Militária z hrobov včasnostredovekých mohýl

Bakalárska práca

Peter Apiar

Univerzita Komenského v Bratislave

Filozofická Fakulta

Katedra Archeológie

Archeológia 2. 1. 25

Školiteľ bakalárskej práce

Mgr. Tomáš König, PhD.

BRATISLAVA 2010

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA Katedra Archeológie

818 01 Bratislava 16, Gondova 2, P.O.Box 1 tel: 02/59339111, fax: 02/52966016, e-mail: archeologia@fphil.uniba.sk, URL: http://www.fphil.uniba.sk/~xx

ZADANIE ZÁVEREČNEJ PRÁCE

Meno a priezvisko

študenta

Peter Apiar

Študijný program /

odbor:

Archeológia

Stupeň štúdia: Bakalárske

Názov práce MILITÁRIA Z HROBOV

VČASNOSTREDOVEKÝCH MOHÝL

Cieľ práce Analýza zbraní a pokus o datovanie

a rekonštrukciu včasnostredovekej bojovníckej

vrstvy na mohylníkoch z územia Slovenska.

Zadávateľ/školiteľ práce Mgr. Tomáš König, PhD.

Podmienky zverejnenia

práce po jej dokončení:

Schválené dňa

podpis študenta podpis školiteľa podpis garanta študijného

odboru/programu

POĎAKOVANIE

Za odbornú pomoc a cenné rady a pripomienky ďakujem svojmu školiteľovi Mgr.

Tomášovi Königovi, PhD. a tieţ ďakujem svojim blízkym, ktorí ma podporovali.

ČESTNÉ PREHLÁSENIE

Čestne prehlasujem, ţe uvedenú bakalársku prácu som napísal samostatne a citovanú

literatúru uvádzam v zozname literatúry.

V Bratislave, dňa 23. apríla 2010 .....................................

Peter Apiar

Abstrakt

APIAR, Peter: Militária v hroboch včasnostredovekých mohýl. [Bakalárska práca] –

Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická Fakulta. Katedra Archeológie.

Školiteľ: Mgr. Tomáš König, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár archeológie.

Bratislava: FiF UK, 2010.

V našej práci sa pokúsime priblíţiť situáciu na mohylníkoch v súvislosti

s výskytom militárií v hroboch bojovníkov v období včasného stredoveku. V hroboch sa

našli nasledujúce zbrane: meče, sekery, kopije, oštepy, hroty šípov. Na základe ich

analýzy a v závislosti na veľkosti mohylového násypu sme sa pokúsili o rekonštrukciu

vrstvy bojovníkov a ich spoločenskom postavení vo vtedajšej spoločnosti.

Kľúčové slová: zbraň, meč, sekera, kopija, oštep, hrot šípu, hrob, mohyla, sociálno-

spoločenské postavenie.

Predohovor

Základnou charakteristikou predkladanej práce bola snaha zozbierať militária

z hrobov včasnostredovekých mohýl a ich následná analýza. Na základe získanej

analýzy militárií sa potom pokúsiť o rekonštrukciu tzv. bojovníckej vrstvy, resp.

knieţacej druţiny, ktorá sa formovala v období včasného stredoveku. Tieţ sa tu črtá

moţnosť porovnať situáciu na mohylníkoch a plochých pohrebísk v súvislosti

s výzbrojou bojovníka a jeho spoločenského postavenia. Ďalej sa prostredníctvom

získanej literatúry a vlastných zistení pokúsiť o presnejšie chronologické zaradenie

v rámci reálnych moţností.

Obsah

1. Úvod................................................................................................7-8

2. Mohyly/mohylníky........................................................................9-12

3. Sečné zbrane................................................................................13-19

4. Úderové zbrane...........................................................................20-26

5. Bodné zbrane...............................................................................27-31

6. Diaľkové zbrane........ .................................................................32-36

7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti

s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným

inventárom...................................................................................37-46

8. Záver............................................................................................47-50

9. Literatúra......................................................................................51-55

10. Katalóg........................................................................................56-58

11. Tabuľky a grafy..........................................................................59-60

12. Obrazová príloha........................................................................61-67

7

1. Úvod

Jadrom práce, ako to uţ vychádza z názvu, sú militária. V našom konkrétnom

prípade sa budeme zaoberať výzbrojou bojovníkov vo včasnom stredoveku, na základe

hrobových nálézov z včasnostredovekých mohýl. V tomto období sa vyskytujú tzv.

chladné zbrane, ktoré môţeme rozdeliť do niekoľkých kategórii. V prvom rade sú to

sečné zbrane. Tie sa ešte môţu deliť na jedno- a dvojsečné, podľa počtu ostrí. S prvým

typom sa na mohylníkoch nestretáve, preto v našom prípade, ak budeme hovoriť

o sečných zbraniach, máme na mysli dvojsečné meče západnehého pôvodu.

K úderovým zbraniam, ktoré sa našli v hroboch včasnostredovekých mohýl, patria

sekery, ako jediný zástupca týchto zbraní na mohylníkoch. Kopije a oštepy sa

všeobecne radia k bodným zbraniam. K poslednej kategórii vyskytujúcej na

mohylníkoch patria hroty šípov, resp. ako dôkaz o pouţívaní lukov, ktoré sa však kvôli

ich organickej hmote nedochovali. Tie sa vyuţívali na boj na diaľku. Tu môţme zas

vyčleniť dve kategórie zbraní a to na boj zblízka (meče, sekery, kopije, oštepy) a boj na

väčšie vzdialenosti (luk).

Ďalším elementom, ktorému sa v práci nevyhneme, je samotné navŕšenie násypu

zeminy nad hrob – mohyla. Ak hovoríme o výskyte zbraní na mohylníkoch, máme na

mysli zbrane z tých hrobov, či uţ ţiarové, na úrovni okolitého terénu alebo zahĺbené, na

ktoré bola zemina navŕšena jednorázovo a nie sekundárne vyhĺbené hroby do mohyly.

V prvej časti práce si spravíme stručný prierez situácie na mohylníkoch, na

ktorých sa našli zbrane. Ďalej si spravíme rozbor spomenutých typov zbraní, ktoré,

pokiaľ to bude v rámci naších moţností reálne, sa pokúsime typologicky zaradiť

a zadatovať. V poslednej časti sa pokúsime na základe týchto rozborov zbraní

a vizuálnej formy hrobov/mohýl o rekonštrukciu tzv. bojovníckej, resp. veľmoţskej

vrstvy, ktorá sa v tej dobe formovala. Tu je nutné podotknúť, ţe sme vychádzali len

z publikovaných prác a nepracovali sme priamo s materiálom, čo sa neraz ukázalo ako

problém, najmä pri zadefinovaní jednotlivých zbraní do typov. Tieto publikácie

veľakrát sprevádzal nedostatočný obrázkový materiál (najmä v podobe fotiek, pri

ktorých sa často nedali presne vyčítať dôleţité detaily) a taktieţ stručný opis,

obmedzujúci sa niekedy len na najzákladnejšie definície. Aj preto sme si pri niektorých,

ťaţko identifikovateľných ilustráciach, pomohli závermi autormi týchto publikácii,

8

keďţe boli najskôr s týmto materiálom v kontakte a tak boli schopní postrehnúť viac

detailov, ktoré pri obrázkoch absentujú.

9

2. Mohyly a mohylníky

Pri posudzovaní zbraní zo včasnotredovekých mohýl sa nedá vyhnúť samotnému

pohrebnému rítu, ktorý sa pri pochovávaní uplatňoval a to predovšetkým elementu

navŕšovania mohylového násypu. Pri mohylách však netreba preberať normy

z pohrebísk s plochými hrobmi. V oboch spomenutých prostrediach ide o výsledné

prejavy dvoch rozdielnych rítov. Škála jednotlivých zloţiek má v kaţdom z nich osobité

členenie i hodnotové ukazovatele (Hanuliak 2001, 295). Budovanie mohýl je prastarý

zvyk, ktorý sa vyskytoval uţ v dobe bronzovej a ţeleznej sa v prípade územia

Slovenska viaţe aj na pohanské obdobie a vyskytuje sa na všetkých slovanských

územiach. Podľa M. Hanuliaka však chýbajú dostatočné argumenty, ktoré by

podporovali tézu, ţe mohyly sú charakteristickým prejavom pohanského pochovávania

(napr. Chropovský 1970, 137), proti čomu stojí chýbajúce svedectvo o inom ako

pohanskom pohrebnom ríte počas 8. – 9. st. na danom území (Hanuliak 2001, 294). J.

Dostál (1966, 19) na základe absencie plochých hrobov v spojení s mohylníkmi , ich

povaţuje za typický slovanský zvyk, ktorý sa vo forme preţitku udrţal veľmi dlho

i v kresťanskom období najmä v odľahlých oblastiach Čo bolo príčinou budovania

týchto monumentov nie je moţné z doposiaľ známych zistiení presne povedať, istejšie

je však to, ţe uţ v dobe svojho vzniku bola mohyla ostatne viac symbolom, neţ

čímkoľvek iným (Lutovský 1993, 49). Z technického hľadiska malo uţ ich navŕšenie

vizuálny efekt, ktorým upozrňovali okrem iného na svoju polohu, a teda na nejaké

ohraničené posvätné a ctené miesto, na ktorom sa prelínali dva svety. Počiatok

pochovávania pod mohylami nie je však chronologicky presne podchytený. Ich prvotný

výskyt spadá do 8. st., ale nie je zrejmé, s akým obyvateľstvom, a teda s akou etapou

slovanského osídlenia sa dajú jeho počiatky spájať (Lutovský 1989, 61; 2005, 69;

Hanuliak 2001, 283, 294). Presné časové zaradenie mohýl je zatiaľ problematické. Týka

sa to najmä mohýl so ţiarovým pochovávaním, ktorý sa povaţuje za pôvodne slovanský

(Dohnal 1980, 72). Mohyly so ţiarovým pochovávním sú chronologicky staršie ako

mohyly s inhumáciou, sú nálezovo chudobnejšie a ich skromná výbava predstavuje

slabšiu vypovedaciu schopnosť pri skladaní mozaiky presného časového zatriedenia ako

aj vtedajšieho myslenia a konania ľudí. Mohyla síce tvorí nálezový celok, ale ani

materiál z jednorázovo navŕšenej mohyly nemusí byť homogény, pričom celok je

uzavretý nálezovo, nie však časovo (Lutovský 1990, 354).

10

Na Slovensku poznáme mohyly, ktoré uţ V. Budinský-Krička geograficky

rozčlenil na východoslovenské, stredoslovenské a západoslovenské (Budinský-Krička

1958, 179). Neskôr toto členenie precizoval M. Hanuliak na 7 geografických,

vzájomnými väzbami pospájaných celkov (Hanuliak 2001, 279-281; mapa - obr.3).

Podľa posledných zistení je na územi Slovenska registrovaných 614 mohýl, čo

predstavuje pomerne značne mnoţstvo hrobov, ak si zoberieme do uváhy, ţe pod

jednou mohylou mohlo byť pochovaných viac jedincov (Hanuliak 2001, 282), napr. v

Skalici pod mohylou 13 bolo pochovaných aţ 11 jedincov (Budinský-Krička 1959, obr.

9) a pri ţiarovom pochovávaní nie je moţné vţdy presne určiť, koľko jedincov bolo pod

mohylou uloţených. V našom prípade sa obmedzíme len na mohyly, v ktorých sa našli

zbrane, resp. ich fragmenty, ktoré môţeme k zbraniam priradiť. Pre celkový obraz

výskytu zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl a ich neskoršieho zhodnotenia si v

stručnosti spravíme prierez jednotlivých mohylníkov. Tu je nutné tieţ podotknúť, ţe

zbrane sa našli len v jednom ţiarovom hrobe (Kráľovský Chlmec). Takmer výhradne sa

vyskytujú v muţských hroboch s výnimkou detského hrobu chlapca v Skalici v mohyle

12, ktorý mal pri sebe sekeru a atribúty jazdca – strmene (Budinský-Krička 1959, obr.

8).

Jeden z najskromnejších výskytov zbraní poznáme z východného Slovenska zo

zemplínsko-ondavskej skupiny (Hanuliak 2001, obr. 1 –G), konkrétne z Kráľovského

Chlmca (Budinský-Krička 1958). V rokoch 1949 a 1950 sa tu konal výskum, kde bolo

zaznamenaných 66 mohýl, z ktorých sa preskúmalo 10. V priemere sa väčšina

pohybovala od 8 do 13 m. Jediným zástupcom zbraní je ţelezný hrot šípu z mohyly 4 s

priemerom 9x9,4 m kruhového pôdorysu, nájdený v ţiarovom hrobe spolu so ţeleznou

prackou a črepmi. Ţiarové hroby na tomto mohylníku rozdelil V. Budinský-Krička

(1958, 158) na jamové, zapustené plytko do podloţia mohyly, hroby bez jamy a

čiastočne popolnicové hroby (popolnicou bol fragment nádoby). Keramika bola

výslovne sídliskového charakteru a predstavovala vyspelé hrnčiastvo; na kruhu točená,

ojedinele na našla keramika potiského rázu z obdobia mladšej fázy avarského obdobia.

Keramika z Kráľ. Chlmca má spoločné znaky predovšetkým s poddunajským

hrnčiarstvom mladšej aţ neskorej doby avarskej a to najmä mohyla 4 so spomínaným

hrotom šípu a prackou.

Jeden nález hrotu oštepu/kopije poznáme z mohyly 2 v Severpeci s priemerom 8

m, nájedný spolu s nádobou a kalcinovanými kostičkami (Petrovský-Šichman 1970,

206).

11

V roku 1962 preskúmali zamestnanci Povaţského múzema mohylník v Bánovej,

kde bolo zistených 33 mohýl, ale preskúmali sa len 2. V mohyle 2, ktorá patrila k

najväčším na mohylníku (12x14m) a nachádzala sa na “čestnom” mieste pri temene

návršia, sa našli 2 hroby bojovníkov vybavených sekerou – bradaticou, pochovaných

zrejme súčasne. V hrobovej jame 2 spočívali ešte 4 hroty šípov, ktoré leţali pod sekerou

a okrem toho mal bojovník na bruchu poloţený kosák. Pri mŕtvom leţala ocieľka s

kammeným kresadlom a rozbitá nádoba konča nôh. Bojovník v hrobovej jame 1 bol

taktieţ vybavený ocieľkou, prackou (?) a ţeleznou objímkou. Mohylník je datovaný na

začiatok doby veľkomorvskej (Petrovský-Šichman 1970, 202-205).

Mohylník v Krasňanoch patrí svojími nálezmi k bohatším. V roku 1933 ho

skúmal V. Budinský-Krička, ktorý na ňom zistil 51 mohýl a 43 preskúmal (Budaváry

1933; 1938-39). Na zbrane sa narazilo v 10 mohylách. Nájdené boli sekery, kopije a

hroty šípov. Väčšina mohýl mala okrúhly tvar, menej oválny a výnimočne aj

podlhovastý. V priemere mali mohyly 5 aţ 18 m s výškou 20 aţ 70 cm. Lepšie

zachované mohyly ostali na pasienke, pričom mohyly na roli boli takmer zrovnané s

okolitým terénom počas orby. Mŕtvi sa nachádzali na úrovni pôdy bez rakiev a

najčastejšie to boli muţské hroby, pričom na ţenský sa prišlo len v mohyle 9.

Pohrebisko je birituálne, ale veľká väčšina kostier bola strávená zemou. Invetnár má

podľa V. Budinského-Kričku blízke analógie z pohrebísk z obdobia avarského kaganátu

a datuje ho na koniec 8. st. a začiatok Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39,

102).

J. Porubský skúmal mohylník vo Veľkých Hostiach, ktorý pozostával z dvoch

skupín. Do prvej patrili 2 veľké mohyly blízko seba, ale preskúmala sa len jedna a v

druhej skupine bolo 15 mohýl s inhumáciou, ktoré sa preskúmali všetky (1954; 1955).

Na zbrane sa prišlo v 4 hroboch 4 mohýl a to najmä sekier a jedeného hrotu kopije. Dva

hroby boli na úrovni (mohyla 5 a 7) a dva (mohyla 6 a 16) pod úrovňou terénu.

Zaujímavá je najmä mohyla 6, kde J. Porubský (1955, 223) hovorí o “kostrovom hrobe,

kombinovaným so ţiarovým rítom, pričom drevená hranica bola uloţená v hrobovej

jame na mŕtvom”. Mohyla obsahovala jednu hrobovú jamu dospelého jedinca – jazdca a

kostrový hrob mladšieho chlapca, uloţeného priečne 40 cm nad chodilami dospelého.

Obaja pritom leţali v jednej hrobovej jame. Dospelý mal nezvyklú orientáciu S, SZ – J,

JV a hrob chlapca mal uţ typickú slovanskú orientáciu Z, JZ – V, SV. Mohylník bol

birituálny, pričom pri ţiarovom ríte sa popol a zvyšky nespálených kostičiek uloţili do

popolnice a spolu s milodarmi boli uloţné do násypu. Mŕtvi boli ukladaní väčšinou na

12

úroveň okolitého terénu a niekedy mali aj hrobovú jamu. Staršiu fázu pochovávnia

inhumáciou prezrádzaju najmä popolové vrstvy s mnoţstvom uhlíkov na dne hrobovej

jamy. Zbrane a ostrohy patrili muţom a šperky, najmä sklenené koráliky so záveskom,

strieborná záušnica a iné patrili ţenám. Keramika svojou podobnosťou a technickým

vyhotovením poukazuje na pôvod z jednej dielne. Zaujímavý je aj častý výskyt kosákov

a vedierok, či uţ v bojovníckych alebo ţenských hroboch. Tento mohylník kladie J.

Porubský na základe analógií a celkového charakteru mohylníka do 8. – 9. st. (1955,

226-227).

Najbohatší a najväčší mohylník poznáme zo Skalice, kde uţ v roku 1922 a 1923

I.L. Červinka narátal okolo 100 mohýl a preskúmal 30. Aţ na jednu malú mohylku boli

všetky hroby kostrové. Pod mohylou bol spravidla len jeden hrob, ale tri razy sa našli aj

dva hroby pod jedným násypom. Niektorí neboţtíci boli uloţení v truhle z dubových

dosák alebo vo vydlabanej truhle z dubového kmeňa. Väčšina pochovaných boli ţeny a

deti s rozličnými okrasami a noţíkom. Muţské hroby obsahovali dlhšie noţe a ostrohy

(v 2 hroboch), pričom sa s nimi nenašli ţiadne zbrane. Tieto nálezy spracovala Ľ.

Kraskovská (1959). V rokoch 1943 – 1944 pokračoval vo výskume V. Budinský-Krička

(1959), ktorý zistil 63 násypov. Väčšina je kuhovitého pôdorysu, niekedy oválneho,

najčastejšie v priemere 6 – 12 m. Najväčšia bola podlhovastá s dĺţkou 27,6 m a šírkou

9,4 / 11,2 m a bol pod ňou pochovaný nasjôr veľmoţ, ktorý mal pri sebe meč a dno bolo

posypané len lístkami machu. Spolu s ním bola v hrobe, ktorého juţná stena a dno boli

vydoštené, aj kostra ţeny s náušnicami, perlami, prsteňom a praslenom. Hroby so

stopami dreveného rámu boli pomerne časté. Pôvodná úroveň hrobu bola zistená len

výnimočne, pretoţe navŕšená hlina bola rovnakej farby a zloţenia ako okolitá zem.

Mohylník je birituálny s veľkou prevahou kostrových hrobov. Bezpečne doloţených 7

ţiarových hrobov a s výhradou 1. Spôsob pochovávania spálenych zvyškov bol

nejednotný. Väčšina hrobov bola zahĺbená pod úroveň okolitej pôdy. Zistených bolo aţ

22 detských hrobov. Väčšina mohýl sa sústreďovala v juhozápadnej a juţnejšej časti

mohylníka, kde bola aj väčšina bohatších a detských hrobov. Zbrane sa objavili v 12

hroboch; meč, sekery, kopije, hroty šípov. Začiatok pochovávania kladie V. Budinský-

Krička (1959, 9-36). k roku 800 a koniec pochovávanie k roku 900, pričom podľa neho

najväčší počet hrobov spadá do posledných dvoch tretín, najmä do druhej polovice 9. st.

a s poslednou fázou zrejme súvisí nález meča na neďalekom Vysokom poli, keď

skalický ľud opustil svoj mohylník a niekedy po roku 900 zaloţil nové pohrebisko

13

3. Sečné zbrane

Meče

Včasnotredoveký meč vychádza z priamej línie od rímskej spathy existujúcej vo

výzbroji germánskej jazdy zloţenej zo ţoldnierov (Marek 2004, 10). Pre všetky tieto

meče (z celej Európy) sa vţilo pomenovanie tzv. „karolínske alebo franské meče“ kvôli

ich západnému pôvodu. Prvé rozdelenie, podľa ktorého sa ešte dodnes zvyknú meče

triediť, vypracoval J. Petersen (1919). Na Slovensku je najlepšie spracovaná skupina

mečov z 9. – 10. st. Je zastúpená ôsmimi typmi hlavíc. Datovanie tu vyplýva z výskytu

slovenského materiálu v uzavretých časových horizontoch, čo niekedy vedie k uţšiemu

alebo od Petersonovej klasifikácie rozdielnemu odstupňovaniu (A. Ruttkay 1976, 247,

264, obr 1). Typológiou mečov sa zaoberal aj A. Geibig (1991), ktorý vytvoril 19

kombinačných typov a ich varianty. V tomto smere sa prikláňam k názoru L: Mareka

(2004, 20), ktorý Geibigovu typológiu povaţuje za príliš komplikovanú a málo

univerzálnu. L. Marek (2004) zároveň novšie spracoval aj poľské nálezy.

Z územia Slovenska z 8. – 10. st. boli doteraz zaznamenané tri meče nájdené

v hroboch včasnostredovekých mohýl, čo oproti celkovému počtu 28 nálezov (Ruttkay

1976, 247) a 13 z hrobových celkov (Hanuliak 2004, 142) predstavuje malé percento.

Podľa stupnice Petersonovej kvalifikácie sa na Slovensku našli len niektoré typy (D, H,

K, M, X, Y) (Kliský 1964, 106).

Prvý najznámejší pochádza z Blatnice (tab.I: 2), ale jeho nálezove okolností sú

nejasné ako aj to či ide o mohylu. Oblasť Turca však parí k tým geografickým oblastiam

Slovenska, kde je značný výskyt mohýl v 8. a 9. st. a preto je moţné sa domnievať, ţe aj

tento nález bol uloţený v mohyle. Na základe analogických kovaní z mohyly z

neďalekého Malého Čepčína predpokladá J. Eisner (1933, 259, 1935, 372) nález

z Blatnice tieţ ako hrobový a zároveň aj s ním súčasný. Ide najskôr o kovania typu

Komárno – typické krátke zakončenia nákončí vykovaných tzv. novou technikou, ktoré

spája s Blatnicou K. Wachowski (1989, 218). Podobne aj V. Budinský-Krička (1958,

179) sa prikláňa k interpretácii, ţe išlo skôr o hrob na úrovni terénu s mohylovým

násypom. Ďalší nález pochádza z mohyly 22 v Skalici (Budinský-Krička 1959)

a posledný je známy zo Ţabokrekov (Eisner 1925; Eisner 1933).

Meč z Blatnice patrí k najkrajším a najznámejším na Slovensku a spolu so

ţeleznou pošvou a predstavuje karolínsku zloţku blatnického nálezu (Benda 1963, 206).

14

Podľa A. Ruttkaya (1976, 247-248, obr. 1) zodpovedá jeho typu I. V Petersenovej

(1919, 69-74) stupnici mečov patrí pod typ D. Všetky meče tohoto typu sú bez výnimky

ťaţke, s trojdielnou hlavicou, ktorej stredný článok je vyvýšený. Ide o skupinu

vzácnych exemplárov, ktorých hlavice, masívne priečky i pästné časti rukoväte sú

bohato zdobené tauziou – bronzom, meďou alebo striebrom v plastických poliach.

Často sa vyskytujú tesne pod hlavicou a tesne nad priečkou kovové objímky , zdobené

hlavami ľudských, zvieracích alebo fantastických figúr (Petersen 1919, 69-70; Kliský

1964, 106-107). Celková dĺţka blatnického meča je 69,5 cm. Základom bohatého

zdobenia rukoväte sú ploché ovály zostavené v dva zvislé rady po štyroch, ktoré

spravidla skladajú tri strieborné pásky vbíjané priamo do ţelezného jadra, a páska

prechádzahúca dlhšími osami oválov z tauzovaných strieborných prúţkov. Okraje

rukoväte zdobia rady paratakticky radených ľudských masiek. Tie boli najobľúbenejšie

v oblastiach bývalého ZSSR, naopak z územia Česka, Poľska, Maďarska a Holandska

podobná maskovitá výzdoba chýba (Marek 2004, 30) a pri zdobení sa upatnili dve rôzne

techniky – plátovanie a tauzovanie (Benda 1963, 200-202). Na základe blatnického

nálezu, ale aj nálezov zo Švédska, Škótska, Írska a Dánska poukazuje J. Petersen (1919,

72-73) na to, ţe nejde o prevaţne domáci škandinávsky typ. Podrobnejšie sa blatnickým

nálezom zaoberal K. Benda (1963, 203), ktorý pri porovnaní jednotlivých záverov

rôznych bádateľov dospel k paradoxnej situácii, ţe blatnický meč je jediný

kontinentálny zástupca kontinentálneho typu a ţe karolínsky, resp. jeho neskorofranský

charakter je moţné dokázať iba štýlovým rozborom. Na základe analýzy výzdoby

mečov typu D došiel K. Benda k záveru, ţe tieto meče je moţné na základe štýlového

rozboru poloţiť na koniec 8. st. a teda aj blatnický meč bol najskôr vyrobený

v porýnskej dielni odkiaľ sa dostal k slovanskému veľmoţovi, či uţ ako dar alebo ako

korisť a s najväčšou pravdepodobnosťou, na základe porovnania s mečom z Vaage

z Nórska, ktorý mu je veľmi podobný, ide o import (Marek 2004, 30). O veľkej

podobnosti týchto dvoch mečov nepochybuje ani aj H. Arbman (1962, 331-336), pričom

vo výzdobe meča z Vaag vidí tieţ kresťanskú symboliku a to najmä v zobrazení troch

arkádovitých oblúkoch na priečkach, v ktorých sú tri osoby v orodujúcom geste a pri

ornamentike nevylučuje jej ochranný význam pre majiteľa meča. Na základe

spoločných znakov mečov uvaţuje H. Arbman (1962, 337) o západnom vplyve ako na

Slovensku, tak aj v Nórsku bez toho, aby sme museli predpokladať nejakú ich vzájomnú

súvislosť a povaţuje ich za vzory pre domácu produkciu. Z nórskymi nálezmi spája

tento meč tieţ K. Wachowski (1989, 211) na základe ornamentiky a odmieta jeho vzťah

15

s ostrohami s maskovitou výzdobou z Mikulčíc (Poulík 1957, 292-298, obr. 77), pričom

sa odvoláva na to, ţe tak ako pre avarské, tak aj pre karolínske výrobky nielen

s maskovitou výzdobou bol inšpiráciou rovnaký kultúrny byzantsko-orientálny okruh

a povôd meča hľadá v Škandinávii. Ale ako upozorňuje K. Benda (1963, 210, 212),

datovanie blatnického nálezu sa môţe opierať len o rozbor jeho neskoroavarskej zloţky,

pokiaľ naozaj pochádza z jedného nálezového celku. Tento názor spochybnil K.

Wachowski (1989, 210-211; 1992, 12, 104-105, obr. 4). Podľa neho ide

najpravdepodobnejšie o poklad, pričom funkcie, výzdoba a technická výroba predmetov

nájdených v Blatnici naprosto zpochybňujú moţnosť, ţe by mohlo ísť o hrobový celok

a taktieţ dopĺňa, ţe by mohlo ísť o dve garnitúry meča. (Wachowski 1989, 210-211;

1992, 12, 104-105, obr. 4). Túto interpretáciu povaţuje Š. Ungerman (2005-2006, 125)

za málo pravdepodobnú, pretoţe depoty s takýmito drahocennými predmetmi sú u nás

neznáme a taktieţ skutočnosť, ţe ide o dve identické mečové garnitúry je podľa neho

pramalá.

Nálezy z Turca kladie J. Eisner do 9. st. (1935, 372), ale H. Arbman datuje meče

typu D do polovice 9. st. (Kliský 1964, 107 cit. podľa Arbman 1937, 225) a podobne

môţeme datovať aj blatnický meč, čo potvrdzujú aj novšie nálezy zo Slovenska

a Moravy, ktoré majú príbuznosť s blatnickým náleziskom (Ruttkay 1976, 248; Marek

2004, 29). Tento meč, spolu s ostatnými predmetmi, ktoré sa s ním našli je spájaný

s tzv. blatnicko-mikulčickým horizontom. Na jeho nie najlepšie datovanie poukázal Š.

Ungerman (2005-2006, 129-134), ktorý podľa prevliečok s predlţeným kŕčkom, aké sa

našli aj v blatnickom náleze, a na základe početných analógii uvádza, ţe väčšinu týchto

exemplárov nie je moţné presne datovať vzhľadom k nálezovým okolnostiam a ich

pouţitie sa spájalo minimálne s priebehom celého 9. st. ako v západnej Európe, tak aj

vo Veľkej Morave. Otázkou ostáva, či môţeme takto hodnotiť aj samotný „blatnický“

meč. Nálezové okolnosti absentujú a chýba taktieţ výraznejší počet analógii, ktoré by

mohli osvetliť jeho datovanie. Z doterajšieho bádania však datovanie do polovice 9. st.

sa ukazuje ako najprijateľnejšie riešenie, ale nie je vylúčené, ţe budúce objavy prinesú

nové podnety na prehodnotenie terajších záverov. Aj napriek určitým ťaţkostiam pri

určovaní kultúrnych vplyvov či chronológii, vybavenie hrobu nezanecháva ţiadne

pochybnosti o tom, ţe v hrobe bola pochovaná vedúca osobnosť – knieţa

(Štefanovičová 2005, 265).

Meč typu H (Petersen 1919, 88-125) alebo typu II (Ruttkay 1976, 248, obr. 1) a

kombinačného typu 5 variantu I (Geibig 1991, 38-44) sa našiel v hrobe 1 v mohyle 22

16

v Skalici (tab.I: 3) (Budinský-Krička 1959). Tento typ je charakteristický širokými

priečkami s elipsovitým (šošovkovitým) prierezom, pričom horná časť priečok je

obzvlášť široká. Priečky sú často jemne ohnuté a len zriedka úplné rovné. Hlavica je

trojdielna a z bočnej a prednej strany má tvar trojuholníka a má širokú základňu.

Rukoväť je často zdobená vertikálnym tauzovaním a to striebrom alebo bronzom

(meďou) a často aj mosadzov, ktorá má vzhľad zlata. V mnohých prípadoch sa

vyskytuje viac druhom kovov na jednom meči (Petersen 1919, 88-90, Ruttkay 1976,

248). Vďaka jednoduchej výrobe a trvácnosti sa ako ľahká zbraň vyskytuje v celej

Európe a zároveň patrí k najpočetneším zástpucom mečov (Petersen 1919, 88; Kliský

1964, 107; Ruttkay 1976, 248, 264). K typu H ho priradil aj V. Budinský-Krička (1959,

27). Tauzovanie hlavice a priečky pozostáva z úzkych, vertikálnych husto k sebe

radených pásov farebných (mosadzných) drôtikov a jeho najbliţšiu analógiu vidí v meči

v Starom Měste „Na Valách“ v hrobe 223/51 (Budinský-Krička 1959, 27), ktorý je tieţ

zdobený zvislým tauzovaním a V. Hrubý (1955, 166) ho datuje do polovice 9. st.. Meče

tohoto typu rovnako datuje aj J. Petersen (1919, 99). Ďalšie dve nálezy mečov typu H,

ktoré sa našli v Starom Měste „Na Valách“ kladie V. Hrubý (1955, 166-168) do tretej

štvrtiny 9. st. (hrob 277/49) a do prvej polovice 9. st. (hrob 116/51). Meč typu H

pochádza tieţ z hrobu 265 z Mikulčíc a ako typ B/H označuje J. Košta meč z hrobu 715

a typ B sa pokladá za predchodcu typu H, pričom tieto meče boli vyrábané vo franskej

ríší od konca 8. st., kde ich produkcia pokračovala pravdepodobne aţ do druhej tretiny

9. st. (Košta 2004, 160, 175). Prvé meče sa na Morave objavujú uţ v priebehu 9. st.

(Hrubý 1955, 163; Eisner 1948, 384). V Pohansku pri Břeclavi sa našlo päť mečov, na

ktorých bolo neskôr prevedené RTG snímkovanie a neutronografické snímkovanie

(Vignatiová 1993). Na základe týchto analýz sa potvrdili, aţ na jeden prípad (hrob 118),

predchádzajúce tvrdenia o typologickom a chronologickom zaradení mečov. Do okruhu

mečov typu H patrí meč z hrobu 65, ktorého vznik kladie J. Vignatiová (1993, 95-97)

na počiatok druhej štvrtiny 9. st. a podobne aj hrob 118, kde sa našiel taktieţ meč typu

H, do prvej tretiny 9. st. s tým, ţe do hrobu sa mohli dostať neskôr. Túto myšlienku

vyslovil aj V. Budinský-Krička (1959, 27) pri meči zo Skalice. Podľa neho sa meč ako

vzácna zbraň dostala do hrobu moţno aţ po niekoľkých desaťročiach. S týmto záverom

sa dá súhlasiť aj v prípade ďalších exemlárov mečov, ale nie len pri nich, ale taktieţ aj

v obmedzenej miere pri niektorých, predovšetkým kvalitných sekier a kopijí, ktoré,

okrem toho, ţe sa nejakú dobu pouţívali, mohli mať určitú „dedičnú“ hodnotu. Pri

týcho výrobkoch však často, ak bol uţ ţelezný predmet nepotrebný alebo veľmi

17

opotrebovaný, pouţil ho kováč ako surovinu k vytvoreniu zvarkového paketu alebo ho

jednoducho prekoval na predmet iný (Pleiner 1962, 139-140). K poslednému

zástupcovi mečov z hrobov včasnostredovekých mohýl patrí meč z veľmoţského hrobu

zo Ţabokrekov (tab. I: 1) (Eisner 1925, 57; 1933, 252). Aj tento meč je v literatúre

zatriedený k typu H (Kliský 1964, 107), resp. k typu III na Slovensku (Ruttkay 1976,

248) alebo kombinačným typ 5, varianta I podľa A. Geibiga (1991, 38-44). Pri tomto

meči sa uplatnila jedna z najkomplikovanejších metód kovania a to tzv. zvarkové

damaskovanie, ktoré je pri tomto meči vo forme komplikovaného cik-cakovitého vzoru,

ktorý v blízkosti priečok rozpína do pletencovitého ornamentu, zároveň môţe byť

povaţovaný ako značka na čepeli (Ruttkay 1976, 268). Na mečoch zo Slovenska sú

okrem damaskovania zastúpené dve výrobné techniky: navarovanie oceľových ostrí na

stredový ţelezný pás a čepele vykované z jedného kusa ţeleza, spevňovného kalením

a cementovaním ostria hrotu (Ruttkay 1971, 60). Damaskovanie patrilo

k najšpecializovanejšiemu kováčskemu remeslu, kde sa najprv pripravili damaskované

tyčinky zvráraním oceľových a ţelezných drôtov, ktoré sa potom zloţito skrúcali

a potom vyrovnali. Takéto meče mali hodnotu celých pozemkov a dvorov, ktorých

vlastníctvo znamenalo v stredoveku mimoriadne bohatstvo (Pleiner 1962, 227-228, obr.

47). Z toho vyplýva, ţe veľmoţ zo Ţabokrekov zrejme patril k najvyšším

predstaviteľom vtedajšej spoločenskej vrstvy. Meče zhotovené zvarkovým

damaskovaním sa preto zaraďujú k najkvalitnejším a najluxusnejším zbraniam; niektoré

exempláre predstavovali celý majetok, a preto je pochopiteľné, ţe sa zhotovovali pre

najvyššiu spoločenskú vrstvu. Pre nákladnosť výroby damaskovanie v západnej Európe

uţ v 9. (Bialeková 1981, 68; Pleiner 1962, 228), resp. na ostatnom území po 10. st.

postupne zaniká (Ruttkay 1971, 60; Marek 2004, 37).

J. Dostál nevylučuje aj domáci pôvod mečov typu X, Y a H, ktoré sú rozšírené

v celej Európe a tým pádom nebol problém ich vyrobiť aj dielňach tak vysokej úrovne,

aké boli na Morave (1966, 68), čo potvrdzuje aj R. Pleiner a Z. Klanica, podľa ktorých

predveľkomoravské a hlavne veľkomoravské kováčstvo v 7. – 9. st. patrilo

k najvyspelejším vo východoeurópskej oblasti a ţe jeho úroveň nebola niţšia ako

v iných oblastiach Európy (Pleiner 1963, 10; Klanica 1972, 16). A v 8. a 9. st. bolo uţ

kováčske remeslo na našom území natoľko produktívne, ţe v sortimente výrobkov

prekročilo stav z neskorej doby laténskej a v ovládnutí niektorých technologických

postupov predstihlo ostatné slovanské oblasti (Bialeková 1981, 35). Taktieţ K.

Wachowski prijíma moţné lokálne napodobenie mečov typu H a neskorších mečov X,

18

ale nie v prípade meča D (1989, 210) ako i B. Chropovský sa prikláňa k mienke, ţe sa

tieto meče vyrábali v domácom prostredí (1970, 148). Podľa H. Arbmana majú meče

typu H kontinentálny pôvod, pravdepodobne rýnskej formy (Poulík 1957, 281 cit. podľa

Arbman 1937, 222).

A. Geibig (1991, 141) uvádza výskyt tohoto typu meča na území Nemecka uţ od

roku 800 a vďaka ich dlhovekosti pretrvávajú aţ do 10. st. Ako sme uviedli vyššie, tieto

meče sa územi Moravy a Slovenska kladené predovšetkým do prvej polovice 9 .st.

Tento jav môţu potvrdzovať aj zhodnotené nálezy z mohly 22 (viď kapitola

o spoločenskom postavení), ale exaktné závery sa zatiaľ nedajú vyviesť. Všetky tri

spomínane meče z hrobov včasnotredových mohýl predstavovali veľký majetok ich

majiteľov.Ich výskyt spadá rámcovo do 9. st. V ktorom časovom úseku boli uloţené do

hrobu je otázka skôr relatívnej chronológie ako absolútneho časového určenia.

Meč bol účinný tak v ruke pešiaka ako aj v ruke jazdca. Technika jednoručného

pouţitia bola u rytierov a pešiakov rovnaká, objoručné pouţitie meča bolo v rytierskom

boji takmer celkom vylúčené (jednou rukou musel riadiť koňa) (Ruttkay 1976, 267). Aj

keď v mohyle 22 v Skalici neboli nájdené atribúty jazdca ako ostrohy, či strmene alebo

prípadne časti konského postroja, je nepravdepodobné, ţe niekto, kto si mohol dovoliť

meč nemal tieţ aj vlastného koňa. Naproti tomu z Blatnice a zo Ţabokrekov sú známe aj

ostrohy.

Zo všetkých skupín pamiatok predstavujú meče neobyčajne dôleţitý zdroj

poznania metalurgického (kováčskeho) remesla, vojenského umenia alebo

prenikajúcich kultúrnych prúdov Európy, po úpadku západorímskeho cisárstva (Marek

2004, 9). Môţeme ho povaţovať za hlavného predstaviťeľa špecializovaných zbraní,

vyhradených iba na boj (Vencl 1979, 648). V slovanskom prostredí vo väčšom

mnoţstve vystupuje v čase, keď sa miestne elity začali inšpirovať základným vzorom

franskej spoločnosti – franskej módy, ţivotného štýlu a bojovej techniky (Košta 2005,

157). Ako symbol moci a spoločenského postavenia zohrával dôleţitú úlohu

v počiatkoch Veľkomoravskej ríše, neskôr aj ako symbol kresťanstva vo význame meč

= slovo Boţie, ale aj ako symbol trestu a prísneho zákona v biblickom slovazmysle

(Slivka 2002, 592; Marek 2004, 52). S jeho vlastníkom sa spája zároveň aj významná

osoba, ktorá mala zrejme vplyv na ďalšie diane v budovaní rodiaceho sa

stredoeurópskeho štátotvorného útvaru, akým bola neskôr Veľká Morava. Častý výskyt

meča a ťaţkých strmeňov svedčí o prestavbe vojsk podľa západoeurópskych – najmä

franských – vzorov (Ruttkay 1971, 15). Okrem samotnej vojenskej funkcie meča, patrí

19

spolu s ostrohami k tzv. ušľachtilým zbraniam, ktoré sa stali symbolom príslušníkov

feudálnej triedy, aj keď symboliku nemoţno stotoţňovať s výlučným právom

pouţívania týchto zbarní (Ruttkay 1974, 14). V rámci náboţenskej legitimizácie

výsadného spoločenského postavenia aristokracie meč bol ponímaný ako „sluha ducha“,

čo zapadá do celkovej rytierskej inštitúcie a jej kultúry (Slivka 2002, 591). Jeho

vyobrazenia sú známe z mincí a pečatí a z 9. st. z minatúr (Marek 2004, 52), ako aj

neskôr od 12. st. z náhrobných kameňov (Slivka 2002, 597) a samozrejme

z mnohých písomných a ikonografických prameňov. Je očividné, ţe vo včasnom

stredoveku mal meč privilegované miesto vo vlastníctve svojho majiteľa. Niekedy

dokonca presiahol rámec chápania ako zbrane či symbolu a bol personifikovaný, najmä

v starých legendách. Bojovníci však vo včasnom stredoveku disponovali predovšetkým

sekerami a kopijami.

20

4. Úderové zbrane

Sekery

Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 27 sekier zo

4 mohylníkov (Bánov, Krasňany, Skalica, Veľké Hoste) a zo 4 samostaných mohýl

(Blatnica, Malý Čepčín, Ţabokreky a Martin časť Priekopa) a po hrotoch šipov tvoria

druhú najpočetnejšiu skupinu zbraní. Typologickému triedeniu sekier sa uţ venoval J.

Poulík (1948, 33-38), ktorý vyčlenil 4 typy. Z jeho I. typu, na základe staromestských

nálezov, rozlíšil V. Hrubý (1955, 170-172, obr. 28) ďalšie 3 podtypy: A-C.

K Poulíkovym štyrom typom priradil ešte piaty typ J. Dostál (1966, 68). Slovenskej

typológii sekier sa venoval A. Ruttkay (1976). V porovnaní s Moravou však skladba 3

najrozšírenejších typov sekier v slovenskom materiály 9. stor. je oveľa

diferencovanejšia, čo okrem hlavných variant znamenalo vyčlenenie ďalších variant,

ktoré sa líšia hlavne v otvorení okraja tuľajky a krku a preto pre Slovensko vyčlenil

spomínany autor rozšírenú typológiu (Ruttkay 1976, 305-307, obr. 42).

Z horeuvedených mohýl sa získali sekery, ktoré môţeme roztriediť do 4 druhov

– bradatice, širočiny, v jednom prípade úzka sekera a taktieţ len jeden nález bojovej

sekery tzv. fokoš. Pri určovaní typológie jednotlivých sekier bolo potrebné brať na

zreteľ ich nedostatočné obrázkove spracovanie (takmer vo všetkých prípadoch išlo

o profilové fotky, ktoré neboli doplnené o skicu tylovej časti či hornej časti) a taktieţ

slabými opismi, ktoré málokedy obsahovali základné informácie ako prierez krku,

forma násadného otvoru a tyla, podľa ktorých sa určuje typologické zaradenie. Pri

niektorých exemplároch poznáme iba skromú písomnu zmienku a preto ich pri ďalšej

analýze nebudeme rátať ako plnohodnotný informačný zdroj (Malý Čepčín, Priekopa).

Napriek tomu, na základe dostupných informácii, sme sa pokúsili o zatriedenie sekier

k jednotlivým typom. Pri triedení sme sa opierali predovšektým o typológiu A. Ruttkaya

(1976) vypracovanú pre Slovensko, ale pokiaľ ide o jeho typ I, v podstate sa zhoduje

s typológiou J. Poulíka (1948) a V. Hrubého (1955).

Čo do počtu, najviac sekier pochádzalo zo Skalického mohylníka (10), potom

z Krasnian (7), Veľkých Hosti (4), Bánovej (2) a po jednej sekere zo Ţabokrekov,

Malého Čepčína, Martina časť Prikopa a z Blatnice.

Najpočetnejším druhom sekier vo včasnostredovekých hroboch mohýl na územi

Slovenska sú tzv. bradatice, ktoré patria k charakteristickej výbave hrobov bojovníkov

21

v období Veľkej Moravy (Eisner 1933, 252). Sú charakterizované oblúkovitým ostrím,

podkosenou, či klenutou bradou, silno vykrojeným telom, s dlhšími alebo kratšími

ostňami pri oválnom alebo kruhovom násadnom otvore a s pretiahnutým tylom (Dostál

1966, 70). Ich vývoj môţeme sledovať aţ do obdobia rímskej ríše. Slovanskí kováčskí

majstri boli pod vplyvom dielní v bývalom rímskom strednom a dolnom Poddunají a

neskôr azda pokračovali v tradícií týchto rímskych dielni. Taktieţ dostávali impulzy zo

zvyškov germánskeho osídlenia, napodobňovali veci zo západu a tieţ sa učili od avarov,

ale len nepatrne získali od Maďarov (Eisner 1948, 368-370). Tieto formy nadväzovali

na formy z doby rímskej s následným dlhým miestnym vývojom v Karpatskej kotline

(Ruttkay 1993, 182) a taktieţ sa uţ J. Eisner zmieňuje o moravskej bradatici ako

samostatne vyvinutej v súvislosti s celým európskym vývojom a odmieta jej vznik pod

vikinkským (nordickým) vplyom (Eisner 1948, 392).

Bradatice môţeme rozdeliť do 3 typov. K typu I A môţeme s priradiť bradaticu

z mohyly 6 vo Veľkých Hostiach (tab. IV:3) (Porubský 1954, 1955). Zo Skalice

(Budniský-Krička 1959) z mohyly 10 z hrobu 3 (tab. II: 1) a s určitými pochybnosťami

tu môţeme zaradiť aj bradaticu z hrobu 3 mohyly 34 (tab. II: 3). Pri tejto bradatici sa

nedochovali ostne, ale podľa tvaru tela a najmä tylu sa najviac podobá typu I A.

Bradatica z mohyly 12 (tab. II: 9) v Skalici je pomerne zle dochovaná a chýba jej

násadný otvor s ostňami a je problematické ju bliţšie špecifikovať. V. Budinský-Krička

(1959, 71) však pri nej uvádza špicaté laloky pri tuľajke, podľa konzervácie jedného

fragmentu. S určitými výhradami tu môţeme zaradiť aj bradaticu zo Ţabokrekov

(Eisner 1933, 253; tab. XCVII: obr. 6) a najskôr aj sekeru z mohyly 14 v Krasňanoch

(tab. III: 5) (Budaváry 1933; 1938-39).

Pri tomto type ide o bradaticu s dlhými ostrými výčnelkami, predĺţeným krkom

pravouhlého prierezu a zúţeným štvorhranným tylom (Ruttkay 1976, 306). Početnejšie

zastúpenie majú sekery typu I B a I C. V týchto dvoch prípadoch je ich typologické

triedenie zaloţené najmä na priereze krku a tvare tyla, ale ako bolo spomínané vyššie,

presnejšie zaradenie neumoţnila absencia informácii, preto ich začlenenie v niektorých

prípadoch je viacmenej subjektívne, podľa autora. Kaţdopádne však nejde o podstatný

faktor pri ich analýze, keďţe sú si tvarovo a chronologicky veľmi blízke a v nejakej

podstatnej miere neskresľujú finálny výsledok. Tieto sekery predstavujú bradatice

s kratšími a širšími trojuholnikovitými výčnelkami tuľajky, krátkym masívnym krkom

štvorcovitého prierezu pre typ I B. Typ I C má podobné výčnelky ako predchádzajúci

typ, má predĺţený krk oválneho alebo okrúhleho prierezu niekedy s rozšíreným

22

koncom, okrúhly alebo oválny tyl (Ruttkay 1976, 306). Typu I B zodpovedajú bradatice

z Krasnian z mohýl 5 (tab. III: 7), 29 (tab. III: 2) a z mohyly 23 hrobu 1 (tab. III: 1)

(Budaváry 1933, 1938-39). Zo Skalice z mohyly 35 hrob 2 (tab. II: 2), mohyla 23 (tab.

II: 10), 28 (tab. II: 6) (Budinský-Krička 1959). Z Bánovej z mohyly 2 z hrobov 1 a 2

(tab. IV: 1, 2) (Petrovský-Šichman 1970). Typ I C poznáme zo Skalice z mohýl 18 (tab.

II: 8) a 30 (tab. II: 4), z Krasnian z mohyly 22 (tab. III: 6) a 39 (tab. III: 3).

Analógie k typu I sú známe tieţ z Dolného Rakúska, ktoré geograficky môţeme

pričleniť k Morave a Juhozápadnému Slovensku (Friesinger 1987, 46, obr.2 – obr. 9).

Ďalším druhom sekier dochovaných v mohylníkov boli tzv. širočiny, ktoré

dostali názov podľa tvaru ostria. J. Eisner sa domnieva, ţe moravská a slovenská

bradatica vznikla z domácej širočiny a za prechodný tvar, okrem iných, povaţuje aj

„bradatico-širočinu” z Krasnian z mohyly 12 (Eisner 1948, 391-392). S týmto názorom

o vývine bradatíc zo širočín sa ztotoţňuje aj V. Hrubý (1955, 172). Podľa J. Dostála

však nejde jednoznačne rozhodnúť, či sa sekery typu I vyvinuli zo širočín alebo úzkych

sekier (Dostál 1966, 71), keďţe sekery oboch tvarov – úzke sekery a širočiny – boli

pouţívané súčasne a patria k najstarším slovanským tvarom na našom veľkomoravskom

území, kde sa udrţujú aţ k roku 800 (Hrubý 1955, 172). Ich vývoj môţeme stopovať aţ

do doby rímskej (Eisner 1948, 389; Ruttkay 1976, 364; Ruttkay 1993, 183), pričom sa

môţu objavovať aj ako import (Poulík 1948, 37).

Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 3 exempláre

širočín. Prvý vyššie spomínany z Krasnian z mohyly 12 (tab. III: 4) (Budaváry 1933;

1938-39), druhý z Veľkých Hosti z mohyly 16 (tab. IV: 4) (Porubský 1954; 1955) a

posledný zo Skalice z mohyly 34 z hrobu 1 (tab. I: 5) (Budinský-Krička 1959). Širočinu

z Krasnian radí J. Poulík k svojmu typu III A (Poulík 1948, 36). Podľa typológie A.

Ruttkaya spadá pod typ V B. Ide o typ cherakterizovaný chrbátom smerom k ostriu

jemne zdvihnutým, výrazným, na konci zhrubnutým tylom štvorcového alebo

pravouhloho prierezu (Ruttkay 1976, 307, obr. 42). Širočina z Veľkých Hosti z mohyly

11 a zo Skalice z mohyly 34 z hrobu tvarovo zodpovedajú typu V C podľa A. Ruttkaya.

Ide o sekery, kde úzke telo prechádza do ostria kruhovým výsekom, pri tuľajke sú

polkruhovité výčnelky, predĺţené tylo je na konci gombíkovito zhrubnuté (Ruttkay

1976, 307, obr. 42).

Úzka sekera je známa len v jednom prípade a to zo Skalického mohylníka z

mohyly 20 z hrobu 1 (tab. II: 7) (Budinský-Krička 1959). Patrí k typu II. podľa J.

Poulíka (1948, 34) a k typu II A podľa A. Ruttkaya (1976, 306, obr. 42). Podobne ako

23

bradatice a širočiny aj pôvod úzkej sekery siaha aţ do obdobia rímskej ríše, kde má

svoje prototypy (Ruttkay 1976, 308), ktoré J. Poulík vidí v tzv. helmovitých sekerách

(1948, 34). Podľa J. Eisnera vznikla úzka sekera najskôr samostatne zo staršej rímskej

predlohy v Pomoraví, v Podunají a inde, napr. vo východnej Európe (1948, 389).

Sekery tohoto typu majú úzke telo, ľahko vejárovite rozšírené ostrie a krátke

trojuholníkové výčnelky tuľajky a krátky krk švorcovitého, prípadne oválneho prierezu

a občas je plocha na konci rozšírená (Ruttkay 1976, 306).

Posledný zástupcom sekier je ľahká bojová sekera – fokoš. Je typická pre

staromaďarské hroby a pomenovanie dostala podľa maďarských bádateľov a podobá sa

typu IV podľa A. Ruttkaya (1976, 306, 307). Vo východnej Európe boli tieto sekery

bojovou výbavou stepných národov a odtiaľ sa rozšírili do Starej Rusi, kde sa stali

súčasťou výzbroje pechoty a jazdy (Ruttkay 1976, 313). Ide o sekeru z bohatého hrobu

bojovníka z Malého Čepčína, ktorý spomína T. Lehoczky a ktorý bol nájdený ešte v

roku 1874. Ide o 15 cm dlhú, zdobenú sekeru. Ako fokoš ju označil J. Eisner (1933,

259; Budaváry 1936, 94). Podľa jedinej písomnej zmienky však nie je moţné vyviesť

ţiadne hodnoverné závery a podobne tieţ pri sekere (sekerách?) z Martina, časť

Priekopa (Ruttkay 1975, 171 cit. podľa Malyusz 1922, 31).

Absolútne chronologické ohraničenie včasnostredovekých sekier nie je

jednoznačné, pretoţe tvary sekier, ako uţ bolo spomínané, mali svoje predlohy uţ

starších obdobiach a podobali sa na rímske a keltské tvary (Eisner 1948, 373; Pleiner

1962, 132, Friesinger 1987, 45). Sekera však patrila uţ od najstarších dôb k invetntáru

starých Moravanov a dá sa s istotou predpokladať jej starší vývoj priamo na našom

území (Hrubý 1955, 168; Ruttkay 1976, 364). Pri datovaní jednotlivých typov sekier sa

môţeme opierať aj o nálezy sekier z Moravy, pretoţe moravský ţelezný inventár zo

slovanských včasnostredovekých hrobov (sekery – bradatice, ocieľky so zloţenými

ramenami, celokované vedrá, ţelezné hrivny a pod.) je zhodný s materiálom na

Slovensku, čo ukazuje na úzke spojenie oboch oblastí vnútorným trhom (Budaváry

1938-39, 102; Dostál 1966, 99). Týka sa to najmä Skalického mohylníka, ktorý patrí

svojím charakterom skôr do skupiny moravských mohýl (Štefanovičová 2005, 265;

Budinský-Krička 1959, 35).

Sekery typu I datuje J. Poulík (1948, 35) do rozmedzí rokov 750 – 1000.

S dolnou hranicou súhlasí aj J. Dostál (1966, 71), ktorý však hornú hranicu povaţuje

ako najkrajnešiu medzu a podľa neho maximum výskytu končí okolo druhej polovice

10. st. Ťaţisko výskytu tohoto typu dáva A. Ruttkay (1976, 311) do 9. st. na územie

24

Moravy a Slovenska, na ostatnom územi sa vyskytujú len sporadicky. Pochovávanie na

mohylníku v Skalici kladie V. Budinský-Krička (1959, 36), na základe horbových

nálezov, od ca roku 800 po ca rok 900. Bojovnícky hrob 3 v birituálnej mohyle 10

datuje do druhej tretiny 9. st., rovnako aj mohylu 18. Rámcovo do veľkomoravskoho

obdobia datuje mohylu 34 - hrob 3, mohylu 30, 28, 23 a mohylu 12 do druhej polovice

9. st. Pri datovaní sa opiera najmä o ďalšie hrobové nálezy uloţené v hrobe (Budinský-

Krička 1959, 36). Podľa našej analýzy niektorých mohýl by však mohli spadať najmä

do staršieho horizontu veľkomoravského obdobia (viď kapitola o spoločenskom

postavení). Krasnianský mohylník zas datuje od konca 8. st. aţ do počiatkov

Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39, 102). Z uvedených poznatkov sa

môţme zhodnúť názorom H. Friesingera (1987, 45-46), ktorý na základe analýzy sekier

z Dolného Rakúska s ich výskytom počíta uţ na konci 8. st., ale ich hlavné zastúpenie je

v 9. st. a v menšej miere aj ešte na začiatku 10. st. Najväčšia intenzita ich výskytu na

Slovensku v hroboch mohýl z doposiaľ uvedených záverov by sa tak mohla sústreďovať

v období 9. st.

Širočiny (typ III) zo Slovenska a Moravy datuje J. Poulík (1948, 35-38) od 7. st.

do začiatku 9. st. J. Dostál posúva hornú hranicu do konca 9. st. aţ začiatu 10. st. na

základe nálezov z Břeclavi-Pohanska (1966, 72). A. Ruttkay (1976, 311, typ V) ich

najväčší výskyt, podobne ako bradatice typu I, kladie na Slovensku tieţ do 9. st.

Jediná úzka sekera pochádza z hrobu 1 z mohyly 20, ktorý V. Budinský-Krička

(1959, 35) datuje do prvej polovice 9. st. Ich spodná hranica je ťaţko zachytiteľná a ich

výskyt spadá do celého 9. st. a nejde vylúčiť ani ich výskyt na začiatku 10. st. (Dostál

1966, 71). Tento typ sekery (II A) s krátkym obuchom je univerzálny v širokej

geografickej oblasti a vo veľkomoravskom prostredí vznikol ako výsledok vývoja

z domácich vzorov (Ruttkay 1976, 311). Úzke sekery spolu so širočinami prevládali

najmä na pohrebiskách z avarského obdobia v 7. a 8. st. (Friesinger 1987, 46).

Sekery, na ktorých môţeme sledovať istý súvislý domáci vývoj a vznik

jednotlivých typov, vystupujú ako pracovný nástroj, ale aj ako zbraň (Chropovský

1970, 57). Typologické rozdelenie sekier neprispieva k pochopeniu ich funkcie. Pre jej

rozlíšenie je dôleţitá šírka a dĺţka násady. Pre bojové určnie svedčia šikmé otvory

(Dostál 1966, 72). Všetky hroby v včasnostredovekých mohýl, ktoré obsahovali sekeru

sú definované ako bojovnícke. Ich výskyt sa sústreďuje predovšetkým na strednom a

západnom Slovensku v záhorskej skupine (mohylník Skalica), ţilinsko-čadčianskej

(Krasňany, Bánová), hornonitrianskej (Veľké Hoste) a turčianskej skupine(Blatnica,

25

Malý Čepčín, Martin časť Priekopa, Ţabokreky) (Hanuliak 2001, 278, obr. 1). Na

východoslovenských mohlylníkoch sa nenašla ţiadna sekera. Sekery patrili zrejme

bojovníkom, resp. členom druţín, ktoré predstavovali vojenskú silu knieţat alebo

veľmoţov a o ktorých existencii sa v období Veľkomoravskej ríše sa nedá pochybovať

(Poulík 1961, 500). Uţ pri vzniku knieţacieho zriadenia existovalo u Slovanov branné

muţstvo dvojeho druhu: stále, vycvičené knieţacie druţiny a vojsko ad hoc zobrané

(Hrubý 1955, 315). Nemuseli to však byť jednoznačne stále bojovníci, ktorí boli cvičení

špeciálne na boj, resp. mohlo ísť o nejaký druh domobrany, zaloţenej ešte na základoch

rodovej občiny a hoci sú rodové vzťahy sú uţ v 9.st. na ústupe, cez to však môţeme ich

zbytky ešte predpokladať (Dostál 1966, 94). Títo bojovníci boli vybavení sekerami,

najčastejšie bradaticami a ak je bradatica zbraňou, znamená to potvrdenie toho, ţe popri

druţine disponovali moravské knieţatá aj značnou silou vojov ľudového charakteru

(Pleiner 1963, 8). Typická širočina s jedným alebo dvojitým ostrím sa nepochybne

pouţívala aj na kresanie (Chropovský 1970, 57). Kadopádne môţeme povedať, ţe

sekery nájdené v hroboch, ktoré aj kvôli nim dostali pomenovani bojovnícke, sa mohli

pouţívať ako zbraň, ale aj ako nástroj. Ak si vezmeme do úvahy napr. veľkomoravské

obdbobie, kedy sú z písomných pramňov známe viaceré vojnové konflikty ( 65 -

Ruttkay 1982, tab. 1), či uţ medzi moravským a nitrianským knieţatsvom alebo Veľkou

Moravou a Franskou ríšou, trvali tieto ťaţenia niekedy dlhšiu dobou a pri presúvaní

vojska je pravdepodobné, ţe si vojaci stavali prechodné tábory, pri ktorých stavaní

nepochybne vyuţívali sekeru, s ktorou na ďalší deň mohli vyraziť do boja. Dokladom

toho môţu byť aj časté nálezy brúsikov spolu so sekerami, ktorými si po vykonaní práce

(a samozrejme aj po boji) mohli ostrie sekery nabrúsiť, a ktoré nosili stále pri sebe napr.

v koţenom mešci pripevnené k opasku, čomu nasvedčuje aj ich poloha v hrobe,

najčatejšie v oblasti panvy. Ich pracovné vyuţitie prichádza do úvahy aj v období bez

vojenských konfliktov, predovšetkým v prípade širočín, ktoré sa v hroboch nachádzajú

zriedka (Hanuliak 2005, 273). Vo všeobecnosti sa však sekery, najmä v prípade

bradatíc, nájdené v hroboch povaţujú za zbrane (Hanuliak 2004, 147).

Najčastejšie leţali sekery na pravej strane pri stehne, niekedy pri pleci (Bánová,

mohyla 2, hrob 2) alebo ojedinele pri ľavej nohe (Veľké Hoste, mohyla 5). V niektorých

hroboch boli kostry úplne strávené, takţe nebolo moţné presne určiť polohu sekery, len

prostredníctvom ďalších horbových nálezov (napr. hroby v Krasňanoch). Poloha

v hrobe však nemala ţiadny veľký význam v pohrebnom ríte. Skôr mohlo isť o jej

pouţívanie bojovníkom buď v ľavej alebo v pravej ruke (Hanuliak 2004, 147).

26

Okrem prípadov, kedy boli v hrobe len samotné sekery, vo väčšine týchto

hrobov boli aj ďalšie milodary a jednotlivé hroby sa líšili mnoţstvom milodarov resp.

samotnou úpravou hrobov, čo svedčí o určitom vyššom spoločenskom postavení

pochovaného. Problematika sociálneho a spoločenského rozvrstvenia spoločnosti na

slovanských včasnostredovekých mohylách je tu riešená v samostatnej kapitole.

27

5. Bodné zbrane

Kopije/oštepy

Oba druhy patria k bodným zbraniam. Pri triedení na kopije a oštepy sme sa

opierali predovšetkým o vymedzenie pojmov podľa autorov publikovaných prác (Eisner

1933; Budaváry 1933; 1938-39; Porubský 1954; Petrovský-Šichman 1970; Budinský-

Krička 1959), ale ako podotýka M. Husár (2008, 462), nevieme s určitosťou či bola

v konkrétnom hrobe uloţená kopija alebo oštep, pretoţe všeobecné pravidlá na ich

rozlíšenie zatiaľ neboli vypracované a archeologicky predstavujú často nejednoznačne

odlíšiteľné zbrane (Vencl 1979, 644).

Kopija v období veľkomoravskej ríše bola zbraňou uţ obecne rozšírenou

u slovanských a germánskych kmeňov, nejde preto spravidla bezpečne určiť jej pôvod

a taktieţ nie sú vhodné ani pre datovanie, pretoţe podobné tvary sa objavujú v celej

strednej Európe uţ od laténu a rímskoprovincionálneho obdobia aţ do neskorého

stredoveku (Eisner 1948, 373; Hrubý 1955, 177; Dostál 1966, 73). Jej dôleţitú úlohu vo

výzbroji slovanských bojovníkov prezrádzajú aj písomne pramene, keď napr. po

príchode na Balkán cisár Konštatnín poznamenal, ţe slovanský bojovníci nosili len

krátke kopije so štítmi (Niederle 1953, 144).

Kopija ako zbraň pechoty, ale i jazdy bola všeobecne rozšírená a vďaka

všestrannému vyuţitiu je povaţovaná za druhú najdôleţitejšiu zbraň po meči (Ruttkay

1976, 298, 304; Ruttkay 1984, 182). V hroboch včasnotredovekých mohýl je zastúpená

6 kusmi. Dve sú z Krasnian (tab.VI: 2, 3) a po jednom exemplári je v Malom Čepčíne,

Blatnici (tab. VI: 1), Skalici (tab. VI: 4) a Veľkých Hostiach. Pri jednotlivom zatriední

je vyuţitá typológia vypracovaná A. Ruttkayom (1976, 298-305, obr. 36).

K Ruttkayovmu typu I, charakterizovaným ťaţkými a veľkými kopijami, úzkym

prípadne plochým listom s najväčšou šírkou v strednej časti, ktorý prechádza do úzkej

tuľajky, na ktorú sa v pravom uhle pripájajú krídelká, patrí karolínska kopija z Blatnice

(Eisner 1933, 251, Ruttkay 1976, 299, Husár 2005; tab. III: 6). Tá bola aj zdobená

facetovaním a mala šesťuholníkový prierez (Husár 2008, 50). Častý výskyt výzdoby

facetovaním a rytím tuľjaky je charatkeristicky pre dielne vo franskej ríši východne od

Rýnu a v severných a juţných okrajových oblastiach v 8. aţ do 9. st. (Szameit 1987,

169). Krídelka slúţili predovšetkým proti hlbokému vniknutiu do tela a následnemu

28

pouţitiu, predovšetkým v jazdectve, kde vydrţala silný náraz spôsobený stretom dvoch

cvlajúcich jazdcov a neuviazla v tele (Niederle 1953, 145; Husár 2006, 49).

Typ I má svoj pôvod vo franskom prostredí, kde sa uţ v 7. – 8. st. vyskytujú ich

rôzne varianty a od 9. st. sa rozširuje do celej Európy, ale ich korene siahajú aţ do

neskororímskeho obdobia, kde sa kopije, ktorých hroty boli vybavené záchytnými

výčnelkami objavujú v hroboch na sever od Álp uţ v 4. st. (Ruttkay 1976, 299, Husár

2008, 48). Za ich západný pôvod sa prihovára ich masívna forma s krídelkami, ktorá

známa predovšetkým z tejto oblasti, pretoţe východní kočovníci ťaţké kopije

nepouţívali (Chropovský 1970, 56). Tento typ je podľa archeologických nálezov

zriedkavý a na Slovensku sa objavil len v štyroch prípadoch (Ruttkay 1976, 299).

Z Moravy poznáme takýto exemplár z Drysíc, ktorému J. Dostál (1966, 73) tieţ

prisudzuje západný pôvod. Analógiu k blatnickej kopiji môţeme nájsť z Hradca na

Moravicí (Kouřil 2004, obr.7). Našla sa v bohatom vystrojenom hrobe (sekera, ostrohy,

nádoba, noţík a iné ţelezné predmety), ktorého zosnulý stál zrejme na vyššom stupni

spoločenského rebríčka. Na tejto kopiji boli spravené metalografické a fraktografické

analýzy, ktoré okrem iného dokázali aj technológiu damaskovania a čo sa týka uloţenia

do zeme, uvaţuje J. Kouřil (2004, 61, 64) o období ocsilujúcom okolo prvej polovice

9.st.,pričom zástupcovia tohoto typu tvoria najpočetnejšiu skupinu a sú povaţované za

klasické karolínske kopije. Bliţšie sa problematikou krídelkovitých kopijí zaoberal M.

Husár (2006), ktorý spracoval nálezy z oblasti Karpatskej kotliny došiel k záveru, ţe

všetky hroty krídelkovitých kopijí sa koncetrujú na západnom a severozápadnom okraji

Karpatskej Kotliny, pričom ich môţeme datovať od 8. aţ do začiatku 9. st. (Husár

2006, 59, 60). Z Rakúska je jej tvarovo najbliţšie kopija z Mühlingu z hrobu 36, ktorú

radí E. Szameit k typu A (porov. Szameit 1987, 167, obr. 2: 3). Do knieţacieho hrobu

v Blatnici sa táto kopija mohla dostať ako dar alebo ako vojnová korisť, či skôr ako

regionálny výrobok podľa západného vzoru, pretoţe importy tohoto typu kopije nie sú

zo Slovenska a Moravy skoro vôbec známe (Szameit 1987, 169).

Kopije zo Skalice (mohyla 18) (Budinský-Krička 1959) a z Krasnian (mohyla 23

a 31) (tab. VI: 2-4) (Budaváry 1933; 1938-39) pripomínajú svojím tvarom Ruttkayov

typ II. Ide o kopije s pomerne štíhlym a plochým, prípadne ľahko zhrubnutým listom,

ktorý prechádza do krátkej tuľajky (Ruttkay 1976, 299).

Kopije typu II zo Skalice a Krasnian v tvare „vŕbového listu“ sú zjavne

výsledkom autochtónneho vývoja v západnej a strednej Európe, ale pôvod má zrejme

tieţ vo franskej ríši (Ruttkay 1976, 300). Podobné nálezy listovitých kopijí moravy

29

uvádza aj J. Poulík a datuje ich do 8. – 9. st. (1948, 40). Zo slovenských hrobových

nálezov spadajú kopije do horizotu 9. st. (Ruttkay 1976, 300).

Otázny je nález z Malého Čepčína, kde sa uvádza listovitá kopija, 50 cm dlhá a 7

cm široká, ale bliţšie informácie o nej nie sú známe (Eisner 1933, 259; Budaváry 1936,

94), preto sa nedá povaţovať za plnohodnotný materiál pri spracovávaní, ale môţe byť

pouţitý ako znak sociálneho a spoločenského postavenia, resp. ako druh pouţívanej

zbrane. Podobne je to aj s nálezom z Veľkých Hostí z mohyly 6, kde sa uvádza len

„časť ţelezného hrotu kopije“ a chýba bliţší popis a obrázkovy materiál (Porubský

1955, 349-350).

V protiklade tomu, ţe kopije boli jednou zo základných zbraní slovanského

bojovníka vo včasnom stredoveku, stojí ich pomerne nízky výskyt napr. oproti

sekerám. Za týmto zistením môţu stáť rôzne príčiny a nemusí to vôbec odráţať

skutočný stav výbavy bojovníka počas ţivota.

Jednou z príčin môţu byť buď samotný pohrebný rítus alebo technické problémy

pri samotnom ukladaní kopije do hrobu k mŕtvemu, keď bol napr. pochovaný v truhle

alebo menšími rozmermi hrobovej jamy (Soudská 1954, 14; Ruttkay 1993, 183). Dĺţky

kopijí sa lišíli v závislosti od toho, kto ju pouţíval. V jazdeckých hroboch je kopija

dlhšia neţ v hroboch pešiakov. Rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami bojovníkov je

pochopiteľný. Ak boli jazdci vyzbrojení kopijami, ich dĺţka musela zohľadňovať

minimálne výšku koňa (Husár 2008, 457, 462). B. Chropovský (1970, 150) udáva výšky

kopijí od 150 – 220 cm dlhých. Na Slovensku zo skúmaných (čistočne) dochovaných

drevených násad a hrotov kopijí, zistil M. Husár (2008, 468) dĺţku ţrďových zbraní

v rozmedzí od 125 do 233, 4 cm pre hroby pešiakov a od 170 do 240 – 260 cm pre

jezdecké hroby, pričom niektoré mohli byť do hrobu ukladnané neúplné alebo zlomené.

Tvrdenie o technických príčinach ukladania kopiji do hrobov by zodpovedalo

mohyle 31 z Krasnian, kde bola nájdená kopija v hrobe jazdca s pomerne bohatou

výbavou vrátane kopije (Budaváry 1938-39, 94). Ten bol uloţený na úrovni okolitého

terénu, takţe vloţenie kopije nebolo obmedzované veľkosťou hrobovej jamy. Taktieţ

tomu zodpovedá aj oválny tvar a veľkosť mohyly dlhej cez 13 a širokej cez 11 m, takţe

v mohyle mohla bez problémov spočívať aj dlhá kopija. Podobný prípad uloţenia kopije

k mŕtvemu je z rovnakého mohylníka z mohyly 23 pod ktorou dokonca leţali dvaja

bojovníci na úrovni terénu. V tomto prípade išlo pešiaka, ale absencia hrobovej jamy,

ako tieţ u predchádzajúcej mohyly, nebránila pri vloţení kopije k mŕtvemu a aj rozmery

násypu (760 – 830 cm v priemere) tomu nijako neprekáţali (Budaváry 1938-39, 92).

30

Podobnú situáciu poznáme aj zo Skalice, kde pod mohylou 18 boli síce v hrobe

s drevenou konštrukciou pochovaní muţ a ţena, pričom muţ mal pri lebke hrot kopije.

Značné rozmery mohylového násypu ( v smere J – S 15,80 m a v smere Z – V 13,45 m)

ako aj hrobu a drevenej konštrukcie (2,5x2,5m) poskytovali priestror aj pre kopiju

(Budinský-Krička 1959, 83). Ďalší prípad, kde bola kopija vloţená do hrobu, je známy

z Veľkých Hostí. Tu bol odkrytý pomerne bohatý hrob jazdca s celým vojenským

výstrojom. Aj keď bol vloţený do hrobu s hĺbkou 1,25 m, jeho rozmery (okolo 3 x 2 m)

dovoľovali s ním pochovať aj dlhú jazdeckú kopiju (Porubský 1954, 349-350).

Z uvedeného vyplýva, ţe kopije sa našli pri bojovníkoch, ktorí boli pochovaní buď na

úrovni terénu, ale lebo v rozmernej hrobovej jame. Značný počet mohýl obsahoval

hroby s drevenou konštruckiou. Ak by sme vzali do úvahy myšlienku M. Lutovského

(2006, 71), ţe tieto konštrukcie boli pravdepodobne vo všetkých mohylách a drevo sa

v niektorých bezo zvyšku rozpadlo alebo keď išlo o vetvy a nedošlo k ich zuhoľnateniu,

nemuseli sa ich stopy vôbec dochovať a skromný výskyt kopijí v mohylách by mohol

mať čiastočne súvis práve s týmto aspektom. V uzavretých formách drevenej

konštruckie nebolo obvyklé umiestňovať kopiju do vnútra (Hanuliak 2004, 144-145).

Takáto hypotéza by však mohla zviesť k skresleným záverom, pretoţe artefakty sa

objavovali tak ako aj v rámci drevenej konštrukcie tak aj mimo nej (pri plochých

hroboch napr. Hanuliak 2005, obr. 1: 2,5). Rovnako nie je vylúčné, ţe kopije ukladali

do hrobu neúplné alebo zlomené úmyselne (Husár 2008, 462), čo mohlo hrať aj

symbolickú úlohu, pretoţe zámerné poškodenie zbrane symbolizuje dávno praktizovaný

zvyk, pri ktorom tradičné puto bojovníka sa po smrtí trhá a väzobnú „dušu“ tak

uvoľnuje (Slivka 2002, 595). Preskúmanie tohoto javu v širšom geografickom priestore

strednej Európy by však mohlo priniesť jasnejšie dôkazy o vplyve náboţenských

predstáv na hrobovú výbavu zosnulého, resp. doplniť terajší obraz o pohrebnom ríte.

Absencia kopijí v hroboch na, ale i pod úrovňou terénu však nemusí zákonite znamenať,

ţe bojovník nepouţíval kopiju počas ţivota v boji. Ďalšie dva nálezy kopijí sa spájajú

s knieţacími, resp. veľmoţskými mohylami v Blatnici a Malom Čepčíne. V prvom

prípade nie sú nálezove okolností známe a v druhom sa spomína bojovník pochovaný

s celou bojovníckou výzbrojou v rakve a v hrobe bola ešte kostra koňa (Eisner 1933,

251, 259; Budaváry 1936, 94). V oboch prípadoch ide o bohaté hroby bojovníkov –

jazdcov s vyšším spoločenským postavením postavením a kopije boli s nimi uloţené

pravdepodobne ako základna výzbroj, v prípade Malého Čepčína mohla byť

intencionálne zlomená, aby sa zmestila do truhly.

31

Oštep sa od kopije odlišuje predovšetkým jeho funkciou. Kým kopija je

všeobecne chápaná na boj zblízka a bodanie , oštep patrí k vrhacím zbraniam a týp

pádom je aj ľahší. Okrem samotného boja mohol byť pouţívaný aj pri poľovačke

(Ruttkay 1976, 298, 300; Zábojník 2009, 51)

Zo včasnotredovekých hrobov mohýl sú známe 2 nálezy oštepov. Prvý pochádza

zo Severpeca z mohyly 2 a ako oštep ho interpretuje A. Petrovský-Šichman (1970, 206).

Jeho dĺţka 29 cm skôr upomína na kopiju, ale keďţe chýba jeho opis či obrázkova

príloha, je problematické ho zaradiť. O ďalšom oštepe z Martina časti Priekopa je len

skromná písomna zmienka bez akýchkoľvek doplňujúcich informácii (Ruttkay 1975,

171 cit. podľa Malyusz 1922, 31). Celkovo je ich výskyt v hroboch z veľkomoravského

obdobia veľmi nízky. Dôvodom moţe byť ich odlišná podoba tvaru od kopije,

ovplyvnená spôsobom pouţitia. Nešlo totiţ o kované ţelezné hroty, ale o kuţeľovité

okutia koncov drevených násad a boli z tenšieho plechu a tak skôr podľahli korózii

(Hanuliak 2004, 145).

32

6. Diaľkové zbrane

Hroty šípov

Najpočetnejšie zastúpenie zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl mali

ţelezné hroty šípov. Spolu zo všetkých mohylníkov je ich cez 32 exemplárov, buď

lepšie alebo horšie zachovaných. Najviac ich pochádza z Krasnian (17) potom zo

Skalice (7), Bánovej (4), Blatnice (4) a jeden hrot sa našiel v Kráľovskom Chlmci.

Neznámy počet hrotov šípov pochádza z Malého Čepčína.

Hroty šípov zo slovenských nálezov rozdelil do skupín a typov A. Ruttkay (1976,

327-332, obr. 54), ktorého typológia zatiaľ nebola doplnená, resp. nebola vypracovaná

ţiadna iná a preto tvorí základ pri určovaní jednotlivých hrotov šípov aj zo slovanských

mohyníkov na Slovensku.

Podobne ako aj mnoţstvo hrobovej výbavy na pohrebiskách, ktorá sa dochovala

v zlom stave, platí to aj o väčšine hrotoch šípov. V niektorých prípadoch je moţné tvar

len odhadnúť, niekedy ani to a ich spracovanie sa obmedzuje len na kvantitatívne

vyuţitie.

Najviac hrotov šípov môţeme zaradiť do Ruttkayovej skupiny A, kde ide o hroty

s tuľajkou. S určitosťou tu môţeme priradiť hroty z Bánovej (Petrovský-Šichman 1970)

mohyly 2, hrobovej jamy 2 hroty (tab. V: 1-2), Kráľovského Chlmca (Budinský-Krička

1958 ) z mohyly 4 (tab. V: 5), z Krasnian (Budaváry 1938-39) z mohyly 39 (tab. V: 6);

mohyla 23, hrob 2 (tab. V: 26-27); mohyla 29 (tab. V: 9-11); mohyla 11 (tab. V: 12-17);

mohyla 4 (tab. V: 18-19); a zo Skalice (Budinský-Krička 1959) z mohyly 23 (tab V: 25).

Pravdepodobne tu patria aj 2 hroty z Bánovej (mohyla 2, hrobová jama 2), ktoré stručne

uvádza A. Petrovský-Šichman ako bez tuľajky, ale tie podľa nákresov (Petrovský-

Šichman 1970, 203, obr. 10: 8,9; tab. V: 3, 4) boli zrejme len odlomené resp.

sa nedochovali a za túto skutočnosť hovorí aj to, ţe sa našli na jednom mieste spolu s 2

hrotmi s tuľajkou, ktorým boli tvarovo podobné a tieţ ich malá veľkosť. Podobný

prípad sa týka aj dvoch hrotov z Krasnian z mohyly 29 (tab. V: 7,8). K veľmi

poškodeným zvyškom, ktoré je ťaţko identifikovať patria 2 exmpláre zo Skalice z

mohyly 14 (tab. V: 20, 21), najskôr však aj tu ide o hroty s tuľajkou.

V Ruttkayovej skupine A charakterizovanej tuľajkou – vyčlenil zmieňovaný

autor 9 hlavných typov a ich jednotlivé podtypy. Typ 1a predstavuje najčastejšie

33

zastúpenie. Ide o hroty so spätnými krídelkami (háčikmi) a jednoduchou tuľajkou (

1976, 327, obr. 54) a z hrobov mohýl sú viacmenej s určitosťou reprezentované 15

exemplármi (tab. V: 1, 2, 5, 6, 9, 10, 13-17, 25-27, 1 hrot z mohyly 14 – bez obrázku).

Pri niektorých hrotoch sa zachovali len tuľajky alebo len zle dochované listy, z ktorých

je problematické presné zatriedenie do jednotlivých typov (tab. V: 7, 8, 11, 12, 21). Typ

7, hroty s plochým listom a tuľajkou, by mohli predstavovať 2 hroty z Krasnian z

mohyly 4 (tab. V: 18, 19), ktoré V. Budinský-Krička charakterizuje ako „listovité strely

s tuľajkou“ (Budaváry 1938-39, 86). Hroty s tuľajkami, ukončené buď listovitým alebo

hrotom so spätnými háčikmi, sa nedajú datovať samy o sebe, lebo sa objavujú na

slovanských náleziskách od včasnoslovanského obdobia aţ do stredoveku (Hrubý 1955,

180).

Typ Ia a typ 7 Ruttkayovej skupiny A predstavujú starú formu charakterizovanú

tuľajkou, spätnými háčikmi alebo listovitým hrotom, o ktorej existujú doklady uţ od

včasnoslovanského obdobia (Eisner 1948, 382-383; Fusek 1994, 83) a taktieţ uţ

z neskorej doby laténskej a z obdobia rímskej ríše (Hrubý 1955, 180; Ruttkay 1993,

183). Väčšina týchto nálezov na Slovensku však patrí do 9. aţ polovice 10. st., pričom

typ 7 je známy aj zo staromaďarských hrobov aj v 10. st. a niektoré zo sídlisk a hradísk

aţ z 10. – 12. st. (Ruttkay 1976, 327). V Starom Měste „Na Valách“ datuje tieto hroty

šípov V. Hrubý (1955, 180) na základe celkového charakteru pohrebiska najneskôr do

tretej štvrtiny 9. st.

Do Ruttkayovej (1976) skupiny B, charakterizovanej tŕňom, môţeme zaradiť

hroty zo Skalice (tab. V: 22, 23, 24), Blatnice (4 hroty) a z Malého Čepčína (neznámy

počet) (Budinský-Krička 1959; Eisner 1933; Budaváry 1936).

Typu 1 podľa A. Ruttkaya, reprezentovaným listovým ostrím a tŕňom (1976, 329,

obr. 54), môţeme priradiť s určitými výhradami hrot zo Skalice (Budinský-Krička 1959)

z mohyly 20, hrobu 1 (tab. V: 23), ale kvôli zlej zachovalosti ho nie je moţné

podrobnejšie zatriediť do variánt. K typu 7, resp. 8 by snáď mohli patriť štyri hroty s

romboidným listom (list smerom k tŕňu skosený), ktoré sa uvádzajú v súvislosti

s blatnickým nálezom (Eisner 1933, 251; Ruttkay 1975, 132). Typu 6, ktorý predstavujú

trojkrídlovité hroty, zvyčajne s kruhovým otvorom na jednom krídle (Ruttkay 1976,

331, obr. 54), sa najviac podobajú hroty zo Skalice (tab. V: 22, 24), ktoré sú však bez

otvoru na krídle.

Hroty šípov s listovitým ostrím a tŕňom sa na Morave objavujú v kostrových

hroboch a sídliskách z 9. a 10. st. a V. Hrubý (1955, 181) ich povaţuje za relatívne

34

mladšie ako hroty s tuľajkou a tieto formy z hrobov „Na Valách“ datuje do druhej

polovice 9. st. J. Eisner (1948, 386) sa domnieva, ţe boli prevzaté vo včasnom

stredoveku z maďarskej výzbroje a hroty s tŕňmi povaţuje za nomádske. Podľa A.

Ruttkaya (1976, 329-330) spadajú na Slovensku do horizontu 9. aţ polovice 10. st. Zo

Slovenského územia je badať nárast listovitých hrotov s tŕňom v priebehu

veľkomoravského obdobia, zatiaľ čo prítomnosť hrotov listovitej formy s tuľajkou klesá

a v poveľkomoravskom období uţ nie sú doloţené (Hanuliak 2004, 148). Spomínané

hroty šípov so sptätnymi krídelkami ukončené tuľajkou, ako aj listovité strelky

i lichobeţníkovité tvary ukončené tŕňom patria k najtypickejším tvarom v 9. st.

(Chropovský 1970, 150).

Trojkrídlovité hroty sa objavujú len v slovanskom sídliskovom horizonte

a hroboch v 9. st. a ide o doznievajúcu formu objavujúcu sa častejšie na slovensko-

avarských pohrebiskách 7. – 8. st. (Ruttkay 1976, 330), kedy drvivá väčšina hrotov

šípov z územia Slovenska, v odbobí avarského kaganátu, je trojhranného typu rôznej

veľkosti so špicatým alebo tupým hrotom, často vybaveným otvorom (Kosdi 1998, 22)

a aj preto v nich J. Dostál (1966, 73) právom hľadá súvislosť s tzv. „keszthelskou“ -

avarskou tradíciou. Podľa J. Eisnera (1948, 385) naši predkovia túto formu hrotu

neprebrali od Avarov a teda ani mongolsky (reflexný) luk a zrejme ani nomádsku kopiju

a oštep. Ako najpravdepodobnejšiou dolnou hranicou ich výskytu je obdobie okolo

polovice 7. st. na územi Slovenska (Fusek 1994, 83). Po 9. st. sa neobjavujú uţ ani vo

východnej Európe (Ruttkay 1976, 330).

Posledné tzv. romboidné (kosoštvorcový prierez) hroty s tŕňom sú známe len z Blatnice,

ktoré podľa niektorých bádateľov súvisia s Maďarmi a v moravských

včasnostredovekých nálezoch sú mladšie aţ z konca 9. a z 10. st. (Eisner 1925, 54-55;

Dostál 1966, 73, Hanuliak 2004, 148). Podľa A. Ruttkaya (1984, 178) sa však objavujú

uţ v prej polovici 9. st. a preto nemôţu byť spájané s Maďarmi. S tým by

korešpondovali nálezy z horbu 5 v Bratislave-Devíne-Staré Vinohrady a z horbu 122 vo

Veľkom Grobe, ktoré sú podľa M. Hanuliaka (2004, 148) spoľahlivo datované do

staršieho úseku veľkomoravského obdobia a sporadicky sa objavujú aj v materiálnej

náplni autochtónneho slovanského obyvateľstva.

V hroboch včasnostredovekých mohýl dominujú slovanské formy hrotov šípov

s tuľajkou a spätnými háčikmi a ojedinelé nomádske vplyvy v podobe hrotov s tŕňom sa

prejavili na mohylníku v Skalici a s výhradami aj v Blatnici. Sú dokladom o stykoch

medzi slovanským a nomádskym etnikom v Pomoraví v 9. st. a na začiatku 10. st.

35

(Budinský-Krička 1959, 28). Tieto vzťahy môţu súvisieť aj s geografickou polohou

Skalického mohylníka, ktorý je situovaný zo všetkých tu zmienených najbliţšie

k slovansko-avarskej hranici, pretoţe do severnejších hornatých oblastí nomádske

etniká prichádzali zriedka . Tieţ to môţe mať súvis aj s výhodnou polohou v Pomoraví,

lebo cez túto oblasť prechádzali uţ staré obchodné cesty z juhu na sever.

Ich výskyt súvisi jednoznačne s pouţívanim luku, ktorý sa uţ v 6. st. objavuje aj

v historických prameňoch (Niederle 1953, 157). Minimálny výskyt hrotov šípov

s jazdeckými atribútmi (ostroha, strmeň, časti konského postroja) naznačuje značnú

odlišnosť vo výzbroji veľkomoravskej jazdy v porovnaní so situáciou na pohrebiskách

z obdobia avarského kaganátu. Lukostrelci predstavovali v 9. st. prevaţne súčasť

pechoty, ktorá tvorila tzv. lukostrelecké oddiely (Niederle 1953, 158; Ruttkay 1984,

182).

Hroty šípov, ako jediný doklad o pouţivaní luku, sú však pre chronologický

účel nevyhovujúce (Kosdi 1998, 22) a ani jeden typ nejde označiť za výlučne slovanský,

lebo tieto formy, naviazujúce na staršie vzory, sú v 9. st. beţné uţ v celej Európe

(Hrubý 1955, 181). Kostené platničky, aké poznáme z hrobov z obdobia a územia

avarského kaganátu, ktoré boli súčasťou reflexného kompozitného luku (Kosdi 1998,

12-15; Zábojník 2009, 49-50) alebo iné súčasti luku alebo lukostreleckej výbavy

nepoznáme resp. sa nedochovali, lebo boli organického pôvodu. Počet šípov

v staromaďarských hroboch sa povaţuje za kľúč na určenie spoločenského postavenia

pochovaného (Ruttkay 1971, 46). Axiomatická predstava predstava o vzťahu počtu

šípov k domnelému postaveniu pochovaného jedinca sa však v praxi neosvedčuje

(Ruttkay 1974, 39).

Výrazny je rozdiel aj v ich územnom rozšírení v hroboch slovanských

mohylníkoch. Na východe je jediným zástupcom hrot šípu z Kráľovského Chlmca,

ktorý podľa V. Budinského-Kričku (1958, 161) patrí k starším formám, beţným na

pohrebiskách tak z avarskej, ako aj z veľkomoravskej doby. Výskyt tohoto hrotu

v ţiarovom hrobe môţe prezrádzať jeho starobylosť, ale práve ţiarový rítus sa na

vychodnom Slovensku udrţuje najdlhšie, preto nie je jednoznačné vyvodiť presnejšie

závery, čo sa týka datovania.Taktieţ to nemusel byť jediný zástupca, ale pri ţiarovom

ríte mohli byť ostatné militária natoľko poškodené, ţe sa nedochovali. Túto hypotézu by

však museli potrdiť ďalšie výskumné práce na východoslovenských mohylníkoch.

Uvádzaná analýza samotných hrotov šípov na mohylníkoch z územia Slovenska

nám však neposkytla bliţšie chronologické vyčlenie a nijako zvlášť sa nevymyká

36

zauţívaným datovaniam v rámci ostatných včasnostredovekých nekropol z územia

Veľkej Moravy. Posun v tomto smere by mohol doniesť komplexné nové rozpracovanie

hrotov šípov zo širšieho geografického územia podľa najnovších poznatkov.

37

7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti

s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným

inventárom.

Navŕšovanie mohylového násypu spotrebovalo okrem značnej kubatúry zeme

mnoţstvo fyzickej práce a času a v niektorých prípadoch pri zloţitejších hrobových

konštrukciach z dreva aj surovín a preto aj v tejto súvislosti je potrebné klásť si otázku,

či samotná veľkosť mohyly a jej úpravy boli odrazom postavenia zomrelého ešte počas

jeho ţivota. Taktieţ tu mohlo zohrať rolu samotné umiestnenie mohyly v rámci

mohylníka oproti iným mohylám. Uţ L. Niederle uvádza, ţe sa mohyly budovali tým

vyššie, čím viac vynikal zomrelý bohatstvom, slávou alebo sociálnym postavením nad

ostatnými ľuďmi. Najmä v Rusku sa stavali vysoké mohyly na konci doby pohanskej

(1953, 56-57). Východní Slovania síce budovali veľké mohyly, ale ich interpretovanie

a spájanie so strednou Európou je potrebné v menšej miere redukovať. Hoci celé

Slovanstvo spájali určité väzby, podobné tradície a zvyky, ktoré vzišli zo spoločného

kultúrneho podloţia, geografická vzdialenosť, rôzne kultúrne vplyvy (pri západných

Slovanoch keltské, germánske, avarské, byzantské, franské a pod.) a časový odstup sa

pretavili do regionálnych zmien. Z územia západných Slovanov schematicky načrtol

M. Lutovský 15 geografických oblastí s výskytom mohýl, ktoré vykazujú podobné, ale

i svojské prvky (1989, 61-66, obr. 1 a 2). Veľkosti násypu mohýl sa rôznili od malých

mohyliek aţ po veľkorozmerné, čo záviselo či uţ od predpokladaného postavenia

pochovaného alebo v mnoţstve hrobov uloţených pod mohylov. Navŕšovanie

mohylového násypu však mohlo byť to závislé aj od pohrebných zvykoch starých

Slovanov. V starších obdobiach výskytu mohýl, kedy bol typický ţiarový rítus (na

úrovni terénu, v jamkách alebo urnách) aţ po neskoršie obdobie, kedy prevláda

inhumácia (na úrovni terénu cez prechodnú fázu v plytkách jamách aţ do záverečnej

fázy pochovávania na mohylníkoch v hlbokých hrobových jamách) (Lutovský 2005, 73)

a prejavili sa aj v ďalších zmenách (napr. Lutovský 1993, 52-53) . Určitý vplyv mohlo

mať aj kresťanstvo, ktoré podlľa J. Poulíka nebolo činiteľom, ktorý spôsobil zmenu

pohrebného rítu, ale len urýchlilo proces, ktorý započal uţ v druhej polovici 8. storočia

a v oblastiach, ktoré boli v tesnom styku s kostrovým pochovávaním, ešte omnoho skôr

(1948, 71) a viedlo k úbytku milodarov v rámci boja proti tzv. pohanským preţitkom a

tieţ k vylúčeniu militárii z pohrebného rítu (Ruttkay 1978, 57).

38

Pre nás sú dôleţité mohyly, v ktorých hroboch sa našli zbrane a v súvislosti

s hore načrtnutými znalosťami aj ich spoločné väzby pri rekonštrukcii postavenia

jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti, ktorá pochovávala svojích mŕtvych pod

mohylami.

Pre lepší obraz vtedajšej spoločnosti sa nám viac hodia mohylníky, ktoré boli

preskúmané z väčšej časti, ale i menšie výskumy nám môţu poskytnúť dobrú pramennú

základňu. Výnimkou v tomto hodnotení sú veľmoţské mohyly z Turca (Blatnica, Malý

Čepčín, Ţabokreky), o ktorých je veľmi pravdepodoné, ţe išlo o elity vtedajšej

spoločnosti. J. Eisner (1935, 372) pripúšťa moţnosť, ţe by mohli patriť Normanom,

ktorí v 9. st., snáď ako kupci, prenikli od severu na územie Slovenska. Skôr tu však

z doterajších analýz zbraní môţeme povedať, ţe išlo o domácich veľmoţov, ku ktorým

sa ich vzácne predmety dostali ako import, vojenská korisť alebo domáci výrobok podľa

zahraničných predlôh.

K najväčším a najlepšie preskúmaným mohylníkom na Slovensku patrí

mohylník v Skalici (Budinský-Krička 1959). Uţ v úvode sme si ho priblíţili. Skalický

mohylník skrýva v sebe najviac potenciálu pri odhaľovaní duchovného, ale

i materiálneho ţivota, pretoţe sú na ňom zachytené takmer všetky vlastnosti, ktoré

sprevádzali pochovávnie pod mohylami; od ţiarového pochovávania cez kostrové, od

bojovníckych, detských, ţenských hrobov a ich rôznorodé úpravy po odchýlky

v rozmeroch mohylového násypu, variabilita pohrebného inventára a pod. Táto

skutočnosť nám dovoľuje v tomto smere viac komparácii a inetrpretácii. Keďţe jadrom