Katolícka univerzita v Ružomberku

Filozofická fakulta

Rímsky kalendár

Ľubica Kováčová

história

1. rok štúdia bakalárskeho študijného programu

dejiny staroveku

Mgr. Marek Babic, PhD.

29. november 2009

Práca obsahuje 17357 znakov zarátavaných do rozsahu práce

Vznik kalendára

Počítanie a určenie času je pre dnešného človeka dôležité a to pre život ako taký, aby vedel

kedy ísť do práce, odkedy dokedy je otvorený obchod, kedy su štátne sviatky a podobne.

V staroveku bolo počítanie a určenie času prevažne náboženského charakteru, najmä

z dôvodu určenia sviatkov a osláv či obradov.

Základnou jednotkou pre určovanie času v staroveku boli pohyby nebeských telies,

prevažne Slnka, Mesiaca a hviezd po oblohe. Na tomto základe sa v staroveku objavujú prvé

systémy pre určovanie času. Medzi prvé systémy, ktoré určovali denný, mesačný a ročný

cyklus pre život boli tri systémy: solárny, lunárny a lunisolárny systém.

1. Solárny (slnečný) – založený na pohybe Slnka, mal vzájone zladiť dni s rokom.

2. Lunárny (mesačný) – založený na pohybe Mesiaca, ktorého cieľom bola zhoda dní

s lunárnym mesiacom.

3. Lunisolárny, ktorý sa pokúšal vzájomne zladiť všetky tri časové jednotky.1

Prvý rímsky kalendár

Prvý rímsky kalendár nemáme zachovaný v písomnej forme. Podľa tradíce vznikol za čias

zakladateľa Ríma – Romula. Bol lunárny. Rok mal 340 dní, ktorý bol rozdelený na desať

mesiacov. Nasvečuje tomu taktiež označenie posledného mesiaca roku „december“ (decem

znamená latinsky desať).2 Mesiace boli zpočiatku označované číslami, neskôr dostali niektoré

mená podľa toho, ktorému bohovi boli mesiace zasvätené.

Prvý sa volal Martius na počesť boha Marsa, ktorý bol v tom čase parónom roľníkov

a znamenal začiatok roľníckych prác. Druhý Aprilis (podľa latiského aperire – otvárať)

znamenal otváranie pukov a kvitnutie stromov. Tretí patril Maji, matke boha Merkúria

a nazvali ho Maius. Štvrtý na počesť Jupiterovej sestry bohyne Junony – Junius.Ďalším

mesiacom zostali poradové čísla: V. Quintilius, VI. Sextilis, VII. September, VIII. October,

IX. November, X. December. Piaty a ôsmy mesiac mali po 31 dní, ostatné 30 dní. 3

Dni v mesiaci neniesli zatiaľ žiadne meno, okrem troch dní, ktoré určovali fázy mesiaca.

Boli nimi Calendae, Nonae a Idus.

1 ONDREJKA, Kliment. Tajomstvo kalendárov. Bratislava : Slovenská kartografia a. s., 1994 , s. 16.2 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. Praha : Orbis, 1968, s. 140.3 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 38.

2

Kalendy vždy pripadajú na 1. deň mesiaca a ohlasujú novolunie (t. j. fázu, keď je Mesiac

v konjunkcii so Slnkom, čo znamená, že je zo Zeme neviditeľný). Nony označujú deň 1.

mesačnej štvrte a pripadajú na 5. deň; v marci, máji, júli a v októbri na 7. deň mesiaca. Idy sú

dňom splnu a pripadajú na 13. deň; v marci, máji, júli a v októbri na 15. deň mesiaca.4

Ostatné dni sa určovali podľa toho, koľko dní je do najbližšieho Kalendu, Nonu alebo Idu.

Kalendae a Idus boli dni platieb. 5

Avšak desaťmesačný lunárny kalendár sa nezhodoval s rokom slnečným a tak nastával

posun ročných období. Aby sa vyrovnal tento posun, za vlády kráľa Pompilia (700 pred

Kristom), bola vykonaná reforma kalendára. Rok sa navýšil o dva mesiace, a to o Ianuarius

a Februarius. Tieto dva mesiac nasledovali za Decembrom a uzatvárali rok.

Mesiac január, mensis Ianuarius, odvodzuje svoje meno od boha Ianusa, boha majúceho dve

tváre, jednou sa pozerá do minulosti, druho do budúcnosti.6 Ďalší nový mesiac dostal meno

Februarius, čo v latinčine znamená očista a bol spojený s obradom očisty, ktorý sa každoročne

poriadal 15. februára a bol zasvätený bohu podzemnej ríše Februovi.7

Rok mal spolu 355 dní rozdelených na 12 mesiacov. Martius, Maius, Quintilis a October

mali 31 dní. Ostatné mesiace mali 29 dní okrem Februariusa, ktorý mal 28 dní. Martius zostal

prvým mesiacom až do r. 190 pred Kr., keď bol začiatok roka preložený na 1. Januarius.8

Napriek zmenám, stále nastával posun sviatkov voči ročným obdobiam a bolo potrebné

vyrovnať dĺžku roka so slnečným rokom. Túto nápravu mal vyrovnať doplnkový mesiac

Mercedonius. Tento mesiac sa mal vkladať každý druhý rok po sviatku Terminálií (23.

februára) a mal striedavo 23 a 22 dní, ku ktorým sa pridávalo zvyšných 5 dní februára.9 Tak

vznikol štvoročný cyklus, ktorý mal spolu 1465 dní. Takže priemerná dĺžka roku sa

vyrovnávala so slnečným rokom.

Vkladanie tohto doplnkového mesiaca mali nastarosti pontifikovia, ktorí sa starali o správu

kalendára. Oni však kalendár viedli nepresne, hlavne z politických dôvodov, a niekoľko rokov

tento mesiac nevkladali do kalendára. Tým bol kalendár uvedený do takého neporiadku, že

4 ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2000, s. 105.5 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 140.6 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990, s. 75.7 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 38.8 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. Praha : Paseka, 1997, s. 19.9 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. s. 20.

3

iba mená konzulov, ktorí práve v niektorom roku úradovali, umožňujú v tomto období

rímskych dejín aspoň nejako spoľahlivo prepočítavanie dát.10

Kalendár bol tak chaotický, že v roku 47. pred n. l. sa oproti astronomickému roku oneskoril

o celé tri mesiace. Reforma bola nutná. K ďalšej zmene došlo v roku 46 pred n. l., ktorú

uskutočnil Gaius Julius Caesar.

Juliánsky kalendár

Pred rokom 46 pred n. l. boli snahy reformovať kalendár, no nikto sa k tomu nepostavil

priamo. Až Gaius Julius Caesar po pobyte v Egypte pochopil aký je kalendár nedostatočný

a s pomocou egyptského učenca, matematika a astronóma z Alexandrie, Sosigena vytvroril

reformu.

Gaius Julius Caesar ako pontifex maximus, opierajúc sa pritom o svoju diktátorskú moc, sa

rozhodol zreformovať kalendár tak, aby slúžil za spoľahlivú základňu štátneho

a hospodárskeho života.11 Jeho cieľom bolo dať do súladu ročné obdobia s mesiacmi, ktoré

k nim patria a zároveň zabrániť tomu, aby mesiace predbiehali svojmu obdobiu.

Aby odstránil diferenciu medzi slnečným a kalendárnym rokom, rok 46 pred n. l. predĺžil

o 90 dní starého rozsahu (355+90).12

Druhá podstatnejšia a trvalá časť opravy spočívala v tom, že Caesar upustil od merania času

podľa lunárnych mesiacov a zaviedol pevný (stály) slnečný rok, aby občiansky rok mal 365

dní a aby sa každý štvrtý rok vkladal deň priestupný. 13 Zostalo 12 mesiacov s pôvodnými

názvami, mesiac Mercedonius sa vypustil.14

Dĺžka mesiacov sa upravila tak, aby sa medzi nimi rozdelilo pridaných 10 dní.: Januarius

mal 31, Februarius 28, Martius 31, Aprilis 30, Maius 31, Junius 30, Quintilis 31, Sextilis 31,

September 30, October 31, November 30, December 31 dní.15

Rok Juliánskeho kalendára vychádzajú z rozdelenia starého rímskeho kalendára, uprave -

ného podľa astronomického pozorovania obehu Zeme okolo Slnka v helenistickom Egypte.16

10 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. s. 20.11 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 141.12 ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. s. 110.13 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. s. 21.14 NOVÁK, Jozef. Chronológia. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2004, s. 14.15 NOVÁK, Jozef. Chronológia. s. 14.16 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 141.

4

Augustínova reforma

Napriek tejto reforme bol kalendár s odstupom času opäť v neporiadku. Stalo sa tak

z dôvodu nepochopenia výkladu určovania priestupného roku. Pontifikovia usúdili, že by mal

byť priestupný každý tretí rok. Keď sa takto za dobu 36 rokov bolo napočítané 12

priestupných rokov namiesto 6, upratal cisár August tento nový zmätok nariadením vydaným

r. 746 od zal. R. (8 pr. Kr.), podľa neho najskôr zase r. 761 od zal. R. (= 8 po Kr.) byť mal

vložený priestupný deň.17

Ešte za života Caesara bol po návrhu M. Antonia r. 44 pr. Kr. meno mesiaca Quintilis

zákonom znemené na Julius a podobne bol po konečnej úprave priestupeného dňa uznesením

senátu a plebiscitom mesiac Sextilis nazvaný Augustus.18

Takto boli mená tvorcov kalendáru zapísané na večnosť ako ich podpis. Podľa hlavného

reformátora, Gaia Julia Caesara, bol tento kalendár nazvaný juliánsky. Po Augustínovej

reforme sa jeho podoba nemenila až do reformy pápeža Gregora XIII.

Gregoriánsky kalendár

Juliánsky kalendár, napriek všetkým reformám a úpravám, nebol stále presný. Juliánsky rok

mal 365,25 dňa.19 Tento posun oproti tropickému roku, ktorý mal 365,2422 dňa, spôsoboval

oneskorenie. Každých 128 rokov z tohto oneskorenie bol deň. V 16. storočí činil už desať

dní.20 Napriek iniciatíve a potrebe dohnať sklz, sa na kostnickom a bazilejskom koncile

neuskutočnila náprava. Až po tridentskom koncile sa k tomu postavil pápež Gregor XIII.

Pápež Gregor XIII. ustanovil v roku 1582 zvláštnu komisiu, aby navrhla nový kalendár.21

Návrh vypracoval Aloisius Lilius. Gregor XIII. zverejnil reformu juliánskeho kalendára bulou

„Inter gravissimas“ zo dňa 24. februára 1582.22

Zosúladenie rytmov bolo vykonané nariadením Gregora XIII., aby v októbri 1582 bolo

vynechaných 10 dní tak, že po 4. októbri bude bezprostredne nasledovať 15. október.

17 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. s. 23.18 FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. s. 23.19 ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. s. 111.20 HLAVÁČEK, Ivan – KAŠPAR, Jaroslav – NOVÝ, Rostislav. Vademecum pomocných věd historických. Praha : Svoboda, 1988, s. 122.21 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 42.22 ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. s. 111.

5

Pritom sa nesmie porušiť následnosť dní v týždni.23

Táto reforma uviedla určovanie priestupných rokov na pravú mieru. Z rokov storočí sú roky

priestupné len tie, ktoré sú deliteľné 400.24 Hlavným cieľom bolo, aby sa neposúvali mesiace

a ročné obdobia, čo bolo problémom aj v minulosti. Veľký dôraz sa kládol na to, aby denná

rovnodennosť pripadala na 21. marec.

Tento kalendár dostal názov gregoriánsky, podľa pápeža Gregora XIII. Ani gregoriánsky

kalendár nie je celkom presný a rozdiel jedného dňa voči roku tropiskému nastane za 3280

rokov.25 No aj napriek tejto malej chybičke krásy sa používa dodnes.

23 ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. s. 111.24 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 42. 25 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 42.

6

Datovanie rokov

V starovekom Ríme nepoznali pojem pred a po našom letopočte ako ho poznáme my dnes.

Na začiatku datovania sa nepoužíval pojem od začiatku rímskej doby či v neskoršom znení,

od založenia Ríma.

Za republiky sa datovalo podľa konzulov, ktorý ako eponymní úradníci (t.j. „dávajúci meno

roku“) boli zanášaný do zoznamu konzulov so začiatkom roka.26 Ak by teda chcel Ríman

hovoriť o roku 63. pr. n. l., povedal by „za konzulov M. Tullia Cicerona a C. Antonia“ (M.

Tullio Cicerone et C. Antonio consulibus), keď mal na mysli rok 59. pr. n. l., dovolával sa

konzulov C. Julia Caesara a M. Calpurnia Bibula (C. Iulio Caesare at M. Calpurnio Bibulo

consulibus).27 Ak sa rad konzulov prerušil, datovalo sa menom toho konzula, ktorý úradoval

ako posledný (post consulatum N.).28 Zoznam konzulov sa uchovával vytesaný do

mramorových dosiek v kapitolskom chráme.

Za čias Augustínových počítali spisovatelia a dejepisci udalosti rímskych dejín od založenia

mesta (ab Urbe condita).29 Presný rok, kedy bol založený Rím, nemôžeme určiť, pretože jeho

výpočet bol určený s odstupom niekoľko sto rokov. Nakoniec bol prijatý rok 753 pred n. l.,

ktorý vypočítal Marko Terentia Varra.

Počas obdobia cisárstva sa stále datovalo podľa konzulov. Toto datovanie však niekedy

prelínalo aj s menami cisárov, ktorí v určitom rozpätí rokov vládli.

Nové počítanie rokov vzniklo až oveľa neskôr, v 6. storočí. Datovanie podľa kresťanského

letopočtu, teda od narodenia Krista, bolo umelo zavedené rímskym opátom Dionýziom

Exiguem až v r. 525.30

Staré datovanie podľa kozulov však existovalo aj naďalej v mierne pozmenenej forme.

Počítanie sa prenieslo z koznulov a úradných hodnostárov na kráľov a pápežov, čiže aj na

tomto bol zanechaný rímsky odkaz.

26 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 75.27 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 142.28 NOVÁK, Jozef. Chronológia. s. 37.29 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 142.30 HLAVÁČEK, Ivan – KAŠPAR, Jaroslav – NOVÝ, Rostislav. Vademecum pomocných věd historických. s. 124.

7

Dni v rímskom kalendári

V najstaršom období dni v mesiacoch neniesli meno, okrem troch dní, ktoré označovali fázy

mesiaca – Calendae, Nonae a Idus. Ostatné dni sa počítali podľa toho, koľko dní chýba, kým

nadíde novolunie – Calendae, prvá štvrť – Nonae alebo splň – Idus, vrátane toho dňa.

Týždeň je umelo vytvorená časová jednotka pre lepšie rozdelenie mesiacov a dní. So

sedemdňovým týždňom sa Rimania zoznámili až v 1. stor. pred Kr. pod vplyvom židovstva.31

Názvy dní boli prebraté od Egypťanov. Názvy boli pomenované podľa toho, ktorému Bohu,

resp. planéte, sú zasvätené. Nedeľa – dies Solis (deň Slnka), pondelok – dies Luae (deň

Mesiaca), utorok – dies Martis (deň Marsu), streda – dies Mercurii (deň Merkúra), štvrtok –

Jovis (deň Jupitera), piatok – dies Veneris (deň Venuše), sobota – dies Saturni (deň Saturna).32

Označovanie dní od 1 po 30 (31) používali v starovekom Ríme už v 2. stor. po Kr.,

predovšetkým v nápisoch. Je židovského pôvodu a do písomných dokumentov prenikalo

pomerne pomaly.33

Sviatky v rímskom kalendári

V rímskom kalendári bolo zaznamenaných viacero sviatkov a ich počet v priebehu storočí

narastal.34 Za republikánskej éry bolo sviatkov na začiatku 65 do roka.35 Časom sa však ich

počet rozrastal a to aj kvôli pribúdaniu cudzích božstiev do rímskeho panteónu.

Rímsky kalendár starostlivo odlišoval dni sviatočné (dies festi) a dni všedné (dies

profesti).36 Dies profesti boli obyčajné dni, kedy sa mohlo pracovať, fungovali súdy

a uradnícky aparát.

Pre dni dies festi, čiže dni sviatočné, by sa v dnešnom ponímaní našlo synonymum dni

pracovného voľna alebo štátne sviatky. Počas sviatkov sa väčšinou poriadali hry, ktorých sa

zúčasťnovala podstatná časť občanov.37

31 NOVÁK, Jozef. Chronológia. s. 48.32 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 76.33 NOVÁK, Jozef. Chronológia. s. 51.34 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 41.35 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 143.36 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 76.37 ONDREJKA, Kliment. Takomstvo kalendárov. s. 41.

8

Pracovný kľud sa však netýkal otrokov. Otroci museli pracovať vždy, pokiaľ im ich pán

nedal pracovné voľno.38

Sviatky boli nie len náboženského pôvodu, ale boli aj oslavou veľkých víťazstiev.39 Okrem

víťazstiev sa do tejto skupiny osláv či sviatkov zaraďovalo narodenie potomka v cisárskej

rodine, menovanie či korunovácia cisára, alebo jeho pohreb.

Časť týchto sviatočných dní sa považovala za feriae, verejné sviatky s pevným miestom

v roku, ktorých pôvod siahal až do veľmi rannej histórie Ríma.40

Každý mesiac bol zasvätený určitému božstvu a podľa toho sa konali sviatky.

V marci sa oslavovali Matronalia, slávnosť rímskych matron; taktiež Quinquatrus, sviatok

zasvätený Minerve, ktorý predovšetkým slávili roľníci; v apríli Parilia, starý sviatok pastierov

a taktiež „narodeniny“ Ríma, Cerialia, na počesť poľnohospodárskej bohyne Cerery. V júli

bol významný sviatok bohyne Vesty, ochraňkyne štátneho krbu. Najkrajším a najľudovejším

rímskym sviatkom však boli Saturnalia, oslavované 17. – 23. decembra, kde dochádzalo

k zbližovaniu ľudí, otroci si menili role s pánmi a spoločne s nimi holdovali.41

Okrem pevných slávnosti sa mohli mnohla rada pracovných dní zmeniť na rôzne sviatky

z rozhodnutia cisára alebo senátu.42

Záver38 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 143.39 UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. s. 143. 40 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 76.41 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 76.42 HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. s. 78.

9

V starovekom Ríme bol vývoj kalendára podmienený prevažne náboženstvom akoby mal

zodpovedať presnému meraniu času. Pre vtedajšieho človeka bolo dôležitejšia duchovná

existencia v plynutí času oproti existencii jedinca.

I keď bol rímsky kalendár postupom času zdokoľovaný, aby čoraz viac sa priblíž presnému

určeniu v časopriestore, bolo nutné niekoľkokrát ho meniť. Až gregoriánska reforma sa

najviac priblížila realite. Bol na tak vysokej úrovni oproti predošlím kalendárom v rímskej

ríši, že sa menšími obmenami používa dodnes.

Vyspelosť rímskej kultúry nechala v dnešnej podobe určovania rokov a mesiacov viditeľný

podpis.

Použitá literatúra:

10

FRIEDRICH, Gustav. Rukověť krěsťanské chronologie. Praha : Paseka, 1997, 340 s.

ISBN 80 – 7185 – 118 – 3

HLAVÁČEK, Ivan – KAŠPAR, Jaroslav – NOVÝ, Rostislav. Vademecum pomocných věd historických.

Praha : Svoboda, 1988, 495 s.

HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990, 280 s.

ISBN 80 – 204 – 0147 – 4

NOVÁK, Jozef. Chronológia. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2004, 292 s. ISBN 80 – 223 – 1889 – 2

ONDREJKA, Kliment. Tajomstvo kalendárov. Bratislava : Slovenská kartografia a. s., 1994 , 192 s.

ISBN 80 – 7103 – 000 – 7

UROGDI, Gyorgy. Tak žil starý Řím. Praha : Orbis, 1968, 258 s.

ZUBÁCKA, Ida – ZEMENE, Marián. Kapitoly z pomocných vied historických. Bratislava : Vydavateľstvo

UK, 2000, 176 s. ISBN 80 – 223 – 1443 – 9

11