Fyzika

• Úvodný kurz pre poslucháčov prvého

ročníka bakalárskych programov v rámci odboru geológie

• 4. prednáška – základy termodynamiky, stavové veličiny, prenos tepla, plyny

Obsah prednášky:

- úvodné poznámky ku termodynamike

- stavové veličiny (teplota, tlak) prenos tepla

- skupenstvá (fázy) hmoty

- plyny (ideálny plyn – stavová rovnica, reálny plyn)

Náuka o teple - časť mechaniky zaoberajúcej sa atómovým a molekulovým pohybom hmoty, súbormi častíc, tepelnými zákonmi majúcimi štatistický charakter.

Rozdelenie termiky • Termometria – definícia stupníc teploty a rôznych metód

jej merania. • Kalorimetria – meranie tepla chemických reakcií alebo

fyzikálnych zmien. • Termodynamika – zákony vzájomnej premeny tepla

a iných foriem energie. Základné pojmy: teplota – miera tepelného stavu telies, teplo – objektívna príčina tohto stavu, forma energie,

pohybová a vzájomná polohová energia elementárnych častíc látok, atómov a molekúl

Termika

Termodynamika

Skupenstvo - makroskopický systém: je charakteristika fyzikálneho stavu hmoty (najmä usporiadanosti častíc v nej) podľa teploty a tlaku. Závisí od vzťahu medzi kinetickou energiou častíc a energiou ich vzájomného pôsobenia.

Termodynamika sa zaoberá sa vnútornou energiou systémov (najmä tepelnou energiou) a riadi sa určitými zákonmi. Je disciplínou popisujúcou zákonitosti tepla a tepelných dejov, vzťahy medzi veličinami - popisuje makroskopický stav tepelnej sústavy a zmeny týchto veličín pri fyzikálnych dejoch spojených s výmenou tepla medzi sústavou a jej okolím. Dôležité sú tzv. termodynamické zákony.

Termodynamika

Termodynamické zákony:

Pozn.: absolútna nula: −273.15 °C

Stavové veličiny Stav látok popisujú tzv. stavové veličiny (SV):

• teplota (T) • tlak (p) • objem (V) • hustota (ρ) • hmotnosť (m), resp. molárna hmotnosť (Mm = m/n) kde n je látkové množstvo

• vnútorná energia (U) • entropia (S)

Pozn.: Molárna (staršie mólová) hmotnosť udáva hmotnosť jednotkového látkového množstva látky (1 mólu) – jednotka [g/mol], niekedy [kg/kmol].

Teplota Teplota (termodynamická teplota) je jednou zo siedmych základných veličín sústavy SI. Je to stavová veličina opisujúca strednú kinetickú energiu častíc. Zmenou teploty sa menia vlastnosti rôznych látok (napr. tlak, objem, elektrický odpor, ...). Teplota vo fyzike sa meria v jednotkách Kelvin [K], v bežnom živote sa z praktických dôvodov častejšie používa stupeň Celzia alebo stupeň Fahrenheita. Spodné ohraničenie teplotnej stupnice je tzv. absolútna nula. Označuje termodynamickú teplotu, pri ktorej dosiahne entropia systému minimálne hodnoty. Podľa medzinárodnej dohody je definovaná ako 0 K na kelvinovej stupnici, resp. −273.15 °C alebo −459.67 °F. Pozn.: Tzv. normálna (izbová) teplota: 20°C.

Zhrnutie najpoužívanejších stupníc teplotry: Kelvinova stupnica T (K) ! Používa sa len Kelvin a nie stupeň Kelvina Celsiova stupnica TC (°C) (absolútna veľkosť 1 stupňa v Celsiovej a Kelvinovej stupnici je rovnaká t.j. 1K = 1 °C) prevod: TC = T – 273.15 Fahrenheitova stupnica TF (°F) prevod: TF = 9/5 TC + 32 (prírastok na 9°F je 5°C) Niektoré význačné teploty (v Kelvinoch, °C a °F)

Teplota: K ºC ºF

varu vody 373,15 100 212

telesná 310,15 37 98,6

v miestnosti 330,15 20 68

mrznutia (vody) 273,15 0 32

absolútna nula 0 -273,15 -459,67

Teplota

Teplota

Teplota Trojný bod látky je hodnota teploty a tlaku vo fázovom diagrame, pri ktorom súčasne existujú všetky tri skupenstvá tejto látky (plynné, kvapalné a pevné) za termodynamickej rovnováhy.

Trojný bod vody sa používa na definíciu kelvina, jednotky SI termodynamickej teploty. Voda tento stav dosiahne pri teplote 0,01 °C a tlaku 611.73 Pa. Kelvin je 1/273.15 termodynamickej teploty trojného bodu vody.

Prenos tepla Mechanizmy prenosu tepla: 1.vedenie (cez pevné látky) - conduction 2.prúdenie (prenos tepla hore – kvapalina, plyn) – convection 3. žiarenie (EM prenos) - radiation

Prenos tepla

Tepelná vodivosť k – vlastnosť látky viesť teplo. Predstavuje rýchlosť, s ktorou sa teplo šíri zo zahriatej časti látky do chladnejšej.

Jednotka: [W·m-1·K-1]

Najviac dobrých vodičov tepla je medzi kovmi (aj vysoká el. vodivosť). Výnimkou je diamant. Využitie je napr. na chladenie elektronických obvodov (chipov). Dobrá tepelná vodivosť zapríčiňuje aj pocit chladu na kovovej stoličke oproti drevenej.

Vzduch a plyny sú slabé vodiče tepla.

vedenie tepla

V plynoch a kvapalinách dochádza ku vzájomnému pohybu jednotlivých častí, ktoré majú rozdielnu teplotu a tým, aj rôznu hustotu (prejav vnútornej energie) - tým sa prenáša teplo.

Je to celé dôsledkom skutočnosti, že kvapaliny a plyny (najmä vzduch) sú slabé vodiče tepla.

Konvekcia je značne rýchlejšia vo vode ako vo vzduchu (príkladom je napr. možnosť dlhodobého prežitia v 20 stupňovom vzduchu a úmrtia na hypotermiu v 20 stupňovej vode).

konvekcia - prúdenie

Prenos tepla

Význam konvekcie v platňovej tektonike – výnos teplého plášťového materiálu smerom nahor (najmä v oblasti oceánskych chrbtov, ale aj na viacerých bodových miestach – tzv. plumes).

konvekcia - prúdenie

numerický model konvekcie plášťových hmôt (teplé – červené farby zodpovedajú vyšším teplotám, studené – modré nižším)

Prenos tepla

Radiácia je proces, pri ktorom látka emituje do priestoru energii vo forme elektromagnetického žiarenia. Na rozdiel od vedenia tepla a konvekcie sa môže prostredníctvom radiácie prenášať teplo aj vo vákuu.

Prenesená energia závisí od niekoľkých faktorov: teplota telesa (platí tu tzv. Planckov zákon), farba povrchu – najmenšie množstvo tepla je vyžarované strieborne lesklými povrchmi, najväčšie čiernými (napr. termosky a termo-hrnčeky majú často povrch striebornej farby) obsah plochy – vyžiarená energia je priamo úmerná veľkosti povrchu vyžarujúceho telesa.

Prenos tepla radiácia - vyžarovanie

satelitná termo-snímka západnej časti Atlantického oceánu

rozdiel cca 6 ºC

Prenos tepla radiácia - vyžarovanie skleníkový efekt

Termálna radiácia hrá významnú úlohu pri globálnom oteplovaní, nakoľko je ovplyvnená prítomnosťou najmä vodnej pary a kysličníka uhličitého v Zemskej atmosfére.

Geotermika je geofyzikálna metóda, ktorá vyšetruje teplotné pole Zeme (medzi iným meranie teploty na povrchu zemského telesa a určovanie hustôt tepelného toku).

Hlavné zdroje tepla v Zemi: • rádiogénne teplo • geochemické teplo • „počiatočné“ teplo Zeme • teplo zo slnečného žiarenia Prenos tepla: - uplatňuje sa prenos tepla vedenim a konvekciou)

Geotermika

teplotné pole Zeme

geotermický gradient – 30 °C/km geotermický stupeň – 33 m/°C

Hustota tepelného toku - množstvo tepla, ktoré prejde jednotkovou plochou, jednotka [W⋅m-2], používané: [mW⋅m-2],.

Mapy hustôt tepelného toku (najvyššie hodnoty - vulkanické oblasti a oceánsky/kontinentálny rifting).

Geotermika

Geotermika

Európa - mapa hustoty tepelného toku

Geotermálna energia Využíva geotermický gradient: a) hydrotermálne zdroje (prirodzená teplá podzemná voda) b) tzv. suché teplo (umelo natlačená voda v uzavretom cykle)

Tlak je fyzikálna veličina, vyjadrujúca pomer sily F (tzv. tlaková sila) kolmo, rovnomerne a spojito pôsobiacej na plochu S:

Jednotkou tlaku je Pascal [Pa], čiže newton na meter štvorcový [N⋅m−2]. Staršia jednotka je [bar], platí 1 bar = 100 000 Pa. Tlak neúčinkuje iba v bode pôsobenia sily, ale prenáša sa objemom telesa. Patrí k základným termodynamickým veličinám. Tlak v plynoch je vyvolaný tepelným pohybom častíc plynu (atómov alebo molekúl); nárazy týchto častíc na steny nádoby sa prejavia pôsobiacim tlakom. Preto niekedy hovoríme o tzv. kinetickom tlaku - toto zvýrazňuje fakt, že hlavným dôvodom pre prítomnosť tlaku je skutočne pohyb molekúl.

Tlak

SFp =

Hydrostatický tlak v plynoch a kvapaliných je daný hmotnosťou horných vrstiev, ktoré v gravitačnom poli pôsobia silou na vrstvy pod nimi. Túto sila pôsobiacu na plochu nazývame hydrostatickým tlakom. Atmosferický alebo barometrický tlak je špeciálnym prípadom hydrostatického tlaku vyvolaného hmotnosťou vzduchu tvoriaceho atmosféru. Pod vplyvom počasia atmosférický tlak mierne kolíše, preto bol zavedený takzvaný štandardný atmosferický tlak alebo normálny tlak s hodnotou 101 325 Pa (t.j. cca 100 kPa alebo 0.1 MPa) a je približne rovný priemernej hodnote tlaku na úrovni mora. Tlak v atmosfére klesá s nadmorskou výškou, pretože sa zmenšuje stĺpec vzduchu nad miestom merania. Litostatický tlak je tlak horných vrstiev hornín a používa sa pri modelovaní procesov v litosfére (napr. pri vysvetľovaní tzv. izostatickej rovnováhy). Je možné vyjadriť ho ako súčin výšky a hustoty horninového bloku s gravitačným zrýchlením: ρ⋅h⋅g

Tlak

Izostázia predpokladá kompenzáciu litostatických tlakov od horninových celkov litosféry v určitej hĺbke (astenosféra).

Tlak

tzv. Airyho model a Prattov model

Výpočet výšky z atmosferického tlaku 1) Troposféra - do výšky 11 000 metrov na zemským povrchom - teplota klesá

lineárne s výškou. 2) Stratosféra - od 11 000 do 25 000 metrov, teplota je tu konštatná.

Pri bežných meraniach sa pohybujeme výhradne v troposfére a na meranie sa využíva vzťah medzi atmosferickým tlakom a výškou nad zemským povrchom.

•Po - štandardný tlak v nulovej výške 101325 Pa = 1013,25mBar •To - štandardná teplota v nulovej výške 288.15 K •Tgrad - teplotný gradient 6.5 K/km v troposfére •R - špecifická plynová konštanta 287.052 J/(K⋅kg)

Tlak

Tlakové (barometrické) výškomery umožňujú merať atmosferický tlak. Je to vlastne barometer (tlakomer), ktorý prepočítava tlak na výšku na základe matematického modelu štandardnej atmosféry a zobrazuje ju v jednotkách výšky [m n.m.]. Nevýhodou je, že sú závislé od momentálneho tlaku vzduchu v danej oblasti resp. na počasí – t.j. meranie je štandardne relatívne.

Využíva najmä v letectve, ale aj v geológii a iných oblastiach vedy a techniky (aj v geodézii a geofyzike v menej civilizovaných častiach sveta – dnes je však tento pistup vytláčaný technológiou GPS).

tlakový výškomer v lietadle

Tlak

Teplota a tlak hrajú dôležitú úlohu aj pri mnohých geologických procesoch od vzniku hornín až po súčasnosť.

• ovplyvňujú charakter a zloženie hornín pri ich vzniku ako aj počas následných procesov

• na základe procesov, ktoré môžeme vyjadriť fázovými diagramami ovplyvňujú chemické zloženie hornín a vznik rôznych minerálov pri kryštalizácii magmy a pri metamorfných procesoch

• laboratórne merania zmien fyzikálnych vlastností horninových vzoriek v závislosti od teploty a tlaku umožňujú presnejšie identifikovať ich minerálne zloženie a dajú sa získať dôležité informácie o podmienkach ich vzniku

• fyzikálne vlastnosti a niektoré ďalšie parametre sa prejavujú pri meraní geofyzikálnych polí.

Geologické procesy – súvislosti s teplotou a tlakom

Hustota (špecifická hmotnosť) - hmotnosť jednotkového objemu látky.

Hustota

fyzikálne jednotky pre hustotu: systém SI: kg/m3 = kg⋅m-3

používané sú však násobky: 1 g⋅cm-3 = 1 kg⋅dm-3 = 1 t⋅m-3 = 1000 kg⋅m-3 príklad : 2.75 g⋅cm-3 = 2750 kg⋅m-3 (fylit)

Vm

=ρ

kde: m je hmotnosť, V je objem.

Hustota Zaujímavosť: rozpätie hustôt v mineralógii - od 0.98 (ľad) po 22.59 g⋅cm-3 (čisté Osmium) (príklad: olovo: 11.34 g⋅cm-3 , zlato: 19.32 g⋅cm-3 )

Entropia je fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť (náhodnosť, neporiadok, mieru neurčitosti) systému. Jej jednotkou je [J/K] (Joul na Kelvin).

Poznáme 4 základné skupenstvá: Pevné skupenstvo

• pevné usporiadanie častíc • silné sily • tvarová stálosť

Kvapalné skupenstvo • slabé sily • nestlačitelnosť • neudržatelnosť tvaru

Plynné skupenstvo • slabé sily • stlačitelnosť • neudržatelnosť tvaru

Plazma (ionizovaný stav hmoty podobný plynu)

• prítomnosť nabitých častíc • vodivosť a ovplyvňovanie častíc elektromagnetickým poľom

skupenstvá

Látka môže v danom stave zotrvávať len v určitom intervale teplôt a tlakov. Pri ich zmene môže látka prejsť do iného stavu (skupenstva) – napr. topenie, var, sublimácia.

Rôzne skupenstvá tej istej látky sa nazývajú fázy, napríklad mlieko pozostáva z dvoch fáz – vody (tekuté skupenstvo) a tuku (pevné skupenstvo). Tento pojem je však relatívny – závisí od stupňa podrobnosti skúmania danej látky. Pri povrchnom skúmaní sa dá napríklad aj tvrdiť, že mlieko je len jednofázové - tekuté, a pojmy fáza a skupenstvo potom splývajú. Čistá látka môže v rovnovážnom stave za danej teploty a tlaku existovať buď v jednej, v dvoch alebo najviac v troch fázach súčasne.

skupenstvá

V mineralógii a petrológii sa prejavujú základné fázy látky nasledujúcim spôsobom: - pevné skupenstvo: minerály, skelet horniny

- kvapalné skupenstvo: kvapaliny v póroch hornín (najmä voda, ale aj ropa)

- plynné skupenstvo: plyny v póroch hornín (najmä vzduch, ale aj uhlovodíkové plyny)

- plazmatický stav sa bežne v prírode medzi minerálmi nevyskytuje.

skupenstvá v stavbe hornín

Plyn alebo plynné skupenstvo (látka) je jedno zo základných skupenstiev, pri ktorom sú jednotlivé častice látky relatívne ďaleko od seba, voľne sa pohybujú v priestore a pôsobia na ne zanedbateľne malé príťažlivé sily. V porovnaní s kvapalinami a tuhými látkami majú plyny omnoho menšiu hustotu a viskozitu a sú stlačiteľné.

Na zjednodušené skúmanie vlastností plynov sa používa ideálny plyn. Skutočný plyn (reálny) má na rozdiel od plynu ideálneho aj viskozitu, teda vnútorný mechanický odpor a nedá sa úplne stlačiť.

Plyny

Ideálny plyn Ideálny plyn je teoretický model, ktorý opisuje hypotetickú hmotu v plynnom skupenstve. Je zjednodušením, ktoré sa používa vo fyzike pri štúdiu reálnych plynov.

Zjednodušenie spočíva v tom, že zatiaľ čo molekuly reálneho plynu na seba navzájom pôsobia silami, pri ideálnom plyne toto silové pôsobenie zanedbávame. Molekuly ideálneho plynu sa preto medzi jednotlivými zrážkami pohybujú priamočiaro. Teoretické vlastnosti ideálneho plynu dostatočne presne vystihujú vlastnosti reálneho plynu pri nižších hustotách a tlakoch a stredných teplotách. Priblíženie ideálneho plynu prestáva byť presné najmä pri vysokých hustotách.

Vlastnosti látok v plynnom skupenstve:

Z hľadiska fyzikálneho popisu je plynné skupenstvo najjednoduchšie. Budeme sa opierať o molekulárne - kinetickú teóriu ideálnych plynov (plynov za „nie príliš vysokých“ tlakov a teplôt). Ide o klasickú (nie kvantovú!) teóriu, ktorej základné predpoklady sú:

► molekuly plynov (základné stavebné častice) považujeme za dokonale pružné guličky ► pohybujú sa náhodne všetkými smermi ► ich rozmery sú veľmi malé oproti ich priemerným vzdialenostiam ► okrem priamých, dokonale pružných zrážok, na seba nepôsobia (ako „biliardové gule“)

Stavové veličiny

Pre fyzikálny popis stavu určitého množstva ideálneho plynu postačujú (pri zjednodušenom prístupe) tri stavové veličiny: ■ tlak p ■ teplota T (v absolútnej – Kelvinovej – stupnici, tzv. termodynamická teplota) ■ objem V

Zjednodušená predstava o pohybe molekúl a stavových veličinách v ideálnom plyne:

► tlak plynu - súhrnný účinok nárazov molekúl na steny nádoby

► teplota plynu – miera strednej rýchlosti pohybu molekúl

Stavové veličiny nie sú nezávislé – spája ich určitý vzťah tzv. stavová rovnica:

p je tlak V je objem N je celkový počet častíc plynu (molekúl) k je Boltzmannova konštanta = 1.381 ⋅ 10 – 23 [J ⋅ K -1]

T je teplota. Stavová rovnica sa odvádza pomocou kinetickej teórie plynov.

NkTpV =

Ideálny plyn

.

Stavovú rovnicu ideálneho plynu pre jeho hmotnostné množstvo n mólov (látkové množstvo) môžeme písať aj ako:

.....

nRTpV =

Ideálny plyn

Stavová rovnica je jednou zo základných rovníc termodynamiky a popisuje ako navzájom súvisia jednotlivé stavové veličiny.

Toto je veľmi užitočné, nakoľko nám to umožňuje pre danú zmenu jednej zo stavových veličín predpovedať, ako sa budú správať ostatné stavové veličiny.

kde R je univerzálna plynová konštanta: R = 8.314 [J ⋅K -1⋅ mol -1]

Univerzálna preto, lebo platí pre ľubovoľný plyn aj zmes plynov, bez ohľadu na chemické zloženie, ak uvažujeme hmotnostné množstvo v móloch (v prípade zmesi treba uvažovať priemernú molekulárnu hmotnosť). Je súčinom Boltzmanovej a Avogadrovej konštanty.

Reálny plyn Každý plyn s ktorým sa stretávame (reálny) v prírode sa do určitej miery líši od ideálneho. Mnohé plyny sa však za normálnych podmienok líšia len nepatrne (napr. vodík a hélium). Napriek tomu, že skutočný plyn (reálny) nemôžeme úplne stlačiť a má na rozdiel od plynu ideálneho aj vnútorný mechanický odpor môžeme zákonitosti platné pre ideálny plyn použiť aj na vyšetrovanie reálnych plynov. V niektorých prípadoch sa zavádzajú do rovníc opravy.