Dušan Nágel

Jiří Lindovský Milan Vagač

Robert Bielik

Vlado Kordoš

Mesiac fotografi e

Milan Bočkay

Rudolf FilaChristmas

Marián Mudroch

Výročný katalóg 2011

vydala © GALÉRIA 19 n.o., Bratislava 2012www.galeria19.sk

translation © Francisco Mejiafoto © Peter Piovarcsy

foto © Peter Anderovský

Obsah

Príhovor kurátorov k dramaturgii ročníka 2011 6

20. 01. 2011 – 20. 02. 2011 Dušan Nágel 8

24. 02. 2011 – 27. 03. 2011 Robert Bielik 12

30. 03. 2011 – 01. 05. 2011 Jiří Lindovský 16

05. 05. 2011 – 05. 06. 2011 Milan Vagač 20

09. 06. 2011 – 03. 07. 2011 Milan Bočkay 24

18. 08. 2011 – 18. 09. 2011 Vlado Kordoš 28

22. 09. 2011 – 30. 10. 2011 Marián Mudroch 32

03. 11. 2011 – 30. 11. 2011 Mesiac fotografi e 36

08. 12. 2011 – 15. 01. 2012 Rudolf Fila 40

Christmas 44

Diela v katalógu 50

Sprievodné texty k výstavám 54

Sprievodné akcie 62

4

Summary

Curators speech to the 2011 dramaturgy 7

20. 01. 2011 – 20. 02. 2011 Dušan Nágel 10

24. 02. 2011 – 27. 03. 2011 Robert Bielik 14

30. 03. 2011 – 01. 05. 2011 Jiří Lindovský 18

05. 05. 2011 – 05. 06. 2011 Milan Vagač 22

09. 06. 2011 – 03. 07. 2011 Milan Bočkay 26

18. 08. 2011 – 18. 09. 2011 Vlado Kordoš 30

22. 09. 2011 – 30. 10. 2011 Marián Mudroch 34

03. 11. 2011 – 30. 11. 2011 Month of photography 38

08. 12. 2011 – 15. 01. 2012 Rudolf Fila 42

Christmas 46

Works in the catalogue 50

Additional texts to the exhibitions 58

Events 62

5

Príhovor kurátorov k dramaturgii ročníka 2011

V roku 2011 sa uskutočnili výstavy v nasledujúcom poradí: Dušan Nágel, Robert Bielik, Jiří Lindovský, Milan Vagač, Milan Bočkay, Vlado Kordoš, Marián Mudroch a Rudolf Fila.V rámci Mesiaca fotografi e: Josef Bolf, Daniel Pitín, Jiří Petrbok, Martin Gerboc, Juraj Kollár, Erik Šille a Lubomír Typlt. Kurátorom tejto výstavy, usporiadanej v spolupráci so Stredoeurópskym domom fotogra-fi e, bol Martin Gerboc. Galéria 19 sa už tradične stáva súčasťou tohto medzinárodného projektu.Kurátorom výstavy Jiřího Lindovského bol Marián Mudroch, ktorý po dohode s umeleckou radou galérie každoročne prezentuje jedného autora podľa svojho výberu.Naša koncepcia výberu jednotlivých autorov rôznych vekových kategórií sa opiera o rozmanitosť výtvar-ného prejavu, čo je jednou zo základných vízií Galérie 19.Popri vernisážach, ktoré predstavujú významnú kultúrno-spoločenskú udalosť, priebeh každej výstavy dopĺňajú sprievodné akcie: lektorské, a podľa možnosti aj autorské výklady na pravidelných stretnutiach Klubu priateľov SNG či študentov Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru.Osobitnou spoločenskou udalosťou s vysokou návštevnosťou bola fi nisáž výstavy Ľuby Lauffovej začiat-kom roka 2011.Galéria usporadúva aj literárne večery. V roku 2011 sa uskutočnili dva, a to v spolupráci s Vydavateľstvom F. R. & G.: Záznamy Ruda Slobodu predstavil vydavateľ Oleg Pastier a zostavovateľ knihy Oto Havrila. Tri-lógiu Juraja Mojžiša Voľným okom I – III uviedol autor spoločne s vydavateľom Olegom Pastierom.V medzipriestore dvoch častí výstavy Milana Vagača sa v galérii konala obhajoba diplomovej práce štu-dentky VŠVU Lucie Gašparovičovej z oddelenia šperku.Dvaja vystavujúci autori: Vlado Kordoš a Marián Mudroch prezentovali v galérii svoje čerstvo vydané monografi e.Výnimočnú kapitolu v programe galérie predstavuje v závere roka odovzdávanie Výročnej ceny Christmas, ktorú organizuje Marian Meško. Je to cena skupiny A-R a jej doterajších laureátov, ktorú udeľuje výni-močným osobnostiam z oblasti kultúry v rámci Slovenska a Česka. V roku 2011 ju získala teoretička umenia Iva Mojžišová.

Otis Laubert a Vlado Kordoš, kurátori výstav v roku 2011

6

Curators speech to the 2011 dramaturgy

In 2011, exhibitions were held in the following order: Dušan Nágel, Robert Bielik, Jiří Lindovský, Milan Vagač, Milan Bočkay, Vlado Kordoš, Marián Mudroch, and Rudolf Fila.During Photography Month: Josef Bolf, Daniel Pitín, Jiří Petrbok, Martin Gerboc, Juraj Kollár, Erik Šille and Lubomír Typlt. The curator of this exhibition, organized in cooperation with the Central European House of Photography, was Martin Gerboc. Galéria 19 has traditionally become a part of this international project.The curator of the Jiří Lindovský exhibition was Marián Mudroch, who, following an agreement with the gallery art council, annually presents one artist of their choice.Our concept of choice of authors of different ages is based on the diversity of artistic expression, one of the key visions of Galéria 19.In addition to openings, representing signifi cant cultural and social events, the course of each exhibition is complemented by the following: teachers, and possibly also the author‘s interpretations at regular meetings of the SNG Club of Friends and students from the Josef Vydra School of Applied Arts.One special social event with high attendance was the last exhibition of Ľuba Lauffová’s work in early 2011.The gallery also organizes literary evenings. In 2011 there were two: Záznamy from Rudolf Sloboda was introduced by publisher Oleg Pastier and the editor of the book Oto Havrila, in cooperation with the publisher F. R. & G. Juraj Mojžiš’s trilogy Voľným okom I – III, was introduced by the author, along with publisher Oleg Pastier.In the space between the two parts of Milan Vagač’s exhibition, the gallery held a presentation of VSVU student Lucia Gašparovičová’s diploma thesis, from jewelry studies. Two exhibiting authors: Vlado Kordoš and Marián Mudroch presented their newly published monographies.The Christmas Annual Prize organized by Marian Meško at the end of the year represents an exceptional chapter in the gallery’s program. It is the prize from the A-R group and its previous winners, awarded to outstanding fi gures of culture in both the Czech and Slovak Republics. In 2011 it was awarded to art theorist Iva Mojžišová.

Otis Laubert and Vlado Kordoš, curators of exhibitions in 2011

7

Dušan Nágel

20. 01. 2011 – 20. 02. 2011

Sústredená farebnosť Dušana NágelaRealita dnešného sveta nás núti byť dynamickými, fl exibilnými, elastickými, variabilnými, schopnými aklimatizácie a adap-tability. Rozvíja sa sociálny konformizmus, ba až oportunizmus. Heslo davov a más „len nevyčnievať“ sa mení na krédo in-dividuality – vyskakuj, aby ťa bolo vidno, aby si dočiahol na strapce visiace za plotom. Táto stratégia dostala marketingovo príťažlivé označenie – asertivita. V strohom preklade to neznamená nič iné ako „dup, aby ťa nezadupali.“ Imperatív „Žiť“ sa mení na „Prežiť“ v zmysle dožiť sa nového dňa, prejsť cez úskalia existencie s čo možno najvyšším fi nančným bonusom a spoločenským statusom. Táto hodnotová plochosť a plošnosť nemohla, pravdaže, nezasiahnuť aj kultúru a umenie. Z jednotlivých druhov umení sa stávajú priemysly: a tak popri hudobnom či knižnom priemysle tu máme vizuálny prie-mysel, na ktorý sa pred našimi očami mení aj veľká časť výtvarného umenia. Reklama a manipulatívne stratégie odjakživa parazitovali na výdobytkoch výtvarného umenia, ale dnes už s nimi splývajú. Maliarska signatúra sa mení na ochranné logo, registračnú známku toho, koho nazývame umelcom už iba z konvencie. Pri niektorých produktoch nie sme si istí, či je autorom človek alebo technológia a príde doba, keď si budú stroje presadzovať právo na svoj copyright.V dejinách kultúry a umenia súperia dva názory, ktoré predstavujú proti sebe stojace vojská – podľa jednej je umenie pre každého a môže ho produkovať každý, podľa druhej si aj umenie vyberá svojich adresátov i autorov. Nechcel by som byť la-piduchom v bitke týchto dvoch armád, najmä preto, že tieto dva prístupy nie sú už také nepriateľské, ako to vyzerá na prvý pohľad. Do tejto názorovej i hodnotovej skrumáže prichádza náš autor, Dušan Nágel, prichádza diskrétne a decentne, nehlučne, ale so sebavedomím čiže vedomím seba, svojej kvalifi kácie i svojich limitov. Nie je to človek, ktorý by upútaval pozornosť na seba častým prezentovaním, naopak – k usporiadaniu výstavy pristupuje skôr rozpačito, po starostlivom zvažovaní o jej opodstatnenosti. Nie je za tým kalkul s falošnou skromnosťou, ani nedôvera v seba či sociálna plachosť. Kto pozná Dušana Nágela, vie, že je komunikatívny, so silným vzťahom k vzťahom a spoločenstvám. Nad sociálnu adaptabilitu a kreativitu však vyčnieva jeho sústredenosť a kompatibilita s vlastným vnútorným programom. Táto sústredenosť je taká hlboká a prenikavá, že by nezúčastnený pozorovateľ mohol hovoriť o tvorivej úzkostlivosti. Isteže, táto doba vyjadruje úžas a sympatie skôr picassovskej alebo cipárovskej rozľahlosti a variabilite, za ktorou sa vidia najmä šance na mnohoraké po-užitie. No kým v minulosti budil obdiv mnohostranne orientovaný jednotlivec, dnes sa pomaly stáva hodnotou špecialista sústredený na jednu polohu. Proti umelcovi – šoumenovi či chameleónovi postavil Nágel – neokázalo, nemanifestačne, vnútorne, sám pre seba – umelca pracujúceho v jednom žánri, jednej variete, jednej modulácii.Nemá to nič do činenia s monotónnosťou a jednotvárnosťou. Dušan Nágel ukazuje, že zameranosť na užší okruh prob-lémov v ničom nediskvalifi kuje ani kreativitu ani variabilitu. Napokon, aj on má niekoľko statusov – je ilustrátor, kresliar, grafi k, a pravdaže, maliar. Jeho maliarske východiská sa nemanifestujú veľkými plátnami či inštaláciami, sústreďuje sa na plochu konvenčných formátov papiera, či je to A4 alebo väčšie či menšie rozmery. Maliarstvo chcem v súvislosti s Du-šanom Nágelom nielen zdôrazniť, ale doplniť ho akcentom, že Dušan Nágel je aj typ tvorcu, ktorému hovoríme kolorista. Maliarska kvalita je preňho východiskom aj pri monochrómnej kresbe, farebne na nás pôsobia aj čiernobiele kresby.A hoci je Nágel brilantným kresliarom a v ilustrácii bravúrne dokáže splniť požiadavky realistickej kresby, vo „voľnej“ tvor-be, ktorá je preňho podstatná a bytostná, pracuje s abstrakciou a univerzalitou. Prejavuje sa ako bytostný dramatik, ktorý aj v pokojných pastelových odtieňoch cíti skrytú expresiu a boj protikladov.Dušan Nágel vytvára modulácie, ktoré nikdy neohúria ihneď a všetkých. Je tvorcom decentnej elegancie a krásy, maliar-skych kvalít a hĺbok, ktoré o to dlhšie vydržia, o čo pomalšie si ich objavuje divák. Táto výstava zachytáva svojho tvorcu na vrchole síl a vnútornej sebaistoty. Je vnútornou rekapituláciou síl a možností.

Daniel Hevier, január 2011

8

10

Dušan Nágel

20. 01. 2011 – 20. 02. 2011

Dušan Nágel’s Concentrated ColorsThe reality of today‘s world compels us to be dynamic, fl exible, elastic, varied, and capable of acclimatization and adaptability. Social conformism, and even opportunism, are developing. The motto of the masses, which is “not to stand out,” is transformed into a credo of individuality – leap high so they can see you. This strategy has received an attractive designation in marketing: assertiveness. It’s plain translation is simply “tread so you don’t get tread on.” The imperative “to live“ becomes “to survive,“ with the meaning of living to a new day, going through the pitfalls of existence with the biggest possible fi nancial bonus and highest social status. This value could not, of course, avoid contaminating arts and culture. Individual types of art are transforming into an industry, and so, along with the music and book industries, we have the visual industry, in which a large part of fi ne art is changing before our eyes. Advertising and manipulative strategies had always been leeching onto the achievements of fi ne art, but now they have merged. A painter‘s signature is changing into a restricted logo, the registered trademark of someone whom we call an artist only out of convention. When it comes to certain products we’re not sure whether they’re created by a human or a machine, and the time will come when machines will exercise their right to copyright.In the history of culture and art have been vying two opinions representing opposing forces – according to one, art is for everyone and anyone can produce it; according to the other, art chooses its authors and spectators. But these two approaches are not as confl icting as they seem at fi rst sight.Into this skirmish of opinions and values, enters our artist Dušan Nágel. He arrives discreetly and subtly, silently, with the confi dence of knowing himself, his abilities, and limits. He is not a man who would attract attention to himself through frequent exhibitions; on the contrary – he makes decisions in favor of an exhibition, after careful consideration of its merits. There’s no calculated and false modesty, mistrust in himself or social shyness concerning this. Those who know Dušan Nágel also know that he’s communicative, with a strong connection to relationships and communities. Above his social adaptability and creativity though, there’s his concentration and compatibility with his own inner agenda. This concentration is so deep and penetrating that the casual observer might mention creative anxiety. Sure, these times express amazement and sympathize with Picassoesque and Cipároesque vastness and variability, in which chances for multiple use are concealed. But while in the past it was the multilaterally-oriented individual who attracted admiration, nowadays it’s a specialist concentrated on one thing. Against an artist – showman or chameleon, Nágel puts himself forward, unpretentiously, unmanifestingly, internally, and for himself, as a man working in one genre, one variety, one modulation.It has nothing to do with monotony and dullness. Dušan Nágel shows that a focus on a narrower range of issues in no way disqualifi es creativity and variability. After all, he also plays several roles – he is an illustrator, draftsman, printmaker, and of course, painter. His painting background is not manifested in large canvases and installations, focusing on the surface of conventional paper sizes, whether it is A4, a smaller or larger size. When talking about Dušan Nágel, I wouldn’t only like to put an emphasis on painting, but also add the fact that he’s the type of artist whom we call a colorist. For him painting is also a starting point in monochrome drawings, even black and white works looking colorful. And although Nágel is a brilliant draftsman and in illustrations he’s able to meet the requirements of a realistic drawing with bravado, in freeform, which is vital and essential for him, he works with abstraction and universality. He proves himself a temperamental dramatist, who sees hidden expressions and the struggles of opposites even in placid pastel shades.Dušan Nágel creates modulated works that will never impress everyone immediately. He is the creator of a subtle elegance and beauty, qualities and depths, the slower they appear to the viewer, the longer they last. This exhibition captures its creator at the height of his force and inner confi dence. It is the summation of his powers and capabilities.

Daniel Hevier, January 2011

Robert Bielik

Výber z tvorby

24. 02. 2011 – 27. 03. 2011

O maľbách Roberta BielikaZdá sa, že v poslednom čase je okolo Roberta Bielika trocha viac ruchu, na aký bol doteraz zvyknutý. Jeho obrazy, snáď ako nikdy predtým, priťahujú pozornosť na obidvoch stranách umeleckej scény: teórie aj obchodu. Ako je ale známe, všetky tie pútavé príbehy o objavení geniálneho outsidera patria skôr do oblasti sentimentálnej literatúry než do sveta súčasného umenia. Ten je dnes už „zdravo“ pragmatický a nezaujíma sa o nečakané náhody. Avšak niekedy, sem-tam sa „zabudne“ a dokáže byť aj prekvapivo nevyspytateľný, podliehajúci vlastným, nie vždy vysvetliteľným pravidlám. Z času na čas sa preto stáva, že čo bolo pred pár rokmi nepredstaviteľné, sa znenazdajky objaví v novej forme ako pravdepodobné a všeobecne rešpektované. A možno tu niekde treba hľadať „nelogickú“ logiku úspešného maliarskeho príbehu Roberta Bielika. Už počas štúdia na Vysokej škole vý-tvarných umení v Bratislave začiatkom deväťdesiatych rokov, keď trendovými boli všetky iné, len nie maliarske média, si realistic-kým fi gurálnym obrazom vyslúžil povesť trpenej kuriozity. V tejto prehliadanej pozícii zotrval celé deväťdesiate roky, až do času spomínaného, málokým očakávaného zvratu. Séria výstav, zorganizovaných niekoľkými svetovými múzeami a galériami spô-sobila, že realistická maľba sa akoby švihom zázračného prútika zaradila do kontextu súčasného umenia. Ich zámerom bolo hodiť rukavicu všetkým dovtedajším umenovedným teóriám, ktoré od nástupu avantgárd spochybňovali platnosť akéhokoľvek maliarskeho realizmu. Obrazy od Francisa Picabiu po Johna Currina boli vybraté ako protiklady k modernistickým predstavám o umení a v priebehu niekoľkých rokov boli prijaté ako vzory súčasnej fi gurálnej maľby. Čo ponúkli? Oprášili zabudnuté remeslo výtvarných akadémií 19. storočia, inšpirovali sa romantizmom populárnych obrázkov od ľudovej kultúry po súčasné dizajnova-né časopisy životného štýlu a predovšetkým nezľakli sa „ponuky“ súčasného gýča. Takto vynovená maľba, akokoľvek to znie povrchne a jednoducho, sa zrazu stala diskutovanou témou a opäť vystavovaným sortimentom. Aj vo svetle týchto udalostí sa i na nezaraditeľnosť Roberta Bielika začalo nazerať síce ešte vždy ako na okrajový, ale predsa už legitímny prejav súčasnej domá-cej maľby. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tento jednoduchý mechanizmus prenosu „iného videnia“ býval a stále je štandard-ným nástrojom kunsthistorickej interpretácie. Na druhej strane, takisto dôležitú úlohu v etablovaní na tej ktorej scéne, zohráva účinkovanie každého umeleckého diela vo vlastnom verejnom priestore. Čo sa s ním (tu doma) deje, ako funguje, ako a kým je vnímané, odmietané, oslavované, prehliadané... Avšak postoj Roberta Bielika k udalostiam okolo neho skôr nasvedčuje, že hry okolitého sveta sú mu ľahostajné a doterajšia rola outsidera mu vyhovuje. Svoje maľovanie chápe ako istotou v každodennosti: vo vynaloženom čase, ktorý si vyžaduje, vo večnom úsilí zvládnuť ho, v zachovávaní striedmosti „svojich“ tém a v odolávaní nástrahám, ktoré na ego umelca neustále číhajú. Robert Bielik priznáva očarenie vizuálnou podobou predmetného makrosveta a jeho umelecká cesta je pokusom o dokonalú ilúziu v jeho obrazovom „minisvete“. Využíva na to všetky dostupné, historické i tie súčasné maliarske postupy, metódy a techniky. Podklady k témam a námetom vyberá z verejného i vlastného fotografi cké-ho archívu, ktoré potom kombinuje – inscenuje na ploche plátna. Inšpiruje sa kresťanskou ikonografi ou, historickými námetmi i žánrami, nepohrdne ambivalentne podfarbeným romantizmom či „osobnými obrazmi“ odrážajúcimi jeho svetonázorové postoje či intímne sny a frustrácie. Scény sa najčastejšie odohrávajú v krajine s prechádzajúcimi, sediacimi, stojacimi a hrajúcimi sa mužmi, ženami, deťmi a zvieratami. Ich pózy sú strohé, ale ladné, akoby zbavené akejkoľvek emócie. Akoby bez radosti či smútku. Niekedy sa pridaním reálií zo súčasnosti, od Batmanov po pohľady z okna lietadla či zabudnutú cigaretovú škatuľku, na chvíľu vzdiali stoickej bezčasovosti v prospech ľahkej bizarnosti či sebaironickému komentáru. Maľby Roberta Bielika nie sú hyperrealistické, ani popartové a nedajú sa zaradiť ani do fantazijného prúdu súčasného výtvarného umenia. Ale tak otázka nestojí. Obrazy Roberta Bielika dráždia naše oko a myseľ predovšetkým svojou nevykalkulovanou priamočiarosťou byť krásnymi a v túžbe páčiť sa. A je úplne jedno, či veríme tomu, čo vidíme, alebo hľadáme, čo je „za obrazom“. Práve táto neistá hrana robí Bielikove maľby dobrodružstvom v tom našom, tak trocha už istom svete.

Beata Jablonská, február 2011

12

Robert Bielik

Selected works

24. 02. 2011 – 27. 03. 2011

On the paintings of Robert BielikIt seems that lately there has been more of a fuss around Robert Bielik than he has been accustomed to. His paintings, perhaps as never before, are attracting attention on both sides of the art scene: the theory and the trade. As is well known, all those intriguing stories about the discovery of a genius outsider belong to the area of sentimental literature rather than the world of contemporary art. This world is nowadays healthily pragmatic and doesn’t care about unexpected coincidences. But some-times, here and there, it forgets itself and can be surprisingly unpredictable, subject to its own, not always explicable rules. And therefore from time to time it happens that what was unthinkable a few years ago, suddenly appears in a new form as probable and generally respected. And maybe here somewhere we should look for the “illogical“ logic in Robert Bielik’s story.During his studies at the Academy of Fine Arts in Bratislava in the early Nineties, when all other media besides the artistic were trendy, Bielik earned a reputation for tolerated curiosity thanks to his realistic fi gural paintings. In this position he remained throughout the Nineties, until an unexpected reversal. A series of exhibitions organized by several international museums and galleries meant that realistic painting miraculously became a part of contemporary art. Their intention was to throw down the gauntlet to all previous art-historical theories which from the start of the avant-garde questioned the validity of any painting realism. Different paintings by Francis Picabia to John Currin were chosen as the opposition to modernist ideas of art, and over the years were adopted as the models of contemporary fi gurative painting. What did they offer? They brushed up on the forgot-ten craft of the art academies of the 19th century, inspired by the romanticism of images from popular culture to contemporary lifestyle magazines; and above all, they weren’t afraid of the possibilities of contemporary kitsch. Thus, it renewed painting, and though sounding facile and superfi cial, suddenly became a hot topic once again and was exhibited once more. Also in the light of these events, Robert Bielik’s unclassifi ability started to be perceived as still marginal, and also as a legitimate expression of con-temporary domestic painting. Whether someone likes it or not, this simple mechanism for the transmission of a “different vision“ was and still is the standard tool of art-historical interpretation. On the other hand, the role of same importance concerning being established on various stages, is played by the participation of each work of art in its own public space: What happens to it (here at home), how it works, how and by whom it is perceived, rejected, celebrated, overlooked... But Robert Bielik’s attitude to the events around him suggests indifference at the games of the world around him and so far the underdog role has suited him. He perceives his painting as a sure thing in everyday life: in the time it requires, in the eternal struggle to handle it, in maintaining the moderation of his themes, and in resisting the pitfalls that are constantly lurking in the artist’s ego. Robert Bielik admits fascina-tion via the visual aspects of the macrocosm and his artistic journey is an attempt at a perfect illusion in his paintings. He uses all the available historical and current painting practices, methods and techniques. He chooses materials for his themes and ideas from the public and his own photographic archive, which he then stages on the canvas. He is inspired by Christian iconography, historical motifs and genres, not even despising ambivalently-shaded romanticism and “personal pictures“ refl ecting his philo-sophical views, intimate dreams and frustrations. The scenes mostly take place in the country with walking, sitting, standing, and playing men, women, children and animals. Their poses are austere, graceful, though devoid of any emotion. As if there was no joy or sadness. Sometimes, by adding the realities of today’s world, from Batman, to views out of airplane windows or forgotten cigarette packets, he, for a moment, escapes from the stoic timelessness in favor of light bizarrerie and self-ironic commentary. Robert Bielik’s paintings are not hyper-realistic or Pop Art, and can’t be classifi ed as the fantasy mainstream of contemportary art. But that’s not the issue. His paintings provoke both our eyes and mind, particularly due to their uncalculating straightforwardness in their effort to be beautiful and admired. And it does not matter whether we believe what we see or look for what is behind the image. It’s this precarious edge that makes Bielik’s paintings an adventure in our somehow certain world.

Beata Jablonska, February 2011

14

Jiří Lindovský

Ticho kolem

30. 03. 2011 – 01. 05. 2011

Ticho kolemVo sne som prediskutoval celú noc s rôznymi ľuďmi. Uvedomil som si to však až po prebudení. Táto skúsenosť, po ktorej mi zrejme nezostalo ani stopy, ma tak vysilila, akoby sa to naozaj stalo. Pamätám si svoje rozpaky, všetko, čo zostalo v prí-strojoch, ktoré používam – mobilný telefón, počítač, svietiaci displej hodiniek, mihotajúci sa v tme a upokojujúci nás, keď svieti, a pripomínajúci nám, že sme a že svet ďalej žije a vysiela, komunikuje, aj keď my spíme. Už sme tak zľahostajneli ku kráse elektronických médií ako ku krajine, ktorú vidíme v „tichu kolem“ alebo krajine, ktorú vidíme z vlaku. Mimozemšťan Jiří Lindovský si upravil svoj príbeh na mieru z mihotajúceho svetla a skutočných pavučín. Dostalo sa mu zadosťučinenia a on si to vychutnáva, aby konečne privolal jemný dážď zážitkov. V jeho kresbách a grafi kách prežívame mihotavé svetlo ako v chráme a nanebovstúpe nia Balthusa, Mondriana alebo Hoppera, vyznávačov éterických zážitkov. Všetko je márnosť okrem svetla a „ticha kolem“. Je zvláštne počuť tak ako v hudbe mihotanie svetla pri prelete letky motýľov. Tento ohlu-šujúci „rachot“ vás vo chvíli osloví, ak sa ním dáte uchopiť. Rozplynie sa a začne odznovu. Pri troche šťastia sa to podarí. Vtedy počuť a vidieť Jiřího kresby a grafi ky. Musíme však byť ochotní pri tom zážitku a v tom napätí nájsť nevyčerpateľné čaro. Je príťažlivé počuť preletieť letku stíhačiek nad farebným zátiším s jabĺčkami alebo čiernobielym ovocným zátiším. Nevidieť tento okamih znamená nevidieť zátišie samo. Prelety ohromujú rýchlosťou. Umožňujú nám priblížiť sa a pochopiť zmysel Jiřího sústredenia. Táto udalosť nemusí mať nič spoločné s mohutnosťou rozumu, skôr s mohutnosťou intuície. Priestorový zážitok, respektíve „ticho kolem“ sa podobá zážitkom z počúvania hudby Arnolda Schönberga, Albana Berga alebo Antona Weberna, ktorí využívali obmedzený obsah zvukového materiálu na „zafarbenie“ hudobných konštrukcií na manipuláciu s tónmi. Schönberg sa vyjadril, že farby nástroja alebo média majú zmysel iba vtedy, keď vyjasňujú myš-lienku, napokon aj výraz a charakter. Teda médium prezrádza zdroje zmyslu tak ako vo výtvarnom umení. Svet techniky a skúmanie možností parafrázovať tento svet špecifi ckými výtvarnými prostriedkami umožňuje prerozprávať naše zážitky a oslobodí možnú, obmedzenú slobodu. Aby si bol človek istý sám sebou, musí veriť, že má k dispozícii kritériá, ktoré mu umožňujú prísť k rozhodnutiu. Možno sa mýlim, ale zárukou je jeho viera. Lenže bez viery žiadna voľba neexistuje. Jiří Lindovský je v mojich očiach sprostredkovateľom medzi uchopiteľným a neuchopiteľným, je ten, kto vie viac ako ja, totiž uvidieť prítomnosť zmyslu v našom svete. Záleží len na nás, kde sú hranice a limity neprenosných zážitkov.

Marián Mudroch, marec 2011

16

Jiří Lindovský

The Surrounding Silence

30. 03. 2011 – 01. 05. 2011

The Surrounding SilenceIn my dream I spent the whole night speaking with different people. However, I realized this after waking up. This experi-ence, which left no trace, exhausted me very much, as if it had really happened. I remembered my embarrassment, every-thing that remained in the appliances I used – mobile phone, computer, the luminous display of my watch, a fl ickering in the dark, soothing us with its lights, reminding us that we exist and that the world lives on and broadcasts and commu-nicates even when we’re asleep. We have become so indifferent to the beauty of electronic media, the same as we are to the landscape that we see in the surrounding silence, or the country we see from a train. The iconoclast Jiří Lindovský has adjusted his story to the degree of fl ickering light and real webs. He got his satisfaction, and now he’s enjoying it, so that he can fi nally summon a light rain of experiences. In his drawings and prints we experience the fl ickering light like in the church of the Ascension of Balthus, Mondrian or Hopper, lovers of ethereal experiences. All is vanity, except the light and “the surrounding silence.“ It’s strange to hear, as if in music, the fl ickering light. The deafening “roar“ appeals to you in a moment, if you let it grab you. It dissolves and starts again. With a little luck it does happen. At such times it’s possible to hear and see Jiří’s drawings and prints. We only have to be willing to fi nd the inexhaustible charm in this experience and tension. It’s appealing to hear a squadron of fi ghter planes fl ying above the colorful still life of apples and the black-and-white one with fruits. Not seeing these moments means not seeing the still life itself. Overhead fl ights impress with their speed. They enable us to approach and understand the sense of Jiří’s concentration. This event does not have anything to do with the massiveness of reason, rather with the massiveness of intuition. This spatial experience, or “surrounding silence“ is similar to the experiences of listening to the music of Arnold Schoenberg, Alban Berg and Anton Webern, who used the limited content of aural textures to “color“ musical structures in order to manipulate tones. Schoenberg said that the colors of the instrument or medium are meaningful only when they express a thought, and ultimately expres-sion and character. Thus, a medium reveals sources of meaning as it is in the fi ne arts. The world of technology and the exploration of the options of paraphrasing this world by specifi c artistic means allow us to paraphrase our experiences and liberate possible, limited freedom. For a man to be sure of himself he has to believe that he has the available criteria that enable him to come to a decision. I might be wrong, but his faith is his guarantee. But without faith there is no choice. Jiří Lindovský is, in my eyes, a mediator between the graspable and the slippery; he’s the one who knows more than me, that is, seeing the presence of meaning in our world. It’s only up to us as to the location of the boundaries and the limits of non-communicable experience.

Marián Mudroch, March 2011

18

Milan Vagač

I. časť: Archeológia všednosti / II. časť: Mo(nu)ment

05. 05. 2011 – 05. 06. 2011

Milan Vagač je známy predovšetkým ako maliar so silným konceptuálnym ukotvením svojich maliarskych diel, kde spra-cúvava najmä tému digitalizácie obrazu a jej vzťahu k maľbe ako „rukodielnej“ činnosti.Na výstave Archeológia všednosti v Galérii 19 nadväzuje Milan Vagač na svoje predchádzajúce priestorové inštalácie – site--specifi c inštaláciu Vchody zaoberajúcou sa problematikou „simulácie“ a pozície diváka vo vnímaní umenia, inštaláciu Inside the Room prezentovanú v priestore Hangáru na Zlatých Pieskoch, kde ďalej rozvíjal myšlienku hry s divákom a simulácie re-álneho priestoru v umelom galerijnom priestore a inštaláciu 6 m2 negalerijného priestoru v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Už predchádzajúce projekty predznamenali postupy, ktoré autor naplno zúžitkoval pri inštalácii Archeológia všednos-ti – násilné vybratie osobného, intímneho priestoru, jeho zvyškov a ich prenesenie do cudzieho priestoru stánku umenia. Kým v predchádzajúcich dielach bol tento moment len nepatrne prítomný, v projekte v Galérii 19 je naplno priznaný. Divák vstupuje do priestorov Galérie 19, ktorú Milan Vagač premenil na „archeologické nálezisko“. Nejde však o starovekú kultúru, ale o repliku súčasného obydlia človeka 21. storočia s autentickými predmetmi vytrhnutými z ich prirodzeného prostredia a prenesenými do umelého galerijného priestoru. Vagačova „mumifi kácia“ podláh, deteriorovaných stien malo-mestského domu, privátnych detailov je prevedená s vedeckou precíznosťou a objektivitou. Východzí material je pre umel-ca archeologickým nálezom, ktorý dôkladne skúma, analyzuje, klasifi kuje a následne reinštaluje v jeho pôvodnej podobe ako muzeálny artefakt. Priestor galérie sa takto stáva muzeálnou sieňou, v ktorej divák skúma „zachované zvyšky“ obydlia človeka dnešnej doby. Vagač neponúka návštevníkovi expozíciu drahých predmetov, ale povyšuje všednosť, obyčajnosť, ale i ľudskosť na hodnotnú komoditu rovnajúcu sa akémukoľvek inému predmetu prezentovanému v rámci múzeí.Druhá časť výstavy mladého autora, študenta Vysokej školy výtvarných umení v ateliéri XXI prof. Daniela Fischera, Milana Vagača pod názvom Mo(nu)ment predstavuje autorov projekt riešiaci problematiku sochy vo verejnom priestore. Vagač ako novodobý urban explorer sa vydáva na dobrodružnú púť bratislavskými ulicami, ťahajúc za sebou vlastnoručne vyrobený sochársky podstavec. Počas svojej cesty objavuje nové kontexty a možnosti využitia svojho „mobilného podstavca“, ktorý zároveň slúži nielen ako báza na umiestnenie skulptúry, ale i sám osebe sa stáva autonómnym umeleckým dielom. Projekt Mo(nu)ment zahŕňa dve kontextuálne línie. Na jednej strane je autorovým vlastným príspevkom k dnes aktuálnej téme problematiky sochy vo verejnom priestore, keď Vagač umiestňuje svoj objekt do často bizarných kontextov mestského en-vironmentu. Na druhej strane sa autor pokúša ponúknuť i možnosti riešenia tohto dnes pálčivého problému a prezentuje akým smerom by sa mohla podľa neho vyvíjať súčasná socha. Jeho stvárnenie narába so svojskou dávkou humoru, vyhľa-dávajúc komické a absurdné situácie, keď sa jeho „monument“ dostáva do dialógu s často nepredstaviteľnými prvkami mestského interiéru (zaparkované vozíky pred supermarketom, vzduchotechnika pred obchodným domom Tesco, reklam-ný pútač a prevrhnutý smetný kôš na frekventovanom mieste v centre Bratislavy, betónové kvetináče atď.). Vo Vagačovom prístupe rezonuje irónia a jeho vizuálne „revitalizácie“ vybraných zákutí majú ďaleko od všeobecne prijímaného estetického úzu stvárňovania sôch v mestskom priestore a sú zámerným opozitom k mestským atrakciám typu Čumil, Hans Christian Andersen či medzi turistami populárnym Schöne Nácim. Vagač svojimi miniakciami a zásahmi sa zároveň sám pokúša roz-prúdiť diskusiu o stave bratislavského verejného priestoru, generujúc vlastné idey a možnosti jeho uchopenia.Rovnako i minimalistická, abstraktná forma samotného objektu sa snaží prispieť do diskurzu o povahe súčasnej sochy, ktorá podľa väčšinového staromódneho názoru verejnosti (predovšetkým tej laickej) musí podliehať realistickému zobrazo-vaniu skutočnosti, aby naplnila svoju „verejnú“ funkciu monumentu odkazujúceho k dobovým udalostiam. Oproti tomuVagačov „monument“ je anonymný, bez špecifi ckých charakteristík, bezcieľne sa potulujúci mestom a hľadajúci si vlastnú identitu, umiestnenie a mentálne a historické naplnenie.

Katarína Slaninová, máj 2011

20

Milan Vagač

Part One: Architecture of Commonness / Part Two: Mo(nu)ment

05. 05. 2011 – 05. 06. 2011

Milan Vagač is known primarily as a painter with a strong conceptual anchoring of his paintings, in which he processes mostly the theme of digitized images and its relation to painting as a manual activity.At the exhibition The Archaelogy of the Ordinary, at Galéria 19, Milan Vagač builds on his previous spatial installation: the site-specifi c installation Entrances, dealing with the issue of simulation and the position of the viewer when perceiving art; the installation Inside the Room exhibited in the Hangár space in Zlaté Piesky, where he further developed the idea of playing games with the viewer and the simulation of real space in the artifi cial space of a gallery; and the installation 6 m2 in a non-gallery space in the Stredoslovenská Galéria in Banská Bystrica. The previous projects had already marked the procedures that the author made the most of in the installation The Archaeology of the Ordinary – the violent removal of personal, intimate space, its residues and their transfer into an unfamiliar space of a gallery; while in the previous works, this aspect was just marginally present, in the project at Galéria 19 it’s fully manifested.The viewer enters Galéria 19, which Milan Vagač turned into an “archaeological site“. But it’s not ancient culture, it is a replica of the contemporary dwelling of a 21-century person with authentic objects taken out of their natural environ-ment, and transferred to an artifi cial gallery space. Vagač’s “mummifi cation“ of the fl oors, deteriorated walls of a small-town building, and personal details, is done with a scientifi c rigor and objectivity. The source material is, for the artist, an archaeological discovery, which he closely examines, analyzes, classifi es and then re-installs in its original form as a mu-seum artifact. The gallery space thus becomes a museum hall, in which the viewer examines the “preserved remnants“ of a man’s current dwelling. Vagač doesn’t offer the viewer the exposition of precious objects, but he elevates banality, vulgarity, and also humanity, to a valuable commodity equal to any other object presented in a museum.The second part of the exhibition of the young artist Milan Vagač, a student of the Academy of Fine Arts in Prof. Daniel Fischer’s Studio XXI, Mo(nu)ment is the author’s project dealing with the topic of a sculpture in a public space. Vagač, as modern urban explorer, sets off on an adventurous journey through the streets of Bratislava, dragging along a self-made pedestal. During his journey he explores new contexts and the possibilities of the application of a “mobile pedestal,” which also serves as the basis for placing the sculpture and becomes an autonomous work of art itself. The project Mo(nu)ment includes two contextual lines. On the one hand, it is the author‘s own contribution to the current topic of a sculpture in the public space, when Vagač places his object, very often, within the bizarre context of an urban environment. On the other hand, the author attempts to offer possible solutions to the pressing problems of today and presents how current sculptures could go. His portrayal shows an original humor, searching for comic and absurd situations, when his “monument” gets into a dialogue with often unimaginable elements of urban interiors (shopping carts in front of a supermarket, the vents in front of the Tesco department store, advertising billboards, a knocked-over trash bin at a frequented spot in the center of Bratislava, concrete fl ower pots, etc.). In Vagač’s approach resonates irony and his visual “revitalization” of selected corners are far from a universally-accepted aesthetic of creating sculptures in urban space, an intentional contrast to urban attractions like Čumil, Hans Christian Andersen, and the popular among tourists: Schöne Náci. With his minor actions Vagač and his interventions also attempt to promote a debate on the status of Bratislava’s public space, generating his own ideas and its possibilities.Similarly, a minimalist, abstract form of the object itself seeks to contribute to the discourse on the nature of contem-porary sculpture which, according to old-fashioned mainstream public opinion (especially the non-professional) shall be subject to a realistic rendering of reality in order to fulfi ll the “public“ function of the monument referring to contempo-rary events. In contrast, Vagač’s “monument“ is anonymous, with no specifi c characteristics, aimlessly roving the city and seeking its own identity and location, its mental and historical fulfi llment.

Katarína Slaninová, May 2011

22

Milan Bočkay

Obrazy z minulého tisícročia /1963 – 1976/

09. 06. 2011 – 03. 07. 2011

Bezhlučná radikalita Milana BočkayaNároky na pravdu života a takisto na jeho najrovnocennejší ekvivalent – umenie majú v prípade Milana Bočkaya tú istú intenzitu už od jeho ranej mladosti. A zdá sa, že im ani v najmenšom neoponuje zdanlivo ezoterické a najmä často až hermetické poňatie jeho maľby. Priamočiary vývin, aký absolvoval doteraz, nevykoľajili ani peripetie inovačných variovaní vyjadrovacích prostriedkov, ako ich zvykneme bežne defi novať na ontogenéze umelcov. Podobné defi nície zvyčajne zná-šame na podporu zvýznamnenia tzv. autorského prínosu na základe argumentácie o osobných či osobnostných predpo-kladoch. Milan Bočkay oponoval konvenčným predstavám hneď od začiatku. Jeho ambície neusmernili žiadne dobové trendy. Prešiel nevšímavo, no bez ignorantského opovrhovania popri mnohých lákavých výzvach, jeho zanovito nezávislá vízia budovala celkom svojské „predpoklady slohu“. Kubištovskú formuláciu nepoužívam z rozmaru, ani ironicky, lebo tu ide o slohovosť naskrz osobnú, bez náznaku kompromisu s prebiehajúcimi módami. S plným vedomím toho, že každé médium, teda aj maľba, je iba prostriedok. Vybudoval si tak nuansovaný spôsob maľby, aby vedel s maľbou aj polemizo-vať, ba vie ju dokonca používať ako pascu na samotnú maľbu. Zlyhanie by Milan Bočkay považoval za prehrešok. Klam oka je preňho zbraňou proti všetkým ostatným klamom. V tom sa môže javiť slabším náturám až bezočivý. Jeho výsmech ľahkovážnosti má však váhu nesmiernej prácnosti a pracovitosti, ktorú však nikdy neinzeruje. Naopak, humorom, zľah-čením, sebairóniou podáva ruku kolegom. Aktivity typu ready-made sú preňho rovnakým duchovným dobrodružstvom ako všetky ostatné „výčiny“ toľkokrát pochovávanej maľby. Fénix ducha zvykne prekvapovať svojimi znovuzrodeniami aj na poli tohto najstaršieho média, a nedovolí mu zostarnúť. Aj pričinením Milana Bočkaya a navzdory bezrukým Rafaelom. Jeho konceptuálne myslenie nie je totiž ohraničené žiadnymi realizačnými zábranami. Protirečivosti a kalambúry fakticky prehlbujú dômyselné realizačné rafi novanosti, ktoré napomáhajú záludnostiam hier, chytákom na vrany, ktoré sa ulakomili na ono príslovečné hrozno. Bočkayove premeny mýtus nelikvidujú, prenášajú a rozširujú jeho pra- a pre- ľudské posolstvo ducha do nových priestorov, kde by chcela už dnes vládnuť celkom absolutisticky virtuálna realita. Umelosť Bočkayova sa však hlási do hájomstva umenia, pevne ukotveného v človečenských dimenziách. Umelosť, odvodená od pojmu umenie, ani inde vzniknúť nemohla, najmä keď si padá do náručia s morálkou.

Rudolf Fila, 1996

24

Milan Bočkay

Pictures from the last millenium /1963 – 1976/

09. 06. 2011 – 03. 07. 2011

The Noiseless Radicality of Milan BočkayThe claim to the truth of life and also its most equal equivalent – art, have held, in the case of Milan Bočkay, the same intensity since his early youth. And it seems that they’re not even a little bit contradicted by the seemingly esoteric and hermetic conception of his paintings. The straightforward development which he has gone through so far, has not been defl ected by the diffi culties of innovative variations of means of expression as we usually defi ne them in an artist’s ontogenesis. We usually utter similar defi nitions to make a so-called artist’s contribution more important, based on the argumentation of personal or private qualities. Milan Bočkay has opposed conventional ideas from the start. His ambitions weren’t directed by any contemporary trends. He passed obliviously but not contemptuously, many enticing challenges and his wayward independent vision has built quite uncommon “assumptions of a style.” I don’t use this Kubištaesque formulation on a whim, nor ironically, because this is a completely personal style, with no sign of compromise with the current fashion, with the full knowledge that each medium, that painting, is just a means. In this way he developed a nuanced style of painting so that he would be able to polemicize with the work; he can even use it as a trap for the painting itself. Milan Bočkay would consider failure a sin. The fallacy of the eye is his weapon against any other deception. Regarding this, he might seem presumptuous to people of a weaker character. His mockery of carelessness though, bears the weight of an incredible diligence and elaborateness which he never advertises. On the contrary, using humor, trivialization and self-irony, he gestures towards his contemporaries. The phoenix of the spirit tends to surprise with its rebirths even in the fi eld of this oldest medium, not allowing it to age, thanks to the effort of Milan Bočkay, despite armless Rafaels. It’s because his conceptual thinking is not limited by any feasibility barriers. Contradictions and wordplay exacerbate the sophisticated refi nements that help the intricacies of games, traps for the crows that felt like stealing the proverbial grapes. Bočkay’s transformations do not eliminate the myth, they transfer and expand its ancient and pro-human spiritual message onto new premises that are destined to be dominated by an absolute virtual reality. Bočkay’s artifi ciality belongs to the art fi rmly anchored in human dimensions. The artifi ciality, derived from the word “art,” couldn’t have arisen anywhere else, especially when it befriends morality.

Rudolf Fila, 1996

26

28

Vlado Kordoš

Od A po Y

18. 08. 2011 – 18. 09. 2011

Je to umelec, u ktorého ľutujeme, že svoje diela od počiatku väčšinou nedatoval – akoby ich nechcel prezentovať ako fi nálne diela, ale ony to pritom fi nálne diela sú. A ak správne vyberáme, zisťujeme, aká originálna bola tvorba Vladimíra Kordoša od samých počiatkov, teda už v čase, keď programovo reagoval na tvorbu rôznych umelcov.

Ako sa vyrovnal s našimi komplikovanými vzťahmi k veľkým dielam minulosti? Tak, že si ich vybral ako tému, že robí, ako keby si ani neuvedomoval, že sú nekonečne nad nami (hrá sa na hlupáka). Zrealizoval napríklad s priateľmi a blízkymi veľmi približne presné – alebo veľmi presne približné – rekonštrukcie slávnych obrazov Velázqueza, Caravaggia, Goyu, Rudolfa Filu, Raffaela alebo Caspara Davida Friedricha, ktoré fotografoval alebo fi lmoval, a tieto transpozície umeleckého média a doby reaktivizujú zmysel originálu a nútia nás pýtať sa, ako sme na tom s tým, čo (originál) oslavoval (či je to samoľúbosť, kama-rátstvo tých, čo pijú a jedia za jedným stolom, ženská krása – oblečená či nahá –, možnosť všetko zmeniť, priateľstvo tých, čo zasvätili svoj život hľadaniu krásy a pravdy, alebo rozjímanie o nekonečne v podobe nesmiernosti). Inokedy zasa pozval profesionálnu tanečnicu, aby zatancovala v orientálnom kostýme niečo ako tanec Salomé pred Herodesom, a on sám hral úlohu Jána Krstiteľa ponúkajúc divákom huspeninu, ktorá mala tvar jeho (Kordošovej) hlavy: nepôsobilo to len komicky, ale aj krásne a dojemne, aktuálne a nadčasovo, všeobecne a osobne (pokiaľ ide o huspeninu, bola celkom jedlá). Kto veľa vyskúšal, veľa vie. Podľa psychológa C. G. Junga moderný človek je ten, kto si dobu plne uvedomuje. Jeho protikla-dom je človek módny, ktorý dobe podlieha. Je Kordoš moderný človek v tomto zmysle? Určite má v sebe niečo, čo ho robí ideálnym sprostredkovateľom medzi penou dní a fi lozofi ckejším pohľadom na svet.

Napriek tomu, že jedným z kľúčových slov v umení Vlada Kordoša je pluralita a v jej kontexte predovšetkým problém zmno-ženej identity, nefi gurovalo Kordošovo meno v prvých diskusiách o postmoderne na Slovensku. Objavilo sa až v 90. rokoch, v momente, keď bola zverejnená zjavná príbuznosť medzi staršou Kordošovou tvorbou zo začiatku 80. rokov a cyklom His-torických portrétov americkej postmodernej výtvarníčky Cindy Shermanovej, ktoré vznikli o desať rokov neskôr. Pre domáce prostredie bolo šokujúce objaviť, že použitie výtvarnej stratégie i samotný výsledok tohto procesu (v oboch prípadoch citácia Caravaggiovho obrazu Chorý Bakchus s využitím vlastného tela, prostredníctvom fotografi e) mohlo mať svoj akokoľvek nezámerný predobraz na Slovensku. Bytostne najžeravejšou zložkou umelca počujúceho na Vé Ká je PRIVLASTNENIE. Nie napodobovanie, za čo jeho aktivitu často považujú. Nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by v sebe natoľko cúvol, ako náš oslávenec. K aktivizácii mu nedo-stačoval impulz zvnútra, ako je to u umelcov obvyklé, ale musel prísť direktne odoslaný mimo V. K.

V oblasti Lomu nad Rimavicou pod označením umelec rozumejú miestni starousadlíci umelé hnojivo. U Kordoša to bola vždy hra. Hra na hry. Hrana hry. A ako to u sklársky školeného výtvarníka nie je ničím neobvyklým, hrana hry bývala transparentná. Lámala svetlo na multifarebné spektrum osvetlenia. V tomto osvetlení-oslepení vidím Vlada Kordoša nie ani ako výtvarníka, ale ako básnika PRIVLASTŇOVAČA. V tvorbe V. Kordoša nájdeme dôkazy akýchsi „ochutnávok“ vo veľmi čistej podobe. Už tým, že tu dominuje interpretačný princíp, ktorý sa pohybuje v hraničnej oblasti medzi výtvarným a divadelným, medzi primárnosťou a komplexnosťou, ruko-lapnosťou a evokáciou, zhmotňovaním a dematerializáciou. Kordošove pointy dokončujú zhmotnenie myšlienky dokonalým odhmotnením, ba dá sa povedať, až rozhmotnením.

Tak píšu o Vladimírovi Kordošovi Jiří Valoch, Radislav Matuštík, Étienne Cornevin, Jozef Fabuš, Jana Geržová, Dezider Tóth, Jiří Hůla a Rudolf Fila.

Vlado Kordoš

From A to Y

18. 08. 2011 – 18. 09. 2011

This is an artist whom we regret hasn’t been dating his works, as if he didn’t want to present them as fi nal works, though they are completed. And if we choose correctly, we fi gure out how original the work of Vladimír Kordoš has been from the very beginning, meaning from the time he responded to the works of various artists.

How did Kordoš cope with our complicated relationship towards the great works of the past? He chose them as a topic, pretending that he didn’t even realize these works are infi nitely above us (playing the fool). For example, with his friends and acquaintances he achieved almost perfect reconstructions of famous paintings by Velázquez, Caravaggio, Goya, Rudolf Fila, Raphael and Caspar David Friedrich, which he photographed or fi lmed; and these transpositions of artistic media and time reactivated the meaning of the original and forced us to ask how we’re doing with the (original) celebrated (whether it‘s vanity, the friendship of those who drink and eat at a table, female beauty – dressed or naked, the possibility of changing everything, the friendship of those who dedicate their lives searching for truth and beauty, or the contemplation of infi nity in the form of vastness). At other times, he invited a professional to dance in an oriental costume, like Salome before Herod, while he himself played the role of John the Baptist, offering the viewers aspic in the shape of his (Kordoš’s) head: it didn’t just seem humorous, but also made a beautiful and touching impression, current and timeless, universal and individual (as for the aspic it was quite edible).Who has tries a lot, knows a lot. According to psychologist C. G. Jung a modern person is one who is fully aware of his time. His opposite is the man of fashion who is subject to his time. Is Kordoš a modern person in this sense? There is certainly something about him that makes him an ideal mediator between the layers of days and a more philosophical worldview.

Despite the fact that one of the key words in the art of Kordoš is plurality, and within this context, particularly the problem of overgrowth identity, Kordoš’s name was omitted from the fi rst discussions on postmodernism in Slovakia. It only appeared at the beginning of the Nineties at a time when they published the apparent relationship between the older Kordoš’s work from the beginning of the Eighties, and the cycle Historical Portraits from the American postmodern painter Cindy Sherman, created ten years later. At home they were shocked to fi nd out that the use of artistic strategies and the result of this process itself (in both cases, it was a reference to Caravaggio’s painting Sick Bacchus, using his own body, through photographs) may have had its unintended preview in Slovakia.

The essential, most wanting part of the artist is Appropriation. It’s not imitation, for which his work is mostly considered. I don’t know anyone in my area who would hold himself back so much as our honoree. For him to start being active, an inner impulse wasn’t enough, and it came from beyond.In the work of Vladimír Kordoš we fi nd evidence of some kind of “tastings“ in very pure form. Here dominates the interpretational principle, which exists on the border between the artistic and the theatrical, between primarities and complexities, the material and evocations, materialization and dematerialization. Kordoš’s points complete the materialization of an idea by their perfect dematerialization, and even dismantling.

And this is what Jiří Valoch, Radislav Matuštík, Étienne Cornevin, Jozef Fabuš, Jana Geržová, Dezider Tóth, Jiří Hůla and Rudolf Fila have said about Vladimír Kordoš.

30

Marián Mudroch

„já“, je môj pseudonym

22. 09. 2011 – 30. 10. 2011

Vzácné dílo M. M. – Přes nešťastné přerušení skoro dvaceti lety normalizace je dílo Mariána Mudrocha nyní již právem vní-máno jako významná kvalita slovenského i československého umění posledních čtyř desetiletí i s evidentním mezinárodním přesahem. Je to jistě způsobeno i tím, že členové Združenia A – R jsou od samého počátku svého výtvarného usilování všechno originální, jedinečné osobnosti. A jeho místo mezi nimi bylo stvrzeno hned tím, jak se podstatně podílel již na jejich třetí neofi ciální prezentaci v Slovenské akademii věd roku 1979. Tam se uvedli umělci tehdy mladé generace, ti, kteří před-stavovali na Slovensku nový fenomén, do té doby zde skutečně prakticky nepředstavitelný, umění vycházející z intelektuální refl exe – ať již reprezentovalo spíše ryze konceptuální myšlení nebo jeho také v té době velice aktuální transpozici na tradiční umělecká média, především samozřejmě malbu, ale také kresbu či grafi ku.Ale proč mi tak záleželo na Mariánu Mudrochovi? Protože jsme se evidentně znali již někdy od přelomu šedesátých a sedmde-sátých let, na 1. otvorenom ateliéri.Prostě – Marián byl připraven podílet se na formování nové umělecké problematiky již na samém přelomu šedesátých a sedmdesátých let. A jak využil celé toto zázemí? Jsem přesvědčen, že velice jedinečným způsobem: Marián Mudroch měl vlastně jedinečný skutečný nástup a potom postupně asi tři výrazné posuny, kdy vždycky přinesl něco originálního a nového, kdy skutečně radikálně posunul svoje dosavadní usilování… A pro dobovou problematiku je charakteristické, že ta první vystoupení byla součástí zásadních generačních nástupů na slovenské (i československé!) výtvarné scéně.Ale je to především dílo, jímž se tento umělec kvalitou a novostí skutečně okamžitě přiřadil ke klíčovým osobnostem celé naší umělecké scény – tematizoval pomíjivost díla a ještě jí dal krásnou novou estetickou formu!

Jiří Valoch

O MARIÁNOVI MUDROCHOVI EŠTE RAZVstup – Návrat k textu O priznaných (aj nepriznaných) pochybnostiach Mariána Mudrocha takmer presne po pätnástich rokoch predstavuje pre autora textu zvláštnu skúsenosť. Tá zvláštnosť – vraví sa tak – oboma nohami kotví v dejoch, ktoré sa udiali v Mudrochovom privátnom, pracovnom aj v spoločenskom priestore ostatných pätnástich rokov. Pred uvedeným časom som považoval za vhodné Mudrochovo dielo refl ektovať v súvislostiach s alternatívnou tvorbou 70. a 80. rokov, keď jeho aktuálnosť bola citlivo vnímaná a akceptovaná. V rovnakej súvislosti som napísal aj to, že vtedy sa „darilo“ aj nejednej ilúzii. Do okrajových sfér zahnaný umelecký prejav nepoznal skúsenosť plnej konfrontácie, nedeformovaných vzťahov, a teda aj neideologizovanej interpretácie. Takto spresnená lamentácia, pravda, má s tvorbou Mariána Mudrocha spoločné najmenej tri udalosti. Udalosť jazyka, udalosť priestoru a udalosť času.Udalosť jazyka – Marián Mudroch používa i využíva špecifi cky určený jazyk kresby a jazyk maľby. Špecifi cká určenosť oboch médií, kresby aj maľby, spočíva v intencii osvojiť si materiálnosť sveta a tou zasa vyjadriť duchovnú činnosť. Záznam materi-álnosti môže byť, povedzme, metaforou duchovnej činnosti, ale ich vzájomný vzťah funguje aj naopak. Mudrochov záujem je však upriamený predovšetkým na rad opozít ako viditeľné a neviditeľné, statické a pohyblivé, na predmety a slová, ale aj na sofi stikovanejšiu operáciu, ako je uvažovanie o ilúzii ilúzie, a napokon aj na akési fundamentálne opozitum reality a (reality) umenia. Špecifi cká určenosť oboch médií stelesňuje aj zjavné pochybnosti Mariána Mudrocha o jeho záznamoch materiálneho sveta.Prekonanie pochybností naisto je udalosťou jazyka výtvarného média, udalosťou, ktorú Marián Mudroch zacielil na hranicu vi-zuality. Aby som mohol (po)tvrdiť, že práve na hranici vizuality sa zbavil pochybností. Medzi optickým vedomím a nevedomím.

Juraj Mojžiš

32

Marián Mudroch

„me“, is my pseudonym

22. 09. 2011 – 30. 10. 2011

34

The Rare Work of M. M. – Despite the unfortunate interruption of nearly twenty years of standardization, the work of Marian Mudroch is now rightly perceived as important in the Slovak and Czechoslovak art of the past four decades, with an evident international overlap. This is certainly caused by the fact that the members of the Association A – R have been, from the very beginning of their artistic aspirations, original, unique personalities. And his place among them was confi rmed by just how much he was involved in their third informal presentation at the Slovak Academy of Sciences in 1979. There, artists of the contemporary generation were introduced, those representing a new phenomenon in Slovakia, a phenomenon almost unimaginable until then, art stemming from intellectual refl ection – whether it represented a more purely conceptual thinking or, in that time, the very popular transposition to traditional artistic media, primarily painting, and also drawing and prints.But why was I so obsessed with Marian Mudroch? Because we obviously had already known each other since the turn of the sixties, when we met at the fi rst open studio.Simply: Marian was ready to participate in the formation of new artistic themes as early as that time. And how did he take advantage of all this background? I am convinced that he did it in a very unique way: Marian actually had a real singular onset and then gradually, about three signifi cant shifts, always bringing something new and original, really radically shifting his current aspirations...and the contemporary issues are characteristic in the fact that the fi rst exhibitions were part of major generational ascensions to the Slovak (and Czechoslovak!) art scene.But it is primarily the work by which this artist, due to its quality and novelty, immediately assigned himself as one of the key personalities in our art scene – he thematized the transience of his work and even gave it a beautiful new aesthetic form!

Jiří Valoch

About MARIAN MUDROCH AgainInput – Returning to Marian Mudroch’s text On granted (And Undeclared) Doubts almost fi fteen years later signifi es a special experience for the author. The peculiarity – that’s what they say – is anchored in occurences, those that transpired in Mudroch’s private work and his social space over the past fi fteen years. Before that time I had considered it appropriate to refl ect on Mudroch’s work in connection with the alternative art of the Seventies and Eighties, when its actuality was sensitively perceived and accepted. In the same context, I also wrote back then, that many illusions were fl ourishing. Artistic expression, chased into peripheral spheres, didn’t know the experience of confrontation and undistorted relationships, thus a non-idealogicalized interpretation. The complaint, clarifi ed in this way of course, has at least three events in common with the work of Marian Mudroch, which are the events of language, space, and time.The Event of Language – Marian Mudroch uses the specifi cally appointed language of drawing and painting. The specifi c givenness of both media, that is drawing and painting, is based on the intentions of acquiring the materiality of the world, and using it in order to express spiritual activity. The evidence of materiality may be, say, a metaphor for spiritual activities, but their relationship also works vice versa. Mudroch’s interest is directed mainly at a series of opposites, such as the visible and invisible, the static and moving, objects and words, plus more sophisticated operations, such as thinking about the illusion of an illusion, and ultimately, a kind of fundamental opposite of reality (the reality of Art). The specifi c givenness of both media also embodies the clear doubts of Marian Mudroch concerning his records of the material world.The overcoming of doubts is certainly the event of the language of an artistic medium, the event in which Marian Mudroch aimed for the threshold of visuality. It’s for me to confi rm that it was right there on the threshold of visuality where he rid himself of doubts, between visual consciousness and unconsciousness.

Juraj Mojžiš

Mesiac fotografi e

Punctum

03. 11. 2011 – 30. 11. 2011

Ako spoločný znak tu zrejme možno označiť to, že barthesovské punctum sa v týchto prácach neprejavuje v zrejmej rovine upú-tania istým detailom alebo faktom. Skôr naopak, ono punctum tu funguje ako spoločný znak, spoločne zdieľaný predpoklad či konotácia istému typu spoločnej, a predsa rozdielnej výpovede, ktorej sa takto chápaná fotografi a stáva istým predobrazom či následným potvrdením. Fotografi a, hoci tu existuje ako samostatný projekt či výskum, tu v prvom pláne slúži ako fenomeno-logické zhrnutie faktov, udalostí, predmetov, dejov, ktoré sú pre každého z vystavujúcich ako pracovný dokument dôležité aj v polohe maľby („punctum“), v druhom pláne však ako kódovaná reč vlastných projekcií („studium“). „Maľba môže predstierať skutočnosť, aj keď ju nevidela“ (Barthes); táto premisa bola až donedávna fotografi i cudzia. Aj na vystavených prácach je ale ľahko dokázať, že fotografi a, rovnako ako maľba, už nefunguje len v polohách referencií, ale že od istého momentu môže predstavovať pojem dôslednej reprezentácie. Ak sa fotografi a na jednej strane neraz kodifi kuje ako exaktný dôkaz, zároveň sa aj sama stáva nástrojom istého vymystifi kovaného konštatovania, ktoré sa prezentuje ako pravdivé (hoci aj samotný pojem reality a pravdy je dnes relativizovaný stovkami dôsledných intervencií). Fotografi a má teda dve tváre: súčasne dokáže byť diskrétna aj proklamatív-na, dokáže zastrieť svoj význam a odstrčiť nás na územie potenciálnych interpretácií, aj dráždiť svojím zrejmým faktom... Foto-grafi u, ktorú rámec fenomenológie potenciálne označuje „len“ ako zachytenie predmetov a udalostí, či len ako predmet sám, sa z takéhoto obecného územia dostáva pod špecifi kum štruktúry, jednotlivosti disponujúcej nielen vlastným príbehom, ale dokonca vlastnou identitou, či – obecnejšie – zapojená do ďalších súvislostí všezahrňujúcim mýtom či prinajmenšom verifi kujúcou súčasťou akéhokoľvek subpríbehu. Od statického pojmu „defi nitívy“ sa tak fotografi a dostáva k živému pojmu „predpokladu“. V tom istom momente tu ale funguje istá subjektívna redukcia: sám divák sleduje fotografi u až vtedy, keď je vylúčený z jej diania: balan-suje medzi pojmami „univerzálneho“ a „subjektívneho“ a fotografi u tak paradoxne ochudobňuje o istý hedonistický rozmer jejvlastnej autonómnosti, ktorá sa nepodriaďuje nijakým klasifi káciám a triedeniam mimo vlastného faktu jej existencie. Divák si fo-tografi u redukuje väčšinou len na záznam. Na statickú chvíľu s dokumentačnou hodnotou. Ale fotografi a nemôže byť iba rámom, vyčleneným územím, ku ktorému naše vedomie odkazuje len ako k úkrytu, k zakonzervovanému územiu (svojou formou) a k sta-tickej myšlienke (svojím obsahom). Do takto chápanej fotografi e postava nemôže ani vkročiť, ani z nej vystúpiť..., a to je priveľmi nezaujímavé. Pre maliara, ktorý fotografi u nechápe ako defi nitívu, sa tak stáva územím nie experimentu (ó! – priveľmi estetické!), ani konceptu (des! – priveľmi intelektuálne!), ale územím, ktorému predchádza alebo naopak, na ktorom potenciálne pokračuje vytlačenie farieb z túb, ťahy štetca a konečne „deje“, ktoré má pred sebou na plátne. Je teda verifi káciou príbehov a pragmatikov vzťahov, mimo fotografi ckých estetík a fotografi ckej optiky. V tomto smere má pre maliara fotografi a bližšie k divadlu, než k svojej statickej predurčenosti pôsobiť ako „dôkaz“.Súbežná práca na fotografi ách a maľbách dokazuje paralelnú existenciu viacerých vnútorných svetov vyjadrujúcich totožné mys-lenie. Isté fotografi e, ktoré by fenomenológia (podľa Barthesa) nazvala „ľubovoľnými predmetmi“, sú tu (opäť podľa Rolanda Barthesa) „analógie, ktoré sprostredkúvajú… ich identitu“. Tá je ale spojená jedine s postavou ich autora, ktorý svoje práce chva-labohu nie je schopný redukovať len na netelesné Self zbavené epiky, narácie, emócií a všetkých socio-vzťahov, v ktorých sa tieto „subjekty“ rodia. Vystavené fotografi e a fi lmy maliarov tak treba chápať ako dôkazy istého procesu, ktorý sa na amorfnej ceste maľby, ktorá nepodlieha nijakým exaktným defi níciám, ako jediné dokážu zviditeľniť prostredníctvom presne defi novateľných štruktúr, pojmov, zmyslu. Táto výstava fotografi í, fotokoláží a fi lmov teda nie je výstavou fotografi í, fotokoláží a fi lmov, ale výsta-vou paralelných ciest verifi kácií vlastnej práce a hľadania možností mimo svojho zaužívaného a potvrdeného teritória, a konečne vynachádzania iného stavu Reči a vypovedania, síce príbuzného domovskému médiu, v ktorom sa vystavujúci maliari pohybujú, ale predsa len defi novaným inou štruktúrou a inou dynamikou. Akokoľvek sa bránime nasledujúcemu konštatovaniu, táto výstava nie je v konečnom dôsledku výstavou fotografi í, ale výstavou malieb.

Martin Gerboc, september 2011

36

Month of photography

Punctum

03. 11. 2011 – 30. 11. 2011

As a common thing we might mark the fact that a Barthesian punctum doesn’t, in these works, occur, at the apparent level of attracting through detail or fact. On the contrary this punctum functions here as a common character, a shared assumption or connotation to a certain type of commonality, a still different statement in which the photo becomes a certain pre-image or its subsequent confi rmation.Photography, although its exists here as a separate project or research, serves here primarily as a phenomenological summary of facts, events, objects, and actions, which are, for each whose work is exhibited, a working document, important also on the level of painting (punctum), and secondarily, as the coded language of their own projections (“studium”).“Painting can pretend at reality even if it hasn’t seen one.” (Barthes). This premise was, until recently, unfamiliar to photography. Also, in the displayed works, it’s easy to prove that photography, as well as painting, no longer works only on the level of references, but from a certain moment, it can represent a period of thorough representation. If on one hand photography often codifi es itself as exact evidence, simultaneously it becomes the instrument of a certain mystifi ed statement which presents itself as true (although reality and truth are nowadays relativised by hundreds of consistent interventions).Photography thus has two faces. It can be both discreet and proclamatory, it can obfuscate its meaning and push us into the area of potential interpretations, as well as being able to provoke through obvious fact...Photography as a framework of phenomenology, potentially marked “only” as capturing objects and events, or as an object itself, comes from such a general area under the specifi cs of a structure, singularity possessing not only its own story, but also its own identity, and more generally, involved in other different contexts. From the static concept of “defi niteness” photography gets to the life concept of “assumption.” At the same time, there is a certain subjective reduction: the viewer himself sees the photograph only when he’s exempted from its events: he balances between the “universal” and “subjective,” paradoxically reading into the photograph the hedonistic dimension of its own autonomy, which isn’t subject to any classifi cations and sorting, besides the fact of its existence. The viewer reduces photography mostly to a recording, into a static moment with a documentary value. But photography can’t only be a frame, a discrete territory which our consciousness refers to only as a shelter, a delineated area (by its form), and a static idea (by its content). Into such perceived photography, a fi gure cannot enter or walk out of it, and that’s really unattractive. For a painter who doesn’t perceive photography as defi nitiveness, the photograph doesn’t become an area of experiment (too aesthetic!), or conceptuality (too intellectual), but an area which is preceded or followed by the squeezing of colors from tubes, the swipes of a brush, and fi nally, the “events” that are before him on the canvas. It is therefore a verifi cation of stories and relationship pragmatics, coming out of photographic aesthetics and optics. In this respect, for a painter, photography is closer to the theater than to its static predestination of functioning as “proof.” Concurrent work on photography and paintings proves the parallel existence of several inner worlds expressing common thinking. Certain photographs that phenomenology (according to Barthes) would call “random objects” are here (according to Barthes again) “analogies that convey…their identity.” It is, though, associated with the author who is fortunately not able to reduce his works only to a non-physical self, freed from epics, narration, emotions and all social relationships in which these “subjects are born.” The exhibited photographs and fi lms of the painters should be seen as evidence of a certain process through which they are able to make themselves visible using accurately-defi ned structures, terms, sense. This exhibition of photographs, collages, and fi lms is therefore not an exhibition of photographs, collages and fi lms, but the exhibition of parallel verifi cations of one’s own work and the seeking of possibilities outside of one’s usual and confi rmed territory; and fi nally, inventing another state of Speech and testimony, which is similar to its domestic media in which the exhibiting painters perform, still defi ned by different structures and different dynamics. Even though we might object to the following statement, this exhibition is defi nitely not one of photographs, but of paintings.

Martin Gerboc, September 2011

38

Rudolf Fila

Obrazy /maľby a premaľby/

08. 12. 2011 – 15. 01. 2012

Predstavovať diela Rudolfa Filu by bolo nosením dreva do lesa, v mojom prípade by sa dokonca dalo hovoriť o znečisťovaní prírody. Preto budem krátky – na rozdiel od väčšiny obrazov, ktoré môžeme vidieť na tejto výstave. Tie sú dlhé, alebo ak chcete, viacdielne: diptychy, triptychy, ba aj jedna päťdielna skladba čiže päťptych. Na diela pozostávajúce z viacerých častí sme zvyknutí skôr z literatúry alebo hudby, využijem teda túto analógiu na vyslovenie niekoľkých podozrení.

S literatúrou, domnievam sa, majú tieto viacdielne Filove obrazy spoločné to, že rozprávajú príbeh, a s hudbou zasa to, že sa odohrávajú v čase. Pravda, príbeh, alebo aspoň jeho vrcholný okamih môže vyrozprávať aj jednotlivý obraz – spomeňme len sakrálne diela s výjavmi z Biblie alebo zo života svätcov – to sú však ilustrácie už známych príbehov. Filove obrazy rozprá-vajú nové, doposiaľ nejestvujúce príbehy, a aj Triptych o Oidipovi je takpovediac premaľbou, nie ilustráciou dávneho mýtu. Umberto Eco kdesi napísal, že ľudia si aj vedecké poučky či vzorce osvojujú pomocou príbehov, dovolím si teda povedať, že príbehy týchto Filových obrazov sú príbehmi maľby alebo príbehmi myšlienky. Ťažko to rozlíšiť, lebo ak maľba myslí prostred-níctvom maliara a maliar prostredníctvom maľby, nedajú sa tieto siamské dvojčatá nijakou rozumovou operáciou oddeliť.

Keď sa o hudbe povie, že sa odohráva v čase, myslí sa tým, že skladbu nemôžeme počuť celú naraz, ale iba postupne, v časovom slede. Domnievam sa, že ani Filove viacdielne skladby nemáme vnímať naraz, ale postupne. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že hoci myšlienkovo či maľbovo súvisia, sú oddelené, ba majú aj určené poradie ako časti symfónie alebo ka-pitoly v literárnom príbehu. Ide tu zjavne o zámer – napokon, analógiu s hudbou navodzujú aj názvy niektorých diel. Pri dostatočnom odstupe by sme síce mohli Filove viacdielne obrazy vidieť aj celé naraz, ale som presvedčený, že len za cenu hrubého skreslenia myšlienky či príbehu.

Nakoniec ešte niekoľko slov o súbore obrázkov, ktorý parafrázujúc básnika Jana Skácela nazvem „koľko príležitostí má ky-tica“. Vďaka umelcovi ich má toľko, že všetky sa sem ani nezmestili, a keď sa pozrieme na originál, nevieme uveriť, že taký chudobný artefakt môže poskytnúť také bohatstvo podnetov. Je zásluhou maliarovho vnútrozraku a invencie, že v ňom vytušil nevídané možnosti a svojimi zásahmi opakovane, no neopakovateľne pozdvihol triviálne do sféry umenia.

Ale nechcem už ďalej zdržiavať rečami o nepodstatnom, veď sám umelec vraví: „V umení nerozhoduje tvaroslovie, ale sila, ktorá je v ňom“. Využime príležitosť a poďme sa obrazmi Rudolfa Filu posilniť.

Pavel Vilikovský, december 2011

40

Rudolf Fila

Pictures /paintings and repaintings/

08. 12. 2011 – 15. 01. 2012

Presenting the works of Rudolf Fila would be like bringing wood to the forest, and in my case we could even mention the pollution of nature. Therefore I will be, unlike the majority of the paintings in this exhibition, brief. The paintings are long, or if you like, multi-part. We normally encounter works consisting of several parts in literature or music, and will use this analogy to voice a few suspicions.

I believe that what Fila’s multi-part paintings have in common with literature is storytelling; and with music it’s the fact that they take place over time. Although even a single painting can tell a story, or at least capture a supreme moment, like sacred works depicting scenes from the Bible or the lives of the saints, those are only illustrations of stories already known. Fila’s paintings tell new, still non-existent stories. Even The Triptych of Oedipus is a repainting, not an illustration of the ancient myth. Umberto Eco wrote somewhere that people adopt scientifi c theorems and formulas by adopting stories. Let me say then that the stories in Fila’s paintings are stories of a painting or stories of an idea. It is diffi cult to distinguish between these, because if a painting thinks via its painter and a painter through the painting, it is impossible to separate these concepts through any rational action.

When we say that music takes place over time, we mean to say that we cannot hear the entire song at once, but only gradually over a certain duration. I believe that Fila’s multi-part works should not be perceived at once, but gradually. This is suggested by the fact that although intellectually or in terms of painting they are related, they are actually separate, and even have a specifi c order like the movements of a symphony or chapters in a novel. This is obviously intentional – after all, the musical analogy is also evoked in the names of some of the works. From a suffi cient distance, we would perhaps be able to see Fila’s multi-part paintings all at once, but, as I believe, with the gross distortion of the story or idea as a consequence.

Finally a few words about the set of paintings that I call, paraphrasing poet Ján Skácel, How Many Opportunities Has A Bouquet: thanks to the artist there are so many opportunities that they all do not even fi t here, and when we look at the original, we cannot believe that an artifact so simple can provide such a wealth of suggestions. It is thanks to the painter’s insight and inventiveness that he was able to derive unprecedented opportunities, and with his attempts he repeatedly and yet uniquely lifts something trivial into the realm of art.

But I do not want to delay any longer by talking about irrelevant things, since the artist himself says: “It is not morphology that makes decisions in art, but the power in it.“ Let’s take the opportunity and gain strength from Rudolf Fila’s paintings.

Pavel Vilikovský, December 2011

42

Christmas

16. 12. 2011

Christmas

Výročnú cenu Združenia A-R Christmas založila v roku 1993 skupina výtvarníkov – Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch a Dezider Tóth. Cena svojím obsahom a charakterom nepriamo nadväzuje na tradíciu výmenných výtvarných albumov, ktoré sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyrábali a šírili ako samizdat.

Vznikol tak ojedinelý príbeh súboru prác, ktorý bol zvláštnosťou nielen v československom, ale aj v európskom umení. Do týchto schránok sa vkladali nezávislé, nikým necenzurované výtvarné práce so silnou výpovednou hodnotou, ktoré priná-šali správy o inom pohľade na svet, v ktorom sme žili, a putovali ako slobodné duchovné odkazy nielen medzi výtvarníkmi a spisovateľmi. Albumy sa stali jedným zo symbolov vzdoru a prejavov nesúhlasu voči totalitnému režimu. Prispievali do nich desiatky českých a slovenských výtvarníkov. Na túto tradíciu sme mysleli, keď sme výročnú cenu zakladali. Do vienka sme jej dali aj jednu nepísanú zásadu. Udeľujeme a odovzdávame ju tým ľuďom, ktorí svojimi občianskými postojmi, osobnou statočnosťou a nezávislou tvorbou prinášali to, po čom sme najviac túžili, ducha slobodného, kritického a tvorivého myslenia a činov. Týchto etických a mravných princípov sme sa nikdy nevzdali. A vieme, že všetci, ktorí túto cenu od nás dostali, si ju právom zaslúžili. Pretože Alojz Klimo, Štefan Schwartz, Rudolf Fila, Jiří Valoch, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Dalibor Chatrný, Václav Cigler, František Mikloško, Jozef Jankovič, Viera Kraicová, Ludvík Vaculík, Eduard Ovčáček, Étienne Cornevin, Alta Vášová a tohtoročná laureátka Iva Mojžišová týmito cnosťami vynikali.

Odovzdávame ju tradične pred vianočnými sviatkami a je výnimočná tým, že každoročne vzniká nový album, súbor prác všetkých súčasných členov Združenia A-R a postupne k nim pribudajú práce všetkých, ktorí toto ocenenie od nás dostali. Naša cena nie je o spomínaní, ale o pripomínaní, nezabúdaní a aspoň čiastočnom splatení nášho dlhu týmto skvelým ľuďom. Výročnú cenu Združenia A-R Christmas 2011 prevzala Iva Mojžišová 16. decembra 2011 v Galérii 19 v Bratislave. Marian Meško

44

Christmas

16. 12. 2011

Christmas

Annual Awards of the Association of AR Christmas was founded in 1993, a group of artists – Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch and Dezider Tóth. Price of its content and character of indirect exchange follows the tradition of fi ne albums, which in the seventies and eighties produced and circulated as samizdat.

Emergence of a unique set of story work, which was uncommon not only in Czechoslovakia but also in European art. These boxes were put independent, uncensored art work by anyone with a strong representative, who brought a message of looking at the world in which we lived and traveled as a free spiritual links not only between artists and writers. The album became one of the symbols and expressions of defi ance against the opposition of a totalitarian regime. Contribute to them dozens of Czech and Slovak artists. It‘s a tradition we thought when we based the Annual Award. Do we have inherited it and gave one unwritten principles. Grant and submit it to the people their citizenship, personal bravery and independent creation brought it to what we wanted most, the spirit of free, critical and creative thinking and action. Those ethical and moral principles, we never gave up. And we know that all that the price received by us, you deserve it right. Because Alojz Klimo, Štefan Schwartz, Rudolf Fila, Jiří Valoch, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Dalibor Chatrný, Václav Cigler, František Mikloško, Jozef Jankovič, Viera Kraicová, Ludvík Vaculík, Eduard Ovčáček, Étienne Cornevin, Alta Vášová and this year‘s laureate Iva Mojžišová these virtues excelled.

Passes it traditionally before Christmas and is unique in that every year, a new album, set works all current members of the Association of AR and gradually they are added to the work of all those that received an award from us. Our price is about remembering, but reminded unforgetability and at least partial repayment of the debt to our great people.

Annual Award of the Association of AR 2011 taken over Christmas Iva Mojžišová 16th December 2011 at Gallery 19 in Bratislava.

Marian Meško

46

Vladimír KordošZásahy do vlastnej tváremanipulovaná fotografi a1979

Diela v katalógu /Works in the catalogue/

Dušan NágelMáj 2010 /May 2010/kombinovaná technika /mixed media/27,5 x 40 cm2010

Robert BielikAténska škola /The school of Athens/olej na pláne /oil on canvas/190 x 160 cm 2010

Dušan NágelAugust 2010 /August 2010/kombinovaná technika /mixed media/27,5 x 40 cm2010

Robert BielikZátišie s cigaretou a knihou majstra Eckharta /Still life with a cigarette and a book by master Eckhart/olej na plátne /oil on canvas/30 x 40 cm2002

Jiří LindovskýRáno v kanceláři /Morning in the offi ce/kresba, akryl /drawing, acrylics/75 x 105 cm2004

Milan VagačArcheológia všednosti /Architecture of commonness/záznam z inštalácie /recording from installation/2011

Jiří LindovskýPolice /Shelf/kresba, akryl /drawing, acrylics/75 x 105 cm2005

Milan VagačMo(nu)ment /Mo(nu)ment/záznam z inštalácie /recording from installation/2011

Milan BočkayMesačné kvety /Moonfl owers/olej na plátne /oil on canvas/60 x 50 cm1965

Vlado KordošChlapec s košíkom ovocia /Boy with a fruitbasket/fotozáznam z akcie /recording from installation/50 x 70 cm1980

Milan BočkayTopografi a II. /Topography II./olej na plátne /oil on canvas/100 x 140 cm1975

Vlado KordošRukami /With hands/maľba temperou /tempera/70 x 100 cm1986 – 2010

Marián MudrochTma /Darkness/neón /neon/30 x 20 cm2002

Rudolf FilaKytica z kalendára /Bouquet from calender/premaľba akrylom na offsete /repainting with acrylic on offset/53,5 x 48 cm2003

Marián MudrochPriestor vo vnútri /Space inside/akryl /acrylics/60 x 50 cm2009

Rudolf FilaPäťdielna skladba o videní /Quinary composi-tion about seeing/olej na plátne /oil on canvas/95 x 75 cm1987

Sprievodné texty k výstavám

Otis Laubert – Projev na vernisáži výstavy Milana Bočkaya Obrazy z minulého století – 9. júna 2011 v Galérii 19

Vážení hostéVítám mezi námi vzácného hosta, kterým je Milan Bočkay; poslední žijící účastník krvavých bojů nesmiřitelných rodů Bočkajů proti Tekelyům (ověřeno u hraběte Františka Blaža v košickém letohrádku). Při svém zápecnictví se přece jen rozhodl převést část jeho kratochvíle.Tento duchem Moravák, přesněji Kumšták, částečne Kubínčan, jak mi potvrdil Alfréd a zčásti Topolčan, nám nabízí jinou, doposud neznámou tvář stupavského someliéra. Přináší nám ovoce svého hájenství.Když k němu dorazila zpáva, že bych já měl přednést řeč při této příležitosti, jak je na zdejším panství zvykem, požádal mě, abych mu raději neco zahrál, jen abych o ném nic neříkal.Přenechám tedy tuto možnost, ať promluví vévoda ze stupavského zámku Milan Bočkay.

Milan Bočkay – Príhovor na vlastnej vernisáži Obrazy z minulého tisícročia – 9. júna 2011 v Galérii 19

Dámy a páni, dovoľte mi, ako korunnému svedkovi, uviesť niekoľko údajov. Obrazy, ktoré tu vidíte, vznikli v rozpätí rokov 1963 až 1976. Mladším divákom to môže pripadať ako cesta do praveku, ale ako napísal tuším Maxim Gorkij, to sú roky junošstva, v tomto prípade môjho. Približne od sedemnástich do tridsiatich.Najstaršia skupina obrazov, nazvime ich imaginatívne, vznikla postupne v III. a IV. ročníku strednej školy – Šupky, výhradne ako domáce či prázdninové práce, za panovania Rudolfa Filu. Blahodarný vplyv tejto vlády mal pokračovanie v začiatkoch vysokej školy, tiež formou domácich a prázdninových prác.Druhá skupina – zväčšeniny reálií, vznikla po vysokej škole, tesne po návrate z vojenčiny. Dve rozličné kolekcie, dva rozdielne svety. Pozorný divák však spoločnú studničku objaví. Apropo, často počúvame legendy o Filovom totálnom ovplyvňovaní žiactva, oveľkom strome, pod ktorým nič nerastie a tak podobne. Nechcem tu hovoriť o kvalite, nedajbože o umení, ale nezaujatý divák tu asi ťažko nájde podobnosť s tvorbou uznávaného guru. Fila dokázal pochopiť a prijať aj také prejavy, ktoré nekorešpondovali s jeho výtvarným vybavením, a možno boli aj proti. Ale pozor! V tom zárodočnom učňovskom štádiu sa vedome nevzdoruje, najmä nie zbožňovanému pedagógovi.Pojem „fi lovci“ znamená čosi viac než len vizuálnu podobnosť s jeho tvorbou. Tu by sa mohlo zdať, akoby Fila nemal takmer žiakov. Avšak duch vzájomnej tolerancie, veľkorysosti, ale aj kritickej refl exie, je minimálne tmelom Skupiny A-R, ktorú viac ako spolovice tvoria jeho žiaci, ktorým spomínané cnosti Fila vštepoval. Dámy a páni, obrazy, ktoré tu vidíte, sú z minulého tisícročia. Rovnako aj naša mladosť sa nakrátko vynorila z minulého tisícročia. Pokračovanie poznáte. Niektorí kritici hovoria, že sa vyvíjam nedostatočne, alebo sa nevyvíjam vôbec. Počúvam to už 40 rokov a nesmelo si myslím, či to nie je azda tým, že sa nevyvíjam podľa ich predstáv. Môj ctihodný priateľ František Mikloško ide ešte ďalej. Okrem najranejších vecí, všetko ostatné považuje za úpadok. Aby som tento svoj stav zdôraznil, nasadzujem si masku strnulosti.

54

55

Sprievodné texty k výstavám

Otis Laubert – Príhovor na vernisáži Mariána Mudrocha 21. júna 2011 v Galérii 19

Dobrý deň, moje meno je Otis. Neovládam ešte dobre slovenčinu, preto zo začiatku bude môj text prekladaný. V úvode odznie niekoľko haiku od Mariána Mudrocha.Zajac beží rýchlo, ale posediačky toho zjem viac.Koľko múch videlo oceán, hladný ich spočítať nedokážem.Ďakujem za pozornosť. Otis Laubert, 21. júna 2011

Sedím pred horárňou, popred mňa chodia srnky a prosia ma o život, ale prečo práve mňa, nech idú za samaritánom.Rybu si vychutnávať na masle v tôni jarabín, kde zmizla mačka?Za okny masopust, ve dveřích slovenská chasavede jich Marián Mudroch,copak, ten kluk nesleduje kalendář?Čím pak je tektom pohostím?Slovenští už nesvětí masopust?Ptá se Ludvík Kundera.Sýty dovidí najďalej.Papierový obrúsok je posledný posol, ktorý odovzdá okoliu vôňu masti z pečeného diviaka stekajúcu mi po brade.Vymením lístok na zápas Slovan-FC Barcelona za gastráč.

T. S. Eliot – výber z poézie vo výbere Ďura Liptáka

Přichází jaro a s ním dívky, jež nesou pod silonem svěžost mandlí svého pohlaví. Na jar prichádzam s novou chuťou na vyprážané prsíčka a opekané stehienka (do slovenčiny preložil Marián Mudroch).Bolesť zubov je veľká, ale pohľad na padajúci tanier s obedom do rokliny sa jej nevyrovná.Nádoba v tme, hrdlo má úzke, ruku mám širokú. Čo je na dne? Jedlo či víno?Znají lidé ještě jinou vášeň než jedací?Do koláží môžem dať hocičo, ale do klobásky len to najlepšie.Snívalo sa mi, že otcove husle boli plné klobásiek, musím nájsť ten sen, určite sa schoval do špajzy. V špajze niečo chýba. Omrvinky zanesiem veveričke.Nevadí, že vyschla Niagara, keď stojím po členky v rizlingu.V najhoršom zjem samuraja.

Prečítal som vám niekoľko básní z poslednej Mudrochovej knižky, ktorá prichádza v týchto dňoch na knižný trh.A teraz niečo o výtvarnej činnosti Mariána Mudrocha.Môj posledný obchodný partner ma požiadal, aby som mu otvoril výstavu. Pripomenul mi, že mu to dlžím, pretože on otváral mne prvú výstavu na Šupke v Galérii Palisády, ktorú viedol Milan Bočkay s podporou Mariána Meška a Vlada Kordoša. No ja som na to celkom zabudol, čo je normálne. Dlžník si nepamätá čo má vrátiť, ale požičiavateľ to vie veľmi dobre. Zdráhal som sa tejto povinnosti, vytiahol na mňa argument, že aj tak som tento rok kurátor v G 19. Namietal som, že to robíme na polovicu s Vladom Kordošom. Partner sa všelijako krútil. Navrhol som mu, že jednu

Sprievodné texty k výstavám

vetu napíšem ja a druhú Vlado: ani to neprešlo. Zostal som sám. Sám som zostal aj v splácaní iného dlhu. Keď mal môj obchodný partner v minulom storočí výstavu v Brne, v Klube Bedřicha Václavka, prejavil som záujem o jeho grafi ky, vybral som si kresbu z peruánskej náhornej plošiny, spracovanú v rôznych farbách. Páčila sa mi varianta oranžová, zelená a červená; myslel som si, že mám jednu prácu, ale mal som tri. Po čase som mu daroval obrázok, kde boli dve dievčatá (vedel som načo letí) a obidve boli doplnené o dva závoje z pštrosích pier. Tak som si myslel, že spolu sú to štyri kusy a tak som mu už nič nie dlžný. Takto nejako spolu obchodujeme.

Otis Laubert na prezentácii monografi e Vladimíra Kordoša 3. decembra 2011 v Galérii 19

Vlado Kordoš ako chrtChrt je plemeno štíhleho, dlhonohého poľovníckeho psa. Vyniká tým, že loví najmä zrakom. V súčasnosti nachádza čoraz väčšie využitie ako spoločenský pes. Je tiež vhodný na rôzne kynologické športy či preteky psov (Encyklopédia psov).V 70. rokoch organizoval Monogramista T.D. (za slobodna Dežo Tóth) každoročne akciu nazvanú Posun, v ktorej bolo treba vytvoriť interpretáciu známeho umeleckého diela tak, aby novým spôsobom vyjadrilo tému, ktorú určil organizátor (napríklad Dotyk, Zmyselnosť, Svetlo atď.). Vlado Kordoš nás hneď na prvom stretnutí tromfol a predstavil 9 alebo 11 prác, nepamätám sa presne. Vtedy som pochopil, že on sa radí medzi chrty. Chrt je pes správaním nenápadný, skoro až lenivý, ale len do chvíle, kým sa neobjaví zajac. A to sa stalo nám pri tomto stretnutí. My ostatní sme pri ňom vyzerali ako postavy zo staršieho fi lmu, keď premietač pustil fi lm na spomalenej rýchlosti. Prirodzene, tých zajacov, ktoré by Vlada motivovali k neustále vysokej kondícii, nie je veľa, preto ich treba chovať. V roku 2004 sme mali výstavu v Umeleckej besede, kde mal v príprave výstavy hlavné slovo Milan Bočkay a rozhodol, že výstava sa bude volať Skupina A – R vo výbere Vlada Kordoša. Ja som sa rozzúril, že Vlado nebude jeden z vystavujúcich, ale kurátor. Údajne sám nechcel vystavovať, lebo nemá dosť prác a tak rád (?) prijal pre výtvarníka nevďačnú úlohu kurátora. Ja som ho ignoroval a vystavil som práce, ktoré som vybral sám a Vlado ich vôbec nevidel. Hnevám sa dodnes na Milana Bočkaya, že nepustil pred Vlada aspoň jedného z množstva zajacov, ktoré chová na svojej vidieckej farme.Nie je pravda, že Vlado Kordoš nemá umelecké nápady. Pravda je taká, ako to už pred časom viackrát povedala teoretička Jana Geržová, že Vlado nežije v krajine, kde by z neho urobili médiá, galeristi či zberatelia takú slávnu postavu, akou je dnes Cindy Sherman, a to ešte urobil sériu interpretácií asi o desať rokov skôr ako ona. Keďže my Vladovi tie zajace nepredkladáme, prichádzame síce o umelecké práce, ale Vlado nezaháľa a svoju energiu priehrštím rozdáva v nespočetných rozhovoroch takmer s každým a kdekoľvek.

Milan Bočkay na prezentácii monografi e Vladimíra Kordoša 3. decembra 2011 v Galérii 19

Náš priateľ Jiří občas používa fl oskulu: „Jeho dílo dlouho zrálo.“ Aj nám by sa hodila, v súvislosti so vznikom dlho očakávanej monografi e, ktorú dnes oslavujeme. Áno, táto kniha „dlouho zrála“. Dokonca v istom okamihu aj zmizla, aby sa znova zázračne objavila. Nám, počítačovým analfabetom, to pripadá vskutku nadreálne a sme presvedčení, že takéto privilégium môže mať iba muž poznačený svitom luny. Nedávno bola v týchto priestoroch výstava Vladimíra Kordoša, rozsahom retrospektívna. Žiadny ohlas som však nezaznamenal. Keď anjeli z bankového sektora priniesli na svojich krídlach výstavu La Chapelle, vyskytla sa jedinečná príležitosť paralelizovať ju s vtedy ešte trvajúcou Kordošovou výstavou. Myslím, že z tejto konfrontácie by Vladimír nevyšiel najhoršie. Napriek jeho všeobecnej obľúbenosti v umenovedných kruhoch, nič z toho sa neudialo. Iba spiknutie ticha. Janky, Danky, Petry, Naďky, prečo ste tak múdro mlčali? Z rádia Devín som minule počúval rozsiahlu epopej, zdalo sa mi, že hovoria o Leonardovi. Desať kapitol však pojednávalo

56

Sprievodné texty k výstavám

o živote a tvorbe mladého výtvarníka, včera ešte študenta. Najčastejšie sa spomínala akási choroba zvaná identita. Na jednej strane velebenie, na druhej nevšímavosť (teda v prípade Vladimíra Kordoša). Očividná skrivodlivosť ma pomkla k rozhodnutiu poukázať na prehliadané prednosti môjho ctihodného priateľa. Lenže akou formou? Napadlo mi, že esejistickou. To sa ľahko povie, ale neznie to nabubrelo? Čo tak: „Pokus o esej“? To mi pripadá skromnejšie. Nuž, ale esej v prapodstate znamená „pokus“. Pokus o pokus? Dva v jednom? Váhal som tiež s názvom „Prečo máme radi Vladimíra Kordoša?“ Alebo „Podmienečné cnosti Vladimíra Kordoša“. Napokon som sa rozhodol pre menšie sústo:O jednej cnosti Vladimíra KordošaV tridsiatych rokoch minulého storočia Ernest Kordoš, majiteľ veľkostatku a šéf komposesorátu v Nemeckej, dnes napodiv Partizánskej Ľupči, aby zabránil masívnemu rozkrádaniu plátenných vriec na svojom majetku, dal ich označiť svojím menom. Ukázalo sa, že tým rozkrádaniu pramálo zabránil, lebo onedlho celá dedina chodila nehanebne s vrecami s nápisom „Ernest Kordoš“. A čo právoplatný majiteľ? Pri stretnutiach s bezočivými zlodejmi vriec iba z trápnosti klopil či odvracal zrak. Túto slabosť mu rodina dlho nemohla odpustiť. Keď ho napokon komunisti od majetku oslobodili a patálie s vrecami sa skončili, dedičom zostala už len posmešná príhoda. Tá akoby predznamenala životné peripetie jeho vnuka Vladimíra. Aj on dodnes naráža na vrecia s nápisom „Kordoš“ a rovnako ako jeho starý otec z trápnosti klopí alebo odvracia zrak. Pointa alebo mravné ponaučenie? Tak ako Ernest Kordoš nekonal slabošsky, ale tak ako sa na zemana patrí, pansky veľkoryso, tak veľkoryso koná jeho potomok, schudobnelý zeman Vladimír.Tu som chcel skončiť nejakou efektnou múdrosťou starých Rimanov (aby som naznačil svoju rozhľadenosť). „Veľkosť človeka posudzujeme podľa cnosti, nie podľa majetku.“Toto sa mi pre Kordoša zdalo veľmi vhodné a dôstojné. Hneď vedľa však čítam od Senecu: „Nielen na mori či v boji sa pozná udatný muž, zdatnosť sa prejaví i na lôžku.“ Nuž, teraz neviem, vyberte si. O iných cnostiach Vladimíra Kordoša budeme hovoriť nabudúce pri ďalšej monografi i.

57

58

Additional texts to the exhibitions

Milan Bočkay – Speech at the opening of his own paintings from the last millennium, 9. 6. 2011, Gallery 19

Ladies and gentlemen,Let me, as the crown witness, give you some information. The pictures you see here were created between 1963 and 1976. Younger viewers may fi nd them as a portal to prehistoric times, but as Maxim Gorky once wrote, those are the years of youth, from about seventeen to thirty.The oldest group of paintings, let us call them imaginative, was created throughout the third and fourth years at the high school of applied arts – solely as homework, or during holidays, during the tenure of Rudolf Fila. The benefi cial effect of his rule continued into my early university years, also in the form of school and holiday work.The second group is an enlargement of realities created after high school, right after returning from military service. Two different collections, two different worlds. However, the attentive viewer will fi nd the same source.By the way, we often hear legends of Fila’s absolute infl uence over students, the legends of the large, overtowering tree under which nothing grew, and so forth. I do not want to talk about quality here. God forbid the arts, but an unbiased spectator will hardly fi nd similarities to the work of the renowned master here. Fila was able to understand, and accept idiosyncracies that did not correspond with his artistic abilities, and may even have gone against them. But beware! In the embryonic stage of apprenticeship you’re not allowed to oppose anyone consciously, particularly adulated teachers.The term “Filovian” means something more than just a visual resemblance to his work. Here it would seem as though Fila had almost no students. But the spirit of mutual tolerance, generosity, and also critical refl ection, is at least, the foundation of the A-R group made up from more than half of his students, in whom he inculcated the aforementioned virtues. Ladies and gentlemen, the paintings you see here are from the last millennium. Our youth briefl y emerged from this millennium, too. You know how it perpetuates. Some critics say my pictures are poorly developed or not developed at all. I have been listening to it for 40 years and my modest opinion is whether it’s not because I don’t develop according to their wishes. My honorable friend František Mikloško goes even further: Excluding the earliest things, everything else is considered a deterioration.To emphasize my status, I wear the mask of stoicism.

Otis Laubert – Speech at the opening ceremony of Milan Bočkay’s exhibition Pictures from the Last Millennium, 9. 6. 2011, Gallery 19

I welcome a precious guest among us, Milan Bočkay, the last living participant in the bloody battles against the implacable Bočkay family and the Tekelys (verifi ed by Count František Blažo in Košice’s Summer Palace). Even though he’s a lazy person, he fi nally made up his mind to demonstrate a part of his past. This Moravian man in nature, partly artist, partly Kubínian, and partly Topoľčianian, offers us a different hitherto unknown phase of Stupava’s sommelier, bringing us the fruits of his endeavors.When I heard the news I’d be giving a speech on this occasion as is the local custom here, he told me that he would prefer for me to play something for him rather than talk about him. I’ll then leave this opportunity to him, the Duke of Stupava’s castle, Milan Bočkay.

59

Additional texts to the exhibitions

Otis Laubert – Speech at the opening for Marián Mudroch, 21. 6. 2011, Gallery 19

Hello, my name is Otis. I don’t speak Slovak so well, and that’s why my text is going to be translated from the beginning. Within the introduction you will hear a few haikus by Marián Mudroch. A rabbit runs fast, I eat more when sitting.How many fl ies have seen the ocean, I can’t count them when hungry. Thank you for your attention.

Otis Laubert, 21. 6. 2011 I’m sitting in front of the hunter’s lookout, deer walking in front of me and asking for their lives. But why me? Let them go to the Samaritans. Enjoying fi sh on butter in the shade of the berry bushes, where has the cat disappeared? The carnival behind the windows, the Slovak mob at the door,Marián Mudroch leading them,What’s going on? That guy doesn’t follow the calendar?Now what am I going to feed them with?Don’t the Slovaks fast?Ludvík Kundera is asking.The sated one sees further.The paper napkin is the last messenger to pass the smell of grease from roast boar running down my chin, to the surroundings.I’m going to exchange a ticket for the Slovan – FC-Barcelona match for a meal voucher.

T.S. Eliot – the selection of his poety chosen by Ďuro Lipták

Spring is coming and along with it, girls carrying the almond freshness of their sex under nylon.When spring comes, here I am fancying fried breasts and roasted legs (translated into Slovak by Marián Mudroch).A toothache is agonizing, but watching a plate with lunch on it fall into a chasm, doesn’t compare.A container in the darkness with its narrow neck, my hand wide. What’s on the bottom? Food or wine?Do people have any other passion besides eating?I can put anything into a collage, but only the best stuff into sausages.I dreamed my father’s violin was full of sausages. I must fi nd that dream. I’m sure it’s found it’s hiding place in the larder. There’s something missing in the larder. I’ll take the crumbs to the squirrels. Never mind that Niagara has dried up, I’m standing ankle-deep in Riesling.At worst I’ll eat a samurai.

Additional texts to the exhibitions

I’ve just read several poems from Mudroch’s latest book, being released these days.And now something about Marián Mudroch’s artistic activity.My last business partner asked me to open his exhibition. He reminded me that I owe him that, since he opened my fi rst exhibition for the school of applied arts at Gallery Palisády, run by Milan Bočkay, with the support of Marián Meško and Vlado Kordoš. But I had completely forgotten about it, which is normal. A debtor never remembers what to pay back, but the lender knows it very well. I kept refusing this duty, but he came up with the argument that this year I‘m the curator at Gallery 19. I objected that I share the duty, with Vlado Kordoš. The business partner prevaricated. I suggested that I write one sentence, and Vlado another. This didn’t go over either. I remained alone. I was also alone in paying off another debt. When my business partner was exhibiting in Brno last century at the Klub Bedřicha Václavka, I showed interest in his graphic prints. I picked a drawing depicting a Peruvian plateau in different colors. I liked the variations, the orange, green and red ones. Doing this I thought I had only one duty, but it turned out I had three. After some time I gave him a picture with two girls (I knew what he was attracted to) in which they were carrying two veils of ostrich feathers. So I thought that all together it was four things in the picture, and thus I wouldn’t owe him anything anymore. That’s how we do business together.

60

61

62

14. 01. 2011

24. 03. 2011

Finisáž výstavy Ľuby Lauffovej

Britva s Narcisom

18. 05. 2011 – 20. 05. 2011

Lucia Gašparovičová

Sprievodné akcie / Events

63

27. 10. 2011

Juraj Mojžiš – prezentácia trilógie Voľným okom

03. 12. 2011

Prezentácia monografi e Vlada Kordoša

22. 09. 2011

Prezentácia monografi e Mariána Mudrocha

GALÉRIA 19 n.o. ďakuje za fi nančný príspevokMinisterstvu fi nancií SR, fi rme Cetelem a Petrovi Nágelovi.