dôležité pre zdravý vývin ľudského organizmu. Našou hospodársky najvýznamnejšou rybou je kapor. Už starí Rimania v prvom storočí pr. n. l. chovali kapry v osobitných rybníkoch. Zhrnutie: Ryby sú stavovce dokonale prispôsobené životu vo vode. Hydrodynamický tvar tela

je pretiahnutý a z bokov sploštený. Pohyb vo vode zabezpečujú plutvy. Koža je

slizká so šupinami. Dýchajú žiabrami, ktoré im umožňujú prijímať kyslík rozpustený

vo vode. Majú zvláštny zmyslový orgán, bočnú čiaru. Vajíčka (ikry) kladú do vody,

kde prebieha aj vonkajšie oplodnenie. Proces rozmnožovania rýb sa nazýva

neresenie. Vývin je priamy.

Ryby sú dôležitou súčasťou potravových vzťahov vo vodných ekosystémoch. Majú aj

veľký hospodársky význam, pretože sú významnou zložkou potravy človeka.

39

1.3.2 Obojživelníky (Amphibia) Kľúčové pojmy: obojživelníky, mloky, žaby, žubrienky, plutvový lem, žiabre, pľúca,

pohlavný dimorfizmus, nepriamy vývin, vonkajšie oplodnenie, biologická rovnováha

V stojatých vodách rôzne veľkých vodných nádrží vidno na jar zhluky alebo

retiazky vajíčok obojživelníkov. V evolúcii živočíchov sa zaradili medzi prvých

suchozemských stavovcov. Ich rozmnožovanie je úzko späté s vodou, kde väčšinou

prebieha párenie aj prvé štádiá nepriameho vývinu. Z vajíčok sa liahnu larvy –

žubrienky, ktoré majú všetky znaky vodných živočíchov. Sú bez končatín, pohybujú

sa pomocou plutvového lemu, dýchajú žiabrami a majú bočnú čiaru. Základ ich

potravy tvoria riasy.

V priebehu vývinu dochádza k zmenám v stavbe tela aj v spôsobe života a

žubrienky sa postupne menia na dospelých jedincov s typickými znakmi

suchozemských živočíchov, ktoré opúšťajú vodné prostredie. Nájdeme ich na súši,

najčastejšie v blízkosti vôd, na vlhkých lúkach, ale aj v lesoch. Nikdy sa nevyskytujú

v suchom, chladnom a morskom prostredí.

Dospelé obojživelníky sa životu na suchej zemi prispôsobili vonkajšou aj

vnútornou stavbou tela. Vyvinuli sa im končatiny, ktoré umožňujú pohyb po súši a

dýchajú pľúcami vzdušný kyslík. Príjem kyslíka zabezpečuje aj vlhká a hladká, silne

prekrvená koža. Nachádza sa v nej veľa slizových a jedových žliaz, ktoré slúžia na

ochranu a pigment, ktorý spôsobuje charakteristické sfarbenie jednotlivých druhov.

Ich potravou sú drobné bezstavovce, najčastejšie hmyz.

K obojživelníkom patria zástupcovia chvostnatých mlokov a bezchvostých žiab.

V tropických oblastiach Ameriky a Afriky žijú veľkým dážďovkám podobné červone (Gymnophyona). Žijú vo vode alebo pod zemou. Sú dravé, živia sa hmyzom, červami ale aj žabami a hadmi. Dorastajú do dlžky až1,5 metra.

Mloky (Caudata) Ich telo je podlhovasté, rozdelené na hlavu, trup, končatiny a chvost. Na

chvoste majú charakteristický plutvový lem, ktorý im pomáha pri pohybe vo vode.

Larvám sa ako prvé vyvíjajú predné končatiny.

40

V stojatých vodách žije mlok bodkovaný (Triturus vulgaris). Vo vode sa

pohybuje pomocou dlhého, z bokov splošteného chvosta. Vylieza aj na súš, kde

vyhľadáva vlhké miesta. Vyznačuje sa pohlavným dimorfizmom. Samček je

pestrejšie sfarbený, na chrbte a na chvoste má vysoký hrebeň. Samička je oveľa

nenápadnejšia. Mlok sa živí hmyzom a drobnými živočíchmi.

Príbuzný našim mlokom je veľmlok, ktorý žije vo východnej Ázii a je až 1,5 metra dlhý. Môžeme sa s ním stretnúť aj v niektorých európskych zoologických záhradách.

Typickým zástupcom vlhkých lesov je salamandra škvrnitá (Salamandra

salamandra). Má charakteristické výstražné sfarbenie, lesklú čiernu kožu so žltými

škvrnami. Na hlave za očami sú jedové žľazy, ktorých výlučky môžu človeku silne

podráždiť pokožku. Loví najmä v noci hmyz, červy a slimáky. Párenie prebieha na

súši. Samička je živorodá, do vody kladie vyvinuté larvy.

Salamandra škvrnitá počas dlhotrvajúceho sucha vôbec nevychádza z úkrytu za potravou. Vtedy sa môže medzi salamandrami prejavovať kanibalizmus (požieranie jedincov toho istého druhu).

Žaby (Anura). Majú krátke zavalité telo bez chvosta. Na predných končatinách majú štyri

prsty. Zadné končatiny sú silné a dlhé, zakončené piatimi prstami, spojenými

plávacou blanou. Vďaka tomu výborne plávajú. Na súši sa pohybujú kráčaním,

skákaním, niektoré dokážu loziť aj po stromoch.

Koža je u väčšiny žiab tenká, hladká a stále vlhká, môže však byť aj drsná,

bradavičnatá a suchá (ropuchy). Mnohé druhy majú v koži žľazy, ktoré produkujú

jedové sekréty na ochranu pred predátormi. Iné druhy pomocou pigmentu vytvárajú

výstražné alebo maskovacie sfarbenie.

Na sploštenej hlave sú široké ústa, nozdry a ušné bubienky. Vypuklé oči majú

vyvinuté viečka a žmurku. Pri orientácii majú zrak a sluch pre žaby rozhodujúci

význam.

Vzduch do pľúc nenasávajú, ale ho prehĺtajú.

Samci žiab vydávajú zvuky vzduchom, ktorý prechádza z pľúc do úst, kde rozochvieva hlasivkové blany. Ako rezonátor fungujú bubienky po bokoch hlavy, alebo nafúknutá spodná časť hlavy.

41

Žaby sú oddeleného pohlavia s pohlavným dimorfizmom. Samček býva

často menší ako samička. Oplodnenie vajíčok prebieha vo vode, je teda vonkajšie. Vajíčka ukladajú do vody v rôznych retiazkovitých útvaroch alebo zhlukoch. Počas

premeny žubrienkam najskôr narastajú zadné končatiny, potom dorastajú predné

končatiny a plutvový lem sa postupne stráca.

Živia sa červami, drobnými mäkkýšmi a hmyzom. Na korisť striehnu, potravu

prehĺtajú vcelku.

Skokan zelený (Rana esculenta) žije trvalo pri vode. Vyskytuje sa v nížinách

na brehu rybníkov a močiarov husto zarastených vegetáciou. Charakteristické je jeho

zelené zafarbenie s tmavými škvrnami. Živí sa hmyzom, ktorý loví vymrštením dlhého

lepkavého jazyka.

Samček skokana v čase rozmnožovania vydáva hlasné charakteristické

zvuky – kŕkanie. Zosilňuje ho pomocou nafukovacích zvukových vakov uložených za

širokými ústami. Samičky kladú do vody vajíčka v marci a malé žabky vyliezajú

z vody v júni. Rýchlosť vývinu a premeny žubrienky na skokana závisí od teploty

vody.

V listnatých hájoch a krovinách v blízkosti vodných plôch sa vyskytuje malá

rosnička zelená (Hyla arborea). Veľmi dobre šplhá po vysokých stromoch a kríkoch.

Na koncoch prstov má prísavky, ktoré vylučujú sliz a umožňujú jej prichytiť sa aj na

zvislých hladkých plochách. Svoje typické zelené zafarbenie môže meniť podľa

prostredia od svetlozelenej po tmavozelenú farbu.

Rosničky sú veľmi užitočné. Ich typickou potravou sú muchy. Kedysi boli hojne rozšírené, dnes sú ohrozené. Úbytok rosničiek spôsobilo najmä ničenie mokradí a brehových porastov, v ktorých žijú.

Našou najväčšou žabou je ropucha bradavičnatá (Bufo bufo). Svojim

spôsobom života a telesnými znakmi je viac suchozemským živočíchom. Vo vode sa

vyskytuje len v čase rozmnožovania. Má zavalité telo s krátkymi zadnými nohami,

preto jej pohyb pôsobí nemotorne. Povrch tela pokrýva hnedá bradavičnatá koža.

Obsahuje žľazy, ktoré produkujú hlien. V hliene sa nachádzajú látky, ktoré môžu

u ľudí vyvolať alergické reakcie (vyrážky). Za očami sú sústredené jedové žľazy.

42

Ropucha je aktívna v noci, cez deň len v čase rozmnožovania, kedy putuje

k vodným nádržiam. Samička kladie vajíčka do šnúr dlhých až 4 m (4 000 vajíčok).

Žubrienky majú typickú čiernu farbu.

Obojživelníky sú dôležitou súčasťou potravových reťazcov. Živia sa hmyzom a

rôznymi bezstavovcami. Tým sa podieľajú na udržiavaní biologickej rovnováhy.

Sami sa však často stávajú korisťou plazov, vtákov a cicavcov. V súčastnosti sú

najohrozenejšou skupinou živočíchov. Spôsobuje to najmä znečisťovanie vôd,

ničenie ich prirodzených biotopov, rozširujúci sa automobilizmus a choroby. Všetky

obojživelníky sú chránené v období rozmnožovania a mnohé aj počas celého roka..

Množsto žiab uhynie na cestných komunikáciách na jar počas migračných ťahov v čase rozmnožovania. Automobilová doprava prispieva k veľkému úbytku obojživelníkov. Veľa jednotlivcov aj organizácií sa rôznym spôsobom usiluje riešiť ochranu migrujúcich žiab v jarných mesiacoch.

Zhrnutie: Obojživelníky sú stavovce, ktoré prežijú časť života vo vode a časť na súši. Ich vývin

je nepriamy. Rozmnožujú sa vo vode, kde žijú aj ich larválne štádiá – žubrienky.

Nemajú končatiny, kyslík prijímajú z vody žiabrami, orientujú sa pomocou bočnej

čiary. Dospelé jedince prijímajú kyslík zo vzduchu pľúcami a vlhkou kožou. Pohybujú

sa pomocou končatín. K obojživelníkom patria bezchvosté žaby a chvostnaté mloky.

Sú veľmi citlivé na znečistenie vody a vzduchu, čo môže spôsobovať ich úhyn.