ba_10_2012_maketa_Část1

Bývalý

Pravá tvárOdhalenie

Nemilovanákrásavica

3www.BRATISLAVCANKA.sk

�

namiesto úvodu

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka � ročník IX� číslo 5, rok 2012 � ISSN 1336-619X � Ev. č. 3030/09 � BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave � ročník XII� číslo 10, rok 2012 � ISSN 1336-9037 � Ev. č. 3029/09 � www.bratislavcanka.sk � Vydavateľ: Redima, s. r. o. � Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.:

02/526 319 91, fax: 02/526 319 93, e-mail: [email protected] � Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc. � Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok,tel.: 0905 401 409 � Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445 � Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: [email protected]� Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: [email protected] � Obchodné oddelenie: e-mail: [email protected], tel.: 0905 401 409,Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734 � DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e-mail: [email protected] � Promo manager:

Daniela Šlachtová, e-mail: [email protected] � Tlač: Merkantil, s.r.o. � Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR,LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky.�Cena Bratislavčanka: 0,73 € � Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s. � Cena Skutočné príbehy: 0,73 € � Predplatné: LK Permanent, s. r. o.,Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11 � Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsaha pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody. � Foto obalka: Simona KRAINOVÁ, tvár Bratislava Fashion Weekend 2012. Zdroj: Phoenix Communication, s.r.o..

Mám rada Slovenský rozhlas. Myslím si, že obsa-hová štruktúra tohto verejnoprospešného média

a vysoká profesionalita všetkých jehopracovníkov (začínajúc režisérmi a mo-derátormi a končiac obslužným personá-lom) umožňujú a predurčujú mu plniťhlavné poslanie: vzdelávať slovenskéhoposlucháča, zvyšovať jeho kultúrnu úro-veň a nakoniec napomáhajú nezaostá-vať v znalostiach najnovších výdobytkovvedy a techniky.Doma mám rádio naladené na stanicuSRO1, funguje mi to ako hlasová clonapri všetkých mojich domácich a pra-covných činnostiach. Pri niektorýchmojich obľúbených reláciách (naprík-lad Slováci vo svete či Túto hudbumám rád ja), všetko „nechám plávať“a sústredím sa na obsah.Presne takto to bolo asi pred mesia-com, keď moderátor Vlado Franc vie-dol rozhovor s našou novou hlavnou

architektkou Bratislavy Ing. arch.Konrad.Pani Konrad emigrovala zamanželom do Rakúska v roku1982 a vďaka svojmu talentu ausilovnosti urobila v náročnomkonkurenčnom viedenskom pro-stredí skutočnú kariéru.Jej ateliér vyhral množstvo me-dzinárodných súťaží a súčasnerealizoval priamo vo Viedni nespočetné množstvo zaujíma-vých a originálnych architekto-nických projektov.Na základe týchto úspechov ju pri-mátor Bratislavy Milan Ftáčnik po-

žiadal, aby sa zúčastnila konkurzu na miestohlavného architekta metropoly Slovenska, ktorý naša

Nemilovaná krásavica

(Pok

račo

vani

e na

stra

ne 3

2.)

Keď sa chodbami firmy šírili fámy o tom, že ma-jiteľ chce prepúšťať, mnohí sa pustili do práces ešte väčšou vervou a tak, aby sa zviditeľnili.

Každý sa bál. Najväčšmi Lucia, ktorá mala, ako samatvrdila, už len tri roky do dôchodku. Na predčasný by

ju nedonútil ani bičom. Nikto ju nemal rád. Správala sapovýšenecky, akoby ešte niekomu záležalo na tom, žemá údajne šľachtické korene a modrú krv, ako o sebezvykla tvrdiť. Mladí sa z nej smiali, tí starší si pomysleli,že jej už asi niet pomoci, nuž ju mĺkvo počúvali a priky-vovali hlavami. – Mňa nemôže prepustiť, preboha živého, to musítevšetci uznať. Mám štyri roky do dôchodku. Kde by ma,podľa vás zobrali? – hovorila ženám v kancelárii, akobysa to ich netýkalo, – vy máte mužov, ja som sama. – Lucia, ty už si v dôchodku, – povedala Lýdia tak, aby toostatní nepočuli, – viem o tom. Lucia sa prudko otočila na kolegyňu, ktorá bola zázračneobľúbená kvôli svojmu nadhľadu a pohodovej povahe.S nikým za celé roky neprišla do konfliktu a úsmev malahádam vytetovaný na perách. Lucia jej závidela. Nikdy junikto neakceptoval, nik ju nepozýval cez víkend na chatu,nikomu nenapadlo, že aj ona by si rada s niekým z firmyvypila kávu v bufete. Prečo sa to darilo Lýdii, tomu nero-zumela. – Ty si sa mi prehrabávala v osobných materiáloch? Vieš,že je to trestné?– Prosím ťa, – Lýdia potľapkala Luciu po vychudnutomramene, – nejanči. Niektoré ženy si uberajú z veku. A tysi urobila chybu, keď si klamala. Sama si mi raz ukázalavodičský preukaz. Myslíš, že som si nevšimla dátumtvojho narodenia. Už rok a pol si v dôchodkovom veku.A neuraz sa na mňa, Lucia, ale máš aj vdovský dôcho-dok. Deti máš odrastené a...– Čo je teba po tom! Moje deti potrebujú stále niečo. Jejedno, či sú dospelé, sú to stále moje deti.– Ale aj my máme deti. A niektorým chodia deti ešte nie-

4

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

OBSAH

3 Bratislava – nemilovanákrásavica

4 Správna ženská

6 Starci

8 Diane Keaton

10 Taká hlúposť

12 Matkovrah

14 Lupienka, čo za ňou väzí?

15 Priateľka krvného cukru

16 Nepostrádateľný zázvor

18 Prekérne odhalenie

20 Čokoláda – tiež ste závislí?

22 Bratislava Fashion Weekend

27 Potravinové alergie

28 Nevinná

30 Úžerník

34 Čo sa to so nou deje?

38 Kyanid

40 Sestry

42 Pravá tvár

44 Strach

46 Bývalý

48 Jablká

skutočné príbehy

Správnaženská


len na gymnáziá, ale aj na základné školy. Na-príklad Klára, tá je osamelá matka so štvorročnoudcérou. Vieš si predstaviť, že by ona bola nadlažbe? Otec malej neplatí a...– Jej problém, že sa vyspala so ženáčom.– Tak to bol úder pod pás. Ešteže to Klára nepo-čula. – Pokojne jej to poviem. Je to rajda, tak nech siteraz trpí. Nech sa stará, keď sa..., – Lucia nestihladopovedať. Lýdia len pohodila rukou, pokrútila ne-chápavo hlavou a vyšla z kancelárie.– S tebou je ťažká reč. Vidíš len seba, – zatvoriladvere a Lucia zostala v kancelárii sama. Prvé, čourobí, zájde za šéfom a povie mu svoje. Ako my-slela, tak urobila. Nelenila do druhého dňa. Po-obede, keď si ženy odskočili na kávu, ani imnenapadlo ju zavolať, zaklopala na dvere majiteľafirmy.– Pán Kocka, poslali ma kolegyne... za vami, – habkala, prešľapujúc z nohy na nohu, kým jej šéfneukázal rukou, aby si sadla. Zložila si ruky dolona a úchytkom sa pozrela na zavalitého muža,ktorý nikdy nechodil inak ako v obleku s kravatou.Menil ich každý deň. Nielen košele, aj kravaty.Dalo sa s ním hovoriť, ale len občas. Ešteže ho vy-mákla v dobrej nálade, – vie sa o tom, že chceteznižovať stavy. Majiteľ firmy mlčky prikývol. – Je mi to ľúto, ale nič iné mi nezostáva. – No veď to. My to chápeme. A vieme, že je to prevás ťažké rozhodnutie. – To mi verte, – muž si sadol oproti nej a gestomjej ponúkol kávu. Odmietla.– Nie, ďakujem, dnes som už mala kávu. Doma.V robote nepijem. Možno ste si všimli, že s diev-čatami na ňu nechodím. Ja na také čosi nemámčas. Ale o tom som nechcela, – Lucia sa nahrbila.Uvedomila si, že svojou poznámkou nespôsobilaradosť v očiach svojho nadriadeného. Skôr naopak, – hodili sme si s dievčatami krátku poradua vyselektovali sme dve, ktoré by rady odišliz vašej firmy s menším odstupným, aby ich to taknebolelo.– Ale? – v očiach muža zaihralo. Založil si rukya skúmavo sa zahľadel na svoju pracovníčku, – A kto sa tak ochotne vzdal miesta?– Klára a Lýdia. – To sa čudujem. Úprimne sa čudujem, – muž sazamračil a uprel pohľad do okna, – prečo práveony dve?– No, lebo sa rozšírilo... teda chodbové tamtamy...bubnovali, že chcete prepustiť dve pracovníčky.A ony asi potrebujú súrne peniaze.

– A vy? – muž sa postavil a oprel sa dlaňamio stôl. Nahol sa dopredu. Lucia mala pocit, že juprepaľuje očami.– Ja? Mám krátko pred dôchodkom, pán Kocka, jaby som nerada prišla o miesto. Chápete ma. Somsama na dvoch synov a...– Pani Majerová, – majiteľ firmy sa vystrel a začalsa prechádzať popred stôl, – vaši synovia už majúvlastné rodiny, pokiaľ som informovaný. – A čo to ako má znamenať? Že prestali byť mojimideťmi? Musím sa o nich postarať, a tak som si po-vedala, prečo by som mala ja odchádzať, keď sútu aj iné ženy.Majiteľ firmy chcel niečo povedať. Otvoril ústa, keďmu zazvonila pevná linka. Zodvihol ju a rozprávallen krátko. – Nech sa páči, vojdite.Vtom sa otvorili dvere. Stála v nich Lýdia. Keď zočila Luciu, zostala zaskočená.– Prepáčte, nevedela som..., – pozrela sa ospra-vedlňujúco na šéfa, no vzápätí na to sa pousmiala,– to je nakoniec dobre, že je tu aj kolegyňa. Chcelasom... pán direktor, chcela som vás poprosiť,keďže chcete prepúšťať, povedala som si, že ja sauž nejako pretlčiem, že si skôr nájdem robotu, akotuto, pani Majerová. Môj muž slušne zarábaa Lucia je vdova, tak som si povedala...– Je to zbytočné, – muž sa pousmial na Luciu, – ale ste správna ženská, pani Lýdia, skutočne člo-vek na úrovni, – podišiel k nej. Podal jej ruku. Sti-sol jej ju a žoviálne ju potľapkal po pleci, – rozmyslel som si to. Mzdové prostriedky ušetrímaj inak. Dnes ráno som sa rozhodol, že neprepus-tím ani jednu z vás. Ale keď prišla tuto, pani Maje-rová, zmenil som rozhodnutie.– A? – Lucia sa pomrvila vo vlastnej koži. Pohľa-dom zostala visieť na perách svojho nadriade-ného.– Prepustím len jednu z vás. Vás, pani Majerová,– ukázal prstom na Luciu a tá sa v tom okamihuzrútila. Spadla zo stoličky a kým Lýdia volala sa-nitku, už nadobudla vedomie. – Pacientka má šesťdesiat rokov a... je už na tomlepšie. Ale bola by som rada, keby ste ju prišlipredsa len prezrieť, – povedala Lýdia a kým prišlasanitka, ženy v kanceláriách si už šepkali medzisebou, že Majerovú trafil asi šľak z nej samej.A neboli ďaleko od pravdy. Sanitka prišla doôsmich minút. Keď Luciu Majerovú prezreli a pichlijej injekciu na posilnenie, odišli bez toho, aby vy-tiahli nosidlá. Na pacientku sa prišli pozrieť všetkykolegyne, vrátane šéfa. Ani jednému z nich nena-padlo, že by ju mali poľutovať. ✍

skutočné príbehy

Milan robil celý život na žeriave.Výšky mu nič nehovorili. Možno aj preto sa mu Fero čudoval, že s ním nikdy nešiel do hôr. Fero by pokojne vyliezoldo kabíny žeriavu, ale Milan, ten by rozhodne nevyliezol ani na Sliezsky dom. Turistika, horolezectvo, to nebola jeho šálka kávy.

– Môžeš si dať na nohy hoci aj živé mačky, nie tiehorolezecké, mne je to jedno. Ja nie som samo-vrah. Vieš, koľko ľudí už zahučalo v horách. Pre-pínali svoje sily a potom mali s nimi čo robiťzáchranári. Nie, ja si pekne budem vylihovať nazáhradke a ty sa nič, ty masochista, – povedalMilan Ferovi pred pár rokmi, kedy bolo aj v ich ro-dinách všetko inak. Milanova žena zomrela pár dnípredtým, ako mala nastúpiť do dôchodku. Bez-detné manželstvo a smrť ženy urobili z Milana nie-

len vdovca, ale aj zamračeného muža staršiehoveku, ktorý sa nedokázal na život pozerať cez pri-zmu humoru. Úplne ho stratil. Fero sa ho snažildržať pri živote. Často ho navštevoval, ale nako-niec sa obaja len pohádali. Keď začal Milan chodiťdo krčmy čoraz častejšie, neraz ho z nej ťahal von.– A čo ma zachraňuješ, ty pako?! Načo si mámšetriť zdravie? Pre koho? Mám šesťdesiatosemrokov a neviem, čo so sebou. Už nič pre mňanemá zmysel. Tebe sa to hovorí. Ty máš dcérua ženu. Ty máš pre koho žiť. Ale čo ja?Fero, s batohom na chrbte, s teleskopickými pali-cami pod pazuchou, odišiel od Milana. Bol zne-chutený a nahnevaný. Keby sa mu podarilo dostaťMilana spod panciera, možno by si dokázal užiťživot, ktorý im obom zostáva. Zamával svojej man-želke, ktorá ho vyprevádzala z okna rodinnéhodomu a pobral sa za kamarátmi, s ktorými robil tu-ristiku celé roky. Keď sa po štyroch dňoch vrátildomov, čakala ho smutná správa.– Nevedeli sme vás zastihnúť, pani Fodor. – Nemal som signál... v horách som nemal signál,– skormútene povedal Fero a keď si sadol naschody pred dom, rozplakal sa, – prečo mi to uro-bila? Prečo odišla tak rýchlo?– Srdiečko... tomu sa nedá rozkázať, – povedal

6

�


skutočné príbehy

Starci

7

skutočné príbehy


lekár, ktorý sa na dedinu prisťahoval len preddvomi rokmi. Fero zodvihol hlavu a povedal.– Nevedel som rozkázať ani tomu svojmu. Milovalsom ju celým srdcom. A to jej puklo... kývala miz okna, akoby sa so mnou lúčila. – Vaša dcéra bola pri nej do poslednej chvíle. Ve-domie už nenadobudla, ale som si istý, že cítila,že nie je sama. Pán Fodor, úprimnú sústrasť.Milan a Fero sa stali vdovcami. S odstupom rokovsa ocitli na rovnakej lodi. Fero konečne pochopilMilana. Bolo mu nesmierne ťažko. So ženou si plá-novali krásnu jeseň života. Mali toľko plánova teraz všetko spľaslo. – Musíš sa postaviť na nohy. Máš dcéru, si na tomlepšie ako ja. No tak, Fero, koľko času chceš ešteprežiť v krčme? Len zabíjaš čas.– Zabíjam smútok, ty kretén. Ty by si to mal vedieťnajlepšie! – Fero zaútočil na Milana, no ten len ka-maráta poklepal po pleci a objednal poslednúrundu. Keď dovliekol Fera domov, dvere na domeboli zamknuté.– Dcéra odišla. Má frajera v Bratislave. Myslí si, žetam urobí dieru do sveta. Je hlúpa? Myslíš, žemoja dcéra je hlúpa? – Fero sa otočil na Milana.– Nie, má rozumu za nás dvoch. Tu sa ani nevydá,ani si nenájde poriadnu robotu. A čo? Aj keď mášbarák ako kaštieľ, nikdy deti v ňom neudržíš. Ne-chaj ju, nech si ide kam chce.– Ale čo ja budem s tým domom? – A čo keby si ho prenajímal? – napadlo Milanovi,na čo sa Fero zamračil.– A vieš, že to nie je najhorší nápad? Pôjdeš somnou na poštu a podáme inzerát.– Prečo na pošte? Urobíme to cez internet, ty chu-maj, ja som sa už naučil s ním robiť.– Ty si si kúpil počítač, ty kujon? No tak poď mi houkázať, – Fero sa ledva držal na nohách. Milan muprisľúbil, že ráno po neho zájde a naučí ho praco-vať na ňom. O tri týždne sa prišla do domu uchádzať o podná-jom žena, ktorá nemala viac ako päťdesiat rokov.– A prečo by ste chceli bývať na dedine?– Pretože bývanie v meste je drahé a ja somv robote autom za pätnásť minút. Tak koľko? –spýtala sa štíhla žena, ktorá mala vystúpenúbradu a sivé úzke oči. Vlasy mala vyčesané do-hora, pripnuté nápadnou sponou z alabastru.Vyzerala úchvatne. Len čo vstúpila do domu,Fero pocítil chvenie, aké nepoznal celé roky. Tážena ho fascinovala. – Horné poschodie je celé vaše. Je tam kúpeľňaa dve izby. – Pýtala som sa koľko, – žena sa usmiala a jej tvár

sa rozžiarila. Ferovi napadlo, či tie zuby sú pravéalebo si dala urobiť umelé. – Tristo... teda, ak by sa vám to zdalo byť priveľa,tak dvestopäťdesiat, – vyjachtal Fero a mal čorobiť, aby netrhol hlavou, neuvoľnil si stuhnutéruky. Ak by nimi pohol, žena by mohla ucítiť, akoveľmi sa potí.– Beriem, a mimochodom, volám sa Pavlína, – po-vedala a predložila Ferovi svoj občiansky preukaz.– Ja som Fero, – zamekotal a hlavou mu pre-bleslo, že môže byť od neho o generáciu mladšia.Ale v tomto veku to predsa nie je nejaký handicapa už to nikto ani nerieši.Pavlína sa nasťahovala ešte v ten deň. A Fero sav ten deň do nej aj zamiloval. Keď si ju prišiel Milanprezrieť, nadávajúc kamarátovi, že ho pália stehnáa mal by ich radšej uhasiť studeným pivom, ako sapúšťať do nejakého dobrodružstva, onemel. Museluznať, že tá ženská je kus. A musel urobiť aj čosiiné. Zatĺkať Ferovi, že na nič iné odvtedy nemyslelako na tú ženu. Musela to byť čarodejnica, keď imuhranula obom, tmolilo sa Milanovi hlavou. Ne-trvalo dlho a tí dvaja sa pustili do seba.– Ty zlodej! Chceš mi ju ukradnúť! – najedoval saFero, keď pochopil, že Milan toká a natriasa sapred jeho Pavlínkou, – Vždy si mi všetko závidel!Moju ženu, moju dcéru a teraz by si chcel aj ju!Fero tresol Milanovi takú, že sa zapotácal. Obajauž mali poriadne v hlave. Pohádali sa v krčme,z ktorej ich krčmárka vyhodila. Tmolili sa po dedinea vrieskali na seba tak, že pobudili celú dedinu.– Ty debil, pozri sa na seba! Vyzeráš ako zhnitýkus petržlenu! Ona potrebuje chlapa a ja sa cítimstále pri sile. No tak mi ustúp z cesty a nechaj miju! – Milan úder Ferovi vrátil. V oveľa silnejšej in-tenzite. Fero sa skydal na zem. Tak nešťastne, žezostal ležať bez pohnutia. Milan ešte do nehokopol a porúčal sa. Odtackal sa domov a nestiholvliezť ani do postele. Ráno mu zaklopali na dverepolicajti.– Váš kamarát je mŕtvy. Viete niečo o tom? Boli steposledný, kto ho videl nažive. No tak, pohovormesi, – statný vyšetrovateľ sa postavil do dverí, doktorých sa ledva zmestil.– Ja si na nič nepamätám. Mám okno... ja nič ne-viem, – Milan sa rozplakal. Nepomohli mu ani slzy.Bol odsúdený za trestný čin ublíženia na zdravís následkom smrti. Neúmyselné zabitie ho stáloniekoľko rokov života za mrežami. Pani Pavlína,keby to bol tušil, rovnako ako Fero, nestála anio jedného z nich. Z prozaického dôvodu. Svoju po-zornosť sústredila zásadne na ženy.

✍

�

8 www.BRATISLAVCANKA.sk

Diane Keaton, vlastným menom DianeHallová je najstaršia zo štyroch detí staveb-ného inžiniera írskeho pôvodu a fotografky. Tázasvätila svoju dcéru aj do tajov svojej profesie,čo neskôr Diane využila. Od študentskýchrokov, kedy navštevovala Santa Ana HighSchool a Orange Coast College, sa venovalahlavne divadlu. Odbornú hereckú prípravu jejposkytol Sanford Meisner vo svojom newyor-skom umeleckom štúdiu Neighborhood Playhouse. Svoje spevácke vlohy uplatnila v rockovej skupine Roadrunners, s ktorou vy-

stupovala do 1967, než začala svoju profesio-nálnu hereckú kariéru na letnej scéne vo Woodstocku.

V roku 1968 slávila úspech na Broadwayi v premiérovej inscenácii rockového muzi-kálu Vlasy. O rok neskôr na seba upozornilapostavou Lindy Christieová v broadwayskejinscenácii komédie Woodyho Allena Zahrajto znovu, Same, v ktorej filmovej verzii vy-tvorila tú istú úlohu. Pred filmovou kameroudebutovala úlohou švagrinej v rodinnej ko-médii Milenci a ďalší cudzinci.

Do pozície medzinárodne uznávané hviezdy sadostala vďaka rozmarným komédiám režiséraWoodyho Allena, ktorý v nej našiel na čas svojuživotnú partnerku a zároveň ideálnu predstavi-teľku exaltovaných neurotických intelektuálok.Svojím komicko-sentimentálnym prejavom,osobným šarmom a temperamentom vytvorilaprotipól k často nešikovným a nešťastne zami-lovaným antihrdinom, aké stelesňoval práveAllen. V ich spoločných tragikomických kreá-ciách, plných situačných a slovných gagov, saodrážajú nielen problémy modernej civilizácie,ale premietajú sa v nich aj rysy ich citového spo-lužitia. Zrejme najlepší autobiografický portrét

DianeKeaton

osobnosť

Povolanie: Herečka, producentka, režisérkaVek: 66Dátum narodenia: 5. 1. 1946Miesto narodenia: Los Angeles, Kalifornia, USA


svojho vzťahu predviedli v Allenových vrchol-ných dielach Láska a smrť, Annie Hall a Manhattan. Za titulnú úlohu neúspešnej a za-komplexovanej speváčky, ktorej milostné vzpla-nutia v snímke Annie Hall končia častosklamaním, dostala v roku 1977 Oscara a cenuBAFTA.

O tom, že nie je len jednostranne zameranouherečkou s obmedzeným registrom, podalapresvedčivý dôkaz v psychologickej drámepodľa románu Judith Rossnerovej Hľadaniepána Goodbara, kde sa predstavila ako obe-tavá učiteľka hluchonemých detí TheresaDunnová, ktorá však doplatí vlastným živo-tom na svoje milostné dobrodružstvá.

Po rozchode s Allenom sa Diana Keaton zblížila s hercom a režisérom Warrenom Beattym, v kto-rého historicko-životopisnej freske Červení si zahrala Louis Bryantovú, družku amerického no-vinára Johna Reeda (Warren Beatty), a za svojvýkon získala Donatellovho Davida 1982.Nasledovali ďalšie výrazné postavy, všetky oce-nené nomináciou na Zlatý glóbus: Faith Dunlapováv dráme rozpadajúceho sa manželstva Partie beztromfov, titulná hrdinka kostýmového romantic-kého filmu Pani Soffelová, workoholická mana-žérka JC Wiattová, ktorá sa musí postarať

o osirelé bábätko v úspešnej romantickej komédiiBaby Boom a samozvaná kriminalistka Carol Lip-tonová v komédii Tajomná vražda na Manhattane,v ktorej sa vrátila k spolupráci s Allenom. Bez pro-blémov sa prehrala do úloh zrelých žien, väčšinouv úspešných komédiách ako Hlava rodiny, Klubodložených žien, alebo Lepšie neskoro ako ne-skôr, za ktorú dostala Zlatý glóbus a oscarovú no-mináciu. Jeden zo svojich najpôsobivejšíchvýkonov predviedla ako obetavá Bessie, umiera-júca na leukémiu, v psychologickej dráme Marvi-nova izba. Okrem herectva sa v 80-tych rokoch začala veno-vať aj filmovej réžii. Cez hudobné videoklipy a do-kumenty sa dostala až k celovečernej hranejtvorbe, režírovala epizódy známych TV seriálovChina Beach, Twin Peaks a pilotný diel rodinnéhoseriálu Pasadena. Popri vlastných filmoch sa akovýkonná producentka podieľala na dráme o ma-sakre na strednej škole. Film získal Zlatú palmua Cenu za réžiu na MFF v Cannes. Presadila sa ajako fotografka. Kolekciu snímok interiérov ame-rických hotelov zhrnula do knihy Reservations(Rezervácia) a o tri roky neskôr v roku 1983 pu-blikovala spolu s Marvinom Heifermanem knihufotografií o histórii americkej kultúry pod názvomStill Life (Zátišie). Charakterizuje sa nekonvenčným, mužským štý-lom obliekania a odmietavým postojom k vymo-ženostiam plastickej chirurgie. V roku 2006 sastala tvárou kozmetickej firmy L'Oréal. Nikdy sa nevydala, ale vychovala dve adoptívne deti.

✍

osobnosť

10

skutočné príbehy

Vyštudoval som architektúru. Každý si o nás myslí, že sa topíme v prachoch. Omyl.

Pokým nedostanete šancu ukázať, čo vo vásje, môžete sa ísť pásť. Už na škole, počas

štúdia, sa to prejavilo. Niektorí maznáčikovia svo-jich rodičov si privoňali k prachom len preto, žeim vybavili šance. Stavím sa, že by som dokázalnaprojektovať pozlátený palác v porovnaní s týmiich hlinenými domčekmi, no ich vynášali do ne-bies a ja, chlapec z chudobnej rodiny, som utrelnos. Veril som, že moje šance ešte len prídu. Nočo, nenarodil som sa do rodiny, kde sa prachyprevetrávajú vidlami. Po škole som nastúpil dosúkromnej firmy. Zdalo sa, že moja kariéra sa ko-nečne môže rozbehnúť na plné obrátky. Spo-čiatku som zrážal opätky v presvedčení, žemusím začať od piky. Stál som za rysovacou do-skou nekonečné mesiace, keď si ma šéf zavolal,aby mi oznámil, že vo mne vidí budúcnosť. Mojakariéra sa konečne mohla rozbehnúť, nebyť hlú-posti, ktorú vyviedol môj šéf. Spáchal samo-vraždu. Bol to šok pre nás všetkých. Najprv smesi mysleli, že ho žena opustila, deti sa mu dali nahazard, no nakoniec nám bolo jasné, že firmaskrachovala. To bol ten pravý dôvod, prečo sa šéfrozhodol odísť z pozemského života. Koho by tonenapálilo. Kto už spácha samovraždu, keď je

z každej situácie nejaké rie-šenie. Len ho treba trpez-livo hľadať. Možno honaozaj žena nepodržalaa možno bol psychicky la-bilný a už sa mu nechcelobojovať. Pre mňa to zname-nalo tragédiu. Teda v porov-naní so šéfom by som satak nemal vyjadrovať, alečo mám robiť, keď som sidlho nevedel nájsť žiadnemiesto. O robotu som pri-šiel, keď som si so svojoufrajerkou vzal hypotéku nadvojizbový byt. Splácať ho?A z čoho? To ma vystrašilonatoľko, že aj keď onao prácu neprišla, ja som sapotreboval zamestnať čonajrýchlejšie.– Jediné miesto, ktoré po-

núkajú na úrade práce je v pizzerii, – povedalami moja Marika, ktorú som v tej chvíli znenávidel,– nezabi ma pohľadom, Žigmund. Ja za to ne-môžem, že si tvoj šéf hodil mašľu. Určite je to lendočasné, teda nie tá jeho samovražda, ale to, žebudeš musieť makať v pizzerii.– Marika, v živote som nezamiesil ani na koláče.To robí moja mama. Apropo, jej nič nehovor, ajkeby ti volala. Nesmie sa trápiť. Vieš, ona by tonepochopila. Myslela by si, že nie som geniálny.A to presvedčenie jej nesmieš vziať.Marika prevrátila oči hore stĺpkom a ja som ichvyvracal po bielka, keď som nastúpil do pizzerieako čašník. Bol som z tej práce zúfalý, ale šekybolo treba platiť. Naučil som sa roznášať jedlopre nervóznych zákazníkov. Ani som sa im ne-čudoval. Kto je hladný, je podráždený. Poznámto podľa seba. Ja som sa v pizzerii najedol, jasom nepociťoval hlad. Zatiaľ čo ja som robil odsvitu do mrku, moja frajerka sa stretávala údajneso svojimi kamarátkami. Žiarlil som na ňu celýživot, ale teraz, keď som ju nemal na očiacho piatej podvečer a musel som v robote zostávaťdo noci, som zúril. Čo ak sa s nejakým zaráža?Čo ak využíva čas na to, aby sa s niekým vyspalav našom byte, ktorý splatíme tak za dvadsaťrokov? Uvažoval som, čo by som asi urobil, kebyma opustila. A napadol mi môj šéf. Tiež by somasi prehodil laso cez luster a zavesil sa naň.


�

Taká hlúposť!

ba_10_2012_maketa_Část1

Documents