MANAŽERSKÉ METÓDY A TECHNIKY

Žilina 2019

Vladimír T. Míka

Mária Hudáková

Zložitosť úloh a zmeny v prostredí organizácií si vyžadujú od manažérov na všetkých úrovniach všestrannú pripravenosť v odbornej technickej i riadiacej oblasti. Základné znalosti obsahu, funkcií a metód manažmentu a krízového manažmentu sú jadrom študijného programu krízový manažment na Fakulte bezpečnostného inžinierstva Žilinskej univerzity. Sú podstatným východiskovým predpokladom i pre ďalšie študijné programy – bezpečnostný manažment, záchranné služby a bezpečnosť a ochrana kritickej infraštruktúry. Predmet manažérske metódy a techniky zoznamuje študentov s metodologickými východiskami teórie a praxe manažmentu, sústreďuje sa na priblíženie najrozšírenejších metód a techník manažérskej činnosti. Vysokoškolská učebnica Manažérske metódy a techniky poskytuje základné teoretické poznatky o procesoch a metódach manažmentu prispôsobené potrebám riešenia problémov v krízových situáciách. Preto aj učebnica Manažérske metódy a techniky poskytuje prehľad o vybraných manažérskych metódach a technikách, o spôsoboch, prístupoch a nástrojoch riešenia obvyklých problémov manažmentu, ako aj o metódach využívaných na riešenie špecifických problémov existencie a rozvoja organizácií.

Niektoré metódy a techniky sú úzko zamerané na vybranú manažérsku funkciu či vybraný problém, iné sú všeobecnejšie a využiteľné v širšom spektre manažérskej práce. Autori položili dôraz na pochopenie jednotlivých metód a na zvládnutie ich praktického využitia. Pre potreby hlbšieho zvládnutia vybraných metód a techník je na záver každej kapitoly uvedený zoznam literatúry, z ktorej autori pri spracovávaní jednotlivých častí čerpali a ktoré sú súčasne ďalšími vhodnými zdrojmi na štúdium predmetu a na prehĺbenie znalostí. Autori: doc. Mgr. Vladimír Tomáš Míka, PhD. - časti: Úvod, 1, 2, 3, 6.4 - 6.7, 7.1,7.2, 8.1, 8.4 - 8.7, Záver. doc. Ing. Mária Hudáková, PhD. – časti: 4, 5, 6.1 - 6.3, 7.3 - 7.5, 8.2 – 8.3, 8.8. Vedecký redaktor: prof. Ing. Ladislav Šimák, PhD. Recenzenti: doc. Ing. Michal Varmus, PhD. doc. Ing. Stanislav Filip, PhD. Grafická úprava: Ing. Matej Masár Vydala Žilinská univerzita v Žiline/ EDIS – vydavateľské centrum ŽU

© Vladimír Tomáš Míka, Mária Hudáková, 2019. ISBN 978-80-554-1614-4

Na sklade vydavateľstva:

http://www.edis.uniza.sk/publikacia/6633/Manazerske-metody-a-techniky/

Pre potreby citácie:

MÍKA, V. T. a M. HUDÁKOVÁ, 2019. Manažérske metódy a techniky. Žilina: Vydavateľské centrum

Žilinskej univerzity. ISBN 978-80-554-1614-4.

1 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA A KLASIFIKÁCIA MANAŽÉRSKYCH METÓD

„Dubito ergo cogito, cogito ergo sum –

Pochybujem, teda myslím; myslím, teda som “ (René Descartes, 1596 - 1650)

„Cieľom vedy je nie hľadať dôkazy, ale spôsob konania.“

(Francis Bacon, anglický filozof, 1561 - 1626)

Moderný manažment vznikol ako prax riadenia podniku a o niečo neskôr ako teória skúmajúca tieto procesy. V súčasnosti sa preferuje širšie poňatie manažmentu, ktoré zahŕňa procesy riadenia sociálnych, sociálno-ekonomických a sociálno-technických systémov, v užšom poňatí aj technologických procesov. Manažérska teória a manažérska prax sa neobídu bez overených postupov poznávania charakteru a vývoja prostredia, v ktorom riadené procesy prebiehajú. Zovšeobecnené poznatky o zákonitostiach a princípoch riadenia sociálnych systémov spolu so znalosťou metód, techník a ďalších nástrojov a prostriedkov umožňujú manažérom využiť svoje kompetencie a osobnostné predpoklady na účelné a efektívne dosahovanie cieľov nimi riadených organizácií. 1.1 Manažment ako proces riadenia sociálnych systémov v meniacom sa prostredí Procesy riadenia organizácií prebiehajú pod vplyvom faktorov vnútorného (interného, vnútroorganizačného) a vonkajšieho (externého) prostredia. Niektoré z týchto faktorov je možné ovplyvňovať a regulovať, iným sa treba prispôsobovať. Práve vo faktoroch prostredia sú zdroje rizík, ohrození a kríz, ktorým treba sa vyhnúť, alebo ktorých účinky treba obmedziť, prípadne vylúčiť. Na základe toho je možné vyjadriť hlavný význam manažmentu spočívajúci predovšetkým:

a) v hľadaní a stanovení zámerov z hľadiska dlhodobých perspektív vývoja organizácie, v rozhodovaní o cieľov a postupov ich realizácie v konkrétnych podmienkach,

b) v organizácii plnenia stanovených cieľov a v zabezpečovaní a príprave potrebných zdrojov, v implementácii zvolených postupov do praxe,

c) v permanentnom sledovaní a analýze riadeného procesu a vnútorných a vonkajších podmienok, v odhaľovaní nových príležitostí, ale aj problémov a zdrojov možných rizík a kríz,

d) v rozhodovaní o vhodných opatrení reagujúcich na zmeny v prostredí a umožňujúcich napĺňanie poslania organizácie a v riadení ich implementácie.

V súčasnosti sa manažment vníma z viacerých hľadísk, najčastejšie sa uvádzajú tieto jeho významy

1:

manažment ako vedecká teória, náuka, systém zákonitostí, princípov a metód, manažment ako skupina riadiacich pracovníkov, vedenie organizácie, ako subjekt riadenia, manažment ako proces voľby cieľov a postupov, ako proces ovplyvňovania spolupracovníkov

zameraný na efektívne dosahovanie cieľov organizácie, manažment ako systém opatrení (manažment kvality, manažment rizika, manažment zmien,

krízový manažment a i.) pripravený a uplatňovaný určitými subjektmi za určitých podmienok s konkrétnym cieľom

2.

Manažment ako praktickú riadiacu činnosť je možné chápať ako proces uplatňovania vhodných princípov, metód, nástrojov a postupov subjektom riadenia pri zabezpečovaní efektívnej transformácie zdrojov a vytváraní vhodných podmienok pre efektívne plnenie cieľov organizácie (podniku, inštitúcie a pod.).

1 Manažment ako proces riadenia operácií a ako proces vedenia ľudí sa v niektorých zdrojoch označuje aj výrazom „manažovanie“ alebo

„managing“ (nie „managering“). Výraz manažering sa nesprávne používa ako označenie súboru manažérskych činností či nástrojov. Vyskytuje sa niekedy dokonca aj ako preklad slova „managerialism“ (manažerizmus), čo je zjavne nesprávne, lebo tento výraz je používaný na označenie presadzovania manažérskych prístupov do nepodnikateľských činností (manažerizmus vo verejnej správe, sociálnej práci a pod.) 2 Manažment ako súbor opatrení, metód a návodov sa v niektorých slovenských zdrojoch, najmä v prekladoch medzinárodných smerníc a v odvetvových smerniciach označuje výrazom „manažérstvo“ (manažérstvo kvality, manažérstvo rizika, bezpečnostné manažérstvo a pod.). Výraz „manažérstvo“ sa objavuje aj v iných významoch, čo však považujú autori za nesprávne.

ZdrojeSubjekt

riadenia

Princípy metódy

Nástroje a postupy

Pravidlá a skúsenosti

Objekt

riadenia

Ciele

Obr. 1.1 Schéma sprostredkujúceho vplyvu princípov, metód a ďalších nástrojov na efektívne dosahovanie cieľov organizácie

Riadiacu činnosť v manažmente chápeme širšie ako len pôsobenie subjektu riadenia na objekt riadenia (pričom pripúšťame, že v samoriadiacich systémoch môže subjekt splývať s objektom). Riadenie v manažmente chápeme aj ako vytváranie a ovplyvňovanie interných a externých podmienok fungovania riadeného systému, „staranie sa“ o systém a pod. Manažérske funkcie a manažérske roly

Manažment ako proces zahŕňa najmä tie činnosti, ktoré sú najčastejšie spomínané ako funkcie, roly či úlohy manažmentu. Ide o proces cieľavedomého ovplyvňovania tých faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú dosahovanie stanovených cieľov organizácie, ovplyvňujú alebo priamo determinujú cieľové správanie systému. Manažérske funkcie, resp. úlohy a roly manažérov sa zvyčajne klasifikujú podľa viacerých hľadísk. Za sekvenčné (postupné) funkcie manažmentu sú považované: plánovanie, organizovanie, výber a rozmiestňovanie ľudí, vedenie a kontrola. Iný prístup zdôrazňuje tzv. priebežné funkcie manažmentu, ktoré tvoria: analyzovanie, rozhodovanie, implementácia (prijatého rozhodnutia) a monitorovanie priebehu. Manažéri pri svojej riadiacej práci vykonávajú rad úloh, ktoré je možné podľa očakávaného zamerania zaradiť do niekoľkých skupín manažérskych rolí:

Rozhodovacie roly napĺňa manažér tým, že rozhoduje o stratégii, o cieľoch, o postupoch ich dosiahnutia, o zdrojoch, o riešení naliehavých situácií, prijíma kompromisy atď.

Informačné roly zahŕňajú činnosti zamerané na sledovanie zdrojov informácií, monitorovanie, hodnotenie, poskytovanie informácií nadriadeným, podriadeným a spolupracujúcim subjektom, verejnosti, zadávanie požiadaviek na funkcie informačného systému a pod.

Interpersonálne roly manažéra vyjadrujú jeho úlohu bezprostredného vedúceho, manažér usmerňuje a motivuje spolupracovníkov, udržuje vzťahy vnútri organizácie i s predstaviteľmi kooperujúcich organizácií a i.

Manažéri organizácií pri realizácii jednotlivých funkcií a napĺňaní svojich rolí využívajú množstvo nástrojov, metód a techník, ktoré zodpovedajú riešenej problematike. Rôzne prístupy, postupy a metódy sa využívajú vo vedeckom poznávaní procesov riadenia. Podobne i v procesoch manažmentu rizika sa využívajú zovšeobecnené teoretické poznatky, ako aj postupy a nástroje overené praxou. Preto v nasledujúcich častiach budeme rozlišovať medzi metódami využívanými v procesoch teoretického skúmania a medzi metódami a technikami manažérskej praxe. 1.2 Manažment ako veda a teória Vedecké poznanie procesov riadenia v určitých viac či menej sa meniacich podmienkach vedie k zovšeobecneniu poznatkov, k formulácii zákonitostí, princípov efektívneho a účelného riadenia sociálneho systému. Podstatné je, či manažér, resp. krízový manažér potrebuje teóriu, alebo praktický návod? Odpoveď nie je jednoduchá, ale zrejme treba súhlasiť s názorom, že „najpraktickejšia je dobrá teória“

3. Čo je teda teória? Čo hľadá teória? Prečo je potrebná pre efektívnu

manažérsku prax? V čom sú jej zvláštnosti oproti iným vedeckým teóriám?

3 Táto myšlienka sa pripisuje viacerým mysliteľom, najčastejšie nemeckým vedcom filozofovi G. W. F. Hegelovi (1770-1831) a chemikovi J.

Liebigovi (1803 - 1873), ale aj rakúskemu fyzikovi L. Boltzmannovi (1844 - 1906).

a) Veda vymedzuje predmet skúmania z určitých širších súvislostí, skúma jeho štruktúru, vplyvy faktorov okolia, hľadá funkčné závislosti, podmienky ich platnosti a závery skúmania zovšeobecňuje. Teória predstavuje výsledok vedeckého skúmania.

b) Teóriu teda môžeme chápať ako usporiadaný súbor poznatkov, zákonitostí, princípov, metód a postupov. Jadrom teórie je často určitá základná zákonitosť, paradigma, ako (doteraz, zatiaľ) uznávaný predpoklad, vzor myslenia. Vytvorená teória je vystavená skúške praxe. Platí dotiaľ, dokiaľ veda neprinesie nové poznatky, ktoré by doterajšie teoretické poznatky doplnili, spochybnili, prípadne vyvrátili.

Teória manažmentu sa vyznačuje týmito základnými črtami:

manažment je praxeologickou4 vednou disciplínou – vychádza z praxe a praxi slúži, hľadá

zákonitosti, princípy a postupy vedúce k efektívnemu využívaniu nástrojov riadenia,

manažment je prierezový a interdisciplinárny až multidisciplinárny vedný odbor – nielen že používa poznatky a nástroje iných vied (sociológia, psychológia, ekonómia, matematika a iné), ale mnohé problémy manažmentu sa nedajú riešiť bez celostného pohľadu, holistickým

5

prístupom prostredníctvom prieniku viacerých vedných disciplín. V literatúre sa za ďalší znak teórie manažmentu uvádza aj internacionalizácia, čo zrejme má zvýrazniť význam vplyvu globalizácie na vývoj teórie manažmentu. Avšak aj keď mnohé riadiace procesy majú aj v súčasnosti lokálny charakter, teoretické východiská budú mať tak ako v každej vedeckej disciplíne v posledných stáročiach vždy znaky internacionality. Internacionálnosť alebo globálnosť na rozdiel od manažmentu podnikov má v krízovom manažmente celkom iný rozmer. Medzinárodná spolupráca je predpokladom pre účinné riešenie množstva dnes už globálnych problémov (vojny, medzinárodný terorizmus, globálne dôsledky negatívnej činnosti človeka, všeobecný vplyv globálnych klimatických zmien, potreba zachovať podmienky pre život, pandémie, stále širší rozmer a dôsledky nárastu sociálnych rizík a kríz atď.). Keďže sa postupne vyvinuli rozličné koncepcie a výklady procesu manažmentu, následne sa vypracovali rozličné teórie manažmentu rešpektujúce jeho rôzne podoby, napr.:

manažment ako proces, ako realizácia funkcií, zásad a postupov, manažment ako interakcia ľudí, ako ich vedenie a vzájomné ovplyvňovanie, manažment ako rozhodovanie, manažment ako informačný proces, manažment ako sústava matematických rovníc.

Jednotlivé poňatia manažmentu nie sú samostatnými a izolovanými teóriami, ale sú to prejavy, čiže druhy intelektuálnej deľby práce pri skúmaní a rozpracúvaní problémov toho istého procesu manažmentu, predstavujúce rôzne pohľady na proces riadenia. Teória manažmentu, formovaná na základe rozličných poznatkov, má svoj predmet, svoje jadro, spočívajúce v procese manažmentu. Jednotlivé súbory poznatkov majú voči teórii manažmentu rozličné úlohy. Dôležité je, že tvoria východiskový rámec aj pre teóriu krízového manažmentu. Príslušné poznatky je možné rozčleniť na tri skupiny (Sedlák 2007):

1. Poznatky formujúce obsah procesu manažmentu ako systému, pričom obsah procesu manažmentu ako systému možno ďalej rozčleniť na podsystémy podľa funkčného hľadiska, rozhodovacieho hľadiska a informačného hľadiska.

2. Poznatky predstavujúce zdroje procesu manažmentu. Medzi ne patria empirické, behavioristické, matematicko-štatistické, technické a ďalšie zdroje poznatkov.

3. Poznatky tvoriace základné prístupy skúmania a riešenia problémov manažmentu. V teórii manažmentu patrí významné miesto základným prístupom k skúmaniu jeho jednotlivých

4 Praxeológia sa zaoberá ľudskou prácou, logikou a účinnosťou ľudského konania. Skúma rôzne činnosti alebo súbory činností

z hľadiska určenia ich efektívnosti. Manažment je z pohľadu praxeológie súborom efektívnych činností zameraných na

realizáciu cieľov organizácie. Zakladateľom praxeológie je Tadeusz Kotarbiński (v 50. rokoch minulého storočia prezident

Poľskej akadémie vied).

5 Holizmus – pôvodne filozofický smer, východiskom ktorého je Aristotelova téza, že „celok je viac ako súhrn jeho častí“. V teórii poznania to predstavuje prístup zohľadňujúci potrebu celostného pohľadu na skúmaný objekt, teda aj potrebu vzájomného prieniku viacerých teórií so zámerom poznania podstaty celku.

čiastkových problémov a manažmentu ako celku. Najrozšírenejšie sú tri základné prístupy: systémový prístup, kontingenčný prístup (situačný – zdôrazňuje to, že pri riešení problémov je nevyhnutné rešpektovať konkrétne podmienky) a operačný prístup (zdôrazňuje komplexné a harmonické chápanie fungovania organizácie, previazanie jednotlivých operácií).

Ďalšou otázkou, ktorá úzko súvisí s použitým prístupom riešenia manažérskych problémov, je charakter výpovedí teórie manažmentu, ktorý zisťuje, či sa vyskytujú deskriptívne, normatívne alebo obidvoje výpovede. Vyššie uvedené východiská možno aplikovať aj na obsah teórie krízového manažmentu, avšak musíme vymedziť, čím je krízový manažment špecifický. V aplikácii na krízový manažment:

Deskriptívna teória krízového manažmentu vyjadruje reálne správanie ľudí zainteresovaných na procese riešenia krízových situácií, ich reakcie na určitú situáciu. Možno ju vysvetliť kauzálnym vzťahom, keď v danom prostredí nastane situácia či činnosť A, bude nasledovať činnosť či proces B. T. j. deskriptívna teória krízového manažmentu opisuje príčiny, priebeh a dôsledky javov.

Normatívna teória krízového manažmentu obsahuje cieľ a vyjadrenie kauzálneho vzťahu ako podmienky, na základe ktorej sa daný cieľ môže dosiahnuť. Keď sa urobí A, potom nasleduje B, ale za podmienok C (stupeň neistoty, individuálne diferencie pracovníkov, veľkosť podniku a pod.). Normatívna teória krízového manažmentu charakterizuje predpoklady, princípy a pravidlá, za použití ktorých je možno dosiahnuť uspokojivé riešenie.

Podceňovanie významu teórie alebo priamo jej nedostatok je logicky sprevádzané tendenciami k pragmatizmu, čo sa z krátkodobého hľadiska môže niekedy zdať výhodné alebo účelné, avšak z dlhodobého hľadiska skôr nevýhodné až škodlivé. Pragmatizmus v krízovom manažmente je často vynútený neočakávanosťou situácie, informačným a časovým stresom, alebo v horších prípadoch separátnymi záujmami niektorých zúčastnených subjektov. Ako príklad môžu slúžiť riešenia vojensko-politických kríz resp. ohrozenia záujmov (Juhoslávia, Irak, Afganistan, Líbya, Sýria, v minulosti Chile, ČSSR v r. 1968, ale aj riešenie technologických havárií, priemyselných katastrof, ekologické havárie). Manažment ako veda je teda procesom poznávania objektívnej reality, systémom vedeckých nástrojov tohto procesu ako aj súhrnom zovšeobecnených poznatkov, ako teóriou. Skúmanou objektívnou realitou sú podmienky a procesy riadenia sociálnych systémov (podniku, organizácie, inštitúcie, štátu). Veda je vtedy vedou, keď má:

predmet skúmania, jazyk vedy, metódy vedy, a dopracúva sa k súhrnu výsledkov teoretického poznania o procese riadenia sociálnych

systémov – v širšom i užšom zmysle.

Výsledkom manažmentu ako vedy je teória manažmentu: systém poznatkov o určitej skutočnosti (o procesoch riadenia, resp. o obsahu, zásadách,

metódach a predpokladoch efektívnej cieľavedomej riadiacej činnosti subjektov riadenia), zovšeobecnené poznanie, v podobe princípov a zákonitostí riadiacej činnosti, výsledok preverenia, potvrdenia alebo vyvrátenia predpokladaného poznania na základe

vedeckých metód a postupov. Problémom manažmentu ako vedy je to, že väčšina vedeckých disciplín má svoj jasne vyhranený predmet skúmania charakteristický jeho objektívnou existenciou. Veda od svojho vzniku skúma svet, prírodu, človeka a jeho myslenie. Obsahom vedy o manažmente je však skúmanie konkrétnej ľudskej činnosti (praxe) z pohľadu jej účelnosti a efektívnosti (účinnosti). Hovoríme, že manažment je z tohto pohľadu praxeologickou disciplínou, t. j. skúma obsah, princípy, zákonitosti relatívne úzko špecifikovanej efektívnej praktickej činnosti, cieľavedomej systematickej práce riadiacich subjektov, ovplyvňujúcich

a) procesy v riadenom systéme a

b) ovplyvniteľné faktory interného a externého prostredia tak, aby daný systém plnil optimálne svoje funkcie a ciele.

6

Predmetom manažmentu ako vedeckej disciplíny je teda cieľavedomá činnosť subjektov riadenia, presnejšie povedané princípy, metódy a zákonitosti efektívnej manažérskej práce, t. j. jej obsah, vyjadrený napr. manažérskymi funkciami či rolami. (Predmet vyjadruje, čo sa skúma). Obsah manažmentu ako vedy treba odlíšiť od obsahu manažmentu ako riadiaceho procesu. Obsah manažmentu ako vedeckej disciplíny je širší, zahŕňa tak proces skúmania daného predmetu ako aj jeho výsledky v podobe princípov, metód a zákonitostí. A keďže ide o praxeologickú disciplínu, obsahom manažmentu ako vedeckej disciplíny sú aj zovšeobecnené skúsenosti, návody a odporúčania. (Obsah vyjadruje skúmaný predmet komplexnejšie a súčasne už vyjadruje aj to, čo je výsledkom).

Tu v súvislosti s krízovým manažmentom (alebo manažmentom kríz – crisis management = manažment krízy – tak ako je v súčasnosti chápaný) sa natíska otázka, či problematika krízového manažmentu je iba jednou zo súčastí predmetu všeobecnejšie chápaného manažmentu, alebo či krízový manažment ako vedná disciplína má svoj vlastný predmet.

Kto o tom rozhodne? No iba veda sama, resp. vedou uznaná opodstatnenosť vymedzenia krízového manažmentu ako vedeckej disciplíny. Špecifickosť obsahu krízového manažmentu je zreteľná, iba treba vymedziť, či máme na mysli všetky jeho možné roviny, alebo či sa sústredíme na poňatie krízového manažmentu z pohľadu riadenia štátnych, národných, nadnárodných či dokonca globálnych procesov, vedúcich k bezpečnému fungovaniu spoločnosti, jej hodnôt, ako aj podmienok jej ďalšieho rozvoja). Manažment ako veda je teda procesom skúmania, procesom uplatňovania vedeckých metód, ako aj procesom formulácie zovšeobecnených záverov – manažérskej teórie.

Manažment ako vedecká disciplína sa k týmto výsledkom dopracováva:

a) uplatnením všeobecnej metódy vedy, ktorú môžeme zjednodušene znázorniť ako sled nasledujúcich fáz:

Pozorovanie, opis

skutočností

Formulácia problému

Návrh vysvetlenia

(formulácia hypotézy)

Predvídanie, vyvodené z hypotézy,

logická dedukcia

Overenie súladu skutočnosti s

vyvodeným záverom (napr. výskumom,

experimentom a pod.)

Obr. 1.2 Schéma postupných krokov uplatňovania všeobecnej metódy vedeckého skúmania

b) uplatňovaním všeobecných vedeckých metód – v rámci všeobecnej metódy vedy (pozorovanie, dopytovanie, experiment, analýza, syntéza, indukcia, dedukcia...)

c) uplatnením špecifických metód iných vedeckých disciplín (ekonómia, psychológia, sociológia, matematika...),

d) zovšeobecnením empirických poznatkov z manažérskej praxe.

6 Tento proces je výrazne ovplyvňovaný osobnosťou manažérov, ich znalosťami, skúsenosťami, ale aj ďalšími

predpokladmi súvisiacimi s ich predvídavosťou, intuíciou, tvorivosťou a jedinečnými schopnosťami. Preto sa

o manažmente hovorí tiež ako o umení.

Za „vysvetlenie“ javu sa považuje opis vzťahov medzi vnemami (poznatkami) pomocou pojmov rozložiteľných na základné pojmy a predpoklady, ktoré sa považujú za dané a ďalej sa nevysvetľujú ani nedokazujú. Jednotlivé vedecké prístupy a z toho vyplývajúce paradigmy

7 sa môžu líšiť tým, čo považujú za

základné pojmy a predpoklady. Moderná veda rešpektujúca vo vývoji skutočnosti vzťah príčina a následok považuje za základný predpoklad tzv. prírodný zákon, teda predstavu, že rovnaké podmienky vedú vždy k rovnakému výsledku.

Uplatňovanie metód skúmania procesov riadenia sociálnych, sociálnoekonomických a sociálno-technických systémov je zamerané na dvojjediný cieľ:

poznať skutočnosť, t. j. poznať riadený systém, poznať procesy v ňom prebiehajúce, poznať vývoj tých faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia, ktoré vplývajú na priebeh riadiacich procesov,

poznať možnosti a predpoklady reakcie systému na zmeny v prostredí, umožniť žiaducu zmenu v riadenom systéme v súlade s jeho poslaním.

Všeobecné vedecké

metódy a výskumné

metódy a techniky uplatňované

v manažérskej teórii

Metódy a techniky uplatňované v

manažérskej praxi

Obr. 1.3 Vzťah metód uplatňovaných v teórii manažmentu a manažérskej praxi Výsledky vedeckého skúmania, teoretické poznatky o procesoch manažmentu prispievajú k efektívnej praktickej riadiacej činnosti a naopak uplatňovanie metód a techník v manažérskej praxi môže priniesť zaujímavé a nové podnety pre rozvoj teórie. Každé vedecké poznávania je do určitej miery ovplyvnené doterajším stupňom poznania, zovšeobecnenými skúsenosťami a paradigmami, cieľmi, ktoré si subjekt poznania stanovuje, ale aj vývojom širších sociálno-ekonomických podmienok.

8 Preto treba položiť mimoriadny dôraz na výber

metód a ich správnu aplikáciu. Proces poznávania je nutné oprostiť od subjektivizujúcich vplyvov a pred interpretáciou a zovšeobecnením výsledkov venovať dostatočný priestor na ich overenie. Pri vedeckom skúmaní by mali byť uplatňované najmä štandardné a úsporné metódy. Všeobecnou podmienkou vedeckosti práce s informáciami o skúmaných javoch a procesov ako aj zovšeobecnenia záverov je rešpektovanie týchto požiadaviek:

Validita – t. j. platnosť pre dané podmienky je vyjadrením toho, že postup skúmania zodpovedá tomu, čo chceme skutočne skúmať, že zistené výsledky zodpovedajú reálnemu stavu.

Reliabilita (spoľahlivosť) znamená, že použitý postup zaručuje presnosť a spoľahlivosť výsledkov. Z tohto hľadiska napr. kvalitatívne metódy analýzy rizík, kde určenie hodnôt je závislé od subjektívne určených váh, budú náchylné k nižšej miere spoľahlivosti.

Kvalitatívna a kvantitatívna spracovateľnosť výsledkov a ich interpretovateľnosť.

Verifikovateľnosť výsledkov znamená, že je možné dosiahnuté zistenia overiť (v inej situácii, na inom objekte, v konkrétnych podmienkach, alebo na ich modeli).

7 Paradigma – z gréc. „παράδειγμα“ - vzor, príklad. Vo vedeckom poznávaní má paradigma charakter ustáleného spôsobu myslenia, ustáleného názoru vychádzajúceho z doterajšieho stupňa poznania. Nové poznatky sa potom vysvetľujú z pohľadu tejto paradigmy. Rozvoj vedeckého poznania môže však časom niektoré doterajšie paradigmy spochybniť, potom treba paradigmu preskúmať, prípadne zavrhnúť. Staré paradigmy však bývajú späté s tými, ktorí sa bránia ich spochybneniu. Preto na všeobecné rešpektovanie novej paradigmy sú často potrebné personálne až generačné premeny, lebo tvorcovia resp. zástancovia predchádzajúcej paradigmy majú k novej paradigme nedôveru, osvojujú si ju veľmi pomaly, zväčšia s výhradami, alebo vôbec. 8 Max Karl Ernst Ludwig Planck, nemecký fyzik, nositeľ Nobelovej ceny, profesor na univerzite v Berlíne, poukázal na to, že nová vedecká pravda nevíťazí preto, že by presvedčila svojich odporcov a otvorila im oči, ale preto, že jej odporcovia časom zomrú a vyrastie nová generácia, ktorá túto pravdu prijme za svoju.

Falzifikovateľnosť znamená možnosť spochybnenia, ide o spôsob overenia pravdivosti zovšeobecnených výsledkov skúmania (hypotéz, teórií, princípov a pod.) ich vyvrátením, napr. konfrontáciou so skúsenosťou, experimentom.

Objektivita skúmania predstavuje mieru nemožnosti ovplyvniť výsledky a ich interpretáciu.

Objektivita skúmania je daná:

mierou (stupňom) nezávislosti danej výskumnej metódy od osoby užívateľa, čím vyššia je jej hodnota, tým viac je zaručená jednoznačnosť výsledkov,

tým, že skúmaná osoba nemá nebo má iba minimálnu možnosť vplývať na výsledky vo výhodnom alebo pre ňu žiaducim smerom,

nezávislosťou výsledkov od osôb, ktoré ich analyzujú a vyhodnocujú.

Okrem toho, že jednotlivé výskumné metódy musia byť objektívne, štandardné, spoľahlivé a platné, výsledky ich použitia musia byť kvalitatívne i kvantitatívne spracovateľné a interpretovateľné a úsporné. Iba tak môžu prinášať nové poznatky a možnosť verifikovať ich (tzn. overovať ich pravdivosť). Metodológia – metodika – metóda

K mnohým nejasnostiam pri používaní týchto termínov dochádza často ich nekvalifikovanou zámenou, čo môže spôsobovať rad nedorozumení.

Metodológiu zvyčajne charakterizujeme ako:

a) Učenie o metóde vedeckého poznania, teoretické zdôvodnenie metód vedeckého poznania. Metódy sú vtedy vedecké, pokiaľ sú založené na poznaní zákonitostí javov, ktoré skúmajú, alebo na skúmaní týchto zákonitostí. Všeobecná metóda vedeckého skúmania sa dá vyjadriť kolobehom procesu vedy predstavujúcim postup od praxe, skúsenosti – k predpokladanej teórii (formulovanej do hypotéz

9, do výskumných predpokladov) – k falzifikácii a verifikácii výskumom a ďalšou

praktickou činnosťou – a k potvrdeniu alebo vyvráteniu hypotézy – t. j. k formulácii novej teórie, nového princípu, novej zákonitosti. Nová teória je v priebehu času vystavená skúškam praxe alebo nového poznania. T. j. výsledok poznania nikdy nie je celkom konečný!

b) Súhrn vedeckých postupov používaných vo vede, napr. metodológia manažmentu ako súhrn vedeckých metód a postupov pri poznávaní zákonitostí a princípov procesu riadenia organizácie.

Metodiku potom chápeme ako:

a) systém metód – každá vedecká disciplína má svoj systém metód, ktoré sa v tejto vede používajú; ide o systém metód, technik a nástrojov využívaných na objasňovanie a vysvetľovanie zákonitostí a princípov vo vednom odbore v tej ktorej vedeckej disciplíne, vrátane procesu vzdelávania (metodika výučby matematiky, metodika výučby ekonómie a pod.),

b) určitý postup, sled metód, viažucich sa k riešeniu určitého problému (metodika postupu identifikácie a analýzy rizika, metodika spracovania krízových plánov, metodika spracovania diplomovej práce, metodika výučby matematiky, t.j. súhrn metód a postupov pri riešení konkrétneho problému, stanoveného cieľa a pod.).

Metóda je postupom, cestou, spôsobom využívania pravidiel a princípov, uplatňovania nástrojov a prostriedkov, je postupom vedúcim k dosiahnutiu cieľa.

9 Hypotéza je určitým výskumným predpokladom, vyjadruje názor vedca, výskumníka o skúmanom jave alebo procese. Rozširuje dosiahnutú úroveň poznania skúmaného javu či procesu o poznanie predpokladané, ktoré vychádza z určitých teóriou či praxou naznačených indícií a ktoré je treba výskumom dokázať alebo vyvrátiť. Pri formulovaní hypotéz treba dodržať tieto pravidlá:

hypotéza je oznamovacia veta, ktorá obsahuje

obsahuje dve premenné,

jedna premenná má dve roviny, medzi ktorými je vzťah vyjadrený matematickým symbolom alebo slovne 2. stupňom prídavného mena alebo príslovky (menší ako, slabší ako, intenzívnejšie ako a pod.), druhá premenná nemá roviny,

premenné sa dajú presne zisťovať (pozorovať, merať, klasifikovať, kategorizovať).

Technika je nástrojom, prostriedkom, ktorý je v jednotlivej metóde využívaný.10

Napr. možnou technikou metódy dopytovania (nesprávne: dotazovania) je zisťovanie informácií prostredníctvom telefónu.

1.3 Vybrané postupy vedeckého poznania v teórii manažmentu Voľba vhodných postupov, metód a techník je do značnej miery závislá od toho, či ide o poznávanie v rámci kvalitatívneho alebo kvantitatívneho výskumu. Kvalitatívny výskum sa týka väčšinou užšie vymedzenej skúmanej oblasti, kde využívanie kvantitatívnych metód je obmedzené, informácie sa získavajú od relatívne menšieho počtu zástupcov cieľovej skupiny (napr. informácie od zamestnancov získavame od vybranej skupiny zamestnancov). Kvantitatívny výskum sa používa na skúmanie javov a procesov v širšom prostredí, umožňuje spracovávať a analyzovať získané informácie matematickými a štatistickými metódami a technikami. Vo vedeckom poznávaní objektívneho sveta využívame empirické metódy, zamerané na skúmanie reálnych objektov a využívajúce konkrétne nástroje a praktické skúsenosti (pozorovania, merania, experimenty) a teoretické metódy založené na pojmovom myslení, matematické a kybernetické metódy (logické metódy, metódy založené na systémovom prístupe). Pozorovanie, dopytovanie, rozhovor, analýza dokumentov, meranie, experiment – predstavujú

vzájomne späté postupy získavania podstatných informácií o skúmanom objekte (systéme, jave, probléme).

Pozorovanie je všeobecne chápané ako skúmanie objektu v jeho prirodzenom prostredí, môže byť vykonávané priamo osobou pozorovateľa, alebo sprostredkovane (pozorovanie mikroskopom, sledovanie skúmaného javu prostredníctvom videozáznamu a pod.). Ako každá vedecká metóda musí mať aj metóda pozorovania stanovený cieľ pozorovania, vymedzenie objektu, priestoru, časového úseku a spôsobu pozorovania (plán pozorovania), kritériá, podľa ktorých budeme pozorovaný jav klasifikovať, zber a spracovanie pozorovaných údajov vrátane vyhodnotenia a interpretácie.

Dopytovanie (česky: dotazovanie) je metódou uplatňovanou najmä v sociálnych vedách, spočíva v zisťovaní a zbere informácií prostredníctvom iných osôb. Dopytovanie môže byť realizované viacerými postupmi a technikami. Zvláštnou formou dopytovania sú dotazníky, workshopy, rozhovory – individuálne, skupinové, štruktúrované, pološtruktúrované, voľné, môžu mať reálnu i virtuálnu formu. Na spracovanie získaných informácií sa využívajú štatistické nástroje.

Meranie predstavuje súhrn postupov štatistického procesu ako napr. počítanie, určovanie veľkosti, určovanie poradia, určovanie vzájomných pomerov, škálovanie a pod.

Experiment je zvláštnou formou pozorovania, pri čom skúmame reálny objekt v upravených (umelo vytvorených) podmienkach, alebo je umelo vytvorený samotný objekt skúmania. V manažmente môžeme experimentom skúmať napr. efektívnosť práce tímu po zmene usporiadania pracoviska alebo v inak zmenených podmienkach. Experimentom môže byť napr. aj vytvorenie špecifického tímu na preverenie spoľahlivosti nových zariadení a pod.

Analýza a syntéza predstavujú postupy späté s vnímaním celku a jeho častí, východiskom je rozčlenenie celku na jednotlivé časti, ich skúmanie z hľadiska zložiek, ich vlastností, funkcií, vzťahov, hľadanie príčinných vzťahov medzi javmi a procesmi (kauzálna analýza), hľadanie tendencií vývoja jednotlivých prvkov a na základe toho objaviť či odhaliť a vysvetliť podstatné charakteristiky celku (podstatu, vývoj, funkcie, očakávané javy a pod.). V praxi často dochádza k chybám, keď sa za analýzu pokladá iba opísanie či zosumarizovanie získaných informácií bez reálneho odhalenia podstatných znakov a vzťahov potrebných na syntézu.

Abstrakcia a konkretizácia sa týka vzťahu podstaty a javu. Abstrahovanie znamená odhliadnutie od menej podstatných znakov (z pohľadu riešeného problému) a vyčlenenie toho, čo je za danej situácie a pre dané potreby dôležité. Konkretizácia znamená spätné zakomponovanie do podmienok, ktoré sme pôvodne neuvažovali.

Indukcia a dedukcia ako metódy či myšlienkové postupy formálnej logiky sa uplatňujú

v komplexnejšej podobe i v procesoch poznávania zložitých dynamických javov a procesov.

10 Treba však pripomenúť, že v anglosasky hovoriacich krajinách si najmä v súvislosti s manažérskou praxou príliš veľké problémy s rozdielmi nerobia, metódy i techniky sa v angličtine často pomenovávajú rovnako – techniques.

Indukcia predstavuje postup od jednotlivého k všeobecnému (k princípu, k zákonu), ako aj postup od javu k podstate. Dedukciou rozumieme vyvodzovanie dôsledkov z všeobecne platných výrokov, či zákonov (zistených induktívnymi postupmi). V procese poznávania zložitých systémov (objektov, javov, procesov, problémov) sa obidva postupy prelínajú a vzájomne dopĺňajú.

Explanácia a predikcia – vedecké vysvetlenie a predvídanie, explanácia spočíva v postupe, keď

k známemu javu hľadáme jeho vysvetlenie, zákon (prečo?, ako?, za akých podmienok a predpokladov?, a pod.).

Explanans

(vysvetľujúca časť,

zákon)

Explanandum

(vysvetľovaná časť,

jav)

Obr. 1.4 Vzťah vysvetľovaného javu (explanandum) a vysvetlenia jeho podstaty (explanans)

Naopak z poznania zákona, či všeobecného princípu, môžeme vyvodzovať možný vývoj javu, v tom prípade hovoríme o predikcii.

Modelovanie a simulácia podľa niektorých autorov nepatria medzi metódy vedeckého skúmania, ale ide o procesy, resp. nástroje, ktoré na základe zjednodušeného zobrazenia skúmaného objektu umožňujú skúmať (zisťovať) podstatné informácie o objekte (origináli), o jeho vzťahoch a správaní. Modely v procese poznávania zohrávajú úlohu náhrady (simulácie) skutočného objektu, javu či procesu. Podrobnejšie o tom kapitola 2. Systémový prístup v manažmente, v časti 2.4 Modely a modelovanie v systémovom myslení.

Zovšeobecňovanie (generalizácia) je logický induktívno-deduktívny proces od jedinečného k všeobecnému, je to postupné hľadanie a určenie spoločných podstatných a všeobecne platných znakov, resp. platných v určitých širšie vymedzených podmienkach, z ktorých je možno vyvodiť charakter konkrétneho javu s tými istými alebo podobnými znakmi.

Komparatívna metóda predstavuje proces vedeckého porovnávania, teda poznávanie porovnávaním. Využitie komparácie na rozšírenie poznania o skúmanom objekte vyžaduje rešpektovanie základných pravidiel, akými sú:

1. Definovať objekt (systém, jav, proces, jeho časť, vlastnosť, funkciu), ktorý chceme porovnávaním poznávať, t. j. čo chceme porovnávať.

2. Určiť cieľ komparácie – aký cieľ, aký účel sledujeme. 3. Stanoviť kritéria pre vlastnú analýzu zvoleného objektu, t. j. podľa čoho budeme porovnávať. 4. Určiť čas, časový úsek, v ktorom budeme porovnávať zvolené objekty či ich prvky, t. j. či

chceme sledovať vývoj objektu v rôznych časových dimenziách, alebo rôzne objekty súbežne. 5. Zvoliť štatistické postupy a techniky, ktorými zistené poznatky zobrazíme, vyjadríme.

Historicko-logická metóda predstavuje postup hľadania jadra (podstaty) skúmaného objektu (javu, procesu, systému) a poznávanie jeho vývoja v čase. Ide o postup od formálnej abstrakcie k analýze podmienok existencie a fungovania systému až k analýze jeho podstaty.

Objektívne konkrétny

reálny objekt

Zmyslovo konkrétne

vnímaný objekt

Myšlienkovo -

konkrétne zobrazenie

podstaty objektu v

jeho vývoji

Obr. 1.5 Schéma postupu myslenia pri uplatnení historicko-logickej metódy Geneticko-historická analýza vyjadruje postup skúmania objektu v jeho vývoji, t. j. ide o postup od

historicky staršieho stavu systému k historicky novému stavu, o poznávanie, sledovanie a

objasňovanie javov, procesov a vzťahov z hľadiska ich vývoja v čase a v určitých podmienkach, skúmanie priebehu zmien vo vnútornom a vonkajšom prostredí systému.

Okrem vyššie uvedených metód sa v teórii i praxi manažmentu využívajú vedecké metódy a postupy iných vedných disciplín, najmä ekonómie, matematiky, sociológie, psychológie a iných. Analýza v teórii a praxi manažmentu

Analýza a syntéza predstavujú jednu zo základných všeobecných metód vedeckého poznania, umožňujú postupné skúmanie jednotlivých častí systému (objektu) a následnou syntézou získaných poznatkov pochopiť celý systém (jeho podstatu, funkcie a p.). Analýza sa všeobecne chápe ako rozbor, ako rozklad niečoho, ako dôsledné skúmanie, ako snaha dopátrať sa problému. Analýza je spolu so syntézou jednou zo základných metód vedeckého poznania objektívneho sveta. Na jej význam vo vede poukázal R. Descartes v 17. storočí.

11

Descartes sformuloval základné kroky analytickej metódy, ktoré môžeme formulovať takto:

1. Východiskom sú fakty, informácie o objekte (systéme), o ktorých nie je možné pochybovať, ktoré nemusíme dokazovať.

2. Každý skúmaný objekt (systém, problém) treba rozčleniť na jednoduchšie, čo najmenšie časti (vzhľadom na účel skúmania).

3. Každú jednotlivú časť (zložku, prvok, element) skúmať osobitne, postupovať od jednoduchšieho k zložitejšiemu, zisťovať a zhromažďovať nové fakty o jednotlivých zložkách, o správaní, o vzťahoch a pod.

4. Kvantifikovať získané poznatky, a na základe toho charakterizovať celý pôvodne skúmaný objekt (systém) v jeho poznanej kvalite. Ide tu o syntézu poznatkov a o komplexné pochopenie skúmaného objektu (systému, problému).

Analýza v matematike je metódou identifikácie vzťahov medzi veličinami vyjadrenými matematickými symbolmi a vzťahmi (rovnice, funkcie). Matematická analýza je súčasťou matematiky, ktorá pracuje s nástrojmi na kvantitatívne skúmanie zmien, závislostí veličín od iných veličín a pod.

Analýza v kybernetike slúži na charakterizovanie dynamických prírodných, technických a sociálnych objektov, opisuje ich vlastnosti a správanie z hľadiska výmeny informácií medzi prvkami riadiaceho a riadeného systému, medzi viacerými systémami a okolím.

12

Využitie analytických postupov v manažérskej praxi.

V teórii manažmentu sa uplatňuje analytická metóda pri skúmaní základných problémov riadenia sociálnych systémov a hľadaní zovšeobecniteľných zásad a skúseností. Okrem toho analytické postupy využívame aj v manažérskej praxi v procese poznávania a riešenia rôznych problémov, pri poznávaní podmienok ich riešenia, napr.:

analýza problému v rozhodovacích procesoch, kauzálna analýza, analýza informácií, analýza výsledkov prieskumu, analýza podmienok prostredia, analýza rizika, analýza trhu, analýza konkurencie, analýza produktov, analýza postavenia v odvetví, na trhu, analýza ekonomických výsledkov podniku, analýza zdrojov (analýza finančná, personálna, analýza zásob a p.) a mnohé ďalšie.

Typy analytických postupov a ich využitie pri skúmaní konkrétneho objektu (systému, problému):

11

René du Perron Descartes (Cartesius) – matematik a filozof. Narodil sa vo francúzskom meste Le Haye v r. 1596, zomrel v švédskom

Stockholme v r. 1650. Vo svojich 22 rokoch vstúpil ako dobrovoľník do armády holandského princa, v počiatkoch tridsaťročnej vojny slúžil v Bavorsku a Čechách. Bol všestranným mysliteľom, predstaviteľom racionalizmu vo vede, výrazne prispel k formovaniu všeobecnej metódy vedeckého poznania. Vo svojej najznámejšej práci Rozprava o metóde a ako správne viesť svoj rozum a hľadať pravdu vo vedách zdôvodnil význam pochybovania a preverovania na ceste k hľadaniu vedeckej pravdy a formuloval zásady vedeckej analýzy. Známy je jeho výrok „Pochybujem, teda myslím; myslím teda som“. 12 Kybernetika je veda o procesoch získavania, prenosu, spracovania a uchovávania informácií v riadených systémoch. Je to veda o všeobecných zákonitostiach riadenia, o prostriedkoch riadenia a ich používaní (o ich funkcii) v technike, v živých organizmoch a ľudskej spoločnosti (v sociálnych systémoch).

a) Klasifikačná analýza – skúmanie jednotlivých vlastností javov, prvkov systému, hľadanie zhodných alebo podobných vlastností, ich rozčlenenie do skupín, tried.

b) Vzťahová analýza - zvyčajne nasleduje po klasifikácii skúmaného objektu (systému, problému) či jeho časti, keď treba vyčleniť vzťahy medzi zložkami systému a vlastnosti týchto vzťahov.

c) Systémovo-štruktúrna analýza – umožňuje preniknutie do vnútra systému (objektu), umožňuje pochopenie štruktúry systému (objektu) a vzťahy medzi jednotlivými prvkami štruktúry, umožňuje poznať, čo majú spoločné a čím sa odlišujú.

d) Analýza príčinných vzťahov - kauzálna analýza, ide o postup odhalenia podstatných príčin daného stavu systému, odhaliť príčiny a ich dôsledky.

e) Štruktúrno-funkcionálna analýza – rozšírená najmä v sociálnych vedách pri skúmaní spoločnosti a sociálnych štruktúr a ich funkcií. Spočíva v identifikácii a preskúmaní úloh a funkcií jednotlivých prvkov systému z hľadiska jeho fungovania ako celku.

f) Naratívna analýza – analýza obsahu rozprávaného textu13

. Narácia sa stáva v posledných rokoch moderným prístupom ako získavať poznatky o skúmanom objekte či procese. Analýza rozprávaného textu a z neho vyplývajúcich informácií môžu viesť napr. k pochopeniu príčin vzniku a priebehu rizikových a krízových udalostí v organizácii. Naratívna analýza má svoje miesto aj pri aplikácii prípadovej štúdie.

Každé vedecké poznávanie je ovplyvnené doterajším stupňom poznania, zovšeobecnenými skúsenosťami a paradigmami, cieľmi, ktoré si subjekt poznania stanovuje, ale aj vývojom širších sociálno-ekonomických podmienok. Vedecké poznanie má teda aj sociálnu dimenziu, ktorá sa môže premietnuť do miery objektivity jeho výsledkov. Najmä do procesu skúmania problematiky riadenia sociálnych procesov často vstupujú preferované záujmy, parciálne sociálne skúsenosti, ale aj osobnostné charakteristiky subjektov poznávania, čo môže ovplyvniť spôsob uplatňovania metód poznania, ako aj interpretáciu výsledkov. Preto treba položiť mimoriadny dôraz na výber metód a na ich správnu aplikáciu. Proces poznávania je nutné oprostiť od subjektivizujúcich vplyvov a pred interpretáciou a zovšeobecnením výsledkov venovať dostatočný priestor na ich overenie. 1.4 Klasifikácia metód uplatňovaných v teórii a praxi manažmentu Metódy uplatňované v teórii a praxi manažmentu je možné klasifikovať podľa viacerých kritérií.

a) podľa stupňa vedeckosti – vedecké a ostatné:

vedecké metódy – všeobecné vedecké metódy (metódy formálnej logiky, t. j. aplikované na myšlienkové procesy), vedecké metódy skúmania reálnych objektov, špecifické metódy jednotlivých vedných disciplín (sociológie, psychológie, matematiky, ekonómie a i.),

ostatné metódy a techniky – intuitívne (mimozmyslové vnímanie, vycítenie vývoja, anticipácia), empirické expertné (ankety, brainstormingové postupy, metóda diablova advokáta a pod.),

b) podľa zamerania:

výskumné, poznávacie, vysvetľovacie, argumentačné, vzdelávacie, vyučovacie,

c) podľa spôsobu získavania poznatkov:

teoretické (metódy formálnej logiky, matematické, kybernetické), empirické (pozorovanie, dopytovanie, meranie, experiment),

d) podľa uplatnenia v rámci sekvenčných funkcií manažmentu: metódy a techniky plánovania, metódy a techniky organizovania, metódy a techniky výberu a rozvoja ľudí, metódy a techniky vedenia ľudí, metódy a techniky kontroly,

e) podľa uplatnenia v rámci priebežných funkcií:

13

Narácia – z lat. rozprávanie, rozprávačský postup. Vo vedeckom poznaní ide o spôsob, ako využiť rozprávanie príbehov podstatných pre

objasnenie problému, ako využiť poznatky, zážitky a skúsenosti odborníkov, aktívnych účastníkov situácie na pochopenie príčin vzniku, priebehu a vývoja skúmanej problematiky.

analytické metódy a techniky, rozhodovacie metódy a techniky, realizačné metódy,

f) podľa vzťahu k manažérskym rolám: metódy vedenia ľudí (interpersonálna rola), komunikačné metódy a techniky (informačná rola), metódy a techniky využívané v rozhodovacích procesoch (rozhodovacia rola),

g) podľa uplatnenia v jednotlivých funkčných oblastiach manažmentu: metódy organizačného projektovania, metódy riadenia výroby, metódy riadenia operácií, metódy finančného riadenia, metódy a techniky marketingu, metódy riadenia zásob, metódy riadenia ľudských zdrojov, metódy projektovania a zavádzania informačných systémov,

h) podľa uplatnenia v špecifických riadiacich procesoch: metódy strategického manažmentu (metódy techniky strategickej analýzy a strategického

plánovania), metódy a techniky uplatňované v procesoch manažmentu kvality, metódy a techniky riadenia zmien (strategických, organizačných, výrobných...), metódy a techniky uplatňované v procesoch manažmentu rizík.

Vybrané metódy a techniky súčasnej manažérskej praxe V súčasnej manažérskej praxi sa využíva množstvo metód a techník. Mnohé z nich patria ku klasike manažérskej teórie a praxe, iné sú výsledkom hľadania nových vhodnejších metód a postupov. Medzi najčastejšie metódy a techniky manažérskej praxe patria:

Metódy strategickej analýzy a ich rôzna kombinácia (STEP a SWOT analýza, Porterova analýza konkurencie, SPACE, BCG matica, BSC (Balanced Scorecard) a ďalšie metódy externej a internej analýzy prostredia organizácie).

MBO (Management by Objectives) – metóda strategického plánovania (ale i ako metóda vedenia jednotlivcov – plánovanie a hodnotenie za účasti zamestnancov).

Komplex rozhodovacích metód používaných v rôznom stupni určitosti prostredia. Metódy i metódy uplatňované v jednotlivých operáciách (benchmarking, kontroling, outsourcing

a pod.). Systémy manažmentu kvality a metódy komplexného riadenia kvality. Metódy riadenia zmien v organizácii (strategických – napr. reinžiniering, organizačných,

personálnych, vo výrobe, v informačnom zaistení a pod.). Metódy riadenia trhu. Metódy riadenia zdrojov (materiálových, finančných, informačných, metódy efektívneho vedenia

ľudí). Metódy personálne práce (vyhľadávanie, výber, prijímanie a prepúšťanie, motivácie,

hodnotenie, vzdelávanie a personálny rozvoj a i.). Metódy organizačného projektovania a mnohé ďalšie.

V posledných desaťročiach do tejto sféry stále viac prenikajú nástroje informačných technológií. Rozširovanie výpočtovej techniky do každodennej praxe manažérov umožňuje využívať moderné softvérové produkty určené na zefektívnenie mnohých postupov riadenia rozhodujúcich procesov v organizáciách.

LITERATÚRA

BĚLOHLÁVEK, F., P. KOŠŤAN a O. ŠULEŘ, 2001. Management. Olomouc: Rubico. ISBN 80-85839-45-8.

BENČO, J., 2001. Metodológia vedeckého výskumu. Bratislava: IRIS. ISBN 80-89018-27-0. ČERNÍK, V., FARKAŠOVÁ, E., VICENÍK, J. Teória poznania. Bratislava: Pravda, 1980. DESCARTES, R., 1992. Rozprava o metodě. Praha: Svoboda, 67 s. DONNELLY, J., J. GIBSON a J. IVANCEVICH, 1997. Management. Praha: Grada. ISBN 80-7169-

422-3.

FILKORN, V., 1998. Povaha súčasnej vedy a jej metódy. Bratislava: VEDA – vydavateľstvo SAV. GAVORA, P. a kol., Elektronická učebnica pedagogického výskumu. Bratislava: PF UK. On line:

http://www.e-metodologia.fedu.uniba.sk/index.php/kapitoly/ vyskumny-subor/zakladny-vyberovy-subor.php?id=i8p1

HOFREITER, L. a Z. ZVAKOVÁ, 2019. Teória bezpečnosti. Kraków: EAS. ISBN 978-83-61645-35-1. HOLCR, K., 1994. Logika, metodológia a metódy vedeckého poznania. Bratislava: APZ. ISBN 80-

88751-91-8. HUDÁKOVÁ, M., K. BUGANOVÁ a V. T. MÍKA, 2013. Metódy a techniky v procese manažmentu

rizika. Žilina: EDIS - vydavateľstvo ŽU. ISBN 978-80554-0642-8. KUHN, T. S., 1981. Štruktúra vedeckých revolúcií. Bratislava: Pravda. MÍKA, V. T., 2007. Základy manažmentu. Virtuálna učebnica. [on line]. Vybrané kapitoly pre

študentov externého štúdia FŠI ŽU. Žilina: FŠI ŽU. ISBN 978-80-88829-78-2. Dostupné na: http://fsi.uniza.sk/kkm/files/publikacie/mika_ma.html

MÍKA, V.T., L. ŠIMÁK a M. HUDÁKOVÁ, 2015. Manažment a krízový manažment. Úvod do krízového manažmentu. 2. Upravené vydanie. Žilina: EDIS – vydavateľstvo ŽU. ISBN 978-80-554-1161-3.

MOLNÁR, Z., rok neuvedený. Úvod do základů vědecké práce. [on line]. Dostupné na: http://www.fem.uniag.sk/cvicenia/ksov/fandel/09_PhD_Metodika_a_metodologia_vedeckej_prace/Zaklady_vedecke_prace.pdf

NOVÁK, L., 2011. Štatistický projekt v analýze rizík. In Zborník z mezinárodni vědecké konference „Crisis Management in Public and Private Sector“. 23. – 24. 6. 2011, UTB v Zlíně, Fakulta logistiky a krizového řízení v Uherskom Hradišti. Zborník abstraktů, s. 43, ISBN 978-80-7454-028.

OCHRANA, F., 2009. Metodologie vědy. Úvod do problému. Praha: Karolinum. ISBN 80-24616-09-2.

OCHRANA, F., 2016. Volba paradigmatu a metodologie v sociálních a ekonomických vědách a její dopad na řešení vědeckých problémů. In PAUHOFOVÁ, I. Zborník statí Paradigmy zmien v 21. storočí. Adaptačné procesy a pulzujúca ekonomika, s. 11-19. Bratislava: Ekonomický ústav SAV. e-ISBN 978-80-7144-266-0. Dostupné z: http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/344_zbornik-adaptacne-procesy-a-pulzujuca-ekonomika.pdf

PAVLICA, K. a kol., 2000. Sociální výzkum, podnik a management: průvodce manažera v oblasti výzkumu hospodářských organizací. Praha: Ekopress. ISBN 80-8611-925-4.

SEDLÁK, M., 2007. Manažment. 3. Vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition). ISBN 80-8078-133-0.

2 SYSTÉMOVÝ PRÍSTUP A MODELOVANIE V MANAŽMENTE

„Celok je viac ako súhrn jeho častí“

(Aristoteles, grécky filozof, 384 - 322 pr. n. l.)

„Meníme systém, nie ľudí“ (Václav Klaus, bývalý prezident Českej republiky)

Prevažná väčšina činnosti manažéra je spojená s rozhodovaním o riešení množstva problémov. Manažér analyzuje aktuálne podmienky, odhaduje ich vývoj a vplyv na funkcie a úlohy ním riadenej organizácie. Rozhoduje o cieľoch, o zabezpečení zdrojov na ich realizáciu, rozhoduje o výrobných operáciách, o zabezpečení odbytu, o investíciách na rozvoj. Manažér aby zabezpečil plnenie cieľov, riadi organizáciu tak, že ovplyvňuje celý súbor jej prvkov, funkcií a vzťahov. V prípade neziskových organizácií či verejných služieb vystupujú do popredia okrem špecifických cieľov aj problémy zdrojov, získavanie podporovateľov, rozhodovanie o potrebe existencie neziskovej organizácie, rozhodovanie o väzbách so štátnymi orgánmi či podnikateľskými subjektmi. Organizáciu môžeme teda vnímať ako zložitý systém rôzne usporiadaných cieľov, funkcií, úloh a vzťahov, ktorých riadenie vyžaduje systém koordinovaných činností, opatrení a zásahov.

2.1 Manažment a teória systémov

Riešenie problémov je obyčajne vždy spojené s úrovňou všeobecných i odborných znalostí, schopností poznať a použiť vhodné postupy, metódy vhodné na poznanie problémov ako aj na ich riešenie. Jedným z metodologických východísk riešenia problémov manažmentu je uvedomiť si, že:

problémy, ktoré manažéri riešia, sú najčastejšie komplexnými problémami, pri riešení týchto problémov sa nevyhneme vnímaniu vzťahu časti a celku.

Riešenie väčšiny súčasných problémov v manažérskej praxi vyžaduje podiel celého radu odborov a špecializácií, ich riešenie presahuje často svojimi účinkami pôvodný cieľ, napr.:

zabezpečenie zvýšenej potreby elektrickej energie rozvojom jadrovej energetiky môže spôsobiť zvýšené nebezpečie v okolí, treba rátať s odporom susedných krajín, riešiť problematiku jadrového odpadu atď.,

trhom vyvolané zníženie výroby, alebo jej zefektívnenie využitím modernej technológie môže na druhú stranu spôsobiť prepustenie množstva zamestnancov, zvýšené výdavky na sociálne dávky, zníženie kúpyschopnosti, čo ovplyvní aj príjmy v maloobchode daného regiónu a pod.

Pri riešení podobných problémov sa nevyhneme vnímaniu vzťahov cieľov a ich dopadov, vzťahu rozvoja podniku a jeho sociálnych a ekologických dopadov, vzťahu organizácie k jej zamestnancom, k sociálnemu prostrediu, vzťahu cieľov organizácie k životnému prostrediu, v poslednom čase dokonca z hľadiska globálnych podmienok života ako celku. Človek chápe vzťah častí a celku pod vplyvom:

svojich predchádzajúcich skúseností, pod vplyvom skúseností iných (blízkych osôb a informácií od nich...), pod vplyvom predchádzajúceho vzdelania, pod vplyvom vlastného permanentného vzdelávania a učenia sa.

Potreba vytvoriť metodológiu skúmania komplexných javov, vzťahov a procesov, t.j. veľkých zložitých systémov viedla k vzniku všeobecnej teórie systémov. V 30. rokoch 20. storočia rakúsky biológ Ludwig von Bertalanffy (1901 – 1972) v práci Moderná teória vývoja zverejnil svoju teóriu otvorených systémov a v r. 1968 publikoval prácu Všeobecná teória systémov. Jadrom všeobecnej teórie systémov sú otázky poznateľnosti reality v meniacich sa podmienkach, postihnuteľnosti dynamiky zmien v prostredí, možnosti poznávania zložitých sociálnych i prírodných objektov v ich komplexnosti. Nový prístup k skúmaniu objektov znamenal ich nové vnímanie z hľadiska štruktúry, kompozície, cieľov, hierarchie a vzťahov. Iné možné východiská a prístupy

Vedľa systémového prístupu k skúmanej realite sa v posledných desaťročiach najmä v niektorých vedeckých disciplínach presadzuje holizmus predstavujúci vnímanie objektu ako celku, vnímanie javov v ich celostnosti. Pôvodným filozofickým zdrojom je Aristotelova myšlienka z jeho diela

Metafyzika "Celok je viac než súhrn jeho častí“. Holizmus zdôrazňuje prioritu celku pred jeho súčasťami. V súčasnosti sa najviac presadzuje v medicíne a v sociálnych vedách.

Celkom iný prístup predstavujú názory teórie chaosu – chaotizmus. Existenciu celku vysvetľuje ako pohyb medzi organizovanosťou a chaosom. Na konci minulého storočia sa niektoré prvky teórie chaosu objavujú aj v manažmente (Rudy 1997). Z pôvodne módnej teórie sa stáva jeden z možných metodologických prístupov k skutočnosti v divergentných, neurčitých, neodhadnuteľných podmienkach.

Z pohľadu teórie chaosu každý zložitý systém obsahuje totiž podsystémy, ktoré neustále kolísajú (fluktuujú). Systém v oblasti blízko rovnovážneho stavu je však voči fluktuáciám "odolný". V silno nerovnovážnych stavoch však určité fluktuácie miesto potlačenia naopak zosilňujú a môžu zachvátiť celý systém a prinútiť ho k celkom novému správaniu. Systém, ktorý sa vzďaľuje od svojej rovnováhy, v určitom okamihu narazí na medze svojej stability a dostáva sa do krízovej situácie. Kybernetický model organizácie

S potrebou skúmať efektívnosť technických systémov sa začína rozvíjať ďalší smer ovplyvňujúci aj vývoj riadenia sociálnych systémov – kybernetika. Kybernetika skúma problematiku riadenia dynamických procesov. Pôvod slova je v starovekom Grécku (kybernétés - kormidelník, prístavný lodivod), v prenesenom význame umenie riadiť, usmerňovať, kormidlovať loď. Novú vednú disciplínu predpovedal už v r. 1834 francúszky matematik, fyzik a filozof André-Marie Ampère, ktorý ju charakterizoval ako vedu o možných spôsoboch ovládania riadených objektov – „Cybernetique“.

Ako nová disciplína sa kybernetika začala rozvíjať až po 2. svetovej vojne s rozvojom ďalších exaktných vied. Kľúčovú úlohu mala práca amerického matematika a filozofa Norberta Wienera „Cyberetics: or Control and Communication in the Animal and the Machine“ (Kybernetika čiže riadenie a komunikácia v živých organizmoch a v strojoch).

V súčasnosti je kybernetika vedným odborom skúmajúcim všeobecné princípy riadenia, prenosu informácií a kontroly v živých organizmoch, sociálnych objektoch a v strojoch, t. j. zaoberá sa zložitými informačnými systémami. Z toho vyplýva aj jej využiteľnosť pri riešení niektorých problémoch teórie a praxe manažmentu. Systém a kybernetický model organizmu

Kybernetika chápe organizmus ako autoregulujúci systém – vytvára určitú analógiu (podobnosť odlišného, podobnosť v niektorých funkciách) so živými organizmami.

Riadiaci subsystém

Riadený subsystémFunkcieZdroje

Spätná väzba

Spätná väzba

Obr. 2.1 Model riadiaceho a riadeného podsystému v samoregulujúcom systéme Tak ako živý organizmus má každý systém tendenciu k samoregulácii, k sebazáchove, na základe získanej spätnej väzby z prostredia o svojich funkciách, prípadne o tom, čo tieto funkcie ohrozuje. Pojem systém sa znovu objavuje v novoveku spolu s rozvojom vied, s novými vedeckými poznatkami, s potrebou klasifikácie, zaradenia, usporiadania doteraz nadobudnutých poznatkov. Niekoľko príkladov:

systematika živých organizmov – Karl Liné (18. storočie), systematizácie vývoja života na Zemi – Ch. Darwin (19. storočie),

systematizácia chemických prvkov – D. I. Mendelejev (2. polovica 19. storočia). Každá veda sa zaoberá určitým systémom podľa svojho obsahu skúmania, t. j. určitým výsekom objektívnej reality, tvoriacim relatívne ucelený súbor. Avšak systémovosť teoretických konštrukcií vzniká až na určitom stupni vývoja tej-ktorej vedeckej disciplíny. V 20. storočí používanie pojmu „systém“ zaznamenáva neobyčajný rozmach. Rozvíjajú sa vedy o metódach skúmania, vznikajú nové vedné disciplíny, dochádza k matematizácii definícií a pojmov, k matematickému modelovaniu reálnych objektov a vzťahov v nich, dochádza k hľadaniu univerzálnej metódy vedeckého skúmania (metodológia vedy), myšlienky o systémoch sa z biologických vied prenášajú do ostatných disciplín – vzniká teória systémov s tendenciou k integrácii vedy, k integrácii vedeckých metód. Základom štúdia systémových disciplín je teda gnozeologická (poznávacia) funkcia, pôvodne v prírodných i sociálnych vedách a prenesene i v technických vedách. Celá konštrukcia systému vychádza z toho, že jednotlivé objekty skúmania spolu súvisia, vzájomne sa podmieňujú a ovplyvňujú, pri čom môžu byť (alebo sú) príčinami aj následkami. Spoznanie týchto súvislostí a závislostí je cieľom poznávacieho procesu. Spoznanie uvedených súvislostí je predpokladom účinného riadenia týchto systémov. Systémové prístupy vo vývoji teórie a praxe manažmentu Chester Irving Barnard (1886 – 1961) vytvoril ucelenú teóriu riadenia organizácie ako sociálneho systému. Vysvetľoval, že poznanie a pochopenie vzájomných väzieb medzi jednotlivými prvkami organizácie umožňuje využiť a koordinovať ich činnosť a funkcie tak, aby ovplyvnili správanie a organizácie ako celku a aby bol dosiahnutý cieľ.

Herbert Alexander Simon (1916 – 2001), predstaviteľ rozhodovacích prístupov v teórii manažmentu, zdôrazňoval kľúčovú úlohu človeka v organizácii. Obidvaja zdôrazňovali, že kľúčovým prvkom v organizácii sú motivovaní ľudia, identifikovaní s organizáciou.

Kenneth Ewart Boulding (1910 – 1993), americký ekonóm, v r. 1954 predseda Spoločnosti pre výskum všeobecných systémov, zdôrazňoval význam interdisciplinárnej komunikácie. Pri skúmaní objektu, pri riešení zložitých problémov treba komunikovať s rôznymi špecialistami, využívať analógiu so správaním iných objektov, t. j. hľadať podobné znaky, funkcie, hľadať to, čo ich spája. 50. – 60. roky – R. L. Ackoff, J. E. Rosenzweig, W. G. Scott a ďalší. Systémové prístupy nachádzajú svoje miesto v moderných integračných prístupoch k teórii a praxi manažmentu. 2.2 Podstata systému, druhy a vlastnosti systému Z predchádzajúcich téz vidno, že pojem systém mal svoj vývoj. Historický pôvod pojmu systém je v starogréckych slovách syn (združovať, dávať dokopy) a histemi (zostavovať, skladať):

teda niečo spojené v celku, určitá usporiadanosť tohto zloženia.

Určité systémové chápanie objektov by sme našli u starovekých filozofov – častejšie používali pojem „organizmus“. Aristoteles – organizmus s vopred stanoveným účelom (teleonómia), jeho časti slúžia celku. 17. storočie – R. Descartes – mechanické chápanie organizmu – ako racionálne spojenie a vzájomné pôsobenie riadiacej a riadenej časti. V súčasnosti sa systém najčastejšie definuje ako usporiadaný súbor materiálnych alebo myšlienkových objektov. Pri tom musí platiť, že:

ide o súbor prvkov (alebo subsystémov), tieto prvky majú presne definované vlastnosti, sú usporiadané do štruktúry, sú priestorovo usporiadané (kompozícia), sú vo vzájomnej hierarchii,

sú vo vzájomnej interakcii. Takýto systém má svoje funkcie a ciele, s prostredím si vymieňa látku a energiu, správa sa určitým spôsobom, reaguje na podnety z vnútorného a vonkajšieho prostredia tak, aby zachoval zmysel svojej existencie. Každý systém musí mať aspoň jeden energetický vstup, aby mohol vôbec existovať – a aspoň jeden výstup, aby mohol plniť nejakú funkciou. HP – hraničný prvok (vstupný, výstupný), VP – vnútorný prvok systému.

Obr. 2.2 Schéma vzťahov medzi prvkami systému Otvorenosť a zatvorenosť systému. Celkom zatvorený systém neexistuje – nemohol by s okolím vymieňať látky a energiu, nemal by zdroje, nemohol by plniť cieľ, zanikol by. O relatívnej zatvorenosti systému hovoríme vtedy, keď počet prvkov a vnútorných väzieb je väčší, ako počet väzieb s okolím (okolie pôsobí iba cez niektoré prvky systému). Vlastnosti a typy systému. Svojimi vlastnosťami sa systém odlišuje od iných podobných systémov.

Každý systém je charakteristický svojimi základnými znakmi, ktorými sú: Ciele, funkcie, prvky, vzťahy, kompozícia, štruktúra a formy interakcie s prostredím.

Funkcia systému predstavuje naplnenie účelu jeho existencie, ide o schopnosť dynamického systému realizovať rôzne svoje spôsoby správania, schopnosť prijímať informácie z okolia a spracovať ich, mať väzby s okolím, to všetko za účelom zachovať zmysel existencie systému, za účelom plniť jeho ciele.

Všeobecnou vlastnosťou otvorených dynamických systémov je ekvifinalita. Schopnosť z rôznych východiskových podmienok pomocou rôznych postupov dosiahnuť jeden konečný (cieľový) stav. Trojstupňovosť systému je ďalšou vlastnosťou, potrebnou pre jeho skúmanie. Znamená to sledovať tieto úrovne systému: 1. Elementy, prvky systému

prvky kritické (uzlové, kľúčové) – silno ovplyvňujú činnosť systému, ich disfunkcia môže ohroziť funkciu systému, môže vyvolať krízu systému,

prvky nekritické – ich absencia neovplyvňuje výrazne funkciu systému, prvky riadiace – sú vždy prvkami kritickými, rozhodujú o fungovaní systému, ovplyvňujú

podriadené, riadené prvky, prvky vnútorné, prvky hraničné.

2. Vlastný systém – ako súbor vyššie uvedených prvkov a vzťahov. 3. Nadsystém – v podobe rôznych prvkov (faktorov) okolia viac či menej prepojených s daným

systémom.

V niektorých prípadoch sa stretávame aj s pojmom „supersystém“, pri čom takto označujeme univerzum, nad ktorým neexistuje (v našom poznaní, alebo pri našom uvažovaní) vyšší systém, napr. svet, vesmír...a pod.

Druhy systémov a) materiálne x ideálne (abstraktné),

H

P

H

P VP

VP VP

b) otvorené x uzavreté, c) statické x dynamické, d) samoregulujúce sa systémy – majú v sebe zabudovaný samoregulačný mechanizmus, reagujú na

zmeny v prostredí, majú schopnosť zmeniť štruktúru i správanie a hľadať optimálne riešenie nových úloh – zmena cieľov, zmena stratégie, zmena časti svojej podstaty,

e) učiace sa systémy – vyšší stupeň samoregulačných systémov, účelnejšie správanie, účinnejšie dosiahnutie cieľa.

Správanie sa systému – dynamika a stabilita

Základom správania sa systému je realizácia svojej funkcie: schopnosť systému realizovať nejaký cieľ, schopnosť správať sa ako systém (a nie ako jednoduchý súhrn svojich prvkov), schopnosť premeniť daný vstup (látku, energiu, informáciu...) na želateľný výstup (cieľ,

produkt...).

Dynamika systému vyjadruje schopnosť meniť stav systému - vlastnosť prvkov v systéme, schopnosť zmeny v čase. Systém sa mení, vyvíja sa tým, že sa menia a vyvíjajú kvalitatívne a kvantitatívne jeho prvky a väzby medzi nimi.

Stabilita systému vyjadruje schopnosť udržať rovnovážny stav, alebo sa do nej vrátiť po odznení vonkajších síl.

Pre systém je typické, že jednotlivé prvky začlenené v systéme sa správajú inak, ako by sa správali, keby neboli súčasťou systému!!!!

Zmeny v systéme alebo zmeny jeho správaní môžu byť vyvolané rôznymi zdrojmi:

systémy, kde iniciátorom zmeny je vplyv okolia, systémy, kde zdrojom zmeny je systém samotný, jeho vnútorné rozpory.

Postupné zmeny v správaní sa systému vedú k jeho transformácii na systém s možnými odlišnými vlastnosťami. Množinu postupných stavov systému (S, S´, S´´), vedúcich z východiskového do cieľového stavu označujeme ako trajektóriu systému. S S´ S´´

Obr. 2.3 Trajektória pohybu systému

Pre účinnú reguláciu správania sa systému je nevyhnutná spätná väzba, t. j. zabezpečenie aktuálneho toku informácií o trajektórii riadeného systému, o správaní sa jednotlivých jeho prvkov a o vývoji vzťahu systému s jeho okolím.

2.3 Systémové myslenie a systémový prístup (systémové poňatie manažmentu organizácie)

V súvislosti s rozvojom ekonomiky a so zmenami v sociálnych systémoch sa zvyšuje význam systémového myslenia, ako nástroja poznávania tejto reality ako aj nástroja jej pretvárania (rozvoja, zdokonaľovania). Podstata systémového myslenia spočíva v tom, že človek poznáva objekt a získané poznatky využíva pomocou definovania systému na objekte. To znamená, že pri skúmaní objektu sa snažíme definovať tie prvky štruktúry objektu, ktoré tvoria jeho podstatu. Riadiaci a riadený systém v organizácii

Riadiace a riadené systémy môžu byť usporiadané klasicky (izolovane od seba):

Riadiaci

systém

Riadený

systémSprávanie,

reakcia

Spätná väzba

alebo riadiaci systém môže byť súčasťou riadeného systému:

Riadiaci systém

Správanie,

reakciaRiadený systém

Okolie riadeného

systému

Tradičná škola manažmentu (napr. Taylor, Fayol) predstavuje jednotný prístup k organizácii. Podnik je chápaný ako formálne uzatvorený organizačný celok. Organizácia potom vystupuje ako neosobný mechanizmus, jednotlivec v nej je izolovaný (z toho vyplývajú rôzne teórie odcudzenia). V praxi sa však jednotlivci v organizácii nesprávajú ako oddelené indivíduá. Okrem formálnych väzieb existujú aj iné, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú celkové reálne správanie organizácie. Na účinné riadenie treba postihnúť obidva systémy, riadiaci i riadený, odhaliť v nich pôsobiace vzájomné väzby, nájsť optimálne vzťahy medzi nimi, s cieľom nájsť možnosti účinnejšieho správania sa celého systému, celej organizácie, so zreteľom na jej stanovené funkcie a ciele. Systémový prístup a systém v systémovom myslení

Základom systémového prístupu k organizácii je myslenie založené na chápaní organizácie (systému) ako celku, ktorý je tvorený z prepojených a vzájomne sa ovplyvňujúcich častí. Zdrojmi a zásadami systémového myslenia sú:

komplexnosť – ide o prístup, v ktorom je objekt vnímaný ako celok,

teória spätnej väzby (ide o zdôvodnenie samoregulačného mechanizmu systému – tendencia udržať si svoj rovnovážny stav na základe reakcie na doterajšie správania) a vplyvy okolia,

teória „servomechanizmu“ – pohyb systému alebo jeho časti je podmienený nejakým impulzom, podnetom,

celostnosť vyjadruje schopnosť alebo vlastnosť systému správať sa inak, ako by sa správali všetko jeho prvky, keby neboli vo vzájomných väzbách v systéme, celostnosť vyjadruje kvalitu systému, že nie je iba jednoduchým súčtom svojich prvkov, ale že predstavuje novú kvalitu.

V súvislosti s rozvojom ekonomiky, so zmenami v sociálnych systémoch sa systémové myslenie stáva: a) nástrojom poznávania tejto reality, b) nástrojom jej pretvárania (rozvoja, zdokonaľovania). Systémové myslenie rozvinuté najmä v posledných 50 rokoch predstavuje nový netradičný prístup k poznávaniu zložitých objektov, nový prístup k využívaniu nahromadených poznatkov na efektívne uplatňovanie riadiacich funkcií. Podstata systémového myslenia spočíva v tom, že človek poznáva objekt a získané poznatky využíva pomocou definovania systému na objekte. To znamená, že pri skúmaní objektu sa snažíme zadefinovať tie prvky štruktúry, ktoré tvoria jeho podstatu, tie vnútorné vzťahy, ktoré zabezpečujú jeho fungovanie na tej úrovni, na ktorej objekt skúmame, tie vzťahy s prostredím, ktoré zabezpečujú výmenu energie (látky, informácií...) medzi objektom a jeho okolím.

Vzťah systému k realite. Realita je všetko, čo existuje, je to objekt poznávania ale aj zdroj poznania. Avšak človek nie je schopný všetko postihnúť, všetko poznávať. Výsledkom poznania je iba výsek reálnej skutočnosti. Systémové myslenie nám pomáha vnímať skúmané objekty v súvislostiach, aj za cenu, že všetky súvislosti nie sme schopní vnímať. Preto pri vymedzení skúmaného objektu sa snažíme zadefinovať len tie prvky, tie vzťahy, tie súvislosti, ktoré z hľadiska našich potrieb považujeme za podstatné, za dôležité. V takto skúmanej realite nie je systém, systém nie je samozrejmou vnútornou vlastnosťou objektu. Systém si vytvárame my na skúmanom objekte, je obmedzený naším poznaním, je výsledkom nášho doterajšieho poznania, je myšlienkovým konštruktom.

Systém je teda abstraktný pojem. Systém je spôsob myslenia o objekte. Objekt môžeme vnímať ako systém. Hovoríme, že na objekte vytvárame systém, t. j.

určíme tú úroveň objektu (ten objekt), na ktorom chceme definovať systém, definujeme jeho časti (prvky, elementy), štruktúru a vzťahy (vzájomnú interakciu), sledujeme (pozorujeme) a poznávame správanie sa objektu, jeho fungovanie.

Analýza v systémovom myslení

Podľa Ackoffa systémové myslenie mení postup myslenia Veku strojov, pre ktorý bolo charakteristické:

rozklad predmetu explanácie, explanácia správania, alebo vlastností separovaných častí,

zoskupenie (agregácia) týchto explanácií do explanácie celku. Tento tretí krok je syntéza.

Uplatnenie systémového prístupu obsahuje tri kroky (Ackoff 1981):

1. Identifikáciu veci v obsahu celku (systému), ktorú budeme vysvetľovať ako jeho časť.

2. Vysvetlenie správania alebo vlastnosti obsahu celku.

3. Vysvetlenie správania alebo vlastnosti veci z hľadiska jej roly alebo funkcií v rámci obklopujúceho celku

Pri takomto prístupe syntéza predchádza analýzu. Podobný názor predstavuje napr. aj V. Filkorn (Filkorn 1998). Je známe, že analytické myslenie vysvetľuje vec nezávisle od celku, čím redukuje ohnisko záujmu bádateľa. Syntetické myslenie vysvetľuje vec ako časť obsahu celku a ohnisko záujmu skúmania rozširuje.

Tieto dva prístupy by nemali viesť k protikladným záverom, lebo sú komplementárne. Preto je podľa Ackoffa hlavnou úlohou systémového myslenia rozvíjať túto komplementárnosť. Analýza sa zameriava na štruktúru a odhaľuje ako veci fungujú. Syntéza sa orientuje na funkciu a odpovedá na otázku, prečo sa veci správajú práve takto. Analýza poskytuje poznatky a syntéza pochopenie. Analýza nám umožňuje veci opísať a syntéza vysvetliť. Podstata systémového prístupu Zavedenie systému na objekt. Vnímanie objektu ako systém prvkov a vzťahov. Metodický postup systémového prístupu:

1. Voľba vhodnej úrovne v hierarchii vzťahov.

2. Zavedenie systému na objekt (definovanie komponentov, vzťahov a funkcií) – systém konštruujeme pre zvolený skúmaný objekt.

3. Analýza zvoleného systému – cieľ odhaliť neznáme správanie systému, doposiaľ neznáme vplyvy na správanie systému.

4. Verifikácia výsledkov – overenie posúdenie pomocou ďalších údajov o správaní systému (priebežne alebo retestom – t. j. overením v nasledujúcom období).

Podmienky zavedenia systému na objekt:

reálna existencia objektu, ciele skúmania, ciele pozorovania, človek ako pozorovateľ.

Chápanie skúmaného objektu ako systému znamená:

chápať ho celostne, ako súbor prvkov v určitom celku, chápať ho ako súčasť hierarchie ďalších súborov.

Obr. 2.4 Schéma jednotlivých systémových úrovní No pri skúmaní objektu sa môžeme stretnúť aj s niekoľkými systémovými paradoxmi: Paradox hierarchickosti

každý zo systémov (S, S+1, S+1.....n) má svoju funkciu alebo cieľ,

S + 1 S

S - 1

skúmať funkciu (cieľ) jedného systému predpokladá predbežnú znalosť funkcií a cieľov nadriadených systémov (v skutočnosti nekonečného radu systémov), t. j. opísať podsystém (S-1) nejakého systému (S) je možné iba vtedy, ak ho opíšeme ako systém (s vlastnou štruktúrou a vzťahom k nadriadenému systému).

Paradox celostnosti

poznanie systému ako celku nie je možné bez poznania jeho prvkov, bez analýzy jeho častí, tieto časti nemusia mať vlastnosti systému, druhá možnosť je, že si v špecifickej forme zachovávajú vlastnosti systému,

t.j. opísať daný systém (S) ako celostný je možné iba vtedy, ak je ho možné rozložiť na časti, alebo podsystémy (S-1), avšak takéto rozloženie nie je možné bez opisu celostnosti pôvodného systému. Systémovo-metodologický paradox Adekvátne poznávanie konkrétnych systémov je možné iba na základe rozpracovanej metodológie systémového skúmania. Táto metodológia však môže byť vytvorená iba na základe adekvátneho opisu skúmaných systémov. Zjednodušene je možno povedať, že systémové skúmanie môžeme znázorniť ako riešenie dvoch relatívne samostatných úloh, úlohy A a úlohy B. Pričom: riešenie úlohy A je závislé od výsledku riešenia úlohy B, riešenie úlohy B je závislé od výsledku riešenia úlohy A.

T. j. riešenie každej úlohy závisí od predbežného riešenia druhej úlohy. Ďalšie paradoxy systémového myslenia súvisia s problémom teoretického opísania metód skúmania a s teoretickým opísaním systému ako prvku širšieho systému. Prínos a význam systémového prístupu v manažmente:

systémová teória manažmentu skúma organizáciu (alebo iný objekt) ako relatívne uzavretý systém s interakciami s okolím,

systémová teória využíva analytické prístupy (zisťovanie, experimenty...), ale ich výsledky dáva do súvislostí a zjednocuje ich kvôli hlbšiemu pochopeniu správania sa organizácie (či iného skúmaného objektu),

objektívne narastá význam komplexnosti ako prvku systémového prístupu (zvyšuje sa počet i typy organizácií, ich súčastí),

rozširuje sa škála vzťahov medzi nimi, vznikajú nové doteraz menej obvyklé vzťahy (moderné organizačné štruktúry, nové ekonomicko-právne väzby, vplyvy internacionalizácie, multikulturálne vplyvy, globalizačné vplyvy, pričom sa táto rôznosť mení v čase a priestore, dochádza k rôznej časovej postupnosti zmien a pod.

Systémový prístup umožňuje hlbšie poznanie vzťahov, trendov a pod. najmä v takých objektoch, kde môžeme definovať základné príčinné súvislosti (deterministické systémy).

Na druhej strane treba vidieť aj určité obmedzenie systémového prístupu, najmä v podmienkach rýchlo sa meniaceho prostredia, neodhadnuteľnosti budúceho vývoja, v situáciách diskontinuity a pod. Výsledky systémového skúmania a odhalenia vzťahov nemusia byť zdrojom správnych rozhodnutí (nedá sa vždy odhadnúť vplyv neodhadnuteľných faktorov prostredia.

2.4 Modely a modelovanie v systémovom myslení Vzhľadom na to, že priame skúmanie niektorých objektov (javov, procesov) je v mnohých prípadoch príliš zložité, možno skúmaný objekt nahradiť jeho modelom.

Modelovanie a simulácia sú postupy, ktoré na základe zjednodušeného zobrazenia skúmaného objektu umožňujú skúmať (zisťovať) podstatné informácie o objekte (origináli), o jeho vzťahoch a správaní. Modely môžu mať materiálnu povahu (fyzické modely), ako aj ideálnu povahu (myslené modely). Zvláštnu skupinu tvoria funkcionálne (kybernetické) modely. Modely v procese poznávania zohrávajú úlohu náhrady (simulácie) skutočného objektu, javu či procesu.

Vymedzenie pojmu „model“ je v bežnej praxi veľmi rozmanité, nejednotné. Treba opustiť najmä predstavu modelu ako mechanického zjednodušenia, napr. modely vláčikov, áut na úrovni detskej hračky. Model treba chápať ako určitý medzistupeň poznania, ako prostriedok pochopenia podstaty,

základných funkcií a procesov, ich podmienok a predpokladov. Z tohto hľadiska môžeme rozlíšiť tieto typy modelov:

model ako typický príklad, ako vzor, model ako sprostredkujúci článok medzi praxou a teóriou, model ako obraz originálu, zastupujúci originál v procese poznania, pomocou jeho

skúmania možno získať dôležité informácie o origináli, o jeho funkciách, vzťahoch, podmienkach fungovania a pod.

Model je integrované, zjednodušené a zhustené vyjadrenie skúmaného zložitého systému, ktoré slúži najmä na:

pochopenie princípov a podmienok jeho fungovania, poznanie významu prvkov a vzťahov v štruktúre systému, objasnenie, znázornenie a vysvetlenie vzťahov, princípov a funkcií, potrebných či využiteľných

na jeho zachovanie alebo jeho zmenu.

Modelovanie ako metóda môže zohrať dôležitú úlohu v procese poznávania reality. Model môžeme definovať ako zjednodušenú predstavu, zjednodušený obraz objektívne existujúceho objektu (javu, procesu, systému). Z vyššie uvedených dôvodov je metóda modelovania vhodná aj pre riešenia mnohých problémov teórie i praxe manažmentu.

Modelovanie je potom procesom vytvárania vzorov, typických príkladov, na ktorých sú zobrazované dôležité javy a procesy. Modelovanie môže mať matematickú podobu, matematické modelovania je súčasťou matematickej logiky. Modely v nej majú podobu matematickými symbolmi (vzorcami, rovnicami a pod.) vyjadrených vzťahov.

Modelovanie je procesom vytvárania zjednodušených, reálnych alebo ideálnych objektov s tými znakmi, ktoré sú podstatné pre originál. Model slúži na simuláciu štruktúry a funkcií skutočného objektu, preto nemôže byť totožný s originálom, nemôže obsahovať všetky jeho prvky, funkcie a vzťahy. Požiadavky na vytváranie modelov

Model nemôže byť utvorený ľubovoľne, musí spĺňať dve základné požiadavky:

a) Model sa musí čo najviac podobať originálu – najmä v tých vlastnostiach a vzťahoch, ktoré sú predmetom skúmania či vysvetľovania, ktoré tvoria jeho jadro, podstatu. Model musí zjednodušene analogicky umožňovať reprodukciu kľúčových aspektov štruktúry prvkov objektu (originálu) a ich vzťahov, lebo všetky v celej svojej komplexnosti nie je možné postihnúť.

b) Model sa musí od originálu líšiť – musí byť jednoduchší, zrozumiteľnejší, ľahšie opísateľný, lacnejší, časovo menej náročný...atď. (ináč by to nebolo metodicky výhodné, nebol by schopný plniť účel).

Model zastupuje (reprezentuje, simuluje) originál v procese skúmania alebo v činnosti. Skúmaním modelu alebo prácou s modelom získavame podstatné informácie o origináli. Ku konštrukcii modelu musia byť preto vybrané tie informácie, ktoré reprezentujú kľúčové aspekty štruktúry a vzťahov, ktoré sú vlastné originálu. Základné druhy modelov

modely na pochopenie štruktúry problému, jeho stavby - názorne zobrazujú kľúčové zložky skúmanej reality (schémy, diagramy, nákresy, mapovanie kľúčových udalostí...)

modely na pochopenie kľúčových vzťahov medzi prvkami objektu (funkčné modely)

modely vyjadrujúce kauzálne vzťahy v skúmanom objekte (systéme) – znázorňovanie príčinných súvislostí a vplyvov pomocou stochastických modelov, matematických rovníc a pod.)

modely zobrazujúce procesy správania a vnútorného rozvoja skúmaného systému v rozhodujúcich interakčných súvislostiach a ich interných a externých určeniach a dôsledkoch – napr. časopriestorové vyjadrenie multivariačných pravdepodobnostných trendov rozvoja systému v interakcii s externými vplyvmi.

Iná možná klasifikácia modelov a) podľa formy a prostriedkov zobrazenia – ikonické, symbolicko-matematické, grafické, verbálne, b) podľa účelu, ktorému slúžia (a vychádzajúc z kvantitatívnej a kvalitatívnej charakteristiky):

deskriptívne – simulačné modely, predikčné modely, komunikačné modely, modely „čiernej skrínky“, praxeologické modely.

optimalizačné – algoritmické (napr. modely operačnej analýzy), heuristické modely, skúsenostné (empirické) modely.

Význam praxeologických modelov

Z hľadiska potrieb organizačného modelovania sa uplatňujú praxeologické modely. Ich špecifický význam spočíva v tom, že:

podrobne charakterizujú priebeh činnosti a funkcie jednotlivých prvkov pri ich vzájomnej interakcii,

využívajú sa grafické metódy a symboly (napr. pri modelovaní organizačnej štruktúry, systému plánovania a pod.),

slúžia na pochopenie funkcií a významu činností, na zefektívnenie prebiehajúcich procesov (optimalizačné modely).

Modelovanie a simulácia Modelovanie je proces vytvárania konceptuálneho útvaru (súboru pojmov, naznačenie štruktúry a vzťahov), t. j. modelu, ktorý v zjednodušenej forme zobrazuje, znázorňuje (nahrádza) skúmaný zložitý systém v jeho podstatných znakoch (z pohľadu potrieb skúmania). Vytvorenie modelu umožňuje napodobniť (simulovať) javy, stavy a procesy prebiehajúce alebo vyskytujúce sa na origináli, t. j. v pôvodnom reálnom systéme (objekte). Simulácia je metóda umožňujúca získavať nové poznatky o skúmanom objekte (systéme), je súčasťou modelovania, predstavuje postup vytvárania idealizovanej (a aj zjednodušenej) podoby objektu (procesu) a najmä jeho funkcií (činností a priebehu procesov) a ich skúmaním zisťovať podstatné poznatky o reálnom objekte. Simuláciu môžeme v určitom prípade považovať za vedeckú metódu, lebo pomocou nej získavame nové poznatky o skúmanom objekte a o vzťahoch v ňom. Podľa typu simulácie potom záleží, či tieto poznatky získavame o svete skutočnom, alebo o svete idealizovanom (v podobe určitého modelu). Simuláciu vo svete skutočnom môžeme považovať za synonymum experimentu. Na simuláciu javu alebo procesu, ktorý nie je možno skúmať v reálnych podmienkach je treba vytvoriť model, ktorý je idealizovanou podobnou skutočného objektu, javu či procesu. Simuláciu teda môžeme považovať za súčasť procesu modelovania. Pri simulácii uvažujeme vplyvy (veličiny), ktoré sa navzájom ovplyvňujú, nezávisle a závisle premenné, v ktorých je možné určiť (na základe zobrazenia modelom) doteraz neznáme parametre. Hovoríme potom o deterministických modeloch. Simuláciu môžeme napr. použiť i v prípadoch pravdepodobnostného rozdelenia hodnoty premenných. Typy simulácie

fyzická (interaktívna) – reálny objekt (svet), je nahradzovaný fyzickým objektom, napr. výskumná skupina ľudí, výcvik na trenažéri a pod.

matematicko-štatistická – vyjadrenie niektorých funkcií reálneho objektu grafmi, schémami, matematickými vzťahmi (ale pozor na zjednodušovanie – napr. riziko sa niekedy znázorňuje ako súčin pravdepodobnosti vzniku udalosti a zraniteľnosti, čo je matematický nezmysel).

Nové možnosti simulácie a spracovania získaných dát s dôrazom na simuláciu vlastností, postupov a možných výsledkov predstavuje počítačová simulácia. Jej počiatky sú spojené s rozvojom operačného výskumu a využitím sieťových grafov.

Počiatky využitia počítačovej simulácie: opísanie vlastností novoobjaveného neutrónu pomocou simulácie náhodných premenných (Enrico Fermi – 1930), v rámci projektu výroby atómovej bomby využitie metódy Monte Carlo (Oppenheimer, Manhattan Project – 1942).

Výhody a obmedzenia počítačovej simulácie.

Medzi výhody počítačovej simulácie nesporne patrí to, že: umožňuje odhaliť zložitejšie súvislosti, umožňuje ich presnejšie analyzovať, umožňuje skúmať dynamiku systému a reakcie na rôzne vopred stanovené podnety, umožňuje modelovať i systémy s viacerými náhodnými premennými (napr. simulácia

obsadenosti horského penziónu s dôsledkami na tržby a i.). Nevýhodami počítačovej simulácie je najmä:

náročnosť na konštrukciu modelu a jeho simuláciu (sú potrebné nielen odborné, ale aj matematické, štatistické znalosti a znalosti z informatiky),

zložitosť až nemožnosť simulovania správania systému v extrémnych (krízových) udalostiach, tým, že pracujeme s modelom ide vždy o zjednodušenie reálnych podmienok,

keďže sa simulujú i náhodné premenné, neexistuje možnosť objektívnej verifikácie, t.j. musíme vždy rátať s určitou mierou subjektivizmu.

LITERATÚRA

ACKOFF, R. L., 1981. On the use of models in corporate planning. In: Strategic Management Journal. Vol. 2, Issue 4, pp. 353-359. ISSN:1097-0266

BUREŠ, V., 2010. Systémové myšlení pro manažéry. Průhonice: Professional Publishing. ISBN 978-80-7431-037-9.

BURÝ, A., 2009. Teorie systémů a řízení. Ostrava: VŠB, Institut ekonomiky a řízení FHE. [online]. Dostupné z: http://homen.vsb.cz/~bur50/tar07.pdf

BUZALKA, J., 2013. Využitie modelovania a simulácie v manažmente bezpečnostných rizík. In Civilná ochrana, roč. 15, č. 2/2013, s. 55 - 58. Dostupné na: http://www.minv.sk/swift_data/source/civilna_ochrana/dokument_skr/revue_co/Revue_CO_2_2013_WEB_.pdf

ČERNÍK, V., E. FARKAŠOVÁ a J. VICENÍK, J., 1980. Teória poznania. Bratislava: Pravda, 1980. DLOUHÝ, M. a kol., 2007. Simulace podnikových procesů. Brno: Computer Press. ISBN 80-251-

1649-2. FILKORN, V., 1998. Povaha súčasnej vedy a jej metódy. Bratislava: VEDA – vydavateľstvo SAV. HOLCR, K., 1994. Logika, metodológia a metódy vedeckého poznania. Bratislava: APZ. ISBN 80-

88751-91-8. HUDÁKOVÁ, M., K. BUGANOVÁ a V. T. MÍKA, 2013. Metódy a techniky v procese manažmentu

rizika. Žilina: EDIS - vydavateľstvo ŽU. ISBN 978-80554-0642-8. MÍKA, V. T., L. ŠIMÁK a M. HUDÁKOVÁ, 2015. Manažment a krízový manažment. Úvod do

krízového manažmentu. 2. Upravené vydanie. Žilina: EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2015. ISBN 978-80-554-1161-3.

MOLNÁR, Z., Úvod do základů vědecké práce. [on line]. Dostupné na: https://people.fsv.cvut.cz/~k126/predmety/d26mvp/mvp_sylabus-mvp.pdf

OCHRANA, F., 2009. Metodologie vědy. Úvod do problému. Praha: Karolinum. ISBN 80-24616-09-2.

PAHOLOK, I., 2008. Simulácia ako vedecká metóda [on line]. E-LOGOS. Electronic Journal for Philosophy/2008. [cit. 2009-02-12]. Dostupné z: http://nb.vse.cz/kfil/elogos/student/paholok08.pdf

SADOVSKIJ, V. N., 1979. Základy všeobecnej teórie systémov. Bratislava: Pravda, 1979. SEDLÁK, M., 2007. Manažment. 3. Vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition). ISBN 80-8078-

133-0. ŠIMANOVSKÁ, T., 2014. [online]. Úvahy o všeobecnej teórii systémov. In: Časopis znalostní

společnosti, Roč. 2, č. 2/2014, s. 85 – 93. ISSN 2336-2561.[cit. 2018-06-21]. Dostupné z: http://jks.euin.org/sites/default/files/jks_2014_02_085-093_Simanovska_0.pdf RUDY, J., 1997. Manažment a teória chaosu alebo nový model organizácie. Bratislava: FABER.

ISBN 80-967503-6-4. ŘEZÁČ, J., 2009. Moderní management. Manažer pro 21. století. Brno: Computer Press. ISBN 978-

80-251-1959-4. ZÁVADSKÝ, J. a kol., 2012. Manažment III. Systémový prístup k manažmentu a auditu organizácie.

Bratislava: Wolters Kluwer (Iura Edition). ISBN 978-80-8078-512-3.

5 METÓDY ANALÝZY A HODNOTENIA RIZIKA

„Isté je iba jediné, a síce, že isté nie je nič“ (Lao´c, čínsky filozof, *604 pr. n. l., †?)

Súčasné podmienky života jednotlivca, komunity, spoločnosti a rovnako podmienky fungovania organizácií a napĺňanie ich cieľov prebieha v permanentne sa meniacich faktorov prostredia. Zmeny politických, ekonomických, sociálnych i prírodných podmienok života a práce ľudí sú niekedy pomalé a postupné, inokedy prudké a neočakávané. Takmer vždy sú zdrojom rizík a krízových situácií. Vnímať takto prostredie, v ktorom organizácia funguje, vedieť odhadnúť možný vývoj a správne a včas identifikovať možné riziká, je jednou z nevyhnutných podmienok úspešnosti a často aj prežitia. Riziko sa pri tom môže vyskytovať ako možnosť vývoja prvkov prostredia (riziko prudkých prívalových dažďov, zemetrasenie), no v manažmente sa riziko často vyskytuje aj v súvislosti s rozhodovaním, ako riziko chybných analýz a chybných rozhodnutí. 5.1 Podstata rizika, analýza a hodnotenie rizika Riziko je termín, ktorý má množstvo významov, množstvo modifikácií, klasifikácií a definícií. Všeobecne v osobnom a spoločenskom živote sa môže riziko chápať ako možnosť vzniku niečoho nechceného, prevažne ako možnosť vzniku ohrozenia alebo nejakej inej nežiaducej udalosti. Aby sme mohli hovoriť o riziku musí existovať zdroj rizika (rozvodnená rieka, víchrica, prívalový dážď, koncentrácia nebezpečných látok, poškodený mechanizmus, preplnené alebo upchaté dopravné cesty, ale aj nezodpovední a chybujúci vodiči, nepripravený a nekompetentný manažér, zdrojom rizika môžu byť aj zmanipulované nespokojné sociálne skupiny a pod.), človek alebo skupina osôb, ktorá je schopná vnímať možnosť ohrozenia, a ktorá môže byť daným zdrojom rizika ohrozená. Zdrojom rizika môže byť samozrejme aj nezodpovedná politika štátu, narastajúce vojensko-politické konflikty medzi krajinami a pod. Ďalším faktorom je miera možnosti vzniku takejto udalosti, t.j. pravdepodobnosť, že k nej dôjde. Posledným faktorom rizika je následok, t.j. charakter možného ohrozenia, rozsah poškodenia, veľkosť škody a pod. Riziko môže byť spojené s pôsobením prostredia, ktoré samo o sebe môže byť pre človeka zdrojom rizika. Riziko je v tom, že v takom prostredí človek žije, pracuje, rozvíja sa.

Iný pohľad na riziko predstavuje vnímanie aktívnej činnosti človeka ako zdroj rizika, keď zdrojom ohrozenia je sám človek. Môže to byť človek nerešpektujúce bezpečnostné zásady, môže to byť človek úmyselne poškodzujúci hodnoty alebo iných ľudí, môže to byť aj nekvalifikovaný nekompetentný manažér, ktorého zlé rozhodnutia môžu byť zdrojom rizík pre organizáciu. V rozhodovacom procese sa riziko objavuje v dvoch podobách:

a) riziko ako určitá neistá situácia vyplývajúca z nedostatočných, či neúplných informácií o stave relevantných faktorov prostredia, ako pravdepodobnosť ich podstatných vlastností, hovoríme potom o situácii rizika (na rozdiel od situácie istoty, či situácie neurčitosti, keď vplyvy faktorov okolia sú nejasné, nepredpovedateľné),

b) riziko ako možnosť výsledku odlišného od predpokladaného cieľa. To môže mať negatívny i pozitívny charakter, napr. hospodársky výsledok podniku môže byť výrazne vyšší, ako sa očakávalo (pozitívna odchýlka), no v inom prípade napriek potrebným rozhodnutiam sa nepodarí zastaviť pokles predaja (negatívna odchýlka).

Z tohto pohľadu je treba analyzovať, ktoré faktory a akým spôsobom by mohli ohroziť ciele organizácie v prípade neriešenia problému, a na druhej strane aké riziká prinášajú jednotlivé varianty jeho riešenia. V literatúre i v praxi existujú rôzne názory na obsah a miesto analýzy rizika, napr.: a) Širšie chápaná analýza rizika ako proces obsahujúci aj hodnotenie rizika (identifikácia rizika,

posúdenie pravdepodobnosti, opis možných následkov, posúdenie akceptovateľnosti a odhad zostatkového rizika)

Identifikácia rizika Hodnotenie rizika

b) Analýza rizika ako súčasť komplexne chápaného hodnotenia rizika

Identifikácia rizika Hodnotenie rizikaAnalýza rizika

c) Analýza a hodnotenie rizika ako súčasť manažmentu rizika (vymedzenie súvislostí, analýza

rizika, hodnotenie rizika, vymedzenie zostatkového rizika, príprava opatrení na redukciu rizika, implementácia opatrení, monitorovanie)

Identifikácia rizika Hodnotenie rizikaAnalýza rizika Príprava opatrení Implementácia a

monitoring

Veľa nejasností vyplýva aj z rôznych prekladov anglických výrazov. Pojem Risk assessment znamená síce v preklade hodnotenie rizika, ale v praxi sa chápe širšie, ako nadriadený pojem, ako termín vyjadrujúci proces komplexného posudzovania rizika, ktorého súčasťou je analýza rizika (risk analysis) a hodnotenie rizika (risk evaluation). 5.2 Všeobecný postup analýzy rizika Analýza rizika je v podstate analýzou rôznych faktorov interného a externého prostredia, javov a procesov, ktoré sú za určitých podmienok spôsobilé narušiť, poškodiť funkcie daného systému alebo znemožniť proces dosahovania stanovených cieľov. Ide o systematický proces odhaľovania potenciálnych problémov a príležitostí, ktoré sú možné, ktoré zasluhujú pozornosť manažmentu a vyžadujú včasnú prípravu opatrení, ktorými organizácia reaguje na tieto budúce predpokladané problémy, resp. príležitosti. Obsah analýzy rizika je viacerými autormi prezentovaný rôzne. Väčšinou ide o vymedzenie obsahu nasledujúcich fáz: a) Identifikácia (určenie) zdrojov možných ohrození a oblastí zraniteľnosti:

identifikácia rizikových faktorov interného a externého prostredia, identifikácia oblastí zraniteľnosti, posúdenie vlastnej zraniteľnosti, identifikácia ohrozených

miest v systéme, analýza faktorov rizika a ich možných vplyvov pri realizácii uvažovaných variantov riešenia,

je možno využiť aj kauzálnu analýzu, t. j. hľadanie bezprostredných a podstatných príčin možného negatívneho javu.

b) Posúdenie pravdepodobnosti vzniku nežiaduceho javu: posúdenie doterajších prejavov identifikovaných faktorov, odhad ich pravdepodobného vývoja, posúdenie početnosti pravdepodobných zlyhaní ľudí a zariadení, prípadne podobných

zariadení (i mimo vlastnej organizácie) – napr. z databáz o zlyhaní zariadení, alebo výpočtom z údajov o spoľahlivosti, štatist. metódami a pod.

c) Vyjadrenie (popísanie) jednotlivých rizík (možných ohrození, možných škôd) ohrozenia životov, zdravia ľudí, hospodárskych zvierať, majetku a životného prostredia.

d) Opis možných následkov (havárie a pod.): kvantifikácia a hodnotové vyjadrenie škôd a strát, posúdenie prípadného dopadu na nekvantifikovateľné hodnoty (psychické, morálne a iné).

e) Posúdenie miery prijateľnosti zistených rizík. f) Po analýze a vyhodnotení možných rizík nasleduje návrh a príprava nasledujúcich

opatrení: Príprava preventívnych opatrení na zníženie vplyvu rizikových faktorov, eventuálne na ich

vylúčenie – ich aktívne ovplyvňovanie, pasívne protirizikové opatrenia – zníženie zraniteľnosti, zvýšenie pripravenosti systému (tech., pers., infor. a pod.).– ide teda o zabránenie vzniku negatívne pôsobiacej udalosti či javu, alebo o jeho zmiernenie, buď pôsobením na možný zdroj ohrozenia, alebo posilnením odolnosti, znížením zraniteľnosti.

Príprava opatrení na zmiernení dôsledkov a príprava opatrení na obnovu v prípade, že sa nám nepodarí negatívnemu javu či udalosti zabrániť a musíme sa pripraviť na odstránenie následkov a na obnovu systému.

Príprava opatrení na aktívne ovplyvňovanie prípadného priebehu nežiaduceho javu, príprava havarijných a iných krízových plánov, vrátane prípravy opatrení na obnovu funkcie systému.

Analýza rizika (Risk Analysis) je ako súčasť komplexného posudzovania rizika (Risk Asessment) podstatným nástrojom manažmentu rizika. Názory na používanie metód analýzy rizika sa dosť líšia, podľa povahy oblasti, v ktorej sa riziko sleduje, napr.:

z hľadiska rizika podnikania, z hľadiska BOZP (možnosti vzniku technologickej havárie, dopravnej katastrofy, výbuchu,

požiaru či úniku nebezpečných látok, t.j. riziko ohrozenia života a zdravia pri práci), z hľadiska ohrozenia bezpečnosti štátu, regiónu, občana násilnou činnosťou, riziko vzniku prírodnej katastrofy, zdravotné či biologické riziko, riziko poškodenia životného prostredia.

V súčasnosti v súvislosti s uplatňovaním medzinárodnej normy STN ISO 31000:2011 Manažérstvo rizika – Zásady a návod a jej poslednou úpravou (01 0381) sa do organizácií presadzuje vnímanie manažmentu rizika ako kontinuálnej súčasti procesu manažmentu organizácie (Duníková 2019). Za základné etapy takto vnímaného manažmentu rizika sú považované (obr. 5.1):

1. Vytváranie súvislostí v zmysle poznania a posúdenia širších súvislostí vzniku možného rizika, t. j. začlenenie organizácie a jej cieľov do podmienok prostredia a posúdiť tak postavenie organizácie, odhaliť možné vplyvy, príležitosti a hrozby vonkajšieho prostredia. Táto etapa je predpokladom pre komplexné posúdenie rizika (identifikáciu, analýzu a hodnotenie).

2. Identifikácia rizika znamená predovšetkým proces odhalenia zdroja možného rizika a odhaliť možné slabé miesta a miesta možného ohrozenia. Zmyslom tejto etapy je identifikovať riziká a vytvoriť zoznam potenciálnych rizík (katalóg rizík) na všetkých úrovniach riadenia podniku, ktoré by mohli ovplyvniť dosiahnutie cieľov podniku.

3. Analýza rizika predstavuje komplexný proces skúmania rizika, v ktorom ide o posúdenie charakteru zdroja rizika a charakteru možného ohrozenia. V tejto etape pôjde aj o prípadnú selekciu možných zdrojov rizík podľa miery pravdepodobnosti a závažnosti vzniku nežiaduceho následku. Analýza rizika je východiskovým krokom pre jeho hodnotenie.

4. Hodnotenie rizika je proces porovnávania zistených faktorov o možnom riziku s kritériami, podľa ktorých sa určí miera akceptovateľnosti identifikovaných rizík na základe stanovenej hranici akceptovateľnosti. Výsledkom tejto fázy sú tieto závery:

na základe výsledkov analýzy rizika zhodnotiť pravdepodobnosť výskytu rizikových javov a určiť možné následky (ekonomické, technické, obchodné, marketingové, personálne, časové...),

stanovenie stupňa tolerancie, t. j. aké odchýlky od žiaduceho stavu bude manažment akceptovať bez prípravy a prijímania špecifických opatrení,

stanoviť rizikové priority – t. j. určiť, pre ktoré riziká, predovšetkým neakceptovateľné, pripraviť opatrenia na ich redukciou, a opatrenia na účinnú reakciu pre prípad, že by došlo k nežiaducemu javu.

5. Zaobchádzanie s rizikom je procesom pôsobiacim na zdroje rizík ako aj na rizikom ohrozené prvky organizácie. Účelom je účinne reagovať na vyhodnotené riziko, pripraviť a realizovať návrhy na redukciu rizika na akceptovateľnú mieru, prípadne na jeho celkovú elimináciu.

6. Dôležitým krokom nasledujúcim po hodnotení rizika je jeho monitorovanie a preskúmavanie, t. j. sledovanie a kontrolovanie vývoja rizikových faktorov a kontrola efektívnosti a účinnosti prijímaných opatrení.

7. Komunikácia a konzultácie je priebežný proces, ktorého zmyslom je odovzdávať alebo získavať informácie a zapojiť manažérov do komunikácie s externými a internými zainteresovanými stranami o skutočnostiach súvisiacich s rizikom a jeho príčinami, o následkoch a prijímaných opatreniach.

Proces manažmentu rizík

Rozsah, kontext, kritéria

Kom

unik

ácia a kon

zultácia

Monit

oro

van

ie a

zhodnote

niePosúdenie rizík

Ošetrenie rizík

Identifikácia rizík

Hodnotenie rizík

Analýza rizík

Uchovávanie dát a výkazníctvo

Obr. 5.1 Proces manažmentu rizika podľa normy STN ISO 31000 : 2019

V posledných rokoch sa najmä v USA a v západnej Európe začínajú presadzovať tendencie ku komplexnejšiemu vnímaniu rizík v podnikoch – t. j. komplexnejšie z hľadiska šírky možných zdrojov rizík (hrozieb) ako aj komplexnejšie chápanie dopadov či dôsledkov. Najmä vďaka turbulentným javom v prostredí a nepredvídateľnosti rôznych udalostí treba vnímať predovšetkým potrebu zachovania kontinuity fungovania podniku. Zachovanie ziskovosti prestáva byť rozhodujúcim cieľom, kľúčovým problémom je prežitie, zachovanie kontinuity existencie a rozvoja podniku.

Zameranie manažmentu a tomu zodpovedajúci konkrétny súbor opatrení sa označuje ako BCM (Busines Continuity Management), ktorý v sebe zahŕňa plán prípravy na zvládanie celej šírky možných rizikových faktorov s dôrazom na zachovanie jadra podniku a jeho schopnosti pokračovať v rozvoji aj po prekonaní krízy. Proces tvorby takého plánu (Busines Recovery Planning) vychádza z komplexne poňatej analýzy rizík, ktorá zahŕňa celú šírku podnikateľských rizík ako aj rizík prírodných katastrof a technologických havárií, politických, vojenských a iných sociálnych rizík a kríz, ktoré v konečnom dôsledku môžu ohroziť prosperitu podniku a v krajnom prípade i jeho existenciu. 5.3 Metódy analýzy a hodnotenia rizika

Pre potreby analýzy rizík ohrozujúcich podnikateľské ciele a prosperitu sú vhodné niektoré z už známych metód analýzy prostredia – napr. STEP analýza, SWOT analýza, analýza zdrojov, analýza postavenia podniku v odvetví a iné. Ich súčasťou môžu byť metódy založené na brainstormingu, delfská metóda a rôzne prognostické metódy zamerané na odhad vývoja kľúčových faktorov ovplyvňujúcich úspešnosť a ďalší rozvoj podniku.

Okrem reakcií na vonkajšie faktory zdrojov rizík pre organizáciu treba doceniť význam analýzy rizika v rozhodovacom procese. Podcenenie rizika v rozhodovacom procese môže viesť k nesprávnemu a neobjektívnemu vyhodnoteniu situácie a vlastných možností, čo v konečnom dôsledku vedie k nesprávnemu rozhodnutiu. Riziko v jednotlivých fázach rozhodovacieho procesu sa môže prejaviť v týchto podobách:

Nedostatok relevantných informácií a časová tieseň môže ohroziť objektívnosť analýzy problému a situácie, v ktorej vznikol.

Nejasnosť zámeru a cieľov môže spôsobiť nevhodné nastavenie kritérií, ktoré neumožnia výber optimálneho riešenia v danej situácii.

Napriek vhodne stanoveným kritériám je potrebné rátať s tým, že aj v najlepšom vybranom variante riešenia problému a v prijatom rozhodnutí manažmentu sa môže skrývať riziko – napr. v schopnostiach a pripravenosti tých, ktorí ho budú implementovať, v jeho realizovateľnosti v meniacich sa podmienkach a pod.

Na identifikáciu a redukciu týchto rizík je vhodné využiť už spomínané analytické metódy, ako aj metódy skupinového rozhodovania. V niektorých prípadoch je možné využiť modifikované metódy aplikované v oblasti bezpečnostných rizík, napr. stromové analýzy, metóda What if? a iné. Vhodnou metódou využiteľnou na posúdenie vybraných kritérií pre dôležité rozhodnutie je analýza citlivosti (Sensitivity analysis). Podstatou analýzy citlivosti je zisťovanie citlivosti zvoleného kritéria hodnotenia rizikových variantov (v podobe investičných projektov, výskumných projektov, finančných investícií atď.) na možné zmeny hodnôt faktorov rizika, ktoré toto kritérium ovplyvňujú. Analýzu citlivosti je možné aplikovať pre najvýznamnejšie ekonomické, resp. finančné ukazovatele (obrat, hrubý zisk, čistý zisk, návratnosť investícií a pod.). Jednoduchá analýza citlivosti má podobu jednofaktorovej analýzy, pomocou ktorej sa zisťujú následky zmien jednotlivých rizikových faktorov na zvolené kritérium hodnotenia. Tieto zmeny hodnôt jednotlivých rizikových faktorov môžu mať buď povahu:

odchýlok od hodnôt plánovaných (najpravdepodobnejších), napr. ± 8 %, alebo pesimistických a optimistických hodnôt týchto faktorov.

Tie faktory, ktorých zmeny najviac ovplyvňujú sledované výsledné hodnoty, sú považované za najkritickejšie a sú to teda tie faktory, ktorým sa musí venovať najväčšia pozornosť (podrobnejšie v práci Hudákovej a kol. Metódy a techniky v procese manažmentu rizika, 2013).

Pre analýzu rizík technologických procesov, environmentálnych rizík a ďalších rizík ohrozujúcich bezpečnosť práce a pod. sa požívajú viaceré metódy a techniky (Šimák 2006).

K najstarším metódam patrí Bezpečnostný audit (alebo jednoduchšia bezpečnostná prehliadka, bezpečnostná inšpekcia), ktorý spočíva vo vypracovávaní kontrolných záznamov z inšpekcií, pochôdzok, previerok vybraných problémov, či aspektov skúmaného systému.

Analýza pomocou kontrolných záznamov (check list = kontrolný zoznam) – analyzujú sa kontrolné záznamy jednotlivých položiek stavu systému, ich rozbor poskytuje informácie o možnom nebezpečí v danej situácii – môže byť súčasťou bezpečnostného auditu.

Čo sa stane, keď...? (What if...analysis) – využívajú sa skúsenosti zamestnancov, riadiacich aj výkonných, nevyžaduje sa systematizácia, ide o odpovede ľudí pracujúcich priamo v prevádzke na otázky, čo by sa stalo, keby...čo všetko môže viesť k poruche, k havárii a pod. – uplatňuje sa tu aj metóda brainstormingu.

Úvodná analýza nebezpečia – stanovenie predmetu analýzy a poskytnutie podkladov pre detailnú identifikáciu (určenie) problémov – dôraz sa kladie na systémový prístup, na postihnutie funkčných väzieb a pod.

HAZOP (Hazard Operation Process) - analýza ohrozenia a prevádzkyschopnosti, pomocou systému kľúčových slov sú metodicky identifikované možné odchýlky jednotlivých prvkov od správnej funkcie, ďalej príčiny a následky odchýlok. Súčasne sú overované alebo navrhované opatrenia, ktoré zabránia nežiaducemu rozvoju udalostí nebo zmiernia nežiaduce následky. Metóda má najvyšší ekonomický efekt v etape spracovávania projektu.

FMEA (Failure Mode and Effect Analysis) - metóda vhodná na identifikáciu zdrojov ohrozenia, zdrojov rizika, analýza spôsobov porúch (chýb, zlyhania) a ich následkov. Je to postup založený na rozbore chýb, porúch či spôsobov zlyhania (technického systému i človeka) a ich dôsledkov. Umožňuje hľadanie následkov a príčin na základe systematicky a štruktúrovane vymedzených zlyhaní (porúch) zariadení. Metóda je vhodná pre preventívnu i následnú diagnostiku.

Analýza stromu udalostí (ETA - Event Tree Analysis) je vhodná na analýzu zložitých procesov s viacerými stupňami bezpečnostných systémov, od úspešnosti ktorých závisí závažnosť vplyvu. Sleduje vývoj procesu a udalosti, ktoré môžu viesť k závažnej nehode. Môže byť použitá na modelovanie, výpočet a klasifikáciu (z hľadiska rizika) rôznych nehodových scenárov v akejkoľvek etape životného cyklu produktu alebo procesu. Môže byť použitá napr. s využitím brainstormingu na riešenie možných scenárov priebehu udalostí. Je častým nástrojom manažmentu rizika.

Analýza stromu porúch (FTA - Fault Tree Analysis) podobne ako ETA slúži na identifikáciu možných príčin porúch, avšak sledujú sa iba možné zlyhania v systéme. Umožňuje určiť, kde v systéme môže dôjsť k zlyhaniu, pričom sa hľadá vzťah medzi vrcholovou poruchou a možnými príčinami, ktoré k nej vedú. Môže sa použiť kvalitatívne s cieľom identifikovať možné príčiny a cesty vedúce k významnej poruche, alebo kvantitatívne s cieľom vypočítať pravdepodobnosť vrcholnej udalosti za predpokladu, že sú známe pravdepodobnosti príčinných udalostí.

Analýza typu motýlik (BTA – Bow Tie Analysis) je založená na zobrazení vzťahu zdrojov rizika nežiaducej udalosti a jej možných následkov. Využíva sa na tímovú diskusiu o príčinách a možných následkoch a o vhodnosti navrhovaných opatrení na zvládanie rizika. Predpokladá sa, že pre každú možnú príčinu poruchy existuje bariéra, resp. opatrenie ako prípadné riziko zvládnuť. Analýza môže byť použitá nielen pre riziká, ale aj pre príležitosti, kde sa naopak riešia opatrenia na zvýšenie pravdepodobnosti vzniku príležitostí a posilnenie prínosov z danej príležitosti.

Analýza spoľahlivosti človeka (HRA - Human Reliability Analysis) sa využíva na systematické určenie ľudských chýb a ich príčin, ktoré sa môžu vyskytnúť tak v priebehu normálnej prevádzky ako aj v prípade krízovej situácie. Môže byť použitá kvalitatívne na identifikáciu potenciálnych ľudských chýb a ich príčin tak, aby mohla byť pravdepodobnosť týchto chýb znížená. Kvalitatívne sa používa na poskytnutie dát o ľudskom zlyhaní napr. pre analýzu stromu porúch a ďalšie techniky.

Metódy merania rizika Dôležité pre hodnotenie rizika je kvantitatívne a kvalitatívne vyjadrenie hodnoty rizika. Na to sa využívajú rôzne metódy, medzi často využívané patria postupy s využitím štatistických techník. Meraním rizika sa väčšinou rozumie číselné stanovenie veľkosti rizika určitého variantu, (napr. rozhodnutie o investícii) podľa určitého kritéria kvantitatívnej povahy. Týmto kritériom môže byť napr. predpokladaný zisk, rentabilita kapitálu, doba návratnosti atď.

Mierou rizika môže byť: rozptyl, smerodajná odchýlka a variačný koeficient, pravdepodobnosť nedosiahnutia (prípadne prekročenia) určitej hodnoty kritéria, hodnoty kritéria, ktoré budú prekročené (alebo nebudú dosiahnuté) so zvolenou

pravdepodobnosťou (Value at Risk). Miery charakterizujúce premenlivosť štatistického súboru v absolútnej veľkosti sa nazývajú miery absolútnej variability. Merajú variabilitu v rovnakých merných jednotkách, v ktorých je vyjadrovaný meraný znak (variačné rozpätie, rozptyl, smerodajná odchýlka). V prípade, že sa porovnávajú variability súborov líšiacich sa svojou úrovňou, používa sa miera relatívnej variability, ktorá meria variabilitu v pomere ku strednej hodnote. Táto bezrozmerná veličina umožňuje porovnávať variabilitu štatistických znakov líšiacich sa mernou jednotkou (variačný koeficient). Štatistické charakteristiky variability v podobe rozptylu, smerodajnej odchýlky a variačného koeficientu vyjadrujú, do akej miery sú jednotlivé hodnoty kritéria (napr. zisku určitého projektu) blízke či vzdialené od stredu rozdelenia, reprezentovaného strednou (očakávanou) hodnotou tohto kritéria. Čím sú jednotlivé hodnoty kritéria vzdialenejšie od strednej hodnoty (a čím je väčšia ich pravdepodobnosť), tým sú rozptyl a smerodajná odchýlka väčšie. Pre rozptyl platí:

n

i

ii pxExR1

Kde R - rozptyl rizikového variantu,

xi - veľkosť kritéria hodnotenia rizikového variantu pri i-tom stave okolia,

E(x) - očakávaná hodnota kritéria hodnotenia, pi - pravdepodobnosť i-tého stavu okolia, n - celkový počet stavov okolia.

Smerodajná odchýlka sa stanoví ako odmocnina z rozptylu. Variačný koeficient sa vypočíta ako podiel smerodajnej odchýlky a strednej hodnoty kritéria hodnotenia daného variantu. Čím vyšší je rozptyl, smerodajná odchýlka či variačný koeficient daného rizikového variantu, tým vyššie je aj ich riziko. Value at Risk

Prístup k meraniu rizika označovaný ako Value at Risk (VaR) znamená hodnota vystavená riziku alebo riziková hodnota. Hodnota vystavená riziku je vlastne potenciálna strata, ktorá môže nastať s určitou pravdepodobnosťou počas presne definovaného časového úseku. VaR predstavuje jednu z najznámejších metód, ktoré nachádzajú uplatnenie v manažmente rizika (Strnad 2007).

Typickými príkladmi hodnoty v riziku je poistená hodnota majetku, investície do cenných papierov alebo do novej výrobnej technológie. Metóda vychádza z rozdelenia pravdepodobnosti zmeny hodnoty posudzovanej situácie, pričom parametrickým posudzovaním zmeny hodnoty rizikového faktora a následnou kvantifikáciou dosahov na podnikanie ako celok možno získať rámcovú predstavu o citlivosti (rizikovosti) podnikania na zmenu podmienok. Koncepciu VaR je možné uplatniť na kvantitatívne vyjadrenie rizika podnikateľských aktivít, investičných projektov, ale aj v nefinančnej sfére, a to zvyčajne v podobe zisku v riziku a peňažného toku v riziku.

Existuje niekoľko spôsobov výpočtu VaR, napr.: analytické riešenia (prístup rozptylu – kovariancie – vychádzajúci z predpokladu

viacrozmerného normálneho rozdelenia rizikových faktorov), historická simulácia (vychádzajúca z historického pozorovania zmien rizikových faktorov,

aplikovaných na existujúce portfólio), simulácia Monte Carlo (pre prípady neexistencie analytického riešenia, keď sa opakovane

simuluje nastúpenie náhodných veličín). Hodnota Value at Risk (VaR) sa môže vypočítať aj podľa nasledujúceho vzťahu: VAR = V . dV/dp . σ . CF

Kde: V - hodnota rizikovej pozície je saldo pohľadávok a záväzkov, ktoré majú rovnakú citlivosť na určitý rizikový faktor,

dV/dp - faktorová citlivosť je funkčná závislosť medzi relatívnou zmenou hodnoty rizikovej pozície a príslušného rizikového faktora, σ - volatilita rizikového faktora je smerodajná odchýlka percentuálnej zmeny hodnoty rizikového faktora, CF - koeficient štatistickej spoľahlivosti odhadu, určuje mieru pravdepodobnosti, že skutočný výnos nevybočí z predpokladaného rozpätia.

Rozptyl či smerodajná odchýlka sú vhodnými mierami rizika v prípade, že rozsah hodnotených rizikových variantov sa príliš nelíši (napr. určujeme a hodnotíme mieru rizika niekoľkých projektov, ich stredné hodnoty kritéria hodnotenia sú blízke). Pokiaľ sa stredné hodnoty hodnotených variantov značne líšia, je vhodnou mierou rizika iba variačný koeficient predstavujúci relatívnu mieru rizika (veľkosť rizika meraného smerodajnou odchýlkou na jednotku strednej hodnoty kritéria). Rozptyl, smerodajná odchýlka a variačný koeficient predstavujú však vhodné miery rizika iba v prípade, pokiaľ rozdelenie pravdepodobnosti kritéria hodnotenia je aspoň približne symetrické.

Metóda VaR sa uplatňuje ako veľmi účinný a relatívne jednoduchý nástroj na riadenie predovšetkým finančných rizík. Je dobre zrozumiteľným nástrojom manažmentu rizika pre manažérov i akcionárov. No na druhej strane metóda nevypovedá o možných stratách, nie je možné určiť maximálnu stratu, ani stratu s vyššou pravdepodobnosťou, ako je tá stanovená. Nie je schopná postihnúť neočakávané zmeny na finančných trhoch. Okrem toho je táto metóda náchylná na subjektívne prispôsobenie želanému výsledku

Matica hodnotenia rizika - analýza následkov a pravdepodobnosti výskytu nežiaducej udalosti

Ako jeden zo spôsobov ako hodnotiť riziká môžu manažéri využiť maticu hodnotenia rizika, ktorá sa považuje za najčastejšiu formu hodnotenia. Matica rizika môže mať rôzne usporiadanie, napr. 3×3 alebo 5×5 a iné. Jej výsledkom je stanoviť význam rizika (mieru rizika) na základe karteziánskeho súčinu hodnotenia pravdepodobnosti a následkov (intenzity negatívnych vplyvov).

1. Analýzu následkov môžu manažéri vykonať z pohľadu finančného a nefinančného charakteru:

a) Analýza následkov nefinančného charakteru. Medzi významné následky nefinančného charakteru patria napr. negatívne vplyvy na dobré meno podniku, zamestnancov, zákazníkov, životné prostredie, zdravie a bezpečnosť, vplyvy sociálneho charakteru, vplyvy na kultúrne dedičstvo a iné. Na analýzu následkov nefinančného charakteru môžu manažéri využiť stupnicu uvedenú v tab. 5.1.

b) Analýza následkov finančného charakteru. Negatívne následky na podnik sa zvyčajne vnímajú vo forme strát, zvýšenia nákladov, poklesu zisku atď. Číselná veľkosť týchto finančných dopadov priradená jednotlivým stupňom hodnotenia sa bude líšiť v závislosti od veľkosti a finančnej sily podniku. Na analýzu následkov finančného charakteru môžu manažéri využiť stupnicu založenú na číselných intervaloch veľkosti zníženia zisku podniku resp. zvýšenia investičných nákladov podniku v dôsledku výskytu nežiaducej udalosti (tab. 5.2).

Na základe analýzy následkov by manažéri v podniku mali:

prihliadať na existujúce kontroly zníženia následkov a všetky dôležité faktory, ktoré majú vplyv na následky,

zvážiť následky na pôvodné ciele,

zvážiť tak bezprostredné následky, ako aj následky, ktoré môžu nastať po určitej dobe v rámci vymedzeného časového rozsahu hodnotenia,

zohľadňovať druhotné následky, t. j. vplyv na pridružené podnikové oblasti nachádzajúce sa mimo vymedzeného rozsahu hodnotenia.

Tab. 5.1 Príklad stupnice analýzy následkov nefinančného charakteru

(upravené podľa Hnilica, Fotr. Aplikovaná analýza rizika,2009)

Stupeň Druh vplyvu

Dobré meno podniku Majetok Ľudia (zdravie a bezpečnosť)

Životné prostredie

Nevýznamné Menšie negatívne lokálne, verejné či mediálne informácie, resp. sťažnosti.

Nepatrné škody nižšie ako 10 tis. €

Drobný úraz, nie je potrebná lekárska starostlivosť

Žiadne vplyvy na biologické a fyzické prostredie

Nízke Pozornosť médií alebo zvýšený záujem na lokálnej úrovni, kritika zo strany mimovládnych organizácií

Malé škody v rozsahu

10 tis. – 100 tis. €

Závažnejší úraz, je potrebná zdravotná starostlivosť na úrovni hospitalizácie

Nepatrné poškodenie, mierne krátkodobé vplyvy, ktoré neovplyvnia funkcie ekosystému

Stredné Významná negatívna pozornosť médií, verejnosti a nevládnych organizácií v národnom meradle.

Lokalizované škody v rozsahu

100 tis. – 1 mil. €

Vážny úraz, poškodenie zdravia jednej, resp. viacerých osôb

Vážne (ale obmedzené) strednodobé environmentálne vplyvy

Vysoké Významné verejné a mediálne protesty na medzinárodnej úrovni (napr. EÚ)

Veľké škody v rozsahu

1 mil. – 10 mil. €

Úraz s trvalými následkami

Veľmi závažné a dlhodobé environmentálne poškodenie funkcií ekosystému

Veľmi vysoké

Významné verejné a mediálne protesty na svetovej úrovni

Extrémne vysoké škody

nad 10 mil. €

Jeden alebo viac smrteľných úrazov

Trvalé environmentálne poškodenie funkcií ekosystému

Tab. 5.2 Príklad stupnice analýzy následkov finančného charakteru (upravené podľa Fotr, Souček. Investiční rozhodování, 2011)

Stupeň Pokles zisku v € Nárast investičných nákladov v %

Nevýznamné < 10 tis. < 5.

Nízke 10 – 100 tis. 5 - 10

Stredné 100 tis. – 1 mil. 10 - 15

Vysoké 1 – 10 mil. 15 – 30

Veľmi vysoké > 10 mil. > 30

2. Analýza pravdepodobnosti výskytu

Pri analýze pravdepodobnosti výskytu nežiaducej udalosti môžu manažéri vychádzať z vlastných znalostí a skúseností z oblastí, do ktorých dané druhy rizika spadajú, najmä keď nemajú k dispozícii potrebné štatistické údaje. Výsledkom je číselné stanovenie pravdepodobnosti výskytu určitého druhu nežiaducej udalosti, alebo jej zaradenie do určitého stupňa pravdepodobnosti. Manažéri sa môžu v hodnotení líšiť lebo môžu mať odlišné skúsenosti aj vstupné údaje. Preto je vhodné pri stanovovaní pravdepodobnosti pracovať v tíme, alebo použiť niektorú zo skupinových metód, napr. brainstorming, delfskú techniku atď.

Na presnejšie vymedzenie jednotlivých stupňov pravdepodobnosti výskytu môžu manažéri využiť stupnicu, kde sa jednotlivým stupňom priraďujú číselné intervaly hodnôt pravdepodobnosti, alebo slovné charakteristiky (tab. 5.3). Pravdepodobnosti sa vždy musia vzťahovať na určité časové obdobie. Dĺžku tohto časového obdobia je potrebné presne časovo vymedziť. Je zrejmé, že čím bude časové obdobie dlhšie, tým bude pravdepodobnosť vzniku rizika vyššia. Tab. 5. 3 Príklad stupnice hodnotenia pravdepodobnosti

Stupeň Slovný popis stupňa pravdepodobnosti

Interval pravdepodobnosti (%)

VV Veľmi vysoká Riziko sa vyskytlo niekoľkokrát za posledných 6 mesiacov

80 – 100

V Vysoká Riziko sa vyskytuje niekoľkokrát do roka

60 - 80

S Stredná Riziko sa vyskytuje v podniku priemerne raz ročne

40 - 60

M Malá Riziko sa vyskytlo za posledných 3 - 5 rokov

5 – 40

VM Veľmi malá Riziko sa vyskytlo za posledných 5 -10 rokov

0 - 5

Manažéri v podniku môžu pri analýze pravdepodobnosti výskytu nežiaducej udalosti využiť techniky extrapolácie, predikčné techniky, alebo expertné hodnotenie. Na základe určenia významnosti rizík je možné začleniť riziká do určitých kategórií (skupín, škál), obr. 5.2), napr.:

1. Vysoké (Najzávažnejšie) riziká. 2. Stredne riziká. 3. Nízke (nevýznamné) riziká.

Využitie matice je spojené najmä s nedostatkom informácií pre kvantitatívne hodnotenie rizika, prípadne so situáciami, kde je potrebné využiť znalosti expertov z dôvodu náročnosti riešeného problému. Výhodou matice je graficky prehľadné umiestnenie rizík, z ktorého je jednoznačne identifikovateľná závažnosť každého rizika. Nevýhodou je jednoduchosť a subjektívny charakter metódy, čo môže viesť k povrchnému, formálnemu prístupu k tvorbe danej matice. Matica hodnotenia rizika môže slúžiť ako vhodný nástroj posudzovania významnosti nielen rizík negatívnej povahy, ale aj pozitívnych príležitostí.

Obr. 5.2 Príklad matice hodnotenia rizika (hrozieb) a príležitosti (upravené podľa ACCIA, 2015)

Z pohľadu grafickej prehľadnosti je možné na hodnotenie rizík použiť aj mapu rizík. Spôsob zaznamenania rizík prostredníctvom mapy rizík je vhodné využiť najmä pri prvotnom nastavovaní riadiacich a kontrolných nástrojov na úrovni kľúčových procesov (úsekov) v podniku.

Hodnotenie rizík by malo prebiehať v skupine manažérov formou diskusie, ktorí majú prehľad o posudzovanej problematike. Skupinový názor môže byť získaný tiež ako priemer individuálnych názorov. Metóda FMEA

Predmetom metódy FMEA (Failure Mode And Effect Analysis) je analýza chýb (porúch) a ich následkov s cieľom navrhnúť nápravné opatrenia, ktoré eliminujú potenciálne chyby. Hlavnou úlohou metódy FMEA je rozpoznať v jednotlivých fázach tvorby nového systému, projektu alebo výrobného procesu čo najskôr možnosť vzniku porúch, určiť ich možné príčiny, následky, zhodnotiť riziká a bezpečne im predchádzať.

Metóda FMEA analyzuje existujúce alebo potenciálne chyby tak, aby bolo možné prijať účinné nápravné alebo preventívne opatrenia, ktoré znížia riziko vyplývajúce zo vzniku chyby. Existujú viaceré modifikácie metódy FMEA:

Konštrukčná FMEA má za úlohu odstrániť možné nedostatky návrhu produktu ešte pred jeho schválením a zavedením do výroby.

Procesná FMEA je zameraná na odstránenie možných problémov ešte pred začatím sériovej výroby.

Systémová FMEA umožňuje odstrániť možné nedostatky produktov a produkčných procesov.

Analýza FMEA sa spravidla aplikuje v troch fázach:

1. Analýza a hodnotenie súčasného stavu.

Tento krok obsahuje zavedenie všetkých možných opatrení, ktorými je možné chybu a jej príčinu identifikovať. V tomto kroku sú všetky existujúce alebo potenciálne chyby ďalej hodnotené z hľadiska: výskytu chyby, významu následkov chyby, pravdepodobnosti odhalenia chyby.

Výskyt chyby predstavuje pravdepodobnosť prejavenia sa potenciálnej príčiny chyby a hodnotí sa váhou 1 - 10, kde 1 znamená najmenšie a číslo 10 najväčšie nebezpečenstvo pre výrobcu a zákazníka. Pre zabezpečenie kontinuity je dobré používať sústavný systém známkovania výskytu. Známka výskytu je relatívnym hodnotením v rámci metódy FMEA a nemusí vyjadrovať skutočnú pravdepodobnosť výskytu (tab. 5.4).

Tab. 5.4 Pravdepodobnosť výskytu chyby

Pravdepodobnosť výskytu chyby

Kritériá výskytu chyby Počet výskytov chyby

Bodové hodnotenie

Nepravdepodobná Nepravdepodobné, že chyba nastane

0 1

Veľmi malá Ide o prípad s ojedinelým výskytom chyby

1/20 000 - 1/10 000

2 - 3

Stredná Zodpovedá napr. procesom, kde zvyčajne dochádza k náhodným chybám, ale v menšej miere

1/2 000 - 1/200 4 - 6

Vysoká Zodpovedá procesom s častými chybami

1/100 - 1/20 7 - 8

Veľmi vysoká Z hľadiska používateľa je takmer istý výskyt chyby

1/10 - 1/2 9 - 10

Význam následkov chyby je faktor, ktorý vyjadruje vplyv objavenia chyby u zákazníka a hodnotí sa rovnako ako výskyt chyby (tab. 5.5).

Pravdepodobnosť odhalenia chyby predstavuje pravdepodobnosť, že chyba bude odhalená skôr, ako výrobok opustí podnik a hodnotí sa váhou 1 – 10, kde 1 znamená, že sa chyba odhalí vždy a 10 znamená, že sa chyba neodhalí (tab. 5.6).

Tab. 5.5 Význam následkov chyby

Význam chyby

Kritériá významu dôsledku Bodové hodnotenie

Zanedbateľná chyba

Je nepravdepodobné, že by chyba mala na správanie výrobku alebo systému nejaký pozorovateľný vplyv. Zákazník si chybu pravdepodobne nevšimne – sotva postrehnuteľná.

1

Nízka chyba Chyba je bezvýznamná a zákazník bude chybou iba nepatrne rušený. Zákazník spozoruje pravdepodobne iba zanedbateľnú ujmu v systéme.

2 - 3

Stredná chyba

Stredne ťažká chyba, kde už sú nespokojní niektorí zákazníci. Zákazník chybu postrehne.

4 - 6

Vysoká chyba Ťažká chyba, ktorá zákazníka nahnevá - nie sú však narušené bezpečnostné požiadavky alebo zákonné predpisy.

7 - 8

Veľmi vysoká chyba

Mimoriadne závažná chyba, ktorá ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje zákonné predpisy.

9 - 10

Tab. 5.6 Pravdepodobnosť odhalenia chyby

Pravdepodobnosť odhalenia chyby

Kritériá odhalenia rizík pred expedíciou zákazníkovi

Bodové hodnotenie

Veľmi vysoká Vysoká (cez 99,7 %): funkčná chyba, ktorá bude takmer isto objavená pred odoslaním.

1

Vysoká Stredná (nad 99 %): chyba so zjavnými príznakmi, ktorá sa k zákazníkovi pravdepodobne nedostane.

2 - 5

Stredná Malá (aspoň 98 %): príznaky chyby sú ľahko rozpoznateľné.

6 - 8

Nízka Veľmi malá (aspoň 90 %): príznaky chyby nie sú pri 100 % vizuálnej alebo manuálnej kontrole ľahko rozoznateľné.

9

Veľmi nízka Nepravdepodobná: príznak chyby nie je, resp. nemôže byť odhalený.

10

Na základe významu následkov chyby, pravdepodobnosti výskytu chyby a pravdepodobnosti odhalenia chyby je možné určiť mieru rizika každej príčiny chyby. Mieru rizika pre užívateľa vyjadruje rizikové číslo. Rizikové číslo umožňuje porovnávanie jednotlivých chýb a sústredenie sa na príčiny, ktoré spôsobujú vznik chyby. Slúži ako rozhodovacie kritérium pre nasadenie optimalizačných opatrení. Rizikové číslo (MR) možno vypočítať ako súčin ohodnotenia pravdepodobnosti výskytu chyby (PV), významu chyby (VV) a hodnoty pravdepodobnosti odhalenia chyby (PO), t. j:

MR = PV x VV x PO

2. Návrh opatrení.

Ide o návrh opatrení podľa výsledného rizikového prioritného čísla. Pre najrizikovejšie chyby sa navrhujú opatrenia, ktoré by mali znížiť riziko. Opatrenia sa navrhnú tak, aby redukovali pravdepodobnosť výskytu chyby, redukovali závažnosť chyby a zvýšili pravdepodobnosť odhalenia chyby.

3. Hodnotenie stavu po realizácii opatrení. Ide o nové hodnotenie rizikového prioritného čísla chýb. V tomto kroku sa zohľadňujú navrhnuté opatrenia a zisťuje sa, či kleslo rizikové prioritné číslo. Ak nekleslo, vykonáva sa návrh nových opatrení. Priebeh analýzy sa zaznamenáva do formulára.

Medzi dôvody zavádzania metódy FMEA patria neustále rastúce požiadavky na kvalitu a spoľahlivosť výrobkov a služieb, zvyšujúce sa počty a komplexnosť podsystémov, zvyšujúci sa tlak na náklady a racionalizáciu, skracovanie doby vývoja a skúšok. Analýza FMEA môže byť použitá na nasledujúce činnosti:

pomáha pri voľbe alternatív návrhu s vysokou spoľahlivosťou, zabezpečuje, aby boli zohľadnené všetky druhy chýb systémov, procesov a ich následky na

prevádzkový úspech,

identifikujú sa v nej spôsoby a následky ľudských chýb, poskytuje základňu pre plánovanie skúšok a údržbu fyzických systémov, zlepšuje návrh postupov a procesov, poskytuje kvalitatívne alebo kvantitatívne informácie pre ďalšie analýzy, ako je napr. analýza

stromu porúch.

Za hlavný prínos a výhodu FMEA je možno považovať:

systémový prístup k hľadaniu možných príčin porúch a k tvorbe účinných preventívnych opatrení,

možnosť ohodnotiť riziko možných chýb a na jeho základe stanoviť priority opatrení na zlepšenie,

možnosť optimalizovať navrhovaný alebo reálny systém, resp. proces alebo produkt, čo sa prejaví v zníženom počte zmien vo fáze realizácie,

možnosť vytvorenia databázy dôležitých informácií o systéme (procese, produkte), minimálne náklady na jej aplikáciu v porovnaní s nákladmi, ktoré by mohli vzniknúť pri výskyte

chýb. Analýza FMEA môže byť aplikovaná nielen na výrobky a technické procesy, ale aj na procesy finančné, sociálne a spoločenské. Ide teda o metódu, ktorá má široké spektrum aplikovateľnosti. Analýzu je potrebné aplikovať v tíme, využiť znalosti viacerých odborníkov z oblasti vývoja, technológie výroby, riadenia kvality, servisu, ekonomického oddelenia či zásobovania.

5.4 Postupy na redukciu rizika a na zmiernenie negatívnych vplyvov nepriaznivej udalosti Organizácia vedomá si možných rizík má snahu poznať, identifikovať príčiny možných negatívnych javov a vhodnými opatreniami im predísť, zabrániť ich vzniku, eliminovať ich vplyv, prípadne znížiť ich dôsledky. Existujú viaceré možné metódy a postupy, niektoré majú všeobecný charakter, iné sú zamerané špecificky na vybraný problém či situáciu. Môžeme ich rozdeliť podľa rôznych hľadísk, no väčšinou sa členia podľa toho, či predstavujú aktívne pôsobenie na možné zdroje rizík s cieľom znížiť ich vplyv, prípadne celkom ich vylúčiť, alebo či sú súborom pasívnych opatrení, ako znížiť následky možného rizikového javu.

Všeobecné postupy na zníženie rizika: a) aktívne pôsobenie na zdroje rizika:

likvidácia zdroja hrozby (zničiť hrozbu skôr, ako môže spôsobiť škodu), obmedzenie funkcií zdroja hrozby, alternatívne riešenie (nájsť alternatívnu cestu, ktorá riziko neobsahuje).

b) pasívne aktivity na zníženie zraniteľnosti: ochrana pred hrozbou, posilnenie bezpečnostných opatrení, modifikácia priebehu scenára k priaznivejšiemu priebehu, zníženie pravdepodobnosti výskytu scenára, zníženie veľkosti odhadovanej škody, mobilizácia rezerv, vytvorenie rezervy použiteľnej v prípade nutnosti, prenesenie rizika na inú inštitúciu či osobu), rozdelenie rizika na niekoľko menších, na sebe nezávislých rizík.

Možné členenia podľa charakteru možných rizík:

opatrenia na zníženie podnikateľského rizika (trhového, finančného, a pod.), opatrenia na zníženie tzv. čistého rizika (možných dôsledkov havárií, prírodných katastrof,

kriminálnych činov, terorizmu, vojny).

Iné členenie rešpektuje jednotlivé fázy transformačného procesu: ochrana technického jadra, opatrenia na vstupe (plánovanie, financovanie, výskum, nákupy...), opatrenia na výstupe (ovplyvňovanie prostredia – marketingové nástroje, servis.

Známe je členenie protirizikových opatrení podľa spôsobu postupov na zníženie rizika:

transfer rizika – t. j. prenesenie rizika na iný subjekt, poistenie predstavuje prenesenie časti rizika na poisťovaciu spoločnosť, diverzifikácia je spôsob zníženia rizika rozšírením portfólia tovarov či služieb, rozšírením

pôsobnosti vo viacerých oblastiach, rozšírením odbornosti, t. j. zvýšením možnosti uplatniť sa napr. v prípade, že v jednej oblasti sa prudko zhorší podmienky,

delenie rizika pripadá do úvahy v prípade kooperácie viacerých subjektov, flexibilita je skôr vlastnosť organizácie ako protirizikové opatrenie, organizácia ju získa pomocou

rôznych opatrení v štruktúre, v systéme procesov a v personálnom zabezpečení tak, aby organizácia bola schopná využiť schopnosti pružne reagovať na predpokladané zmeny a znížiť alebo obmedziť ich možný negatívny dopad,

vytváranie rezerv je klasickým opatrením v prípade výpadku zdrojov, no na druhej strane je potrebné zvažovať racionalitu, aby v rezervách nebola umŕtvená vyššia hodnota, ako by bola predpokladaná škoda,

informačné zaistenie znamená mať permanentný prehľad o stave a vývoji všetkých dôležitých procesoch a zmenách vo vonkajšom prostredí, špecifickú úlohu pri tom zohrávajú opatrenia strategického kontrolingu.

Metódy a opatrenia súvisiace s analýzou a redukciou rizík v jednotlivých oblastiach spoločenského života sa postupne stávajú súčasťou zákonov, ako aj národných a medzinárodných noriem. LITERATÚRA

BUGANOVÁ, K. a M. HUDÁKOVÁ, 2012. Manažment rizika v podniku. Žilina: EDIS. ISBN 978-80-554-0642-8.

FILIP, S. a L. ŠIMÁK, L., 2006. Manažérstvo rizík a krízových situácií vo verejnej správe. Učebný text. Bratislava: Merkury spol.s r.o. ISBN 978-80-89143-43-6.

FOTR, J. a I. SOUČEK, 2011. Investiční rozhodování a řízení projektů. Praha: Grada. ISBN 978-80-24732-9-30.

HOFREITER, L., 2004. Bezpečnosť, bezpečnostné riziká a ohrozenia. Žilina: EDIS – vydavateľstvo ŽU. ISBN 80-8070-181-4.

HNILICA, J., 2008. Kvalitativní a semikvalitativní analýza rizika projektu. In Acta Oeconomica Pragensia, roč. 16, č. 3, 2008. [on line]. Dostupné na: http://www.vse.cz/aop/pdf/107.pdf

HNILICA, J. a J. FOTR, 2009. Aplikovaná analýza rizika. Praha: Grada. ISBN 978-80-247-2560-4. HOLLÁ, K. a V. MORICOVÁ, 2010. Posudzovanie spoľahlivosti ľudského činiteľa

v priemyselných procesoch. In Zborník z 15. Medzinárodnej vedeckej konferencie Riešenie

krízových situácií v špecifickom prostredí. 1. časť, s. 221-228. Žilina: FŠI ŽU. ISBN 978-80-554-0202-4.

HOLLÁ ZÁNICKÁ K., J. RISTVEJ a L. ŠIMÁK, 2010. Posudzovanie rizík priemyselných procesov. Bratislava: Iura Edition. ISBN 978-80-8078-344-0.

KELÍŠEK, A. a J. KLUČKA, 2017. Strategic approaches to risk management in a modern enterprise. In: CROMA Journal. Vol. 5, No. 2 (2017), s. 46-53. ISSN 2335-7959.

MASÁR, M. a A. KELÍŠEK, 2018. Using early warning system in small and medium sized enterprises. In: Managing and modelling of financial risks: proceedings. Ostrava: VŠB – TU, s. 314-321. ISBN 978-80-248-4225-7.

MÍKA, V.T., L. ŠIMÁK a M. HUDÁKOVÁ, 2015. Manažment a krízový manažment. Úvod do krízového manažmentu. 2. Upravené vydanie. Žilina: EDIS. ISBN 978-80-554-1161-3.

MOHELSKÁ, H. a Z. PITRA, 2012. Manažerské metódy. Praha: Kamil Mařík. Profesional Publishing. ISBN 978-80-7431-092-8.

ONDRUŠEK, M. a M. LESZCZYŃSKI, 2009. Medzinárodná migrácia ako zdroj sociálnych a ekonomických rizík. In Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie MERKÚR 2009.

Bratislava 4. November 2009. s. 240. Bratislava: OF EU, 2009. ISBN 978-80-225-2856-6. REITŠPÍS, J., L. HOFREITER a kol., 2004. Manažérstvo bezpečnostných rizík. Žilina: EDIS -

vydavateľstvo ŽU. ISBN 80-8070-328-0. SINAJ, J., 1997. Riziká technických zariadení. Manažérstvo rizika. Košice: OTA. ISBN 80-967783-0-

7. SMEJKAL, V. a K. RAIS, 2006. Řízení rizik. 2. aktualizované a rozšířené vydání. Praha: Grada. ISBN

80-247-1667-4. ŠIMÁK, L., 2006. Manažement rizík. Žilina: FŠI ŽU. [online]. Dostupné z:

http://fsi.uniza.sk/kkm/files/publikacie/mn_rizik.pdf ŠIMÁK, L. a V. MÍKA, 2008. Úskalia rozhodovania v krízových situáciách. (Traps of Decision-

making in Crisis Situation). In: Science&Military/Veda a vojenstvo. Roč. 2008, č. 1, sv. 3, s. 57 - 61. ISSN 1336-8885.

DUNÍKOVÁ, V., 2019. STN ISO 31000: 2019 (01 0381), Manažérstvo rizika. Návod. Bratislava: Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR.

STRNAD, P., 2007. Řízení tržních rizik pomocí Value at Risk – úskalí a problémy. [online]. [cit. 21. 7. 2018], Dostupné z: https://nf.vse.cz/download/veda/workshops/var.pdf

O AUTOROCH

doc. Mgr. Vladimír Tomáš MÍKA, PhD.

Dlhoročný a skúsený vedecko-pedagogický pracovník, v súčasnosti

pôsobí na Katedre krízového manažmentu Fakulty bezpečnostného

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Pochádza z Malej Vísky v

Pošumaví. Po absolvovaní gymnázia v Klatovoch (ČR) študoval na

Vysokej škole zemědělskej (VŠZ) v Prahe. Pôsobil v poľnohospodárstve a

vo výrobnom podniku. Väčšiu časť svojej profesionálnej kariéry realizoval

v armáde, kde dosiahol hodnosť podplukovníka. Vyštudoval Vojenskú

politickú akadémiu v Bratislave a získal titul doktora sociálnych vied. Titul

magister v odbore psychológia získal na Vysokej vojenskej pedagogickej

škole v Bratislave. Neskôr absolvoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove

odbor vzdelávanie dospelých v špecializácii personálny manažment.

Externe študoval na Fakulte managementu Univerzity Komenského v

Bratislave a získal titul PhD. v odbore podnikový manažment. Habilitoval a titul docent získal v odbore

Občianska bezpečnosť na Fakulte špeciálneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.

Počas vojenskej kariéry vykonával rôzne veliteľské a štábne funkcie od veliteľa čaty po vedúceho

oddelenia sociálneho riadenia, pôsobil v poddôstojníckej škole, v útvare čestnej stráže pražskej

posádky a v železničnom vojsku. Od r. 1995 pracoval ako starší učiteľ katedry sociálno-humanitných

vied Vojenskej fakulte Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline. Vojenskú kariéru ukončil ako učiteľ na

Katedre občianskej bezpečnosti Fakulty špeciálneho inžinierstva Žilinskej univerzity. V súčasnosti

prednáša predmety manažment, personálny manažment, manažérske metódy a techniky. Podieľa sa

na obsahovej a metodickej príprave kurzov pre vybrané subjekty verejnej správy a pre súkromné

organizácie.

Vo vedecko-pedagogickej práci sa venuje najmä otázkam uplatnenia všeobecných princípov a metód

manažmentu v podmienkach krízových situácií a pri vzdelávaní krízových manažérov. Podieľa sa na

riešení viacerých výskumných projektov a ďalších vedecko-výskumných úloh. Publikuje v domácich i

zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, ako aj na pôde medzinárodných vedeckých

konferencií. Je spoluautorom troch vedeckých monografií, autorom a spoluautorom piatich

vysokoškolských učebníc a desiatok ďalších domácich a zahraničných publikácií zameraných

predovšetkým na manažmentu v krízových situáciách, na formovanie kompetencií krízových

manažérov a na problematiku bezpečnosti a ochrany obyvateľstva. Na jeho práce je evidovaných viac

ako 280 domácich a zahraničných ohlasov.

doc. Ing. Mária Hudáková, PhD.

Patrí k skúseným vysokoškolským pedagógom Katedry krízového

manažmentu Fakulty bezpečnostného inžinierstva Žilinskej univerzity

v Žiline, kde pôsobí od roku 2001. Po absolvovaní Gymnázia v

Stropkove študovala na Fakulte výrobných technológií Technickej

univerzity v Košiciach odbor Všeobecné strojárstvo v špecializácii

Výrobný manažment. Na tejto univerzite úspešne ukončila aj doplnkové

pedagogické minimum. Titul PhD. získala po úspešnom externom štúdiu

na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity v odbore Podnikový

manažment. Habilitovala a vedeckopedagogický titul docent získala

v odbore Manažment na Fakulte riadenia a informatiky Žilinskej

univerzity v Žiline.

Absolvovala viaceré kurzy zamerané na rozvoj pedagogických a

odborných schopností, získala certifikát RISK Manager Foundation 2, osvedčenia o absolvovaní

kurzov Analýza a řízení rizik – management rizik, Interný audítor pre integrovaný systém manažérstva

kvality podľa noriem EN ISO 9001, EN ISO 14001 a OHSAS 18001, ECDL Štart (ECDL Start

Certificate), Kvalita na pracovisku, Manažment kvality na fakultách vysokých školách a i.

Na katedre krízového manažmentu zabezpečuje výučbu predmetov manažment, manažment kvality a

manažérske metódy a techniky. Vo vedecko-výskumnej činnosti sa zaoberá problémami aplikácie

zásad manažmentu rizík vo vzťahu k možnostiam zvyšovania kvality procesov v organizáciách,

v posledných rokoch sa zameriava najmä na problematiku podnikateľských rizík malých a stredných

podnikov.

Je autorkou a spoluautorkou viacerých domácich a zahraničných publikácií, troch monografií, štyroch

vysokoškolských učebníc a ďalších učebných textov zameraných predovšetkým na manažment,

manažérske metódy a techniky, manažment rizika, manažment kvality, ako aj na problematiku

efektívneho vzdelávania budúcich riadiacich pracovníkov v podnikoch i vo verejnej správe. Je

spoluautorkou zahraničnej monografie Family Businesses in Transition Economies - Management,

Succession and Internationalization. Podieľa na riešení viacerých domácich a zahraničných

vedeckých grantových projektov.

Získavané teoretické poznatky a nadobudnuté praktické znalosti a skúsenosti využíva na zvýšenie

účinnosti svojej pedagogickej i vedecko-výskumnej činnosti.