Zákono priestupkoch

doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a kolektív

ZÁKONO PRIESTUPKOCH

Veľký komentár

Veľký komentár

Právny stav k 1. 1. 2016

Recenzenti: prof. JUDr. Peter Škultéty, DrSc.,

prof. JUDr. Jozef Záhora, PhD.,

doc. JUDr. Ing. Branislav Cepek, PhD.

© autori: doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a kolektív

Bratislava, marec 2016

www.eurokodex.sk

ISBN: 978-80-8155-061-4

II

Komentár k zákonu o priestuphoch č. 372/1990 Zb. spracovali pod vedenímvedúceho autorského kolektívu doc. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD.:

JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD.: § 22 – § 27, § 29, § 32, § 51 – § 66Akadémia Policajného zboru v Bratislave

JUDr. Rastislav Kaššák, PhD.: § 16 – § 20Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva

doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.: § 1, § 2, § 11 – § 15Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva

JUDr. Peter Sepeši: § 35, § 47, § 47aGenerálna prokuratúra Slovenskej republiky

Mgr. Igor Šumichrast: § 3 – § 10, § 30, § 45, § 50VICOVÁ & ŠUMICHRAST advokátska kancelária, Bratislava

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.: § 21, § 28, § 42, § 42a, § 46, § 48, § 49, § 67 – § 98Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Úvod

Zákon o priestupkoch bol po dlhé roky doktrínou opomínaný, pričom možno aj práve uve-dený „nezáujem“ o tento významný predpis na úseku deliktuálneho práva viedol k paradox-nému javu, a to k tomu, že rok 2015 sa – v určitom zmysle – stal rokom komentárov k zákonuo priestupkoch.

Pred publikáciou, ktorú práve držíte v rukách, už v roku 2015 vyšli ďalšie dve knihy podob-ného zamerania, a to z autorského pera JUDr. Heleny Spišiakovej a druhé dielo – dielo autor-ského kolektívu pod vedením doc. JUDr. Márie Srebalovej, PhD.

Tento komentár preto určite nie je – z hľadiska časového – prvým, a to ani v rámci roku2015. Autorský kolektív, ktorý však túto publikáciu týmto predkladá odbornej verejnosti, verí,že práve zameranie a doterajšie pracovné aktivity jednotlivých členov autorského kolektívubudú cieľovou skupinou tejto knihy vnímané ako „benefit“ tohto komentára. V autorskom ko-lektíve tohto komentára sú totiž zastúpení odborníci z akademickej sféry, ale napr. aj prísluš-níci Policajného zboru, prokuratúra a tiež aplikačná prax verejnej správy (prostredníctvom za-mestnanca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky). Každý člen autorského kolektívu dispo-nuje niečím, čo môže predstavovať akúsi výhodu alebo pridanú hodnotu, ak sa člen odbornejverejnosti rozhodne pre použitie tejto knihy. Na jednotlivé inštitúty zákona o priestupkoch satotiž autori pozerajú z niekoľkých aspektov a v nejednom prípade sa dokonca odkláňajú aj odštandardných („zaužívaných“) interpretácií. Samotný komentár je pritom koncipovaný akoextenzívny, t. j. v závislosti od komentovaného ustanovenia v niektorých prípadoch autoriposkytujú ku komentovanej právnej úprave aj širší základ – najmä z dôvodu lepšieho vníma-nia relevantných súvislostí – a to právny, ale napr. aj psychologický, sociologický a pod. V rám-ci komentárov autori uvádzajú (pri niektorých priestupkoch) aj modelové situácie, ktoré súsvojou povahou primárne určené študentom vysokých škôl (najmä práva, verejnej správya pod.), čím sa kniha stáva aj vhodnou učebnou pomôckou.

Čitateľom poskytuje komentár okrem samotného znenia zákonných noriem aj informáciuo súvisiacich predpisoch (k jednotlivým ustanoveniam), pričom pri niektorých ustanoveniachje odkaz na súvisiace predpisy na úrovni označenia osobitných zákonov, pri iných ustanove-niach až dokonca na úrovni konkrétnych ustanovení z osobitných predpisov; ďalej informácieo súvisiacich ustanoveniach v rámci zákona o priestupkoch, samotný komentár ku konkrétne-mu zákonnému ustanoveniu a v neposlednom rade aj výber z rozhodovacej činnosti súdov(slovenských aj českých). Tu poukazujeme na to, že kým pri niektorých ustanoveniach bolovhodné a žiaduce právne vety z rozhodnutí súdov priamo uviesť do textu, v iných prípadoch saautori priklonili k vyňatiu širšej časti (spravidla z odôvodnenia súdneho rozhodnutia) s cie-ľom čitateľovi prezentovať aj niektoré súvislosti prípadu, a, napokon, v niektorých prípadochposkytujú jednotliví autori (v rámci judikatúry) parafrázovanie/opis skutkových a právnychokolností relevantných pre príslušné zákonné ustanovenie, resp. meritórny záver súdnehorozhodnutia. Komentár, ktorý práve držíte v rukách, však – na rozdiel od iných – neobsahujepri jednotlivých komentovaných ustanoveniach položku „Z literatúry“, a to najmä z dôvodu,že ide o fenomén, ktorý nie je konečný a taxatívny, a preto považujeme v tomto smere za žia-duce skôr odkázať priamo na iné pramene, resp. na vlastnú rešeršnú činnosť čitateľa.

Vítame, že odbornej literatúry je k predmetnej téme aktuálne už dostatok a teší nás, žerady autorov, ktorí sa venujú problematike zákona o priestupkoch, sme mohli rozšíriť aj my.Bez nároku na to, aby sme predpokladali o tejto knihe čokoľvek (ohľadom jej kvalít), veríme,že si svojich priaznivcov – v rámci teórie aj praxe verejnej správy – nájde.

Bratislava december 2015

Autori

III

Úvod

Recenzie

Posudok recenzenta prof. JUDr. Petra Škultétyho, DrSc.:

Po oboznámení sa s dielom uvádzam k nemu nasledovné:

� dielo v plnom rozsahu korešponduje štandardným dielam podobného druhu, obsahuje ko-mentár ku všetkým ustanoveniam zákona o priestupkoch,

� vítam skutočnosť, že jednotliví členovia autorského kolektívu pod vedením Petra Potáschavykazujú vysoký stupeň rôznorodosti z hľadiska ich pracovného zaradenia a pracovnýchaktivít, čo – podľa môjho názoru – malo za následok, že posudzované dielo vykazuje vyso-kú úroveň kvality,

� z obsahového hľadiska je komentár poskytnutý k jednotlivým ustanoveniam zákonasprávny, z vecného hľadiska nevykazuje žiadne chyby alebo nedostatky a svojou povahoubudú názory autorov obsiahnuté v komentári nepochybne často riešené v nadväzujúcichdielach alebo citované napr. aj v rozhodnutiach správnych orgánov,

� tak hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna časť diela vykazuje vo viacerých smeroch pridanúhodnotu, keď si autori pod pojmom „komentár“ nepredstavujú len prerozprávanie toho, čoje obsiahnuté v právnej norme, ale čitateľovi prezentujú aj súvislosti, a to dokonca aj z inýchvedných odborov, resp. iných pododvetví právneho poriadku Slovenskej republiky,

� som rád, že autori v komentári pracujú aj s rozhodnutiami súdov (SR aj ČR) a rozhodova-ciu činnosť súdov správnym spôsobom implementujú do komentovaných ustanovení,resp. komentára,

� je zaujímavé a nepochybne aj praktické, že kým pri niektorých judikátoch autori uvádzajúväčšiu textovú jednotku ako výňatok z rozhodnutia, pri iných rozhodnutiach poskytujúprepis podstaty, resp. právnych viet do bežného jazyka, t. j. podstatu rozhodnutia (v nie-ktorých prípadoch) autori identifikovali namiesto čitateľa,

� z hľadiska rozsahu patrí posudzované dielo k „väčším“ publikáciám, čo však samo osebenepredstavuje žiadne negatívum – práve naopak, je to nepriamy dôkaz toho, že dielo na-ozaj rieši rôzne – viaceré aspekty jednotlivých inštitútov priestupkového práva z rôznychuhlov pohľadu,

� z jazykového a štylistického hľadiska je dielo písané odborným, ale napriek tomu pochopi-teľným jazykom. Autorom sa – podľa môjho názoru – úspešne podarilo vystihnúť podstatutohto-ktorého zákonného ustanovenia bez nevhodnej simplifikácie a, naopak, bez zbytoč-ného zextenzívňovania výkladu. S týmto mojím názorom nie je v rozpore ani to, že pri nie-ktorých zákonných ustanoveniach siahli autori – pre účely lepšieho pochopenia jednotli-vých inštitútov – aj k mimoprávnym odvetviam, resp. k poskytnutiu relevantných informá-cií aj z mimoprávnych disciplín (napr. filozofia, sociológia a pod.).

Záver:

Domnievam sa, že posudzované dielo spĺňa všetky parametre kladené na diela podobnéhodruhu. Z vecného hľadiska je výklad k jednotlivým ustanoveniam zákona správny, dielo akotaké je systematické, má množstvo kladných ukazovateľov a ako recenzent som presvedčenýo tom, že si nájde svojich priaznivcov v rámci akademickej sféry, praxe verejnej správy, alenapr. aj v rámci súdnictva, advokácie a pod. Vzhľadom na uvedené dielo Potásch, P. a kol.„Zákon o priestupkoch (priestupkový zákon) – Komentár“ odporúčam publikovať.

prof. JUDr. Peter Škultéty, DrSc.

IV

Recenzie

Posudok recenzenta prof. JUDr. Jozefa Záhoru, PhD.:

Vzhľadom na to, že od účinnosti zákona o priestupkoch uplynulo už dvadsaťpäť rokov,tento zákon prešiel určitým historickým vývojom. Podľa môjho názoru tento zákon patrík najčastejšie novelizovaným zákonom, predpokladám, že ak legislatívny vývoj pôjde aj naďa-lej týmto smerom, o niekoľko málo rokov sa „dočkáme“ jubilejnej – stej novelizácie zákonao priestupkoch. Tým chcem poukázať, že dynamika, akou je spomínaný zákon novelizovaný,spôsobuje to, že autori nie sú motivovaní spracovávať komentár k tomuto zákonu, pretože pokrátkom čase po jeho vydaní je už tento komentár neaktuálny. Preto oceňujem snahu autorovspracovať komentár v takomto rozsahu. Posudzovaný rukopis má skoro 450 strán.

Z tohto pohľadu posudzované dielo vnímam z časového hľadiska ako aktuálne a v koneč-nom dôsledku aj potrebné pre teóriu aj prax. Osobitne kladne vnímam skutočnosť, že autor-ský kolektív je zložený z odborníkov z viacerých sfér teórie aj praxe (okrem odborníkov z aka-demickej sféry sú súčasťou autorského kolektívu aj pracovníci verejnej správy, prokurátor, ad-vokát, príslušník Policajného zboru a pod.), čo nepochybne viedlo k tomu, že dielo ako takévykazuje multidisciplinárny režim z hľadiska interpretácie jednotlivých ustanovení zákonao priestupkoch. Práve túto diverzitu členov autorského tímu vnímam ako jednu z komparatív-nych výhod posudzovaného rukopisu (v porovnaní s inými dielami podobného druhu, resp.zamerania).

Ako recenzent zaujímam pozitívny postoj aj k tomu, že jednotlivé komentované ustanove-nia zákona sú komentované nielen v kontexte správneho práva, ale vybrané „prierezové"ustanovenia zákona sú interpretované aj s určitým dôrazom na verejné deliktuálne právo akotaké, t. j. napr. aj cez prizmu trestného práva.

Okrem toho, že z obsahového – vecného, hľadiska vykazuje dielo všetky potrebné kvalita-tívne znaky, jednotlivé ustanovenia zákona sú komentované v súlade s existujúcimi právnyminázormi, a preto sú z tohto hľadiska správne, pričom výhodou diela je aj bohatá práca s judika-túrou, v kontexte ktorej sú vykladané aj jednotlivé zákonné ustanovenia. Autori teda nielen„parafrázujú“ znenie jednotlivých ustanovení, ale ich komentár má pridanú hodnotu v tom, žek jednotlivým ustanoveniam pristupujú komplexnejšie, komentár obohacujú neraz o praktic-ké príklady (modelové situácie), snažia sa reagovať na zaužívanú prax verejnej správy, kon-krétne inštitúty – v niektorých prípadoch – skúmajú aj zo sociologického, príp. všeobecnéhodeliktuálneho, psychologického hľadiska a pod.

Napriek tomu, že k jednotlivým (komentovaným) paragrafom zákona autori neuviedli po-ložku „Z literatúry“, neznižuje to kvalitu diela, keďže dynamika správneho práva ako odvetvia(a osobitne správneho trestania) podlieha intenzívnym zmenám a za určitých okolností by do-konca uvedenie niektorých prameňov do predmetnej položky mohlo viesť ku komplikáciámalebo vnútorným rozporom vo výklade.

Intenzívna práca s rozhodovacou činnosťou slovenských a českých súdov (na úseku prie-stupkov – správneho trestania) je nepochybne ďalšou pozitívnou črtou diela, rovnako ako ajpráca s inými dostupnými prameňmi na predmetnom úseku.

S odkazom na skutočnosti uvedené vyššie, vychádzajúc z toho, že dielo je z vecného hľadis-ka správne, z rozsahového hľadiska primerané a prihliadajúc na bohatú prácu autorského ko-lektívu s judikatúrou a inými prameňmi odporúčam dielo Potásch, P. a kol. „Zákon o priestup-koch – komentár“ vydať.

prof. JUDr. Jozef Záhora, PhD.

V

ZÁKON O PRIESTUPKOCH Recenzie

Posudok recenzenta doc. JUDr. Ing. Branislava Cepeka, PhD.:

Na základe žiadosti vydavateľstva a po dôkladnom preštudovaní diela, ktoré je predmetomtohto posudku, uvádzam k predmetnému dielu nasledovné:

Predkladaný komentár nie je na Slovensku (v aktuálnom období) prvým komentárom k zá-konu o priestupkoch. V súčasnosti na knižnom trhu dostať dva ďalšie komentáre, ktoré práveposudzovaný komentár bude – podľa môjho názoru – vhodným spôsobom dopĺňať. Komple-mentarita tohto diela vychádza najmä zo zloženia autorského kolektívu a z úplne iného spôso-bu komentovania jednotlivých ustanovení zákona o priestupkoch. Jeho výhodou je aj to, žesúčasťou autorského kolektívu sú dokonca aj osoby, ktoré sa aktívne spolupodieľali na nor-motvornej činnosti niektorých ustanovení zákona o priestupkoch, čo v konečnom dôsledku jelen ďalším faktorom preukazujúcim kvalitu tohto diela. Hoci jednotlivé komentované ustano-venia neobsahujú odkaz na iné sekundárne pramene (knihy, články a pod.), toto nepovažu-jem za nedostatok. Ide o vlastný prístup autorského kolektívu, ktorý určite má svoje opodstat-nenie (veď v konečnom dôsledku, obstarávanie inej literatúry ako tej, s ktorou konkrétny čita-teľ v danom čase pracuje, je spravidla vecou vlastnej úvahy čitateľa). Som presvedčený o tom,že posudzovaný komentár si nájde svoju cieľovú skupinu aj z dôvodu, že výklad k jednotli-vým ustanoveniam zákona presahuje rámec priestupkového práva, resp. správneho trestaniaa domnievam sa, že v tomto smere môže byť dobrou pomôckou – napr. aj v rámci súdnictvaalebo pri priamom výkone verejnej správy. Dielo nevykazuje žiadne vecné chyby alebo nedos-tatky. Je logicky usporiadané (čo vyplýva zo samotnej povahy diela – komentár k zákonu), mápotrebnú jazykovú úroveň. Je pritom zaujímavé, že niektoré časti diela by mohli „obstáť“ do-konca ako samostatné textové celky, ktoré by mohli byť publikované ako články alebo štúdia.

Na záver uvádzam, že posudzované dielo vnímam ako dielo vysokej kvality vykazujúceznaky odbornej erudície (derivatívne odvodenej od samotných autorov), spĺňajúce všetky kri-tériá kladené na diela tohto druhu, bez akýchkoľvek vecných chýb alebo nedostatkov, a pretoho odporúčam publikovať ako knižné dielo.

doc. JUDr. Ing. Branislav Cepek, PhD.

VI

Recenzie ZÁKON O PRIESTUPKOCH

O autoroch

doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.

Po absolvovaní štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave začal pô-sobiť na Akadémii Policajného zboru v Bratislave – najskôr ako odborný radca, neskôr akoasistent, resp. odborný asistent na Katedre verejnej správy a verejných financií. Od roku2009 do roku 2012 a následne od roku 2014 je opäť vedúcim Oddelenia správneho práva, fi-nančného práva a práva životného prostredia na Fakulte práva Paneurópskej vysokej ško-ly. Niekoľko rokov pedagogicky pôsobil aj na Právnickej fakulte Viedenskej univerzity. Jeautorom viacerých odborných článkov, vedeckých štúdií, skrípt a učebníc. Okrem správ-neho práva sa venuje aj anglo­americkému právnemu systému. Ako absolvent doktorand-ského štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (v študijnomodbore politológia) sa venuje aj otázkam verejnej politiky a európskych štúdií. Je členomRady Učenej právnickej spoločnosti a tiež členom viacerých komisií pre rigorózne kona-nie. Pedagogicky spolupracuje napr. aj s Justičnou akadémiou. Je členom Vedeckej radyFakulty práva PEVŠ a predsedom disciplinárnej komisie FP PEVŠ. Od roku 2012 pôsobí ajako advokát so sídlom v Bratislave. Niekoľko rokov a aj v súčasnosti pôsobí ako riadny členosobitnej komisie ministra životného prostredia Slovenskej republiky pre konania vo ve-ciach rozkladov. V roku 2014 bol vymenovaný ministrom spravodlivosti Slovenskej repub-liky JUDr. Tomášom Borecom za člena Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekú-torov. Je členom viacerých redakčných rád odborných a vedeckých časopisov doma ajv zahraničí (napr. Magister Officiorum – Bratislava, European Review of Public Law / Cen-tral and European Legal Studies – Atény, The Modern Lawyer – Moskva, Public Governan-ce, Administration and Finances Law Review, Wolters Kluwer – Budapest).

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.

Je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2000 za-stávala funkciu vedúcej odboru všeobecnej vnútornej správy na Krajskom úrade v Bratisla-ve. Od roku 2007 zastávala funkciu riaditeľky odboru priestupkov sekcie verejnej správyMinisterstva vnútra SR a od roku 2013 zastáva funkciu riaditeľky odboru všeobecnej vnú-tornej správy. V roku 2002 absolvovala vzdelávací program pre pracovníkov verejnej sprá-vy v Dánsku. Od roku 2002 sa venuje lektorskej a pedagogickej činnosti. V roku 2009 obhá-jila dizertačnú prácu a v roku 2011 úspešne ukončila habilitačné konanie. Od roku 2005 jeodborným garantom a lektorom kurzu „Správne konanie – aplikácia Správneho poriadkuv praxi“ a lektorkou priestupkového konania. Publikovala viaceré články, publikácie,učebné texty venované problematike rozhodovacích procesov v priestupkovej oblasti,vplyvom nezamestnanosti na vývoj priestupkovosti, články týkajúce sa domáceho násiliaa vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti. V roku 2008 bola spoluauto-rom/spoluriešiteľom projektu „Rozvoj odborných vedomostí a zručností zamestnancovobvodných úradov“. Od septembra 2013 na základe menovania ministra spravodlivosti SRbola členkou rekodifikačnej subkomisie pre tvorbu Správneho súdneho poriadku. Od roku2013 je členkou multidisciplinárnej integrovanej skupiny odborníkov zameranej na elimi-náciu drogovej trestnej činnosti zriadenej pri medzirezortnom Expertnom koordinačnomorgáne pre boj so zločinnosťou.

VII

O autoroch

JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD.Je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a AkadémiePolicajného zboru v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako príslušníčka Policajného zborufunkčne zaradená na funkcii odborného asistenta na Katedre správneho práva AkadémiePolicajného zboru v Bratislave. Pedagogicky pôsobí na Paneurópskej vysokej škole. Vyu-čovala aj na Katedre správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva Práv-nickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Je autorkou a spoluautorkou viacerých učeb-níc, skrípt a učebných pomôcok zo správneho práva hmotného a procesného, ako aj mno-hých odborných a vedeckých článkov.

JUDr. Rastislav Kaššák, PhD.Po absolvovaní štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku2001 pôsobil jednak vedecko-pedagogicky na Právnickej fakulte Univerzity Komenskéhov Bratislave, Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy a súčasne aj ako advokátsky konci-pient, pričom od roku 2005 do súčasnosti pôsobí ako advokát. V roku 2009 na Právnickejfakulte UK obhájil dizertačnú prácu a získal akademický titul „philosophiae doctor“(PhD.), pričom do roku 2011 vedecko-pedagogicky pôsobil aj na Právnickej fakulte Univer-zity Komenského na Katedre správneho a environmentálneho práva ako vedecký vý-skumný pracovník. Od roku 2008 do súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Fa-kulte práva Paneurópskej vysokej školy, a to ako odborný asistent, pričom v rokoch 2012 –2014 bol vedúcim Oddelenia správneho práva, finančného práva a práva životného pros-tredia Ústavu verejného práva. Na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy je okrem štát-nicových komisií taktiež členom komisie pre rigorózne konanie. Ako advokát bol zvolenýna dve funkčné obdobia v rokoch 2007 – 2013 za člena Disciplinárnej komisie Slovenskejadvokátskej komory, pričom v rokoch 2010 – 2013 bol predsedom VII. Disciplinárneho se-nátu Slovenskej advokátskej komory. V roku 2014 bol vymenovaný ministrom spravodli-vosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom za člena Disciplinárnej komisie Slo-venskej komory exekútorov. Je autorom a recenzentom viacerých odborných publikácií,vedeckých štúdií a odborných článkov venujúcich sa najmä problematike správneho prá-va, európskeho správneho práva, ako aj katastrálneho a pozemkového práva.

JUDr. Peter SepešiPo ukončení štúdia práva na Právnickej fakulte UPJŠ Košice profesijne pôsobil postupneako právny čakateľ prokuratúry (Okresná prokuratúra Košice I a počas základnej vojenskejslužby Vojenská obvodná prokuratúra Prešov), neskôr ako prokurátor Okresnej prokura-túry Košice I a prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach. Od novembra 1999 pôsobív Bratislave na Generálnej prokuratúre SR, kde bol dočasne pridelený ako prokurátor Kraj-skej prokuratúry v Košiciach. V apríli 2000 bol menovaný do funkcie prokurátora Generál-nej prokuratúry SR, kde do roku 2003 pracoval na trestnom odbore a od roku 2003 do roku2007 pôsobil na medzinárodnom odbore generálnej prokuratúry, kde vybavoval trestnúagendu s medzinárodným prvkom. V roku 2008 bol dočasne pridelený do Justičnej akadé-mie, kde sa ako zástupca riaditeľa podieľal na príprave a realizácii vzdelávania pracovní-kov justície a na príprave a justičných skúškach pre čakateľov a vyšších súdnych úradní-kov. Od roku 2009 do konca roku 2012 opätovne pôsobil na medzinárodnom odbore gene-rálnej prokuratúry. Od roku 2013 pôsobí na oddelení legislatívy Generálnej prokuratúrySR. Od roku 2012 aktívne participuje aj na tvorbe a implementácii národnej legislatívyv oblasti športu, konkrétne zákona č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športovýchpodujatí, ktorý bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky ústavnou väčšinouposlancov a spolu manažuje projekt prípravy návrhu zákona o športe, ktorý bol v novem-bri 2015 prerokovaný v Národnej rade SR. Aktívnym zapojením sa do reformy športu sme-rom k transparentnosti riadenia a financovania športu výmenou za väčšiu dôveru i vyššiu

VIII

O autoroch ZÁKON O PRIESTUPKOCH

finančnú podporu športu sa snaží prispieť k pozitívnym zmenám v celej slovenskej spoloč-nosti. Je spoluzakladateľom a členom správnej Rady občianskeho združenia Učená práv-nická spoločnosť (UčPS), ktorého predmetom činnosti je aj tvorba internetového portálusui generis pre právnikov www.ucps.sk. Je členom redakčnej rady odborného časopisuMagister Officiorum vydávaného UčPS od roku 2011.

Mgr. Igor ŠumichrastJe absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2015 zložiladvokátske skúšky. V súčasnosti pôsobí ako advokát a člen v kontrolných a výkonných or-gánoch viacerých subjektov tretieho sektora. Publikoval viaceré odborné články týkajúcesa právnej úpravy územnej samosprávy a tretieho sektora. Je spoluautorom komentárak zákonu o dobrovoľníctve a Právneho protikorupčného manuálu Transparency Interna-tional Slovensko. Ako člen pracovnej skupiny k návrhu nového zákona o športe bol zodpo-vedný za časť zákona upravujúcu proces kontroly v športovej organizácii, správne deliktya priestupky.

IX

ZÁKON O PRIESTUPKOCH O autoroch

OBSAH

ZÁKON O PRIESTUPKOCHVeľký komentár

§ 1 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

ČASŤ I VŠEOBECNÁ ČASŤ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

§ 2 Pojem priestupku. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

Zavinenie

§ 3 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19§ 4 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23§ 5 Vek a nepríčetnosť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28§ 6 Zodpovednosť za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe . . . . . . . . . . . . 31

Pôsobnosť zákona

§ 7 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32§ 8 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34§ 9 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37§ 10 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39

Sankcie

§ 11 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40§ 12 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47§ 13 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55§ 14 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59§ 15 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 66

Ochranné opatrenia

§ 16 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 70§ 17 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 75§ 18 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 81§ 19 Osobitné ustanovenia o mladistvých . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85§ 20 Zánik zodpovednosti za priestupok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 91

ČASŤ II OSOBITNÁ ČASŤ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 102

Priestupky proti poriadku v správe

§ 21 Priestupky vyskytujúce sa na viacerých úsekoch správy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 102§ 22 Priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109§ 24 Priestupky na úseku podnikania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130

X

Obsah

§ 25 Priestupky na úseku hospodárskych stykov so zahraničím . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140§ 26 Priestupky na úseku hospodárenia s bytmi a s nebytovými priestormi. . . . . . . . . . 142§ 27 Priestupky na úseku financií a slovenskej meny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 146§ 28 Priestupky na úseku práce a sociálnych vecí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 150§ 29 Priestupky na úseku zdravotníctva . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 154§ 30 Priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami . . . . . . 162§ 32 Priestupky na úseku kultúry . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 167§ 35 Priestupky na úseku poľnohospodárstva, poľovníctva a rybárstva . . . . . . . . . . . . . 172§ 42 Priestupky na úseku všeobecnej vnútornej správy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 174§ 42a Priestupok na úseku práva na prístup k informáciám . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 176§ 45 Priestupky na úseku ochrany životného prostredia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 180§ 46 Iné priestupky proti poriadku v správe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182

Priestupky proti verejnému poriadku

§ 47 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 186§ 47a Priestupky extrémizmu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 196§ 48 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 201§ 49 Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 203§ 50 Priestupky proti majetku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 211

ČASŤ III KONANIE O PRIESTUPKOCH . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 215

§ 51 Všeobecné ustanovenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 215

Príslušnosť

§ 52 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 218§ 55 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 220§ 56 Súčinnosť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 227§ 57 Spoločné konanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 233

Objasňovanie priestupkov

§ 58 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 237§ 59 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 245§ 60 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 249§ 61 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 262§ 66 Odloženie veci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 266

Začatie konania

§ 67 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 273§ 68 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 277§ 69 Došetrovanie priestupkov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 281§ 70 Náhrada škody. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 282§ 71 Postúpenie veci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 285§ 72 Účastníci konania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 288§ 73 Obvinený z priestupku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 292§ 74 Ústne pojednávanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 295§ 75 Vydanie a odňatie veci. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 301§ 76 Zastavenie konania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 302§ 77 Výrok rozhodnutia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 307§ 78 Zmier . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 312

XI

ZÁKON O PRIESTUPKOCH Obsah

§ 79 Úhrada trov konania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 313

§ 80 Doručovanie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 316

Odvolanie

§ 81 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 322

§ 82 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 326

§ 83 Preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 329

Blokové konanie

§ 84 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 337

§ 85 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 341

§ 86 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 343

§ 87 Rozkazné konanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 346

Výkon rozhodnutia

§ 88a . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 348

§ 88aa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 349

§ 88b . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 352

ČASŤ IV SPOLOČNÉ, PRECHODNÉA ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 352

§ 89 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 352

§ 89a . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 353

§ 90 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 357

§ 91 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 358

§ 92 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 358

§ 93 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 359

§ 94 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 360

§ 94a . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 360

§ 95 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 361

§ 95a . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 361

§ 96 Prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2010 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 361

§ 96a Prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2014 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 361

§ 96b Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. februára 2014 . . . . . . . . . . . . . . 362

§ 96c Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2016. . . . . . . . . . . . . . . 362

§ 97 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 363

§ 98 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 363

Príloha Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie. . . . . . . . . . . . . . . . 363

Odkazy k textu zákona o priestupkoch . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 364

Odkazy k textu komentáru . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 366

XII

Obsah ZÁKON O PRIESTUPKOCH

ZÁKON O PRIESTUPKOCH

č. 372/1990 Zb.

z 28. augusta 1990

(v znení č. 135/1961 Zb., 524/1990 Zb., 266/1992 Zb., 295/1992 Zb., 511/1992 Zb.,27/1993 Z. z., 171/1993 Z. z., 237/1993 Z. z., 42/1994 Z. z., 248/1994 Z. z., 249/1994 Z. z.,250/1994 Z. z., 202/1995 Z. z., 207/1995 Z. z., 265/1995 Z. z., 285/1995 Z. z., 168/1996 Z. z.,143/1998 Z. z., 319/1998 Z. z., 298/1999 Z. z., 313/1999 Z. z., 195/2000 Z. z., 211/2000 Z. z.,367/2000 Z. z., 122/2001 Z. z., 223/2001 Z. z., 253/2001 Z. z., 441/2001 Z. z., 490/2001 Z. z.,507/2001 Z. z., 139/2002 Z. z., 422/2002 Z. z., 190/2003 Z. z., 430/2003 Z. z., 510/2003 Z. z.,515/2003 Z. z., 534/2003 Z. z., 364/2004 Z. z., 533/2004 Z. z., 656/2004 Z. z., 570/2005 Z. z.,650/2005 Z. z., 211/2006 Z. z., 224/2006 Z. z., 250/2007 Z. z., 547/2007 Z. z., 666/2007 Z. z.,86/2008 Z. z., 245/2008 Z. z., 298/2008 Z. z., 445/2008 Z. z., 479/2008 Z. z., 491/2008 Z. z.,8/2009 Z. z., 70/2009 Z. z., 72/2009 Z. z., 191/2009 Z. z., 206/2009 Z. z., 387/2009 Z. z.,465/2009 Z. z., 513/2009 Z. z., 60/2010 Z. z., 433/2010 Z. z., 547/2010 Z. z., 313/2011 Z. z.,362/2011 Z. z., 79/2012 Z. z., 96/2012 Z. z., 31/2013 Z. z., 80/2013 Z. z., 94/2013 Z. z.,299/2013 Z. z., 388/2013 Z. z., 417/2013 Z. z., 474/2013 Z. z., 1/2014 Z. z., 204/2014 Z. z.,374/2014 Z. z., 397/2015 Z. z., 430/2015 Z. z.)

Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone:

§ 1

Orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavalizákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú najmä o to, abyobčania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok a ob-čianske spolunažívanie.

Súvisiace predpisy: ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 575/2001Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, zákon č. 180/2013 Z. z. o orga-nizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 369/1990 Zb.o obecnom zriadení, zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samo-správnych krajoch), zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zákon č. 416/2001Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky

Súvisiace ustanovenia: § 2 – § 98

Komentár k § 1

Zákon o priestupkoch (ďalej len ZoP) ustanovuje orgánom štátnej správy a obciam povin-nosť viesť občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovalipráva spoluobčanov. Inými slovami sa v tomto ustanovení premieta tzv. výchovná funkcia štá-tu, ktorý má záujem prostredníctvom svojich orgánov preventívne pôsobiť na občanov, abydodržiavali zákony a iné právne predpisy, ale predovšetkým, aby bol zaistený nerušený výkonverejnej správy (pozn.: napriek spojeniu „štátna správa“, ktoré sa používa v § 1 ZoP, autori za-stávajú názor, že v kontexte spoločenských zmien v Slovenskej republike je vhodnejšie použí-vať označenie „verejná správa“ ako širšieho pojmu) a aby nedochádzalo k narušovaniu verej-ného poriadku a občianskeho spolunažívania (a to bez ohľadu na to, že táto všeobecná povin-nosť je abstrahovateľná priamo z Ústavy Slovenskej republiky). Tento chránený záujem saďalej premieta v jednotlivých skutkových podstatách priestupkov uvedených v II. Osobitnej

1

ZÁKON O PRIESTUPKOCH § 1

časti ZoP, resp. v osobitných zákonoch. Z uvedeného znenia normy je potom možné vyvodiťzáver, že v priestupkovom práve má prevencia a výchova prednosť pred represiou, avšak sú-časne to, že ak zo strany spôsobilej fyzickej osoby dôjde k naplneniu skutkovej podstaty prie-stupku, správne orgány sú povinné konať a v rámci konania v súlade so zákonom použiť vočipáchateľovi priestupku primerané nástroje preventívnej, výchovnej, restoratívnej a v nepo-slednom rade aj sankčnej povahy.

V tomto smere je tiež potrebné uviesť, že je prakticky diskutabilné, čo je možné subsumo-vať pod pojem „vedú“ uvedený v ustanovení § 1 ZoP, avšak je možné predpokladať, že sa podtento pojem zaraďuje súbor komplexných opatrení, nástrojov a pôsobení najmä verejnomo-censkej povahy. Pod tento inštitút je možné subsumovať aj mimoprávne nástroje, najmä ná-stroje výchovného pôsobenia.

Je logické, že pre účely ZoP je príslušnú časť právnej normy potrebné vykladať v adresnomkontexte priestupkového práva, aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o všeobecnú výchov-nú povinnosť štátu a obcí (t. j. napr. aj v rámci trestného práva a pod.). Práve vzhľadom na potre-bu logického výkladu je potom aj požiadavku dodržiavania zákonov a iných právnych predpi-sov potrebné interpretovať primárne ako odkaz na pramene správneho práva, resp. priestupko-vého práva. Pod pojem „ostatné právne predpisy“ je potrebné subsumovať – v súčasnýchprávnych reáliách Slovenskej republiky – napr. aj primárne pramene práva EÚ, resp. pramenepráva EÚ s priamymi účinkami. Pojem „ostatné právne predpisy“ v § 1 ZoP zahŕňa aj podzákon-né právne predpisy, ktoré – vyplývajúc z ich povahy – nemôžu byť v rozpore so zákonmi.

Rovnako pojem „rešpektovanie práv spoluobčanov“ je potrebné vykladať v súlade s úče-lom právnej úpravy – ZoP, ale aj s prihliadnutím na základné princípy v rámci právneho po-riadku (napr. § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, podľa ktorého „Výkonpráv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu za-sahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“) a jepotrebné ho vnímať práve cez prizmu priestupkového práva a objekt chránený priestupko-vým právom. Je nepochybné, že ZoP – ako ani orgány štátnej správy a obce – nemajú za cieľviesť fyzické osoby k rešpektovaniu práv spoluobčanov v komplexnom zmysle, ale tento cieľje potrebné redukovať na úroveň výkonu verejnej správy (pozri nižšie) a priestupkov – prie-stupkového práva. ZoP nie je chránená napr. zmluvná strana pred porušením zmluvy zo stra-ny druhej zmluvnej strany, keďže rešpektovanie tohto/takéhoto práva občana sa zabezpečujeprostredníctvom iných právnych nástrojov (iných právnych odvetví). Toto, samozrejme, ne-platí v prípade, ak právny úkon alebo jeho súčasť svojou povahou spadá do iného právnehoodvetvia (napr. občianskeho práva a pod.) a ak súčasne predmetným právnym úkonom bolinaplnené znaky priestupku ako verejnoprávneho deliktu. „Rešpektovanie práv spoluobča-nov“ v kontexte § 1 ZoP je potom potrebné interpretovať tak, že ide o pôsobenie orgánov štát-nej správy a obcí (resp. orgánov verejnej správy) v tom smere, aby dochádzalo k minimalizáciinegatívnych interakcií medzi občanmi v právom upravených medziľudských vzťahoch, ktoráje z dôvodov hodných osobitného zreteľa (aj všeobecného záujmu) osobitne chránená vše-obecne záväznou právnou úpravou.

Domnievame sa, že pojem „štátna správa“ je v kontexte ZoP a súvisiacich právnych predpi-sov (a relevantných spoločenských zmien) potrebné vykladať extenzívne, a to tak, že tento po-jem zahŕňa nielen výkon štátnej správy orgánmi štátu, ale aj výkon štátnej správy v delegova-nom režime, resp. celkovo výkon verejnej správy. Orgánmi verejnej správy sú orgány štátnejsprávy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie fyzické a práv-nické osoby, ak im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzickýchosôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.[1] Verejnú správu vykonávanú štátoma jeho orgánmi označujeme ako štátnu správu, ktorá totiž môže byť vykonávaná buď priamo,

2

§ 1 ZÁKON O PRIESTUPKOCH

Odkazy k textu komentára sú uvedené na strane 366.

alebo nepriamo. Priamo vykonávajú štátnu správu príslušné orgány štátnej správy. Obec akodruh verejnoprávnej korporácie založenej na územnom princípe môže vykonávať štátnu sprá-vu na základe zákonnej delegácie a v takomto prípade koná v mene štátu. V praxi a v odbor-ných kruhoch sa pritom často pertraktuje otázka, či rozhodovanie obce (v rámci priestupkovejagendy) je výkonom preneseného výkonu štátnej správy alebo výkon vlastných (originál-nych) právomocí obce. V súčasnosti z rozhodovacej činnosti súdov (vrátane Najvyššieho súduSlovenskej republiky[2]) vyplýva záver, že rozhodovanie obce o priestupkoch je prenesenýmvýkonom štátnej správy, nie výkonom vlastných právomocí samosprávy, čo sa odôvodňuje sa-motnou povahou a prapodstatou priestupkov a verejných deliktov a možnosťou ich postihova-nia. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že viacerí autori v rámci doktrinálnej literatúry zastá-vajú názor,[3] že s odkazom na existujúcu pozitívnoprávnu úpravu je potrebné rozhodovanieobce o priestupkoch (s prihliadnutím na relevantné špecifiká a kritériá) vnímať ako výkonomoriginálnych kompetencií obce (k tomu pozri aj nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. Pl. ÚS26/93 „Obce mohou vydávat obecně závazné vyhlášky, jejichž obsahem jsou právní povinnos-ti, jenom na základě a v mezích zákona. Samosprávne orgány jsou tedy oprávněny rozhodovato přestupcích toliko v oblasti přenesené působnosti nebo v případech, kdy zákon č. 367/1990Sb., o obcích, nebo zákon jiný výslovně stanoví skutkové podstaty přestupků v oblasti samo-statné působnosti“).

Pojem občan, ktorý používa zákonodarca, je potrebné vykladať extenzívne tak, že nejdelen o občanov Slovenskej republiky (k tomu pozri tiež čl. 52 ods. 3 Ústavy SR). ZoP pôsobí naúzemí Slovenskej republiky na každého, či už ide o občanov Slovenskej republiky alebo o cu-dzincov, ako aj o osoby bez štátnej príslušnosti (s prihliadnutím na režim exempcií – k tomupozri najmä § 9 a § 10 ZoP).

Dôvetok (časť za bodkočiarkou) v rámci § 1 ZoP deklaruje tzv. minimálny štandard činnos-ti orgánov štátnej správy a obcí v súvislosti s účelom ZoP a priestupkového práva (SR) celkovo,a to v troch smeroch: a) nesťažovanie plnenia úloh štátnej správy a obcí, b) nenarúšanie verej-ného poriadku a c) nenarúšanie občianskeho spolunažívania. Ide o tri základné okruhy verej-noprávnych, resp. súkromnoprávnych sfér, ktoré sú vo svojej podstate chránené prostredníc-tvom nástrojov priestupkového práva. Bez ohľadu na to, že v predmetnom ustanovení v prí-slušnom kontexte použil zákonodarca spojenie „dbajú najmä o to“, je potrebné toto slovnévyjadrenie vnímať ako kogentné ustanovenie – povinnosť uvedených subjektov, resp. orgánovrealizovať úkony a vykonávať svoje právomoci tak, aby bol dosiahnutý účel sledovaný § 1 ZoP.Konkrétne vzťahy a osobitné objekty, ktoré sú chránené právnou úpravou (v rovine priestup-kového práva), sú následne ďalej konkretizované v osobitnej časti ZoP a v osobitných práv-nych predpisoch. Za všeobecný objekt všetkých priestupkov je potom možné považovať naj-mä riadne plnenie úloh štátnej správy/verejnej správy, verejný poriadok a občianske spoluna-žívanie, resp. ochranu majetku. Všeobecným objektom je teda súhrn všetkých spoločenskýchvzťahov chránených ZoP, resp. priestupkovým právom.

S prihliadnutím na skutočnosti uvedené vyššie je potrebné v rámci komentára k § 1 ZoP ve-novať určitý priestor kľúčovým pojmom použitým v tomto ustanovení zákona, a to konkrétnepojmu „verejný poriadok“ a „občianske spolunažívanie“.

ZoP neobsahuje vymedzenie pojmu „verejný poriadok“, ktorá skutočnosť je akceptovanáaj odbornou verejnosťou.[4] Z hľadiska právnoteoretického preto ide o tzv. neurčitý pojem,ktorý je však paradoxne materiálnym základom viacerých prameňov správneho práva – oso-bitne v režime deliktuálneho (napr. zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmenea doplnení niektorých zákonov, zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športovýchpodujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov a iné).

Práve v spojitosti so zákonom č. 404/2011 Z. z. (pozri vyššie) si však autori tohto komentá-ra dovoľujú poskytnúť jeden z možných výkladov pojmu „ohrozenie verejného poriadku“. De-finíciu tohto pojmu nachádzame v § 2 ods. 1 písm. j) citovaného zákona, podľa ktorého sa zaohrozenie verejného poriadku považuje porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného

3

ZÁKON O PRIESTUPKOCH § 1

zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zra-niteľných osôb, alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sariadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianske-ho spolunažívania. Na strane druhej, v uvedenom kontexte smernica 2004/38/ES (v čl. 27) vy-medzuje ohrozenie verejného poriadku ako „skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohroze-nie niektorého zo základných záujmov spoločnosti“. Aj keď ide o tzv. test výhrady verejnéhoporiadku (v rámci práva EÚ), je možné uviesť, že aj Súdny dvor EÚ ustanovil všeobecný testpoužitia výhrady verejného poriadku, ktorý predpokladá okrem spoločenského neporiadku,ktorý predstavuje všetky porušenia práva, existenciu skutočného, aktuálneho a dostatočne zá-važného ohrozenia niektorého zo základných záujmov spoločnosti. Nestačí teda len poruše-nie práva, ale musí existovať skutočná a dostatočne závažná hrozba dotýkajúca sa základnéhozáujmu spoločnosti. Súdny dvor uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne záujmy, ktorých sle-dovanie spadá pod pojem verejného poriadku a pojem verejného poriadku sa môže meniťv čase (porovnaj bod 18 rozsudku vo veci Van Duyn; bod 26 rozsudku zo dňa 28. 10. 1975 voveci Rutili, 36/75, Recueil, s. 1219; bod 34 rozsudku vo veci Bouchereau); v kontexte Spolo-čenstva je nutné chápať pojem verejného poriadku tak, aby jeho pôsobnosť nemohla byť sta-novená jednostranne členským Štátom bez možnosti kontroly zo strany Spoločenstva.

Pri rešpektovaní požiadaviek stanovených smernicou 2004/38/ES a judikatúrou Súdne-ho dvora je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný neurčitýprávny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú za nevy-hnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych ideo normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.

Aj keď si autori komentára uvedomujú, že predmetné vymedzenie pojmu verejný poriadok,resp. pojmu ohrozenie verejného poriadku nie je bez výhrad a v plnom rozsahu prijateľné pre úče-ly priestupkového práva, majú za to, že vyššie uvedené vymedzenia poskytujú akýsi všeobecnýzáklad pre poskytnutie možnej obsahovej náplne uvedeným pojmom aj v kontexte ZoP.

Rovnako aj pojem „občianske spolužitie“ je právne neurčitý pojem, ktorý v ZoP nemá žiad-ne legislatívne vymedzenie. Z rozhodovacej činnosti slovenských súdov pritom vyplýva, žetento pojem interpretujú, avšak jednotné, resp. všeobecne akceptované vymedzenie pojmu„občianske spolunažívanie“ pre účely priestupkového práva doteraz vytvorené nebolo. Naru-šenie občianskeho spolunažívania je postihované, ak dôjde k negatívnemu zásahu do občian-skeho spolunažívania v takej intenzite, že tento zásah svojou povahou typovo zodpovedá ko-naniam uvedeným v demonštratívnom výpočte hrubého konania (obsiahnutého v prísluš-ných ustanoveniach ZoP, príp. iných právnych predpisoch). Vo všeobecnosti je možné uviesť,že priestupky, prostredníctvom ktorých je poskytovaná ochrana občianskemu spolunažíva-niu, chránia žiaduce dobré vzťahy medzi ľuďmi (členmi občianskej spoločnosti), ktoré sú v jed-notlivých skutkových podstatách priestupkov ešte viac konkretizované.[5] Podľa českej judika-túry (Nejvyšší správní soud, sp. zn. 7 As 12/2010) občianske spolužitie je možné vymedziť akosúhrn pravidiel správania, ktorých zachovanie je podľa všeobecného názoru a presvedčenianutnou podmienkou pokojného a usporiadaného spolužitia občanov na danom mieste a v da-nom čase[6] („souhrn pravidel chování, jejichž zachování je podle obecného názoru a přesvědčenínutnou podmínkou klidného a spořádaného soužití občanů v daném místě a čase“).

Z judikatúry:

K Ústavný súd SR, PL. ÚS 32/1995: Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy právnym štátom.V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostat-ným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nichobsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlades ustanoveniami ústavy.

K Ústavný súd SR, II. ÚS 48/1997: Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré bymohli uplatniť spôsobom porušujúcim práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním aleboopomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc

4

§ 1 ZÁKON O PRIESTUPKOCH

neuplatní v súlade s ústavou. Konanie o podnete je takým typom konania pred ústavným súdom,v ktorom sa zabezpečuje ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou, ak fyzická aleboprávnická osoba namietne ich porušenie.

K Ústavný súd SR, I. ÚS 59/00: V právnom štáte (čl. 1 ústavy) sa každý štátny orgán podriaďujeústave a ďalším prameňom práva. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „štátne orgánymôžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“,sa vzťahuje aj na súdy. [...] Článok 2 ods. 2 ústavy, ktorý prispieva k právnej istote ako neoddeliteľ-nej súčasti právneho štátu (I. ÚS 3/98), sa implikovane týka aj právneho postavenia občanov, kto-rým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali lenspôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony (II. ÚS 48/97).

K Ústavný súd SR, I. ÚS 3/98: [výklad] 1. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti:„Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie or-gánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento vý-klad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebolv súlade s Ústavou Slovenskej republiky... 2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňujeústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsoboma v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako neoddeliteľ-nej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

ČASŤ I

VŠEOBECNÁ ČASŤ

§ 2

Pojem priestupku

(1) Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnostia je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správnydelikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

(2) Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvraciaa) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebob) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním ne-

bol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpe-čenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.

Súvisiace predpisy: ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 575/2001Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, zákon č. 180/2013 Z. z. o or-ganizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 369/1990 Zb.o obecnom zriadení, zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákono samosprávnych krajoch), zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zákonč. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššieúzemné celky, zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

Súvisiace ustanovenia: § 1, § 3 – § 10, § 21 – § 50

Komentár k § 2

V tomto ustanovení zákonodarca vymedzuje, ktoré konanie je považované za priestupoka naopak, ktoré konanie nie je priestupkom. Priestupok predstavuje jeden druh správnych de-liktov. Neexistuje žiaden prameň práva, ktorý by legislatívne vymedzoval kategórie správnychdeliktov. Takúto kategorizáciu zaviedla len právna teória, resp. teória správneho práva, pri-čom v tejto súvislosti sa najčastejšie pojednáva o priestupkoch a tzv. iných správnych delik-toch, ktoré sa ešte ďalej vnútorne diferencujú spravidla na iné správne delikty fyzických osôb

5

VŠEOBECNÁ ČASŤ § 2

postihované na základe zavinenia, správne delikty fyzických a právnických osôb postihovanébez ohľadu na zavinenie, správne (verejné) disciplinárne delikty a správne poriadkové delik-ty.[7] ZoP predstavuje čiastočnú kodifikáciu v rovine priestupkov, pretože z uvedeného usta-novenia vyplýva, že skutková podstata priestupku môže byť uvedená aj v inom zákonnompredpise. Tu je možné dokonca konštatovať, že väčšina priestupkov je v súčasnosti obsiahnu-tá v osobitných právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé úseky verejnej správy.

K ods. 1:

Priestupok je v tomto ustanovení vymedzený dvojakým spôsobom: pozitívne a negatívne.V pozitívnom vymedzení je pojem priestupok charakterizovaný formálnymi a materiálnymiznakmi, ktoré musia byť naplnené súčasne.

Formálny znak/formálne znaky vyjadrujú, že konanie osoby napĺňa jednak všeobecnéznaky priestupku (napríklad podmienka veku a iné zákonom ustanovené podmienky zodpo-vednosti za priestupok – pozri výklad ďalej) a jednak znaky skutkovej podstaty konkrétnehopriestupku. Právna teória rozoznáva v zásade nasledovné obligatórne znaky skutkovej pod-staty priestupku (niekedy označované aj ako typové znaky priestupku): objekt, objektívnastránka, subjekt, subjektívna stránka (k tomu pozri text ďalej).

Na strane druhej, materiálnym znakom priestupku sa rozumie spoločenská škodlivosťzavineného protiprávneho konania, ktoré porušuje alebo ohrozuje verejný záujem („záujemspoločnosti“). Spoločenská škodlivosť vyjadruje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, pričomv prípade priestupkov ide o nepatrný, resp. minimálny stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť,resp. jej ohrozenie (na rozdiel od súdnych deliktov – trestných činov). Pojem „záujem spoloč-nosti“ nemá legálnu definíciu. Nie je preto možné – v kontexte priestupkov – jednoznačnea bez akýchkoľvek pochybností určiť, aké konanie (hoci aj protiprávne) bude súčasne takýmkonaním, ktoré bude porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti. Škodlivosť ako znaksprávneho deliktu je však intenzívne preskúmavaný aj v rámci správneho súdnictva, a pretozastávame názor, že postup správnych orgánov, ktoré v rámci konania/rozhodovania o prie-stupku preskúmavajú výlučne len naplnenie formálnych znakov priestupku (a materiálnyznak, resp. jeho existenciu – akoby nepriamo odvodzujú od naplnenia formálnych zna-kov priestupku), nie je správny (napr. výňatok z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.8Sžo/163/2010 – „Krajský súd považoval závery správnych orgánov o nutnosti aplikácie § 105ods. 4 stavebného zákona za rýdzo formálne správne, avšak z hľadiska materiálneho pri hod-notení spoločenskej škodlivosti konania žalobcu za neprimerané. Spoločenská škodlivosť musíbyť v prípade správneho deliktu, ktorého skutková podstata je uvedená v § 105 ods. 4 stavebné-ho zákona, posudzovaná z hľadiska materiálneho tak, že musí nastať reálne ohrozenie poľno-hospodárskeho pôdneho fondu a následne na to aj vplyvom nedovolenej výstavby znemožnenápoľnohospodárska činnosť. [...] Na záver krajský súd poukázal, že prebieha konanie o legali-zácii stavby a s dodatočným povolením vyslovilo súhlas aj hlavné mesto SR Bratislava, z ktorejskutočnosti vyplýva, že žalobca svojím konaním nespôsobil žiaden nezvratný stav, čo bol takis-to znak, ktorý mal vplyv na hodnotenie závažnosti jeho protispoločenského konania.“) S odka-zom na skutočnosť, že „spoločenská škodlivosť“ je neurčitý pojem, skúmanie naplnenia mate-riálneho znaku priestupku v konkrétnej veci je úlohou správneho orgánu, príp. následnesprávneho súdu. V tejto súvislosti poznamenávame, že s naplnením materiálneho znaku(v každom konkrétnom prípade priestupku) sú správne orgány povinné riadne sa vysporiadaťa v rámci odôvodnenia rozhodnutia o priestupku jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnos-tí preukázať, že konkrétnym protiprávnym konaním alebo opomenutím priestupcu boli napl-nené nielen formálne znaky priestupku, ale aj materiálny znak priestupku.

Ako sme už uviedli vyššie, formálne znaky priestupku sa skladajú z dvoch zložiek, a toz tzv. všeobecných znakov priestupku (vek, príčetnosť a pod.) a znakov skutkovej podstatypriestupku (subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka).

6

§ 2 VŠEOBECNÁ ČASŤ

Subjektom priestupku (priestupcom) môže byť len fyzická osoba. Z povahy priestupkuako správneho deliktu vyplýva, že právnické osoby sa priestupku dopustiť nevedia/nemôžu.Osobitný status fyzickej osoby pritom nie je relevantný (občan, cudzinec a pod.), musí však ísťo osobu, u ktorej nenastala osobitná okolnosť, ktorá by jej zodpovednosť za priestupok vylu-čovala (napr. exempcia podľa § 9 a § 10 ZoP, príp. podmienka veku, nepríčetnosti[8]). Súčasneje potrebné poukázať, že aj keď prevažná väčšina priestupkov je v podmienkach Slovenskej re-publiky postavená na koncepcii, že priestupku sa môže dopustiť akákoľvek fyzická osoba, naj-mä v osobitných právnych predpisoch je možné identifikovať aj tzv. individuálne subjekty(napr. v súvislosti s pobytom cudzincov na území SR sa občan SR nemôže dopustiť priestupkunelegálneho pobytu na území SR – takéhoto priestupku sa môže dopustiť len fyzická osoba –cudzinec). Podľa § 5 sa môže priestupku dopustiť len osoba, ktorá v čase spáchania priestupkudovŕšila 15. rok veku a súčasne bola v čase spáchania priestupku príčetná (k tomu pozri aj vý-klad k § 5 ZoP).

Subjektívnou stránkou priestupku je zavinenie. Zavinenie sa všeobecne definuje akovnútorný psychický stav páchateľa k priestupku, k jeho vlastnému konaniu, ale aj k opomenu-tiu konania, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi.[9] ZoP za vznik zodpovednosti za prie-stupok vyžaduje tzv. subjektívnu zodpovednosť (pozn.: jej opakom je objektívna zodpoved-nosť, t. j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, resp. jej skúmanie). Zavineniepritom môže byť nedbanlivostné (nedbanlivosť) alebo úmyselné (úmysel). Zavinenie pá-chateľa teda môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné, pričom na základe platnej právnejúpravy je možné kategorizovať úmysel na priamy a nepriamy a nedbanlivosť na vedomú a ne-vedomú. Na rozdiel od trestného práva, resp. súdnych deliktov, pri ktorých je potrebné pácha-teľovi preukázať úmysel (okrem prípadov, keď zo zákona postačuje preukázať nedbanlivosť),v prípade priestupkov vo všeobecnosti postačuje (podľa § 3 ZoP) na uznanie osoby vinnouz priestupku jej nedbanlivosť (ak ZoP alebo osobitný predpis nevyžaduje úmysel) – pri splnenívšetkých ďalších predpokladov a kritérií (k tomu pozri aj výklad k § 3 a § 4 ZoP).[10] Príkladompriestupkov, pri ktorých je potrebné páchateľovi preukázať úmysel, sú napr. niektoré prie-stupky podľa § 21 ZoP (1) Priestupku sa dopustí ten, kto b) úmyselne uvedie nesprávny aleboneúplný údaj orgánu štátnej správy alebo obci, inej právnickej osobe alebo im požadovanýúdaj zatají, hoci má povinnosť takýto údaj uviesť, c) úmyselne neoprávnene užíva vedeckú ale-bo umeleckú hodnosť alebo titul absolventa vysokej školy alebo profesijné označenie chránenézákonom...), ďalej napr. § 26 ZoP (1) Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne protiprávne zís-ka, obsadí alebo užíva byt alebo nebytový priestor.) a pod. Ako sme však uviedli vyššie, v prí-pade, že ZoP alebo osobitný zákon expressis verbis neurčuje, že páchateľovi je potrebné preu-kázať úmysel, na jeho uznanie vinným z priestupku postačuje nedbanlivosť priestupcu.

Z dôvodu špecifickosti verejnoprávnych deliktov považujeme však za dôležité podotknúť,že vo vnímaní zavinenia v rovine správneho práva (priestupkového práva) a trestného právaexistuje niekoľko podstatných rozdielov.

Podľa § 15 Trestného zákona trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôso-bom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom[11]

(priamy úmysel), resp. vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spô-sobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel).[12]

Podľa § 4 ZoP priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel svojím konaním porušiťalebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel) alebo vedel, že svojím konanímmôže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí,bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Do určitej miery ide o rozdiel terminologický,resp. lexikálny, ale vecná podstata rozdielu spočíva v tom, že kým Trestný zákon poukazujelen na ochranu záujmu podľa „tohto zákona“ (má sa na mysli Trestný zákon), podľa priestup-kového zákona sa chráni aj záujem podľa iných zákonov (t. j. nielen podľa ZoP), čo je legisla-tívnym vyjadrením skutočnosti, že priestupky (a záujem nimi chránený) môžu byť obsiahnu-té aj v iných zákonoch.

7

VŠEOBECNÁ ČASŤ § 2

Nedbanlivosť je podľa § 16 Trestného zákona legálne vymedzená opäť v dvoch rovinách.Páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záu-jem chránený Trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také poruše-nie alebo ohrozenie nespôsobí (vedomá nedbanlivosť), alebo nevedel, že svojím konanímmôže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svojeosobné pomery vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť).

ZoP podobne definuje nedbanlivosť v § 4 ZoP, a to tak, že priestupca vedel, že môže svojímkonaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov saspoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí (vedomá nedbanlivosť), alebo neve-del, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľa-dom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť).Rozdiel v legálnych definíciách má opäť viac lexikálny ako obsahový charakter. Vecný rozdielmedzi príslušnými vymedzeniami spočíva v tej istej veci, ako sme uviedli vyššie pri úmysel-nom konaní, t. j. kým Trestný zákon koncentruje vymedzenie zavinenia na Trestný zákon,ZoP túto možnosť ponecháva aj na iné zákony.

Objekt je právnoteoretické označenie, ktoré sa vzťahuje na okruh spoločenských javov,vzťahov a záujmov chránených zákonom. Primárnym objektom v rámci priestupkov, resp.priestupkového práva je riadny výkon verejnej správy. Je to teda základný – „hlavný“ záujem,resp.“hlavná“ hodnota, ktorú zákonodarca chráni prostredníctvom priestupkového právaa jednotlivých priestupkov. Vo všeobecnosti platí, že ďalšou atomizáciou je možné pri jednot-livých priestupkoch a ich skupinách/druhoch/typoch pojednávať o všeobecnom objekte,o objekte druhovom a objekte individuálnom. V jednotlivých skutkových podstatách priestup-kov expressis verbis nie je vymedzený objekt, ktorý je daným priestupkoch chránený, avšaktento je možné vyvodiť zo systematiky zákona a zo znenia samotnej (konkrétnej) skutkovejpodstaty priestupku.

Protiprávnosť konania (objektívna stránka) predstavuje ďalší nevyhnutný znak priestup-ku. Za protiprávne konanie sa môže považovať tak konanie komisívne (aktívne), ako aj omi-sívne (nekonanie). Objektívnu stránku priestupku tvorí aj nežiaduci následok (individuálny ajspoločenský) a príčinná súvislosť medzi uvedenými faktormi. Za protiprávnosť je v tejto súvis-losti potrebné považovať porušenie alebo nesplnenie si zákonnej povinnosti (príp. povinnostipodľa iného všeobecne záväzného právneho predpisu). Pojmový znak protiprávnosti je v nie-ktorých prípadoch vyjadrený v zákone explicitne (napr. § 28 ods. 1 písm. d) ZoP: Priestupku sadopustí ten, kto d) neoprávnene sprostredkúva pracovnú činnosť. § 29 ods. 1 písm. b) ZoP:Priestupku sa dopustí ten, kto b) sfalšuje alebo úmyselne neoprávnene zmení lekársku správualebo zdravotný preukaz alebo zneužije lekársku dokumentáciu. § 30 ods. 1 písm. b) ZoP: Prie-stupku sa dopustí ten, kto b) neoprávnene predá, podá alebo inak umožní druhej osobe škodli-vé užívanie inej návykovej látky, než je alkohol... § 32 ods. 1 písm. c) ZoP: Priestupku sa dopus-tí ten, kto c) poruší všeobecne záväzný právny predpis vo veciach cirkví a náboženských spoloč-ností – a pod.). Je však potrebné poznamenať, že protiprávnosť konania môže byť naplnená ajbez toho, aby to zo skutkovej podstaty priamo vyplývalo. Orgány objasňujúce priestupokmajú zistiť, či naozaj ku skutku došlo, t. j. či konkrétne konanie osoby je naozaj protiprávne.Pre úplnosť poznamenávame, že pre naplnenie objektívnej stránky priestupku nie je potrebnépreukazovať, že ujma bola spôsobená konkrétnej osobe (príslušným priestupkom), keďžev takom prípade by to fakticky viedlo k tomu, že objektívna stránka priestupku by mohla byťnaplnená len v prípade priestupkov s individuálnym (konkrétnym) subjektom v pozícii po-škodeného. Rovnako ako v rámci trestného práva, aj v prípade priestupkového práva je pot-rebné vychádzať z toho, že niektoré priestupky sú tzv.“victim-less“ priestupkami (t. j. prie-stupkami bez konkrétneho poškodeného). V takýchto prípadoch platí domnienka, že ujma,ktorá bola spôsobená priestupkom (protiprávnym konaním), je ujmou na verejnom záujme(všeobecnom záujme). Z uvedeného potom vyplýva, že pre účely priestupkového práva po-jmy „negatívny následok“ a „škoda“, resp.„ujma“ nie sú totožné. Negatívnym následkom

8

§ 2 VŠEOBECNÁ ČASŤ

(v zmysle priestupkového práva) totiž môže byť samotné porušenie alebo ohrozenie objektupriestupku. [Pozn.: V prípade, ak nastane niektorá z okolností uvedených v § 2 ods. 2 ZoP,príp.“konanie na príkaz“ („okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania“) – pojmový znak pro-tiprávnosti konania, resp. objektívna stránka priestupku nie je naplnená.]

Protiprávne konanie, ktoré má znaky priestupku, môže súčasne napĺňať znaky inéhosprávneho deliktu alebo trestného činu, t. j. vymedzenie pojmu priestupok je v súčasnej práv-nej úprave koncipované na báze subsidiarity (t. j. nejde o iný správny delikt[13] alebo o trestnýčin[14]). Zákonodarca preto negatívnym vymedzením upravil vzťah medzi priestupkami a iný-mi verejnoprávnymi deliktami (iné správne delikty a trestné a činy), a tým vylúčil možnosťdvojitého postihu za jeden a ten istý skutok.[15] Zákaz opakovaného postihnutia osoby zaten istý skutok je relevantný tak v rovine medzinárodného, ako aj národného práva. Me-dzinárodnoprávny rozmer skúmanej problematiky je evidentný v situáciách, v ktorých jedaná jurisdikcia orgánov viacerých štátov – napr. v prípadoch tzv. dištančných deliktov,pri spáchaní trestného činu cudzincom, pri organizovanej trestnej činnosti na území via-cerých štátov, pri odovzdaní/prevzatí trestného konania, pri odovzdaní odsúdených navýkon trestu a pod. Obdobné rozmery – aj keď nie identické – je možné identifikovať aj vovzťahu k priestupkom a iným správnym deliktom.

V rovine vnútroštátneho práva vznikajú problémové situácie v prípadoch, keď protiprávnekonanie spadá do viacerých režimov postihu, t. j. ak za jeden skutok prichádza do úvahy trest-né stíhanie, postih za priestupok, prípadne aj disciplinárny delikt.

Zásada ne bis in idem (t. j. zákaz dvojitého postihu) je, resp. mala by byť integrálnou sú-časťou právneho systému každého moderného právneho štátu. Táto skutočnosť platí o to viac,že jej základy sa odvíjajú z medzinárodného, resp. európskeho práva a jej implementácia donárodných právnych poriadkov by preto mala byť viac formálnou ako meritórnou otázkou.V nasledovnej stručnej analýze poskytneme základné právne východiská ochrany osôb preddvojitým postihom v kontexte súdnych deliktov a deliktov správnych. V súvislosti so správny-mi deliktmi je potrebné uviesť, že do tejto skupiny patria aj disciplinárne delikty verejnopráv-nej povahy, t. j. skutkové podstaty disciplinárnych deliktov, disciplinárna právomoc, discipli-nárne orgány i disciplinárne konanie sú upravené normami verejného práva. Od tejto skupinydisciplinárnych deliktov je však potrebné odlišovať delikty súkromnoprávnej povahy, pri kto-rých dochádza k porušeniu povinností vyplývajúcich zo súkromného práva, a to najmä z práv-nych predpisov súkromného práva, ale aj zo zmlúv, stanov, zakladateľských listín, kde taktiežprichádzajú do úvahy právne následky vo forme sankcie zo zákona, zo zmluvy alebo z inter-ného predpisu organizácie (napr. občianskeho združenia). Porušenie stanov občianskehozdruženia (stanovy je potrebné vnímať ako právny akt súkromnoprávnej povahy obsahujúcidohodu členov združenia o pravidlách, podľa ktorých bude občianske združenie vykonávaťsvoju činnosť) sa označuje ako disciplinárne previnenie, ide však o delikt súkromnoprávnejpovahy, ktorého postih je z pohľadu zásady ne bis in idem irelevantný, pretože nejde o postihsankčnej povahy zo strany orgánov verejnej moci na základe verejného práva, ale o právny ná-sledok porušenia stanov (zmluvy) v súkromnoprávnej rovine. Ak orgán verejnej moci zistí, žeza skutok, ktorý je predmetom konania priestupkového orgánu alebo orgánov činných v trest-nom konaní alebo súdu, bol páchateľ postihnutý disciplinárnymi orgánmi súkromnoprávne-ho subjektu (napr. disciplinárna komisia občianskeho zduženia) ako za disciplinárny deliktsúkromnoprávnej povahy, v takom prípade prichádza do úvahy postup podľa § 66 ods. 2písm. d), § 76 ods. 1 písm. ch) ZoP, prípadne podľa § 215 ods. 2 písm. b), resp. podľa § 197ods. 2, § 241 ods. 1 písm. e), § 244 ods. 1 písm. d) alebo § 281 ods. 2 Trestného poriadku, ak byprotiprávne konanie napĺňalo znaky prečinu. K tomu pozri napríklad aj čl. 7 ods. 3 a 4 Doho-voru Rady Európy (CETS 215) o manipulácii športových súťaží z 18. 9. 2014.[16]

Zásada ne bis in idem je – okrem iných – obsiahnutá v čl. 4 Protokolu č. 7 k Európske-mu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dojednaného v Ríme

9

VŠEOBECNÁ ČASŤ § 2

4. 11. 1950 v znení protokolov č. 3, 5 a 8, doplneného Dodatkovým protokolom a protokol-mi č. 2, 4, 6 a 7 (publ. pod č. 209/1992 Zb.). Z uvedeného právneho aktu (okrem iných) vyplýva:

Článok 4: Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný

1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomocitoho istého štátu[17] za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečnýmrozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa záko-na a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti ale-bo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.

Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania dojednaný v Štrasburgu dňa15. 5. 1972 (publ. pod č. 551/1992 Zb.) poskytuje relevantnú právnu úpravu ochrany jednot-livca pred dvojitým postihom v nasledovných ustanoveniach:

Článok 3 príslušného dohovoru určuje, že ktorýkoľvek zmluvný štát, ktorý má právo-moc viesť trestné stíhanie pre určitý trestný čin, môže sa v rámci vykonávania tohto dohovoruzdržať alebo upustiť od trestného stíhania proti podozrivej osobe, ktorá je alebo bude stíhanápre ten istý trestný čin iným zmluvným štátom. S ohľadom na článok 21 ods. 2 príslušného do-hovoru bude mať rozhodnutie zdržať sa alebo upustiť od trestného stíhania dočasný charak-ter až do konečného rozhodnutia v inom zmluvnom štáte. Podľa čl. 8 odsek 1 písm. d) uvede-ného dohovoru ďalej platí, že zmluvný štát môže žiadať iný zmluvný štát, aby začal kona-nie, pokiaľ sa proti podozrivej osobe vedie v dožiadanom štáte konanie pre ten istý alebo inýtrestný čin.

Z čl. 21 Európskeho dohovoru o odovzdaní trestného konania explicitne vyplýva, že keďdožadujúci štát požiada o začatie konania, nemôže ďalej stíhať podozrivú osobu pre trestnýčin, pre ktorý sa žiadalo o začatie konania alebo výkon rozsudku, ktorý bol nad ňou prv pre tenistý trestný čin v tomto štáte vynesený. Dokiaľ sa nedoručí rozhodnutie dožiadaného štátuo žiadosti na začatie konania, dožadujúci štát si zachová právo podniknúť všetky kroky vo vecistíhania okrem podania obžaloby alebo podľa okolností prípadu povolenia, aby príslušnýsprávny orgán rozhodol vo veci.[18] V neposlednom rade čl. 35 predmetného dohovoru usta-novuje, že osobu, nad ktorou bol vynesený právoplatný a vykonateľný trestný rozsudok, ne-možno pre ten istý čin ani stíhať, ani odsúdiť, ani na nej nemožno vykonať trest v inom zmluv-nom štáte, pokiaľ sú splnené príslušné podmienky.[19]

Zásada ne bis in idem je vyjadrená aj v práve Európskej únie, a to hneď v niekoľkýchprávnych aktoch, konkrétne v čl. 54 a nasl. Schengenského vykonávacieho dohovorupodpísaného v Schengene dňa 19. 6. 1990, prevzatého do právneho poriadku SR „Zmlu-vou o pristúpení SR k EÚ“ článok 3 odsek 1 Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EÚ(publ. pod č. 185/2004 Z. z.).[20] Podľa príslušnej právnej úpravy osoba právoplatne odsú-dená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou,a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpyká-va, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.Podľa čl. 55 príslušného aktu však pri ratifikácii, prijatí alebo schválení predmetného doho-voru môže zmluvná strana prehlásiť, že v jednom alebo v niekoľkých nižšie uvedených prípa-doch nie je viazaná článkom 54, t. j. zásadou ne bis in idem:

a) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchanýna tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchanýčiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený;

b) keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátualebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany;

10

§ 2 VŠEOBECNÁ ČASŤ