VZŤAH SOCIOKULTÚRNEHO PROSTREDIA RODINY A ŠKOLSKEJ NEÚSPEŠNOSTI

STREDOŠKOLSKEJ MLÁDEŽE

ZÁVEREČNÁ BAKALÁRSKA PRÁCA

ANNA KOVÁČOVÁ

ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINEFAKULTA PRÍRODNÝCH VIED

KATEDRA PEDAGOGIKY, PSYCHOLÓGIE A SOCIÁLNYCH VIED

Študijný program: Sociálna pedagogika

Školiteľ: PaedDr. Vlasta Cabanová, PhD.

Stupeň kvalifikácie: bakalár (Bc.)

Dátum odovzdania práce: 2007-04-23

Žilina 2007

ABSTRAKT

KOVÁČOVÁ, Anna: Vzťah sociokultúrneho prostredia rodiny a školskej neúspešnosti

stredoškolskej mládeže. [Záverečná bakalárska práca] / Anna Kováčová. – Žilinská univerzita

v Žiline. Fakulta prírodných vied. Katedra pedagogiky, psychológie a sociálnych vied. –

Školiteľ: PaedDr. Vlasta Cabanová, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár študijného

programu Sociálna pedagogika. – Žilina: FPV ŽU, 2007. 39 s.

Bakalárska práca sa zaoberá sociálno-kultúrnymi podmienkami rodín v kontexte

stredoškolskej úspešnosti u neprospievajúcich žiakov. Cieľom bakalárskej práce je

analyzovať podmienky rodiny, úlohu rodičov a súrodencov, školskú úspešnosť (neúspešnosť)

a dopady špecifických charakteristík sociokultúrneho prostredia rodiny na dosahované

školské výsledky žiakov.

Kľúčové slová: socializácia, socializácia osobnosti, rodina, funkcie rodiny, sociokultúrne

prostredie, školská úspešnosť resp. neúspešnosť, neprospievajúci žiak.

ABSTRACT

KOVÁČOVÁ, Anna: Correlation between sociocultural family environment and school

unsuccessfulness of secondary school youth. [Bachelor’s thesis] / Anna Kováčová. – Žilina

University in Žilina. Faculty of Natural Sciences. Department of Pedagogy, Psychology and

Social Science. – Tutor: PaedDr. Vlasta Cabanová, PhD. Qualification level: Bachelor of

Social Pedagogy study program. – Žilina: FNS ŽU, 2007. 39 p.

Bachelor’s thesis deals with sociocultural conditions of families in the context of secondary

school successfulness of students having bad school results. The general aim of this bachelor

work is to analyze family conditions, the role of parents and siblings, school successfulness

(unsuccessfulness) and impact of specific characteristics of sociocultural family environment

on students’ school achievements.

Key words: socialisation, personality socialisation, family, family functions, sociocultural

environment, school unsuccessfulness or unsuccessfulness, low achievement student

PREDHOVOR

Rodina v slovenskej spoločnosti predstavuje jednu z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšiu

hodnotu. V rodine v procese socializácie si dieťa osvojuje normy, formuje si svoj hodnotový

systém, učí sa tradíciám, kultúre, učí sa preberať a vykonávať spoločenské role. Socializácia

ako proces humanizácie človeka  je zároveň jedným z dôležitých výchovných cieľov. Jednou

z najdôležitejších funkcií rodiny je funkcia socializačná, ktorej úlohou je uviesť dieťa

rozhodujúcim spôsobom do ľudskej spoločnosti, naučiť ho základným spôsobom

spoločenského správania a odovzdať mu základné kultúrne bohatstvo spoločnosti.

Socializačnú funkciu rodiny ovplyvňujú okrem iných činiteľov aj činitele sociokultúrneho

prostredia ako dôležitého determinantu vzdelávacieho procesu, v ktorom sa rozvíja dieťa ešte

pred zahájením povinnej školskej dochádzky. Špecifické charakteristiky tohto prostredia, ale

aj spolupráca rodičov so školou ovplyvňujú vývin osobnosti žiaka a následne aj jeho

dosahované školské výsledky.

Posledné dve desaťročia sa rodina u nás mení, prechádza istými modifikáciami, ktoré sú

prirodzenou reakciou na príval celospoločenských zmien. Mení sa štruktúra i veľkosť rodín.

Pokles zaznamenali i rodiny s viacerými deťmi (3 a viac) – z 18,5 % na 12,8 %. Zvyšuje sa

diferenciácia domácnosti podľa príjmu. Až vyše 90 % trojdetných rodín sa posunulo

do nižšieho príjmového pásma. Počet detí v rodine, materiálno – ekonomické podmienky

a determinanty sociokultúrneho prostredia aj naďalej zostávajú významným faktorom, ktorý

nielen podstatne znižuje reálnu životnú úroveň rodiny, ale ovplyvňuje aj úspešnosť detí v ich

ďalšom pôsobení.

Za pomoc pri distribuovaní dotazníka a získavaní informácií o výskumnom súbore ďakujem

Mgr. Kataríne Kutišovej, koordinátorke v prevencii voči sociálno-patologickým javom

na Gymnáziu Hlinská.

Vyjadrujem úprimné poďakovanie PaedDr. Vlaste Cabanovej, PhD. za vedenie a cenné rady,

ktoré mi poskytla pri spracovaní bakalárskej práce, ako aj za zapožičanie  mne nedostupných

publikácií.

OBSAH

ÚVOD        6

I TEORETICKÁ ANALÝZA SKÚMANEJ PROBLEMATIKY        8

1 VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV  

1.1 Socializácia        8

1.1.1 Socializácia ako spoločenský jav 9

1.2 Rodina ako sociálna inštitúcia 10

1.2.1 Funkcie rodiny    11

1.2.2 Socializácia osobnosti v rodinnom prostredí 12

1.3 Školská úspešnosť v kontexte k školskej neúspešnosti a neprospievajúci

žiak      15

1.3.1    Socializačná funkcia rodiny so vzťahom k školskej neúspešnosti     16

1.3.2 Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia rodiny     18

2 UTVÁRANIE OSOBNOSTI V PROCESE SOCIALIZÁCIE  

2.1 Špecifiká rodinného prostredia 19

2.2 Úloha rodičov v procese socializácie 19

2.3 Rodičovské role 20

2.4 Úloha súrodencov 21

2.4.1 Súrodenecké vzťahy 21

2.5 Porovnanie mnohodetných rodín s rodinami s jedným dieťaťom 22

II EMPIRICKÁ ČASŤ PRÁCE 24

3 SOCIO-KULTÚRNE PROSTREDIE AKO FAKTOR

OVPLYVŇUJÚCI ŠKOLSKÚ NEÚSPEŠNOSŤ ŽIAKOV 24

3.1 Cieľ bakalárskej práce 24

3.2 Hypotézy výskumu 24

3.3 Charakteristika výskumného súboru 24

3.4 Metódy výskumu 25

3.5 Spracovanie,  interpretácia výskumu 26

3.6 Zhodnotenie výskumu a odporúčania pre prax 36

ZÁVER 38

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 40

PRÍLOHA 41

ÚVOD

Problematika rodín mi bola vždy veľmi blízka, preto som si na spracovanie bakalárskej práce

vybrala tému Vzťah sociokultúrneho prostredia rodiny a školskej neúspešnosti stredoškolskej

mládeže. Cieľom práce je objasniť a analyzovať socializáciu rodín stredoškolských žiakov

a školskú úspešnosť (neúspešnosť) v kontexte školského neprospechu u žiakov, pričom

chceme poukázať na nezastupiteľný význam rodiny v procese vytvárania optimálnych

podmienok pre socializáciu ako najvýznamnejšej súčasti spoločenskej mikroštruktúry.

Predstavuje bázu, v ktorej dieťa spoznáva základné sociálne a kultúrne hodnoty a normy, ale

je i určujúcou pre jeho budúci sociálny status, jeho sebauvedomenie a celkovú úspešnosť.

V práci sme sa zamerali predovšetkým na vplyv významných činiteľov sociokultúrneho

prostredia, determinujúcich školský neprospech žiakov.

V celom historickom vývine ľudskej spoločnosti bola rodina vždy významnou spoločenskou

jednotkou. Súčasná rodina je bez ohľadu na civilizačné, kultúrne a s tým súvisiace

i hodnotové zmeny stále základnou reprodukčnou a sociálnou jednotkou spoločnosti.

Osobitne to platí i pre slovenskú spoločnosť, v ktorej tradičná rodina zohráva dôležitú úlohu.

Ide o rodinu „s pevnými sociálnymi putami a väzbami jednotlivých členov navzájom“

(Cabanová, 2006, s. 19). Vplyvom transformačných zmien sa mení názor mladých ľudí

na tak významné otázky, akými sú založenie rodiny, generačné bývanie, zdroj obživy, počet

detí, starostlivosť o starých členov rodiny, atď. Tieto zmeny preferencií sú predovšetkým

dôsledkom meniacich sa podmienok, ktoré vytvárajú vonkajšie prostredie rodiny a sú to

predovšetkým zásadne sa meniace ekonomické, politické, demografické a societálne štruktúry

spoločnosti. V dôsledku ich pôsobenia klesá počet rodín s viacerými deťmi. Oproti minulosti

sa v súčasnosti rodiny s väčším počtom detí vyskytujú prevažne u príslušníkov rómskej

populácie a v  regiónoch s prevahou katolíckeho vierovyznania (sever a východ Slovenska).

Plnením svojich základných funkcií rodina poskytuje podmienky na uspokojovanie

základných potrieb dieťaťa. Jednou z najvýznamnejších funkcií, ktoré plní rodina v súčasnej

dobe, je funkcia socializačná a s ňou úzko spojená funkcia ekonomicko-zabezpečovacia.

Najdôležitejšou úlohou rodiny je uviesť a pripraviť dieťa spoločensky prijateľným spôsobom

do ľudskej spoločnosti, pozitívne formovať jeho osobnosť a naučiť ho požadovaným

spôsobom spoločenského správania, potrebných pre úspešný život v spoločnosti a zároveň mu

odovzdať základné kultúrne bohatstvo spoločnosti.

6

„Kultúra spoločnosti sa transformuje do kultúry rodiny a naopak. ... Od kultúrneho kapitálu1,

od kultúry spôsobu života rodiny odvíja sa kultúra jednotlivca“ (Cabanová, 2006, s. 18 - 19).

Rodina je najdôležitejším sprostredkovateľom kultúrnych vplyvov spoločnosti. Kultúru

rodiny si dieťa vštepuje od ranného detstva v každodenných situáciách rodiny. Od toho, akým

spôsobom mu to podarí, závisí jeho ďalšie uplatnenie sa a aj samotná existencia v spoločnosti.

Podľa V. Kačányho (1999, s. 152) je kultúrna úroveň rodiny jedným z faktorov rodinného

prostredia žiaka, ktorý môže významne pozitívne alebo negatívne ovplyvniť jeho učenie

a vzťah k učeniu. Kultúra rodiny obohacuje psychický a citový život detí a má veľký význam

hlavne v mnohodetných rodinách.

Problematike súčasných rodín sa venuje viacero autorov. Patrí medzi nich v Česku

Z. Matějček (1989, 1992, 2003), O. Matoušek (2003), I. Sobotková (2005), na Slovensku

H. Rozinajová (1981), M. Potočárová (2000), J. Levická (2005) a ďalší.

V interdisciplinárnom kontexte sa otázkam kultúry rodiny venuje: V. Cabanová (2004, 2006),

E. Mistrík (1999), J. Průcha (2001), K. Zavacká (2005).

1 Súhrn získaných predpokladov jednotlivca alebo skupiny na dosiahnutie nejakého sociálneho statusu. Rozhodujúcim druhom vytvárania kultúrneho kapitálu je vzdelanie a získaná kvalifikácia. Často ovplyvňuje   vzdelávaciu dráhu detí (Průcha, Walterová, Mareš, 2003, s. 109).

7

I TEORETICKÁ ANALÝZA SKÚMANEJ PROBLEMATIKY

1 VYMEDZENIE  ZÁKLADNÝCH  POJMOV

Za nosné témotvorné pojmy z hľadiska skúmania problematiky považujeme socializáciu,

rodinu, školskú úspešnosť (neúspešnosť), sociálne a kultúrne podmienky.

1.1 Socializácia

Socializáciu chápeme ako proces vývoja indivídua v zložitú sociálnu bytosť. V aktuálnych

odborných slovníkoch je proces socializácie chápaný ako „celoživotný proces, v ktorého

priebehu si jednotlivec osvojuje špecifické ľudské formy správania a konania, jazyk,

vedomosti, hodnoty, kultúru a začleňuje sa tak do spoločnosti“ (J. Průcha – E. Walterová –

J. Mareš, 2003, s. 216). Teda v pedagogickom ponímaní sa vymedzuje socializácia ako

mnohostranný proces prispôsobovania, v ktorom sa človek stáva členom spoločnosti.

V psychologickom slovníku je „socializácia začleňovaním človeka do spoločnosti

prostredníctvom nápodoby a identifikácie; najskôr v nukleárnej rodine, potom v malých

spoločenských skupinách, ako je školská trieda, záujmový krúžok, športové družstvo, až

po zapojenie sa do najširších spoločenských vzťahov; súčasťou socializácie je prijatie

základných etických a právnych noriem danej spoločnosti“ (P. Hartl, 2004, s. 249). Takouto

definíciou autori zvýznamňujú dôležitosť súladu morálky a etických noriem jednotlivca

so životom spoločnosti.

Niektorí autori stotožňujú socializáciu s enkulturáciou. Enkulturáciu chápeme ako „proces,

prostredníctvom ktorého si jedinec v priebehu svojho života osvojuje kultúru danej

spoločnosti“ (J. Průcha – E. Walterová – J. Mareš, 2003, s. 58). Proces enkulturácie je možné

chápať aj ako proces, „ktorý vzniká vplyvom pôsobenia sociálneho prostredia, v ktorom

jednotlivec vyrastá a v ktorom postupne, v každodennom živote, preberá kultúru a jej hodnoty

bez toho, aby si to uvedomoval“ (V. Cabanová, 2006, s. 10).

Z komparácie vyššie uvedených pojmov „socializácie“ môžeme povedať, že socializácia je

procesom humanizácie osobnosti a zároveň  premenou človeka z biologickej bytosti na bytosť

spoločenskú. Predstavuje zložitý proces spoločenskej adaptácie, v ktorom človek získava

kvality, umožňujúce uplatnenie sa v ľudskej spoločnosti. Pritom ide vždy o vzájomnú

interakciu medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Je to proces osvojovania si hodnôt a noriem

konania jednotlivcom, je to proces učenia sa kultúre, preberania a vykonávania spoločenských

8

rolí. Tento proces vnímame aj ako proces tvorby hodnotových orientácií a preberania

ostatných zložiek kultúry, vrátane osvojovania si vedomostí a zručností.

1. 1. 1 Socializácia ako spoločenský jav

Socializácia je celoživotným procesom, v rámci ktorého sa jednotlivec učí žiť v podmienkach

konkrétnej spoločnosti, tj. stáva sa jej súčasťou, formuje a rozvíja sa sociálna stránka jeho

ľudskej podstaty. Známy je Aristotelov výrok: „človek je tvor spoločenský“. „Osobnosťou sa

človek nerodí, ale stáva sa ňou v priebehu individuálneho života“ (Nakonečný, 1999). Človek

si v rodine,  v škole, v rovesníckej skupine, v zamestnaní (viď tabuľka 1) osvojuje

spoločenské normy, formuje si svoj hodnotový systém, učí sa tradíciám, kultúre, učí sa

preberať a vykonávať spoločenské role.

T 1 Životný cyklus indivídua a štádiá socializácie (Böttcher, 1979, s. 25)2

SocializátorVývojové štúdium indivídua

Primárna skupina v procese socializácie

Sociálny systém, do ktorého má byť jedinec integrovaný

Primárna socializácia

rodinapríbuzenská skupina

novorodenec -1 m.kojenec – 1 rokmalé dieťa – 3 roky

členovia rodinysystém rodinyspoločenský systém

Sekundárna socializácia

rodinaskupina vrstovníkov

dieťa – 5 rokov spolu sa hrajúce deti predškolské zariadenia

rodinapriateliaškolský kolektív

mladistvý – 14 rokov kamaráti zo školy škola

rodina rodičovvlastná rodinapriatelia zo školykolegovia v zamestnaníspolky, združenia

dospelý – 20 rokovstaroba – 60 rokov

spolupracovníci zamestnanie

Socializácia sa uskutočňuje napodobňovaním (imitáciou)3, ktoré je najstaršou formou

sociálneho učenia (jednotlivec napodobuje ľudí alebo skupiny zo svojho blízkeho okolia),

sociálnym spevňovaním (realizuje sa prostredníctvom sociálnych odmien a trestov ako metód

mravného hodnotenia) a identifikáciou (vyjadruje stotožnenie s osobou, ku ktorej má jedinec

veľmi kladný vzťah a chce sa jej podobať).

2 bližšie: Jandourek, S.: Sociologický slovník (2001, s. 223).3 Proces, pri ktorom napodobňujúca osoba skúša opakovať po inej osobe, ktorá plní funkciu jej vzoru, modelu,

jej vonkajšie správanie, ale tiež jej reč, myšlienky, postoje, zážitky (Průcha, Walterová, Mareš, 2003, s. 132).

9

Socializácia človeka teda predstavuje proces spoločenskej adaptácie. Jej prostredníctvom

si jednotlivec osvojuje pravidlá spolunažívania, očakávané spôsoby správania, spoločenské

roly i kultúru spoločnosti.

1.2 Rodina ako sociálna inštitúcia

Vo všeobecnosti rodinu chápeme ako primárnu a neformálnu spoločenskú skupinu, ktorá je

základnou jednotkou spoločnosti. V odborných slovníkoch sú k poňatiu rodiny najčastejšie

uvedené nasledujúce definície:

Vo veľkom  sociologickom slovníku je rodina vymedzená ako „obecne pôvodná

a najdôležitejšia spoločenská skupina a inštitúcia, ktorá je základným článkom sociálnej

štruktúry a základnou ekonomickou jednotkou, ktorej hlavnými funkciami je reprodukcia

trvania ľudského biologického druhu a výchova, resp. socializácia potomstva, ale i prenos

kultúrnych vzorov4 a zachovanie kontinuity kultúrneho vývoja“ (1996, s. 940).

Jednoduchšie vymedzuje rodinu P. Hartl, ktorý v psychologickom slovníku definuje rodinu

ako „spoločenskú skupinu, spojenú manželstvom alebo pokrvnými vzťahmi, zodpovednosťou

a vzájomnou pomocou“ (2004, s. 512).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rodina je prirodzenou sociálnou skupinou spoločnosti, ktorá

združuje ľudí v intímnej jednote na základe pokrvnej príbuznosti. Predstavuje zároveň

základnú formu začlenenia jednotlivca do sociálnej štruktúry. Má rôzne podoby. Všade tam,

kde muž a žena žijú spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú

deti, hovoríme o rodine. Predstavuje dominantné a zároveň najvhodnejšie výchovné

prostredie pre dieťa. V rodinnom prostredí sa formuje celá osobnosť dieťaťa – jeho charakter,

postoj k ostatným ľuďom, k práci, k spoločnosti. V nej dieťa získava základné poznatky

o okolitom svete, tu sa vytvára jeho hodnotová orientácia, buduje hodnotový rebríček

a formujú životné preferencie.

Špecifické postavenie má v spoločnosti mnohodetná rodina. Trend poklesu pôrodnosti v SR

v posledných dvadsiatich rokov signalizuje postupný prechod od prevládajúceho dvojdetného

modelu rodiny k jednodetnému a výraznému úbytku troj – a viacdetných rodín.

4 Súbor charakteristík, označujúcich správanie ľudí špecifické pre určitú kultúru (napr. európsku). Prenášajú sa rodinnou výchovou prostredníctvom postojov, zvykov, tradícií (Průcha, Walterová, Mareš, 2003, s. 110).

10

1.2.1 Funkcie rodiny

Rodina ako primárna sociálna skupina plní voči svojím členom i voči spoločnosti viacero

dôležitých funkcií. Podľa J. Hroncovej (2000, s. 78 - 84) medzi najdôležitejšie funkcie rodiny

patrí:

a) Biologická funkcia – spočíva v zaisťovaní biologického zachovania ľudského rodu

a súvisí s biopsychickými potrebami muža a ženy.

b) Ekonomická funkcia – rozumieme ňou zabezpečovanie základných životných potrieb

rodiny, ktoré sú vyjadrené v životnej úrovni (štandarde rodiny).

c) Výchovná funkcia – spočíva v podpore a rozvoji detskej osobnosti, v prejavovaní záujmu

o dieťa, v poskytovaní vhodných výchovných stimulov (metódami osobného príkladu

rodičov, ale i rozhovorov, hry, práce a režimu dňa).

d) Emocionálna funkcia - jej úlohou je poskytovať emocionálnu podporu všetkým svojim

členom. Emocionalita je najdôležitejším kohéznym faktorom rodiny, zabezpečujúcim

priaznivú atmosféru, súlad a citové zázemie všetkých členov.

e) Ochranná funkcia – spočíva nielen v ochrane zdravia detí, ale aj v ochrane pred sociálno-

patologickými javmi v spoločnosti.

f) Socializačná funkcia - je spolu s výchovnou funkciou všeobecne odborníkmi uvádzaná

ako najdôležitejšia funkcia. Predstavuje adaptáciu dieťaťa na sociálne podmienky života.

Socializáciou si osvojuje základné návyky a očakávané spôsoby správania potrebné

v spoločnosti. Rodinná komunita vytvára špecifickú sociálnu klímu, v ktorej má

najvýznamnejšiu úlohu citová zložka, utváranie vedomia o tom, že dieťa je uznávané

a akceptované bez podmienok. Vytváranie a navodzovanie pozitívnej rodinnej klímy je

preto jednou z dôležitých a neľahkých úloh rodiny. Prostredníctvom rodiny deti získavajú

kontakty so širšou komunitou, rodina ich vybavuje určitým sociálnym statusom –

príslušnosťou k vrstve, triede alebo etnickej skupine. Poskytuje im prvé neoceniteľné

skúsenosti do života. Rodina je pre dieťa príkladom, ktorý ukazuje, ako sa ľudia majú

správať jeden ku druhému. Ako majú spolupracovať a pomáhať si, ako reagovať, ako si

vyjadrovať podporu, keď sa im niečo nedarí. Deti imitujú názory, postoje i hodnoty otca

a matky, často sa s nimi stotožňujú. Rodina poskytuje dieťaťu základný model sociálnej

interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine. Začleňuje dieťa do určitého spôsobu

života, odovzdáva mu základné sociálne požiadavky a normy a reguluje ich prijatie.

11

Pri plnení základných funkcií sa stáva, že rodina zlyháva. Vtedy hovoríme

o disharmonických, resp. dysfunkčných rodinách, ktoré sú závadným typom rodinného

prostredia.

Na procese socializácie sa podľa J. Hroncovej (2000, s. 84 - 86) podieľajú nasledujúce

socializačné činitele:

Ekonomické podmienky: spôsob bývania, finančný rozpočet, príjmy rodičov, životný

štandard rodiny, vybavenosť domácnosti rôznymi materiálnymi prostriedkami, ale aj

lokalita rodiny (dedina – mesto), – toto všetko sa odráža v životnom štýle rodiny.

V reálnom živote je zásluhou zvýšených finančných potrieb nižšia kvalita bývania hlavne

u mnohodetných rodín.

Kultúrne podmienky: najvýznamnejšiu úlohu plní výchovné pôsobenie rodičov, ich

vzdelanostná úroveň a povolanie ako faktor ovplyvňujúci utváranie a formovanie

osobnosti mladého človeka. Ďalej sú to zvyky a kultúrna úroveň rodiny, kultivovanosť

rodičov, komunikačné prostredie, knižnica v rodine, životný štýl, kultúrne aktivity, spôsob

trávenia voľného času, náboženstvo (vierovyznanie).

Demografické podmienky: patrí medzi ne najmä štruktúra rodiny, veľkosť rodiny, vzťahy

v rodine, vek rodičov.

Veľmi dôležitá je klíma v rodine. Z realizovaných výskumov vyplynulo, že vo viacdetných

rodinách býva pozitívnejšia klíma na výchovu aj socializáciu detí. Najmä v mnohodetných

rodinách súrodenecké vzťahy vytvárajú viac príležitostí na osvojenie si vzájomnej pomoci

medzi deťmi, tolerancie, skromnosti a prispôsobivosti.

Problémy v napĺňaní socializačnej funkcie rodiny môžu vznikať z rôznych príčin.

Socializačná funkcia je úplne narušená, ak sa rodina nechce, nemôže alebo nedokáže o deti

starať. Harmóniu rodiny narušujú konfliktné situácie v rodine (rozvod rodičov, nezhody

medzi generáciami, medzi partnermi), ale aj  prípady závislosti niektorého člena rodiny

na alkohole, drogách, hracích automatoch. Aj sociálne a emocionálne nezrelí rodičia, ktorí

veľmi často nezískali vhodné vzory od svojich rodičov, mávajú problémy v uspokojovaní

potrieb svojich detí.

1.2.2 Socializácia osobnosti v rodinnom prostredí

Ako uvádzajú viacerí autori (J. Hroncová – A. Hudecová – T. Matulayová, 2000, D. Polonský

– J. Matis, 2004), vo vývine osobnosti je od narodenia podstatným faktorom vplyv okolitého

prostredia a výchova. Je nepochybné, že harmonické rodinné prostredie zohráva významnú

úlohu pri formovaní osobnosti mladého človeka a v jeho začleňovaní sa do širšej spoločnosti.

12

Rodina je ako spoločensky schválená forma spolunažívania najdôležitejším socializačným

činiteľom. Pre dieťa predstavuje primárne prostredie, ktoré má veľký vplyv na vývin

osobnosti, a preto je úlohou rodičov vytvoriť mu v nej vhodné podmienky. Dieťa vidí

vo svojich rodičoch dokonalé bytosti, rodičia preň predstavujú prirodzenú autoritu, ktorej sa

musí podriaďovať, od ktorej a kvôli ktorej sa učí kontrolovať svoje správania a konanie.

V rodine sa uskutočňuje prvý stupeň socializácie, dieťa si v nej postupne uvedomuje, že musí

brať ohľad na ostatných ľudí vo svojom prostredí, tj. učí sa kooperovať a robiť kompromisy.

Rodina poskytuje dieťaťu základný model – model sociálnej interakcie a komunikácie v malej

sociálnej skupine. Spôsob komunikácie, citového reagovania, citových vzťahov – celkovo

modely správania sa k iným ľuďom prenáša zo skúseností získaných v detstve v rodine

do ďalších osobných vzťahov k spolužiakom, k partnerovi, vlastným deťom, ku kolegom.

Spôsob a úroveň komunikácie v rodine je podmienený mnohými faktormi. Medzi

najdôležitejšie patrí sociokultúrne prostredie rodiny aj s jeho spôsobmi komunikácie, pretože

úroveň komunikácie v rodine závisí predovšetkým od toho, ako spolu vzájomne komunikujú

rodičia.

Sociokultúrne prostredie rodiny je definované ako „prostredie života určitej sociálnej skupiny

so špecifickými charakteristikami jej kultúry (napr. spôsoby komunikácie, trávenie voľného

času, hodnotová orientácia, ale i materiálne charakteristiky, ako napr. počet kníh

v domácnosti). Ide o dôležitú determinantu vzdelávacích procesov obzvlášť v prípade

sociokultúrneho prostredia rodiny. … Ukazuje sa, že vplyv tohoto prostredia je natoľko silný,

že spolu určuje budúcu vzdelávaciu dráhu jednotlivca a jeho profesijnú kariéru“ (J.

Průcha – E. Walterová – J. Mareš, 2003, s. 220).

Podľa J. Kurica (1986, s. 119) sa základy budúcich sociálnych vzťahov jedinca uskutočňujú

už v novorodeneckom období. Dôležitou podmienkou rozvoja osobnosti u novorodenca je

vytvorenie imprintácie (vpečatenia). Ide o geneticky zakódovanú schopnosť vytvoriť si väzbu

s prvou bytosťou, ktorá sa nachádza v blízkosti dieťaťa hneď po narodení. Ide o prvé

spoznanie vzhľadu rodičov.

V období dojčaťa (1 mesiac – 1 rok) sa socializačný proces viaže hlavne na matku alebo

hlavnú výchovnú osobu, ktorá sa oň stará.

Obdobie batoľaťa (2. – 3. rok života) je charakteristické nadobúdaním samostatnosti

a autonómie dieťaťa. Objavuje sa rodinná socializácia, dieťa sa vo svojich aktivitách orientuje

na interakciu s rodinou. Pre vývoj sociálneho správania je veľmi dôležité správanie rodičov,

ktoré je často príkladom správania detí. Sociálne vzťahy k vrstovníkom, mladším alebo

starším deťom, sú ešte povrchné a nestále. Vo veku troch rokov sa postupne so zrením CNS

13

mení charakter vzájomných vzťahov medzi dieťaťom a dospelými. U dieťaťa sa utvára

vedomie vlastného „ja“ a formuje sa identita. Toto obdobie nazývame aj obdobím prvého

vzdoru (nakoľko dieťa skúma dosah na ostatných ľudí).

O období predškolského veku (3 až 6 rokov) hovoríme ako o období faktického formovania

osobnosti (Kuric, 1986, s. 142). Dieťa sa venuje predovšetkým hrám, ktoré tvoria takmer

100 % jeho činnosti. Najvýznamnejší pokrok badáme v osvojovaní rolí a identifikácii

so svojím pohlavím, teda v diferenciácii ženskej a mužskej role. Aj keď má rodina veľký

význam, dieťa čoraz viac vyhľadáva sociálne kontakty s vrstovníkmi.

Obdobie mladšieho školského veku (6 – 11 rokov) je obdobím, ktoré začína vstupom dieťaťa

do školy. Škola ako formálna inštitúcia prispieva k socializácii dieťaťa iným spôsobom, ako

rodina. V nej si žiak osvojuje iné roly a s nimi spojené kompetencie. Pôsobením školy sa

zásadne mení celkový spôsob života žiaka. M. Vágnerová hovorí: „rola školáka môže totiž

zmeniť i jeho rolu v rodine“ (2000, s. 172). Veľký význam pre úspešné zaškolenie dieťaťa má

správny vzor a vhodné usmerňovanie rodičov aj učiteľov. V pohľade žiaka autorita učiteľa

prevláda nad autoritou rodičov.

Obdobie dospievania je charakteristické rozvojom osobnosti, ktorý je podmienený vyšším

stupňom duševného dozrievania, väčším rastom intelektuálnych a fyzických síl a jeho novým

postavením v rodine, v škole i v spoločnosti. Výrazne sa prejavuje snaha odpútať sa

od rodiny.

Adolescencia je obdobím hľadania identity a zároveň obdobím prípravy na dospelosť.

V priebehu adolescencie sa adolescent stále viac približuje k role dospelého. Dozrieva

v ľudskú osobnosť, ktorá sa spoločensky zaraďuje medzi dospelých. Je stále viac akceptovaný

ako dospelý jedinec a na základe toho sa od neho očakáva tomu odpovedajúce správanie.

Dochádza u neho ku konfrontácii vlastných názorov s názormi ostatných ľudí, vlastných

schopností so schopnosťami rovesníkov. V tejto etape života je stále veľmi dôležitá rodina.

Práve rodičia zaujímajú vo vzťahoch adolescentov k dospelým najvýznamnejšie miesto.

Na základe svojich vlastných skúseností a úvah transformujú postoj k hodnotám, ktoré

prezentovali rodičia, presviedčajú sa o ich význame a uznávajú ich platnosť. Adolescenti

svojou partikulárnou identitou prechádzajú rolou učňa alebo stredoškolského študenta.

Uvedomujú si svoju pozíciu a sociálne zaradenie. Ich sociálne profesijné roly, ale aj motivácia

a ašpirácie sú ovplyvnené školským zaradením a rodinou, jej sociálnym postavením

a pôsobením jej hodnotového systému. Formovanie adolescentov môže negatívne ovplyvniť,

okrem nízkej kultúrnej úrovne rodiny aj zanedbávanie a nevšímavosť rodičov, ale i opačne

puntičkárstvo, prehnaná prísnosť a kritizovanie. Nehovoriac o tom, že obraz adolescenta

14

o svete často zdeformujú aj patologické javy ako sú alkoholizmus, rozvod, bitky a hádky

v rodine (rozvraty) a negatívne charakterové vlastnosti rodičov (egoizmus, narcizmus).

1.3 Školská úspešnosť v kontexte k školskej neúspešnosti a neprospievajúci žiak

Jedným z najvážnejších problémov v slovenských školách je neprospievanie, resp.

nedosahovanie požadovaných štandardov vzdelávania žiakmi, čiže zlyhanie. „Úspešnosť

alebo neúspešnosť všeobecne vyjadruje vzťah jednotlivca k istej činnosti podľa toho, ako sa

v nej uplatňuje. O neúspešnosti hovoríme vtedy, ak výkonnosť, resp. správanie žiaka

nezodpovedá požiadavkám školy, resp. ak nezodpovedá jeho možnostiam a schopnostiam“

vysvetľuje J. Hvozdík (1986, s. 145). Za neprospievajúceho žiaka považuje takého, ktorý

nevyhovel požiadavkám školy aspoň z jedného učebného predmetu.

Podľa J. Průchu, E. Walterovej a J. Mareša (2001, s. 136) je neprospievajúci žiak „v užšom

slova zmysle chápaný ako žiak (študent) klasifikovaný stupňom „neprospel“ (resp. číselným

ekvivalentom) na školskom vysvedčení alebo pri „skúške“. Základným a možno povedať

určujúcim ukazovateľom úspešnosti v školskej práci sú školské známky. Tie ukazujú, či

a do akej miery žiak splnil požiadavky, ktoré na neho kladie škola. Podľa J. Hvozdíka je

školský prospech doteraz jedným zo základných ukazovateľov školskej úspešnosti žiaka

(1986, s. 146). Ako uvádzajú J. Průcha, E. Walterová a J. Mareš „znamená školská

neúspešnosť v chápaní tradičnej pedagogiky a taktiež laickej verejnosti podpriemerné až

nevyhovujúce výsledky v školskom hodnotení vzdelávacích výsledkov žiakov (zlé známky)“

(2001, s. 240).

Školská úspešnosť (neúspešnosť) je veľmi zložitý a mnohodimenziálny jav, determinovaný

celým komplexom spolupôsobiacich činiteľov súvisiacich nielen s osobnosťou žiaka, ale aj

radom ďalších vonkajších podmienok. Patrí medzi ne, okrem iných, aj napríklad osobnosť

učiteľa, odbornosť, čiže kvalifikácia učiteľa, socioekonomické podmienky učenia, v ktorých

dieťa vyrastá a žije, ako aj rôzne psychologické aspekty, vzťah ku škole, k učeniu, potreby

a záujmy, motivácia apod., ktoré vstupujú do procesu učenia. Skúmajú sa rôznorodé príčiny,

prečo žiak neprospieva a podľa J. Průchu, E. Walterovej a J. Mareša „mnohými empirickými

výskumami je potvrdzované, že sociokultúrny profil rodiny, a hlavne úroveň vzdelania

rodičov, významne determinujú vzdelávacie výsledky žiakov, ich postoje voči škole,

vzdelávaniu, a i.“ (2001, s. 203). J. Hvozdík na základe dlhoročného bádania uvádza: „bohato

rozvinuté výskumy potvrdzujú, že rodina pôsobí na školské učenie žiaka buď priamo tým, aké

15

podmienky pre túto činnosť dieťaťa utvára, alebo nepriamo tak, že formuje mravné vlastnosti,

charakterové črty, postoje a pracovné návyky žiaka, ktoré potom ovplyvňujú jeho učebnú

činnosť. ..... Poľská psychologička M. Tyszkowa predpokladá, že školský neprospech žiakov

najviac závisí od zlých bytových podmienok a od nízkej kultúrnej úrovne rodičov“ (1970,

s. 25).

Niet pochýb o tom, že rodinné prostredie žiaka patrí k významným činiteľom, ovplyvňujúcom

školskú výkonnosť. Niektorí autori uvádzajú (J. Průcha, 2002, L. Kačány, 1999), že rodina

a jej sociokultúrne zázemie sú významným činiteľom neprospievania žiakov. Je to

v prípadoch, kedy žiak nemá priaznivé podmienky na prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa

u neho vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v školskej práci, dochádza

k citovým poruchám, poruchám sociálnych vzťahov atď. Z faktorov rodinného prostredia

žiaka môže záporne ovplyvniť jeho učenie, a tým aj jeho úspešnosť, najmä zlé materiálno-

ekonomické podmienky, nízka kultúrna úroveň, narušená štruktúra rodiny, nepriaznivé

postavenie žiaka v rodine, nízka kvalita rodinnej výchovy, zlá spolupráca rodiny so školou.

J. Hvozdík (1970, s. 31) uvádza medzi faktormi, ktoré významne ovplyvňujú školskú

neúspešnosť, aj počet detí v rodine. Z jeho výskumu vyplýva, že až 73,6 % neprospievajúcich

žiakov pochádzalo z trojdetných a viacdetných rodín, pričom približne 1/3 ich pochádzala

z päťdetných a viacdetných rodín. Podľa jeho zistení (1970, s. 31) najvhodnejším prostredím

pre vývin detí a ich školskú úspešnosť sú rodiny v dvoma alebo troma deťmi. J. Průcha,

E. Walterová a J. Mareš (2001, s. 241) uvádzajú, že školská neúspešnosť môže ovplyvňovať

voľbu vzdelávacej dráhy jednotlivca, a tým aj jeho budúci život.

Niektoré sociologické výskumy (viď napr. Fthenakis, Kunze, 1983) „ preukázali, že

v mnohodetných rodinách je zo strany rodičov vývoju detí venované menej pozornosti

a kvalita všestrannej starostlivosti je nižšia. To sa premieta i do školskej úspešnosti (in Helus,

2004, s. 70). Pritom školská úspešnosť na druhom stupni je základom pre diferenciáciu žiakov

vo vzťahu k predpokladanému profesijnému začleneniu.

1.3.1 Socializačná funkcia rodiny so vzťahom k  školskej  neúspešnosti

Z vyššie uvádzaných faktorov vyplýva, že socializácia dieťaťa je jednou z dôležitých

výchovných úloh každej rodiny. To znamená, že u detí je treba vypestovať schopnosť i ochotu

spolupracovať, kooperovať a pracovať pre dobro a v prospech ostatných členov. Zároveň je

potrebné naučiť zmysluplne tráviť a využívať voľný čas a využívať ho nielen relaxačne -

na spoločné hry a oddychové aktivity, ale aj na pomoc rodičom pri domácich prácach.

16

Významnou školou medziľudských vzťahov sú spoločenské kontakty s priateľmi, známymi

alebo ďalšími príbuznými. Umožňujú prehlbovať medziľudské vzťahy, učia človeka

spolunažívať s inými ľuďmi. Spoločenský styk ponúka veľa poučenia o kultúre bývania,

stolovania, obliekania. Je zdrojom inšpirácie a nápadov, učí nás žiť medzi ľuďmi. Rodina je

malý kolektív, no práve v tomto prostredí sa kladú základy schopnosti žiť v širšom kolektíve.

Dieťa sa kolektívnosti učí pri rozličných príležitostiach. Rodinné prostredie sa stáva

radostnejším, ak je v rodine viacej detí.

Viacerí súrodenci tvoria špeciálnu sociálnu skupinu (vekovo heterogénnu). U detí,

vyrastajúcich v rodine s viacerými deťmi, sa za aktívnej účasti rodičov pri správnej rodinnej

výchove utvárajú dobré súrodenecké vzťahy a vzájomná spolupatričnosť (ktorá patrí podľa

Maslowej hierarchie potrieb medzi základné psychické potreby). Rodina s viacerými deťmi

utvára súrodenecký kolektív, ktorý je významným výchovným prostriedkom. V týchto

rodinách je pri väčšom vekovom rozdiele súrodencov potrebné zapájať do starostlivosti

o mladšieho súrodenca staršie dieťa, čím môže starší súrodenec prejaviť ochotu pomôcť

mladšiemu súrodencovi a chrániť ho. Týmto spôsobom sa starší učí zodpovednosti a mladší

sa učí rešpektovať staršieho. Deti sa samy od seba nenaučia ochote vzájomne si pomáhať

a angažovať sa na živote i problémoch toho druhého, ak ich k tomu nevedú a nevychovávajú

rodičia. Nejde tu totiž o vlastnosti, s ktorými prichádzame na svet, ale o vlastnosti, ktoré

získavame pri plnení jednotlivých funkcií rodiny.

Rodina významne ovplyvňuje učenie žiaka, a to čiastočne už tým, že ho pripraví do školy, ale

najmä tým, aké podmienky na učenie mu doma vytvára. Rodina sa ukazuje ako významný

činiteľ ovplyvňujúci školskú úspešnosť žiakov. Najmä v mnohodetných rodinách pociťujú

deti v príprave na vyučovanie nedostatok súkromia, nie každé má svoj vlastný pracovný stôl

a už vôbec nie vlastnú izbu. Vzhľadom na menej priaznivé podmienky na domácu prípravu

na vyučovanie sa u týchto detí nevypestujú vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech

v škole.

Z faktorov sociokultúrneho rodinného prostredia žiaka môžu záporne ovplyvniť jeho učenie

najmä nízka kultúrna úroveň rodiny, nepriaznivé postavenie žiaka v rodine, veľkosť rodiny,

počet detí v rodine, poradie ich narodenia, celková citová atmosféra v rodine, záujem rodičov,

trávenie voľného času a mimoškolské aktivity, nízka kvalita rodinnej výchovy a zlá

spolupráca rodiny so školou. Kultúra domáceho prostredia má silný vplyv na to, čo sa deti

a mladí ľudia v škole i mimo nej naučia. Prostredie domova má dokonca silnejší vplyv

na vzdelanie detí, ako sociálny status rodiny (výška príjmu a dosiahnuté vzdelanie rodičov).

Jednou z hlavných príčin dominantného vplyvu rodiny je jednoduchý fakt, že deti

17

od narodenia do dospelosti strávia takmer všetok čas mimo školu v rodine, a teda

pod priamym vplyvom svojich rodičov.

1.3.2 Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia rodiny

Plnenie tejto funkcie predstavuje zabezpečovanie základných životných potrieb rodiny.

Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia ovplyvňuje spôsob života členov rodiny. Závisí

od príjmu členov rodiny, ktorý je podmienený zamestnaním rodičov a tiež od spotreby, ktorá

je ovplyvnená tradíciami rodiny a jej organizáciou.

Jedným z faktorov, ktorý vytvára – alebo môže vytvárať priaznivé podmienky na slobodný

rozvoj osobnosti, je materiálna vybavenosť rodiny. Vysoká materiálna vybavenosť sa odráža

v životnom štýle rodiny. Prináša určité výhody (uľahčuje prácu, šetrí čas, umožňuje rôzne

kultúrne a vzdelávacie aktivity), ale súčasne nesmieme zabúdať ani na druhú stránku

uvedeného stavu. Ide o prílišnú zaujatosť niektorých rodín materiálnymi hodnotami. Takýto

postoj rodiny k materiálnym hodnotám sa prejavuje aj v hodnotovom rebríčku rodiny, kde

peniaze zaujímajú popredné miesto. Ide o pracovne exponované najmä podnikateľské rodiny.

Rodina je poznačená väčším stresom, orientáciou na konzumný spôsob života a menším

dôrazom na sociálne istoty. V tejto rodine sa často vyskytujú nevhodné podnecujúce faktory,

ktoré podporujú uprednostňovanie hmotného zabezpečenia a materiálnych hodnôt

pred osobným vzťahom a citovými väzbami.

Ekonomická stránka rodiny a rozdiely medzi rodinami sú zrejmé aj z kvality bývania, ktoré si

rodina môže dovoliť. Znamená to, že bohatšia rodina môže dopriať svojmu dieťaťu jeho

vlastnú izbu, pracovný stôl a pokoj k nerušenej príprave do školy a k rozvíjaniu záujmov.

V dôsledku ekonomickej transformácie spoločnosti rastú životné náklady a objavili sa

negatívne javy ako je napríklad nezamestnanosť, v dôsledku ktorej sa mnoho rodín ocitlo

v kríze. Dochádza k poruchám ekonomicko-zabezpečovacej funkcie, prejavujúcej sa

v hmotnom nedostatku a neschopnosti rodiny zabezpečiť základné životné potreby

18

2 UTVÁRANIE OSOBNOSTI V PROCESE SOCIALIZÁCIE

2.1 Špecifiká rodinného prostredia

Rodinné prostredie pôsobí na základné psychické, telesné a sociálne charakteristiky vývoja

dieťaťa od narodenia mnohokrát až do dospelosti. Rodina zásadne ovplyvňuje jazykovú

a komunikačnú kompetenciu dieťaťa, jeho kognitívny a emočný vývoj, postoje (i predsudky

a stereotypy) a hodnotovú orientáciu. Sociokultúrne výskumy (Bernstein, Labov, Robinson)

potvrdzujú vplyv rodinného prostredia na utváranie životného štýlu ľudí, na ich profesijnú

a životnú dráhu, príjmy, ekonomické postavenie, atď. Každá rodina je jedinečná – platia v nej

vlastné nepísané pravidlá, zákony a normy správania, uznáva hodnoty a rituály.

Špecifické podmienky vo výchove má neúplná rodina. Absenciu chýbajúceho rodiča je

nevyhnutné kompenzovať zvýšenou starostlivosťou a vzájomnou dôverou, pričom

nevyhnutnou podmienkou úspešnej výchovy v takejto rodine je zapájanie sa detí do prác

v domácnosti a sebaobslužných aktivít primeraných ich veku.

Negatívne faktory v rodinnom prostredí sú často príčinami vzniku delikvencie mladistvých.

Podľa mnohých autorov, ktorí sa venujú sociálnej práci, dominantným typom rodinného

prostredia mladých delikventov je rodina s nízkym spoločenským statusom. Ide o málo

podnetné rodiny, v ktorých prevláda nízko kvalifikovaný typ robotníckej rodiny (v súčasnosti

dominuje u rodičov nezamestnanosť), existuje v nej vyšší výskyt trestanosti rodičov

i súrodencov, alkoholizmu, typická je mnohodetnosť, nízka vzdelanostná úroveň rodičov

i delikventov, rozklad vnútro rodinných vzťahov, nedostatky vo výchove, zlá povesť rodiny

v mieste bydliska a iné poruchy. Podľa výsledkov realizovaných výskumov sú práve uvedené

faktory príčinami, ktoré záporne ovplyvňujú školskú úspešnosť žiakov.

2.2 Úloha rodičov v procese socializácie

Rodičia tvoria rodičovský subsystém, ktorý primárne ovplyvňuje súrodenecký subsystém.

Z hľadiska zdravého vývinu dieťaťa, jeho morálneho profilu, budovania charakteru a celej

osobnosti, má v oblasti interpersonálnych interakcií kľúčové postavenie vzťah rodič (otec,

matka) – dieťa a vôbec celé rodinné prostredie. Charakteristickým znakom rodinnej výchovy

je vytváranie hlbokých a trvalých citových vzťahov medzi dieťaťom a rodičmi. Vzťahy medzi

rodičmi sa prenášajú na vzťah k deťom a sú určujúcimi aj pre vzťahy medzi súrodencami,

k starým rodičom, príbuzným a známym, medzi ktorými si dieťa utvára a overuje prvé

sociálne kontakty. Tu sa učí žiť v kolektíve, tu si buduje citovú náklonnosť, a tým si vytvára

citovú základňu pre neskoršie budovanie širších medziľudských vzťahov. Vzhľadom

19

k jedinečnej väzbe medzi rodičmi a deťmi majú rodičia právo a povinnosť „prví“ vychovávať

svoje deti pred právom výchovnej činnosti ďalších osôb a výchovných inštitúcií.

Kvalita výchovného pôsobenia je tu založená predovšetkým na dôvere, trvácnosti vzťahov

a spolunažívaní. Dieťa si do siedmeho roku života nielen osvojuje základy partnerského

a rodičovského správania, ale formuje sa aj jeho charakter. Spontánne napodobňuje rodiča

rovnakého pohlavia bez ohľadu na to, či sú prejavy rodiča nasledovaniahodné alebo nie.

Nasáva do seba prejavy lásky, akceptácie, ale aj prejavy prísneho rodiča, pretože rodič by mal

dieťa nielen milovať, ale mal by byť aj autoritou. Každý rodič by si mal uvedomiť

skutočnosť, že dieťa nevychováva len slovami – radami, príkazmi, zákazmi, ale hlavne

osobným príkladom, ako veľmi účinným výchovným prostriedkom.

Podľa L. Kačányho „nízka kvalita výchovy môže zapríčiniť slabší výkon alebo neprospech

žiaka. Takéto deti sú spravidla odkázané samé na seba, nemajú žiadnu kontrolu, preto sa

u nich nevytvárajú potrebné pracovné návyky pre prácu v škole a pri učení“ (1999, s. 154).

Autoritárske správanie rodičov sa častejšie vyskytuje, ako uvádza Z. Helus, najmä

v mnohodetných rodinách (2004, s. 71), pričom hlavne v závislosti od toho, aký pomer sa

utvára medzi dieťaťom a jeho rodičmi, formuje sa jeho vzťah k iným ľuďom a k celej

spoločnosti, až bude staršie.

2.3 Rodičovské role

Rodičovský subsystém predstavuje najdôležitejší, t.j. základný vzťah rodiny. V rodine má

každý svoje jedinečné, nezastupiteľné a nenahraditeľné miesto – má svoj status. Pojmom

status označujeme teda miesto, ktoré má jednotlivec v sociálnej skupine alebo sociálnom

systéme na základe svojich vlastností. S každou pozíciou v sociálnej skupine sa spája istá

rola, ktorá popisuje, ako sa má osoba v danej pozícii správať k ostatným členom skupiny.

Človek hrá viacero rolí, ktoré musí spájať. Niekedy dochádza ku konfliktu rolí, ktorý je zvlášť

nepríjemný, ak sa v dvoch alebo viacerých rolách očakáva protichodné správanie. Pri výkone

rodičovskej role dochádza často k poruchám rodičovstva. Nezvládnutie rodičovskej role je

spôsobené zlou skúsenosťou rodiča z vlastného detstva, nízkou sebaúctou, nedostatočnou

kontrolou a sebaovládaním, nepochopením potrieb dieťaťa a ďalšími rodičovskými

poruchami, spojenými so sociálnymi, somatickými psychickými poruchami, poruchami

osobnosti a správania. V dôsledku týchto porúch rodičia nechcú, nevedia alebo nemôžu

poskytnúť to, čo je potrebné pre výkon rodičovskej role a pre priaznivý vývin dieťaťa.

20

2.4 Úloha súrodencov

K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Vzájomne sa líšia vekom, pohlavím,

záujmami, schopnosťami, temperamentom a okruhom činností. Ich vplyv na vývoj súrodenca

síce nie je taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľania hračiek,

pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov a vzájomná súťaživosť, či

žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú

mu vstup do spoločnosti. Úloha súrodencov narastá, ak dôjde ku strate otca alebo matky.

Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu, morálnu podporu

a niekedy preberá priamo rodičovskú funkciu. Avšak i tam, kde sú obaja rodičia, predstavujú

súrodenci pre seba navzájom kus životnej istoty. Súrodenci poskytujú jeden druhému citové

uspokojenie, poskytujú si podporu, útechu. Vo viacdetných rodinách býva často aspoň

jednému zo súrodencov vymedzená rola zodpovedného, ktorý dohliada na ostatných,

poskytuje im služby, pomoc, ochranu. Je to spravidla najstarší zo súrodencov. Veľmi dôležitý

je vzťah medzi súrodencami. Pevnejšie a trvalejšie vzťahy sa utvárajú medzi súrodencami

s menším vekovým rozdielom a rovnakého pohlavia. Častým problémom medzi nimi je

žiarlivosť ako dôsledok uprednostňovania jedného dieťaťa pred ďalším. Problémy sa

vyskytujú aj v rodinách s deťmi z viacerých manželstiev. V neposlednom rade dôležitým

aspektom, ktorý ovplyvňuje sociálne prostredie v rodinách, je počet detí. Ten je stále

považovaný za faktor, ktorý podstatne znižuje reálnu životnú úroveň rodiny a mnohé rodiny

s väčším počtom detí sú odkázané na poberanie sociálnych dávok.

2.4.1 Súrodenecké vzťahy

Podľa M. Vágnerovej „vzťahy medzi súrodencami sú ovplyvnené vekom a vývojovou úrovňou

dieťaťa. Vzájomné vzťahy závisia do značnej miery od postoja rodičov, ako sa dokážu vcítiť

do postoja detí a ako im prezentujú svoje názory“ (2000, s. 128). Dôležitý je počet detí,

poradie narodenia a vek detí. M. Vágnerová ďalej uvádza, že „najstaršie deti bývajú väčšinou

ctižiadostivejšie, motivovanejšie ku školskému úspechu alebo k výkonu všeobecne“ (2000,

s. 181). Úplne automaticky sa preto ujímajú dominantnej úlohy, stávajú sa z nich vodcovia,

preberajú zodpovedné posty. Majú v sebe vypestovanú silnú vôľu a pocit zodpovednosti.

Najmladší v rodine, tzv. benjamínkovia sú v živote uvolnenejší, ľahkomyseľnejší

a priebojnejší, pretože v detstve sa im veľa problémov prepieklo. Sú však menej zodpovední.

Zložitá je rola prostredného, ktorý nemá výsady staršieho ani výhody mladšieho a môže sa

cítiť v tieni. Charakterizuje ho obrovská cieľavedomosť, pretože v rodine musí bojovať

o svoju pozíciu a často na seba upozorňuje neposlušným správaním. Deti sa vďaka

21

súrodencom od malička učia ako komunikovať s budúcimi partnermi. Sú si navzájom

spojencami i súpermi, pretože sa musia deliť o rodičovskú pozornosť, rôzne materiálne

výhody a privilégiá. Hádky a rivalita sú v každej rodine medzi súrodencami úplne prirodzené.

A je veľká výhoda pre dieťa, ak v škole, a potom aj neskôr v zamestnaní dokáže bojovať

o svoje práva a potreby a presadiť ich.

2.5 Porovnanie mnohodetných rodín s rodinami s jedným dieťaťom

Mnohodetná rodina vytvára spoločenstvo heterogénnej skupiny z hľadiska veku, rozmanitých

pováh a rozličných talentov, je bohatá na rozmanitosť vzťahov, je príkladom vzájomnej

súdržnosti. Jej členovia sú nútení potláčať egoizmus, deliť sa, zapájať sa do domácich prác.

Formujú sa v úplne iných podmienkach, ako ich rovesníci v malých rodinách. Deti postupne

preberajú spôsoby rodičov a nastavujú im svojim správaním zrkadlo. U mnohodetných rodí sa

pomerne často vyskytuje autoritatívne správanie rodičov.

Podľa Z. Matějčeka (1992, s. 84) je v mnohodetných rodinách jedným z hlavných pozitívnych

rysov súrodenecká solidarita. Deti sú pracovité, staršie deti sa starajú o najmladšie, táto

starostlivosť je mimoriadne atraktívnym a výrazne stmeľujúcim činiteľom, ktorým sa celkom

prirodzeným spôsobom kultivuje rodičovské správanie.

Dieťa – jedináčik býva pohltený sebou a často rozmaznaný, ale je to človek, na ktorého sa

možno spoľahnúť. Rodičia sú na svoje jediné dieťa silnejšie viazaní a vykazujú aj zvýšenú

starostlivosť oň, vďaka čomu je jedináčik menej samostatný, ale viac na svoje okolie náročný

– a to aj v neskoršom veku. Z. Matějček (1992, s. 73) hovorí, že jedináčikovia sú v dnešnej

dobe častejšie vystavení výchovným postojom a praktikám rodičov. Rodičia majú vysoké

a prehnané ambície a nevýhodou je, že nemôžu porovnávať. Podľa realizovaných výskumov

dosahuje jedináčik v škole obyčajne lepšie výsledky ako deti z mnohodetných rodín. Chýba

mu však nielen kontakt so súrodencami, ale hlavne ide o úplne iný typ interakčnej siete,

v ktorej dieťa vyrastá. Rodina s jedným dieťaťom musí sociálne skúsenosti získavať

v interakcii vo vonkajšom socioprostredí, v mnohodetnej rodine má dieťa každodenne

množstvo príležitostí na sociálnu interakciu.

Z. Helus pre porovnanie rodín s viacerými deťmi a rodín s jedným dieťaťom uvádza, že

na základe niektorých sociologických výskumov (viď napr. Fthenakis, Kunze, 1983)

v rodinách s jedným dieťaťom :

je intenzívnejšie a bohatšie prejavovaná citová podporná väzba,

vývoju dieťaťa je venované viac aktívnej pozornosti,

je vyššia kvalita všestrannej starostlivosti,

22

a všetky vyššie uvedené aspekty sa premietajú do školskej úspešnosti“ (2004, s. 70).

Teda na základe vyššie uvedených údajov môžeme konštatovať, že deti (žiaci) vyrastajúci

v mnohodetných rodinách majú menšiu školskú úspešnosť než deti v rodine s menším (1 – 2)

počtom detí.

23