SLOVENSKÁ POĽNOHOSPOÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁNEHO

ROZVOJAEvidenčné číslo

NÁZOV FAKULTYNÁZOV VYSOKEJ ŠKOLY

ERROR: REFERENCE SOURCE NOT FOUND

2010 Monika Caletková, Bc.

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPOÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁNEHO

ROZVOJA

APLIKÁCIA SPRÁVNEHO PORIADKU

V ŽIVNOSTENSKOM PODNIKANÍ

Diplomová práca

Študijný program: Regionálny rozvoj

Študijný odbor: 3.3.5. Verejná správa a regionálny rozvoj

Školiace pracovisko: Katedra práva

Školiteľ: doc. JUDr. Eleonóra Marišová, PhD.

Nitra, 2010 Monika Caletková, Bc.

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Monika Caletková vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému „Aplikácia

správneho poriadku v živnostenskom podnikaní“ vypracovala samostatne s použitím

uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.

V Nitre 19. apríla 2010

Monika Caletková

Poďakovanie

Touto cestou vyslovujem poďakovanie pani doc. JUDr. Marišovej, PhD. za pomoc,

odborné vedenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.

Abstrakt

Cieľom práce je aplikovanie správneho poriadku do živnostenského podnikania,

ako aj analyzovanie vývoja tejto právnej formy podnikania v Slovenskej republike a jej

jednotlivých oblastiach, skúmanie vývoja počtu vydaných rozhodnutí na úseku

živnostenského podnikania a analýza vybraného podnikateľského subjektu,

vykonávajúceho svoju činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Základom pre

splnenie tohto cieľa bolo dôkladné preštudovanie si informačných zdrojov a  následný

proces ich vyhodnocovania. Za základný právny predpis, ktorý upravuje procesný

postup orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o právach a povinnostiach účastníkov

správneho konania, sa považuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. I keď sa

správny poriadok uplatňuje už takmer 43 rokov, prebehol len tromi novelizáciami, čo

z neho robí jeden z najstabilnejších právnych predpisov v právnom poriadku Slovenskej

republiky. Ide však len o všeobecnú úpravu, voči osobitným právnym predpisom

zaujíma subsidiárne postavenie. Jednou z týchto osobitných úprav, ktorá podľa potreby

rozhodovania v určitých prípadoch upravuje väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej

úpravy, je aj najrozšírenejšia právna forma podnikania fyzických osôb v podmienkach

Slovenskej republiky - živnostenské podnikanie, upravované zákonom č. 455/1991 Zb.

o živnostenskom podnikaní. Porovnaním správneho poriadku a živnostenského zákona

sme zistili, že tieto odlišnosti sa týkajú najmä postupu živnostenského (obvodného)

úradu v konaní o vzniku živnostenské oprávnenia a v konaní o uložení pokuty. Pre

úspešnú podnikateľskú činnosť by však mali byť vytvorené vhodné subjektívne a

objektívne predpoklady. K znižovaniu rozdielov v ekonomickej výkonnosti regiónov

prispieva nielen štátna pomoc, ale aj štrukturálne fondy EÚ.

Kľúčové slová: verejná správa, správny poriadok, živnostenský zákon, živnostenský

úrad, živnostenské podnikanie

Abstract

The aim of this work is to apply Administrative Procedure Act into trade

business and also to analyze the development of the legal form of trade business in the

Slovak Republic and its individual areas, exploring change in the number of decisions

issued in the field of trade business and analysis of selected business entity operating on

the basis of trade license business. The fulfillment of this aim was a careful study of

information resources and the subsequent evaluation process. The basic law which

modifies the procedural process of public authorities in deciding on the rights and

obligations of parties to administrative procedure is law n. 71/1967 about the

administrative procedure. Although the Administrative Procedure Act applies for almost

43 years, only three amendments are taken place, which makes it one of the most stable

laws in the law system of the Slovak Republic. But it is only general rule, against

special laws takes the alternative position. One of these special laws, according to the

decision-making in certain cases modifies more or less deviation from the general rules,

is the most common legal form of business individuals in the Slovak Republic - trade

business, regulated by law n. 455/1991 about trade license business. By comparing the

Administrative Procedure Act and the Trade Act, we found that these differences refer

to trade office, which issues a decision of trade licenses business and procedures for

imposing fines. For successful business, they should be made suitable subjective and

objective conditions. To reduce disparities in economic efficiency of regions contributes

aid but also the Structural Funds of EU.

Key words: Public Administration, Administrative Procedure Act, Trade Act, Trade

Office, Trade Business

Obsah

Obsah................................................................................................................................6

Úvod..................................................................................................................................8

1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí.......................................9

1.1 Charakteristika verejnej správy..............................................................................9

1.1.1 Správne právo ako osobitné právo verejnej správy......................................11

1.2 Správne právo procesné.......................................................................................12

1.2.1 Definícia a právna úprava správneho poriadku............................................12

1.2.2 Rozhodnutia vydané v správnom konaní a možnosť podania

opravného prostriedku..................................................................................14

1.3 Správne právo a sloboda podnikania v podmienkach EÚ....................................16

1.3.1 Európske správne právo................................................................................16

1.3.2 Sloboda podnikania v členských štátoch EÚ................................................18

1.4 Živnostenské podnikanie v podmienkach Slovenskej republiky.........................20

1.4.1 Definícia a právna úprava živnostenského podnikania................................20

1.4.2 Druhy živností..............................................................................................22

1.4.3 Subjekt a podmienky živnostenského podnikania........................................23

1.4.4 Oprávnenie vykonávať živnostenské podnikanie.........................................28

2 Cieľ práce.................................................................................................................30

3 Metodika práce a metodika skúmania...................................................................31

4 Výsledky práce.........................................................................................................32

4.1 Verejná správa a jej charakteristické črty............................................................32

4.1.1 Reformy verejnej správy v Slovenskej republike.........................................33

4.2 Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike...........................35

4.2.1 Ústredná štátna správa..................................................................................36

4.2.2 Miestna štátna správa....................................................................................37

4.2.3 Územná samospráva.....................................................................................39

4.2.3.1 Miestna samospráva......................................................................................39

4.2.3.2 Regionálna samospráva.................................................................................40

4.2.4 Záujmová samospráva..................................................................................41

4.3 Všeobecná charakteristika správneho konania.....................................................41

4.3.1 Priebeh správneho konania...........................................................................42

4.3.1.1 Prvostupňové konanie...................................................................................42

4.3.1.2 Druhostupňové konanie................................................................................45

4.4 Správa na úseku živnostenského podnikania.......................................................47

4.4.1 Výkon živnostenského podnikania na centrálnej úrovni..............................48

4.4.1.1 Pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky...............................48

4.4.1.2 Pôsobnosť Obvodného úradu.......................................................................49

4.4.2 Výkon živnostenského podnikania ďalšími orgánmi verejnej správy..........51

4.4.3 Kontrolná činnosť na úseku živnostenského podnikania.............................52

4.4.4 Administratívna zodpovednosť v oblasti živnostenského podnikania.........52

4.5 Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu..................................54

4.5.1 Rozhodnutia o vzniku živnostenského oprávnenia v právnej úprave

živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom.....................55

4.5.2 Rozhodnutia o zániku a pozastavení živnostenského oprávnenia

v právnej úprave živnostenského zákona v porovnaní so správnym

poriadkom.....................................................................................................57

4.6 Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky

a jej jednotlivých oblastiach................................................................................57

4.6.1 Analýza vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania..........65

4.7 Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe

živnostenského oprávnenia..................................................................................68

5 Záver.........................................................................................................................71

6 Zoznam použitej literatúry.....................................................................................73

7 Prílohy.......................................................................................................................77

Úvod

Právo sa podľa predmetu delí na právne odvetvia. Jedným z ich mnohých

členení je členenie na súkromné a verejné právo. Kým súkromné právo (do ktorého

patria občianske, pracovné, rodinné, obchodné a medzinárodné právo súkromné)

upravuje vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami, verejné právo (do ktorého

naopak spadajú ústavné, trestné, správne a finančné právo) upravuje vzťahy medzi

fyzickými a právnickými osobami na jednej strane a orgánmi štátnej správy, ktoré sú

nadriadenými inštitúciami, na strane druhej.

Správne právo, ako jedno z významných odvetví právneho poriadku Slovenskej

republiky, je úzko späté s verejnou správou. Za základný právny predpis, ktorý upravuje

túto problematiku - teda procesný postup orgánov verejnej správy pri rozhodovaní

o právach a povinnostiach účastníkov správneho konania - sa považuje zákon č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny poriadok sa považuje za

najstabilnejšie právne predpisy, nakoľko od jeho prijatia, čo už je takmer 43 rokov,

prebehol len 3 novelizáciami. Ide však len o všeobecnú úpravu, jeho použitie si preto

v osobitných konaniach vyžaduje znalosť osobitných úprav správneho konania. Jednou

z týchto osobitných úprav, ktorá podľa potreby rozhodovania v určitých prípadoch

upravuje väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej úpravy, je aj konanie vo veci

živnosti.

Jedným z prvých rozhodnutí, ktoré musí budúci podnikateľ urobiť, je zvoliť si

právnu formu svojho podnikania. Mnohí začínajú svoju podnikateľskú činnosť ako

súkromní podnikatelia - živnostníci, preto môžeme povedať, že za najrozšírenejšiu

právnu formu podnikania fyzických osôb sa v podmienkach Slovenskej republiky

považuje živnostenské podnikanie, upravované zákonom č. 455/1991 Zb. o

živnostenskom podnikaní.

V nasledujúcich stránkach tejto diplomovej práce budeme analyzovať najmä

aplikáciu správneho poriadku do podnikania ustanoveného pravidlami živnostenského

zákona.

8

1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí

1.1 Charakteristika verejnej správy

Podľa Belajovej - Balážovej (2004) predstavuje správa zámernú a cieľavedomú

činnosť, ktorej účelom je dosiahnuť, udržať alebo rozvinúť predmet správy. Činnosti,

ktoré sú predmetom správy, sú rôznorodé a skladajú sa z jednotlivých úkonov, ktoré

musí správca vykonať, aby dosiahol svoj zámer, alebo účel správy. Správou je ten,

ktorý spravuje - štát alebo samospráva alebo podnikateľ, či občan - dostáva do určitých

vzťahov s inými občanmi, podnikateľmi, inštitúciami, aby mohol dosiahnuť zámer

alebo účel správy. Každá správa sa musí vykonávať v rámci práva a podľa právnych

noriem.

Marišová - Ilková - Belicová (2002) uvádzajú, že verejnú správu možno chápať

ako trojfunkcionálnu inštitúciu. Predovšetkým ako nástroj realizácie jedného zo

základných práv občanov - práva účasti občana na správe vecí verejných, čo predstavuje

právny rozmer verejnej správy. Ďalej ako inštitúciu, prostredníctvom ktorej sa občania

bezprostredne zúčastňujú na upevňovaní občianskej spoločnosti, čím sa verejná správa

stáva aj významným prvkom politického systému. Napokon ako inštitúciu, ktorou

možno racionálne a efektívne ovplyvňovať riadenie istej sféry ekonomicko-sociálnych

procesov v spoločnosti, čím nadobúda rozmer sociálny.

Škultéty a kol. (2002) podotýka, že verejná správa vo svojej vlastnej podstate

predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci

v štáte. Verejnú správu treba odlišovať od súkromnej správy. Verejná správa - ako

správa verejných záležitostí - je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju

vykonávajú, realizujú ju ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho právneho

postavenia ako verejnoprávnych subjektov. Naproti tomu súkromná správa spravuje len

súkromné záležitosti, vykonávajú ju súkromné osoby, ktoré sledujú vlastné ciele.

Oblasť verejnej správy vyjadruje množinu všetkých spoločenských vzťahov,

v ktorých sa realizuje verejná správa. Verejná správa je správou verejných záležitostí,

vykonávaná vo verejnom záujme. Je prejavom výkonu verejnej moci, ktorou

nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, v prípade aj tak ustanovuje zákon

(Košičiarová, 2004).

9

Řehúřek (2001) vymedzuje pojem verejná správa na jednej strane ako súhrn

inštitúcií zaoberajúcich sa výkonom verejnej správy a na druhej strane ako samotný

výkon spravovania vecí verejných. Verejnú správu na Slovensku tvoria dva

podsystémy, a to štátna správa v podobe orgánov ústrednej štátnej správy a orgánov

miestnej štátnej správy a územná samospráva, do ktorej zaraďujeme obce a vyššie

územné celky. Správa vecí verejných sa má uskutočňovať čo najbližšie k občanovi ako

primárnemu nositeľovi suverenity v občianskej spoločnosti, iba v prípade, že miestne

orgány na taký výkon správy nestačia, posúva sa výkon správy na vyšší orgán.

Machajová a kol. (2007) uvádza, že pojem verejná správa pomáhajú bližšie

vymedziť tieto dva základné princípy:

1. materiálny (označuje sa tiež ako funkčný či dynamický);

2. formálny (označuje sa tiež ako inštitucionálny, organizačný či statický).

Z materiálneho hľadiska vnímame verejnú správu ako druh správnej činnosti;

z formálneho hľadiska sa kladie dôraz na inštitúcie a ich orgány, ktoré majú zo zákona

kompetencie spravovať. Verejná správa (public administration, administratif public,

Verwaltung) je predmetom regulácie predovšetkým správneho práva ako samostatného

právneho odvetvia. Správne právo sa v tejto súvislosti chápe ako osobitné právo

verejnej správy. Upravuje organizáciu verejnej správy, jej činnosť, podmienky

vykonávania takejto činnosti, ako aj postupy spravujúcich a spravovaných subjektov,

v rámci ktorých vykonáva svoje spravovacie kompetencie a spravovaný realizuje svoje

práva i povinnosti vo verejnej správe.

Nižňanský (2005) konštatuje, že verejná správa na Slovensku pôsobí v tzv.

oddelenom modeli (štátna správa, územná samospráva) na troch úrovniach:

1. miestna úroveň (obec, mesto);

2. vyšší územný celok (kraj);

3. štát (Slovenská republika ako celok).

Orgány na všetkých úrovniach verejnej správy sa riadia verejným a súkromným

právom, čo znamená, že pri zabezpečovaní verejných úloh sú povinné realizovať úlohy,

ktoré sú im zverené zo zákona a ako právnické osoby môžu konať úkony, ktoré sú

dohodami predstaviteľov obce, samosprávneho kraja, resp. štátu a ich obyvateľov.

10

1.1.1 Správne právo ako osobitné právo verejnej správy

Marišová - Ilková - Belicová (2002) tvrdia, že správnym právom rozumieme

odvetvie slovenského práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej

správy, a to tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi

správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom. Na

rozdiel od iných odvetví slovenského práva, správne právo nie je obsiahnuté v jednom,

resp. niekoľkých právnych predpisov. Správne právo je zahrnuté do množstva zákonov,

ale najmä podzákonných predpisov, v dôsledku čoho potom hovoríme o tomto právnom

odvetví, že je nekodifikované. Čiastočná kodifikácia bola urobená tak v hmotnom ako

aj procesnom správnom práve.

Podľa Machajovej a kol. (2007) sa správne právo člení na:

a) hmotné - súhrn verejnoprávnych noriem upravujúcich jednak kompetencie

(pôsobnosť a právomoc) nositeľov verejnej správy, jednak práva, právom

chránené záujmy a povinnosti fyzických osôb, právnických osôb a iných

subjektov pri výkone verejnej správy. Hmotnoprávne normy správneho práva

teda regulujú obsah činnosti orgánov verejnej správy na jednotlivých úsekoch,

ustanovujú požiadavky na plnenie úloh verejnej správy a na realizáciu práv

a povinností jednotlivca (fyzickej osoby) alebo právnickej osoby voči verejnej

správe;

b) procesné - súhrn procesnoprávnych noriem regulujúcich postup jednak nositeľov

verejnej správy (spravujúcich) pri realizácii ich kompetencií, ako aj postup

spravovaných osôb či iných subjektov pri realizácii ich práv, právom

chránených záujmov a povinností.

Kým správne právo hmotné odpovedá na otázku, čo je obsahom činnosti verejnej

správy, aké práva a povinnosti majú spravujúci i spravovaní či ďalšie subjekty, správne

právo procesné odpovedá na otázku, akými postupmi sa verejná správa vykonáva.

11

Škultéty a kol. (2002) konštatuje, že subjektom správneho práva je potenciálny

alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť nositeľom práv

a povinností. Z toho vyplýva, že subjekt správneho práva musí mať právnu subjektivitu,

okruhu ktorej spravidla zahŕňame:

a) spôsobilosť mať práva a povinnosti ustanovené normami správneho práva;

b) spôsobilosť na právne úkony, t.j. spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti

vlastnými právnymi úkonmi;

c) deliktuálna spôsobilosť, t.j. mať právnu zodpovednosť za protiprávne konanie;

d) procesnú spôsobilosť, t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania a vystupovať

v samotnom konaní.

Medzi subjekty správneho práva začleňujeme predovšetkým orgány štátnej správy,

orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby a pod.

1.2 Správne právo procesné

1.2.1 Definícia a právna úprava správneho poriadku

Základným procesným predpisom, na základe ktorého sa rozhodovacie procesy

v celej verejnej správe, a teda i na úrovni samosprávy uskutočňujú, je zákon č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Zákon upravuje základnú štruktúru

a pravidlá postupu v správnom konaní, ktoré sú povinní účastníci správneho konania

dodržiavať. Zákon o správnom konaní je považovaný za čiastočnú kodifikáciu

správneho práva procesného (Nižňanský, 2005).

Vrabko (2007) uvádza, že správne konanie je normami správneho práva

upravený postup správnych orgánov, účastníkov konania zúčastnených osôb a ďalších

osôb pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutia formou individuálneho

správneho aktu, v ktorom správne orgány rozhodujú o konkrétnych právach a právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy.

12

Sobihard (2007) tvrdí, že správne konanie je vybudované na určitých právnych

postulátoch, ktoré sú označované ako procesné zásady. Týmito zásadami sa správny

poriadok odlišuje jednak od ostatných procesov prebiehajúcich v oblasti verejnej

správy, ako aj od procesných zásad uplatňovaných inými orgánmi štátnej moci, najmä

súdmi. Uvedenými procesnými zásadami sa spravuje celé správne konanie, vo všetkých

jeho štádiách.

Medzi základné zásady správneho konania podľa Mirossayovej (2000) patrí:

1. zásada zákonnosti;

2. zásada materiálnej pravdy;

3. zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania;

4. zásada rýchlosti a hospodárnosti konania;

5. zásada rovnosti účastníkov v konaní;

6. zásada voľného hodnotenia dôkazov;

7. zásada dvojstupňového konania.

Aby prebehlo správne konanie, musí existovať niekto, kto je oprávnený

rozhodnúť o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti, a niekto, o koho práve,

právom chránenom záujme alebo povinnosti sa bude rozhodovať. Právna teória

považuje takéto osoby za subjekty správneho konania, pretože sú nositeľmi zákonom

ustanovených procesných práv a povinností, ktoré využívajú v správnom konaní

a v konečnom dôsledku ovplyvňujú výsledok správneho konania - rozhodnutie vo veci

samej. Ten, kto rozhoduje o práve a povinnosti, je správny orgán (Košičiarová, 2004).

Účastníkom konania, ako uvádza Bezáková a kol. (2008), je ten, o koho

právach alebo právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať, prípadne

koho práva, záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Účastníkom je aj ten, kto tvrdí, že je účastníkom konania až do času, kým sa mu

v priebehu konania nepreukáže opak, alebo komu také postavenie priznáva osobitný

právny predpis.

Vondráková - Galbavý (2008) tvrdia, že účastníkom konania môže byť len

fyzická alebo právnická osoba. Nie je ním teda správny orgán. Postavenie účastníka

konania určujú jeho procesné práva a povinnosti. Zatiaľ čo účastníci konania môžu mať

v tom istom konaní rôzne oprávnenia a povinnosti hmotnoprávnej povahy, procesné

práva a povinnosti majú vždy rovnaké.

13

1.2.2 Rozhodnutie vydané v správnom konaní a možnosť podania opravného

prostriedku

Sobihard (2007) konštatuje, že správne konanie môže mať podobu

jednostranného alebo dvojstranného procesu. Podobu jednostranného procesu má vtedy,

ak sa rozhoduje o právnych pomeroch jedného účastníka, prípadne viacerých účastníkov

so spoločnými záujmami. Špecifickou formou jednostranného procesu je uplatňovanie

administratívnej zodpovednosti voči tým, ktorí porušili povinnosti na úseku verejnej

správy. Dvojstranné procesy sú také procesy, pri ktorých dochádza ku kolízii záujmov

medzi účastníkmi.

Marišová - Ilková - Belicová (2002) potvrdzujú, že správne konanie je

dvojinštančné, t.j. proti rozhodnutiu v správnom konaní v prvom stupni sa pripúšťa

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje správny orgán v druhom stupni. Rozhodnutie

v druhom stupni je konečné a nepripúšťa sa proti nemu riadny opravný prostriedok.

Podľa Kučerovej (2002) je rozhodnutie výsledkom a záverom celého správneho

konania. Svojou povahou je individuálnym správnym aktom, ktorý vydáva správny

orgán v konkrétnej veci fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti štátnej správy

a samosprávy, ktorým sa upravujú konkrétne právne pomery účastníkov správneho

konania. Rozhodnutie má právne účinky, ktorými zasahuje do právneho postavenia

účastníkov konania. Rozhodnutím sa buď určitý stav, právo alebo povinnosť zakladá,

mení alebo ruší (ide o tzv. rozhodnutie konštitutívne), alebo sa ním určité právo či

povinnosť vyhlasujú za existujúce alebo neexistujúce (tzv. rozhodnutia deklaratórne).

Košičiarová (2004) konštatuje, že podľa zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie

musí obsahovať predpísané náležitosti - výrok, odôvodnenie a poučenie, ak správny

poriadok alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

Výrok (enunciát) je kardinálna časť, pretože v ňom je umiestnené rozhodnutie

vo veci s uvedením právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. V ňom sa uvádzajú

aj prípadné lehoty na plnenie uloženej povinnosti, podmienky povolenia nejakej

činnosti a priznáva sa prípadná náhrada škody a náhrada trov konania. Odôvodnenie

obsahuje dôvody, pre ktoré sa rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku, najmä ktoré

dôkazy alebo skutočnosti boli rozhodujúcimi pre rozhodnutie. Poučenie o opravnom

prostriedku musí obsahovať údaj o tom, či možno podať proti rozhodnutiu opravný

prostriedok a dokedy a kam, alebo ide o konečné rozhodnutie, ako aj údaj o tom, či je

preskúmateľné súdom (Machajová a kol, 2007).

14

Bezáková a kol. (2008) tvrdí, že právoplatné rozhodnutie upravuje konečným

a záväzným spôsobom právne pomery účastníkov konania, t.j. zásadne bráni tomu, aby

sa vo veci znovu konalo a rozhodovalo (okrem prípadov obnovy konania

a preskúmavania rozhodnutí mimo odvolacieho konania). Rozhodnutie nadobudne

právoplatnosť márnym uplynutím lehoty určenej v rozhodnutí na podanie odvolania. To

znamená, že ak účastník konania nepodá proti doručenému rozhodnutiu v stanovenej

lehote odvolanie, rozhodnutie sa stáva právoplatným. Ak si účastník nesplní dobrovoľne

povinnosť uloženú rozhodnutím v určitej lehote, rozhodnutie je vykonateľné po

uplynutí tejto lehoty. Teda rozhodnutie, ktoré je už právoplatné, nemusí byť súčasne aj

vykonateľné.

Mirossayová (2000) hovorí, že proti rozhodnutie správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa

účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

V anglickom jazyku sa opravný prostriedok povie „remedy“, čo najskôr môžeme

preložiť ako liek alebo náprava, a možno aj cudzím slovom ako satisfakcia. Remedy

počujeme v slove autoremedúra, čo je v správnom práve procedúra vlastného opravného

prostriedku, kedy na návrh adresáta rozhodnutia priznáva autor rozhodnutia, že sa

zmýlil. Opravný prostriedok tak všeobecne znamená právo remedúry prislúchajúce

tomu, kto hľadá nápravu právnych pomerov, ktoré vyvolal, alebo ktoré sa ho priamo

dotýkajú (Pomahač - Vidláková, 2002).

Marišová - Ilková - Belicová (2002) uvádza, že riadnym opravným

prostriedkom je odvolanie a rozklad. Sú to opravné prostriedky, ktoré môže účastník

konania podať proti rozhodnutiu, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, teda tieto

opravné prostriedky treba podať v lehote určenej v poučení rozhodnutia. Odvolanie sa

podáva na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal v lehote 15 dní odo dňa

oznámenia rozhodnutia. V prípade, že správny orgán „zabudne“ v rozhodnutí uviesť

poučenie o možnosti podať opravný prostriedok, má účastník právo podať odvolanie až

do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Vrabko (2007) chápe odvolanie ako podanie opravného prostriedku,

prostredníctvom ktorého účastník konania žiada, aby odvolací orgán preskúmal

rozhodnutie prvostupňového orgánu. Odvolacie konanie sa teda začína iba na podnet

oprávneného účastníka konania, a to podaním odvolania.

15

Marišová - Ilková - Belicová (2002) konštatujú, že proti rozhodnutiu

odvolacieho druhostupňového orgánu nie je možné podať riadny opravný prostriedok.

To znamená, že doručením druhostupňového rozhodnutia účastníkovi konania toto

rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a je konečné.

Mirossayová (2000) tvrdí, že správny zákon pozná i tzv. mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré prichádzajú na rad vtedy, keď napadnuté rozhodnutie je už

právoplatné, a teda odvolanie nie je prípustné. K mimoriadnym opravným prostriedkom

patrí:

a) obnova konania;

b) preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania;

c) konanie o proteste prokurátora.

Podľa Machajovej a kol. (2007) spoločnými znakmi všetkých mimoriadnych

opravných prostriedkov sú:

a) právoplatnosť rozhodnutia;

b) časová obmedzenosť uplatnenia;

c) nezákonnosť rozhodnutia.

Preskúmavanie rozhodnutí súdom je síce evidované v správnom poriadku ako opravný

prostriedok, no už nejde o sféru správneho práva, ale občianskeho práva (problematiku

upravuje občiansky súdny poriadok). Ide o prostriedok externej kontroly zákonnosti

rozhodnutí správnych orgánov.

1.3 Správne právo a sloboda podnikania v podmienkach EÚ

1.3.1 Európske správne právo

Európska únia nie je len hospodárskym a politickým, ale tiež právnym

a správnym spoločenstvom, a v tomto zmysle sa vymedzuje aj priestor tvorby,

implementácie a kontroly spoločných a koordinovaných správnych politík členských

štátov Európskej únie. Európska únia však nedisponuje legislatívnou právomocou pre

úpravu spoločných základov alebo obecného správneho rámca správneho konania či

jednotlivých administratívnych procedúr, pokiaľ výkon tejto verejnoprávnej činnosti nie

je zverený do výlučnej pôsobnosti orgánov EÚ. Európske správne právo je v prevažnej

miere vykonávané členskými štátmi. Doktrína v tejto súvislosti hovorí o spoločnej

exekutíve a administratíve bez impéria (Knill, 2001).

16

Alter (2001) konštatuje, že pojem európske správne právo zahrňuje:

a) správne právo Európskeho spoločenstva a Európskej únie ako súčasť systému

práva ES/EÚ;

b) právo administratívnej spolupráce štátov a neštátnych organizácií

v zjednocujúcej sa Európe;

c) spoločné správne právo demokratických európskych štátov.

Nižňanský (2005) tvrdí, že k významným nástrojom riadenia spoločenských

procesov patrí právna regulácia vo sfére tvorby práva, jeho uplatňovania, vynucovania

a vytvárania atmosféry zákonnosti. Reforma práva patrí k nevyhnutným predpokladom

„vecnej správnosti“ spravovaných procesov a je nesporné, že kompatibilita súboru

právnych predpisov s právom EÚ je významným predpokladom dynamiky integračných

procesov.

Pomahač - Vidláková (2002) uvádzajú, že správne reformy v Európe sa od

svojho začiatku zamerali najmä na dva problémy:

1. na debyrokraciu, ktorá bola všeobecnou témou;

2. na dereguláciu v tých krajinách, v ktorých panoval striktný právny rád, ktorý sa

od skončenia vojny rýchlo nafukoval a dostával sa do rozporu zo zásadami

slobodného trhu a voľnej súťaže obchodnej a podnikateľskej sféry.

Problematika správnych reforiem je komplexná a komplikovaná, doposiaľ neukončená,

stále živá a vyvíjajúca sa, čerpajúca motiváciu ku svojim iniciatívam z veľmi odlišných

zdrojov a sledujúca vo svojom procese rôznorodé ciele a záujmy. Štúdium problematiky

je sťažené aj tým, že nejde len o odborný, technický jav, ale o problém, ktorý vo svojom

vývoji bol a je ovplyvňovaný rôznymi politickými záujmami a ideológiami, nakoľko

verejná správa je res politicum a tento charakter majú aj jej reformy.

Nižňanský (2005) poukazuje na to, že z porovnania vybraných európskych

štátov vyplynulo, že:

a) neexistuje spoločný európsky model organizácie verejnej správy, ale napriek

tomu existujú spoločné trendy, snahy, v znižovaní vplyvu štátnej správy,

v oblasti finančných reštrikcií, v posilňovaní rozhodovacích právomocí

samosprávy a vo zvyšovaní jej zodpovednosti voči občanovi;

b) miera decentralizácie štátov je rôzna, väčšia v severných štátoch Európy;

c) väčšina štátov je unitárnych, pričom niektoré prešli procesom regionalizácie;

d) kompetencie sú často delené medzi viaceré úrovne verejnej správy;

17

e) objem finančných prostriedkov a možnosť nakladania s nimi sú oveľa vyššie

v severských štátoch, čo súvisí s mierou decentralizácie;

f) všetky štáty majú zavedené systémy kontroly dodržiavania zákonnosti

a finančnej kontroly.

1.3.2 Sloboda podnikania v členských krajinách EÚ

Základným cieľom vytvorenia Európskeho hospodárskeho spoločenstva bolo

podľa Horvátha (2004) vytvoriť spoločný trh jeho členských štátov. Na to, aby sa

zaručili „štyri základné slobody“ (voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu), bolo

nevyhnutné vytvoriť komplexný právny rámec pre členské štáty, ktoré mali pôvodne

odlišné regulačné systémy a tradície. Z tohto dôvodu bol prijatý program jednotného

trhu, vytýčený v Jednotnom európskom akte (JEA) podpísanom 18.februára 1986,

zameraný na zabezpečenie štvorice základných slobôd odstránením viacerých ešte

existujúcich prekážok: fyzických (hraničné formality a kontroly na hraniciach),

finančných (rozpočtové a daňové pravidlá) a technické (rozdiely v legislatíve, normách

a ďalších pravidlách členských štátov).

Janků - Svobodová (1999) konštatujú, že sloboda podnikania znamená voľný

pohyb vo vnútri Spoločenstva pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sú štátnymi

príslušníkmi niektorého z členských štátov. Toto platí aj pre podniky alebo dcérske

spoločnosti so sídlom v jednom z členských štátov. Sloboda podnikania zahrňuje právo

začať a prevádzkovať samostatne zárobkovú činnosť, ako aj zriaďovať a riadiť podniky,

predovšetkým spoločnosti občianskeho a obchodného práva. Táto činnosť musí byť

trvalého charakteru, inak by sa jednalo o slobodu poskytovania služieb. Právo podnikať

sa zásadne priznáva podľa právneho poriadku štátu, kde k podnikaniu dochádza.

Rozhodujúce je odstrániť diskrimináciu. Žiadny členský štát nesmie osobám, ktoré na

jeho území uplatňujú právo slobodného podnikania, ukladať právne predpisy iné než tie,

ktoré uložil vlastným štátnym príslušníkom.

Láziková (2008) tvrdí, že sloboda podnikania v sebe zahŕňa dve oprávnenia.

Primárnym oprávnením je sloboda podnikať v ktoromkoľvek členskom štáte, a to buď

vo forme aktívnej slobody podnikania, ktorú komunitárne právo označuje aj ako

primárne usadzovanie sa (t.j. založenie obchodnej spoločnosti alebo začatie

podnikateľskej činnosti alebo nadobudnutie kapitálovej účasti na podnikaní v takej

miere, ktorá umožňuje kontrolu nad spoločnosťou) alebo vo forme pasívnej slobody

18

podnikania, ktorú komunitárne právo označuje aj ako sekundárne usadzovanie sa (t.j.

založenie dcérskej spoločnosti, pobočky alebo organizačnej zložky, zakladanie

prevádzok, skladov a iných nesamostatných súčastí podniku). Sekundárnym

oprávnením je právo vstupu, voľného pohybu, pobytu a právo zostať na území iného

členského štátu. ES vyvinulo značné úsilie o harmonizáciu právnych predpisov, ktoré

kládli v jednotlivých členských štátoch rôzne požiadavky na výkon určitých profesií

alebo živností. ZES splnomocňuje orgány ES:

a) vydávať smernice o vzájomnom uznávaní diplomov, osvedčení o skúškach

a iných dokladov o kvalifikácii;

b) koordinovať právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú výkonu

profesijnej činnosti;

c) harmonizovať právo obchodných spoločností.

Najväčší stupeň liberalizácie sa dosiahol v oblasti remesiel, obchodu, priemyslu

a poľnohospodárstva. Naopak záujem na ochrane domáceho trhu spomalil liberalizáciu

slobodných povolaní (právnické povolania, lekári, stomatológovia, lekárnici, architekti

a pod.), bankovníctva, poisťovníctva a finančných služieb.

Schwarcz (2009) dodáva, že podľa EÚ je podnikanie (podnikavosť) spôsob

myslenia a proces potrebný na vytváranie a rozvoj ekonomických aktivít spájaním

ochoty niesť riziko, kreativity a/alebo inovatívnosti s rozumným manažmentom, v rámci

novej alebo už existujúcej organizácie. Cieľom politiky v oblasti podnikania je

predovšetkým:

a) aby všetky podniky súťažili a obchodovali za rovnakých a spravodlivých

podmienok;

b) aby bola Európa atraktívnym miestom pre investície a prácu;

c) aby sa rast prejavil v znalostných a inovačných priemyselných odvetviach;

d) potreba správnej priemyselnej štruktúry v rámci EÚ, a to bez intervencií -

politika má zohľadňovať osobitné potreby a charakteristiky jednotlivých odvetví

(napr. potravinársky priemysel);

e) aby strategicky dôležité priemyselné odvetvia (letecký, strojársky), prírodné

vedy a biotechnológie mohli prosperovať.

Pre programovacie obdobie 2007-2013 bol v súlade s cieľmi obnovenej Lisabonskej

stratégie vytvorený Rámcový program pre konkurencieschopnosť a inováciu (CIP).

19

1.4 Živnostenské podnikanie v podmienkach Slovenskej republiky

1.4.1 Definícia a právna úprava živnostenského podnikania

Podnikanie je základným prvkom efektívneho fungovania trhovej ekonomiky, je

tým, čo ekonomiku robí trhovou. Podnikanie je hnacím motorom zmien, meradlom

rozvoja ekonomiky, nástrojom prispôsobovania sa a schopnosti udržať krok s hlavnými

svetovými trendmi (Sokolík - Jakubec, 2007).

Podľa Gozoru (2005) je podnikanie súčasťou prebiehajúcich spoločenských

procesov, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom cieľavedomej ľudskej činnosti. Je

funkciou hospodárskej činnosti výrobno-organizačných jednotiek, ktoré produkujú

úžitkové hodnoty pre potreby spoločnosti. Jeho rozsah, aktívnosť a ekonomický

výsledok určujú vonkajšie a vnútorné činitele hospodárskych procesov.

Malejčík (2008) konštatuje, že nevyhnutnou podmienkou dynamického rozvoja

hospodárstva je existencia a rozvoj podnikania. Podnikanie v trhovej ekonomike je

tvorivá ľudská činnosť spojená s hľadaním, vytváraním a využívaním ekonomických

príležitostí, ktoré poskytuje trh. Nevyhnutnou súčasťou a predpokladom podnikania sú

i právne predpoklady, ktoré vytvára legislatíva.

Ilková - Bandlerová (2006) uvádzajú, že obchodné právo ako osobitná časť

súkromného práva, je súhrn právnych noriem upravujúcich právne postavenie

podnikateľov a vzťahov, do ktorých podnikatelia navzájom vstupujú pri uskutočňovaní

podnikateľských činností. Predmetom obchodno-právnej úpravy sú obchodné vzťahy,

t.j. objektívne spoločenské vzťahy, ktorých obsahom je obchodná činnosť.

Mirossayová (2000) tvrdí, že základnou právnou normou upravujúcu túto

problematiku je zákon č. 513/1991 Zb., verejnosti všeobecne známy ako Obchodný

zákonník. Nie všetky otázky súvisiace s podnikaním však možno riešiť prostredníctvom

tohto právneho predpisu. Vtedy prichádza na rad Občiansky zákonník, ktorý vo vzťahu

k Obchodnému zákonníku ako špeciálnemu predpisu vystupuje ako základná všeobecná

právna norma. Predmetom úpravy Obchodného zákonníka je postavenie podnikateľov,

obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Napriek tomu, že upravuje právne postavenie podnikateľov, neupravuje podmienky, za

ktorých sa fyzické alebo právnické osoby môžu stať podnikateľmi. Podmienky

podnikania sú upravené najmä v zákone č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.

20

V tejto súvislosti nemožno opomenúť Ústavu SR a pre oblasť živnostenského

podnikania jej článok 35, v ktorom je zakotvené právo podnikať. Ústavným základom

pre podnikanie je článok 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Z tohto článku

vyplýva, že obmedzovať podnikateľskú činnosť je možné len zákonom alebo na základe

zákona.

Vrabko (2007) potvrdzuje, že živnostenský zákon nadväzuje na ustanovenie

článku 35 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantuje právo podnikať a uskutočňovať

inú zárobkovú činnosť ako ústavné právo každej osobe. Ústava však pripúšťa možnosť

zákonom ustanoviť podmienky a obmedziť výkon určitých povolaní alebo činností

a tiež pripúšťa možnosť inej úpravy pre cudzincov.

Podnikanie ako také je vymedzené v rámci ustanovenia § 2 Obchodného

zákonníka ako sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom

mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Aby bola určitá činnosť

bola podnikaním v zmysle zákona, musí teda napĺňať tieto znaky: sústavnosť,

samostatnosť, musí byť vykonávaná v mene podnikateľa, na jeho zodpovednosť a účet

musí sledovať účel dosiahnutia zisku. Všetky tieto znaky musia byť naplnené súčasne

(Mintál, 2008).

Horvátová (2001) vo svojom komentáre k § 2 živnostenského zákona uvádza,

že definícia pojmu živnosť vychádza z definície pojmu podnikanie v § 2 ods. 1

Obchodného zákonníka. Živnostenský zákon túto definíciu rozširuje tak, že ustanovuje,

že ide o podnikanie vykonávané v súlade s podmienkami upravenými v živnostenskom

zákone. To znamená, že každá živnosť je podnikaním, ale nie každé podnikanie je

živnosťou. Podľa živnostenského zákona je živnosť podnikaním akéhokoľvek rozsahu

(t.j. živnosťou sú aj tzv. živnosti vykonávané továrenským spôsobom), t.j. bez ohľadu

na spôsob jeho výkonu, organizáciu práce a počet pracovníkov, ktoré sa vzťahuje tak na

fyzické osoby, ako aj právnické osoby, ak takéto podnikanie spĺňa podmienky

ustanovené živnostenským zákonom. V § 2 ide o pozitívne vymedzenie pojmu živnosť,

ale v ustanoveniach § 3 a § 4 zákona je tento pojem definovaný aj negatívne, t.j. sú tam

vymenované činnosti, ktoré nie sú živnosťami.

21

Ilková - Bandlerová (2006) konštatujú, že zákon o živnostenskom podnikaní č.

455/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov upravuje:

1. Verejnoprávne pravidlá výkonu podnikateľskej činnosti, ustanovené vo

verejnom záujme. Predovšetkým ide o podmienky nevyhnutné pre získanie

oprávnenia k prevádzkovaniu živnostenskej podnikateľskej činnosti a pravidlá

správania sa podnikateľov z hľadiska ochrany verejných záujmov. Určujúce

hľadisko verejného záujmu, obsiahnuté v živnostenskom zákone je hlavným

kritériom pre odlíšenie živnostenského zákona od Občianskeho a Obchodného

zákona, ktoré obsahujú základ súkromnoprávnej regulácie vzájomných vzťahov

medzi podnikateľskými subjektmi.

2. Kontrolu dodržiavania požadovaných podmienok a sankcie za porušenie

povinností vyplývajúcich zo zákona.

3. Sústavu orgánov štátnej správy a ich pôsobnosť vo veciach živnostenského

podnikania.

MV SR (2008) dodáva, že zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je základným verejno-právnym

predpisom určujúcim podmienky odbornej a inej spôsobilosti pre fyzické a právnické

osoby, ktoré majú záujem podnikať na území Slovenskej republiky na základe

živnostenského oprávnenia. Kľúčovou úlohou zákona je tým ochrániť život, zdravie,

bezpečnosť, majetok a iné štátom chránené záujmy občanov pred možnými dôsledkami

podnikateľskej činnosti.

1.4.2 Druhy živností

Ilková - Bandlerová (2006) poukazujú na to, že zákon klasifikuje živnosti

podľa:

1. spôsobu získania živnostenského oprávnenia:

a) ohlasovacie;

b) koncesované;

2. požiadaviek na odbornú spôsobilosť:

a) remeselné;

b) viazané;

c) voľné;

22

3. predmetu podnikania:

a) obchodné;

b) výrobné;

c) živnosti poskytujúce služby.

Horvátová (2001) konštatuje, že z hľadiska spôsobu získania živnostenského

oprávnenia rozdeľujeme živnosti na ohlasovacie a koncesované. Pri ohlasovacích

živnostiach postačuje na získanie živnostenského oprávnenia kvalifikované ohlásenie

miestne príslušnému živnostenskému úradu. V prípade koncesovaných živností sa

vyžaduje na ich prevádzkovanie štátne povolenie - koncesia.

Mintál (2008) podotýka, že v rámci § 19 živnostenského zákona je riešené

základné rozdelenie ohlasovaných živností. Kritériom tohto delenia je váha požiadaviek

na odbornú spôsobilosť, ktorú je potrebné preukázať pre zákonné prevádzkovanie tej-

ktorej živnosti.

Na základe tohto živnostenský zákon v rámci ohlasovacích živností rozpoznáva:

a) živnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť nevyžaduje vôbec - voľné živnosti;

b) živnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť vyžaduje a preukazuje sa vyučením

v odbore príp. podľa § 22 živnostenského zákona - remeselné živnosti;

c) živnosti, pri ktorých je odborná spôsobilosť rozličná, keďže vyplýva pre každý

druh živnosti z obsahu prílohy č. 2 živnostenského zákona - viazané živnosti.

1.4.3 Subjekt a podmienky realizovania živnostenského podnikania

Bielik (2006) tvrdí, že všetky druhy podnikania podľa zákonov v SR realizujú

subjekty podnikania, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín, a to:

a) jednotlivci;

b) podnikateľské subjekty.

Podnik jednotlivca je subjektom podnikania, ktorý môže byť buď fyzickou alebo

právnickou osobou. Vždy to je právne samostatný, vlastnícky oddelený subjekt. Je to

väčšinou malý podnik, ktorý je vo vlastníctve jednej osoby, ktorá plne a neobmedzene

ručí za výsledky podnikateľskej činnosti a sama znáša podnikateľské riziko.

23

Podniky jednotlivca majú obvykle formu živnosti, ktorou sa rozumie pravidelná

zárobková činnosť prevádzkovaná samostatne, pod vlastným menom, na vlastnú

zodpovednosť a vlastné riziko za dosiahnuté ekonomické výsledky. Podmienky

podnikania podľa živnosti upravuje živnostenský zákon.

Podnikateľské jednotky sú tiež právne samostatné a vlastnícky oddelené subjekty

podnikania, v ktorých rozvíja podnikateľské aktivity kolektív podnikateľov.

Podnikateľskými jednotkami sú všetky obchodné spoločnosti, banky, družstvá, čiže sú

to podnikateľské jednotky s úplne autonómnym podnikateľským správaním.

Základným podnikateľským subjektom v trhovej ekonomike je podnik.

Bielik - Gurčík - Dvořák - Blcháč (2002) uvádzajú, že podnik je forma

podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej dochádza k cieľavedomému spájaniu hmotných,

finančných a ľudských zdrojov v jednej výrobno-organizačnej jednotke s uzatvoreným

obratom hodnoty a cieľom produkovať úžitkové hodnoty pre potreby trhu a pre vlastné

uspokojenie potrieb subjektu. Úlohou podniku je vyrábať tovar a poskytovať služby na

uspokojovanie potrieb ľudí. Cieľom podnikovej činnosti je zvyčajne zisk, respektíve

rozmnoženie majetku, zväčšenie bohatstva.

Gozora (2000) dodáva, že výrobno-organizačná jednotka, ktorá navonok

vystupuje ako podnik, má charakteristické znaky, ktorými sa odlišuje od ostatných

organizačných jednotiek. Ide o tieto znaky:

a) právna subjektivita;

b) majetková samostatnosť;

c) majetková zodpovednosť;

d) ekonomická samostatnosť;

e) zápis do registra;

f) organizačná celistvosť a jednotne vedená účtovná evidencia;

g) iné znaky.

Popri uvedených znakoch fungujúci podnik plní počas svojej existencie niekoľko

funkcií:

a) podnikateľská;

b) ekonomická;

c) biologicko-ekologická;

d) výrobná;

e) organizačná;

f) technická;

24

g) rozvojová;

h) sociálna;

i) samofinancujúca;

j) samosprávna.

Belajová - Fáziková (2004) poukazujú na to, že podnik je otvoreným

systémom, ktorý má rôzne vzťahy so svojím ekonomickým, spoločenským a prírodným

prostredím. Väzby podniku na okolie môžeme rozdeliť na:

a) horizontálne vzťahy (vzťahy sledujúce výrobkový reťazec);

b) vertikálne vzťahy (vzťahy s prírodným, sociálnym a inštitucionálnym

prostredím).

Gozora (2000) potvrdzuje, že nositeľmi podnikateľskej činnosti sú

podnikateľské alebo hospodárske subjekty, ktoré vstúpili do podnikateľského priestoru

v minulosti, alebo ktoré sa usilujú vstúpiť na budúce trhy. Ich úspešnosť je

determinovaná objektívnymi a subjektívnymi činiteľmi. Určujúcim činiteľom typu

a postavenia podnikateľského subjektu v trhovom prostredí sú vlastnícke vzťahy,

organizačno-právna forma podnikania a podnikateľská schopnosť.

Podnikateľské subjekty sú základnými prvkami podnikovo-hospodárskej základne

a nositeľmi ekonomického, technického a sociálneho rozvoja spoločnosti. Sú hybnou

silou a motorom národného hospodárstva, ale aj určujúcimi činiteľmi regionálnej

politiky, trvale udržateľného rozvoja a rastu zamestnanosti vidieckeho obyvateľstva.

Organizujúcim prvkom v procese výroby je podnikateľ. Podnikatelia

zodpovedajú za ekonomické rozhodnutia, rozhodujú o tom, čo a koľko budú vyrábať,

aké výrobné technológie budú používať a pod. Podnikanie je činnosť, ktorú robí

podnikateľ samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť s cieľom

dosiahnuť určitú kriteriálnu funkciu. Firma teda vystupuje ako taký subjekt

v ekonomike, ktorý má ekonomickú samostatnosť a právnu subjektivitu. To jej

umožňuje podnikať - produkovať tovary a služby a kupovať výrobné faktory.

V trhovom hospodárstve štát nezasahuje do činnosti firmy, stanovuje iba všeobecne

záväzné normy (pravidlá podnikania, dane, odvody a pod.). Firma sama, nezávisle od

štátu, rozhoduje o tom, čo bude vyrábať, ako vyrábať, ako kombinovať výrobné faktory

i pre koho vyrábať (Lisý, 2000).

25

Podľa Barrowa (1996) je podnikateľ človek, ktorý objaví príležitosť a sústredí

potrebné peniaze a ostatné prostriedky, potrebné k využitiu tejto príležitosti. Zoberie na

seba časť alebo všetky riziká spojené s realizáciou plánov, aby využil túto príležitosť.

Na podnikanie môžeme pozerať ako na určitý charakteristický typ chovania alebo na

charakterový rys osobnosti. Pojem „podnikateľ“ ľudia spravidla vzťahujú na manažéra -

vlastníka a odlišujú ho tým od majiteľa (bossa), ktorý rovnako vlastní podnik, ale

najíma na jeho riadenie profesionálov. Toto zúžené chápanie je zavádzajúce a nesprávne

vyraďuje veľké podniky, vrátane podnikov vlastnených štátom, ktoré rovnako potrebujú

podnikateľov. Termín „podnikateľ“ bol do ekonómie zavedený Cantilonom (1755)

a jeho užívanie presadil francúzsky ekonóm J.B. Say okolo roku 1800. Používal tento

termín pre označenie osoby, „ktorá posúva ekonomické zdroje z oblasti nižšej

produktivity do oblasti vyššej produktivity a vyššieho dôchodku (príjmu).“

Bielik (2006) sa obracia na Obchodný zákonník, podľa ktorého sa za

podnikateľa považuje osoba (právnická alebo fyzická), ktorá je zapísaná v obchodnom

registri, podniká na základe živnostenského oprávnenia, podniká na základe iného než

živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov alebo uskutočňuje

poľnohospodársku výrobu a je pre jej výkon evidovaná. Podľa tejto právnej normy sú

podnikateľmi všetky obchodné spoločnosti, družstvá a iné právnické osoby registrované

na obchodnom súde, živnostníci, slobodné povolania ako aj samostatne hospodáriaci

roľníci.

Prevádzkovať živnosť môže fyzická i právnická osoba, ak u voľných živností,

u ktorých sa nevyžaduje preukazovanie odbornej ani inej spôsobilosti, splní všeobecné

podmienky ustanovené živnostenským zákonom. U remeselných, viazaných

a koncesovaných živností musí žiadateľ splniť i osobitné podmienky

(Mirossayová, 2000).

Podľa Ilkovej - Bandlerovej (2006) sú všeobecnými podmienkami

prevádzkovania živnosti:

a) dosiahnutie veku 18 rokov;

b) spôsobilosť na právne úkony;

c) bezúhonnosť.

Všeobecné podmienky musia byť splnené pri nadobudnutí akéhokoľvek živnostenského

oprávnenia.

26

Určitú výnimku z tejto zásady umožňuje § 12 živnostenského zákona, podľa ktorého

možno so súhlasom súdu, na návrh zákonného zástupcu, prevádzkovať živnosť aj

v mene a na účet fyzickej osoby, ktorá nemá vek alebo plnú spôsobilosť na právne

úkony. Pokiaľ ide o právnickú osobu musí tieto všeobecné podmienky spĺňať osoba

alebo osoby, ktoré sú jej štatutárnym orgánom. Je to zrejme z dôvodu, aby bolo možné

zamedziť obchádzaniu podmienky bezúhonnosti prostredníctvom založenia právnickej

osoby jednou fyzickou osobou.

Mintál (2008) uvádza, že okrem všeobecných podmienok na prevádzkovanie

živnosti v zmysle § 6 živnostenského zákona sú ustanovené tiež osobitné podmienky

prevádzkovania živnosti. Medzi tieto podmienky patria:

1. osobitná odborná spôsobilosť - predstavuje súhrn teoretických vedomostí,

praktických schopností a ovládanie technických alebo technologických

postupov, ktoré musí spĺňať každý kto vykonáva nasledujúce činnosti:

a) externe (u zákazníka) vykonávané činnosti;

b) živnosti vykonávané v prevádzkarni alebo externe (u zákazníka);

2. iná spôsobilosť - k tzv. „inej“ spôsobilosti, ktorú je podnikateľ povinný pri

prevádzkovaní koncesovanej živnosti splniť, patrí aj spoľahlivosť, ktorá sa

posudzuje vo vzťahu k predmetu podnikania so zreteľom na ochranu života,

zdravia, majetkových a iných práv osôb a verejných záujmov.

Mirossayová (2000) tvrdí, že osobitné podmienky musí u právnickej osoby

spĺňať zodpovedný zástupca. Zodpovedný zástupca je fyzická osoba ustanovená

podnikateľom, ktorá zodpovedá za prevádzkovanie živnosti. Musí byť pri

prevádzkovaní živnosti v pracovnoprávnom vzťahu (výnimky: manžel, manželka,

spoločník, člen právnickej osoby) a musí mať trvalý pobyt na území SR, alebo

povolenie na trvalý pobyt na území SR.

Horvátová (2001) potvrdzuje, že zodpovedný zástupca je odborným garantom

prevádzkovania živnosti. Toto jeho postavenie odborného garanta sa zvýraznilo novelou

živnostenského zákona z roku 1994, ktorá zaviedla aj povinnosť podnikateľa mať

zodpovedného zástupcu v pracovnoprávnom vzťahu, t.j. musí ísť o pracovný pomer,

resp. o dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Funkciu

zodpovedného zástupcu možno vykonávať len v jednej prevádzkarni. Zodpovedný

zástupca musí byť podnikateľom ustanovený pre každú prevádzkareň, v ktorej sa

prevádzkuje remeselná, viazaná alebo koncesovaná živnosť.

27

Mintál (2008) vo svojom komentári k § 11 dodáva, že zodpovedným zástupcom

môže byť:

a) osoba s trvalým pobytom na území SR;

b) osoba s prechodným pobytom alebo trvalým pobytom na území SR na základe

povolenia podľa zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov;

c) štátny občan SR s prechodným alebo trvalým pobytom mimo územia SR, ktorý

má ohlásený prechodný pobyt na území SR;

d) štátny príslušník členského štátu Európskych spoločenstiev s bydliskom

v členskom štáte, ktorý má na území SR ohlásený pobyt cudzinca.

Ak tak ustanovuje živnostenský zákon, nemusí u právnickej osoby spĺňať

osobitné podmienky prevádzkovania živnosti jej zodpovedný zástupca. Podľa

niektorých osobitných predpisov sa totiž osobitné podmienky prevádzkovania živnosti

nevzťahujú výlučne na odbornú spôsobilosť konkrétnej osoby, ak sa dotýkajú aj

organizačnej, priestorovej, resp. technologickej spôsobilosti objektu, a tak právnická

osoba v týchto prípadoch nemôže ustanoviť zodpovedného zástupcu, ktorý by spĺňal

podmienky osobitného predpisu uvedeného v živnostenskom zákone.

1.4.4 Oprávnenie vykonávať živnostenské podnikanie

Škultéty a kol. (2002) tvrdí, že živnostenským oprávnením sa rozumie

oprávnenie prevádzkovať živnosť. Možno ho vykonávať na celom území Slovenskej

republiky s výnimkou niektorých koncesovaných živností, pri ktorých môže byť vo

verejnom záujme určené územné obmedzenie. Vznik oprávnenia prevádzkovať živnosť

je diferencovaný v závislosti od druhu živnosti a povinnosti registrácie v obchodnom

registri. Osobám, ktoré sa povinne zapisujú do obchodného registra, vzniká

živnostenské oprávnenie dňom zápisu.

Ilková - Bandlerová (2006) konštatujú, že oprávnenie prevádzkovať živnosť

vzniká právnickým osobám už zapísaným do obchodného registra, právnickým osobám,

ktoré sa do obchodného registra nezapisujú, a fyzickým osobám:

28

a) pri ohlasovacích živnostiach dňom ohlásenia, alebo pokiaľ je v ohlásení uvedený

neskorší deň začatia živnosti, týmto dňom, za deň ohlásenia sa považuje deň

podania ohlásenia, ktoré má všetky zákonné náležitosti;

b) pri koncesovaných živnostiach dňom doručenia koncesnej listiny.

Podľa Ústredného portálu verejnej správy SR (2009) je preukazom

živnostenského oprávnenia:

a) živnostenský list osvedčujúci splnenie podmienok ustanovených zákonom na

prevádzkovanie ohlasovacích živností, do vydania živnostenského listu rovnopis

ohlásenia s preukázaným doručením;

b) koncesná listina, ktorou bola udelená koncesia;

c) výpis zo živnostenského registra.

Týmito dokladmi sa podnikateľ preukazuje. Rozsah živnostenského oprávnenia sa

posudzuje podľa obsahu živnostenského listu alebo koncesnej listiny.

Daňko a kol. (2003) dodáva, že jeden podnikateľ môže vykonávať viac

činností, ak má na každú živnostenské oprávnenie. Živnostenské oprávnenie zaniká:

a) smrťou podnikateľa, ak v živnosti nepokračujú dedičia;

b) zánikom právnickej osoby;

c) uplynutím času, na ktorý bolo oprávnenie vydané;

d) rozhodnutím živnostenského úradu podľa zákona.

29

2 Cieľ práce

Hlavným cieľom tejto diplomovej práce je aplikovanie správneho poriadku do

živnostenského podnikania, a to prostredníctvom analyzovania platnej úpravy

správneho konania a  živnostenského zákona, zhodnotenia právnej úpravy subjektov

verejnej správy a následného analyzovania vzťahov a postavenia živnostenského úradu,

ako orgánu s rozhodovacou právomocou v oblasti vydávania živnostenských oprávnení.

Pozornosť bola sústredená aj na analyzovanie vývoja tejto právnej formy podnikania na

celom území Slovenskej republiky i v jej jednotlivých oblastiach, vývoja počtu

vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania (najmä rozhodnutia o vzniku,

pozastavení či zániku živností), ako aj analýze podnikateľského subjektu

vykonávajúceho podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Na

dosiahnutie hlavného cieľa bolo nevyhnutné rozčleniť problematiku tejto diplomovej

práce na čiastkové ciele, ktorými sú:

Verejná správa a jej charakteristické črty;

Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike;

Všeobecná charakteristika správneho konania;

Správa na úseku živnostenského podnikania;

Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky;

Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu;

Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe živnostenského

oprávnenia.

Základom pre splnenie tohto vytýčeného cieľa bolo dôkladné preštudovanie si

informačných zdrojov a  následný proces ich vyhodnocovania.

30

3 Metodika práce a metódy skúmania

Objektom skúmania tejto diplomovej práce bolo najmä aplikovanie správneho

konania do sféry živnostenského podnikania, zisťovanie vývoja samotného

živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky a jej oblastiach,

skúmanie rozhodnutí vydaných v tejto oblasti a analýza vybraného živnostníka.

Pri spracovávaní predmetnej témy sme vychádzali z názorov domácich

a zahraničných autorov, ktorí sa zaoberajú danou problematikou. Je potrebné povedať,

že problematikou správneho, ako aj živnostenského konania sa zaoberá veľké množstvo

publikácií. Východiskom pre určenie základného postupu bolo zozbieranie a následné

štúdium vhodnej odbornej literatúry, ako aj iných podkladov. Podkladmi

k vypracovaniu tejto diplomovej práce boli predovšetkým:

údaje z odbornej domácej a zahraničnej literatúry (vrátane odborných

magazínov);

zákony;

údaje z oficiálnych internetových stránok Ústredného portálu verejnej správy

v SR, Ministerstva vnútra SR a Štatistického úradu SR;

údaje od obvodných (živnostenských) úradoch a nami vybraného živnostníka.

Pri spracovávaní riešenia danej problematiky sme zvolili viaceré metódy a postupy.

V diplomovej práci boli použité tieto nasledovné postupy:

analýza vybraných údajov - všeobecná analýza verejnej správy, jej organizačnej

štruktúry, správneho konania a jeho následného aplikovania na úsek

živnostenského podnikania, a analýza vybraného živnostníka;

syntéza údajov z literárnych zdrojov - skúmanie aplikácie správneho poriadku

do živnostenského podnikania ako celku;

komparácia údajov - porovnanie vývoja živnostenského podnikania na území

Slovenskej republiky a v jej jednotlivých oblastiach, ako aj počet vydaných

rozhodnutí o vzniku, pozastaveniu či zániku živností;

dedukcia - vysvetlenie prepojenosti medzi správou, verejnou správou

a správnym konaním, až po vysvetlenie správy na úseku živnostenského

podnikania;

tabuľkové a grafické znázornenia - prehľadné zobrazenie vývoja živnostenského

podnikania v Slovenskej republike a jej jednotlivých oblastiach a počtu

vydaných rozhodnutí zo strany obvodných (živnostenských) úradov.

31

4 Výsledky práce

4.1 Verejná správa a jej charakteristické črty

Východiskom pre definovanie verejnej správy je najmä objasnenie pojmu

správa. Správou sa vo všeobecnosti rozumie zámerná a cieľavedomá činnosť, účelom

ktorej je dosiahnutie, udržiavanie alebo rozvíjanie predmetu správy. Obsahom správy sú

rôznorodé činnosti, tvorené jednotlivými úkonmi, ktoré musí správca vykonávať, aby

dosiahol účel alebo zámer správy. Pre každé spravovanie pritom platí, že sa musí

vykonávať v súlade s právom. Podľa obsahu a cieľov sa správa člení na verejnú

a súkromnú správu.

Vo všeobecnosti môžeme verejnú správu charakterizovať ako správu vecí

verejných, ktorej vykonávanie je vo verejnom záujme, t.j. v záujme všetkých

obyvateľov. Z dôvodu rôznorodosti a mnohostrannosti obsahu verejnej správy je

potrebné stanoviť subjekt verejnej správy a rozsah jeho kompetencií, ako aj

určiť podmienky, za akých sa bude zabezpečovať výkon verejnej správy. Výkon

verejnej správy by mal byť ponímaný ako služba občanom, ktorí delegovali riadenie

verejnej správy a spravovanie jej jednotlivých úloh na svojich zástupcov. Subjekty resp.

orgány verejnej správy, podliehajúce verejnej kontrole, preto sústreďujú svoju

pozornosť na efektívne vytváranie verejných statkov a služieb, ktoré sú financované

z verejných zdrojov. Pri výkone verejnej správy sa dostávajú do vzájomných vzťahoch:

objekt verejnej správy - ten, ktorý je cieľom verejnej správy (obyvatelia krajiny

alebo určitého územia, skupiny obyvateľov);

subjekt resp. orgán verejnej správy - ten, ktorý vykonáva verejnú správu (štátna

správa, samospráva, verejno-právne korporácie).

Od roku 1990 sa na Slovensku uplatňuje tzv. duálny (oddelený) model verejnej

správy, ktorý je charakteristický inštitucionálnym, funkčným a finančným oddelením

štátnej správy a samosprávy, čo však nevylučuje ich vzájomnú koordináciu pri

dosahovaní verejného záujmu (vývoj jednej zložky je podmieňovaný a ovplyvňovaný

druhou).

32

4.1.1 Reformy verejnej správy v Slovenskej republike

Reforma verejnej správy je proces, ktorý nielenže musí rešpektovať históriu

vývoja určitého štátu, jeho charakter a potenciál, ale aj prispôsobovať sa

predpokladaným zmenám a trendom vývoja spoločnosti vo svete. Ich nerešpektovanie

môže mať za následok zaostávanie, prehlbovanie rozdielov kvality životnej úrovne

obyvateľstva až stratu nezávislosti krajiny a národnej identity. Cieľom reforiem

v oblasti verejnej správy je teda harmonizácia legislatívy Slovenskej republiky

s legislatívou EÚ, ako aj presun maximálne možného rozsahu kompetencií na obce

a samosprávne kraje, zabezpečenie efektívneho výkonu ich kompetencií, zavádzanie

nového systému financovania územnej samosprávy. Proces reforiem verejnej správy

v podmienkach Slovenskej republiky môžeme rozdeliť do niekoľkých etáp.

I. etapa (roky 1990-1996)

Za začiatok reformného procesu verejnej správy v Slovenskej republike možno

považovať rok 1990, ktorý sa zameral najmä na decentralizáciu (v rámci ktorej prešla

zodpovednosť za mnohé služby zo štátnej správy na samosprávu), administratívnu

reformu a reformu územno-správneho členenia. Jedným z najdôležitejších krokov bolo

prijatie zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý napomohol k formovaniu

duálneho modelu verejnej správy na Slovensku, vytvorila sa totiž územná samospráva

a jej orgány na miestnej úrovni. Zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej

správy zrušil národné výbory a vytvoril špecializované miestne orgány štátnej správy na

úrovni obvodov a okresov. V podsystéme štátnej správy prišlo teda k dekoncentrácii jej

výkonu: základný stupeň štátnej správy začalo reprezentovať 121 obvodov a obvodných

úradov, na druhom stupni začalo vykonávať štátnu správu 38 okresov a okresných

úradov, a krajská štruktúra štátnej správy bola zrušená. V tomto období sa začal

uplatňovať tzv. model špecializovanej štátnej správy.

II. etapa (roky 1996-2000)

Transformácia verejnej správy na Slovensku pokračovala prijatím dvoch

právnych noriem, na základe ktorých bol model špecializovanej štátnej správy

nahradený tzv. modelom všeobecnej štátnej správy. Zákonom 222/1996 Z. z.

o organizácii miestnej štátnej správy sa zrušila sústava obvodov a obvodných úradov

a vznikli väčšie administratívne celky na úrovni 79 okresov a 8 krajov.

33

Zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky

rozhodol o symetrickom usporiadaní miestnej štátnej správy a druhej úrovne miestnej

samosprávy na úrovni kraja. Podľa tohto zákona sa Slovenská republika členila na kraje

(regionálna úroveň štátnej správy), kraje sa ďalej členili na okresy a okresy na obce

(samospráva na miestnej úrovni) a vojenské obvody.

III. etapa (roky 2000-2004)

V roku 2000 bola vládou Slovenskej republiky schválená Koncepcia

decentralizácie a modernizácie verejnej správy, v zmysle ktorej sa realizovala ďalšia

etapa reformy verejnej správy. Zákonom č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších

územných celkov bola vytvorením 8 samosprávnych územných celkov zriadená

regionálna samospráva. Prijatím tohto zákona, ako aj zákona č. 416/2001 Z.z.

o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné

celky sa začal postupne realizovať proces decentralizácie kompetencií. Meniť sa začala

aj organizačná štruktúra štátnej správy. Dochádza k dekoncentrácií kompetencií v rámci

jej orgánov, s ktorou je prepojený zánik okresných úradov štátnej správy na úrovni

obvodov so všeobecnou pôsobnosťou (zákon č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch

a obvodných úradoch).

IV. etapa (roky 2004-doteraz)

Po roku 2004 prišlo k reforme všeobecnej štátnej správy a jej opätovnej zmene

na špecializovanú štátnu správu. Zrušením všetkých okresných úradov a transformáciou

krajských úradov k 1.januáru 2004 integrovaná štátna správa zanikla. Zákon č.

254/2007 Z.z. o zrušení krajských úradov umožnil zrušenie krajských úradov a presun

ich pôsobnosti na obvodné úrady a ministerstvá. To znamená, že od 1.októbra 2007

v Slovenskej republike tvoria miestnu štátnu správu len obvodné úrady. Krajské

špecializované úrady zostali zatiaľ zachované. Od roku 2005 sa pozornosť sústreďuje aj

na reformu v oblasti verejných financií.

34

4.2 Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike

Verejnú správu v SR môžeme z hľadiska jej organizácie a centralizácie rozdeliť:

1. Štátna správa - predstavuje organizačnú činnosť štátu, ktorá má predovšetkým

nariaďovací a výkonný charakter, pričom zameranie ako aj hlavné prostriedky

na dosiahnutie cieľov správy jej určuje zákon. Štát ako subjekt verejnej správy je

nositeľom verejných práv a povinností, no sám ich však nevykonáva, a preto si

na tento účel v oblasti štátnej správy zriaďuje orgány. Výkonom štátnej správy

sa zabezpečuje realizácia vnútorných a vonkajších funkcií štátu, pričom

prevažnú časť týchto úloh v mene štátu a za pomoci donucovacej moci plnia

hierarchicky usporiadané orgány štátnej správy, v rámci ktorého má nadriadený

orgán v súlade s platným právnym stavom právo ovplyvňovať podriadené

správne orgány.

a) ústredná

b) miestna

2. Samospráva - charakteristickými znakmi samosprávy, ktorá je vybudovaná na

princípe decentralizácie a je relatívne nezávislá od ústredných orgánov štátnej

správy, sú demokratický výkon moci občanmi prostredníctvom svojich volených

zástupcov, územná autonómia výkonu moci, samosprávna zodpovednosť

a kombinácia samosprávnych a štátoprávnych funkcií.

a) územná

b) záujmová

3. Verejno-právne korporácie - sú ako neštátne inštitúcie (napr. Slovenská

televízia, Slovenský rozhlas, Slovenská národná galéria, Matica slovenská či

Národná banka Slovenska) zriadené za účelom sledovania určitého účelu, popri

svojom hlavnom poslaní však plnia aj niektoré verejno-právne funkcie. Zväčša

sú zákonom zriadené, čiastočne financované zo štátnych prostriedkov a vo

svojej činnosti podliehajú štátnemu dozoru.

35

4.2.1 Ústrená štátna správa

Organizácia štátnej správy na centrálnej úrovni je tvorená vládou a ústrednými

orgánmi štátnej správy, ktorých pôsobnosť je upravovaná predovšetkým zákonom

č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy.

Ich hlavná úloha spočíva vo vykonávaní štátnej správy a zabezpečovaní jej výkonu na

celom území SR.

Vláda, považovaná za riadiaci prvok systému štátnej správy, zabezpečuje ako

vrcholný orgán výkonnej moci prostredníctvom svojej normotvornej činnosti úlohy

v oblasti zahraničnej, hospodárskej a bezpečnostnej politiky, súdnictva, väzenstva,

cestnej dopravy (diaľnice, cesty I. triedy), železníc, daní (okrem miestnych daní

a poplatkov), vysokého školstva, zamestnanosti, zdravotníctva a sociálnych vecí či

ochrany životného prostredia. Podľa zloženia a spôsobu rozhodovania je vláda

kolegiálnym orgánom, tvorená z predsedu, podpredsedov a ministrov, ktorých

vymenováva ako aj odvoláva prezident SR. Pre organizačné, technické a odborné

zabezpečenie činností vlády sa zriaďuje Úrad vlády, ktorý nemá rozhodovacie

právomoci, avšak je ústredným orgánom štátnej správy pre výkon kontroly. Na plnenie

konkrétnych (koordinačných, konzultatívnych a odborných) úloh sú vytvorené poradné

orgány vlády (napr. Legislatívna rada SR či Hospodárska rada SR), ktorých návrhy

majú len odporúčací charakter.

Ministerstvá, monokratické orgány s čiastočnou vecnou a územne celoštátnou

pôsobnosťou vo veciach štátnej správy, sú organizačnými jednotkami vnútorne sa

členiacimi na sekcie a odbory, ktoré po odbornej stránke usmerňujú činnosť

podriadených orgánov a organizácií, kontrolujú a vykonávajú rozbory ich aktivít,

navrhujú opatrenia na odstránenie prípadných nedostatkov a na úseku svojej pôsobnosti

vydávajú metodické návody. Sú riadené ministrami, ktorí sa za ich vedenie a činnosť

zodpovedajú vláde a Národnej rade SR. Pod ich vedením, kontrolou a zodpovednosťou

sú vydávané všeobecne záväzné právne predpisy - vyhlášky, publikované v Zbierke

zákonov SR. V čase neprítomnosti ministrov ich v rozsahu práv a povinností zastupujú

štátni tajomníci, majúci na rokovaní vlády poradný hlas. Podľa už zmieneného zákona

č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy

pôsobí v SR 14 ministerstiev:

1. Ministerstvo zahraničných vecí SR;

2. Ministerstvo obrany SR;

3. Ministerstvo vnútra SR;

36

4. Ministerstvo spravodlivosti SR;

5. Ministerstvo financií SR;

6. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR;

7. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR;

8. Ministerstvo pôdohospodárstva SR;

9. Ministerstvo hospodárstva SR;

10. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR;

11. Ministerstvo zdravotníctva SR;

12. Ministerstvo školstva SR;

13. Ministerstvo kultúry SR;

14. Ministerstvo životného prostredia SR;

a 11 ostatných ústredných orgánov štátnej správy, na čele ktorých nestojí člen vlády, ale

predseda:

1. Úrad vlády SR;

2. Národný bezpečnostný úrad SR;

3. Štatistický úrad SR;

4. Protimonopolný úrad SR;

5. Úrad pre verejné obstarávanie SR;

6. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR;

7. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR;

8. Úrad jadrového dozoru SR;

9. Úrad priemyselného vlastníctva SR;

10. Správa štátnych hmotných rezerv SR;

11. Pamiatkový úrad SR.

4.2.2 Miestna štátna správa

Podľa zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch sú

miestnymi orgánmi štátnej správy na úsekoch všeobecnej vnútornej správy,

živnostenského podnikania, civilnej ochrany a riadenia štátu v čase krízových situácií

(okrem vojny a vojnového stavu) obvodné úrady, ktorých vnútornú organizáciu určuje

ministerstvo. Vláda na návrh ministra vnútra SR vymenováva ako aj odvoláva predsedu,

ktorý obvodný úrad riadi a zodpovedá za jeho činnosť. Obvodný úrad plní najmä tieto

úlohy:

37

v I. stupni vecne príslušný na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti štátnej správy rozhodujú orgány štátnej

správy;

odvolací orgán vo veciach, v ktorých v správnom konaní v I. stupni rozhodovala

obec;

schvaľovanie koncepcie rozvoja jednotlivých oblastí života obcí

a prerokovávanie územných plánov obcí v zastúpení štátu;

vypracovávanie programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja obvodu

a koordinácia iniciatívy fyzických a právnických osôb súvisiacich s týmto

rozvojom (najmä v oblastiach cestovného ruchu, kultúry, telesnej kultúry

a štátnej starostlivosti o mládež);

poskytovanie odbornej pomoci obciam pri aplikácii právnych predpisov, na

základe ktorých plnia úlohy štátnej správy;

poskytovanie údajov z vedených evidencií (na žiadosť obcí);

upozorňovanie obcí na nedostatky v ich činnostiach;

plnenie a kontrolovanie úloh spojených s mobilizačnými prípravami štátu

a komplexným záchranným systémom.

V rámci reforiem verejnej správy SR boli niektoré činnosti vyčlenené z pôsobnosti

krajských a obvodných úradov a pridelené novým orgánom štátnej správy na

špecializovanej úrovni:

Krajské a obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie;

Krajské a obvodné pozemkové úrady;

Krajské a obvodné lesné úrady;

Krajské a obvodné úrady životného prostredia;

Krajské stavebné úrady;

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a jeho územné úrady;

Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva;

Krajské školské úrady.

38

4.2.3 Územná samospráva

4.2.3.1 Miestna samospráva

Obec ako samostatný samosprávny celok združuje osoby, ktoré majú na jej

území trvalý pobyt. Ako právnická osoba má vlastnú spôsobilosť na právne úkony,

v právnych vzťahov vystupuje vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť; ako

ekonomická jednotka disponuje a zároveň sama hospodári s vlastným majetkom

a finančnými prostriedkami, ktoré používa na verejné účely, na podnikateľskú činnosť

a na výkon samosprávy obce; ako sociálna jednotka vytvára pre svojich obyvateľov

podmienky pre zvyšovanie kvality života. Podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení je rozhodujúca zodpovednosť za výkon samosprávy v rukách volených orgánov

obce, ktorými sú:

Obecné/mestské zastupiteľstvo - zastupiteľský zbor zložený z poslancov

zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce na funkčné obdobie 4 rokov

rozhoduje o základných otázkach života obce, určuje zásady hospodárenia

a nakladania s majetkom, schvaľuje rozpočet obce a kontroluje jeho čerpanie,

schvaľuje územný plán obce, vydáva všeobecne záväzné nariadenia a vnútorné

predpisy (tzv. normotvorná právomoc), zriaďuje obecnú radu, komisie, hlavného

kontrolóra, rozpočtové a príspevkové organizácie (tzv. kreačná právomoc).

Starosta obce/primátor mesta - predstaviteľ a najvyšší výkonný orgánom obce

zvolený v priamych voľbách jej obyvateľmi zvoláva a vedie zasadnutia

obecného zastupiteľstva a podpisuje ich uznesenia a vykonáva obecnú správu.

Funkcia starostu je verejnou funkciou; v majetkovoprávnych

a pracovnoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom, avšak

v administratívnych vzťahoch je správnym orgánom.

Obec vykonáva činnosti spadajúce do jej originálnych kompetencií

(správa a údržba miestnych komunikácií, hromadná doprava, verejné priestranstvá,

ochrana životného prostredia, vodné hospodárstvo, správa a údržba kanalizácií,

komunálny odpad, územné plánovanie, miestny rozvoj, bývanie, kultúra, predškolské

a školské zariadenia, správa sociálnych zariadení, polikliniky a niektoré nemocnice,

miestna polícia, výber miestnych daní a poplatkov, niektoré priestupky, osvedčovanie

listín), ale aj prenesených (matrika, stavebný poriadok, školstvo).

39

4.2.3.2 Regionálna samospráva

Samosprávny kraj ako samostatný územný samosprávny a správny celok sa

začal konštituovať prijatím zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných

celkov, na základe ktorého bolo zriadených 8 samosprávnych krajov:

1. Bratislavský samosprávny kraj;

2. Trnavský samosprávny kraj;

3. Trenčiansky samosprávny kraj;

4. Nitriansky samosprávny kraj;

5. Žilinský samosprávny kraj;

6. Banskobystrický samosprávny kraj;

7. Prešovský samosprávny kraj;

8. Košický samosprávny kraj.

Ide o právnickú osobu (hospodári so svojím majetkom a finančnými zdrojmi,

zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov), verejnú korporáciu

(zabezpečuje socio-ekonomický rozvoj regiónu, pôsobí na zmenšovaní rozdielov

v rozvoji v rámci regiónu, zabezpečuje verejno-prospešné služby pre obce na svojom

území), ako aj správny orgán. Podobne ako obec disponuje normotvornou,

rozhodovacou, kontrolnou, sankčnou a kreačnou právomocou. Zodpovednosť za

celkový výkon samosprávy nesú volené orgány samosprávneho kraja:

Zastupiteľstvo samosprávneho kraja - zbor zložený z priamo volených

poslancov samosprávneho kraja na obdobie 4 rokov. Rokovania sú zväčša

verejné, ak ich predseda nevyhlási za neverejné.

Predseda samosprávneho kraja - navonok zástupca samosprávneho kraja

zvolený v priamych voľbách jej obyvateľmi na funkčné obdobie 4 rokoch. Táto

funkcia je verejná, avšak nevykonáva sa v pracovnom pomere;

v majetkovoprávnych, pracovnoprávnych a iných vzťahov je štatutárnym

orgánom.

Ako správny orgán vykonáva samosprávny kraj úlohy, ktoré vyplývajú z jeho

originálnych kompetencií (správa a údržba ciest II. A III. triedy, územné plánovanie,

regionálny rozvoj, investičná činnosť, správa kultúrnych zariadení - múzeí, galérií a

knižníc, zriaďovanie a rušenie stredných škôl, zriaďovanie a rušenie domovov

dôchodcov, zriaďovanie nemocníc s poliklinikou, vydávanie licencií pre lekárne

a odborným súkromným lekárom a i.).

40

4.2.4 Územná samospráva

Ide predovšetkým o zákonom zriadené profesijné komory, ktoré združujú

fyzické osoby v súvislosti s výkonom určitých povolaní (napr. Živnostenská komora,

Notárska komora, Slovenská komora audítorov či Komora veterinárnych lekárov).

Spravidla majú členstvo povinné, sú samostatné, majú svoje stanovy a organizačné

poriadky.

4.3 Všeobecná charakteristika správneho konania

Správne právo ako odvetvie slovenského právneho poriadku je úzko späté

s verejnou správou, nakoľko upravuje jej organizáciu, činnosť, podmienky vykonávania

tejto činnosti, postupy spravujúcich (v rámci ktorých vykonávajú svoje spravovacie

kompetencie) a spravovaných (v rámci ktorých realizujú svoje práva a povinnosti)

subjektov. Podobne ako ostatné právne odvetvia je správne právo právom písaným, ale

aj nekodifikovaným, pretože je tvorené súborom právnych predpisov rôznej právnej

sily. Pre verejnú správu je typické, že normy hmotného práva nie sú schopné pôsobiť

priamo, ale že ich je potrebné aplikovať na konkrétnu právnu situáciu, čo v konečnom

dôsledku odráža nevyhnutnosť existencie správneho práva procesného. Správne právo

procesné predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú procesný postup orgánov

verejnej správy (správnych orgánov) pri rozhodovaní o právach a povinnostiach

účastníkov správneho konania (fyzických a právnických osôb), a to v procese aplikácie

hmotného práva na konkrétny prípad (napr. v procese získania živnostenského

oprávnenia). Za kódex upravujúci správne právo procesné sa považuje zákon č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (tzv. správny poriadok). Ide o všeobecnú úpravu, pretože

upravuje procesné práva a povinnosti v správnom konaní v celej verejnej správe, vo

všetkých jej oblastiach a úsekoch. Existujú však aj osobitné úpravy (napr. konanie vo

veci živnosti), ktoré podľa potreby rozhodovania v špecifických prípadoch upravujú

väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej úpravy. Všeobecná správa zaujíma voči

osobitným úpravám subsidiárne postavenie. Predmetom správneho konania, ktoré je

založené na procesných zásadách, je teda rozhodovanie o právach a právom chránených

záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb.

Na to, aby bolo správne konanie právnym procesom, je nevyhnutná existencia

subjektov správneho konania: správneho orgánu a účastníka konania. Správnym

orgánom môže byť len ten subjekt správneho konania, ktorý má administratívnoprávnu

41

subjektivitu, čo znamená, že je príslušný uskutočniť konanie a v danej veci aj

rozhodnúť. Príslušnosť správneho orgánu na konanie pritom môže byť:

vecná - vymedzenie spoločenských vzťahov, v ktorých je správny orgán

spôsobilý konať a prostredníctvom vydania rozhodnutia v danej veci aj

rozhodnúť (napr. vecne príslušným správnym orgánom v oblasti prejednávania

priestupkov na úseku živnostenského podnikania je odbor živnostenského

podnikania, sídliaci na obvodnom úrade);

miestna - zákonom stanovené pravidlá (lex actus - príslušnosť určená miestom

činnosti, lex rei sitae - príslušnosť určená miestom veci, lex domicilii -

príslušnosť určená miestom bydliska fyzickej osoby resp. sídla právnickej

osoby) pomáhajú určiť, ktorý z vecne príslušných správnych orgánov je v danej

veci oprávnený konať.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Zákon umožňuje vylúčenie zamestnanca

správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania o veci, v prípade zistenia pochybnosti

o jeho predpojatosti k tejto veci alebo k účastníkom tohto konania. Správne konanie sa

nemôže uskutočniť bez účastníka konania (fyzické a právnické osoby, vrátane orgánov

štátnej a územnej samosprávy), ktorý nadobúda v správnom konaní svoje procesné

práva a povinnosti. V prípade, ak fyzická osoba nemá procesnú spôsobilosť, teda

nemôže samostatne konať pred správnym orgánom i keď je účastníkom konania (napr.

z dôvodu neplnoletosti, nepríčetnosti alebo ak jeho pobyt nie je známy), musí byť

zastúpená (najčastejšie zákonným zástupcom alebo opatrovníkom). Právnická osoba má

takmer vždy procesnú spôsobilosť, ktorú vykonáva prostredníctvom svojich orgánov

alebo zástupcov, výnimku tvorí azda stav konkurzu či likvidácie právnickej osoby.

4.3.1 Priebeh správneho konania

4.3.1.1 Prvostupňové konanie

Existujú dva možné spôsoby začatia správneho konania. Prvou z možností je

začatie správneho konania na návrh niektorého z účastníkov konania (napr. pri získaní

živnostenského oprávnenia), ktoré sa začína dňom, kedy bolo podanie účastníka

doručené príslušnému správnemu orgánu. Každé podanie musí spĺňať stanovené

náležitosti: musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa v ňom navrhuje.

Ak podanie nesplňuje predpísané náležitosti, správny orgán pomôže navrhovateľovi

42

dané nedostatky podania odstrániť resp. ho vyzve, aby ich do stanovenej lehoty sám

odstránil (ak sa tak nenastane do stanovenej lehoty 7 dní, konanie sa zastaví). Ak je

však podanie adresované nepríslušnému správnemu orgánu, ten je povinný ho okamžite

postúpiť správnemu orgánu príslušnému v danej veci rozhodnúť a upovedomí o tom

účastníkov konania. Podanie je pritom možné urobiť písomne, ústne do zápisnice alebo

telegraficky, pri ktorom je však nevyhnutné do 3 dní písomné alebo ústne doplnenie do

zápisnice. Druhým možným spôsobom je začatie správneho konania z úradnej

povinnosti (ex offo), teda na podnet správneho orgánu, ktoré sa začína dňom

uskutočnenia prvého úkonu zo strany správneho orgánu voči účastníkovi konania. Od

okamihu začatia správneho konania nadobúdajú účastníci konania svoje procesné práva

a povinnosti a správnemu orgánu vzniká povinnosť v danej veci konať ako aj

rozhodnúť.

Následne správny orgán zisťuje skutočný stav veci a zabezpečuje podklady pre

rozhodnutie v danej veci. Proces dokazovania sa skladá z troch fáz:

1. Obstaranie dôkazu:

a) výsluch svedkov - svedkom je každá fyzická osoba, ktorá nie je účastníkom

konania, avšak vypovedá o skutočnostiach majúcich vzťah k prejednávanej veci.

Je predvolaná správnym orgánom a poučená o možnostiach odoprenia výpovede

(napr. v prípade nebezpečenstva trestného stíhania samého seba alebo jemu

blízkych osôb, porušenia štátneho, hospodárskeho alebo služobného tajomstva),

o povinnosti nič nezamlčovať ako aj o právnych následkoch nepravdivej či

neúplnej výpovede (možné obvinenie z priestupku proti poriadku v štátnej

správe a uloženie peňažnej pokuty).

b) znalecký posudok - znalcom je osoba disponujúca odbornými znalosťami

a vyhotovujúca posudok, ktorú správny orgán ustanoví v prípade odborného

posúdenia skutočností nevyhnutných pre rozhodnutie. Správny orgán môže

znalca predvolať, a to v prípade potvrdenia, doplnenia príp. bližšieho

vysvetlenia posudku.

c) listiny - najbežnejšie dôkazné prostriedky v správnom konaní môžu byť verejné,

vydané štátnym orgánom alebo ich charakter priamo vyplýva zo zákona, pri

ktorých sa predpokladá ich pravdivosť, alebo súkromné. Ak účastník konania

bezdôvodne odmietne preloženie listiny, správny orgán mu uloží túto povinnosť

rozhodnutím a následne ju odníme.

43

d) ohliadka - predmetom ohliadky, o ktorej správny orgán spíše zápisnicu, sú

všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré vlastník alebo užívateľ musí predložiť

správnemu orgánu alebo musí v prípade nehnuteľností strpieť ich ohliadku

priamo na mieste, pričom k nim musí umožniť prístup správnemu orgánu,

účastníkom konania, svedkom a znalcom (v opačnom prípade mu správny orgán

uloží túto povinnosť rozhodnutím).

2. Vykonanie dôkazu:

a) predvolanie - prostriedok, ktorým si správny orgán zabezpečuje nevyhnutnú

osobnú prítomnosť na ústnom pojednávaní, na výsluchu, ako aj na ohliadke.

Predvolanie musí obsahovať určité náležitosti: predvolávajúci a jeho podpis,

predvolávaný, čas, miesto, vec a poučenie o právnych následkoch nedostavenia.

b) predvedenie - prostriedok, prostredníctvom ktorého správny orgán zabezpečí

fyzickú prítomnosť účastníkov konania a svedkov, ktorí sa bezdôvodne alebo

bez ospravedlnenia nedostavili na opätovné predvolanie. Predvedenie zabezpečí

Policajný zbor SR.

c) predbežné opatrenie - dočasné rozhodnutie pre zachovanie nezmenených

podmienok potrebných na vydanie rozhodnutia, prostredníctvom ktorého

správny orgán ukladá účastníkom konania aby niečo vykonali, niečoho sa

zdržali, niečo strpeli alebo zabezpečuje zachovanie existujúceho stavu veci.

Zrušiť sa musí ihneď, len čo pominie jeho dôvod, inak zo zákona zaniká

rozhodnutím v danej veci.

d) poriadkové opatrenia - prostriedky (poriadková pokuta a vykázanie osôb

z miesta pojednávania), ktoré správny orgán ukladá voči všetkým osobám

sťažujúcim priebeh správneho konania.

3. Hodnotenie vykonaných dôkazov.

Správny orgán navyše musí rešpektovať práva všetkých účastníkov konania, ktorí sú

oprávnení:

navrhovať dôkazy;

položiť otázky svedkom a znalcom pri miestnej ohliadke a ústnom pojednávaní;

vyjadriť sa k podkladu, k spôsobe zistenia a navrhnúť doplnenie rozhodnutia

ešte pred jeho samotným vydaním.

Poslednou fázou prvostupňového konania je fáza rozhodovania, výsledkom

ktorého je na základe zistenia skutkovej podstaty rozhodnutie vo veci:

44

rozhodnutie vo veci samej (in merito) - obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia

(výrok, odôvodnenie a poučenie) a je vydávané právnym orgánom na konci

správneho konania;

procesné rozhodnutie - neobsahuje výrok o veci, ktorá je predmetom správneho

konania a je vydávané správnym orgánom zvyčajne v priebehu konania (napr.

rozhodnutie o prerušení/zastavení konania či rozhodnutie o poriadkovej pokute).

Právne účinky rozhodnutia nastávajú dňom jeho oznámenia účastníkovi konania

(stáva sa platným), odkedy účastníkovi plynie lehota na podanie opravného prostriedku;

v prípade jeho odňatia plynie lehota na plnenie. Právoplatným sa rozhodnutie stáva až

konečným vyriešením veci, proti ktorému sa už nemožno odvolať, nasleduje teda jeho

vykonateľnosť. Správny poriadok určuje správnemu orgánu na vydanie rozhodnutia

lehoty:

v prípade jednoduchých vecí bezodkladne;

pri ostatných veciach do 30 dní od začatia správneho konania;

pri zložitých veciach do 60 dní príp. primerané predĺženie lehoty.

Ak správny orgán nemôže rozhodnúť bezodkladne, je povinný uviesť dôvody

predĺženia a lehotu rozhodnutia vo veci a upovedomiť o tom účastníka konania.

4.3.1.2 Druhostupňové konanie

Správny poriadok upravuje správne konanie aj v druhom stupni, kedy

prostredníctvom nadriadených správnych orgánov preskúmava správnosť a zákonnosť

vydaných rozhodnutí, na základe čoho môžeme opravné prostriedky členiť na:

1. Riadne - podať odvolanie proti rozhodnutiu, ktoré ešte nenadobudlo

právoplatnosť, je možné na príslušnom správnom orgáne, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal, a to v lehote 15 dní od okamihu oznámenia rozhodnutia. Ak

správny orgán zistí, že odvolanie je opodstatnené a možno mu vyhovieť v plnom

rozsahu, je oprávnený svoje pôvodné rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť

a následne vydať nové rozhodnutie (autoremedúra).

a) odvolacie konanie - ak však správny orgán zistí, že odvolanie je len čiastočne

opodstatnené, posunie odvolanie jemu najbližšie nadriadenému správnemu

orgánu, kompetentnému v danej veci rozhodnúť (devolutívny účinok). Odvolací

orgán môže rozhodnutie prvostupňového orgánu: zmeniť alebo zrušiť

a napadnuté rozhodnutie nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, zrušiť

45

a následne mu vrátiť na nové prejednávanie alebo potvrdiť, a tým odvolanie

zamietnuť. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nie je možné podať riadny

opravný prostriedok, je teda konečné a právoplatné.

b) konanie o rozklade - keďže nespôsobuje devolutívny účinok (neexistuje druhý

stupeň - odvolací orgán), proti rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy

je oprávnený rozhodovať minister resp. vedúci prvostupňového orgánu.

2. Mimoriadne:

a) obnova konania - ide o nápravu právoplatného rozhodnutia. Účastník konania

podá návrh na obnovu konania do 3 mesiacov odo dňa dovedenia sa dôvodov,

najneskôr však do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia (po uplynutí 3 rokov

len ak sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom), ktorý povolí alebo sám nariadi

správny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, pričom proti jeho rozhodnutiu je

možné podať opravný prostriedok.

b) preskúmavanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania - najbližšie nadriadený

správny orgán odstraňuje právne omyly, ktorých sa dopustil správny orgán vo

svojom pôvodnom rozhodnutí, a to v lehote do 3 rokov od právoplatnosti

rozhodnutia.

c) konanie o proteste prokurátora - podať protest proti prvostupňovému aj

druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu môže len prokurátor, a to do 5

rokov od vydania rozhodnutia. Správny orgán, ktorý vydal napadnuté

rozhodnutie, môže v súlade so zákonom vyhovieť protestu prokurátora zrušením

resp. nahradením svojho rozhodnutia alebo nevyhovieť a do 30 dní ho predložiť

spolu s protestom prokurátora najbližšie nadriadenému správnemu orgánu. Proti

rozhodnutiu o proteste prokurátora je možné podať zo strany účastníkov konania

opravný prostriedok, pri nevyhoveniu protestu sa pripúšťa zo strany prokurátora

podanie nového protestu.

d) preskúmavanie rozhodnutia správneho orgánu súdom - súd môže preskúmať

právoplatné rozhodnutie správneho orgánu len v tom prípade, ak už boli

vyčerpané všetky prípustné riadne opravné prostriedky. Ak zistí vadnosť

rozhodnutia, zruší ho a naspäť pošle správnemu orgánu (tzv. kasačný princíp).

Účastník konania však musí podať žalobu do 2 mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

46

Poslednou fázou správneho konania je výkon rozhodnutia, ktorý možno nariadiť

najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Podľa

správneho poriadku sa uskutočňuje na základe exekučného príkazu, vydaného buď na

návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodol

v prvom stupni. Výkon rozhodnutia sa začína doručením exekučného príkazu

povinnému a pri jeho samotnom výkone sa použijú prostriedky, ktoré ho čo najmenej

postihujú, a pritom vedú k splneniu cieľa:

1. peňažné - zaplatenie pokuty, správneho poplatku účastníkovi konania alebo

správnemu orgánu;

2. nepeňažné - vykonanie nejakej činnosti.

4.4 Správa na úseku živnostenského podnikania

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) je síce základným

procesným predpisom pre verejnú správu, avšak jeho použitie si v osobitných

konaniach vyžaduje znalosť osobitných úprav správneho konania, najmä

živnostenského konania. Jedným zo základných zákonov, ktoré upravujú správu na

úseku živnostenského podnikania je zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní, inak tiež nazývaný ako živnostenský zákon. Tento zákon sa člení na

niekoľko častí: je zložený zo 6 častí, 21 hláv, 3 dielov a 5 príloh.

Podobne ako v iných zákonoch, aj v živnostenskom zákone prebiehali zmeny,

prešiel viacerými novelizáciami. Poslednou novelizáciou prešiel zákon tohto roku, t.j. 1.

apríla 2010. Novela zaviedla určité zmeny, ktoré sa dotýkajú v podstatnej miere

podnikateľov. K najdôležitejšej zmene dochádza v oblasti vydávania živnostenského

oprávnenia, pre podnikateľov totiž zaviedla vydávanie „osvedčení“, kde budú

vymenované všetky živnosti.

Na úseku živnostenského podnikania sa stretávame tak so vzťahmi

súkromnoprávnej povahy (upravovaných občianskym, pracovným a obchodným

právom), ako aj verejnoprávnej povahy (upravovaných ústavným, správnym

a finančným právom), ktorých obsahom sú verejno-správne a správno-právne vzťahy.

Tie vznikajú, menia sa a zanikajú v procese výkonu verejnej správy orgánmi verejnej

správy, kompetentnými v oblasti živnostenského podnikania. Ich hlavná funkcia

spočíva v ochrane verejných záujmov, života, zdravia a bezpečnosti občanov, ako aj

47

vytváraní vhodných podmienok pre rozvoj podnikateľskej sféry, jadrom ich výkonu je

teda:  

konanie vo veciach ohlasovacích a koncesovaných živnosti;

kontrolná činnosť voči podnikateľom so živnostenským oprávnením;

uplatňovanie administratívno-právnej zodpovednosti za správne delikty na tomto

úseku;

rozhodovanie o pozastavení, resp. zrušení živnostenského oprávnenia;

vedenie živnostenského registra;

fungovanie informačného systému voči ostatným subjektom verejnej správy.

4.4.1 Výkon živnostenského podnikania na centrálnej úrovni

4.4.1.1 Pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre živnostenské

podnikanie realizuje prostredníctvom svojho odboru - Odboru živnostenského

podnikania tieto činnosti:

riadi a kontroluje výkon štátnej správy v živnostenskom podnikaní;

spolupracuje s  ústrednými orgánmi a s právnickými osobami vo veciach

živnostenského podnikania a pri zabezpečovaní jednotného uplatňovania

právnych predpisov;

zabezpečuje jednotný informačný systém v živnostenskom podnikaní a v

rozsahu zodpovedajúcom vecnej pôsobnosti ústredných kontrolných,

inšpekčných, dozorných a vyhľadávacích orgánov im na žiadosť poskytuje z

tohto zoznamu jednorazové údaje, zabezpečuje zvyšovanie odbornosti

zamestnancov obvodných úradov v živnostenskom podnikaní;

osvedčuje hodnovernosť podpisu, funkcie osoby a pravosti pečate alebo

odtlačku pečiatky na listinách vydávaných na úseku živnostenského podnikania;

nadobúda kompetencie pri riešení odvolaní proti rozhodnutiam obvodných

úradov (pracoviská v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach);

spolupracuje pri príprave právnych predpisov EÚ dotýkajúcich sa

živnostenského podnikania a zabezpečuje ich transpozíciu.

48

4.4.1.2 Pôsobnosť Obvodného úradu

Za ťažiskové orgány pri zabezpečovaní úloh vyplývajúcich zo živnostenského

zákona považujeme obvodné úrady, nakoľko vykonávajú pôsobnosť živnostenského

úradu v prvom stupni. Štátnu správu na tomto úseku uskutočňujú odbory

živnostenského podnikania obvodných úradov, do pôsobnosti ktorých spadá:

rozhodovanie o uznaní odbornej spôsobilosti;

vydávanie dokladov o druhu a dĺžke praxe v činnostiach, ktoré sú živnosťou;

v jednotnom automatizovanom informačnom systéme vedenie evidencie

podnikateľov, ktorým vydal doklady o živnostenskom oprávnení;

v rámci informačného systému vedenie živnostenského registra;

pri správnych deliktov na úseku živnostenského podnikania ukladanie sankcií;

mesačné zasielanie zoznamu podnikateľov, ktorým bolo vydané živnostenské

oprávnenie, a to príslušnému daňovému úradu (podľa bydliska fyzickej osoby

alebo sídla právnickej osoby), štatistickému úradu (podľa sídla jeho územnej

pôsobnosti), sociálnej poisťovni, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,

živnostenskému spoločenstvu a obciam;

na požiadanie poskytovanie jednorazových informácií z verejnej časti

živnostenského registra;

spolupráca so Slovenskou živnostenskou komorou.

Predpokladom efektívnej rozhodovacej činnosti obvodných úradov je kvalitné

posúdenie všetkých podmienok, či už pri vydávaní rozhodnutí o živnostenskom

podnikaní alebo rozhodnutí o sankciách v rámci kontrolnej činnosti (tzn. vydanie

rozhodnutí, ktoré v prípade podania odvolania účastníkom konania nebudú zrušené

nadriadeným orgánom, teda MV SR).

Živnostenský register

Živnostenský register plní evidenčnú a kontrolnú funkciu, nakoľko obsahuje

prehľad prevádzkovania živnosti: obsahuje údaje od vzniku, zmien až po zánik

živnostenského oprávnenia. Zápis do živnostenského registra má teda deklaratórnu

povahu. Živnostenský register sa člení na dve časti: na verejnú a neverejnú časť, ktorú

tvoria osobné údaje fyzickej osoby a zodpovedného zástupcu (meno a priezvisko,

bydlisko a rodné číslo). Každý má právo nahliadať resp. požadovať výpisy zo

49

živnostenského registra, avšak len z jeho verejnej časti. Do živnostenského registra sa

zapisujú tieto údaje:

v prípade fyzickej osoby - obchodné meno, identifikačné číslo, miesto

podnikania, osobné

údaje (vrátane zodpovedného zástupcu); v prípade právnickej osoby - obchodné

meno, sídlo, mená osôb, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, spôsob, akým za

právnickú osobu konajú, identifikačné číslo, osobné údaje týkajúce sa

zodpovedného zástupcu; v prípade zahraničnej osoby - adresa podniku alebo

organizačnej zložky na území SR;

predmet podnikania;

zriadené prevádzkarne;

dátum vzniku živnostenského oprávnenia;

čas, na ktorý sa živnostenské oprávnenie vydáva;

pozastavenie alebo zánik živnostenského oprávnenia;

vrátenie živnostenského listu alebo koncesnej listiny.

Jednotné kontaktné miesta

Od 1. októbra 2007 boli na obvodných úradoch zriadené tzv. jednotné kontaktné

miesta (JKM), ktoré pre podnikateľov vytvárajú výrazne zlepšené podmienky z

hľadiska prístupu k službám (získanie živnostenského oprávnenia na podnikateľskú

činnosť). Poskytuje informácie všeobecného a vysvetľujúceho charakteru najmä

v oblasti podmienkach prevádzkovania živnosti a o poskytovaní v činnostiach, ktoré sú

živnosťou na území SR, postupoch vybavovania náležitostí pre získanie živnostenského

oprávnenia a prístupu k poskytovaniu služieb, prístupu k verejným registrom

s databázami poskytovateľov služieb, všeobecne dostupných spôsoboch riešenia sporov

súvisiacich s možnosťou poskytovania služieb a vlastným poskytovaním služieb. Od

fyzických a právnických osôb uchádzajúcich sa o živnostenské oprávnenie prijíma

údaje na registráciu a oznámenie daňovníka, prihlásenia sa do systému povinného

zdravotného poistenia a oznámenia zmeny platiteľa poistného na účely zdravotného

poistenia. Živnostník ako účastník správneho konania v krátkej lehote, resp. na

počkanie získa na JKM všetky potrebné doklady k začatiu svojho podnikania, pričom

rozhodnutie o živnostenskom oprávnení obdrží v lehote do 5 dní. Na základe schválenej

novely živnostenského podnikania, ktorá sa stane účinnou k 1. júnu 2010, sa

predpokladá ďalšie zvýšenie úrovne a kvality služieb JKM.

50

4.4.2 Výkon živnostenského podnikania ďalšími orgánmi verejnej správy

Výkonom živnostenského podnikania sa nezaoberajú len orgány štátnej správy,

svoje úlohy v tejto oblasti plnia aj:

1. Obce a samosprávne kraje - ako právnické osoby môžu byť nositeľmi

živnostenského oprávnenia. Podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení

môže obec vydávať súhlas, záväzné stanovisko alebo sa vyjadriť

k podnikateľskej činnosti a k umiestneniu prevádzky na svojom území. Vytvára

podmienky na riadne zásobovanie obce, nad ktorým vykonáva dozor (povoľuje

predajný a prevádzkový čas, spravuje trhoviská), ale aj podmienky pre rozvoj

podnikania, pri ktorých často spolupracuje s podnikateľskými subjektmi

pôsobiacimi v obci. Podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je obec

oprávnená ukladať za priestupky na úseku podnikania v blokovom konaní

pokuty.

2. Podnikateľské organizácie (Slovenská živnostenská komora) - od roku 1990 sú

všetci podnikatelia a živnostníci organizovaní v občianskych združeniach, ktoré

pôsobia na regionálnej, ako aj profesijnej úrovni. Slovenská živnostenská

komora bola zriadená na základe zákona č. 126/1998 Z.z. Komora, ktorej sídlo

sa nachádza v Žiline, má svoj vlastný štatút, volebný a rokovací poriadok,

predstavenstvo (pri ktorom pôsobia výbory - Výbor pre legislatívu, Ekonomický

výbor, Výbor pre vzdelávanie a Mediálny výbor) a dozornú radu. Historicky

prvým predsedom komory bol Dušan Hruštinec, od roku 2004 však túto pozíciu

zastáva Ing. Vojtech Gottschall. Ako právnická osoba ovplyvňuje oblasť

živnostenského podnikania v SR:

podporuje rozvoj malého a stredného podnikania, pričom podporuje a ochraňuje

svojich členov (členstvo v komore je dobrovoľné);

vykonáva skúšky odbornej spôsobilosti pre remeselné živnosti;

pozornosť sústreďuje na vzdelávanie a poradenstvo;

vstupuje do procesu odborného vzdelávania v stredných odborných učilištiach a

združených stredných školách;

v spolupráci s Ministerstvom školstva SR pripravuje legislatívne návrhov pre

zabezpečenie kvalitnej odbornej pripravenosti živnostníkov, malých a stredných

podnikateľov;

spolupracuje s inými komorami doma i v zahraničí, obcami, univerzitami a i.

51

4.4.3 Kontrolná činnosť na úseku živnostenského podnikania

Neodmysliteľnou súčasťou každej riadiacej činnosti je kontrolná činnosť,

v rámci ktorej sa zisťuje, do akej miery zodpovedá existujúci stav požadovanému stavu

v danom čase, nesplnenie právnych povinností a zo zisteného stavu sa vyvodzujú závery

a uplatňujú potrebné opatrenia. Súčasťou výkonu verejnej správy v oblasti

živnostenského podnikania je aj kontrolná činnosť, ktorú realizujú obvodné úrady

prostredníctvom:

pracovníkov živnostenského úradu - pri kontrole plnenia povinností

a dodržiavania podmienok zo strany podnikateľov a ich zamestnancov sa

preukazujú preukazom kontrolóra. Sú oprávnení vstupovať do priestorov

podnikateľov a ich prevádzkarní, požadovať preukázanie ich totožnosti,

požadovať doklady, informácie a vysvetlenia, ako aj uložiť opatrenia na

odstránenie kontrolou zistených nedostatkov pri prevádzkovaní živnosti. Ak sa

kontrolou zistia skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť životné prostredie, život,

zdravie a bezpečnosť osôb, vypracuje sa o tom záznam, ktorý sa doručí

podnikateľovi a dotknutému orgánu štátnej správy. Pri výkone kontroly plnenia

povinností a dodržiavania podmienok je podnikateľ zo zákona povinný

poskytovať súčinnosť.

pracovníkov špecializovaných kontrolných orgánov v medziach ich pôsobnosti

(odvetvové kontrolné, inšpekčné a dozorné orgány).

4.4.4 Administratívnoprávna zodpovednosť v oblasti živnostenského podnikania

Keďže často dochádza k protizákonnému konaniu, najmä k úmyselnému

porušovaniu práv a právom chránených záujmov, právny poriadok zaviedol zákonné

ustanovenia, ktorý s nimi ráta. Správny delikt, t.j. spoločensky menej nebezpečné

protiprávne konanie a jeho znaky (konanie, protiprávnosť, sankciovateľnosť,

zodpovedná osoba a zavinenie), ktoré bližšie definuje zákon (ide o konanie v rozpore

s právom, príp. s právnym úkonom) a za ktoré správny orgán ukladá sankcie (výnimku

tvoria krajná núdza, nutná obrana, výkon povolenej činnosti, konanie na príkaz,

oprávnené použitie zbrane), sú ustanovené administratívnoprávnou normou.

Najčastejšie sa vyskytujúcim druhom správnych deliktov sú priestupky -

zavinené konania porušujúce alebo ohrozujúce záujem spoločnosti, upravované

zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý obsahuje všeobecné hmotnoprávne

52

(teda skutkové podstaty priestupkov), ako aj procesnoprávne ustanovenia. Správny

poriadok je všeobecný predpis, podľa ktorého postupujú správne orgány, v prípade, ak

neexistuje osobitná právna úprava, platí subsidiárne aj v priestupkovom konaní.

Právnym následkom priestupku sú sankcie ako pokarhanie, pokuta, zákaz činnosti či

prepadnutie veci, ktoré je možné uložiť samostatne alebo s inou sankciou. Pri ukladaní

sankcie správny orgán prihliada najmä na závažnosť, rozsah a opakovanie sa

priestupku. Priestupky prejednávajú miestne príslušné obvodné úrady, kde bol

priestupok spáchaný. Živnostenský zákon v zásade upravuje tieto prípady správnych

deliktov:

Správny delikt spočívajúci v neoprávnenom podnikaní - protiprávnym konaním

na úseku živnostenského podnikania je najmä priestupok na úseku podnikania,

teda poškodzovanie spotrebiteľa, porušovanie právnych predpisov na úseku

nakladania s drahými kovmi a neoprávnené podnikanie (prevádzkovanie

živnosti bez živnostenského oprávnenia). Konanie o uložení pokuty je správnym

konaním, ktoré vždy začína na podnet živnostenského úradu, a to do jedného

roka odo dňa, kedy sa o neoprávnenom podnikaní dozvedel (subjektívna

premlčacia lehota) a najneskôr do 5 rokov (objektívna lehota), kedy prišlo k

porušeniu. Podľa zákona o priestupkoch môžu byť podkladmi na začatie konania

správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu, obce

alebo inej právnickej osoby či občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti

živnostenského úradu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.

V prípade, ak živnostenský úrad danú vec nepredloží, ani nezistí dôvod na jej

postúpenie inému orgánu, začne konanie o priestupku bezodkladne, najneskôr

do 30 dní. Ak o to však požiada oznamovateľ priestupku, živnostenský úrad ho

do jedného mesiaca od oznámenia upovedomí o uskutočnených opatreniach.

V prvom stupni o priestupku koná živnostenský úrad ústne pojednávanie.

Živnostenský úrad však môže konanie o priestupku zastaviť. Osobe, ktorá bola

uznaná vinnou zo spáchania priestupku, uloží živnostenský úrad pokutu. Výška

pokuty na úseku podnikania sa pohybuje v rozsahu do 1 659 € (voľná živnosť),

do 3 319 € (remeselná, viazaná živnosť) a do 6 638 € (koncesovaná živnosť).

Proti rozhodnutiu je možné podať odvolanie, pričom sa subsidiárne používajú

ustanovenia správneho poriadku o odvolaní. Jediným špecifikom je použitie

výslovného zákazu „reformatio in peius“, teda zákaz zmeny k horšiemu.

Živnostenský úrad nemôže zmeniť v odvolacom konaní o priestupku uloženú

53

sankciu v neprospech obvineného z priestupku na úseku podnikania, ak nezistí

nové skutkové podstaty. Právoplatné rozhodnutie živnostenského úradu

o priestupku je preskúmateľné súdom.

Správny delikt spočívajúci v porušení iných ustanovení živnostenského zákona,

napr. neohlásenie zriadenia prevádzkarne, zodpovedného zástupcu či

neoznámenie zmien v živnosti je možné uložiť pokutu, ktorá sa pohybuje

v rozsahu do 3 319 €, do 1 659 € a do 663 €.

Správny delikt spočívajúci vo funkcii zodpovedného zástupcu pre viac ako

jednu prevádzkareň, kde živnostenský úrad môže uložiť pokutu do 663 €.

Správny delikt spočívajúci v marení, rušení alebo inom sťažovaní výkonu

kontroly zo strany podnikateľa a zodpovedného zástupcu, kde živnostenský úrad

môže uložiť poriadkovú pokutu do 331 €, a to aj opakovane.

4.5 Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu

Vydanie živnostenského oprávnenia vlastne predstavuje právo fyzickej alebo

právnickej osoby prevádzkovať svoju živnosť. Toto právo sa konštituuje v konaní pred

orgánom štátnej správy - obvodným úradom, a preto sú pre jeho procesný postup

zákonom ustanovené pravidlá. Obvodné úrady postupujú pri vydávaní živnostenských

oprávnení jednak podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní a jednak

podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Všeobecnou úpravou procesných práv

a povinností v správnom konaní je však správny poriadok, ktorého vzťah

k živnostenskému zákonu je založený na princípe subsidiarity, čo znamená, že konanie

vo veci živnosti sa spravuje správnym poriadkom. Existujú však aj osobitné úpravy,

ktoré podľa potreby rozhodovania v špecifických prípadoch upravujú väčšie či menšie

odchýlky od všeobecnej úpravy. Tieto odlišnosti sa dotýkajú najmä postupu

živnostenského úradu v konaní o vzniku živnostenského oprávnenia, ako aj v konaní

o uložení pokuty.

Živnostenský úrad môže v prípade neoprávneného podnikania právnických

alebo fyzických osôb začať konanie o uložení pokuty, najneskôr do jedného roka odo

dňa, keď sa o neoprávnenom dozvedel, najneskôr však do 5 rokov od doby, keď k

porušeniu prišlo. Pri pokračujúcom neoprávnenom podnikaní môže konanie začať

najneskôr do 5 rokov, keď neoprávnené podnikanie ešte trvalo. V prípadoch porušenia

iných ustanovení živnostenského zákona môže začať konanie o uloženie pokuty len do

54

jedného roka odo dňa, keď sa o danej skutočnosti dozvedel, najneskôr však do 3 rokov

od doby, keď taká skutočnosť ešte trvala a ak ide o nesplnenie povinnosti v lehote

určenej živnostenským zákonom, najneskôr do 3 rokov, kedy uplynula lehota na

splnenie povinnosti určenej týmto zákonom.

4.5.1 Rozhodnutia o vzniku živnostenského oprávnenia v právnej úprave

živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom

Podľa správneho poriadku sa môže správne konanie začať buď na návrh

účastníkov (dispozičná zásada) konania alebo na podnet správneho orgánu (zásada

oficiality), pričom spôsob začatia upravuje hmotnoprávny predpis. V prípade

živnostenského podnikania sa konanie začína na návrh uchádzača o prevádzkovanie

živnosti tak, ako ustanovuje živnostenský zákon. Ak konanie začne na návrh účastníka,

začína sa dňom, kedy bolo podanie účastníka doručené správnemu orgánu príslušnému

vo veci rozhodnúť, pričom musí spĺňať stanovené náležitosti (kto ho podáva, akej veci

sa týka a čo sa v ňom navrhuje). Ak podanie nesplňuje predpísané náležitosti, správny

orgán pomôže navrhovateľovi dané nedostatky podania odstrániť resp. ho vyzve, aby

ich do stanovenej lehoty sám odstránil, ak sa tak nenastane do stanovenej lehoty 7 dní,

konanie sa zastaví. Každá fyzická a právnická osoba, ktorá chce prevádzkovať

ohlasovaciu živnosť, je povinná ohlásiť to miestne príslušnému živnostenskému úradu

vzhľadom na bydlisko fyzickej osoby a sídlo právnickej osoby (náležitosti ohlásenia

živnosti sú rozdielne). V prípade koncesovaných živností sa živnostenské oprávnenie

vydáva na základe schválenia a udelenia štátom (náležitosti žiadosti o koncesiu bližšie

upravuje živnostenský zákon). Ak podania neobsahujú všetky náležitosti ustanovené

živnostenským zákonom, živnostenský úrad vyzve podnikateľa, aby zistené nedostatky

odstránil, pričom mu vo výzve určí primeranú lehotu na ich odstránenie (najmenej 15

dní). V prípade závažných dôvodov, môže živnostenský úrad na žiadosť podnikateľa

predĺžiť túto lehotu, a to aj opakovane. Po odstránení nedostatkov sa z podania stáva

ohlásenie so všetkými právnymi dôsledkami (týmto dňom vzniká živnostenské

oprávnenie) a živnostenskému úradu začína plynúť lehota na vydanie rozhodnutia. Ak

podnikateľ v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania, nadobúda

živnostenský úrad právo a povinnosť zastaviť konanie. Voči rozhodnutiu o zastavení

konania je možné odvolať sa, pričom platia príslušné ustanovenia správneho poriadku

(15-dňová lehota od doručenia rozhodnutia).

55

Správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, preto pre rozhodnutie

v danej veci obstaráva a následne hodnotí dôkazné materiály (výsluch svedkov,

znalecký posudok, listiny a ohliadka). Uchádzač o živnostenské oprávnenie musí

živnostenskému úradu predložiť doklady potrebné pre vydanie samotného rozhodnutia

(výpis z registra trestov, doklad o odbornej spôsobilosti a bezúhonnosti).

Všetky rozhodnutia vydané v správnom konaní majú povahu individuálneho

správneho aktu, prostredníctvom ktorého živnostenský úrad zakladá, mení alebo ruší

práva a povinnosti podnikateľa vykonávať živnosť. Rozhodnutie musí byť v súlade so

zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo zisteného skutkového

stavu a musí obsahovať predpísané náležitosti (výrok, odôvodnenie a poučenie

o odvolaní). Rozhodnutie nadobudne právoplatnosť márnym uplynutím lehoty určenej v

rozhodnutí na podanie odvolania. Správny poriadok určil v oblasti rozhodovania pre

správne orgány poriadkové lehoty, ktorých nedodržanie nemá bezprostredný vplyv na

práva účastníkov konania: v jednoduchých veciach bezodkladne, v ostatných prípadoch

do 30 dní a v zložitejších prípadoch najneskôr do 60 dní, resp. predĺženie lehoty.

Živnostenské podnikanie sa v oblasti právnej úpravy účinkov návrhu na začatie konania

a vydania rozhodnutia v porovnaní so správnym poriadkom odlišuje. Živnostenský úrad

je povinný vydať u ohlasovaných živností živnostenský list, a to najneskôr do 5

pracovných dní odo dňa, keď mu boli doručené ohlásenie. Podnikateľ však môže

prevádzkovať svoju živnosť ešte pred vydaním živnostenského listu, a to na základe

ohlásenia (okamih vzniku živnostenského oprávnenia). U koncesovaných živností musí

živnostenský úrad rozhodnúť o vydaní koncesnej listiny do 30 dní odo dňa doručenia

žiadosti, nakoľko na procesnom postupe prerokovania žiadosti participujú aj ďalšie

orgány. Oprávnenie prevádzkovať koncesnú živnosť je možné až dňom doručenia

rozhodnutia, nie teda dňom nadobudnutia jeho právoplatnosti. Ak živnostenské

oprávnenie nevzniklo, živnostenský úrad musí o tom vydať rozhodnutie v lehote 5

pracovných dní, inak by bol povinný v tejto lehote vydať živnostenský list.

Ak podnikateľ nevyužije právo odvolať sa, rozhodnutie nadobudne

právoplatnosť okamžite. V prípade, ak živnostenský úrad svojím rozhodnutím zamietol

žiadosť účastníka konania na vykonávanie živnosti a podnikateľ využije právo podania

opravného prostriedku, celá vec bude preskúmaná nadriadeným správnym orgánom.

Informácie o správnych poplatkoch sú uvedené v prílohe 4.

56

4.5.2 Rozhodnutia o zániku a pozastavení živnostenského oprávnenia v právnej

úprave živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom

Pri zániku a pozastavení živnostenského podnikania postupujú živnostenské

úrady podobným spôsobom ako v prípade jeho vzniku, teda podľa ustanovení

správneho poriadku, pričom živnostenský zákon taxatívne stanovuje prípady vyúsťujúce

do nich.

K zániku, teda k zrušeniu živnostenského oprávnenia dochádza buď zo zákona

alebo na základe vydaného rozhodnutia zo strany živnostenského úradu. Ide o

individuálny správny akt, ktorý sa ruší rozhodnutím miestne príslušného živnostenského

úradu a zaniká dňom právoplatnosti o jeho zrušení. Úprava zániku živnostenského

oprávnenia sa bez výnimky vzťahuje na všetky druhy živností, čo znamená na

ohlasovacie aj koncesované. Pri zániku živnostenského oprávnenia je podnikateľ

povinný vrátiť živnostenský list alebo koncesovanú listinu späť na živnostenský úrad,

v opačnom prípade je sankciovaný.

Naopak v prípade pozastavenia prevádzkovania živnosti nezaniká podnikateľovi

právo prevádzkovať živnosť, pretože po uplynutí lehoty, stanovenej živnostenským

úradom, ju môže opätovne vykonávať.

4.6 Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej

republiky a jej jednotlivých oblastiach

Počet podnikateľských subjektov nie je fixný, ale naopak neustále sa meniaci.

Každým rokom sa zvyšuje počet podnikateľov, niektorí však svoju podnikateľskú

činnosť aj rušia.

Vývoj ekonomických subjektov mal v nami sledovanom období 2004 - 2008

kolísavý charakter. K 31.12. 2008 bolo v Slovenskej republike celkovo evidovaných

588 181 ekonomických subjektov, z toho 169 960 právnických osôb a 418 221

fyzických osôb, čo v porovnaní s rokom 2004 predstavuje nárast o 19,30 %. Z pohľadu

právnických osôb bol v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004 celkovo zaznamenaný

nárast o 55 675, avšak tento počet vzrastal len u obchodných spoločností a ostatných

organizácií, u ostatných druhov právnických osôb prišlo k poklesu. Podobne aj u

fyzických osôb bol zaznamenaný celkový nárast, a to konkrétne o 57 843, pričom

najväčší podiel na vzraste mali živnostníci (16,70 %). K poklesu počtu fyzických osôb

prišlo len v oblasti samostatne hospodáriacich roľníkov.

57

Ekonomické subjekty podľa právnych noriem na území SR

v sledovanom období 2004 - 2008

Tabuľka 12004 2005 2006 2007 2008

Právnické osoby spolu 114285 126777 139240 149772 169960

Obchodné spoločnosti 67143 76632 86317 94580 112151Družstvá 1564 1542 1501 1492 1535Štátne podniky 35 30 22 21 23Rozpočtové organizácie 6612 6654 6649 6643 6592Príspevkové organizácie 962 895 816 792 751Ostatné organizácie 37969 41024 43935 46244 48908

Fyzické osoby - podnikatelia spolu 360378 367094 388246 399641 418221

Slobodné povolania 13683 12752 15175 16725 17189Samostatne hospodáriaci roľníci 10055 9472 8886 8534 8191Živnostníci 336640 344870 364185 374382 392841

Ekonomické subjekty spolu 474663 493871 527486 549413 588181

Zdroj: ŠÚ SR

Postavenie živnostníkov v rámci ekonomických subjektov v Slovenskej

republike v sledovanom období 2004 - 2008 je uvedené na obr. 1, ich počet v rámci

fyzických osôb je naopak znázornený na obr. 2. Na základe uvedených údajov môžeme

konštatovať, že najväčšie zastúpenie v počte ekonomických subjektov mali fyzické

osoby, v rámci ktorých dominovali živnostníci.

Obr. 1

2004 2005 2006 2007 20080

100000

200000

300000

400000

500000

600000

Fyzické osoby - podnikatelia spolu

Živnostníci

Právnické osoby spolu

Ekonomické sub-jekty spolu

Postavenie živnostníkov v SR v rámci ekonomických subjektov v sledovanom období

2004-2008

Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie

58

Obr. 2

2004 2005 2006 2007 20080

50000100000150000200000250000300000350000400000

Slobodné povolania

Samostatne hospodáriaci roľníci

Živnostníci

Postavenie živnostníkov v SR v rámci FO v sledovanom období 2004-2008

Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie

V rámci ekonomických činností sústredili živnostníci svoju pozornosť do

rôznych oblastí. Ich vývoj mal za nami sledované obdobie 2004 - 2008 prevažne

kolísavý charakter, avšak niektoré ekonomické činnosti (ako pôdohospodárstvo

a rybolov, priemysel, stavebníctvo, finančné sprostredkovanie, zdravotníctvo a sociálna

pomoc) nadobúdali aj rastúcu tendenciu. Pozornosť živnostníkov bola sústredená najmä

do oblasti obchodu, stavebníctva a priemyslu, naopak najmenej sa venovali oblasti

zdravotníctva a sociálnej pomoci, finančnému sprostredkovaniu a školstvu. I keď

najvyšší počet živnostníkov bol v celom sledovanom období evidovaný v oblasti

obchodu, svoj vrchol s počtom 118 692 živnostníkov dosahoval len v roku 2006.

Naopak najmenej sa živnostníci venovali oblasti zdravotníctva a sociálnej pomoci,

avšak táto oblasť vykazovala z roka na rok krivku rastu, čo je zrejmé z tabuľky 2.

59

Živnostníci podľa vybraných druhov ekonomických činností na území SR

v sledovanom období 2004 - 2008

Tabuľka 22004 2005 2006 2007 2008

Pôdohospodárstvo, rybolov 7212 8556 11935 13684 14250Priemysel 57208 58645 69217 73109 76945Stavebníctvo 57078 62436 66757 72401 82489Obchod 115215 113544 118692 117529 116274Hotely, reštaurácie 16058 16099 14971 14862 15207Doprava, skladovanie, pošty a telekomunikácie 15766 15326 14613 14626 15058

Finančné sprostredkovanie 1328 1366 2499 3085 3540Nehnuteľnosti prenájom, obchodné činnosti 48144 49515 46995 46718 49307

Školstvo 3643 3770 3508 3439 3613Zdravotníctvo, sociálna pomoc 560 646 679 814 878Ostatné 14428 14967 14319 14115 15280

Zdroj: ŠÚ SR

Ak sa bližšie pozrieme na jednotlivé oblasti na Slovensku môžeme konštatovať,

že v nami sledovanom období 2004 - 2008 mal počet fyzických osôb na území

Slovenskej republiky stúpajúcu tendenciu, a to vo všetkých jej oblastiach, s výnimkou

Košického kraja, na území ktorého prišlo v roku 2005 k miernemu poklesu. Najväčšie

zastúpenie fyzických osôb bolo zaznamenané v oblasti Západného Slovenska, najmä

v Nitrianskom kraji, kde dosahoval priemerný počet 48 572. Najmenšie zastúpenie

fyzických osôb bolo naopak zaznamenané v oblasti Bratislavského kraja, kde dosahoval

priemerný počet 61 868. Ak by sme porovnávali počet fyzických osôb v roku 2008

v porovnaní s rokom 2004 len na úrovni samosprávnych krajov, potom ich najväčší

nárast (až o 13 621) bol evidovaný v Prešovskom kraji a najmenší (len o 3 700)

v Bratislavskom kraji.

60

Fyzické osoby na území SR v sledovanom období 2004 - 2008 Tabuľka 3 Fyzické osoby - podnikatelia spolu

2004 2005 2006 2007 2008

Bratislavský kraj 59873 59890 62906 63101 63573

Západné Slovensko 124050 126586 135645 138107 144861

Trnavský kraj 39079 40099 42733 43768 45570Trenčiansky kraj 40039 40327 44063 44251 46461Nitriansky kraj 44932 46160 48849 50088 52830

Stredné Slovensko 89577 92837 97491 100479 104875

Žilinský kraj 51092 52761 55293 57121 59830Banskobystrický kraj 38485 40076 42198 43358 45045

Východné Slovensko 86878 87781 92204 97954 104912

Prešovský kraj 47547 48592 51883 55741 61168Košický kraj 39331 39189 40321 42213 43744

Zdroj: ŠÚ SR

Z pohľadu uvedených právnych foriem dominovali živnostníci, ktorí v priemere

dosahovali najvyšší počet 125 579 v oblasti Západného Slovenska, najmä v

Nitrianskom kraji, kde dosahovali priemerný počet 44 698. Naopak najmenej

živnostníkov sa nachádzalo v oblasti Bratislavského kraja, kde v priemere dosahovali

počet 58 343. Avšak na úrovni samosprávnych krajov bol ich počet najmenší

v Košickom kraji, kde sme v priemere mohli nájsť len 37 400 živnostníkov. Najmenší

podiel fyzických osôb bol evidovaný vo forme samostatne hospodáriacich roľníkov,

ktorých bolo najviac lokalizovaných v oblasti Západného Slovenska, najmä v

Nitrianskom kraji (v priemere 1 964). Oblasť Bratislavského kraja naopak vykazoval

ich najmenší počet, konkrétne 526 samostatne hospodáriacich roľníkov. Z pohľadu

samosprávnych krajov sa najviacej samostatne hospodáriacich roľníkov nachádzalo v už

spomínanom Nitrianskom kraji, naopak najmenej v Trenčianskom kraji, kde dosahovali

priemerný počet 333.

61

Fyzické osoby podľa vybraných právnych noriem na území SR

v sledovanom období 2004 - 2008

Tabuľka 4

2004 - 2008Fyzické osoby

Slobodné povolania Samostatne hospodáriaci roľníci Živnostníci

Bratislavský kraj 3000 526 58343

Západné Slovensko 4790 3481 125579

Trnavský kraj 1328 1184 39739Trenčiansky kraj 1553 333 41142Nitriansky kraj 1909 1964 44698

Stredné Slovensko 3207 2668 91176

Žilinský kraj 1602 1161 52456Banskobystrický kraj 1605 1508 38720

Východné Slovensko 4108 2352 87485

Prešovský kraj 1890 1011 50086Košický kraj 2218 1342 37400

Zdroj: ŠÚ SR

Z nasledujúcej tabuľky 5 môžeme usúdiť, že vývoj živnostníkov za jednotlivé

roky, v rozmedzí od roku 2004 do roku 2008, mal rastúcu tendenciu, s výnimkou

Bratislavského kraja, ktorého vývoj nadobúdal kolísavý charakter. Ak by sme

porovnávali počet živnostníkov v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004 z pohľadu

oblastí, potom ich najväčší nárast (až o 29 898) bol evidovaný v oblasti Bratislavského

kraja a najmenší (len o 15 129) v oblasti Stredného Slovenska, najmä

v Banskobystrickom kraji (nárast o 6 440). Naopak z pohľadu samosprávnych krajov

bol najväčší nárast už v spomínanom Bratislavskom kraji, najmenší nárast (len o 4 291)

sme zaznamenali v Košickom kraji. Počet živnostníkov v jednotlivých oblastiach

Slovenskej republiky v sledovanom období 2004 - 2008 bližšie znázorňuje obr. 3.

62

Živnostníci na území SR v sledovanom období 2004 - 2008 Tabuľka 5 Živnostníci

2004 2005 2006 2007 2008

Bratislavský kraj 56746 56740 59318 59267 59644

Západné Slovensko 115764 118902 127270 129524 136436

Trnavský kraj 36497 37738 40210 41190 43058Trenčiansky kraj 38262 38696 42127 42197 44429Nitriansky kraj 41005 42468 44933 46137 48949

Stredné Slovensko 83634 87275 91733 94475 98763

Žilinský kraj 48289 50119 52570 54325 56978Banskobystrický kraj 35345 37156 39163 40150 41785

Východné Slovensko 80496 81953 85864 91116 97998

Prešovský kraj 44787 46006 49019 52618 57998Košický kraj 35709 35947 36845 38498 40000

Zdroj: ŠÚ SR

Obr. 3

Bratislavský kraj

Západné Slovensko

Trnavský kraj

Trenčiansky kraj

Nitriansky kraj

Stredné Slovensko

Žilinský kraj

Banskobystrický kraj

Východné Slovensko

Prešovský kraj

Košický kraj

Počet živnostníkov v jednotlivých oblastiach SR v sledovanom období 2004 - 2008

Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie

63

Ako sme už spomínali, v rámci ekonomických činností sústredili živnostníci

svoju pozornosť do rôznych oblastí. Najväčšiu pozornosť však sústredili živnostníci na

obchod, v ktorom dominuje oblasť Západného Slovenska, najmä Nitriansky kraj

(priemerný počet živnostníkov 16 407). Naopak najmenšie zastúpenie obchodu

s priemerným počtom 19 431 živnostníkov bolo zaznamenané v oblasti Bratislavského

kraja, avšak na úrovni samosprávnych krajov bol na prvom mieste. Najmenej sa

živnostníci venovali zdravotníctvu a sociálnej pomoci, najmä v oblasti Bratislavského

kraja (priemerný počet živnostníkov 147), avšak na úrovni samosprávnych krajov bol

podobne ako v oblasti obchodu na prvom mieste. Naopak najviac sa tejto oblasti

venovala oblasť Východného Slovenska, konkrétne Prešovský kraj s priemerným

počtom živnostníkov 127. Z hľadiska posudzovania ekonomických činností na úrovni

samosprávnych krajov bolo najmenej živnostníkov v oblasti obchodu evidovaných

v Trnavskom kraji (11 086), ale v oblasti zdravotníctva a sociálnej pomoci

v Nitrianskom kraji (47).

Živnostníci podľa vybraných druhov ekonomických činností na úrovni NUTS 2

v SR v sledovanom období 2004 - 2008

Tabuľka 6

2004 - 2008 Bratislavský kraj

Západné Slovensko

Stredné Slovensko

Východné Slovensko

Pôdohospodárstvo, rybolov 471  2413  3657  4587 Priemysel 6629  23830  18883  17682 Stavebníctvo 6481  26670  19442  15639 Obchod 19431  40878  27622  28320 Hotely, reštaurácie 2477  5325  4202  3436 Doprava, skladovanie, pošty a telekomunikácie 3796  5158  3138  2986 

Finančné sprostredkovanie 464  578  548  774 Nehnuteľnosti, prenájom, obchodné činnosti 14640  14209  9398 9889 

Školstvo 816  1147  852  779 Zdravotníctvo, sociálna pomoc 147  186  175 207 Ostatné 2991  5185  3260  3186 

Zdroj: ŠÚ SR

64

4.6.1 Analýza vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania

Pri analýze vývoja počtu živnostníkov (počet vzniknutých, pozastavených

a zrušených živností) za nami sledované obdobie 2004 - 2008 v jednotlivých oblastiach

Slovenskej republiky sme vychádzali zo zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe

k informáciám, ktorý stanovuje povinnosť inštitúciám verejnej správy, a teda aj

Obvodnému úradu, zverejniť informácie, s výnimkou skutočností, ktoré sú predmetom

utajenia.

So žiadosťou o poskytnutie informácií týkajúcich sa vývoja počtu živnostníkov

sme sa teda obrátili na všetkých 50 obvodných úradov na Slovensku. Z uvedeného

zákona vyplýva, že žiadateľ musí dostať požadovanú informáciu v lehote do 8

pracovných dní. Ak však povinná osoba poruší tento zákon alebo vedome poskytne

nepravdivé či neúplné informácie, dopúšťa sa priestupku na úseku slobodného prístupu

k informáciám. Celkovo bolo vydaných 29 zamietavých rozhodnutí, 9 kladných

rozhodnutí a 12 obvodných úradov ignorovali našu žiadosť. Obvodné úrady, ktoré

vydali zamietavé rozhodnutia, sa odvolávajú na § 60b ods. 7 zákona č. 455/1991 Zb. o

živnostenskom podnikaní, podľa ktorého sa na poskytovanie údajov zo živnostenského

registra nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Nami

požadované údaje totiž nie sú súčasťou živnostenského registra, a preto odbory

živnostenského podnikania nimi nedisponujú, nemajú ich priamo k dispozícii, a preto sa

do nich nedá ani nahliadnuť.

Pri analýze počtu živnostníkov (počet vzniknutých, pozastavených a zrušených

živností) za nami sledované obdobie 2004 - 2008 v jednotlivých oblastiach Slovenskej

republiky sme teda vychádzali z 9 kladných rozhodnutí, ktoré vzhľadom na poskytnuté

údaje môžeme rozdeliť kategórií:

živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje za jednotlivé roky 2004 - 2008

(Prievidza, Banská Bystrica, Stará Ľubovňa)

65

Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 1 Tabuľka 7Rok 2004 2005 2006 2007 2008

Živnostenský (Obvodný) úrad Prievidza

Počet nových podnikateľov 1584 1775 1733 1887 2064

Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti

929 1519 1647 1769 1548

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení

940 1262 1240 1252 1355

Živnostenský (Obvodný) úrad Banská Bystrica

Počet nových podnikateľov 1451 1343 1319 1408 1390

Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti

771 1078 1049 1021 1013

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení

459 755 635 719 817

Živnostenský (Obvodný) úrad Stará Ľubovňa

Počet nových podnikateľov 1190 1151 967 1570 3170

Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti

514 807 892 888 801

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení

69 98 283 288 343

Zdroj: Obvodný úrad Prievidza, Banská Bystrica a Stará Ľubovňa

Vývoj živnostníkov v obvodoch Prievidza, Banská Bystrica a Stará Ľubovňa mal

za jednotlivé roky, v rozmedzí od roku 2004 do roku 2008, kolísavý charakter. Ak by

sme porovnávali počet nových podnikateľov v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004,

potom ich najväčší nárast (až o 1 980) bol zaznamenaný v Starej Ľubovni, k úbytku

(o -61) došlo v Banskej Bystrici, ktorá však s priemerným počtom 1 809 dosahovala

prvú priečku. V prípade rozhodnutí o pozastavení živnosti s priemerným počtom 1 482

dominovala Prievidza, kde bol evidovaný aj ich najväčší nárast (až o 619), naopak ich

najmenší priemerný počet (780) bol v Starej Ľubovni. V oblasti zrušených

a zaniknutých živnostenských oprávnení mala s priemerným počtom 1 210 a najväčším

nárastom (až o 415) prvé miesto Prievidza, naopak Starej Ľubovni s priemerným

počtom 216 a najmenším nárastom (len o 274) patrila posledná priečka.

66

živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje len za roky 2007 a 2008

(Košice, Košice a okolie, Trebišov)

Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 2 Tabuľka 8Rok 2007 2008

Živnostenský (Obvodný) úrad Košice

Počet nových podnikateľov 2309 2494Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 1846 1837

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 1384 1519

Živnostenský (Obvodný) úrad Košice a okolie

Počet nových podnikateľov - -Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 532 506

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 408 595

Živnostenský (Obvodný) úrad Trebišov

Počet nových podnikateľov 786 865Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 424 469

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 337 479

Zdroj: Obvodný úrad Košice, Košice a okolie a Trebišov

Vývoj živnostníkov v obvodoch Košice, Košice a okolie a Trebišov mal za roky

2007 a 2008 rovnako kolísavý charakter. Z tabuľky 8 môžeme konštatovať, že v roku

2008 v porovnaní s rokom 2007 najviac vzrástol počet nových podnikateľov

v Košiciach (z pôvodných 2 309 na 2 494) a najmenej v Trebišove (nárast len o 79). Do

úvahy sme nebrali Košice a okolie, ktoré tento údaj nemali k dispozícii. V prípade

rozhodnutí o pozastavení živnosti bol evidovaný pokles, s výnimkou Trebišova, kde bol

zaznamenaný nárast o 45 živnostníkov. V oblasti zrušených a zaniknutých

živnostenských oprávnení došlo naopak k nárastu, pričom najväčší (o 187) bol

zaznamenaný v Košiciach a okolí a najmenší (135) priamo v Košiciach.

živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje za súhrnné časové obdobie 2004 - 2008

(Považská Bystrica, Námestovo, Rožňava)

67

Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 3 Tabuľka 9Rok 2004 - 2008

Živnostenský (Obvodný) úrad Považská Bystrica

Počet nových podnikateľov 6 131Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 5 972

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 8 700

Živnostenský (Obvodný) úrad Námestovo

Počet nových podnikateľov 7 597Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 8 242

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 3 342

Živnostenský (Obvodný) úrad Rožňava

Počet nových podnikateľov 1628Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti -

Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení -

Zdroj: Obvodný úrad Považská Bystrica, Námestovo a Rožňava

Na základe súhrnného časového obdobia 2004 - 2008 môžeme usúdiť, že

najväčší počet nových podnikateľov (7 597) bol evidovaný v Námestove a najmenší

(1 628) v Rožňave. K pozastaveniu živnosti došlo najviac v Námestove (8 242), naopak

k ich zrušeniu a zániku došlo v Považskej Bystrici (8 700). Pozastavenie, ako aj

zrušenie a zánik živnosti sme za Rožňavu neposudzovali, nakoľko tieto údaje nemala

k dispozícii.

4.7 Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe

živnostenského oprávnenia

Evidenčný list podnikateľa

Obchodné meno: Mária Škubová - ŠPERK

IČO: 33814708

IČ DPH: SK1020291393 (slúži na registráciu

daňovému úradu)

Právna forma: fyzická osoba - živnostník

Druh podnikania: maloobchod a veľkoobchod

68

Oprávnenie na podnikateľskú činnosť: Živnostenský list - ev. č.: ŽO

95/1894/000; reg. č.: 2328/95; dňa 25. 9.

1995; Obvodný úrad Senica

Deň začatia podnikania: 12. 9. 1995

Miesto podnikania: Bratislavská 269/3, 908 51 Holíč

Majiteľ podniku: Mária Škubová

Počet zamestnancov podniku: 50

Predmet podnikania

Nami analyzovaný podnikateľský subjekt sústreďuje svoju pozornosť prevažne

na tieto predmety podnikania:

kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v

rozsahu voľnej živnosti a

kúpa tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti

(veľkoobchod) v rozsahu voľnej živnosti,

pričom tovarmi sú šperky zo zlata, striebra a ocele, hodiny a hodinky. Na predaj ponúka

široký sortiment šperkov i hodiniek známych značiek, ako napr. Swarovski, Festina,

Tissot, Legend, Lacoste, Casio, Clyda, Diesel či Fossil.

K 18. 7. 1994 začal podnik vykonávať svoju podnikateľskú činnosť len v oblasti

maloobchodu s klenotmi, zlatom, sklom, bižutériou a keramikou a ponúkal kopírovacie

služby, avšak po rozšírení predmetu živnosti je od 12. 9. 1995 oprávnený vykonávať aj

kúpu tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu

voľnej živnosti, kúpu tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti

(veľkoobchod) v rozsahu voľnej živnosti a sprostredkovateľskú činnosť.

Podnik má zriadených viacero prevádzok. Zo začiatku boli zriadené štyri

prevádzkarne, ktorých počet sa po rozšírení predmetu živnosti rozšíril až na 20. Avšak

prelom nastal v roku 2009, kedy podnik z viacerých dôvodov zrušil 5 zo svojich

prevádzok. K 1. januáru 2010 má podnik zriadených 15 maloobchodných predajní -

v Holíči (vrátane veľkoobchodu), Skalici (2x), Bratislave (2x), Trenčíne, Prievidzi,

Nitre, Žiline, Martine, Zvolene, Lučenci, Prešove, Košiciach a Spišskej Novej Vsi.

69

Proces získania živnostenského oprávnenia

Pri vybavovaní živnostenského oprávnenia nenastali žiadne prieťahy, všetko

prebehlo bez akýchkoľvek problémov, čo živnostník prisudzuje najmä k vyškolenému

a ústretovému personálu živnostenského úradu v Senici.

Živnostenská kontrola a udelené pokuty

Podnikateľ je povinný pri prevádzkovaní svojej živnosti dodržiavať podmienky

a povinnosti ustanovené zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní a jej

osobitnými predpismi, kontrolu ich dodržiavania vykonáva vecne príslušný

živnostenský úrad. I keď je podnik dôkladne oboznámený so živnostenským zákonom

a pravidelne sa informuje o jeho zmenách, môže sa stať, že niečo opomenie. Keď v roku

2009 prebiehalo v meste Holíč prečíslovanie ulíc, sídlo prevádzky v tomto meste sa

zmenilo z ul. Bratislavská 2 na ul. Bratislavská 3, i keď nedošlo k jeho hmotnému

premiestneniu. V prípade zmien a doplnkov týkajúcich sa údajov a dokladov

ustanovených na ohlásenie živnosti je však podnikateľ povinný oznámiť to príslušnému

živnostenskému úradu a predložiť o nich doklady do 15 dní od vzniku týchto zmien.

Keďže podnik neohlásil túto zmenu údajov obsiahnutých v ohlásení, bola mu

kontrolórom živnostenského úradu uložená bloková pokuta vo výške 35 eur, ktorú

zaplatil a následne urobil nápravu. Živnostenský úrad však môže v tomto prípade uložiť

podnikateľovi blokovú pokutu (obsahuje údaje o tom, kedy a za aké porušenie

povinnosti bola uložená) do 165 eur, proti ktorej sa nemožno odvolať.

Analýza výsledku hospodárenia

Podnikateľ vedie jednoduché účtovníctvo, teda jeho hospodársky výsledok

spočíva v rozdiely medzi príjmami a výdajmi. Len na základe osobných konzultácií

(živnostník, odvolávajúci sa na to, že výsledok hospodárenia podlieha daňovému

tajomstvu a ide o dôverné informácie, neposkytol výsledok svojho hospodárenia)

môžeme konštatovať, že podnik dosahuje aj napriek pretrvávajúcej kríze v sledovanom

období 2004 - 2008 zisk, čím sa zaraďuje medzi ziskovú spoločnosť. Prosperitu

podniku prisudzuje podnikateľ najmä svojim dlhoročným odborným znalostiam

a skúsenostiam, nakoľko v tomto odbore pôsobí už 16-tym rokom, ako aj sledovaniu

cien a potenciálnej konkurencie na trhu.

70

5 Záver

Verejná správa ako celok i jej jednotlivé zložky však prechádzali výraznými

zmenami - reformami, súvisiacimi predovšetkým s procesmi decentralizácie, ktoré sa

stali nástrojom zmien v organizačnej štruktúre v štáte, v posilňovaní postavenia

jednotlivca pri uplatňovaní jeho práv a slobôd voči subjektom verejnej správe a boli aj

dôsledkom vývoja európskej hospodárskej a politickej integrácie. Hlavným cieľom

Európskeho spoločenstva bolo vytvoriť jednotný trh, v ktorom by boli zaručené

základné slobody, do ktorých spadá aj sloboda podnikania. Podnikanie je totiž

základným prvkom efektívneho fungovania trhového hospodárstva.

Správny poriadok, upravujúci najmä postup (napr. pri získaní živnostenského

oprávnenia) správnych orgánov (napr. Obvodného úradu) a účastníkov konania (napr.

žiadateľ živnostenského oprávnenia) pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone

rozhodnutia formou individuálneho správneho aktu, v rámci ktorého správne orgány

rozhodujú o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

a právnických osôb v oblasti verejnej správy, sa pokladá za najčastejšie aplikovaný

právny predpis o verejnej správe. I keď sa uplatňuje už takmer 43 rokov, prebehol len

tromi novelizáciami, čo z neho robí jeden z najstabilnejších právnych predpisov

v právnom poriadku Slovenskej republiky. Verejnoprávne pravidlá a podmienky

vykonávania živnostenského podnikania na území Slovenskej republiky, ustanovené vo

verejnom záujme, do ktorého spadajú aj podmienky získania, prevádzkovania a zániku

živnostenského oprávnenia, kontrola ich dodržiavania a sústava orgánov štátnej správy

vrátane jej pôsobnosti v danej oblasti však upravuje živnostenský zákon. Správny

poriadok je však len všeobecný právny predpis, pretože upravuje procesné práva

a povinnosti v správnom konaní v celej verejnej správe. Voči osobitným právnym

predpisom zaujíma subsidiárne postavenie, čo znamená, že vo veciach upravenými

týmito osobitnými právnymi predpismi sa v konaní postupuje prednostne podľa nich

(vyplývajúce zo zásady lex specialis má prednosť pred lex generalis). Porovnaním

správneho poriadku a živnostenského zákona sme zistili, že tieto odlišnosti sa týkajú

najmä postupu živnostenského úradu v konaní o vzniku živnostenské oprávnenia

a v konaní o uložení pokuty (rozdielnosť v lehotách na vydanie rozhodnutia, právnych

účinkoch na začatie konania a vydaní rozhodnutia).

71

Pri analýze vývoja živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej

republiky a jej jednotlivých oblastiach za sledované obdobie 2004 - 2008 sme zistili, že

počet podnikateľských subjektov sa neustále mení. Každým rokom sa zvyšuje počet

podnikateľov, niektorí však svoju podnikateľskú činnosť aj rušia. K 31.12. 2008 bolo

v Slovenskej republike celkovo evidovaných 588 181 ekonomických subjektov, z toho

169 960 právnických osôb a 418 221 fyzických osôb, čo v porovnaní s rokom 2004

predstavuje nárast o 19,30 %. Najväčšie zastúpenie v počte ekonomických subjektov

mali teda fyzické osoby, v rámci ktorých sa na prvej priečke umiestnili živnostníci.

Najväčšie zastúpenie fyzických osôb v priemere bolo zaznamenané v oblasti Západného

Slovenska, najmä v Nitrianskom kraji (48 572), naopak najmenšie bolo evidované

v oblasti Bratislavského kraja (61 868). V rámci ekonomických činností sústredili

živnostníci svoju pozornosť do rôznych oblastí, najmä však do oblasti obchodu. Počet

vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania (vzniknutie, pozastavenie či

zrušenie živnostenského oprávnenia) však za sledované obdobie 2004 - 2008 nie je

možné komplexne zhodnotiť, nakoľko 9 z 50 oslovených živnostenských úradov, ktoré

v prípade našej žiadosti o sprístupnenie informácií vydali kladné rozhodnutie,

sprístupnilo informácie nejednotné za stanovené časové obdobie.

Pre úspešnú podnikateľskú činnosť by mali byť vytvorené vhodné subjektívne,

ako aj objektívne predpoklady. S výnimkou Bratislavského kraja celé územie

Slovenskej republiky spadá do jedného z cieľa regionálnej politiky EÚ - Konvergencie,

ktorý je určený k urýchleniu ekonomického zbližovania najmenej rozvinutých regiónov

(regióny na úrovni NUTS 2, ktorých HDP na obyvateľa nedosahuje 75 % priemeru EÚ).

Po vstupe Slovenskej republiky do EÚ sa Slovensku otvorili dvere a mohlo sa zapojiť

do čerpania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ. Avšak aj štátna

pomoc môže prispieť k znižovaniu medziregionálnych rozdielov. Hlavným cieľom je

podporiť ekonomickú aktivitu práceschopného obyvateľstva vo forme zamestnania sa

v podniku alebo samostatne zárobkovej činnosti. Rast zamestnanosti závisí od občanov

a hospodárskej politiky SR, na ktorú vplývajú mnohé vonkajšie faktory. V podnikaní

však existujú bariéry, k odstráneniu ktorých by prispelo zjednodušenie

administratívneho zaťaženia podnikateľského prostredia a upravenie právnych noriem,

aby sa v súlade s európskymi normami mohli implementovať. I keď živnostenský zákon

prešiel viacerými zmenami, živnostenské úrady patria k najmenej problémovým

inštitúciám z hľadiska prístupu k podnikateľom.

72

6 Zoznam použitej literatúry

1. ALTER, K. J. 2001. Establishing the Supremacy of European Law. The Making of

an International Rule of Law in Europe. Oxford : Oxford University Press, 2001.

2. BARROW, C. 1996. Základy drobného podnikání. Praha : Grada Publishing, 1996.

200 s. ISBN 80-7169-232-8.

3. BELAJOVÁ, A. - BALÁŽOVÁ, E. 2004. Ekonomika a manažment územnej

samosprávy. Nitra : SPU, 2004. 183 s. ISBN 80-8069-458-3.

4. BELAJOVÁ, A. - FÁZIKOVÁ, M. 2004. Regionálna ekonomika. 2.vyd.

Nitra : SPU, 2004. 248 s. ISBN 80-8069-344-7.

5. BEZÁKOVÁ, L. a i. 2008. Základy práva. Nitra : SPU, 2008. 128 s.

ISBN 978-80-552-0153-5.

6. BIELIK, P. 2006. Podnikové hospodárstvo. Nitra : SPU, 2006. 319 s. ISBN 80-

8069-698-5.

7. BIELIK, P. - GURČÍK, Ľ. - DVOŘÁK, M. - BLCHÁČ, J. 2002. Ekonomika

podnikov. Nitra : SPU, 2002. 184 s. ISBN 80-8069-069-3.

8. DAŇKO, J. a i. 2003. Podnikanie. Nitra : SPU, 2003. 168 s. ISBN 80-8069-189-4.

9. GOZORA, V. 2005. Podnikový manažment. 3.vyd. Nitra : SPU, 2005. 190 s.

ISBN 80-8069-462-1.

10. GOZORA,V. 2000. Krízový manažment. Nitra : SPU, 2000. 182 s.

ISBN 80-7137-802-X.

11. HORVÁTH, Z. 2004. Príručka Európskej únie. Bratislava : Zastúpenie Európskej

komisie v SR, 2004. 512 s. ISBN 80-89102-09-3.

12. HORVÁTOVÁ, K. 2001. Živnostenský zákon. Úplné znenie s výkladom

a praktickými príkladmi. In EPP. ISSN 1335-0714, 2001, č. 1, s. 5-129.

13. ILKOVÁ, Z. - BANDLEROVÁ, A. 2006. Obchodné právo. Nitra : SPU, 2006. 201

s. ISBN 80-8069-771-X.

14. JANKŮ, M. - SVOBODOVÁ, A. 1999. Evropské právní prostředí.

Praha : Computer Press, 1999. 139 s. ISBN 80-7226-197-5.

15. JAREMKOVÁ, H. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Košice a okolie [elektronická pošta]. Správa pre: Monika

CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

16. KNILL, CH. 2001. The Europeanisation of National Administrations.

Cambridge : Cambridge University Press, 2001.

73

17. KOŠIČIAROVÁ, S. 2004. Správny poriadok - Komentár s novelou účinnou od 1.1.

2004. Šamorín : Heuréka, 2004. 322 s. ISBN 80-89122-14-0.

18. KURJATKOVÁ, D. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Banská Bystrica [elektronická pošta]. Správa pre: Monika

CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

19. LÁZIKOVÁ, J. 2008. Základné slobody (2. časť Voľný pohyb služieb a sloboda

podnikania) : prednáška. Nitra : SPU, 2008. 6 s.

20. LEFKO, V. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného

úradu Považská Bystrica [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.

2010-03-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

21. LISÝ, J a i. 2000. Ekonómia. Všeobecná ekonomická teória. 3.vyd.

Bratislava : IURA, 2000. 507 s. ISBN 80-88715-81-4.

22. LOPATNÍKOVÁ, A. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Trebišov [elektronická pošta]. Správa pre: Monika

CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

23. MACHAJOVÁ, J. a i. 2007. Všeobecné správne právo. Žilina : Poradca

podnikateľa, 2007. 503 s. ISBN 978-80-88931-71-3.

24. MALEJČÍK, A. 2008. Základy manažmentu. Nitra : SPU, 2008. 162 s.

ISBN 978-80-552-0132-0.

25. MARIŠOVÁ, E. - ILKOVÁ, Z. - BELICOVÁ, J. 2002. Správne právo hmotné

a procesné. Nitra : SPU, 2002. 159 s. ISBN 80-8069-127-4.

26. MINTÁL, J. 2008. Živnostenský zákon s komentárom. In Poradca.

ISSN 1335-1583, 2008, č. 3, s. 5-148.

27. MIROSSAYOVÁ, A. 2000. Vybrané kapitoly z práva v podmienkach SR.

Košice : Technická univerzita, 2000. 48 s. ISBN 80-7099-545-9.

28. MINISTERSTVO VNÚTRA, 2010. Správne poplatky na úseku živnostenského

podnikania. In Živnostenské podnikanie [online]. 2010 [cit. 2010-22-02].

Dostupné na internete: < http://www.minv.sk/?zivnostenske-podnikanie>.

29. MINISTERSTVO VNÚTRA, 2010. Zákonné lehoty konania. Zákonné lehoty pre

živnostenský (obvodný) úrad v konaní o vzniku živnostenského oprávnenia a v

konaní o uložení pokuty. In Živnostenské podnikanie [online]. 2010

[cit. 2010-22-02]. Dostupné na internete: <http://www.minv.sk/?zakonne-lehoty-

konania>.

74

30. MINISTERSTVO VNÚTRA SR, 2008. Pozitívne a negatívne vymedzenie obsahu

remeselných živností. Bratislava : Sekcia verejnej správy, Odbor živnostenského

podnikania, 2008. 33 s.

31. MOJCHEROVÁ, Ľ. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Stará Ľubovňa [elektronická pošta]. Správa pre: Monika

CALETKOVÁ. 2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

32. NIŽŇANSKÝ, V. 2005. Decentralizácia na Slovensku. Bilancia nekonečného

príbehu 1995-2005. Bratislava : Úrad vlády SR, Kancelária splnomocnenca vlády

SR pre decentralizáciu verejnej správy, 2005. 431 s. ISBN 80-969447-1-1.

33. POLÁK, P. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného

úradu Námestovo [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.

2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

34. POMAHAČ, R. - VIDLÁKOVÁ, O. 2002. Veřejná správa. Praha : C.H. Beck,

2002. 290 s. ISBN 80-7179-748-0.

35. ŘEHÚŘEK, M. 2001. Demokratický potenciál verejnej správy. In Právny obzor.

ISSN 0032-6984, 2001, roč. 84, č. 5, s. 39.

36. SCHWARCZ, P. 2009. Politika EÚ v oblasti podpory podnikania : prednáška.

Nitra : SPU, 2009. 28 s.

37. SKOLNOVÁ, K. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Prievidza [elektronická pošta]. Správa pre: Monika

CALETKOVÁ. 2010-03-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

38. SLOVENSKÁ ŽIVNOSTENSKÁ KOMORA, 2010. O nás. In Slovenská

živnostenská komora [online]. 2010 [cit. 2009-05-01]. Dostupné na internete:

< http://www.szk.sk/organy-szk/o-nas/>.

39. SOBIHARD, J. 2007. Správny poriadok - komentár. 3.vyd. Bratislava : IURA,

2007. 347 s. ISBN 978-80-8078-182-8.

40. SOLÍK, J. - JAKUBEC, V. 2007. Cesta k samostatnosti. Založenie podnikania.

Trenčín : GIMMA, 2007. 68 s. ISBN 80-969706-9-8.

41. ŠKULTÉTY, P. a i. 2002. Správne právo hmotné - Všeobecná a osobitná časť.

Šamorín : Heuréka, 2002. 348 s. ISBN 80-968567-6-6.

42. ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR, 2010. Organizačná štatistika. In Databáza regionálnej

štatistiky [online]. 2010 [cit. 2010-22-02]. Dostupné na internete:

<http://px-web.statistics.sk/PXwebSlovak/index.htm>.

75

43. ŠTEFAN, J. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného

úradu Rožňava [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.

2010-04-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

44. ÚSTREDNÝ PORTÁL VEREJNEJ SPRÁVY SR, 2010. Živnostenské oprávnenie.

In Portal.gov.sk [online]. 2010 [cit. 2009-05-01]. Dostupné na internete:

<http://www.portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=39&etype=-1&aid=309>.

45. VAISOVÁ, A. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania

Obvodného úradu Košice [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.

2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.

46. VONDRÁKOVÁ, E. - GALBAVÝ, Ľ. 2008. Vybrané kapitoly zo správneho práva.

Nitra : UKF, 2008. 166 s. ISBN 978-80-8094-391-2.

47. VRABKO, M. a i. 2007. Správne právo, procesná časť. 2.vyd.

Bratislava : Právnická fakulta UK, 2007. 230 s. ISBN 978-80-7160-234-7.

48. Zákon č.515/2003 Z. z. o krajských a obvodných úradoch.

49. Zákon č.211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.

50. Zákon č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník).

51. Zákon č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).

52. Zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

76

7 Prílohy

Príloha 1 Organizačná štruktúra v oblasti živnostenského podnikania

GP SR - Verejná správa Slovenskej republiky

ŽÚ - Živnostenský úrad

DÚ - Daňový úrad

ZP - Zdravotná poisťovňa

OR SR - Obchodný register Slovenskej republiky

Príloha 2 Logo Slovenského živnostenského registra (vľavo) a logo Slovenskej

živnostenskej komory (vpravo)

77

Príloha 3 Živnostenské úrady v Slovenskej republike

Oblasť SR Kraj Odbor živnostenského podnikania

Bratislavský kraj Bratislavský

BratislavaMalackyPezinokSenec

Západné Slovensko

Trnavský

Dunajská StredaGalantaPiešťanySenicaTrnava

Trenčiansky

Bánovce nad BebravouNové Mesto nad VáhomPovažská BystricaPrievidzaTrenčín

Nitriansky

KomárnoLeviceNitraNové ZámkyŠaľaŠtúrovoTopoľčany

Stredné Slovensko

Žilinský

ŽilinaČadcaDolný KubínLiptovský MikulášMartinNámestovoRužomberok

Banskobystrický

Veľký KrtíšZvolenŽiar nad HronomBanská BystricaBreznoLučenecRimavská Sobota

Východné Slovensko

Prešovský

Stará ĽubovňaStropkovSvidníkVranov nad TopľouBardejovHumennéKežmarokPopradPrešov

Košický

Spišská Nová VesTrebišovKošiceKošice - okolieMichalovceRožňava

78

Zdroj: Vlastné spracovanie

Príloha 4 Správne poplatky na úseku živnostenského podnikania (položka 148

prílohy zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch)

Správne poplatky Cena v EUR (€)

Vydanie živnostenského listu:- na voľnú živnosť 3 €- na remeselnú živnosť alebo viazanú živnosť 16,5 €

Vydanie koncesnej listiny 33 €Výpis zo živnostenského registra za jedného podnikateľa 3 €

Vydanie náhradného živnostenského listu alebo koncesnej listiny náhradou za stratený, zničený, poškodený alebo odcudzený živnostenský list alebo koncesnú listinu

3 €

Vydanie povolenia na vykonávanie funkcie zodpovedného zástupcu vo viac ako jednej prevádzkarni

6,5 €

Za vykonanie zmien v živnostenskom liste a zmien v koncesnej listine 3 €

Vydanie rozhodnutia o zrušení živnostenského oprávnenia na jednu alebo viac živností 4,5 €

Pozastavenie prevádzkovania živnosti alebo zmena pozastavenia prevádzkovania živnosti 6,5 €

Vydanie osvedčenia o vykonaní kvalifikačnej skúšky pred skúšobnou komisiou podľa osobitného predpisu 33)

6,5 €

Vydanie osvedčenia o splnení podmienok odbornej praxe 6,5 €

Vydanie rozhodnutia o uznaní odbornej praxe 16,5 €Vydanie rozhodnutia o uznaní odbornej kvalifikácie občana členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarskej konfederácie na účely prevádzkovania živnosti v Slovenskej republike

99,5 €

Vydanie potvrdenia o tom, že v živnostenskom registri nie je zápis 3 €

Zdroj: MV SR

Poznámky

1. Na poplatok podľa písmena f) nemá vplyv počet živnostenských listov a počet

koncesných listín, na ktorých sa zmena vyznačí, ani počet súčasne vyznačených

zmien.

2. Za zmenu adresy bydliska, miesta podnikania alebo sídla vyznačenú v dôsledku

premenovania názvov obcí a ulíc alebo zmenu dokladov o živnostenskom

79

oprávnení a údajov v nich uvedených vyplývajúcu z právnych zmien podmienok

živnostenského podnikania sa poplatok nevyberie.

Príloha 5 Vzor živnostenského listu

80

81